Farský spravodaj 2-2011

farSsPkRýAVODAJ

2

2011

FARNOSŤ SVÄTÉHO PÁTRA PIA RUŽOMBEROK VOJENSKÉHO ORDINARIÁTU OS SR ▪ ZALOŽENÉ V ROKU 2007 ▪ ROČNÍK 5 ▪ OBČASNÍK ▪ NEPREDAJNÉ ▪

PPrrííhhoovvoorr ODPOČINOK Milí farníci, vojaci.

Náš ľudský ţivot má svoj úţasný časový rytmus, keď podľa vzoru Stvoriteľa deň čo deň pracujeme, ale v siedmi deň máme čas na odpočinok. A skutočne, človek, ktorý dáva celé svoje bytie do pracovného týţdňa, aby splnil svoje povinnosti, vytváral hodnoty, bol pohotový v sluţbe blíţnemu či núdznemu ..., má dôvod a veľkú duchovnú i telesnú potrebu si odpočinúť. Blahoslavený pápeţ Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste „Deň Pána“ píše: „Deň odpočinku je teda takým preto, ţe je to deň poţehnaný Bohom a ním aj zasvätený, čiţe oddelený od ostatných dní, aby bol medzi všetkými „dňom Pána“.

Uţ od prvých storočí bola Eucharistia opravdivým srdcom nedele a preto pre veriacich ľudí aj dnešnej doby platí rovnako naliehavá potreba zúčastňovať sa na liturgickom slávení. Traktát z III. storočia pod názvom Didascalia apoštolov vyhlasuje : „V Pánov deň nechajte všetko a ponáhľajte sa do svojho zhromaždenia, lebo je to vaša chvála voči Bohu“.

Odpočinok je „posvätná vec“, lebo pre človeka je nevyhnutné vytrhnúť sa neraz z príliš vyčerpávajúceho kolobehu pozemských povinnosti a znovu si uvedomiť, ţe všetko je Boţie dielo.

V tomto rozmere odpočinku sa odráţa aj naša dovolenka, ktorú si môţeme dopriať kaţdý rok. Predovšetkým pri veľkej dovolenke 21 dní sú uprostred nej rovnako nedele, ale aj iné dni, ktoré si sami vieme a môţeme urobiť tak, ţe sa svojou povahou pokoja, oddychu viac či menej podobajú na sviatočný či nedeľný deň.

Nakoniec ostáva pre človeka posledný a konečný spôsob odpočinku, ktorý je vyjadrený aj vo vrúcnej modlitbe : „Daj mu, ó Pane svetlo večné nech mu svieti a nech odpočíva v pokoji“. Nedá sa poprieť a vynechať okamih nášho odchodu z tohto sveta, keď po všetkej práci a námahe za naše preţité roky príde pre všetkých verných zomrelých čas „večného odpočinku“. Tento „čas“ sa bude rovnako krásne a neopísateľné podobať tomu najpríjemnejšiemu, čo sme zaţili počas pozemského ţivota akurát to bude znásobené tým, čo je „nekonečné“ ako radosť, pocit šťastia, odmeny, videnia samého Boha, láskavé spoločenstvo našich známych, príbuzných ... niečo, čo ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil pre tých, ktorí ho milujú.“ Priatelia, ţime teda tak, či pracujeme alebo máme voľný čas, aby sme dosiahli o d p o č i n o k pre nás pripravený tam, kde nás čaká Boh. Vojenský duchovný 2

D Duucchhoovvnnéé aakkttiivviittyy

KRSTY V uplynulom období sa v našej vojenskej farnosti udiali opäť významné a radostné udalosti, najmä pri slávnosti krstu dieťaťa.

Dňa 10.4.2011 sa krstom zrodilo pre nebo dieťa ANDREJ od rodičov Matthias Iţo a Dominiky Javorkovej (Ruţomberok).

Dňa 8.5. 2011 bol krst dieťaťa MATEJ syn rodičov Ľubomíra Šusu a Martiny Bielikovej (Ludrová).

Dňa 12.6. 2011 prijalo krst dieťa MATEJ syn rodičov a manželov Michal Tužinský a Katarína rod. Lauková (Žilina).

Dňa 16.6. 2011 bolo pokrstené dieťa Alexandra dcéra Juraja Mendera a Silvie Ďaďovej (Ludrová).

Pri tak významných udalostiach ako je krstná slávnosť je dôvod sa zamyslieť, či vţdy sa dejú veci u nás rozumných ľudí tak, ako sa majú konať.

Dieťa sa má vţdy narodiť z lásky manželov nie partnerov a iných „čudných“ dvojíc, o to viac, keď to takto ustanovil a poţehnal na počiatku sám Boh. My veriaci ľudia máme urobiť všetko preto, aby sme naplnili cez svoju lásku, zodpovednosť a poslušnosť aj túto konkrétnu Boţiu vôľu.

Je to ohromné dobro a ničím nenahraditeľné, ak dieťa prichádza na svet z jedinečnej manţelskej lásky muţa a ţeny. K tejto úlohe sa kaţdý mladý človek pripravuje uţ vo vlastnej rodine, kde vidí a preţíva manţelstvo svojich rodičov a to v dobrom i v zlom. Vzorom sú rodičia.

A dokonca i neskôr a to vtedy, keď rodičia dovolia či nedovolia, podporujú či nepodporujú, aby mladí ľudia ţili svoj vzťah lásky v súlade s Boţím prikázaním.

V kresťanskej a zodpovednej rodine sa totiţ nemôţe stať, aby mladí ľudia, ţili vo „voľnom zväzku“ či partnerstve pod jednou strechou s rodičmi, teda akoţe budúci manţelia. Je to morálne veľké zlo tak v duši mladých ľudí ako aj samotných rodičov. Ak sa v dnešnej dobe pozrieme i na túto vec z pohľadu a prístupu šíriacej sa liberálnej tolerancie v zmysle slov nie jedných rodičov : „veď je to na ich zodpovednosti ...“, veď nech pouţívajú „bezpečný sex“ ..., veď „i my sme boli takýto“ ... , veď „nech sa spoznajú a vyskúšajú všetko“ ..., veď „na tom nie je nič zlé“ ... nuţ pri 3

D Duucchhoovvnnéé aakkttiivviittyy takomto nemúdrom uvaţovaní a benevolentnom prístupe rodičov k dospievajúcim deťom a ich vzťahom sa aţ príliš často dostávame k situácií, ţe dieťa prichádza na svet nie do manţelstva muţa a ţeny a nie z pravej a zodpovednej lásky manţelov, ale dieťa prichádza len do nejakého vzťahu z ktorého moţno bude aj manţelstvo a keď nie ostane len slobodná matka s dieťaťom alebo dvaja ľudia ako partneri.

To najmenej smutné je, ţe do krstnej matriky sa uţ len píše zápis: ţe dieťa je narodené „illegalne“ a otec dieťaťa je „pater tantum naturalis“, teda len biologický otec!! Najhoršou vecou v týchto prípadoch je, ţe mladí ľudia napriek tomu, ţe sa majú radi, ţijú pred Bohom v ťaţkom hriechu a to kaţdý deň a kaţdú chvíľu. A tak málo je potrebné, aby si vyslúţili sviatosť manţelstva a ţili v tejto jedinečnej láske a len takto vytvorili aj svoju rodinu.

Urobme vo svojej zodpovednosti a poslušnosti pre láskavým Bohom všetko preto, či uţ ako rodičia svojich deti, či ako mladí ľudia smädní a túţiaci po láske, aby sme svoje rozhodnutia konali v mene lásky a zákona pre svoje ľudské i duchovné a večné šťastie.

Pripravil: kpt. Mgr. Ján Polťák, Foto: archív

„Čím dlhšie dovolíme problému, aby existoval, tým ťaţšie je vrátiť mysli pokoj."

Twylah Nitsch, Seneca

PÚŤ DO L E V O Č E V dňoch 2. – 3. júla 2011 sa uskutočnila 15. národná púť na Mariánsku horu do Levoče za účastí príslušníkov OS a OZ SR medzi, ktorými nechýbali ani príslušníci vojenskej farnosti sv. Pátra Pia a VÚ 1115 Ruţomberok: kpt. Mgr. Ján Polťák, des. Tatiana Riljaková, Roman Riljak, Jakubko a Dianka Riljakovi, Guothova Mária, Riljaková Helena, des. František Polťák, Mária Polťáková, Alexander Polťák, Beátka Chromková, Anna Slobodová a Elena Masiariková.

Ono tu v podstate nejde o Levoču ako mesto, hoc má svoju krásu, historickú spätosť a veľa iných pekných či dôleţitých veci, ale ten kopec alebo tá hora, ktorá sa volá 4

D Duucchhoovvnnéé aakkttiivviittyy Mariánska je dôvod prečo vôbec ľudia v zástupoch idú na toto miesto. Ale aj tá hora samá o sebe tieţ veľa neznamená, lenţe jej spojenie s menom Panny Márie a jej účinnou pomocou, tak v minulosti , ako aj dnes uţ znamená pre kaţdého veriaceho človeka veľmi veľa.

Levoča bola na východnom Slovensku veľmi významným mestom. V rokoch 1241 – 1242 pustošili široký kraj Tatári, nuţ obyvatelia sa pred nimi ukrývali v horách a lesoch.

Uţ v roku 1247 bola postavená kaplnka, kde ľudia sa schádzali na modlitbe. Okolo roku 1300 do Levoče prichádzajú františkáni minoriti , ktorí šírili kult návštevy Panny Márie. Ľudia z Levoče i okolia za mimoriadnu ochranu pred pustošivými Tatármi postavili kaplnku a zasvätili ju návšteve Panny Márie. Začiatok levočských mariánskych púti siaha do začiatku štrnásteho storočia a tým sa Levoča stala jedným z najstarších pútnických miest na Slovensku. Podľa hodnovernej tradície sa aj na Mariánskej hore v Levoči zjavila Panna Mária obklopená svätoţiarou istým pastierikom a nie len raz.

V roku 1617 vyniesli na Mariánsku horu mladú dievčinu, ktorá v bolestiach zomierala. Len čo ju vyniesli, bola uzdravená. V roku 1698 istý vojenský dôstojník zo Saska dostal poráţku. Na radu kňaza dal sľub, ţe keď sa uzdraví, vykoná púť na Mariánsku horu. Potom zaspal a o dve hodiny sa zobudil zdravý. Dňa 15. novembra 1699 kapitán pluku P. Langleth spadol z koňa a poranil si ruku tak, ţe sa uţ nedala vyliečiť.

Za uzdravenie sľúbil Panne Márii obraz na Mariánsku horu. Keď sľub splnil, uzdravil sa.

V roku 1769 boli deväťmesačnému dieťaťu vypichnuté oči. Na príhovor Panny Márie sa mu vrátil zrak.

Lenţe, toto sú zázraky vonkajšie. Omnoho viac, ba nespočítateľne je tých, ktoré sa udiali, ako vnútorné obrátenie sa k Bohu, ako polepšenie ţivota, ako vyrovnanie sa s nešťastím a mnoho iných pomoci ... dostali ľudia vo viere a modlitbe na Mariánskej hore.

Aj my sme sa vybrali či uţ ako vojaci alebo veriaci ľudia z našich rodín na toto uţ posvätné mariánske miesto, aby sme svojou púťou, modlitbou, vierou, ale i obetami prispeli k evanjelizácii ľudského ţivota. Sami potrebujeme Boţie milosti, milosrdenstvo i lásku pre všedné dni, kde ţijeme a pracujeme. Máme sa za koho modliť i ďakovať za všetky dobrodenia, čo nám Boh deň, čo deň dáva.

Mária je Boţia matka, ktorá má mocné slovo u Boha a veľmi veľa lásky k nám ľuďom.

Nuţ preto sa k nej neţne i úprimne utiekame vo svojej modlitbe, prosbách a náboţných vzdychoch, tak ako to cítime a potrebujeme.

Levočská púť je vţdy pre nás pozvaním i výzvou zároveň, aby sme vykročili v ústrety Jeţišovi Kristovi, ktorý nás vola cez svoju matku na výšiny, kde môţe kaţdý z nás nájsť odpočinok pre svoju dušu i skutočné stretnutie s Bohom : v tichu, modlitbe, vo sviatostiach či počúvaní Boţieho slova.

Nech nám i tohtoročná púť do Levoče dá novú silu do ţivota, do vzájomných vzťahov v rodine i v spoločenstvách, dá novú nádej a zmysel ţivota, dá vieru 5

D Duucchhoovvnnéé aakkttiivviittyy a neotrasiteľnú dôveru v Boţie meno, dá odmenu za kaţdý pútnicky krok, ţeby sme raz dosiahli svoj jediný cieľ – nebo.

Pripravil: kpt. Mgr. Ján Polťák, Foto: archív

„Cítim väčšie naplnenie, keď sa modlím, tak ako som sa naučil modliť.

Moje srdce je omnoho spokojnejšie, keď sedím so svojou fajkou a rozprávam sa s Veľkou Medicínou o všetkom, čo ma trápi.“ Drevená Noha; Čejeni

RODINNÉ STRETNUTIE Ako je dobré, keď vieme vyuţiť príleţitosti, ktoré nám ponúka ţivot okolo nás. Tak sme zauvaţovali aj my veriaci našej vojenskej farnosti a príslušníci základne MOKIS a chytili sme sa príleţitosti vyuţiť vojenskú chatu na stretnutie vojenských rodín. To sa nám podarilo v dňoch 3. – 5. júna 2011, keď tí, ktorí sme prejavili záujem sme sa zišli večernou hodinou na chate v priestore osady Ústie nad Oravou. Bolo nás dokopy 30 účastníkov z piatich rodín a birmovancov.

Z toho 16 dospelých a 14 detí.

