Pár slov úvodom ... V týchto dňoch si pripomíname 50. výročie založenia 2. základnej školy v Žiari nad Hronom, našej Dvojky. Hovorí sa, že päťdesiatka, to nie je žiadny vek. Tiež by sme mohli vo svete určite nájsť množstvo škôl, ktoré pretrvali storočia. V prípade našej školy si však dovolím povedať, že za toto obdobie si toho prešla naozaj veľa. Aj na pozadí množstva spoločenských, politických, či kultúrnych zmien si však vždy zachovala svoju najdôležitejšiu a krásnu úlohu – vzdelávanie mladých ľudí. Do dnešného dňa našou školou už prešlo niekoľko tisíc žiakov, na pedagogickom procese sa podieľalo takmer 300 rôznych pedagógov. Hlavné poslanie školy ako vzdelávacej inštitúcie sa však ani po 50 rokoch nemení, stále sa snažíme našich žiakov čo najlepšie pripraviť do ich ďalšieho života. Vytvárame im zázemie, v ktorom sa môžu cítiť ako doma a predovšetkým prostredie, ktoré sa snaží načúvať a prispôsobovať ich potrebám. Uvedomujeme si, že je dôležité reagovať na spoločenský vývoj, a tak okrem vonkajšieho zveľaďovania nášho areálu a učební sa neustále snažíme aj o modernizáciu vyučovacieho procesu. Náš pedagogický zbor neúnavne prichádza s novými školskými aktivitami, organizuje nové krúžky, či zavádza nové učebné metódy. Môžeme sa tak napríklad skromne popýšiť aj viacerými medzinárodnými projektmi, ktoré našim žiakom popri rozšírenej výučbe cudzích jazykov poskytli aj neoceniteľné praktické skúsenosti. Som hrdá na to, že Dvojka sa pre mňa stala druhým domovom. Je zaujímavé, že aj z môjho osobného hľadiska je tento rok veľmi symbolický. Na našej škole som totiž v tomto roku strávila už viac ako polovicu svojho života. Základná škola je miestom plným nádherných, a tak dôležitých spomienok každého jedného z nás. Pred rokmi som odprevadila prvýkrát do triedy žiačikov, ktorí teraz prichádzajú na zápis už so svojimi vlastnými deťmi. A práve takéto okamihy považujem za najkrajší úspech, za odmenu našej dlhoročnej práce a za potvrdenie kvality našej školy. Je pre mňa veľkou cťou vykonávať prácu riaditeľky takejto školy a za celý učiteľský zbor môžem s radosťou sľúbiť, že sa naďalej budeme zodpovedne usilovať o to, aby si Dvojka zachovala svoje výborné meno a pre svojich žiakov poskytla miesto, na ktoré budú vždy radi spomínať. Tak naša milá Dvojka, prajem ti ďalších 50 krásnych rokov a veľa úsmevov, ktoré ich budú sprevádzať! Mgr. Ľubica Baranová, riaditeľka školy
Škole, na ktorej som sa naučil učiť 25. augusta 1985 som vstúpil prvýkrát do budovy školy ako jej učiteľ, zástupca riaditeľa školy. Celkom neskúsený, mladý a s chuťou všetko meniť. Stretli sme sa, lebo škola, ktorej som sa stal súčasťou, bola rovnaká. Stále mladá, s chuťou meniť veci k lepšiemu, ale už so značnou skúsenosťou dvadsiatich dvoch rokov, vďaka ktorým dokázala krotiť a usmerňovať moju nespútanú nápaditosť opierajúcu sa o štyri roky za katedrou. Keď som o niečo viac ako desať rokov odchádzal ako skúsený učiteľ a riaditeľ školy, opúšťal som školu, ktorá zanechala najhlbšie stopy v piesku času na mojej pedagogickej dráhe, pokračujúcej v iných končinách. Všetko, čo ako učiteľ viem, má svoje korene v nezabudnuteľnej profesionálnej a ľudskej skúsenosti, ktorú som získal na Druhej základnej škole v Žiari nad Hronom. Ďakujem za to a želám jej do ďalšej päťdesiatky čo najviac učiteľov a žiakov, ktorí budú opúšťať jej brány s podobnou skúsenosťou. Nech je čo najviac tých, ktorí idúc okolo budovy školy, spomalia svoj krok, pozrú do jej okien a s uspokojením môžu pokračovať ďalej. Je tu a stále nová, naša druhá (pre nás tá prvá) základná škola! S úctou a vždy láskavou spomienkou, Doc. PaedDr. Štefan Porubský, PhD., bývalý riaditeľ školy
Všetko najlepšie Dvojka! Postoj chvíľa, si krásna... si neopakovateľná, ukrývajúca v sebe mnoho kontrastov. Bilancujeme, spomíname, veselíme sa, dvíhame plné čaše, blahoželáme. A ďakujeme. Za príležitosť načerpať od svojich predchodcov z pestrej histórie školy nové impulzy pre svoju prácu. Za všetky nezabudnuteľné zážitky, ktoré sme získali počas pôsobenia na tejto škole, na ktoré už len nostalgicky spomíname. Vďaka patrí našim pokračovateľom za to, že na nás nezabúdajú. Každé pozvania a kontakt so školou je „vodou, čo nás drží nad vodou“, takže i dnes, v deň jej významného jubilea, si môžeme povedať „naša škola“. Avšak o niekoľko okamihov neskôr, keď chvíle sviatočné vystrieda kolobeh bežného života, sa zamýšľame nad budúcnosťou. Čo škole prinesú ďalšie roky? Aké budú? Rada by som vyslovila nádej, že táto škola bude aj naďalej plniť svoje poslanie a pripraví do života ešte ďalšie generácie detí, ktoré budú na školu hrdé a vždy budú na ňu spomínať v dobrom. K tomu jej želám veľa tvorivých síl, priaznivejšie celospoločenské prostredie, kreatívnych učiteľov naplnených entuziazmom a láskou k svojmu povolaniu. Ale predovšetkým šťastné, usmiate a úspešné deti. Mgr. Marta Mooschová, bývalá riaditeľka školy
Osudy Sú činy vznešené ale i jednoduché vo svojej vznešenosti. Sú miesta nádeje chránené pre iných v úprimnej chápavosti. Čo vložiť na váhy a koľko možno zobrať z váh človeku, čo roky nemenil svoju tvár a dušou zostal mladým byť? Už zvonia na dvere.... Zas je čas otvoriť. Mgr. Monika Dobrotová †, bývalá riaditeľka školy
Milá naša školička, teším sa, že denne stretávam takú peknú päťdesiatničku, ako si Ty. Si vždy veselá, lebo okolo Teba šantia deti, múdra, lebo sa v Tebe ukrýva takmer všetka múdrosť sveta a máš dušu, lebo ju do Teba vdýchli deti, rodičia a učitelia... Do ďalších rôčkov Ti prajem veľa, veľa, veľa skvelých a spokojných ľudí všade vôkol Teba. Ing. Mariana Páleníková, prednostka MsÚ ZH
