Page 1

DNES V ČÍSLE str. 6 – 7

Vojnové osudy si pripomíname nielen na Slovensku str. 8

Memorandum žiadalo aj dôsledné riešenie židovskej otázky str. 10

Obetavosť žien v protifašistickom odboji je nedozierna PAVOL SEČKÁR

Spoločne dokážeme viac

Na viacerých verejných zhromaždeniach som opakovane poukazoval na to, že nášmu zväzu sa pristrihujú krídelká. Orgány štátnej správy nepochopili, že strany a vládna majú v programe ochranu ľudských práv a slobôd, demokraciu a výchovu k vlastenectvu. Tieto postuláty má aj náš zväz vo svojom programovom zameraní, ktoré je potvrdené v stanovách. Vďaka patrí samosprávam, aj keď to nemajú jednoduché. Predsedníčka vlády pri prijatí veteránov v predvečer spomienkových osláv 66. výročia SNP povedala: „Zaslúžite si hlbokú úctu, ale aj vďaku....“. Neskôr na prijatí predstaviteľov SZPB sme našli plné pochopenie. Na škodu veci, že ministri jej vlády na nás nemajú čas! Asi si neuvedomujú, že sme organizácia, ktorá združuje veteránov 2. svetovej vojny, partizánov, ich deti, ktoré najviac trpeli cez vojnu aj po nej. Dnes už osemdesiatnici pomaly odchádzajú, ale ich deti, vnúčence a ďalšie generácie nechcú zabudnúť na tých, čo bojovali proti fašizmu a nemeckému nacizmu, na tých, čo položili životy za našu slobodu, na tých, čo trpeli aj v povojnových rokoch. V našom zväze sa angažuje viac ako 20 000 občanov. Uctievajú si dejinné skutočnosti od čias štúrovcov cez podiel Štefánika na vzniku Československej republiky až po hrdinstvo našich otcov a dedov. Organizujeme podujatia na vzdelávanie a poznávanie našich novodobých dejín. Preto je otázka, prečo sa náš zväz až po 30. decembri 2010 dozvedel, že nedostane dotáciu na rok 2011, že bude vyhlásená súťaž do 30. januára 2011? Pritom bolo známe, že máme uzavreté zmluvy na rok 2011, hlavne pracovné, na služby a predpokladanú infláciu v roku 2011. Súťaž bola vyhlásená len na 223 000 eur pre celé Slovensko. Smutné na tom je, že to predstavovalo len 50 % nášho rozpočtu. Aj za to ďakujeme. Za posledné 4 roky stúpli platy na Slovensku od 17 % do 37 %, nehovoriac o odmenách a odstupných daroch! My sme platy našim pracovníkom vrátane 35 tajomníkov oblastných výborov krátili o 20 % – 50 %. Boli sme nútení prijať ďalšie úsporné opatrenia vrátane odstavenia nášho jediného auta. Veríme, že sa ekonomická situácia zlepší natoľko, že pre rok 2012 nám štát prispeje na našu činnosť viac ako v roku 2011. Veríme, že aj MO SR obnoví dobrú tradíciu prideľovania projektov na zveľadenie historických pamiatok, na prácu s mládežou, na poznávanie činností, ktoré armáda plnila a plní. V tejto nie dobrej finančnej situácii si niektoré oblastné organizácie vysvetľujú veci inak ako reálne sú, snažia sa dostať čo najviac. Ja ich chápem, ale z čoho? Treba viac konať aj vo svojej pôsobnosti. Je dosť príkladov, kde to robia dobre. Vďaka vám. V roku 2010 sme dokázali prijať viac členov, ako odišlo. Pokračujme v nastúpenej ceste. Je na to príležitosť. Kvalitne pripravme výročné členské schôdze, zúčastňujme sa na nich. Lebo len tak sa dá dobre pripraviť oblastná konferencia vrátane výberu dobrých funkcionárov nielen do oblastných výborov, ale aj delegátov na XV. zjazd, členov do ÚR a URK SZPB. V súdržnosti, spolu dokážeme viac.

Na zamyslenie:

BOJOVNÍK DVOJTÝŽDENNÍK Ročník LVI

ANTIFAŠISTOV

21. 7. 2011

Cena 0,44 €

16

Na históriu sa nezabúda Členovia Zväzu vojakov Slovenskej republiky z klubu Žilina v spolupráci s Oblastným výborom SZPB a Klubom vojenských výsadkárov SR zorganizovali 17. a 18. júna poznávací zájazd Po stopách holokaustu, na ktorom sa spoločne zúčastnili aj členovia SZPB organizovaní v kluboch Zväzu vojakov SR.

Začali sme Pamätníkom v Terezíne, ktorý je vzorne upravený s množstvom kvetov. Dozvedeli sme sa, že Terezín bol postavený ako vojenská pevnosť za vlády cisára Jozefa II. v rokoch 1780 – 1790. Terezin a Terezínska pevnosť sa v nedobrom preslávili aj v nie tak dávnej minulosti, po okupácii českých krajín nacistickým Nemeckom. Obe časti Terezínskej pevnosti boli premenené na veľké perzekučné zariadenie. V Malej pevnosti boli v júni 1941 zriadené policajné väznice pražského gestapa, v ktorých boli povraždené tisíce politických a vojenských odporcov fašis-

Prvou zastávkou zájazdu Žilinčanov bol Terezín. tického Nemecka. V Hlavnej pevnosti – v samotnom meste – vzniklo v novembri 1941 geto – koncentračný tábor pre Židov. Terezínske geto, ktoré pôvodne malo byť len zberným a priechodným táborom pre Židov z Čiech a Moravy,

Foto: AF, MO, MM

sa stalo tiež tzv. starobným getom pre väzňov z Nemecka a ďalších Nemeckom okupovaných štátov. Od vzniku geta do 20. apríla 1945 bolo do Terezína deportovaných 140 000 mužov, žien a detí z českých krajín,

Nemecka, Rakúska, Holandska, Dánska, Slovenska a Maďarska. Z Terezína do vyhladzovacích táborov na Východe – Majdanek, Sobibor, ale predovšetkým do plynových komôr v Osvienčime (Pokračovanie na str. 2)

Spolupráca s Národním Osvobozením Dohoda medzi Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov (SZPB) a Českým zväzom bojovníkov za slobodu (ČSBS) funguje aj na úrovni zväzových periodík – Bojovníka a Národního Osvobození. Počas nedávneho stretnutia SZPB s ČSBS v Banskej Bystrici sa stretli aj novinári uvedených tlačovín, aby prediskutovali možnosti spolupráce.

Zodpovedný redaktor Národního Osvobození Jiří Daníček počas stretnutia so šéfredaktorkou Bojovníka Luciou Illanitzovou v Španej Doline. Foto: kš

Človek sa má skôr starať o svoje čisté svedomie, ako o svoju dobrú VELLEIUS povesť. To, čo vyniká, nie je nikdy ušetrené závisti.

Rokovanie so zodpovedným redaktorom Národního Osvobození Jiřím Daníčkom, jeho zástupcom, redaktorom Karlom Štusákom a šéfredaktorkou Bojovníka Luciou Illanitzovou sa konalo v Španej Doline 23. júna. „Vymenili sme si celý rad skúseností a pohovorili si o radostiach a starostiach redaktorského života, ktorý má v obidvoch periodikách špecifické a často rázovité podmienky,“ poznamenal Karel Štusák. Podľa Lucie Illanitzovej si pracovníci Národního Osvobození a Bojovníka porozumeli a na úrovni oboch novín sa dohodli na spolupráci. „Diskutovali sme o možnosti vymieňať si niektoré materiály, ktoré by sme mohli spoločne uverejňovať v obidvoch periodikách. Išlo by najmä o historické texty. Tak ako zaujímajú našich čitateľov, určite by boli prínosom aj pre českých a samozrejme naopak. Národní Osvobození nám môže poskytnúť niektoré príspevky, ktoré zaujmú aj slovenského čitateľa,“ konštatovala po stretnutí šéfredaktorka Bojovníka. Okrem spoločnej výmeny (Pokračovanie na str. 2)

IS SN 03223-2018


Na históriu sa nezabúda (Dokončenie zo str. 1)

– Brzezinke bolo odtransportovaných 87 000 väzňov, z nich vojnu prežilo necelých 4000. Našou ďalšou zástavkou bola Národná historická pamiatka, Pamätník – Lidice. Do osudu Lidíc zasiahla okupácia ČSR a najmä atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Heydricha. Napriek tomu, že Lidice nemali s týmto skutkom nič spoločné, gestapo si ľahko našlo zámienku na akt pomsty a vykonalo brutálny čin na obyvateľoch obce. Obeťami nacistického vraždenia 10. júna 1942 sa stalo 340 lidických občanov, 173 mužov zastrelených, ženy odvlečené do koncentračného tábora Rawensbrück, niekoľko detí daných na ponemčenie, ostatné zahynuli v poľskom Chelme. Dedina bola vydrancovaná, vypálená a zrovnaná zo zemou tak, že v roku

1943 zostala po nej len holá pláň. Spomienkové oslavy na počesť boja a hrdinskej smrti výsadkárov operácie Antropoid a výsadkárov druhej svetovej vojny sa každoročne uskutočňujú 18. júna pri pravoslávnom chráme svätých Cyrila a Metoda na Resslovej ulici a pri pamätníku parašutistov 2. sv. vojny v Dejviciach. Okrem predstaviteľov vlády, Parlamentu Českej republiky, pražského magistrátu, Armády Českej republiky, vojenských pridelencov, účastníkov boja za slobodu, zástupcov odbojových organizácií z Čiech, predstaviteľov pravoslávnej cirkvi a ďalších hostí sme sa na spomienkových oslavách zúčastnili aj my – členovia Zväzu vojakov SR. Spoločne s delegáciou Klubu vojenských výsadkárov SR sme položili vence na pamätné miesto. Srdečné stretnutia s účastníkmi

Pozývame Vás na

boja za slobodu potvrdili správnosť našej voľby. Srdečne sme sa zvítali s vojenským pridelencom SR v Českej republike genmjr. Milanom Maximom. Operácia Antropoid bola krycím názvom pre diverznú operáciu československých výsadkárov za druhej svetovej vojny, v priebehu ktorej bol vykonaný atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora a šéfa RSHA Reinharda Heydricha. Atentát bol vykonaný 27. mája 1942 v Prahe – Libni dvojicou československých výsadkárov Jozefom Gabčíkom a Jánom Kubišom, ktorí boli pre túto úlohu špeciálne vycvičení vo Veľkej Británii. V dokumentoch sa uvádza, že v reakcii na atentát nacisti zavraždili viac ako pätnásťtisíc Čechov, vypálili obce Lidice a Ležáky. Zároveň atentát vzbudil vo svete taký ohlas, že na jeho zá-

ktoré sa uskutoční 13. augusta 2011 Program: 09,15 – Vystúpenie speváckej skupiny  10,30 – Ekumenická pobožnosť  11,10 – Pietna spomienka  12,00 – Prechádzka k bunkrom na Kališti  13,00 – Kultúrny program

článkov diskutovali novinári aj o výmene informácií z rôznych akcií usporiadaných zväzmi. „Veríme, že táto dohoda prispeje k obohateniu obsahovej stránky obidvoch novín,“ dodal Karel Štusák. Keďže Bojovník, podobne ako Národní Osvobození, je špecifické periodikum, redaktori neobišli ani spôsob redakčnej práce. „Reč bola nielen o schopných a profesionálnych dopisovateľoch, bez ktorých by naša tlač nemohla existovať, ale tiež o niektorých, ktorí vo svojej dopisovateľskej snahe

často strácajú súdnosť a dokážu sa hádať o každé slovíčko,“ spresnil s úsmevom redaktor Národního Osvobození. „Dopisovatelia sú pre obidve periodiká veľmi dôležití. Okrem informácií o aktivitách zväzu v jednotlivých častiach Slovenska si ceníme najmä spomienky vojnových veteránov, ktorí nám aj takouto výnimočnou formou sprostredkúvajú obraz vojny. Našich čitateľov určite poteší, keď si podobné texty budú môcť prečítať aj prostredníctvom českých kolegov,“ doplnila Illanitzová. V závere stretnutia zástupcovia obidvoch redakcií skonštatovali, že obi-

Na prehliadke KT Mauthausen

Základná organizácia SZPB spolu s Klubom dôchodcov v Bernolákove zorganizovala zájazd do Rakúskej republiky do koncentračného tábora Mauthausen, v ktorom v rokoch 1939 – 1945 väznili viac ako 9000 občanov Československej republiky, z ktorých tam zahynulo takmer 8000. Tento poznávací zájazd splnil svoje poslanie v tom, že sme mali možnosť vidieť, čo všetko priniesla 2. svetová vojna. Mno-

na pamiatku deportácií postavili v roku 2005. Najnovšia materiálna škoda dosahuje takmer 1 900 eur.

 3. JÚL Predseda strany Hnutie za lepšie Maďarsko – Jobbik Gábor Vona na zhromaždení v Budapešti vyzval na zjednotenie všetkých organizácií, ktorých členovia sa považujú za gardistov. Takmer 500 príslušníkov Novej maďarskej gardy oblečených v bielych košeliach a čiernych nohaviciach si pripomenulo zhromaždenie zo 4. júla 2009, na ktorom približne 200 gardistov protestovalo proti súdnemu rozpusteniu pôvodnej Maďarskej gardy. Poslanec Jobbiku Levente Murányi v prejave zdôraznil, že gardisti nie sú nacistami, fašistami, ani polovojenskou organizáciou, ale že sú Maďari.

 7. JÚL Súd vo Verone odsúdil v neprítomnosti na doživotie deväť Nemcov za zabitie stoviek ľudí počas nacistického režimu v roku 1944. Odsúdení patrili do divízie Hermana Göringa, ktorá sa snažila rozbiť taliansky odboj v severnej časti krajiny. Len v regióne mesta Modena zavraždili najmenej 140 civilistov. Ďalšie masakre sa odohrali v Emilie Romagna a Toskánsku. Proces s obžalovanými, ktorí majú všetci vyše 90 rokov, sa začal v novembri 2010.

