Skip to main content

9788076395596

Page 1

Obsah ÚVOD. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 3 VLASTNOSTI MINERÁLOV. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 5 VLASTNOSTI HORNÍN. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 15 VÝBRUSY A TVARY. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 19 SLOVNÍK POJMOV . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 21 MINERÁLY A HORNINY. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 25 RÝDZE PRVKY. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 26 SULFIDY . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 32 HALOGENIDY . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 36 OXIDY A HYDROXIDY. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 38 UHLIČITANY . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 52 SULFÁTY. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58 FOSFÁTY. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60 SILIKÁTY. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 64 ORGANICKÉ ZLÚČENINY . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 160 HORNINY . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 168 INDEX NÁZVOV V SLOVENČINE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 186 INDEX NÁZVOV V ANGLIČTINE. . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 188 ZDROJE . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 190

Atlas_mineralu_SK.indb 2

15.02.2024 11:06:02


Úvod Ľudstvo pozná drahokamy a ozdobné kamene už od nepamäti. Ich krása, výnimočné vlastnosti, ale najmä rôznorodosť farieb a široká škála optických efektov stále vzbudzujú oprávnený záujem a obdiv. Pôvodne slúžili na rituálne, liečebné a najmä ozdobné účely, na ktoré sa používal kremeň (krištáľ a ametyst), smaragd, jaspis, granát, tyrkys, perly, koraly, ale aj jantár, jadeit, nefrit, serpentín, lapis lazuli a malachit. Drahokamy a polodrahokamy sa odjakživa považovali za symbol moci a trvalej nadvlády, za ukazovateľ bohatstva, slávy a úspechu, ako aj za objekt túžob a tému nespočetných legiend, povestí a mýtov. Ich krásu ospevovali a naďalej ospevujú najväčší svetoví umelci, básnici a spisovatelia. Názvy drahých kameňov sa objavujú na mnohých miestach v starovekých knihách, vrátane Biblie pri opise nového mesta Jeruzalem (Zjavenie sv. Jána), kde sa okrem prevládajúceho rýdzeho zlata píše aj o jaspisoch, zafíroch, smaragdoch, beryloch, topásoch, zirkónoch (hyacintoch), ametystoch, olivínoch (chryzolitoch), perlách a chalcedóne spolu s jeho odrodami – chryzoprasom, sardónyxom a karneolom. Drahé a ozdobné kamene boli vždy pýchou takmer všetkých korunovačných klenotov a iných insígnií. Zdobia tiež mnohé kultové predmety alebo chrámy takmer všetkých náboženstiev na celom svete. V súčasnosti majú aj novú úlohu – uchovávajú hodnotu peňazí, hoci ľudia ich naďalej kupujú aj výlučne pre ich krásu, harmóniu a dokonalosť. Niektoré drahé kamene sa dodnes považujú za liečivé. Spolu s rastúcim záujmom o ezoteriku, liečiteľstvo a rôzne alternatívne terapie sme svedkami opätovného nárastu popularity týchto pozoruhodných kameňov, ktoré nachádzajú uplatnenie na ceste k duševnej rovnováhe, zdraviu a šťastiu. Definícia drahokamov a ozdobných kameňov nie je jednoznačná a neustá-

le sa mení. Existuje nespočetné množstvo klasifikačných systémov, ale žiaden z nich nezohľadňuje všetky odlišnosti a nevysvetľuje prirodzené pochybnosti. Svet drahých kameňov je mimoriadne rozmanitý a veľmi ťažko sa klasifikuje, pretože aj ten istý druh minerálu alebo horniny, ale rôznej gemologickej kvality, je niekedy uvádzaný ako drahokam, inokedy ako šperkový kameň, a v niektorých prípadoch dokonca nepatrí ani do jednej z týchto skupín. Klasifikácia závisí tiež od individuálneho vkusu a preferencií, ako aj od subjektívnych pocitov a zmyslu pre krásu. Aj preto sa väčšina týchto kameňov teší neutíchajúcemu záujmu zberateľov. Drahokamy a ozdobné kamene sú zastúpené najmä minerálmi (napr. diamant, korund, topás, achát) a horninami (napr. unakit, nefrit, ónyx). Vzácnejšie ide o rôzne organické látky (napr. jantár, koraly, perly). Všetky však vznikajú prirodzene, bez zásahu človeka. Niektoré drahokamy je však možné vytvoriť aj v laboratórnych podmienkach – hovoríme o umelých kameňoch, ktoré majú buď rovnaké fyzikálne a chemické vlastnosti ako určité prírodné kamene (napr. umelé diamanty, rubíny, zafíry alebo smaragdy), alebo ide o celkom umelé výtvory, ktoré nemajú v prírode prirodzený náprotivok (napr. syntetický diamant, zirkón, topás či Y, Al-bohatý syntetický granát – YAG). Tie však v tomto atlase nenájdete, keďže je venovaný prírodným kameňom. Do skupiny drahokamov patria najmä minerály, horniny a látky organického pôvodu, ktoré sa okrem iného používajú pri výrobe šperkov. Preto sa nazývajú aj šperkové kamene. Aby ich bolo možné zaradiť do tejto skupiny, musia oplývať mimoriadnou krásou (napríklad mať neobvyklý vzhľad, lesk, farbu, čírosť alebo pôsobivé optické vlastnosti), byť mimoriadne odolné voči

ÚVOD

Atlas_mineralu_SK.indb 3

3

15.02.2024 11:06:02


poškodeniu a – čo s tým súvisí – vyznačovať sa aj určitou tvrdosťou a vzácnosťou. Treba však poznamenať, že nie všetky kamene používané v šperkoch spĺňajú tieto podmienky. Vďaka tomu sa cenné, nie veľmi tvrdé a menej vzácne kamene istý čas označovali ako polodrahokamy. Hranica medzi týmito dvoma skupinami postupne vymizla, pretože cena krásnych polodrahokamov nezriedka prevyšovala hodnotu pravých drahých kameňov nižšej kvality. Dnes sa za drahokamy považujú všetky šperkové kamene a kamene vybrúsené na zberateľské účely. Za najcennejšie pravé drahé kamene sa považujú tie, ktoré majú tvrdosť aspoň 7 na Mohsovej stupnici tvrdosti. No aj v tejto pomerne úzkej skupine existuje elitná kategória, ktorú tvoria len štyri drahokamy: diamant, rubín, zafír a smaragd. Sú to najvzácnejšie, najkrajšie, najtvrdšie a najdrahšie kamene používané v klenotníctve. Celková hodnota týchto štyroch druhov kameňov predstavuje približne 97 % hodnoty všetkých kameňov na svetovom trhu. Do tejto elitnej skupiny niekedy patria aj mimoriadne krásne a vzácne opály, ktoré však majú oveľa nižšiu tvrdosť a pomerne nízku odolnosť. Skutočnú hodnotu väčšiny drahých kameňov však možno spoľahlivo určiť až po ich vybrúsení. Medzi ozdobné a dekoračné kamene patria menej vzácne minerály, horniny a látky organického pôvodu, ktoré sa vyznačujú menej pôsobivým vzhľadom, nižšou tvrdosťou a odolnosťou. Tieto kamene sa nepoužívajú v klenotníctve. Uplatnenie nachádzajú najmä pri výrobe bežných a nie veľmi drahých módnych doplnkov, suvenírov, ozdôb alebo sošiek. Vyrába sa z nich aj množstvo úžitkových predmetov, napríklad umývadlá, okenné parapety, schody, dlažby a obklady, kachle, stolové dosky, a iné. Spektrum dekoratívnych kameňov je skutočne mimoriadne široké, pretože zahŕňa takmer všetky druhy hornín, ktoré vyzerajú čo i len trochu nevšedne. Navyše veľká časť kameňov patriacich do tejto kategórie je zaujímavá aj pre zberateľov.

