PREDSLOV
Ešte pred niekoľkými desaťročiami boli kone spolu s ďalšími ťažnými zvieratami bežnou súčasťou každodenného života na vidieku. Slúžili na prácu na poli, ťahali vozy, pomáhali pri ťažkej fyzickej práci. S nástupom modernej techniky sa však všetko zmenilo. Stroje boli rýchlejšie, silnejšie a menej náročné na údržbu, a tak sa počet koní začal znižovať. Nikomu sa už neoplatilo chovať drahé kone na poľnohospodárske práce, pretože nové zvyky a pravidlá ovplyvňujúce ľudský život úplne zmenili spôsob, akým sa tieto zvieratá využívali. Postupom času začali kone z vidieka miznúť a stali sa skôr vyhľadávanou turistickou atrakciou. Rovnako ako vtedy, aj dnes majú kone punc tzv. luxusných zvierat.
V súčasnosti slúžia kone predovšetkým na športové, rekreačné alebo výstavné účely. Ak si ich chcete pozrieť, môžete sa vybrať napríklad do najbližšieho žrebčína. Občas sa ešte niekde dá naraziť na typického gaštanového koňa, zapriahnutého do starého voza plného sena alebo do pluhu na poli. Takéto výjavy sú však dnes už veľkou raritou. Častejšie ich môžete vidieť v oblastiach, kde sa podarilo zachovať chladnokrvné pracovné plemená.
Táto kniha obsahuje základné informácie o týchto nádherných tvoroch a je rozdelená na tri časti – o teplokrvných, chladnokrvných
plemenách a poníkoch. Nájdete tu opisy obľúbených plemien, zoznámite sa s ich históriou, a tiež so zásadami správnej starostlivosti o kone. Vybrané fotografie umožňujú prezrieť si kone z celého sveta a zoznámiť sa s bohatou paletou ich sfarbenia. Kniha tiež poskytuje úvod do biológie koní. Dozviete sa, ako fungujú zmysly týchto nádherných zvierat a ako sa pohybujú. Atlas koní je tiež skvelou príručkou pre všetkých, ktorí si chcú kúpiť vlastného koňa, pretože obsahuje informácie o tom, ako by mala vyzerať pastvina, stajňa aj samostatný box, ako správne kŕmiť kone, aby sa predišlo základným chorobám atď. Dôležité je predovšetkým pohodlie a zdravie zvieraťa. Nespokojný kôň sa bráni jazdcovi, kladie mu odpor alebo jednoducho nereaguje na povely a jednotlivé podnety. Také zviera sa potom stáva apatickým, zúrivým a rezignovaným. Za žiadnych okolností to nesmiete dopustiť!
Kone sú tajomné a pozoruhodné stvorenia. Objavovanie ich osobnosti je úžasné dobrodružstvo, preto je na mieste pristupovať ku každému jedincovi individuálne. Každý kôň môže svojho majiteľa naučiť pokore, trpezlivosti, rešpektu a mnohému ďalšiemu. Nielen z tohto dôvodu je kontakt s týmito zvieratami niečím, čo v človeku zanechá nezmazateľnú stopu.
1. ÚVOD
Kone v praveku
Domáci kôň je bylinožravý cicavec z radu kopytníkov. Jeho vedecký názov je Equus caballus. Patrí do čeľade Equidae – koňovitých.
Eohippus, priamy predok dnešných koní (názov doslova znamená „kôň úsvitu“), žil v eocéne pred 54 – 38 miliónmi rokov. Jeho skamenené pozostatky ukazujú, že bol oveľa menší ako súčasné kone, jeho výška dosahovala len približne 35 cm. Nemal zuby, ani tvrdé kopytá a nebol ani veľmi rýchly. Pohyboval sa na prstoch ako pes. Na predných nohách mal štyri prsty, zatiaľ čo na zadných len tri. Jedinú ochranu pred predátormi mu poskytovalo jeho sfarbenie: bledé pruhy na tmavom podklade slúžili v pralesnom prostredí ako maskovanie. Bol to bylinožravec, na čom sa ani o mnoho miliónov rokov neskôr nič nezmenilo. Súčasnému koňovi sa vôbec nepodobal, takže vedci spočiatku nechceli uveriť, že medzi týmito dvoma zvieratami môže existovať akákoľvek spojitosť. Až ďalšie fosílne pozostatky nájdené archeológmi ukázali, že toto zviera sa vyvinulo do moderného koňa, ktorý je väčší a rýchlejší, ale aj oveľa inteligentnejší.