 5. JÚL V západomaďarskom Zalaegerszegu neznámi páchatelia poškodili pamätník holokaustu. Za posledných šesť rokov ide o štvrtý prípad vážneho poškodenia pomníka z kameňa a bronzu, ktorý

 8. JÚL Bývalý dozorca v nacistickom vyhladzovacom tábore Sobibor John Demjanjuk (91) zostane na slobode. Bavorská prokuratúra totiž stiahla sťažnosť proti zrušeniu zatykača na rodáka z Ukraji-

BOJOVNÍK / 16

Dvojdňový zájazd bol fyzicky náročný, ale veľmi poučný. Získali sme veľa nových poznatkov, videli sme miesta historicky zaujímavé a utvrdili svoje poznanie. Juraj DROTÁR, predseda Obl.V SZPB v Žiline

Spolupráca s Národním Osvobozením (Dokončenie zo str. 1)

Stretnutie generácií na KALIŠTI,

klade bola Britmi odvolaná Mníchovská dohoda a bola prisľúbená povojnová obnova Československa v jeho „predmníchovských“ hraniciach, čo bolo jedným z hlavných politických cieľov atentátu.

ny, ktorého Krajinský súd v Mníchove uznal vinným zo spoluúčasti na vražde vyše 28-tisíc obetí holokaustu v okupovanom Poľsku a odsúdil ho na päťročné väzenie. O jeho prepustení vzhľadom na vysoký vek a zlý zdravotný stav rozhodol súd už deň po

stalo sa

VO SVETE 3. 7.–11. 7. 2011

vynesení rozsudku. Demjanjuk sa teraz zdržiava v jednom z hornobavorských domovov dôchodcov. Adolf Hitler prišiel o čestné občianstvo aj svojho rodného mesta Braunau am Inn v Hornom Rakúsku, kde sa narodil 20. apríla 1889. Mestská rada pristúpila k tomuto kroku pod rastúcim tlakom médií až 72 rokov po smrti vojnového zločinca, ktorý 30. apríla 1945 spáchal samovraždu

dve periodiká sa priamo podieľajú na presadzovaní protifašistických myšlienok a tradícií, k čomu im napomáhajú nielen dopisovatelia, ale najmä čitatelia, ktorí aj prostredníctvom Bojovníka a Národního Osvobození získavajú informácie o protifašistickom odboji, ktoré môžu šíriť ďalej. V septembri minulého roku podpísali predseda SZPB Pavol Sečkár a predsedníčka ČSBS Anděla Dvořáková v Prahe Dohodu o vzájomnej spolupráci. Táto dohoda hovorí aj o spolupráci medzi Bojovníkom a Náred rodním Osvobozením.

hí môžu namietať, že to bolo už dávno. To je pravda, ale pravdou je aj to, že dnes, keď aj takzvaní historici sa snažia prekrúcať historické skutočnosti, je potrebné si túto históriu pripomínať najmä na konkrétnych faktoch. Medzi 42 účastníkmi zájazdu boli aj žiaci základnej školy. Zájazd sa uskutočnil aj vďaka finančnému príspevku Obecného úradu a hlavne sponzorskej pomoci I. Tvaroška, člena SZPB. Aj touto cestou ďakujeme.

v Sovietmi obsadzovanom Berlíne. Podobné rozhodnutie nedávno prijali aj mesto Waidhofen an der Ybbs v Dolnom Rakúsku a korutánska metropola Klagenfurt, ktoré čestný titul udelili Hitlerovi v nacistickej ére.  10. JÚL Vo veku 96 rokov zomrel v meste Blachownia na juhu Poľska Aleksy Kowalik, jeden z troch posledných žijúcich hrdinov prvej poľskej bitky 2. svetovej vojny. Patril k 205 Poliakom na vojenskej základni na polostrove Westerplatte v Baltskom mori, ktorí sa 1. septembra 1939 pustili do nerovného boja s nemeckou bojovou loďou Schlezwig-Holstein. Bez zásob munície a potravín kládli nepriateľom odpor sedem dní.  11. JÚL Na pokutu 6 500 eur odsúdil za verejné popudzovanie v neprítomnosti Krajinský súd v bavor-

RSDr. Ladislav JAČA, predseda ZO SZPB Bernolákovo

skom Rezne britského biskupa Richarda Williamsona, člena kontroverzného tradicionalistického Bratstva svätého Pia X. V rozhovore pre švédsku televíziu totiž povedal, že neverí že Židia boli zabíjaní v plynových komorách nacistami počas 2. svetovej vojny. Interview nakrútil televízny štáb na nemeckej pôde v roku 2008. Popieranie holokaustu je v NSR trestným činom. Lídra ruskej neonacistickej skupiny Leva Molotkova odsúdil súd na doživotie za vraždy 27 príslušníkov etnických menšín v Moskve a v jej okolí. Kauza sa týka členov nacionalistického gangu, ktorý prenasledoval študentov a mladých ľudí z ruských moslimských regiónov a bývalých stredoázijských sovietskych republík v rokoch 2007 a 2008. Súd vyniesol rozsudky aj nad ďalšími 12 členmi skupiny v rozmedzí od 10 do 23 rokov odňatia slobody. (ao)

2


Banáš píše o Dubčekovom pôsobení v SNP Po románe Zóna nadšenia pokračuje spisovateľ Jozef Banáš svojím románom Zastavte Dubčeka! v beletristickom spracúvaní významných období a osobností našej histórie. Román Zastavte Dubčeka! vyšiel v novembri 2009 a stal sa jednou z najpredávanejších kníh na Slovensku. Získal výročnú cenu Slovenského centra PEN za rok 2009. V tomto roku vyjde v českom preklade vo vydavateľstve Euromedia v predvečer nedožitých deväťdesiatych narodenín významného československého a slovenského politika.

Alexander Dubček sa spolu so svojím starším bratom Júliusom zapojil do Slovenského národného povstania hneď v prvý deň jeho vypuknutia. Júliusa zastrelili pravdepodobne slovenskí príslušníci protipartizánskej jednotky Abwehrguppe 218, známej pod krycím menom Edelweiss ,neďaleko obce Látkovce pri Uhrovci. Alexander bol dvakrát zranený a po páde Banskej Bystrice sa mu podarilo dostať sa domov do Velčíc. Prinášame výňatok z knihy „Zastavte Dubčeka!“, v ktorom sa popisuje časť Dubčekovho pôsobenia v Slovenskom národnom povstaní. V Trenčíne sa hovorilo, že väčšina tamojšej posádky ostala verná Slovenskej republike. Mnohí chlapi zbrane zložili na obecných úradoch, v kasárňach,

Jozef Banáš

3

či ich pozahadzovali do priekop a vrátili sa domov. Pavla Dubčeková si na jednej strane vrúcne želala, aby sa chlapci vrátili, na druhej prosila Boha, aby jej dal síl a zniesla ich odchod. Keby sa vrátili, bola by šťastná, ale nikdy by im to neodpustila. Od chvíle, ako chlapci odišli, Pavla s napätím počúvala rádio, pristavovala neznámych prechádzajúcich dedinou, či častejšie chodievala na trh do Trenčína v nádeji, že sa dozvie novinky z Povstania. Najmä z oblasti Hornej Nitry, kam sa chlapci vybrali. Dubčeka pridelili k delostreleckej jednotke Suvorov, ktorá operovala v rámci II. partizánskej brigády Jána Žižku na Hornej Nitre. Mala asi tisícpäťsto členov, velil jej Teodor Pola. Dubčekova jednotka podporovala pechotu pri zadržiavaní nemeckého postupu. Po

Foto: archív JB

Synovia Alexandra Dubčeka zľava Pavol Dubček, Peter Dubček, autor knihy Jozef Banáš a Milan Dubček počas prezentácie knihy Zastavte Dubčeka! Na trh bola uvedená v novembri 2009 a hoci ide o tému politickú, stala sa jednou z najpredávanejších kníh Ikaru. Predaných už bolo takmer 15 000 kusov. Banáš román prezentoval v júni v Kodani a chystá sa s ním do Budapešti, Ríma, Viedne, Kyjeva a Paríža. Foto: archív JB celý čas sa držal s kamarátom Janom Bulkom a niekdajším kolegom z nástrojárne Ernestom Stanovským. Tri dni po odchode z domu, čírou náhodou stretol v údolí Nitry, niekde medzi Novákmi a Prievidzou, brata Jula. Objali sa a starší brat venoval mladšiemu jednu z dvoch pištolí, ktoré sa mu hompáľali za pásom. „Možno sa ti zíde.“ Potom sa so svojou jednotkou vzdialil smerom na Prievidzu. Rozhlas štrnásteho septembra hlásil, že nemecké jednotky prerazili front v údolí rieky Nitrice a obsadili Prievidzu. Devätnásteho októbra začali jednotky 18. SS divízie útok na povstalecké územie z Maďarska smerom na Brezno, rovnako na povstalecké územie smerovali jednotky SS Wittenmeyer, trestanecké oddiely hrdlorezov Dierlewanger, divízia SS Tatra a ďalších takmer päťdesiattisíc skúsených nemeckých vojakov. Do Trenčína sa premiestnili špeciálne jednotky SS vycvičené na boj s partizánmi. V bojoch väčšinou neskúsená slovenská armáda, amatérski partizáni, zmätky vo velení, nedostatok koordinácie medzi komunistami a vojenským velením, váhanie Moskvy s pomocou povstaniu, zapríčinili, že Nemci dva mesiace po začatí Povstania dobyli jeho srdce – Banskú Bystricu. Začal sa ústup asi tridsiatich tisícov vojakov a partizánov do hôr. Rota, v ktorej bol Dubček, sa presúvala už takmer dva mesiace, väčšinou po nociach. Pád Banskej Bystrice ich zachytil neďaleko Kremnice. Keď ustupovali k Handlovej, nemecké tanky im preťali pri Sebedraží cestu. S Janom Bulkom a Ernestom sa preplazili priekopou na druhú stranu. Zvyšok skupiny prešiel čoskoro za nimi. Pri ceste

bol rad bobuľovitých kríkov, za ktorými sa rozprestieral aspoň pol kilometra široký, otvorený priestor, za ktorým začínali lesnaté kopce. Po ich ľavej strane, v mieste, kde sa zbiehali dve cesty, stál nemecký tank a jeho veža sa pomaly obracala. Chlapom bolo jasné, že sa zachránia len riskantným behom k lesu otvoreným priestorom. Musia tam byť skôr, ako príde nemecká pechota. Vo chvíli, keď sa nadýchli a rozbehli, zarachotili nemecké guľomety. Videli, ako sa strely zarývali do zeme okolo nich. Alexander pocítil ľahké štipnutie v chrbte, ale nespomalil. Keď dobehli do bezpečia začínajúceho lesa, zistil, že mokrý fľak na chrbte nie je pot, ale krv. V lese mu kamaráti prezreli ranu, ktorá našťastie prešla opaskom, ktorý ju spomalil. Vošla do svalu a nezasiahla chrbticu. Ošetrili mu ranu, ako sa len dalo, a pochodovali ďalej. Začiatkom decembra zdecimovaná skupina Alexandra dosiahla Strážovské vrchy. Ostali už len desiati. Boli hladní a unavení. Spať vonku v mraze bez ohňov bolo nebezpečné, no zapáliť oheň, viditeľný na kilometre, bolo ešte horšie. Kráčali popri plytkom potoku Machnáč smerom na Mníchovu Lehotu, kde mal Jano Bulko príbuzného, osamelého chalupára, a nazdával sa, že by sa tam mohli zopár nocí skrývať a nabrať nových síl. Kráčali mlčky, v rukách odistené samopaly. Odrazu prvý z nich zastal, zodvihol ruku a ukázal, aby sa okamžite ukryli v lese pri potoku. Ďalekohľadom sledoval vyvýšeninu na priesečníku ciest, na ktorom zbadali nemecké guľometné hniezdo. Našťastie si ich Nemci nevšimli. Chlapi sa poradili ako postupovať. Museli sa dostať na druhú stranu doliny k lesu pod Ostrou horou, kto-

rý bol vzdialený tristo – štyristo metrov. Postúpili na miesto, kde bola vzdialenosť k najbližšiemu lesu najkratšia a podarilo sa im prebrodiť potok bez toho, aby ich Nemci zbadali. Medzi nimi a cestou bolo pole s hlbokými brázdami. Rozhodli sa, že sa preplazia cez brázdy čo najbližšie k ceste a zvyšnú vzdialenosť k lesu prebehnú. Prví traja sa úspešne preplazili do náprotivného lesa, za nimi sa vydali Dubček, Stanovský a Bulko. Stanovský si v strese zabudol zložiť z chrbta plecniak. Guľomety spustili paľbu. Chlapi sa prestali plaziť a ostali v brázde. Boli v pasci, Nemci na nich istotne mierili a čakali na prvý pohyb. Bolo najmenej mínus pätnásť a vydržať do tmy bolo vylúčené. Do bezpečia lesa im chýbalo ešte zo dvesto metrov. Po zložení plecniaka paľba prestala, Nemci ich stratili z dohľadu, naďalej však sledovali miesto, vediac, že tam nemôžu ležať do nekonečna. Chlapi vedeli, že veľa času nemajú, Nemci sa spoja so svojím velením, ktoré pošle do priestoru najbližšiu patrolu. Vedeli, že im pomôžu len rýchle nohy. Postavili sa a ozlomkrky sa rozbehli k lesu. Guľomet začal znovu páliť. Prvý Bulko, za ním Dubček, tretí Stanovský. Zopár metrov pred lesom Dubček pocítil pálčivú ranu pod kolenom pravej nohy. Čižmu mal v okamihu plnú krvi. Spadol, no kamaráti ho chytro postavili na nohy a odkrivkali do bezpečia lesa. Dubček si sadol na peň, Stanovský sa mu snažil stiahnuť čižmu a ošetriť ranu, odrazu však začuli, ako sa blíži nemecká patrola. Chlapi bleskove naskákali do neďalekej jamy, do ktorej nahádzali lístie, zahrabali sa pod neho a čakali. Vyčkali ešte asi hodinu do úplného zotmenia. Lístie ich trochu red prehrialo.

BOJOVNÍK / 16


VAŠE NÁZORY

Opaľovanie na hroboch – Balkán nie je a čo bude nasledovať? Srebenica

Návštevníkom bratislavského národného pamätníka na Slavíne sa nedávno popoludní naskytol nečakaný pohľad – na hromadnom hrobe vojakov Červenej armády, ktorí padli v apríli 1944 v oslobodzovacích bojoch v Bratislave a na prístupoch k nej, ležala mladá žena, ktorá sa venovala opaľovaniu a čítaniu. A nebola sama. O chvíľu k nej pribudla ďalšia milovníčka slnka a ľahla si na trávnik vedľajšieho hromadného hrobu. No a do tretice sa k týmto, podľa všetkého študentkám z blízkeho internátu, pripojila dvojica, ktorá – aby nebola toľko na očiach – si pre svoje dôverné milenecké aktivity vybrala trávnik hrobu na zníženej terase pamätníka. Mladej „dáme“ na prvom hromadnom hrobe vľavo (pri pohľade od pamätníka k mestu) nielen že vôbec neprekážalo, že leží na

hrobe, ale dokonca jej ani neprekážalo, že v tomto čase prišla na Slavín skupina ruských generálov a dôstojníkov a s nimi ich blízki a priatelia, aby si položením venca k dverám obradnej siene a kvetov na hroby padlých osloboditeľov Bratislavy uctili ich pamiatku a vzdali hold ich hrdinstvu. Ako je z pripojenej snímky zrejmé, vo svojom povaľovaní sa na hromadnom hrobe pokračovala ďalej. A neodišla z neho, ani keď na nevhodnosť svojho konania bola upozornená. Hádam nie je treba ani uvádzať, že členovia Klubu hrdinov Sovietskeho zväzu a hrdinov Ruskej federácie, ktorí veniec a kvetiny prišli na Slavín položiť, boli touto drzou manifestáciou mravnej nevychovanosti prekvapení, šokovaní a urazení. S niečím takým sa doma nestretajú a rozhodne nečakali, že u nás sa s takou neúctou k mŕtvym

a ešte na takom významnom mieste stretnú. Z tohtoročnej návštevy Bratislavy si tak domov odnesú nemilé poznanie, že u nás niečo také možné je a určite si ho nenechajú iba pre seba. A sami seba sa budú dozaista opakovane pýtať, či to, čoho boli svedkami počas návštevy bratislavského Slavína, je náhoda, alebo je to dnes u nás na Slovensku už celkom bežná vec? A pokiaľ boli informovaní o prístupe súčasného ministra obrany SR k hodnoteniu oslobodzovacej misie Červenej armády v priebehu druhej svetovej vojny, ktorý 9. mája na Slavíne verejne prezentoval, nejeden z nich si položí tiež otázku, kde sa to všetko skončí a či o pár rokov nebude bratislavská mládež organizovať na hroboch na Slavíne aj žúry s tancom a s pijatikou, prípadne vystrájať i niečo horšie?! Text a foto: P.O. Bratislava

