Akademické akcenty 2011

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 q Tomáš Gábriš – Ján Macej

Abstrakt Príspevok sa venuje problematike suverenity vo všetkých jej aspektoch – suverenity ľudu, národa, štátu, vonkajšej a vnútornej suverenity. Chápanie suverenity sa neustále vyvíja a nie je možné dnešné chápanie suverenity aplikovať na situáciu v Československu v 2. polovici 20. storočia, a to ani pokiaľ ide o suverenitu štátu, ani suverenitu ľudu. Suverenita štátu v tomto období napĺňala znaky tzv. liberálnej, resp. socialistickej suverenity, ktorá sa vedome limitovala v záujme cieľov socialistického spoločenstva. Ľudovodemokratické a socialistické Československo veľmi dbalo na ideu suverenity ľudu, chápalo ju však v hobbesiánskom duchu. Táto idea suverenity vyžaduje zjednotenie záujmov ľudu a suveréna. Naproti tomu lockeovská koncepcia predpokladá iba konkludentný a odvolateľný súhlas ľudu s výkonom moci štátnymi orgánmi.

Kľúčové slová suverenita ľudu, suverenita štátu, suverenita národa, spoločenská zmluva

Abstract The article tries to explain the problem of sovereignty in all its aspects – sovereignty of state, people and nation, inner and outer sovereignty. We have taken different approaches – an approach of legal theory, constitutional law, international law and legal history. We have come to a conclusion of permanent evolution of the concept of sovereignty, leading to impossibility of applying today´s approach onto the sovereignty in the second half of the 20th century.

Sovereignty of state in that period took a form of liberal, in Soviet block socialist sovereignty, which was intentionally limited in order to support the goals of socialist (international) society. The same was the case with democratic states of the period, trying to spread democracy, using war as a legitimate means to reach the aim. As far as the sovereignty of people is concerned, the popular democracy and socialist regime in Czechoslovakia approached it in Hobbesian terms. This kind of sovereignty required merger of the interests of the people and of the sovereign ruler (Communist party), based on a social contract which can not be terminated. This concept is at odds with the Lockean sovereignty, understanding social contract more as a trust deed, which can be terminated at will by the people.

Keywords sovereignty of people, sovereignty of state, sovereignty of a nation, social contract

Úvod V tomto príspevku sa zaoberáme otázkou dobového a súčasného chápania suverenity ľudu a štátu v podmienkach Československa rokov 1948-1989.

Poukazujeme na skutočnosť, že samotné chápanie suverenity, a to ako aj 185

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY medzinárodnoprávnej, tak aj vnútroštátnej, prechádza zmenami a vývojom v súvislosti s historickým a politickým vývojom. Akékoľvek dnešné najmodernejšie koncepty suverenity nie sú stotožniteľné s ideami suverenity na začiatku 20. storočia. Preto sa snažíme o načrtnutie osobitného chápania suverenity v sledovanom období, v ktorom sa suverenite štátu, ale hlavne ľudu venovala obzvlášť veľká pozornosť, ale v inom myšlienkovom a dobovom kontexte ako tomu bolo na začiatku 20. storočia alebo ako tomu je teraz na začiatku 21. storočia. Našou snahou je tak upozorniť na nebezpečenstvo anachronickej projekcie dnešných právnych a myšlienkových konštruktov do minulosti.

Suverenita ľudu a štátu ako teoretickoprávny, štátoprávny, medzinárodnoprávny a historickoprávny problém Na úvod je potrebné rozlíšiť dve základné chápania suverenity. Prvým je rozlišovanie na suverenitu štátu, suverenitu národa a suverenitu ľudu. Ide o chápanie vertikálne a chápanie pôvodu suverenity štátu – z vôle suverénneho ľudu alebo národa. Druhým spôsobom chápania je chápanie suverenity štátu v zmysle suverenity štátnej moci smerom dovnútra (na vnútroštátnej úrovni, pričom pôvod tejto vnútroštátnej suverenity štátu pramení v suverenite ľudu alebo špecificky suverenite národa) a navonok – v medzinárodnoprávnej rovine. Toto druhé členenie má svoj pôvod v tom, že Bodin, pôvodca učenia o suverenite, chápal suverenitu ako vnútornú, lebo sa zaoberal najmä vnútroštátnymi otázkami, a Vattel, medzinárodný právnik, ako externú – skúmajúc medzinárodné (resp. medzištátne) vzťahy – a toto rozlíšenie pretrvalo dodnes.1) Odpoveď na otázku do akej miery sú vo vzájomnom vzťahu tieto dve rôzne chápania suverenity (vnútorná verzus vonkajšia suverenita štátu, a konkrétny nositeľ suverenity: štát, národ alebo ľud) sa líši v závislosti od rôznych právnych škôl a k podrobnostiam sa dostaneme v nasledujúcom texte. Do úvahy prichádza možnosť, že suverenita štátu vzniká na základe vôle suverénneho národa, prípadne ľudu (pri ľude môže ísť aj o dva národy, prípadne príslušníkov jedného národa v spojení s národnostnými menšinami), ktorý tento štát vytvorí (príkladom vôle suverénneho národa môže byť vznik Československa v roku 1918). Ľud, resp. národ (tieto dva prvky môžu splývať, v závislosti na tom, či prevažuje teritoriálny princíp a občiansky národ, alebo personálny princíp a idea etnického národa a menšín) svoju suverenitu v 19. a 20. storočí realizoval najmä vytvorením vlastného štátu, ktorý požíval suverenitu jednak vo vonkajších (medzinárodných) vzťahoch chápanú ako rovnosť vo vzťahu k ostatným štátom, a tak isto smerom dovnútra ako ničím neobmedzenú výsostnú moc na danom štátnom území, legálne a legitímne do rúk štátnych orgánov odovzdanú ľudom (alebo národom – ak vezmeme do úvahy, že napr. v 1. ČSR pôvodne zastúpenie v parlamente nemali národnostné menšiny).

Suverenita zo súčasného teoretickoprávneho hľadiska v SR V súvislosti s integračnými procesmi prebiehajúcimi na európskom kontinente na začiatku 21. storočia, sa pozornosť teoretikov z oblasti medzinárodného, ako aj ústavného práva, politológie, či medzinárodných vzťahov sústredila na otázku suverenity štátu. Kategória suverenity na začiatku nového tisícročia totiž 1)

Beaulac, S.: The Power of Language in the Making of International Law, Martinus Nijhoff Publishers, 2004, s. 188.

186

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 nadobúda kvalitatívne, ako aj kvantitatívne iný rozmer, ako tomu bolo v stredoveku, keď sa formovali jej základné kontúry. Pôvodná Bodinova koncepcia absolútnej suverenity2) je neaplikovateľná na zmenené globalizačné pomery súčasného sveta. Väčšina odborníkov sa zhoduje v názore, že tradičné poňatie suverenity je prinajmenšom od konca druhej svetovej vojny vystavené dvom tendenciám, ktoré narúšajú toto tradičné chápanie.3) Na jednej strane je to už vyššie spomenutý globalizačný proces a internacionalizácia, ktorá preniká rámec mocenských štruktúr a presahuje modernú spoločnosť ako takú. Táto „útočí“ na suverenitu zhora. Na druhej strane sú to decentralizačné procesy, ktoré presúvajú ťažisko právomoci z centra na jednotlivé regionálne útvary, ktoré sú mnohokrát historicky staršie ako národné štáty, a majú svoju vlastnú infraštruktúru a vymedzené územie – to je tzv. „útok zdola“.

Termín suverenita je vo svojej podstate pojmom interdisciplinárnym. Je predmetom záujmu ústavného, medzinárodného práva, medzinárodných vzťahov i politológie. Jednotlivé definície suverenity sa navzájom prelínajú. Klasickú definíciu suverenity v medzinárodnom práve podáva Oppenheim, ktorý ju vymedzuje nasledovne: „Suverenita je najvyššia autorita, ktorá na medzinárodnej úrovni neznamená autoritu nad všetkými inými štátmi, ale skôr právnu autoritu, ktorá nie je závislá od žiadnej inej pozemskej autority. Suverenita preto v prísnom a najužšom zmysle slova zahŕňa úplnú nezávislosť v rámci i mimo krajiny.“4) Táto definícia sa prelína s tradičnou definíciou obsiahnutej v súčasnej učebnici teórie práva: „ako nezávislosť štátnej moci od akejkoľvek inej moci vo vnútri štátu a navonok štátu, vo vnútorných i vonkajších funkciách štátu, vo vnútornej a zahraničnej politike štátu.“5) Aj keď hlavným prameňom suverenity štátu v našej právnej kultúre je idea suverenity ľudu, resp. národa, pozornosť väčšiny autorov sa sústredila najmä na problematiku suverenity štátu, vzhľadom na už skôr spomínané integračné ambície. Spornou zostáva pritom otázka, či možno ešte v súčasnej dobe hovoriť o suverenite, či ju teda možno nejako redefinovať, alebo ju máme nahradiť iným pojmom.

Odpoveď na túto otázku sa pokúsil načrtnúť bývalý podpredseda Ústavného súdu Bárány konceptom funkcionálnej suverenity.6) Univerzalistické chápanie suverenity, ktorá sa neoddeliteľne spája so štátom a štátnou mocou, je podľa jeho názoru v postmodernej spoločnosti prekonané koncepciami o delenej, fragmentárnej, či funkcionálnej suverenite, ktoré zbavujú štát monopolného používania suverenity ako atribútu štátu a jeho moci. Poukazuje súčasne na zmeny a posuny, ktoré nastali nielen pri používaní tohto pojmu, ale aj v jeho samotnom obsahu. „Koncepcia funkcionálnej suverenity je prostriedkom na uchopenie fragmentácie a dekonštrukcie, čiže pluralizácie suverenity.“7) K takejto fragmentácii pritom dochádza pretrhnutím väzieb medzi štátom a suverenitou. Funkcionálna suverenita má svoju oporu v dvoch definíciách suverenity, a to Benthamovej suverenite a vo vymedzení suverenity ako nezávislosti. Bentham ju vymedzuje nasledovne: „Suverénom rozumiem akúkoľvek osobu alebo zoskupenie osôb, vôľu ktorých je pravdepodobne celá politická komunita pripravená poslúchať, a to skôr ako vôľu 2) 3) 4)

5) 6) 7)

Pozri výklad o suverenite z právnohistorického hľadiska. Šedivý, J.: Suverenita státní a nadstátní. Má evropský občan budoucnost? In: Demokracie a ústavnost, Karolinum, 1999, s. 100.

Jennings, R. – Wattson, A. (eds.): Oppenheim’s international law. Volume 1. Peace, Introduction and Part 1, Longman, 1993, s. 122. Citované podľa: Bárány, E.: Funkcionálna suverenita. In: Právny obzor, 88, 2001, 3, s. 177.

Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001, s. 66.

Bárány, E.: Funkcionálna suverenita. In: Právny obzor, s. 177-181.

Tamže, s. 179.

187

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY akejkoľvek inej osoby.“8) Kombináciou týchto dvoch definícii Bárány vytvoril svoju vlastnú definíciu suverenity: „Suverenita je teda vlastnosťou spočívajúcou v nezávislosti a obvyklom uposluchnutí subjektu v relevantnom odkaze.“9) Otázka vymedzenia fragmentovanej suverenity nadobúda na význame v kontexte transformácie supranacionálnych útvarov na európskej pôde, a to konkrétne Európskej únie a Európskych spoločenstiev. Autori sa so zvýšenou pozornosťou venujú otázkam suverenity členských krajín týchto útvarov a suverenite samotných organizácií. Za zmienku stojí pohľad na jednu z anglických učebníc európskeho práva, ktorá konštatuje nasledovné: „...tí, ktorí sa obávali, že výsledkom členstva bude strata národnej suverenity, mali pravdu.“10) Samozrejme že s týmto tvrdením možno polemizovať. Otázka zachovania si vlastnej suverenity je pritom kameňom úrazu, ktorý zabránil prijatiu Zmluvy o ústave, a komplikoval tiež proces ratifikácie Lisabonskej zmluvy, aj keď paradoxne v našej krajine boli obidva dokumenty schválené a ratifikované. Pozornosť viacerých autorov sa pritom v posledných rokoch venovala práve otázke, či vstup do týchto medzinárodných inštitúcií znamená stratu suverenity, alebo len prenos jej výkonu. Touto problematikou sa zaoberajú nielen domáci, ale aj zahraniční autori. Napr. profesor Seidl-Hohenveldern tvrdil, že podľa článku 24 ods. 1 Ústavy spolkovej republiky Nemecko, resp. čl. 9 Ústavy Rakúska, môžu byť jednotlivé výsostné práva v Rakúsku, práva Spolku, prenesené na základe spolkového zákona na medzištátne inštitúcie a orgány. „Inštitúcie“ pritom znamenajú všetky medzinárodné organizácie s výnimkou Európskej únie a Európskych spoločenstiev. Podľa jeho názoru nedochádza k prenosu výsostných práv členských štátov na príslušnú organizáciu, ktorá pri tom vykonáva samostatné práva, zodpovedajúce údajne preneseným právam. Štáty v skutočnosti len rezignujú na to, aby vykonávali tieto práva, ktoré im aj naďalej prináležia počas doby ich členstva, pričom takéto „prenesenie“ sa nedotýka suverenity členských štátov.11) Zo zahraničných autorov možno spomenúť aj medzinárodného právnika Valkiho, ktorého závery si osvojili aj niektorí slovenskí autori.12) Valki zastáva názor, že vstup do EÚ nemá vplyv na suverenitu štátu. Pri stanovení tohto záveru kladie dve podmienky, kedy dochádza k obmedzeniu suverenity. Prvou podmienkou je, aby príslušná organizácia urobila také rozhodnutia, ktoré má členský štát povinnosť splniť bez toho, aby mal možnosť vyhnúť sa ich dôsledkom. Druhom podmienkou je, aby rozhodovací orgán bol „odcudzený“ od členskej základne medzinárodnej organizácie.13) Ani jedna z týchto podmienok však nebola naplnená vstupom nových krajín do Únie, keďže tieto jednak na seba dobrovoľne prijali záväzky, ktoré do určitej miery obmedzujú ich suverenitu, a na druhej strane Rada Európskej únie ako najvyšší orgán nenapĺňa požiadavku „odcudzenosti“, keďže ju tvoria všetky členské štáty.