Milá „Dvojka“. Päťdesiatka je krásne a okrúhle jubileum. Keď ho oslavuje človek, zvykne sa pozrieť späť a hodnotiť, čo v živote dosiahol, čo sa mu vydarilo alebo naopak, čo by urobil lepšie. Takýto míľnik má v svojom živote aj II. ZŠ. Za päť dekád prešli jej lavicami tisíce žiakov. Ja som v nej taktiež strávil osem rokov. Čím som starší, tým častejšie spomínam na toto obdobie ako na krásne roky môjho života. Okrem toho, že som sa tu naučil čítať, písať a zozbieral vedomosti na ďalšie štúdium, našiel som tu veľa kamarátov. No a ako typickí chalani sme sa aj niečo navyvádzali. Potom nás museli krotiť učitelia alebo aj rodičia. Veľmi rád spomínam na moje triedne učiteľky, pani Melichovú a pani Stankovú. Nezabudnem na ich prístup, ochotu, záujem, ktoré nám prejavovali. Taktiež nezabudnem na krásne „školy v prírode“, ktoré sme spolu absolvovali v rôznych kútoch Slovenska. Takmer po 20 rokoch odvtedy ako som opustil brány „Dvojky“, som s radosťou prijal fakt, že sa bude rekonštruovať. Ako poslanec mestského zastupiteľstva som za to rozhodnutie hlasoval a dnes som veľmi hrdý, že v Žiari máme tak peknú školu aj s upraveným okolím. Mimochodom, dnešný nový plot by som nepreskočil ani ako dospelý - býval som totiž v „štvorbytovkách“ oproti školskému dvoru a tak som do školy i z nej občas chodil priamo cez plot. Čo dodať na záver. Ako primátor mesta by som chcel poďakovať všetkým pani učiteľkám a pánom učiteľom, ktorí tu počas 50 rokov odovzdávali a odovzdávajú vedomosti, pani vychovávateľkám, ktoré sa starali a starajú o voľný čas žiakov, všetkým zamestnancom, ktorí udržujú prostredie školy v čo najlepšom stave. Taktiež ďakujem pani riaditeľke Baranovej za to, akým spôsobom vedie školu a akým spôsobom sa stará o skvelú atmosféru v nej. Ďakujem aj všetkým bývalým riaditeľom, ktorí školu posúvali až na jej súčasnú úroveň. Zvlášť chcem vyzdvihnúť prínos bývalej, nedávno zosnulej riaditeľky, Moniky Dobrotovej. Jej láska a dobrota, ktorú si symbolicky niesla aj v priezvisku, a s ktorou viedla túto školu, ostane dúfam natrvalo prítomná v živote „Dvojky“, a tým pádom aj pamiatka Moniky medzi nami. Milá Dvojka, k Tvojej päťdesiatke Ti želám všetko najlepšie, aby si mala stále mnoho skvelých žiakov a učiteľov a aby sa ti výborne darilo ďalších 50 rokov. Mgr. Peter Antal, primátor mesta Žiar nad Hronom
Milá Dvojka, 50. výročie školy je dobrým dôvodom na zamyslenie sa a bilancovanie doterajšej činnosti. Poslaním školy je poskytovať svojim žiakom základné vzdelanie a vyzbrojiť ich vedomosťami, na ktorých môžu stavať v ďalšej príprave na povolanie a uplatnenie sa v živote. Dvojka dnes ponúka výučbu cudzích jazykov, podporuje šport, nadaných žiakov v bohatej a zmysluplnej krúžkovej činnosti, ochranu životného prostredia a mnoho iných aktivít. Môže byť hrdá na pekný areál, technické vybavenie, na úspechy, ktoré dosiahla v rôznych oblastiach a tiež na žiakov, ktorí sa dobre uplatnili a stali sa známymi a uznávanými. Získali ste viaceré ocenenia, zapájate sa do množstva podujatí a ekologických programov. Pestujete tradície a pre svojich žiakov pripravujete vždy nové a zaujímavé aktivity, vďaka ktorým sa na škole cítia príjemne. Želám škole, aby mala: veľa usilovných a nadaných žiakov; žiakov, ktorí budú rešpektovať a vážiť si svojich učiteľov a ku ktorým budú prichádzať s dôverou ako k múdrym a spravodlivým učiteľom veľa zanietených učiteľov s množstvom tvorivých síl, pracovným elánom a trpezlivosťou, aby sa spolu so svojimi žiakmi tešili z ich úspechov a aj malých pokrokov veľa obetavých rodičov, ktorí budú ochotne spolupracovať a aktívne sa podieľať na výchove svojich detí dobré finančné zabezpečenie a pomoc kompetentných orgánov pri riešení aktuálnych potrieb. Verím, že Dvojka aj naďalej bude pokračovať vo svojom rozvoji a budovaní dobrého mena školy. Dôkazom spokojnosti sú a budú rodičia, ktorých deti sa vracajú do tých istých tried, ktoré kedysi navštevovali oni sami. Ing. Milan Marko, prokurista spoločnosti NEMAK
Odborná učebňa elektroniky
Jazykové laboratórium s notebookmi
Odborná učebňa fyziky
Spomienky pamätníkov ... Čas plynie, posúva, mení... Nikdy sa nevráti. Nič nie je také, ako bolo včera, nič nie je také, ako bude zajtra. Pred nami je číslo „50“, prezrádzajúce počet rokov, ktoré nás delia od začiatkov II. ZŠ. Dnes, na dôchodku, si spomínam na všetko, čo sme za tie roky v škole prežili. Keď idem okolo, vždy hovorím: „Naša škola“. A tejto škole k jej jubileu, jej pedagogickým pracovníkom, žiakom a všetkým, čo sa o ňu starajú, prajem do budúcnosti veľa úspechov, víťazstiev a síl všetko zvládnuť na jednotku. Edita Černajová, učiteľka I. stupňa ZŠ
II. ZŚ má 50 rokov. Prežila som v nej v dobrom aj v zlom plných 34 rokov. Boli to vlastne najplodnejšie roky môjho života. Nechala som tam všetko, čo vo mne bolo. V tom čase sme sa stretli v škole spolu veľmi dobrý kolektív, ktorému záležalo na deťoch a ich výsledkoch. To sa nakoniec aj ukázalo a vrátilo. Naši žiaci získavali rôzne popredné ocenenia v súťažiach a olympiádach (športové, literárne, prírodovedné). Mimoriadne úspešným krokom, bolo otvorenie matematickej triedy v školskom roku 1974/75. Matematické triedy sa postupne stávali vyhľadávanými a žiadanými. Navštevovali ich žiaci z celého Žiaru a okolia. Absolventi týchto tried dosahovali aj v ďalšom štúdiu veľmi dobré výsledky a ich uplatnenie v živote bolo tiež veľmi úspešné. Mnohí z nich sa stali dobrí programátori, lekári, ekonómovia či funkcionári v štátnej správe. Triedy so zameraním na matematiku a prírodovedné predmety mali na II. ZŠ už svoju tradíciu a dobré meno. Škoda, že po dlhých rokoch matematické triedy teraz zanikli. Do ďalšej 50-tky želám škole veľa dobrých a zanietených a ešte viac usilovných žiakov.
