Rómske listy 8/2015

RÓMSKE LISTY 2015 8

Autorka grafík: Pavla Cicková

2

Rómske listy 8 / 2015

Te dživel pro agoroskero sano kothor hin nek phareder Pal oda kaj mušinas te dživel savore jekhtenas, či pes amenge oda dikhel vaj na, pal akada ňi nakampel te del duma. Džal palo´da sar. U kada phučiben ačhol pro phageripen šereske. Dikhibena oleske sar šaj o Roma thaj o gadže dživen jekhetanes pes sikaven khataro buteder sera u hine thaj nakompatibilne – na'rakhen pes pro jekhetaneskero drom.

Pregela imar biš berša vramatar, kana sar žurnalistka geľom andro romano taboris gaveste Krasnohorsko Podhraďoste. Duge 20 berša peske rakinavas pal pale kada phučiben. Nadavas mange aver agoripena-cjeli sar čak oda, kaj te učharav mira buťaha mištes le Romen pro´da, kaj te vakeren korkore jojn pal peskere dživipnaskere pharibena, prejkalo medija. Sas oda drom, savo mange me korkori avri ľiľom.

Pal akala berša zaučharďam pro šukariben dešengere pripadi, kana sne phagerde manušakere hakaja le Romenge u amen lenge ažutinďam. Ačhen pal amari buťi thaj ajse buťakere kothora, kana nadžanahas lenge te ažutinel, numa thaj ajse kana

pro agor nakamenas te len korkore o Roma amaro ažutipen, ažutipen le „gadžendar“ – u the vašo´da ačhine pajk bijo kher – našade pados upre peskero šero.

Arakhavas me pal kala berša but gadžen, save džanas maškaro Roma tiž oleha kaj lenge ažutinena. Numa sar te ažutinel? Šaj ažutinen čak akor the oda kaske kamen te podel peskero vast pes phundravela tumenge, vašo´da kaj amaro dikhiben sar savo ažutipen oda Rom užarel amendar mejk namušinel te el ajso savo leske čačes kampel. Vareko ažutinel oleha kaj sikhavel te chudel mačhi, vareko aver kamel čak mačha u nakamel uďica...

Pre bari žaľa, binos ačhel čačipen ajso kaj hin furt butedera gadže save peskere misiji zaphanden, oda ažutipen thoven pro agor u džan khataro Roma het.

Soske oda afke hin? Dikhel pes kaj hin oda ajso gendaloskero čitro oleske, sar save jakhenca pro Roma čačes dikhen o gadže: Thaj ola Roma saven doresle učo sikhľavipen, hine goďaver thaj ola save kerde peskera buťaha na jekh numa šel krokici ko feder jekhetano dživipen maš-

karo Roma thaj gadže, ačhen pro than kana pre lende sikaven lengere „maribne“ anguštenca: ola tumare! Tumen san ajse thaj ajse...Ko tumen?

Numa kada pes kerel, sikavel thaj dujto seratar: Thaj o gadžo, savo avel, ažutinel, sikhľol pes te prindžarel romano sokašis, paťiv, mušinel te šunel džunglipena palo´gadže, save ňiso nadžanen u na´chajuven.

Gindinav mange, kaj o manuša imar nabirinen ola, save kamen savoro kada te visaren pro federipen, imar čačo nabirinen. Lengere dživipena ačhen pro sano agor duj dživipnaskerenge serenge. Kala Roma hine jekh seratar furt cigaňi, u ola dujto seratar lengere pre lende dikhen sar pro kokosi...Le gadženge furt rakinen pro taňejris oda, kaj hine čak gadže u šoha na´chaľuvena, bo nane len oda andro rat...u pre dujto sera hine odučharde pro jakha savore rasistenge.

No u te keraha oda dural kafke hoj savore imar nabirinena, ola manuša save kamen te ačhen phurtoske, ujola than pre savo ačhela zoralo arakhiben olenge, save nakamen...Akada kamas? (kam)

Žiť na hrane je najťažšie O tom, že musíme žiť spolu, či s nám to páči, alebo nie, asi diskutovať netreba. Ide o to, ako. A práve táto otázka je, zdá sa, kameňom úrazu. Predstavy o spolunažívaní Rómov a Nerómov sa ukazujú byť nekompatibilné.

Prešlo dvadsať rokov od chvíle, čo som ako novinárka vstúpila do rómskej osady v Krásnohorskom Podhradí. Celých 20 rokov som si tú otázku opakovane kládla.

Nedávala som si iné ciele ako pripraviť Rómov hovoriť o problémoch komunity cez médiá. Bola to cesta dobrovoľná, ktorú som si vybrala sama.

Za tie roky sme riešili desiatky prípadov, keď boli porušené ľudské práva Rómov a pomohli sme. Máme za sebou aj prípady, keď sme pomôcť nevedeli ale

aj také, keď nakoniec Rómovia odmietli prijať pomoc od „gádžov“ – kým neprišli o strechu nad hlavou.

Stretla som veľa Nerómov, ktorí vstupovali do prostredia Rómov s predstavou, že im pomôžu. Ale ako pomáhať? To môžete len vtedy, ak ten, komu chcete pomôcť sa otvorí, pretože ani naše predstavy o pomoci sa nemusia zhodovať. Niekto pomáha tým, že učí chytať ryby, iný chce len rybu a odmieta udicu... Bohužiaľ, je stále viacej tých Nerómov, ktorí svoje misie vzdávajú a z komunít odchádzajú. Čím to asi je? Zdá sa, že je to taký zrkadlový obraz toho, ako sú prijímaní Rómovia v majoritnom prostredí: Aj tí, ktorí majú vzdelanie, aj tí, ktorí urobili nie jeden ale sto krokov smerom k spolunažívaniu,

stávajú sa často obeťami útokov: tí vaši!

Vy ste takí a takí... Kto vy?

Ale deje sa to aj naopak: aj Neróm, ktorý príde, pomáha, učí sa poznať komunitu, musí počúvať opakovanie o tých ostatných gádžoch, ktorí nevedia.

Domnievam sa, že ľudia sú unavení Tí, čo veci chcú meniť, sú unavení. Ich život na hrane sa podobá obliehaní z oboch strán.

Rómovia sú stále z jednej strany cigáni, z tej druhej, zo strany svojich, kokosy...

Nerómovia majú večne na tanieri, že sú iba gádžovia a nikdy nepochopia, lebo nemajú v krvi.... a na druhej strane sú na rane všetkým rasistom.

Takže, keď unavíme všetkých, ktorí chcú byť mostom, dôjde k stretu tých, čo nechcú.... Toto chceme? (kam)

Rómske listy • Adresa redakcie: MECEM, P. O. BOX F-8, 040 01 Košice • e-mail: kristina.magdolenova@mecem.sk • telefón: +421905975585 • web: www.mecem.sk • Redakčná rada: Ladislav Richter (predseda), Jozef Ravasz, Stella Hanzelová, Jolana Saltiel, Gabriela Radičová, Martina Slobodníková-Balogová • Editor: Kristína Magdolenová • Grafika: Ľudmila Macáková • Sadzba: Pro libris • Tlač: Beki Design • Vydavateľ: MECEM, o. z. • Sídlo vydavateľa: Južná trieda 53, 040 01 Košice • IČO vydavateľa: 31 310 397 • Registrácia: Ministerstvo kultúry SR pod číslom EV 5035/14 • ISSN: 1339-7702 • Projekt je realizovaný s finančnou podporou Úradu vlády SR v rámci programu Kultúra národnostných menšín 2015 • Ročník vydávania: 2. ročník • Periodicita vydávania: v roku 2015 vychádza 10 čísel • Náklad: 3 000 kusov • Dátum vydania: 5. 12. 2015 • NEPREDAJNÉ.

SME RÓMOVIA

Rómske listy 8 / 2015

3

A MEN O ROM A TRAGICKÉ UDALOSTI RÓMOV V ČIERNOM BALOGU V ROKU 1944 ARNE B. MANN, ÚSTAV ETNOLÓGIE SAV Obec Čierny Balog sa nachádza na strednom Slovensku, v okrese Brezno, v povodí rieky Čierny Hron. Vyznačuje sa územnou rozľahlosťou, pôvodne sa skladala z trinástich osád. V období po vypuknutí Slovenského národného povstania v auguste 1944 patrila medzi aktívne povstalecké obce. Rómovia, ktorí sa tu usadili v roku 1869, žijú dnes v troch osadách: Skalka, Medveďov a Pustô. Tradične sa zaoberali kovaním klincov a hudobníctvom, najvýznamnejším, celoslovensky známym primášom bol Julo Bartoš-Šuko (1933-2006). Tragické udalosti, ktoré sa tu odohrali v novembri roku 1944, sa týkali nielen miestnych Rómov, ale aj takých, ktorí odtiaľto nepochádzali.

V publikovanej literatúre o udalostiach v Čiernom Balogu je viacero nejasností, jednotlivé publikácie ich popisujú nejednotne. V najstaršom publikovanom prameni z roku 1959 sa uvádza: ...7. novembra 1944 v skorých ranných hodinách začali sem prichádzať fašistické motorizované jednotky, ktoré sa usadili po domoch... okupantom sa podarilo zajať do 500 dobrovoľne sa vracajúcich hladných a unavených povstaleckých vojakov a evakuantov... zavraždili asi 120 ľudí. Zajatých priviedli do Čierneho Balogu... Okupanti ... v okolitých lesoch pochytali do 60 cigáňov, ktorých 14. novembra 1944 zavraždili tak, že ženy a deti v Jergovej doline zatvorili do zrubenej koliby, ktorú poliali benzínom a zapálili. Mužov odviedli do doliny Vydrovo, kde ich zastrelili. Vypálili aj cigánsku osadu v Pustom. Tento text v skrátenej podobe uvádzajú aj ďalšie publikácie o Slovenskom národnom povstaní z rokov 1961, 1962 a 1965.

Podrobnejšie informácie o udalostiach v Čiernom Balogu podáva staršia monografia obce z roku 1975: Rozzúrení Nemci dňa 14. novembra 1944 uskutočnili ďalší výpad do hôr v okolí Tlstého javora, Sihly a Obrubovanca. V lese povyše Čierneho Balogu boli utáborení Cigáni, ktorí ušli pred nimi z Neresnice (okr. Zvolen). Tento dočasný cigánsky tábor Nemci prepadli, cigánske rodiny rozdelili a odviedli do Čierneho Balogu.

Odtiaľto ženy s deťmi premiestili do osady Jergov, tam ich vyše osady nahnali do drevenej koliby, poliali benzínom a upálili zaživa.

Mužov stihol podobný osud povyše osady Vydrovo. Mala to byť výstraha pre miestnych občanov. Predtým vypálili cigánske chatrče v osade Pustô. Tento prameň prináša niektoré nové údaje: uvádza, že išlo o dočasný tábor Rómov z obce Neresnica (dnes súčasť mesta Zvolen), teda že išlo o kočovných Rómov. Z textu vyplýva, že Rómovia boli zajatí aj zavraždení ten istý deň (14. novembra), pričom aj muži zomreli rovnako ako ženy a deti, teda upálení zaživa.

Jedna z posledných publikácií približujúcich osudy obyvateľstva na vojnovom Slovensku uvádza, že príslušníci jednotiek 18.

SS-divízie tankových granátnikov Horst Wessel po obsadení Čierneho Balogu (26. októbra) pri opätovných raziách zaistili 60 osôb cigánskeho pôvodu. Ženy a deti upálili v drevenej kolibe v doline Jergovo, mužov zavraždili v doline Vydrovo a cigánsku osadu v Pustom do tla vypálili. Na inom mieste v tejto publikácii sa uvádza 14. november ako deň, kedy boli títo zajatí aj zavraždení.

Historik Ctibor Nečas vo svojej monografii jednak cituje z predchádzajúceho prameňa, ako novú informáciu uvádza, že zavraždenie zadržaných Rómov prebiehalo vo dvoch dňoch: Jednu jejich skupinu vyvedli do jergovské doliny, kde 14. listopadu 1944

na místě postříleli všechny muže, zatím co ženy s dětmi nahnali do koliby, kterou polili benzínem a zapálili. Příštího dne odvedli druhou skupinu zajištěných k osadě Vydrovo, kde jim připravili stejnou záhubu. Doposiaľ nepublikovanými informáciami sú aj údaje o pochovávaní obetí a o vypálení ďalších piatich rómskych obydlí: Podle místních občanů, kteří museli oběti pohřbívat, zahynulo při této střelbě a upalování asi 60-65 mužů, žen a dětí. V téže době stejní esesmani zapálili a úplně zničili romské osady v Čierném Balogu (5 domků) a v Pustém (18 domků).

Najnovšia monografia obce Čierny Balog z roku 2003 prináša ďalšie, doposiaľ nepublikované informácie: pri raziách jednotky SS zajali zranených povstaleckých vojakov, ale najmä veľa rasovo prenasledovaných civilov a ubytovali ich v balockej škole.

K nim pridružili aj Cigánov, zajatých v lese pri Tlstom javore, kde mali tábor. Ako dátum popravy je uvedený 16. november, kedy už spomínaných zajatých Cigánov odviedli do drevených kolíb (jedna bola v osade Jergov, druhá povyše osady Vydrovo), poliali benzínom a upálili ich za zaživa. V texte sa spomína aj pomoc miestneho kňaza Jozefa Poláčka, ktorý vymohol povolenie nosiť zajatcom v miestnej škole jedlo a hrdinstvo miestnych občanov, ktorí im okrem jedla nosili aj civilné šaty a tajne vyviedli na slobodu 250 zajatcov, pritom sa však v tejto

4 súvislosti nespomínajú Rómovia. Však v inej časti monografie, kde je uvedený stručný životopis katolíckeho kňaza J. Poláčka (1904-1974), je táto súvislosť uvedená: Veľkosť jeho osobnosti sa prejavila hlavne počas II. svetovej vojny, kedy podľa Historie domus osobnou intervenciou zachránil pred zavraždením miestnych Rómov. Táto informácia je uvedená aj na informačnom paneli, ktorý sa nachádza pred miestnym kostolom.

Pre úplnosť je potrebné uviesť ešte jeden písomný prameň, román Petra Jilemnického (1901-1949) Kronika. Autor ho napísal po opakovaných návštevách Čierneho Balogu, kde priamo v teréne zapisoval spomienky a výpovede účastníkov vojnových udalostí, ktoré potom beletristickou formou spracoval ako rozprávanie horára Gondáša. Keďže prvé vydanie tohto románu vyšlo už v roku 1947, možno ho považovať za najstarší zápis vtedy ešte živých dramatických udalostí z tejto povstaleckej obce. Aj keď osudy tamojších Rómov nepredstavovali pre neho prvoradý záujem, zaznamenal v tomto smere niekoľko zaujímavých podrobností: spomína väznenie dovlečených Rómov v balockej škole, popravu mužov, upálenie žien a detí i vypálenie osady v Pustom.

Uvedené publikované pramene je možné porovnať s výpoveďami balockých Rómov, ktoré boli zaznamenané pri kolektívnych výskumoch českej romistky Mileny Hübschmannovej, Nadácie M. Šimečku a vlastného terénneho výskumu v roku 2009.

V Čiernom Balogu sa po obsadení obce jednotkou SS 7. novembra 1944 odohrali dve protirómske represálie. Prvou bolo zaistenie, väznenie a poprava zaistených Rómov. Literatúra sa zhoduje v tom, že to neboli miestni Rómovia, ale že pochádzali z obce Nerestnica a zajatí boli v lesoch okolia Čierneho Balogu pri Tlstom javore (jedine informátorka M. B. z miestnej časti Medveďov uviedla, že ich chytili v Hrončianskej doline pri kapličke). Staršia monografia obce uvádza, že tam mali dočasný cigánsky tábor, z čoho možno vyvodzovať, že išlo o kočovných – olašských Rómov.

Tento predpoklad potvrdzujú výpovede pamätníkov: ...neviem, skade to boli ľudia.

Vraj od Prievidze, Handlovej, vraj boli na úteku ...a boháči to boli, lebo mali zlata.

Iná výpoveď: To neboli z Balogu. Ja som ich vôbec nepoznala... no ale rozumela som ich.

