1962 – 1972

Ladislav Paule – Roman Réh

Do druhej dekády svojej existencie vstupovala Vysoká škola lesnícka a drevárska (VŠLD) vo Zvolene ako existujúca, sfunkčnená a vzhľadom na krátky čas svojho pôsobenia aj ako pomerne úspešná inštitúcia. Jej ďalšie budovanie, rozširovanie a zosúlaďovanie s úrovňou lesníckeho a drevárskeho vzdelávania vo svete a potrebami praxe vo vtedajšom Československu však bolo nevyhnutné. Existenciu a aktivity VŠLD v období 60. rokov a začiatku 70. rokov minulého storočia významne ovplyvnila spoločenská situácia, ktorá bolo v celom Československu veľmi dynamická, dramatická a z rôznych uhlov pohľadu aj veľmi progresívna a zároveň aj pomerne tragická.

Po roku 1962 pokračovalo hľadanie optimálnej organizačnej štruktúry VŠLD a oboch jej fakúlt a hľadal sa aj vhodný obsah, formy a metódy pedagogickej a vedeckovýskumnej práce primerané pre stále pomerne nové lesnícke a drevárske vysokoškolské štúdium. Od začiatku druhého desaťročia existencie VŠLD sa v týchto oblastiach prejavili veľmi povzbudivé a pozitívne stránky, ku koncu desaťročia však boli vystriedané aj negatívnymi a nesprávnymi rozhodnutiami.

Zlepšila sa obsahová náplň štúdia na oboch fakultách zavedením potrebných technických predmetov a výučby cudzích neslovanských jazykov, prijímacie pokračovanie nových študentov na obe fakulty dostalo pevnejšiu štruktúru, spresnil sa rozsah štátnych záverečných skúšok a väčší dôraz sa začal klásť na obhajoby diplomových prác. Negatívnym procesom však boli príliš časté zmeny a úpravy učebných plánov v dôsledku presadzovania tendenčných osobných ambícií pracovníkov VŠLD, ktorí boli aktuálne vo významnejších funkciách.

V záujem lepšieho organizovania pedagogických a výskumných činností dochádzalo na oboch fakultách k správnemu zväčšovaniu počtu odborných katedier najmä cestou rozdeľovania existujúcich katedier s pôvodným širším kumulovaným zameraním. Lesnícka fakulta (LF) mala v polovičke 60. rokov 12 katedier, z toho

10 odborných, Drevárska fakulta (DF) mala

11 katedier, z toho 7 odborných.

Na LF pracovalo v roku 1972 deväť profesorov (pre takmer každú profilovú katedru jeden), 12 docentov, 38 odborných asistentov a 2 asistentov. Veľmi silné bolo v tom čase bežné zamestnávanie technicko-hospodárskych pracovníkov so zameraním pre pedagogickú prácu alebo pre výskumne práce, ktorých bolo spolu až 71. Na dekanáte LF pracovali 4 pracovníčky a spolu s 8 pomocnými zamestnancami (upratovačky a vrátničky) zamestnávala LF spolu 144 pracovníkov. Pracovníci LF sa aktívne zapájali do práce aj v iných inštitúciách, napr. v rezorte lesného a vodného hospodárstva Slovenskej republiky, v lesníckej sekcii Slovenskej spoločnosti pre vedy poľnohospodárske, lesnícke, veterinárne a potravinárske Slovenskej akadémie vied, vo Výskumom ústave lesného hospodárstva vo Zvolene, v Ústave pre hospodársku úpravu lesov vo Zvolene, na Lesníckej fakulte Vysokej školy zemědělskej v Brne, vo Vedeckovýskumnom ústave lesného hospodárstva a poľovníctva v Zbraslavi - Strnadoch a v ďalších organizáciách.

Učitelia Lesníckej fakulty boli členmi redakčných rád časopisov: Les, Lesníctví, Lesnícky časopis, Poľovníctvo a rybárstvo, vo vydavateľstve Príroda a inde.