Z domácich autorov sa tejto otázke venovalo viacero teoretikov.14) Azda najväčšiu pozornosť jej venoval profesor Azud, ktorý ju skúmal v kontexte takmer 8) 9) 10) 11) 12)

Tamže.

Tamže, s. 180.

Steiner, J.: Textbook on EC Law, Blackstone Press Limited, 1996, s. 6.

Seidl-Hohenveldern, I.: Mezinárodní právo veřejné, Codex Bohemia, 1999, s. 3.

Napr. Tokár, či Azud. Pozri: Tokár, A.: Suverenita a rozširovanie Európskej únie po summite z Nice. In: Právny obzor, 88, 2001, 3, s. 204. Azud, J.: Suverenita štátu a niektoré otázky z jej obmedzení. In: Právny obzor, 89, 2006, 4, s. 343.

13) Tamže.

14) Azud, Závacká, Prusák, Brhlíková, Tokár a ďalší. Pozri napr: Zborník z medzinárodnej konferencie, Ústav štátu a práva SAV, 2001.

188

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 všetkých krajín Európskej únie. Porovnávajúc ústavy jednotlivých členských štátov dochádza k záveru odchylnosti úprav prenosu suverenity na Úniu. Rakúska, či grécka ústava hovorí o zverení alebo prenesení ústavných právomocí. Na druhej strane ústavy Španielska, Írska, Luxemburska, Belgicka a Portugalska vymedzujú nie prenos suverenity, ale len prenos výkonu suverenity, ktorý je vymedzený buď ako dočasný (Luxembursko), alebo trvalý (Španielsko).15) K tejto skupine krajín zaraďuje aj Slovenskú republiku, ktorá na medzinárodné organizácie neprenáša svoju suverenitu, ale len jej výkon.16) Tým dochádza k záveru, že suverenita krajiny zostáva zachovaná, mení sa len spôsob jej realizácie.

Ako už vyplýva zo stručného prehľadu názorov autorov na suverenitu v poslednom období, pozornosť viacerých teoretikov sa viac zameriavala na vonkajšiu stránku suverenity, ako na jej vnútornú časť. Tej venuje podrobnejšiu pozornosť štátoveda, ktorá vymedzuje suverenitu z iného uhla pohľadu, ako to bolo doteraz načrtnuté.

Suverenita zo súčasného štátoprávneho hľadiska v SR Vytvorenie a vývoj pojmu suverenity je bezprostredne spojený s procesom transformácie stredovekého štátu na štát moderný. Samotný pojem v rámci sledovaného obdobia vykazuje dva základné znaky, ktoré spolu tvoria jeho obsahovú náplň. V prvom rade je to chápanie suverenity ako nezávislosti od inej mocenskej štruktúry. Podľa tohto negatívneho poňatia sa mocenská organizácia určitého územia stáva štátom, pokiaľ je nezávislá od mocenských organizácií, rozprestierajúcich sa na iných územiach. Takéto chápanie je však samo o sebe nedostatočným pre výklad zrodu moderného štátu, a preto je na vznik štátu potrebná aj mocenská výlučnosť a zvrchovanosť postavenia v tejto organizácii voči všetkým ostatným mocenským inštitúciám pôsobiacim na danom území (pozitívny znak).17) Jellinek k týmto dvom znakom pridáva aj tretí znak, ktorým je podľa jeho mienky neobmedzenosť a neobmedziteľnosť moci vôbec v rovine právnej, nie však faktickej.18) Suverenita sa tak prejavuje jednak vo vzťahu štátnej moci a spoločnosti, miere participácie jednotlivca na kreácii a realizácii štátnej moci – ako vnútorná suverenita, a jednak sa realizuje v príslušných medzinárodných vzťahoch a geopolitickom priestore ako vonkajšia suverenita.19) Vnútorná suverenita je vymedzená ako abstraktná kategória, ktorej prameňom je ľud. Podľa profesora Klímu sa prejavuje ako najvyššia moc, vydávajúca rozhodnutia, ktorá sa neodvodzuje od iného subjektu a súčasne ako moc neobmedzená, ktorej podliehajú bez výnimky všetky osoby nachádzajúce sa na jej teritóriu, ako aj ostatné subjekty spoločnosti.20) Táto zvrchovanosť sa však v žiadnom prípade nerovná diktatúre štátu voči spoločnosti. Suverenita, ako ju už na začiatku 20. storočia definuje Jellinek, nie je totiž absolútnou zvrchovanosťou.

Suverenita je v jeho nazeraní pojmom právnym, historickým, majúcim formálny rámec, nie absolútnou kategóriou vymedzenou materiálnym obsahom.21) Z toho 15) Azud, J.: Suverenita štátu a niektoré otázky z jej obmedzení. In: Právny obzor, s. 345.

16) Azud, J.: K otázke vstupu SR do EÚ a suverenita SR v kontexte článku 7 Ústavy Slovenskej republiky. In: Právny obzor, 86, 2003, 6, s. 595.

17) Holländer, P.: Základy všeobecné státovědy, Aleš Čeněk, 2009, s. 82.

18) Jellinek, J.: Všeobecná státověda, Ján Laichter, 1906, s. 502.

19) Vonkajšou suverenitou štátu sa podrobnejšie zaoberá medzinárodné právo, a preto je stručný výklad tejto problematiky obsiahnutý v ďalšej časti.

20) Svák, J. – Cibulka, Ľ. – Klíma, K.: Ústavné právo Slovenskej republiky (Všeobecná časť) 2. vydanie, BVŠP, 2009, s. 781.

21) Jellinek, J.: Všeobecná státověda, s. 501.

189

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY vymedzuje, že suverenita ako právna kategória je súčasťou právneho rámca štátu, a preto v žiadnom prípade nemôže ísť o nadpozitívny jav. Zvrchovanosť štátu sa tak prejavuje predovšetkým jeho viazanosťou právnym poriadkom. „Suverenita nie je neobmedzenosť, ale skôr schopnosť výhradného sebaurčenia a taktiež sebaobmedzenia štátnej moci... a síce cestou právneho poriadku, na ktorého právnom základe činnosť štátu nadobúda povahu právne hodnotiteľnú.“22) Pri nazeraní na suverenitu kriticky hodnotí omyly vtedajšieho chápania suverenity, ktoré mali spočívať v kladení suverenity orgánu na úroveň štátnej suverenity a vo vypĺňaní negatívneho pojmu zvrchovanosti pozitívnym obsahom štátnej moci.23) Za zmienku stoja ešte dva pohľady Jellineka na suverenitu, ktorými sa rozchádza s väčšinou autorov. Na jednej strane nepovažuje suverenitu za podstatný znak štátu, či štátnej moci. Na základe tejto tézy rozlišuje dve skupiny štátov: štáty suverénne a štáty nesuverénne, ktoré sa od seba odlišujú v spôsobilosti k vlastnej organizácii a autonómii. Ďalší odklon od súčasného väčšinového nazerania na suverenitu možno nájsť pri hodnotení vonkajšej suverenity štátu, kde tvrdí, že štáty sú aj v medzinárodných vzťahoch viazané len vlastnou vôľou, čím spochybňuje platnosť medzinárodného práva: „Ale všetky pokusy, aby sa platnosť práva medzinárodného odvodzovala z nejakého prameňa právneho, ktorý by stál nad štátom sa nezdarili, a nezdaria sa koľkokrát sa budú opakovať.“ 24) Tento názor sa však na začiatku dvadsiateho storočia považoval vo všeobecnosti za vývojovo prekonaný.

Nielen Jellinek, ale aj ostatní štátovedci zaujali v podstate obdobné názory na suverenitu. Pozornosť pritom venovali najmä otázkam obmedzenosti suverenity. Záver, že suverenita štátu nie je neobmedzená, je všeobecne uznávaným záverom. Ale ako je to so suverenitou ľudu, ktorá je hlavným zdrojom suverenity štátu?

Tejto otázke sa venovalo viacero autorov. Komplexnejšie sa o to pokúsil Neubauer vo svojom diele Státověda a theorie politiky, a zo súčasných autorov profesor Klokočka. Neubauer vychádza pritom z premisy, že vôľa ľudu je v demokratickej ideológii zásadne neobmedzená, s čím súhlasí aj Klokočka. Ľud totiž predstavuje suveréna a jeho vôľa je najvyšším politickým zákonom. Napriek tomu však nachádzajú praktické obmedzenia, vychádzajúce z princípov demokracie.25) Ako prvé obmedzenie uvádza Neubauer samotnú ideu suverenitu ľudu. Ľud môže chcieť všetko, okrem obmedzenia, či popretia svojej vlastnej vôle. Obdobne to vymedzuje aj Sieyése podľa ktorého sa ľud nemá vzdať svojej konštitutívnej moci v prospech nejakého orgánu. V praxi sa toto obmedzenie má prejaviť tak, že ľud nesmie voliť program, podľa ktorého moc nepochádza z ľudu, nesmie neodvolateľne delegovať moc na iný subjekt, a tiež sa má prejaviť zákazom strán, ktoré chcú vyradiť vôľu ľudu a podobne. Neubauer ďalej pokračuje: „Ústava sama, ani iná právna norma, však nemôže zabrániť tomu, aby strana, ktorá tak silno vo voľbách zvíťazí, že má v parlamente väčšinu spôsobilú k zmene ústavy, neuskutočnila zmenu štátu z demokratického na oligarchický.“ 26) S týmto však nesúhlasil 22) 23) 24) 25)

Tamže, s. 509.

Tamže, s. 501.

Tamže, s. 507.

Pri spracovaní tejto problematiky sa nebudeme venovať osobitne každému obmedzeniu suverenity ľudu, ale len prvým dvom, ktoré majú podľa nášho názoru najväčší dopad na charakter suverenity na území ČSR v sledovanom období. Bližšiu charakterisitku všetkých obmedzení možno nájsť in: Neubauer, Z.: Státověda a theorie politiky, Jan Laichter, 1947, s. 426 a nasl.

26) Tamže, s. 427.

190

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 Sieyése, ktorý si uvedomoval nebezpečenstvo „ústavnej cesty k diktatúre.“ Ako uvádza Klokočka: „Akceptovať pokyn pozitívneho práva, totálnu hodnotu a normatívnu nadradenosť pozitívneho práva (jeho suverenitu), by sa muselo vykladať ako neodvolateľná strata slobody, pretože by stačil tyranii jediný úspešný okamih k tomu, aby pod zámienkou ústavy uvrhla ľud do situácie, v ktorej by už nemohol slobodne vyjadriť svoju vôľu, a tým by uzatvorila reťaz despotizmu.“27) Ďalším obmedzením suverenity ľudu je podľa Neubauera existencia štátu a jeho resony (dôvodu existencie). Keďže základom demokracie je štát, ľud sa nemôže postaviť proti jeho samotnej existencii v snahe o jeho poškodenie, rozbitie, čí zánik: „Z hľadiska štátnej resony a právneho poriadku je zvrchovanosť štátu ešte vyššou normou ako zvrchovanosť ľudu.“28) S takýmto tvrdením však väčšina autorov v dnešnej dobe nesúhlasí. Poučiac sa z vývoja v dvadsiatom storočí, kde túto tézu používali predovšetkým totalitné systémy, sa čoraz vo väčšej miere presadzuje idea zvrchovanosti ľudu, stojaca nad zvrchovanosťou štátu, ústavy, či parlamentu. K hlavným zástancom tohto smeru možno priradiť Klokočku, ktorý princíp zvrchovanosti ľudu považuje za nadpozitívny jav, stojaci nad štátom, či ústavou: „Suverenita ľudu je fundamentom, na ktorom stojí konštrukcia ústavného štátu a ľud ju nesmie strácať len preto, že svoju moc vykonáva v medziach ústavného štátu. Ľud je kritériom štátu, a nie opačne.“29) Ako uvádza ďalej: „Napriek tomu platí, že štáty je možné, a niekedy nutné vymeniť, ľud vymeniť nemožno.“ 30) Ako ďalšie možné obmedzenie suverenity ľudu chápu niektorí autori materiálne jadro ústavy.31) Výpočet týchto obmedzení však nemožno považovať za numerus clausus, ale len za demonštratívne vymedzenie tých obmedzení, ktoré podľa nášho názoru mali najväčší vplyv na československý ústavný vývoj druhej polovice dvadsiateho storočia.

