’ do momentu.. Zalúbení
marec/aprĂl
2014
Ako sa to celé začalo..
„Pracovali sme vo vedľajších redakciách a nebola to láska na prvý pohľad. Ignorovanie na prvý pohľad, to skôr. On si ma apriórne zaškatuľkoval ako prostoduchú pipku, ktorá žije v súlade s princípmi lifestylových článkov, čo dennodenne píše. Ja jeho ako namysleného šporťáka. A takto sme sa navzájom (ne)vedome obchádzali až do firemného večierka, kedy sme si ťukli s pohármi, po prvý raz sa začali spolu rozprávať aj o inom ako o počasí, a zistili, že naše primárne úsudky o sebe nemohli byť ďalej od pravdy..“
Monika
„To trvalo, kým som sa rozhodol ju (vôbec) osloviť! Achjaj... Aká môže asi tak byť? kládol som si v duchu stále tú istú otázku. A bál som sa to ísť na vlastnej koži zistiť, lebo plne koncentrovaná nevenovala monitoru svojho počítača práve najvrúcnejšie pohľady. Pravda, pekelné sústredenie ju zdobí dodnes, len ten výraz v tvári sa akosi priaznivejšie poupravil. Dlho som nemal poňatia, čo sa v nej naozaj odohráva. Bola tajomná, komplikovaná. Prial som si aspoň na pár minút nahliadnuť do jej myšlienok. Iskra, našťastie, nadobro preskočila a naše rozhovory postupne roztápali jej nedotknuteľný zovňajšok, až na povrch vyplávala úžasná podstata. Pozvoľna som začal prichádzať na to, aký vzácny človiečik sa tam kdesi vnútri v duši dievky z Horehronia ukrýva. I to, ako veľmi miluje svoju rodinku, Londýn, karamelové frapučíno, muzikály (Fantóm opery vedie!), cottage cheese, a že túži letieť do vesmíru.“
Mat’o
„
On si ma zaškatuľkoval ako prostoduchú pipku ktorá žije v súlade s princípmi lifestylových článkov, čo dennodenne píše.
Ja jeho ako namysleného šporťáka. Naše primárne úsudky o sebe nemohli byť ďalej od pravdy..
„
Monča má ten najkrajší úsmev, nesmelý, no zároveň taký lá(s)kavý a mocný, že som pred ním dlho len bezradne klopil zrak. A napokon ma nekompromisne lapil do siete. Mal som pred ním rešpekt ako pred máločím a málokým. Až kým som ju prvýkrát nechytil za ruku a neprivinul si ju. Vtedy mnou preletel blesk šťastia. A istoty.
“
Ako sme si dali pusu v jazdnej dráhe autobusu.. „Keďže som sa zo začiatku Monči neskutočne hanbil, nevedel som, kedy a ako mám urobiť ten rozhodujúci krok, aby som to krásne, čo sa medzi nami začínalo formovať, nepokazil. Na prvý pohľad som bol akože nad vecou, no vo vnútri nervózny malý chlapec. Dlhé obdobie, počas ktorého sme sa vzájomne „lámali“, sa začalo mierne podivnými pozvaniami na ranné pozeranie olympijského hokeja (áno, dnes viem, že to bolo na hlavu, i to, že to pre ňu muselo znamenať značnú obetu, fyzickú i psychickú, no aj tak to riskla), pokračovalo výletmi a spoločnými akciami kde-kade... No ja stále nič. Po početných interpeláciách kolegov i kamarátov, aby som nebol debil a konečne sa rozhýbal, som sa teda odhodlal. V jeden slnečný júlový deň sme sa prvýkrát pobozkali! Keďže išlo o nás – a my zo zásady nezapadáme do normálu, za epicentrum nášho splynutia sme si zvolili (teda konkrétne ja) jazdnú dráhu autobusu. Hoci som mal v to popoludnie k dispozícii desiatky romantickejších miest, hecol som sa až na peróne. Toto odprevádzanie na prímestský spoj som už nemohol prečkať bez signálu, že to myslím vážne. Ďalšiu stratenú príležitosť dať jej na známosť, že je výnimočná, by som si vyčítal. Tak som ju schytil... A bolo to elektrizujúce! Nebezpečné, sexi i dobrodružné zároveň.“
Mat’o
„
“
V momente som cítil, že je tá pravá.
