Notabene 180 jun2016

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Jún 2016/180

SPOLU

4 Reportáž Život v atómovom meste

8 Téma Posledný 1. máj v Cvernovke

13 Téma Bojovať za dobrú vec

18 Ľudia Živé knihy

21 Pútnik Zabudnutá rozprávka

26

POLU SPOLU SP

Rozhovor Zelená hliadka nestíha

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Z doby temna Na výročia väčšinou zabúdam. Aj naposledy som zabudol. Pred 400 rokmi pritom zomreli páni Shakespeare a Cervantes. Prvému som sa už venoval, a čo druhý?

Cervantesov Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha zočil svetlo sveta ako úchvatná paródia na dobové braky s rytiermi, čo s pomocou kúziel zdolávali drakov pre lásku spanilých panien. Dnes by rovnako vysmial Hollywood, fantasy a PC hry, kde akční hrdinovia rozdávajú rany (bez toho, aby ich zaboleli hánky), zabíjajú neexistujúce zvery (kým tie existujúce vymierajú) a vyskakujú z áut predtým, než vybuchnú (hoci osobný automobil vraždí túto planétu už dávno). Ibaže zo spanilých panien sa napokon vykľujú ľahké ženy a sny sa menia na tvrdý pád do reality.

Nepoznáme to všetci?

Aby autor obišiel cenzúru a inkvizíciu, prišiel na skvelý nápad: o pravdách, za ktoré sa upaľovalo, nechal prehovoriť blázna. Okrem Dona Quijota to bol napríklad aj študent Tomás z poviedky Licenciát Skielko. Tak ako rytierovi hrablo z gýčov, jemu zas z dulovej marmelády na nešťastnú lásku. Odvtedy mal pocit, že je zo skla a prednášal na uliciach. Tak sa dalo smiať podvodníkom a nadutcom, verejne kritizovať cirkev, vrchnosť aj sudcov – boli to predsa len „blázni“. „Braček, vy ste skôr šibal ako blázon,“ vraveli Tomásovi a ten riekol: „Mne je to jedno, len keď nie som hlúpy...“ Že vraj doba temna a inkvizície je preč?

Veď nedávno vyhodili zo šlabikára text o malom Žigmundovi len preto, lebo sa chcel s jeho rozvedenou mamou oženiť sused, teraz zas knihu z osnov pre 18-ročných.

A kým tí, čo by mali mlčať, kričia – tí, čo by mali kričať, mlčia. Slovenské železnice, ktoré už raz fatálne zlyhali a spolu s gardistami sa podieľali na vyvážaní ľudí do plynu – nedokážu vymiesť z vlakov túto starú špinu ani dnes.

A Cervantes? Síce zomrel osamelý a aj jeho hrob neskôr rozkopali, no beztak ho nikdy neznesú zo sveta. Ako to vravel sklenený blázon? „Hoci som zo skla, predsa nie som takej krehkej nátury, aby som sa dal strhnúť mienkou davu, ktorý sa tak často mýli.“

Balans

Daniel Pastirčák

Spolu či každý sám?

Spolužiak, spolutvorca, spolupáchateľ... Súrodenec, súkmeňovec, súdruh... Človek je tu spolu s inými, pre dobré aj zlé. To „spolu“ nielen zahŕňa a prijíma, ale i vylučuje. Môj rod zahŕňa mojich rodných, vylučuje ostatných. Moje náboženstvo zahŕňa mojich spoluveriacich, vylučuje tých, ktorý veria inak. Vždy, keď sme „spolu“, je to akt prijatia aj vyčlenenia.

A sú takí, ktorí by to „spolu“ chceli uvidieť v úplnosti, bez vylúčenia.

Tí, ktorí tam, kde boli zakreslené hranice, stavajú mosty. Byť mostom znamená postaviť sa jednou nohou na jednu stranu a druhou na druhú stranu priepasti. Taký človek – most – je spravidla sám. Nepatrí úplne do žiadneho sveta. Ani pre jedných, ani pre druhých nie je „náš“.

Dnes, keď sa priepasti prehlbujú, potrebujeme naliehavo týchto osamelých pontifexov. Kto postaví most medzi obavou o bezpečie nášho sveta a súcitom s utečencami? Kto postaví most medzi islamom a kresťanstvom, náboženstvom a sekulárnym svetom?

Jean Yves Leloup napísal: Čím hlbšie vstupujeme do našej samoty, tým viac objavujeme jednotu s druhými a tým viac môžeme zvnútra vplývať na samotný život univerza. Ak nám druhý nerozumie, je to jeho právo, má na to svoje dôvody, my to môžeme len rešpektovať. Každý z nás má však na výber: buď ostať na okraji, dať sa vo vzťahoch hádzať sem a tam, alebo podľa obrazu púštnych otcov a svetelného kruhu s lúčmi, vstúpiť do stredu kruhu, na začiatok svojho lúča. Čím väčšmi sa priblížime k stredu, tým väčšmi sa priblížime k ostatným lúčom.

Zuzana Uličianska

Svoje si nedáme!

Nedávno som dostala tlačovú správu, v ktorej sa akési združenie snažilo sprostredkovať zahraničné skúsenosti, že centrálne zásobovanie teplom nie je pozostatkom socializmu. Neuveriteľné! Kto by také niečo v dnešnej individualistickej dobe čakal! Že máme vážne problémy v doprave? Samozrejme, keďže participovanie na verejnej doprave sa berie ako osobné zlyhanie. A keby sa vody všetkých privátnych bazénov, do ktorých už len padá lístie, vliali do verejných možností na slušné plávanie, boli by 25-metrové bazény na každej ulici.

Lenže my si svoje nedáme a cudzie sa nám bridí. Na východe sa tomu hovorí „sama sebe hudu, sama sebe tiňu“.

Ak poviem, že nespolupráca je najzávažnejší problém Slovenska, hovorím to s vedomím všetkých iných problémov, ktoré tu máme. Pred rozbehnutím akéhokoľvek projektu je najdôležitejšie vedieť, kto sa s kým neznáša, kto koho kedy podrazil a kto koho podceňuje. V istých profesiách sa zvýšená miera konkurencie dá očakávať, v divadlách sa zväčša tak nejako už vie, ktorú herečku nemožno obsadiť súbežne s ktorou. Dnešná doba sa však stala jedným obrovským zosilňovačom negatívnej energie aj v oblastiach, kde by sme si nemuseli až tak veľa závidieť.

Komplicov je dosť, kamarátov málo. Je výnimočné počuť niekoho hovoriť, že v jeho práci je príjemné prostredie, že ľudia si nelezú na nervy, nekričia po sebe, ba ani nedávajú výpovede. Keď sa občas ocitnem na rehabilitácii, vnímam tamojšiu atmosféru vzájomnej pomoci ako raj. Na dvere by si mohli pokojne napísať: „Tu robíme dobre iným.“ Aké zvláštne. Ďakujem.

Často počúvam, aká je naša spoločnosť chorá a spolu s ňou sme, samozrejme, chorí aj my. Preto buď už konečne niečo urobíme, alebo zahynieme. Tento názor je, dúfajme, len druhým extrémom oproti názoru, že všetko je o. k. a nikdy nebolo lepšie. Keď to berieme tak, že vývoj je boj (a len chvíľkové zjednotenie) protikladov, tak sa ani niet čomu čudovať. Potvrdzuje to aj samotná história, ktorá sa ustavične vychyľuje od extrému k extrému.

Veď trvale vyvážený stred by pre našu duálnu existenciu ani nebol dobrý, znamenal by stagnáciu. Ale zas, treba sa oň usilovať, lebo v tom je práve zmysel! Rovnako ako v tom, že kde sa rozhojní zlo, rozhojní sa ešte viac dobro.

O tom nemusíte vôbec pochybovať, pretože, keby to tak nebolo, už by nebolo nič.

Viete, čo mi pritom rozhojňovaní dobra pripadá mimoriadne milé a úsmevné? Poviem vám to na podobenstve. Predstavte si človeka, ktorý veľmi dlho stojí na jednej nohe. Najprv Nota bene sa mu stiahnu svaly a dostane kŕče. Potom sa 06 2016 začne ozývať bolesť, ale on stále, s vypätím všetkých síl, udržuje rovnováhu. Teraz ho už Editoriál nebolí len preťažená noha, ale keďže balansuje a musí napínať všetky svaly, rozbolí ho celé telo, až sa napokon bolesť stane neznesiteľnou.

3

A tu mu pribehnú na pomoc dobrí ľudia.

Snažia sa zo všetkých síl. Jeden mu začne masírovať kŕčmi stiahnuté svaly na nohe. Iný sa chopí ostatných svalov, aby im tiež uľavil masážou. Ďalší ho začne podopierať a ešte iný prisunie niečo, čoho sa môže chytiť. Múdry starec mu poradí, aby myslel na všetkých, čo prišli o obe nohy, lebo v porovnaní s nimi je na tom vlastne dobre. No a nechýba ani taký, čo mu káže predstavovať si, že je ako ľahučké pierko, a keď sa na to dokonale sústredí, bolesť pominie (a možno sa aj vznesie). A múdry starec ešte prihodí: „Čas zahojí všetky rany.“ Nakoniec ku všetkým pristúpi dieťa, čo sa po celý čas prizeralo, a opýta sa: „Prečo vlastne stojíš len na jednej nohe? Narovnaj tú druhú a postav sa na ňu. Máš predsa aj druhú nohu, že?“ Je to to isté dieťa, ktoré si všimlo, že cisár nemá nové šaty, ale je nahý, a to isté dieťa, ktoré drieme ukryté v každom z nás. Extrémne výkyvy sa oveľa ľahšie ustoja, keď stojíme pevne na oboch nohách. Všetci spolu.

Ada Jung editorka

ZELENÁ HLIADKA NESTÍHA Karol Sudor

Vladimír Šimíček

„Mojím cieľom nie je byť najlepším smetiarom v Bratislave a neskôr najlepším starostom mestskej časti,“ hovorí MATÚŠ ČUPKA zo Zelenej hliadky. Najviac by ho potešilo, keby niekto ďalší založil ešte zelenšiu hliadku.

Zelenú hliadku ste s bratom založili v roku 2011 pred majstrovstvami sveta v hokeji, lebo ste sa nechceli hanbiť za Bratislavu. Čo vás dobrovoľné upratovanie mesta za tie roky naučilo?

Začínali sme výhradne pozitívne.

Chceli sme ľudí motivovať, aby sa k nám postupne pridávali a aktívne začali samosprávam pomáhať v snahe dosiahnuť čisté mesto. Nikoho sme vtedy nekritizovali, ani sme nemali ambíciu nahrádzať úradníkov v ich práci. Už po roku sme však videli, že veci sa neposúvajú, a tak sme sa, logicky, dostali do prvých konfliktov s magistrátom. Pomerne rýchlo sme teda pochopili, že zmena sa nedá dosiahnuť len pozitívnym prístupom. Potrebná je totiž aj otvorená kritika, aby nás úrady a verejnosť vôbec brali vážne.

Podarilo sa?

Sčasti áno, dokonca sa už dnes snažíme poukazovať aj na iné problémy vo verejnom priestore – reklamný smog, bariéry v meste či parkovanie áut na chodníkoch. Neostali sme teda len v polohe upratovania ulíc či likvidácie čiernych skládok. O všetkých témach otvárame aj verejnú diskusiu, z prvoplánovej kritiky úradov sme sa posunuli skôr k vytváraniu tlaku na verejnosť, aby sama začala citlivo vnímať svoje okolie. Nie sme už takí konfliktní, lebo vieme, že zdroj zmeny vždy spočíva v ľuďoch. Je to beh na dlhú trať, ale malý ostrovček ľudí, ktorí sa zaujímajú o svoje okolie, sa zväčšuje.

Adekvátne tomu sa o veci viac zaujímajú aj médiá. Posun nastal aj v oblasti vonkajšej reklamy, ktorou je mesto doslova zahltené. Kedysi trápila možno 15 ľudí, dnes vážne hnevá už asi 1 500 obyvateľov, ktorí to aj aktívne riešia.

Dajú sa empatii voči vlastnému prostrediu vycvičiť aj úradníci?

Podľa mňa sa snažia viac, lebo ich k tomu tlačia nadriadení, ktorí si potrebujú vykázať politické body. Rozhodne to nejde samospádom. Nevidím však úradníkom do hláv, takže ani neviem, aká je ich skutočná motivácia a ochota robiť poctivo aspoň to, za čo sú zodpovední a platení. Zaujímavé údaje nám však vychádzajú v oblasti čiernych skládok. Keď sme začínali, mesto ročne zbieralo okolo 60 až 70 ton odpadu, v roku 2015 ich už bolo 300 až 400. Minimálne sme teda vyvinuli tlak na to, aby mesto v konečnom dôsledku vykazovalo lepšie čísla.

Môže si ich však zvyšovať aj umelo. Pamätáme si časy, keď sa pri sedemtonovom kontajneri vykázalo, že sa doň naložilo až 15 ton odpadu.

Samozrejme, navyše ťažko porovnávať čísla, ktoré vyzbierame ručne s dobrovoľníkmi, lebo chceme, aby príroda po našej akcii aj nejako vyzerala, s číslami, ktoré vykáže mesto tým, že niekam do lesa nabehnú bagre a všetko zrovnajú so zemou, kde potom polovicu odpadu tvorí orná pôda. Napriek tomu hovorím, že cítim zmenu prístupu. Keď boli komunálne voľby, Bratislava bola jediným mestom široko-ďaleko, kde sa vôbec téma čiernych skládok objavovala vo volebných programoch. Každý kandidát na primátora tomu venoval aspoň pár vetičiek.

Máte svoj web, píšete články na blogoch, dávate rozhovory médiám, získali ste aj ocenenia. V akej miere celej myšlienke pomáha medializácia?

Veľmi. Občas sa to podceňuje, najmä ak napíšeme článok, ktorý má len 500 klikov. Podstatné však je,

aby jedným z čitateľov, ku ktorému sa dostane, bol aj zodpovedný úradník. Ten sa potom zľakne verejného pranierovania a radšej niečo urobí.

Ak navyše niečo povieme do novín alebo televízie, má to inú silu, ako keď na problém upozorní anonymný diskutér. Už si nás nedovolia ignorovať, úradníci nám vždy dajú stanovisko, prípadne zavolajú a diskutujú.

Médiá nám pomáhajú aj vo vzťahu k verejnosti. Všetci žijeme v bublinách, takže ak sa o nás napíše trebárs v Novom čase, ako naposledy, keď nám Nota bene nejaký dobrák nastriekal montážnu 06 2016 penu do výfuku dodávky, zrazu sa dostaneme aj k ľuďom, ktorých sme Rozhovor nemali ako osloviť. Môžeme tak pracovať na scitlivovaní tých, ktorí sa o okolie nezaujímajú.

5

Z toho príkladu vyplýva, že niektorí vašu prácu priamo sabotujú. Ťažko povedať, či je to sabotáž.

Samozrejme, stretávame sa s rôznymi názormi na to, čo robíme. Aktuálne najväčšiu averziu vzbudzujú kvetináče, ktoré umiestňujeme na chodníky, aby na nich ďalej nemohli parkovať autá, prípadne aby sa autá nedostávali na trávniky. Jeden deň mi preto nadávajú do komunistov, druhý do fašistov, potom sa vraj zase pchám ľuďom do životov a podobne.

Deje sa to len preto, lebo niektorí zrazu nemôžu parkovať ani sa otáčať na svojom obľúbenom trávniku. Beriem to však pozitívne – ak by sme ľuďom boli ľahostajní, vôbec by sa k nám nevyjadrovali.

Nedesí vás pasívna väčšina?

Ak si vezmeme, že v meste, ktoré má pol milióna obyvateľov, v krajine, ktorá má 5,5 milióna ľudí, nás na sociálnej sieti sleduje len 11,5 tisíca fanúšikov, pričom na konkrétnej akcii sa nás v priemere zbehne

iba dvanásť, je jasné, že absolútnu väčšinu to nezaujíma. Mnohí nás chvália, že robíme fajn veci, nikdy sa však nepridajú. Niektorí naše aktivity dokonca považujú za škodlivé, lebo nahrádzame prácu úradníkov a tí potom na to kašlú ešte viac. Mňa to však nedesí, lebo pomalými krokmi sa posúvame dopredu.

Nota bene

06 2016 Rozhovor

6

Nemá však tá výhrada aj isté racio? Úradník naozaj môže mávnuť rukou a ďalej sa spoliehať, že veď tí blázni to skôr či neskôr urobia zadarmo. Áno, stalo sa, že sa ozvala nejaká pani, vraj má veľkorozmerný odpad pri kontajnerovom stojisku a či by sme jej s ním nevedeli pomôcť.

Keď sme sa s ňou stretli, priznala, že nás odporučila priamo mestská poslankyňa. Inokedy v nejakej štvrti padol strom a volal nám miestny poslanec, či ho nepôjdeme odstrániť.