Na DF pracovalo v roku 1972 sedem profesorov, 15 docentov a 54 odborných asistentov alebo asistentov. Na dekanáte DF pracovalo

5 pracovníčok vzhľadom na agendu súvisiacu s konzultačnými strediskami v Prahe a Brne pre externých študentov. Mimoškolská činnosť učiteľov DF mala rôzne formy. Dvaja profesori sa angažovali v medzinárodných organizáciách FAO a UNIDO, siedmi učitelia pracovali ako experti v rozvojových krajinách, celý rad učiteľov DF pôsobil vo vedeckých radách alebo poradných orgánoch Štátneho drevárskeho výskumného ústavu, Výskumného a vývojového ústavu drevárskeho, Ministerstva priemyslu, Výskumného ústavu nábytkárskeho v Brne, v Lignoprojekte a inde. Učitelia DF boli členmi redakčných rád odborných a vedeckých časopisov Drevársky výskum, Drevo a iných, spolupracovali pri normotvornej činnosti a tvorení drevárskej terminológie.

V roku 1962 sa stal rektorom VŠLD doc. Ing. Elígius Hromada, CSc., čo súviselo s realizáciou viacerých obmien akademických funkcionárov v tom období. Vo vedení VŠLD bola prijatá gentlemanská dohoda, že vo funkcii rektora sa budú pravidelne striedať zástupcovia oboch fakúlt. Keďže do roku 1962 bol rektorom predstaviteľ DF, novým rektorom sa stal predstaviteľ LF. Od roku 1964 sa istá skupina lesníkov a drevárov usilovala o odvolanie úradujúceho rektora doc. Hromadu. To úsilie bolo v roku 1965 „úspešné“, vtedajšie vedenie DF urobilo ústupok a do funkcie rektora na obdobie štyroch rokov nastúpil prof. Ing. Pavel Višňovský z LF.

Začiatkom školského roka 1969/70 nastúpil do funkcie rektora prof. Ing. František Setnička. Trojročné funkčné obdobie nedokončil, ukončila mu ho nastupujúca normalizácia o jeden rok skôr. Boli to zložité a nie priaznivé roky. Z akademických funkcií museli odísť aj iní, medzinárodne uznávaní odborníci. Prorektor pre vedeckovýskumnú činnosť prof. Ing. Dr. Karol Eisner, člen Medzinárodnej akadémie drevárskych vied (IAWS) a skutočná osobnosť uznávaná svetovou vedou musel z funkcie v roku 1971 odísť, pretože jeho syn emigroval.

Novým rektorom sa v roku 1971 stal prof. Ing. Adolf Priesol, DrSc.

Vynútená obmena akademických funkcionárov od roku 1962 sa udiala aj na úrovni LF, dekanom sa stal doc. Ing. Adolf Priesol, CSc. Od roku 1964 bol dva roky dekanom LF doc. Ing. Rudolf Šály, CSc. V roku 1966 ho vo funkcii dekana LF nahradil opäť prof. Ing. Adolf Priesol, CSc. Vo funkcii dekana bol do roku 1971, kedy stal rektorom VŠLD. Do funkcie dekana LF bol v roku 1971 menovaný prof. Ing. Jozef Porubiak, CSc.

Na DF bol od roku 1955 vo funkcii dekana prof. Ing. Jozef Palovič, CSc. V roku 1966 ho na tri roky nahradil prof. Ing. Víťazoslav Sprock, ktorý bol dekanom DF aj v období 1952 – 1955. Počas prvých 17 rokov existencie DF ju viedli len dvaja dekani. V roku 1969 sa na tri roky stal dekanom DF doc. Ing. Alexander Poláčik, CSc. V roku 1972 bol nahradený prof. Ing. Františkom Krutelom, CSc.

