ÚVOD
Pes je najlepším priateľom človeka, no zároveň aj najväčším chovateľským experimentom v histórii našej planéty a prvým domestikovaným zvieraťom vôbec. Z hľadiska genetiky neexistuje žiadny iný zvierací druh, ktorý by bol taký rozmanitý a jednotný zároveň. Stačí sa pozrieť na obrovské nemecké dogy či tibetské mastify, ako niekde v parku oňuchávajú maličké čivavy a pinče.
Ľudia sa usilovne snažia umocniť a ďalej v psoch rozvíjať množstvo zmien, ktoré by príroda sama najradšej rýchlo eliminovala, pretože zhoršujú telesné funkcie zvieraťa a jeho schopnosť prežiť v divočine. Tieto umelé procesy viedli k vzniku približne 400 rôznych plemien a obrovského množstva krížencov. Súčasne s tým, ako sa v rôznych kútoch sveta menil životný štýl obyvateľov, ich záujmy, móda a klimatické podmienky, sa do popredia dostávali rôzne špecializované psie plemená, ktoré následne vyhynuli a skončili na smetisku dejín. Počas 19. a 20. storočia sa kynológia dostala na novú úroveň, v rámci ktorej už došlo k štandardizácii vzhľadu, povahy a spôsobu využitia jednotlivých plemien. Popri všestranných psoch, akými sú napríklad nemecký ovčiak alebo zlatý retriever, vznikli aj úzko špecializované lovecké plemená. Niektoré jedince si však aj napriek šľachteniu zachovali svoju prirodzenú divokosť a nezávislosť. To platí napríklad pre ťažné plemená z ďalekého severu.
PES DOMÁCI – PÔVOD A KLASIFIKÁCIA
Pes domáci patrí do skupiny cicavcov – šeliem, kam zaraďujeme viac ako 250 voľne žijúcich druhov zvierat, akými sú vlk, medveď, kuna, medvedík čistotný, hyena, gepard, lev, tiger a mnoho ďalších domestikovaných druhov: mačka domáca, fretka, ale napríklad aj líška sivá (sibírska). Tieto šelmy sa líšia veľkosťou a telesnou hmotnosťou, majú však totožný typ chrupu: malé rezáky, ostré, veľké očné zuby a robustné stoličky, ktorými dokážu hravo drviť kosti.
Spoločnými predkami dnešných mäsožravých šeliem boli kreodonty ( Creodonta ) – mäsožravé cicavce, ktoré sa na našej planéte objavili v období treťohôr (pred 65 –1,8 miliónmi rokov). Na začiatku pripomínali hmyzožravé cicavce – neboli príliš veľké a mali pretiahnutú hlavu. Postupne sa však u nich vyvinuli takzvané trháky, ktoré sú výrazným anatomickým rysom tejto skupiny.
Čeľaď psovitých sa vyvinula na severnej pologuli pred zhruba 28 – 17 miliónmi rokov. Ich priamymi predkami boli európsky Cynodictis a severoamerický Archaeocyon. Ich čeľuste obsahovali očné zuby a šesticu stoličiek. Ďalším predkom v psom rodokmeni je Mesocyon, ktorý sa vyznačoval kostrou podobnou kostre dnešného vlka. Za priameho predka psovitých paleobiológovia považujú druh Tomarctus, ktorý vyhynul približne pred 16 miliónmi rokov a predchádzal nástupu Canis, ku ktorému došlo o 2 milióny rokov neskôr. Najstaršie exempláre Canis cipio, staré 6 miliónov rokov, boli objavené v skalných sedimentoch v Španielsku. Vlk Canis lupus, ako ho poznáme dnes, behá po Zemi asi 2 milióny rokov. Tento rod sa prostredníctvom rôznych druhov Canis vyvíjal takmer 300 000 rokov.
Ďalším dôležitým míľnikom v psej evolúcii bolo oddelenie druhov od vlkov a následná domestikácia, ku ktorej došlo približne pred 15 000 rokmi. Kynológovia dodnes vedú spory o tom, akým spôsobom vlastne prebiehala. Neexistuje jednoznačná odpoveď na otázku, či bola domestikácia psov jednorazovou záležitosťou, alebo sa o ňu naši predkovia museli pokúšať opakovane. Výsledky kalifornského výskumu naznačujú, že prvá domestikácia psovitých prebehla už pred 125 000 rokmi. Jedno je však isté – pes bol prvým „domácim zvieraťom“ v pravom zmysle slova, čo nakoniec viedlo k zdomácneniu mnohých ďalších zvieracích druhov, ktoré boli pre človeka nejakým spôsobom užitočné. V 21. storočí vedci pri skúmaní rodokmeňa psa domáceho konečne dospeli k záveru. Dnes je už známe, že všetky súčasné psie plemená majú jedného spoločného predka –vlka dravého, ktorý sa vyskytoval v Európe a Ázii. Na severe prevládali jedince s masívnou stavbou tela, odolné proti tamojším extrémnym poveternostným podmienkam, zatiaľ
čo smerom na juh sa vlk postupne zmenšoval, mal nižšiu hmotnosť a bol celkovo lepšie prispôsobený na život v horúcom podnebí.
