Rómske listy 1/2015

Rómske LisTY 2015 1 Vstupná brána do koncentračného tábora v osvienčime-brezinke.

Viac o holokauste Rómov nájdete v prílohe Amen o Roma.

Amare lačhe amala, pale igen dugi vrama pes ke tumende dochudel the akada berš o ušagos, savo purano beršeste genenas u vičinelas pes Romane liľa. Oficijalno dromeha pheras betejvenca dujto berš kada ušagos, numa amari buťi ke kada, phuriben imar doresel či khataro berš 2002, andre vrama kana kerahas dorakinkerde liľa andro, maškar nipos but prindžarutno ušagos Domino forum.

Berš palal sas berš saveha kamľam kaj o ušagos te dikhel pal pale peskero vudut, kaj o Romane liľa tumenge te sikaven ajso dikhiben pro Roma thaj romipen, savo pro medijalno kothoreskero than nasas.

Paťav kaj savore prindžaren ušagos Romano nevo ľil, sar nek phureder romano ušagos pre Slovačiko themi, savo uľiľa andro berš 1991 vaj thaj nek neveder ušagos Romane nevipena, savo tiž imar dujto ber-

Fotografia: Kristína Magdolenová

šeha tumenge anel o Splnomocňencoskero gavermenteskero urados prejkalo Roma.

Vašoda kaj amen purano beršeste zaučharďam o ušagos ajsi atipicko formaha – sas rakindo kotorendar „prilohonedar“ ke varesave temici, keraha kajso buťakero lačhariben thaj andre kada berš. Ko agor beršeske 2015 tumenge, ke tumare jakha anaha 10 ušagenca varekeci temi, save

Gen dural pro ľil 2

2

Rómske listy 1 / 2015

Agoripen genipnaske khataro ľil 1 peske amen gindinas, kaj hine but zorale ko buchľaripen-baraďipen romaňa identitake. U akada bi šaj avelas amaro šerutno dikhibnaskero averipen buťake savi keren andre peskere, romane papirakere ušaga thaj amare kolegi: e publicistika kerďi pro buchleder than, vakeribena pal e kultura, historija, politika, goďaveripena pal e romaňi historija, save pes varekana igen phares rodkeren, o informaciji prejaklo terne manuša andro sikhľarde-školi thaj andro komunitno thana – centra. Gindinav kaj andro jekh pes savore zarakinaha jekhetanes: o informaciji prejkalo Roma, nane ňikana agoreske pherde ajsi but informaciji save ažutinen-šegitinen le manušenge te achaľuven oda soske hi lačhes kaj pes te naladžan vašo’da kaj hine Roma, sar pes te rodel drom andrale čoripnaskeri kerika – kruhos.

Paťav kaj oda sar savo pherďipen kale ušagoske keras akala ďivesa andre amari

tavutňi-kuchňate, ela vaš tumende lačho učhariben pre tumari goďi thaj voďi. Pre soste akor šaj tumen kada berš šaj užaren?

Pro ciklos (buteder khotora) džaňibnaskere palo’romano porajmos, palo’romano bašaviben, historija, ďivadlos. Keras buťi thaj oleske kaj te džanen sar pes forminelas – ačhavales e romaňi politicko scena u thaj vakeribena manušenca, save sne paš akada savoro korkore, vaj pal kada šunde.

Kada savoro arakhena andro kothoreskero savo pes vičinela Andre politika.

Pal pale keha lačhariben phure cikloske Las andro vast, savo hi prejaklo terne manuša, ajso kothor vaš lengeri prezentacija – sikaviben so džanen o študenta numa thaj o sikhľarde-školi, save le Romenge den kvalitno-lačho sikhľavipen-edukacija, than kaj pes o terne u na čak jojn mištes erzinen. Šaj andro amaro ušagos arakhena pal pale thaj ciklicko kothor prejkalo cikneder čhavore Kirmoro, tiž keras, no naela mejk ciklicko kothor prejaklo romane džuvľa,

the palo’romane džuvľa. Tumaro jilo šaj khelela bachtaľipnaha le romanoske savo tumare jakha genena andre kada ušagos, sar thaj tiž aktualno informacijii.

Pal tumare hangi save ke amende andro phuro berš do avle, andre redakcija, hoj le ušagoha sanas buteder vrama u ola dumi-vakeribnaskere save andre leste pherkerďam sne vaš tumenge pre jekh sera sar bari motivacija, pre dujťi sar goďaveripen pal savo pes kampel dživipnaste te sikhľol. Avaha but bachtale, the peskere vasta the kada berš rakinena pre lende. Nakamas te doresel amaro agoripen oleske kaj le ušagoha pes te maras vašo medijalno kothoreskero than, vašo’da kaj ňi trin ušagi nane but ko šukar lačhariben kale dživipnaske. But zoralo-importantno ačhel vaš amende, amara sasťi goďake oda, kaj te aven manuša save len genena. U vašo’da kaj oda amaro ušagos te genen tumen, keraha savoro, pre soste amen ela buťakeri zor. Ačhen amenca, amala! Redakcija

A toto by mala byť naša hlavná odlišnosť od našich kolegov v ostatných rómskych tlačených médiách: publicistika na širšom priestore, rozhovory o kultúre, histórii, politike, materiály o histórii Rómov, ktoré sú niekedy ťažko dostupné, informácie využiteľné pre mladých v škole i v komunitných centrách. Lebo v jednom sa asi všetci zhodneme: informácií pre Rómov nikdy nie je dosť a chýbajú predovšetkým tie, ktoré pomáhajú ľuďom pochopiť, prečo je dôležité, že sú Rómovia, ako hľadať cestu z kruhu chudoby.

Veríme, že to, čo sa pre vás pripravuje v našej redakčnej kuchyni, bude zaujímavé a užitočné.

Na čo sa teda môžete tešiť? Na cyklus materiálov o rómskom holokauste, o rómskej hudbe, histórii, divadle. Pripravujeme tiež cyklus informácií o tom, ako sa formovala rómska politická scéna a tiež rozhovory s ľuďmi, ktorí pri tom boli priamo aj nepriamo. To všetko v prílohe pod názvom V politike.

Pokračujeme v cykle príloh Las andro vast určenej mladým ľuďom predovšetkým ako priestor na prezentáciu študentov ale súčasne aj škôl, ktoré Rómom poskytujú kvalitné a potrebné vzdelanie a kde sa mladí, ale nielen mladí ľudia, dobre cítia.

Nájdete tu aj pravidelnú prílohu pre deti Kirmoro, zatiaľ nepravidelnú prílohu pre rómske ženy a o rómskych ženách.

Môžete sa tešiť na vydávanie románu na pokračovanie a samozrejme aj aktuálne informácie.

Podľa ohlasov, ktoré od vás máme, ste vlani trávili s našimi novinami dosť času a naše príbehy vám slúžili ako motivácia, ale aj ako poučenie. Budeme radi, ak budete po Rómskych listoch siahať aj tento rok. Nie je našim cieľom bojovať nezmyslenú vojnu o mediálny priestor, lebo ani troje novín nie je dosť. Dôležité je, aby mali čitateľov. A preto, aby ste nimi boli, urobíme všetko, čo je v našich silách. Zostaňte s nami, priatelia!

Redakcia

Milí priatelia, s veľkým časovým oneskorením sa ku vám aj tento rok dostávajú noviny, ktoré vlani začali vychádzať pod názvom Rómske listy. Hoci oficiálne sme v 2. ročníku našej existencie, naša história siaha do roku 2002, keď sme boli prílohou mienkotvorného týždenníka Domino fórum.

Pokus o obnovenie vydávania Rómskych listov vlani bol snahou priniesť taký uhol pohľadu na Rómov a rómstvo, aký tu na mediálnom trhu chýbal.

Predpokladám, že všetci poznáte Romano nevo ľil, ako najstaršie rómske noviny na Slovensku, ktorých história siaha do roku 1991 alebo aj najnovšie Romane nevipena, ktoré rovnako druhým rokom vydáva Úrad splnomocnenca vlády. Keďže my sme vlani vyšli v dosť netypickej forme – ako skladačka rôzne zameraných „príloh“, budeme v tejto forme pokračovať aj tento rok. Do konca roka 2015 vám v 10 číslach postupne ponúkneme témy, ktoré považujeme za veľmi dôležité pri formovaní rómskej identity.

Rómske listy • Adresa redakcie: MECEM, P. O. BOX F-8, 040 01 Košice • e-mail: kristina.magdolenova@mecem.sk • telefón: 0905975585 • web: www.mecem.sk • Redakčná rada: Ladislav Richter (predseda), Jozef Ravasz, Stella Hanzelová, Jolana Saltiel, Gabriela Radičová • Editor: Kristína Magdolenová • Grafika: Anna Martiňuková • Sadzba: Pro libris • Tlač: Beki Design • Vydavateľ: MECEM, o. z. • Sídlo vydavateľa: Južná trieda 53, 040 01 Košice • IČO vydavateľa: 31 310 397 • Registrácia: Ministerstvo kultúry SR pod číslom EV 5035/14 • ISSN: 1339-7702 • Realizované s finančnou podporou Úradu vlády Slovenskej republiky – program Kultúra národnostných menšín 2015 • Ročník vydávania: 2. ročník • Periodicita vydávania: v roku 2015 vychádza 10 čísel • Dátum vydania: 23. 8. 2015 • NEPREDAJNÉ.

SME RÓMOVIA

Rómske listy 1 / 2015

3

AMEN O ROMA

Pietna spomienka pri príležitosti pamätného dňa rómskeho holokaustu v banskej bystrici

Fotografia: Arne Mann

Zviditeľňovanie holokaustu Rómov trvalo desaťročia…

V rómčine sa holokaust nazýva Baro Porrajmos, čiže veľké pohltenie ľudských životov. Porrajmos je škaredé slovo a dobre vystihuje najotrasnejšie obdobie dejín Rómov. Znamená aj znásilnenie či zízanie, ako výraz šoku či hrôzy. Niektorí ľudia sa ho neodvážia vysloviť nahlas.

Rómsky holokaust je verejnou témou len od osemdesiatych rokov minulého storočia. Veľkou mierou sa o jeho zviditeľnenie pričinili nemeckí Sinti a americkí Rómovia. Ian Hancock hovorí o tom, že po 2. svetovej vojne nebol jediný Róm pozvaný ku svedeckej výpovedi a Rómovia nesvedčili ani pri Norimberskom procese.

Romani Rose ako viceprezident Svetovej rómskej únie a najenergickejší aktivista požadoval, aby nemecké firmy, ktoré vyplatili milióny mariek židovským rodinám

zahrnuli medzi obete odškodnenia aj Rómov. Rose od polovice sedemdesiatych rokoval s nemeckým kancelárom. Neúspešne. V roku 1979 aktivisti zorganizovali stretnutie Rómov, na ktorom 2 000 ľudí pochodovalo v Berhgen-Belsene, kde zomreli tisícky Rómov počas vojny.

Ešte v 70-tych rokoch 20. storočia označil predseda nemeckej vlády požiadavky Rómov za „absurdné a urážajúce“.

Ešte v roku 1985 odkázal starosta istého mesta v Nemecku Romani Rosemu, že ho požiadavky vznášané v mene Rómov urážajú…

Americkí Rómovia sa usilovali o získanie zastúpenia v Americkej rade pre uctenie pamiatky holokaustu. Rada vznikla na podnet prezidenta Cartera v roku 1979, mala 65 členov, ale ani jeden nebol Róm.

V roku 1985 na žiadosť Rady pre uctenie holokaustu vzniká dokument o osudoch Rómov počas 2. svetovej vojne, ale v čase svojho vzniku nebol vôbec šírený. Dokonca ani medzi členmi Rady. Práve naopak.

Objavujú sa vyjadrenia, že „ak Rómovia boli obeťami, tak to bola len okrajová záležitosť“.

V roku 1985 Rómovia verili, že ich zástupca bude do Rady menovaný, ale zase sa tak nestalo. Hovorca Bieleho domu vtedy povedal, že je to otázka vplyvu, ktorý Rómova evidentne nemajú…

Toho, čo sa musíme o holokauste naučiť, je veľa. Aj to je dôvod, prečo sme sa rozhodli zaradiť viacero textov o rómskom holokauste. Veríme, že poslúži všetkým záujemcom o dejiny Rómov.

Redakcia

4

AMEN O ROMA

Rómske listy 1 / 2015

Niekoľko poznámok k projektu Ma bisteren!

Zuzana Kumanová je etnografka. Príspevok vychádza zo správ o projekte Ma bistren!, na ktorého realizácii sa podieľalo občianske združenie In Minorita so sídlom v Bratislave.

Na Slovensku téma holocaustu Rómov začala rezonovať až v ostatných 10 – 15 rokoch. Dovtedy bola tabuizovaná natoľko, že aj Rómovia, ktorí toto obdobie prežili, nehovorili o traumách minulosti a už vôbec nehľadali vinníkov a nepožadovali odškodnenie. Pred rokom 1989 boli na Slovensku bagatelizované aj seriózne historiografické výskumy Ctibora Nečasa a zo strany historikov nebol záujem toto obdobie detailnejšie poznať. V osemdesiatych rokoch minulého storočia, kedy už aj spoločenské vedy pracovali so spomienkovými rozprávaním, bolo neprípustné, aby výpovede rómskych respondentov preživších druhú svetovú vojnu, boli pokladané za relevantný zdroj poznania. Napriek tomu, že vtedajší režim vyzdvihoval domáci protifašistický odboj a útlak domáceho obyvateľstva počas vojnového slovenského štátu, otázka perzekúcií Rómov na etnickom princípe zostávala neprípustná.

Formujúca sa demokracia priniesla uvoľnenie i v otázke holokaustu Rómov a vytvorila priestor na odkrytie bielych miest v dejinách.

O utrpení Rómov počas druhej svetovej vojny sa spočiatku hovorilo iba veľmi málo a v čase Česko-Slovenskej federatívnej republiky bol väčší dôraz kladený na holokaust Rómov v Čechách. Snáď je to pochopiteľné, pretože takmer celá populácia Rómov žijúca v českých zemiach bola vyvraždená v zaisťovacích a koncentračných táboroch.

ktorý sa naďalej témou zaoberal a intenzívnym výskumom zrekonštruoval základnú faktografiu o tomto období.

