ZIMKOMRIAVKY > EMOTÍVNE ZAMYSLENIA MILKY ZIMKOVEJ
EMOTÍVNE ZAMYSLENIA MILKY ZIMKOVEJ > ZIMKOMRIAVKY
Milka Zimková
GRÁTIS MILUJTE SVOJHO BLÍŽNEHO, AK JE TOHO HODEN. KNIHA PERÚNOVEJ MÚDROSTI
D
124
ve hodiny pred predstavením som po sedemhodinovej ceste vošla do kultúr neho domu v jednom z najvzdialenej ších miest našej krajiny. „Akcia sa ruší,“ oznámila mi vo dverách šumná ryšavá dievčina. „Sála je zatopená, dačo sa po robilo s radiátormi. Šéfka je na svadbe v Užho rode, ani o tom nevie.“ „No ale...“ „Ale nič sa nebojte, náš Ďoďo – to je taká holka pre všetko, už vám kúpil spiatočný. Teraz vás zavezie do Kysaku, a tam to máte okolo dvad siatej. Všetko grátis. Celú cestu máte grátis.“ Nestihla som nič povedať, ani sa opýtať, a už som sedela v pomaľovanej dodávke vedľa svoj ho veľkého kufra za Ďoďom, ktorý celú ces tu šoféroval jednou rukou, so slúchadlami na ušiach. Zložil ich až na stanici v Kysaku. „Konečná, vystupujeme, moja. No friško, friško s tým kufrom. O chvíľu začína didžina a bezo mňa to nikto nespustí.“ „Veď v kultúrnom dome je voda!“ „Na poschodí je ešte jedna parádna sála. O chvíľu vám to ide. Tak pá, moja.“ Nešlo to o chvíľu, ale o hodinu a pol. Stanice bývajú v sobotu smutné. Ľudia odchádzajú za svojimi blízkymi v piatok a vracajú sa v nedeľu. Smutne sa na mňa pozerali aj oči v tvári počer ného dievčaťa. Chvíľu sa dívala, potom vstala a sadla si oproti. „Ďaleko cestujete?“ „Dosť, a vy?“ „Ja čakám na Imra z Anglicka.“ „Dívajúc sa na vaše bruško, zdá sa mi, že čaká te aj niekoho iného.“ „Vidno to na mne?“
„Trochu.“ „Žijem teraz s Kevinom, ale ma vyháňa. Pove dal, že to ma nabúchal Imro. Ta ja neznam, jak je to. Imrova matka povedala, že on príde dak torú sobotu, a potom ma zobere do Anglicka. Teraz tu od obeda stojím a som hladná.“ „Postrážte mi kufor, idem sa pozrieť do bufe tu.“ „Zavreto. Všetko je tu zavreto.“ Napadlo mi, že by som mala mať niekde kúsok syra a jablko. „Fajný syr. A bagetu nemáte, abo čipsy?“ Vysypala som z malej peňaženky všetky drob né. Mohlo ich byť okolo päť eur. „Zajtra si dačo kúpte.“ Vyzerala spokojná a prisadla si bližšie. Priam sa ku mne pritúlila. „Ty si taká dobrá. Ľúbiš sa mi, aj tvoj šál sa mi ľúbi. A ty si asi politička, bo som ťa videla v te levízore.“ „Nie, nie som politička.“ „Ta dobre, keď nie. Bo Kevin povedal, že všetky politici sú kurvy. Ako sa voláš?“ „Milka. A ty?“ „Dagmar, ale ne Havlová, ja Bongaľová. Matka mi dala pri narodení také meno preto, bo Hav lová bola vtedy prezidentka, a povedala, že aj ja budem prezidentka.“ Bol začiatok mája, zima sa aj januárovej mohla rovnať. Na mnohých miestach aj sneh poleto val. Pozrúc sa na jej chabé, nie veľmi čisté oble čenie – tričko, tenký svetrík, kvietkované letné nohavice a tenisky naboso, prišlo mi jej ľúto. Teplý kašmírový šál s tureckým vzorom som jej ovila okolo krku. „Prikry si aj bruško, aby malému nebola zima.“ Ilustrácia: Milina Zimková
„Ta ja ani neznám, že tam daco mám.“ „Koľko máš rokov?“ „O rok šesnac.“ Rýchlik do Bratislavy sa bez ohlásenia vrútil do stanice. Ledva som sa stihla s kufriskom vtrepať do vagóna, vlak sa hneď pohol. Dagmar mi s úsmevom zakývala mojím kašmírovým šálom. Zložená pred toaletou išla som sa pozrieť na cestovný lístok, aby som zistila, v ktorom vagóne mám miestenku – peňaženka nikde. Sadla som si na kufor a vysypala obsah kabelky na sukňu – čo nebol príliš vábny pohľad – peňaženka nikde. Vtom vošiel mladý sprievodca.
„Cestovný lístok, prosím.“ „Nemám. Pozrite sa, nič nemám. Všetko je preč – lístok, doklady a päťdesiat eur.“ „Okradli vás?“ „Tak to vyzerá...“ Teraz mi došlo, prečo sa ku mne počerná prezidentka tak vrúcne túlila. „Napíšem si vaše údaje a zajtra ráno sa budete hlásiť v dispečingu na hlavnej stanici. Zaplatíte cenu lístka a pokutu. Nebyť toho, že ste Krónerová, tak vás vysadím na najbližšej stanici.“ Šumná Zemplínčanka mala pravdu. Celú cestu som mala grátis.