Keďţe bol prvý piatok v mesiaci celkom prirodzene sme mali záujem o svätú omšu, ktorá bola pre nás nielen zdrojom Boţích milosti a poţehnania, ale stala sa aj začiatkom nášho spoločného pobytu. Po svätej omši nasledovalo jedlo čiţe večera, ktorá bola taká celkom jednoduchá, ale uţ z rozprávania starých mám určite zdravá, zemiaky a kyslé mlieko.

Chlapci vonku postavili stan pre päť ľudí a bolo jasné, ţe nie všetci budú spať v chate ale aj na čerstvom vzduchu. A nielen to, o chvíľu prišli chlapci a pozývali kde koho na futbal na neďalekom ihrisku. Ani nebolo potrebné veľa hovoriť a našli sa medzi nami futbalisti štyria na štyroch. Za vyše niečo hodiny sme sa tak vybehali, ţe bolo jasné, ţe dospelí pôjdu na pohár piva do susednej reštaurácie a naozaj bodlo veľmi vhod. Medzi tým, neţné polovičky sa venovali deťom, ktoré po prvotnej obhliadke miesta nového 6

D Duucchhoovvnnéé aakkttiivviittyy pobytu a večeri boli zrelé na odpočinok. No a kým sme prišli od pohára piva uţ horel ohník na pahrebe a nie jeden z nás sa pustil do opekania, veď hlad je hlad. K slovu sa dostala gitara a neskôr i harmonika a k tomu spev rodinných príslušníkov na tón ľudových piesni. Myslím, ţe to bola jedná paráda, ako môţe byť ľuďom dobré, keď sú spolu.

Mládeţ zase objavila priamo v pivnici pingpongový stôl a tak sa smelo pustili do ďalšieho súťaţenia v hre „kolotoč“, ktorý sa potom uţ stále hral s prestávkami aţ do nedele.

Moţno uţ bola polnoc ak nie viac a pomaly bolo vidieť ako uţ niektorí sa poberajú na svoje lôţka, teda hlavne rodičia, zatiaľ, čo mladí ešte stále cítili, ţe nejakú tu hodinku vydrţia vo voľnej zábave: niekto pozeral film, niekto si brnkal na gitaru, iní sa zabývali v stane ... a dobrú noc.

V sobotňajšie ráno sa nebolo kde ponáhľať. Raňajky okolo 8,00 hod., boli znakom pohody a príjemného i voľného dňa. Na raňajky boli chutné chlebíčky alebo kto chcel niečo sladké – rôzne koláčiky domácej výroby.

Postupne pribúdali ľudia do kuchyne i spoločenskej miestnosti. Voňala prvá káva. Tak prišla deviata hodina, aby sa dopoludňajší čas vyplnil duchovným programom, kým je človek čerstvý.

Rodičia vytvorili v jednej miestnosti milé spoločenstvo, ktoré za vedenia manţelov Galošovcov sa venovalo duchovnej téme poznania Boha. Zatiaľ vonku sa okolo Janky Berešíkovej a Adi Matejovej bezstarostne rozozvučali hlásky deti, ktoré sa venovali súťaţiam a pohybovým aktivitám pri celkom príjemnom ešte rannom slniečku. Kdesi inde v priestore altánku a ohniska sa stretli vojenský duchovný a niekoľkí birmovanci presnejšie siedmi. Ani sa človek nenazdal a bol čas na poslednú aktivitu pred obedom a tou bola svätá omša ako vrchol dňa, poţehnanie a milosť. Na obed bol výborný segedínsky guláš od kuchárky slečny Vierky priamo z Vysokých Tatier. Zdá sa, ţe chutilo kaţdému aţ moc a napokon sa po výdatnom obede kaţdý utiahol na chvíľku siesty aspoň si len tak niekde sadnúť ba niektorí sa odobrali aj na pár hodín spánku.

V tento deň nás prišli pozrieť a stali sa našimi hosťami milá rodinka Szuperakovci.

Hneď pribudli dve malé deti a bolo o to viac radosti. Rodiny, predovšetkým rodičia vyuţili tento čas na kávičku a vrúcnu debatu medzi sebou zrejme o všetkom, čo ţivot prináša.

V tomto čase si kaţdý našiel svoje miesto a zábavu v priestore chaty. Deti sa úplne oddali šanteniu a aj trom stanom, čo stáli vonku a zrejme sa stali akýmsi miestom ich hradu a domova. Prišiel opäť čas, aby chlapci tento krát traja na troch sa vybrali si zahrať na ihrisko futbal a vydali zo seba energiu, ktorú premenili na tesne víťazstvo. Aj v tento deň čas utekal a prišiel večer, kedy namiesto klasickej večere bolo opekanie a grilovanie nad pahrebou. Ale medzi tým, ešte predsa len chlapi stihli ísť na „jedno“ pivko do uţ známej reštaurácie za rohom chaty. Ešte pred zotmením sa s nami rozlúčili naši hostia a vybrali sa domov. Ostatok večerného trávenia času sa niesol posedenia pri ohníku, rozhovorom ľudí 7

D Duucchhoovvnnéé aakkttiivviittyy medzi sebou, no nakoniec nezvyčajne sa mnohí uţ po 22,00 hod., rozišli do svojich izieb, aby si vytvorili súkromie a odpočinuli si tým, čo býva najzdravšie spánok.

Akurát mládeţ ešte nie. Ba naopak mnohí ako keby aj oţili. Znovu sa väčšina stretla v pivnici pri pingpongovom stole a teraz si mládeţ, ale nie úplne bez dozoru dali za cieľ, kaţdý kto vyhrá kolo dostane občerstvenie ... a tak sa hralo a hralo a bolo veselo. Neviem veru kedy nakoniec išli spať, keď som sa ja uloţil bolo dávno po polnoci. Veď ráno uţ bude nedeľa a čas sa rozlúčiť.

Ráno opäť okolo 8,00 hod., sa postupne ľudia pobudili a poschádzali na raňajky. Po posilnení na tele sa mnohí rozhodli aj pre očistcu duše a tak sa postupne pred blíţiacou sa nedeľnou bohosluţbou vytvoril rád na prijatie sviatosti zmierenia. Medzitým si mnohí vychutnávali posedenie pred chatou v druţnej debate a deti ako zvyčajne šantili okolo stanov. Niektoré sväté spovede boli veľkým duchovným rozhovorom a novou vzpruhou do ţivota, čo je neoceniteľný dar. Pred samotným obedom okolo 10,30 hod., začala svätá omša. Bolo cítiť i vidieť veľa radostných duši, ktorí sa oduševnene vloţili do modlitby a liturgie. Náš hudobník Róbert Galoš celou dušou sprevádzal a zapájal do spevu deti ako aj všetkých ostatných. Oslávili sme Boţiu velebu, vznešenosť i svätosť, ďakovali za uplynulé dni, za zdravie, za lásku ... odprosili za svoje hriechy ako aj iných a prosili za dary a milosti do ďalších dní. Kaţdá čistá duša prijala ako vrchol modlitby, viery presvätú Eucharistiu ako chlieb na ceste do večného ţivota.

Po skončení liturgie bol čas ísť na obed, ktorý uţ dávnejšie rozvoniaval od kuchyne, ale museli sme vydrţať. Obedné menu bolo slovenské kurča na víne, škorici, hrozienka a jablka a k tomu zemiaky. No ešte skôr chutná slepačia polievka, čo nemala chybu. Veď je to zásluha vynikajúcej kuchárky slečny Viery Bradáčovej z Vysokých Tatier. Aţ sa kaţdý najedol a umyl riad, urobil základný poriadok, nastala chvíľa vzájomnej spontánnej rozlúčky a zrejme kaţdý s pocitom, ţe nám tu bolo spolu veľmi, veľmi dobre. A moţno niekedy dovidenia.

Na záver patrí úprimné poďakovanie Bohu i kaţdému z nás za to, ţe sme vôbec mali na seba čas, ţe sme boli radostní ľudia, ţe sme priloţili aj najmenšou sluţbou ruku k dielu a ţe sme ukázali svoju kresťanskú vieru ako svedectvo o večnej Láske.

„Nádherné je jasné nebo a zelená tráva, avšak nádhernejší je mier medzi ľuďmi.“ Omahovia

INTERVIU Príspevky pre interviu poskytli Pidík Ján, Chromek Filip a Róbert Galoš.

Prijali ste pozvanie na rodinné stretnutie na chate, čo vás oslovilo?

J.P. Toto pozvanie som prijal hlavne pretoţe sa týkalo mojej prípravy na birmovku.

Ale na druhej strane to bolo také oţivenie celej našej dlhej prípravy. Oslovilo ma to 8

D Duucchhoovvnnéé aakkttiivviittyy aj preto, ţe som mal konečne šancu spoznať sa s ostatnými birmovancami a mohol som si tam samozrejme trošku oddýchnuť od školy.

F.Ch. Oslovilo ma najmä to, ţe som mohol načerpať duchovnú silu, oddýchnuť si a aj sa zabaviť, taktieţ som mohol byť s priateľmi a známymi s ktorými nie som tak často.

R.G. Bol to pre našu rodinu príjemný čas. Páčilo sa mi ako to bolo zorganizované a zároveň nie násilné.

Aký bol Váš nakoniec dojem z tohto stretnutia?

J.P. Dojem ?? No tak myslím, ţe bol vynikajúci. Preţil som tam nezabudnuteľné dva dni s ľuďmi, ktorých som vôbec nepoznal. A myslím, ţe aj celá príprava na birmovku sa tím to stretnutím oţivila. Prišiel som z tadiaľ domov v 100% pohode a dúfam, ţe sa ešte niečo podobné zopakuje .

F.Ch. Konečný dojem z tohto stretnutia bol pre mňa dobrý, pretoţe to bol skvelý víkend, cez ktorý som si oddýchol a načerpal novú silu a hlavne sa zabavil.

R.G. Teším sa s toho, ţe sme boli spolu, ţe sa vytvárajú a upevňujú priateľstvá a ţe sa povzbudzujeme navzájom aj v preţívaní našej viery.

A najkrajšie momenty z pobytu?

J.P. No tak takých momentov bolo naozaj veľa .Napr. turnaje v pingpongu  Ale myslím si ţe, úplne naj moment bol, keď sme spali pod holím nebom a pozorovali hviezdičky, ktoré dopĺňalo Tatiankine chrápanie  a občas sa k nemu pripojili aj splaškové vodopády. Ale nenechali sme sa tým rušiť, a vychutnávali sme si peknú oblohu.

F.Ch. Tých momentov je veľa, ale tie najkrajšie som zaţil asi pri športoch, ako napr. futbale alebo stolnom tenise kde som sa zabavil s priateľmi a zašportoval si.

R.G. Určite top bola pre mňa dobrá zábava pri táboráku. Gitara, harmonika, spev, humor ... , páčilo sa mi, ţe to bolo také zábavné a veselé aj bez alkoholu (nerátajúc to 1-2 pivka po futbale) .

Chceli by ste niečo podobné opäť zažiť?

J.P. Samozrejme, ţe áno . Preţili sme tam spolu vynikajúce dva dni na ktoré budeme ešte dlho spomínať. Takéto „ akcie “ by sme si mohli zopakovať aj viac krát za rok .

F.Ch. Určite áno, pretoţe z takéhoto stretnutia som si odniesol veľa spomienok a záţitkov na ktoré sa nezabúda a zaţívajú sa niekedy len raz za ţivot.

9

D Duucchhoovvnnéé aakkttiivviittyy R.G. Určite áno.

Je viera súčasťou vášho života dnes i zajtra?

J.P. No tak nakoľko ju beriem ako takú samozrejmosť ktorá je v mojom ţivote dôleţitá tak si myslím ţe áno. Aj keď niekedy o nej pochybujem .

F.Ch. Áno je súčasťou môjho ţivota a stretávam sa s ňou najmä v kostole, kde sa s Bohom môţem stretnúť kaţdý deň.

R.G. Snaţím sa, aby bola a aby bola ţivá a viditeľná v mojich skutkoch, slovách, rozhodnutiach, proste v mojom beţnom ţivote a takéto stretnutia mi k tomu tieţ pomáhajú.

Pripravil: kpt. Mgr. Ján Polťák, Foto: archív

3. REGIONÁLNA PÚŤ NA SMREKOVICU Do podvedomia veriacich v okolia Ruţomberka sa dostáva čoraz viac púť na Smrekovicu a to ku kaplnke, ktorá je zasvätená na počesť sv. Gorazda. Aj v tomto roku sa konala táto milá púť, dňa 23. júla 2011 na svoje tretie výročie za účasti okolo 300 veriacich z blízkeho okolia.

Počasie priam ako zázrakom bolo veľmi príjemné práve v tento deň a od samého rána sa slnko usmievalo na kaţdého pútnika, ktorý sa vybral do hôr na vrchol Smrekovice. Uţ tradične celú slávnosť v liturgii Eucharistie viedol vojenský Ordinár Mons. František Rábek, spolu s kňazmi vdp. farárom Kmeťom z Bieleho Potoka, vdp. farárom Galovičom z Liptovskej Teplej a vojenským duchovným kpt.

Mgr. Jánom Polťákom.

Otec biskup v homílii poukázal na sv. Gorazda ako domorodého kňaza, ktorý sa stal nakoniec, ako biskup prvým slovanským svätcom.

To, čo bolo dôleţité v jeho ţivote bolo vzdelanie, pravovernosť a svätosť života. V tomto duchu je aj v našich rukách, to, čo môţeme dať tomuto svetu a našej vlasti, my kresťania. Nie je potrebné, aby to bol ktokoľvek cudzí, ktorý by tu na Slovensko mal priniesť vieru, vzdelanosť a svätosť ţivota, je to v našich rukách. Jednoduchý, ale silný odkaz zo ţivota sv. Gorazda, pre kaţdého z nás, pre naše rodiny a manţelstva, pre naše Slovensko.