Do možného priebehu domestikácie vnáša svetlo nedávny genetický výskum. Analýzou mitochondriálnej deoxyribonukleovej kyseliny (mtDNA) z tela dnešných psov pochádzajúcich z rôznych zemepisných oblastí sa zistilo, že najväčšiu genetickú rozmanitosť vykazuje ázijská populácia. Európske, africké a americké psy majú jednotný mitochondriálny genotyp. Tieto zistenia naznačujú, že pes bol pôvodne domestikovaný v Ázii a že všetky dnešné plemená sú potomkami ázijskej psej populácie.
Na začiatku boli vzťahy medzi psami a ľuďmi založené na blízkej koexistencii s uvoľnenými pravidlami. Chlpaté šelmy ťažili z jednoduchšieho prístupu k teplu, starostlivosti a potrave, ktoré im zabezpečoval život blízko ľudských obydlí. Zároveň stáli v prvej línii obrany sídel a varovali svojich ľudských partnerov pred votrelcami či útočníkmi. Predkovia dnešných psov zrejme sprevádzali človeka aj na loveckých výpravách. Historický zlom nastal vo chvíli, keď sa priamo v ľudskom sídle narodili šteňatá, ktoré praľudia následne vychovávali k obrazu svojmu. V legendách pôvodných kočovných kmeňov sa často objavuje motív sučiek alebo samíc vlkov, ktoré kŕmia deti – typickým príkladom je legenda o bratoch Romulovi a Rémovi zo starovekého Ríma. V pôvodných ľudských kmeňoch, ktoré žijú mimo civilizácie, je dodnes možné naraziť na ženy, ktoré okrem vlastných detí dojčia aj šteňatá.
Ako sa psy a ľudia postupne zbližovali, mal človek stále väčší vplyv na výber vhodných dvojíc na rozmnožovanie. Tie si, samozrejme, vyberal na základe požadovaných úžitkových vlastností, čo postupne viedlo k výrazným zmenám v psej morfológii, psychike a zvykoch. V dobe bronzovej (4000 – 700 pred n. l.) existovalo päť rôznych typov psov, ktorým teoreticky zodpovedajú jednotlivé skupiny plemien tak, ako ich poznáme dnes. Nemožno však zabúdať na to, že spolu s tým, ako kočovné kmene ľudí v minulosti obsadzovali nové oblasti, zástupcovia týchto skupín sa voľne krížili. Kočovné kmene tak prinášali krv svojich zvierat do stabilných domorodých populácií. Psy sa často krížili na
základe úžitkových vlastností alebo vzhľadu, a majitelia pritom nebrali ohľad na historický pôvod zvieraťa. Najviac sa psy, samozrejme, krížili z vlastnej vôle a nekontrolovane, čo viedlo k vzniku nových, de facto prirodzených vlastností, z ktorých sa často stávali dominantné rysy zvieraťa. Mutácie ovplyvňujúce stavbu psieho tela, ktoré by matka príroda rýchlo eliminovala, sa človek snažil cielene zvýrazniť, vďaka čomu vznikol ten najrozmanitejší zvierací druh na svete. Mnohé dnešné plemená sa od svojich vlčích predkov odchýlili natoľko, že predstava o ich príbuznom vzťahu pôsobí až komicky. Priekopník modernej zoopsychológie, nositeľ Nobelovej ceny, Konrad Lorenz (1903 – 1989), delil psy na dva typy: „vlky“ – nedôverčivé, držiace si od človeka odstup, teritoriálne a hierarchické (napr. pastierske psy) a „šakaly“ – psy v úzkom vzťahu s človekom, pracujúce vo veľkých svorkách (napr. niektoré plemená loveckých psov). Hoci všetky dnešné psy sú potomkami dávnych vlkov, rozdiely v ich psychike sa utvárali pod silným vplyvom človeka, takže morfológia i charakter psov sa do veľkej miery diverzi kovali. Pozorovaním týchto fascinujúcich živočíchov však môžeme dôjsť k záveru, že psia anatómia je omnoho pestrejšia ako psia psychika. V praxi to znamená, že chovateľ môže svojím konaním jednoduchšie ovplyvniť vzhľad zvieraťa než jeho povahu.