Tieto tendencie teda existujú, stále sú však vzácne. Ak totiž aj opravíme 150 metrov zábradlia, v meste stále ostáva možno 30 kilometrov hrdzavých kusov, ktoré potrebujú zásah mesta. Ak opravíme 10 výtlkov na chodníkoch, mestu stále ostane opravovať ďalších desaťtisíc. Rozhodne teda úradníkom neberieme priestor na ich realizáciu. Nemôžu si povedať, že si založia ruky a spoľahnú sa na Zelenú hliadku.

Koľko vám chodí podnetov od ľudí?

Nenormálne veľa, najmä tento rok. Ak sa nám dnes ozve človek, že by potreboval osadiť na trávnik kvetináč, aby tam nejazdili autá, môžeme mu sľúbiť pomoc až o dva a pol mesiaca.

Skôr jednoducho nestíhame, sme kompletne obsadení. V tomto sa už v podstate sami meníme na akýsi úrad, ktorý nestíha odpisovať a zasahovať skôr ako o pár mesiacov – koncom apríla sme riešili podnet, ktorý nám nahlásili ešte v novembri minulého roka. Nik teda nemôže povedať, že úradníkov už netreba.

Ak niekde zlikvidujete čiernu skládku, neobjaví sa tam znova?

Pri čiernych skládkach sa vždy aplikuje princíp „malá kopa pýta viac“. Asi 15 percent ľudí sa o svoje okolie zaujíma a aj aktívne niečo robí, 10 percent zase tvorí takzvanú škodnú, ktorej je úplne jedno, kde čo šmarí. Zvyšok tvoria ľudia, ktorí

reagujú buď jedným alebo druhým smerom podľa situácie. Ak jeden zástupca škodnej v lese vyšmarí štyri pneumatiky zo svojho džípu a okolo pôjde niekto z mlčiacej väčšiny, je vysoká pravdepodobnosť, že tam prihodí aj dve svoje. O pol roka takto vznikne regulárna čierna skládka. Ak však to miesto upraceme a žiadne pneumatiky tam nie sú, z mlčiacej väčšiny tam nik nič nepridá. Zase musí prísť až zástupca škodnej a skládku založiť nanovo. Výsledkom je, že ak niekde naložíme odpadom 27-kubíkový kontajner, máme istotu, že do totálneho obnovenia pôvodnej skládky ubehnú dlhé roky.

Dá sa vytvoriť typický profil škodnej, teda človeka, ktorý robí neporiadok?

Môžem vychádzať len z toho, čo nachádzame medzi odpadkami. Ak sú tam cigaretové obaly od „kameliek“, rozhodne ich neodhodil človek bez domova, lebo by si ich ani nemohol dovoliť kúpiť. Ak z čiernej skládky odstraňujeme pneumatiky, ktoré evidentne patria na veľké terénne vozidlo, tiež nešlo o chudobného človeka. Niečo sa dá odvodiť aj z obalov televízorov či iných vecí. Škodná podľa mňa nemá priamy súvis so vzdelaním, vekom či pohlavím, ide naprieč celou spoločnosťou. Je to o výchove, mentálnom nastavení a o tom, kto je aký sociopat.

Pred dvomi rokmi ste uvažovali o nátlakových akciách, „smeťozberačských“ pochodoch. Odpad vyzbieraný od Trnavského mýta po Primaciálne námestie by ste vysypali pred magistrátom. Nie je práve toto cesta, ako mesto rozhýbať?

Sú momenty, keď si hovorím, že by sa zišlo čosi nátlakovejšie.

Teraz však premýšľam skôr nad niečím humorným. Jeden malý experiment sme už urobili. Na Trnavskom mýte sa prepadol chodník a vznikla diera s priemerom asi 1,5 metra. Vzali sme hrdzavú značku aj s betónovým podkladom, vrazili ju do diery, zasypali substrátom a dnes tam rastie trávička. Trnavské mýto tak získalo svoju malú komunitnú záhradku. Viac ako nátlakové akcie sa mi pozdáva, keď si z problému trochu vystrelíme. Inšpirovali sme sa v tomto istou skupinou v Brne.

Pre Bratislavu ste na vlastné náklady vytvorili víziu, v ktorej ste vyčíslili aj finančné dopady. Ako sa k nej postavilo mesto?

Nijako. Spätná väzba či ochota diskutovať nie je žiadna. Bývalý primátor Milan Ftáčnik síce mal svoje chyby, Ivo Nesrovnal však nie je schopný ani len naznačiť, že by mal ochotu ísť aspoň o krok ďalej.

Chcel by som pritom, aby sme s magistrátom pravidelne spolupracovali, konzultovali, vzájomne sa počúvali a radili si. Žiaľ, nie je záujem, systémových zmien sa zrejme nedočkáme.

Naša vízia tak musí počkať na ďalšie vedenie mesta.

Prístup k životnému prostrediu vidieť už na tom, že Bratislava má k dispozícii jediný zberný dvor na veľkorozmerný odpad. Vo Viedni ich je 19 a všetky majú vyššiu kapacitu ako ten na Ivánskej ceste, kde musia ľudia čakať aj hodiny na vybavenie.

V tomto naozaj fatálne zlyhávame, lebo si neviem predstaviť, ako sa niekto z Lamača či Devínskej Novej Vsi vyberie odniesť odpad na druhý koniec Bratislavy. Pohodlnejšie mu je vyhodiť ho kamsi do jarku. Keď idem okolo toho zberného dvora a vidím tam asi 20 čakajúcich áut, hneď si hovorím, že sú to moji osobní hrdinovia, ktorí mohli odpad vyhodiť kamkoľvek, zachovali sa však slušne. „Odmenou“ od mesta im je, že hodiny čakajú v rade.Mesto síce argumentuje, že zberných dvorov je viac, ja však za niečo také nepovažujem miniatúrny areál, ktorý je otvorený iba osem hodín týždenne, a aj to len doobeda, keď sú všetci v práci. To je len lokálne „odkladisko“ na zalepenie očí.

Služby v odpadovom hospodárstve má Bratislava naozaj tragické. Pritom vybudovanie nových zberných dvorov vyžaduje minimálne investície, ktoré sa do štyroch rokov vrátia na ušetrení za čistenie a likvidáciu čiernych skládok.

S tým súvisí aj večný nedostatok odpadkových košov v uliciach.

Sú ulice, kde je kôš každých sto metrov, na iných nie sú žiadne.

V mojej štvrti, kde žije 500 ľudí, ich je len 15. Sami sme si tam potom osadili ďalších 15 a pravidelne ich vysypávame. Spájajú sa s tým aj urbánne legendy mesta, že umiestňovať

pouličné koše pri rodinných domoch nemá zmysel, lebo ľudia do nich budú hádzať svoj domáci odpad. Keď sa však spýtate, kde a koľkokrát sa to stalo, nik nevie odpovedať. Čo je teraz vaším cieľom? Kam sa posuniete?

Cítime, že už treba prekročiť rovinu blogovania a písania na sociálne siete, a prejsť do roviny koncepčných materiálov. Ak mesto nemá víziu ani len na hlúpe pouličné odpadkové koše, musíme ju napísať my, aby sa už nemohlo vyhovárať, že sa to nedá.

Nebolo by najrozumnejšie vstúpiť do komunálnej politiky?

Mojím cieľom nie je byť najlepším smetiarom v Bratislave a neskôr najlepším starostom mestskej časti.

Mám banálnejšiu víziu – keď ráno vstanem a pozriem z okna, uvidím jedného robotníka, ako zoškrabúva nálepky zo stĺpov, druhý zbiera odpadky a tretí natiera hrdzavé zábradlie. Ak sa to stane, pokojne sa oblečiem a odídem do bežnej korporácie zarábať si na živobytie. Iná vec je, že každý máme len istú trpezlivosť.

Po posledných komunálnych voľbách som si ešte povedal, že roky 2015 a 2016 investujem do toho, aby som zistil, či je vôbec možné systém samospráv meniť zvonku. Výsledok je však zatiaľ veľmi skeptický. Čiže budete kandidovať?

Pevne verím, že nebudem musieť. Ak však budem cítiť, že ani v roku 2016 nedokážeme dôležité a v zahraničí dávno vyriešené problémy posunúť ďalej, zvážim, či by to nešlo cez komunálnu politiku.

Intenzívne si však uvedomujem, že Zelená hliadka niečo dosiahla len preto, lebo do nej tisíce ľudí investovali svoju energiu a čas. S týmto darom nemôžem nakladať tak, že si na ňom začnem robiť vlastné promo. Navyše tí, čo so mnou v hliadke pracujú, musia byť aktívne zapojení aj do toho, čo s ňou bude ďalej. Poviem to na príklade – keď som prišiel s návrhom, že by som si za svoju prácu z financií Zelenej hliadky vyplácal aspoň minimálnu mzdu, najskôr som to predebatoval s tvrdým jadrom, potom som sa spýtal ľudí na sociálnej sieti a neskôr aj na našej webovej stránke.

Urobil som to až po ich odobrení

a neskonale oceňovali, že som sa ich spýtal na názor. Touto formou chcem pokračovať, lebo cieľom nemá byť veľa lajkov, ale kooperácia s inými.

Podarilo sa vám hliadkou inšpirovať aj ľudí mimo Bratislavy?

Zelené hliadky sú už založené v trinástich mestách. Vznikli neformálne, živelne, majú svoj vlastný vývoj, niektoré sú aktívnejšie, iné menej. Existujú však aj skupinky, ktoré sa pridali k všeobecnému zbieraniu odpadu vo svojom meste.

Najsilnejšia je asi v Hlohovci, prebúdzajú sa v Považskej Bystrici.

Nechcem hovoriť, či a v akej miere sme ich inšpirovali, v každom prípade sme súčasťou podhubia, ku ktorému sa pridali. Náš príbeh teda rozhodne vstupuje aj do životov ľudí mimo hlavného mesta. Platí pritom, že ak niekto príde čo len na jednu našu akciu, pochopí dôležitosť takéhoto konania a vracia sa, respektíve je ohľaduplnejší k okoliu. Kto chce, čas si vždy nájde. Okrem toho, dobrý pocit je prudko návykový.

Viete, čo by ma najviac potešilo?

Keby si tu niekto iný založil svoju vlastnú, trebárs ešte zelenšiu hliadku. Vysoko konkurenčné a zároveň inšpirujúce prostredie nám všetkým môže iba pomôcť.

Nota bene

Matúš Čupka (1987)

vyštudoval Fakultu ekonomických a sociálnych vied UK, pracoval v neziskových organizáciách a korporáciách, známym sa stal založením Zelenej hliadky v roku 2011, ktorej cieľom je vlastným príkladom pozitívne motivovať ľudí k ochrane životného prostredia.

Na zbieranie odpadu a likvidáciu čiernych skládok zorganizoval stovky akcií, do ktorých sa zapojilo približne päťtisíc dobrovoľníkov.

Je ženatý, má jedno dieťa, žije v Bratislave.

06 2016 Rozhovor

7

Život v atómovom meste Elektráreň v ukrajinskom Energodare má o pár rokov stíchnuť, jej reaktory sú staré. Vláda s ňou však má iné plány, veď elektráreň tu platí cesty, ulice, kultúru aj kostoly.

Lukáš Onderčanin

Tomáš Halász

Nota bene

06 2016 Reportáž

9

Keď prichádzate do mesta po rozbitých ukrajinských cestách, víta vás vojenské stanovište, výrazný vymaľovaný názov mesta Ziergodar a neforemné paneláky, ktoré vyrastajú hneď vedľa lúk s borovicami. Mesto vzniklo za jediným účelom: vytvoriť miesto pre život pracovníkov dvoch elektrární, tepelnej a jadrovej. Za 46 rokov tu vzniklo pár desiatok panelákov, rodinné domy, asi štyri reštaurácie, veľký relaxačný park, desiatky obchodov, dom kultúry Súčasník, dve diskotéky, promenáda pri rieke, kostoly a veľký rozostavaný pravoslávny chrám.

Toto je vesmír, ktorý sa točí okolo najväčšej európskej jadrovej elektrárne. Tá pri plnom výkone vytvára takmer polovicu ukrajinskej

jadrovej energie. Miestni si na život v jej tieni zvykli, no dvom zo šiestich blokov Záporožskej elektrárne vypršala v priebehu posledného roka predpokladaná životnosť. Ďalšie by podľa papierov mali zavrieť postupne do roku 2025. Vláda sa však jadra nechce vzdať. Dôvodom nie sú len ľudia úplne odkázaní na jedinú poriadnu prácu v okolí. Motiváciou môžu byť aj európske peniaze, veľa európskych peňazí – 600 miliónov eur.

RIZIKO VRAJ NIE JE V kyjevskej kancelárii Národného ekologického centra (NECU) visia na stenách plagáty vyzývajúce na obmedzenie jadrovej energie. NECU je súčasťou medzinárodnej mimovládnej organizácie CEE Bankwatch

Network. Organizácia kontroluje tok verejných peňazí do projektov, pri ktorých hrozí, že môžu negatívne vplývať na obyvateľstvo a životné prostredie. To sa týka aj predĺženia životnosti ukrajinských jadrových reaktorov. „Je to politické rozhodnutie a musí byť vyriešené politicky,“ vysvetľuje ukrajinský zástupca Bankwatchu Olexi Pasyuk.

Problémom je, že predpisy sa nie vždy dodržiavajú. „Štátny jadrový regulátor elektrárni povedal, že ak splnia určité bezpečnostné opatrenia, životnosť reaktoru predĺži. No neskôr, keď už došlo k rozhodovaniu, sa ukázalo, že 13 prioritných bezpečnostných opatrení nebolo vykonaných. Regulátora to však nezastavilo a predĺženie životnosti schválil,“ zdôrazňuje

Pasyuk. Pritom spomínaných 600 miliónov eur z Európskej banky pre obnovu a rozvoj je určených výhradne na bezpečnostné vylepšenie fungujúcich reaktorov, nie na predlžovanie ich životnosti.

Berú miestne úrady bezpečnosť naozaj vážne? Už minulý rok Európska komisia kritizovala Ukrajinu, že predĺženie životnosti reaktorov nekonzultovala s okolitými štátmi, ako to nariaďujú medzinárodné dohovory. Záporožská jadrová elektráreň oponuje, že podobné konzultácie v prípade predĺženia reaktorov potrebné nie sú – aj keď ich Slovensko, Maďarsko či Rumunsko požadovali. Pri jadrovej elektrárni v Rivnom už tento dohovor porušili. Elektráreň odmieta aj tvrdenie, že by predĺženie ži-

votnosti o desať rokov predstavovalo nejaké riziko.

JEDINÁ PRÁCA Areál elektrárne je obrovský – šesť veží jadrových reaktorov červenej farby vystupuje nad nižšie budovy a chladiace systémy; bloky sú prehľadne očíslované. Pred múrmi s ostnatými drôtmi sa presúvajú zamestnanci v ochranných prilbách, pred vstupom sadia technickí pracovníci nové dekoračné záhony. Za blokmi vytŕčajú dve chladiace veže stojace na úzkom polostrove pri širokom koryte Dnepra. Človek sa pri tomto kolose cíti ako trpaslík.

Len v elektrárni pracuje vyše jedenásťtisíc ľudí, ďalšie tisícky robia v sociálnych podnikoch a iných pri-

družených zariadeniach. Dostať sa v jadrovej elektrárni na lepšie miesto trvá roky. Alexander Černobulov si prešiel všetkým – manuálnou prácou aj riadením reaktora. Dnes sedí pri trenažéri riadenia elektrárne a nesprávny stisk tlačidla znamená nanajvýš problém v kariérnom postupe. „Kým môžete prísť na toto miesto, musíte najprv niekoľko rokov pracovať na reaktore,“ zdôrazňuje skúsený inštruktor.

Trenažér riadiacej miestnosti vyzerá totožne ako originál – prelepené tlačidlá striedajú farebné spínače. Nad ciferníkmi visia obrázky ikon, akoby v prípade problému stačilo veriť v zázrak. „Dôležitá je povaha a rozvážnosť. Ak ste roztržití, nemáte tu čo robiť,“ hovorí Černobulov so smiechom. Kým sa človek

stane šéfom reaktoru, môže ubehnúť aj dvadsať rokov. Pre mnohých to znamená obetovať celý život jedinému mestu a jedinej práci. No najlepšie platy na Ukrajine majú práve „atómové mestá“. V Energodare je priemerná mzda takmer na úrovni Kyjeva, teda 7 127 hrivien (248 eur).

POD ZNAKOM ATÓMU Vasilij Ivanovič Belickij stojí vo vetre na kopci pri vodnej nádrži a pozerá sa na dve chladiace veže Záporožskej elektrárne. Bývalý policajt si pamätá časy, keď boli na tomto mieste ešte lúky posiate pieskom a výhľad na Dneper. Dnes sa vzduchom nesie najmä para z chladiaceho systému. Belickij obetoval posledných desať rokov skúmaniu toho, čo – aspoň podľa neho – ohrozuje nielen Energodar, ale najmä okolité dedinky. Podľa neho jadrová elektráreň zmenila prúdenie vetra a para z objektu smeruje priamo na okolité dediny. Para v zime zamŕza na stromoch a vraj poškodzuje úrodu a škodí aj vtáctvu.

