Z HISTÓRIE MAČACÍCH PLEMIEN
V dnešnej dobe sa čistokrvné mačky chovajú po celom svete. Prvenstvo v tejto oblasti však patrí Američanom, Britom a Rusom. Mnoho dobrých chovateľských staníc možno nájsť tiež na Ukrajine, v Bielorusku, Litve a Lotyšsku. Mačky chované v Spojených štátoch amerických sa svojím vzhľadom často líšia od svojich európskych náprotivkov. Dokonca sa priamo hovorí o amerických, britských, ruských líniách atď. Je záhadou, prečo sa stredne veľká krajina ako Veľká Británia, navyše nachádzajúca sa na ostrove, stala veľmocou v chove mačiek. Vysvetlenie je veľmi jednoduché. Anglicko malo v minulosti mnoho kolónií rozsiatych po celom svete. Okrem toho sa anglickí námorníci na svojich galérach neraz plavili do veľmi vzdialených miest našej planéty, aby si tam podmanili nové územia a získali atraktívny tovar. Pritom objavovali rôzne plemená mačky domácej s jedinečným vzhľadom a povahou, ktoré bolo možné priviezť po mori do Anglicka, kde sa chov jednotlivých plemien ďalej rozvíjal. Z Anglicka sa idea chovu čistokrvných mačiek preniesla do Spojených štátov amerických. Milovníci mačiek na starom kontinente ocenili myšlienku ich šľachtenia až neskôr. Práve vo Veľkej Británii sa v roku 1871 konala prvá výstava ušľachtilých mačiek, ktorú v Krištáľovom paláci (angl. Crystal Palace) v Londýne zorganizoval milovník prírody a maliar Harrison Weir. Weir taktiež položil základy systematického chovu krátkosrstých mačiek, ktoré na Britských ostrovoch žili.
V dôsledku vypuknutia 2. svetovej vojny bol chov mačiek pozastavený a populácia mnohých mačacích plemien sa dramaticky zmenšila. Našťastie, sa po vojne podarilo mnoho chovateľských staníc obnoviť a samotní chovatelia sa pustili do práce s ešte väčším nadšením. Vďaka ich nasadeniu dnes môžeme obdivovať množstvo rôznych plemien s rozmanitým sfarbením srsti. Postupom času sa objavuje chovateľských staníc týchto krásnych zvierat čoraz viac. V súčasnosti zažívame skutočný boom.
V roku 1974 klasifikoval doktor Erich Schneider-Leyer vo svojej knihe Welche Katze ist das? (Aká je to mačka?) iba 11 plemien. Aleksandra Konarska-Szubska vo svojej knihe Koty (Mačky) z roku 1972 navrhla klasifikáciu mačiek podľa ich osrstenia:
Turecká angora
KRÁTKOSRSTÉ MAČKY
Mačka európska pruhovaná (tigrovaná) – ryšavá, strieborná, hnedá mramorovaná – ryšavá, strieborná, hnedá jednofarebná – biela, čierna, krémová, ryšavá trojfarebná – korytnačia, korytnačia s bielou modrá – ruská, americká, maltézska, írska, francúzska Neeurópske mačky siamské cibetky stepné tobolské abesínske
Bezchvosté mačky manská, tzv. Manx japonské sudánske
Čínske mačky (klapouché)
Bengálska mačka
DLHOSRSTÉ MAČKY
Mačky perzské
• jednofarebné – modré, čierne, biele, krémové, ryšavé, činčila
• pruhované – modré krémové, dymové
• mramorované – strieborné, hnedé, ryšavé
• trojfarebné – korytnačie, korytnačie s bielou
Mačky európske (nemecké)
Mačky birma, posvätné birma
BEZSRSTÉ MAČKY
Koža mačiek je mäkká, pružná a veľmi teplá.
Ako je zrejmé, táto klasifikácia vôbec nezodpovedá dnešným štandardom a deleniu plemien.
