Sociálny katechizmus

Katolícke čítanie Spolku sv. Vojtecha číslo 10.

Dr. Bedrich Vašek:

Sociálny Katechizmus Slovenské vydanie pripravil: Dr. Štefan Zlatoš, profesor bohoslovia

Vydal Spolok svätého Vojtecha • Trnava 1938

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

NIHIL OBSTAT. Dr. Josephus N. Janda, censor dioec.

Nr. 216/1939.

IMPRIMATUR. Tyrnaviae, die 10. Januarii 1939.

Dr. Ambrosius Lazík, protonot. apost., vicarius generalis.

Tlačou Kníhtlačiarne Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

Poznámka transkriptora: Pri prepise som nahradil archaické slová a čechizmy ekvivalentom, ktorý sa používa v súčasnej slovenčine, so zreteľom na kontext vety. Peter E. Bútora Vydal Spolok svätého Vojtecha

2

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

OBSAH PREDSLOVO..................................................................................................................................4 Sociálna otázka................................................................................................................................5 Pojem a dôležitosť sociálnej otázky............................................................................................5 Kto má povinnosť spolupôsobiť a spolupracovať pri riešení sociálnej otázky?.........................6 Rodina..............................................................................................................................................8 Dôležitosť a náboženský ráz rodiny............................................................................................8 Pomer manželov medzi sebou...................................................................................................10 Pomer medzi rodičmi a deťmi...................................................................................................12 Čo treba podnikať pre upevnenie rodiny?.................................................................................14 Hospodársko-sociálny život...........................................................................................................17 Základná zásada hospodárskeho života....................................................................................17 Súkromné vlastníctvo................................................................................................................18 Vedúci činitelia v hospodárskom živote........................................................................................22 I. Osobnosť jednotlivcov...........................................................................................................22 II. Združená svojpomoc............................................................................................................22 III. Štát......................................................................................................................................24 Robotnícka otázka..........................................................................................................................26 I. Dve predbežné otázky............................................................................................................26 II. Pomer kapitálu k práci..........................................................................................................27 III. Spravodlivá mzda................................................................................................................29 IV. Niektoré iné súčasné robotnícke požiadavky......................................................................30 Trojaký pochybený smer................................................................................................................33 1. Kapitalizmus.........................................................................................................................33 2. Socializmus...........................................................................................................................34 3. Komunizmus.........................................................................................................................35 Občiansky život.............................................................................................................................37 Politika......................................................................................................................................37 Spoločnosť................................................................................................................................39 Štát............................................................................................................................................41 Povinnosti štátu.........................................................................................................................43 Povinnosti občanov k štátu.......................................................................................................45 Občianske povinnosti v demokracii..........................................................................................47 Čo robiť pri domnelých alebo skutočných prechmatoch štátnej moci?........................................................................................................49 Medzinárodné vzťahy................................................................................................................52

3

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

PREDSLOVO. Nepopierateľnou skutočnosťou je, že sociálna otázka stala sa dnes osou denného života. Krivdy hospodárskej nerovnosti naša spoločnosť cíti všade a preto je prepotrebné, aby sme našej širokej kresťanskej verejnosti podali, predniesli aspoň základné pravdy o sociálnej otázke a najmä aby sme posvietili na zásady, podľa ktorých katolík má sa usilovať v kruhu svojej pôsobnosti plniť a uskutočniť toľko, koľko mu pomery dovoľujú, aby sme mohli vyhnúť hroziacim otrasom, ktoré prichádzajú ako hrozný následok bezradnosti alebo nečinnosti na sociálnom poli. V tomto ohľade potrebujú poučenia nielen vzdelané kruhy, ale potrebuje ho celá spoločnosť. Katolícka mravouka vie nám dať aj pre sociológiu jasné a zdravé zásady.

Povinnosťou kresťansky zmýšľajúceho človeka je, aby tieto zásady poznal, podľa nich svoju činnosť riadil a usiloval sa najmä vo verejnosti vplývať na to, aby sociálna otázka podľa kresťanských zásad mohla byť riešená. Jadrom spoločenského poriadku ostáva dobre sa spravujúca kresťanská rodina, zriadená Božím zákonom a vôľou.

Hospodársky a politický život rovnako sa musia riadiť ohľadmi, ktoré slúžia celku a rozkvetu všeobecného blahobytu. Spravodlivosť a láska musia sa stretnúť, musia v plnom porozumení pracovať, aby krivda prestala a právo Boha i jeho spravodlivosť vo všetkom bola uznávaná. Tak sa uskutoční kráľovstvo Božie i jeho pokoj na tomto svete.

Slzy a náreky nezmiznú naraz. I chudobných budeme mať vždy medzi sebou. Ale úsilie kresťanov o nápravu sociálnych pomerov ani vtedy nebude bez významu.

Treba sa nám pričiniť o jedno. O to: aby sociálne krivdy prestali byť prekážkou pre spasenie toľkých našich spolubratov. Lebo bieda a nedostatok práve najnižších vrstiev stala sa príležitosťou pokušiteľom, aby ich lúpil o najcennejší poklad: o vieru a dôveru v spravodlivosti Božej, ktorá raz od každého bude žiadať skladanie účtov, ako užíval požičané mu zemské dobrá.

Aby sme sociálne mohli účinkovať, veľkú pozornosť musíme venovať spoločenskej otázke. Hoci Cirkev nemá podrobne vypracovaného sociálneho programu, jednako jej učenie i na tomto poli dáva veľmi mnoho zdravých zásad. Želáme si, aby náš katolícky slovenský ľud čo v najväčšom počte poznával v tomto malom zrkadle, v tomto „Sociálnom katechizme“, aké vzácne pokyny mu podáva katolícke učenie na riešenie sociálnej otázky, Žiadame vrúcnou modlitbou, aby zdravá náuka prinášala čo najhojnejšie plody lásky k blížnemu. Lebo moderné evanjelium v poslednej svojej zásade je totožné s hlásaním prvej blahej zvesti, ako odznela v apoštolskej dobe: Deti jedného Otca ste všetci a najmä vy, ktorí ste v práci postavení, ktorí nosíte horkosť a bremeno dňa máte zvláštnu zásluhu. Priznávajte najmä najposlednejším ľudskú dôstojnosť — milujte sa vospolok! Láska vie byť účinná a vynajdivá. Milosť a pomoc Božia istotne vzbudí v srdciach šľachetné city a hnutia, aby sme liečili rany a choroby dnešnej spoločnosti. Vzbudiť záujem v tomto smere bude najlepšou odmenou za úsilie pôvodcu tohto diela.

Dr. Štefan Zlatoš Vydal Spolok svätého Vojtecha

4

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Sociálna otázka.

Pojem a dôležitosť sociálnej otázky.

1. Čo rozumieme pod sociálnou otázkou?

Pod sociálnou otázkou rozumieme súhrn všetkých — najmä hospodárskych — ťažkostí, nedostatkov, ktoré znemožňujú alebo podstatne ťažkým robia život jednotlivých stavov alebo tried. sociálnej otázke teda prehovoríme o týchto jednotlivých ťažkostiach: o tom, či získané hospodárske majetky prideľované sú jednotlivým vrstvám primerane, či rozdelenie majetkov je dobré, či sú dobré bytové pomery u jednotlivých vrstiev, či sú im priznávané politické a iné práva podľa spravodlivosti, atď. Ale v sociálnej otázke ide aj o to, akými príčinami boli tieto nedostatky zavinené a akými prostriedkami by sa malo pracovať na ich odstránení.

Sociálnu otázku veľmi často berieme v užšom zmysle a myslíme pritom na robotnícku otázku: na otázku robotníckej mzdy, pracovnej doby, robotníckych bytov, práce žien, atď.

V tomto „Sociálnom katechizme“ chceme sa zaoberať sociálnou otázkou v jej širšom rozsahu. No, robotníckej otázke venujeme v jednom oddiele zvláštnu pozornosť.

2. Čo je cieľom pri riešení sociálnej otázky?

Cieľom pri riešení sociálnej otázky je, aby sa každému stavu dostalo spravodlivého podielu v spoločenských právach a hospodárskych majetkoch a aby každá spoločenská vrstva a skupina mala to miesto v spoločnosti, ktoré jej patrí. — Inými slovami: Má sa vytvoriť zdravý sociálny, spoločenský poriadok, v ktorom každý stav zaradený je tak a vystrojený je takými právami, aby z toho mali čo najväčší úžitok i jednotlivci, i stav, i celá spoločnosť.

3. Prečo je veľmi dôležité, aby sociálna otázka bola dobre vyriešená?

Dokiaľ trvajú ťažkosti v spoločnosti, nie je možné, aby bol medzi ľuďmi pokoj.

Jedni majú hojnosť až nazvyš, iní trpia nedostatok. Tak značná čiastka ľudí nosí v sebe mučivé vedomie, že sa tu krivda pácha, z toho vyviera nespokojnosť a otrávenosť, ktorá sa vybíja i navonok vo vzburách proti jestvujúcim poriadkom.

Takto potom ľahko prichádzajú stavy, ktoré sú opakom sociálneho poriadku: kríza, zmätok, chaos.

5

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

4. Čo treba reformovať (opravovať), aby sa sociálna otázka správne dala vyriešiť?

Dvojaká náprava je potrebná: Musia byť zlepšené zákony, musia byť vybudované, alebo zdokonalené rozličné opatrenia, ustanovenia, ako je napr. sociálne poistenie, rozličné zariadenie pre roľníkov, remeselníkov, obchodníkov a robotníkov.

Tieto zariadenia sú akoby stroj, tým lepšie sa ním pracuje, tým dokonalejší a bezchybný výrobok možno vyhotoviť.

Potrebná je náprava mravov. Najlepšie zákony a najlepšie zariadenia by nič neznamenali, keby ľudia, ktorí ich prevádzajú, alebo ktorí ich používajú, boli nemravní a zneužívali by ich k zlému. I najlepšie zariadenia možno zneužiť a premeniť v nešťastie pre národ, keď ich majú nemravní ľudia v rukách. Nestačí mať v továrni len dobré stroje: pri strojoch musí stáť aj zručný strojník.

A tak, keď chceme, aby sa sociálne pomery zlepšili, ľudstvo sa musí bezpodmienečne odhodlať k obom nápravám: i k náprave vonkajšieho spoločenského poriadku i k náprave mravnosti v ľudských srdciach.

Kto má povinnosť spolupôsobiť a spolupracovať pri riešení sociálnej otázky?

1. Prečo sa majú o to usilovať jednotlivci a súkromné združenia?

Boh žiada, aby človek to, na čo jeho sily stačia, prevádzal i sám a nespoliehal sa pohodlne na iných. Nemá trpne čakať, až sa o neho postarajú iní. Boh dal človekovi rozum, aby sám hľadal cesty k pravde a k poriadku. — Ďalej potrebné je, že keď sily jedného človeka na niektoré úlohy nestačia, aby sa spojil s inými ľuďmi a takto v združení s nimi prevádzal veci, na ktoré sám nestačí. Je to tak, ako s drobnou kvapkou: sama v sebe je nenápadná, je bez sily, bez významu: ale keď sa milióny kvapiek spoja v rieku, aká mohutná sila tam nastane.

2. Prečo má pracovať na vyriešenie sociálnej otázky štát? Štát má veľký vplyv na vytvorenie verejných pomerov medzi obyvateľstvom svojho územia. Zákony, rozličné sociálne a kultúrne zariadenia, školstvo, vojenská služba, národné hospodárstvo atď., sú také predmety, na ktoré má štát rozhodujúci vplyv a týmito zariadeniami pôsobí potom na vytvorenie zmýšľania v dušiach a na sociálne pomery. Tlačiarenský stroj odtláča obraz, ktorý je v ňom upevnený, na hárky papieru, ktoré sa pod platňu s obrazom kladú, a všetky tieto hárky prichádzajú potom von, majúc na sebe vytlačený tento obraz. Asi podobne — keď aj nie s takou nutnosťou, lebo tu sa uplatňuje i slobodná vôľa človeka — štát svojimi zariadeniami ovplyvňuje duše a verejný život. Človek nežije len zo zásad, žije i zo svojho Vydal Spolok svätého Vojtecha

6

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

prostredia a zo štátnych zariadení. Štát so svojimi zariadeniami môže jednotlivcom ich prácu alebo uľahčovať alebo ťažkou robiť, ba i znemožňovať.

Vplyv štátu na sociálny život je nesmierny. Preto má veľkú zodpovednosť, aby túto svoju moc používal len k dobrému a v plnej miere ju využil k riadnemu vyriešeniu sociálnej otázky.

3. Prečo je Cirkev nevyhnutnou činiteľkou pri riešení sociálnej otázky?

Vyriešenie sociálnej otázky stojí a padá s podmienkou, či bude v plnej miere zaistená mravnosť. Ale Cirkev je jednou z najvyšších mravných a duchovných síl. Je takou nevyhnutnou mravnou mocou, že keby bola vylúčená, všetko úsilie o vyriešenie sociálnej otázky iste by stroskotalo.

Cirkev nemá do podrobnosti vypracovaný sociálny program, lebo Boh ju neposlal, aby prevádzala sociálne reformy po štátoch, ale aby spasila duše. Ale kde sa duch evanjelia dokonale uskutoční, z toho nevyhnutne plynú požehnané dôsledky i pre sociálny život.

Tri veľké veci robí Cirkev pri riešení sociálnej otázky: Predovšetkým vedie ľudí k tomu, aby chápali všetko, i sociálny život a sociálnu pravdu, vo svetle posledného cieľa, aby ho teda nechápali bludne len s pozemského hľadiska, ktorý blud vedie k osudným bludným dôsledkom. — Ďalej kresťanstvo pôsobí na ľudské duše, aby nielen poznali svoje sociálne povinnosti, ale aby ich ochotne a svedomito podľa ducha aj plnili. A napokon Cirkev zo zásad evanjelia bezpečne odvodzuje i niektoré vedúce zásady pre sociálny život, a tieto zásady potom ako kvas vedia prekvasiť najrozličnejšie obory spoločenského života.

7

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Rodina.

Dôležitosť a náboženský ráz rodiny.

1. Prečo nemožno rodinu všeobecne a trvale ničím nahradiť?

V ojedinelých prípadoch, alebo na nejakú kratšiu dobu, ďalej v obmedzených rozmeroch, alebo v istom veku možno rodinu nahradiť napr. spoločnou výchovou, hromadným stravovaním a pod. Ale trvale a všeobecne nemožno ju nahradiť, lebo rodina má nesmierny význam: a) Pre deti. V rodine — vo všeobecnosti brané — dieťaťu dostáva sa lepšej výchovy ako pri hromadnej výchove. Lebo rodičia môžu sa svojmu dieťaťu viacej venovať, môžu viacej dohliadať a všímať si jeho zvláštne vlohy a potreby a rozvíjať ich, majú od Boha vloženú väčšiu lásku vo svojich srdciach ako cudzí ľudia. Rodina je najprirodzenejšou pôdou pre telesný a duchovný rozvoj dieťaťa. b) Pre manželov. V manželskom spolunažívaní muž a žena prirodzene sa doplňujú, ich duch sa prirodzene rozvíja a rastie. Ich srdce nájde v manželovi a v manželke alebo v deťoch uspokojenie a šťastie. Sú si vzájomnou oporou v životných ťažkostiach, v celom ich živote nastáva istá duchovná vyrovnanosť a pokoj. Vzájomne si napomáhajú nielen v pozemských úlohách, ale i na ceste k večnému cieľu. c) Pre národ. Rodiny sú škôlkou, ktorá dodáva obci štátu občanov. Keď dodáva zdravé stromčeky, tak zdravý je i štát, ktorý sa z týchto občanov skladá. Keď by dodávala stromčeky zakrpatené, nezdravé, tak zakrpatený bude i les, ktorý sa z týchto zmrzačených stromčekov skladá. Nejeden slávny národ biedne vyhynul, lebo rodinný život v ňom celkom poklesol a na mizinu vyšiel. d) Pre náboženstvo. Skúsenosťou vekov je: V ktorých krajinách je rodinný život na vysokej úrovni, tam kvitne i náboženstvo, tam je pre kňazstvo hojne dobrého dorastu, tam kvitne rehoľný život, tam v súkromnom i vo verejnom živote náboženstvo je vo vážnosti a môže rozvinúť i svoje požehnané účinky.

V ktorom národe poklesne alebo i na skazu vyjde rodinný život, tam býva pokleslé alebo skaze prepadne i náboženstvo.

2. Prečo je veľkým dobrom od Boha, že Spasiteľ povýšil manželstvo na hodnosť sviatosti?

Povinnosti a úlohy, ktoré manželia na seba berú, sú veľmi ťažké, najmä preto, Vydal Spolok svätého Vojtecha

8

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

lebo si majú vospolok pomáhať nielen v pozemskom živote, ale aj v dosiahnutí večného cieľa. Ďalej veľmi ťažké sú aj povinnosti, ktoré majú manželia i k svojim deťom, aby ich dobre vychovali nielen pre časný život, ale i pre večný. Dobrý rodinný život je len tam, kde vládne stála obetavosť, sebazapieranie a nevyčerpateľná láska. — Ale na splnenie takých veľkých úloh prirodzené sily človeka nepostačujú.

Preto nekonečná dobrota Božia manželstvo povýšila na sviatosť, to je: udeľuje mu nebeské posvätenie a nebeské sily, a to nielen v čase sňatku, ale po celý život, kým manželov nerozlúči smrť.