Súčasní respondenti ich priamo označili ako olašských Rómov (tento názor zdieľajú

AMEN O ROMA

Rómske listy 8 / 2015

JANA BARTOŠOVÁ, KTORÁ AKO 13–ROČNÁ NOSILA JEDLO VÄZNENÝM OLAŠSKÝM RÓMOM

nielen pamätníci, ale aj ich potomkovia).

Keďže podľa Vyhlášky ministerstva vnútra č. 163 „o úprave niektorých pomerov Cigánov“ z roku 1941 bolo na území Slovenska zakázané kočovanie, práve porušenie tohto zákazu mohlo byť dôvodom k zajatiu tejto skupiny. Zajatých Rómov, asi 60-člennú skupinu, internovali v miestnej škole, spolu s ďalšími zajatcami (partizánmi a Židmi).

Podľa vyjadrenia Antónie Pustajovej (nar.

1932) vojaci zajatým Rómom tvrdili, že ich odvedú na robotu. V literatúre sa pozitívne hodnotí pomoc miestneho obyvateľstva týmto zajatcom – od nosenia potravín až po donesenie civilného oblečenia (miestneho kroja) a prepašovanie na slobodu. Výpovede pamätníkov potvrdzujú aj pomoc balockých Rómov zajatým olašským Rómom.

A. Pustajová uviedla, že jej mama začala variť jedlo pre zajatcov potom, čo ju oslovila nerómska suseda: Prečo nenosíte vašim Rómom jesť? Veď aj vaši sú tam! ...Navarte a noste aj im, veď aj tie deti od hladu zomierajú. Dvanásťročná informátorka potom nosila každý deň vo dvoch kanvičkách jedlo pre zajatých Rómov. Podobne asi dva týždne nosila jedlo zajatcom aj vtedy 13-ročná Jana Bartošová. Osud oboch dievčat bol rovnaký v tom, že nemeckí vojaci obe zajali a zatvorili spolu s ostatnými väznenými Rómami. Podľa A. Pustajovej to bol školník, podľa J. Bartošovej mama, kto zašiel za miestnym kňazom J. Poláčkom. Ten potom intervenoval u nemeckého veliteľa a obe dievčatá následne prepustili. Spolu s A. Pustajovou sa mal možnosť zachrániť aj asi sedemnásťročný olašský chlapec s ktorým

sa skamarátila, odmietol však opustiť svoju rodinu a odísť na slobodu. O tom, že prípadov, kedy nemeckí vojaci zajali aj miestnych Rómov a zatvorili ich k zajatým olašským Rómom, bolo viac, svedčí aj informácia Margity Bartošovej z miestnej časti Medveďov: mala iba deväť rokov, keď ju nemeckí vojaci spolu s mamou zašikovali do školy, kde väznili olašských. Za svoje oslobodenie ďakovali svojim krstným rodičom, ktorými boli nerómovia Šalátovci z miestnej časti Krám (mali dobré vzájomné vzťahy, Bartošovci im chodili pomáhať okopávať zemiaky). Ďalší osud zajatých Rómov bol tragický. Všetky výpovede sa zhodujú v tom, že v škole zajatých mužov nemeckí vojaci postrieľali v časti Vydrovo. V ten istý deň (14. novembra) odviedli ženy a deti cez časť Jergov do hornej časti Jergovskej doliny, kde ich nahnali do drevenej koliby a zapálili. Všetci informátori spomínajú, že na druhý deň Nemci prikázali miestnym rómskym mužom mŕtvych pochovávať, a to priamo na mieste, kde boli zavraždení. Margita Bartošová (nar. 1935) z časti Medveďov v tejto súvislosti uviedla, že nie všetky ženy boli upálené, že telá mladých dievčat nachádzali zastrelené a rozhodené po lese, po tom, čo boli znásilnené. Lesní robotníci v časti Jergov ma upozornili na skutočnosť, že k masovej poprave Rómov došlo nielen v spomínanej Jergovskej doline, ale aj v susednej doline Štrbavô, kde v drevených chatách upálili ďalších rómskych mužov, na čo sa zabudlo. Tragická Pokračovanie na str. 21

NAŠE ŽENY

Rómske listy 8 / 2015

5

AMARE DŽU VĽ A

Fotografia: Archív MECEM

O rómskych ženách a zmenách v komunite V ostatnom období je v rómskych komunitách viacero projektov zameraných na podporu rómskych žien, na ich aktivizáciu a vzdelávanie v otázkach občianskej participácie.

Jedným z týchto projektov bol aj projekt Občianska participácia rómskych žien, ktorý realizovalo občianske združenie In Minorita a jeho štatutárka Zuzana Kumanová. Projekt sa realizoval v 6 lokalitách, z toho 4 boli na východe Slovenska: Kecerovce, Rankovce, Vtáčkovce a Varhaňovce.

Opýtali sme sa žien z uvedených lokalít, ako projekt zmenil ich život a ich výpovede nájdete na stranách 6, 19 a 20. Ďalší projekt realizovalo občianske združenie MECEM. Je to projekt európsky

pod názvom BARABAL a jeho súčasťou bol okrem iného aj výskum postavenia rómskych žien. Jeho výsledky si nájdete na webovej stránke www.mecem.sk. V tomto čísle vám ponúkame iný výstup z projektu – a to rozhovor (na stranách 7, 8, 17 a 18).

Rozhovory so ženami vznikali počas projektu ako záznam rozprávania jednotlivých žien s tým, že realizátorka rozhovoru postupovala podľa presne určených pravidiel a mala okruh otázok, ktoré po skončení osobnej výpovede respondentky položila. Týkali sa toho, ako rómske ženy vnímajú svoju pozíciu v rodine a v komunite.

Tieto rozhovory zverejňujeme ako anonymné aj bez uvedenia autora rozho-

voru, aby sme ukázali, akými životnými peripetiami si prechádzajú rómske ženy, nad čím premýšľajú, o čom snívajú. Tento cyklus rozhovorov by mal byť pomôckou pre ďalšie ženy, aby si mohli porovnať svoj život a názory s inými ženami, aby sa aj takto, hoci sa nepoznajú, mohli navzájom povzbudzovať a podporovať.

Rozhovory v celom rozsahu nájdete na stránke www.mecem.sk.

A čo povedať na záver? Je dôležité, že sa v osadách veľa vecí mení. A že sa mení aj situácia rómskych žien. Lebo, či si to chceme priznať či nie, v ich rukách je budúcnosť rómskeho národa....

(red)

6

AMARE DŽUVĽA

Rómske listy 8 / 2015

M A R I A N N A G Á B O R OVÁ : PÁČ I S A M I SN Í VAŤ. . .

„Celý život venujem svojej rodine. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, že by som venovala nejaký čas sama sebe. Mala som svoju rodinu, o ktorú som sa starala, k svojmu životu som nič iné nepovažovala za potrebné. Rada upratujem, starám sa o svoje dve deti a manžela, tak ako býva zvykom v rómskych rodinách. Mám ukončené základné vzdelanie, a to je dôvod asi prečo som si dodnes nenašla žiadnu prácu, ale aj to, že som Rómka. Na Slovensku je veľká diskriminácia. Keď som našla nejakú prácu na internete a som zavolala, hneď sa ma opýtali? „Ste Rómka?“ odpovedala som, áno.

Z druhej strany som dostala odpoveď: „Už máme obsadené.“ Nemám žiadnu prácu, pracujem s manželom v obci na menších obecných službách, poberáme dávku hmotnej núdze. Boli by sme radi, ak by sme si našli prácu s manželom. Mali sme možnosť vycestovať na návštevu rodiny do Anglicka, ale tam sme nepociťovali, že sme nejakí iní, boli sme považovaní za ľudí akceptovaných spoločnosťou, no ale keď sme vrátili na Slovensko, boli sme opäť niekým, kto je tu nepotrebný a menejcenný. Je hrozný pocit, ale musíme sa s tým zmieriť,“ hovorí.

Marianna sníva o tom, aby jej deti nemali pocit menejcennosti v tejto spoločnosti, aby sa im splnili sny o štúdiu na stredných školách. „Dcérka by sa chcela stať sociálnou pracovníčkou a syn čašníkom alebo kuchárom. Dnes už viem, že na to, aby sa človek zamestnal, musí mať aj vzdelanie, preto budem pomáhať svojím deťom, aby dosiahli svoje sny. V čase, keď som ja vyrastala v rómskej komunite bolo prvoradé dokončiť základnú školu. Rodičia ma nechceli finančne podporovať, aby som mala nejaké vzdelanie. V osadách sa mladé dievča malo skoro vydať a nie študovať. Mojím snom je aj zlegalizovať si svoj dom a pozemok. Zapojili sme sa do programu rozvoja

bývania, v ktorom si sporíme peniažky na legalizáciu.“ Aj pani Marianna hovorí, o tom, ako pred štyrmi rokmi pociťovala, že v osade chýbali rôzne spoločenské a kultúrne aktivity. Vlastne až do času, keď nastúpila Gabika Gáborová ako tereňáčka a začala pracovať s mládežou. Ani v tom čase sa však nekonali žiadne aktivity pre ženy. „Oslovili sme ju s prosbou, či nemôžeme aj my sa nejakým spôsobom zapájať do aktivít.

Spolupracovali sme na realizácii podujatí v obcí ako napr. deň detí, či Mikuláš. Veľmi radi sme pomáhali, trávili sme svoj voľný čas inak ako predtým. Zistila som, že už sa nevenujem iba rodine, ale mám priateľky, s ktorými sa môžem porozprávať a môžem urobiť niečo užitočné pre svojich obyvateľov. Neskôr nám Gabika Gáborová ponúkla spoluprácu so Zuzkou Kumanovou v rámci projektu, čomu sme sa potešili a s radosťou uvítali. Dozvedeli sme sa mnoho informácii o komunálnej politike, o holokauste Rómov, o násilí páchanom na ženách, o rodovej rovnosti a o histórii Rómov. Bolo to niečo, čo sme nepoznali. Sme Rómovia, ale nič sme o sebe nevedeli, až prostredníctvom projektu. Dalo nám to veľa do života, získali sme mnoho nových informácii.“ A čo sa zmenilo v jej živote? „Veľa, pretože som sa začala na mnohé veci pozerať inak ako pred tým. Nikdy pred realizáciou projektu som sa nezamýšľala nad tým, že ženy v osadách sú svojím spôsobom týrané. Vyplýva to zo spôsobu ich života, ktorý je založený na rómskych tradíciách. Život v komunite sa zmenil, ale iba navonok, v rodinách pretrvávajú rómske tradície aj ich zmýšľanie. Žena sa nemôže výstredne obliekať, pretože sa stáva stredobodom pozornosti a ohovárania. Postavenie ženy v posledných rokoch sa vrátilo niekoľko rokov spať, žena má svoje postavenie a už od

narodenia má svoju úlohu, ktorou je starať sa o rodinu. Neviem či sa niekedy zmení v osadách zmýšľanie obyvateľstva, myslím si, že to potrebuje čas. V rámci projektu som získala mnoho informácii o holokauste Rómov, ktoré som nevedela a som za to vďačná. Zúčastnili sme kladenia kvetov v Banskej Bystrici k pomníčku rómskeho holokaustu. Nemala som ani potuchy, že takéto niečo jestvuje na Slovensku. Boli sme tam tento rok už druhý krát, ale stále viac a viac ma táto udalosť dojíma. Toľko ľudí muselo padnúť! Získané informácie z projektu som šírila ďalej medzi členov rodiny.

Veľa som sa dozvedela o komunálnej politike na lokálnej úrovni. Zaujímavou témou bola ja rodová rovnosť, s ktorou sa taktiež často v osadách stretávame a ani si to neuvedomujeme. Ďalšími aktivitami v našich lokalitách boli ručné práce z odpadového papiera. Som rada a šťastná, že naša obec doslova ožila v rámci aktivít s mládežou i so ženami. Život v obci sa jej páči, nevedela by si predstaviť život v paneláku alebo v meste, ale ak by mala možnosť, tak by vybudovala pre deti detský park, pre mládež by zriadila komunitné centrum, aby svoj voľný čas netrávili na ulici, ale využívali ho zmysluplne. V neposlednom rade pre deti predškolského veku by zriadila materskú škôlku. „Myslím si, že aj v rámci aktivít v komunitnom centre by sa možno mnohým ženám zmenil náhľad na život. Keďže som sa zapojila do sporiaceho programu a teraz mám tak možnosť trochu snívať, tak by som zapojila do tohto programu viac obyvateľov, aby si zlegalizovali svoje stavby a pozemky, na ktorých stoja ich rodinné domčeky. Je mnoho vecí, ktoré by som chcela zmeniť, ale viem, že všetko naraz sa nedá a všetko potrebuje svoj čas. Je to taká moja úvaha, čo by bolo potrebné pre našu obec.“

A L Ž B E TA O L Á H OVÁ : C H C E L A BY S O M , A BY Z M I Z L A Z ÁV I S Ť

,,Pred 17 rokmi, keď som prvý krát vstúpila do obce Vtáčkovce, nemala som ani potuchy o tom, že sa tu nekonajú žiadne podujatia, že tu každý žije svoj život. Všetko navonok na mňa pôsobilo smutne, ale mala som manžela, ktorý mi dodával silu a pádny dôvod na to, aby som tu zotrvala.

Neskôr sa mi narodili synovia. Vtedy som už neriešila seba, ale moje deti. Prišla som na to, že život v segregovanej osade nie je

ľahký. Vyrastala som v Rozhanovciach, moja rodina žila integrovane v obci. Presťahovanie do Vtáčkoviec bola veľká zmena spôsobu života pre rodinu môjho manžela, ktorí sa prisťahovali z Košíc, ale aj pre mňa samú,“ hovorí Alžbeta Oláhová, dnes už Vtáčkovčanka.

Napriek tomu, že má ukončené stredné odborné učilište v odbore hydinár a mäsiar, nenašla si prácu, čo ju úprimne mrzí.

S manželom sú poberateľmi dávok hmotnej núdze, vykonávajú menšie obecné služby v obci. Prednedávnom sa stala koordinátorkou týchto prác, ale nie je to trvalý pracovný pomer. Všetky pokusy o získanie pracovného miesta zlyhali na tom, že sú Rómovia. „Na Slovenku je veľká diskriminácia, považujem to za spoločensky neprípustné, aby človeka považovali za spoločensky Pokračovanie na str. 19

Rómske listy 8 / 2015

NAŠE ŽENY

7

RÓMSKE ŽENY ROZPRÁVAJÚ: ŽENA NEBUDE MÚDRA, AK NEBUDE VZDELANÁ...

Začneme mojím detstvom, tam, kde siaha moja pamäť. Viem, že som vyrastala v rodine, kde som mala troch súrodencov, boli to, bratia, ja som bola medzi nimi ako princezná, tak si ma aj môj otec ako kráľ držal, to je jasné! A keď som začala chodiť do školy, prvé, čo bolo, boli sme, samozrejme, rómska rodina a prvé, čo bolo, tak naša mamka, keďže to bola veľmi rozumná žena, na ktorú si aj dnes s úctou spomínam, povedala všetkým doma, bratom, otcovi, že sa začneme učiť po slovensky, pretože, keď ja pôjdem do tej školy, aby som rozumela, aby som vedela, čo hovorím. Bolo to ťažké, ale plody prišli hneď v tom prvom ročníku, keď som nastúpila do školy a moje spolužiačky Rómky alebo spolužiaci Rómovia nevedeli po slovensky, tak som bola ako prekladateľ pani učiteľky, pretože, sa pamätám ešte dodnes, že sme sa učili takým spôsobom, že labutica taj husličky. Takže prišlo to do toho tak, ako malo prísť. Detstvo som mala celkom pekné, rodičia pracovali, mamka pracovala na Jednotnom roľníckom družstve, potom prešla pracovať do drevárskeho podniku a otec, ten od päťdesiateho šiesteho roku až do dôchodku pracoval v strojárňach, bol vynikajúci zvárač, ktorý robil vojenskú techniku a niekedy aj dva – tri dni, čo nám ho vojsko zobralo a prišiel nám len o dva, o tri dni... Ale biedu sme nikdy netreli, pretože otec vedel veľmi pekne zarobiť, mamka bola šetrná, robila, ako som už spomínala, na družstve, mali sme záhumienok, mali sme vlastnú záhradu, mali sme rodinný dom, všetko sme si dochovali. Takže tá naša rómska komunita, vyrastali sme na dedine, a tá komunita sa zžila s dedinou. Pamätám si, že v škole to bolo také nieže dobré, ale to bolo veľmi dobré. Mala som dobrých učiteľov, ktorí sa nám veľmi venovali, dnes to neviem porovnať, ani nevidím, žeby tí učitelia mali záujem na tom, aby tie naše rómske deti boli aspoň na takej úrovni ako sú deti nerómske. No a u nás rodina vyzerala asi tak, že obaja rodičia boli zamestnaní, obaja rodičia zarábali a hlavou, ktorá proste bola takou hybnou silou v rodine, bola mamka. Tá vedela vykúzliť, vedela vyčariť tej rodine aj z mála všetko to, čo sme potrebovali. Netreli sme biedu, netreli sme núdzu, mali prácu a je-

diný neduh, čo bol, bol sem tam alkohol, ktorý otec, nehovorím, že bol alkoholik, ale sem tam si vypil a mamka to nemala rada.