Mesohippus bol pruhovaný živočích vysoký približne 45 cm, ktorý behal oveľa rýchlejšie ako
jeho predok. Na každej nohe mal tri prsty. Žil v oligocéne, teda približne pred 30 miliónmi rokov. Ďalším z predkov koňa bol Meryhippus . Žil v období stredného a vrchného miocénu, teda približne pred 25 až 20 miliónmi rokov. Meral okolo 90 cm a hoci mal stále tri prsty, celú svoju váhu už niesol na strednom.
Pliohippus žil v pleistocéne. Bol to prvý druh podobný dnešnému koňovi, ktorého nohy končili iba jedným prstom s kopytom. Kone v tej dobe boli veľké ako dnešné poníky a obývali stepi. Ich jediným prostriedkom obrany proti útokom predátorov bol útek, zatiaľ čo jedálny lístok pozostával prevažne z trávy. Svoju farbu preto prispôsobili prostrediu, v ktorom žili. Hoci ich spočiatku ešte zdobili zvyšky pruhov na krku, kopytách a končatinách, neskôr prevládla jednotná farba – hnedá.
Klíma sa začala rýchlo meniť. Počas ľadovej doby a po nej vznikali nové klimatické pásma, čo nútilo živočíchy prispôsobiť sa novým podmienkam. Rozdiely v podnebí potom stáli za vznikom jednotlivých druhov rodu Equus.
Moderný kôň sa pravdepodobne vyvinul na území dnešnej Severnej Ameriky. Z týchto oblastí potom migroval do ďalších častí sveta. Nálezy skamenelín naznačujú, že približne pred 2 miliónmi rokov sa tento druh vyvíjal na oboch amerických kontinentoch.
MALI BY STE VEDIEŤ
Typy koní: chladnokrvné, teplokrvné, poníky.
Bolo tiež preukázané, že kone v tomto období žili aj na iných kontinentoch. Pred približne 10 000 rokmi prispela ľadová doba a rad prírodných katastrof k vyhynutiu koní v Amerike. Až španielski kolonizátori, ktorí tieto zvieratá priviezli so sebou, pomohli obnoviť vyhynutú populáciu v tejto oblasti.
Divoké kone, známe ako mustangy, nepatria medzi pôvodne divoké druhy. Sú to potomkovia jedincov, ktoré kedysi dávno ušli z chovov.
Typy koní
Rozdelenie koní na teplokrvné, chladnokrvné a poníky v žiadnom prípade nesúvisí s telesnou teplotou týchto zvierat ani s ich krvou. Jednotlivé typy sa líšia stavbou tela a spôsobom využitia, napr. teplokrvné kone a poníky nachádzajú uplatnenie pri jazde v teréne a na súťažiach. Chladnokrvné kone sú vhodnejšie na prácu na poli a ďalšie činnosti, kde je dôležitá sila zvieraťa.
Dôležitou charakteristikou je mohutnosť koňa, čo je termín vzťahujúci sa ako na veľkosť kostí zvieraťa, tak aj svalov. Je oveľa dôležitejšia ako samotná výška v kohútiku, pretože má významnejší vplyv na využitie daného koňa. Silné kone typu cob sa vyznačujú mohutnejšou stavbou tela, hoci môžu mať rovnakú výšku v kohútiku ako arabské plnokrvníky (asi 150 cm), ktoré však takúto stavbu tela rozhodne nemajú. Čistokrvné a plnokrvné kone majú jemnú stavbu tela a používajú sa na iný typ práce a záťaže. Ak je jazdec ťažší, mal by sa poobzerať práve po mohutnejšom zvierati.
TEPLOKRVNÍKY
Medzi teplokrvnými koňmi existuje určitá šľachta –kone takzvaných čistokrvných plemien. Typickým
MALI BY STE VEDIEŤ
predstaviteľom tejto skupiny je veľmi staré plemeno arab, čiže arabský plnokrvník. Symbolom tohto plemena sú písmená „OO“. Podľa legendy sú všetky dnešné arabské plnokrvníky potomkami piatich kobýl proroka Mohameda. Po bitke prorok vypustil všetky svoje kone k napájadlu, aby mohli uhasiť smäd. Došlo však k ďalšiemu stretu a Mohamed kone zavolal späť skôr, než sa stihli napiť. Poslúchlo ho len päť kobýl – práve z nich malo vzniknúť celé plemeno arabských koní. Okrem arabských plnokrvníkov táto exkluzívna skupina zahŕňa aj anglické plnokrvníky. Príslušnosť k tejto skupine sa určuje na základe preukázaného pôvodu – práve z tohto dôvodu sa u koní môžeme stretnúť s tzv. plemennými knihami. V chove anglických plnokrvníkov sa uznávajú len tie zvieratá, ktoré pochádzajú od žrebcov a kobýl zapísaných v prvej plemennej knihe. Podľa legendy boli predkami anglických plnokrvníkov orientálne kone, pričom samotnými zakladateľmi plemena boli tri orientálne žrebce – Godolphin Arabian (berberské plemeno), Byerley Turk (arabské plemeno) a Darley Arabian (arabské plemeno).
