1
Pandemónium
„Ty sranduješ,“ vyštekol vyhadzovač a založil si na statnom hrudníku ruky. Zo svojej výšky vrhol pohľad na chalana v červenej zazipsovanej vetrovke a pokrútil vyholenou hlavou. „S tým dnu nejdeš!“ Päťdesiatka tínedžerov, čakajúcich v rade pred klubom Pandemónium, natrčila uši. Dostať sa do tohto klubu znamenalo pre tínedžerov aj plnoletých dlhé čakanie, najmä v nedeľu, a v rade sa zvyčajne nič nedialo. Vyhadzovači boli drsní a hneď skočili na každého, kto vyzeral, že by mohol robiť trable. V nádeji, že sa niečo zomelie, natrčila uši aj pätnásťročná Clary Frayová, ktorá stála v rade s najlepším kamarátom Simonom. „Ale choď kamsi!“ Chalan zdvihol tú vec nad hlavu. Vyzerala ako drevené brvno, na jednom konci zahrotené. „Patrí to k môjmu ohodeniu.“ Vyhadzovač nadvihol obočie. „To je čo?“ Chalan sa uškrnul. Na Pandemónium vyzerá celkom normálne, pomyslela si Clary. Mal neónovomodré zafarbené vlasy, 11
Mesto.indd 11
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
ktoré mu trčali z celej hlavy ako chápadlá vystrašenej chobotnice, ale na tvári nemal nijaké zložité tetovačky, ani uši či pery prepichnutné veľkými kovovými ihlicami. „Som lovec upírov.“ Stisol tú drevenú vec. Zohla sa ľahko ako steblo trávy. „Imitácia. Penová guma. Jasné?“ Clary si všimla, že chalanovi až priveľmi zeleno žiaria veľké oči – farba ako nemrznúca zmes, jarná tráva. Asi zafarbené kontaktky. Vyhadzovač mykol plecom, zrazu unudený. „No dobre. Hybaj.“ Chalan popri ňom prekĺzol rýchlo ako úhor. Clary sa zapáčilo, ako mal nahrbené plecia a ako pohodil vlasmi. Jej mama mala pre také typy slovo – nonšalantný. „Myslíš, že je klasa, čo?“ utrúsil Simon rezignovane. Clary ho drgla lakťom do rebier, ale neodpovedala. V klube sa prevaľoval dym zo suchého ľadu. Nad tanečným parketom sa mihali farebné svetlá, ktoré ho menili na mnohofarebný rozprávkový svet v odtieňoch modrej, jedovato zelenej, ostro ružovej a zlatej. Chalan v červenej vetrovke hladkal v rukách dlhý, ako britva ostrý nôž a na perách mu pohrával lenivý úsmev. Je to také ľahké – trocha čarov na nôž, aby vyzeral neškodne. Ďalšie čary na oči, a keď naňho vyhadzovač pozrel, už to bolo. Asi by sa bol dostal dnu aj bez tej námahy, ale patrilo to k hre – napáliť obyčajných, robiť im to rovno pod nosom, prekĺznuť im pod prázdnymi pohľadmi na ovčích tvárach. Ale nie že by ľudia boli celkom nanič. Chalanove zelené oči behali po tanečnom parkete, kde sa v rozvírených stĺpoch dymu zjavovali a mizli štíhle údy tancujúcich obyčajných v kúskoch hodvábu a čiernej kože. Dievčatá pohadzovali dlhými vlasmi, chalani mykali bokmi obtiahnutými kožou, nahé pokožky sa 12
Mesto.indd 12
17.4.2012 13:49
Pa n d e m ó n i u m
trblietali od potu. Šírili okolo seba vitalitu, vlny energie, ktoré ho opilecky omamovali. Skrivil ústa. Nevedia, akí sú šťastní. Nevedia, čo je to pretĺkať sa životom v mŕtvom svete, kde slnko visí na oblohe ochabnuto ako vypálená škvara. Ich životy blčia oslnivo ako plamene sviec – a dajú sa tak ľahko zhasnúť. Rukou zovrel nôž a vstúpil na tanečný parket, keď sa od masy tancujúcich oddelilo jedno dievča a vykročilo k nemu. Zadíval sa naň. Dievčina bola krásna, na človeka – dlhé vlasy, skoro presne takej farby ako čierny atrament, oči ako uhoľ. Po zem dlhé šaty, také, aké ženy nosili, keď bol tento svet mladší. Okolo štíhlych rúk sa jej zvonovito rozširovali čipkované rukávy. Na krku mala hrubú striebornú retiazku s tmavočerveným príveskom veľkým ako detská päsť. Prižmúril oči, či je pravý – áno, pravý a drahocenný. Keď sa k nemu priblížila, v ústach sa mu zbehli sliny. Životná energia v nej pulzovala ako krv z otvorenej rany. Usmiala sa, prešla okolo neho, dala mu znamenie očami. Pohol sa za ňou a na perách už mal pálčivú príchuť jej smrti. Bolo to vždy ľahké. Už cítil silu jej miznúceho života, ktorá mu bude kolovať žilami ako oheň. Ľudia sú takí hlúpi. Majú čosi také cenné a tak málo si to chránia. Zahadzujú životy pre peniaze, pre balíčky prášku, pre očarujúci úsmev neznámeho či neznámej. Deva vyzerala ako bledý duch, odchádzajúci cez sfarbený dym. Došla k stene a obrátila sa, vzala do rúk sukňu, a keď si ju nadvihla, usmiala sa naňho. Pod sukňou mala po stehná vysoké čižmy. Pritočil sa k nej a od jej blízkosti mu zabrnelo v celom tele. Zblízka nebola taká dokonalá – pod očami zbadal rozmazanú maskaru, od potu sa jej lepili na krk vlasy. Vnímal pach jej smrteľnosti, sladkastú hnilobu rozkladu. Mám ťa, pomyslel si. Na pery jej vystúpil chladný úsmev. Kúsok odstúpila a on zbadal, že sa opiera o zatvorené dvere. Červenou farbou bol na 13
Mesto.indd 13
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
nich nápis VSTUP ZAKÁZANÝ – SKLAD. Siahla za seba na kľučku, skrútla ňou a vkĺzla dnu. Zazrel naukladané škatule, spleť drôtov. Uskladnené veci. Obzrel sa – nikto sa nedíval. Tým lepšie, ak túži po súkromí. Vkĺzol dnu za ňou, nevediac, že ho niekto pozoruje. „Celkom fajn hudba, nie?“ prehodil Simon. Clary neodpovedala. Tancovali alebo robili, čo malo byť tancom – knísali sa vpred a vzad, občas sa prudko sklonili k parketu, akoby jednému či druhému vypadli kontaktky – a robili to v priestore medzi skupinkou tínedžerov v metalických korzetoch a mladým ázijským párikom, ktorý to bral vášnivo, farbisté príčesky sa im spletali ako vinič. Chalan s pírsingom v pere a s ruksačikom na chrbte rozdával zadarmo tabletky bylinnej extázy. Vo vánku z vetroduja mu plieskali široké nohavice. Clary nevenovala pozornosť najbližšiemu okoliu – sledovala modrovlasého chalana, ktorý si rečami vynútil cestu do klubu. Sliedil v dave, akoby niečo hľadal. To, ako sa pohyboval, jej niečo pripomenulo... „Ja sa teda zabávam svetovo,“ pokračoval Simon. To akosi nesedelo. Simon v džínsach a v starom tričku s nápisom VYROBENÉ V BROOKLYNE vytŕčal v klube ako obviazaný palec. Čerstvo umyté vlasy mal gaštanové, nie zelené či ružové, a na končeku nosa mu nakrivo sedeli okuliare. Vôbec nevyzeral, že by hĺbal nad silami temnoty, ale skôr akoby šiel do šachového klubu. „Mmm-hmm.“ Clary dobre vedela, že do Pandemónia s ňou šiel iba preto, že sa jej tu páčilo, hoci on sa tu nudil. Ale ani sama nevedela, prečo sa jej tu páči – oblečenie, hudba, to tu bolo ako vo sne, ako v inom živote, nie ako v tom nudnom, skutočnom. No vždy bola nesmelá, okrem Simona sa s nikým nedala do reči. 14