4

V súčasnosti je známych niekoľko stoviek drahých a ozdobných kameňov, medzi ktoré patria minerály, horniny (a ich odrody), ale aj zlúčeniny organického pôvodu. V tomto atlase nájdete 120 vybraných, najbežnejších a najobľúbenejších prírodných drahokamov, z ktorých prevažná väčšina spadá do kategórie minerálov. Neuvádzame tu však umelo získavané produkty, ako sú syntetické kamene, rekonštruované kamene alebo ich náhrady, ale ani (vzhľadom na mimoriadnu brutalitu, ktorá sprevádza ich „zber“) niektoré zlúčeniny organického pôvodu, napríklad slonovinu, roh nosorožca alebo korytnačí pancier. V popise každého minerálu nájdete informácie o jeho postavení v klasifikačnom systéme, frekvencii výskytu, pôvode názvu, chemických a fyzikálnych vlastnostiach, pôvode (vzniku), výskyte vo svete, význame a využití, čo sa týka najmä drahokamov, ozdobných kameňov a zberateľských kúskov. Opisy odrôd šperkových minerálov sú uvedené v skrátenej forme a text sa sústreďuje na ich najtypickejšie vlastnosti. Drahokamy a ozdobné kamene patriace do kategórie minerálov sú usporiadané na základe bežne používaného chemicko-kryštalografického klasifikačného systému. Popisy jednotlivých hornín obsahujú informácie o ich postavení v klasifikačnom systéme, frekvencii výskytu, pôvode názvu, zložení, typických vlastnostiach, pôvode (vzniku) a výskyte, ako aj o ich význame a využití ako drahých kameňov alebo ozdobných či zberateľských kameňov. Boli rozdelené vzhľadom na charakter hornín, ktoré predstavujú: na magmatické, metamorfované a sedimentárne horniny.

ÚVOD

Atlas_mineralu_SK.indb 4

15.02.2024 11:06:02


VLASTNOSTI MINERÁLOV Minerály sú látky pevného skupenstva so špecifickými, presne definovanými chemickými a fyzikálnymi vlastnosťami. Vznikajú prirodzene, bez zásahu človeka, ako výsledok geologických alebo kozmologických procesov. Sú zastúpené jednotlivými prvkami alebo častejšie rôznymi chemickými zlúčeninami. Názov minerály je odvodený od latinských slov minera (baňa, ruda) a minerals (súvisiaci s baňou, ťažbou). Sú základnými stavebnými prvkami hornín. Keď je reč o mineráloch, v prevažnej väčšine prípadov sa myslia kryštály, pretože sa vyznačujú kryštalickou, čiže pravidelnou vnútornou a zákonitou štruktúrou. Niekoľko minerálov (napr. opály) patrí medzi beztvaré alebo amorfné (grécky amorfos = beztvarý, neforemný), vyznačujúce sa nepravidelnou vnútornou štruktúrou, v dôsledku čoho netvoria kryštály ani nemajú vlastnosti, charakteristické pre kryštalické látky.

VZNIK MINERÁLOV

Minerály vznikajú v zemskej litosfére, ako dôsledok magmatických a metamorfných procesov (čo sú endogénne procesy), a na jej povrchu, ako dôsledok exogénnych procesov, ktoré okrem iného vedú k vzniku sedimentárnych hornín. Sú tiež súčasťou mnohých vesmírnych telies. Vznikajú kryšta-

Amorfná látka (opál)

lizáciou z plynných a kvapalných fáz (roztokov, ako aj magmatických tavenín), ale aj pomalou transformáciou pevných nekryštalických látok na látky kryštalické. Niektoré minerály vznikajú rekryštalizáciou.

KLASIFIKÁCIA MINERÁLOV

Doteraz je známych viac takmer 6 000 druhov a niekoľko tisíc odrôd minerálov. Súčasné klasifikačné systémy vychádzajú z ich chemického zloženia a vnútornej štruktúry. Všeobecne uznávaná a najčastejšie používaná je chemicko-kryštálová klasifikácia minerálov, ktorá rozdeľuje tieto látky do 10 tried: 1 – prvky, 2 – sulfidy a sulfosoli (a selenidy, teluridy, arzenidy, antimonidy a bizmutidy), 3 – halogenidy (fluoridy, chloridy, bromidy a jodidy), 4 – oxidy a hydroxidy, 5 – uhličitany a dusičnany, 6 – boritany, 7 – sírany, selénany, chrómany, molybdénany a volfrámany, 8 – fosforečnany, arzeničnany a vanadičnany, 9 – kremičitany a 10 – organoidy a príbuzné zlúčeniny alebo látky organického pôvodu. Niektoré minerály tvoria skupiny (napr. granáty, turmalíny, pyroxény alebo amfiboly).

