Oporná sústava
Svalová sústava
Tráviaca sústava
Dýchacia sústava
Vylučovacia
Endokrinná sústava
Obehová sústava
Nervová sústava
Zoznam použitých skratiek
a. – arteria (tepna)
aa. – arteriae (tepny)
lig. – ligamentum (väz)
ligg. – ligamenta (väzy)
m. – musculus (sval)
mm. – musculi (svaly)
n. – nervus (nerv)
nn. – nervi (nervy)
proc. – processus (výbežok)
procc. – processus (výbežky)
v. – vena (žila)
vv. – venae (žily) Obsah
Úvod
Odbor, ktorý sa zaoberá tvarom a štruktúrou živých organizmov, sa nazýva anatómia. Tento pojem pochádza z gréckeho slova anatomē, čo znamená „rozrezávať, pitvať“. Anatómia človeka je biologický odbor, ktorý úzko súvisí s fyziológiou človeka (zaoberajúcou sa fungovaním organizmu), histológiou (ktorá skúma mikroskopické štruktúry tkanív) a cytológiou (bunkovou biológiou, ktorá študuje štruktúru a funkciu buniek a bunkových organel).
Počiatky anatómie človeka siahajú do 6. až 5. storočia pred n. l., do obdobia, keď grécka kultúra prežívala svoj rozkvet. Prvá verejná pitva bola vykonaná v 14. storočí n. l. Za otca modernej anatómie je považovaný Andreas Vesalius (1514 – 1564), ktorý v roku 1534 napísal svoje prelomové dielo Sedem kníh o štruktúre ľudského tela (De humani corporis fabrica libri septem). V tejto knihe sa po prvýkrát objavili presné popisy fungovania ľudského tela. Bohatá obrazová časť tohto významného diela pozostáva z drevorytov, ktoré sa niekedy pripisujú Janovi van Calcarovi, ktorý bol žiakom významného maliara svojej doby, Tiziana Vecelliho.
Anatómia sa nezaoberá len skúmaním mŕtvych tiel, ale jej hlavným cieľom je získať čo najviac informácií o tom, ako funguje ľudské telo. Preto sa dnes táto veda delí na mnohé ďalšie odbory, ako je funkčná, sústavná, patologická, mikroskopická, rádiologická a topografická anatómia.
Tento populárno-náučný atlas je určený všetkým nadšencom, ktorí sa zaujímajú o stavbu ľudského tela. Kniha oboznamuje čitateľa s anatómiou človeka prehľadným a systematickým spôsobom. Publikácia sa podrobne venuje aktívnemu pohybovému aparátu (svalom) aj pasívnemu pohybovému aparátu (kostre), poskytuje základné informácie o vnútorných orgánoch, nervovej, cievnej a dýchacej sústave, a zaoberá sa aj zmyslovými orgánmi. Atlas obsahuje aj vybrané poznatky o fyziológii človeka a slúži ako zjednodušený prehľad pre záujemcov o anatómiu alebo začínajúcich študentov, no nenahrádza odborné lekárske publikácie.
Literatúra
Bochenek A., Reicher M., Anatomia człowieka, svazky I–V., Wydawnictwo Lekarskie PZWL, Varšava 1998
Ignasiak Z., Janusz A., Jarosińska A., Anatomia człowieka., Část I-II., Wydawnictwo AWF Wrocław, Vratislav 2002
Szczeklik A. (ed), Choroby wewnętrzne, svazek I-II, Medycyna Praktyczna, Krakov 2005 Traczyk W., Trzebski A., Fizjologia człowieka z elementami fizjologii stosowanej i klinicznej, PZWL, Varšava 2015
– pevná opora tela, pasívny pohybový aparát (kosti, kĺby, väzy)
Táto kapitola obsahuje informácie o kostre (opornej sústave). Oporná sústava pozostáva z kostí, ktoré poskytujú oporu a ochranu mäkkým tkanivám. Dozviete sa tiež, ako sú kosti spojené väzmi a kĺbmi.