3. Prečo odovzdal Boh Cirkvi právomoc nad manželstvom?

Manželstvo je sviatosť a právomoc nad sviatosťami odovzdal Boh Cirkvi. — Ďalej manželstvo ukladá manželom ťažké povinnosti, a vnútorné hnutia, ktoré pracujú proti manželstvu, bývajú také nebezpečné, že Boh vo svojej múdrosti neponechal právomoc nad manželstvom ľuďom, ktorí by ľahko robili nebezpečné ústupky ľudským slabostiam, ale vyhradil ju Cirkvi, aby nestranne a bezohľadne strážila, aby sa základné požiadavky manželstva zachovávali. Ako by upadalo manželstvo so stupňa k stupňu, keby o ňom rozhodovali len ľudia so svojimi zlými náklonnosťami?

4. Čo máme súdiť s náboženského hľadiska o občianskom manželstve?

S náboženského hľadiska čisto občianske manželstvo je veľkým nešťastím. Pred Bohom také manželstvo je neplatné a preto manželia, ktorí v ňom žijú, nemôžu dostať, kým v ňom ostávajú, rozhrešenie a nemôžu byť cirkevne pochovaní.

Okrem toho zbavujú sa všetkých tých milostí, ktoré Boh udeľuje tým, ktorí uzavreli cirkevný sobáš, teda ktorí prijímajú sviatosť stavu manželského.

5. Či má štát i právo rozhodovať o manželských veciach?

Manželstvo je takou dôležitou vecou, že i štát musí mať na ňom záujem. Ale keď Kristus právomoc v manželských otázkach odovzdal v podstatných veciach Cirkvi, štát môže a má s dôverou ponechať zákonodarstvo v týchto veciach Cirkvi.

Pravda, v manželskom živote sú otázky, ktoré štát plným právom smie usporadúvať svojimi zákonmi: napr. majetkové ustanovenia, pre ktoré Cirkev nebola od Krista vystrojená právomocou.

9

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Pomer manželov medzi sebou.

1. Aké povinnosti majú manželia medzi sebou a oproti sebe?

Manželia povinní sú vzájomne si preukazovať lásku. Nie lásku zmyselnú a pominuteľnú, ale lásku, ktorá trvale a opravdivo chce blaho druhého.

Teda proti mravnému poriadku je, keď niekto vstupuje do manželstva len zo sebeckých pohnútok, aby získal výhody, aby mu druhý len slúžil, aby druhého využíval.

Pravá láska žiada, aby manžel (manželka) druhému pomáhal, mal porozumenie pre jeho potreby, mal trpezlivosť s jeho slabosťami, aby druhému bol oporou v úsilí o večný cieľ, a to predovšetkým dobrým príkladom a horlivosťou vo všetkých čnostiach.

Pravá láska žiada, aby si manželia zachovali manželskú vernosť, ako to žiada šieste a deviate prikázanie Božie.

Pravá láska ďalej žiada, aby si manželia vzájomne pomáhali niesť kríže a podporovali sa najmä v dobách utrpenia, choroby a staroby.

2. Či sú správne moderné úsilia, aby manželka nebola podriadená mužovi v rodine?

Každá spoločnosť musí mať jednotné vedenie, ináč sa rozpadne: a nemôže byť divné, že tieto dva zjavy — odopierame poslušnosti mužovi a rozvrat v rodine — idú vedľa seba súčasne. Písmo Sväté, majúc pred sebou potreby rodiny, stanovuje: „Ženy mužom poddané buďte!“ „Muž je hlavou ženy.“ (Ef. 5. 22, 23. — 1. Kor. 11, 3.)

Ale táto podriadenosť nesmie byť taká, žeby znižovala ľudskú dôstojnosť ženy.

Manžel má byť manželke nadriadený tak, ako Kristus je nadriadený svojej Cirkvi. „Mužovia, milujte svoje manželky, ako i Kristus miloval Cirkev a vydal seba samého za ňu... Tak i mužovia majú milovať svoje manželky, ako svoje telá. Kto miluje svoju manželku, sám seba miluje.“ (Ef. 5, 25, 28.)

Ako Kristus pri Cirkvi, tak aj manžel pri svojej manželke má pozorovať a starať sa stále o jej blaho a má byť pre ňu hotový aj na najväčšie obete.

3. Či sa smie hriešnym spôsobom zamedzovať počatie? „Každé manželské obcovanie, pri ktorom úkon je úmyselným zásahom ľudí olupovaný o svoj prirodzený účinok, to je dať život dieťaťu, je prestúpením Božieho a prirodzeného zákona, a tí, ktorí sa dopustili niečoho takého, poškvrnili svoje svedomie ťažkou vinou.“ (Encyklika o kresťanskom manželstve.)

Vydal Spolok svätého Vojtecha

10

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

4. Či je sterilizácia mravne dovolená?

Sterilizáciu niekde, napr. v Nemecku, v Tretej ríši, nariaďuje v celom množstve prípadov štát. Inde ju nechajú dobrovoľne previesť na sebe jednotlivci.

Ale sterilizácia je ťažkým hriechom proti piatemu Božiemu prikázaniu. Lebo naše telo nie je naše, aby sme s ním mohli robiť, čo chceme. Naše telo je majetok, nám od Boha zverený. Nesmieme s ním ľubovoľne zachádzať, alebo ho akokoľvek mrzačiť; smieme ho používať len k cieľom, pre ktoré je človekovi od Boha v pôžičku dané.

5. Či je umelý potrat mravne dovolený?

Umelý potrat, pri ktorom sa zničí život dieťaťa ešte nenarodeného, je vraždou a tak jedným z najväčších hriechov proti piatemu Božiemu prikázaniu.

6. Prečo je manželská rozluka pre jednotlivcov a pre spoločnosť veľkým nešťastím?

Rozluka je nešťastím predovšetkým pre dieťa, lebo v srdci dieťaťa z rozlúčených manželstiev často po celý život ostáva bolestný osteň. Také dieťa neraz býva ešte opustenejšie a nešťastnejšie ako úplná sirota. — Manželia sami často celý život nevedia sa zbaviť prízrakov spomienok na prvé platné manželstvo. Vo svojej osamotenosti často sa rozhodnú pre nový sobáš, ktorý je v očiach Cirkvi neplatný a zamedzuje, bráni im prístup k sv. sviatostiam, dušu uvrhuje do nebezpečia večného zatratenia. Kde je možnosť rozluky, tam manželia ľahšie upadajú pri pokušení k nevernosti, vyhýbajú sa deťom, aby v prípade rozluky neboli im na ťarchu a vôbec manželia zabezpečujú sa na taký prípad, a tak o dôvere, ako ju v najvyššej miere vyžaduje manželstvo, nemôže byť medzi nimi ani reči. Kde je možnosť rozluky, tam často i maličké nezhody na ktoré by sa mohlo ináč ľahko zabudnúť, stávajú sa iskrou, z ktorej vzniká veľký požiar manželských rozbrojov. Rozluka je nešťastím i pre spoločnosť, lebo rozluka patrí k tým žalostným sociálnym zjavom, ktoré, keď ich raz uviedli do života, rastú ako lavína, stále ďalej a ďalej šíria svoje zhubné účinky a nič nevie držať ich zhubné následky v nejakých medziach. Prispievajú k stále väčšiemu úpadku mravnosti tak u národov ako i v živote jednotlivcov, ako v rodinách, tak i v celom verejnom živote národa.

Preto cieľom musí byť, aby i tam, kde rozluka bola zákonom dovolená, znovu bola odvolaná a aby sa v plnej miere prevádzalo Kristovo slovo: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Mat. 19, 6.)

11

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Pomer medzi rodičmi a deťmi.

1. Prečo majú rodičia prirodzené právo a povinnosť vychovávať dieťa?

Rodičia dávajú dieťaťu život. Ale rodiace sa dieťa je vo veľmi nedokonalom stave. I po stránke telesnej, i po stránke ducha potrebuje k svojmu rozvoju cez mnohé roky pomoc iných ľudí. Je prirodzené, že táto pomoc je právom a povinnosťou práve tých, ktorí mu dali život, teda rodičov. „Rodičia majú prvé a pôvodné právo určovať výchovu dietok, ktoré im Boh daroval, v duchu pravej viery a v zhode s jej zásadami a predpismi. Zákon a iné opatrenia, ktoré vylučujú túto prirodzeným zákonom danú slobodu rodičov v otázkach školy, alebo keď ju hrozbami a donucovaním zbavujú účinnosti, sú v rozpore s prirodzeným zákonom a sú vo svojom najvnútornejšom vnútru nemravné.“ (Encyklika „S úzkostlivou Starosťou.“) Preto hovorí Pius XI. v tej istej encyklike prenasledovaným nemeckým katolíkom: „Nijaká pozemská moc nemôže vás zbaviť Bohom ustanoveného púta zodpovednosti, ktoré vás spája s vašimi deťmi. Nikto z tých, ktorí vás dnes utláčajú vo vašich vychovávateľských právach a ktorí tak robia, akoby preberali od vás vaše vychovávateľské povinnosti, nebude môcť namiesto vás Večnému Sudcovi odpovedať, keď sa vás opýta: Kde sú tí, ktorých som ti dal? Dal by Boh, aby každý z vás mohol odpovedať: „Z tých, ktorých si mi dal, nestratil som nikoho.“ (Ján 18, 9.)

2. Ktoré sú hlavné povinnosti rodičov pri výchove detí?

Rodičia majú sa starať o pozemské potreby detí: aby telu dostávalo sa pokrmu, šiat a vôbec všetkého, čo je potrebné k zachovaniu a rozvoju telesných síl; aby rozum a ostatné duševné schopnosti prúdili a rozvíjali sa; aby sa dieťa riadne pripravilo na niektoré životné povolanie, aby raz, až dospeje, vedelo si samo poctivo vyrábať svoj chlieb; aby vyrástlo na poriadneho občana, ktorý v medziach svojich možností ochotne pracuje pre všeobecné blaho.

Ale rodičia nesmú zabúdať na povinnosť, aby vychovávali svoje deti i pre život večný: aby ho navykli i k ochotnému plneniu náboženských povinností; aby v ňom vychovávali také čnosti, ktoré udržujú dušu v priateľstve Božom. Keď je už výchova pre riadny pozemský život plná zodpovednosti a ťažkostí, výchova pre život v milosti a pre spásu je ešte oveľa ťažšia a zodpovednosti plnšia.

3. Aké povinnosti majú k výchove štát i školy? Štát má svojimi školami dať deťom vedomosti, ktoré sú potrebné dnes pre život, ale ktoré im rodina dať nevie. No, škola musí podľa prírodného práva pracovať ako pomocník rodiny a v porozumení s ňou a nesmie byť v nej nič takého, čo by škodilo náboženskému a mravnému životu dietok. „Veriacim sa musí dostávať od detstva Vydal Spolok svätého Vojtecha

12

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

takého vyučovania, aby sa im nielen ničoho nepodávalo, čo by bolo proti katolíckemu náboženstvu a mravnej bezúhonnosti, ale aby vyučovanie v náboženstve a v mravnosti zaujímalo význačné miesto.“ (Cirkevný zákonník — Codex Juris Canonici can. 1372.)

Rodičia majú bedliť nad tým, aby tento prísny príkaz bol školou zachovávaný. Ďalej musia bedliť nad tým, či sa azda ich deti nestýkajú so zlými deťmi najmä keď dochádzajú do vzdialenej školy vlakom alebo autobusom, alebo keby dochádzali i pešo), aké knihy si požičiavajú a čítajú, aké časopisy odoberajú alebo si vypožičiavajú, do akých spolkov chodia, či azda v škole pri koedukacii (kde spoločne sa schádza mládež oboch pohlaví) alebo mimo školy nevytvára sa medzi chlapcami a dievčatami pomer, ktorý pre duše nie je zdravý a pod.

4. Ako majú rodičia viest svoje dorastajúce alebo už dorastlé deti, ktoré si samostatne vyrábajú svoje živobytie alebo ešte študujú?

Rodičia len vtedy môžu očakávať, že ich odrastajúce deti budú poslúchať, keď hneď od najútlejšieho detstva a aj potom vychovávali ich k úplnej, ale pritom aj ochotnej a radostnej poslušnosti.

Ale čím väčšmi deti odrastajú, tým nebezpečnejšie by bolo od nich vynucovať poslušnosť len vonkajšími donucovacími prostriedkami alebo azda i násilím. Treba im podávať také pohnútky a vysvetlenia, aby poslúchali s radosťou, z vnútorného presvedčenia, aby vedeli konať dobré i samé, keď nikto nestojí nad nimi.

Treba ich svedomie brúsiť, aby vždy volili dobro z ušľachtilých úmyslov. Práve v týchto prechodných časoch, keď robia prvé samostatné kroky v živote, ich vedenie vyžaduje zvláštnej prezieravosti a pevnosti.

Rodičia i v tejto dobe majú ťažkú zodpovednosť, či ich deti nie sú členmi spolkov, v ktorých sa o náboženstvo nedbá, či nečítajú nebezpečné veci, a vôbec či sa chránia prostredia, ktoré by ich na celý život strhlo na zlé cesty.

I v hospodárení so zarobenými peniazmi rodičia majú dožičiť odrastajúcim svojim deťom istú slobodu, Voľnosť a pritom musia ich zručne viesť tak, aby túto voľnosť použili len k dobrému.

5. Ako sa majú odrastajúci a už odrastlí mladí ľudia chovať k svojim rodičom?

I pre odrastlé deti platí štvrté prikázanie Božie, ktoré deťom ukladá úctu, lásku a poslušnosť oproti rodičom. A keby tento syn alebo dcéra sociálne stáli čo najvyššie, štvrté Božie prikázanie oproti rodičom zachovať musia. Čo prv robili neuvedomele, to teraz majú konať z uvedomelého vnútorného presvedčenia a rozhodnutia. Je prirodzené, že poslúchať majú len vtedy, keď to, čo rodičia prikazujú, je múdre.

13

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

A majú svojich rodičov podľa svojich možností a podľa ich potreby i hmotne podporovať.

6. Ako treba pripravovať odrastených a odrastajúcich mladých ľudí na ich budúci rodinný život?

Najdôležitejšia vec je, aby mladí ľudia zo svojej povahy odstraňovali všetky zlé alebo nepríjemné vlastnosti a návyky, ktoré by niekedy mohli byť veľmi na ťarchu v ich budúcom rodinnom živote. Najmä sa vyžaduje, aby si zachovali čistú dušu.

Nech si včas usporia peniaze, aby svojou vlastnou vinou nezačínali nový rodinný život s prázdnymi rukami.

Nech sa vycvičia v svojom povolaní, aby sa vyškolili na dobrých odborníkov, aby si tak tým väčšmi zabezpečili svoje postavenie. Dievčatá nech sa dobre priúčajú v kuchyni a vo vedení domácnosti.

Nech sú poučení o základných pravdách, týkajúcich sa manželstva a rodinného života, aby jasne videli, čo ich čaká a aké úlohy majú splniť. Poučenie môžu si zadovážiť alebo v súkromnom rozhovore, alebo v spoľahlivej prednáške alebo čítaním dobrej knihy, brožúry alebo článkov v časopise.

Veľmi dobré je, keď prekonajú stavovské ekzercície.

Nech sa vrúcne a vytrvale modlia, aby pri voľbe manžela alebo manželky volili si správne a nedali sa uviesť do zmätku len vonkajšími a chvíľkovými okolnosťami. Čo treba podnikať pre upevnenie rodiny?

1. Kto môže a má pracovať pre upevnenie rodiny?

Jednotliví príslušníci rodín, každý v medziach svojich možností; lebo keby rodiny svojpomocou neurobili, čo urobiť môžu, každá vonkajšia pomoc by bola neúčinná. Štát svojím zákonodarstvom a svojimi úradmi má povinnosť udržovať prostredie v takom stave, aby bolo priaznivé pre rodinný život. Iné verejné zväzky (obec, krajina), súkromné združenia (hospodárske spolky, vzdelávacie), ako aj iní činitelia (tlač, vplyvní jednotlivci) majú štát v tejto veci podporovať.

2. Čo treba podnikať pre rodinu po mravnej stránke?

Potrebné je ničiť a odstraňovať všetko, čo vo verejnom a súkromnom živote nebezpečne ohrozuje mravnosť. Preto štát, jeho zákony a jeho úrady nesmú trpieť, Vydal Spolok svätého Vojtecha

14

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

aby sa šírila nemravnosť pomocou románov, tlače, divadla, kina, plagátov, odporúčaním vecí, ktoré zaviňujú úpadok mravnosti u jednotlivcov. Úrady musia byť bezohľadnými i vtedy, keď sa vystavujú a šíria nemravné veci v mene umenia alebo reklamy. Mravná hniloba je veľmi nákazlivá a ľahko môže zasiahnuť i rodiny, ktoré si dosiaľ skvele zachovali svoju mravnú bezúhonnosť.

3. Čo treba podnikať pre rodinu po sociálnej stránke? Školy nech si neprisvojujú dieťa väčšmi, ako je to naozaj treba; lebo ináč dieťa odcudzuje sa rodinnému životu.

Spolky nech nekladú na svojich členov prehnané, priveľké požiadavky; ináč vezmú toľko času a toľko záujmu, že rodina tým trpí. — To platí aj o zábavách, telocviku, športu, turistike. Ináč, všetko, čo sa v takých hnutiach získa, je veľmi draho zaplatené — úpadkom rodinného života.

4. Čo treba podniknúť pre rodinu po hmotnej stránke?

Predovšetkým treba, aby mzda otcov rodiny bola taká, aby stačila na slušnú výživu celej rodiny i s nedospelými deťmi. Ináč musela by manželka a azda i nedospelé deti zarábať mimo domu, aby mohli pokryť najpotrebnejšie výdavky.

Je veľmi dobré, keď otcov plat alebo mzda doplňovaná je rodinnými prídavkami, podľa počtu nezaopatrených detí.

