25 gramov šťastia

185

to nikdy nie je stopercentne možné; srdce občas – potajme – píše samo. A človek si to ani neuvedomí.

Sama milujem zvieratá už od detstva. Rovnako tak aj môj manžel a syn. Máme štyroch psov, volajú sa Luna, Mare, Blu a Mostrilla. A každý deň nás navštevuje jeden ryšavý kocúr a trávi s nami svoj čas. Úplne si nás získal, vítame ho zakaždým s otvorenou náručou. Volá sa Pimky. V záhradnom jazierku nám pláva asi pätnásť zlatých rybiek. Zabývali sa v ňom aj žaby, kvákajú nám tu každé leto.

Ježkov sme však v našej záhrade nikdy nevideli, ale sme si istí, že po nej v noci pobehujú.

Vráťme sa však k Massimovi. Každý človek na tejto planéte je jedinečný. Úprimne, Massimo je jedinečný ešte o niečo viac.

Jeho rozprávanie ma priviedlo k myšlienke, že on nikdy nezostarne. Má totiž dušu básnika, ktorý sa díva na svet detskými očami. Vďaka tomu vidí krásu aj tam, kde ostatným uniká.

Je presne taký, ako si o ňom prečítate. Citlivý človek a večný rojko. Má svoje chyby a slabosti, ktoré neskrýva. Aj svoje trápenia. A bolesti. A radosti. Neistoty aj istoty. A má nezastaviteľnú vôľu konať a chuť rozdávať. Prinajmenšom dovtedy, kým ho bude potrebovať nejaký ježko, na ktorého všetci ostatní zabudli.

Dovtedy, kým život pôjde ďalej.

ANTONELLA TOMASELLIOVÁ

6

1

MÁJ 2013. Jar bola v plnom prúde. Šla však akosi mimo mňa.

Alebo sa skôr zdalo, že svoje mdlé farby a vône si šíri niekde inde. Bol som tak veľmi zaneprázdnený vlastnými starosťami, že som ju ani nezaznamenal.

Vnútorne som prahol po zmene. Ešte ma neopustila túžba ísť si za svojimi snami. Napriek všetkému. Všetkým úderom a prehraným bitkám.

Odhrnul som si vlasy z čela, akoby som tým mohol zahnať vážne myšlienky, a vošiel do šatne. Rozhodol som sa pre nohavice, ľahký rolák, sako bez podšívky, topánky, ponožky, všetko starostlivo farebne zladené. Doplnil som to pomerne výraznými hodinkami. Takto dokonale oblečený som sa postavil pred zrkadlo. Pred to veľké. Všetko bolo v poriadku do posledného detailu. Vošiel som do obývačky.

Tam bola Greta, sedela schúlená na pohovke. Zdvihla oči od tabletu. „Takto ti to pristane,“ pochválila ma nadšene.

Lenže jej spokojný výraz sa postupne vytrácal. „V očiach 7

3

TO ZVIERATKO nemalo na svete nikoho. Pomôcť som mu mohol už len ja. Po prvý raz v živote som sa prihováral ježkovi: „Neboj, maličký, ja ťa neopustím. Nenechám ťa umrieť od zimy ani od hladu v tejto škatuli. Urobím všetko, čo bude v mojich silách, aby som ťa zachránil.“ Musel som uvažovať rýchlo. Najprv bolo bezpodmienečne nutné, aby sa trochu zohrial, takže som ho položil vedľa termoforu s vlažnou vodou. Potom som zapol notebook – potreboval som presné informácie. O ježkoch som nevedel vôbec nič, mal som iba pár základných všeobecných znalostí. Pustil som sa do hľadania. Vstúpil som do špecializovaného diskusného fóra, ktoré spravovala istá Giulia. Zavolal som jej, ale nedvíhala mi to. Skúsil som sa jej dovolať druhý raz, tretí raz. Nič.

Padla na mňa úzkosť.

Konečne mi to zdvihla. Doslova som ju zavalil prívalom slov: „Giulia, tu je Massimo, mám tu malého ježka, váži dvadsaťpäť gramov, našli sme ho včera, dávame mu kozie mlieko, ale mám pocit, že mu veľmi nepomáha…“ Krátka pauza na 16

polovičný nádych. „Zdá sa mi, že je príšerne premrznutý, určite potrebuje permanentnú starostlivosť, ale ja vôbec netuším, čo mám robiť, poraď mi, prosím…“ Jej mierny hlas a pokojný tón pôsobili na moje obavy ako balzam. Začala zvoľna, ale vecne. „Tvoj pocit je správny, kozie mlieko nie je práve ideálne. Síce mu ním doplníš tekutiny, ale nenasýtiš ho ním tak, ako by si mal. Ježie matky majú viac koncentrované mlieko, veľmi bohaté na proteíny a tuky, a skoro bez cukru. Existujú dva druhy, ktoré by mu vyhovovali.“ Nadiktovala mi ich názvy. „Ani jedno z nich nie je úplne totožné s materským mliekom, ale obe sú lepšie než kozie.

