Nota bene 140 február 2013 by Proti prudu

da a jcu

Zá 6 zr pr po e ačn e lo u pr vi r é d e c

ie ťa

DVOJKA

február

140 / 2013

miesto pre číslo preukazu predajcu

kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40 polovica pre predajcu

nástenka pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

05.01. 2013 09:38 Pozdravujem týmto spôsobom milú pani číslo 55 zo Žiliny. Chcem, aby vedela, že sa za ňu modlím a žehnám jej. Keď som si od nej kupovala časopis, intenzívne som vnímala, ako ju nebeský Otec má rád. Povzbudzujem ju, aby sa nevzdávala. Jej život má veľký význam a je veľmi vzácny. 06.01. 07:10 Na Silvestra som otvorila knihu Zázračné dieťa a už som sa od nej neodtrhla. Skláňam sa v hlbokej úcte pred autorkou a teším sa na ďalšie literárne počiny z jej pera. Jej predajné miesto – križovatka Patrónka v Bratislave – sa stalo pre mňa posvätným miestom. Kveta Fedorová 07.01. 15:04 Bravo, Jela. Knižka Zázračné dieťa je vynikajúca! Jela je nielen milá predajkyňa, ale aj výborná autorka. Knihu odporúčam a teším sa na ďalšiu. Jana

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

nota bene 140

08.01. 2013 12:48 Pozdravujem pána predajcu s číslom 2082. Veľmi obdivujem ako dôstojne a vždy s dobrou náladou vykonáva svoju prácu – predaj Nota bene pri Hodžovom námestí v Bratislave. Ja nevydržím toľko sedieť v teple, čo on stáť v zime. Je mi vzorom vytrvalosti a nepoddajnosti. Stála čitateľka a domovkyňa 09.01. 2013 10:43 Dobrý deň. Chcela by som pozdraviť predajcu číslo 1782, ktorý predáva pred Cubiconom v BA. Je veľmi milý, príjemný, nevtiera sa. Rada si od neho každý mesiac kúpim časopis, prehodíme spolu pár slov. Takisto by som chcela upozorniť na falošných predajcov na Hlavnej stanici v BA. Len obťažujú ľudí so staršími číslami Nota bene vytiahnutými zo smetiaka... Hanba im! Bojkotujte ich – pretrhnite časopis na polovicu, keď ho vyhadzujete. Veľa zdaru. Júlia 10.01. 2013 13:40 Nota bene je suverénne najlepší slovenský časopis. A s takým predajcom, ako je pán s číslom 631 na Mýtnej pred Slovenským rozhlasom, máte byť naozaj na čo hrdí. Andrea

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI

4 ROZHOVOR

16.1. 2013 20:52 S predajcom pred Hypernovou Bardejov som prehodil pár slov. Po kúpe časopisu poďakoval a poprial všetko dobré. Vycítil som, že je to dobrý človek. Neviem, prečo je v situácii, v akej je, ale prajem mu len to najlepšie. Matúš

FANTASTIKUŠ, ŠŤAVNATÉ

Pocta dvojkám

Nechajte nám aj vy odkaz na www.facebook.com/casopisnotabene.

Dobrý deň vám. Chcem sa poďakovať za super rozhovor s pani Laurou Pnacek-Haasovou o nenásilnej komunikácii, ktorý ste uverejnili v Nota Bene. Veľmi ma potešil a inšpiroval! Prajem vám všetko dobré počas celého nasledujúceho roka! Silvia

Prísť na návštevu k priateľom je fajn. Robiť pri tom rozhovor o ich pomerne dlhom manželstve je bonus navyše. Usádzame sa v príjemnom byte. Našimi hostiteľmi sú Natália a Juraj Kušnierikovci.

Chcem sa pridať a poďakovať za články v decembrovom Nota bene, a to za rozhovor s pani Laurou Pnacek, a tiež ma veľmi zaujal článok Karim, netradičný sprievodca. Čítala som tiež knihu Zázračné dieťa. Po troch dňoch mi bolo ľúto, že som ju už prečítala. Držím veľmi palce pani Jele a tešíme sa na ďalšiu knihu. Ďakujem tiež Nota bene, že podporuje takýchto ľudí. Veľa síl do nového roku prajem. Miša

Dvojičky odjakživa priťahujú pozornosť. Dnes sa ich rodí viac než kedykoľvek predtým, no len malé percento z nich tvoria tie najzvláštnejšie – identické. Spája ich aj niečo iné ako fyzická podoba?

veda BUDEME NESMRTEĽNÍ?

dvojka Lucia: Sana je dobrá spätná väzba

Skôr než nám implantujú nový sval, vyrobený z našich buniek, poriadne ho rozcvičia v peci. Nie je to fikcia, ale reálny postup na výrobu rezervných ľudských dielov.

Človek a pes. Dvojica, ktorú pred tisíckami rokov spojilo priateľstvo. Tak ako Luciu Piussi, spisovateľku a speváčku kapely Živé kvety a jej psa Sanu, s ktorým ju často stretáme pri Nota bene.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopis na určených predajných miestach, najmä na mieste pridelenom predajcovi a uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

26 KULTÚRA

PÚTNIK DVAJA AUTORI, JEDNA KNIHA PUZzLE Z OBLOHY

K ó d e x KUPUJ Ú CE H O

Pomáhame slabým aj silným

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

zostavil Peter Patrónsky

Dvojky sú všade okolo nás. Dvojičky, dvojhlasy, dvojnásobné matky, dvojkári, ale aj dvojtvárni ľudia. Väčšinou sa dá vybrať z minimálne dvoch možností: ten podivín, ktorý sa v parku obchytkáva je: za a) fyzický básnik, za b) úchylák. Keď dostaneš vynadané od človeka, ktorému si sa snažil pomôcť, môžeš sa rozhodnúť, že je to: za a) esencia čistého humoru, alebo za b) smrteľne vážna vec. Salieri a iné dvojky v histórii nám ukazujú, že na rozdiel od jednotky, máva dvojka horkú príchuť. Ale nezabudnime, že každá minca má dve strany. Napríklad druhorodené deti, ktoré sa v detstve cítili prehliadané, si v živote poradia lepšie ako ich starší a mladší súrodenci. Svet je tiež plný dvojíc. Rozťahujú sa po svete a úspešne tyranizujú duše singlov svojím domnele harmonickým životom. Napriek tomu usporiadané dvojice nájdeme skôr v matematike. Usporiadaná dvojica prvkov množiny má jasne určené, ktorý z nich je na prvom a ktorý na druhom mieste. Možnože práve strkanice o prvé miesto môžu za to, že je v ľudskom svete tých usporiadaných dvojíc tak málo. Neviem. Je len smutné, že sú medzi nami ľudia, ktorí často zažívajú, že sú akísi druhoradí občania. Zažili to ľudia bez domova aj mnohí Rómovia. Tí druhí, tí „kvázilepší“ im občas dávajú najavo, že sú čosi menej. Myslím, že za potrebou vyvyšovať sa stojí tiež tá čudesná túžba v človeku byť jednotkou na piedestáli. Lance Armstrong si na piedestáli pohovel dosť dlho. Ako sa ukázalo, nie až tak zaslúžene. Ale nie o tom chcem. Kdeže sú všetky dvojky Tour de France, ktoré sa nazbierali počas siedmich rokov, kedy Armstrong okupoval miesto víťaza? Vzdajme poctu všetkým, ktorým sa odoprel slastný moment absolútneho víťazstva. Malilinká spravodlivosť nech je zadosťučinená a nech je oslávený trojnásobný víťaz Jan Ullrich, ale aj Alex Zülle, Joseba Beloki, Andreas Klöden a Ivan Basso! Na záver tu máme citát Einsteina, ktorý síce trápil svoju ženu, ale inak to bol vynikajúci vedec: „Ak posudzuješ rybu podľa toho, ako vie vyliezť na strom, celý život strávi v pocite, že je beznádejne hlúpa.“ Sandra Tordová šéfredaktorka

Fotografia na obálke: Šimko Košík

PARTNERI PROJEKTU

editoriál

TÉMA DVAJA S JEDNOU TVÁROU

vaše listy

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené čislom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

z obsahu

2013 február

Literatúra sa zvykne označovať za umenie samoty. Mnoho umeleckých dvojíc však tvorilo spoločne. Často platilo, že čím odlišnejší autori, tým lepšie diela.

Zo zvyškov lietadiel zostrelených nad Slovenskom za 2. svetovej vojny a z rozprávania pamätníkov skladá pár nadšencov príbehy letcov, ktorí cez vojnu prežili haváriu svojich lietadiel.

P. S.: Za preklad článku „Útulky ako riešenie nestačia“ z januárového čísla ďakujeme Janke a Stanke Judinyovým.

V ďalšom čísle s témou ROVNOVÁHA nájdete: Vegáni v Oblude

Pouličné časopisy idú s dobou

Stovka Dominika Tatarku

Vyskúšajte Vegánsky večer Klubu Intergalaktická Obluda! Doneste pochúťku pripravenú bez živočíšnych látok a môžete hodovať až do prasknutia.

Pouličné časopisy pomáhajú ľuďom bez domova vyše 20 rokov a fungujú v 40 krajinách. V UK a USA sa koncom minulého roka rozbehol pilotný projekt digitálneho vydania.

Už ako zaslúžilý umelec vystúpil z Komunistickej strany a podpísal Chartu 77. Spisovateľ Dominik Tatarka by sa 14. marca dožil sto rokov.

rozhovor

text: jana michalová, zuzana mojžišová | foto: alan hyža

nota bene 140

2013 február

oživovať. Je to zopár jednoduchých vecí, ako o nich hovorí Gary Chapman. Pomôžeš mi upratať – to je čin lásky, druhou vecou je pochvala, ocenenie, rozdávanie dotykov a darčekov, a napokon intenzívny vzťah: Idem s tebou na prechádzku a ty ma držíš za ruku, sme tu jeden pre druhého. Juraj: Natália, veľmi oceňujem, že si toto v našom spoločnom živote vzdala a z prechádzok po lese ma vynechávaš. A čo vaše očakávania? Natália: No veď. Dlho som mala očakávanie, že povysáva aj niekto iný ako ja. Juraj: Ale ja vysávam! Natália: A máme to tu. Ona má pocit, že jej nikto nepomáha, on si myslí, že pomáha až-až. Juraj: Ale ja naozaj vysávam. V poslednom čase je po piatkovej hektike sobota deň, keď som dlho v posteli, tam si čítam, pijem kávu. Natália odíde – v poslednej dobe do kaviarne v Artfore. Keď ma už bolí chrbát z vylihovania v posteli, vstanem. Som v byte sám, a tak povysávam, umyjem dlážku, dokonca aj šporák občas umyjem, pustím práčku, zavesím bielizeň a zapnem oheň pod hrncom. Aké to je byť manželkou Juraja Kušnierika? Natália: Fantastikuš, šťavnaté. Je tam pocit istoty a naozaj som rada, že nemusím riešiť nejaké avantúry.

NÁJSŤ ODVAHU USTÚPIŤ JE PROCES. OBČAS SA PRITOM NASMEJEME.

FANTASTIKUŠ, ŠŤAVNATÉ Navštíviť priateľov Natáliu a Juraja Kušnierikovcov je vždy fajn. Robiť pri tom rozhovor o ich pomerne dlhom manželstve, je bonus navyše. Ako dlho ste manželia? Juraj: Dvadsaťtri rokov. Natália: Žeby? To je nejako dlho, nie? Juraj: No, áno... Ako ste sa zoznámili? Natália: Mali sme spoločných známych, moja spolužiačka z etnografie bola tvoja priateľka už z detstva, však? Juraj: Ja som ťa vnímal ako herečku Divadla spod Kobyly, rôzne sme na seba narážali, občas si sa vyskytla na akciách, kde som bol aj ja. Bratislava vtedy bola menšia a ľudia podobného razenia na seba skôr či neskôr natrafili. Ale asi platí,

že náš vzťah sa začal v Žiline. Bol som na vojne v Ostrave, a keď som dostal opušťák, šiel som do Žiliny k našim spoločným priateľom. Tam som stretol Natáliu, ktorá robila v Predmieri diplomovku o ľudovom bábkovom divadle. Vtedy som si uvedomil, že Natália je dobrý človek. Natália: Potom sme tých priateľov sťahovali do Bratislavy a bolo to. Hovorí sa, že manželstvo je niekedy ťažká práca. Juraj: Chvalabohu, za celé tie roky sme veľkú krízu nemali. Hoci napätia či neporozumenia boli. Natália: Ale nikdy to dlho netrvalo.

Čo vám pomáha v časoch napätí? Juraj: V príručkách sa píše, že komunikácia. Aj v skutočnosti je to tak. Natália: Ja som sa naučila niektoré veci neriešiť, nebyť stále za tetu dokonalú, ktorej stačí, keď ty vykonáš, čo ona povie. Nemysli si, presne viem, kedy ti idem na nervy! Juraj: A ja tebe. Natália: Mohla by som štekať, plakať, rečniť, ale môžem aj porozmýšľať, prečo mu idem na nervy a prečo on mne. Keď sa dvaja ľudia zamilujú, nastane medzi nimi zázračná súhra, ktorá sa v bežnej životnej prevádzke začne vytrácať. Na to, aby vzťah držal pokope, je treba ho

Natália, ty si nesmierne aktívny človek. Nikdy ste neriešili, že by si ako žena mala ostať doma a starať sa o domácnosť? Natália: My sme si nikdy nebránili v nejakých prácach. Naopak. Juraj: Za tých 23 rokov sa striedali obdobia, keď som ja zarábal viac, ale častejšie to bolo naopak, a ja viem, že u niektorých párov to je, ako keby si dal do dobrého jedla otravu. Bolo obdobie, keď som veľa cestoval a viac zarábal. Vtedy som pracoval v Stredoeurópskej nadácii. Potom Natália začala robiť v PDCS a neskôr vo FBE, ja som v tom čase robil v Artfore a zárobkový pomer sa vymenil. Robím však veci, ktoré ma úplne bavia – môžem povedať, že moja práca v .týždni je dream job. To, čo robí Natália, je často únavné, chce to veľa mentálnej investície a stresu, a potom je to slušne zaplatené – a ja mám k tomu úctu. Natália: Pamätám si, keď bola dcéra Lenka malá a Juraj prichádzal večer úplne nadšený z práce. Bála som sa tej izolácie. Pomohlo mi, že som začala robiť niečo pre Slobodnú Európu, potom v Galérii X projekt výtvarníkov s mentálne postihnutými. Lenku som nosila všade so sebou. V roku 1996 som začala robiť v treťom sektore, v PDCS, a o sedem rokov pre biznis sféru. Ale vieš si užívať aj oddych a ničnerobenie... Juraj: Presne. Tie tvoje výlety do Mosonmagyaróvár – tam by som v živote nešiel.

Natália: Ale na Islande ti kúpanie v teplej vode nevadí. Juraj: Na Islande moja návšteva plavárne trvá 30 minút. Ale celý deň v teplej vode? Natália: A máme to tu znova. Takto sa môžeme donekonečna naťahovať a biť sa za tú svoju pravdu, alebo sa môžeme stopnúť a porozmýšľať, ako sa to dá urobiť win-win (obaja zvíťazia, pozn. redakcie). Myslím, že my dvaja sme majstri v dohadovaní sa o technických otázkach, ktoré je treba v spoločnom živote vyriešiť – kto, kde, kedy... Ale nájsť súhru alebo odvahu ustúpiť v maličkostiach, to je stály proces. Občas sa pri tom nasmejeme... Čo z toho, čo Natália robí, si ceníš? Juraj: Lena sa narodila v septembri a v novembri bola vernisáž výstavy, ktorú si s Martinom Knutom robila v Bibiane. Kočíkoval som dcéru okolo Bibiany a podal som ti ju tesne po tých slávnostných rečiach, aby si ju nakojila. A skvelé boli aj tie rómske projekty, ktoré si robila. Pred časom si zase prišla s tým, že by si chcela mať kaviareň. Začala si na festivale Pohoda a pred rokom v Artfore. Strašne obdivujem tvoju proaktívnosť. Keď v niečom vidíš zmysel, tak to skúsiš urobiť. A ešte jedna vec: Najmä v posledných rokoch mi došlo, že

„Čím dlhšie manželstvo, tým viac rozmerov lásky objavíš.“ Natália prejavuje veľké dobro v starostlivosti o starých ľudí. A je v tom vytrvalá a verná. Dáva tomu nielen čas, ale aj srdce. To je obrovská vec. A ty Natália, čo si vážiš na Jurajovi? Natália: Nehádaš sa so mnou len preto, aby si dokázal, že máš pravdu. Juraj: … No lebo ju mám... Natália: Nemáš, ale nevadí. Prečo sa ľudia rozvádzajú? Juraj: Na to nepoznám odpoveď. Život a srdce človeka sú nesmierne komplikované a ani vlastnému srdcu celkom nerozumieme. Stať sa môže všetko. Natália: Fungujúce manželstvo je tak trochu zázrak a veľká milosť. Hrá viera v stabilite manželstva nejakú rolu? Juraj: Divné by bolo, keby nehrala. Ale neviem presne, aká je to rola. Pán Boh je s človekom aj vtedy, keď je človek sám, aj keď sa rozchádza. Poznáme ľudí, ktorí mali hlbokú vieru a udialo sa im to. Tak si nemyslím, že v tom je nejaká priama úmera. Má manželstvo nejaké výhody? Juraj: Len výhody! V manželstve sa deje láska. Čím dlhšie trvá, tým viac jej rozmerov člo-

vek môže objaviť. Aj kamarátstvo je druh lásky, aj krátkodobý vzťah, kde dochádza k fyzickému splynutiu, ale niečo podstatné tam chýba, nie sú tam všetky rozmery lásky. V manželstve možno zažiť lásku vo všetkých jej podobách. Je to milosť, šťastie, keď vzťah môže trvať dlhšie, lebo potom si môžeš uvedomiť, ako zreje. Je to ako tajomstvo harmónie v hudbe. V istej konštelácii tóny vytvárajú harmóniu. Keď sa príliš priblížia, tak sú jediným tónom. Harmónia chýba. Ale keď sa vzdialia príliš, je tam disharmónia, neznesiteľné napätie, až sa tie tóny dajú vnímať už len každý osve. Potom už necítiš melódiu, len jednotlivé tóny. V manželstve dvaja vytvárajú vzťah. Miera, akou sa priblížia a udržia harmóniu, to je to tajomstvo. Takže neustále ladenie a hľadanie správnej miery blízkosti... Natália: A je to aj rozhodnutie. Ak chcem žiť vo vzťahu – v jednom vzťahu, tak už nehľadám inde, neporovnávam a beriem aj to, čo občas nie je príjemné či úžasné. Juraj: V prvom období manželstva ľudia časti vnímajú splynutie ako ideálny stav. Časom sa to zmení, pokiaľ sa jeden neskryje do tieňa toho druhého alebo sa nestane jeho otrokom. Vybavuje sa mi nejedna situácia, ako na medzinárodných konferenciách predstavujú hlavného rečníka, a potom i jeho manželku, ktorá v poslednom rade vyšíva dečku. Neviem, možno tie ženy boli šťastné, ale tá moja by v tejto pozícii šťastná nebola. A mne by sa to ani nepáčilo. Mne sa viac páči vyrovnanejší vzťah. Dnes budem vyšívať ja a zajtra ty. Ako kedysi povedala Natalka: Najradšej som sama doma, ale viem, že prídete. Povedali by ste o svojom manželstve, že je dobré? Natália: Zlepšuje sa to. Ale aj tak je to zázrak. Juraj: Hlasuju pro mír a lásku.