Okrem toho v polovici deväťdesiatych rokov vzniklo viacero spontánnych iniciatív zaznamenať výpovede preživších Rómov, a tak k faktografii doplniť emocionálne hľadisko. Postupne, alebo možno aj paralelne, pracovali viaceré výskumnícke tímy s cieľom zaznamenať výpovede preživších. Zväčša išlo o iniciatívy mimovládnych organizácií, prípadne vysokých škôl.

Spracovanie týchto výpovedí určite nebolo jednoduché. V ostatnom čase sa objavujú na knižnom trhu publikácie, približujúce v beletrizovanej podobe najnovšie dejiny Rómov širokej verejnosti. V druhej polovici deväťdesiatych rokov pribudlo aj niekoľko odborných historických štúdií, ale ešte stále sú nepoznané oblasti, ktoré si zasluhujú spracovanie.

Detabuizácia holokaustu Rómov ako spoločenskej témy prichádzala a prichádza iba pozvoľna. V roku 1991 na pietnom akte v Dúbravách zúčastnili viacerí vysokí reprezentanti štátu – predseda vlády SR, poslanec NR SR, poradca vtedajšieho prezidenta, zástupcovia rezortov, na dlhé obdobie išlo o ojedinelý akt. V porovnaní s Českou republikou, kde už v roku 1995 bol odhalený prvý pamätník na mieste zaisťovacieho tábora v Letech u Písku, u nás k podobnému aktu došlo až o desať rokov neskôr. Toľko rokov potrebovala slovenská spoločnosť, aby dospela k potrebe morálneho gesta.

Pripomínanie Projekt Ma bisteren!

Prvé snahy pripomínať si utrpenie Rómov na Slovensku v kontexte lokálnych dejín boli už na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia. Sporadicky sa pripomínala potreba vyplniť biele miesta v novodobých dejinách, ale téma sa do povedomia dostávala pomaly a iba pozvoľna.

V tomto smere veľká vďaka patrí moravskému historikovi Ctiborovi Nečasovi,

V roku 2005 vznikla z iniciatívy Ministerstva kultúry SR pracovná skupina, ktorá pripravila samostatný projekt, ktorý sa mal venovať pripomenutiu nerovného postavenia Rómov na Slovensku v rokoch 1939 – 1945. Zároveň ministerstvo na realizáciu aktivít uvoľnilo finančné prostriedky. Realizáciou bolo poverené Slovenské

národné múzeum, ktoré nadviazalo spoluprácu s občianskym združením In Minorita so sídlom v Bratislave. Vznikol užší pracovný team zložený z vedenia Slovenského národného múzea, Arne B. Manna z Ústavu etnológie SAV a Zuzany Kumanovej z OZ In Minorita. Už prvé diskusie priniesli zjednotenie, že projekt bude realizovaný v niekoľkých etapách a symbolický pamätník rómskeho holokaustu v Bratislave bude odhalený až v závere projektu. Tomu bude predchádzať osadenie pamätných tabúl na miestach, kde k perzekúciám dochádzalo, kde boli Rómovia násilne internovaní, alebo zavraždení. Po starostlivom zvážení sme zvolili 7 lokalít, pričom každá reprezentovala istý druh represálií voči Rómom. Druhou nemenej dôležitou líniou boli informačné, osvetové a výskumné aktivity, ktoré by tému rómskeho holokaustu približovali verejnosti.

Už od počiatku diskusií sa hľadal vhodný názov pre projekt, ktorý by odrážal jeho podstatu. Spočiatku sa používal termín porraimos. Na Slovensku však tento termín nie je dostatočne známy, ani v rómskej ani v nerómskej komunite. Medzi Rómami, ktorí hovoria rómsky, naráža jeho používanie na istý odpor a rozpaky. Jeho používanie vzbudzuje pejoratívne konotácie, ktoré sa k slovnému základu vzťahujú.

Potvrdili to aj konzultácia s prekladateľmi a tlmočníkmi (Jánom Herom, Stanislavom Cinom, Viliamom Zemanom, Rasťom Pivoňom – licencovaným prekladateľom a tlmočníkom, Franstiškom Godlom – prekladateľom, Erikou Godlovou – tlmočníčkou s medzinárodnými skúsenosťami, Danielou Šilanovoú – šéfredaktorkou Romano nevo liľ a Klárou Orgovánovoú – splnomocnenkyňou vlády SR pre rómske komunity) pracujúcimi s rómskym jazykom u nás, ktorí odporučili vyhnúť sa používaniu slova porraimos.

Zhodli sme sa na tom, že názov projektu by mal odrážať podstatu, a to je pripomínanie si utrpenia Rómov. Celkom prirodzene tak vznikol názov projektu – Ma bisteren!, čo v rómskom jazyku znamená „nezabudnite“.

Pokračovanie str. 21

Do vlastných rúk

Rómske listy 1 / 2015

5

LAS ANDRO VAST

Fotografia: Kristína Magdolenová

Čo je moderné pre mladých Rómov?

Keď prídete medzi rómsku mládež, nemáte pocit, že tieto deti nevedia, čo je moderné. Hoci skromne, ale oblečení podľa vlastných možností v najnovšej móde, s mobilmi, slúchadlami na ušiach, s predstavami o živote, v ktorých určite nechýba dobrá rodina, krásne bývanie, pokojný život…

Sú mladí, usmievaní, chodia na diskotéky, alebo si ich sami robia, vysedávajú na internete, komunikujú cez sociálne siete, cestujú po svete… Jednoducho, moderní ľudia.

Je tu ale jeden háčik: len máloktorí z nich majú dostatočné vzdelanie. Vzdelanie, ktoré by im zaručilo dobrú prácu a ešte lepší zárobok. Jednoducho povedané: nezávislosť.

A tak chodia do sveta: aby prežili robia práce, ktoré nikto iný robiť nechce, neskôr prídu starosti o rodinu a na vzdelanie už potom myslia len niektorí.

Pritom je to také jednoduché: moderným môžeš byť aj keď sedíš v škole, keď sa vzdelávaš.

Neveríte? Mládež zo Súkromnej stred-

nej odbornej školy na Bielej vode 2 v Kežmarku o tom vie svoje. Oni totiž v škole nielen sedia, ale aj vymýšľajú a ukazujú, akí sú tvoriví. Tento rok zbierali po celom Slovensku jedno ocenenie za druhým. Špičkoví sú predovšetkým módni návrhári i keď oficiálne krajčíri a krajčírky z konfekcie…

Ale môže im to zabrániť v tom, aby sa presadili vo svete módy? Ukazuje sa, že nie. Lebo sa nedajú. Lebo chcú byť nielen moderní ale aj úspešní. Byť úspešný je moderné. Či nie? (kam)

6

las andro vast

Rómske listy 1 / 2015

Rozhovor s A nnou Jurgov ianovou, r iaditeľ kou Súkromnej strednej odbor nej školy v Kežmark u

Moderná škola je školou na kolesách Súkromná stredná odborná škola na Bielej vode 2 v Kežmarku vznikla 1. septembra 2009 na základe odporúčania bývalej splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity Aniny Botošovej. Vtedajší minister školstva akceptoval jej návrh a v mimoriadnom termíne bola zaradená do siete školských zariadení. Po šiestich rokoch fungovania má za sebou krásne výsledky. A je to aj priestor na malú rekapituláciu.

Aký cieľ má táto škola? Alebo aký cieľ si dávate vy osobne?

Remeslo je to, čo je Rómom veľmi blízke a na tomto základe bola postavená naša škola. A nesmieme zabúdať aj na to, že Kežmarok je mesto kde remeslá prekvitali celé stáročia. To, že sme si postupom času otvorili 7 alokovaných pracovísk, je výsledkom nie iba existencie tejto školy, ale aj môjho dvadsaťročného pôsobenia v rómskej komunite. Moja skúsenosť je taká, že nemá zmysel ťahať rómske deti do miest, ale že škola má ísť za nimi. Čiže, keď to tak v prenesenom význame zoberiem, tak je to škola na kolesách.

Tento náš postoj ku vzdelávaniu Rómov má výsledky. Stupňovitým vzdelávaním, ktoré sme zaviedli u nás na škole, sa môžu dovzdelávať aj deti, ktoré neukončia základnú školu v deviatom ročníku. Začínajú preto v dvojročných učebných odboroch, kde si pomaly dokončia aj deviaty ročník, žiaden dvojtýždňový rýchlokurz, ale minimálne celý rok tak, ako je to možné zo zákona. Potom, keď ukončia dvojročné štúdium majú možnosť ísť do trojročných učebných odborov. Tie dva roky sú dosť dlhý čas na to, aby sme deti dokázali vyprofilovať podľa toho, na aký odbor sa daný žiak hodí. Teda môžu si vybrať medzi murárčinou, kováčstvom, niektorí idú na stolárčinu, dievčatá a chlapci sa učia tiež za kaderníčky a kaderníkov, alebo krajčírky a krajčírov. Nemáme veľa odborov, pretože sme sa snažili pootvárať len také odbory, z ktorých majú osoh nielen tým, že sa zamestnajú, ale hlavne, aby si vedeli pomôcť doma v osadách. Toto je základ. Čiže predovšetkým murárčina, stolárčina, niečo zo strojárskych a kováčskych zručností…

Cieľom je teda zvýšiť životnú úroveň samotnej komunity. Čašník asi nebude doma obsluhovať… takže je jednoduchšie, keď je remeselník, aby si doma aspoň niečo opravil…

Je to tak. Preto hovoríme o škole na kolesách, pretože prichádzame do osád za žiakmi…

Je problém získavať deti do školy?

Ako sa zmenil vzťah ľudí z osád ku škole, ku vzdelávaniu?

Prvé roky, a mám na mysli už tých jedenásť, keď som začínala so stredoškolským vzdelávaním, to boli veľmi ťažké roky.

Stredné školy nemali záujem o rómskych žiakov, lebo boli problémoví a žiaci nemali záujem o školu. To ale prirodzene vyplýva zo sociálneho prostredia, pretože pre nich je škola nie za odmenu, ale za trest…

Je to pre nich taká strata času…

Je to strata času, je to stresové pre nich, nevyplýva to z ich ega, oni to nepotrebujú k životu. Ale teraz postupne sa to začína zlepšovať. Svoje tu zohrala nielen osveta, ale aj to, že deti sa doma začali nudiť. Je pre nich modernejšie sedieť v škole s kamarátmi a mať vyplnený čas, ako sedieť zavretý v dome. Preto aj my už zhruba posledné dva roky nemusíme robiť nábory, lebo deti ťahajú jedno druhé. Máme doslova žiakov z rovnakých komunít alebo máme deti z rovnakých rodín, čiže bratranec, sesternica alebo brat a sestra, dokonca strýkovia, tety. Chodia k nám už aj starší, ich rodičia, pretože vidia, že deti škola baví, že to nie je za trest, ale viac-menej majú z toho nejaký osoh. Minimálne aktívne vyplnenie voľného času.

Ale určite to chce aj špecifickejší prístup k týmto deťom…

Samozrejme. Každý rok meníme školské vzdelávacie programy, pretože vždy prídeme na niečo, čo musíme doplniť, čo musíme inovovať a v rámci komunity je toho veľmi veľa, čiže zameriavame sa nielen na zdravotnú osvetu a remeselnú činnosť, ale pracujeme s týmito deťmi ešte aj počas prázdnin. To hovorím o letných prázdninách, kde s rôznymi odborníkmi chodíme prednášať deťom, ale aj rodičom.

Robili sme rôzne programy, ktoré, žiaľ-

bohu, nerobili Slováci, ale robili ich ľudia zo zahraničia. Učili sme deti a ich rodičov merať si tlak, cukor, podať injekciu… Čiže u nás práca nekončí o pol tretej, ale robíme aj soboty a nedele, robíme cez prázdniny.

Takže je veľmi dôležitý vzťah alebo kontakt školy aj s rodinou, s rodinným prostredím?

Učiteľ – žiak – škola – rodič, to prosto musí byť previazané, tam neexistuje, aby sme nepracovali s komunitou.

Všimla som si, že deti pripravujú program pre svoje komunity, dievčatá kaderníčky sa chválili, že predvedú šaty a že ich rodičia prvýkrát uvidia na móle.

Je dôležité pre tieto deti dať im pocit úspechu?

Veď práve na tom staviame, aby aj oni konečne pocítili to sladké zo života, nie stále len tú horkosť a soľ. Opäť to rozprávam tak obrazne, ale, bohužiaľ, je to tak. Keď zapnete televízor alebo otvoríte noviny, všade vidíte len to, aká je rómska komunita zlá, ako sa tam kradne, ako sa pije, aké sú tam závislosti, ale nikde sa neukazuje to pekné. A práve to pekné, ktoré medzi nimi je, tá súdržnosť rodiny, to, že dokážu urobiť strašne veľa z ničoho, mať nejaký výsledok, nejaký osoh, to, že dokážu rodiny tak pevne držať spolu, z čoho si majorita môžeme brať len príklad, doslova im závidieť… Ten pocit úspechu oni naozaj potrebujú, pretože večne ich tlačíme len niekde dole.

Ako to je so zastúpením chlapcov a dievčat? Všimla som si, že medzi kaderníkmi už relatívne na pomery rómskej komunity, kde sú stereotypy vo vzťahu k mužom a ženám veľmi silné, máte chlapcov. Našla som chlapca ako krajčíra, ktorý chce byť krajčír!

Relatívne je to pomer 50:50. To je presne tá špecifikácia pri dvojročných odboroch, kde sa deti hľadajú. Na základnej škole ešte nad tým neuvažujú a keď prídu

Pokračovanie str. 19

v POLITIKe

Rómske listy 1 / 2015

7

ANDRE POLITIKA

dieŤa hrajúce sa na školskom dvore v krásnohorskom podhradí

Ilustračná fotografia: Kristína Magdolenová

Malá politika života Politika je taká oblasť činnosti človeka, ktorá si vyžaduje špeciálne schopnosti.

Týmto tvrdením sa občas dostávame do situácie, že si niektorí jedinci osobujú právo hovoriť v mene celého národa – samozrejme, vo svoj prospech. Sú natoľko sugestívni, že nakoniec presvedčia nielen Rómov, ale aj Nerómov, že sú tí praví.

