Issuu on Google+

DNES V ÈÍSLE str. 3

Vylúpenie československého zlatého pokladu str. 7

Vojak z povstaleckého územia str. 10

Z rozstrieľaného zápisníka Františka Karasa – Nás neporazíte! MARTIN KUČEK

Noví ľudia, nové predsavzatia Zlaté Moravce boli v druhom januárovom týždni posledným slovenským mestom, kde novozvolenému primátorovi zavesili na hruď symboly správcu mesta. Podobne sa koncom minulého roku a začiatkom tohto ujali funkcií starostovia obcí a primátori miest. V mnohých prípadoch boli občania s výsledkami vlaňajších volieb do samosprávy spokojní, inde sa vyskytli nejasnosti, kolízie, pochybnosti o tom koho a ako si občania volili. Kritici a nespokojenci, najmä tí, ktorí nevyužili svoje občianske právo voliť a podieľať sa na správe spoločných vecí a života v obci, by si však namiesto kritických a spravidla nemiestnych poznámok mali odpovedať, kde boli a čo robili, keď sa o ďalších štyroch rokoch spoločného života rozhodovalo. Samosprávy obcí a miest sú už funkčné. Poslancov a ich najvyšších predstaviteľov čaká teraz nemálo povinností a neľahkých úloh, najmä ak sa v niektorých prípadoch stretávajú s prázdnymi pokladnicami. Členovia Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, ako aj tisíce ľudí, čo s nimi sympatizujú, očakávajú však aj čosi viac. Aby sa dnes ani zajtra nezabúdalo všade na Slovensku na tradície boja národa za slobodu, za pokojný život v mieri, za možnosť riadiť si vlastné osudy vlastným pričinením. Spomínané Zlaté Moravce - a nielen toto mesto - sú celé roky známe osobitným prístupom k pripomínaniu nedávnych historických udalostí z prvej polovice minulého storočia. V ich okolí je viac významných stredísk protifašistického odboja, kde sa usporadúvajú viaceré podujatia s bohatou účasťou občanov, najmä mládeže. Podobných stredísk je na Slovensku viac - od východu po západné hranice. Niektorí politickí predstavitelia aj súčasných pravicových strán si k nim doteraz nenašli vzťah a obchádzajú ich, akoby sa vývoja na Slovensku ani nedotýkali. Osobitne v tomto smere vynikali bývalí predstavitelia Bratislavy. Som presvedčený, že s novým primátorom sa tento ľahostajný vzťah mesta k výročiu svojho oslobodenia, výročiu SNP či ochrane pamätníkov odboja podstatne zmení. Redakcia Bojovníka (jej spolupracovníci a dopisovatelia) bude v tomto úsilí po celý rok nápomocná a bude prinášať nielen informácie, ale aj podrobnejšie materiály o historických udalostiach a súvislostiach, aj medzinárodných. Vytvorili sme na to priliehavý priestor, ktorý iste pritiahne najmä mladšiu generáciu. Ukazuje sa, že tento rok, začínajúci nové volebné obdobie, bude na udalosti, na zvýšenú zodpovednosť primátorov, starostov a poslancov v súčasnej ekonomickej a politickej situácii nadmieru náročný. Pripomínajú to aj odbojári a najmä starší občania, ktorých sa nedostatočná starostlivosť o sociálne a zdravotné zabezpečenie seniorov bytostne dotýka. Očakávajú tiež, že v uliciach bude poriadok a budú bezpečné. Želali sme si úspešný rok. No nemalo by zostať len pri úmysloch a želaniach. Malo by byť našou občianskou povinnosťou a právom sledovať a kontrolovať, ako si zvolení zástupcovia ľudu plnia svoje povinnosti a predsavzatia, ktoré vyslovovali pred voľbami.

Na zamyslenie:

BOJOVNÍK DVOJTÝŽDENNÍK Roèník LVI

ANTIFAŠISTOV Cena 0,44 €

20. 1. 2011

3

Znovu oslobodili Bardejov Nemilosrdná poprava „zachvatčikov“ – vystrašení, zimou i obavami o svoj život sa trasúci vojaci, opretí o múr historickej radnice, padajú po chvíli k zemi. Vzápätí sa ozvú radostné výkriky a oslavné výstrely z pušiek i samopalov... A netrpezlivé deti sa rozbehnú po námestí zbierať prázdne nábojnice. Až na poslednú vetu dramatická a neľudská scéna. Podobne vyzerala celá takmer hodinu trvajúca rekonštrukcia oslobodzovacích bojov, ktorá sa v sobotu 15. januára odohrala v historickom centre Bardejova. Rôzne skupiny vojenskej histórie zo Slovenska i Česka vyše 1500 ľuďom ukázali, ako vyzeralo oslobodzovanie našich miest a dedín. Výborným nápadom bolo ukázať aj odbojovú činnosť civilných skupín: skôr, než sa proti sebe postavili československí a sovietski vojaci na jednej a nemeckí na druhej strane, v hornej časti námestia rozdávala malá skupinka letáky informujúce o blížiacich sa osloboditeľoch a vyzývajúce na odpor. Iná po chvíli začala strieľať po hliadke nemeckých poľných žandárov. Keď ju pochytali – a nechýbala v nej ani mladá žena – surovo jej členov zbili a napriek prosbám príbuzných a známych ich nemilosrdne postrieľali. Vzápätí sa však už museli pridať k vo-

Na ukážke oslobodenia Bardejova sa zúčastnilo 15 Klubov vojenskej histórie zo Slovenska a Čiech. Na fotografii člen KVH Orava (vravo) spolu s českými kolegami. Foto: Marián Sasarák jakom wermachtu, ktorí dobre zakopaní začali Bardejov brániť pred najskôr prieskumníkmi a potom už kompletným československým armádnym zborom, ku ktorému sa onedlho pridali sovietski vojaci. Akoby sa to nikdy nemalo skončiť – tak dlho sa námestím ozývala hlučná streľba z pušiek, samopalov, granátometov, pri ktorej na zemi pribúdali nielen nábojnice, ale aj mŕtvoly. Útok sa našťastie skončil

a tak, ako v skutočnosti, skončil sa oslobodením. A vyše tisícka divákov v daždivom počasí odmenila rekonštrukciu mohutným potleskom. „Podujatie dopadlo na výbornú, myslím, že ukážky zaujali aj divákov, ktorých sa napriek nepriaznivému počasiu zišlo na bardejovskom námestí viac ako 1500,“ zhodnotil predseda KVH Čapajev, ktorý bol jedným z organizátorov tejto akcie. Braňo ONDRUŠ red

Nacionalisti sa zakrývajú figovým Dzurinda. Na Slovensku žuje minister zahraničných listom demokracie raznil podľa neho vláda zostavila vecí aj solidaritu s bieloruskou

Podpredseda Výboru NR SR pre európske záležitosti Martin Fronc (KDH) a predseda SDKÚ-DS Mikuláš Dzurinda Foto: TASR - Daniel Veselský (vpravo). Rok 2011 by mal podľa ministra zahraničných vecí SR a predsedu SDKÚ-DS Mikuláša Dzurindu tak v Európe, ktorá sa nachádza v dlhovej kríze, ale aj vo svete a na Slovensku prebehnúť v znamení hodnoty zodpovednosti. „Hodnoty demokracie a plurality, ak nie sú sprevádzané zodpovednosťou,

tak degenerujú a stávajú sa akýmsi figovým listom, za ktorým sa neraz skrývajú aj ľudia s totalitnými maniermi alebo nacionalisti,“ vyhlásil. „Demokracia budovaná na základe zodpovednosti odlišuje skutočných demokratov od tých, ktorí sa ňou len zakrývajú a ktorí ju zneužívajú,“ zdô-

Hrdinovia umierajú zbytočne. Nehrdinovia tiež.

úsporný štátny rozpočet a znížila počty štátnych zamestnancov práve z titulu zodpovednosti. „Siahli sme aj po kroku, ktorý je nepopulárny v akejkoľvek krajine, ku zvýšeniu daní, aj keď nie k dramatickému,“ podčiarkol Dzurinda. Nikto podľa neho napríklad nemôže zakázať demokraticky zvolenej vláde, aby dlhodobo prehlbovala deficity štátneho rozpočtu, je to však nezodpovedné voči štátu, ktorý vedie. „Nič neukazuje výstižnejšie na zlyhanie zodpovednosti v našom paneurópskom priestore ako dlhová kríza, ktorá ohrozuje spoločnú menu,“ vyhlásil. „Cieľom našich krokov v tejto otázke je primať každú zainteresovanú stranu, aby znášala svoj diel zodpovednosti aj za ten stav, ktorý je momentálne bolestivý a neradostný. Iba keď každý bude znášať svoj diel zodpovednosti, budeme schopní prekonať krízu,“ zdôraznil Dzurinda. Za zodpovedný postoj pova-

opozíciou, ktorá je po zmanipulovaných prezidentských voľbách vo svojej krajine perzekvovaná. „Dnes sú (členovia bieloruskej opozície, pozn. TASR) zatváraní a sú vo väzení len preto, že chceli zodpovedne presadzovať hodnoty vo svojej vlasti,“ vyhlásil. Pripomenul aj demonštráciu slovenských mládežníckych organizácií, ktoré pred bieloruskou ambasádou protestovali proti väzneniu mladej bieloruskej demonštrantky. Slovensko chce v tomto roku podporovať rozširovanie Európskej únie smerom na Balkán a to nielen dokončením negociačného procesu s Chorvátskom. „Ale aby nové šance dostalo aj Srbsko, aby pokročila Čierna Hora, aby si dokázala svoje problémy vyriešiť Bosna a Hercegovina a Macedónsko,“ povedal. „Budeme sa veľmi usilovať pomáhať aj našim priateľom v Moldavsku, na Ukrajine, v Gruzínsku, (Pokračovanie na 2. strane)

ISSN 0323-2018

GABRIEL LAUB


Príjemné stretnutie na konci roka V polovici decembra sa zišla hodnotiaca schôdza ZO SZPB vo Vígľaši, ktorá je jednou z 28 ZO v pôsobnosti OblV Zvolen. Uskutočnila sa netradične, spoločne so schôdzou Klubu dôchodcov. V úvode vystúpili žiaci ZŠ a pripomenuli nám atmosféru vianočných sviatkov. Spoločné zasadnutie pokračovalo zhodnotením činnosti oboch subjektov za rok 2010. Výbor ZO SZPB využil skutočnosť, že 11 členov je súčasne registrovaných aj v KD a tak spoločne združili finančné prostriedky pre uskutočnenie tohto stretnutia. Účinnú podporu poskytol aj OÚ Vígľaš na čele s odchádzajúcim starostom P. Výbochom, ktorý výrazne po dlhé roky podporoval činnosť ZO SZPB. Táto pomoc sa prejavovala každoročným nákupom Ročenky odbojára pre všetkých členov ZO, ale i pre potreby ZŠ. OÚ úzko spolupracoval so ZO aj pri každoročnom organizovaní osláv oslobodenia obce, konca 2. svetovej vojny či SNP. Zodpovedne pomáhal aj pri organizovaní tradičného tenisového turnaja, ktorý sa už viac ako 15 rokov hrá na počesť výročia SNP. Výraznú pomoc sme dostali i pri organizovaní zájazdu do Kališťa, na Stretnutie generácií a na zájazdy po pamätných miestach našej vlasti. Na spoločnom stretnutí zástupcovia KD, ako i ZO SZPB vyjadrili presvedčenie, že i u novozvoleného starostu obce nájdu pochopenie pre ďalšiu činnosť a zabezpečenie spomenutých akcií. Na záver predvianočného stretnutia všetci prítomní ocenili takto zvolenú formu členskej schôdze a chcú v nej pokračovať aj v ďalšom období. Plán činnosti na rok 2011 sa bude koordinovať v spolupráci s výborom KD, čo bude určite na prospech oboch organizácií. Pavel NIGRÍNI predseda ZO SZPB (Pre Bojovník bez nároku na honorár)

POZVÁNKA Na pamiatku popredných politických väzňov, odvlečených a umučených nemeckými nacistami 19. februára 1945 v Melku a Mauthausene, sa bude konať pietny akt pri ich pomníku v Slávičom údolí v Bratislave 19. februára 2011 o 14.00 hodine. Program: Kladenie kvetov, Prednes básne - zasl.umelkyňa Terézia Kornošová-Szabová, Prejav - Ing.Otto Wágner. Pozývame všetkých členov a sympatizantov Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. (Spojenie: autobus č.39 a 31)

BOJOVNÍK / 3

Vedenie SZPB sa stretlo s Dušanom Èaplovièom Podpredseda Smeru-SD a zároveň čestný predseda Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB Dušan Čaplovič sa po Novom roku v Bratislave stretol s predsedom SZPB Pavlom Sečkárom, tajomníkom ÚR SZPB Romanom Hradeckým a predsedom Klubu umelcov, spisovateľov a historikov pri ÚR SZPB Ladislavom Skrakom. Na stretnutí prediskutovali úlohy, ktoré SZPB, ale aj klub umelcov čakajú v tomto roku. „Treba nadviazať na novodobú históriu Slovenska, na postavenie Slovenska v druhej svetovej vojne, v SNP a zaradenie sa do protihitlerovskej koalície, boj proti fašizmu, za demokraciu a ľudské práva a v tomto dianí prostredníctvom nášho zväzu pokračovať,“ konštatoval po stretnutí predseda SZPB. Ako dodal, treba si uctiť aj tých, ktorí padli, čo trpeli v zajateckých a koncentračných táboroch, aj tých, ktorí prežili a siroty po nich. Po stretnutí navštívil Čaplovič aj redakciu Bojovníka a prispel sumou 100 eur na podporu dvojtýždenníka antifašistov. luc

Vedenie SZPB počas stretnutia s poslancom NR SR D. Čaplovičom (Smer-SD). Sprava Roman Hradecký, Pavol Sečkár, Dušan Čaplovič, Ladislav Skrak.

Druhý roèník Memoriálu maršala R.J.Malinovského ZO SZPB v Tornali za podpory MÚ zorganizovala v decembri v telocvični Reedukačného centra v Tornali II. ročník Memoriálu Rodiona Jakovleviča Malinovského. Podujatie sa konalo na počesť tohto hrdinu a ďalších 463 vojakov Červenej armády a 276 rumunských vojakov, ktorí padli za oslobodenie Tornale a jej okolitých obcí.

Súťažili družstvá zo ZŠ a učilíšť v meste Tornaľa. Strieľalo sa zo vzduchových zbraní, trojčlenné družstvá, po päť rán každý strelec. Zvíťazilo družstvo SOŠ, vedúci družstva Tibor Benický, strelci Dávid Szajkó, Csaba Hugyar a Ján Rdics, ktorý ako jediný mal plný bodový nástrel a družstvo nastrieľalo celkom 128 bodov. Na 2. mieste skončilo družstvo Reedukačného centra Tornaľa s nástreľom 105 bodov. Tretí skončili súťažiaci zo ZŠ P. J. Šafárika v Tornali s nástrelom 103 bodov. Všetci súťažiaci boli odmenení Ročenkou odbojára na rok 2011, pohárom redakcie Bojovník a prvé tri družstvá vecnými cenami, ktoré venovala ZO SZPB v Tornali. O tom, že súťaž sa stretla so záujmom, svedčí aj požiadavka, aby sa na budúci rok mohli súťaže zúčastniť aj družstvá dievčat aj dospelých. Súťaž sa už stáva tradíciou v predvečer spomienky na oslobodenie mesta a pôsobenie maršala R. J. Malinovského v tomto meste.