Takže boli aj hádky, boli aj prieky, ale dalo sa to s nimi vydržať. Beriem ich tak, že veľa som sa od nich naučila, mala som dobrý základ do života, len už, keď som teda končila školu, dobre nás zabezpečili rodičia, čo sa týka vedomostne, pretože najstarší brat študoval na Žižkovej škole v Bratislave, ten prostredný brat, samozrejme, otec ho zobral do strojární, aby si urobil remeslo, no a ja, keď som mala skončiť školu, voľajako nám peniažky nevychádzali, nebolo to také, ako si to mamka predstavovala, pretože som chcela študovať a chcela som ísť na strednú školu s tým, že sa budem učiť a niečo zo mňa bude. Chcela som študovať Áziu a mojím snom bola Čína. No, ale, žiaľ, peniažky neboli, tak mamka povedala, že jediné, čo ostáva, keď teda chcem študovať, aj po rozhovore s riaditeľom našej základnej školy, ktorý tvrdil, že by ma bola škoda, tak som išla študovať na ekonomickú školu pod tou podmienkou, že budem dostávať prospechové štipendium a ak sa nebudem učiť, to štipendium nebude, tak skončím v drevárskom podniku ako robotníčka. Čo mi ostávalo? Ale som aj chcela teda, tak som tú ekonomickú školu skončila. Štipendium bolo, pretože tá škola bola a som vďačná rodičom za to, že mi dali túto podmienku, že som sa musela učiť. Môj sen o Číne padol a po skončení školy som išla pracovať, zoznámila som sa s manželom a po čase som sa zaňho vydala.

Manžel je vysokoškolský vzdelaný, máme spolu tri deti. Manželstvo u nás ja teraz hodnotím ako dobré, nehodnotím ho tak, že je vynikajúce, pretože ja som sa vždy musela prispôsobiť potrebám manžela, ktorý bol dosť náročný, čo sa týka domácnosti, čo sa týka detí a čo sa týka aj samej mňa, pretože ja som nikdy nemala priateľku, vždy som mala len kolegyne a vždy som sa starala len o deti, pretože manžel, okrem toho, že je pedagóg alebo teda bol pedagóg, bol aj muzikant a vždy hovoril, že treba zarábať, čo akceptujem ešte dodnes, lebo bez tých peňazí, čo on zarobil na muzike, by sme asi nemali to, čo máme teraz a nikdy som ne-

pociťovala, že mám potrebu si od niekoho alebo na niekoho čakať, že mi niekto niečo dá. No a čo sa týka rodiny ako takej, deti som vychovala dobre, aspoň vidím teraz, že tie deti už majú svoje deti a vychovávajú ich asi tak, ako som ich vychovávala ja. No a to medzi nami, čo sa teda... tá emancipácia alebo tá rovnoprávnosť medzi mužom a ženou u nás, ako u Rómov, nie je na rovnakej úrovni. Nemôžem povedať, že tá hierarchia hodnôt je rovnako položená u muža ako u ženy, vždy ten rómsky muž je niečo vyššie ako tá rómska žena. Ja som nikdy nemohla ísť do spoločnosti bez súhlasu manžela alebo ísť na večeru s kolegami, aj keď, tak to sprevádzalo potom more výčitiek a neviem ale prečo, pretože ja som nikdy v živote nešla za manželom, že kde je, nikdy som ho nešla hľadať, čo je, pretože vždy som vedela na vlastnej koži, z vlastnej skúsenosti, že je to kus ponižujúce. Aj teraz si ešte poviem, že už som v takom veku, kde by to už bolo smiešne, aby sa ma manžel pýtal kde idem, po čo tam idem, čo idem, ale stále to pretrváva. Stále je to také, že ten muž je niečo viac ako som ja. Keď si porovnám zmiešané manželstvá, nemohla som si nikdy dovoliť to, čo si dovolili ženy, ktoré mali Nerómov ako to, čo som si mohla dovoliť ja. Mojou túžbou vždy bola vysoká škola. Chcela som študovať, okrem toho, že teda mala som tú ekonomickú školu, chcela som študovať vysokú školu ekonomickú. Vždy som bola na takých postoch, pracovných myslím, kde sa vyžadovala tá vysoká škola. Moje kolegyne, ktoré boli vysokoškolsky vzdelané, zarábali o niekoľko tisíc korún, vtedy ešte na koruny, viac ako som zarábala ja, hoci ja som tú prácu odviedla tak isto ako odvádzali ony. Takže to bolo... potrebovala som pomoc z rodiny, potrebovala som, aby niekto bol s tými mojimi tromi deťmi a keďže oporu som nemala v nikom, bola som, dá sa povedať, ako sám vojak v poli, tak som sa toho musela zrieknuť a musela som študovať zákony, predpisy a všetko tak, ako ostatní a tú prácu vykonávať tak, ako som ju vykonávala. No a keby som mala všetko zhrnúť, čo sa zhrnúť z môjho života, čo sa dá, v práci som nikdy nepotrebovala moju rómsku identitu, nikdy som nepotrebovala moju komunitu, aby mi v niečom pomohla,

8 bola som to naopak ja, ktorá som tej komunite pomáhala, či už som robila zbierky šatstva pre ľudí v núdzi, keď napríklad bola povodeň, tak aj tam som urobila, v zamestnaní, kde som pracovala, som urobila veľkú zbierku a potom to šatstvo sa rozdalo tým ľuďom alebo som rozdávala aj šatstvo, ktoré som dostala ako charitu, tým ľuďom, ktorí to tu potrebovali. No a čo sa týka terajšieho spôsobu môjho života, tak zapájam sa aj do práce s rómskou komunitou, nikdy som netvrdila, že nie som Rómka, tou Rómkou som bola vždy a vždy som sa vedela zastať Rómov, keď niečo proste sa prehuplo, či už v zamestnaní, alebo na ulici, alebo kdekoľvek. Ale teraz, keďže už som vo veku, keď už by sa dalo povedať, že si zaslúžim trošku kľudu, tak by som chcela zas, aby sme sa my, starší Rómovia, stretávali, aby sme niečo vytvorili, urobili sme si krásne – prekrásne divadlo, ktoré sme si napísali my sami, neprebrali sme to od žiadneho iného autora, autorom je Róm a v tom divadle hráme len my Rómovia. Bola by som rada, keby nám to fungovalo aj ďalej.

Každý, kto to videl, nás pochválil a povedal, že sme dobrí a chceli by sme byť ešte lepší.

Potom by som chcela, aby sme mali nejaký rómsky klub starších ľudí, ale u nás je to veľmi zvláštne, tá naša rómska mentalita je zaujímavá, že pokým ti dá človek zadarmo, tak dobreže nezoberieš aj to, čo má on, ten, ktorý ti ponúka, ale ty nechceš dať do toho absolútne nič. Neviem, čím to je, možnože je to tým, že sme nikdy nemali nič, my sme nikdy nevlastnili žiadne majetky, my sme nikdy neboli bohatí, my sme nemali polia, my sme nemali dajakési majetky, to už len teraz ako vidíme, že jeden má to, druhý má to, ale každý má to, čo si na tomto svete asi zaslúži. No a aby som ešte bola taká, že ako sa žilo voľakedy a ako sa žije teraz, tak máme tak, že mne sa zdá, že nie je to len nostalgia, že sa vraciam k tomu, ako sme žili a že to bolo lepšie. Každý hovorí, že voľakedy to bolo lepšie. Áno, niečo bolo lepšie, niečo bolo horšie. Ale tak, ako hovorila moja mamka, každý nadával, že komunisti boli a že boli zlí, áno, boli aj zlí, ale naša mamka vždy povedala, že komunisti a zriadenie po vojne, ktoré bolo, zobralo Cigánom žobrácku zásteru, nechodili po pýtaní, nebola už potreba, každý jeden z nich mal prácu, každý jeden z nich pracoval, ba naopak, ten, kto nepracoval, tak bol ako príživník. Rómovia, aj keď nemali vzdelanie, ale robili práce, ktoré vedeli robiť. Boli

AMARE DŽUVĽA silní, boli zdatní, robili zemné kopačské práce, robili pri murároch, robili dokonca aj v hore, proste každý z nich mal prácu.

Zoberte si teraz, kdežto, koľko percent je nezamestnaných Rómov, zoberte si ľudí, ktorí dvadsať rokov nikde nerobia, nemajú pracovné návyky a ani už viacej mať nebudú, lebo nemali sa to kde naučiť. Hovorí sa, že Rómom sa robiť nechce, ale keď sa prihlási do práce Róm, tak Róma do práce nechcú. Tak si vyberte z toho, čo si vyberiete. A tie práce, ktoré voľakedy robili Rómovia, robia Nerómovia. Dokonca si zoberte, koľko bolo fantastických muzikantov Rómov, koľko vecí naučili Nerómov a pozrite si teraz, kto hrá v kapelách, vo folklórnych kapelách, nenájdete, možno jeden, dvaja, ale normálna rómska kapela tak, ako bola kedysi, keď sa pamätám aj ja, keď som sa vydala a prišla som sem, bola fantastická rómska kapela, fantastickí rómski muzikanti boli. No, samozrejme, naučili sme Nerómov hrať, hrajú naše pesničky, preberajú, upravujú a podpíšu sa ako úprava a autor sa podpíše Neróm. Takže je pravda, nechcem nikoho osočovať, ale Rómovia naučili Nerómov veľa, naučili ich hrať, lebo ozembuchy a gajdy neurobia tú náladu, čo urobia husle a cimbal. Takže už aj to je porovnaním. To, že bolo lepšie, som videla na školách, videla som, ako sme sa učili, ako sme chodili do školy, nebol problém, lebo u nás nebol problém, že sme skončili deviaty ročník. Ja si pamätám, že my sme deviaty ročník naraz končili deviati Rómovia. Teraz, keď niekto skončí deviaty ročník, tak píšu v novinách, že v Handlovej skončil žiak deviaty ročník. Je to trošku smiešne a zarážajúce, že v dnešnej dobe tie deti končia v šiestom, siedmom ročníku, aj to je už veľa.

Väčšina chodí do osobitných škôl, teda do špeciálnych škôl, čo my sme o tom nemali ani poňatia, čo je to osobitná škola, čo je to špeciálna škola. Do špeciálnej školy nechodili dokonca ani zdravotne postihnuté deti a tí učitelia toto všetko zvládali, klobúk pred nimi dole. Kdežto dnes u nás niečo také nehrozí. Dokonca nie je možné, aby v strede mesta základná škola, ktorá má šesťsto detí, možno aj viac, sa jej riaditeľka vyjadrila, že by bolo najlepšie, keby boli segregované triedy. Je to hlúposť, ale to som nepovedala ja, ale to povedala tá nemenovaná pani riaditeľka. Čo sa týka práce, tak už som spomínala, práce niet a keby si mali vyberať, tak si na tie kopačské práce alebo na upratovanie

Rómske listy 8 / 2015 mesta vyberú bielych, pretože akože nieto robota a ani sa nečudujem, tu ani robota nie je, pretože naše mesto je mesto úradov a škôl. Tu nemáme žiaden priemysel, tu nemáme potravinárstvo, nemáme tu nejaký taký výraznejší priemysel, ktorý by napomohol tej pracovnej sile. No a teraz, keď si porovnávam spolužitie v manželstve moje a spolužitie mojich dcér, tak vidím, mám aj zmiešané manželstvo medzi mojimi dcérami a stále hovorím, to, čo si dovolí tá moja dcéra, ktorá žije s Nerómom, si moje dcéry, ktoré žijú s Rómami, nemôžu dovoliť, pretože neviem, v čom to je, ale to je hádam v hlavách a vo všetkom tom, že on je niečo viac a žena musí poslúchať muža, aj keď veľakrát si my spravíme tak, ale to je dlhá, dlhá príprava, aby ste si toho chlapa pripravili na to, čo Vy chcete a aby nakoniec bolo to, čo ste povedali Vy, aby to nakoniec vyšlo z jeho hlavy.

Postavenie rómskych žien teda nepovažujete za rovnoprávne?

No to v žiadnom prípade nie. Neviem, ale ešte dlho nebude, dlho. Pretože vidím to aj medzi týmito mladými ženami, ako sa k nim muži správajú. Nie je to už také, ako to bolo voľakedy, že muž ide dva metre pred ženou a ona ide za ním, no to už, chvalabohu, upadá, u nás to už nie je také. Vidím, že sa nehanbia chytiť sa za ruky, čo voľakedy bolo nemysliteľné, aby rómsky pár sa držal za ruky, nanajvýš keď, tak išli vedľa seba, ale aj to už bolo dosť, že ten muž nešiel vpredu, že nešiel tie dva kroky pred tou ženou. Ale to, že v prvom rade sú oni a niektoré ženy, hlavne u takých jednoduchších žien je to jasné, že v prvom rade sa snažia zabezpečiť muža, potom sú na rade deti a ak niečo zvýši, tak môže si zobrať z toho aj ona. Tu nehovorím, že po materiálnej stránke, ale to je aj po citovej stránke.

Ako vidíte to, keď to porovnáte, túto situáciu, to postavenie žien v minulosti, keď si spomínate na svoju mamku, keď teda vnímate seba, aj zdá sa, je tam paralela so súčasnosťou. Aj to postavenie vašej mamky ste vnímali tak, že ten muž predsa len bol nadriadený a tá mamka musela poslúchať?

No vo veľa veciach moja mamka mala navrch, pretože rozmýšľala tak realisticky, vedela, čo by sme potrebovali, vedela, že čo by tej domácnosti bolo dobré. Ale otec bol zasa taký, že si vypočul mamku, ale rozhodné slovo mal on. Že keď povedal, tak Pokračovanie na str. 17

Rómske listy 8 / 2015

RÓMSKE SLOVO

9

R O M A N O L AV

Autorka grafík: Pavla Cicková

ROMANO LAV

10

EVA PLEŠKOVÁ

KEĎ ODÍDEM Keď odídem, bude deň.

Odídem pomaly, pomaličky, čo nikto nezbadá.

Všetci budú pozerať aká som pekná, ako sa usmievam.

Odídem vtedy, keď nadíde môj čas.

Každý musí odísť.

Ako som prišla na tento svet, tak ho aj opustím.

Keď som sa narodila, všetci sa smiali.

Moja mamka bola šťastná, otecko sa opil a ja som plakala. Čo myslíš?

Kto bude za mnou plakať a kto sa bude smiať...

Viem.

Ja sa budem smiať a ty budeš plakať.

Odídem tam, kde ma nič nebolí, kde ma každý má rád, kde na mňa čaká môj dobrý Boh.

KANA ODDŽA Kana oddža ovla dive.

Od'ža polovke, polovkore, so niko nadžanla.

Savore pre mande dikhena savi som šukar, savi som asabni.

Od'ža akor kana avla mro ideo.

Sako musaj te odžal.

Sar uľal, avka te oddžaha.

Kana uľom pro ada svito savore asanahi, mri dajori sľa radi o dadoro pilo u me rovahi.

So gondolinen?

Ko pal mande rovela, u ko pe asala...

Džanav.

Me asa u tu roveha.

Oddža odoj kaj man ma nisos nadukhal, kaj man sakokamel, kaj užarel mro lačho Del.

Rómske listy 8 / 2015

PAULA LEN RAZ JEDINEČNÁ Perspektíva neistá, vynára sa hmlisto. Že som jedinečná, to viem takmer isto.