Natália Kušnieriková (1964) vyštudovala etnografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracovala v Slovenskom národnom múzeu, neskôr ako projektová manažérka a trénerka Partners for Democratic Change a spolupracovala so Slobodnou Európou. Dnes pracuje ako trénerka a konzultantka pre spoločnosť FBE. Okrem toho sa venuje kaviarni v bratislavskom Artfore.

Juraj Kušnierik (1964) vyštudoval elektrotechnickú fakultu v Bratislave. Patrí medzi zakladateľov kníhkupeckej siete Artforum. So Štefanom Hríbom dlho pripravoval diskusnú reláciu Pod lampou. Dnes je zástupcom šéfredaktora týždenníka .týždeň, kde sa venuje kultúre. Na Rádiu_FM má autorskú reláciu Slová_FM, píše stĺpčeky do Lidových novín a miluje Island, o ktorom napísal knihu Hudba ostrova.

TÉMA

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 140

DVOJIČKY SÚ AKO DOBRE ZLADENÍ MANŽELIA

DVAJA S JEDNOU TVÁROU Dvojičky odjakživa priťahujú pozornosť. Dnes sa ich rodí viac než kedykoľvek predtým, no len malé percento z nich tvoria tie najzvláštnejšie – identické. Spája ich aj niečo iné ako fyzická podoba? Všimli ste si, ako ľudia pookrejú, keď stretnú identické dvojičky? „Zvykol som si na to, že sa za nami na ulici otočia. Už to vo mne nevyvoláva žiadne reakcie,“ hovorí Michal, ktorého si podchvíľou mýlia s dvojčaťom Ondrejom. „Zakaždým je z toho zábavná historka. Už na mňa trúbilo okoloidúce auto, a keď som niekoho nespoznal, považovali ma za namysleného. Dokonca ma presviedčali, že mám v Bratislave dvojníka. Ak sa ponáhľam alebo nemám náladu na vysvetľovanie, zahrám sa na brata: slušne odzdravím, prehodím pár viet. Je to jednoduchšie a rýchlejšie.“ V kočovných kmeňoch považovali narodenie dvojičiek za zlé znamenie – predzvesť pohrôm a nedostatku potravy. Primitívne spoločenstvá si nemohli dovoliť priveľa slabých, zraniteľných členov, preto takýchto novorodencov často hneď zabili. Vo vyspelých kultúrach mali úplne iné postavenie. Aspoň

podľa mýtov, ktoré ich vykresľujú ako sláv- hviezdy, ktoré navždy spojil v súhvezdí Blížencov. nych bojovníkov, budovateľov, liečiteľov, po- „Ondrej sa skôr snažil chránil mňa, lebo je o pol tomkov panovníkov a bohov. hodinu starší, čo mi každé narodeniny nezabudne pripomenúť,“ spomína Michal na dobSúperi a blíženci rodružné detstvo s bratom. „Vina za akúkoľvek Vznešený pôvod však neprospieval súrodeneckej nezbednosť skončila na oboch. Každý si nás láske. Viacerí bájni bratia bojovali o postavenie ľahko zapamätal, tak nás vždy nachytali ako prvorodeného, ktorý dedil moc a bohatstvo rodu. prvých. Boli sme veľmi živé deti a každú chvíľu Biblickí bratia Ezau s Jákobom súperili už v matki- sme niečo vyviedli, no keď sa to prevalilo, stáli nom lone a ani neskôr spolu nevychádzali lepšie. sme pevne jeden pri druhom. Aj tak sme na tom V slabej chvíli Ezau vymenil výsady staršieho za obyčajne mali zásluhu obaja. Ak sme to prehnamisu šošovice. Definitívne prehral, keď ho Jákob li a mal prísť trest, neomylne sme utekali každý trikom pripravil o otcovo požehnanie. na opačnú stranu, takže sa vždy aspoň jeden zaCastor a Pollux naopak držali pri sebe. Možno chránil,“ dodáva s úsmevom. aj preto, že mali rozdielnych otcov – svetského kráľa a vládcu Olympu. Dvojčatá spojili svoje sily Pite mlieko, roďte dvojičky proti iným a vypracovali sa na slávnych dórskych Až dve tretiny všetkých dvojičiek tvoria othrdinov. Žili šťastne až do Castorovej smrti. Ne- covské alebo dvojvaječné, ktoré vznikajú smrteľný Pollux za ním toľko smútil, až to rozcí- spojením dvoch vajíčok s dvoma spermiami. tilo jeho otca Dia a tak povolil bratom byť kaž- Výsledkom je pár dievčat, chlapcov alebo dý druhý deň spolu. V inej verzii ich premenil na zmiešaný pár, ktorý sa fyzicky nijako zvlášť

2013 február

nelíši od bežných súrodencov – majú 50 per- Rozumejú si aj bez slov cent rovnakých génov a môžu, ale nemusia Identické alebo jednovaječné dvojčatá vznikajú vyzerať podobne. spojením jedného vajíčka a jednej spermie. SúA prečo sa delia o maternicu? Ženám sa pri ovu- rodenci majú vždy rovnaké pohlavie a obvykle lácii obvykle uvoľňuje jedno vajíčko. Dedične sú si na nerozoznanie podobní. Vajíčko sa topodmienený jav hyperovulácia však spôsobu- tiž po oplodnení rozdelí na dve časti, z ktorých je, že ich je viac. Niekedy sa uvoľnia s odstu- sa vyvinú dve individuálne embryá s totožnou pom pár dní a jedno vajíčko je oplodnené skôr, DNA. Pravdepodobnosť, že sa to stane, je dosť druhé až pri ďalšom styku. Ak sa žena zakaž- nízka. Krivka v pôrodnosti identických dvojičiek dým milovala s iným mužom, môže naraz vy- sa dlhodobo takmer nemení bez ohľadu na rasu, nosiť deti rozdielnych otcov. geografickú polohu či vek matky. Neexistuje ani Americké Národné centrum pre zdravotné šta- gén, ktorý by zvyšoval náchylnosť k ich počatiu. tistiky vlani vydalo štúdiu, ktorá dokumentuje „Do tínedžerských čias nás rozoznávali dvaprírastok dvojičiek v USA v rokoch 1980 až 2009. ja-traja ľudia. Úplne bežne si nás mýlila aj roVýsledky potvrdzujú trend, ktorý možno pozo- dina. Výnimkou bola mamina, ktorá sa zmýlila rovať aj u nás – rodí sa ich stále viac. V roku len raz v telefóne, keď volala zo Švajčiarska a 1980 bol každý 53. novorodenec v USA dvojča- bolo veľmi zlé spojenie,“ hovorí Ondrej. „Neskôr ťom. O necelé tri dekády neskôr to už bol kaž- nás začali rozoznávať ľudia, s ktorými sme sa dý 30. novorodenec. pravidelne stretávali a videli nás oboch naraz. Najčastejšie sa rodia práve dvojvaječné Aj tí, čo nás normálne rozoznali, sa však veľmi dvojičky. Vo veľkej miere to súvisí s liečbou často mýlili, keď natrafili len na jedného z nás.“ neplodnosti, no ovplyvňujú to aj iné faktory, Otázkou je, či jednovaječné dvojčence spája aj napríklad konzumácia mliečnych výrobkov. čosi viac než fyzická podoba. Viacerí rodičia sa Znie to dosť neuveriteľne, no vysvetlenie je zhodujú, že ich deti sa dorozumievajú svojím jednoduché. Dobytok dostáva hormóny na zvý- špeciálnym jazykom. Vedci to síce spochybňušenie produkcie mlieka a mäsa, ktoré „reagu- jú, no nepopierajú, že isté zvláštne, osobné prejú“ so ženskými hormónmi a stimulujú ovulá- pojenie medzi dvojičkami je. ciu. Dvojvaječné dvojičky sa častejšie rodia „Vlastný jazyk sme nemali, ale vytvorili sme si znakoaj ženám, ktoré presahujú priemernú výšku vú reč, ktorej sme rozumeli len my. Používali sme ju, alebo majú nadváhu. keď sme nechceli, aby okolie vedelo, o čom sa rozNezanedbateľným činiteľom je vek matiek, kto- právame. Stačilo ukázať pár slov a zvyšok si brat rý sa v poslednej dobe stále zvyšuje. Staršie domyslel,“ hovorí Ondrej. „Určite k sebe máme matky sa zároveň častejšie podrobujú umelé- bližšie ako iní súrodenci. Veľakrát som sa nemusel mu oplodneniu. Celkom logicky sa teda najviac s bratom vôbec rozprávať a presne som vedel, na čo myslí, čo povie, čo urobí. Musím však byť s ním, dvojičiek rodí ženám vo veku 35 až 39 rokov.

na diaľku to nefunguje. Je to skôr preto, že s niekým vyrastáte. Dlhé roky prežívate to isté od rána do večera, a tak už presne viete, čo ho poteší či nahnevá. V niečom to môže pripomínať dlhoročné, veľmi dobre zladené manželstvo.

Jim na druhú Do akej miery nás teda ovplyvňuje genetika a čo sa dá pripísať vplyvu prostredia? „Naše podobnosti vyplývajú zo spoločných záujmov a výchovy,“ myslí si Michal. „Obaja radi čítame a aktívne športujeme. Zaujímavejšie je, že momentálne máme podobnú prácu a obe naše manželky sa volajú Katka. Brat má dvoch synov, ja zatiaľ len jedného, ale v tomto sa snáď na neho nebudem podobať a v rodine bude aj nejaká dáma.“ Vedci z Minesotského centra pre výskum dvojičiek a rodiny však došli k záveru, že podobnosť osobností, záujmov a postojov je daná prevažne geneticky. Svoj názor podložili dlhoročným výskumom súrodencov rozdelených po narodení a vychovaných v odlišných rodinách. Skvelou ukážkou je príbeh dvoch Jimov, dvojičiek, ktoré od seba odlúčili len štyri týždne po narodení. Znova sa stretli ako 39-roční muži. Ukázalo sa, že obom dali adoptívni rodičia rovnaké meno. Obaja mali adoptívneho brata Larryho a psa, ktorému hovorili Toy. Ich prvé ženy sa volali Linda, druhé Betty. Skoro rovnako pomenovali aj svojich prvorodených synov – jeden bol James Alan, druhý James Allan. Obaja bratia si vyšli na dovolenku do tej istej oblasti na Floride v aute rovnakej značky a far-

nota bene 140

Dnes výskumy na dvojičkách zlepšujú a zachraňujú životy. Umožňujú zistiť, do akej miery je naše zdravie dané genetikou a čím ho ovplyvňuje prostredie – napríklad to, kde žijeme, čo jeme, čo robíme, s kým sa stretávame, koľko a ako oddychujeme. Profesor Ego Seeman a John Hopper z Austrálskeho registra dvojičiek v 90. rokoch minulého storočia potvrdili, že fajčenie spôsobuje osteoporózu. Sledovali 20 párov žien, v ktorých jedna dvojička fajčila viac než 20 rokov a druhá nikdy. Kosti fajčiarok boli o päť percent slabšie než u ich sestier. Tento zdanlivo malý rozdiel stačil na zdvojnásobenie rizika osteoporotickej zlomeniny vo vyššom veku. V 80. rokoch zas austrálski vedci vďa-

Proti srsti

Hovorte mi Tá Druhá

Narodila som sa ako druhé dieťa mojim rodičom, v širšom príbuzenstve som bola druhé dievča až po sesternici, a tiež druhá Elenka až po babke. A odvtedy sa to druhé miesto so mnou viezlo. Bola som podpredsedníčka v triede aj na škole, náhradníčka za každú sólistku vo folklórnom súbore, zástupkyňa vedúceho, deputy director, zástupkyňa šéfredaktora, ešte aj v tej abecede som bola na základnej škole až druhá, lebo predo mnou bola prvá Ľubica Adame. S ňou sa kamarátila moja najlepšia kamarátka Katka viac ako so mnou, takže aj ako kamarátka som bola až druhá najlepšia. A to tu ešte nespomínam moje druhé miesta v každej recitačnej, vedomostnej aj speváckej súťaži. Obzvlášť intenzívne mi utkvelo v pamäti moje večné „druhenstvo“ v speváckej súťaži školských družín STM. V triednom kole ma porazila v speve moja najlepšia kamarátka Katka. Do školského kola sme postúpili obe. A tam som bola opäť druhá. Katka nevyhrala nič a odvtedy to s naším druhým najlepším priateľstvom išlo dolu vodou. Do bratislavského kola sme postúpili zo školy dve, tá prvá a ja. A situácia sa zopakovala. Tá prvá už nevyhrala nič a ja zas druhé miesto! Ešte šťastie, že táto súťaž nemala ďalšie kolá.

Šialenec Mengele

V službách vedy

text: elena akácsová | ilustrácia: klaus lempelman

Radšej skončiť tretia ako druhá

by. Nešla im gramatika a boli šikovní v matematike. Zhodovali sa aj vo výbere hobby a povolania. Stolárčili a v tom istom čase zastávali post šerifa. Fajčili rovnaké cigarety, pili tú istú značku piva. Obaja si ohrýzali nechty, v osemnástich trpeli bolesťami hlavy, v rovnakej dobe pribrali päť kíl a pri opätovnom stretnutí mali zhodnú výšku aj váhu. Predsa len však neboli ako prekopírovaní, mali svoje individuálne zvláštnosti. Každý mal napríklad iný účes, jeden sa lepšie vyjadroval písomne, druhý radšej hovoril.

O dvojičky sa zaujímal už Hippokrates, ale systematicky ich vedci začali študovať až koncom 19. storočia. Dedičnosť nadobudla mimoriadny význam pre nacistov, ktorí na jej základe povýšili časť ľudí nad iných. V túžbe zaplniť svet blonďavými, modrookými árijcami vynikal lekár Josef Mengele. Hľadal spôsob, ako u žien vyvolať plánované počatie dvojičiek, ktoré by navyše spĺňali požadované vlastnosti nadradenej rasy. Koncentračný tábor Auschwitz sa stal ideálnym miestom pre jeho zvrátené výskumy, pretože mu zabezpečoval prílev dvojičiek rôznych typov. Z vlakov ich vytiahli okolo tritisíc. Prežili asi dve stovky. Mali tu isté výhody – mohli si nechať svoje šaty, neostrihali im vlasy, robili len ľahšie práce. V jednej chvíli im Mengele rozdával cukríky, vzápätí ich podrobil neskutočne drastickým procedúram. Každý deň dvojičkám brali veľké množstvo krvi. Niekedy z oboch rúk naraz alebo z krku, čo bolo veľmi bolestivé a strašidelné. Ešte horšie boli masívne transfúzie krvi jedného dvojčaťa druhému či experimenty s chemikáliami vpichovanými do očí v snahe zmeniť ich farbu. Najdesivejšie boli operácie, pri ktorých doktor prezývaný Biely anjel bez akejkoľvek anestézie odstraňoval orgány či amputoval končatiny. „Mengele sa zbláznil, lebo dostal neobmedzenú moc,“ povedal osvienčimský väzeň Alex Dekel. Napriek strašným zločinom doktor unikol trestu a v „pokusoch“ zrejme pokračoval aj v Južnej Amerike.

2013 február

Zlato, bronz, striebro

Sú rovnaké, a predsa je každá jedinečná. foto: REUTERS/Cathal McNaughton

ka dvojičkám prišli na to, ktoré zo skupiny bola dosť zmätená, ale vzala to športovo,“ spoepileptických ochorení by mohli mať gene- mína Michal. Dospievajúcim dvojičkám už taká tický základ. Ich výskum prispel k odhale- „zameniteľnosť“ nemusí byť príjemná. „Mama niu vyše 20 génov, ktorých poškodenie spô- nás až do začiatku puberty obliekala rovnako. sobuje náchylnosť k epilepsii. Tvrdila, že takto sme dvojnásobne pekní a nám Nezávislá výskumná spoločnosť SRI International to pripadalo normálne. V puberte sa to úplne vyvíja na základe údajov od identických a ot- otočilo,“ hovorí Michal. „Nemali sme to radi, či covských dvojčiat napríklad vakcínu proti se- už nás spájali v dobrom, alebo zlom. Dokonca zónnej a prasacej chrípke. Iní výskumníci tu som si načas nechal narásť dlhšie vlasy. Myslím, zas pracujú na vylepšení opiátových liekov že to patrí k dospievaniu, kedy si chce každý buproti bolesti tak, aby pôsobili efektívnejšie dovať samostatnú osobnosť a povesť.“ Aj odborníčka na detský vývoj a správanie Jan a s menšími vedľajšími účinkami. Fall radí rodičom dvojčiat, aby v nich podpoDvojník s osobnosťou rovali pocit jedinečnosti. „Uistite ich, že každé Azda každý zažije chvíľu, kedy by sa mu hodi- má vlastnú osobnosť a štýl. Nepotláčajte ich lo mať dvojníka. „Raz na chémii kládla učiteľka podobnosti, ale všímajte si aj rozdiely.“ žiakom otázky. Nedával som pozor, a keď zaznelo moje meno, brat odpovedal za mňa. Vzápä- Zdroj: science.howstuffworks.com, about.com, tí som ja odpovedal za neho a pri ďalšom kole theconversation.edu.au, sri.com, en.wikipedia. otázok sme odpovedali opačne. Učiteľka z nás org, mctfr.psych.umn.edu, seattletimes.com.