Malinovský, ako veliteľ 2. ukrajinského frontu Červenej armády v období tzv. „Budapeštianskej operácie“ mal od 20. decembra

tajne nastúpil do vojenského transportu a tak sa dostal na front. Ako pomocník guľometníka bol za svoju odvahu vyznamenaný „Krížom svätého Juraja IV. triedy“. Krátko nato bol ťažko zranený a po niekoľkomesačnom liečení ho nasadili opäť na front. Tentoraz v rámci spojeneckej zmluvy bol pre-

1944 do 15. januára 1945 v Tornali svoj štáb. Narodil sa 23. 11. 1898 v Odese. Po vypuknutí prvej svetovej vojny sa prihlásil do cárskeho vojska, kde ho však ako 14-ročného nechceli prijať. Napriek tomu

miestnený v kontingente cárskej armády do Francúzska. Po napadnutí ZSSR fašistickým Nemeckom ho ako veliteľa 6. armády nasadili v oblasti Dnepropetrovska. Od novembra 1942 ako

veliteľ 2. gardovej armády bojoval pri Stalingrade a vo februári 1943 bol vymenovaný za veliteľa Južného a neskôr Juhozápadného frontu. Po premenovaní a vytvorení nových frontov ho vymenovali za veliteľa 3. ukrajinského frontu v októbri 1943 a od mája 1944 bol veliteľom 2. ukrajinského frontu, ktorý operoval v predhorí Karpát a v Maďarsku. Po dobytí Debrecína z chodu začal Malinovský v koordinácii s maršalom Tolbuchynom tzv. Budapeštiansku operáciu, v rámci ktorej boli oslobodené aj obce a mestá na Gemeri. Ako prvé boli oslobodené 17. decembra 1944 obce Neporadza a Vlkyňa, 19. decembra Tornaľa, Rim. Seč, Bátka a 21. decembra 1944 Rim. Sobota. Po skončení 2. svetovej vojny v Európe bol maršal Malinovský presunutý na Ďaleký východ, kde ako veliteľ Zabajkalského frontu bojoval proti japonským okupantom v Mandžusku a Číne. Po vojne pracoval vo vysokých vojenských a straníckych funkciách a v rokoch 1957 až 1967 bol ministrom obrany ZSSR. Jeho statočné a vojnou ostrieľané srdce dotĺklo 31. 3. 1967 v Moskve. JUDr. Jozef PUPALA

Nacionalisti sa zakrývajú Nová kancelária figovým listom demokracie v Giraltovciach (Dokončenie zo strany 1)

v krajinách Východného partnerstva,“ dodal Dzurinda. „Vo vyspelých krajinách existuje základná zahraničnopolitická línia, ktorá prechádza celým parlamentným spektrom, pravicou aj ľavicou. Vo Veľkej Británii, napríklad. Ja som to v parlamente za bývalej vlády niekoľkokrát inicioval a pokladal by som za dobrý krok, ak by takéto niečo vzniklo na Slovensku. Toto ma inšpirovalo v súvislosti s úvahou pána ministra o zodpovednosti,“ reagoval na Dzurindov prejav podpredseda Výboru NR SR pre európske záležitosti Martin Fronc (KDH). Za možné konsenzuálne témy považuje členstvo v Európskej únii a NATO a spoločnú menu. „Pri dobrej vôli je to možné. Základné veci by sa nemali stávať predmetom vnútropolitických zápasov,“ zdôraznil. Poslanec OKS Peter Osuský, ktorý sa ako pozorovateľ osobne zúčastnil na prezidentských voľbách v Bielorusku, ocenil, že sa minister zahraničných vecí venoval aj tejto krajine. „To,

čo sa odohráva tam, je absolútne za hranicami Európy,“ poznamenal. Práve štáty „novej Európy“ by si podľa neho mohli pamätať, že pred dvoma desiatkami rokov sami žili v totalite a mali by sa o to viac snažiť pomôcť občanom štátov, kde obdobie neslobody stále trvá. „Voľbu kľúčového pojmu pre tento rok, ktorým je zodpovednosť, hodnotím veľmi pozitívne,“ povedala politologička Soňa Szomolányiová. „Skutočne, čo politickým elitám v Európe chýba, je väčšia zodpovednosť za dlhodobý vývin a nielen za krátkodobé preferencie,“ povedala. „Za to, čo sa stalo v Grécku, nesú zodpovednosť aj tie krajiny, ktorých banky rizikový vývoj podporovali, lebo z toho profitovali. Ja preto v kontraste s mnohými mojimi kolegami a intelektuálmi súhlasím so stanoviskom Slovenska, že nebudeme podporovať tento morálny hazard. Súčasný vývin dáva za pravdu tomu, že argumentácia nášho ministra financií Ivana Mikloša (SDKÚ-DS) bola legitímna a zdôvodnená,“ uzavrela politologička. luc TASR

V rámci svojho plánu tajomník OblV SZPB vo Svidníku Mikuláš Žižák absolvoval predvianočnú výjazdovú cestu do Giraltoviec. Spolu s ďalšími členmi sa oboznámili s prácou tamojšej organizácie. Prezreli si novú kanceláriu, ktorú miestna organizácia pre svoju činnosť dostala od mesta. Pri prezentácii týchto nových priestorov tajomník ZO SZPB v Giraltovciach Ján Gdovin uviedol, že za ňu vďačia predovšetkým primátorovi Giraltoviec Jánovi Rubisovi, ktorý ich požiadavku na zriadenie takejto kancelárie s pochopením akceptoval. Na neformálnej diskusii sa rozoberali témy, ako ďalej skvalitňovať prácu a členskú základňu, aby SZPB aj v našom regióne mohol naďalej zveľaďoval svoju činnosť. Treba poznamenať, že giraltovskí členovia tejto organizácie sú zvlášť aktívni najmä pri výročiach, ktoré pripomínajú národnooslobodzovacie boje a takýmto spôsobom napomáhajú aj k celkovej práci oblastného výboru v okrese Svidník. Na záver prítomní tohto pracovného zasadnutia navštívili niektorých starších členov giraltovskej ZO SZPB. Takéto stretnutia plánuje Oblastný výbor SZPB vo Svidníku uskutočniť aj v tomto roku v ďalších organizáciách Svidníckeho okresu. (dak)

2


Vylúpenie československého zlatého pokladu Osudy čs. zlatého pokladu boli veľmi dramatické. Československé menové zlato z pražskej banky vylúpila fašistická armáda dvakrát.

Prvá časť – 15 ton sa musela odovzdať Nemcom ako alikvotná čiastka s okupovanými Sudetami. Druhé lúpežné prepadnutie Nemci uskutočnili 15. 3. 1939. Ako prvú obsadili Československú banku v Prahe a o polhodinu neskôr Pražský hrad. Do Ríšskej banky v Berlíne odviezli sedem ton menového zlata. Časť tohto zlata patrila aj slovenskému národu. Čs. vláda najväčšie depozity, presahujúce 40,5 tony mala uložené v dvoch švajčiarskych bankách. V londýnskej banke bolo uložených 26 ton zlata. Spolu čs. zlatý poklad presahoval 88,5 tony. Mal formu tehál, prútov a mincí. Zlatých mincí bolo 15,7 mil. kusov a tieto mali i numizmatickú hodnotu. Na základe vynútených príkazov z pražskej banky vydali švajčiarske banky čs. zlato Nemcom, ktorí ho previezli do Ríšskej banky v Berlíne. Podobný príkaz bol vydaný aj pre banku v Londýne. Keďže sa schyľovalo k vojne, anglická banka sa neponáhľala s vydaním čs. zlata do Berlína a preto sa časť zlata zachránila. Neskôr Benešova exilová vláda v Londýne dala čs. zlato uložené v Londýne k dispozícii britskej vláde. Pozoruhodné sú dátumy. Vazalský Tisov klérofašistický štát vznikol 14. 3. 1939 a k vylúpeniu čs. zlatého pokladu v Prahe došlo 15. 3. 1939. Hitler z čs. pokladu Slovensku nedal ani „groš“. Cesty všetkých pokladov, ktoré Nemci z okupovaných krajín vylúpili, ako i židovských šperkov a iných cenností, boli kľukaté. Našťastie ich Nemci nestačili spotrebovať a najväčšiu časť zlatých pokladov ku koncu vojny uložili v 800 m hlbokej bani v Durínsku. Túto oblasť obsadila americká armáda. Informácie o uložení zlatých cenností v bani dostal gen. Patton od dvoch Francúzov a jedného sovietskeho vojaka, ktorí boli zajat 21. DECEMBER

Ruský premiér Vladimir Putin odhalil v moskovskom Parku víťazstva pamätník obetiam 2. svetovej vojny, ktorý má nahradiť zlikvidovaný pomník v Gruzínsku. Ten dal v decembri 2009 zničiť prezident Michail Saakašvili vyše roka po rusko-gruzínskej vojne. Počas ceremónie Putin označil tento krok vlády v Tbilisi za „hanebný čin štátneho vandalizmu“, ktorý vyvolal ostrý nesúhlas i v samotnom Gruzínsku, „pretože ľudia nemôžu žiť s tými, čo ničia spomienky na ich hrdinov a obracajú sa chrbtom k vlastnej histórii“.  22. DECEMBER

Štyri milióny z predpokladaných šiestich miliónov obetí holokaustu majú svoje mená. Oznámili to predstavitelia izraelského múzeaholokaustu Jad Vašem, ktoré zbiera mená židovských obetí nacistickej genocídy od roku 1955. Pri-

3

cami nemeckej armády. Títo traja pracovali na uskladnení cenností a zvláštnou náhodou sa zachránili pred likvidáciou. Na prešetrenie informácie gen. Patton určil armádnu skupinu, ktorá potvrdila správu o ohromnom poklade. Neskôr vytvorili komisiu odborníkov s inventúrnou úlohou. Prvé, čo komisia zistila, boli nezrovnalosti medzi nájdeným množstvom pokladu a veľmi presnou evidenciou nemeckých bankárov. Značná časť pokladu chýbala. Na sklonku vojny angloamerická armáda objavila 277 ton zlatých pokladov a predpokladalo sa, že je to len časť, čo Nemci ulúpili z európZlaté mince. skych krajín a Blízkeho východu. Jantárová izba sa dodnes nenašla. Západné mocnosti vytvorili na správu zlatých pokladov tripartitnú komisiu zloženú zo zástupcov USA, Veľkej Británie a Francúzska. ZSSR v komisii nemal zastúpenie, hoci značné hodnoty boli z jeho územia. Zlaté poklady sa dostali z blata do kaluže. Na spôsobe vrátenia zlatého pokladu pôvodným majiteľom sa v tripartitnej komisii viedli vyčerpávajúce diskusie. Zazneli názory, že zlato treba rozdať úmerne všetkým krajinám poškodeným nemeckou okupáciou, ale i vrátiť majiteľom reštitučným spôsobom. Spory vyriešila vláda USA typicky americkým spôsobom. Previezbližne 2,2 milióna osôb skonkretizovali ich príbuzní a priatelia, ostatné mená pochádzajú z archívov a výskumu historikov. Dva milióny ešte stále chýbajú a ich nájdenie je problematické najmä vo východoeurópskych krajinách a Grécku, kde neexistovali presné záznamy o židovskej komunite a deportáciách do koncentračných táborov.  30. DECEMBER

Švéda Alberta Högströma, ktorý organizoval krádež známeho nápisu Arbeit macht frei zo vstupnej brány do Osvienčimu, poľský súd odsúdil na dva roky a osem mesiacov väzenia. Bývalého neonacistického vodcu držali vo vyšetrovacej väzbe už od vlaňajšieho apríla. Spočiatku svoju účasť na krádeži popieral, no pred mesiacom sa priznal. K činu ho vraj prinútila výhodná kúpa. Spolu s ním odsúdil aj dvoch Poliakov, ktorým súd v Krakove vymeral trest dva

li európske zlato do USA a bavili sa na tom, ako sa v Európe dohadujú. Veľká časť čs. zlatého pokladu bola ešte originálne zabalená s pečiatkami Čs. banky. Napriek tomu v tripartite neuznávali naše požiadavky na vrátenie. Z celkového množstva čs. zlata bolo dokázateľne 45,3 ton našich, ale tripartita v Paríži nám

telia vypočítali mnohonásobné odškodnenie. Z čs. zlata požadovali odškodnenie i sudetskí Nemci vo výške 300 mil. dolárov. Za prinavrátenie čs. zlatého pokladu naši diplomati viedli stovky rozhovorov so západnými krajinami, ale hlavne s USA. Často sa stávalo, že dohoda bola na spadnutie,

Ilustračné foto: internet

priznala podľa nimi zámerne vymyslených kritérií len 24,5 tony. Aj americkým senátorom toto tretíkrát ulúpené zlato prinieslo spory a vášnivé diskusie. V USA existuje zákon, podľa ktorého sa vojnová korisť z obsadených krajín stáva majetkom USA. Senátorom zahrali do kariet aj februárové udalosti v r. 1948 a následné znárodnenie. Po skončení vojny americká armáda dislokovaná na malom území Karlových Varov darovala prebytočný výstroj čs. armáde. Tento dar si neskôr dali kráľovsky zaplatiť. Druhá požiadavka úhrady bola za znárodnený neveľký majetok filmovej techniky a niekoľko filmov, ktoré sa premietali v kinách. I za tento majetok si americký podnika-

najmä po Helsinskej konferencii, ale nakoniec sa zrútila ako domček z kariet. Aj aféra Watergate oddialila sľubne sa rozvíjajúci dialóg. Stále sa menila výška pohľadávok a hľadali dôvody, aby zlato zostalo v USA, kde sa našli aj takí odborníci, ktorí vyrátali, že Československo bude musieť za odcudzené čs. zlato doplatiť USA. Nekonečné jednania a meniace sa stanoviská vlády USA dokazovali, aká nevypočitateľná je ich zahraničná politika. Konečná dohoda sa zrodila za vlády prezidenta R. Reagana. Až na základe súhlasného stanoviska USA, ktoré bolo rozhodujúce, mohli naši diplomati začať vyjednávať s Veľkou Britániou o vrátení čs. zlata. Francúzska vláda nám ho bola

a pol roka. Nápis zmizol z brány do bývalého koncentračného tábora v decembri 2009. Polícia ho po troch dňoch našla rozrezaný na tri časti.

mi známy svojou brutalitou, bežne ich bil do krvi. Rakúsku cirkev vlani opustilo najviac veriacich od nacistických čias - až 80-tisíc osôb. Mnohým sa totiž nepáči, že cirkev sa málo snaží potrestať kňazov sexuálne zneužívajúcich študentov. Bormann junior je jedným z mála obvinených, ktorého meno sa prostredníctvom tlače dostalo na verejnosť.

 4. JANUÁR

Martina Bormanna, pravú ruku vodcu nemeckého nacizmu, odsú-

Stalo sa

VO SVETE (21. 12. 2010–11. 1. 2011) dili v norimberskom procese v roku 1946 na trest smrti. Jeho najstarší syn Martin Adolf (Hitler bol jeho krstný otec) sa po vojne nechal vysvätiť za katolíckeho kňaza. Teraz ho bývalý žiak z internátneho gymnázia v Salzburgu obvinil, že ho začiatkom 60. rokov mlátil a pohlavne zneužíval. Vtedy 30-ročný Bormann bol medzi žiak-

 9. JANUÁR

Premiér Recep Tayyip Erdogan počas návštevy mesta Kars vo východnom Turecku nariadil demoláciu pamätníka priateľstva so susedným Arménskom. Tridsaťmetrová betónová socha znázorňujúca dve postavy mala vyjadrovať priateľstvo medzi dvoma susedmi zaťaženými históriou nepriateľstva a nedôvery. Obe krajiny podpísali v roku 2009 dohodu o zlepšení bilaterálnych vzťahov, no doteraz neboli schopné sa zjednotiť v názore na obvinenia, že počas 1. sve-

ochotná vrátiť bez podmienok. Francúzi si uvedomovali, že do tripartitnej komisie sa dostali len pre špekulatívne dôvody veľmocí. Angličania požadovali uhradiť náklady za poskytnutý výstroj a výzbroj čs. vojakom, ktorí bojovali v radoch Britskej kráľovskej armády pri leteckej obrane Anglicka i na Strednom východe pri obrane britských kolónií. Anglická strana počítala výstroj a výzbroj za zúčastnených 14 tisíc čs. vojakov. Žiadali úhradu za výdavky na exilovú Benešovu vládu, hoci dala Anglicku k dispozícii 26 ton čs. zlata uložených v londýnskej banke. Angličania nevzali do úvahy, že naši občania bojovali za ich záujmy. Koľko by mali zaplatiť Angličania za vyhasnuté životy či preliatu krv našich vojakov, keď nám fakturujú „fusakle“ za šiling? Tak ako u Američanov i u Angličanov sa našli príživníci, ktorí si chceli podvodmi odtrhnúť z nášho zlatého pokladu. Po požadovanom uhradení 24,3 mil. libier Veľká Británia dala súhlas na uvoľnenie nášho zlata. Z 88,5 tony čs. menového zlata ulúpeného fašistickým Nemeckom v r. 1939 sa po ďalších 37 rokoch z londýnskej banky a depozitu v USA vrátilo 20. 2. 1982 len 18,4 tony. Zrátať, koľkokrát bolo zlato ulúpené, je dosť problematické. Súčasťou čs. zlatého pokladu bolo i 22 vagónov zlata, ktoré ukoristili čs. legionári v ZSSR. Aj pri čs. zlatom poklade sa potvrdila stará známa pravda, že morálka a politika, sú od seba vzdialené na míle. Údaje sú z knihy B. Chňoupka, vtedajšieho ministra zahraničia ČSSR „Memoáre in claris“. Mal zásluhu nielen na vrátení aspoň časti pokladu, ale i na vyrovnaní dlhov s Rakúskom a ďalšími európskymi štátmi za ich znárodnený majetok. M. NEMČEK (Pre Bojovník bez nároku na honorár)

tovej vojny na nariadenie Osmanskej ríše deportovali a zavraždili 1,5 milióna Arménov. Turci tvrdia, že vtedy zomrelo maximálne 500tisíc Arménov, ktorí však počas povstania údajne zabili rovnaký počet Turkov.  11. JANUÁR

Slávna francúzska módna návrhárka Coco Chanel udržiavala pomer s nacistickým dôstojníkom, no v kolaborácii išla ešte ďalej. Podľa britského denníka Times sa zaplietla aj do pokusu prinútiť premiéra Winstona Churchilla k tajným rokovaniam s Berlínom proti Sovietskemu zväzu. Chanelová sa nikdy netajila nenávisťou k Židom a páčili sa jej reči o čistej rase. Ako vyjednávačka neuspela, Churchill ju označil za nemeckú agentku. Po vojne ju zatkli pre kolaboráciu, ale po intervencii „niekoho mocného zo spojencov“ ju prepustili. Potom takmer desať rokov žila vo švajčiarskom exile. (ao)

BOJOVNÍK / 3


VAŠE NÁZORY

Populácia starne Dnešní politici a médiá často opakujú národu, že populácia u nás starne a v dôsledku toho, časom nebude dostatok financií na dôchodky, čo v budúcnosti postihne hlavne mladšiu generáciu... Touto krutou pravdou, či už vedome alebo nevedome, vyvolávajú averziu mladých voči seniorom, pretože mladá generácia z toho analogicky dedukuje, že dnešní dôchodcovia ich „neprávom vyjedajú“ a sú príčinou toho, že oni v budúcnosti nebudú mať na dôchodky. To, že populácia skutočne starne, je fakt, ale to je len následok pravicovej politiky po prevrate v roku 1989. V čom však spočíva skutočná príčina tohto stavu, o tom politici a aj médiá taktne mlčia. Nahliadnime do minulosti, ako to bolo s dôchodkami predtým. Kto pred rokom 1948, okrem