Učebné zameranie školy sa v 60. rokoch konkretizovalo a rozvíjalo na oboch fakultách hľadaním požadovaného profilu absolventa. Ten sa formoval prostredníctvom učebných plánov, štruktúr jednotlivých disciplín, ich obsahom, rozsahom a následnosťou. Vzhľadom na polyfunkčnosť lesného a drevárskeho inžiniera pri jeho uplatnení v praxi sa v štruktúre učebných plánov nachádzali všeobecné inžinierske predmety i predmety biologické, chemické, technické a ekonomické, ako aj predmety spoločenskovedného zamerania.

S rozvojom vedných odborov vznikala i diferenciácia predmetov a z toho vyplývajúce zmeny v učebných plánoch. Spoločným znakom učebných plánov lesníckeho a drevárskeho štúdia bola snaha vychovať lesných a drevárskych inžinierov s univerzálnym profilom, schopných zvládnuť všetky stránky lesníckej prevádzky i prevádzky drevárskych závodov a špecializovaných služieb.

Po prijatí nového zákona o vysokých školách č.19/1966 Zb. platného od 1. mája

1966, po dlhších interných diskusiách na VŠLD a po zapracovaní požiadaviek skúseností z praxe sa v 60. rokoch ustálil profil absolventa oboch fakúlt so širším vedným základom, na ktorý mal účelne nadväzovať učebný systém postgraduálneho štúdia. Profil absolventa bol často prehodnocovaný z pohľadu prebiehajúcich zmien v spoločnosti, v podstate však zodpovedal v tom období preferovaným tendenciám dlhodobého rozvoja lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu a predpokladanému postaveniu lesných a drevárskych inžinierov v celej šírke štruktúry týchto odvetví.

Na oboch fakultách pribúdali nové učebné predmety. Boli to nové vedné disciplíny, ako lesnícka fytocenológia a typológia, meliorácie, krajinárstvo, genetika a šľachtenie lesných drevín, ergonómia, sociológia, biokybernetika, matematické metódy v spracovaní lesných a drevospracovateľských podnikov, ochrana lesa, problematika odumierania lesných porastov. Aktuálnou sa stala problematika komplexného využívania lesnej biomasy a k tomu potrebná mechanizácia. Štúdium na DF sa zameriavalo na účelné aplikovanie matematicko-fyzikálnych a technických vied v jednotlivých inžinierskych odboroch. Cieľom takto zameraného štúdia bolo vychovať odborníkov pre neustále sa meniace požiadavky trhu práce.

Pedagogická profilácia VŠLD vychádzala v 60. rokoch z profilu absolventa so širším teoretickým základom, na ktorý po 3- až

5-ročnej praxi malo nadväzovať špecializované postgraduálne štúdium. Na LF existovalo jednoodborové štúdium „lesné inžinierstvo“ a na DF jednoodborové štúdium „technológia dreva“.

V ukazovateľoch charakterizujúcich vývoj počtu študentov v rôznych formách štúdia i vývoj zmien študijných plánov existovali medzi fakultami niektoré odlišnosti.

Na LF postupne narastali počty denných študentov zo 401 v roku 1962 na 503 v roku 1972. Za dekádu ukončilo štúdium 561 študentov, z toho 13 zahraničných. S cieľom podporiť rozvoj externej formy štúdia a uľahčiť jej absolvovanie zriadila LF v školskom roku 1963/64 konzultačné stredisko v Košiciach. Po troch rokoch najmä vzhľadom ku klesajúcemu záujmu stredisko zaniklo a študenti dokončili štúdium vo Zvolene.

Záujem o lesnícke štúdium vo Zvolene bol v 60. rokoch veľký a o štúdium sa uchádzal väčší počet uchádzačov ako bolo možné na fakultu prijať; približne v pomere 2:1. Začiatkom 70. rokov sa počet uchádzačov i prijatých študentov dočasne znížil. LF ukončovalo v dennom štúdiu priemerne 58 % študentov a v štúdiu popri zamestnaní 43 % študentov pôvodne zapísaných do I. ročníka.