Mesto.indd 14
17.4.2012 13:49
Pa n d e m ó n i u m
Modrovlasý chalan sa predieral preč z tanečného parketu. Vyzeral trocha bezradne, akoby nemohol nájsť, čo hľadá. Clary zauvažovala, čo by sa stalo, keby k nemu prišla, predstavila sa a ponúkla sa, že ho tu povodí. Možno by na ňu len vyvalil oči. Možno je aj on nesmelý. Možno by bol vďačný a potešil by sa, ale nedal by to najavo, ako to už chalani robia – ale ona by to spoznala. Možno... Modrovlasý chalan sa zrazu vystrel, náhle spozornel ako lovecký pes na stope. Clary nasmerovala pohľad tam, kam sa díval, a zbadala dievča v bielych šatách. Takže tak, pomyslela si a robila, čo mohla, aby sa necítila ako vyfučaný balónik. To je vo veci. Dievča bolo nádherné, také, aké chcela Clary nakresliť – vysoké a štíhle ako prútik, so záplavou dlhých čiernych vlasov. Clary aj na tú diaľku videla jej červený prívesok na hrdle. Vo svite z tanečného parketu pulzoval ako oddelené, z tela vyňaté srdce. „Mám pocit, že dnes večer sa dídžej Bat prekonáva,“ pokračoval Simon. „Čo povieš?“ Clary prevrátila oči a neodpovedala. Simon neznášal extatickú hudbu. Sústreďovala sa na dievča v bielych šatách. Z tmy, dymu a umelej hmly jej šaty žiarili ako maják. Nečudo, že modrovlasý chalan ju sleduje ako počarený, slepý ku všetkému naokolo – aj k dvom tmavým tieňom tesne v jeho pätách, ktoré sa za ním prepletali davom. Clary v tanci spomalila a zadívala sa. V tieňoch rozoznala dvoch chalanov, vysokých, v čiernom. Ktovie, ako prišla na to, že modrovlasého sledujú, ale vedela to. Vybadala to z ich kroku, z ich nenápadnej ostražitosti, z ladných, kradmých pohybov. V hrudi sa jej začal roztvárať malý kvet obáv. „A ešte som ti chcel povedať, že nedávno som prešiel na transvestitské handry,“ dodal Simon. „A okrem toho spávam s tvojou mamou. Vravel som si, že by si to mala vedieť.“ 15
Mesto.indd 15
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
Dievča došlo k stene a práve otváralo dvere s nápisom VSTUP ZAKÁZANÝ. Kývlo na modrovlasého chalana a obaja sa prešmykli dnu. Nebolo to nič nové, Clary to už videla – dvojicu, ktorá sa odkrádala do tmavého kúta klubu – ale čudné bolo, že ich niekto sleduje. Stala si na špičky, aby videla ponad dav. Tí dvaja chalani zastali pri dverách a pustili sa do debaty. Jeden bol blond, druhý tmavovlasý. Blondiak siahol do kabáta a vytiahol čosi dlhé a ostré, čo sa zablyslo v bodových svetlách. Nôž. „Simon!“ skríkla Clary a zdrapla ho za ruku. „Čo je?“ Simon sa zatváril preľaknuto. „Neboj sa, nespávam s tvojou mamou. Len som si chcel vynútiť tvoju pozornosť. Ale nie že by tvoja mama nebola veľmi pekná, teda na svoj vek.“ „Vidíš tamtých dvoch?“ Clary vyletela ruka a takmer udrela zvodnú černošku, ktorá tancovala pri nich. Černoška ju preklala pohľadom. „Prepáč – prepáč!“ Clary sa obrátila späť k Simonovi. „Tých dvoch chalanov tam? Pri dverách?“ Simon zaškúlil a mykol plecami. „Nevidím nič.“ „Sú dvaja. Šli za tým s modrými vlasmi...“ „Za tým, čo bol podľa teba klasa?“ „Áno, ale o to teraz nejde. Ten blondiak vytiahol nôž.“ „To fakt?“ Simon sa zadíval pozornejšie a pokrútil hlavou. „Ja stále nikoho nevidím.“ „Fakt.“ Do Simona zrazu vbehol život. Vystrel plecia. „Zavolám vyhadzovačov. Ty zostaň tu.“ Začal sa pretískať davom. Clary sa obzrela vo chvíli, keď blondiak mizol s kamarátom v pätách vo dverách VSTUP ZAKÁZANÝ. Pozrela za Simonom. Ten si razil cestu cez tanečný parket, ale veľmi nenapredoval. Keby aj teraz skríkla, nikto by ju nepočul, a kým by 16
Mesto.indd 16
17.4.2012 13:49
Pa n d e m ó n i u m
sa Simon vrátil, už by sa mohlo stať niečo strašné. Clary si zahryzla do pery a začala sa predierať davom. „Ako sa voláš?“ Dievčina sa s úsmevom obrátila. Zhora cez špinavé zamrežované obloky prenikal mdlý svit. Na dlážke sa povaľovali kotúče elektrických káblov, rozbité disko gule a plechovice od farby. „Isabelle.“ „Pekné meno.“ Pohol sa k nej, opatrne stúpajúc medzi káble pre prípad, že by bol niektorý zapojený. Dievčina vyzerala v nezreteľnom svite takmer priezračná, celá bez farby, zahalená v bielom ako anjel. Bude to radosť skosiť ju. „Ešte som ťa tu nevidel.“ „Myslíš to tak, či sem chodím často?“ Zachichotala sa a rukou si prikryla ústa. Na zápästí mala akýsi náramok, tesne pod manžetou šiat – ale keď k nej pristúpil bližšie, zbadal, že to nie je nijaký náramok, ale vytetovaný vzor zo spletených čiar. Stuhol. „Ty...“ Nedopovedal. Urobila bleskurýchly pohyb, ruka jej vyletela a otvorenou dlaňou dostal úder do pŕs, po ktorom by sa bol zvalil na zem a lapal dych, keby bol človek. Takto len tackavo zaspätkoval a dievčine sa čosi zjavilo v ruke, zvíjajúci sa bič, ktorý sa zlato zablysol, keď ním švihla. Obkrútil sa mu okolo členkov a strhol ho z nôh. Dopadol na zem a začal sa zvíjať, hlboko do kože sa mu zarezával odporný kov. Zastala si nad ním, rozosmiala sa a jemu omámene blyslo mysľou, že to mal vedieť. Nijaké dievča z ľudského rodu by si neoblieklo šaty, aké mala Isabelle. Mala ich preto, aby jej kryli pokožku – celú. Isabelle prudko mykla bičom a uvoľnila ho. Úsmev jej žiaril ako jedovatá voda. „Je váš, chalani!“ Ozval sa za ním tichý smiech a dopadli naňho ruky, ktoré ho vytiahli na nohy a prirazili k jednému z betónových stĺpov. 17
Mesto.indd 17
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