Oporno-pohybový (muskuloskeletálny) aparát je systém, ktorý umožňuje človeku akýkoľvek pohyb. Chrupka a kostné tkaniva sú formy spojivového tkaniva, ktoré vznikajú z mezenchýmu (riedkeho spojivového tkaniva). Ľudská kostra sa môže vyvíjať až do tridsiateho roku života, počet kostí v tele sa totiž v priebehu života mení. Kým kostra novorodenca pozostáva z 270 kostí, dospelý človek ich má v tele približne 206, pretože vekom dochádza k zrastaniu niektorých kostí.
Kosti majú tri hlavné funkcie:
1. chránia vnútorné orgány; 2. tvoria pasívne pohyblivú oporu tela, pretože sa k nim upínajú niektoré svaly; 3. obsahujú kostnú dreň, hubovité tkanivo vo vnútri kosti, ktoré má pre organizmus dôležitú funkciu. Rozdeľujeme ju na žltú kostnú dreň (medulla ossium flava), ktorá je tvorená tukovými bunkami, a červenú kostnú dreň (medulla ossium rubra), kde prebieha krvotvorba (hematopoéza). Hematopoéza je proces tvorby krvných buniek – erytrocytov, granulocytov a trombocytov. U detí sa červená kostná dreň nachádza vo všetkých kostiach. U dospelých je červená kostná dreň aktívna hlavne v plochých kostiach, ako je hrudná kosť, stavce, rebrá, lebka, panvová kosť a lopatky, ako aj na koncoch (epifýzach) dlhých kostí, kde sa však čiastočne mení na žltú kostnú dreň.
Podľa tvaru delíme kosti na:
• dlhé (ossa longa), kde dĺžka výrazne prevláda nad ostatnými rozmermi, napríklad kosti končatín;
• krátke (ossa brevia), ktoré majú všetky rozmery približne rovnaké, napríklad priehlavkové kosti;
• ploché ( ossa plana ), ktoré sú úzke, napríklad lopatka;
• vzdušné ( ossa pneumatica ), ktoré majú vo vnútri dutinky vyplnené vzduchom, napríklad čeľusť;
• nepravidelné (ossa irregularia), patria sem všetky ostatné kosti, ktoré nepatria do žiadnej z vyššie uvedených skupín.
Plne vyvinuté kostné tkanivo sa delí na dva základné typy:
1) hubovité (substantia spongiosa) alebo spongiózne tkanivo, ktoré tvorí vnútro kostí a je často vyplnené kostnou dreňou;
2) hutné (substantia compacta) alebo kompaktné tkanivo, ktoré tvorí povrch kostí a obsahuje najmä Haversove kanáliky s vyživujúcimi krvnými cievami.
Za prestavbu (remodeláciu) kostí, alebo metabolizmus kostí, sú zodpovedné osteoblasty, kostné bunky, ktoré tvoria základnú kostnú hmotu a vytvárajú kostnú matrix (medzibunkovú hmotu), a osteoklasty, kostné bunky, ktoré rozkladajú kostné tkanivo a rozvoľňujú kostnú matrix.
Kostné spoje delíme na:
1) pevné spoje, ktoré delíme na väzivové spoje (junctura fibrosa), kde rozlišujeme spoje tvorené kolagénovými vláknami, elastickými vláknami, švami a ozubicou; chrupkovité spoje (junctura cartilaginea); a kostné spoje (junctura ossea); 2) pohyblivé spoje, viac či menej pohyblivé spojenie dvoch alebo viacerých kostí vo väzivovom puzdre, kosti sa vzájomne dotýkajú plochami pokrytými chrupkou.
hrudné stavce bedrové stavce
kosti predlaktia
kosti zápästia
články prstov na ruke
kosti dolnej časti nohy
Popis ľudskej kostry – pohľad spredu
lebka krčné stavce
kosti prstov
kľúčna kosť
ramenná kosť
panvová kosť
krížová kosť
stehenná kosť
predpriehlavkové kosti
– aktívny pohybový aparát (svaly)
Svaly ( musculi ) majú schopnosť sa kontrahovať, čiže skracovať svoju dĺžku. Umožňujú aktívny pohyb ľudského tela a vnútorných orgánov, správne držanie tela, tok telesných tekutín a podieľajú sa na termogenéze.