Ich cieľom bol Kanaán V čase, keď sa už Mojžiš zmieril so svojím osudom a zariadil si svoj život v pokoji a bezpečí, zrazu sa pred ním z ničoho nič rozhorel veľký krík a z neho sa ozval hlas Boží. Vyzval ho, aby opustil svoj nový domov, vrátil sa do Egypta a aby vyviedol svoj národ zo zajatia. Celých štyridsať rokov potom spolu putovali púšťou i nepriateľským územím, odolávali nebezpečenstvám a nástrahám, spaľovalo ich slnko i mráz, hladovali i zomierali prirodzenou smrťou i v pazúroch divokej zveri a neľútostných nepriateľov. Prišiel však čas, keď tento národ dorazil k rieke Jordán, ktorá bola poslednou prekážkou medzi púšťou a vysnívanou krajinou Kanaán, ktorú im Boh prisľúbil. Mojžišovi a jeho najbližším však nebolo dopriate prejsť na druhú stranu do vysnívaného blahobytu. Rozhodol o tom Stvoriteľ, aby tak odkázal budúcim generáciám, ako sa majú chovať vodcovia svojich národov, keď vstúpia do služieb ľudu. Čo všetko zostalo z Božích plánov, sme sa mohli

BOJOVNÍK / 16

presvedčiť o celé stáročia neskôr, keď aj náš národ sa vybral hľadať svoj Kanaán. Už viac ako dvadsať rokov putuje po cestách a necestách a nič nenasvedčuje tomu, že dorazí do cieľa. Jeho vodcovia ho síce tiež priviedli po pomyselnú rieku Jordán, no na druhú stranu, do blahobytu, sa preplavili cez rozliate vody iba chytráci s rovnakou krvnou skupinou. Preplavili sa na druhú stranu a zabudli sa pre tých ostatných vrátiť. Dopadlo to úplne inak, ako tomu bolo v dohode Božej s Mojžišom. Ak by Biblia mala pokračovanie až do dnešných čias, určite by tento skutok označila za podvod. Rozliate a kalné vody Jordánu dnes rozdeľujú národ na dve skupiny. Na jednej strane sú tí, čo si plným priehrštím rozdávajú bohatstvo, pocty i slávu, a na druhej strane sú ľudia každodenne zápasiaci o prežitie, o každú omrvinku zo stola bohatých, z dielní pána Mikloša a Mihála. S tými omrvinkami som to pravdepodobne prehnal, pretože vláda, v ktorej sú

títo páni najdôležitejší, dokonca zorganizovala veľkú humanitárnu akciu a tým najbiednejším rozdáva cestoviny a múku. Zahanbujúce je však hlavne to, ako oberá ľudí o radosť zo života svojou sociálnou politikou. Iba 27 % Slovákov je spokojných so svojím zdravím a životom na Slovensku. Uvádza to nedávny prieskum, ktorý uskutočnila OECD. Vari netreba hádať, na ktorej strane Jordánu sa toto percento ľudí nachádza, a netreba ani pripomínať, aké ponižujúce je postavenie Slovenska v podobných prieskumoch. To najstrašnejšie zo všetkého, čo napáchali ponovembrové vlády na svojom národe, je množstvo ľudí, ktoré sa ocitlo v mizérii. Hlavne starým ľuďom, ktorých sme už svojou sociálnou politikou odpísali, ustavičným zdražovaním, aké táto krajina ešte nezažila, berieme poslednú radosť zo života a uvrhli sme ich do stavu ustavičného odriekania. Ak niekto niekde zapisuje naše hriechy, tak tento je jeden z najväčších. Rudolf SLEZÁK

Nedávno odznela správa o zatknutí srbskou políciou a nasledovnom odovzdaní Medzinárodnému trestnému súdu Ratka Mladiča obvineného z hrôz genocídy, vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, ktoré spôsobili v mieste masakry v Srebenici roku 1995 hromadné ubitie moslimských občanov Bosny. Pri tej príležitosti, bez ohľadu na mimoriadne udalosti, s ktorými by akékoľvek posudzovanie bolo nezrovnateľné, sa môžeme zamyslieť nad masakrami spôsobenými Srbom a nad západnou politikou na Balkáne. Prvá správa mala obrovskú odozvu ako v národných, tak aj v medzinárodných oznamovacích prostriedkoch. Ale vôbec sa nechce hovoriť ani o účasti Tribunálu, NATO a jeho orgánov a zástupcov niektorých západných veľmocí, ktorí zohrali rozhodujúcu úlohu, ktorá viedla k rozpadu Juhoslávie a k rozdeleniu srbského národa, ani o predchádzajúcich pomeroch a ani o nerovnosti v správaní na etnickej úrovni. Zámerne si nevšímam udalosti, ktoré sa udiali v Srebenici, z ktorých sú obžalovaní Mladič a ďalší srbskí účastníci, pretože sú obšírne uvádzané v oficiálnych oznamovacích prostriedkoch. Predovšetkým upozorňujem, že sú aj medzinárodní činitelia, ako Alesander Dorin, švajčiarsky vedec, ktorý obviňuje západné štáty, že zveličujú mýtus o udalostiach v Srebenici. V každom prípade je nepochopiteľné, že v oznamovacích prostriedkoch sa absolútne mlčí o masakrách a etnických čistkách vykonávaných občanmi Bosny a Chorvátmi proti Srbom v Bosne a Hercegovine. Príkladom toho je operácia Búrka, operácia chorvátskej armády, podporovaná NATO a bosnianskou armádou, vedená proti srbskému vojsku a milícii. Tí boli nasadení v Bosne na ochranu srbskej populácie, keď bola vyhlásená bosnianska nezávislosť (jednostranné vyhlásenie bosnianskými moslimami). Je potvrdené, že počas tejto operácie zomrelo 3400 Srbov a 250 000 ich muselo opustiť svoje domovy. Súčasne priamo v nešťastnej

Srebenici, podľa Milivoja Ivaniseviča, prezidenta Belgrade Center for Investigating Crimes Committed against the Serbs (Centrum vyšetrovania zločinov spáchaných na Srboch), bolo 1200 Srbov zavraždených. Armáda, a nie úrady v oblasti, sú príkladom rozporného stanoviska Srbov a západných veľmocí. Politici Kosova, albánskej národnosti (z ktorých Ramush Haradinaj aktívne karieristicky spolupracoval s OSN a misiou Spojených národov v Kosove), boli zbavení viny v prvom pojednávaní Tribunálu z vojnových zločinov po procese, kde boli svedkovia zastrašovaní a osobne vylúčení. Súčasný ministerský predseda Kosova, vyhláseného jednostranne za nezávislé, Hashim Thaci, bol členom albánskej teroristickej organizácie (Kosovská oslobodzovacia armáda) vážne podozrivej z väzby na al-Káidu. Okrem iného bol v neprítomnosti odsúdený srbským súdom za teroristickú činnosť. Je to absurdné, ako je Západ raz hlásateľom demokratických hodnôt, sebaurčenia národov, riadneho práva a proti terorizmu, inokedy sa stáva podporovateľom samovoľného rozdelenia srbského národa na Balkáne, ktorý sa tomu bráni bombardovaním starobylého hlavného kresťanského mesta Belehradu. Podporoval a podporuje (ex?) teroristov a štáty, ktoré neoprávnene vyhlásili svoju samostatnosť. Vyhlásenie samostatnosti Kosova bolo odsúhlasené členmi ústavodarného kosovského zhromaždenia svojráznym spôsobom ustanoveným OSN. Tento spôsob jednania Západu isto neprispeje k stabilizácii krajiny, ale naopak k rastu a vzniku silných vnútorných rozporov a nedostatku potrebnej hospodárskej stability (v Kosove, Čiernej Hore, Bosne a Hercegovine) i k obnoveniu starých neznášanlivostí a k oslabeniu Srbska. Snáď je to, čo sa žiada: nemať na Balkáne jednotu a silu, nemať srbský národ zjednotený v pevnom štáte s možnosťou významného medzinárodného konania. Alessandro Di PAOLA,študent práv, Rím (z taliančiny preložil Ing. Zoufal, OV ČSBS Benešov)

AFORIZMY Y Hmotné bohatstvo sa preváža v pancierových autách, duchovné chodí pešo. Demontáž kultúry sa začala montážou satelitov. Demokracia je obdobie medzi koncom volebnej kampane a vyhlásením výsledkov volieb. Ján FEKETE-APOLKIN

4


Falošné lieky sú nebezpečné

PORADŇA Opäť vám prinášame rubriku s radami a odpoveďami na vaše otázky týkajúce sa najmä oblasti sociálnych vecí či zdravotníctva, ale radi vám poradíme aj v ďalších oblastiach.

Na vaše otázky odpovedá Braňo Ondruš, podpredseda Výboru NR SR pre sociálne veci  Parlament schválil pred týždňom novelu zákona o poskytovaní vianočného príspevku niektorým poberateľom dôchodku. Napriek tomu, že na otázku na túto tému sme už pred časom odpovedali, teraz je zákon už prijatý, a preto vám vieme priniesť presné informácie o obsahu tejto novely, podľa ktorej budú vyplácané vianočné príspevky dôchodcom už v tomto roku. Novela zákona prináša viacero zmien oproti doterajšiemu systému. V zásade je jej výsledkom to, že sa bude týkať menšieho počtu dôchodcov oproti tomu, koľko penzistov malo nárok na vianočný príspevok doteraz. Na rozdiel od doterajšej praxe nebude stanovených niekoľko úrovní výšky vianočného príspevku. Novela stanovuje vzorec, podľa ktorého sa vypočíta výška vianočného príspevku individuálne pre každého jedného poberateľa penzie. Nebude to teda tak, že ak máte penziu od nejakej výšky, dostanete jednu pevne určenú sumu vianočného príspevku. Každý jeden dôchodca bude mať rozdielnu výšku tohto príspevku. Základnou sumou je 66,39 €. Toto je najvyšší vianočný príspevok, aký môže niekto na Slovensku od tohto roka dostať. Vianočný príspevok v tejto sume dostanú len tí penzisti, ktorých dôchodok alebo súčet dôchodkov (ak ich poberajú naraz viac – napr. popri vlastnom dôchodku aj vdovský či vdovecký dôchodok) nepresahuje sumu životného minima pre jednu osobu. Momentálne je táto suma stanovená pre tento rok (do júla 2012) na úroveň 189,83 €. Takže každý, kto na dôchodku nemá viac ako 189,83 €, získa vianočný príspevok 66,39 €. Naopak žiadny vianočný príspevok nezíska ten, kto má dôchodok alebo súčet dôchodkov nad sumu 60 % priemernej mesačnej mzdy za minulý rok, čo je pre rok 2011 473 €. Tí, ktorých dôchodok alebo súčet dôchodkov je medzi 189 € a 473 € dostanú vianočný dôchodok podľa vzorca, ktorý uvádza zákon. Od výšky vášho dôchodku sa odráta 189,83 €, toto číslo sa vynásobí koeficientom 0,10 a tento výsledok sa odráta od sumy 66,39 €. Takže ak máte penziu vo výške 350 €, dostanete vianočný príspevok vo výške 50 €. Pri penzii 250 € bude vianočný príspevok vo výške 60 €. A pri penzii 300 € to bude 55 €. Tieto sumy sa po zaokrúhlení môžu o niekoľko centov líšiť od skutočnej výšky príspevku. O vianočný príspevok však netreba žiadať, dostanete ho automaticky.

Klenovská rontouka

Pietnym aktom položenia venca k pamätnej tabuli antifašistu Karola Pajera – slovenského učiteľa, vlastenca, česko-slovenského dobrovoľníka vo Francúzsku a aktívneho bojovníka francúzskeho hnutia odporu, ktorý pomohol zachrániť 525 slovenských, českých, židovských, poľských, holandských a belgických detí, ako aj 126 dospelých osôb pred deportáciou do koncentračných táborov, sa 23. júna začal 33. ročník Klenovskej rontouky. Vzápätí nasledovala vernisáž výstavy akademického sochára Štefana Pelikána „Na večnú slávu synom Francúzska“. Umelec sa v nej zameral na portréty slovenských a francúzskych antifašistov, ktorí – akoby na oplátku Karolovi Pajerovi – svoj

Problematika falšovania neobchádza ani oblasť liečiv. Najmä v posledných rokoch sa zaznamenal výrazný nárast objemu falošných liekov, ktoré sa dostali k spotrebiteľom v celej Európe, a to hlavne prostredníctvom internetu. Falzifikáty liečiv sú napodobneniny pravých liekov, vyrábané mnohokrát zo zdraviu škodlivých látok v nehygienických podmienkach, ktoré nezodpovedajú štandardom. Aj preto na Slovensku odštartoval informačný projekt s témou falšovaných liekov a ich potenciálnych rizík. Jedným z prvých osvetových nástrojov je nová internetová stránka www.falosnelieky.sk. Tá prináša informácie o situácii v EÚ

Predchádzať falošným liekom môžete nákupom v lekárni.

zápas o slobodu Slovenska i slobodu svojej francúzskej domoviny vybojovali na našom území, najmä v oblasti Strečnianskej úžiny, neskoršie aj na hornej Nitre, v oblasti Podpoľania, ale i v Gemeri a Malohonte. Počas druhej svetovej vojny zahynulo na území Československa 863 francúzskych občanov, z toho 107 francúzskych antifašistov položilo svoje životy na oltár Slobody a našlo svoj hrob na Slovensku. Ich bojové aktivity pripomína od roku 1956 Pamätník padlým francúzskym partizánom na vŕšku Zvonica pri Strečne. Dominantným exponátom sprístupnenej výstavy je aj busta klenovského rodáka Karola Pajera, ktorú jej autor Štefan Pelikán venoval obci Klenovec. Fedor MIKOVIČ, kurátor výstavy

CESTY ZA POZNANÍM MINULOSTI – 2011

Adriána Strhárska, 8r.- „Hráme sa s ocinom“ - špeciálna cena v 1. kategórii literárnej a výtvarnej súťaže

5

a na Slovensku, návštevník na nej nájde odpovede na otázky súvisiace s témou, oboznámi sa s rizikami nákupu liekov cez internet, získa informácie o najčastejšie nakupovaných liekoch cez internet a mnohé ďalšie. Ďalšími krokmi v rámci projektu bude osvetová kampaň v médiách a odborné semináre a školenia, týkajúce sa tejto problematiky. Falošné lieky môžu obsahovať pre ľudské zdravie nebezpečné látky, ako napríklad jed na potkany, kyselinu boritú alebo olovnatú farbu. Rizikom je aj to, že môžu obsahovať buď málo, alebo veľa účinnej látky, niektoré zase neobsahujú žiadnu účinnú látku. Falošné lieky sa často vyrábajú

Recenzia:

v nehygienických podmienkach, na výrobu sa používajú napríklad murárske miešačky a lieky vyrábajú ľudia bez príslušnej kvalifikácie. Na hraniciach Európy zadržali v roku 2005 viac ako pol milióna takýchto falšovaných produktov a v roku 2007 toto číslo vzrástlo sedemnásobne. Nové prieskumy uvádzajú, že len v Európe sa trh s falošnými liekmi odhaduje na viac ako 10,5 miliardy eur. Odhaduje sa, že 50 až 90 percent liekov kúpených z internetových zdrojov, ktoré taja svoju fyzickú adresu, je falošných. Informácie poskytla Zuzana Dvoráková z agentúry Webster. TASR

Ilustr. foto: archív Bojovníka

Stratené mesto

Revitalizáciou historickej pamäti je projekt s názvom Stratené mesto o zaniknutej židovskej časti v bratislavskom Podhradí. Zatiaľ vyšiel v knižnej podobe zásluhou vydavateľstva PT Marenčin. Štvorjazyčná publikácia je s bohatou fotografickou a filmovou dokumentáciou na DVD. Podľa iniciátorov je Stratené mesto unikátny projekt celoeurópskeho významu. Zároveň to bude podporný projekt pre Košice, ktoré sú Európskym hlavným mestom kultúry v roku 2013. Stratené mesto má byť najmä pre zahraničných turistov ďalším dôvodom na návštevu Slovenska. Jeho virtuálna podoba však pripomenie aj našej, nielen mladej generácii dôležité historické udalosti, ktoré prispeli k rozhodnutiu zbúrať obrovskú časť cenného územia v centre hlavného mesta v roku 1969, teda rok po okupácii ČSSR vojskami piatich armád Varšavskej zmluvy. Zarážajúce je, že celé Podhradie (ulice Zuckermandlu, Vydrice, židovské geto a Rybné námestie) bolo od roku 1954 v ochrannom území štátnej pamiatkovej rezervácie a napriek tomu nemilosrdne zbúrali 228 historicky cenných budov. Preto sa projekt volá Stratené mesto. Má tiež pripomenúť multikultúrnu históriu mesta (Bratislava – Pozsony – Pressburg), kde vedľa seba žili slovenská, česká, maďarská, nemecká a jidiš komunita i kresťanské náboženstvá a judaizmus.