Kúp jedno z nich.“ „Kde ho zoženiem?“ „V chovateľských potrebách. Ale majú ich aj v niektorých lekárňach.“ „Dobre, a ako mu ho mám dávať? Injekčnou striekačkou, akou dávkujeme inzulín? Malou dojčenskou fľašou?“ „Striekačka na inzulín postačí. Musíš však dávať veľký pozor, aby mu mlieko nezostalo v hrdle. Ježko je veľmi náchylný, mohol by dostať aspiračný zápal pľúc. Musíš ho kŕmiť veľmi pomaly. A potom mu masírovať intímne partie, aby si stimuloval vyprázdňovanie. Presne tak by to robila jeho matka. Musíš sa oňho starať tak, akoby sa oňho starala ona.

Ale ty nie si jež…“ zasmiala sa. „Takže si vezmi kúsok nejakej mäkkej látky alebo bavlnený tampón, aký ženy používajú pri odličovaní. Trochu ho navlhči mandľovým olejom, omotaj si ho okolo prsta a jemne ním ježka masíruj. Je to zásadná vec.

Ježkovia počas niekoľkých prvých týždňov života totiž nedo17

Mala azda pravdu? Keď som sa jej zdôveroval, dokázal som vytiahnuť na povrch aj tie najskrytejšie starosti a trápenia.

Faktom je, že k strachu z opustenia a odlúčenia, ktorý ma sužoval odmalička, sa časom pridali ešte aj výčitky zo strany otca. Často mi prízvukoval, že som hento alebo tamto mohol urobiť lepšie, že som sa mal snažiť viac.

Určite sa ma nechcel zámerne dotknúť. Naopak, myslel si, že ma tým nakopne, povzbudí. Lenže on tým akurát pošliapaval moju sebaúctu. Som presvedčený, že si to vôbec neuvedomoval.

Naopak, pobádal ma práve preto, lebo veril mojim schopnostiam, lenže ja som to vtedy nechápal – už odmala som si všetko vykladal inak. Otec sa ešte aj dnes trochu hrá na hypochondra, ale snažím sa ho brzdiť: „Oco, prestaň už konečne veriť tomu, že si nevyliečiteľne chorý. Máš skoro sedemdesiat. Kedysi si vyhlasoval, že sa nedožiješ ani tridsiatky. Potom štyridsiatky, päťdesiatky… a vidíš, stále si tu. Upokoj sa.“ Hovorím mu to však veľmi láskyplne. Naozaj mi ide hlavne o to, aby mu srdce bilo pokojne. Aby sa v živote zbytočne nerozrušoval.

Teta Marilena mi stále opakovala: „Drž sa toho pozitívneho, čo máš v sebe.“ „Ja tam ale nič také nevidím…“ „To nie je pravda! Každý z nás máme v sebe niečo dobré, musíme to len nájsť a dobre sa o to starať. Tak napríklad ty si veľmi citlivý. A pamätaj – nikdy nerob nič iba preto, aby si získal uznanie druhých. Musíš robiť to, čo bude robiť dobre tebe samému.“ V takej chvíli akoby ma teta vzala za ruku a ukázala mi, ktorým smerom sa mám vybrať.

26

5

DROBNÉ ježie mláďa malo zaguľatené bruško a trochu nemotorné pohyby. Zadnými labkami nedosiahlo na zem. Keď sa chcelo pohnúť, odstrkovalo sa prednými. V duchu som si položil otázku: Môže za to dočasný nepomer medzi veľkosťou brucha a nohami alebo takto lozí, pretože je oslabené? Trápilo ma to zakaždým, keď som videl jeho snahu o pohyb.

Navyše sa mi zdalo, že kríva.

Spýtal som sa s úzkosťou, ktorá sa ma stále držala ako kliešť, Giulie, či by som mu nemal dať nejaké vitamíny. Napísala mi, že sa na to opýta svojho manžela Gérarda, ktorý je skutočný odborník na ježkov. Nakoniec sme sa spoločne dohodli, že mu dáme pár kvapiek sirupu s vitamínom B. Ako dlho to asi môže ten drobček vydržať?

Nevzdával sa. Jeho bojovnosť ma dojímala.

V stredu konečne prišlo objednané sušené mlieko pre šteňatá.

Bolo nutné pripraviť ho do požívateľného stavu, čo by zrejme každej mamičke s bábätkom pripadalo veľmi jednoduché, ale pre mňa to bola hotová veda. Cítil som sa rozpačito, nemal 27

Hore: Roztomilý a nesmelý Ninno a Giò, ježia samička bez prstov na zadných labkách. Na fotke je krátko po tom, čo sa dostala do centra.

Dolu: Trilly v skvelej forme v deň vypustenia do voľnej prírody. Vážil zhruba 1,5 kg. (Foto: Massimo Vecchetta)

2

Hore: Selina a Giò. Obe samičky žijú vo vonkajšej ohrade na záchrannej stanici Ninna dodnes. Majú skutočne láskyplný výraz.

Dolu: Zoe. Starý samček so zlomenou nohou a slepý na jedno oko – práve na to, ktoré je vidieť na fotke. Stále je však veľmi čulý. (Foto: Massimo Vecchetta)

3

185