Mne podobná už nieto, pomaly sa míňam, teraz keď už vieš to, začni si ma všímať! Že ty si jedinečný, to viem teraz isto, tebe už podobný niet na svete nikto.

Na strome niet lístka bys' na vlas rovnaký.

S tebou žiť som chcela, že si práve taký.

Tak jedinečne iní už sme sa počali, nik nie sme bez viny a trest sme dostali.

Smrteľnosť nám daná, píše žitia kniha, ručí, že iba raz, iba raz som iná.

Nie som čím som bola, čas – zázrak ma mení.

Po mladosti volám... už bola, viac neni.

CICKOVÁ ČAK JEKH AJSI HIŇI SAR ME SEM Oda som man užarel hi nadikhlo, garuďipnaha zaučhardo.

Kaj čak jekh ajsi sar mes sem, oda džanav, čačo oda hi, ňiko aver vareso našti phenel.

Ajsi savi me sem, pre mande pes ňiko načhivel, polokores pes me našťuvav, akana sar imar džanes akada, akana tu pre mande peskere visares jakhora!

Kaj čak tu sal ajso jekhto, oda džanav zorales, tuke ňiko pre luma pes načhivel, šun man lačhes. Ňi pre agaca nane patrinoro pre peste visardo.

Tuha me kamľom te dživel, vašo'da kaj savo sal.

Ajse save sam, sako jekh, oada pes kerďa paš amaro uľipen, ňiko amendar nane bije doš u kajso maribnaskero binos chunďam, sar bari bokh.

Meripen amenca baruvel, kada dživipnaskeri keňva irinel, vičinel, kaj čak jekhfares, čak jekhfares som aver.

Na som, ajsi savi somas, e vrama šukaribnaha man čerinel.

Pal pale kamav terňi te vale, oda me vičinava... somas, imar terňiben pes našaďa.

Rómske listy 8 / 2015

RÓMSKE SLOVO

IVAN

KAMENNÁ BEZMOCNOSŤ

MIRGA

Prichádzaš ku mne v karmíne, šarláte Zjavuješ sa vtedy, keď človek žije v starostiach, V nich i starne.

Kričíš mi do očí, Že máš zlomené krídla, Že nevládzeš, lebo spadlo na teba nebo. Že... nevidíš, a že si oslepla z toľkej bolesti, Ktorú nevieš uniesť.

A ja Ti hovorím, Že prežiješ, Lebo máš v sebe silu rodičov a silu v krvi Skúsenosti, O ktorú si zakopla a ktorá ťa doteraz gniavi ako kameň, Áno, ty si zabudla radšej, Ale je to ten kameň, Ktorý ti akože vypadol zo srdca umelo, Ibaže naozaj iba umelo.

Stále ho máš v srdci, oslabuje ťa, dusí, nedovolí myslieť, Cítiť, veriť... vidieť listy vo vetre.

Cítiť vôňu vetra, vzduchu...

Tak, prosím, Otvor oči, ži, dýchaj To skutočne zlé, Si dávno prežila.

BARESKERO ŇISO NAŠTI KERAV Aves ke mande karminate, zaučharďi šarlatoha sikaves pes kana o manuš lanďol pharibnaste, andre lende thaj phurol.

Vičines mange andre mire jakha, kaj phagerde hin tire sarňa, kaj nabirines, bo pejla pre tute o zejgos.

Kaj,...nadikhes, kaj kori ačhiľal ola dukhatar, savi te lidžel tu nabirines.

U me tuke phenav, kaj predživeha kada savoro, bo andre tute zoraĺipen ratestar dajakero, dadeskero hino rakindoke kadi tu ruginďal beršenca.

Savi tut phagerel tosara, raťi sar bar he, tu feder kerďal, kaj pre kada bisterďal, no paťa kaj hi oda oda bar, savo tuke pela avri deštostar, jilestar, no na čačipnastar.

Furt tuke ačhel andro jilo, kerel tut bi zoraľi, tasavel tut, nadžanes paš kada savoor te gindinel, te erzinel, te paťal...te dikhel o patraďa andre balvaj te khelel.

Te erzinel e balvaj, o velegovs...

Vašo´da, mangav tut me,phundrav jakha peskere, dživ, oda čačo baro binos, dživbnaskero phariben, rosňipen hi imar čirla pala tute predžido.

11

ROMANO LAV

12

Čo to je duša?

Jestvuje vôbec?

Ak áno, kde v nás je ukrytá?

Má nejaký hlbší zmysel?

Ak konáme dobro, je to duša, ktorá nás vedie, aby sme ho konali?

Ak páchame zlo, je to duša, ktorú nazývame svedomím, čo nás karhá?

Veríme, že duša spočíva v každom z nás a keď Človek opustí tento život tak jeho duša ide odpočívať do nebies.

Ak naozaj máme dušu, tak musí nesmierne krvácať. Že dokážeš zabiť, spôsobiť bolesť rodine, okradnúť a nepodať pomocnú ruku vždy keď môžeš...

Aká je potom tvoja duša?

Narodili sme sa čistí, neskazení, naše telá boli rajom pre dušu.

Tak krátky život máme, že môže vyhasnúť každú minútu.

A My šliapeme duši po krku a vedome ničíme samých seba.

Ak môžeme spáchať zlo i v najmenšej forme, My to urobíme!

A naivne veríme, že to duša nevidela.

VOĎI So hin e voďi?

Hiňi čačo?

U te čačes dživel, kaj garuďi hiňi?

Hi la vareso buchleder pro gindipen?

Te keras vareso pro šukariben, lidžel amen vasteha paš kada joj?

Te keras bi lačhiben, rosňipen, ačhel e voďi paš amaro paťaviben tiž?

Me paťav kaj e voďi dživel andre sako jekheste, u kana o manuš merel, leskeri voďi andro zejgos sajinel..

Te hin amen čačo voďi, akor mušinel joj bare rateha te čujol.

Te džanes te murdarel, pharipen fameľijake baro te kerel, te čorel, u šegitipnaskero vast nades, kana kampel avreske te podel...

Akor phen, sar savi hin paškada tiri voďi?

Uľilam žuže, bi bachtaľipnaskere, lačhore, amare dešta sne sar zejgoha than učhardo prejkal voďi amari.

Ajso charno dživipen amen hin, kaj šaj sako ideos murdarel pes jekha minutaha. u amen tapošinas la voďake pre meň, korkore dilines pes andro binos rakinas.

Te šaj keras varesavo rosňipen, bibacht, te oda čak nek cikneder učharas amen les keras!

U paťas, chochavas korkoren pes, kaj oda e voďi nadikhľa.

ANASTÁZIA ŠEREŠOVÁ – NASŤA

DUŠA

Rómske listy 8 / 2015

RÓMSKE SLOVO

Rómske listy 8 / 2015

(JA) A (TY) MAMA (Ja) za rosy som sa chodil rád napásť medzi ľudí, (Ja) s príchodom v diaľke vidím žiaru majáka tvojho srdca (Ja) vraciam sa k tebe, páchnuci zo slov, opitý z liehu hnevu.

(Ja) rozobratý do najmenšej súčiastky, slovom ma hľadáš, pohľadom zlepuješ.

(Ja) kupujem si u teba odpustky, zapíjam omšovým vínom a (ne)platím Vatikánskou menou.

(A) ty to vieš...

(Ty) teplomerom meriaš stupne mojich starostí.

(Ty) vždy si ma čakala na priedomí, inokedy so skríženými nohami v kresle a knihou od Harlequin (Ty) rozprávaš sa s časom...

(Ty) mala si byť predlohou na Monu Lízu a visieť v Louvre večne

(A)Teraz sa slová odrážajú od stojaceho mramoru...

MILAN BERKO (ME) THAJ (TU) DAJORI (Me) kana čareskero paňi baruvelas, me ola čarori te chal la phirkeravas maškar manuša džavas, (Me) kana pašeder avav, andro duralipen me dikhav, vudut majakostar sikado hin, andralo tiro jiloro (Me) pal pale avav ke tute, khandipnaha lavendar, mato som, pherdo rušibanaha ke tute me avav.

(Me) čhingerdo pre nek cikneder sučjastka, man tu laveha rodes, dikhibnaha andro jekh pal pale thoves, lepines.

(Me) cinav ke tute mire žužipnaskere bini, pjav khangerikeha moľaha len u (na)poťinav len, hine hijaba, Vatikansko lovenca (U) tu savoro oda džanes...

(Tu) ťeplomeriha sikaves sar save bare, pherade stupňenca hine mire pharipena.

(Tu) Furt man užarehas pašo kher, u varekan thaj banďarde čangenca andro sejkos bešaďi, keňvaha učharďi khataro Harlequin irinďi.

(Tu) vakeres la varamaha...

(Tu) tu šaj sas eršejňi prejkal Mona Liza u te akastinďi andro Luvros te ačhel pro dživipnaskero agoripen.

Akana pes ola lava, pal pale čhivkeren našavibnastar, kahtare fala mramoristar.

13

ROMANO LAV

14

Rómske listy 8 / 2015

ZDENKA

ÁVOJAHAM

FARBA

E BARVA Andro naprindžaripen phandle ispidas iluzijakeri, jivestar guľa kerďi prejkal amende.

Phiras palalate pherade saňa voďaha, so kerďam peske, oda čak dživel andre amende.

V nevedomosti zajatí gúľame snehovú guľu ilúzie.

Kráčame za ňou dojatí, čo stvorili sme, to v nás žije.

Cigán či Žid nám nevonia, už dávno, už si zvykli.

Trpký svoj chlebík si drobia, náš blen im osud prikryl.

Pre niekoho len minulosť jak zjari tá snehová guľa.

Len Cigán v gete vyčkáva, možno sa odkotúľa.

Obloha hviezdna, plná svojho prachu, miesto má pre Slnko, Mesiac tiež nie je v strachu.

A ja sa dívam na ten obraz, jak Mesiac využíva odraz.

Príde čas, Cigán, už sa chýli, už mlyny múčku namleli.

Pre farbu z kruhu vylúčili, mysliac si, že to nebolí.

Pre farbu, takú ako biela, iba jej vravia hnedastá.

Požehnaj ten čas, keď si strácal, to ti len krídlo narastá.

O Rom vaj Židos amenge biza telo nak nakerel, imar čirla, imar zaučhardo afka sar kada hin, afka oda ačhel. Žajutno maroro peske pro ciknore kothorora phageren, ola rosňa čaraha, savi blend pes vičinel, laha lengero dživipen zaučharen.

Vaš varekaste čak oda so sas, phuri vrama sar dukhavel phares tut odi jiveskeri gula. Čak o Rom andro lageris užarela, kaj šaj hoj pes e gula varekaj našavela.

Zejgos pherado čercheňenca, but začhorďi peskere prachoha, thanoro hi les prejakalo Khamoro, paš leste ačhela.

O čhonoro tiž nane darado.

U me dikhav pre oda čitro, sar o Khamoro chal oda pal pale marado.

Avela ajsi vrama, o Rom, imar pro užaripen hino zathodo, imar o mlini aroro pro agor kerdo.

Vaše'barva khatare kerikakeri avri čhide len, gindipnaha hoj nadukhal kada len.

Vaše'barva, ajsi sar parňi, bo čak jojn la vičinen barnastňi.

Devlikanes uchan odi vrama, kana našavkerehas, oda čak sarňi tuke barol akana.

RÓMSKE SLOVO

Rómske listy 8 / 2015

EDITA RIHARIOVÁ SLÁVIKOV HLAS Raz sa malý slávik dozvedel, že Pán Boh rozdáva spevavý hlas. Bol taký malý, nenápadný, že chcel aspoň niečím zaujať svoje okolie. Zatúžil po peknom hlase. Svojim trilkovaním by vyznal lásku svojej milej. Spieval by vtáčikom, zvieratkám, potešil by celý les.

- Och, ako rád by som mal krásny hlas! - zavzdychal zasnene slávik.

- Pôjdem za Pánom Bohom a požiadam ho o pekný hlások.

Len čo svitol nový deň slávik sa pobral na návštevu.

- Kde nájdem Pána Boha? Kde býva? - vypytoval sa každého koho stretol.

- Pán Boh býva v nebi! - odpovedala mu múdra sova. Slávik zdvihol hlavu. Nebo bolo modré sem-tam obláčik, ale domčeka nikde. Kde len môže byť?

- Krá-krá, - zakrákala vrana, -Kráľovstvo Božie je príliš vysoko, tam sa ty nedostaneš.

Aj ja by som chcela iný hlas, krá-krá, ale tak vysoko nedoletím. Buď spokojný s tým, čo máš. - radila mu čierna vrana. Slávik bol veľmi smutný. Stále hľadel do neba. Hľadal domček, alebo aspoň vežičku, ktorá by ho nasmerovala, kam treba letieť.

- Už to mám, nevzdal sa malý slávik. Zaletím na najvyššiu jedľu. Z jej vrcholca uvidím Boží dom. Vrana len krútila hlavou a posmešne naňho volala: - Pýtaj hlas aj pre mňa, keď sa tam dostaneš.

Vyzeral domček, vyzeral, ale opäť nič nevidel. Nebo bolo čisté, krásne modré, len malé obláčiky ako baránky sa na ňom pásli.

- Vyletím na jeden z nich, - vravel si slávik a hneď aj vzlietol. Letel, letel vysoko, vysoko až k malému obláčiku. Krídla mu oťažievali, dych mu už nestačil, ale túžba za hlasom mu dodávala viac a viac odvahy. Tu si na chvíľu oddýchnem a porozhliadnem sa. Opäť hľadal domček, ale ani tu, v nebi, nič nevidel.

-Vrana mala asi pravdu! Pán Boh býva veľmi ďaleko, k nemu sa asi nedostanem, smutne zavzdychal slávik.

V diaľke zazrel ďalší obláčik. Zaletím ešte k nemu, nevzdával sa malý slávik.

Pán Boh ho celý čas pozoroval. Videl jeho veľkú túžbu, jeho odvahu aj jeho veľkú obetu. Vedel, že keby letel vyššie už by určite zamrzol.

- Už mu musím pomôcť,- vravel svojim anjelom. - Zanesiete mu tento hlások. Je to ten najkrajší hlas, pretože slávik si ho zo všetkých vtákov zaslúži najviac.

Celý anjelský chór letel k malému slávikovi na obláčik a odovzdal mu Boží dar. Len čo dar prijal, zanôtil takú krásnu pieseň, že i obláčiky na oblohe tancovali. Celý natešený a šťastný sa chcel vrátiť domov, keď si zrazu spomenul na svoju priateľku vranu.

- A vrane Pán Boh neposlal krajší hlások?

- Nie, milý slávik,- odpovedali mu anjeli. -Vrana nech je spokojná s tým čo má, veď sa o nič ani nepokúsila.

15

16

ROMANO LAV

Rómske listy 8 / 2015

EDITA RIHARIOVÁ LE SLAVIKOSKERO HANGOS Jekhfares pes dodžanďa o cikno lslavikos (čirikloro), kaj o gulo Del del sakoneske ko kamel giľavipnaskero hangos. Sas ajso ciknoro, nadikhlo, kaj kamelas varesoho pes te sikavel pro šukariben avrenge. O jilo leske kamelas bares šukar hangocis. Peskere giľavipnaha bi sikavelas peskero kamiben olake sava bares joj kamel, peskera piraňaker. Giľavelas bi joj le čiriklorenge, alatnege – žvirinenge, kerelas bi šukariben cale vešeske.

– Och, sar bares me kamavas kaj man te el šukar hangos! – mukľa nadral peste pharo velegovs o zasunardo slavikos.

– Džava me palo´gulo Del o mangava les kaj man te del šukar hangos. Čak so pes sikaďa nevo ďives khameha, o slavikos geľa pala leste khere.

– Kaj arakhava le gule Devles? Kaj bešel? – phučelas sakonestar kas joj dromeha arakhľa.

– O gulo Del bešel andro devlikano zejgos! – pal pale leske phenďa e goďaver sova – raťakero čiriklo.

O Slavikos hazďa upre o šero. O zejgos sas belavo – kiko kadaj – kodoj oblačikos, no kheroro joj nadikhelas.

Kaj čak šaj el oda leskero kher?