„V priebehu 20. storočia sa uskutočnilo nielen vyháňanie viacerých skupín obyvateľov, ale aj vymazávanie pamäti občanov, ktorí mohli zostať, a zatajovanie minulosti pred generáciami narodenými po druhej svetovej vojne,“ uviedol autor knihy Miloš Žiak. Ako dodal, spomienku na zločiny, ktorých sa na pôvodných obyvateľoch mesta dopustil fašistický režim (1939-1945), prekryli nakoniec predstavitelia komunistickej moci (1948-1989) tým, že na konci 60. rokov dali pokyn odstrániť corpus delicti, v tomto prípade zbúrať urbanistický celok odkazujúci na zatajovanú skutočnosť. Zločin spáchaný na urbanistickom celku bude pripomínať „električka historickej pamäti“. V električke budú na oknách nainštalované premietacie plochy, kde sa účastníkom jazdy zobrazí „Stratené mesto“. Uvidia napríklad siluetu ulíc Zuckermandlu, Vydrice, búranie Synagógy a Rybného námestia, i ukážky z okupácie Bratislavy v roku 1968 so streľbou vojakov do občanov či zábery z masovej demonštrácie občanov v Novembri 1989. Návštevníci sa dozvedia o živote v Bratislave od 15. storočia. Tiež aké práva mali židia a kto bol zázračný rabín Chatam Sofer (1762-1839), i to, že počas druhej svetovej vojny bolo zavraždených 70.000 Židov zo Slovenska, čo bolo viac Pavol ERDZIAK ako dve tretiny.

BOJOVNÍK / 16


Vojnové osudy si pripomín Zážitky, ktoré nevymiznú Oblastný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Trnave (ObV SZPB) pripravil zájazd pre seniorov Po stopách trnavskej posádky s prispením Mestskej organizácie Jednoty dôchodcov v Trnave a Denným centrom Hlavná v Trnave. Stretávať sa pri pamätníku SNP na Univerzitnom námestí v Trnave je vari už tradícia, ktorú umocnil predseda oblastného výboru Jozef Petráš pozvaním účastníkov do budovy Vojenského archívu Slovenska, kedysi kasární, v ktorých sa náhradný prápor Pešieho pluku 1 v počte 804 mužov v základnej službe pripravoval do povstania. Vojaci, dobrovoľníci, mladiství v počte 3500 ľudí s muníciou, poľnými kuchyňami, autami, jazdeckými koňmi, konskými záprahmi i na bicykloch sa pohli z Rybníka – vtedajšieho cvičiska vojakov – 30. augusta 1944 na pomoc povstaniu. Cieľ zájazdu bol jasný. Navštíviť miesta bojov a Múzeum SNP v Banskej Bystrici. Prvé kroky smerovali ku Guľometnému hniezdu, kde padlo všetkých 12 vojakov z roty Kremeň. Z prameňov sa dozvedáme, že sa našiel útržok zo zápisníka vojaka,

v ktorom stálo: „Nemci dobývajú Veľké Pole a Pílu. Fašisti povyše Horných Hámrov na nás dobiedzajú, pravdepodobne nás chcú napadnúť...“ Kyticu kvetov pri pamätníku, ako i pomníku 39 padlých vojakov na cintoríne v Horných Hámroch položil za všetkých Jozef Petráš. Cestou do Banskej Bystrice porozprával o bojoch pri Dukle i na partizánskych chodníčkoch priamy účastník bojov Juraj Biľo, člen ObV SZPB v Trnave. V Múzeu SNP v Banskej Bystrici sme mali možnosť prezrieť si všetky exponáty. Vzrušujúci a nevšedný zážitok sme všetci hlboko prežívali. Cestu domov ako čerešničku na torte osviežila poviedka Dievča – partizánka z knihy Evy Kopúnkovej Dolámané krídla mladosti, v ktorej autorka opísala skutočný príbeh partizánskej dvojice z Trnavy. „Tichá noc, tmavá noc krásna je. Na horách partizán bojuje. Mesiačik, ten celú noc nejde spať, s partizánom musí stráž držať,“ začali pieseň speváčky z Dolnej Krupej, ktorá sa rozletela autobusom. Po nej pieseň za piesňou až do Trnavy.

Spoločná fotografia počas zájazdu do Banskej Bystrice a oklolia.

Eva KOPÚNKOVÁ, OblV SZPB Trnava

Zo života SZPB na Horehroní V utorok 28. júna sa uskutočnilo zasadnutie Oblastného výboru (OblV) SZPB, ktorý zastupuje 1100 členov pôsobiacich v 26 základných organizáciách (ZO) v okrese Brezno na Horehroní. Po banskobystrickej ide o druhú najpočetnejšiu Oblastnú organizáciu SZPB na Slovensku. Rokovanie otvoril jej predseda Ján Šulej, člen ÚR SZPB, ale súčasne aj podpredseda ZO v Pohorelej, kde z 2500 obyvateľov obce rozloženej na južných svahoch masívu Kráľovej hole je 205 členov SZPB. Je to najväčšia organizácia v okrese Brezno, ale aj najaktívnejšia. Východiskom správy o činnosti bola štatistika, hovoriaca o vývoji. Od začiatku roku 2011 bolo prijatých 37 nových členov. Najviac v ZO Bacúch – 16. V našej pôsobnosti sú však ZO, ktoré už niekoľko rokov neprijali žiadneho člena. Stav podľa odberu členských známok, zatiaľ hovorí o odpredaji 1070 kusov. Predsedníctvo vyvíja úsilie, aby ich počet neklesol pod 1100 platiacich členov. V organizácii je už len 179 priamych účastníkov odboja, ktorí stelesňujú v povedomí najmä u mladej generácii

BOJOVNÍK / 16

hrdosť na boj proti fašizmu, za rešpektovanie ľudských práv. Tajomník OblV Anton Pôbiš analyzoval stav odberu zjazdových známok. Odobraté 400 ks, čo predstavuje 40 % z členskej základne. Odber Ročenky odbojára na rok 2011 predstavuje 373 ks. Počet odberateľov Bojovníka 110. Predsedníctvo odporučilo, aby nielen členovia výborov ZO boli v odbere príkladom, ale aj ZO ako celok majú možnosť si objednať Ročenku alebo dvojtýždenník antifašistov Bojovník. Člen ÚR SZPB Pavol Nigríni sa podelil so skúsenosťami z práce v ich 900-člennej zvolenskej organizácii. Členovia OblV odporúčali prihliadať na úspornosť pri organizovaní ďalších akcií v rámci osláv 67. výročia SNP. Ak nebudú dotácie z vyšších orgánov, tak náš oblastný výbor príde minimálne o príspevok 550 eur. Zároveň sa OblV obrátil na výbory ZO, aby sa v rámci osláv 67. výročia SNP snažili aj vo svojich obciach organizovať a zabezpečovať účasť na pietnych aktoch. Milan KOVÁČIK podpredseda OblV Brezno

Plk. Afanasiev v sprievode členov VZO SZPB navštívil pamätník Sovietskej armády vo Svidníku.

Foto: Pavel Gaľ

Stropkovčania bes Do Stropkova zavítal zástupca pridelenca obrany pri Veľvyslanectve Ruskej federácie v SR plukovník Oleg Afanasiev. Zúčastnil sa spomienkových besied na 22. jún 1941, kedy zákerným prepadnutím sovietskeho zväzu vojskami fašistického Nemecka nastala nová fáza II. svetovej vojny v Európe – Veľká vlastenecká vojna Sovietskeho ľudu proti fašistickým votrelcom. V Stropkove sa 24. júna plk. Afanasiev zúčastnil na dvoch besedách so žiakmi stropkovských základných škôl. Do problematiky príčin, vzniku a priebehu II. svetovej vojny a Veľkej vlasteneckej vojny ôsmakov a deviatakov uviedol historik, člen oblastnej HDOK SZPB PaedDr. Jozef Iľkiv. Po ňom žiaci, aj keď sa už neučia ruštinu, so záujmom počúvali výklad ruského dôstojníka i preklad Dr. Iľkiva. V rámci výkladu premietli žiakom aj dokumentárny film z dielne ruskej vojenskej informačnej agentú-

ry s názvom „Načalo“ (začiatok). Po skončení besedy vzácneho hosťa prijal na Mestskom úrade v Stropkove prednosta MsÚ Ivan Kleban. Priateľské vzťahy k Ruskému národu v nás umocňuje aj to, že z Vyšnej Olšavy v našom okrese pochádzal prvý rektor Petrohradskej univerzity a kodifikátor spisovnej ruštiny Michail Baluďanský. Popoludní plk. Afanasiev v sprievode členov VZO SZPB navštívil pamätník Sovietskej armády vo Svidníku, kde položil kyticu kvetov. Súčasne sa v priestore pamätníka stretol s členmi OblV SZPB vo Svidníku. Hosťa podrobne s históriou a významom pamätníka oboznámil predseda OblV SZPB Jozef Rodák, bývalý riaditeľ Vojenského múzea vo Svidníku. Mrzí nás len, že sme mu nemohli ukázať expozíciu múzea, ktoré je už vyše roka zatvorené. V Mestskej knižnici v Stropkove sa potom uskutočnila druhá beseda na

tému Veľká vlastenecká vojna 1 1945. Pri hojnej účasti občanov S kova, priateľov zo Svidníka, a z iných miest a dedín a bez rečov riéry, otázky a odpovede striedali druhú. Treba vyzdvihnúť, že b mala spád aj preto, že nebolo treb kladať ani otázky, lebo plk. Afan im dobre rozumel, ani jeho od de, aj keď odpovedal po rusky, sme zase celkom dobre rozumel Účastníci besedy sa zhodli na to Sovietsky zväz niesol najväčšiu ť boja proti fašizmu a priniesol v boji najväčšie obete. Zhodli sa aj v že dnes sa v mnohom snažia prek dejiny a príčiny útoku na ZSSR aj znižovať význam prínosu a r dujúceho podielu ZSSR na víťa nad fašizmom. Vojaci Červenej ar mali rozhodujúci podiel na oslob národov Československa a ten im stane napriek snahám niektorých

6


name nielen na Slovensku Po stopách československých vojakov Ústredie Československej obce legionárskej (ČsOL) uskutočnilo 28. júna – 4. júla v rámci projektu „LEGIE 100“ pri príležitosti 94. výročia založenia 1. čs. streleckého pluku a 95. výročia Brusilovovej ofenzívy spomienkovú púť na Ukrajinu.

Kontrola bojovej situácie podľa mapových podkladov priamo na Mogile.

Foto: Tibor Díte

Rokovanie OblV SZPB v Brezne.

K. Saxunová po prednáške v Košiciach na fotografii tretia zľava.

Foto: Milan Kováčik

sedovali O Kláre Saxunovej

941 – Stropale aj vej bajedna beseda ba prenasiev dpovečomu li my. om, že ťarchu tomto v tom, krúcať R, ako rozhoazstve rmády bodení m zoh „his-

torikov“ a niektorých politikov nazývať obdobie slobody „okupáciou“. Preto sme aj iniciovali túto besedu, aby sme obyvateľom našej vlasti pripomenuli hrôzy vojny, jej príčiny aj nezmazateľný podiel Sovietskeho zväzu na našej slobode. Naše poďakovanie patrí Veľvyslanectvu RF v SR, primátorovi mesta Stropkov Petrovi Obrimčákovi, MsÚ v Stropkove, riaditeľom stropkovských ZŠ a Mestskej knižnici v Stropkove za významnú pomoc pri zabezpečení besied i celého pobytu nášho hosťa. Teší nás aj záujem nielen žiakov, ale aj širokej verejnosti o problematiku II. svetovej vojny, Veľkej vlasteneckej vojny a boja proti fašizmu. Je to povzbudením aj záväzkom, aby sme nielen udržali, ale aj rozvíjali odkaz boja za národné oslobodenie a proti fašizmu. Ing. Ján UHRÍK, podpredseda OblV SZPB (Pre Bojovník bez nároku na honorár)

7

Historické okamžiky je potrebné si pripomínať s ponaučením pre budúcnosť a do určitej miery je povinnosťou sa tým zaoberať v rámci dejinných súvislostí spoločenského a politického vývoja vo svete. Dnes obzvlášť si musíme pripomínať dobré vzťahy občianskej spolupatričnosti a znášanlivosti, potlačenia intolerancie. Začiatkom tohto roku sa na celom svete pripomínalo historické obdobie holokaustu ako Deň pamiatky obetí holokaustu, preto sme aj my členovia Oblastnej organizácie SZPB v Košiciach organizačne prispeli v rámci Akčného plánu a podpory Úradu vlády SR prednáškou spojenou s prezentáciou dobových fotografií, ako aj prednáškou bývalej väzenkyne Kláry Saxunovej, v čase deportácie 11-ročnej. Pod záštitou Oblastného výboru SZPB a predsedu HDK Mirka Libu sa koncom marca uskutočnila spoločenská prezentácia na Súkromnej ZŠ v Košiciach na Dneperskej ulici č.1 v Košiciach. Prezentáciu odborne viedol tajomníkom ÚR SZPB Roman Hradecký za asistencie spolupracovníčky ÚR SZPB Denisy Žiakovej. Svojou účasťou podporila prezentáciu Kláry Saxunovej aj predsedníčka ZO 15 Viera Zahorčáková. Žiaci si zobrali z preMirko LIBA, predseda HDK OblV Košice zentácie ponaučenie.