Našťastie dnes už vieme aj o tom, že politika sa robí hlavne na lokálnej úrovni.

A nerobia ju len tí, čo sa zakrývajú perinami politických strán, ale hlavne tí, ktorí riešia každodenné starosti i radosti (dúfajme) Rómov v lokalitách. Lebo hlavne tých starostí je veľa… Nelegalizované stavby

na súkromných pozemkoch, nedostatok zdrojov vody, či len jednoducho – odpadky okolo kontajnerov. Aj toto je politika.

Politika každodenného života.

Robia ju ľudia, ktorí sú často nenápadní, ale pre život vo svojich komunitách nesmierne dôležití. Sú to oficiálne volení poslanci, starostovia, vajdovia, ale aj komunitní pracovníci, ktorí majú dôveru svojho okolia.

Rómska politika prežívala boom po roku 1989. Politických strán bolo veľa, takmer v každej väčšej dedine jedna, ale výsledkov málo. Situácia sa zhoršila, aspoň to tak každý tvrdil. Ako je to naozaj?

Ako to vidia tí, ktorí na lokálnej či národnej úrovni túto malú i veľkú politiku tvorili?

Hľadanie odpovedí na túto otázku bude témou prílohy V politike. Dáme slovo ľuďom z rôznych komunít, lokalít, tým, čo sú si vedomí, že robia politiku, i tým, pre ktorých je to len pomoc ľuďom, s ktorými žijú v bezprostrednom susedstve.

Nech je to tak či onak, je dôležité, aby sme o nich vedeli. A to je cieľom série rozhovor s ľuďmi okolo nás. Veríme, že si vás náš cyklus získa. Ak máte nápady, koho by sme mali predstaviť, budeme radi. Posielať ich môžete na adresu redakcie uvedenú v tiráži na str. 2.

Redakcia

8

andre politika

Rómske listy 1 / 2015

H ovo r í m e s : pr v ý m porevolučný m rómsk y m vajdom na Slovensku Deziderom Hor váthom z K rásnohorského Podhradia

Horváth: Vieme sa spojiť, len keď sme v ohrození…

Fotografia: Kristína Magdolenová

dezider horváth

Máte 57 rokov. Narodili ste sa tu v Krásnohorskom Podhradí? Áno.

Prežili ste tu celý život? Úplne celý nie, lebo v sedemdesiatom šiestom som narukoval na vojnu. Bol som v Plzni v Čechách. Hneď po vojne som sa odsťahoval do Ústí nad Labem. Tam som sa oženil, narodili sa mi tri deti, bol som tam do osemdesiateho šiesteho roku.

Potom ste sa vrátili? Áno, potom som sa vrátil domov.

Odkedy ste robili vajdu tu v dedine?

Myslím, že to bolo od roku deväťdesiat až do roku deväťdesiatšesť.

V deväťdesiatom šiestom som tu bola prvýkrát…

Viem, že dvakrát som bol zvolený. Keď ma zvolili po druhý raz, tak to už bolo kratšie, lebo som sa sám vzdal. Ale stále som v komisii a spoločne riešime naše problémy, čiže stále som aktívny. Moji rodičia boli takí praví Cigáni, tiež môj dedo a podľa nich sme sa všetko učili. Čiže rómčina bola váš materinský jazyk? Áno.

A vaši rodičia, starí rodičia, všetci boli z Krásnohorského Podhradia? Áno.

Ktoré udalosti vo vašom živote vás ako Róma ovplyvnili? Také najdôležitejšie, keď ste si uvedomili, že ste Róm a musíte pre to niečo urobiť…

Bolo to práve v osemdesiatom deviatom. Vtedy možno zapracovali emócie alebo neviem čo, ale vtedy som si uvedomil, že musím niečo urobiť, aby ten život bol lepší aj pre nás, ale hlavne pre deti, pre naše deti a vnúčatá. A doteraz ma to drží.

Stalo sa niekedy, že ste pocítili, že sa vám deje krivda práve preto, že ste Róm?

Určite. Je to cítiť skoro, povedal by som, na každom kroku, na úradoch, na obecnom úrade, všade.

A bolo to tak aj pred osemdesiatym deviatym rokom alebo keď ste boli v Čechách?

Ani by som nepovedal. Možnože bolo, ale bolo to také skryté. Ale podľa môjho názoru bolo lepšie a viac si vážili Rómov…

Bolo to tým, že každý mal prácu?

No, áno.

Akým jazykom ste rozprávali doma?

Výhradne rómsky.

Iný jazyk ste používali?

Ten druhý jazyk, maďarský, sme používali v škole, potom keď sme išli do dediny, do obchodu a tak.

A slovenský ako tretí?

Slovenský už tak pomenej. Až teraz, po revolúcii, sa slovenčina trošku prebrala a maďarčina ustúpila.

Bola taká situácia vo vašom živote, keď ste si povedali, že už nechcete byť Rómom?

Nie, nebola.

Zažili ste niekedy sa vám vysmievali?

Takú priamu diskrimináciu…

Pre mňa to neexistovalo. Ja som si myslel svoje, nech si myslí každý čo chce. My sa nezmeníme, my sme Rómovia a ostaneme nimi.

Takže ste sa tým nezaoberali…

Nezaoberal som sa tým.

Ako to bolo v škole? Keď ste chodili do školy, učili ste sa rómsku históriu?

Keď som ja chodil do školy, tak nebola segregácia, netitulovali človeka, že bol

Pokračovanie str. 17

RÓMSKE SLOVO

Rómske listy 1 / 2015

9

ROMANO LAV

Kresba z komunitného centra v kecerovciach

Ilustračná fotografia: Kristína Magdolenová

Zachytiť život v okamihu…

Rómsky literárny klub (ROLIK) je spoločenstvo dvadsiatich rómskych autorov prózy a poézie, ktorých inšpiráciou k literárnej tvorbe je život Rómov. S myšlienkou založiť tento klub prišla Krajská asociácia rómskych iniciatív (KARI) so sídlom v Banskej Bystrici v roku 2009. Práca KARI je úzko spätá s kultúrou, vzdelávaním a aj so sociálnymi aspektami života rómskej menšiny. Klub sa už môže dnes pochváliť, že rozširuje svoje rady aj o mladých autorov vo veku 16 – 21 rokov. Cieľom klubu je prezentovať literárnu tvorbu Rómov a o Rómoch, zachovávať, rozvíjať a dostávať do života rómsky jazyk ako aj jeho spisovnú podobu.

Vďaka zanieteným a talentovaným členom rómskeho literárneho klubu sa snažíme skvalitňovať rómsky jazyk na

Slovensku, ale aj za jeho hranicami. Sprístupňujeme ho širokému spektru konzumentov v podobe rómskej literatúry, ojedinelého prvku kultúrneho dedičstva Rómov. Projekt je prezentáciou kvality, schopností a tvorivosti rómskych autorov mladšej i staršej generácie s ambíciou nadviazať na „velikánov“ rómskej literatúry minulosti (Lacková), ale aj súčasnosti (Banga, Ravasz, a i.). Jeho cieľom lámať stereotypy o tom, že rómska slovná kultúra sa po stáročia, ale i dnes, traduje prevažne vo verbálnej podobe (paramisi/ rozprávky). Okrem vydávania zbierok klub realizuje aj tzv. Literárne večery.

Zámerom je pokračovať vo vytváraní podmienok a priestoru pre rómskych tvorcov a to aj prostredníctvom tvorivých dielní. Chceme naďalej objavovať skrytý

potenciál novej generácie rómskych spisovateľov a odovzdávať toto bohatstvo „pera“ rómskej mládeži a deťom.

Klub nadviazal v predchádzajúcom období spoluprácu s rómskym múzeom v Brne, so združením Inštitút pre rozvoj spoločnosti, v ktorom vystupuje ako partner projektu Svet rómskej literatúry.

Tvorba autorov klubu ma ambície prekrývať sa s esteticky a umelecky náročnou literatúrou. Jej funkcia je prevažne „národná“ poznávacia, zábavná a výchovná. Nezaoberáme sa však literárnou teóriou a kritikou. Dá sa povedať, že členovia klubu píšu autenticky, živelne. Ich diela sú o radostiach i trápeniach každodenného života. Presvedčte sa sami!

Maroš Balog, zakladateľ a jeden

z tvorivých autorov klubu

romano lav

10

Na čo čakáme?

Rómske listy 1 / 2015

eva Plešková

Čakáme na naše lepšie rána, na náš krajší deň.

Na to, čo bude, čo nám prinesie život. Čakáme. Čas je ťažký a misa prázdna. Čo budú jesť deti, muž a ja?

Kedy nám dajú prácu, čo urobíme?

Ako Rómovia vstanú, pýtajú sa: Čo budeme robiť – prácu nám nedajú, lebo sme čierni Rómovia… Rómov do práce bieli nechcú. Gadžovia sa pýtajú – čo viete robiť?

Vyučení nie ste, do školy ste nechodili… Róm odpovedá – načo?

Aj tak nás do práce nechcú.

Nie je pravda! Ukážte čo viete, nečakajte na to, čo vám kto dá!

Nenaťahujte ruky , nepýtajte, neproste – dajte nám kúsok chleba – choďte, máte ruky, čo vedia pracovať, nebojte sa ukázať, čo viete!

Neukážete, nemáte rozum, nemáte pravdu!

E Muza/goďipnaskeri

Pe soste užaras

Užaras pe amaro feder tasara, pe amaro šukareder dives, po da so avla, so amenge anla o dživipen. Užaras.

Ideo pharo čaro čučo.

So chana o čhave so o rom, so me?

Kana amen dena buti, so keraha? Sar o roma ušten, phučen, so keraha.

Buti naresaha, bo sam kale roma. Romen andi buti gadže nalena.

Romen gaže nakamen.

Gadžo phučel – so džanes te kerel? Sikľardo nasal, ande sikľardi naphirehas.

Rom odphenel u soske, tavka amen andi buti nakamen.

Na čačipen! Sikaven so džanen.

Naužaren po da so tumen ko te del.

Nacirden o vasta, namangen, namolinen – den amen kotor maro!

Džan, hi tumen vasta so džanen te kerel madaren te sikavel so džanen.

Kana nasikavena so džanen, novela tumen čačipen.

milan berko

Čak avka pašľuvav… Šaj čak mange kampel čepo smirom, deštoske, goďake te dav.

O pingalo/iribno našaďa vazducho u o jakhengere hi melale pro dikhiben čuče gindurenca ačhiľa ajso kada savoro.

Kana imar miro sovipen durkinelas ko miro vudar jakhengero sunestar…

Avľa avri kašuki chevatar, ňisostar…

Ačhelas prejkal mande langi, korkori, daranďi, upre-tele ko mire jakha denaškerďi.

Kampelas la imar čak te uravel andro lava te rakinel.

Te ačhel pes maťhaskereske, te chudel la andre siťkica.

Kerava kadava me akana, le sunoskero chudkeripnaskereha!

Rozphundraďa peskere burňika u andre lende barine viragoskere gindura.

Sikaďa pre mande bižuža pacaha u kala lava rakinďa – Baruv andro viragoskero šukariben!

Prejkal mande ačhelas skamindoro u pre leste pingalo thaj papiris budariskero.

Khetane sikavenas pes sar jekhetaneskero andre peste zapelo trinto de formatos.

Reinkarnačnoskero buťaha pes zathoďa andre ma…

Sas akada e muza!?

Rómske listy 1 / 2015

chrobáčik

11

KIRMORO Milé deti, milé pani učiteľky, asistentky a asistenti,

aj v tomto čísle nášho časopisu prichádza za vami Chrobáčik/Kirmoro, aby vám priniesol zábavu i pekné čítanie. Po dlhšej prestávke prichádzame s novou rozprávkou, ktorá je, jaj jaj – popletená. Sme zvedaví, či poznáte všetky postavičky, ktoré v popletenej rozprávke vystupujú. Budeme radi, ak si ich spolu s vašimi učiteľkami, učiteľmi, asistentami a asistentkami spoločne nakreslíte. A tie najkrajšie nám môžete aj poslať. Ale môžete nám poslať akýkoľvek obrázok, s ktorým sa chcete podeliť s ostatnými deťmi alebo s ktorým sa chcete pochváliť.

Kresbičky môžete dať svojim učiteľkám a poprosiť ich, aby nám ich poslali do redakcie na adresu: MECEM, Ružová 47, 040 11 Košice. Ale tiež nám ich môžu poslať naskenované e-mailom. A možno už v ďalšom čísle ich nájdete v našich novinách. Tešíme sa na ne!

A teraz už ideme spolu do Popletenej rozprávky…

12

kirmoro

Rómske listy 1 / 2015

Popletené rozprávky Kde bolo, tam bolo, alebo aj nebolo, kto ho vie, bol jeden les. Nebol to hocijaký les.

Bol to rozprávkový les číslo 328. Žili v ňom všetky rozprávky. Svoju cestičku tu mala Červená Čiapočka i Hlúpy Jano. Brázdili les krížom-krážom, ale nikdy sa nestretli.

A viete prečo? Pretože boli z inej rozprávky.

A každá rozprávka má svoj vlastný príbeh, ktorý sa nesmie popliesť s iným príbehom.

Aspoň tak to bolo celé roky. Možno aj tisíc rokov to tak bolo, veru.

V lese žili škriatkovia, ktorí dozerali, aby všetko fungovalo presne tak, ako sa to v rozprávkach diať má. Volali sa Ábel a Bábel. Občas sa hádali o to, ktorý z nich je dôležitejší. Ábel tvrdil, že on, pretože je prvý v abecede.

A Bábel zase, že on, lebo má v mene o jedno písmenko naviac. Ábel a Bábel mali aj škriatkovské uniformy. Také ozajstné, lesné. Šaty mali ušité z lístia, kabátik z dubovej kúry a na hlave mali čiapky z machu. A v nich, páni, to vám bola sranda, mali zastoknuté perá z papradia. Boli že to fešáci! Ábel a Bábel sa občas chodili hlásiť k rozprávkovej víle Krasulienke 524 mínus 126, ktorá sa starala aj o ďalšie rozprávkové lesy.