Aj v tomto prípade je pôvod plemena opradený legendami. Kôň menom Godolphin mal byť darom tuniského beja kráľovi Ľudovítovi XV., zviera sa však panovníkovi príliš nepáčilo.
V tej dobe boli totiž v móde hlavne kone z Andalúzie a Neapola. Žrebca preto predali, načo putoval od jedného majiteľa k druhému, až sa nakoniec dostal k istému parížskemu kočišovi.
V jeho službách našiel uplatnenie ako obyčajný ťahúň kočiarov. Jedného dňa, keď oslabol, ho zo súcitu kúpil jeden Angličan, aby ho odviezol späť do vlasti. Tam sa kôň stal majetkom lorda Godolphina a slúžil ako testovacie zviera, ktorého úlohou bolo
Mohutnosť koňa označuje pomer hmotnosti zvieraťa (×100) k výške v kohútiku.
zistiť, či sú kobyly pripravené na krytie. Samotným plemenným žrebcom bol iný kôň – Hobgoblin. Keď však tento nebol schopný pokryť samicu, rýchlo ho nahradil Godolphin Arabian a stal sa otcom nádherného dostihového koňa menom Lath. Od tej doby Godolphin Arabian prevzal Hobgoblinovu funkciu, stal sa jedným zo zakladateľov nového plemena a splodil mnoho skvelých plnokrvníkov. Symbolom anglického plnokrvníka sú písmená „XX“.
Väčšina súčasných jazdeckých koní patrí k teplokrvným plemenám – sú energické a mimoriadne obratné. V minulosti sa na rôzne úlohy chovali ľahšie aj ťažšie teplokrvné kone. Mnohé zvieratá našli uplatnenie napríklad pri ťahaní kočiarov, pričom záprah zložený z dobre udržiavaných koní bol pýchou svojho majiteľa. Neskôr sa v chove začal klásť väčší dôraz na súťažné športy, predovšetkým na drezúru a skoky.
CHLADNOKRVNÉ KONE
Chladnokrvné kone sú najťažší a najmohutnejší zástupcovia svojho druhu. Vzhľadom a stavbou tela sa podobajú na svojho predka, tundrového koňa, hoci v súčasnosti sa jeho podiel počas vývoja domáceho koňa skôr popiera. Chladnokrvníky, ktoré sa vyznačujú extrémne silnými kosťami, boli v minulosti šľachtené špeciálne na prácu. Rovnako ako ich predkovia, najradšej sa pohybujú krokom, majú vyrovnanú a pokojnú povahu . Kone z tejto kategórie už dnes nie sú
také nemotorné. V minulosti boli krížené s koňmi z juhu, po ktorých zdedili harmonickú stavbu tela a otvorenú, priateľskú povahu. Niektoré menšie plemená sa zase podobajú na predka poníkov.
Ešte pred niekoľkými storočiami boli chladnokrvné kone neoddeliteľnou súčasťou života v každom meste. Ťahali napríklad ťažké vozy naložené sudmi s pivom, neskôr napríklad aj električky. Postupom času ich nahradili motorové vozidlá. V súčasnosti sa pracovné chladnokrvné kone stále využívajú na farmách alebo napríklad pri ťažbe dreva v lese.
Poníky
Poníky majú malú klinovitú hlavu s veľkými bystrými očami a menšou zaoblenou stavbou tela. Spoľahlivo ich spoznáte aj podľa hustejšej hrivy a huňatého chvosta. Sú priamymi potomkami pravekých poníkov, pričom si dodnes zachovali mnoho z ich vlastností. Ide o pomerne nenáročné zvieratá s trochu osobitou povahou.
