Issuu on Google+

, mi o s ty a , vn ami sˇ ta úskˇ k

AUPARK SHOPPING CENTER • BRATISLAVA GALARIE VANKOVKA • BRNO TOMMY.COM

Inspire magazine with difference

Inzercia

#08/2008

Ing. Jana Zrubcová

vydanie N° 49

Mob. 0905 809 603

dvojmesačník

Tel. +421 2 52 92 32 22

cena po zľave 96 Sk/Kč, € 3,20

zrubcova@4ma.sk

Kreatívny riaditeľ

Adresa redakcie

Peter Godányi

Inspire magazine

Šéfredaktorka

811 06 Bratislava

Obchodná 22/A Liana Weiss

office@4ma.sk www.inspire-magazine.sk

redakcia

Adresa vydavateľa

Veronika Bauchová, Lucia Gavulová, Ľubica Hustá, Mária Modrovich,

4MA.MEDIA, s.r.o.

Martin Staňo_Ego

Obchodná 22/A 811 05 Bratislava

prispievatelia Andrea Gajdošová, Andrej Kiszling, Andy Sváková, Anna Gudzová, Erik Šille,

Tlač

Erika Grendelová, Eman Erdélyi, eva everett, Gabo Zelenaj, Hana Beranová,

Neografia, a.s., Martin

Ivan Ježík, Milosh Harajda, Jana Milatová, Jana Šlinská, Jano Hromada, Kamil Peteraj, Kristina Bollen, Kristofer Paetau, Linda Drabova, Lubna

Distribúcia

Balážová, Marcel Dzurilla, Marcela Ondeková, Marek Nehyba, Marek Vadas,

MEDIAPRINT-KAPA Pressegrosso, a.s.

Martin Kasarda, memfer, Michal Babinec, Michal Pudelka, Milan Solovič,

Súkromní distribútori a obchodní partneri

Michal Holoda, miroslavusus, Patricia Drati, Petra Dam, PUNCTUMvision, Saša Tinková, Silvia Čúzyová, Tony Hill, Veronika Maťašovská, Zora Durinová

Registrácia

Foto

MKSR RP 4/2004 ISSN 1336-8249

Abe Atri, Bruce LaBruce, Chris Merkle, Ego, Eman Erdélyi, Filip Šlapal,

tematická skupina A11

Gabriel Moginot, Georg Molterer, Gigi Stoll, Iona Hodgson, Jana Šlinská, Katarína Weissová, Kristiina Wilson, Lubna Balážová, Luis Diáz,

inspire positive?

Marcela Ondeková, Marek Bohunický, Marek Nehyba, Marek Vadas, Mark Page, Martin Kasarda, Michaela Rubecká, Milosh Harajda, Noro Knap, Paulina Rypáková, Petra Bošanská, Peter Culka, Peter Spurný, Peter Procházka, PUNCTUMvision, Roman „Berco“ Balog, Roman Bicek, Tony Hill, Veronika Maťašovská

Grafik

Aj ty môžeš dostávať Inspire magazine do svojej schránky, domov, do kancelárie alebo kam len chceš. Pohodlnejšie a rýchlejšie! Vybav si ho komfortne na pošte a zaraď sa aj ty medzi bezstarostných predplatiteľov, ktorých Inspire magazine prekvapí vždy v pravý čas. Nová vec & starý trik: predplať niekomu Inspire a tebe bude chodiť zadarmo! Informuj sa a objednávaj na predplatne@4ma.sk

Ľudovít Neupauer gazebocreative.com

vo vydavateľstve ďalej vychádzajú

korektorka Mgr. Elena Manicová

Redakcia nezodpovedá za obsah inzerátov. Preberanie materiálov je možné len s písomným povolením vydavateľa. Jednotlivé články vyjadrujú názory autorov a nemusia byť vždy totožné so stanoviskom vydavateľstva a redakcie. Vopred nevyžiadané príspevky redakcia nevracia. Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slo­venskej pošty. Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie Slobody 27, 810 05, Bratislava 15, zahranicna.tlac@slposta.sk © 4MA.MEDIA, s.r.o., 2008



Inspire magazine

editorial

originál Je pravda, že toto číslo sme pre vás pripravovali o mesiac dlhšie. Je pravda, že sme si na ňom dali obzvlášť záležať. A je pravda, že zvesti o tom, že INSPIRE bude odteraz ešte inšpiratívnejší, vizuálnejší a väčší sú, ako vidíte, pravdivé. Je pravda, že sa môžete tešiť na nové rubriky a nové zainteresované pohľady z „nášho“ sveta. Je pravda, že budeme vychádzať dvojmesačne, aby sme mohli vaše obrazové a písmenkové poháriky uspokojiť ešte lepšie. Je pravda, že nás baví byť zas o kúsok viac viditeľne INdiferentnými. Každá pravda chutí trochu inak a každý tú svoju hľadá niekde inde. Kontroverzný fotograf a režisér Bruce LaBruce ju nachádza v porne, sadomasochizme, vulgárnej erotike a násilí, ktoré vlastnou optikou premieňa na súčasné umenie. Blonďatá Gigi Stoll, úspešná modelka a ešte úspešnejšia newyorská fotografka, hľadá pravdu v očiach: “I focus on the subject`s eyes because this is where the mystery and truth always tells the story“. Dve skvostne čudné dámy, sestry vystupujúce pod umeleckým menom CocoRosie, zas našli pravdu v hudbe, pravda však je, že hudbu nemajú veľmi rady. Ak chcete pravdu o tom, že umenie sa intenzívne rodí aj v našich končinách na_sledujte MUKEKE! alebo vzhliadnite k osobnosti, akou je Svätopluk „Prvý“ Mikyta. Pravdu, že byť kult je celkom kúl vám vyjaví Adam Ant, tú o tanci milá kompánia Debris Company a ak môžete aj trochu spirituálna, pravdu o  karme nájdete v indickom Amritsare. Dozviete sa, prečo aj diabol nosí Pra(v)du a ďalšie radikálne – Nielen cisárové nové – aj revolučné – Škandinávska módna revolúcia – pravdy o móde. A keď už sme pri móde, je pravda, že sme si dali naozaj záležať a priniesli vám editoriálovú všehochuť z „celého“ sveta: New Yorku, Mexika, Paríža aj Madridu... Naša PRAVDA vyšla najavo. Vychutnajte si ju v novom šate! liana weiss P.S. od Vedúceho: „Už bársjaká Evka, Emmička, Dorka, mačka, žena a tuším aj zlatý muž sa tu štelujú za trendsetterov, ale PRAVDA je len jedna. Na! Počuli ste slovo Vedúceho.“

Inspire magazine



obsah fashion

#08/2008 vydanie N° 49

52 Škandinávska módna revolúcia, Copenhagen Patricia Drati

196 Hat Couture, New York Linda Drábová

208 Truly madly deeply, Madrid Luisiona

214 Mirror Effect, Paríž miroslavusus

222 Lazy Afternoon, Mexiko eva everett

Design

books Blonde Portrait Art

Photography Theatre Music

80 Design extract, Šťavnatý kúsok Ľubica Hustá 82 Francúz Jean Marie Massaud Ľubica Hustá 90 V klub Peter Procházka 92 Gigi Stoll carries her lovers in a doctor bag Andy Sváková 100 Bruce LaBruce, Porn Star, feťák a buzerant Milosh Harajda 108 Mukeke – Picture this! Silvia Čúzyová a Erik Šille 114 Svätopluk „Prvý“ Mikyta Lucia Gavulová 121 East či Neísť Roman „Berco“ Balog 131 Na Závoru, Krutá pravda? Zora Durinová

Copenhagen Fashion Week /52 V priebehu pár rokov sa Copenhagen Fashion Week stal jedným z najdôležitejších dátumov v kalendároch módnych redaktoriek, nákupcov a štylistov. Čo láka ľudí z módnej branže na sever?

138 Boh rozpráva cez CocoRosie Jana Šlinská aka Fiona 136 Billy Barman, Narušenie hudobnej scény Ego

cult Dance Comics Travel Phenomena Scene Chicklit Essential

142 Frank Bell, On Passion and Reason Kristina Bollen 146 Adam Ant, Sex & Sex & Rokenrol memfer 150 Debris Company Jano Hromada 162 Dave McKean, Hrdina pochmúrneho sveta Erika Grendelová 174 Mlčanie jahniat Martin Kasarda 177 pravda o karme marek nehyba 184 Don´t Play Games with Me Tony Hill 192 Antichrist Party Petra Dam 120 Es-sex Mária Modrovich 240 Za zrkadlom Andrej Kiszling

Gigi Stoll /92 “I usually shoot portraits in the subjects surrounding which I much prefer over a sterile studio setting. I love to shoot on location. I focus on the subject`s eyes because this is where the mystery and truth always tells the story.“

no 48

téma vydania pravda #07/2008, vydanie No 48 lifestyle / fashion / design / people / culture

Hat Couture truly madly deeply BruCe LaBruCe porn & star

pravda o karme Billy Barman dave mckean cocorosie antichrist

CopenHagen Fashion week Mukeke picture this!

gigi stoLL

         

&truth always tells the story

cover photo kristiina wilson www.inspire-magazine.sk 96 sk/Čk / € 3,20

where mystery

photography Peter Spurný www.peterspurny.com styling & makeup Michaela Luptáková hair Michal Roháč Toni&Guy model Veronika / Flash Model Management



Inspire magazine

Bruce LaBruce /100 Jeho fotografie si po prvom kontakte buď zamilujete, alebo nimi zhnusene opovrhnete. Majú nezameniteľný rukopis. Kontroverzný homosexuálny fotograf zachytáva rôzne orgie, ktorých objekty sú v 90 percentách muži. Paradoxné je, že väčšina jeho modelov nie sú profesionáli.

Vianoce cupi-lupi, kto mi nový iPhone kúpi?

už od 1 Sk (0,03 €)

V T-Mobile na vás čaká vytúžený iPhone 3G za špeciálne vianočné ceny – aktuálne ponuky nájdete vo všetkých T-Centrách, na www.t-mobile.sk/iphone a na www.vianocnehity.sk.

Konverzný kurz 1 EUR = 30,1260 SKK TM & © 2008 Apple Inc. Všetky práva vyhradené.

=

Linka Služby zákazníkom 12345 www.t-mobile.sk/iphone

realitycheck

Ivana Šáteková

Marika Majorová

Maverick Tamu Liberty

Galéria vs. ulica: No, jednoznačne ulica...bez vernisáží s haldou vínnych mušiek, čo mrvia pagáče po galériách.

Galéria vs. ulica: Umenie v galérii, inšpiráciu na ulici.

Galéria vs. ulica: Galérka, keď ochutnávam a filtrujem pohľady iných, ulica, keď svoje. Ale preferujem prírodu. To ti je originál ;)

vizuálna artistka

Najoriginálnejší plagiát: Vytunovaný trabant ma dostáva. Kedy napodobňuješ a kedy napodobňujú teba? Napodobňujem pipiny na bare a ony zase napodobňujú mňa... vzájomná zábava v kluboch. Výnimočnosť ako devíza? No neviem, či výnimočnosť neni zadupkávaná do prachu a šedivosti... aspoň u nás. Majka z Gurunu alebo Pipi dlhá pančucha? No, Majka je silná trauma z detstva, keď som si bola takmer istá, že za tým oknom v nočnej Petržalke som tie jej čižmičky a žltý plastik zahliadla... Potom som ju mala zakázanú. Ale zakázané ovocie najviac chutí... Vyberám zakázanú Majku.

copywriter – výmyselník, originálne dielo svojich rodičov

Najoriginálnejší plagiát: Reklama. Berie zo všetkého, pospája, zmixuje, preonačí, skrášli a vyšpičkuje… a na svete je ďalší originál. Kedy napodobňuješ a kedy napodobňujú teba? Odmalička nevedome napodobňujem rodičov a teraz, keď to už viem, vedome s tým bojujem :) Výnimočnosť ako devíza? Záleží od aktuálneho kurzu výnimočnosti v spoločnosti. Majka z Gurunu alebo Pipi dlhá pančucha? Pipilota Viktuália Roleta Zlatka Efraimová Pančušisková Dlhá Pančucha, dcéra kapitána Efraima Pančušiska, prv postrachu oceánov, teraz černošského kráľa.

holistický masér, spoluzakladateľ New World International Kenya

Najoriginálnejší plagiát: Nevlastné dieťa. Ale tento by sa nemal trestať... Kedy napodobňuješ a kedy napodobňujú teba? Napodobňujem, keď demonštrujem. Napodobňujú, keď milujú. A hlavne, keď im ukážem, že to ide aj inou cestou, nekomplikovanou láskavou.  Výnimočnosť ako devíza? Ooops niekedy aj prekážka.  Ale ja sa nebojím obísť alebo preskočiť. Mám dlhé nohy ;) Majka z Gurunu alebo Pipi dlhá pančucha? Jednoznačne Majka. závidím jej ten opasok stále. A to že behala „holá“ po strope ma urobilo jej fanúšikom naveky hehe. Pipina je cool, ale vôbec, Majka je naša kultová záležitosť. Prináša mi hrozne veľa spomienok. Aj na moje milované Tatry, kde som vyrastal. Inak, keď som bol malý, tak som bol presvedčený, že ona ma v noci navštevovala a brávala so sebou na Gurun, kde sa žilo bez predsudkov, plastikových blondíniek a nafučaných testosterónov. A to bolo origosh.

Galéria vs. ulica: Najoriginálnejší plagiát: Kedy napodobňuješ a kedy napodobňujú teba? Výnimočnosť ako devíza? Majka z Gurunu alebo Pipi dlhá pančucha? 10

Inspire magazine

inquiry

Lubna Balážová

Tomi Popovič

Filip Jankovič

Galéria vs. ulica: Na uliciach vo štvrti Harajuku v Tokiu sa každú sobotu predvádzajú japonské dievčatá so svojimi poslednými výstrelkami...

Galéria vs. ulica: Umenie radšej nachádzam na ulici, kde vidím milencov, ako sa držia za ruky, alebo zlodeja, ktorý práve vykradol banku, alebo psíka, ktorý ciká na starú tetu, alebo krásne dievča, ktoré sa smutnohladnými očami zazerá po láske. Ale galéria je jedno posvätné miesto, kde sa spájajú talenty a životy a osudy a  pocity umelcov, ktoré sú potom odovzdané v podobe diela. Do galérií chodím iba na Slovensku, tam sa ma to dotkne.

Galéria vs. ulica: Umením sa obklopujem, je stále okolo mňa, ( jedno, v akej forme). Ak by som ho mal nachádzať, určite nepôjdem do galérie, to by tam muselo byť to, čo ma zaujíma a toho sa v Čechách nedočkám. Takže, jednoznačne ulica. Som chalan z malého mesta, spolupracujem s  ľuďmi, ktorí sú z ulice a snažia sa niečo dokázať, vytvoriť umenie rovnako ako ja. Ulica je najväčšia inšpirácia, ostatné už je len kopírka – pretvorenie niečoho, čo tu už 100 krát bolo.

kostýmová dizajnérka, módna aj vymódená stylistka

Najoriginálnejší plagiát: Benátky v Las Vegas, kde v púšti vytvorili falošný Canal Grande, po ktorom rozvážajú turistov na gondolách gondolieri Yankee. Kedy napodobňuješ a kedy napodobňujú teba? Keď musím nenápadne splynúť s okolím, napríklad keď nemám pozvánku a nechcem chýbať na nejakej výnimočnej akcii – ako napríklad striptíz Dity Von Teese, na oslave 10 rokov módneho domu Johna Richmonda alebo na koncerte môjho známeho Bryana Adamsa, ktorý ma pozval smskou, ale zabudli ma dať na zoznam hosťov... V inom prípade je to v kostoloch pri modlitbách či v chrámoch iných náboženstiev, kde dobre nepoznám ich zvyky, a tak napodobňujem ich gestá. Neviem, kedy napodobňujú mňa, ale možno, keď idem v Miláne na módne prehliadky a fotografi fotia aj môj štýl alebo keď si vyjdem do ulíc a spoza rohu vyskakujú fotografi rôznych módnych blogov a berú ma od topánok po klobúk. Výnimočnosť ako devíza? Vivienne Westwood je pre mňa ikona výnimočnosti. Obdivujem jej odvahu miešať dokopy anarchiu punku s rafinovanosťou strihov historických kostýmov anglických kráľovien. Majka z Gurunu alebo Pipi dlhá pančucha? S odstupom času ma veľmi potešilo vidieť vďaka Youtube ukážky z kultového seriálu môjho detstva Spadla z oblakov. Majkin kostým „so stylish“ už v sedemdesiatych rokoch pripomínal kolekcie Pierra Cardina a dnes ho môžete vycítiť na módnych prehliadkach Balenciagy.

spevák, milenec, hudobník, krotiteľ papagájov, producent, osobárka, ufrflaný dedek

Najoriginálnejší plagiát: Veta „Milujem ťa “. Kedy napodobňuješ a kedy napodobňujú teba? Ja napodobňujem stále. Výroky, situácie a najlepšie ľudí. Za ich chrbtom a pred ich očami a keď vidím, že sa mi smejú, tak ich napodobním ešte viac... Politici a debili! Treba si robiť srandu zo seba aj zo sveta. Mňa najlepšie napodobňuje Ďuro Mokrý. Vie vystihnúť moju sprostosť, slabosť, aroganciu alebo humor. A napodobňujú ma aj ľudia, ktorí mi chcú ublížiť, ohaniť moje dielo a moju osobu. Vtedy plačem, skuvíňam, chcem sa prepadnúť pod zem, červenám sa, zelenám sa. Som ako macedónsky drak, ktorý šľahá plameňom, a nie penisom. Som ako rumunská mačka, ktorá šklbe myšiam škuľavé oči... Ale ne – srandujem. Výnimočnosť ako devíza? Áno áno, devíza a bony poznám, aj mama chodila so mnou do tuzexu. Bolo to výnimočné... Výnimočnosť je devízou, ale aj kliatbou, keď je ľuďmi nepochopená. Je to zbraň na úspech, ale aj na vybudovanie nenávisti. Môže osvietiť aj zakopať. Je to dar na osvieženie nudy, ale aj šteklidlo na ego. Majka z Gurunu alebo Pipi dlhá pančucha? No, Majka z Gurunu bola magická a jej dosah na naše detstvo neuveriteľný. Krásne detské časy pred televízorom a snívanie a tiché žiarlenie na tých detských hercov, ktorí boli s Majkou z Gurunu v neustálom kontakte. Pipi dlhá pančucha bola vtedy len nudnou drzou zahraničnou ryšavou dievčinou. Až kým som nezazrel Majku z Gurunu s dvomi igelitkami v samoobsluhe. Vtedy sa môj svet zrútil...

všestranný umelec

Najoriginálnejší plagiát: Awww myyy TY VOLE! Toho je strašne mooc, všetko je plagiát. Ale ten najoriginálnejší? Spice girls… ale už mi takéto ťažké otázky nedávajte =) Kedy napodobňuješ a kedy napodobňujú teba? Keď sa mi niečo hrozne páči, keď prídem zo zahraničia, keď som plný zážitkov z niečoho nového, vtedy v tom chcem pokračovať. Už s FILIPOVSKÝM myslením, ale inšpirovaný tým, čo som si z toho zobral… Rád by som odpovedal, že ja nenapodobňujem… ale to je hovadina. Neexistuje nikto, kto by sa ráno zobudil s tým, že idem vytvoriť umenie, ktoré som si práve vymyslel a ešte tu nikdy nebolo. Mňa napodobňujú, keď som dobrý. Je to prirodzené, pokiaľ si každý do toho vloží veľký kus seba a dokáže to predať! Predajné kundy to niekam dotiahnu… Výnimočnosť ako devíza? Každopádne. Zapamätáš si šedú myš? Ani bohovi, po 2 sekundách zabudneš aj na meno predstavovaného. Keď je niekto výnimočný, je to krásne, úžasné, najlepšie… všetci sa o to snažíme, ale len tí talentovaní to podľa mňa dokážu vychytať. Ostatní kopírujú toho výnimočného, ktorý je tiež okopírovaný, hehe… to je brutálne KOLO. Ale moja odpoveď je ÁNO! Majka z Gurunu alebo Pipi dlhá pančucha? Majka pre mňa bola vždy chladná mrcha, od outfitu až po jej zdžubané vlasy. Depresívna postava a ešte k tomu v detskom seriáli? Čo nás chceli úplne zdemolovať? Pipi je krutá postava, je vtipná, veselá, jej outfit môžem aj jej fejs. Ale jeden bod predsa len pre GURUN – Plné detíí sú tie svety, o ktorých každý večer sníme… THIS SONG ROCKS =))

Inspire magazine

11

tný egan

e el

iadn

or Mim

sta.

cykli

žušinkou. Turecké gate s ko sukne. lapom namiesto ch aj Odporúčam

icassovom ájdete v P n u k n e b šik ba legínsy. Tak takúto opäť nesmrteľné si e A všimnit

múzeu.

Tma praje odvahe. Ale aspoň je to fare bné.

Čis t A v okrvn á ším ajte Špan ten ielka . kve t a Šarm pun j čuc ej nec hýb hy. a.

ari. ké k . indic tále fajn é v Pra sy su s n Legí Špan ie Hlavn lský seladó e n Ale n retiazky, p . Potrpí si echce n r la som stene a te a doplnk y. to , aby sa vyz vanie. liekal.

nka . A malá Talia ičko Má dobré tr sukni. na ie ác lik a ap

Emo je Aj v ja všade. ponsk om d u

chu.

e.

lon arce

puk ucha lá m y sú in. a e r čk ulia šato é ok Veľ k ie modré t Ináč

12

Inspire magazine

jvB sia a

Ak ča k uspo áte exotik kojiť s main u, musíte sa strea mom

V Barcelone majú tiež radi sivú far bu. A vedia ju aj pe kne okoreniť če rvenou.

sa no

žké maňána.

Tak toto je ťa

fashion

t

ša

t

ve

,s ky

a er

. ka

s

ni Te . a od d. oh ríkla p p á žk si Ťa rte Be

Barcelona Styling i as ale a. to m elm . ky tro h ab kú ná á ž so s areb a m ii á f nk nác kn be bi pe Ba kom í to V e ist Al

. suknička ndička aj u Kenvela. B z t. to le p je Samý ú lné a nie d o h o p e n Je to hlav

nie je bo o.

ieč

hv

Barce lo Sivo-č nská psíčk ar ie dopĺň rne ladenie ka. a biely e zadok legantne psa

Každé mesto má svoju zvláštnu atmosféru, vzhľad aj vôňu. Koktail aury, ktorú tvorí história, budovy, ale aj parky, rôzne akcie a hlavne ľudia, čo tam žijú aj prichádzajú. Samozrejme je tých činiteľov viac. Ale najdôležitejší sú v konečnom dôsledku ľudia. Tí si predsa stavajú svoje mesto, obývajú ho a skrášľujú na svoj obraz či predstavu. Od jeho založenia až po zánik. Ja som si okrem mesta ako takého všímala aj ľudí a ich oblečenie. Bolo tam veľmi veľa turistov, ale domáci sa medzi nimi nestratili. Svietili do diaľky. Pretože práve turistov bolo celkom jednoduché identifikovať. Mali na sebe vo veľkej miere handry ociachované aj na Slovensku známymi značkami. Pôsobili ako instantná polievka. A ešte som si všimla, že väčšinou sa stravovali v mekáči. Ale, samozrejme, nie všetci, aby som zas nekrivdila turistom. No a miestni? Odvážni a zároveň sofistikovaní. Zaznamenala som veľkú obľubu v tunikách a vysokých topánkach. Množstvo šálov a veľkých šatiek. Neodmysliteľným doplnkom je aj prilba na skúter alebo motorku. Keď nesedí na hlave, tróni na ruke ako obrovský farebný náramok. Miestni na svoje šaty nie sú vôbec úzkostliví (ako to často vídať v naších končinách). Čo majú, skombinujú s ľahkosťou a výsledný efekt je mix pohody, šarmu a osobnosti. V Barcelone sa nosia takisto ako na Slovensku tenisky aj legínsy, aj veľké tašky. Ale každý ich nosí po svojom. Keď sa prejdete po meste, nestretávate figuríny z výkladov, ale živých ľudí. Ozaj, a aj muži sa v obliekaní vedia odviazať. Ulovila som pre vás dva špeciálne mužské stylingy. Elegána na bicykli a miestneho macha v svojskej uniforme. Tak sa pokochajte a možno aj inšpirujte. Nakoniec ešte jedna malá úvaha o šatách a charaktere mesta. Všimla som si, že Barcelona je uvoľnené a ľuďom prispôsobené mesto. Má svoje pekné aj tienisté zákutia, ale dá sa v nej dýchať, smiať aj tešiť sa z maličkostí. To som pozorovala na miestnych. Lebo turisti sú iná kategória. Na pláži si môžete len tak pre radosť urobiť pár brušákov s miestnymi borcami alebo loziť s deťmi po lanách. A potom si ísť sadnúť do miestnej taverny, aby ste sa dobre najedli a trochu aj nachmelili z fľašky červeného vína, ktoré dostanete skoro vždy k obedu. A tak sa mi zdá, že existuje paralela medzi oblečením obyvateľov mesta a jeho aurou a vzhľadom. V Barcelone vládne farebnosť, „klídek”, pohoda a maňána. Tak mi napadlo, že by sme sa aj v Bratislave mohli obliekať nie podľa predlohy z výkladov, ale podľa svojho vlastného vkusu a osobnosti. A možno sa aj mesto začne zázračne meniť z frustrovaného, úradnícko-developerského, na mesto pre ľudí. Na mesto, kde sa dá zažiť každý deň niečo nové a pekné. Barcelona aj Bratislava začínajú predsa na B. Text a foto Jana Milatová

Inspire magazine

13

face

14

Inspire magazine

Barbora Sindleryová

Barboru našla scoutka z agentúry Exit ako 16-ročnú v škole. Hneď po jej objavení dostala len na základe jednoduchých polaroidových snímok robotu v Miláne: pre taliansku Marie Claire, nafotila beauty s Renniom, Missoni sport campaign s Pasqualom Abbatistom a pokračovala fotením pre POP magazin a španielsky Vogue... Teda veľmi rýchly ŠTART smerom k módnemu Olympu! Barborina neuveriteľná „aristokratická“ krása, zaujímavý nos a profil upútajú okamžite. Vždy pôsobí a vyzerá dokonale „luxusne a draho“, čo je v absolútnom kontraste s jej štýlom „convers, t-shirt&jeans“ a milo neluxusným správaním. „Podľa foto v jej booku by ste očakávali povahu „lady“, ale tou Barbora v reále absolútne nie je. Kontrast jej aristokratického výzoru s povahou „basketbalistu“ ma zo začiatku šokoval, ale už som si zvykla a baví ma to..:),“ hovorí bookerka Andrea. „Barbora sa na nič nehrá a nepretvaruje sa. Má dar, ako modelka je „stunning“ a mohla by ísť v kariére oveľa oveľa vyššie, keby... ale to by nebola ona! Má proste celý modeling „naháku“, neberie samu seba nikdy vážne a jej odpoveď na všetko, ak mi, pravda, zdvihne telefón, je „jasne, jasne, jasneee“,“ usmieva sa Andrea.

Meno Barbora Sindleryová Vek 20 Výška 179 Miery 83 – 62 – 92 Znamenie kozorožec Poznávacie znamenie „tomboy” Hometown & Residence Bratislava

Titulky grécky Vogue, Madame Figaro, Grazia, Dolce Vita… Kampane Roberto Cavalli, Cavalli class, Missoni, Blumarine Watches, and Bags, Blumarine Sport, Pietro Filippi, Anna Rachele, Zilly, Migato, Dante, Blumarine Sposa, Bisazza, Tosca Sposa Prehliadky VIVIENNE WESTWOOD, ZAC POSEN, ISSEY MIYAKE, GIORGIO ARMANI PRIVÉ, MICHIKO KOSHINO, JENNY PACKHAM, MALLONI, MARKUS JANS, MICHALSKY DESIGN, MIRIAM KLEIN, UNRATH&STRANO, UDK SHOW, AIMEE MCWILLIAMS, BEN DE LISI, TATA NAKA, ALEXANDRE KRUGER, GALLERY DESIGNERS, KAPALUA, MINX, AIMEE MCWILLIAMS, ALEXANDAR NIKOLICH, BEN DE LISI, FRAMESI, PINKO, FORNARINA, ELIO BERHANYER, DEVOTA&LOMBA, AILANTO, AMAYA ARZUAGA, KINA FERNANDEZ, ANKE SCHLODER/JUANJO OLIVA, LIFEBALL VIENNA

Inspire magazine

15

face

Najoriginálnejšie fotenie? Fotenie na vrchole k2, pred zelenou plachtou a s bulharskou zástavou v ruke (bolo tam dosť zima… alebo sa mi to len snívalo??). Márna sláva? …opýtajte sa niekoho slávneho! Tvoja najvernejšia kópia: Jedna z postavičiek Pat a Mat. The best limited edition: Moja rodina a človek, ktorý ma dopĺňa v dvojici Pat a Mat. Veľdielo, ktoré veľmi môžeš: Žiadne veľdielo nemusím, skôr ma bavia „zjavy”, ktoré nikto nepozná a nevie o nich. Výnimočná výnimka: To mám opísať seba? Ja som taký „zjav” v tomto módnom svete, ktorý sa ma vôbec netýka… Originál ty… Mám zlomenú kostrč, asi mi rastie druhá, a preto dlho neobsedím… Pripravila Liana Weiss / Foto archív Exit MM www.exitmm.sk

16

Inspire magazine

Čo bude ďalej, je len na tebe

U by Ungaro

E xkluzívne pre

02/49 11 00 39 / www.avon.sk

fashionsoda Číra módna všehochuť priamo z New Yorku - bublajúce trendy aj alternatívy pre vašu inšpiráciu. pripravila linda drabova foto archív stylistky

Balmain

La Perla

Lanvin

Mágia okamihu Nenechajte si ujsť svoj novoročný moment s bezramienkovými šatami od Rock &

Republic, s čipkovými šatami od Prada alebo šatami s dlhými rukávmi od Jil

Sander predvedenými Evou Hercigovou a fotenými Mariom Sorrentim. Môj osobný tip? Či už sexy od Balmain,

anticky od La Perla alebo elegantne od Lanvin, len nech šaty majú obnažené jedno rameno.

Rock & Republic

Prada

Jil Sander

Big, bigger, the biggest Čo najväčšia bižutéria, mrknite na to

a posúďte, či ide o zaujímavú výstrednosť, či gýč. Bižutéria extraordinaire prichádza najmä od Dries Van Noten, John Galliano a 3.1 Phillip Lim.

3.1 Phillip Lim

18

Inspire magazine

John Galliano

Dries Van Noten

fashion

Aj na tenkom ľade Netreba sa desiť, že na snehu a ľade

budeme vyzerať fádne. Vetrovky od Pucci,

Iceberg a Bluegirl definitívne ukoja naše fashion ašpirácie.

iceberg

Bluegirl

pucci

Odkaz Ako fashion messenger sa priznám, že

nielen európsky a americký kontinent 

prispievajú k módnym kreáciám. Čeknite indických dizajnérov, ich kreativita

nezaostáva za zvyškom sveta a ich látky

patria k najkvalitnejším! Zľava  Kumar, Barve a Sabyasaschi.

nachiket barve

sabyasaschi

vivek kumar

Škótske kocky žiadna zašlá sláva Aj keď škótsku kocku majú vo vrecku

pán Galtier a slečna Westwoodová, ich formálnejšiu obmenu priniesli

na trh túto zimu Tommy Hilfiger,

Alexander McQueen a Dsquared2.

Alexander McQueen

Dsquared2

Tommy Hilfiger

Inspire magazine

19

fashion

„Môžete sa pozerať na veci z rôznych uhlov a využiť svoje vlastné hodnotenie a názor, obzvlášť ak žijeme v natoľko meniacej sa dobe, ako je práve teraz. Toto je priebeh vecí. Ak skutočne máte svoju vlastnú identitu, budete pokračovať v tom, o čom si skutočne myslíte, že je pre vás správne, a zároveň pochopíte ďalší krok, ktorý chcete spraviť. Všetko je v správnom kontexte. Môžete jedine ovplyvniť to, čo naozaj chcete robiť, nie dobu, v akej to budete robiť. Čas na hodnotenie vás samých príde neskôr.“

20

Inspire magazine

„He was modern, voilà, that’s all!“

Vznik fenoménu Lang siaha do roku 1977, do Rakúska, keď Helmut začal navrhovať odevy, a  to bez akéhokoľvek vzdelania v oblasti módy. (Ok, nie tak úplne, strávil jeden rok na Fashion Institute vo Viedni, kde študoval módu. Vie sa to, pretože ako jediný zo študentov tejto školy skutočne uspel, aj keď tam vlastne zostal len jeden rok.) Najprv začal robiť odevy len sám pre seba a postupne aj pre kamarátov vo svojej umeleckej komunite. V tom období sa medzinárodné prehliadky len rodili, absolútne to nemalo nič spoločné s tým, ako vyzerajú dnes. Ready-to-wear bol v tom období vlastne nový koncept, väčšinou sa udáva, že ho vymyslel Yves Saint Laurent so svojou líniou Rive Gauche v roku 1966. V roku 1977 bol Langov štýl v začiatkoch. „Jeho vízia bola chaotická. Pamätám sa na saká s mnohými gombíkmi, zle, nepravidelne umiestnenými, nezosúladenými. Bolo tam príliš veľa detailov, popruhov, praciek,“ spomína Jean-Jacques Picard, módny konzultant v stratégii a nábore talentov, ktorý bol zároveň Helmutov prvý attaché de Presse v Paríži počas 3 rokov. V Paríži prvýkrát predvádzal v roku 1986, keď mal 30 rokov, a to kolekciu ženských odevov. Rok nato prišiel so svojou kombinovanou prezentáciou, keď predstavil pánske modely spolu s dámskymi. Niečo také sa na prehliadkach predtým nikdy neobjavilo. Zároveň takouto prehliadkou začal odstraňovať rozdiely medzi pánskou a dámskou módou. Používaním podobných materiálov pre mužov aj ženy dodával prehliadke na plnokrvnosti bez toho, aby začal tvoriť unisex. Zostal vždy veľmi ľahko čitateľný. Čo prezentoval Helmut, nemalo absolútne nič spoločné s estetikou polovice 80. rokov, boli to strohé, jednoduché, puritánsky pôsobiace odevy v období, ktoré hýrilo výraznými farbami, materiálmi a hlavne širokými ramenami. Kto by už len na to dokázal zabudnúť! Helmut práve naopak používal veľa čiernej a „no-colors“. Aj Anna Wintour (šéfredaktorka amerického Vogue) v roku 2000 vyhlásila: „Prišiel Helmut a najprv si všetci vraveli, počkať, čo to je? Toto nie je duchom polovica osemdesiatych rokov, ktoré boli hlavne o okázalom luxuse.“ No potom nastal vo svete zlom, móda si to uvedomila a Helmut z toho vyšiel ako víťaz. No on už projektoval budúcnosť. „He was modern, voilà, that’s all!“ Jacquelinne Degioanni, ex-šéfredaktorka časopisu Vogue Hommes International. Médiá používali slovo minimalizmus na popis jeho kolekcií, Helmut vždy preferoval slovo ticho. Počiatočným bodom pre každú kolekciu bola skúsenosť z minulosti alebo neexistujúca skúsenosť, ktorú nasledovne predefinoval, pretlmočil súčasnému svetu novým moderným spôsobom. „Uvedomujem si čas a zároveň ho ignorujem.“ Neexistujúcou skúsenosťou má hlavne na mysli myšlienku alebo neprežitú emóciu, ktorá tým pádom zostáva nepreskúmaná. „V skutočnosti nie je veľa vecí, z ktorých by ste nevedeli neskôr vyťažiť niečo dobré pre seba.“ Helmut má hlavne na mysli komplikované detstvo a dospievanie. Narodil sa v roku 1956, jeho rodičia sa rozviedli, keď nemal ešte rok. Helmuta poslali žiť k starým rodičom z matkinej strany do Ramsau am Dach­ stein, malej dedinky v rakúskych Alpách. O niekoľko rokov jeho mama umrela a otec sa znovu oženil. 10 ročný Helmut sa s otcom a nevlastnou matkou presťahovali do Viedne. Vtedy začalo obdobie, ktoré sám Helmut pomenoval ako „najnešťastnejšie v jeho živote“. Do 18 rokov bol nútený nosiť obleky a dokonca klobúky otca nevlastnej matky, viedenského obchodníka. Keď dovŕšil 18 rokov, opustil domov a už nikdy neprehovoril so žiadnym zo svojich rodičov. A práve toto obdobie dospievania a uvedomovania si vlastnej identity je kľúčové u každého človeka. U Helmuta sa v tejto dobe vytvorilo formálne cítenie módy, je ideologickým zdrojom celej jeho nasledovnej tvorby. „Sú to práve vaše skúsenosti, ktoré vám dávajú najširší rozsah možností.“

Odevná identita Postupom času sa Helmutovým rukopisom stali rôzne typy odevov, čierny saténový kostým, military detaily, krátke kabáty, nohavice so zníženým pásom, strihané s obrovským rešpektom vzhľadom k morfológii mužského aj ženského tela. V polovici 90. rokov spúšťa líniu Helmut Lang jeans, čím sa chce viacej priblížiť masám a zároveň byť dostupnejší. Po New Yorku sa „promenádovali“ žlté taxíky s menom novej značky na streche. Zaujímavosťou je, že Helmut predával jeans najdrahšie zo všetkých návrhárov v histórii (vyhnime sa téme jeans pošité diamantmi atď, na mysli sú klasické dostupné jeans). Z pánskych artiklov sa ty-

pickými pre Helmuta stali krátky kabát na dvojradové zapínanie, sako s dvoma alebo len jedným gombíkom, rovný kabát a rifľová bunda. V súčasnosti nám to nepripadá nijako prevratné, ale aj tieto dnes už prakticky banálne kusy odevov sa museli udomácniť a stať „basic“. A to hlavne vďaka Helmutovi. Svoju klientelu zvádzal nemennosťou a stálosťou, hlavne čo sa týkalo inšpiračných zdrojov. Vždy bol na hrane medzi pracovným odevom a luxusom (silné military vplyvy a rakúske tradičné kroje), no bez toho, aby pôsobil príliš etnicky, folk alebo vintage. „On je jediným dôvodom, prečo som sa začal zaujímať o túto oblasť,“ priznáva Raf Simons. Taktiež Hedi Slimane (ex-návrhár Dior Homme, v súčasnosti čoraz známejší ako fotograf) a Nicolas Ghesquiere (Balenciaga) v období svojho návrhárskeho uvedomovania sa kontaktovali Helmutovo štúdio kvôli stážam. Od Paula Helbersa (Louis Vuitton, Studio Homme) po Itala Zucchelliho, ktorý je návrhárom pánskych kolekcií u Calvina Kleina, viacerí návrhári pánskej súčasnej módy mu vzdávajú poctu a svoj obdiv. Jeho vplyv na módu a obzvlášť na to, ako v súčasnosti vyzerá pánska móda, je nesporný. „V prvom rade bola jeho móda viac intelektuálna ako kreatívna. Taktiež jeho vplyv je cítiť skôr v schopnosti zostaviť, poňať myšlienku kolekcie, ako v reinterpretácii kódov samotných.“ Jean-Jacques Picart. Helmut bol zároveň priekopníkom v marketingu. V roku 1997 opúšťa Paríž a mení ho za New York. Dôvod? Prezentovať kolekcie skôr, prestať prehadzovať prehliadkový kalendár, zrýchliť rytmus mašiny zvanej pret-a-porter a v konečnom dôsledku rýchlejšie dodávať kolekcie do butikov. Zároveň Helmut bol prvým, kto prezentoval celú kolekciu na internete, nie ako štandardné defilé s obecenstvom. V roku 2005 odpredal svoju firmu Prade Group s tým, že sám prestal navrhovať, tá ju následne odpredala skupine Link Theory Holdings. „Jeho prísnosť, čistota a monochrómne základné elementy boli na tú dobu veľmi málo prítomné v móde. Veľmi rýchlo vyjadril jasnú a presnú správu, odkaz, zároveň však serióznu a oživujúcu,“ spomína Christian Lacroix, ktorý predtým, ako sa stal známym návrhárom a otvoril si vlastný dom, bol attaché de presse pre kolekcie Helmut Lang. „Bolo to jednoduché, moderné, bez klišé, s dobrým nadhľadom na tú dobu, luxusné bez toho, aby ste za to utratili všetky úspory. Priniesol alternatívu k veľmoci nohavicových kostýmov a oblekov Giorgia Armaniho.“ Na začiatku 90. rokov sa Helmut stáva návrhárom, o ktorom hovoria všetci v módnom biznise. On zostáva naďalej diskrétny, len málokedy dáva interview. Radšej dáva prednosť prvým kontaktom vo svete umenia. Takto vzniká jeho obdiv k dielu Louisa Bourgeoisa, Jennyho Holzera a Roberta Mapplethorpa. Dôvodom, prečo jeho odchod v roku 2005 vyvolal toľko rozruchu, bolo hlavne to, že jeho odevy boli stále veľmi moderné, čerstvo pôsobiace, nové až vizionárske, ako keby práve začal v móde. Odišiel, keď bol na výslní, keď bol top medzi všetkými návrhármi. „The only really interesting ideas are those which are unfashionable.“ Takmer 4 roky po tom, čo predal svoju firmu a odišiel z módneho sveta, sa s veľkou slávou vracia. No už nie ako návrhár, ale ako umelec. A zdá sa, že byť preč z módneho sveta mu celkom prospieva. Nikdy predtým nevyzeral tak spokojne a sebavedome ako teraz. Jeho prvá vlastná výstava Alles Gleich Schwer v Hannoveri je zároveň jeho prvým veľkým umeleckým počinom. „Najprv ma oslovili s myšlienkou, či chcem spraviť vlastnú retrospektívnu výstavu. To som hneď odmietol s tým, že to ma nezaujíma. Povedal som, že mám novú, vlastnú tvorbu, oni OK a tým to bolo dohodnuté.“ Už samotný názov napovedá, ako vníma rozdiel medzi módou a umením. Všetko má rovnakú váhu a platí to o všetkých oblastiach života. Je jedno dôležitejšie ako to druhé? „Je to odlišné... Beriem obe oblasti rovnakou mierou rovnoprávne a venujem im maximálnu pozornosť. Vždy som cítil, že čokoľvek robím, musím to robiť dovtedy, kým je to len možné, pokým mám pocit, že to je správne a dokým naplno nevyčerpám všetky možnosti v tom momente pre danú vec, aby bola dostatočne silná a aby som si za ňou mohol stáť.  Vždy som fungoval týmto spôsobom, nechávajúc voľnosť záveru a dôsledkom.“

Inspire magazine

21

fashion

„V prvom rade bola jeho móda viac intelektuálna ako kreatívna. Taktiež jeho vplyv je cítiť skôr v schopnosti zostaviť, poňať myšlienku kolekcie, ako v reinterpretácii kódov samotných.“ Jean-Jacques Picart

Teraz, keďže je momentálne mimo módy, Lang má viacej možností preskúmať vlastné myšlienky. „Môžem použiť vedomosti, ktoré mám o človeku, ale zároveň sa nedostávam do styku s obmedzeniami, ktoré sú viazané na ľudské telo alebo na pohyb. Mám dostatok voľnosti. Môžem použiť rôzne materiály, s ktorými sa dajú robiť rôzne veci.“ Aj keď sa Helmut venoval umeniu už dlhšiu dobu, nikdy na to nemal dostatok času, aby sa mu venoval profesionálne. „Vždy som sa venoval umeniu a za posledných 10 rokov som to chcel robiť ešte viac, ale jednoducho to bolo nemožné.“ Byť jedným z 10 najvýznamnejších návrhárov, to je full-time job. „Nemôžete sa venovať serióznym záležitostiam bokom. Takže jednoducho musíte urobiť rozhodnutie.“ Cíti sa oslobodený od tlaku komerčnosti tým, že robí umenie? „Myslím to celkom úprimne, najväčšie tlaky a stres som zažíval počas prvých 15 rokov od začiatku mojej kariéry, keď šlo o prežitie. To je skutočný nátlak a po tomto všetko dávalo zmysel, všetko šlo veľmi dobre.“ Na výstave sa objavil len jeden objekt, ktorý vznikol počas Helmutovej kariéry návrhára. Veľká zrkadlová inštalácia, ktorú vytvoril pre výstavu, ktorej sa zúčastnil spolu s Jennym Holzerom a Louisom Bourgeoisom v roku 1998. Zvyšok bol vytvorený v období po odchode zo svojej značky, období, ktoré sám nazval „časom zbierania“. „Keď som opustil módu, každý sa ma pýtal, čo budem teraz robiť, či sa raz vrátim, bla bla... Jednoducho som chcel robiť veci potichu a hlavne nie pod dohľadom verejnosti. A zároveň som potreboval prestávku pre seba, aby som mohol začať rozmýšľať odlišne. Väčšinu času som strávil na Long Islande (kde má pekný dom, takmer až vidiecku chalupu), pracoval som tam, pretože práve tam som bol mimo rušného mestského centra. A to mi umožnilo nebyť v mojom štandardnom prostredí, v ktorom, samozrejme, rozmýšľam inak.“ V skutočnosti sa Helmut nevenuje umeniu ako dôchodca, je to pre neho len nová forma komunikácie. Zároveň nemá žiaden problém s  tým, ak sa jeho umenie dostáva na verejnosť, čo je len prirodzené. „Ak niečo robím, myslím, že je dobré, keď vzniká medzi prácou a obecenstvom dialóg. Myslím, že spätná odozva je správna, posúva vašu prácu dopredu, potrebuje to tento typ komunikácie. V opačnom prípade ju totiž robíte len sám pre seba, navždy, čo nedáva zmysel. Myslím, že sám pre seba robíte len dokiaľ niečo neukončíte, potom to chcete opustiť.“ Takto sa Helmut vydáva na novú cestu, čelom vpred novým skúsenostiam a svojmu vlastnému novému ja. „To je to, čo práve robím a dávam tomu rovnakú dôležitosť ako predtým. A potom sa uvidí.“ text a ilustrácia miroslavusus www.helmutlangstudio.com

22

Inspire magazine

Inspire magazine

23

menwear

JUUN J Ak hľadáte pánsku avantgardu na ázijský spôsob, ste na mieste. Tento kórejský návrhár, ktorý sídli v Soule, je dokonalým príkladom dekonštruktívneho prístupu k odevu a zároveň je laboratóriom na nové formy a objemy v pánskej móde. Sedem rokov po tom, čo v roku 1992 absolvoval v Soule kórejskú pobočku známej parížskej módnej školy ESMOD, si založil vlastnú firmu Lone Costume. V júli 2007 sa prvýkrát objavil v oficiálnych tabuľkách pánskeho fashion weeku v Paríži a voilà! Úspech na seba nemusel nechať dlho čakať. Na jeseň/ zimu 2008 ponúkol skladačku z tradičného pánskeho šatníka. Vytvára novú siluetu prekrývaním a prepájaním rozdielnych kusov odevu, až ich dostáva do vzájomného konfliktu spôsobom veľmi originálnym. Idea bola vyjadrená dokonalým krajčírskym remeslom, čo dodávalo odevom jednoduchosť, striktnosť až strohosť, napriek zjavnej komplikovanosti a bohatosti. Prehliadka začala 2 novými víziami trench-coatu, nasledovali rôzne rozpracované saká, svetre, zimné bundy, pánske zimné kabáty. Klasika, ale pojatá v avantgardnom duchu. Formou veľmi maskulínne, no štýlom zostáva elegantný, šik, a aj napriek tomu, že niektoré odevy sú posunuté do absolútneho extrému, sú stále nositeľné. Motorkárska kožená bunda predlžuje jednu stranu trenčkotu, zatiaľ čo kabát zakončuje zimnú prešívanú bundu, všetko v jednom kuse. Kožušina zdobí kapucňu predtým, ako sa stane súčasťou zimnej bundy a tá časťou kombinézy. Niektoré nohavice majú zvýšený pás, zatiaľ čo z obleku, vesty a nohavíc sa stáva jeden samostatný odev. Čierna sa premiešava so šedými, gaštanovými, „nočnou“ modrou a rôznymi odtieňmi zemitých farieb. Na záverečné defilé poslal modelov oblečených v trenčkotoch, prerobených na dlhé jesenné plášte. Miestami možno trochu agresívne, no to, čo pôsobí na jednej strane útočne, vyrovnáva na strane druhej ideou odevu ako ochrany tela. Poddajné a lesknúce sa materiály sa miešajú s lakovanou a metalizovanou kožou v kontraste so zámerne pokrčenými vlnenými „oblekovkami.“ Výborný šatník na treskúcu zimu, hromada hrubých svetrov, prešívaných vetroviek a sem-tam kožušina na zohriatie. Idea vrstvenia, celkom užitočná na ľadovú zimu. V každom prípade, už od počiatkov Juun J fascinuje kritikov svojou vyspelosťou v štýle, v uchopení materiálu a perfektne zvládnutou konštrukciou odevu. Zostáva otázkou, kam svoj štýl posunie v budúcnosti. Nechajme sa prekvapiť. http://juunj.com

24

Inspire magazine

the best of fall winter 2008

DAMIR DOMA Pôvodom Chorvát, no vyrastajúc v Nemecku, Damir Doma predstavil prvú vlastnú kolekciu v roku 2006. Po štúdiu v Berlíne a v Mníchove pracoval s Rafom Simonsom a Dirkom Schoenbergerom v Antwerpách, čo ako počiatočný bod v kariére nie je pominuteľné. Bolo to hlavne počas obdobia patronátu Rafa, keď sa Damirova kreativita naplno rozvinula, vytvorilo sa estetické cítenie s vlastným osobitým názorom a naplno sa otvorilo zmyslové vnímanie sveta. A možno práve vďaka Rafovi môžeme vidieť nový smer v pánskej móde, nový romantizmus, oblečenie Robina Hooda 21. storočia. Jeho tvorba však nemá nič spoločné s historizmom, práve naopak, väčšinou sa inšpiruje moderným umením po roku 1945. Jeho hlavnými inšpiračným zdrojom je umenie, príroda a emócie a pre túto sezónu to bola hlavne tvorba umelca Anselma Keifera, narodeného v Nemecku, no od roku 1993 žijúceho a tvoriaceho v Paríži. Anselm študoval spolu s Josephom Beuysom a je jedným z najdôležitejších povojnových umelcov. Doma od neho prebral hlavne farebnú paletu a prístup k materiálu. Inšpirovaný rozličnými spôsobmi sebavyjadrenia ľudskej identity, krehkosťou a pominuteľnosťou ľudského tela hľadá nové spôsoby vyjadrenia v odeve a vytvára tak produkty definujúce nové formy maskulinity. Romantická silueta z ľahkých materiálov je v kontraste s oversized kabátmi z hrubých a ťažkých materiálov na zimu, ako aj motorkárskych búnd. Hrubé predĺžené svetre, kabáty s rôzne umiestnenými zipsami, drapérie, dlhé plášte z rôznych typov vlny. Všetko v tmavej škále farieb, čierne, síra, antracit, šedé a len miestami sa objavila červená. Splývavé materiály vyjadrovali dokonale ideu pohybu, pominuteľnosti, zatiaľ čo kovová drapéria, akoby práve nariasená, bola statickosť sama. S určitosťou sa dá povedať, že kritikom ponúkol myšlienku silnú samu o sebe, nový romantizmus v ére high-tech. Jeho odevy šeptajú, namiesto toho, aby kričali. Na parížskom menswear fashionweeku predvádza od júla 2007, potom, čo počas pár predchádzajúcich sezón musel dokázať kvalitu svojej práce a prezentovať akési portfólio. Odvtedy sa jeho malá firma pomaly, ale isto rozrastá, sezónu po sezóne. Je tento nový romantizmus v pánskej móde protipólom štýlu slim, poprípade košeľa – kravata – oblek, alebo dokonca jeho nástupcom? To ukáže čas. text a ilustrácie miroslavusus www.damirdoma.com

Inspire magazine

25

womenwear

BALENCIAGA „Chcel som spraviť niečo strohé, prísne, ale so španielskou drámou.” Okomentoval Nicolas Ghesquiere svoju kolekciu pre módny dom Balenciaga na jeseň/zimu 2008. Už tradičný podpis domu, experimenty najrôznejšieho druhu s futuristickými materiálmi a tvarmi sa tentoraz prejavili v ručne maľovaných latexových odevoch. Motívy akoby ožili z kaligrafických malieb starých palácov čínskych cisárov. Maľby inšpirované čínskym bronzom, brneniami, morské vlny, skaly a vodopády čínskeho plenéru zdobili kabáty, v dokonalom technickom vyhotovení, vyvolávajúc dojem umeleckého diela, takmer novej úrovne obrazu, 3D obraz na ľudskom tele. Možno len spôsob, ako prilákať zákazníkov na novom otvárajúcom sa trhu, no v každom prípade myšlienka dokonale dotiahnutá do konca. Prehliadka začala nesmrteľnými „malými čiernymi” so španielskym akcentom, čo bola rodná krajina Cristobala Balenciagu. Nicolas už tradične opäť čerpal z bohatých archívov domu, no nešlo o bezhlavé kopírovanie. Dokonale pretvorené kokteilové šaty à la 50. roky boli prispôsobené 21. storočiu. Nasledovali sci-fi plášte z tuhého lakovaného latexu, plastu, akéhosi technického materiálu. Ramená zvýraznené, posunuté dopredu dodávali modelkám agresívny silný výraz. Krátke kabátiky à la Jackie Kennedy s elegantnými úzkymi sukňami, ktoré následne vystriedali motorkárske bundy s rovnými nohavicami, ako vždy veľmi úzke,

26

Inspire magazine

sukne typu pencil skirt, tesné a rovné. Vpredu bol umiestený nástrih, čo pri chôdzi odhaľovalo modelkám nohy. Motorkárske nohavice z kombinovaného latexu a bavlny spolu s krátkymi jesennými kabátikmi (opäť boli zdrojom archívy domu), obmeny, ktoré sa už párkrát objavili na defilé Balenciaga a postupne sa stávajú jedným z elementov módneho domu. Čo na chladnosti pridali tvary, formy a farby odevov, to zjemnili šperky. Každý look zdobila „parure”, súprava šperkov pozostávajúca z náhrdelníka a náramkov na obidvoch rukách. Dokonalá symetria a elegancia, zložená z 34 súprav šperkov vyrobených z krištáľu, nepravých drahokamov a perál. Niektoré kópie z archívov, ostatné úplne nové. Nezabudnuteľnými kúskami boli riasené topy, čo do vzhľadu veľmi jednoduché, no čo sa konštrukcie týka, extrémne zložité. Zamat sa premiešava so saténom s dojmom absolútnej ležérnosti a ľahkosti na korzetovom základe, no v skutočnosti majstrovská práca vytvorená najlepšími v odbore. Ak si to zhrnieme, táto kolekcia bola hlavne o hľadaní DNA tohto mýtického módneho domu. Niečo, čo je také dôležité pre každú firmu, mať vlastnú identitu, rukopis. Vedieť, čo hľadať u ktorej značky, v čom je jej know-how. U Balenciagu to so 100% presnosťou vyšlo. www.balenciaga.com

the best of fall winter 2008

PRADA Opäť raz zasadila Miuccia Prada ranu pod pás módnym kritikom, tentoraz niečím takým krehkým, ako je čipka. Po tom, čo vo svojom štúdiu narazila na malý exemplár tejto látky, a príliš si to nevšímala, jej zostala v hlave myšlienka a postupne z nej vyklíčila hlavná idea prehliadky. Objavila sa takmer na každom modeli. „Vravela som si, použiť kúsok sem a tam bude pôsobiť lacno, takže nakoniec sme zamestnali takmer celé Švajčiarsko výrobou čipiek. Sú z toho v šoku... Ak pracujete na niečom jednoduchom, dôležitý je povrch. Chcela som niečo minimalistické, niečo feminné a zároveň silné, no nie príliš sexy. Súčasne je tu veľa odkazov na prvé kolekcie Prada zo začiatku 90. rokov.” Je pravdou, že armáda dievčat, zostupujúcich po móle, nostalgicky pripomínala minimalizmus z konca 90. rokov formou odevov, ako aj farebnou škálou. Miuccia Prada asi ovplyvní čipkový priemysel podobne ako Nicolas Ghesquiere ovplyvnil výrobcov látok s kvetinovou potlačou minulú sezónu. Nastanú zlaté časy. Prehliadku otvorila Natalia Chabanenko, nová tvár z dovozu z  Ukrajiny, v matných čiernych elegantných šatách, veľmi puritánsky pôsobiacich, s extra mini golierikom, akoby ustrihnutým z roláku. Nasledovalo zopár veľmi cudných lookov vyzdobených stojacím volánom, potom Prada vypustila na mólo svoju čipkovanú armádu. Mimochodom, s otváraním prehliadky je u

Miuccii vždy spojené malé „vzrušo”. Tvár, ktorá sa ako prvá objaví na móle, sa takmer s istotou stane tvárou značky, u Prady väčšinou na niekoľko sezón. Takto to bolo s Ruskou Sašou Pivovarovou, Kanaďankou Dariou Werbowy alebo u mužov Eddie Klint, všetci boli neskôr aj tvárou pre Prada parfum. A preto každú sezónu všetci očakávajú, kto bude tá nová it girl alebo it boy. Každopádne, väčšina outfitov bola transparentná, v hnedých, bronzovej, oranžovej, čiernej alebo bledo modrej čipke. Tá sa najprv objavila v podobe topu cez modrú košeľu a v tom istom looku ako sukňa samotná. Nasledovali rôzne variácie, dokonca nohavice (ktoré pôsobili viac ako dámske pančuchy) alebo celé šaty len čipkové, vrstvenie rôznych materiálov, čím Miuccia dodala trochu erotiky do celej prudérnosti. Modelky od hlavy po päty schované, ale vlastne v transparentných materiáloch. Objavil sa názor, že celá prehliadka vyzerala ako mafiánsky pohreb na Sicílii. Miuccia aj po 20 rokoch v móde stále vie, ako a čím provokovať. A robí to dosť dobre. text a ilustrácie miroslavusus www.prada.com

Inspire magazine

27

coquetterie

Dita von Teese a umenie burlesque

Chrám rozkoší Henry James koncom 19. storočia nazval Paríž masívnym výkvetom národnej dekadencie, najväčším vybudovaným chrámom materiálnych radostí a  žiadostivých očí. Bola to práve éra Moulin Rouge. Najlepšie tanečnice oblečené v drahých látkach a drahokamoch – milenky kráľov, umelcov a legendárnych spisovateľov. Američan Abe Minsky v  tomto období navštívil Paríž a  po návrate domov zmenil charakter nie veľmi prosperujúceho divadla, ktoré viedol spolu s ďalšími 3 bratmi. Ich National Winter Garden v New Yorku nešťastne umiestnené na 6. poschodí budovy na Houston Street potrebovalo prilákať obecenstvo, a tak zvolili práve štýl burlesque. Tento názov kedysi opisoval divadelné paródie, komédie, satiru, neskôr prešiel skôr do zábavy pre dospelých, zahŕňajúc tanec aj striptíz. V roku 1912 Billy Minsky zmenil tabuľu na vchode ich divadla na „Burlesque as You Like It – Not a Family show“ a ďalších 25 rokov boli na špici úspechu, zakladajúc ďalšie a ďalšie divadlá podobného charakteru po New Yorku. A taktiež vznikala bohatá konkurencia. Fakt , že divadiel bolo stále viac, iritoval mnohých konzervatívnych Američanov, ktorí sa snažili burlesque zakázať.

28

Inspire magazine

Dita von Teese

Vedeli ste, že božská Dita je originálne blondína? A jej naj­ obľúbenejší parfum sa volá Quelques Fleurs l’Original! Takže sa maximálne hodí do tohto čísla!

Gypsy Rose Lee

V  1937 jedna zo striptérok v  Minskyho divadle Harleme odohrala show bez nohavičiek a  to bolo spúšťačom na to, aby licencie pre burlesque neboli obnovené. Až v 50. rokoch sa dalo opäť vidieť. Nebolo to však zďaleka také veľkolepé ako predtým.

Tease by von Teese Práve zásluhou Dity von Teese sa art of burlesque o niekoľko desaťročí vrátilo do centra pozornosti. Začínala s ním v roku 1993 a podľa jej slov vrátila „tease back into striptease“. Jej najznámejšie show zahŕňali obrovskú pudrenku, kolotočového koňa, filigránske srdce či scénku vo vani s fungujúcou sprchovou hlavicou. Jej gigantické ružové vejáre z pierok sú vystavené v Múzeu sexu v Hollywoode a nezabudnuteľný je, samozrejme, pohár Martini, v ktorom ju vidno kúpať sa aj vo videoklipe „Mobscene“ Marilyna Mansona, od roku 2007 už exmanžela. Rodným menom Heather Renée Sweet oslávila 28. septembra 2008 svoje 36. narodeniny. Narodila sa ako prostredná dcéra do rodiny manikérky a strojníka v Michigane. Von Teese je známa svojou fascináciou klasickým retro štýlom a zlatou érou hollywoodskych filmov 40. rokov, najmä jej obľúbenou herečkou Betty Grable.

Inspire magazine

29

coquetterie

Od malička chodila na balet a  jeho prvky doteraz využíva vo svojich burlesque shows. V  18 rokoch navštívila s kamarátmi lokálny striptízový klub, kde sa znudené striptérky obtáčali bez štipky fantázie okolo tyče. Tam získala ponuku práce a svojim zvláštnym zjavom, vysokými rukavicami a originálnou show získala silných fanúšikov. V tomto období začala aj s glamour a fetish modelingom, vďaka ktorému sa preslávila tým, že za tie dlhé roky nosenia korzetu sa jej pôvodný pás zúžil na 56cm a vie sa zošnurovať na 42cm! Na začiatku kariéry vystupovala len pod umeleckým menom Dita, ale v r. 2002, keď mala byť na titulke časopisu Playboy, trvali na tom, aby mala aj priezvisko. Narýchlo si vybrala z telefónneho zoznamu meno „Von Treese“, ale omylom to napísali ako „Von Teese“, čo sa jej zapáčilo a  začala ho používať. Dita vraví, že rešpekt pre svoju prácu získala u  svojho otca až po objavení sa práve v Playboyi, hoci sa stala aj kostýmovou dizajnérkou a štylistkou.

y oth or

p

ap

Kn

Dita von Teese

D

Absinth, diamant a svadba

Marilyn Manson bol jej dlhoročným fanúšikom a  snažil sa k  nej dostať bližšie aj ponukou hrania v  jeho videoklipe. Vtedy to kvôli pracovnej zaneprázdnenosti odmietla. Na oslavu jeho 32. narodenín však prišla. S fľaškou absintu v ruke zazvonila pri dverách a  stal sa z  nich pár. O  3 mesiace ju požiadal o  ruku s retro diamantovým prstienkom a na titulke Vogue svietilo „Nevesta sa vydávala vo fialovom“. No Mansonov vzťah s inou herečkou a jeho nekonečné žúry manželstvu neprospeli. Dita sa kedysi objavila v soft-porne orientovanom na fetish, v posledných rokoch si zahrala aj v niekoľkých mainstreamových filmoch a  videoklipoch. Vidieť ju na módnych prehliadkach ( J.P.Gaultier, Dior, Vivienne Westwood…) a často býva na zozname najlepšie oblečených žien. Je tvárou kozmetiky M. A. C. a najnovšie aj značky Wonderbra. Celkom originálna umelkyňa, že? text Petra Dam / foto www.dita.net, archív P. D.

30

Inspire magazine

bijou

Hardvérová bižu alebo všetko tu už raz bolo Konzumná spoločnosť kladie na produkty a dizajnérov čoraz väčšie nároky, móda sa mení, tvary sa striedajú. V umení sa cení originalita a invenčnosť. Aj táto originalita však má svoje hranice pri dizajne predmetov so špecifickým cieľom – pokiaľ pri tom dielo stratí účel či zrozumiteľnosť, môže byť nebezpečná. Najzaujímavejšie a najoceňovanejšie často bývajú diela, ktoré sú len trochu iné ako nezaujímavá masa. A tak stále prichádzajú nové módne trendy, v oblasti technológií sú produkované stále rýchlejšie počítače, novšie prehrávače hudby a iné zaujímavé príslušenstvo. Čo však robiť so starými vecami? Na túto otázku existuje jasná odpoveď v podobe rozšírenia „recyklačnej módy“. Hardvérová bižutéria sa v súčasnosti objavuje na predajných pultoch v Berlíne, vo Viedni, Prahe či v Helsinkách. Neviem, či by sa všetci jej tvorcovia sami označili týmto termínom, ale zdal sa nám výstižný a jasný, keď sme prvýkrát zorganizovali workshop v Bratislave počas podujatia Letné dielne v produkcii združenia 13 kubikov. Človek dostane inšpiráciu, rozvíja myšlienku, a potom to už ide „samo“. Materiál, v  tomto prípade odpad, navádza svojimi pevne danými tvarmi k  ďalšiemu využitiu. Otázka inovatívnosti a originality nadobúda iný význam. Svojím spôsobom je každý z výtvorov, kde sa použije recyklovaná súčiastka, originál. Nápad takéto niečo použiť na tvorbu šperkov tu už však bol viackrát. Kto bol vlastne prvý? Vo Viedni funguje TrashDesignManufaktur-Wien, pobočka Centra pre demontáž a recykláciu, ktorá zamestnáva nezamestnaných, a je dotovaná z prostriedkov Európskeho sociálneho fondu a  viedenského úradu práce. http://www.trashdesign.at/ Umenie berú predovšetkým ako prostriedok reintegrácie a možného zviditeľnenia. Podobnú filozofiu má fínsky SECCO – Sustainable Economy Collection Company. Dizajnérska dielňa pozostáva zo skupinky nadšencov, ktorí vyznávajú hodnoty inovácie, kvality, spolupráce a udržateľnosti. Skupina predstavuje medzinárodnú sieť recyklátorov, ktorí premieňajú odpad na cool produkty. http://www. seccoshop.com/ Takisto v Bratislave funguje neformálna skupinka nadšencov pri centre súčasného umenia A4 – nultý priestor. Pravidelne raz za mesiac organizujeme tvorivé dielne pre verejnosť. Workshopy sú otvorené všetkým a všetkému, filozofiou je voľná recyklácia – dones si, čo chceš, použi, čo nájdeš. Mladý grafický dizajnér Alex Gutrai už vytvoril aj prvé návrhy na logo – bižuware. Obsahuje srdce a číslo – ako symbol sériovej výroby a láskyplného osobného dotyku :).

Voľná séria dielní je akousi alternatívou ku klasickým platených záujmovým krúžkom, prípadne odbornej výučbe poskytovanej ZUŠ. Chceme prepojiť remeselnú tvorivosť, ktorá sa vytráca z  našej spoločnosti s  najnovšími technológiami. Ne­ chceme byť len pasívnymi konzumentmi, ale ukázať, že každý dokáže niečo zaujímavé vyrobiť. Neláka nás produkovať výrobky vo veľkom množstve pre obchod, je to skôr spôsob, ako sa viac zviditeľniť. Zaujímavá je atmosféra kolektívnej tvorby a inšpirácie, „amatérska radosť“ z koníčka. Táto tvorba sa nachádza kdesi na pomedzí medzi vysokým a  nízkym, umením a remeslom. V rámci autorského umeleckého šperku však recyklácia hardvérových súčiastok tiež pomerne často rezonuje. Zo slovenských autorov môžeme spomenúť napríklad Bety K. Majerníkovú a jej Small Personal Gadgets (2004). Dizajn súčiastok spotrebnej elektroniky premieňa na jemné, čisté farebné plastové prívesky. Možností je veľa, zrealizovaných nápadov už tiež, keď však chcete byť originálni, odporúčame smelo nepoužívanú elektroniku rozoberať, recyklovať a  ozdobovať sa. Nebojím sa, že by toto perspektívne „odvetvie dizajnu“ niekedy zaniklo, trhy sú stále zahlcované novými a novými krásnymi súčiastkami... Každý šperk je originál. Ten svoj si môžete zakúpiť v Innocent shope na Michalskej 2 v Bratislave. text Zuzana Ducho / bižu Zuzana Ducho / foto Eva Sivá

Inspire magazine

31

fashion

nike

fall holiday 2008

32

Inspire magazine

ALL MOUNTAIN Línia All Mountain presne vystihuje jej názov. Jednotlivé produkty sú navrhnuté celkom nanovo bez ujmy na funkčnosti. Sústredenie na detail sa prejavuje na snehových chlopniach a na úplne novom nepremokavom riešení vreciek. Strihom a tvarom sú tieto produkty rovnaké doma v snowparku ako na zjazdovke.

Inspire magazine

33

fashion

BACKCOUNTRY Línia Backcountry je navrhnutá s ohľadom na potreby jazdcov, ktorí vyžadujú zvláštne funkčné prvky, aby sa pri freeride mohli na svoj výstroj stopercentne spoľahnúť. Voľný terén nikomu nič neodpustí, a tak je dokonalá funkčnosť vonkoncom nevyhnutná.