Veľmi dôležité je, aby bolo postarané o zdravé rodinné byty. Ohromné nájomné domy v preľudnených mestách a nezdravé byty sú pareniskom, v ktorom sa ľahko ujíma a šíri zlo a takéto byty stávajú sa veľkým cintorínom pre telo i pre dušu. A naopak: zdravé byty, najmä v menších domoch so záhradkou („osídlovacia akcia“) sú požehnaním pre rodinný život. Pomoc štátu pre stavbu takých bytov sa bohato vypláca. Ťažkou pohromou pre rodinný život sú nepriame, spotrebné dane. Lebo rodiny s početnými deťmi musia nakupovať viacej potravín, bielizne, látky na šaty atď., ako malé rodiny, a tak sú aj daňami viacej postihnuté. Preto treba pracovať na tom, aby nepriame dane boli — nakoľko len možno — nahradené priamymi daňami.

Je spravodlivé, aby tým rodinám, kde je viac detí, boli dané zľavy na železnici, pri vyrubovaní daní, vo vojenskej službe a pod.

Len vítať možno, keď dedičstvo, najmä tam, kde ide o dedičov blízko príbuzných, nie je obťažené veľkými poplatkami. To platí najmä v prípadoch, keď ide o dedičstvo nie práve veľmi veľké.

15

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

5. Čo treba podnikať pre rodinu po náboženskej stránke?

Všetky prostriedky pre upevnenie rodiny, ktoré sme tu vypočítali, musia byť uvedené v činnosť. Ani jediný nesmieme zanedbať.

Ale keby sme ich použili aj čo naj svedomitejšie, tieto prostriedky samé nepostačujú. Rodina je ohrozená tak nebezpečne, že čisto prirodzené sily ju nezachránia. Je potrebné používať i nadprirodzené, náboženské prostriedky preto, lebo čo je nemožné ľuďom, nie je nemožné Bohu!

Potrebné je, aby sme zdvojnásobili náboženskú starostlivosť o rodinu. Máme upevňovať v nej náboženského kresťanského ducha kázaním, bohoslužbou, modlitbou, svätými sviatosťami, náboženskou tlačou, duchovnými cvičeniami.

Potrebné je, aby sme vytvorili v tej alebo v inej forme združenia, bratstvá kresťanských rodín, kresťanských otcov, kresťanských matiek, kde by Sa kresťanský duch sústavne pestoval. Je potrebné, aby sa zrak našich rodín stále obracal k Svätej Rodine nazaretskej, aby ju nasledovali ako svoj dokonalý vzor, a vyprosovali si jej pomoc.

Vydal Spolok svätého Vojtecha

16

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Hospodársko-sociálny život.

Základná zásada hospodárskeho života.

1. Prečo je v súčasnom hospodárskom živote ľudstva taký zmätok, chaos? Že v hospodárskom živote ľudstva je rozvrat a zmätok, to je zjavné v celom kultúrnom ľudstve: Hospodárska kríza, strašný postup techniky a pritom nebývalá nezamestnanosť, nadprodukcia, zvýšená výroba v továrňach a nedostatok i bieda u objednávateľov, stúpajúca proletarizácia, sociálne vrenie.

Veľká časť tejto rozháranosti spôsobená je tým, že hospodársky život a hospodárske hodnoty boli odtrhnuté od svojho veľkého určenia a prehlásené sú za samostatný obor v živote, ktorý sa riadi len svojimi vlastnými zákonmi — ako keď koleso odtrhnuté je od osi voza a Vyhlásené je o ňom, že má slúžiť len sebe.

Všetko pozemské má byť v službách posledného cieľa, to je má byť pomôckou, aby človek tento cieľ tým ľahšie dosiahol. Ale hospodárske hodnoty a hospodársky život odtrhnuté boli od tohoto vzťahu; ľudia prakticky taký posledný cieľ popierajú a hlásajú, že v hospodárskom podnikaní uplatňovať sa majú len hospodárske zákony a pozemské záujmy tých, ktorí sú vlastníkmi týchto hodnôt. Tak celý hospodársky život stratil svoj pravý zmysel (aký zmysel má koleso bez voza, ktorému má slúžiť?) a stal sa obeťou nezachraniteľného blúdenia, zmätkov a kríz.

2. Ako slúžia hospodárske hodnoty človeku k dosiahnutiu jeho posledného cieľa?

Hospodárske hodnoty majú človekovi dávať potrebné prostriedky, aby si jeho telo zachovalo život a zdravie a mohlo sa primerane rozvíjať. Lebo aby človek mohol byť spasený, musí žiť a preto musí byť aj príležitosť, aby si mohol získať i zásluhy svojím konaním. Ale aby si mohol život udržať, musí mať isté hospodárske hodnoty.

3. Či sú hospodárske hodnoty len pre istú skupinu ľudí, pre tých, kto sú ich majiteľmi?

Všetci ľudia bez výnimky majú ísť za posledným svojím cieľom. Preto všetkým ľuďom má sa dostať toľko hodnôt, aby mohli zadosťučiniť tejto povinnosti.

Ale to neznamená, žeby všetci ľudia bez výnimky museli byť vlastníkmi pozemského majetku. No, tí, ktorí sú majiteľmi, majú povinnosť, aby sa v dostatočnej miere dostalo potrebných životných prostriedkov i tým, ktorí nie sú majiteľmi.

(Prirovnanie: Väčší poľnohospodársky majetok napísaný je napr. len na otca, ale z jeho výnosu riadne žije i matka, nezaopatrené deti doma i deti na štúdiách, sluhovia a 17

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

azda i mnohí nádenníci.)

4. V akej miere sa má dostávať človekovi za dnešných hospodárskych pomerov týchto hospodárskych hodnôt?

V takej miere, aby mohol byť slušne živý i so svojou rodinou. „Len vtedy bude mať hospodársko-spoločenský život pevný základ a splní svoju úlohu, ak sa dostane celku i jednotlivcom všetkých hodnôt, ktoré sa dajú získať z prírodného bohatstva a prírodnými silami, technickou, spoločenskou organizáciou hospodárskeho života. A týchto hodnôt má byť toľko, koľko je ich vôbec treba, aby sa ukojily potreby a spravodlivé stavovské požiadavky a aby sa ľudia povzniesli na šťastnejšiu a kultúrnu úroveň, ktorá — keď sa zachová rozumná miera — čnosti nielenže neškodí, ale ju veľmi napomáha.“ (Encykl. Quadragesimo anno.)

Nie je dobre, keď si človek navykne mať mnoho potrieb! Potom ľahko sa oddá márnivosti, pôžitkárstvu a úpadku tak pozemskému ako i duchovnému. Takto potom ľahko zakrpatie telesne a aj duševne ostane chatrným. Najlepšie je, keď má toľko potrieb, aby sa jeho osobnosť mohla riadne rozvinúť.

5. Akou cestou možno uskutočniť, aby sa všetkým ľuďom dostalo potrebných hospodárskych hodnôt?

Veľkému mestu, v ktorom je plno domov a nespočetných jednotlivých bytov, málo by pomohlo, — že hoci na horách len na niekoľko kilometrov od mesta sú bohaté pramene zdravej vody — keby nebolo ústredného rezervoáru a zložitej rúrovej siete, ktorá rozvádza vodu do jednotlivých bytov až na najvyššie poschodia. Je treba ústredného tlaku, energií, ktoré by vodu vyhnali až do nich.

Podobne nestačí, aby hospodárske hodnoty nahromadené boli len na niektorých miestach. Tieto hodnoty do jednotlivých domácností rozvádzajú sa výmenou, zárobkovou zmluvou. A tlak, ktorý mnohonásobne preniká spoločnosť, ktorý tu pracuje, nesmie byť porušený, aby nenastali osudné poruchy; takým tlakom je spravodlivosť a láska. To je každému sa musí dostať to, na čo má právo. Ale láska ide i za hranice spravodlivosti: pomáha blížnym i v takých potrebách, kde na pomoc nemá prísneho práva.

Súkromné vlastníctvo.

1. Či sa neprežilo a ani neprežije trvalé a všeobecné kedysi súkromné vlastníctvo?

Sú obdobia alebo kraje, kde sa pozdáva, akoby súkromné vlastníctvo bolo Vydal Spolok svätého Vojtecha

18

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

prežitkom. Ale po nejakom čase vždy sa ukáže, že trvalé a všeobecné súkromné vlastníctvo z ľudstva nemôže byť vykorenené, že v ľudskej prirodzenosti je niečo, čo si žiada súkromné vlastníctvo. „Od prírody a tak od samého Stvoriteľa bolo ľuďom udelené právo súkromného vlastníctva.“ (Quadragesimo anno.) Súkromné vlastníctvo „je v plnom súhlase s ľudskou prirodzenosťou.“ (Rerum novarum.)

Hovoríme, že súkromné vlastníctvo nemôže byť odstránené z ľudstva trvale a všeobecne. Možno ho odstrániť v skupine vybraných ľudí, ako to býva v kláštoroch, kde príslušníci takej malej spoločnosti všetko majú spoločné, ale to sú len vybraní ľudia, ktorí sa sľubom chudoby zaväzujú, že sa zriekajú práva na súkromný majetok. Ďalej spoločné vlastníctvo možno vnútiť i vo veľkom merítku, napr. v celom štáte, ale niet dôkazu na to, žeby sa také zriadenie bolo udržalo trvale.

2. Ktoré sú hlavné dôvody súkromného vlastníctva? a) Osobnosti človeka je súkromné vlastníctvo priaznivé. Človek cíti v sebe povinnosť, aby sa staral o seba — a súkromné vlastníctvo umožňuje splnenie tejto povinnosti. Toto vlastníctvo napomáha nám, aby sa lepšie rozvinula naša osobnosť, lebo sa ním ľahšie vyvíjajú čnosti, ktoré sú pre osobnosť požehnaním: príčinlivosť, pracovitosť, zmysel pre povinnosť, hospodárnosť. b) Rodina je upevňovaná súkromným vlastníctvom. Rodičia cítia v sebe povinnosť zabezpečiť svojim deťom budúcnosť — súkromné vlastníctvo je na to súcim zariadením. Rodný domček a pôda utužujú súdržnosť rodiny.

Deti bývajú súkromným vlastníctvom, prevzatým od rodičov, k rodine ešte väčšmi pripútavané. c) Spoločnosť získava zo súkromného vlastníctva. Keď človek pracuje na svojom, stáva sa príčinlivejším, ako keby pracoval na verejnom alebo spoločnom majetku. Tak býva vyrobené viac hodnôt, ako pri verejnom vlastníctve, teda množstvo hodnôt je väčšie, ktoré množstvo potom býva rozdelené medzi jednotlivcov, a tak i podiely účastníkov môžu byť väčšie.

Takto hojnejšie možno podporovať kultúrne zariadenie a umožňovať pokrok v spoločnosti.

3. Či je súkromné vlastníctvo zariadené len pre záujem jednotlivcov?

Z toho, čo sme práve povedali, je jasné, že súkromné vlastníctvo nie je zariadené len na to, aby len jednotlivci mali z neho prospech, ale jeho cieľ je i sociálny, to je: že ním získava i celok. Čím menej hospodárskych hodnôt by sa vyrobilo, tým horšie by bola na tom sama spoločnosť. Keď sa teda pri súkromnom vlastníctve vyrobí viacej ako pri spoločnom, tak aj väčší podiel môže pripadnúť jednotlivcom. Preto oprávnená je veta na prvý pohľad nepochopiteľná: súkromné vlastníctvo je zriadené i pre sociálne ciele.

19

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

4. Aké je katolícke stanovisko k spoločnému a verejnému vlastníctvu?

Skúsenosť doby ukázala, že pri súkromno-vlastníckom hospodárení docieli sa viacej hospodárskych hodnôt, a tak žeby ľudstvo samo seba trestalo, keby trvale a všeobecne zavádzalo spoločné alebo verejné vlastníctvo.

Ale tým nechcem povedať, žeby verejné vlastníctvo muselo byť za všetkých okolností pre ľudstvo zlé. „Ľudia sa právom usilujú o to, aby určité druhy hodnôt boli vyhradené štátu preto, lebo prepožičiavajú vlastníkom takú veľkú moc, aká ľuďom nepatrí, ak len, nemá byť ohrozený záujem celku.“ (Quadragesimo anno.) Ale zas sú niektoré podniky také rozsiahle a také nákladné, že ich nikto nemôže dobre previesť, iba štát.

5. Či je každé rozdelenie majetku dobré? Či je dobré to rozdelenie majetku, aké je ono dnes? „Každé rozdelenie hodnôt a bohatstva medzi ľuďmi nie je súce na to, aby sa ním vôbec alebo aspoň v dostatočnej miere dosiahlo cieľa, ktorý ustanovil Boh.“ — „V rozdelení majetku sú veľmi vážne chyby!“ — „Nesmierne množstvo proletárov na jednej strane a na druhej strane nesmierne majetky pomerne malej skupiny veľkých boháčov je nadmieru spoľahlivým dôkazom, že bohatstvo tak hojne nadobúdané v našej priemyslovej dobe nie je správne rozdelené a že rozličné triedy nemajú na ňom takého podielu, aký by mali mať.“ (Quadragesimo anno.) „Pozemské hodnoty majú byť spravodlivejšie a primeranejšie rozdelené.“ (Encykl. Charitate Christi.)

Cieľom musí byť, aby sa ľuďom čo v najväčšom počte umožnila účasť na majetku. Plná majetková rovnosť vôbec nie je možná. A keby sa aj zaviedla, v krátkej dobe by zas zmizla, keďže ľudia nie sú rovnako zdraví, silní, pracovití a zruční.

I veľké majetky, keď sú dobre spravované, môžu byť požehnaním pre spoločnosť, lebo môžu dať takú príležitosť k výrobku, že sa zamestnanci majú lepšie, ako keby sami vlastnili drobné majetky.

Veľké majetky, ktorých cieľom je vydržiavať zo svojho výnosu dôležité a nákladné zariadenia, musia byť posudzované ináč, ako majetky, slúžiace čiste súkromným cieľom. Ale i také majetky musia platiť celkom spravodlive mzdy tým, ktorí sú na nich zamestnaní.

6. Ako má človek používať výnos z majetku a zo svojich príjmov? Či smie s nimi nakladať celkom ľubovoľne?

Z toho, ako používa človek svoje prijmi a vôbec svoj majetok, bude sa raz pred Bohom prísne zodpovedať. Boh zveruje človekovi príjmy, aby bol ich múdrym správcom a nie neobmedzeným a nezodpovedným pánom. Najvyšším vlastníkom majetkov ostáva vždy Boh. Vydal Spolok svätého Vojtecha

20

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Človek má svoje príjmy predovšetkým upotrebiť na to, aby zaopatril pre seba a pre svoju rodinu svojmu stavu primerané živobytie, a to tak, aby boli tak on ako i rodina zaistení nielen pre blízku prítomnosť, ale i pre budúcnosť. Smie svoje príjmy upotrebiť na to, aby svoj podnik rozšíril a dal tak ľuďom možnosť k novému zárobku.

Keď má prebytky, povinný je upotrebiť ich pre svojich blížnych, lebo prebytky zveruje mu Boh, „aby ich používal ako dobrý služobník Prozreteľnosti Božej v prospech ostatných. (Rerum novarum.) Túto svoju povinnosť môže splniť tým, že koná skutky milosrdenstva hneď; môže šetriť a vynaložiť ušetrený a nazhromaždený peniaz na niektorý dobrý podnik; môže podporovať deti pri vzdelaní, alebo môže ich upotrebiť na niektorý iný dobrý cieľ. „Služobník Prozreteľnosti Božej!“

7. Či je mravne dovolené zanechávať svoj majetok ako dedičstvo deťom, prípadne aj iným?

Tí, ktorí neuznávajú nutnosť rodiny a ktorí zavrhujú súkromné vlastníctvo, dôsledne musia zavrhovať aj dedičstvo.

Ale ktorí vedia, akú cenu má rodina, tí vedia aj to, ako veľmi povzbudzuje otca napr. to, aby čo najusilovnejšie pracoval, žeby tak mohol zanechať aspoň niečo svojim deťom, aby — až sám zavrie oči — nemali život v budúcnosti ťažký. „Prirodzeným cieľom manželstva je výchova dietok a to nielen po nejakú dobu, ale po celý život; preto príkazom prirodzeného zákona je, aby rodičia pre svoje deti šetrili a deti zase aby po nich dedili.“ (Sv. Tomáš Aquinský.) Rovnako prirodzené je, že, keď sa uzná raz právo súkromného vlastníctva, toto právo so sebou prináša, aby som mohol so svojím majetkom zachádzať, naložiť podľa svojej vôle, a ak smiem svoj majetok alebo jeho čiastku rozdať inokedy v živote, že to smiem urobiť i vtedy, keď robím poslednú svoju vôľu.

21

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Vedúci činitelia v hospodárskom živote.

I. Osobnosť jednotlivcov.

Prečo má osobnosť rozhodujúcu dôležitosť v hospodárskom živote? Často sa myslí, že v hospodárskom živote slepo rozhodujú hospodárske „zákony.“ Inde sa objavuje blud, že stačí len vytvoriť dobré zariadenia, zákony, dobre organizované podniky atď, a všetko že musí ísť. Osobnosť človeka mizne, akoby sa z nej stalo čisté číslo, čisto jednota v húfe. Celé veľké „hnutia“ vybudované sú na tomto osudnom omyle.

Ale i v takýchto hnutiach začína už svitať. Tak vedúci socialistický mysliteľ de Man prichádza k presvedčeniu: „Najjemnejším, ale i najzákladnejším problémom celej hospodárskej prestavby je problém osôb.“ Rozhodujúcim nie sú: zákon, zariadenie, program; rozhodujúci je najmä človek, ktorý tieto zariadenia tvorí, ktorý ich prevádza. Rozhodujúci v hospodárskom živote je človek, ktorý si razí cestu, ktorý zručne vie využívať všetky výhodné možnosti okolo seba, ktorý si vytvorí vo chvíli prostriedky a pracovný program podľa daných pomerov. Kde v hospodárskom živote táto iniciatívnosť jednotlivcov vyhynula, kde niet osobného záujmu na veci, tam ľudstvo pripravilo sa o dve z najúčinnejších hybných pier pokroku. Duch, myšlienka hýbe armádou i hospodárskym životom. Znemožnite vzrast samostatných podnikavých, vynaliezavých osobností — a odsúdili ste ľudstvo k úpadku!