štátnych zamestnancov, poberal dôchodok?! Po druhej svetovej vojne celé hospodárstvo v republike bolo celkom zničené. Po prevzatí riadenia spoločnosti v roku 1948 bolo prvoradou úlohou komunistov naplno rozbehnúť výrobu v zoštátnených továrničkách, vybudovať zničené mosty, železnice, cesty a najmä elektrifikovať celú krajinu. Keď sa štát dostal z najhoršieho, začal zavádzať dôchodky pre každého občana spoločnosti, dokonca aj pre tých, ktorí v dôsledku zdravotných alebo sociálnych problémov nemali dostatok odpracovaných rokov. Časom rástli nielen mzdy pracujúcich, ale aj dôchodky a pritom ceny tovaru a služieb zostávali stabilné. Pred r. 1989 dôchodky boli na takej úrovni, že dôchodcovia nielen dôstojne žili, ale mohli si dovoliť

finančne podporovať aj svoje deti a vnúčatá, prípadne si dovoliť každý rok zahraničnú rekreáciu. V čom spočíval tento zázrak? Bolo to aj tým, že každý občan tejto spoločnosti mal prácu a z príjmu odvádzal v prospech štátu svoju zákonom predpísanú daň. Ale najmä tým, že všetky továrne boli v rukách štátu a zisky z nich boli odvádzané do štátnej pokladne. Štát si potom mohol dovoliť nielen budovať nové továrne, byty, nemocnice, školy, cesty a iné, ale aj zvyšovať mzdy a dôchodky. Pravica s posmeškom nazýva silnú populáciu 70. a 80. rokov „Husákovou mládežou“. Čo však bolo príčinou tejto silnej pôrodnosti? Mladé rodiny mali nielen zabezpečenú prácu, ale v krátkom čase dostali byt a mladomanželskú pôžičku s nízkym

úrokom, z ktorej si bez problémov dokázali zariadiť byt a dokonca za každé narodené dieťa sa z nej postupne odpisovalo. Tiež nemali problém deti umiestniť v predškolských zariadeniach za nízky poplatok, aby sa mohli naplno venovať zamestnaniu. Po prevrate pravicoví politici v dôsledku „divokej privatizácie“ odovzdali podniky do súkromných rúk, kde ich podstatná časť bola zruinovaná. Tým bola vytvorená armáda nezamestnaných, ktorých teraz musí živiť štát. Navyše, zisky zostávajú v rukách súkromných spoločností a tí iba zlomok z toho odovzdávajú v prospech štátu. Dnešná mladá generácia nemá problémy len so zamestnaním, ale aj s bytmi. Kto z mladých má niekoľko miliónov na kúpu vlastného bytu, ak mu nemôžu pomôcť rodičia? Kde potom má tieto deti „robiť“ a vychovávať – snáď na ulici? Keď riskujú a vezmú si pôžičku na kúpu a zariadenie bytu –

čím sa zadlžia na niekoľko desaťročí (možno až do dôchodku), ani potom nemajú po starostiach. Predškolské zariadenia boli časom zlikvidované a ak sa niekde nájde miesto, je také drahé, že matka musí uvažovať, či bude pracovať za minimálnu mzdu a platiť drahú škôlku. O týchto skutočných príčinách následku starnutia politici ani médiá nikdy nehovoria a radšej príčiny zamieňajú za následok tohto stavu. Určite tento neutešený stav sa nedá riešiť zákazom potratov, ako sa o to pokúša cirkev a výchovou nechcených detí. Napokon staršia generácia tu v tejto republike v dôsledku svojej poctivej práce v prospech celej spoločnosti zanechala taký majetok, že ešte aj dnes 21 rokov od prevratu má táto spoločnosť čo odpredávať. Za to všetko jej prináleží hlboká úcta celej spoločnosti a nie štvanie mladej generácie proti nej. JUDr. M. GREGA (Pre Bojovník bez nároku na honorár)

Ideový odkaz

Národ často zabúda na velikánov História ľudstva je zaujímavá, poučná. Pre mnohé, najmä malé národy často krutá. Malé národy vždy boli v područí veľkých a mocných. Tak tomu bolo aj s naším. Patrili sme do štátneho útvaru Rakúsko-Uhorsko. Po vojnových neúspechoch vláda Rakúsko-Uhorska prijala 28.10. 1918 mierové podmienky víťazných dohodových mocností. Medzi nimi bolo aj uznesenie samourčovacieho práva národov. Tak na troskách Rakúsko-Uhorska na základe tohto práva bola 28. októbra 1918 z vôle Čechov a Slovákov vyhlásená Československá republika. Pre Slovákov bola záchranou pred pomaďarčením. Mali by sme si to uvedomiť aj dnes a tento deň vyhlásiť za štátny sviatok alebo pamätný deň tak, ako je to v susednom Česku. To je výzva

BOJOVNÍK / 3

aj pre poslancov NR SR, aby konali. Hlavnú zásluhu na vzniku Československej republiky majú naše významné osobnosti, najmä prof. T.G. Masaryk, M.R. Štefánik a Dr. E. Beneš. Práve Štefánik oboch voviedol do vysokých diplomatických kruhov Francúzska, ktoré bolo v tom období svetovou veľmocou. Už v rodine som bol vedený k láske a obdivu Štefánika, ktorý zorganizoval čs. légie v Taliansku, USA a Rusku. Otec ako legionár v Rusku sa stretol so Štefánikom, keď ako minister vojny bol na inšpekcii čs. légií v Irkutsku. V minulom režime bol zaznávaný len preto, že légie bojovali proti Rusku. Bol prozápadný politik orientovaný najmä na Francúzsko a držali vo svojej moci celú Sibírsku magistrálu až po Vladivostok, čo bolo za socializmu odsudzované. Dô-

kazom toho bolo aj odstraňovanie sôch Štefánika a Masaryka. Krivdu naprávame až dnes, keď ich sochy opäť staviame. Opovrhnutie ľudu patrí každému zriadeniu, ktoré si nectí a neváži veľkých synov národa, medzi ktorých v našom národe patril aj Štefánik. Ako člen a funkcionár SZPB som hrdý na to, že som nositeľom vyznamenaní a medailí aj generála M.R. Štefánika III., II. a I. stupňa. V minulom roku pri príležitosti 66. výročia SNP som bol členom delegácie SZPB, ktorú prijala predsedníčka vlády Iveta Radičová. Každému členovi delegácie odovzdala plaketu Nadácie generála Štefánika tiež s portrétom Louise Weiss s nápisom hesla Štefánika Per aspera ad astra. Mgr. Oskar BIELIK (Pre Bojovník bez nároku na honorár)

Po roku 1989 sa síce naplnili niektoré odkazy o demokracii a trhovom hospodárstve, ale nekritickým preberaním i negatívnych činov z iných častí sveta je táto demokracia kriminálne zdeformovaná. Za pomerne krátky čas u nás vznikla nadmerná skupina zbohatlíkov až do takej úrovne, čo v minulosti čestnou prácou mohli nadobudnúť v rodine cca tri skromne žijúce generácie. Na strane druhej vzrástla skupina ľudí žijúcich v chudobe. Jednou z príčin je deravá legislatíva, ktorú kompetentní nestíhali prispôsobovať novým podmienkam trhového mechanizmu. Kým si to v hádkach poslanci v parlamente (česť výnimkám) začali uvedomovať, zatiaľ „šikovnejší podnikatelia“ stihli nečestne získané finančné prostriedky vložiť na anonymné účty i speňažiť získané nehnuteľnosti. Dnes sa naprieč politickými straníckymi centrálami vedú spory o tom, kto takýto stav zapríčinil. Mnohé kauzy sú doteraz ospravedlňované tým, že nebol porušený zákon, a tak za stratu majetku nie je nikto zodpovedný. V takých prípadoch mala byť hneď iniciovaná zmena zákona v ideách kresťanského Desatora Božích prikázaní alebo podobnými etickými kódexami, preverenými skúsenosťami našich vyspelých odborníkov, ktorí majú čistý morálny štít. Svoj podiel zodpovednosti za takýto stav hospodárenia spoločnosti má i podstatná časť voličov. Pri voľbách nerobíme dosť preto, aby ne-

zodpovednými úvermi spoločnosti neboli zaťažované naše deti. Pri voľbách nám kandidáti sľubujú, že ich prvoradý zámer je konať v prospech občanov. Nie je to pravda. V takom prípade by zástupcovia straníckych centrál neusilovali o to, aby čo najviac finančných prostriedkov získali pre svoje stranícke potreby. Nepotvrdzuje to ani spôsob, akým rokovali o úprave svojich platov a imunite. Plytvanie štátnymi financiami nám predviedli nadpočetným množstvom bilbordov i v komunálnych voľbách. Poslanci by mali spolu so straníckymi centrálami získavať voličov čestnou prácou v parlamente po dobu funkčného obdobia. Sú i takí, ktorí psychologicko-eticko-odborným, kultivovaným spôsobom oslovujú voličov bez vulgarizmov. Loviť voličov tesne pred voľbami v pohostinstvách volebným gulášom je scestné a neslušné. Príkladom môže byť v komunálnych voľbách zvolený primátor v Bánovciach n/Bebravou. Vybrali si ho samotní voliči za jeho čestnú prácu bez straníckej centrály. Nepotrebovali k tomu žiadne bilbordy. Iste zabodovala i jeho eticko-profesionálna komunikácia s ľuďmi. Uchádzači o poslaneckú funkciu by si mali uvedomiť, že voliči nie sú zvedaví na hádky, ale potrpia si na kultivované správanie. Komunálne voľby poukázali na väčší počet nezávislých kandidátov, než ich bolo v minulosti. Je to určitý signál nedôvery voličov ku straníckym centrálam. Anton PÁLKA

4


PORADŇA Opäť vám prinášame rubriku s radami a odpoveďami na vaše otázky týkajúce sa najmä oblasti sociálnych vecí či zdravotníctva, ale radi vám poradíme aj v ďalších oblastiach.

Na vaše otázky odpovedá Braňo Ondruš, podpredseda Výboru NR SR pre sociálne veci

 Mám dcéru, ktorá nastupuje na materskú dovolenku. V médiách sa veľa hovorilo a písalo, že od nového roka budú mamičky dostávať viac peňazí. Na akú podporu má teda nárok a kde má o ňu požiadať? Jarmila Koutná, Košice – Tento list nám prišiel ešte koncom roka 2010, ale, bohužiaľ, nie je z neho jasné, či mamička nastúpila na materskú dovolenku a porodila ešte vlani, alebo už v roku 2011. Povedzme si teda, čo platí od januára. Žena, ktorá pred odchodom na materskú dovolenku pracovala, dostáva po nástupe na materskú dovolenku tzv. materské vo výške 60% jej poslednej mzdy (ale maximálne zo mzdy, ktorá predstavuje 1,5 násobok priemernej mzdy) a na túto dávku má nárok 7 a pol mesiaca (tzv. základná materská, zákon pozná v osobitých prípadoch aj inú dĺžku). Po skončení tohto obdobia môže zostať na materskej dovolenke naďalej a štát je vypláca sociálnu dávku ako finančnú podporu pri starostlivosti o dieťa a to až do veku 3 rokov dieťaťa. Pri zdravotne postihnutom dieťati sa toto obdobie ešte predlžuje. Po spomínaných 34 týždňoch však prechádza na poberanie tzv. rodičovského príspevku, ktorý v súčasnosti predstavuje sumu 190,10 €. Nárok na vyplácanie tejto sociálnej dávky má každý rodič na rodičovskej dovolenke, čiže môže ísť aj o otca, nielen matku dieťaťa, avšak nemôže ísť o oboch rodičov zároveň. Žena, ktorá pred narodením dieťaťa nepracovala nemá nárok na materské a hneď po nástupe na materskú dovolenku poberá len rodičovský príspevok vo výške 190,10 €, opäť vo všeobecnosti do veku 3 rokov dieťaťa. Štát rodičom pomáha nielen vyplácaním samotnej dávky, ale aj tým, že počas rodičovskej dovolenky za nich platí i sociálne a zdravotné poistenie. Rodič na rodičovskej dovolenke môže poberať rodičovský príspevok v nezmenenej výške aj v prípade, že pracuje. Ak si jeho práca vyžaduje umiestnenie dieťaťa do detských jaslí, môže poberať ďalšiu sociálnu dávku, ktorou zaplatí náklady na takúto starostlivosť o dieťa a to vo výške skutočných nákladov, maximálne však do sumy 230 € mesačne. Rodičia, ktorým sa narodili dvojičky či trojičky majú nárok na dlhšiu rodičovskú dovolenku (43 týždňov) i vyšší rodičovský príspevok (237,60 €, resp. 285,10 €). Tzv. materskú vypláca Sociálna poisťovňa a rodičovský príspevok zasa úrad práce.

Bezpečnosť pri odstraňovaní rozbitých žiariviek Energeticky úsporné žiarivky, ktoré na pultoch predajní krajín Európskej únie nahradili klasické žiarovky, obsahujú malé množstvá ortuti. Aj keď odborníci z Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ) SR zatiaľ na Slovensku nezaznamenali žiadne prípady závažného poškodenia zdravia po ich rozbití, upozorňujú na dodržiavanie správnych zásad likvidácie v prípade ich rozbitia. „Ortuť z úspornej žiarivky môže pri jej poškodení či rozbití krátkodobo spôsobiť významnú kontamináciu vnútorného ovzdušia v miestnosti,“ upozorňujú odborníci. Miera znečistenia však závisí od mnohých faktorov, ako je napríklad spôsob vetrania miestnosti, typ použitého svietidla a žiarivky, ako aj skutočnosť, či došlo k poškodeniu žiarivky svietiacej alebo zhasnutej. V ovzduší, ktoré je nadmerne kontaminované ortuťou, môže dôjsť k otrave organizmu spôsobenej vdýchnutím ortuťových pár. Najcitlivejšou, a najviac zraniteľnou skupinou populácie sú deti a tehotné ženy, prípadne domáce zvieratá. Predísť rozbitiu žiarovky sa dá opatrnosťou pri manipulácii s ňou, či už počas jej nákupu, prepravy, skladovania alebo výmeny v svietidle. „Ak sa úsporná žiarivka predsa len rozbije, je potrebné miestnosť urýchlene vyvetrať a zabezpe-

čiť tak zníženie koncentrácie ortuti v jej vnútornom ovzduší,“ vysvetľujú odborníci z ÚVZ SR. Odporúča sa okamžite otvoriť okná, vypnúť prípadnú klimatizáciu, kúrenie a miestnosť opustiť aspoň na 15 až 20 minút. Po návrate do nej je potrebné zvyšky poškodenej žiarivky opatrne odstrániť s použitím gumených rukavíc. Počas upratovania miestnosť treba neustále vetrať. Na zozbieranie väčších úlomkov je vhodné použiť kúsok kartónu, menšie úlomky možno odstrániť papierovou utierkou, z koberca tiež pomocou lepiacej pásky. „Na odstraňovanie úlomkov nepoužívajte metlu ani vysávač, pretože by mohlo dôjsť k ďalšiemu rozptýleniu ortuti v ovzduší,“ upozorňujú odborníci. Zozbierané zvyšky žiarivky treba spolu s papierom použitým na čistenie vložiť do zatvárateľnej nádoby a následne zlikvidovať ako nebezpečný odpad. Teda odovzdať

5

problémy môže spôsobiť aj dlhodobá konzumácia takýchto jedál. V prípade, že sa človek na zabíjačke preje, odporúča Hrušovský pohárik digestíva, ako je napríklad slivovica, alebo ešte lepšie cesnakovú polievku. Zdôraznil, že pokiaľ má niekto DNU či pankreatitídu, tak sú výnimky z diéty neprípustné. Konzumácia zabíjačkových jedál nie je vhodná ani pre malé deti, keďže sú korenené, slané a mastné. Taktiež dlhodobá konzumácia údenín, ako je slanina či klobásky, ktoré zo zabíjačky vzídu, nie je zdraviu prospešná. Hrušovský ozrejmil, že je totiž dokázané, že takéto konanie môže viesť napríklad k vzniku rakoviny hrubého čreva, konečníka či pankreasu. Na striedmosť treba pamätať aj pri samotnom bravčovom mäse. To by sa na stôl malo dostať jedenkrát týždenne. luc TASR

Ilustračbé foto: TASR - S. Písecký

munálneho odpadu s obsahom ortuti kontaminuje ovzdušie, pôdu a následne aj ďalšie zložky prostredia. Žiarivky s obsahom ortuti by preto podľa odborníkov v žiadnom prípade nemali skončiť v nádobách na komunálny odpad ani v kanalizácii. TASR

Z internetu

K hodovaniu na zabíjačke treba pristupovať so striedmosťou Zabíjačkové pochúťky nemusia predstavovať záťaž pre organizmus, pokiaľ sa k nim pristupuje striedmo. Pokiaľ však niekto hodovanie na zabíjačke či po nej preženie, môže sa to skončiť aj zdravotnými problémami. Ako upozornil gastroenterológ profesor Štefan Hrušovský, v prípade konzumácie zabíjačkových jedál spolu s nadmerným požívaním alkoholu môže vzniknúť napríklad akútna pankreatitída. Takéto ťažké a mastné jedlá sa tiež môžu podpísať pod žlčníkovú koliku. Hrušovský vysvetlil, že pokiaľ je človek zdravý a nemá špeciálnu diétu, tak sa zabíjačkového hodovania môže zúčastniť, treba však pamätať na striedmosť. „Ak človek nepotrebuje dodržiavať diétu, príležitostná konzumácia takýchto mastných ťažších jedál nie je problém. Ten môže nastať, keď sa človek preje,“ konštatoval s tým, že

ich do zberne odpadov, prípadne špecializovanej firme zaoberajúcej sa likvidáciou nebezpečných látok. Ortuť je totiž vďaka svojim toxickým vlastnostiam nebezpečná nielen pre ľudské zdravie, ale aj pre životné prostredie. Likvidácia ko-

Na hornom obrázku pohľad na Vápenku v Nemeckej v roku 1945, na dolnom vápenka dnes. Foto: archív ľp

Neďaleko obce Nemecká upálili vo vápenke 4. – 11. 1. 1945 do 900 povstalcov, partizánov, protifašistických bojovníkov a rasove prenasledovaných, ktorých sem vozili z Krajskej väznice v Banskej Bystrici. Masové vraždy vykonali prislušníci POHG, nem. bezpečnostnej služby Sicherheitsdienst a Einsatzkommando 14. Obete obrali o cennejšie veci a potom ich strelnou ranou do tyla usmrtili. Telá zastrelených padali do ohňa vápenky. VEČNÁ PAMIATKA PADLÝM HRDINOM KTORÍ PADLI V BOJI PROTI FAŠIZMU. ľp * * * Nacisti a príslušníci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG), pohotovostných oddielov žandárstva, protipartizánskych jednotiek Edelweiss, Jozef a ďalších zanechali po sebe desiatky masových hrobov takmer na celom území Slovenska. Celkom bolo umučených a zavraždených 5 304 vlastencov, antifašistov a rasovo prenasledovaných, ktorí boli po vojne exhumovaní v 211 hromadných hroboch. Z toho na území južného Slovenska, okupovanom horthyovským Maďarskom, to bolo 832 osôb nájdených v 42 hromadných hroboch. Viac ako 95 obcí, osád a samôt na Slovensku bolo vypálených. Hromadné vraždy na území Slovenska sa stali najotrasnejším svedectvom neľudskosti nacizmu a fašizmu. ap

BOJOVNÍK / 3


Na obete protifašistického boja nezabúdajú Na trenčianskej Brezine – v Dušovej doline je malý pamätník venovaný pamiatke šesťdesiatich deviatich umučených. Do hromadného hrobu ich tu zahrabali gestapáci a ich pomáhači z Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy pred koncom druhej svetovej vojny. Vždy na konci roka sem prichádzajú členovia trenčianskeho Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov s predsedom Miroslavom Ondrášom a položením kvetov venujú tichú spomienku obetiam protifašistického boja.