34

Inspire magazine

FOOTWEAR & TRAIL Rad 4 Trail vás bude sprevádzať z hôr až do metropoly. Pri navrhovaní sa dbalo na čo najväčšiu funkčnosť a čo najväčšiu odolnosť proti drsným vonkajším podmienkam. Kolekcia obuvi Nike ACG 2008/09 sa vyznačuje celkom novým prístupom rešpektujúcim ekologické zásady. Minimalizujeme množstvo odpadu, využívame rozpúšťadlá na vodnej báze a zvlášť dôkladne sme sa venovali tomu, ako obuv recyklovať s čo najmenšou spotrebou energie.

Inspire magazine

35

fashion

TRANSITION & ACCESSORIES Transition je rad, v ktorom mali jazdci Nike ACG zo snowparkov najrozsiahlejšiu možnosť uplatniť svoje vlastné nápady a inšpirácie. Počas rokov sa mnoho funkčných prvkov, ktoré sa prvý raz objavili na modeloch radu Transition, uplatnilo i v celej širšej kolekcii Nike ACG. Zistíte, že každý produkt je „nabitý“ super technickými prvkami. A štýl k tomu patrí ako prémia. Nájdete tu tiež doplnky.

36

Inspire magazine

4 LIFE Rad 4 Life preberá technicky outdoorové know-how radu Nike ACG a využíva ho v modeloch, ktoré sa dajú nosiť i mimo svahu. Vďaka dôrazu na detaily budete v mikinách, nohaviciach a ďalších modeloch vypadať fantasticky. A až sa budete predierať mestskou džungľou, nemusíte si vôbec robiť starosti, či to nite vydržia.

Inspire magazine

37

fashion

The Next

Generation Imagine the scene: it’s the year 2222, centuries into the future. Vogue doesn’t exist, neither does Armani, London is war-torn as an army of fashion creatives move forward to make a new mark on the world. “The Next Generation” if you will, the breed of unknown talent set for the future, the ones to watch for in years to come. Such was the concept behind London ’s Calling, a project set up by professional networking site Nineteen74.com’s founder Raoul Keil in collaboration with creative agency Factory 311’s Nicholas Hardy. Designed to bring together some of the hottest young talent around, the result was a team made up of Nineteen74.com ever-growing membership base not only from London, but across the globe; among them a French photographer, a German model, an Israeli designer, and of course a South African-based magazine. Evidence, if ever it was needed, of the internet’s reach. In total some 40 people were involved one way or another in the making of this single dynamic image. “The aim was to have an all-encompassing troop, we considered everybody necessary to make this work, from the hairstylist through to the journalist,” says Keil. The shoot itself took place at Spring Studios in London, with photographer Fabrice Lachant, stylist Semra Haksever and make-up artist Steven Canavan at the creative helm. From models poised to look as if they were moving, to the masterpiece sketches inspired by old war images and “a kind of fantasy land”, it was the innovative genius of 311’s creative director Pierre Doucin and the beauty of computer generation that brought the whole thing together. Say hello to Nineteen74.com’s fashion soldiers of the future; it’s a revolution in the making. text Rachel Arthur / foto factory311 and Nineteen 74 WWW.NINETEEN74.COM WWW.FACTORY311.COM Full credits and backstage video at www.factory311.com/74

38

Inspire magazine

Inspire magazine

39

fashion

40

Inspire magazine

Inspire magazine

41

fashion

adidas Sviatok je odteraz každý deň!

Originálne darčeky (si) môžete kúpiť v novootvorenom Adidas Originals Store v Bratislave na Hurbanovom námestí.

42

Inspire magazine

Inspire magazine

43

fashion

44

Inspire magazine

Inspire magazine

45

fashion

46

Inspire magazine

Inspire magazine

47

Kvetiny boli vždy základnou témou štýlu Miss Sixty. So svojou kolekciou udáva nový smer vo veľkom štýle: Miss by MISS SIXTY. Nádherná vôňa stelesňuje čaro predchnuté príťažlivosťou a hravosťou. Miss by MISS SIXTY vyjadruje všetku podmanivosť a zmyselnosť, ktorá sa skrýva v  každej žene. Dievča Miss Sixty sa zmenilo na žiarivú ženu, ktorá vie, ako dať vyniknúť všetkým svojim prednostiam. Je zábavná a hravá, ale vždy si zachováva kúzlo a príťažlivosť v tej najrafinovanejšej podobe. Miss by MISS SIXTY oslavuje kvetinového ducha v  kultivovanej ovocno-kvetinovej vôni, ktorá sa otvára s iskrivými a sviežimi akordmi mrazenej hrušky a melónu, pozdvihnutých delikátnou intenzitou bergamotu. Rozrastá sa v opojnom kvetinovom bukete z magnólie a fialky, ktorá je ešte zdôraznená prepychovým sladkým dychom pivonky. Bohatosť bázy je postavená na karameli, jemnom pižme a neodolateľnej nektárinke, ktorá vytvára trvalú nezabudnuteľnú auru. Balenie Miss by MISS SIXTY udáva super štýlový trend podľa svojich vlastných pravidiel. Flakón sám osebe je klasicky ženský s  elegantným okúzľujúcim nádychom. Štýlový priehľadný sklenený flakón je celý oblečený v odpojiteľnej kvetinovej brošni trblietavej striebornej farby. Etiketa s logom Miss by MISS SIXTY je naprieč cez celú prednú stenu flakónu, evokuje logo vyšité na zadnej strane jeansov. Škatuľka odráža dizajn flakónu rovnakou etiketou. Do popredia sa dostáva jeansová tematika. Je na nej vyrazená lesklá ružová kvetina, ktorá zdôrazňuje textúru látky. Kolekcia Miss Sixty vyráža s novou vôňou Miss by MISS SIXTY s dospievajúcim, ženským, sexy a  hravým začiatkom, v ktorom kvetina žiari ako hviezda.

miss by MISS SIXTY

Móda, vône a kvetiny – neexistuje na svete snáď prirodzenejšia kombinácia. A čo by mohlo byť viac vzrušujúce ako kvetinová vôňa, ktorá vyjadruje cit pre módu Miss Sixty?

48

Inspire magazine

beauty

Midnight Butterfly

vianočná kolekcia od Guerlain

Predstavte si motýľa so striebornými krídlami, letiaceho tmou a hlbokou nocou... Rozjasnite v noci svoju krásu a staňte sa „motýľou“ ženou polnoci! Vianočné farby: svetlá, teplá a strieborná Midnight butterfly sypký trblietavý púder Perly meteorites butterfly Harmónia žiarivých perál, ktoré rozjasnia pleť tváre a tela Meteorites Voyage Collector Kompaktný púder s farebnými motýlikmi na povrchu Kissskiss lipsticks 2 krásne odtiene: trblietavá biela a trblietavá jahodovo-červená Kisskiss lesk Menivý trblietavý efekt Mysterious butterfly 4 perleťové odtiene v ružovej fialovej harmónii Riasenka le 2 – Butterfly sparkle intenzívna čierna, mini kefôčka a priesvitný gél s fialovými trblietkami www.guerlain.com

Inspire magazine

49

fashion

Súťaž Got2b o originálne návrhy dizajnov pánskeho a dámskeho trička, v štýle styling. fashion.fun, má 2 víťazov: Michala holeca a katarínu Svrčovú

Tí získali okrem odmeny 10 000 Sk aj večnú slávu – budú pod svojím dizajnom podpísaní a na etikete každého trička aj predstavení. Ak máte pocit, že váš život musí byť štýlový, módny a zábavný, tak to vyriešite veľmi jednoducho originálnym tričkom got2b! Ako sa k nemu dostanete? Jednoducho: Kúpte si od 17. 12. v sieti 101 Drogerie 2 x ľubovoľný got2b výrobok a pri pokladni si vyberte ZDARMA svoje tričko alebo si ho zakúpte na www.got2b-shop.sk. A užívajte si jeho jedinečný dizajn! www.got2b.sk

50

Inspire magazine

Zhora dole: víťazné návrhy Evolúcia a Pinks not dead

got2b a 2 víťazi

Súťaž s got2b

o najlepší dizajn trička má svojich víťazov!

Kreativita potrebuje divákov! Chce energiu, odozvu, trocha exhibicionizmu. Pridajme myšlienku, ideu s pekným obalom, sofistikované odkazy, bavlnu, farby a minimalizmus. Objavíme humor a skrytú pointu, hru s gýčom, detailom a tradíciou. V hre bol vkus, prvý dojem a originálnosť námetu. Vďaka portálom azet.sk a freshstyle.sk, reklamným partnerom got2b a 101 Drogerie – najväčšej siete drogérií na slovenskom trhu, sa súťaž o najlepšiu potlač trička stala reálne viditeľnou. Súťažiaci mali premeniť dynamiku spojenia got2b na obraz, na potlač, na motív na tričku. Porotou boli okrem špecialistov z got2b najmä návštevníci spomínaných portálov. Hodnotili niekoľko desiatok návrhov. Víťazné návrhy boli odmenené finančnou čiastkou 10 000 Sk/332 € vrátane výhradnej licencie pre vyhlasovateľa súťaže. Tričká sa vyrobia a dostanú do predaja na e-shope www.got2b-shop.sk alebo ako darček pri kúpe got2b v sieti 101 Drogerie. A kto sa stal teda víťazom? Michal Holec a Katarína Svrčková!

Michal Holec

23 rokov, Banská Bystrica ...študuje momentálne výtvarnú edukáciu na UMB v Banskej Bystrici, profesionálne blízko má aj k interiérovému a grafickému dizajnu a cestovnému ruchu. Voľný čas venuje hre na bicích v jeho vlastnej rockovej skupine „seXy papučky“, tréningom karate a, samozrejme, výtvarnému umeniu (odporúčame navštíviť webovú stránku www.sexypapucky.sk). Súťaž s got2b objavil náhodne pri surfovaní po webe a zaujala ho. Zá­ujem strieda krátke váhanie zmiešané s  uvedomením si možnosti naplniť svoje dávne túžby venovať sa grafike a tvoriť námety na tričká pod vlastnou značkou. A tak posiela dva návrhy... Aké sú pocity víťaza a aký dojem si mal celkovo zo súťaže s got2be? „Do súťaže som sa zapojil preto, lebo som veril, že bude regulárna. Pocit víťazstva je krásny a nezažívam ho často. To, že som víťazom ja, ma prekvapilo a zároveň aj potešilo. Ďakujem všetkým, čo mi poslali čo i len jediný hlas. Ďakujem organizátorom za možnosť zúčastniť sa súťaže. Škoda, že sa takýchto súťaži nekoná viac.“ Máš nejaký vzor? Kde hľadáš inšpiráciu? „Nemám žiadny konkrétny vzor, pre mňa sú vzorom všetci, čo niečo dosiahli alebo vytvorili niečo, čo ma nejakým spôsobom zaujalo. Som obklopený ľuďmi, ktorých mám rád – rodina, spolužiaci, priatelia. V nich tiež nachádzam „vzor“, oporu a inšpiráciu.“ Tvoj víťazný námet zaujal sofistikovanou a vtipnou pointou. Je to náhoda alebo je toto tvoj štýl? „Bol to jednoznačne zámer a zároveň môj štýl. Rád zabávam ľudí, a preto som sa snažil o vtipný obraz s pointou.“ Prichádzajú tvoje nápady spontánne alebo nad nimi premýšľaš? Ako vznikol tento konkrétny návrh? „Moje nápady vznikajú väčšinou spontánne. Tento konkrétny vznikol cestou zo školy. Spojil som evolučnú teóriu, ktorej v podstate neverím, s účinkom prípravkov got2b, ktorým naopak verím. Hral som sa s myšlienkou, čo sa stane, keď si človek aplikuje na svoje vlasy prípravok got2b, no a spojil som to s mojou vlastnou „evolučnou teóriou“ vývoja účesu. Nosíš už na tričku nejaký vlastný nápad? „Zatiaľ nie, ale vytvoril som tričko s logom našej skupiny „seXy papučky“ pre moju dobrú kamarátku, ktorej som ho venoval na narodeniny.“ Páči sa ti samotný slogan got2b? „Nemám výhrady k tomuto sloganu, ale viac sa mi páči slogan PINKS NOT DEAD, aj keď osobne preferujem slovenské názvy.“

Katarína Svrčková

23 rokov, Senica ...vyštudovala informatiku, vyskúšala viacero profesií, v súčasnosti je na materskej dovolenke s jej 6 mesačným synom Jakubkom. Záujem o  grafiku, tradičné umenie, módne návrhárstvo spája napríklad s  adrenalínovým lezením na umelej stene... Určite by ju potešilo, keby jej návrhárska budúcnosť bola podobne ako jej návrh ružová. Nápad zapojiť sa do súťaže prišiel spontánne, „naraz“ spolu s parafrázovaným heslom „pinks not dead“. Aké sú pocity víťaza a aký dojem si mala celkovo zo súťaže s got2be? „To sa asi nedá opísať, treba to zažiť! Každopádne som veľmi vďačná. Ďakujem.“ Máš nejaký vzor? Kde hľadáš inšpiráciu? „Prvé meno, ktoré mi napadlo, bol Andy Warhol. Môže byť?“:) Tvoj víťazný námet je postavený na slovnej hre, resp. vtipnej pointe. Je to náhoda alebo je toto tvoj štýl? „Podobné veci mi veľmi imponujú a vždy obdivne pozerám na podobné „slovné hračky“ s pointou. Klobúk dole, ak sa niekomu podarí, recesia a satira musia žiť i naďalej.“ Prichádzajú tvoje nápady spontánne alebo nad nimi premýšľaš? Ako vznikol tento konkrétny návrh? „Ako kedy, keď sa darí, tak sa darí, ak sa teda vôbec darí. Toto bol môj momentálny „popud“, našťastie.“ Nosíš už na tričku nejaký vlastný nápad? „Rada by som povedala, že áno, ale v skutočnosti som ešte nemala možnosť niečo podobné zrealizovať. Snáď teraz...“ :-D Páči sa ti samotný slogan got2b? „Priznám sa, že som sa nad ním zamyslela. A áno – je naozaj podarený.”

Inspire magazine

51

accessories

Vymódená kolekcia

Svieža a štýlová, taká je nová kolekcia SVATCH na jeseň/zimu 2008. Originálne nové materiály, tvary, farby aj štýly odkazujú na najvzrušujúcejšie trendy ulice aj prehliadkových mól. „Joie de vivre” reprezentujú sofistikovaná lady A Modern Muse, nevinné dieťa a zvodný vamp Pretty Please, odvážne vyfarbená Face the Magic, mladá rebelka Street Shots, klasicky mužná Classichic a súťaživáVolcanic Sports. Najnovšie trendy aj klasická elegancia v jedinečnom podaní – swatchky, ako ich zbožňujeme…

52

Inspire magazine

rock´n tartan 4 550 Sk

3 290 Sk mr punk

punked´up, 1 850 Sk

swatch

style minutes 3 290 Sk

4 550 Sk grape red

evening black 6 550 Sk

gently glove, 6 550 Sk

swatch pre mu탑ov

4 990 Sk redtangle

surrounding 6 550 Sk

Inspire magazine

53

forever simple 1 990 Sk

54

Inspire magazine

me and my shoes, 1 990 Sk

accessories

4 550 Sk poesie aussi

going out 2 290 Sk

1 590 Sk pink corset

mold light 3 290 Sk

1 850 Sk get color style

star feelings 1 590 Sk

own way, 1 850 Sk

boliblu, 2 990 Sk

swatch pre 탑eny

1 990 Sk trickle light

s-punked 1 850 Sk

Inspire magazine

55

designsoda Häberli v Bratislave

Deurloo

Od 20. novembra v Bratislave predstaví svoju novú kolekciu pre Alias a Kvadrat svetoznámy švajčiarsky, nie kúzelník, ale dizajnér Alfredo Häberli. Häberli je mimoriadny produktový dizajnér, ktorý nejde po prvoplánovom efekte, nechce byť ani príliš vtipný, ani snobský, ani výstredný. Napriek tomu ho oslovujú tie najprestížnejšie značky. Má totiž dar dávať veciam krásne a  pritom jednoducho definované formy, ktoré majú logiku a  zároveň výtvarnú delikátnosť. Vie pracovať s farbami aj materiálmi a výsledok je vždy vytvorený s  ohľadom na užívateľa. Pre Alias aktuálne „vykúzlil“ dve kolekcie stoličiek Plan Air, Segesta a  Salinute, stôl Minerva a  skrinku. Häberliho čary nájdete v showroome Konsepti v Bratislave. www.konsepti.sk

Dom v balíku

System 3

Micro Compact House

Myšlienka prefabrikovaného domu nie je žiadna novinka. Prvé sa objavili hneď po nástupe priemyselnej revolúcie v  19. storočí. V  tejto súvislosti sa spomína rok 1833. V architektúre je táto téma výzvou. Prefab dom bol snom architektov už v úsvite moderny na začiatku 20. storočia. V tomto sne ide o  hľadanie ideálne redukovaných a  ľahko montovateľných foriem spĺňajúcich nároky na kvalitné bývanie. Zároveň je v  ňom ekologický aj sociálny rozmer. Prefabrikovaný dom nezaťažuje prostredie tak ako klasicky murovaný, je ľahko rozobrateľný. Navyše pri jeho vývoji je zjavná snaha o vytvorenie lacnej a rýchlej alternatívy obytného domu. V NYC MoMA bola počas leta tejto téme venovaná veľká reprezentatívna výstava Home delivery: Fabricating the Modern Dwelling, ktorá mapovala históriu prostredníctvom dokumentácie asi 60 projektov. Zároveň priniesla päť realizácií 1:1 v  blízkosti múzea. Tie samozrejme zatraktívnili celú výstavu a  pritiahli širokú verejnosť. Kurátori výstavy Barry Bergdoll a Peter Christensen vybrali veľmi rôznorodé domy od Kieran Timberlake Architects (Filadelfia), Lawrenca Sassa (Cambridge, Massachusetts); Jeremyho Edmistona a Douglasa Gauthiera (New York, New York); Oskar Leo Kaufmann Architects (Dornbirn, Rakúsko) a Richarda Hordena (Londýn) spolu s  architektmi Lydiou Haack + Johnom Höpfnerom (Mníchov). www.moma.org

56

Inspire magazine

design

Jaime Hayon pre Lladró Počas jesenného festivalu 100% Design London prebiehalo v  Londýne veľa paralelných podujatí. Jedným z  nich bola aj výstava Jaime Hayon pre Lladró v  prestížnej Vessel Gallery. Excentrického španielskeho dizajnéra Hayona sme vám už v minulých číslach predstavili. Jeho stredomorský digitálny barok, ako sám označuje svoj štýl, prináša ďalšie nové konkrétne výstupy. Napríklad aj tohto fešáka pripomínajúceho „kozmických“ princov z českej filmovej rozprávky Princ a večernica. Odkazy pre ľudstvo sú jasne čitateľné – láska (srdce) a mier (holubica). Porcelánový mierozvestca plný lásky prichádza, aby vám z police ukázal správnu cestu. Pripravte domácich porcelánových miláčikov na príchod nového priateľa.

Iná kachlička Keramické obklady či dlaždice si môžete kúpiť v obchode. No dá sa na to ísť aj inak. Ak chcete mať doma originál, možno by ste sa mali rozhodnúť pre hand made robenú obkladovú keramiku. Z  nej si môžete poskladať pozoruhodné farebné mozaiky,

s ktorými budete prežívať iba radosť. Našli sme malého slovenského výrobcu, ktorý dokáže vytvárať originálne pálené kusy aj kolekcie so zaujímavými tvarovými variáciami a navyše s  krásnymi farbami a žiarivými a kvalitnými glazúrami. Ak teda chcete byť iný… www.sometile.com

Wake-up Rána sú ťažké. Hlavne tie zimné, keď je slnko ešte niekde pod obzorom a vy ste prinútený budiť sa do tmy. Je v tom schovaná úzkosť. Philips prišiel s celkom pekným riešením tohto problému. Vytvoril umelé brieždenie, ktoré má vytvoriť prirodzenejšiu rannú atmosféru. Finta je schovaná v  svetelnom objekte, v ktorom je zabudovaný digitálny budík a kde svietidlo umelo simuluje postupné rozvidnievanie – zároveň sa koordinuje s budíkom, ktorý je nastavený ambientne, aby príliš nestresoval a aby sledoval prirodzený rytmus budiaceho sa človeka. Svetelný objekt okrem brieždenia môže po večeroch slúžiť aj ako lampa na nočnom stolíku. Pripravila Ľubica Hustá

Inspire magazine

57

design

1

Design extract Pripravila Ľubica Hustá

2

Tak kopni do tej lopty

1

Milovníkov stolového „futbálku“ alebo, ako sa mu hovorí, kickera, možno osloví jeho dynamicky redizajnovaná silueta od združenia Gro design. Výsledok je príťažlivý. Formy sa menia, pravidlá ostávajú. www.grodesign.com

58

Inspire magazine

Tropicalia

2

Výplety sú dobré aj z plastových vlákien. Mne hneď asociujú bufet na kúpalisku kedysi. Je v tom leto. Aj Patricia Urquiola myslela na leto, a to na poriadne horúce leto v trópoch, keď navrhovala kolekciu sedacieho nábytku Tropicalia. Výsledok zodpovedá jej talentu. A ten je nepopierateľný. www.moroso.com www.konsepti.com

Sen

3

Sofa Bohemien patrí medzi tie, na ktorých sa veľmi, ale veľmi rýchlo udomácnite. Ultra pohodlná pripomína páperovú vetrovku, do ktorej sa zabalíte po dlhom dni. Len na rozdiel od páperovej vetrovky sa neza­ zipsujete, len mäkko a štýlovo sedíte, ležíte, spíte, snívate o  bohémskom živote. www.moroso.com www.konsepti.sk

Drevená pružina

4

Nepoznané možnosti ohýbaného dreva predviedol v  konštrukcii tejto stoličky/taburetky dizajnér Chris Ruhe. Na prvý pohľad pripomína tvarom kovovú pružinu a  má trochu aj jej vlastnosti. Jemne „pruží“. www.chrisruhe.nl

4

6

Záhrada pri vašich nohách

5

Aj  pre milovníkov bielej v  bielom priestore (pozdravujeme Stana Filka) je určený tento stolík s pridanou hodnotou záhradky pri nohách od Tokujina Yoshioku. Aj keď ktovie, ako je to s nohami pod stolom a ich prístupom ku krehkým rastlinám. Dúfajme, že sú milosrdné. www.moroso.com www.konsepti.sk

Pozoruhodný precedens

6

Proletársky minimalizmus. Aj tak by sa dal označiť štýl, v  ktorom je vytvorený tento vešiačik do predsiene. Určite si myslíte, že ho narýchlo zbúchal amatérsky kutil, keď potreboval niekde v  dielni zavesiť plášte. Nie. Jeho autorom je japonská dizajnérska špička Naoto Fukosawa a  vešiačik vystavila najprestížnejšia parížska galéria dizajnu Kreo. Žeby finančná kríza naberala zaujímavé mutácie aj vo svete elitných vecí?

Thalya

3

5

7

8

7

Ďalšia veľmi šik kolekcia plastových stoličiek od Patrica Jouina. Sú krásne hladké,  transparentné s  jemnou štruktúrou vnútri, ľahké.  Namiešané odtiene vyžarujú do priestoru podmanivú príťažlivosť. Volajú sa Thalya, žeby nenápadný odkaz na ich herecké schopnosti? www.kartell.it www.konsepti.com

Vo farebnej hmle

8

Hella Jongerius vytvorila tento stôl ako priestor pre rozohranie viacerých rovín. Dominujú farby, ktoré sa navzájom prelínajú. Žiadna nie je tým, na čo vyzerá. V červenej nájdete oranžovú, v  bielej sivú aj odlesky modrej atď. Farebný polyuretán, ktorý použila, má schopnosť vyžarovať do priestoru akoby farebnú hmlu. Ide jej o povrch a o to, čo sa skrýva pod povrchom. Telo stola z  hladko opracovaného orechového dreva vytvára delikátny materiálový aj farebný kontrast. www.jongeriuslab.com

Inspire magazine

59

HotStuff

Inovovaná sušička bielizne s tepelným čerpadlom Siemens WT 46W560BY patrí k spotrebičom triedy energetickej účinnosti A. Vo svojej triede je absolútne áčko! Najlepšia v úspornosti vo svojej triede na svete Sušičku bielizne Siemens WT 46W560BY možno ako jedinú sušičku označiť za majstra sveta v energetickej úspornosti v svojom odbore. Pretože v medzinárodnom porovnaní zostává vo svojej spotrebe energie ďaleko pod medznou hodnotou triedy A. Je dokonca až o 20 % úspornejšia než iné sušičky s tepelným čerpadlom. A to je skutočne svetový rekord. Jedinečná vlastnosť: až o 50 % úspornejšia Svojou nízkou spotrebou energie sa sušička Siemens WT 46W560BY stáva vzorom energetickej účinnosti. Svojím maximálne účinným využitím energie ušetrí v porovnaní v porovnaní s bežnými kondenzačnými sušičkami bez tepelného čerpadla až o 50% spotreby energie. Z toho bude mať úžitok nielen naše životné prostredie, ale aj jej nový majiteľ. Energeticky úsporná je nielen, keď je nová, ale stále Nová sušička Siemens WT 46W560BY si totiž udrží nízke hodnoty spotreby natrvalo, po celú dobu svojej životnosti! Jediná sušička bielizne, ktorá sa dokáže sama umyť Všetky kondenzačné sušičky bielizne sú vybavené kondenzátorom, ale iba sušička Siemens WT 46W560BY ho dokáže tiež sama čistiť – automaticky a intenzívne pri každom sušení. Dokonalá starostlivosť o vaše oblečenie na šport a turistiku Moderné mikrovlákna, priedušné, ale vode odolné membránové textílie a chúlostivé švy vyžadujú špeciálnu starostlivosť. Pre program Outdoor to nie je žiadny problém: jachtárska vetrovka, tričko na behanie alebo nohavice na snowboard sa týmto programom usušia mimoriadne šetrne a zachovajú si svoje špeciálne vlastnosti. Superrýchle a superšetrné sušenie bielizne Bielizeň je pri programe super 40 dokonale usušená za necelých 40 minút!

Sušička Siemens je svetová láme svetové rekordy v energetickej úspornosti! 60

Inspire magazine

Maximálna šetrnosť a rovnomernosť sušenia Sušička Siemens WT 46W560BY suší bielizeň pri konštantne nízkych teplotách úplne automaticky tým najšetrnejším spôsobom. Svetovo jedinečný systém sušiaceho bubna softDry vysuší i veľké kusy bielizne rovnomerne a veľký objem sušiaceho bubna navyše zaistí, že sa bielizeň pokrčí čo najmenej. Ochrana proti pokrčeniu Tlačidlo ochrany pred pokrčením predĺži priebeh tejto funkcie na konci programu až na 120 minút. Jemné pohyby bubna zaistia menej záhybov na bielizni a menej žehlenia. Viac informácií o domácich spotrebičoch Siemens na www.siemens-spotrebice.sk

Poháňame vaše sny ďalej. Tam vonku aj u vás doma.

Siemens sa stará o to, aby vaše sny nevyšli naprázdno. Či už chcete skrotiť vietor, alebo pripraviť najlepšiu večeru pod slnkom, Siemens má pre vás vždy riešenie, ktoré vám uľahčí cestu k úspechu. Tam vonku aj u vás doma v kuchyni vám prinášame najpokrokovejšie technológie, najprepracovanejšie systémy a najnovšie nápady, vďaka ktorým sa nemusíte báť snívať. Nikdy totiž nezabúdame na jedno: najdôležitejšia nie je technika, ale človek, ktorému slúži. Čo si budete želať zajtra? Viac informácií u vášho predajcu alebo na www.siemens-spotrebice.sk

Zoznámte sa s budúcnosťou. Inspire magazine

61

© Thomas Dix

design

1

2

Good life

Charles + Ray Eames

slávna Chaise Longue, 1956

Bolo to asi blízke stretnutie tretieho druhu, ktoré dalo dokopy americký manželský pár CHARLESA EAMESA (1907 – 1978) a jeho ženu RAY (1912 – 1988). Jedno je jasné. Toto stretnutie malo fatálny vplyv na dejiny dizajnu 20. storočia.

62

Inspire magazine

Deti spolu nemali, no namiesto nich stvorili niekoľko zásadných dizajnérskych ikon, ktoré sú dodnes životaschopné a obdivované. Medzi také určite patrí aj Aluminium chair, ktorá v tomto roku oslávila 50 rokov od svojho vzniku. Ako to, že jedna dvojica dokázala toho toľko? Väčšinou sa to vysvetľuje skvelou intuíciou, vizionárskym pohľadom na veci okolo seba, znalosťou nových technológii, citom pre materiály, cestovaním, ale hlavne talentom a pracovitosťou (vraj pracovali každý deň od 9. ráno do 22. hodiny večer). Obidvaja pochádzali zo strednej spoločenskej vrstvy a obidvaja študovali umenie. Ich príbehy, kým sa stretli v roku 1940 a o rok neskôr sa zobrali, sú rozdielne. Charles Ormand Eames bol napríklad pred Ray už raz ženatý. Jeho otec pracoval pre železnice a veľmi rád fotografoval. Zomrel, keď mal Charles 8 rokov, a to vďaka úrazom, ktoré utrpel počas násilného prepadnutia. Charles preto musel odmala podporovať svoju rodinu. Napriek tomu sa rozhodol popri zamestnaní študovať architektúru a cieľavedome išiel za svojím snom. S Catherine Woermann sa oženil v  roku 1927. Mali spolu dcéru Luciu. V roku 1935 sa zoznámil s Elielom Saarinenom a jeho synom Eerom, v roku 1940 spolu vyhrali súťaž na organický nábytok pre Múzeum moderného umenia. Kariéra sa mohla začať. Vtedy našiel aj ďalších zásadných spolupracovníkov – Harryho Bertoiu a hlavne svoju budúcu ženu Ray. Tá sa pôvodne volala Bernice Alexandra Kaiser a pochádzala zo Sacramenta. Študovala maľbu. Po rozvode a rýchlej svadbe sa odsťahovali do L. A. Prenajali si dom a v ňom si namiesto spálne vytvorili ateliér, v ktorom po nociach experimentovali najmä s ohýbanou preglejkou. Prvým výsledkom experimentov boli ortopedické dlahy a protézy z  ohýbanej preglejky, ktoré začal Charles vyrábať a  v  čase vojnového dopytu aj pomerne úspešne predávať. Z ohýbanej preglejky vytvárali aj stoličky, hračky, stoly, sochy – medzi nimi aj známu Plywood chair 1945 – 46. Zásadné bolo aj stretnutie s Hermanom Millerom, vplyvným výrobcom nábytku, u ktorého pracoval ako hlavný dizajnér aj George Nelson, ktorého Eamesov organický dizajn veľmi zaujal. Vďaka Millerovi sa dostal aj k architektúre, keď sa zúčastnil experimentálnej výstavby lacných obytných domov Case Study House. Jeho jednoduchý presvetlený farebný dom z kovovej konštrukcie Eames House je dnes už pre architektov povinnou literatúrou. Cieľ a motto boli jednoduché – „good life“. Po ohýbanej preglejke podľahli počas vývoja nábytku aj ďalším materiálom – sklolaminátu, plastu, hliníku, a pre ich slávny VIP kus Lounge Chair (1956, ktorá je dnes azda v každom sofistikovanom filmovom interiéri) aj koži a opulentnej dyhe. Lounge sa stala ikonou takmer vzápätí. Charles mal vraj bližší vzťah ku svojim menej exkluzívnym kusom. Manželia sa vzájomne podporovali až do smrti Charlesa. Ray ho prežila presne o  desať rokov. Počas nich usilovne dokumentovala, filmovala a  vysvetľovala výsledky a princípy ich práce.

5

© Eduardo Perez

4

© Isabel Truniger

© Isabel Truniger

© Jan Bitter

3

7 6

1 Charles & Ray Eames 2 Aluminium group, 1958, vyrába VITRA 3 stolička LCW, 1945, vyrába VITRA 4 vešiak Hang it all, 1953, vyrába VITRA 5 Aluminium chair, 1958, vyrába VITRA 6 sklolaminátové hojdacie kreslo RAR a PAC, 1950, vyrába VITRA 7 poštové známky s produktmi Eamesovcov

Inspire magazine

63

design

1

2

3

Aluminium chair

Spolupráca s Hermanom Millerom priniesla aj ďalší zásadný výstup ich spoločnej tvorby – Aluminium chair. V  roku 1958 vytvorili mimoriadne elegantný a nadčasový kus kancelárskeho nábytku, teda v skutočnosti to bola celá kolekcia Aluminium group. Pôvodne vznikla pre súkromný apartmán v meste Columbus v americkom štáte Indiana. Stolička mala dynamickú siluetu a stala sa symbolom amerického ekonomického povojnového boomu. Jej progresívne „profesionálne“ materiály hliník a  koža zodpovedali potrebám novo sa rodiaceho biznis štýlu a  potvrdzovali silu aj eleganciu obchodných riešení ich užívateľov. Zásadným konštrukčným prínosom bol úplne nový spôsob vytvorenia sedadla. Namiesto vloženia napli kožu alebo sieťovinu elasticky medzi bočnú konštrukciu. Elasticita následne výrazne zlepšila komfort sedenia. V období jej vzniku nadviazal Miller aj Eames spoluprácu s novým európskym partnerom, so spoločnosťou Vitra. Aj ona pomohla, aby sa dizajn Eamsovcov presadil tiež na starom kontinente. Aluminium chair začali okamžite vyrábať. To, že bola navrhnutá z hľadiska technickej stránky vynikajúco, potvrdzuje skutočnosť, že ju dodnes vyrába Vitra rovnako. A navyše o jej rešpekte svedčí aj fakt, že bola často kopírovaná. Jej epigóni však nikdy nedosiahli výnimočnosť originálu. text ľubica hustá / foto www.konsepti.sk, www.vitra.sk

64

Inspire magazine

4

1/2 Eames house 3 Chaise Longue, 1945 4 Slon, 1945, vyrába VITRA 5 Aluminium group EA 121, vyrába VITRA

5

,OUNGE#HAIR/TTOMAN $IZAJN#HARLES2AY%AMES %AMES,OUNGE#HAIR KLASICK¸IKONAsTÔLU AKOMFORTU TERAZDOSTUPN¸VNOVOM PREVEDENÄSOSVETLÔMDREVOM LEsTENÔMHLINÄKOM ABIELOUKOwOU

)BAUAUTORIZOVANÔCHPREDAJCOVZNA¿KY6ITRA+/.3%04) 4OV¸RENSK¸ "RATISLAVA TEL KONSEPTI KONSEPTISK WWWKONSEPTISK WWWVITRACOM6ITRAJEJEDINÔMAUTORIZOVANÔMVÔROBCOMVsETKÔCHN¸BYTKOVÔCHDIZAJNOV#H2%AMESOVÔCHPRE%URÊPUA"LÄZKY6ÔCHOD,OUNGE#HAIR/TTOMAN6ITRA

œ

Môj deň

s iPhone 3G Je to môj bežný deň. Prvá vec, ktorú zrána počujem, je zvuk známej melódie. Hrá ju môj budík na iPhone 3G a snaží sa ma dostať na nohy. Konečne vstávam. Ako prvú veci si skontrolujem funkciu Počasie, aby som zistil, čo si mám dnes obliecť. Čaká ma krásny slnečný deň. Mením hudbu na album s raňajšími melódiami – iPhone 3G mi ich postupne začína hrať. Počas raňajok si prečítam tri najdôležitejšie denníky v internetovej verzii na veľkom displeji. Je to skvelá funkcia vedieť o tom, čo sa deje vo svete hneď zrána. Rovnako ako aj intuitívne dotykové ovládanie pre posúvanie či približovanie (zoom) všetkých stránok elektronických novín.

O deviatej večer sa vrátim do izby. Pozerám si ešte fotografie z poobedňajšej oslavy na veľkom displeji. Skúšam zapnúť hotelovú TV, no nič zaujímavé nevysiela. A tak sa opäť vrátim k iPhone 3G a pozriem si jednú časť obľúbeného seriálu, ktorú mam v telefóne uloženú.

O polhodinu odchádzam zo svojho bytu. Ale nestihol som si vypočuť celý album! Nevadí, keď sadám do auta, zapájam iPhone 3G na handsfree a počúvam ďalej.

iPhone 3G. Už v predaji v T-Mobile.

Na nekonečnej ceste z podzemnej garáže do mojej kancelárie si kontrolujem kalendár. Čaká ma pár mítingov. Vo výťahu si stíham pozrieť i ranné maily. Počas prvej porady mi asistentka posiela kontakty zúčastnených do mailu a automaticky sa mi synchronizujú. Po jej skončení tak odchádzam so všetkými menami a telefónnymi číslami v iPhone 3G a neskôr ich môžem kontaktovať. O jedenástej sa zrazu objavuje poznámka na displeji iPhone 3G. Môj kolega má narodeniny! Zisťujem, že som mu zabudol niečo kúpiť. Na iPhone 3G sa vzápätí objavuje ďalší oznam – napoludnie robí maĺú oslavu. To aby som sa poponáhľal po darček! Neviem, čo by to malo byť, preto zadávam príkaz „darček“ na iPhone 3G, aby som našiel pár výsledkov. Výborne, neďaleko je darčekový obchod. Nepoznám ho, preto radšej zapínam navigačnú aplikáciu GPS, aby mi pomohla vyznať sa v spleti okolitých uličiek. Nájsť obchod mi trvá asi 10 minút. Počas cesty si opäť kontrolujem aj e-maily, pretože o pol dvanástej očakávam dôležitý mail a nie som v kancelárii. Poludňajšia oslava je príjemná. Nacvakám pár fotografií, aby sme mohli spomínať na deň kolegovej tridsiatky vrátane záberu v potápačskom výstroji, ktorý som mu pred chvíľou kúpil. Dvojmegapixelové fotografie ako momentky bohato postačujú a hneď ich zavesím na web, aby si ich pozreli aj kolegovia. Popoludní ma čaká služobná cesta. Trojhodinovú cestu autom si spríjemňujem počúvaním ďalších albumov na iPhone 3G opäť zapojenom na handsfree. Večer sa ubytujem v hoteli. Pri príchode som si všimol na dverách logo T-Mobile HotSpot. To znamená, že môj hotel je vybavený rýchlym Wi-Fi pripojením. Po večeri si vychutnám šálku kávy a zatiaľ sa nalogujem do App Store, špeciálneho virtuálneho obchodu, aby som si našiel pár nových aplikácií a hier. Ich sťahovanie je otázkou niekoľkých sekúnd a inštalácia prebehne hladko. Do 15 minút mám v menu tri nové ikony s užitočnými funkciami. Ikonové ovládanie je veľmi príjemné – na iPhone 3G si zvyknete veľmi rýchlo.

O pol jedenástej večer zapnem budík na ráno a zaspávam... Je to skrátka obyčajný deň. Ale žijem ho s neobyčajným telefónom.

design

Leonardo Home vašej kuchyni zabezpečí vysoký štandard kvality

Kvalitné technologické vybavenie, atypická výroba, vyšší štandard kvality a nových trendov v dizajne aj použitých materiáloch. Tieto atribúty charakterizujú výrobky firmy Leonardo Home – zážitkové kuchyne, ktoré uspokoja aj požiadavky náročných klientov a poznajú ich aj v Austrálii, Nemecku, Taliansku a v USA. Na výrobu moderných kuchýň sa využívajú vysoko kvalitné materiály – napríklad materiál na báze umelého kameňa so širokou škálou farieb a prevedení, parapan, alebo špeciálny plast na báze plexiskla. Ak nemáte presnú predstavu o tom, ako by malo miesto v byte, v ktorom budete uspokojovať svoje chuťové poháriky, ale aj realizovať a  trénovať svoje kuchárske umenie, môžete sa spoľahnúť na špecialistov. Kuchynské štúdio Leonardo Home spolupracuje s odborníkmi s bohatou praxou v oblasti kuchynského nábytku a interiéru a zabezpečí vám kompletný servis – od samotného návrhu, výberu spotrebičov, až po montáž a odovzdanie hotového diela. www.leonardohome.com

Inspire magazine

67

design

68

Inspire magazine

Designblok

Praha – október – 6 dní jubilejný desiaty ročník 202 účastníkov a vystavovateľov – výber tých najlepších dizajnérov, módnych návrhárov, showroomov a galérií – 33 českých módnych tvorcov v rámci Designblok Fashion Weeku – zahraniční hostia a tradične to najlepšie z českej, slovenskej, ale i svetovej dizajnérskej scény. Zatiaľ čo počet účastníkov historicky prvého ročníka Designbloku sa pohyboval okolo čísla 14, jubilejného desiateho ročníka sa zúčastnilo viac ako 200 zástupcov nielen domáceho – českého, ale aj slovenského a zahraničného sveta súčasného dizajnu. Čestným hosťom podujatia bol Alfredo Häberli, ktorý predstavil svoje aktuálne práce pre Alias a Kvadrat na výstave v Konsepti a na svetovej premiére projektu „Křehký by Alfredo Häberli“. Okrem neho Designblok privítal takmer ďalších dvadsať významných zahraničných hostí (belgický dizajnér Dirk Wynants, berlínsko-parížske štúdio Bless, holandské štúdio Job a iní). Novinkou tohto ročníka bol Designblok Fashion Week, ktorého sa zúčastnilo 33 českých módnych tvorcov predstavujúcich svoje módne kolekcie. Najväčší záujem vzbudzovali nové návrhy Martiny Nevařilovej, Moniky Drápalovej a Jaroslavy Procházkovej. Z dizajnérov najväčšiu pozornosť pútali Rony Plesl a Slovák Patrik Illo, ktorého expozícia predstavovala výber toho najlepšieho z jeho tvorby za posledných desať rokov. Medzi ďalšie zaujímavé inštalácie jednoznačne patrili expozície šperkárok Kamily Housovej Mizerovej a Denisy Sedlákovej, Petra Polívku – PP design, Dany Bezděkovej, Belda Factory a Slovenky Bety K. Majerníkovej s novou kolekciou temných šperkov Wraf. Svojimi dokonale prepracovanými, minimalisticky riešenými expozíciami vynikali štúdiá Nobus, Qubus, Joint, Najs, Cohnstudio, ale i David Crla, Vladimír Žák a Jiří Vavrečka (WOWO design). Limitované série tašiek, tričiek a doplnkov tu predstavila aj slovenská značka Popular. Český Vohoz zase zaexperimentoval s nábytkom nájdeným v pražských uliciach, ktorý odel do nových kolekcií interiérových poťahových látok. Neprehliadnuteľnými, farebne nápaditými taškami z  inovatívnych materiálov, tentoraz doplnenými kolekciou netradičných svietidiel, predstavilo svoju súčasnú tvorbu štúdio Boa (Petr Mikoška a Michaela Vrátniková). A s nápaditým konceptom Sandal Natur-all prišla na tohtoročný Designblok do Prahy aj značka Costia, ktorá vystavila sandále z prírodných materiálov, pôvodne slúžiacich ako funkčné obaly na potraviny. Firma Škoda Auto predstavila po prvýkrát verejnosti najnovšiu verziu rady Superb, Nike zase svoju novú kolekciu Nike Sportswear a Nike Icons. Časopis Dolce Vita uviedol unikátny fotografický projekt pripravený v spolupráci s luxusnou francúzskou značkou Luis Vuitton. Tohtoročný Designblok bol naozaj originálny nielen bohatosťou a pestrosťou zúčastnených dizajnérov a  vystavených expozícií, ale návštevníkov taktiež zaujal svojím sprievodným programom, novými priestormi a  predovšetkým dizajnérskymi novinkami a  nápadmi na každom kroku a v každom bloku... text a foto PUNCTUMvision

Inspire magazine

69

Tomáš Král, Plug, Creater

Bety K. Majerníková, WRAF

design

Designblok & Slováci Desiaty Designblok to už má za sebou. V Prahe sa počas týždňa jeho konania prudko zvýšila koncentrácia dizajnu na meter štvorcový – hlavne to platí pre oblasť Karlína a Holešovíc. Potešujúce je, že na tom nesú podiel aj slovenskí dizajnéri. Okrem úspešne putujúceho Createru (www.creater.sk), ktorý sme už v Inspire viackrát predstavili, na Designbloku vystavovali aj Bety K. Majerníková, na samostatnej výstave rešpektovaný sklár Patrik Illo, stále úspešnejšia značka Popular či dizajnér Martin Bu, ktorý najradšej pracuje s porcelánom a keramikou. Reakcie na ich tvorbu boli pozitívne, ale najviac uznania v podobe Hlavnej ceny šéfredaktorov v kategórii šperku získala Bety K. Majerníková. Autorka sa predstavila ako shooting star súčasného stredoeurópskeho dizajnu na pravidelnej výstave Milky way. A popri staršej kolekcii Bubbles vystavi-

70

Inspire magazine

la najnovšiu temnú kolekciu šperkov WRAF – čierne náhrdelníky a brošne zo skla, hematitu a perspexu. Ich názov je skratka ženských vojenských jednotiek Women´s Royal Air Force, ale treba podotknúť, že Bety nie je žiadna militantná radikalistka, skôr chcela reagovať na skutočnosť, že ženy musia neustále bojovať s nereálnymi vzormi umelo vytváranými spoločnosťou či médiami – ideálna… matka, manželka, postava, partnerka, tvár, hruď, váha, kozmetika, dovolenka, pracia sila... Zaujíma ju aj to, ako sa potom mnohé ženy stávajú ľahkou obeťou lacných kampaní. Do šperkov na perforované miesta preto umiestnila čierne perly pripomínajúce po strele zavŕtané guľky ako symboly vzdoru, ktoré kombinovala s obnaženými perforáciami, ktoré zase symbolizovali trefu do čierneho. text Ľubica Hustá

MINI nikdy nie je iba auto. MINI má rado dizajn. A nie hocijaký dizajn. MINI má rado to najlepšie z jeho dejín. Azda preto najnovšie pribudla do jeho radov extravagantná kolekcia The PET MINI, ktorá chce vzdať hold jednej zo základných dizajnérskych ikon 20. storočia, priekopníckemu nábytkovému kusu pohovky typu Chaise longue architekta Le Corbusiera z roku 1929. Autorkou tejto dizajnérskej mutácie je Claudine Hatebur de Calderón v spolupráci so spoločnosťou M. Prescha + Sohn AG of Muttenz, ktoré sa orientujú na reštaurovanie automobilových veteránov. Odkaz na Le Corbusiera zakódovala dizajnérka do kravskej kože, ktorou úplne potiahla karosériu. Strakatý kožený „kabát“ robí auto v dave neprehliadnuteľné. Samozrejme, nie je také jednoduché natiahnuť auto do kože. Napríklad pre oblé časti karosérie bola preto navlhčená koža počas noci natiahnutá na forme, aby dokonale kopírovala vyduté a preliačené tvary MINI. Vďaka tomu sa mohol vytvarovať zadný spojler a  spätné zrkadlá bez použitia jediného šva. Koža v kombinácii s kovovými detailmi akoby znásobuje siluetu auta, mazná sa s ňou a dodáva jej elitnú štýlovosť podobne, ako sa to podarilo Le Corbusierovi v  jeho jedinečnom nábytkovom kuse. Ručná práca verzus priemyselne vyrábaný objekt tak spolu vytvárajú na cestách novú jednotu. text Ľubica Hustá www.mini.sk

MINI má The PET

architecture

72

Inspire magazine

Kedy príde architekt, prosím vás? Nevieme si predstaviť, že by sme robili niečo iné… Saša Vrtáková a Zuzka Šimlaštíková

Téma tohto čísla – ORIGINÁL – by v teórii architektúry vedela zamestnať a rozpísať sa teoretikov, estetikov na knihu hrúbky románu. Vedeckú činnosť som s radosťou vymenil za stretnutie, rozhovor s originálnou dvojicou architektov – Sašu a Zuzku. Neodpustím si hneď na úvod – originálny chlap (respektíve, čím by mal šancu)? Nemusí byť originál, aj tak sú všetci rovnakí. To som čakal, ale určite mi poviete ešte niečo. Mal by splniť určité očakávania a prekvapiť neočakávaným. Určite nie architekt. Musí tolerovať našu prácu. To znamená, že jej obetujete veľa času. A teraz otázka, ktorú som si chcel odpustiť na úvod. Dve dievčatá majú ateliér – ORIGINÁLNE alebo odvážne? Nie je to ľahké, ale nevieme si predstaviť, že by sme robili niečo iné, nemáme rady stereotyp. Tak teda, ako vás berie na Slovensku stále „pánsky“ svet inžinierov? Na otázky pri koordinačných stretnutiach – Koľko máte rokov a praxe? Zvláda žena ako architekt, vedúci tímu, technické záležitosti? – sa snažíme odpovedať naším nasadením a prístupom k projektom. Naša mladá generácia sa často stretáva s ironickými poznámkami ohľadom veku, a to ešte musíte bojovať s predsudkami. Minule sme sedeli na stretnutí s naším klientom, pre ktorého pripravujeme interiér, u developera, ktorý mu bude prenajímať priestor. Po krátkych úvodných formálnych vetách sa prenajímateľ pýta: „Už by sme mohli začať, kedy príde, prosím vás, váš pán architekt?“ A  vyzerali ste ako asistentky? Asi áno, možno preto, že sme sedeli klientovi jedna po ľavej a druhá po pravej ruke. Nie je to frustrujúce? Nie, motivujúce. Spomínali ste, že pripravujete interiér. Aký typ zákazky vám vyhovuje viac? Tešíme sa na akékoľvek zadanie. Je jedno, či interiér, alebo exteriér. A poslednýkrát k predsudkom – so spojením žena = interiér sa v myslení ľudí stretávame často. Nemáme a nechceme mať žiadnu nálepku (byť v  škatuľke – to je ale pekné slovo). Pre architektov fráza (laikov však zaujíma) v podobe nasledujúcej otázky: Ako tvoríte originálny koncept? (chvíľa ticho... u týchto dievčat nezvyčajný jav) Čo chceš? Ja? Nie, to bola odpoveď. Vedieť, čo chceš dosiahnuť vo finále – akú atmosféru, pocity. Dôležitá je komunikácia. Skrátka, nie je jedno, čo do akej

škatule (domu) dávaš. Mali ste skúsenosť, po ktorej môžete povedať – originálny investor? Nový investor = nové prekvapenie. Každý vie, čo chce, ale nie každý vie vyjadriť hneď svoju víziu. Originálne by bolo, keby sme mali ako investora ženu, zatiaľ sme pracovali len s mužmi. Takže ženy investorky, ak chcete byť originálne, mailujte :-) Materiál, ktorý rady používate? Betón a  biela farba. Materiál a  farba, ktoré nemusíte? Napríklad červená. Nemám rada červenú. Nenosím ju, nepoužívam dokonca ani červenú fixku, a paradoxne v našej z posledných realizácií máme červené stoličky. Takže v závislosti od konceptu môžu padnúť aj moje predsudky (odpovedala Zuzka). Akú zahraničnú architektúru mate rady? Architektúra Škandinávie. Prečo? Je strohá, má snahu dostať veľa svetla do interiéru, používa prírodné materiály (veľa dreva v interiéri aj v exteriéri), má príjemnú mierku (nepredimenzovaná, aj keď by si veľké domy ľudia mohli dovoliť, vyhráva útulnosť), je ohľaduplná voči prostrediu (môžeme sa len učiť). Architektúra Japonska. Prečo? Spôsob, ako pretvára myšlienky do priestoru a konceptov (pokora a jemnosť). Viete sa, ako to pri dvojiciach býva, originálne doplniť? Veľa spolu cestujeme. Milujeme cestovanie. Ak chceme fungovať, potrebujeme športovať, ak sa dá, chodíme spolu plávať. Obidve sme ukecané, stále rozprávame (častá choroba nášho povolania), takže ako spolucestujúce si vyhovujeme, iným to už vyhovuje občas menej. Dokonca sme spolu aj upiekli narodeninovú tortu. A v čom ste rozdielne? Jedna ľúbi mäso, druhá nie. Jedna ľúbi sladkosti, druhá nie (dokonca ani čokoládu a zmrzlinu). Jedna nemá rada rysovanie detailov a stavarinu, druhá má. Toto číslo bude na pultoch na prelome dvoch rokov. Dávate si na Nový rok predsavzatia? Nedávame. V našom prípade by bolo ORIGINÁLNE, keby sme si predsavzatie dali :-))))))). Rozhovor končím vetou, ktorú Zuzka zopakovala niekoľkokrát: „Originálny je môj pes.“ TEXT Marcel Dzurilla dzurilla@architech.sk FOTO KOLME kolme.kolme@yahoo.com

Inspire magazine

73

Books

Ako chutí skutočné

Francúzsko Naozajstná krajina by mala v človeku vyvolať nielen svoju vizuálnu pamäťovú stopu, nielen zvukovú koláž, ale aj vôňu, chuť a hmatový signál. Nežne zamatová pleseň na camemberte, vôňa silného vína z Bordeaux, zvuk prelomenej chrumkavej a ešte vlažnej bagety, neistý pohyb ustrice na jazyku – to je pre gurmána modlitba Francúzska. A k tomu vlniace sa lány buriny, ktorú keď posekáte, tak vytvoríte ideálnu a správne namiešanú zmes zvanú provensálske korenie. Francúzsko v bedekri cestovateľa gurmána je nekonečnou krajinou, v ktorej sa môžete pohybovať roky a stále budete prekvapení tým, ako môže chutiť život. Mekka všetkých labužníkov, krajina, kde každý pravý domorodec má svoju predstavu o  tom, ako má vyzerať ten pravý francúzsky gastronomický zážitok, sa predstavuje v tejto jedinečnej publikácii naozaj netradične. Kniha nie je zbierkou receptov, vďaka ktorým by ste si vykúzlili kohúta na víne u vás doma v kuchyni. Nie že by ste tu recepty nenašli, je ich dosť, ale nie sú podstatou tohto rozprávania. André Dominé sa totiž vybral po francúzskych mestečkách i mestách, viniciach i  pasienkoch, aby hľadal podstatu francúzskosti kuchyne, aby sa pokúsil uloviť tú výnimočnosť, ktorú nenájdete nikde inde na svete. Postupne nás zoznamuje s ikonami krajiny galského kohúta (napríklad s kohútmi, ale aj s bagetami, syrmi, zeleninou, korením, plodmi mora a nekonečnými zástupmi jedinečných vín, ale aj s  pastisom, koňakmi, kalvadosmi a  ďalšími alkoholmi, ako by povedal klasik – francúzsky básnik), aby nás vlastne previedol aj krajinou od Paríža ako srdca až po výstrelky, akými sú Korzika či Bretaň. Odhalíte Francúzsko, aké tušíte, že je,

74

Inspire magazine

ale zároveň zistíte, že o najchutnejšej krajine tohto sveta viete ešte menej, ako ste si mysleli. Zistíte, že určiť chuť toho pravého Francúzska sa vlastne nedá. V tomto prípade je na svete medzi Pyrenejami a Rýnom toľko originality, že sa z nej nedá destilovať tá pravá esencia francúzskosti. Sladkého i pikantného, mäkkého i chrumkavého, horkého i kyslého nájdete v toľkých variáciách, až sa tomu nedá veriť. Alebo je táto originalita a pestrosť vlastne esenciou hľadaného Francúzska? Zachytiť ducha kulinárskeho Francúzska v  knihe sa podobá naháňaniu kŕdľa vrabcov. Vždy sa vám podarí o nejakého sa obtrieť, niektorého chytiť za chvost, ale nakoniec predsa len zistíte, že najautentickejší, najoriginálnejší zážitok je samotné chytanie, a nie vrabce. Táto kniha je však ako lep, na ktorý si vrabce posadajú aj samy. Stačí vytiahnuť príbor. Alebo sa zbaliť na cestu po francúzskom vidieku. A nemusíte putovať práve po oblastiach, ktoré sú vychýrené a odporúčané v sprievodcoch. Dobrý kozí syr kúpite v každom mestečku a bagetu, po ktorej sa budete cítiť ako páža francúzskeho kráľa, v každej dobrej pekárničke. Pretože Francúzi – nech sú z ktoréhokoľvek konca tejto krajiny – majú ešte jednu dobrú vlastnosť: jedlo si vážia, prikladajú mu nesmiernu dôležitosť, ako pri jeho príprave, tak aj pri jeho konzumácii. Láska, ktorá je základom života, ide predsa cez žalúdok. Aj láska k Francúzsku. André Dominé Culinaria Francie SLOVART 2008

Umění a architektura Florencie

Užité umění

Len jedno mesto môže byť najkrajšie na svete. A nie je to domov! Samozrejme, pokiaľ nie ste doma vo Florencii. Potom je vaším domovom najkrajšie mesto na svete. Nesúhlasíte? A boli ste tam? A čítali ste všetky tie nádherné príbehy zakliate v  budovách, sochách, v  galériách? Pili ste niekedy v  máji chianti vo vinárni v centre Florencie a namáčali si prsty s chlebom v olivovom oleji s kúskami parmezánu po tom, čo ste prechodili jedny topánky po chodbách galérie Uffizi? Nie? Tak ste neboli v najkrajšom meste na svete. V meste, ktoré akoby žilo v paralelnom vesmíre, v meste posunutom do akýchsi neuveriteľných dimenzií prelínania času. V meste, kde sú klebety šľachtických rodov 15. storočia aktuálnejšie ako trápenia nejakej pop-star či filmovej herečky. Florencia je mesto – Šípková Ruženka. Keď sa ju rozhodnete pobozkať, neožije, ale otrávi vás opojným jedom rozprávkového spánku.

Možno máte doma originálne dizajnérske dielo a  vôbec o  tom neviete. Obchodníčka s emóciami, ktoré pochádzajú z túžby vlastniť umenie, Judith Miller určuje, čo je módne, čo je vzácne a čo sa jednoducho patrí mať za akúkoľvek cenu. A nemusí to byť originál od Maneta. Sú dôležitejšie veci – lampy, stoličky, poháre, pohovky – ktoré okrem svojej krásy sú aj užitočné. A keď už prestanú byť užitočné, tak stále zostanú krásne. Alebo aspoň provokatívne iné. Ak chcete vedieť, do čoho sa oplatí investovať a čo môžete z vecí po babičke použiť ako zálohu na kúpu nového Rolls-Roycea, listujte a hľadajte. Ale pozor, dizajn originálnych vecí úžitkového umenia sa rád necháva napodobovať, takže sa nemusíte tešiť, ak nájdete mlynček na kávu, ktorý vyzerá skoro tak, ako ten, čo by na dražbe vyniesol minimálne pár tisíc libier. Falzifikáty sú tu totiž rovnako časté ako pri nepravých napodobeninách originálneho umenia.

Kol SLOVART 2008

Judith Miller SLOVART 2008

Lexikon moderního designu Priemyselný dizajn posunul umenie od originálu ku každodennosti. Do akej miery je auto, odšťavovač citrónov alebo stolička skutočne originálne, keď je to priemyselný výrobok, sa dá diskutovať donekonečna. Podstatné je, že také pekné auto nájde viac fanúšikov ako nejedna socha moderného umenia. Lexikón predstavuje zaujímavých dizajnérov, ktorí radi provokovali a vymýšľali netradičné riešenia, ale tiež progresívne firmy určujúce trendy vo vývoji takých vecí, ako je nábytok či mobilné telefóny. Zbierka informácií je to viac než kakofonická, pretože odrazu zistíte, že všetko okolo vás vzniklo v niekoho dizajnérskej mysli a  všetko malo, má a  bude mať nejaký dôvod. Napríklad, aby to fungovalo a priťahovalo oči. Alebo predávalo. Pretože pekné veci sa predávajú najlepšie. Samozrejme, okrem výpredajov, ale tam príliš toho dizajnu nehľadajte, pretože najdizajnovejšia je vtedy cenovka.

Bernd Polster a kol. SLOVART 2008

1000 mistrovských děl evropského malířství 1300 – 1850 Urobte si originálnu umeleckú dovolenku. Vezmite si túto príručku a naplánujte si podľa nej cestu okolo svetových galérií. Pretože kniha je kniha, ale originálu sa nič nevyrovná. Pokiaľ sa vám podarí vidieť týchto tisíc diel výtvarného umenia, tak si môžete povedať, že hrozienka z koláča umenia ste si vyzobkali a  nastal čas na modernu. Pokiaľ sa vám nechce chodiť od Prada po Louvre a od Treťjakovskej galérie po National Gallery v Londýne, tak si vezmite aspoň túto knihu a začnite s listovaním. Hoci, keď ochutnáte pár originálov, zistíte, že tie knižné kópie, akokoľvek kvalitné, sú len racionálnou informáciou, nie dokonalou emóciou. Prehliadka toho najlepšieho, čo v Európe za päť najlepších storočí klasického maliarstva vzniklo, je zároveň prehliadkou toho, ako sa menil pohľad Európanov na samých seba od vznešenej duchovnosti čistých bytostí k rozorvanosti barikád s bytosťami, ktoré túžili po čistote. text Martin Kasarda

Christiane Stuckenbrock, Barbara Töpper Slovart 2008

Inspire magazine

75

art

Povedomá Peytonová

je jeden „tuhý keksík“

Live to Ride (E. P.), Oil on board (2003)

Elisabeth Peyton je jeden „tuhý keksík“ (ako hovoria Američania ľuďom, čo sa len tak nedajú a nakoniec dosiahnu, čo chceli). Jej prelom na výtvarnej scéne sa datuje od začiatku 90. rokov. Peytonovej (art) díler Gavin Brown, ešte bez vlastnej galérie, jej usporiadal výstavu v  Chelsea Hotel, kde kedysi žilo veľa známych umelcov a kde Andy Warhol natočil svoje Chelsea Girls. Jej obrazy vtedy v izbe číslo 828 asi nevidelo veľa ľudí, ale veci sa pohli. Dnes už je Elisabeth Peyton pojem, jej obrazy visia vo veľkých galériách, no ona si stále ide svoje. Portrétuje odushu. Elisabeth Peyton začala maľovať svoje trademark portréty (pretože ona maľuje takmer LEN portréty) už počas štúdia na School of Visual Arts v New Yorku a potom sa vo svojom smere utvrdila v čase, keď po škole nemala prácu a v zlom duševnom rozpoložení (čo teraz so mnou bude??) hltala biografie slávnych historických postáv. V dobe, keď sa študentom výtvarného umenia hovorilo, že maľba je mŕtva, Peytonová maľovala svoje neslýchané romantické portréty veľkých európskych postáv. Napoleon, Ludwig II… Na Bowery, ulici, ktorú sme pred piatimi rokmi ešte obchádzali ako nie úplne bezpečnú a ktorá bola „známa“ najmä tým, že sa tam vedľa seba tlačili obchody s kuchynským príslušenstvom (ak by niekto prišiel do NYC kúpiť drez do závodnej kuchyne, viem mu veľmi dobre poradiť), vyhúkla minulý december nová budova. Je to taký opitý hranatý snehuliak, kocky rôznych veľkostí, akoby nedbanlivo hodené na seba a potiahnuté bielou sieťkou, na prednej fasáde svieti dúhový nápis

76

Inspire magazine

Hell, yes! New Museum teraz usporiadalo prvú súhrnnú výstavu Peytonovej v Amerike. Volá sa to Live Forever: Elisabeth Peyton. Vedľa Napoleonov nájdete aj sériu Kurta Cobaina, ktorá odštartovala jej mapovanie popovej scény/výpoveď o svete našej generácie. Kurta, vtedy už mŕtveho, maľovala z fotografií – dvojdimenzionálne portréty s výraznými ťahmi štetca a farbami; kde-tu farbu necháva kvapkať. Jej anglofília je zjavná pri početných portrétoch predstaviteľov britpopu. Kúsok od Kurtovho kútika visia Jarvisovia Cockerovia, súrodenci Gallagherovci, tiež John Lennon a Sid. Peytonová kreslí aj svojich životných partnerov a priateľov. Tvrdí, že tam (medzi umelcom a objektom) vždy musí byť láska. Nie pubertálna zamilovanosť, ako hovoria jej kritici, ale láska. Peytonovej obrazy sú na prvý pohľad naozaj povrchné, aj keď sa mi chce povedať, že to je plus. Robí to z  nich ľahko prístupné a familiárne objekty, ku ktorým sa človek nebojí prikročiť a má pocit, že im rozumie. Od maľovania z fotografií dospela k živým sedeniam a aj detaily na portrétoch, vždy dokonale vystihnuté, získali časom väčšiu hĺbku. Nie je nič jednoduchšie, ako ísť na výstavu Elisabeth Peyton a spoznávať známe tváre. Ešte lepšie je pozerať sa na portréty neznámych obyčajných ľudí. Tiež je v tom povedomie, ale také domáckejšie: „Tá baba s ryšavým drdolom sediaca v kuchyni je úžasná, že?“ ukazuje mi kamarátka z Brooklynu, s ktorou sme boli na výstave spolu, jeden portrét. „Mám pocit, že ju poznám z metra.“ text Maria Modrovich / foto Whitney Museum of American Art, New York

portrait

His full name is Mathew James Robinson, also known as Mohammed Mateen. Born in Bristol. A man, who started as truck driver, to then edit shows for MTV or Chanel 5. He converted to Islam to get married, became a father and is striving towards making the world more aware of autism. On Wednesday evening he came to Picadilly Circus to share some of his past and future. At present there was David LaChapelle’s opening exhibition on the screen of his computer… waiting to be edited. Matt, how would you describe your JOB? I’ve got a main full time JOB. I’m an editor. I do Real Hustle, Big Brother, even This Morning. I’ve done lot’s of sport stuff when I worked at the football World Cup in Germany in 2006. I also edited a couple of short tv films for TONY & GUY TV, so what pays my mortgage is editing. What was your most special or controversial footage? I think Birth Night Live was like following people with their pregnancies and the most gruesome stuff that I’ve seen is a Extreme Makeover for Chanel 5. It was about plastic surgery, liposuction etc but the worst was watching someones nose bone get chisled into shape. There’s a lot of footage you have to sort through that the public don’t see. And censor certain things that are not suitable for people watching at 9 PM. How about your collaboration with MTV? I think I was 31, 32 and it was through an agency for MTV making the VIDEO of Simon Webbe, a member of a band Blue. But my editing is kind of main stay. My focus in personal time is film making. I’ve been doing hip hop documental called Shouting The UK, which took 7 years and is still unfinished. The initial idea was to make 15 minute short film but now it has grown into what will be a 90 minute film when finished.. It’s a labour of love, it’s like working progress. How many people are involved in the project? Just the two of us at the moment, myself and my friend Malcolm Boyle. I’m a camera man, director, editor, producer, production manager, caterer, runner, cleaner. Do you have any favorite documentary? One of my favorite ones was Clowns in the hood by David LaChapelle. I went to its screening in 2003 here in London. He was present in Rize as well… Yeah…and he was there. It was an incredible documentary to watch. But afterwards he came with kids …what they call gang bangers. Before they got to know him, they were…violent, killing each other. It was a chance to see how dance, an art form, completely transforms people’s lives and channel their energy into sth. really positive. So when was your first time you met David LaChapelle? At the gallery. A friend of mine who got us to NYC to do the Hip Hop documentary. And SOMEONE said: The exhibition is on, can you film it? I said yeah, my pleasure. I didn’t know what to expect and then I was told to… They said: You create …

Do you consider yourself an artist or is editing more of your profession? Due to its syncretic character. You’re mixing visuals with music…there’s always narrative. I’d say artist. What I’m creating for a living is obviously creative and artist side of both but definitely I’m an artist. Painter. What do you focus on? Kids and puppy dogs. No I’m joking : ) A lot of architecture. Abstract architectural paintings. I studied in Bath foundation ART course and then spent five years working in bars, driving trucks, builders labour. And then I met my friend from New York who knew someone who started media course in Bath and so that’s where it all this started. That sounds like Cinderella male London version… Bristol : ) So when did you move to London? I moved in here in July 2000. And I love London. It’s very colorful. It’s really nice to go somewhere, where you have your own space. For me it’s the real melting pot. I’m white and my wife is Pakistani, so it’s nice to live in the area, where people don’t take judge. If you had to choose: painting or editing? Painting of course. A primary art form. Editing is where I create, but at the same time it depends what you are doing, but painting is from your eye, from your brain, from your soul. When you grab a camera, you can still tell a story in a certain way, but I just find painting much more personal. Can you remember some special moment throughout your career? When I did my training, Portishead were doing their live rehearsals in the studio. And then one day it was their sound engineers birthday and so they called myself into the studio and so they played his favourite song. That was incredible being part of it. Athough I’m not a massive fan of them. I’m more of Massive Attack fan. They’re from Bristol : ) What are your future projects? Or is there anything in particular you’re working on? Something that’s very important to me is raising the awareness of autism. I’ve got four children. A girl and three boys and the oldest of the boys is autistic. We did an event a couple of years ago with DJ Flight, Skiny Man, Braintax, DJ Die, Million Dan and many more hip hop, drum ‘n’ bass artists basically. I made two and a half minute film called What Doea Autism Mean To You? to let people know why they were there. And it was featured on youtube with 176,000 hits. Unfortunately I had posted the unfinished version first and that got featured (OLD VERSION) but the updated version has had 6000 hits. Now I feel I want to concentrate a little bit more on raising autism awareness making a longer film, maybe half an hour documentary film to talk to people whose children are autistic. pripravil Milosh Harajda

A painter behind the camera Mathew James Robinson

Inspire magazine

77

art

Nedko Solakov

Nedko Solakov pri instalovaní diela This is me, too..., 1996) foto MuHKA

Hi! Yes, it´s me who just said „Hi!“

Bezútešnosť jednej lepiacej pásky alebo „poetika momentu“ Ak ste v roku 1999 náhodou leteli luxemburskou leteckou spoločnosťou Lux Air planes a  sedeli ste pri okienku, možno sa vám vybavia malé čierne písmenká vo forme štrnástich krátkych príbehov, netradične situované na krídle lietadla. Bizarná situácia, ešte bizarnejšia v súvislosti s obsahom spomínaných textov: „Milý cestujúci, niekde v diaľke dole pod vami, za druhým vrchom, na ľavom brehu malej rieky, je malý kopček. Na tom malom kopčeku je malá diera a v nej malý krtko. Frankly by bol teraz rád na vašom mieste – 10 000 metrov nad morom.“ Prípadne: „Dobrý deň. Áno, som to ja, kto práve povedal „Dobrý deň.“ Alebo: „Rovnaký text je aj na pravom krídle... no radšej si to overte.“ Texty na krídla lietadiel spoločnosti umiestnil v lete roku 1999 bulharský umelec Nedko Solakov v rámci svojej výstavy Faiseurs d´histoires v Casino Luxembourg. „Si šťastlivec! V tvojom lietadle je najkrajšia posádka!“ Počas decembra 2002 sa v Centre súčasného umenia CCA v Kitakyushu v Japonsku konala výstava, v rámci ktorej návštevník prišiel do – na pohľad celkom prázdnej – galerijnej miestnosti s  bielymi stenami, pričom pri vchode dostal katalóg. V katalógu boli texty a obrázky s presným popisom, čo sa kde v miestnosti v rámci inštalácie nachádza – či už vo forme nápisu na stene, alebo niekde umiestneného malého predmetu. Galerijná miestnosť teda nebola prázdna, len nápisy a predmety boli neštandardne umiestnené na vrchole inštalačného panela vo výške 4,5 metra, teda voľným okom prakticky neviditeľné. Jediným vodidlom, ktoré diela sprostredkovane približovalo, bol katalóg. Inštalácia mala výstižný názov A high level show with a catalogue a je taktiež z dielne Nedka Solakova. Na inej výstave vojdete do vytapetovanej miestnosti. Tapety sú zväčša zdobené

78

Inspire magazine

bohatými florálnymi motívmi a pokrývajú všetky steny. Okrem nich sa v miestnosti nič nenachádza. Pristúpite bližšie a  až pri dôslednejšom preskúmaní odhalíte, že sa v tapete odohráva paralelný svet. Plný dokreslených drobných postavičiek, komentujúcich svoje viac či menej ordinárne životné situácie ( jedna väčšia čierna postavička hovorí druhej menšej: „Eat your breakfast!“ Na čo menšia reaguje: „No, it stinks.“). V kvetoch tapety sú ukryté tisíce postavičiek s vtipnými komentármi a nevyčerpateľným diapazónom situačných gagov. Projekt má názov Wallpaper a autor – Nedko Solakov – ho po prvý raz predstavil v roku 2003. Alebo z  iného súdka. Prídete na „galerijné toalety“ a  z  rámu zrkadla k  vám prehovára formou textu samotné zrkadlo: „Som veľmi sofistikované zrkadlo a tvrdo protestujem proti tomu, aby som slúžilo tvojmu ordinárnemu ksichtu. Zbohom.“ A vzápätí dodáva: „Ale zastav sa, keď si to rozmyslím.“ (Nedko Solakov – Mirrors, 2001 – 2003) Predstavte si klasický galerijný priestor typu white cube – bielu kocku. Holé biele steny. Takmer. Kde-tu sa totiž vyskytne nejaká trhlinka, fľak... A pri ňom pohotový, drobným písmom napísaný komentár. Škvrna po bielej farbe na podlahe – „I´m so alone.“ Kus zabudnutej papierovej lepiacej pásky, visiacej na jednej zo stien – „I´m a sticky tape with NO FUTURE.“ Dve zaschnuté kvapky farby na zemi – „Do you still love me?“ „No.“ Projekt s názvom Dead-Lock Stories bol realizovaný v Galerii Continua v San Gimignano v roku 2005. A je tiež od Nedka Solakova. Opísané diela Nedka Solakova zaraďuje bulharský umelec do kategórie Simple works, ktorú si sám zadefinoval v rámci akejsi autoreflexívnej kategorizácie svojej tvorby (možno aj z celkom banálneho dôvodu ľahšej orientácie návštevníka na jeho webovej stránke). V zásade ide naozaj o vzorku tých jednoduchších, hravých autorových výstupov, v ktorých sa nezriedka pohráva s divákovou po-

zornosťou, ostražitosťou, dokonca – dá sa to vnímať aj z tohto uhla pohľadu – až s akýmsi testovaním jeho guráže. Všetky zažité predstavy o štandardnom (fyzickom) priebehu výstavnej prehliadky hoďte pri Solakovovi za hlavu – budete sa zohýbať, dívať sa na omietku z čo najmenšej vzdialenosti, kľačať, vyskakovať... Spravíte všetko, aby ste odhalili, čo na vás ten Bulhar „našil“. Alebo pôjdete na výstavu jednoducho z túžby či potreby schuti sa zasmiať, zažiť niekedy milé, niekedy nežné, inokedy sarkastické a ironické, „nemilosrdné“ komentáre. Pri Solakovovi miestami hrozí až závislosť... je to totiž „the best story-teller of contemporary moment“.