– Kra-kra, – krakinďa e vrana – kalo čiriklo, – Kirajipen devlikano hino igen but učes, odoj tu nadodžaha.

Thaj the me bi kamavas aver hangos, kra-kra, numa afka učes nadosajinava. Af pro mišto lačhardo, af smirom oleha, so tut hin. – pre goďi leske rakinelas e kaľi vrana. O slavikos sas bares žajutno. Furt dikhelas pro zejgos. Rodelas o kheroro, vaj čak kaj te dikhel khereskeri upraľi – vežička, savi bi leske sikavelas kaj te sajinel.

– Imar džanav so kerava, andro šero dogeľa le slavikoske. Sajinava me pre nek učeder agaca – jedla. Lakero učibnaskere kothorestar dikhava Devlikano kher. E vrana čak bonďarelas le šereha o asavibnaha pre leste vičinkerelas: – Mangav hangos thaj vaš mande, te pes odoj ke leste dochudeha.

Rodel o kheroro, rodel, numa pal pale ňiso nadikhel. O zejgos sas žužo, šukar belavo – kiko, čak ciknore kothorora oblačkica sar bakhrore pes pre leste pasinkerenas.

– Sajinava me pre jek lendar, – phenďa peske o slavikos u sig thaj sajinďa upreder. Sajinelas, sajinelas učes, učes kana do avľa ko ciknoro oblačikos. O sarňa leske kezdinenas te ačhen phareder, u o velegovs sas mejk phareder, no o baro kamiben palo'hangos leske delas buteder thaj buteder nadaravipen. Kadaj peske me čepo ačhava u rozdikhinkerav pes. Pal pale rodelas o kheroro, no ňi akadaj, andro zejgos khanči nadikhelas.

– La Vrana sas šaj hoj čačo! O gulo Del bešel igen dur, ke lest eme pes nadochudava, bara žajaha mukľa mujestar avri velegovs o slavikos.

Nadru duralipen dikhľa aver obalčikos. Sajinav me mejk ke leste, u afka thaj kerďa o cikno slavikos.

O gulo Del les cali vrama – ideos merkinelas. Dikhelas leskero baro kamiben, leskero nadaravipen u the leskero pharipen. Džanelas, hoj te sajinelas joj mejk učeder, imar bi joj isto faďinďahas.

Imar leske mšinav me te ažutinel, – phen'da peskre anďelkocenge. – Lidžen leske akada hangocis. Hi akada oda nek šukareder hangos, vašo'da kaj o slavikos maškar savore čirikle peske les zaslužinel nek buteder.

Calo anďelkikano choros sajinďa ko cikno slavikos pro oblačikos kaj bešelas joj u dine leske Devlikano jileskero šukariben. Ča so joj les liňa, zagiľaďa ajsi šukar giľori, kaj tha o oblačika pro zejgos khelkerenas. Pherado bachtaľipnaha kamľas te džal imar khere, kana leske andro šero avľa leperipen pre leskeri amalka vrana.

– U la vranake o gulo Deloro nabichaďa šukareder hangos?

– Na, jileskero slavikos, – phende leske pal pale o anďelkoci. – e Vrana te el zaučharďi, smirom oleha so la hi, ňiso vašo'da, kaj la te el aver hangos joj nakerďa.

Rómske listy 8 / 2015 Dokončenie zo str. 8 dobre, nikdy ju nezhodil zas, to nemôžem povedať. Otec bol veľmi rozumný človek, takže on povedal: „Dobre, tak teraz urobíme takto a nabudúce, ak nám to vydá, alebo ak budeme môcť, tak urobíme tak, ako to myslíš ty.“ Takže to rozhodujúce slovo, tú myšlienku prvotnú mala mama, ale otec to vždy musel schváliť, že či to bude dobré, alebo to nebude dobré. A bolo to také, že mamka sa cítila už niečo viac a otec vždy bol ten rozhodujúci. Takže ja som si z toho veľa zobrala, keď som hovorila, že vždy si ho musím pripraviť na to, čo ja chcem a nakoniec to vyjde z jeho hlavy tá moja myšlienka, ja som to videla u mamy, videla som to u mojich rodičov, ako to má byť. Takže si myslím, že ten základ rodiny, deti si zoberú vzor z toho, ako by mali žiť. Aj mne teraz najstaršia dcéra povie: „Mami, vieš, vždy som sa hnevala, že si mi povedala, že takto by to malo byť dobré, vždy som sa hnevala, že ma upozorňuješ na to, čo má byť, ale mala si vždy pravdu, vždy je to tak, ako povieš,“ takže ja si myslím, že tie deti majú vzor, ak si ho majú skadiaľ zobrať, lebo nie každý mal to šťastie ako som mala ja, že som vyrastala v takej rodine, kde sa už moji rodičia snažili, aby sme netreli biedu, aby sme neboli osočovaní, aby sme neboli odvrhnutí od spoločnosti, vždy sa snažili nás začleniť do tej spoločnosti. A toto je veľké gro, keď ja vidím, že proste ako aj tu žijú niektorí mladí, že keď sa spýtam: „Prečo si ho dala do tej špeciálnej školy?“ a ona mi odpovie, myslím mamka toho dieťaťa, na to: „No a čo, veď aj ja som chodila do špeciálnej školy a mám sa dobre.“ No takže toto je, že keď si máte z čoho vybrať, keď je to postavenie také, aké je, tak klobúk dolu a ďakovať Bohu, že sa to tak stalo.

Možno ste mi trošku nahrali. Ako ste vnímali vzťahy s majoritným obyvateľstvom, keď ste rástli ako dieťa, neskôr ako mladá žena? Ako ich vnímate teraz?

No aj to by som mohla, pretože u nás, ako som spomínala, som vyrastala na dedine. Nebola to maličká dedinka, že by bolo tam pár stovák ľudí, tam bolo vyše dvoch tisíc obyvateľov, takže to bola veľká dedina, bola to spádová obec, chodili k nám do školy aj deti z tých priľahlých obcí, ale ja keď som chodila do školy, tak videla som to s tým, že u nás v škole si nikto nesmel dovoliť povedať, že si Cigán, lebo to sa považovalo za urážku. Hoci mne to rodičia vysvetlili:

NAŠE ŽENY „Áno, si Cigánkou a ňou aj ostaneš, tak, ako je Maďar Maďarom, Slovák Slovákom, ty si Cigánka,“ takže ja som to nikdy nepovažovala za osočenie, keď povedali, že bol tam Cigán. Áno, bol tam Cigán, ale keď to bola ako nadávka, že s Cigánom ja sedieť nebudem, alebo s Cigánom nepôjdem, tak už sa to aj v tej škole riešilo, ale riešilo sa to na úrovni toho, že proste stalo sa to raz, druhýkrát, ale už na tretíkrát sa to riešilo, že si zavolali aj rodičov do školy a upozornili aj tých rodičov na to, že to dieťa sa neprimerane správa k tomu rómskemu, k tomu cigánskemu dieťaťu. Lebo voľakedy my sme boli všetci Cigáni, ale to, že sme Cigáni, nemôžem povedať, že som sa nikdy nestretla s diskrimináciou. Stretla som sa, aj ako dieťa som sa stretla, aj na škole som sa stretla, lebo všade, napríklad aj v škole, vždy bolo, že cigánskeho pôvodu. Vtedy som nad tým rozmýšľala tak, že prečo by som mala mať napísané, že cigánskeho pôvodu, keď chodím reprezentovať školu, keď proste patrímedzi najlepších žiakov v škole, ale, žiaľ, bolo to tak. Boli sme štatisticky vedení ako deti cigánskeho pôvodu. Mala som jedno veľké šťastie, nieže šťastie, ale že som to nepociťovala až tak, ako tmavšie deti. Mala som svetlú mamku a my sme boli také zmiešané manželstvo, pochádzala som z takého manželstva, ale naša mamka vždy povedala, že ju vychovali Rómovia, tak že aj ona je Rómka a nepociťovala som to tak, ako tmavé deti. Ale všade, kde sa niečo ubližovalo Rómom, tak som bola, samozrejme, ako prvá, až mi raz povedala jedna moja kamarátka, že: „Teba sa kto pýtal, či si Cigánka alebo nie si Cigánka?

Daj si ceduľku odpredu, odzadu a napíš si, že som Cigánka a potom budeme vedieť, že aj ty si Cigánka.“ Takže v takomto smere a stretla som sa s tým všade, napríklad som sa stretla aj v zamestnaní s tým, že prišiel za mnou nový kolega, ktorý nastúpil do práce, prišiel do kancelárie a pýtal sa, že kde je tá Cigánka a kedy príde. S tým som ho poslala, že išla na obed a že po obede určite za ním príde, že jej poviem. No a keď som išla za ním, išla som do tej kancelárie, kde sa nachádzal on aj ostatní jeho kolegovia, no tak už potom sa aj on nedobre cítil, ale aj kolegyňa, ktorá ho poslala za tou Cigánkou.

Vždy som hovorila, že mám svoje meno, tak ma, prosím vás, oslovujte tak. Takže nedá sa povedať, že s tou diskrimináciou som sa nestretla, stretávam sa a najhoršie bolo aj to, že aj moje deti sa stretli ešte v

17 predškolskom veku a tak isto aj moje vnúčatá, takže to bolo, bude a aj nám ostane.

Raz sme Rómovia a nič s tým neurobíme, ale, žiaľ, je to také, že každý si predstavuje, mám jednu takú negatívnu skúsenosť, Martinka, ešte Ti musím povedať, že sme sa vracali s manželom z prechádzky a pred naším domom bolo odstavené auto, oproti nám je Cigánčisko, tak to volajú, to je osada, a bolo odstavené auto, stála mladá žena, ktorá mala na rukách asi trojročné dievčatko, ktoré strašne plakalo a hovorím jej: „ No a ty čo plačeš? Čo sa ti stalo? Čo nariekaš?“ a mladá pani sa pozrela na mňa a hovorí jej: „No teta, povedz jej, keď nebude dobrá, keď nebude poslúchať, tam bývajú Cigáni, tam ju zanesiem, tam ju dám,“ na čo som jej povedala: „No, veľmi nepekný príklad, ty sa neboj tých Cigánov, pozri sa na mňa, no bojíš sa?“ Ona v plači okrútila hlavou a ja som jej povedala: „No vidíš, aj ja som Cigánka, nič som ti nespravila.“ Takže toto je, už tá mladá mama ostala v nemom úžase, ani sa neospravedlnila, nepovedala ani slovo, sadla do auta a išli preč. Takže vidíš, že je to také pre nás ponižujúce, také zlé, také, že také malé deti a tí rodičia, od koho to majú tie malé deti, toto som chcela poukázať, že od koho to majú, samozrejme, od tých rodičov. Lebo detská duša je tak čistá, že môže byť aj beduín s turbanom na hlave, ale keď je dobrý človek, s tým dieťaťom vyjde.

Ako teda po týchto vašich negatívnych skúsenostiach vnímate svoju etnicitu?

Ako som už spomínala, nikdy som sa necítila tak, ako pravá Rómka, nevyšla som z tej osady, ktorá je segregovaná, ktorá je oddelená od bydliska, dajme tomu, že tie typické osady, čo sú, že dva kilometre dlho, dlho nič a potom je tá osada a potom, keď ja idem do tej dediny alebo do toho mesta, každý sa pozerá kto som, každý dáva pozor, aby som nedajboh niečo neukradla, ale vždy som rástla s tou majoritou, vždy som mala či priateľov, či proste známych, s ktorými som trávila svoj voľný čas, som mala vždy mimo tej svojej komunity, ale to rómstvo, to, že proste som tá Cigánka, že to vo mne je, tak to je jedna pravda, to sa nezapriem a ja hovorím, že máme ešte veľa aj tej dobrej, aj tej zlej cigánskej krvi, čo v nás koluje. Ja sa cítim ako Rómka, ale neviem povedať, že či tí Rómovia, s ktorými sa ja stretávam, sa mi stalo, že aj blízki príbuzní mi povedali, že „zaujímavé, že sa cítiš ako Rómka

18 a že ty si s Rómami nikdy nevychádzala,“ nieže nevychádzala, nemali sme spoločné záujmy, nemali sme spoločné potreby, čo by som ja ako Rómka s tými Rómami mohla proste prediskutovať, mohla by som s nimi byť alebo mohla by som sa s nimi porozprávať. Už len v tej našej reči koľko je odlišností. Ja som hovorila, že naša rómska reč je prekrásna, je fantastická, že dohodneme sa na celom svete, ale je problém sa rozprávať s Rómami, ktorých dialekt je iný než môj.

A ja, keď som sa vydala, tu je reč trošku odlišná a keď som začala rozprávať, tak všetci sa mi vysmievali, takto rozprávaš alebo tak rozprávaš, tak som prestala rozprávať rómsky a rozprávali sme sa len po slovensky, čo bola jedna zásadná chyba, pretože moje dievčatá rozumejú po rómsky, ale nevedia povedať. Rozumejú vďaka starej mame, ona sa s nimi rozprávala. Ja, keď môžem, tak sa vždy porozprávam s Rómami.

Prešla som skoro celú Európu a kde sa dalo, tam som sa rozprávala po rómsky s Rómami. Mám takú jednu príhodu z Bruselu, tam som bola pred Atómom a dajako som sa zaplietla v tom Atóme a mala som sa dostať do Minieurópy a vyšla som von a môj zájazd nikde, ale pred týmto Atómom na múriku sedeli Rómovia, no a ja hovorím priateľke, s ktorou som tam bola: „Vieš čo, počkaj, dostaneme sa tam.“ A ona hovorí: „Ale ako sa dostaneme?“ Tak som išla ja za tými Rómami, pozdravila som sa im a povedala: Romale, pozerali sa na mňa a nakoniec sme sa dohodli, že proste, čo ja chcem od nich a kde som mala byť a taký mladý pár sa zodvihol a povedal: „Madarapé, neboj sa, sestra, pôjdeme s tebou a budeš na mieste, kde to potrebuješ.“ Predstavte si, že to bolo ani nie desať minút od toho Atómu a my sme boli v tej Minieurópe, tam sa s nami rozlúčili a keby nie moja priateľka, tak nik by mi neveril, že ja som sa dohodla s tými Rómami pred Atómom. Ale to hovorím, že sa dohodneme všade na celom svete, aj keď niekedy to je ťažšie, niekedy je to ľahšie, ale napríklad hovoria, že Maďari, ale ja sa s Maďarmi dohodnem rómsky fantasticky.

Takže to som chcela povedať, že to rómstvo v každom z nás nech hovorí. Poznala som jedného pána inžiniera, o ktorom nik nevedel, že je Róm. Ale my Rómovia sa medzi sebou poznáme, stačí jeden nepatrný pohyb a už vieme, že patríme k sebe. A ten pán inžinier mi povedal: „Viete, veľakrát som sa musel hanbiť za to, že som Róm.“ A koľko je nás medzi svetom takých ako bol

AMARE DŽUVĽA aj on. No ale chvalabohu ja si to nepoviem, aj keď dakedy poviem, áno, tak hanbím sa za týchto našich Rómov, že robia to, čo robia, ale som aj hrdá na našich Rómov, lebo naši Rómovia sú fantastickí múdri ľudia, vzdelaní, šikovní.

Možno ešte v závere skúsme zhrnúť v krátkosti, čo Vás v živote tak najviac ovplyvnilo. Splnili sa teda tie sny mladej dievčiny na staré kolená? Keď to hodnotíte z celkového hľadiska, splnili sa Vaše sny, túžby? Je ešte možné čosi pre to urobiť?