KLASIFIKÁCIA
RÍŠA : Živočíchy (Animalia)
KMEŇ: Strunovce (Chordata)
PODKMEŇ: Stavovce (Vertebrata)
TRIEDA: Cicavce (Mammalia)
PODTRIEDA: Placentovce (Eutheria)
RAD: Šelmy (Carnivora)
ČEĽAĎ: Psovité (Canidae)
ROD: Vlk (Canis)
DRUH: Vlk dravý (Canis lupus)
PODDRUH: Pes domáci (Canis lupus familiaris)
KYNOLÓGIA
FCI
Najväčšou kynologickou organizáciou na svete, ktorá združuje najvýznamnejšie organizácie tohto typu, aktuálne 97 členských krajín, je FCI – Fédération Cynologique Internationale so sídlom v Belgicku. Medzinárodná kynologická federácia vznikla v roku 1911 na popud národných kynologických organizácii z Nemecka, Francúzska, Belgicka, Rakúska a Holandska. Medzi jej úlohy patrí schvaľovanie a zjednocovanie plemenných štandardov a predpisov, na základe ktorých sa udeľujú známky a umiestnenia na všetkých psích súťažiach organizovaných pod záštitou FCI. Usporiadaním dvoch najprestížnejších súťaží, Svetovej výstavy psov a Európskej výstavy psov, je každý rok poverená iná z členských zemí FCI.
Pre každé registrované plemeno existuje o ciálny plemenný štandard vypracovaný kynológmi zo zeme pôvodu daných zvierat. Ten musí byť schválený FCI, ktorá následne danému štandardu pridelí konkrétne číslo. Postup uznania plemena je pomerne zdĺhavý a podlieha podrobným predpisom. Každý plemenný štandard zahŕňa súbor vzhľadových a povahových vlastností a tiež podrobný opis dokonalého zástupcu plemena, ku ktorému by mal pri šľachtení smerovať každý chovateľ. Každé zviera je svojím spôsobom jedinečné. Preto sa úroveň zhody konkrétneho jedinca s plemenným štandardom overuje prostredníctvom chovateľských súťaží a výstav, ktoré usporadúvajú kynologické organizácie.
Malé miestne združenia milovníkov psov organizujú malé výstavy, zatiaľ čo organizácie s dlhou tradíciou a celoštátnou pôsobnosťou, ktoré spadajú pod záštitu bruselskej Medzinárodnej kynologickej federácie FCI, usporadúvajú národné a medzinárodné súťaže, ktorých sa môžu zúčastniť stovky až tisíce úchvatných štvornohých priateľov človeka. Na Slovensku je hlavným organizátorom psích
súťaží Slovenská kynologická jednota – aj tá spadá pod záštitu FCI.
Medzi hlavné ciele súťaží psích plemien patrí prezentácia jedincov daného plemena a posúdenie zhody psov s platným štandardom, posúdenie určitého typu vzhľadu preferovaného u daného plemena, poskytovanie poradenstva chovateľom pri výbere zvierat k chovu, združovanie majiteľov psov daného plemena a nadväzovanie kontaktov s potenciálnymi kupujúcimi, kontrola zdravotného stavu psov a humánneho zaobchádzania so zvieratami, posúdenie stavu a kondície psov každého prezentovaného plemena, snaha o zachovanie plemenného štandardu, propagácia kynologických znalostí a kultúry, rozvíjanie záujmu a vášne pre kynológiu. Všetky psie plemená sú rozdelené do pevne daných skupín, ktoré sú založené na pôvode, účele, úžitkových vlastnostiach a vzhľade zvierat. Týchto skupín je 10:
Skupina 1 – plemená ovčiarske, pastierske a duričské s vylúčením švajčiarskych salašníckych psov
Skupina 2 – pinče, bradáče, molossoidné plemená a švajčiarske salašnícke psy
Skupina 3 – teriéry
Skupina 4 – jazvečíky
Skupina 5 – špice a tzv. primitívne plemená
Skupina 6 – duriče a farbiare
Skupina 7 – stavače
Skupina 8 – sliediče, retrievery a vodné psy
Skupina 9 – spoločenské plemená
Skupina 10 – chrty
VÝSTAVY PSOV
Jednotlivé súťaže psích plemien sa odlišujú v závislosti od dôležitosti a druhu titulov, ktoré sa udeľujú víťazným
jedincom. Národné súťaže sú určené pre psov všetkých plemien, ktoré disponujú rodokmeňom uznaným FCI. Na klubových súťažiach sa zasa zúčastňujú psy jedného plemena alebo skupiny plemien. Ide o mimoriadne prestížne výstavy, často spojené s odbornými prednáškami a seminármi. A na záver tu máme medzinárodné súťaže, ktoré sú určené pre psy všetkých plemien a sú vo svete najviac uznávané. Na Slovensku v rámci národných a klubových súťaží môže víťazný jedinec získať titul Slovenského šampióna, zatiaľ čo z medzinárodných súťaží si pes môže odniesť titul CACIB, čakateľské ocenenie. Zviera po splnení všetkých podmienok oprávňuje k zisku titulu Medzinárodného šampióna krásy a Medzinárodného výstavného šampióna.