Dnes sú chovatelia mačiek pod dohľadom medzinárodných federácií, ktoré združujú zväzy chovateľov z celého sveta. Existuje niekoľko medzinárodných organizácií, ktoré sa venujú vytváraniu šľachtiteľských programov – práve tie klasifikujú jednotlivé plemená a stanovujú štandardy mačacej krásy v rámci
Bengálska mačka
daného plemena. Všetky najväčšie zväzy sú členmi World Cat Congress (WCC). Toto je zoznam zväzov, ktoré sú členmi WCC:
• World Cat Federation (WCF) – chovatelia, vďaka ktorým vznikla táto kniha, sú členmi Zväzu chovateľov mačiek, ktorí teraz pôsobia pod záštitou WCF,
• Fédération Internationale Féline (FIFe),
• The International Cat Association (TICA),
• The Cat Fanciers´ Association (CFA),
• Australian Cat Federation Inc. (ACF),
• The Co-ordinating Cat Council of Australia (CCCA),
• The Governing Council of the Cat Fancy (GCCF),
• New Zealand Cat Fancy (NZCF),
• Southern African Cat Council (SACC).
Mnohé z týchto organizácií združujú kluby z celého sveta. Všetky zväzy svojim členom pomáhajú. Pripravujú vzdelávacie kurzy, vydávajú odborné časopisy a organizujú výstavy a prehliadky mačiek. Na Slovensku pôsobí niekoľko občianskych združení a klubov chovateľov mačiek, ktorých väčšinu združuje organizácia Federácia Felis Slovakia (FFS), ktorá je od roku 2016 členom FIFe.
MAČKA DOMÁCA FELIS CATUS
Mačka domáca (lat. felis catus, felis silvestris catus, felis silvestris domesticus ) je cicavec patriaci do čeľade mačkovitých. Ide o kozmopolitný druh; nevyskytuje sa len v oblastiach s extrémnymi klimatickými podmienkami, ktoré im znemožňujú prežitie. V závislosti od doby a zemepisnej šírky bola, a stále je, mačka ľuďmi cenená z najrôznejších dôvodov. Získala si mnoho priaznivcov, predovšetkým ako ideálne domáce zviera. Rovnako bola oceňovaná pre vynikajúce lovecké schopnosti – využívala sa na likvidáciu škodcov, najmä myší, ktoré sa rady vyskytovali v domácnostiach, kde sa snažili ukradnúť trochu z úrody a zároveň ju poškodzovali. Mačky sa, bohužiaľ, využívali aj na vedecké výskumy a ako zvieratá, z ktorých sa získavali kožušiny a mäso (Bolívia a Čína).
Predpokladá sa, že mačky boli domestikované okolo roku 4 000 p. n. l. v Núbii. V Egypte sa s prvými zmienkami stretávame okolo roku 2 000 p. n. l. V odbornej literatúre sa nachádzajú aj iné datovania domestikácie mačiek, 9 500 p. n. l.
alebo 11 000 p. n. l. Avšak, ako to bolo naozaj? Možno sa to raz dozvieme.
Ako vidieť, neexistuje jednoznačný dôkaz o tom, kedy presne bola mačka domestikovaná. To isté platí aj o jej pôvode. Veľa vedcov sa snažilo vypátrať jej genetické korene, ale môžeme povedať, že koľko je nadšencov, toľko je teórií. Prvá z nich predpokladala, že domáce mačky pochádzajú z mačky močiarnej (lat. felis chaus), ktorá je rozšírená na mnohých miestach sveta, a ani dnes viacerí vedci nevylučujú možnosť, že ide o predka dnešnej mačky.
Ďalší hypotetický predok mačky domácej je mačka bengálska (lat. prionailurus bengalensis). Táto mačka by nemala byť zamieňaná s plemenom bengálskej mačky, ktoré je v poslednej dobe veľmi obľúbené. Divá mačka bengálska žije v južnej Ázii, ako na pevnine, tak aj na tamojších ostrovoch. Žije v oblastiach položených až v 3 000 m n. m. a jej telesná stavba je podobná siamskej mačke.