učiteľov
Terézia Vavrová, učiteľka matematiky v rokoch 1963/1997
Vyznanie Škola moja, škola ! Všetkým si mi bola. Stála som pri zrode Tvojom, učila a s Tebou žila.
Dnes pri Tvojom výročí obzerám sa spiatky. Viem, že dobre volila som! Ty si bola vždy mojím snom.
Dlhé roky dennodenne prah Tvoj prekráčala. Vedomosti rozdávala, s láskou pracovala.
Zo srdca Ti teda želám iba dobrých žiakov, múdrych skvelých pedagógov na mnoho – mnoho rokov.
Oddychu som nepoznala! Čo ročníkov som odchovala! Stovkám žiakom vysvetlila, úctu, lásku vštepovala.
Mne už prišiel čas... A tak doma potichučky čítam, píšem poéziu, z ktorej večne čerpám silu.
Úctu, lásku k jazyku, čo nám rodná matka dala. A ja verím, že tá snaha aj korienky rozpustila.
Bo je ako voda čistá, zurčiaca a pramenistá, zurčiaca a pramenistá...
Zdá sa mi, akoby to bolo iba včera...... Bola som mladá, plná elánu a chuti. Dva roky som učila v historickej budove v „starom“ Žiari. Nebolo to ideálne. V kútiku srdca som závidela môjmu manželovi, že učí v modernej poschodovej škole. Bolo tam útulne a teplo. V našej starej – šero a chladno. Nezabudnem na deň v roku 1963, podjeseň, keď nám na porade vtedajší pán riaditeľ školy oznámil: „V októbri sa sťahujeme do nového komplexu budov na sídlisku.“ Boli sme nadšení a šťastní. Prežili sme náročné sťahovanie, upratovanie po maliaroch, zariaďovanie učební, kabinetov, dielní, telocvične, zborovne, riaditeľne, kancelárie, knižníc, družiny...natieranie plotov, úprava bazénu, ktorý sme v teplých dňoch aj náležite využívali. A začala sa moja dlhá, štyridsaťštyri ročná učiteľská púť na „našej“ škole, ktorú som nesmierne milovala. S láskou som odovzdávala svoje vedomosti stovkám žiakov..... A roky plynuli, aj čas s nimi a ja som sa zrazu ocitla na „zaslúženom“ odpočinku. Dnes som spokojná a šťastná, že som celý svoj život zasvätila najkrajšiemu a najušľachtilejšiemu povolaniu - či poslaniu? Ktosi múdry kedysi povedal : „Spomienky sú jediným rajom, z ktorého nás nikto nemôže vyhnať.“ Judita Stanková, učiteľka slovenského jazyka,1963-2002
A prešlo polstoročie... „Čo je škola nám? Nášho národa chrám. Ten, kto s láskou k školám žije, srdce pre svoj národ bije... " S týmto mottom ma moja „Alma mater" vyprevádzala do môjho učiteľského života v roku 1955. Do ll. Základnej školy v Žiari nad Hronom som prišla učiť v roku 1959. Bola to stará škola v starej časti mesta s olejovými dlážkami a kachľami na kúrenie v každej triede. Ale s veľmi milým kolektívom učiteľov, disciplinovanými žiakmi zo starej časti Žiaru, Slnečnej stráne a Starej Kremničky (1. stupeň). Riaditeľom školy bol p. Ľ. Reck. V tom čase sa už vyučovalo v nových školách na l. a lll. ZŠ. Dozvedeli sme sa, že sa stavia nová škola aj pre nás – pre ll. ZŠ. A postavila sa! Ten deň, keď sme sa mohli sťahovať nastal 03. októbra 1963. Z JRD nám dali 1 traktor s prívesom a učitelia sťahovali celé zariadenie školy. V tom roku nastali veľké zmeny aj v obsadení školy pedagógmi. Bol vymenovaný nový riaditeľ p. Schmitdmayer, zástupkyňa Viera Lázničková, z l. ZŠ prišli ďalší učitelia a noví žiaci preradení k nám z l. a lll. ZŠ. V novej ll. ZŠ bol postavený len prostredný pavilón, nebolo zariadenie a neboli vybudované prístupové chodníky k budove. Preto sme prvé mesiace vyučovali v odpoludňajších hodinách v budove l. ZŠ. Bolo to zložité a dosť ťažké obdobie. Vznikol nový pedagogický zbor a noví žiaci. V tom čase sa finišovalo so zariaďovaním tried a celej školy, už sme boli kolektív. 35 rokov som učila na našej škole. Učitelia aj žiaci prichádzali aj odchádzali a každý zanechal svoju stopu. Poslanie učiteľa je nádherné a naši učitelia plnili svoje poslanie so cťou. Aj my, stará generácia učiteľov, s láskou v srdci sledujeme pokroky a napredovanie školy. Radi ju navštívime aj pri takých významných príležitostiach ako je 50. výročie. Viera Lázničková, učiteľka I. stupňa, 1963 - 1998
50-ročná krásavica Po 40-ročnej školskej službe dnes ako sedemdesiatnička môžem povedať, že táto škola bola mojím údelom. Ako učiteľka slovenčiny, dejepisu a výtvarnej výchovy na 2. stupni som v nej prežila 27 rokov a ďalších 10 som ju navštevovala v snahe odovzdávať nažité ako inšpektorka. Prvé tri roky v Žiline som zakúsila, ako je to v škole nielen učiť, ale aj bývať. V Žiari práve stavali túto pavilónovú školu.