Čiernobiely život a Kalašnikov Môj prvý kontakt so Solakovovým dielom bol na Bienále v Benátkach v roku 2001. Bulharský pavilón okupovali dvaja natierači stien, a inak v ňom – okrem veľkých plastových vedier s farbami na kope uprostred a nejakých igelitov na zemi – nebolo nič. Len dvaja natierači, v tichosti valčekujúci steny. Jeden na bielo, druhý, v polovičnom odstupe v pomere k veľkosti pavilónu, na čierno. Inštalácia s názvom Life (Black & White) predstavuje cirkulujúci proces vrstvenia, akumulácie, nekonečného opakovania, pripomínajúci počínanie bájneho Sizyfa. Hranice medzi čiernou a  bielou zónou sa neustále menia a  pomaly kontinuálne posúvajú – Malevich v  pohybe – slovami španielskeho kurátora a  historika umenia Juana Manuela Boneta. Čas performance sa spája s  rozširovaním maliarskeho priestoru, čo z  diela činí zvláštnu alegóriu priepasti, bezvýznamnosti práce, ale aj možností – rozsahov činností i variácií existujúcich v  procese neustáleho opakovania. Black & White autor zaraďuje už do kategórie Complicated Works, podobne ako projekt o Kalašnikovi Discussion (Property) alebo o identite This is me, too, ktorý pôvodne vytvoril pre Manifestu 1. V Rotterdame v roku 1996.

Discussion (Property) vzniklo pre benátske bienále v roku 2007 a Solakov sa v ňom pokúsil urovnať spory medzi Ruskom – krajinou pôvodu známej zbrane kalašnikov a zároveň jediným vlastníkom „duševných práv“ na jej produkciu, a Bulharskom, ktoré manufaktúrne produkuje milióny samopalov AK-47. Solakov sa skontaktoval s  výrobcami, pozval ministrov oboch krajín, aby sa s  ním stretli, aby sa spor o „duševné vlastníctvo“ autorských práv produktu urovnal. Výsledná inštalácia spočíva v  umelcovom bližšom objasnení samotného „meta-konfliktu“, ako aj dôslednej dokumentácii a argumentácii postupu v rámci snahy o jeho urovnanie (pomerne rozsiahly text na stene, orámované maľby kalašnikova, videoprojekcie atď.). Ako príklady duševných vlastníctiev Bulharska uvádza Solakov cyriliku a baktériu na výrobu jogurtu, ktorých vyobrazenia sú tiež súčasťou inštalácie. Projektu, v ktorom sa mimochodom púšťa na vratkú pôdu investigatívneho žurnalizmu, nechýba nadhľad a vtip. Autorove zistenia a obsah tohto diela provokujú odkazy a otázky (napríklad paradox označenia vlastníctva autorských práv na výrobu samopalov za „duševné“, alebo pochybnosť, či vôbec možno obchod so zbraňami kategorizovať ako „normálnu“ obchodnú aktivitu). Solakovovi sa z vojny, resp. vojenského priemyslu, podarilo v konečnom dôsledku vyťažiť niečo poetické. Nie však tým nevinným spôsobom, ako tomu bolo v prípade expresionistov či pochybného nadšenia pre vojnu v prípade talianskych futuristov prvej polovice 20. storočia. Solakov priniesol vlastný, úprimný komentár. Ľuďom netreba stále dookola opakovať to, čo už tak či tak vedia. Ale Discussion (Property) priniesla stanoviská. Aj o tom je umenie.

Nekompromisne vtipný Bulhar V  októbri som mala možnosť spoznať Solakova osobne – zúčastniť sa jeho prednášky a  dokonca diskusie v  úzkom kruhu ľudí. Jeden celý deň v  jeho

Inspire magazine

79

2

80

Inspire magazine

3

1 A High Level Show with a Catalogue, 2002, installation view, Center for Contemporary Art, Kitakyushu, Japan 2 Walls and Floor (without the Ceiling), 2007, foto Martin Hesz 3 On the Wing, 1999

1 Discussion (Property), 2007

art

Fears, 2006-2009, 99 drawings, black sepia and white ink and wash on paper, 17x28 cm

spoločnosti vo mne zanechal nespochybniteľné presvedčenie, že ide o nekompromisne vtipného chlapíka. Pri komunikácií s ním si nikdy nemôžete byť na istom. Pritom na pohľad je to vážny, veľký muž, ktorého by ste najskôr tipovali na introverta. Bulhar. Aký vlastne je jeho vzťah ku krajine, v ktorej žije a kde mal poslednú samostatnú výstavu pred desiatimi rokmi, kým v  medzinárodnom kontexte je už desaťročie na výslní uznania a rešpektu, ako zo strany kritiky, tak divákov? To je hádam jedna z najčastejšie kladených otázok autorovi zo strany novinárov. Mnohým tiež nejde do hlavy, prečo sa zo Sofie dosiaľ neodsťahoval. Bulharsko považuje za – do istej miery – inšpiratívne pre svoju prácu: zmysel pre absurditu v  jeho diele je simulovaný a „vykrmovaný“ samotnou absurdnosťou bulharskej reality. Na druhej strane mnoho tzv. „západných“ kritikov umenia by ho najradšej kontinuálne videlo v role bulharského umelca, ktorý si so sebou doživotne nesie bremeno komunistickej minulosti, a ich interpretácie jeho diel často hľadajú súvislosti práve v týchto vodách. Ako príklad uvediem pomerne nové dielo 99 Fears, teda 99 kresieb tušom na papieri, doplnených výstižnými textami, ktoré reflektujú každodenné drobné aj veľké strachy, obavy a  úzkosti bežného človeka (Príklad: kresba miniatúrnych figúrok, pričom na pohľad je zrejmé, že ide o  muža a  ženu. Muž podáva žene kvetinu, ktorá je asi päťstonásobnou zväčšeninou v pomere k rozmerom jeho figúry. Pod obrázkom je text: Manžel dáva manželke obrovskú kvetinu. Jej obava: vyzerá to, že spravil (podľa všetkého tajne) nejakú skutočne nekalú vec.). Kresby boli po prvý raz prezentované minulý rok na documente 12 v Kasseli, tento rok vyšli knižne. Na otázku, či hľadať pôvod konceptu k tejto zbierke „strachov“ aj v akomsi existenciálnom strachu autora z minulého života v komunizme, Solakov odpovedá: „Myslím, že je dôležité nehľadať v týchto kresbách priveľa konotácií s komunizmom tak, ako to už priam automaticky v súvislosti s mojou tvorbou zvyknú robiť ľudia zo „zo západu“. Keď už máte ideu socializmu „pod kožou“, môžete s ňou manipulovať. Niekoľko diel som venoval aj tejto téme,

no verte či neverte, viac sa o ňu nezaujímam. Viem, že popri cyrilike a mojom bulharskom pôvode by som mohol ťažiť aj z tohto aspektu, no existujú omnoho väčšie problémy súčasnosti.“

„...malo to byť takto...“ Väčšina Solakovových diel – hoci sa aj týkajú na pohľad nezlučiteľných motívov a heterogénnych médií, tak, že jeho retrospektíva by najskôr pôsobila ako skupinová výstava viacerých autorov – je v podstate o „vyjednávaní“ medzi ním a  divákom, umelcom a  jeho svedomím či skutočnosťou a  rozprávkou. A  samotný Solakov sa väčšinou nachádza priamo uprostred tejto živej „dišputy“, urputne sa snažiac nadviazať so svojím publikom spojenie, alebo ostýchavo krčiac ramená, končiac svoje príbehy spôsobom, ktorý necháva ich záver otvorený, v rukách pôsobenia osudu, akoby naznačujúc – „Tak vidíš, malo to byť takto...“ Text Lucia Gavulová tranzit.sk

Nedko Solakov sa narodil v roku 1957 v Cherven Briag v Bulharsku. V roku 1981 absolvoval odbor klasickej nástennej maľby na Akadémii výtvarných umení v Sofii. Absolvoval študijné pobyty v Antverpách, Zürichu, Viedni, Berlíne, Štokholme a Kitakyushu. Vystavoval, vystavuje a jeho dielo sa predáva po celom svete. Žije a pracuje v Sofii.

Inspire magazine

81

art

Siedma MANIFESTA

Palazzo delle poste, Giovanni Cavulli

Bienále v Benátkach a documenta v Kasseli sa radia k najznámejším celosvetovým prehliadkam súčasného umenia. Na nemenej známu sa od roku 1993 vyprofilovalo aj bienále s nadčasovým názvom MANIFESTA.

82

Inspire magazine

Začiatkom novembra sa skončilo siedme „vydanie“ tejto vo všeobecnosti obľúbenej prezentácie vizuálneho umenia. Čím sa odlišuje od ostatných projektov s podobnou motiváciou vzniku? MANIFESTA sa od počiatkov definovala ako paneurópske bienále. V dobe svojho vzniku, teda v roku 1993 (prvá výstava sa konala v roku 1996 v Rotterdame, no MANIFESTA ako „inštitúcia“ bola založená už o tri roky skôr), išlo o odvážny a dobre načasovaný koncepčný zámer. V Európe sa miesili nálady kultúrnej výmeny, „všeobjímajúcej“ globalizácie a  európskej integrácie, prirodzene vzniknutých po páde železnej opony. Založenie bienále európskeho súčasného umenia bolo výborne naplánovaným nápadom, ponúkajúcim vznik platformy, aktivizujúcej umelcov rovnako západnej ako aj východnej Európy, s vytvorením priestoru pre strety a vzájomné diskusie odborníkov v oblasti vizuálneho umenia z oboch častí kontinentu. Po roku 1990 sa predpokladalo, že spoločnosť potrebuje inovovanú formu bienále, že zmenená sociálna, ako aj umelecká mapa Európy si budú žiadať menej rigidne štruktúrovanú, viac otvorenú, premenlivú, experimentálnu a v danej súvislosti aj mobilnú výstavu. To predznamenáva ďalšie zo špecifík podujatia, ktorým je jeho nomádsky charakter. MANIFESTA sa koná každé dva roky v inom európskom meste, ktorého výber je súčasťou koncepcie toho ktorého ročníka. Kočovný charakter projektu sa opiera o dve motivácie – prvou je snaha prezentovať obraz paneurópskej kultúry vždy z inej „európskej základne“ a druhou reflektovať často nejakým spôsobom problémové zóny, do ktorých bolo bienále ten ktorý rok situované. V roku 2006 prišlo v danej súvislosti k škandálu – MANIFESTA, ktorá sa mala konať v hlavnom meste Cypru Nicosii, bola v poslednej chvíli z politických dôvodov zrušená. Tento rok sa MANIFESTA 7. po prvý raz nekonala v  konkrétnom meste, ale v regióne – dejiskom bolo Južné Tirolsko a Trentino, alebo konkrétnejšie 150 km dlhá tranzitná os medzi Brennerom a Veronou. Trentino bolo ako miesto konania zvolené na základe svojho bohatého postindustriálneho dedičstva, ktoré sa stalo jednou zo základní rozpracovávania umeleckých aktivít MANIFESTY 7. Moje dojmy z poslednej MANIFESTY sú rôzne. V prvom rade ma ohromila svojím rozsahom. Tvorili ju tri samostatné výstavy s vlastnou koncepciou, zostavované rôznymi kurátormi a ich kurátorskými tímami, a jedna spoločná. Na Manifeste tak bolo mierne „prekurátorované“ a v súvislosti s tým aj „prekonceptualizované“. Tím kurátorov by mal v  súlade so všeobecnými „regulami“ MANIFESTY výberom diel jednotlivých umelcov a  ich vystavením reflektovať nové umelecké tendencie v rámci európskeho teritória a definovať „najpálčivejšie“ momenty súčasného európskeho umenia, kultúry a spoločnosti. Dôležitý je aj spôsob, ako kurátori vo svojej koncepcii zohľadnia partikulárne potreby, možnosti a špecifiká hosťujúceho mesta (či oblasti). MANIFESTA bola vždy osobitá tým, že bola radikálne otvorenou a pružnou štruktúrou, ponúkajúcou veľkolepé možnosti k inovatívnemu uchopeniu kurátorského procesu. Kým predošlé ročníky zväčša tvorila jedna téma ako báza, rozpracovaná do veľkej výstavy, situovanej do rôznych priestorov toho ktorého mesta (od historických po industriálne), v prípade MANIFESTY 7. boli reflektované štyri témy: v priestoroch opustenej pevnosti Fortezza – Forte sa výstava niesla v duchu headlinu Scenarios, v niekdajšej hlinikárni v Bolzane mala názov The Rest of Now, v poštovom paláci v Trente The Soul a v bývalej manufaktúre na spracovanie tabaku v Roverete Principle Hope. Veľkosť tohtoroč­nej MANIFESTY sa zdala byť dôsledkom prirodzeného procesu tvorby bienále,

1

2

3

4

1 Nina Canell Accumulus (2008), mixed media instalation, dimensions variable, detail II. 2 Nina Canell Accumulus (2008), mixed media instalation, dimensions variable, detail III. 3 Claire Fontaine II. Visions of The World, Rovereto, (21 dicembre il sole tramonta 1538, 1965-1968) (2008), Light-box 4 Igor Eskinja Project For Untitled Piece (2008), mixed media installation, dimensions variable

Inspire magazine

83

art

napriek tomu však prekvapila. Otázkou ostáva, aké rozmery nadobudne o  dva roky, prípadne neskôr v budúcnosti, a či sú východiskové premisy projektu v súčasnej, Európskou úniou definovanej spoločnosti, ešte aktuálne a relevantné? Ak bude tohtoročná tendencia v súvislosti s narastajúcim rozsahom MANIFESTY pokračovať v  budúcnosti, MANIFESTA celkom stratí svoj pôvodný charakter, ktorý bol v  neposlednom rade obľúbený práve pre ľudské meradlo výstavného projektu (už teraz sa skôr podobala na tradičné veľké prehliadky súčasného umenia, na ktorých je človek konfrontovaný s nepreberným množstvom diel, pričom nemá priestor na odstup, pozornejšie vnímanie samotných diel či ich prepojenia s celkovou koncepciou prehliadky). Problém mi robili aj samotné formulácie koncepcií jednotlivých výstavných venues, ktoré sa vyznačovali priveľkým „abstraktnom“, podporeným filozofickými formuláciami a „nekomunikujúcou“ teoretickou hantírkou. Sama sa pohybujem v  prostredí súčasného umenia, výstav a „konceptov“, mohla by som povedať, že som „človek z fachu“, no ani mne sa texty sprevádzajúce jednotlivé výstavy nečítali ľahko, neviem teda, ako mohli pôsobiť na radového návštevníka výstavy, s absentujúcim kunsthistorickým vzdelaním či teoretickým poznaním. Tu mi rezonuje ďalšia dôležitá otázka – komu je MANIFESTA určená? Úzkemu okruhu profesionálov, čím by len potvrdzovala premisu o elitárstve súčasného umenia a jeho nezrozumiteľnosti širšiemu publiku, alebo širokému spektru návštevníkov? Neprehliadnuteľné boli sprievodné aktivity, angažujúce do procesu vnímania súčasného umenia napríklad deti – takmer v každej druhej miestnosti poštového paláca v Trente mali na zemi rozložené výkresy a počas návštevných hodín si medzi vystavenými dielami neustále niečo maľovali, vystrihovali a lepili. Podobné programy vedú k tomu, aby do galérie priviedli deti ich rodičia, ktorí sa zároveň tiež stanú návštevníkmi výstavy. Jednoducho ambícia pritiahnuť na výstavy MANIFESTY celé rodiny a  široké spektrum návštevníkov bola neprehliadnuteľná. V pragmatickom porovnaní s komunikatívnosťou výstavy „navonok“ však práve táto snaha vyznievala groteskne až komicky. Je možné spraviť prehliadku súčasného umenia tohto typu pod vedením špičkových kurátorov tak, aby k návštevníkom prehovárala priamou rečou, bez zbytočných floskúl? Na Manifeste sa vynorili aj niektoré neustále všeobecne prehodnocované problematické momenty výstav súčasného umenia ako také – jedným z nich sú sprievodné texty s popisom koncepcie – zámeru jednotlivých diel, dovysvetľujúce ich „posolstvo“. Sú odporcovia aj prívrženci podobných „barličiek“. Na Manifeste boli zastúpené oba príklady – a pravdu povediac, neviem, ktorý z nich mi vadil viac. Na výstave Principle Hope v Roverete napríklad sprievodné texty na stenách k jednotlivým dielam nechýbali, no v niektorých prípadoch pôsobili ešte mätúcejšie, než keby tam neboli vôbec. Neviem, kto bol ich autorom, no dočítať ich niekedy do konca bolo náročnejšie, ako by sa mohlo zdať. Neraz som mala problém sústrediť sa na ne a zároveň si ich dať do kontextu s dielom, ktoré opisovali. Na výstave The Soul v poštovom paláci v Trente obšírnejšie popisy diel absentovali a prekvapivo som sa cítila menej stresovaná než v predošlom prípade. Táto výstava (The Soul) mi zároveň pripadala inštalačne „najkompaktnejšia“ (návštevník postupoval po poschodiach a prechádzal v rámci aditívne radených miestností z jednej do druhej) a koncepčne „najuchopiteľnejšia“. Názov Duša (alebo Veľa problémov so sťahovaním duší) (kurátori Anselm Franke a Hila Peleg) zastrešoval tému, vzťahujúcu sa v rámci každodenne zažívanej reality k veciam, ktoré sa nachádzajú niekde mimo deskriptívnu racionalitu. K stavu duše, psyché, emócií, imaginácie, fantázie vo svete so zvýšenými nárokmi na individualizmus a sebavedomie jednotlivca. Kurátori zahrnuli do prehliadky aj päť miestností venovaných akoby modelom rôznych múzeí, ktoré načrtávali idiosynkratické historické spôsoby konceptualizácie a or-

ganizovania zážitku. Napríklad „Múzeum projektívneho testovania osobnosti“ alebo „Múzeum učenia sa“, ktoré reflektovalo líniu medzi rôznymi pedagogickými prístupmi, vystavujúc edukatívne pomôcky, počnúc rakúskymi a nemeckými obrázkovými knihami z 19. storočia až po avantgardné umenie 20. rokov minulého storočia. Výstava Principle Hope Adama Budaka a  spolupracujúceho tímu, situovaná do charizmatického komplexu bývalej manufaktúry na spracovanie tabaku v  Roverete, skúmala novú ekológiu verejného priestoru a  prezentovala najmä diela, ktoré nejakým spôsobom pojednávajú o kartografii, pamäti miesta, architektúre... V centre stála téma politiky a ekonómie priestoru, ktorého súčasťou bol/je/bude človek. Výstave dominovali priestorové inštalácie, objekty, site-specific riešenia. Väčšina diel mala charakter pasívnych objektov, bez rozmeru interaktivity smerom k divákovi. Tvorili celok vo forme výstavy, ktorá sa síce dotýkala problematiky vplyvu, moci a štruktúr ich fungovania, v konečnom dojme však pôsobila trochu strnulo a bez života. Kompenzáciou k istej plošnosti výstavy v Roverete bola už zmieňovaná výstava v Trente s témou duší s introspektívne ladeným záberom na výskum subjektívneho zážitku. Keďže – ako som už spomínala – bola MANIFESTA 7. až o štyroch veľkých výstavách, ako celok ju bolo vskutku ťažké uchopiť. No aj napriek určitej roztrieštenosti celkového dojmu človek pri istej dávke vytrvalosti a kondície dokázal počas troch – štyroch dní, ktoré si prehliadka reálne vyžadovala na svoje absolvovanie (nehovoriac o absorbovaní), na výstave nájsť kvalitné diela od nadaných a pozoruhodných, prevažne mladých európskych vizuálnych umelcov. Naďalej však platí, že MANIFESTA je jednou z najinovatívnejších a najdôležitejších prehliadok európskeho vizuálneho umenia a jej návšteva býva spravidla veľmi charizmatickou a inšpiratívnou skúsenosťou. Text Lucia Gavulová tranzit.sk / Foto Lucia Gavulová, archív MANIFESTY, webové stránky umelcov www.MANIFESTA7.it

3

84

Inspire magazine

1

2

4

5

1 Guido van der Werve Nummer acht. Everything is going to be alright (2007) 16mm to HD 2 Fortezza Tappeiner 3 Rovereto Ex Peterlini venue III., detail na zรกstavky od umeleckej dvojice Castro & Olafsson 4 Manifattura tabacchi Hugo Munoz 5 Ricardo Jacinto Labyrinthitis (2007), mixed media installation, dimensions variable

Inspire magazine

85

art

Obchod

s vyprážanými zvieratkami Banksyho sme doteraz poznali ako mladými uznávaného a starými zatracovaného (vandal!) vtipného street umelca, alebo ak chcete, autora svojského graffiti. Brit Banksy, ktorý si svoju skutočnú identitu s menom, fotkou atď. starostlivo stráži, od sprejovania na múry svetových metropol prešiel zase o kus ďalej. V newyorskej Greenwich Village vystavoval-nevystavoval celý október.

The Village Pet Store and Grill vyzerá z ulice ako klasický village obchodík so zvieratkami. Pred ním je lavička, na zemi slama, len vo výklade človek na rozdiel od normálnych mestských pet stores nevidí poskakujúce alebo spiace šteniatka. V jednom okne leží na konári chrbtom k nám leopard ležérne hompáľajúci chvostom, v  ďalšom je mini-kurín, z  ktorého vykúka kohút. V  treťom si biely zajačik s perlovým náhrdelníkom na krku pilníkuje nechty na labke. Keď som vošla dnu, najprv ma to ťahalo ku klietke leoparda. Bola som zvedavá, či spredu vyzerá rovnako „ozajsky“ ako zozadu. Vyzeral úplne realisticky – ako kožuch zo sekáča – bol to kožuch zo sekáča s leopardím vzorom. Samozrejme, že predtým, ako som sa do Banksyho Pet Store vybrala, mala som zhruba predstavu, o čo mu ide. Lokálni hipster-redaktori to porozoberali, ako sa dalo. Pravda je taká, že sa veľmi nedalo, lebo Banksy sa nijako obšírne nevyjadril, ale keď človek vidí plávať v akváriu miesto rybičiek vyprážané rybie prsty, nemusí mať doktorát z Columbie (slovenský ekvivalent je asi Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre), aby pochopil. Náš láskyplný vzťah k predstaviteľom zvieracej ríše (a bitúnkov) bol detailne rozvedený aj v ďalších klietkach. Uprostred falošného zvieratkárstva sa hojdala klietka s andulkou, ktorá pripomínala obľúbeného kresleného Tweetyho z  Looney Tunes. Akurát, že tento Tweety vyzeral ako po chemoterapii, všetky jeho žlté pierka ležali na podlahe klietky. Žiadna detsky zlomyseľná iskra v oku. Vôbec nevyzeral, že by ste si ho chceli pomojkať alebo s ním vyviesť kocúrovi niečo mimoriadne odporné. V inej klietke pozeral telku otrasne živo pôsobiaci a očami žmurkajúci opičiak. Discovery chanel. Opičie porno. V malých teráriách pri stene sa veselo popásali napoly zožraté hot dogy a okolo kurína zobkali do zlatista vypražené chicken nuggets kečup z umelohmotného téglika. Toto je (ževraj) Banksyho citát k  Village Pet Store and Charcoal Grill: „New Yorkers don’t care about art, they care about pets. So I’m exhibiting them instead. I wanted to make art that questioned our relationship with animals and the ethics and sustainability of factory farming, but it ended up as chicken nuggets singing. I took all the money I made exploiting an animal in my last show and used it to fund a new show about the exploitation of animals. If its art and you can see it from the street, I guess it could still be considered street art.“ (Newyorčanov nezaujíma umenie, zaujímajú ich domáci maznáčikovia. Preto vystavujem ich. Chcel som urobiť umenie, ktoré by spochybnilo náš vzťah k  zvieratám a etiku a udržateľnosť priemyselného poľnohospodárstva, ale skončilo to spievajúcimi chicken nuggets. Zobral som všetky peniaze, ktoré som zarobil zneužívaním zvieraťa v mojej poslednej show a použil ich na financovanie novej show o zneužívaní zvierat. Ak je to umenie a vidíte ho z ulice, predpokladám, že by sa to ešte mohlo považovať za street art.) Banskyho Pet Store je hrozný nárez – metaforicky aj doslova (rôzne druhy nárezov a salámy visia v obchode akože na predaj). Pre mňa ďalší dôkaz, že „moderné umenie“ nemusí byť nič nehovoriaca póza zasekávajúcich sa videí a monochromatických plátien počarbaných nápismi netalentovaných ľudí. Keď som odchádzala, pani Zajacová si stále pilníkovala nechty... Vonku pred obchodom si japonské turistky fotili hojdacieho delfína – automat, na aký usádzame deti, aby dve minúty nevrieskali. Delfín bol v sieti a na kovovej tabuľke pri otvore, kam sa vhadzujú mince, bola akoby náhodne nalepená nálepka. Na nej bolo napísané GOD HAS A PLAN. A pod tým, omnoho vyšúchanejšími písmenami: TO KILL ME. obrázky z výstavy na stránke thevillagepetstoreandcharcoalgrill.com

86

Inspire magazine

?Originálny nápad? Na francúzskom trhu sa objavili voodoo bábiky socialistickej političky Ségolène Royal a prezidenta Nicolasa Sarkozyho. Pozývajú francúzsky ľud odbaviť sa na nich formou zapichnutia špendlíkov do napodobenín živých exemplárov svojich politikov a vyjadriť tak svoje rozhorčenie nad ich počinmi. Len výnimočný idiot zo západného sveta môže vymyslieť takýto „originálny” spôsob zahrávania sa s čiernou mágiou. A len výnimočný hlupák, ktorý sa na takúto „originálnu” zábavu nechá zlákať, si môže myslieť, že sa mu táto nevráti trojnásobne… text Liana Weiss / foto profimedia

Zhora dole: Ségolène Royal / Nicolas Sarkozy

karma

Inspire magazine

87

art

3, 1, 1... GO

UP AGAINST THE BEST! Factory 311 is coming up to its first birth­day this month, and what a journey’s it’s been…

Established in December 2007, creative agency Factory 311 has already built a reputation for itself as a unique producer of images that merge realism and abstract illustration together in fantastical ways. Under founder Nicholas Hardy, its individual style has developed so successfully in a short space of time, it is becoming renowned for pushing the boundaries of creativity into new directions. A move away from its birthplace of Manchester to the bright lights of London certainly opened many windows of opportunity, but its accomplishments are said to come down to the passion and dedication it shows for its members and other perspective artists. Under its talented umbrella it now houses graffiti artists including Belin, Otes and Sat One, digital artist Soem One, and photographers Lionel Deluy, Andrew Tonkery and Matt Plunket.

Mission possible “It’s crazy what can happen in a year,” says Hardy. “I remember the first email I sent out presenting our two-man band to Hollywood’s famous tattooist Kat Von D over in LA. When I actually got a reply I nearly fell off my chair.” Needless to say, it was following this that the true potential of what Hardy had envisioned could be seen. Having always known the incredible talent of Belin, who back then was 311’s only artist, thing’s progressed to the next level as Hardy realised they could combine his raw ability with an “insane photographer”. So he approached celebrity snapper Lionel Deluy. “I still have his email. I just couldn’t believe it, back then we were such a small organisation but being recognised by someone like Lionel just made me so eager to make things work. It was an incredible honour.” Knowing they were heading out to LA to meet Deluy as well as set Belin up painting a now infamous mural on the side of Kat Von D’s place (which since featured in US television series LA Ink), Hardy started directing another idea: combining photography with graphics. Enter Pierre Doucin, a photo manipulator based in Paris who is now creative director of 311. With him, 311’s unique identity was conceived allowing them to aim for global presence in the fields of music and high-end fashion.

The Deluy Project On discovering that Lionel Deluy’s unique style and flare coordinated with the

88

Inspire magazine

philosophy behind 311 in the same way, a collaboration now known as the Deluy project was born. In no time at all it spread on an international scale, in turn helping to establish the 311 name further. It is the combination of Deluy’s dark photographic style, which conveys excitement and mystery in a way that more revealing images cannot, with 311’s ability to provide a fresh dimension that brings about a new contrast in this field. A-list stars including Will.I.Am, Dita Von Teese, Katy Perry and Wiz Khalifa have all undergone the Deluy and Factory 311 treatment, the energetic results of which have attracted global attention and enabled 311 the opportunity to approach companies they only dreamed about before, including Warner Bros Records, Sony Music and Thrive Records.

Bread & Butter In 2008, Factory 311 was also the official events partner of Bread & Butter, the leading trade fair for street and urbanwear. Here the company was able to present its artists to new clients through an exciting platform that was in fact the perfect environment for their work. During the exhibition, the artists also created murals for both Bread & Butter itself and fashion designer Christian Audigier, the latter one of which was shipped to Las Vegas where it was used as a backdrop to the designer’s “When I move you move” show thereafter.

2009 Calling Moving into next year, 311 is opening its doors to younger artists with Fac 311, an offshoot agency focused on supporting new, up-and-coming talent. Giving them exposure to the company’s growing client base and global contacts is the aim, which links in with the company’s most recent collaboration with professional networking site Nineteen74.com. Look to page 38 to see the result of London’s Calling, the photographic and CGI project from the two that was formed by pulling in some 40 artists to the British capital. So successful was the final image, LA, Vienna, Paris, Toronto, New York and Dubai Calling are all in the pipeline now too… text Rachel Arthur / foto Lionel Deluy, Rafael Pinho, Oskarpall, Torkristensen / Digital Art Pierre Doucin aka Soem One www.factory311.com www.fac311.com

Inspire magazine

89

90

Inspire magazine

art

Inspire magazine

91

art

92

Inspire magazine

Inspire magazine

93

photography

“I’ve always viewed photography as raunchy sex for the eyes - you see it, night stand - you spend time watching it, you discuss it with your friends, traditional portrait photography to bridge this gap between just a one their own stories from my photos... to watch it like a film.”

you fall in love with it, you absorb it and you move on... Film is more like a relationship than a one you have a deep memory of what happened for years after. I’ve stepped away from what I view as night stand and a long term relationship for your little pupils. I want people to be able to make up

Andrew tonkery Andrew was born in Los Angeles in 1982 and has moved all around the USA; growing up mostly in New Jersey, just outside of New York City. At 18 he left his home and went a few thousand miles away to the mountains of Colorado where he received a bachelors of fine arts in graphic design and art history. It was during this time in college that Andrew, always a huge movie nut, began doing short films. After filming and editing nearly 40 shorts he began shooting stills, originally documenting graffiti and how it interacted with the people and architecture on trips through Europe and Greece. Since then Andrew has moved back to Los Angeles and for the past 2 years has worked as a photographer. foto Andrew tonkery www.andrewtonkery.com www.fac311.com/tonkery

Inspire magazine

95

photography

96

Inspire magazine

Inspire magazine

97

98

Inspire magazine

photography

Inspire magazine

99

special

Photography Peter Spurný www.peterspurny.com styling & makeup Michaela Luptáková hair Michal Roháč Toni&Guy model Markéta Elite Model Management Veronika Flash Model Management

Tí, čo celý rok poslúchali, si zaslúžia originálny stromček

100

Inspire magazine

aj vkusne zabalený darček… ∏

Inspire magazine

101

welcome

Every weekday morning, Montevideo fills with the sounds and laughs of thousands of Primary school children. The white tunic and blue bun identifies schoolboys as belonging to the public educational system. Uruguay proudly boasts on having one of the first obligatory, lay and free educations in South America; courtesy of the taxpayer who support the whole career up to university degree of the few who get it, and the thousands of dropouts on the way.

Anyway the inhabitants of this small capital city of the still smaller Republic of Uruguay share particular traits that if not make them exceptional in the common favourably meaning of the word, certainly make them peculiar. Established in the mouth of the River Plate as a Spanish colonial export port for South American silver in the late XVIII century; Montevideo flourished with splendid mud huts and outdoor sewage, while Versailles reached its splendour and Notre Dame had been finished for several centuries. Silver never materialised in this part of the new continent but meat and wool eventually did. So the fertile plains of Uruguay became the battlefield where the Portuguese (later Brazilians) and Argentinians fought between them against each other alternatively, and always against the local inhabitants who had to wait for the British to settle the score. Britannia needed a free port in this part of the world, and Montevideo seemed the best bet. With British blessings and protection Uruguay became independent in 1825, with conditions arranged between Argentina, Brazil and Great Britain, with none local delegate intervening. With this exercise of supreme autodetermination finished, Uruguay could start its independent life with an all European culture of Latin origin. And this is another peculiarity worthwhile mentioning. Uruguay can proudly boast on being the only country in South America without native population. Somehow on the post independence civil struggles, natives always chose the losing side, and hence were exterminated from Uruguayan life and culture. Uruguay remained throughout the rest of the XIX century a British Empire informal colony. That is, Britain dominated the whole economic, financial and commercial life; administrated public services and was the driving force behind local modernisation; all in exchange of raw materials much needed in Lancashire. Culturally dependant of its Spanish origins and on the Uruguayan elites admiration for all things French, Uruguay started to develop the traits that would turn her in the ‘Switzerland of South America’ in mid XX century. Sound democracy, with only 3 or 4 dictatorships; solid financial system, based on the National Bank which succeeded the first National Bank which broke in 1890; and had nothing to do in the fall of other local banks in the 60’s, 70’s and 2002. Incorruptible civil service, which comprises more than 50% of the working force of the country and a political caste driven by the most unselfish and humane aims.

102

Inspire magazine

MONTEVIDEO postcards

FROM A PROVINCIAL CITY

Montevideans like to think themselves as exceptional. And in their own way they are right. It may be because Montevideo has as neighbours the two great South American metropolis: Sao Paulo (Brazil) and Buenos Aires (Argentina), and only such differentiation makes the inevitable inferiority complex bearable.

Opulence and tranquillity in an early morning picture of middle class residential Pocitos neighbourhood. The National Bank branch office is mute witness of the neighbourhood’s progress and development. Tramway tracks are still discernible, lone remaining heritage of the XIX century, when apartments were nonexistent, and villa style house boarded the cobble stoned streets. With an eminently commercial origin population, Pocitos is a living proof of the equal opportunities that Montevideans enjoy in our blessed city.

Eight o’clock in the morning. Rush hour in full cry in the high class residential neighbourhood of Carrasco, 15 minutes time from downtown. Once a seaside resort separated from the city itself by sand dunes, it has been absorbed into the growing periphery. To the right, the twin domes of the Carrasco Hotel, relic of the Uruguayan roaring twenties, now abandoned and waiting a private firm to take it over. Awarded three times already, the definition has been contested each time by losing syndicates. Municipal authorities are now taking some years for a new adjudication. The Municipal casino still runs on the ground floor, sharing with the other Municipal casino’s the uniqueness of being the only casinos in the world to work at a loss. To the left the River Plate, 200 km. wide at this part. Named after what was believed to be the mineral richness of the region, and not, as popular beliefs go, after it’s colour.

Inspire magazine

103

welcome

This being a very concise history of nearly 200 hundred years of independent life, reminding that Uruguay was totally dependent of the British Empire in the XIX century, and of the American century thereafter; it’s time to refer to the peculiarities that make Uruguayans in general and Montevideans in particular a class on their own. More a provincial town than a capital city, Montevideans live without urgencies. A city where ‘now’ means ‘soon’ and punctuality must be avoided. Where National holidays – of which there are at least one every month – are moved to Mondays; and where the inexhaustible working trade unions set strikes for Fridays. Where all activity stops on Christmas eve, to restart after Holy week, three months later. Where the population is so democratically minded that election year means partying until the last Sunday in October, with political parties rallying every week end; and Government joining the feast with amazing expenditures in salaries and wages; and where prisoners are in Libertad (Freedom).city. But not everything is so local and intrinsic to our national idiosyncrasy. Montevideans have taken the best of other Northern Hemisphere cultures also. Every December we can see in Montevideo shopping malls our dear Santa, dressed in full winter red regalia, sweating in 35ºC summer heat; driving a sledge over earth that last saw snow in the glacial age. For Montevideans contrasts are a way of life; which they’ve perfected to near a state of the art condition. So it’s time to let the pictures speak for themselves. Text and foto Gustavo Amaro

More a provincial town than a capital city, Montevideans live without urgencies 104

Inspire magazine

The grandiose neo classical style of the National Library is the stalwart of the founder of our Republic’s wish: „Let Uruguayans be as illustrated as they are brave!“ And so it has been since its construction in the early years of the XX century. Since then it has given Montevideans illustrated protection, knowledgeable nourishment and brave wisdom.

film

Koncom augusta sčeril hladinu našej kultúrnej scény filmový prepis básne Máj, český literárny klenot Karla Hynka Máchu. Príbeh milostného trojuholníka, ktorý je na plátne vyjadrený rovnakou mierou poeticky aj reálne, natočil kameraman a režisér F. A. Brabec, známy tiež divácky úspešnými snímkami Kytica, Kráľ Ubu, Krysar či Bolero. Film sa dostáva na naše plátna vďaka firme Herbacos, ktorá vyrába tradičný „klenot“ proti chrípke – Acylpyrín. Vizualizácia diel národného obrodenia je pre vás srdcovou záležitosťou. Chceli by ste žiť v dobe Karla Hynka Máchu a Karla Jaromíra Erbena? Asi áno. Mám rád nežné ženy v  dlhých šatách a  silných mužov, ktorí môžu zmeniť svet. Možno si romantizmus idealizujem, ale niečo na tej dobe ma stále priťahuje a určite v nej vidím množstvo obrazov, o ktoré je dnešný svet ochudobnený. Aké uplatnenie by ste si v nej zvolili? Povahou komediant, šašo, básnik, fotograf a všeumelec by si iste našiel podobný rytmus života, aký žije teraz. Takže nič nového, ani si neviem predstaviť inú životnú náplň než podobnú tej súčasnej. V čom vidíte podstatu filmovej tvorby? V zábave, v poučení, vo vyvolávaní emócií, otázok... Film je vlastne univerzálne umenie. Ten dobrý zasiahne všetky vnemy, ale dnes je veľmi ťažké spojiť tieto veličiny, pretože sa filmy stávajú viac biznisom, a, bohužiaľ, taký je k nim väčšinou prístup od producentov a sponzorov. Snažím sa, aby tomu tak nebolo a aby sa na plátna kín dostávalo viac emócií i spochybnení, viac premýšľania, než iba dať niečo na vedomie, informovať. Myslím, že i to bola kedysi podstata filmu, ktorá sa však z neho začala postupne vytrácať. Vzhľadom na to, že ste autorom mnohých reklamných spotov, môžete porovnávať „slobodnú“ filmovú tvorbu a komerčnú reklamnú zákazku... V čom

podstatnom sa líši? Reklama má pomôcť predaju a na prvom mieste ostávajú klient a agentúra, ktorí potrebujú získať potenciálnych zákazníkov. Výrazové prostriedky a zložky, samotný tvorivý tím sú vždy až na ďalších miestach. Podobne je to i pri filme, ktorý je vyrábaný producentom, a autor v ňom hrá iba rolu realizátora. Ale slobodu si možno zachovať pri oboch výrobkoch, pretože vždy bude záležať na autorovi a jeho sile. Na slobodný film si tvorca niekedy zháňa producenta i niekoľko rokov a podobnú dobu niekedy čaká i na tú „svoju“ slobodnú reklamu. Je podľa vás dôležitá marketingová podpora diela alebo sa dobrý film a prestíž jeho tvorcu o takéto veci nemusia starať? Určite áno. Sloboda tvorcu je v projektoch, aké som natočil, vždy veľmi dôležitá, a táto tvorivá sloboda je však pri filme podmienená veľkým finančným zázemím, bez ktorého by naša tvorba nemohla byť nielen realizovaná, ale i ďalej publikovaná. V prípade Mája sa náš komerčný partner distribúcie – spoločnosť Herbacos-Bofarma, výrobca tradičného lieku Acylpyrín – veľkoryso podvolil myšlienke tvorcu a našiel spôsob vyhovujúci jeho komerčnému zámeru, a to i preto, aby svojou podporou umožnil slobodne šíriť umelecké dielo, ako je Máj. Máj je klasika a kvalita. Vaša typická kamera sa stáva už tiež klasikou podporenou kvalitou. Budete pokračovať v ďalšej podobnej tvorbe, ako sú Máj s Kyticou? Ako povedal kedysi Karel Čapek: „Povahy sa nemenia, len sa časom vyfarbia.“ Určite sa vo mne stále viac prejavuje vnímanie sveta podobné menovaným filmom. Ak sa podarí nájsť tému na ďalší diel môjho náhľadu, bude to pre mňa len radosť znovu sa vrhnúť do svojho sveta filmu a pohrať sa s videním obrazov, ktoré budú snáď samy zapadať, možno, ako hovoríte, už do „klasiky“ F. A. Brabca... text Eva Pavlatová www.hbf.cz

Romantické

vnímanie sveta

Inspire magazine

105

film

zadrhni sa rachel zadrhni sa Choke určite s napätím očakávajú v prvom rade fanúšikovia Chucka Palahniuka a v druhom rade ľudia, ktorí od Palahniuka (vypisujeme súťaž o to, kto sa vo vyslovení autorovho mena dostane najbližšie k správnej verzii) síce nič nečítali, ale Fight Club uvádzajú spolu s Pulp Fiction za svoje najobľúbenejšie filmy. Fight Club bol o rituáli boja, Choke sa rovnako vášnivo venuje závislosti na sexe. Film podľa Palahniukovho románu napísal a natočil Clark Gregg. Sam Rockwell hrá postavu Victora, sexuálneho maniaka liečiaceho sa zo svojej závislosti formou skupinovej terapie („Volám sa Victor a som sex addict…“). Okrem tejto drobnej úchylky vieme o Victorovi nasledovné: v dobovom kostýme a parochni pracuje ako kulisa v tematickom parku „Koloniálna Amerika,“ jeho najlepší kamarát je tiež úchyl, jeho mama je v drahom blázninci (demencia?), a nespoznáva ho, otca nikdy nemal a s liečbou nerobí práve pokroky, pretože miesto sedení sa vždy nechá zlákať nymfomanskou kolegyňou s nábehom na monokel a spolu si to rozdávajú za tenkou stenou, kým sa ostatní snažia abstinovať. Keď sa Victorovej mame pohorší, hrozí, že ju premiestnia, a on sa zľakne, že sa o sebe už nič nedozvie. Mladá lekárka Paige (Kelly McDonald) navrhne Victorovi nepravdepodobné riešenie, ktoré vyžaduje pohlavný styk ich dvoch a tuším otehotnenie. Na divákovo prekvapenie Victor plán nielenže pochopí, ale mu aj uverí. Problém je v tom, že sa do Paige zamiluje, a, ó irónia!, nestojí mu. Victor získa novú nádej, keď pošle za matkou kamaráta úchyla, aby sa tváril, že je Victor a zistil niečo o svojom otcovi. Bláznivá matka (skvelá Anjelica Houston) kamošovi prezradí, že si písala denník. Victor denník nájde, no ten je v taliančine. Na scénu opäť prichádza Paige s ďalšou nepravdepodobnou historkou a niekde tu sa film začína rozsypávať. Názov filmu Choke (od to choke: dusiť sa) je odvodený od Victorovej špecialitky. Predstiera dusenie v reštauráciách, kde ho môžu Heimlichovým manévrom zachrániť bohatí kunčafti, ktorí k nemu potom citovo priľnú a sponzorujú ho. Z ich peňazí Victor platí matkin ústav… V Choke sa toho veľa udeje a „dusí sa“ tam na viacerých úrovniach bez centralizovaného systému, ktorý občas spôsobuje hluché miesta a drobenie príbehu. Je to o cynickom chlapíkovi, ktorý hľadá otca, seba, atakďalej a ktorý svojím sarkastickým prístupom k úplne všetkému odhaľuje svoje citlivé stránky. Človek by neveril, čo všetko sa dá do takého príbehu zamontovať, ale bude aj svätá predkožka a zabehnutá análna guľôčka. Ťažko povedať, či je Choke dobrý film, a ťažko pomenovať, čo je na ňom slabé. Rockwell hrá odušu, a jeho Victor žije. Sú aj smiešne momenty, ale skôr také na tiché zachichúňanie sa pod pazuchu. Možno je problém v nevyužitom potenciáli – toľko absurdností a hystérie pokope, a nevzíde z toho nič dychvyrážajúce, nič, čo vám podkopne nohy a

106

Inspire magazine

keď padnete na riť, drzo sa vám vysmeje do ksichtu. Také ako vo Fightclube… Zaujímavosť pre kulťákov: Palahňuk (alebo Palahniak?) sa ukáže v závere – sedí vedľa Victora v lietadle.

Rachel sa vydáva Najnovší film oscarového režiséra Jonathana Demmesa (Mlčanie jahniat) Rachel Getting Married sa celý odvíja počas víkendu, kedy sa Rachel (Rosemarie Dewitt) vydáva. Hlavnou postavou je v skutočnosti už nie až tak mladistvá závisláčka Kym, ktorá posledných desať rokov strávila striedaním excesov a odvykacích kúr. Teraz prichádza z  liečebne na svadbu svojej staršej sestry a rozvíri hladinu rodinných emócií. Film je vlastne portrétom rodinnej tragédie a nakuknutím do šťastnejších časov, ktoré snáď nastanú aspoň pre Rachel, kým Kym sa zdá byť prekliata naveky vekov amen. Hrá ju presvedčivá Anne Hathaway, ktorú sme doteraz poznali najmä z  jej princeznovských/popoluškovských rolí (Diabol nosí Pradu, Denník princeznej…) a ktorej úloha manželky jedného z kovbojov v Brokeback Mountain sľubovala herecký potenciál. Hathawayová/Kym má každých päť minút slzy na krajíčku a pomalé rozuzľovanie jej/rodinnej histórie vyžaduje od diváka pevné nervy a nezlomný optimizmus. Keďže tie nemá nikto z nás, temný príbeh s drásavými zákutiami zanechá človeka úplne vyšťaveného. Ďalším negatívnym (formálne) prvkom sú neustále na niečo hrajúci hudobníci – veselá kopa strapáčov, kamarátov ženícha a nevesty, ktorí víkend pred svadbou pomáhajú s prípravami a okupujú dom. Keď Kym v jednom momente nervózne zajačí, či „budú hrať nonstop celý víkend“, hovorí za nás za všetkých. Bohužiaľ, kinematografickí panovia a ich píšťaly neutíchnu nadlho. Práve naopak, dostanú svoje miesto aj v centre diania. Ich príhovory pri nácviku večere by bolo treba zostrihať, najlepšie na nulu. Opäť je ťažko povedať, čo je na filme slabé (svine režisérske záludné), ale keď už sme pri strihaní, buďme úprimní, film mohol byť úplne pokojne o 15 minút kratší a o dvadsaťosem hudobných nástrojov pokojnejší, to je isté. Stredná až ťažká depresia po vzhliadnutí je zaručená, takže si to všetci užite. Text Mária Modrovich

Litvinenko a pirane V dňoch 12. – 16. novembra sa v Bratislave uskutočnil 9. ročník festivalu Jeden svet, v rámci ktorého bolo možné vidieť množstvo naliehavých a prevažne znepokojivých filmov, zachytávajúcich negatívne spoločenské javy ako korupcia, propaganda, štátny terorizmus, drancovanie nerastných surovín za cenu totálnej devastácie pôdy, znásilňovanie žien vojakmi, genocída, lavínové šírenie HIV v Afrike a podobne. Z tejto pestrej palety nechutností som si skromne vybral krátky nigérijsko-holandský film Jedovatý oheň (2008, adresa organizácie je poisonfire. org) a ruský film Kauza Litvinenko (2007), na viac som sa jednoducho necítil. O tom, že Shell zdevastoval svojou ťažbou pôdu v delte rieky Niger (znemožňujúc tak miestnym obyvateľom akékoľvek poľnohospodárske činnosti), som niečo vedel, netušil som však, že, ignorujúc nariadenie súdu spred troch rokov, firma svoje aktivity v oblasti stále neukončila. (V tej našej oblasti sa okrem pokrčenia plecami dá pri troche dobrej vôle tankovať u inej, menej deštrukčnej spoločnosti.) Kauza Litvinenko ma ale dorazila. Dvojhodinový dokument, ktorý bol v Čechách uvedený už aj samostatne, pojednáva o tom, prečo bývalého špióna FSB (nástupkyne KGB), ktorý s rodinou požiadal o politický azyl v Británii, otrávili polóniom 210 v čaji. Okrem čiastočnej medializácie pochybných praktík ruskej tajnej služby (ako aj tajných služieb všeobecne) pred dvoma rokmi táto smrť pritiahla pozornosť aj k problému rádioaktívneho polónia 210 v cigaretách (podľa odhadov je tento silný alfa žiarič príčinou 1% úmrtí fajčiarov na rakovinu pľúc). Film obsahuje rozhovory s Litvinenkom, jeho ženou, známymi, vtedajším nadriadeným a spoluagentmi, no i analýzu situácie v Rusku z pohľadu nemeckého novinára či anglicky hovoriaceho politológa. Tak sa (nasledujúc kameru) stále hlbšie prepadáme do siete štátom organizovaného zločinu, fingovaného terorizmu ústiaceho do stupňujúcich sa prejavov pravicového extrémizmu, vyhovujúcemu vládnucej oligarchii. Litvinenko nielenže povedal, že za bombovými útokmi v Moskve, pripisovanými Čečencom, stojí Kremeľ (čo je aj ďalší dôvod, prečo brať s rezervou „útok“ na Dvojičky), nabonzoval na Putina, že v čase, keď mu údajne v FSB vštepovali lásku k vlasti, podával hlásenia na svojich spolužiakov, no spomenul aj Putinovo členstvo v poradenstve firmy, ktorá prala peniaze kolumbijskej narkomafie. Navyše, Litvinenko spolu s 5 kolegami verejne vystúpil proti FSB, ktorú podľa neho v poslednom čase obsadili ľudia neštítiaci sa ničoho. A to sa nerobí. Teda, niežeby som Litvinenkovi (vďaka jeho dobráckemu, zväzáckemu imidžu) všetko veril. Vo filme sú jeho vyjadrenia často bezprostredne korigované inými, vďaka dobrému strihu tak divák ľahko získa ucelenejší obraz – ako napr. keď Litvinenko vraví, že britskej tajnej službe nemal čo ponúknuť, vzápätí jeho žena tvrdí, že on sám, napriek tomu, že v FSB sú ľudia, ktorí si želajú jeho smrť, nemá problém získať od nich za peniaze akúkoľvek informáciu. Film obsahuje aj moment poriadne čierneho humoru, keď jeden z informátorov ponúka tvorcom investigatívneho dokumentu šálku čaju potom, ako im naservíroval základné fakty o polóniu. Potešia aj kontrastné ukážky z propagandistického seriálu 17 zastavení jari. Kauzu Litvinenko odporúčam do pozornosti nielen milovníkom konšpiračných teórií a špionážnych hier, ale všetkým, ktorí sú ochotní pripustiť, že životy civilov sú iba hračkou v rukách tajných. Po filme sa akosi stále vkráda otázka, či jeho režisér Andrej Nekrasov ešte žije.

Poviedkový film Kuličky (2008), sústrediaci sa pre zmenu na tému manipulácie mužov ženami je, podobne ako Karamazovovci, produkovaný Čestmírom Kopeckým a jeho spoločnosťou První veřejnoprávní. Réžie sa prvýkrát ujala známa scenáristka Olga Dabrowská (Samotáři).Štyri zdanlivo nesúvisiace poviedky rôznej dĺžky spojené ústredným motívom ovládania a zneužívania majú ďaleko od feministických konštruktov a vynášajú na povrch starú známu pravdu, že každá piata žena je piraňa (Exebegeho parafráza na kampaň o týraných ženách). Úvodná niekoľkominútová poviedka Svatba, výstižne zachycujúca, aké imprinty môže vnímavé dieťa (v podaní Julie Dočekalovej) získať vo „vydarenom“ manželstve, je vtipným prológom k ďalším príbehom. Maminčin andílek prekvapuje hlbokým vhľadom do tínedžerského sveta, kde sa techno mieša s alkoholom, trávou a intrigami, že by z toho dospelého rozbolela hlava. Dve rázne spolužiačky (pričom scénka s rozdávaním písomiek jasne demonštruje, kto má na koho horší vplyv) sa predháňajú v tom, ktorá z nich je väčšia mrcha. Pomyselnú súťaž vyhráva paradoxne lepšie sa učiaca Poloslovenka Angela (nie veľmi presvedčivá Tereza Nvotová), ktorá sa „pre dobro veci“ neštíti ani drasticky zasiahnuť do intímneho života svojej matky. Nasledujúci Mravní imperativ privádza na scénu najsympatickejšiu zo ženských postáv filmu, ktorá si to rozdá priamo s cirkvou svätou (za čo má u mňa významné plus) a vyjde z toho víťazne. Nová ovečka je vlastne len dobre nalíčeným vlkom. Jiří Vyorálek v tejto poviedke podáva chvályhodný výkon, pobaví aj „spolčo“ ansámbl (vrátane Ester Kočičkovej), opäť dobre odpozeraný z cirkevných komunít bežne činných aj v študentskom podhubí nudy. Pomalu, ale slábnu je bombastickým záverom v štýle toho najlepšieho z notoricky známej televíznej série Bakaláři. Starý básnik sa pod dohľadom starostlivej manželky pomaly, ale isto dostavuje na rande so síce trocha anorektickou, no o to chápavejšou milenkou. Svojej manželky (výbornej Libuše Balounovej) sa však tak ľahko nezbaví. Tá ale na mužove verše, zhudobnené krčmovými kamarátmi, chvalabohu nedosiahne. Titulková pieseň Pomalu skupiny Čerti ve stodole s parketom „nadčasovo“ plným mladých je skvelým vyústením tohto vydareného počinu. Kuličky válí. text memfer www.myspace.com/memfer

Inspire magazine

107

help

108

Inspire magazine

StratenĂŠ Ĺživoty Inspire magazine

109

help

110

Inspire magazine

V 21.storočí sa vďaka mieru a slobode život v Kambodži výrazne zlepšil. Krajina sa spamätúva z dvadsaťpäť rokov trvajúcej občianskej vojny a genocídy spáchanej Červenými Khmérmi, ktorí vládli v krajine v rokoch 1975 – 1979. Progres je viditeľný, ale pre mnohých Khmérov život aj naďalej zostáva nepredstaviteľne zložitý. V posledných rokoch Kambodža trpí pandémiou AIDS, ktorá je považovaná za jej ďalšiu genocídu.

Inspire magazine

111

help

Fotografie z projektu „Stratené životy“ zachytávajú každodenný zápas ľudí o prežitie a traumy, s ktorými v Kambodži zápasí už tretia generácia v poradí. Projekt poukazuje na problémy ľudí a krajín, ktoré zažili vojnu, na uvedomenie si toho, že vojna nekončí vystrelením poslednej guľky, že jej následky ničia životy ľudí ešte dlho po jej skončení. Choroby, HIV/AIDS, chudoba, hlad, zničená sociálna sieť, nevzdelanosť – to všetko sú problémy, ktoré je treba riešiť dlhodobo. Je potrebné, aby si ich ľudia na Slovensku i v Európe uvedomili a zaujímali sa o ne stále viac. Súčasťou projektu je putovná výstava a knižná publikácia „Stratené životy”, z ktorej 100% zisku smeruje na podporu aktivít Magna Deti v Núdzi (apríl 2009). Projekt „Stratené životy” je realizovaný pre humanitárnu organizáciu Magna Deti v Núdzi, ktorá v Kambodži prevádzkuje projekty na pomoc chorým s HIV/AIDS od roku 2002. Dnes sa stará o vyše 800 HIV/AIDS pacientov a lieči stovky detí vo svojich nemocničných zariadeniach. Kúp si ORIGINÁL a pomôž deťom. text a foto martin bandžák www.magna.sk/stratenezivoty

112

Inspire magazine

Občianske združenie MAGNA Deti v núdzi vás srdečne pozýva na výstavu fotografií

MARTIN BANDŽÁK: STRATENÉ ŽIVOTY. Od 1. decembra 2008 do 9. januára 2009 v galérii BASTART na Štetinovej ulici 1 v Bratislave. www.magna.sk/stratenezivoty 1. december je Svetový deň boja proti AIDS. H L AV N Ý PA R T N E R

PA R T N E R I

www.magna.sk

„hudba je čarom, ktoré mi sprostredkováva tie úžasné zážitky, keď ma dievčatá vítajú s otvorenou náručou a po chvíli i s roztiahnutými nohami...“ Gene

114

Inspire magazine

cult

V minulom čísle sme v čerstvej rubrike CULT predstavili Adama Anta, teraz sa pozrieme na skupinu KISS, ktorej zakladajúci člen, basista Gene Simmons, má s Antom spoločného viac než dosť. Okrem toho, že obidvaja sú autormi autobiografií, obaja tiež boli jedináčikovia z rozpadnutých rodín, vychovávaní matkami, pre ktoré boli všetkým; obaja si obľúbili vrstvenie make-upu na tvári a mali vrelý vzťah k ženám, od náhodných známostí cez početné zástupy groupies až po celebrity. Navyše, a to je v hudobnom biznise naozaj neobvyklé, ani jeden z nich nikdy vedome nebral drogy. Ostatní členovia skupiny však tento postoj nezdieľali.

Gene vyplazuje jazyk Asi ťažko nájdete v civilizovanom svete niekoho, komu je fenomén KISS neznámy. Píšem fenomén, lebo KISS, to nie je len glam či hard rocková hudba okorenená chrlením krvi a pyrotechnikou na úrovni, to je aj agresívny marketing a merchandising. Už v sedemdesiatych rokoch zaplavili trh s bábikami kenovia s maskami a dnes si popri mnohých iných predmetoch môžete kúpiť napríklad aj truhlu KISS, čím sa nezbavíte svojich obľúbencov ani po smrti. Mojím zrejme prvým zážitkom spojeným s touto skupinou (okrem všadeprítomnej hymny I Was Made For Loving You) bolo, keď na mňa kedysi vyskočil ich plagát z detského časopisu Pif. Najviac ma oslovil Démon (teda Simmons) s prís­ nym výrazom, SM reťazou cez hrudník a fragmentom rytierskeho brnenia na predlaktí. Neskôr, na strednej, mi spolužiak požičal videokazetu so záznamom ich koncertu... to bolo niečo. Na pódiu trónil tank vystreľujúci dámsku spodnú bielizeň, zrejme získanú na jednom z predchádzajúcich koncertov – no možno pochádzajúcu aj zo Simmonsovho osobného archívu. Gene sa totiž netají tým, že mu pod suspenzor nakuklo asi 4600 žien (údaj z roku 2001), ktoré si od roku 1976 na pamiatku fotografoval či natáčal. Ako píše v ouvertúre autobiografie, prijal (a pretvoril na svoj obraz) príbeh Cudzinca v cudzej zemi od R. A. Heinleina, popisujúci nie celkom vydarenú adaptáciu Marťanmi vychovávaného chlapca na pozemské prostredie, ktorá vyústila do založenia kultu opierajúceho sa o chrámovú lásku a nekrokanibalizmus. ( Ja len dodám, že neskrátená verzia tejto „hippie biblie“, najpredávanejšieho sci-fi románu vôbec, sa po rokoch dočkala českého prekladu.) Prečo to však spomína(m)? Gene totiž sám v útlom detstve zažil prudkú zmenu prostredia, nato okrem zmeny postojov (tzv. preškálovanie na americké rozmery) aj zmenu mena. Z Chaima Witza, narodeného v Haife v Izraeli, sa stal Gene Klein (až neskôr Simmons) spoznávajúci Queens. Aby ste si ale nemysleli, predvádzať sa začal už extrovertný Chaim, ako sa možno dočítať, „...jedného dňa som sa zmenil z chlapčeka, ktorý chová chrobáky a necháva ich lietať na niti, na chlapca, ktorý si strčí chrobáka do úst a nechá ho prechádzať sa vnútri.“(Podotýkam, že izraelské chrobáky boli predsa len impozantnejšie než tie v Amerike.) Dnes starý biznisman Gene takto komentuje, čo to urobilo s ostatnými deťmi: „Najdôležitejšie …bolo, že od toho nemohli odtrhnúť oči.“ Ešte počas dospievania (no aj v dospelosti) fascinovali Genea (predsa len čias-

točne vyčleneného svojou čudnou angličtinou – hoci už v detstve ovládal štyri jazyky) televízia a komixy, čo viedlo nakoniec aj k myšlienke skupiny tvorenej superhrdinami, vykryštalizovanými do postáv Cat, Demon, Space Ace a Starchild. V televízii ho (podobne aj o niečo mladšieho Adama Anta) uchvátil ani nie tak pódiový prejav The Beatles, ako skôr jeho dopad na ženskú časť publika, ktorý sme mali možnosť aspoň sprostredkovane vidieť všetci (a kto nie, môže skúsiť šťastie s klipom In Bloom od skupiny Nirvana). Možno aj preto (a pre predchádzajúce skúsenosti s chrobákmi) zážitok prehltnutia nočnej mory pri vystúpení v detskom tábore tohto vyhláseného zberateľa komixov neodradil od ďalších vystúpení, i keď neskôr dal pred spevom prednosť basgitare. Ako bez obalu píše: „Veľmi skoro som si uvedomil, že hudba je kúzlom, ktoré mi sprostredkováva tie úžasné zážitky, keď ma dievčatá vítajú s otvorenou náručou a po chvíli i s roztiahnutými nohami... V žiadnom prípade nejde o nutkavú potrebu zveriť ľuďom nejakú myšlienku, mať poslanie alebo vyjadriť sám seba prostredníctvom hudby. Nie!“ Tak Gene, ktorý mal podľa jedného návrhu z čias jeho vysokoškolskej skupiny Wicked Lester vystupovať v kostýme jaskynného človeka, dopĺňa Dennettov pohľad na evolúciu hudby, predpokladajúci, že rytmy pračloveka Oga boli pre svoj úspech u komunity replikované ďalšími praľuďmi, šírili sa rýchlejšie ako ostatné a ako vedľajší produkt získavali hudobníkom sociálny status a aj väčšiu šancu na rozšírenie génov nesúcich hudobný talent. Žiaľ,  týmto vyjadrením Simmons aj dáva za pravdu názoru historika Fowlera, obviňujúceho legendy Beatles a Rolling Stones z cynicky kapitalistického prístupu, vytvárajúc tak pasívnych tínedžerských konzumentov, namiesto aspoň minimálnej snahy využiť potenciál stať sa vodcami mladej generácie.

Dvaja na vec Niekedy v časoch Wicked Lester, hrajúcich výhradne vlastné skladby, natrafil Gene na Stanleyho Eisena (neskôr Paul Stanley). Títo dvaja stredostavovskí židovskí chlapci s rovnakými záujmami sa párkrát tesne minuli v nahrávacích štúdiách, aby sa napokon predsa stretli. Pretože obaja boli riadne nafúkaní, nepadli si práve okolo krku, no čoskoro sa medzi nimi vytvorilo silné puto, pripomínajúce súrodenecký vzťah. Ich egá sa sčítali a vytvorili superego, ktoré sa rozhodlo hodiť za hlavu perspektívnu zmluvu s Epic Records a v Simmonsovom (vtedy ešte Kleinovom) prípade obetovať aj starého kamaráta Stephena Coronela, všetko pre rodiaci sa koncept úspechu. „Vlastne išlo o jednu z prvých lekcií, vďaka ktorým som skoro pochopil, ako kruto musí človek vo svete obchodu oddeľovať osobnú a profesionálnu stránku veci.“ Chlapci si ešte stihli spolu užiť pravé rockové orgie s náhodnou návštevníčkou prestížneho štúdia Electric Lady, založeného Jimi Hendrixom, no onedlho nasledovala ďalšia skúška osudu – ktosi im ukradol komplet vybavenie skúšobne. Ostali im len gitary, ktoré nepustili z rúk, a tak si Gene a Paul sadli na chodník a hrali okoloidúcim za pár drobných.