II. Združená svojpomoc.

1. Prečo je táto zdražená svojpomoc nevyhnuteľnou? Ľudia majú potreby a úlohy, na ktoré nestačia sily jednotlivého človeka, ale ktoré môžu byť bez ťažkosti prevedené, keď sa jednotlivci združia vo väčšie alebo menšie skupiny a pracujú spojenými silami. Boh veľmi často žiada od ľudí, aby sami previedli isté úlohy, inak by im svoje dary neudelil. A Boh podobne žiada, aby ľudia spojili svoje úsilie v organizované akcie. Myšlienka združovania i na hospodárskom poli má svoj základ vo vôli Božej. Chcem cieľ, to je: dostatočné množstvo hospodárskych hodnôt. Kto chce cieľ, musí chcieť i potrebné prostriedky k jeho dosiahnutiu, preto v mnohých Situáciách je spojenie síl v svojpomoci príkazom nutnosti.

Vydal Spolok svätého Vojtecha

22

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

2. Či sú odborové organizácie za terajších pomerov nevyhnutne potrebné? „Vyzývame, aby sa medzi katolíkmi tvorili také združenia, ktoré by boli ochrancami záujmov na sociálnom poli. Tento druh združení je veľmi súci pre časy; svojmu členstva umožňujú, aby si zaistilo svoje záujmy a súčasne aby sa zachovala viera a mravnosť.“ (Pius X.) Odborové organizácie nemajú sa utvárať len medzi robotníctvom. Pius XI. v „Quadragesimo anno“ trpko ľutuje, že katolícky zamestnávatelia si len tak málo odborových zamestnávateľských organizácií založili teraz. Ba v „Divini Redemptoris“ im to priamo za istých okolností ukladá za povinnosť: „Dnes sa v otázke mzdy, Častejšie objavuje, že jednotliví zamestnávatelia nevedia zachovať spravodlivosť, iba ak všetci zamestnávatelia urobia dohodu, že ju budú zachovávať.

To sa robí pomocou organizácií zamestnávateľov, bez ktorých organizácií skoro nemožno predísť konkurenčnému boju, ktorý býva veľkým nebezpečím pre robotnícke práva. Preto povinnosťou podnikateľov a zamestnávateľov je zakladať a k ďalšiemu rozvoju viesť takéto organizácie, ktoré sa stávajú normálnym prostriedkom k splneniu spravodlivosti.“ Z tých dôvodov potrebné je, aby si tvorili svoje združenia i roľníci, remeselníci, obchodníci, úradníci tak verejní ako i súkromní. Je pravda, že v takýchto záujmových spoločnostiach je i nejedno veľké nebezpečie, že záujmy skupiny budú preháňané na úkor spravodlivých záujmov iných skupín a celku: tzv. skupinové (kolektívne) sebectvo, ktoré býva ešte tvrdšie a nebezpečnejšie ako sebectvo jednotlivcov.

Zodpovední činitelia musia nepretržite a starostlivo bedliť, aby v združeniach hneď potlačili zárodky takéhoto zmýšľania. „Cirkev odporúča zriaďovať zmiešané komisie (t. j. v ktorých zasadajú zamestnávatelia i zamestnanci) ako prostriedok k docieleniu jednoty medzi nimi.“ (Sv. Stolica 5. VI. 1929.)

3. Prečo a nakoľko vyhovuje družstevníctvo kresťanskej sociálnej myšlienke?

Myslíme tu nielen na družstvá spotrebné (konzumy), nákupné, ale i na družstvá úverové (napr. raifeizenky).

Družstevníctvo — ako ukázali najmä raifeizenky — môže byť veľkým dobrodením pre svojich členov. Vylučujúc myšlienku zisku a budujúc na zásade svojpomoci umožňuje im lacnejší nákup a lepší predaj, lacnejší úver. Školí svojich členov v oboroch, ktoré v živote majú vysokú cenu. Pestuje v nich myšlienku sebadôvery. Umožňuje im súťaž s veľkokapitálom. A keď sa pri opatrnom hospodárení docieli nejaký zisk, môžu byť z neho podporované podniky a zariadenia, ktoré sú nutnosťou pre kraj, ale ktoré svojou povahou sú nevýnosné a odkázané na inú pomoc, aby sa hradil schodok, vzniklý z prevádzania.

Ale družstevníctvo môže byť i nezdravé, keď ničí samostatných živnostníkov, 23

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

ktorí svedomito plnili svoju spoločenskú úlohu; keď sa zavádza ako prechod k budúcej socializácii; keď sa ho zneužíva, aby sa niektorá politická strana zmocnila vlády nad celkom: krátko teda, keď sa nedbá na základnú myšlienku družstevníctva (to je pomôcť drobnému človekovi) a keď sa z neho robí len prostriedok pre dosiahnutie rozličných dobyvačných cieľov.

4. Či by uskutočnenie „stavovského zriadenia“ znamenalo zisk pre ľudstvo?

Stavovské zriadenie záleží v tom, že všetci, ktorí sú zamestnaní v tom istom výrobnom obore alebo konajú pre spoločnosť rovnaké služby, vytvoria prirodzenú jednotu, neprizerajúc sa k tomu, či sú zamestnávatelia a či zamestnanci. „Ako je prirodzené, že tí, ktorí bývajú blízko seba, tvoria obce, tak je prirodzené, že tí, ktorí pracujú v tom istom stave alebo povolaní, tvoria akési združenie.“ (Quadragesimo anno.)

Týmto stavom má sa ponechať čo najväčšia samospráva, aby si slobodne mohli vybavovať veci, spadajúce do ich oboru, pri podmienke, že ich konanie nie je v odpore so všeobecným blahom. Stavovské zriadenie touto voľnosťou a právom sebaurčenia, ako je ono vyžadované prirodzeným rozumom a tak aj kresťanstvom, podstatne sa rôzni od stavovského zriadenia vo fašistických štátoch, kde je život „stavov“ určovaný štátnou mocou.

Veľký zisk, ktorý vnáša stavovské zriadenie clo hospodárskeho života, spočíva v tom: Teraz je hospodársky život určovaný zväčša myšlienkou triedneho boja; vo stavovskom zriadení určovaný je myšlienkou spolupráce.

III. Štát.

1. Ktorá je najprednejšia úloha štátu v hospodárskom živote?

Prvou úlohou štátu v hospodárskom živote je chrániť právny poriadok, aby každému bolo dané, dávané, ponechávané, preukazované, čo je jeho, aby teda nikto nebol vo svojich hospodárskych právach rušený.

2. Či štát smie siahať na vlastnícke práva svojich občanov?

Súkromné vlastníctvo je právom prirodzeným a štát nie je na to, aby zrušoval a narušoval práva svojich občanov, ale aby ich chránil. Preto súkromné vlastníctvo jednotlivcov musí byť nedotknuteľné.

Ale keď všeobecné blaho to nevyhnutne vyžaduje, štát smie zasahovať i do súkromného vlastníctva ľudí, ale zas len potiaľ, pokiaľ je to pre všeobecné blaho Vydal Spolok svätého Vojtecha

24

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

nevyhnutne potrebné. Tu štát môže ukladať obmedzenie používania majetku, ba smie za spravodlivú náhradu majetok aj vyvlastniť.

Keby štát siahal na súkromný majetok bez dostatočnej príčiny, privolal by si jednu z najťažších chorôb: právnu neistotu.

3. Či je to v poriadku, keď štát sám vedie niektoré hospodárske podniky?

Výhodou je, keď niektoré obory hospodárskeho života obhospodaruje sám štát.

Tak napr. keď niektorý obor alebo podnik je pre spoločnosť natoľko dôležitý, že jeho vlastníci stávajú sa diktátormi v štáte. Alebo keď niektorý podnik má také ohromné rozmery a vyžaduje také veľké prostriedky, že súkromníci na tento cieľ vôbec nestačia. Alebo keď sa niekde rozmohla anarchia hospodárskeho života a aj za cenu ráznych činov musí byť umožnený prechod k normálnym pomerom.

Moderný život so svojou zložitosťou žiada od štátu priame vplývanie na hospodárstvo v stále väčšom merítku, ale pritom štát musí pozorovať, aby nebral na seba každú hospodársku úlohu. Lebo hospodárska činnosť je v prvom rade úlohou jednotlivcov a menších spoločností; štát tu má zasahovať až na toľko, na koľko by títo činitelia nestačili. („Subsidiárna“ úloha štátu v hospodárskom živote.) Ale keď štát na seba naberie priveľa hospodárskych úloh, nemá možnosti k tomu, aby ich dobre prevádzal, dusí sa pod nimi a stáva sa neschopným previesť svoje podstatné štátne úlohy.

25

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Robotnícka otázka.

I. Dve predbežné otázky.

1. Prečo je robotnícka otázka veľmi dôležitá?

V každom stave a povolaní sú dnes ťažkosti. Preto vzniká celý rad nerozriešených ťažkostí v otázke hospodárskej, živnostenskej, úradníckej, v otázke slobodných povolaní atď.

Ale robotnícka otázka je v súčasnej dobe najťažšou a najdôležitejšou. Najmä počet jej príslušníkov je mimoriadne vysoký: v ČSR pri sčítaní r. 1930 medzi obyvateľstvom napočítané bolo 6.537.000 ľudí činných v povolaní, z čoho k robotníckemu stavu patrilo (počítajúc do toho i služobníctvo) 3.485.000 ľudí; teda väčšina činných ľudí v povolaní v ČSR patrí robotníckemu stavu.

Hospodárska situácia robotníctva aspoň v niektorých skupinách, najmä u najnižších, je doteraz často nie závideniahodná a v dobách nezamestnanosti sa ešte väčšmi zhoršuje. Často chýbajú i najpotrebnejšie veci. Aj v iných stavoch a vrstvách sú ťažkosti, ale tam ide skoršie o to, aby sa predišlo proletarizácii a jej zlým následkom. U robotníctva ide o to, ako by bolo možno robotníctvo vytrhnúť z osudných následkov proletarizácie: ľahšie je zabrániť, aby človek do vody nespadol, ako topiaceho vyťahovať. — Ale oveľa horšia je duchovná situácia. Robotníctvo, najmä priemyslové robotníctvo, väčšinou stratilo vieru, z ktorej bralo svoju duchovnú výživu. Duchovne je sproletarizované, je ako suchý list, ktorý bol vetrom násilne odtrhnutý s konárov, z ktorých dostával svoju prirodzenú výživu a teraz je hračkou vetrov a zasychá. V máloktorom stave sú náboženské a mravné nebezpečia také veľké, ako práve medzi proletariátom.

Preto práca medzi robotníctvom je dnes nevyhnutným príkazom viery.

2. Je pravda, že zárobkový pomer je celou svojou podstatou nemravný?

Proti zárobkovému pomeru ozývajú sa ťažké obžaloby: že ľudská práca je tu čisto tovarom, že je to pomer priamo otrocký, ktorým sa šliape robotníkova ľudská dôstojnosť a pod.; preto tento pomer musí byť odstránený a má byť nahradený spoločenským pomerom, kým vraj nedôjde k zavedeniu spoločného vlastníctva.

Zárobkový pomer nemôže sa porovnávať s otrockým pomerom, lebo otrok bol skutočne majetkom pána a tak to bolo aj skutočným znížením človeka. Ale v zárobkovom pomere robotníkovi v plnej miere sa ponecháva jeho ľudská dôstojnosť, svojmu zamestnávateľovi necháva iba výsledok svojej práce a to už nie je nedôstojné.

Podobne nemá sa vec ináč, keď robotník pracuje podľa vôle svojho zamestnávateľa, Vydal Spolok svätého Vojtecha

26

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

inak každá poslušnosť potom mala by byť pokladaná za zneuctenie ľudskej dôstojnosti.

Je pravda, že zárobkový pomer môže byť zneužitý k zníženiu robotníckej dôstojnosti, ale vinu na tom nemá zárobkový pomer sám, ale zlá vôľa patričného zamestnávateľa. Ľudská osobnosť je niečím posvätným a nedotknuteľným: „Nikto nesmie beztrestne siahať na ľudskú dôstojnosť, ku ktorej sa sám Boh chová s veľkou úctou, ani mu nesmie robiť prekážky v úsilí o dokonalosť, ktorá je v súhlase s večným životom v nebi. Ba ani vtedy, keby sám človek chcel, nemá práva dovoliť, aby sa s ním nakladalo pod jeho ľudskú dôstojnosť, ani nemá práva dobrovoľne sa poddať nejakému duchovnému otroctvu.“ (Rerum novarum.)

II. Pomer kapitálu k práci.

1. Či je výroba hospodárskych hodnôt možná bez kapitálu?

Pod kapitálom rozumieme také hospodárske hodnoty, ktoré slúžia výrobe nových hospodárskych hodnôt. Kapitálom môžu byť peniaze, továrne, stroje, pozemky, suroviny a iné.

Nesprávne je, keď sa kapitál považuje za niečo vnútorne zlého. Keď sa uznáva súkromné vlastníctvo, tým je vyslovená i mravná prípustnosť kapitálu. Lebo súkromné vlastníctvo medzi iným znamená, že smiem svoj majetok použiť na zárobkové ciele, kým sa tieto neprotivia mravnému zákonu.

Pravda, niekedy kapitál môže byť i nespravodlivý, keď bol nadobudnutý nespravodlivým spôsobom, napr. podvodom, vyplácaním nespravodlivo nízkej mzdy a pod.

Kapitál pri výrobe za terajších pomerov je nevyhnutnosťou, lebo ak má práca skutočne niečo vyrobiť, potrebuje suroviny, budovy, stroje, to je kapitál. Veľká časť hodnoty nového tovaru má svoj prameň práve v tomto kapitále, napr. v dobrých surovinách, v dokonalých strojoch.

2. Aký význam má ľudská práca pri výrobe hodnôt?

Vo výrobe okrem kapitálu nevyhnutne je potrebná práca. „Tie nesmierne hodnoty, z ktorých pozostáva bohatstvo ľudí, tvoria sa a vychádzajú z robotníckych rúk, ktoré pracujú alebo samy, alebo sú vyzbrojené nástrojmi, a strojmi tak obdivuhodne stupňujú svoju výkonnosť. Ešte ani jeden národ nedopracoval sa nikdy k lepšej, hojnejšej zámožnosti, len keď spojili svoje úsilie i tí, ktorí pracujú duchom s tými, ktorí pracujú rukami.“ (Quadragesimo anno.)

27

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

3. Aký je teda pomer kapitálu a práce pri výrobe?

Kapitál a práca potrebujú jeden druhého. „Kapitál nemôže byť bez práce, ani práca bez kapitálu.“ (Rerum novarum.) A keďže sú takto na seba vzájomne odkázané, nie je správne, keď sa proti sebe stavajú ako nepriatelia; ich pomer má byť spolupráca.

4. Ako sa hrešilo a hreší pri rozdeľovaní výnosu výroby medzi kapitálom a prácou?

Hrešil a ešte i teraz hreší liberalizmus, keď priveľkú časť výnosu chce uchvátiť pre kapitál a robotníkom chce nechať len toľko, aby ich nejako pri živote udržal.

Hreší i socializmus, keď učí, že práca je jediným prameňom zámennej hodnoty tovaru, že teda robotníci majú právo na plný výnos práce a kapitálu že sa má dať a nechať len toľko, aby sa pri výrobe udržal. „Je celkom nesprávne, ak sa pripisuje alebo len kapitálu, alebo len práci to, čo bolo docielené iba spojením výkonnosti oboch; a je celkom nesprávne, keď si jedna z týchto zložiek prisvojuje celý výsledok diela, popierajúc účinnosť zložky druhej.“ (Quadragesimo anno.)

No, podrobne na vlas stanoviť, koľko každému z oboch činiteľov patrí, nie je možné. Treba sa uspokojiť len s približným stanovením ich podielov, čo nie je možné, keď sa stanoví spravodlivá mzda.

5. Aké povinnosti majú medzi sebou tí, ktorí pri výrobe dávajú kapitál a ktorí dávajú prácu?

Robotníci „majú plne a verne plniť to, čo bolo slobodne a v medziach spravodlivosti dohodnuté v pracovnej zmluve. Nemajú zamestnávateľom robiť škodu na majetku a nemajú ich urážať; majú sa i pri hájení svojich práv chrániť násilia a nemajú sa dopúšťať vzbury; nemajú sa stýkať s ničomnými ľuďmi, ktorí im kreslia nesplniteľné nádeje a dávajú veľké sľuby, čoho následok býva neskoro prichádzajúca ľútosť a majetkové pohromy.“ (Rerum novarum.)

Zamestnávatelia „nesmú považovať robotníkov za svojich otrokov. Je spravodlivé, aby mali v úcte ich ľudskú dôstojnosť ... je hanbou a neľudskosťou, keď sa vykorisťujú ľudia ako nejaký tovar, aby sa na nich docielil zisk a keď sa v nich oceňuje len sila nervov a telesná sila a všetko ostatné pokladá sa za nič. — U robotníka musí sa dbať na náboženstvo a na duchovné hodnoty. Preto povinnosťou zamestnávateľov je zariadiť sa tak. aby robotník mal v zodpovedných dobách voľný čas pre náboženské úkony; aby nebol vystavený zvádzaniu k záhube a vnadidlám hriechu; a aby za nijakú cenu nebol odvádzaný od starostlivosti o rodinu a od lásky k šetrnosti. — Podobne nesmie sa im ukladať viacej práce, ako ich sily stačia a ani taká Vydal Spolok svätého Vojtecha

28

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

práca nech sa im neukladá, ktorá je v rozpore s vekom a pohlavím. — Medzi najdôležitejšie zamestnávateľove povinnosti patrí to, aby platil spravodlivú mzdu.“ (Rerum novarum.)