Naše zasnúbenie „Presne si pamätám, ako, kde a kedy som dostal ten nápad. I to, s kým som sa oň podelil. Poznáte to, keď už nie je nad čim rozmýšľať, ani čo riešiť – a cítite, že je ten pravý čas posunúť realitu kamsi inam. Idea vziať si Monču za ženu vo mne dozrievala krátko a každým ranným šmajchlovaním sa viac rozvíjala. Tesne pred naším vysnívaným výletom do New Yorku som to zobral zhurta. Vedel som, že pri našich potulkách “Veľkým Jablkom” sa naskytne dostatok príležitostí na to, aby som si pre Mončou kľakol. A vyslovil tých zopár jednoduchých slov. Lenže práve tých niekoľko hlások je sakramentsky ťažkou úlohou. Vtedy nepomôžu ani akční hrdinovia a ich frázy. Prstienok so mnou absolvoval pešie túry americkou metropolou, vyviezol sa na Empire State Building, vyhrieval sa na slnku na pláži na Coney Island. Bol nemým svedkom viacerých exotických obedov i bombastických broadwayských predstavení. Už-už sa dral von z vrecka na Times Square, no ja som striktne uznal, že ešte stále nie je tá vhodná chvíľa. A že Monča si zaslúži viac. Ako deň predtým. Dnes to už musí vyjsť! budil som sa každé ránko s odhodlaním. No osud bol proti, hlások sa proste nevydral... Tam bolo blbé svetlo, inde zasa priveľa ľudí. NY skrátka nežehná milencom! Keďže som svoju najdôležitejšiu životnú misiu za morom nezvládol podľa predstáv, musel som vyrukovať tesne po príchode domov. Inak by som asi explodoval! Hoci okolnosti tejto obrovskej udalosti nepriali (Monča bola taká chorá, že celú cestu naspäť prespala a ani doma príliš pre horúčku nevnímala), o to to bolo nakoniec dojímavejšie. Autentickejšie. Naše. Uslzená a skoro bez hlasu, ale prikývla. Aká bude jej odpoveď, som nepochyboval ani minútu. A inak to nie je ani teraz.“
Mat’o
„
Priznám sa, že až Monča ma naučila žiť s veľkým Ž. Naplno. Svojsky. Prispôsobiť sa zvykom milovanej a odovzdať jej čosi zo seba. Vychutnávať si do sýtosti každú jednu minútku.