Nota bene

Samotná elektráreň sa bráni, dym 06 2016 aj vypúšťaná voda sú podľa nej neReportáž škodné. Belickij sa sťažuje na neschopnosť vlády a spomína atómovú mafiu, ktorá ovláda biznis a ktorá sa mu vyhráža. Belickij nie je z Energodaru a, podobne ako mnoho dedinčanov z Voďjane, v elektrárni nikdy nepracoval. Vraj chápe, prečo ľudia o riziku nehovoria. „Získali pracovné miesta, dobrý plat, tovary v obchodoch... ale je tu aj druhá strana,“ upozorňuje.

Privilégiá by mali podľa neho mať aj tí, čo žijú v tridsaťkilometrovej zóne v okolí elektrárne.

10

Ak by sa vláda rozhodla nepredlžovať životnosť jadrových blokov, po roku 2020 by fungoval už iba jeden nukleárny reaktor. Odstavenie a servisné práce by síce trvali roky, no automaticky by to znamenalo menej pracovných miest v meste, ktoré je na fungovanie elektrárne odkázané.

Obyvatelia obcí v okolí Energodaru však tvrdia, že elektráreň by im nechýbala. Voďjane sú celé posiate skleníkmi a fóliovníkmi, akoby bol každý v dedine veľkoobchodníkom so zeleninou.

MESTO DUCHOV Strach z prípadnej havárie v Energodare navonok ľudia neprejavujú,

ale drieme hlboko v nich, pretože nezabudli na černobyľskú katastrofu, a niektorí, čo tu pracujú, pochádzajú z Pripiate – mesta duchov. „Pripiať bol raj pre život. To mesto ani nevyzeralo, akoby ho postavili ľudia, skôr ho stavali anjeli,“ spomína 74-ročná Valentyna Ivánovna Sočenoková. Pripiať malo byť výkladnou skriňou Sovietskeho zväzu – široké ulice lemované kvetmi, kultúrny dom, bazén, pätnásť škôlok, zábavný park s kolotočom aj autodromom, obchody so sortimentom, ktorý mohli miestnym závidieť na celej Ukrajine aj v sovietskom Rusku. V noci 26. apríla 1986 z neho spravila len dva kilometre vzdialená černobyľská jadrová elektráreň mesto duchov.

Valentyna si tú noc pamätá. V Pripiati žila pätnásť rokov, keď pre nevydarený bezpečnostný test došlo k výbuchu na štvrtom reaktore. „Zobudil ma nočný telefonát, no na druhej strane sa nik neozýval,“ spomína. O chvíľu počula búchanie na dvere. „Otvorila som. Stáli tam moji kolegovia z nemocnice. Hnali ma, že nastala výnimočná situácia a musím ísť do práce.

Sanitkou sme vyzdvihli všetkých doktorov v meste. Celú noc som pracovala, keď privážali prvých zranených z vybuchnutého bloku,“ hovorí.

Keď sa ráno vracala domov, ľudia v obchode boli pokojní. Väčšina nevedela, že hasiči a pracovníci elektrárne len o pár kilometrov ďalej bojujú nielen o svoj život, ale snažia sa zabrániť ešte väčšej katastrofe.

Nechýbalo veľa, aby ďalší únik rádioaktivity vyľudnil nielen Pripiať či Kyjev, ale aj časť Slovenska. Rádioaktívna zóna by sa začínala za Košicami. Týždeň po havárii sa totiž zničené a roztavené palivo prepadávalo cez podlahu do priestoru, kde sa nachádzala kontaminovaná voda určená na chladenie. Ak by došlo ku kontaktu s vodou, nastal by ďalší, oveľa väčší únik rádioaktivity. Situáciu zachránili traja muži, ktorí sa do nádrže ponorili a vodu vypustili. Prežili ledva týždeň.

Jadrová elektráreň bola osudná najskôr asi tridsiatke robotníkov a hasičov.

Z domovov vyhnala havária státisíce ľudí.

Nikto vtedy o nebezpečenstve netušil. Ľudia z Pripiate sa o radiácii a evakuácii dozvedeli až tridsaťšesť hodín po ne-

hode. Medzitým stihli veľkolepý trh na námestí, v meste bola svadba, návštevníci z Kyjeva aj z Bieloruska popíjali kávu v kaviarni pri riečnom prístave. Ani zvuky helikoptér a zvýšený počet vojakov nenaznačovali, že nočný výbuch môže ovplyvniť život desaťtisícov ľudí v oblasti.

KORUPCIA A KŠEFTY Energodar je miesto, ktoré zastalo v čase. Stretáva sa v ňom dnešok aj včerajšok, pokroková aj dávna mentalita. Je lokálnou križovatkou západu a východu, technológií a tradícií, mesta a dediny.

Len málokedy to uvidíte tak jasne, ako keď sa rozprávate s miestnymi obyvateľmi. Najskôr si pochvaľujú svoj život, no po čase priznajú problém, s ktorým zápasí nejedna krajina východného bloku. Úplatky a kamarátske väzby. „V energetickom sektore je korupcia vždy,“ myslí si záporožský investigatívny novinár Jurii Sydorov.

Investigatívec pomocou projektu Naše peniaze kontroluje tok financií vo verejných zákazkách. Jadrové elektrárne nie sú výnimkou. S tou Záporožskou spája Sydorov napríklad kauzu z roku 2013. V júli toho roku elektráreň podpísala s britskou spoločnosťou Delta Business Invest LLP dohodu o dodávke komponentov na motory za vyše 146 miliónov ukrajinských hrivien (vtedy 13,8 milióna eur). Cez projekt Naše peniaze sa zistilo, že spoločnosť zakladali aj schránkové firmy registrované na Seychelách a že v ponuke pre Záporožskú elektráreň bolo kontaktné číslo člena tamojšej mestskej rady Valeryho Kovalenka.

Ten bol v tom čase námestníkom riaditeľa spoločnosti Dea Roma Ltd, ktorú riadi záporožský oligarcha Jevgenij Anisimov. Muža, ktorého kedysi nazývali šedou eminenciou mesta Záporožie a ktorý bol blízkym spolupracovníkom prezidenta Janukovyča, stále hľadá Interpol za vydieranie. Podobní ľudia by mohli prichádzať do styku s peniazmi európskej pôžičky na zvýšenie bezpečnosti reaktorov. „Nie všetko, ale časť určite môže byť spreneverená,“ tvrdí Sydorov.

LATENTNÝ SEPARATIZMUS No Energodar má možno ešte vážnejší problém. Vojna s Ruskom je neďaleko. Vstup do mesta je zúžený na

vojenské kontrolné stanovište obložené vrecami s pieskom, na panelákoch aj pri cestách sa opakujú bilbordy verbujúce záujemcov o vstup do armády.

Aj v potravinách nájdete pri pokladni košík, do ktorého hádžu ľudia jedlo navyše, teda jedlo pre vojakov. Energodar aj jadrová elektráreň ležia asi 230 kilometrov od frontu. Vojna na východe Ukrajiny neustáva, a aj keď elektráreň posilnila bezpečnostné opatrenia, riziko je vyššie než inokedy.

Nikto nevie, kde sa bude nachádzať front o rok či dva. Elektráreň tvrdí, že na útoky je pripravená, no náraz veľkého lietadla či väčší bombový útok by podľa expertov nevydržala. „Bezpečnosť jadrových elektrární má veľa nedostatkov,“ tvrdí fyzička Oda Beckerová, ktorá pôsobí ako nezávislá konzultantka v oblasti jadrovej bezpečnosti. Sama analyzovala havarijné scenáre v prípade teroristických útokov. Riziko sa netýka iba Ukrajiny, ale aj západnej Európy, po teroristických útokoch v Bruseli narástla obava, či by islamisti nezaútočili aj na jadrové elektrárne.

Akýkoľvek problém v energodarskej jadrovej elektrárni intenzívne sledujú ruské médiá, ktoré obviňujú Ukrajinu z rôznych vecí a bojujú proti jej snahe zbaviť sa energetickej závislosti od Ruska. Predminuloročný problém s odstavením jedného z blokov, ktorý podľa elektrárne nastal pre haváriu na transformátore, spôsobilo podľa proruských médií nové americké palivo, nevhodné pre sovietske reaktory. Vedenie elektrárne podobné informácie označuje za propagandu.

Energodar je pritom mierne proruský – väčšina ľudí, ktorí pracujú v elektrárni, študovala na univerzite v krymskom Sevastopole. Pri stretnutí s Viačeslavom Zajcevom, 35-ročným členom mestskej rady v Záporoží, vám udrie do očí maskáčová bunda. Vyjadruje jeho vzťah k vojne. Nepredvádza sa, no médiá ho zaraďujú k tzv. kyborgom, ukrajinským vojakom, ktorí mesiace bránili donecké letisko proti útokom proruských separatistov. Podľa Zajceva vraj „akýsi latentný separatizmus v Energodare vždy existoval“.

MLADÍ CHCÚ ODÍSŤ Môže sa v dnešnom Energodare zopakovať osud Pripiate? A naj-

Nota bene

06 2016 Reportáž

11

mä – chcú všetci jeho obyvatelia žiť len pre elektráreň? Mesto je stále na ukrajinské pomery veľmi mladé.

Pred pár rokmi bol dokonca priemerný vek obyvateľov len 28 rokov.

Napríklad Savvu Loginova viac než rádioaktivita, jednostranná ekonomická orientácia či bezpečnosť práce zaujíma asfalt. Presnejšie, obyčajné cesty a chodníky, rovné plochy, po ktorých by sa mohol poriadne rozbehnúť.

Savva trávi väčšinu svojho času na ulici, kde od jedenástich jazdí na skejtborde. Dnes má o osem rokov viac a sníva o tom, že z Energodaru konečne odíde. Na rozdiel od väčšiny miestnych jeho rodina v jadrovej elektrárni nikdy nepracovala. Jeho mama je módna dizajnérka a veľa možností v meste nevidí, odsťahovať sa však nie je jednoduché.

Nota bene

06 2016 Reportáž

12

Tínedžeri ako Savva vyhľadávajú opustené miesta. Mladí parkúristi okupujú nedostavané či rozpadnuté budovy, skáču z poschodia na poschodie, predvádzajú akrobaciu v uliciach. Skateboardisti skúšajú triky na schodoch... a to je asi tak všetko. Súhrn aktivít, ktoré tu môže mládež robiť, nie je príliš veľký. Možno ešte box – asi najpopulárnejší šport v meste. Každý deň sa desiatky detí aj dospelých stretávajú v telocvični – všetky vekové kategórie, od drobného chlapčeka v rozťahaných teplákoch, ktorého pre jeho výšku nemôžu priradiť k partnerovi, až po vyrastených tínedžerov vybíjajúcich si údermi do vreca energiu. Motiváciu majú, dvaja ich rodáci, bratia Sydorenkovci, to do- 1. (str. 8-9) Pohľad na Záporožskú jadrovú elektráreň. Funguje od roku 1984 a v súčasnosti je najväčšou v Európe a druhou najväčšou na svete. tiahli až na olympiádu.

Nota bene

06 2016 Téma

13

Predĺženie životnosti jej reaktorov vyvoláva otázky o bezpečnosti.

Savvu box nebaví. Miluje varenie a po večeroch pracuje ako kuchár v jednej z dvoch miestnych diskoték. Aj neskôr by sa chcel vyučiť za kuchára, nie však tu – v atómovom meste. „Viacerí kamaráti už začali robiť v elektrárni a sťažujú sa, prekáža im napríklad vstávanie skoro ráno,“ smeje sa Savva. „Majú dobrú výplatu a vystatujú sa tým. No ja budem radšej variť v klube, kým odtiaľto neodídem,“ dodáva a rozbehne sa na skejtboarde oproti prekážke.

Reportáž s podporou organizácie Človek v ohrození pripravilo mono.sk.

2. (str. 11) Trenažér v Záporožskej atómovej elektrárni. Na vernej kópii riadiacej miestnosti reaktora sa zamestnanci pod dohľadom inštruktorov zaúčajú aj preskúšavajú.

3. (str. 11) Na dohľad od atómovej aj tepelnej elektrárne si ľudia v záhradkárskej oblasti sadia zemiaky aj uhorky.

4. (str. 11) Tri zo šiestich blokov jadrovej elektrárne. Všetky by mali do konca roku 2025 postupne uzatvoriť.

5. Miestny boxerský klub sa teší veľkej obľube. Deti aj mládež počas tréningu motivuje, že odtiaľto pochádzajú aj olympijskí víťazi v boxe.

6. Blízko pri rozostavanom chráme, ktorý tiež financuje jadrová elektráreň, sa na strechách domov zabávajú mladí parkúristi.

Posledný 1. máj v Cvernovke V bývalej továrni na nite sa usídlili výtvarníci. Spontánne vytvorili úžasnú komunitu, no teraz sa musia vysťahovať. Na čo budú spomínať?

Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Tohtoročný 1. máj bol posledným Dňom otvorených dverí umeleckých ateliérov usídlených v storočnej budove opustenej bratislavskej Cvernovky. Potom, čo sa v nej skončila výroba, začali sa do nej od roku 2007 postupne sťahovať výtvarníci. Výhodné nájomné, iba štyri eurá za meter štvorcový, uľahčilo štart kariéry absolventom maľby, architektúry, dizajnu, fotografie...

Vzniklo tu tridsať ateliérov, o ktorých plochu sa delila vyše stovka umelcov. Nový majiteľ, developerská skupina YIT Slovakia, dal umelcom čas na vysťahovanie do konca júna.

Ešte v polovici mája to vyzeralo tak, že výtvarníci vhodné náhradné priestory nenájdu, no v tom čase vznikla nádej, že cvernovkársky tvorivý duch sa spolu s umelcami presťahuje na nové miesto. Nadácia Cvernovka, ktorú založili výtvarníci Šymon Kliman, Viliam Csina, Boris Meluš a Branislav Čavoj, podpísala s Bratislavským samosprávnym krajom memorandum o spolupráci, z ktorej by malo vzísť v budove bývalej chemickej školy na Račianskej ulici kreatívne centrum. Kým sa doň výtvarníci presťahujú, vstúpte s nami naposledy do otvorených dverí starej Cvernovky.

MALIAR MESTA Peter Cvik (30) sa do Cvernovky nasťahoval pred tromi rokmi a odvtedy v nej aj býva. „Tým pádom sa mi život s tvorbou trochu zlieva, ale mne to vyhovuje. Moja tvorba je inšpirovaná architektúrou a fragmentmi mesta, takže pre námety nemusím chodiť ďaleko. Pre mňa je Cvernovka ideálnym prostredím.“ Stojíme pred veľkorozmernými obrazmi na papieri, ktoré z diaľky pripomínajú čínske tušové maľby, krajiny blížiace sa abstrakcii. „Táto kolekcia vznikla na výtvarnom sympóziu v Trenčíne, v bývalých bavlnárskych závodoch, charakter priestoru tam bol podobný. Námety som si nefotil ani neskicoval, vychádzal som z toho, čo som si zapamätal. Je to kombinácia suchej a mokrej maľby, tušu a akrylu, niektoré svetlé plochy vznikli vytrhávaním papiera,“ približuje Peter svoju techniku tvorby.

Všetko, čo v Cvernovke vytvoril, preňho veľa znamená. „Vznikla tu celá praktická časť mojej dizertačnej práce, na ktorej ešte pracujem, niekoľko sérií obrazov, výstav... Jedna kolekcia ešte putuje po Rusku, z výstavy v Krasnojarsku ide na Bienále mladých do Moskvy a do Jekaterinburgu.“ Peter síce dokáže tvoriť kdekoľvek, ale Cvernovka mu priniesla veľa dobrých podnetov a stretnutí. „Vďaka tomu, že sú tu grafickí dizajnéri, fotografi a ďalšie umelecké profesie pospolu, dokážem zrealizovať výstavu od maľby až po katalóg.“ Peter si už našiel náhradný ateliér, aby mohol pokračovať v práci, ale možno sa k partii z Cvernovky neskôr vráti.

Nota bene

06 2016 Téma

SVADOBNÉ ŠATY SÚ „CHLEBOVKA“

14

Tomáš Chlapečka (31), módny návrhár a fotograf, začal v Cvernovke nový život. Po vysokej škole najprv osem rokov pôsobil ako liečebný pedagóg a arteterapeut pre deti s autizmom, pre onkologických pacientov a pre dospelých s mentálnym postihnutím. „Cítil som, že sa blížim ku dnu svojich rezerv a potreboval som načerpať novú energiu. Preto som sa vrátil k módnemu dizajnu, ktorý som vyštudoval na strednej umeleckej škole v Trenčíne. Oprášil som si návrhársku prax, rysovanie strihov, farbenie látok. Kamaráti z VŠVU mi pomohli vytvoriť webstránku a postupne som si začal zháňať klientelu.“

IDEÁLNY OBRAZ SEBA Maliarka Martina Rötlingová (29) vo svojom ateliéri vystavila jeden zo série portrétov Zrodenie Venuše.