V r. 1963, keď nás Opatovčanov nasťahovali do bytovky v jej najtesnejšej blízkosti – čiže už 50 rokov ju mám pred očami a v sebe. Dnes v uliciach mesta stretávam „svoje deti“ ako 25 až 60 ročných tvorcov súčasného života. Mnohí sú rozídení po Slovensku i v zahraničí. Zaujímavé bolo byť triednou učiteľkou Mojich detí v triedach s rozšíreným vyučovaním matematiky a prírodovedných predmetov. Ony – technicky, ja – humanitne orientovaná, sme sa výborne dopĺňali v harmonickom tvorivom živote často mimo povinného vyučovania popoludní , cez víkendy, na výletoch – bavili sme prváčikov bábkovým divadlom, recitovali sme, tvorili literárne, výtvarné a určite nezabudnuteľné boli amatérske filmovačky (Peter počas filmovej výpravy aj v noci vybehol zo stanu nedočkavý hrať rolu Jánošíka v dobovom kroji vypožičanom z Martina; Ingridke ako židovskému dievčatku, ktoré zachránili kamaráti, sme zháňali cibuľu, keď bolo treba plakať). Nie div, že môj syn mi občas vyčítal: „Ty len tú školu...!“ A žiačka Zuzka sa o mne nechala počuť: „načo jej bol syn, keď už na nás nemá toľko času!“ . Škola neustále slúžila tisíckam detí. Učitelia tvorili jej bohatý obsah (žiaľ ako vždy nebohato honorovaní). V osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 20. storočia budovy chátrali. Škola bola mladá len duchom a stálym džavotom detí ako prísľub budúcnosti. Popri spoločenských búrkach sa na školy peňazí už vôbec nedostávalo. Neraz sme stŕpali strachom pri silnejšom vetre, aby popraskané, vysušené rámy okien vydržali a nespôsobili tragédiu v triedach. Inde iba šťastnou náhodou kusisko plafónu spadol na katedru tesne pred kolegyňu. A dobré nervy bolo treba mať pri pohľade na deti poletujúce po deravom betóne školského dvora. Behával po ňom 8 rokov aj môj syn. A som hrdá, že práve on ako viceprimátor mesta, poverený prípravou projektov, dotiahol do konca rozsiahlu rekonštrukciu aj našej školy. Od 02. februára 2010 sú budovy a areál Dvojky reprezentatívne už svojím vzhľadom. Každá doba sa borí so svojimi problémami. Túžili sme po demokracii a dnes sa prekvapene dívame, ako si ju uzurpujú aj hlupáci, keď si ju zamieňajú s bezbrehou slobodou. Najviac nám sem rafinovane prenikajú úpadkové sofistikované formy tzv. gender ideológie či rodovej rovnosti. Ak pred takýmito nástrahami nedokážeme ubrániť čistý svet detí v rodinách, v škole, v štáte, prirodzene na zdravom rozume budovaná civilizácia sa zrúti. Ak oslavujeme zmysel školy, možno nám náš múdry slovenský pedagóg Karol Bielek čosi pripomenie: „Škola je v prvom rade ústavom vychovávajúcim a len v druhom rade vzdelávajúcim. Mravná výchova je hlavným účelom.....“ Za polstoročie vyspela technika, no človek zostáva ten istý..... a iba odovzdávaním kvalitných ľudských čŕt môže aj naša „krásavica“ obohatiť život na Zemi. Spomína a fandí Mária Zaťková, učiteľka SJL, dejepisu a Vv, 1963 - 1990
Zo srdca súčasníkov ... Čas sa zrýchlil... Každému. Preletíme s ním kusom vesmíru. Budúcnosť býva neistá, no minulosť je vyznačená. Navždy. Do spomienok, do vrások , do duše... Máme päťdesiat. Ja, a aj moja škola. Naozaj moja – sme spolu už takmer 37 rokov. Po prvýkrát som do nej vstúpila ako šesťročná prváčka, potom pokračovala na druhom stupni ako žiačka matematickej triedy, neskôr som chodila cez spoločnú bránu do gymnázia, na päť rokov som si odskočila na Pedagogickú fakultu do Banskej Bystrice, aby som opäť priskočila naspäť, no už nie ako žiačka, ale ako učiteľka. Chodím po tých istých chodbách ako pred rokmi. Pochopila som, aké neuveriteľne náročné je byť učiteľom. Keď som raz ako ôsmačka prechádzala okolo dverí zborovne, hlavou mi prebleskla zvláštna myšlienka, niečo ako tušenie: „Za týmito dverami raz budeš sedieť aj ty!“ Naplnil sa osud, ktorý som vtedy nemienila prijať, pretože som chcela byť astronómkou. Spomienky na školu bývajú smutné aj veselé. V konečnom dôsledku žiadne nie sú zbytočné. Už viem, že celý život je jedna veľká škola a mne sa to zvlášť naplnilo. Menili sa tváre ľudí, ktoré menili aj mňa. Dnes viem, že som mala šťastie na samých skvelých pedagógov: pani učiteľky Hroncovú, Tesákovú, Zaťkovú, Vavrovú, Uhrinovú, Stankovú a spolužiakov, ktorí boli najlepší práve tu na „základke“. Dôkazom je to, že som si za manžela vzala spolužiaka. Boli sme partiou spolužiakov - kamarátov, ktorí sa popoludní stretávali neďaleko od školského dvora a do súmraku hrali volejbal, či vybíjanú a popritom sme sa učili – navzájom, jeden druhého. Natočili sme spolu s triednou učiteľkou Maškou Zaťkovou film z obdobia druhej svetovej vojny o zachránenom židovskom dievčatku. Oživili sme príbeh opísaný v slohovej práci našej spolužiačky. Riešili sme matematické problémy, vymýšľali nové spôsoby počítania, definovali silu, ktorá ohla pravítko, žuvali chlieb za dverami biológie, aby sme dokázali prítomnosť enzýmov, šúpali cibuľu na preparát pod mikroskop, chovali sme korýtko rybničné, učili sa čítať a písať cudzie slová (Beatles), chodili sme do školy v prírode, písali listy ruským deťom a cestovali na návštevu do družobnej školy v Svitavách, vyhrávali sme olympiády, spievali sme, tancovali, športovali a recitovali, vydávali sme svoj vlastný triedny časopis a tak sa tešili z odpadnutej hodiny dejepisu, až sme rozbili lampu nad hlavou. Boli sme radi žiakmi, lebo v našej triede sa vždy niečo dialo. Na takéto obdobie sa nezabúda. Naši učitelia nás volali škorce ... Potom sme sa ako tie škorce rozleteli po svete. Každý z nás prispieva svojim dielom a stáva sa tak nezabudnuteľným.