V roku 2004 nafotil fotograf Bob Willingham tisícky atlétov pár sekúnd po tom, ako vyhrali alebo naopak prišli o olympijskú medailu v Aténach (knižne to vyšlo pod názvom: The Thrill of Victory and the Agony of Defeat). Týchto fotiek sa chytil psychológ a expert na nonverbálnu komunikáciu David Matsumoto a analyzoval ich. Podobný fotografický projekt urobila o štyri roky neskôr Sandy Nicholson, ale tá už rovno fotila len sklamanie tých, čo skončili na druhom mieste (2nd: The Face of Defeat). Súčasne s ňou traja výskumníci Victoria Husted Medvec, Scott F. Madey a Thomas Gilovich systematicky natáčali na video reakcie strieborných a bronzových olympijských medailistov. Následne ukazovali ich zábery dobrovoľníkom, ktorí sa nezaujímajú o šport, a chceli od nich, aby športovcov zoradili podľa šťastného výrazu. Takmer neomylne určili poradie takto: zlato, bronz, striebro. Výskumníci takto prišli na podobné výsledky ako štyri roky pred nimi David Matsumoto. Podľa neho tí, čo vyhrali bronz, vyzerajú skoro takí šťastní, ako tí, čo vyhrali zlato, zatiaľ čo strieborní medailisti sa výrazom pribli-

žovali najviac k tým, čo skončili niekde na piatom mieste. V rozhovoroch, ktoré dávali športovci neskôr pre médiá, sa strieborní priam obsedantne zaoberali tým, čo urobili zle a čo mohli urobiť lepšie, aby vyhrali zlato, zatiaľ čo bronzoví sa jednoducho tešili z medaile. To, čo sa zračí v očiach strieborných medailistov, nazývajú psychológovia „upward counterfactual“ – teda porovnávanie sa s tými, čo sú lepší.

Strieborní medailisti sa obsedantne zaoberajú tým, čo mohli urobiť lepšie. Naopak, šťastní držitelia bronzu sa porovnávajú s tými, čo skončili horšie a nedosiahli vôbec žiadnu medailu. Toto porovnávanie sa deje stále, aj v bežnom živote a to nielen na olympiáde či v okresných súťažiach v amatérskom speve. Na vine sú naše očakávania. Ak napríklad študent dúfa, že dostane v teste dvojku, ale dopadne lepšie, má 2+, namiesto toho, aby sa radoval, začne nespokojne rozmýšľať o tom, že mu ušla jednotka. Na jednej strane nás takéto rozmýšľanie a porovnávanie sa s úspešnejšími môže viesť k lepším výkonom, na strane druhej nás

však robí menej šťastnými a ešte mnoho rokov neskôr nás to o chlp stratené víťazstvo bude škrieť. Ak to bola olympijská medaila, môže z toho byť aj poriadna nočná mora.

Umenie žiť Ako z tohto začarovaného kruhu von? Jeden zo spomínaných psychológov Thomas Gilovich hovorí o tom, že je potrebné vytvoriť si v živote optimálnu rovnováhu medzi úspechom a spokojnosťou. Ale to už je vec, s ktorou nám žiadna psychologická veda nepomôže, tu sa dostávame na pôdu umenia žiť. Niežeby som sa cítila renomovanou umelkyňou svojho života, aby som tu radila, ako ten pocit frustrácie zvládnuť a súčasne nezakrnieť, ale mne osobne tá čudná spevácka súťaž v zmierovaní sa s druhým miestom v rôznych životných súťažiach dosť pomohla. Ukázala mi totiž, že vyhrať prvé miesto v jednej súťaži nie je automatickou výhrou pre súťaže nasledujúce, že podmienky sa stále menia, rovnako ako ľudia, ktorí naše výkony posudzujú. Tiež mi ukázala, že aj z druhého miesta sa dá dostať pomerne ďaleko. Napokon, po rôznych druhých miestach v mojom živote prišlo aj zopár prvých postov a občas aj celkom nečakaných. Keď som si v nich chvíľu pohovela, zistila som, že byť prvým tiež nie je žiaden med lízať.

SVET

text: hanning voigts, www.streetnewsservice.org | ilustračné foto: reuters/eric thayer

nota bene 140

ivana & mladý pán

ria tomu „binning“, „dumpster diving“ alebo „dumpstering“. Na internetových stránkach – ako sú containern.de alebo mülltauchen.de – si vymieňajú skúsenosti o etickom a právnom pohľade na takúto činnosť. Pretože keď príde na zákon, takíto ľudia sú v zakázanom pásme: odpad právne patrí supermarketu alebo spoločnosti, ktorá je oprávnená s odpadom nakladať, takže „dumpstering“ môže byť klasifikovaný ako krádež. Ak niekto preskočí plot alebo prekoná zámok, môžu na neho byť uplatnené trestné sankcie.

Potravinové šialenstvo

Živiť sa z kontajnera nemusí byť len výrazom zúfalstva.

Obrana hrabania sa v smetiakoch

Zo smetiaka na stôl Kersten R. má jedlo zo supermarketu. Nie však z regálov, ale z odpadových kontajnerov po tom, čo obchod zatvoria. Skutočnosť, že takto ušetrí peniaze, nie je pre tohto Nemca dôležitá. Predovšetkým sa chce postaviť proti plytvaniu potravinami. Je tesne pred jedenástou večer, keď sa Kersten R. vyhupne na bicykel, aby si vyzdvihol jedlo na najbližšie dni. Ľadový vietor naháňa zhluky mrakov po oblohe, ulice niekde vo východnom Hamburgu sú mokré po daždi. Nikto nablízku, domy sú tmavé, ale Kersten R. nepotrebuje žiadne otvorené obchody, aby sa dostal k svojmu jedlu. Tento 53-ročný muž totiž nejde na nákupy, ale „na kontajnery“. Vyberá si vyhodené, ale stále ešte jedlé potraviny z odpadových kontajnerov veľkých supermarketov. „Vždy je to tak trochu dobrodružstvo,“ hovorí, kým si pripevňuje bočné vaky na sedadlo a dáva si na chrbát ruksak. „Ako lovci a zberači.“

Jedlé aj po dátume Medzinárodná organizácia pre jedlo a potraviny FAO odhaduje, že každý rok priemyselné národy vyhodia približne 220 miliónov ton potravín, z toho samotní Nemci 20 miliónov ton. Nepredstaviteľné množstvo. Je to ekvivalent približne 13-násobku hmotnosti jednej z najväčších osobných dopravných lodí Queen Mary 2.

komix

2013 február

Väčšina z potravín sa nevyhadzuje preto, že neri 6 uhoriek, 15 brokolíc a čakanku – vákuovo sú skazené. Skôr preto, že supermarkety chcú balené jedlo v bezchybnom stave. Kersten ho mať všetko krásne naaranžované: trblietajúce začína ukladať do plastových vriec, ktoré sposa jablká, lesklé baklažány. Navyše, supermar- lu s helmou, svetlom, záhradnými rukavicami kety často kupujú viac, ako potrebujú, len aby a vyberačom na odpad tvoria časť jeho vybamohli mať stále plné regály. A v nich iba pro- venia. V neďalekom veľkom kovovom kontajdukty, ktorých spotrebná lehota je ešte ďale- neri nachádza banány, korenia, jogurty, párky ko. Mimochodom, nemecké Federálne minis- a balené miniparadajky. terstvo potravín, poľnohospodárstva a ochrany „Nanajvýš dve alebo tri z nich sú popučené,“ vyspotrebiteľa oznámilo, že tieto dátumy nema- svetľuje Kersten, keď odborne skúma balenie jú nič s jedlosťou produktov. Minimálna doba vo svetle svojej lampy. „Všetko ostatné je dobtrvanlivosti zabezpečuje len časový rámec, ré. Vidíte, čo tu vyhadzujú? Ak má banán tmavé v ktorom výrobca garantuje, že výrobok ne- škvrny, ide do smetí,“ rozpráva, zatiaľ čo z nádostratí svoj tvar, chuť a konzistenciu. Napriek by vyťahuje malé vrecko s perlovými cibuľkatomu tovar po tomto dátume končí v odpade. mi. „To je dobre,“ hovorí. „Minula sa mi cibuľa“. Kersten nie je jediný, kto sa nechce vzdať „vyhadzovačnej“ mentalite a množstvu vznikajú„Kontajneristi“ „Tu sa to začína,“ hovorí Kersten R., ktorý medzi- ceho odpadu. „Sami by ste tomu neverili, keby tým dorazil k prvému supermarketu a otvoril ste to nevideli na vlastné oči.“ zelený kontajner na odpad. A skutočne, vo svet- Takých ako on je stále viac – často sú to mlale malej lampy pripevnenej na Kerstenovej hel- dí a študenti alebo ľudia s nedostatkom peme vidíme v preplnenom odpadovom kontaj- ňazí, kto sa živí vytriedeným odpadom. Hovo-

Odkedy Kersten pred jeden a pol rokom začal s vyberaním kontajnerov, málokedy jedlo kupuje. „Ak tam vyrazíte dvakrát za týždeň, úplne vám to postačí,“ hovorí. A chlieb si pečie sám. Okrem toho má z odpadu také veci, ktoré si predtým vôbec nekupoval. „Odkedy som začal chodiť po kontajneroch, jedávam neporovnateľne viac čerstvého ovocia a zeleniny.“ Kersten začal v lete 2010. Pred štyrmi rokmi mal vážnu dopravnú nehodu na bicykli, keď ho zrazilo auto. Kvôli poškodeným nervom má chronické bolesti pravého chodidla, nemôže pracovať a musí užívať riadne dávky liekov proti bolesti. Rád varí a uvedomil si problém s plytvaním potravinami, preto požiadal manažéra jedného supermarketu, či by mohol dostávať vyhadzované jedlo zadarmo. „Mal som šťastie, že som natrafil na veľmi príjemného človeka,“ hovorí. „Bol chorý z toho, koľko musí vyhadzovať.“ Čoskoro pre Kerstena jedlo pravidelne odkladali dva supermarkety. Postupne sa odvážil aj na odpadové kontajnery. „Bolo to

„Každý rok vyhodia priemyselné národy asi 220 miliónov ton potravín.“

cami niekto zámerne zabalil štyri a pol kila polámaných čokoládových figúrok Mikuláša do škatule, úhľadne a čisto – a položil ich na kontajner. Jediné, čo chýbalo, bola vianočná pohľadnica.“

Prvotriedna kvalita Raz Kersten našiel celú paletu múky vyhodenú len preto, že pár vreciek bolo roztrhnutých. Inokedy našiel sedem a pol kila narezanej šunky, ktorej končila záruka nasledujúci deň. „Zmrazil som ju a týždne som si z nej varil soľanku*.“ Pretože Kersten nestačí pojesť všetky tieto veci sám, z jeho nočných výjazdov majú úžitok aj susedia. „Ľudia, ktorým na konci mesiaca dochádzajú peniaze.“ Z vyhodených jabĺk vyrába jablkovú šťavu, varieva „odpadové menu“ pre svojich susedov a rozvešiava banány na kľučky vo vchode. „Na začiatku niektorí ľudia vyhodené jedlo nechceli, ale teraz sa o tom už nikto nebaví. A keď vidíte, ako si na ňom pochutnávajú, napĺňa to svet dobrom,“ smeje sa. Medzitým Kersten prišiel k tretiemu supermarketu, poslednému na jeho výjazde. Pri druhom získal tašku jabĺk, cukor, sušený hrach a fľašu šampónu, ktorej chýbalo veko. Ale teraz sa čuduje aj on sám. „Pozrite sa na to,“ hovorí. V kontajneri je 80 balení údeného pstruha, ktorému končí záruka až zajtra. Na etikete stojí: „Labužnícky výrobok prvotriednej kvality“. Normálne nikdy neberie ryby, ale keď majú takú krásnu farbu, znamená to, že sú úplne v poriadku. Kus po kuse vyberá delikatesu z kontajnera. „Zajtra si upečiem čerstvý chlieb,“ hovorí a vyškiera sa od ucha k uchu. „A potom si ich dám s chrenom. Už teraz viem, že týmto spravím mnohým ľuďom radosť.“ Potom už smeruje domov s plným ruksakom, ťažkou taškou vpredu na bicykli a dvomi plnými bočnými taškami po stranách.

Každé jedlo je cenné Plytvanie potravinami netrápi len ľudí, ktorí vyberajú kontajnery. Od 90. rokov hnutie nemeckej potravinovej banky Tafel (Hostina) zbiera zo supermarketov jedlo, ktoré je nepredajné, ale stále jedlé a distribuuje ho medzi ľudí v núdzi. Dokonca aj politici zistili, že je to problém. Kampaňou Každé jedlo je cenné informuje nemecké Federálne ministerstvo potravín, poľnohospodárstva a ochrany spotrebiteľa o plytvaní a o skutočnosti, že takmer všetky potraviny sú aj po uplynutí dátumu najneskoršej spotreby jedlé (http://www.bmelv.de). Centrum poradenstva pre spotrebiteľa v súčasnosti sleduje, ako supermarkety vystavujú potraviny, ktorým sa blíži dátum spotrebnej lehoty. Z tohto prieskumu vyplynulo, že obchody nedostatočne motivujú zákazníkov, aby si takéto produkty kupovali. Podrobné výsledky môžete nájsť na http://vzhh.de.

veľmi ťažké,“ hovorí Kersten. „Pretože je to odpad a je to zakázané.“ Dnes ho už kontajnery presvedčili. „Nemôže byť na tom nič zlé,“ hovorí. „Ja viem, že je to v konečnom dôsledku krádež. Ale moje svedomie mi hovorí, že zákon, ktorý toto definuje ako krádež, je jednoducho zlý.“ Najmä vtedy, keď ide len o kontajnery, ktoré sú voľne dostupné. Keď chce ľudí presvedčiť o správnosti vyberania z kontajnerov, hovorí: „Máme tu tony banánov, ktoré sme viezli cez polovicu sveta, dostali sme ich sem a po stovkách ich o pár dní vyhadzujeme. Myslite na to, čo to znamená pre spotrebu paliva a znečistenie životného prostredia. To je šialenstvo!“ A Kersten vie, že nie je vo svojom presvedčení sám. „Niekoľkokrát som stretol okoloidúcich ale- * Hustá, ostro-kyslá polievka ruskej a ukrajinbo dokonca strážnikov. Ich reakcie sú vždy pozi- skej kuchyne tívne. Mám pocit, že dokonca ani supermarkety nie sú v skutočnosti proti,“ hovorí. „Pred Viano- Za preklad ďakujeme Fedorovi Kubenkovi.

VEDA

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

NÁHRADNÉ ORGÁNY KLÍČIA V LABORATÓRIU

BUDEME NESMRTEĽNÍ? Skôr než nám implantujú nový sval, vyrobený z našich buniek, poriadne ho rozcvičia v peci. Nie je to fikcia, ale reálny postup na výrobu rezervných ľudských dielov. Na nemocničnej posteli leží zranený človek. ktorým po strate chvosta narastie nový? Atala Nad ním sa týči špeciálny skener kombino- predstavuje niekoľko metód, ktoré nás k takévaný s tlačiarňou. Najskôr rýchlo a podrobne muto elegantnému riešeniu približujú. zmapuje poškodenú časť tela. Vzápätí na poranené miesto vrstvu po vrstve vytlačí nové, Futuristická kuchyňa funkčné tkanivo. Do tela pacienta sa pri tom Základná filozofia je jednoduchá – dodať telu nedostane nič cudzorodé. Zranenie zacelia technológie, pomocou ktorých jeho vlastné jeho vlastné bunky. bunky opravia alebo nanovo vystavajú pošraZnie to ako sci-fi? Vedci z Inštitútu pre regene- motené časti. Na menšie škody postačia bioračnú medicínu vo Wake Forest už takýto prí- materiály. Fungujú ako most pre bunky, ktoré stroj vyvíjajú. A to je len jedna z revolučných lie- ľahšie preklenú narušené miesto a rýchlejšie ho zregenerujú. Len čo sú s prácou hotové, lečebných metód, na ktorých pracujú. „Mohli by sme orgány pestovať namiesto toho, aby sme šenie sa rozplynie. „Poranený močovod jednéich transplantovali?“ pýta sa chirurg Anthony ho z našich pacientov sa takto plne zregeneroAtala, pod ktorého vedením tu vytvárajú viac val už za šesť mesiacov,“ hovorí Atala. než 30 tkanív a celých orgánov. Biomateriály vyzerajú ako kúsok košele či blúzy. Transplantácia zachraňuje a zlepšuje životy „Môžeme ich tkať, pliesť alebo vyrábať stromnohým pacientom, no iba na obmedzenú jom podobným tomu, v ktorom sa robí cukrodobu a nie bez komplikácií. Darované „sú- vá vata.“ Samotné stačia na premostenie rán čiastky“ vyvolávajú imunitnú reakciu, ktorú s veľkosťou do jedného centimetra. Na renovátreba dlhodobo potláčať liekmi s nepríjemný- ciu väčších štruktúr k nim treba pridať umelo mi vedľajšími účinkami. Až 90 percent ľudí od- namnožené bunky pacienta. „Z mŕtveho alebo kázaných na transplantáciu potrebuje obličku, poškodeného orgánu vezmeme veľmi malý kúno dopyt po darcoch ďaleko presahuje ponuku. sok tkaniva, menší než polovica poštovej známky. Vyberieme z neho bunky a vo veľkom ich pestujeme mimo tela. Následne vezmeme leNaše chátranie sa predražuje „Za poslednú dekádu sa množstvo pacientov šenie, vyformujeme ho do potrebného tvaru čakajúcich na nový orgán zdvojnásobilo, za- a vrstvu po vrstve ho obaľujeme vypestovanýtiaľ čo reálny počet transplantácií sa takmer mi bunkami – ako keď sa robí vrstvený koláč.“ nezmenil,“ upozorňuje Atala v prezentácii na Laboratóriá vo Wake Forest naozaj pripomíportáli ted.com. najú futuristickú kuchyňu: skôr než sa do tela Súvisí to s tým, že obyvatelia vyspelých krajín umiestni napríklad novo vypestovaný sval, abžijú stále dlhšie. Ako starnú, ich zdravie častej- solvuje rozcvičku v špeciálnej peci. Svalové bunšie zlyháva. Vidno to aj zo stúpajúcich nákla- ky si „pamätajú“ svoju funkciu, aj keď vyrástli dov na liečbu. „V roku 1930 platilo zdravotné mimo tela. Pre istotu ich však rozhýbu, aby sval náklady na jedného dôchodcu v USA 41 za- naozaj fungoval správne. Pestovanie ciev a dumestnaných. V roku 2010 už na liečbu jedného tých orgánov je o niečo zložitejšie, pretože ich dôchodcu zarábali len dvaja zamestnaní. Všet- tvorí viac druhov buniek. Lešenie pre cievu sa ky rozvinuté štáty sú na tom podobne,“ hovo- stočí do trubičky potrebných rozmerov. Zvonrí Alan Russel, zakladajúci riaditeľ McGowanov- ku sa obalí vrstvami svalových buniek, zvnútho inštitútu regeneračnej medicíny. Riešenie ra výstelkovými. A šup s ním do pece, kde je vidí vo včasnom odhaľovaní príčin ochorení 37 stupňov Celzia a 95 percent kyslíka. Budúa v urýchlení regeneračných procesov nášho tela. ca cieva sa tak rozcvičuje v prostredí, ktoré imiTo sa do určitej miery omladzuje a lieči svojpo- tuje ľudské telo. mocne. Kosti sa regenerujú každých desať rokov, koža už po dvoch týždňoch. Problém nastane Srdce z tlačiarne pri chorobe alebo väčšom poranení – vlastnými Na výrobu močového mechúra treba špezdrojmi sa vieme obnoviť len v obmedzenom ciálne bunky močového mechúra, ktoré sa rozsahu. No nemohli by sme byť ako jašterice, vo veľkom pestujú asi štyri týždne. Lešenie