“
Dobrý vzťah je, keď je v ňom.. ..láska! „Pomáha obrusovať hrany a učí tolerancii a porozumeniu. Monča ma od začiatku zahrnula pestrými a dosiaľ nepoznanými farbami radosti. Odrazu som mal s kým prežívať všetko, to dobré i to horšie. Hladkať komu vlasy, šepkať do uška rozprávky – a rozumieť si, niekedy bez slov. V našom peliešku bol i je pokoj, ktorý je základom. Keď je čo pochváliť, tešíme sa, ak čo spucovať, nadúvame sa. Keďže väčšinou viem, na čo myslí a čo jej práve skrslo v mysli, mám mierny náskok. Zbožňujem, keď sa rozprávame o všetkom možnom, hodnotíme, analyzujeme, vymieňame si názory, handrkujeme sa... Priznám sa, že až Monča ma naučila žiť s veľkým Ž. Naplno. Svojsky. Prispôsobiť sa zvykom milovanej a odovzdať jej čosi zo seba. Vychutnávať si do sýtosti každú jednu minútku. Doma i v zahraničí, kam smerujú naše kroky prakticky vždy, keď sa len dá. Lebo nič pre nás nie je nemožné, že? Od štvrtého júla 2010, kedy sme sa – ironicky, v americký Deň nezávislosti – dobrovoľne stali závislými od lásky, sme pokukali desiatky metropol a miest po celej planéte, pobehali kontinenty a povymetali množstvo letísk a divadiel. Keď si to tak porátame, je to pálka, čo? Aj keď o tom, že to dáme napokon dokopy a spolu radi vydržíme, mnohí pochybovali, vytreli sme im zrak. A teraz si ideme povedať naše spoločné “áno”, ktoré spečatí všetko to, čo sme za štyri roky spolu povystrájali. A že tých bláznovstiev bolo – a ešte bude... Žijem najkrajšie obdobie môjho života. Kochám sa ním od chvíle, keď som sa konečne odhodlal dať jej prvú pusu. Je to už síce pár rokov, no každý deň s ňou je pre mňa akoby tým úplne prvým. Novým zážitkom, čerstvým impulzom. Kvitnúť a vznášať sa.“
Mat’o
Dolly
sukničky
„Prvý raz som videla dolly na mojej krstnej dcérke, keď oslavovala dva roky. Bola rozkošná! Ale predstava, že si ten istý módny kúsok dá na seba dospelá žena... no, čo ja viem... mala som svoje predsudky. Lenže potom som si dolly skúsila a všetka rozpačitosť šla bokom. Tá sukňa má energiu! Odrazu som mala chuť skákať, točiť sa v nej, jašiť sa ako puberťáčka. Je ľahulinká a úžasne pohodlná. Nadčasová a ľahko kombinovateľná. Fakt. Stačí si k nej vziať jednofarebné tričko a aj tak budete žiariť. Dolly nestačí vidieť, tú si treba obliecť, aby ste sa do nej zaľúbili. A keď, tak už sa nedá odľúbiť..“
Monika
„
Tá sukňa má energiu! Odrazu som mala chuť skákať, točiť sa v nej, jašiť sa ako puberťáčka.
“
Len raz ju stačí vyskúšať.. zostane láska na celý život..
Don´t wait for the perfect moment, ” take the moment and make it perfect! “ „Je to presne o tom, o čom je vlastne aj náš spoločný život. My sami si ho každý deň robíme krajším, lepším, zaujímavejším, pretože sa snažíme si ho vždy nejako inak spestriť a obohatiť. Nie chvíľa, ale my sami musíme byť tými, ktorí si zaumienia, ako a čo „spáchajú“. Preto si musím stále dokola pripomínať, aké som ja mal šťastie. A čo mám. Preto, Monika moja, ďakujem Ti, že si. Za všetky tie zážitky, vášne, a sny, ktoré by bez Teba nikdy neožili. Milujem Ťa!“
Mat’o
„Šantenie v perí kdesi tam hlboko vo mne prebudilo toho malého chlapca, ktorý kedysi dávno nadšene pozerával Perinbabu. A uchvátene sa kochal scénami, ktoré sa mu tak veľmi páčili. Vďaka Katkinmu nápadu som sa preniesol v čase a užíval si každé jedno pierko, hral sa s ním, cítil ho na dlani. Bolo to ako chodiť po obláčiku, vznášať sa na mliečnej dráhe, ktorá je taká hebká a jemná. Ten pocit, ktorý som niekoľko minút intenzívne prežíval, by som doprial každému, kto ešte stále v sebe dokáže objaviť malé dieťa. A nechá ho vykuknúť...“
Mat’o
„
Užíval som si každé jedno pierko. Ten pocit, ktorý som niekoľko minút intenzívne prežíval, by som doprial každému..
“
Najlep禳ia cesta, ako sa zbavi聽 dotierav矇ho sna, je splni聽 si ho..
