Page 1

SLOVENSKÝ MAGAZÍN

číslo 11 – 12, 2015 ročník 22 cena 100 din

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Miestne spoločenstvo Báčsky Petrovec e-mail: msbp@neobee.net

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382


foto-slovíčko

|

" svetluša hlaváčová / — andrej meleg |

Z PREDVIANOČNEJ LITERÁRNEJ OSLAVY V ERDEVÍKU...

Čo dokáže pekné slovo – piatykrát V

organizácii Komisie pre literárno-vydavateľskú činnosť Výboru pre kultúru Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Základnej škole Savu Šumanovića v Erdevíku boli 22. decembra 2015 udelené ceny 5. literárnej súťaže Čo dokáže pekné slovo. Na súťaž úhrnne prišlo 48 prác v kategórii vyšších ročníkov základných škôl a 16 prác v kategórii žiakov

Takto nôžkami preberali sympatickí hostitelia v Erdevíku

stredných škôl. Práce hodnotila komisia v zložení: Martin Prebudila (predseda) a členovia Svetluša Hlaváčová a Pavel Matúch. Program moderoval Martin Prebudila, hostí privítala riaditeľka školy Nataša Punoš a prihovorili sa i Ján Slávik, predseda Výboru pre kultúru NRSNM, a Svetluša Hlaváčová, koordinátorka Výboru pre kultúru NRSNM. Odmenení žiaci na vyhodnotenie do Erdevíka pricestovali z Padiny, Kovačice, Selenče, Pivnice, Báčskeho Petrovca a Starej Pazovy. Slávnostné udeľovanie cien pri ligotavom stromčeku bolo nanajvýš spestrené sympatic-

kými vystúpeniami žiakov z Bingule, Ľuby a Erdevíka, ktorých pripravili profesorky Ruženka Ďuríková, Stanislava Plavšićová a Soňa Sládeková. A teraz poďme na vyhodnotenie. Prvú cenu udelili Denise Hanuľovej, žiačke 8. ročníka ZŠ Jána Čajaka v Báčskom Petrovci, a druhú cenu si rozdelili Zuzana Tomášiková, žiačka 8. ročníka ZŠ maršala Tita v Padine, a Lea Herčeková, žiačka 5. ročníka ZŠ 15. októbra v Pivnici. Tretiu cenu si rozdelili traja účastníci: Laura Hruškárová, žiačka 7. ročníka ZŠ hrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove, Filip Straka, žiak 8. ročníka ZŠ Mladých pokolení v Kovačici, a Karmena Kováčová, žiačka 6. ročníka ZŠ Jána Kollára v Selenči. Keď ide o kategóriu žiakov stredných škôl, prvú cenu udelili Emílii Jane Pálešovej z Erdevíka, žiačke prvého ročníka Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci, druhú Hane Čížikovej, žiačke druhého ročníka Gymnázia Mihajla Pupina v Kovačici, a Anabele Stošićovej, žiačke prvého ročníka Gymnázia Branka Radičevića v Starej Pazove. Tretiu cenu získali Tatiana Krížová zo Selenče, žiačka štvrtého ročníka petCenu víťazke Denise Hanuľovej z Petrovca udelil Ján Slávik, predseda Výboru rovského gympre kultúru NRSNM názia, a Marína Turčanová, Petrovčanka a tiež žiačka druhého ročníka tohto gymnázia. Zároveň boli udelené i tri špeciálne ceny: Une Brtkovej a Igorovi Čížikovi, piatakom ZŠ Mladých pokolení v Kovačici, a Nine Marčokovej, šiestačke zo ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči. •

Víťazi a ich pedagógovia, hostia a účastníci programu po čerstvo položenej bodke za 5. ročníkom súťaže Čo dokáže pekné slovo


editoriál

|

" samuel vrbovský, biskup |

Vianočný pozdrav

Z

z obsahu Keď je povolanie i poslanie i záľuba . . . . . . . . .

4

Rytmika, fyzika, jazyky, informatika... . . . . . . .

7

Odborníčka pre organickú výrobu . . . . . . . . . . .

8

Flautistka Dominika Hučková . . . . . . . . . . . . . .

9

Keď starožitnosti nadobudnú domovské právo . . 10 ... alebo o tom, ako Bratislavčania môžu byť aj Petrovčania . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12 Odmenili najúspešnejších autorov . . . . . . . . . . 13 Z celonárodnej spomienky v Uhrovci . . . . . . . . 14 Priateľstvo zložilo skúšku! . . . . . . . . . . . . . . . . 15 Veľká osobnosť nášho ľudu . . . . . . . . . . . . . . . 16 Pánovi spievame spolu . . . . . . . . . . . . . . . . . . 18 Veselá a vydarená kysáčska zábava! . . . . . . . . 18 Šesťdesiatka petrovského Oltárneho krúžku žien 19 Novosadskí Slováci oslávili 95 rokov nepretržitej kultúrnej činnosti . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20 Spomienky Viery Benkovej na dávne Vianoce . . 22 Šťastná hviezda . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 24 Polnočný rýchlik . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 25 „Asi nepôjdeme nikde, padá dážď.”