Veľkosť koní
Slovo „kôň“ označuje kone všetkých plemien a veľkostí, pretože v starostlivosti, údržbe a výcviku veľkých a malých koní nie je žiadny rozdiel. Je však dôležité vedieť, ako sa správne označujú rôzne typy koní. Predovšetkým ich delíme na
veľké a malé. Malý kôň, alebo poník, môže dosahovať výšku v kohútiku maximálne 148 cm. Ďalej kone rozlišujeme podľa hmotnosti a mohutnosti. Hodnota výšky, podľa ktorej rozlišujeme malé a veľké kone, bola odvodená z prepočtu anglickej miery výšky koňa. Anglický termín pony označuje poníka, teda zviera spadajúce do kategórie malých koní, zatiaľ čo cob už patrí do kategórie veľkých koní. Medzi poníkmi nájdeme hlavne zástupcov najmenších plemien koní (shetlandské pony) alebo primitívnych plemien (fjord, islandský kôň), ktorí sa vzhľadom a výškou líšia od ušľachtilých koní. Majitelia amerických koní plemena quarter horse majú plné právo nazývať svoje kone veľkými, pretože zvyčajne merajú v kohútiku viac ako 150 cm. Zaujímavosťou je, že v starých anglických piesňach a príbehoch môže termín pony označovať aj jazdeckého koňa.
Výška koňa sa meria v centimetroch. Tzv. kohútik je kostnatý výbežok nachádzajúci sa v mieste, kde končí krk koňa a začína jeho chrbát. Pri meraní výšky konkrétneho jedinca sa k ľavému
MALI BY STE VEDIEŤ
strednej výšky. Väčšina úžitkových koní, od arabských až po americké quartery, meria v kohútiku 150 – 165 cm. To isté platí aj pre kone typu cob, ktoré kombinujú mohutnú stavbu tela s ušľachtilou hlavou a živým temperamentom.
Moderné kone
Zástupcovia čeľade koňovitých ( Equidae) patria medzi tzv. stádovité zvieratá. Vyznačujú sa tým, že dokážu rýchlo behať, pričom vo voľnej prírode môžu prežiť len v stádach. Ich prirodzeným prostredím je step.
Telá koní sú prispôsobené veľkej námahe, čo je tiež dôvodom, prečo sú tieto zvieratá typické mimoriadnou odolnosťou a dlhou výdržou. Rovnako ako ich predkovia, aj dnešné kone sa pohybujú po krajine a hľadajú čerstvú trávu a vodu. Hoci sú na pastvine, jedia len najchutnejšie steblá trávy. Keď je trávy málo, vydávajú sa na prieskum okolia a hľadajú nové zdroje potravy. Majitelia koní vám radi potvrdia, že jedince, ktoré sa dlhší čas pasú na
Z pohľadu chovateľov patrí kôň, ktorého výška v kohútiku nepresahuje 148 cm, do kategórie malých (poníky). Vyššie zvieratá sa zaraďujú do kategórie veľkých.
prednému kopytu koňa umiestni špeciálna zoometrická tyč so stupnicou a vodorovným ramenom. Výška zvieraťa sa potom odčíta na stupnici.
Malé kone udivujú svojou obratnosťou, rýchlosťou pohybu a energickým správaním. Často sú to oveľa lepšie jazdecké kone ako ich veľké náprotivky, a naviac sú oveľa lacnejšie a menej náročné na údržbu. Veľké kone sa naopak vyznačujú plynulejším pohybom, skvelým cvalom a pohodlnejším klusom. Fascinujú svojou silou a rýchlosťou, zatiaľ čo malé kone sú vytrvalejšie a schopné pracovať s ťažkými bremenami. Výška má teda svoje zrejmé výhody aj nevýhody.
Pri výbere koňa je potrebné zohľadniť, na čo ho budete používať a aká bude náplň práce vášho zvieraťa. Vo všeobecnosti sa uprednostňujú kone
tých istých lúkach, inštinktívne vedia, kde nájdu najchutnejšiu trávu.
Kone trávia až 12 hodín denne spásaním trávy, zatiaľ čo fáza spánku a odpočinku je naopak pomerne krátka. Spia len vtedy, keď sa cítia naozaj v bezpečí. Dlhá fáza spánku sa vyskytuje len u žriebät, pretože počas spánku dozrieva ich telo. Stádo túto potrebu mladých koní zvyčajne rešpektuje.
Kone nie sú viazané na konkrétne miesto a vedia sa prispôsobiť zmenám. V závislosti od počasia preto vytrvalo vyhľadávajú miesta v tieni a bez hmyzu. Za zmienku určite stojí aj fakt, že na vykonávanie potreby majú kone zvyčajne vyhradený samostatný priestor.