Na chrbte pocítil vlhký kameň. Vykrútili mu dozadu ruky a zápästia spútali drôtom. Začal sa metať a do zorného poľa mu vyšla spoza stĺpa postava – chlapec, rovnako mladý ako Isabelle a rovnako pekný. Hnedožlté oči sa mu jagali ako úlomky jantáru. „Tak,“ povedal chlapec. „Sú s tebou ešte iní?“ Modrovlasý chalan cítil, ako sa mu pod hlboko zarezaný drôt hrnie krv a vlhnú mu zápästia. „Akí iní?“ „Ale choď!“ Chalan s hnedožltými očami zdvihol ruky. Zošuchli sa mu tmavé rukávy a ukázali sa runy, vytetované po celých zápästiach, chrbtoch rúk a dlaniach. „Vieš, čo som zač.“ Spútanému chalanovi kdesi v hĺbke lebky zaškrípal druhý rad zubov. „Tieňolovec,“ zasyčal. Chalanovi s hnedožltými očami sa rozlial po tvári úsmev. „Mám ťa,“ povedal. Clary otvorila dvere do skladu a vstúpila dnu. V prvej chvíli sa jej zdalo, že tam nikto nie je. Jediné obloky boli vysoko a zamrežované. Nezreteľne nimi prenikali zvuky z ulice, trúbenie áut a škrípanie bŕzd. Razilo tam po starej farbe a na dlážke ležala hrubá vrstva prachu s rozmazanými stopami. Nikto tu nie je, pomyslela si a v pomykove sa rozhliadla. Napriek augustovej horúčave tam bolo chladno. Na chrbte ju chladil pot. Vykročila a chodidlo sa jej zaplietlo do elektrických drôtov. Zohla sa, aby si z nich vymotala tenisku – a začula hlasy. Dievčenský smiech a ráznu chlapčenskú odpoveď. Keď sa vystrela, zbadala ich. Vyzeralo to, akoby sa zjavili medzi dvoma žmurknutiami. Dievčina v dlhých bielych šatách s vlasmi, ktoré jej padali po chrbte ako vlhké chaluhy. Boli pri nej tí dvaja – vysoký s čiernymi vlasmi, aké mala ona, a nižší, blond, ktorému sa vlasy 18
Mesto.indd 18
17.4.2012 13:49
Pa n d e m ó n i u m
v mdlom svite, prenikajúcom cez vysoké obloky, leskli ako meď. Blondiak stál s rukami vo vreckách tvárou k pankáčovi, ktorý bol priviazaný k stĺpu čímsi, čo vyzeralo ako struna z klavíra, ruky mal natiahnuté za sebou a nohy spútané na členkoch. Tvár mal skrútenú od bolesti a od strachu. Clary sa s búšiacim srdcom prikrčila za najbližší betónový stĺp a nazerala spoza neho. Videla, že blondiak chodí hore-dolu so založenými rukami. „Tak,“ povedal. „Ešte stále si mi nepovedal, či sú s tebou aj iní tvojho druhu.“ Tvojho druhu? Clary pochytila zvedavosť, čo to má byť. Možno sa priplietla k dajakej vojne gangov. „Neviem, čo máš na mysli.“ Tón modrovlasého znel mrzuto, ale vzdorne. „Má na mysli ďalších démonov,“ ozval sa prvý raz tmavovlasý. „Vieš, čo je to démon, nie?“ Pripútaný chalan odvrátil tvár a mrvil ústami. „Démoni,“ zatiahol blondiak a prstom to napísal do vzduchu. „Náboženstvo ich definuje ako obyvateľov pekla, Satanových služobníkov, ale tu, pre účely Sesie, sa pod nimi rozumie hocijaký zlý duch, ktorý má pôvod mimo našej domovskej dimenzie...“ „To stačí, Jace,“ prerušilo ho dievča. „Isabelle má pravdu,“ prisvedčil čiernovlasý. „Nepotrebujeme tu lekciu zo sémantiky – či z démonológie.“ Tým preskakuje, pomyslela si Clary. Fakt preskakuje. Jace zdvihol hlavu a usmial sa. V tom pohybe bolo čosi dravé, čosi, čo Clary pripomenulo dokument o levoch, ktorý videla na Discovery – ako tie veľké mačky dvihnú hlavu a vetria korisť. „Isabelle a Alec si myslia, že mám veľa rečí,“ povedal dôverne. „Aj ty si myslíš, že mám veľa rečí?“ Modrovlasý neodpovedal. Stále pohyboval ústami. „Môžem ti niečo prezradiť,“ ozval sa napokon. „Viem, kde je Valentine.“ 19
Mesto.indd 19
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
Jace vrhol pohľad na Aleca, ktorý mykol plecom. „Valentine je v zemi,“ povedal Jace. „Ten tvor tu sa s nami len zahráva.“ Isabelle pohodila vlasmi. „Zabi to, Jace. Nič nám nepovie.“ Jace zdvihol ruku a Clary zbadala, ako sa od noža odrazil mdlý svit. Nôž bol čudne priehľadný, čepeľ číra ako krištáľ, ostrá ako sklená črepina, rukoväť vykladaná červenými kameňmi. Poviazaný chalan zjojkol. „Valentine sa vrátil!“ zaprotestoval a zaprel sa do pút, ktoré mu držali ruky za chrbtom. „Všetky zatratené svety to vedia – ja to viem – môžem vám povedať, kde je...“ V Jaceových mrazivých očiach vzbĺkol hnev. „Pri Anjelovi, zakaždým, keď niekoho z vás chytíme, vy psi svinské, tvrdíte, že viete, kde je Valentine. Aj my vieme, kde je. V pekle. A ty...“ Jace si prehodil v ruke nôž, až ostrie zaiskrilo ako ohnivá čiara. „Ty tam pôjdeš za ním!“ Clary to už nevydržala. Vystúpila spoza stĺpa. „Prestaňte!“ skríkla. „To nemôžete!“ Jace sa zvrtol a tak sa zľakol, že mu nôž vyletel z ruky a cvengol o betónovú dlážku. Isabelle a Alec sa obrátili spolu s ním s rovnako užasnutými tvárami. Modrovlasý chalan ovisol v putách a ohromene lapal dych. Prvý prehovoril Alec. „Toto je čo?“ vyhŕkol a preskočil pohľadom z Clary na kumpánov, akoby tí mohli vedieť, čo tu Clary robí. „To je dievča,“ utrúsil Jace, keď sa spamätal. „Dievčatá si už predsa videl, nie? Napríklad tvoja sestra Isabelle je dievča.“ O krok postúpil ku Clary a prižmúril oči, akoby nemohol uveriť, čo vidí. „Obyčajná,“ dodal viac-menej pre seba. „A vidí nás.“ „Jasné, že vás vidím,“ vyštekla Clary. „Nie som slepá, aby si vedel!“ 20
Mesto.indd 20
17.4.2012 13:49
Pa n d e m ó n i u m
„Ale si,“ povedal Jace a zohol sa po nôž. „Len o tom nevieš.“ Vystrel sa. „Vypadni odtiaľto. Vo vlastnom záujme!“ „Nikam nejdem!“ odsekla Clary. „Keby som odišla, zabijete ho.“ Ukázala na modrovlasého chalana. „To je pravda,“ prisvedčil Jace, zvŕtajúc nožom medzi prstami. „Ale čo ti záleží na tom, či ho zabijem, alebo nie?“ „Le... lebo...“ jachtala Clary. „Ľudí nemožno len tak zabíjať.“ „To máš pravdu,“ prisvedčil Jace. „Ľudí nemožno len tak zabíjať.“ Ukázal na chalana s modrými vlasmi, ktorému ostali z očí štrbiny. Clary sa mihlo hlavou, či nezamdlel. „Lenže toto nie je človek, dievčatko. Možno vyzerá ako človek, hovorí ako človek a možno krváca ako človek. Ale je to monštrum.“ „Jace, to stačilo!“ ozvala sa Isabelle varovne. „Ste blázni,“ povedala Clary a cúvla od neho. „Zavolala som políciu, aby si vedel. Bude tu každú chvíľu.“ „Vymýšľa si,“ ozval sa Alec, ale tváril sa neisto. „Jace, chceš...“ Nedopovedal. Modrovlasý chalan sa s prenikavým zajačaním vytrhol z drôtov, ktoré ho pútali k stĺpu, a hodil sa na Jacea. Druzgli na zem, prevalili sa a modrovlasý chniapal po Jaceovi rukami, ktoré sa blýskali, akoby boli zakončené kovom. Clary zaspätkovala, chcela ujsť, ale nohou sa zamotala do kotúča káblov, spadla a takmer jej vyrazilo dych. Počula Isabellin vresk. Prevalila sa a videla, že modrovlasý sedí Jaceovi na prsiach. Na koncoch britvovitých pazúrov sa mu leskla krv. Isabelle a Alec sa k nim rozbehli, Isabelle s bičom v ruke. Modrovlasý sekal po Jaceovi vystrčenými pazúrmi. Jace mihol rukou, aby sa ochránil. Pazúry sa mu do nej zasekli a vystrekla krv. Modrovlasý zaútočil znova – a Isabellin bič ho švihol po chrbte. Zvrieskol a spadol na bok. Jace sa v mihu odvalil tak rýchlo, ako šľahol Isabellin bič. V ruke sa mu zablýskal nôž. Zabodol ho modrovlasému do hru21
Mesto.indd 21
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