Inspire magazine

115

cult

Následne stopovali po Sullivan County a hľadali gitaristu. Hoci nenatrafili na nikoho vhodného pre ich zámery, spoločná cesta ich stmelila a obaja sa uistili, že sú odhodlaní „stvoriť tú najlepšiu rockovú skupinu, akú si kto dokáže vôbec predstaviť“. Reagovali okrem iného aj na inzerát akéhosi bubeníka v Rolling Stone, ktorého nezmiatli otázkami o make-upe a ženských šatách a blúznením o superskupine, ale pretože mal práve doma žúr, stručne ich pozval pozrieť sa na jeho vystúpenie v brooklynskom klube. Strapatý a skvelo oblečený Italoameričan Peter Criscuola ich nadchol a odvtedy s nimi trávil čas v novej skúšobni pod krycím menom Peter Criss (Gene sa vtedy tiež rozhodol zmeniť si meno Klein na Simmons). Unavení z hľadania gitaristu, Gene a Paul už chceli prijať Boba Kulicka, keď zrazu do miestnosti vmašíroval drzý mladík a pripojil svoju gitaru na zosilňovač. Odmietol počkať, kým naňho príde rad, a tak mu rovno 2x prehrali skladbu Deuce. Na tretíkrát sa k nim pridal a zahral také sólo, že všetkým bolo jasné, že hľadanie sa skončilo. Nový člen sa volal Paul Frehley a pretože v skupine už jeden Paul bol, nazvali ho Ace, teda eso. Nádejná newyorská kapela s novým konceptom steroidoví Beatles pomaly upustila od ženských šiat, začala vystupovať čisto v čiernom a pridala veľký svietiaci nápis, pretože v prípade KISS malo byť všetko väčšie a veľkolepejšie než u iných. Rozhodli sa aj, že make-up bude používať celá skupina, čo bol dovtedy nevídaný jav. Gene, ktorý sa v práci naučil používať šablóny a vtedajšie grafické vybavenie, vytvoril skupine profesionálne vyzerajúce propagačné materiály vrátane životopisov členov a z ročeniek časopisov Billboard, Record World a Cash Box odkopíroval zoznam manažérov, hudobných reportérov a podobne. Nakoniec rozposlal okolo tisíc informačných brožúr. Na koncerte v hoteli Diplomat, kam všetkých pozvali na piatok trinásteho, im mala pomôcť lesť – vystúpili ako druhá z 3 skupín, spoliehajúc sa na to, že zvyšné kapely majú dosť fanúšikov a ľudia z nahrávacích spoločností nebudú mať jasno v tom, kto ku komu patrí. Navyše priestor pod pódiom zaplnili sestry, sesternice a priateľky oblečené do ručne vyrobených tričiek s nápismi skupiny. Trik sa vydaril a do troch týždňov mali nahrávaciu zmluvu. Gene, ktorý nepoznal lepšie využitie voľného času, „zbalil“ svoju prvú (zelenovlasú) groupie a pokračoval orgiami s dvoma sestrami, matkou s dcérou, policajtkou v uniforme a dokonca s šesťdesiatročnou vodičkou limuzíny, ktorá mu podľa všetkého dohodila aj ledva plnoletú vnučku. Ostatní členovia mali o rockových excesoch menej vyhranenú predstavu. Ace sa akosi zdržal cestou do baru, a tak, keď na Geneov popud vyvalili dvere, našli ho vo vani tesne pred utopením. Drogy sa však nevyhli ani Simmonsovi – na istom večierku omylom zjedol sedem koláčov, čo mu spôsobilo isté problémy s interpretáciou skutočnosti. Z chaosu a desu, ktorý ho zaplavil, ho, samozrejme, opäť vyslobodil sex, tentoraz s novinárkou z časopisu Creem.

Piedestál úspechu Skupina však stále iba čakala na svoj výrazný úspech, ktorý sa s prvými troma albumami nedostavil. Prišli teda s nápadom live albumu s prepracovaným skladačkovým obalom. Alive! sa predali milióny a odvtedy sa záznamy koncertov stali pre hviezdy povinnosťou – zásluhou KISS. K ďalšiemu albumu, ktorý mal potvrdiť status skupiny, bol privolaný Bob Ezrin (producent Alice Coopera a neskôr The Wall od Pink Floyd). Destroyer bol podporený zopár singlami, no prelom nastal, až keď v rádiách otočili Detroit Rock City a pustili baladu Beth. KISS boli razom na vrchole – vypredané štadióny a tak ďalej. Objavili sa aj dezinformácie o názve skupiny, vraj ide o skratku Knights In Satan’s Services. Gene, ktorý na výške študoval teológiu, necítil potrebu tieto fámy vyvracať. Nech si ľudia lámu hlavu. (Avšak na pridanie krvi všetkých členov skupiny do špeciálneho čísla komixu od koncernu Marvel pre istotu dohliadal notár.) Čas šiel ďalej, každý člen KISS vydal sólový album a takmer tridsaťročný Gene, ktorý kedysi dostal facku od Patti Smith, pretože si ju nevšímal pri bare, „z ničoho nič... začal cítiť prítomnosť inej osoby v konverzácii“ a „po prvýkrát zažil, že život nie je ani jednoduchý, ani priamočiary“. Inak povedané, zamiloval sa do Cher (a neskôr do jej kamarátky Diany Ross), ktorá bola v tom čase v Amerike hviezdou prvej veľkosti. Odišiel dokonca na istý čas do Kalifornie a koketoval s filmovou a televíznou kariérou. Paul sa začal stretávať so sestrou Cher. V skupine to už dlhšie škrípalo (preto aj sólové albumy), Peter a Ace svojimi drogovými úletmi všetko komplikovali. Obaja mali prvotriedne superrýchle autá, ktoré stihli rozbiť niekedy

116

Inspire magazine

už v garáži. Peter bol na tom až tak zle, že bol vylúčený z nahrávania albumu Dynasty. To, čo skupina začala strácať v hudobnej precíznosti, musela vynahradiť väčším pódiom a dekoráciami. Gene pridal chrlenie krvi v 17 metrovej výške a Paul našťastie prišiel s hitom, ktorý skupine priniesol druhý z dvoch zlatých singlov – I Was Made For Loving You. Po ďalšom albume, už s novým bubeníkom Ericom Carrom, KISS po Amerike a Japonsku dobyli v roku 1981 Austráliu, kde znovu zažili hon paparazzov na svoje civilné tváre. Každý štrnásty obyvateľ Austrálie vtedy vlastnil ich platňu. Na Frehleyho, volaného Ace, však z chemických príčin prestalo byť spoľahnutie. Nedostavil sa na nahrávanie výberovky so 4 novými skladbami, určenej pre európsky trh. Skupina prijala nového gitaristu, ktorý sa však neujal, podobne ako jeho maska Ankh Warrior.

Bez masiek a elektriny (a späť) V záplave hair metalových skupín, ktoré s príchodom MTV získavali na popularite, sa KISS rozhodli prispôsobiť scéne a odložili make-up. Koniec koncov, hair rockový imidž bol ako stvorený pre Paula, ktorý v tomto období získal v skupine navrch. Gene sa hudbe venoval o dačo menej, stále sa obšmietal okolo filmu a počas svätojánskej noci v Playboy Mansion (400 žien v korzete a spodnej bielizni a 100 mužov v pyžame) natrafil na bývalú playmate Shannon Tweedovú, ktorá sa stala jeho životnou družkou a porodila mu dve deti. Simmons sa s ňou však, pre svoje nevyberané názory na inštitúciu manželstva, nikdy neoženil („radšej zostať nadosmrti sám, než aby ma niekto …oberal o peniaze za to, že sa so mnou nejaký čas delil o posteľ“). Ďalšie obdobie je lemované udalosťami – prijatie Brucea Kulicka (brata Boba Kulicka) na post gitaristu, smrť Erica Carra na rakovinu, založenie Simmons Records a produkovanie ďalších skupín, Geneho účinkovanie vo filmoch a v rodinnom živote až po „umŕtvenie“ hudobného trhu (teda jeho uchvátenie) grunge rockom. Ako píše Gene, „milióny bielych deciek začali navyše vyznávať rap, pretože rockeri zrazu vyzerali ako vandráci“. KISS využili širokú základňu skalných a začali organizovať zrazy po celých Štátoch, kde odpovedali na otázky fanúšikov a predávali autogramy a upomienkové predmety. Keď sa o tom dopočuli bývalí členovia Peter a Ace, začali sa stretnutí zúčastňovať tiež a dokonca si všetci pôvodní kisáci spolu zaspievali a zahrali na akustických nástrojoch. Vznikol záznam Unplugged pre MTV a pred koncom milénia sa uskutočnilo obrovské, niekoľkoročné turné v starom zložení. Ace a Peter zaň nedostávali od Stanleyho a Simmonsa podiel na zisku, ale plat, ktorý každému vyniesol niekoľko miliónov dolárov. Prí­pravu na turné (ktorého prvá časť pozostávala z dvoch rokov, za ktoré odohrali 293 koncertov) si ale tvrdo odreli, jednak v posilňovni, a potom, museli sa znovu učiť hrať na hudobných nástrojoch. Simmons si nevie odpustiť komentáre o dôsledkoch zneužívania návykových látok, a žiaľ, ani rozvláčnu reflexiu príchodu svojho syna na svet. O albume Crazy Nights z roku 1987 (plnom vtipných macho textov a mojom najobľúbenejšom) sa v podstate ani nezmieňuje. No kdesi som čítal, že si ho veľmi necení, pretože je príliš popový. A čo sa s KISS deje v súčasnosti? Nielenže sa ich piesne stále stávajú terčom vydarených coverov, napr. od Queen Of Japan (lesbická verzia I Was Made For Loving You a elektronická podoba Charisma, hoci ochudobnená o skvelé gitarové sólo) a na MySpace stránke (italo)diskopunkových Glass Candy natrafíte na povedomý make-up, KISS ešte stále koncertujú! V pôvodnej zostave ich síce asi už neuvidíte, ale Gene a Paul, ktorým ťahá na šesťdesiatku, v roku 2008 prišli s turné Alive 35, presne kopírujúcom vystúpenie z live albumu, ktorý ich kedysi katapultoval. V typickom make-upe a glam čižmách po kolená stále majú guráž na oplzlé gestá a publikum ich počúva na slovo. Paul Stanley je prvotriednym rockovým kazateľom, ktorého ani trojnásobná operácia bedrového kĺbu či minuloročné problémy so srdcom neodradia od excesov ako visenie na jednej nohe na gymnastickom kruhu pohybujúcom sa tesne nad hlavami rozvášneného davu. Po nerušenom koncerte v pražskej O2 aréne (v koncertnej hale síce nebolo dovolené piť, ale ani fajčiť) som si ešte vychutnal jazdu metrom plným ksichtov s roztečenými farbami. A na ďalší deň, vo vlaku do Bratislavy, cez uličku sedela rodina vracajúca sa z koncertu. S desaťročným synom a pubertálnou dcérou, čítajúcou autobiografiu KISS v pevnej väzbe. TEXT MEMFER myspace.com/memfer

V pôvodnej zostave ich asi už neuvidíte, ale Gene a Paul, ktorým ťahá na šesťdesiatku, v roku 2008 prišli s turné Alive 35, presne kopírujúcom vystúpenie z live albumu, ktorý ich kedysi katapultoval.

Inspire magazine

117

music

Čo si predstavíš, keď sa povie originál? No... Aby som povedal pravdu, pre mňa je to dosť perverzný pojem, hlavne v dnešnej dobe. Vždy sa mi vybaví nejaký reklamný slogan, ktorý sa snaží čosi predať. Niečo podobné ako lacný, lacný, lacnejší. Dobre, opýtam sa inak. Sú podľa teba Čisté Tvary originál? Ja myslím, že všetci sme originál – jedineční, len väčšina ľudí svoju jedinečnosť rýchlo zaprie, rozpustí v systéme alebo ukryje niekde hlboko vnútri. Aby nevyčnievala, neprekážala. Ono totiž byť jedinečný a hlavne podľa toho žiť nie je vôbec jednoduché, akokoľvek sa to tak na prvý pohľad môže zdať. Po prúde sa pláva vždy ľahšie... Ale áno, myslím si, že Čisté Tvary sú originál, snažia sa, bojujú. Vydávate nový album, hráte dlhé turné, začína sa o vás dosť hovoriť. V akej fáze je vaše ťaženie, aké sú plány kapely? 11. 11. 08 vydávame druhý album Rita von Anarchia, turné na jeho podporu začalo v októbri a potrvá až do konca januára 2009. Plánov je veľa, nechcem prezrádzať. Kto veľa hovorí, málo urobí. Ritu von Anarchia opäť oprodukoval „hviezdny” slovenský producent Oskar Rózsa. Priblíž nám trochu nahrávanie albumu, atmosféru. Kde, čo, ako? Album sa nahrával na jar v improvizovanom mobilnom štúdiu v teréne, čo znamená, že sme si našli objekt s vyhovujúcou energiou, nasťahovali sme sa tam aj s technikou na dva týždne, polepili steny troma stovkami obrázkov a výstrižkov z novín a pracovali. Materiál na novom albume je špecifický, reflektuje neľahké obdobie, ktorým sme prechádzali po nahratí debutu Meskalin. Pol roka pred nahrávaním sme dokonca zvažovali ukončenie existencie Čistých Tvarov. Nahrávanie nás opäť spojilo. Vzťahy aj veci vnútri kapely sa vyčírili. Opäť sme začali spolu fungovať. Prvým impulzom k písaniu textov bola kniha Eda Sandersa Rodina, ktorá sleduje príbeh masového vraha Charlesa Mansona, dokumentuje cestu prerodu kyselinovej hipisáckej komunity na satanskú sektu. V tej dobe ma fascinovalo zahrávať sa s vecami, ktoré sú tabu. Niektoré bolo lepšie nechať na pokoji. Teraz to už viem. Čo tým myslíš? Začali sa diať zvláštne veci, autonehoda opisovaná v texte skladby Bod sa dva týždne po jej napísaní naozaj stala. To sú negatívne dôsledky tej hry s ohňom. Energia, ktorú nevieš ovládať, sa ľahko obráti proti tebe. Ale o týchto veciach sa mi hovorí ťažko, vlastne sem ani nepatria. Takže, howk, dohovoril som.

118

Inspire magazine

Dobre... Vráťme sa späť k téme originality. Ako vnímaš v tomto kontexte slovenskú hudobnú scénu? Pre mňa sú originálom Varga, Godár, Műller, Filip, Ursíny, Brezovský, Tornádo Lue. Viete, ja bývam v dome zo 16. storočia, mňa dnešná bohapustá „developerčina“ vôbec nezaujíma, nepáči sa mi. A ani v hudbe nie. Neznieť slovensky, tento pojem pre mňa dávno stratil význam, nechápem ho. Je to niečo, ako slovenská mutácia svetového módneho časopisu. Dokonca aj tá je aspoň písaná po slovensky. V týchto dňoch je dôležitejšie sa dobre nahodiť, vystajlovať, rýchlo nahrať pár trackov a hneď s tým von. Ako sex 16-ročného chlapca. Ja to beriem, ale nie je to môj svet. Na druhej strane ale musím povedať, že internet priniesol veľkú renesanciu hudby aj originality v nej. Mám pocit, že aj na Slovensku drieme veľký potenciál, kedy sa to ale pretaví do hudby stredného prúdu, odhadnúť nedokážem. Každopádne cítim, že slovenský underground je zdravý a stále silnie. Nejaké posolstvo na záver? V posolstvách nie som veľmi dobrý. Indiáni verili že fotografovanie človeka mu ukradne dušu. Ja si to isté myslím, keď o hudbe čítam alebo počujem rozprávať, keď vidím imidžom nablýskané kapely pri vypnutom zvuku v televízii. Takže posolstvo pre ľudí? Nepozerajte, nerozmýšľajte, nerozprávajte, hudbu počúvajte! pýtal sa ižďo www.imusic.sk odpovedal doktor www.myspace.com/cistetvary / foto Eva Brezinová

Čisté tvary

Nepozerajte, nerozmýšľajte, nerozprávajte, hudbu počúvajte!

theatre

KRÍŽOVKÁRI „...vždy som bol krížovkár, len som o tom nevedel. Človek časom zanevrie na slovo, ale keď ho znovu objavíš, to sa nedá popísať! Slovo je úžasná vec. Dokáže zhmotniť myšlienku. Myšlienka, to je čosi abstraktné – objaví sa, zablysne, a je fuč. Ale slovo, to jej dodá tvar! Krížovka pracuje so slovom úplne kráľovsky. Ab – so – lu – tis – tic – ky.“ Veta pozostáva zo slov. Slová zo slabík. Slabiky z písmen. Písmená nepozostávajú. Lúštenie krížovky je analytický a syntetický akt. Slová sa rozpadnú na písmená, stratia svoj pôvodný význam, aby poslúžili v syntéze pri odhalení tajničky. Obetujú sa vyššiemu cieľu. Sranda. Analýza nám ponúka možnosť rozšíriť svoj slovník, syntéza nás za to dokonca odmení nejakou múdrosťou. Keď budem nabudúce rozmýšľať nad názvom koralového útesu, spomeniem si. „Táto tajnička je neobyčajne zaujímavá. Je to recept. Zmení tvoj život! Recept na nový začiatok. Múdrosť koncentrovaná v tajničke! Dokonalá veta. Rozumieš? Kto ju pozná, má všetko, čo potrebuje. Vidí veci v úplne inom svetle!“ Pre interpretačné účely sme našej krížovke pridali čosi navyše. Zázračnú tajničku. Všetky postavy naleteli. Spoľahli sa, pretože človek má také sklony. Vznikla dôvera, potom viera, neskôr takmer rituál. Dokonca ich to celé celkom origi-

nálne zblížilo. Potešili nás. Hneď z nich boli poriadni muži. Vedeli sa vzmužiť, využiť, zneužiť, trochu povydierať... „Oco! Prečo je na maminej posteli mŕtvy Gruber?!“ ...jeden dokonca vraždil. Gratulujeme. Ďalší si pomohol zbraňou, a vyhral. Naša krížovka bola v podstate veľmi smutná záležitosť. „Nehádajte sa, chlapci.“ Neskoro. Je po všetkom. Znenie tajničky nám už asi neprezradí nikto, a tak sme aspoň skúsili zistiť niečo o skutočných krížovkárskych kluboch. Ani sme netušili, aké je to podobné. Na chvíľu sme sa cítili kongeniálne a poctení. Teraz sme už len radi. Ale sme, a viac preto neprezradíme. text Lukáš Brutovský / foto Michal Knopp Predstavenie sa hrá v Štúdiu 12 na Jakubovom nám. 12 v Bratislave. www.studio12.sk

Inspire magazine

119

dna má každý človek v sebe

Dena bol pri zrode Názvu stavby a podieľal sa na nosičoch LúzaDrviváMenšina a Reč naša. Po týchto dvoch zásadných albumoch vydala jeho skupina Drvivá menšina ďalšie dva úspešné albumy. Teraz prišiel s kožou na trh ako sólo interpret s albumom LOVE peňáze/láska. Nedávno si vydal svoj sólový album. Predtým, ako sa začneme baviť o ňom, by som sa chcel spýtať na jednu maličkosť, ktorá ma zaujíma. Kam sa podelo „e“ z tvojho mena, a teda prečo DNA a nie Dena? „E“ som vyhodil. DNA mi príde vyspelejšie a významovo zaujímavejšie. DNA má skrátka každý človek v  sebe, a tak by som chcel, aby to bolo aj s mojou hudbou. A teraz, pár mesiacov po vydaní albumu, máš pocit, že sa ľuďom dostal pod kožu? S akými ohlasmi sa zatiaľ stretávaš? Myslím, že v tých ľuďoch, ku ktorým sa dostal, určite niečo zo mňa zanechal. Ohlasy sú dobré. Hlavne od ľudí, o ktorých si myslím, že sú náročnejší poslucháči. To si cením asi najviac. Recenzie sú tiež dobré, takže ja som spokojný. Čo ľudia na koncertoch? Chytajú sa na texty, kričia s tebou refrény? Zatiaľ som mal sólový koncert iba jeden, a to krst albumu. Bolo vidieť, že ľudia texty už poznajú. Pripravuje sa ale tour k albumu. Ktorý význam slova Love ti je bližší – peňáze alebo láska? V tomto svete sú dôležité obidva tieto významy, preto som ich zhrnul do jedného výrazu. Stálo ma veľa rozmýšľania, kým som si vypočítal tento vzorec. Chválim – výborný nápad táto slovná hračka. Dík :) Ako dlho v tebe dozrievala myšlienka spraviť niečo sólovo? Od začiatku môjho pôsobenia v hudbe som mal sólové ambície a už za čias Drvivej menšiny som mal pár sólových pesničiek. Pôsobenie v skupine bolo ok, ale vždy som chcel ukázať, čo je vo mne samotnom. Niesť všetku tú zodpovednosť za seba – v dobrom aj v zlom. Takisto ma baví vymýšľať nové témy, ktoré niekedy nemusia sadnúť tým ostatným. Vidno, že ti sloboda v tvorbe prospieva. Znamená to, že už o tebe budeme naďalej počuť ako o sólovom interpretovi alebo budeš opäť tvoriť aj niečo so skupinou? Momentálne mám iba sólové ambície a do budúcnosti viem, že ako ďalší budem určite nahrávať svoj druhý sólový album. Ako si vyberal producentov na ten aktuálny? Volil si skôr ľudí, s ktorými sa ti dobre spolupracuje, alebo ľudí, ktorí ťa hudobne oslovili? Z každého niečo. Volil som ľudí, ktorí ma hudobne oslovujú a zároveň ich rešpektujem ako ľudí. Veľa mi tiež záleží na tom, aký zvuk vedia zo svojich produkcií vytlačiť. Viem, že sa ťa to už určite pýtali iní, ale spýtam sa i ja. Čo Hajtkovič? Nechcel si na album aj nejakú produkciu od neho? Hajtkoviča som, samozrejme, oslovil tiež, ale asi nemá práve tvorivé obdobie. Je mi ľúto, že nemám od neho ani jednu produkciu, ale bolo to na ňom. Možno to vyjde nabudúce. Myslím ale, že Gebod ho viac než dobre zastúpil. Určite áno. Gebod je u mňa na najlepšej ceste stať sa top producentom, čo dokázal aj na mojom albume. Dobre sa mi s ním spolupracuje a pozná môj hudobný vkus a veci, ktoré počúvam. Taktiež investuje nemalé prostriedky do svojho rozrastajúceho sa štúdia, čím hudba, samozrejme, dostáva aj poriadny zvuk. Je to cítiť, že vy dvaja spolu ladíte. Ty sám si neskúšal aj niečo v oblasti produkcie hudby?

120

Inspire magazine

Na oboch albumoch Drvivej menšiny boli aj moje hudobné produkcie, ale keďže sa venujem a chcem venovať hlavne textom, nestíham a ani nechcem držať krok s producentmi, ktorí sa tomu venujú naplno. Myslím, že dve veci sa nedajú robiť naraz tak, aby sa to neodzrkadlilo na kvalite. Na hudbách od Geboda nejaký podiel síce mám, ale samotnému produkovaniu sa už nevenujem vôbec. Bacilovi, tvojmu kolegovi z Drvivej menšiny, hosťujú na albume viacerí „mladí“ interpreti, ako napr. Supa či Otecko. Nezvažoval si aj ty prizvať niekoho z mladšej generácie raperov? Ľudí, s ktorých tvorbou sa stotožňujem, na albume mám. S ostatnými som nevidel dôvod spolupracovať. A zas naopak, neoslovujú teba mladí raperi so žiadosťami o spoluprácu? Zopár ľudí ma už oslovilo, ale zatiaľ žiadnu takúto spoluprácu nechystám. Bolo medzi tými ponukami aj niečo, čo ťa pobavilo? Napríklad, že by ťa oslovila úplne začínajúca kapela? Bolo ich zopár aj takých. Kedysi, v albume Menej je niekedy viac, si vystúpil striktne proti napaľovaniu so skladbou Chceš ma napáliť. S napaľovaním má súvislosť i formát mp3? Čo si myslíš o tomto formáte a o šírení hudby na internete? No, myslím, že proti kopírovaniu a sťahovaniu hudby z internetu sa už neoplatí bojovať a predaj cd ide rapídne dolu, zatiaľ čo šírenie cez internet stále stúpa. Problém je, že keď sa do hudby nevkladajú peniaze, kvalita sa nikam neposúva. Peniaze sa potom nemôžu investovať naspäť, čím trpí hudba, a to nielen v hip hope. Je to celosvetový problém a skôr by asi pomohlo, keby sa nejakým spôsobom spoplatňovalo sťahovanie hudby z internetu a existovali by zákony na ochranu umelcov. Keď sa tak nestane, s hudbou to pôjde dole vodou. Naše cd sa ale napríklad predávajú za 200 až 300 korún, čo si myslím, že nie je až taký veľký peniaz za to, že si môžeš kúpiť originál cd, ktoré má zberateľskú hodnotu, originálny zvuk a booklet, z ktorého sa môžeš dozvedieť viac. To máš teda pravdu. Nejaké prvotné, čisto internetové platené releasy už sú aj u nás, ale zatiaľ je to len hudba budúcnosti. Čo teda predaj tvojho albumu? Máš pocit, že ho počúva oveľa viac ľudí, ako si ho reálne legálne kúpilo? To som presvedčený, že určite áno. Reálne som zatiaľ predal okolo 2000 kusov. Koľko ľudí ale album má doma, sa nedá nijak zistiť, ale určite je to minimálne raz toľko a viac. Čo ti v posledných dňoch hráva v aute? Tunisiano a Soprano – obaja z Francúzska. Celkovo to vyzerá, že máš francúzsky rap dosť v obľube. Určite. Aj keď mu vôbec nerozumiem, je mi najbližší zo všetkých štátov a vždy som ho mal najradšej. Dosť ma ovplyvnil aj v mojej tvorbe. Mám rád citlivú sociálnu hudbu a z tohto rapu to cítim, aj keď nerozumiem jazyku. Myslím, že francúzska hudba je na vysokej úrovni a po Amerike určite druhá najvyššia úroveň. Francúzi hudbou žijú a stačí im ich domáca tvorba. Majú napr. zákon, že rádiá musia hrať minimálne 80 percent domácej hudby, čo určite dosť pomáha domácim interpretom. Takisto sa tam mieša veľa kultúr a rás, čo jej tiež pomáha. Na záver sa ešte vrátim k druhému sólo albumu, ktorý si spomenul ako plán do budúcnosti. Máš už nejaký koncept? Bude to opäť album so silnými témami, v ktorých cítiť tvoje vnútro, alebo to celé bude uletenejšie a odľahčenejšie? To zatiaľ neviem povedať. Určite to ale budem ja. Chcem sa tiež sčasti držať trendu, takže sa uvidí. Text Ľuboš Píš www.artattack.sk / Foto Boris Nemeth www.myspace.com/velkydena www.drvivamensina.sk

music

TOTP is dead

Ladytron v Lucerna Music Bare

Keď som prišiel do Prahy, pomaly skapínalo babie leto. Po prechádzke z Florence až po Tančící dům som nejako zakaproval u kamošky v byte. Pre zoznamovanie sa so spolubývajúcim (sympatickým modelom z Maroka) – som zmeškal začiatok, teda skoro 3 songy, ako vysvitlo, medzi nimi aj Runaway. K pódiu sme zamierili cez bar – jednak tam nikto nebol, a potom, čo s rukami, keď udrie smäd. S vysokým pohárom piva som trielil po cestičke, ktorá za kamarátkou s lampášom striku hneď mizla. Takto blízko k pódiu bývam naozaj málokedy (predsa len nechcem byť vďaka svojej výške terčom oduševnených prejavov nevôle), ale ako vždy, keď sa to podarí, som len rád. Nie je na škodu vidieť hudobníkom do tváre, či ak chcete, zvýšiť ostrosť percepcie. Koniec koncov, netreba si robiť výčitky, vzadu sa vždy viac fajčí. Na pódiu dominovala čierna. V popredí hrala na mikrofóny ženská polovica kapely (naľavo za keybordom v dlhých šatách Mira Aroyo, speváčka bulharského pôvodu, napravo Helen Marnie v čiernom „kimone“ so širokými rukávmi), za nimi Daniel Hunt a Reuben Wu, doplnení tretím radom – live hudobníkmi s bicími, ďalšou gitarou a basou. Ako v skratke povedala Ruth, škaredých dali dozadu. S tým som súhlasil, no nezhodli sme sa v dojmoch z Miry a Helen. Mňa vizuálne od začiatku jednoznačne (naj)viac zaujala Helen, i keď miestami pôsobila trocha príliš teatrálne – ale to aj Mira (možno to boli len vyrátané gestá pre divákov vzadu – ku ktorým patril napr. aj spevák skupiny Sunshine, Kay Buriánek). Povedal by som, že Helen vyzerala o dosť slovanskejšie ako Mira, čo bol v podstate môj hlavný argument v jej prospech. Mira síce pôsobila tajomnejšie, ale na druhej strane aj menej v pohode.

Tracklist postupoval vpred striedaním starých známych hitov z prvých 3 albumov s novými vecami z vydareného aktuálneho CD Velocifero. Odzneli napríklad Discotraxx (604), Seventeen (Light & Magic) či International Dateline a Destroy Everything You Touch (Witching Hour). Pomedzi sa preplietali ľahko zapamätateľné čerstvé kusy ako Black Cat, Ghosts, Deep Blue a Season Of Illusions s introvertným textom „I thought you’d let me speak today / But Esperanto’s out of date / It’s just another Sunday / Now Top of the Pops is dead“. Mira si tiež strihla pár svojich obskúrnych bulharských výpovedí, pri ktorých rebelsky poskakovala po pódiu (došlo aj na pokojnejšiu, podľa mňa suverénne najslabšiu vec z Velocifera s názvom Kletva), ale Black Cat a bilingválna Discotraxx oslovili omnoho viac. Pri Discotraxx a International Dateline, mne veľmi blízkych témach, som mal slzy v očiach – až som sa skoro hanbil, keď sa Ruth obzrela. Na to, že ju Ladytron príliš nezaujali ako minuloročná predskupina NIN (vraj pôsobili smiešne), podozrivo kývala hlavou do rytmu. Z rozhovoru dvoch mladíkov napravo som rozumel len útržky („úplně trapný“, „jasný homosexuál“ apod.). Nebol som si istý, či súvisia so mnou, gitaristom alebo nejakým ich spoločným známym. Nepýtal som sa. Pri vzťahovo angažovanom songu Burning Up („I wrote a protest song about you“) som si zas „vychutnal“ mohutné prúdy dechtu, takže som sa musel otočiť k dotyčnému chrbtom a koncert sledovať s vytočenou hlavou. Treba povedať, že Ladytron hrali pomerne krátko, v hľadisku došlo aj na typické miestne výkriky („Vy čubky!“). Našťastie prídavok pozostával z asi štyroch piesní, čím sa dojem o dosť vylepšil. Hoci prekvapivo neodzneli Playgirl či Blue Jeans, môžem konštatovať, že prvý koncertný prejav liverpoolskej melancholickej elektropopovej „Abba noir“ štvorice v Čechách vôbec nebol zlý. Až na trocha priskorý začiatok (o pol desiatej), spôsobený možno tým, že bol pondelok, splnil moje očakávania a zlepšil pokazený dojem z Cannes, kde na poslednú chvíľu odriekli účasť na festivale Pantiero bez toho, aby sa unúvali o tom informovať na svojej stránke. Vydarený večer v Lucerna Music Bare ešte podčiarkol krátky rozhovor so slim mladíkom, z ktorého sa vykľul klávesák a frontman pražských Sunflower Caravan. Pobavilo aj vyznanie istej groupie o jej čerstvom vzťahu a z toho vyplývajúcej polročnej monogamii (čo všetko sa človek dozvie, keď počúva rozhovory druhých). Aj nabudúce. TEXT MEMFER myspace.com/memfer

Inspire magazine

121

music

Dead

Sexy Inc.

Emmanuela si pamätám z festivalu Pohoda 2002. Mal na sebe dlhé cukríkovo ružové šaty, modré trblietavé očné tiene a viac lesku na perách než ja. Akúsi electro-glam-punk-crush-disco cover verziu známeho hitu od Sabriny „Boys, boys, boys“ spieval do svojho živého mikrofónu, ktorý pozostával z úplne nahého týpka držiaceho mikrofón. Doteraz obdivujem jeho chladnú hlavu a nadhľad nad všetkými teplotnými rozdielmi a ukazujúcimi prstami z obecenstva, vďaka čomu slúžil ako bravúrny stojan zopár rokov. Títo francúzski exoti si vraveli LTNO a Slovensko navštívili už v r. 2000 v rámci gotického festivalu Stigma v bratislavskej Dune. Čoskoro by mali prísť na Slovensko (ako) Dead Sexy Inc. v zložení Emmanuel H. (gitara, spev), Stephane H. (spev) a Alexis G. (bicie). Vo februári vydali album Kamikaze (nahrávaný presne v ich životnom štýle medzi L. A., N. Y. C. a  Parížom) a odvtedy koncertovali všelikde: v Nemecku, Poľsku, Francúzsku, Japonsku, Anglicku, Škótsku, Írsku… Kapela vznikla v r. 2001 v Los Angeles. O rok neskôr bol na svete ich prvý album „Break me” produkovaný Paulom Kendallom (Depeche Mode, NIN, Recoil…) pre nemeckú spoločnosť Electro Shock Records. Neskôr sa udomácnili v Hypnotic/Cleopatra, čo je americká N#1 electro goth record company. Dead Sexy Inc. sú známi aj remixami (napr. Marilyn Manson, Pitchshifter, Indochine…) a stihli natočiť film, road movie s názvom „We had a dream” na ceste z Californie do N. Y., ku ktorému nahrali aj soundtrack. Ich hudba má nesmiernu šťavu, sexepíl a „envie de vivre”. Mohli by ňou liečiť ľudí so samovražednými sklonmi. Odporúčaná liečba: EDPT (Electro Disco Punk Therapy). Keby potenciálny samovrah znechutený životom stál na parapetnej doske okna a z policajného amplióna by začul „Black Box Baby”, „Helly­ wood” alebo „Kamikaze Rock’n’Roll “, chuť na drámy a skákanie by ho prešli.

122

Inspire magazine

Skôr by radšej skočil do kúpeľne, riadne sa vyšmirgľoval, nahodil, vhodným parfumom sa zmenil na čokoládového chlapa z  reklamy, vychutnal si nejaký drink a vybral sa do klubu baliť roštenky. Alebo sexi námorníkov. Na pohlaví skutočne nezáleží, keďže v Dead Sexy Inc. vládne androgýnia, vodka... a vysoké opätky.

A vzťah kapely k téme tohto čísla? Inspire: What is ORIGINAL, what is fake? DSI: Fake is pretend to be original. Original doesn‘t exist. Inspire: What is the most ORIGINAL thing/quality on you? DSI: Superficiality Inspire: What ORIGINAL would you like to have at home? DSI: God (a plastic one) Text Petra Dam / Foto Furane Kanako Viac lásky a nenávisti na www.myspace.com/thedeadsexyinc

„This is the band that the fashion world wants to adore! An electro punk glam tornado with no limits… Authentic and rare.“ Rock Mag

J SA NA ZAREGISTRU UE.SK WWW. MAGIQ LNE ECIÁ A ZÍSKAŠ ŠP VSTUPNÉ

*

FOTOWALL WELCOME DRINK SPECIAL LIGHT PARK

www.magique.sk

music

Prenikavý bzukot z Islandu

Takk – Bragi

Ak by som chcela vystihnúť, ako na mňa pôsobí hudba kapely Sigur Rós, tak by na tejto stránke bola len ich fotka, pod ňou prázdne miesto a jedno „wau“.

To by bolo asi jediné, čím by som vyjadrila svoj pocit, keď som ich prvýkrát počula. Pretože pri niektorých kapelách jednoducho neviete, čo je na nich také skvelé, len vás pohltí taká tá zvláštna neopísateľná atmosféra. Tak je to aj pri tejto skupine z islandského Reykjavíku. Áno, pochádzajú presne z krajiny, odkiaľ je Björk. A musím sa priznať, ospravedlňujúc sa všetkým „björkofilom“, že sa mi páčia viac ako táto najznámejšia islandská spevácka diva. Skupina sa začala formovať v roku 1994 a keď sa jedného augustového dňa narodila spevákovi kapely Jónsimu sestra Sigurrós, čo v preklade znamená víťazná ruža, bolo rozhodnuté aj o názve kapely.

124

Inspire magazine

Momentálne tvoria skupinu spevák Jón þor ( Jónsi) Birgisson, basák Georg Hólm (Goggi), klávesák Kjartan Sveinsson (Kjarri) a bubeník Orri Páll Dýrason, ktorý nahradil Ágústa Ævara Gunnarssona a podľa ich vlastných slov hrajú Slo-Mo Rock (Slow-Motion Rock). V roku 1997 vyšiel ich debutový album Von, čo v preklade znamená Nádej, avšak samotné hudobné predstavy o piesňach sa nezhodovali s konečným výsledkom, a tak skupina nebola moc nadšená týmto svojím počinom. Aj preto o rok neskôr vydali album Von brigði, na ktorom sa objavili zremixované skladby z prvého albumu. Názov albumu je islandská slovná hračka, pretože ak slovo Vonbrigði napíšete spolu, znamená to „sklamanie“, ak však oddelene Von brigði – znamená to „variácie nádeje“. Tým možno chceli odkázať na novú rôznorodosť albumu, ale aj na rozčarovanie z ich debutu. V roku 1999 prišli s albumom Ágætis byrjun (Nový začiatok), ktorého názov akoby predznačoval úspech. Album sa okamžite vyšplhal na najvyššie priečky islandskej albumovej hitparády a dostavil sa aj medzinárodný úspech, keď v roku 2000 vyšiel album vo Veľkej Británii a v roku 2001 v Severnej Amerike. V tom istom roku získala skupina za tento album Shortlist Music Prize. Toto ocenenie je každoročne udeľované talentovaným umelcom, ktorí ešte neprenikli na mainstreamový trh. Postupne sa stali fenoménom nielen undergroundovej scény. Určite k tomu prispel aj fakt, že sa nesnažili ako mnohé neamerické a neanglické kapely spievať po anglicky, ale spievajú v rodnej islandčine. A aby toho nebolo málo, nie je to čistá islandčina, ale spevák Jónsi ju kombinuje so svojím vlastným vymysleným jazykom označovaným ako „vonlenska“. V tomto vymyslenom jazyku naspievali aj tzv. „zátvorkový“ album z roku 2002, ktorý nahrávali v starej budove bývalej plavárne. Tú odkúpili a prerobili na štúdio, ktoré využívajú dodnes. Tento album nemá názov, jednoducho je to ( ). Taktiež booklet je plný prázdnych stránok, piesne sú bez textov, spievané len v neexistujúcom Jónsiho jazyku, označené ako Untitled 1 až 8. Neskôr však Sigur rós zverejnili na svojich stránkach pracovné názvy piesní, aby sa s nimi mohli ľudia viac osobne stotožniť. „Nothing song“ z tohto albumu sa objavil aj vo filme Vanilla Sky (Vanilkové nebo). Je zaujímavé, že film vznikol v roku 2001, čiže v dobe, keď tento song nebol ešte nahraný v štúdiovej verzii. Preto verzia piesne, ktorú je počuť v scéne na streche mrakodrapu, je z koncertu v Dánsku z roku 2000. Aj vďaka spojeniu temnosti, pochmúrnosti a melodického zvuku s vyfantazírovaným jazykom dostal tento album prívlastok „nadprirodzený, strašidelný“. V roku 2005 vydali album Takk... (Poďakovanie), ktorý vyšiel ako poďakovanie fanúšikom za ich vernosť, pretože kúpou predchádzajúcich albumov umožnili kapele živiť sa a žiť z hudby. Takk... je otvorenejší, priateľskejší a jednoduchší ako jeho predchodca. V tomto období vyrazili na svetové turné po Európe, USA, Kanade, Austrálii, Novom Zélande, Hon Kongu, ...ktoré zakončili sériou koncertov pod holým nebom na rodnom Islande. Koncerty na Islande boli výnimočné vo viacerých ohľadoch. Okrem toho, že skoro všetky boli zadarmo, tak sa konali na rôznych miestach – v malých dedinkách, kultúrnych domoch, národnom parku, v prírode a pod. Práve tak chceli Sigur Rós vyjadriť svoj vzťah k rodnej krajine. Tieto domáce koncerty mali obrovský úspech a práve z tohto „turné“ vyšiel v roku 2007 ich prvý celovečerný dokument Heima (Domov). Tento dokument nie je len o zachytení koncertných vystúpení skupiny, ale režisér Dean DeBlois spojil obrazy Islandu s ich vystúpeniami. U Sigur Rós nie je takéto spojenie vôbec ojedinelé, pretože toto prepojenie krajiny, folklóru, tradície a ich tvorby je u nich cítiť a čo sa týka vizuálnej stránky, konkrétne videoklipov, aj vidieť. Je zbytočné opisovať ich videoklipy slovami. Len podotknem, že je z nich cítiť nádhernú severskú atmosféru. Jednoducho treba vidieť. Ak môžem odporučiť, tak určite Svefn-g-englar, Viðrar vel til loftárása a Sæglópur. V roku 2008 vydali zatiaľ svoj posledný album Með suð í eyrum við spilum endalaust (So bzukotom v ušiach hráme bez prestania), ktorý je hodnotený už tradične – rôzne, od pozitívnych ohlasov až po gýč. Je to pochopiteľné, pretože tak, ako je rôznorodý Island, tak, ako sú rôznorodé ich melódie, sú rôznorodé aj pocity pri počúvaní. Piesne dokážu vyvolať rôzne protichodné reakcie v závislosti od nálady. Raz máte pocit neuveriteľnej ľahkosti, nevšednosti a uvoľnenosti. Akoby ste sa vznášali a ocitli v inom svete. Avšak z tej istej piesne môžete zachytiť aj pocit melanchólie, apatie. Nie vždy ste však na rovnakej hudobnej vlnovej dĺžke a vtedy sa vám zdá sa, že počujete len zhluk zvukov a véééľmi vysokého hlasu, ktoré vám nič nehovoria. Treba jednoducho vystihnúť tú správnu náladu. A práve rôznorodé vnímanie charakterizuje hudbu Sigur Rós. Zmiešané emócie hraničiace s melanchóliou, pokojom a zároveň nepokojom. Pre mňa je to ten druh hudby, ktorú vnímate ešte dlho po skončení... a zanechá vo vás taký ten nedefinovateľný pocit obohatenia. Nájdete u nich to typicky islandské – daždivé, hmlisté, ľadové, ba až mrazivé tóny, ale taktiež horúci, príjemný gejzír radosti. A viem si predstaviť absolútnu pohodu, keď mi sediacej niekde v tráve na Islande bzukotajú do uší títo chlapíci zo Sigur Rós. Text speza

Inspire magazine

125

music

Noisecut je originál z minulého tisícročia. V roku 1997 basák Erik, zvaný Losos, začal robiť s počítačmi. Realizoval sa v gitarových kapelách, ale viac ho začali baviť mašinky. Dal sa dokopy s gitaristom Japoncom a spravili si vedľajší projekt bez názvu, založený na elektronike s jemnou gitarou. Japonec nie je gitarista metalového typu, účinne robí skôr atmosféru a  plochy. Bolo to o  kompozíciách, bol to noise. Názov, ktorý si Noisecut vtedy vybrali, bol opodstatnenejší ako dnes. Zostal. Dlho boli dvaja a išlo to aj bez vokálu. Až kým neprišla BetMaj Sepja. Bet: Ja som mala úplne inú kapelu, ktorá hrala skôr rock a až tak ma to nebavilo. Spoznala som sa s Lososom, on je architekt a ja som výtvarníčka. Začala som pre nich spievať a zafungovalo to. Je to o ľuďoch, ako si vedia vychádzať a  často aj dobré kapely krachujú na tom, že viazne komunikácia, nevedia sa dohodnúť. Dlho sme boli trojica a dlho sme hrali aj bez bubeníka, ale na koncertoch to nefungovalo, nebol to ani dídžejing a nebola to ani živá kapela. V deväťdesiatych rokoch nevedeli radikalisti zniesť gitaru v elektronickej hudbe a teraz je to úplne bežné a chcené.

si dá spevák záležať a nemá úplne debilný prízvuk, ľudí to chytí. Mňa osobne však angličtina nebaví. My to robíme naozaj smerom, ktorým nás to zaujíma skúmať. Slovenčina je pole neorané, pretože na Slovensku máme určitý typ textov, ktoré nie sú v mnohých prípadoch veľmi kvalitné. Je ale kopec príkladov toho, že sa dá v slovenčine spievať a je to zaujímavé aj pre ľudí vonku. Aj ja keď počujem dobrý rap, pokojne aj poľský či španielsky, zdá sa mi perfektné, keď niekto vie robiť so slovom. Navyše, nedokážem zobrať a spievať iný text než ten, čo si napíšem sama, ale po anglicky ma to vážne nebaví. Ja to beriem ako celok, ako výpoveď, potrebujem sa vyjadrovať pre mňa čo najprirodzenejšie. Možno aj preto, že som v normálnom svete výtvarník, ktorý sa vyjadruje vlastnou tvorbou. Každý môj kreatívny počin, a teda aj spievanie, je o mojej výpovedi. Cítim sa viac ako tvorca než interpret. Noisecut sú umelci a  robia hudbu, pretože je to spôsob, ako posunúť svoje pocity a myšlienky ďalej. Bet tvrdí, že sa s vecami vyrovnáva sedem rokov. Nehovorí o nich, ale zostávajú niekde vnútri. Po siedmich rokoch ich dokáže spracovať vizuálne alebo hudobne. A dostávajú sa do piesní.

Noisecut, experimentátori, majú nový album BLIIIZKO. Hudbu robia popri civilných povolaniach a mimoriadne to nás. Vytrvalou prácou a vďaka disciplíne už dlhé roky patria medzi výrazné pevné body slovenskej V roku 2003 si Noisecut sami vydali prvý handmade album Landscapes. Urobili si ho doma, naspievali na svoje mikrofóny, napaľovali a veľmi užitočne využili Betkine výtvarné schopnosti . Bet: Vlastnými rukami som urobila asi dvesto kusov, vystrihovala som booklety a lepila som nálepky na cédečka. Teraz je to úzkoprofilový tovar a občas niekto napíše, že by ho chcel ako zberateľský kus a mne sa to už nechce strihať a  vyrábať. Občas ale spravíme takú malú reedíciu. Zvukovo to nie je nič moc, ale je to úžasne emotívne a  stále s  tým materiálom súhlasíme. Z vecí, ktoré sme začali robiť neskôr, začali vychádzať klasickejšie pesničky – keď vstúpi do elektronickej tvorby kombinácia gitara a spev, tak to k tým pesničkám nejako viac smeruje. Po Landscapes s novým materiálom oslovil Losos Šinu zo Slnko Records. Vydavateľstvo, ktoré má popri tom, čo sa deje na Slovensku, stále vlastnú cestu a pod ktoré patria Noisecut až dodnes. Považujú ho za dobrú spoločnosť. Šina má rada slovenčinu, slovenský text, má rada ženský spev, veci aj pre ňu veľmi blízke. To bol dôvod, pre ktorý sa jej Noisecut zapáčili. Bet: Na prvom albume Landscapes, ale aj na druhom Deň za dňom boli ešte koketácie s angličtinou a je pravda, že hlas lepšie znie, dobre sa spieva a ak

126

Inspire magazine

Bet: V  tomto mám autorský vývoj. Voľakedy som bočila od osobných vecí a  bála som sa ich využiť vo svojich textoch. Ľudia majú tendenciu potom čítať „ááá, rozišla sa s frajerom“. Skôr som išla do nejakých nálad. Zistila som ale, že koľko dáš von, toľko dostaneš naspäť. Toto mi funguje aj vo výtvarnej tvorbe. Ľudí dostaneš, keď sa ich dotkneš. Špeciálne na novom albume riešim veľa vecí, ktoré som naozaj prežila a nebolo to také jednoduché pracovať s takými osobnými vecami. Predtým to bolo možno chladnejšie. Teraz je to emotívne a myslím silnejšie. Teraz, to znamená na novom albume BLIIIZKO. Viac o ňom na www.myspace.com/noisecut aj spolu z ukážkami. Bet: Vychádzali sme z  materiálov, ktoré sme zbierali tri roky, počas tohto obdobia bol Erik jeden rok preč, pracovne v Dubline. Ja som bola pracovne pol roka v Nemecku. Veľa sme komunikovali na diaľku. Počas tohto obdobia vzniklo množstvo nápadov a kompozícií, z ktorých sa postupne vykryštalizovalo sedemnásť osemnásť vecí, ktoré sme neskôr nahrali ako funkčné demá. Nahrávali sme ich v máji na chate v Limbachu na naše mašinky a rozmýšľali sme, čo s tým ďalej. Chceli sme to tentoraz zase niekam posunúť.

Aby bol nový album BLIIIZKO remeselne dobre urobený, hľadali Noisecut správneho človeka. V  slovenských vodách nenašli, v  českých vodách hľadali dlho dlho dlho a náhoda pomohla. Vďaka účinkovaniu v relácií Ladí neladí sa skamarátili s českými 100 stupňů a tí ich pozvali ako svoju predkapelu na krst nového albumu do Prahy. Albumu, ktorý produkoval Ecson Waldes, oceňovaný český hudobník a producent. Jeho práca sa páčila Noisecut a Noisecut jemu. Bet: Videl nás na tom krste v Prahe a bol nadšený a je výborné, že to nie je človek, ktorý nás odprodukoval „iba“ za peniaze, ale že sa úprimne tešil z tejto spolupráce. To bol pre nás dobrý impulz. Poslali sme mu nahrávky a on ich prerábal cez svoje mašiny do svojich zvukov. Prerobil to krásne a s  vkusom. Najskôr sme sa trochu báli, keď sme počuli jeho úpravy, zatiahol nám do skladieb aj kus svojho názoru. My sme poetickejší a on skôr pragmatik. Báli sme sa, aby nám to nevychladlo, ale vôbec nie, posunul to dopredu. Spev som bola nahrať v Prahe, jednak kvôli Ecsonovým vynikajúcim mikrofónom, ale rozprávali sme sa s ním aj o tom, že každý hlas potrebuje špeciálny tech-

nás teší, nechceli sme sa vzdať našich pomalých pesničiek kvôli nadupaným koncertom a vyzerá to tak, že to funguje. Výrazne nám pomáha aj Rádio_FM, ktoré naše pesničky hrá. Na jar sa chystáme koncertovať po Česku, ale už teraz sa nám rysujú nové termíny v kluboch aj na festivaloch na Slovensku, takže kto nestihol turné, určite bude mať možnosť niekde nás zastihnúť. Hoci sa tvorba Noisecut označuje ako electropop, patria do kategórie alternatíva. Mnoho ľudí tento pojem príliš nechápe. Toto slovo v mnohých vyvoláva pocit, že musí ísť o niečo nepočúvateľné, niečo nestráviteľné, príliš experimentálne. Pritom len označuje veci, ktoré sú iné než bežné a priemerné. A bežní Noisecut rozhodne nie sú. Bet: Mňa aj Erika zaujímajú veci, ktoré nie sú štandardnými receptúrami. V hudbe ani v speve. V texte aj vo frázovaní hľadám nové veci. Skĺbiť text, ktorý je pre mňa dobrý kvôli svojej poetike s hudbou, nie je ľahké a na to sa v poslednom období zameriavam. Erik si robí zas svoj zvukový výskum, až ho niekedy musíme stopnúť. Dlho u nás fungovala aj autocenzúra typu „fuj, toto je príliš pekné, preč s tým“. Na poslednom albume sme to už ale

úspešne. Práve kvôli potešeniu z hudby je ich tvorba omnoho viac pocitová a výpovedná. Baví to ich a baví alternatívnej hudobnej scény a sú obľúbenou kapelou slovenského publika s dobrým vkusom. nický prístup, a mňa celkom zaujímalo, či ma dokáže nazvučiť tak, aby som bola spokojná. To je vždy trauma, počúvať samu seba v nahrávke, ale teraz sa nebojím povedať, že sa mi tentoraz páči, ako zniem. Slovenská hudobná kritika aktuálny album Noisecut vysoko oceňuje. Tvrdí, že ide o moderne znejúcu hudbu, ktorá neútočí a  nešokuje, ušami do človeka vniká a  potom v  ňom zostáva. Nepochybne patria Noisecut aj medzi skvelé koncertné kapely, koncerty považujú za najlepší zážitok pre hudobníka. Aj predaj albumu považujú za spôsob, ako si fanúšik pripomenie živé vystúpenie. Po vydaní albumu BLIIIZKO absolvovali veľké slovenské turné. Bet: Pre každý klub pripravila naša manažérka Biba v rámci turné v podstate celovečerný (nočný) program zahrnujúci náš koncert zostavený hlavne zo skladieb z albumu BLIIIZKO, ďalej hosťujúcu spriatelenú kapelu – výber je prispôsobený podľa toho, o aký klub ide (Hugo D´Gen, Nové Mapy, PPE, Ear Drum Kru, Amphibios, Electrofunkyz), plus nejaký šikovný Dj – Karaoke Tundra, Gabanna, Dj Mix, Dj Diki a, samozrejme, Dj Biba, ktorá má u publika veľký úspech. Ľudia sú skvelí , robia nám radosť. Aj napriek tomu, že nehráme iba skackavú muziku, v  niektorých častiach playlistu sme priam pomalá kapela, sa ľudia skvelo chytajú, počúvajú a nakoniec sa aj bavia. To

korigovali. Sústredili sme sa na to, čo sa nám skutočne páči a  to sme bez problémov v  skladbe ponechali, jediné kritérium bola vlastná spokojnosť. Ľudia by sa nemali báť byť pekní. Ja to vidím aj vo výtvarnom svete. Skvelým príkladom v hudbe je pre mňa Billy Corgan zo Smashing Pumpkins. On je skvelý skladateľ. Jeho pesnička funguje fantasticky, je krásna, v mnohých prípadoch vystavaná dosť štandardne, ale nikdy nie je príliš ľúbivá či gýčová. Treba sa spoľahnúť na vlastný vkus, že to nebude nejaké klišé. Netreba sa obmedzovať. Noisecut sa neobmedzujú už jedenásť rokov, ako znejú aktuálne, zistíte na ich novom albume BLIIIZKO. Slovenská kolekcia albumov kvalitnej hudby ďakuje za nový prírastok. Bet: Nepotrebujem, aby si nový album nutne kúpili, ja nemám problém so sťahovaním našej muziky, ponúkame ju veľmi radi. Ale keď je dobrý booklet, dobré fotky a keď je to urobené s láskou, je to kompaktné dielo a má význam. Album je artpiece, ktorý si človek kúpi, keď si chce zhmotniť zážitok, čo mal na koncerte. Text Ego / Foto Šymon www.noisecut.sk

Inspire magazine

127

music

Klaxons sú anglická indierocková kapela, ktorá vznikla v roku 2006 v Londýne. Hudobní publicisti ich štýl hodili do škatuľky nu rave, samotná kapela však z toho nie je príliš nadšená. Skupinu tvoria štyria chalani, ktorí sa viac či menej poznali aj predtým. Jamie Reynolds vyrastal v Southamptone, kde študoval filozofiu. Škola ho asi veľmi nebavila, keďže z nej odišiel, aby mohol predávať cedečká v hudobnom obchode. Z toho ho neskôr vyrazili, a tak sa rozhodol, že sa presťahuje do Londýna. Tam stretol Jamesa Rightona a Simona Taylor-Davida, ktorí spolu vyrastali v meste Stratford-upon-Avon, kde kedysi navštevovali aj rovnakú školu. Simon študoval Fine Art na Nottingham Trent University, keď ho Jamie oslovil s ponukou na založenie kapely. James zase po tom, čo študoval históriu a politológiu na univerzite v Cardiffe, trávil nejaký čas v Madride ako učiteľ angličtiny a vrátil sa späť na Simonovu žiadosť, ktorý hľadal ďalšieho speváka. James učil Simona hrať na gitare a všetci traja mali s hudbou skúsenosti, účinkovali už aj predtým v rôznych málo úspešných kapelách. Až s Reynoldsovými prachmi si však začínajúca kapela mohla dovoliť zaplatiť štúdio, a tak konečne začali nahrávať pod názvom Klaxons, ktorý si požičali z citátu „ Klaxons (Not Centaurus)“ textu The Futurist Manifesto od Fillipa Tommasa Marinettiho. Neskôr ešte našli bubeníka Steffana Halperina a zostava bola kompletná. Debutový singel Gravity´s Rainbow im vyšiel 29. marca 2006 pod labelom Angular Records, vydaných však bolo len 500 kópií. Ich druhý singel Atlantis To Interzone vydala už iná firma, label Merok. Singel vysielalo aj rádio BBC1, kde ho však dj Jo Whiley chybne nazval Atlantis To Intrescope. Nasledovalo prvé EP Xan Valleys a po ňom konečne debutový album. Myths Of The Near Future vyšiel 29. januára 2007 a okamžite sa vyšplhal na druhé miesto UK Album Chartu (predbehla ho Norah Jones so svojím Not Too Late). S  albumom vyhrali aj prestížnu Mercury Music Prize. „Pred rokom sme v štúdiu pracovali na našom albume a videli sme, ako Arctic Monkeys vyhrali túto cenu. Povedali sme si, že musíme dokázať niečo podobné.“ A aj dokázali. Po cenu si prišli v mierne podnapitom stave s tým, že to nečakali. Veď nominovaná bola aj najobľúbenejšia feťáčka súčasnosti Amy Winehouse, ktorej cenu nakoniec vyfúkli. „Verili sme, že Mercury Music Prize je o posúvaní hraníc hudby a to je práve to, čo sme spravili. Je skvelé, že to ľudia uznali. Album Amy Winehouse je skvelou retro nahrávkou, náš je však hudbou budúcnosti,“ vyhlásila neskôr kapela. Skupine, ktorá sa nevyhla ani obvineniam, že praktizuje čiernu mágiu, cena pomohla v mnohých smeroch. „Máme veľa fanúšikov, ktorí majú okolo 20 – 30 rokov. Odkedy sme však vyhrali Mercury Prize, máme viac aj staršieho publika. Pre nás je však naozaj dôležité držať si mladých fans. Je to vek, kedy hudba znamená veľa a má najväčší vplyv,“ tvrdí Reynolds. Klaxons sú mladá kapela. Nechýba im vtip, nadhľad ani energia. Stručné texty, bláznivá hudba, v ktorej spájajú elektroniku, punk aj disco. A robia skvelú šou. „Nechceli sme byť prázdnou kapelou s ksichtami pokrových hráčov, chceli sme jednoducho baviť.“ To sa im na debute podarilo, chalani už ale pracujú na novej doske. Druhý album by mal byť väčší, hlasnejší a s hutnejším zvukom. A  iný. „Veľmi rýchlo nás veci prestanú baviť, preto chceme, aby nová doska bola niečím úplne iným. Myslím, že náš manažér chce, aby šlo o Thriller a Dark Side Of The Moon v jednom,“ povedal o novom albume Reynolds. Album sa bude volať Myths Of The Near Past a kapela ho pripravuje aj s hip-hopovým producentom Focusom a Tonym Viscontim, dlhoročným producentom Davida Bowieho. Dosku skompletizujú s Jamesom Fordom, ktorý im produkoval aj debutový album. „Sme pyšní na to, ako sa prvému albumu darilo, ale nebude zase až také ťažké posunúť sa zase o kus ďalej,“ tvrdí Simon Taylor a dodáva: „Počúvame množstvo novej európskej progresívnej hudby, dubstepu, tanečnej hudby a folku. Naozaj obrovské množstvo rôznych štýlov.“ Ktorý z nich budeme počuť na novom albume, je zatiaľ otázne. Chalani sa však nechcú viezť na nu rave vlne, ktorú sami spustili. „Nedávno som čítal pozvánku na akciu, kde sme vystupovali. Stále o nás písali ako o deckách vo fosforeskujúcom oblečení, ktoré hrajú hudbu na spôsob rave revival. V tomto čase tá najnudnejšia vec, ktorú by sme mohli spraviť, je urobiť podobný album. Nikdy sme neboli nejako extra zameraní na módu alebo na to, či je niečo in. Ideme spraviť album, ktorý bude pre nás významný,“ tvrdí Simon a my si zatiaľ môžeme doma spraviť vlastnú indierockovú nu rave party s prvým albumom skupiny. text Jana Šlinská

128

Inspire magazine

Klaxons Britániu na chvíľu zachvátil nový hudobný štýl. Zabudlo sa na rock aj na indie. A zabudlo sa aj na indierock. Prišla nová vlna, kombinácia tanečnej hudby a gitár. Nu rave je ten nový štýl, ktorý rozhýbal UK. Priniesli ho Klaxons.

Inspire magazine

129

backstage

CUSTO

NEW YORK CATWALK SHOW Kain či Ábel? Biblia nekladie na piedestál ani jedného zo súrodencov. V prípade bratov nesúcich priezvisko Dalmau je však svetová mienka naklonená v prospech staršieho súrodenca. Custo na počiatku osemdesiatych rokov zlúčil svoje krstné meno s bohémskou Barcelonou a do fashion Biblie tak pribudla ikonka CUSTO BARCELONA. Na úrodnej pôde Katalánska, ktoré je rodiskom kráľa surrealizmu Salvadora Dalího, explodovali sýte farby, nápadné vzory a mierna dávka extravagancie. Obaja majú okrem spomínaných atribútov spoločné i medzinárodné uznanie, ktoré mestu s intenzívne avantgardnou príchuťou podvedome dodáva ešte širšie spektrum farieb. Ak ste dostali chuť doplniť svoj šatník o neprehliadnuteľný kúsok, nakupovať môžete od Španielska cez Taliansko, United Kingdom, USA až po Kolumbiu, Hong Kong a Dubaj. Najbližšou exhibíciou módneho domu bude najväčší fashion fair v Katalánsku: Bread and Butter Barcelona 2009. CUSTO BARCELONA od roku 1997 tiež každoročne prezentuje svoje kolekcie v hlavnom meste planéty na New York Fashion Week. INSPIRE vám prináša pohľad, ako to vyzerá pár sekúnd predtým, než sa kúsky z dielne CUSTO dostanú pod spotlights newyorského móla. Pripravil Milosh Harajda / Foto XXL Comunicacion Barcelona www.custo-barcelona.com

130

Inspire magazine

music

Finally it’s ready, the most known czech DJane Lucca from Prague will release her debut artist album on 8th December 2008. Firstly Reformation will be released exclusively on Beatport and from february 2009 you will find it as special edition in your favourite record stores. The special edition includes further tracks of Lucca that are refined with guitar riffs of the czech musiclegend Michal Pavlicek. That will give the album a special touch. Reformation stands for the growth of Lucca personally and as DJane. Every track of the album reflects a story of Luccas life, that is what makes the album very characteristically. Every single stands for itself hand have it’s own identity. To build a common identity with this very specific and unique tracks was the aim of this album. So every auditor of the album will be sendet on a journey through Luccas life. Reformation is simply a dance, 13-track album. It takes Lucca´s favourite elements from all different genre’s of dance. Lucca brings a new spirit on the worldwide dancefloors with her progressive techno peppered with pumping electro beatz and fine minimal sounds. For her tracks Lucca got inspirations by the productions of Deep Dish and Chemical Brothers. Lucca will release Reformation on her own label Sound Of Acapulco, which the smart DJane founded already in 2004 under the name Acapulco. At the relaunch in 2007 the label got his new name Sound Of Acapulco. One of Lucca’s favourite tracks on the album is ‚Hundertwasser‘ a brand new track, which can be described as a funky nu minimal trance, it’s 130 bpm and very bassheavy. Moreover Lucca really likes the tracks ‚Noise Tone‘ and ‚Teleport‘, ‚Noise Tone‘ is more in a minimal style and ‚Teleport‘ is a powerfull funky techno sound. For ‚Recommended Sister‘ Lucca got insprirations and influences by the sound of Deep Dish. But ‚Crank’ is a bit different style then the rest of the album, it’s a progressive house track. DJ Lucca is DJane since 1999 and released already numerous of tracks like ‚Mirage 01‘ (incl. Umek Remix) and ‚Freedom‘ (Acapulco – 2004), that became massive hits and was also supported by DJ’s like Carl Cox, Paul van Dyk just to name a few. In April 2007 Lucca released the groovy electro track ‚Body Dance‘ on her new launched label Sound Of Acapulco, as first release of her new softer sound. The videoclip of Body Dance was produced by a team, that had already produced the videos for Fat Boy Slim. In summer 2007 the video was broadcasted regularly on TV stations like MTV.