Trasa prvej časti púte z Prahy cez Brno viedla ďalej severným Slovenskom cez Dukliansky priesmyk do Ľvova. Najvýznamnejším dňom púte bol 29. jún, kedy sme navštívili miesta viažuce sa k Zborovskej bitke 2. júla 1917. Po prehliadke Múzea Zborovskej bitky (z roku 1649) ocenilo vedenie ČsOL bývalého riaditeľa múzea Grigorija Barana Čestným uznaním ČsOL za dlhodobú starostlivosť o expozíciu a o propagáciu čs. légií. Potom sme sa poklonili pri „Mohyle bratov“ v Kalinivke pamiatke našich padlých legionárov. Vedenie ČsOL tu odovzdalo Čestné uznania ČsOL sestrám Márii Markovne Černickej a Emílii Markovne Černickej. Následne sme si prezreli miesta bojov na pahorku Mogila. V obci Koršilov sme položili veniec aj k masovému hrobu rakúsko-uhorských vojakov padlých v bitke pri Zborove. Deň sme zavŕšili pietnym aktom na cintoríne v obci Ozerná. Vo štvrtok 30. júna sme sa oboznámili s Volyňskou oblasťou Ukrajiny a strediskami volyňských Čechov, mestami Rovno a Luck. Pietne akty sa konali pri pomníku padlých v 2. svetovej vojne v Rovne, ako aj pri pomníku ruských vojakov padlých v 1. svetovej vojne počas Brusilovovej ofenzívy. Cestou do Lucka sme sa v lese v obci Derno, časť Romaškivka, poklonili pamiatke padlých ruských vojakov na cintoríne, kde sú pochovaní vojaci, ktorí zahynuli počas Brusilovovej ofenzívy (jún – september 1916). Neobišli sme ani Český Malín a Černovice. Nasledujúci deň sme prekonali pohorie Karpaty. V obci Kvasy sme sa poklonili pamiatke bývalého čs. legionára Vladimíra Kalinu. V Koločave sa uskutočnil pietny akt pri hroboch zavraždených čs. colníkov. Tretieho júla sme si prezreli

pomník padlým príslušníkom Červenej armády a partizánom v Chuste. V Mukačeve sme si prezreli expozíciu na hrade a miesta bojov čs. armády s maďarskými teroristickými skupinami v marci 1939 na predmestí Rozvegovo a Podmonastýr a v Činadejeve sme sa poklonili pamiatke čs. četníka Františka Schejbala. Vo Svaljave sme si prezreli pietne miesto – park venovaný pamiatke padlých vojakov v I. svetovej vojne rôznych národností. V Užhorode sme sa na bývalom posádkovom cintoríne čs. 12. pešej divízie a 36. pešieho pluku „Na Šachte“ poklonili pamiatke tam pochovaných príslušníkov našich ozbrojených síl – vojakov, četníkov a príslušníkov finančnej stráže. V záverečný deň našej púte sme uskutočnili pietny akt symbolicky pri buste prezidenta T. G. Masaryka v Užhorode, kde zaznela aj jedna z prezidentových obľúbených piesní „Teče voda, teče“, česká, slovenská a ukrajinská štátna hymna v podaní T. Jánošovej. Záverečný pietny akt sa konal pred budovou veliteľstva I. čs. armádneho zboru, ktorý tu mal svoje sídlo pred vstupom na územie Československa. Napriek tomu, že tentoraz počasie našej púti neprialo, každodenný výdatný dážď a chlad nám nepokazili náladu. Všetci zhruba štyridsiati účastníci spomienkovej púte si odniesli množstvo poznatkov a nové podnety pre svoju prácu v teréne, či už pri obnovovaní pamiatok, alebo pri propagácii myšlienok vlastnectva a odkazu zakladateľov čs. légií a Československej republiky. Záverom možno konštatovať, že celá akcia (celkom cca 3800 kilometrov) prispela k propagácii tak histórie našich légií a I. čs. armádneho zboru, ako aj k dôstojnej reprezentácii v zahraničí. Ferdinand VRÁBEL člen jednoty ČsOL Český Brod

Potulky Martinčanov Oblastný výbor SZPB usporiadal 28. júna zájazd z histórie II. odboja Žilinského samosprávneho kraja. Chceme poďakovať veliteľovi VÚ Gabčíkovych kasárni v Žiline, ktorý pre nás pripravil príhovor v Sieni slávy. Veľkým prekvapením bolo, keď si naša členka našla medzi vystavenými fotografiami svoju matku Martgitu Tumovú. Ďalším bodom programu bola návšteva Múzea židovskej náboženskej obce Žilina, kde nás lektorka múzea oboznámila s ich náboženstvom, tradíciami, ale i so smútočnou tryznou za šesť miliónov umučených židov počas II. svetovej vojny. Po-

tom sme sa premiestnili do Strečna k pamätníku francúzskych partizánov Zvonica a na Cintorín Padlých v Martine-Priekope, kde sme si uctili pamiatku padlých. Zostali sme smutní, keď sme zistili, že strážca odkazu (socha) na Cintoríne padlých v Martine-Priekope postriekali vandali. Naši členovia si vysoko vážia takéto historické zájazdy usporadúvané ÚR SZPB, ObV SZPB, ale i ZO SZPB. Škoda, že o historických pamiatkach II. svetovej vojny niektorí mladí ľudia nemajú ani len tušenia. Mária Trpišová (Pre Bojovník bez nároku na honorár)

BOJOVNÍK / 16


František Dibarbora OSUDY ZNÁMYCH SLOVENSKÝCH OSOBNOSTÍ (19. 11. 1916 – 4. 9. 1987) HEREC Takmer všade na svete česť profesionálnych divadelníkov zachraňujú tragédi. Komici sú v malej vážnosti, ale zato vo veľkej obľube divákov. Aj slovenské divadlo má osobitnú kategóriu hercov tohto druhu a jedno z popredných, ak nie prvé miesto medzi nimi patrí Františkovi Dibarborovi. Jedinečný herec sa preslávil stvárnením mnohých nezabudnuteľných komediálnych postáv, ľudia ho poznali z rozhlasu ako rozprávača vtipov, ale najširšiu popularitu si získal kabaretnými vystúpeniami, s ktorými prebrázdil v polovici minulého storočia celé Československo. Bol to komik, ale nie hocijaký, mal šarm, noblesu a inteligenciu. Tým si získaval obdiv obecenstva, svojich kolegov a všetkých, čo ho poznali. Tým sa najviac zapísal do kroník slovenského divadelníctva. František Dibarbora bol rodený Bratislavčan alebo presnejšie Prešporák, teda typicky mestský chlapec. Mesto, kde dlhé roky žila celá rodina, aj keď starý otec pochádzal z talianskeho Udine, mu prirástlo k srdcu. Odrazilo sa to i na jeho hereckom umení – inklinoval ku kabaretu, operete, hudobnému divadlu, k filmu, rozhlasu a televízii. Mnohí mu to vyčítali a tvrdili, že správny herec má hrať v kamennom divadle „vážne“ úlohy a nerobiť zo seba komedianta. Komediantstvo bral vážne a bol presvedčený, že poriadny herec musí vedieť hrať, tancovať aj spievať. Nikdy sa svojej milovanej múze nespreneveril a s láskou a pokorou sa celý život venoval viacerým dramatickým umeniam. Na štúdium herectva Dibarboru nahovoril otec, a keď ho roku 1934 prijali do Hudobnej a dramatickej akadémie, boli obidvaja veľmi radi. Študoval u barda slo-

venského divadla Jána Borodáča, ktorý mu dal i prvé malé herecké príležitosti. Už v škole si ho na popud spolužiaka Martina Gregora všimol aj režisér Ján Jamnický. Vyskúšal ho dokonca v hlavnej postave, aj keď sprvu počítal iba s alternáciou, ale keď ho uvidel na javisku, Dibarbora hral na premiére. Potom už išiel z úlohy do úlohy a rokmi sa zaradil medzi najvýraznejších charakterových hercov svojej generácie. Od skončenia štúdia roku 1938 až do odchodu na dôchodok bol členom činohry SND a iba dvakrát si nakrátko „odskočil“ do operného súboru a v rokoch 1946 – 1951 na Novú scénu. V divadle si našiel aj celoživotnú lásku – manželku Kvetušu Ilavskú, dlhoročnú dramaturgičku činohry SND, s ktorou mali vytúženého syna Michala. František Dibarbora bol nekonfliktný milý človek, dobrý otec, manžel, obľúbený kolega, nezištný kamarát. Dobrú náladu prinášal nielen na javisko, ale i do divadelných šatní. Tak na neho spomína aj herečka Mária Kráľovičová, ktorá bola mnohokrát jeho hereckou partnerkou a v súkromí susedou. Hrali spolu napríklad v hre Veselé paničky windsorské, ktorá bola trikrát obnovená a mala najväčší počet repríz v histórii činohry SND. Hra bola Dibarborovou srdcovou záležitosťou, lebo v nej mohol prezentovať svoje herecké umenie všetkými prostriedkami – slovom, gestom, maskou, pohybom. V postave farára Evansa ukázal podstatu celej svojej javiskovej tvorby a diváci ho videli takého, po akom vždy túžili: nie satiricky uštipačného, ale humorne milého. Bravúrne zabával všetkých na javisku, v hľadisku a zdalo sa, že i seba. Divadlo zakaždým burácalo smiechom. „Bol to partner, na ktorého sa nezabú-

da,“ povedal Karol Machata, ktorý hral ďalšiu z hlavných postáv. Repertoár Františka Dibarboru bol veľmi široký, uplatnil sa aj v žánrovo odlišných posta-

F. Dibarbora vách, napríklad v titulnej úlohe v hre Jožko Púčik a jeho kariéra, ako Peter v Tanci nad plačom, Ján Jelenfy v Inkognite, Vrátnik v Macbethovi, Basov v Letných hosťoch, ale stvárnil aj množstvo charakterovo výrazných postáv, napríklad Grunia v Skrotení zlej ženy, Smerďakova v hre Bratia

Karamazovci, Chlestakova v Revízorovi a mnohé iné. Pamätníci ho poznajú aj z filmov, napríklad Šťastie príde v nedeľu, Skalní v ofsajde, Vlčie diery, Varuj!, Čertova

Foto: arch. TASR J. Teslík

stena, Zemianska česť, Jánošík, Štvorylka. Už v študentských rokoch začal vystupovať ako estrádny umelec a neskôr s parodickým pásmom S Kristínkou prešiel celé Československo. V rozhlasovej tvorbe bol dlhé roky konferencierom silvestrovských programov a iných zábavných relácií, súčasne

stvárňoval výrazné postavy najmä v rozhlasových hrách slovenských autorov a v dramatizáciách klasických a súčasných románov slovenských i svetových spisovateľov. Pred odchodom z divadla do dôchodku, akoby sa diváci s obľúbeným hercom nechceli rozlúčiť – jednou z posledných hier, v ktorej účinkoval, bola úspešná Radičkova hra v réžii Pavla Haspru Pokus o lietanie, ktorá mala veľa repríz. Predstavenie sa hralo aj na počesť Dibarborových sedemdesiatin. Vo svojej autobiografickej knihe Ja starý klaun svoje pôsobenie na divadelných doskách zhrnul niekoľkými vetami: „Mal som komédie rád, lebo milujem ľudí, ktorí sa smejú. Po čase som sa ocitol v regáli komikov. To striktné delenie na tragédov a komikov nemám rád. Obecenstvo ma už bralo len ako Fera Dibarboru, ktorý spieva, tancuje, hrá a zabáva. Ja som na javisku plakal a obecenstvo sa smialo…“ Taký je osud vari všetkých veľkých klaunov. Popri divadle bol Dibarborovou veľkou láskou šport. Za mlada bol vášnivým futbalistom a neskôr fanúšikom bratislavského Slovana. Dobre hral aj hokej a v reprezentačnom drese sa dostal až do bránky národného mužstva. Okrem toho miloval autá, rád ich opravoval a ešte radšej na nich jazdil, a to sa mu stalo osudným. Po havárii na práve otvorenom Prístavnom moste v Bratislave niekoľko dní s pomliaždeným hrudníkom bojoval o život. Márne, 4. septembra 1987 obľúbený klaun navždy odišiel. A s ním aj jeho známa pieseň, v ktorej sa spieva: „Život, to sú vlastne len stretnutia a rozlúčky. Stretávame sa ľahko. Lúčime sa ťažšie a najťažšie s tým, čo máme radi.“ Jozef LEIKERT

Memorandum žiadalo aj dôsledné riešenie židovskej otázky V Rajci na Námestí Slovenského národného povstania odhalili 10. júna 2011 sochu Ferdinanda Ďurčanského. O jej umiestnení rozhodlo hlasovaním Mestské zástupiteľstvo (MZ). Proti odhaleniu busty protestovali miestni obyvatelia, Židovské náboženské obce aj SZPB. Prečo treba proti odhaleniu busty stále protestovať a aké postoje a názory Ďurčanský zastával, odhaľuje aj tento článok.

Memorandum „Mladých ľudákov“ zo dňa 20. septembra 1944 v Bratislave bolo napísané a doručené prezidentovi Tisovi s návrhmi na radikálne opatrenia, ako upevniť rozkladajúci sa ľudácky režim. Autormi Memoranda bola skupina mladších ľudáckych aktivistov: A. Macek, Dr. Štefan Polákovič, Dr. J. Mikula, A. Krajčovič, Dr. Štefan Mikula. V okolnostiach vzniku Memoranda opisuje jeden z účastníkov porád jeho autorov Dr. J. Kosorín, že iniciátorom celej akcie bol Dr. Ferdinand Ďurčanský, ktorý mal aj hlavné slovo pri neskoršom rokovaní memorandistov

BOJOVNÍK / 16

s prezidentom Tisom v mesiaci novembri 1944. Autori Memoranda boli potom iniciátormi tzv. Piešťanského zjazdu „Mladej ľudáckej generácie“ v januári 1945. Memorandum sa začína: Vodca náš, vedení úzkostlivou starosťou o svoj národ a štát, dovoľujeme si Vám predostrieť v mene mladej ľudáckej generácie niektoré návrhy, bez splnenia ktorých nevieme si predstaviť vnútornú obnovu v našom štáte. V memorande žiadala zaviesť dôsledný autoritatívny režim, aby všetci ľudáci, u ktorých sa zistilo, alebo sa zistí, že sú inej orientácie než rýdzo slovenskej

