Zľava doprava: Martin Črep / Lucia Macíková Princezná
kratšieho. Nejaké zahraničné skúsenosti? Ako by ste ich porovnali so slovenskou baletnou školou alebo produkciou? Lucia: Vieš, na bratislavskej baletnej scéne sa toho v poslednom čase dosť zmenilo. Je pomerne zložité hodnotiť celú túto situáciu niekoľkými vetami. To je téma na samostatný rozhovor. A hodnotiť a porovnávať to všetko globálne, v rámci sveta a celého Slovenska, by bolo možno odvážne až trúfalé. Roman: Ja som počas školy absolvoval stáž v Monacu na akadémii tanca princeznej Grace a musím povedať, že naše tanečné školy majú jednu obrovskú nevýhodu oproti zahraničiu, a to malý počet uchádzačov. Nehovorím o kvalite pedagógov a výučby. Myslím, že u nás kvalitní pedagógovia sú, len školský systém neponúka také podmienky a možnosti. Čo sa týka divadla, od ukončenia školy tancujem už šiesty rok v SND a v žiadnom inom súbore som zatiaľ nebol. V zahraničí som absolvoval rôzne produkcie a tam už v základnej veci je veľký rozdiel. Butget na produkciu je niekoľkonásobne vyšší, sponzori sú ochotní investovať oveľa viac, pretože majú istotu, že sa im to oplatí, že ľudia budú mať o výpravné predstavenie záujem. Nie žeby išlo len o financie, ale bohužiaľ dnes je to tak, keď chcete niečo vyprodukovať a pritiahnuť diváka. Čo vám chýba v klasickom tanci na Slovensku alebo v kultúre vôbec? Lucia: Jedna vec ma vždy trápila a asi aj bude trápiť až dovtedy, kým sa to aspoň trochu nezmení. Je veľmi smutné, keď si všimnete, že napriek tomu, že všade vo svete si ľudia chránia najmä to svoje (!), u nás je najlepšie vždy všetko ostatné, len nie to naše, slovenské. Pri porovnávaní podaktorých zahraničných produkcií s tými našimi si občas kladiem otázku, v čom je to či tamto „zahraničné“ lepšie ako to naše. Možno je to v prístupe k umeniu a kultúre a možno je to niečím úplne iným. Roman: Ľudia, bohužiaľ, nemajú prílišný zaujem o klasický tanec. Tancu a kultúre vôbec chýba reklama. Chýba mi propagácia „skutočného” umenia. Potom je tu už len pre väčšinu ľudí zaujímavá a prvoradá komercia. Je to všade a je mi to ľúto. Kúsok od nás, vo Viedni, hrajú tiež baletné predstavenia a vždy je beznádejne vypredané. Aká je podľa vás pozícia tanečníka medzi ostatnými umeleckými povolaniami? Je rozdiel medzi sólistom baletu, opery a činohry? Lucia: Momentálne je to v procese vývoja. Je však smutné, keď si uvedomíte, že hoci baletu venujete prevažnú časť svojho aj tak krátkeho kariérneho života a svoje zdravie, tak finančné ohodnotenie tanečných umelcov je také, že ledva stačí na pokrytie základných životných potrieb. Uznávam všetky kroky o zvýšenie platu tanečníkov za posledné obdobie, naozaj, akurát si nemyslím, že už dosiahli adekvátnosť pri náročnosti tohto povolania. Dôležitým krokom vpred sa môže zdať skutočnosť, že už aj tanečných umelcov občas zachytíte v stĺpčekoch niektorých slovenských médií, čo sa ale zďaleka nedá porovnať s medializáciou iných umeleckých povolaní, a teda ani s ich šancou na slušný zárobok. Roman: Mám pocit, a nebude to len o pocite, že tanec a zvlášť balet je potlačený kdesi do úzadia oproti iným umeleckým smerom. Hercov majú možnosť diváci poznať aj z televízie, hlavne v poslednom seriálovom období. Opera má tiež veľa svojich divákov a má mať prečo. Máme naozaj kvalitných svetových operných spevákov. Ja sa s nimi nechcem