10

D Duucchhoovvnnéé aakkttiivviittyy Kaplnka sv. Gorazda na Smrekovici leţí v nadmorskej výške 1428 m a je tak najvyššie poloţenou sakrálnou stavbou na Slovensku. Má rozmery 5 x 8 metrov a kapacitu 50 osôb. Je celá z dreva. Postavili ju za 6 týţdňov. Stojí na mestskom pozemku, ktorý Ruţomberskému katolíckemu kruhu prenajalo mesto Ruţomberok za symbolickú korunu na 30 rokov.

Na počesť kňaza, politika a horlivého turistu Andreja Hlinku vo Veľkej Fatre ju 17. augusta 2008 poţehnal ordinár OS a OZ SR Mons. František Rábek. Kaplnka slúţi príslušníkom OS a OZ SR a ich rodinám počas preventívnych rehabilitácií, detských táborov, či rodinnej rekreácie, ako aj veriacim z blízkeho okolia.

Menšia kaplnka uţ v minulosti na Smrekovici bola. V roku 1935 ju dal postaviť Andrej Hlinka. Počas komunistického reţimu ju však niekto zapálil a zhorela. Andrej Hlinka veľmi často chodil do pohoria Veľkej Fatry a do lokality Smrekovica. V roku 1935 tam slúţil nedeľňajšie sväté omše. Zúčastňovalo sa na nich okolo 150 ľudí.

Andrej Hlinka sa narodil v Černovej 27. septembra v roku 1864 v rodine otca Andreja, ktorý bol pltníkom a matky Márie. Mladý Andrej bol nadaný chlapec, a tak začal študovať na ruţomberskom gymnáziu a potom na štvorročnom gymnáziu v Levoči a po ukončení tohto štúdia sa rozhodol pre kňazstvo.

19. júna 1889 bol vysvätení za kňaza a medzi jeho prvé pôsobiska patrili : Zákamenné, Tvrdošín, Tri Sliače. Práve tu začína so svojou sociálnou a politickou činnosťou. Zakladá spolok striezlivosti, zdruţuje roľníkov, rozširuje ich rozhľad prednáškami a čítaním. Zakladá gazdovské spolky, potravné druţstva, čitateľské krúţky.

V čase pôsobenia na fare v Troch Sliačoch sa začal aktívne zúčastňovať na činnosti Slovenskej národnej strany. Vo voľbách roku 1898 Hlinka kandidoval za Katolícku ľudovú stranu, avšak nepodarilo sa mu uspieť. Začiatkom 20. storočia prebiehal v Uhorsku rozmach ekonomiky a politický ţivot. V roku 1905 bolo zvolané zakladajúce zhromaţdenie Slovenskej ľudovej strany. Na prípravných prácach sa zúčastnil aj Hlinka v tom čase uţ vedúca osobnosť slovenského katolíckeho hnutia. Programom strany boli národnostné poţiadavky, otázky náboţenského ţivota v krajine, demokratické a ekonomické poţiadavky a pod. Ruţomberok sa stal jedným z najpriemyselnejších miest na Slovensku. Hlinka sa stal iniciátorom vzniku Ľudovej banky, ktorá poskytovala potrebný kapitál pre slovenských podnikateľov. Hlinka sa v roku 1905 stáva 11

D Duucchhoovvnnéé aakkttiivviittyy ruţomberským farárom, pričom spišský biskup Párvy sa stavia proti tejto voľbe. Vo voľbách roku 1906 sa presadili siedmi Slováci a dostali sa do Uhorského parlamentu.

Hlinka vo voľbách podporoval slovenského kandidáta dr. Vávra Šrobára. Týmto svojím počínaním si vyslúţil nevôľu u maďarských štátnych orgánov a u biskupa Párvyho. Ten ho pozbavil jeho kňazských právomoci. Hlinka sa taktieţ dostáva na niekoľko mesiacov do vyšetrovacej väzby a za svoju činnosť je odsúdený na 2 roky väzenia do Segedínu (pokračovanie na budúce o osobnosti Andreja Hlinku) Andrej Hlinka mal veľmi silný vzťah k prírode. Obľuboval najmä rybárstvo a turistiku. Ako horlivý turista nechal vybudovať na Smrekovici – srdci Veľkej Fatry, ktorá je vzdialená od Ruţomberka pribliţne 15 km – kaplnku.

„Manitou na vás všetkých myslí rovnako... Vaše ţivoty majú rovnakú hodnotu. Ţivot ţiadneho človeka neznamená viac neţ ţivot niekoho iného.“ Biely Bizón; Foxovia

Najprv sa však v roku 1934 postavila Ondrejova chata a aţ o rok neskôr cesta k nej a kaplnka zasvätená sv. Ondrejovi. Andrej Hlinka v nej slúţieval sväté omše aj pre turistov, ktorí v nedeľu boli na Smrekovici. Keď uţ chorľavel a nevládal pešo vyjsť k svojej chate, robili to namiesto neho kapláni.

Kaplnka sa stala miestom, kde sa pristavovali turisti a zväčša si tam oddýchli. Po nástupe komunizmu sa do oblasti Smrekovice dostali vojaci. Ľudovít Horvát, 80-ročný Ruţomberčan, hovorí: „Komunistov hnevali tí, ktorí boli trošku náboţensky zaloţení.

Kaplnka bola počas komunizmu opustená, lebo na Smrekovicu chodili len komunisti – veď vojaci museli byť všetci komunisti. Oni boli tak naočkovaní proti náboţenstvu, ţe tú kaplnku by aj zubami roztrhali. Kaplnka bola malá, v hore opustená, a ešte to neznášali!“ Z rozprávania pána Horváta vyplýva, ţe okolo roku 1970 poveril istý vojenský náčelník zrúcaním kaplnky dvoch civilných pracovníkov. Tí však kaplnku rovno podpálili!

Dlhé roky počas komunizmu, no i po jeho páde, sa s prázdnym priestorom, ktorý tam ostal po vypálení, nič nerobilo. Niekoľkým nadšencom sa podarilo kaplnku zrekonštruovať a slávnostne otvoriť na 140. výročie narodenia Andreja Hlinku – 27.septembra 2004.

Chatka, ktorá tam teraz stojí na mieste pôvodnej kaplnky, nie je zasväteným priestorom – nie je tam veţička ani kríţ, zatiaľ slúţi na propagáciu turistiky na Smrekovici.

V budúcnosti by pri tejto chate mal vyrásť kríţ a mali by sa tam pri výročitých udalostiach slúţiť sväté omše.

Pripravil: kpt. Mgr. Ján Polťák, Foto: archív

12

PPrraaccoovvnnéé aakkttiivviittyy

SÚSTREDENÝ VÝCVIK 2. CENTRA V súlade s plánom výcviku veliteľa ZaMKIS Ruţomberok vo výcvikovom roku 2011 sa v dňoch 5.4. – 6.4.2011 v rámci intenzívneho výcvikového cyklu 2. centra uskutočnil sústredený výcvik 2. centra za riadenia náčelníka 2. centra kpt.

Ing. Jána Mrvu. Výcvik prebiehal v priestoroch posádkového cvičiska Kaleník, výcvikových priestorov Ivachnová a Ruţomberok. Úlohy sústredeného výcviku boli zamerané na zvládnutie presunov, zriaďovanie a zrušenie spojovacích prostriedkov, maskovanie spojovacej techniky, vedenie rádiovej, rádioreléovej a uzlovej prevádzky a činnosť pri modelových situáciách.

Dňa 6.4 vykonal kontrolu uvedeného zamestnania aj veliteľ ZaMKIS pplk. Ing. Štefan Pobijak. Úlohy sústredeného výcviku boli splnené na dobrej úrovni.

Autor: kpt. Ing. Ján Mrva , Foto: archív

„Vzdať sa, keď je všetko proti tebe, je známka slabosti a zbabelosti."

Orol, Lakota Teton

VÝCVIK VELITEĽSTVA A DÔSTOJNÍKOV CENTIER ZÁKLADNE MOKIS Dňa 12. apríla 2011 bola za riadenia zástupcu veliteľa organizovaná zdokonaľovacia príprava veliteľstva a dôstojníkov centier Základne mobilných komunikačných a informačných systémov, ktorej cieľom bolo zvládnutie ďalších základných bojových zručností. Cvičiaci prešli terénom po vlastnej osi k mostu do Liskovej a organizovaní do troch tímov sa presunuli pod taktickým námetom do výcvikového priestoru Ivachnová. Pri presune terénom si precvičili pohyb v teréne a odovzdávanie signálov počas presunu. Jednou zo zastávok počas cesty bolo aj pracovisko nástraţného výbušného systému (NVS). Činnosť pri zistení NVS im metodicky popísal riadiaci na pracovisku čatár Kandráč. Túto činnosť si následne všetky tri tímy prakticky 13

PPrraaccoovvnnéé aakkttiivviittyy precvičili pri nájdení zamaskovaného NVS umiestneného na trase presunu.

Vo výcvikovom priestore bolo po obede zorganizované zamestnanie z Topografickej prípravy, po ktorom sa všetci cvičiaci presunuli späť do kasární.

Nielen odborná príprava a kaţdodenná práca v oblasti zabezpečovania spojenia, čo je hlavným poslaním Základne, ale aj zvládnutie základných bojových zručností sú dôkazom zodpovednej prípravy profesionálnych vojakov na bojové nasadenie a plnenie úloh.

Autor: npor. Ing. Miroslav Lengvarský , Foto: mjr. Ing. Aurel Sabó, PhD.

„Keď ráno vstaneš, poďakuj za ranné svetlo, za svoj ţivot a silu.

Poďakuj za jedlo a za radosť zo ţivota. Ak nevidíš dôvod, prečo by si mal ďakovať, dávaj vinu sám sebe. “ Tekumseh; Šoniovia

MAJSTROVSTVÁ OS SR V CEZPOĽNOM BEHU 2011 V dňoch 5.- 6. mája 2011 sa uskutočnili uţ po 6 krát v priestoroch Vojenskej zotavovne Smrekovica Majstrovstvá OS SR v cezpoľnom behu, organizované Základňou mobilných KIS SVaP OS SR. 45 nominovaných profesionálnych vojakov a vojačiek ozbrojených síl SR reprezentovalo svoj útvar v chladnom podnebí hôr Veľkej Fatry. Absolvovali beh vo svojich vekových kategóriách na 4 km a 8km a podávali profesionálne výkony.

Poďakovanie patrí všetkým zúčastneným za reprezentovanie svojho útvaru a samozrejme aj organizátorom podujatia: veliteľovi majstrovstiev pplk. Ing. Štefanovi POBIJAKOVI, riaditeľovi majstrovstiev kpt. PaedDr. Vladimírovi ULBRICHTOVI, sekretárovi majstrovstiev kpt. Ing. Jánovi MRVOVI, vedúcemu tratí ppráp. Ľubošovi LÁNIMU, hlavnému rozhodcovi kpt. Ing. Petrovi BEDNÁRIKOVI a zamestnancom VZ Smrekovica, ktorí vytvorili ideálne podmienky pre uskutočnenie majstrovstiev.

Na stupienky víťazov za jednotlivé vekové kategórie vystúpili títo príslušníci ZaMKIS: Beh na 4 km muži do 30 rokov 2. miesto -slob. Daniel DUONG, Beh na 8 km muži nad 40 rokov 3. miesto -čat. Štefan VAVRIŇÁK. Autor: ppráp. Ľuboš LÁNI , Foto: autor 14

PPrraaccoovvnnéé aakkttiivviittyy

DEŇ OTVORENÝCH DVERÍ – BAMBIRIÁDA 2011 Aj tento rok sa Základňa mobilných KIS v Ruţomberku podieľala na festivale práce s deťmi a v rámci projektu Bambiriáda dňa 20. mája 2011 zorganizovala pre deti a mládeţ deň otvorených dverí v priestoroch kasární.

Tento slnečný deň bol zaujímavý pre pribliţne 800 detí a ich pedagogický dozor z okolitých materských, základných a stredných škôl.

Príslušníci VÚ 1115 Ruţomberok zabezpečili pestrý program pre deti a mládeţ. Deti sa zúčastnili na prehliadke vojenskej techniky prevaţne určenej na zabezpečenie spojenia, ukáţky plynovej komory s praktickým predvedením masky a pláštenky, zaujala ich ukáţka ručných zbraní a maskovanie vojaka v poli. Zároveň si deti mohli zmerať sily a zručnosť na krátkej prekáţkovej dráhe.

Poďakovanie patrí všetkým profesionálnym vojakom, ktorí sa pričinili o zabezpečenie tohto podujatia a trpezlivo odpovedali na detské zvedavé otázky a sprevádzali ich všetečné kroky po kasárňach. Zvláštne poďakovanie patrí profesionálnym vojačkám des. Márii Šalplachtovej a voj.2.st. Lucii Bombárovej, ktoré zabezpečovali športové aktivity s úsmevom a nasadením a v neposlednom rade všetkým profesionálnym vojakom, ktorí prispeli k zabezpečeniu sladkých odmien pre zúčastnených.

Autor: npor. Ing. Miroslav Lengvarský , Foto: autor

„Kaţdý, komu sa dobre darí a má úspech, musel o niečom snívať."

Posledná Hviezda, Maricopo

VÝCVIK JEDNOTKY NATO DCM V dňoch 24. - 25. mája 2011 vykonala jednotka DCM (Deployable CIS Modul) v Doškoľovacom zariadení Tvrdošín a v jeho okolí výcvik zameraný na vybrané témy zo Základných bojových zručností a prípravu na nasadenie do operácií MKM. Výcvik riadili veliteľ jednotky DCM major Ing. Rastislav LEDAJ a veliaci poddôstojník DCM štábny nadrotmajster Miroslav DULAJ. Počas výcviku absolvovali príslušníci DCM 15 km presun členitým terénom, kde si precvičili svoje vedomosti z topografie a preverili svoju fyzickú zdatnosť.