Svalové tkanivo (textus muscularis) sa vyznačuje schopnosťou koordinovane sa sťahovať. Je tvorené špeciálnymi dlhými bunkami, svalovými vláknami, v ktorých sa nachádza veľké množstvo myofibríl. Myofibrily sú kontraktilné vlákna tvorené reťazcami sarkomérov, ktoré obsahujú proteínové vlákna nazývané myofilamenty. Existujú dva typy myofilamentov: hrubé myofilamenty tvorené myozínmi a tenké myofilamenty tvorené aktínmi. Počas svalovej kontrakcie sa sarkoméry skracujú, pretože hrubé myozínové vlákna sa posúvajú pozdĺž tenkých aktínových vlákien. Tento proces prebieha tak, že sa myozínová hlava naviaže na aktín, následne sa ohne v oblasti krčku a posunie sa pozdĺž aktínového vlákna. Týmto mechanizmom sa myozínové a aktínové vlákna vzájomne približujú, čo vedie k skráteniu sarkoméry. Celý tento cyklus sa opakuje. Svalová kontrakcia je vyvolaná zvýšenou koncentráciou vápnika v cytoplazme svalových buniek. V relaxovanom stave bráni troponín-tropomyozínový komplex väzbe aktínu na myozín. Medzi prídavné orgány svalov patria fascie (fasciae), ktoré obklopujú svaly; synoviálne burzy (bursae synoviales), ktoré minimalizujú trenie medzi jednotlivými časťami tela a tým
uľahčujú ich pohyb; a šľachové pošvy (vaginae tendinum), ktoré obklopujú šľachy. U dospelého človeka tvorí svalová hmota približne 38 % jeho celkovej telesnej hmotnosti.
Každý sval sa skladá zo začiatku (origo), svalového bruška (venter musculi) a úponu (insertio). Úpon je ku kosti pripojený prostredníctvom šľachy, ktorá už nepatrí medzi svalové tkanivá. Väzivový obal, ktorý obklopuje zväzky svalových vlákien, sa nazýva osvalie alebo perimýzium (perimysium). Jednotlivé svalové vlákna sú pokryté endomýziom (endomysium). Pre správne fungovanie svalov je dôležitá dobre fungujúca nervová sústava. Práve tá koordinuje každý pohyb svalu. Dokonca aj jednoduchý pohyb vyžaduje spoluprácu niekoľkých svalov, zvyčajne aj celého svalového reťazca.
Rozlišujeme dva typy svalového tkaniva:
• priečne pruhovaná svalovina, typická priečnymi pruhmi spôsobenými pravidelným striedaním aktínových a myozínových vlákien vo forme sarkomérov; delí sa na kostrové svaly (textus muscularis striatus skeletalis), ktorých základnou stavebnou jednotkou sú svalové vlákna tvorené mnohojadrovými splynutými
Štruktúra priečne pruhovaného svalu
endomýzium
kosť
zväzok svalových vlákien
perimýzium
svalové vlákno
bunkami (syncýtiami), vyskytujúce sa vo forme červených alebo bielych vlákien, v závislosti od množstva obsiahnutého myoglobínu, bielkoviny, ktorá na seba viaže kyslík vo svaloch, a môžeme ho ovládať podľa vôle; a srdcovú svalovinu (textus muscularis striatus cardiacus), ktorá nie je tvorená syncýtiami, ale kardiomyocytmi, jednotlivými bunkami, ktoré sú prepojené pomocou tzv. mostíkov, a nedokážeme ju ovládať vôľou;
• hladká svalovina (textus muscularis glaber ), ktorá sa nachádza vo väčši-
ne orgánov, v stenách ciev a v koži; jej stavba sa výrazne líši od stavby priečne pruhovanej svaloviny; bunky hladkého svalstva majú vretenovitý tvar a oválne jadro, myofibrily sú tenké a majú sieťovité usporiadanie.
Z topografického hľadiska, teda podľa umiestnenia svalov vzhľadom na kostru a iné časti tela, delíme svaly na svaly chrbta, svaly hrudníka, svaly brucha, svaly krku, svaly hlavy, svaly hornej končatiny a svaly dolnej končatiny.