nota bene 140

2013 február

pre močový mechúr robili najskôr na mieru podľa veľkosti panvovej dutiny. Teraz už používajú formy – malú, strednú a veľkú. Lešenie vystelú a obložia príslušnými bunkami a všetko to opäť „dozrieva“ v peci. Hotový mechúr môže pacient dostať za šesť až osem týždňov od odobratia tkaniva. Vysokoškolákovi Lukeovi Masellovi dobre slúži už desať rokov. „Urobili ho z mojich buniek, takže mi ostane navždy,“ pochvaľuje si. Pôvodný mechúr mu nefungoval kvôli vrodenej poruche. Bez neho nemohli správne pracovať ani obličky, takže ho čakal život plný dialýz. Prekonal 16 operácií a už to vyzeralo beznádejne, keď sa dostal k doktorovi Atalovi. „Bol som jedným z prvých desiatich ľudí, ktorým túto operáciu urobili. V podstate ma spravila tým, kým som dnes. Zachránila mi život.“ Najťažšie sa vyrábajú orgány vyplnené špeciálnym tkanivom, parenchýmom. Pestovanie srdca, pečene či obličiek je stále veľkou výzvou, čo sa odráža v použití tých najprekvapujúcejších experimentálnych stratégií. Vedec Tao Ju prišiel na to, že srdce sa dá vytlačiť aj na obyčajnej stolovej tlačiarni. Stačí vymeniť atramentovú náplň za bunky. Z 3D tlačiarne zas možno vykúzliť dokonalú kó-

„Môžeme byť ako jašterice, ktorým po strate chvosta narastie nový?“

žívajú sa pri liečbe zlomenín, infarktu či popálenín. Dajú sa získať z pupočníkovej krvi, no najľahšie prístupné sú z tukového tkaniva. Stačí ísť na liposukciu do centra, ktoré spolupracuje s bankou kmeňových buniek (viac na celltherapy.sk). Jedným šmahom získate štíhlejšiu postavu a zvýšite svoje šance proti mozgovej príhode či Alzheimerovej chorobe. Odobratie kmeňových buniek je ideálne, kým sme zdraví. Neskôr už nie sú také účinné. Nádejou pre tých, ktorí nemôžu či nechcú platiť vysoké poplatky za skladovanie, sú indukované pluripotentné bunky – špecializované dospelé bunky preprogramované späť na kmeňové bunky podobné prvotným bunkám embrya. To znamená, že z kúska kože možno vyrobiť bunky pečene, pankreasu alebo nervové bunky, ktoré by sa za normálnych okolností dokázali obnoviť len z kmeňových buniek. John Gurdon a Shinya Yamanaka za tento úžasný objav vlani získali Nobelovu cenu za medicínu a fyziológiu. Gurdon ešte začiatkom 60. rokov 20. storočia ukázal, že špecializácia buniek je reverzibilná. Dovtedy si veľa vedcov myslelo, že nevyužívané gény sa z bunky strácajú. V skutočnosti tam ostávajú všetky a sú funkčné, ibaže utíšené. Yamanaka prišiel na to, ako vrátiť dospelé bunky do prvopočiatočného štádia. Tento obrovský prielom napríklad umožňuje pestovať ľudské modely určitých chorôb v Petriho miske.

Veľmi osobná medicína piu vašej obličky. Výskumníci z Wake Forest Na čo je to dobré? Takto im vedci môžu leprobia aj väčšie neslýchanosti. Cudziu pečeň, šie porozumieť, účinnejšie proti nim bojoktorá nesplnila podmienky pre transplantá- vať a rýchlejšie objaviť lieky. A tie zas môžu ciu, obnovia na pečeň iného človeka. V špe- oveľa dokonalejšie testovať. ciálnej umývačke z nej vymyjú pôvodné bun- „Naše telá sú úžasne individuálne, čo je krásky. Ostane len kolagén, na ktorý telo nevyvíja ne, kým neochorieme,“ hovorí biotechnoloimunitnú reakciu. Má to tvar a konzistenciu gická inžinierka Nina Tandon. „Každé telo pečene, ale je to len prázdna kostra, ktorú reaguje na liečbu inak. Čo jednému zaberá, vyplnia bunkami príjemcu. Aby sa zachova- druhému môže škodiť.“ Preprogramovanie lo prekrvenie, pečeň najskôr osadia pečeňo- buniek však umožňuje vytvoriť modelové orvými bunkami a až potom nahradia cudzie gány konkrétneho človeka, takže bude jascievy novými, vypestovanými z buniek pa- né, ako na liečbu zareaguje. Tomu sa hovocienta. Výsledkom je funkčný orgán, ktorý rí individualizovaná medicína. Vedci lepšie sformulujú zloženie lieku a pri masívnom však zatiaľ slúži len ako experiment. „Skôr než novú technológiu predstaví- testovaní na paralelných modeloch konkrétme pacientom, dáme si neľahkú otázku – nych ľudských organizmov odpadne aj tespoužili by sme ju aj na svoje dieťa, člena ro- tovanie liekov na zvieratách. diny?“ hovorí Atala, ktorého pacientom už Nevedno, či sa niektorá z týchto metód ujme vyše desať rokov zlepšujú život vypestova- vo veľkom alebo vedci vymyslia ešte čosi jedné tkanivá a orgány. noduchšie a lacnejšie. Zrejme však už nie sme veľmi ďaleko od chvíle, keď nebudeme Poistka pre budúcnosť potrebovať umelé zuby, srdcové bypassy ani Liečbu mnohých civilizačných ochorení invalidné vozíky. Všetko potrebné sa v nás urýchľuje a uľahčuje aj terapia kmeňový- opraví, dorastie, omladí a budeme nesmrteľmi bunkami. Tie sa dokážu samé obnoviť a ní. Otázkou je, čo nastane potom. môžu nahradiť hocijaké bunky, napríklad kostné, nervové, svalové bunky srdca. Vyu- Zdroje: ted.com, ucsf.edu, zzz.sk

text: Doc. Dr. PhMr. Jaroslav Kresánek, CSc. | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 140

2013 február

po nočnom love. Francúzski Rómovia verili, že imelo má výnimočné liečivé vlastnosti, a tvrdili, že je ako človek – dobré i zlé. Tieto vlastnosti mu prepožičiava hostiteľ, drevina, na ktorej parazituje. Najvýraznejšie liečivé vlastnosti má z dubu. Už starokeltskí druidi si takéto imelo vysoko cenili.

Tajomný elixír Na výťažok z imela potrebujeme dva konáriky čerstvých listov na každý liter suchého bieleho vína. Fľaša s vínom sa zakope na mesiac do zeme a elixír je hotový. Pijú sa dva poháriky denne. Jeho užívanie zmierňuje a lieči ochorenia ako tanec sv. Víta, epileptické záchvaty, chrlenie krvi a iné ťažkosti. Listy imela možno tiež sušiť v plátennom vrecúšku zavesenom tri mesiace pod plachtou voza, nesmie sa ho však dotknúť hlava ženy. Liečivo sa rozdrví v mramorovom mažiari drevenou paličkou. Vzniknutý prášok sa zmieša s rozdrvenými zelenými zrnami pšenice a materským mliekom a užíva sa vo forme malých pagáčikov. Tie sa položia na plech potretý slaninou, vysušia sa na slnku a natrú medom. Vo forme

Imelo je jedinou rastlinu, ktorá sa neobracia listami k slnku. guľôčok, rozmiešaných vo víne, je imelo výborným prostriedkom proti čiernemu kašľu, epileptickým záchvatom a proti vápenateniu ciev.

Zubami a nechtami

Mesiac v splne, dažďová voda a za hrsť čerstvých byliniek

TAJOMNÉ RÓMSKE LIEČITEĽSTVO Kniha Pierra Derlona prináša recepty francúzskych Rómov, ktoré voňajú dymom a diaľkou a sú plné liečivej sily zeme. Šport, kúpele a správnu životosprávu odporúčal svojim pacientom už lekár Anthyllos v 2. storočí nášho letopočtu. Pálenie voňavých bylín a inhalácie, dnešnú aeroterapiu, spomínajú už Hippokrates a Homér. Hladovku ako liečebnú metódu proti horúčke používal už antický lekár Dexippos. Pacientom odmeriaval dennú dávku jedla do pohárika s objemom jednej polievkovej lyžice. V dnešnej dobe sa mnohí z nás vracajú k starým, takmer zabudnutým liečebným metódam. Znovu objavujeme fytoterapiu, mag-

netoterapiu, alebo aj menej známe liečebné metódy, akou je tajomná mágia a liečiteľstvo Rómov.

Malý mesiac Najsolídnejšie informácie v tejto oblasti poskytuje kniha Pierra Derlona, francúzskeho rómskeho spisovateľa, s názvom Tajomná medicína – liečiteľstvo kočujúceho národa (v angličtine vyšla pod názvom Secret of gypsies). Z nej čerpáme nasledovné recepty. Azda jednou z najzáhadnejších liečivých

rastlín je podľa Derlona imelo. Viscum album L., teda imelo, je jedinou rastlinou, ktorá sa neobracia listami k slnku. Vytvára guľovitý útvar so žiariacimi perleťovými plodmi, vďaka čomu pripomína malý mesiac. Jeho zber bol pre francúzskych Rómov vyložene mužská záležitosť. Zaujímavosťou je, že ženy sa na zbere nepodieľali, lebo sú vraj samy ako mesiac – podliehajú mesačnému rytmu a jeho zákonitostiam. Podľa povestí imelo zrodila sova Thula. Vyrástlo vraj na konári, na ktorom odpočívala

Ďalší recept je na udržanie zdravého podnebia, zubov a na posilnenie nechtov, aby sa neštiepili a nelámali. Odvarom sa zároveň lakujú. Potrebné sú tri kilá hovädzích kostí, ktoré sa povaria štyri hodiny v neosolenej vode. Pridajú sa dve cibuľky, do každej sa zapichne po jednom klinčeku, pridá sa trochu tymianu, bobkového listu a petržlenu. Vodu treba dolievať, aby boli kosti stále zakryté vodou. Po štyroch hodinách sa kosti vyberú, tekutina sa nechá vychladnúť, prefiltruje sa a zváži sa. Potom sa varí na slabom ohni tak dlho, až je vyvarená na osminu pôvodného objemu. Osolí sa kryštalickou soľou a naleje do malých hlinených hrncov. Na studenom mieste sa nechá opäť vychladnúť a môže sa užívať. Dva mesiace sa konzumuje po polievkovej lyžici 3 x denne – ráno, na obed a večer pred jedlom. Nechty sú potom pevné a nelámu sa. Toto želé je vhodné aj na garnírovanie (dekoráciu) studených mís a je vhodnou chuťovou prísadou do jedál.

Dažďová voda pre krásu Zaujímavé sú aj názory Rómov na krásu – hoci pravá krása sa vraj nachádza vnútri člo-

veka, vrásky na tvári, ktoré poukazujú na spôsob života, sú nežiaduce. Tradovaný prostriedok proti nim je kozmetická voda. Na jej prípravu sa vždy používa iba dažďová alebo pramenitá voda a čerstvo natrhané rastliny. Kozmetická voda sa pripraví z litra vriacej dažďovej vody, v ktorej sa maceruje plná hrsť listov trebuľky voňavej, pridá sa jeden-dva lístočky divej lesnej mäty, prefiltruje sa a voda je hotová. Ďalšie kozmetikum sú kvety nátržníka husieho – zbavujú tvár nežiaducej červene (nefunguje to však na červeň od pitia vína!). Kvety sa musia trhať večer, keď sa stmieva, a pred použitím sa premyjú niekoľkokrát v dažďovej vode. Potom sa položia na misu a zalejú vriacou dažďovou vodou. Misa sa prikryje tanierom a po vychladnutí sa do nej asi hodinu namáča tvár. Kvapky vody sa nechajú zaschnúť (bez utierania). Na každý kúpeľ treba novú kozmetickú vodu. Podobných kozmetických rád existuje viacero. Príkladom osvedčeného tonika na zvýšenie elasticity pokožky je dažďová voda s citrónovou šťavou a s výťažkom bazových kvetov. Na odstraňovanie drobných bielych vriedkov dievčat zas funguje púpavové „mlieko“ (z kvetov alebo zo stopiek).

INZERCIA

Zdravie

Omrzliny, astma – nikdy viac V zimnom období je cenný recept proti omrzlinám. Nelúpané zemiaky treba nakrájať na hrubšie lupienky a po oboch stranách posoliť morskou soľou – zásadne nie inou. Lupienky cez noc očernejú. Ak omrzliny potriete takýmito lupienkami, bolesť by mala zmiznúť. Po opakovaní tejto kúry na omrzliny ostanú iba zlé spomienky. Astmatikov možno poteší starý rómsky recept na úľavu od záchvatov kašľa. Stačí kúsok záhrady, črepník alebo debnička na balkóne a môžete si cesnak, potrebný na tento účel, vypestovať sami. Strúčiky zasadíte v noci pri prvom jarnom splne mesiaca, t. j. asi v marci. Vyrastie cesnak s plnou cibuľkou, nie strúčikový (autor to skúsil a bolo to naozaj tak). Ten po dozretí prekrojíte na polovicu, odstránite korienok, klíček a blanky, ktoré ho obaľujú – teda asi dve až tri vrstvičky. Cesnak potom pokrájate na drobné kúsky, pridáte petržlen, olivový olej a zmes vložíte do mažiarika, kde ho dobre rozotriete. Kašičku natriete nasledujúci deň na veľké krajce chleba s posoleným maslom. Takýto chlieb stačí konzumovať raz a dýchacie cesty sa tonizujú a dostaví sa úľava. Okrem toho je takýto chlieb veľmi chutný. Zaujímavé ešte je, že pach takéhoto cesnaku mizne asi po štvrť hodine. Vyskúšajte sami. Autor Doc. Dr. PhMr. Jaroslav Kresánek, CSc. je autorom Atlasu liečivých rastlín a lesných plodov. Viac na www.dr-kresanek.sk.

Carissa a večerajúci poník Princezná. Foto: REUTERS/Tim Wimborne

Ana Julia Torres bozkáva leva Jupitera. Foto: REUTERS/Jaime Saldarriaga

Čudné dvojky Mať poníka je snom nejedného dieťaťa. Desaťročná Carissa Boulden zo Sydney sa k tomu svojmu môže pritúliť, kedy sa jej len zachce. Shettlandský poník s menom Princezná si žije naozaj ako na zámku. Má voľný vstup do domu a každú nedeľu si pri rodinnom stole pochutná napríklad aj na bolonských špagetách. Carissa trpí detskou mozgovou obrnou – ochorením, ktoré postihuje svaly na nohách. Poník je jej pomocníkom v terapii. Jazda s Princeznou posilňuje nielen Carissine svaly, ale najmä radosť zo života. Do dediny Sot Tbow v Kambodži sa zbiehajú vidiečania z celého okolia. Na vlastné oči chcú vidieť trojročného chlapca Oeun Sambata, ktorý tak rád objíma svoju najlepšiu priateľku, štvormetrovú pytónku s menom Chamreun (Šťastná).