Bengálska mačka
Čína, Tibet a Himaláje sú domovom manulov (lat. otokolobus, Pallasova mačka), ktoré môžu svojím vzhľadom pripomínať perzskú mačku. Existujú dokonca zástancovia teórie, podľa ktorej je práve manul predkom perzskej mačky.
Pri pátraní po predkovi domácej mačky sa zohľadňoval predovšetkým vzhľad divých mačiek, potom sa skúmalo ich správanie a nakoniec sa analyzovali ich genetické znaky. Výsledkom tohto výskumu je vedecký objav ázijskej mačky stepnej (lat. felis ornata), mačky plavej (lat. felis lybica) a mačky divej (lat. felis silvestris). Tieto mačky majú rovnaký počet chromozómov a rovnaký typ bunkových jadier. Niektorí vedci chceli do tejto skupiny zaradiť aj našu mačku divú európsku (lat. felis silvestris silvestris), ktorá sa vyskytuje hlavne v južnej Európe, na Balkánskom a Iberskom poloostrove, v menšej miere tiež v Karpatoch na hranici medzi Poľskom a Ukrajinou. Na Slovensku sa vyskytuje na približne 64,8 % územia, pričom obýva najmä listnaté a zmiešané lesy. Populácia sa odhaduje na zhruba 900 jedincov. Hoci je rozšírená po celom území SR, vyhýba sa lužným lesom a zriedkavo sa vyskytuje v ihličnatých porastoch. Hlavným problémom je kríženie s mačkou domácou, najmä v oblasti Strážovských vrchov. Mačky divé sú veľmi plaché a vyhýbajú sa ľudskej spoločnosti.
Iní bádatelia zistili podobnosť medzi mačkou domácou a mačkou stepnou, ktorá obýva predovšetkým roviny, a to až
do nadmorskej výšky 2 000 metrov. Analýza veľkého množstva dát ukázala, že predkom mačky domácej je mačka plavá, inak aj mačka divá plavá (lat. felis lybica, felis silvestris lybica). Ide o cicavca z čeľade mačkovitých žijúceho v Afrike a na Arabskom poloostrove. Nevyskytuje sa iba v púštnych oblastiach a v tropických dažďových pralesoch. Z historických a kultúrnych prameňov vyplýva, že mačky plavé si vydobyli najvyššie postavenie a uznanie v Egypte. Predpokladá sa, že priamy predok mačky plavej obývajúcej egyptské územie je mačka abesínska. Dodnes nie je známe, ako sa týmto mačkám podarilo preniknúť do Európy. Záhadné je tiež porovnanie stavby tela európskej mačky domácej a mačky plavej. Tie sú totiž väčšie než mačky európske, ale viacej pripomínajú mačky žijúce v juhovýchodnej Ázii. Preto má zmysel hľadať priamych predkov našich európskych mačiek domácich v týchto zemepisných šírkach.
Prvé zmienky o domestikovaných mačkách v Európe je možné nájsť na Kréte, ich vek sa odhaduje na 4 000 rokov. Ďalšie záznamy o ich prítomnosti sú z Talianska (400 p. n. l.). O mačkách sa zmieňujú Cicero a Hérodotos v 1. storočí pred naším letopočtom. Prvý, kto opísal mačku v Európe, bol švédsky učenec Karl von Linné. V roku 1758 mačkedomácej pridelil latinský názov felis catus
Sibírska mačka
HIMALÁJSKA
Himalájske mačky sú farebným variantom perzskej mačky, a preto sa história tohto plemena začína v tej istej dobe ako dejiny peržaniek.
HISTÓRIA
Mnohí bádatelia kladú počiatok dejín perzských mačiek do obdobia krížových výprav. Bezpochyby, sa toto plemeno radí k jednému z najstarších. Domovom týchto mačiek je Blízky východ, hlavne oblasť dnešného Turecka a bývalej Perzie.