Svaly chrbta (mm. dorsi)
Svaly chrbta sa delia na povrchové svaly a hlboké svaly chrbta. K povrchovým svalom patria svaly pripájajúce končatiny a svaly pripájajúce sa k rebrám. Hlboké svaly sú vlastné svaly chrbta (autochtónne chrbtové svaly) a majú priamy vplyv na funkciu chrbtice.
Povrchové chrbtové svaly (mm. dorsi superficiales) sa ďalej delia podľa ich úponov na:
• končatinové svaly chrbta (mm. spinohumerales), čiže svaly prebiehajúce od chrbtice k ramennej kosti alebo lopatke. Patria sem lichobežníkový sval, najširší sval chrbta, kosoštvorcové svaly a zdvíhač lopatky;
• hrudníkové svaly chrbta ( mm. spinocostales), čiže svaly prebiehajúce od chrbtice k rebrám. Patria sem zadný horný a dolný pílovitý sval.
Lichobežníkový sval (m. trapezius), nazývaný aj trapézový, sa nachádza v prvej povrchovej vrstve chrbtových svalov. Lichobežníkový sval sa tiahne od záhlavnej kosti po dvanásty hrudný stavec
(Th12). V závislosti od toho, ktorá časť svalu sa kontrahuje, umožňuje priťahovanie lopatky smerom k chrbtici a zdvíhanie ruky nad horizontálu.
Najširší sval chrbta (m. latissimus dorsi) sa začína od hrudných stavcov a upína sa na ramennú kosť. Umožňuje predovšetkým pohyby v ramennom kĺbe, ako pripaženie, vnútornú rotáciu a zapaženie.
Kosoštvorcové svaly (mm. rhomboidei) majú tvar rovnobežníka. Nachádzajú sa v dolnej časti krku a hornej časti chrbta. Umožňujú pritiahnutie lopatky smerom k chrbtici a posunutie lopatky nahor.
Zdvíhač lopatky (m. levator scapulae) sa nachádza v bočnej časti krku. Tento sval zdvíha lopatku.
Horný zadný pílovitý sval (m. serratus posterior superior) sa nachádza v hornej časti chrbta. Tento sval zdvíha rebrá a pôsobí ako pomocný dýchací sval, uľahčujúci nádych. Dolný zadný pílovitý sval (m. serratus posterior inferior) leží v dolnej, hrudnej časti chrbta a funguje opačným spôsobom, spúšťa kaudálne rebrá. Je to pomocný dýchací sval, ktorý napomáha pri výdychu.
Hlbšia vrstva povrchových svalov chrbta – ľavá a pravá strana
remenný sval hlavy
zdvíhač lopatky
veľký kosoštvorcový sval
deltový sval
dolný zadný pílovitý sval
vonkajšie medzirebrové svaly
vonkajší šikmý sval brucha
malý kosoštvorcový sval
lichobežníkový sva
deltový sval
veľký sedací sval
trojhlavý ramenný sval
najširší sval chrbta
stredný sedací sval
– tráviaca sústava
Tráviaca sústava slúži na príjem a spracovanie potravy a umožňuje vstrebávanie živín, ktoré sú zdrojom energie. Jeho funkcia spočíva tiež vo vylučovaní nestrávených zvyškov.
Priemerný denný príjem energie u ľudí je 2000 – 2500 kcal, pričom najvyššiu energetickú hodnotu majú tuky. Ľudské telo musí potravu najprv stráviť a až potom dochádza k vstrebávaniu živín. Tráviaca sústava sa skladá z tráviacej rúry (ktorá sa skladá z ústnej dutiny, hltanu, pažeráka, žalúdka, tenkého čreva a hrubého čreva) a dvoch žliaz (pečene a podžalúdkovej žľazy).
Stena tráviacej rúry má štyri vrstvy: • sliznica alebo mukóza (tunica mucosa) je vnútorná výstelka, ktorej súčasťou sú žľazy produkujúce hlien a lymfatické tkanivo. Sliznica sa skládá z troch vrstiev epitelu (epithelium), vlastnej väzivovej vrstvy sliznice (lamina propria mucosae) a svalovej vrstvy sliznice (lamina muscularis mucosae).