Nadšencovi, ktorý sa venuje predvádzaniu psov na výstavách, sa hovorí handler. Základným predpokladom pre účasť na oficiálnych psích výstavách na Slovensku a zahraničí je preukaz sprievodcu, ktorý musí byť vystavený alebo uznaný Slovenskou kynologickou jednotou, resp. FCI. Chovateľ musí byť zároveň členom tohto orgánu a zaregistrovať v ňom svojho štvornohého miláčika. Chlpáči môžu odštartovať svoju súťažnú kariéru ihneď po tom, čo medzi 3. až 6. mesiacom veku absolvujú očkovanie proti besnote. Potom už len stačí zvoliť vhodnú súťaž a vekovú kategóriu (najjednoduchšie je to online), psíka poriadne pripraviť (navštíviť skúseného groomera a pod.) a pustiť sa do vhodného
výcviku. Pes sa musí naučiť krásne behať, musí mať správny postoj a držanie tela. Taktiež si musí zvyknúť na to, že sa ho budú dotýkať cudzí ľudia – rozhodcovia totiž hodnotia aj chrup a telesnú stavbu zvieraťa.
Na prvú súťaž je vhodné vyraziť v sprievode spriateleného chovateľa, ktorý už má s výstavami nejaké skúsenosti. Ten vám poradí, ako sa na výstavisku orientovať, kde si vyzdvihnete katalógy a ako vlastne interpretovať opis, hodnotenia a prípadné tituly, ktoré váš štvornohý priateľ získa. Chovatelia zvyčajne všetky úspechy a neúspechy svojich miláčikov intenzívne prežívajú. Je však dôležité si uvedomiť, že každé hodnotenie je subjektívnym názorom rozhodcu. Ten sa síce zakladá na plemennom štandarde, ale do značnej miery je ovplyvnený osobnými preferenciami. Okrem toho váš chlpáč môže či nemusí mať zrovna dobrý deň, takže jeho výkony na jednotlivých súťažiach sa môžu výrazne líšiť. Najdôležitejšie je mať z výstav radosť – je to príležitosť aktívne stráviť čas s vaším štvornohým kamarátom, stretnúť ďalších milovníkov psov a obdivovať krásu zvierat, ktoré vám toľko prirástli k srdcu.
Čerešničkou na torte každej výstavy je finálová súťaž s cenami, na ktorej sa zúčastňujú fotogra , verejnosť a všetci porotcovia výstavy. Počas nále rozhodcovia vyberú okrem iného aj víťaza skupiny FCI, najkrajšieho psa výstavy, najkrajšieho juniora, šteňa a veterána.
AKITA INU
Akita inu je krásne, charizmatické plemeno pôvodom z Japonska, symbol zdravia a šťastia. Jeho zástupcovia sa považujú za pokojné, vyrovnané a šťastné psy, vhodné do rodiny i na súťaže. Asi najznámejším bol oddaný Hačikó, ktorý sa dokonca dočkal vlastnej sochy na tokijskej stanici Šibuja.
HISTÓRIA
Plemená pochádzajúce z Japonska patria k najstarším, ktoré poznáme. V krajine vychádzajúceho slnka sa našla keramická postavička predstavujúca psa so vztýčenými ušami a zakrúteným chvostom, ktorá sa datuje do doby 8 000 rokov pred n. l. Na ostrove Honšú boli odhalené psie ostatky, ktoré pochádzajú z doby 5 000 rokov pred n. l., keď do oblasti dnešného Japonska doputovali domorodí Ainuovia. Storočia geogra ckej izolácie umožnili uchovať špeci cké vlastnosti endemických plemien zvierat, zatiaľ čo šľachtenie s dôrazom na úžitkové vlastnosti viedlo k vzniku šiestich pôvodných japonských plemien, ktoré majú veľmi podobnú stavbu tela.