Trenčania azda ani netušili, aké tragédie sa odohrávali na veliteľstve Einsatzkomanda, dnes v budove Krajskej správy štatistického úradu pri moste cez Váh. V pivničných priestoroch tu mučili a vypočúvali zajatcov. Miesto však museli uvoľniť pre ďalších a preto týchto, do krvi zmučených a neschopných postaviť sa na nohy ťahali po zemi a do zakrytých nákladných áut hádzali ako kusy dreva. Keď sa autá s popravnou jednotkou v mrazivej noci vydali cez Kukučínovu ulicu na Brezinu, trenčianske hodiny odbíjali hodinu pred polnocou.

Pochod vďaky SNP

Členovia SZPB v Trenčíne napriek čerstvo napadanému snehu a mrazivému počasiu si 30. decembra pri malom pamätníku v Dušovej doline v lesoparku Brezina kvetmi a tichou spomienkou uctili pamiatku umučených obetí. Foto: Miroslav Ondráš

Zastavili sa až v Dušovej doline, kde už bola pripravená jama. Z nákladných áut vyhnali premrznutých a zmučených zajatcov. Nevládnych a polomŕtvych hneď nahádzali do jamy. Ostatní, akotak držiaci sa na nohách, si museli stať na jej okraj a po výstrele do tyla mŕtvi i zranení do nej popadali. Informácie o tejto udalosti po vojne pri vypočúvaní podali dvaja príslušníci PO HG, ktorí boli pri popravách na Brezine. Na vypočúvanie bolo údajne predvedených 2126 osôb. Bez akejkoľvek nádeje na prepustenie. Nuž, nevedno, či na tren-

čianskej Brezine nie je aj viac masových hrobov. A to aj preto, že týchto zajatcov do koncentračných táborov už pravdepodobne neodviedli. Výsluchy na spomínanom veliteľstve sa robili od októbra 1944 do marca 1945. Posledný transport zo sústreďujúceho tábora v Seredi do koncentračného tábora Sachsenshausen v Nemecku, ako to potvrdzujú aj dostupné dokumenty, vypravili 21. decembra 1944. Teda v roku 1945 už transporty zo Slovenska neodchádzali. Masový hrob so šesťdesiatimideviatimi obeťami náhodou obja-

vil mladý muž z Trenčína, ktorý si krátil cestu od dievčiny zo Soblahova cez Brezinu. V Dušovej doline zbadal zo zeme vyčnievajúce končatiny. Hneď po oslobodení Trenčína Sovietskou armádou to ohlásil. Členovia SZPB v Trenčíne nezabúdajú na hrôzy druhej svetovej vojny a ani na obete protifašistického boja, hoci od tejto tragédie nás delí už šesťdesiatšesť rokov. Aj preto, že neofašistické a neonacistické myšlienky, najmä medzi mladými ľuďmi, opäť nachádzajú svojich vyznávačov. Oľga KAJABOVÁ

Trenčiansky SZPB sa športom približuje mládeži Trenčín – Pod záštitou Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov Tenisový klub Tenkur zorganizoval 3. ročník tenisového turnaja – Memoriál umučených protifašistických bojovníkov pri príležitosti 66. výročia umučených a popravených obetí fašizmu na trenčianskej Brezine.

Podujatie sa uskutočňuje na spopularizovanie športu medzi deťmi a mládežou. Usporiadateľ Gabriel Martiška ho charakterizoval ako dvojdňový medziklubový turnaj na pozdvihnutie úrovne trenčianskeho ale aj celoslovenského tenisu, pretože sa ho zúčastnilo 18 hráčov – star-

Víťazom 3. ročníka Memoriálu umučených protifašistických bojovníkov sa stal Jakub Behúň z Tenisového klubu v Kysuckom Novom Meste.

BOJOVNÍK / 3

ších žiakov z rôznych slovenských tenisových klubov. „Ide o turnaj kategórie C – starších žiakov strednej triedy s umiestnením hráčov do 130. miesta slovenského rebríčka,“ vysvetľuje Martiška dodávajúc, že hoci účasť nie je veľká, potešujúce je, že si prišli zmerať sily hráči dobrej kvality. Po dvojdňovom zápolení napokon o prvé miesto zabojovali Jakub Behúň z Tenisového klubu v Kysuckom Novom Meste a Adrián Kováč z Tenisového klubu v Zlatých Moravciach. Vo vyrovnanej hre si 1. miesto a pohár s diplomom nakoniec vybojoval Jakub Behúň. Mladým tenistom za účasť na turnaji poďakoval aj predseda ObV SZPB Ján Holička a s potešením skonštatoval, že z tejto súťaže sa stáva populárne stretnutie mladých tenistov, ktoré má šancu na vybudovanie peknej tradície. Súčasťou športového podujatia bol aj pietny akt položenia kvetov k Pamätníku umučených na trenčianskej Brezine, ktorého sa zúčastnili aj členovia ObV SZPB z Trenčína. Kvety k pamätníku položil mladý tenista Dávid Vlček z Bratislavy. Text a foto: Oľga KAJABOVÁ

Pri príležitosti 3. ročníka Memoriálu umučených protifašistických bojovníkov členovia oblastného výboru SZPB v Trenčíne - zľava Ľudovít Kaliský, predseda ObV SZPB Ján Holička, tajomníčka Katarína Plevová a Tomáš Švec so súťažiacim mladým tenistom Dávidom Vlčekom z tenisového klubu z Bratislavy položili kvety k Pamätníku umučených na trenčianskej Brezine.

Poltár hodnotil Výbor našej ZO SZPB zhodnotil činnosť za uplynulý rok 2010, v ktorom sa uskutočnili štyri výborové a dve členské schôdze. Počas celého roka sa členovia výboru aktívne podieľali na činnosti v sociálnej, kultúrnej a spoločenskej oblasti. Kladne môžeme hodnotiť činnosť Ladislava Kamenského, ktorý je i členom OblV SZPB v Lučenci. Aktívne a zodpovedne pristupuje k prípravám na rôzne výročia a udalosti v našom meste

(oslobodenie mesta 13. januára a 8. máj, ukončenie 2. svetovej vojny). Desiati naši členovia sa zúčastnili na pietnom akte na vojnovom cintoríne v Liptovskom Mikuláši HájNicovô. Oslavy SNP sa konali 27. augusta 2010 za účasti vojakov z Rimavskej Soboty a obyvateľov nášho mesta. Hlavné úlohy, ktorými sa riadi naša ZO SZPB, zostávajú v platnosti na ďalšie obdobie podľa plánu práce na rok 2011.

TJ Partizán Cigeľ a TJ Plameň Handlová v spolupráci s obcou Cigeľ a mestom Handlová, Slovenským zväzom protifašistických bojovníkov, Trenčianskym samosprávnym krajom, Športovým centrom Považia a Hornej Nitry a Regionálnou radou Klubu slovenských turistov Prievidza organizujú v sobotu 22. januára 2011 pod záštitou podpredsedu Národnej rady SR Roberta Fica XXXVI. ročník vrcholového turistického podujatia Pochod vďaky SNP v oblasti Cigeľ – Handlová. Registrácia je možná v deň konania alebo aj vopred písomne či elektronicky. V minulom ročníku sme aj vďaka peknému zimnému počasiu zaznamenali rekordnú účasť cca 1500 turistov. Štartovné je dve eurá, deti do 15 rokov jedno euro. Doprava individuálna, alebo autobusmi z autobusovej stanice v Prievidzi a železničnej stanice v Handlovej. Štart od Pamätníka SNP v Cigli je priebežný, po slávnostnom otvorení o 9.00 h. Zúčastniť sa môžu všetci záujemcovia o zimnú turistiku. Každý účastník dostane pamätný odznak, účastnícky diplom, na trase čaj a v cieli skvelý guláš. Viac informácií o podujatí získate na www.pochodvdaky.sk Podujatie sa uskutočňuje na pamiatku účastníkov SNP a odboja proti fašizmu v II. svetovej vojne. Tesne po vypuknutí SNP začal v pohorí Vtáčnik operovať partizánsky oddiel MAJOR, ktorý bol súčasťou Hornonitrianskej partizánskej brigády. Väčšinu jeho členov tvorili občania Cigľa. Takmer každá cigeľská rodina podporovala partizánov podľa svojich možností, neprezradili pohyb partizánov a ich bojovú činnosť. V skorých ranných hodinách 13. januára 1945 asi tisíc nepriateľských vojakov obsadilo Cigeľ, obyvateľov kruto vypočúvali, mučili a psychicky týrali. Na následky týrania zomreli viacerí naši občania. Ako prejav sústrasti a úcty k obetiam vojny bol telovýchovnou jednotou v Cigli pred tridsiatimi šiestimi rokmi založený Pochod vďaky SNP. V súčasnosti Pochod vďaky SNP v horách medzi Cigľom a Handlovou patrí medzi najväčšie turistické a lyžiarske zimné akcie takéhoto druhu na Slovensku. Naším cieľom je, aby sa čo najväčší počet účastníkov pokochal krásami zimnej prírody, odniesli si pekné a príjemné zážitky z nášho podujatia. Mgr. Ivan KADLEČÍK poslanec Obecného zastupiteľstva v Cigli

ZO SZPB Poltár

6


AD: Chceme rozĹĄirovaĹĽ naĹĄe rady Vo svojom prĂ­spevku o rokovanĂ­ OblV SZPB vo Zvolene, ktorĂŠ sa uskutoÄ?nilo 14. 12. 2010, chcem uviesĹĽ na sprĂĄvnu mieru a poopraviĹĽ niektorĂŠ nepresnosti, ktorĂ˝ch sa dopustil vo vyĹĄĹĄie uvedenom prĂ­spevku, nĂĄĹĄ dlhoroÄ?nĂ˝ dopisovateÄž a sĂşÄ?asne Ä?len OblV Mgr. Pavol GajdoĹĄ, ktorĂŠmu v mene P OblV SZPB chcem aj takouto formou poÄ?akovaĹĽ za jeho dlhoroÄ?nĂş dopisovateÄžskĂş Ä?innosĹĽ. Ide hlavne o Ä?lenov, ktorĂ˝m na tomto rokovanĂ­ odovzdal tajomnĂ­k ĂšR SZPB R. HradeckĂ˝ ocenenia pri prĂ­leĹžitosti ich ĹživotnĂ˝ch jubileĂ­. ÄŒlenka P OblV a ZO OÄ?ovĂĄ Viera Ĺ imkoviÄ?ovĂĄ si prevzala Medailu M.R. Ĺ tefĂĄnika III. stupĹˆa, MĂĄria JasovskĂĄ zo ZO Detva a Milan SarvaĹĄ zo ZO Zvolen Sekier ÄŒestnĂŠ uznanie ĂšR SZPB. Takisto nĂĄvrh rozpoÄ?tu OblV SZPB na rok 2011 nebol schvĂĄlenĂ˝ schodkovĂ˝, ale naopak s prebytkom cca 500 eur. VeÄžmi dĂ´leĹžitĂ˝mi dokumentmi, ktorĂŠ boli na rokovanĂ­ schvĂĄlenĂŠ v PlĂĄne podujatĂ­ na r. 2011, boli a majĂş prioritu: Stretnutie obÄ?anov a mlĂĄdeĹže v KovĂĄÄ?ovej pri PamätnĂ­ku SNP, tieĹž Stretnutie obyvateÄžov a mlĂĄdeĹže PodpoÄžania, ktorĂŠ sa konĂĄ pri prĂ­leĹžitosti vĂ˝roÄ?ia SNP a jedinej prehliadky bojujĂşcich jednotiek v SNP. Toto podujatie, ktorĂŠ sa vÄ?aka ĂšR SZPB a MO SR stĂĄva uĹž tradiÄ?nĂ˝m, sa aj v tomto roku uskutoÄ?nĂ­ zaÄ?iatkom oktĂłbra. OblastnĂĄ organizĂĄcia na spomenutom zasadnutĂ­ pozitĂ­vne zhodnotila uplynulĂ˝ rok, aj keÄ? sa v priebehu vyskytli viacerĂŠ negatĂ­va, medzi ktorĂŠ patrĂ­ zruĹĄenie troch ZO. Uznesenie, prijatĂŠ na tomto rokovanĂ­, veÄžmi zodpovedne pristĂşpilo k rozhodnutiu o vĂ˝mene Ä?lenskĂ˝ch legitimĂĄciĂ­, k vydaniu zjazdovĂ˝ch znĂĄmok, ktorĂ˝ch sme objednali 450 ks, a taktieĹž o vydanĂ­ zväzovĂŠho odznaku (350 ks). Medzi hlavnĂ˝mi prioritami OblV zostĂĄva hlavne stabilizĂĄcia Ä?lenskej zĂĄkladne a to hlavne za tĂ˝ch Ä?lenov, ktorĂ­ vypadli z troch zruĹĄenĂ˝ch ZO, ktorĂŠ si viac rokov neplnili povinnosti vyplĂ˝vajĂşce zo Stanov SZPB. OblastnĂĄ organizĂĄcia SZPB vo Zvolene sa dĂ´stojne pripravuje na zĂĄver obdobia medzi zjazdmi a stabilizovanĂĄ chce Ă­sĹĽ do roku 2012, kedy nĂĄs vĹĄetkĂ˝ch Ä?akĂĄ rokovanie jubilejnĂŠho XV. zjazdu SZPB. Pavel NIGRĂ?NI, taj. OblV SZPB Zvolen (Pre BojovnĂ­k bez nĂĄroku na honorĂĄr)

Vojak z povstaleckĂŠho Ăşzemia

Narodil sa 14. decembra 1926 v Kokave nad Rimavicou. EĹĄte bol len v septime, keÄ? sa zaÄ?alo Povstanie. NevĂĄhal medzi potrebou dokonÄ?iĹĽ ĹĄtĂşdium na gymnĂĄziu a povinnosĹĽou zĂşÄ?astniĹĽ sa po boku starĹĄĂ­ch priateÄžov a rodĂĄkov protifaĹĄistickĂŠho odboja. VladimĂ­r BabniÄ? povaĹžoval toto svoje rozhodnutie aj za svoj boj proti ÄžudĂĄckemu ĹĄtĂĄtu a faĹĄizmu.

Pridelili ho ako vojaka - dobrovoÄžnĂ­ka do pluku ĂştoÄ?nej vozby. NeskĂ´r preĹĄiel do partizĂĄnskeho oddielu Vpred, ktorĂ˝ viedol M. P. Morskoj - Osipov. Okrem inĂŠho obstarĂĄval spojenie medzi oddie-

V prĂ­pravnĂ˝ch rokoch na majstrovstvĂĄ sveta v severskĂ˝ch disciplĂ­nach, ktorĂŠ sa konali v roku 1970 vo VysokĂ˝ch TatrĂĄch, zaloĹžil agentĂşru Tatrapres, ktorĂĄ vykonala veÄža uĹžitoÄ?nej prĂĄce v propagĂĄcii Slovenska vo svete. PriĹĄli vĹĄak aj inĂŠ osudnĂŠ roky: za rebĂŠliu poÄ?as vstupu vojsk VarĹĄavskej zmluvy do ÄŒeskoslovenska ho vyhodili z prĂĄce, aj zo Zväzu novinĂĄrov. AĹž neskĂ´r sa postupne vracal k svojmu spisovateÄžskĂŠmu poslaniu. V deväżdesiatych rokoch bol dva roky tajomnĂ­kom Ăšstrednej rady SZPB, kde sa aj touto formou vracal k svojim povstaleckĂ˝m tĂŠmam. Na sklonku Ĺživota a poznaÄ?enĂŠmu chorobou mu vyĹĄla v roku 2009 kniha spomienok Hovory so sebou nielen o sebe. SkromnĂ˝, obetavĂ˝ a hlavne dobrotivĂ˝ Ä?lovek, nositeÄž mnohĂ˝ch novinĂĄrskych, spisovateÄžskĂ˝ch cien, odbojĂĄrskych a vojenskĂ˝ch vyznamenanĂ­ VladimĂ­r BabniÄ? zomrel na zaÄ?iatku tohto roku ĹĄtvrtĂŠho januĂĄra po ĹĽaĹžkej chorobe v Bratislave. OdbojĂĄri, novinĂĄri, spisovatelia, manĹželka a deti, i ĹĄirokĂĄ kultĂşrna verejnosĹĽ mu venujĂş tichĂş spoMartin KUÄŒEK mienku.