Veľkorozmerný detail tváre s neprirodzene natiahnutým spodným viečkom, na ktorom si dievča maľuje čiernu linku. „Vo svojej tvorbe sa venujem ženskej tematike v dvoch polohách. V jednej zobrazujem procesy skrášľovania, pri ktorých ženy hľadajú ideálny obraz seba, v druhej vychádzam z nájdených materiálov, ako sú reklamy a obálky časopisov, na ktorých sú portréty krásnych žien – obraz, ktorý sa snažíme ako ženy docieliť, ale je prchavý. Hoci pokrčením ich tvár deformujem, až znetvorujem, ľudia ich stále identifikujú ako pekné, čo ma fascinuje.“ Na tomto koncepte začala Martina pracovať pred viac ako štyrmi rokmi na stáži v Paríži. „Bola som

tam obklopená akýmsi ideálom súčasnosti. Dnes si vyberám rôzne fragmenty ženského tela a tváre, baví ma, keď nie sú jednoznačne identifikovateľné a prechádzajú až do abstrakcie.“ Komplexnejšiu ideu a vzťahy tejto série si ujasnila až v Cvernovke. „Po návrate do Bratislavy sa mi v priebehu pár týždňov podarilo nájsť v Cvernovke ateliér, čo ma veľmi motivovalo. Odvtedy tvorím oveľa viac.“ Ateliér zdieľali piati. „Pridala som sa k Andrei Kopeckej, Petrovi Bařinkovi, Filipovi Sabolovi a Petrovi Cvikovi. Veľmi pekne sme spolu fungovali, navzájom sa podporovali, vedeli sme si dať spätnú väzbu, poradiť sa, i keď každý z nás maľuje inak. Bolo by veľmi fajn ostať v tomto zoskupení a presunúť sa spolu, pretože je to i o ľuďoch a komunite, ktorá sa tu vytvorila.“

V Cvernovke pôsobí štyri roky a o priestor sa delí so stavebnými inžiniermi-projektantmi. Vytvoril tu veľa rôznych spoluprác, napríklad s Verbuou – Slovenkou Veronikou a Francúzom Bastienom, ktorí vyrábajú dámske a pánske kabelky, tašky, diplomatky, opasky. „Vnukli mi nápad pracovať s kožou, vďaka nim som vytvoril pánske kožené motýliky.“ Na monitore Tomášovho počítača svieti fotografia svadobných šiat. „To je pre mňa chlebovka!“ hovorí návrhár, ktorý rád vytvára aj modely na bežné nosenie. A rád fotografuje. Napríklad pre Pavlu Poštolkovú z ateliéru Bavlna alebo pre Elite Model Look.

V jeho spomienkach na Cvernovku bude aj to, ako svoj ateliér zapožičal kapele Cigánski diabli, aby v ňom nakrútili upútavku k baletu Carmen. Silvia Šarkoziová si popri tom skúšala jeho modely šiat a vznikla výborná atmosféra. „Cvernovka mi ostane v pamäti najmä ako priestor, v ktorom som spoznal veľa zaujímavých ľudí a vytvoril veľa hlbokých vzťahov.“

Nota bene

06 2016 Téma

15

NAVRHLI ŠTUDOVŇU V MLADOSTI Názov architektonického ateliéru S6K je vytvorený z mien jeho troch členov – Starinský, Šestinová, Kačurová. Traja spolužiaci si hneď po skončení architektúry prenajali priestor v Cvernovke. „Pol roka sme to tu rekonštruovali, natiahli sme elektrinu, urobili osvetlenie, hygienické zázemie, postavili sadrokartónové steny a poschodie. Za tých päť rokov sme tu pracovali na sedemdesiatich projektoch – veľkých aj malých stavbách, interiéroch, rodinných domoch, poliklinike a dokonca aj priemyselnom areáli,“ hovorí Števo Starinský (32). „Určite budeme spomínať, ako sme navrhovali a realizovali študovňu v internáte Mladosť. Bol to skôr charitatívny projekt a dnes sa tešíme, že je denne plná, vyzerá naozaj dobre.“

Nota bene

06 2016 Téma

16

V Deň otvorených dverí vystavil v ateliéri detskú postieľku. Zhruba pred dvomi rokmi sa s inými štyrmi kolegami, pod značkou villo.in, pustil do navrhovania detského nábytku. „Túto postieľku predstavujeme prvýkrát. Je to vlastne šesťdielna drevená skladačka, ktorá má sedem využití – môže byť aj stolíkom, nádobou na hračky, hracou nádobou, policou, kresielkom alebo hojdačkou.“ Aj v tomto ateliéri si želajú, aby sa cvernovková komunita mohla presťahovať v súčasnej zostave. „Vybudovali sme si dobré vzťahy, vládne tu umelecká atmosféra a dobrá nálada. Všetci sme na rovnakej vlnovej dĺžke a bolo by fajn v tom pokračovať.“

Nota bene

06 2016 Téma

ICH LANOVKA UŽ JAZDÍ

17

Priemyselný dizajnér Boris Belan (33) pracuje v Cvernovke ôsmy rok, z toho tri spolupracuje s bývalým pedagógom z VŠVU, doc. Ferdinandom Chrenkom, a spolužiakom Milanom Novosedliakom. Napríklad na dizajne lanovkových sedačiek Tatralift. „Zákazku sme dostali od spoločnosti Slavia Capital, ktorá vyvinula v roku 2001 vlastnú štvorsedačku, ale po rokoch nás požiadala o jej redizajn a návrh šesťsedačky. Pracovne ju voláme bublina, lebo má plexisklový kryt, ktorý lyžiarov chráni pred vetrom a snehom.“ Štvorsedačky s ich redizajnom už vyše roka jazdia v Poľsku. Nakreslili ich a zrealizovali aj prototyp. „Najlepšie sa nám totiž komunikuje s investormi, projektantmi a konštruktérmi prostredníctvom funkčných prototypov. Tie sú vytvorené z množstva oceľových dielcov, ktoré treba pozvárať dohromady. Sme dosť technicky zameraní, takže sa snažíme aj o konštrukčné inovácie. Tým pádom potrebujeme veľké priestory s vysokými stropmi pre stroje na spracovanie ocele, dreva a zváranie.“ Trojica sa podpísala aj pod projekt hydroponickej steny či digitálneho pera, ktoré má slúžiť na ovládanie akejkoľvek výpočtovej techniky v domácnosti. Na trh má prísť budúci rok. Boris hovorí, že bez ohľadu na projekty, ktoré tu vznikli, najťažšie by sa lúčil s kolektívom, ktorý sa v Cvernovke vytvoril, a dobrou energiou, ktorá ho spája. „Tie naše nápady často prichádzajú ako jej prirodzená súčasť.“

ŠILI TU KOSTÝMY AJ STAN S dizajnérmi lanovky sa o priestor delí Gabriela Paschová (28) s kolegyňou Michaelou Kráľovou (26). Absolventky scénografie a kostýmu na VŠMU tvoria v Cvernovke už skoro štyri roky. „Kolegyňa sa živí ako stage and deco manažérka, ja pol roka pracujem v divadle La Komika, ktoré založil Karol Vosátko. Navrhujem scény, kostýmy, starám sa o garderóbu.“ Gabriela priznáva, že spočiatku si Cvernovkou nebola istá. „Obávala som sa, či si s výtvarníkmi z toľkých rozličných odborov v spoločným ateliéroch budeme rozumieť. Po tých rokoch som veľmi rada, že s nimi zdieľame priestor, lebo je to veľmi inšpiratívne.“ Komunikujú spolu aj si radia. „Vybavuje sa mi napríklad, ako sme v spolupráci s Detským múzeom SNM pomáhali vytvárať výstavu zameranú na spoznávanie

rôznych krajín a náboženstiev a z materiálu pripomínajúceho ťaviu kožu sme šili obrovský stan, aby sa doň vošlo veľa detí. Jednotlivé diely sme rozložili po celom ateliéri a postupne ich zošívali. Vtedy nám dobre padlo, že Cvernovka je taká veľká aj že máme takých tolerantných kolegov.“ Stojíme pri fotkách z predstavení, pre ktoré obe navrhovali kostýmy. „Táto je z predstavenia Dlhá noc z už neexistujúceho Divadla elledance, tá vedľa je z inscenácie pre tínedžerov z Divadla Ludus. Na fotku z generálky predstavenia Otec v Divadle Malá scéna STU som si jeden z kostýmov obliekla a pózovala som spolu s hercami. Táto je z aktuálneho predstavenia Kam chodí Oscar Wilde na večeru? z divadla La Komika...“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

FACKA ZA FACKOU Zuzana Čaputová kedysi chcela študovať psychológiu, ale prihlásila sa aj na právo a život rozhodol, že sa bude venovať práve jemu. „Celé vysokoškolské štúdium som pracovala na Mestskej samospráve v Pezinku. Bolo to v 90. rokoch, kedy sa legislatívne vytvárala účasť občanov na veciach verejných a ešte sme len spoznávali jej možnosti,“ hovorí. Neskôr začala spolupracovať s občianskym združením CEPA (Centrum pre podporu miestneho aktivizmu), už premenovaným na Via Iuris, ktoré má v programe podporu zapájania miestnych komunít a ľudí do rôznych verejných procesov, najmä v oblasti ochrany životného prostredia.

V súvislosti s kauzou pezinskej skládky prežila Zuzana celú škálu emócií, okrem jednej – nikdy nepocítila túžbu vzdať sa. „Keď nás opätovne zrážali na kolená, napadlo mi, či to ešte má zmysel. Ale to bola len veľmi kratučká chvíľa v najintenzívnejšom období kauzy, v rokoch 2007 a 2008, kedy sme, obrazne povedané, dostávali facku za fackou.

Stavebný úrad v Pezinku vtedy nepovolil umiestnenie novej skládky v lokalite Novej jamy, ale Ekologická skládka, a. s. sa obrátila na Krajský stavebný úrad, kde bol prednostom Ján Man ml., syn predsedu predstavenstva Ekologickej skládky Jána Mana st., a súčasne bol aj členom jej dozornej rady.“ Nota bene

06 2016 Téma

18

Bojovať za dobrú vec V priebehu 14 rokov trvajúcej kauzy pezinskej skládky prešla právnička a občianska aktivistka Zuzana Čaputová celou škálou pocitov okrem jediného – nikdy to nechcela vzdať. V polovici apríla za svoju statočnosť získala prestížnu Goldmanovu cenu.

Galina Lišháková

Občiansky zápas proti nelegálnej pezinskej skládke, veľkej ako dvanásť a pol futbalových ihrísk, sa datuje od roku 1996 do roku 2013. Hlavnými protagonistami príbehu boli otec a syn Ján Man starší a Ján Man mladší na jednej strane a občianska iniciatíva Skládka nepatrí do mesta na strane druhej. Medzi lídrami protestujúcich občanov bola aj advokátka Zuzana Čaputová z organizácie Via Iuris, ktorá už vyše dvadsať rokov pomáha ľuďom pri participácii na veciach verejných.

Keď v roku 2010 talianska televízia Rai3 nakrúcala o prípade pezinskej skládky reportáž, jej štáb konštatoval, že sa nápadne podobá tomu, čo sa deje v odpadovom biznise v Taliansku. Pod palcom ho má mafia Camorra, ktorá v obci Terzigno neďaleko Neapola vytvorila doposiaľ najväčšiu, až

V marci 2007 sa už Ján Man ml. stal majiteľom pozem- Nota bene ku s plochou 130 000 štvorcových metrov, na ktorom sa 06 2016 mala postaviť nová skládka. O mesiac Krajský stavebný Téma úrad vylúčil mesto Pezinok a ostatných účastníkov z konania a odmietal ich informovať, ako o novej skládke rozhodol. „V máji na ňu vydal územné rozhodnutie v rozpore so stavebným zákonom a Inšpektorát životného prostredia v Bratislave dokonca zvolal pojednávanie ohľadom povolenia výstavby novej skládky na Silvestra.“

19

2 400-tonovú čiernu skládku toxického odpadu. A keďže jej chápadlá siahajú do najvyšších radov politikov, zastaviť ju nedokázala ani obrovská pokuta od Európskej komisie.

Územné rozhodnutie odmietol Krajský stavebný úrad napriek zákonnej povinnosti zverejniť a označil ho za obchodné tajomstvo. No a v januári už vydal povolenie vybudovať novú skládku aj napriek zákazu zo strany mesta Pezinok. Vtedy sa začali prvé masívne protesty Pezinčanov. Úradníci však odmietali dať aktivistom nazrieť do časti spisu, diali sa ďalšie podrazy. „Mali sme pocit, že nemáme šancu preraziť tú silu na druhej strane. Ešte pred týmto najdramatickejším obdobím kauzy ochoreli dvaja moji blízki ľudia na rakovinu, čo ma veľmi emocionálne zasiahlo. No uvedomila som si, že môžem s nimi súcitiť, ale emócie nesmú zasiahnuť do mojej práce ako právničky, inak to nemôžem robiť.“

Na rozdiel od Talianska sa Súdnemu dvoru Európskej únie a následne Najvyššiemu súdu SR podarilo za kauzou pezinskej skládky urobiť bodku, keď rozhodol, že verejnosť musí mať prístup k územnému rozhodnutiu týkajúcemu sa umiestnenia prevádzky, ktorá má významný vplyv na životné prostredie. A tak skládka síce stojí, ale súd napokon zakázal jej používanie. Čo je vynikajúce aj preto, lebo podobne ako v oblasti Neapola, aj obyvatelia Pezinka majú podľa údajov Národného onkologického registra, oproti iným obyvateľom Slovenska, zvýšený výskyt alergií, a aj respiračných a onkologických ochorení.

A tiež, že sa musí odstrihnúť od túžby vyhrať. „V najťažších chvíľach som si hovorila, pokiaľ vidím ďalší krok, ktorý môžem urobiť, urobím ho. Budem veriť našej ceste, lebo má zmysel pre zdravie a životy Pezinčanov a pre mojich blízkych.“ Zuzane pomohlo udržať si rovnováhu ešte jedno stanovisko. „Veľakrát sme postihnutí nenávisťou voči ľuďom na opačnej strane, berieme ich ako nepriateľov. Mne pomohlo, že som sa naučila neprežívať to týmto spôsobom. Vnímam ich ako ľudí, ktorí presadzujú niečo, s čím nesúhlasím, a nechcem bojovať s nimi, ale s tým, čo robia.“

Tomáš Halász

dvoch sa začína viac otvárať verejnosti. To je kladným znakom pre zvýšenie dôveryhodnosti a dôležité pre udržanie nezávislosti. Aby občania ako odberatelia justičnej služby netlačili na systém a nekupovali si spravodlivosť. Aby bolo možné o súdnictve slobodne rozprávať, aby sa sudcovia nebáli komunikovať s verejnosťou otvorene, ako to vidíme v správach zo zahraničia, keď sudca na kameru otvorene povie, čo si myslí. Slovenská justícia posledných desať rokov prechádza turbulentným vývojom, no myslím, že posledné roky svedčia o pozitívnom trende.“ Kauzy súvisiace s ochranou životného prostredia sa do veľkej miery týkajú budovaní nových spaľovní odpadu. „Väčšinou sa snažia presadiť technológie, ktoré buď nikto na svete nepozná, a tým pádom nie je zhodnotený ich dopad na životné prostredie, alebo ide o známe technológie, ale používajú sa na spaľovanie iného druhu odpadu.