Život v konskom stáde sa riadi pevne danými pravidlami. Hierarchia medzi jednotlivými členmi
musí byť neustále potvrdzovaná dominantným zvieraťom. Tým je vodca stáda, ktorého najzákladnejšou úlohou je dohliadať na mladé žriebätá a usmerňovať ich, pretože ich výstrelky sa nie vždy stretávajú s porozumením a môžu rozrušiť ostatné kone. Náhle kopance, hryzenie len tak pre zábavu... Všetko musí byť pevne pod kontrolou. Niekedy sa mladé žrebce môžu začať vzpierať a prejavovať zlé, dokonca až agresívne správanie voči ostatným jedincom. V takom prípade dominantný kôň agresora zo stáda bez milosti vyženie. Vyhnanec automaticky stráca ochranu a stáva sa zraniteľným voči útokom predátorov. Často sa už po niekoľkých minútach pokúša vrátiť do skupiny, čo pre neho nie je vôbec jednoduché, pretože ho dominantný jedinec odháňa tak dlho, kým neuzná, že rebel pochopil, v čom urobil chybu, a kým neprejaví primeranú ľútosť. Takéto vylúčenie zo skupiny môže trvať až mesiac. Pokánie hriešnika spočíva v tom, že sa priblíži k vodcovi stáda a začne klapať čeľusťou, ako keby žul, pričom pokorne skloní hlavu. Samozrejme, celá situácia sa nezaobíde bez niekoľkých záverečných, zvyčajne však miernych výchovných kopancov, a štruktúra stáda sa náhle vráti do normálu, pretože každý kôň vie, kde je jeho miesto.
Štruktúra stáda najčastejšie pripomína rodinu, či už matriarchálny alebo patriarchálny model. Keď je stádo na pastve, skupinu vedie hlavná kobyla , zatiaľ čo ochrancom stáda je žrebec alebo valach . Keď sa stádo ocitne v ohrození, žrebec alebo valach naháňa všetkých členov tak, aby vytvorili kompaktnú skupinu, a sám sa vrhne na útočníka. K tomu však dochádza iba v prípade, že ide o cudzieho koňa (žrebca alebo valacha). Ak je hrozbou predátor, napríklad človek alebo traktor, stádo sa dá na útek. Kone sú od prírody veľmi plaché a vyhýbajú sa konfliktom s inými zvieratami. Voči človeku sú agresívne len vo výnimočných prípadoch.
Kone sa cítia najlepšie v spoločnosti. Ak musia žiť osamote, sú nešťastné a neisté. Stádo je pre nich rodina a jeho členovia sa o seba navzájom starajú. Koňom, ktoré ľudia chovajú v boxoch alebo tmavých stajniach, chýba nielen spoločnosť, ale aj pohyb. Ani tá najkrajšia stajňa a najlepšie krmivo im nemôžu nahradiť rodinu. Zvieratá žijúce osamote môžu byť nepokojné. Ak plánujete mať len jedného koňa, mali by ste mu preto zaobstarať spoločníka, aspoň kozu alebo ovcu. Aj keď to bude len náhrada stáda, takýto krok môže mať pozitívny vplyv na celkovú pohodu zvieraťa.
MALI BY STE VEDIEŤ
Valach je vykastrovaný (zbavený pohlavných žliaz) samec koňa. Žrebec je nekastrovaný samec koňa domáceho. Pohlavnú dospelosť dosahujú samci približne vo veku 9 až 18 mesiacov, v závislosti od daného plemena, pričom na krytie sa začínajú využívať spravidla vo veku troch rokov.
Formovanie stáda a hierarchia
Pri utváraní stáda je dobré brať do úvahy vzťahy medzi jednotlivými členmi, ktoré môžu ovplyvňovať celkové dobro skupiny. Ak sú v stáde prítomné dva jedince podobného postavenia, môžu vznikať nebezpečné situácie. Oba kone budú pravdepodobne súťažiť o to, kto je silnejší. Medzi valachmi a kobylami často vznikajú priateľstvá, ktoré však môže rýchlo zničiť iný valach – pocity ako žiarlivosť nie sú cudzie ani koňom. Okrem toho bude valach „svoju“ kobylu chrániť pred cudzími ľuďmi, najmä keď je jeho priateľka v ruji. Svojím správaním môže v takýchto situáciách pripomínať žrebca. Prítomnosť kobýl v stáde zase znamená nebezpečenstvo zmrzačenia. Ich prirodzenou zbraňou sú zadné nohy, ktoré používajú v prípade nevyžiadaných a nežiaducich sexuálnych útokov zo strany žrebcov. Valachy sú výrazne pokojnejšie, avšak len za predpokladu, že neboli kastrované príliš neskoro. Niekedy si však zachovávajú agresívne črty žrebcov: útočia alebo hryzú, aby si samy získali najvyššiu pozíciu v stáde. Existujú aj kone, ktoré na priateľské gestá reagujú varovaním alebo útokom. Často sa tak správajú k ľuďom pri kŕmení, vodení, čistení alebo osedlávaní. Svoj postoj potom prejavujú uštipnutím alebo hádzaním hlavou. Dôvodom takýchto útokov môže byť aj čistenie alebo príprava na jazdu. Zviera sa týmto spôsobom snaží spochybniť hierarchiu medzi ním a jeho majiteľom alebo sprievodcom. Energický postoj pri nasadení, pevné, cieľavedomé pohyby a rozhodný hlas – tým všetkým môže jazdec koňovi ukázať, kto je tu pánom, a získať si jeho rešpekt. Do osobného priestoru zvieraťa by ste mali vstupovať bez váhania, zatiaľ čo pri nadväzovaní fyzického kontaktu dbajte na to, aby ste tak nerobili z diaľky.