de. Rukoväť zaliala černastá tekutina. Modrovlasý kŕčovito nadvihol chrbát a začal chrčať a zvíjať sa. Jace so zoškľabenou tvárou vstal. Čiernu košeľu mal na niektorých miestach ešte černejšiu, vlhkú od krvi. Pozrel na mykajúce sa telo pri nohách, zohol sa a vytrhol mu z pŕs nôž. Rukoväť sa leskla od tmavej tekutiny. Modrovlasý chvejivo otvoril oči. Uprel ich na Jacea a zdalo sa, že mu horia. Zaťal zuby a precedil: „Nech je tak! Všetkých si vás vezmú Zabudnutí!“ Jace čosi zavrčal. Modrovlasému zapadli oči. Telo sa mu začalo mykať a krútiť, húžvilo sa, bolo čoraz menšie, až napokon celkom zmizlo. Clary skopla kábel a vyteperila sa na nohy. Začala cúvať. Nikto si ju nevšímal. Alec pristúpil k Jaceovi, chytil ho za rameno a pomykal mu rukávom, zrejme aby si prezrel poranenie. Clary sa obrátila, chcela sa rozbehnúť – a cestu jej zastala Isabelle s bičom v ruke. Jeho zlato fľakatila tmavá tekutina. Švihla ním a jeho koniec sa obkrútil Clary okolo zápästia. Tá sykla od bolesti a prekvapenia. „Hlúpa malá obyčajná,“ precedila Isabelle. „Jace mohol kvôli tebe prísť o život.“ „Je to blázon,“ odvrkla Clary a chcela si zápästie z biča vytrhnúť, no ten sa jej zarezal do mäsa ešte hlbšie. „Všetci ste blázni. Čo si to o sebe myslíte? Že ste samozvaní zabijaci? Nejakí ochrancovia zákona? Polícia...“ „Keď niet tela, polícia sa do toho nemieša,“ prerušil ju Jace. Držal si rameno a vykročil medzi skrútenými káblami ku Clary. V pätách mu šiel Alec s pochmúrne stiahnutou tvárou. Clary vrhla pohľad na miesto, kde zmizol chalan, a nepovedala nič. Neostala tam ani len krvavá šmuha – nič, čo by naznačovalo, že ten chalan niekedy existoval. 22
Mesto.indd 22
17.4.2012 13:49
Pa n d e m ó n i u m
„Keď zomrú, vrátia sa do svojej domovskej dimenzie,“ dodal Jace. „Pre prípad, že by ťa to zaujímalo.“ „Jace,“ zasyčal Alec. „Opatrne!“ Jace si pustil rameno. Tvár mal morbídne pofŕkanú krvou. Naširoko posadenými svetlo sfarbenými očami a hnedozlatými vlasmi stále pripomínal leva. „Vidí nás, Alec,“ povedal. „Už vie priveľa.“ „Tak čo s ňou mám urobiť?“ spýtala sa Isabelle. „Pusť ju,“ odvetil Jace pokojne. Isabelle po ňom strelila prekvapeným, takmer hnevlivým pohľadom, ale neprotirečila. Bič sa stiahol, uvoľnil Clary ruku. Pošúchala si ubolené zápästie a zauvažovala, ako sa odtiaľto, dofrasa, dostane. „Možno by sme ju mali vziať so sebou,“ nadhodil Alec. „Stavím sa, že Hodge by si s ňou rád pohovoril.“ „V nijakom prípade ju nesmieme priviesť do Inštitútu,“ vyhlásila Isabelle. „Je obyčajná.“ „Ale naozaj?“ prehodil Jace ticho. Jeho tón bol zlovestnejší než Isabellin bič alebo Alecov hnev. „Mala si do činenia s démonmi, dievčatko? Poznáš sa s bosorákmi, zhovárala si sa s Deťmi noci? Mala si...“ „Nevolám sa dievčatko,“ prerušila ho Clary. „A netuším, o čom hovoríš.“ Naozaj nie? zaznel jej kdesi v hlave hlas. Videla si, ako sa ten chalan rozplynul. Jace nie je nijaký blázon – len chceš, aby bol. „Neverím na – na démonov alebo čo už...“ „Clary?“ Bol to Simonov hlas. Zvrtla sa. Stál vo dverách skladu. Pri ňom zbadala jedného zo statných vyhadzovačov, ktorí pri vchode pečiatkovali ruky. „Si okej?“ Simon jastril do prítmia. „Prečo si tu sama? Čo je s tými chlanami – vieš, s tými, čo mali nože?“ Clary naňho vyvalila oči a potom sa obzrela na miesto, kde stáli Jace, Isabelle a Alec, Jace stále v zakrvavenej košeli s no23
Mesto.indd 23
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
žom v ruke. Uškrnul sa a napoly posmešne, napoly kajúcne pokrčil plecami. Zjavne ho neprekvapilo, že Simon ani vyhadzovač ich nevidia. Akosi to neprekvapilo ani Clary. Pomaly sa obrátila späť k Simonovi. Uvedomovala si, ako vyzerá, sama vo vlhkom sklade, nohy zapletené v kábloch potiahnutých farbistou umelohmotnou izoláciou. „Myslela som, že šli sem,“ vyhŕkla nepresvedčivo. „Ale asi nešli. Prepáč.“ Zo Simona, ktorého ustarostený výraz sa menil na rozpaky, preskočila pohľadom na vyhadzovača. Ten sa tváril len mrzuto. „Poplietla som si to.“ Za chrbtom sa jej zachichotala Isebelle. „Ja tomu nemôžem uveriť,“ vyhlásil Simon zanovito, keď sa Clary na obrubníku chodníka zúfalo pokúšala chytiť taxík. Kým boli v klube, po Orcharde prešli postrekovacie autá a ulica sa čierno leskla od mastnej vody. „Viem,“ povedala. „Myslíš, že dajaký taxík by sa tu mal vyskytnúť. Kam sa všetci hrnú v nedeľu o polnoci?“ Obrátila sa k Simonovi a pokrčila plecami. „Nemali by sme skúsiť šťastie na Houstonke?“ „Nemyslím taxík,“ odvetil Simon. „Ty – nemôžem uveriť tebe. Neverím, že tí chalani s nožmi len tak zmizli.“ Clary vzdychla. „Možno nijakí neboli, Simon, a celé som si to len vyfantazírovala.“ „To teda nie!“ Simon zdvihol ruku, ale prichádzajúci taxík sa popri ňom len mihol a rozstrekol špinavú vodu. „Videl som, ako si sa tvárila, keď som prišiel do skladu. Celá vyjavená, akoby si videla ducha.“ Clary pomyslela na Jacea s levími očami. Pozrela na zápästie orámované červenou čiarou, kde sa obkrútil Isabellin bič. Nie, nie ducha, povedala si. Niečo ešte podivnejšie ako ducha. 24
Mesto.indd 24
17.4.2012 13:49
Pa n d e m ó n i u m
„Poplietla som si to,“ hlesla unavene. Položila si otázku, prečo mu nehovorí pravdu. Pomyslel by si, samozrejme, že sa zbláznila. Ale v tom, čo sa stalo, bolo ešte čosi – čosi s tou čiernou krvou, ktorá bublala okolo Jaceovho noža, čosi v jeho hlase, keď povedal, zhovárala si sa s Deťmi noci? – a to si chcela nechať pre seba. „Bolo to riadne trápne,“ prehodil Simon. Obzrel sa na klub, kde sa stále od vchodu hadil dlhý tenký rad až do polovice bloku. „Do Pandemónia nás už sotva pustia.“ „No a čo? Aj tak sa ti tam nepáči.“ Clary opäť zdvihla ruku, keď sa k nim cez hmlu hnala žltá silueta. Tentoraz taxík prudko zabrzdil na ich rohu a taxikár sa oprel do klaksónu, akoby ich na seba musel upozorňovať. „Konečne máme šťastie.“ Simon prudko otvoril dvere a vkĺ zol na plastom prikryté zadné sedadlo. Clary ho nasledovala a vdýchla známy pach newyorských taxíkov – zmes cigaretového dymu, kože a laku na vlasy. „Ideme do Brooklynu,“ oznámil Simon taxikárovi a potom sa obrátil ku Clary. „Pozri, vieš, že mi môžeš povedať všetko, jasné?“ Clary okamih váhala a potom prikývla. „Jasné, Simon,“ odvetila. „Viem, že môžem.“ Pribuchla za sebou dvere a taxík sa pohol do noci.