15

PPrraaccoovvnnéé aakkttiivviittyy

Výcvik pokračoval zamestnaním zameraným na ţivot vojaka v poľných podmienkach. Príslušníci ďalej absolvovali prednášky zamerané na prípravu vojakov na nasadenie do operácií MKM. Dôraz sa kládol hlavne na operáciu ISAF v Afganistane, kde by mali byť príslušníci DCM v budúcnosti nasadení. V poslednej fáze výcviku absolvovali príslušníci DCM spojovaciu prípravu so zameraním na vedenie prevádzky v anglickom jazyku.

Veliteľ jednotky DCM pozitívne vyhodnotil prvý spoločný výcvik DCM a konštatoval, ţe všetky úlohy výcviku jednotka DCM splnila. Veliaci poddôstojník vyzdvihol vplyv spoločného výcviku na budovanie nového spoločného tímu, ktorý DCM tvorí od 1. mája 2011.

Autor: šbnrtm. Miroslav Dulaj , Foto: autor

Andrej Kováč

Dvorenie čarbaníc.

Jednoduché tvary tiel, čarbanice zľahka.

Vykúzlil som v tanci ľudí, prinízka to laťka.

Na posudok tohto diela, ktoré som tu stvoril.

Chvíľu som sa pohľadom, svojmu dielku dvoril.

16

N Náášš ppaattrróónn

KTO JE SVÄTÝ PÁTER PIO, PATRÓN NAŠEJ VOJENSKEJ FARNOSTI ?

(pokračovanie - 15.časť)

PÁTER PIO – kto si?

Zo svätého Písma poznáme udalosť, keď sa sám Jeţiš pýtal svojich apoštolov „za koho pokladajú ľudia Syna človeka“ a za „koho ma pokladáte vy“? Podobne by sme sa mohli pýtať smerom na osobu Pátra Pia. Páter Pio bol teda hlavné dobrý človek, so šľachetným srdcom a tým aj správaním a predovšetkým bol dobrým kňazom. Ďaleko od toho, aby sa staval do svetla nejakého obdivu alebo silou-mocou budil dojem a strhával na seba pozornosť. Moţno aţ celkom normálny človek, akurát, aţ keď ho človek spoznal bliţšie, objavil jeho silu, lásku, hrdinstvo ... Dá sa povedať, ţe bol človek ako hocikto z nás, ale chcel milovať a miloval viac ako ty i ja.

Páter Pio bol ináč silný, asi 175 cm vysoký muţ. Mal havranie, čierne, neskôr šedivé vlasy. Jedával raz denne : trochu zeleniny a kúsok syra.

O to viac bolo záhadou ako vlastne mohol dlhé hodiny stráviť v spovednici, denne strácal 0,2 l i viac krvi, bolesť i nevoľnosť boli jeho pravidelné stavy. No i napriek tomu Páter Pio mál jasnú zdravú pleť, oči mál hnedé, priateľské a veľmi prenikavé. Lenţe, keď sa ho zmocnil „svätý“ hnev šľahali z nich blesky, ale vedel sa aj rýchlo uspokojiť. Asi nie je potrebné sa pohoršovať, ak jeho ţivosť a prudkosť niekedy prekypela. Veď napokon aj svätci majú svoje nedokonalosti, lebo aj oni sú len ľudia.

Páter Pio mal vyvinutý zmysel aj pre humor. A jeden z jeho vtipov bol takýto: „ Keď dali kedysi do prevádzky ţeleznicu z Neapola do Portici, do vlaku nastúpil aj starý kňaz a dedko z kopaníc. Vlak sa pohol a uháňal. Dedko sa pozeral z okna, všetko tam vonku „utekalo“ a dedka sa z toho zmocňovala hrôza. Odrazu vlak vbehol do tunela a oddelenie sa naplnilo dymom. Dedko sa rozkašľal, dusil sa, no ešte stihol vykríknuť: Ale kamţe to ideme?

Kňaz vtipkár tlmeným dutým hlasom zahrmel: - Do pekla!

Na to dedko radostne vykríkol: - Ešte dobre, ţe mám spiatočný lístok! „ No inokedy a iste nikdy nie bez dôvodu býval Páter Pio aj drsný, mračil sa, hneval sa aţ mu to niektorí zazlievali. Bol prísny na ľudí, ktorí prišli do spovednice bez prípravy.

Alebo aj voči ţenám, ktoré prišli len zo zvedavosti.

17

N Náášš ppaattrróónn „Ohovárať je ako hrať dámu so zlým duchom. Tu a tam vyhráš, ale častejšie sa chytíš do pasce svojej vlastnej hry."

Don Talayesva, Hopio

DEŇ PÁTRA PIA Je zaujímavé i pozoruhodné, ţe jeho deň začínal pravidelne v noci a tak aj končil. Budíček v jeho cele zvonil o pol tretej ráno a na ţelezné lôţko sa ukladal medzi jedenástou a polnocou. Vstal, umyl sa, obliekol a upravil.

Potom asi dve hodiny sa modlil a pripravoval na svätú omšu.

Dopoludnie zväčša spovedal a potom ešte hodinku rozdával sväté prijímanie, pre ľudí, ktorí boli po spovedi aj u iných kňazov. Na obed išiel do kláštornej jedálne si trochu zajesť.

Po obede sa v cele modlil breviár. Našiel si čas na rozhovor so spolubratmi. Zúčastnil sa porady s vedúcimi Domova na úľavu v utrpení, prijímal významné osobnosti, ktorí chceli byť na chvíľu s nim. Zvyšok večerného času venoval modlitbe, čítaniu alebo písaniu.

Samozrejme, ţe denný program sa prirodzene podľa potreby prispôsoboval a menil, ale jedno platilo vţdy, ţe Páter Pio sa denne úplne dával Bohu a ľuďom. Pri kontakte s ľuďmi vyţarovala z neho majestátnosť, skromnosť, náboţnosť, zdravý úsudok, radosť a vo všetkom láska. Tak ako u mnohých svätcov aj u Pátra Pia prechádzala láska aţ k neţnosti rovnako k deťom, dospelým alebo k svojim rodičom.

Hoci mal Páter Pio päť rán Kristových rán a mnoho iných darov, bol človek ako my, a Pán ho nezbavil ľudského sklonu k namyslenosti alebo pýche. Denne uprostred nadšenia ľudí, ich prosieb a ďakovaní musel s tým bojovať.

Kaţdý z nás je iný a kaţdému Pán načrtol jeho ţivotnú cestu. Páter Pio mal svoje poslanie a splnil ho! Jeho viera rástla skrze Krista a v Kristovi. Pre nás všetkých je rovnaká výzva a pozvanie, aby sme cez dary, ktoré máme v sebe a ţivotnú silu vedeli ţiť a prejavovať lásku k Bohu i k ľuďom. Nie zajtra, keď nás uţ nebude, ale dnes a tam, kde práve sme. Vtedy aj nám bude od iných patriť otázka: „kto je to“? ...tak skromný, náboţný a milujúci človek.

Pripravil : vojenský duchovný, Zdroj: Muţ s ranami, Foto : internet 18

T Téém maa

Ako sa modlí ruženec?

Je veľa spôsobov, ako sa modliť ruţenec. Jeden z nich začína znamením kríţa (preţehnaním sa) so slovami: V mene Otca i Syna i Ducha Svätého. Amen.

Niekde je zvykom začať slovami 70. ţalmu: Boţe, príď mi na pomoc; Pane, ponáhľaj sa mi pomáhať. Všetky tieto zvyky sú rovnocenné a ich úlohou je dobre pripraviť myseľ na rozjímanie.

Potom nasleduje Apoštolské vyznanie viery: Verím v Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, i v Ježiša Krista, Syna jeho jediného, nášho Pána, ktorý sa počal z Ducha Svätého, narodil sa z Márie Panny, trpel za vlády Poncia Piláta, bol ukrižovaný, umrel a bol pochovaný, zostúpil k zosnulým, tretieho dňa vstal z mŕtvych, vstúpil na nebesia, sedí po pravici Boha Otca všemohúceho, odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych.

Verím v Ducha Svätého, svätú Cirkev katolícku, v spoločenstvo svätých, v odpustenie hriechov, vo vzkriesenie tela a v život večný. Amen.

Pri prvých piatich zrnkách sa modlíme úvodné modlitby: 1-krát Otče náš Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje, príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja ako v nebi tak i na zemi. Chlieb náš každodenný daj nám dnes a odpusť nám naše viny, ako i my odpúšťame svojim vinníkom a neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás od zlého. Amen.

3-krát Zdravas’ Mária s úvodnými prosbami Zdravas' Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný plod života tvojho Ježiš ... (ktorý nech rozmnoţuje našu vieru).

Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej.

Amen. Úvodné prosby sú rozdielne, podľa druhu ruţenca aký sa práve modlíme. Kaţdý ruţenec má tri úvodné prosby, ktoré pridávame k týmto trom Zdravas´om.

19

T Téém maa Úvodné prosby - Radostný ruženec a) ...Jeţiš, ktorý nech rozmnoţuje našu vieru. b) ...Jeţiš, ktorý nech posilňuje našu nádej. c) ...Jeţiš, ktorý nech roznecuje našu lásku.

Úvodné prosby - Bolestný ruženec a) ....Jeţiš, ktorý nech osvecuje náš rozum. b) ... Jeţiš, ktorý nech upevňuje našu vôľu. c) ... Jeţiš, ktorý nech posilňuje našu pamäť.

Úvodné prosby - Ruženec svetla a) ...Jeţiš, ktorý nech je Svetlom nášho ţivota. b) .. Jeţiš, ktorý nech nás uzdravuje milosrdnou láskou. c) ... Jeţiš, ktorý nech nás vezme do večnej slávy.

Úvodné prosby - Slávnostný ruženec a) .. Jeţiš, ktorý nech usporadúva naše myšlienky. b) .. Jeţiš, ktorý nech riadi naše slová. c) ...Jeţiš, ktorý nech spravuje naše skutky.

Táto úvodná časť sa ukončí modlitbou Sláva Otcu.

Sláva Otcu i Synu i Duchu Svätému, ako bolo na počiatku, tak nech je i teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

Potom nasleduje 5 desiatkov ruţenca (desiatok znamená sériu 10 modlitieb Zdravas´).

Kaţdý desiatok začína modlitbou Otče náš, po nej nasleduje 10-krát Zdravas’ Mária s pridaným tajomstvom (podľa druhu ruţenca), Zdravas' Mária, milosti plná, Pán s tebou, požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod života tvojho Ježiš ...(ktorého si, Panna, z Ducha Svätého počala).

Svätá Mária, Matka Božia, pros za nás hriešnych, teraz i v hodinu smrti našej.

Amen.

Tajomstvá - Radostný ruženec 1. ...Jeţiš, ktorého si, Panna, z Ducha Svätého počala.

2. ...Jeţiš, ktorého si, Panna, pri návšteve Alţbety v ţivote nosila.

3. ...Jeţiš, ktorého si, Panna, v Betleheme porodila.

4. ...Jeţiš, ktorého si, Panna, v chráme obetovala.

5. ...Jeţiš, ktorého si, Panna, v chráme našla.

Tajomstvá - Ruženec svetla 1. ...Jeţiš, ktorý bol pokrstený v Jordáne.

2. ...Jeţiš, ktorý zjavil seba samého na svadbe v Káne.

3. ...Jeţiš, ktorý ohlasoval Boţie kráľovstvo a pokánie.

4. ...Jeţiš, ktorý sa premenil na vrchu Tábor.

5. ...Jeţiš, ktorý ustanovil Oltárnu sviatosť.

Tajomstvá - Bolestný ruženec 1. ...Jeţiš, ktorý sa pre nás krvou potil.

2. ...Jeţiš, ktorý bol pre nás bičovaný.

3. ...Jeţiš, ktorý bol pre nás tŕním korunovaný.

4. ...Jeţiš, ktorý pre nás kríţ niesol.

5. ...Jeţiš, ktorý bol pre nás ukriţovaný.

Tajomstvá - Slávnostný ruženec 1. ...Jeţiš, ktorý slávne vstal z mŕtvych.

2. ....Jeţiš, ktorý slávne vystúpil do neba.

3. ...Jeţiš, ktorý nám zoslal Ducha Svätého.

4. ...Jeţiš, ktorý Ťa, Panna, vzal do neba.

5. ...Jeţiš, ktorý Ťa, Panna, v nebi korunoval.

Na záver kaţdého desiatku sa pomodlíme modlitbu Sláva Otcu.

Na mnohých miestach je zvykom pridať na koniec kaţdého desiatku modlitbu, ktorú sa naučili fatimské deti od anjela Ó, Ježišu… Ó, Ježišu, odpusť nám naše hriechy, zachráň nás od pekelného ohňa, priveď do neba všetky duše, najmä tie, ktoré najviac potrebujú tvoje milosrdenstvo.