Lebo, viete, deti, tých lesov je niekoľko. Rozprávok je veľa, preveľa a všetky by sa preto do jedného lesa nevmestili. Rozprávková víla bývala na Sklenenej hore. Úplne na špičke Sklenenej hory bol postavený domček, ktorý pripomínal slimačiu ulitu, a v nej sedela rozprávková víla. V ruke držala čarovnú guľu a sledovala všetky rozprávky. Vo všetkých lesoch. Občas, keď Ábel a Bábel prišli zahlásiť, že v rozprávkach je všetko v poriadku, sa im posťažovala: „Strážcovia moji, to je vám hrôza. Každý deň pribúda na svete aj sto rozprávok. A ja musím všetky rozprávky uložiť na miesto.

Tak, aby sa nepomiešali a aby všetky deti na svete mohli mať tie svoje rozprávky stále pekné. A aby ich mohli úplne rovnako rozprávať deťom starí rodičia, rodičia, a potom oni aby ich mohli rozprávať svojim deťom a tie zase svojim deťom… proste, aby sa nepokazili,“ uzavrela Víla. A Ábel a Bábel ju ľutovali, lebo to naozaj musela byť fuška.

Veď oni strážili len jeden les a boli z toho na nervy, aby sa rozprávkoví hrdinovia vždy ocitli včas na svojom mieste a robili všetko to, čo podľa rozprávky robiť mali. A preto boli vždy v pozore. Veď aj preto bol v rozprávkovom lese 328 vždy poriadok!

Jedného krásneho dňa sa však stalo čosi nečakané. Ábel a Bábel išli skontrolovať Janka Hraška na roľu, či už orie svojmu tatíčkovi a či správne sedí v uchu vola, a čo tu zrazu nevidia? Červená Čiapočka si kráča po roli. „Hej, Červená Čiapočka,“ kričí Ábel. „Čo ty tu robíš? Veď tvoja rozprávka je niekde úplne inde, vráť sa domov, vlk ťa čaká v lese!“ hučal prestrašený. Vždy sa bál najviac toho, ako vyrieši, keď sa niektorá postava v rozprávke pomýli a zájde do inej rozprávky. Už mali kvôli tomu lesní škriatkovia aj rozprávkové cvičenie, ale teraz to cvičenie určite nebolo. A on si nevedel ani spomenúť, čo má hneď urobiť.

Vykročil smerom k Červenej Čiapočke a Bábel, ktorý nestihol ani otvoriť ústa, cupital za ním. „No, ja som tu určite dobre,“ hovorí Čiapočka. „Pozrite sa, dostala som na svoj mobil esemesku od babičky: Okamzite prid ku mne, pokazila sa mi mikrovlnka, neviem si zohriat veceru. Uz som z toho ochorela.

Najdes ma na tychto suriadniciach. Pouzi svoje GPS,“ číta správu. „No toto!“ vykríkne Bábel. „No toto,“ zopakuje Ábel. „A skade si zobrala mobil? Veď vo vašej rozprávke mobily nie sú. Tie sú v úplne iných rozprávkach, v tých nových, kde už ani vlci nechodia a červené čiapočky tam nežijú…“ krútil hlavou. „A čo si ty myslíš?“ osopila sa na neho Čiapočka. „Ja že mám byť včerajšia? Ja mám chodiť po lese bez mobilu? A čo keď sa stratím? Na to nikto nepomyslel.

Rómske listy 1 / 2015 Ktosi si tu napísal o mne rozprávku, celé roky trpím, už tisíckrát ma prehltol vlk, už tisíckrát som sa pýtala babičky, prečo má také veľké oči… už všetko viem naspamäť a stále sa musím nakoniec nechať prehltnúť.

Zdá sa ti to príjemné? Tak sa so mnou vymeň!“ vychŕlila zo seba Čiapočka. „Ale, no,“ snažil sa upokojiť situáciu Bábel. Už si spomenul, čo sa učili na cvičení.

Bod číslo jedna je: zachovajte pokoj! „Dobre,“ povedal aj Ábel pokojne. „Teraz mi dáš mobil a pekne sa vrátiš do svojej rozprávky,“ približoval sa k nej a dúfal, že to pôjde ľahko.

„Ani nápad,“ dupla nôžkou Čiapočka. „Ja som moderné dievča a protestujem proti tomu, aby som bola stále požieraná vlkom!“ A víťazoslávne sa vystrela a zošpúlila pery.

Zrazu je zapípal mobil. A Červená Čiapočka číta esemesku: Kde si, dievcinka?

Babku som uz zozral a teraz cakam na teba.

Ale som strasne smadny. Okamzite prid, lebo zomriem od smadu a nasa rozpravka sa dopletie,“ písal jej vlk. „A kto ti dal moje cislo?“ odpisuje mu Čiapočka.

A o chvíľku príde odpoveď: „No predsa polovnik, uz tu tiez na teba caka a pozera

chrobáčik na hodinky, lebo nestihne doma veceru.“ To už bolo na Ábela i Bábela priveľa. Toto sa predsa ešte nikdy v histórii ich rozprávkového lesa nestalo! Bábel schytil mobil a volá poľovníkovi: „Okamžite všetci na svoje miesta! Ja z vás ochoriem!“ ale to už počul ako poľovník aj vlk hundrú: „Tak niečo robte, vy ste za nás zodpovední!“ Ábel a Bábel to veľmi dobre vedeli. Vedeli, že sú zodpovední za poriadok v rozprávkovom lese a evidentne sa im niečo vymklo z rúk. Alebo tu niekto šarapatí… Už-už chcel niečo Bábel povedať, keď vidí oproti kráčať Hlúpeho Jana. „A ty tu čo robíš?

Už aj choď

do svojej rozprávky, lebo stratím nervy,“ zlostil sa Bábel. „Ale, veď ja práve odtiaľ idem,“ pokojne odvetí Jano. „Ja som už v rozprávke skončil, všetko som vyriešil a mierim domov,“ vysvetľuje. „Ako domov? Veď ty si doma v rozprávke, v ktorej si mal oslobodiť princeznú, zahubiť deväťhlavého draka a teraz mala byť svadba. Práve teraz!“ dohovára mu Ábel. „Ja viem, ale v našej rozprávke je všetko práve teraz inak,“ hovorí.

13 „A to už ako?“ pýta s Bábel. Kladie si ruky v bok a čaká, že mu Hlúpy Jano vysvetlí, čo sa deje. „Tak ja vám poviem, moji zlatí,“ zobral si slovo Hlúpy Jano, „že to vám bola paráda.

Ako vždy som prišiel k hradu, ktorý bol celý v Čiernom. A všetci plakali: Jáj, jáj, drak nás sužuje! Uniesol už aj našu krásnu princeznú.

A teraz ju zje a s ňou nás všetkých! Ako obyčajne, som sa na to nemohol pozerať, a tak som sa pýtal, ako im môžem pomôcť.

A vtedy prišiel rytier na zlatom koni a hovorí: ja princeznú vyslobodím, dostanem jej ruku a aj celé kráľovstvo. Tak som si pomyslel, že či ho to ešte baví, veď vie, že o chvíľku si deväťhlavý drak urobí z jeho meča špáradlo! A tak som si pomyslel, že by sme mohli už aj niečo iné vymyslieť. A zrazu mi prišla esemeska: V meste je akcia na telefony, novy telefon len za usmev. No nekup to!“ „Ja sa zbláznim,“ podupáva nervózne Ábel. „Kde sa v našich rozprávkach, v našich krásnych rozprávkach, vzali telefóny?

A prečo si všetci esemeskujú?“ Ale na túto otázku mu nikto nevedel odpovedať. Aj Čiapočka aj Jano na neho len pozerali s otvorenými ústami. Netušili, čo má proti mobilným telefónom. Ábel a Bábel už vedeli, že tu niekde sa začali veci v ich rozprávkach zamotávať. Čože to teda ten Hlúpy Jano vymyslel?

Vybral sa vám on do mesta a tam si v obchode kúpil mobil. A s tým mobilom putoval za drakom.

Keď prišiel k jeho jaskyni, drak vystrčil jednu hlavu a kričí: „Už si tu, Hlúpy Jano?

Tak poď, nech ťa zožeriem. Dnes sa nenechám oklamať!“ „A čo bolo potom?“ bola zvedavá Červená Čiapočka. Rozprávku o Hlúpom Janovi poznala, lebo jej ju mamka často večer rozprávala. Teda skoro vždy, keď nemusela ísť k babke s košíčkom. „Tak som mu povedal,“ pokračoval Hlúpy Jano, „že sa časy zmenili, a že som ho neprišiel zabiť, ale som mu doniesol darček.“ „Fíha,“ žasli Ábel a Bábel i Červená Čiapočka. „Vidíte, čo som vám hovorila!“ vyhŕkla na škriatkov Červená Čiapočka. „Časy sa menia. A s nimi aj rozprávky. Aj my už chceme byť moderní, no nie?“ obrátila sa na Hlúpeho Jana. „Veru, menia,“ pritakal Jano a pokračoval. „Tak som vám, milí moji, daroval drako-

14 vi mobil. Tešil sa ako malé dieťa. Okukával ho z každej strany. A najväčšiu radosť mal z toho, že si mohol pre každú hlavu, nastaviť iné zvonenie. To vám bol paráda,“ opisuje Jano.

A potom prišlo rozuzlenie. Jano odbehol hlboko do lesa a začal telefonovať. Teda zavolal hlave sedem. „Halóóó, hlava štyri?“ pýtal sa Jano. „Ale nie, ja som hlava sedem, to je omyl,“ hovorí hlava sedem. „A nemôžete mi dať k telefónu hlavu štyri?“ pýtal sa Jano. „Ale áno,“ hovorí hlava sedem. „Mám ju tu neďaleko,“ a už podáva telefón hlave štyri. Ale na druhej strane už nikto nebol. Ozývalo sa len slabé: týýý-týýý-tý… „Áno, jáááá“ kričí hlava štyri. Ale na druhej strane je ticho. „Hm,“ zahundre hlava štyri. „Asi spadol z linky…“ Ale ako áno, ako nie, trošku sa pri tom telefonovaní hlavy pokrútili. Avšak skôr, ako sa vymotali, zazvonil mobil znova. Hlava štyri rýchlo schmatla telefón a kričí: „Áno, to som ja, hlava štyri,“ a čaká na odpoveď. Ale v telefóne sa ozval Jano zmeneným hlasom: „Prepáčte, rád by som hovoril s hlavou jedna. Máte ju tam niekde?“ „Samozrejme,“ kričí hlava štyri a už podáva telefón hlave jedna. A dosť sa ponáhľa, lebo viete, to nie je také každodenné, aby do dračej hory niekto telefonoval. A tiež si myslí, že je to prvýkrát v histórii všetkých rozprávok, keď drak telefonuje, a veľmi sa z toho teší…

Pri tom všetkom však drak zabudol byť obozretný. Ako si tak hlavy podávali telefón zo strany na stranu, pokrútili sa – až nakoniec, vznikol na hlave uzol z deviatich hláv. „Jáj, moja hlava,“ kričia hlavy jedna až deväť. Ale už bolo neskoro. Doplietli sa tak veľmi, že už nedokázali chŕliť ani oheň, ani síru. Už len tak bezmocne viseli na dračom krku a vzdychali.

Vtedy vyšiel z lesa Hlúpy Jano a hovorí: „Vy ste také hlúpe hlavy. Viem, že takto popletené ste všetky strááášne boľavé, a preto vás nepostínam. Vezmem si len princeznú, lebo vy už vôbec, ale vôbec, nie ste nebezpečné. Teraz už musíte byť len vegetariáni a k tomu vám princeznú netreba. Žite si tu v pokoji na ovocí a zelenine a ja idem vrátiť princeznú kráľovi,“ povedal smerom ku zroneným boľavým hlavám. „A prečo by mali byť vegetariáni?“ pýta sa Čiapočka.

kirmoro „Kvôli zdravej výžive. Ale myslím si, že potom stratia chuť na princeznú…“ „Dáva to logiku,“ zamyslel sa Ábel, ale hneď vyhŕkol: „Ale potom si odovzdal princeznú kráľovi, či nie?“ „Ale odovzdal, čo by som s ňou robil, nie?“ pokračoval Jano. Povedal som mu však: „Nechajte si vašu princeznú, aj tak je rozmaznaná, a ja nemám čas ju vychovávať a starať sa o ňu. Ja sa musím doma postarať o svojich rodičov a súrodencov. A možno si v našom kráľovstve otvorím obchod s mobilmi a začnem podnikať. Nebudem ja túto s vami čas márniť. Drak sa už aj tak pre princeznú nevráti, pretože je teraz vegetarián….

A keby náhodou prišiel späť, tak si pohľadajte iného hlúpeho Jana,“ víťazoslávne predniesol svoju záverečnú reč Jano a pozrel sa na zhromaždený dav. Teda na rozprávkové postavičky, ktoré zrazu prichádzali zo všetkých rozprávok a nakúkali jeden druhému cez rameno. „Aha,“ hovorí Snehulienka. „Tak to si ty? Hlúpy Jano? Som rada, že ťa spoznávam. Zvyčajne som o tebe len rozprávala mojim trpaslíkom, keď som ich ukladala do postele. Ale teraz je mi potešením stretnúť ťa osobne,“ a podáva ruku Janovi. Ten jej ju neobratne chytil a pobozkal. Začervená sa pritom. „Oh, aký si galantný, Hlúpy Jano. Máš kráľovské maniere…“ dodáva a klopí oči. „Hej, Snehulienka,“ hybaj do svojej roz-

Rómske listy 1 / 2015 právky. Spamätá sa zrazu Ábel a ťahá Snehulienku za ruku späť do lesa. „Ty, nebuď grobian,“ bráni sa Snehulienka. „Trpaslíci aj tak nie sú doma. Už tretí deň sa nevrátili, všetko je upratané, navarené, ja mám čas. A mne sa Jano páči,“ zapýrila sa Snehulienka. „Toto je Sodoma a Gomora a nie rozprávka,“ chytá sa za hlavu teraz Bábel a pripomína tak trošku deväťhlavého draka, ktorému sa zamotali hlavy. Evidentne si nevie rady. „Čo budeme robiť? Čo len budeme robiť?“ narieka. „A ty si ktorý?“ vyhŕkne zrazu na chlapíka, ktorý sedí neďaleko na pníku. „Ja som Široký,“ odpovedá ten. „A stratil som sa,“ dodáva. „Už tu chýba len Smelý Zajko,“ zahorekujú Ábel a Bábel. „Nechýba,“ ozve s zrazu spoza kríka. „Kuk, aj ja som tu!!!“ To už bolo na Ábela Bábela priveľa.

