Cítim sa ako na pobyte vo väzení a mám dojem, že škola sa dokonca predtým využívala ako basa!
Ešte nikdy som nevidel takú bezútešnosť!
Už nesmieme strácať čas, inak bude na každú pomoc pre deti neskoro! Mimoriadne zasiahnutá mi pripadá trieda istej pani Zaspatej.
Prvé poznámky nájdete v tejto PRÍSNE TAJNEJ správe. Želaný kandidát na budúcu úlohu agenta a spojky ÚPBSN je Maximilián Bum.
Žiadam o povolenie ho naverbovať. Prikladám osobnú zložku.
Ozvem sa, keď budem vedieť viac.
S pozdravom
Inšp. RR
Najnudnejšia škola na svete
Max zdvihol hlavu z lavice a zažmurkal.
Oslepovalo ho slnečné svetlo dopadajúce na tabuľu. Bol prvý poriadny letný deň.
Max sa túžobne pozrel von, no okná triedy boli maličké a zabezpečené hrubými mrežami, takže takmer nič nevidel. Oči mu zablúdili späť do primalej a prihorúcej miestnosti. Pohľad, ktorý sa mu naskytol, bol celkom sivý. Sivé lavice, sivá podlaha, sivá tabuľa, sivé steny, z ktorých opadávala sivá omietka a sivé tváre. Hrôza. Za ním sa týčila hromada staručkých zatuchnutých učebníc siahajúca až po strop. Spredu ho ubíjal
monotónny hlas jeho triednej učiteľky:
„… príslovkové súvetie… prívlastkové súvetie…
veta predmetová… príslovkové súvetie…
prívlastkové súvetie…“ opakoval hlas v nekonečnej časovej slučke. Pani Zaspatá k nim bola otočená
chrbtom a kým rozprávala, hýbalo sa len jej pravé rameno takmer nepatrnými, ťažkopádnymi pohybmi pri tabuli. Nikto nedokázal rozlúštiť tie jej drobné čarbanice!
Max sa zúfalo zadíval na dvere. Vedľa viseli kresby, ktoré nakreslili ceruzou minulý týždeň na výtvarnej: ovocné šupy bez ovocia. Stúpala v ňom panika. Nuda bola všade — v najnudnejšej škole na svete. Doslova ho obkľúčila. Mal pocit, že sa udusí alebo ešte horšie — zaspí!
Pred Maxom sa ozval ston. Takže Félix sediaci pred ním ešte žil. Síce nebol bdelý, ale nemal ani neprítomný pohľad ako zombie, na rozdiel od ostatných v triede. Slnko Maxa pošteklilo po nose a… ehm… musel…
„Hapčí!“
Na okamih z neho opadla únava a konečne sa mu vyjasnila myseľ.
Koniec nudy. Premeral si miestnosť, zatiaľ čo jeho spolužiaci a spolužiačky ďalej ochromene driemali. Musel vyjsť von. A to hneď! Horúčkovito si utieral čelo — a vtom mu niečo napadlo.
V triede bolo naozaj teplo — a predsa nie dosť. Zatiaľ.
Max sa zhlboka nadýchol. Pani Zaspatá rozprávala s pohľadom zavŕtaným do tabule.
Teraz alebo nikdy! Max sa prudko strhol nabok, urobil kotrmelec na starej, plastom páchnucej podlahe a ocitol sa medzi lavicami za obrovskou krikľavoružovou školskou taškou Zuzy Zlobovej.
Zuza zdvihla hlavu a otočila sa na druhú stranu, len aby ďalej zízala na stenu.
Tak to s jeho triedou bolo zakaždým. Max bol na všetko sám.
Opatrne načúval medzi lavicami. Znova sa k nemu valil uspávací prejav pani Zaspatej a cítil, ako mu zasa oťažievajú viečka.
sa za Antonom. Jeho spolužiak ležal s hlavou na lavici, z kútika úst mu tiekla slina. Hrubé okuliare mu skĺzli zo spoteného nosa a viseli na okraji lavice.
Max sa pomaly, aby Antona nezobudil, za nimi natiahol.
Anton sa trochu pohol, zo spánku zamľaskal
a znova upadol do blaženej nevedomosti. Max rýchlo vzal okuliare a pozrel sa cez ne. Rýchlo preč s nimi! Skoro mu prišlo zle. Ako mohol byť
niekto taký slepý? Znova sa skrčil a s Antonovými okuliarmi v ruke sa plazil k oknu, kde naňho čakal teplomer.
Ľavé krídlo tabule bolo pootvorené a zakrývalo okno. Pani Zaspatá teda nevidela podivnosti, ktoré sa tam diali: Max sa bez váhania narovnal a podržal okuliare proti slnku. Sklo točil vo svetle