20

T Téém maa Aby sme meditáciu biblicky podloţili a tajomstvo, o ktorom sa rozjíma. Typickým dodali jej väčšiu hĺbku, je vhodné, keď príkladom tejto metódy je napr. fatimský prednesenie tajomstva nasleduje po ruţenec. prečítaní príslušnej pasáţe zo Svätého V súčasnej praxi nasleduje po Sláva Otcu písma, ktorá môţe byť podľa okolností krátka záverečná modlitba, ktorá sa môţe kratšia alebo dlhšia. Ţiadne iné slová nikdy líšiť v závislosti od miestnych zvykov. Je nedosiahnu silu inšpirovaného slova. Treba vhodné, aby sa kaţdé tajomstvo zakončilo ho počúvať s presvedčením, ţe je to Boţie modlitbou zameranou na získanie slovo, vypovedané na dnešný deň a „pre špecifických duchovných plodov z mňa“. meditácie o konkrétnom tajomstve. Tým Keď ho takto prijmeme, stáva sa súčasťou by ruţenec lepšie vyjadroval svoje spojenie ruţencovej metódy opakovania bez toho, s kresťanským ţivotom. aby vyvolávalo nudu Modlenie ruţenca sa spôsobenú končí modlitbou na Kto sa modlí ruţenec, modlí sa jednoduchým úmysel pápeţa, čo otvára k Bohu prostredníctvom Panny opakovaním uţ dobre Márie. Modliť sa ruţenec znamená pohľad modliaceho sa aj známeho. Nejde o na širší rozmer potrieb uvaţovať spolu s Pannou Máriou pripomínanie si cirkevného spoločenstva. o Jeţišovom ţivote. informácie, ale o to, Preto, aby Cirkev aby sme umoţnili hovoriť Bohu. Pri povzbudila tento cirkevný rozmer ruţenca, niektorých spoločných slávnostných obohatila ho aj o moţnosť získania príleţitostiach moţno slovo vhodne odpustkov pre tých, ktorí sa ho modlia za objasniť krátkym komentárom. poţadovaných podmienok.

Počúvanie a meditácia ţijú z ticha. Prv ako Ak sa ruţenec modlíme takto, stáva sa prejdeme k hlasnej modlitbe, je po naozaj duchovnou cestou, na ktorej je prednesení tajomstva a po prečítaní Mária matkou, učiteľkou a sprievodkyňou, Boţieho slova vhodné na primeraný čas sa pomáhajúcou veriacim svojím mocným zastaviť a zamerať svoju pozornosť na orodovaním. Môţeme sa teda čudovať, ak tajomstvo, o ktorom rozjímame. Objaviť po modlitbe ruţenca – po takom hlbokom hodnotu ticha patrí k umeniu, ako správne záţitku Máriinho materstva – cíti duša kontemplovať a meditovať. potrebu vyspievať chválu na Svätú Pannu Ťaţiskom modlitby Zdravas’, Mária, nádhernou modlitbou Salve Regina alebo ohnivkom spájajúcim jeho dve časti, je litániami? Je to najvýznamnejší okamih meno Jeţiš. Občas, pri rýchlom odriekaní, vnútornej cesty, ktorá veriacich priviedla k sa môţe toto ohnivko stratiť a s ním aj ţivému kontaktu s tajomstvom Krista a spojenie s Kristovým tajomstvom, o jeho Najsvätejšej matky. ktorom rozjímame. No zmysluplná a Ruţenec sa skladá z dvadsiatich tajomstiev plodná modlitba ruţenca sa vyznačuje zo ţivota Jeţiša a Márie, ktoré sú po práve dôrazom na meno Jeţiš a na jeho Apoštolskom liste pápeţa Jána Pavla II. tajomstvo. Uţ pápeţ Pavol VI. vo svojej Rosarium Virginis Mariæ rozdelené do apoštolskej exhortácii Marialis cultus štyroch častí. Prvá obsahuje radostné pripomenul, ţe v niektorých oblastiach sa tajomstvá, druhá tajomstvá svetla, tretia dodrţiava zvyk zdôrazňovať Jeţišovo bolestné tajomstvá a štvrtá slávnostné meno pridaním dodatku pripomínajúceho tajomstvá.

21

T Téém maa

(Spracované podľa Rosarium Virginis Mariæ) Zdroj: http://www.dmc.sk/modlitba/, upravené Pripravil: R.G., Ilustračné foto : internet.

22

T Téém maa

„TÉMA“, DISKUSIA, NÁZORY, KOMENTÁRE ...

BIOETIKA - Bioetické problémy súčasnosti Pomoc ženám zranením skúsenosťou potratu Vo Vatikáne sa v tomto roku uskutočnilo XVII. Plenárne zasadanie Pápeţskej akadémie pre ţivot.

V prvej časti zazneli príspevky členov Akadémie z Japonska, Indie, Talianska, Slovenska, Českej republiky a Čile. Kaţdý z nich sa venoval aktuálnym problémom na poli ţivota a jeho ochrany.

Druhá časť bola venovaná vyuţitiu pupočníkovej krvi a taktieţ bankám pupočníkovej krvi. Po pôrode dieťaťa je moţné odobrať 60 ml aţ 200 ml krvi z pupočníka, v ktorej sa nachádzajú kmeňové bunky. Tie moţno vyuţiť pri liečbe niektorých chorôb : ochorenie mozgu, nervové ochorenia, lymfatické uzliny a iné.

Z hľadiska etického, vyuţitie pupočníkovej krvi nie je problematické, pretoţe rešpektuje ţivot a vyuţíva krv, ktorá donedávna uţ nemala uplatnenie. Je to úplne iný prístup získavanie kmeňových buniek, ako je získavanie kmeňových buniek z ľudských zárodkov – pri ktorých sa zničia ţivoty ľudských bytosti, ktoré uţ začali existovať. Pupočníková krv sa odoberá asi v 3500 nemocniciach v 70 krajinách sveta. Odobratá krv sa uchováva v bankách, ktoré existujú ako verejné a súkromné. Na stretnutí zaznela silná kritika voči súkromným bankám pupočníkovej krvi, ktoré sú veľmi drahé, majú niekedy veľmi nízku kvalitu a nie je v nich ani jedna kmeňová bunka, vhodná na liečebné vyuţitie.

Tretia časť bola venovaná závaţným vnútorným zraneniam najmä ţien, ktoré sa spájajú s vykonaním potratu. Viacerí účastníci odporučili, ţe nie je potrebné hovoriť o popotratovom syndróme ( súbor príznakov, ktoré zvyčajne nasledujú po potrate), ale o popotratovej traume – teda o hlbokom zranení v dôsledku vykonaného potratu.

V ostatných piatich rokoch sa urobilo viac ako 30 výskumov, ktoré potvrdili výrazné nepriaznivé dôsledky po potrate. Medzi tieto nepriaznivé príznaky patria: sebavraţedné chovanie ţien alebo dievčat ( nárast rizika sa pozoroval od 52 % aţ po 300 %), nárast pouţívania alkoholu a drog o 22% aţ 65 %, depresia, úzkosť, poruchy vzťahov medzi partnermi, sexuálne poruchy. Niektorí autori poukázali aj na výrazne ticho, ktoré nastáva po vykonanom potrate, psychologické ťaţkosti zo strany ţeny, depresiu, poruchy citov – ako je zatrpknutie, pocit krajnej samoty, pocit viny, zlosť proti otcovi dieťaťa, telesné ťaţkosti ako napr. rôzne bolesti či nechutenstvo a u dospievajúcich dievčat – striedanie sexuálnych partnerov.

23

T Téém maa U súrodencov, ktorí sa dozvedeli o potrate v rodine, sa pozoroval tzv. „príznak preţitia“.

Ide o „pocit viny“ u toho, kto preţil alebo lepšie povedané dostal šancu na ţivot. Prejavuje sa vo forme výčitiek : „ Ja ţijem, ale môj súrodenec musel zomrieť kvôli mne.“ Dobrým znakom je, ţe sa nápadne zníţil počet lekárov vo Francúzku a Veľkej Británii, ktorí robia potraty. Potraty majú totiţ aj negatívne dôsledky na lekárov, ktorí ich robia a preto rastie počet tých, ktorí ich odmietajú a uplatňujú si tak nárok na výhradu svedomia.

Poukázalo sa aj na to, ţe ročne sa na svete urobí okolo 42 milióna potratov chirurgickým spôsobom. Avšak ešte viacej potratov sa robí chemicky ( prostredníctvom potratovej antikoncepcie). Ideologické skupiny totiţ šíria pornografiu, voľný sexuálny ţivot a antikoncepciu. To všetko vedie k chybnému ţivotnému štýlu a k negatívnemu postoju k ţivotu.

Na tejto konferencii sa naopak zdôraznilo, ţe rozhodne je potrebné zmeniť kultúru. Je potrebné robiť dobrú prevenciu – propagovať ţivot, sláviť ţivot, posilňovať usporiadanú rodinu. Je potrebné viac zdôrazňovať, ţe kaţdá osoba má obrovskú hodnotu. Ako nutná sa ukazuje premena zmýšľania na poli gynekológie a pôrodníctva, a to hlavne výchovou kvalitných odborníkov - lekárov, ktorí budú ţivot chrániť, a nie ho ničiť. Veľmi dôležité je, že je potrebné ujať sa tých žien a dievčat, ktoré sú bytostne zranené strašnou skúsenosťou potratu a dať ich životu nádej, tak ako to odporúčal Ján Pavol II. v encyklike Evanjelium života.

Na záver sa prihovoril aj Sv. Otec, ktorý zdôraznil potrebu formovania morálneho svedomia v otázkach rešpektovania ľudského ţivota a tak isto váţne poslanie otcov, ktorí často nechávajú opustene ţeny, ktoré práve od nich počali. Boh sa prihovára človeku aj hlasom svedomia, pozýva ho, aby uznal svoj omyl a otvoril sa Boţiemu milosrdenstvu, ktoré je schopné uzdraviť akúkoľvek ranu. Celkom na koniec je nutné povedať, ţe Európa pácha samovraţdu. Tá sa posilňuje tým, ţe sa šíri neúcta k ţivotu a morálne zvrátenosti sa ponúkajú deťom. Ako uchrániť nevinnosť deti a mladých, ako ich uchrániť od zvrátenosti? Ako posilniť kultúru ţivota? Je potrebné povedať, ţe budúcnosť má iba tá krajina, ktorá si chráni svoje deti, a nie ich zabíja. Na Slovensku sme si, ţiaľ, potratmi zabili aţ príliš veľa detí – vyše 1,3 milióna . Máme aţ príliš veľa ţien a dievčat, ktoré prešli tragickou skúsenosťou potratu a jeho veľmi zlé následky. Riešením je teda výhrada vo svedomí zo strany zdravotníckych pracovníkov, aby odmietali potraty, ďalej v spoločné úsilie o budovanie a posilňovanie usporiadanej rodiny a kultúry, ktorá prijíma a chráni ţivot vo všetkých štádiách od počiatku aţ po prirodzenú smrť. (pokračovanie nabudúce) Pripravil kpt. Mgr. Ján Polťák, Zdroj: Fórum ţivota 1/2011 Ilustračné foto: Internet 24

Hľa, oko Pánovo bdie nad tými, čo sa ho boja, nad tými, čo v jeho milosrdenstvo dúfajú.

(Biblia Žalm 33)

Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.

(Biblia 1 Kor 2)

25

PPrrííbbeehh Branislav Škripek Otec dvoch detí, evanjelista a prekladateľ Volám sa Braňo, mám 39 rokov. Boh sa ma dotkol zvláštnym spôsobom a ja som preţil obrátenie k Nemu keď som mal 20.

Vyrastal som a bol som vychovávaný ako úplný ateista a naozaj môţem povedať, ţe za celých tých 20 rokov mi nikto nikdy nič o Bohu nepovedal. Bolo to čosi, čo pre mňa bolo úplne neznáma oblasť. Ţili sme v jednom malom slovenskom meste a naši rodičia sa nám snaţili určite zabezpečiť všetko potrebné a aj to môţem povedať - boli sme dobre oblečení, nikdy sme neboli hladní, chodili sme do školy.

Ale musím povedať, ţe manţelstvo mojich rodičov bolo istým spôsobom bezútešné a ja som preţíval pocit nešťastia, určitej osamelosti, mal som málo kamarátov a neskôr keď som mal 14, keď som začal dospievať, tak ich ţivot vyvrcholil rozvodom. Pre mňa to vtedy bol ťaţký otras, čo som si vôbec neuvedomoval, kaţdopádne sa stalo to, ţe som akurát pri nastúpení do Bratislavy na stredný stupeň školy začal preţívať veľkú rozháranosť, rôzne vnútorné ťaţkosti a hľadal som nejakú identitu, aj čosi takého čistého a dobrého.

Nenachádzal som to okolo seba, iba som videl dvojtvárnosť mnohých kamarátov, škola ma nebavila. Po čase som zapadol do takej veľmi dobrej partie pankáčov, kde zmysel ţivota som začal nachádzať v dobrej muzike a určitej filozofii, ktorú toto hnutie prinášalo.

Musím povedať, ţe tam bola vytvorená aj určitá komunita, ktorá poskytovala bliţšie priateľstvá a k čomusi sme patrili, za niečím sme išli, čosi to pre nás znamenalo; bolo to veľmi dobré. Tak som preţil niekoľko ďalších rokov. Škola bola dosť problematická a stále musím povedať, ţe som preţíval bezútešnosť, také vnútorné čosi ťaţké. Nemalo to perspektívu. Blíţila sa moja 18-tka, skončil som školu a zamestnal sa. Bol to šedý a bezperspektívny ţivot. Robiť, byť s chlapmi z roboty, potom v dákej krčme alebo na koncerte s kamarátmi. Stále dokola. Keď som mal 18 rokov narukoval som na základnú vojenskú sluţbu a všetko, čo som tam spoznal, pre mňa bolo obrovským sklamaním, hlavne nezmyselnosť toho pobytu, hnev na spoločenské zriadenie, spoločenská pretvárka...

Vtedy som si začínal tak hovoriť, ţe nič v ţivote neexistuje, čo by mohlo naozaj byť akýmsi krásnym, akýmsi pevným, čímsi dobrým. Hoci som mal niektoré dobré priateľstvá, tak som preţil obrovské sklamanie a na vojne bolo mnoho, mnoho veľmi zlého a mnoho takej vnútornej špiny. A ja som začal byť veľmi sklamaný z ľudí a vôbec so všetkým, čo existuje a začal som si hovoriť, ţe uţ nič neexistuje, čo by sa dalo nájsť, na čo sa dá upnúť a bolo by to čosi dobré.