Oboch obliala horúčava a namôjveru, odpadli.

Vtedy všetci pochopili, že je zle. A začali rýchlo poskytovať Ábelovi a Bábelovi prvú pomoc. „A čo bolo potom?“ bola zvedavá Červená Čiapočka.

Aj vy ste deti zvedavé?

Nezabudnite si precitať aj ďalšie číslo rómskych listov, kde nájdete pokračovanie rozprávky...

Autorkou textov k prílohe Kirmoro je Kristína Magdolenová.

Autorkou ilustrácií k prílohe kirmoro je Anna Martiňuková.

rómske slovo

Rómske listy 1 / 2015

15

Múza

milan berko

Len tak ležím… Snáď dočasná bezvládnosť.

Pero stratilo dych a okuliare sú zarosené prázdnymi myšlienkami.

Na rozhraní spánku a bdenia ma navštívila…

Vynorila sa z hluchej hĺbky ticha….

Stála predo mnou nahá a plachá, pobehujúc mi pred očami.

Stačilo ju iba obliecť do slov.

Byť rybárom a chytiť ju do svojich sieti.

Použijem lapač snov!

Roztvorila dlane a v nich držala kvetnaté myšlienky.

Ukázala na mňa zázračnou paličkou a povedala – Rozkvitni!

Predo mnou stál písací stôl, na ňom toaletný papier a pero.

Vytvárali tak jednoliaty celok v 3D formáte.

Reinkarnačnou metódou sa prevtelila do mňa…

Bola to múza!?

Čakanie na ráno…

Spomienky ostali, ten pocit opísať sa nedá…

Vo vnútri duše nedokážem spoznať už seba…

Stále utiekam sa k myšlienkam a viere, prečo každý človek musí žiť v obrovskej diere…

Pýtam sa Pána, rozhovor mi nedal, prečo je odpoveď vždy len taká bledá…

Hľadať ešte v temnote, kde orol nič nevidel, vyzerá už všetko ako veľký nezmysel…

Už všetko utíchlo, skončil sa deň, aj pieseň doznieva a počuť len jej tieň.

Obloha tmavá, nevidieť v nej nebo, mesiac sa zatvoril skryl pred slnkom čelo.

Hlavu sklopil si, do váľandy zaboril si telo, čakáš, že aspoň vo sne zazrieš malé svetlo…

Svetlo sa ukáže, úsvit je v príbytku, stráž ako oko v hlave dcérkinu kolísku, šťastie Ti ukáže, dá zmysle všetkému, konečne Boh vraví, vždy budem na blízku!

Anton oláh

Užarav kana avľa imar tosara…

Leperipena ačhile, oda erzipen, ke jilo resado, nadžanav pala leste te vakerel…

Andre voďi korkores man naprindžarav… sako ideos pal pale gindipnenca paťavibnastar pes garuvav, soske sako jekh manuš mušinel andre bari, kaľi chev te dživel…

Mangav Devlestar lava, duma manca namukľa, soske o vakeriben ko phučiben si cikno diliňipen…

Te rodkerel andro bibahtaľipen, kalipen, kaj o baro čiriklo khanči nadikhel, dikhel imar savoro akada sar baro diliňipen…

Imar savoro ačhiľa čitibnastar, pro agor ačhila ideos, te e giľi hangostar polokes našol u šunel pes čak o šititipen.

O zejgos kalol, nadikhel pes o zejgocis, o čhon zaphandľa pes, garuďa pes khataro khameskero čekat.

O šero banďarďal peske, andro hadžos ispinďa o deštos užares, u paťas oleske kaj čak andro suno cikno vudut dikhes…

O vudut pes sikhavel, o tosaripen andro kheroro, merkin sar jakh andro šero čhavorikano divaňis, bachtaľipen tuke sikhavela, dela goďaripen savoreske, imar o Del vakerel sako jekh vrama, kaj avava furt pašes!

romano lav

16

Rómske listy 1 / 2015

Romaňi som

janett knapeková

Som Romaňi džuvľi, no u so?

Som manuš, avka sar tu, čačo!

Tu, so pre mande banges dikhes miro cikňipen mange sikhaves.

Som barikaňi pr´oda kaj som aver sar sal tu.

U te džanav kaj kale šukaribnaha som učharďi, avripnaha, miro jilo khelel avke sar oda tiro dživipnaha.

U mušinel te dživel, savoro akada.

Miro vilagos si buteder barvenca kerdo.

Paťa, vaj napaťa, tu sal tiž kothororo leskro!

Tu, so keres amenge bibachtaľipena, numa amare jile jagatar labarena! Šukaribnaha, kamibnaha, zorale lolipnaskere jagenkerence balenca, numa na rosňipnaha – avka sar oda ke tire jakha doresela.

Sam čak manuša, save dživas pre kadi phuvori, u the te kaleske napaťas – savore sam phuvakere čhavore, lumakera dajakera.

Akor soske našťi te dživel andro jekhetanibeskeri, šukarores?

Bijo bibachtaľipen, mariben, jekh dujteske voďakreske cikňaripen te nakerel?

Rómka Som Rómka, no a čo? Som človek tak isto ako ty!

Ty, ktorý mnou pohŕdaš a najavo mi to jasne dávaš.

Som hrdá to, že som iná ako ty a hoci vynikám v tej inakosti, moje srdce bije rovnako a prežiť tiež musím voľajako.

Môj svet je farebnejší, a ver alebo never si v ňom aj ty.

Ty, ktorí nám robíš stále príkoria.

Ale naše srdcia aj tak horia vášňou, láskou, sýtočervenými plameňmi ale nie nenávisťou, tak ako to cítiš ty.

Sme len ľudia, ktorí žijeme na zemi.

A hoci sa ti to nezdá pravdou všetci sme deti a zem je naša matka, tak prečo nežiť v zhode spoločne bez útrap a poníženia a hlavne tolerantne.

Anastázia Serešová

Rakinav paťiv!

Rakinav paťiv, tumenge BARE manušenge, sas oda imar čila, bud beršora, kana peskere dživipena pro meribena rakinďan, nakamenas no džungales savore merďan.

Rakinav paťiv, tumenge phralola, pheňora mire, adaďives vaš tumenge pes kadaj savore jekhetanes arakhľam.

Leperipena vakebinstar pr´oda so predžiďilan, džuvlikano roviben thaj tumare čhavorendar, tumen sako jekh raťi daravkerelas, sovibnastar pro čanga ačhavelas.

Kaj o rateskero čhoripen imar agor te chudel, kada sas čak tumaro mangavipen, te avel khere, muja peskere čhavorenge asavibnaha zaučharde, kamenas pal pale te dikhel.

Imatkozipena, sune thaj kamibena tumen pro dživipen chudenas, asaviben čhavorengero, džuvľikane giľavipena, tumenge čepo pro jilo taťipena rakinenas.

Daravipnaha, napaťavibnaha pro federipen tumare jakha peske tosara phundravenas, ko tumendar te merel oda ďives mušinela, ňiko tumendar nadžananelas.

Adaďives me adaj ačhav u paťiv ke tumare dživipena rakinav, lavoro ROMALE adaďives me zorale hangoha vičinava.

Báseň z tvorby členov Rómskeho literárneho klubu venovaná spomienke na rómsky holokaust.

Rómske listy 1 / 2015

Dokončenie zo str. 8 Cigán alebo Maďar, tam sme boli všetci rovnakí, žiak ako žiak.

Myslíte si, že to bolo dobré?

Samozrejme, že to bolo lepšie. Doteraz mám priateľov, čo so mnou chodili do školy a slušne vychádzame, poznáme sa už dlhé roky.

Dnešné rómske deti už takmer nemajú šancu mať nerómskych spolužiakov…

Nie. Poznám to podľa svojich detí. Oni chodili tiež do slovenskej školy, teda dvaja najmladší, no a chodili s deťmi zo susednej dediny, to je slovenská dedina, a poznali sa vtedy v škole, spolužiaci a všetko. Ale po škole už koniec, keď už skončili, už sa nepoznajú. Vytratilo sa to priateľstvo, čo mali v škole.

Myslíte si, že tí ľudia by sa hanbili za to, keby mali niekde povedať, že toto je môj spolužiak alebo kamarát Róm? Áno, je to tak. Majú s tým problém.

Keby sa vás niekto spýtal, čo pre vás znamená romipen, tak čo by ste povedali?

Môj život. Život obyčajného Róma. Pokoj. Nehanbím sa za to vôbec, ba naopak, ja som pyšný, že som Róm.

Teda to, čo v sebe spája jazyk, hrdosť na to, že som Róm, zodpovednosť, tradícia, kultúra, výchova dieťaťa k tomu, že je Róm… Áno, že milujeme samých seba, svoj národ, že sa k tomu hrdo hlásime.

Akú školu máte skončenú?

Mám iba základnú školu, 5 tried.

A čo ste potom po škole robili?

V akých profesiách ste pracovali?

Boli to rôzne profesie, od obyčajného robotníka až po murára. My sme mali ťažký život, aj školu som ukončil len preto, že sme nevedeli vyžiť. Tak som išiel pracovať už ako štrnásťročný. Chodili sme do lesa sadiť stromčeky a robili rôzne práce, snažili sme sa vypomáhať.

Koľko súrodencov vás bolo?

Sedem.

Takže sa bolo treba obracať. A na vojne vás ako brali?

Boli to krásne časy. To sa nedá zabudnúť.

A potom, keď ste skončili vojnu, našli ste si prácu? Nemuseli ste si dokončiť školu?

Pravdaže, škola, na to som už ani nepomyslel a už ani nebola taká príležitosť ako teraz, že dvadsaťročný sa môže učiť.

v politike Vtedy som sa zamestnal a bol som rád, že pracujem.

Dalo sa už potom vyžiť, postarať sa o rodinu? Áno, pravdaže.

Koľko máte vy detí?

Narodili sa nám štyri, jeden nám zomrel ako 27-ročný, takže mám dvoch synov a jednu dcéru.

A všetci žijú v Podhradí? Áno, žijú tu.

Stalo sa vám niekedy, že vám niekto povedal: „Veď ty ani nie si Róm, ty si už úplne iný. Prečo sa ty hlásiš k Rómom?“ No, stalo, a nahneval som sa poriadne. Vždy sa nahnevám, keď mi niekto toto povie: „Ty si jak gadžo.“ Nemám to rád.

Keď to povedia Rómovia?

Hej, Rómovia.

Ale stalo sa vám niekedy, že vám niekto z majority povedal: „Veď ty si už náš, ty si iný ako ostatní Rómovia.“ Áno, až doteraz sa mi snažia hovoriť: „Ty tam nepatríš, ty si ako gadžo.“ A mňa to aj tak trošku rozčuľuje.

Prečo vás to rozčuľuje?

Neviem. Vážim si svoju identitu a som pyšný, že som Róm, tak asi preto.

Stretli ste sa vo svojom živote s nejakými zaujímavými rómskymi osobnosťami, zaujímavými Rómami? Áno.

S ktorými? Kto vás v živote ovplyvnil?

Jedným z nich je pán Pollák. A potom som poznal jedného pána Lalíka z Roštára, už je nebohý. On bol učiteľ, výborný človek. Začali sme v osemdesiatom deviatom spolu, ako sa hovorí, robiť politiku.

Pán Červeňák, pán Lalík a ja. Boli tam ešte viacerí, ale toho pána učiteľa som si obľúbil.

V čom bol on iný? Čo vám dal pre váš život?

Bol výnimočný, výborný človek, no skrátka naňho sa nedá zabudnúť.

Poznal aj históriu Rómov, aj jazyk vysvetliť, aj viesť?

Hej, on práveže vedel viesť Rómov na správnu cestu, že netreba zabúdať na to, že si Róm, na svoju identitu.

Aké sú podľa vás najväčšie problémy dnešných Rómov?

Práca, nezamestnanosť.

Keby som sa spýtala niekoho z majority, čo si myslí o Rómoch, čo by povedal?

Nájdu sa ľudia, ktorí povedia: „Áno,

17 majú to ťažké,“ ale zase sú takí, čo o Rómoch povedia: „Á, to sú lenivci, nechcú robiť a tak.“ Tých predsudkov je, myslíte si, veľa? Áno.

Cítili ste sa niekedy ako Slovák? Alebo cítite sa ako Slovák? Áno. Chodil som do Švajčiarska nejaký čas hrať, zarábať a keď sa ma spýtali odkiaľ som, tak pravdaže, že som povedal, že som zo Slovenska, že som Slovák.

Aký to je pocit povedať o sebe, že som Slovák?

Pocit je to dobrý. Sme Slováci, len do tej miery, že som aj Róm alebo Maďar Takže občan Slovenska – Róm…

Slovák s rómskou identitou.

Obávate sa o budúcnosť Rómov na Slovensku? Áno, hlavne o vnúčatá ak mám hovoriť konkrétne, ale keď všeobecne, tak jasné. Čo vo vás vzbudzuje najväčší strach?

Neistoty, nemajú prácu. Z čoho budú žiť? Ako to pôjde ďalej s tou možno skrytou nenávisťou, rasizmom a tak.

Ako sa to snažíte riešiť? Lebo je to stresujúce, keď sa človek musí báť… Áno. Zažil som to a neprajem to nikomu.

Mali ste niekedy skutočný strach o svoje deti alebo vnúčatá?

Mal som strach vtedy, keď tu bol Kotleba. Vtedy sme si prežili svoje a nielen vtedy, ale už dva týždne pred tým a ešte aj po tom sme sa obávali o svoje rodiny, o deti, o manželky a tak.

Nechali ste ich doma, či niekde odišli?

Nie, tu boli doma.

Ako vnímala celá osada to, že má prísť Kotleba? Spojilo to trošku ľudí?

V živote som ich videl prvý raz sa tak vehementne spojiť, boli ako jedna rodina.

Všetko, všetko na kopu a jeden druhého podporoval, bolo to niečo úžasné.

Dá sa tak ironicky povedať, že Kotleba spojil Rómov? Áno a bolo by dobre, keby to vydržalo.