III. Spravodlivá mzda.

1. Spravodlivú mzdu neplatiť je do neba volajúcim hriechom. „Oklamať niekoho o spravodlivú mzdu, je veľkým hriechom, ktorý svojím krikom zvoláva k pomste hnev s neba: „Hľa, pláca robotníkov, ktorí žali vaše pole, ktorú ste im zadržali, kričí a ich krik prišiel do uší Pánovi zástupov.“ — Jak. 5, 4.

(Rerum novarum.)

2. Kedy možno mzdu pokladať za spravodlivú?

Aby sa mzda spravodlivo stanovila, treba mať pred očami niekoľko vecí. a) „Predovšetkým robotníkovi treba dať takú mzdu, aby mu stačila na uživenie seba i svojej rodiny. Je akiste slušné, aby aj ostatná rodina podľa svojich síl prispievala k spoločnej výžive všetkých, ako to vídavame v roľníckych rodinách. Ale je veľmi veľkým priestupkom, ktorý treba ničiť všetkými prostriedkami, keď pre nedostatočnosť otcovej mzdy matky prinútené sú k zárobkovej činnosti mimo domu a keď tak musia zanedbávať svoje povinnosti ako matky a starostlivé gazdinky. Všemožne treba sa teda usilovať o to, aby otcovia dostávali mzdu, ktorá stačí na slušné pokrytie spoločných potrieb rodiny.“ (Quadragesimo anno.) b) Keď výkon robotníkov je hodnotný nad priemer či už akosťou alebo svojou dôležitosťou či množstvom, spravodlivé je, aby dostával vyššiu mzdu. c) Pri ustaľovaní spravodlivej mzdy treba počítať i s tým, či to podnik znesie: niekedy je menším zlom, keď podnik platí menšie mzdy, ale prevádza svoju činnosť ďalej, ako keby platil mzdy, aké sa za riadnych pomerov majú platiť, ale podnik by sa musel zavrieť a nezamestnanosť by sa zhoršila. d) Nie sú pre celok dobré ani prinízke ani privysoké mzdy. Kde sú mzdy nízke, tam je nedostatok, robotnícka trieda nemá za čo kupovať, odbyt tovaru viazne a preto uviazne i prevádzanie činnosti v továrňach. Keď sú mzdy privysoké, spotrebitelia ľahko sú preťažení, čo má zas vplyv na odbyt; ale predovšetkým zamestnávatelia usilujú sa pre vysoké mzdy čo najviac obmedziť počet zamestnancov, zavádzajú radšej racionalizáciu, najvýkonnejšie stroje. A počet nezamestnaných rastie. Nepomôže potom poukázať na vysokú mzdu desaťtisíc privilegovaných, nádherne platených robotníkov v racionalizovanej továrni, keď státisíce sú alebo bez 29

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

zamestnania, alebo majú len žobrácke mzdy.

3. Čo rozumieme pod odproletarizovaním?

Mzda musí byť taká vysoká, aby si robotník mohol aj úspory odkladať a časom si našporiť nejaký majetok (najlepšie nemovitý); inými slovami: aby bolo umožnené „odproletarizovanie“. Dokiaľ nedôjde k odproletarizovaniu, niet nádeje na pokoj v spoločnosti. Ľudia, ktorí nemajú čo stratiť, ktorým na ničom nezáleží, sú večne naklonení k rozvratom. „Nech si vôbec nikto nemyslí, že účinne možno obhájiť verejný poriadok, pokoj a mier v ľudskej spoločnosti proti revolučným živlom, ak sa neprikročí mužne a bezodkladne k prevádzaniu tohoto príkazu (to je: odproletarizovania). (Quadragesimo anno.)

4. Aký vzťah má sociálne poistenie k spravodlivej mzde?

Robotníkova mzda má byť taká, aby to, čo vyrobí za normálnych pomerov človek zárobku schopný, stačilo mu na slušné živobytie nielen k tomu zárobku schopnom veku, ale i v dobe, kedy už pre starší vek alebo chorobu nebude môcť zarábať. Okrem toho robotnícky život je vystavený veľkým nebezpečiam choroby, nezamestnanosti, úrazu a pri niektorých povolaniach i smrti. Preto len vítať môžeme ako veľký čin pre robotníctvo, keď sa zavádza sociálne poistenie, na ktoré spolu platia robotníci, zamestnávatelia a štát. Je pravda, kým je robotník zdravý, pociťuje odoberanie príspevku ako osobnú stratu a silní, zdraví robotníci so svojho osobného stanoviska neraz vyslovia názor, že poistenie je bremenom a žeby malo odpadnúť.

Ale kto len raz videl strašnú biedu, do ktorej upadne živiteľ i jeho rodina, keď ho stihne choroba a odnikadiaľ niet pomoci, ten pochopí, akým uľahčením je poistenie pre proletársky život práve v najkritickejších dňoch. A Keď človek, ktorý vie s láskou k blížnemu správne oceniť sociálne poistenie, i keď proti chybám a nedostatkom v poistení sa objavujúcim brojí, robí tak nie z odporu proti myšlienke poistenia, ale práve z veľkej lásky k nej, aby bola očistená od ľudských nedokonalostí a tým dokonalejšie mohla rozvinúť svoje požehnané účinky.

IV. Niektoré iné súčasné robotnícke požiadavky.

1. Čo treba súdiť o požiadavku, aby sa zvýšila účasť robotníkov na správe a vedení podniku?

Po prevrate tento požiadavok bol s veľkým dôrazom spomínaný, a výsledok jeho bolo, že boli uzákonené tzv. závodné výbory pre väčšie podniky.

Myšlienka má zdravé jadro. Je dobré, keď robotník je čo najviac i duchom Vydal Spolok svätého Vojtecha

30

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

pripútaný k podniku, keď má istý vplyv na jeho činnosť. Vtedy robí ochotnejšie, i trpezlivejšie znáša prípadné ťažkosti v činnosti podniku, keďže ťažkosti, pri ktorých sme sami spolupôsobili, prípadne pri ktorých sme azda i my niečo zavinili, ľahšie znáša človek, ako keď rozhodovali len iní. Ďalej dobre je, keď robotníci majú možnosť uplatniť svoje dobré myšlienky a skúsenosti. Najmä v dobách, keď myšlienka demokracie a sebaurčenia stále viacej býva zdôrazňovaná, dobré je použiť, nakoľko to len možno, robotníkov nielen pre výkonnú prácu, ale pribrať ich i k správe.

Ale aby táto spoluúčasť robotníkov na správe podniku bola len na osoh a nie na škodu podniku, treba prekonávať veľké ťažkosti. Robotníci často hľadia na veci len zo svojho obmedzeného stanoviska a neprizerajú k celkovej zložitej situácii. Vo svojej jednostrannosti často bývajú veľmi hlavatí a tvrdošijní. Niekedy nemajú zmyslu pre zachovanie tajomstiev podniku, nemajú pochop o finančnej, obchodnej a výrobnej situácii. Nemajú dosť vzdelania, aby mohli pochopiť mnohé nevyhnutné opatrenia a ťažko je im vysvetliť nejeden ťažký problém. A tak ich spoluúčasť často býva neplodná a tak aj oni sami strácajú záujem o ňu. Ba niekedy táto ich spoluúčasť na správe býva priamo hamovaním podniku. Úlohou je vychovávať robotníkov tak, aby viac a viac dozrievali pre spoluúčasť na správe.

2. Čo márne súdiť o požiadavku robotníkov, aby mali účasť na čistom zisku podniku?

I v tomto požiadavku je zdravá myšlienka. Keď má podnik značnejšie zisky, je v poriadku, keď prilepší i svojim robotníkom. Keď dostanú spravodlivú mzdu a v rokoch úspechu ešte i podiel na čistom zisku, to len utužiť môže oddaných rozumných robotníkov k podniku.

Ale nejakých zvláštnych účinkov nemožno čakať ani od toho zariadenia.

Ponajprv v prideľovaní podielu robotníctvo vidí len akúsi formu almužny a moderný robotník s odporom odmieta takúto almužnu: „Len to nám dajte, čo nám patrí, almužnu si nechajte!“ Ďalej podiel, ktorého sa dostane jednotlivcovi, veľmi často býva ďaleký od očakávaného. A dlho sa musí čakať i na to. Ďalej účasť na zisku ustáli sa veľmi neskoro, až účty za správny rok boli už vypracované a schválené. Ba keď sa podiel prideľuje nie rovnomerne na základe tajných merítok, to môže otráviť mzdovú morálku a chuť k práci v továrni: v tých, ktorým sa ušlo viacej, vidia naháňačov, pätolízačov, tajných donášačov továrnikových, platených nepriateľov svojich súdruhov.

Ale kde sa podiel na čistom zisku rozdeľuje úprimne, bez postranných úmyslov pri vzájomnej dôvere medzi zamestnávateľmi a zamestnancami, tam býva prameňom sociálneho požehnania.

31

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

3. Čo máme súdiť o ďalšom skracovaní pracovnej doby?

Nemožno namietať nič proti tomu, aby pracovná doba bola proti doterajším zákonným ustanoveniam znížená, lebo racionalizáciou výkonnosť strojov veľmi vzrastala a veľmi mnoho robotníkov upadlo takto do nezamestnanosti. Je treba, aby sme čo najviac ľudí zaradili do výrobného procesu, keďže hospodárske majetky majú živiť všetko ľudstvo a keď sa nebudú, štáty starať o to, aby ľudia našli svoju výživu v práci, budú musieť vynakladať ohromné sumy na nezamestnaných a pritom ešte niesť všetky zhubné následky, ktoré kráčajú s nezamestnanosťou ruka v ruke.

Ale ak sa zavedie skrátenie pracovnej doby, treba zas urobiť opatrenie, aby robotníci užili voľných chvíľ vo svoj prospech a nie na svoju záhubu (problém „voľných chvíľ“).

4. Ktorý je základný predpoklad, aby všetky moderné sociálne vymoženosti boli pre robotníctvo požehnaním?

Jedným z najdôležitejších predpokladov, aby sa zlepšilo postavenie robotníckej triedy, je mravná výchova robotníctva.

Každé právo prináša so sebou zodpovednosť. Čím väčšie sú práva, tým väčšie sú aj povinnosti. Čím väčšie práva a úlohy si robotníctvo nadobúda, tým vyspelejší musí byť i zmysel pre povinnosť, to je: tým dokonalejšia mravnosť mala by zavládnuť v robotníckej triede. Najlepšie zariadenie a najlepšie myslené zákony môžu sa stať bičom pre spoločnosť, keď ľudia, ktorí ich prevádzajú, nie sú umravnení. A práva v rukách človeka neumravneného sú ako ostrý nôž v rukách dieťaťa.

A naopak! Čím viacej bude v ľuďoch vypestovaná mravnosť, tým svedomitejšie budú používať všetky svoje práva vo svoj vlastný prospech, v prospech svojej robotníckej triedy, svojho štátu.

Keďže náboženstvo je najvyššou mravnou silou, musí byť jedným z hlavných cieľov: návrat robotníckej triedy ku Kristovi!

Vydal Spolok svätého Vojtecha

32

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Trojaký pochybený smer.

1. Kapitalizmus.

1. Čo je kapitalizmus?

Kapitalizmus je taká hospodárska sústava, v ktorej veľmi význačná úloha pripadá kapitálu.

Stredoveký remeselník nepotreboval k zariadeniu svojej dielne mnoho peňazí; hlavnou vecou bolo, aby sám a jeho robotníci dobre pracovali (nekapitalistická sústava). Moderné továrne si nemôže vybudovať a zriadiť iný; iba ten, kto si vie zaopatriť veľký kapitál a ďalej treba si zaopatriť i veľký kapitál na prevádzanie práce, aby mal na suroviny, na mzdy, aby mohol objednávateľom čakať. I tu, v tejto továrni, je potrebná ľudská práca, ale keby nebolo po ruke ohromného kapitálu, ani najlepšia práca by nespravila nič (kapitalistická sústava).

2. Či je kapitalizmus mravne dobrý alebo zlý?

Kapitalizmus nie je „hriešnym už svojou podstatou“ (Quadragesimo anno). Sú v ňom i dobré prvky: Technický pokrok; osobná príčinlivosť a vynaliezavosť.

Dômyselné používanie všetkých možností na svetovom trhu. Úsilie dodávať ľuďom lacné výrobky. Budovanie veľkých podnikov, ako moderná doprava po mori, železnicou alebo lietadlami. Sprostredkovanie výmeny tovaru i medzi najvzdialenejšími krajinami atď. Všetky tieto veci, nakoľko ostanú v správnej medzi, môžu byť veľkou službou pre ľudstvo.

Ale v praxi kapitalizmus na mnohých miestach býva nešťastím pre ľudí. Jeho najvyšším cieľom často je nie slúžiť ľudstvu, ale docieliť najvyšších ziskov. Kde ho táto túžba ovládne, tam mu je už potom nič nie sväté: robotníkom platí nízke mzdy a to až nespravodlivo nízke, starších robotníkov bez citu prepúšťa z práce, odiera spotrebiteľov vysokými cenami tovaru, v bezcitnej súťaži ubíja všetkých, ktorí mu prídu do cesty, do svojej moci hľadí dostať štát, aby tento so všetkým svojím zákonodarstvom i správou len jeho záujmom slúžil, nedbá nedele, sviatkov a vôbec zákonov Božích a cirkevných. Slovom všade a vo všetkom uplatňuje tvrdé právo silnejšieho a výsledkom tejto neskrotenej túžby po zisku a po nadvláde je, že „všetok hospodársky život stal sa strašne tvrdým, bezcitným, ukrutným.“ (Quadragesimo anno.)

Kapitalizmus môže aj mnoho dobrého vykonať pre ľudstvo. Ale len pod jednou podmienkou: Keď odloží svoju nenásytnú túžbu po zisku a keď sa pokorne postaví do služieb ľudstva.

33

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

2. Socializmus.

1. Čo chce socializmus?

Socializmus chce pomôcť robotníckej triede tým. žeby sa triednym bojom väčšie majetky previedli do vlastníctva štátu, a žeby sa tak vytvorila nová spoločnosť bez triednych nezrovnalostí, rozporov, ktorá by zaisťovala pozemské šťastie celému pracujúcemu ľudu.

Socializmus sa veľmi zmiernil vo svojich požiadavkách. Prv žiadal zospoločnenie (socializovanie) všetkých výrobných prostriedkov — dnes drobné majetky chce ponechať súkromným vlastníkom. Predtým bol za bezohľadný triedny boj, ktorý s násilím a krutosťou má vydobýjať proletariátu práva — dnes je vo svojom vystupovaní oproti „meštiactvu“ o mnoho miernejší. Niet pochyby, že socializmus sa oproti predošlým dobám značne umiernil.

2. Či katolík smie byť socialistom?

Niektorí katolíci si myslia, že človek bez ťažkostí by mohol byť socialistom.

Odvolávajú sa na to, že socializmus získal si značné zásluhy o robotnícku triedu a vôbec o víťazstvo spravodlivosti pre utlačovaných. Je pravda, že socializmus isté zásluhy o robotnícku triedu má. Posilňoval ju v odvahe k boju a v mnohých otázkach robotníckeho zákonodarstva prišiel s dobrými zákonmi. Veľmi prispel i k tomu, že proletariát, predtým ako prach rozmetaný, sa spojil.

Ale pre katolíka i pritom záväzné je toto stanovisko: „Nikto nemôže byť spolu i dobrým katolíkom, aj opravdivým socialistom.“ (Quadragesimo anno.) Hlavnou príčinou je, že opravdivý socializmus neuznáva nadprirodzený život a uznáva len pozemský život: pravým zmyslom života mu je pozemské šťastie. Spoločnosť je nevyhnutná, aby človekovi k tomuto šťastiu dopomohla. Preto zas i človek má pre spoločnosť prinášať obete, má i kus svojej osobnej slobody obetovať; spoločnosť odmení ho tým, že sa mu dostane väčšieho množstva hospodárskych majetkov: lebo pri spoločenskej výrobe vyrobí si viac, ako pri osamotenej.

Táto praktická nevera preniká celou sústavou socializmu (Marxov dejinný materializmus) a veľmi pôsobí v náboženskom ohľade — s temer neodvratnou istotou — na stratu viery. A tak, keď si socializmus aj získal niektoré zásluhy o hmotné zlepšenie v robotníckej triede, spôsobil tejto triede omnoho väčšie a nenahraditeľné straty v náboženskom ohľade.

Socializmus pre pravého katolíka je aj z iných príčin neprijateľný. Rodinu pokladá za vec čisto ľudskú, zbavuje ju nadprirodzených síl, celkom ju podriaďuje svetským zákonom. Prácu pozbavil posvätného vzťahu k večnosti, olúpil ju o nadprirodzené posvätenie a znížil ju na obyčajný — a v praxi často nenávidený — Vydal Spolok svätého Vojtecha

34

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

prostriedok k opatreniu, zaobstaraniu chleba. Štát má pretrhnúť všetky styky, vzťahy k Cirkvi a k náboženstvu atď.

Socializmus i v hospodárskom živote má pre kresťana neprijateľné náuky, napr. o všeobecnom zospoločnení výrobných prostriedkov, nakoľko dosiahli istých rozmerov; — učenie, že kapitál je len nazbieraný na robotníctve, že práca má nárok na plný výnos diela a iné.