Mám pocit, že u investorov v tomto smere do veľkej miery víťazí motivácia ekonomického zhodnotenia odpadu bez ohľadu na druhú stránku veci, ktorou je životné prostredie. Ďalšími kapitolami sú expanzívny výrub lesov, výstavba malých vodných elektrární.“

Nota bene

06 2016 Téma

20

Odvaha a pevnosť – bez týchto čŕt by asi Zuzana Čaputová, na pohľad jemná žena a matka dvoch detí, kauzu neustála. Nezápasila aj so strachom o ne, o svojich blízkych a o seba? „Samozrejme, že som mala obavy, veď išlo o boj s verejnou mocou. Ale obava, že v Pezinku budú ľudia chorľavieť pre ďalšiu skládku, prevážila.“ Na súdoch sa odvolávali na zahraničné štúdie zo západnej Európy a USA o vplyve skládok na zdravie, ktoré potvrdzujú vzťah medzi skládkami a onkologickými ochoreniami, ale aj predčasnými pôrodmi, alergiami, respiračnými a ďalšími zdravotnými problémami u ľudí žijúcich v ich blízkosti. „Porovnali sme údaje z Národného onkologického registra za pezinský okres s celoslovenským priemerom a ukázalo sa, že v Pezinku je viac niektorých druhov onkologických ochorení. A keďže v našom meste jednu skládku máme – čiernu stavbu bez tesniaceho systému – považovali sme za nezmyselné, aby sme tam mali ďalšiu.“

EURÓPSKY SÚDNY DVOR Posudzovania kauzy na Súdnom dvore Európskej únie bolo pre ňu zaujímavou skúsenosťou. Nielen pre samotný výsledok, ale celý priebeh súdneho konania. „Trvalo dvadsaťdeväť mesiacov. V tom čase sme v histórii Súdneho dvora EÚ nenašli dlhšie trvajúci prípad. Inšpirujúce bolo, že pred pojednávaním sudcovia písomne komunikovali s oboma stranami sporu, aby mu čo najlepšie porozumeli a vyjasnili si čo najviac otázok. Pôsobivé bolo, že súd sa odohrával v miestnosti veľkosťou pripomínajúcej kostol a komunikácia sa simultánne prekladala do všetkých jazykov Európskej únie. A rešpekt vzbudzovala aj veľká porota trinástich sudcov.“ Napriek tomu, že slovenskému súdnictvu možno vyčítať mnohé nedostatky, najmä úplatnosť a prieťahy, Zuzana Čaputová vníma aj progres. „V poslednom roku a pol až

Kľúčovú rolu samozrejme zohráva Ministerstvo životného prostredia, ktoré vydáva prvý dôležitý dokument – posúdenie vplyvu na životné prostredie. „Viaceré takéto prípady sa uzavreli v prospech občanov a ja len dúfam, že tento trend bude pokračovať. Nás, Pezinčanov, ešte tlačí stará skládka, ktorá mala byť korektne zatvorená už v roku 2008. Odpad sa na ňu síce už nevozí, ale uzatvorená podľa projektu stále nie je. Pritom sa nachádza len 150 metrov od obytnej zóny.“

Nota bene

06 2016 Ľudia

21

MÚDROSŤ A POKORA Zuzanu Čaputovú nominovala na Goldmanovu cenu medzinárodná organizácia Greenpeace International a medzi šiestimi nominovanými boli ľudia zo všetkých kontinentov. „No nielen v tom sme boli rôznorodí. Pochádzame z rôznych politických režimov, máme rozličné vzdelanie, pracovný profil a každá kauza bola úplne odlišná. V jednej išlo o ochranu veľkých území pôdy v Tanzánii, ktoré sa podarilo vrátiť do správy miestnych obyvateľov a komunít, v ďalšej o boj proti veľmi expanzívnej ťažbe zlata a medi, inde o expanzívnu ťažbu a vývoz dreva či zastavenie spaľovne odpadu... Napriek tomu sa mi zdalo, že máme minimálne jedno spoločné. Racionálny pesimista by o nás asi povedal, že sme ako deti. V tom zmysle, že všetci šiesti máme optimistickú myseľ a dôveru.“ Keď Zuzana Čaputová 18. apríla v San Franciscu preberala Goldmanovu cenu, tzv. „Zelenú nobelovku“, prvýkrát verejne vyslovila želanie, ktoré si opakovala pri najťažších chvíľach kauzy. Keď formulovala zložité právne podanie, keď sa chystala vystúpiť na tribúne či na súdnom pojednávaní. „Prosím o múdrosť, aby som mohla byť užitočná veci. Prosím o pokoru, aby moje posolstvo mohlo byť prijaté, a prosím o schopnosť prijať veci, ktoré ma stretnú.“ Kiežby takto uvažovali všetci tí, ktorých sme si zvolili do regionálnych úradov a parlamentu...

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

ŽIVÉ KNIHY Petra Nagyová

Michaela Bednárová

Zavrite oči a skúste sa preniesť domov. Vidíte svoj dom, svoju rodinu. Cítite sa bezpečne, je vám dobre.

Zrazu však prichádza niečo, čo tento pocit zmení.

Všetko okolo sa ničí. Už to nie je domov.

tám si presné detaily, ale bola to strastiplná cesta. Veľa sme chodili, neraz o hlade a bez vody.“ Prekročili tri krajiny – Macedónsko, Srbsko, Maďarsko.

V Macedónsku zažili päťhodinovú piesočnú búrku, prespávali celé dni v lese, ich najmladšia sestra po ceste veľmi ochorela. „Sestra omdlela, niesli sme ju na rukách. Je veľmi náročné vybavovať si tieto veci, nie som si istá, či chcem na to ešte spomínať,“ hovorí Hind. Na rakúskych hraniciach strávili 24 hodín v daždi a v zime, napokon skončili v tábore. „Usmialo sa na nás šťastie, dostali sme pobyt v Rakúsku.

Bývame v byte, chodíme do školy, učíme sa po nemecky. Otec nám však stále chýba,“ hovoria sestry.

V miestnosti sedí mladý manželský pár – Hisham a Dooah s ročnou dcérkou Manarah, mladé sestry Suzanne a Hind, Sarah zahalená v šatke a mladý Mohammed. Všetci majú spoločné jedno – strastiplný útek zo Sýrie, nekonečné hľadanie bezpečia a pokoja, spomienky na hlad a vyčerpanosť, pobyt v Gabčíkove a následne začiatok nového života v Rakúsku. Všetci majú zavreté oči a spomínajú. Medzi nimi sa preplieta Manarah a plače.

Títo ľudia sa na chvíľu stanú živými knihami, aby s nami zdieľali príbehy, na ktoré sa málokto pýta. Niektoré spomienky sú také neuveriteľné, že ich myseľ vytesnila... V miestnosti je ticho. Všetci sa snažia spomenúť si na detaily a zásadné okamihy, ktoré zmenili ich život. Rozhodli sa byť živými knihami a prostredníctvom videa zdieľať svoj príbeh deťom na školách a ľuďom vo firmách.

HISHAM A DOOAH Nota bene

06 2016 Ľudia

22

Po polhodine všetci otvoria oči.

Prejde pár sekúnd a Hisham (28) prehovorí. „Bol by som rád, keby ľudia vymysleli prilbu, ktorá by mohla zaznamenať obrazom a zvukom všetky spomienky,“ začne svoje rozprávanie mladý Sýrčan, ktorý dnes žije s manželkou a malou dcérkou v Rakúsku. „Pred vojnou v Sýrii sme nemali žiadne vážnejšie problémy.

Osobne som bol šťastný človek. Mal som rodinu i zamestnanie.“ Hisman je informatik, pochádza z najväčšieho mesta Aleppo, v ktorom pretrvávajú ťažké boje medzi sýrskymi povstalcami a armádou. Bombardované mesto bolo pred vojnou najväčším, hospodársky silným mestom. Dnes horí a ľudia v ňom každodenne umierajú. „Keď dorazili problémy do Sýrie, všetko sa zničilo. Začal som sa cítiť neslobodne. Väčšina mojich priateľov, s ktorými som strávil detstvo, mi zomreli pred očami. Nemali sme inú možnosť než odísť. Nedalo sa tam žiť.“ Správy o tom, ako sa vodí ľuďom v Európe, pre neho neboli podstatné.

Jeho túžba žiť a zachrániť rodinu bola silnejšia. „Bol to obrovský krok do neznáma. Uvedomoval som si, že kedykoľvek môžeme zomrieť. Chcel som svoju dcéru a ženu dostať do bezpečia,“ opisuje Hisham, ktorý v Sýrii zanechal rodičov, priateľov i známych. „Lúčil som sa s nimi s tým,

SARAH

Hisham, Dooah a malá Manarah. že ich už možno nikdy neuvidím. Boli to veľmi ťažké chvíle,“ spomína.

Medzi rozhodnutím, že opustí Sýriu, a skutočným odchodom z krajiny boli tri dni. „Rozhodli sme sa odísť skôr, ako nám niekto stihne ublížiť.“ Hisham si pýtal rady od ľudí, surfoval na internete a vyznačil si trasu. „Poradili mi, že cez Turecko nás pašeráci dostanú do Európy. Mora som sa až tak nebál. Som dobrý plavec a bol som si istý, že v prípade nutnosti dokážem zachrániť dcéru i manželku. Bál som sa skôr toho, čo bude nasledovať ďalej. Vedel som, že všade číha mafia a rôzne zločinecké skupiny.“

Hind „Chvalabohu je teraz moja rodina v bezpečí,“ hovorí Hisham. „Naša cesta bola plná dobrých ľudí, ale aj zločineckých skupín. Dlho sme kráčali pešo – vo dne i v noci. Keby som bol na tom materiálne lepšie, mohol som sa s rodinou presunúť na bezpečné miesto jednoduchšie a nevystavil by som ju takému strachu a nebezpečenstvu.

Nemal som však na výber.“ Jeho snom je, aby sa dobre naučil nemecký jazyk a mohol byť pre krajinu, ktorá ho prijala, prínosom. „Chcem jej dať to, v čom som dobrý, a verím, že sa to podarí,“ dodáva.

HIND A SUZANNE

Jeho žena Dooah (26) sa na situáciu Po niekoľkých minútach začne pozerá inak „Keď sme nasadli do člna, rozprávať Hind (15) a jej staršia sestra povedala som ľuďom: Ak by sa nám Suzanne (17) s plačom vybehne z miestniečo po ceste stalo, postarajte sa pro- nosti a buchne dvermi. „Budem hovoriť sím o našu dcéru. Keď sme si dávali zá- o najhoršej spomienke v mojom živote, chranné vesty, pašeráci na nás kričali: keď som stratila otca. Pred tromi rokRýchlo, rýchlo! Jeden z nich ma prinútil, mi sme s mamou a sestrou cestovali aby som dcérke dala tabletky na spa- do Libanonu. Môj otec spal a ja som sa nie, aby nekričala,“ opisuje bez emócií s ním chcela rozlúčiť. Otec odmietol a mladá žena. Tiež však túžila po bezpečí po dvoch hodinách mi prišla správa, že a pocite domova. Teraz v Rakúsku sa mu niečo stalo,“ hovorí Hind plynuzačínajú odznova. „Občas dostávam lou angličtinou. Život bez otca, ktorý otázky, prečo nosím šatku. Predtým sa bol lekárom, začal byť čoraz náročnejší. ma na to nikdy nikto nepýtal. V mojej „Stratili sme všetko. Ostali sme tri dcéry krajine sme žili kresťania a moslimovia s matkou ponechané napospas osudu. všetci spolu. Nerobili sme medzi sebou Rozhodnutie odísť nevychádzalo z našej žiadne rozdiely.“ vlastnej vôle, nemali sme na výber.“

O odchode zo Sýrie nerozhodovala mama, ale paradoxne dcéry. „Keby mama tušila, čo všetko nás po ceste čaká, nikdy by na to nepristúpila,“ hovorí Hind. Tiež žijú už niekoľko mesiacov v Rakúsku, kde aj študujú.

Hind chce po strednej škole študovať právo, aby pomáhala slabším a zmiernila nespravodlivosť a útlak vo svete. „Nevybrala som si byť utečenkyňa,“ zdôrazňuje jej sestra Susanne, ktorá sa medzitým vrátila. „Pred krízou bol život v Sýrii úžasný. Sýria bola jedna z najkrajších. Mali sme krásny život, mali sme svoj dom... Ostávajú mi len pekné spomienky.“ V telefóne si pozerá videá. Neprejde deň, aby nesledovala správy a situáciu v Sýrii. „To sú zábery z horiaceho Aleppa. Moji priatelia a rodina tam ostali, aj chorá stará mama, bojíme sa o nich. Nikdy neviete, či sa niekomu niečo nestane, či neostane pod troskami domu. Myslím, že mestečko, v ktorom sme vyrastali, je už úplne zničené.“ Nikomu z nich by predtým nenapadlo, že život sa tak zrazu zmení, že príde vojna. Keď dievčatá stratili otca a boli s matkou odkázané samy na seba, rozhodli sa presťahovať do Damasku.

Lenže čoskoro začali bombardovať aj hlavné mesto. „Naše rozhodnutie odísť bolo veľmi rýchle. Mama nás nechcela

pustiť, veľa sme ju prehovárali,“ hovorí Suzanne. Napokon sa rozhodla ísť s nimi. Posledná hodina pred odchodom zo Sýrie bola veľmi ťažká. „Náš ujo nás večer naložil do auta a urobil nám poslednú prehliadku mestom. Veľmi sme plakali, pretože sme vedeli, že domov sa už asi nikdy nevrátime. Na čln sme nasadli večer okolo jedenástej a takmer sme sa utopili.“ Bola to veľmi strastiplná cesta.

Sýriu sa pokúšali opustiť trikrát, no trikrát stroskotali na mori. Na štvrtýkrát sa to podarilo. Čln bol schopný uniesť 40 ľudí, ale v skutočnosti v ňom bolo 80 a medzi nimi jedenásť detí. „Boli sme veľmi natlačení. Plávali sme takmer dve hodiny, keď zrazu čln zastal uprostred mora. Napadlo mi: Všetci teraz zomrieme? Všetci sa teraz utopíme? Asi po štyroch hodinách hrôzy sa konečne dostali do Grécka. Široko ďaleko nikoho nebolo. „Zrazu sa objavil nejaký chlapík. Povedal, že najbližšie obývané miesto je asi hodinu odtiaľ. Povedal, že nás môže odviezť svojím autom, ale musíme zaplatiť.

Nemali sme na výber.“ Majiteľ gréckej kaviarne im dovolil prenocovať na dvore. „Založili sme si oheň a takto sme prežili noc. Po troch dňoch sme sa vydali na cestu. Nepamä-

Sarah (28) pochádza z Aleppa. Aj ju spomienky bolia. „Môj snúbenec zomrel. Tri dni predtým mi volal a povedal, že sa vezmeme,“ stíchne. Najväčší zmysel Sarah dáva, keď môže pomáhať druhým. V Sýrii pracovala so sirotami a utečencami. „Pred dvoma rokmi sa Nota bene v škole udial masaker. Prišla som tesne 06 2016 po tom, čo ju zasiahli rakety. Všetky Ľudia moje kamarátky zomreli,“ rozplače sa. Raz takmer zomrela, keď raketa dopadla veľmi blízko. V Sýrii stratila veľa priateľov.

23

„Aleppo bolo krásne mesto. Vždy som bola rada, keď som ľuďom mohla vyvolať úsmev na tvári a dávať im nádej,“ usmieva sa. Zo Sýrie odišla dočasne, chcela sa vrátiť. Situácia sa však stále zhoršovala, a tak sa rozhodla pre cestu do Európy. „Utiekla som pred vojnou, s nádejou na lepší život. Teraz bývam v úžasnej rodine.

Spoznala som úžasných ľudí a držím sa svojho obľúbeného porekadla: Tam, kde ťa Boh zasadil, vykvitni.“ Sarah žije na Slovensku a Bratislavu si obľúbila. Raz by sa však chcela vrátiť späť do Sýrie. Svojou účasťou na Živých knihách chce dostať svoje posolstvo k ľudom, aby videli, čo sa deje v Sýrii a konkrétne v jej meste. „Sme mierumilovní ľudia, ktorí hľadajú pokoj, bezpečie a stabilitu. Veľmi verím v to, že Európania a medzi nimi aj Slováci rozšíria svoje obzory a budú mať viac pochopenia pre utečencov. Že nás budú chcieť spoznať aj zblízka. Som si istá, že sa nám ich pohľad aj vďaka Online živej knižnici podarí zmeniť.“

Rozprávajme si príbehy Za každým človekom sa ukrýva príbeh. Ak ho niekomu začneme rozprávať, môže byť taký silný, že zmeníme nazeranie ľudí na veci okolo nás.