Suverenita z medzinárodnoprávneho hľadiska Suverenita štátu podľa súčasného medzinárodného práva znamená predovšetkým jeho medzinárodnoprávnu subjektivitu. Medzinárodné právo teda skúma vonkajší znak suverenity štátu, ktorý sa vyvíja vo vzájomnej interakcii a korelácii medzi štátmi a ostatnými subjektmi medzinárodného práva. Najväčšiu pozornosť pritom venuje zvrchovanosti štátu, keďže tento je primárnym subjektom medzinárodného práva, parciálne sa však dotýka aj suverenity národa najmä vo vzťahu k sebaurčovaciemu právu národov.

Ako základ pre definovanie suverenity z medzinárodnoprávneho hľadiska nám poslúži už skôr spomenutá Oppenheimova definícia: „Suverenita je najvyššia autorita, ktorá na medzinárodnej úrovni neznamená autoritu nad všetkými inými štátmi, ale skôr právnu autoritu, ktorá nie je závislá od žiadnej inej pozemskej autority. Suverenita preto v prísnom a najužšom zmysle slova zahŕňa úplnú nezávislosť v rámci i mimo krajiny.“32) Suverenita štátu však nie je absolútna, opak by nevyhnutne viedol k izolácii a k vzniku nespočetného množstva medzinárodných konfliktov. Štát by si totiž sám vyberal, ktoré pravidlá medzinárodného práva, v akom rozsahu či časovom intervale bude používať, a voči ktorým subjektom. Preto je suverenita v medzinárodnom práve suverenitou relatívnou. Štát je teda suverénny v tom zmysle, že nemusí svoju vôľu podriadiť vôli iného štátu, 27) 28) 29) 30) 31) 32)

Klokočka, V.: Ústavní systémy evropských států, Linde, 2006, s. 98.

Neubauer, Z.: Státověda a theorie politiky, s. 428.

Klokočka, V.: Ústavní systémy evropských států, s. 110.

Tamže.

K tejto problematike pozri bližšie napr. Holländer, P.: Základy všeobecné státovědy, s. 86 a nasl.

Dielo citované v poznámke č. 3.

191

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY ale zostáva podriadený pravidlám medzinárodného práva.33) Skutočnosť, že štát preberá povinnosti podľa medzinárodného práva a podriaďuje sa tak pravidlám medzinárodného práva, nemožno preto chápať ako obmedzenie jeho zvrchovanosti, ale naopak, ako jej realizáciu.

V kontexte zvrchovanosti možno štáty deliť do dvoch kategórií: na suverénne a nesuverénne, pričom toto členenie malo svoj pôvod v štátoprávnom a medzinárodnoprávnom učení v Nemecku pred prvou svetovou vojnou. Úplná suverenita totiž nie je nevyhnutným predpokladom právnej subjektivity štátu v medzinárodných vzťahoch. Túto otázku skúmal napr. Azud, pričom preberá myšlienku sudcu Súdneho dvora medzinárodnej spravodlivosti Anzilottiho, ktorý zastáva názor, že aj najmenší prostriedok medzinárodnej kapacity je indexom subjektivity, a že je nesprávne ho vylúčiť zo subjektivity.34) Hohenveldern zastáva názor, že dokonca aj štáty, ktoré sa nachádzali (nachádzajú) v mocenských blokoch, sú suverénne. K strate suverenity totiž nedochádza len samotnou orientáciou určitého štátu na veľmoc, ale až uzavretím zmluvy, ktorou sa zmluvne vzdá vedenia vlastnej zahraničnej politiky v prospech takejto mocnosti.35) Takýmto spôsobom dochádza k vzniku protektorátu. Je zrejmým faktom, že oklieštená česká a moravská časť bývalej ČSR stratila takto svoju suverenitu počas druhej svetovej vojny. Otáznou však ostáva suverenita Slovenského štátu v súvislosti s uzavretím Ochrannej zmluvy s Nemeckom. Vzhľadom na podpísanie ochranných a hospodárskych zmlúv s Nemeckom sa zvykne konštatovať aj nedostatok suverenity tohto faktického štátneho útvaru, a to dokonca ako vo vzťahu k medzinárodnoprávnej subjektivite a suverenite, tak aj vo vzťahu k vnútroštátnej suverenite s ohľadom na zasahovanie nemeckých Beraterov. Potom by sa však ponúkala na otvorenie aj otázka suverenity komunistických štátov v tzv. východnom bloku, ktoré boli tiež pod kontrolou ZSSR, a to ako v otázkach medzinárodných, tak aj vnútroštátnych, dokonca s príkladmi výslovného narušenia suverenity štátov v podobe okupácie (Maďarsko, Československo v roku 1968). To všetko za predpokladu, že by sme akceptovali nemennú koncepciu vonkajšej suverenity a nemennú hodnotu tejto suverenite pripisovanú v priebehu 20. storočia. My však v ďalšej časti preukážeme, že v chápaní suverenity z medzinárodnoprávneho hľadiska došlo v priebehu dejín k podstatnému vývoju. Postupná globalizácia, v počiatkoch majúca iba podobu spolupráce medzi suverénnymi štátmi vo Vestfálskom systéme medzinárodného práva (po roku 1648), vrcholiaca v podobe medzinárodných organizácií akými bola Spoločnosť národov alebo je v súčasnosti Organizácia Spojených národov, viedla spolu s členstvom v takýchto organizáciách a aj v súčasnosti vedie k obmedzovaniu suverenity zmluvných, resp. členských štátov.

Súčasní autori zo sféry politickej teórie a teórie medzinárodných vzťahov rozlišujú niekoľko období vo vývoji chápania medzinárodnej suverenity štátov.

Prvým bola tzv. klasická suverenita, ktorá vznikla po Vestfálskom mieri 1648,36) a trvala až do začiatku 20. storočia, čiastočne dodnes.37) Jej ideou bolo, že štáty sú 33) 34) 35) 36)

Seidl-Hohenveldern, I.: Mezinárodní právo veřejné, s. 3.

Azud, J.: Suverenita štátu a niektoré otázky z jej obmedzení. In: Právny obzor, s. 350.

Seidl-Hohenveldern, I.: Mezinárodní právo veřejné, s 133.

Podľa niektorých autorov je aj samotný Vestfálsky systém iba mýtus. Pozri Beaulac, S.: The Power of Language in the Making of International Law, s. 186-7.

37) Held, D.: Law of States, Law of Peoples : Three Models of Sovereignty. In: Relocating sovereignty. . Ed. Neil Walker, Ashgate, 2006, s. 383.

38) Suverénne štáty požívali väčšiu úctu ako napr. konfederácie miest (hanza), lebo tie nemali na čele suverénnu autoritu a neboli preto flexibilné. Spruyt, H.: The Sovereign State and Its Competitors, Princeton University Press, 1994, s. 158.

192

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 si rovnocenné, a majú najvyššiu autoritu smerom dovnútra.38) Nahradila ju liberálna medzinárodná suverenita s právom na sebaurčenie, demokraciou a ľudskými právami, čo sú všetko idey, ktoré obmedzujú klasickú suverenitu tým,39) že rozbitím starých štátov vznikajú nové, resp. že za cieľom šírenia demokracie a idey ľudských práv umožňujú zasahovať aj do suverenity štátov, či už vonkajšej alebo vnútornej. Najnovšou fázou, ktorá ešte len vo svete nastupuje, má byť tzv. kozmopolitná suverenita40) – uznávajúca pluralitu inštitúcií stojacich mimo, nad a vedľa národných štátov a ich suverenitou. Táto predstava súvisí s teoretickým učením, podľa ktorého suverenita ľudu má prednosť pred suverenitou štátu. Autori si však uvedomujú, že náhle odloženie idey suverenity štátu by mohlo nahlodať celý systém medzinárodného práva, preto presadzujú skôr postupný prechod k tomuto modelu suverenity.41) Ak by skutočne došlo k jeho realizácii, opäť by nastala potreba podstatnej revízie koncepcie suverenity, a to ako štátu (vonkajšej a vnútornej), tak aj ľudu, pričom práve suverenita ľudu by dostala svoju vonkajšiu dimenziu – v podobe medzinárodných vzťahov mimo platformy medzištátnych stykov, ako sme toho svedkami pri činnosti medzinárodných organizácií.

Ak sa vrátime späť k ideám suverenity v 2. polovici 20. storočia, zistíme, že klasická doktrína suverenity neobstojí. Aktivity ZSSR vo vzťahu k „satelitným štátom“ východného bloku môžeme potom vnímať dvoma spôsobmi – jedným, dobovým americkým, alebo druhým, tzv. „liberálnou suverenitou“, presnejšie možno v danom kontexte „socialistickou suverenitou.“ Dobový postoj USA k invázii do Československa v roku 1968 a k vyhláseniu tzv. Brežnevovej doktríny bol pochopiteľne nanajvýš odmietavý.42) Považovali ju nie za Brežnevovu, ale za doktrínu, ktorá bola typická pre vedenie zahraničnej politiky ZSSR. Prejavila sa napr. aj pri zásahu sovietskych vojsk v Maďarsku (a neskôr aj v Afganistane). Išlo podľa nich o tzv. obmedzenú, limitovanú suverenitu. Invázia do ČSSR znamenala podriadenie československej suverenity vyšším záujmom socialistického spoločenstva v duchu „obyvatelia socialistických krajín a ich národné komunistické strany majú a musia mať možnosť určiť vlastnú cestu vývoja. Avšak, žiadne ich rozhodnutie nesmie poškodiť záujmy socializmu v ich krajine, ani základné záujmy ostatných socialistických krajín, ako ani celosvetové robotnícke hnutie, ktoré vedie boj za socializmus“ (Pravda, 26. septembra 1968).43) Napriek nepochybne politickému náboju termínu „limitovaná suverenita“ je však až zarážajúce, do akej miery tento termín skutočne vystihuje realitu 2. polovice 20. storočia – totiž ideu už spomenutej tzv. liberálnej suverenity, ktorá nemá prednosť pred politickými ideálmi niektorých mocností. Tak ako totiž ZSSR zasahoval do diania v štátoch strednej a východnej Európy, aj demokratické štáty ako USA zároveň podnikali kroky, ktoré sa nijako s princípom medzinárodnej (vonkajšej) suverenity štátov ani s princípmi demokratického štátu nezlučujú – spočívajúce v ozbrojených zásahoch v iných suverénnych štátoch, či v hone na čarodejnice vo vnútroštátnych podmienkach.

Studená vojna teda mala za následok obmedzovanie suverenity dovnútra aj navonok aj v demokratických štátoch. Za suverénne sa mohli považovať iba štáty 39) Held, D.: Law of States, Law of Peoples : Three Models of Sovereignty. In: Relocating sovereignty, s. 385.

40) Tamže, s. 403.

41) Jackson, J. H.: Sovereignty – modern: A new approach to an outdated concept. In: Relocating sovereignty, s. 444.

42) Baroch, C. T.: The Soviet Doctrine of Sovereignty (The So-Called Brezhnev Doctrine), American Bar Association, 1970.

43) Tamže, s. 17.

193

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY s nukleárnymi zbraňami; ostatné museli strpieť zasahovanie do svojich vnútorných záležitostí.44)

Suverenita z právnohistorického hľadiska Z historického hľadiska je potrebné poznamenať, že európsky stredovek poznal síce pojem ľud (populus), nepoznal však pojem štát ani suverenita. Namiesto suverenity sa používali latinské výrazy summa (plena) potestas, maiestas, či imperium.45) Pojem štát sa objavuje prvýkrát na konci 15. a na začiatku 16. storočia v dielach Girolama Savonarolu, Niccola Macchiavelliho a Justa Lipsia.46) Za pôvodcu štátoprávneho pojmu suverenita ako ho poznáme dnes, sa považuje francúzsky mysliteľ Jean Bodin. V skutočnosti však s konceptom suverenity bez výslovného použitia tohto pojmu pracoval aj jeho dávnejší predchodca Bartolus zo Saxoferrata. Vo všeobecnosti však otázka koncepcie suverenity v stredoveku zostáva medzi súčasnými autormi sporná.47) Nezhodujú sa na tom, či je jej pôvodcom Bodin alebo či suverenita ako politologický a právny (či už štátoprávny alebo medzinárodnoprávny) koncept existovala aj pred ním.