Predkami dnešných akít boli stredne veľké psy z oblasti Ódate v prefektúre Akita v severnom Honšú. Lovci z tamojších osád používali psy zvané matagi pri love jeleňov a medveďov. Tieto chlpáče boli typické znamenitým čuchom, odvahou a statočnosťou. V prípade ohrozenia zúrivo bránili svojho pána. Oceňovala ich dávna japonská šľachta aj prostý ľud.
KLASIFIKÁCIA FCI
Č. 255
SKUPINA V: Špice a primitívne plemená
SEKCIA 5: Ázijské špice a príbuzné plemená
ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Pôvod – Japonsko
Výška v kohútiku – psy: 67 cm, sučky: 61 cm (tolerancia +/- 3 cm)
Hmotnosť – psy: 30 – 40 kg, sučky: 20 – 30 kg
Dĺžka života – 11 – 15 rokov
Zaujímavosť – na tokijskej železničnej stanici Šibuja stojí pomník najznámejšieho zástupcu plemena akita inu – Hačikó. Toto zviera malo vo zvyku každý deň čakať pred vchodom do stanice na návrat svojho pána. Profesor Hidesaburó Ueno, žiaľ, pri práci na univerzite náhle skonal. Jeho oddaný pes prichádzal takmer 10 rokov každý deň na stanicu a až do konca svojho života trpezlivo čakal na svojho pána.
V období vlády šógunov z oblasti Edo (1603 – 1867) vzniklo v Japonsku množstvo zákonov na ochranu psov. Vďaka tomu mali miestne chlpáče špeciálne výsady. Zranenie alebo zabitie psa sa trestalo väzením či dokonca smrťou. Opatrovníci akít, známi ako inukai, boli poverení starostlivosťou o tieto vzácne zvieratá a ich ochranou. Počas obdobia Meiji (1867 – 1912) sa Japonsko otvorilo západným vplyvom – v krajine sa objavili nové plemená a tamojšie obyvateľstvo taktiež prvýkrát okúsilo psie zápasy. Akita typu matagi sa krížila s molossoidnými plemenami a ovčiarskymi psami. Z toho dôvodu tradičný typ pomaly zanikal. Plemeno sa však podarilo zachrániť vďaka populácii, ktorá v pôvodnej podobe prežila v regióne Ódate. V roku 1927 vznikol klub chovateľov Akita inu Hozonkai (Akiho). V roku 1931 bolo plemeno vyhlásené za národné bohatstvo Japonska a vývoz psov do zahraničia bol zakázaný.
Stavba tela: pomer dĺžky tela k výške v kohútiku 10 : 11, chrbát silný, rovný, kompaktný, plecia široké, dobre osvalené, hrudný kôš hlboký, brušná línia mierne pretiahnutá smerom nahor.
Srsť: relatívne krátka, krycia časť tvrdšia, na krku a kohútiku sú chlpy dlhšie, na chvoste nadýchané, podsada hustá, jemná, veľmi mäkká.
Sfarbenie: uznávajú sa štyri farby srsti: jednotne biela, červená (sýtejšie varianty sú žiadanejšie), prskaná a sezamová (rovnomerne rozmiestnené červené, čierne a biele krycie chlpy), vo všetkých sfarbeniach sa musí objaviť urajiro, t. j. belavá srsť po bokoch papule, na krku, hrudi, bruchu, chvoste a vnútornej strane končatín.
Hlava: symetrická, tvarom pripomína vychádzajúce slnko, s výrazným stopom, papuľa v základni široká, zužujúca sa, ale nie špicatá, pysky suché a priliehajúce, čelo ploché a široké s viditeľnou brázdou, nezvrásnené.
Krk: silný a dobre osvalený, bez voľného podhrdlia, s ohľadom na tvar a nasadenie hlavy harmonický.
Uši: trojuholníkové, vztýčené, masívne, široko nasadené, smerujú dopredu, tvoria súvislú líniu s krásne prehnutou šijou.
Oči: veľmi tmavé, trojuholníkového orientálneho tvaru, nasadené relatívne blízko seba, vyjadrujú pýchu a nadradenosť nad záležitosťami tohto sveta.
Pysky: suché, napäté.
Nos: veľký, s rovným chrbtom, čierny, u bielych jedincov môže byť o niečo svetlejší.