štátotvornej, museli odstúpiť od každej zodpovednej verejnej funkcie, očistu v štátnom aparáte. Autori memoranda tiež tvrdili, že celú štátnu správu musia prevziať starí prívrženci strany, ktorí stoja výlučne za slovenskou štátnosťou a sú ochotní za ňu nekompromisne pracovať a bojovať. Tiež žiadali uskutočniť zmenu v osobe predsedu pozemkového úradu, revíziu všetkých arizácií a živnostenských oprávnení, urýchlene zakročiť proti priamym a nepriamym strojcom povstania z augusta 1944. „Exemplárne musia byť potrestaní ľudácki previnilci,“ uvádzalo sa v Memorande, ktoré tiež žiadalo zaviesť v celom vojenskom a úradníckom aparáte politické školenie a osobitne potrestať hlavných pôvodcov augustového povstania a jednotlivcov postaviť pred súd národa. Signatári memo-

randa tiež žiadali, aby inštitúcie a spolky, ktoré sa akýmkoľvek spôsobom zúčastnili na organizovaní povstania, boli natrvalo rozpustené a ich majetok venovaný na kultúrno-sociálne ciele, aby bol zhabaný majetok jednotlivcov, ktorí sa pridali k povstalcom, a použitý na úhradu škôd zapríčinených povstaním. Taktiež, aby boli poštátnené všetky veľké podniky, ktoré organizovali samotné postavenie, alebo sa spontánne pridali k povstalcom, prípadne povstanie financovali. Napríklad Baťove závody a Turčiansky pivovar. Chceli mestám, ak najmenej ich päť osobností sa zúčastnilo na povstaní, odobrať všetky mestské práva, natrvalo presunúť z nich administratívne úrady a všetky kultúrne, hospodárske a sociálne inštitúcie celoštátneho alebo krajského významu. „Otázku židovskú a českú

vyriešiť do všetkých dôsledností,“ bola ďalšia požiadavka. „Ráčte uznať, vodca náš, že úlohy z našich funkcií vyplývajúce môžeme ďalej zodpovedne plniť len vtedy, ak sa vytvoria predpoklady splnenia tu uvedených požiadaviek. Ak by tieto naše požiadavky zostali nepovšimnuté, úctivo prosíme, aby sme boli radšej oslobodení z priamej zodpovednosti vyplývajúcej z našich doterajších funkcií, a aby nám bolo umožnené pracovať ako jednoduchým radovým bojovníkom, pričom si však dovoľujeme vyhlásiť, že v tu uvedených zásadách budeme vždy pracovať za každých okolností do najkrajnejších obetí. Nás vedú ciele nezištné, ako je nezištná naša oddanosť cirkvi, národu, štátu a Vám Vodca náš,“ píše sa v memorande. Pplk. v. v. Anton ŠÁLY

(Pre Bojovník bez nároku na honorár)

8


Jubilanti ZO SZPB sa dožívajú • Bratislava 3: Jakub Daniž a Ing. Milan Píka 89 rokov. • Bratislava 7: Rudolf Bagin 91 a Zuzana Kaliská 84 rokov. • Bratislava 9: Zuzana Lysá a Alexander Bachnár 92, Horymír Mácha 86 a Marta Blašková 84 rokov. • Bratislava 12: Viera Rišková 60 rokov. • Bratislava 16: Vladimír Trangoš 91 a Kornel Zelenák 90 rokov. • Bratislava 26: Amália Gríčová 88 rokov. • Bratislava 46: Ing. Július Babčan 88 rokov. • Banská Bystrica – Uhlisko: Ján Šteinsdorfer 90 a Zdena Kimličková 75 rokov. • Banská Bystrica – Tr. SNP: Júlia Susedíková a Ing. Igor Cmarko 65, Stanislav Béreš 60 rokov. • Banská Bystrica – Tr. SNP/A: Želmíra Šedíková a Ján Jágerčík 80 rokov. • Banská Bystrica – Radvaň: Emília Bérešová 81 a Oľga Halgašová 75 rokov. • Brezno 1: Zuzana Holeková 92, Viktor Mitterpach 88, Ivan Surový 70 a Milan Palovčík 55 rokov. • Brezno 2: Ján Gregor 85, Milan Brucháček 70 a Anna Hlinková 60 rokov. • Badín: Anna Bukovicsová 70 rokov. • Bzince p/Javorinou – Cetuna: Anna Hrašná 90 a Anna Hargašová 85 rokov.

• Borčice: Augustín Hasidlo 90 rokov. • Belá – Dulice: Jozef Kováčik 86 a Miloš Kučera 84 rokov. • Bernolákovo: Rudolf Jung 88 rokov. • Čierny Potok: Vladimír Gondáš 45 rokov. • Čierna n/Tisou: Anna Eržínová 80 rokov. • Gemerská Poloma: Štefan Šmelko 84 rokov. • Hlohovec: Valéria Ondrišová 87 a Rudolf Kotuček 86 rokov. • Hniezdne: Anna Abrahamovská 82 rokov. • Hostie: Mária Dodoková 60 rokov. • Hodruša – Hámre: Ján Maruniak 92, Emília Eibenová 90, Irena Märtzová 89, Katarína Vasarabová a František Goral 87, Anna Balážová 84, Miloslav Necpal 82, Juraj Vetrák a Tibor Bohúš 81, Miroslav Sapák 80, Jarmila Bóllová a Ivan Bobiš 70 rokov. • Košice 2: Jaroslav Plávka 85 rokov. • Košice IS: Dezider Drucker 92 rokov. • Liptovská Teplička: Štefan Fendek 88 rokov. • Lehota p/Vtáčnikom: Katarína Turčanová 84 a Anna Trníková 80 rokov. • Lučenec 2: Júlia Štetková a Rozália Čipková 83 rokov. • Lučenec 4: Juraj Klimo 90 rokov.

• Lubina: Anna Pagáčová 88 a Anna Potfajová 84 rokov. • Medzibrod: Anna Jančiarová 85 rokov. • Modra: Ján Galáš 95, Ivan Voda 92 a Alojz Haleš 55 rokov. • OblV Martin: Pavel Matejovič 92 rokov. • Myjava: Emília Grečná 95 rokov. • Novosad: Anna Pačutová 85 rokov. • Očová: Samuel Gašpar 85 a Ing. Jozef Ľupták 65 rokov. • Ostrý Grúň: Ružena Repiská 50 rokov. • Prešov – Solivar: Mária Kubová 81 rokov. • Prešov 3: Ján Pavlík a Peter Jedinák 88, Vasil Jedinák 87, Mária Kohútová a Jozef Šišovský 82 rokov. • Prievidza pri HBP: Jana Svítková 55 rokov. • Partizánske: Ignác Štibrániy 97, Pavel Havalda 92, Mária Cmarková, Anton Sunega a Štefan Lipták 90, Mária Jasíková a Augustína Čunderlíková 85, Ľudovít Čerešník a František Sedlák 80, Ing. Pavel Kopál, CSc. A Miroslav Kalina 75, Pavel Pisár a Rudolf Kroupa 65, Mária Dvorská a MUDr. Vasil Bílik 60 rokov. • Prievidza: Margita Mečiarová 93, Štefan Svítok 92, Justína Boboková 91, Bedriška Matúšaková 86 a Marta Palúšová 70 rokov. • Rimavská Sobota 1: Ján Barto 65 rokov.

• Rimavská Sobota 2: Matilda Prasličková 89 rokov. • Sliač: Anna Roďanová 55 rokov. • Senica: Mária Makovníková 81 rokov. • Snina: Gabáková Mária 85, Dunaj Jozef 90, Petrová Anna 55, Čopíková Anna 84, Kovaľová Anna 84 rokov. • Sučany: Ján Koment 86, Anna Brveníková 83 a Ľudmila Lukáčová 60 rokov. • Skýcov: Ľudmila Zbonková 85 rokov.

Perenčajová 83, Anna Cabanová 81 a Katarína Vrábľová 60 rokov. • Topoľčany 1: Viktor Bielich 84 rokov. • Trenčín 1: Samuel Vozárik 92, Anna Michalcová a Vladimír Valíček 83, MUDr. Miroslav Paliatka 70 rokov. • Turany: Dobroslav Fúčela 86, Jaroslav Michalko 85, Anna Ujčeková 83, Želmíra Ujčeková 75 a Danka Ozaniaková a Viliam Holec 65 rokov. • Utekáč: Elena Škorňová 82 rokov.

Júl si víno Valtické žiada, ba aj husacina vhodná je. Liečivý ten nápoj užívaj, a cestou žitia, pútnik, ešte dlho kráčaj. Bojovníkovi proti fašizmu, bieloruskému partizánovi Augustínovi Hasidlovi k 90-tke želajú pevné zdravie a veľa radosti priatelia a spoluobčania Borčíc. • Senec: Irma Farkašová 75 rokov. • Spišská Nová Ves: Ján Štepita 87, Alojz Belko 86, Jozef Lipták 84, Oľga Fabianová 70 a Monika Kraková 65 rokov. • Sečovce: Pavol Pitrovský 90, Ján Popovič 85 a Anna Hajduková 80 rokov. • Slovenské Nové Mesto: Mária Horňáková 90 rokov. • Tlmače: Pavol Krištof 84 rokov. • Trnava 2: Margita Dubrovayová 85 a Sidónia Šarvajcová 60 rokov. • Tisovec: Edita Trnavská 88, Ružena Spišiaková 86, Mária Gašparíková a Jozef Choma 85, Anna

• Zvolen – Centrum 1: Rozália Berczyová 84 rokov. • Zvolen – Centrum 4: Pavel Špirko 86 rokov. • Závadka: Mária Liptáková 93 rokov. • Zlaté Moravce: Ján Rajtar 90, Jozef Farkaš 89, Mária Valachová 82, Ignác Zaťko 81 a Oľga Benčaťová 65 rokov. • Zemplínske Hradište: Mária Diladiová 85 rokov. • Žiar n/Hronom: Marta Samčíková 86 rokov. • Žilina - Vlčince: Eleonóra Dvoranová 107 rokov. Jubilantom srdečne blahoželáme!

Hrdinovia medzi nami V týchto dňoch sa dožíva 88 rokov RUDOLF JUNG, člen našej ZO SZPB v Bernolákove, ktorý je od roku 2009 zaradený do Klubu vojnových veteránov. Rudolf Jung po štúdiu absolvoval v Liptovskom Mikuláši kurz leteckého mechanika a prax na letisku Mokraď. Povstanie ho zastihlo v leteckej škole Tri Duby. Ako mechanik bol pridelený k stíhacej letke štáb. kpt. F. Faitla na poľnom letisku Zolná k lietadlám LAV 5. Po odlete stíhacej letky na Ukrajinu mal odísť do B. Bystrice. Jeho snaha pomôcť rodiacej žene v Liptovskej Lužnej spôsobila, že ho chytili Nemci a transportovali do koncentračného tábora Sagan a neskôr do Waldenburgu. Hrôzy koncentračného tábora prežíval až do 8. 5. 1945, kedy ich oslo-

Navždy sme sa rozlúčili  Banská Bystrica – Tr. SNP/A s 86-ročným Miroslavom Stolárom.  Bratislava – Rača s 87-ročným Jánom Mackovčinom.  Hodruša – Hámre so 71-ročným Eugenom Richnovským.  Košice 8 s 89-ročným Jánom Kolimárom.  Láb s 96-ročným Ferdinandom Pírom.  Lučenec 1 s 88-ročnou Jolanou Ivargovou.

9

 Lipany s 88-ročnou Margitou Gaľovou.  Partizánske s 95-ročným Štefanom Tamaškovičom a 89ročnou Máriou Milanovou.  Prievidza s 85-ročnou Annou Fulierovou.  Skýcov s 94-ročnou Annou Baštrnákovou.  Turany s 84-ročným Danielom Kapustom, 80-ročným Ing. Jánom Chromekom a 52-ročným Mariánom Takáčom. Česť ich nehynúcej pamiatke!

bodila Červená armáda. Po strastiplnej ceste domov sa vrátil k letke do Nitry, kde pracoval ako mechanik. Svoju vojenskú púť ukončil v marci roku 1946. Pri prekonávaní útrap choroby mu pomáha verná družka, pani Ruženka Šmihlová, ktorá mu vypeká jeho obľúbené koláče, aby zabudol na dni hladu a utrpenia v koncentračnom tábore. Je odporcom vojny a násilia akéhokoľvek druhu. Vyžaruje z neho dobrota a pochopenie, ale aj autorita človeka zvyknutého veliť a riadiť. Ťažkým úderom osudu dokázal vždy čeliť so vztýčenou hlavou. Medzi jeho vyznamenaniami nechýbajú Pamätná medaila prezidenta ČSSR pri príležitosti 20.výročia SNP, Pamätné medaily pri príležitosti okrúhlych výročí

ukončenia vojny a SNP, Medaila M. R. Štefánika za významnú účasť v domácom a zahraničnom odboji a za dlhoročnú a mimoriadne záslužnú prácu v orgánoch zväzu, Odznak „vojnový veterán“, Pamätná medaila od prezidenta Ruskej federácie za účasť v boji proti fašizmu a oslobodení vlasti, Pamätná medaila prezidenta Ukrajinskej republiky pri príležitosti ukončenia 2. svetovej vojny. Pre nás, členov MO SZPB Bernolákovo je cťou, že žije medzi nami a je psychicky svieži, pamätá si do detailov hrozné vojnové udalosti, ktoré prežil, a ktoré nám vyrozprával. Je živým pamätníkom tých čias. Sme na teba pyšní, milý Rudko a želáme ti pokojnú jeseň života. T. VAREČKOVÁ, ZO SZPB Bernolákovo

Za Helenou Kordovou-Wilde Vo veku nedožitých 94 rokov nás 25. mája 2011 opustila vzácna svedkyňa pri procese blahorečenia sestry Zdenky Schelingovej, manželka komunistami umučeného generála Alexandra Kordu, Helena Kordová-Wilde. Sama si vytrpela 10 rokov komunistických žalárov. Posledná rozlúčka s ňou sa uskutočnila vo Farskom kostole v Martine dňa 1.6.2011. Pani Helena KordováWilde, rodená Karpjaková, sa narodila 5. 8. 1917 v Litmanovej. Mala tri sestry. Jej otec bol majiteľom hotela v Kežmarku. Po maturite na slovenskom gym-

náziu v Kežmarku absolvovala jazykové štúdium v Anglickom ústave v Prahe. Ako 24-ročná sa v roku 1940 vydala za kapitána

Alexandra Kordu, ktorý v Kežmarku pôsobil ako veliteľ pluku. Šťastné začiatky jej manželstva poznamenali udalosti druhej svetovej vojny i SNP. Jej manžel bol prevelený za veliteľa Voj. výcvikového strediska Oremov Laz – Lešť, ktoré malo dôležité poslanie, sústreďoval sa tu materiál k pripravovanému SNP. Helena so synčekom stála po boku svojho manžela počas celého povstania. Zvlášť krušné chvíle zažili počas bojov o Pliešovce. Životný príbeh Heleny Kordovej-Wilde pripravujeme do nasledujúceho bs, red čísla Bojovníka.

BOJOVNÍK / 16


Obetavosť žien v protifašistickom odboji je nedozerná Byť matkou detí a pritom sa postaviť proti esesákom a gardistom, zároveň pomáhať partizánom, bol jeden z najvýraznejších spôsobov pomoci SNP mnohých žien na Slovensku. Jednou z nich bola aj pani Helena Červená z Trenčianskych Teplíc. Otec pani Červenej pochádzal z Čiech. Prisťahoval sa do Trenčianskych Teplíc a prevádzkoval mäsiarstvo. Obchod s predajom mäsa a mäsiarskych výrobkov sa stal osudným aj pre mladú Helenu, keďže sa mladučká vydala za Štefana Červeného, ktorý bol tiež vyučeným mäsiarom.