Každý, kto chce u neochotného koňa vzbudiť rešpekt, by mal ovládať viacero odborných postupov, ktoré sa používajú pri manipulácii so zvieraťom. Tieto techniky sa odporúča trénovať iba na zvieratách s priateľskou, nekonfliktnou povahou.
Kone dokážu skvele vycítiť strach a vedia to aj náležite využiť. Človek, ktorý pristupuje ku koňovi paralyzovaný strachom, má napnuté svaly. Nesnažte sa maskovať svoje obavy krikom, zviera vás okamžite prekukne.
Čo ovplyvňuje správanie koní
Ak chcete ovplyvniť správanie koňa, začnite tým, že si ujasníte, čo od zvieraťa očakávate. Ochrancovia práv zvierat a jazdci sa sporia o tom, či je jazda na koňoch vhodná vzhľadom na ich biologické možnosti. Faktom však je, že po stáročia bol hlavným účelom chovu koní ich schopnosť a pripravenosť niesť jazdca. Zároveň je jasné, že divoké kone nesnívajú o tom, aby mohli na svojom chrbte nosiť zástupcov ľudského rodu. Moderné kone však môžu a túžia, s človekom na chrbte, dosahovať úžasné veci. A my im to s pokojným srdcom môžeme dopriať, ale len za predpokladu, že zviera absolvuje odborný a systematický výcvik.
Milovníci zvierat si želajú, aby boli rešpektované prirodzené potreby a schopnosti koní. Jazdci sa však pri výcviku niekedy snažia dosiahnuť pravý opak – vykoreniť ich inštinktívne správanie. Ak sa kôň nenaučí poslúchať ľudské príkazy, jeho prirodzené správanie zvyšuje riziko úrazu – jazdcov aj zvierat.
Prvým a najvýznamnejším rizikovým faktorom, ktorého sa ľudia snažia kone odnaučiť, je inštinkt utiecť. Na svete neexistuje žiaden človek, ktorý by
dokázal dobehnúť utekajúceho koňa. Ak je zviera veľmi plaché, jazdec musí byť neustále v strehu. Kone majú oveľa vyvinutejšie zmysly ako ľudia a okrem toho, sú aj oveľa silnejšie a rýchlejšie. Najlepším krokom je jednoznačne prísne dodržiavanie bezpečnostných pravidiel, a to aj v prípade, keď medzi koňom a jazdcom panuje vzájomná dôvera. Práve dôvera, spolu s náklonnosťou, pomáhajú zvieraťu ovládať svoje inštinktívne správanie, ako je napríklad spomínané nutkanie vziať nohy na plecia.
2. ZMYSLY KONÍ
Hmat
Vďaka zmyslovým receptorom dokážu kone vnímať tlak, teplo a chlad, pohyb vzduchu, vibrácie predmetov a bolesť. V koži zvieraťa sa nachádzajú rôzne exteroreceptory, ktorých rozmiestnenie na tele nie je rovnomerné. Kone tak majú na tele miesta, ktoré sú na dotyk citlivejšie, zatiaľ čo iné mnohonásobne menej. Do prvej kategórie patria napríklad pysky, hlava, okrajová časť korunky kopýt, slabiny alebo vonkajšie genitálie. Je dôležité venovať pozornosť týmto oblastiam, pretože
nespozorované poranenia napríklad kútikov pysku, ktoré môže spôsobiť ostrá alebo znečistená uzda, môžu po určitom čase vyvolať problémy so svalstvom, v krajnom prípade aj s chrbticou. Akékoľvek zranenie alebo bolesť v oblasti pysku spôsobuje, že zviera pri práci napína nesprávne svalstvo, čo zase zvyšuje riziko zranenia, ktoré navyše postupne narastá.