Študijný úbytok bol pomerne vysoký, čo boli určite spôsobené aj búrlivými rokmi tejto dekády.

Štúdium lesného inžinierstva v roku 1972 trvalo 10 semestrov, študenti absolvovali prednášky a cvičenia zo 46 povinných predmetov končiacich väčšinou skúškou alebo zápočtom. Okrem povinných predmetov si mohli študenti zapísať aj odporúčané alebo voliteľné predmety podľa záujmu alebo budúcej špecializácie.

Týždenný rozsah hodín bol 30 – 40. Z celkového počtu takmer 5000 učebných hodín za 5 rokov štúdia pripadalo 53 % na prednášky a 47 % na cvičenia. Povinná bola trojtýždňová odborná prax zaradená počas letných prázdnin po II. a III. ročníku a štvortýždňová preddiplomová prax počas letných prázdnin po IV. ročníku vo vybraných lesných závodoch, čo v rámci celkového rozsahu štúdia predstavovalo 20 %. Na DF bol nárast počtu študentov v priebehu dekády vyšší ako na LF, čo súviselo s celoštátnou pôsobnosťou DF vo vtedajšom Československu a nedostatkom odborníkov v rozvíjajúcom sa drevárskom a nábytkárskom priemysle. Počet denných študentov v roku 1962 bol 316 a v roku 1972 už 550. Od roku 1969 už vyše polovice študentov pochádzalo z Čiech. Za dekádu ukončilo štúdium 537 študentov, z toho 23 zahraničných.

Pre jednoduchšie absolvovanie externého štúdia a najmä aby sa odbúrali časové straty pri dochádzke českých študentov na konzultácie do Zvolena, boli zriadené konzultačné strediská v Prahe a Brne. Fungovali podľa toho, či bol pre zriadenie strediska dostatok študentov. Ku koncu dekády záujem o externé štúdium výrazne poklesol.

DF ukončovalo v tomto období priemerne 60 % z pôvodne zapísaných študentov do I. ročníka. Úbytok bol v priemere 40 %, ale po roku 1967 sa zvýšil až na 66 %, čo súviselo s vnúteným vyšším počtom prijatých študentov do I. ročníka, kedy sa nedali uplatniť prísnejšie kritéria pri prijímacom pokračovaní a iste aj búrlivými rokmi tejto dekády. O štúdium popri zamestnaní bol do roku 1967 slušný záujem, následne klesol podobne ako bola celoštátna tendencia.

V rokoch 1962-64 doznieval na DF experiment s cieľom zavedenia väčšieho rozsahu praktickej výroby (cvičenia, praxe) pozostávajúci v tom, že v I. ročníku päťročného štúdia sa týždenne striedala teoretická výučba pre študentov s výrobnou prácou v závode Bučina Zvolen.

V 3. až 7. semestri bola plánovaná výučba bežným spôsobom formou prednášok, cvičení a ostatnými formami. Ôsmy a deviaty semester bol rezervovaný pre tzv. inžiniersku prax. Študenti mali odísť pracovať do výrobných závodov, kde mali zastávať miesta asistentov vedúcich hospodárskych pracovníkov, zástupcov majstrov alebo zástupcov na oddeleniach riaditeľstiev podnikov a závodov. Za svoj výkon mali dostávať príslušný funkčný plat a v štúdiu na fakulte pokračovať externou formou. V 10. semestri sa mali vrátiť na fakultu a na základe zadania z podnikov vypracovať svoju diplomovú prácu. Táto forma štúdia na DF stroskotala na nedostatku mzdových prostriedkov v mnohých závodoch pre študentov – praktikantov. Záverečné semestre štúdia sa v tom období museli riešiť ako provizórium.

Po roku 1964 bola pre študentov DF zavedená

3-dňová úvodná prax v I. ročníku, po III. ročníku

3-týždňová tzv. energetická prax, po IV. ročníku

1 mesiac technologická prax a v 10 semestri preddiplomová prax v trvaní 1 mesiac. Niektoré predmety mali povinné 1 – 2 dni cvičení vo výrobných závodoch. V 8. semestri bola povinná 10-dňová študijná cesta najmä po českých drevárskych a nábytkárskych závodoch.