Manželia si prenajali predajňu mäsa v centre Trenčianskych Teplíc. V obchode sa im začalo dariť, avšak prišlo ťažké vojnové obdobie. Od malička bola vychovávaná tak, že slabším je potrebné pomáhať. Tohoto kréda sa držala celý život až po dnes. Odpor občanov proti fašistickej moci na Slovensku, aj v Trenčianskych Tepliciach, narastal. Preto, keď sa na manželov Červených obrátil Marcel Gogola, vtedy ve-

tizánoch a mal nemiestne návrhy. Pomáhala s manželom, ako mohla, keď bolo treba partizánom doviesť jedlo, tak svojím malým nákladným autom partizánom privážali hlavne mäsiarske výrobky. Potraviny mala uložené pod doskou, ktorá bola namiesto sedačky vedľa manžela Štefana, ktorý auto riadil. Manžel mal priepustku, aby mohol zabezpečiť zásobovanie predajne. Do dnešných dní jej v pamäti zostala spomienka na

Prehľadávali všetky domy, vyháňali mužov od rodín, hľadali židov a ukrytých partizánov. dúci predajne Baťa, ako aj poštár Ondrej Rebro, aby pomohli vznikajúcemu partizánskemu hnutiu, neváhali a vytvorili podmienky pre stretávanie sa predstaviteľov partizánskeho hnutia. Ich schôdzky sa uskutočňovali v malej nenápadnej izbičke vedľa kuchyne. Dom bol priechodný a tak, keď bolo treba zmiznúť, mohli účastníci schôdzky ľahko ujsť. Na stretnutiach u Červených v období SNP aj pred ním sa zúčastnil Marcel Gogola, Ondrej Rebro, Anton Trokan, Vladimír Sedláŕ, ktorý bol politický komisár 9. práporu Žižkovej brigády, ale aj ďalší, ktorých Helena ani nepoznala. Pri spomienkach na toto obdobie sa dnes priznala, že mala mnohokrát strach. Najmä vtedy, keď do ich predajne prišiel veliteľ miestnych gardistov Jozef Komlóš a snažil sa vyzvedať, či niečo nevie o par-

pani Trokanovú, ktorá s krásnym kučeravým synčekom prišla poprosiť, aby jej manželovi, ktorý utiekol do hôr, odviezli potrebné veci. Keď tieto veci odvážali, zastavila ich nemecká hliadka auto poprezerali, ale na úkryt uložených vecí neprišli. Veľa toho manželia poskytli partizánom, dokonca to bola celá ošípaná, teľa, a keď bolo treba, poskytli aj peniaze. Nebála sa vystrojiť troch tovarišov a piatich učňov, ktorí sa u nich učili, k partizánom do hôr. Sama skromne hovorí o tom, že nielen ona z teplických žien pomáhala partizánom. Medzi obetavé ženy patrila aj pani Glamošová, ale aj Ludmila Kolesárova, ktorá partizánov ošetrovala. Keď bolo treba pomôcť partizánom, tak sa podľa potreby stretávali. Verila v dobro aj v momente, keď jej manžela odvliekli, ale na

jej prosby sa za jeden deň vrátil. Snáď najväčší strach mala, keď do Trenčianskych Teplíc vtrhlo ozbrojené nemecké komando spolu s gestapákmi. Prehľadávali všetky domy, vyháňali mužov od rodín, hľadali židov a ukrytých partizánov. Jej manžel stačil ujsť zadným dvorom a ukryť sa v udiarni na vrštati spolu s Gottweiserom. Nechali všetkých mužov nastúpiť a vyhlásili, že každého desiateho zastrelia. Medzi nimi bol aj jej brat, a preto mala veľký strach. Jeden z miestnych mužov od strachu na mieste pustil do nohavíc. Mali však šťastie, lebo sa za nich prihovoril miestny zubár pán Kostúrik, a tak ich fašisti prepustili. Pri prehľadávaní ich domu a obchodu si fašisti naložili plne ruky údenín, vzali mäso, vytrhali v obchode všetky zásuvky. Od tej doby mali problémy so zásobovaním, pretože aj keď boli prídely, nebolo odkiaľ brať. Dodávky mäsa a výrobkov zadržiavali v Trenčíne. „Vyhovárali sa, že nemajú auto na rozvoz, preto sme vzali naše malé nákladné auto a vyrazili do Trenčína,“

BOJOVNÍK / 16

nazvať po 66 rokoch. Ja, vtedy malý päťročný chlapčisko, ktorý si matne pamätá na tie udalosti spojené s vojnou. Slaná Lehota obklopená podkovou hustých hôr a všade plno vojska. Bola zima, snehu navôkol a ja ustráchaný nepustil som sa otcových nohavíc či maminej sukne. Otec, ktorý sa s vojnou stretol, keď narukoval do Povstania, nám dodával odvahu. V kuchyni, v izbe, všade vojaci, ktorí rozprávali pre mňa cudzou rečou, v ktorej som sem-tam čosi porozumel. Boli to ruskí vojaci. Mal som rád tie večery, keď sa u nás fajčila machorka a otec ich ponúkal svojím tabakom. Mamička im varievala čaj, a tak, ako som ju ja volal aj so starším bratom, oni jej hovorili mámuška a otec zasa Milka. Vo-

votnú školu a až do odchodu do dôchodku pracovala ako fyzioterapeutická sestra v kúpeľoch. Helena Červená celý život bola a je skromnou nenápadnou ženou, je nositeľkou „Osvedčenia o účasti v boji proti fašizmu ako pomocníčka partizánov“. Sedemnásteho septembra sa dožíva významného životného jubilea (90). V roku 1999 ovdovela. Stále sa aktív-

rom vyhodili do vzduchu neďaleký most, jej skoro z rúk vypadlo dieťatko. Sú to chvíle, na ktoré sa nedá zabudnúť.“ Po vojne už nemohli pokračovať v živnosti. Manžel Štefan

ne zaujíma o dianie v spoločnosti a v Trenčianskych Tepliciach. Chcela by iniciovať vybudovanie turistickej cyklotrasy v okolitých lesoch po partizánskych chodníkoch. Vychovala tri deti a dnes žije v dome spoločne s vnučkou. Pri príležitosti 65. výročia SNP jej statočnosť v boji proti fašizmu ocenil minister obrany SR a udelil jej pri tejto príležitosti medailu. Takých žien, ako je ona, bolo v povstaní mnoho a na ich obetavosť a činy v boji proti fašizmu nesmieme zabudnúť.

Pri prehľadávaní ich domu a obchodu si fašisti naložili plné ruky údenín, vzali mäso, vytrhali v obchode všetky zásuvky. spomína Helena. „V hoteli Tatra som presvedčila veliteľa, že nás obrali o zásoby. Nakoniec dal pokyn, aby nám tovar naložili na auto, a tak sme mohli chvíľu zasa predávať. Či som sa nebála? Áno,

Zabudnúť by bola neúcta... Neviem, či to len ja s utekajúcimi rokmi oveľa citlivejšie prežívam akékoľvek udalosti, ktoré sa odohrali už dávno, alebo len čas súri podeliť sa so spomienkami na to, čo bolo s tými, ktorí nezabúdajú tiež. Vojenská prehliadka z Červeného námestia v Moskve, ktorú na Deň víťazstva vysielali v televízii, mi vohnala slzy do očí a div sa svete, nehanbil som sa za ne, ani napriek tomu, že chlapi neplačú a po sedemdesiatke by sa už hanbiť mohli. Nebudem písať o bojovej technike, vyrovnaných šíkoch vojska. Nebudem písať o hrdinstve červenoarmejcov, ani o asi 60 miliónoch obetí nezmyselného krviprelievania. Medzi veteránmi som hľadal tých „mojich dvoch vojakov“ – kamarátov, ak ich tak môžem

bála som sa a dnes je na to len smutná spomienka, hovorí pani Helena. Počúvali sme rádio a tešili sme sa postupujúcim oslobodeneckým vojskám. Keď cez Trenčianske Teplice prechádzal front, ukryli sme sa s matkou a s mojou maličkou dcérou v pivnici nášho rozostavaného domu s ďalšími Tepličanmi. Aj keď pivnica bola bezpečná, pri výbuchu, pri kto-

jaci si ju premenovali po svojom na „máma Milka“. Jedného večera sa otec stal radcom, pretože jeden z vojakov dostal rozkaz odviezť kanón do divíznych opravovaní do 20 ki-

začal pracovať v Dubnici a Helena sa zo začiatku starala o vojnou zanedbané deti, ktoré bolo treba odvšivaviť, čo im v rodine ekonomicky čiastočne pomohlo. Neskoršie si sama spravila zdrasa už vrátil – a tiež na neho s krikom: – Ach, ty pochábeľ, veď vieš, že tu bývaš! – Máma, jiščo odno mestó! Vedľa neho zoskočil z koňa ďalší ruský vojak. – Máma Milka, eto moj mládšij brat... Vidím našu mamu, ako ich

Vidím našu mamu, ako ich oboch objala a ukradomky si opakom zástery utierala slzy. lometrov vzdialeného Lučenca. A tak mu vysvetľoval, kadiaľ má ísť, aby sa mu po ceste nič nestalo. – Máma Milka, do svidánia, ráno stihol zavolať našej mame a odcválal na krásnom koníkovi do Lučenca. Deň prebehol, už sa stmievalo. Zrazu dupot konských kopýt a veľký krik: – Máma Milka, máma Milka, možno u tebjá nočeváť? Mamička vybehla z kuchyne, náš vojak

oboch objala a ukradomky si opakom zástery utierala slzy. Dozvedeli sme sa, že naposledy boli spolu pod Moskvou. To bolo vtedy, keď sa Hitler pozeral ďalekohľadom na Moskvu a tešil sa z víťazstva. Chlapci sa rozišli a nič o sebe nevedeli. Náhodou sa stretli vo vojenských dielňach v Lučenci. Nemali správy o rodičoch ani o ostatných najbližších. Srdečné bratské stretnutie po tisíckach kilometrov. Spomí-

Tomáš ŠVEC, podpredseda SZPB Foto: archív HČ

nam na tých pár večerov v dyme machorky s krásnymi ruskými piesňami, ktoré strávili u nás v Slanej Lehote. Po desaťročiach, kedykoľvek prídem do rodného domu, mám pred očami tie večery, dym z tabaku a v ušiach mi znie melódia – dalekó, dalekó, kde kačájut tumány... Na mojich dvoch kamarátov mi zostali len krásne spomienky. Nikto z nás nevie o ich ďalšom osude. Brat si pamätá na lúčenie s nami, že dajú vedieť, keď prídu do Berlína. Nášmu otcovi sľúbili, že svojej mame budú rozprávať o máme Milke. Žiaľ, žiadna správa neprišla. Možno kamaráti nemali to šťastie vrátiť sa domov, do rodnej Rusi. Tak či tak, vďaka aspoň za krásne spomienky, ktoré sľubujem, nikdy nezapadnú prachom. Paľo FILČÍ (Pre Bojovník bez nároku na honorár)

10


Exponenti ľudáckeho režimu a antifašistický odboj v rokoch 1939-1945 Rozpínavosť A. Hitlera a jeho Tretej ríše v rokoch 1935–1938 silnela. Umožňovali mu to vlády európskych mocností – Francúzska a Veľkej Británie. Svoju kolísavú a nerozhodnú politiku zavŕšili zradou proti spojeneckému Československu podpísaním dohody s Hitlerom o odstúpení československého pohraničia Nemecku, Maďarsku a Poľsku. Stalo sa tak v dňoch 29.- 30. septembra 1938. Ľudácki exponenti na Slovensku tiež nestáli bokom, ale upevňovali si svoje politické pozície v súzvuku s nemeckým tlakom na rozbitie Československa. Hlinkova garda (HG) vznikla už v lete 1938 pod vedením Karola Sidora a Alexandra Macha, podporovala radikálne sily v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS) a podieľala sa na zastrašovaní a neskôr na represáliách politicky nespoľahlivých osôb. Autonómia Slovenska pod vedením HSĽS sa stala 7. októbra 1938 skutočnosťou. Jej vznik umožnili všetky meštiacke strany, ktoré podpísali 6. októbra 1938 žilinskú dohodu. Niektorí ich predstavitelia sa stali ministrami autonómnej vlády, ktorej predsedom sa stal ľudák Jozef Tiso. Komunisti odmietli autonómiu politicky nacielenú na rozbitie Československa a museli odísť do ilegality. Propagande verili Ľudácka propaganda vyzdvihovala žilinskú dohodu ako zjednotenie všetkých národných síl v zápase o kresťanské Slovensko proti tzv. čechoslovakizmu a židoboľševizmu. Nezanedbateľná časť dezorientovaného obyvateľstva tejto propagande aj uverila. Radikálni ľudáci urýchľovali vývoj k úplnému rozbitiu ČSR. Vojtech Tuka v Berlíne 12. februára 1939 Hitlerovi povedal: „Kladiem osud môjho národa do vašich rúk, môj Vodca, môj národ od vás očakáva úplné vyslobodenie.“ Pravdou je, že národ nič nežiadal. Neprešlo veľa času a Tiso si vypočul od Hitlera vyhlásenie o rýchlom utvorení slovenského štátu. Štrnásteho marca 1939 sa slovenský štát stal skutočnosťou. Prišiel čas pre konanie radikálnych ľudáckych živlov. Silneli hlasy, ale aj činy – Česi domov! HG bola pripravená zvládnuť nastupujúce „civilizačné“ poslanie. Českí učitelia a ďalší odborníci s rodinami s posmechom a urážkami boli vyprevádzaní z mnohých železničných staníc. Medzi nich patril i Peter Jilemnický, ktorý učil deti Kysúc abecedu života, len nie podľa predstáv vrchnosti. Spoločný osud stihol aj Karola Plicku, ktorý si zamiloval slovenský folklór a národopis. Zrástol so slovenským vidieckym ľudom. Jeho obyčaje a ľudové piesne a tance zvečnil vo filme „Zem spieva“. Opora režimu Najstrašnejšiu z perzekúcií obyvateľov Slovenska z rasových dôvodov predstavuje prena-

11

sledovanie židovských občanov a deportácie do koncentračných táborov. Celkový počet dosiahol 70 tisíc deportovaných Židov. V rokoch 1939–1945 bola katolícka vrchnosť hlavnou oporou režimu. Kňazi boli poslancami snemu, Štátnej rady, župnými a okresnými predsedami HSĽS. Ľudácky režim predstavoval

Pribudli k nim sociálni demokrati a ďalší antifašisti. Odpor vlastencov Víťazstvo Červenej armády pod Moskvou posilnilo ducha odporu vlastencov i antifašistov na Slovensku. Odbojové ilegálne skupiny zaktivizovali činnosť. Komunistický odboj sa oriento-

Dr. Jozef Tiso u ríšskeho kancelára Adolfa Hitlera 13. marca 1939. vazalský štát Tretej ríše. Medzištátnymi zmluvami bol podriadený hospodársky i vojensky pre potreby nemeckej dobyvačnej mašinérie v Európe. Spoluúčasť slovenskej armády po boku wehrmachtu na ťažení proti Poľsku v septembri 1939 a proti Sovietskemu zväzu od júna 1941 to len potvrdzuje. Katolícki kňazi sa v kostoloch modlili za víťazstvo Nemecka nad boľševickým Rus-

val na ilegálnu tlač, protištátne plagáty, letáky, ako aj na organizovanie prvých partizánskych skupín. 30. mája 1942 v lesoch Malých Karpát vznikla partizánska skupina J. Kráľa pod vedením A. Markuša. Na jar 1943 vznikla partizánska skupina Sitno na čele s Ľ. Exnárom. V septembri 1943 Ľ. Kukoreli vytvoril partizánsku skupinu Čapájev, ktorá sa rozrástla na veľký partizánsky