Mesto.indd 25
17.4.2012 13:49
2
Ta jomst vá a kl amst vá
Temný princ sedel na svojom čiernom tátošovi, povieval za ním sobolí plášť. Plavé kučery mu zväzoval zlatý krúžok, na krásnej chladnokrvnej tvári sa mu odrážal zúriaci boj a... „A jeho ruka vyzerá ako baklažán,“ zamrmlala si Clary naštvane. Kreslenie jej jednoducho nešlo. Vzdychla, vytrhla zo skicára ďalší list, skrčila ho a hodila do oranžovej steny svojej izby. Na dlážke sa už povaľovalo viacero dokrčených papierov, neklamný znak, že jej tvorivé šťavy netečú želateľným smerom. Už po tisíci raz si povzdychla, že by sa aspoň trocha chcela podobať mame. Všetko, čo Jocelyn Frayová nakreslila, namaľovala či naskicovala, bolo krásne a vytvorené zdanlivo bez námahy. Clary si strhla slúchadlá – odsekla Stepping Razor uprostred piesne – a pošúchala si ubolené spánky. Až vtedy začula hlasné, prenikavé vyzváňanie telefónu, ktoré sa nieslo celým bytom. Odhodila skicár na posteľ, vyskočila a rozbehla sa do obývačky, kde na stolíku pri vchodových dverách ležal červený retrotelefón. 26
Mesto.indd 26
17.4.2012 13:49
T a j o m s t vá
a k l a m s t vá
„Je tam Clarissa Frayová?“ Hlas na druhom konci znel povedome, ale v rýchlosti ho nevedela zaradiť. Clary si nervózne obkrútila telefónnu šnúru okolo prsta. „P-prosím?“ „Ahoj, som jeden z tých chuligánov s nožmi, ktorých si videla včera večer v Pandemóniu. Asi som urobil zlý dojem a tak si hovorím, či by si mi nedala šancu, aby som to napravil, a...“ „SIMON!“ Clary si odtrhla slúchadlo od ucha a rozosmiala sa. „To vôbec nie je smiešne.“ „Ale je. Len ty to tak nevidíš.“ „Kretén.“ Clary vzdychla a oprela sa o stenu. „Nesmial by si sa, keby si tu bol včera, keď som sa vrátila.“ „Prečo?“ „Mama. Netešila sa, že sme sa tak oneskorili. Vyvádzala. Strach a hrôza.“ „Čo? Veď sme nemohli za to, že bola premávka!“ zaprotestoval Simon. Bol najmladší z troch detí a mal dobre vyvinutý cit pre rodinnú nespravodlivosť. „No áno, lenže ona to tak nevidí. Sklamala som ju, podrazila, nahnala som jej strach, bla-bla-bla. Som pohroma jej existencie,“ vychrlila Clary, presne opakujúc matkine slová s mierne previnilým tónom. „Takže zákaz vychádzok?“ spýtal sa Simon trocha prihlasno. Clary počula v pozadí vravu hlasov. Hovorili jeden cez druhého. „Ešte neviem,“ odvetila. „Mama odišla ráno s Lukeom a ešte sa nevrátili. A kde si vlastne? U Erika?“ „Hm. Práve sme docvičili.“ Za Simonom zaznela činela. Clary sa mykla. „Erik má večer v Java Jones čítačku poézie,“ pokračoval Simon. Java Jones bola kaviareň za rohom od Clarinho bývania a niekedy tam hrala večer živá hudba. „Ideme ho podporiť celá partia. Chceš prísť?“ 27
Mesto.indd 27
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
„No... dobre.“ Clary sa odmlčala a nervózne pomykala telefónnou šnúrou. „Počkaj, nie.“ „Ticho, chalani, dobre?“ zakričal Simon. Jeho hlas zaznel slabo, z čoho Clary usúdila, že si odtiahol slúchadlo od úst. Po chvíľočke sa vrátil a nespokojne sa spýtal: „Tak áno, alebo nie?“ „Čo ja viem?“ Clary si zahryzla do pery. „Mama je na mňa ešte nabrúsená pre včerajší večer. Nechcem ju naštvať, keď ju budem zasa žiadať o nejaké milosti. Ak si mám zavariť, potom nie pre Erikove nanič básničky.“ „Ale choď, nie sú také zlé,“ povedal Simon. Erik bol Simonovým susedom a poznali sa celý život. Neboli si takí blízki ako Simon a Clary, ale na začiatku prvého ročníka si spolu s Erikovými kamarátmi Mattom a Kirkom založili rockovú skupinu. Každý týždeň poctivo cvičili v garáži Erikových rodičov. „A okrem toho nejde o nijaké milosti,“ dodal Simon. „Je to slam poetry jeden blok odtiaľ, kde bývaš. Nevolám ťa na nejaké orgie v Hobokene. Môže ísť s nami aj tvoja mama, ak chce.“ „ORGIE V HOBOKENE!“ zahučal ktosi v pozadí, zrejme Erik. Opäť niekto tresol na činelu. Clary si predstavila, ako mama počúva Erika pri čítaní básní, a vnútri ju striaslo. „Čo ja viem? Keď sa sem dohrniete všetci, vyletí.“ „Tak teda prídem sám. Pôjdeme len spolu a ostatní tam už budú. Tvoja mama nebude mať nič proti. Má ma rada.“ Clary sa zasmiala. „Keby si sa spýtal mňa, povedala by som ti, že je to od nej znak pochybného vkusu.“ „Lenže sa nikto nepýtal.“ Simon vypol telefón uprostred kriku kamarátov zo skupiny. Clary zložila slúchadlo a rozhliadla sa po obývačke. Všade boli dôkazy umeleckých sklonov jej mamy, od ručne vyrobených zamatových vakúšov, navŕšených na tmavočervenej po28
Mesto.indd 28
17.4.2012 13:49
T a j o m s t vá
a k l a m s t vá
hovke, po steny ovešané Jocelyninými zarámovanými maľbami – zväčša krajinkami: zlato osvetlené kľukaté ulice dolného Manhattanu, zimné scenérie Prospect Parku, sivé rybníky olemované čipkovitým povlakom bieleho ľadu. Na rímse kozuba stála zarámovaná fotografia Clarinho otca. Hĺbavý plavovlasý muž vo vojenskej uniforme, v kútikoch očí vrásky od smiechu. Vyznamenaný vojak za službu v zámorí. Jocelyn držala jeho medaily v malej kazete pri posteli. Lenže tie Jonathanovi Clarkovi nijako nepomohli, keď vpálil autom do stromu neďaleko Albany a zomrel, prv ako sa narodila jeho dcéra. Jocelyn sa po jeho smrti vrátila k dievčenskému menu. O Clarinom otcovi nikdy nehovorila, no pri posteli mala kazetu s jeho iniciálkami J. C. Pri medailách ležali ešte dve-tri fotografie, obrúčka a kučera plavých vlasov. Jocelyn občas kazetu otvorila a kučeru vzala ľahučko do rúk, chvíľu ju podržala, potom ju uložila späť a kazetu opäť zamkla. Clary vytrhlo zo zasnívania štrkotanie kľúča v zámke. Rýchlo sa hodila na pohovku a robila sa, že je zahĺbená do jedného z paperbackov, ktoré mama nechala naukladané na konci stola. Jocelyn pokladala čítanie za posvätný koníček a zvyčajne Clary pri čítaní nerušila, a to ani vtedy, keď na ňu chcela nakričať. Dvere sa s buchotom otvorili. Bol to Luke s plnou náručou akýchsi veľkých štvorcových kartónov. Keď ich položil, Clary zbadala, že sú to zložené škatule. Luke sa vystrel a s úsmevom sa obrátil ku Clary. „Čau, strý... čau, Luke,“ privítala ho. Asi pred rokom ju požiadal, aby ho prestala volať strýčko Luke, lebo sa vraj pri tom cíti starý a okrem toho mu to pripomína knihu Chalúpka strýčka Toma. A ešte ju upozornil, že v skutočnosti nie je jej strýko, ale iba blízky priateľ jej mamy, ktorý ju pozná celý život. „Kde je mama?“ spýtala sa. 29