Ingrid pracuje v svetovej banke, Marika a Miro sú učiteľmi na vysokej škole, Boris Šeševička má vlastnú firmu, Soňa býva v Anglicku, Marcelka zachraňuje ľudí v ohrození až na Morave, Táni učaroval Poprad a Tatry, s Ivanom Černajom sme začali učiť na našej škole. Stali sme sa kolegami a stretli svojich bývalých učiteľov už ako kolegov: pani učiteľky Mooschovú, Mikušovú, Matuškovú, Ráchelovú, Beňovú, Hrmovú, Hósovú, pánov učiteľov Beňa, Hazuchu ... A stále sa stretávame. Prešlo pár rokov a cez bránu našej školy sme prechádzali už vedno so svojimi vlastnými deťmi. Ja s Jankou a Julkom, Ivan so synom Ľubošom a dcérami, Peter Dubeň s dcérami, Jankov syn, Sonin tiež... a aj oni majú tých „svojich“ učiteľov: Božka Melichová, Táňa Kulichová, Ľuba Adamovská, Ivka Kösegiová...
Pred očami mi prebieha filmový pás spomienok a ja vidím svoju školu, ako sa rozrastá o dielne a prístavby. Ako sa na jej školskom dvore v bazéne kúpu šťastné deti. Ako sa časom mení bazén, už bez vody, na futbalové ihrisko a ešte neskôr na obrovský trávnatý kvetináč. Mení sa šedá farba stien, opadaná omietka, popísané múry a napokon sa celá „vyfarbí“ v novom šate tak, ako ju poznáme dnes. Rekonštrukciou vyrástla do krásy a novými učebňami ponúka ešte viac možností svojim žiakom. Krásna a múdra päťdesiatnička! Ďakujem Ti za všetko, súputníčka moja, a prajem Ti veľa, veľa šťastných udalostí so všetkými zúčastnenými - do ďalšej polstoročnice. Mgr. Jana Bystričanová
Spomienky na školu... Človek často spomína, pre radosť a úsmev, alebo keď ho niečo na duši omína... Niektoré spomienky zostávajú na celý život, iné sa rozplynú, stúpajúc k oblohe, ako biely prúžok dymu z komína... Spomienka na prvé kroky do školy, keď v mysli zneli iba slová útechy od mamy a my sme začínali objavovať ten svet vedomostí neznámy... Spomienka na bázeň, ktorá sa vkradla na chvíľu do duše, ale rýchlo pominula, keď nás pohladili učiteľkine dlane jemné a zahnali obavy a myšlienky temné, ako keď slnko vysuší po daždi kaluže... Spomienka, ako rýchlo sme našli v náručí pani učiteľky bezpečia oázu, ruky sa nám trochu triasli, keď sme kyticu kvetov položili na lavicu, a pohľad nám letmo skĺzol na vázu... Spomienka na slzu šťastia v oku, ktorá zaleskne sa ako jantár, Chvíľka ticha – pred oslavným tónom fanfár... Mgr. Ivan Škriniar
„Čože je to päťdesiatka...?“ Spieva sa v jednej známej slovenskej piesni. Pre tých, ktorí majú menej, je to veľa a pre tých, ktorí majú rokov viac, je to málo. A koľko je to pre školu? TAK AKURÁT! Ja tento vek ešte nemám, ale s Dvojkou som tak trochu prepojená už viac ako 40 rokov. Ako 6-ročnú ma do nej hrdo viedla moja maminka a mne sa napriek novej sukni, ktorú som mala, chvel žalúdok. Aká bude moja pani učiteľka? A čo deti? Budú sa so mnou hrať? Všetko dobre dopadlo a ja som skončila základnú školu a vzali ma na Gymnázium, ktoré bolo vtedy v tretej budove DVOJKY. Potom som študovala a študovala a stala som sa učiteľkou. Mojou školou, kde som začala učiť, bola „Trojka“, ale môj syn chodil do matematickej triedy, a tak som päť rokov chodila na triedne rodičovské združenia... No a potom prišla racionalizácia škôl a my z „Trojky“ sme sa presťahovali. Kam? Predsa na „Dvojku“ !!! Takže ja tejto mojej škole želám učiteľov, ktorí radi učia svojich žiakov, a ešte viac šikovných a spokojných žiakov, ktorí budú chodiť do tejto školy radi. Mgr. Katarína Dekýšová
Včera a dnes ... Základná škola na Ul. M. R. Štefánika č. 17 v Žiari nad Hronom, ktorá je v povedomí žiarskej verejnosti známa ako „Dvojka", začala svoju históriu písať 01. novembra 1963, kedy bol do užívania odovzdaný jej prvý pavilón. Objekt školy, ktorý dnes pozostáva z 8 budov, bol do prevádzky odovzdávaný len postupne. V septembri 1964 dokončili druhý pavilón a kompletná dostavba celého areálu sa uskutočnila v r. 1965 – budova telocvične, školských dielní, školskej jedálne a družiny, vysádzanie zelene. Tretí pavilón školy patril miestnemu gymnáziu. V strede areálu sa objavil ďalší objekt. Podľa pôvodných plánov tam mala byť fontána, ale pedagogický zbor v dobrej snahe stavbárov „nahovoril“ na bazén. Jeho krátkodobé uvedenie do prevádzky však ukázalo také praktické nevýhody, že sa rozhodlo o jeho prebudovanej podobe a po kompletnej rekonštrukcii školy aj o jeho zániku.
Interiér chodieb
Školská jedáleň
Interiér ŠKD
Škola začínala so 16 triedami a jednou večernou, v ktorých bolo spolu 512 žiakov. Počet žiakov z roka na rok rástol a priestory školy postupne nepostačovali. Nepomohlo ani rušenie odborných učební, ani umelé predeľovanie chodieb pre chýbajúce kabinety. A tak k pôvodnému objektu na plochách medzi 3 hlavnými pavilónmi postupne v r. 1980 -1986 pribudli dve prístavby s odbornými i klasickými učebňami. Napriek tomu až do šk. r. 1992/93 prebiehalo na I. stupni striedavé vyučovanie. Zaujímavosťou je aj 11-dňový pracovný cyklus s 2 voľnými sobotami, ktorý organizáciu školy zasiahol v šk. r. 1967/68, ale o rok na to sa už zmenil na tradičný 5-dňový.