KRYŠTÁLY A ICH ŠTRUKTÚRA

Kryštály sa vyznačujú pravidelnou (mriežkovou) štruktúrou. Stavebné prvky kryštálov (atómy, ióny alebo molekuly) sú usporia-

Kryštalická látka (kremeň)

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 5

5

15.02.2024 11:06:02


1

2

3

4

1 – trojklonná (triklinická) 2 – jednoklonná (monoklinická)

5

6

7

3 – kosoštvorcová (rombická) 4 – štvorcová (tetragonálna) 5 –šesťuholníková (hexagonálna) 6 –klencová (trigonálna) 7 – kocková (kubická)

Schémy základných kryštálových sústav

dané v pravidelnom, opakujúcom sa vzore, ktorý vytvára trojrozmernú kryštálovú štruktúru. Vďaka tejto štruktúre sú kryštály homogénne/izotropné (každá časť má rovnaké chemické zloženie a fyzikálne vlastnosti, napríklad hustotu alebo teplotu topenia) alebo anizotropné (vykazujú v rôznych smeroch rozdielne fyzikálne vlastnosti, napríklad tvrdosť, lom alebo farba). Najtypickejšími morfologickými znakmi kryštálov sú štiepateľnosť, symetria, habitus a kryštálová sústava. Štiepateľnosť kryštálov je rozpadávanie minerálov pozdĺž stien (zvyčajne rovných plôch), hrán (priamok) a rohov (bodov). Uhly medzi analogickými stenami kryštálov toho istého minerálu sú vždy rovnaké (konštantné). Kryštály sa vyznačujú rovnomernosťou vnútornej štruktúry, ako aj súvisiacej vonkajšej geometrickej štruktúry. Prvky symetrie sú: plochy symetrie, osi symetrie a stred symetrie. Najmenším prvkom priestorovej siete kryštálov je elementárna bunka (základný rovnobežnosten). Jeho tvar a symetria sú základným prvkom priestorovej siete kryštálov.

KRYŠTÁLOVÉ SÚSTAVY

Najmenším prvkom kryštálov je základný rovnobežnosten alebo elementárna bunka. Jej tvar a symetria sú potom základným prvkom kryštálovej mriežky. V závislosti od parametrov tzv. translačných vektorov (a, b, c a α, β, γ), ktoré určujú tvar základného rovno-

6

bežnostenu, ale aj typ a počet prvkov symetrie, rozlišujeme sedem typov kryštálových sústav: trojklonnú (triklinickú), jednoklonnú (monoklinickú), kosoštvorcovú (rombickú), štvorcovú (tetragonálnu), šesťuholníkovú (hexagonálnu), klencovú (trigonálnu) a kockovú (kubickú). Vlastnosti vnútornej štruktúry kryštálov sa zvyčajne odrážajú aj v ich vonkajšom vzhľade (habituse), čo sa často využíva na identifikáciu minerálov, vrátane drahých a ozdobných kameňov.

HABITUS KRYŠTÁLOV

Habitus je názov pre celkový vonkajší vzhľad kryštálov. Označuje ich rozmery v troch na seba kolmých smeroch, čiže pomer ich dĺžky k šírke a hrúbke. Existujú štyri základné typy: izometrický/celistvý (rozmery sú podobné vo všetkých priestorových smeroch), prizmatický/stĺpovitý (kryštály sú výrazne dlhšie v jednom smere), doskovitý (kryštál má podobné rozmery v dvoch smeroch, ale výrazne menšie v treťom) a tabuľkovitý (rôzne rozmery v troch na seba kolmých smeroch). Varianty stĺpovitého habitusu sú ihlicovité, vlasovité a hrubo alebo tenko stĺpovité, doskovitého habitusu šupinkovité a listovité a tabuľkovitého habitusu lupeňovité. Habitus kryštálov sa používa na približné určenie tvaru kryštálov jednotlivých minerálov, čo pomáha pri ich určovaní.

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 6

15.02.2024 11:06:03


Izometrický habitus (granát)

Prizmatický habitus (turmalín)

TVARY KRYŠTÁLOV

Termín tvar kryštálu sa používa na presný opis geometrického tvaru kryštálu. Rozlišujeme buď jednoduché geometrické formy (jednoduché tvary kryštálu), alebo oveľa častejšie ich kombinácie, čím presné určenie tvaru kryštálu (ako geometrických útvarov) značne komplikuje. K jednoduchým tvarom kryštálu patria okrem iného hexaéder (šesťsten), oktaéder (osemsten), tetraéder (štvorsten), pyramída, dipyramída, romboéder, kosoštvorcový dvanásťsten (rombický dodekaéder), hexatetraéder (dvadsaťštyrsten) alebo hexaoktaéder (štyridsaťosemsten). Tvar kryštálu väčšiny minerálov má úzky vzťah k ich kryštálovej sústave. Jednotlivé minerály vytvárajú jeden alebo viac ako desať jednoduchých tvarov kryštálu, prípadne je ich tvar oveľa zložitej-

Kryštály v tvare šesťstena (hexaédra) (pyrit)

Šupinkatý habitus (muskovit)

Tabuľkovitý habitus (baryt)

ší, pretože je výsledkom kombinácie dvoch alebo viacerých jednoduchých tvarov. Niektoré minerály sa vyznačujú mimoriadnou rozmanitosťou tvarov kryštálu, ktorých môže byť až niekoľko stoviek. Tvar kryštálu je jednou z najdôležitejších morfologických charakteristík minerálov, ktorá umožňuje ich makroskopickú identifikáciu.

KRYŠTALICKÉ AGREGÁTY

Pojem kryštalické agregáty sa vzťahuje na formy výskytu skupín minerálov, a to tak rovnakého druhu (homogénne, monominerálne agregáty), ako aj mnohých druhov (heterogénne, polyminerálne agregáty). Keďže jednotlivé agregáty sa vyznačujú typickým vzhľadom, rozlišujeme medzi nimi mnoho foriem. K najbežnejším kryštalickým agregátom patria zrnité, celistvé a steblovité agregáty, ihlicovité, radiálne lúčovité, obličkovité, sférolitické, oolitické, lupeňovité, zväzkovité, kvapľovité, dendritické, drôtovité, pórovité, machovité, hubovité, lamelovité, doskovité, šupinkovité, drôtovité alebo

Zrnitý agregát (olivín)

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 7

7

15.02.2024 11:06:04


Steblovitý až ihlicovitý agregát (antimonit)

penovité. Niektoré agregáty sa vyskytujú vo forme povlakov, výkvetov, geód, konkrécií, dendritov alebo pseudomorfóz. Forma mnohých kryštalických agregátov má vzhľadom na ich typický habitus veľký význam pri identifikácii minerálov.

HUSTOTA

Hustota minerálu sa určuje pomerom hmotnosti minerálu k jeho objemu. Udáva sa v g/cm3. Toto číslo vyjadruje pomer hmotnosti daného minerálu k rovnakému objemu vody. Najbežnejšie metódy používané na určenie hustoty minerálov sú hydrostatická

Obličkovitý agregát (malachit)

metóda, ktorá využíva vztlakovú silu a hydrostatické váhy (metóda dvojitého váženia: minerál sa váži na vzduchu aj ponorený vo vode) a suspenzná metóda, ktorá spočíva v zavesení minerálu vo vhodnej ťažkej kvapaline. Tieto metódy sa však môžu použiť len na neopracované minerály. Hustota závisí od atómovej hmotnosti prvkov, z ktorých sa minerál skladá, a od priestorového usporiadania atómov, iónov a molekúl (hustota kryštálovej mriežky). Podľa hustoty sa minerály delia na veľmi ľahké (pod 2 g/cm3 ), ľahké (2 – 3 g/cm3 ), ťažké (3 – 5 g/cm3 ), veľmi ťažké (5 – 10 g/cm3 ) a extrémne ťažké (nad 10 g/cm3 ). Hustota bežných minerálov, ktoré sú hlavnými zložkami hornín, sa zvyčajne pohybuje od 2 do 4 g/cm3. Niekedy sa nazývajú stredne ťažké minerály. Väčšina drahých kameňov má hustotu od 1 do 8 g/ cm3. Hustota tých najcennejších, napríklad diamantu, rubínu alebo zafíru, je výrazne vyššia ako hustota bežných horninotvorných minerálov. Patrí sem okrem iného kremeň (2,65 g/cm3 ) a živce (2,54 až 2,76 g/cm3). Keďže hustota jednotlivých drahokamov a ozdobných minerálov je pomerne konštantná, ide o dôležitý identifikačný znak.