Schéma hlavných častí a orgánov tráviacej sústavy
zuby
pečeň
žlčník dvanástnik
vzostupná časť hrubého čreva
slepé črevo
ústna dutina jazyk
pažerák
žalúdok
podžalúdková žľaza
priečna časť hrubého čreva tenké črevo
zostupná časť hrubého čreva
konečník
Pre hornú časť tráviacej rúry a dolnú časť konečníka je typický vrstevnatý dlaždicový epitel. V ostatných častiach tráviacej rúry sa nachádza jednovrstvový cylindrický epitel, ktorý umožňuje vstrebávanie potravy. Súčasťou sliznice je množstvo žliaz, ktoré produkujú hlien, a veľké množstvo lymfatických uzlín;
• podslizničné väzivo alebo submukóza (tela submucosa), kde sa nachádza veľké množstvo krvných ciev, lymfatických ciev a nervového pletenca;
• svalová vrstva (tunica muscularis) je stredná vrstva zodpovedná za peristaltické pohyby. Táto vrstva je tvorená priečne pruhovanými svalmi (ústna dutina, hltan, časť pažeráku, dolná časť konečníka) aj hladkými svalmi (väčšina orgánov tráviacej sústavy). Svalová vrstva sa ďalej delí na vonkajšiu pozdĺžnu vrstvu a vnútornú kruhovú vrstvu, ktorá
umožňuje črevám vykonávať peristaltické pohyby (črevnú peristaltiku);
• povrchová vonkajšia vrstva, ktorá pokrýva povrch orgánov. Je súčasťou niekoľkých úsekov tráviaceho traktu, ktoré ležia v brušnej dutine.
Tráviaci trakt možno podľa funkcie rozdeliť do troch skupín:
1. horná časť tráviaceho traktu – ústna dutina, hltan a pažerák; orgány, ktoré umožňujú príjem, drvenie a presun potravy;
2. stredná časť tráviaceho traktu –
žalúdok a tenké črevo; orgány zodpovedné za chemické a mechanické spracovanie potravy a jej vstrebávanie;
3. dolná časť tráviaceho traktu – hrubé črevo; orgán zodpovedný za zahusťovanie natrávenej potravy (vstrebávanie vody a minerálov) a za fermentáciu.
Horná časť tráviacej rúry Ústna dutina (cavitas
Ústna dutina sa skladá z predsiene ústnej dutiny, čiže priestoru medzi perami a lícami na jednej strane a zuboradím a ďasnami na druhej strane, a z vlastnej ústnej dutiny, ktorú tvoria podnebie, jazyk, svalové dno, slinné žľazy úst a zuby. Zuby tvoria hranicu medzi predsieňou ústnej dutiny a vlastnou ústnou dutinou.
Predsieň ústnej dutiny (vestibulum oris) tvoria pery (labia oris), ktoré sú po stranách spojené kútikmi úst (anguli oris), a lícami (bucca). Do predsiene ústnej dutiny ústi z vnútornej strany príušná slinná žľaza. Zuby (dentes) sú umiestnené v zubných lôžkach. Tvoria horné a dolné zuboradie. Každý zub sa skladá z korunky (corona dentis) a koreňa (radix dentis).
Korunka a koreň zuba sú oddelené krčkom (collum dentis). Koreň a krček zuba sú pokryté tenkou vonkajšou vrstvou nazývanou zubný cement, korunka je pokrytá zubnou sklovinou. Vo vnútri zuba sa nachádza dreňová dutina (cavum dentis), ktorá sa zužuje do koreňového kanálika (canalis radicis dentis). Koreňový kanálik vyúsťuje na hrote zubného koreňa otvorom zubného hrota (foramen apicis dentis). Dreňová dutina je vyplnená zubnou dreňou (pulpa dentis). Zuby sa podľa svojej funkcie delia na rezáky, očné zuby, črenové zuby a stoličky. Ľuďom sa zvyčajne okolo šiesteho roku života objavujú mliečne zuby. Mliečnych zubov je 20 a v priebehu rokov ich nahradí 32 trvalých zubov.