Vyučovanie cez SKYPE
Audio jazykové laboratórium
Multimediálna učebňa
Škole sa čiastočne uľahčilo v šk. r. 1985/86, kedy sa časť žiakov i učiteľov presídlila do ďalšej novej školy v meste – „Štvorky“. Tento v celku optimálny stav netrval dlho. Transformačným procesom pribudol 9. ročník a navyše imidž školy z roka na rok rástol. Záujem rodičov o zápis do 1. ročníka bol stále väčší a škola opäť nemala priestory, aby mohla uspokojiť všetkých záujemcov. A tak v šk. r. 1998/99 až tri odborné učebne slúžili ako klasické triedy.
Zápis, prvý deň v škole a imatrikulácia našich prvákov
Dňa 01. apríla 2002 sa škola stala samostatným právnym subjektom a 01. júla 2002 zriaďovateľskú funkciu školy prebralo Mesto Žiar nad Hronom, ktoré k 30. júnu 2004 rozhodlo uvoľniť prenajaté priestory gymnázia a presťahovať do nich zrušenú Základnú školu na Ul. Jána Kollára č. 2 („Trojku“). Po zlúčení dvoch ZŠ sa „Dvojka“ od 01.07.2004 rozšírila o všetkých žiakov a zamestnancov „Trojky“. Do časti uvoľnených priestorov bolo presťahované aj ďalšie školské zariadenie v meste – Centrum voľného času.
Stážistky z Ruska, Brazílie, Ugandy a Číny
Návšteva zo Zimbabwe
Návšteva z Japonska
Základné vzdelanie a výchovu poskytla tisíckam žiakom mesta a okolia. Najmenej žiakov mala v prvom roku svojej existencie, najviac v šk. r. 1971/72 – 1061 žiakov v 33 triedach.
Dlhodobou ozdobou školy boli od šk. r. 1974/75 triedy s rozšíreným vyučovaním matematiky a prírodovedných predmetov, na ktoré od šk. r. 2006/07 nadviazali triedy so zameraním na spoločenskovedné predmety – jazykové triedy. Napriek vývojovým a priestorovým problémom mala také výchovnovzdelávacie výsledky, že treba vzdať hold tým takmer 300 pedagógom, ktorí sa v jej histórii vystriedali. Aj pri jednotnom systéme výchovy a vzdelávania, aj pri dnešných možnostiach flexibilnosti vzdelávania bolo ich prvoradým záujmom rozvíjať vedomosti a schopnosti žiakov.
Lego Education
Tenis do škôl
Mladý technik
Dôkazom boli vynikajúce výsledky žiakov v množstve matematických, prírodovedných, spoločenskovedných, umeleckých, technických a športových súťaží, predmetových olympiád, v práci záujmových krúžkov a nepovinných predmetov (napr. zborový spev, športové stredisko v ľahkej atletike , prírodovedné praktiká a vo svojej dobe vzácne aj nemčina aj angličtina). Dosiahnuť vrcholové výkony je síce viditeľné, ale podstatné pre všetkých žiakov školy je to, že dostali možnosť sa rozvíjať v smere svojho nadania. Nespočetné príležitosti mali aj v kultúrnych vystúpeniach, výstavkách, časopisoch alebo v amatérskom filme.
Plavecký výcvik
Rozlúčkové programy 4. a 9. ročníka
Lyžiarsky výcvik
Úlohy a ciele školy vždy rozvíjala vo svojej pestrofarebnej činnosti jej súčasť školský klub detí („družina"), dnes známy ako ÚLIK. Pravidelnosť rytmu školy značne narúšali od šk. r. 1959/60 organizované pobyty žiakov v školách v prírode, ktoré mali však okrem ozdravovania aj iné pozitívum - žiaci mali príležitosť spoznávať a milovať Slovensko, jeho kultúru a históriu. Škola vždy veľmi podporovala také podujatia, ako boli exkurzie a výlety. Vari najvyšší počet bol zaznamenaný v šk. r. 1986/87 (nezabudnuteľnou organizátorkou bola p. učiteľka Mikušová). Zaujímavou kapitolou života školy boli kontakty s inými národmi – s menšinovou školou v maďarskom Hroboňove (1974-91), so ZŠ Jána Čajaka v juhoslovanskom Báčskom Petrovci (1997) a s českou ZŠ vo Svitavách.
Úlik v Domove dôchodcov
Škola v prírode
Po stopách Solúnskych bratov
Riadenie takéhoto školského kolosu bolo vždy veľmi náročnou prácou. Spomeňme si na tých, ktorí to dokázali. Z časti Sv. Kríž na novú školu pedagogický zbor previedol riaditeľ p. Ján Schmidtmayer. Po jeho predčasnej smrti takmer 10 rokov školu viedla p. Izabela Annerová. Krátky čas na vedenie školy dostal p. Július Koleda, ďalších 9 rokov riadil školu p. Jozef Kisler, ktorého následníčkou bola p. Mária Kiššimonová. Mgr. Štefan Porubský, Mgr. Marta Mooschová a Mgr. Monika Dobrotová boli riaditeľmi súdobej školy, ktorých pokračovateľkou je súčasná riaditeľka školy Mgr. Ľubica Baranová.
Veľkonočný jarmok
Májovica
Vianočné trhy
Kvietky našich žiakov ... Naša škola Naša DVOJKA - tá je nová ! Keď do nej vstúpia prváci, takí malí chrobáci, majú iba tri hodiny a spievajú: „ Dziny, dziny...“ Ráno idú do školičky ako malé húseničky. Učia sa tu čítať, písať, aj príklady vypočítať... Naša škola - to je raj a my vieme všetko NAJ...
Dvojka Táto škola je fakt super, nie je pre nás žiadny súper. Mám tu veľa spolužiakov a ešte viac kamarátov. Neučia nás zbytočnosti, len dopĺňame vedomosti. Dvojka má už 50 rokov - urobila množstvo krokov. Veľmi veľa dala si nám, všetko najlepšie k narodeninám!