TVRDOSŤ Geóda (ametyst)

8

Tvrdosť minerálov možno charakterizovať ako schopnosť minerálov odolávať vnikaniu

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 8

15.02.2024 11:06:04


iného predmetu (vyrytiu ryhy), inými slovami ako odolnosť voči vzniku škrabancov alebo ryhám pri rýpaní predmetom s ostrými hranami. Na určenie relatívnej tvrdosti minerálov sa najčastejšie používa desaťstupňová Mohsova stupnica tvrdosti, v ktorej sú minerály usporiadané v poradí podľa rastúcej tvrdosti. Každému stupňu bol priradený jeden referenčný minerál. Sú to: 1 – mastenec, 2 – halit (kamenná soľ), 3 – kalcit, 4 – fluorit, 5 – apatit, 6 – ortoklas (živec), 7 – kremeň, 8 – topás, 9 – korund a 10 – diamant. Každý tvrdší minerál na tejto stupnici dokáže rýpať do predchádzajúceho mäkšieho. S Mohsovou stupnicou tvrdosti je možné určiť, ktorý drahokam je tvrdší ako iný – nie je však možné zistiť skutočné (absolútne) rozdiely v tvrdosti medzi minerálmi. Diamant, ktorý má najvyššiu tvrdosť zo všetkých kameňov (10 na Mohsovej stupnici), je približne 180-krát tvrdší ako korund (teda rubín alebo zafír) a približne 1 000-krát tvrdší ako kremeň. Aj z tohto dôvodu sa na určenie skutočnej tvrdosti minerálov používajú iné špecializované metódy (napríklad Rosivalova) a stupnice (napríklad Brinellova, Knoopova alebo Vickersova). Tvrdosť je vektorová veličina, ktorá sa vo väčšine kryštálov mení v závislosti od smeru usporiadania kryštálovej mriežky. Najväčšiu variabilitu v tomto ohľade vykazuje kyanit, ktorého hodnoty tvrdosti skúmanej na tej istej stene kryštálu sú 4 – 4,5 v smere rovnobežnom s dĺžkou kryštálu a 6 – 7 v priečnom smere.

Stredne tvrdý minerál (5) na Mohsovej stupnici – apatit

Tvrdosť sa určuje na čerstvých povrchoch kryštálov, pretože procesy zvetrávania ju v rôznej miere znižujú. Okrem toho závisí aj od teploty. Tvrdosť je jednou z najdôležitejších vlastností minerálov, pretože je typická pre každý z nich a zostáva vždy konštantná. Je dôležitá najmä pri určovaní drahých kameňov, ale aj v súvislosti s ich brúsením. Táto metóda by sa nemala používať na určovanie už vybrúsených kameňov, pretože by mohlo dôjsť k ich poškriabaniu, a tým aj poškodeniu.

ŠTIEPATEĽNOSŤ

Štiepateľnosť označuje schopnosť kryštálov lámať sa (štiepiť sa) pozdĺž presne vymedzených plochých povrchov nazývaných štiepne plochy – oblasti s najslabšími väzbami medzi atómami. Štiepateľnosť je vlastnosť väčšiny kryštálov, ktoré sa týmto

Najmäkší (1) minerál na Mohsovej stupnici – mastenec

Najtvrdší minerál (10) na Mohsovej stupnici – diamant

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 9

9

15.02.2024 11:06:04


spôsobom rozpadávajú na menšie časti (štiepne tvary). Pokiaľ ide o kvalitu štiepnych plôch alebo ľahkosť, s akou sa minerál štiepi, keď je vystavený tlaku, nárazu alebo rýchlej zmene teploty, rozlišujeme dokonalú, menej dokonalú a dobrú štiepateľnosť, a ďalej nedokonalú a zlú. Kryštály môžu mať jeden alebo viac možných smerov štiepania. Na základe toho rozlišujeme štiepateľnosť pozdĺž jedného, dvoch, troch, štyroch alebo šiestich smeroch. Štiepateľnosť je dôležitou vlastnosťou minerálov, ktorá pomáha pri ich klasifikácii, a jej miera a smer sú dôležité pri brúsení drahokamov. Všetky beztvaré (amorfné) minerály, ako napríklad opál alebo jantár, nevykazujú žiadnu štiepateľnosť.

LOM

Označuje lámanie minerálov pozdĺž ľubovoľných, náhodných a zvyčajne nerovných povrchov. Lom je vlastnosť, ktorú majú zvyčajne minerály, ktoré sa vyznačujú veľmi slabou štiepateľnosťou alebo nevykazujú žiadnu štiepateľnosť (amorfné minerály). Podľa typu vzniknutého povrchu rozlišujeme tri hlavné typy lomov – lastúrovitý, pravidelný a nepravidelný (nerovný) s niekoľkými variantmi.

Lastúrovitý lom (obsidián)

10

PEVNOSŤ A SÚDRŽNOSŤ

Pevnosťou a súdržnosťou (tenacitou) minerálov sa označuje spôsob, akým kameň reaguje na tlak, ťah alebo náraz, alebo na schopnosť jeho stavebných častíc zostávať pohromade. Podľa pevnosti a súdržnosti delíme minerály na krehké, jemné, pružné, kujné, tvárne, a súdržné.

INKLÚZIE (UZAVRENINY)

Inklúzia alebo uzavrenina je akýkoľvek druh látky (v pevnom, kvapalnom alebo plynnom skupenstve) uzavretej v mineráli. Pevné inklúzie sa najčastejšie vyskytujú vo forme drobných kryštály rôznych minerálov, zatiaľ čo plynné a kvapalné inklúzie majú najčastejšie podobu bubliniek. Prítomnosť inklúzií ovplyvňuje farbu a stupeň priehľadnosti minerálov a môže spôsobovať aj rôzne optické efekty (napríklad iridiscenciu a jej variácie). Inklúzie sú charakteristickým znakom niektorých drahokamov a ozdobných kameňov – uľahčujú ich klasifikáciu a často ovplyvňujú aj ich kvalitu a hodnotu. Osobitným typom inklúzie sú zvyšky živých organizmov (živočíchov a rastlín), ktoré sa nachádzajú v jantári.