Opustil nĂĄs Ä?estnĂ˝ obÄ?an KeÄ? sme si na NovĂ˝ rok navzĂĄjom Ĺželali vĹĄetko najlepĹĄie, najmä dobrĂŠ zdravie, nikto z nĂĄs netuĹĄil, akĂş smutnĂş sprĂĄvu sa dozvieme o niekoÄžko hodĂ­n. 1. januĂĄra o 5. hodine rĂĄno vo veku 92 rokov dotÄşklo srdce Ä?estnĂŠho obÄ?ana nĂĄĹĄho mesta gen. mj. doc. Ing. OldĹ™icha Kvapila, CSc. Po mozgovej prĂ­hode niekoÄžko týŞdĹˆov zĂĄpasil so Ĺživotom v Motolskej nemocnici v Prahe, v ktorej primĂĄrom je uznĂĄvanĂ˝ odbornĂ­k, jeho syn Milan.

S LudvĂ­kom Svobodom preĹĄiel celĂş bojovĂş cestu z Buzuluku do Prahy. Na prelome rokov 19441945 poÄ?as Karpatsko-duklianskej operĂĄcie ako prĂ­sluĹĄnĂ­k I. Ä?eskoslovenskĂŠho armĂĄdneho zboru pod velenĂ­m gen. LudvĂ­ka Svobodu postupne oslobodzoval naĹĄe obce a mestĂĄ. Vo funkcii nĂĄÄ?elnĂ­ka ĹĄtĂĄbu prĂĄporu sa podieÄžal i na oslobodzovanĂ­ SvidnĂ­ka. OldĹ™ich Kvapil bol skvelĂ˝m veliteÄžom. Takto ho hodnotĂ­ na viacerĂ˝ch miestach v knihe Z Buzuluku do Prahy aj LudvĂ­k Svoboda. Po skonÄ?enĂ­ vojny bol generĂĄl Kvapil veÄžmi aktĂ­vny aj publicisticky. Je autorom niekoÄžkĂ˝ch knĂ­h. V knihe spomienok NĂĄvrat z bouĹ™e opisuje aj SvidnĂ­k v Ä?ase neĞútostnĂ˝ch bojov. V roku 1985 pri

Nesmieme zabudnúż Deviateho oktĂłbra sa konalo v Detve stretnutie pri prĂ­leĹžitosti 66. vĂ˝roÄ?ia partizĂĄnskej prehliadky (1. 10. 1944). „PrihovĂĄram sa k vĂĄm s veÄžkou pokorou, Ăşctou a lĂĄskou, ktorĂş partizĂĄni a ich pomocnĂ­ci prechovĂĄvajĂş k mestu Detva, k veterĂĄnom vojny, vojakom v SNP, ĹĄirokĂŠmu zĂĄzemiu civilnĂŠho obyvateÄžstva, ktorĂŠ bolo nĂĄpomocnĂŠ hlavne po Ä?iastoÄ?nom potlaÄ?enĂ­ SNP, bez ktorĂŠho sa nedalo preĹžiĹĽ,“ uviedol predseda HOS partizĂĄnov v SNP a zahraniÄ?Ă­ pri SZPB RSDr. JĂĄn RĂ˝s. ZĂĄroveĹˆ zaspomĂ­nal na obdobie spred 66 rokov. „NaĹĄĂ­m heslom bolo vydrĹžaĹĽ, nevzdaĹĽ sa a zvĂ­ĹĽaziĹĽ. ZaÄ?ali sa krutĂŠ, krvavĂŠ represĂĄlie proti civilnĂŠmu obyvateÄžstvu za pomoc vojakom a partizĂĄnom. To sĂş struÄ?nĂŠ historickĂŠ reĂĄ-

7

lom a Banskou Bystricou, zĂ­skaval informĂĄcie o pohyboch nepriateÄžskĂ˝ch jednotiek, bol v KaliĹĄti, keÄ? osadu v NĂ­zkych TatrĂĄch prepadli a vypĂĄlili Nemci. Aj vojnovĂŠ Ăştrapy spĂ´sobili, Ĺže

krĂĄtko po vojne sa musel vo VysokĂ˝ch TatrĂĄch podrobiĹĽ ĹĽaĹžkej operĂĄcii chrbtice. Spoznal sa s mladou oĹĄetrovateÄžkou a krĂĄtko nato sa stali manĹželmi. PriĹĄla za nĂ­m do VysokĂ˝ch Tatier, aby sa o neho starala. Zostala pri Ĺˆom aĹž do poslednej minĂşty jeho Ĺživota, keÄ? po dvoch infarktoch leĹžal v nemocnici v PodunajskĂ˝ch Biskupiciach. „VoĹĄla som za nĂ­m do izby. Od vchodu do izby som videla, ako sa uprene pozerĂĄ na dvere, ktorĂ˝mi som za nĂ­m prichĂĄdzala. ZamĂĄval mi rukou na pozdrav, Ä?i na rozlĂşÄ?ku, a zomrel,“ spomĂ­na jeho manĹželka. ZaÄ?al ĹĄtudovaĹĽ na PrĂĄvnickej fakulte Univerzity KomenskĂŠho v Bratislave, ale pre zdravotnĂŠ problĂŠmy ju po dvoch rokoch opustil. HlĂĄsil sa do prĂĄce. OdporuÄ?ili mu redakciu Ĺ˝ivot v obrazoch. ZaÄ?Ă­nal s bĂĄsnikom Rudom FĂĄbrym. K Ä?lĂĄnkom a esejam postupne pribĂşdali knihy, tieĹž s tematikou Povstania: Dravec z Katrinho brala, MalĂĄ vojna vo VeÄžkej vojne, ale aj osobnĂŠ osudy Med a blen. PriĹĄli rozhlasovĂŠ relĂĄcie o Clementisovi, divadelnĂĄ hra o PovstanĂ­ a Ä?alĹĄie tĂŠmy.

prĂ­leĹžitosti 40. vĂ˝roÄ?ia oslobodenia SvidnĂ­ka sa stal OldĹ™ich Kvapil Ä?estnĂ˝m obÄ?anom mesta. SvidnĂ­k a kraj pod Duklou generĂĄl Kvapil veÄžmi rĂĄd a Ä?asto navĹĄtevoval. Absolvoval mnoĹžstvo stretnutĂ­ a besied s mladĂ˝mi ÄžuÄ?mi. Pravidelne sa zĂşÄ?astĹˆoval spomienkovĂ˝ch oslĂĄv vĂ˝roÄ?Ă­ Karpatsko-duklianskej operĂĄcie. Na slĂĄvnostnĂ˝ch akadĂŠmiĂĄch konanĂ˝ch pri prĂ­leĹžitosti vĂ˝roÄ?Ă­ oslobodenia SvidnĂ­ka sme obÄ?anom pravidelne odovzdĂĄvali jeho srdeÄ?nĂŠ pozdravy. 19. januĂĄra 2011 na oslavĂĄch 66. vĂ˝roÄ?ia oslobodenia uĹž pozdrav nezaznie... VyjadrĂ­me mu na nich uĹž len nesmiernu Ăşctu, vÄ?aku, uznanie - zaznie poslednĂŠ zbohom. Pavel GOJDIÄŒ, MsĂš SvidnĂ­k

lie. Tak ako sme tu, spomĂ­name na toto ĹĽaĹžkĂŠ obdobie aj my, Ä?o sme to preĹžili,“ uviedol a dodal, Ĺže si treba ctiĹĽ hrdinov. „Na vĹĄetkĂ˝ch bojiskĂĄch sa bojovalo za porĂĄĹžku faĹĄistov. K takĂ˝mto vĂ˝znamnĂ˝m historickĂ˝m udalostiam sa nĂĄm treba sprĂĄvaĹĽ s Ăşctou, kultĂşrnou, treba odmietaĹĽ Ä?ierno-biele videnie a pri hodnotenĂ­ novodobĂ˝ch dejĂ­n doceniĹĽ vĂ˝znamovosĹĽ etapy porĂĄĹžky faĹĄizmu, ktorĂ˝ nemĂĄ budĂşcnosĹĽ. Ale si pripomĂ­najme hromadnĂŠ popravy TokajĂ­k, NemeckĂĄ, KremniÄ?ka a Ä?alĹĄie. VĹĄtepujme tieto myĹĄlienky nastupujĂşcej generĂĄcii do pamäti,“ zdĂ´raznil. ZĂĄroveĹˆ dodal, Ĺže OdbojovĂĄ skupina partizĂĄnov je vÄ?aÄ?nĂĄ bĂ˝valĂŠmu ministrovi obrany SR p. BaĹĄkovi i oddeleniu veterĂĄnov za spoluprĂĄcu a pomoc. TieĹž mestu Detva, ZO SZPB, oblastnĂ˝m vĂ˝borom SZPB a ostatnĂ˝m organizĂĄtorom. luc

Na fotografii sa generĂĄl Kvapil pri tejto prĂ­leĹžitosti zapisuje do pamätnej knihy mesta. Foto: archĂ­v PG 4MPWFOTLĂƒQPĂ˜UB BT *Ć€0  4USFEJTLPQSFEQMBUOĂŠIPUMBÇ F *Ć€%1)4, /ĂƒNFTUJFTMPCPEZ ;ĂƒQJTW0304#BOTLĂƒ#ZTUSJDB #SBUJTMBWB PEEJFM4B WMÇ 4 0#+&%/ÂŚ7,";36Âť&/*&0%#&365-"Ć€&713&%1-"5/0. &WJEFÇ OĂŠÇ ĂŽTMPPCKFEOĂƒWBUFÇšB WZQMOĂŽ41

ƀÎTMP4*10 WZQMOĂŽPCKFEOĂƒWBUFÇš

4MPWFOTLĂƒTQPSJUFǚǞB Ç ĂŽTMPTQPSPĂ&#x;ĂŽSPWĂŠIPĂ™Ç UV

0#+&%/ÂŚ7"5&Ć™ BESFTBUSWBMĂŠIPQPCZUV

1SJF[WJTLP NFOP *Ć€0 6MJDB Ç ĂŽTMP *Ć€QSF%1) 0CFD %*Ć€ 14Ć€ ,Ă“ECBOLZ 5FMFGĂ“O ſÎTMPĂ™Ç UV 0#+&%/ÂŚ7"5&Ć™ NJFTUPEPEBOJB BLKFJOĂŠBLPBESFTBUSWBMĂŠIPQPCZUV

1SJF[WJTLP NFOP 6MJDB Ç ĂŽTMP 0CFD 14Ć€ 0#+& %/ÂŚ7," 1P ƀÎTMPBMFCPEĂƒUVN /Ăƒ[PWEWPKUĂ?Ă&#x;EFOOĂŽLB Ç FU [BÇ BUJBVLPOÇ FOJBPCKFEOĂƒWLZ

#0+07/Âą,



4WPKJNQPEQJTPNTĂ™IMBTĂŽNTPCDIPEOĂ?NJQPENJFOLBNJ 1SFEQMBUOĂŠQFSJP EJDLFKUMBÇ FBTQSBDPWBOĂŽNPTPCOĂ?DIĂ™EBKPWWJOGPSNBÇ OPNTZTUĂŠNF41[B Ă™Ç FMPNFWJEFODJFW[NZTMF[ĂƒLPOB;[PPDISBOFPTPCOĂ?DIĂ™EBKPW W[OFOĂŽ[NJFOBEPQMOLPWÂźEBKFOFCVEĂ™QPTLZUOVUĂŠUSFUFKTUSBOF#FSJFNOB WFEPNJF Ă&#x;FTWPKTĂ™IMBTNĂ”Ă&#x;FNLFEZLPÇšWFLW[JBÇŹTQĂ…ÇŹ %ĂƒUVN

1PEQJTPCKFEOĂƒWBUFÇšB

BOJOVNĂ?K / 3


Alexander Dubček OSUDY ZNÁMYCH SLOVENSKÝCH OSOBNOSTÍ (27. 11. 1921 – 7. 11. 1992) – POLITIK

Symbolom demokratických zmien na Slovensku v druhej polovici 20. storočia bol Alexander Dubček – osobnosť, ktorá prežila pestrý život plný zlomových udalostí.

Rodičia Alexandra Dubčeka odišli pred prvou svetovou vojnou z Uhorska za prácou do Spojených štátov amerických, kde dostali štátne občianstvo. Bývali v Chicagu, ale keď Pavlína Dubčeková čakala druhé dieťa, vrátili sa na Slovensko. Nasťahovali sa do domu patriacemu evanjelickej cirkvi v Uhrovci neďaleko Topoľčian. Bol to dom, v ktorom sa pred takmer sto rokmi narodil slávny národovec Ľudovít Štúr. 27. novembra 1921 sa v tom istom dome narodil ďalší slávny Slovák Alexander Dubček, aj keď vtedy nikto netušil, čo chlapca v živote čaká. V rodnom dome strávil Alexander tri roky, potom sa rodičia rozhodli opäť vysťahovať za prácou, lebo Európu zachvátila hospodárska kríza. Zlákala ich ponuka družstva Interhelpo, ktoré organizovalo internacionálnu pomoc mladému sovietskemu štátu. Rodina s dvoma malými deťmi sa ocitla v ďalekom nehostinnom Kirgizsku. Tam prežil Alexander detstvo, na ktoré spomína v pamätiach, ktoré vyšli vo viacerých jazykoch pod názvom Nádej zomiera posledná. Roku 1933 rodina odišla do Gorkého, kde sa jeho otec zamestnal v automobilovom závode a Saša, ako mu hovorili, vychodil strednú školu. Pred druhou svetovou vojnou sa rodina vrátila do vlasti, Alexander mal sedemnásť rokov a ťažko sa lúčil s krajinou, kde prežil väčšinu svojho mladého života, navyše nevedel, čo ho čaká v Československu, ktoré poznal iba z rozprávania rodičov. Situácia po podpísaní Mníchovskej dohody nebola ani tu dobrá, Dubčekovci boli protifašisticky založení, otec sa zapojil do odboja a bol členom ilegálneho vedenia. Až do konca vojny bol väznený a len zázrakom unikol smrti. V tom období vstúpil do ilegálnej komunistickej strany aj Alexander, ktorý sa vyučil za strojného zámoční-

RECENZIA

ka a začal pracovať v zbrojárskych závodoch v Dubnici nad Váhom. Po vypuknutí Slovenského národného povstania sa Alexander doň zapojil, dvakrát bol zranený a jeho starší brat Július v boji zahynul. Roku 1949 začal Dubček pracovať v straníckych funkciách na Okresnom výbore KSS v Trenčíne, na Krajskom výbore KSS v Banskej Bystrici a na ÚV KSS v Bratislave. Roku 1955 po šiestich semestroch prerušil externé štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave a začal študovať na Vysokej politickej škole pri ÚV KSSZ v Moskve, kde jeho politickú orientáciu ovplyvnil chruščovovský XX. zjazd KSSZ. Vtedy mnohé pochopil a v šesťdesiatych rokoch sa spolu s ďalšími reformne naladenými členmi strany usiloval naprávať krivdy a pomáhať pri rehabilitácii obetí stalinských represií, čo v tom období nebolo ľahké. Situácia bola zložitá aj v zahraničí, ale od polovice šesťdesiatych rokov bolo jasné, že reformné úsilie v Československu nemôže zostať bez povšimnutia. Napokon predsa vyústilo do vyhrotenej politickej krízy koncom roku 1967 a pamätnej Pražskej jari 1968, ktorá sa začala na Slovensku. Alexander Dubček v tom období stál v čele tohto procesu a stal sa najpopulárnejšou osobnosťou doma i v zahraničí. Po vojenskej intervencii štátov Varšavskej zmluvy 21. augusta 1968 bol Dubček okupantmi odvlečený do ZSSR, kde po niekoľkodňových rokovaniach so sovietskym vedením podpísal pod nátlakom Moskovský protokol o tzv. normalizácii pomerov v ČSSR. Vplyvom domácich predstaviteľov protireformného zoskupenia v strane, ku ktorým sa pridal Gustáv Husák, sa ho sovietske vedenie usilovalo odstrániť z politického života. V apríli nasledujúceho roka bol prinútený pod nátlakom

Dubček sa napriek príkoriam, ktoré musel prežiť, nevzdal svojho presvedčenia. Utiahol sa do súkromia, kde za ním prichádzalo pár najbližších priateľov. Jeho postavenie sa zmenilo po nastúpení Michaila Gorbačova k moci v Soviet-

Alexander Dubček že emigruje, a tým ho budú ľahšie môcť vyhlásiť za zradcu. Dubček sa po niekoľkých mesiacoch vrátil. Po príchode do Prahy ho vylúčili zo strany, zbavili všetkých funkcií a agenti štátnej bezpečnosti ho už nespustili z očí. Začala sa dlhoročná perzekúcia celej jeho rodiny. Odvtedy pracoval na podradných miestach za minimálnu mzdu a normalizátori rozpútali voči nemu zúrivú propagandistickú kampaň. V zahraničí naňho síce nezabudli, ale keď sa ho napríklad verejne zastal predseda švédskej vlády Olaf Palme, Gustáv Husák mu odkázal, aby si ho vzal k sebe…

tívnych noriem a uznesení, ktoré znamenali východiská pre transformačný proces krajiny. Medzinárodná autorita a popularita Dubčeka pomáhala zviditeľňovať krajinu. Keď sa dostala do popredia otázka riešenia štátoprávnych

Ilustračné foto: Internet

skom zväze a po páde totalitného komunistického režimu v novembri 1989 sa vrátil do centra politického diania. Od začiatku Nežnej revolúcie sa zúčastňoval na manifestáciách, rečnil z tribún. Dňa 26. novembra 1989 vystúpil na zhromaždení občanov na Letenskej pláni v Prahe a tisíce ľudí kričalo „Dubček na Hrad!“. Politický vývoj situácie v Československu bol zložitejší. Alexander Dubček bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia, vrátil sa teda do funkcie, z ktorej pred dvadsiatimi rokmi nedobrovoľne odišiel. Pod jeho vedením prijal najvyšší zákonodarný orgán množstvo legisla-

vzťahov Čechov a Slovákov, bol presvedčený, že najlepším riešením je spoločný štát. Do posledných dní žil v nádeji, že sa zväzok Čechov a Slovákov zachová. Nádej zomrela spolu s ním – 7. novembra 1992, keď po deviatich týždňoch podľahol vážnym zraneniam, ktoré utrpel pri dodnes nie celkom objasnenej autohavárii. Posledné miesto svojho odpočinku našiel na cintoríne v bratislavskom Slávičom údolí. Hrob Alexandra Dubčeka je na čestnom mieste a patrí k najnavštevovanejším, po celý rok ho zdobia živé kvety a zapálené sviečky. Aj takto mu ľudia vyjadrujú úctu. Jozef LEIKER