korunka zuba
zubný koreň
Stavba zuba
zubná sklovina
zubovina
zubná dreň
Usporiadanie zubov na zuboradí zubný cement
Vlastná ústna dutina (cavitas oris propria) je ohraničená hore podnebím, ktoré delíme na predné, tvrdé (kostené) podnebie a zadné, mäkké podnebie; dole svalovým dnom ústnej dutiny, ktoré tvorí sánkovo-jazylkový sval a bradovo-jazylkový sval; a vpredu alveolárnymi výbežkami hornej a dolnej čeľuste. Na dne ústnej dutiny leží jazyk, ktorý pri zatvorených ústach vypĺňa celú dutinu. Vlastná dutina ústna umožňuje počiatočné mechanické spracovanie
rezáky očný zub
črenové zuby
stoličky
potravy. Práve v tejto časti prebieha prvá fáza komplexného procesu trávenia.
Jazyk (lingua) sa skladá z koreňa (radix), tela (corpus) a špičky (apex). Medzi koreňom a telom jazyka je viditeľná ryha v tvare písmena V – hraničná brázda (sulcus terminalis), ktorá oddeľuje koreň jazyka od tela. Na vrchnej časti jazyka sa nachádza stredová brázda jazyka, ktorá ho delí na dve polovice. Na spodnej strane jazyka sa nachádza uzdička (frenulum linguae).
– centrálna nervová sústava (mozog a miecha) a periférna nervová sústava (hlavové a miechové nervy)
Hlavnou úlohou nervovej sústavy ( systema nervosum ) je prijímať, spracovávať a prenášať informácie. Sprostredkováva vzťahy medzi vonkajším prostredím a ľudským organizmom. Vďaka stimulácii nervovej sústavy a akčnému potenciálu, ktorý vzniká počas tejto stimulácie, sú ľudia schopní prispôsobiť sa zmenám vo vonkajšom prostredí.
Základnou funkčnou jednotkou nervovej sústavy je reflexný oblúk. Ten je tvorený receptorom, ktorý prijíma podnety, dostredivou dráhou, centrálnou nervovou sústavou, odstredivou dráhou a výkonným orgánom (efektorom). Reflexný oblúk môže byť buď jednoduchý, čiže monosynaptický, pozostávajúci len z dvoch neurónov a spojených jedinou synapsou, alebo komplexný, čiže polysynaptický, ktorého súčasťou sú aj interneuróny (vmedzerené neuróny).
Nervovú sústavu človeka tvoria dva typy buniek: neuróny (nervové bunky) a neuroglie (gliové bunky), ktoré vyživujú, izolujú a chránia neuróny. Nervová bunka sa skladá z tela neurónu a dvoch typov výbežkov – axónov (neuritov) a dendritov. Axóny sú dlhšie a prenášajú vzruchy z tela neurónu k ďalšej štruktúre. Vetvenie na konci axónov sa nazýva telodendron. Niektoré axóny sú obklopené myelínovou pošvou a tvoria myelinizované vlákna, zatiaľ
čo iné ju nemajú a tvoria nemyelinizované vlákna. Dendrity vedú vzruchy do tela nervovej bunky. Spojenie medzi nervovými bunkami sa nazýva synapsia. Je to miesto, kde sa nervové vzruchy prenášajú z neurónu na ďalšiu bunku, či už nervovú alebo inú. Väčšina synapsií sú chemické. Vzruch sa prenáša tak, že elektrický impulz vyvolá uvoľnenie chemických látok (neurotransmiterov), ktoré prenášajú signál cez axón na ďalšiu bunku. Pri menej bežných elektrických synapsiách je možný priamy prenos elektrického impulzu bez chemického medzičlánku, vďaka čomu sa celý proces urýchľuje.
Nervová sústava sa delí na centrálnu nervovú sústavu (systema nervosum centrale), ktorá zahŕňa mozog a miechu, a periférnu nervovú sústavu (systema nervosum periphericum), ktorej súčasťou sú nervy spájajúce centrálnu nervovú sústavu s orgánmi a tkanivami celého tela.