Kryštály kremeňa s inklúziami rutilu (odroda sagenit)

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 10

15.02.2024 11:06:05


[Farebný minerál (cinabarit)

PRIEPUSTNOSŤ SVETLA

Označuje schopnosť minerálov prepúšťať svetlo. Podľa toho delíme minerály na priehľadné, polopriehľadné, priesvitné, priesvitné na okrajoch a nepriesvitné. V prípade minerálov je priepustnosť svetla do určitej miery daná aj ich farbou. Priehľadné sú zastúpené bezfarebnými alebo zafarbenými minerálmi (napr. krištáľ, ametyst, fluorit, rubín, zafír), zatiaľ čo nepriehľadné sú takmer výlučne farebné minerály (malachit, pyrit, hematit, magnetit).

FARBA

Farba je jednou z najdôležitejších fyzikálnych (optických) vlastností drahých a ozdobných minerálov. Je určujúca pre ich hodnotu, ale rovnako dôležitá je aj pre ich klasifikáciu. Farba minerálov závisí predovšetkým od toho, ako kameň pohlcuje alebo odráža svetlo. Keď minerálom prechádza biele svetlo pozostávajúce zo všetkých farieb spektra, niektoré z týchto farieb môžu byť pohltené jeho vnútornou štruktúrou. Zvyšné farby ­potom spoločne tvoria farbu minerálu. V prípade, že minerál nepohlcuje žiadnu časť svetelného spektra, označuje sa ako bezfarebný. Podľa

Bezfarebný minerál (goshenit, odroda berylu)

farby sa drahé kamene a ozdobné kamene rozlišujú na: 1 – farebné (idiochromatické), ktoré sa vyznačujú stabilnou farbou typickou pre daný kameň, ktorá úzko súvisí s jeho chemickým zložením, 2 – bezfarebné (achromatické), 3 – zafarbené (alochromatické), ktoré sa vyznačujú „získanou“ farbou, pochádzajúcou z rôznych prímesí cudzích prvkov alebo štrukturálnych defektov, a 4 – zdanlivo farebné (pseudochromatické), ktoré vykazujú napr. iridiscenciu (dúhový lesk). S osobitným typom získaného sfarbenia sa stretávame u minerálov, ktorých povrch je pokrytý vrstvou rôznych látok, ktoré niekedy vznikajú v dôsledku oxidácie. Niektoré minerály, najmä zafarbené, sa vyznačujú viacfarebnosťou (napr. rôzne odrody kremeňa, fluorit alebo turmalín – odroda elbait). Niektoré minerály tiež menia farbu pri otáčaní výbrusu v polarizovanom svetle – v takýchto prípadoch hovoríme o pleochroizme.

INDEXY LOMU SVETLA

Vyjadrujú pomer rýchlosti svetla vo vzduchu k jeho rýchlosti vo vnútri skúmaného kryštálu. Na ich určenie sa využíva jav lomu svetla pri jeho prechode z jedného optického pro-

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 11

11

15.02.2024 11:06:05


stredia do druhého, ktorý závisí od relatívnej rýchlosti svetla v oboch týchto prostrediach. Keďže lom svetla je pri jednotlivých drahokamoch a ozdobných mineráloch konštantnou hodnotou, pokladá sa za veľmi dôležitú vlastnosť pri ich klasifikácii.

DVOJLOM SVETLA

Označuje schopnosť niektorých opticky anizotropných kryštálov – svetelný lúč sa na rozhraní s takýmto kryštálom rozdelí na dva samostatné lúče. Dvojlom je v podstate rozdiel medzi hodnotami dvoch alebo troch indexov lomu svetla. Pomáha pri klasifikácii drahokamov a ozdobných minerálov, ale aj pri odlišovaní prírodných minerálov od umelých. Tento jav sa nevyskytuje pri amorfných mineráloch, ani pri mineráloch patriacich do kubickej sústavy.

DISPERZIA SVETLA

Označuje hru farieb, ktorá sa dá niekedy pozorovať pri bezfarebných (niekedy aj pri slabo zafarbených), väčšinou brúsených drahokamoch a ozdobných mineráloch. Disperzia je spôsobená lomom a štiepením (na farebné spektrum) bieleho svetla prechádzajúceho kryštálom, so zohľadnením významných spektrálnych čiar (tzv. Fraunhoferove čiary). Slúži na klasifikáciu drahokamov a ozdobných minerálov.

IRIDISCENCIA

Termín iridiscencia (irizácia, premenlivosť farieb alebo dúhový efekt) označuje hru fa-

rieb pripomínajúcu dúhu, ktorá sa vyskytuje pri niektorých drahokamoch a ozdobných mineráloch. Väčšinou ide o mihotavé odlesky alebo typický jemný lesk na stenách alebo štiepnych plochách. Názov pochádza z mena gréckej bohyne dúhy Iris (latinsky iris = dúha). Súvisí s rozptylom a/alebo disperziou (štiepením) svetla, ktoré sa odráža, láme alebo podlieha difrakcii a interferencii na rôznych častiach vnútornej štruktúry minerálov, napríklad na štiepnych plochách, prasklinách, dutinách, inklúziách alebo hraniciach zŕn. Medzi špeciálne typy iridiscencie patrí napríklad labradorescencia (labradorizácia), adularizácia (adularescencia), aventurizácia (avanturescencia), opalescencia a opalizácia.

PLEOCHROIZMUS

Ide o schopnosť kryštálov selektívne pohlcovať svetlo rôznych vlnových dĺžok v závislosti od smeru jeho šírenia. To znamená, že kryštály menia farbu v závislosti od smeru, z ktorého sa na ne pozeráme, a tiež, oveľa zriedkavejšie, na type osvetlenia (napríklad efekt alexandritu). Pleochroizmus nevykazujú minerály kryštalizujúce v kubickej sústave ani amorfné minerály. Pri ostatných možno pleochroizmus pozorovať v rôznej miere, a rozlišujeme ho na: veľmi slabý, výrazný, silný a veľmi silný. V závislosti od svojej vnútornej štruktúry môžu kryštály vykazovať dve (dichroizmus) alebo tri (trichroizmus) hlavné pleochroické farby. Pleochroizmus je pri väčšine minerálov pozorovateľný len pod

Pleochroizmus turmalínu (fotografovaný bez polarizačného filtra a s ním)

12

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 12

15.02.2024 11:06:05


LESK

Rôzne farby vrypu (vľavo pyrit, vpravo rodochrozit)

mikroskopom. V ojedinelých prípadoch ho však možno pozorovať aj voľným okom, napríklad pri alexandrite, smaragde, rubíne, turmalíne a cordierite.