porovnávať, no myslím, že aj tanec a balet má u nás kapacity a často sa stáva, že meno sólistu baletu je verejnosti neznámy pojem a nedokáže konkurovať ani televíznej rosničke. Témou čísla je ORIGINÁL. Myslíte si, že je balet ešte dnes originálny? Lucia: Záleží, samozrejme, od toho, kto hodnotí. Ja si myslím, že balet predstavuje konštantnú hodnotu. A mimochodom každé predstavenie, aj to prevzaté, aj tisíckrát novonaštudované, je originálom už len preto, že tanec je „momentálne“ umenie, tak ako výkon každého tanečníka je ojedinelý a nedá sa zopakovať. Jednoducho žiadne predstavenie nezatancujete dvakrát za sebou rovnako. Roman: Úplne súhlasím a zároveň si kladiem otázku, čo znamená v balete originál? Je to len to, čo vzniklo pred desiatkami rokov ako prvé baletné dielo, ktoré zostalo bez zmien? Ja si myslím, že doba napreduje a tak isto napreduje balet, zdokonaľuje sa. Prichádzajú nové nápady, krokové, scénické, svetelné, inscenačné. Tým vznikajú nové, rozsiahlejšie možnosti. Prečo by sme takéto diela nemohli nazvať originálmi. Pre mňa je v dnešnej dobe originálom každý balet, ktorý prináša nové prvky, zaujímavé, nápadité, nie len lacno okopírované. Čo vás čaká v blízkej budúcnosti a čo plánujete robiť po aktívnej kariére? Lucia: Pripravujeme premiéru Luskáčika, bude to iná verzia tohto predstavenia, než akú mali možnosť diváci vidieť doteraz. No a otázkou, čo budem robiť po skončení aktívnej kariéry, sa síce zaoberám v poslednom čase veľmi intenzívne, ale zatiaľ je to otvorené.
Roman: Mňa najbližšie čaká naštudovanie novej modernej choreografie od svetoznámeho choreografa Paula Ligfhfoota, nejaké zájazdy s divadlom a spomínaná premiéra baletu Luskáčik. Pomedzi toto všetko ešte bežné repertoárové predstavenia. Je toho dosť, už teraz sa teším na letnú dovolenku... Zatiaľ ešte nemám úplne jasno, čo budem robiť po aktívnej kariére, dúfam, že je to ešte ďaleko. Samozrejme, rozmýšľam nad tým, chcel by som ísť určite študovať vysokú školu. Ale zatiaľ neinklinujem ani k choreografii, ani pedagogike. Skôr ma láka a mám pocit, že by ma bavila komunikácia s ľuďmi. Mohol by som ostať pri tanci alebo kultúre, ale viac na strane tanečného alebo divadelného manažmentu. No uvidím. V ktorých predstaveniach vás môžu diváci uvidieť? Lucia, Roman spolu: (smiech)… no, účinkujeme vlastne skoro vo všetkých predstaveniach repertoáru baletu SND. Text Jano Hromada www.adthisein.sk / Foto Ctibor Bachratý, Martin Črep
Stačí si len vybrať… Ja len pre upresnenie uvádzam a na prekrásny zážitok vás navádzam: Labutie jazero, Bajadéra, Spiaca krásavica, Raymonda, Popolvár, Warhol, Ky-Time / Pocta Jiřímu Kyliánovi, Ivan Hrozný, Luskáčik, Bolero a viac, Grand pas classique z baletu Raymonda / Serenáda, Sen noci svätojánskej. Je až neuveriteľné, s akou skromnosťou sa s vami stretnú a rozprávaju títo dvaja sólisti – baleťáci. Mohli by sa správať ako ktorýkoľvek iný umelec, ktorý „niečo znamená”, ale na to nemajú čas a ani energiu. Ľudia, ktorí „dvíhajú nohy” do závratných výšok, akoby nemali kĺby, točia piruety a skáču ako „strunky”, všetko na hranici ľudských možností. Sú krásni, spanilí a sú takí „zažratí” do svojho baletu, že ich nestretnete nikde inde ako na javisku Slovenského národného divadla, v prekrásnych kostýmoch a vždy skvelej forme, pripravených odovzdať vám to najlepšie, čo v nich je.
Inspire magazine
153