Ale ako vajda ste boli zvolený. Boli ste zvolený osadou či to bolo menovanie?

Nie, to bolo normálne zvolenie, uskutočnili sa tajné voľby, hlasovacie lístky a všetko vytlačené.

U vás v osade neboli do toho osemdesiateho deviateho roku vajdovia?

Nie. Ja som bol prvý porevolučný vajda na celom Slovensku.

Ako k tomu vlastne došlo, že v tejto

18 lokalite bol zvolený vajda? V čom vy vidíte zmysel toho postu?

Stratilo sa z tej originality dosť veľa, lebo niekedy dávno mal vajda oveľa väčší rešpekt, rozhodoval o viacerých veciach.

A komunikoval s majoritou, nie? Áno.

Bolo to dôležité? Prejavovalo sa to na živote komunity?

Pravdaže, určite. Aj novodobý vajda má práve tú funkciu.

Snažili ste sa teda vrátiť k tomu pôvodnému zmyslu vajdovstva? Áno, áno. Čo je úlohou takého vajdu? Alebo čo bolo vašou úlohou, keď ste nastúpili ako vajda?

Vybavovať na obecnom úrade so starostom všetky veci, čo Rómovia potrebujú pre život. Problémy s komunikáciou, problémy s elektrinou, pitnou vodou. Všetky tie bežné problémy riešil vajda, obecné zastupiteľstvo a starosta.

Rešpektovali starostovia vaše návrhy, pripomienky, keď ste ako vajda za nimi chodili?

Viete, ako to chodí aj teraz. Urobilo sa dosť vecí, to nepopieram, úplne ináč vyzerá osada teraz ako pred dvadsiatimi alebo pätnástimi rokmi, veľa sa tu zmenilo.

Niekedy nám vyšli v ústrety, niekedy nie.

Bohužiaľ, viac bolo tých nie.

Osada bola po osemdesiatom deviatom vo veľmi zlom stave…

No, hej.

Veď teraz máte aj cestu, voda je tu, neviem, či aj kanalizácia.

Kanalizácia, voda, cesta. Áno, zlepšilo sa dosť vecí, na ktoré sme toľké roky čakali. Dúfam, že do budúcna to bude ešte lepšie.

Je pre vajdu ťažké zjednotiť ľudí, vysvetliť im, čo potrebujú urobiť, viesť ich, presvedčiť ich, že teraz treba urobiť to alebo to?

Viete, Rómovia majú takú mentalitu, závidia si. Ťažko prehltnú, že niekto má viac ako druhý. Závisť hrá veľkú rolu a o to je pre vajdu ťažšie spojiť rodiny.

Koľko máte zhruba rodín, ktoré je treba spájať? Myslím tých hlavných rodín.

Tak v najväčšom počte je tu asi 6 rodín. Úlohou vajdu je vlastne nájsť spôsob ako presvedčiť a zjednotiť tieto rodiny… Áno. To zjednotenie je trošku ťažké a záleží tiež od vajdu, aký má vplyv.

andre politika Kedysi to bolo tak, že vajdu ľudia rešpektovali, čo povedal, to platilo. Dnes je to už viac politický líder?

On je teraz na vybavovačky, že choď vybaviť toto, tamto, to je tvoja úloha.

Ako keby komunitný pracovník?

Hej. Vajda mal teda niesť za všetko zodpovednosť, ale keď on niečo vyžaduje od ľudí, tak oni si už to svoje bránia?

Presne tak.

Hovorili ste, že keď ste začínali ako vajda, tak to bola platená funkcia… Čiastočne platená, dostával som nejaký príspevok na prácu. Čo bolo vlastne vašou povinnosťou, keď ste nastúpili ako vajda?

V prvom rade som sa usiloval o zjednotenie Rómov, aby vedeli, že prečo som zvolený, čo mám pre nich robiť, o čo sa vlastne snažím a postupom času si to uvedomili. Keď videli výsledky, tak si hovorili: „Aha, predsa niečo robí, tak mu budeme nápomocní.“ Išiel som von: „Chlapi, poďte, ideme tamto robiť“ a bez problémov išli. Čiže sa to ujalo zo začiatku.

Uvedomujem si teraz, keď niekedy vidím súčasného vajdu Lacka Gunára, že to je ako keby hovorca osady… Čiže má to istú výhodu?

No, má.

Môže sa tak postarať o lepší obraz komunity?

Hej, presne toto som chcel povedať, že všetko záleží od vajdu, aký obraz ponúkne majorite, médiám. Lebo sú aj takí vajdovia, že obrátia všetko naruby.

Ale potom sú aj vajdovia, ktorých trebárs vymenuje mesto a tí zas nie sú rešpektovaní.

No. Vajda by mal byť akýsi platený politický pracovník… Áno. To už hovorím celé roky.

Myslíte si, že keby sa vajdovstvo obnovilo malo by to zmysel?

Určite. Na južnom Slovensku sú takí originálni vajdovia, kde rodina zdedí titul vajdu. Tam je rešpekt na 100 %.

A tam je ten vajdovský rešpekt v rodinách…

Hej, no. Ale je poriadok, poslúchajú a majú všetko, čo potrebujú, vajda to vie zabezpečiť.

Vajda na seba preberá ako keby celú zodpovednosť? Áno, presne tak.

Rómske listy 1 / 2015 Oni mu odovzdajú zodpovednosť, on zabezpečí a oni robia. A vajda je niečo ako terénny pracovník… Áno, moderný. Hovorím, že tiež chodí ako terénny pracovník za tých 20 eur.

Akí sú Rómovia ako voliči?

No… hrozní, nezodpovední. Jedným slovom nezodpovední, hlavne, keď ide o ich budúcnosť. Neuvedomia si, že keď pôjdu voliť toho a toho, tak že sa budú mať lepšie. Ja neviem, oni stále vidia len tú závisť.

Je to dané aj tým, že nepremýšľajú o svojej budúcnosti?

Možnože je to aj tým, že majú život taký aký majú, že neprejavujú záujem, sú neinformovaní a neviem… Je tam dosť vecí.

V podstate by sme mohli povedať, že Rómovia ako občania nie sú aktívni?

Sú nezodpovední. Čo by bolo treba urobiť, aby sa Rómovia začali zaujímať sami o seba, o svoj život, o svoju budúcnosť…

Hm, ťažká otázka. Je to asi tou chudobou.

Riešia svoje každodenné problémy a nič iné ich nezaujíma?

Tak, tak.

Myslíte si, že predtým boli lepšími občanmi?

Vtedy to bolo niečo úplne iné, to ste museli ísť voliť. Tam ste nemali inú možnosť.

Teraz treba tých ľudí presvedčiť.

A ako ich presvedčiť?

To keby som vedel!

Hovorili sme o tom, že keď sem prišiel Kotleba, tak sa zrazu zjednotili…

No, jedna vec je pozitívna, že sa zomkli ľudia.

Myslíte si, že je to v psychike chudobného človeka, že dokáže spolupracovať až vtedy, keď už je ohrozený jeho život?

Presne tak. Kým necíti ohrozenie svojej rodiny alebo samého seba, tak je ešte stále na vážkach, ešte si nemyslí, že treba voliť, že treba dať svoj hlas.

O Rómoch sa hovorí, že majú veľmi silné komunitné cítenie, že cítia ako jedna rodina. Platí to ešte aj dnes?

Platí, ale iba v určitých súvislostiach.

Povedzme, keď je ich život ohrozený alebo keď sa stane nešťastie, niekto v rodine zomrie a tak.

Ale ako náhle sú to veci, ktoré ich prepájajú s vonkajším svetom… …tak vtedy sa už nepoznajú, áno, presne tak.

Kristína Magdolenová

Rómske listy 1 / 2015

do vlastných rúk

19

Fotografia: archív Súkromnej strednej odbornej školy v Kežmarku

Dokončenie zo str. 6 do dvojročných učebných odborov, tak tam majstri väčšinou prichádzajú na to, že ten chlapec je dobrý na murárčinu, aj keď trebárs pôvodne začal ako pomocný stolár alebo máme dievčatá, ktoré sú umeleckými stolárkami… Je preto dôležité, aby sa našli.

Znamená to, že v priebehu štúdia viete žiaka presunúť na odbor, v ktorom sa môže lepšie nájsť? Áno, vieme ho presunúť tam, kde vlastne má chuť ísť robiť.

Aké je ich uplatnenie v živote?

Nehovorím, že všetko je ružové. Máme deti, teda mladých ľudí, ktorí skončili maturitu a sú na úrade práce, ale našťastie, je ich veľmi málo. Väčšina našich absolventov buď robí, alebo študujú na vysokej škole, dokonca sú mladí ľudia, ktorí chodia aj na vysokú školu, aj robia a tí, ktorí nezvládali štúdium finančne začali študovať diaľkovo… Čiže majú chuť pracovať s vlastnou komunitou.

Predpokladám, že asi najväčší problém dokončiť si vzdelanie majú diev­ čatá…

Je to tak, pretože dievčatá vo veku tých 16–17 rokov sú, žiaľ, väčšinou dotláčané komunitou a rodinným prostredím k tomu, že ich povinnosťou je v prvom rade byť matkou a starať sa o rodinu. Vzdelanie je pre nich skôr ako koníček a to my nedokážeme zmeniť. Vplyv na to má aj skutočnosť, že máloktorý z rodičov, ktorí nútia tieto dievčatá do vydaja, má ukončené viac ako základnú školu. Takže je to otázka dlhodobej a trpezlivej práce nielen so žiakmi, ale aj s rodičmi.

Stretávate sa s prípadmi, keď dievča, ktoré sa v sedemnástich vydá a má rodinu, sa ako 25-ročná rozhodne, že sa chce vrátiť do školy?

Dievčatá, ktoré skôr rodia, končia už na základných školách ako tehotné. Oni v podstate tehotenstvom strácajú možnosť ísť na strednú alebo učňovskú školu. Také prípady stále sú. Ale keďže na dedinách, kde pôsobíme, začína byť moderné chodiť do školy, stáva sa, že sa rozhodnú doplniť si vzdelanie aj keď sú už matkami v rodinách. Domnievam sa, že je to preto, že vidia to nadšenie, to, že naše deti chodia von z osady, že majú možnosť cestovať a uká-

zať, čo dokázali, predviesť sa, komunikovať, zlepšujú si jazyk, správanie, hygienu a všetko… Myslím, že deti, ktoré zostali z rôznych dôvodov doma, im tíško závidia, a preto sa chcú aj oni zapojiť a chodia sa k nám pýtať na to, ako si môžu dokončiť aspoň učňovské vzdelanie. Možnosti sú, a to nie len na našej škole, ale aj na iných stredných školách, len v prvom rade to musia oni chcieť.

Veľa žiakov na vašej škole ukončí predčasne vzdelávanie?

Dievčatá zanechávajú školu predovšetkým kvôli tehotenstvu a chlapci odchádzajú kvôli zamestnaniu. Ale vždy si nechávajú zadné vrátka a dávajú si napríklad len prerušenie štúdia a to je pozitívum pre nás, lebo vidíme, že sa chcú vrátiť.

A väčšina z nich sa aj vráti a dokončí si štúdium. Zákon to umožňuje, keď sa študent vráti do troch rokov. Aj tu je vidieť pozitívny posun v myslení Rómov, čo sa týka vzdelávania.

Keď aj opustia školu kvôli práci znamená to, že zručnosti a návyky už vedia použiť v praxi, zistia, že vzdelanie nie je na zahodenie…

20 Áno, len jedna vec ma mrzí a tou je naša legislatíva. Mrzí ma, že systém umožňuje žiakom alebo absolventom ísť rovno na úrad práce napriek tomu, že podľa našich informácií 90 % našich chlapcov má prácu – samozrejme načierno. No a popri tom, ako robia, sú aj vedení na úrade práce. To je však škoda nielen pre nás a pre nich, ale aj pre spoločnosť. Súčasný stav skresľuje percentá. Keď sú zamestnaní len načierno, nemôžu profesionálne rásť, pretože robia len pomocné práce… Je to taký kolotoč.

Okrem vzdelávania robíte aj rôzne charitatívne a dobrovoľnícke aktivity.

Prečo ste sa na to dali?

V rámci dobrovoľníckej a charitatívnej činnosti sa snažíme ukázať nielen deťom a ich rodičom, ale aj majorite, že tieto deti sú ochotné pracovať aj za málo, ak ich správne vedieme. A robia to zo srdca.

V podstate majú veľmi málo a ešte aj z toho mála sú ochotní rozdávať.

Takže vlastne robia charitu. Ako to vnímajú deti a ako to vnímajú rómske komunity?

Keď sme prvé roky začali chodiť do domovov dôchodcov, pre naše deti to bol šok.

A to nehovorím o komunite dôchodcov, ktorí sa zrazu začali stretávať s Rómami, ktorí boli zrazu odkázaní na pomoc našich rómskych žiakov. To, že robíme charitu, je o integrácii a o búraní predsudkov medzi majoritou a minoritou.

Predstavte si, že deti, ktoré nie sú zvyknuté, aby ich starých rodičov niekto strčil do domova, lebo komunita by ich automaticky vylúčila, idú pomôcť gadžovským odloženým starým ľuďom. Už to je úplný nezmysel. Keby ste to povedali pred niekoľkými rokmi Rómovi, že toto pôjde robiť, tak vám povie, že ste chorý… A ďalšia vec je prístup majority: „Cigánske decko mi príde pomáhať? Veď to je choré. Prečo by som mal prijať tú pomoc? Ale ja ju potrebujem…“ Čiže boli nútení nájsť si cestu k seba a začali deti prijímať. Takisto aj deti si uvedomili, že aj oni majú v niečom navrch nad majoritou, lebo je naozaj škaredé odložiť starého človeka, ktorý sa celý život o vás staral, niekam do ústrania len preto, že už nevládze.