FARBA VRYPU

Farba vrypu je farba prášku, ktorý sa z minerálu získava zvyčajne rezaním ostrým nástrojom alebo trením na doske z bieleho nelešteného porcelánu. Vryp umožňuje rozlíšiť farebné minerály od zafarbených. V prípade farebných minerálov má vryp konkrétnu farbu, zatiaľ čo pri zafarbených je biely alebo svetlosivý. Zafarbené minerály sa v tomto znaku nelíšia od bezfarebných. Vryp je typickým znakom mnohých farebných minerálov, pretože môže mať rovnakú farbu ako samotný nepoškodený minerál (napríklad zelený malachit má tiež zelený vryp, čierny magnetit má čierny vryp), ale aj úplne odlišnú (napríklad zlatý pyrit má čierny vryp, zatiaľ čo kovovošedý hematit má červený vryp). Farba vrypu je mimoriadne dôležitým znakom pre spoľahlivú identifikáciu niektorých minerálov. Asi netreba zdôrazňovať, že táto metóda by sa nemala používať na vybrúsených kameňoch – ak je to nutné, vryp treba urobiť na najmenej exponovaných miestach minerálu.

Lesk je jav súvisiaci s odrazom svetla (svetelných vĺn) od rôznych povrchov minerálu. Intenzita lesku alebo množstvo svetla odrazeného od týchto povrchov závisí najmä od ich hladkosti, ale aj od indexov lomu a absorpcie svetla. Lesk sa určuje na čerstvých povrchoch stien kryštálov, ako aj na štiepnych plochách, miestach lomu a iných povrchoch, ktoré vznikli pri brúsení. Typ lesku sa zvyčajne určuje podľa vzhľadu povrchu v porovnaní s inými, všeobecne známymi látkami. Rozlišujeme lesk sklený, diamantový, mastný, hodvábny, kovový, polokovový, perleťový, voskový a keď lesk úplne chýba, hovoríme o matnom povrchu. Pri určovaní lesku by sa nemala brať do úvahy farba skúmaného minerálu.

LUMINISCENCIA

Luminiscencia je schopnosť niektorých minerálov vyžarovať svetlo pri vystavení ultrafialovému, röntgenovému a katódovému žiareniu, ale tiež pri bežnom slnečnom svetle, ako aj pri vystavení chemickým reakciám, zahrievaniu a tlaku. Vplyvom týchto faktorov minerály vyžarujú svetlo rôznej intenzity a farby, ktoré je v niektorých prípa-

Kovový lesk (galenit)

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 13

13

15.02.2024 11:06:05


Luminiscencia rôznych minerálov pri vystavení UV svetlu

doch klasifikačným znakom. Ak minerál vyžaruje svetlo ešte nejaký čas po odstránení zdroja energie (najmä žiarenia), hovoríme o fosforescencii, no ak tento jav vymizne takmer okamžite, nazývame ho fluorescenciou. Pri štúdiu drahokamov a ozdobných kameňov sa najčastejšie používa metóda ožarovania UV svetlom.

MAGNETICKÉ VLASTNOSTI

Niektoré minerály vykazujú v rôznej miere magnetické vlastnosti. Silne magnetické minerály sú priťahované permanentnými magnetmi alebo elektromagnetmi a ovplyvňujú aj ručičku kompasu. Medzi minerály s magnetickými vlastnosťami patrí najmä železo (zo Zeme a meteoritov), magnetit, pyrotit a Fe-bohatá platina. Do skupiny stredne magnetických minerálov patria napríklad chromit, hematit, ilmenit, goethit, volframit, biotit, epidot a tmavé amfiboly, pyroxény, granáty a turmalíny.

ELEKTRICKÉ VLASTNOSTI

Niektoré minerály za určitých podmienok vykazujú elektrické vlastnosti, konkrétne piezoelektrické a pyroelektrické. Minerály s piezoelektrickými vlastnosťami sú

14

schopné v dôsledku stláčania, rozťahovania alebo trenia akumulovať elektróny na jednom konci polárnej osi. Tento jav sa vyskytuje napríklad pri kremeni, turmalíne a sfalerite. V pyroelektrických mineráloch sa v dôsledku zahrievania vytvárajú rôzne náboje na protiľahlých častiach povrchu kryštálu. Keď sa kryštál ochladí, na rovnakých častiach sa vytvoria miesta s opačným nábojom. Takúto vlastnosť má napríklad turmalín, kremeň, hemimorfit a skolecit.

VLASTNOSTI HORNÍN

Horniny sú prírodné látky, ktoré sa skladajú z mnohých častí tvorených rovnakými alebo rôznymi druhmi minerálov (monominerálne alebo polyminerálne horniny). Vznikajú prirodzene ako dôsledok geologických procesov prebiehajúcich hlboko v zemskej kôre, ale aj na jej povrchu. Patria medzi ne pevné horniny (súvislé, tvrdé), ale aj voľné, nespevnené sedimenty, s výnimkou pôdy, ktorá do tejto kategórie nepatrí. Horniny sa vyznačujú presne definovanými vlastnosťami, medzi ktoré patria najmä: minerálne a chemické zloženie, farba, forma výskytu a vnútorná stavba, čiže textúra a štruktúra.

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 14

15.02.2024 11:06:05


ROZDELENIE HORNÍN PODĽA ICH VZNIKU

Najzákladnejšia klasifikácia hornín úzko súvisí s ich vznikom. Podľa tohto kritéria ich rozlišujeme na tri veľké skupiny: magmatické (vyvreté), sedimentárne (usadené) a metamorfované (premenené) horniny. Magmatické a metamorfované horniny sa často označujú ako kryštalinické horniny. Magmatické (vyvreté) horniny vznikajú kryštalizáciou kremičitej taveniny (magmy) hlboko v zemskej kôre (intruzívne horniny) ale aj na povrchu (extruzívne horniny). Magmatické horniny sú produktom endogénnych procesov, ktoré vznikajú hlboko v Zemi. Niektoré vyvreté horniny vplyvom veľmi rýchleho ochladzovania a tuhnutia lávy nevytvárajú kryštály. Výsledná hornina môže mať potom charakter prírodného, kremičitého sopečného skla. S magmatickými procesmi úzko súvisí napríklad aj vznik pegmatitov, ktoré kryštalizujú zo zvyškov magmy v neskorších štádiách vzniku magmatickej intrúzie, a tiež hydrotermálnych ložísk, ktoré vznikajú pôsobením pár a horúcich postmagmatických látok. Sedimentárne (usadené) horniny sú útvary, ktoré vznikli na zemskom povrchu exogénnymi procesmi, najmä v dôsledku rôznych procesov zvetrávania a sedimentácie. Tieto útvary môžu následne podliehať rôznym fyzikálnym a chemickým zmenám, najmä počas diagenézy, ktoré môžu viesť k premene nespevnených sedimentov na spevnené horniny (k litifikácii), ale niekedy aj k zmenám ich chemického a minerálneho zloženia (napríklad dôsledkom metasomatózy). Sedimentárne horniny sa zvyčajne delia podľa svojho pôvodu na fragmentárne (klastické), chemogénne a organogénne horniny. Fragmentárne horniny pozostávajú z rôzne veľkých úlomkov (klastov) rôznych minerálov a klastov pochádzajúcich z rozpadu (dezintegrácie) magmatických, metamorfovaných a sedimentárnych hornín, ale niekedy aj z častí živých organizmov. Chemogénne horniny vznikajú dôsledkom chemickej sedimentácie, ktorá spočíva najmä vo vyzrážaní rôznych látok z vodných roztokov. Na druhej strane organogénne horniny vznikajú nahromadením zvyškov rôznych