Moje sny, túžby, máš pravdu, tá Čína mi dajako nevyšla, tá Čína mi ušla, ale bola by som rada, keby som aspoň raz v živote išla do tej Číny a videla tých ľudí, nielen ten Čínsky múr, ten by ma až tak veľmi nezaujímal, ale by ma zaujímali tí ľudia, ten ich spôsob života, tá ich kultúra, to je niečo fantastické tam. No to neviem, či sa mi už splní, pretože ja už som dávno za zenitom, ale keď si tak zoberiem môj život ako plynul, ako išiel, veľa vecí som preskočila míľovými krokmi, veľa. Išla som takým tempom, že niekedy som ani nestíhala vnímať, že proste ako uteká ten čas, ako ide svet, len zrazu som sa ocitla už na prahu svojho života, ale myslím si, že ešte nie je koniec, že ešte čo-to spravíme, že ešte sa akosi zmobilizujeme na starosť. A veľa vecí mi vyšlo, to zasa nemôžem povedať, veľa vecí mi vyšlo. Mám prekrásne deti, ešte krajšie vnúčatá, vnúčatá mi robia radosť, sú fantastické, sú to rozumné deti a myslím, že z nich aj niečo bude a chcela by som, aby sa mali aspoň tak dobre, ako sa mám teraz ja alebo prajem im, aby sa mali ešte lepšie, aby sa mali čo najlepšie. A čo sa týka mňa a môjho partnera, viete, dakedy sa aj pošomre, dakedy sa aj povie: „Bože, ide mi na nervy,“ ale som rada, že ho mám. To, čo som hovorila, že to rómstvo naše je také, aké je, ale človek sa musí naučiť s tým žiť, musí sa naučiť rešpektovať jeden druhého, aj keď je to veľmi ťažké, ale dúfam, že mne sa to podarilo, že ten môj manžel rešpektuje mňa tak, ako rešpektujem ja jeho, nemôžeme si robiť každý to, čo uzná za vhodné, musíme sa poradiť a ísť spolu, pretože sme dvaja a naozaj tým dvom ľuďom sa potom ľahšie kráča, keď sú tak zosúladení, zharmonizovaní a priala by som to, aby toľké roky života sme už manželmi, štyridsaťšesť rokov, takže bola by som rada, keby to aj tie moje deti takto dospeli alebo teda doplávali do toho životného prístavu tak, ako my sme

Rómske listy 8 / 2015 povedali aj v dobrom, aj v zlom a ako sme si to povedali, tak je to doteraz. On veľa naučil mňa, ale veľa som naučila aj ja jeho. Naučila som ho rešpektovať ma a naučila som sa ja zasa od neho tomu kúsku poslušnosti, čo sa na rómsku ženu patrí. Nikdy nepoviem, že som emancipovaná, nikdy nepoviem, že som sa cítila ako emancipovaná žena, lebo môj názor je, že keď žena chce emancipáciu, tak nech je postarané tak, že ja áno, som emancipovaná, budem robiť to, čo ja uznám za vhodné a budem si deliť tú prácu s partnerom na polovicu, že on bude robiť to, čo robím ja, ja budem robiť to, čo robí on, to je nemysliteľné. Nikdy emancipácia nebude, to chceli len také ženy, ktoré nemali rodinu, ktoré nemali deti a ktoré nemali prácu, lebo všetko toto, čo sme zlúčili my, že sme mali rodinu, že sme sa museli postarať o deti, o domácnosť a ešte chodiť do práce, to podľa mňa emancipácia nikdy nie je. Áno, nemusela by som chodiť do práce, nemusela by som sa starať o deti, ale s tým, že ten môj manžel by ma vedel zabezpečiť. A pokiaľ nie sme v Arabských Emirátoch a môj muž nie je šejkom, tak to nikdy nebude.

Je ešte niečo, aj mimo témy, čo možno chcete dodať, odkázať alebo ešte nejaké Vaše motto, posolstvo, životná múdrosť, čokoľvek?

Tak aj to by som chcela, pretože vždy mojím krédom bolo vzdelanie. Ja som vždy dávala veľký dôraz na vzdelanie. Vždy som hovorila aj mojim deťom: „Učte sa,“ to, čo hovorila moja mamka mne, tak som vždy hovorila ja mojim deťom. „Vy musíte dvakrát toľko vedieť ako nerómske deti. Vy musíte mať široké lakte, aby ste sa niekde proste dostali. Nesmiete stagnovať, nesmiete povedať, že tak dobre, mne stačí,“ tak, ako som spomínala, že „šak aj ja som chodila do špeciálnej školy, tak prečo by moje dieťa nemalo chodiť tam?“ Áno, ja som chodila na strednú školu, tak som chcela, aby moje deti mali vysokoškolské vzdelanie. V prvom rade, ak žena nebude múdra, ak nebude vzdelaná, bude pritakávať, prikyvovať hlavou tej rodine, tomu manželovi, nikdy sa nevyslobodí z toho všetkého. Ale vzdelaná žena, múdra žena, ktorá už aj niečo vidí, ktorá nevidí len to, čo sa varí v jej hrnci, ale vidí aj veľký, obrovský kotol, kde sa už varí pre všetkých ľudí, tak tá žena toho dosiahne veľa. Takže len toľko. Nech sa vzdelávajú hlavne naše ženy, nech sa učia a nech si nedajú kývať so sebou tak, ako s hrkálkou.

(MECEM)

Rómske listy 8 / 2015 Dokončenie zo str. 6 neprijateľnú bytosť kvôli farbe pleti. Uvažovala som aj o možnosti štúdia na strednej škole, ale uplatním sa na pracovnom trhu po skončení štúdia?“ pýta sa sama seba.

Veľa v jej živote sa zmenilo, keď v obci začala realizovať rôzne kultúrne aktivity tereňáčka Gabika Gáborová. Vtedy podľa nej obec ožila. Na začiatku pôsobenia TSP sa v obci prvý krát realizoval deň úcty k starším, deň detí či Mikuláš. Sama sa zapojila do projektu so ženami realizovaného v obci prostredníctvom Zuzanky Kumanovej. A čo jej to dalo? „Vďaka Zuzke a Gabike sme mali možnosť dozvedieť sa niečo o komunálnej politike, o ktorej sme nemali ani poňatia, o rómskom holokauste, o histórii Rómov, o rodovej rovnosti, o násilí páchanom na ženách a mnoho iných zaujímavých informácii. Minulý aj tento rok sme sa zúčastnili pietneho aktu kladenia kvetov k pamätníku holokaustu v Banskej Bystrici. Nikdy sme sa nezamýšľali nad faktom, že počas druhej svetovej vojny bola páchaná genocída na Rómoch. Prostredníctvom pravidelných stretnutí sme získali informácie, ku ktorým

NAŠE ŽENY by sme sa žiadnym iným spôsobom nedostali,“ tvrdí. Pri pravidelných stretnutiach nadobudli aj nové zručnosti pri zužitkovaní odpadového papiera, z ktorého vyrábali vázy, košíky a rôzne iné predmety. Učili sa tiež piecť koláče, pripravovať rôzne šaláty.

To všetko sa zdá byť samozrejmé, ale pre ženy v obci to prinieslo novú formu vzťahov.

A čo sa zmenilo v jej živote zapojením do projektu? „Zmenil sa celkovo náhľad na život v spoločnosti. Získala som zodpovednosť voči týmto stretnutiam, ale aj voči komunite. Cítim potrebu šíriť získané informácie. Mnoho obyvateľov v obci sa mne aj mojím priateľkám posmievali, že pomáhame organizovať podujatia v obci ako napr. Deň Rómov, varili sme pre našich obyvateľov, aby sme ich vedeli patrične pohostiť gojami, marikľami a mäsom.

Stretávam sa často s nepochopením a závisťou, ktorá prevláda v rómskej komunite.

Mnoho Rómov by sa však malo zamyslieť nad sebou a zvážiť svoje konanie, pretože je mnoho útokov zo strany nerómov a nepochopenia. V našej komunite prevláda závisť a nejednotnosť, čo je smutné.“

19 Život v rómskej komunite nie je jednoduchý. „Podľa mňa by mala mať každá obec komunitné centrum, čo v našej obci chýba, aby naše deti a mládež mali priestor pre stretnutia. V obci chýba materská škôlka, ktorá je základom pre prípravu dieťaťa na vstup do základnej školy. Rómske deti neovládajú slovenský jazyk, čo hneď prvý predpoklad neúspechu v základnej škole. Máme veľa nelegálnych stavieb, ktoré považujem za potrebu legalizovať, aby ľudia odkázaní na dávky neprichádzali o príspevky na bývanie. Vtáčkovce sa mi páčia aj preto, že tu nemáme žiadnych zlodejov, neprispôsobivých, ktorí by sa nevedeli zaradiť do života.

Naši obyvatelia vedia hospodáriť aj z mála peňazí, ktoré dostanú z dávok hmotnej núdze. Mojím prianím, ak by som mohla niečo zmeniť, tak by som chcela zmeniť spolunažívanie Rómov a Nerómov v našej obci, aby sme sa vedeli navzájom pochopiť a tolerovať.“ Alžbeta má mnoho snov, ale jej najväčším snom je, aby jej synovia mali vysokoškolské vzdelanie, prácu, ale hlavne zdravie, ktoré je podľa nej na prvom mieste.

M ON I K A G Á B O R OVÁ : V O S A D E N I Č N E U TA J Í T E

Pochádza z obce Kecerovce na východe Slovenska, do Vtáčkoviec sa prisťahovala, keď som mala 18 rokov. „Vydala som sa a tak ako býva zvykom v rómskych, ale aj nerómskych rodinách nasledovala som svojho muža. Nevedela som do akej obce prichádzam, čo ma dosť prekvapilo bolo to, že v obci nebol nijaký obchod, že tu nie je materská škôlka, ľudia tu žili skromne a tak ako v každej osade každý vedel o tom druhom všetko, nedá sa tu nič utajiť. Rómske rodiny v osadách žijú stále podľa ich tradícii. Dnes už mám dve deti vo veku 18 a 13 rokov, mám svoje vlastné bývanie a tomuto životu v obci som sa prispôsobila. Vo svojom voľnom čase rada šijem, upratujem, čítam. Nezvyknem v osade navštevovať nikoho, pretože mám obavy z ohovárania, aj tak v osade nič neutajíte. Každý vie všetko o všetkom. Nemám žiadne vzdelanie, čo je asi príčinou, že sa nemôžem zamestnať.

Manžel má ukončené učňovské vzdelanie, no taktiež má problém zamestnať sa. Spolu s manželom sme poberateľmi dávok hmotnej núdze, zároveň vykonávame menšie obecné služby v obci, čím si navyšujeme dávku hmotnej núdze o aktivačný príspevok, no boli by sme radšej, ak by sme mali

trvalý pracovný pomer.“ Jej najväčším snom je zamestnať sa spolu s manželom. „Chcela by som pracovať s ním spolu na jednom mieste, no v neposlednom rade by som bola rada, aby moje deti mali vzdelanie, zdravie a prácu. Život v osade bez auta je neľahký a preto snívam niekedy aj o novom aute. V osade vládne veľká závisť a nenávisť, čo ma mrzí, pretože dosť sme utláčaní zo strany Nerómov. Je tu veľká diskriminácia, ktorú my ako Rómovia pociťujeme. Možno niekedy sa majorita spamätá a odstráni to, čo nás tak veľmi rozdeľuje a odlišuje. Určite to však nebude naša farba pleti. Snívam o lepšej budúcnosti pre naše deti, aby sa nemuseli potykať s problémami nezamestnanosti a nedostatku financií tak ako my. V našej obci nemáme materskú škôlku, ktorú by som tiež rada dopriala našim deťom.“ Život v obci pred realizáciu projektov bol podľa Moniky pustý, ale v čase, keď sa začala v obci terénna sociálna práca, obec akoby ožila aktivitami. „Terénnou sociálnou pracovníčkou v obci je Gabika Gáborová, ktorá pomáha všetkým obyvateľom v osade. Gabika pracuje s mládežou, tancujú spolu, spievajú, nacvičujú programy, v pod-

state robia to čo deti zaujíma. Aj my ženy sme Gabike pomáhali pri realizácii rôznych aktivít, ale nebolo to pravidelné. Oslovili sme Gabiku, či by sme sa nemohli aj my pravidelne stretávať, dostali sme prísľub, že sa pokúsi nájsť niečo aj pre nás, čo nás potešilo. Onedlho prišla, za nami zo slovami, že nás oslovila Zuzka Kumanová a mali by sa zapojiť do projektu. Radi sme to uvítali. Prostredníctvom týchto aktivít sme sa mnoho dozvedeli o Rómoch, o komunálnej politike a mnoho iného. Všetci sme si vedomí, že v osadách vládnu tradície a je ťažké zmeniť tento spôsob života, ale informácie, ktoré sme sa dozvedeli by k nám iným spôsobom nikto nepriniesol. Zuzka sa nám ihneď pri prvom stretnutí páčila, boli sme radi, že projekt sa bude realizovať v našej obci.“ Život v obci sa jej celkovo páči. „Len ma mrzí, že obyvatelia v obci nie sú jednotní, že jeden druhého si neváži. Vládne závisť v osade. Ak by Rómovia boli jednotní, možno by sme nemali toľko problémov ako ich máme dnes. V našej obci nemáme postavené chatrče, máme krásne murované domy, ale nemáme listy vlastníctva. Nevedela som, že ak si postavím dom, tak musím mať

20 listy vlastníctva od pozemku aj od parcely.

Ale dnes mám iný pohľad. Som si vedomá, že je to nevyhnutné,“ hovorí Monika.

Veľa sa dozvedela, dnes sa nepozerá na udalosti tak ako predtým. Vie, že nedokáže celkovo ovplyvniť rómske tradície, ktoré sa stále dodržiavajú v komunitách, ale aspoň sa naučila, že každá žena má svoju hodnotu a postavenie vo svojej rodine. „Máme pekné tradície ako sú svadba, krstenie, iné, ale aj tradície, ktoré by sa už mohli pozmeniť, napr. postavenie ženy, ktorá je predurčená starať sa o rodinu už od jej narodenia, žena sa nesmie starať o seba, nemá možnosť vzdelávať sa, nemala by nadväzovať žiadne kontakty a už vôbec nie s mužmi.

AMARE DŽUVĽA Žena, ktorá vedie takýto spôsob života, je týraná. V osade je neprípustné iné správanie ženy, inak sa stredobodom pozornosti a ohovárania. Komunitou je odmietaná a odsudzovaná. V našej obci sa pomaly začína situácia meniť, pretože ženy začínajú pracovať spolu s manželmi, aby si tak prilepšili finančnú situáciu. Považujem to za pozitívny krok odbúravaniu tradícii. Zatiaľ sa podarilo zamestnať v továrni trom manželským párom, no dúfam, že my budeme ďalšími.“ Monika bola vychovaná z domu, že ako žena sa musí postarať o svojho muža a deti, cítila za to akúsi zodpovednosť, ale dnes už vie, že aj muž nesie spoluzodpovednosť. „Aj

Rómske listy 8 / 2015 on sa musí postarať o mňa a o rodinu, ak by som bola chorá. To značí, že o rodinu sa musíme postarať spoločne. Vážim si svojho manžela, pretože stojí vždy naozaj pri mne.

Prostredníctvom aktivít som sa dozvedela veľa. Informácie, ktoré som získala, sú pre mňa veľmi užitočné.

V rámci projektu sme mali možnosť zúčastniť sa kladenia vencov k pamätníčku rómskeho holokaustu, bolo to veľmi pekné.

Zarazilo ma však, že vie o tom veľmi málo Rómov. V osade sme sa rozprávali s našimi obyvateľmi o rómskom holokauste, no málokto niečo o tejto udalosti vedel. My sme vďačné, pretože keď by nebolo tohto projektu, tak by sme tiež o ničom nevedeli.

G A B R I E L A G Á B O R OVÁ : P O S TAV E N I E Ž I E N S A P O S T U PN E M E N Í

Svoje detstvo som prežila vo veľkomeste v Košiciach spolu so svojimi dvoma mladšími súrodencami a rodičmi. Otec bol vojakom z povolania, mama pracovala v továrni ako krajčírka. Bývali sme v paneláku, medzi Nerómami. V tom čase som tak nepociťovala, že som Rómka, žili sme ako každá nerómska rodina. Vyrastala som v období komunizmu, ktorý mal svoje výhody, ale aj nevýhody. Všetci museli pracovať, ale zároveň a deti a mládež museli navštevovať základné školy či stredné školy. Po ukončení základnej školy som nastúpila na Strednú poľnohospodársku školu v Moldave nad Bodvou v odbore mechanizátor poľnohospodárskych strojov.

Nebola to profesia, s ktorou som sa stotožnila, ale štúdium som dokončila. Po ukončení som sa vydala, manžel pochádzal z neďalekej obce Vtáčkovce pri Košiciach. Je to výnimočný človek aj dodnes, nemenila by som ho ani dnes za žiadneho iného. Neskôr sa mi narodil syn, ale nedokázala som sa prispôsobiť životu v osade, a tak som sa vrátila so svojou rodinou do Košíc.