Vznikajú tak veľmi zaujímavé vzťahy…

Aj vzťahy, aj situácie. Stalo sa nám, že deti aj plakali, keď videli tých ľudí, ktorých strihali, lebo chodíme ich strihať zadarmo… Chodíme s deťmi vystupovať,

las andro vast

Rómske listy 1 / 2015

Fotografia: Kristína Magdolenová

vyrábajú pre starčekov a starenky rôzne spomienkové darčeky, napríklad voňavé vrecúška, malé obrúsky, varešky a do záhrady domova dôchodcov rôzne figúrky z dreva… Všetko v rámci našich možností… Búdky pre vtáčikov, opravovali im lavičky, pravidelne chodia hrabať lístie, oberať jablká a podobne. A ten vzťah sa už zmenil. Začali tolerovať jeden druhého.

Myslím si, že toto sú také malé kvapky, ale dá sa to. Keby sme sa všetci začali takto správať jeden k druhému, tak by sa tie pomyselné hranice dali preklenúť.

Vaši študenti sa snažia tiež zveľaďovať životné prostredie v lokalitách, kde žijú…

V dedinách, v ktorých pôsobíme, ale aj v meste Kežmarok, sme robili niekoľko prvkov do detských záhrad alebo do parkov. Nielen preto, že sme chceli ukázať, že títo mladí ľudia vedia vyrobiť veci, ktoré majú zmysel a ktoré sú použiteľné, ale aj preto, že starostovia obcí sa často sťažujú, že to, čo vyrobia alebo čo osadia do intravilánu obce, tak Rómovia zničia. A práve touto formou sme ich donútili, že neničia to, čo vyrobili oni alebo ich kamaráti. Druhá vec je, že vlastne nie len majorita, ale aj rodičia sa môžu potešiť výsledkom práce svojich detí a to je to, prečo škola začína byť moderná. To je ten hlavný dôvod, pre-

čo zrazu vidia vo vzdelaní zmysel. Lebo výsledky sú hmatateľné, viditeľné a pre nich je to niečo tak inšpirujúce, že ich to ťahá do školy…

Vy ste známa aj tým, že jednoducho kedykoľvek naložíte svojich študentov do auta a idete s nimi na rôzne akcie po celom Slovensku. Prečo je dôležité, aby sa konfrontovali s vonkajším svetom?

Nielen preto, aby sa naučili správať, aby vedeli vystupovať, aby vedeli komunikovať, lebo nikto nevie, kde skončia, kam ich cesty zavedú. Ale aj z toho dôvodu, že rada provokujem majoritu. Provokujem ľudí z majority, ktorí si myslíme, že sú dokonalí a jedineční a že Rómovia sú práve tí, ktorí sú zlí a z ktorých nikdy nič nebude.

Ale robím tak aj preto, že je mi ľúto, že sa prezentujú buď tie isté súbory, alebo tie isté skupiny alebo sa prezentuje vždy len to škaredé a zlé, čo nie je pravda. Robím v komunite 20 rokov a učím sa každý deň mnoho vecí, ktoré nám, majorite, chýbajú. Takže som veľmi rada, že môžem robiť s rómskymi deťmi a neviem si predstaviť, že by som túto prácu zmenila. Dúfam, že im budem vedieť až do konca dávať zo seba toľko, aby neľutovali, že na našej škole boli, že mohli byť s nami, so svojimi učiteľmi. Ďakujem za rozhovor.

Kristína Magdolenová

Rómske listy 1 / 2015

Dokončenie zo str. 4

Pamätné tabule a pamätníky Bolo principiálne začať projekt v Banskej Bystrici v Pamätníku SNP. V pamätníku sa v uplynulých rokoch dopĺňali pamätné tabule pripomínajúce všetky národy a národnosti, ktoré sa zapojili do SNP. Tabuľa pripomínajúca účasť Rómov absentovala, napriek tomu, že Rómovia sa do povstania aktívne zapojili. Stovky rómskych obetí bolo zavraždených po potlačení povstania a dôvodom bola ich reálna alebo domnelá spolupráca s partizánmi. Druhý dôvod pre výber lokality bol fakt, že v pietnej sieni bol doplnený aj pamätný kubus pripomínajúci židovské obete holokaustu. Autorský team sa rozhodol doplniť kubus pripomínajúci rómske obete. Pietny akt odhalenia pamätného kubusu s textáciou „Obetiam rómskeho holocaustu na Slovensku 1939 – 1945.

Ma bisteren!“ sa v Pietnej sieni Pamätníka SNP konal 2. augusta 2005. Avšak ešte týždeň pred odhalením nebolo isté, či pamätný kubus vôbec bude osadený. Problémom bolo naplnenie predstáv zástupcov nositeľov autorských práv na výtvarné riešenie Pamätnej siene. Napokon bol kubus osadený na dôstojnom mieste.

Výber ďalších lokalít zohľadňoval viaceré kritériá. V prvom rade mal odrážať spôsoby perzekúcií Rómov počas vojny – miesta pracovných útvarov, miesta zaisťovacích táborov, miesta masových popráv, ale i lokality, kde rómske komunity boli vyvraždené a tieto obete nemajú dôstojné pomníky. Zohľadnené bolo aj geografické hľadisko tak, aby sa lokality nachádzali na území vojnového slovenského štátu ale i južných územiach zabratých horthyovským Maďarskom. Nakoniec sa počet lokalít ustálil na sedem, išlo o Dubnicu nad Váhom – miesto, kde bol zaisťovací tábor a kde došlo k masovej vražde internovaných Rómov. Internáciu rómskych mužov v pracovných útvaroch pripomína tabuľa umiestnená na železničnej stanici v Hanušovcich nad Topľou. Miesta masových popravísk reprezentujú Pamätník v Nemeckej a židovský cintorín vo Zvolene. Pamätníky boli osadené aj v obciach, kde boli zavraždené početné rómske komunity: v obciach Lutila pri Žiari nad Hronom a Slatina na južnom Slovensku (okr. Levice). V obci Lutila bola koncom roka 1944 viac ako 40 tamojších Rómov

sme rómovia

21

odvlečených z obce a ich telá sa našli v masovom hrobe v Dolnom Turčeku. Druhou lokalitou je Slatina (okr. Levice), tá po viedenskej arbitráži pripadla pod správu horthyovského Maďarska a pred koncom vojny sa o ňu udiali urputné boje. V polovici decembra bola obec oslobodená postupujúcou sovietskou armádou, ale deň pred Štedrým dňom sa opäť vrátili nemecké vojská a tie zavraždili viac ako 50 rómskych mužov, žien a detí. Ambíciou tímu bolo osadiť pamätnú tabuľu aj v Komárne na mieste koncentračného tábora, kam boli deportovaní Rómovia z anektovaného územia. Doposiaľ sa túto ambíciu nepodarilo z viacerých dôvodov naplniť.

Pri odhaľovaní pamätníkov sa konali aj pietne akty, pričom historicky významné slová zazneli pri odhaľovaní pamätníka na židovskom cintoríne vo Zvolene (8. apríla 2006). Vtedajší podpredseda vlády SR Pál Csáky sa ospravedlnil za krivdy páchané na menšinách počas vojnového slovenského štátu, pričom historicky po prvý raz spomenul v tejto súvislosti aj konkrétne Rómov: „Vyjadrujem hlbokú ľútosť nad represáliami v rokoch 1944 – 1945, ktoré páchala vláda vtedajšieho slovenského štátu voči židovskému národu a menovite voči príslušníkom rómskeho národa len preto, že boli iní. A hoci súčasná Slovenská republika nemá nijaké konexie na vojnový slovenský štát, chcem sa v mene vlády SR ospravedlniť za krivdy, ktoré sa páchali na menšinách počas druhej svetovej vojny a požiadať o odpustenie rodiny pozostalých.“

predovšetkým vďaka zapojeniu práce so železom a použitím kováčskej technológie.

Dominantou návrhu je rozorvané koleso s prebíjanou mrežou. Jednotiaci je aj nápis Ma bisteren! V obci Lutila sa objekt realizoval v kombinácii s miestnym kameňom a v Hanušovciach nad Topľou v kombinácii s žulovou leštenou doskou.

V prípade pietneho objektu v Pamätníku v Nemeckej, boli realizáciou poverení akad. sochárka Jaroslava Šicková a akad. sochár Ján Šicko. Na realizácii spolupracoval Róbert Rigo z Dunajskej Lužnej. Opäť ide o kombináciu železa a kameňa v tomto prípade travertínu. Kovaný je jednotiaci nápis Ma bisteren! Tento realizačný tím sa podieľal aj na realizácii pamätníka na židovskom cintoríne vo Zvolene. Autorom návrhu a realizácie pamätnej tabule v Slatine je akad. sochár Norbert Keleczény, ktorý použil kované prvky z kováčskej dielne Ladislava Šarközyho z Dunajskej Lužnej. Práve v Slatine išlo o neľahkú úlohu doplniť už existujúci pomník o adekvátny spomienkový objekt a tabuľu s menami zavraždených. Na realizácii pamätného kameňa v Dubnici nad Váhom sa opätovne podieľal akad. sochár Jaroslav Šicko, avšak tentoraz kované artefakty, vrátane oplotenia sú výrobkami rómskeho kováča Pavla Ráca z Bolešova. Výtvarný návrh na pamätnú tabuľu v Komárne zrealizoval Norbert Keleczény. Všetky autorské tímy sa úlohy zhostili veľmi dobre a ich výtvarné návrhy iba umocňujú duchovný rozmer pietnych miest.

Vizuálne riešenie

Osvetové pôsobenie

Už v prvopočiatkoch diskusií sa počítalo s možnosťou takých výtvarných riešení, na ktorých by mohli participovať aj rómski umelci. Nakoniec širšie plénum túto myšlienku prijalo a Slovenské národné múzeum vyhlásilo výberové konanie na výtvarné riešenie a realizáciu pamätných objektov pripomínajúcich rómsky holokaust. Výberové konanie sa vzťahovalo na exteriérové formy pamätných tabúl – predovšetkým v obci Lutila a na železničnej stanici v Hanušovciach nad Topľou.

Realizovaním pamätných objektov v obci Lutila a Hanušovce nad Topľou bol poverený autorský tím Ladislav Čisárik ml. a Alexander Reindl. Spomedzi ponúk, ktoré do výberového konania prišli, najviac zodpovedal zadaniu, a to

Vo fáze plánovania projektu sa podarilo presadiť, aby rovnocennou súčasťou projektu bola aj informačná línia, približujúca základnú faktografiu o postavení Rómov počas druhej svetovej vojny na Slovensku. Prvou aktivitou v tomto smere bola príprava výstavy Holokaust Rómov na Slovensku 1939 – 1945. Prostredníctvom panelov autori – Zuza Kumanová a Arne B. Mann, odborní konzultanti René Lužica a Karol Janas, preklad do rómskeho jazyka František Godla a do anglického Martin Fotta, autor vizuálu je Peter Ďurík – podávajú stručný historiografický prehľad tohto obdobia. Prvé dva panely približujú základné poznatky o Rómoch a načrtávajú prístup k Rómom v nacistickom Nemecku. Ďalší panel sa venuje prvej fáze obmedzo-

Amen o roma

22 vania občianskych a ľudských práv Rómov. Na ďalšom sa nachádzajú základné poznatky o existencii pracovných útvarov pre rómskych mužov. Samostatná časť je venovaná existencii zaisťovacieho tábora v Dubnici nad Váhom, ktorého likvidácia je spojená s neobvyklou brutalitou. Samostatný panel je venovaný aj perzekúciám v rómskych komunitách po potlačení SNP, kde sa podarilo podchytiť všetky doposiaľ známe údaje o vyvraždených komunitách a zavraždených jednotlivcoch. Napriek tomu, že najmenej poznatkov o postavení Rómov máme z južných území Slovenska, ktoré v čase vojny boli anektované horthyovským Maďarskom, aj tejto problematike je venovaná samostatná časť. Výstava je trojjazyčná: v slovenskom, rómskom a anglickom jazyku.

Asi s dvojmesačným oneskorením vyšiel bulletin k výstave – ktorý bol zároveň aj prílohou rómskych novín Romano nevo liľ, čím sa dostal k viac ako 11 000 adresátom.

Výstava bola po prvý raz verejnosti sprístupnená 2. augusta 2005 v Pamätníku SNP v Banskej Bystrici, kde sa okrem toho konala ešte prezentácia knihy Eleny Lackovej Mŕtvy sa nevracajú/Mule na aven pale (vydavateľ Združenie Jekhetane). Sústredenie viacerých podujatí, odhalenie pamätníka, otvorenie výstavy, krst knihy, v jednom dni nebolo náhodné. Pamätný deň holokaustu Rómov, ako pripomienka likvidácie „cigánskeho rodinného

tábora“ v Osvienčime, zatiaľ na Slovensku nepatrí medzi všeobecne známe. Často ani samotní Rómovia o tomto pamätnom dni nevedia a spravidla nepoznajú ani historické udalosti, ktoré mu predchádzali.

V Banskej Bystrici výstava zostala asi 2 mesiace a čo pokladáme za veľmi prínosné je, že 6. septembra 2005 sa stala súčasťou medzinárodnej konferencie na tému Ako učiť o holokauste. Účastníkmi konferencie boli predovšetkým učitelia, ktorí spravidla o postavení Rómov na Slovensku počas druhej svetovej vojny vedeli veľmi málo. Ocenili informatívnu stránku výstavy, čo nás na druhej strane viedlo k zamysleniu nad prípravou ďalších vzdelávacích aktivít cielených na učiteľov a študentov.

V nasledujúcich rokoch bola výstava reinštalovaná v rôznych mestách na Slovensku aj v Českej republike: v Bratislave, Hanušovciach nad Topľou (kde bola zároveň vo februári 2006 bola odhalená pamätná tabuľa pripomínajúca utrpenie rómskych mužov internovaných v pracovných útvaroch), vo Vrútkach, Zvolene, Košiciach, Dunajskej Strede, Dubnici nad Váhom, a Prahe a Brne. V súčasnosti je výstava natoľko opotrebovaná, že by bolo potrebné ju nechať repasovať, prípadne prerobiť na iný výstavný formát. Opakovaná reinštalácia výstavy v rôznych mestách predpokladá pomerne veľkú návštevnosť.

Spravidla sa výstavu snažíme dopĺňať prednáškami.