Drevárske štúdium v roku 1972 trvalo 10 semestrov. Okrem základného štúdia bolo v učebnom pláne 6 sústav voliteľných predmetov, ktoré začínali v II. ročníku. Išlo o teoretické prehĺbenie vedomostí v disciplínach náuka o dreve, chemická technológia dreva, strojárenskokonštrukčná sústava, uchovanie a kontrola kvality dreva, nábytok a drevostavby a sústava ekonomiky a moderného riadenia.

Postgraduálne štúdium sa na VŠLD organizovalo od roku 1962. Na LF to bolo pravidelné a systematické štúdium v špecializáciách: ekonomika riadenia lesného hospodárstva, hospodárska úprava lesov, technika a technológia výrobného procesu, lesnícke stavby, pestovanie lesov, tvorba a ochrana krajiny. Absolvovanie postgraduálneho štúdia v rozsahu 4 semestrov bolo viazané ministerským systemizačným poriadkom a organizovalo sa podľa požiadaviek rezortu.

Na DF bolo postgraduálne štúdium organizované sporadicky, podľa potrieb drevospracujúcich podnikov a nebolo povinné. Ponúkané boli špecializácie systémové riadenie výrobných procesov v drevospracujúcom priemysle, hydrotermická úprava a sušenie dreva, výroba nábytku a kvalitatívne znaky suroviny pre prvotné spracovanie dreva.

Dôležité miesto v pracovnej náplni pracovníkov

VŠLD v 60. rokoch mala vedeckovýskumná činnosť, ktorá vytvárala ich vedeckú profiláciu. Tvorila jednotu s výchovno-vzdelávacím procesom. V 60. rokoch 20. storočia aktívne pracovali na oboch fakultách interné vedeckovýskumné ústavy. Koordinovali výskumné programy, úzko spolupracovali s katedrami i výrobnou praxou. Vedeckovýskumná práca na VŠLD bola usmerňovaná tak, aby ako neoddeliteľná súčasť celkovej činnosti školy plnila poslanie v troch hlavných oblastiach:

1. riešenie vedeckovýskumných úloh pre potreby lesníctva a drevárstva a spoločenských vied,

2. skvalitňovanie vlastnej vedeckovýskumnej práce,

3. priama účasť pri zavádzaní vedeckotechnického pokroku do praxe lesného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu.

Aj v rokoch 1962 – 1972 boli výskumné úlohy základného výskumu celoštátne koordinované a riešené v rámci Štátneho plánu základného výskumu, pričom v mnohých prípadoch koordinačným pracoviskom bola VŠLD vo Zvolene.

Vo výskume prevládali úlohy základného výskumu nad fakultnými a rezortnými.

Významná bola aj spolupráca školy s praxou prostredníctvom vedľajšej hospodárskej činnosti, ktorá na jednej strane predstavovala rozšírenie aplikačnej časti výskumnej činnosti pracovníkov školy a na druhej strane aj zdroj mimorozpočtových príjmov školy a teda aj zlepšenie ekonomickej situácie inštitúcie i jednotlivcov. Talentovaní a usilovní študenti sa zapájali na jednotlivých katedrách do vedeckovýskumnej činnosti buď ako pomocné vedecké sily alebo formou študentskej vedeckej odbornej činnosti, čo v mnohých prípadoch predstavovalo prípravu pre ich ďalšiu vedeckú kariéru.