DJ Lucca

Reformation

Lucca: „Body Dance is one of the most commercial and best tracks I have ever done, and when I first played it at my resident night in Fabric Ostrava, people went totally crazy, and still after more than 2 years of the track beeing released they keep asking me for “that Tokio track” (as there is a vocal saying Tokio..)” During the summer Lucca released already three singles of her album on Sound Of Acapulco: ‚Quantum‘, ‚Reformation‘ and ‚Woodblocker‘. These three singles and also the Hit ‚Body Dance‘ are the lead singles from the album to critical acclaim and Lucca involved some of the best name’s in the scene on the remixes inclucding Robert Babicz, Funk D’Voic, Pig & Dan and Matt Tolfrey & Inxec. DJ Lucca: „These singles were released during the re-launch of Sound Of Acapulco so I wanted to have them on the album to create more awareness of my older music.“ 2008 is a very successful year for Lucca so far, and it finds a crowning finale with Reformation. Among other things Lucca was voted again as „DJ Of The Year“ (Czech Dance Music Awards) this year and she got the chance to host an own radioshow at Paul van Dyk’s Vonyc Radio since May. „Sound Of Acapulco“ is broadcasted every sixth day a month from 08:00 pm – 10:00 pm. text a foto dancefield www.dancefield.com From February to April 2009 Lucca will be touring around Europe on her Reformation Album Tour. www.lucca.cz www.myspace.com/djlucca

Inspire magazine

131

recenzky www.notape.net

Buraka Som Sistema – Black Diamond (Enchufada) CD, 12”+ remix, mp3 Hovorí vám niečo pojem electro-ghettotech? Ak nie, tak dancehall, electro, drum’n’bass či dubstep a bailefunk už určite nebudú neznámou veličinou. Tieto štýly okrem dubstepu a  bailefunku znamenajú pre našinca už klubové štandardy. Portugalská bandička z  Lisabonu Buraka Som Sistema (Lil’ John, DJ Riot a MC Conductor) ich veľmi prefíkane fúzuje na 12 rôznych spôsobov s odkazom na ich korene – rytmy Kuduro z juhozápadného pobrežia Afriky. V podstate je to celé postavené na nich. Niet sa čomu diviť. V Afrike to predsa začalo, hypnóza opakovaných valivých rytmov, na ktorých sa dá bezuzdne surfovať, učarovala mnohým súčasným producentom a rovnako tak Buraka‘s. Tí sa s ich debutovým albumom Black Diamond predstavili aj na RBMA v Barcelone a 14. 10. dokonca získali ocenenie od MTV – Best Portuguese Act! Ich talent si všimli aj širokej verejnosti už „známe“ hviezdy zo scény, ako napr. M. I. A ! Tá si zafičúrovala spolu Dj Znobia, Saborosa a Puto Prata v skladbe Sound of Kuduro. Apropo M. I. A. má k ich zvuku veľmi blízko a karneval, ktorý by spolu rozpútali, by som chcel zažiť najlepšie rovno na slovenskom pódiu. BSS majú veľmi blízko k  bailefunku – klubovej hudbe zakázaných, najnebezpečnejších slamov Rio de Janeira, a to nielen pre spoločný jazyk a zvuk, ale hlavne radosť z hudby a divokého tanca. Ďalšia výrazná MC či skôr miss bailefunkovej scény Deize Tigrona punkovo pumpuje rýmy do skladby Aqui para Voces. Pilotný singel Kalemba zremixovali Hot Chip a bass šaman – Reso, ktorý z nej spravil broken-tech masaker, za čo mu mnohí DJs (aj na SK!) ďakujú. Rozbehnutý ghetto karneval zlomia skladby New Africas pt. 1,2 – tributes africkým koreňom. Na záver bonbónik, skladba Black Diamond featuring Virus Syndicate – UK Grime špička vzdáva rešpekt Buraka Som Sistema! eff

Maga Bo – Archipelagos (Soot, 2008) CD, mp3 Na tomto albume sa dostáva slogan vydavateľstva Soot („Strike against geography“) na nový level. Silu výrazu, ktorý zráža z cesty „skutočných“ a vyháňa z dier zahrabaných vo svojom akože-gete. Len vytiahnuť hlavu a načúvať: Dakar, Senegal, Maroko, Kapské Mesto, Zanzibar, tam všade sú hlasy, ktoré rozprávajú svoje príbehy. Neúnavným obiehaním zemegule ich spája inak v Riu udomácnený „crunk kozmopolita“ Maga Bo. Vzniká súostrovie, obraz ich neustále sa preskupujúcej tektoniky: hip-hop, ragga dancehall, taraab, elektrogrime z pohľadu hudby miest a ľudí, ktoré zostávajú v úzadí kompilácií world music alebo posledných trackov z hypemachine. dvaunlimited.tlis.sk

Hauschka – Ferndorf (Fat Cat) CD, LP, mp3 Poskladať hudbou pohyblivé obrazy vlastných spomienok na detstvo a nepotopiť ich na cvičeniach s xylofónom a la-la-la popevkoch (šarmantné, ale japonské indie-pop devy neprekonáte)? Tu nepomôžu ani najmohutnejšie audio archívy s rozhlasovými hrami, správami, zvučkami kultových relácií. Ako rozhýbať papierové loďky na potoku za domom a draka v jesennom vetre v podobe zvuku, na to má pán Hauschka ucho. Herbert by samploval mikrozvuky a zaplietal do nich politiku, on vyťahuje svoje čudné piano, kde kladivká namiesto strún udierajú na objekty od výmyslu sveta. Hra na preparovaný klavír má síce bohatú históriu v análoch avantgardy, ale taký prístupný a zároveň krásny album bez nadbytočného prikrášľovania elektronikou nenahral asi nikto. Keď experiment zarastá v machu a okamžik prekvapenia z nového opadá, už aj ten preparovaný klavír nastupuje ako obyčajný nástroj, ktorý potrebuje sprievod – Hauschkovi tu „šľapú“ aj klasickejšie aranžmány, klavírne miniatúry alebo ľahko clivé husle. Čoskoro v obrazoch za oknami vašich vyhriatych dedinských domov a chalúp, veď uvidíte. 2unlimited

132

Inspire magazine

music

The Advisory Circle – Other Channels (Ghost Box) CD, mp3 Preč sú časy, kedy sa štát postaral, dobrou radou prispel. V televíznych prestávkach, jasné hviezdy medzi reklamou, svietili krátke „public service information“ šoty nad hlavami obyvateľov Spojeného kráľovstva. Prečo dávať pozor na deti na vratkom zimnom ľade, dodržiavať pravidlá na vidieku alebo udať vandala; hlas starostlivej matky (tá štát?), ktorá bdie nad všetkými dobrými občanmi. Jej hlasy a zvukový éter vo svojej „hudbe knižníc“ cez zvukový filter roz/ostreného/tečeného (iiiiiinteressssted arrrrrrrentt’t you), ponad dobové, no predsa nadčasové klenby mélódií a drám moog syntetizátorov, cez šumenie filmových pásov, dáva v podobe albumu do vašej pozornosti vydavateľstvo, už pár rokov oživujúce starého ducha povojnového Anglicka. Boards of Canada bez beatov, Národný archív na tripe kolektívnou pamäťou národa. 2unlimited

The Streets – Everything is borrowed (679) CD, LP, mp3 Everything is borrowed je názov a aj ústredná myšlienka ostatného albumu Mike Skinnera aka The Streets. Mike si na konceptoch a tematických albumoch zakladá, no tentoraz to potiahol ešte ďalej – rozhodol sa, že v žiadnej pesničke na albume nebude odkaz na moderný svet. Zabudnite na 2stepový rytmus, rapovanie v  štýle uk garáž či raveové vokály, Everything is borrowed je celý nahratý so živými hudobníkmi... gitara, harfa, organ atď. V tracku The Escapist dokonca počuť Český symfonický orchester. V Heaven For The Weather zase vokály naspievala rodina a kamaráti kapely. Celý album je tak jednoznačným posunom od doterajšej Mikovej tvorby, je pesničkový a  melodický, miestami možno až trochu infantilný. Mike potvrdzuje, že je geniálny textár a cítiť, že za 8 rokov od vydania debutového singlu si to upratal v hlave a stále nachádza veľmi originálne a trefné spôsoby a metafory, ako tieto myšlienky posúvať ďalej skrz svoju hudbu. Everything is borrowed vyvolal veľmi pozitívne ohlasy, čo potvrdzuje aj vypredané turné. Ak by ste však patrili k tým, ktorým tento pesničkový album nevonia, môžete sa aspoň tešiť na ten ďalší, ktorý bude podľa Mikových slov tanečný a bude to rave, ako sa patrí! donttouchpad

Deepchild – Departure (Future Classics) CD, 12”+ remix, mp3 Extrawelt – Schöne Neue Extrawelt (Cocoon) CD, 2LP, 12”+ remix, mp3 Dlho som dumal, ktorý album z aktuálnej jesennej nádielky electro-tech-minimal-deep-housu zrecenzovať. Bola by však škoda nespomenúť aspoň peaktime ovocie a vyzobať z neho tie najvýživnejšie čerešničky. Tu sú. DEEPCHILD vs. EXTRAWELT, labely FUTURE CLASSICS vs. COCOON, metropola Sydney vs. Hamburg. Oba projekty majú už na scéne svoje pevné miesto vykolíkované úspešnými trackmi. Extrawelt si hovejú hlavne v priamočiarejšom tvrdšom tech zvuku. Samozrejme, všade vládne čistota minimalu a nádych emócií z revolučných 90. rokov. Ich mašinky sa skôr mračia a dumajú nad valivým bassline. Must Attack! hrozí 5. track dubstepovou vs.dnb bassovou linkou. Aj keď ťažko odfukuje, detroit electrobeat predsa len víťazí. Schöne Neue Extrawelt je skvele vygradovaný album, určite sa bude hrávať nielen v legendárnych Cocoon kluboch. Deepchild zvolili skôr citlivejší prístup, ako sa dostať poslucháčovi pod kožu. Album Departure je dostatočne pestrý so záberom od listening elektroniky, čistého click’n’cuts, cez deep-minimal-house až po našlapané, ale stále hravé tech floorfillers. Pre mňa highlight albumu, track Norwegian Calculus s neustálymi živými premenami masíruje pozornosť od začiatku až do konca. Pripomenul mi Akufena či Arka v ich najlepšej forme. Parádička na záver: psycho-electro-boogie-hop-step track Droid Musik s robotickým rapom Diddyho 4000. Áno, na oba albumy môžu byť ich otcovia hrdí, to pravé kúzlo ukážu na riadnom klubovom aparáte a na tú chvíľu sa veľmi teším. eff

Inspire magazine

133

music

VA – Futureclash 2

Woody Allen a 3 ufá Dope Aviators Another Stupid Song EP Sympatické duo „ex-pražákov“ z východného Slovenska, v štúdiu i na koncertoch dopĺňané ďalšími hudobníkmi (z MySpace, no aj okruhu ich labelu 11 Fingers Records), po minuloročnom debutovom CD Product prichádzajú s épéčkom Another Stupid Song, ostávajúc verní svojmu acid dreampopovému soundu. Titulná skladba „vecoletcov“ z radu príliš nevyčnieva – no ani nekazí dojem, skôr potvrdzuje. V domácom kontexte ich hudba akoby nadväzovala na Colorfactory, avšak je obohatená o vesmírne či éterické zvukové steny, čo skladbám dodáva hutnejšiu snovú atmosféru. Poslucháč je nadnášaný aj jemným a zaliečavo-liečivým spevom Em, ako možno počuť aj v Miss Mitochondria, sebaironicky reflektujúcej štúdium biológie (v rámci ktorého Emíliu zavialo do Fínska). Musím sa ešte zmieniť, že Em okrem spevu vie aj presvedčivo narábať s CS1x-kou (zatiaľ čo Kasko zdatne obsluhuje gitary a basu.) Release ďalej obsahuje melodickú skladbu Woody Allen, ktorá mi automaticky pripomenula obľúbené scény z klasiky Annie Hall a očarila ma už predtým, než pobudla v hitparáde Rádia FM. Práve tu je podľa mňa najzreteľnejšie vidieť, že DA prekročili hranice Slovenska nielen geograficky. Z nasledujúcej hoffmanovsko-shulginovskej formácie troch identifikovateľných zvukových objektov UFO As A Gift (originálna verzia na spomínanom albume Product) psychedelicky vyčnievajú skôr Nocturnal a Emah remix, prostredný They Want To Come remix od Rentip „zaostáva“ a drží sa najviac pri zemi. Čo ale vôbec nie je na škodu, lebo je to ďaleko najtanečnejšia časť celého EP (hypnotickému garážovému Emah remixu vhodnému na knísanie sa by zrejme prospelo éterický dvojspev trocha zvokodovať alebo odstrániť úplne, do tohto treku sa príliš nehodí). Nuž, Kaskovi a Em možno iba blahoželať – a 11 prstom držať palce. Nové EP Dope Aviators si môžete vypočuť na ich MySpace, kde songy visia pekne za sebou. A určite neurobíte zle, ak prídete na koncert na prelome januára a februára, kedy z Tampery zavítajú do Trenčína, Bratislavy, Žiliny a Prešova. MEMFER myspace.com/memfer

11 Fingers Records

134

Inspire magazine

KIKO – Slave Of My Mind Christophe Dallaca alias Kiko, žijúci v regióne Rhône-Alpes (kde je spolu s Miss Kittin, The Hackerom a Vitalicom súčasťou techno aliancie volanej Detroit of France) a zavedený v kluboch po celej Európe, vydal tento rok po 7 ročnej „prestávke“ svoj druhý album. Ten prvý (Midnight Magic, s elektroklešovým hitom Monique) som síce ešte nepočul, ale Slave Of My Mind u mňa rotuje v jednom kuse. Ide o vykalibrovaný, decentný, až na výnimky inštrumentálny album, veľmi vhodný na slúchadlá, do auta, no aj na prechádzky po neznámych miestach a mestách (exploring), k zjazdu na lyžiach a jazde lanovkou. Ako som pre vás otestoval, neprekáža ani pri stredne intenzívnej bolesti hlavy – zrejme však pri rizikovom stupni biozáťaže je lepšie vypočuť si niečo ľahšie. Kiko udržuje poslucháča v hre dobre načasovanými momentmi, nútiacimi zbystriť pozornosť. Po troška mätúcom rozprávkovom scifi intre nasleduje titulná Slave Of My Mind a vy sa už nemôžete dočkať, keď zaznie temné vokodované „remember the last night“. Je to jeden z trekov, ktorý zaujme na prvé počutie (týka sa to aj skladieb World End Rock Up, Plaisir D’Eté, Preludia a Ph-1). Ako som už spomenul, album je veľmi súrodý (i keď napr. Science Naturel schému trocha narúša, podobne ako tuc-tuc začiatok inak zasnenej Alone In The Dark. Kde tu dominuje hravosť (Sunburn či 7 Minutes) ústiaca aj do jemného jarreovského oparu Shanel 78 či remaku counterfeitovej Compulsion pod názvom So Time. V skvelom, vokálmi okorenenom World End Rock Up dôjde aj na pravý apokalyptický nadhľad. Kiko bez problémov udržuje monotónnosť na uzde (no najmenej sa mu to darí v príliš klabingovom až presmaženom treku Hacke, Hacke, sprevádzanom typickými píšťalkami). Nasleduje záverečná, takpovediac pretekárska Maximale (a celý „závod“ môže začať odznova). Ak máte radi perfekcionizmus, je tu reálny predpoklad, že jeho zmesi elektra a techna podľahnete. A pri „what’s my mission and who cares about it, I don’t know“ z World End Rock Up si tiež poviete I know... I care.

Different Recordings

V krajine sombrer má elektropop a spol. pomerne rozvinutú tradíciu. Určite aj preto guadalajarský label Advanced Synergy tento rok vydal pokračovanie sampleru z roku 2006, kde bol futureclash uvedený popisom „electro-clash but more updated and fresh“. Dvojka obsahuje 17 skladieb (z toho takmer polovica sú remixy iných interpretov) a podobne ako jej predchodca sa do značnej miery skladá z nemeckých, španielskych a latinskoamerických projektov ironického a fetišistického razenia (veď nemecká angličtina je sama osebe fetiš). Z tých mexických najviac chutí starý známy Tactica s inštrumentálnym trekom Tabla Rocker, od ostatných na disku výrazne sa odlišujúci skôr housovou polohou. Úvodný The Heat Is Moving od Heldera Camberosa aka Isis Signum (inak iniciátora celého projektu) tiež nie je zlý, ale Destroy The Wall z albumu Electrosensual to veru nie je. Nasleduje smiešna Better Way s pseudokyberpunkovým antipolitickým textom, pod ktorú sa, žiaľ, podpísal aj The Hacker (našťastie o niečo neskôr Terence Fixmer s Mental Science zachraňuje situáciu presvedčivo navodenými pocitmi kyborga hľadajúceho telepatov medzi praskajúcimi industriálnymi cencúľmi). Veci ako Hurt Me a Party Doll od rôznych projektov vyznačujúcich sa skratkou feat. a ženskými vokálmi práve nemusím, hoci je fakt, že niektoré slečny to rajcuje. A Fact Of Tragedy berlínskych Neo Filigrante, ako už názov napovedá, je chuťovka podfarbená krehkým a rezignovane ublíženým vokálom (doplnená skvelou rytmickou textúrou), dosť zatieňujúca čerstvý filigránsky album Tresh. Rotersandom remixovaná Silent War od Agonised By Love (evidentne pomenovaných podľa piesne z kultového melancholického 80s goth albumu Medusa holandských Clan Of Xymox) ústi až do agresívnejšej polohy, ktorú však prekonáva Schmerzen od Starfbomber, oddeľujúci ako pomyselný vyholenec dve piesne s rovnakou tematikou, no rozdielnym poňatím: Anti-Corrosiva (W.A.R.D.R.O.B.E.) začínajúcu textom „stop using drugs“ a pokračujúcu „slaves of drugs, slaves of money, slaves of sex“ a Narcocapsule od Sex:e: reve s „everyday, for your life... for your sleep...“. Za zmienku ešte stoja T. Raumschmiere remix Dirty Princess, ďalší španielsky projekt Lethargy (Kaos) a Team Plastique (Faux Foe). K vrcholom kompilácie možno spoľahlivo zaradiť záverečný Foretaste remix Better od People Theatre. Text v štýle „you’d better try to love me... I don’t love you anyway“ nepotrebuje komentár.

Advanced Synergy

graffiti

individuálna duša s originálnym prejavom

Miroslav Gajdoš je jedna z ikon slovenského street umenia známeho ako graffiti. Je zakladateľom značky ArtAttack, ktorá už 12 rokov  reprezentuje slovenskú hip-hopovú subkultúru, a spolupracuje aj so zahraničnými pojmami a veličinami.

Inspire magazine

135

graffiti

„Graffiti umožňujú ľuďom aspoň na okamih vystúpiť z davu a prezentovať samého seba ako jedinečnú osobu, i keď vo finále je všetko o teamovej jazde“ Miro Gajdoš

Miro má za sebou mnohé úspešné projekty: vydal prvý tlačený graffiti časopis na Slovensku 1996 – 1999, hudobné kompilácie Vybrané z davu 2003 a Kačica s hlavou tigra 2007, má na svedomí už kultové ArtAttack Freestyle Battle 2004 – 2008 a mnohé graffiti jamy, produkoval graffiti reklamy, videoklipy aj vinyl pre rapera AD. A aby toho nebolo málo, venuje sa aj grafickému dizajnu. Stránka www.artattack.sk, ktorej je šéfredaktorom, je najväčšou online graffiti galériou

136

Inspire magazine

na Slovensku. Miro Gajdoš, individuálna duša s originálnym prejavom. „Graffiti boli dlho považované za vandalizmus a určite stále sú, i keď verím, že v  menšej miere ako v minulosti. Teraz majú writeri legálne priestory, kde sa môžu realizovať a ukázať svoj postoj. Graffiti sa stali dokonca takým uznávaným a chceným druhom umenia, že už aj komerčné firmy nás oslovujú s cieľom spropagovať svoje produkty iným, originálnym spôsobom. Práve teraz nás

Graffiti je v prvom rade o ľuďoch, ktorí sú individualitami, teda je absolútne individuálnou záležitosťou. Najlepší writeri majú osobitý štýl a rukopis, ktorý im vo svete súčasného umenia získava rešpekt – ich galériou už nie je len ulica. Ale napríklad aj auto, ktorému svojím umením vdýchnu dušu. Kia Soul.

oslovila automobilová značka Kia, ktorá čoskoro uvedie na trh nové auto Kia Soul. Aj keď nepatrím medzi freakov, ktorí si všímajú každý detail vozidla, Kia Soul je dizajnérsky veľmi pekné auto. Najväčším benefitom tohto automobilu je práve zosobnenie samotného vozidla a nám dali možnosť si ho individualizovať po svojom prostredníctvom graffiti. Moje graffiti vznikli na základe momentálnej nálady. Snažím sa veci robiť intuitívne a prirodzene,“ hovorí Miro Gajdoš.

Graffiti je v prvom rade o ľuďoch, ktorí sú individualitami, teda je absolútne individuálnou záležitosťou. Najlepší writeri majú osobitý štýl a rukopis, ktorý im vo svete súčasného umenia získava rešpekt – ich galériou už nie je len ulica. Ale napríklad aj auto, ktorému svojím umením vdýchnu dušu. Kia Soul. www.kia.sk

Inspire magazine

137

blonde

138

Inspire magazine

blonde

I was going through my August `08 Dazed and Confused issue when I spotted Lina`s photos. I have of contributors -- I would bet that every single issue is magnificent. The small Contributors section a zebra comparison within Lina`s column so I knew immediately I needed to find her somewhere on made friends with the D&C creative director, Nicola Formichetti, on Facebook just in case I wasn’t Lina, and Formichetti is still my FB friend J.

Do you photographers like to talk or rather speak through photographs? I mean...is this interview going to be painful for you? ;-))) No I love words:-) Pictures, at least interesting ones, tell too many stories and can be interpreted in too many different ways. So for good old fashioned communication i think words are great! This is interesting. How do you relate to the fact of multiple options to interpret any art? I think it is only natural that we see things differently. I don’t expect that anyone else will relate to my images exactly in the same way as I do or see the same things in them. And I kind of like that. You grew up in a small industrial town in Sweden in the 80s and early 90s (this is what I copied and pasted from another interview) J .....at the age of 16 you moved away from your parents? Where exactly did you go? I didn’t actually go very far at all to begin with. Just one hour bus ride east of the town I grew up in. I wanted to try a new life where I was looking after myself. So

140

Inspire magazine

I moved in to my own little flat with a balcony and a cat. And one year later I went to Milan to do modeling. You learned photography on the street. Is there something you feel you missed from not having what would be considered “proper” education or training? Well I am not entirely self-taught. I just never studied photography at university. But i grew up with a dad who took loads of pictures of us and had photographic books in his bookshelf. And I took photography and film classes when I was 16. And I have been on many many photo shoots as a model and seen a lot. But it is true that I have no papers to prove any skills. And I am pretty happy with that. Madonna said it was hard in today’s world to find someone to admire. Who do you admire in connection to your work? Or who has inspired you so far and how? Madonna is great:-) Anyway I love photographs, which shows glimpses of reality like the ones by Araki of his wife. And Åke Hedströms photographs of his daughter Emma. They seem very honest and they touch something in me.

a special devotion to D&C’s selection had some woman being fucked by the Internet or wherever. I  even successful in finding Lina. I found

Inspire magazine

141

blonde

And in the field of fashion photography I admire Juergen Teller, for his photographs obviously, but also because I have the impression of him not having compromised as much as I think most fashion photographers do. My boyfriend (the founder of http://nofound.tumblr.com) also inspires and challenges me a lot. I love that photograph of yours where a guy gets his haircut – what’s the story behind this shot? I don’t know, but I am suspecting that the boy in the photograph only asked the girl who cut his hair that night because he was very much in love with her and

142

Inspire magazine

wanted an excuse to spend more time with her. At least it wasn’t for her haircutting skills. I liked all the little pieces of hair on his back so I took a picture. How do you make this world a better place? I walk or use public transport instead of cars. And I am as honest as I can. I feel that to be honest nowadays is a stronger imperative than it used to be before. Is it just my impression? I don’t know if certain times in history actually encourage people to be more hon-

est. But I guess it is true that we are able to be more or less honest depending on what environment we are put in and how comfortable we are. Do you have any secrets that could be published? Nope, I like keeping them. Do you have any that could not be published? Of course I do :) text Andy Svรกkovรก / foto Lina Scheynius www.linascheynius.com

Clockwise from top left: 6 a.m. / ')+-+Boxed+Candy / Black Cat White Cat / Noa

talent

144

Inspire magazine

Inspire magazine

145

talent

146

Inspire magazine

Inspire magazine

147

From left to right: Orchidea / Duck Soup the Revenge / Butterfly Milk

talent

From left to right: Mourning Eggs / Lobster's Egg / Bluebird

Born in Haifa Israel, on the 15th October 1980 to a middle-class family, Eli Effenberger was very quick to show signs of eye-hand coordination, and artistic sensitivity, even as a baby. At age one and a half years, a nurse at the Baby Care Clinic asked her mother if - as part of her development - she could already draw a circle. Her mother replied that she had already drawn a teddy bear. Most of her memories from childhood revolve around sitting in the porch of her parent’s house, and drawing at the desk for hours on end.

148

Inspire magazine

Seven years old, she was enrolled in an after-school art club where, because of her artistic ability and talent, she was soon to be transferred to join the curriculum of kids several years older then herself. From junior high school until graduation, Eli studied in the Art Stream, excelling in all art fields and finally receiving a Certificate of Merit for her graduation Art Project. In 1998 she enlisted in the Israeli Defence Forces, for National Service together with all Israeli girls her age, but was to be discharged before completion of her service term due to strong emotional distress. Knowing from an early age that she was destined to work in art, but also sceptical of her prospects of obtaining a steady income in a small country such as Israel while pursuing art, she decided to take up Fashion Design studies at the Shenkar College, Tel Aviv, Israel. Eli excelled in the Fashion Design courses during her two years at the College, and also received the First Prize at a school contest for her design for an Italian label. However, unhappy with the commercial attitude of the school, she left the College before graduation hoping to find more artistic freedom as an emerging young designer. Eli Effenberger started her own brand name label, designing and producing one-of-a-kind clothing for Designer Shops [RE1] in Tel Aviv, Israel. Not satisfied with the potential of the small market in Israel, she decided to continue her studies in the Fashion Design Department at the Academy of Fine Arts, Antwerp, Belgium (2001 – 2006), an Institute well-known for its liberal and artistic attitude towards fashion. Here she continued to excel in her design work, producing the top grades in her class. In 2006 she was selected to represent the Academy at the International Young Designer Talent contest - ITS#4 - in Trieste Italy, where she was awarded two prizes for her design of a mixed Men and Women Clothes Collection. It was when she returned to the Academy after the contest in Italy that she realized how much she had been missing her art and drawing. Design was her profession but not her passion, and so she finally came to the conclusion that she had to pursue her art once again. In consequence, after completing her BA in Fashion Design at the Academy, she decided to take time off from further studies and to concentrate on refining her drawing skills, as she was now to make her way as an Artist after all. It was during this period that she discovered the field of Digital Art, falling in love with the digital canvas. She is now a self-taught Digital Painter and Illustrator, living in Israel, yet working with magazines and book publishers around the world. text Ms. www.myspace.com/marmite_sue

Inspire magazine

149

tanec je „momentálne“ umenie, výkon každého tanečníka je ojedinelý a nedá sa zopakovať Lucia Macíková & Roman Novitzky

Keď som pred rokmi premiérovo vstúpil ako divák do Slovenského národného divadla na svoje prvé Labuťko, bola to láska na prvý pohľad. Okamžite som sa zamiloval do Nory Gallovičovej, vtedajšej sólistky baletu SND, ktorá ma svojou Odettou/Odíliou dostala na kolená. Keď som po pár reprízach vedel choreografie takmer naspamäť a Pas de quatre som mohol sfleku zatancovať na ktorejkoľvek žúrke pre pobavenie mojej partičky, dopriaval som si Labuťko so zatvorenými očami a vyžíval sa v prenádhernej Čajkovského muzike. Odvtedy vskutku milujem balet, obdivujem ho, vzdávam mu hold a nedám naň dopustiť. Ako tanečník som zákonite prešiel aj školou klasickej tanečnej techniky, ale ani zďaleka nie takým drilom ako ORIGINÁL baleťáci. Dnes vám chcem predstaviť dvoch skvelých tanečníkov, sólistov baletu SND, Luciu Macíkovú a Romana Novitzkého, ktorých miesto v slovenskom tanci je pevne zakotvené tým, čo na javisku dokážu. Ladné brilantné pohyby v  súlade s rytmom, dokonalá koordinácia, presvedčivý

150

Inspire magazine

zrelý výraz a pre mňa neodmyslitelný benefit profesionálneho tanečníka: náruživosť, presvedčenie a cit, ktorý preráža do posledných diváckych radov. Jedna obligátna na začiatok: Ako ste sa dostali k tancu? Lucia: Určite som to zdedila po svojej mame, ktorá sa kedysi venovala spoločenským tancom. A keďže od malička som namiesto chôdze skôr poskakovala, pri každej príležitosti som tancovala a predvádzala sa. Z ľudovej školy umenia viedli moje kroky, teda vlastne skoky na Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej v Bratislave a odtiaľ do Slovenského národného divadla. Roman: Úprimne som do svojich desiatich rokov o balete nevedel nič. Ani tanec všeobecne ma príliš nezaujímal. Nechodieval som na diskotéky, nikdy som nebol parketovým levom. Nemal som podobné ambície. Pohyb ako taký som miloval, no bol som skôr športový typ. K baletu ma priviedla úplná náhoda. Keď som bol

Zľava doprava: Lucia Macíková Odetta, Roman Novitzky Princ / Spiaca krásavica

dance

Roman: Myslím si, že určitý talent mi boh nadelil, to ale nie je ani zďaleka všetko. I keď – nenahneval by som sa, keby som mal toho talentu a fyzických predpokladov ešte o kúsok viac... Na vyššiu úroveň sa nedá dostať bez toho, aby sa človek nespotil, nemakal na sebe, neobrusoval svoj talent, to v tanci jednoducho nejde. Na druhej strane človek musí mať aj v hlave, aby vedel, ako svoje danosti využiť a zúžitkovať. Ja som mal a stále mám veľa nedostatkov a chýb, na ktorých sa sústavne snažím pracovať a odstraňovat ich. Myslím si, že mnohým veciam u mňa predchádza práve tvrdá príprava a drilovanie. To ma na tom baví: snažiť sa priblížiť k dokonalosti pohybu, i keď si myslím, že to je v balete takmer nemožné. Ako u klasického tanečníka vzniká pohyb? Lucia: Tak ako u každého iného tanečníka. Rozdiel je len v tom, že pohyb klasického tanečníka je, alebo by mal byť, prirodzene elegantný, a tiež v tom, že pri svojom tanci rešpektuje určitú presne danú formu póz a pohybov. Dôležité je však aj to, že kým mnoho našich „súčasníkov“ to dnes pri tanci takpovediac „ťahá k zemi“, aspoň to tak niekedy pôsobí, tak v klasike je to presne naopak, ťahá nás to stále hore – baby na špičky, chalanov do vysokých skokov. Všetko akoby k nebu. Roman: Patrilo by sa tu teraz zacitovať nejakú peknú poučku z „teórie a metodiky tanca“, ale nechcem sa robiť príliš múdry... Áno, myslím, že je to podobné ako u ostatných tanečníkov, akurát že u „klasikára“ vychádza pohyb z techniky vyslovene klasického tanca, ktorá je preňho absolútnym základom. Z tejto techniky sa potom odvíjajú štýl a prvky jeho pohybu. Tanečník by mal poznať svoje telo, vedieť s jeho časťami narábať. Rozhodne by mal mať cit pre hudbu a rytmus. Ale to všetko platí všeobecne aj pre tanečníka akéhokoľvek iného štýlu. Ako teda vnímate iné tanečné štýly a čo si myslíte o spájaní jednotlivých tanečných techník? Lucia: Spájanie jednotlivých tanečných techník a štýlov je dnes úplne bežnou vecou. V repertoári baletu SND je tiež niekoľko takých predstavení, kde choreograf využíva štylizované ľudové, jazzové a dokonca hip-hopové prvky. Ale všetkého veľa škodí a v tréningovom a skúšobnom procese nie je pre klasickú sólovú tanečnicu úplne jednoduché sa po jednej skúške náročného klasického predstavenia preorientovať počas niekoľkých minút na dalšiu skúšku, kde sa bude tak trochu aj „váľať po zemi“. Pri klasickom tanci je aj práca svalov podstatne rozdielna než pri „súčasných“ technikách, kde je ťažisko tela akcentované smerom dolu a tanec je akoby stále pri zemi.

v štvrtej triede na základke, prišiel pedagóg z konzervatória a na základe akýchsi fyzických predpokladov si ma vybral a ponúkol mi prihlášku na prijímacie talentové skúšky na tejto škole. Išiel som tam z čistej zvedavosti, dopadol som celkom úspešne, a tak som začal študovať balet. Spočiatku ma to moc nebavilo, no mal som a stále mám takú vlastnosť, že nech robím čokoľvek, idem do toho s plným nasadením a so snahou byť v tom čo najlepší. Tak sa pomaly dostavili aj prvé úspechy a ja som si klasicky tanec postupne zamiloval. Je tvoje tancovanie viac vecou talentu alebo tvrdej prípravy? Lucia: Mne to vychádza asi narovnako. Jedno bez druhého jednoducho nejde. Aj keď je niekto talentovaný, v balete sa bez dôslednej a náročnej prípravy asi veľmi ďaleko nedostane. U mňa boli ťažké najmä začiatky, musela som na sebe denne pracovať aj doma už od prvého ročníka, lebo niektoré fyzické danosti som do vienka nedostala. Takže som si ich musela a vlastne aj chcela „vypracovať“ sama.

Inspire magazine

151

dance

Roman: Ja si myslím, že ako doba napreduje a vyvíja sa v iných veciach, ako je napr. móda, film, atď. ...tak je to aj v tanci. V dnešnej dobe by mal byť tanečník oveľa flexibilnejší, čo sa týka ovládania tanečných štýlov, pretože tým je oveľa použiteľnejší. Už v tanečných školách by mali žiakov učiť a pripravovať nielen pre klasický tanec, ale aj neoklasiku, modernu, jazz... Dnes sa vytvárajú diela, kde spojenie čistej precíznej klasiky s modernou je úplne bežné. Považujem to za pozitívum, páči sa mi to a ja sám by som chcel ovládať čo najviac tanečných štýlov. Samozrejme, pri spájaní treba ustrážiť istú hranicu, aby z  toho nevznikla nejaká nepochopiteľná miešanina alebo cirkus. Takže máte skúsenosti aj s niečím iným ako klasikou? Lucia: Rozhodne áno. Okrem základov ľudového tanca a tiež niektorých moderných a súčasných techník som mala zvláštne životné obdobie, kedy ma bavilo tancovať čokoľvek iné, len nie klasický tréning a balet. Trvalo to síce len chvíľu, a to tiež len kým som našla istotu a spojitosť medzi ostatnými technikami a baletom a tiež, kým som sa prestala hnevať na balet… Mala som vtedy veľmi ťažké obdobie a pokojne by som sa pokúsila aj točiť sa na hlave, keby mi to šlo. Veľmi ma to bavilo, ale teraz ma našťastie opäť baví klasika. Roman: Áno, každý víkend vymetám diskotéky :) Ale nie. Mám nejaké skúsenosti, alebo ich postupne naberám, hlavne čo sa týka neoklasiky a moderny. Je to tým, že mi bolo dopriate tancovať diela svetových choreografov, ako je Balanchine, Jiří Kylian, Paul Lightfoot. A dúfam, že moje skúsenosti sa budú len rozširovať. A čo sa týka úplne odlišných tanečných štýlov, mojím snom vždy bolo vedieť stepovať a naučiť sa latinsko americké tance. Ale nie pre potrebu divadla, skôr pre svoju vlastnú. Je balet viac radosť alebo bolesť?  Čo je na ňom najťažšie? Lucia: Je to ako v živote, jedno strieda druhé. Najťažšie je podľa mňa nestratiť motiváciu. Roman: No, keby som túto otázku dostal niekedy ráno, keď sa pravidelne staviam k baletnej tyči, myslím, že odpoveď by sa ani nedala uverejniť. Niekedy mám pocit, že tej bolesti a toho premáhania je príliš a najradšej by som to zabalil. No potom príde chvíľa, napríklad keď tancujete na javisku, prežívate príbeh alebo len pohybom vyjadrujete tóny hudby, zrazu máte pocit, že všetko ide akosi ľahko, užívate si to a  nakoniec vás diváci odmenia potleskom, vy stojíte na javisku pred nimi a cítite niekde vnútri, že sa to oplatí. Je to niečo viac, mimo reálu... je to nádherné. Vtedy mám pocit, že by som nemenil za nič na svete. A čo je najťažšie? Okrem toho, že musíte zvládať techniku klasického tanca a fyzickú náročnosť, ktorá je porovnateľná s výkonmi vrcholových športovcov, musíte zvládnuť zostať v pohode aj psychicky. To je dosť podstatné. A keď ste už na určitej úrovni v divadle, máte zároveň zodpovednosť, ľudia od vás očakávajú výkony a vy si svoje miesto a povesť musíte udržať. No nie je to jednoduché. Kde beriete silu, keď už fakt nemôžete? Lucia: Klasický tanečník buď stále môže, lebo musí, teda môže. Alebo je práceneschopný, takže leží doma s nejakým zranením. Inak to nefunguje. Roman: Ja keď mám pocit, že už naozaj nemôžem, že všetko na mňa „padá”,vtedy si poviem dosť a keď je to čo i len trochu možné, snažím sa vypnúť a zabudnúť na balet. Venujem sa absolútne iným veciam, idem s priateľmi von, relaxujem, športu-

152

Inspire magazine

jem, idem do hôr – príroda mi dáva najviac energie. Človek nemôže stále myslieť len na to isté, v našom prípade na tanec, to by som sa asi zbláznil. Čo úrazy? Lucia: Úrazy sú bežnou súčasťou života každého tanečníka, akurát, keď ich už máte niekoľko za sebou, tak každý ďalší vás už poriadne štve, lebo to už nečakáte, a navyše, čím ste starší, tým ťažšie sa vám opäť dostáva do formy a kondície. Roman: Bohužiaľ, tie sa nevyhýbajú ani mne. Môžem si dávať pozor, ako veľmi chcem, niekedy sa tomu prosto nevyhnem. Podvrtnutia, natiahnuté svaly, šľachy, úpony cez roztrhané obočie a rozbité ústa, keď som nechtiac schytal lakťom od partnerky, to sa neoplatí už ani počítať. Moje zatiaľ najvážnejšie zranenie bolo roztrhnutie väzív na členku z oboch strán plus zápal achilovky. Bolo to dosť vážne, mesiac na barlách, potom rehabilitácie. Stálo ma to v podstate celú sezónu v divadle. Po takomto niečom sa tanečník začne pozerať na svoje telo trochu inak, začne si ho viac važiť... Čoho ste sa museli popri tanci vzdať? Lucia: Všetkého. Roman: Tých vecí je naozaj veľmi veľa, no zatiaľ to cítim ako obetu a nie ako stratu, že by som v živote kvôli tancu niečo stratil. Ja som tie iné veci obetoval, pretože tanec mi priniesol zase niečo nové. A je pre mňa dôležité, že to neľutujem. Ak príde opačný pocit, bude to znamenie, že treba zmenu v rebríčku hodnôt. Čo tanec a rodina? Je život tanečníka zlúčiteľný s reálnym životom? Lucia: Aj keď možno niekedy naše tanečné výkony môžu na bežného človeka pôsobiť trochu nadľudsky, sme stále ľudia, ktorí majú svoje rodiny, úplne obyčajné starosti, problémy a myslím si, že väčšina sa snaží maximum svojho času prežiť so svojimi najbližšími. Nie je to však jednoduché ani časovo a ani síl nebýva vždy na rozdávanie… Roman: Toto je pre mňa trošku ťažká otázka, pretože momentálne si neviem ešte dosť dobre predstaviť mať rodinu. To príde až neskôr. Ale strach z toho nemám. Keď je človek starší, vie si lepšie utriediť priority na to, aby mohol mať rodinu. Vidím to aj na niektorých mojich starších kolegoch, ktorí rodiny majú. Samozrejme, netvrdím, že je to jednoduché, ale poznám páry, kde sú obaja tanečníkmi a dokážu to zlúčiť s reálnym životom. Vaše vysnívané angažmán /projekt/ postava? Lucia: Skôr poviem, ktoré úlohy, resp. postavy v baletnom repertoári boli mojimi vysnívanými a naplnili moje sny. Je to Myrtha z baletu Giselle, ale na prvom mieste vždy bolo a aj ostane Labutie jazero, teda Odetta – Odilia. Hoci som nikdy ani len nedúfala, že by sa mi tieto sny mohli splniť, predsa sa to stalo. Roman: Ako mladší som sníval o  tom, že by som chcel raz tancovať v NDT(Netherlands dance Theater), kde bol dlhé roky riaditeľom a choreografom Jiří Kylián. To sa mi ešte nesplnilo, no splnilo sa mi aspoň to, že tancujem jeho choreografiu. Čím som starší, zisťujem, že už to nie je ani tak o snoch. Je tak veľa dobrých súborov, choreografov, projektov, o ktorých možno ani neviem. Nechám to sčasti na svoj osud, čo mi prinesie. Ak dostanem čo najviac príležitostí a budem mať možnosť získať ďalšie cenné skúsenosti, budem šťastný. To sa týka aj vysnívanej postavy, pretože možno ma čaká taká choreografia, ktorá „mi bude ušitá na mieru” a bude sa mi tancovať úžasne. Z klasických baletov by sa ešte našla postava, ktorú by som si veľmi rád zatancoval pre krásny príbeh a nádhernú hudbu... je to postava Alberta z baletu Giselle. Kto je váš najobľúbenejší choreograf, pedagóg, tanečník? Máte vzory? Lucia: Z  toho som už vyrástla. Buď sa mi niečo páči, alebo ma to inšpiruje, v opačnom prípade ma to vôbec nezaujme. Roman: Už som načrtol. Nikdy neviem, kto ešte príde, s kým budem mať príležitosť pracovať. Každý choreograf, pedagóg vám môže vždy dať niečo nové, niečo obohacujúce vás naučiť. Z choreografov je to už spomínaný Jiří Kylián, ktorý je pre mňa jedným z najlepších svetových choreografov pre jeho úžasné pohybové nápady, cit pre hudbu, nadčasovosť. Z pedagógov by som vybral jedného,veľmi podstatného pre môj tanečný život, pretože ma zasvätil do tanca a prvých baletných krokov a naučil ma milovať balet. Je to moja prvá pedagogička z konzervatória Karin Alaverdjan. Tanečné vzory v podstate nemám, videl som veľa skvelých tanečníkov, z každého sa snažím pochytiť niečo dobré. A tak trochu sa snažím ísť aj nejakou tou vlastnou cestou... Máte choreografické ambície? Lucia: Nie. Ak tvoriť, tak perfektné tanečné tréningové kombinácie. To ma baví. Roman: Mal som vždy taký ten nutkavý pocit vyskúšať urobiť nejakú choreografiu. Potom som dostal návrh od kolegu, či by som mu nevymyslel krátke moderné číslo na súťaž. Až vtedy som zistil a pochopil, že až také jednoduché to pri mojich skúsenostiach nebude. Ale určite by som si rád ešte vyskúšal choreografiu niečoho

Zľava doprava: Martin Črep / Lucia Macíková Princezná

kratšieho. Nejaké zahraničné skúsenosti? Ako by ste ich porovnali so slovenskou baletnou školou alebo produkciou? Lucia: Vieš, na bratislavskej baletnej scéne sa toho v poslednom čase dosť zmenilo. Je pomerne zložité hodnotiť celú túto situáciu niekoľkými vetami. To je téma na samostatný rozhovor. A hodnotiť a porovnávať to všetko globálne, v rámci sveta a celého Slovenska, by bolo možno odvážne až trúfalé. Roman: Ja som počas školy absolvoval stáž v Monacu na akadémii tanca princeznej Grace a musím povedať, že naše tanečné školy majú jednu obrovskú nevýhodu oproti zahraničiu, a to malý počet uchádzačov. Nehovorím o kvalite pedagógov a výučby. Myslím, že u nás kvalitní pedagógovia sú, len školský systém neponúka také podmienky a možnosti. Čo sa týka divadla, od ukončenia školy tancujem už šiesty rok v SND a v žiadnom inom súbore som zatiaľ nebol. V zahraničí som absolvoval rôzne produkcie a tam už v základnej veci je veľký rozdiel. Butget na produkciu je niekoľkonásobne vyšší, sponzori sú ochotní investovať oveľa viac, pretože majú istotu, ��e sa im to oplatí, že ľudia budú mať o výpravné predstavenie záujem. Nie žeby išlo len o financie, ale bohužiaľ dnes je to tak, keď chcete niečo vyprodukovať a pritiahnuť diváka. Čo vám chýba v klasickom tanci na Slovensku alebo v kultúre vôbec? Lucia: Jedna vec ma vždy trápila a asi aj bude trápiť až dovtedy, kým sa to aspoň trochu nezmení. Je veľmi smutné, keď si všimnete, že napriek tomu, že všade vo svete si ľudia chránia najmä to svoje (!), u nás je najlepšie vždy všetko ostatné, len nie to naše, slovenské. Pri porovnávaní podaktorých zahraničných produkcií s tými našimi si občas kladiem otázku, v čom je to či tamto „zahraničné“ lepšie ako to naše. Možno je to v  prístupe k umeniu a kultúre a možno je to niečím úplne iným. Roman: Ľudia, bohužiaľ, nemajú prílišný zaujem o klasický tanec. Tancu a kultúre vôbec chýba reklama. Chýba mi propagácia „skutočného” umenia. Potom je tu už len pre väčšinu ľudí zaujímavá a prvoradá komercia. Je to všade a je mi to ľúto. Kúsok od nás, vo Viedni, hrajú tiež baletné predstavenia a  vždy je beznádejne vypredané. Aká je podľa vás pozícia tanečníka medzi ostatnými umeleckými povolaniami? Je rozdiel medzi sólistom baletu, opery a činohry? Lucia: Momentálne je to v procese vývoja. Je však smutné, keď si uvedomíte, že hoci baletu venujete prevažnú časť svojho aj tak krátkeho kariérneho života a svoje zdravie, tak finančné ohodnotenie tanečných umelcov je také, že ledva stačí na pokrytie základných životných potrieb. Uznávam všetky kroky o zvýšenie platu tanečníkov za posledné obdobie, naozaj, akurát si nemyslím, že už dosiahli adekvátnosť pri náročnosti tohto povolania. Dôležitým krokom vpred sa môže zdať skutočnosť, že už aj tanečných umelcov občas zachytíte v stĺpčekoch niektorých slovenských médií, čo sa ale zďaleka nedá porovnať s medializáciou iných umeleckých povolaní, a teda ani s ich šancou na slušný zárobok. Roman: Mám pocit, a nebude to len o pocite, že tanec a zvlášť balet je potlačený kdesi do úzadia oproti iným umeleckým smerom. Hercov majú možnosť diváci poznať aj z televízie, hlavne v poslednom seriálovom období. Opera má tiež veľa svojich divákov a má mať prečo. Máme naozaj kvalitných svetových operných spevákov. Ja sa s nimi nechcem porovnávať, no myslím, že aj tanec a balet má u nás kapacity a často sa stáva, že meno sólistu baletu je verejnosti neznámy pojem a nedokáže konkurovať ani televíznej rosničke. Témou čísla je ORIGINÁL. Myslíte si, že je balet ešte dnes originálny? Lucia: Záleží, samozrejme, od toho, kto hodnotí. Ja si myslím, že balet predstavuje konštantnú hodnotu. A mimochodom každé predstavenie, aj to prevzaté, aj tisíckrát novonaštudované, je originálom už len preto, že tanec je „momentálne“ umenie, tak ako výkon každého tanečníka je ojedinelý a nedá sa zopakovať. Jednoducho žiadne predstavenie nezatancujete dvakrát za sebou rovnako. Roman: Úplne súhlasím a zároveň si kladiem otázku, čo znamená v balete originál? Je to len to, čo vzniklo pred desiatkami rokov ako prvé baletné dielo, ktoré zostalo bez zmien? Ja si myslím, že doba napreduje a tak isto napreduje balet, zdokonaľuje sa. Prichádzajú nové nápady, krokové, scénické, svetelné, inscenačné. Tým vznikajú nové, rozsiahlejšie možnosti. Prečo by sme takéto diela nemohli nazvať originálmi. Pre mňa je v dnešnej dobe originálom každý balet, ktorý prináša nové prvky, zaujímavé, nápadité, nie len lacno okopírované. Čo vás čaká v blízkej budúcnosti a čo plánujete robiť po aktívnej kariére? Lucia: Pripravujeme premiéru Luskáčika, bude to iná verzia tohto predstavenia, než akú mali možnosť diváci vidieť doteraz. No a otázkou, čo budem robiť po skončení aktívnej kariéry, sa síce zaoberám v poslednom čase veľmi intenzívne, ale zatiaľ je to otvorené.

Roman: Mňa najbližšie čaká naštudovanie novej modernej choreografie od svetoznámeho choreografa Paula Ligfhfoota, nejaké zájazdy s divadlom a spomínaná premiéra baletu Luskáčik. Pomedzi toto všetko ešte bežné repertoárové predstavenia. Je toho dosť, už teraz sa teším na letnú dovolenku... Zatiaľ ešte nemám úplne jasno, čo budem robiť po aktívnej kariére, dúfam, že je to ešte ďaleko. Samozrejme, rozmýšľam nad tým, chcel by som ísť určite študovať vysokú školu. Ale zatiaľ neinklinujem ani k choreografii, ani pedagogike. Skôr ma láka a mám pocit, že by ma bavila komunikácia s ľuďmi. Mohol by som ostať pri tanci alebo kultúre, ale viac na strane tanečného alebo divadelného manažmentu. No uvidím. V ktorých predstaveniach vás môžu diváci uvidieť? Lucia, Roman spolu: (smiech)… no, účinkujeme vlastne skoro vo všetkých predstaveniach repertoáru baletu SND. Text Jano Hromada www.adthisein.sk / Foto Ctibor Bachratý, Martin Črep

Stačí si len vybrať… Ja len pre upresnenie uvádzam a na prekrásny zážitok vás navádzam: Labutie jazero, Bajadéra, Spiaca krásavica, Raymonda, Popolvár, Warhol, Ky-Time / Pocta Jiřímu Kyliánovi, Ivan Hrozný, Luskáčik, Bolero a viac, Grand pas classique z baletu Raymonda / Serenáda, Sen noci svätojánskej. Je až neuveriteľné, s akou skromnosťou sa s vami stretnú a rozprávaju títo dvaja sólisti – baleťáci. Mohli by sa správať ako ktorýkoľvek iný umelec, ktorý „niečo znamená”, ale na to nemajú čas a ani energiu. Ľudia, ktorí „dvíhajú nohy” do závratných výšok, akoby nemali kĺby, točia piruety a skáču ako „strunky”, všetko na hranici ľudských možností. Sú krásni, spanilí a sú takí „zažratí” do svojho baletu, že ich nestretnete nikde inde ako na javisku Slovenského národného divadla, v prekrásnych kostýmoch a vždy skvelej forme, pripravených odovzdať vám to najlepšie, čo v nich je.

Inspire magazine

153

clubbing

Nový klub v meste! Svetová kríza verzus bryndzová scéna? Tento strhujúci match vôbec nevyzerá zle. Výsledkom je nový klub v Bratislave, zatiaľ zahalený rúškom tajomstva. V určitých kruhoch sa šepká, že to bude vo veľkom štýle. Ladies and gentleman, leštite si topánky, otvorí sa už čoskoro.

Kde? Podľa zaručene overených informácií bude klub sídliť v bratislavskom Starom Meste na Ventúrskej ulici 16 a diskogule roztočí niekedy v priebehu tohto mesiaca.

Watch my stylea, hear my sounda! S pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou bude mať dva bary na dvoch podlažiach, cocktailbar a clubbar plus jeden floor s celkovou kapacitou cirka 200 občanov. Sľúbené je zavedenie rôznych noviniek na barovej aj klubovej scéne. Zariadenie bude luxusné, silky smooth, kožené kreslá, kožené lavice, „něco k pití“. Moderný dizajn bude postavený na kontraste čiernej a bielej farby. Čo sa zvuku týka, objednaná je novinka od nemeckej firmy KME, zvuk s celkovým výkonom 3400 wattov, s lesklými bielymi reproboxami so špeciálnou povrchovou úpravou. Do not touch my soundsystim!

Community Zameraním klubu bude elektronika do ucha i do tanca. Cez deň much moore chill, večer pochopiteľne groovy. Koho tu stretneme, netušíme, príďte sa pozrieť sami. Odborná verejnosť nebude chýbať.

Faktúra Faktúru vám zatiaľ nevystavia, skúste prísť po oficiálnom otvorení, ktoré je v pláne niekedy v polovici decembra, ak vás zaujíma presný dátum, píšte na mail@djmikepop.com, dáme vám včas vedieť. Lebo vedieme aj budeme vedieť! Clubbing „nešnl“ text a foto dj Poprednny aka Mike Pop

154

Inspire magazine

Originalita

Voices

Nezisková organizácia Voices v  októbri 2008 ukončila dve série videofilmov Nápad sa ráta o rozličných nápadoch ľudí, ktoré spríjemnili alebo uľahčili život iným, a Hudobné úlety o mladej slovenskej hudobnej scéne. Aktuálne na ne nadväzuje sériou Svet sa nás týka o Slovákoch pomáhajúcich v  zahraničí. Voices prináša iné – originálne videnie. 156

Inspire magazine

S hlavou v oblakoch browsujem na internete. Nechávam sa vťahovať do virtuálneho sveta. Zavaľujú ma informácie, zahlcujú stopercentne fungujúce veci, účinné odporúčania. Selektujem, prehliadam, deletujem. Hľadám výnimočnosť. V  úpornej snahe zažiť niečo neobvyklé nám často unikajú veci celkom (ne)obyčajné. V spleti rôznych každodenných stavov a javov pátrame po autenticite a originalite. Objavovať ich a poukazovať na ne nie je vždy jednoduché, ale zato veľmi podnetné. Aj preto vznikla Voices. Aj preto je pre mňa symbolom originality. Aj preto som jej súčasťou.

Origovideá Každý hosť našich videí je originálom, originálni sú ich tvorcovia, originály sme my sami :). Neprestávajú nás fascinovať aktívni a tvoriví ľudia. A sú rôzni – hudobníci, výtvarníci, dizajnéri, ľudia z neziskoviek, aktivisti, lekári, terapeuti,

media

tým vykreslením bieloruského Minska mi oživuje spomienky na  často márnu snahu vysvetliť Lukašenkovej mládeži, v  akom klame si celé roky viac-menej spokojne nažíva. Prenikal do duše mladým politickým lídrom dlho, no svojský naturel Bielorusov nie vždy umožnil, aby dobre mienené rady padli na úrodnú pôdu. Nielen rusofil pri jeho rozprávaní pokrúti hlavou a zbystrie. Mišo má nezabudnuteľné zážitky z  Indie. Pri tom, ako opisuje katastrofálne podmienky opustených detí, pre ktoré pomáhal budovať miestny internát, sa mi zahmlievajú oči. Nezaznie však žiaden pátos, žiadne klišé. Svoje pocity Mišo popisuje verne. Ako frontman kapely Hudba z Marsu vyhľadával hudobné inšpirácie. Ako fotograf podliehal vizuálnemu čaru indických farieb. Ako dobrovoľník prekročil vlastné hranice. Ivanka je usmievavé slniečko. V sekunde dokáže presvedčiť, že očista prírody na Islande je najúžasnejšia vec na svete. (Ivan už vie, ako strávi dôchodok.) Relax pri manuálnej práci v kruhu multikultúrnej skupiny kamošov na magickom ostrove dokáže divy :) Martin stále cestuje. V  krajinách tretieho sveta strávil s  priateľkou celé roky. Rozpráva o Kambodži s nadhľadom profesionála a jemnou iróniou, hoci drsné podmienky miestnych precítil na vlastnej koži. Opisuje urputnú snahu postaviť na nohy miestnu nemocnicu, kde personál odmieta pracovať v noci, lebo sa bojí vraj prítomných duchov.

Origorozhovory

študenti... Aspoň niektorých sme sa snažili zviditeľniť v krátkych videofilmoch sérií Nápad sa ráta a Hudobné úlety. Občas si tie videjká znovu preklikám a nechávam sa prekvapovať stále niečím novým a jedinečným. V aktuálnej sérii videí Svet sa nás týka ukazujeme rozličné príbehy a skúseností ľudí pomáhajúcich v zahraničí. Každý z nich je celkom iný a každý obdivuhodný. Dobrovoľníci i profesionáli. Desať hostí, desať rôznych príbehov.

Listujem v pamäti Počúvam príbeh Marcely, ktorá strávila viac ako rok na misii v Afganistane. Pomáhala deťom, ženám vzdelávať sa a budovať si v živote miesto a veci, ktoré sú nám celkom prirodzené. Odetá od hlavy po päty do strach naháňajúcej burky rozpráva s  úsmevom v  hlase odpozorované i  precítené pocity nerovnoprávnej ženy. Vlado je neuveriteľne kreatívny. V mnohých smeroch. Rozvážnym, ale farbis-

Ivan vedie rozhovory s jemu vlastnou dávkou empatie. Snaží sa dozvedieť čo najviac konkrétnych vecí, ktoré môžu iných nielen informovať, ale možno aj motivovať. Sledujem natáčania rozhovorov s hosťami pozorne a neprestávam si klásť otázku, prečo to všetko podstupujú. Dozvedám sa veľa, spoznávam ich motivácie a odhodlanie pomáhať iným. Ale aj poučenie, že pomoc je dôležitá, ale dôležitejšia je forma a efektivita pomoci. Sú to vzácne okamihy. Chcem sa im za to poznanie odvďačiť. Chcem prispieť k tomu, aby sa o nich a o ich práci dozvedelo čo najviac ľudí. Rozprávam o  nich kamošom, píšem, odkazujem, uploadujem videá, komunikujem. Snažím sa pomôcť, ako môžem a viem. Preto som súčasťou Voices. text Andy Gajdošová www.voices.sk

essential

Drahá, to je fejk! Tvrdím to stále, po origináloch sa oplatí čmuchať. Aj keď... U chlapov je to presne tak ako s obrazmi.

S nejakým poriadne drahým originál umením v domácnosti sa žije ťažko. Lebo sa klepete v permanentnom strese, že sa o vašom vzácnom kúsku dozvie čo najviac ľudí. A vždy sa nájdu také (čúzy), ktoré neváhajú kradnúť. Originál si treba vedieť oprašovať, uctievať, starať sa, strážiť (ale tak, aby nevedel, že je strážený, preboha!), ale aj zabojovať oň, ak treba. Treba o ňom vedieť zasvätene rozprávať. Ale popritom sa tváriť nonšalantne, že je pre vás život s miliónovým originálom tá najprirodzenejšia a najľahšia vec na svete. (Nie je, ja viem že nie je, ale vydržte to!) Originál, ktorý máte doma, bude dráždiť nielen návštevy a známych, ale aj vás samotnú. Síce vás v útrobách hreje pocit, že ste ho získali práve vy, ale niekedy si kladiete otázky – NAČO, PREBOHA????!!!! Originál zatieňuje. Všetko ostatné v domácnosti aj v blízkom okolí. Nechutne na seba strháva pozornosť. Nevie sa stiahnuť, byť v úzadí, nedať o sebe aspoň nachvíľku vedieť... Ale! Ale keď vás nič nebaví, kazíte, čo sa dá, vytočil vás každý, kto mohol, ste unavená, zlá, rozbitá a už-už sa vám zdá, že treba začať filozofovať nad zmyslom života, s obrovskou úľavou zistíte, že ho máte! Máte predsa... originál! Zjednodušene to znamená, že ste našli chlapa, ktorý si robí, čo chce, žije po svojom a ešte je aj na to hrdý. Má ego, je s ním sranda aj nervy, je nepredvídateľný, nenechá sa odradiť. Má ciele. Ušľachtilé alebo tie najničotnejšie a najzvrátenejšie, ale MÁ! Je to podobné ako s handrou od Versaceho. Nemôžete ju zobrať hocikedy hocikde. Ona má svoj vlastný život, určuje si, kde a kedy zažiari. Ste jej majiteľom, ale nie pánom. A nikdy, nikdy si ju nevyhodíte z hlavy. Aj keď bude obnosená a zničená ležať na dne skrine, vy na ňu(ňho) budete myslieť… Väčšinou sa dá originál rozoznať už po pár momentoch. Ale niekedy sa niekde môže stať chyba a môžete uveriť aj kópii, ktorá sa vydáva za origoš. Vo všeobecnosti sa však dajú takéto kúlehy a rôzne kategórie pa-originálov ľahko prehliadnuť. CEZ KOPIRÁK. Takých je asi najviac. Hovoria to, čo sa má hovoriť, myslia si to, čo si treba myslieť. Nikdy vás nesklame (aká nuda!), nikdy nezlyhá (aká nudaaaa!), je poruke. Prišli ste k nemu ľahko ako ku konfekcii z obchoďáku. Nikoho z vašich blízkych nenaštve. Nikoho z vašich blízkych nenadchne… Príznačné je, keď robia v mamutej firme, chodia každý deň v rovnaký čas a v rovnakej zostave na obed, majú gastráče (najodpornejšie je, keď im vyjdú presne na celý mesiac!), ich životným úspechom je získať služobné auto. Skopírovanci sú schopní tlačiť vám do hlavy presne rovnaké halušky ako pred desiatimi minútami inej! Napokon, je im to jedno. Chlapi cez kopirák si hľadajú babu. Stále a všade. O čom by potom rozprávali v spoločnosti? Majú ešte pár tém – zlá komercia kazí celý svet, finančná kríza a jej dopad na moju peňaženku, šéf sa hneval, ženy sú zradné a všetky rovnaké... Ale vedia, že toto sa nedá točiť dookola. Cezkopiráky sa ani nijako nesnažia podobať na originál, lebo je im tento svet celkom cudzí. Nezaujíma ich. Dajú si svoj silonový ruksak cez pokrčený oblek a idú, idú, kam ich vyššie inštancie vejú... FEJKY, to je už trochu iná záležitosť. Majú dlhšiu trvanlivosť, lebo trvá trošku dlhšie, než odhalíte ich „koženkovú” podstatu. Zachraňujú sa tým, že majú nacvičených pár dobrých fórov. Niekedy majú aj dar reči. Až taký, že nezistíte hneď, že vlastne nie je o čom... Na fejku ale príliš vidno, že sa permanentne bojí, aby náhodou nebol videný a odfotený v spoločnosti tak, že neprejde tvrdými kritériami Mysha alebo iných (rešpektovaných) módnych policajtov. Za žiadnu cenu nemôže nebyť dokonalý. Musí na dokonalosti pracovať, lebo jeho samotná

158

Inspire magazine

podstata mu k nej nestačí. Skrátka, kŕč. Fejk chvíľu baví, ako tie akože-vuittonkabelky, ktoré majú okolo seba dobrú storku a dajú sa aj s niečím nakombinovať. Ale po čase nudia. A vy chcete niečo viac… Fejk síce môže byť vtipný, ale má blbé výhovorky, keď má zrušiť stretnutie, keď mešká, keď sa na x hodín či dní stratil... Niečo mi do toho vošlo je najhoršia z najhorších, ale zlé sú vlastne všetky, lebo výhovorka sama osebe je fejk. Fejk skrátka nemá tú silu originálu povedať ti – NECHCELO SA MI! Au!!! AUUU!!! Áno, originál bolí. Nedáva spať. Nikdy nevieš, kedy sa zjaví a kedy zmizne, lebo je majstrom improvizácie. Keď si už myslíš, že je mŕtvy, zjaví sa s takým pohľadom, darčekom alebo replikou, že ti stuhnú ústa do takej podoby, v ktorej je možné povedať jediné slovko – áno! Keď sa ťa niekto spýta – prečo tento?, začneš vymenúvať samé pochybné, chabé, nedôveryhodné až úchylné dôvody: lebo sa usmieva tak, ako nikto iný, lebo vie nosiť hráškovozelené tričko tak, že je na ňom krásne, lebo sa vie v momente zbaliť, vykašľať na všetko vrátane mňa a odísť sa potápať do Červeného mora. Lebo nikdy neprosíka. Lebo sa vie nosiť, lebo chodí ako šelma. Lebo takto zdvihol ruku. Lebo takto existuje. Lebo je… Lebo na origináli nájdeš stále nové detaily. Je majstrovsky vyrobený, hádže krásnymi farbami, je príjemný na dotyk, nepotrebuješ okrem neho nič iné, aby si zažiarila. Žiadne doplnky, príčesky, vypchávky. Lebo sa neopakuje. Lebo ho furt chceš a chceš. A prestáva byť zaujímavý, až keď zistíš, že sa niečo začalo opakovať. Ale to už nie je origoš. Svet s ním je gombička, svet s ním je krásny. Svet s ním je tu a teraz. Má to celé jedinú chybičku. Keď svet s ním zrazu NIE JE, prichádza peklo. Pretože keď už ste raz nosili originál, nevrátite sa k umelinke. Nedá sa to. Budete mať v hlave picassa, a na stene radšej nič, ako nejaký GÝČ. To je veľká nevýhoda originálu a zároveň výhoda fejkov a kopírovaných diel. Keď sa zbavíš nejakej kópie, otočíš sa na opätku a nájdeš presne to isté. Keď ti vezmú originál, dlho sa ti zdá všetko nevkusné, šedé, nudné, skrátka nekvalitka. Niekedy aj celý život. Ale to už hovoríme o LIMITED EDITIONS. Text Saša Tinková / Foto Michaela Dutková

Máme nos na detský smiech Chcete niekoho potešiť? Kúpte si červený nos, aký nosia klauni! Vyčaríte tak úsmev na tvárach detí v nemocniciach. Aj vďaka vám budú môcť profesionálni zdravotní klauni prinášať dlhodobo hospitalizovaným deťom v nemocniciach radosť, smiech a dobrú náladu. Od 6. 12. 2008 môžete zakúpením klaunovského červeného nosa darovať 30 Sk s DPH (0,996 €) občianskemu združeniu Červený nos - Clowndoctors. Kto sú zdravotní klauni Od roku 2004 zdravotní klauni pravidelne navštevujú lôžkové oddelenia slovenských nemocníc. Ich návštevy pomáhajú deťom, aby si ľahšie zvykli na nemocničné prostredie. Klauni vždy prichádzajú so smiechom, ktorý je pre všetkých tým najlepším liekom. Svojimi kúskami aspoň na chvíľu rozveselia to neznáme miesto, v ktorom sa malí pacienti často ocitnú bez rodičov, kamarátov a známych. Všetci klauni, ktorí pracujú pod hlavičkou Červený Nos Clowndoctors, sú profesionálni umelci. Očakáva sa od nich nielen výborný herecký výkon, komediálny talent, hudobné vzdelanie a schopnosť improvizácie, ale aj empatia, trpezlivosť a samozrejme vrúcny vzťah k deťom.

skemu združeniu Clowndoctors, aby rozšírilo svoje aktivity. Zdravotní klauni tak budú môcť navštevovať častejšie a čoraz väčší počet detí a rodín. Nejde pritom o prvú ani o poslednú akciu, ktorou O2 podporuje zdravotných klaunov.

Linka domov Predajom červených klaunských nosov nadväzuje O2 na úspešný projekt Linka domov, ktorá funguje v niektorých nemocniciach od júna tohto

niť malým pacientom v nemocniciach telefonovať domov a hovoriť so svojou rodinou a priateľmi úplne zadarmo. Deťom to pomáha ľahšie prekonať ťažké chvíle, keď sa cítia osamelé v nemocničnom prostredí.

Ako sa môžete zapojiť vy Červené klaunovské nosy pripomínajú liečivé účinky humoru, ale tiež silu detí, ktoré trávia dlhší čas na nemocničných oddeleniach. Od 6. 12. budete mať aj

Viac nosov – viac radosti Telefónica O2 Slovakia sa rozhodla, že bude dlhodobo spolupracovať a podporovať združenie Červený nos - Clowndoctors. Na záver roka prichádza preto O 2 s novou aktivitou, ktorej cieľom je premeniť ochotu a záujem pomôcť na konkrétny a praktický finančný príspevok. Za tých, ktorí si počas decembra zakúpia službu O2 Fér s ktorýmkoľvek Extra balíčkom, venuje sumu 30 Sk na konto Červených nosov Telefónica O2 Slovakia. Najmladší operátor sa takýmto spôsobom priamo zapojí do šírenia myšlienky, že humor skutočne lieči. Výťažok z predaja červených nosov umožní občian-

roku. 24 mobilných telefónov a pravidelne dopĺňané volacie kredity umožňujú deťom hospitalizovaným v 10 slovenských nemocniciach, aby boli neustále v kontakte so svojimi najbližšími. Projekt „Linka domov“ začal v júni 2008 ako prvý výsledok partnerstva spoločnosti Telefónica O2 Slovakia a občianskeho združenia. Cieľom projektu je umož-

vy možnosť prispieť na konto združenia Červený nos - Clowndoctors. Pridať sa môže naozaj každý – stačí si kúpiť červený nos. „Ten svoj“ červený nos dostanete v ktorejkoľvek O2 predajni za 30 Sk s DPH (0,996 €). Jeho kúpou môžete aj vy priniesť niekoľko krásnych okamihov do nemocničných izieb. Konverzný kurz 1 EUR = 30,1260 SKK

body&soul

Čo je joga

Joga je veda o tele, mysli, vedomí a duši. Joga znamená spojenie, zjednotenie, rovnováhu a vyváženosť. Je známa po celom svete a používa sa v mnohých významoch. Označuje filozofiu, duchovnú náuku, používa sa pre telesné aj duchovné cvičenia. Všetky tieto významy majú svoje opodstatnenie. Slovo joga sa v súčasnej dobe objavuje v našom živote dosť často. Nachádzame ho v knihách, časopisoch, v televízii, vo fitnescentrách. Pravdepodobne každý má vlastnú predstavu, čo joga znamená. Niekto si ju spája so zdravým pružným telom v neobvyklej pozícii, iný s nehybným jogínom v meditácii alebo s filozofiou Východu. Joga je toto všetko a ešte omnoho viac. Je veľmi obťažné definovať jogu niekoľkými slovami. Bezpochyby je však joga jedným z najúplnejších a najuniverzálnejších systémov. Je to ucelený pohľad na život ľudstva, ostatných živých bytostí a na celý vesmír. Joga nás učí, že všetky aspekty života sú neoddeliteľne prepojené a že jedine realizáciou a zážitkom tejto úplnosti môžeme uspokojiť svoj vnútorný hlad po poznaní a trvalom šťastí. Veda, múdrosť jogy je večná. Je uchovávaná v nemennej podobe indickými svätcami a mudrcmi, ktorí v meditáciách skúmali prírodu a vesmír a dosiahli úplné poznanie všetkých zákonov existencie.

JOGA Slovo joga sa v súčasnej dobe objavuje v našom živote dosť často. Nachádzame ho v  knihách, časopisoch, v televízii, vo fitnescentrách. Pravdepodobne každý má vlastnú predstavu, čo joga znamená.

Joga – balzam na telo aj dušu

Každý človek by chcel byť zdravý a spokojný. Všetci sa to svojím spôsobom snažíme dosiahnuť. V súčasnej dobe trpíme viac ako kedykoľvek predtým stresom a záťažou, ktorú už nie sme schopní zvládať. Po rade neúspešných pokusov uvoľniť sa nachádzame mnohokrát útechu v liekoch na upokojenie, na spanie, v alkohole, v drogách a podobne. Joga učí, že pokoj a  spokojnosť môžeme dosiahnuť jedine vyrovnanosťou celej našej bytosti na všetkých úrovniach existencie. Človek sa skladá z mnohých aspektov: fyzického tela, mentálneho tela, jemného tela a kauzálneho tela. Ak chceme byť šťastní a spokojní, musíme ich všetky uviesť do rovnováhy. Metódy a techniky jogy ponúkajú dokonalú cestu, ako tento cieľ dosiahnuť. Vedú nás postupne a systematicky telesnými pozíciami (ásany), dychovými cvičeniami (pránajáma), relaxáciou, rozjímaním (dhjána) a pozitívnym spôsobom myslenia k fyzickému zdraviu,

160

Inspire magazine

Pravá strana, zhora dole, zľava doprava: Šrí Ramakrišna Paramhansa Šrí Aurobindo Ramana Mahariši Paramhansa Jogananda Paramjógešvar šrí Dévpurídži Bhagaván šrí Díp Nárájan Maháprabudží Paramhansa svámi Mádhavánanda Paramhansa svámi Mahéšvaránanda

pokoju a poznaniu seba samého. Pomáhajú nám tiež vzdať sa ilúzií a komplexov, ktoré stoja ako prekážky na našej ceste ku šťastiu a naplnenému životu.