Mesto.indd 29
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
„Parkuje,“ odvetil a so zastonaním si povystieral štíhlu postavu. Oblečený bol vo svojej typickej uniforme – staré džínsy, flanelová košeľa a okuliare v zlatom ráme, ktoré mu sedeli šikmo na nose. „Pripomeň mi, prosím ťa, ešte raz, prečo v tomto dome nie je výťah?“ „Lebo je starý a má osobnosť,“ odvetila Clary bez váhania. „Načo sú tie škatule?“ spýtala sa. Jeho úsmev zmizol. „Mama chce zbaliť nejaké veci,“ odvetil, vyhýbajúc sa jej pohľadu. „Aké veci?“ spýtala sa Clary. Zoširoka mávol rukou. „No tie zbytočnosti, čo sa povaľujú po dome. Zavadzajú. Vieš, že nikdy nič nevyhodí. A čo ty? Učíš sa?“ Vzal jej z rúk knihu a nahlas čítal: „Svet sa stále hmýri rozmanitými bytosťami, ktoré triezvejšia filozofia už zavrhla. Víly, škriatkovia, duchovia a démoni, tí stále obletujú...“ Spustil knihu a cez okuliare sa na Clary zadíval. „To je do školy?“ „Zlatý konár? Nie. Ešte budú pár týždňov prázdniny.“ Clary si od neho vzala knihu. „To je mamina.“ „Tušil som to.“ Odložila knihu späť na stôl. „Luke?“ „Hm?“ Na knihu už zabudol a prehrabával sa v súprave s náradím pri kozube. „Á, tu je to!“ Vytiahol odvíjač na baliacu pásku a s hlbokým uspokojením sa naň zadíval. „Čo by si urobil, keby si videl niečo, čo nevidí nikto iný?“ Lukeovi vypadla tá vec z ruky a udrela o vykachličkovaný kozub. Kľakol si, aby ju zdvihol, a na Clary ani nepozrel. „Myslíš, keby som bol jediným svedkom zločinu, také niečo?“ „Nie. Tak, že keby tam boli aj iní ľudia, ale ty jediný by si niečo videl. Ako keby to bolo neviditeľné pre všetkých okrem teba.“ Zaváhal, stále kľačiac, a v ruke držal oškretý odvíjač. „Viem, že to znie bláznivo,“ dodala Clary nervózne, „ale...“ 30
Mesto.indd 30
17.4.2012 13:49
T a j o m s t vá
a k l a m s t vá
Obzrel sa. Jeho sýtomodré oči sa spoza okuliarov neochvejne, láskyplne upreli na Clary. „Clary, si umelkyňa ako tvoja mama. To znamená, že vidíš svet inak ako ostatní ľudia. To je tvoj talent – vidieť krásu a hrôzu v obyčajných veciach. Preto ešte nie si bláznivá – len iná. A byť iný, na tom nie je nič zlé.“ Clary si pritiahla nohy a položila si bradu na kolená. V duchu opäť videla sklad, Isabellin zlatý bič, modrovlasého chalana, ktorý sa zvíjal v smrteľných kŕčoch, a Jaceove žltohnedé oči. Krása a hrôza. Povedala: „Keby žil môj otec, myslíš, že aj on by bol umelec?“ Luke sa zarazil. Kým mohol odpovedať, otvorili sa dvere a dnu vošla Clarina mama. Na drevenej dlážke zaklopkali podpätky jej bagančí. Podala Lukeovi zväzok štrngotajúcich kľúčov a obrátila sa k dcére. Jocelyn Frayová bola štíhla, pevná žena, vlasy mala o niekoľko odtieňov tmavšie ako Clary a raz také dlhé. Momentálne ich mala vyčesané do tmavoryšavého uzla a prichytené ceruzkou. Na levanduľovom tričku mala kombinézu pofŕkanú farbou a na nohách hnedé turistické baganče s koláčmi zaschnutej olejovej farby. Clary všetci hovorili, že sa ponáša na matku, ale ona to tak nevidela. Podobné mali iba postavy – obidve boli štíhle s malými prsami a úzkymi bokmi. Clary vedela, že nie je taká krásna ako mama. Aby bol človek krásny, musí byť štíhly a vysoký. Ak je niekto malý ako Clary, necelých stošesťdesiat centimetrov, potom je chutný. Nie krásny, ale chutný. Pridajte si mrkvové vlasy, poriadne pehavú tvár a máte Pipi Dlhú pančuchu oproti Barbie. Jocelyn mala ešte aj chôdzu takú ladnú, že sa za ňou otáčali ľudia. Clary sa v porovnaní s ňou len šmatľala. Za ňou sa ľudia obzreli, len keď sa popri nich divo prehnala dolu schodmi. 31
Mesto.indd 31
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
„Vďaka, že si vyniesol tie škatule,“ povedala Clarina mama Lukeovi a usmiala sa naňho. Úsmev neopätoval. Clary sa zovrel žalúdok. Niečo sa deje. „Prepáč, ale dlho som hľadala miesto. Dnes tu zrejme parkuje milión ľudí...“ „Mami?“ prerušila ju Clary. „Na čo sú tie škatule?“ Jocelyn si zahryzla do pery. Luke stretlil pohľadom po Clary a nemo naznačil Jocelyn, aby pokračovala. Tá nervózne mykla zápästím, zastrčila si za ucho prameň vlasov a prisadla si k dcére na pohovku. Clary takto zblízka videla, aká je mama uťahaná. Pod očami mala tmavé polmesiace a viečka perlovosivé od nevyspatia. „To ten včerajší večer?“ spýtala sa Clary. „Nie,“ odvetila mama rýchlo a potom zaváhala. „Možno trocha. To včera večer si nemala urobiť. Veď si rozumná.“ „A už som sa ospravedlnila. Tak čo zasa? Ak mi chceš zakázať vychádzky, tak to už povedz.“ „Nechcem ti zakázať vychádzky,“ odvetila mama. Hlas mala napätý ako našponovaný drôt. Pozrela na Lukea, ale ten pokrútil hlavou. „Povedz jej to, Jocelyn,“ vyzval ju. „Mohli by ste sa o mne prestať rozprávať, akoby som tu nebola?“ vyskočila Clary naježene. „A čo má znamenať to povedz jej to? Čo mi máš povedať?“ Z Jocelyn sa vydral vzdych. „Ideme na dovolenku.“ Luke mal bezvýraznú tvár ako plátno, z ktorého zotreli farby. Clary zavrtela hlavou. „Tak čo je? Idete na dovolenku?“ Klesla do vankúšov. „Nechytám sa. Prečo to teátro?“ „Ty mi asi nerozumieš. Chcela som povedať, že ideme na dovolenku všetci. My traja – ty, ja a Luke. Ideme na farmu.“ „Uf!“ Clary vrhla pohľad na Lukea, ale ten stál so založenými rukami, díval sa von oknom a mal zovreté ústa. Ktovie, čo 32
Mesto.indd 32
17.4.2012 13:49
T a j o m s t vá
a k l a m s t vá
ho tak rozhádzalo, zauvažovala Clary. Ten starý farmársky dom na severe štátu New York miloval – kúpil ho pred desiatimi rokmi, vlastnoručne ho zrekonštruoval a chodil tam, kedykoľvek mohol. „Na ako dlho?“ „Do konca leta,“ odvetila Jocelyn. „Tie škatule som priniesla pre prípad, že by si si chcela zbaliť nejaké knihy, maliarske potreby...“ „Do konca leta?“ Clary sa rozhorčene vystrela. „To nemôžem, mama. Mám svoje plány – so Simonom chceme na párty pred začiatkom školského roka a mám dohodnutých kopu stretnutí s maliarskym krúžkom a ešte desať lekcií u Tischa...“ „To s Tischom je mi ľúto. Ale ostatné môžeš zrušiť. Simon to pochopí a maliarsky krúžok tiež.“ Clary postrehla v maminom hlase neoblomný tón a uvedomila si, že to myslí vážne. „Ale za tie lekcie som zaplatila! Šetrila som celý rok! Sľúbila si!“ Zvrtla sa k Lukeovi. „Povedz jej niečo! Povedz jej, že to nie je férové!“ Luke sa neodvrátil od obloka, iba mu na líci poskočil sval. „Je to tvoja matka. Ona rozhoduje.“ „To mi teda nejde na rozum.“ Clary sa obrátila späť k mame. „Prečo?“ „Musím preč, Clary,“ povedala Jocelyn a zachveli sa jej kútiky úst. „Potrebujem pokoj, ticho na maľovanie. A momentálne sme natenko s peniazmi...“ „Tak zasa predaj nejaké otcove akcie,“ vyhŕkla zlostne Clary. „Tak to robíš vždy, nie?“ Jocelyn sa mykla. „Tak toto nie je fér.“ „Pozri, choď si, keď chceš. Je mi to jedno. Zostanem tu bez teba. Môžem pracovať. Zoženiem si robotu v Starbuckse alebo tak. Simon povedal, že stále berú. Mám dosť rokov, aby som sa o seba vedela postarať...“ 33