Poverčiví susedia veria, že chlapec je vtelením dračieho syna a má nadprirodzené schopnosti. Jednu špeciálnu schopnosť už zaručene má – vidí v obávanom tvorovi, akým je pytón, priateľku. Objímať sa s divokým zvieraťom sa nebojí ani Kolumbijčanka Ana Julia Torresová. Torresová, pôvodným povolaním učiteľka, nie je žiadnou krotiteľkou levov. Už 16 rokov sa venuje adopcii a pomoci zraneným zvieratám. Šťastný lev, ktorý od nej dostáva pusinku, je Jupiter a zachránili ho pred desiatimi rokmi z cirkusu v Cali. Christopher Lutz chodí na prechádzky každý deň. Na konci jeho vôdzky však namiesto psa veselo funí prasiatko Marcel. Dva a polročný Marcel pochádza z dedinky Kolbsheim vedľa Štrasburgu. Keď mal tri mesiace, odvrhla

ho matka, Christopher so svojou ženou Chloe ho vzali k sebe a stal sa ich obľúbeným zvieracím miláčikom. Väčšina domácich zvierat také šťastie ako Marcel nemá. Na svete žije podľa svetovej potravinovej organizácie FAO asi 19 miliárd hydiny a po miliarde hovädzieho dobytka, oviec, ošípaných a kôz. K našim spoluobyvateľom planéty sa nesprávame najlepšie. Našťastie na svete existujú tieto zvláštne dvojice, ktoré narúšajú zaužívaný poriadok. Zvieratá sú pre nich cítiace bytosti, s ktorými je možné mať vzťah – proste priatelia. spracovala: Sandra Tordová zdroj: Reuters, CNN, GEO

Oeun Sambat a jeho najlepšia priateľka pytónka. Foto: REUTERS/Chor Sokunthea

Christophe Lutz a prasiatko Marcel. Foto: REUTERS/Vincent Kessler

Dvojka Psy majú vo vzťahoch absolútny poriadok text: jana michalová | foto: boris németh, .týždeň

nota bene 140

Lucia: Sana je dobrá spätná väzba „Sana nás učí, že byť spolu je dôvod na radosť,“ vraví Lucia Piussi, spisovateľka a speváčka kapely Živé kvety. Tvoj pes sa volá Sany? Volá sa Sana. Ja som už aj predtým mala psa, bol to tiež pes, na ktorého sa ľudia vykašľali, krásny čistokrvný anglický chrt. Zomrel na rakovinu kostí. Bolo to brutálne a náhle, dva týždne príšerných bolestí a koniec. Tak som si povedala, že viac už nechcem čistokrvného psa, a potom som si vyhľadala, ako sa povie slovíčko zdravá. Po latinsky je to sana. Povedala som si: Takto sa bude volať môj pes. Nomen omen. Je z útulku? Nie, má špeciálny bastardí rodokmeň. Jej dedo bol pes našej Agnešky z kapely. Boxer. Jeho potomstvo rozdali kdekade po Bratislave a toto sa prihodilo na Palisádach. V tom vrhu bol taký „Palisádový Beneton“. Neboli tam dve rovnaké štence. Nepôsobí dojmom domáceho maznáčika... Nemám rada, keď si ľudia zamieňajú psov a mačky s deťmi. Na tom mieste v svojich životoch, tam kde by normálne mali byť deti, majú domácich maznáčikov. To mi pripadá zvrátené. Pes je zviera, nič viac ani menej. Ale zato je zážitok počúvať, ako o svojom psovi rozpráva Marián Varga. Má o psoch svoje vlastné objavné postrehy. Takže do postele sa ti Sana nenasťahuje? Nie, to nie. Keď raz pustíš psa do postele, tak mu už nikdy nevysvetlíš, že tam nemá čo hľadať. Ja som moju chrticu, keď bola ešte mláďatko, raz do postele vzala. Volali sme ju Brontosaurus, lebo malý chrt je taký zvláštny fajnový zamatový jašter. Potom som až do konca musela dávať stoličky, aby sa do postele nedostala. Psy nezabúdajú, zapamätajú si všetko. Majú podľa teba lepšiu pamäť ako ľudia? Takú inú. Zameriavajú sa na to, čo je pre nich dôležité. A na to, čo je tu a teraz. Psa napríklad nemá zmysel trestať, ak ho neprichytíš. Keď je dobrý pes, je to paráda. Robia nás psy lepšími? Keď som ešte študovala scenáristiku, tak som jednu z prác robila u zverolekára. Bola to zvláštna skúsenosť – videla som, akí rôzni ľudia sú. Sadistu pes lepším nespraví. Čo tebe dáva život so Sanou? Keď vidím, že je pes spokojný, viem, že aj ja som spokojná – taká spätná väzba je to. Ja s ňou napríklad každý deň chodím do lesa behať, keď vynechám, chýba to nielen jej, ale aj mne.

Kde všade s tebou bola? Sana so mnou chodí skoro všade. Na koncerty, výlety. Vzala som ju aj na cestu do Kazachstanu a trúfnem si povedať, že nám párkrát zachránila keď nie rovno krk, tak určite kopec problémov. Raz sme spali v aute v stepi, už tesne pred Uralom, v Rusku, kde občas vidíš ľudí ako z Danglárových ilustrácií. A zrazu Sana naježená šteká, útočí do skla a tam dvaja chlapi, na mieste kde by si teda nikoho nečakal. Snažili sme sa rýchlo vyliezť zo spacákov, rozmýšľala som, či stihneme naštartovať, kým rozbijú sklá... Sana štekala a oni nám dali pokoj. To bola najdlhšia cesta, ktorú s tebou absolvovala? To určite. Až k čínskym hraniciam autom. A tých povolení, čo musela mať – riadny štós. Ruská colnica, to je svet sám o sebe. Strávila som tam 4 hodiny chodením od dverí k dverám. A to kvôli Sane, na ktorú sa však nikto pozrieť neprišiel. To bola taká ruská skúsenosť. Cestuje rada? Áno, ale ja som veľmi rada, že s nami chodí na koncerty. Ona má veľmi rada našu kapelovú partiu, všetkých berie ako svoju svorku, ktorá je konečne pokope. Keď si beriem tašku, čo nosím na koncerty, už vie, koľko bije. Až ju musím dať na pavlač. Točí sa v záchvatoch radosti, lebo má cestovnú horúčku.

Čo je to za pocit? To je to vrtenie chvostom, neustála radosť. Niektoré psy majú aj ten psí rehot. Ona sa v tom vydarila. Vyslovene sa niekedy smeje. Rehoce sa, tlamu rozďaví. Cez psa si človek uvedomí, že máme všetci dôvod sa tešiť, keď sme spolu. Chodí od jedného k druhému a jasne to dáva najavo: som rada, že ťa vidím. Tak ako pozitívne emócie, psy rovnako prejavia aj tie negatívne – strach a hnev, nie? Pes sa nevie pretvarovať. V tejto dobe je veľa vecí pokrivených – napríklad mladí nedávajú úctu starým, a tak vidíš, ako tie psy v tom majú absolútny poriadok. Moja sestra má veľkého vlčiaka. Keď bol ešte šteniatko, tak som jej ho strážila. Dobiedzal do Sany a ona ho pohrýzla, a odvtedy, hoci ju už riadne prerástol, sa pred ňou plazí a vzťahy majú vyjasnené. Pritom to bol jeden ťah, jeden sek a hotovo. Perfektne fungujúci generačný princíp v praxi. Myslíš, že mala Sana niekedy pocit, že si ju sklamala? Pes ti nikdy nič nevyčíta, on ti všetko vždy odpustí. Keď som na nový rok počula vinš Pištu Vandala, zdalo sa mi, že je aktuálny nie len na začiatku roka: Prajem vám psie vrtenie chvostom: psiu lásku – lebo tá je čistá, psiu vernosť – lebo tá je obdivuhodná, psiu bezstarostnosť – lebo tá je krásna, psiu radosť – lebo tá je neskalená.

2013 február

text: zuzana uličianska | foto: alan hyža

Ľudia

Najväčšou slobodou je, ak televízia nemá reklamu

Dvojka mi robí radosť VÁCLAV MIKA pôsobí energicky, až nedočkavo. Šéfoval najpočúvanejšiemu Rádiu Express, štyri roky viedol najsledovanejšiu televíziu Markíza. Pol roka stojí na čele málo populárnej verejnoprávnej televízie a rozhlasu. Podarí sa mu presvedčiť Slovákov, aby pozerali a počúvali nekomerčné vysielanie RTVS? Nemáte problém dávať rozhovor pre časopis, ktorý predávajú ľudia bez domova? Nemá to v sebe žiadne reputačné riziká. Naopak, ja Nota bene poznám dokonca od začiatkov tohto projektu. Nakoniec, bolo súčasťou jedného zo štyroch charitatívnych týždňov, ktoré sme pred Vianocami odvysielali v našej televízii a rozhlase. To samo o sebe o niečom hovorí. Podieľali ste sa osobne na výbere práve týchto štyroch partnerov? Konzultovali to so mnou. Išlo o to vybrať projekty, ktoré sú menej mediálne známe v kombinácii s naším tradičným projektom Hodina deťom. Zároveň sme chceli, aby každá organizácia mala trochu iné zameranie a orientáciu na zdravotné či sociálne a iné dopady. Najviac sme sa však venovali deťom – ako to ešte ke-

dysi robilo Konto nádeje. Verím, že pomáhať deťom je najvďačnejšie.

štyri renomované organizácie, ktoré majú za sebou jasnú históriu a výsledky.

Chceli ste adventnými koncertmi na Konto nádeje nejako nadviazať? Konto nádeje je komplikovaný príbeh, ktorý bol ukončený ešte pred mojím príchodom do funkcie. Môže ma to len mrzieť, lebo táto zbierka mala za sebou za tie roky veľmi široký záber pomoci. Bohužiaľ, vždy zodpovedala prioritám aktuálneho vedenia Slovenskej televízie, pre niektorého generálneho riaditeľa bola významná, iný túto činnosť utlmil. Prístup STV k charite bol teda skôr náhodný a nekoncepčný. Aj legislatíva týkajúca sa tejto oblasti je dnes oveľa rozvinutejšia ako v čase, keď vzniklo Konto. Pre spoluprácu na projekte Slovensko 2012 Advent sme vybrali

Ako ste adventné koncerty zhodnotili v rámci televízie? Veľmi príjemné bolo zistiť, že sme investovali do programu, ktorý daným organizáciám skutočne niečo priniesol. Ale finančná bilancia nebola naším primárnym cieľom. Dôležitejšie bolo zistenie, že tých dvadsať koncertov neprinieslo žiaden organizačný problém, resp. profesionálne zlyhanie. Ukázalo sa, že sa dá logisticky zvládnuť dvadsať koncertov, ktoré sa konajú vždy na inom mieste Slovenska. Myslím, že v televíznej histórii takto komplexný projekt dvadsiatich na seba nadväzujúcich živých koncertov ešte nebol.

nota bene 140

2013 február

Ako ho zobrali diváci? Dostali sme veľa reakcií od divákov a odbornej verejnosti. Ľudia veľmi ocenili, že sme nezostali v Bratislave, ale že koncerty mali kultúrny a zároveň aj regionálny kontext. Ambíciou tiež bolo priniesť konkrétnu osobnosť z daného regiónu. Podstatnou vecou bolo pre nás aj splatenie kultúrneho dlhu voči interpretom, ktorí nedostávajú priestor v médiách, lebo nepatria k hlavnému prúdu. Nakrútili sme vystúpenia Mariána Vargu s Moyzesovým kvartetom, ale napríklad aj Celeste Buckingham, z ktorej možno raz bude veľká hviezda a bude zaujímavé si pozrieť zábery z jej začiatkov. Koncerty na Dvojke dosiahli nadpriemernú sledovanosť tejto stanice, medzi divákmi bolo veľa mladých a vysokoškolsky vzdelaných ľudí.

ne rešpektujem. Program Dvojky mi robí momentálne radosť, pretože dostávam spätnú väzbu, že diváci si v ňom nachádzajú svoje formáty a darí sa nám vytvárať stabilnejšiu štruktúru. Bohužiaľ, kým ostatné verejnoprávne televízie majú tretí ba aj štvrtý okruh, my musíme všetko vtesnať do tejto jednej programovej služby – osloviť záujmové skupiny a náročnejšieho diváka, nesmieme pritom vynechať regióny, národnostné vysielanie, a ani šport. A to už je trochu priveľký mix. Šport je najväčším fenoménom a zároveň aj problémom. Prečo? Na jednej strane má divákov, no na druhej strane úplne rozbíja štruktúru. Rád by som vybudoval aj samostatný športový okruh, ale nemalo by ísť o nijaké znovuzrodenie trojky, ale o širšie koncipovanú programovú službu RTVS. Okrem majoritných športov je totiž potrebné aj evanjelizovať zdravý životný štýl, čo robí napríklad aj BBC. Tiež sa hovorí o detskom kanáli, ale to sú výstrely do prázdna. Vysielať detský program 24 hodín denne a so zmysluplným obsahom nie je reálne.

Štyri veľké koncerty však boli pod priemerom Jednotky, či nie? Celkovo neboli, ale veľmi kolísali, čomu sa nedá vyhnúť. Našťastie, prvotným cieľom nebolo súťažiť o víťazstvo v danom vysielacom pásme s komerčnými stanicami, ale priniesť hodnotovú verejnoprávnu alternatívu v čase adventu. Koncerty boli pomerne draho vyrábané externou firmou. Cena bola vzhľadom na veľkosť a náročnosť projektu adekvátna. Využitie interných kapacít je našou prioritou, snažíme sa o to pri každej zmluve. Na jeseň sme však boli úplne preplnení, ale využili sme všetky dostupné interné kapacity. Navyše, na prípravu a plánovanie koncertov sme mali veľmi málo času, preto to bola jediná možnosť. Dali ste si pri nástupe do funkcie nejaké želané čísla sledovanosti oboch kanálov? Dal som si orientačné čísla s výhľadom na dva roky a som rád, že sa k nim blížime. Myslím, že sú merateľné a dosiahnuteľné. Pre Jednotku je úspechom všetko nad desať percent. Nesúvisí to možno s príchodom nového manažmentu, ale v druhom polroku 2012 sme mali viditeľný nárast divákov. Televízia ich v minulosti stratila, žiaľ, aj vlastným programingom, nekoncepčnosťou vo vytváraní diváckeho návyku a vysokou mierou reprízovosti. Druhým dôvodom je prechod na digitálne vysielanie a s tým spojené zníženie pokrytia RTVS. Čo vnímate ako najväčší problém RTVS? Prioritou je spravodajstvo. To, že je dnes trojkou na trhu, je varovný signál a odraz dôveryhodnosti stanice. Ak sa nám nepodarí spravodajstvo zlepšiť, bude to ťažké. Verejnoprávna televízia má ako jediná z televízií na trhu úplne jasne definované, ako má vyzerať jej spravodajstvo. Ak nebudeme informačne najbohatší, nerobíme verejnoprávne správy. Dovolím si však povedať, že sa už k tomu z hľadiska obsahu približujeme. Našťastie mám v televízii tím, ktorý sa podieľal na zmenách spravodajstva v inej televízii, takže máme isté skúsenosti a očakávame menšiu mieru improvizácie. Zmena však potrvá mesiace, ak nie roky.

Nový vizuál Správ RTVS sa dosť podobá na štúdio v britskej televízii BBC, či nie? Objavovali sa síce komentáre v tomto duchu, ale dnes sa spravodajské štúdiá veľmi nelíšia. Uviedol by som aj iné príklady. Biela, modrá, červená je symbolika našej štátnosti a navyše v štúdiách sa tieto farby používajú asi najviac. Bude RTVS kopírovať BBC aj obsahovo? Nechceme, ale ani nemôžeme slepo kopírovať BBC. Lukáš Diko, ktorý šéfuje spravodajstvu, má s touto televíziou aj osobnú a pracovnú skúsenosť a sám sa vyjadril, že BBC je preňho vzor. Ale to je samozrejme z hľadiska rozpočtu úplne iná liga.

„Obsahovo sme si s ČT veľmi podobní, len u nás sa vytratil divácky návyk.“ Budú vaším bonusom lepšie správy zo zahraničia? Tie sú prirodzene menej sledované, ale našou úlohou je ich robiť inak ako privátne televízie, ktoré ponúkajú len agentúrne spravodajstvo. Jednou z možností je pri vysielaní spravodajcov spolupracovať s Českým rozhlasom a Českou televíziou. Faktom však je, že kým na našej strane jazyková bariéra nie je, na českej strane je to zložitejšie. V každom prípade pracujeme na vytvorení najširšej siete zahraničných spravodajcov na našom mediálnom trhu.

V čom chcete spolupracovať s Českou televíziou? Prienik existuje vo všetkých žánroch. Veľmi dobrou oblasťou je výskum a vývoj nových formátov, v ktorom je Česká televízia oveľa ďalej. Obsahovo sme si s ČT veľmi podobní, len u nás sa vytratil divácky návyk sledovať programy RTVS. Na čo by sme si mali z vašej ponuky napríklad zvyknúť? Napríklad na to, že každý večer o ôsmej si divák nájde na Dvojke dokument zo slovenskej alebo zahraničnej produkcie, ktorý je tematicky zoradený podľa jednotlivých dní, od osobností, histórie a prírody až po aktuálne témy. Filmy z európskej produkcie nájde divák na Dvojke v pondelok po desiatej večer. Môžeme čakať napríklad aj spoločné česko -slovenské seriály? Séria Colnica-Celnice, ktorý pozostáva z 26 autorských dokumentov, teda trinástich na českej strane a trinástich na slovenskej, sa už pripravuje. Odvysielame ho spolu s diskusiami. Témou je dvadsať rokov od rozdelenia republík, aj keď je to samozrejme poňaté oveľa širšie. Sledujeme aj kalendár výročí, aby sme na ne boli pripravení autorskými dokumentmi. Slovensko prežíva v oblasti dokumentu pomerne zaujímavé obdobie, aké iné filmy ešte uvidíme v našej televízii? Filmy, ktoré boli minulý rok na rôznych festivaloch, máme už takmer všetky vo vysielaní, či už sú to filmy Pavla Barabáša, alebo dokument Jaroslava Vojteka Cigáni idú do volieb.