Výsledky svojich výskumov publikovali pracovníci VŠLD formou štúdií v Zborníku VŠLD vydávaného do roku 1963 a od roku 1964 v samostatných vedeckých zborníkoch oboch fakúlt: bol to Zborník vedeckých prác LF VŠLD vo Zvolene a Zborník vedeckých prác DF VŠLD vo Zvolene. Uverejňované boli významné i priemerné publikácie, vždy s cudzojazyčnými súhrnmi. Výsledky výskumných aktivít pracovníkov VŠLD boli v 60. rokoch publikované aj v rezortných odborných časopisoch Les alebo Drevo, vo vedeckých časopisoch Lesnícky časopis, Drevársky výskum, Lesnictví a v iných vedeckých a odborných časopisoch, nezriedka aj v zahraničí. Učitelia boli autormi alebo spoluautormi vysokoškolských učebníc i vysokoškolských študijných textov. Bohatšia publikačná činnosť bola priamo úmerná kvalifikačnému rastu. V 60. rokoch pribúdali profesori, docenti, doktori vied i kandidáti technických vied. Poprední pracovníci školy sa stávali školiteľmi vo vedeckej príprave pre domácich uchádzačov, záujemcov z iných pracovísk i zo zahraničia.

V rokoch 1962 a 1967 boli zorganizované polytematické medzinárodné vedecké konferencie, pri príležitosti okrúhleho výročia lesníckeho a drevárskeho školstva. Obe konferencie boli významné z hľadiska výmeny vedeckých informácií a propagácie slovenskej vedy a boli aj príležitosťou nadviazať osobné kontakty. Vyznamenali na nich vybraných úspešných pracovníkov VŠLD a iných odborníkov z praxe, ktorí sa najviac pričinili o rozvoj lesníctva, drevárstva a ďalších príbuzných vedných disciplín.

VŠLD bola v 60. rokoch riadnym a aktívnym členom Medzinárodnej únie lesníckych výskumných organizácií (IUFRO), Medzinárodnej akadémie drevárskych vied (IAWS) a ďalších medzinárodných organizácií prostredníctvom aktívneho zapájania sa svojich pracovníkov do činností týchto inštitúcií.

Na LF sa v období 1965 – 1970 zvýšil počet pracovníkov Vedeckovýskumného ústavu lesníckeho (VVÚL) o 22, čo bolo v súlade s vtedajšou tendenciou vytvárať neučiteľské miesta na vysokých školách. Ústav bol zameraný na komplexný výskum pestovania lesov a na výskum biologických, technických a ekonomických základov lesného hospodárstva v horských lesoch karpatskej oblasti. Zlepšoval sa pomer v kvalifikácii v prospech pracovníkov s vysokoškolským vzdelaním a v rokoch

1970 – 1972 prví pracovníci ukončili internú vedeckú prípravu na LF a získali vedeckú hodnosť kandidáta technických vied (CSc).

LF mala pracovné kontakty s niekoľkými lesníckymi fakultami v iných krajinách, čo umožňovalo výmenu skúseností alebo organizovanie spoločných vedeckých podujatí.

Rozširovali sa počty zahraničných pobytov a stáží, napr. v roku 1971 uskutočnili pracovníci a študenti LF 6 dlhodobých a 39 krátkodobých pobytov v 11 štátoch. LF prijala 29 zahraničných hostí a 53 študentov. S vedeckovýskumnou prácou úzko súvisela publikačná činnosť pracovníkov LF a iné formy odovzdávania výsledkov výskumu na využitie a propagáciu, ktoré postupne narastali. Na DF sa vedeckovýskumná práca vykonávala priamo na katedrách a prelínala sa s pôsobnosťou oddelení Vedeckovýskumného ústavu drevárskeho (VVÚD). Za rozhodujúce výskumné smery na DF boli považované výskum základných vlastností štruktúry dreva a tvorby drevnej suroviny, výskum otázok technológie dreva, výskum zameraný na rozhodujúce kvalitatívne ukazovatele drevárskych výrobkov, výskum problémov energetiky v drevárskom priemysle a technicko-ekonomický výskum v oblasti spracovania dreva. V 60. rokoch sa zvyšoval počet výskumných pracovníkov vo VVÚD a v roku 1972 dosiahol počet 34. Na existujúci stav vedecky graduovaných pracovníkov však pripadal menší počet technických pracovníkov a remeselníkov a táto skutočnosť nedovoľovala plne využiť vedeckú kapacitu DF. Situácia sa však výrazne zlepšila po otvorení prevádzky Vývojových dielní a laboratórií (VDL) v roku 1972. DF bola základným školiacim pracoviskom pre drevárske vedné odbory a túto úlohu plnila pre celé Československo.