Naša Dukla pod Urpínom

Pozorne som si prečítal dvojčíslo Bojovníka, ktoré vyšlo 9.decembra 210. Zaujalo ma obsahom i grafickým stvárnením. Keďže osobne veľmi sledujem šport a v ňom ľudí, ktorí ostávajú verní odkazu bojovníkov proti fašizmu, chcem Vás upozorniť na knihu Naša Dukla pod Urpínom, ktorá vyšla v roku 2007 a ktorá má z pohľadu propagácie protifašistického odboja veľkú ideovú silu hlavne pre mladých. Knihu recenzoval, žiaľ, dnes už zosnulý profesor Pavol Glesk. Veď autor knihy Jozef Mazár, s dobrou znalosťou pomerov v armádnych športových kluboch Dukla Banská Bystrica a Dukla Praha mohol konfrontovať napísané s odkazom Dukly historickej. Prečo? Odpoveďou môže byť text na strane 11 spomínanej knižky pod titulkom: „To nie je labutia pieseň.“ Obsahom sa v tejto kapitole dotýka nielen osobnosti armádneho generála Ludvíka Svobodu na základe osobných stretnutí

BOJOVNÍK / 3

odstúpiť z najvyššej politickej funkcie prvého tajomníka KSČ. Na krátky čas sa stal predsedom Federálneho zhromaždenia, ale aj tejto funkcie ho zbavili. V decembri 1969 ho poslali za veľvyslanca do Turecka. Predpokladali,

s ním na historickom letisku Tri Duby, ale uvádza i meno prvého dôstojníka Slovenskej armády, poručíka Antona Hirnera, ktorý previedol svoju čatu na stranu Červenej armády ešte 22.júla 1941 pri ukrajinskej dedinke Lipovci. Čo osobne považujem za dôležité, autor napísal beletristický text spolu s poéziou o olympijských víťazoch a majstroch sveta či Európy v drese Dukly v jednom knižnom celku. Naríklad na strane 82, pod titulkom „Hral sa na Zátopka, Gaba Zelenaya, začínal s futbalom“ priblížil portrét Juraja Benčíka, trénera prvého slovenského olympijského víťaza v atletike Jozefa Pribilinca. Benčíkov portrét zakončil autor takto: „Tam v Kalinove nad Svidníkom potôčik slobodne žblnká, bubnuje pieseň do sveta. Nie, Američania, nesejte Slovákom protihistorické zrnká,

len pravdivá musí byť pre náš národ osveta. Vládcovia, tyrani, dosť vás bolo, Slováci dokázali veľa odpustiť armáda Dukly, tá od Hrona bude vždy históriu Dukly historickej výkonmi sveta v sebe ctiť, zastaví snahu falšovaného zvona, chce vrcholovým športom, výhrami, zdravým súperením, dlho predlho ešte žiť.“ Mal som možnosť byť pri krste tejto knihy na historickej Dukle i na kultúrnom programe vo Svidníku v októbri 2007. Knihu krstil bývalý priamy účastník protifašistického odboja, prvý veliteľ Dukly Banská Bystrica, brigádny generál Imrich Gibala. Boli tam olympijskí víťazi Elena Kaliská, Jozef Pribilinec, Michal Martikán, viacerí majstri sveta i ich tréneri, tých z českej sesterskej pražskej Dukly nevynímajúc. No symboliku odkazu historickej Dukly pre špičkových

športovcov – abstraktnú. Koniec-koncov obsah samotnej knihy nie je abstrakciou, ani Goebelsovým zakrývaním fašistických neúspechov napríklad z januára l941, počas potupného krachu Hitlerovej brandže v korunnej operácii Tajfún. Je to krásny, hodnotný odkaz našich praotcov a otcov prostredníctvom takých hodnôt, akými boli a sú vlastné chcenie, sila vôle, profesionalita, odhodlanie urobiť čo najviac pre víťazstvco aj na hrane vlastného života či už na bojiskách II. svetovej vojny, alebo na tých športových, ktoré sú pre obsah knihy „Naša Dukla pod Urpínom“ nosné. Domnievam sa, na základe obsahu časopisu Bojovník, je to aktuálna téma pre dnešok. Aktuálna téma Dukly historickej a tej dnešnej, kutej na svetových športových kolbištiach s visačkou Dukla. Mgr. Oto MARCI absolvent odboru sociálna práca Prešovskej univerzity

8


Jubilanti ZO SZPB sa dožívajú • Bratislava 9: Žofia Grošeková 95, Jozefa Borská 93, Jozefa Dobšovičová 86, Anna Dobrovodská 84 a Vratislav Marek 83 rokov. • Bratislava 12: Štefan Kozáček 91 a Ing. Vladimír Oravec, CSc. 65 rokov. • Bratislava 16: Ján Hornák 89 a Emília Wimmerová 86 rokov. • Bratislava 24: JUDr. Štefan Kusý 85 a Ing. Nadežda Prizeminová 70 rokov. • Bratislava 26: Edita Tauberová 87, Želislava Mitevová 83 a Karol Šufliarsky 82 rokov. • Bratislava 29: Helena Chudějová 83 rokov. • Bratislava 46: PhDr. Ondrej Majoroš 89 a Václav Čáp 86 rokov. • Belá – Dulice: Anna Rusnáková 87 a Marta Kucháriková 84 rokov. • Badín: Emília Slobodová 75 a Ing. Martin Lešták 70 rokov. • Bracovce: Pavol Janošo 87, Mária Hricová 83 a Mária Michalková 82 rokov. • Banská Bystrica – Fortnička: Pavel Scheer 86 a Ing. Ján Dzúrik 81 rokov. • Banská Bystrica – Fončorda: Ivan Tomašovič 88 rokov. • Banská Bystrica – Tr. SNP: PhDr. Anna Muchová 50 rokov. • Banská Bystrica – Uhlisko: Vojtech Hanus 84 a Rudolf Gaľa 82 rokov. • Banská Bystrica – Rudlová-Sásová: Ružena Vosáhlová 83 rokov. • Brezno: Anna Muránska a Ján Falťan 89, Viktória Škodová 82, Eva Bruchačková 65, Drahomíra Francistyová 60 a Agneša Medzihradská 55 rokov. • Bátorové Kosihy: Alžbeta Benisková 85, Júlia Múčková a Mária Carasová 84 rokov. • Bardejov 1: Adam Bogol 95, Mária Roguľová 86 a Anna Michalčinová 83 rokov. • Bardejov 2: Verona Barvirčáková 84, Anna Kubišová 82 a Jozef Litavec 50 rokov. • Bardejov 3: Mária Kataniková a Ján Riznár 91, Anna Pacosová 89, Anna Babejová a Mária Slivková 85, Vasiľ Hudák, Ing. František Rybár a Ján Zajac 70 rokov. • Cigeľka: Peter Zakuťanský 50 rokov. • Čierny Potok: Štefan Kapec 80 rokov.

• Čičmany: Pavol Gaplovský 86 rokov. • Dunajská Streda: Terézia Melknerová 91 a Terézia Fojtíková 80 rokov. • Gelnica: Alžbeta Jeníková 89 a Anna Jenigárová 85 rokov. • Humenné 1: Štefan Šlosár 90 a Anna Spišáková 84 rokov. • Humenné 3: Zuzana Latoová 90, Anna Rybová 82, Helena Kardošová a Magda Greizingerová 70, Viera Suchá 55 rokov. • Holčíkovce: Helena Medvecová 65 rokov. • Hatalov: Mária Pavlová 84 a Ing. Stanislav Leško 55 rokov. • Habura: Pavol Onufrák 87 rokov. • Hnúšťa: Helena Petroková 95, Gizela Sitarčíková 92, Jolana Jungová 87, Ing. Gustáv Knapp 82, Viera Polčániová 81, Júlia Selčanová 80 a Ondrej Barto 75 rokov. • Hažlín: Mgr. Anna Leškaničová 45 rokov. • Chmeľová: Andrej Deďo 96, Štefan Kapišovský 89, Ladislav Mackuľák a Vasiľ Varjan 87, Anna Prokipčáková 55 rokov. • Chtelnica: Ján Kvetán 92 a Božena Krajčíriková 81 rokov. • Choňkovce: Anna Makarová 75 rokov. • Jovsa: Ing. Monika Demková 45 rokov. • Jasenov: Margareta Makarová 82 rokov.

Popriať šťastie, slnko v duši, to sa

k sviatku ozaj sluší. A nech je aj telo zdravé, treba pripiť na oslave.

• Kšinná: Zuzana Adameová 84 rokov. • Kremnica: Zuzana Güntherová 91, Miloslava Buchalová 83 a Vladimír Klobušický 60 rokov. • Košice – Sídl. Mier: Ján Galdun 92, Vasil Bajsa 90, Helena Kolesárová a Michal Tomečko 89, Marta Ondrejovičová a Mária Kollárová 88, Mária Gõmõriová 86, Mária Balážová, Mária Harajdová a Mikuláš Deutsch 85, Otokar Tereskiewicz 82, Renáta Gajdošová 81 rokov. • Kysucké Nové Mesto: František Barčiak 91 rokov.

Navždy sme sa rozlúèili  Bratislava 9 s 84-ročným Vladimírom Babničom a 83-ročným Ing. Pavlom Janišom.  Bojnice s 84-ročným Ing. Jánom Zambojom.  Banská Bystrica – Fortnička s 95-ročnou Etelou Pomothyovou.  Banská Bystrica – RudlováSásová s 86-ročnou Annou Škropekovou.  Banská Bystrica – Fončorda so 77-ročnou Antóniou Huszárovou.  Diviacka Nová Ves s 88-ročným Augustínom Andrisom.  Gelnica s 82-ročným Jozefom Eibenom.

9

• Kráľovský Chlmec: Anna Olenišáková 85 rokov. • Kuzmice: Štefan Dudič 55 rokov. • Kožany: Anna Šustrová 89 rokov. • Krivé: Zuzana Čičilová 87 rokov. • Kríže: Anna Saloková 40 rokov. • Kurov: Anna Repová 60 rokov. • Livov: Michal Vančik 89 rokov. • Liptovská Teplička: Františka Mezovská 75 rokov. • Liptovský Mikuláš: Tatiana Rajniaková 96, Jolana Dorniaková 93, Anton Klepáč 90, Pavla Krmenská 89, Anna Fiačanová 87, Elena Nemčoková 86, Ing. Pavel Chrapčiak 85, Milota Kokavcová a Zuzánek Kulina 84, Elena Paprčková 82 a Božena Staroňová 81 rokov. • Lehota p/Vtáčnikom: Jozefína Tonhajzerová 70 rokov. • Levoča: Michal Suchý 88 a Ján Babej 85 rokov. • Levice 2: Zuzana Liptáková 89 rokov. • Lučenec 4: Oľga Pisárová 83 rokov. • Myjava: Branislav Nižňanský 70 rokov. • Modra: Karol Kišon 89 rokov. • Medzibrod: Júlia Prašovská 85 a Margita Maková 80 rokov. • Makov: Ľudmila Lučaničová 92 rokov. • Melčice – Lieskové: Anna Kňazovčíková 85 rokov. • Michalovce 1: Juraj Luco 93, JUDr.

 Hnúšťa s 85-ročnou Júliou Matiašovou.  Humenné 1 s 88-ročným Augustínom Mlynekom.  Kremnica s 85-ročným Jánom Karkušom, 82-ročným Jozefom Dovalom, 77-ročným Ing. Alexandrom Holičkom a 64-ročnou Martou Zelienkovou.  Košice – Sídl. Mier s 81-ročným Ing. Viliamom Gallom.  Levice 2 s Vierou Krišťanovou.  Modra s 96-ročným Emilom Špánikom a 82-ročným Jánom Liptákom.

Valentín Holda 85, Anna Halasová 82, Irena Buzinkajová 81, Helena Šaraničová 75, Mária Maliková a Mgr. Klára Sidorová 70 rokov. • Michalovce 2: Štefan Mickovčin 85, Alžbeta Rofarová 84, Anna Mihaliková 83 a Daniela Zabadalová 55 rokov. • Medzilaborce: Mária Cepková 86 rokov. • Nižný Žipov: Juraj Veľk 84 rokov. • Novosad: Helena Košľabová 85 a Juraj Pokrivňak 81 rokov. • Oľka: Mária Stezárová 84 rokov. • Očová: Mária Holíková 90 rokov.  Medzibrod s 56-ročným Ing. Pavlom Vaníkom.  Pohorelá s 91-ročnou Máriou Krajčíkovou.  Púchov s 87-ročným Jozefom Migátom.  Pezinok s 91-ročným Jánom Barančíkom, 83-ročným Ing. Ľudovítom Šušolom a 81-ročnou Janou Zamecovou.  Pavlovce n/Uhom s 83-ročným Jozefom Kocákom.  Turany s 80-ročným Jozefom Rochom.  Utekáč s 93-ročnou Veronikou Obročnikovou.  Vlachy so 60-ročným Pavlom Madliakom. Česť ich nehynúcej pamiatke!

Ilustr. foto: arch. red.

• Osádka: Zuzana Klocoková 99 rokov. • Pezinok: Pavol Demovič 88 rokov. • Pohorelá: Júlia Hrabovská 98, Jozef Baksa 93, Juliana Vojtková 91, Anna Krivaň Syčová 86, Františka Galiková 85, Angela Borloková 82, Mária Simanová a Mária Fukoňová 81, Ing. Ján Syč 30 rokov. • Pavlovce n/Uhom: Mária Gondová 60 rokov. • Petrovce n/Laborcom: Štefan Maskaľ 88, Helena Jaščurová 84 a Terézia Krajňaková 81 rokov. • Parchovany: Anna Patkaňová 84 rokov. • Rimavská Sobota 1: Pavel Moncoľ 89, Mária Hašková a Ján Slávik 88, Edita Bakonyová 85, PaedDr. Pavel Lacko 82, Elena Hroncová 81, JUDr. Jozef Šimko 60 a Anton Šufliarsky 55 rokov. • Rimavská Sobota 2: Anna Zelinová 55 rokov. • Revúca: Elemír Pechovič 87, Ondrej Šturmankin 85 a Ján Mauks 75 rokov. • Radvaň n/Laborcom: Anna Ficová 90 a Mária Valaliková 82 rokov. • Repejov: Helena Zeleňaková 87 rokov. • Sukov: Mária Kocanová 86, Júlia Šantová 81, Andrej Chalachan 50 rokov. • Sučany: Veronika Babčová a Milada Konvitová 83, Amália Svinteková 82 rokov. • Sliač: Mgr. Zlata Čajková 60 rokov. • Skýcov: Pavel Černák 83 rokov. • Stará Kremnička: Alfonz Hrmo 80, Eva Paučová 65 a Vladimír Šimko 45 rokov. • Senica: Jozefa Nemečkayová 97, Mária Slivková 80 a Vladimír Jamriška 70 rokov. • Snakov: Andrej Kocur 65 rokov. • Stebník: Anna Peregrimová 60 rokov. • Sobrance: Pavol Kačur 89, Ján Semivan 88 a Marta Katančiková 60 rokov. • Strážske: Ján Sivčo 85 a Emil Dzvoník 65 rokov. • Sečovce: Mária Kmecová 88 rokov. • Slovenské Nové mesto: Anna Rusinkovičová 89, Mária Dopiráková 87 a Anna Maďarová 84 rokov. • Streda n/Bodrogom: Juraj Šimčák 89 a Ing. Rastislav Smaržík 60 rokov.

• Trebišov: Mária Hadbavná a Anna Vrábeľová 82, Anna Telepovská 80 a Lívia Lippaiová 50 rokov. • Trnava 2: Jozef Boledovič 89, Anton Kurecký 85, Klotilda Gregorová 83 a Anna Sýkorová 82 rokov. • Trnava 3: František Mancuška 91 a Božena Šišovská 82 rokov. • Turany: Juraj Černek 90 a Anna Liskajová 80 rokov. • Tisovec: Ján Rukavica 89, Zuzana Ulická a Pavel Rukavica 88, Jolana Krišková 82, Marta Kopecká 75 a Ing. Miroslava Hecková 50 rokov. • Trenčín 1: Ing. Michal Janák a MUDr. Viliam Točík 96, Amália Bučková 83, Klára Kopecká 82, Libuša Čatárová 80, Mária Matejková 65 a Oľga Suchá 50 rokov. • Trenčín 2: Ján Baťka 95 a Júlia Polášková 83 rokov. • Trhovište: Mária Mrázová 83 rokov. • Tušice: Ján Nízky 90 rokov. • Klub Úbrež: Ján Šabák 88 rokov. • Utekáč: Ján Vrábeľ 75 rokov. • Veľké Revištia: Mária Krasnovská 86 rokov. • Vyšné Nemecké: Emil Leško 60 rokov. • Valaská: Elena Plesníková 75 a Lýdia Krupová 65 rokov. • Vlachy: Ondrej Klocok 96 rokov. • Veľaty: Anna Tothová 45 rokov • Varadka: Anna Roháčová 60 rokov. • Zborov: Mária Šoltýsová 81 rokov. • Zemplínske Hradište: Anna Gálová 88 a Anna Semanová 86 rokov. • Zvolen – Centrum 1: Július Koželuha 88 a Anna Košíková 82 rokov. • Zvolen – Centrum 2: Margita Spodniaková 87 rokov. • Zvolenská Slatina: Mária Václavíková 92, Ondrej Brachna 86 a Veronika Škultétyová 83 rokov. • Žiar n/Hronom: Mária Giláňová a František Ťakuš 88, Helena Cabániková 82 rokov. • Žilina 1: Róbert Hajduk 91 rokov. • Žilina 12: Margita Gondolová 89 a Miroslav Šavol 86 rokov. • Žilina 13: František Marek 91 rokov. • OblV Žilina: Vendelín Behúň 89 rokov. Jubilantom srdečne blahoželáme!