Ásany

Ásana je sanskritský výraz pre telesnú pozíciu. Vo všeobecnosti ásana znamená zaujať na dlhší čas určitú telesnú pozíciu a  cítiť sa v  nej príjemne a  uvoľnene. Mnohé ásany boli odvodené od prirodzených pohybov a od pozícií zvierat a niekedy odrážajú schopnosť zvierat pomôcť samým sebe. Niektoré pozície majú preto názvy odvodené podľa zvierat, napr. mačka, srnka, tiger, zajac atď. Ásany hlboko ovplyvňujú telo aj myseľ. Ich cvičením dosiahneme blahodarný účinok, kvôli ktorému zvieratá zaujímajú tieto pozície celkom inštinktívne. Napr. pri márdžári (mačke) je to natiahnutie tela i chrbtice, pri bhudžanga ásane (kobre) zase rozpustenie agresivity i emócií, pri šašanka ásane (zajacovi) uvoľnenie. Ásany pôsobia na svaly, kĺby, dych, obehový i lymfatický systém, na všetky orgány i žľazy. Ovplyvňujú tiež myseľ a čakry (energetické centrá). Sú to psychosomatické cvičenia, ktoré posilňujú a vyvažujú nervovú sústavu, a tak harmonizujú a stabilizujú psychický stav cvičiaceho. Pri cvičení ásan hrá významnú úlohu aj dýchanie. Ak sa zladí dych s pohybom, je priebeh pohybu harmonický, dýchanie sa prehlbuje a dochádza k povzbudeniu krvného obehu aj látkovej výmeny. V  protiklade ku gymnastickým cvičeniam ásany cvičíme pomaly, aby sme ich mohli cvičiť zároveň aj v  duchu a  vedome ich precítili. Nie je dôležité množstvo cvikov, ale samotná kvalita ich cvičenia. Zmyslom a  cieľom ásan je zladiť telo a myseľ vedomým precítením telesných i duševných pochodov, sústredeným pohybom a  energiou. Ásany telo neunavia ani nevyčerpajú; naopak, naplnia ho energiou a sviežosťou. Pravidelné cvičenie ásan zvyšuje pružnosť chrbtice, zlepšuje pohyblivosť kĺbov, napomáha uvoľneniu svalov, podporuje látkovú výmenu a funkciu lymfatického systému, posilňuje imunitný systém, normalizuje a stabilizuje krvný obeh a tlak, upokojuje a posilňuje nervy, prečisťuje a osviežuje pokožku.

Pránajáma

Pránajáma je vedomé usmerňovanie dychu (prána – dych, ájáma – kontrolovať, regulovať). Každým dychom prijímame nielen kyslík, ale aj pránu. Prána je oveľa viac ako dych. Prána je kozmická energia, sila vo vesmíre, ktorá tvorí, uchováva, mení. Cieleným usmerňovaním prány v tele môžeme zlepšiť vitalitu organizmu, zbaviť ho jedov, zvýšiť jeho odolnosť, získať vnútorný pokoj, dosiahnuť uvoľnenie a prečistenie vedomia. Podľa mytológie má každý tvor vopred určenú dĺžku života počtom dychov. Jogín si teda spomalením svojho dychu „šetrí čas“ a predlžuje život. Blahodarné sú psychické účinky pránajámy: odstránenie stresu, nervozity, depresií, upokojenie myšlienok a citov, vnútorná vyrovnanosť, rozpustenie energetických blokov. Na to, aby sme praktizovali jogu, nemusíme zanechať svoj doterajší život ani sa zbaliť a odísť do Himalájí. Joga je určená pre každodenný život, a to každému, bez ohľadu na vek či kondíciu. Závisí na nás, čo chceme dosiahnuť. Ak si chceme zlepšiť zdravie a odbúrať stres, začnime s telesnými a dychovými cvičeniami. Ak nás zaujíma duchovná stránka, venujme sa joge hlbšie. Ak budeme cvičiť pravidelne s pevným odhodlaním, bude úspech zaručený.

Princíp Majstra

V  každej kultúre, národe či náboženstve existuje princíp majster – žiak. V joge nájdete jednoduchšie cvičenia, ale aj komplexné zostavy a zložitejšie techniky. Ak chcete využiť potenciál, ktorý je v týchto technikách obsiahnutý, mal by vás ich naučiť niekto, kto ich dokonale ovláda – skutočný jogový Majster. V  joge je duchovný Majster označovaný slovom „Guru“ (gu – symbolizuje tmu, ru - svetlo.) Toto sanskritské slovo vyjadruje princíp rozvoja vedomia. Guru je ten, ktorý nás vedie od tmy nevedomosti k  svetlu poznania. Aj v  modernej dobe pôsobilo a  pôsobí niekoľko osvietených Majstrov. Ich učenie nie je obmedzené len na Indiu. Ako príklad uvádzame niekoľkých, ktorých učenie je šírené na celom svete a  známe je aj v  našich končinách. Pripravila Zuzana Kanisová / Zdroj P. S. Mahéšvaránanda – Systém Joga v dennom živote; Skryté sily v človeku, www.yogaindailylife.org Viac informácii nájdete na www.jogavdennomzivote.sk

Cvičenie jogy nie je ani na Slovensku neznáme a existujú miesta, kde ju môžete cvičiť. Ak sa chcete venovať joge systematicky, odporúčame cvičiť podľa komplexného Systému Joga v dennom živote. Jeho autorom je jeden z najväčších súčasných Majstrov jogy – Paramhans Swami Mahéšvaránanda. Ide o holistický a komplexný systém na podporu a rozvoj tela, mysle, vedomia a duše. Vychádza z autenticity tradičného dedičstva jogy s  prispôsobením na potreby moderného človeka. Systém je praktizovaný miliónmi ľudí na celom svete. Na Slovensku sa podľa neho cvičí už viac ako tri desaťročia.

Inspire magazine

161

body&soul

Každý pondelok, každá streda, každý piatok ten istý film, tá istá scéna, ten istý dej... nuda, to určite nie... Zábava, radosť, námaha, endorfíny, socialising, komunikácia, starostlivosť o telo, starostlivosť o ducha, úsmev, ambície, ciele, sebadisciplína, sebapoznanie, sebarealizácia, hudba, tanec, precítenie, láska, priateľstvo... jednoducho joga... vždy iná, vždy skvelá, vždy ten správny originálne stereotypný večer... Každý pondelok, každá streda, každý piatok ten istý film, tá istá scéna, ten istý dej... Film, ktorého hlavní protagonisti sú „moji“ cvičenci na scéne malého-veľkého priestoru v deji jogových ásan a v hĺbke jogovej myšlienky, že každý z nás je jedinečný, krásny, dokonalý... jednoducho originál. Každý pondelok, každú stredu, každý piatok čítam z  ich tvárí a  reči tela, kto sú, kam idú, ako sa cítia a čo chcú... a rovnako každý pondelok, každú stredu, každý piatok môže každý, ale úplne každý čítať z  mojej tváre a  reči tela, kto som, kam idem, ako sa cítim a čo chcem... Taká je joga, joga je človek a človek je joga... joga je chvíľa, ktorú venujem iba sebe a „svojim ľuďom“, aby som ich naučila venovať jogu – túto chvíľu – len a len sebe, bez egoizmu, pretože ak je človek spokojný s tým, čo má – to nás táto chvíľa učí – potom je aj schopný rozdávať... A tak ako ja sa snažím rozdávať chvíľu „svojim ľuďom“, tak sa oni rozdávajú mne... Súhra, prepojenie a spojenie... sám/sama so sebou. Súhra, prepojenie a spojenie... medzi tebou a mnou. Súhra, prepojenie a spojenie... ...asi takto vnímam jogu ja.

162

Inspire magazine

Spojenie tela, ducha a duše Pravidelným cvičením a začlenením jogy do svojho života mi pojem joga (ako je odvodený zo sanskritu) postupne, ale stále istejšie evokuje spojenie tela, ducha a duše. Prepojenie vedomého, podvedomého a nevedomého. Nie je na to treba škôl ani vzdelania, ani hlbokých meditačných praktík či náboženských presvedčení... treba si to len uvedomiť a vyskúšať... joga nie je ťažká, namáhavá áno, ale nie ťažká, pretože ju vieme všetci, máme ju v sebe už od narodenia... Joga nie je o tom, ako ju ovládame, zvládame, vládzeme... ale o tom, ako ju prežívame, preciťujeme a prečo ju vlastne cvičíme. Joga v takom predvedení, ako ju učím ja, je postupné plynutie rôznymi jogovými ásanami, ktorými človek telo zahrieva, naťahuje, posilňuje, spevňuje, napráva, detoxikuje, formuje a relaxuje... záber jogy je rozsiahly, takže naozaj si môžeme vyberať, čo v joge v daný moment, keď ju cvičíme, hľadáme...

Power joga

Joga je človek a človek je joga

Dôležité je asi len poznať svoj cieľ. Tento cieľ nie je materiálny, hmatateľný, kvantifikovateľný. Nejde o  to zvládnuť tú alebo inú pozíciu, skôr poznať, čo je za tým, čo je podstatou môjho cvičenia – relax, nová energia alebo očistenie tela??? Keď poznám svoj cieľ, poznám aj svoju cestu... a to aj v bežnom živote. Píšem, že jogu som začlenila do svojho života, ale nie je to celkom tak... joga je úžasná v tom, že ona sa mi do života začlenila sama a začlení sa aj každému inému, ak to dovolí... Jogu prežívame v živote všetci. Podvedomie, vedomie a nevedomie nás sprevádza životom a k niečomu nás motivuje, od niečoho odhovára... niečo zvládame a niečo ani za ten svet... Pritom zvládnuť sa dá všetko, chce to len motiváciu, čas, uvedomenie si, prečo to nejde, chce to len nájsť podstatu a zistiť, ako na to... Rovnako je to v joge... ako vravím, vieme ju všetci, niekedy len stačí nájsť, ako sa do tej ktorej pozície dostanem, niekedy to chce čas a poriadnu dávku trpezlivosti.

Stačí, aby človek bol sám sebou Joga je úžasná v tom, že nám všetkým dokazuje, že každý z nás je jedinečný, dokonalý a  perfektný, že každý vieme – ako v  joge, tak aj v  bežnom živote – niečo lepšie... Joga nás učí, že stačí, aby človek bol sám sebou a  všetko je o niečo jednoduchšie, lebo potom sú rozhodnutia v živote pre nás, ale aj pre naše okolie prirodzenejšie... a o čo sú viac prirodzené, o to sú správnejšie. Tak je to aj s jogou. O čo bezprostrednejšie cvičíme jogu, o čo viac zjednotíme seba s jogovou pozíciou, o to stabilnejšie, správnejšie, účinnejšie, krajšie a dokonalejšie je naše cvičenie. Netreba sa za každú cenu siliť do rozhodnutí, konaní a myšlienok, s ktorými sa nestotožňujeme... je to len pretvárka, ktorou v joge, ak sa snažíme byť niekým iným než sme, jednoducho „neprejdeme“, a preto nemôžeme hrať ani rolu niekoho iného v bežnom živote. Keď sa obzerám po sále a vidím „svojich“ ľudí, v každom jednotlivcovi vidím inú jogu, iné predvedenie a iné precítenie ásan... a super na tom je, že každé je správne, tak ako každé rozhodnutie v našom živote môže byť správne, ak vieme, prečo sme ho urobili a urobili sme ho také, aké sme ho chceli urobiť... perfektné na jogovom cvičení je, že človek vidí, že netreba veci siliť, že každý cvik príde sám... z ničoho nič ho človek vie... bez toho, aby tušil, ako sa k nemu dopracoval. Je za tým dlhá cesta, nespočetné hodiny cvičenia. Tak ako v živote dosahujeme úspechy a niekedy si neuvedomujeme, že je za tým dlhá cesta životom. Tak ako prežívanie jogy zlepšuje jogu, prežívanie života zlepšuje život... a kto nemá pocit, že jeho život je každým dňom o predchádzajúci deň, hodinu či minútu bohatší, ten má len nesprávny pohľad na vec... a mal by začať cvičiť jogu :) :) :) Jogou si uvedomujeme seba, nielen to, že človek je naozaj schopný čohokoľvek, ak má motiváciu, ale aj to, kto je. Každé predvedenie jogovej ásany je intenzívne ovplyvnené naším vnútrom, rovnako ako naše vnútro môže byť intenzívne ovplyvňované jogou. Takto sa na nás odzrkadlí skľúčenie, radosť, vitalita, láska, bolesť. A ako je jogou ovplyvnené naše telo a celý človek a ako naše telo a celý človek ovplyvňuje našu jogu, tak pôsobíme aj na okolitý svet a ten pôsobí na nás a na našu jogu... prepojenie, spojenie, ying yang... začarovaný kruh... môžeme to pomenovať akokoľvek, vždy to bude len JOGA.

Prečo joga? Joga je náročná a prospešná vo všetkých smeroch, fyzicky aj psychicky. Joga ako telocvik má rovnako ako každý iný šport blahodarné účinky na naše fyzično aj na myseľ. Väčšinou zabúdame na okolitý svet, lebo je tu tímová hra, je tu lopta, je tu voda a je tu bicykel, je tu niečo, čomu viac venujeme pozornosť než problémom a veciam, ktoré nás trápia. A potom je tu joga... na ktorej je zaujímavé to, že venujeme pozornosť nie lopte, nie rakete, ale len a len sebe, a to so zdravou dávkou egoizmu. Joga prečisťuje telo, zabraňuje vzniku tzv. civilizačných chorôb, ktoré môžu byť dôsledkom nášho neustále nespokojného ducha a našej nepokojnej duše. Keď nás niečo trápi, analyzujeme to, riešime to, neustálym nepokojom sme rozhádzaní, fyzicky nám nie je dobre, stále sme chorľavejší a unavení. Joga je natoľko náročná, že človeka pohltí celého. Na to, aby boli pozície odcvičené správne a pritom boli príjemné, detoxikujúce, povzbudivé a prekrásne dokonalé, si vyžaduje všetku koncentráciu a človek prestáva riešiť seba, svoje okolie, prestáva dokonca riešiť to, že nič nerieši. Je tu len ON a jeho JOGA. Žiadne levitovanie, žiadne čáry-máry, žiadne vierovyznania, len čistá realita, pragmatizmus, empíria, prepojené jednotlivými pozíciami na cvičenie, ktoré nás uvoľňuje a posil-

ňuje, ktoré uvoľňuje naše unavené telo, našu zaneprázdnenú hlavu, ktoré nás posilňuje charakterovo a fyzicky. Človek prestáva riešiť nepodstatné veci, lebo najpodstatnejšie je to, aby sa pevne udržal na zemi či v joge, alebo v dennom živote. Vskutku, každý jeden deň sa zameriavame na nepodstatné veci, nejasné ciele a pritom zabúdame na pevné body, či už je to rodina, priateľstvo, láska k sebe alebo k svojmu okoliu vonkajšiemu, vnútornému, spirituálnemu, emotívnemu, materiálnemu, rodinnému, pracovnému, sexuálnemu. Aj v  joge sa stáva, že sa tak veľmi sústredíme na to, aby sme niektorú ásanu odcvičili až do jej najvyššieho a najkomplikovanejšieho variantu, že pritom zabúdame na pevné body, ktoré nám dáva centrum nášho tela, naše ego, naše vnútro. V joge máme tri pevné body držania tela: hrudník nadol – v prirodzenej polohe, stiahnuté podbruško a  pevné panvové dno, tri pevné body, ktoré telo držia vzpriamene a isto. Tri pevné body, ktoré nás ďalej posúvajú v jednotlivých pozíciách bez toho, aby nás „nestabilná“ (aj keď taká v joge neexistuje :)) pozícia nerozhádzala. Rovnako v dennom živote sme natoľko „premotivovaní“ a ambiciózni, tak veľmi túžime prežiť tie najvyššie a  najkomplikovanejšie varianty života, že opomíname pevné body a ich uvoľňovaním sa nám všetko, čo sme dovtedy postupnými krokmi dosiahli, rúca ako domček z karát. Asi tak, ako keď pri uvoľnení pevných bodov neudržíme zauzlené ruky a  nohy a  padáme na zem ako hnilá hruška :) ...a čo na to joga? Tá len jednoducho konštatuje, aby sme sa vrátili o krok späť, ešte chvíľu počkali a ono to príde samo :) ...pritom zase spevnili pevné body a verili tomu, že na to máme... lebo máme... :) Niekedy je múdrejšie zacvičiť si či žiť menej zložito. Postupne s nadobúdaním väčšej sily, sebadôvery, sebaistoty a sebadisciplíny sa vzdať barličiek, ktoré nám ponúka pri joge naše telo a v živote naše okolie. Vízia dokonalosti predvedeného cviku a prežitého života nás často len zbytočne pohlcuje a brzdí v ďalšom rozvoji a napredovaní vlastným smerom... ešte dobre, že je tu joga, ktorá nám vždy ukáže... že náš smer je jedinečný, taký, ako sme aj my... jednoducho originál :) Text Zuzana Plevová www.yoga-zuz.com / Foto Pali Benke

Inspire magazine

163

travel

Dnes už nikto nevie, kto prvýkrát olízal šťavu z nezrelých makovíc a pocítil, že farby okolo neho získali nezvyčajne sýty odtieň. Nevedia to ani obyvatelia Mjanmarska, krajiny, ktorá hneď za Afganistanom vládne najvrchnejšej priečke v svetovom rebríčku producentov ópia. Ani ich to príliš netrápi. Hlavne nech sa políčka pekne červenajú.

O tom, že k hraniciam to je už naozaj iba kúsok, nasvedčuje aj vzhľad okolitých obyvateľov, ktorý sa postupne začína meniť. Jemne detské črty Thajčanov pomaly striedajú bizarné, do siva zafarbené tváre obyvateľov krajiny, ktorá je často spájaná s diktatúrou, kmeňovými konfliktami, ale aj s prekrásnou prírodou, budhistickými stavbami a v neposlednej rade s drogami. Mjanmarsko poznajú mnohí pod menom Barma. Nové označenie zaviedla až nepopulárna junta pred necelými dvadsiatimi rokmi s odôvodnením, že názov Barma je koloniálneho pôvodu. Mnohí odporcovia, opozícia a emigranti používajú pôvodný názov, ako formu nesúhlasu so súčasným vojenským režimom generála Than Šweima.

Pomalé tempo

Zvláštnu farbu na tvárach domorodcov, ktorá hneď udrie do očí, spôsobuje blatistá látka tanaka. Táto mentolová esencia slúži ako ochrana proti silnému slnečnému žiareniu a  zároveň ochladzuje pleť. Na líca si ju natierajú hlavne ženy a deti, ktoré majú najcitlivejšiu pokožku. Pre Európana to môže vyznieť trochu zvláštne, až komicky, ale treba sa pripraviť na to, že v Mjanmarsku treba hodnotiace okuliare západnej civilizácie nechať radšej doma. Vidiečania so špicatými bambusovými klobúkmi obrábajú svoju pôdu na ryžových poliach pomocou byvolov zapriahnutých do pluhu rovnako ako po stáročia. Mnohé bambusové domčeky roztrúsené na svahoch kopcov doposiaľ nie sú pripojené k elektrickému vedeniu. Vozidlá na cestách pripomínajú zraz

164

Inspire magazine

milovníkov veteránov. Niekedy sa zdá, že pokope držia iba vďaka Budhovej milosti. Reklamné bilboardy, ktoré sú inak takmer všade vo svete, akoby ich počet mal vyjadrovať úroveň civilizovanosti, vymizli. Len kde-tu lemujú cestu tabule s heslami vyzývajúcimi na Than Šweimovu podporu. „Tathwei, tatham, tamein!“ – jedna krv, jeden hlas, jeden vodca! Nikto sa príliš neponáhľa. Čas je asi to jediné, čoho majú domáci nazvyš. V trópoch je zhon a stres neprípustný. Ba čo viac, smiešny. A, samozrejme, je dôkazom podradného spoločenského postavenia, pretože dôstojní sa nemajú potrebu ponáhľať. Okrem toho, nikto nechápe, čo by tým získal. „Pokiaľ máš chuť do práce, ľahni si, určite to prejde,“ hovorí jedno z barmských ľudových prísloví a zdá sa, že miestni ho berú doslovne. Čas neurčuje tikanie hodín, ale šum vetra a žiara slnečných lúčov, pre ktoré je hodina alebo mesiac neznámym pojmom.

Budhu neničiť!

„Je to už nejaká doba. Prenášal som na korbe bambusové tyče. Boli neprirodzene ťažké,“ odpovie síce nepriamo, ale bez rozpakov štyridsaťročný taxikár Liox-Chin počas jazdy k jazeru Inle na otázku, či sa už stretol s ópiom. Po pár ďalších glgoch „domácej“ sa mu jazyk pomaly rozviaže: „Náklad prevzali nejakí muži s čiernym džípom. Nepoznal som ich. Zdalo sa mi divné, načo taká ceremónia kvôli pár bambusom, no až potom mi zaplo. Samozrejme, na nič som sa nepýtal.“

Podľa Liox-China nie je ťažké si domyslieť, čo bolo vnútri. Pašeráci s ópiom a heroínom vymýšľajú všetky možné cesty, ako preniesť drahocenný tovar cez krajinu a zároveň zostať nepovšimnutí. Jedna z budhistických regúl napríklad zakazuje ničiť sochy osvieteného. Nosiči preto občas pochodujú džungľou s nákladom na prvý pohľad bezcenných sadrových Budhov, starostlivo zabalených do plastikových fólií. Každá zo sôch vo svojom vnútri obsahuje zásielku drogy. Policajná hliadka, ktorá sprievod stretne, tuší, že všetko nie je úplne v poriadku. Ako riadni budhisti – a Mjanmarčania sú jedni z najstriktnejších na svete – však vedia, že podmienka dosiahnutia nirvány je dôležitejšia ako plnenie predpisov klamlivého pozemského sveta. Pochod preto ignorujú a nechajú ho prejsť. A to nie je ani reč o obrovskej korupcii. Liox-Chin ma dokonca upozorní na priam morbídny spôsob prevážania drog. „Pašeráci ukradnú alebo kúpia vysoko v  horách od chudobnej rodiny malé dieťa. To potom zavraždia a  vypchajú heroínom,“ hovorí s úsmevom. Nejde o chladnokrvnú iróniu. Barmanci sa rovnako usmievajú, keď sa hnevajú, ako keď sa tešia. Ťažko ich prečítať. Počas najbližších hodín, kým sa na mŕtvole neprejavia prvé viditeľné stopy, v prestrojení za sedliakov prenesú pašeráci ne-

hybné telíčko. Na hranici nikoho ani len nenapadne podozrievať ustarostených rodičov, ktorí sa s dieťaťom v bezvedomí ponáhľajú k lekárovi

Univerzálny liek V  novodobej západnej literatúre účinky ópia popísal ako prvý anglický spisovateľ Thomas de Quincey v  19. storočí. Vzdelaného romantického literáta viktoriánskej epochy začali prenasledovať orientálne božstvá. „Bežal som do pagody, celé storočia som bol väznený na jej vrchole, alebo v skrytých miestnostiach. Bol som modlou, bol som kňazom, klaňali sa mi, bol som obetovaný. Višna ma nenávidel, Šiva na mňa číhal,“ opisuje expresívnym a trochu zmäteným jazykom svoje dojmy z drogy v knihe Spoveď užívateľa ópia. Pár mesiacov nato, ako sa spisovateľ v roku 1804 po prvýkrát stretol s ópiom, izoloval chemik Napoleonovej armády Séguin jeden z troch najdôležitejších alkaloidov, ktorý obsahuje šťava z nezrelých makovíc – morfín. Nový liek utišoval bolesť hlavy, vyvolával spánok, tlmil depresiu. Nadšení lekári ho začali predpisovať vo veľkom. Prišli však na jeden „zanedbateľný“ háčik. Látka prebúdzala závislosť...

Mjanmarsko poznajú mnohí pod menom Barma. Nové označenie zaviedla až nepopulárna junta pred necelými dvadsiatimi rokmi s odôvodnením, že názov Barma je koloniálneho pôvodu. Inspire magazine

165

travel

Život niekedy vykazuje svojský zmysel pre humor. Šírenie drogy paradoxne zastavil až liek, z ktorého dnes lekárom behajú zimomriavky po chrbte. V roku 1874 anglický chemik C. R. Wright varil niekoľko hodín na kameňoch morfín s kyselinou octovou a získal horkastý biely prášok. Kvôli zvláštnym príznakom, ktoré prejavovali testovacie psy, od ďalších pokusov radšej upustil. Vývoj však išiel inak, ako znel vopred pripravovaný scenár. Dva roky pred koncom devätnásteho storočia nemeckí chemici zopakovali rovnaký pokus a nový preparát vyhlásili za zázračný liek, ktorý si okamžite začal raziť cestu svetom. V roku 1906 schválila Americká lekárska asociácia heroín k všeobecnému použitiu a stal sa najrozšírenejším patentovaným liekom. Používal sa dokonca aj proti nádche. Ba čo viac, morfinisti a  kokainisti ho dostávali bez predpisu ako prostriedok proti narkománii. Katastrofálne dôsledky na seba samozrejme nenechali dlho čakať. Už v roku 1924 americký Kongres postavil jednohlasne heroín mimo zákon. Zázračný „liek“ však zo sveta nezmizol. Práve v tejto chvíli sa totiž na ňom dalo poriadne zarábať.

Tri zárezy Temná história sa mi počas jazdy taxíkom premietala v hlave ako na obrazovom plátne. Ako mi raz v Laose pri čakaní na víza povedal veliteľ pohraničnej polície Hiou-Lim, „drogy byť veľký biznis“. Obzvlášť v mjanmarskom pohraničnom pásme, v oblasti Zlatého trojuholníka môžu peniaze z ich predaja dobre poslúžiť na financovanie povstaleckých armád alebo priamo vojenskej junte. Pritom ľudia, ktorí mak pestujú, nie sú nevyhnutne zlí. „Hlad byť silnej��í ako strach. Horali nemať moc na výber. V  horách málo úroda a  oni z  čoho žiť? Okrem toho, oni na pestovaní mak nevidieť nič zlé,“ konštatoval s povzdychom Hiou-Lim. A tak chudáci miesto pestovania ryže celé dni zohnutí na makových poliach s pomocou špeciálne zahnutých nožov mechanicky narezávajú hlavič-

166

Inspire magazine

ku za hlavičkou. Ten istý pohyb stále dookola, deň čo deň. Riedke biele mlieko z rán na vzduchu postupne stuhne. Na druhý deň zoškrabú hnedkastú látku a surové ópium je na svete. V  navlhnutej pôde dažďových lesov mak vyklíči skoro okamžite. Po vytrhaní slabších rastliniek sa medzi riedko rozložené zelené výhonky zaseje zelenina, ktorá obohatí pôdu živinami a spestrí jedálny lístok. Z hľadiska biznisu je ópium zázračným artiklom. Vymyká sa zákonom ponuky a dopytu. S rastúcim predajom totiž počet záujemcov neklesá, ale naopak stúpa. Nízke výrobné náklady a túžba obetí získať lístok do krajiny snov za každú cenu umožňujú zvyšovať zisky skoro neobmedzene. Na obchode sa však nabalia priekupníci. Jednoduchí horali dostanú len toľko, aby prežili v drsnej prírode a vládali na poliach pracovať.

Politické záujmy

V roku 1971 vznikol ako spoločná akcia OSN a thajskej vlády program, ktorý má za úlohu horským kmeňom pomôcť. Jeho oficiálnym cieľom je ponúknuť horalom plodiny, ktoré by mohli pestovať miesto maku. V Mjanmarsku zatiaľ moc nepochodili. Nie je sa čomu čudovať. V  boji proti toxikománii neuspel ani čínsky generál Cao Cung-tang a ten dával narkomanom odrezať pery, aby už nikdy nemohli ťahať z fajky. V Paríži nepomohlo ani vŕtanie dier do lyžičiek v kaviarňach, aby ich narkomani prestali kradnúť a používať k príprave svojej pravidelnej dávky. Historik Bohuslav Šnajder upozorňuje na fakt, že zatiaľ čo západné mocnosti sa dnes snažia bojovať proti výrobe drog, boli to práve ony, kto s nimi v Ázii odštartovali obchod. „Z čoho financovať koloniálnu administratívu?“ kládol si otázku britský guvernér Warren Hastings v Bengálsku. „A čo ópium?“ navrhol jeden z poradcov. Zisk z jeho predaja do Číny bol pre britskú Indiu rozprávkový. Obrovské množstvo drogy však začalo čínske obyvateľstvo postupne roz-

leptávať a v roku 1839 vysoký čínsky úradník Lin Ce-su spálil na protest vyše dvadsaťtisíc kontajnerov ópia. Urobil približne to, čo bostonskí osadníci, ktorí zničili zásielku čaju, čím začali americkú vojnu za nezávislosť. Výsledkom bola prvá ópiová vojna. Briti s  pomocou moderných zbraní bez väčších problémov rozprášili cisársku armádu. Ako víťazi vnútili Číne jed, ktorý sami doma zakazovali. Keď Číňania nedokázali zastaviť narkomániu silou, pokúsili sa aspoň zmeniť nutné zlo na zdroj príjmov a udržať tak stále vzácnejšie striebro v krajine. Od roku 1860 začali mak s úspechom siať roľníci v horských provinciách. Podobný scenár sa odohral aj v okolitých krajinách, vrátane Mjanmarska, ktoré malo ako kolóniu pod palcom Anglicko. Akoby toho nebolo málo, západní misionári v snahe krajinám pomôcť priviezli do Ázie prostriedok, ktorí mal znížiť závislosť miliónov obyvateľov na omamnom ópiu. Narkomani rýchlo objavili čaro bielej tabletky morfínu a zámorskú drogu so suchým čínskym humorom nazvali „Ježišovým ópiom“.

Plávajúce trhy V Mjanmarsku sa jazdí rýchlo. Ak by vodič spomalil, vozidlo by zapadlo. A tak blato spod auta fŕka na všetky strany. Plantáže pomarančov okolo cesty postupne striedajú banánovníky. Zlatisté pagody, ktoré sa nachádzajú skoro pri každom zoskupení domčekov, pri dopade ostrých slnečných lúčov žiaria oslepujúcim leskom. Mjanmarčania sa radi chvália tým, že ich budhizmus je najčistejšou formou Théravádovho učenia v Ázii. V skutočnosti však barmský budhizmus do seba

časom vstrebal mnoho prvkov pôvodného náboženstva – animizmu. Viera v duchov je v krajine dodnes živá a veľa obyvateľov žije v presvedčení, že ich osud riadia rôzne variácie prírodných bytostí, ktorým treba prinášať obete. Podobne je tomu aj v  oblasti jazera Inle, pri ktorom Liox-Chin parádne za­ flekuje. V nejednej domácnosti nájdete malý chrám, v ktorom sa nachádzajú keramické alebo plastové figuríny ako symbolické zastúpenie duchov. Veriaci do svätyne večer vkladajú rôzne obety, napríklad zvyšky z večere, ale predovšetkým kvety jazmínu a vonné tyčinky. Pohľad na jazero je úchvatný. Do šírky meria 11 kilometrov a je dvakrát také dlhé. Plytké dno domorodcom umožnilo vybudovať si na hladine umelé ostrovy, na ktorých postavili domčeky, pagody, ba i polia so zeleninou. Známy je plávajúci bazár, ktorý sa koná každý deň. Zohnať na ňom možno takmer všetko. Na hojdajúcich sa loďkách bojujú o  priazeň kupcov čerstvé ananásy s melónmi hneď vedľa hodiniek Seiko a napálených cédečiek posledných hitov miestnej speváčky Majaji. Tovar rýchlo strieda svojich majiteľov. Neďaleko bazára v  šerosvite dielní usilovní pracovníci ručne vyrábajú zelené cigary. Šikovné prsty zoberú listy zo stromu tanape, ktoré zošúľajú a naplnia vysušenou zmesou tabaku. Ako filter použijú kukuričný trs. Cigary sú v Barme veľmi obľúbené. V ústach ich zvierajú muži aj ženy. Podaktorí z nich si s rovnakým potešením k ústam prikladajú aj dlhú fajku, z ktorej stúpa sladkastý dym ópia. Tú ale vyfajčia až doma, kde ich nikto nevidí a kde im farebné sny pomáhajú na chvíľu zabudnúť na každodenné starosti. text Andrej Horváth / foto Barnabáš Hamerlík

„Hlad byť silnejší ako strach. Horali nemať moc na výber. V horách málo úroda a oni z čoho žiť? Okrem toho, oni na pestovaní mak nevidieť nič zlé,“ konštatoval s povzdychom Hiou-Lim.

Inspire magazine

167

Original Cuba, original ron, original cigarillos, original Cuban people

168

Inspire magazine

…originál objavenie Ameriky, píše sa rok 1492 a španielsky moreplavec zavítal do prekrásneho mesta Baracoa, priplával spolu s posolstvom boha a zbraňami (paradox ako sviňa), s chorobami a myšlienkou civilizácie (ďalší paradox), našiel originál nový svet, ktorý tu originálne bol už odjakživa. Doviezol originálny kompas tam, kde kompas vôbec nepotrebovali, doviezol presvedčenie, že život je niekde za vodou krajší, lepší, zábavnejší, plný kreativity, kultúry a pokroku, čo do stavebníctva, módy či obchodu... S touto naivnou predstavou som aj ja – taký malý svetobežník – zavítala na tento ostrov slobody... a rovnako ako vtedajšieho Columba ma Cuba tak prekvapila a tak sa mi vryla pod kožu, že stačí o nej sucho skonštatovať „našla som raj na zemi“. Niet na to slov, to treba zažiť. Nie je to Fidel, nie je to Cuban music, nie je to cigara ani ron, nie je to Carribic ocean, nie je to chudoba, salsa, nie kokosová palma, Hemingway, Havana, nie je to môj milovaný Pilaro ani Casa de la Trova, ani cocoa či Cuban café, ani čierna fazuľka, ani tie úžasné homáre a kalamáre, nie je to ich vzťah ku psom ani milené deti a  ich farba pleti, vždy iná, originál sám osebe ...je to Cuba, jedinečná, nenapodobiteľná, taká, aká je teraz, taká, aká bude a taká, aká bola hocikedy predtým, vždy iná, v každom období iným ovládaná, vždy zaujímavá a pretkaná politikou, hudbou, kultúrou, umením, prírodou, prírodnými silami, originál, ktorý vás opantá, očarí, omámi, obalamutí a nakoniec o vás aj spieva. Sedím v autobuse... už cestujeme niekoľko hodín, vraj jeden z dlhších presunov až na úplný východ Cuby... kam sa valíme, netuším, ale dnes, po celom týždni sa fakt cítim unavená. Spať sa mi však nedá. Celý autobus zaspal, predsa len máme za sebou veľa... veľa zážitkov, veľa spoznaní, veľa – veľmi veľa alko-

travel

holu a poniektorí aj trochu viac tabaku. Videli sme krokodíliu farmu a Zátoku svíň, skákali sme do cenote (sladko-slano-vodná prírodná nádrž a náš osviežujúci kúpeľ po bahnení sa v priezračne tyrkysovom Carribien) a ten zážitok vo Viñales, dovidenia... po týždni mám pocit, že z Cuby neodídem, alebo inak povedané, že na Cube som už som zažila všetko, nič lepšie už prísť nemôže. Ale prišlo, a ja som z Cuby aj odišla, aj keď s ťažkým srdcom...

Nie je to Fidel, nie je to Cuban music, nie je to cigara ani ron, nie je to Carribic ocean, nie je to chudoba, salsa, nie kokosová palma, Hemingway, Havana, nie je to môj milovaný Pilaro ani Casa de la Trova, ani cocoa či Cuban café, ani čierna fazuľka, ani tie úžasné homáre a kalamáre, nie je to ich vzťah ku psom ani milené deti a ich farba pleti, vždy iná, originál sám osebe ...je to Cuba

Viñales Prírodný unikát... Zanechali sme za sebou Havanu, mesto, ktoré na mňa okrem prekrásnych detských tvárí a tej vône prepáleného lacného benzínu v starých ladách dojem nespravilo. Asi najskôr preto, lebo som tých pueblos v podmienkach, v  akých v  Havane žijú, považovala za chudákov... úprimne, vtedy som ešte o Cube nevedela nič, a preto som ju asi ani nechápala... Ale tá vôňa benzínu – taká, akú si ju pamätám z výletov s dedom v neskorých rokoch komunizmu – mi učarovala, to musím priznať. A hneď po nej Viñales... Do údolia Viñales, kde príroda pripomína dávny vek a  obdobie dinosaurov, sme sa presunuli priamo z Havany. Je to úplne niečo nové a nečakané: prenádherné kopce, červená pôda, slamníky plné tabaku, extrémna vlhkosť vzduchu a západ slnka ako z rozprávky. Ubytovali sme sa do hotela v štýle 30. rokov a amerických kolonizátorov Cuby, keď na Cube vládlo obdobie kasín, rozsiahlej produkcie rumu a americkej mafie. Hotel známy ako Jazmines – dielo Fidela pre zdatných a poslušných admirálov, alebo dovolenka na úrovni – samozrejme, za zásluhy. Nahodili sme sexy hexy šatočky a presunuli sme sa na zábavu do dediny, kde zastal čas ako všade na Cube. Domáci sedia na verandách v hojdacích kreslách a debatujú. O politike určite nie – tam ani nie je moc o čom. Okrem toho, špehovia sú všade. O baseballe tak najskôr alebo o tom, ako sa majú známi v  USA, kto má akú vec na výmenu. Možno o  knihách – Cuban people veľa čítajú. A majú aj telku, Fidel sa postaral, zabezpečil telku, bicykle aj chladničku. Fajn, že nie všade je prúd a signál, s takou telkou sa dá dobre kšeftovať, aspoň bude na jeansy. Táto dedina na západe Cuby v údolí Viñales nás slovenských rekreantov prúdiacich jej cestami prekvapila a postarala sa o to, že Cubu sme začali trošku

chápať. Ľudia tu moc neriešia, nechce sa im... na jednej strane, na druhej strane, čo by aj poriešili. Cuban people, mix potomkov španielskych kolonizátorov, afrických otrokov z oblasti Konga, amerických mafiánov, ruských komunistov, juhoamerických revolucionárov, nikdy vo svojej histórii neboli jednotní. Len pár jedincom sa podarilo na chvíľu zjednotiť národ a zorganizovať revolúciu, ktorá ich spod útlaku Američanov dostala pod útlak systému, ktorý nemá budúcnosť. Nie, Cuban people nemajú čo riešiť, majú tabak, majú ron, hudbu, čo do úst, vzdelanie, každý druhý deň cieľ menom práca a každý prvý deň na to, aby kšeftovali, podnikali, zarábali a snažili sa aspoň trochu vytrhnúť rodinu z biedy. A pritom všetkom sa usmievajú, tancujú, tešia sa z návštev turistov... však ktovie, možno tá jedna alebo druhá (sex???) turistka mi kúpi lístok do kapitalizmu, však ktovie, možno ten jeden alebo ten druhý (sex???) turista ma požiada o ruku a postará sa o to, aby som videla kúsok iného sveta. Tešia sa, že ráno vyšlo slnko a môžu behať po uliciach, bosí alebo obutí, čo je na tom... nie je im ľahko, ani nie sú ľahkovážni, ale aj tak nič nezmenia, tak načo sa stresovať, hlavne, že niekde z tých vystresovaných a uponáhľaných turistov vypadne nejaký ten CUC (kubánske konvertibilné peso – niečo podobné ako naše bony z Tuzexu). V údolí Viñales nám roľník ukázal, že zuby sa dajú čistiť aj bez zubnej kefky, že cigara sa dá ušúľať na stehne dievčaťa, že pokiaľ je rumu dosť, život je krásny... v údolí Viñales, kde život je naozaj neskutočne krásny... pokiaľ nepríde hurikán Gustavo a  veľkú väčšinu neponičí... áno, vtedy majú Cuban people strach a starosť...

Inspire magazine

169

Východ Cuby a Baracoa Sedím v autobuse... už cestujeme niekoľko hodín, vraj jeden z dlhších presunov až na úplný východ Cuby... Spať sa mi nedá... no unavená večernou salsou v Santiagu de Cuba, 15ročným rumom, večerou u pašerákov a návštevou santerickej veštkyne, ktorá nám slovenským rekreantom svojimi trefnými veštbami vyrážala dych, som na chvíľu zavrela oči... Guantanamo, rýchla cik pauza a pokračujeme ďalej... znova otvorím oči a vzápätí aj ústa... Kati (naša sprievodkyňa No. 1, úplná pecka!!), kde to sme???? Na Cube... Mestečká plné detí a ľudí, však do roboty sa chodí každý druhý deň... autobus vylezie z mestečka a naľavo kopce, napravo more, pri ceste palmy, neskutočný pokoj, nejaký ten bicykel, konský povoz a náš autobus... z poslednej pláže Carribien vchádzame kúsok do vnútrozemia, okolo nás kávovníky a kakaovníky, zelené kopce, takto si predstavujem raj... teplý dážď, dúha, slamené domy, žiadne autá, krátka foto pauza na vyhliadke a  fakt odnikadiaľ sa vynorí mrte Kubáncov, čo ponúkajú banány, kakaové gule, za ktoré vás na letisku môžu zabásnuť, nakoľko pripomínajú granáty... a  Kubánci, CUC sem, CUC tam... hlavne, že turisti platia... Prichádzame do Baracoa. Tu rozdávame posledné zásoby tričiek, s ktorými doma utierame prach, prípadne ich používame ako handry a ohŕňame nad nimi nosom, lebo nie sú in, sú znosené, nemoderné, vyťahané, novinka z drogérie nezabrala a fľak na nich ešte vždy ostáva... tieto pre nás nepotrebné veci vkladáme do rúk vďačných detí, dievčat, ktorým sa slzy hrnú do očí, mamám, ktoré volajú svoje deti, nech sa prídu poďakovať a na nás usmiať – a ten úsmev... to vám poviem, ten stojí za každé tričko, či moderné, či nemoderné, nové či staré, je prekrásny a plný vďaky... aj keď poznám vďačné tváre aj tu na Slovensku, takej vďaky sa u nás málokedy možno dočkať... Tu v  Baracoa rozdávame posledné nakradnuté mydielka, ktoré sme našou púťou cez krajinu vyzbierali z  hotelov, a  deti, mamy, otcovia, chalani, každý jeden nepozná vetu „čo s tým?“ alebo „načo mi to bude?“, „také?“, „ale ja som chcel(a) iné...“ Ani toto Cuban people neriešia... a my? My sme už dávno prestali riešiť veci, ktoré nás možno hnevali na začiatku: lifestyle, akým žijú Cuban people. Zabudli sme na pohoršenie nad špinou v uliciach, nad chátrajúcimi budovami, nad stále prítomnou chudobou či nemožnosťou výberu, nad úplne scestným systémom, kde sa stále robí, ale nič sa nezarába, kde sa stále študuje, ale nič sa nepraktizuje, kde si je každý rovný, ale všade sú tí o  niečo rovnejší a  kde má každý všetko a  vlastne nič... Zabudli sme na všetko, čo by nás v  našom zatrpknutom, no perfektnom svete trápilo. Našli sme len jedno: pohodu, klídek a tabáček. Text a foto Zuzana Plevová

Našli sme len jedno, pohodu, klídek a tabáček

170

Inspire magazine

travel

VERTIKÁLNA

REALITA

Pôvodne rybárska osada sa stala za krátky čas pulzujúcim „Enterprisom“, húževnato putujúcim za prepracovanosťou a dokonalosťou.

Inspire magazine

171

travel

Život v  Hongkongu je veľmi jednoduchý, plynie neuveriteľnou rýchlosťou a začnete si ho vážiť až vtedy, keď tam nie ste. Napokon, ako veľa iných vecí, ktoré nás v živote postretnú. Vibrujúca nezastaviteľná energia tu do seba vtiahne všetko, čo jej príde do cesty. Čas tu nehrá úlohu a pri nikdy neutíchajúcom živote akoby sa dni spojili s nocou...

Kde bolo, tam bolo... Už pri prílete na umelo vytvorený ostrov Chek Lap Kok so zadržaným dychom pozorujem nezabudnuteľný výhľad na malé hornaté ostrovčeky, roztrúsené v mori. Dokončili ho v roku 1998 za rekordne krátky čas a vďaka obrovským investíciám si s ľahkosťou zväčšujú svoju drahocennú rozlohu aj na iné unikátne projekty. Život tu ide popredu nielen kvôli 7 hodinovému časovému posunu, ale vďaka moderným detailom na každom kroku. Neuveriteľne uľahčujú pobyt obyvateľom aj turistom, ktorých sa tu ročne premelie okolo 28 miliónov. Do centra premáva moderný rýchlovlak Airport Express. Za 23 minút ma prepraví po súši, v útrobách mostov a pod vodou cez 3 ostrovy na môj cieľový Hongkong Island! Tu na zastávke Central vystúpim do obchodného domu – Ifc, kde sa okrem obchodov, reštaurácií, hotelov, kín, obchodov a iných „zabíjačov času“ nachádza aj in-town check in. Jedna z dvoch veží Ifc sa pýši 88 poschodiami a 420 metrami, ale čo to znamená, som si uvedomila až pri východe k taxíkom. Pohľad mi vyletel do výšin a ocitla som sa v obkľúčení do neba rastúcich mrakodrapov postavených tesne jeden vedľa druhého. Ľahké obláčiky sa posúvali po týchto futuristických stavbách ako film, ktorý už nikto nesleduje, a slnko sa od sklenených obrov a pokojného mora odrážalo ako pingpongová loptička. Smog sa mieša so sviežou vôňou oceánu a mne sa po 14-hodinovom lete zakrútila hlava… hneď som vedela, že na tento kúsok sveta nikdy nezabudnem.

Nové teritóriá a ďalších 260 ostrovov rozličných veľkostí. Každý z týchto ostrovov je odlišný, jedinečný. Ostrov Hongkong môže pripomínať trpasličí New York a je centrom financií, zábavy a obchodu. Kowloon je plný turistických „vychytávok“ od jedál, chodníka slávy ako odpovede holywoodskemu až po nákupy luxusných originálov a ich dokonalých napodobenín. Nové teritóriá sú obytnou časťou pre domácich obyvateľov. Lantau ostrov ma zaujal neporušenou prírodou, krásnymi plážami a najväčším, pod oblohou sediacim bronzovým budhom na svete. Hongkongland je ešte doplnený Disneylandom na osobitom ostrovčeku. Keby sa tam neprichádzalo metrom, kde je všetko v tvare Mickey Mousa, nedalo by sa rozoznať, kde jedna rozprávka končí a druhá začína.

Kde jedni končia, druhí pokračujú Táto bývalá britská kolónia sa 1. júla 1997 stala autonómnou oblasťou Čínskej republiky s princípom jedna krajina, dva systémy. Britský vplyv je tu však stále silno cítiť. Popri čínštine sa dohovoríte po anglicky, na uliciach premávajú dvojposchodové, typicky anglické autobusy a električky, jazdí sa vľavo a medzi modernými budovami nájdete historické budovy anglickej architektúry. Formálne síce do Číny patrí, no prakticky je od nej na míle vzdialená, čo vidno na každom kroku. Vôňa slobody, peňazí, kapitalizmu, obchodovania, turizmu, zábav a pôžitkov sa vzďaľuje zásadám komunistickej Číny, ktorej pragmatizmus však necháva Hongkong žiť si vlastným životom. Veselo si užíva veľkú mieru autonómie, ktorej životnosť naplánovali na päťdesiat rokov, do roku 2047, počas ktorých čínska vláda zastupuje Hongkong len vo sfére zahraničných vecí a obrany. Hongkong je jedným z najbohatších miest Číny, má jednu z najliberálnejších ekonomík na svete a je svetovým finančným a obchodným centrom. Má najmenej obmedzenú ekonomiku na svete a je v podstate bez daní. Miesto ako stvorene na obchodovanie a biznis.

Hongkong puzzle

Doprava

Hongkonskú skladačku tvoria ostrovy Hongkong, Lantau, polostrovy Kowloon,

Pohybovať sa medzi ostrovmi je veľmi jednoduché. Hongkong sa pýši jednou

172

Inspire magazine

z  najdokonalejších dopravných sietí na svete. Verejná doprava je atrakciou sama osebe. Všetko je prehľadne vyznačené anglickými nápismi, tisícimi šípkami, blikajúcimi bodkami alebo prúdom masy ľudí, ktorá ma väčšinou aj tak dovedie tam, kam som chcela. Keď sa však zasnívaný turista predsa len stratí, zachráni ho buď angličtina, ktorá je tu popri čínštine úradným jazykom, alebo ochota miestnych obyvateľov. Na prepravu po ostrovoch aj medzi nimi tu slúži všetko od starých trajektov, lodí, dvojposchodových električiek, autobusov, ultramoderného metra, helikoptéry, červených taxíkov až po eskalátory. Platiť sa dá peniazmi alebo priložením magnetickej karty Octopus, z ktorej sa vám pri vstupe do dopravného prostriedku strháva kredit. Dá sa však použiť i v obchodoch 7-eleven, reštauráciách, supermarketoch a automatoch. Ďalšou možnosťou je vybrať sa motorovým člnom do náruče oceána ukrývajúceho malé osamotené ostrovčeky s krásnymi plážami v obkľúčení vysokých zelených kopcov. Tu vás môže nanajvýš prekvapiť stádo vychudnutých kráv, priezračné a  teplé more a  zabudnuté vodopády. Pri návrate do  prístavu sa mi podarilo vychutnať si nádherný ohňostroj z  vrcholov asi 20 najvyšších mrakodrapov. Orgazmus farieb a svetiel neúnavne sršal ako sopka do všetkých strán. V kráse jeho odrazu na morskej hladine by sa človek mohol utopiť.

Soho Najvhodnejším miestom na ubytovanie pre turistov je vychytená štvrť Soho na ostrove Hongkong. Priestrannosť tu však očakávať netreba. I ja som skončila v izbičke na 18 poschodí, s rozmermi 3 krát 3 metre, a to už aj dvojposteľou, kuchyňou a kúpeľňou. Nikdy som netušila, aké veľké výhody má variť si, prepínať televíziu, otvoriť hosťom dvere, skypovať, upratovať a pritom sa nepohnúť z postele. Mohlo by sa zdať, že táto malá „diera“ je finančne nenáročná, avšak z  nájomného na mesiac by som mala krásnu 2 týždňovú dovolenku na Bali. Nuž, aj za malý kúsok miesta v centre tohto preľudneného raja treba poriadne platiť. Výhodou však zostáva atraktívne okolie. V obkľúčení reštaurácií od výmyslu sveta, ako napríklad francúzskej, mexickej, thajskej, japonskej, indickej,

americkej, talianskej, a kaviarne Starbucks na jednej ulici zaručene uspokojíte všetky svoje chuťové bunky. Keďže Central oblasť je postavená do kopci, ulice sú prepojené najdlhším systémom chodiacich schodov na svete a z downtown central až k najvyššie položeným sa dostanete za pár minút. Nachádza sa tu aj množstvo barov a klubov, najmä v časti Central na Lan Kwai Fong. Väčšina z nich prísne selektuje hostí, avšak slušné oblečenie a mierna dávka trpezlivosti by mali postačiť pre kultúrny zážitok až do skorých ranných hodín. Hongkong je však jedno z najbezpečnejších miest sveta, a tak ma na uliciach v ktorúkoľvek nočnú hodinu neohrozilo nič iné, ako chaoticky pobehujúci šváb a  lahodná vôňa fastfoodu. Tá obvykle vyhrala, a preto večne otvorený 7-eleven býval spolu s hot dog stánkom alebo reštauráciou Lietajúca panvica, kde robia vynikajúce omelety, poslednou zastávkou pred úletom do ríše snov.

Live it, love it, leave it Počet obyvateľov v Hongkongu je okolo 7 miliónov a z výšky pripomína ľudské mravenisko. Hlava na hlave tu nadobúda názorný príklad a  pokiaľ človek nemá ostré lakte a  chuť pohybovať sa po ulici slimačím tempom, taxíky sú jednoduchou a  prekvapivo lacnou záchranou. Vďaka svojmu hornatému povrchu je plne využívaných okolo 30 percent celkovej plochy ostrovov. Priemerných 6660 ob./km² sa môže v  určitých turistických oblastiach ako Central vyšplhať na 54000 ob./km² vďaka úzkym vežiakom a  megadomom natlačeným na seba. Nuž, na samotu a pokoj sa do Hongkongu nechodí a klaustrofobické pocity nie sú výnimočnosťou. Na ticho, čerstvý vzduch, šum vetra, tmavú oblohu, hviezdy a podobné romantické vymoženosti môžete aspoň na chvíľu zabudnúť. Vďaka svojej jedinečnej polohe je však únik z Hongkongu na okolité ostrovy neuveriteľne lacný a  jednoduchý. Nízkorozpočtové letecké spoločnosti lietajú každý deň do okolitých destinácií ako  Indonézia, Thajsko, Singapur, Čína, Japonsko a  iné. Stačí si len vybrať. Jediným nebezpečenstvom zostáva, že aj keď Hongkong opustíte, navždy ho nosíte v sebe... Text a foto Kristína Jarošová / Pripravil Aleš Vojtášek

Život v Hongkongu je veľmi jednoduchý, plynie neuveriteľnou rýchlosťou a začnete si ho vážiť až vtedy, keď tam nie ste. Napokon, ako veľa iných vecí, ktoré nás v živote postretnú. Inspire magazine

173

travel

Balkánske

pohyblivé obrázky

Dobre došli Napríklad si asi navždy zapamätám to, ako sme vystúpili v Sofii na letisku a taxikári sa začali o nás biť, pamätám si, že svietilo ostré slnko, my sme si sadli do taxíka a viezli sme sa Sofiou cez sídliská na okraji mesta, okolo chrámu Alexandra Nevského a tam v centre, na kraji ciest, predavači kvetov, kvety v celofáne, predavači vietnamských papúč a pečiva, poletujúce smeti, prach a túlavé psy. Taxikár v koženej bunde fajčil, hovoril niečo o Sofii, mlčky som ho počúvala, mysliac si, že jeho tvár mi pripomína Gorana Bregovića, rozprával, že počas zimných mesiacov pracuje ako lyžiarsky inštruktor a od jari do jesene je zase taxikár v Sofii. Treba povedať, že sa mi páčil, aj tá ikona Panny Márie v taxíku, to, akým spôsobom nám vyložil na železničnej stanici batožinu z kufra a povedal niečo ako Vitajte v Bulharsku. Neskôr, sediac na lavičke na stanici, som si zapísala, že asi takto vyzerá Balkán v marci 2008, že je samý výkrik, nesúmernosť a farba. Do Sofie opäť prichádzam koncom júna, cestujem 6 hodín zo Šumenu, ktorý je na východe krajiny, je to cestovanie pohodlným vlakom IC, jem tyčinky, pijem vodu, jem croissanty, vyzliekam si tričko s obrázkom Snoopyho, na očiach

174

Inspire magazine

mám tmavé okuliare, kazí sa klimatizácia, okná sa nedajú otvoriť. Aj tak mi je dobre, obrázky pasúcich sa kôz a pastierov za oknom, tam za lúkami a poľami Dunaj a potom Rumunsko, obrázok dievčaťa, čo sedí predo mnou, jej náramky a nebulharsky svetlé vlasy, obrázok skál pri trati, na ktoré by som chcela vyliezť a  potom skočiť do rieky, obrázok sivých panelákov, keď vlak stojí na stanici Sofia – sever.

Šumen V Sofii ma čaká moja sestra a M., čakajú pred tabuľou s odchodmi vlakov, Varna, Atény, Thessaloniki, Skopje, Istanbul, vidím ich, keď stojím na eskalátore a všetkých mužov, ktorí mi chceli pomôcť s batohom alebo s orientáciou na stanici, som odmietla. Mám chuť na Derby kolu a na buchtu kaškavalku, ktorú som si kupovala cestou do školy, topánky klopkali na betóne, v bufete stáli vojaci a pili svoju rannú kávu, chlapi v autoumyvárni sa oblievali vodou a vykrikovali po ženách, vytŕčali na ne svoje biele zuby, v rannom slnku sa leskli ich nagélované vlasy a hrubé reťaze. V škole som si vždy sadla k oknu, biele plastové okná, studené chodby, pastelové farby stien, na stenách portréty spisovateľov,

Zľava doprava: hop / retro / ráno v Sandanski / Bansko hodiny s profesorkou Rumjanou, ktorá si vždy doniesla vo fľaške vodu Devin, taká stará, dlhovlasá a krásna si sadla na stoličku a hovorila o literatúre. Niekedy mala dosť rozprávania a šla si zapáliť, aj na skúške, hľadiac mi do tváre, aj vtedy fajčila. Keď som spomenula Virginiu Woolfovú, zhasila cigaretu, postavila sa a otvorila okno. Vtedy som ju prvýkrát videla s nenalakovanými nechtami. Zo stanice odchádzame veselí smerom do centra a ja im hovorím, ako vyzerala jar v Bulharsku, ako v marci kvitol zlatý dážď, trhali sme jeho konáre a ukladali do váz, ako v apríli kvitli narcisy a tulipány a ja som si do školy obliekala žlté alebo modré pančuchy, možno som chcela byť viac spojená s jarou, so svetlom a s tým výhľadom zo šumenského internátneho balkóna, škôlka, stromy, stanica a zelené blikajúce reklamy v diaľke. Na trhu som si kupovala bylinky z hôr a pomaranče, niekedy v sobotu sme sa išli prejsť k mešite alebo na náhornú plošinu nad mestom, tam sme si urobili aj rozlúčkový piknik, tri Slovenky, štyri Poľky, traja Bulhari a Agátka s poľskou matkou a bulharským otcom. Pili sme víno, grilovali mäso, rozhovory, pozorovanie detí, ktoré výskali a snažili sa dostať nad zem svoje šarkany. O  tom všetkom im rozprávam na mäkkej posteli v  sofijskom hosteli Vitoša, jeme keksíky, otvárame mapu Bulharska, pohorie Rila, M. mi podáva poštu od J., v obálke sú obrázky kníh, obrázok bytu nejakej dizajnérky, ktorá rada a veľa cestuje. Mám radosť. Poviem im ešte o Kasii, našej poľskej lektorke v Šumene, ako bolo dobre u nej v byte v júni, chvenie závesov, minerálna voda, ventilátor počítača, albumy s fotkami, veže v Plovdive, u Kasii sme pozerali filmy a potom tá impresionistická spomienka, ako sedíme s Kasiou a ostatnými Poľkami pred malou železničnou stanicou vo Veliko Tărnovo, sedíme tam s opálenými plecami a špinavými nohami a pozeráme sa, ako mäkne slnko, ako mäkne svetlo.

Svoboda Keď sme sa zo Sofie dostali do zelených hôr, možno som sa cítila ako Supertramp vo filme  Into the wild, keď konečne prišiel na Aljašku a  našiel magický autobus. Aj skladba Society by pristala prvej noci na zjazdovke, ten hnedý stan a večer polievka, marhule a chlieb, tichá noc nás troch v stane pre dvoch,

auto, ktoré zastalo blízko stanu niekedy nadránom a ja som budila M., že mám strach, že sa možno stane vražda a naše telá potom odvezú lietadlom do vlasti. M. vravel, že mám prestať, že sú to len nejakí milenci, že o nič nejde. Bola to dobrá noc. Aj ráno, čistenie zubov v potoku, nakúpiť jedlo a ísť tam hore, na hrebeň a vidieť pasúce sa kone, sťažovať sa na 20 kg na chrbte, ďalšie prevýšenia a  plesá, tam som si holila nohy a  umývala vlasy a  M. s  mojou sestrou hovorili, že som trápna, že s tým mám prestať. V pohorí Rila som opäť pochopila, čo je dôležité a čo je podstatné. Boli to malé okamihy, keď sa mi triaslo to moje chromé koleno a museli sme ísť ďalej, to, keď sme museli šetriť vodou a jedlom, ten vzduch a prázdny priestor, hľadanie miest pre stan, búrka, pred ktorou sme ušli do chaty pri veľkých jazerách a kúpili sme si tam šošovicovú polievku, hrdina stan, ktorý sme si obľúbili, stan a jeho cesta v auguste do Moskvy a do Mongolska, čítanie poviedok Judith Hermannovej pred zotmením, tá, ktorá sa odohráva na Islande, tá najkrajšia. Z hôr sme zišli na juhozápad Bulharska, pohorie Pirin, kúpeľné mestečko Sandanski, spanie za panelákmi na poli, blízko viníc, blízko psa, ktorý si nás prišiel obzrieť, horúca noc a naše modlitby, nech sa to blýskanie nezmení na dážď, lacné ovocie, M. si umýva vlasy v knižnici, cesta do mestečka Melnik, predavači pohľadníc a  náušníc, búrka a  krúpy, stopli sme autobus, zájazd dôchodcov, ktorí si nás zvedavo obzerajú . A únava. Nasledovala únava z tepla a mesto Bansko v pohorí Pirin, jeho úzke uličky, nemecká turistka s  veľkým klobúkom, zatvorené múzeum ikon, fanta citrus v reštaurácii, kde sa napchávali hlučné grécke rodiny. M. mi neskôr povedal, že možno najlepšie bolo to plynutie, to neplánovanie, orientovanie sa podľa mapy a podľa pekných obrázkov v sprievodcovi, ten vlak z Banska do Plovdivu cez mystické temné hmlisté hory, vlak zastavoval na staniciach v divočine, videla som obrobené polia a palice v hrachu a inak nič, nijaký dom, nijaké svetlo, len kde-tu stanica, kúsok života. 7. júla sme si zbalili kufre a šli sme domov. Na tapetu v našej internátnej izbe som mala chuť napísať God Bless Bulgaria. text Anna Vlčková / foto anna vlčková a marek strachan

Inspire magazine

175

travel

Je zaujímavé, ako je Amerika odlišná od Európy. Aj keď ich trh teraz kolíše, je to obrovské a absolútne nezávislé teleso, vždy je to originál. Američania si robia veci po svojom, vôbec nehľadia na okolitý svet, neprispôsobujú sa, ale naopak expandujú a  americké značky nájdete v našom globalizovanom svete všade.

176

Inspire magazine

USA

je originálom a často to ide na nervy

Hotovosť nie

Kasty v USA

V Amerike sa to proste robí takto a hotovo. Pre Európana sú tie zistenia často dosť šokujúce. Chcete si vymeniť stoeurovú bankovku niekde v meste či v banke? Veď sme spojenci v „svätej vojne“, myslíte si, je jasné, že to pôjde ľahko. Ste na omyle. Tu sa platí dolármi a ak nechcete byť podozrivý, tak plaťte kartou. Euro zmeníte na medzinárodnom letisku a ak budete mať šťastie, tak ešte možno vo veľkom obchodnom dome. Bolo to pre dobrými desiatimi rokmi, keď som do Los Angeles doletel z Tahiti. Cez pasovú kontrolu sme prešli na počudovanie bez akýchkoľvek problémov, veď sme ako Hanibal prišli zo strany, kde by Východoeurópanov nikto nečakal. Na veľmi frekventovanom letisku jazdia autobusy jednotlivých automobilových požičovní neustále dokola v intervale asi 5 minút. Hertz, Avis, Trifty... Nasadli sme do toho nášho a po 20 minútach jazdy sme vystúpili pred našou požičovňou. Geniálny nápad. Aj náš autobus bol plný a vozový park tejto požičovne áut mi pripadal rovnako veľký ako všetkých slovenských požičovní dohromady. 10 pracovníčok vybavovalo jednotlivé rady a všetko neuveriteľne frčalo. Zdalo sa mi, že auto si tu požičiava každý. Tak ako v Londýne, Paríži či Tokiu väčšinou z letiska idete verejnou dopravou – vlakom, tak tu použijete auto z požičovne. Prišiel som na rad, požičiaval som dve autá a tu nastal problém. Moju kreditnú kartu som mal zabezpečenú tak, aby nám naše firemné konto nemohol niekto vybieliť na 200 000 denne. Zábezpeka na autá však bola asi 300 000 a zrazu všetko zastalo. Vytiahol som doplatok 100 000 cash. Nastal úplný chaos. Zo 10 pracovníčok americkej firmy začalo situáciu riešiť, dohadovali sa medzi sebou plynulou španielčinou, prestali pracovať a všetky rady sa zablokovali. Nerozumel som, o čom sa rozprávajú, ale pripadalo mi to asi v duchu, že odkiaľ má tento gringo toľko cashu, to je nejaké čudné a jeho karta je blokovaná, a teda, čo myslíte, uvidí naša spoločnosť ešte niekedy tie dve autá, čo mu ideme požičať? „Hey amigo it is no possible come esto. Comprende? Do you understand?“ Zo zákulisia našťastie vyšiel supervisor, hovoriaci plynulou angličtinou, poslal svoje zverenkyne opäť pracovať, a veci sa vyriešili.

Sú však aj výnimky. Chodím často do Indie, kde sa o  kastách hovorí otvorene. Tu v USA (nie v Kanade) sú však kasty pre mňa ešte viditeľnejšie. V Indii nemáte šancu skočiť z kasty do kasty. V USA o tom rozhodujú vaše peniaze. Väčšina reštaurácií tu má jediný cieľ, a to dať vám na tanier takú porciu, ktorú jednoducho nemáte šancu zjesť. Vy nie, ale tých 30% populácie obtlstnutých amíkov áno. Tie porcie sú neskutočné, ku všetkému dostanete hranolčeky, ktoré už opäť volajú francúzske zemiaky. Keď sa chcete poradiť, čo si dať, tak máte koho. Veď vaša mladá čašníčka má 20 rokov a 120 kg. Evidentne jej chutí. Inak, všimol som si, že čím tlstejšia a negustióznejšia žena, tým bol jej slovník nehanebnejší. Pekné čašníčky (1%) ma oslovovali pane, tie väčšie zlatko a veľryby „sladučký medíček“. Fuj. V takej reštaurácii vám nemôže chutiť! Chcete jesť na úrovni tak ako vyššie kasty USA? Musíte zaplatiť. Nie 20 či 30% navyše, ale 300 – 1000 % a viac. Ten skok je veľký, ale tu vám nalejú vynikajúce vínko naozaj do skla a steaky robia oveľa lepšie než v akejkoľvek slovenskej (aj špecializovanej) reštaurácii. Niektoré časti USA sú poriadnym zapadákovom (inak medzi nami, okrem Východného pobrežia väčšina) a je krásne pozorovať, ako z toho ničoho, čo tu majú, chcú „upliesť“ slušnú reštauráciu.

Iná káva a Starbucks Táto príhoda však bola pre mňa ponaučením. Pozor, chlapče, USA, to je iná káva. To teda áno, veď pred príchodom Starbucksu sa tá ich nedala piť. Nechápem všetkých tých talianskych emigrantov, ako to mohli v  Novom svete vydržať. Zrazu prišiel Starbucks, nalial kávu do plastových téglikov, a celý svet je nadšený. Pre Európana je to šok, keď príde do bežnej reštaurácie či na celkom solídnu oslavu narodenín a celé menu sa podáva na plaste s plastovými pohármi a príborom. U nás sa s takýmto čímsi môžete stretnúť nanajvýš na detskej party či na pikniku v prírode. Tu je to bežná vec, považovaná aj vo vyššej spoločnosti za normu. Veď logicky, komu by sa to chcelo potom umývať. My, Európania, to nemôžeme prehltnúť ani preglgnúť, Američania nášmu zlému pocitu nerozumejú.

Ktorá je tá najlepšia reštaurácia v meste? Toto leto som zavítal do Sewardu. Pán Seward kúpil v  roku 1867 od Rusov za 7,2 milióna USD Aljašku. Všetci sa mu vtedy smiali a  volali toto obrovské územie Sewardovou chladničkou. Až do doby, kedy sa našlo na Klondiku zlato. A to ešte nevedeli, že neskôr v Prudhou Bay nájdu ropu. Však Lenin si vraj kvôli tomu vyšklbal všetky vlasy, keď si na to spomenul, nevedel sa zdržať a  vždy ho skoro porazilo. No a tak po sekretárovi štátu pomenovali jedno prímorské mesto. Seward. „Ktorá je najlepšia reštaurácia v meste?“ znie moja obligátna otázka a dostávam odpoveď, že krabia, tam za prístavom. Keď mierime k drevenej rozheganej búde, napadá mi, či nemajú títo Aljašania rovnaký humor ako Kanaďania. Žartík? Iné typy budov tu však aj tak nie sú, a tak do tej barabizne vstúpime. Víta nás mladá štíhla (!!!!) slečna v róbe až po zem, osloví ma: „Pane, máte rezerváciu?“ Našťastie však majú stôl voľný. Strieborné príbory, sviečky na stoloch nepokrytých igelitom, ale látkovými obrusmi. Myslím si, že snívam. Civilizácia!!!! „Dobrý deň, ja som váš čašník zodpovedný za víno.“ A mladík má vskutku slušný prehľad a vyberáme si kalifornské Chardonnay z vinohradu Santa Barbara. Distingvovaná vôňa, bohatá chuť tropického ovocia. Nášho kraba nám prídu ukázať. Ešte žije, má v rozpätí asi 95 cm a ja ho opatrne chytím.