Petra Nagyová

Nota bene

06 2016 Portrét

24

Vladimír Šimíček

O tento prístup sa snaží aj Janette Aj tu sa ukazuje, ako málo toho Motlová, ktorá chce prostredníctvom o sebe navzájom vieme. V práci Živých kníh priniesť na školy a do môžeme mať napríklad kolegu, firiem príbehy ľudí s prekážkami. Ja- ktorý sa javí, že je úplne v poriadku. nette sa roky venovala problematike Ró- „O hodinu však môže odpadnúť. Je mov. Posledné roky ju však viac začala prirodzené, že ľudia majú strach a ak zaujímať téma sociálneho vylúčenia majú možnosť človeka vymeniť, tak to a ľudia, ktorí sa z nejakého dôvodu ocitli radšej urobia. Nie je to preto, že by boli na okraji spoločnosti. Nie sú to len ľudia zlí, iba sa boja. Čím viac však manažéri, bez domova, Rómovia alebo utečenci. personalisti alebo kolegovia budú Medzi ohrozenými skupinami sú aj slo- o postihnutí alebo probléme svojho kobodné mamy s deťmi, deti z detských legu vedieť, tým menší strach budú mať. domovov, ľudia s hendikepom alebo A to je to, čo chceme, aby sa ľudia s akoukoľvek inou prekážkou. dozvedeli cez videopríbehy o druhých tým, že počúvajú ich rozprávania „Pri svojej práci som si uvedomi- o živote s prekážkami.“ la, že na Slovensku máme veľkú skupinu mladých ľudí, ktorým hrozí, že Aj na ľudí bez domova sa obvykle ostanú na okraji spoločnosti. Pri- pozeráme určitým spôsobom: potom často ani nevedia, že k tomu sielame ich pracovať. Odsúdime ich spejú. Ak nikto nezasiahne, spadnú bez toho, aby sme o nich vedeli viac. do priepasti a na riešenie už bude „Málokto si uvedomí, že by si prácu neskoro,“ vysvetľuje Janette, ktorá aj našli, no nemajú sa kde vyspať, chce portálom Online Živá knižnica osprchovať, sú hladní, nepodávajú motivovať aj zamestnávateľov dostatočný výkon a cítia sa zle, lebo a personalistov z firiem. Začala sa ani kolegom nevoňajú najlepšie.“ Ak viac zaujímať o to, ako inak môže niekomu dávame príležitosť, mali zamestnávateľ pristupovať k svoj- by sme poznať jeho príbeh. Je domu zamestnancovi s hendikepom, bré vedieť, čo môžeme ponúknuť zdravotným problémom či s inou človeku, aby mohol pracovať prekážkou. a vydať zo seba to najlepšie. „Ako by sme druhých nevideli... Nestaráme Janette sama má skúsenosti sa o nich, tvárime sa, že tu nie sú, s vlastným synom, ktorý je ťažký riešenie problémov nechávame na diabetik. „Síce o svojom zdravot- náhode,“ hovorí Janette Motlová. nom probléme zamestnávateľovi vždy na začiatku povedal, no Ďalšia oblasť, na ktorú by firmy v práci si málokedy uvedomili, čo čím skôr mali upriamiť pozornosť, to znamená. Ako diabetik musí ak budú chcieť byť úspešné, je pravidelne jesť. Neraz sa mu však prehodnotiť ich vzťah k zákazníkom. stalo, že zamestnávateľ povedal, aby Vytvárajú produkty a ponúkajú služby počkal, kým bude menej ľudí. Hoci ľuďom, ale „čo s tými, ktorí majú soje môj syn veľmi flexibilný, uvedomil ciálne prekážky – napríklad nevidiasi, že v práci neodovzdáva to, čo by ci, nepočujúci, matky s deťmi – ako od neho chceli. Zamestnávateľ zasa k nim firma môže pristupovať inak, nevedel, ako z celej situácie von.“ než k svojim ostatným zákazníkom?“

„Vezmi si brožúru, choď si vybrať z nášho produktu a potom sa vráť.“ Firmy by sa preto mali čím skôr zamyslieť nad tým, aká je nielen dostupnosť ich služby alebo produktu, ale najmä aký je prístup spoločnosti ku klientom a prístupnosť k jej produktom. Je totiž rozdiel, ak si niekto môže vyberať len na základe finančných možností, alebo vďaka tomu, že mu vedia poradiť a pomôcť. Ako vedia vyjsť v ústrety mamičke s hyperaktívnym dieťaťom, nevidiacemu či človeku s dyslexiou, ktorý si nevie poriadne vyložiť zmluvu. „Tým, že sa na inakosť pozeráme ako na niečo, čo nás ohrozuje, aj v deťoch často potláčame, aby boli sami sebou. Akonáhle je totiž niekto sám sebou a jedinečný, zároveň to znamená, že je iný, a teda neprijateľný pre ostatných,“ vysvetľuje Janette Motlová.

V Online živej knižnici bude do roku 2020 k dispozícii asi 300 Nota bene rôznych videopríbehov. Deti na 06 2016 školách, ale aj zamestnávatelia Portrét vo firmách sa budú môcť naučiť viac rozumieť ľuďom s rôznymi prekážkami. Budú si môcť vybrať príbeh človeka s daným hendikepom, pochopiť jeho problém a nastaviť ďalšie kroky tak, aby sa firma mohla správať k svojim zákazníkom priateľskejšie a napredovať.

25

Janette Motlová upozorňuje na to, že o 15 rokov bude doba úplne iná. „Čím dynamickejšie budú firmy pristupovať k rôznym skupinám ľudí, tým viac budú konkurencieschopnejšie. Nie je to len o tom, že ľuďom dodáte produkt, ale aj o tom, že viete, ako k nim máte pristupovať.“

Napríklad istá telekomunikačná spoločnosť trénovala ľudí, ktorí pracujú so sluchovo postihnutými. Učili sa posunkovú reč, ale až v praxi zistili, aké je dôležité nepočujúcich počúvať – teda pochopiť ich problém, naladiť sa na nich. Aby si zamestnanci odskúšali porozumieť ľuďom s hendikepmi,

spoločnosť im ich poslala do predajní.

V jednom prípade išlo o nevidiaceho muža. Predajca spoločnosti mu povedal: „Sadnite si sem na stoličku.“ Nevidiaci sa ho opýtal: „Kam?“ Predajca: „Sem.“ Podobne dopadol mladý Róm z osady, študent vysokej školy.

Predajkyňa mu hneď začala tykať:

Rozprávanie príbehov je v orientálnych krajinách odpradávna jedným z najsilnejších prostriedkov komunikácie a pochopenia. V krajinách západnej kultúry sa storytelling teší znovuzrodeniu vďaka pozitívnej psychoterapii – ako prostriedok výchovy, sebaovplyvňovania a zároveň metóda hlbšieho vzájomného porozumenia. „Ak si vypočujete príbeh človeka, ktorý sa vás dotkne, je pravdepodobné, že pri ďalšom stretnutí s podobným človekom ho budete schopní viac počúvať a rozumieť mu. Preto ak chceme niekoho niečo naučiť, môžeme to urobiť ľudsky – cez príbeh.“ Janette Motlová sa 16. júna predstaví na konferencii HR LEADERS v Bratislave (hrleaders.sk), kde priblíži nové metódy inkluzívneho vzdelávania využívané v rámci projektu Online živá knižnica.

Zabudnutá rozprávka Zaujímavé druhy zvierat a život posledných obyvateľov delty Dunaja pri ústí do Čierneho mora sú atrakciou pre stále väčší počet turistov.

Jana Čavojská

Nota bene

05 2016 Pútnik

26

INZERCIA

Viac ako štyritisíc kilometrov štvorcových divokého vodného sveta. Ľudia, ktorí tu žijú, sa snažia balansovať medzi starými hodnotami a novinkami, ktoré im priniesol cestovný ruch. A nie vždy sa im to páči. „Platíme za vodu, a Dunaj tečie okolo nás.

Platíme za ryby, pritom naši predkovia tu rybárčia odnepamäti. A platíme aj za trstinu. Úrady trvajú na tom, aby sme ňou pokrývali strechy domov, tak si ju musíme kupovať, hoci v delte rastie všade.“ Sprievodkyňa v novom múzeu v rumunskej dedine Sfantu Gheorghe na samom konci Dunaja, tam, kde sa jeho Svätojurské rameno vlieva do Čierneho mora, to vníma ako nespravodlivosť. Napriek tomu sa teší.

Múzeum, vlastne jednu miestnosť v mohutnom dome kultúry, zriadili nadšení obyvatelia, hrdí na svoju rybársku históriu. Každý daroval, čo pekné doma našiel.

Za každým artefaktom je príbeh. Spolu vyskladali story o živote v Sfantu Gheorghe v minulých rokoch a storočiach.

Nota bene

06 2016 Pútnik

28

História dediny je hlavne rybárska. Všetci, čo sa tu narodili, boli automaticky rybármi. Dunaj dával ľuďom všetko. Ryby na mäso aj kaviár, trstinu, piesok, vodu, jeho ramená slúžili namiesto ciest; autá boli v tomto kúsku sveta zbytočné. V jednom z blízkych ramien fungovala fabrika na spracovanie rýb. Rybári sem doviezli svoje úlovky z rieky aj z mora – na najväčšie ryby, vyzy, alebo po rusky, ako tu hovoria miestni, belugy, ktoré mohli mať tri až päť metrov, tu mali žeriavy – a priamo tu ich spracovali. Fabrika potrebovala ľad. V zime vysekali kusy ľadu zo zamrznutých dunajských ramien a v špeciálnych komorách z hliny, odizolovaných pieskom a zvnútra vyložených trstinou, vydržal celé leto.

napravo vidno biely pruh. Je to kolónia pelikánov.

Stovky vtákov tu lovia dvakrát denne, aby nasýtili seba aj svoje mláďatá.

V jazere je plytká voda, má pol metra až meter, ideálne podmienky pre ryby, ale aj pre pelikány.

S úlovkami letia na svoje hniezdiská niekoľko kilometrov odtiaľto. Delta Dunaja je domovom najväčšej populácie pelikánov v Európe. Hniezdi tu približne 3 500 párov pelikána bieleho a asi 150 párov pelikána kučeravého.

NAJRUŠNEJŠÍ DEŇ Dunajská delta láka stále viac turistov. Prichádzajú pozorovať vtáky a život v prírode, chytať ryby, splavovať rieku alebo v lete na pláže pri mori. Hoci miestni ľudia a cudzí investori postavili pohodlné penzióny a dokonca aj rezort s reštauráciami, bazénom a saunou, cestovný ruch tu funguje stále tak po rumunsky: po daždi sa na pláž brodíte blatom a snažíte sa udržať rovnováhu na klátikoch, položených ako improvizované mostíky nad hlbokými mlákami.

Všade sa pasú kravy. Ráno ich stačí vypustiť, celý deň sa o seba postarajú samé a domov dorazia akurát na dojenie. V salinách zostalo ešte zopár divých koní.

Našťastie, z mesta Tulča na začiatku delty, kam ešte chodia vlaky a autobusy, odchádza pravidelná lodná doprava už každý deň. V službe sa strieda veľká pomalá loď a menší rýchly katamaran. Uľahčilo to život aj miestnym.

Všetko od chleba po chladničky sem totiž treba dovážať po vode. Preto hlavne veľké pomalé lode prichádzajú do Sfantu Gheorghe úplne napratané. Na brehu už čakajú konské povozy, aby náklad pomohli rozviezť.

AKO Z RIEKY ZMIZLI RYBY Fabrika prestala robiť v roku 2001. „V Dunaji už nie je toľko rýb. Netreba takú veľkú fabriku,“ vysvetlil náš sprievodca Cristian na výletnej loďke. Nové pravidlá chránia prírodu, no berú rybárom prácu, ktorá tu bola tradíciou stáročia. Čo iné môžu chlapi tu, v delte, robiť? Akurát voziť na loďkách turistov. Napríklad na jar takmer nesmú loviť. Ryby potrebujú pokoj na kladenie ikier a regeneráciu.

Belugu takmer vyhubili na celom Dunaji. Ešte pred postavením priehrad ich chytali aj nad Bratislavou, samozrejme, oveľa menšie kusy než v delte. Táto najzvláštnejšia dunajská ryba bola obľúbená aj pre kvalitný kaviár. „Z najväčších kusov ho vybrali aj sedemdesiat kíl,“ ozrejmil ešte náš sprievodca, kým sme sa pohli ďalej.

Prešli sme kľukatým ramenom a v lagúne Melea Cristian stíšil motor. Pod nami sa sladká voda z Dunaja už miešala so slanou z Čierneho mora. Na horizonte sa stretávalo jazero s morom. Naľavo bol ostrov Sachalin. Prísne chránený kvôli vtákom, ktorí tu hniezdia. Úzky, asi dvadsaťšesť kilometrov dlhý pás pieskovej pevniny je jednou z najmladších v Európe.

Vznikol asi pred stodvadsiatimi rokmi. Na obzore

Najrušnejší deň dedina zrejme zažíva 6. mája.

Podľa starého kalendára je to deň svätého Juraja, patróna dediny aj kostola. Žijú tu Lipovanci, staroverci, ktorí do delty ušli kedysi z Ruska pred cárom Ivanom Hrozným a jeho náboženskými reformami. „Chcel, aby sme si oholili brady,“ vyjadria to dnes jednoducho. Ľudia dodnes hovoria väčšinou po rusky.

Mladí už ovládajú ruštinu menej. A odchádzajú. Život vo vnútrozemí, tam na pevnine, je jednoduchší a dáva viac možností. V Sfantu Gheorghe zostáva asi sedemsto ľudí. „Nakŕmime celú dedinu a ešte aj zostane,“ usmieva sa jeden z mužov, ktorý pomáha organizovať slávnosť pri kostole. Ženičky už od skorého rána vyvárajú rybaciu polievku a vypekajú ryby. Obrovské hrnce a kotly sú plné po okraj.

1. (str. 26-27) Rozprávková krajina na samom konci Európy.

A čo s nimi bude? Úplný zákaz lovu takmer vyhubenej belugy platí zatiaľ do roku 2020. Ako sú vylovené moria, je vylovený aj Dunaj. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá a ryby sú tu stále lacnejšie ako chlieb.

Ale rybárom sa žije čoraz ťažšie. Nerozumejú tomu.

Prečo ich nemôže živiť rieka ako ich otcov a starých otcov? Nové poriadky priniesli turistov a celý rad nariadení na ochranu prírody. Starý svet pomaly mizne aj zo samého konca Európy.

2. Kostol svätého Juraja. Obyvatelia Sfantu Gheorghe sú staroverci, pravoslávni veriaci, ktorí do delty ušli z Ruska pred cárom Ivanom Hrozným.

3. Ženy pripravujú rybaciu polievku a pečené ryby na slávnosť svätého Juraja.

Nakŕmia celú dedinu a ešte aj zvýši.

4. Turisti sa pri západe slnka prišli pozrieť na to, ako sa Svätojurské dunajské rameno vlieva do Čierneho mora.

Minulý rok si v Bytči založil filmový festival.

Chceš nebodaj z neveľkého mesta na Považí urobiť druhé Cannes?

Keď už prirovnávame, tak skôr druhé Uherské Hradište, tam je totiž najlepší filmový festival v okruhu Česka a Slovenska. Spolu s filmovými nadšencami z Bytče ho navštevujeme a vždy sme si hovorili, že prečo také niečo neurobiť aj v Bytči.

Inšpiroval nás aj Fest Anča, ktorý robí Stanica ŽilinaZáriečie, ten je výnimkou na Slovensku. V roku 2008 sme začali prevádzkovať v meste filmový klub a od minulého roku aj celé miestne kino. Založili sme občianske združenie, ktoré združuje nadšencov filmu aj kultúry všeobecne, robíme rôzne akcie. Filmový festival je zatiaľ najväčšia.

Ako ste sa do toho pustili?

Trocha po hlave, štýlom: „Títo blázni si myslia, že urobia festival.“ Mali sme nulový rozpočet a málo času. Nebolo to však na zelenej lúke, organizačný tím tvorili ľudia z nášho združenia, ktorí sú zapálení pre vec. Celé sa to začalo mojím statusom na sociálnej sieti, že som vždy túžil byť riaditeľom filmového festivalu a javilo sa mi to ako niečo nedostupné, preto som sa rozhodol spraviť vlastný festival. Ľudí to pobavilo, mnohí to brali ako recesiu, ale veľa z nich sa prihlásilo, že mi pomôžu. Snažili sme sa minimalizovať náklady, zapojili sme čo najviac ľudí, niekto spravil web, iný logo a grafiku, dokonca sme mali aj videodenníky. Dve veľké plátna na premietanie ušila moja mama – v textile som kúpil 30 metrov bielej látky a o dva dni boli luxusné plátna. Bolo zábavné, ako sa domáci čudovali, čo sa to v meste deje. Boli zvyknutí na ospalú letnú nudu a zrazu to tam žilo. Keď sa na festivale zastavil majiteľ miestneho obchodu s pyrotechnikou a videl to nadšenie, dal nám zadarmo ohňostroj. Vznikalo to teda na kolene, ale na kvalite to neubralo. Naopak, myslím, že festival mal úžasnú atmosféru, pretože bol poctivý.

Nota bene

06 2016 Pozvánka

30

Hviezdne noci patria filmu Festival Hviezdne noci vznikol doslova na kolene, no priniesol kvalitné filmy a mal úspech. Riaditeľ festivalu PETER GÄRTNER vám povie ako na to.

Peter Getting

Marcel Huljak

A čo návštevníci? Na masívnu reklamu ani bilbordy ste isto nemali.

Mnohí prišli aj zo vzdialených miest a mysleli si, že je to už nejaký štvrtý ročník, tak je to perfektne zorganizované. Premietli sme takmer 20 celovečerných filmov v štyroch sekciách, napríklad všetky štyri slovenské verzie Jánošíka, slávnu Casablancu, partizánsky western Kapitán Dabač či filmy z fínskej kinematografie. Každý večer boli koncerty, postavili sme festivalovú kaviareň, mali sme bábkové divadlo, tvorivé dielne a program pre deti. Spolu sa predalo asi 700 lístkov, pričom propagáciu sme spúšťali len tri týždne pred festivalom.

Vyštudoval si scenáristiku a dramaturgiu, pracuješ v bratislavskom filmovom klube, prečo si sa pustil aj do takéhoto podniku?

Som freelancer, beriem rôzne zákazky vo svojej brandži. Píšem scenáre, recenzie, moderujem, premietam v kine, a keď na to príde, čapujem v bare.

Mohol by som sa vykašlať na svoje bohumilé aktivity,

nájsť si dobre platenú prácu, v ktorej by som trávil 14 hodín denne a zarábal na hypotéku, ale nielen chlebom je človek živý. Kvalitu života tvorí aj to, či sa človeku žije dobre v jeho meste, či má okolo seba zdravý verejný priestor. Pre mňa je kvalitný život aj to, že môžem ísť v piatok poobede so synovcom vo svojom meste do kina a nemusím sa trepať do multiplexu v krajskom meste, kde aj tak premietajú biedne filmy a majú raz také drahé vstupné ako u nás.

V kultúre sa u nás často narieka nad grantmi, nezáujmom, nedostatkom peňazí, nad tým, ako sa to „nedá“. Ty si opačný príklad. Čo by si odporučil?