Bývali sme u mojich rodičov, neskôr sme získali svoj vlastný byt. Život v osade ma deprimoval, bolo to pre mňa niečo proti mojím zásadám.

Pre rodinu môjho manžela som bola toho času niečím neprijateľným. Priznám sa, mrzelo ma to. Po určitom čase však sme si našli k sebe cestu porozumenia a akceptovania sa. Život v tejto v osade sa v tom čase striktne riadil rómskymi tradíciami a práve to bola príčina prečo som z osady odišla. Nebol to život, ale tyrania. Obdivujem ženy, ktoré sa podriaďovali týmto tradíciám. Neskôr však prišiel čas, keď sme sa dostali do finančných ťažkostí, museli sme predať byt, v ktorom sme bývali. Odsťahovali sme sa s mojimi už dvoma deťmi do osady.

Bolo veľmi ťažké zvyknúť si na to, že nie ste v

meste. Stali sme sa stredobodom pozornosti, pretože sme boli inými než je táto komunita.

Nevedela som si veľmi dlho zvyknúť na tento spôsob života. Po určitom čase som však dostala možnosť pracovať na obecnom úrade v pracovnej pozícii administratívneho pracovníka. Túto ponuku som prijala. Od toho času som pracovala v obci, ale vždy len v rámci projektu. Nikdy tieto pracovné pomery nemali kontinuitu, čo ma mrzelo. Práve toto bolo akousi pohnútkou, aby som si navýšila svoju kvalifikáciu a tak trochu som dúfala, že nájdem stabilitu v pracovnom pomere. Začala som študovať na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce v Košiciach, v odbore sociálna práca. Po jej ukončení som získala titul, no nie stabilitu v zamestnaní. Moje zistenie spočívalo v tom, že nenájdem uplatnenie trvalého pracovného pomeru v obci, no napriek tomu som sa rozhodla zotrvať, ale už v pracovnej pozícii terénneho sociálneho pracovníka.

Nedokázala som sa zmieriť so situáciou, že by som mala zanechať túto komunitu bez pomoci.

Počas mojej práce na obci som zistila, že títo ľudia potrebujú pomoc, ktorú im ja nedokážem odmietnuť. Práve tu som našla zmysel mojej práce. Začala som pracovať s mládežou v aktivitách, organizovali sme rôzne podujatia. Prvý krát v obci v rámci TSP sme zrealizovali Deň úcty k starším, pretože im máme začo ďakovať, ale do toho času boli naši seniori nepovšimnutí, cítili sa menejcenní a nepotrební. Ľudia v obci ma začali vnímať ako niekoho, kto im vždy podá pomocnú ruku. Zorganizovali sme podujatie v Bardejovských kúpeľoch, vo Vysokých Tatrách a Spišskom Hrhove, čomu sa účastníci nesmierne potešili. Vďačím starostovi obce za jeho sponzorstvo.

Neskôr ma oslovila skupina žien, ktorá pre-

javila záujem o prácu v aktivitách, čo ma naozaj potešilo. Myslela som si, že rómska žena z osady stále uchováva tradície, ale mýlila som sa, pretože v tejto osade sa pomaly, ale isto postavenie žien zmení. Úlohu v obci pri tom zohral aj projekt pod názvom Občianska participácia rómskych žien v komunálnom živote. Projekt bol zameraný na podporu aktivizmu rómskych žien. V rámci tohto projektu sa zrealizovalo niekoľko vzdelávacích aktivít, ktoré sa konali v Herľanoch, v Košiciach, v Bratislave a v Bruseli. Do projektu bolo zapojených 6 lokalít, z čoho 4 lokality boli na východnom Slovensku a dve v nitrianskom kraji. Zapojené boli obce: Vtáčkovce, Kecerovce, Varhaňovce, Rankovce. V každej obci pôsobili dve koordinátorky projektu, ktoré zodpovedali za pravidelnosť stretnutí a samotné vzdelávanie.

Vzdelávacích aktivít sa zúčastňovali koordinátorky projektu, ktoré ďalej v rámci stretnutí so ženami šírili informácie. V obci sa konali semináre, prednášky a workshopy, ktorých sa pravidelne zúčastňovali ženy z osád. Vzdelávania boli zamerané na komunálnu politiku, o rodovej rovnosti o holokauste Rómov, o histórii Rómov a o násilí páchanom na ženách. Vykonávali sa aktivity s deťmi, organizovali sa rôzne podujatia ako napr. Deň Rómov vo Vtáčkovciach, ženy sa učili ručným zručnostiam, vyrábali sa výrobky z odpadového papiera a mnoho iných aktivít.

Postavenie rómskej ženy je dodnes ovplyvnené tradíciami, čo stavia ženu do neľahkej pozície.

Ako základ pomoci v osadách vnímam potrebu pôsobenia terénnej sociálnej práce. Je to jedna z foriem pomoci. Sociálna práca je veľmi náročná, no niekedy nedocenená, ale, ak ju niekto vykonáva s láskou určite nájde plody svojej práce. Úsmev a poďakovanie od klientov je pre mňa najväčším ocenením.

Rómske listy 8 / 2015 Dokončenie zo str. 4 udalosť v tejto doline bola známa aj Petrovi Sitarčíkovi zo Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Zohľadnenie tejto skutočnosti umožňuje vysvetliť publikovanú informáciu v monografii Ct. Nečasa, že popravy sa konali po dva dni, hoci v inom slede.

Rómovia i nerómovia sa pamätajú, ako nemeckí vojaci peši viedli rómske ženy a deti cez Čierny Balog hore Jergovskou dolinou. Velil im príslušník SS, bratislavský Nemec Kornel Liška, ktorého sa v Čiernom Balogu všetci veľmi báli. Je zaujímavé, že v roku 1968, keď sa K. Liška vrátil z emigrácie do Československa a bol vypočúvaný Štátnou bezpečnosťou, sa ho kňaz J. Poláček zastal a Lišku prepustili na slobodu.

P. Jilemnický zaznamenal okrem Kornela Lišku (jeho meno uvádza ako Lischka) aj meno ďalšieho SS-mana, „beštiu s rozťatým lícom“ Müllera, ktorý priamo vykonával popravy Rómov.

Približne v tom istom čase ako poprava zajatých olašských Rómov sa v Čiernom Balogu – miestnej časti Pusté (Pustô) odohrala aj druhá dramatická udalosť. Do tamojšej rómskej osady viackrát prišli gardisti (príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy), Rómov obvinili z krádeží, čo bola zámienka, aby ich mohli biť. Raz večer však prišli nemeckí vojaci, ľudí pobudili a nahnali do jedného dreveného domu, ktorý bol v dolnej časti osady, zaistili dvere, aby nemohli utiecť. Prineseným benzínom začali polievať a zapaľovať domy na hornom konci. Zapálili aj dom, do ktorého predtým Rómov zavreli.

SME RÓMOVIA Títo v ňom však v tej chvíli už neboli. Pri opise tejto udalosti Rómovia uvádzajú viacero variantov: Pavlína Dašková (nar. 1929) v nahrávke z roku 1992 uviedla, že byl tam jeden hodný Němec, ten Romy pustil ven. Řekl: „Utíkejte kam se dá.“ Podobne sa vyjadrila aj Gizela Harvanová: Jeden Nemec, bol ako Slovák, ten ich prepustil. Podľa ďalších informátorov bol nemecký vojak v skutočnosti Ukrajinec, Poliak, Slovák. V inej zaznamenanej výpovedi rómska žena (v tom čase mala 15 rokov) uviedla, že všetci Rómovia v Pustom mali byť zastrelení. Že vtedy prišiel jeden, ... že nie vystrieľať, ale všetko spáliť. On ich určite oklamal, bol Slovák. On nás vyviedol okolo Fajtov, Komov, cez humná, šopy, potok...

Skryli sme sa v stodole u Fajtov. Jedine Antónia Pustajová (nar. 1932) uviedla, že medzi ľuďmi zavretými v dome bol aj jej švagor, 18-ročný partizán Imrich Pustaj, ten vyrazil dvere a umožnil tak ľuďom utiecť.

Zaujímavý variant tejto udalosti zaznamenal krátko po skončení vojny Peter Jilemnický: do osady Pusté prišli traja vojaci, jeden bol Nemec a dvaja vlasovci, ktorí tvrdili, že ušli od vojska a chcú sa dostať k partizánom. Rómovia, ktorých ponúkli pálenkou, tejto provokácii uverili a priznali, že aj medzi nimi sú partizáni. Tejže noci vtrhli do osady vojaci, nahnali všetkých do jedného domu a osadu zapálili. Rómov vyslobodil strážny, ktorý jednoducho otvoril kolibu, pustil Cigánov bosých, v tenkých košieľočkách do mokrého snehu a pritom im strieľal ponad hlavy, kým sa nerozutekali po grúňoch. Podobné provokácie medzi Rómami, ktoré sa stali dôvodom pre masové

ŠKOLA V ČIERNOM BALOGU, V KTOREJ BOLI V NOVEMBRI 1944 VÄZNENÍ AJ RÓMOVIA

21 popravy, sa uskutočnili aj v iných lokalitách na Slovensku, napríklad v Tisovci.

Už sa nepodarí zistiť, kto bol oným dobrodincom, ktorý zachránil Rómov v Pustom pred strašnou smrťou. Dôležitejšie sú informácie, v ktorých sa zhodujú všetci Rómovia a potvrdzujú ich aj nerómski obyvatelia Čierneho Balogu. Pretože udalosť sa odohrala v noci, vyslobodení Rómovia sa v tme rozbehli do okolitých domov Baločanov. Nerómski obyvatelia im poskytli úkryt (ľudia nás pochytali) v humnách, šopách, pivniciach, kde boli popichaní ako myši.

Cez deň boli poschovávaní v úkrytoch, von vychádzali iba v noci. V jednom humne sa vtedy narodilo aj malé dievčatko (Pupurka).

Postupne, po jednom až dvoch týždňoch sa z Pustého nenápadne premiestňovali do iných častí Čierneho Balogu ku svojim príbuzným – do vzdialenejšieho Medveďova či Krámu. Niektorí sa u gádžov schovávali až do príchodu frontu. Dokonca, keď sa blížil front, partizáni evakuovali Rómov z časti Medveďov do hory, kde boli počas bojov ukrytí v jame. Tam sa vtedy narodilo dievčatko – Žofia Bartošová, o ktoré sa postarali sedliaci z dediny, takže frontové udalosti prežilo.

Publikácie vydané pred rokom 1989, ktoré opisujú Slovenské národné povstanie a následné represálie nemeckých okupačných vojsk, sa sústreďovali najmä na pôsobenie a utrpenie komunistov a partizánov, v minimálnej miere sa venovali iným skupinám obyvateľstva. Štátna ideológia sa premietla aj do pokryteckej terminológie: prenasledovaní Židia sú označovaní ako rasovo prenasledované osoby, či len rasovo prenasledovaní, pod týmto termínom sa však nerozumejú Rómovia. Títo sa spomínajú len v súvislosti s udalosťami v Čiernom Balogu, Tisovci, Dúbravách a Slatine, pričom sa opisované udalosti nedávajú do súvislosti s dôvodmi ich rasovej diskriminácie.

V prípade masovej vraždy 26 ľudí v Dubnici nad Váhom 23. februára 1945 dobová literatúra vôbec neuvádza, že išlo o Rómov.

V čom dopĺňajú spomienky balockých Rómov publikované informácie o dramatických udalostiach v Čiernom Balogu počas druhej svetovej vojny, prípadne v čom sa odlišujú? Predovšetkým spresňujú niektoré skutočnosti: zajatých Rómov identifikujú ako skupinu olašských Rómov, potvrdzujú, že títo boli držaní v miestnej škole minimálne po dobu dvoch týždňov. Dokladajú potravinovú pomoc miestnych Rómov

AMEN O ROMA

22 zajatým olašským Rómom a oceňujú obetavú pomoc katolíckeho kňaza Jozefa Poláčka. Spresňujú, že olašskí muži boli postrieľaní, ženy a deti za živa upálené. Informácie nerómskych obyvateľov obce upozornili na miesto ďalšej, doteraz v literatúre neuvádzanej mieste popravy Rómov – v doline Štrbavô.

Terénny výskum, rozhovory s rómskymi i nerómskymi obyvateľmi Čierneho Balogu priniesli i ďalšie, závažné informácie, ktoré nemôže poskytnúť historická literatúra, vychádzajúca najmä z archívnych prameňov.

Napriek tomu, že postoje majoritného obyvateľstva k Rómom boli v medzivojnovom období na Slovensku často poznačené utvrdzovaním vžitých etnických stereotypov a xenofóbnych postojov, umocňované protirómsky ladenými článkami v tlači, vzťahy medzi miestnym slovenským obyvateľstvom a Rómami v Čiernom Balogu boli už v tomto čase dobré. Rómovia chodili sedliakom pomáhať na pole (zemiaky kopať, jamy pod latríny kopali), mladé ženy chodili slúžiť (deti vartovali). Muži boli kováči, ženy tkali šnúrky, výrobky vymieňali najčastejšie za naturálie. Aktívne sa zúčastňovali náboženského života, sami Rómovia potvrdzujú – gadžovia si nás vážili (Ľubica Baranová). Nerómovia boli často kmotrami rómskym deťom. Je pochopiteľné, že v období vojnových udalostí sa im snažili pomôcť: napríklad, keď išli nemeckí vojaci dedinou, vopred ich na to upozornili a skryli vo svojich domoch. Nepochybne riskovali, keď po niekoľko týždňov ukrývali vo svojich domoch Rómov z Pustého, ktorým

Rómske listy 8 / 2015

PAMÄTNÍČEK ZAVRAŽDENÝM RÓMSKYM MUŽOM V DOLINE VYDROVO

sa podarilo uniknúť pred smrťou upálením.

Možnože práve tradične tolerantné spolužitie rómskeho a nerómskeho obyvateľstva v Čiernom Balogu bolo dôvodom, pre ktorý sa miestne zastupiteľstvo rozhodlo už v roku 1969 odhaliť pri osade Vydrovo zavraždeným Rómom pamätníček. Pravdepodobne ide o prvý pamätník na Slovensku, na ktorom je uvedené, že je venovaný práve rómskym obetiam: Na tomto mieste dňa / 14. 11. 1944 nemeckí fašisti / beštiálne zavraždili / občanov cigánskeho / pôvodu. / Česť ich pamiatke! Z iniciatívy Základnej organizácie Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov odhalili 15. júla 1999 nad osadou Jergov druhý pamätník zavraždeným Rómom. Text na mramorovej tabuli

PAMÄTNÍČEK ZAVRAŽDENÝM RÓMOM V JERGOVSKEJ DOLINE

Fotografie: Arne B. Mann, 2009

uvádza: Občania / Čierneho Balogu / venujú pamiatke upálených / rómskych občanov / 14. novembra 1944. Na druhej strane treba uviesť, že plynúci čas od tragických udalostí druhej svetovej vojny vplýva na postupné oslabovanie spomienok. Vypálenie rómskej osady v Pustom je vo vedomí miestnych Rómov stále živé. Keď som sa pokúšal doplniť získané informácie na miestnom obecnom úrade, oslovený pracovník o tejto udalosti nič nevedel. V mojej prítomnosti zatelefonoval svojmu otcovi, ktorý sa na vypálenie rómskej osady v Pustom pamätal...

Obdobie druhej svetovej vojny, realizovanie diskriminačnej politiky slovenského štátu negatívne zasiahlo do existujúcich interetnických vzťahov; na mnohých miestach sa z obcí vysídlení, či gardistami terorizovaní Rómovia dostali do spoločenskej izolácie.

Nová negatívna skúsenosť s „gádžami“ prehĺbila už existujúci pocit nedôvery, ku ktorému prispel aj ignorantský postoj spoločnosti v povojnových rokoch.

Jednu zo základných príčin negatívnych vzťahov medzi majoritou a rómskou minoritou v súčasnosti je nedostatok vzájomného poznania. A práve tam, kde absentuje objektívne poznanie, dostávajú priestor negatívne etnické stereotypy. Preto historický výskum doplnený o „ľudský rozmer“, ktorý sprostredkúvajú zaznamenané memoráty žijúcich pamätníkov, je dôležitý nielen pre samotných Rómov v procese ich pozitívnej sebaidentifikácie, ale jeho využitie je tiež dôležité pre celú spoločnosť v procese výchovy ku vzájomnej tolerancii a multikulturalizmu.