Nie je celkom jasné, čo je pôvodom dlhej srsti u mačky domácej, pretože žiaden zástupca divých dlhosrstých mačiek žijúcich v tejto oblasti nie je známy. V 19. storočí vedci predpokladali, že vznikla ako výsledok kríženia medzi mačkou domácou a manulom (dravý cicavec z čeľade mačkovitých), ale výskumy zo začiatku 20. storočia túto teóriu vyvrátili.
Prvé zmienky o dlhosrstých mačkách pochádzajú zo 16. storočia a prvých doložených predkov perzskej mačky priviezol v roku 1620 z Perzie, konkrétne z Chorasánu, do Talianska rímsky šľachtic Pietro Della Valle. V rovnakej dobe tieto mačky priviezol do Francúzska z Angory (dnešná Ankara) Nicholas Claude Febri de Peires. Mačky z Chorasánu mali
PÔVOD
Blízky východ
HMOTNOSŤ
3,5 – 6 kg
ZAUJÍMAVOSŤ
Sfarbenie srsti s odznakmi mení svoju intenzitu v závislosti od okolitej teploty. Uši, ňufák, labky a chvost majú o niečo nižšiu teplotu než telo, a preto tmavnú. To znamená, že mačky tohto typu budú v teple svetlejšie, než keby žili v chladnejšom prostredí.
INTERAKCIA S INÝMI DOMÁCIMI ZVIERATAMI
S ostatnými domácimi zvieratami vychádzajú dobre pod podmienkou, že ich uznajú za členov rodiny.
Z AKÝCH PÔVODNÝCH PLEMIEN POCHÁDZAJÚ
Mačky perzské a siamské
CHARAKTERISTIKA MIESTA PÔVODU
A S TÝM SÚVISIACE VLASTNOSTI
Stavba tela nesúvisí s miestom pôvodu.
sivé sfarbenie, zatiaľ čo mačky pochádzajúce z Angory mali srsť bielej farby. Z Francúzska sa veľmi rýchlo dostali do Británie. Dlhosrsté mačky boli do Európy privážané tiež z Afganistanu, Barmy, Číny a Ruska. Kríženie rôznych typov dlhosrstých mačiek bolo v tej dobe veľmi rozšírené, hlavne kríženie perzských a angorských.
Najnovšie vedecké výskumy ukazujú, že dnešná perzská mačka má geneticky viac spoločných znakov s mačkou pochádzajúcou zo západnej Európy, než s mačkou z Blízkeho východu.
Perzské mačky s najväčšou pravdepodobnosťou absolvovali svoj debut na prvej výstave mačiek, ktorá sa konala v roku 1871 v Krištáľovom paláci v Londýne. Keďže sa toto plemeno stalo populárnym a zároveň vykazovalo veľkú rozmanitosť, vznikla potreba podrobnejšie opísať najčastejšie znaky perzských mačiek, aby sa odlíšili od mačiek angorských. Prvé štandardy plemena – vtedy nazývané bodové hodnotenie dokonalosti –
Hlava : oválna a mohutná. Za dobré proporcie sa považujú plné líca a vypuklé čelo. Brada a nos sú krátke a široké, s dobre vyznačeným stopom. Horný záhyb nosa nesmie presahovať nad spodné viečko.
Brada a čeľusť sú široké, mohutné a silné. Pysky sú široké a výrazné.
Oči : veľké a guľaté, široko posadené, lesklé a výrazné. Farba očí by mala byť modrá – čím tmavšia, tým lepšia.
Uši : malé a zaguľatené, posadené nízko a ďaleko od seba. Vnútri husto osrstené.
Telo : stredné až veľké, zavalité a krátke. Hrudník, ramená a chrbát sú mohutné a svalnaté. Nohy krátke a silné. Laby veľké a guľaté. Žiaduce sú chumáčiky srsti medzi prstami. Chvost krátky a silný, so
zaoblenou špičkou. Srsť hustá a dlhá. Krátky a silný krk.
Srsť : dlhá a hustá, s jemnou, hodvábnou štruktúrou. Je mäkká, ale nie vlnitá. Okolo krku tvorí golier, ktorý by mal siahať od ramien až k hrudi.