Pri prvom ročníku festivalu sme o granty nežiadali aj preto, lebo sme ho robili na poslednú chvíľu. Tento rok sa už snažíme o granty aj o väčšieho sponzora. Je to štandardná cesta, proti ktorej nič nemám. Niekedy je však nedostatok financií hnacím motorom kreativity a naopak, isté prachy z grantu vás zasa motivujú akurát k lenivosti. Napríklad film Socialistický zombi mord spred dvoch rokov urobili nadšenci po večeroch za vlastné peniaze. Potom sa pozriete na filmy, ktoré dostanú podporu aj milión eur, a chce sa vám plakať, aké sú to blbosti. Je to však vec fungovania inštitúcií na podporu kultúry...

Rôznych festivalov je u nás dosť, majú medzinárodnú účasť, veľké promo aj mediálnu podporu.

V čom chceš byť odlišný?

Chceme ukázať modernú kultúru ľudom žijúcim v dosahu nášho mesta. Tú cieľovku nám nikto nevezme. Výnimoční sme tým, že sa ako mestský multižánrový festival zameriavame na archívne filmy a málo diskutované kinematografie. To iné slovenské filmové festivaly nerobia.

Okrem kina sú filmové projekcie aj na nádvorí Bytčianskeho zámku a v miestnej synagóge. Podporujete schátranú budovu?

Synagógu od druhej svetovej vojny otvorili pre verejnosť po prvýkrát minulý rok. Rozvírila sa debata ohľadom jej rekonštrukcie, a aj preto sa stala srdcom nášho festivalu. Myslím si, že vďaka tomu veľa ľudí pochopilo, ako by v nej mohli fungovať kultúrne a komunitné akcie.

Minulý rok boli medzi návštevníkmi celkom malé deti aj staršia generácia, pretože ponúkaš náročné klubové filmy aj bábkové predstavenia. Čo to bude tento rok?

Chceme opäť ponúknuť niečo pre všetky generácie, ale zároveň nepodliezať latku. Filmy, na ktoré sa zameriavame, sú nadčasové, dokonalé diela, ktoré dokážu osloviť deti aj seniorov. Tento rok sa chceme pozrieť na film z inej perspektívy a objaviť neprávom zabudnuté. Chceme byť aj viac multižánroví, rozšíriť hudobný program, mať viac divadla a ďalšie druhy umenia. Uvidíme, koľko sa nám podarí zohnať peňazí. Ale aj keby sme žiadne nezohnali, festival sa bude konať. Za každých okolností.

Nota bene

06 2016 Pozvánka

31

Najkrajší unikát Bolo to niekedy v roku 2002, možno o rok neskôr, keď ich Milan prvýkrát uvidel. Jasne si pamätá ten pocit, že pre tieto deti urobí aj nemožné.

Lucia Bucheňová Priam magicky ho k nim niečo priťahovalo a nemožné sa stalo skutočnosťou. Milan, hoci bol a je bez partnerky, sa rozhodol, že šiestim súrodencom vytvorí domov. Mnohí si, aj na úradoch, ťukali na čelo: nonsens, aby toľko dušičiek „priklepli“ jednému chlapovi. Po rokoch dokazovania, presviedčania a prosieb sa to napokon podarilo. Týrané a nešťastné deti patria už aj na papieri jednému skvelému chlapovi – Milanovi. Slovenský, možno až európsky unikát. „S odstupom času, keď si už deti delím na tri veľké, ktoré sa osamostatňujú, a tri menšie, ktoré sú pri mne, môžem povedať jedno – ani na sekundu som neľutoval svoje rozhodnutie. Moje deti sú môj život, obohatili ma nadmieru a skláňam sa pred nimi. Sú pre mňa hrdinami, ktorých nedôstojné podmienky na život a neláskavé zaobchádzanie nepoznačili tak, aby sa z nich stali ľudia na okraji spoločnosti,“ hovorí Milan. „Najmä najstarší Tomáš s Mirkom, ktorí zažili najviac zlého a pocítili najviac úderov, mnohokrát chránili vlastným telom mladších súrodencov, utekali s nimi pred zimou, zháňali jedlo... Patrí im jedno obrovské ďakujem. Vlastne neexistuje správne slovo na vyjadrenie vďaky. Sú Božím zázrakom!“ Súdržnosť, láska a skromnosť – takto žili a fungovali od začiatku. Milan deti pripravoval, že ich spoločný život nebude prechádzka ružovou záhradou, že príde veľa kopancov, posmeškov, hádok. A jedine otvorenou debatou a snahou pochopiť jeden druhého dokážu udržať rodinu.

Puto, ktoré by sa nemalo nikdy pretrhnúť. Dnes má Tomáš 26 rokov, je výborným kuchárom a snaží sa uchytiť vo Zvolene. Mirko má 23, robí zvárača v Bystrici, Kika má 22 a zamestnala sa ako čašníčka v Haliči. Toto je polovica Milanovej rodiny, tá, ktorej hovorí „veľkáči“.

Dominik, Aďka, Mário (zľava) a Milan.

Nasledujú traja juniori – sedemnásťročný Mário, talentovaný tanečník, ktorý študuje na konzervatóriu v Nitre, o rok menej má Dominik a najmladšia je Aďka, tí sú ešte na základnej škole. Aďka chce byť kaderníčkou. Milan je ich pestúnom, Dominikovi zároveň aj opatrovateľom – Dominik má venózny angióm, nezhubný nádor z ciev, ktorý sa nedá operačne odstrániť. Prepadávajú ho veľké bolesti hlavy a nekontrolovateľné prejavy správania, pre ktoré bol často označený za vinníka. Milan s ním musel ostať na opatrovateľskom, od tohto polroka má chlapec individuálny študijný plán a v bratislavskej nemocnici sú častými hosťami...

Alan Hyža

Snom a túžbou celej milanovskej famílie je mať konečne adresu trvalého pobytu. Mať vlastný, hoci len maličký byt v hlavnom meste. „Vždy máme adresu u iných ľudí, aby sme neboli bezdomovcami. Domov máme jedine v srdci a v snoch. Verím, že sa nájde niekto, kto by nám pomohol dopracovať sa k vlastnej streche nad hlavou. Že budeme pre niekoho príkladom, ako vytvoriť funkčnú rodinu o sile šiestich súrodencov.“ Podotýkame, že v priebehu roka k nim treba prirátať napríklad aj deti, ktoré vyšli z detských domovov, ocitli sa na ulici a oni im pomôžu postaviť sa na vlastné nohy. „Máme vieru v Boha, disciplínu a funguje to,“ hovorí Milan.

Je to neuveriteľné, ale má výčitky, že nedal deťom viac.

Finančne vždy boli na doraz, preto by im rád z vyzbieraných peňazí doprial to, na čo nikdy nemali. „Napríklad na školské výlety, vstupenky do kina, divadla, tiež by sa teraz zišla nová letná obuv alebo také šminky či šatočky pre moju Aďku aj Kiku. Bože, takéto som nikdy nekupoval, lebo na to nebolo, nie je a nebude,“ povzdychne si Milan a dodáva: „Mám dobré deti, až teraz si uvedomujem, koľko vecí im chýba a ani o tom nehovoria, neprotestujú, nikdy ma za nič nevinili. Napríklad môj Dominik beháva, je niekoľkonásobným majstrom v ľahkej atletike, vždy skončí na stupňoch víťazov. Ale bežecké tenisky stoja majland, tie jeho sme už ixkrát lepili izolačnou páskou. Nikdy nefrflal, že nemáme na nové a aj v takých obyčajných skončil teraz v sobotu v Nitre na druhom mieste,“ teší sa Milan. Je šťastný, že mu osud doprial šesť výnimočných detí.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Milana s deťmi oslovil. Radi by sme im prispeli na bežné živobytie, ale veríme, že sa nájde niekto, kto by mohol pomôcť aj s bytom. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000 004040218205 SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Milan.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

06 2016 Príbeh

33

INZERCIA

Robia svet lepším

Osamelosť géniov?

Elena Akácsová

Posledný májový večer sa v Bratislave odovzdávali ceny výnimočným mimovládnym organizáciám. Laureátov prestížnej Ceny Nadácie Orange určila odborná komisia v troch kategóriách - Vzdelávanie, Sociálna inklúzia a Komunitný rozvoj. Z celkovo 92 prihlásených mimovládnych organizácií si víťaznú trofej počas slávnostného gala večera odnieslo 11 z nich.

Spoločné majú jedno: robia zo Slovenska lepšie miesto pre život.

Nadácia Orange vyjadrila uznanie a podporu neziskovému sektoru už po siedmy raz. „V každom kúte Slovenska môžeme nájsť osobnosti a organizácie, ktorých odvaha, spoločenský prínos a dlhodobá snaha prispievajú k riešeniu aktuálnych potrieb našej spoločnosti. Cena Nadácie Orange je poďakovanie tým, ktorí zmysluplnou prácou menia svet okolo nás k lepšiemu,“ povedala správkyňa Nadácie Orange Andrea Cocherová.

V kategórii Vzdelávanie odovzdala odborná komisia v zložení Zora Bútorová, Martin Kríž a Miron Zelina víťaznú trofej za prvé miesto občianskemu združeniu Liga za duševné zdravie SR. Odborníci ich ocenili za vzdelávací program Zippyho kamaráti, ktorý hravou formou zlepšuje sociálne zručnosti detí na základných školách. Na druhom mieste sa umiestnilo občianske združenie Nové školstvo, ktoré komisia ocenila za aktívne včlenenie témy vzdelávania do centra verejného záujmu. Tretie miesto získalo občianske združenie STROM za prácu s nadpriemerne inteligentnou mládežou, ktorej prostredníctvom iného vnímania matematiky pomáha rozvíjať kritické myslenie a rozvíjať vlastný potenciál.

O víťazoch v kategórii Sociálna inklúzia rozhodovali Marek Roháček, Miroslav Cangár a Vladislav Matej.

Z tretieho miesta sa tešilo Združenie STORM, o. z., ktoré prispieva k riešeniu drogovej problematiky a pomáha ľuďom s rizikovým správa-

ním. Druhé miesto získalo občianske združenie Liga za ľudské práva za presadzovanie transparentnej a dôstojnej migračnej a azylovej politiky. Víťazom v kategórii Sociálna inklúzia za rok 2015 sa stalo občianske združenie ETP Slovensko - Centrum pre udržateľný rozvoj. Komisiu zaujali s projektom svojpomocnej výstavby nízkonákladových rodinných domov pre marginalizované skupiny.

Tretiu oceňovanú kategóriu - Komunitný rozvoj - ovládli dve žilinské mimovládne zoskupenia. Odborná komisia v zložení Ivan Ježík, Beata Hirt a Milan Zvada rozhodli, že prvé miesto si odnieslo občianske združenie Truc sphérique, ktoré stojí za projektmi Stanica Žilina-Záriečie či Nová synagóga. Druhé miesto získalo občianske združenie Preles, ktoré sa venuje obnove a zveľaďovaniu žilinského Lesoparku Chrasť. Z tretieho miesta sa tešili v občianskom združení Mladá Sereď, ktoré do svojich verejnoprospešných aktivít zapája celú miestnu komunitu v Seredi.

Komisie zároveň odovzdali aj dve špeciálne ceny. Mimoriadne ocenenie v kategórii Komunitný rozvoj získalo Združenie Slatinka, o. z., v kategórii Vzdelávanie ocenili Súkromnú pedagogickú a sociálnu akadémiu zriadenú Kultúrnym združením občanov rómskej národnosti Košického kraja.

Obe mimovládne organizácie tak za svoje aktivity získali aj mimoriadnu finančnú podporu vo výške 2 000 €.

Laureáti ocenenia okrem symbolického vavrínového venca získali aj finančnú podporu na rozvoj aktivít organizácie, a to vo výške 8 000 € za prvé, 5 000 € za druhé a 3 000 € za tretie miesto. Po prvýkrát v histórii ocenenia dala Nadácia Orange možnosť rozhodnúť o jednom z víťazov i širokej verejnosti. V online hlasovaní, v ktorom mohol každý vyjadriť svoje sympatie jednej mimovládnej organizácii, získalo najviac hlasov košické združenie STROM. Nadácia Orange ho ocenila sumou 1 000 €.

Každý génius stojí na ramenách generácií predošlých mudrcov.

Aby však mohol uspieť a dlho žiť, potrebuje vyliezť z ulity a oprieť sa o živých ľudí okolo seba.

Skúste si čo najživšie predstaviť Thomasa Edisona. Kde je? Čo robí? Je sám? Túto otázku kládla psychologička Carol Dwecková rôznym ľuďom a tí svorne odpovedali: vidia ho v akejsi malej dielni, obklopeného prístrojmi, ako sa skláňa nad žiarovkou a tá sa náhle rozsvieti. A áno, je sám. Samotársky čudácky génius.

Dostupné pramene však jeho osobu i spôsob práce vykresľujú úplne inak. Určite nebol žiaden samotár. Na vynáleze žiarovky spolupracoval s tridsiatimi asistentmi, vrátane skúsených vedcov, ktorí v tom najmodernejšom podnikovom laboratóriu dreli často 24 hodín vkuse. A rozhodne nevynašiel žiarovku v nejakom chvíľkovom pohnutí mysle, hoci práve žiarovka sa stala symbolom okamihu, keď sa akoby odnikadiaľ objaví geniálne riešenie. V skutočnosti to nebol jeden vynález, ale celý súbor časovo náročných vynálezov, z nich každý vyžadoval najmenej jedného chemika, matematika, fyzika, inžiniera a sklára.

Existuje veľa mýtov o osamelých génioch, ktorí zrazu vymyslia úžasné veci. Ale aj za Darwinovým dielom O pôvode druhov stáli roky tímovej práce a stovky diskusií s kolegami a mentormi.

Dobré nápady potrebujú viacero podmienok, aby mohli padnúť na úrodnú pôdu a rozvinúť sa. Jednou z nich je spoločné zdieľanie myšlienok s ľuďmi. Nedarí sa im v osamelých pracovniach, ani v prísne strážených laboratóriách, ale v zasadačkách a ešte lepšie v kuchynkách a na chodbách.

Bádateľ Kevin Dunbar v rôznych vedeckých laboratóriách sveta nahrával výskumníkov pri mikroskopoch, na poradách, v kuchynke, všade. Zistil, že takmer všetky prelomové nápady sa udiali nie v laboratóriách, ale v zasadačke, keď sa dali

všetci dokopy. Pri vzájomnom zdieľaní najnovších zistení sa totiž prišlo aj na chyby, ktoré má človek, keď pracuje sám, tendenciu prehliadať, keďže si vyberá len výsledky, ktoré potvrdzujú jeho mylné predpoklady. Až v konfrontácii s inými pohľadmi sa posúva vpred.

Ešte lepšie urobíme, ak vyjdeme do ulíc, všade tam, kde sa ľudia stretávajú a vymieňajú si i zdanlivo nepotrebné a nesúvisiace informácie. Solitérne myšlienky vznikajú a zanikajú, ale tam, kde je vysoká pravdepodobnosť Nota bene nepredvídateľných stret- 06 2016 nutí s myšlienkami a náČítanie padmi ľudí z odlišných prostredí, sa mnohé spájajú do nových foriem.

35

Podľa fyzika Georga Westa, ktorý skúmal dynamiku miest, čím je mesto väčšie, tým vyššia je miera inovácií, tým rýchlejšie sa tam generujú nápady, nie lineárne, ale exponenciálne.

Desaťkrát väčšie mesto má sedemnásťnásobnú mieru inovácií a päťdesiatkrát väčšia metropola je stotridsaťnásobne inovatívnejšia ako malé mesto.

Spoločné stretnutia majú blahodarný vplyv nielen na vynálezy a prácu. Podľa vedcov sú osobné priateľstvá trojnásobne zdravšie ako pravidelné cvičenie, pridávajú pätnásť rokov života, zvyšujú odolnosť voči rakovine, odvracajú demenciu a zlepšujú schopnosť zotaviť sa z infarktu.

V knihe Hansa Eysencka Genius je vidieť tendenciu, že mnoho géniov umiera v mladom veku. Možno pre ich osamelosť. Edison zomrel obklopený rodinou a priateľmi v úctyhodnom veku 84 rokov.

Autorka je redaktorka .týždňa.

Nebola som dosť silná Petra Nagyová

Prečo predávate Nota bene?

Bola som vydatá, rozviedla som sa a prišla o bývanie, a na ďalšie som nemala peniaze. Tak som si kúpila stan, v ktorom som prespávala a začala som predávať Nota bene. Je to už 15 rokov aj s prestávkami. Momentálne predávam v Ružinove na Chlumeckého ulici. Čo ste robili, keď ste ešte nepredávali časopis?

Chodila som po brigádach, vtedy som ešte vládala.

Zarábala som, ako sa dalo – či v tlačiarni, alebo v kuchyni. Pomáhala som seniorom, chodievala som do zberní.

Za mlada som sa učila za obuvníčku, ale musela som zo školy odísť, lebo sa mi začal robiť ekzém a psoriáza.

Pracovala som však, ako sa dalo.

Nota bene

06 2016

Aké bolo bývať v stane?