Aj dokumenty Zuzany Piussi? Pri jej nových dokumentoch nie sme koprodukčným partnerom. Je to teda otázka licenčných dohôd. Nevylučujem to, ale je to otázka dohody a odkúpenia práv, no zatiaľ sme sa navzájom neoslovili. Na obrazovku RTVS sa vrátili niektoré staré tváre, Oliver Andrásy s Elenou Vacvalovou, Peter Marcin. Je za tým snaha zaujať staršie ročníky divákov? Vždy sa snažím vsádzať aj na to, čo je overené. V tomto prípade sú to pre mňa jasné formáty vhodné pre verejnoprávnu televíziu. V Markíze bolo zadanie jasné a odlišné: zamerať sa na úplne mladého diváka. Ste spokojní s novým sitkomom Hlavne, že sa máme radi? S prvými číslami som spokojný, ale až po pätnástich epizódach budeme môcť zhodnotiť, ako seriál uspel a či v ňom budeme pokračovať. Jednotka si stále musí zachovať princíp masového diváka a toho pritiahneme aj takouto, na Slovensku tradičnou formou zábavy. Budú sa robiť aj filmy? To nie je primárne úloha RTVS, hoci predtým sa tu robilo, žiaľ, aj veľa rizikových a nedokončených filmových projektov. Chceme však podporovať kvalitné kinematografické diela vo forme koprodukčného vkladu. V roku 2013 to bude hneď niekoľko projektov. Dvojka, dvojica, dvojníci – čo vám takéto slová evokujú? Mám radšej výraz jednotka. Ale dvojka reprezentuje u mňa partnerský princíp, ktorý ja mimoriad-

Takže, aká je vaša osobná definícia, čo by mala robiť televízia, ktorá sa platí zo štátneho rozpočtu aj z koncesií? Stretol som sa s názormi, že najväčším problémom je to, že nikto nateraz dobre nedefinoval verejnoprávnosť. Ale to nie je pravda. Úspech zahraničných verejnoprávnych televízií nie je v tom, že by mali inú definíciu verejnoprávnosti ako my, ale v tom, že ju vedia naplniť obsahom. RTVS má podľa zákona stále znižujúci sa podiel reklám, je to dobre? Najväčšou slobodou televízie je, ak nemá reklamu. Zápas o vytváranie reklamného priestoru kopíruje správanie sa trhu, a nie diváka. My teraz môžeme ignorovať trh a správať sa podľa divákov. Česká televízia, ale aj ORF sú v podobnej situácii. Nevýhodou však je, že nemôžeme napríklad printovým mediálnym partnerom poskytnúť na výmenu náš reklamný priestor. Na jeseň som síce otvoril diskusiu o podiele reklamy v našom vysielaní, ale vrátiť sa k nej by už bol z obsahového hľadiska krok späť.

Václav Mika (1963) Vyštudoval Fakultu ekonomiky riadenia výrobných odvetví Vysokej školy ekonomickej v Bratislave, externe aj produkciu FTF VŠMU. Dva roky pôsobil v STV, krátko bol aj podpredsedom Rady STV a člen Rady Konta nádeje. V rokoch 1994 až 1998 bol riaditeľom Prvej slovenskej mediálnej agentúry (PSMA). Sedem rokov bol aj prezidentom Asociácie nezávislých rozhlasových a televíznych staníc. Rádio Expres viedol od jeho spustenia šesť rokov a v rokoch 2006 až 2010 bol generálnym riaditeľom Televízie Markíza. Generálnym riaditeľom RTVS je od augusta 2012.

OZ Vagus Pomoc ľuďom bez domova Občianske združenie Vagus realizuje v Bratislave terénnu sociálnu prácu s ľuďmi bez domova – streetwork. V roku 2013 otvára Denné nízkoprahové a integračné centrum na Mýtnej ulici. Ročne pracuje v bratislavských uliciach s tisíckou ľudí bez domova. Šesť dní v týždni vyrážajú terénni sociálni pracovníci – streetworkeri, do terénu od 17.00 do 22.00 hod. Práve v týchto hodinách je najväčšia šanca zastihnúť ľudí bez domova v prostredí, v ktorom žijú. Občania môžu kontaktovať sociálnych pracovníkov na SOS linke na pomoc ľuďom bez domova – 0949 655 555 a dať im tip, keď nájdu človeka bez domova, ktorý potrebuje pomoc. V zimnom období znamená včasná pomoc veľakrát záchranu života pred zamrznutím či podchladením. Po prijatí telefonátu alebo vypočutí si vášho odkazu, kontaktujú streetworkeri čo najskôr (zvyčajne prídu do 20 minút) daného klienta a riešia s ním jeho situáciu. Poskytnú mu podľa potreby sociálne poradenstvo, základné ošetrenie, jedlo, odvoz do nocľahárne, prípadne privolanie zdravotnej pomoci alebo polície. Ak nemôžu streetworkeri prísť dostatočne včas, napr. z dôvodu že riešia iný prípad, inštruujú vás ako máte v danom prípade postupovať. SOS linka na pomoc ľuďom bez domova 0949 655 555 slúži tiež ako zdroj informácií pre verejnosť – kde a ako môžu pomôcť ľuďom bez domova, či už darovaním šatstva, jedla a pod. Aj vďaka tejto službe bola minulý rok Bratislava mestom s najnižším počtom zamrznutých bezdomovcov v strednej Európe. Každý utorok, štvrtok a sobotu o 19.30 hod. v parku na Račianskom mýte poskytujeme na stacionárnom mieste stravu, ošetrenie a poradenstvo. Počas soboty prebieha výdaj len od októbra do marca. Viac informácií o našej práci získate na internetovej stránke www.vagus.sk alebo na http:// www.facebook.com/StreetworkOZVagus. Pracovníci OZ Vagus

Kultúra

text: peter getting | ilustrácia: klaus lempelman

nota bene 140

2013 február

lancholický a priťahoval ho chaos. Petrov mal naproti tomu rád pohodlie a ľahko sa spriatelil s ľuďmi. Na verejnosti vystupoval za oboch. Bol to výnimočne dobrý človek.“ Práve kombinácia rozdielnych pováh prispela ku kvalite prózy, ktorá pod pláštikom humoru zachytávala pravdy, o ktorých sa v dvadsiatych rokoch v komunistickom Rusku nevyplácalo hovoriť nahlas. Zostalo po nich množstvo poviedok, fejtónov, humoresiek, filmové scenáre a dva úspešné romány: 12 stoličiek a Zlaté teľa. Ich satira bola jedným z inšpiračných zdrojov aj ďalším autorským dvojiciam – napríklad aj Lasicovi a Satinskému.

Neschopnosť rozpadnúť sa

Spojení ako dážď, silní ako oceán

Dvaja autori, jedna kniha Literatúra sa zvykne označovať za umenie samoty. Mnoho umeleckých dvojíc však tvorilo spoločne. Často platilo, že čím odlišnejší autori, tým lepšie diela. Spisovatelia Iľja Iľf a Jevgenij Petrov museli tak často odpovedať na otázku, ako sa im darí písať spoločne, že si začali vymýšľať a fabulovať. „Najprv sme zachádzali do detailov. Rozprávali sme o veľkej hádke, ktorá vznikla okolo toho, či zavraždiť Ostapa Bendera, hrdinu nášho románu 12 stoličiek. Nezabudli sme spomenúť, že sme o jeho osude napokon rozhodli žrebovaním: vložili sme do cukorničky dva lístky – na jednom bola nakreslená lebka. Vytiahli sme lebku – a o pol hodiny bolo po veľkom kombinátorovi,“ povedal jeden zo spisovateľov, Jevgenij Petrov. Po istom čase začali byť stručnejší.

Napokon na opakujúce sa otázky odpovedali už celkom bez nadšenia: „Ako píšeme dvaja? Nuž tak, že píšeme dvaja.“

Málo, ale uštipačne Ako však prezrádzajú ich denníky, nebolo to vždy také jednoduché. Tak ako sa nad jedinou vetou trápi osamelý prozaik, trápila sa aj dvojica. Dialóg napísal jeden, ironickú vetu doplnil druhý – každučkú časť museli schváliť obaja. K tomu všetkému ešte bývali v jednom dome a stávalo sa, že kým jeden mal nápad a vybehol hore schodmi s chuťou písať, druhý ležal v depresii alebo ho práve celkom pohltil nový fotoaparát.

Iľf a Petrov spolu začali písať až v zrelom veku. Do roku 1927 písali každý osobitne a ako žurnalisti a humoristi mali obaja úspech. Ich spolupráca trvala desať rokov, až kým ju neukončila Iľfova smrť. Ironicky sa vysmievali komunistickému budovateľskému zápalu a všetky ich diela boli podpísané spoločným menom: Iľf a Petrov. „V povedomí ľudí ich mená splývajú – hovorí sa o akomsi Iľfpetrovovi,“ píše ruský publicista Iľja Erenburg, „ale nepodobali sa na seba ani trochu. Iľja Arnoldovič bol ostýchavý, mĺkvy – vtipkoval málo, ale uštipačne. Ako mnohí spisovatelia, ktorí rozosmievajú milióny ľudí, bol me-

Tak ako Iľf a Petrov časom splynuli do jediného tajomného „Iľfapetrova“, podobne symptomatická bola aj spolupráca Lasicu a Satinského. Naprieč politickou situáciou, úspechmi, zákazmi, s prestávkami trvala štyridsaťtri rokov. Autorské divadlo, ktoré založili po Nežnej revolúcii, nesie dosiaľ ich názov L&S. Dvojica fungovala od roku 1959, k čomu si Lasica neodpustil komentár: „Už len Spejbl a Hurvínek to ťahajú spolu dlhšie, ale tí sú z dreva. Myslím, že v našom prípade sa nedá hovoriť o akejsi schopnosti vydržať spolu tak dlho, ale skôr o neschopnosti rozpadnúť sa.“ Keď spoluprácu definitívne ukončila smrť Satinského v roku 2002, zdrvený Lasica vyhlásil: „Odišiel kus zo mňa samého.“ Podobne ťažko prežíval smrť Iľfa v roku 1937 aj jeho priateľ Petrov. Päť rokov života, ktoré mu zostávali, prežil z veľkej časti v samote spomienkami na priateľa. Humor sám akoby bol priam živnou pôdou pre dvojice už od čias nemej grotesky, stačí si spomenúť na Laurela a Hardyho, Pata a Patachona, v našich zemepisných šírkach Voskovca a Wericha, Suchého so Šlitrom či Smoljaka so Svěrákom. V dueloch na pódiu, ale ani v klasickej literatúre nie je spolupráca v dvojici taká výnimočná, ako by sa zdalo na prvý pohľad. Umelecké dvojice sú často buď životnými partnermi alebo súrodencami, tak ako v prípade bratov Čapkovcov.

Univerzálni Čapkovci O sedem rokov uplynie už storočie od uvedenia hry Karla Čapka R.U.R. V tejto hre sa po prvý raz objavilo slovo „robot“, ktoré sa dnes

používa po celom svete. A život mu vdýchla práve spolupráca súrodencov Čapkovcov. Karel Čapek v Lidových novinách opisuje historku, ako dostal v nestráženej chvíli nápad na novú hru. Bežal s ním hneď za tepla za svojím bratom Josefom, ktorý bol maliar a práve stál na rebríku a maľoval na plátno, až to šušťalo. „Ty, Josef,“ hovorí autor, „já bych měl myšlenku na hru.“ „Jakou?“ zamumlal maliar (naozaj mumlal, lebo pri tom držal v ústach štetec). Autor mu to povedal tak stručne, ako to len išlo, a dodal: „Ale já nevím, jak mám ty umělé dělníky nazvat. Řekl bych jim laboři, ale připadá mně to nějak papírové.“ „Tak jim řekni roboti,“ mumlal maliar so štetcom v ústach a maľoval ďalej. A bolo to. „Takto sa zrodilo slovo robot; a nech je týmto priradené k svojmu skutočnému pôvodcovi,“ hovorí Karel. Hoci súrodenci Čapkovci neskôr písali každý osobitne, spoločná značka „bratov Čapkovcov“ zostane navždy v pamäti literatúry. Pod týmto menom sa od roku 1908 objavovali v novinách poviedky, fejtóny či aforizmy, ktoré neskôr vydali v knižke Krakonošova zahrada. Prišli ďalšie knihy a divadelné hry, s ktorými mali úspech na domácom aj svetovom javisku.

„Už len Spejbl a Hurvínek to ťahajú spolu dlhšie, ale tí sú z dreva.“ Všetečným ľuďom, ktorí by radi vedeli, aký podiel má ten ktorý autor na spoločnom diele, odkázali: „Drama není mosaika, která se dá ještě jednou rozložit v kaménky.“ Každý nápad prechádzal z ruky do ruky, rozvíjal sa; ako potom určiť jeho pravého vlastníka? Spolupráca Čapkovcov stála na spoločnej fabulácii, ktorá čerpala z ich spoločnej skúsenosti. Už počas spoločnej práce na divadelnej hre Ze života hmyzu vznikali ich samostatné umelecké projekty. Karel začal koncipovať svojich Robotov a jeho samostatná tvorba vytvorila novú kapitolu jeho tvorivého života, lemovanú dielami ako R.U.R., Bílá nemoc, Válka s mloky... Brat Josef zase písal expresionistické prózy, veno-

val sa maľbe a tvorbe pre deti. Známu knižku Rozprávanie o psíkovi a mačičke doplnil vlastnými ilustráciami. Ani po ukončení literárnej spolupráce sa ich cesty nerozišli. V roku 1925 sa spoločne presťahovali do vlastného dvojdomku na Vinohradoch, kde zavše dochádzalo k napätejším situáciám. Kým totiž Josef s manželkou predstavovali klasický pár, Karel bol starým mládencom, ktorému sa o veci každodenného života starala švagriná. Keď sa Karel po dlhoročnej známosti oženil, odsťahoval sa preč. Umelecky si však bratia pomáhali aj naďalej. Josef často ilustroval Karlove knihy, pracoval na kostýmoch pre jeho divadelné hry, naďalej si vymieňali nápady a dopĺňali sa.

Angelika a špekulanti Romány o známej francúzskej markíze Angelike, známej neskôr z filmového plátna, sú podpísané spoločným menom manželov Anne a Sergeja Golonovcov. Pod týmto pseudonymom sa skrýva francúzska novinárka a spisovateľka Simone Changeux a jej muž, ruský aristokratický emigrant Vsevolod Sergejevič Goloubinov. Napriek tomu, že dnes na Angeliku pozeráme najmä cez prizmu sladkastých filmov, vo Francúzsku sa ozývajú hlasy, že film knihe len uškodil. Rozsiahlu ságu vytvorili manželia spoločne, úlohy mali prísne rozdelené: o písanie sa starala Anna, manžel Sergej zasa obstarával materiály a pátral po faktoch z histórie. Aký mala ich spolupráca vplyv na ich manželský život, sa môžeme len dohadovať – bežní tímoví spoluautori sa totiž nezriedka priznávajú, že po pracovnom vyťažení sa spoločnému kontaktu v súkromí vyhýbajú. Spolupráca dvoch manželov poskytla vydavateľom priestor na špekulácie. Kým v Nemecku ako autorku knihy uviedli Anne Golonovú, jej francúzske vydanie v roku 1957 vyšlo už pod menom Anne a Serge Golonovci – so zdôvodnením, že mužské meno pôsobí serióznejšie. V Anglicku dokonca vydavateľ zmenil autora na Sergeanne Golon. Keď Serge v roku 1972 umrel, Anne začala mať problémy s uplatnením svojich autorských práv. Získala ich späť až po viac ako dvadsiatich rokoch, ktoré prežila v nepríliš utešenej finančnej situácii. INZERCIA

Strihanie psíkov a poradenstvo

0907 473 718, Ľubica Chlpíková

Internetový obchod – chovateľské potreby:

www.webareal.sk/dream

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

nota bene 140

bábiku, pekné tričko a pokojnú mamu

Saška je môj život Martina má dcéru s ojedinelou diagnózou, k chorobe sa pridružili aj problémy s bývaním. Peňazí nazvyš nie je a sociálka ešte rada „ukrojí“. Miluje Monster High bábiky, rada sa maľuje, parádi, chcela by byť manekýnkou, herečkou... Saška. Tento rok na jeseň bude mať jedenásť. Sedí na veľkej posteli, okolo nej sa obšmieta milovaný psík Kenny, dokonca tu má aj sesternicu Nikolku – proste idylka! Saška však nie je zdravá. Ona to vysvetlí prozaicky: „Mám choré nohy...“ a plynule prejde do debaty so sesternicou... O chorobe sa jej hovoriť nechce.

Balans, onko, ataxia Mama Martina sa opatrne púšťa do vysvetľovania. Všetko začalo radostne. Riadne, v termíne, prišla v septembri 2002 na svet jej vytúžená dcérka. Zdravá ako buk. Nie nadlho. Od roka s ňou Martina začala chodiť po ortopédoch. Zdalo sa jej, že malá podivne balansuje. Ale stále ju upokojovali, že nič vážne sa nedeje. Dieťa sa predsa učí chodiť. „Nespávala som pokojne, občas ma zalievala zlá predtucha, ale snažila som sa ju vždy nejako potlačiť,“ pousmeje sa sympatická mama. Zlom nastal v škôlke. Päťročná Saška bola viac doma na antibiotikách než medzi rovesníkmi v škôlke. „Naozaj, vkuse bola chorá. Skončili sme v nemocnici – rozpad červených krviniek. Nechápala som. A najväčší šok bol, keď nás pri prepúšťaní poslali na onkologické oddelenie. Dcére našli akýsi výrastok medzi pľúcami a srdcom.“ Tam už Martina od strachu ani nedýchala. Blížili sa Vianoce a ona si priala len jediné, nech sú už preč z onkológie. Len 48 hodín pred Štedrým dňom ich napokon poslali domov, vraj nič zhubné tam nie je, ale hneď po Novom roku ich čakalo ešte PET vyšetrenie. Laicky povedané – treba vypiť špeciálny roztok a následne sa ukáže, či sa v tele objavia – zasvietia – nejaké „zlé“ body. Saške zasvietili uzliny v podpazuší. Takže sa chirurgicky vybrali vzorky, no našťastie liečba nebola potrebná. Pri týchto motaniciach sa však akosi zabúdalo na Saškin problém s chôdzou. Martina videla, že Saškin stav sa po peripetiách v nemocniciach len zhoršoval, samostatné kroky robila čoraz ťažšie. Konečne sa dočkali genetických vyšetrení. „A zrazu som to dostala čier-

ne na bielom: ataxia teleangiektázia – rozpad chromozómov v bunkách. A nedá sa to zastaviť, len pribrzdiť, v každom prípade je to progresívne ochorenie, čiže nevyliečiteľné. Moja Saška časom skončí trvale na invalidnom vozíčku, neskôr možno posteľ. Na Slovensku je len šesť detí s takýmto postihom.“

Tri ženy Pri Saškinej posteli tróni aj zložený invalidný vozík. Po byte ho nepotrebuje, na vlastné sa postaví a ťarbavejšími krokmi sa, s pomocou mamy, presunie do obývačky. Do školy, k lekárovi, na prechádzky – tam už je vozík nevyhnutnosť. Horšie je, že aj ruky už nie sú tiež také obratné... Sašenku však navonok jej hendikep nezaujíma. Príde to však čoskoro, deti v puberte si zrazu uvedomia, že sú iné... Mama Martina však verí, že to zvládnu, Saška vie, že mama tu bude vždy len a len pre ňu. S ockom dcéry to Martine nevyšlo. Rozišli sa, keď mala malá dva a pol roka. Vtedy

„Teší sa z každého dňa, na budúcnosť radšej nemyslí.“ diagnóza ešte nebola na svete. „Jednoducho sme si nerozumeli a je lepšie, že sme od seba.“ Záujem o dcéru ocko príliš nejaví, rieši sa to výživným šesťdesiat eur. Finančne to v tejto babskej famílii žiadna sláva nie je. Martina, Saška a babka Ruženka žijú v prenajatom dvojizbáku bez balkóna. Za štyri stovky plus energie. Tak si to rozrátajme: Martina je, logicky, na opatrovateľskom – 260 eur. „Teda to už neplatí. Špeciálne som bola na sociálnom odbore zisťovať, či sa môžem zamestnať, aj keď beriem opatrovateľský. Povedali mi, že áno, len nesmiem mať zárobok vyšší než 300 eur. Našla som si upratovanie kancelárií za 80 eur mesačne. A zrazu mi prišla výzva, aby som sa dostavila na sociálku. Že oni sa vtedy pomýlili a zabudli mi povedať, že nech robím hoci aj za desať eur, automaticky mi musia znížiť opatrovateľské o 50 eur. Chápete to? Ešte aj z toho minima mi ukroja. Čiže teraz mám opatro- „Vždy budem pri svojej Saške,“ hovorí mama Martina.