3. Komunizmus.

1. Aký je vnútorný vzťah medzi komunizmom a socializmom?

Komunizmus je v podstate do pravej skutočnosti prevedený socializmus. Oba vychádzajú z tých istých základných náuk. Keďže súčasný socializmus po stretnutí sa so skutočným životom a jeho potrebami ustúpil akoby do úzadia a v praxi zmiernil svoj divý program, komunizmus nekompromisne trvá na radikálnom programe nielen v teórii, ale i v praxi.

Hlavné jeho programové body sú: Najostrejší triedny boj, vystupňovaný v diktatúru proletariátu; bezohľadne, i najkrvavejšími prostriedkami ničí, vyhladzuje všetko, čo nepatrí k proletariátu. Úplné zničenie súkromného vlastníctva. Nenávistný vyhladzovací boj proti každému náboženstvu.

2. Prečo sa stalo, že sa komunizmus tak chytro mohol rozšíriť?

Komunizmus nadväzuje na skutočné potreby a na oprávnené požiadavky; sľubuje, že odstráni všetky neporiadky, prechmaty, zavinené liberalistickým hospodárstvom, že spravodlivejšie rozdelí hospodárske majetky. Vo svojich prívržencoch prebúdza ohnivú vieru, že vytvorí novú, lepšiu spoločnosť. Všetky terajšie neporiadky, prechmaty vie veľmi účinne agitačne využiť.

Komunizmus pracuje propagandou, ktorej v dejinách nevyrovná sa azda nijaká iná propaganda a to jednotnosťou a premyslenosťou ústredného vedenia, množstvom štátov, v ktorých sa prevádza, rozličnosťou prostriedkov, ktorými pracuje (denná tlač, brožúry, schôdzky, kino, divadlo, teror atď.), finančnými prostriedkami.

Veľkou výhodou komunizmu je, že tlač mlčí a zamlčuje z veľkej časti jeho hriechy a že veľká časť tlače a inteligencie mu koná službu tichého spojenca.

3. Či je komunizmus dobrý alebo či je nešťastím ľudstva?

K tomuto poslednému bodu: „Komunizmus je protináboženský, svojou podstatou pokladá náboženstvo za „ópium pre ľud“, keďže podľa jeho učenia náboženské 35

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

pravdy — upozorňujúce na život za hrobom — odvádzajú proletára od úsilia o dosiahnutie sovietskeho raja, ktorý je na tomto svete“. (Divini Redemptoris). „Kde sa podarilo komunizmu zapustiť korene a vládnuť, tam všetkými prostriedkami usiloval sa o zničenie (a hlása to otvorene) kresťanskej kultúry a náboženstva až do samých základov a vyháša v srdciach ľudí a najmä mládeže každú spomienku na ne“. (Divini Redemptoris.) Komunizmus najsurovejšou rukou ničí i najkrajšie pamiatky kresťanskej kultúry. Neslýchaným spôsobom rozvracia rodinu. Životy a najprirodzenejšie práva nie sú mu ničím. Komunistický teror vraždí krátkou cestou a stína i svojich bývalých spolupracovníkov, keď vo všetkom nesúhlasia s držiteľmi najvyššej moci. Komunizmus nezastavuje sa ani pred najhroznejšími a v najväčšom rozsahu prevádzanými zločinmi.“ Celé národy sú v nebezpečí, že upadnú v ešte horšie barbarstvo, ako bolo to, v ktorom sa brodila najväčšia časť ľudstva pri príchode Vykupiteľa.“ (Divini Redemptoris.)

Vydal Spolok svätého Vojtecha

36

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Občiansky život.

Politika.

1. V koľkorakom zmysle sa užíva slovo „politika“?

V trojakom: a) Pod politikou rozumieme starostlivosť o všeobecné pozemské blaho.

Pod všeobecným blahom myslíme všetky tie podmienky, ktoré musia byť uskutočnené v štáte, aby v ňom mohli jednotlivci dobre nažívať. Aby mohla ryba dobre žiť, musí byť zdravá nielen sama, ale musí byť okolo nej dostatočné množstvo vody; a tak ak sa má občiansky život riadne rozvíjať, štát musí okolo neho zaistiť vo verejnom živote niektoré všeobecné podmienky. Sú to napr.: verejná mravnosť; právna bezpečnosť, dobrý pomer so susednými štátmi, priaznivé podmienky pre hospodárstvo, priemysel, remeslo a iné stavy; dobré robotnícke zákonodarstvo; dobré dopravné prostriedky, vyspelé školstvo, ochrana náboženstva a rodiny; súhrn týchto priaznivých podmienok nazývame všeobecným blahom. Kde sú uskutočnené tieto podmienky, tam sa usilovný jednotlivec ľahko dopracuje i k osobnému blahu.

Politika sa stará o všeobecné pozemské blaho; starať sa o večné blaho je úlohou inej spoločnosti, Cirkvi. Štát, pravda, má byť jej v tejto úlohe nápomocný. b) Inokedy pod politikou rozumieme politiku stranícku, to je: uskutočňovanie programu strany a starostlivosť o záujmy strany a jej prívržencov. c) Napokon politika niekedy chápe sa v zmysle celkom zlom: ako prefíkanosť, prehnanosť, intrigánstvo, ktoré sa nepozerá na to, či požíva prostriedky mravne dobré alebo zlé, len keď vedú k cieľu.

2. Aké stanovisko zaujíma k politike Cirkev? a) Úlohou Cirkvi nie je starať sa o pozemské blaho, lebo politika sa zapodieva pozemskými vecami. Preto nie je poslaním Cirkvi, aby sa zaoberala politikou. V otázkach politického života teda človek má slobodu konať podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. b) Ale táto jeho sloboda nie je bez hraníc. Lebo politiku prevádza človek a človek vo všetkom svojom konaní, teda i v politickej činnosti, povinný je riadiť sa mravným poriadkom, ktorý podľa Božieho ustanovenia stráži a vykladá Cirkev. Boh ďalej nestvoril spoločnosť tak, aby v nej mal človek 37

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

svoj posledný cieľ, ale pozemský život je len počiatkom večného života. Život pozemský a život večný rôznia sa síce medzi sebou, no, sú vzájomne spojené, ako je spojené telo s dušou. Preto Cirkev na politike vo všetkých otázkach má záujem na toľko, aby v nej bol zachovaný mravný poriadok vo všetkom. c) Mnohé veci verejného života majú dvojakú stránku: musí sa o ne zaujímať i Cirkev, i štát. Na príklad manželstvo, škola, cintorín, verejné postavenie Cirkvi. Takéto otázky teda bezpochyby patria i medzi politické veci. Ale rovnako patria i medzi veci cirkevné, lebo vo svojej podstate rozhodujú o náboženskom živote. Keď sa teda Cirkev zaoberá takýmito vecami, to je s jej strany politika, to je plnenie náboženských povinností, ktoré jej Kristus uložil.

3. Aké je základné stanovisko katolíka k politike? a) Katolík nesmie podceňovať politickú prácu, stavať sa k nej odmietavo vôbec alebo aspoň z čiastky. „Zúčastniť sa politického života patrí medzi povinnosti kresťanskej lásky, lebo každý občan má prispievať k blahu svojho národa, nakoľko mu je to možné.“ (Pius XI., 10, 11. 1933.) „Katolíci by sa prehrešili oproti svojej vážnej povinnosti, keby sa nezaujímali podľa svojich schopností o politické otázky v obci, krajine, v štáte.“ (Pius XI. 24. júna 1928.) „Nechcieť mať nič s verejnými vecami znamenalo by nechcieť ničím prispieť k obecnému blahu a nechcieť preň ničoho urobiť, a to by bolo hriechom; a to tým skoršie, keďže katolíci už učením, ku ktorému sa hlásia, sú povzbudzovaní, aby všetko vykonali čo najdokonalejšie a najsvedomitejšie. A naopak: keď budú sami nečinní, rozhodovania ľahko sa zmocnia ľudia, ku ktorým nemožno mať veľkej dôvery. A to by bolo nebezpečím i pre kresťanskú vieru, lebo o všetkom by rozhodovali ľudia, ktorí sú proti Cirkvi nepriateľsky zaujatí a katolíci by ostali bez moci“. (Lev XIII. encykl. Immortale Dei.) b) Čím väčšie schopnosti, vplyv a vôbec čím priaznivejšie podmienky má niekto, tým skôr povinný je pracovať v politike, chápanej v ušľachtilom zmysle slova.

Mladí ľudia nemajú priamo zasahovať do politického života, lebo im chýbajú životné skúsenosti, rozhľad a rozvážnosť, ale majú sa vzdelávať a vôbec pripravovať, aby kedysi čo najlepšie mohli vykonávať politiku. c) Stranícka politika musí sa neodpustiteľne prevádzať v službách všeobecného blaha. Politici, ktorí ju konajú proti všeobecnému blahu, dopúšťajú sa hriechu a to často veľmi ťažkého. d) Politiku v zmysle intrigánstva katolík má odmietať.

Vydal Spolok svätého Vojtecha

38

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Spoločnosť.

1. Potrebuje človek spoločnosť? a) Spoločnosť je pre človeka potrebná, lebo človek má najrozličnejšie potreby, aby mohol udržať svoju existenciu; ešte početnejšie sú tieto potreby, keď sa má dokonale rozvinúť i po stránke kultúrnej. Mnohé potreby vie si ukojiť svojím vlastným pričinením, no, mnohé len vtedy, keď žije v spoločnosti. Ďalej i preto, lebo jednotlivé spoločnosti nevedia ukojiť všetky potreby; pre človeka, najmä pre kultúrneho, potrebná je celá sústava spoločností, od najmenších až po veľké. Teda právo tvoriť si spoločnosti vpísané je do samej ľudskej prirodzenosti ači združovacie právo patrí k prirodzeným právam človeka. Inými slovami: združovacie právo svoj základ má v Božej vôli.

Príklady spoločností: rodina, obec, národ, štát, rôzne spolky kultúrne, hospodárske a podobné. b) Boh človeku ponechal veľkú slobodu, aby si tieto združenia zriadil tak, ako to jeho rozum a slobodná vôľa za dobré uznáva. Istá jednotnosť bude v mnohých prípadoch veľmi cieľavedomá. Základné pevné formy múdrosť Božia predpísala len niektorým druhom spoločnosti, ako manželstvu a Cirkvi. c) Cieľom spoločnosti je, aby človeku pomáhala k dokonalejšiemu rozvoju.

Teda spoločnosti, ktoré by robili človeka horším alebo vôbec ktoré sú mu len na prekážku, strácajú existenčné oprávnenie a štát správne si počína, keď také spoločnosti zrušuje. d) Keďže teda ľudská spoločnosť a jednotlivé spoločnosti sú pomocníkmi človeka, má si ich vážiť a pre ne pracovať.

Poznámka: Zmienime sa tu len o dvoch spoločnostiach: o národe a Cirkvi. Rodinná spoločnosť bola prebratá už vyššie a štátnej spoločnosti venujeme zvláštny oddiel.

2. Aké povinnosti má človek k svojmu národu? a) a) Pod národom rozumieme takú skupinu ľudí, ktorú spojuje v jeden celok vedomie, že majú rovnakú minulosť, rovnaké úlohy v prítomnosti, rovnaký jazyk, rovnakú tradíciu, územie, náboženstvo.

Prv sa hlavná váha kládla na rovnaký pôvod (národ, odrodiť sa) a na vonkajšie znaky. Z týchto vonkajších znakov aspoň niektoré sú potrebné.

Ale najdôležitejší je duševný rys (mentalita): vedomie spolupatričnosti, istý jednotný ráz v cítení, nazieraní cieľov. b) Národnosť je vzácnym pokladom človeka. Duša priemerného človeka je 39

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

veľmi citlivá k tomu čo sa vzťahuje k našim predkom, k dejinám nášho národa, k rodnej pôde, k rodnej chalupe, k národnému kroju, k piesňam a vôbec ku kultúrnym prvkom a tradíciám národa. V styku s takýmito národnými hodnotami prebúdzajú sa v samej duši sily, ktoré ináč boli by v nás utajené ostali. Boh sám vložil do našej duše vedomie, že patríme k národnému celku: On vložil do nás pocit lásky k nemu, povzbudzuje nás k obetiam za národ. Kto nenadväzuje na prirodzenú vlasteneckú náklonnosť človeka a nepoužíva jej, aby tým istejšie napomohol dušu v rozvoji, zanedbáva jednu z najúčinnejších vlôh v človekovi. c) Katolík je povinný verným byť svojej národnosti. Odrodilectvo je škvrnou na povahe — každý národ má i svoje slabosti; záslužné je, keď katolík pracuje na ich odstránení. Podobne záslužné je, keď pracuje, aby sa duchovný i hmotný národný majetok zachoval bez ujmy, keď pracuje, aby priaznivé schopnosti a možnosti v národe boli zúžitkované, a keď napokon pracuje, aby sa národná kultúra vyvinula čo najdokonalejšie.

3. Aké stanovisko má zaujímať katolík k Cirkvi? a) Cirkev má úlohu starať sa o najvyššie a najdôležitejšie poklady ľudského pokolenia: o jeho večnú spásu. Len nekonečná láska vedela vymyslieť a darovať ľuďom niečo takého veľkého, ako je práve Cirkev. Cirkev v prekypujúcej miere vyhovuje potrebám človeka, ktorý len neisto hľadá sám cestu k Bohu: dáva mu viacej, ako sa odvažuje žiadať, dáva mu bezpečnú vedomosť, dáva mu i potrebné duchovné prostriedky, aby mohol dosiahnuť cieľ svojej cesty.

Pre svoj cieľ a pre svoj pôvod Cirkev je vznešenejšou spoločnosťou, ako ktorákoľvek iná spoločnosť.

Spoločnosťou je dokonalou, lebo Boh jej prepožičal všetky potrebné prostriedky, aby mohla splniť svoje poslanie. — Je spoločnosťou nezávislou, slobodnou, lebo Boh chce, aby mohla riadne splniť svoje veľké úlohy; ale nemohla by ich splniť, keby bola ponechaná ľubovôli, na milosť a nemilosť iných spoločností. b) Preto si má byť každý katolík vedomý, že mu nijaká spoločnosť nemôže preukázať také veľké dobrodenia, ako Cirkev, má jej byť povďačný, má byť naplnený svätou radosťou, že je jej členom, má hájiť jej práva, má sa pričiňovať, aby jej veľkosť bola stále viacej poznávaná a uznávaná aj od ľudí, ktorí ju doteraz nepoznali.

Vydal Spolok svätého Vojtecha

40

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Štát.

1. Čo je štát? Štát je spoločnosť pod jednotnou autoritou, vyzbrojená zvrchovanou mocou prikazovacou a donucovacou, majúca za cieľ všeobecné pozemské blaho nakoľko možno, majúca vlastné ustálené územie.

2. Aký je cieľ štátu? a) Sú pozemské potreby, ktoré nemôžu ukojiť ani jednotlivci ani menšie spoločnosti. Musí byť nejaká veľká spoločnosť, zahrňujúca všetkých príslušníkov toho celku; spoločnosť, ktorá vie utvoriť diela a podniknúť akcie, ktoré sú dôležité pre celok a ktoré možno previesť len sústredením všetkých síl. Ďalej musí byť spoločnosť, ktorá môže i donucovacími prostriedkami pracovať a donútiť odstredivé živly, aby sa aj ony pripojili k spoločnému podnikaniu.

Boh sám, ktorý nestvoril človeka tak, žeby ho zaopatril všetkým potrebným, ale ktorý mu dal spoločenské vlohy, aby spojeným úsilím zaopatril si všetko potrebné, je posledným prameňom štátu. Štát je preto, lebo Boh chcel, aby človek žil v štáte, ktorý mu má dávať celý rad dobrôt. Štát je teda veľkolepým, od Boha vyvolaným nástrojom, aby ním boli zaobstarávané prepotrebné hodnoty pre ľudské pokolenie, potrebné pre všeobecné blaho. b) Tento cieľ štátu zahrnuje v sebe dvojakú vec: Štát má • chrániť práva svojich občanov, aby im nekrivdili ani vlastní spoluobčania, ale aj aby bol sám bezpečný proti škodám so strany nepriateľov zo zahraničia.

• Štát aj sám má svojou vlastnou činnosťou vytvárať priaznivé podmienky, podnikať akcie a budovať diela, ktoré sú potrebné pre všeobecné blaho, ale ktoré sú nad sily jednotlivcov a menších spoločností.

3. Či je štát bezpodmienečne potrebný? Človek by sa — ako to vysvitá už z cieľu štátu — nemohol plne a všestranne vyvinúť, keby nebolo veľkej pozemskej spoločnosti, akou je štát. Nemusel by to byť práve terajší štát, no, nejaký štát by to musel byť.

41

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

4. Či štát potrebuje autoritu a to autoritu, pochádzajúcu od Boha?

V štáte sú nielen občania, ktorí majú zmysel pre spoločné záujmy, ale i takí, ktorí neradi spolupracujú s inými, alebo ktorí sú azda i rozkladnými a protispoločenskými živlami. Tých musí niekto donútiť, aby neškodili spoločným záujmom. — Ďalej možné je, i keď bol ustálený spoločný cieľ dôjsť k nemu rozličnými cestami; teda musí byť niekto, kto rozhodne, ktorú z možných ciest treba si zvoliť.

Autorita má svoj pôvod od Boha. Lebo autorita znamená nadriadenosť, znamená moc zaväzovať blížneho i vo svedomí. Ale ľudia sami o sebe sú si rovní; aby teda nadriadený mohol ukladať svojmu podriadenému záväzky vo svedomí, k tomu musí mať splnomocnenie od niekoho vyššieho — od Boha, ktorý je pánom všetkých ľudí. „Každá duša nech je poddaná vyšším vrchnostiam; lebo niet vrchnosti, iba od Boha, ale ktoré sú, od Boha sú zriadené. A tak kto sa protiví vrchnosti, božiemu zriadeniu sa protiví, a tí, ktorí sa protivia, sami si odsúdenie nadobúdajú.“ (Rím 13, 1, 2.) „Skrze mňa kraľujú králi a zákonodarcovia ustanovujú, čo je spravodlivé: skrze mňa panujú kniežatá a mocní usudzujú spravodlivosť.“ (Prísl. 8, 15, 16.)