Víťazstvo Červenej armády pod Moskvou posilnilo ducha odporu vlastencov i antifašistov na Slovensku. kom. Už 22. júl 1941 bol pre slovenskú armádu tragický. V bitke pri Lipovci mala 75 padlých a 176 ranených. V tomto nezmyselnom boji celkom padlo 2098 slovenských vojakov a 6334 ich bolo ranených. Je možno poprieť zodpovednosť Tisa ako najvyššieho veliteľa armády za tieto obete? Ľudáci pritvrdili doma represálie proti nespoľahlivým osobám. Vyše šesťsto komunistov bolo uväznených len v júni 1941.

zväzok. Formujúci sa občiansky odboj sa orientoval na získanie vplyvu na dôstojníkov v armáde a národohospodárov, ako aj na spravodajskú činnosť. Porážky nemeckej armády pri Stalingrade a pri Kursku spôsobili rozklad slovenskej armády na východnom fronte. V roku 1943 sa uskutočnili hromadné prechody slovenských vojakov na sovietsku stranu. Verejnú mienku silno ovplyvnil prechod 2800 vo-

jakov 1. pešej slovenskej divízie v októbri pri Melitopoli. Farská republika sa začala otriasať v základoch. V tejto prelomovej dobe sa stalo rozhodujúcou úlohou zjednotiť všetky protifašistické sily na prípravu celonárodného ozbrojeného vystúpenia proti kolaborujúcej vláde a hitlerovskému Nemecku.

ných národných výborov (RNV) a rasovo prenasledovaným ľuďom sa stupňovali. Väznice nestačili. Jednotky esesmanov vraždili a plienili. Od svojich učiteľov sa to isté naučili aj príslušníci POHG. Svoje krvavé remeslo osvedčili v Kremničke, Nemeckej a ďalších miestach Golgoty slovenského národa. Spoluúčasť

Českí učitelia a ďalší odborníci s rodinami s posmechom a urážkami boli vyprevádzaní z mnohých železničných staníc. Zintenzívnili sa stretnutia predstaviteľov domáceho komunistického a občianskeho odboja a z tohto úsilia v decembri 1943 sa utvorila ilegálna SNR. Kon-

Foto: archív TASR

cepciu národného a demokratického programu obsahovala Vianočná dohoda. V nej bolo zdôraznené, že vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi v novom československom štáte budú založené na princípoch rovnosti a rovnoprávnosti. V lete 1944 partizánske hnutie naberalo na razantnosti, vrcholila príprava vo vojenských posádkach, ako aj v hospodárskej a zásobovacej oblasti, na ozbrojené vystúpenie. Doba dozrela, povstanie vypuklo. Svet nadšene uvítal vzopätie slovenských národných a demokratických síl, ako cenný vklad do spoločného boja proti nacistickej ideológii a jej praktickým dôsledkom. Pohotovostné oddiely Začiatkom septembra 1944 na príkaz Tisa sa začali organizovať Pohotovostné oddiely HG z fanatických a deklasovaných živlov. Ich hlavným veliteľom sa stal obdivovateľ nacizmu Otakar Kubala. Zverstvá proti povstaleckým bojovníkom, členom Revoluč-

na likvidácii obyvateľov Ostrého Grúňa a Kľaku mali aj príslušníci slovenskej protipartizánskej jednotky „Jozef“ pod velením stotníka Nižňanského, ktorá bola súčasťou nemeckej jednotky Edelweiss. Na počesť potlačenia povstaleckých síl a obsadenia Banskej Bystrice sa konalo 30. októbra 1944 slávnostné Te Deum v katedrále. Potom Tiso na bystrickom námestí vyznamenal esesákov. Nasledoval banket v rezidencii biskupa Škrábika – banket vrahov a ich pomáhačov. Tiso telegraficky ďakoval Hitlerovi, že nemecké jednotky oslobodili Banskú Bystricu. Ľudácke špičky a vysoký katolícky klérus odhodili posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti. Dni spravodlivosti sa blížili. Prezident Tiso a vláda si začali baliť kufre, aby koncom marca 1945 utekali z Bratislavy pred hnevom vlastného ľudu. Kým tak urobili, postarali sa o politických väzňov a antifašistov väznených v justičnom paláci v Bratislave. 280 väzňov 19. februára vydali esesákom a gestapu. Dopravili ich do koncentračného tábora v Mauthausene. Slobody sa dožilo len niekoľko jednotlivcov. Nesmieme zabudnúť Tiso mal iné starosti. Z Rakúska v rozhlasovom prejave horlil za slovenskú slobodu a za slovensky štát. Dával na vedomie, že on, prezident, žije a plní svoje povinnosti. Plnil a horlivo. 20. apríla 1945 Hitlerovi poslal pozdravný telegram k narodeninám s ubezpečením jeho oddanosti a vernosti, zostal pre Nemcov dôveryhodnou osobou až do úplného konca. Jeho politika netolerantnosti voči iným konfesiám, štvanie proti komunistom a čechoslovakistom, pošliapanie všeslovanskej vzájomnosti a zneužitie kresťanskej vierouky na dobyvačné ciele spôsobili veľa zla a utrpenia pre slovenský národ. A na to sa nesmie zabudnúť. V mene odkazu povstaleckých bojovníkov buďme odhodlaní brániť objektívnu pravdu o odboji. Ich obete nás zaväzujú k činom. Aj po 67rokoch sú spomienky na SNP živé a jeho odkaz inšpirujúci. Čerpajme z neho silu a občiansku statočnosť i pre budúcnosť. Juraj BOBOR

BOJOVNÍK / 16


Prešpurák Vždy elegantný v bielej košeli s motýlikom, cylindrom v jednej a balíčkami v druhej ruke nás vysokoškolákov spontánne a s úklonom zdravil na Obchodnej ulici. Neodmysliteľne patril k starej

lárskej ulici, alebo sa zastavoval na Hlavnom námestí u Meyera. Milovníci zábavy si iste spomenú na silvestrovské vystúpenie Františka Dibarboru v sále PKO (r. 1957), keď s neobyčajným hu-

sme ho k spoločnému stolu, ale nie vždy pozvanie prijal. Potrpel si na čistotu a poriadok. Býval v starobinci na Radlinského ulici 9. Po zistení, že zlou výživou dostal tuberkulózu, umiestnili ho do Ústavu pre liečenie tuberkulózy v Podunajských Biskupiciach. Po krátkom čase ho previezli do Krajskej tuberkulóznej nemocni-

HISTORICKÝ KALENDÁR 30. júna 1934 – V Nemecku sa udiala tzv. Noc dlhých nožov, počas ktorej sa Adolf Hitler zbavil nepohodlných vodcov (napr. Ernst Röhm) organizácie Sturmabteilung SA. 1. júla 1946 – Americké ozbrojené sily uskutočnili na atole Bikini v južnom Tichomorí prvý jadrový pokus od skončenia 2. svetovej vojny. 2. júla 1946 – Prezident Edvard Beneš vymenoval 26-člennú vládu Národného frontu. Jej predsedom sa stal Klement Gottwald. Vo vláde malo Slovensko 7-členné zastúpenie. 3. júla 1914 – Americký patentový úrad vo Washingtone zaregistroval vynález leteckého padáka, ktorého autorom bol slovenský vysťahovalec Štefan Banič. 4. júla 1950 – Uskutočnilo sa prvé vysielanie rádia Slobodná Európa.

Po rokoch opäť spolu.

pomoc: MAROKO, mužské meno LAKOS, SAVANA

robil ihlou

technické služby

nebeské blaho

morom divákom predstavil slávnu bratislavskú osobnosť. Dobre si na jeho drobnú postavu pamätám. Čistučký, vždy upravený, milý a usmievavý človiečik úctivo zdravil ženy v každom veku. Najkrajšej podaroval jeden z darčekov. Otec Náciho bol Maďar a matka Nemka. Predstavoval sa ako pravý Prešpurák. Bol obrazom svojej doby (1897 – 1967). Pozývali klepetár

tiež

(Pre Bojovník bez nároku na honorár)

duševný kontra stav (karty) (opustenosť)

jazierko v horách (Vihorlat)

historický most v Prahe

polieva povrch

piekol na povrchu

2. časť tajničky

naša armáda EČV Ružomberka

EČV Olomouca

antimón nepotrebná vec, nepodarok

zvratné zámeno vlhko-teplá (o dňoch)

naparuj

antická minca francúz. člen duševný otras

skratka gestora 3. časť tajničky Bohov mních detské citoslovo svet, po rusky

vezmi kôpor, po česky

staré EČV Rožňavy náš región

rímskych 1100 latinský pozdrav

druh koberca

brat Márie a Mojžiša (Biblia)

mobilný operátor (hovor.)

nečas nepohoda (expr.)

EČV Brna (stred)

vetná skratka

Alena, doma

ad acta Oľga, doma

astát

opak dnu

Alica, doma

1. časť tajničky

nemúdro hovoríte

11. júla 1949 – Najvyšší súd v Prahe vyniesol konečný rozsudok nad protikomunistickou skupinou Biela légia. Anton Tunega, Albert Púčik a Eduard Tesák boli odsúdení na trest smrti. 12. júla 1940 – V britskom Duxforde vznikla 310. československá stíhacia peruť britského Kráľovského letectva. Jej veliteľom sa stal plukovník Karol Mareš. V priebehu niekoľkých mesiacov vznikli ešte tri ďalšie perute a českí a slovenskí letci sa zapojili do leteckej bitky o Britániu. V bojoch s nepriateľom padlo 511 československých letcov. 1941 – Vlády ZSSR a Veľkej Británie uzavreli v Moskve dohodu o vzájomnej pomoci a spoločnom postupe v boji proti nacistickému Nemecku. Obsahovala aj záväzok, že ani jedna strana nebude separátne rokovať s Nemcami o mieri. 1943 – Pri Prochorovke (Rusko) sa odohrala jedna z najväčších tankových bitiek počas druhej svetovej vojny. TASR

ZRNKÁ HUMORU Vraví kamarát kamarátovi na pohrebe: – Ako umrela tvoja svokra? – Otrávila sa hubami. – A ako to, že má rozbité zuby? – Bránila sa potvora. * * * Matka nachytá dcéru v objatí mládenca: – Okamžite vstaň! – zakričí na ňu. – Prepáč mama, ale ja som tu bola skôr. Zdroj: Internet

Salámová nátierka

fabrika na obuv hlavná správa

vetná skratka

7. júla 1944 – Americké letectvo podniklo útok na Škodove závody v Dubnici nad Váhom, kde sa vyrábali delá a letecké motory. Pri bombardovaní zahynulo 16 ľudí a 30 bolo zranených. 1941 – Výzvou vodcu juhoslovanských komunistov Josipa Broza Tita sa začalo v Srbsku ľudové ozbrojené povstanie proti fašistickým okupantom. Začala sa tak veľká partizánska vojna, ktorá sa

Aký je rozdiel medzi muchou a svokrou? Mucha otravuje len v lete. * * * Stretnú sa dvaja kamaráti: – Na tejto slivke sa mi obesila svokra, – hovorí Jožo! – Jožo, daj štep! * * * Chlap drží svokru na 12. poschodí z okna a hovorí: – Iný by ťa zastrelil, alebo utopil, ale vidíš, aký som ja dobrý, ja ťa pustím na slobodu.

štát v Afrike

neplecha

chlapík, po rusky

ce v Lehniciach, kde vo veku 70 rokov ukončil svoju životnú púť. Schöner Náci patril neodmysliteľne nám. Je s nami aj teraz. Cítime jeho prítomnosť v uličkách Starého Mesta Bratislavy. Zastavíme sa pri jeho soche na korze pred kaviarňou Meyer. Pozoruje nás, lebo chce vedieť, ako sa meníme. A či k lepšiemu, čoskoro ukáže budúcnosť! Ing. G. STOPKA

8. júla 1919 – Po odstúpení vlády Karla Kramářa prezident ČSR Tomáš Garrigue Masaryk vymenoval novú vládu na čele so sociálnym demokratom Vlastimilom Tusarom, ktorá pracovala do 25. 5. 1920. Vo vláde boli traja Slováci: Vavro Šrobár, Milan Hodža a Fedor Houdek.

trávnatá rovina v Juž. Amerike

Správne vylúštenie tajničky z č. 14 znie: Nedovoľme haniť odkaz SNP, je živý a náš. Knihu z vydavateľstva Ikar posielame Miroslavovi Janečkovi do Trnavy.

Čo potrebujeme: 250 g diétnej salámy, 1 celé bambino, 100 g tvrdého syra, malé maslo, 1 pol. lyžicu horčice, 1 malú cibuľu, 2 strúčiky cesnaku, vegetu, mletú sladkú papriku, biele mleté korenie, soľ Postup: Ak kúpime salámu v celku, tak ju jemnejšie postrúhame alebo pomelieme, ak je plátková saláma, tak ju nadrobno nasekáme. Do misy si dáme bambino, maslo, horčicu, nadrobno nakrájanú cibuľu, pretlačený cesnak, najemno nastrúhaný tvrdý syr, pridáme salámu, podľa chuti dochutíme soľou, vegetou, korením a paprikou. Všetko to spolu poriadne premiešame.

Z LACNEJŠEJ KUCHYNE

Bratislave. Volali sme ho „náš Náci“ alebo „Schöner Náci“. Rád sa s nami bavil a snažil sa vylúdiť na tvári úsmev. Vedeli sme, že jeho pravé meno je Ignác Lamár a chcel byť, ako jeho slávny dedo, cirkusový klaun. Život mu to ale nedoprial. Schöner Náci sa najradšej zdržiaval na bratislavskom korze, lebo miloval kávu a zákusky. Navštevoval svoju cukráreň na Sed-

v nasledujúcich týždňoch rozšírila po celej Juhoslávii.

Zdroj: Internet

Vylúštenie tajničky posielajte na adresu: Redakcia Bojovník, Štúrova 8, 815 72 alebo na e-mail: bojovnik@szpb.sk.

BOJOVNÍK Dvojtýždenník antifašistov

Vydáva Slovenský zväz protifašistických bojovníkov • Šéfredaktorka Mgr. Lucia Illanitzová, tel. 57 20 37 34, e-mail sefredaktor@szpb.sk • Internet: http/www.szpb.sk, e-mail sekretariát ÚR SZPB: sekretariat@szpb.sk, redakcia: zlata.haringova@szpb.sk, fax 52 92 65 22 • Redakcia: Štúrova 8, 815 72 Bratislava • Neobjednané rukopisy a fotografie sa nevracajú • Vychádza dvojtýždenne, cena jedného čísla 0,44 € • Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty • Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie slobody 27, 810 05 Bratislava, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk • Predaj v novinových stánkoch zabezpečuje MEDIAPRINTKAPA, Pressegrosso, a.s., Vajnorská 137, 831 04 Bratislava • Tlač: DOLIS, s.r.o.., Dostojevského rad 1, 811 09 Bratislava. Ročník XXXV (LVI) • Podávanie novinových zásielok povolené Riaditeľom pôšt pod č. 2606/93 zo dňa 27. 7. 1993 a RPR poštou Ba 12 z 15. 12. 1993 pod č. 191/93 • Index č. 49 036, ISSN 0323-2018 • Evidenčné číslo: EV 204/08

Bojovnik c. 16/2011  

Elektronicke vydanie dvojtyzdennik antifasistov, Bojovnika c. 16/2011.

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you