Končatiny: dlhé, silné, zdravé, typické pre zvieratá pohybujúce sa v náročnom horskom teréne, laby silné, kompaktné, s klenutými prstami, pohyb rýchly, svižný, obratný, energický, zdatný.
Chvost: dlhý, vysoko nesený aj nasadený, nad chrbtom zakrútený, našuchorený.
Počas druhej svetovej vojny bola populácia japonských psov nesmierne zdevastovaná. Väčšina chovateľských záznamov zmizla a americkí vojaci vyviezli mnoho cenných zvierat z krajiny. Jedince, ktoré prežili, boli navyše krížené s ovčiakmi a molossoidnými plemenami, vďaka čomu vznikli tri povojnové typy: akita matagi, bojová akita a ovčiarska akita.
Vďaka obetavým snahám chovateľov sa dnes môžeme tešiť z plemena, ktorého vzhľad zodpovedá pôvodným akitám. K základným chovateľským líniám sa dnes zaraďuje americká Dewa a japonská Ičinoseki. Odlišné chovateľské stratégie viedli k rozvetveniu plemena na akita inu a americkú akitu. Dnes v Európe rozlišujeme vlastne tri typy akita inu: čistá japonská, americká a kríženec oboch typov, tzv. európska.
CHARAKTERISTIKA
Silný, harmonicky stavaný, ale nie ťažký pes s pomerne krátkou srsťou a vyváženou, krásne proporcionálnou stavbou tela. Akita je agilná, rýchla, svižná, vyznačuje sa silným loveckým pudom a je mimoriadne teritoriálna.
POVAHA
Dôstojné, sebavedomé plemeno akita inu v sebe spája rozvážnosť a hlboké duchovno s odvahou a statočnosťou tradičného Japonska. Sú to jedinečné, mimoriadne citlivé a vnímavé psy, ktoré si udržujú mierny odstup od reality vôkol seba. Ak budete rešpektovať ich jedinečnú osobnosť, budú zástupcovia tohto plemena aj skvelými rodinnými spoločníkmi. Ak budete pokojní, trpezliví a zohľadníte ich potreby, dokážete svoju akitu správne vychovať a vyškoliť. Akita si svojho pána vyberá sama, no starostlivosťou zahrnie celú rodinu a najbližších. Má veľmi silný teritoriálny pud a je to rodený strážny pes. Reaguje iba na skutočné hrozby, či už od ľudí alebo zvierat. Tieto psy sú skôr tiché a nie príliš hlučné. Cudzie osoby prechádzajúce okolo „ich“ pozemku nespustia z očí, kým im nezmiznú z dohľadu, ale bez štekotu či iných expresívnych prejavov. Neznámym
ľuďom akity nedôverujú, no k tým svojim sú otvorené a vrelé. Nikdy sa však nedožadujú maznania, ani nie sú inak dotieravé.
Správne vycvičený jedinec dokáže byť mimoriadne trpezlivý a citlivý voči deťom. Iné domáce zvieratá sa naučí tolerovať, ale vzhľadom na pôvodné silne zakorenené lovecké pudy akít budú ostatní zvierací členovia vašej domácnosti neustále v ohrození. Vďaka mimoriadne vyvinutému čuchu sa zástupcovia tohto plemena skvele hodia na športové aj rekreačné stopovanie. Tieto psy sú inteligentné, majú dobrú pamäť a rýchlo sa učia, ale sú tiež samostatné a tvrdohlavé, takže pri vykonávaní povelov nemusia pôsobiť disciplinovane ani poslušne.
Akita inu môže bývať prakticky kdekoľvek, ale iba v prípade, že jej zaistíte dostatočnú dávku pohybu a blízky kontakt s ľuďmi. Zviera držané v koterci môže postupne nadobudnúť agresívne rysy a stať sa vyslovene nebezpečným. Tieto japonské chlpáče nemajú žiadne nároky na stravu a nie sú ani náchylné k prejedaniu alebo obezite. Starostlivosť o srsť akít je pomerne jednoduchá, je odolná proti vode a nečistotám. V období pĺznutia je potrebné psa intenzívne česať. Ani to však váš domov neochráni pred všadeprítomnými chumáčmi chlpov.
ZDRAVIE
Akity sú odolné a húževnaté psy, ktoré ochorejú iba zriedka. Ako u každého veľkého plemena sa u nich môže vyskytnúť dysplázia kĺbov alebo torzia žalúdka. Niektoré jedince však môžu trpieť geneticky podmienenými ochoreniami závažnejšej povahy, ako je napríklad sebadenitída (zápal mazových žliaz) alebo Vogt-Koyanagi-Haradov syndróm (dedičné ochorenie šteniat spôsobujúce extrémne bolestivé lézie v očiach a na pokožke).