Hey amigo it is no possible come esto. Comprende? Do you understand?

Inspire magazine

177

travel

„Pozor, aby vám neodcvakol prst,“ hovorí milo servírka a  odfotí ma Polaroidom. O chvíľu donesie tohto kraba na masle a slušný šalát (na Aljašku) a zdá sa mi, že aj tmavé pečivo, ale to je asi už iba ten spomienkový optimizmus, a to, že som bol v takom šoku, že sa mi všetko videlo pekné a dobré. Väčšieho kraba som jedol iba na Hokaide a lepšieho v Bombaji. No proste, bol to jeden úžasný večer a tých Chardonnay sme vypili viac fľaštičiek a bavili sa dlho do noci. Keď sme odchádzali, vonku už skoro nebolo svetlo, bolo asi 11.00 PM a pri vchode bola pripnutá fotografia, na ktorej žiarim šťastím a v rukách sa mi metá ten veľký krab.

Odkastované hotely? To je čo? Tak ako sú reštaurácie odkastované, sú odkastované aj hotely. Väčšina amerických hotelov je podobná službám rýchleho občerstvenia a rýchlo točivého biznisu. Základom je, že všade musíte mať dostatok miesta na parkovanie. Druhou vecou sú širokánske postele, ktoré majú dvojnásobnú šírku ako tie v Európe. Izby sú skôr pretiahnutého tvaru, aby sa tam tie postele zmestili. V hoteloch strednej triedy vládne totálna uniformita. Jedna hotelová sieť sa od druhej líši minimálne. V tých slušnejších nájdete aj poriadny bar, ktorý je často najlepším v  meste. Ak chcete čosi výnimočné, opäť treba priplatiť. Toto leto som spal v USA v zopár výnimočných hoteloch. V Beverly Hills v hoteli Beverly Wilshir. Nepoznáte? To je ten hotel, kde natáčali film Pretty Woman. Noc tu stojí od 600 USD vyššie. Ranná kávička pred hotelom s výhľadom na výkladnú skriňu Ameriky – Rodeo Drive. To je vskutku fajn. Na Aljaške bol takýmto TOP hotelom Princess Lodge pri vstupnej bráne do národného parku Denali. Dole v kaviarni robila milá štíhla Slovenska a hovorila, že sme prví Slováci, ktorí tu bývajú. Ide totižto o najdrahší hotel celej Aljašky. Pekná štýlová drevená recepcia, trénovaný, ale nie príliš ochotný personál, ktorý je zvyknutý na obrovské nápory dôchodcov, ktorí sa vyroja z vyhliadkových lodí a potom ich po Aljaške prepravujú veľkými autobusmi. Na izbu vás odvezú aj s batožinou takým golfovým elektrickým vozíkom, veď pešo Američan nebude chodiť ani v prírode. Izby jednoduché, aj keď my bývame v lepšej modernejšej časti. Poloha rezortu je geniálna, najbližšie ku vstupu do parku s najvyšším vrchom Severnej Ameriky.

Dobrodružstvo na Aljaške Vlastným autom do parku ísť nemôžete. Jediná možnosť je typicky americká. Naložia vás do autobusu a vy sa kocháte z jeho okna. Šofér je zároveň zabávač s množstvom príhod, rozpráva o vlastnom živote a o tom, čo chce robiť v budúcnosti a ako sa volá jeho frajerka a aký sex spolu majú. Je to pre nás trošku zvláštne, hlavne, keď vekový priemer v autobuse je 68 a to kazím ja, lebo nemám ešte 40. Je august, hmla, sem tam zasneží, na oknách blato a nevidieť absolútne nič. Vedľa cesty sa však zrazu zjaví grizly, hore na stráni karibu a taká aljašská biela ovca Dallova (dall sheep), ktorú si veľmi vážia, a šofér to natočí

178

Inspire magazine

Thajsko – intenzívne kultúrne zážitky

BUBO Travel Agency je najväčším predajcom zájazdov do Thajska a tiež do Argentíny, Číny, Indonézie, Japonska, Mexika, Peru, na Nový Zéland a letov k Mt. Everestu... ** na kameru a potom sa v tom autobuse, ktorý vyzerá veľmi staručký, zo stropu nad každým druhým sedadlom otvoria obrazovky a šofér na ne premieta to, čo sme za tých 8 hodín cesty videli. Potom všetky plasty, ktoré nám ostali po balíčkovom obede, nahádžeme do jedného vreca, ktoré demonštratívne spoločne odhodíme do recyklačnej nádoby na to určenej. Všetci máme úžasne dobrý pocit, že chránime prírodu a  že sme boli v  takom úzkom kontakte. Veď nás delilo iba to tenké zablatené sklo na autobuse. Uff, tak toto je na mňa veľa. Na­ šťastie sme na Aljaške podnikli krásne túry, kde sme boli v horách úplne sami a prenajatým lietadielkom leteli nad ľadovcami, kde na ploche veľkej ako celé Slovensko nenájdete žiadnu ľudskú bytosť. Teraz v Princess Lodge v jacuzzi pod holým nebom rekapitulujeme, ako bolo. Stále sneží, Mt. McKinley je tam kdesi v tej hmle, popíjame šampanské (z plastových pohárikov, hm). Zhodujeme sa – Amerika je iná. Všetko je tu veľké. Veľa vecí Európana poburuje, aj tá spotreba nášho auta, ktorá bola cez 35l/100km, ale keď zaplatíte, ste schopní dostať vskutku kvalitný servis, kde sa ide ku klientovi ešte bližšie, než sme to ochotní urobiť my v Európe. Myslíte si, že Európania budú ochotní platiť za lepšie služby také sumy ako Američania? Alebo aj Európa skĺzne do šedého priemeru fast foodov, uniformných motelov a plastu? Sme dosť silní odolať tejto globalizácii a byť svojskí? Kto uhádne odpoveď, bude v turistickom biznise o dvadsať rokov úspešný. Držím palce. Text a foto Luboš Fellner, BUBO Travel Agency

Thajsko, Malajzia, Singapur

15-dňový komfortný poznávaco-pobytový zájazd

22 990.-Sk / € 763 + letenka

Termíny 4.11.- 18.11. 2008, 17.11.- 1.12. 2008 25.11.- 9.12. 2008, 30.11.- 14.12. 2008 3.12. - 17.12. 2008, 8.12.- 22.12. 2008 4.1.- 18.1.2009 Vo všetkých termínoch možnosť výberu 5* hotelov.

Certifikát najväčšieho predajcu zájazdov do Thajska v rokoch 2002 – 2008 ** viď certifikáty na www.bubo.sk

BUBO Travel Agency,

Dunajská ul. 31, 811 08 Bratislava tel.: 02/5263 5254 - 55, 0907 780 088, fax: 02/5263 5256 e-mail:bubo@bubo.sk, www.bubo.sk

scene

ia a

Ga

Lub

na

a

Si

n mo

NAJDLHŠIA noc storočia

Na svoje 30. narodeniny pripravil Diesel rad výnimočných osláv v 17 mestách sveta. Niečo ako silvestrovská party, originálny nápad na oslavu tridsiatky. om Lindstr

180

Inspire magazine

Stefano Rosso

Virtuálna vesmírna loď pristála v Tokiu, aby zabavila 10 000 fanúšikov počas 12 hodín a spustila intergalaktickú party v 13 časových pásmach, začínajúcu Pekingom, Dubajom, Aténami, Amsterdamom, Milánom, Zűrichom, Mníchovom, Parížom, Štokholmom, Kodaňou, Barcelonou, Oslom, Helsinkami, Londýnom, São Paolom a končiacu v N. Y. C. o 24 hodín neskôr. Celú akciu bolo možné sledovať online na webovej stránke Diesel. Samotnú akciu uviedla kampaň Diesel SFW XXX (čo znamená Safe For Work, opak skratky NSFW používanej pre označenie porno online videa). Pikantné scény zostrihané z pornofilmov zo 70. rokov, ironicky upravené infantilnými ilustráciami. Provokatívne kreatívny nápad pre takúto výnimočnú akciu! Dress Code: ako inak v znamení Blue Jeans! Dlho očakávanú mega zábavu predchádzala party pre návrhárov, krajčírov a iných pozvaných, výlučne z radov zamestnancov firmy Diesel, v benátskej vile neďaleko Bassano del Grappa. Pri príchode dostal každý uvítaný poukaz na darček – jeden pár Blue Jeans v limitovanej sérii xXx Diesel. V atmosfére Felliniho filmov party uvádzal trpaslík oblečený do kostýmu známej komixovej postavy Uga Prata – kapitána Corto Maltese. Siláci si mohli skúšať svoje svaly s kladivom a obdivovateľov elegantných pohybov očarovávali akrobatky zamotávajúce sa do visiacich látok, stojacich na hlave či balansujúce na chodúľoch. Odvážlivci sa mohli fotiť so živým pytónom. Okrem extravagantných kulinárskych aj destilátových pochúťok mali úspech aj lízadlá s logom xXxDiesel, ktoré pre zabávajúcich sa lovili 2 sexi námorníčky v štýle 50‘ vo vani plnej peny. Takto si vedia niekde uctiť zamestnancov…! Hlavnú megapárty organizátori pripravili v industriálnej štvrti STUDIO 2000 v Miláne. Vstup bol len na pozvánky, ale vyzeralo to, že bola pozvaná polovica mesta. Už pätnásť minút pred predpokladaným začiatkom, ste museli parkovať v parku na tráve a pri vchode vás privítal ľudský múr - rada jeansových nadšencov. Simultánne bolo možné sledovať živé prenosy zo všetkých miest sveta, v ktorých Diesel party prebiehala, a užiť si vizuálny a hudobný maratón. Na pódiu sa striedali legendy Earth Wind & Fire, Sister Bliss, Lindstrom, Diskjokke, Who Made Who e Chicks on Speed. Vzduch okrem hudby vyplňovali zavesení akrobati v kostýmoch pripomínajúcich úbory protichemickej jednotky a predvádzali svoje adrenalínové kreácie. Prísť ste si mohli na svoje najmä pri pohľade na akrobatku tancujúcu na hrane skleneného maxi pohára, ale najmä na jej sexi kúpele… A potom si užívať do rána bieleho na Boogie Wonderland... Text Lubna Balážová / Foto Archivio Diesel a Lubna Balážová

VEZMITE ICH NA OSLAVU

5 L ČAPOVACÍ SÚDOK A 1,5 L OSLAVNÁ FĽAŠA HEINEKEN V LIMITOVANEJ EDÍCII

T.R.A.C.

znamená The Redken Artists Connection Ide o udalosť, počas ktorej môžu kaderníci Redken načerpať umeleckú inšpiráciu v priebehu workshopov a  prehliadok a zároveň sa zoznámiť so svojimi kolegami z ostatných štátov.

Tretí ročník tejto akcie sa konal v dňoch 19. a 20. 10. v Bruseli v Belgicku. Zišlo sa tu viac než 450 kaderníkov Redken a nechýbali medzi nimi ani kaderníci z ČR a SR. Medzi ostatné zúčastnené štáty patrili Holanďania Švajčiari, Fíni, Francúzi, Španieli, Portugalci. Účastníci mali možnosť zúčastniť sa nasledujúceho programu: Show Artistry – najlepší belgickí umeleckí kaderníci; Workshop Sam Villa, International Artistic Director – USA; Show Sanké Fashion Hairdesigners – najúspešnejšia kadernícka akadémia v Belgicku; Workshop Belgian Redken Artists; Workshop Stéphane Legros, International Redken Artist – Canada; Workshop Lee Stafford, International Redken Artist – UK; Show Pascal Van Loenhout, Belgian Artist, 10 years experience as Artistic Director Toni & Guy London. www.redken.com

182

Inspire magazine

scene

Počas najextrémnejších oceánskych pretekov okolo sveta Volvo Ocean Race 2008 – 2009 sa 24 oceľových prepravných kontajnerov premení vo vybraných zastávkach na absolútny svetový unikát – mobilný obchodný a  spoločenský priestor PUMA City. Prvou zastávkou bola 19. septembra španielska Alicante, oficiálna prístavná dedina pretekov. PUMA City je nevšedný architektonický a dizajnérsky počin. Je to obrovská konštrukcia rozkladajúca sa na ploche 1000 m2, skladajúca sa z dvadsiatich štyroch sedem metrov dlhých oceľových prepravných kontajnerov, z ktorých každý má hmotnosť jedenásť ton. PUMA City skonštruovali v Číne ako mobilnú jednotku a do Alicante dopravili koncom augusta nákladnou loďou. Poskladali ju len za dva týždne pri vchode do dediny pretekov. Súťažná loď PUMA il mostro aj ďalšie lode vyrazili smerom ku Kapskému Mestu v Južnej Afrike v rámci prvej etapy pretekov Volvo Ocean Race, ktoré potrvajú deväť mesiacov. Na príchod pretekárov do finálnej destinácie v apríli 2009 bude PUMA City čakať v bostonskom prístave. PUMA City sa skladá z troch úrovní oceľových prepravných kontajnerov, naskladaných na seba a umiestnených tak, aby vytvorili prirodzené priestory pod holým nebom s veľkými prevismi a širokými otvorenými terasami, ktoré slúžia na pohostenie a sledovanie pretekov z prístavu. Jedinečný priestor na prízemí ponúka výrobky PUMA na plachtenie, pre motorizmus, mestskú mobilitu a pre kolekcie PUMA archívne oblečenie, obuv a doplnky. A samozrejme, kompletnú kolekciu Volvo Ocean Race. Kontajner na druhom podlaží je dlhý, otvorený space, v ktorom sa nachádza bar, hala a priestor vyúsťujúci na obrovské drevené mólo – originálne miesto na koncerty, večierky a žúrky, kde sú vítaní všetci návštevníci pretekov. Aj vy!

PUMA

City Celosvetová premiéra PUMA City na štarte pretekov Volvo Ocean Race 2008-2009 v španielskom Alicante

„Impozantná, novátorská konštrukcia PUMA City je dokonalým javiskovým pozadím il mostro na plavbu pretekov Volvo Ocean Race. Je to dokonalé prostredie v rámci známeho, typicky inšpiratívneho štýlu spoločnosti PUMA pre spustenie novej kolekcie na plachtenie,” povedal Jochen Zeitz, predseda a výkonný riaditeľ spoločnosti PUMA.

Inspire magazine

183

Róbert Sendrei

Mária

Igo

rH

unk

Lukáš

a

lava Miros

Horv

áth

eková

Žalud

Inspire magazine

áborová

 Adriana G

váčová a , Aneta Ko

áthová

Mária Horv

184

thova

Horvá

iko

ilan M

Ján a

Aneta a Monika

k, M š Šivá

Maro

scene

Charizmatická Kelarová

Kováčové

ffy

Filip Aba

Ida Kellarova a Jazz Fam elija

a talentované Divé maky 16. októbra sa vypredané hľadisko koncertného štúdia Slovenského rozhlasu niekoľkokrát zdvihlo zo stoličiek po strhujúcom výkone rómskych talentov z Divých makov. Koncert bol vyvrcholením doterajšej práce detí pod vedením charizmatickej Idy Kelarovej, ktorá sa tento rok stala umeleckou patrónkou koncertu Divých makov. Pre mnohé z detí bol koncert krstom v lúčoch reflektorov a zároveň odmenou za húževnatosť, s  akou na sebe pracujú, aj sľubom do budúcnosti. Esenciálnu príchuť podujatia možno s odzbrojujúcou úprimnosťou vystihol malý Filip Abaffy, keď povedal: „Hrám a spievam rómsku pesničku prvý raz, tak mi držte palce.“ Atmosféra bola preto okrem vášnivých rómskych nápevov plná aj zvláštneho očakávania, ktoré vnímali deti, ich umelecká patrónka aj diváci. Najväčším hudobným telesom  v programe bol 30-členný spevácky zbor Divých makov – boli v ňom talenty spevácke a hudobné, ale aj mladí výtvarníci, tanečníci a športovci. Zvlášť si zahrali a zaspievali najvýraznejší jednotlivci: tri veľmi sľubné speváčky – Mária Horváthová, Aneta Kováčová a Adriana Gáborová, na husliach si zahral Filip Abaffy a unikátnym sólovým partom priklincoval publikum k stoličkám trinásťročný Lukáš Horváth. Vynikajúcim vstupom sa predstavila cimbalovka Janka Šiváka a neskutočne elegantný tanečník Róbert Sendrei, ktorý sa aj so svojou partnerkou pohyboval v rytme latino v podaní Jazz Famelije po pódiu šikovne ako úhor. Potom prišli na rad profesionáli – zohratá partia Jazz Famelije a Idy Kelarovej naplnila sálu zaujímavým mixom džezu a rómskych melódií. A nakoniec ešte raz zbor, Ida Kelarová aj Jazz Famelija v pôsobivom finále. Diváci, darcovia aj partneri odchádzali z koncertu dojatí. „Bol to silno-krásny emocionálno-kultúrny zážitok, dojatie k slzám, obdiv, smiech a zábava v jednom. A okrem toho aj krásne maľujú, jeden z obrazov mám stále v hlave,” povedal jeden z nich. „Verím, že sme vás dnes presvedčili o tom, že peniaze, ktoré ste venovali deťom, sú dobre investované peniaze,“ poďakovala na záver darcom detí a part­ nerom programu Ida Kelarová. A  tak sa oblúkom vrátila k  myšlienke, ktorá dala koncertu vzniknúť. Pomôcť talentovaným rómskym deťom z chudobných pomerov, aby mohli rozvinúť svoj talent. Réžia Ida Kelarová Gitara Desiderius Dužda Klavír Tomáš Kačo Choreografia Ivana Olahová a Ladislav Cmorej Kostými Boris Hanečka Makeup Iva Klimová a Zuzana Klimová Vlasy Marek Kopanica & tím Originálny a jedinečný Program Divé maky je zameraný na podporu a  rozvoj talentovaných rómskych detí zo sociálne slabších rodín v oblastiach športu, hudby, spevu, tanca, výtvarného či dramatického umenia a vzdelávania, ponúkajúc im tak lepšiu budúcnosť. V súčasnosti je v programe Divé maky zaradených 54 detí z celého Slovenska. Text Viera Krupová / Foto Jaroslav Repta a archív Divé maky www.divemaky.sk

Inspire magazine

185

drink

Koniec roka má vždy akúsi výnimočnú príchuť. Stretávame sa s  rodinou a s priateľmi, oslavujeme, vychutnávame špeciality... Jednoducho chceme prežiť vo výbornej nálade spoločné chvíle, na ktoré nám počas roka nezostával čas. A keďže k výnimočným chvíľam patria aj výnimočné veci, aj tento rok prichádza Zlatý Bažant s niečím originálnym. Pre všetkých svojich milovníkov prináša na zlepšenie vianočnej či silvestrovskej nálady novinku – sviatočné pšeničné pivo v limitovanej edícii len pri príležitosti tohtoročných sviatkov. Zlatý Bažant pšeničné pivo v  edícii Vianoce 2008 tento rok nemôže chýbať na žiadnom posedení s priateľmi a určite bude hviezdou každého vianočného večierka. Pšeničné pivo je obľúbené najmä v Belgicku, Nemecku a Rakúsku, no na slovenskom trhu je skutočnou špecialitou. Je vyrobené z kombinácie jačmenného a  pšeničného sladu a vyznačuje sa charakteristickou svetložltou farbou, typickou arómou a  jemne kyslastou, korenistou chuťou. „Tradičná slovenská kvalita značky Zlatý Bažant v  spojení s  výnimočnosťou produktu tak prináša na sviatočný stôl ten ideálny nápoj na prežiarenie atmosféry najkrajších sviatkov v roku,“ hovorí Zuzana Putalová, senior brand manager značky Zlatý Bažant. Priaznivci Zlatého Bažanta si budú môcť počas vianočných sviatkov zakúpiť pšeničné pivo v  štvorbalení v  twist off fľašiach s  objemom 330 ml. Zlatý Bažant pšeničné pivo v  limitovanej edícii dostupnej exkluzívne len koncom tohto roka a v atraktívnom obale zdôrazňujúcom jeho jedinečnosť poteší nielen milovníkov piva. Nenechajte si preto ujsť príležitosť a pridajte sviatočným stretnutiam s priateľmi punc výnimočnosti. Šťastné a veselé Vianoce a veľa úspechov v novom roku praje Zlatý Bažant.

186

Inspire magazine

Výnimočná chuť pre výnimočné chvíle Vychutnajte si vianočnú a silvestrovskú náladu s pšeničným pivom Zlatý Bažant v limitovanej edícii

INDIE.SK SAKO - TALKSHOW - BILLY BARMAN

19. novembra sa v klube Randal krstilo so štýlom: nechýbali saká aj Sako, Talkshow ako má byť, predviedol sa aj Billy a Barman miešal drinky ako o život. O start up a after party sa postarali inveční INDIE VINYL DJ’s. Vydarený Indie&Rock’n’Roll žúr sa konal pri príležitosti krstu nového hudobného portálu INDIE.SK. Foto Tatiana Bérešová

Billy

barm

an

krst

Sako

w Talksho

Inspire magazine

187

phenomena

JUNK FOOD

What happens when anger toward wasted food is coupled with ever increasing grocery bills and a desire for change?

Amongst other things, 2008 will be remembered as the year that food became a reason to fight. At the time of writing there have been riots in thirteen countries due to the increasing cost of food. In Haiti, the prime minister was removed due to the problem. Disruptive weather patterns, an increasing population and land turned over to make bio-fuel for cars have all played their parts in the strain on global food production. Meanwhile in many developed countries, a different battle is being fought. Obesity of entire nations and warehouses full of food locked due to government bureaucracy has caused anger and resentment on top of billion dollar health issues. It is estimated that in the UK alone, over ÂŁ9billion of consumable food is discarded every year. The issue of food has never been more of a political hot-potato. A glimmer of a solution has emerged in the face of these arguments. That reaction takes the shape of a group of trashcan raiding bandits, who congregate under the media-friendly moniker: the Freegans. Freegan-ism is a way of living that challenges western ideas of food consumption, wastage and legal requirements that demand that food, at its prescribed sell-by date must be disposed of immediately, despite still being edible and nutritious. Carefully picking apart the dustbins of food retailers, the Freegans rescue produce that can no longer be legally sold and use it to compliment their weekly

188

Inspire magazine

Welcome to the contradictory world of the New York Freegans.

grocery shopping or replace it entirely. In doing so they also make a statement about alternative ways to sustain within modern society and simultaneously raise a middle finger the big money business of food. I met up with a small band of dedicated Freegans in New York City on a Friday night to watch them in action and to see whether their way of living could alter my own grocery shopping habits and opinions. We met in the middle of New York City on the northwest corner of 14th Street and 8th Avenue right by the high-end delicatessen, Balducci’s. The meeting was timed to coincide with the stores closing time, when all the unsold items had to be thrown out and before the waste collecting teams moved in to collect it. There was twelve members to the team, a mixture of ages and around half as many men as women. All of skinny build and strong beliefs. Myself and a friend were keeping a low profile on this undercover assignment. The flyer advertising the event had demanded that no members of the press were in attendance. The objective of tonight’s Freegan trash tour was to find food for a ‘Really, Really Free Market’ which was to be held on the Sunday. Rolling up my sleeves, I joined the others carefully untying the black polythene bags in the hunt for sealed food that could be given out or traded for services and objects at the market. The more experienced members of the team had brought pocket torches to examine the contents more efficiently. I gingerly put my arms into cold coffee

grindings and some undefinable slime, coming up empty handed each time. One member of the team hit jackpot – a small number of pre-cut watermelon pots. In another bag a discovery of several portions of whitefish, retailing for $10(US) per tub, was sufficient to take the edge off the disappointment of the slim pickings at this location. To my eyes, the whitefish looked decidedly off colour, and I wondered who would be consuming it later that weekend and what the result would be. One Freegan assured me that in her eighteen months of trashcan dinner dives, she had never fallen victim to food poisoning. However, she, like the majority of the Freegans that night were vegetarian. Her Freegan political views meant that although she did not live off rescued food entirely, it had helped her deal with escalating grocery bills. A friend, she added, had cut the family shopping bill from $600 per week to less than $100 by adhering to Freegan principals.

Inspire magazine

189

“Someone dropped a diamond ring and we are looking for it”

190

Inspire magazine

As we made our way across town to a regular supermarket, we hoped for a better food haul. Anecdotes and rumours were shared, Apparently, some managers of food stores have a de facto agreement with the Freegans. Unable to legally give the food away, they make it very easy for the best items to be salvaged and put them at the top of the rubbish pile. On-duty staff turn a blind eye to the bags being opened. As we started unpicking the bags I noticed passersby looking at us with a mixture of confusion and disdain. Emerging from a yellow-cab, two late teenage girls, dressed for a night out, asked what we were doing. A rehearsed response was given: “Someone dropped a diamond ring and we are looking for it”. The girls looked confused. Another Freegan told them the truth: “We don’t like to see food go to waste and are collecting to give it away later”. The confused expressions gave way to one of repulsion and they disappeared into the neon lit night. Moments later a not-quite homeless man made himself noticed. “What are you doing? I saw a bunch of white people looking around here and I think that if there are white people doing something in the garbage then it must be worth something. White people wouldn’t be looking through the trash unless there was something in there”. Clearly overlooking the two black members of our team, he was told our true intent. When asked if he would like some of the food we had found, his face lit up. He took several items included a baguette, some defrosted chicken nuggets and some of the whitefish. His gratitude was contagious. I felt that maybe there was something worthwhile to what we were doing. My hands were covered in putrid bin juice and I resented that I hadn’t thought to bring plastic gloves. One of the Freegans explained that his motivation was to eat as much free food wherever possible so that he didn’t have to work too much. Moments later he pulled out his state-of-the-art Sony mobile phone to Google map the way to

phenomena

cut the family shopping bill from $600 per week to less than $100 by adhering to Freegan principals. Chelsea Food Market. The apparent contradiction between the free food and the high technology, left me and my friend somewhat speechless. With our digital directions leading the way, we made haste to the foodmarket. On the route, we passed a small housing project. We noticed some binbags left out the front. The opaque plastic looked to be breathing. It was clearly pulsing. We looked closer. Suddenly realising the bag was teaming with mice, four or five rodents jumped out and there were several more still inside. A less observant Freegan might have been caught unaware arms deep in an infested sack. A few members muttered about whether they really wanted to carry on that night. There was quiet dissent amongst the ranks toward one Freegan who had been quietly slipping produce into his personal bag when the aim was to give it to others. Arriving at Chelsea Food Market, the recycle bins were full of weary fruit and vegetables. Mostly damaged, and often just peelings, the unsalable items had been tipped directly into the plastic bins with no kind of wrapping. The alpha Freegan dipped into a semi-mushed pile of asparagus tops, watermelons and strawberries. Pulling out a bruised strawberry, she popped it straight into her mouth and ate it. Unwashed and left in an old bin that was also designated for seafood and meat produce for several hours I was again left shocked. I noticed her skin was a shade too grey and the thick layers of foundation could not conceal her slightly sunken features. With the time approaching eleven, I was becoming hungry. Yet the thought of eating anything that we had found was becoming increasingly abhorrent. We had walked passed many attractive loft style restaurants, and my friend and I whispered that we should really be leaving. We made our excuses and dashed to the nearest outlet – a Starbucks. Such irony. We ordered a yoghurt and rock filtered bottled water before scrubbing our hands with as much industrial soap as the dispenser would provide. It was the best tasting yoghurt I have ever eaten. No mice, no mould, no coffee grindings. Just clean, tasty energy for my body. We found out a few days later that the Really Free Market had been a success. A number of homeless people had been fed and a lot of people were grateful for the food. I wondered if any had fallen ill from the whitefish? In a debriefing email that arrived in my inbox a few weeks later, I learned that the Freegans had been debating franchising the idea of their way of living. They planned to open offices across the United States and almost corporatise their beliefs. If there was a paradox between their beliefs and their public relations policy, then it must have gone unnoticed. I was also surprised at how strong my reaction was against eating the recov-

ered food when I had really wanted to warm to the idea in advance of the meeting. My long-time vegetarian friend experienced a similar sensation. If I did take anything from the Freegans, it was a sense of relief that I am able to afford good quality food, selected on purpose and at my own convenience. I continue to choose ethical brands as often as possible, and waste little. If the situation was to change then at least I learnt that another way exists and for that I am grateful. Words and images by Tony Hill for Studio Kinglux www.kinglux.co.uk

Inspire magazine

191

vacu

ulik

tale

Lepšia mušľa v hrsti, ako niečo na streche Slovensko perla džungle 46

194

Inspire magazine

Zľava doprava: banka / mena / welcam managerka

priechodné črevá, rovné vlasy, tvár bez vrások, čisté ruky, bezpečný sex. Čo sa týka sexu, na ceste do Bamendy stretla v autobuse regionálneho šéfa banky a od tej chvíle pracuje na tejto pozícii. V tom najlepšom nás prerušil running manažér, ktorý vbehol v sprievode general directora a pyšne pred nás poskladal niekoľko komínčekov bankoviek. „Dis is evrycing in d keš. Kongratulejšn. Ju mast bi very hepy men, bikos nau ju hef ol many from aur distrikt,” povedal generálny riaditeľ a vysvetlil nám, že táto neúplná suma je všetko, čo sa nám v papierikoch podarí získať. Ponúka nám však výplatu, ktorá na Slovensku nikdy nestratí hodnotu. Tradičné mušle tu platili dávno pred kolonizáciou a ešte dnes si za ne môžeme zadovážiť všetko, čo nás napadne. Hlavne na vidieku, kde sa tradičné hodnoty zbytočne rýchlo nemenia. Samozrejme nám k tej kope mušlí v rámci transakcie poskytne grátis nosiča. Ten s nami bude putovať krajinou s batohom, pokiaľ ich neminieme. Sú zaručené pravé, originály. Nemusíme sa báť, tak ako pri bankovkách, ktoré sme pred chvíľou dostali, že sú falošné. Mušle sa jednoducho nedajú sfalšovať. Každá mušľa rozpráva svoj príbeh. Máme si ju priložiť k uchu. Táto napríklad Aj keď je Slovensko nad pomery lacná a pohostinná krajina, turistovi sa po niekoľkých mesiacoch môže stať, že sa ocitne vo finančnej kríze. Tu v treťom svete však máte šancu získať hotovosť, ktorá vám poslúži aj na druhom svete. Peniaze sme míňali veľmi obozretne a uvážene, ale napriek tomu nám zrazu začali chýbať. Pomohli sme od dlhov Tublatanke, niekoľkokrát sme vyvrátili vrecká pred lupičmi a policajtmi, korupcia si tiež vypýtala svoju krutú daň na všetkých oficiálnych miestach a nemálo stálo aj pohostiť milých Slovákov, ochotných pomôcť v krčmách po celej krajine. Jednoducho sme ostali na suchu, čo sa pre cudzinca môže stať osudné. Stačí, že nebude mať na čistú vodu z plastovej fľaše. Keď nemá na vodu, logicky nemá ani na lieky proti amébam, ktoré z nej dostane. Jednoducho sme museli požiadať o záchranu z Ameriky. Rodina nám prostredníctvom Western union poslala zálohu, ktorú si budeme musieť najbližších desať rokov odpracovať na biofarme. Museli sme nájsť banku, ktorá je schopná urobiť medzinárodnú transakciu. Smädní a vyhladnutí sme sa dovliekli pred pobočku modrej banky, ktorá mala na spráchnivenom drevenom zábradlí nálepku Western union. Vo vestibule so stropným turboventilátorom, ktorému hrdza bránila v normálnom pohybe, sme sa zvítali s welcome manažérom, ktorý nás uviedol do diskrétnej zóny. Zatiahol záves a v rohu miestnosti vytvoril útulné tiché miesto pre obchodné záležitosti. Po niekoľkých hodinách vysvetľovania a predkladaní hesiel sme sa dopracovali k sume, ktorú by nám banka mala odovzdať. To bola tá pravá chvíľa na výmenu manažérov. Welcome manažér vybehol a po čase k nám doviedol problem manažéra v ružovej košeli. „Haj gajs, aj hef meny solušn for jor problem. Aj cink, ju vil prifér many. Vi kuld gif ju jor many in fju minits. No problem,” povedal hneď za závesom a s úsmevom sa oproti nám posadil. Po chvíli úprimného a veľavýznamného pohľadu pochopil, že od nás úplatok nedostane, pokiaľ nám naše peniaze naozaj nedá. Vystriedalo sa pred nami niekoľko manažérov a asistentiek, ktoré s nadšeným pokývaním hlavy vybehli do plenéru riešiť našu záležitosť. Všetko bude v poriadku na druhý deň ráno. Prespali sme v hoteli na dlh, bez jediného chladivého glgu extra vychladeného piva alebo výdatného hltu najlacnejšej kasavy. Ráno sme sa zvítali s iným welcome manažérom. Odviezol nás cez dvor do kancelárie s počítačom. O niekoľko hodín sme sa mali stať majiteľmi svojich peňazí. Ak sa podarí banke pripojiť na sieť. Tesne pred záverečnou, keď sme welcome manažérovi vyrozprávali všetky naše životné príhody, vstúpil cash manažér a slávnostne pred nás položil približne desatinu našej hotovosti. Kopu vlhkých a rozpadávajúcich sa bankoviek vo veľkosti vankúša. Zvyšok vyrieši incident manažér v priebehu niekoľkých dní. Vrátili sme sa do hotela a vyplatili posledné noci. Zostalo nám tisíc frankov na dve pivá. Večerná obloha bola ako vymaľovaná a my sme dúfali, že nám z nej padnú peniaze, aby sme v tej úžasnej krajine mohli pobudnúť o niekoľko dní dlhšie. Na tretí deň nás ráno pred bankou čakala najlepšia privat manažérka. Rýchlo zohnala running manažéra a poslala ho k vekslákom pred hotel cez ulicu. Medzitým nám rozpovedala svoj príbeh. Jej úspech začal podomovým predajom mydla, ale po čase sa vypracovala na top bus selerku, aby v autobusoch predala cestujúcim zdravie. Zdravie na Slovensku potrebuje každý. Biele zuby,

hovorí o množstve potápačov, ktorí pri ich love uhynuli na dne riek, keď ich mami wata nechcela pustiť späť nad hladinu. On sám pochádza z dediny pri rieke Wuri, kde takto zahynulo jeho štrnásť otcov a bratrancov. Preto by aj bolo vhodné, keby sme časť svojho zisku venovali ich pamiatke v jeho vrecku. Z banky sme nakoniec po niekoľkých dňoch odchádzali poriadne spokojní. Polovica našej hotovosti hrkala v batohu nášho ozbrojeného nosiča a my sme si kedykoľvek mohli siahnuť dovnútra, aby sme si odsypali trochu šťastia. Za pivo jedna mušľa, za večeru dve mušle, za tri mušle panáka, za dievča päť mušlí, za pôrodnú babu sedem mušlí. Okrem toho, keď človek zomrie, papierové peniaze sú mu nanič. Respektíve mu ich zaručene rozmrdajú jeho podarení príbuzní. Ale mušle! Tie vás dostanú aj na druhú stranu rieky. S nimi môžete platiť aj na druhom svete. Pokračovanie nabudúce… Text a foto Marek Vadas a Eman Erdélyi

Inspire magazine

195

panorama

Capital city Katalánska bez pochýb patrí na zoznam európskych veľkomiest, s ktorými treba zachádzať ako s dámou. Pravá dáma nikdy nespraví prvý krok, je teda na vás, aby ste sa priblížili. Opatrne, no istým krokom. Ulice bohémskej Barcelony sú nasiaknuté vôňami, ktoré sa miestami dokonale miešajú a vytvárajú tak parfum, ktorý obrázky vášho fotoaparátu nemôžu absorbovať. Morský vánok splýva s vôňou kvetín na Ramble a tá sa prelína s esenciou Tapas barov v Gotickej štvrti. Okrem čuchu je mesto pastvou pre zrakový aparát. Gaudího mozaiky strácajú na efekte dokonalosti, ak sa na ne nedívate zblízka. Presne tak si totiž potykáte s katalánskym klenotom. V prípade, že je táto podmienka splnená, môžete začať uvažovať o ďalšom uhle pohľadu. Teritórium, ktoré zvykne patriť čajkám, je tu na pár minút dostupné i ľudskej ríši. Stačí zvoliť cestu... O najrýchlejší a „najposh“ zážitok sa postará spoločnosť Cat Helicopters, ktorá vám na túto príležitosť prepožičia kovové krídla. Vďaka nim budete z Barcelony odchádzať s komplexnejším poznaním a omnoho intenzívnejším dojmom. Miestna High Class túto možnosť využíva v zimných mesiacoch pri presunoch na lyžovačku do neďalekých Pyrenejí, alebo počas víkendov, kedy dopravné zápchy sú samozrejmou súčasťou ciest smerujúcich out of the city. Nezabudnuteľná jazda štartuje z Puente de Europa, kde firma sídli a výhľad spoza okienka helikoptéry vám dovolí nahliadnuť na pobrežie Barcelony, prístav Port Olimpic a Barceloneta. Milovníkom prístavov však odporúčam výstup na Torre San Sebastian. Kovová veža, kde každých 15 minút premáva červená lanovka, je štartovacím bodom jazdy ponad Port Vell. Hranica, kde sa morský svet a džungľa veľkomesta stretávajú, je zhora fascinujúca a konečnú má na hore Montjuic. Preslávený olympijský vrch je ďalším bodom, odkiaľ sa možno panorámy Barcelony nabažiť. V spoločnosti spievajúcich fontán je pohľad na blikajúcu megaosadu, ohraničenú morom a  horami, nesmierne intenzívny zážitok. Je to jedno z mála miest, odkiaľ vidno hranice mesta, plochu, kde žije 5 miliónov obyvateľov posadnutých futbalom. Ak patríte medzi nich, treba dodať, že prelet ponad Camp Nou je súčasťou letového plánu helikoptéry. Eiffelova veža, London, Eye a Empire State building – okrem fóbie z výšok sú symbolom iného point of view na mesto. Sagrada Familia a hora Tibidabo sú ich barcelonský ekvivalent. Prvá spomínaná je stále sa rodiace dielo zosnulého génia Gaudího. Jej veže sprístupnili iba nedávno a výťažok z milodarov prispieva k dňu, kedy sa finálna, deviata veža, priblíži k oblohe. Tibidabo je zas preslávené sochou Krista s rozpaženými rukami, ktorého pohľad bdie nad mestom. Stojí v najvyššom bode hory, ktorou sa hranica Barcelony končí. Ak si predsa len netrúfate na vzdušnú jazdu, mierne liznutú adrenalínom, Katalánci majú v zásobe ešte trojlístok možností, ako sa „povzniesť“ nad farebnú metropolu. Parc Guell, architektonický šperk zrodený v hlave Gaudího, podobne ako Tibidabo ponúka obraz panorámy Barcelony orezanej hladinou Stredozemného mora. Nesmierne charizmatické miesto plné farieb, vsadené do centra veľkomesta, pôsobí ako prechádzka v krajine zázrakov. Socha Kolumba umiestnená v prístave je azda najznámejší kruhový objazd v meste. Výhľad z top floor je orientovaný v škále 360 stupňov, no najúžasnejší je obraz slávnej Rambly. Tá, lemovaná Platanmi, sa vlní pomedzi Gotickú štvrť a Raval, až kým sa „nevleje“ do mora. Záverečný tip, ako sa priblížiť k  oblakom, je oslavou moderného dizajnu. Hotel Arts, známy ako barcelonské dvojičky situované v Port Olimpic, je najvyšším, najdrahším a najexkluzívnejším hotelom Barcelony. Jeho najluxusnejší apartmán sa nachádza na streche hotela a steny sú tvorené sklenenými tabuľami. Intenzita zážitku vyjadrená v percentách má jednoznačne tri cifry. Nech už je vaša púť akokoľvek dlhá, vedzte, že ak ste si Barcelonu neobhliadli z výšky, návrat do nej je nutnosť. Za pohľadom pre bohov môžete vykročiť, zviesť sa čierno žltým taxíkom, lanovkou, zubačkou... stačí len chcieť. text Milosh Harajda

196

Inspire magazine

BARCELONA

POINT OF VIEW

Keď som bola malá (niežeby som bola teraz o niečo väčšia), pojem múzeum sa mi spájal s vypĺznutými zvieratami, zatuchnutým starým nábytkom a hlavne s nudou. Ani som netušila, že by to mohlo byť inak. A hoci mám teraz už názor iný, poznám už aj miesto, ktoré dokonale spája pojmy zábava a múzeum. Predstavte si miesto, kde môžete stretnúť len usmiate tváre, zasmiať sa na inteligentnom humore a  dokonca si popri množstve suvenírov odniesť aj estetický zážitok. Cartoon Museum, ktoré je jediné svojho druhu vo Veľkej Británii a  pravdepodobne aj v  Európe, som objavila v  Londýne, a  to hneď v  kolíske intelektuálov z Bloomsbury Group. A že to nie je úplne seriózna štvrť, potvrdzuje zbierka diel, ktoré Cartoon Museum ponúka. Komixy, karikatúra, kreslený vtip a k tomu aj pár vynálezov neuľahčujúcich život. Už len to je pár dôvodov, čo nútia vojsť a aspoň sa poprechádzať po nie veľkých miestnostiach, osvetlených presklenou strechou. A keď už raz vojdete, vychádza sa len ťažko. Verte mi. Hneď vo vstupnej hale, ktorá slúži ako mini obchodík, vás privíta Alison a  jej panáčikovské náušnice. V dobrej nálade vám predvedie panáčika v celej škále pohybov a ešte aj poradí, kam ísť nakupovať, ak by vám náušnice natoľko učarovali ako mne. Nie je ľahké sa odtrhnúť od všetkých suvenírov, komixov a iných drobnôstok, pri ktorých zrazu pociťujete silnú potrebu mať ich všetky. Ale ak sa vám to náhodou podarí, tak v ďalšej miestnosti vás už očakáva iné štádium tranzu. Diela starých majstrov ako Hogarth alebo Daumiere, karikatúry známych osobností (medzi tými najnovšími aj Amy Winehouse), dvojmetrový vysávač s filmu Chitty Chitty Bang Bang, kreslené stripy tvorené pre Punch a komixy, komixy, komixy vás doslova zhypnotizujú. No a v poslednej miestnosti na poschodí čaká na každého malé prekvapenie. Týždeň čo týždeň Cartoon Museum usporadúva rozličné workshopy, zamerané rôzne, zväčša podľa témy hlavnej výstavy. Animácia a komix sú snáď najpopulárnejšie. No a to, že školiaci umelci sú desní fešáci, zrejme netreba ani zdôrazňovať. A že je tam naozaj zábava, ma presviedčali každý deň deti, dospelí, ale aj ledva sa pohybujúci seniori, ktorí sa nikdy nedokázali zdržať smiechu pripomínajúceho zástavu srdca či zlyhávanie pľúc. text a foto Erika Grendelová

London

Cartoon Museum Predstavte si miesto, kde môžete stretnúť len usmiate tváre, zasmiať sa na inteligentnom humore a  dokonca si popri množstve suvenírov odniesť aj estetický zážitok.

Inspire magazine

197

history

V súčasnosti nás už na poli umenia neprekvapí hádam nič. Dalo by sa povedať, že tu panuje absolútny anarchizmus, hranice estétstva a vkusu sa úplne stierajú. Do popredia sa dostáva skôr zámer šokovať... Kedy, kde a kto však začal strhávať spoločnosti klapky z očí a ukazovať realitu inú, nie ideálnu, ale povrchnú? Asi to nebolo len tak z  ničoho nič, ale išlo o proces postupný, zdĺhavý… Ale predsa by sa tu podľa mňa dalo hovoriť o istých priekopníkoch… Prišli náhle, urobili kopu hrmotu a rachotu a nakoniec padli ako kométa. Ale čo sa im musí uznať, je to, že ozvena toho ich veľkého tresku sa ozýva dodnes… DADAISTI. Hrdinovia moderného umenia, zatratení umelci svojej doby.

Umením proti vojne Tristan Tzara, Marcel Duchamp, Max Ernst, Picabia spolu s neskoršími surrealistami André Bretonom, Paulom Éluárdom, Louisom Aragonom boli dušou i ústami tohto hnutia. Ich prejavom nebolo len slovo, ale najmä umenie, ktoré bolo vyjadrením protestu voči vojne, vďaka ktorej už neverili ničomu – ani morálke, ani politike, ani estetike – seba aj ich považovali za padlé obete vojny. Nepripravení na krviprelievanie, ktoré vypuklo takmer na celom svete, hľadajú útechu v dadaizme, vrhajú sa doň.

Príbeh malého šialenstva Dadaizmus bol silný, a preto dadaista musel byť ešte silnejší. Pretože, ako upozorňoval R. Huelsenbeck: „Človek musí byť dostatočným dadaistom, aby sa vedel dadaisticky postaviť k  vlastnému dadaizmu.“ No nie každý to zvládol, napríklad Johanes Baader, ktorý bol reprezentantom dadaizmu v  Berlíne, to s dadaizmom trochu prehnal, až napokon skončil na psychiatrii: tomuto mužovi sa provokácia stala vlastným programom, sám si privlastnil funkciu prezident zemegule alebo sa zvykol pokladať za predsedu ľudstva. Veril svojim prorockým schopnostiam, ktoré ho ale asi napokon zradili, pretože skončil na psychiatrii…

Dada? Pomenovanie dada neznamená vlastne nič. Aj keď v slovníku by sme našli ekvivalenty tohto slova celkom ľahko. Vo francúzštine znamená záľubu, hračku, v rumunčine áno, áno. Ale vzhľadom na to, že tento názov vznikol náhodným otvorením slovníka, naozaj jeho význam nie je dôležitý. Dôležité je len to, čo sa skrývalo za ním – cieľ: premena umenia a spoločnosti; prostriedok: provokácia.

Úsmev, prosím… Jedného dňa sa začal zbiehať dav s túžbou zahliadnuť „čierno-bieleho“ komika Charlieho Chaplina, ktorého osobnú účasť podvodne ohlásili dadaisti. Následne dav uniká uprostred nekontrolovateľného zmätku potom, ako je bombardovaný desaťcentami účinkujúcich. Desaťcenty boli neskôr vymenené za vajíčka… Istý novinár nám zas sprostredkoval atmosféru z výstavy koláží Maxa Ernsta: So zlým vkusom, ktorým sa dadaisti vyznačujú, obrátili sa tentoraz k oblasti hrôzy. Scéna bola v sklepe a všetky svetlá vnútri skladiska zhasnuté; z akéhosi poklopu vychádzalo nariekanie. Iný „srandista“, schovaný za skriňou, urážal prítomné osobnosti… dadaisti bez kravát a s bielymi rukavičkami prichádzali a odchádzali… André Breton rozkúsal zápalky, Ribemonz-Dessaignes vykrikoval: „Prší ti na lebku!“ Aragon mňaukal, Philippe Soupault sa hral na schovávačku s Tzarom... Pri vchode počítal Jacques Rigaut nahlas automobily a perly návštevníčok… Tak aj takto sa dá prezentovať umenie.

Umenie alebo náhoda? Dadaisti sa stali obhajcami deštruktívneho a oslobodzujúceho prístupu k umeniu. Na ich dielach sa rovnakým podielom zúčastňovala náhoda a inštinkt,

198

Inspire magazine

PISOÁR AKO ORIGINÁL ktoré mali spoločného menovateľa – provokáciu, čo iné. A podľa rovnakého vzorca sa Marcel Duchamp rozhodol, že pisoár sa stane Fontánou. O niekoľko rokov neskôr kritici z celého sveta označili toto dielo za to, ktoré najviac ovplyvnilo umenie 20. storočia. Za hlavu hodili aj vzťah k umeleckej tradícii, ktorý teda nijako nepestovali. Možno práve preto autor Fontány namaľoval Mone Lise fúzy. Dadaisti vystrihovali, lepili a zase strihali… koláže boli ich najčastejšou formou vyjadrenia. Málokto ocenil ich umenie vtedy a mnohí nevidia umenie v ich prácach ani dnes… Problém je asi v tom, že umenie nie je už len záležitosťou normy a vkusu, ale predovšetkým myšlienky a jej vyjadrenia v origináli. text Veronika Maťašovská

Zľava doprava: Marcel Duchamp Pisoar / Max Ernst Kolísajúca žena / Marcel Duchamp L.H.O.O.Q.

Kedy, kde a kto začal strhávať spoločnosti klapky z očí a ukazovať realitu inú, nie ideálnu, ale povrchnú? Inspire magazine

199

gourmet

Najlepší klaviristi a ladiči pián sú vraj slepí. Na tom istom fóre bude podľa všetkého založený aj gastronomický výstrelok jedenia a popíjania v tme. Toto extravagantné stolovanie sa prevádzkuje v niektorých bohémskych lokáloch v Berlíne, Paríži či Viedni a je momentálne veľkou módou aj v rozbláznenej, vždy liberálnej Kalifornii. Spoločnosť Opaque, ktorá vás nakŕmi potme vo svojich reštauráciách v San Francisku, Los Angeles a San Diegu, vám nesľubuje žiadny vytunovaný interiér, dizajnové vychytávky, luxusné prostredie, krásne čašníčky ani nádherne naaranžované jedlo na tanieri. Pripravte sa na to, že dress-code by bol v tomto prípade tou najväčšou zbytočnosťou a že vaše oči si jednoducho nič, ale vôbec nič neužijú. Zato na svoje by si mali prísť o to viac všetky ostatné zmysly. Nechajte zrak odpočívať, aby sa dvojnásobne napapali chuť, čuch, ale aj hmat. Inými slovami, ak sa nenecháte vyrušovať tým, čo vidíte, tým slastnejšie a výraznejšie bude stretnutie jedla s vašimi chuťovými pohárikmi a ďalšími zmyslami. Táto multisenzuálna dobrodružná cesta sa začína v okamihu, keď vám v osvetlenej časti vezmú zvršky, kabelky a všetky ostatné nepotrebnosti, vyberiete si z menu a vstúpite do čierno-čiernej tmy... Potom už len stačí zavrieť oči a čudovať sa, čo všetko sa dá poslepiačky zažiť v reštaurácii. Musíte mať však chuť po experimentoch, vzrušení, tajomne, nebáť sa tmy, vedieť dôverovať a nasledovať inštrukcie vyškoleného staffu. A hlavne – nebuďte otravní, vypnite si mobily, nevybiehajte do osvetlenej časti, nemajte príliš veľa zbytočných otázok, nešermujte zbytočne rukami a nevyťahujte zapaľovač! Pripravte sa aj na to, že vás oberú o digitálky... A keď už ste sa na túto temnú gastronomickú exkurziu dali, nekazte si ju. Napokon, jedna-dve hodinky v tme – čo to je oproti nociam plným bubulákov a upírov, keď ste mali 4 – 5 rôčkov?... Zástancovia takéhoto jedenia poslepiačky obhajujú tento bláznivý trend aj tým, že žijeme v dobe, ktorá je priam prepchaná informáciami a ktorá si vyslovene žiada, aby sme sa občas nechali (z)viesť zmyslami a uverili aj niečomu inému ako vlastným očiam. Ale ak Dining in the dark považujete za výstrelok boháčov, ktorí už nevedia, čo od dobroty, nie je to tak. Naopak, mnohé takéto reštaurácie v tme sa hlásia k myšlienke, že je fajn spoznať svet nevidiacich ľudí, ktorí často na týchto miestach pracujú (Dans Le Noir, Londýn). Že na akú príležitosť si hodovanie v tme vybrať? Na hocijakú! S kamošmi alebo kamoškami sa dobre zabavíte, s frajerom, manželom, milencom atď... len môžete viac rozdúchať iskru vášho vzťahu:) Dining in the dark sa neodporúča hádam iba pre blind-date. Aj keď, ktovie, niektoré cnosti vášho spoločníka možno lepšie oceníte, keď ho prvý raz neuvidíte. text Saša Tinková

200

Inspire magazine

Dining

in the Dark

Nič pre tých, čo sa chodia do reštýk ukazovať, pretŕčať, prezentovať vedľajším stolom, na aký kaviár a truffle a šampáňo oni majú. Toto je jedenie a pitie v tajnosti. Ale v úplnej...

Výnimočný zážitok pre vaše chuťové poháriky nájdete v  100% slovenskej sieti Bagel & Coffee, ktorá sa zaraďuje do najvyššej kategórie fast casual. To znamená nielen rýchle, ale aj štýlové a zdravé najedenie sa v príjemnom prostredí s trendy dizajnom a milou obsluhou.

Bagel Story Nezameniteľný okrúhly „chlebík“, ktorý si pre jeho výnimočnú chuť a originálny vzhľad zamilujete na prvé zahryznutie, má za sebou dlhú históriu. Prvá zmienka o ňom sa nachádza už v Biblii, do Európy sa Bagel dostal v 17. stor. a o 2 storočia neskôr sa objavil aj v Amerike. V  našich končinách je historickým r. 2004, kedy sa Bagel dostal do Bratislavy, kde sa mu zapáčilo, a tak v nej začal písať chutné dejiny!

Prečo je Bagel taký svetový? Je pripravovaný podľa starého domáceho receptu, len z  prírodných surovín bez chemickej úpravy. Neobsahuje tuk, vajcia ani maslo. Má tak minimum cholesterolu, soli aj tukov a vysoký obsah proteínov a karbohydrátov, ktoré budú zásobovať vaše telo energiou po celý deň. Zaujímavosťou je, že Bagel sa najprv varí, až potom pečie, čím získava svoju typickú hutnosť a trvanlivosť.

Coffee Story Delikátne jedlo je príjemné zakončiť (alebo začať?) ešte delikátnejšou kávou. Tá je preto v Bagel & Coffee ručne pražená a pripravovaná z najlepších zmesí zelených kávových zŕn, pochádzajúcich každý mesiac z  inej krajiny (Brazília, Etiópia, Kolumbia, India, Costa Rica...). Preto je vždy čerstvá, s  výnimočnou chuťou, nezameniteľnou farbou a podmanivou arómou. A samozrejme, v rôznych podobách a s rôznymi príchuťami podľa želania.

Prečo Inspire miluje Bagel & Coffee? No lebo: * je svetový! (NewYorkBagel, FrenchBagel, ItalianBagel, MexicoBagel...) * pripravuje najlepšiu mrkvovú tortu široko aj ďaleko, * káva nás vždy dostane svojou čerstvosťou, arómou aj chuťou, * má výnimočne chutné polievky, ktoré hrajú farbami, * používa organické suroviny a ide s bio trendmi, * má vždy sezónne prekvapenia pre naše chuťové bunky, * vie pripraviť originálny catering na želanie, * je 100% nefajčiar, * a má najviac usmiatu obsluhu v Blave!

Bagel & Coffee

Bagel & Coffee nájdete v Bratislave na: Štúrovej 13, Obchodnej 10 a od januára aj na Hlavnom námestí. www.BagelCoffeeStory.com

Originálny tvar Bagla predstavuje kolobeh života, symbolizuje nekonečno jeho chutí, vôní, farieb a prekvapení. Inspire magazine

201

gourmet

nový čaj

od starého majstra

Jeruzalemská ulica v  Prahe skrýva poklad pre gurmánov. Naprázdno určite neodídu lovci nevšedných zážitkov ani náročný požívačník. A duše viac étericky orientované sa sladko utopia v nebeskej slasti. Nehovoriac už o profesionálnych pôžitkároch, ktorí cielene hľadajú nové a nevšedné chuťové zážitky. Všetkým zaplesá nielen srdce, ale aj chuťové bunky. Odporúčanú čajovňu sme hľadali tak dlho, až sme rezignovane chceli vstúpiť do aspoň akejkoľvek tuctovej – trochu kobercovej kultúry, trochu etna aj ezoteriky, vôňa vodnej fajky a mix obrázkov rôzneho pôvodu a kv ality. Ale našťastie som sa obzrela a prekvapene zistila, že presne oproti je ďalšia čajovňa. Dokonca tá hľadaná. Natešene sme vstúpili, že si tak na hodinku dve posedíme pri dobrom čajíku. Milovníci tvrdšieho „pitiva“ môžu krútiť očami aj nosom, ale ak sa nechajú nahovoriť na koštovku, oči im pôjdu už len stĺpkom. Keď vstúpite do bývalého pochybného arabského baru (!) neďaleko židovskej synagógy (!), neuveríte vlastným očiam. Už prvý pohľad vás privedie do iného sveta. Neveriacky sa rozhliadnete, tak ako ja. Takže, keď sme vstúpili, ocitli sme sa v  harmonickom priestore. A  to nad pohostinstvami inak dosť krčím nosom. No tu som sa dokonca ani nečudovala, že je to „také pekné“. Obzerali sme sa a pohľadom hľadali najvhodnejšie miesto na sedenie. Najprv som si nevedela vybrať, ale nakoniec sme sa usadili za stolíkom pri okne. Atmosféra bola viac než priateľská. Bola pohodlná ako doma na gauči, ale žiadne pohovky tam neboli. Celá miestnosť bola zariadená v luxusnom koloniálnom štýle. Mix európskej a východnej kultúry s nádychom histórie. Nič násilné ani prehnane pompézne. Naopak, zariadené s mimoriadnym citom pre detail a eleganciu. Popritom som si stihla všimnúť skupinku už popíjajúcich mladých mužov, ktorým sa venoval sám majiteľ. Hneď bol aj pri našom stole a pýtal sa, akú máme náladu. Áno, čítate správne. Okrem nálady ho zaujímalo aj čo máme radi. Na základe toho nám potom ponúkol čaje, ktoré by vyhovovali našej momentálnej konštelácii. Mali sme na výber viac variantov, chuťových a cenovo náročných. Čo je mimoriadne sympatické, môžete sa slobodne rozhodnúť podľa vašich možností. A nezaplatiteľný je hlavne pocit, že sa vás nikto nesnaží podfúknuť a netlačí vám kaleráby, len aby zaonačil cenu. Keď sme si vybrali, Pán Majiteľ odbehol a ja som trochu podrobnejšie preskúmala ďalšie sedenia. Dostala som chuť presunúť sa o jeden stôl ďalej na priestranné sofa. Ale než som sa tam dostala, oči sa mi zatúlali ešte do inej časti priestoru. No a to sme už pobehovali hore dolu po celej miestnosti a obzerali si zariadenie, rôzne kanvičky, stoličky, obrázky aj závesy. Nazreli sme aj do ďalšej miestnosti. Tá bola celá v ázijskom štýle. To k nám už mieril majiteľ čajovne a niesol pár dóz s čajmi na ovoňanie, aby sme si vybrali ten pravý. Pri ovoniavaní sa rozprúdil rozhovor o čaji a samotnej čajovni. Tak nás zapálený „čajovník“ previedol po svojom kráľovstve a  predviedol najexkluzívnejšie čaje a príslušenstvo. Dostali sme sa k vitrínke s množstvom ďalších krásnych yixingských kanvičiek. A to som ešte netušila, že aj vzácnych, starých a na môj úžas aj viac než

202

Inspire magazine

dosť drahých. Úžas z dôvodu, že majiteľ v nich bežne servíruje čaj svojim zákazníkom. Nechal nás poobzerať si ich aj ohmatať, pritom o nich rozprával zaujímavé fakty. Nakoniec nás pozval k špeciálne skonštruovanému stolíku zo samorastu. Doniesol nám dva druhy čaju a ukázal nám jednoduchý čajový obrad. Sedel s nami pri nízkom stolíku a debatovali sme o Číne, čajoch, histórii. Aj keď odbiehal k ďalším zákazníkom a venoval sa im s takou istou pozornosťou ako nám, mali sme pocit, že sme tam len my. Popíjali sme svoje čaje, vychutnávali chuť a atmosféru. Zabudli sme aj na čas a ďalšie plány s večerom. „Pán čajovník“ zanietene rozprával o svojich nápadoch a filozofii pozdvihnúť čajovú kultúru v stredoeurópskych končinách. Pozreli sme si pripravované nápojové menu, ktoré chystal do tlače. A že to nie je len suchá textová ponuka, sme už ani nepochybovali. Každý čaj bol doplnený grafikou a haikom, ktoré, pochopiteľne, vytvoril on sám. Takto prešlo zopár hodín v príjemnom a inšpirujúcom prostredí a my sme skonštatovali, a to ochotne, že rušíme svoje ďalšie plány na večer. Predsa sa nebudeme ponáhľať do normálneho sveta. Radšej sme sa nechali vtiahnuť do prostredia, ktoré ponúka harmóniu, uvoľnenie a aj trochu exotiky. Objavil sa majiteľov priateľ, a  tak sme boli pozvaní na ďalšiu ochutnávku. Tentoraz veľmi špeciálnu, za čajovým barom (!). Nie je to preklep. Ale musím podotknúť, že aj ten je výmysel majiteľa. Tvorí ho rohová stena s poličkami, kde sú naukladané rôzne čaje. Celý pult je rafinovane vysvietený bodovými svetlami. Pod pultom, na ktorom sa to všetko tvorí a mieša, tróni zopár fliaš kvalitného alkoholu. Teraz sú asi v rozpakoch ortodoxní „čajičkári“ aj prívrženci hroznového a tvrdšieho trúnku. My sme boli zvedaví, a preto sme neodmietli, veď kto by si nechal ujsť takú lákavú a hlavne tajomnú ponuku. Pu-ehr a ďalší, raritnejší tmavý čaj miešaný s portským, pomarančovým likérom a ešte ďalšími asi piatimi fajnovými alkoholmi. Bolo to priam alchymistické dielo. Pán „čajovník“ prilieval rôzne prísady, miešal a  chutnal, až usúdil, že namiešal dokonalú harmóniu chutí, ktorú ponalieval do krásnych čajových misiek. Bolo to výborné, chute a vône čajov a kvalitného alkoholu sa dokonale zmiešali. Som si istá, že tento nápoj by očaril rovnako vinárov aj milovníkov čaju. Odporúčam vyskúšať zvlášť náročným gurmánom a lovcom chuťových zážitkov. Náš hostiteľ však neprestával miešať ďalšie varianty. Tak sme zažívali asi hodinové chuťové orgie. A  nakoniec nás majiteľ presvedčil na výborné víno. Takže večer sme zakončili ešte ďalším trojhodinovým popíjaním kvalitného bieleho a rozhovorom o skákaní s padákom. Niekedy okolo druhej nadránom, keď sa nám už chcelo neúprosne spať, sme sa za��ali chystať domov. Ale to sme ešte medzi dverami stihli popozerať fotky postupnej rekonštrukcie a zariaďovania celej neotéky, samozrejme, nechýbali rôzne obskúrne historky s  tým spojené. Tak sa nám ani nechcelo veriť, že je možná až taká premena prostredia. Lebo celá čajovňa nie je len o nábytku, doplnkoch, závesoch a kobercoch. Je o samotnej atmosfére. Suma sumárum sme v  Čajovni u starého mistra strávili neuveriteľných osem hodín. Neveriacky krútite hlavami? Aj ja by som krútila, keby som nezažila. text a ilustrácia Jana Milatová

bio

Ľudské telo je jedinečné. Predstavuje dokonalý systém, schopný vyriešiť akýkoľvek problém. Na to, aby fungovalo týmto spôsobom, však potrebuje primeranú starostlivosť. Okrem pravidelného pohybu a odpočinku musí mať aj dostatočný prísun živín na tvorbu látok zabezpečujúcich jeho fungovanie, čistenie a regeneráciu. Potrebuje plnohodnotnú stravu. Teórii a názorov o tom, čo je plnohodnotná strava, je nekonečné množstvo. Jedinečnosť nášho organizmu sa však prejavuje aj v tom, že každý potrebujeme niečo iné. To, čo niekoho lieči, môže inému škodiť. To, či je pre nás vhodný určitý druh potravín, je otázka individuálneho nastavenia nášho organizmu, sú však potraviny, ktoré škodia všetkým. Sú to hlavne chemicky upravované, konzervované a umelo dochucované výrobky, ktoré náš organizmus nevie stráviť. Čím bližšie má potrava k svojej pôvodnej podobe v prírode, tým viac si z nej náš organizmus vie zobrať. Čím menej umelo vyrobených prípravkov bolo použitých pri pestovaní, chove a ďalšom spracovaní surovín, tým menšiu záťaž pre náš organizmus predstavuje. Svojmu telu však bežne dávame potraviny, ktoré sú len nekvalitnými náhradami skutočnej stravy. Uspokojujú nás síce chuťou a zasýtením, ale prínos pre organizmus majú väčšinou nulový alebo negatívny. Stačí si prečítať zloženia výrobkov, ktoré kupujeme, a  zamyslieť sa nad nimi. Prečo má jogurt obsahovať celý zoznam ingrediencií, keď na výrobu skutočného jogurtu stačí mlieko a jogurtová kultúra? Skúste si vyberať originály potravín miesto ich syntetických napodobenín a sami pocítite, ako na to bude reagovať váš organizmus. Originálom je v tomto prípade pôvodný produkt prírody – to, čo vyrastie prirodzeným spôsobom bez umelých zásahov, urýchľovania, chemických pomôcok a genetických modifikácií. Najbližšie k originálom majú potraviny označené známkou bio kvality. Biopotraviny nie sú módnym trendom, sú návratom k prirodzenej strave. Nie sú to len certifikované produkty v obchodoch, môžu to byť aj jablká zo záhrady, ktorá nebola chemicky ošetrovaná. Ovocie, zelenina, obilie, ale aj mlieko, vajcia a  mäso, ktoré pri svojom raste mali prirodzené podmienky, obsahujú vitamíny, stopové prvky a  minerály vo forme, v akej ich vie náš organizmus prijať a použiť na vlastnú výrobu potrebných látok. Aj následné spracovanie bio produktov je šetrné a zachováva hodnotu potravín. Ďalšou výhodou je, že bio výrobky neobsahujú škodlivé umelé sladidlá, vo väčšine z nich je biely cukor nahradený obilnými sladmi alebo nerafinovaným trstinovým cukrom. Vďaka svojmu zloženiu nezanechávajú biopotraviny v našom tele množstvo nespracovateľných syntetických látok a nezaťažujú naše vnútorné orgány ich likvidáciou. Konzumovaním čistých, originálnych potravín umožníte vášmu telu využiť celý jeho potenciál. Nebudete mu musieť dodávať chýbajúce látky vo forme výživových doplnkov a možno vďaka tomu v konečnom dôsledku aj ušetríte. Odmenou vám bude nielen celkové fyzické zdravie a silnejšia imunita, ale aj väčšia duševná pohoda. text Zuzana Šebanová www.slnecnica.sk / maľba Judith Taylor Judith Taylor Reflective Nude

bio

móda alebo návrat k prirodzenosti?

Inspire magazine

203

drink

London Dry Gin nenesie svoje meno preto, lebo sa rodí v Londýne. Oficiálne je definovaný ako druh destilátu, vyrobený z redestilovaného alkoholu a prírodných prísad, predovšetkým borievok. London Dry Ginov je niekoľko. Ale je len jeden, ktorý zostal dodnes pravým Londýnčanom: Beefeater. Jediný premium gin, destilovaný už celé roky v srdci britskej metropoly. To však nie je to jediné, čo robí Beefeater gin výnimočným.