organizmov živočíšneho aj rastlinného pôvodu. Niekedy sa ako samostatné skupiny fragmentárnych hornín označujú aj horniny ílovité a alitické, ktoré spravidla vznikajú zvetrávaním. Metamorfované (premenené) horniny vznikajú premenou magmatických, sedimentárnych alebo iných metamorfovaných hornín. Vznikajú takmer výlučne v hĺbke zemskej kôry, najmä rôznymi endogénnymi procesmi, predovšetkým vplyvom teploty a tlaku, ale niekedy aj vplyvom chemických faktorov. Tvorba kryštálov tu prebieha v pevnom skupenstve, bez prítomnosti kvapalnej fázy. Tento proces sa nazýva rekryštalizácia, a vedie k vzniku nových minerálov alebo skupín minerálov, ktoré sú stabilné za zmenených podmienok teploty a tlaku. Väčšina metamorfovaných hornín vzniká v dôsledku regionálnej metamorfózy, ktorá sa zvyčajne týka veľkých oblastí. O niečo vzácnejšie sú klastické horniny, ktoré vznikajú v podmienkach dislokačnej metamorfózy sprevádzajúcej aktivitu veľkých zlomových zón, a tiež kontaktné horniny, ktoré zvyčajne vznikajú v plášti magmatických intrúzií počas tepelnej metamorfózy, ale niekedy aj metasomatózy, ktorá súvisí s pohybom a šírením rôznych chemických látok prenikajúcich do hornín. Metasomatické javy sprevádzajú metamorfné, ako aj magmatické, hydrotermálne a sedimentačné procesy (počas diagenézy). Na rozhraní medzi metamorfnými a magmatickými procesmi vznikajú v podmienkach ultrametamorfózy horniny nazývané migmatity.

MINERÁLNE A CHEMICKÉ ZLOŽENIE

Horniny sa vyznačujú mimoriadnou variabilitou minerálneho a chemického zloženia, čo často predstavuje odrazový mostík pre ich podrobnejšiu klasifikáciu. Minerálne zloženie hornín sa výrazne odlišuje v závislosti od toho, akým spôsobom vznikli. Vo všetkých týchto skupinách sú najdôležitejšie horninotvorné minerály (väčšinou silikáty teda kremičitany), ktoré zohrávajú mimoriadne dôležitú úlohu pri ich stavbe. Vzhľadom na ich kvantitatívne zastúpenie môžu byť horninotvorné minerály ďalej delené na

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 15

15

15.02.2024 11:06:05


nižšie stručne špecifikované skupiny. Hlavné (podstatné) minerály sú obvykle základnou zložkou danej skupiny hornín. Obvykle sa v hornine vyskytujú v značnom množstve (viac než 10 obj. %) a majú rozhodujúci vplyv na jej príslušnosť v rámci klasifikačného systému, často však tiež na jej názov. Napríklad, čo sa týka magmatických hornín, k hlavným minerálom sa radí kremeň, živce, foidy, amfiboly, pyroxény a olivín. V horninách sa bežne vyskytujú taktiež vedľajšie minerály, a to celkom hojne a vo všetkých typoch, avšak v nižšom množstve (5 – 10 obj. %). Nemajú kľúčový vplyv na systematickú príslušnosť danej horniny, upresňujú však charakter takejto horniny. V kryštalinických horninách, a to najmä magmatických, patria do skupiny vedľajších minerálov predovšetkým sľudy (muskovit, biotit), andalusit, cordierit aj. Poslednou kategóriou minerálov sú minoritné (akcesorické) minerály, ktoré sa vyskytujú v nízkom množstve (pod 5 obj. %) v najrôznejších horninách a nemajú vplyv na ich klasifikáciu, môžu však byť významnými indikátormi vývoja ich materských hornín. ­Medzi typické akcesorické minerály náleží napr. granát, turmalín, chromit, magnetit, hematit, pyrit, pyrhotin, zirkón, rutil, monazit, apatit, ilmenit, beryl, korund aj. Je nutné podotknúť, že v rôznych horninách sa môže daný minerál vyskytovať v rôznej miere, napr. turmalín je väčšinou akcesorický vo väčšine hornín, ale lokálne môže byť aj vo vedľajšom množstve, ako napr. v niektorých typoch žúl (granitov) či pegmatitov. Všetky vyššie uvedené (podstatné – vedľajšie – minoritné) minerály sú primárne, sú teda výsledkom ich kryštalizácie v rámci určitého endogénneho procesu. Poznáme ale tiež sekundárne minerály, vzniknuté rekryštalizáciou alebo napr. zvetrávaním primárnych minerálov. Medzi sekundárne minerály patria napr. ílové minerály, serpentín, epidot, chlorit, ale aj niektoré amfiboly atď. Pri sedimentárnych horninách rozlišujeme dve skupiny minerálov. Alogénne minerály vznikajú mimo prostredia vzniku sedimentárnych hornín a dostávajú sa do nich vplyvom

16

procesov zvetrávania magmatických, metamorfovaných alebo sedimentárnych hornín, ktoré však musia byť staršie ako daný sediment. Do skupiny minerálov tohto typu patria napríklad kremeň, živce, sľudy a granáty, ktoré sú často súčasťou pieskov a pieskovcov. Autigénne minerály vznikajú v prostredí tvorby sedimentárnych hornín v dôsledku vyzrážania z roztokov, biochemických procesov a rôznych sekundárnych procesov (napr. zvetrávania alebo diagenézy). Tieto minerály sa na rozdiel od alogénnych minerálov nedostávajú do horniny zvonka. Patria k nim napríklad ílovité minerály, sadrovec, kalcit, dolomit, siderit, magnezit, halit, chalcedón, chlority a zeolity. Horniny sa často vyznačujú rôznorodým chemickým zložením, ktoré sa niekedy zohľadňuje pri ich klasifikácii. Medzi magmatickými horninami sa vzhľadom na obsah oxidu kremičitého (SiO2) rozlišujú horniny kyslé (obsahujú najviac oxidu kremičitého, nad 65 % SiO2), horniny neutrálne, zásadité a ultrabázické (obsahujú najmenej oxidu kremičitého, menej ako 45 – 40 % SiO2). Delenie na základe chemického zloženia sa zohľadňuje aj pri sedimentárnych horninách – vtedy rozlišujeme napríklad horniny karbonátové, kremičité, fosfátové, soľné, železité a uhoľné (v rámci skupiny fosílnych palív).