Sám Bodin vo svojom diele Les Six Livres de la République (1576), kde definoval suverenitu ako „absolútnu a večnú moc nad republikou“ a tvrdil, že nikto pred ním ju nedefinoval, zároveň však uznal, že koncept poznali už Rimania ako maiestas, Gréci ako kyrion archon a kyrion politeuma, renesanční Taliani ako segnoria, a Židia ako tomech šebet. Ani Bodin však napriek zavedeniu pojmu suverenity neupustil od ďalšieho používania zažitých výrazov maiestas, imperium, či summa potestas ako tradičných výrazov pre suverenitu. 48) Teoretici spoločenskej zmluvy priniesli myšlienku, podľa ktorej suverenita ako „absolútna a večná moc nad republikou“ v bodinovskom chápaní pramení v ľude a z jeho vôle sa výkon moci a kontroly nad spoločenstvom prenáša na orgány štátu. Táto myšlienka však rovnako existovala už v stredoveku, a to dokonca aj v podmienkach Uhorska. Stačí spomenúť Werbőczy učenie o svätej korune zachytené v jeho diele Opus Tripartitum (1514/1517),49) kde hovorí, že Uhri zvolením si sv. Štefana za kráľa naňho preniesli celú štátnu moc, ktorá sa po jeho smrti skoncentrovala v jeho korune, odkiaľ táto štátna moc prechádza na každého nasledujúceho panovníka okamihom korunovácie a po jeho smrti sa táto moc navracia späť do koruny. Takéto chápanie má skutočne veľmi blízko k idei spoločenskej zmluvy, resp. suverénneho ľudu (šľachty).

Thomas Hobbes, predstaviteľ teórií spoločenskej zmluvy, tvrdil, že spoločenskou zmluvou, ktorou vzniká spoločenstvo, resp. štát, sa každý jedinec dáva k dispozícii suverénovi (predstaviteľovi štátu) a vôľa suveréna sa od toho okamihu považuje za vôľu každého jednotlivca (podobnosť s ideami hlásanými KSČ nie je náhodná, ako na to poukážeme ďalej). Suverén a ľud splynú do jedného, nie je viac odlíšiteľný suverén a ľud, ale naopak, ľud je so suverénom stotožnený. 50) 44) Archibugi, D.: Principles of Cosmopolitan Democracy. In: Re-imagining Political Community.

Studies in Cosmopolitan Democracy. Ed. D. Archibugi, D. Held, M. Köhler. Stanford University Press, 1998, s. 202, 204.

45) Maiolo, F.: Medieval Sovereignty : Marsilius of Padua and Bartolus of Saxoferrato, Eburon, 2007, s. 23.

46) Tamže, s. 22.

47) Tamže, s. 24, 26.

48) Tamže, s. 82, 84.

49) V I. časti v tituloch 3, 4, 10, 13, 24, 26, 37 a 84 a v II. časti v tituloch 39 a 65.

50) Besterman, T. (ed.): The Influence of Hobbes and Locke in the Shaping of the Concept of Sovereignty in Eighteenth Century France. Studies on Voltaire and the Eighteenth Century. Vol. CI. Ed. Ian M. Wilson, The Voltaire Foundation, 1973, s. 17.

194

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 Takéto učenie bráni ľudu odmietnuť suveréna, stotožnenie má pretrvať navždy, umožňuje večnú vládu Leviathanovi ako suverénovi.

Locke na rozdiel od Hobbesa v tejto otázke zastával iné stanovisko. Upustil od terminológie spoločenskej zmluvy, keďže podľa neho neexistuje rozhodca alebo sudca prípadného sporu medzi zmluvnými stranami ako je to bežné v súkromnom práve (Boha Locke v tejto súvislosti nespomína). Používa skôr terminológiu tacitného, konkludentného súhlasu ľudu s politikou vlády, akoby ľud zveroval svoju moc do rúk vlády, aby táto štát spravovala v zmysle anglosaskej koncepcie trustu.51) Nejde tu teda o spoločenskú zmluvu, ale skôr o akési poverenie vládnuť, ktoré nebolo skutočnou zmluvou, ale iba súhlasom. Takéto chápanie „spoločenskej zmluvy“ bolo prijateľnejšie aj pre ostatných autorov, ktorých radíme do školy spoločenskej zmluvy.52) Locke sa pritom úmyselne vyhýbal pojmu suverenita, aby nezvádzal k hobbesiánskej Leviathanovej absolútnej suverenite. Na rozdiel od Hobbesa uznával obmedzenú vládu, teda dvoch suverénov – vládu a ľud.53) To je chápanie príznačné pre prvú polovicu 20. storočia a čiastočne aj pre súčasnosť, a fakticky sa odvolanie súhlasu so spôsobom vlády realizuje vo voľbách. Chápanie suverenity ako absolútnej suverenity v hobbesiánskom zmysle je zasa naopak príznačné pre štáty fungujúce v 2. polovici 20. storočia v komunistickom systéme. Tieto štáty a ich režimy sa totiž snažili zjednotiť záujmy suveréna (ľudu a vlády), a to natrvalo a bez možnosti odvolania.

Vývoj v západnej Európe sa medzitým (v 2. polovici 20. stor.) stále uberal smerom lockeovským, s ideou suverénneho ľudu, ktorý kontroluje vládu. Preto si mohol A. Ellian dovoliť použiť prirovnanie, podľa ktorého ľud prebral rolu Boha – kráľ nie je z vôle Božej, ale ľudu.54) Ľud bol teda primárnym suverénom. Táto idea suverenity ľudu sa však v 20. storočí aj v západnej Európe postupne vyvíjala dvoma smermi – jednak smerom k suverenite parlamentu (v Anglicku, kde „parlament môže všetko“), alebo k suverenite vodcu (ktorý mysticky dokázal vycítiť čo ľud, resp. národ potrebuje). Každý exces pri priznaní suverenity iba jednému suverénovi však hrozí extrémom zneužitia suverenity. Podľa Elliana, keď suverén pohltí všetko právo, právo prestane existovať.55) Preto sa aj v západnej Európe namiesto princípu vlády parlamentu alebo vodcu presadila skôr parlamentná demokracia so systémom deľby moci, a v angloamerickom systéme zasa osobitný systém bŕzd a protiváh (checks and ballances) – v lockeovskom duchu možnosti zvrátiť v pravidelných voľbách ale aj mimo nich smerovanie vykonávateľa suverénnej moci.

Idea, že aj samotný štát, nielen ľud, má svoju vlastnú suverenitu, vznikla v Nemecku 19. storočia. Kým Jellinek hlásal suverenitu štátu dovnútra ako moc určovať svoj právny poriadok, Gierke, známy svojím kolektivistickým chápaním, 51) K anglosaskému trustu pozri Gábriš, T.: Rímskoprávna fiducia a anglosaský trust. In: Právo a obchodovanie, UPJŠ, 2008, s. 71-80; Glézl, A.: Princípy anglosaského trustu a ich uplatnenie v insolvenčnom práve - rozdiely a podobnosti kontinentálneho a anglosaského právneho systému.

In: Tamže, s. 86-96.

52) Besterman, T. (ed.): The Influence of Hobbes and Locke in the Shaping of the Concept of Sovereignty in Eighteenth Century France, s. 30-31. K moderným teóriám spoločenskej zmluvy (Rawls, Nozick, Buchanan) pozri Koller, P.: Neue Theorien des Sozialkontrakts, Duncker & Humblot, 1987.

53) Besterman, T. (ed.): The Influence of Hobbes and Locke in the Shaping of the Concept of Sovereignty in Eighteenth Century France, s. 35-38.

54) Ellian, A.: De staat van uitzondering : Soevereiniteit in moderne tijd tussen norm en beslissing.

In: Soevereiniteit en recht : Rechtsfilosofische beschouwingen. Ed. Gelijn Molier, Timo Slootweg, Boom Juridische uitgevers, 2009, s. 191.

55) Tamže, s. 211.

195

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY tvrdil, že štát ako kolektív je osoba a má suverenitu vo vzťahu k iným štátom.56) Napriek tomu, že Kelsen vo svojej teórii stotožnil štát a právo, čím zároveň stotožnil suverénnu moc dovnútra a navonok, a tým poprel rozlišovanie vnútornej a vonkajšej suverenity,57) toto učenie nie je v súčasnosti prevládajúcim. Niektorí autori (Duguit, Laski) dokonca prišli s ideou, že suverenita ako taká neexistuje; Duguit dokonca sociologickoprávne tvrdil, že rozhodujúca je iba moc.58) Capitant zase vo svojom diele o oslobodenom Francúzsku tvrdil, že skutočným suverénom v parlamentnej demokracii nie je ľud, ale parlament, lebo jemu sa vláda zodpovedá.59) Napriek tomu však aj v našej právnej vede neustále prevažuje tradičné učenie 19. storočia o vnútornej a vonkajšej suverenite štátu (štátnej moci) a zároveň ešte staršie osvietenecké učenie o suverénnom ľude, ktorý svoju moc vo voľbách odovzdáva vládcovi (napr. prostredníctvom parlamentu ako sprostredkovateľa).

Niektoré najnovšie názory opäť suverenitu (hlavne suverenitu štátov) spochybňujú, tvrdiac, že suverenita je pasé, lebo existovala vo svete, kde národné štáty boli hlavnými hráčmi, centrami moci a objektmi záujmu, to však pomaly v globalizovanom svete a na medzinárodnom poli, na ktorom sa účastní čoraz viac medzivládnych aj mimovládnych medzinárodných organizácií, už viac neplatí.60) Tak, ako sa v súčasnosti menia názory na suverenitu, či už ľudu alebo štátu, musíme akceptovať, že aj v minulosti existovali rôzne chápania týchto koncepcií.

Tak, ako akceptujeme, že v mimoriadnej situácii druhej svetovej vojny bol pre okupované Československo s konkludentným súhlasom ľudu a konkludentným aj výslovným súhlasom istej časti zahraničia (spojencov) jediným suverénom Edvard Beneš, ktorý kreoval ďalšie orgány dočasného štátneho zriadenia v Londýne, musíme akceptovať aj špecifické chápanie suverenity po roku 1948. Tá sa od dovtedajšieho a následného západoeurópskeho chápania líšila hlavne tým, že ľud nemal možnosť zrušiť spoločenskú zmluvu so svojou vládou a záujmy ľudu a vlády sa chápali ako stotožnené – presne v hobbesiánskom duchu. Napokon, ani na západe suverenita ľudu dlho nebola skutočnou suverenitou celého ľudu, vylučujúc najprv široké vrstvy pracujúcich, žien, v USA černochov, v 1. ČSR zase príslušníkov ozbrojených zložiek, a v súčasnosti negatívnym obmedzením – vylúčením detí a duševne postihnutých, a pozitívnym vymedzením na úzku skupinu politicky aktívnych osôb v podmienkach tzv. zastupiteľskej demokracie.61) Aj chápanie podielu ľudu na moci sa prirodzene s historickým vývojom mení. V priamej demokracii (v Aténach) neexistovala žiadna byrokracia, všetci slobodní muži sa podieľali na spravovaní štátu (polis), ovládaní boli zároveň ovládajúcimi. Aj v stredovekej Itálii sa za demokraciu považoval iba systém, v ktorom sa občania priamo podieľajú na politickom živote svojho štátu. Dnešná pasivita väčšiny by im nepripadala ako demokracia.62) Aj kvôli pasivite väčšiny obyvateľstva marxizmus zavrhol liberálnu demokraciu a namiesto toho navrhovali pyramidálne budovaný podiel všetkého obyvateľstva na výkone politickej moci vďaka miestnym 56) Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssouveränität, Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1970, s. xi.

57) Tamže, s. vii a xii.

58) Tamže, s. xii.

59) Capitant, R.: Der Konflikt zwischen der Parlaments-Souveränität und der Volkssouveränität in Frankreich seit der Befreiung. Citované podľa: Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssouveränität, s. 322.

60) Lindahl, H.: Sovereignty and Symbolization. In: Relocating sovereignty, s. 53. Cituje autorov: Camilleri, J. A. – Falk, J.: The End of Sovereignty : The Politics of a Shrinking and Fragmenting World, Edward Elgar, 1992, s. 2).

61) Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssouveränität, s. 384.

62) Held, D.: Democracy and the Global Order : From the modern state to cosmopolitan governance, Stanford University Press, 1995, s. 6-8.

196

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 komunitám, popričom mal existovať paralelný stranícky systém, kvôli potrebe profesionálneho a odborného vedenia ľudu. Fakticky teda mala dočasne vládnuť strana.63) Teoretici preto rozlišujú tri hlavné druhy demokracie: priamu (participačnú), reprezentatívnu (zastupiteľskú) a model jednej strany (s tým, že niektorí môžu pochybovať, či ide skutočne o demokraciu).64) Demokracia je tiež pojmom historickým. Demokracia v Aténach mohla byť považovaná za demokraciu v porovnaní s inými štátmi a ich režimami existujúcimi v danom období, dnes by však bola porovnateľná s nedávnym juhoafrickým apartheidom. Ešte v 19. storočí boli USA a Veľká Británia považované za vzory demokracie a pritom veľkú časť svojho obyvateľstva vylúčili z volebného práva. Ani dnes nie sú všetky štáty demokratické, a možno ani nikdy nebudú – aspoň nie rovnako demokratické – každý z nich má svoje špecifiká, vyplývajúce z jeho stupňa vývoja a jeho tradícií.65) Demokracia je totiž relatívna a je to cesta, pohyb, nie stav.

Na to, ako fungovala demokracia a podiel ľudu na moci, resp. realizácia suverenity ľudu v Československu, sa pozrieme bližšie v 2. časti nášho príspevku.

Suverenita ľudu a štátu v Československu v rokoch 1945-1989 Medzinárodnoprávne postavenie Československa a vonkajšia suverenita štátu Československo od svojho vzniku v roku 1918 patrilo do systému suverénnych štátov, ktorých v tom období ešte vzhľadom na pretrvávajúci koloniálny systém na svete veľa nebolo. Išlo o obdobie postupného odkláňania sa od klasického systému vonkajšej suverenity, ako sme to už naznačili v predchádzajúcej kapitole. Súviselo to jednak so vznikom medzinárodných organizácií, ktorých bola Československá republika členom – Spoločnosti národov aj špecializovaných organizácií (Svetová poštová únia, Medzinárodný úrad chemický a i.), ale tiež od účasti na podpisovaní rôznych medzinárodných zmlúv, či už bilaterálnych alebo multilaterálnych. K podpísaniu takejto relatívne štandardnej zmluvy došlo aj v roku 1943, kedy Edvard Beneš ako jediný predstaviteľ Československej republiky, ktorý svoj mandát na reprezentovanie republiky odvodzoval ešte spred roku 1938, podpísal zmluvu so ZSSR o priateľstve a povojnovej spolupráci. Samotný podpis takejto zmluvy však neznamená obmedzenie suverenity štátu, skôr prejav vôle štátov na dobrých vzájomných vzťahoch, prípadne aj výhodných pre obe strany – čo je nepochybné v situácii, kedy Československo bolo okupované a ZSSR predstavoval štát, ktorý mohol tento stav zvrátiť. K zasahovaniu do suverenity štátu došlo až následne, po oslobodení Československa v roku 1945, kedy bolo vzhľadom na medzinárodnopolitickú situáciu nepochybné, že na Československo si robí ZSSR zálusk ako na svoj satelitný štát. Pod vplyvom ZSSR bol odmietnutý Marshallov plán a namiesto neho mal potrebnú pomoc Československu poskytnúť Veľký brat – ZSSR. Československo bolo po Februári 1948, kedy hrozil aj vojenský zásah zo strany ZSSR na podporu prebratia moci Komunistickou stranou, začlenené do tzv. východného bloku socialistických štátov. Súčasťou tejto medzinárodnopolitickej situácie bolo tiež členstvo Československa vo Varšavskej zmluve a v RVHP (Rade vzájomnej hospodárskej pomoci) ako medzinárodných 63) Tamže, s. 13-14.

64) Tamže, s. 5.

65) Archibugi, D.: Principles of Cosmopolitan Democracy. In: Re-imagining Political Community.

Studies in Cosmopolitan Democracy, s. 200.

197

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY organizáciách sovietskeho bloku. Popri tom však Československo zostalo aj členským štátom OSN, poslušne však na jeho pôde sledovalo politickú líniu ZSSR. Samotný tento fakt by mohol byť z dnešného pohľadu vnímaný ako obmedzenie vonkajšej suverenity štátu. Vzhľadom na predchádzajúce pojednanie o suverenite v 2. polovici 20. storočia a vzhľadom na existujúcu geopolitickú situáciu však Československo tento stav akceptovalo ako jediný možný a jediný želateľný.

Aj vojenské napadnutie Československa, resp. okupácia v auguste roku 1968, bola takmer súbežne predstavená ako priateľská pomoc na základe výzvy a vôle československého ľudu. Do akej miery to bola skutočnosť je už druhá vec. Zmierenie sa s režimom však naznačuje istú mieru akceptácie, aj keď možno s tichým odporom. V tomto kontexte je potrebné vnímať aj dohodu o zotrvaní sovietskych vojsk na území Československa. Bola podpísaná za danej situácie. Keďže však v medzinárodnom práve platí zásada rebus sic stantibus, po zmene pomerov roku 1989 došlo aj k obratu v otázke vonkajšej suverenity štátu. To, čo sa dovtedy chápalo ako trpený a akceptovaný stav, sa v priebehu niekoľkých dní zmenilo na otvorený nesúhlas a snahu o zmenu. To, čo bolo vnímané ako istý druh suverenity sa pod vplyvom zmenenej situácie už za suverenitu nepovažovalo. Zo dňa na deň sa úplne otočila realizovaná teória suverenity štátu v zmysle, podľa ktorého limitovaná suverenita nie je suverenitou. Cieľom bola klasická suverenita. V tom kontexte treba vnímať snahy o odstránenie politického vplyvu Sovietskeho zväzu zaručeného vojenskými jednotkami umiestnenými na území Československa tým, že sa súhlas s dočasným pobytom sovietskych vojsk mal vyhlásiť za nulitný (nakoniec sa tak nestalo). Do tohto chápania suverenity zapadajú aj slovenské štátoprávne snahy po roku 1989, smerujúce k samostatnej medzinárodnoprávnej subjektivite Slovenska. Pochopiteľne, vo svete konca 20. storočia už návrat ku klasickej suverenite nebol možný. Východiskom bola opäť iba liberálna suverenita, s obmedzeniami v podobe medzinárodných zmlúv a členstva v medzinárodných či nadnárodných organizáciách, či dokonca v Európskej únii – tentokrát však už s výslovným súhlasom obyvateľstva, nie iba so súhlasom konkludentným, či vynúteným medzinárodnou politickou situáciou.

Suverenita ľudu a národa a štátna moc v Československu v rokoch 1948-1989 Pojem suverenity ľudu bol v skúmanom období často pertraktovaným problémom. Naproti tomu, iba v období federalizácie Československa sa okrem koncepcie suverenity ľudu stretávame navyše aj s koncepciou suverenity národa.

Vlastný ústavný zákon o československej federácii bol prijatý 27. októbra 1968, slávnostne podpísaný 30. októbra 1968, v deň 50. výročia Martinskej deklarácie, a publikovaný pod číslom 143/1968 Zb. „uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života.“ Zákonodarcovia boli „presvedčení, že dobrovoľné federatívne štátne spojenie je zodpovedajúcim výrazom práva na sebaurčenie a rovnoprávnosť, avšak aj najlepšou zárukou pre náš plný vnútorný národný rozvoj i pre ochranu našej národnej svojbytnosti a zvrchovanosti.“ Podľa preambuly išlo o dohodu slovenského a českého národa, ktoré využili a zrealizovali svoju národnú suverenitu za cieľom vytvorenia spoločnej federácie. V skutočnosti však vieme, že celý tento proces prebehol úplne naopak – zhora. Teda dovtedajší unitárny štát sa z rozhodnutia strany premenil na federáciu. Inak však suverenita národa nehrala v období rokov 1948-1989 v duchu socialistického internacionalizmu väčšiu rolu.

Na druhej strane, pokiaľ ide o suverenitu ľudu, už Ústava 9. mája vo svojom úvodnom vyhlásení prehlásila, že Československá republika je 198

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 ľudovodemokratickým štátom, „v ktorom si ľud svojimi zástupcami zákony nielen dáva, ale ich svojimi zástupcami aj sám vykonáva.“ A podľa jej čl. I ods. 2 „ľud je jediným zdrojom všetkej moci v štáte.“ Z toho plynie, že suverénom mal byť v Československu ľud a štátna moc v Československej republike mala byť jednotná tak z hľadiska jej prameňa, ako aj z hľadiska jej výkonu. Montesquieuova poučka o deľbe štátnej moci, ktorá tvorí základ ústav buržoáznych štátov, a podľa ktorej sa v štáte rozlišujú tri „moci“ kvalitatívne od seba odlišné, totiž moc zákonodarná, moc výkonná a moc súdna, v Československu nemala platiť. V ústave síce formálne bola zachovaná deľba medzi mocami zákonodarnou, výkonnou a súdnou, zodpovednosť vlády parlamentu a nezávislosť súdov,66) v základných článkoch však bola potvrdená všemocnosť zastupiteľských zborov. Reálna deľba moci by vraj bola v rozpore s jednotnosťou moci ľudu. Princíp suverenity ľudu totiž okrem iného vyjadruje skutočnosť, že existuje len jedna zvrchovaná vôľa, ktorej nositeľom je ľud a táto vôľa ľudu je jediná a jednotná, vnútorne nerozporná, a preto nemôže byť ani deliteľná. Preto je pre úpravu vzťahov štátnych orgánov neprípustná akákoľvek deľba moci a s ňou súvisiaci mechanizmus bŕzd a protiváh, ktorými sa mali jednotlivé zložky moci navzájom kontrolovať a vyvažovať.

Ideálom by teda malo byť úplné splynutie zastupiteľských orgánov s výkonnými, resp. správnymi tak, aby jeden orgán nielen prijímal zásadné uznesenia všeobecnej povahy, ale ich aj vykonával.67) Tým by sa zaviedla v podstate vláda parlamentu, akú predstavovali v plnej miere revolučné orgány – Národný výbor pri vzniku ČSR v roku 1918 a Slovenská národná rada počas Slovenského národného povstania. Táto teoretická konštrukcia však v skutočnosti neviedla k tomu, že by sa zlikvidovala dovtedajšia sústava štátnych orgánov, ktorú by nahradil len jeden orgán vyjadrujúci vôľu ľudu. „Sama okolnosť nedeliteľnej štátnej moci nebráni možnosti, aby sa na nej nepodieľali najrôznejšie orgány štátu – parlament, vláda, súdy, prokuratúra.“ 68) Republika mala rad rôznych úloh a ich plneniu zodpovedala rozmanitosť foriem výkonu štátnej moci. Tu však nešlo o deľbu moci, ale o deľbu práce pri plnení úloh štátu.69) Preto sa v socialistických krajinách, ako aj v Československu, ponechala sústava orgánov, ktoré sú vonkajším výrazom deľby moci, no ich vnútornou náplňou činnosti bola iba deľba práce. Zásadná zmena oproti predchádzajúcemu vývoju charakterizovanému deľbou moci spočívala v upravení vzájomných vzťahov medzi týmito orgánmi.

Ak mal byť výkon štátnej moci jednotný, a štátna moc mala realizovať suverenitu ľudu v systéme, kde štátna moc a ľud sú vzájomne neoddeliteľné,70) základným predpokladom musela byť existencia a jednota vôle ľudu.71) Tú zabezpečovala Strana. Manifestovanie ľudového pôvodu moci sa prejavovalo tak, že iluzórne bola moc absolutizovaná v zastupiteľských zboroch na viacerých stupňoch, a to v spolupráci a pod kontrolou Strany.72) Ľudovosť sa mala prejaviť aj zaradením inštitútu Národného frontu do politického systému krajiny. Bol politicko-spoločenským združením a hnutím, ktoré zjednocovalo najvýznamnejšie politické a spoločenské organizácie s cieľom podpory a zabezpečovania 66) Ústavný súd zakotvený v ústave nebol; kontrola ústavnosti bola zverená predsedníctvu zákonodarného zboru. Pozri Peška, P.: Úvahy nad popřením ústavnosti v letech 1948-1989. In: Vývoj práva v Československu v letech 1945-1989. Ed. Karel Malý, Ladislav Soukup, Karolinum, 2004, s. 204-205.

67) Boguszak, J. – Jičínský, Z.: Struktura státní moci. In: Právník, roč. CV, 1966, č. 5, s. 397.

68) Vebera, Z.: Právní záruky ústavnosti a zákonnosti v ČSSR, Univerzita J. E. Purkyně, 1975, s. 40.

69) Štajgr, F. – Plundr, O.: Organizácia justície a prokuratúry, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1956, s. 5.

70) Zdobinský, S. – Zlatopolskij, D.L.: Ústavní systémy socialistických zemí, Panorama, 1988, s. 177.

71) Tamže.

72) Peška, P.: Úvahy nad popřením ústavnosti v letech 1948-1989, s. 206.

199

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY realizácie politiky KSČ pri výstavbe rozvinutej socialistickej spoločnosti. Vedúcu úlohu aj v rámci Národného frontu mala opäť KSČ. Základnými princípmi výstavby Národného frontu boli princíp demokratického centralizmu, princíp kolektívneho členstva a delegačný princíp, ktorým boli orgány Národného frontu kreované – jednotlivé členské organizácie delegovali do Národného frontu svojich zástupcov.73) Keď teda akceptujeme ideu ľudovosti moci, naskytá sa otázka, kto bol v skutočnosti týmto ľudom. Zaiste nie všetky ľudské bytosti vrátane detí. Dobová situácia presadzovala triednosť v politickom živote Československa. Preferovaní boli jednoznačne príslušníci manuálne pracujúcich tried – robotníci, roľníci a pracujúca inteligencia. Ani oni však podľa ústavy z roku 1960 nemali automaticky zaručené postavenie suveréna. Podľa čl. 4 ústavy totiž jednoznačne: „Vedúcou silou v spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteligencie.“ Naskytá sa teda otázka, do akej miery išlo skutočne o suverenitu ľudu, a či nešlo skôr o suverenitu Strany, resp. jej úzkych straníckych špičiek, teda len hŕstku predstaviteľov „ľudu“ – toho politicky najaktívnejšieho.

Dominantné postavenie Strany vyplýva z toho, ako sme už v prvej časti tohto príspevku naznačili, že marxistické učenie skutočne priznávalo Strane vedúcu úlohu, ako profesionálneho, pripraveného a skúseného vodcu ľudu. Aj keď Strana mala byť v zmysle marxizmu-leninizmu jadrom moci, nemala však pôvodne nahrádzať činnosť štátnych orgánov. Táto základná Leninova myšlienka bola rozpracovaná na VIII. Zjazde KSR v nasledovnom zmysle: „Zmiešavať funkcie straníckych kolektívov s funkciami štátnych orgánov, akými sú soviety, sa v žiadnom prípade nesmie. Svoje uznesenia musí strana uskutočňovať prostredníctvom sovietskych orgánov, v rámci sovietskej sústavy. Strana sa snaží riadiť činnosť sovietov, ale nie ich nahradzovať.“74) Lenin sa teda už od počiatku snažil o odčlenenie Strany od štátu a stanovenie deliacej čiary medzi nimi. Touto tézou sa zaoberal aj na IX. zjazde Strany, kde sa vyjadril nasledovne: „Konečne je nutné omnoho presnejšie vymedziť funkcie strany a sovietskej moci, zvýšiť zodpovednosť a samostatnosť sovietskych pracovníkov a sovietskych inštitúcií a strane ponechať celkové riadenie práce všetkých ostatných orgánov dohromady, bez doterajšieho príliš častého, nepravidelného, často povrchného zasahovania.“75) V zmysle týchto princípov tak Strana mala vystupovať ako riadiaca sila spoločnosti, ktorá však nemala zasahovať, alebo preberať kompetencie štátnych orgánov. Ústavná prax v Československu v sledovanom období však neakceptovala túto tézu, na čo poukázal aj Akčný program KSČ zo 4. apríla 1968: „Nahradzovanie a zmiešavanie štátnych orgánov, orgánov hospodárskeho riadenia a spoločenských organizácií straníckymi

73) Po federalizácii Národný front existoval na dvoch úrovniach – na úrovni federálnej ČSSR a na úrovni republikovej – v ČSR aj SSR. V prípade SSR zahŕňal 27 organizácií – od KSS, Strany slovenskej obrody, Strany slobody, cez organizácie ako Slovenská odborová rada, Zväz družstevných r o ľ n í k o v S S R , S l o v en s k ý z v äz ž i en , S o c i al i s t i c k ý z v äz m l ád ež e S S R , Z v äz československo-sovietskeho priateľstva, Slovenská organizácia Československej televízie, Zväz pre spoluprácu s armádou SSR, až po Zväz invalidov SSR, Slovenský zväz chovateľov drobnej zvery, Slovenský zväz včelárov, Slovenský ovocinársky a záhradkársky zväz a Zväz slovenských filatelistov.

74) KSSS v rezolucích a usneseních sjezdů, konferencí a plenárních zasedání ÚV. zv. I., SNPL, 1954, s. 386. Citované podľa: Zdobinský, S. – Zlatopolskij, D.L.: Světová socialistická soustava a státní výstavba v evropských socialistických zemích I. díl., Orbis, 1977, s. 231.

75) Tamtiež.

200

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 orgánmi je potrebné naďalej úplne odstrániť.“76) Realizácia tohto princípu však bola v nasledujúcom období normalizácie opätovne zatlačená do úzadia a Strana zotrvala aj naďalej vo svojej mocensky neobmedzenej vedúcej úlohe.

Dôvodom bola podľa dobových teoretikov potreba využitia štátu Stranou na sledovanie politických cieľov socializmu. Ešte v 80. rokoch sa písali teoretické práce o štátnych zásahoch do riadenia spoločnosti a o potrebe premeny štátnej mašinérie. Podľa nich otázka intenzity uplatnenia štátnych zásahov a uplatnenia troch základných aspektov rozbitia starej štátnej mašinérie, t.j. likvidácie bezprostredných triedno-potlačovateľských orgánov, reorganizácie ostatných a vytvorenia nových, bola v mnohom závislá od špecifických osobitostí vývoja tej-ktorej krajiny, ako aj od formy socialistickej revolúcie a ďalších skutočností.77) Podľa dobových teoretikov štátu „Socialistický štát je a musí zostať hlavným nástrojom riadenia a regulácie spoločenského života i premien, ktoré nastávajú v procese socialistického vývoja, a to až do vybudovania úplného komunizmu. Štátne riadenie je teda hlavnou formou riadenia socialistickej spoločnosti a zahŕňa všetky najdôležitejšie sféry spoločenského života, pričom má jasne politický charakter a opiera sa aj v našich podmienkach ešte stále o štátnu moc. Reálne uplatňovanie vedúcej úlohy strany voči štátu – ako jedinej suverénnej inštitúcii v politickom systéme socialistickej spoločnosti – dáva potom strane popri vedúcom aj mocenské, resp. vládnúce postavenie, ktoré je zárukou, že štátna moc bude slúžiť veci robotníckej triedy a socializmu.“78) Potreba záruky že štátna moc bude slúžiť záujmom robotníckej triedy úplne vysvetľuje potrebu prepojenia Strany a štátnych orgánov.

Pre riadenie takéhoto štátneho systému platilo, že „KSČ systematicky pracuje s komunistami v zastupiteľských orgánoch, ktorí v duchu jej politiky vedú a usmerňujú jednotlivé zbory a zodpovedajú za ne priamo strane. V zmysle článku 78 Stanov KSČ strana uplatňuje svoju vedúcu úlohu v zastupiteľských orgánoch prostredníctvom svojich klubov poslancov a straníckych skupín, ktoré utvára vo všetkých zastupiteľských orgánoch. Podobný cieľ sledujú aj krajské združenia poslancov. Kluby poslancov-komunistov a stranícke skupiny sa vo svojej činnosti riadia politikou a stanovami strany, sú podriadené príslušným straníckym orgánom a sú povinné dôsledne sa riadiť ich uzneseniami. V národných výboroch sa vedúca úloha strany uplatňuje prostredníctvom straníckych skupín utváraných na všetkých stupňoch národných výborov. Prostredníctvom straníckych organizácií riadi strana aj neštátne spoločenské organizácie.“79) Strana teda všetko riadila, a to ako štátne, tak aj neštátne organizácie. Ona bola tým prvkom, ktorý v skutočnosti umožňoval vládu suverénneho ľudu – jednak zabezpečovala jednotu tejto vôle v ľude ako takom, a na druhej strane zabezpečovala jednotu vôle ľudu a štátu tým, že štát kontrolovala. Ak sa na to pozrieme z opačnej strany, môže sa javiť, že sama Strana teda stotožňovala ľud aj štát.

Suverenita ľudu a zákonodarná moc: volebné právo a zastupiteľský princíp Suverenita ľudu sa v Československu ako v každom inom demokratickom štáte mala v prvom rade realizovať v podobe volebného práva do parlamentu – Národného zhromaždenia, prípadne Slovenskej (neskôr aj Českej) národnej rady.

76) Gronský, J.: Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III 1968-1989, Karolinum, 2000, s. 93.

77) Červeňanský, F.: Podstata socialistického štátu, Univerzita Komenského, 1985, s. 16.

78) Tamže, s. 37.

79) Tamže, s. 46.

201

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY Na potrebu čo najširšieho volebného práva poukázal už Košický vládny program.80) Vo svojej V. kapitole naznačil aj smer vývoja volebného práva, a to zavedením všeobecného volebného práva pre mužov aj ženy od 18 rokov veku, spolu s rozšírením aj na príslušníkov brannej moci. Volebného práva mali byť naopak pozbavení zradcovia národa a napomáhači nepriateľov. Ústavný dekrét prezidenta republiky č. 47/1945 Zb. priznal aktívne volebné právo osobám, ktoré dosiahli 18 rokov a pasívne volebné právo osobám od 21 rokov. Podrobnejšiu úpravu volebného práva predstavuje vládne nariadenie č. 48/1945 Zb. o voľbe Dočasného Národného zhromaždenia, zakotvujúce nepriamu voľbu 300-členného Národného zhromaždenia delegátmi národných výborov a správnych komisií. Volilo sa teda nepriamo, prostredníctvom voliteľov a delegátov, a na priznanie volebného práva sa okrem vekového cenzu vyžadovalo tiež splnenie požiadaviek národnostného cenzu – volebného práva boli zbavení Nemci a Maďari, a výslovne tiež osoby zbavené volebného práva rozhodnutím súdu, ako aj osoby na nútených prácach, čo sa týkalo najmä nemeckého a maďarského obyvateľstva.

Aj nasledujúce voľby v roku 1946 boli založené na podobných princípoch.

Pre voľby do Slovenskej národnej rady platili pritom rovnaké podmienky ako pre voľby do Národného zhromaždenia. Zákon o voľbách do Národného zhromaždenia č. 75/1948 Zb. tiež formálne zachovával predchádzajúce podmienky na priznanie volebného práva, ako aj základný princíp pomerného volebného systému.

Novú zákonnú úpravu volieb a volebného práva do zastupiteľských zborov predstavovali tri predpisy z roku 1954, ktoré zaviedli väčšinový volebný systém za zachovania všeobecného, rovného a priameho volebného práva s tajným hlasovaním, a to aktívneho od 18 rokov a pasívneho od 21 rokov. Väčšinový volebný systém vyhovuje práve systému, v ktorom dominuje jedna politická strana, keďže hlasy voličov neúspešného protikandidáta v danom obvode prepadajú. Nový volebný zákon zaviedol tiež inštitút viazaného poslaneckého mandátu, a poslanec sa stal odvolateľný, ak sklamal dôveru svojich voličov alebo spáchal čin nedôstojný jeho funkcie. O odvolaní rozhodovali jeho voliči. Malo to byť prejavom skutočnej suverenity ľudu – na rozdiel od suverenity nezodpovedných poslancov parlamentu.

Tento volebný systém sa napriek prijímaniu ďalších predpisov upravujúcich volebné právo (napr. v rokoch 1964, 1967), zachoval v podstate až do roku 1989.

Teoreticky išlo o volebné právo štandardne demokratické, keby však nebol prítomný základný rozdiel – nemožnosť skutočnej voľby. V období ľudovej demokracie aj socializmu totiž voľby nepredstavovali politický boj. Účelom volieb bolo vypracovať program práce zastupiteľských orgánov a realizovať výber poslancov na jeho vykonanie.81) Podľa vyjadrenia G. Husáka vo voľbách „Ľudia schvaľovali nielen konkrétnych kandidátov do rozličných zastupiteľských orgánov, ale súčasne to bol plebiscit za politiku našej strany a Národného frontu.“82) Výsledky mali naznačovať, že všetky triedy a zložky spoločnosti sa vyjadrili jednotne za spoločné ciele. Dokazovali to aj oficiálne čísla volebnej účasti – vo voľbách v roku 1971 sa zúčastnilo 99,45 % voličov, v roku 1976 až 99,70 %, a na Slovensku dokonca až 99,81 %.83) 80) Pozri napr. Beňa, J.: Košický vládny program a právna kontinuita ČSR. In: Právněhistorická revue, 25, 1983.

81) Houser, J.: Vývoj volebního práva v socialistickém Československu. In: Právník, roč. CXI, 1972, č. 12, s. 1049.

82) Chovanec, J.: Demokratizmus volebného systému Československej socialistickej republiky. In: Právny obzor, 64, 1981, 6, s. 532-533.

83) Tamže.

202

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 Vo voľbách mali byť podľa teórie vyberaní zástupcovia ľudu, ktorí na rozdiel od buržoáznych parlamentných systémov boli nielen reprezentantmi záujmov svojich voličov, ale súčasne reprezentantmi spoločenských záujmov a potrieb a svojou činnosťou mali prispievať k ich vzájomnému zosúlaďovaniu.84) Nepredpokladal sa teda politický ani osobný názor iný ako celospoločenský. Je to predstava úplne v súlade s hobbesiánskymi predstavami o splynutí vôle suveréna (vladára) a ľudu v jedno. Všetci sledovali ten istý cieľ a vo voľbách, v ktorých voliči nemali možnosť odmietnuť spoločenskú zmluvu, ktorú uzavreli, iba demonštrovali jednotu týchto záujmov, ako sa k tomu v spoločenskej zmluve zaviazali.

Suverenita ľudu a výkon štátnej moci V socialistických pomeroch predstavoval parlament iba najvyšší zo zastupiteľských orgánov – početnú skupinu ďalších zastupiteľstiev tvorili národné výbory na miestnej, okresnej a krajskej úrovni. Už podľa Košického vládneho programu totiž mala byť nová ČSR republikou založenou na národných výboroch, ktoré plnili úlohy miestnej štátnej moci a správy, ako aj samosprávne úlohy. V rukách národných výborov sa tak postupne sústreďovali kompetencie patriace dovtedy špecializovaným miestnym orgánom štátnej správy. Napriek ich zastupiteľskému charakteru však nepatrili k orgánom zákonodarnej moci, ale skôr ich možno radiť k orgánom výkonnej moci – konkrétne správnym orgánom. Tomu zodpovedá aj ich podriadenosť výkonnej moci – v roku 1953 bolo dokonca riadenie národných výborov vyňaté z pôsobnosti ministra vnútra a boli podriadené priamo vláde.85) Napríklad krajské národné výbory vykonávali vo svojom obvode verejnú správu vo všetkých jej odboroch (krajskú správu), s výnimkou tých odvetví verejnej správy, ktorých výkon prislúchal iným orgánom. Krajské národné výbory a ich zložky boli podriadené vláde a v jednotlivých odboroch svojej pôsobnosti vecne príslušným ministrom a ústredným úradom. Členovia krajského národného výboru boli volení a mohli byť zo svojej funkcie odvolaní.

Národné výbory boli teda volené a pre ich voľby platili v zásade rovnaké princípy ako pre volebné právo do parlamentu. Navyše, zákony upravujúce volebné právo do národných výborov boli zväčša prijímané spolu so zákonmi o parlamentných voľbách. Výbory boli volené pracujúcim ľudom krajov, okresov, miest, obvodov, dedín a ostatných obcí na dobu troch rokov. Volebné právo malo byť všeobecné, rovné a priame s tajným hlasovaním. Do národných výborov mohli voliť občania, ktorí dovŕšili 18 rokov, a zvolení mohli byť občania, ktorí dovŕšili 21 rokov. Od roku 1954 bol aj pri týchto voľbách zavedený imperatívny mandát a väčšinový volebný systém. Tie isté princípy zachovali aj ďalšie zákony upravujúce volebné právo do národných výborov. Posledným právnym predpisom upravujúcim voľby do národných výborov v Slovenskej socialistickej republike bol zákon SNR č. 56/1971 Zb. Pre celkový charakter týchto volieb platí to isté, čo sme povedali o voľbách do parlamentu (či už Národného zhromaždenia alebo do Slovenskej národnej rady) – voľby iba potvrdzovali spoločenskú zmluvu a vyberali najvhodnejších kandidátov na jej realizáciu.

Suverenita ľudu sa okrem volieb nemohla prejavovať inak ako v zákonom povolených medziach – fakticky neexistovala napr. sloboda spolčovania, teda nemohli existovať občianske združenia. Zákon, ktorý od roku 1949 zriadil kraje a krajské národné výbory, zároveň zrušil záujmovú samosprávu, keď nariadil, že 84) Cibulka, Ľ.: K obsahu pojmu socialistický zastupiteľský orgán. In: Právny obzor, 66, 1983, 8, s.

656.

85) Mikule, V.: Správní právo a veřejná správa na území České republiky od roku 1945. In: Příspěvky k vývoji právního řádu v Československu 1945-1990. Ed. Ladislav Soukup, Karolinum, 2002, s.

180.

203

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY obchodné a živnostenské (priemyslové) komory sa mali zrušiť uplynutím dňa 31. decembra 1948. Dovtedajšia pôsobnosť komôr prešla na krajské národné výbory.

Pôvodným plánom síce bolo zachovať aj záujmovú samosprávu, resp. neštátne organizácie, ktoré by vykonávali administratívu (konkrétne podľa zákona č.

68/1951 Zb. o dobrovoľných spoločenských organizáciách), aj tie však boli pod kontrolou KSČ. Ústava z roku 1960 predpokladala, že na Revolučné odborové hnutie (ROH) ako odborovú organizáciu by mohli prejsť niektoré úlohy štátnych orgánov ako akási zdanlivá deetatizácia, výsledky však boli mizivé.86) Združovať sa bolo možné iba v socialistických organizáciách.

Suverenita ľudu sa pritom teoreticky v medziach zákona mohla realizovať aj inde ako vo voľbách a socialistických organizáciách – teoretici socialistického štátneho práva považovali aj pracovné kolektívy za „nezastupiteľnú formu realizácie ústavného práva občanov zúčastňovať sa riadení socialistického štátu.“87) Ľudové hlasovania a porady pracujúcich mali predstavovať organický doplnok činnosti zastupiteľských orgánov a prvok priamej demokracie.88)

Súdnictvo a suverenita ľudu Už obdobie po roku 1945 je charakterizované z hľadiska súdnej moci vytvorením osobitného retribučného súdnictva na súdenie vojnových zločincov, zradcov a kolaborantov, ktoré malo podobu ľudového retribučného súdnictva. Aj Štátny súd, vytvorený za účelom ochrany ľudovodemokratického štátu a jeho spoločenského zriadenia pred trestnou činnosťou vonkajších aj vnútorných nepriateľov (na základe zákonov č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky a č. 232/1948 o Štátnom súde) sa skladal okrem prezidenta a potrebného počtu viceprezidentov, občianskych a vojenských sudcov z povolania aj zo sudcov z ľudu. Tých vymenúvala vláda na návrh krajských národných výborov na obdobie jedného roku. Sudcov z ľudu z vojenských osôb v činnej službe vymenúvala vláda z osôb navrhnutých ministrom národnej obrany. Po uplynutí jednoročného obdobia bolo možné tie isté osoby znovu vymenovať.

Laický prvok bol prítomný v súdnom systéme už v časoch prvej Československej republiky, ale to bolo skôr výnimočné.89) V trende laicizácie súdnictva pokračoval intenzívnejšie ľudovodemokratický režim. Právny základ k tomu poskytla už Ústava 9. mája, ktorá zakotvila, že súdy vykonávajú svoju moc spravidla v senátoch, ktoré sa skladajú zásadne zo sudcov z povolania a zo sudcov z ľudu.

86) Tamže, s. 185.

87) Palúš, I.: Účasť občanov na riadení socialistického štátu. In: Právny obzor, 66, 1983, 10, s. 859.

88) Houser, J.: Přímá a zastupitelská demokracie v evropských socialistických ústavách. In: Právník, roč. CXIII, 1974, č. 3, s. 184.

89) Štajgr, F. – Plundr, O.: Organizácia justície a prokuratúry, s. 45. Podľa zákona č. 278/1919 Zb. boli spôsobilými byť porotcami muži i ženy po dosiahnutí 35. roku veku, pokiaľ vedeli čítať a písať, mali domovské právo v niektorej tuzemskej obci a bývali v obci aspoň jeden rok. Každoročne v septembri sa zostavovali tzv. prvotné zoznamy, z ktorých komisia zložená z troch sudcov určených prezidentom krajského súdu a piatich dôverníkov zvolených obecným zastupiteľstvom v sídle krajského súdu vytvárala tzv. ročný zoznam. Štrnásť dní pred zasadnutím poroty komisia zložená z prezidenta krajského súdu, dvoch sudcov, prokurátora a zástupcu advokátskej komory vylosovala tzv. služobný zoznam obsahujúci 36 hlavných porotcov a 9 náhradných porotcov.

Zo služobného zoznamu sa pred začiatkom pojednávania vylosovala 12-členná tzv. lavica porotcov, ktorá sa účastnila pojednávania. Úprava v zákone 232/1946 Zb. zverila do právomoci porotných súdov rozhodovať o zločinoch a prečinoch politickej povahy a o zločinoch, na ktoré zákon ustanovoval trest smrti alebo trest odňatia slobody dlhší ako 5 rokov. Porotné súdy zasadali len v tzv. porotných obdobiach určených predsedom krajského súdu. Skladali sa z trojčlenného súdneho zboru a z 12 porotcov. O vine obžalovaného rozhodovala porota sama, o treste rozhodoval súdny zbor spolu s tromi delegátmi porotcov.

204

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989 Tento princíp sa do podrobnosti vykonal zákonom č. 319/1948 Zb. o zľudovení súdnictva. Ten v duchu idey jednotnej štátnej moci pochádzajúcej z ľudu a sledujúcej s ľudom totožné ciele ľudovej demokracie a socializmu, zaviedol pre všetky riadne súdy funkcie sudcov z ľudu. Sudcom z ľudu mohol byť československý občan vo veku od 30 do 60 rokov, ktorý bol zapísaný v stálom voličskom zozname, bol občiansky bezúhonný, štátne spoľahlivý a oddaný ľudovodemokratickému zriadeniu. Za sudcov z ľudu nesmeli byť povolaní sudcovia z povolania, konceptní úradníci úradov verejnej obžaloby, (verejní) notári, advokáti, obhajcovia vo veciach trestných a duchovní (zrejme kvôli zaujatosti voči režimu). Sudcovia z ľudu boli pri rozhodovaní rovní sudcom z povolania. Podľa možnosti mali pochádzať z toho istého alebo blízkeho odboru práce, ku ktorému patrili účastníci konania, alebo ktorého sa týkala prejednávaná vec, aby tak boli skutočnou zárukou rozhodnutia v záujme pracujúceho ľudu v danej oblasti hospodárstva. Ustanovovali ich okresné a krajské národné výbory, resp. pre Najvyšší súd vláda, a to vždy na dva roky. Na okresnom súde konal trojčlenný senát zložený zo sudcu z povolania a z dvoch sudcov z ľudu ako prísediacich, krajský súd konal v troj- alebo päťčlennom senáte (zloženom z dvoch sudcov z povolania a troch sudcov z ľudu) a Najvyšší súd v päťčlennom senáte.90) Ľudové súdnictvo sa teda z výnimočného spôsobu výkonu súdnictva, použitého pri retribučnom súdnictve, stalo štandardom.

Dôsledkom účasti sudcov z ľudu bolo ako vedľajší efekt zrušenie okresného a krajského obchodného súdu v Prahe, pracovných súdov, rozhodcovských súdov verejnoprávneho sociálneho poistenia, poisťovacích súdov, banských rozhodcovských súdov, súdov mládeže a porotných súdov. Právomoc týchto súdov prešla na riadne súdy. Argumentovať sa dalo tým, že vďaka prítomnosti sudcov z ľudu z danej oblasti hospodárskeho života bude zabezpečená odbornosť a súlad rozhodnutí so záujmami ľudu a strany aj bez existencie osobitných, špeciálnych súdov, iba s využitím všeobecných súdov so sudcami z ľudu.

Ani zbor sudcov z povolania však nezostal nedotknutý. Dôvodiac snahou o to, aby sa zbor sudcov z povolania posilnil aj o ľudí prislúchajúcich už svojím pôvodom a zamestnaním k robotníkom a roľníkom, bola v roku 1949 zriadená Právnická škola pracujúcich (PŠP), na ktorej sa pre sudcovskú a prokurátorskú funkciu pripravovali mladí ľudia týchto kvalít.91) Takto personálne vybavené súdy mali zabezpečiť, aby sa zákony a iné právne predpisy presne a dôsledne zachovávali, a aby sa používali v súlade so záujmami pracujúceho ľudu. Navyše, celou svojou činnosťou mali vychovávať občanov na oddanosť a vernosť Československej republike, na presné a dôsledné zachovávanie zákonov a iných právnych predpisov, na chránenie socialistického vlastníctva, na pracovnú disciplínu, na plnenie povinností, ktoré im ukladá obrana štátu, a na riadne zachovávanie pravidiel socialistického spolužitia. Aj tu sa teda prejavila jednota záujmov štátu, štátneho (súdneho) aparátu a ľudu – záujem na budovaní socializmu.

Aj podľa textu Ústavy z roku 1960 mali súdnictvo vykonávať volené a nezávislé ľudové súdy: Najvyšší súd, krajské a okresné súdy, vojenské súdy (vyššie vojenské a vojenské obvodové súdy), ako aj miestne ľudové súdy (vytvorené v obciach a na pracoviskách).92) Miestne ľudové súdy boli novovytvoreným najnižším 90) Tamže, s. 50-51.

91) Tamže, s. 52.

92) Podľa zákona č. 38/1961 Zb. o miestnych ľudových súdoch „budovanie vyspelej socialistickej spoločnosti sa prejavuje ďalším prehlbovaním socialistickej demokracie a rozvojom socialistickej štátnosti, ktoré je nerozlučne späté s rozširujúcou sa účasťou pracujúcich na správe štátu a na riadení národného hospodárstva, s upevňovaním socialistickej zákonnosti a výchovou občanov k uvedomelému dodržiavaniu pravidiel socialistického spolužitia a právneho poriadku socialistickej spoločnosti. Nová socialistická Ústava preto zakotvila – ako dôležitú súčasť opatrení

205

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY článkom jednotnej sústavy československého socialistického súdnictva. O ustanovení miestneho ľudového súdu rozhodoval okresný národný výbor. Návrh na jeho ustanovenie podával miestny národný výbor alebo základná organizácia Revolučného odborového hnutia. Sudcovia miestnych ľudových súdov boli volení na 2 roky verejným hlasovaním na zhromaždeniach občanov na návrh miestneho národného výboru alebo základnej organizácie Revolučného odborového hnutia.

Aktívne volebné právo mali občania, ktorí dovŕšili 18. rok veku. Zvolený bol ten, kto získal nadpolovičnú väčšinu hlasov občanov prítomných na zhromaždení. Za sudcu miestneho ľudového súdu mohol byť zvolený občan, ktorý dovŕšil 21. rok veku, ktorý požíval medzi občanmi všeobecnú vážnosť a dôveru a ktorý bol ostatným občanom príkladom v práci, vo verejnej činnosti i v osobnom živote. Samotnou voľbou sudcov ľudom, ako aj „ľudovým“ pôvodom týchto sudcov sa tak napĺňala teoretická a ústavná norma o suverenite ľudu – a to v rozsahu vyššom ako v iných, napr. západných krajinách, hlásiacich sa k idei suverenity ľudu. Druhou stranou mince však je efektívnosť a záruka nestranného a odborného rozhodnutia veci. Nestrannosť a odbornosť boli úmyselne opustené, práve s cieľom sledovania všeľudových cieľov. Pokiaľ ide o efektívnosť miestnych ľudových súdov, ako orgány pracujúcich v obciach a na pracoviskách, miestne ľudové súdy prejednávali previnenia93) a jednoduché majetkové spory. Prejednávali a rozhodovali teda menej závažné prípady porušovania socialistickej zákonnosti, narušujúce najmä spoločenský poriadok a súdružské spolužitie občanov, a drobné majetkové spory.

Celou svojou činnosťou mali vychovávať občanov k dôslednému dodržiavaniu socialistického právneho poriadku, k socialistickému pomeru k práci, k ochrane socialistického vlastníctva, k ochrane osobnosti a práv občanov a k nezmieriteľnému postoju voči akémukoľvek konaniu, ktoré spôsobuje škody spoločnosti a je nezlučiteľné s povinnosťami občana socialistického štátu. V praxi sa však tieto súdy neosvedčili a boli zrušené zákonom č. 150/1969 Zb. o prečinoch, ktorý prenechal rozhodovanie o prečinoch (tam patrili aj bývalé previnenia) samosudcom.94) Myšlienka zľudovenia sa teda na najnižšej úrovni neosvedčila. Za dôvod sa pokladá nevyspelosť obyvateľstva, ktoré tento stupienok súdnictva využívalo (zneužívalo) na vyrovnávanie osobných účtov. Vo všeobecnosti však ideu ľudového súdnictva a podielu suverénneho ľudu na kreácii a výkone súdnej moci neúspech miestnych ľudových súdov nezdiskreditoval, a systém ľudového súdnictva ako prejav suverenity ľudu fungoval až do roku 1989.

smerujúcich k zvyšovaniu aktívnej účasti pracujúcich na výkone súdnictva – do sústavy československých súdov miestne ľudové súdy. Tieto súdy ako orgány pracujúcich majú v obciach a na pracoviskách prejednávať menej závažné prípady porušovania právneho poriadku a drobné spory medzi občanmi. Tým majú prispievať k upevňovaniu socialistickej zákonnosti a k zabezpečovaniu spoločenského poriadku a pravidiel socialistického spolužitia.“ 93) Previnením bolo zavinené konanie na pomedzí správneho a trestného práva, ktorým bol porušený socialistický právny poriadok v takej miere, že to ohrozuje alebo poškodzuje záujmy spoločnosti alebo práva a oprávnené záujmy jednotlivca, ak vzhľadom na okolnosti prípadu, na osobu previnilého občana a následky jeho konania nedosahovalo stupeň spoločenskej nebezpečnosti trestného činu. Miestne ľudové súdy rozhodovali o previneniach vtedy, ak vzhľadom na závažnosť prípadu nestačilo na nápravu previnilého občana výchovné pôsobenie spoločenských organizácií, národných výborov a vedení podnikov a závodov. Previnenia prejednávali miestne ľudové súdy na návrh národného výboru, iného štátneho orgánu, spoločenskej organizácie, vedenia závodu, predstavenstva jednotného roľníckeho družstva, občanov alebo z vlastného podnetu.

Majetkové spory prejednávali len na návrh občanov, ktorí pred miestnym ľudovým súdom uplatnili svoje nároky.

94) Jičínský, Z.: Právní myšlení v 60. létech a za normalizace, Prospektrum, 1992, s. 60-63.

206

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

Záver V predloženom príspevku sme sa pokúsili najprv z teoretického hľadiska osvetliť komplexnosť problematiky suverenity vo všetkých jej aspektoch – suverenity ľudu, národa, štátu, vonkajšej a vnútornej suverenity. Následne sme na základe súčasných teoretických diel o suverenite a porovnaní ich záverov s historickými skúsenosťami dospeli k záveru, že chápanie suverenity sa neustále vyvíja a nie je možné dnešné chápanie suverenity aplikovať na situáciu v Československu v 2. polovici 20. storočia, a to ani pokiaľ ide o suverenitu štátu, ani suverenitu ľudu. Suverenita štátu v tomto období napĺňala znaky tzv. liberálnej, alebo ako sme ju my nazvali, socialistickej suverenity, ktorá sa vedome limitovala v záujme cieľov socialistického spoločenstva podobne, ako to robili aj demokratické štáty v záujme šírenia demokracie. V otázke suverenity ľudu platí, že ľudovodemokratické a socialistické Československo veľmi dbalo na ideu suverenity ľudu, chápalo ju však opäť inak – nazvali sme to hobbesiánskym chápaním. Podobne ako kedysi Hobbes aj idea suverenity ľudu v Československu vyžadovala zjednotenie záujmu ľudu a suveréna, ktorí mali úplne splynúť, a to na základe nezrušiteľnej spoločenskej zmluvy. Takáto koncepcia suverenity ľudu sa podstatne líši od lockeovskej koncepcie, ktorá predpokladá skôr než spoločenskú zmluvu iba konkludentný a odvolateľný súhlas jedného suveréna – ľudu, s výkonom moci druhým suverénom – štátnymi orgánmi.

JUDr. PhDr. Tomáš Gábriš, PhD., LLM, MA odborný asistent Mgr. Ján Macej interný doktorand Právnická fakulta, Univerzita Komenského v Bratislave

Použitá literatúra

Archibugi, D.: Principles of Cosmopolitan Democracy. In: Re-imagining Political Community. Studies in Cosmopolitan Democracy. Ed. D. Archibugi, D. Held, M. Köhler. Stanford University Press, 1998.

Azud, J.: K otázke vstupu SR do EÚ a suverenita SR v kontexte článku 7 Ústavy Slovenskej republiky. In: Právny obzor, 86, 2003, 6.

Azud, J.: Suverenita štátu a niektoré otázky z jej obmedzení. In: Právny obzor, 89, 2006, 4.

Baroch, C. T.: The Soviet Doctrine of Sovereignty (The So-Called Brezhnev Doctrine), American Bar Association, 1970.

Beňa, J.: Košický vládny program a právna kontinuita ČSR. In: Právněhistorická revue, 25, 1983.

Bárány, E.: Funcionálna suverenita. In: Právny obzor, 88, 2001, 3.

Beaulac, S.: The Power of Language in the Making of International Law, Martinus Nijhoff Publishers, 2004.

Besterman, T. (ed.): The Influence of Hobbes and Locke in the Shaping of the Concept of Sovereignty in Eighteenth Century France. Studies on Voltaire and the Eighteenth Century. Vol. CI. Ed. Ian M. Wilson, The Voltaire Foundation, 1973.

Boguszak, J. – Jičínský, Z.: Struktura státní moci. In: Právník, roč. CV, 1966, č. 5.

Camilleri, J. A. – Falk, J.: The End of Sovereignty : The Politics of a Shrinking and Fragmenting World, Edward Elgar, 1992.

Capitant, R.: Der Konflikt zwischen der Parlaments-Souveränität und der Volkssouveränität in Frankreich seit der Befreiung.

207

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

208

Cibulka, Ľ.: K obsahu pojmu socialistický zastupiteľský orgán. In: Právny obzor, 66, 1983, 8. Červeňanský, F.: Podstata socialistického štátu, Univerzita Komenského, 1985.

Ellian, A.: De staat van uitzondering : Soevereiniteit in moderne tijd tussen norm en beslissing. In: Soevereiniteit en recht : Rechtsfilosofische beschouwingen. Ed. Gelijn Molier, Timo Slootweg, Boom Juridische uitgevers, 2009.

Gábriš, T.: Rímskoprávna fiducia a anglosaský trust. In: Právo a obchodovanie, UPJŠ, 2008, s. 71-80.

Glézl, A.: Princípy anglosaského trustu a ich uplatnenie v insolvenčnom práve rozdiely a podobnosti kontinentálneho a anglosaského právneho systému. In: Právo a obchodovanie, UPJŠ, 2008, s. 86-96.

Gronský, J.: Komentované dokumenty k ústavním dějinám Československa III 1968-1989, Karolinum, 2000.

Held, D.: Democracy and the Global Order : From the modern state to cosmopolitan governance, Stanford University Press, 1995 Held, D.: Law of States, Law of Peoples : Three Models of Sovereignty. In: Relocating sovereignty. Ed. Neil Walker, Ashgate, 2006.

Holländer, P.: Základy všeobecné státovědy, Aleš Čeněk, 2009.

Houser, J.: Přímá a zastupitelská demokracie v evropských socialistických ústavách. In: Právník, roč. CXIII, 1974, č. 3.

Houser, J.: Vývoj volebního práva v socialistickém Československu. In: Právník, roč. CXI, 1972, č. 12.

Chovanec, J.: Demokratizmus volebného systému Československej socialistickej republiky. In: Právny obzor, 64, 1981, 6.

Jackson, J. H.: Sovereignty – modern: A new approach to an outdated concept. In: Relocating sovereignty. Ed. Neil Walker, Ashgate, 2006.

Jellinek, J.: Všeobecná státověda, Ján Laichter, 1906.

Jennings, R. – Wattson, A. (eds.): Oppenheim’s international law. Volume 1. Peace, Introduction and Part 1, Longman, 1993.

Jičínský, Z.: Právní myšlení v 60. létech a za normalizace, Prospektrum, 1992.

Klokočka, V.: Ústavní systémy evropských států, Linde, 2006.

Koller, P.: Neue Theorien des Sozialkontrakts, Duncker & Humblot, 1987. KSSS v rezolucích a usneseních sjezdů, konferencí a plenárních zasedání ÚV. zv. I., SNPL, 1954.

Kurz, H. (ed.): Volkssouveränität und Staatssouveränität, Wissenschaftliche Buchgesellschaft, 1970.

Lindahl, H.: Sovereignty and Symbolization. In: Relocating sovereignty. Ed. Neil Walker, Ashgate, 2006.

Maiolo, F.: Medieval Sovereignty : Marsilius of Padua and Bartolus of Saxoferrato, Eburon, 2007.

Mikule, V.: Správní právo a veřejná správa na území České republiky od roku 1945. In: Příspěvky k vývoji právního řádu v Československu 1945-1990. Ed. Ladislav Soukup, Karolinum, 2002.

Neubauer, Z.: Státověda a theorie politiky, Jan Laichter, 1947.

Palúš, I.: Účasť občanov na riadení socialistického štátu. In: Právny obzor, 66, 1983, 10.

Peška, P.: Úvahy nad popřením ústavnosti v letech 1948-1989. In: Vývoj práva v Československu v letech 1945-1989. Ed. Karel Malý, Ladislav Soukup, Karolinum, 2004.

Prusák, J.: Teória práva, Vydavateľské oddelenie PF UK, 2001.

Seidl-Hohenveldern, I.: Mezinárodní právo veřejné, Codex Bohemia, 1999.

Spruyt, H.: The Sovereign State and Its Competitors, Princeton University Press, 1994.

Suverenita ľudu a štátu v Československu rokov 1948-1989

Steiner, J.: Textbook on EC Law, Blackstone Press Limited, 1996.

Svák, J. – Cibulka, Ľ. – Klíma, K.: Ústavné právo Slovenskej republiky (Všeobecná časť) 2. vydanie, BVŠP, 2009. Šedivý, J.: Suverenita státní a nadstátní. Má evropský občan budoucnost? In: Demokracie a ústavnost, Karolinum, 1999. Štajgr, F. – Plundr, O.: Organizácia justície a prokuratúry, Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, 1956.

Tokár, A.: Suverenita a rozširovanie Európskej únie po summite z Nice. In: Právny obzor, 88, 2001, 3.

Vebera, Z.: Právní záruky ústavnosti a zákonnosti v ČSSR, Univerzita J. E. Purkyně, 1975. Zborník z medzinárodnej konferencie, Ústav štátu a práva SAV, 2001.

Zdobinský, S. – Zlatopolskij, D.L.: Světová socialistická soustava a státní výstavba v evropských socialistických zemích I. díl., Orbis, 1977.

Zdobinský, S. – Zlatopolskij, D.L.: Ústavní systémy socialistických zemí, Panorama, 1988.

209

ZBORNÍK – AKADEMICKÉ AKCENTY

210