Sfarbenie : colorpoint, bez bielej farby.
Nedostatky : príliš plochá alebo príliš vysoká lebka, uslzené oči, problémy s dýchaním, príliš štíhle
alebo pretiahnuté telo.
Nedosta tky sú najčastejšie spôsobené zlou starostlivosťou: mastná srsť, príliš veľa podsady, splstna tená srsť, lysiny alebo rednutie spôsobené odstraňovaním plstnatej srsti.
vypracoval v roku 1889 organizátor výstav mačiek Harrison Weir. Konštatoval, že perzská mačka má dlhší chvost, hustejšiu srsť a hlavu väčšiu než angorská mačka, s menej špicatými ušami. Nie všetkým milovníkom mačiek sa tento opis zapáčil, preto sa v roku 1903 Francis Simpson v knihe The Book of the Cat (Kniha mačiek) snažil opísať perzskú mačku nezávisle od angorskej.
Ďalšou osobou, ktorá sa snažila charakterizovať rozdiely medzi týmito dvomi plemenami, bola v roku 1909 Dorothy Bevill Championová. Upozornila na to, že anglickí chovatelia nerozlišovali typy podľa vzhľadu mačiek, ale klasifikovali ich iba podľa dĺžky srsti.
Kráľovná Viktória si na konci 19. storočia kúpila pár modrých perzských mačiek, čím v Anglicku iniciovala ich chov. Prvý klub peržaniek vznikol v roku 1890, o tri roky neskôr časopis Cat Review o tomto plemene publikoval prvý článok. Perzská mačka sa do Československa dostala v šesťdesiatych rokoch 20. storočia, prvá chovateľská stanica vznikla v roku 1967. Vtedajšia perzská mačka taktiež znamenala vznik nového plemena.
Virginia Cobbová a doktor Clyde Keeler začali experimentálny chovný program v roku 1931, keď skrížili perzskú mačku so siamskou. Týmto spôsobom vyšľachtili prvú himalájsku mačku. Pomenovali ju Newton´s Debutante. V roku 1950 uskutočnil Ben Borrett v Kanade podobný pokus, aby získal dlhosrstú mačku s odznakmi.
V roku 1955 felinologická federácia GCCF ako prvá uznala himalájsku mačku ako plemeno colorpoint dlhosrstý.
O uznanie tohto plemena sa v USA v roku 1957 zaslúžila Marguerita Goforthová, ktorá presvedčila svojho známeho, majiteľa dlhosrstej mačky farby seal point, aby ju skrížil s inými plemenami. Tak bola vytvorená perzská mačka so siamskými znakmi
Himalájske mačky sú okúzľujúce a pokojné. Kontakt s ľuďmi milujú. Doma sa držia radšej pri zemi, s veľkou pravdepodobnosťou nebudú mať záujem šplhať po záclonách. Podobne ako väčšina mačiek, aj ony dokážu vycítiť emócie svojich majiteľov. Sú inteligentné a rady sa nechajú hladkať, ale maznanie nevyžadujú dotieravo. Pokiaľ im však nevenujeme dostatok času, budú smutné a svojimi modrými očami nám dajú najavo svoje sklamanie.
Rovnako ako perzská mačka, tak aj himalájska si vyžaduje veľa pozornosti. Hustá, dlhá srsť potrebuje časté česanie. Peržanky sú plemeno, ktoré človek najdlhšie vylepšoval a upravoval, preto tieto mačky nie sú schopné postarať sa o svoju srsť samy. Je nutné ich pravidelne kefovať a kúpať. Problémy spôsobuje veľmi hustá podsada, ktorá splstnatie, ak jej nie je dopriata dostatočná starostlivosť. Majiteľ mačky by mal ovládať isté znalosti, aby sa o ňu dokázal patrične postarať.