BOJOVNÍK / 3


Z Usmane do Žiliny Pplk. v.v. Ján Kubík sa narodil 10.12.1920 vo Važci. V polovici roka 1943 bol ako vojak Slov. armády v hodnosti desiatnik, odoslaný na východný front. Už 30. októbra je v radoch tých, ktorí pri Melitopole prešli k Červenej armáde. V Československej armáde slúžil od roku 1945 do roku 1976, kedy odišiel na zaslúžený dôchodok. V armáde zastával rôzne veliteľské, tylové a pedagogické funkcie. Je dlhoročným členom SZPB a Zväzu vojakov Slovenskej republiky Žilinského klubu.

Na udalosti vo vojne a v Povstaní aj po dlhých rokoch si takto spomína: „Koncom roku 1943 som bol v zbernom tábore pre zajatcov v Usmani. V tejto dobe do tábora prišli predstavitelia Československej vzájomnosti a presvedčovali nás, mladých slovenských vojakov, pre Československý zahraničný odboj v Sovietskom zväze. Prihlásil som sa medzi prvými,“ začal svoje rozprávanie. Po presune do Jefremova v januári 1944 bol zaradený k 2. práporu druhej čs. samostatnej paradesantnej brigády. V Jefremove absolvoval špeciálny paradesantný výcvik, ktorý viedli sovietski inštruktori. Výcvik sa skončil hromadným zoskokom z lietadiel celej brigády. Po záverečnom cvičení v prítomnosti najvyšších predstaviteľov Československého zahraničného odboja v ZSSR prevzala paradesantná brigáda bojovú zástavu. Cesta na front bola ďaleko a náročná. Po železnici sa presunuli bližšie k frontu. Do mestečka Proskurov. „V Proskurove sme pokračovali v poľnom výcviku, prevažne v noci, lebo mesto i kasárne boli

denne bombardované nemeckým letectvom. Tu nás zastihli i dve významné vojenské udalosti. Vylodenie anglo-amerických vojsk vo Francúzsku a koncom augusta vypuknutie povstania na Slovensku. Žili sme v presvedčení, že skoro pôjdeme domov. Na pomoc povstaniu,“ dodáva. Najprv ich čakal krst ohňom na duklianskom bojisku. Začiatkom septembra sa presunuli bližšie k bojovým líniám, k hraniciam Slovenska. Tu odovzdali paradesantný výstroj i výzbroj a peším pochodom prekonali za dva dni viac ako 100 km, aby 12. septembra boli nasadení v Karpatoch ako pešia jednotka 1.Čsl. armádneho zboru na úseku M. Zaršin – Odrzechova – Nowotec – Pulawy. Po ťažkých bojoch a stratách na životoch a po dobytí Pulaw ich 19. septembra 1944 vystriedala sovietska divízia. Týmto sa skončil ťažký, ale víťazný krst ohňom našej brigády. V ten istý deň sme boli odsunutí na oddych do poľského mestečka Besko. Na druhý deň do Krosna a Kroščenka, kde sme doplňovali výstroj a výzbroj a pripravovali sa na odlet na Slovensko.

Cesta na povstalecké bojiská nebola jednoduchá. „Po niekoľkých dňoch čakania na lepšie počasie, 6. októbra okolo polnoci, pristáli sme na letisku Tri duby. Boli sme doma. Hneď na druhý deň s dvomi rotami sme boli nasadení do útoku na dobytie Jalnej. V bojoch o Trnavú

Alexander Mucha. Rovnako veľké straty mali aj Nemci,“ rozpráva. Po dobytí Jalnej a Dúbrav boli presunutí na obranu Zvolena z juhu. Na smer Banská Štiavnica do priestorov Hronská Breznica, Krupina, Dobrá Niva, Pliešovce a Sása. Po obranných bojoch od Zvolena k Banskej Bystrici a jej opustení na Starých Horách 28. 10. 1944 prešli na partizánsky spôsob boja, do hôr. „Po celú dobu na východnom fronte či pri bojoch v Karpatoch

novembra 1944 dostal do nemeckého zajatia,“ spomína. Po výsluchoch v Banskej Bystrici bol i s ostatnými zajatcami odtransportovaný do zajateckého tábora v Berlíne. Po piatich mesiacoch sa im 24. apríla 1945 podarilo utiecť a cez Poľsko som sa dostal na Slovensko. V májových dňoch sa už hlásil v Žiline v jednotke 1.Československého armádneho zboru. „Preto, že svoje mladé roky som prežil v rovnošate vojaka a bojoval

Ján Kubík, prvý zľava na slávnostnom zasadaní Obl. výboru k 65. výročiu oslobodenia. Horu sme mali veľké straty, okrem iných padli veliteľ 1. roty a veliteľ mínometnej roty, ťažko ranený bol veliteľ 2. roty, môj priateľ npor.

a bojových úsekoch SNP, v horách ma šťastie opúšťa. Pri plnení prieskumnej úlohy, v civilnom odeve a pod falošným menom som sa 11.

Foto: JD

som proti fašizmu, armáde a SZPB som ostal verný,“ konštatuje Ján Juraj Drotár Kubík. (Pre Bojovník bez nároku na honorár)

Z rozstrieľaného zápisníka Františka Karasa – Nás neporazíte! Motor nákladného auta ticho vrčal. Vysilené postavy kráčali ťažkým krokom k nemu. Kráčali po dvoch, zviazaní rukou k ruke. Päť dvojíc. Kužeľ svetla z baterky ich sprievodcov občas prerážal tmu – hľadajúc správny smer k autu. – Myslíš, Johan, že nás prevážajú do niektorej väznice? – šepkal Gedeón do ucha Imlingovi zo Štósu. – Neviem, Michal. Možno, že áno, – dodal po chvíľke, hoci mal predtuchu, že ide na smrť. Nechcel zroniť priateľa, lebo dobre vedel že jeho spolubojovník zanechal v Medzeve dve dcéry s manželkou. Za nimi v druhej dvojici kráčal Jožo Macorlík s Johanom Goblom. Všetci štyria Nemci. V tretej Maďar Jánoš Zagonyi so Slovákom Gejzom Tancerom. V nasledujúcej dvojici šiel Slovák Ján Helcmanovský s Čechom Gustavom Štiksom. Poslednú dvojicu tvoril sotva osemnásťročný Čech zo Svatého Kopečku – Jenda Hilšner, s dvadsaťpäťročným Francúzom Jeanom Maraisom. Najstaršiemu Gedeónovi, minulo tridsaťštyri rokov. Ostatní mali dvadsať a cez tridsať rokov. Okrem Francúza, Imlinga a Čechov boli všetci z Medzeva. Došli k autu. Po dvojiciach vstupovali zadom do neho. Imling po-

BOJOVNÍK / 3

čítal, koľko ich nastúpilo. Zistil, že nastúpili desiati. V mysli mu, ako na filmovom plátne, prebiehal obraz z onoho nešťastného štvrtka – 4. januára 1945, keď sa dostali jedenásti, po boji s nacistami v Prochoti – do zajatia. Jeden z nich chýbal. Zadnú stenu na aute zatvorili. Za nimi nastúpili štyria nemeckí vojaci. Auto sa pohlo. Išlo takmer krokom, so stlmenými reflektormi, po úzkych, krivolakých, klesajúcich i stúpajúcich uliciach Kremnice. Imling naviazal na pretrhanú niť svojich myšlienok. Silou vôle burcoval svoju ochabujúcu obrazotvornosť stýraného tela i ducha po mesačnom neľudskom bití a zverskom trýznení pri vyšetrovaní: „Ako zistiť, kto z jedenástich chýba?“ Ktorý nevydržal sadistické týranie a podľahol zraneniam alebo zradil? Ľahko by to bol zistil, keby ich boli odvádzali chodbou spoločne, ale nacisti ich vyvádzali na dvor vždy po dvoch. Pri nástupe na auto sa mu podarilo zistiť, že nastúpil Macorlík s Goblom, Zagonyim a Tancerom. – Kto z nás jedenástich chýba? – pošepol do ucha Gedeónovi. Zisťovanie zlyhalo na Francúzovi a Čechoch ktorí nevedeli nemecky. Na pomoc prišiel k Imlingovi vojak, ktorý zachytil podozrivý šepot. Zažal baterku a svetlom kĺzal

po strhaných zarastených tvárach a zviazaných rukách. Kým vojak zhasil svetlo, nestihol Imling zistiť chýbajúcich. Auto vyšlo z mesta. Macorlíkovi sa v mysli vybavila podoba ženy a troch detí. Telom mu lomcovala zima, zatiaľ čo hlavu mal v plameni. Zima striasala aj jeho druhov. Hrozne túžil byť medzi svojimi najdrahšími – doma. V Imlingovej hlave znova ožívali podrobnosti z posledného boja. Videl ako vedľa neho padol Gejza Glozner, ktorému nacistickí okupanti zajali snúbenicu v horách pri Valašskej Belej. Do najmenších podrobností videl obraz, ako nacistická dum-dum strela roztrieštila hlavu Rumuna, ktorého šesť týždňov predtým, raneného v Temeši, zachránila pred esesákmi nebojácna Mariena Erlichová. Každému v hlave vírili myšlienky. Tancer túžil po tom, aby si mohol vyobjímať svojho jediného syna, aby mohol privinúť do náručia svoju ženu... Jeho predstavy pretrhal vojak, ktorý si zapálil cigaretu. Ako z klbka nití odvíjali sa v Imlingovej hlave ďalšie obrazy prežitých ťažkých dní. Z celého sledu úvah a záverov sa mu najjasnejšie tislo do mozgu: že nacisti sú

bezduchými vykonávateľmi rozkazov, ľudia bez vlastných úvah. – Ano, to je ono! Či mu to vyšetrujúci gestapák nepovedal? – „My vykonávame rozkazy presne – v tom je naša sila a veľkosť“! Preto vraždili – preto bili, týrali – bol to rozkaz – preto uvrhli celú Európu do ohňa a svet do vojny – na rozkaz vypaľovali stovky a tisícky domov, obcí a miest. Gápel a Prochoť videl horieť na vlastné oči. Auto zastalo v lese. Desať odsúdencov bez súdu vlieklo na svojich nohách stýrané telá vpred. Zastavili ich. Imling počul, ako ktosi potichu ohlásil ich príchod. – Môžete začať! Zlikvidujte tú bandu boľševickú! – začul drsný hlas odpovedajúceho. Prenikla ho hrôza. Jeho predtucha blízkej smrti sa potvrdila slovami toho, ktorého nevidel a nepoznal. Imling zmeravel, ale hrôza v jeho vnútri ustúpila chladnému vzdoru a prudkej nenávisti. Jeho srdce prekypovalo zúfalou bezmocnou ľútosťou nad tými, ktorí stáli za ním. Myslel na nich, na ich ženy, deti i rodičov, ktorých z väčšej časti osobne poznal. Pomyslel na útek. Ale ten bol nemysliteľný. Nemcov bolo viac ako ich. Neušiel by ani pár krokov a bolo by po jeho druhovi a druhoch. Ľavou voľnou rukou sa dotkol Gedeóna. Ten pochopil. Ich

ruky sa spojili cez prsia v mocnom stisku. To im dalo sily a vzpruhy. Teraz už mysleli len na to, aby dôstojne, hrdo zomreli. Čiesi ruky ich ulapili za plecia a odtiahli pár krokov vpred, kde ich zadržali. Imling inštinktívne cítil, že stojí nad vykopanou jamou. Cítil to aj premrznutými nohami, že stojí na čerstvo vykopanej hline. V tých krátkych okamihoch nad vlastným hrobom znovu prežil celý svoj život. Nepoddal sa zúfalosti. Veril a bol presvedčený, že nacisti vojnu prehrajú, že jeho druhovia v zbrani na slobode v horách ich pomstia, že vojská protihitlerovskej koalície porazia nacistov a s nim i nacizmus a fašizmus. Zaliala ho vlna vzrušeného nadšenia. – Nás neporazíte! – preriekol pevným hlasom. Porazení budete vy! – Nás neporazíte, zvolal aj Gedeón. Súčasne treskli dve rany z pištole. Dve telá padli do čerstvo vykopanej jamy. V intervaloch nad jamou opakovali nasledujúce dvojice slová: – Nás neporazíte. Čiesi telo sa ešte mykalo v hrobe. Do ticha, zakrytého nepreniknuteľnou tmou, húdla svoju pieseň plačúca meluzína. Vladimír FRAŇO, ZO SZPB Púchov

10


Ako sa mohol zvrtnúť osud vojny Pred sedemdesiatimi rokmi britský minister zahraničných vecí lord Halifax v mene Churchillovej vlády verejne odmietol mierový návrh Hitlera. Len niekoľ ko osôb vedelo, že ledva niekoľ ko týždňov predtým sa ten istý Halifax snažil presadiť rokovania s Nemeckom. Ako by sa vtedy boli zvrtli osudy vojny?

Führer zrazu zatúžil po uzavretí mieru s Britmi, pravdaže, až po odsunutí od moci Churchilla, „vojnového podpaľača“ podliehajúceho ,,židovským vplyvom“. Predtým sa Hitler dlhé roky nádejal, že sa mu podarí uzavrieť s Veľkou Britániou spojenectvo, ktoré by mu umožnilo zaútočiť na Sovietsky zväz. Možnosť vojny aj na západe však bral do úvahy oddávna. Už začiatkom roku 1934 svojim generálom hovoril, že keby Londýn odmietol návrh Berlína, neodvratne príde k „rýchlym, rozhodujúcim úderom západným smerom“, a až neskôr bude možná vysnívaná výprava proti ZSSR. V mesiacoch pred vypuknutím vojny už len očakával, že Londýn zostane neutrálny a ponechá mu voľné ruky na východe. Korektúra plánov Odmietnutie Poľska podriadiť sa Berlínu vnieslo dodatočnú korektúru do plánov nemeckého diktátora. Roky pripravovanú vojnu musel Hitler začať od Poľska, aby sa až po jeho rýchlej porážke obrátil proti Francúzsku a Veľkej Británii. Víťazstvo na západe mu malo zabezpečiť tylo pred najvýznamnejšou kampaňou, akou bola výprava proti Sovietskemu zväzu - rozbitie ZSSR bolo od dvadsiatych rokov kľúčovým prvkom führerovho programu. V budúcnosti totiž práve na ruinách európskej časti štátu boľševikov sa malo roztiahnuť veľké nemecké impérium. Paktom Ribbentrop - Molotov v roku 1939 začatá spolupráca so Stalinom mala byť len epizódou. Hitler bol presvedčený, že po rozbití Poľska sa mu podarí poraziť Francúzsko a vylúčiť ho ako samostatného činiteľa z medzinárodnej politiky a Britov izolovať na Ostrovoch. Rátal s tým, že z kontinentu vyhnaní Angličania budú rozumní, to znamená, že budú súhlasiť s tým, že Európa zostane pod kontrolou Nemecka a Talianska. Nádejal sa aj, že nad Temžou napokon prídu k moci prívrženci dohody s Berlínom a vojnoví podpaľači (Churchill, Eden a iní) budú odsunutí. Takýto obrat vecí sa mu zdal možný po porážke Francúzska. Termín prekladali Ofenzívu na západe chcel Hitler začať už v novembri 1939. Odhovorili ho od toho jeho generáli. Termín prekladali, ako to presne vyrátali nemeckí historici, až 29krát. Napokon sa ofenzíva začala 10. mája 1940. Už zanedlho sa malo ukázať, že žalostný postup spojencov počas tzv. čudnej vojny a pre nich kompromitujúci priebeh nórskej kampane (operácia Weserübung sa začala 9. apríla 1940) boli ničím oproti vývoju udalostí

11

v najbližších týždňoch. Ešte toho istého dňa sa na čelo vlády v Londýne postavil Winston Churchill. Napriek tomu, čo sa všeobecne usudzuje, pozícia nového premiéra bola spočiatku veľmi slabá. Dlhé roky považovali Churchilla za politika nevypočítateľného a neveľmi váženého. Do popredia sa Churchill vrátil až na jar 1939, keď fiasko ním ostro kritizovanej politiky appeasementu (angl. uspokojenie - opis politiky ústupkov,

členmi päťčlenného vojnového kabinetu spolu s Churchillom a dvomi vodcami Labouristickej strany. Legendárny Churchillov prejav z 13. mája posilňoval národ, ale veľa konzervatívnych poslancov v ňom obsiahnutú slávnu frázu, v ktorej sľúbil ľuďom „krv, pot a slzy“ prijalo s nechuťou. Vládol medzi nimi názor, že Winston stojí na čele prechodnej vlády. Dokonca americký prezident Franklin D. Roosevelt neveľmi veril, že Churchill sa osvedčí ako šéf britskej vlády. Zatiaľ sa situácia na fronte zhoršovala zo dňa na deň. Po troch dňoch bojov Nemci prelomili front

mocný by v tom mal byť práve „signor Mussolini“. Halifax nebol sám. Bývalý premiér David Lloyd George už v októbri 1939 žiadal zaoberať sa vtedy predloženými Hitlerovými mierovými návrhmi. Churchill nielen súhlasil s prediskutovaním eventuálnych nemeckých podmienok, ale dokonca dodal, že ráta s tým, že Veľká Británia v tejto súvislosti utrpí teritoriálne straty. Niet pochýb, že tak urobil z taktických dôvodov. Nemohol si totiž dovoliť otvorený konflikt vo vojnovom kabinete. Demisia lorda Halifaxa (za ktorým mohol ísť aj Chamberlain) by Churchilla stála