Ale veď, napr. v demokracii, občania volia si predstaviteľov štátnej moci a vtedy pozdáva sa, akoby oni udeľovali vladársku moc. Nie tak! Vladársku moc udeľuje jedine Boh. „Takou voľbou vladár je len označený, ale neudeľujú sa mu tým i vladárske práva; a neprenáša sa tým na neho moc, ale označuje sa len osoba, ktorá ju má vykonávať.“ (Enc. Diuturnum.)

Tento pôvod autority z Boha nie je zoslabením, znížením autority, ale jej upevnením a najvyšším zabezpečením. Tak sa jej príkazom dostáva nadprirodzenej dôstojnosti a dôrazu. A naopak: keď je autorita odtrhnutá od Boha, zoslabuje ju to a ničí. Lebo nebude môcť na svete obstáť nijaká autorita, ak sa nebude opierať o autoritu velebnosti Božej... a bezcennou bude prísaha, ak sa nebude prisahať v mene živého Boha... Ako sa môže udržať v platnosti nejaká zmluva, alebo akú cenu môže mať dohoda, kde niet nijakej záruky svedomia, kde nieto viery v Boha, kde vymizla bázeň Božia? Keď je tento základný bod zničený, padá s ním každý mravný zákon a potom niet už prostriedku, ktorým by sa dalo zabrániť k postupnému, ale neodvratnému rozvratu národov, rodiny, štátu, aj samej ľudskej kultúry.“ (Encykl.

Divini Redemptoris, viď preklad Dr. Salatnay, str. 40.)

5. Či je len jediná dobrá forma vlády?

Niekedy hovoria tak, akoby len jediná forma vlády bola najlepšia pre všetky časy a pomery.

Ale sú veľmi rozličné stupne kultúry u národov, ich mravný stav, dejinný vývoj, preto za rozličných pomerov rozličné formy vlády splnia najlepšie svoju úlohu. Za istých okolností najlepšie osoží, prospeje národu táto forma, za iných iná. „Niet ani dôvodu, prečo by Cirkev nesúhlasila či už s vládou osoby jedinej alebo s vládou Vydal Spolok svätého Vojtecha

42

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

viacej osôb, len keď táto vláda je spravodlivá a má za cieľ všeobecné blaho. Preto keď tu niet previnenia proti spravodlivosti, nikto nebráni národom vytvoriť si takú ústavu, ktorá by bola primeranejšia či už ich povahe alebo ich tradíciám a zvykom.“ (Enc. Diuturnum.) „Vladárske právo nie je samo v sebe viazané na istú štátnu formu; je plne možné vybrať si tú alebo inú formu, len keď skutočne účinne uskutočňuje všeobecné blaho“. (Enc. Immortale.)

Skutočné pomery istého národa môžu veľmi dôrazne vyžadovať určité formy štátnej moci a brániť sa proti tejto forme by mohlo znamenať: ťažko sa previniť proti všeobecnému blahu. Tak napr. kultúrna úroveň nášho národa, jeho dejinný vývoj, jeho terajšie zmýšľanie sú také, že kresťanská autoritatívna forma, založená na jednotnej vôli celého slovenského národa, mu najlepšie zodpovedá.

Povinnosti štátu.

1. Ktorá je základná povinnosť štátu?

Základnou povinnosťou štátu je slúžiť všeobecnému blahu. Štát pri všetkom svojom konaní musí mať pred očami prospech celku. Bolo by teda priamo proti cieľu štátu, keby vládnuci zneužívali svoju štátnu moc na úkor spravodlivosti a na úkor celku vo svoj osobný prospech alebo svojej rodiny alebo svojej politickej strany, alebo svojho stavu.

2. Ktorou činnosťou plní štát túto svoju úlohu? a) Vydávaním zákonov. Nevyhnutnou vlastnosťou je, že musia byť spravodlivé, aby i bremená boli spravodlivo rozdelené i výhody rovnomerne rozvrhnuté. Veď štátna zákonodarná moc je obrazom zákonodarnej moci Božej a Boh je v svojich zákonoch najvýš spravodlivý. Zákon v podstate nespravodlivý nie je zákonom a treba pracovať na jeho odstránení. Lebo cieľom zákonov je medzi iným, aby v štáte zaistený bol vnútorný pokoj, mier; ale nemôže byť skutočný pokoj tam, kde veľká časť občianstva pociťuje, že sa jej krivda robí. Zákony majú nielen ničiť zlo v štáte, ale majú vytvárať podmienky pre všestranný rozvoj čo najdokonalejší. Majú nielen počítať s potrebami prítomnými, ale predvídavo počítať i s potrebami budúcnosti. b) Prevádzaním zákonov alebo verejnou správou. Úradníci majú svedomito a presne prevádzať zákony, nenadŕžajúc ani jednotlivcom ani skupinám. Sú predstaviteľmi štátnej moci a nie straníkmi. Musia si byť vedomí toho, že ich úlohou nie je nepríjemnosti robiť iným a trápiť ľudí zbytočným punktičkárstvom, ale ukladá sa im, aby ochotne a veľkodušne slúžili 43

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

občianstvu a svedomito zastupovali potreby všeobecného blaha.

Ale zachovávať svedomitosť a spravodlivosť majú najmä tí úradníci, ktorí hospodária so štátnymi peniazmi a rozdeľujú štátne prostriedky. c) Súdnictvo. Sudcovia musia si byť vedomí toho, že sú predstaviteľmi vyššej spravodlivosti. Dobre je v štáte, kde je plná dôvera v spravodlivosť súdov. d) Správnym vedením štátnych podnikov. Štát pri hospodárení na svojich majetkoch, podnikoch a vôbec pri svojej hospodárskej činnosti má byť súkromnému podnikaniu vzorom svedomitosti, obozretnosti a hospodárnosti.

3. Smie štát brať na seba všetky práva?

Takzvaný „totálny“ štát chce vo svojom obvode konať, čo uznáva za dobré pre svoje záujmy a nechce dbať pritom na práva iných ľudí a spoločností, keď mu pritom zavadzajú. Tvrdí, že ostatní majú len toľko práv, koľko im on prizná. Taký štát nechce byť pokorným nástrojom v rukách Božích v službách všeobecného blaha, ale chce byť modlou, ktorej sa má všetko podriadiť.

Rovnako chybou by bolo, keby štát chcel konať tie veci, na ktoré celkom dobre stačia aj jednotlivci a keby zbytočne bral na seba stále také nové a nové úlohy (etatizmus). „To, čo môžu jednotliví ľudia previesť na vlastnú zodpovednosť a vlastným pričinením, nemá sa im brať z rúk a prenášať na spoločnosť; rovnako nespravodlivosťou je, keď sa prenáša na väčšiu a väčšiu spoločnosť to, čo môžu vykonať a dobre previesť menšie a nižšie spoločnosti. Teda štátna moc menej dôležité veci a starosti — ktoré ju i tak veľmi rozvlačujú — má prenechávať vybaviť nižším združeniam; tak bude môcť s väčšou slobodou, energiou a účinnosťou prevádzať všetko to, čo je jej zvláštnou úlohou.“ (Enc. Quadragesimo anno.)

V jednotlivostiach: a) Štát nech ponechá slobodu jednotlivcom. Čím vyspelejší budú jednotlivci, čím vyvinutejšia bude ich iniciatívnosť, čím dôležitejšie úlohy im budú môcť byť zverené, tým silnejší bude štát. „Ak bude každý z nás z kremeňa, je celý národ z kvádrov.“ Ani jeden štát nemá prebytok takýchto samostatných duchov. b) Štát má ponechať slobodu rodinám. Rodina je úrodná, bujná pôda, z ktorej vyrastajú zdravé klasy jednotlivých občanov; čím zoslablejšia je pôda rodinná, tým ochablejšie občianstvo býva ňou dodávané štátu. Štát zabíja sám seba, keď stále viacej sám by chcel pohltiť rodinu a jej úlohy. c) Štát má ponechať dostatočnú slobodu menším spoločnostiam: spolkom, družstvám, stavom. Vyrastajú z prirodzeného právneho základu. Pri Vydal Spolok svätého Vojtecha

44

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

rozsiahlej centralizácii takáto skupina a jej členovia nemôžu sa uplatniť, ich hlas tam neprenikne. V skupinách menších, kde si členovia dobre rozumejú a neprechovávajú oproti sebe obavu a nedôveru, môžu vzniknúť veľmi užitočné námety a môžu byť prevedené veľmi cenné akcie. Ideálom a silou štátneho života nesmie byť uniformita, ale pestrosť, usporiadaná v jednotu. d) Štát má ponechať dostatočnú slobodu i Cirkvi. Vôbec nie je nevyhnutné, aby medzi oboma týmito vrcholnými spoločnosťami bola nevraživosť; prirodzený pomer medzi nimi je spolupráca, ktorá je požehnaním i pre jednu i pre druhú. Ak štát umožňuje Cirkvi, aby mohla celkom rozvinúť svoju pôsobnosť na duše, dostáva za náhradu vzácne hodnoty: umravnenosť občanov, svedomitosť úradníctva, upevnenie autority, nadprirodzenú pomoc a iné. Štát zas môže Cirkvi dať podporu v jej úsiliach, právnu ochranu, odstraňovanie rozličných vonkajších prekážok. Z takejto spolupráce Cirkvi a štátu má osoh predovšetkým občianstvo, ktoré pre svoj život nevyhnutne potrebuje obe tieto spoločnosti. e) Pravda, štát musí svedomite plniť svoje záväzky oproti Bohu, veď na Bohu nezávisia len jednotlivci, ale spoločnosť i štát. Majú teda Boha ctiť — i verejne — nielen jednotlivci, ale i štát ako taký. A ako štát právom smie a musí žiadať, aby to, čo je cisárovo, bolo dané cisárovi, tak zas i Boh, ako najvyšší Tvorca, Pán a cieľ všetkého sveta, smie a musí žiadať, aby i štát dával Bohu, čo je Božie.

Povinnosti občanov k štátu.

1. Aký je základný pomer katolíckeho občana k štátu?

Katolík nevidí vo svojom štáte niečo cudzieho, ale niečo, čo v podstate vyplýva z jeho vlastnej podstaty; vidí v ňom od Boha ustanovené zriadenie, ktoré i sám potrebuje pre svoje pozemské blaho; oproti tomuto svojmu štátu je zaviazaný spravodlivosťou a láskou — ešte vo väčšej miere, ako je dlžný spravodlivosťou a láskou oproti jednotlivým svojim blížnym. Kto akokoľvek svojou vinou oslabuje štát a jeho vplyv, je ako človek, ktorý bezmyšlienkovite poškodzuje strechu, okná a azda i základy domu, v ktorom sám býva; podobá sa tomu, kto nebezpečne poškodzuje stroj a pneumatiku autobusu, na ktorom sám má konať nebezpečnú cestu. A naopak: čím dokonalejšie a rozmyslenejšie bude usporiadaný dom, v ktorom bývam, tým lepšie sa bude v ňom bývať i mne; čím bezpečnejší bude autobus i v najmenších jednotlivostiach zariadený, tým bezpečnejšie sa pôjde na ňom i mne.

Zmýšľanie občana, ktorý vo svojom štáte vidí len nepriateľa, na ktorého sa stále hnevá, ktorý vidí na ňom len chyby, vo všetkom mu pričíta len zlé úmysly, ktorý 45

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

nemá ani len trošku porozumenia pre jeho ťažkosti a potreby, je zmýšľanie vyložene nekresťanské a neprirodzené.

2. Aké povinnosti má občan k štátu podrobnejšie? a) Predovšetkým má sa za svoj štát a za jeho spravovateľa modliť. Táto povinnosť znie modernému človekovi cudzo a niekomu i naivne. Ale kto vie, aké ťažké úlohy má štát a predstavitelia štátnej moci a aké nedostatočné sú ľudské sily, ďalej kto z viery pozná význam modlitby a jej potrebu, ten pochopí, aká je to nesmierna škoda pre predstaviteľa štátnej moci i pre štát sám, keď sa občianstvo prestalo za nich modliť, akoby ľudské sily samé stačili na všetko. b) Občan povinný je poslúchať zákony. Úzkoprsý občan vidí v zákonoch len bič, ktorý ho ustavične chce bolestne po chrbte šľahať a pred ktorým musí sa stále obratne uhýbať. Občan správneho kresťanského zmýšľania vidí v nich dobre uvážené cesty, po ktorých sa má prísť k všeobecnému blahu. c) Pomáhať, niesť štátne bremená: platiť spravodlivé dane: štát má ťažké povinnosti finančné a znovu sa mu ukladajú ďalšie a ďalšie sociálne úlohy.

Musí mať teda i finančné prostriedky, aby mohol vyhovieť požiadavkám, ktoré sa mu kladú; konať vojenskú službu: keď sú ostatné štáty vyzbrojené, nemôže ten alebo tamten štát ostať bez starosti, lebo vo chvíli stal by sa korisťou hladného suseda so všetkými následkami pre jednotlivca i pre štát. d) Ochotne prijímať na seba občianske funkcie v obecnom a okresnom zastupiteľstve, v obecných knižniciach, v školských výboroch a vôbec v zariadeniach kultúrnych, sociálnych, hospodárskych, charitatívnych. Keby si katolíci odmietavo počínali oproti týmto povinnostiam, ich miesto veľmi ochotne zaujmú iní, a takého úradného alebo poloúradného zariadenia sa potom ľahko zneužije pre zlé úmysly. e) Vyhladzovať, odstraňovať neporiadky, ktoré sa azda vkradli do štátneho života. Keď sa koná s úmyslom, aby neporiadky boli vykynožené, to nie je mravne chybný čin. Naopak: energicky vyhladzovať chyby a nedostatky zákonnými prostriedkami, aby štát bol čím dokonalejší a pevnejší, je činom veľkej lásky k štátu. Nesmie sa to, pravda, konať zo zásadnej kritickosti a nespokojnosti oproti štátu, ani z navyknutého bedákania. Ďalej musí sa pritom postupovať s úctou, poslušnosťou, spravodlivosťou a láskou k štátu. f) Je treba, aby sa občania včas pripravovali a aby pripravovali aj svoje deti, aby boli vyspelými občanmi. Lebo stať sa riadnym občanom, ktorý stojí v najrozličnejších oboroch verejného života na plnej výške, nie je azda vec ľahká a vyžaduje dôkladnej prípravy a skúsenosti. Tieto potrebné poznatky Vydal Spolok svätého Vojtecha

46

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

a schopnosti človek môže si nadobudnúť primeraným čítaním, stykom so skúsenými ľuďmi, pozorovaním a premýšľaním a najmä prácou: ako najlepšie naučím sa chodiť tak, že sa púšťam do chodenia, tak práci v istom obore najlepšie sa priučím práve prácou.

Občianske povinnosti v demokracii.

1. Prečo ukladá demokratická ústava zvláštne povinnosti k štátu?

Demokracia dáva občanovi väčšie práva a vplyv na vedenie štátu ako iné vládne formy. Ale väčším právam odpovedajú na druhej strane i väčšie povinnosti. V demokracii občan svojím volebným lístkom spolu určuje smer, ktorým sa bude štát uberať a má voľnejšiu cestu a väčšiu možnosť, aby i sám bol zvolený k riadeniu osudov štátu na tom alebo inom úseku. Aby tieto svoje práva dôstojne a s požehnaním mohol pre seba i pre celok vykonávať, musí si osvojiť isté vlastnosti a predpoklady, ktorých by nemusel mať, keby sa o riadenie štátu iní mali starať, tak žeby on sám mal pritom len pasívnu úlohu. Preto v demokracii je i každý občan po istú mieru zodpovedný za to, čo sa v štáte robí. A keby katolík neuplatňoval svoje občianske práva, bude zato raz pred Bohom ťažko zodpovedný, a to tým väčšmi, keby sa čím viacej stavali katolíci vo verejných veciach na bok, tým viacej strhli by na seba všetku moc nebezpečné živly.

2. Ktoré sú tieto zvláštne povinnosti občana v demokracii? a) Nech sa riadne oboznámi so svojimi právami a povinnosťami. Musí sa zaujímať o verejný život, aspoň o jeho dôležité otázky. Musí byť oboznámený s príslušnými zákonmi. Musí si zaobstarať dobrú tlač, ktorá by ho bez skresľovania vecí poučovala o udalostiach a podávala mu nezafarbene potrebný výklad. b) Konať vecnú politiku spolupráce. c) Svedomito plniť svoju volebnú povinnosť. Pre katolíka za demokracie povinnosťou je, aby sa volieb zúčastnil, staral sa o to, aby bol vo volebných zoznamoch. Keď má v rukách volebný, hlasovací lístok, vtedy rozhoduje nielen o svojich záujmoch, ale aj o osude štátu, o blahu svojich blížnych, o postavení Cirkvi, o právach Božích. A keby aj bola voľba dobrého kandidáta zaistená, i vtedy je jeho povinnosťou ísť na voľbu; jednak možno tým zvýšiť „dojem veľkých čísiel“, jednak dáva tým nerozhodným alebo menej samostatným (ktorých je vždy dosť) dobrý príklad. d) Katolíci nech sú pri svojej verejnej práci svorní.

