krátkodobé a dlhodobé známosti, svadby a rozvody, psychické zrútenia, ocenenia, oslavy, spoločenské udalosti a charitatívne podujatia. V centre pozornosti sa ocitá i posadnutosť módnymi vlnami, prepychom a luxusným tovarom. Ale výpočet sa tým ešte nekončí. Práve vďaka presunu z Paríža do Londýna dostáva Camille možnosť ostro sa vysmiať i britskému konzervativizmu, staromódnosti a (ne) zmyslu pre haute couture (keď Camille v miestnom módnom dome sebavedome predloží požiadavku, aby ju pre dokonalé zapadnutie medzi londýnske dámy obliekli do čo najnevkusnejších šiat). Snímka rovnako reflektuje i nové médiá a ich rolu v modernej spoločnosti. Camille nejde ani na krok bez svojho smartfónu. Neskôr v priebehu deja ho využije na natočenie falošného kompromitujúceho videa usvedčujúceho ex-priateľku (a možno znova i budúcu priateľku) princa Harryho z týrania psa. Video zverejní virálne prostredníctvom internetu a vďaka tomu vyradí svoju sokyňu v láske, keďže je princovej bývalej priateľke zamedzený vstup na paraolympijské hry. Tie pochopiteľne neorganizuje nik iný než princ Harry. Tvorcom sa darí obdivuhodne elegantne spájať reálne osoby a udalosti (premenlivý vzťah Cressidy Bonas s princom, prvý ročník Invictus Games) s čistou fikciou. Ukazujú tak podobné postupy, akými vznikajú novinárske kačice a podvodné senzácie v dennej tlači, na internete a sociálnych sieťach. V úvode som zámerne spomínal Borata. Práve porovnaniu s ním sa totiž Uletená Parížanka vyhne len ťažko. Z tohto súboja vychádza však prekvapivo dobre a zachováva si pochybnú dôstojnosť a neisté pôvaby všetkými zbožňovanej Camille. Oproti Boratovi pôsobí hlavná hrdinka
v jednotlivých situáciách menej umelo, sebaistejšie a autentickejšie (až vyvoláva oprávnené dohady, či Camille Cottin vystupuje podobne i v realite). Je to však pochopiteľné, nakoľko film nielen dôrazne kritizuje okolitú spoločnosť skrz bezprostrednú optiku zvrátenej karikatúry z iného sveta (ako tomu bolo v Boratovi), ale triafa sa i do toho, čo samotná hlavná postava predstavuje. Líši sa v tom, že miesto boratovskej road-movie je paródiou na presladené romantické komédie a „princezničkovské" rozprávky o tom, ako naivné ženy a dievčatá napokon nájdu svojho vysnívaného „ideálneho muža" a „žijú šťastne až do smrti". Samozrejme, Uletená Parížanka je vo svojom výsmechu umne politicky nekorektná, ale stále má vlastnú stanovenú mieru a za istú hranicu už nezachádza (čo Boratovi, a ani ďalším Cohenovým filmom nerobilo problém). Oscarová sezóna už klope na dvere a do kín sa čoskoro začnú valiť tie
najočakávanejšie hity roka. Dovtedy však ešte Uletená Parížanka ponúka vynikajúcu alternatívu voči najväčším filmom v distribúcii. Je skromná, ale cieľavedomá a ukazuje, že i so skromným rozpočtom a jednou skvelou herečkou možno urobiť malé zázraky. Zamrzí len v tomto žánri stále pretrvávajúci dojem roztrieštenosti na jednotlivé scénky a výstupy, ktoré však vynahrádza originalita a hravosť (princezná Diana ako idol a bohyňa Camille, scénky ukazujúce predstavy Camille o jej alternatívnom osude). Čerešničkou na záver je i isté posolstvo, ktoré snímka v divákovi zanechá.
„Borat v sukniach", ako sa Uletená Parížanka prezýva, je vtipným, drzým a odvážnym výsmechom prominentnej vrstvy modernej „civilizovanej" spoločnosti, zlatokopiek a bulváru. Je správne uletená, ale rozhodne nie hlúpa."
Michal Baranovič
Generation | 71