Chamberlain, Mussolini, lord Halifax a Count Ciano v Opere v Ríme v januári 1939. Ilustračné foto: Internet

ktorú robili vlády Británie a Francúzska voči hitlerovskému Nemecku) sa stalo očividné. V septembri 1939 prišiel na prosbu premiéra Nevilla Chamberlaina do vlády ako prvý lord admirality. Na tomto poste dokázal svoju dynamiku, ale aj prekvapoval excentrickými projektmi (napr. plán vyslania Royal Navy na Baltické more). V apríli 1940 bol hlavným architektom nevydarenej spojeneckej operácie v Nórsku. Dva dni po nemeckom útoku na Dánsko a Nórsko presviedčal svojich kolegov v dolnej snemovni, že „Herr Hitler urobil vážnu strategickú chybu“, a „udalosti v Škandinávii sú pre nás veľmi výhodné“. Avšak nie jeho, ale Chamberlaina robili zodpovedným za porážky. Vládna kríza Neúspechy v Nórsku vyvolali nad Temžou silnú vládnu krízu (7. - 10. mája). Väčšie šance na zaujatie postu premiéra mal vtedy lord Halifax, minister zahraničia. Uprednostňoval ho samotný Chamberlain, podporovala ho väčšina konzervatívnych činiteľov, akceptovala ho opozičná Labour Party a podporoval ho kráľ. Sformovaním vlády národnej jednoty poverili Churchilla až vtedy, keď Halifax odmietol. Chamberlain a Halifax zostali vo vláde a boli

pri Sedane, Holandsko kapitulovalo a nemecké jednotky vstúpili do Bruselu. Desiateho dňa ofenzívy Nemci dosiahli kanál La Manche. Štvrť milióna vojakov (z celkových 400 tisíc) britských expedičných síl sa ocitlo v obkľúčení. Vo Francúzsku sa čoraz hlasnejšie hovorilo o nutnosti požiadať o prímerie. Hitler sám udivený radom nemeckých úspechov, potvrdil rozkaz o zastavení postupu pancierových jednotiek generála Guderiana. O dva dni ho zrušil, ale spojenci stihli posilniť obranu. Kompromisný mier Belgický kráľ sa v tom čase pripravoval na kapituláciu, ku ktorej došlo 28. mája. Kapitulačné nálady silneli aj vo francúzskej Vojnovej rade (najmä maršal Pétain a generál Weygand). Nebolo možné ani rátať s pomocou Washingtonu. Na zasadnutí vojnového kabinetu 26. mája lord Halifax navrhol obrátiť sa na Mussoliniho (Taliansko ešte stále nebolo vo vojne) o sprostredkovanie, ktoré by viedlo ku kompromisnému mieru medzi Veľkou Britániou a Ríšou. Šéf britskej diplomacie oznámil, že deň predtým sa stretol s talianskym veľvyslancom. Potom povedal, že sa treba pozastaviť nad tým, či nie je možné zachovať „nezávislosť nášho impéria“ rokovaním. Nápo-

stratu podpory vlastnej strany a tým rozlúčenie s mocou. Rôzne argumenty Churchill využil celé svoje umenie a siahal po najrôznejšie argumenty. Tvrdil, že Hitlerove stúpajúce požiadavky by sa určite nedali akceptovať. Napokon aj Chamberlain spochybnil význam hľadania ciest porozumenia s Berlínom a zhodol sa s premiérom, že Hitlerovi nemožno veriť. Rovnako sa obával, že súhlas s nemeckou domináciou na kontinente bude v dlhšej perspektíve znamenať degradáciu Veľkej Británie do úlohy satelitu hitlerovskej Ríše. Lord Halifax nebol defetista. Ešte pred mníchovskou konferenciou prišiel k záveru, že appeasement - napriek tomu, čo tvrdil skôr - je cesta nikam, ak sa Hitler neuspokojí s územím Sudet. Uznal, že konflikt s Nemeckom je nevyhnutný a takýto názor reprezentoval počas diplomatickej krízy v roku 1939. Koncom mája 1940 však zastával stanovisko, že vo chvíli, keď sa Veľká Británia ocitla tvárou v tvár katastrofe, treba uvažovať nad všetkými možnosťami. Podľa jeho názoru, ak sa rozhovory začnú rýchlo, mohol by Londýn získať výhodnejšie podmienky ako o tri mesiace neskôr. Zdôrazňoval, že je mu vzdialená akákoľvek my-

šlienka na kapituláciu. Napokon Churchill 28. mája zlomil Halifaxov odpor, keď v Dolnej snemovni neočakávane zaranžoval stretnutie s ministrami mimo vojnového kabinetu. Oznámil zhromaždeným, že uvažoval nad začatím rozhovorov s Nemeckom, ale Berlín by určite žiadal vydanie vojnovej flotily a námorných základní, a k moci v Londýne by sa dostala bábková vláda s vodcom britských fašistov Oswaldom Mosleyom na čele (v skutočnosti bol Hitler od toho ďaleko). Jediným východiskom je teda pokračovanie vo vojne, a to i vtedy, keby sa nepodarilo evakuovať z kontinentu väčší počet vojakov. Ministri reagovali s nadšením. Keď o hodinu neskôr premiér informoval o udelenej mu podpore, Halifax sa poddal. Koniec operácie Keď 4. júna Churchill prednášal ďalší prejav v Dolnej snemovni, operácia Dynamo bola skončená: evakuáciu 340 tisíc britských, francúzskych a belgických vojakov nazvali zázrakom Dunkerque. Premiér sľúbil vojnu do konca a vyslovil presvedčenie, že „z vôle Boha nadíde zodpovedný čas i Nový svet, s celou svojou silou a mocou, príde na záchranu, aby oslobodil Starý“. Na zasadnutí vojnového kabinetu 6. júna už mohol premiér bezvýhradne vyhlásiť, že nedopustí akékoľvek rokovania o dohode či kompromisnom mieri. Halifax zostal lojálnym členom vlády. Oproti tomu veriaci si Hitler počas nočnej porady 24. júna ubezpečoval svojich spolupracovníkov: „Vojna na západe je skončená. Francúzsko je porazené a s Anglickom sa rýchlo dohodnem. Vtedy zostane už len vybaviť si to s východom“. Keď 19. júla kancelár predniesol v Reichstagu veľký prejav, obsahujúci výzvu Britom o rozum a čo najrýchlejšie skončenie vojny, Churchill poprosil práve ministra zahraničia o vyhlásenie odpovede vlády Jeho kráľovského veličenstva. V Halifaxom prečítanom vyhlásení 22. júla bola Hitlerova výzva odmietnutá. „Anglicko si vybralo vojnu“, hlásal titulok vo Völkischer Beobachter z 24. júla. Churchillova pozícia bola vtedy už neotrasiteľná, hoci stále kolovali rôzne reči, že napríklad David Lloyd George by mohol zohrať úlohu britského Pétaina. Podozrivo sa správajúceho princa z Windsoru (bývalého kráľa Edwarda VIII.), známeho pronemeckými a prohitlerovskými sympatiami, sa podarilo uzemniť. Súkromné sondáže niektorých britských diplomatov nemali väčší význam. O niečo neskôr prišla americká podpora Británii a víťazstvo v leteckej bitke o Anglicko. O pol roka neskôr lord Halifax súhlasil s miestom veľvyslanca vo Washingtone a vo Foreign Office ho nahradil Anthony Eden. (všk)

BOJOVNÍK / 3


Staronové japonské územné nároky

pomoc: NASO, YMA, ARAJA.

ročné obdobie

meno Romančíka

EČV Zlatých Moraviec

Z kroniky dávnych objavov Rok 1697. Oddiel známeho kozáckeho atamana Vladimíra Atlasova sa po neuveriteľne namáhavej ceste dostal na západný breh Kamčatky. Od tamojších obyvateľov kozáci prvý raz počuli o „neznámej zemi“ – Kurilských ostrovoch. V roku 1711 sa oddiel kozákov na čele s I. Kozyrevským preplavil cez búrlivý prieliv na ostrovy Šumšu a Paramušir a ako prvý vstúpil do kontaktu s tamojšími obyvateľmi – Ainami. V roku 1738-1739 Španenbergova expedícia preskúmala južný reťazec Kuríl. Ruskí moreplavci sa od Ainov dozvedeli, že „v blízkosti je dvanásť ostrovov, na ktorých žije mnoho ľudí a tí nikomu nepodliehajú“. V druhej polovici 18. storočia sa na ostrovoch Šumšu, Paramušir, Urup a Iturup objavili prvé ruské osady. Rusko vtedy oznámilo Japonsku, že považuje Kurily a Sachalin za svoje územia. V Zátoke zrady na ostrove Kunašir sú drevené kríže a kovové dosky s nápisom „Zem patriaca Rusku“. V roku 1845 po vojnových akciách proti hokkaidským Ainom prešiel celý ostrov Hokkaidó do rúk Japoncov. O rok neskôr podpísali prvú rusko-japonskú zmluvu – Simodský traktát, na základe ktorého Rusko stratilo južnú časť Kurilských ostrovov. V januári 1904 Japonsko bez vyhlásenia vojny napadlo ruskú tichooceánsku eskadru a Port Arthur a na základe Portsmoutskej zmluvy odtrhli od ruského štátu južnú polovicu Sachalinu. Tým Japonsko porušilo jestvujúce dohody a úplne stratilo právo odvolávať sa na ne. Japonská vláda mlčí o intervencii na so-

meno Vergília

papagáj

duša v starom Egypte



kartová hra

vietskom Ďalekom východe v rokoch 1918–1922, ktorá spôsobila mladej sovietskej ďalekovýchodnej republike škody vo výške niekoľkých miliárd rubľov. Nový život v krajine predkov V roku 1945 sovietska ČA oslobodila Kurily od japonských vojsk. Boje boli veľmi kruté a straty so-

vietskej námornej pechoty, ktorá pri vyloďovaní nemohla použiť delostrelectvo a tanky, veľmi veľké. Japonci mali veľmi dobre organizovanú obranu, loďstvo a letectvo. Z troch tamojších letísk mohli operovať tri letecké pluky. Japonská armáda spustošila krajinu. Zostalo po nej niekoľko desiatok drevených barakov, nebolo kanalizácie ani vody. Pár rokov po vojne začala sa v Japonsku vzmáhať provo-

omočte vodou

lantán

meno speváčky Sumac

bulharská rieka

moderný jed (sneť)

MPZ Rumunska

náš štát



lesný plod

predložka

juhoamerická ryba

tvorca odevov

plť, po česky

irídium náš gen. N.Š. povstaleckej armády

súhrn zásad, norma kocúr, po rusky výrobca kožušín

doktor medicíny

meno cára Hrozného

EČV Prahy

3. časť tajničky

cholera

latinská predložka

druh umenia

ženský hlas

telúr

Ola, Ala, Xaver

tamtá

extra žinčica

obchodná akadémia

ústavný súd

Dietlova hrdinka (seriál)

súmrak (hovor.)

v, vo, po nemecky

náš hzvezdár

EČV Dol. Kubína

značka hektára

slovko úcty v Ázii

bodavý hmyz

ako, básnicky

ad acta

Správne vylúštenie tajnièky z è. 26/1 znie: Čaro Vianoc nech pokoj duše donáša. Knihu posielame Martinovi Bohunickému do Trebišova.

BOJOVNÍK

dvojtýždenník antifašistov

leko od dosahu vĺn cunami, vyrástli sídliská moderných domov. K oblohe sa týči striebristá čaša stanice Orbita – televízny most, spájajúci Kurilčanov s pevninou. Plným prúdom sa rozvinul spoločenský i kultúrny život okresu, rýchlo sa rozvíja jeho skromná ekonomika. Dnešné mesto sa však nedá porovnať s tým, čo sme videli takmer pred štyridsiatimi rokmi. Milan STEHLÍK

ZRNKÁ HUMORU „Počul som, že si ženu naučil hrať mariáš?" „Áno. To je zatiaľ môj najosvedčenejší vynález. Hlavne v deň výplaty, lebo od nej vyhrám vždy polovicu peňazí späť.“ * * * Manžel prichytí manželku s milencom. Milenec uteká do kúpeľne a zakrýva sa uterákom. Manžel na neho kričí: ,,Ten nie, ten je na tvár!“ Zdroj: Internet

Zapečené papriky plnené syrom

1. časť tajničky

malá Arana

1904, ako aj odovzdanie Kurilských ostrovov Sovietskemu zväzu. Druhý dokument, Sanfranciská mierová zmluva, jasne stanovila, že „Japonsko sa zrieka všetkých práv a nárokov na Kurilské ostrovy a na tú časť ostrova Sachalin a priľahlých ostrovov, nad ktorými Japonsko získalo zvrchovanosť podľa Portsmoutskej zmluvy.“ Až koncom roka 1956 po dlhoročných sovietsko-japonských ro-

Príde muž domov z práce a pýta sa manželky: - Dnes bola na návšteve tvoja mama? - Áno, ako to vieš? - No, lebo som opľutý na svadobnej fotke. * * * Piťo: Čo si kúpil žene na Vianoce? Dežo: Chcela niečo na krk a niečo na ruky. Tak som jej kúpil mydlo.

zábavka pohne

zvratné zámeno

Premeny ostrova V porovnaní s rokmi po vojne sa okresné centrum Južno-Kuriľsk v osemdesiatych rokoch značne rozrástlo. Na svahoch sopiek, ďa-

Ilustračné foto: Internet

starogermán

skriňa (arch.)

kovaniach bola podpísaná spoločná deklarácia, že obe krajiny sa zriekajú vzájomných nárokov, ktoré vznikli v dôsledku vojny.

Pobrežie Malých Kuríl.

ruský polostrov (Gulag)

2. časť tajničky

kačná aktivita v otázke prinavrátenia „severných území“. Rusko odôvodňuje svoj postoj na základe medzinárodných dokumentov podpísaných po 2. svetovej vojne. Je to predovšetkým Jaltská dohoda z roku 1945 medzi ZSSR, USA a Veľkou Britániou, ktorá predpokladá obnovenie práv Ruska porušených japonským vpádom v roku

Potrebujeme: tri stredne veľké papriky, maslo, vegeta, smotanový syr, plátkový syr, šesť koliesok šunkovej salámy. Ako na to: Z paprík vyberieme jadrovníky, vytrieme ich maslom a jemne vysypeme vegetou. Naplníme 1 trojuholníkom smotanového syra a 1–2 plátkami šunkovej salámy. Dáme zapiecť do mikrovlnky na maslom vytretý a vegetou posypaný tanier. Tanier treba prikryť (maslo strieka) a piecť asi 4 minúty. Papriky preložíme plátkovým syrom a zapekáme ešte 2 minúty na rovnakom výkone. Papriky môžeme robiť aj na panvici. Príprava je poZdroj: Internet tom dlhšia.

Z LACNEJŠEJ KUCHYNE

Po strastiplnej plavbe v nepokojnom Ochotskom mori, čo je súčasť Tichého oceánu, pristáva naša loď pri brehoch Kunaširu, prvého a najväčšieho ostrova Malých Kuríl, ležiaceho severne od japonského ostrova Hokkaidó. Neveľká skupinka akreditovaných moskovských spravodajcov odpočíva v kreslách, unavená hojdaním a veľkým časovým rozdielom, na aký sme boli v Moskve zvyknutí. V porovnaní s Bratislavou je tu o dvanásť a s Moskvou o ďalších desať hodín viac. More je pred mestečkom Nižno-Kuriľsk plytké a tak ešte pred miniatúrnym prístavom prestupujeme do veľkého motorového člna. Kunašir – prvý a najväčší ostrov Malých Kuríl. Pomenovali ho takto, ako aj ostatné Kurilské ostrovy ich niekdajší obyvatelia – Ainovia. V ich jazyku Kunašir znamená Čierny ostrov a Kunašir je poväčšine taký najmä po výbuchoch tamojších dvoch sopiek – Mendelejevovej a sopky Ťaťa. Mnohí sa domnievajú, že názov Kurily pochádza od ruského slova „kuriťsia“ (dymiť sa), pretože na tomto súostroví, ktoré sa tiahne zo severovýchodu na juhozápad v dĺžke 1200 kilometrov, je asi 150 dymiacich menších sopiek. Filológovia však zistili, že základom tohto slova je jeden z vlastných názvov Ainov – „kur“, čo znamená človek, ľudia, národ. Preto ruskí cestovatelia, ktorí sem prišli pred vyše tromi storočiami, nazvali národ Ainov Kurilčanmi a potom ho nechali aj ostrovom. Dejiny objavenia a osídľovania Kurilských ostrovov ruskými osídlencami siahajú do 17. storočia.

Vydáva Slovenský zväz protifašistických bojovníkov • Šéfredaktorka Mgr. Lucia Illanitzová, tel. 57 20 37 34, e-mail sefredaktor@szpb.sk • Internet: http/www.szpb.sk, e-mail sekretariát ÚR SZPB: sekretariat@szpb.sk, redakcia: zlata.haringova@szpb.sk, fax 52 92 65 22 • Redakcia: Štúrova 8, 815 72 Bratislava • Neobjednané rukopisy a fotografie sa nevracajú • Vychádza dvojtýždenne, cena jedného čísla 0,44 € • Objednávky na predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ Slovenskej pošty • Objednávky do zahraničia vybavuje Slovenská pošta, a.s., Stredisko predplatného tlače, Námestie slobody 27, 810 05 Bratislava 15, e-mail: zahranicna.tlac@slposta.sk • Predaj v novinových stánkoch zabezpečuje MEDIAPRINT-KAPA, Pressegrosso, a.s., Vajnorská 137, 831 04 Bratislava • Tlač: DOLIS, s.r.o., Dostojevského rad 1, 811 09 Bratislava. Ročník XXXV (LVI) • Podávanie novinových zásielok povolené Riaditeľom pôšt Bratislava pod č. 2606/93 zo dňa 27. 7. 1993 a RPR poštou Ba 12 z 15. 12. 1993 pod č. 191/93 • Index č. 49 036, ISSN 0323-2018 • Evidenčné číslo: EV204/08


Bojovník č. 3/2011