2013 február

vateľský 210, upratovaním si privyrobím 80, k tomu výživné a 17 eur pre Sašku ošatné. Našťastie, z Dobrého anjela dostávame okolo 80 až 100 eur. Moje príjmy nám vykryjú akurát tak platby za byt.“

Spolu to zvládneme Že sa tu nehladuje, že sa má za čo kúpiť základná drogéria a ďalšie veci – za to Martina vďačí svojej mame Ruženke, ktorá pracuje ako kuchárka. Saška babku zbožňuje, žijú spolu stále a rozumejú si. „Jediným chlapom je u nás dvojročný štvornohý Kenny,“ snaží sa zlepšiť náladu babka Ruženka. Kedysi bývali v tzv. domovníckom byte, o ten však prišli, firma im poskytla trojizbový byt na sídlisku, no pred dvoma rokmi dostali list, že si byt môžu za trhovú cenu odkúpiť alebo ho musia uvoľniť. „Cena bola vyše šesťdesiattisíc, pre nás nonsens!“ Martina dúfa, že skúsia ešte niečo vysúdiť, ale neverí tomu... V prenájme sú už tretí rok a teší sa, že majú aspoň nejakú strechu nad hlavou. Sašku existenčnými problémami nechce zaťažovať, snaží sa jej dopriať to, po čom túži. Monster bábiku, pekné tričko, a hlavne chce, aby mala pri sebe vždy pokojnú maminu. Saške totiž diagnostikovali aj hemolytickú anémiu, čo znamená, že ako náhle je zima, Saška ožltne, vyskočia jej chladové protilátky, ktoré požierajú červené krvinky. Lekári poradili, že by pre ne bolo najlepšie, keby žili v teplých krajinách, alebo aby do teplých krajín čo najčastejšie jazdili... Martina to rieši v medziach svojich možností – keď je zima, chodia von minimálne... O budúcnosti statočná mama nesníva, raduje sa z každého dňa, kedy je Saška v pohode, teší sa do špeciálnej školy. Čo bude o rok, o dva – radšej ani pomyslieť. Martina vie však jedno: „Vždy budem pri svojej Saške, je to môj život, moja láska, ktorá ma robí veľmi, veľmi bohatou.“ Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Sašky oslovil. Radi by sme im prispeli na pobyt pri mori , resp. na autoškolu pre maminu Martinu, aby mohla chorú Sašku voziť do školy a na výlety! ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Saška. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk). Ak poznáte zo svojho okolia príbeh, ktorý vás zaujal, prípadne chcete ponúknuť svoj príbeh, budeme radi, ak nám napíšete na: medzinami@zoznam.sk. Možno sa vám pokúsime pomôcť aj prostredníctvom OZ Medzi nami.

Pútnik

text a foto: jana čavojská

nota bene 140

Zachované identifikačné znaky zostrelených lietadiel.

Každý jeden príbeh by vydal na samostatnú knihu

Puzzle z oblohy V lesoch, často ukryté v zemi, sa rozkladajú zvyšky lietadiel, zostrelených nad Slovenskom za 2. svetovej vojny. Poslední pamätníci týchto udalostí ešte žijú. Z ich rozprávania a z objavených predmetov skladá zopár nadšencov príbehy letcov, ktorí cez vojnu prežili haváriu svojich lietadiel.

2013 február

Štát im pritom veľmi nepraje. Zákon im predvlani zakázal pátrať pomocou detektora kovov po zvyškoch zostrelených lietadiel. A to aj napriek tomu, že ním zachraňujú históriu. Ak príbehy nevypátrajú teraz, stratia sa navždy s poslednými troskami padnutých lietadiel.

Ako nálezisko Romana Vránu z Krušoviec drží história 2. svetovej vojny odmalička. „Keď som mal dvanásť rokov, brat mi povedal, že niekde v okolitých kopcoch je spadnuté lietadlo. Myslel som na to celé roky. Potom sme ho so synovcom Jaroslavom šli hľadať. Pýtali sme sa ľudí, štyri dni sme chodili po horách. A našli sme ho. Nebolo to už lietadlo, ako by ste si predstavili. Ľudia z miesta havárie odniesli, čo sa dalo: plechy, hadice a všetko, čo mohli nejakým spôsobom zužitkovať. Zostali len malé kúsky. Objavili sme však aj lokali-

ty, kde už nebolo vôbec nič a museli sme hľadať nízko, aby nepotrebovali kyslík ani vyhrievanie.“ v zemi.“ Ľudia totiž chodili k padnutým lietadlám Posádku amerických bombardérov tvorilo depo hliník ako na nálezisko. väť až jedenásť mužov. Ak sa pri nehode lietaAni jeden z troch nadšencov, s ktorými v Krušov- dla zachránili, vyskočili a živí dopadli na zem, na ciach hovorím – Roman Vrána, Jaroslav Vrána Slovensku mali veľkú šancu, že im ľudia pomôžu. mladší a Ondrej Janšto – históriu nevyštudoval. Ale aj v zajateckých táboroch mali letci veľkú Sú to chlapi bežných manuálnych profesií. Akí- šancu na prežitie, pre Nemcov boli elitou, tak si „súkromní“ historici. Neustále sú však v kon- sa k nim správali lepšie než k bežným zajatcom. takte s tými „profesionálnymi“ v múzeách, na „Na kopaniciach okolo Starej Turej sa odohral asi univerzitách a na pamiatkových úradoch. Vďa- najzvláštnejší príbeh. Nemci popravili americkéka rokom samoštúdia a pátrania v archívoch a li- ho pilota,“ rozpráva Ondrej Janšto. „Posádka lieteratúre sa im v niektorých oblastiach vyrovnajú. tadla Liberator vyskočila, bombometčíka JameNajväčšiu zásluhu na odkrývaní príbehov spad- sa Kirchoffa však vietor odniesol asi o dvadsať nutých amerických lietadiel majú Peter Kaššák a kilometrov ďalej ako jeho ľudí. Partizán Pavol Marián Hrodegh. Na túto tému vydali knihu Ko- Haruštiak mu zo všetkých síl pomáhal. Dal mu nečná stanica Slovensko s množstvom faktov, civilné šaty a skrýval ho v rôznych domoch po kodobových fotografií a dokumentov. Artefakty paniciach, neustále ho musel presúvať, aby ho a celé zachránené príbehy malá skupina nadšen- Nemci neodhalili. Haruštiak ho napokon doviecov pravidelne vystavuje. Aj keď väčšinu predme- dol na Starú Turú k učiteľovi Hlubockému, ktorétov majú doma. Na také šesťmetrové krídlo by ho manželka vedela po anglicky, a už schovávabolo treba veľa výstavného priestoru. A miesto li jedného partizána. Tesne pred Vianocami 1944 na trvalú expozíciu zatiaľ nadšenci nezískali. ich však niekto udal. Prišli gardisti Pohotovost„O tému lietadiel, zostrelených za 2. svetovej vojny, ného oddielu Hlinkovej gardy, odviedli Kirchofhistorici nemajú veľký záujem. Viacerí nám pove- fa a partizána, a neskôr aj učiteľa Hlubockého. dali, že to je pre nich ešte mladá história,“ hovo- Haruštiak sa ich ešte pokúsil vyslobodiť z väzerí Roman. Podľa Ondreja Janšta bola u nás táto nia v Novom Meste nad Váhom, ale nepodarilo téma do revolúcie tabuizovaná (ruské lietadlá sa mu to. V Trenčíne ich popravili a hodili do mapredsa nemohli padať a o Američanoch sa rad- sového hrobu. Bol to prvý prípad popraveného amerického pilota.“ šej ani nehovorilo) a po nej zabudnutá. Našťastie, všetky informácie ešte nezmizli. Nadšenci sa snažia vo svojom okolí zozbierať čo naj- Poručíčka americkej armády viac príbehov o lietadlách a ich posádkach. A to V domoch na kopaniciach ľudia dodnes opatrubez ohľadu na vlajku krajiny, za ktorú lietali. V ich jú veci po letcoch z 2. svetovej vojny. A nie hozbierkach sú zvyšky slovenských, nemeckých, ru- cijaké. Istý pán z Krnče si napríklad z rozvodov munských, ruských aj amerických strojov. Nie je a trúbok z lietadla vyrobil celý luster! A hliník v tom nijaká politika, uprednostňovanie ani odsu- z padnutého lietadla, to bola vec z neba dadzovanie. Len skúmanie faktov o letcoch, ktorí sa rovaná. Dodnes sa nájdu strechy kurínov, na stretli na jednej oblohe. „Príbehov je veľmi veľa. ktoré je použitý. Ďalšia vzácnosť boli agregáPosádky zostrelených lietadiel väčšinou stihli vy- ty. „Jeden starý pán si ním poháňa čerpadlo na skočiť s padákom a zachránili sa,“ rozpráva On- studni. A kyslíkovú nádrž používal ako nádobu drej. „Americkí piloti mali k Slovákom vždy dvere na slivovicu! Dokonca nám ju daroval,“ usmieva otvorené. Ľudia im pomáhali, schovávali ich, hoci sa Roman Vrána. Pani Brožková z Brezovej pod riskovali, že ich za to zatknú, zavrú alebo zastre- Bradlom mala doma niečo z úplne iného súdka. lia. Poslední z týchto záchrancov ešte žijú. My ich Zostreleného letca americkej armády Lawrennavštevujeme a snažíme sa zachytiť ich príbehy.“ cea Cardwella mala ako svojho. „Po vojne tu bol a dal mi nejaké papiere. Čo mám z nich? Keby asV masovom hrobe poň zlatú retiazku doniesol,“ povedala raz OndreKaždý jeden príbeh zostreleného lietadla by vy- jovi a jeho kamarátom. Oni pozreli do papierov dal na samostatnú knihu. A keby o ňom tušil a bola to hodnosť poručíčky americkej armády! Spielberg, tak aj na celý film. Koľko strojov vlast- Pre letcov znamená veľa opäť navštíviť miesta, ne na Slovensku spadlo? To je stále predmetom na ktoré kedysi dopadli po tom, ako vyskočili dohadov. Len amerických lietadiel je zdokumen- z poškodeného stroja. Neuveriteľne si cenia akýtovaných vyše päťdesiat. Američania lietali nad koľvek kúsok plechu svojho lietadla, nech je aj nemecké územie zo základne v južnom Taliansku. obhorený a zdeformovaný. „Pán Joe Ovsianik sa Bola to strastiplná osemhodinová cesta. Lieta- s takouto časťou svojho lietadla nechal aj pochodlá vtedy neboli klimatizované, letci odštartovali vať,“ hovorí Ondrej Janšto. z letiska v letných horúčavách a onedlho sa ocitli v mínus päťdesiatich stupňoch vo výške sedem Piloti na kúpalisku kilometrov nad zemou. „V lietadlách sa vtedy V Kostoľanoch pod Tríbečom zastrelili Nemci kvônekúrilo. Najlepšie vybavená americká armá- li Američanovi sedemnásťročného chlapca Janda preto používala vyhrievané obleky a topán- ka Szegényho. Letca skrývali v dedine, no niekto ky,“ vysvetľuje Ondrej Janšto. „Raz sme dokonca ho udal, prišla nemecká jednotka a jeden z vojanašli aj časť vyhrievaných okuliarov. Rusi lietali kov Janka zabil. Američana však ľudia stihli pre-

nota bene 140

miestniť. „Niekedy je až zarážajúce, akí boli Slováci naklonení Američanom, hoci im spôsobovali veľké škody,“ uvažuje Ondrej Janšto. „Pri núdzovom odhadzovaní bômb alebo pri bombardovaní bratislavskej Apollky zahynulo mnoho ľudí. Napriek tomu americkým pilotom Slováci pomáhali. Zrejme preto, lebo takmer každý mal niekoho v Amerike.“ Pre zostrelených nepriateľských letcov zriadili Nemci zajatecký tábor v Grinave. Zaobchádzali s nimi celkom priateľsky, dokonca vraj mohli chodiť na miestne kúpalisko. „Keď začalo Povstanie, veliteľ tábora, Slovák, ich pustil, nech idú smerom na Banskú Bystricu. Niektorých sprevádzali sprievodcovia, iní putovali na vlastnú päsť. Väčšinou išli pešo, vyhýbali sa nemeckej armáde. Partizáni aj občania im radi pomohli. Tí, ktorí si ich pamätajú, hovoria, že to boli typickí Američania. Z ničoho si nerobili ťažkú hlavu,“ rozpráva Ondrej. Z Banskej Bystrice americká armáda evakuovala svojich letcov po tom, ako slovenské vedenie Povstania informovalo ambasádu v Londýne, že má Bystricu. Z Talianska prileteli dve evakuačné misie, prvá odviezla trinásť a druhá dvadsaťdeväť letcov. Do Bystrice na oplátku priviezli materiál pre Povstanie.

Svet podľa Sorata

2013 február

Asi by som neodolal

Zľava: Roman Vrána, Jaroslav Vrána, Ondrej Janšto.

Zákonom zakázané Historici-amatéri pátrajú aj v archívoch. Poznatky odtiaľ dávajú dokopy so zisteniami v teréne. Ešte do minulého roka mohli skúmať aj v zemi, vyhľadávať časti spadnutých strojov. Od vlani však platí nový pamiatkový zákon, ktorý posunul dobu pre archeologický nález z roku 1918 až do roku 1946. To znamená, že osoby bez príslušného oprávnenia nemôžu vykopávať artefakty tohto a staršieho dáta. „Zaradili nás medzi detektoristov, ktorí kšeftujú s vecami z 2. svetovej vojny, s nacistickými symbolmi a s muníciou,“ hovorí rezignovane Ondrej Janšto. „Nikto z nás pritom nič nepredáva, práve naopak, naše predmety a zistenia ponúkame múzeám na rôzne výstavy. Detektor kovov však pri hľadaní trosiek potrebujeme, väčšinou sú ukryté v zemi a na mieste, kam lietadlo spadlo, už nevidno vôbec nič. Samozrejme, s novým zákonom sme prestali hľadať, nechceme porušovať právne predpisy. Ale čo nenájdeme teraz, môže v blízkej dobe úplne zhniť a táto história bude nenávratne stratená.“ Táto skupina ľudí do histórie skôr investuje, ako na nej získava. Z vlastných peňazí osadzujú pamätné tabule na miestach havárií, zaujímavé predmety skupujú na zberateľských burzách. Každý príbeh je skladačka, ktorú s pomocou drobných kúskov puzzle dávajú dokopy. Nerobia to preto, aby mali artefakty doma a príbehy založené niekde v šuplíku. Ich snom je múzeum. Priestranné, pretože majú aj veľké zvyšky lietadiel, celé krídlo, ktoré potrebuje veľa miesta. Dôležitejšie než hmotné predmety v ňom však budú – zachránené príbehy.

Expozícia v Novej Bani.

Telo zastreleného pilota exhumovali po 2. svetovej vojne z masového hrobu. foto: O.J.

Nadšenci ich prácne vyhrabali spod zeme, očistili a zakonzervovali.

Mapa na materiáli, z akého sa šili padáky, vydržala dodnes.

Pre ilustráciu vytvorili nadšenci aj modely zostrelených lietadiel.

Zdá sa mi, že sa každý deň musím niekoľkokrát zdvojovať. Nie som osamotený ostrovček a tak je nutné stretávať ďalších ľudí a reagovať na ich pohyby, gestá a reč, ktorou oni reagujú na mňa. Niekedy však vznikajú „vzťahy“, o ktorých jeden z dvojice nemá tušenie. Zvedavosť je prirodzená vlastnosť, ktorá posúva históriu nášho plemena rozličnými smermi. Prirodzené „fízlovstvo“ máme asi všetci v krvi a veľakrát si všímame, ako sa správajú ľudia okolo nás. Nezabudnem, ako ma raz dokázala šokovať susedka, dôchodkyňa, bývajúca oproti cez ulicu. Pýtala sa ma, kamže som to včera išiel o 22.30 a prečo som sa vrátil o 00.30 hod., keď to nebýva u mňa pravidlom. Od tej doby som vážne uvažoval, či má vôbec zmysel zamykať náš dom, keď ho máme takto dobre a zadarmo strážený. Chlapík, čo ma raz viezol stopom, vychvaľoval technologický pokrok. Opisoval mi so záujmom, ako odpočúva rozličných susedov za pomoci vecičiek, ktoré si objednal cez internet. Vravel som mu, aby svoje schopnosti nepremrhával len tak, aby sa zamestnal v tajnej službe a mal za svoje hobby aj nejaké peniažky. Prednedávnom vyšla zaujímavá kniha, kde som sa dočítal, ako zhruba prebiehala činnosť tajných za komunizmu: Karol Urban (pseudonym) – Sledoval som Dubčeka. Bývalý sliedič opisuje svoje zážitky, ale osoba bývalého politika nie je to, čo ma na nej najviac zaujalo. Skôr tá každodenná rutina a spôsoby, akými sa získavali informácie o živote sledovaných osôb. Lebo aj keď sa doba zmenila, činnosť súčasnej tajnej služby musí byť podobná, v kontinuite s tým, čo bolo kedysi. Mal som dokonca možnosť sa s týmto človekom osobne stretnúť. Vyžadoval len to, aby som nemal fotoaparát a diktafón. Nechce odhaliť svoju tvár. Chce si spokojne užívať dôchodok. Po zvážení som to odmietol a tak som mu nemohol položiť viaceré otázky, ktoré mi napadli. Nechcel som mu robiť na staré kolená problémy. Som veľký zvedavec a viem, že by som neodolal a po našej rozlúčke by som sa ho pokúsil sledovať až po jeho dom, aby som zistil jeho identitu. Chi-chi-chi.