Mesto.indd 33
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
„Nie!“ Jocelyn to vyhlásila tak kategoricky, až sa Clary strhla. „Peniaze za lekcie ti vrátim, Clary. Ale ideš s nami. Inú voľbu nemáš. Si ešte primladá, aby si tu zostala sama. Niečo by sa mohlo stať.“ „Napríklad? Čo také by sa mohlo stať?“ Čosi treslo. Clary sa obzrela a s prekvapením zbadala, že Luke zrazil jeden zo zarámovaných obrazov opretých o stenu. Bolo vidieť, že ho to vyviedlo z miery. Znova ho oprel. Keď sa vystrel, ústa mal zovreté do tenkej čiary. „Odchádzam!“ Jocelyn si zahryzla do pery. „Počkaj!“ Rozbehla sa za ním ku vchodu a dostihla ho, keď už mal ruku na kľučke. Clary sa na pohovke rýchlo premiestnila a začula matkin nástojčivý šepot. „... Bane,“ vravela Jocelyn. „Posledné tri týždne mu v kuse volám. Hlasová schránka oznamuje, že je v Tanzánii. Čo mám robiť?“ „Jocelyn,“ Luke pokrútil hlavou, „nemôžeš k nemu chodiť večne.“ „Ale Clary...“ „Nie je Jonathan,“ odvrkol Luke. „Si celkom iná, odkedy sa to stalo, ale Clary nie je Jonathan.“ Čo má s tým môj otec? nešlo do hlavy Clary. „Nemôžem ju držať doma a nepúšťať von. Nezmieri sa s tým.“ „Samozrejme, že nie!“ Luke bol už naozaj nahnevaný. „Nie je psík, je tínedžerka. A skoro dospelá!“ „Keby sme boli preč z mesta...“ „Pohovor si s ňou, Jocelyn,“ povedal Luke rozhodne. „Myslím to vážne.“ Siahol po kľučke. Vtom sa rozleteli dvere. Jocelyn slabo vykríkla. „Kriste!“ zvolal Luke. „Nijaké strachy, to som len ja,“ povedal Simon. „Vraj sa na seba celkom podobám.“ Od dverí kývol na Clary. „Ideme?“ 34
Mesto.indd 34
17.4.2012 13:49
T a j o m s t vá
a k l a m s t vá
Jocelyn si odtrhla od úst ruku. „Simon, ty si počúval za dverami?“ Simon zažmurkal. „Nie, veď som len teraz prišiel.“ Preskočil pohľadom z Jocelyninej bledej tváre na zachmúrenú Lukeovu. „Stalo sa niečo? Mám ísť preč?“ „Netreba,“ povedal Luke. „Už sme tu skončili.“ Pretisol sa popri Simonovi a rýchlo zdupotal dolu schodmi. Ozvalo sa buchnutie dverí. Simon neisto postával vo vchode. „Môžem prísť neskôr,“ povedal. „Naozaj. Nič sa nestane.“ „To by...“ začala Jocelyn, ale Clary už bola na nohách. „Nechaj tak, Simon. Ideme,“ povedala a strhla z vešiaka pri dverách svoju kapsu-poštárku. Prehodila si ju cez plece a vrhla na mamu zničujúci pohľad. „Tak dovi, mama.“ Jocelyn si zahryzla do pery. „Clary, nemyslíš, že by sme si mali o tom pohovoriť?“ „Na to bude kopa času na ‚dovolenke‘,“ odvrkla Clary jedovato a urobilo jej dobre, keď videla, že mama sa mykla, akoby ju niečo uštiplo. „A nečakaj ma,“ dodala, zdrapla Simona za rameno a ťahala ho z dverí. Simon sa zaprel a s ospravedlňujúcim pohľadom sa obzrel na Clarinu mamu, ktorá tam prikrčená bezútešne stála s prepletenými prstami. „Dovidenia, pani Frayová!“ zavolal. „Príjemný večer!“ „Och, sklapni už, Simon!“ vyštekla Clary a zabuchla za nimi dvere, takže maminu odpoveď nepočuli. „Kriste, ženská, veď mi odtrhneš ruku,“ ohradzoval sa Simon, keď ho Clary vliekla za sebou a jej zelené sketcherky pri každom zlostnom kroku plieskali o drevené schody. Obzrela sa hore, rátajúc s tým, že na podeste uvidí zamračenú mamu, ale dvere do bytu ostali zatvorené. 35
Mesto.indd 35
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
„Prepáč,“ zahundrala a pustila mu ruku. Na úpätí schodov zastala a taška jej plesla o bok. Honosný dom, v ktorom bývala Clary, ako napokon väčšina domov v Park Slope, bol kedysi rezidenciou bohatej rodiny. Pripomienkou voľakedajšej nádhery boli točité schodisko, otlčená mramorová dlážka vo vchode a široký presklený svetlík nad dverami. Dom potom rozdelili na byty a Clary s mamou sa delili o dvojpodlažný dom s nájomníčkou na prízemí, starenou, ktorá v byte veštila. Málokedy z neho vychádzala a zákazníci prichádzali zriedkavo. Na dverách mala zlatú tabuľku s nápisom MADAME DOROTHEA, JASNOVIDKA A VEŠTKYŇA. Z jej pootvorených dverí prenikala do vestibulu ťažká sladkastá vôňa kadidla. Clary počula tiché hlasy. „Dobre vedieť, že má prekvitajúcu živnosť,“ utrúsil Simon. „Dnes človek málokedy natrafí na solídnu vešteckú prácu.“ „Musíš byť stále taký ironický?“ vybehla naňho Clary. Očividne zarazený Simon zažmurkal. „Myslel som, že sa ti páči, keď som duchaplný a ironický.“ Clary mala na jazyku odpoveď, no v tej chvíli sa dvere madame Dorothey otvorili dokorán a vyšiel z nich muž. Bol vysoký, pokožku mal sfarbenú ako javorový sirup, oči zlatozelené ako mačka a čierne vlasy strapaté. Oslnivo sa na Clary usmial a ukázali sa ostré biele zuby. Clary obišiel závrat, mala silný pocit, že upadne do bezvedomia. Simon sa ňu celý nesvoj pozrel. „Čo je s tebou? Vyzeráš, akoby si išla zamdlieť.“ Uprela naňho pohľad. „Čo? Nie, nič mi nie je.“ No Simon sa s tým neuspokojil. „Tváriš sa, akoby si videla ducha.“ 36
Mesto.indd 36
17.4.2012 13:49
T a j o m s t vá
a k l a m s t vá