Rómske listy 8 / 2015

23

Otazníky kolem genetického výzkumu o Romech Mezinárodní tým vědců podporovaný společností National Geographic nedávno vydal studii významně prohlubující poznatky o historii evropských romských populací. Při této příležitosti, ale také vzhledem k množství mýtů spojených s tématem, je jistě na místě otázka: co o Romech doposud zjistil genetický výzkum?

Začít je bohužel nutno kritickou poznámkou.

Novější systematické přehledy (viz např. Kalaydieva a spol. nebo Iovita a Schurr) shodně konstatují, že proces odklonu od nejpůvodnějšího, otevřeně rasistického zaměření genetického výzkumu ve vztahu k Romům nebyl ještě donedávna úplně završen.

Většina zainteresovaných badatelů a badatelek totiž ještě v devadesátých letech minulého století dělala výzkum jednak spíše na Romech a pro neromy, než společně s Romy a pro všechny, jednak vycházela spíše z domněnek než z důkladné znalosti související historie a každodennosti. V důsledku toho se dlouhou dobu například vědělo mnohem méně o nedávných a současných genetických vztazích Romů s jinými zdejšími populacemi, než o exotickém indickém původu jejich dávných předků, a mnohem více o existenci vzácných genetických poruch u konkrétních romských rodin, než o jejich významu pro zdraví celých romských populací.

Ohlédneme-li se nicméně dnes spolu s autory kritických přehledů a novějších studií – v čele s citovanou studií týmu profesora Comase s Genografického konsorcia – je zjevné, že genetický výzkum může přinést a stále častěji přináší také informace využitelné pro vstřícnější porozumění situaci Romů v Evropě.

Pokud jde o romskou historii, genetické studie již před časem umožnily potvrdit nebo vyvrátit celou řadu klíčových hypotéz, přišly ale také s hypotézami novými. Už před Comasovým týmem tak například genetická data přesvědčivě podpořila lingvistický konsenzus o tom, že dávní předkové současných Romů přibližně před 1000 lety opustili Jižní Asii, nejpravděpodobněji Indii. Potomci těchto „proto-Romů“ se pak (po přechodu přes Persii a Arménii) natrvalo usídlili na Balkáně, odkud v dalších generacích postupně expandovali do celé Evropy.

Srovnávání genů mezi jednotlivými romskými skupinami souhlasí také s nejvýraznějšími jednotlivými migračními vlnami v rámci tohoto rozptylu, tak jak je postulovali historici a lingvisté: raná migrace do severní a západní Evropy, expanze v 17. a 18. století do Moldavska, Valašska a Maďarska a exodus olašských Romů z Rumunského království na přelomu 19. a 20. století po zrušení otroctví.

Dále bylo potvrzeno, že po celý čas od příchodu

do Evropy pochopitelně docházelo také k míšení předků současných Romů s místními neromskými populacemi, ačkoli v mnohem menší míře než bylo obvyklé v rámci místních neromských populací (což je důkazem jak biologické neabsolutnosti etnických hranic, tak výrazné dlouhodobé endogamie u Romů).

Citovaný výzkum Comasova týmu tento obrázek rozšiřuje a upřesňuje hned v několika směrech.

Prvotní odchod z Asie podle jeho zjištění představoval vyčlenění jednorázové, poměrně malé skupiny obyvatel, nejpravděpodobněji ze severozápadní Indie.

Přes takto doložený jednotný genetický původ, který mimochodem vyvrací populární teze o Romech jako pouhém pseudo-etniku vytvořeném z nejrůznějších nepříbuzných evropských outsiderů externími sociálními tlaky v novověku, však současné romské populace vykazují mezi sebou mnohem větší genetické rozdíly, než je běžné mezi jinými zdejšími etnickými skupinami (tj. např. mezi obyvatelstvy jednotlivých národních států).

Ke vzniku a udržování takovéto různorodosti podle zjištění Comase a spol. docházelo na jedné straně trvalými a početnými tzv. „efekty hrdla láhve“, kdy z Balkánu a dalších částí Evropy od počátku expandovaly především jen konkrétní specifické „zakladatelské skupiny“. Na straně druhé pak tím, že pokud jde o sňatky, většina nově vznikajících osídlení zároveň vždy zůstávala značně izolována jak od místních neromů, tak od jiných Romů (důkaz historie složité endogamní praxe i v rámci Romů). Pokud jde o genetickou izolaci od neromských populací, Comesův tým dále ukázal, že usazování neromů mezi Romy bývalo po celou dobu mnohem častější, než opačný scénář.

Další analýzy Comesova týmu ukazují, že genetické rozdíly v rámci konglomerátu „současných romských populací“ v protikladu k situaci typické pro jakékoli zdejší populace neromské kopíruje spíše deklarované rozdíly kulturní (tj. hlavně vymezení skupin odpovídající konkrétním migračním expanzím), než rozdíly prostorové určené nejrůznějšími geografickými a administrativními bariérami.

Všechna tato zjištění společně zároveň představují významný posun také ve vztahu k porozumění klinicky významným genetickým specifikům dosud zachyceným u současných romských populací v rámci biomedicínského bádání.

Pro necelou desítku zdravotně závažných mutací bylo dosud prokázáno, že jejich výskyt je mnohem běžnější u Romů než u neromů. Tyto dysfunkční genetické varianty těm svým nositelům a

nositelkám, u kterých se projeví (typicky pouze, byly-li zděděny současně od matky i otce), způsobují převážně onemocnění neurologické povahy. Tři z nich vznikly nejpravděpodobněji původně přímo v rámci romských populací a většina z nich je ve smyslu zvýšeného výskytu společná i vzdáleným romským skupinám napříč Evropou.

O dalších možných zdravotních rizicích vyplývajících ze současné genetické výbavy romských populací se zatím spíše jen spekuluje. Potvrzená dlouhodobá praxe „efektů hrdla láhve“ v kombinaci s endogamií teoreticky mohly vést ke zhoršeným předpokladům u současných Romů například ve vztahu ke kardiovaskulárním nebo metabolickým onemocněním. Každopádně však lze již dnes s jistotou říct, že pouhými rozdíly v genech nebude ani v budoucnu možné vysvětlit více než malou část stávajících dramatických rozdílů v zdravotním stavu mezi Romy a neromy (o rozdílech v kognitivních schopnostech již ani nemluvě: je velice nepravděpodobné, že by zde mohla existovat jakákoli vrozená odlišnost v danostech, pokud jde o schopnost poznáváni nebo učení se).

Jak naznačují již průřezové epidemiologické studie, ze kterých se o existenci těchto rozdílů přesněji dovídáme, a jak je tomu ostatně také v případě naprosté většiny již prozkoumaných sociálních rozdílů v zdraví, tyto nerovnosti představují mnohem spíše důsledky dramatických rozdílů v tom, čemu jsou romská a neromská těla zvnějšku vystavována v průběhu celého života.

Přínos studie Comasova týmu ve vztahu k uvedeným klinickým specifikům spočívá na jedné straně v tom, že potvrzuje předpokládané hypotézy o jejich vzniku a rozšíření (dávný společný původ Romů a reprodukční izolovanost od neromů). Zároveň ale také podtrhuje, že pokud mají být tato specifika do budoucna jakkoli prakticky podchycena (prevence a terapie), bude nevyhnutné postupovat více empiricky a interdisciplinárně, tj. vycházet spíše z dobré znalosti konkrétních sociálních uspořádání a preferencí u samotných zainteresovaných Romů, než z mimovolných analogií s jinými evropskými etniky (poměrně velká vnitřní sociální různorodost u Romů prokazatelně tvarovala také genetické rozdíly).

Andrej Belak, antropolog, působí na LF Univerzity P. J. Šafárika v Košicích REAKCIA V článku Andreje Belaka, antropologa působícího na Lékařské fakultě Univerzity P. J. Šafárika v Košicích s titulem Evropští Romové podle genetického výzkumu (vyšel na Romea. cz, 7. 12. 2015 ),

24 lze nalézt řadu úskalí, která mohou mít dalekosáhlý dopad na výzkumníky, vědce i studenty zabývající se tematikou Romů či romskou tematikou. V první řadě může mít tento článek nepříjemné vyznění pro Romy samotné, někdo je opět zkoumá z genetického hlediska a toto hledisko již prošlo jistým procesem v minulosti – posloužilo jako legitimizace politických kroků vůči romské minoritě.

V textu odkazuje na studie migrace, zdraví a genetiky Romů, ty jsou ovšem dostupné (zdarma či za poplatek) jen po přihlášení na server, na který jsou uloženy, čtenář se k nim tedy jednoduše nedostane.

Autor článku na úvod předestírá, že se nejedná o jeho vlastní výzkum, ale o výzkum vědce Davida Comase (fyzického antropologa, působícího na Univerzitě Pompeu Fabra v Barceloně) a kolektivu. Pokládá si otázku, co o Romech doposud zjistil genetický výzkum? A v počátku článku připomíná, že „v důsledku toho („že se ještě v devadesátých letech minulého století dělal výzkum jednak spíše na Romech a pro neromy, než společně s Romy a pro všechny“, pozn. aut.) se dlouhou dobu například vědělo mnohem méně o nedávných a současných genetických vztazích Romů s jinými zdejšími populacemi, než o exotickém indickém původu jejich dávných předků, a mnohem více o existenci vzácných genetických poruch u konkrétních romských rodin, než o jejich významu pro zdraví celých romských populací.“ Dále v článku Belak píše „že genetický výzkum může přinést a stále častěji přináší také informace využitelné pro vstřícnější porozumění situaci Romů v Evropě“ a že „však současné romské populace vykazují mezi sebou mnohem větší genetické rozdíly, než je běžné mezi jinými zdejšími etnickými skupinami (tj. např. mezi obyvatelstvy jednotlivých národních států)“ Zde lze spatřit velmi problematickou polarizaci romská populace – obyvatelstvo národních států, co je romská populace a co je národní stát? Ano, existuje princip tzv. přidělené identity (majorita označuje minoritu na základě sebou ustanovených kritérií) a přiznané identity (Rom se hlásí ke své minoritní identitě vlastní deklarací), zde autor pracuje s přidělenou identitou. Můžu se navíc ze sociologického hlediska ptát – co je romská populace? Jaké má charakteristiky? Je Rom obyvatel, který se označí za Čecha či Slováka? Nebo se řídíme vnějšími znaky?

Dále autor představuje koncept výzkumu zdravotně závažných genetických mutací u Romů a u neromů, ovšem není jasné, jaká/jaké konkrétní studie tento fenomén dokládají:

Rómske listy 8 / 2015 „Pro necelou desítku zdravotně závažných mutací bylo dosud prokázáno, že jejich výskyt je mnohem běžnější u Romů než u neromů. Tyto dysfunkční genetické varianty těm svým nositelům a nositelkám, u kterých se projeví (typicky pouze, byly-li zděděny současně od matky i otce), způsobují převážně onemocnění neurologické povahy. Tři z nich vznikly nejpravděpodobněji původně přímo v rámci romských populací a většina z nich je ve smyslu zvýšeného výskytu společná i vzdáleným romským skupinám napříč Evropou.“ a „Potvrzená dlouhodobá praxe „efektů hrdla láhve“ v kombinaci s endogamií teoreticky mohly vést ke zhoršeným předpokladům u současných Romů například ve vztahu ke kardiovaskulárním nebo metabolickým onemocněním. Každopádně však lze již dnes s jistotou říct, že pouhými rozdíly v genech nebude ani v budoucnu možné vysvětlit více než malou část stávajících dramatických rozdílů v zdravotním stavu mezi Romy a neromy (o rozdílech v kognitivních schopnostech již ani nemluvě: je velice nepravděpodobné, že by zde mohla existovat jakákoli vrozená odlišnost v danostech, pokud jde o schopnost poznávání nebo učení se).“ Výskyt zdravotně závažných mutací je mnohem běžnější u Romů než u neromů, zhoršené předpoklady u současných Romů například ve vztahu ke kardiovaskulárním nebo metabolickým onemocněním a dramatické rozdíly ve zdravotním stavu mezi Romy a neromy jsou dílčími zjištěními, potvrzenými dlouhodobou praxí, která opět legitimizuje jejich validitu, chcete- li platnost.

Jak lze ovšem tvrdit, že jsou zdravotně závažné mutace příznačnější právě pro Romy? A pro jaké Romy konkrétně? Pro Romy, žijící ve velkoměstě, sociální segregaci či osadě? A o jaké mutace jde?

Co znamená pojem dramatické rozdíly? A jakou přesně populaci zkoumáme?

V předposledním odstavci autor shrnuje po představení dílčích zjištění epidemiologických studií koncept nerovnosti mezi Romy a neromy v otázce zdraví, znovu není jasné, jestli jde o jeho vlastní tvrzení či o tvrzení z uváděných studií: „(…) a jak je tomu ostatně také v případě naprosté většiny již prozkoumaných sociálních rozdílů v zdraví, tyto nerovnosti představují mnohem spíše důsledky dramatických rozdílů v tom, čemu jsou romská a neromská těla zvnějšku vystavována v průběhu celého života.“ Zde se lze zeptat, co je to naprostá většina?

A jaký význam nesou pojmy romské a neromské tělo? Popsal by autor koncept nerovnosti v Anglii stejným způsobem, mluvil by o britských a pol-

ských tělech? Či v USA o amerických a afroamerických tělech? Nebo zde naopak Andrej Belak tvrdí, jak moc jsou důležité sociální a jiné kontexty: že nejde o to, jak se Romové oproti neromům o svá těla starají apod., ale čemu jsou v důsledku životních/strukturálních podmínek vystavena?

To není z textu jasné.

Vraťme se zpět na začátek a pozastavme se nad citací o vedení výzkumu o Romech: „že se ještě v devadesátých letech minulého století dělal výzkum jednak spíše na Romech a pro neromy, než společně s Romy a pro všechny“.

Toto vymezení zní jako vymezení se nad přístupem minulosti a provoláním podpory současného procesu výzkumu. Ovšem při pohledu na odkazovaný záměr National Geographic, pod jejíž hlavičkou se celý autorem popisovaný genetický výzkum, uskutečnil, se namísto pocitu vyrovnání se s dědictvím fyzické/biologické antropologie vkrádají spíše rozpačité pochybnosti.

Cílem celého projektu National Geographic je prozkoumat dosud skrytou historii, která byla doslova vepsána do našich genů – do naší biologické výbavy – od prvních lidí po současnost. Zajímavé přitom je, že cílovými skupinami výzkumů jsou „indigenous and traditional peoples“, jejichž komunitám má projekt sloužit ke konzervaci a revitalizaci. Na pozadí tzv. genografického projektu stojí předpoklad, že „původní“, „tradiční“ skupiny obyvatel mají z nějakého důvodu blíže k prvním lidem. Jinak řečeno, Romové, jež dle výzkumu spojuje skrytá biologická podstata, jsou původnější, autentičtější než etničtí Češi či Slováci, jejichž genofond a geneticky podmíněné nemoci National Geographic nezajímá.

Nabízí se tu otázka, jak dalece se fyzická antropologie změnila od doby, kdy například Césare Lombroso považoval zločince za jedince stojící na nižším stupni vývoje lidstva, tj. vedle „domorodců“, „černochů“, žen, dětí a dalších skupin obyvatel. V takto popsaném poli se autorem nastíněný výzkum romských populací a jejích genetické výbavy odehrával.

Ptáme se tedy, zda není tento přístup spíše krokem zpět? Kde je popis dopadu sociálních, strukturálních a pracovních podmínek na zdraví? Kde je zmínka o lékařské dostupnosti a rasové diskriminaci? Kde je sociální ukotvení určitých romských skupin? Nechceme z principu kritizovat, pouze nám není jasné, jak má být daný příspěvek v podobě výzkumu chápán? Ptáme se proto, abychom se zbavili výše zmíněných rozpačitých pochybností.

Pavel Baloun, doktorand Antropologie na FHS UK a Barbora Matysová, studentka Sociologie na FF UK Prevzaté z www.romea.cz.