Autorka Článku Zuzana Kumanová (uprostred)

Rómske listy 1 / 2015 Sumarizácii poznatkov a dosiahnutých výsledkov bolo venovaný seminár „Nepriznaný holokaust Rómov“, ktorý sa konal v roku 2006 v Bratislave. Diskusné príspevky, ktoré odzneli počas seminára, boli vydané v zborníku Nepriznaný holokaust Rómov (eds. Zuzana Kumanová, Arne B. Mann, Bratislava 2006). V roku 2014 sme pozvali odborníkov z Českej republiky a Poľska a diskutovali sme o pripomínaní rómskeho holokaustu. Bola to veľmi zaujímavá debata a jednotlivé diskusné príspevky sme vydali v zborníku Ma bisteren! (eds. Zuzana Kumanová, Arne B. Mann, Bratislava 2014).

Uvedomujeme si, akú silu má televízia a tak sme uvítali spoluprácu so spoločnosťou Atarax z Košíc, ktorá v roku 2007 natočila dokumentárny film s názvom Ma bisteren!, určený na odvysielanie v Slovenskej televízii. Jeho premietanie sa tiež stalo súčasťou prezentácie už spomínanej výstavy. Podobná spolupráca sa zopakovala aj v roku 2013, kedy sa OZ Jekhetane a Living documentary rozhodli venovať tejto téme. Krátky dokumentárny film pod názvom Baro mariben bol natočený a odvysielaný vo viacerých televíziách.

Za viac ako 10 rokov trvania projektu sme vydali rôzne propagačné materiály, snažíme sa každoročne umiestňovať odborné články v tlačených médiách a od roku 2013 prevádzkujeme stránku www.romaholocaust.sk.

Zuzana Kumanová

Fotografia: Arne Mann

Rómske listy 1 / 2015

23

Mirga: Romové by čerpání romských stipendií měli oplatit prací pro komunitu Andrzej Mirga, bývalý vedoucí poradce v romských a sintských záležitostech v Kanceláři pro demokratické instituce a lidská práva při OBSE (Organizace pro bezpečnost a spolupráci v Evropě), byl nedávno jmenován předsedou správní rady Romského vzdělávacího fondu (REF).

V rozhovoru pro server Romea.cz se hovoří o své vizi ohledně budoucnosti organizace a jeho názor na image Romů v Evropě.

Andrzej Mirga má bohaté zkušenosti s občanským a lidskoprávním aktivismem.

Spoluzaložil první polskou romskou asociaci po pádu komunismu, organizoval vzpomínkový akt romského holocaustu v Osvětimi-Březince a reprezentoval Romy na připomínce romského holocaustu ve Spojených státech. Byl dlouhodobým spolupracovníkem amerického Projektu etnických vztahů a mimo jiné působil také jako expert v Radě Evropy. V současné době je předsedou správní rady Romského vzdělávacího fondu (REF), který usiluje o zmenšení rozdílů ve vzdělávacích výsledcích Romů a majority prostřednictvím podpory kvalitního vzdělávání Romů.

Hlavním cílem Fondu je podporovat rozvoj a implementaci vzdělávacích politik, které přispívají k začleňování Romů do vzdělávacích systémů. Podle Mirgy jsou pro REF klíčové činnosti směřující ke zmenšení propasti mezi vzděláváním Romů a majority. „REF musí přicházet s aktivitami, projekty a řešeními, které přinášejí požadovaný výsledek. Ty mohou sloužit jako modely a být poté převzaty ministerstvy školství či jinými institucemi odpovědnými za vzdělávání,“ přibližuje.

K inkluzi pomocí stipendií Co se týče budoucího směřování Fondu, zmínil Mirga několik bodů, na kterých je podle něj třeba pracovat. Velkou pozornost přikládá desegregaci ve školství: „REF je nakloněný inkluzivnímu a integrovanému vzdělávacímu systému, ve kterém mají romské děti rovný přístup ke vzdělání. Nevidím žádnou jinou možnost.

Očividně je na tom třeba více pracovat, což

REF prosazuje.“ Důležitou roli mají podle něj stipendia: „Snažíme se podpořit vlády v tom, aby zavedly stipendia jako nástroj, jak překonat překážky Romů v cestě ke vzděláním a zároveň jim a jejich rodičům poskytnout určitý stimul k tomu, aby se dožadovali kvalitního vzdělání a pokračovali v něm,“ uvedl.

Předškolní vzdělání a více romských učitelů ve vzdělávacím systému Vzhledem k podmínkám ve většině romských domácností je podle Andrzeje Mirgy nutností předškolní vzdělání: „Poskytování přístupu k raně vzdělávacím institucím od co nejnižšího věku je zásadní. Rovněž je evidentní potřeba pracovat s matkou a dítětem, k čemuž by mělo docházet také co nejdříve.“ Vzdělávacímu systému by dle Mirgy prospěl také zvýšený poměr romských učitélů, který je v současné době nízký. „REF by se měl pokusit zvýšit počet Romů ve strukturách formálního vzdělávání, především na úrovni předškolního a základního vzdělání. Velké změny bychom mohli docílit zapojením velkého počtu romských učitelů, kteří znají romské komunity a rodiny a také romský jazyk.

Romští asistenti ve školách už v některých zemích působí, takže by to navazovalo na existující praxi,“ vysvětluje Mirga.

Vzdělání Romů jako nástroj pomoci romským komunitám Podle jeho názoru je také nutné více se soustředit na Romy, kteří již stipendia

z Fondu využili nebo je právě získávají. „Investice do vzdělání Romů by měla být zároveň investicí do budoucnosti romských komunit. Neměli by se snažit pouze vylepšit obraz Romů ve společnosti, z jejich vzdělání by měly těžit i romské komunity. Měli bychom následovat princip, že ti, kteří získávají stipendia kvůli tomu, že jsou Romové, by měli na oplátku jistým množstvím času a svými nově nabytými dovednostmi přispět romským komunitám, ať už ve školách v ghettech, v komunitních centrech nebo v místních organizacích,“ přibližuje Mirga.

Obraz Romů v Evropě se spíše zhoršuje Na otázku, jak se podle něj v porovnání s dobou před 40 lety změnil obraz Romů v Evropě, odpověděl Mirga negativně. „Pozoruji spíše negativní trendy, které mají příčinu v mnoha věcech. Neúspěšná integrační politika, krizová a úsporná opatření, která Romy ještě více znevýhodnila, vzestup populistických a ultrapravicových skupin, jež používají nenávist vůči Romům ve svůj politický prospěch atd. Za negativní postoj veřejnosti vůči Romům mohou do velké míry také sociální sítě a internet, kde jsou Romové terčem nenávistných kampaní,“ říká Mirga. Cestou, jak změnit tento trend, jsou podle něj úspěšné strategie, programy a projekty organizací, jako je REF, které by měly být převzaty vládami evropských zemí.

Prevzaté z romea.cz Na ilustrácii je Andrzej Mirga.

24

Rómske listy 1 / 2015

Ukážka z rómskeho prek ladu Nového zákona

O Evaňjelium Pal o Matuš

5

Ko hin bachtalo Sar o Ježiš dikhľa ole nipen, geľa upre pro verchos. Bešľa peske a leskere učeňika avle paš leste, 2 a chudňa len kavke te sikavel: 3 „Bachtale hine o čore pro duchos, bo lengero hin o ňeboskero kraľišagos.

4 Bachtale hine ola so roven, bo o Del lenge dela pale o radišagos.

5 Bachtale hine o ciche, bo lengeri ela e phuv.

6 Bachtale hine ola so hine bokhale the smedne pal o čačipen, bo on ena čaľarde.

7 Bachtale hine o lačhejileskere, bo o Del ela ke lende lačhejileskero.

8 Bachtale hine o žužejileskere, bo on dikhena le Devles.

9 Bachtale hine ola so anen o smirom, bo on pes vičhinena le Devleskere čhave.

10 Bachtale hine ola pre kaste džan vaš o čačipen, bo lengero hin o ňeboskero kraľišagos.

11 Bachtale avena, te vaš ma pre tumende namište vakerena, džana pre tumende a phenena pre tumende savoro nalačhipen.

12 Radisaľon a thoven baripen, bo baro hin tumaro počiňiben andro ňebos, bo avke džanas the pro proroka, so sas angle tumende.“ 1

Tumen san o lon the o svetlos „Tumen san o lon la phuvakero. Te o lon našavela peskero lonďipen, soha pes lonďarela? Pre ňisoste imar nane lačho, ča hoj pes te čhivel avri a o nipi palal te phiren.

14 Tumen san o svetlos le svetoskero.

O foros, so ačhel upre pro verchos, našči te garuvel.

15 Se e momeľi na labaren pre oda, hoj la te garuven tele piri, ale thoven la pro momeľaris a labol savorenge, so hine andro kher.

16 Avke mi labol tumaro svetlos anglo manuša, hoj te dikhen tumare lačhe skutki a te lašaren tumare Dades, so hino andro ňebos.“ 13

Pal o zakonos „Ma gondoľinen tumenge, hoj avľom te prephagel o zakonos, abo le proroken. Na avľom te prephagel, ale te pherďarel.

18 Bo čačipen phenav tumenge, hoj medik na našľona e phuv the o ňebos, na našľola aňi jekh pismenkos, aňi jekh čjarkica andral o zakonos, medik pes savoro na ačhela.

19 Oda, ko prephagľahas ča jekh le nekciknedere prikazaňiendar a sikaďahas avke le 17

manušen, oles vičhinena nekcikneder andro ňeboskero kraľišagos. Ale oda, ko len doľikerela a sikavela, oles vičhinena baro andro ňeboskero kraľišagos.

20 Bo phenav tumenge, te na ela tumaro čačipnaskeriben (spravodľišagos) feder sar o čačipen le zakoňikengero the le farizejengero, šoha (ňikda) na džana andro ňeboskero kraľišagos.“ Na murdareha „Šunďan, hoj sas phendo le phurenge: ‚Na murdareha! Oda, ko murdarďahas, mušinel te džal anglo sudos.‘ 22 Ale me tumenge phenav, hoj sako, ko rušel pre peskero phral a nane les vaš soske, mušinel te džal anglo sudos. Sako, ko phenďahas peskere phraleske: ‚Tu demado!‘ – mušinel te džal angle Bari rada. A sako, ko phenďahas: ‚Tu dilino!‘ – ela čhido andro jagalo peklos.

23 Te anďalas tiro daros pro oltaris a ode tuke avľahas pre goďi, hoj tire phrales hin vareso pre tute, 24 muk ode tiro daros anglo oltaris, dža a ker oda so kampel, hoj tiro phral pre tu te na rušel. Paľis av a obetin tiro daros.

25 Gondoľin mište a dothov tut sigo oleha so džal pre tute, medik sal leha pro drom, hoj te na del tut andre le sudcaske a o sudcas tut diňahas le stražňikoske a paľis tut čhidehas andre bertena.

26 Čačipen phenav tuke, hoj odarik na aveha avri, medik savoro na počineha.“ 21

Na kereha lubipen „Šunďan, hoj sas phendo le phurenge: ‚Na kereha lubipen!‘ 28 Ale me tumenge phenav, hoj oda ko dikhela pre džuvľi a andre peskeri goďi laha kamela te pašľol, oda imar kerďa laha lubipen andre peskero jilo.

29 Te tut cirdel pro binos tiri čači jakh, džubin la avri a čhiv la tutar het! Bo feder tuke hin, hoj te merel jekh tiro kotor, sar te calo tiro ťelos uľahas čhido andro peklos.

30 Te tut cirdel pro binos tiro čačo vast, odčhin les a čhiv tutar het! Bo feder tuke hin, hoj te merel jekh tiro kotor, sar te calo tiro ťelos uľahas čhido andro peklos.“ 27

Pal o rozvod „Sas avke phendo, hoj oda, ko omukela peskera romňa, mi pisinel lake premuklo ľil.

32 Ale me tumenge phenav, hoj oda ko omukela peskera romňa te oj na kerďa lubipen, ľidžal la kijo lubipen a sako, ko peske 31

lela kajsa romňa, so hiňi premukľi, kerel o lubipen.“ Pal e vera „Šunďan mek, hoj sas phendo le phurenge: ‚Na leha klamišagoha e vera, ale doľikereha le Rajeske tiri vera!‘ 34 Ale me tumenge phenav, hoj vobec te na len vera, aňi pro ňebos, bo oda hin o tronos le Devleskero, 35 aňi pre phuv, bo oda hin o than kaj ov thovel peskere pindre, aňi pro Jeruzalem, bo oda hin o foros ole bare Kraľiskero.

36 Aňi pre tiro šero na leha vera, bo mek aňi jekh bal našči keres parno abo kalo.

37 Ale sar vakeren, ta vakeren avke, hoj tumaro he, mi el he a tumaro na, mi el na. Savoro, so hin buter upral oda, hin le nalačhestar.“ 33

E jakh vaš e jakh „Šunďan, hoj sas phendo: ‚E jakh vaš e jakh a o dand vaš o dand.‘ 39 Ale me tumenge phenav: ma de pale oleske, so tuke kerel namište. A oleske, so tut demela pal e čači čham, sikav the dujto.

40 Te vareko pes tuha kamel te sudzinel, hoj tuke te lel o teluno gad, muk leske the o gerekos.

41 A te vareko tut ispidela, hoj leha te džas jekh kilometros, dža leha duj.

42 Oles, so tutar mangel vareso, de.

A olestar, so kamel tutar kečen, tut ma visar.“ 38

Te kamas olen, so pre amende džan 43 „Šunďan, hoj sas phendo le phurenge: ‚Kameha tire prijaťelis a našči avri ačheha oles, so pre tu džal.‘ 44 Ale me tumenge phenav: kamen olen, so pre tumende džan, [žičin o lačho olenge, so tumen prekošen, keren o lačhipen olenge, so tumen našči avri ačhen] a mangen pes ko Del vaš ola, [so tumen tele dikhen] a džan pre tumende, 45 hoj te aven o čhave peskere Dadeske, so hino andro ňebos, bo peskere khameske phenel, hoj te avel avri pro nalačhe the pro lačhe a del o brišind pro čačipnaskere the pro načačipnaskere.

46 Bo te kamňanas ča olen so tumen kamen, savo počiňiben tumen užarel? Či na keren oda the o napačabnaskere?

47 A te paľikerďanas ča tumare phralenge, soha uľanas aver? Či na keren oda the o manuša, so na prindžaren le Devles?

48 Aven dokonale avke, sar tumaro Dad, so hin andro ňebos.“