Poranenia korunky kopýt bývajú bolestivé, zle sa hoja a môžu spôsobiť krívanie. V prípade plachých koní s tendenciou prudko uskakovať do strany je vhodné použiť chrániče na kopytá, tzv. zvony, ktoré zabránia bolestivým zraneniam. Medzi menej citlivé oblasti konského tela patrí chrbát, na ktorom je počet exteroreceptorov až desaťnásobne nižší. Práve vďaka tomu môžeme o koňoch uvažovať ako o jazdeckých zvieratách. Neustále odreniny a otlaky na koži spôsobené nevhodným sedlom však vedú k nepriaznivému napätiu svalov pri pohybe. Medzi prvé príznaky tohto stavu patrí vypadávanie srsti v mieste neustáleho trenia alebo výrazne zvýšená teplota v podráždenej oblasti, niekedy sa tu môžu vytvárať aj vredy. Po zahojení na ich mieste ostáva stvrdnutá koža.
Všetky receptory majú určitú prahovú toleranciu, vďaka čomu napríklad kôň neprotestuje, keď
ho niekto osedlá. Pokiaľ nie je priamo obmedzené prirodzené fungovanie organizmu, čiže kým sa krvný obeh môže bez problémov zrýchliť, zviera môže produkovať viac potu alebo voľne zježiť srsť, kôň je schopný bez problémov fungovať. Keď však dôjde k prekročeniu tejto hranice, napríklad v dôsledku dlhodobého nadmerného tlaku, dochádza k poškodeniu receptorov a telo reaguje –kôň môže pociťovať bolesť chrbta, aj keď ste už zlé sedlo nahradili vhodnejším. Ak dôjde k poškodeniu receptorov v dôsledku toho, že zviera dlhodobo nosí nevhodné sedlo, zhoršuje sa jeho schopnosť rozlišovať medzi jednotlivými podnetmi. Ak chcete, aby vám zviera opäť začalo dôverovať, doprajte mu dostatok času, aby sa jeho hmatové receptory dostatočne zregenerovali.
Medzi základné funkcie kože u koní nepatrí len ochrana tela alebo prenos podnetov. Jej reakcie môžu tiež majiteľovi naznačiť, čo sa deje v tele zvieraťa. Niektoré kone sú pri čistení veľmi citlivé na dotyk. Reagujú zášklbmi svalov, napínajú kožu, nezriedka aj hryzú alebo kopú. Takéto správanie môže niekedy poukazovať na fyzické alebo psychické zranenie, prípadne chorobu. Pri starostlivosti o kone preto zviera pozorne sledujte a všímajte si všetky možné anomálie.
Sluch
Uši zdravého koňa sú neustále v pohybe. Pomerne veľká ušnica, ktorá je ovládaná viac ako dvadsiati-
mi malými svalmi, sa dokáže otáčať až o 180 stupňov, čo zvieraťu umožňuje spoľahlivo lokalizovať aj veľmi vzdialené zvuky.
Kone majú mimoriadne citlivý sluch, oveľa lepší ako ľudia, hoci konské ucho svojou stavbou pripomína to ľudské. Kone dokážu vnímať zvuky s oveľa vyššou frekvenciou, až 35 000 Hz (ľudia len asi 20 000 Hz).
Vďaka tomu môžu kone zaznamenať zvuky, ktoré sú pre človeka nepočuteľné, najmä tiché zvuky prichádzajúce z diaľky. Ľahko to spoznáte pri jazde v teréne, keď zviera pod vami hlasným erdžaním komunikuje s iným koňom, ktorý sa zatiaľ nachádza mimo vášho zorného poľa. Kôň, ktorý počuje hluk, otočí hlavu smerom k jeho zdroju. Niekedy sa k nemu otočí dokonca celým telom. Pamätajte na to, keď si nabudúce sadnete do sedla.
Niektoré zvuky v stajni môžu mať zlý vplyv na celkovú pohodu koňa. Patria sem napríklad zvuky vodovodného potrubia, hlasno hrajúce rádio alebo komunikácia zvýšeným hlasom. Aj preto nie je prekvapujúce, že pri rehabilitácii koní a ich upokojovaní spoľahlivo zaberie pokojná hudba a tichý, jemný hlas.
Kone majú schopnosť spojiť si konkrétne zvuky s určitými situáciami, čo možno využiť pri výcviku.
Treba si však uvedomiť, že slovám nerozumejú, no výborne vnímajú a pamätajú si zvuky a intonáciu reči.