Klaudia, 4. B
Deň detí so sokoliarmi
Mojej škole Ja mám DVOJKU veľmi rada, je to škola, kde je sranda. Máme tu my super ľudí, nikto z nás sa fakt nenudí. Na DVOJKE sú zlaté deti, len ten čas tak rýchlo letí... Našu školu nenahradí žiadna, lebo DVOJKA je proste riadna! Máme všetko čo len chceme a aj preto všetko vieme. Bude mi raz veľmi chýbať, navždy budem o nej snívať.. Veronika, 8. C
Dorotka, 6. A
Mikuláš s vianočnou poštou
Jubilantka Naša DVOJKA skvelá je päťdesiatku oslavuje. Učíme sa číslovky, delilku aj príslovky... Škola naša školička, učíme sa slovíčka, slovenské aj anglické, nie je to nič mystické. Sú v nej skvelí učitelia, čo učenie na hru menia. Našu školu mám ja rád, Som s ňou veľký kamarát. Mirko, 4.A
Dvojka oslavuje Prišla ku mne zvesť, vraj päťdesiat máš dnes. Päťdesiatka – krásne číslo, do srdiečka sa mi vtislo. Tvoja krása oranžová, svieti stále ako nová. Žiakov je tu veľmi veľa, na obede býva mela. Baví ma každučká hodina, všetci sme ako jedna rodina. Sme radi, že sme stále spolu, tak po škole ideme na kofolu. Za všetkých vravím: Dvojka, ďakujem ! Raz Ti to všetko opätujem! Eva a Simona, 7.C
Deň narcisov
Je tu pre nás Je to slečna a či žena ? Oslavuje 50... Nový účes, krásne šaty... nový vzhľad. Za tie roky už ju poznáš... stále nevieš? Vďaka nej vieš čítať, písať a matiku mať rád. Škola - života je základ. A tá naša, to je poklad! Anka a Natália 9.B
50. výročie Škola, škola, školička, to je naša sestrička. Učíme sa radovky, písmená aj číslovky. Čítanie je poučné, niekedy však náročné. Matika mi spávať nedá, aj Anka je z nej dáka bledá. Anglina je pre mňa funny, len Jožino pri nej funí. Telocvik my radi máme, len sa na ňom nabeháme. Oslávime päťdesiatku - všetko pekne poporiadku!!! žiaci 4.A
Deň Zeme – Lutilský potok
Oslava Naša škola oslavuje... Koľko sviečok potrebuje? 50 rokov tu stojí, žiadny žiak sa jej nebojí. 50 rokov už funguje a atrakcie pripravuje... O deti sa dobre stará, je to naša škola drahá. Zo srdca Ti gratulujem, naša Dvojka milá, a aby si ešte ďalších 50 rokov dožila! Tomáš, 7.A
Päťdesiatka
Naša škola
DVOJKA slávi 50-tku, históriu nemá krátku. K okrúhlinám prajeme Ti veľa samých dobrých detí. Pol storočia dnes už máš, Veľa vedomostí nám vždy dáš. Dvakrát toľko TI prajeme vždy sa s Tebou nasmejeme. Radi my Ťa veľmi máme, ani za nič Ťa nedáme. Sme radi, že sem chodíme a aj úlohy radi robíme. Teraz sviečky sfúknime a na 50-tku si pripime. Aj tortu by sme Ti pripravili, ale Jednotu už zatvorili...
Naša škola, škola vzácna, 50 má, no je krásna. Chodím do nej veľmi rád, Aj Igor – môj kamarát. Naša škola stojí pyšne, vedľa nej nám rastú višne. V triede radi hokej hráme, niekedy si jogurt dáme. Chodia sem veľkí aj malí, ale tí by sa radšej hrali... Máme tu aj malú Milotku, tá z matiky má stále jednotku. Niektorým je ťažko učiť, iným zase so školou sa lúčiť. Neradi ju opúšťajú, V dobrom na ňu spomínajú.
žiaci 6.A
Filip, Adam a Igor, 8.B
Deň vody
Deň zdravia
Škola Prvý ročník na začiatku, deň v škole sa rovnal sviatku... A prišli sme do druhej triedy, celí umazaní od bielej kriedy. Tešili sme sa na ročník tretí, ten čas tak rýchlo letí! Štvrtá trieda, to je des - rastieme až do nebies!!! Piataci – to vek je riadny, mamka zaskočí nás s riadmi. Šiesty ročník, to je drina, o vyrážkach sa nám aj sníva. Siedma trieda ťažká, celá, jej koniec by som už chcela... Osmička a deviatka, tie stoja ešte v diali. A my chceme, aby sme už pri nich stáli! Soňa a Natália, 7.A
Ako to vidia naši prváci ... Ako sa máte? Dobre. Ja sa mám trochu dobre a trošku zle, lebo ma bolí hrdlo. Ja sa mám super aj s mojou kamarátkou...ona mi to povedala. A prečo deti musia chodiť do školy? Aby sme boli múdri. A aby mohla mama chodiť do roboty a aby mala výplatu. A aby mali rodičia od nás pokoj. A vieš čo? Ja keď budem veľká, budem učiteľka. A keď sa budem veľmi dobre učiť, tak budem predavačka... A viete, že má naša škola výročie? Áno vieme, povedala nám to pani učiteľka. Ja viem, má 50-te výročie...to je že vydržala už 50 rokov a nespadla. A ani sa nezbúrala. To je ako keď mám ja meniny...alebo Vianoce. Prečo ste sa prihlásili na Dvojku? Lebo tu mám sestru. A ja tu mám aj brata. Moja mamina povedala, že DVOJKA je najlepšia. Môj oco tiež chodil do tejto školy. Čo by ste tu v školičke vylepšili? Ja by som dal kameru na dvor, aby tam nikto nechodil. Ja by som sem dal viac „preliezok“. A my by sme chceli na obed cukrovú vatu. Alebo zmrzlinu! A aký by mal byť žiak prvák a žiačka prváčka? Má byť slušný a musí si robiť úlohu. Mne oco povedal, že mám byť odvážny... Ja som už odvážny, dedko ma minule odvážil... Mám 24 ! A musí poslúchať pani učiteľku. A ešte nesmie búchať dverami na záchode... Ako Edo. Aká je Vaša pani učiteľka? Je pekná. Je ako naša mama. A je aj spravodlivá...minule vyhrešila aj Paťu! Čo by ste zaželali našej škole k jej výročiu? Aby bola pekná. A aby mala samých dobrých žiakov. Aby sem chodilo veľmi veľa detí. A aby sme už boli veľkí žiaci – šiestaci ... alebo desiataci!