26

PPrrííbbeehh Vtedy sa stalo niečo veľmi zvláštne. Bolo to kedysi v júni v roku 1990 a ja som v jedno normálne pekné popoludnie, mali sme poobednú prestávku, išiel z budovy a niekam som kráčal povedľa baráku. Náhle sa stalo niečo tak silného, ţe ja som sa zastavil a začal som sa pozerať okolo seba. Obklopilo ma čosi obrovské. Nevedel som, čo to je, ale bolo to tam. Nič som nevidel, ale mohol som povedať, ţe vnímam. Vnímal som niečo, čo je všade okolo mňa, bolo to veľmi dobré, mohol by som to popísať ako niečo veľmi teplé, objímajúce. Mohol by som povedať, ţe to bolo veľmi svetlé a zároveň nič fyzického som nevidel. Vedel som ale, ţe toto obrovské čosi preniká všetko okolo mňa, preniká to barák, preniká toto cvičisko, preniká to náš autopark, preniká to všetky stromy, všetok vzduch, úplne všetko čo je, preniká to mňa celého. A hlboko veľmi vo vnútri mňa to spôsobilo zvláštnu radosť, pokoj, ktorý sa začal rozlievať. Tento celý záţitok pominul po určitej chvíli, ale mne ostalo v hlave jediný fakt, ktorý tam zaznel ako veľmi jasná myšlienka, ako veľmi jasné slovo, hoci som nikoho nepočul nič vravieť, ale vo mne rezonovalo – BOH EXISTUJE. Bol som presvedčeným ateistom, nikdy som sa nestretol s niečím takýmto.

Nikto pri mne nestál, nikto ma nepresviedčal. A náhle som vedel, ţe som zaţil prítomnosť Boha. On nebol myšlienka kdesi ďaleko, alebo kdesi v mojej hlave, to čo sa stalo bola realita a náhle som vedel, ţe je to všade. Bolo to neskutočne krásne, úţasne dobré, objímajúce a dávalo to zmysel. Ja som zrazu vedel, ţe toto je zmysel všetkého, ţe Boh JE.

Od tej chvíle som najbliţších niekoľko dní preţil takú zvláštnu eufóriu, radosť.

Večer som zaspával s tým, ţe je dobré, ţe Boh JE a ráno som vstával s tým, ţe som sa usmieval a hovoril som si: to je odpoveď na všetko. Ostatní si začali myslieť, ţe mi nejakým spôsobom preskočilo. Ja som však vedel, čo hľadám a začal som sa vypytovať od tých o ktorých som vedel, ţe sú vychovávaný na dedinách, alebo prišli z dedín, ţe chodili asi do kostola, ţe boli vychovávaní tak. Tak som sa ich pýtal na Boha, na kostol, na čokoľvek, čo by mi dalo nejakú informáciu a preţil som veľký výsmech. Hovorili mi, aby 27

PPrrííbbeehh som sa zobudil, aby som sa prebral, ţe uţ idem do civilu a podobne. Ja som po pár dňoch porozumel, ţe nechápu, čo sa ich pýtam a to čosi zvláštne bolo stále so mnou.

Predovšetkým som preţíval hlboký, najhlbší vnútorný pokoj. Tento pokoj som si uvedomoval. To „čosi“, čo sa ma dotklo vtedy a vedel som, ţe je to konkrétny, osobný Boh. Neskôr som bol frustrovaný z toho hľadania a tak som zašiel na miestnu faru. Bolo to v jednom západočeskom mestečku za Prahou. Tam som zaklopal a miestny kňaz bol naozaj muţom modlitby, ktorý poznal osobne Boha, venoval mi dáky čas a mi veľa o Bohu hovoril. A hoci to bol ešte dlhý proces – prijať to mysľou, pochopiť argumentmi a prijať rozumom, tak som naozaj rozumel a cítil, ţe Boh ma vedie, ţe ku mne hovorí.

Po krátkom čase som odišiel do civilu a vrátil som sa domov do Bratislavy a vedel som, ţe nechcem a nesmiem navštíviť starých priateľov, ţe si chcem udrţať nový ţivot. Učil som sa modliť, učil som sa počúvať Boha, objavil som Boţie slovo – Bibliu a začal som ju čítať a zistil som, ţe je ţivá, ţe hovorí do mnohých, mnohých oblastí ţivota a ţe mi dáva veľmi jasné usmernenia. Náhle som zistil, ţe mám plný ţivot čohosi krásneho. Zistil som, ţe uţ nie som hladný po tom, aby ma niečo naplnilo. Boh bol v mojom ţivote a začal mi dávať všetko dobré, čo som si len mohol predstaviť. Tak som začal vidieť, ţe On to vkladá do môjho ţivota. Po nejakom čase som sa zoznámil s ďalšími niekoľkými dobrými kňazmi, ktorí mi boli ukazateľmi na ceste.

„Nejdeme sami. Veľká Bytosť kráča vedľa nás.

Uvedom si to a buď vďačný.“ Polingaysi Qoyawayma; Hopiovia

Jeden z nich ma priviedol do malej skupinky kresťanov, ktorí sa pravidelne stretávali a spoločne sa modlili, zdieľali sa z Boţieho slova, učili sa ako ţiť vieru, povzbudzovali sa navzájom a neskôr, keď som uţ do tejto skupinky patril, sme začali často chodiť za druhými ľuďmi - či uţ na výletoch, alebo niekde na ulici a hovorili sme im o našom Bohu. Kdekoľvek sme boli, hovorili sme o svojej skúsenosti s tým, čo nám Boh dáva.

Naozaj môţem povedať, ţe toto spoločenstvo ľudí, vlastne dodnes sa s nimi stretávam, vypôsobilo takú novú formu ţivota a preţil som čosi nádherne krásneho. Obrovské poţehnanie. Som hlboko šťastný, ţe Boha poznám a chcem toto poznanie dať všetkým.

Nie je jednoduché ţiť nasadený a disciplinovaný ţivot kresťana, ale je nádherný v tom, aké ovocie prinesie tebe samému a ľuďom okolo teba.

Zdroj : www.dimenzie.sk, foto: Internet 28

T Téém maa

JESŤ MÄSO V PIATOK MÔŽU AJ KATOLÍCI (?) Často sa stretávam s tým, ţe som ako kresťankatolík sledovaný, či v súvislosti s mojou vierou a vyznaním dodrţiavam to čo mám dodrţiavať. Tak to aj má byť. Mrzí ma však, keď tá druhá strana nemá dostatočné poznatky o tom, z čoho ma posudzuje. Tak je to aj v otázke jedenia či nejedenia mäsitého pokrmu v piatok. Keďţe ani mne samému niektoré veci neboli úplne jasné, rád som sa na nich pozrel bliţšie a s mojimi zisteniami sa chcem s vami podeliť v tomto článku. Preto tento článok má byť oslobodzujúcim vovedením do pravdy. Cieľom nie je prispôsobovanie si paragrafov, ale skôr búranie mýtov a zloţenie zbytočného jarma z úprimne veriaceho človeka, jarma, ktoré zbytočne robí vieru a cirkev zákoníckou, náročnou, alebo príliš direktívnou a tým aj menej atraktívnou pre ľudí. A to niekedy iba kvôli chýbajúcim poznatkom, či mylne vţitej tradícii zaloţenej na nesprávnom interpretovaní a pochopení katolíckej náuky.

Pápeţ Pavol VI. vydal 17.2.1966 apoštolskú konštitúciu "Paenitemini", ktorou uviedol v Cirkvi nový pôstny poriadok, ktorý presne hovorí o dodrţiavaní pôstnej disciplíny pre veriacich katolíkov. V súlade s touto konštitúciou nový Kódex kánonického práva, ktorý platí od roku 1983, priniesol teraz záväznú pôstnu disciplínu. Táto pôstna disciplína je uvedená v piatich kánonoch 1249 – 1253. Poďme tieto kánony spoločne preskúmať a zamerajme sa najmä na to, čo sa v nich hovorí o piatkoch a zdrţiavaní sa od mäsa.

Kán. 1249: Všetci veriaci, kaţdý svojim spôsobom, sú z boţského zákona povinní konať pokánie: aby sa však všetci medzi sebou spojili v istom spoločnom konaní pokánia, predpisujú sa dni pokánia, v ktorých sa veriaci majú zvláštnym spôsobom venovať modlitbe konať skutky náboţnosti a dobročinnej lásky, majú sa zapierať vernejším plnením svojich povinností a najmä zachovávaním pôstu a zdrţiavania sa mäsa poľa normy nasledujúcich kánonov.

V tomto kánone sa uvádzajú dve veci ktoré sú pre kaţdého kresťana - katolíka prikázané.

Po prvé to je -konať pokánie- a hneď v úvode je uvedené, ţe ho má konať „kaţdý svojim spôsobom“. Po druhé sú predpísané dni pokánia (uvedené v Kán. 1250-51) a je tam spomenutých niekoľko spôsobov konania pokánia medzi ktoré patrí aj zachovávanie pôstu a „zdrţiavania sa mäsa poľa normy nasledujúcich kánonov“. Takţe pozor, zatiaľ sa určite nehovorí o tom, aký spôsob pôstu treba zvoliť v aký deň pokánia.

Kán. 1250: Dni a obdobia pokánia v celej Cirkvi sú jednotlivé piatky celého roka a Pôstne obdobie.

Kán. 1251: Zdrţiavanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu podľa predpisov 29

T Téém maa Konferencie biskupov sa má zachovať kaţdý piatok roka, ak nepripadá naň niektorý deň, uvedený medzi slávnosťami; avšak zdrţiavanie sa mäsa a pôst sa má zachovávať na Popolcovú stredu a v Piatok umučenia a smrti nášho Pána Jeţiša Krista.

V Kán. 1250 uţ máme presne určené dni pokánia. Sú to všetky piatky a 40 dňové pôstne obdobie. A pre našu tému je podstatné, ţe „Zdrţiavanie sa jedenia mäsa alebo iného pokrmu“ sa autor odvoláva na Konferenciu biskupov (súvisí s Kán. 1253) a zdrţiavanie sa od mäsa je pevne stanovené zachovávať „na Popolcovú stredu a v Piatok umučenia a smrti nášho Pána Jeţiša Krista“ Kán. 1252: Zákon zdrţiavania sa mäsa zaväzuje tých, ktorí dovŕšili štrnásty rok ţivota, zákon pôstu však zaväzuje všetkých plnoletých aţ do začatia šesťdesiateho roku ţivota.

Duchovní pastieri a rodičia sa však majú starať, aby aj tí, ktorí pre maloletosť nie sú viazaní zákonom pôstu a zdrţiavaniu sa mäsa, boli vychovávaní k pravému zmyslu pokánia.

Zatiaľ sa stále „Zdrţiavanie sa jedenia mäsa“ týka len Popolcovej stredy a Veľkého piatku!

Kán. 1253: Konferencia biskupov môţe bliţšie vymedziť zachovávanie pôstu a zdrţiavanie sa mäsa, ako aj úplne alebo čiastočne zameniť pôst a zdrţiavanie sa mäsa za iné formy pokánia, najmä za skutky dobročinnej lásky a cvičenia náboţnosti.

A konečne sme sa dostali k časti, ktorá je pre našu tému rozhodujúca. Konferencia biskupov dostala výsadné právo rozhodnúť o problematike pôstnej disciplíny pre diecézy na jej území. V nasledujúcej časti je uvedené posledné vyjadrenie Konferencie biskupov na túto tému, ktoré platí doposiaľ.

Pôstna disciplína schválená na 8. zasadaní Konferencie biskupov ČSFR v Brne dňa 20. januára 1992 pre všetky diecézy: § 1: Popolcová streda a Veľký piatok sú dňami zdrţiavania sa mäsitých pokrmov a pôstu. § 2: Všetky piatky v roku sú dňami pokánia. Veriaci v tieto dni konajú pokánie niektorým z nasledujúcich spôsobov: (1) zdrţovanie sa mäsitého pokrmu (2) skutok náboţnosti: účasť na svätej omši alebo kríţová cesta alebo bolestný ruţenec (3) čítanie Svätého písma trvajúce aspoň 10 minút (4) skutok lásky blíţnemu: návšteva chorého s konkrétnym prejavom pomoci alebo návšteva cintorína spojená s modlitbou za zosnulých alebo hmotná pomoc chudobným či viacdetným rodinám a pod., (5) zrieknutie sa sledovania televíznych programov (okrem správ) alebo fajčenia alebo alkoholických nápojov alebo iné sebazaprenie.

30

T Téém maa Je teda zrejme, ţe pokánie je nariadené vykonávať všetky piatky v roku (okrem sviatočných dní), ale Konferencia biskupov stanovila, ţe zdrţiavanie sa mäsitého pokrmu je len jedným z moţných spôsobov, ako toto pokánie vykonať.

To, ţe je zaradené na prvom mieste mu môţe na prvý pohľad dávať väčšiu dôleţitosť ako ostatným spôsobom, ale nikto si nemôţe dovoliť povedať, ţe je to naozaj tak, veď ostatné spôsoby môţu mať pre človeka rovnaký, ak nie väčší prínos. Mnohokrát môţe byť zrieknutie sa mäsa menej problematické, alebo sa môţe zvrhnúť len k nejakému druhu poverčivej zvyklosti, či skutku vykonávanému kvôli pohľadu iných.

Na druhej strane môţeme tento spôsob pokánia brať ako najprístupnejší a najistejší pre dnešného človeka, ktorý následkom rýchlej doby a povinností si nenájde čas, alebo moţnosť pre iný z uvedených skutkov pokánia. Kúpiť si, alebo objednať bezmäsitý pokrm môţe byť jednoduchšie, ako napríklad spoľahnúť sa na to, ţe stihnem ísť na svätú omšu, alebo ţe sa nezabudnem pomodliť ruţenec, či prečítať si Boţie Slovo.

