„Keď oblohu tiene zahalia
a všade rozpínať sa bude čierna tma, v tom temnom čase, keď svet nemá smer,
Statočná labka príde, to mi ver.
Keď len sadze ostanú z nádejí a na ceste budeme všetci stratení, v tom temnom čase, keď svet nemá smer,
Statočná labka príde, to mi ver.
Vtedy Srdce nám tmu ožiari, deň príde a navždy noc zmarí, v tom temnom čase, keď svet nemá smer,
Statočná labka príde, to mi ver.“
Všade vôkol nich sa rozpínal sivý, nekonecný a BEZ Ú TE Š N Ý močiar. Temné nebo nad nimi viselo ako prikrývka. Slnko nevideli už niekoľko dní.
Egreš pleskol po komárovi a uši mal skrúšene zvesené. „Škvŕka mi v brušku,“ povedal tíško.
Guľko na súhlas zakvíkal z Milinho vrecka.
Mili si sadla na kopček pichľavej sivastej trávy.
" Stratili sme sa," pripustila Mili. Egreš sa zosunul na zem vedľa nej.
„Ako sme sa mohli stratiť, keď ani nevieme, kam vlastne ideme?“
„Vieme, kam ideme,“ nesúhlasila Mili. „Ideme do SRDCA AL Ú RIE , aby sme
pomocou Srdcínu zacelili Trhlinu v našom svete.“
Aj jej samotnej to celé pripadalo smiešne.
Lenže to všetko sa naozaj stalo. Na Rovine, kde žili Mili, Egreš a všetky ostatné
myšky a myšiaci, havaroval zajačí princ Vetiver. Toho prenasledoval roj KLIA -
TVO Č ERVOV , pekelných príšer, ktoré
z ostatných vysávali farbu a šťastie, až kým
z nich neostal len tieň. Počas útoku Mili
uchopila palicu princa Vetivera, ktorá sa rozžiarila a kliatvočervy
odohnala. Princ Vetiver bol presvedčený, že v Mili ožíva Statočná labka, slávny bojovník minulých čias.
„Možno by sme mohli znova skúsiť načúvať našim srdciam,“ navrhol Egreš.
Milino srdce ale práve teraz nefungovalo veľmi dobre. Po tom, čo spadli z okraja Roviny, zaviedla ich rovno v ústrety
, ktorí ich zajali a boli by ich aj zjedli, nebyť Milinej pohotovej reakcie a pomoci istej medvorlice.
Mili si chytila hlavu do dlaní. „Pre to škvŕkanie v žalúdku si ani vlastné srdce nepočujem,“ povedala nešťastne.
„A k tomu tu ešte bzučia tie prekliate chrobáky,“ pridal sa Egreš a ohnal sa po ďalšom komárovi. „Vysali mi už toľko krvi, že mi už hádam žiadna neostala.“
„Máme ešte nejaké huby?“ opýtala sa Mili.
Guľko sa vyteperil z Milinho vrecka a s nádejou zakvíkal.
Egreš nazrel do vačku ktorý upevneného okolo pása a potriasol hlavou.
„Možno by sme mohli nazbierať trocha močiarnatky.“
Mili nakrčila nos. Močiarnatka bola slizká a chutila ako blato .
„Vieš, čo by som si teraz dal?“
Egreš labužnícky prižmúril očká.
„Černicový koláč.“
„So šľahačkou,“ povzdychla si Mili.
Egreš zastonal. „Pečenú repu na mede,“ povedal a pretočil sa na chrbát.
„A košík čerstvých sliviek . Dúfam, že sa stihnem vrátiť domov ešte pred koncom slivkovej sezóny.“
Mili v to dúfala tiež, no v srdci jej bolo vedela, že sa domov tak rýchlo nevráti. Pozrela sa na svoje labky. „Môžeš ísť domov aj hneď teraz, ak chceš,“ povedala jemne.
Egreš nebol Statočná labka. Nemusel sa nikam plahočiť ani nasledovať svoj osud. Žiadny princ ho nevyslal na žiadnu výpravu.
Egreš na nej spočinul pohľadom. „Obaja by sme mohli ísť hneď teraz domov,“ povedal.
Mili cítila, ako ju šklblo pri srdci.
Mohla by ísť domov.
Znova by mohla cítiť mamino teplé objatie. Najesť sa do sýta teplej zeleninovej polievky a zahryznúť sa do čerstvého, chrumkavého ockovho chlebíka. A spat ’ v ozajstnej posteli.
Ak by sa ale vrátila domov, znamenalo by to, že nie je
„Nemôžem ísť domov,“ povedala Mili a prehltla guču, ktorá jej uviazla v hrdle.
Egreš si vzdychol. „Ja viem.“
Mili sa zahľadela na pochmúrnu močarinu. Pri uchu jej zabzučal nejaký hmyz a ona po ňom mávla labkou.
„Mali by sme ísť ďalej,“ povedala. „Pokúsiť sa nájsť nejaké suché miesto, kde by sme sa dnes mohli utáboriť.“
Na labku jej spadla ťažká dažďová kvapka. A ďalšia. Guľko sa otriasol a našuchoril srsť.
“
vykríkol Egreš na oblohu.