Pokrútila hlavou. Nedal jej pokoj dojem, že niečo videla, no keď sa na to sústredila, uniklo to ako tečúca voda. „Ale nič. Zdalo sa mi, že som videla Dorotheinu mačku, ale asi to bola len hra svetla.“ Simon z nej nespúšťal pohľad. „Od včera som nič nejedla,“ dodala na svoju obhajobu. „Asi je to tým.“ Chlácholivo ju objal okolo pliec. „Tak poď, kúpime ti niečo na jedenie.“ „Stále nemôžem uveriť, že je taká,“ zopakovala Clary už štvrtý raz, naháňajúc po tanieri kúsok avokádovej nátierky končekom kukuričného lupienka. Sedeli v mexickom bufete v susedstve. Bol to len taký výklenok v múre, ktorý sa volal Nacho Mama. „Akoby nestačilo, že mi každý druhý týždeň zakazuje chodiť von. Teraz budem až do konca leta trčať vo vyhnanstve.“ „Veď vieš, tvoja mama je niekedy taká,“ chlácholil ju Simon. „To je u nej normálne, ako keď dýcha.“ Usmial sa na ňu spoza vegetariánskeho burrita. „No jasné, smej sa na tom,“ vyskočila. „Teba nejdú odvliecť bohviekam na bohvieako dlho...“ „Ale Clary!“ prerušil Simon jej výlev. „Si naštvaná, ale nie na mňa. A okrem toho to nevydrží.“ „Ako vieš?“ „Lebo tvoju mamu poznám,“ odvetil Simon po chvíli. „My dvaja sme kamaráti – ako dlho už? Desať rokov? Viem, že je niekedy taká. Ale rozmyslí si to.“ Clary vzala z taniera čili papričku a zamyslene odhryzla konček. „To naozaj? Teda, že ju poznáš, tak to myslím. Niekedy si hovorím, či ju vôbec niekto pozná.“ Simon sa zatváril prekvapene. „Nechytám sa.“ Clary nasala vzduch, aby si ochladila rozpálené ústa. „Nikdy o sebe nehovorí. Neviem nič o jej skoršom živote alebo o jej 37
Mesto.indd 37
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
rodine, ani ako sa zoznámila s otcom. Nemá ani len svadobné fotografie. Je to, ako keby sa jej život začal, až keď mala mňa. Tak mi vždy odpovie, keď sa jej na tieto veci pýtam.“ „Ó!“ Simon sa na ňu uškrnul. „Veď je to milé.“ „To teda nie je! Je to čudné. Je čudné, že neviem nič o starých rodičoch. Len toľko, že otcovi rodičia k nej neboli dobrí, ale mohli byť až takí zlí? Čo to bolo za ľudí, keď nechceli poznať ani vnučku?“ „Možno ich neznáša. Možno ju urážali alebo tak,“ nadhodil Simon. „Má tie jazvy.“ Clary naňho vyvalila oči. „Čo má?“ Prehltol burrito. „Tie malé tenké jazvy. Po celom chrbte a rukách. Vieš, videl som tvoju mamu v plavkách.“ „Nijaké jazvy som si nikdy nevšimla,“ vyhlásila Clary rozhodne. „Vymýšľaš si.“ Zadíval sa na ňu a zdalo sa, že chce niečo povedať, ale v taške jej začal neodbytne vyzváňať telefón. Clary ho vylovila, pozrela na čísla blikajúce na displeji a zamračila sa. „Mama.“ „Videl som to z toho, ako si sa zatvárila. Budeš s ňou hovoriť?“ „Teraz nie,“ odvetila Clary a pocítila v žalúdku známe bodnutie výčitiek, keď telefón stíchol a prešiel na odkazovú schránku. „Nechcem sa s ňou hádať.“ „Vždy môžeš zostať u nás,“ navrhol Simon. „Ako dlho budeš chcieť.“ „Uvidíme, či už nevychladla.“ Clary stisla na mobile odkazovú schránku. Mama mala napätý hlas, ale zjavne sa nútila do bezstarostného tónu: „Počuj, malá moja, mrzí ma, že som na teba tak vybalila ten plán s dovolenkou. Poď domov a pohovoríme si.“ Clary vypla telefón, skôr ako sa odkaz skončil. Cítila sa ešte previnilejšie ako predtým, no zároveň bola stále nahnevaná. „Chce o tom hovoriť.“ 38
Mesto.indd 38
17.4.2012 13:49
T a j o m s t vá
a k l a m s t vá
„A ty?“ „Neviem.“ Clary si opakom ruky pošúchala oči. „Ešte chceš ísť na tú čítačku?“ „Sľúbil som sa.“ Clary vstala a odtisla stoličku. „Tak idem s tebou. Zavolám jej potom.“ Po ruke sa jej zviezol remeň tašky. Simon jej ho automaticky vysunul hore a prstami sa dotkol jej obnaženého pleca. Vzduch vonku bol vlhký ako špongia a od tej vlhkosti sa Clary zvlnili vlasy a Simonovi sa na chrbát prilepilo tričko. „A čo je so skupinou?“ spýtala sa. „Niečo nové? Keď som s tebou hovorila, v pozadí bol rev.“ Simonovi ožila tvár. „Ide to famózne,“ odvetil. „Matt povedal, že pozná niekoho, kto by nám mohol dohodiť vystúpenie v Šrote. Debatuje sa aj o názve.“ „Ale čo?“ Clary potlačila úsmev. Simonova skupina dosiaľ s nijakou hudbou vlastne neprišla. Zväčša posedávali u Simona v obývačke a hádali sa o názve a logu. Clary si občas položila otázku, či niekto z nich vie vôbec na niečo hrať. „A čo je na stole momentálne?“ „Rozhodujeme sa medzi Sprisahanými chaluhami a Solidrock Panda.“ Clary pokrútila hlavou. „Jedno aj druhé je hrozné.“ „Erik navrhuje Ležadlová kríza.“ „Erik by sa mal radšej držať počítačových hier.“ „Lenže potom by sme museli hľadať nového bicistu.“ „Á, takže to je Erik. Myslela som, že z vás len ťahá peniaze a hučí do báb v škole, že hrá v skupine, aby na ne urobil dojem.“ „Ale čoby,“ prehodil Simon. „Erik obrátil list. Má kočku. Ťahajú to spolu už tri mesiace.“ „To už sú prakticky manželia,“ utrúsila Clary a vyhla sa dvojici, ktorá tisla vo vozíku batoľa, dievčatko, ktoré zvieralo v ru39
Mesto.indd 39
17.4.2012 13:49
M e s t o ko s t í
kách bábiku pixie so zlatom postriekanými zafírovými krídlami. Clary sa zamarilo, že krídla sa zatrepotali. Rýchlo pozrela inde. „Čo znamená,“ pokračoval Simon, „že som zo skupiny už posledný, kto nikoho nemá. A to je, ako ti je známe, celý zmysel toho byť v skupine. Baliť baby.“ „A ja som myslela, že je to o hudbe.“ Cestu jej prekrižoval muž s palicou, mieriaci na Berkeley Street. Odvrátila pohľad, lebo sa bála, že ak sa na niekoho dlhšie zadíva, vyrazia mu krídla, ďalšie ruky alebo dlhý hadí rozčesnutý jazyk. „Keď už ide o to, čo koho do toho, či máš frajerku?“ „Mňa,“ odvetil Simon bezútešne. „Nepotrvá dlho a jediný bez nej budem ja a náš školník Domany. A ten smrdí ako Domestos.“ „Aspoň vieš, že je ešte voľný.“ Simon na ňu zagánil. „To nie je smiešne, Frayová.“ „Vždy ostáva Sheila Barbarinová, Tangáčka,“ prehodila Clary. Sedela za ňou v deviatej triede. Vždy keď Sheile spadla ceruzka a nahla sa po ňu – čo sa stávalo často – Clary sa naskytol pohľad na jej nohavičky, ktoré trčali nad pás jej džínsov supernízkeho strihu. „Práve s ňou randí Erik posledné tri mesiace,“ povedal Simon. „Jeho rada znie, že by som sa mal rozhodnúť, ktorá má najrajcovnejšie telo a pozvať ju na rande v prvý deň školského roka.“ „Erik je sexistická sviňa,“ vyhlásila Clary a zrazu nechcela vedieť, ktorú babu Simon pokladá v škole za najrajcovnejšiu. „Čo keby ste nazvali skupinu Sexistické svine?“ „Malo by to cveng.“ Simona to nevyviedlo z miery. Clary naňho urobila grimasu a vtom jej v taške zavibroval mobil. Vytiahla ho zo zazipsovanej priehradky. „Zasa mama?“ spýtal sa Simon. 40
Mesto.indd 40
17.4.2012 13:49
T a j o m s t vá
a k l a m s t vá
Clary prikývla. V duchu videla mamu, ako stojí osamelá a malá vo vchode do ich bytu. V hrudi sa jej rozlial pocit viny. Vrhla pohľad na Simona, ktorý z nej nespúšťal pohľad, a v očiach sa mu zračili obavy. Jeho tvár poznala tak dobre, že by ju vedela nakresliť aj so zatvorenými očami. Predstavila si samotárske týždne bez neho a strčila mobil späť do tašky. „Poď,“ povedala, „lebo prídeme neskoro.“
Mesto.indd 41
17.4.2012 13:49