V súvislosti so zdrţiavaním sa od mäsa sa môţu vynárať aj ďalšie otázky, ako napríklad: Čo ak je niekto vegetarián? Alebo čo ak je v jedálnom lístku bezmäsitý pokrm, ktorý je pre mňa oveľa chutnejší a lákavejší ako jedlo s mäsom? Alebo je pre mňa skutkom pokánia ísť v piatok na svätú omšu, keď sa jej zúčastňujem denne? Bolo by moţno zaujímavé dozvedieť sa o týchto veciach viac, napríklad pri spovedi, alebo pri inom rozhovore s kňazom.

Záverom chcem len podotknúť, ţe aj keď to celé pôsobí moţno zloţito a pre jednoduchého človeka je to moţno veľa pokynov a paragrafov, v skutočnosti sa to dá povedať aj jednoducho jednou vetou. - Ak si katolík máš sa každý piatok spojiť s ostatnými veriacimi v spoločnom konaní pokánia s tým, že ako spôsob pokánia si môžeš zvoliť sám a to buď niektorý z uvedených spôsobov, alebo si môžeš zvoliť iné sebazaprenie, či skutok lásky.

Pre veriaceho človeka je určite lepšie, keď v skutkoch pokánia nehľadá len povinnosť, ale keď v ňom nájde zmysel, dôleţitosť pre seba i iných a krásu, či ovocie, ktoré pokánie prináša. Dôleţité nie sú vonkajšie prejavy pokánia, dôleţité je to, aby pokánie prinášalo zmenu v našom vnútri. Viac o pokání sa môţete dozvedieť v ďalšom článku, ktorý vám ponúkame v tomto časopise.

Ako uţ u prorokov, Jeţišova výzva na obrátenie a pokánie sa nevzťahuje predovšetkým na vonkajšie skutky, na „vrece a popol“, na pôsty a umŕtvovania, ale na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. Bez neho skutky pokánia zostávajú neplodné a klamné; naproti tomu vnútorné obrátenie pobáda k tomu, aby sa tento postoj prejavil vo viditeľných znakoch, v úkonoch a skutkoch pokánia.

Katechizmus KC čl.1430 Všetkým vám prajem, aby ste radi spoznávali pravdu, veď pravda nás vyslobodí.

Pripravil: R.Galoš, Ilustračné foto: Internet, Zdroje: www.kbs.sk (v súlade s direktóriom na rok 2011)

31

T Téém maa

Veľmi často si zamieňame pokánie a sviatosťou pokánia, i keď nejde presne o to isté. Aj keď svätú spoveď nazývame „sviatosťou pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať. Pokánie je významovo širší pojem ako sviatosť zmierenia. Potreba pokánia vyplýva zo situácie človeka po dedičnom hriechu a patrí k základným poţiadavkám prorokov i Jeţiša. Jeţiš vyzdvihuje pokánie ako centrálny pojem svojho posolstva a to tak jasne, ţe to sotva potrebuje nejaké dôkazy.

Na mnohých miestach evanjelia vyzýva: „Čiňte pokánie!“ Teda „robte pokánie“.

Pokánie sa robí a niekedy tak tvrdo ako sa pracuje na denný chlieb. Ak som hrešil, ak som ubliţoval, mám sa snaţiť to napraviť, ak som kradol, mám to vrátiť. Pán Jeţiš nikde nehovorí: „Ak budete chodiť pravidelne na spoveď, je to v pohode!“ Spoveď je len malou čiastočkou z toho, čo pokánie všetko zahŕňa.

Keby naša spoveď bola správne prežívaná, bola by pokáním, ale ak je len vyznaním hriechov, bez snahy o vnútornú zmenu života, bez skutočnej ľútosti a predsavzatia, nie je pokáním. Pokánie má byť štýlom celého kresťanského života.

„Existuje mnoho záhad, ktoré Veľké Tajomstvo odhalí len tým, ktorí si to najviac zaslúţia. Len tí, ktorí ho v pôstoch a v samote hľadajú, dostanú jeho znamenia.“ Uncheedah; Santa Siouxovia

V Hebrejských textoch SZ býva pokánie označované slovom „ŠUB". Toto slovo vyjadruje radosť z návratu väzňa zo ţalára alebo vyhnanca z exilu alebo zajatca zo zajatia. Pokánie to je radostný návrat domov, návrat k Otcovi. V gréckom jazyku sa pre pokánie uţíva termín METANOIA. Toto slovo je výzvou: „Zmeňte zmýšľanie!" a vyjadruje duchovnú podmienku návratu k Bohu a spoločenstva s Ním. Akoby nám Boh hovoril: „Ak sa chcete tešiť z môjho spoločenstva, musíte zmeniť zmýšľanie“.

Ozajstné a plodné pokánie začína tam, kde sa stávame učeníkmi Ježiša, keď človek začne brať Božie Slovo úplne vážne. Tento proces by sme mohli prirovnať k ladeniu rádia. V éteri môţe byť krásna hudba, ale dokiaľ svoj prijímač nenaladíme na potrebnú frekvenciu, tak sa z jej počúvania nemôţeme tešiť. Boh, ktorý je Absolútna Blaţenosť, sa stane aj našou blaţenosťou, keď začneme myslieť, chcieť a konať súhlasne so zjaveným Boţím Slovom. Sv. Anton Paduánsky hovorí o pokání ako o svadbe plnej radosti. Medzi znaky pravého pokánia patrí radosť a jasanie srdca a oslavná chvála Boha. Pokánie je výzvou pre všetkých kresťanov, na všetkých stupňoch 32

T Téém maa duchovného ţivota. Musí sa stále obnovovať a prehlbovať. Jeho zavŕšením je smrť prijatá z lásky k Bohu.

Prvotný hriech spôsobil, ţe sa rodíme v stave bezboţnosti (ASEBEIA), a z nej pramení naša bezmocnosť voči hriechu. Ďalšie skutkové hriechy sú ovocím tohto prvotného. Hriech vo svetle Boţieho Slova znamená: stav znepriatelenia s Bohom, stav neposlušnosti voči Bohu, stav nespravodlivosti voči Bohu, stav zotrvávania v zajatí lţi, jedným slovom odmietnutie Boţej blízkosti. Do tohto stavu odmietnutia zaznieva Jeţišova výzva k pokániu. Jeho výzva však nie je jednostranne zameraná na odklon od hriechu. On hovorí: „Čiňte pokánie a verte v toto posolstvo." Ježišova výzva k obráteniu a k pokániu nezdôrazňuje predovšetkým vonkajšie skutky, vrecovinu a popol, pôsty a umŕtvovania, ale kladie dôraz na obrátenie srdca, na vnútorné pokánie. Vnútorné pokánie je radikálne nové zameranie celého života, návrat, obrátenie k Bohu celým srdcom, rozchod s hriechom, odvrátenie od zla, spolu s odporom voči zlým činom, ktoré sme spáchali. Zároveň so sebou prináša túžbu a predsavzatie zmeniť život s nádejou na Božie milosrdenstvo a dôverou v pomoc jeho milosti. Toto obrátenie srdca doprevádza bolesť a spásonosný smútok. Ľudské srdce je ťaţkopádne a zatvrdlivé. Je treba, aby Boh dal človeku nové srdce. (zrov. Ez 36,26-27) Obrátenie je predovšetkým dielom Boţej milosti: tá nám dáva, aby sme sa vo svojich srdciach k nemu vrátili: „Obráť nás, Pane, k sebe, vrátime sa..."

(Plač 5,21) Boh nám dáva silu začať znovu. Tým, ţe naše srdce objaví veľkosť Boţej lásky sa zachveje hrôzou z ťarchy hriechov a začína sa báť uraziť Boha a odlúčiť sa od Neho. Ľudské srdce sa obráti, ak sa zahladí na toho, ktorý bol prebodnutý našimi hriechmi. Sv. Klement Rímsky hovorí: „Upierajme pohľad na Kristovu krv a uvaţujme, ako bola drahá pre Boha, jeho Otca: veď tým, ţe bola vyliata za našu spásu, ponúkol Boh celému svetu milosť obrátenia." (List Korintským).

Pokánie je zároveň ochotou prijať Božie Kráľovstvo, ktoré sa priblížilo svetu v osobe Ježiša Krista. Adam zhrešil tým, ţe si zobral ţivot do vlastných rúk a rozhodol sa ţiť len podľa seba a pre seba. My všetci sme túto formu ţivota zdedili po ňom. Sme voči Bohu hriešne „sebestační“.

Základný skutok pokánia je znovuprijatie Jeţiša ako svojho Pána a Spasiteľa. Uznať Boţí nárok na seba. A toto sa deje vo svätom prijímaní. Pod svätým prijímaním rozumiem nielen prijatie Kristovho tela v Eucharistii, ale prednostne prijatie Jeţiša ako učiteľa, prijatie Boţieho Slova. Spása spočíva v znovu prijatí Jeţiša. Sv. Ján evanjelista hovorí, ţe Boh tým, ktorí Jeţiša prijali, dal moc, stať sa Boţími deťmi. (zrov. Jn 1,12)

33

T Téém maa Väčšinou, keď sa zamýšľame sami nad sebou a nad svojou hriešnosťou, povaţujeme za svoju najväčšiu chybu určitú danosť, s ktorou sme sa narodili. Niečo, za čo v podstate ani nemôţeme a s čím si sami nevieme rady. Vo víťazstve nad hriechom hľadáme svoju spásu a sme zúfalí, keď zisťujeme, ţe s určitými vecami nevieme napriek najlepšej vôli niečo pozitívne urobiť. Naše duchovné úsilie sa vyčerpáva v tom, na čo nemáme silu a preto po určitých sklamaniach prijímame ako normálny stav určitý kompromis s hriechom. Naša situácia je podobná situácii človeka, ktorý je od narodenia chorý. Múdry lekár mu nebude vyčítať stav, v ktorom sa narodil. Môţe mu však začať robiť výčitky, keď mu naordinuje účinné lieky a zistí, ţe ich neberie. Nech ich neberie z akéhokoľvek dôvodu, či im neverí alebo z nedbalosti, od chvíle, ako existuje dostupný liek, je zodpovedný za svoj stav. Toto prirovnanie dobre vystihuje o čo ide v duchovnom ţivote. Pán Jeţiš v evanjeliu sv. Jána hovorí na adresu farizejov: „Keby som nebol prišiel, nemali by hriechu. Hriech je v tom, ţe neuverili v Syna Boţieho." (Jn 15,22) Jeţiš prichádza ako Spasiteľ poslaný od Otca na našu záchranu, prichádza ako Boţský a účinný liek proti našej smrteľnej chorobe. Spása spočíva v prijatí Kristovej vlády a víťazstvo nad hriechom je toho ovocím a dôsledkom. Jedine Jeţiš si dokáţe poradiť s hriechom v nás. Čo to však je prijatie Boţieho Syna?

Prijatie Boţieho Syna je prijatie Vteleného Boţieho Slova. Chcem povedať, ţe to čo nazývame „svätým prijímaním", teda prijatím Boţieho Syna, nespočíva len v tom, ţe otvorím svoje ústa po tom, čo som povedal „Amen" ku Telu Kristovmu. Nemám prijímať Jeţiša ako predmet, ale ako ţivú osobu. Vo svätom a ţivotodarnom prijatí Syna Boţieho ide predovšetkým o to, aby sa Slovo Boţie, II. Boţská osoba, stala riadiacim princípom môjho ţivota, mojím Ţivotom. Toto je prvý a základný princíp svätého prijímania. Prvoradé je prijatie Boţieho Slova. Snaha prijať Boha, ktorý sa zjavuje v Slove, snaha porozumieť Bohu, ktorý má Slovo, snaha zjednotiť sa s Ním vo vôli. To znamená: prijať Jeţiša

ako svojho Pána a Spasiteľa. Je to zároveň základný predpoklad duchovného boja. Ak nieje Kristus v nás, určite prehráme zápas s diablom. A naopak, sv. Pavol prehlasuje: „Kristus vo vás, nádej slávy". V človeku, ktorý prijal Jeţiša ako svojho Pána, je Kristus na tróne ţivota. Ľudské Ego (Ja) je detronizované. Všetky záujmy sú poddané Boţiemu riadeniu. Výsledkom je ţivot v harmónii s Boţím plánom. V ţivote takéhoto človeka sa objavuje ovocie a dary Ducha Sv.. V liste Gal 5,22-23 čítame: „Ale ovocie Ducha je láska, radosť pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdrţanlivosť." O Daroch Ducha sv. pojednáva v 1 Kor 12.

Ako prebieha premena telesného kresťana na duchovného človeka? Pán Jeţiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme kaţdý deň svoj kríţ a nech ma nasleduje.“ Zaprieť seba, to znamená, zaprieť svoje ego vo všetkých prejavoch. Predovšetkým ide o to, aby sa naše ego pokorilo pred Božím Slovom, aby zostúpilo z trónu, ktorý 34

T Téém maa zaujalo od okamihu prvotného hriechu. Musí sa zrieknuť miesta zbožňovania, ktoré hriešne zaujalo a uvoľniť ho Bohu, ktorému jedinému patrí. Trón života patrí Božiemu Slovu. Zapretie seba to je snaha zrieknuť sa tohoto vedúceho postavenia vo svojom živote. Nežiť svoj život, ale žiť Božie Slovo. Zapretie seba je snahou získať slobodu od svojho ega. Nechcieť byť stredom všetkého, nevzťahovať všetko na seba, nechcieť aby všetci krúžili okolo mňa.