STAVBA TELA
Himalájska mačka má robustné, zavalité telo typu cobby: mohutné ramená a boky, veľkú a guľatú hlavu posadenú na krátkom, silnom krku. Himalájske mačky musia mať perfektný zhryz a silnú, dobre vyvinutú bradu. Ich oči sú veľké, guľaté, široko posadené, čo im dodáva veľmi milý výraz. Nos je krátky, špicatý a široký. Uši sú posadené ďaleko od seba, drobné, na koncoch zaguľatené. Chvost je úmerný telu, ale je skôr krátky, silný a krásne osrstený.
Pre sfarbenie himalájskych mačiek sú charakteristické odznaky. To znamená, že uši, ňufák, labky a chvost by mali byť sfarbené. Farba tela však musí byť svetlá (biela alebo krémová) a jednoliata. Mal by byť taktiež zreteľný kontrast medzi farbou tela a odznakmi.
POVAHA
PERZSKÁ
Perzská mačka je považovaná za jedno z najstarších plemien domácich mačiek, zaraďuje sa do skupiny dlhosrstých mačiek. Spory o jej pôvode stále pretrvávajú. Najviac tajomstiev ukrýva jej anatómia.
HISTÓRIA
Robustná stavba tela, oválna hlava a dlhý chvost boli dôvodom, prečo sa pôvod peržaniek spájal s ázijským cicavcom manulom. Dnes však vieme, že predkom perzských mačiek byť nemohol. Rodokmeň dlhej srsti týchto štvornohých miláčikov nie je doposiaľ známy.
Väčšina bádateľov sa prikláňa k teórii, že tieto mačky priviezli na európsky kontinent počas 13. storočia rytieri z križiackych výprav z územia dávnej Perzie, z oblasti Chorasán. Medzi európskou aristokraciou sa obľuba dlhosrstých mačiek veľmi rýchlo rozšírila. Ich vzhľad bol natoľko neobyčajný, že si nimi spoločenská smotánka túžila skrášliť svoje domovy. Výnimočnú popularitu získalo toto plemeno vo Veľkej Británii
PÔVOD
Turecko alebo Irán
HMOTNOSŤ
2,5 – 6 kg
ZAUJÍMAVOSŤ
Perzské mačky sa vyskytujú v zhruba 150 farebných variantoch.
INTERAKCIA S INÝMI DOMÁCIMI ZVIERATAMI
Sú pokojné a prítomnosť ďalších domácich zvierať tolerujú.
Z AKÝCH PÔVODNÝCH PLEMIEN POCHÁDZAJÚ
Dnešné perzské mačky sú výsledkom kríženia starého plemena s angorskými mačkami.
CHARAKTERISTIKA MIESTA PÔVODU
A S TÝM SÚVISIACE VLASTNOSTI
Stále nie je jasné, prečo boli peržanky pochádzajúce z teplých ázijských zemí obdarené dlhou srsťou. Existuje niekoľko teórií, ktoré by mali tento jav v ysvetliť. Jedna z nich tvrdí, že medzi predkami perzských mačiek boli dlhosrsté mačky zo Sibíri, ktoré sa dostali na územie Malej Ázie, odkiaľ boli prevezené do západnej Európy.
na konci 19. storočia. Nemalý vplyv na to mala prvá výstava mačiek usporiadaná v roku 1871 v Krištáľovom paláci. Peržanky urobili veľký dojem i na samotnú kráľovnú Viktóriu, ktorá si pár týchto mačiek kúpila a začala plemeno propagovať.
Nie náhodou je Anglicko považované za druhú domovinu perzských mačiek, pretože práve Briti začali s ich cieleným chovom. Na konci 19. storočia sa dlhosrsté mačky začali deliť na turecké angory (mačky s dlhým telom a hodvábnou, avšak menej hustou srsťou a s veľkými ušami) a na peržanky (robustné mačky s veľkou oválnou hlavou a malými ušami). V tej dobe boli za perzské uznávané iba mačky s modro sfarbenou srsťou. Ostatné sa zaraďovali len medzi dlhosrsté mačky. Každý z 50 farebných variantov srsti sa považoval za iné plemeno.