TVARY HORNÍN

Horniny sa nachádzajú v hlbinách aj na povrchu našej planéty. Hlbinné magmatické horniny sa zvyčajne skladajú z intrúzií (intruzívnych látok) rôznych veľkostí a tvarov, ktoré vznikli vniknutím magmy do okolitých hornín v zemskej kôre. Tieto intrúzie sú zastúpené plutónmi (napr. batholity, etmolity, bysmalithy, lakolity, lopolity a fakolity) a magmatické žily, ktoré sa zvyčajne tvoria spolu s nimi. V závislosti od hĺbky vzniku sa rozlišujú hlbokomorské (abysálne) útvary, ktoré vznikajú veľmi hlboko pod povrchom (viac ako 10 km), podpovrchové (hypoabysálne) útvary, ktoré dosahujú hĺbku niekoľko kilometrov, a subvulkanické útvary (nachádzajúce sa tesne pod povrchom). Podľa vzťahu ložiskových útvarov k okolitým horninám, ich delíme na konformné (kon-

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 16

15.02.2024 11:06:05


sopečný popol a tuf

sopka tok lávy

láva

sopečný komín lakolit lopolit

A

M

G A

diatréma

M

apofýza

ložná žila batholit

dajka

Vybrané tvary magmatických hornín

kordantné) a nekonformné (diskordantné). Intrúzie, ktoré sa v súčasnosti nachádzajú čiastočne na povrchu alebo len v malej hĺbke, tvoria magmatické masívy. Vulkanické horniny vznikajú pri sopečných erupciách, počas ktorých sa láva spolu s plynmi a pyroklastickými materiálmi dostáva na zemský povrch. K sopečným erupciám dochádza na súši (suchozemské sopky) aj pod vodou (podmorské sopky). Vulkanické horniny majú značne rôznorodý tvar, ktorý závisí od intenzity erupcie, jej priebehu a množstva a povahy vyvrhnutého materiálu. Do tejto kategórie patria napríklad stuhnuté lávové útvary, lávové prúdy alebo sopečné kužele, v ktorých sa často nachádzajú kaldery. Na oceánskom dne je zase bežným javom tzv. vankúšová láva. Metamorfované horniny vznikajú v rôznych hĺbkach. Regionálne (oblastné) metamorfované horniny, ktoré zvyčajne pokrývajú najväčšiu plochu, sa tvoria v troch hĺbkových zónach, kde rozlišujeme: epizonálne (najplytšie), mezozonálne (stredné) a katazonálne (najhlbšie) metamorfity, v závislosti od rastúcej intenzity metamorfózy. V najplytšej zóne vznikajú napríklad

chloritické a mastencové bridlice, fylity, kremence alebo serpentinity; v strednej zóne sa vyskytujú amfibolity, ruly, bridlice, kremence a mramory; zatiaľ čo v najhlbšej zóne sa vyskytujú granulity alebo eklogity, ale aj ruly, kremence a mramory. Niektoré metamorfované horniny, najmä migmatity, sa vyskytujú vo obrovských hĺbkach, dokonca aj pod zónou kata. Iné môžu vznikať aj na povrchu Zeme, napríklad v dôsledku kolízie s rôznymi vesmírnymi útvarmi (impaktná alebo šoková metamorfóza). Metamorfované horniny sa zvyčajne vyskytujú vo forme rozsiahlych masívov.

Sopečný kužeľ (ostrov Lanzarote, Španielsko)

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 17

17

15.02.2024 11:06:05


Vrstevnaté sedimentárne horniny (pohorie Atlas, Maroko)

Sedimentárne horniny vznikajú na zemskom povrchu, na pevnine aj na dne oceánov a morí, ako dôsledok rôznych sedimentačných procesov. Vyznačujú sa mimoriadnou rozmanitosťou foriem. Pomerne často sa vyskytujú vo forme vrstiev a súvrstiev. Patria k nim napríklad ílovce, vápence, dolomity, bridlice, pieskovce či kremence.

VNÚTORNÁ STAVBA HORNÍN

Horniny sa vyznačujú mimoriadne rozmanitou vnútornou stavbou, ktorá do značnej miery závisí od ich typu a vzniku. Veľmi dôle-

žitým aspektom stavby hornín je štruktúra, ktorá nám hovorí o tom, ako jednotlivé horninové zložky (minerály) vznikli, ale predovšetkým vyjadruje vlastnosti týchto zložiek, napríklad ich veľkosť a tvar minerálov, spolu so vzájomnými vzťahmi medzi nimi. Základné typy štruktúry sú jemnozrnná (priemer zŕn/kryštálov v hornine je menší ako 2 mm), stredne zrnitá (2 – 5 mm) a hrubozrnná štruktúra (nad 5 mm), a štruktúra rovnomerne zrnitá (minerálne zrná sú viac-menej rovnako veľké) a nerovnomerne zrnitá/por­ fyrická (minerálne zrná sú rôzne veľké). S ohľadom na typ horniny (magmatická, sedimentárna, metamorfovaná), ale aj na špecifiká jej vnútornej stavby sa rozlišuje niekoľko stoviek rôznych štruktúr, ktoré sa vzťahujú na všetky známe spôsoby vzniku horninových zložiek. Nemenej dôležitým znakom štruktúry väčšiny hornín je ich textúra, ktorá určuje spôsob usporiadania a priestorového rozloženia horninových zložiek (minerálov), najmä charakter ich usporiadania a orientácie spolu s mierou, do akej vypĺňajú priestor horniny. Základné typy textúry sú všesmerná (jednotlivé zložky horniny sú usporiadané náhodne), paralelná (zložky sú usporiadané v určitom smere), kompaktná alebo celistvá (zložky nemajú dutiny medzi sebou) a pórovitá textúra (v hornine sa nachádzajú rôzne veľké,

Metamorfované horniny – mramorový lom (Cararra, Taliansko)

18

VLASTNOSTI MINERÁLOV

Atlas_mineralu_SK.indb 18

15.02.2024 11:06:05


Turn static files into dynamic content formats.

Create a flipbook