Tá najpodstatnejšia vec, vďaka ktorej sa Beefeater považuje za unikátny spirit, je jeho chuť. Plná a výrazná, presne taká, akú chcel James Burrough vytvoriť pre yeomanov – strážcov na Toweri, ktorí počas svojej ťažkej a dôležitej misie pre mesto vedeli oceniť a vychutnať každý dúšok tohto skvelého ginu. Predchodcom Beefeateru bol nápoj, vyrábaný z borievok, určený na lekárske účely. Tajomstvo jeho receptu ovládali benediktínski mnísi z talianskeho Salerna už v 11. storočí. Títo ľudoví liečitelia objavili zápisky starých Grékov a Arabov o ich umení destilovania. Využili ich na výrobu medicíny – alkoholu destilovaného z vína, do ktorého pridávali rôzne bylinky, bobule, korenie. Borievky boli už vtedy známe ako účinný liek na rôzne zdravotné ťažkosti s obličkami, močovým mechúrom, na artritídu a dnu. V určitej dobe sa dokonca verilo, že borievky majú magické schopnosti a ochránia aj pred morom – pliagou, ktorá v stredoveku kosila tisícky životov. Ľudia borievky jedli, ale aj nosili na tvárach masky, naplnené týmito plodmi, aby sa mohli nadýchať čo najviac ich vzácnych aróm. Viac spoločenský drink ako medicína sa destilát z borievok začal stávať v 15. storočí v Holandsku. Vždy vynaliezaví Holanďania zdokonalili majstrovstvo destilovania z obilia a vynašli nápoj, ktorému hovorili brandewijn. Jeho sladovitá, obilná chuť perfektne ladila s borievkami a ďalšími plodmi v drinku, ktorý dostal meno genever (z francúzskeho slova genièvre – borievka). Počas únavných vojen na kontinente v 17. storočí sa s nápojom stretli aj anglickí vojaci, ktorí si ho vzali so sebou domov na ostrovy. V Anglicku v tom čase žilo veľa Holanďanov a obchod s geneverom – či už legálny, alebo čierny, len tak prekvital. Na ostrovoch sa stále obľúbenejšiemu alkoholu pre zjednodušenie začalo čoskoro hovoriť gin. Ale Briti ešte stále ne-

boli takí presvedčiví milovníci tohto drinku ako dnes. Všetko sa zmenilo s príchodom Viliama Oranžského na britský trón v roku 1688. Protestant, korý prebral žezlo v krajine po katolíkoch, priniesol malú revolúciu do spoločenského života Británie. Svetskejší, uvoľnenejší duch rozprúdil aj odvetvie výroby alkoholu a v Londýne sa začalo „veselo” destilovať. V tejto atmosfére sa zrodil anglický národný destilát – gin. Jednou z dôležitých udalostí v jeho histórii bol Viliamov zákon o reštrikcii dovozu francúzskych vín a brandy, čo povzbudilo domácich výrobcov alkoholu. Odteraz mal takmer každý smrteľník možnosť získať licenciu na destilovanie. Výrobcom liehovín sa začalo dýchať ešte lepšie, keď v roku 1694 prikvačili nové dane pivárov. A destilovaný biely alkohol sa stal po prvý raz v histórii lacnejší ako pivo. Gin sa stal nápojom celej krajiny. Od širokých más až po kráľov. Piť gin sa stalo nielen módou. Bol to v tom čase aj určitý druh patriotizmu, oddanosti Británii. Gin sa stal cez noc miláčikom národa. Popularita ginu priniesla so sebou aj prvé tienisté stránky. Distilérky rástli ako huby po daždi a popri dobrých a poctivých výrobcoch sa pochopiteľne „darilo” aj biznismenom s alkoholom veľmi biednej kvality. Tento lacný gin sa stal dennodenným spoločníkom chudákov a rôznych živlov z okraja spoločnosti, ktorí rýchlo objavili, že ich tento alkohol dokáže zázračne zbaviť všetkých starostí. Gin-mánia zachvátila Londýn tak rýchlo, že vznikla dokonca oblasť slumov v okolí St. Giles, ktorá dostala názov Gin Lane. Prejsť tadiaľto kvôli desiatkam opilcov na zemi bolo doslova životu nebezpečné. Veľa ľudí tu pri potýčkach, alebo nešťastných nehodách prišlo v tej dobe o život. Odozvou boli stále silnejšie nálady proti alkoholu a konkrétne ginu, v ktorom

mnohí videli nepriateľa rodinného života, zdravia, morálky. Ale dlho sa nič nemenilo. V prvej polovici 18. storočia spotreba ginu stále rástla. Až do takých rozmerov, že v roku 1743 podľa štatistík priemerne každý Londýnčan (vrátane žien a detí) vypil vyše litra ginu za týždeň! Až v roku 1751, keď deväť tisíc detí v Londýne zomrelo na otravu alkoholom, prišiel tzv. Tippling Act. Zákon regulujúci výrobu a predaj ginu, ktorý ukončil nekontrolovateľné popíjanie potokov ginu v londýnskych uliciach. Londýn však zostával centrom obchodu s ginom. V roku 1790 sa tu vyrobilo 90 percent z celkového objemu ginu, vyrobeného v Anglicku. Určite aj vďaka blízkosti Temže, ktorá bola diaľnicou vtedajšej doby. Vďaka nej sa akýkoľvek tovar z mora dostal priamo do srdca mesta a londýnske distilérky tak mali ľahký prístup ku všetkým čerstvým surovinám, ktoré potrebovali k výrobe ginu: pomaranče, citróny, korenie, bylinky, cukor, obilie... Bol to doslova raj pre výrobcov alkoholu. Všetko sa zmenilo až v minulom storočí. S reorganizáciou tohto biznisu v 70tych rokoch sa distilérky vo veľkom sťahovali z Londýna preč. Dnes zostala v meste iba jedna veľká výrobňa London dry ginu. Beefeater. A hoci sa už nikdy nevrátia časy, keď ulicami mesta tiekol gin potokom a bol denno-dennou dávkou mnohých mešťanov, Londýn dokázal znovuobjaviť potešenie z ginu. Spolu s veľkolepým návratom cocktailov tak Beefeater znovu naplno ukazuje svoju silu, jedinečnosť, lahodnosť. Nová generácia londýnskych bartenderov bezhranične experimentuje a kombinuje Beefeater s čerstvým ovocím, nezvyčajnými koreninami a bylinkami, nezabúda sa ani na staré dobré cocktaily. A Beefeater, ako kedysi strážcovia mesta yeomani, je stále pri tom. V centre diania Londýna.

Inspire magazine

205

drink

Havana

Club Omamný dotyk Kuby Kuba bola odjakživa centrom výroby rumu. Stala sa synonymom kvalitného rumu vďaka výbornej cukrovej trstine, ideálnej karibskej klíme a pôde, a v neposlednom rade vďaka majstrovstvu kubánskych maestros roneros, ktorí sú nositeľmi tajomstva a know-how dobrého kubánskeho rumu. Už od 19. storočia je Kuba známa ako svetová zásobáreň cukru. Tento fakt priam nabádal k tomu, aby sa po krajine vynorilo mnoho špekulantov, obchodníčkov, ale aj námorníkov, ktorí z vynikajúcej trstiny začali vyrábať tafiu – predchodcu rumu. Kvalitu tohto „domáckeho” nápoja výrazne zlepšil objav kotlíkových destilačných nádob a prvé pokusy o zrenie destilátu. S myšlienkou uskladňovania alkoholu do nádob pod zemou prišiel Pedro Diago, známy ako otec kubánskeho rumu. Druhá polovica 19. storočia už priniesla jemnejšie a rafinovanejšie rumy, známe pod názvom „Ron Superior”. Mal to byť rum, ktorý by uspokojil jemné jazýčky zo španielskeho kráľovského dvora, kde sa stali veľkými fanúšikmi tejto „ohnivej vody”. Dá sa povedať, že El Ron Superior je otcom dnešného kubánskeho rumu: ľahký, hladký, delikátny. Nový nápoj si získal takú popularitu, že do roku 1860 bolo po krajine viac ako tisíc destilérok! Uprostred týchto mimoriadne priaznivých podmienok, pod prajným karibským slnkom, v rukách geniálnych maestros roneros sa zrodil Havana Club, jeden z najvýnimočnejších rumov na svete. Meno nápoja má niesť bohaté rumové dedičstvo Kuby a jedinečnú atmosféru jej hlavného mesta. Vďaka unikátnemu know-how svojich maestros roneros si Havana Club dokázala udržať detailné majstrovstvo destilovania a zrenia tohto skvelého rumu. Dnes je Havana Club na špičke rumového sveta a so cťou drží povesť pojmu „kubánsky rum” a jeho tradícií.

206

Inspire magazine

Don José Navarra

On, rovnako ako jeho predchodcovia, považuje svoju prácu a pozíciu za poslanie, vášeň, absolútnu oddanosť.

Havana Club rum je úzko spätý s kultúrou a životným štýlom krajiny a Kubánci sú hrdí, že táto značka sa stala ich národnou ikonou. Inými slovami – Havana Club je jedným z najlepších ambasádorov Kuby v celom svete. „Pozorovať moje rumy, ako dozrievajú, je pre mňa niečo také intenzívne a úžasné ako viera a náboženstvo. Pivnica, kde dozrievajú, je chrám vôní a chutí, do ktorého každý raz vstupujem s obrovským rešpektom a oddanosťou.” To sú slová Dona José Navarra, dnešného primer maestra ronera značky Havana Club.

Aj preto si rum značky Havana Club stále nesie a udržiava svoje majstrovstvo, ktoré sa rokmi nemení. Po destilácii aguardiente, duše rumu Havana Club, prechádza niekoľkými stupňami zrenia, miešania a selektovania, aby sa stala madre, alebo rumovým základom. Tento základ je ďalej zmiešaný s čerstvým destilátom z cukrovej trstiny, aby vznikol ron fresco. Ten opäť ďalej zreje a mieša sa, až kým maestro ronero nerozhodne, že je perfektný pre výslednú chuť rumu. Tento posledný akt miešania sa volá toque – posledný dotyk. Počas zrenia je kľúčovým aj výber sudu, pretože drevo dáva rumu farbu, arómu a komplexnosť. Maestro ronero si vyberá sudy zo starých dubov, aby mohol rum dýchať, tie mladšie sú zasa vhodné kvôli obsahu tanínu. Výslednú kvalitu rumu však vždy majú v rukách maestros roneros. Oni sú nositeľmi tajomstiev Havana Club, na ktorých začiatku sú tie najlepšie ingrediencie v spojení s tradíciami, a ktorého výsledkom je výnimočný rum. Podmienkou je však vždy dôkladné zrenie, ktoré podľa dĺžky vyprodukovalo mladé až extra-aged rumy. Preto rozoznávame mladý Añejo Blanco, 3-ročný Añejo 3 Años, a ďalšie zrelé až extrémne zrelé rumy Añejo Especial, Añejo Reserva, Añejo 7 Años, Cuban Barrel Proof and Máximo Extra Añejo. Ich jednotlivé receptúry ovládajú iba Maestros Roneros, no všetky majú čosi, čo odlišuje Havana Club od ostatných rumov na svete. „Havana Club má absolútne unikátnu arómu, ktorá mi vždy pripomenie vôňu lánov s cukrovou trstinou,” vyznáva sa Don Jossé Navaro. Je to skrátka rum nezabudnuteľný, intenzívny, harmonický, ani príliš agresívny, ani príliš jednoduchý. Je trvácny, jeho chuť a vôňa nevyprchajú len tak ľahko. Tá najlepšia esencia pestrofarebnej, magickej Kuby.

Inspire magazine

207

comics

Rileyovi

kreatívni králici

Začalo sa to v  roku 2003, keď malý králik a neskôr aj celý húf malých sladkých králikov začal pociťovať silnú potrebu odísť z tohto sveta. No a keď už odísť, tak štýlovo a originálne.

Každý elektrospotrebič je dobrý na... Z toastovača trčia len milé malé ušká. Zajko čaká. Čaká, kým niekto dostane chuť na raňajšie toasty. V každej domácnosti nesmie taktiež chýbať mixér. No a to, že taký mixér je pre králika niečo ako revolver, vedia všetci ochranári zvierat. A keď sa k tomu pripojila masová samovražda králikov pod tryskami práve štartujúcej rakety, bolo to jasné. Na čo sú nám superhrdinovia či sladký Snoopy alebo Kitty. Fičme radšej na malom emo-zajkovi, ktorý chce silou mocou skoncovať so svojím životom. Prečo? Len tak.

Zaručene s vysokoškolským vzdelaním To, že tento zajačik je vysoko vzdelaný, podobne ako jeho stvoriteľ Andy Riley, a čítal teóriu KEMSAK, ktorú musí poznať každý budúci učiteľ, je nepochybné. Posúďte sami: kognitivizácia – má to premyslené, emocionalizácia – jedno oko neostane suché (od smiechu), motivácia – určite nejakú má, socializácia – pácha aj masové samovraždy, axiologizácia – o tej snáď čítal najmenej a  kreativizácia – (najjasnejšia spomedzi všetkých) nikdy neopakuje spôsoby samozničenia. Tento jasný príklad vzdelaného králika však nebol pochopený v  Číne, kde v  Šanghaji bol stiahnutý z  kníhkupectiev pre prípad, že by deti boli príliš inšpirované.

Pravdy či klamstvá? Pamätám si jednu fajn vetu ohľadom kolekcie kreslených stripov Bunny Suicides, ktorá znela približne takto: „Kniha, ktorú musí mať každý sadomasochista.“ Ak ním náhodou nie ste (čo je malá pravdepodobnosť), tak dáte zrejme skôr prednosť Rileyovej sérii s názvom „Great Lies to Tell Small Kids“. Smutno-smiešne klamstvá, ktorým malé deti stopercentne uveria. Veď keby mi niekto pred dvadsiatimi rokmi povedal, že dážď je „Ježišov moč“, a  preto sa nepije, tak by som teraz nevyšla ani z domu, keď prší. Snáď najznámejší strip z  tejto kolekcie si určite obľúbi každý milovník vína. Veď „z vína je mamička múdrejšia“.

Bunny Suicide to nekončí Andy Riley neštudoval kresbu, preto jeho comics stripy ani nie sú založené na dokonalých efektoch kresby. Využíva čo najjednoduchšiu linku, vďaka ktorej nechá vyznieť myšlienku a humor, napriek tomu pokiaľ možno bez slov. Andyho tvorba bola bohatá aj pred vynájdením Bunny Suicides (nevyhol sa napríklad BAFTA award), ale o ozajstnej sláve mohol hovoriť, až keď uzrel svetlo sveta prvý králik so samovražednými sklonmi. A  odvtedy to s  ním šlo len hore vodou. A  tak v  einsteinovských spôsoboch sebatrýznenia určite nekončí. Jeho ďalšie pokusy sú už zviazané v D. I. Y. Dentistry. Tento názov hovorí za všetko. Ešte šťastie, že mám zuby v poriadku. Auuu. text Erika Grendelová / ilustrácie Andy Riley

Obrázky zo sérií The Book of Bunny Suicides The Return of Bunny Suicides Great Lies to Tell Small Kids

208

Inspire magazine

Inspire magazine

209

whisper

Andy Warhol, photo by Gregory James Kitchen

The Chelsea Hotel

continues to live its own legacy

This twelve story building, built in 1883 and once the tallest building in New York, is considered a shrine of art, music, provocative thoughts and social rebels. Alumni who have used the hotel as a workplace include musicians Patti Smith and Edith Piaf; writers Charles Bukowski and Arthur C. Clarke; and actors Ethan Hawke and Dennis Hopper. This is but a fractional representation of notable visionaries that have lived here. While the historical list is obviously impressive, current occupants continue to carry on the tradition. Artists still create and live here while exhibitions take place frequently. This is also a popular movie shooting location. In fact, Slovak moviegoers can watch Factory Girl with Sienna Miller transforming into Edie Sedgwick, once Andy Warhol’s Muse. Both personalities habitually frequented the hotel. I have been fortunate to meet artists such as Susan M. Olmetti and sisters Merrilee Lichtenstein Cohen& Rachel Cohen-Lunning. Their current experiences and recital of Chelsea Hotel myths provided me a voice of this rich history. Merrilee and Rachel are the creators behind the brand Mercura jewelry and eye-wear, dedicated to uniqueness. Their individualistic jewelry and mainly sunglasses are worn worldwide by Iman, Naomi Campbell, David Bowie, Madonna. While choosing from their endless collection for my photoshoots, Merrilee once told me that „Ethan Hawke lived here for a few years, but we never saw groupies. Also, for many years visual artists including Herbert Gentry, Richard Bernstein, Lee Levine and playwright/librettist Arthur Weinstein were the ‚beautiful princes’ of the Chelsea Hotel who looked totally handsome and famous, talented and kind, always ready to help their neighbors. Perhaps these princes were the reason the likes of Miloš Forman slipped into the building to be inspired.”

Mercura, Cohen sisters by Richard Bernstein

210

Inspire magazine

Susan Olmetti painting A ghost without a door, photo by Greg James Kitchen

Of course, I had to ask about Andy Warhol since he was originally from Slo-

Susan Olmetti at Chelsea Hotel, photo by Lisa Ackerman

vakia. Merrilee said that „Andy was a very rare charming man from all I have seen and heard. He was spiritually supportive of elements of the art scene in Chelsea. He was no snob. However, a lot of people were fearful that his theatrical work somewhat mimicked theirs. That is where he got in trouble.” Gregory James Kitchen, an artist and a photographer of artists at the hotel, refers to Andy as „a nice person who lived the image of a personality he wanted to popularize”. Greg also mentioned that Andy wore a lot of makeup, dyed his hair and had a humongous nose job! Susan M. Olmetti is a young painter, whose known pop-art work is listed in Daven’port’s Art Reference & Price Guide. She refers to herself as „Susan, the Artist” as her artistry allowed her to find her identity after a long struggle with bipolar personality. Now, the biggest New York City galleries watch her work and other artists compare her to Shirley Clarke, an independent filmmaker and the first woman to win an Academy Award for directing a movie. Susan exhibited at the Grand Ballroom in Chelsea Hotel this summer. Her work can be seen every summer in front of the hotel where she spends most of her time during this season. She also showed in numerous galleries in Chicago (i.e Thomas Gathman Gallery) and her art adorn the walls of several eclectic restaurants. Susan describes the hotel as something much more dramatic than an ordinary place to live; it is more of an organism rather than a simple building; it lives. Stanley Bard, manager of the hotel for the past 50 years helped to create the environment that residents felt comfortable to live and create in. Once the artists lived there, they could always go back and be treated like permanent tenants. A year is like a century in that place. The Chelsea artists here are real; no posers. In fact, some individual personalities often stay at the hotel forever through a ‚ghost presence’. Susan lives on and off in room #118 and shared a number of stories or perhaps fables about the hotel. The first floor and base-

ment are known to be haunted, although she never personally experienced an actual ghost presence. Then there is Larry, the Hipster Ghost, a silhouette of a man appearing next to elevator or the ghost Excelsior House who terrified Mr. Spielberg so much, he fled in terror. Apparently, Etelka is a ghostly shape floating by your window at night, with hair and gown billowing though the air. She is coming to get back her hand after her wealthy father made her work for her own family as a cleaning lady to punish her. Elizabeth Pugh, a determined young writer from room #828, got rid of the strange noises coming from the hall made most likely by Herbert Hence, originator of beat poetry, by simply introducing herself and offering her room as a go through. Happy to feel Chelsea Hotel’s history through my friends, I sadly found out that the future of the hotel and all its history and legends is not certain. New management, increased activity on the construction front and more rooms being offered as a traditional hotel gives hint that it could be the end of an era. However, even if this wonderful place turns into another bleak luxury hotel, the long line of artistic innovations won’t be dead. Susan M. Olmetti believes each current and former resident’s presence will continue to lie within the walls. In continuing with tradition, the Cohen sisters’ future Mercura projects may include following Warhol’s suggestion to make their creations twenty foot high. And, Susan will present her Jonah series paintings which allowed her to let go her abused heart and misunderstood soul. text Linda Drabova

There is nothing more original in New York City than the Chelsea Hotel Inspire magazine

211

agenda

Annie Leibovitz Angelina Jolie / Kate Moss and Johnny Depp

Agenda

...alebo diár (celo)svetovej zábavy Obsah nasledujúcich riadkov by sa mal pretaviť do vášho diára. Postará sa totiž o pravidelný prísun potravy pre vašu dušu. From New York to London, leto v zime, obrázky statické i tie pohyblivé a k tomu 4 milióny voltov. INSPIRE namiešal cocktail, ktorý exnete!

Annie Leibovitz Presne tri a  pol mesiaca má londýnska National Portrait Gallery obrovskú česť prenechať svoje steny unikátnej kolekcii jednej z  najznámejších fotografiek dnešnej doby – Annie Leibovitz. Expozícia pozostávajúca z  približne 150 fotografií, zoradených podľa chronológie, nesie názov Photographer‘s Life a  je výberom toho najlepšieho, čo fotografkin objektív zachytil v rokoch 1990 – 2005. Do Londýna bola privezená z  parížskej galérie La Maison Européenne de la Photographie, pričom mnohé z portrétov budú priaznivci poznať z  vydaní Rolling Stone a  VOGUE. Medzi inými tu nájdete zábery Brada Pitta, Nicole Kidman, Al Pacina, Georga Busha i kultovú snímku tehotnej Demi Moore, ktorá sa stala jedným z najpredávanejších titulkov magazínu VANITY FAIR, kde Annie publikuje dodnes. Slávnostné otvorenie výstavy sa konalo 16. októbra a  verejnosti bude sprístupnená do 1. februára 2009. Galéria svoje brány otvára každý deň a vstupné sa pohybuje od 9 do 11 libier. www.vanityfair.com www.npg.org.uk/live/index.asp

212

Inspire magazine

Agnieszka Holland Museum of Modern Art (MoMA) v New York City pripravilo na december chuťovku pre fanúšikov európskej klubovej kinematografie. Návštevníci sa budú môcť zoznámiť s  tvorbou poľskej režisérky Agnieszky Holland. Rodáčka z  Varšavy študovala na Pražskej FAMU, kde jej prvotiny zhliadol  Miloš Forman. V  roku 1968 bola kvôli politickým aktivitám uväznená, čo neskôr reflektovalo v jej filmoch. Tie otvorene kritizujú komunizmus, nacizmus a antisemitizmus a režisérke priniesli ocenenia na filmových festivaloch v Cannes, Berlíne a Montreale. Za filmovou prehliadkou stojí Charles Silver a podporujú ju Sony Pictures, Warner Bros a HBO. Vychutnať si dobu (ne)dávno minulú pohľadom zrelej autorky môžete kedykoľvek medzi 10. decembrom až 5. januárom.

Birds of Tokyo

www.moma.org

Big day out 2009 Leto sa v roku 2009 môže pokojne začať januárom. 16. 1. je deň, kedy v Aucklande na Novom Zélande štartuje festival Big Day Out. Ten sa postupne presúva na austrálsky kontinent a počas svojho trvania navštívi Gold Coast, Sydney, Melbourne, Adelaide a finále je naplánované na 1. február v meste Perth. Okrem horúceho slnka sa môžete tešiť na zaujímavý line up, ktorý bude pozostávať z vystúpení Arctic Monkeys, Neila Younga, Birds of Tokio, The Naked and Famous, Pendulum, TV on The Radio a mnohých ďalších. Jedným z najoriginálnejších vystúpení je High Voltage show zoskupenia Lords of Lightning. Tí svoje umenie predstavia pod rúškom noci a na svoje performance spotrebujú 4 milióny voltov, ktoré vytvárajú 5 metrové výboje! Vstupenky sú v predaji od 8. októbra.

fotograferen.net

The naked and famous

www.lightningforhire.co.nz www.bigdayout.com

Prodigy Excentrické trio z  Britských ostrovov sa chystá otriasť Moskvou. Páni Keith Flint, Liam Howlett a  Maxim rozbalia svoj elektronický hard core v tomto veľkomeste po druhýkrát od založenia formácie Prodigy. Toto alternatívne trio začalo dráždiť bubienky fanúšikov v  roku 1990 a  odvtedy sa na pultoch vystriedali štyri nosiče: Experience, Music for the Jilted Generation, The Fat of the Land, Alwazs Outnumbered, Never Outgunned. Striedalo sa i zoskupenie členov. V rokoch deväťdesiatych v kapele hosťovali vokalisti Leeroy Thornhill a Sharky. Koncert sa bude konať pod strechou Moscow Olympic Stadium a lístky možno bookovať online. Ak sa začiatkom decembra rozhodnete vycestovať do ruskej metropoly, okrem Červeného námestia sa môžete tešiť na šťavnatý rámus. Playlist obsahuje hity Breathe, Poison, Voodoo People, Spitfire či jednu z najkontroverznejších skladieb – Smack My Bitch Up. pripravil Milosh Harajda www.concert.ru

Inspire magazine

213

fashion

Hodvábne šaty Vivienne Westwood Koženné kamaše Posso Topánky Givenchy

Z New Yorku exkluzívne pre Inspire Photography Spiros Poros Asistent & Digital tech Adi Ashkenazi Styling Linda Drabova Make up Colleen Runne pre Mac Cosmetics Hair Jemma z Arte Salon, New York City Model Caroline West, Elite Model Managament, NYC

214

Inspire magazine

Plavky s vypchávkami oblečené naopak Gotex Náhrdelník MSG Sukňa Custo Barcelona Čižmičky Christian Lacroix

Inspire magazine

215

fashion

216

Inspire magazine

Čierna „nepriestreľná“ vesta Telfar Strečové nohavice Custo Barcelona Topánky Givenchy Ozdobná čiapočka Parrish

Bavlnené šaty so závojom Vivienne Westwood Lakované čižmy s úpleton Dolce & Gabbana Koženné rukavice La Crasia

Inspire magazine

217

Zimný kabát oblečený naopak Custo Barcelona Ozdobná čiapočka Parrish Topánky Givenchy

218

Inspire magazine

Body Custo Barcelona Sako Vivienne Westwood Náhrdelník MSG Lakované čižmy s úpletom Dolce & Gabbana Koženné kamaše Posso

fashion

Inspire magazine

219

Dogholic “This collection is all about dogs and my little girl dream to have one, taken with humour. If you open my childish diary, you have a huge list of names for dogs. I became a dogholic, trying to find the perfect name for my perfect puppy. The dog  never came and could never appreciate this name…” Dora Moutot Collection Dora Moutot www.myspace.com/babymermaid Photographer Kang Su Hyun hair and makeup Lee Yu Jung Model Clarisse Riotor

220

Inspire magazine

Z Paríža exkluzívne pre Inspire

fashion

Inspire magazine

221

fashion

222

Inspire magazine

Inspire magazine

223

fashion

224

Inspire magazine

Inspire magazine

225

Etro vintage lilac dress. www.rewindbrooklyn.com. Erika Pena gem bracelet. Subersive jewelry by Justin Giunta white earrings. Versace purple shirt. Giuseppe Zanotti yellow satin shoes. Erika Pena pink necklace with black flower.

226

Inspire magazine

Dolce and Gabbana vintage green satin dress. www.rewindbrooklyn.com Miriam Haskell brown ring. Subversive jewelry by Justin Giunta lion necklace. Bowtie – stylist’s own. Giuseppe Zanotti brown shoes. Oscar de la Renta vintage white button down shirt. Bing Bang gold earrings.

fashion

Z New Yorku exkluzívne pre Inspire photography Kristiina Wilson hair Lacy Redway using Redken makeup Cynthia Rose for Make Up For Ever styling Anna Katsanis styling assistant Dorothea Lucaci model Laurel @ NY Models cat Mr. Grumpy dodo sculptures Courtesy Harri Kallio

Inspire magazine

227

fashion

228

Inspire magazine

Yves Saint Laurent navy tiered dress. Dolce and Gabbana vintage brown feather top. Miriam Haskell cocktail ring. Bing Bang bracelet. Bing Bang gold dangling earrings. Dodo is wearing Subversive jewelry satin necklace with sage ribbon by Justin Giunta.

Yves Saint Laurent navy tiered dress. Dolce and Gabbana vintage brown feather top.Miriam Haskell cocktail ring. Bing Bang bracelet. Catherine Malandrino cream lace shoes. Bing Bang gold dangling earrings. Dodo is wearing Subversive jewelry satin necklace with sage ribbon by Justin Giunta.

Inspire magazine

229

fashion

230

Inspire magazine

Miriam Haskell gold bracelet, and cuff. Dolce & Gabbana Spring ‘09 silver dress and gold bow. Catherine Malandrino chain link necklace and silver shoes Yves Saint Laurent vintage orange floral top. www.rewindbrooklyn.com. Dodo is wearing Miriam Haskell gold necklace with crystals..

Inspire magazine

231

Versace green dress. Smythe black vintage jacket. www.rewindbrooklyn.com. Alaia Black vintage belt. www.rewindbrooklyn.com. Versace brown shoes. Bow worn as hair clip. Stylist’s own. Miriam Haskell black and brown strand bracelet. Erika Pena black circle cuff.

232

Inspire magazine

Diane Von Furstenberg vintage pink beaded dress. www.rewindbrooklyn.com Burberry black rushed jacket. Miriam Haskell long black and brown strand necklace. Erika Pena black gold medallion necklace. Black bow tie. Stylist’s own.

fashion

Inspire magazine

233

Etro blue vintage dress. www.rewindbrooklyn.com. Catherine Malandrino top. Subversive jewelry by Justin Giunta white charm bracelet. Miriam Haskell pearl pin. Dodo is wearing a gold queen’s crown from Reminiscence and an Erika Pena blue and green necklace

234

Inspire magazine

Diane Von Furstenberg vintage pink beaded dress. www.rewindbrooklyn.com. Burberry black rushed jacket. Miriam Haskell long black and brown strand necklace. Erika Pena black gold medallion necklace. Black bow tie. Stylist’s own.

fashion

Inspire magazine

235

fashion

šaty Vivienne Westwood Red Label

sako Vivienne Westwood Anglomania náramky Donatella Pellini

rukavice a čelenka Lubna Accessories kožušinový pon pon Sonia Fortuna kabelka Vivienne Westwood pančuchy Pierre Mantoux

topánky Giuseppe Zanotti Design

236

Inspire magazine

rolák Blugirl

vlnené šaty s čipkou Blugirl

topánky Giuseppe Zanotti Design

Lady CHATTERLEY Elegantná, ale so štipkou výstrednosti, prechádzka ako z viktoriánskeho románu... Z Milána exkluzívne pre Inspire Photography Veronika Lučanská Styling and Supervizing Lubna Balážová Model Barbora Hrivnáková

Inspire magazine

237

fashion

238

Inspire magazine

pelerínka Blugirl

čipkované šaty Vivienne Westwood Red Label filcový klobúčik Lubna Accessories pančuchy Pierrre Mantoux opasok Simonetta Ravizza dlhé vlnené rukavice Blugirl topánky Blugirl

Inspire magazine

239

fashion

šaty AB Soul

kožušinový kabátik Simonetta Ravizza korále Donatella Pellini

klobúčik Lubna Accessories pančuchy Pierre Mantoux

topánky Moschino Cheap & Chic

240

Inspire magazine

šaty z hodvábneho šifónu Blugirl

vlnený kabátik s kožušinovým límcom Love Sex Money klobúčik a náramok Lubna Accessories

rukavice a čizmy Vivienne Westwood pančuchy Pierre Mantoux

korále Donatella Pellini

Inspire magazine

241

fashion

filcový klobúčik Lubna Accessories

handmade svetrík s norkovým límcom a volániková sukňa Blumarine kabelka Vivienne Westwood

tylové rukavice Lubna Accessories

čipkované pančuchy Pierre Mantoux topánky Mario Bologna

242

Inspire magazine

blúzka Sonia Fortuna

šaty Vivienne Westwood Anglomania náhrdelník Donatella Pellini

kožušinový klobúčik Lubna Accessories kabelka SIMONETTA RAVIZZA čižmičky Mario Bologna

Inspire magazine

243

fashion

Atmosféra 40-tych rokov à la Alfred Hitchcock zachytená objektívom v tajomných zákutiach točitého schodišťa: temná história ožíva v starobylom dome, kde skutočne ale neskutočne straší!

GOTHIC GHOST photography & concept Leonardo Corallini styling & supervising Lubna Balážová makeup & hair Paola Rinaldi models Alexandra, Laura, Eline Helena Joy Model Management

Z milána exkluzívne pre Inspire

244

Inspire magazine

kabát Valentino hodvábna push-upka Victor & Rolf pre H&M pančuchy Phillip Matignon sieťované rukavice, dvojperlový náhrdelník, kožušinový rukávnik a perový límec Lubna Accessories topánky Vintage

Inspire magazine

245

fashion

246

Inspire magazine

kabát Valentino hodvábna push-upka Victor & Rolf pre H&M pančuchy Phillip Matignon sieťované rukavice, dvojperlový náhrdelník, kožušinový rukávnik a perový límec Lubna Accessories topánky Vintage

Inspire magazine

247

fashion

248

Inspire magazine

ĹĄaty Emmanuel Ungaro headpiece Lubna Accessories sandĂĄle Yves Saint Laurent

taftové šaty Vivienne Westwood Red Label pochette Yves Saint Laurent samodržiace pančuchy Phillip Matignon náhrdelník Lubna Accessories topánky Budhahood

Inspire magazine

249

fashion

250

Inspire magazine

brokátové sako Vivienne Westwood Gold Label sukňa Jean-Paul Gaultier kabelka Giorgio Armani Headpiece Lubna Accessories

Inspire magazine

251

fashion

252

Inspire magazine

šaty Yves Saint Laurent headpiece, líška a sieťované rukavice Lubna Accessories sandále Max Mara

Inspire magazine

253

fashion

Z Prahy exkluzĂ­vne pre Inspire

254

Inspire magazine

Photography KristĂ­na ChrastekovĂĄ www.myspace.com/kristinachrastekova Model Radeq Brousil

Inspire magazine

255

fashion

256

Inspire magazine

Inspire magazine

257

fashion

258

Inspire magazine

Inspire magazine

259

chicklit

DomovnĂ­kov

sen

260

Inspire magazine

Prenajímali si malinký bytík, v ktorom žili na striedačku. Keďže sa veľmi ľúbili, rokmi vymysleli praktický systém, ktorý im dovoľoval byť spolu maximum času. Keď on o šiestej ráno vstával, mal ju pre seba asi pol hodiny. Niekedy mali šťastie, ona ešte nejedla a mohli si spolu dať niečo ľahké. Chlieb s maslom a čaj, ona si dávala bylinkový, aby potom ľahko zaspala. Pred spaním mala rada kamilkový. On bol kvetinár, florista, ona navrhovala webstránky. On bol spolumajiteľ Kávy & Flóry, obchodíku v centre, ona pracovala pre pár zahraničných spoločností, ktorých accounti potrebovali jej návrhy v časoch, keď bola na tejto strane oceána ešte noc. Kvôli spoločným raňajkám sa nebolo treba stresovať. On chodil domov okolo siedmej a vtedy mohli byť spolu tak naozaj. Nemal ohľadne večere žiadne zvláštne požiadavky ako niektorí muži. Ona bolo tiež nenáročná. Bolo jej jedno, či si dajú bagetu alebo cestoviny. Jeho večera – jej raňajky alebo obed. Keď mala termíny, príliš si ju neužil, ale zase: keď mala termíny, neužil by si ju, ani keby žila cez deň. Sám býval večer často dosť vyšťavený z práce. Bol náruživý florista a vedel, že sa musí obracať, ak chce vyniknúť nad konkurenciou. Preto prišiel s nápadom kaviarne. Zákazníci posedávali a popíjali kávu medzi jeho nápaditými aranžmánmi (Parohy & Ruže) a oceňovali netradičnú atmosféru. Jedna vec, ktorú mal rád na ich krátkych ranných stretnutiach: sex bol letmý a sladký. Niežeby to nebolo ono, keď sa milovali večer, keď prišiel z práce, bolo, ale to bol skutočný sex s predohrou a so všetkým. Tá spontánna ranná rýchlovka bola preňho čarovná. Osviežujúca. Zrazu sa namiesto tridsaťdeväť cítil na dvadsať. Bolo to na ňom aj vidno. „Zdá sa, že niekto mal dobré ránko,“ usmieval sa naňho domovník Čarly. Míňali sa na chodbe, Čarly sa ako každé ráno naťahoval so smeťami. „Tak, tak,“ prikývol, nepostrehnúc v Čarlyho hlase slizký tón. Ona to tiež mala rada ráno okolo siedmej-ôsmej, predtým ako išla spať. Predstavovala si, že je Kráska a miluje Zviera, ktoré kvôli kliatbe berie na seba ľudskú podobu len v noci. Keď mala pauzu, zložila si z nosa okuliare v červenom ráme, natiahla svoje dlhé paže a zívla. Stačilo otočiť sa na stoličke a miesto do počítača pozerala naňho, ako spí, garsónka bola naozaj miniatúrna. Premkla ju melanchólia. V tých momentoch mala pocit, že ich láska je osudová, možno preto, že sú zatratení dostávať zo seba vždy len po kúsku. Verila, že práve kvôli tomu ich vzájomná túžba nikdy nevyhasne. No a čo, že bola melodramatická. Páčila sa jej tá rozprávkovosť. Hrala sa na to, že musí po sebe nechávať stopy. Keď sa Zviera zobudí a kliatba mu vymaže všetky spomienky na jeho ľudskosť a život s ňou, jej drobné nápovede mu pamäť prinavrátia. Myslel si o nej, že je trochu neporiadna. Ráno po nej nachádzal rôzne predmety. Dlhý hnedý vlas sa krútil v umývadle, čipkovaná podprsenka sa z ničoho nič objavila v košíku s chlebom. Nikdy sa nehneval, možno ho to trochu iritovalo, ale vždy nežne. Ako keď sa hreší šteniatko, ktoré potrhalo rolku záchodového papiera, „ty malé... zlatinko, pozri na seba, ty jedna krásavica“, tak nejako. Pobozkal ju na dobrú noc a ponáhľal sa do Kávy & Flóry. Bol jej vďačný, že ho neťahala po nákupoch alebo na obedy s jej matkou. Na to sa vždy sťažoval Miky, jeho spolumajiteľ. Bol pyšný, že ona a on nemajú „svoj obľúbený televízny program“. Pozreli si správy a uzavreli to uspokojivou hádkou o súčasnej politickej scéne. Zdalo sa mu, že Miky musí podstupovať priveľa žalostných aktivít, len aby mal babu. Nie každý má také šťastie ako my, myslel si. A potom sa ho raz Miky spýtal, či nemá nervy z toho, čo ona stvára v noci, keď on spí. Nikdy by o nej nebol zapochyboval. Ale Mikyho otázka mu brnela v  hlave. Ako to, že ani nepomyslel na to, že by pokojne mohla v noci viesť tajný život, mimo ich vzťahu? Nikdy ho nenapadlo, že by ho mohla klamať, alebo, bohchráň, podvádzať. Bolo to nemysliteľné a pritom – nemohol to nezvážiť, nie? On bol verný priateľ, takmer manžel, ktorý chodil z práce rovno domov, možno okrem pár razov, čo sa zastavil na pivo s Mikym, ale ako si mohol byť istý ňou? Keď jeden deň urobil scénu kvôli jej gaťkám, ktoré našiel niekde ležať či visieť,

vedela, že sa niečo deje. Zneistela, ako ženy v  podobných situáciách väčšinou zneistejú. Žeby sa mu jej stopy už nezdali byť zlaté? A prečo chodí domov tak neskoro? Už sa mu nepáčim, napadlo ju. „Stalo sa niečo?“ odvážila sa opýtať. Bol vyhýbavý. Ona začala byť podozrievavá. Aby zachránili ich lásku, chcel, aby skúsila žiť ako normálny človek. Vstať o siedmej (až do deviatej, v tom bol dosť benevolentný) ráno, pracovať, prísť ho pozrieť do kvetinárstva, dať si spolu obed, ísť domov, zase trochu pracovať, uvariť večeru, pomilovať sa, ísť spať. Možno pred spaním chvíľu pozerať telku. To totiž dvojice robia. Povedala „dobre“, ale on v jej hlase počul vzdor. Jeden večer, po tom, ako dojedol jej dubákové rizoto a práve bola reklama medzi dvoma dielmi Priateľov, ju priľahol na gauči a začal ju bozkávať. Nechcela sex, dala to najavo veľmi jasne. „Migréna, mám hrozne veľa práce.“ Prikývol, ale nie súhlasne. „Možno by si mala trochu športovať.“ „Možno máš pravdu.“ Keď zaspala, pozoroval ju. Stále bola krásna, to áno, ale to, ako jej trhalo ľavým viečkom, ho dráždilo. Snažila sa pred ním niečo zatajiť? Ježiš, ako nenávidel, keď v spánku škrípala zubami a polohlasne mraučala. Stokrát si obúchal hlavu, že jej navrhol, aby začala športovať. Teraz ju musel na každý aerobik odprevádzať, aby mal istotu, že tam naozaj chodí. A chodila často, vraj jej to pomáhalo zaspať. Aspoň že mala peknú inštruktorku, nízku a šľachovitú, krátkovlasú. Taký chalanský typ. Občas sa mu o nej snívalo, rozdávali si to spolu v tých najakrobatickejších polohách. Prečo na ňu civel, keď sa snažila spať? Zmena biorytmu pre ňu bola dosť náročná. „Prečo sa ja neposnažím žiť ako normálny človek?“ napodobňovala ho nespravodlivo škrekľavým hlasom, keď odišiel do roboty a ona sa na chodbe medzi smeťami sťažovala domovníkovi Čarlymu. Všetci jej priatelia žili v noci, nemala sa s kým porozprávať. On bol jednoducho divný a okrem toho u nich stále vysedával Miky so svojou dementnou snúbenicou. Chodili na „telku a pivo“. Bolo to dávno, čo mali normálnu konverzáciu. Viac než mesiac bez sexu. A bez spánku. Ako si mohla oddýchnuť, keď on vedľa nej dychčal a neustále sa prehadzoval? Chýbalo jej Zviera. To možno cez deň zvyklo vyvádzať, a čo? Kým o ničom nevedela, netrápilo ju to. Veď ona bola Spiaca kráska. „Nemala by si robiť všetky kompromisy ty,“ povedal jej domovník Čarly. „Presne!“ povedala ona. „Ale keď ja ho tak ľúbim.“ Čarly zahmkal. „Ináč mne by nevadilo mať ženu, čo cez deň spí a v noci je hore,“ povedal o chvíľu, akože nezúčastnene pokrútil hlavou a ani na chvíľu neprestal dúfať, že to nepotrvá dlho, kým bude z malinkej garsónky vychádzať nadránom usmiaty a svieži. Celú hodinu sa potila na stepperi, potom prišla úľava. Viac než úľava. Posledných päť minút bol strečing, vtedy sa k nej inštruktorka nahla a váhou svojho štíhleho tela zatlačila jej chrbát hlbšie k zemi. Cez tenký športový top cítila na svojej koži malé pevné prsia a rozmýšľala nad tým, či robí niečo zlé. Domovník Čarly bol šťastný, keď mu pomáhal nosiť veci z hornej garsónky do Mikiho dodávky onálepkovanej Parohami & Ružami. Domovník Čarly bol nešťastný, keď o sedem dní neskôr vychádzala ráno z hornej garsónky usmiata a svieža krátkovlasá žena. Keďže o aerobiku nič nevedel, nikdy sa neprestal obviňovať, že v tom týždni, keď bola doma sama, premárnil šancu. text Maria Modrovich / foto Ivo Solan

Inspire magazine

261

Natural Uniqueness Keby ste sa ma spýtali, či sa niekedy cítim osamelá, povedala by som, že áno, áno, cítim sa osamelá, vždy vo štvrtok od štvrtej poobede, keď tu ostávam sama, v tejto izbe, prichádzam zo školy a hlava mi puká, sú to myšlienky o literatúre a o mužoch, s ktorými by som si mohla začať, ale v skutočnosti je to len jeden muž, muž medik, muž M., ktorý sedí teraz v Martine niekde v parku a učí sa mená stavcov po latinsky, alebo sánky, alebo lopatky. Hodím sa na posteľ, hodím sa do mojich bielych perín, vyzujem si modré bavlnené ponožky, zapnem rádio a počúvam o slovensko-poľskom pohraničí, o futbale, o epidémii žltačky v okrese Stará Ľubovňa a potom tá čerstvá informácia, že Madonna sa rozvádza, že jej životu nepomohla ani kabala, ani joga, ani písanie príbehov pre deti. Ráno to bolo tak, že mi budík zazvonil pred šiestou, zjedla som syr, zjedla som chlieb a uvarila som si čaj do hrnčeka z Nórska, posedela som si pod oknom a  cestou do školy som sa pozrela na vežu kostola v centre, spomenula som si na Modrý kostolík, ako som do jeho stien chcela kopnúť, chcela som zničiť ten marcipán. Cestou do školy som sa pozrela aj na oblohu, na autobus, ktorý viezol ponáhľajúcich sa ľudí, ten cyklámenový rúž, parfum zrelých žien, zelené semišové čižmy kohosi. Vidím slnko, slnko na bielej stene, lampa vytvára na stene tieň, vytiahnem z tašky fotoaparát a odfotím toto poobedie, stenu s tieňom lampy, výhľad z okna, odfotím tú rieku a červený kostol na kopci, odfotím svoju tvár a pery natreté Astrid mastičkou, odfotím svoje oči a knihy na kôpke, je to japonská poézia, bulharská próza, dejiny Nového Zélandu, odfotím aj papiere, na ktorých sú načarbané domáce úlohy z poľského jazyka. Uvarím si polievku a mlčky ju jem, jem ju zo žltej keramickej misky, nohy si vyložím na posteľ a, počúvajúc pomalé piesne Eddieho Veddera, myslím na pôžičku, ktorú má poskytnúť Islandu Rusko, myslím na cestovanie vlakom, na kupé, presne včera, lebo keď zasvieti v kupé slnko, na chvíľu sa mi zdá, že v tejto jeseni zanecháva stopy Márquez, že vidím z okna vlaku dom a sliepky, kohúta a zrno, čo padá a sype sa a potom, potom vidím izbu s balkónom a s veľkou bielou posteľou, v posteli leží nahá žena a nejaký muž jej prstom píše na chrbát slovo v akomsi neznámom exotickom jazyku. Slnko dopadá na podlahu, na okne je zavesená klietka, v klietke škrieka malý farebný papagáj. Nikto nepovedal, že nahá žena a ten muž súložili, hoci mnohí by na tomto mieste uvítali opis nejakej pikantnej juhoamerickej súlože. Jednoducho to viem. O Márquezovi sme sa rozprávali v miestnosti č. 234, miestnosť s vytiahnutými žalúziami, ten výhľad na rieku, na ľudí a ich psov, na bežcov a ich atletické úbory, ich lýtka, do ktorých sa mi vždy chce kopnúť, aby som okúsila ich tvrdosť, hovorili sme o Márquezovi, že to najdôležitejšie je atmosféra, že si z jeho kníh pamätáme kohútov a ročné obdobia, pastelové farby a akúsi hmlu, ktorá nám vlastne bráni vidieť to nepodstatné. V tom vlaku mi včera do očí svietilo slnko, je to dobré neskoré slnko oslavujúce tmavočervenú jarabinu, dve ženy v mojom veku sediace oproti mne čítali Evu s  prílohou Adam, jedna jedla banán, druhá hltala čokoládové keksy, ich kabelky boli lesklé, pripomínali kože mŕtvych zvierat, nad ktorými plače pol Hollywoodu. Teraz, keď jem z tejto žltej misky rezancovú polievku, chcem povedať, že mňa ten mŕtvy krokodíl, z ktorého je teraz kabelka, nebolí, naozaj ma nebolí, že už nie je medzi nami. Misku z polievky vydrhnem spenenou špongiou, aj lyžicu a hrnček, slnko už zapadlo, z izby zmizli tiene, zmizli tie impresionistické hry oranžovej, žltej a svetloružovej, zmizli niekam na západ alebo možno na východ, aby v  Japonsku neskôr mohlo vyjsť slnko, aby tie farby mohli byť pri tom, aby si Dánka Kit žijúca v japonskom meste Akita okolo ôsmej ráno povedala, že vlastne miluje takéto dni plné svetla a čaju, že rada ráno sleduje svoje mačky, ktoré sa vyvaľujú v jej posteli, že miluje svojho šikmookého synčeka, keď ráno spí s otvorenými

262

Inspire magazine

ústami a ona vie, že ho treba prebaliť, pohladkať ho po vláskoch, postaviť sa s ním v náručí na balkón, zakývať Japonsku a pošepkať mu do ucha, že do Vladivostoku je to v podstate celkom blízko. Oblečiem si kabát, na hlavu si dám žltú čiapku, na čižmách si zapnem zips, nie sú to moje obľúbené modré tenisky pripomínajúce Krakov v septembri, že nad Krakovom letel vtedy balón, že sme tam stáli na stanici a počúvali kolieska kufrov. Zamknem dvere a kráčam po chodbe, počujem ozvenu svojich krokov, za každými dverami na tejto chodbe je nejaký príbeh, ľudia, ktorí teraz zamykajú dvere, ktorí ich zamykajú rovnako ako ja a odnášajú si svoj príbeh so sebou, nesú ho v taške alebo v batohu Treksport, občas za týmito dverami počuť radostné výkriky alebo plač, alebo americké filmy, alebo fény a kulmy a žehličky na vlasy, alebo zvuk rúžu Rimmel, ktorý spadol na dlážku a chvíľu sa kotúľa. Počuť aj vodu, šumí v pohári, minerálna voda, ktorou kučeravý chlapec zapíja tabletku Quarelin proti tým prudkým bolestiam hlavy. Všetko sa tu ozýva, všetko je blízko, všetko je na dotyk. Telefonuje mi mama, hovorí mi o  orechoch a  jablkách, je ich veľa, a  potom tie pečené gaštany, že si zbalili do košíka jedlo, vzali si deku, slnečné okuliare a niečo na čítanie, na žltej pumpe natankovali plnú nádrž a potom jedli a pili a ležali na deke pri lese, nie v lese, jednoducho pri lese a keď bolo päť hodín, museli to všetko upratať, poskladať deku, zatvoriť termosku s kávou, zložiť noviny, lebo otec chcel ísť domov, sadnúť si do svojho kresla a pozerať dokument o medveďoch na BBC. Počúvam tieto prívetivé slová, hádžem do kávového automatu peniaze, chlípem mliečnu kávu, mama hovorí o pohľadnici, čo našla v dnešnej pošte, pohľadnica má pečiatku z Paríža, je adresovaná mne a je na nej napísané: že tam muž a žena večerali a pili víno a potom sa niečo stalo. Mama hovorí, že je to veľmi osobitá čiernobiela pohľadnica, je to fotka, muž a žena sedia za stolom, bozkávajú sa, žena má oblečený dvojfarebný pruhovaný pulóver, pod stolom leží pes a pozerá sa na nich. Nastúpim do trolejbusu, stojím úplne vzadu a rukou sa dotýkam skla, kreslím na sklo rôzne trojuholníky a štvorce, napíšem priebeh fotosyntézy a potajomky počúvam rozhovory detí so školskými aktovkami na pleciach, deti v gumákoch, deti v pestrých vetrovkách, napríklad, že sa na prvouke učia o jesenných plodoch, o jablkách, cvikli a tekviciach a potom, myslím si, potom už je zima, december, čakáme na sneh v tých čižmách bez opätku a keď sneh konečne príde, stojíme večer pod lampou, ružové svetlo, nasledujeme stopy vrabcov a mačky, rukavice s nórskym vzorom odhodíme a zabárame ruky do snehu, zabárame ich tak ako do lesklých hustých vlasov tých, o  ktorých hovoríme, že sú nám blízki, že je to intimita. Po takom večeri ležím sama v  bielo-sivých perinách, v kuchyni vyskočia z bieleho hriankovača hrianky, predstavujem si Tatry pod lietadlom cestou do Švédska, námrazu na moste, na nočnom stolíku je položený hrnček, pod hrnčekom časopisy, zimné knihy, napríklad Cit slečny Smilly pre sneh (Høeg), Encyklopédia snehu (Miano), Stanice Tajga (Hůlová). Keď sa deň končí a je už tma, sedím v kine a myslím na ženu a jej džoging, videla som ju pred chvíľou na chodníku, keď som vystúpila z trolejbusu, jej spotené čelo, nejaká hudba v ušiach. Pozerám sa na plátno, Moje čučoriedkové noci, vietor v nevadskej púšti a náušnice Natalie Portman, mohla by som povedať, že som z toho filmu namäkko, že kvôli vete niektoré slová vyzerajú lepšie na papieri som do toho kina musela ísť, posedieť si tam a vrátiť sa, odomknúť dvere, vyzliecť si tvídový kabát a napísať presne toto. text a foto Anna Vlčková

essential

Inspire magazine

263

essential

Gróff sa posadil uprostred mláky. Zotrel si blato z tváre a povzdychol si. Takto to nemalo skončiť. Sedel uprostred zamrznutého jarku v kaši z ľadu a bahna. Vedľa sa tiahla cesta, lemovaná vysokým závejom tmavohnedého snehu. Asi tri metre za ním bol lem prerušený, biely prierez naznačil existenciu kovového zvodidla, roztrhnutého ako papierová utierka. Textúra pneumatiky utiekla z  vodnatého povrchu vozovky ponad rínok až do poľa, kde sa stopa menila na odtlačok prednej masky chladiča, o čom svedčil aj čierny nárazník zaborený hlboko do ornice. O kúsok ďalej ležala v kráteri zo snehu a hliny pokrčená toyota landcruiser. Gróffa na zlomok sekundy upútalo zotrvačne rotujúce koleso, no potom svoj pohľad zaostril na okolie auta posiate sklom, odlomenými stieračmi a vlasmi. Povaľovalo sa tam také množstvo vlasov, že človek mal nutkanie hľadať holičstvo ako druhého účastníka dopravnej nehody. Gróff potichu zaklial. Toto sa nemalo stať, mrmlal si a driapal sa z vody. Keď konečne stál na okraji poľa, začal sa triasť. Stratil všetky vlasy. Všetky, ťažko zarobené a nahonobené vlasy. Vyzliekol si šedý kabát a začal ho pomaly žmýkať. Studená voda mu nahlodávala hánky. Kde teraz zoženú toľko vlasov? Už to sľúbil, nemohol to len tak zrušiť. To sa v tomto biznise nerobí. A keby to aj spravil, nechcel si predstaviť následky. Tie by boli zdrvujúce... Z úvah ho vytrhol zvuk krokov v snehu. Bol to Zinger, šofér, ktorý ich prevrátil. „Myslel som, že si zdochol v tom aute,“ precedil a premeral si ho znechuteným pohľadom. Zinger stál pred ním v roztrhanom tričku s nápisom I LOVE NY a kargo nohaviciach s  vojenským vzorom. Na vyholenej lebke mal zaschnutú krv, ktorá vyzerala ako brusnicový terč na sviečkovej. V  jednej ruke držal navigátor so zlomeným displejom. Druhá ruka zvierala hrdlo fľaše vodky s odšklbnutou etiketou Tesco Value. Pomaly ju otočil k perám a dlhým logom si odpil. „Ja tiež,“ odgrgol si Zinger. „Vyskočil som,“ pokrčil Gróff ramenami. „Dáš si?“ ponúkol ho Zinger. Gróffovi sa zablyslo v očiach. Je to blbec. Od chľastu ho neodradí ani vlastná smrť. „Okej, tak nie,“ uzavrel Zinger, dopil fľašu a  hodil ju do snehu. „Vlasy už asi nepozbierame, čo?“ mávol neurčito smerom k landcruiseru. „Asi nie.“ „Trochu som nad tým rozmýšľal a niečo mi napadlo. Navi ukazuje, že sme kdesi tu.“ Zinger udrel prstom doprostred displeja. Pod prasknutým sklom sa preliali dúhové farby. Zinger namieril Navi na bielu plochu snehu, aby tam mohol premietnuť projekciu satelitných snímok. Na mape bolo vidno zelené obdĺžniky polí a zhluk budov. Gróff nadvihol obočie. „Hm, mesto, celkom blízko.“ „Presne tak. Mesto a celkom blízko.“ Zinger sa zatváril významne. „A navyše, na sieti píšu, že v miestnom klube sa bude konať festival Deathmetal headbangers.“ „Deathmetal headbangers.“ Gróff sa chvíľu tváril nechápavo, potom mu svitlo. Prstami si pohladil lebku a usmial sa. Vlasáči. To by znamenalo, že ešte nie sme stratení. „Skúsim vytiahnuť z auta niečo, čo nám uľahčí prácu a môžeme vyraziť. Je to ďaleko?“ „Navi ukazuje, že cez dve polia. Nebude to ďaleko.“ Zingera striaslo. „Akurát je mi svinská zima.“ „V aute mám ešte fľašku vodky. Zahreje ťa,“ zamumlal Gróff a zodvihol z blata odtrhnutý nárazník. Poťažkal ho v rukách a zadumane sa zahľadel smerom na mesto.

264

Inspire magazine

Norton Tugendhat sa uklonil tak svižne, že pot z hlavy vyprskol z jeho hrivy na prvý rad fanúšikov. Celý klub vrel. Miloval ten pocit. Zhodil si gitaru z  pleca a odpojil ju zo siete. Ešte raz sa presvedčil, či dôkladne vymazal operačnú pamäť k akordom a všetky heslá. Vymazal. Zamával poslednýkrát na rozlúčku a hodil gitaru rozbláznenému publiku. Okamžite sa zodvihlo niekoľko párov rúk. Nejaký šťastlivec si ju chytí a Norton zarobí. VISA mu dávala tri percentá z každého predaja zo všetkého „čoho sa dotkne“, MasterCard 6. Hoci bol priemerný umelec, talent na hackovanie vyjednávacieho softwaru mal, takže dosiahol zmluvu, akú si mohli dopriať iba vychcaní potomkovia Madonny so svojimi nenažranými právnikmi. Nortonovi sa podarilo presvedčiť právnický software z konzorcia divízie vydavateľstva Exxon/Google, že je univerzálny umelec, ktorého génius pracuje bez prestávky. Vydupal si teda tantiémy nielen za všetko, čo vytvoril, ale aj za čokoľvek, čo bolo s ním nejako spojené. Norton jednoducho myslel na zberateľov a fanatikov, ktorí neváhali vykešovať Lóve aj za jeho vši kdesi na viedenskom Naschmarkte. Nechal za sebou rozbublané hľadisko metalového klubu, vkročil svižným krokom do zákulisia, aby si našiel tiché miestečko. Objavil opustený nafukovací gauč, usadil sa, spustil si voicemail terminálu a snažil sa nevnímať hurhaj publika doliehajúci aj do backstagu. „Stav účtu: 1650 Lóve,“ šepol príjemný mužský hlas. Gitara urobila ďalších 50 Lóve, počítal Norton v duchu. Najskôr asi prešla viacerými rukami a peniaze sa sťahovali nič netušiacim fanúšikom. Dobre im tak, vstupné na festivale bolo nízke, človek musí nejako zarobiť. A nakoniec aj tak skončí na ebayi medzi tonami ďalších predmetov, ktoré prešli rukami Nortona Tugendhata. Pomädlil si ruky a v duchu počítal. 1 Lóve je 25 eur. To je viac ako štyridsaťtisíc eur. Tuším si na rok prenajme vilu na Apple ostrove pri Dubaji a oddýchne si. Cez itunes tam má ako Premium user 90 percentné zľavy na jedlo, chľast a ľahké drogy. Plus VIP vstup na súkromnú pláž „Stopka“ úplne na severe ostrova... Jeho plány zmrazil februárový vzduch, ktorý sa vpil do miestnosti, ako niekto roztlačil zadné dvere klubu. Gumený gauč bol priamo oproti, takže Norton bez problémov uvidel dve siluety. Boli to dvaja muži, obaja s holými lebkami. V premočených tričkách a  zakrvavených kapsáčoch. Tiahol z  nich alkohol a  vlhká vôňa snehu. Čo je toto za módu? Neogotickí Oi skíni? V  kluboch človek stretne všelijaké indivíduá. Asi nejakí dekadentní VIP hostia, ktorí chodia výlučne zadným vchodom, napadlo Nortonovi. Jeden držal v ruke akúsi fľašku a druhý vliekol niečo strieborné. Norton zaostril. Odtrhnutý nárazník. „Neblokuj fotobunku, dvere sú staré, nezavrú sa,“ zašomral prvý. Chlap s fľaškou podišiel do kužeľu modrastého svetla led lampy a ponúkol Nortona. „Dáš si?“ kývol naň, „je to Tesco Value,“ poklepkal prstom po skle a odpľul si veľký hlien. „Kvalitka“. „Tuto nie, Zinger,“ zavrčal ten s nárazníkom. Zanechával za sebou mokré šľapaje a ryhu v drevenej podlahe. „Každopádne, pekné vlasy, brácho,“ prikývol Zinger, divoko sa usmial a zmizol v pulzujúcej temnote klubu za svojím partnerom. Norton si zapálil cigaretu a uvažoval, ako ďaleko môžu ľudia zájsť v exhibicionizme. Mnohí veria, že na tom zarobia kdesi vo vysielaní na tube. Každý chcel ľahko prísť k  peniazom. Vyfúkol dym a  pozoroval ho, ako sa zvíja do rytmu hluku pod chladným svetlom diód. Exhibicionizmus nestačí. Chce to obsah. Autentickosť. Invenčnosť. Až potom prídu peniaze. Nortona premohol víťazný pocit.

Inspire magazine

265

essential

Málokomu sa to podarí. Ale ak to vyjde, je to pekná ryža. Stačí uzavrieť dobrú zmluvu s Exxon/Google alebo Apple/GE a ide to samo. Domov vám dajú Licenčnú Sprchu, ktorá každú časť tela pokryje tenkým filmom nanoreceptorov. Tie zaznamenajú všetko, čoho sa umelec dotkne, čo spraví alebo vyprodukuje. Banka to nacení a sťahuje Lóve každému, kto má o Nortonovu produkciu záujem. V podstate je jedno, či je to tlačová agentúra, ktorej paparazzi nafotil Nortona v drogovom delíriu, alebo nadšený fanúšik, ktorému Norton venoval autogram. Platí sa za všetko. „To je šoubiznis,“ zamrmlal si Norton pochvalne pre seba a  uhasil cigaretu v popolníku. Trocha si rozčesal dlhé ebenové vlasy a vykročil na toaletu. Predral sa úzkymi chodbičkami, minul niekoľko spotených fanúšikov. Akurát hrali headlineri festivalu, Tokio hotel. „Po 60 rokoch znovu spolu! Starší a tvrdší!“ bol claim bannera a Nortona dosť hneval. On mal byť tvárou festivalu, nie nejaká banda dedkov. Navyše, toto bol metalový festival... Rozčúlene si razil cestu radom emo-penzistov pred záchodmi a chcel rozraziť dvere toaliet. „Toaleta zablokovaná na súkromné účely.“ To snáď nie je ani pravda, uškrnul sa Norton. WC sa väčšinou zablokuje len v  troch prípadoch. Pri spustení aplikátora drog, pohlavnom styku alebo veľkej... Dvere sa zo syčaním rozostúpili. Do chodby sa vtackal vystrihaný muž v  koženej bunde s cvočkami. Pod ľavým okom mal veľký monokel a na tyle sa mu skvela fialová podliatina. „Sú tam úplní blázni. Úplní...“ mrmlal a  roztrasenými rukami si chytal hlavu, akoby sa uisťoval, či ju tam stále má. Norton flegmaticky zívol a prekročil ho. Ďalšia sekta alebo idiotská subkultúra, dumal. Čo sa to s tými ľuďmi deje. S pocitom človeka, ktorý je presvedčený, že zaujal správne stanovisko, vstúpil medzi dvere toaliet. Na podlahe toalety ležali úlomky z roztriešteného umývadla. Zostala po ňom iba zanesená batéria, ktorá tryskala vodu, akoby si zúfala zo samoty. Prúd veselo poskakoval po črepinách na kamennú dlážku. Tam sa prebojoval cez červenú stoku z krvi a pramienkov vlasov až k odtoku, kde zažblnkal a už ho nebolo. Nad tým všetkým sa týčil zavalitý muž s kusom nárazníka, poťažkávajúc ho ako bejzballku. Holohlavú tvár skrivil v nemom úškrne. „Ďalší zákazník,“ ozvalo sa Nortonovi za chrbtom. Stihol ešte zaznamenať nápis I  LOVE NY, potom už len tupú bolesť z  úderu a približujúcu sa podlahu. Vlhký dotyk kameňa ho trochu prebral a inštinktívne sa prevalil na ľavý bok. Na miesto, kde pred zlomkom sekundy ležal, priletela chrómová tyč nárazníka. Úder prerazil kamennú kachličku a vyprskol Nortonovi do tváre zmes betónu, krvi a vlasov. „Pokoj, Gróff, nemusíš ho rovno zabiť!“ skríkol týpek v tričku I LOVE NY, „stačí toto...“ A hoci Norton nič nevidel, začul pípnutie Navi prístroja, ktorý sa nastavil do paralyzačného módu. Zasraté fínske Nokie. To hádam už ani nie je Navi s toľkými idiotskými funkciami, uvažoval Norton. Znehybnenie si ale nemohol dovoliť. Švihol nohou holohlavému I LOVE NY do kolena. Niečo zapraskalo a I LOVE NY zaúpel a v kŕči sa oprel o stenu. Paralyzátor mu vykĺzol z ruky na zem. „Ani ranu vedľa!“ zasipel Norton cez divoké dunenie v spánkoch a zbieral sa na nohy. Zrazu priletel chladný náraz do chrbta. „Do riti!“ vyrazilo Nortonovi dych a nosom pristál priamo v rozbitom umývadle. Voda z vodovodu mu teraz tryskala priamo na zátylok, stekala po lícach až do úst a dusila ho. Kútikom oka zachytil, ako nejaká ruka zodvihla paralyzátor a nebezpečne sa mu blížila k trupu. „Nezabi ho, Zinger, je celý mokrý!!“ „Neboj nič...“ začul Norton tesne pred elektrickým šokom, ktorý vymazal obraz ako diaľkový ovládač na staručkej televízii...

266

Inspire magazine

Prebral sa na cvakanie nožničiek. Rozmazané kontúry pomaly vyjasnili obrysy vysokého muža, ktorý ho zrazil nárazníkom. Skláňal sa nad ním a divoko cvakal nožničkami. „Vy ma striháte?“ zamrmlal Norton. „Áno.“ Pripustil. „Viete, kto ja som?“ „Pravdupovediac, netuším. Ale môžeme sa zoznámiť. Ja som Gróff Delila a toto...“ Gróff mávol rukou k druhovi, „toto je Zinger Fili.“ Gróff trochu odstúpil a narovnal sa. V ruke držal trs Nortonových vlasov. „Moje vlasy!“ vyhŕkol Norton. „Áno.“ Pripustil Gróff. Napriamil sa ako lev a zatváril sa bojovne. „Vaše vlasy, vaša moc, však, Zinger?“ Zinger prikývol. „Čo ste vy? Banda fanatických kaderníkov? TONI&GUY?“ „Skoro.“ Gróff prekročil Nortona a uložil vlasy do plastickej tašky. „Sme lovci vlasov. Chytíme každého a, ehm, oholíme ho. Vlasy potom predáme Taiwanským triádam. Používajú ich ako uhlíkové polovodiče namiesto zlata do gravitačných čipov pre XBOX Space či PlayStation E. T. V ISS City na tom fičia všetci.“ Norton sa rozosmial. Jeho smiech rezonoval v kamenných stenách ako siréna. „Blázon.“ „Asi neviete, kto som.“ Norton sa smial ešte viac. „To teda nie...“ odvrkol Zinger. „Každopádne, ďakujem,“ uzavrel Norton. „Za čo?“ Norton nabral posledné sily a postavil sa. „Ak má tá tvoja baterka okrem paralyzérov, airbagov a tri dé hadíka aj prístup na net, tak si stiahni info z Googlu o Nortonovi Tugendhatovi.“ Zinger klikol do Navi a zašepkal: „Norton Tugendhat, dátová projekcia.“ „Spevák, skladateľ, multiinštrumentalista, certifikovaný génius a  alpha-brand Exxon/Google so zberateľským ratingom AAA,“ spustil systém. „Čo to?“ nerozumel Gróff. „Autor originálnych zvukových kompozícií k broadwayským muzikálom: Tigrí kráľ, Al-fayedova Diana, Iracká odysea a Biely fľak na Clintonovi...“ „Skrátime to,“ rozkázal Norton, „sekcia ebay, záznam najvyšších obratov.“ Na stene zablikala projekcia zberateľov, ktorí obchodovali s Nortonovými „dielami“. Zingerov pohľad pomaly stúpal po rebríčku, až sa zastavil na úplnom vrchole. „Aha, Gróff, si tu aj ty!“ GRÓFF DELILA – DEBETNÝ NÁKUP VLASOV – HODNOTA: 150 000 LÓVE. Norton. sa usmial. „Gratulujem, akurát sme urobili obchod storočia. Tuším ste mi zabezpečili celoživotnú honosnú vilu na Apple Islande s tučnou itunes rentou.“ „Gróff, to nikdy za takú sumu nepredáme. Ani keby sme oholili ďalších 500 ľudí. Sme v koncoch!“ chytal sa za hlavu Zinger. „Ako to?“ nechápal Gróff. „Nanoreceptory. Zaúčtujú akýkoľvek presun môjho vlastníctva, či už duševného, alebo materiálneho. Nanoreceptor prečíta z vás biometrické údaje a skontaktuje moju banku s vašou. Finančná operácia prebehne automaticky,“ vysvetlil Norton a oprášil sa. „Odporúčam otvoriť si skutočné kaderníctvo.“ Utrúsil a  deaktivoval poistku zámku. „Ten dlh je totiž skutočný. Budete to potrebovať nejako splatiť. Samozrejme, banke, ja svoje peniaze už mám. Počul som, že po veľkej finančnej kríze sú techniky vymáhačov obzvlášť nepríjemné. Mnohí majú certifikáty Guantanamo 2050 či z Abu Ghraib Academy.“ Norton sa usmial, pokrčil plecami a stratil sa za dverami. „Bolo mi potešením.“ Zakričal ešte z hlbín klubu. Gróff sa zničene oprel čelom o chladnú stenu. Chvíľu ticho stál. „Hm, dlh sa nám zvýšil o 150 000. Musíme zarobiť ďalšie Lóve.“ „Oholíme ďalšieho?“ Zinger nadvihol obočie. Gróff prikývol a zodvihol chrómový nárazník. Život býva ťažký, napadlo mu, keď cítil na dlani upokojujúci chlad kovu... text Andrej Kiszling dorsian.blogspot.com / ilustrácia Roman Bicek www.romanbicek.com


Inspire Magazine