Miecha (medulla spinalis) je valcovitý povrazec, ktorý prechádza chrbticovým kanálom. Spája mozog s periférnou nervovou sústavou a vidieť na nej krčné zhrubnutie (intumescentia cervicalis) a driekovo-krížové zhrubnutie (intumescentia lumbalis). Miecha je zakončená kužeľovito zúženým segmentom, miechovým kužeľom (conus medullaris). Na povrchu miechy sa vpredu a vzadu nachádzajú dve prehĺbené línie. Jednou je hlboký pozdĺžny zárez vpredu v strednej línii, nazývaná predná stredová štrbina (fissura mediana anterior), ktorá sa tiahne po celej dĺžke miechy, a druhou je plytký pozdĺžny zárez vzadu v strednej línii, nazývaný zadná stredová brázda (sulcus medianus posterior), ktorá sa tiež tiahne po celej dĺžke miechy. Z jednotlivých medzistavcových otvorov vystupujú z predných (motorických) miechových koreňov (radices ventrales) a zadných (senzitívnych) miechových koreňov (radices dorsale) párové miechové nervy (nn. spinales). Z miechy vystupuje celkovo 31 párov miechových nervov uložených po oboch stranách miechy: osem párov krčných nervov, dvanásť párov hrudných nervov, päť párov driekových nervov, päť párov krížových nervov a jeden pár kostrčových nervov. Predné miechové korene obsahujú dva typy vláken: somatomotorické vlákna, ktoré sú typické pre kostrové svalstvo, a visceromotorické (autonómne) vlákna, ktoré sú typické pre vnútorné
predĺžená miecha miecha
orgány (hladké a srdcové svalstvo a žľazy s vonkajším vylučovaním), čiže sympatiková a parasympatiková nervová sústava. Zadné miechové korene vedú do miechy a tvoria dva zväzky: prístredný zväzok (z receptorov propriocepcie a mechanoreceptorov) a predobočný (z receptorov bolesti a termoreceptorov). Receptory propriocepcie nám umožňujú vnímať polohu vlastného tela a jeho pohyb, mechanoreceptory zaznamenávajú zmeny tlaku (rozpoznávame dotyk) a pomocou termoreceptorov vnímame teplo a chlad. Vnútorná štruktúra miechy sa skladá zo sivej hmoty (substantia grisea), ktorá je uložená úplne
vo vnútri miechy, z bielej hmoty (substantia alba), ktorá sa nachádza na povrchu, a z centrálneho kanála (canalis centralis), ktorý sa tiahne stredom. Sivá hmota miechy má tvar písmena H a jej ramená tvoria predný a zadný roh (cornu anterius et posterius). Biela hmota miechy obklopuje sivú hmotu, rozprestiera sa po celej mieche a je rozdelená na predný, bočný a zadný povrazec (funiculus anterior, lateralis et posterior).
Miechové nervové dráhy zahŕňajú vlastné dráhy, miechovo-mozgové a mozgovo-miechové nervové dráhy. Bunky predného rohu inervujú kostrové svaly, preto sa tento roh nazýva motorický, zatiaľ čo zadný roh je označovaný ako
zadná stredová brázda
zadný povrazec
predný roh
zadný roh
biela hmota
zadný koreň
ganglión
predná stredová štrbina
senzitívny. Vlastné dráhy miechy slúžia na prepojenie jednotlivých segmentov miechy prostredníctvom tzv. vlastných (krátkych) zväzkov (fasciculi proprii) a tvoria základ reflexnej činnosti miechy. Miechovo-mozgové dráhy, medzi ktoré patria spinotalamické, spinobulbárne a spinocerebelárne dráhy, plnia rôzne funkcie. Prenášajú informácie o vnemoch dotyku, tlaku, bolesti, tepla a chladu, o vnímaní polohy, ako aj o komplexných vnemoch dotyku a tlaku a proprioceptívnych vnemoch.
Mozog (encephalon) je umiestnený v lebke. Skladá sa z dvoch hemisfér, mozgového kmeňa (ktorý zahŕňa predĺženú miechu, most a stredný mozog), mozočka, medzimozgu a koncového mozgu. V mozgu sa
sivá hmota biela hmota
miecha
zadný, senzitívny miechový koreň
predný, motorický miechový koreň stavce
miechový nerv
bočný povrazec
sivá hmota
predný povrazec