47

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Práve na svornosť kladú pápeži znovu a znovu najväčší dôraz. Tak Pius XI. v jednej zo svojich veľkých encyklík „Divini Redemptoris“: „Na všetky svoje dietky, každej spoločenskej triedy, každého národa, obraciame sa znovu a ešte s dôraznejšou výzvou k svornosti. Naše otcovské srdce už viac ráz bolo trpko zarmútene rozpormi medzi katolíkmi, rozpormi, ktoré vrhajú do bratovražedných zápasov synov tej istej matky Cirkvi; rozpormi, ktoré bývajú často malicherné vo svojich príčinách, ale vždy osudné v svojich následkoch. Tak bývame svedkami, že ľudia rozvratu, i keď je ich nie mnoho, majú osoh z týchto nedorozumení, rozduchujú ich a napokon podarí sa im ich plán, aby sa katolíci vzájomne ničili... Tí, ktorí pracujú, aby zvýšili rozpory medzi katolíkmi, berú na seba strašnú zodpovednosť pred Bohom a pred Cirkvou.“

3. Či katolík smie byť príslušníkom hociktorej politickej strany, len keď mu vyhovuje? a) Cesty, ktoré vedú k dosiahnutiu všeobecného blaha, môžu byť rozličné.

Katolík má plné právo, aby si vyvolil taký program, takú stranu, ktorá podľa jeho najlepšieho vedomia a svedomia mu najlepšie vyhovuje. b) Ale táto sloboda pre katolíka je obmedzená veľmi prísnou podmienkou: „Katolíci môžu bez hocijakých námietok vstúpiť do politických strán, len keď tieto dávajú bezpečnú záruku, že dbajú Božích práv a že zachovávajú zákony Cirkvi.“ (Pius XI. z 4. 2. 1931). „Katolíkom nič nebráni, aby vstupovali do politickej strany, keď v jej programe a jej činnosti nie je nič takého, čo by sa protivilo Božiemu a cirkevnému zákonu.“ (Pius XI. 6. 11.

1929). To je konečne celkom prirodzená vec pre katolíka, ktorý si vážne všíma Kristovo slovo: „Lebo čo osoží človekovi, keby i celý svet získal, ale škodu by utrpel na svojej duši?“ (Mt. 16, 26.) c) Je zradou na viere — je to blažený pohľad pre peklo — je prežalostným pohľadom pre Krista, keď strany, stojace na kresťanských základoch, vzájomne, bez lásky a bez citu sa napádajú a ničia.

4. Ktoré sú choroby demokracie, ktorých sa má katolík dobre chrániť? a) Kritickosť. Kritika (posúdenie) nemusí byť sama v sebe zlá, môže byť i veľmi zdravá. Ale to musí byť konštruktívna kritika (tvorivé posúdenie), ktorá chce zlepšovať a nechce stále len sliediť po chybách a chybičkách.

Taká stále len vŕtajúca kritickosť napokon celkom otrávi povahu. b) Demagógia, ktorej nejde o všeobecné blaho, ale len o získanie priazne u nerozmýšľajúceho zástupu, preto stavia do popredia len veci, ktoré sa zástupu podlizujú alebo vôbec sú mu po chuti.

Vydal Spolok svätého Vojtecha

48

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

c) Podceňovanie protivníkov: všetko, čo navrhuje protivná strana, je zlé a preto treba takú vec vždy „mlátiť“, blatom hádzať po nej; všetko, čo urobila vlastná strana, musí sa do neba vychvaľovať. d) Slepá viera v neomylnosť väčšiny s podceňovaním kvality. Väčšina rozhodla, väčšina má pravdu! Nezáleží na tom, aby návrh bol aj vnútorne správny a pevný, aby tí, ktorí ho odhlasovali, mali dostatočnú odbornú spôsobilosť v patričnej otázke. Väčšina odhlasovala, to má stačiť. e) Nevážne útoky tlače, ktorá svojím podávaním udalostí situáciu často skôr zauzľuje ako vyjasňuje, niekedy z dôvodov senzačnosti, inokedy z demagógie, inokedy zo sebeckosti, zo zisku. Čo robiť pri domnelých alebo skutočných prechmatoch štátnej moci?

1. Či katolík smie pracovať na zvrhnutí zriadenej moci a na zmene vládnej formy? a) Keď je v niektorom štáte zriadená vládna moc a slušne plní svoju povinnosť, nie je dovolené usilovať sa o násilný prevrat. „Kto sa protiví vrchností, Božiemu zriadeniu sa protiví, a tí, ktorí sa protivia, sami si odsúdenie nadobúdajú.“ (Rim, 13, 2.) „Poddaní teda buďte každej ľudskej správe pre Pána, tak kráľovi ako Panovníkovi.“ (1 Peter 2, 13.) A keby nová vláda aj priniesla nejaké reformy, prívrženci starej vlády by sa bránili a k pokoju by nedošlo. Nemožno vybudovať rád v štáte na sústavnom a nepretržite prevádzanom princípe revolúcie. I tí, ktorí sa revolučne dostali k vláde, žiadajú lojálnosť, to je: aby sa oproti nim už nekonalo podľa princípu revolúcie. b) Ale nič neprekáža, keď sa usiluje o zlepšenie ústavy a o nápravu pomerov spravodlivými a zákonitými prostriedkami a keď sa pritom zachováva poslušnosť k zákonitej autorite. c) Keď bola nová vláda už ustálená (i keď azda cesta, ako sa k moci dostala, bola mravne chybná), povinnosťou katolíkov je zachovať jej vernosť. Nie je teda dovolené usilovať sa o znovuzavedenie starej vládnej formy a o návrat starej dynastie. Či je to nie neznalosť katolíckej mravouky, keď si také kruhy privlastňujú meno: legitimisti? Lebo cieľom vlády nie je súkromné blaho určitej rodiny, ale všeobecné blaho; autorita nie je daná pre osobné záujmy, ale pre záujmy celku a verejnosti. Keď sú už teda ináč ustálené pomery, usilovať sa o návrat starých poriadkov, nie je legitimizmom, ale protizákonnosťou. Porovnaj: ťažké výčitky pápežov tým katolíckym francúzskym kruhom, ktoré nechceli uznať republiku a 49

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

ustavične snívali o zavedení kráľovlády predošlej panovníckej rodiny.

2. Ako si majú počínať katolíci, keď štát vydáva zákony zjavne nespravodlivé?

Hovoríme tu len o zákonoch bezpochyby, zjavne nespravodlivých. Lebo ľahko sa môže stať, že niektoré zákony zdajú sa byť tomu alebo inému občanovi nespravodlivými, alebo že ich pokladá zo svojho osobného hľadiska za zjavne nespravodlivé, kým s hľadiska celku sú potrebným požiadavkom a podľa toho sú spravodlivé. a) Keď sa vydávajú zákony, ktoré sú zjavne nespravodlivé a pritom sú i proti mravnosti alebo proti vyšším príkazom Božím, to už nie sú vlastne zákony, lebo podstatnou podmienkou zákona je, aby slúžil všeobecnému blahu; ale nemravný zákon nemôže vyhovieť tejto základnej podmienke. V takomto prípade pre kresťana platí apoštolovo slovo: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí“. (Sk. ap. 5, 29.) Kde zákon žiada konať proti zákonu Božiemu, tam človek musí priniesť i tie najväčšie pozemské obete. Tak keď od úradníkov v Nemecku žiadajú, aby odpadli od Cirkvi: „Tu sa došlo k bodu, kde ide o hodnoty posledné a najvyššie, o záchranu alebo o záhubu a kde teda pre veriaceho cesta hrdinskej statočnosti je jedinou cestou spásy... Ale pre tých, ktorí si myslia, že by mohli vonkajším svojím vystúpením z Cirkvi spojiť vnútornú vernosť k nej, nech je vážnou výstrahou Spasiteľovo slovo. „Kto mňa zaprie pred ľuďmi, toho zapriem i ja pred svojím Otcom, ktorý je na nebesách.“ (Luk. 12, 9. — Encyklika „S úzkostlivou starosťou“, prekl. Dr. M. Salatnay str. 56.) b) Pokiaľ sú zákony nespravodlivé, ale vnútorne nie nemravné a keby sa bojom proti nim občan dostal do situácie ešte horšej, múdrejšie je trpne ich poslúchať a vyčkať príhodnú chvíľu, kedy bude možno vystúpiť proti ním s úspechom. c) Kedykoľvek je nádej, že sa docieli odvolanie nespravodlivých zákonov, musí sa pracovať na tom s najväčším úsilím a s najpremyslenejším plánom.

Pritom neslobodno upotrebiť prostriedkov, len keď sú mravne prípustné a keď sú primerané k dôležitosti samej veci.

3. Či je proti zákonnej vrchnosti mravne dovolená vzbura, revolúcia? a) Všeobecne revolúcia nie je dovolená, lebo je to vzbura proti zákonitej vrchnosti. Oslavovať revolúciu ako prostriedok vôbec mravne dovolený, je nebezpečné pre každý štát a je znemožnením stálosti a trvania štátu. b) Za istých podmienok revolúcia nebola by hriechom. Ale museli by byť v takomto prípade dané tieto predpoklady — a to nielen niektorého z nich, Vydal Spolok svätého Vojtecha

50

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

ale spolu všetky.

• Hodnoty, ktoré sú nespravodlivou vládou ťažko ohrozené, musia patriť k najvyšším hodnotám ľudským: spása duše, život, zdravie, majetok.

• Všetci rozvážni ľudia a najmä ľudia veľkého rozhľadu a spoľahlivého úsudku uznávajú neudržateľnosť tohoto nebezpečia.

• Keď takíto rozvážni ľudia usudzujú, že zdar je pravdepodobný, že sa teda netreba obávať, že povstanie bude potlačené a že situácia bude ešte horšia ako je teraz; • keď sa pri revolúcii nepoužíva neľudských prostriedkov; • a keď, pravda, všetky miernejšie prostriedky predtým ukázali sa byť neúčinnými.

Dôvod prípustnosti takejto vzbury formuluje sv. Tomáš Aquinský takto: Takáto vláda „nie je spravodlivá, lebo jej cieľom nie je všeobecné blaho, ale súkromný záujem, preto zvrhnutie takejto vlády nemá povahu vzbury.“ (Summa th. II. II. 102.

2. ad 3.) Nie je teda revolucionárom ten, kto sa bráni, lebo koná tým vlastne len sebaobranu, ale ten, kto ohrozuje jeho najvyššie hodnoty.

3. Je veľmi nebezpečné zahrávať sa ľahkomyseľne s revolúciou, lebo ľahko sa môže rozdúchať strašná občianska vojna, ktorej následky bývajú oveľa hroznejšie, ako boli zlá, ktorým sa mal urobiť koniec. A nie zriedkavo sa stáva, že revolúcia zničí svojich vlastných osnovateľov.

51

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

Medzinárodné vzťahy.

1. Prečo je v našej dobe potrebné prizerať sa i k medzinárodným vzťahom? a) Celé ľudstvo je vlastne jedinou rodinou Božou. Všetci sme deťmi toho istého Otca. Je pravda, že národy sú na rozličnom stupni cirkevného vývoja, že majú rozličné schopnosti, prednosti a nedostatky, ale odchyľnosť schopností nemusí znamenať nepriateľstvo: veď národy môžu sa vzájomne doplňovať, môžu sa jeden od druhého priúčať, prijímať duchovné i hmotné hodnoty jeden od druhého, pomáhať si vzájomne: v kultúre, hospodárstve, sociálnom vývoji, v náboženskom ohľade. b) Národy sú vzájomne na seba odkázané; a najmä teraz zdokonalením dopravy spojitosť medzi národmi vo všetkých smeroch je taká dôležitá a taká mnohonásobná. Veľká časť tovární musela by zastaviť prácu, výrobu, keby nedostávala rozličné suroviny z cudziny alebo keby svoje výrobky nemohla dodávať, vyvážať za hranice. Mnoho štátov upadlo by do hladu, keby mu cudzina nedodávala dostatok poľnohospodárskych plodín a zas iný štát nevedel by si čo počať s prebytkom úrody. Svet stal sa moderným vývojom spojitou nádobou. Túto skutočnosť musí človek jednoducho uznať, či je už ňou potešený alebo zarmútený. c) Tento stav vyžaduje bezpodmienečne aj akúsi medzinárodnú mravouku, ktorá by ľudí pobádala, aby pri svojom počínaní stále počítali s tým, aké účinky budú mať ich činy na život ostatných národov, aby teda vždy mali na pamäti, čo vyžaduje toto medzinárodné spolužitie. Okrem všeobecného štátneho blaha vystupuje do popredia čoraz mocnejšie všeobecné blaho medzinárodné. d) Spoločnosť národov v Ženeve je predstaviteľkou dôležitou. Ale doteraz je jej činnosť pre medzinárodné blaho veľmi nedokonalá. Lebo jej členovia sú ochotní poslúchať jej rozhodnutie, pokiaľ je toto ich záujmom žičlivé: ale panovačne odmietajú jej smernice, keď sú v odpore s ich záujmami, i keď sú to záujmy často nízke a sebecké. e) Medzinárodné spolužitie bezpodmienečne vyžaduje od štátov určité čnosti, ktoré nie sú mnohému národu ľahké, najmä keď sú v ňom silné sklony k výbojnosti: spravodlivosť, láska, skromnosť, ba aj isté sebazaprenie a trpezlivosť.

2. Čo treba súdiť o prehnanom nacionalizme (šovinizme) a imperializme národov?

Vydal Spolok svätého Vojtecha

52

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

a) Pod šovinizmom alebo prehnaným nacionalizmom rozumieme preháňanie oddanosti k svojmu národu tak, že človek pritom nechce uznať prednosti a rovnocennosť iných národov, ale zato nechce vidieť chyby vlastného národa, jeho prednosti vidí zväčšene, chcel by, aby všetky ostatné národy prevzali jazyk, kultúru, azda i politickú vládu od jeho národa. Tak aby teda jeho národ bol plný slávy a moci a ostatné aby boli zatienené a zdali sa menej cennými a závislými.

Nacionalizmus je nekresťanská náuka. Taký národ ide len za svojou ctibažnosťou; nechce uznať, že všetky národy majú rovnaké právo na život, že všetky majú právo, aby sa oproti nim zachovala spravodlivosť a láska; že vnucovať inému národu svoju vládu, uvádzať ho v závislosť a zachádzať s ním podľa práva silnejšieho je priamo hriechom tak proti mravnému poriadku, ako keby sa tak zachádzalo s jednotlivým človekom, ba hriechom ešte väčším, lebo tým pácha sa nespravodlivosť na takom veľkom počte príslušníkov národa a národov. b) Ešte vo väčšom stupni je proti mravnému poriadku imperializmus, ktorý chce previesť stoj čo stoj stále ďalšie rozpínanie vlastného národa, či už politické, aby si podrobil iné národy v politickú závislosť a či hospodárske rozpínanie, aby vykorisťoval iné národy a sám bohatol nespravodlivými ziskami u iných nahrabanými a nakradnutými.

Sebectvo a tvrdosť u jednotlivcov bývajú často až neľudské. Ale sebecky koristnícky imperializmus národov býva často ešte tvrdší a neľudskejší.

3. Aké stanovisko zaujíma kresťan k vojne? a) Vojna je jedným z najstrašnejších zjavov v kráľovstve Božom na zemi: deti rodiny Božej sa vzájomne vraždia a mrzačia, v tisícoch, ba desaťtisícoch!

— Je jedným z najhroznejších zločinov, lebo vo vojne dokorán sa otvárajú brány najrozličnejším zločinom a nemravnostiam a najdrahšie hodnoty ľudstva hromadne bývajú ničené. — Vojna je vôbec nie súci prostriedok k dosiahnutiu a zaisteniu spravodlivosti, lebo víťazom veľmi často — ako pri súboji — býva nie ten, ktorého vec je spravodlivejšia, ale kto je brutálnejší a silnejší. Vojna je katastrofou pre ľudstvo najmä dnes, keď ohľadom na úzku spojitosť národov vojnový požiar, hoci v svojom počiatku by bol len miestny, ľahko sa môže stať požiarom svetovým a kedy rafinovanosť zbraní strašne stupňuje „výkonnosť“ armád.

Preto útočná vojna je jedným z najväčších zločinov, je zákonom Božím zakázaná: „Nezabiješ!“ A jednako až podivné je, ako je ľudstvo v otázke vojny nepolepšiteľne slepé. Po každej vojne pri ohromných spoločných vojenských hroboch, pri 53

Vydal Spolok svätého Vojtecha

Sociálny Katechizmus

Dr. Bedrich Vašek / Dr. Štefan Zlatoš

bojiskách a pri pohľade na zástupy vojenských zmrzačených invalidov ozýva sa slávnostné predsavzatie: „Už nikdy vojnu!“ Ale za niekoľko rokov pod tou alebo inou zámienkou ľudstvo je zas vo vojne a spracované, naštvané zástupy po uliciach manifestujú: „Česť národa to žiada! Chceme vojnu!“ b) Obranná vojna je dovolená. Právo sebaobrany má jednotlivec a právo sebaobrany je i povinnosťou pre štát. Opatrný musí byť národ najmä vtedy, keď je obkolesený štátmi dobyvačnými a bezohľadnými.

Za takýchto okolností nákladné udržovanie armád i vychovávame národa k brannosti je mravne dovolené, ba i záslužné, ak sa všetko koná v medziach, ako to pomery skutočne vyžadujú.

Ale aj obranná vojna smie byť vedená len vtedy, keď je zjavné, že je skutočne potrebná na uhájenie národných hodnôt. Ďalej za všetkých okolností nemožno používať vo vojne neľudských metód, zakázaných medzinárodným právom. c) Musíme sa usilovať, aby ľudstvo bolo vychovávané pre mier, aby boli výchovou z duše vyhnané všetky tie pudy, ktoré vedú k vojne. Ďalej bezohľadne musia byť vykynožené, ako najväčší škodcovia ľudstva, tie živly; — viditeľné, zjavné i podzemné, utajené — ktoré štvú do vojny či už verejne alebo potajomky.

Tlačou Kníhtlačiarne Spolku sv. Vojtecha v Trnave.

Cena Kčs 3.Vydal Spolok svätého Vojtecha

54