Naše sny „Kým som Maťa stretla, väčšina mojich snov začala aj končila v hlave, lebo... Veď to sa predsa nedá, toto nikdy nedokážem, na toto treba peniaze, nemám čas, nemám schopnosti. Ne... ne... ne... Odkedy sme spolu, vzájomne sa „hecujeme“ a pekne postupne odstraňujeme „nedá sa“ zo slovnej zásoby. Keďže obaja pracujeme v rovnakej brandži, je to o to vzrušujúcejšie, že si s osobnými snami plníme aj sny pracovné. Ako prví novinári na Slovensku sme sa poprechádzali zákulisím vychyteného broadwayského divadla, kde sa viac ako štvrť storočia hrá najúspešnejší muzikál všetkých čias. To len jeden príklad za všetky. Pre niekoho malichernosť, pre nás ohromný zážitok a dôkaz, že všetko sa dá, keď človek veľmi chce. A my chceme! Predháňame sa v tom, kto čo odvážnejšie vymyslí. Samotný nápad berieme ako prvý dielik puzzle. Chytá nás nutkanie skladať ďalšie, až kým nie sú všetky kúsky na svojom mieste – a sen je zrealizovaný. A potom šup do stavania ďalšieho puzzle..“
Monika
Naše úlety
„Vždy, keď nejaký „najväčší úlet“ spáchame, vieme, že je to len dočasné. Že nabudúce spravíme niečo ešte bláznivejšie. Ešte čerstvým príkladom je rezervácia svadobnej cesty. Zatiaľ čo rozumný postup by bol výber z pohľadnicovo krásnych pláží, nafotených v katalógu cestoviek, my sme sa rozhodovali podľa
toho,
ktorá
panoráma
je
nám
sympatickejšia.
Či mrakodrapy Hong Kongu alebo Tokia. Japonci suverénne vyhrali. Plus, chceme vidieť na vlastné oči, či naozaj pestujú štvorcové melóny!“
Monika
„Obľubujem s Mončou robiť bláznovstvá, nad ktorými iní len pokrútia hlavou. Vymýšľame si ich denne a sľubujeme, že nepoľavíme v posúvaní ich hraníc. Jedným z našich mnohých úletov je aj ten, ktorý nepriamo súvisí s našou svadbou – a vďaka ktorému má moja drahá fajné paže do svadobných šiat. Po návšteve moskovského Múzea kozmonautiky sa ma Monča opýtala: „Poletím aj ja niekedy do vesmíru?“ Keďže som podvedome tušil, že to príde, odpovedal som promptne: „Jasné, keď urobíš naraz tisíc klikov a budeš poriadne vyšportovaná, určite...“ Trpko som sa prerátal, keďže som ani len nepomyslel na možnosť, že túto hodenú rukavicu prijme. Odvtedy ju totiž každý večer počujem klikovať a po úmorných začiatkoch dnes dá 50–60 (podotýkam chlapských!) na počkanie. Do rakety má ešte ďaleko, no ak pôjde týmto tempom, ktovie...“
Mat’o
Naše vášne „Naši kolegovia si už zvykli, že sa sem tam objavíme v robote s kruhmi pod očami a s kuframi, vyčerpaní, ale šťastní a po ceste rovno z letiska. Sme schopní dať na otočku Londýn, len aby sme si pozreli jedno z fantastických predstavení na West Ende. Alebo sa vybrať vlakom do Varšavy a celý deň sa túlať v zbombardovanom, nepeknom meste, len aby sme si večer mohli pozrieť Bedárov po poľsky. Ako sa táto „úchylka“ začala? U mňa už dávnejšie, ešte keď som študovala filmovú vedu a srdcom inklinovala k muzikálom. Odkedy som vďaka sestre v Londýne zažila atmosféru tamojšieho West Endu, vedela som, že ju chcem zažívať znova a znova. Raz, to už sme boli s Maťom spolu, som ho vzala „na skúšku“ na jedno londýnske predstavenie. Že čo na to povie, keďže je to fajnšmeker, dostatočne vnímavý na to, aby vedel detegovať a oceniť kvalitu. A tak som ho do toho nejako „namočila“ a začali sme podnikať divadelné tripy spoločne. Po cudzích mestách, štátoch... Tak, ako iní preferujú na dovolenku hotely blízko pláže, my si vyberáme destinácie podľa toho, kde je poriadne divadlo. Na niektoré miesta sa vraciame pravidelne (takže keby ste ma vysadili so zaviazanými očami na Piccadilly Circus, inštinktívne budem schopná trafiť do Her Majesty´s Theatre).