Niečo sa končí, niečo začína... Ako čas beží, a roky sa menia, s nimi sa menia aj žiaci našej školy. Veľmi dobre sa pamätám na svoj prvý nástup do školy. Plná očakávaní som prekračovala prah brány. Dnes, keď už sa s našou školou pomaly lúčim, prehrávam si všetky zážitky a spomienky dôležité s ňou. Bola som pri jej renovácii, mala som možnosť spoznať veľa nepoznaného, získať kopu priateľov a obľúbiť si predovšetkým učiteľov, ktorí tak isto ako skvelé vedenie školy posúvajú našu Dvojku stále vyššie a vyššie. Jedna kapitola sa končí, druhá sa začína. Škola má za sebou krásnych 50 rokov, veľa si toho prežila, veľa ju ešte čaká. Každý rok škola víta zvedavých prvákov a lúči sa so žiakmi, ktorí sa pomaly, ale isto, vydávajú na púť svojej dospelosti. Tak ako odchádzajú žiaci, odchádzajú aj učitelia. Často a rada spomínam na našu dobrosrdečnú Moniku Dobrotovú, ktorá je, a v to verím, strážnym anjelom našej školy. Každý deň život prináša nové výzvy. Naša Dvojka sa ich nebojí uchopiť a popasovať sa s nimi. Chcem sa jej preto poďakovať za to, ako ma pripravovala, a doteraz ešte aj pripravuje na cestu k dospelosti. Prajem jej veľa dobrých žiakov, spokojných rodičov a ďalších 50 rokov existencie. Ema, 9. A
Hráme tenis...
Šantíme v Úliku...
Cvičíme s kruhmi...
Staviame snehuliakov...
Ľúbime Ťa, Dvojka!
Spievame a hráme...
Školský rok 1963/1964 Riaditeľ školy: Zástupkyňa riaditeľa školy: Výchovná poradkyňa: Vedúca PO:
Ján Schmidtmayer Viera Lázničková Terézia Vavrová Mária Zaťková
----------------------------------------------------------------------------------------------------------------Triedni učitelia: 1. A – Pavla Gregorová 1. B – Pavol Hanzel 2 .A – Katarína Lanáková 2. B – Alica Černíková 3. A – Alžbeta Kriveková 3. B – Emília Víglašská 4. A – Edita Černajová 4. B – Elena Kyslerová 5. A – Jarmila Vengrinová 5. B – Elena Vazanová 6. A – Dušan Sliačan 6. B – Pavla Vanková 7. tr. – Terézia Vavrová 8. tr. – Margita Plšková 9. A – Judita Stanková 9. B – Izabela Annerová ----------------------------------------------------------------------------------------------------------------Večerná škola: O. Anner Ľ. Kakaš M. Jelínková Z. Tesáková ----------------------------------------------------------------------------------------------------------------Pomocný personál: Školníčka a upratovačka: p. Zúbriková Upratovačka: p. Mižičová ----------------------------------------------------------------------------------------------------------------Počet žiakov: 512 Počet tried: 16 I. - V. ročník 325 I. - V. ročník 10 VI. - IX. ročník 187 VI. - IX. ročník 06
Školský rok 2013/2014 Riaditeľka školy: Mgr. Ľubica Baranová Zástupkyne riaditeľky školy – 1. stupeň: Mgr. Xénia Valachová – 2. stupeň: Mgr. Miroslava Schniererová Výchovná poradkyňa: Mgr. Alica Mesíková ----------------------------------------------------------------------------------------------------------------Triedni učitelia: Netriedni učitelia: 1.A PaedDr. Gabriela Melicharová Mgr. Dana Matušková 1.B Mgr. Tatiana Kulichová Mgr. Juraj Romer 1.C Mgr. Eva Gocníková Mgr. Alica Mesíková 1.D Mgr. Želmíra Beňová Mgr. Erika Pavlová Mgr. Blanka Kleštincová Mgr. Anna Dvorská 2.A Mgr. Soňa Sedláková Mgr. Mária Kecerová 2.B Mgr. Beáta Dubeňová Mgr. Milada Kaldrovičová 2.C Mgr. Sylvia Beňová Prof. Jovica Kovinčič 3.A Mgr. Lenka Považanová Mgr. Ján Beňo 3.B Mgr. Martina Vrtáková 3.C Mgr. Katarína Dekýšová Špeciálne pedagogičky: 3.D Mgr. Viera Libjaková Mgr. Henrieta Uhlárová 4.A Mgr. Ľuboslava Adamovská PaedDr. Blanka Kuzminová 4.B Mgr. Vlasta Otipková 4.C Mgr. Soňa Mlatecová Asistent učiteľa: 5.A PaedDr. Blanka Kuzminová Mgr. Ivan Škriniar 5.B Mgr. Miroslava Horanová 5.C Mgr. Jana Bystričanová Školský klub detí: 6.A Mgr. Miroslava Peštuková Renáta Bahnová 6.B Mgr. Monika Balážová Mgr. Želmíra Beňová 7.A Mgr. Ivana Mihálková Martina Bubáňová 7.B Mgr. Eva Kavacká Anna Forgáčová 7.C Mgr. Miroslava Rafaelisová Margita Gašparíková 8.A Mgr. Simona Kyselová Silvia Heinerichová 8.B Mgr. Adriana Nagyová Zdenka Humajová 8.C Mgr. Jarmila Balážová Zuzana Malová 9.A Mgr. Lenka Libová Janka Miháliková 9.B Mgr. Iveta Kösegiová Ingrid Téglásová ----------------------------------------------------------------------------------------------------------------Počet žiakov: 544 Počet tried: 27 1. stupeň: 277 1. stupeň: 14 2. stupeň: 267 2. stupeň: 13
Nepedagogickí zamestnanci:
Zamestnanci školskej jedálne:
Tajomníčka školy: Eva Šišková
Vedúca školskej jedálne: Eva Michalková
Hospodárka školy: Mária Tóthová
Administratívna pracovníčka: Emília Briedoňová
Účtovníčka:: Jana Šuleková
Hlavná kuchárka: Eva Janeková
Mzdová účtovníčka: Jaroslava Koštová
Kuchárky: Miriam Kukučková Erika Bohošová Katarína Pekárová Jana Balážová Jarmila Korpášová Mária Magulová Lucia Dobrotková Veronika Námešná
Správca počítačovej siete: Ing. Dušan Antoniak Údržbár: Anton Ruisl Upratovačky: Renáta Danišková Helena Osvaldtová Vlasta Šestáková Jolana Šušlová Ľubica Hrmová Vlasta Garajová
Mimoriadne vydanie časopisu pri príležitosti 50. výročia ZŠ v Žiari nad Hronom, Ul. M. R. Štefánika č. 17 Redakčná rada:
Mgr. Katarína Dekýšová Mgr. Iveta Kösegiová
Grafická úprava: Fotografie:
Mgr. Simona Kyselová - simkys :) zadná časť obalu – J. Krchman ostatné – archív školy