ALJAŠSKÝ MALAMUT
Aljašský malamut je najväčším zástupcom severských ťažných plemien. Vyznačuje sa masívnou stavbou tela a vzhľadom na svoju silu si vyslúžil prezývku „lokomotíva severu“. Je to priateľský pes s hustou srsťou odolnou voči vode a mrazu, schopný vytrvalo ťahať ťažké náklady na dlhé vzdialenosti.
HISTÓRIA
Názov „malamut“ je odvodený od názvu inuitského kmeňa Mahlamut, ktorý pochádza zo západnej Aljašky. Pôvodní obyvatelia chovali v týchto končinách celé stáročia masívne ťažné psy s vlčou čierno-bielou srsťou. Kmeň sa preslávil svojím čulým obchodom so susedmi a veľmi rozvinutou kultúrou, pričom chov psov bol rozhodujúci pre to, či jeho členovia prežijú a budú prosperovať. Aby Inuiti udržali poriadok v stáde a vyhli sa krvavým súbojom, všetky samce kastrovali. Výnimkou bol najsilnejší jedinec, ktorý prevzal úlohu vodcu stáda.
Príliv bielych osadníkov do oblasti Severnej Ameriky mal na pôvodnú populáciou malamutov neblahý vplyv. Prisťahovalci ich totiž začali krížiť s vlastnými psami –prekážalo im pomalé tempo, ktorým malamuty pracovali. Plemeno sa podarilo zachovať len vďaka odvážnym prieskumníkom severských končín, ktorým sa čistokrvné malamuty zapáčili ako najsilnejšie, najvytrvalejšie a najodolnejšie zo všetkých ťažných psov, aké doposiaľ videli.
KLASIFIKÁCIA FCI
Č. 243
SKUPINA V: Špice a primitívne plemená
SEKCIA 1: Severské saňové psy
ZÁKLADNÉ INFORMÁCIE
Pôvod – Spojené štáty americké
Výška v kohútiku – psy: cca 63,5 cm, sučky: cca 58,5 cm
Hmotnosť – psy: 38 kg, sučky: cca 34 kg
Dĺžka života – 10 – 12 rokov
Zaujímavosť – Aljašský husky navzdory predpokladom nevznikol krížením aljašského malamuta so sibírskym huskym. Nejde o žiadne konkrétne plemeno, ale o označenie rôznych krížencov ťažných psov s chrtmi a loveckými psami. Chovajú ich profesionálni mašéri v snahe dosiahnuť čo najlepšie výsledky v rôznych športových disciplínach.
Aljašské malamuty sa s nimi vydávali na množstvo prieskumných výprav, ťahajúc sane s výbavou a zásobami.
Z pozoruhodnej schopnosti malamutov ťahať veľké bremená ťažili aj hľadači zlata na rieke Klondike, vojaci počas druhej svetovej vojny aj americká pošta, vďaka čomu sa tieto psy rozšírili do všetkých kútov Spojených štátov. Najslávnejším chovom aljašského malamuta je Činuk (Chinook), ktorý založil Arthur Walden v New Hampshire. Walden sa so svojimi 13 malamutmi zúčastnil prvej antarktickej expedície prieskumníka Richarda Byrda. Vodcom svorky bol obľúbený pes nazývaný Chinook. Pred výpravou v roku 1927 získal Walden od Byrda záruku, že počas expedície nebude žiadny pes opustený ani utratený. Niekoľko účastníkov výpravy strávilo zimu v chovateľskej stanici, kde trénovali prácu v záprahu. Vo Waldenovej chovateľskej činnosti pokračovali manželia Seeleyovci, ktorí sa snažili zachovať pôvodný inuitský typ psa. V roku 1935 bolo plemeno o ciálne uznané Americkým klubom chovateľov psov.
Stavba tela: masívna, s dobre vyvinutým svalstvom a silnou kostrou, trup kompaktný, hrudný kôš hlboký.
Srsť: veľmi hustá, vodoodolná, dvojitá, s tvrdou krycou časťou a hustou vlnitou podsadou.
Sfarbenie: jednotné biele alebo bielosivé so všetkými odtieňmi sivej až do čiernej, červenej, alebo hnedej. Typická je biela maska na tvári, biela náprsenka, brucho a spodná strana chvosta.