Z hľadiska rozvoja vedeckovýskumných aktivít pracovníkov VŠLD a poloprevádzkových praxí študentov mali zásadný význam Vývojové dielne a laboratóriá (VDL) odovzdané do používania roku 1972.

Vo svojich začiatkoch predstavovali veľkoryso plánované pracovisko vybavené početnými modernými zariadeniami pre spracovanie dreva a niektoré lesnícke aktivity pre realizáciu výučby a uskutočňovanie vedeckého výskumu v drevárstve, lesníctve, elektrotechnike a strojárstve. V ich priestoroch bol umiestnený aj prvý Ústav výpočtovej techniky, ktorý bol vybavený na tú dobu moderným sálovým počítačom.

V druhej dekáde existencie VŠLD vo Zvolene tu pôsobili významné osobnosti, ako napr. prof. Anton Sokol, prof. Hubert Bezačinský, prof. Rudolf Jandel, prof. Pavel Višňovský, prof. Adolf Priesol, prof. Rudolf Šály, prof. Elígius Hromada, prof. Štefan Makovník, prof. Miroslav

Stolina, prof. Ján Halaj, prof. Jozef Porubiak, prof. Jozef Sládek, prof. Eugen Rónay, prof. Štefan Šmelko, prof. Štefan Korpeľ, prof. Klement Hubač, doc. Jaromil Húsenica, doc. František Kompan, doc. Eduard Červenka, doc. Jozef Réh, doc. Jozef Marko, prof. Cyril Palaj, prof. Víťazoslav Sprock, prof. Imrich Janota, prof. Karol Eisner, prof. Jozef

Palovič, prof. František Setnička, prof. Jindřich

Halabala, prof. Martin Sivák, prof. Ľudovít

Mikolášik, prof. František Krutel, prof. Dionýz

Horský, prof. Imrich Melcer, prof. Ladislav

Regináč, prof. Pavol Trebula, doc. Ladislav

Thern, doc. Elemír Šulán, doc. Jozef Lisičan, doc. Alexander Poláčik, doc. Dušan Perlác, doc. Július Klein, doc. František Vince, Dr. Darina Beracková a ďalší.

Život na VŠLD vo Zvolene ovplyvňovali významné celospoločenské udalosti a procesy.

Za takýto proces možno pokladať „politický odmäk“ na čele s Alexandrom Dubčekom, ktorý vrcholil od januára 1968. Následne boli krehké výhonky „Pražskej jari“ spálené „Moskovským mrazom“. Nadšenie budovať „socializmus s ľudskou tvárou“ bolo vystriedané strachom o holú existenciu. Politické previerky a kádrovanie boli na vysokých školách vykonávané dôsledne. V rámci VŠLD vo Zvolene mnohí kvalitní pedagógovia boli buď úplne vylúčení z pedagogického procesu, alebo trvalo preradení na menej kvalifikovanú prácu, so súčasným obmedzením ich ďalšieho kvalifikačného rastu. Okrem osobných krívd to v mnohých prípadoch znamenalo aj citeľnú stratu odborníkov, ktorí mohli byť prínosom pre rozvoj vysokej školy. V pedagogickom procese sa zvýšil dôraz na politickovýchovnú prácu, na komunistickú výchovu, politické školenia atď. Prejavilo sa to aj pri prijímaní na vysokú školu, kde triedny pôvod patril medzi priority. Najžiaducejší bol triedny pôvod robotnícky, potom roľnícky (maloroľník alebo družstevný roľník) a potom iný. Politická nesloboda bola najmä pre študentov vyvažovaná určitými sociálnymi výhodami, ako bolo lacné bývanie v študentských domovoch, lacná strava, zľavy na cestovnom, sociálne a podnikové štipendiá, dotované praxe a pod.