1. Čelo
2. Oko
3. Temeno
4. Ucho
5. Jarmový oblúk
6. Chrbát nosa
7. Nozdry
8. Horný pysk
9. Brada
10. Líce
11. Žuvací sval
12. Spodná čeľusť
13. Tylo
14. Atlas
15. Hrtan
16. Hrdlo
17. Štítna žľaza
18. Hriva
19. K rk
20. Lopatka
21. Kohútik
22. Ramenný kĺb
23. Hruď
24. L akťový kĺb
25. Predlaktie
26. Gaštan
27. Zápästný kĺb
28. Záprstné kosti
29. Sponkový kĺb
30. Sponka
31. Kopyto
32. Hrudná kosť
33. Rebrá
34. Hrudník
35. Chrbát
36. Rebrový oblúk
37. Brucho
38. Slabina
39. Bedrá
40. Bedrový tŕň
41. Stehno
42. Koreň chvosta
43. Sedacie hrbole
44. Kolenný kĺb
45. Predkolenie
46. Členkový kĺb
47. Priehlavkové kosti
48. Korunka
49. Chvost
1. Lebka
2. Sánka
3. O čnica
4. Spánková kosť
5. Nosové dutiny
6. Atlas
7. Siedmy krčný stavec
8. Prvý hrudníkový stavec
9. Lopatka
10. Hrebeň lopatky
11. Lopatková chrupavka
12. Hrudníkové stavce
13. Bedrové stavce
14. K rížová kosť
15. Chvostové stavce
16. Ramenný kĺb
17. Ramenná kosť
18. L akťový kĺb
19. Vretenná kosť
20. Zápästné kosti
21. Záprstné kosti
22. Kosti prstov
23. Sponková kosť
24. Korunková kosť
25. Kopyto
26. Mečovitý výbežok mostíka
27. Rebrový oblúk
28. K rížová kosť
29. Bedrový tŕň
30. Bedrová kosť
31. Hlava stehennej kosti
32. Sedacie hrbole
33. Stehenná kosť
34. Jabĺčko
35. Lýtková a holenná kosť
36. Členkový kĺb
37. Kosti prstov
38. Sezamské kosti
Uši slúžia koňom nielen na akustické vnímanie okolia, ale aj na udržanie rovnováhy. Okrem toho sú dôležitou súčasťou tzv. reči tela. Reč uší je u koní veľmi bohatá. Podľa nej môžete zistiť, akú má kôň náladu, či sa nudí, je nahnevaný alebo či niečo upútalo jeho pozornosť. Poloha uší je teda jedným z kľúčových ukazovateľov emocionálneho stavu koňa.
Čuch a chuť
Kombinácia čuchových, chuťových a hmatových podnetov poskytuje koňom kompletné informácie o tom, čím sa práve kŕmi. Kone majú rady sladké a slané chute, zatiaľ čo horké alebo kyslé neznášajú. Práve z toho dôvodu sa odčervovacie pasty pre kone vyrábajú na báze cukru. Niektorí veterinári si pred vyšetrením konskej papule potierajú ruky soľou. Nikto by sa nemal čudovať, ak kôň olíže majiteľovi spotenú dlaň. Prípravky, ktoré sa používajú na to, aby kôň prestal okusovať drevené predmety, sú horké. Podobný účinok má aj ostré korenie, napr. čili zmiešané s olejom. Keď kôň narazí na preňho neznámu chuť, zvyčajne sa uňho prejaví veľká nechuť a odmietne danú vec zjesť. Vďaka čuchu a chuti sa kone dokážu vyhnúť napríklad aj jedovatým rastlinám, hoci len do istej miery.
Čuch koní je pomerne dobre vyvinutý, avšak zďaleka nie tak, ako napríklad u psov. Keď sú na pastvine, dokážu podľa čuchu rozoznať, ktorý kôň tam bol pred nimi. Čuchaním výkalov zistia, či ich tam zanechali žrebce, kobyly alebo valachy. Môže sa stať, že odmietnu jesť alebo piť, pretože cítia zatuchlinu alebo nejaký iný, cudzí zápach.
Ak je kôň obzvlášť citlivý, nemôžete od neho očakávať, že bude ochotne používať žľab alebo napájačku, z ktorej predtým pilo iné zviera.
U koní sa často stretávame s javom, keď zviera stojí s natiahnutým krkom, roztiahnutými nozdrami a zdvihnutým horným pyskom. Tento jav je známy ako flemovanie, skúmajú tak vôňu, ktorá upútala ich pozornosť. Identifikujú ju pomocou Jacobsnovho orgánu, ktorý slúži predovšetkým na prijímanie a analýzu vôní súvisiacich s rozmnožovaním. Aj preto je flemovanie a postoj pri vetrení typický najmä pre žrebcov.
Zrak
Oči sú jedným z najdôležitejších zmyslových orgánov koní. Spolu s ušami slúžia na včasné varovanie a chránia majiteľa napríklad pred útokmi predátorov. Sú umiestnené po stranách hlavy a umožňujú koňom vidieť takmer úplne panoramaticky. Vďaka