Hlava: proporcionálna k zvyšku tela, široká, hlboká, s ušľachtilým výrazom, lebka masívna, stop mierne vyznačený, papuľa veľká, silná, zužujúca sa, ale nie špicatá, pysky dobre priliehajúce, zhryz výlučne nožnicový.
Oči: hnedé, stredne veľké, šikmo nasadené, mandľového tvaru.
Uši: primerane veľké, nasadené zoširoka pozdĺž bočných hrán lebky, vzpriamené, nasmerované dopredu, pri práci sklopené dozadu.
Čumák: čierny, u červeno sfarbených jedincov hnedý, môže byť i tzv. snežný – svetlejší, s pruhovanou pigmentáciou.
Krk: svalnatý, primerane dlhý, držaný vysoko, s dôstojnosťou a hrdosťou, mierne klenutý.
Končatiny: rovné, svalnaté, rovnobežné, so silnými kosťami, laby veľké, guľaté a hlboké, dobre osrstené medzi prstami a vankúšikmi, fungujú ako snežnice, v pohybe je pes pevný, sebavedomý, neúnavný a mohutný, nenamáha sa, vyžaruje silu a odolnosť.
Chvost: dlhý, nasadený na línii chrbta, nosený vysoko, zakrútený nad chrbtom, husto a pôsobivo osrstený.
CHARAKTERISTIKA
Z hľadiska stavby tela musí byť aljašský malamut robustný, dobre osvalený a solídne stavaný, aby mohol správne pracovať v záprahu. Z chovateľského hľadiska sú omnoho dôležitejšie vlastnosti ovplyvňujúce výkonnosť zvieraťa pri práci než jednotlivé prvky telesnej konštrukcie. Omnoho viac pozornosti než jeho vzhľadu sa venuje nedostatkom, ktoré by mohli negatívne ovplyvniť výkonnosť zvieraťa a jeho schopnosť pracovať.
POVAHA
Aljašský malamut je dôstojné, pokojné a silné ťažné plemeno s obrovským temperamentom a vlohami pre šport. Povaha týchto psov je mierna – k neznámym ľuďom sa správajú rovnako ako k svojim. Rozhodne to nie sú psy jediného pána.
Ako strážny pes si dokáže vybudovať rešpekt už len svojimi telesnými proporciami. Keď zaznamená známe -
ho človeka, začne ho nadšene vítať radostnými zvukmi. Svoje územie bude brániť iba v prípade narušenia cudzím zvieraťom, napríklad mačkou, psom alebo sliepkou.
Toto plemeno je náročné na výcvik, vyžaduje včasnú socializáciu a dôsledný prístup k výchove. Počas dospievania sú jedince veľmi živé, energické a hravé. Silný, psychicky odolný aljašský malamut s vynikajúcim loveckým inštinktom a silne dominantnými povahovými rysmi nie je vhodný pre neskúseného chovateľa.
Malamut je vhodným psom do rodiny – pri kontakte s deťmi sa dokáže obrniť veľkou dávkou trpezlivosti a má pochopenie pre ich výstrelky. Dobre sa mu bude žiť aj s aktívnym milovníkom diaľkovej turistiky, nadšeným bežcom alebo vyznávačom cyklistiky. Skvele sa hodí na kanisterapiu či ako spoločník pre mladého človeka.
K cudzím psom sa aljašské malamuty môžu správať priateľsky, ale iba v prípade, že sa podriadia vynútenej hierarchii. Vo svorke sú jasne rozdelené pozície, ale súperenie
o zdroje (hračku, misku alebo pozornosť majiteľa) môže medzi jednotlivými členmi vyvolať násilné „diskusie“. Plemeno nie je vhodné do malého bytu. Potrebuje množstvo priestoru, ideálne veľkú záhradu a každodenné dlhé prechádzky alebo dôsledný výcvik. Ak aljašskému malamutovi nedoprajete aktívny pohyb, jednoducho ho utrápite. Tento severský chlpáč nemá žiadne špeciálne nároky na stravu. V období pĺznutia vyžaduje pravidelné kefovanie, ale inak je starostlivosť o srsť nenáročná. Psy určené na výstavy je potrebné častejšie kúpať a používať pri tom prípravky, ktoré nenarušia prirodzenú štruktúru ich srsti.
ZDRAVIE
Aljašské malamuty sú zdravé, odolné a húževnaté psy, zdanlivo apatické a takmer imúnne voči drsným klimatickým podmienkam. Niektoré jedince však môžu trpieť problémami s očami a kosťami, napr. dyspláziou.