PROTI PRÚDU

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

nota bene 140

2013 február

trií,“ zdôvodňuje, prečo mu nepomôžu okuliare, ktoré si Dany galantne strhol z nosa. „A prečo teda nemáš vlastné?“ pýta sa učiteľ. „Financie,“ vysvetlí za kolegu Duško. Pišta sa len pousmeje a hodina pokračuje ďalej. Dany predčíta krátky článok z učebnice. Každý študent číta a prekladá po jednej vete. „Fúha, mne už je z tej angličtiny až horúco,“ smeje sa Veronika a rozopína si sveter. To najťažšie ešte len príde. „Dáme si trochu gramatiky,“ zahlási Lucia. Dnes sú na programe privlastňovacie zámená. Lektorka ich dávkuje po častiach, aby študentov nezahltila a nevystrašila. „Budem mať z toho guláš,“ prorokuje i tak Veronika. „Neboj sa, naučíš sa,“ dohovára jej Katka, ktorá sa už pustila do cvičení v pracovnom zošite.

Najskôr bola polievka Lucia ani Dany cudzí jazyk doteraz nevyučovali, no skúsenosti s učiteľovaním majú z iných oblastí. Nie je to ani prvýkrát, čo pomáhajú ako dobrovoľníci. U nás už zopárkrát pripravovali kapustnicu na vianočný večierok a chceli robiť ešte viac. Kolegyňa Zuzana, ktorá v našom združení koordinuje spoluprácu s dobrovoľníkmi, im ponúkla niekoľko možností: výučbu angličtiny, prácu s počítačom, futbal. „Nám najviac sadla angličtina. Zistili sme, aké knihy sa predávajú a vybrali sme si tú, ktorá sa nám zdala najlep-

„Mne už je z tej angličtiny až horúco.“

NAŠI PREDAJCOVIA DOBÝVAJÚ ANGLIČTINU

ŠTUDUJÚ PRE DOBRÝ POCIT Začínali anglickou abecedou a výslovnosťou. Dnes sú kúsok od toho, aby spolu hovorili jednoduchou angličtinou. Vďačia za to svojmu odhodlaniu, ale aj dvojici výborných učiteľov. Niekedy sa dôstojne hlásia, inokedy sa prekrikujú nadšení z toho, že poznajú správnu odpoveď. Občas len ticho sedia, hľadia do kníh, listujú poznámkami. Niektorí vzdychajú a chytajú sa za hlavu, ďalší ich povzbudzujú. Navzájom sa doberajú a hlavne – všetci sa dobre bavia. Nechápem, kde na to berú energiu. Veronika, Katka, Pišta a Dušan totiž nie sú len takí hocijakí študenti. Cez deň predávajú Nota bene, privyrábajú si na brigádach a podvečer ešte majú chuť a silu študovať angličtinu. „Mňa to jednoducho baví,“ hovorí Veronika. „Ja si chcem zopakovať a doplniť to, čo som sa kedysi naučila v škole,“ pridáva sa jej dcéra Katka. Spoločenský Pišta, ktorý predáva Nota bene blízko Hlavnej stanice, by rád prehodil pár slov aj

so zahraničnými turistami. „Viackrát sa mi prihovorili po anglicky. Pýtali sa na cestu, ale aj na časopis. Dorozumieval som sa nimi rukami nohami, no už to dokážem o niečo lepšie.“ Aj Duško má rád spoločnosť. Voľný čas si vypĺňa zaujímavými aktivitami, napríklad robí kameramana pre TV Rojko, skupinu filmárov s mentálnym postihnutím. A možno práve na nejakej budúcej filmovačke sa mu tá angličtina zíde. Do partie študentov patrí aj František, ktorý sa teraz doliečuje po ťažko vydobytej operácii.

ku divoké. „Som rád, že nakoniec sme ostali iba piati,“ pochvaľuje si Pišta. „Takto sa nám môžu viac venovať.“ Úspech kurzu vo veľkej miere súvisí s dvojicou príjemných lektorov. Dany a Lucia pôsobia ako dobre zladení tanečníci. Možno aj preto, že sú partnermi i v súkromí. „Snažíme sa to robiť čo najviac prirodzene,“ vysvetľuje Lucia. „Po čase vieš odhadnúť, kto potrebuje väčšiu podporu a komu prospeje robiť viac samostatne. Som šťastná aj z malých pokrokov.“ A čo keď sa nedarí? „Nie je to frustrujúce,“ zhodujú sa učitelia. Každý štuMenej je niekedy viac dent sa vraj zlepšuje, ale podľa vlastného tempa. Angličtinári začali vlani v októbri. Stretávajú „This is okno,“ pohotovo spojí obe reči Duško, sa každý pondelok podvečer. Na prvú hodinu ktorý radšej prekladá z angličtiny do slovenprišlo osem či deväť predajcov a bolo to troš- činy ako naopak. Všeobecné veselie sleduje s

úsmevom a z rovnováhy ho nevyvedie ani to, šia,“ spomína Dany. „Išlo nám o to, aby bola jaskeď sa situácia obráti. „Ten kocúr je žena,“ na- ná a zrozumiteľná,“ dopĺňa Lucia. Pôvodne si štupovedá mu Rakúšan Dany, ktorý je začiatoční- denti museli vystačiť s prekopírovanými stranakom v našom jazyku. Tu je to výhodou: Lucia mi. Teraz už majú vlastné knihy, ktoré sme im síce vysvetľuje nové veci v slovenčine, no veľká nadelili ako vianočný darček. časť lekcie prebieha v angličtine. Študenti si tak skôr zapamätajú správnu výslovnosť a skladbu Stačí už len málo viet. Na začiatku sa rozohrejú opakovaním učiva „Pre mňa je odmenou to, keď vidím vypracovaz predošlých hodín. né cvičenia v Katkinom pracovnom zošite. Aj to, že ľudia sem chcú chodiť a chodia pravidelne. Dokonca na naše stretnutie nezabudli ani po Neboj sa, naučíš sa „How are you? Ako sa máš?“ pýta sa Dany. Ve- trojtýždňovej prestávke, ktorú sme mali cez sviatronika je trochu hanblivá. Priama otázka ju za- ky,“ hovorí Dany. „Pre dospelých je pritom oveľa skočí. „Jáj, neviem si spomenúť,“ povzdychne si. ťažšie učiť sa nové veci. Postavte deti na lyže Namiesto nej odpovie dcéra. Vtedy sa Veronika a ony väčšinou prirodzene vedia, čo robiť. Dospeuvoľní a zabudnuté slová sa jej vrátia. „Neboj sa lí sú opatrnejší. Všetko chcú najskôr pochopiť.“ mama, ty ešte budeš hovoriť ako profesionálka,“ Mnohí ľudia sa učia cudzí jazyk preto, že ich povzbudzuje ju Katka. k tomu nútia okolnosti – potrebujú ho v práci či Veroniku znervózni, keď sa náhle ocitne v cen- aby sa dorozumeli s rodinou roztratenou po svetre pozornosti. „Ak otázku smerujeme na celú te. Našich predajcov nenúti nič. Učia sa, hoci im skupinu, väčšinou nemá problém s odpoveďou,“ z toho neplynie žiadny okamžitý prospech. Iba hovorí Lucia. dobrý pocit, že sa posúvajú vpred, že čosi dokážu. Dany nadhadzuje výrazy v angličtine, predajco- „Začínali sme naozaj od základov. Na prvých hovia/študenti prekladajú. Opakujú si tému Rodi- dinách sme preberali anglickú abecedu, výslovna. Katka pomenúva aj príbuzenské vzťahy, kto- nosť,“ hovorí Dany. „Teraz sme na pokraji veľkej ré ešte nepreberali. „Našla som si to v slovníku,“ zmeny. Stačí málo a budú hovoriť po anglicky. hovorí prekvapeným kolegom. Pišta listuje fa- Zatiaľ jednoduchými vetami, ale je to obrovský rebne zvýraznenými poznámkami. „Nedovidím pokrok. A veľké povzbudenie aj pre nás,“ dona tabuľu,“ hovorí. „Mám až sedem a pol diop- dáva Lucia.

foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Šelmy a ovce Na Vianoce niekto knihy dostáva, iný dáva: mne sa počas týchto posledných stalo jedno aj druhé. Aby ste rozumeli: s vydaním novej knihy prináleží povinnosť odovzdať výtlačky niekoľkým inštitúciám, knižniciam s celoštátnym významom a podobne. Vypisujúc si adresy, kam budem zasielať, musel som sa rozosmiať. Nie schuti, ale tak cez slzy. Pre vysvetlenie zdôrazňujem, že knižnice propagujem, kde môžem – ich plné regály, v ktorých neležia značkové voňavky, pracie prášky a iné krámy prázdnej doby, skrátka zbožňujem, v tom úchvatnom priestore sa človek môže cítiť tak trochu ako vo vstupnej hale neba. Ibaže medzi normálnymi knižnicami zákon ukladá túto povinnosť aj: pre ministerstvo kultúry a pre parlamentnú knižnicu. Vážne, šiel som do kolien. Kniha, v ktorej sa rozpisujem o sprostote doby, všetkom tom hulvátstve a lžiach – má ísť na miesta, ktoré sa na tom takisto podieľajú... Na ministerstvo, ktoré roky financuje nekultúrne xenofóbne nezmysly z hejslováckych kruhov či do budovy parlamentu s rotou 150 poslancov, ktorí sa nebodaj podieľajú na niečom zmysluplnom. Chýbala už len knižnica pána prezidenta, vatikánska knižnica zakázaných kníh a totalitná knižnica kníh určených na skartáciu. Takže som zo zoznamu vydelil obe konkrétne inštitúcie, ktorým ako autor vedome a napriek zákonnej povinnosti (Zák. č. 212/1997 Z. z. bla bla bla) z dôvodu totálnej nespokojnosti a nulovej vážnosti nezašlem žiadne (číslom: 0) prislúchajúce výtlačky – tie si, naopak, môžu kúpiť sami, či už z peňazí daňových poplatníkov, ktorými hanebne disponujú. Bezplatne ich ponúknem inam. Už mám zoznam ďalších knižníc, okresných, krajských, regionálnych. V nich nájdem vždy aj slová ako tie od filozofa Epiktéta, staré dvetisíc rokov: „Pretože človek je tvor rozumný. A svojou rozumovosťou od koho sa líšime? Od šeliem. A od ktorých iných tvorov? Od oviec. Maj sa na pozore, aby si nerobil niečo ako šelma, ale ani ako ovca, pretože keď to robíš, tak človek v tebe týmto spôsobom zhynul.“ autor je prozaik a publicista

Mimochodom

takmer bodka

2013 február

[...] bezmenných neznámych. Ján Farkaš - autor krížovky

... Daniela Pastirčáka

Podvojnosť človeka Môj priateľ, slovinský básnik Primož Repar, ma pri prechádzke Ostravou oboznámil s istou zvláštnosťou starého slovinského jazyka. Vraj stará slovinština nemala len jednotné a množné čislo, mala i tretí tvar: podvojné číslo (podvojný – majúci dve časti, dvojitý, pozn. red.). Aké múdre. Veď takto jazyk oveľa presnejšie vyjadruje ľudskú skúsenosť s bytím. Áno, je tu idividualita, jedinečnosť človeka vyjadrená jednotným číslom. Je tu množstvo, dav, v ktorom individualita zaniká, človek sa stáva iba jedným z množstva svojho druhu. Individuálny človek sa vo svojej jedinečnosti vyčleňuje z množstva, zažíva svet v rozpore – ja som sám, oni sú všetci. Individuálny človek sa bráni splynutiu so štatistickým človekom – nechce byť zahrnutý v bezmennom dave. No je tu i tretia možnosť – ani jediný, ani mnohí, ale dvaja – ja a ty. Práve v tomto podvojnom čísle je kľúč k tajomstvu človeka. Práve vo vzťahu ja a ty sa prekonáva rozpor medzi jedinečnosťou a mnohosťou. Vo vzťahu ja a ty jedineč-

né ja nachádza samo seba, svoj zmysel tým, že je poznané v ty, ktoré pred ním stojí. Tento podvojný stav zvykneme v našom jazyku označovať slovom láska. Ja a ty je základom každého skutočného ľudského stretnutia. Iba keď ten druhý už pre mňa nie je iba on či ona – objekt na skúmanie či predmet na použitie, ale stáva sa pre mňa ty, ktorého jedinečnú individualitu poznávam, prijímam a spájam sa s ňou v porozumení, človek stretá v tom druhom človeka. Tu sa viažu uzly, ktoré celé naše bytie viažu do živej sieťe vzťahov a jedinečnosť individuality nachádza svoje miesto v celku, ktorý ho presahuje.

„Vo vzťahu ja a ty jedinečné ja nachádza samo seba.“

... zuzy uličianskej

Podobnosť čisto náhodná „Číslo jeden je najosamelejšie číslo, aké môže byť. Číslo dva môže byť na tom rovnako zle, je to druhé najosamelejšie číslo hneď po čísle jeden,“ spieva Aimee Mann v soundtracku filmu Magnólia. Mám rada, keď sa veci pekne vysvetlia, akokoľvek krkolomne to v slovenčine znie. Poniektorí spolužiaci vnímali dvojku ako hroznú známku. Päťka má aspoň švih. Pri štvorke vidno, že hoci na školu totálne kašlete, prirodzenou inteligenciou zo seba vždy niečo vytlačíte. Ale dvojka? Snažili ste sa a vaša snaha bola chvályhodná? Byť dvojkárom teda nie je bohviečo. Napriek vyššie povedanému, ja mám dvojky rada. Sú také príjemne žltučké! Ak máte práve otáznik v očiach, patríte k väčšine ľudstva. Musím sa priznať, že až v hlbokej dospelosti som zistila, že nie všetci si v duchu priraďujú k písmenám či číslam aj nejaké farby. Dosť ma prekvapilo, že táto „vraj úchylka“ má aj svoje meno – synestéza. Jednotka bola totiž u mňa odjakživa biela, nula priesvitná, trojka svetločervená, štvorka zas zelená... Skutočne necítite šestku namodro? Nevadí, ja som si ju možno len pomýlila so „švestkou“. Ale tá zlatistá dvojka je fakt úžasné číslo – pokojné, elegantné ako labuť, evokujúce symetriu a spriazne-

nosť, z dvoch dvojok urobíte dokonca aj gýčové srdiečko. Keď fotograf Francois Brunelle z Quebecu hľadal dvojníkov na fotenie, prekvapilo ho samého, koľko ich našiel. Dvojníci sa nemajú nijaký dôvod podobať, ale napriek tomu to robia, kým u niektorých dvojičiek je to presne naopak. Mali by sa, ale úplne na to kašlú, ak nie aj fyzicky, tak aspoň povahovo. Je dobré si jeden i druhý poznatok občas pripomenúť. Zíde sa to vo chvíľach opustenosti, prípadne na rodinných oslavách, čo môže byť aj jedna a tá istá situácia. Kým dvojníci dodávajú vieru, že podobnosť je možná aj na tom najnepravdepodobnejšom mieste, dvojičky nás učia, že ani tí, čo zdieľajú naraz rovnaké lono, nemusia byť celkom rovnakí. Už len o tom presvedčiť aj naše mamy.

„Dvojky mám rada. Sú také príjemne žltučké!“

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Cieľ, ktorý bol dosiahnutý, už [nie je cieľom]. Hermann Hesse Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na jaro@notabene.sk, odmeníme spoločenskou hrou „Slovensko – cestovná verzia“.

Distribučné miesta

• BRATISLAVA O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk • BANSKÁ BYSTRICA Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus. bbystrica@redcross.sk • ČADCA DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk • HLOHOVEC O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk • HOLÍČ N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Michal Sedláček, 0905 579 087, 034 / 6683110, emauzy@stonline.sk • KEŽMAROK O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk • KOŠICE ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com • LEVICE O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk • LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ Informačné centrum mesta Liptovský Mikuláš, Námestie mieru 1, 031 01 Liptovský Mikuláš, Bc. Jana Piatková, j.piatkova@mikulas.sk, +421/44/551 45 41 • MALACKY N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia,

Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Lenka Hornáčková, 034/7722457, 0908 461 988 acbetania@orangemail. sk • NITRA DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com • NOVÉ ZÁMKY Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk • PIEŠŤANY ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk • POPRAD ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk • SENICA N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk • TRNAVA ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk • VRANOV NAD TOPĽOU ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk • ŽILINA DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

SPONZOR KRÍŽOVKY INZERCIA

INZERCIA

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 eura a predáva za plnú sumu 1,40 eura. Je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja (Kódex predajcu na str. 2). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity. Viac na www.notabene.sk. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk. Manažment projektu: riaditeľ Bc. Martin Opeta, 0907 197 908, martin@notabene.sk, zástupkyňa riaditeľa Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, sandra.tordova@gmail.com. Redakcia: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, redaktorka Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk, Grafické spracovanie: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Lito a tlač: typocon, bind print s.r.o. Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk. Administratíva: Fabiola Mokrá. Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk. Streetwork s predajcami Nota bene: Peter Kadlečík, 0907 733 388, peterkadlecik@notabene.sk.