Fantóma opery som videla 27-krát, z toho 24-krát práve s Maťom – na dvoch kontinentoch a v šiestich rôznych mestách. Bedárov sme spoločne videli 15-krát. Sumárne sme vo West Ende, kam chodíme divadlovať najčastejšie, navštívili vyše 60 predstavení a nezastavíme sa, pokým budeme vládať letieť a obsedieť tri hodiny na mieste bez zdravotnej ujmy. Kamarát nám raz navrhol vyhľadať odbornú pomoc, ale ako nás poznám, skončilo by sa to tak, že by sme dotyčného odborníka „nakazili“ tiež. Maťovi som kedysi povedala, že nikdy nebudem jednou z tých žien, čo očakávajú šperky a drahé kabelky. Mne stačia „len“ letenky a lístky do divadla. Bytostne potrebujeme nové zážitky a aj keby na chleba nebolo, tých zážitkov sa nikdy, nikdy nevzdáme! Slávnostne sľubujem, že ani po svadbe sa z nás nestane usadený gaučoidný pár, čo sa oslovuje „starý“ a „stará“. Sľubujem, že nikdy celkom nedozrieme, lebo svet je podľa mňa najkomplexnejší, kým človek nestratí schopnosť vnímať ho tak trochu infantilnými očami. A úplne najkrajší je vtedy, keď ho vnímajú dva páry očí rovnako.“
Monika
„
Maťovi som kedysi povedala, že nikdy nebudem jednou z tých žien, čo očakávajú šperky a drahé kabelky. Mne stačia „len“ letenky a lístky do divadla.
“
Naša láska
„Čo na ňom milujem? Všetko!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! Dúfam,
že
výkričníkov,
som aby
pridala to
dosť
pochovalo
skepticizmus čitateľov, že čo za frázy sem píšem. Ale naozaj, všetko. Maťo je muž, kvôli ktorému mám doštípané obe ruky. Každý deň musím robiť rýchly „reality check“, či sa mi len neprisnil. Charakterové črty tu vypisovať nebudem, bojím sa, že by to znelo ako skopírovaný výňatok z rytierskeho románu. Milujem, keď za mňa dopovedá vety alebo mi „kradne myšlienku“, ako to my dvaja voláme. Milujem, keď mi po náročnom dni bez opýtania spraví „najlepšiu kávienku na svete“, inak obyčajné preso s mliekom, ale nič nie je obyčajné, keď to robí on. Milujem, keď za mnou hocikedy v práci príde, pohladí ma po vlasoch a znova ide ďalej. Milujem, keď povie, že má pre mňa prekvapenie, ja čakám kvety a on vytiahne niečo, z čoho chytám ľahký srdcový kolaps, naposledy lístky na divadelné predstavenie s Kevinom Spaceym. Milujem, keď mi pošepká do ucha: „Lavjú, Dubienok.“ Milujem ho!“
Monika
„Čo na nej milujem? Ak odpoviem všetko, asi to bude znieť ako klišé, nie? Ale pravda je taká, že ľudia, ktorí sú a žijú ako my, to inak ani nevedia. Ľúbia na doraz. To silné puto medzi nami každodenne vytvárajú malé detaily, ktoré sa potom zlievajú do podstatného celku. Ranná pusa po prebudení, objatie i neortodoxná rozlúčka mi naštartujú deň ako máločo. Šepkanie neprístojností, dubasenie nôžkami či popiskovanie obľúbenej melódie sú prirodzenými katalyzátormi pohody. Keď sa mi ustatá zvalí na hruď, som v siedmom nebi. „Lav jú“, len tak ledabolo vyslovené, je pre mňa oveľa viac ako všetky peniaze miliardárov... Monča má ten