Nepostačujúce ubytovacie priestory pre študentov sa zlepšili najmä výstavbou Študentského domova Ľudovíta Štúra s kapacitou 600 lôžok, ktorý bol otvorený v roku 1962. Objekt pôsobil v čase otvorenia moderne a majestátne (architekt Jozef Chrobák, návrh 1956, projekt 1957, realizácia 1958 – 1962), svoju kvalitu si zachoval dodnes a spočiatku mal tri bloky. Štvrtý blok študentského domova (architekt Jozef Lacko) slúžil v období 1960 – 1983 ako kmeňová, aj keď provizórna budova odborných katedier DF. Keďže denných študentov stále pribúdalo, v roku 1970 bola do prevádzky odovzdaná ďalšia dočasná málo kvalitná ubytovacia kapacita vo dvore Študentského domova Ľudovíta Štúra posmešne a tajne nazývaná Študentský domov Vladimíra Iľjiča Lenina.

Od roku 1962 bolo pre mladších odborných pracovníkov nastupujúcich do zamestnania na VŠLD k dispozícii aj jednoduchšie ubytovanie nazývané „slobodárka“.

Malá telocvičňa z 20. rokov umiestnená v pôvodnom objekte LF nepostačovala ani kapacitne ani veľkosťou hracích plôch, a preto bola vybudovaná nová telocvičňa so štandardnými rozmermi. V užívaní bola od roku 1969.

Obdobie konca šesťdesiatych a začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia môžeme považovať za zlatú éru športu na VŠLD vo Zvolene. Vodný slalom bol najúspešnejším športom, veľmi dobré výsledky dosahovali študenti a zamestnanci VŠLD aj v basketbale, volejbale, gymnastike, ľahkej atletike, futbale a v tenise. Ing. Ján Stachera, CSc., neskôr dlhoročný odborný pracovník LF, bol vynikajúci vodný slalomár a stal sa päťnásobným majstrom Československa a 38-násobným majstrom Slovenska. Ako tréner viedol rad ďalších úspešných vodných slalomárov, okrem iných aj

Mariána Havlíčka (nar. 19. apríla 1953 vo Zvolene), ktorého vrcholom kariéry bolo vynikajúce

6. miesto v kategórii K1 na Olympijských hrách v Mníchove v roku 1972. Ing. Ján Stachera, CSc. sa stal členom Siene slávy slovenskej kanoistiky v roku 2012, Marián Havlíček bol do tejto Siene zaradený v roku 2014 in memoriam.

Basketbal bol najúspešnejším kolektívnym športom na VŠLD. Koncom 60. rokov sa sformoval výborný mužský team Slávie VŠLD, ktorý hral niekoľko rokov basketbal na najvyššej úrovni a niekoľko sezón končil na vyšších priečkach národnej basketbalovej ligy. Atmosféra na domácich zápasoch v novej telocvični bola vynikajúca, aj vďaka pravidelne plnému hľadisku fanúšikov povzbudzujúcich náš team.

Najvýraznejšou osobnosťou mužského basketbalu bol prof. Ing. Štefan Žíhlavník, CSc., najskôr výborný hráč, potom znamenitý kouč. V rokoch

1960 – 1989 pôsobil v Slávii VŠLD Zvolen ako hráč a dlhoročný tréner mužov. V čase svojej najväčšej slávy patril k špičke na Slovensku, napr. počas hosťovania v Baníku Handlová vo federálnej

I. basketbalovej lige v rokoch 1969 – 70.

Vo viacerých ročníkoch národnej basketbalovej ligy sa ako hráč Slávie VŠLD stal jej najlepším strelcom. V roku 2014 získal zaslúžene ocenenie Legenda Zvolenského športu.