Slovo viera, v jazyku, ktorým hovoril Pán Jeţiš, ma asi taký zmysel, ako nechať sa viesť, nechať sa riadiť. Je to opačný postoj aký zaujal Adam, keď sa jedením zo stromu poznania dobrého a zlého, vedome rozhodol, ţe si sám určí, čo je pre neho dobré a čo zlé, ţe si bude ţiť len podľa seba a pre seba. Spása je v oslobodení od seba. Sv. František tvrdí, ţe: „Len keď zabúdame na seba, nachádzame seba samých“. Jeţiš je Ţivot.

Musíme sa vierou, krstom a ostatnými sviatosťami doslova zaštepiť do tajomného viniča, ktorým je sám Kristus. Bez tohoto základného skutku nemôţeme produkovať dobré hrozno, ale rodíme len divé a trpké plánky. Úrodu dokáţeme prinášať len v dôvernom kontakte s Jeţišom. Miazgou, ktorá preniká do nás z tohto tajomného viniča, je Duch Boţí. Musíme zostávať s Kristom spojení, lebo bez neho uschneme a stratíme vitalitu. Je nutné zostať v Ňom, lebo len tak aj On ostane v nás.

Počujeme, ţe ľudia ţasli nad Jeţišovým učením, lebo učil ako ten, čo má moc. Jeţiš sa zjavuje ako Mocný Ţivot. Často nariekame nad slabosťou svojho života, či už ide o krehkosť telesnú, lebo podliehame rôznym chorobám, ale i nad krehkosťou morálnou, lebo podliehame hriechu. Robíme to, čo sami vzápätí odsudzujeme. Chováme sa nenormálne a nemorálne. Plačeme nad biedou, v ktorej žijeme a nevieme si pomôcť.

Prvotný hriech vytvoril taký pancier medzi nami a Bohom, ţe sa navzájom nevnímame.

Vševediaci a všetko vidiaci Boh hľadá človeka, ako by ho nevidel: „Adam, kde si?“ Boh a človek sa už nevnímajú a vôbec si nerozumejú. Neexistujú v tom istom duchu. Sú voči sebe ako dva rozdielne počítačové operačne systémy, ktoré sa jednoducho nevidia a nespolupracujú spolu.

Kvôli tejto tragédii prišiel Jeţiš, aby nás naučil, ako znovu nadviazať prerušené ţivotodarne spojenie skrze vieru, nádej a lásku a aby nám znovu zjavil krásu a moc Bohočloveka.

35

T Téém maa Jeţiš zjavuje moc, ktorá pramení do ľudského ţivota, skrze spojenectvo s Bohom.

Jeho ľudské srdce je podstatne zjednotené s Boţím Slovom. Boţie Slovo je ako operačný systém, ktorý si musíme vo vlastnom záujme nainštalovať na svoje tvrdé srdce (hard disk), aby sme sa stali pre Boha prijateľní. A tak ako pred inštaláciou je dobré prečítať si načo daný systém slúţi, čo vyţaduje a čo spôsobuje, tak aj my ak chceme Jeţiša prijať, musíme najprv poznať Boţie Slovo, aby sme vedeli k čomu hovoríme svoje „Áno“. A tak, ako pred prijatím nového operačného systému prebieha formácia disku, ktorá zmaţe všetky predošlé súbory, tak sa aj my musíme zriecť svojho predošlého spôsobu ţivota, hriešnej existencie zameranej len na seba, aby sa v nás krása tohto nového operačného systému, ktorý sa nazýva „Kristus – Bohočlovek“, mohla úplne prejaviť. Jeţiša máme prijať ako Slovo, ako Telo, ako Ţivot, ako Pravdu, ako svoju Cestu. Kto to robí, stáva sa Boţím priateľom, synom a dcérou Najvyššieho. Kto to nerobí, i keď chodí do kostola, ešte stále nepatrí do okruhu Boţích priateľov.

Vnútorné pokánie kresťana môţe mať veľmi rozmanité prejavy. Písmo sv. i Otcovia zdôrazňujú zvlášť tri spôsoby: pôst, modlitba, almuţna, ktoré vyjadrujú obrátenie vo vzťahu k sebe samému, vo vzťahu k Bohu a vo vzťahu k druhým. Čítanie Písma Sv., modlitba liturgie hodín a Otčenáša, kaţdý úprimný úkon bohopocty alebo zboţnosti v nás oţivuje ducha obrátenia a kajúcnosti a prispieva k odpusteniu našich hriechov. Čítanie sv. Písma a hlásanie Boţieho slova zo strany kňaza a počúvanie zo strany veriaceho ma silu. Sv. Augustín nazýva Boţie Slovo: „Sacramentum audibile".

Sviatosť počutia - počúvania. Kňaz po prečítaní evanjelia hovorí: „Skrze slová evanjelia, nech Boh zmije naše previnenia". Slová evanjelia neúčinkujú čírym vypočutím, ale spôsobujú odpustenie natoľko, nakoľko sa prijímajú s vierou. Vtedy totiţ rozväzujú v človeku sily, ktoré sú schopné premeniť štýl ţivota, čiţe prehĺbiť vieru, nádej a lásku.

Obrátenie a každodenné pokánie nachádzajú svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii, pretože v nej je sprítomnená obeť Krista, ktorý nás zmieril s Bohom: ňou sú živení a posilňovaní tí, ktorí žijú z Kristovho života: Eucharistia je ako liek, ktorým sme zbavovaní každodenných vín a chránení pred smrteľnými hriechmi.

Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému boju. Keď sa účasť na Eucharistii zakladá na hlbokej viere, ţe sa ňou prehlbuje spoločenstvo s Kristom, ale aj s ostatnými prijímajúcimi, spôsobuje obnovenie ţivota a odpustenie hriechov. Dôvod spočíva v tom, ţe pri takej účasti prijímajú veriaci spoločné telo, ktoré sa obetuje za nich a poţívajú spoločne krv, ktorá sa vylieva za nich na odpustenie hriechov.

36

T Téém maa Práve sv. prijímanie rieši náš najväčší problém, našu bezboţnosť a hriešnu sebestačnosť. V ňom sme vyzvaní prijať Jeţiša ako svojho Pána a Spasiteľa. V ňom sa učíme aj eucharistickému ţivotnému štýlu, vďačnosti voči Bohu a oslave Boha. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu s hriechom, ktorý vládne v našich srdciach. Kaţdodenné pokánie nachádza svoj prameň a svoj pokrm v Eucharistii. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu.

U mnohých kresťanov sa úplne vytratilo vedomie, že s hriechom treba zápasiť.

Nielen ho vyznávať v spovedi, ale mu aj aktívne odporovať. Mnohí kresťania prijímajú hriech ako realitu, s ktorou sa človek akosi musí vyrovnať a hľadajú možné i nemožné kompromisy, aby v tomto svete, ovládanom hriechom, mohli nejako bez úrazu prežiť.

Zápas s hriechom spočíva v tom, ţe nerobíme to, čo sami chceme, lebo naša vôľa tiahne ku zlému. Musíme robiť to, čo vyţaduje Jeţiš. On je náš ţivotný štýl.

Nemôţeme koketovať s hriechom, keď chceme, ak uţ nie denne, tak aspoň častejšie, pristupovať k Eucharistii. Nejde tu o sviatočné sväté prijímanie, ale ide o prijatie Jeţiša ako Pána a Spasiteľa. Pán Jeţiš v Eucharistii nie je cukrík, ktorý môţem ocumľať a potom na čas odloţiť. Ak chceme v tomto svete zaţiť aspoň minimum moţnej radosti, drţme sa Jeţišových slov. „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba a nech ma nasleduje.“ Boh dáva svojho Ducha tým, ktorí ho poslúchajú. Boţí Duch je úţasnou odmenou za naše zapretie seba.

O Sv. Františkovi čítame: „A hoci sv. František ešte nekázal ľudu verejne, uberajúc sa cestou, napomínal a povzbudzoval muţov i ţeny, hovoriac jednoducho s láskou: „Milujte Boha, bojte sa ho a čiňte pokánie za svoje hriechy." A brat Egíd hovorieval: „Robte, čo vám hovorí tento môj duchovný Otec, lebo vám hovorí to najlepšie".

Zdroj: http://www.frantiskani.sk/

„Keď nadíde čas tvojej smrti, nebuď ako tí, ktorých srdcia sú plné strachu zo smrti, takţe keď príde jej čas, nariekajú a modlia sa, aby ešte chvíľu mohli ţiť svoj ţivot ináč. Zaspievaj svoju pieseň smrti a zomieraj ako hrdina vracajúci sa domov."

Tecumseh, Šauní

37

H Huum moorr ☺☺☺ Strašne chorá svokra hovorí zaťovi: -Myslím si, ţe zajtra zomriem.....

Zať hovorí: -Čo môţeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra! ☺☺☺ Na dvore sedia dva kohúty a veľmi sa nudia. Prvý hovorí druhému: „Poďme si zakikiríkať.“ Druhý na to: „Mne sa nechce, poďme sa radšej pozrieť do mäsiarne na holé sliepky.'' ☺☺☺ Ţiak sa ospravedlňuje: „Prepáčte, zabudol som si ţiacku kniţku.“ Učiteľ: „Fajn, tak si do ţiackej napíš: Zabudol som si ţiacku kniţku.“ ☺☺☺ Reklama: Keď je Deţo v autobuse môţe mať tvoj mobil, hééééééj aj tvoj mobil. ☺☺☺ Hrajú blondína a bruneta futbal. Bruneta dá gól a kričí: ,,Jedna nula, jedna nula!!!"

Hrajú ďalej a gól dá blondína a kričí: ,,Dve nuly, dve nuly!!!" ☺☺☺ Chuck Norris vyhral cyklistické preteky na stacionárnom bicykli. ☺☺☺

38

☺☺☺ Viete kedy sa zasmejete úplne najlepšie ako sa len dá? -???

-Na smrteľnej posteli - kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie !!!! ☺☺☺ Ide jeden chlap po púšti, uvidí studňu a zakričí: Vodáááá! A ozve sa chlap zo studne Kdéééé? ☺☺☺ Cestuje ţena vo vlaku a v náručí drţí dieťa. Oproti spí chlapík, ktorý sa počas cesty zobudí a skričí: - Fuj, ale som sa zľakol! To je škaredé dieťa! A beţí preč. Ţena začne plakať.

Prisadne si k nej iný muţ a začne ju utešovať: - Pani neplačte, to bude v poriadku.

Pozrite sa, vám dám vreckovku a opici dám oriešky! ☺☺☺ Slimák sa po dlhom uvaţovaní rozhodne, ţe prejde na druhú stranu cesty. Akonáhle sa však vybral na cestu, narazila do neho korytnačka. V zvieracej nemocnici sa ho lekár pýta, čo sa stalo: „Neviem, všetko sa to zomlelo tak rýchlo.“ ☺☺☺

NOVÁ WEBOVÁ STRÁNKA NAŠEJ FARNOSTI Dávame na známosť, ţe naša vojenská farnosť má svoju webovú stránku.

Priestor pre ňu nám bezplatne poskytol portál „Moja komunita“. Aj keď je stránka zatiaľ iba v počiatočnej fáze jej rozvoja, uţ teraz tam môţete nájsť : Kontaktné údaje Program bohosluţieb a aktivít Farské oznamy Galériu obrázkov Stránku nájdete takto : 1. na www.mojakomunita.sk zvoľte -vyhľadávať- , zadajte „Ruţomberok“ 2. zvoľte : „Vojenská farnosť sv. Pátra Pia“ Alebo priamy link: http://www.mojakomunita.sk/web/vojenskafarnost-sv.-patra-pia Nezabudnite si uloţiť do záloţiek svojho webového prehliadača, alebo priamo na lištu, aby ste to mali nabudúce jednoduchšie.

Farský spravodaj Vychádza príleţitostne - nepredajné – počet výtlačkov cca 30 ks Vaše príspevky, nápady a odozvy radi prijmeme osobne, telefonicky (SMS) alebo Emailom: Mgr. Ján Polťák, janpoltak@zoznam.sk, jan.poltak@mil.sk, tel: 472488, 0915/897 914 alebo 0903/824 431 Ing. Robert Galoš, robert.galos@mil.sk, tel: 472233 web: http://www.mojakomunita.sk/web/vojenskafarnost-sv.-patra-pia Redakcia si vyhradzuje právo krátiť a upravovať texty.

Kontakt

Oznam redakcie

Rímskokatolícka cirkev Vojenská farnosť sv. Pátra Pia VÚ 1115 Zarevúca 2 034 01 Ruţomberok

Naďalej pozývame ďalších dobrovoľníkov k spolupráci na tvorbe časopisu. Ďakujeme všetkým prispievateľom za kvalitne vypracované články. Najmä tým pravidelným, ako Andrejovi Kováčovi,... a samozrejme členom S-6.

39

Ó Veľký Duchu, ktorého hlas počujem vo vetre, ktorého dych oživuje svet, počúvaj ma!

Prichádzam k tebe ako jedno z mnohých tvojich detí.

Som malý a slabý.

Potrebujem tvoju silu a múdrosť.

Nech kráčam v kráse.

Daj, nech moje oči hľadia na červený a purpurový západ slnka.

Daj, nech moje ruky majú v úcte všetko, čo si stvoril, a moje uši nech zreteľne počujú tvoj hlas.

Sprav ma múdrym, aby som mohol spoznať to, čomu si vyučoval môj ľud, poučenia, ktoré si ukryl v každom lístku i kameni.

Sprav ma silným – nie však, aby som bol nadradený svojim bratom, ale aby som bojoval so svojim najväčším nepriateľom: so sebou samým.

Daj, nech som stále pripravený prísť k tebe s priamym pohľadom, aby keď vyhasína život ako zapadajúce slnko, môj duch k tebe prišiel bez hany.

(tradičná modlitba severoamerických Indiánov) 40