najkrajší úsmev, nesmelý, no zároveň taký lá(s)kavý a mocný, že som pred ním dlho len bezradne klopil zrak. A napokon ma nekompromisne lapil do siete. Mal som pred ním rešpekt ako pred máločím a málokým. Až kým som ju prvýkrát nechytil za ruku a neprivinul si ju. Vtedy mnou preletel blesk šťastia. A istoty. V momente som cítil, že je tá pravá. Na jednej strane nežné a citlivé, na druhej i zmyselné a vyzývavé stvorenie. Žena pevných morálnych zásad a princípov. Neskrotný a nezastaviteľný živel.“
Mat’o
„
Žijem najkrajšie obdobie môjho života. Kochám sa ním od chvíle, keď som sa konečne odhodlal dať jej prvú pusu. Je to už síce pár
rokov, no každý deň s ňou je pre mňa akoby tým úplne prvým. Nový m zážitkom, čerstvým impulzom. Kvitnúť a vznášať sa.
“
Dotyk jari “Poznáte ten pocit, keď túžite „stratiť sa“ v momente? Keď je vám tak dobre, že by ste najradšej danú chvíľu zakonzervovali, odložili pohár do špajze a skladovali ho na smutnejšie časy? Zamilovaní ľudia to zažívajú často. Výsledkom je, že sa len tak bez dôvodu usmievajú a tešia sa zo zdanlivo nezmyselných hlúpostí, napríklad zo zakvitnutého stromu, ktorým keď potrasiete, sneží vám lupienky na vlasy. Vtip je v tom, že tieto hlúposti vôbec nie sú nezmyselné, a vlastne ani nie sú hlúposti. Zistili sme to pár týždňov pred svadbou, keď sme boli s drahým takí pohrúžení do organizovania dňa D a dolaďovania tisíc detailov, že sme svet okolo vnímali len na 50 percent. So svadobnými klapkami na očiach sme odignorovali nástup jari aj veľkonočné sviatky. Nutne sme potrebovali niečo, čo by nám tie klapky zložilo a Katkine Fotky pre radosť sa ukázali ako výborný nápad. V to popoludnie, keď sme sa fotili, sme po prvý raz naplno pocítili dotyk jari, a poviem vám, bola to riadna rana pre naše zmysly. Ešte keď sme si večer vytriasali lupienkový sneh zvlasov, doznieval v nás ten energetický boom, ktorý sme tam vonku zažili. A keďže sme pri tom neboli sami, ale s Katkou a jej foťákom, máme viac než len príjemnú spomienku. Máme pohár v špajzi! Pravidelne ho odtiaľ vyťahujeme, keď sa chceme rozptýliť od starostí všedných dní. Je to taká naša pripomienka, že na to, aby bol človek šťastný, stačí málo – jeden strom, jedna osoba, ktorú milujete a jeden fotograf, čo vám vykúzli z krásneho momentu ešte krajšiu momentku.”
Monika
The greatest thing you‘ll ever learn is just to love and be loved in return sú slová jednej starej americkej piesne. Boli použité ako textový leitmotív pre Moulin Rouge!, môj najobľúbenejší film pod slnkom, a spoločne s Martinom sme si ich – po asi dvojsekundovom zvažovaní – vybrali za naše svadobné krédo. Som presvedčená, že dávať a prijímať lásku je najviac, čo sa na tomto svete môže človek naučiť.
Monika
Fotografie a koncept: Katarína Sedláková – Fotky pre Radosť Grafický dizajn: Barbora Martinická Dolly sukničky: Wedding Avenue Lokalita: Budmerice, Bratislava
Foto: Katka – Fotky pre Radosť