Veľmi náročné. Bývala som tam aj s dcérou. V zime boli niekedy vonku mínusové teploty. Ľudia nám pomáhali, ako sa dalo. Popri tom som aj pracovala, ale bolo to ťažké. Nemala som sa kde umyť, vyprať si veci. Bol to začarovaný kruh. Vtedy som dostala aj svoju prvú chorobu, astmu, a už to šlo dolu vodou.

Špión

36

Je predávanie časopisu náročné?

Veľmi. Aj preto, že mám zdravotné problémy. Som po operácii srdca, mám anémiu krvi, psoriázu, astmu a najnovšie mi zistili cukrovku. Stále som pod dohľadom lekárov, lebo mám problémy aj s tlakom, minule mi namerali 180. Často som kvôli tomu červená v tvári a ľudia si to mýlia s kadečím... Preto je pre mňa ťažké predávať časopis dlhšie, predávam však rada. Ľudia si na mňa na mojom predajnom mieste zvykli, majú ma radi a ja sa s nimi rada rozprávam. Keby som časopis nepredávala, nemala by som na lieky a základné hygienické veci.

Z dôchodku si zasa platím ubytovanie a potom mi už v podstate nič neostane.

Kedy sa vám najviac s predajom darí?

Asi cez sviatky, ľudia sú štedrejší. Ale mám zákazníkov, ktorí mi pomáhajú aj inak. Minule mi napríklad jedna pani našla prácu upratovačky, aby som si mohla privyrobiť. Stretávam pravidelne aj pani doktorku, ktorá mi vždy poradí ohľadne liekov. Ľudia sú ku mne veľmi milí.

Petra (48)

Aký máte život?

Zhoršili sa mi síce zdravotné problémy, ale život mám pokojnejší. Niektorí ľudia si myslia, že je to pre

Vladimír Šimíček

nás jednoduché a často nás posielajú niekam pracovať.

Rozumiem, že keď vidia silnejšiu a v pohode ženu, tak nemusia vedieť, že mám zdravotné problémy. Neraz sa ma niekto opýta, prečo nejdem niekam vykladať tovar, ale ja by som to so svojimi zdravotnými problémami nezvládla. Vydržím tri-štyri hodiny, a potom som unavená.

Som rada, že mám momentálne aj brigádu a môžem si prilepšiť, ale v poslednej dobe bývam taká unavená, že na ubytovni potom už len ležím a pozerám televízor, kým nezaspím.

Aký ste človek?

Som pokojná. Mám veľmi rada ticho. Niekedy však mávam aj smutné a podráždené dni.

Nota bene

06 2016 Aké ste mali detstvo? Špión Vyrastala som v Karvinej na Morave. Detstvo som mala prísnejšie kvôli otcovi, ale pekné. Spomínam si, ako sme s mamou často sedeli v záhradke, pili kávu a rozprávali sa. Mám ešte troch súrodencov, ale nie sme spolu v kontakte.

37

Keby ste niečo v živote mohli zmeniť, čo by to bolo?

Začala by som život odznova a všetko od začiatku.

S dcérou by sme bývali v jednom byte. Som však rada, že sme spolu na ubytovni a že si hocikedy môžeme spolu vyjsť na prechádzku. Čo najviac ľutujete?

(Ticho.) Ľutujem, že som svojej dcére nemohla všetko dať. Mala 15 rokov, keď začala so mnou bývať v stane.

Mala ťažkú mladosť. Nebola som silná, aby som bojovala o to, čo nám patrí. Som však veľmi rada, že sa nám zlepšil vzťah. Býva na tej istej ubytovni ako ja.

Pomáhame si navzájom.

Po čom najviac túžite?

Túžim mať svoj vlastný domček. Strechu nad hlavou, kde budem mať svoju kúpeľňu, wc a nikto sa do mňa nebude starať. Na ubytovni sa každý stará o druhého namiesto toho, aby sa staral o seba. Nemám tam príliš súkromie.

Chcete niečo odkázať tým, čo vás poznajú a kupujú od vás Nota bene?

Chcela by som všetkým mojim zákazníčkam a dobrým ľuďom poďakovať za podporu a energiu, ktorú mi dávajú.

INZERCIA

Iliån a Oliå Kniha pre mládež a román rozprávkového žánru. Dá sa to vôbec skĺbiť dokopy? Áno, ak celú záležitosť vezme do rúk francúzsky spisovateľ Timothée de Fombelle.

Zuzana Mojžišová Jeho literárny vesmír pripomína obra rozkročeného nad krajinami. Jednou nohou stojí v našom reálnom – súčasnom i historickom, druhou vo svete nadprirodzenom, fantazijnom. V tele potom prebiehajú rôzne vojny – môžu mať podobu plynových komôr alebo lukostrelca na koni.

Drancuje sa tam aj tam. Miluje sa tam aj tam...

Nota bene

05 2016 Čítanie

38

De Fombelle sa narodil v roku 1973. Bol učiteľom literatúry v Paríži a vo Vietname, píše (a režíruje) od mladosti, napríklad aj divadelné hry. Centrom jeho príbehov často bývajú životné straty a ľudská krehkosť. Debutoval v roku 2006 knihou Tobiáš Lolness, v češtine okrem nej vyšiel aj román Vango a naposledy i Dva životy pána Perla.

Zdá sa, že ústrednými témami, okolo ktorých sa de Fombelleove príbehy krútia, sú vyhnanstvo a láska. Zatiaľ čo Vango je malý chlapec, ktorého more vyvrhlo na sicílsky ostrov v čase medzi dvomi svetovými a nevie, ani kým je, ani prečo ho prenasledujú, Tobiáš nemeria viac než milimeter a spolu so svojím národom obýva obrovský strom, z ktorého je pre nezhody aj s rodinou vyhostený a musí začať bojovať.

V Dvoch životoch pána Perla je zasa kráľovstvo umiestnené kdesi na severe, ďaleko od všetkých ostatných kráľovstiev. Tam si víla Oliå roztrhne oblečenie, spletie si z neho povraz a utečie oknom veže preč. Ponáhľa sa zachrániť svoju lásku, princa Iliåna. Čo ak príde neskoro?!

Nebude to jednoduché, lebo chyba sa stala už v minu-

losti – veď predsa kráľovná neporodila dievčatko, povila chlapca a čarodej Taåge sa nepríjemne zamotal do intríg...

Iliån sa ako malý chlapec ocitá v čudnom obydlí ešte čudnejšieho starca a zbiera malé poklady – predmety, ktoré sú akýmisi dôkazmi o existencii princovho kráľovstva. Starec sa volá Perle a voľakedy Nota bene mal pravdepodobne čosi so slávnym rovnomen- 06 2016 Čítanie ným cukrárstvom. Bolo v židovskej štvrti Paríža a jeho majitelia robili najfantastickejšie penové žužu v celom širokánskom okolí. Kým sa nad Európou nezačali sťahovať mraky veľkej vojny a oblohu nezatienil dym zo spaľovacích pecí.

39

Timothée de Fombelle prepája jednotlivé časové i priestorové línie. Čitateľa sa pri prechádzaní nimi zmocňuje zvláštny pocit (ne)súladu: do skutočných dejov preniká magická fantazijnosť, a zároveň sú uskutočňujúce sa rozprávky arogantne a bohapusto atakované človečou realitou. Vskutku zázračné prepojenie.

Záverečným mottom knižky Dva životy pána Perla je citát zo slávneho Petra Pana škótskeho spisovateľa J. M. Barrieho: „Zakaždým, keď niekto povie: Ja rozprávkam o vílach neverím, spadne niekde nejaká malá víla na zem a zomrie.“ Takže pozor na to, čomu veríte a čomu nie. Ľudské jestvovanie v prítomností víl je totiž krajšie než život bez nich.

Krátke správy Nota bene

Rodina je miestom lásky a života. [...]. Ján Pavol II.

Where are the escalators? „Where are the escalators or lifts?“ „Kde sú eskalátory alebo výťahy?“ pýtajú sa našich nosičov batožín zahraniční turisti. Hoci každý, kto pozná realitu bratislavskej Hlavnej stanice, vie, že na túto otázku stačí ľútostivo pokrútiť hlavou, naši nosiči sa rozhodli pustiť do štúdia angličtiny. Štyria nosiči sa učia konverzovať pod vedením energickej dobrovoľníčky Katky. Tá okrem toho, že pomáha pri práci fundraiserovi Igorovi, stihla už zorganizovať aj dobrovoľníkov na úpravu našich priestorov. Za darované knihy a pracovné zošity na hodiny angličtiny ďakujeme kníhkupectvu Artforum.

Nota bene

06 2016 Proti prúdu

40

Domov na vedľajšej koľaji

Adoptuj si nosiča

Pán Milan už neprespáva vo vlakoch. Má ubytovanie a zdravotné ošetrenie. O ubytovňu prišiel pre zlý zdravotný stav. Prežil mozgovú príhodu a prevádzkovateľovi sa nepáčili časté návštevy záchranky, ktoré po nej nasledovali. Situáciu riešil Milan tak, že prespával vo vlakoch smer Bratislava – Košice a späť. Keď to naša sociálna pracovníčka Barbora zistila, zohnala mu miesto v útulku pre chorých ľudí bez domova. To, že mali voľné miesto, bol malý zázrak. Považujeme za neprijateľné, keď starý a chorý človek dopláca na to, že mu štát a mesto nedokážu poskytnúť dôstojné, cenovo dostupné nájomné bývanie.

Hoci projekt Nosiči batožín pomáha komunite a je z tohto pohľadu verejnoprospešnou činnosťou, v zákone chýba akákoľvek podpora projektov zamestnávania, ktoré pomáhajú ľuďom bez domova postaviť sa na nohy. Celkové náklady projektu sú 50 000 eur.

Momentálne máme pokrytých 17 300 eur.

Systémové riešenie: pomoc v uliciach a osobný bankrot S Implementačnou agentúrou spadajúcou pod Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny spolupracujeme pri nastavení výzvy na terénnu prácu s ľuďmi bez domova. Prvýkrát v histórii budú služby pre ľudí bez domova podporené v rámci Národného programu terénnej práce vo veľkých mestách po celom Slovensku.

V súčasnosti sa na Ministerstve spravodlivosti pripravuje úprava legislatívneho návrhu tzv. osobného bankrotu. Náš kolega Ivan sa podieľal na príprave pripomienok, aby návrh zohľadnil potreby ľudí bez domova, a vypracoval základné odporúčania, aby ľudia bez domova mali šancu zbaviť sa dlhov, nájsť si prácu, začať odznova a získali prístup k plnej zdravotnej starostlivosti, ktorú im štát v súčasnosti odopiera.

Aby sme projekt nosičov udržali, potrebujeme vašu pomoc. Nosiči sú našimi zamestnancami.

Už viac ako rok majú trvalú pracovnú zmluvu na polovičný úväzok. Naše OZ Proti prúdu (vydavateľ Nota bene) za nich platí odvody a majú právo na PN či OČR. Splatili tak už viac ako 8 000 eur zo svojich dlhov a Laco sa zbaví všetkých, lebo ako prvý vstúpil do osobného bankrotu. Jeho výplatu sa na najbližšie obdobie rozhodla podporiť rodina Chrenkovcov, suma 1 000 eur nám pomohla zamestnať Laca na tri mesiace. Ďakujeme!

Staňte sa aj vy krstným rodičom a prispejte nosičom na mzdu a na príspevky na oddlženie – každú sumu, ktorú si nosič na splatenie dlhov sám našetrí, mu zdvojnásobujeme.

Ďakujeme, že nám pomáhate pomáhať!

Prácu a štart do nového života predajcov Nota bene môžete podporiť zriadením trvalého príkazu na účet 2663475014/1100 (ako variabilný symbol uveďte 1234) alebo prostredníctvom SMS. Ak nás chcete podporiť každý mesiac v hodnote 2 €, pošlite SMS na číslo 877 v tvare DMS START NOTABENE. Zasielanie pravidelnej mesačnej podpory zrušíte prostredníctvom SMS na číslo 877 v tvare DMS STOP NOTABENE. Z každej zaslanej SMS dostaneme 96% zo sumy.

Nota bene

06 2016 Krížovka

41

Vylúštenie krížovky z minulého čísla:

Ak má byť manželstvo úspešné, treba za zamilovať veľa ráz, ale vždy do tej istej osoby.

John Goodman

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou.

INZERCIA

Od 15. júna

si môžete u svojho predajcu zakúpiť

Bylinkové krížovky Nota bene.

Cena: 1 euro.

Polovica pre predajcu.

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám správu na 0915 779 746, do diskusie na www.notabene.sk alebo na Facebook a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Vždy, keď prechádzam popri starom Priore vo Zvolene, rád sa pristavím pri predajcovi 018 Jánovi Bartošovi. Škoda, že človek, s ktorým sa dá inteligentne porozprávať, musí predávať na ulici. Pre mňa je rozhovor s ním vždy obohacujúci. Samozrejme, že si kúpim aj váš časopis (keď mám na to...). Jednu kritiku však na neho predsa len mám: Je taký nenápadný, že ho ľudia môžu prehliadnuť! Ľuboš

Partneri projektu

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Nota bene kupujem od jednej pani, lebo s ňou mám súcit. Často ju vídam, aj keď nepredáva. Tá pani má číslo 342. Veľa ľudí má ťažky život. Keď nemám ani ja za čo, tak časopis nekúpim, ale keď si to môžem dovoliť, tak kúpim. Aj ho rada čítam. Aj preto kupujem. Čitateľka z Nitry Titulok časopisu Nota bene Prežil útok Breivika, ktorý ma v novembri minulého roka zaujal, skrýva v sebe viac než iba senzáciu. Odhaľuje príbeh mladíka, ktorý napriek tomu, že sa mnohí jeho priatelia stali obeťami extrémizmu, sám nezatrpkol a rozhodol sa proti nemu bojovať tým, čo vie najlepšie – umením. Pretože na konci dňa sme predsa všetci len ľudia.

Myslím si, že táto téma je naozaj veľmi aktuálna a je dôležité vypočuť si hlas človeka, ktorý extrémizmus prežil. Karolína Nota bene

05 2016 Nástenka

42

Toto vydanie Nota bene podporili

V stredu ráno som viezla svojho sotva štvorročného synčeka do škôlky, stáli sme na červenú a pani (č. preukazu 1259) ponúkala časopis, ktorý si vždy veľmi rada prečítam, zvyknem ho však kupovať pri Bille v Petržalke. Malý: „Maminka, prečo sme nekúpili?“ „Zlatko, máme teraz málo peniažkov, poobede chceš ísť na zmrzku, už by nám chýbalo.“ Malému oslzeli oči: „Ja nechcem zmrzku.“ Májové číslo teda listujeme spolu.

Zuzana Nota bene si nekupujem často, len keď z môjho menšieho mesta, kde sa nepredáva, prídem niekam, kde ho vaši predajcovia ponúkajú. Raz som Nota bene našla vo vlaku, čítala som ho celou cestou až do úplného konca – časopisu aj mojej cesty. Cesta veľmi rýchlo ubehla a pri príjemnom čítaní som sa zároveň dozvedela super veci. Odvtedy kupujem časopis vždy, keď sa dá. Ďakujem!

Kamila Ahojte Notabeňáci! Dnes som si kúpila májové vydanie Nota bene a som nadšená a každým mesiacom prekvapenejšia, aké pútavé a zaujímavé články dokážete napísať. Veľmi sa mi páči váš štýl písania, ale aj to, o akých ľuďoch píšete. Človek by neveril, koľko neskutočne talentovaných a šikovných ľudí prebýva na našej planéte, ale vďaka vám mám možnosť ich spoznať a dozvedieť sa pre mňa nesmierne zaujímavé a inšpiratívne informácie. Myslím, že svojím obsahom a prístupom prevyšujete mnohé iné periodiká. Chcem vám popriať veľa veľa pútavých článkov do budúcna, silu a chuť na ich tvorenie a som vám vďačná za to, že píšete aj o „obyčajných“, oveľa zaujímavejších a kreatívnejších ľuďoch. Robíte výbornú prácu a robíte ju pútavo, len tak ďalej!

Tatiana INZERCIA Hľadám v Bratislave chatku so záhradou, vodou a elektrinou pre dve osoby a psa. Cena 100 eur + elektrina. Predajca Štefan, reg. č. 1843, predajné miesto Drogéria Teta, Obchodná ul., Bratislava.

Kontakt: 0949 824 016.

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho

zostavil: Peter Patrónsky

1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prí-

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446.

Fundraising a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Sociálni pracovníci: 02 5262 5962, poradcovia@notabene.sk, Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388, Bc. Tomáš Dobrovič. Konferencia ľudia bez domova: projektový manažment Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Všetci uvedení pracovníci majú zároveň osobnú mailovú adresu v tvare: meno.priezvisko@notabene.sk.

stup do kupónového motivačného sociálneho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí, úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Mesačník Nota bene, 15. ročník, číslo 179. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk.

IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku: BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Mgr. Miroslav Gregor, 048/413 1335, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Daniel Bajza, 0949 815 260, 034 772 2457, acbetania@orangemail.sk, www.krizovatky.eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@kios.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, maria.tongelova@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA