Škultétyho rečňovanky .............................................s

Písalo sa deviateho septembra tohto roku, keď bez akýchkoľvek vysvetlení zmizla Iris Descimová. Naposledy ju videli na školskom výlete v observatóriu o osemnástej hodine, ôsmeho septembra...

Takýto zápis sa dostal do rúk polície a detektívov predvčerom. Mariannu Thelerovú najmä fascinovalo, ako niekto dokázal určiť deň zmiznutia, keď ju naposledy videli deň predtým. Nemalo to zmysel, ale jej problém to nebol. Jej problémom bolo len pracovať pre bandu týchto mudrákov. Bolo to už bezmála pol roka, kedy prišla Marianna na stáž ku polícii, pracovala ako "asistentka" detektíva Steinera. Vtedy tým bola ešte úplne nadšená, myslela si, že sa dozvie viac o psychike človeka, ako prísť na stopy, o metódach vyšetrovania, ale jediné, čo sa od Steinera dozvedela, bolo, ako sa pripravuje delikátna káva, kde všade sa dajú ukladať papiere, no a ešte, aby sa nezabudlo, kde robia najlepšie muffiny v meste.

Marianna nikdy nebola na tieto veci, vonkoncom ju nezaujímali domáce práce, varenie a podobné nezmysly. Nie, ju zaujímali zákutia ľudského myslenia, reč tela a celkovo pozorovanie ľudí. Práca tu ju akurát zdeptávala. Uprostred stíchnutej miestnosti začal vyzváňať mobil. Marianna vedela bez váhania určiť, kto volá. Dan volal vždy hodinu predtým, ako jej končila pracovná doba, vždy s pripravenou výhovorkou, prečo volá v tomto čase.

Inokedy by mu to rýchlo zdvihla, ale dnes na to nemala náladu, dnes mala hlavu plnú Descimovej. Ten prípad jej vŕtal v hlave od doby, čo si potajme prečítala všetky informácie o prípade. Iris bolo milé dievča, ktoré malo okolie rado, v škole bola priemerná, bývala sama v internátnej izbe a jej rodina vlastnila malé kvetinárstvo na kraji mesta. Dievčatá, ako ona, len tak nemiznú, nedáva to logiku. Nič na prípade nedávalo zmysel, vyzeralo to, akoby si niekto práve vymyslel absurdné zmiznutie ako z nejakej lacnej detektívky a spisy boli falošné. Lenže Marianna bola sama svedkom vypočúvania istých Irisiných spolužiakov, ktorí vyzerali až príliš skutočne a nie ako nafingovaní.

Keď už to nezvládala a zvedavosť ju takmer prevalcovala, rozhodla sa, že to predsa len riskne a opýta sa na prípad Steinera. Potrebovala vedieť aspoň o trochu viac. Aspoň o tú trochu viac, ktorá ju posunie dopredu. ,,Dobrý deň, pane. Dúfam, že som neprišla nevhod. Chcela som sa iba opýtať na prípad Descimovej. Nechcem sa vám do toho miešať, ale niektoré veci mi na tom nesedia a neviem si ich vysvetliť. Napríklad ten čas, odkadiaľ sa vie, že zmizla o deň na to, ako ju naposledy videli?“ ,,To je veľmi ľahké, naši technici zistili, že jej mobil prestal vysielať signál presne o jednej hodine ráno, takže to je predpokladaný čas jej zmiznutia. Ale už tým nezaťažujte svoju hlavu a choďte si domov odpočinúť.“ ,,Ehm, ďakujem. Dovidenia!“

Marianna by mala byť rada, že je o záhadu menej, lenže rozuzlenie času jej pridávalo na pochybách. Už nešlo len o zvedavosť, ale o posadnutosť a strach o vlastný život. Lebo Marianna konečne prišla na to, prečo jej ten prípad prišiel fascinujúci. Presne tak totiž zmizla jej najlepšia kamarátka Hailey pred piatimi rokmi. Bolo to takmer rovnaké - obe zmizli o jednej ráno, obe mali sedemnásť, obe pochádzali zo zahraničia, obe boli viac-menej slušné a nezaujímavé. Bol tu len jeden veľký rozdiel, Haileyno telo našli rozkúskované na franforce, pomaly hnijúce, pohodené pri nejakom potoku. Vtedy z toho obvinili nejakého práve prepusteného vraha a odsúdili ho na doživotie. Vtedy sa jej to zdalo fér, ale teraz začínala chápať, cez spojitosti medzi Iris a Hailey, že je asi nevinný. Zmiznutie a vražda mali totiž zo začiatku rovnaký rukopis, človek za mrežami by toho nebol schopný. Keď prišla domov, jej racionálne zmýšľanie prešlo na takú úroveň, že racionálnosť nahradila paranoja. Neustále sa musela obzerať, jej myšlienky sa dostávali na svetlo sveta, tašku zvierala o dosť silnejšie než v bežný deň a nechty mala pomaly ohryzené tak, že sa jej z jedného pustila krv... Toto robí strach s ľuďmi, zožiera ich zvnútra tak, že sa zmenia na nepoznanie, prestanú vnímať okolie a zrazu ani nevedia, ako sa z nich stáva sebadeštrukčné monštrum.

Marianna padla s únavou, celá roztrasená, na posteľ a zaspala. Bolo jej úplne jedno, že je po celom dni spotená, že vonku preblikuje lampa a dvíha sa silný vietor, taktiež úplne odignorovala niekoľkokrát vyzváňajúci telefón a otvorené okno. Keby len vtedy vedela, čo za ním číha, že bola tak blízko k Hailey, Iris a veci ako sú vek, povaha či národnosť ju neodlišovali.

Keď sa v pondelok Marianna objavila v práci, celá biela s kruhmi pod očami, ktoré spôsobovali neustále nočné mory, v ktorých vídavala Hailey celú krvavú a v dotrhanom oblečení, nepridalo jej na nálade to, že vedľa Steinera stál chalan, asi v jej veku. Vyzeral ako démon, akoby prešiel cez čiernobielu kopírku, v miestnosti doslova spôsoboval chlad, jeho oči boli prázdne a človek by kľudne mohol predpokladať, že si pomýlil storočie. Steiner sa o neho opieral celou svojou váhou. Iný by sa pod jeho váhou ohol, on však stál celý vzpriamený. ,,Dnes máte voľný deň, slečna Thelerová. Len, prosím, ešte spravte kávu tuto môjmu záchrancovi. Predstavte si, že ma zachránil pred rozzúreným psom. Takýchto ľudí by sme tu potrebovali!“ pochválil ho Steiner. Tu sa pochybnosti o tajomnom neznámom ešte viac rozšírili, väčšina ľudí by sa po pochvale od Steinera pyšne zatvárila, akoby práve dostali cenu za celoživotný svetový prínos. On nie. Stál tam len tak, bez výrazu.

Keď odchádzala z budovy, vonku lialo. Nezamierila však domov, zamierila k miestnej väznici. Celý dnešný seminár strávila vyhľadávaním článku pod lavicou, ktorý mal hlásať meno vraha Hailey. Dokonca ho aj našla, meno obvineného bolo Roman Keralov. Prvýkrát bol väznený za prečin vraždy, keď mal osemnásť, viac sa nedozvedela.

Bol to pocit, ako z kriminálneho filmu, bolo tam chladno, bledo a nepríjemne. Marianna sa tam dostala s papierom, ktorý bol akože napísaný Steinerom, dokonca sa jej ho podarilo opečiatkovať jeho pečiatkou. Len podpis chýbal, ale to nik neriešil. Dostať sa tam bolo až opovrhnutiahodne ľahké, ale možno to bolo tým, že sa starajú o to, aby nik neprekĺzol von a nie dnu..

Už keď oproti dotyčnému sedela, mala pocit, že je nevinný. Na "sériového" vraha bol až priveľmi pokojný a vyzeral aj podozrivo vyrovnaný. Marianna nemal dôvod pýtať sa zdvorilostné otázky a rovno sa ho opýtala, čo vie o vražde Hailey. Odpoveď ju prekvapila, nečakala ju, hoc bola pripravená naozaj na čokoľvek. ,,Bol som to ja, ale vlastne som to ja ani nebol. Pripadal som si vtedy ako ovládaný, nechcel som ju zabiť, ale spravil som to. Vedľa mňa stál vtedy chlapík. Mohol byť rovnako starý ako vy. Vyzeral akoby ho vytiahli zo starej fotky, oči a vlasy mal čierne ako uhol a pokožku bielu ako čerstvo napadaný sneh. Pamätám si ho preto, že počas celého činu so mnou nadväzoval priamy očný kontakt, nikto mi ho nechcel uveriť...“ Zdráhala sa uveriť, ale všetko, čo sa naučila z čítania ľudského tela, napovedalo, že hovorí pravdu. Navyše sa jej zmocňoval nepríjemný pocit, a to nie len preto, že sa jej pozeral priamo do očí, v ktorých sa jej zračil strach, ale aj preto, lebo opis sedel až nepríjemne presne na Steinerovho tajomného záchrancu, teda až na to, že ten nemohol nestarnúť päť rokov. Marianna prišla na prvú veľkú stopu, ktorá nasvedčovala, že tieto zmiznutia sa nebudú týkať tohto jej sveta, ale iného, omnoho temnejšieho. Von z budovy vybehla ako strela. Vonku ešte lialo a všetko nasvedčovalo poriadnej búrke. Psychicky bola na dne, nechápala prečo sem vôbec prišla. Za to mohla tá jej prekliata chtivosť všetko vyriešiť a túžba po tajomstvách, ktorú nemohla nikdy uhasiť. Neznášala to a tie myšlienky ju zamestnali na tak dlho, že si ani nestihla uvedomiť to, že sa zotmelo a dážď bičoval tak silno, až bola celá premáčaná. Keď už bola pred tunelom, za ktorým sa nachádzala bytovka, v ktorej bývala, zneistela. Neznášala tento úsek cesty, vždy sa jej tam zdalo, že ju niekto prenasleduje, no nikdy tam nik nebol. Teda až na deň, keď sa dozvedela správu o mŕtvej Hailey, vtedy tam bol čierny havran. Takisto ako v deň, keď Hailey zmizla, a tiež v tento deň, ona však o ničom nevedela. Akoby aj mohla... Pomalými krokmi vstúpila do tmy, z vrecka nohavíc sa pokúšala vytiahnuť mobil, no nikde ho nevedela nájsť. Vtedy začula šelest krídel, ktorý sa o malú chvíľu zmenil na tlmený hrdelný smiech. Teraz už nebolo cesty späť, svet okolo Marianny sa zatočil a odrazu uvidela tvár bytosti, vďaka ktorej mizli celé roky ľudia v rozmedzí siedmeho a pätnásteho septembra, bytosti z prachu, dažďa a temnoty, bytosti, akou podobnou sa stane i ona o malú chvíľu, rovnako ako Iris Descimová a tisícky pred ňou. Okrem Hailey, tá proti tomu bojovala a stalo sa jej to osudným. Ďalší deň sa spustilo pátranie aj po Marianne Thelerovej, ktorá bez náznaku jedinej stopy zmizla, mobil prestal vysielať signál o jednej hodine ráno, no ona sa vyparila skôr. Ani jedna charakterová vlastnosť ju nespájala s Iris a Hailey, ani trochu sa im nepodobala, ale i tak pre obyčajných smrteľníkov zmizla. Stala sa z nej búrková bytosť, ktorá mala pretvárať iných ľudí na takých, ako je ona a jej nové meno znelo Nebulosus Pluviam - v preklade z latinčiny, jazyka týchto bytostí, hmlistý dážď. Ktovie, koľko ľudí premenila svojím dychom...

Margaréta Gréta M., 9.A