. . . . . . . . . 26

avítali k nám opäť Vianoce, sviatky nám milé, vzácne a príjemné. Vianoce sú pre kresťanov sviatkami narodenia Spasiteľa sveta, Pána Ježiša Krista. Preto k nim patrí v prvom rade úprimná kresťanská radosť. Je to radosť nielen jednotlivcovi jednej alebo niekoľkých rodín, ale radosť celej rodiny ľudu Božieho, radosť všetkých ľudí. Je to preto, lebo na Vianoce neslávime narodeniny človeka, ale narodenie Bohočloveka, uskutočnené zásahom Božím kvôli záchrane človeka. Počiatok tohto netkvie v človeku, lež v Božej láske k človeku, ktorá nepozná žiadne hranice, ale je určená pre všetkých ľudí. Preto je vianočná radosť radosťou nás všetkých, ako to oznámil aj anjel Pánov pastierom na betlehemských poliach: „... zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu” (Luk. 2, 10). Naša vianočná radosť je veľká. Jej začiatky siahajú do dávnej minulosti, až k betlehemským pastierom, k starcovi Simeonovi a k prorokyni Anne, ktorým bolo dopriate, aby prví videli narodeného Mesiáša. Od tých čias sa značne zväčšil počet tých, ktorí sa okolo Neho zhromažďujú, a to je pre nás kresťanov zvlášť radostné. Oslavujeme Pána Boha za Jeho nekonečnú lásku a milosť zjavenú v Ježiši Kristu. Láska Božia v Ježiši Kristu je stredobodom vianočnej zvesti a kresťanskej vianočnej radosti, preto Vianoce právom menujeme sviatkami lásky. Nič iné nemohlo byť pohnútkou k tomu, aby Boh poslal svojho Syna na spasenie človeka, než Jeho láska. Boh nie je závislý od človeka, nie je odkázaný na ľudskú priazeň, nepotreboval a nepotrebuje skrze nás rozšíriť svoju slávu. Všetko to, čo Boh urobil pre človeka, urobil to zo svojej nekonečnej lásky a milosti, bez akýchkoľvek našich zásluh. Je to pre nás veľkou radosťou, že Boh, ktorého si človek rozhneval prestúpením Jeho Božskej vôle, podáva nám ruku zmierenia. Je to možné preto, lebo Boh je láska. Len Jeho láske môžeme ďakovať, že sa s nami zmieril. Vianoce sú nám takto sviatkami radosti, lásky a zmierenia, čiže pokoja a my z celého srdca ďakujeme za to Pánu Bohu. Avšak súčasne si uvedomujeme, že ak narodenie Spasiteľa sveta má byť aj pre nás účinné, Spasiteľ sa musí narodiť aj v našich srdciach a obsah Vianoc musí sa odrážať v našom každodennom živote a počínaní. Preto sa úprimne snažme o to, aby sme Vianoce aj skutočne zasvätili ako sviatky radosti, lásky a pokoja. Vianoce nás vyzývajú, aby sme otvorili svoje srdcia Tomu, ktorý k nám prišiel, aby nás zbavil hriechov a stal sa naším Pánom. Jemu, nášmu Pánovi, ide o to, aby v nás a v našich srdciach nachádzal novú nádej, novú lásku a novú myseľ. Ak sa tak stane, vtedy sa Vianoce pre nás stanú prameňom Božej moci a nádeje, ktorá premáha svet. To znamená, že Vianoce nie sú iba stromčeky a dary, i keď i to patrí k nim. Vianoce, to je zmysel života, ktorý sa nesie v láske a v obetnej službe. Božia sláva, o ktorej betlehemskí anjeli spievali a spievajú aj dnes, je slávou obetujúcej sa lásky. Pán stvorenia a dejín nikomu zo svojej slávy si uzurpovať nedá, zato však dáva zo svojej slávy tým, ktorí nasledujú Jeho Syna Ježiša Krista. Tým i dnes znie betlehemský slávospev: „Sláva na výsostiach Bohu, a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!” Kiež znie mohutne a silne i nám. Všetkým Vám, milí bratia a sestry v Kristu Ježiši, želám požehnané Vianoce a šťastný a úspešný nový rok 2016. •

3


na slovíčko… | " ružena kraticová

/

archív zuzany čížikovej |

S DOCENTKOU SLOVENSKEJ LITERATÚRY DR. ZUZANOU ČÍŽIKOVOU

Keď je povolanie i poslanie i záľuba Dr. Zuzana Čížiková, rodená Strehovská, pochádza z Padiny, kde vychodila i základnú školu. V školení pokračovala na gymnáziu v Kovačici a v Báčskom Petrovci. Vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade roku 1995 a postgraduálne štúdiá taktiež ukončila na tejto fakulte, kde roku 2003 získala titul magisterky literárnych vied a v roku 2012 obhájila doktorskú dizertáciu pod názvom Literárna tvorba Jána Labátha a získala titul doktorky literárnych vied. Pôsobí na Katedre slavistiky Filologickej fakulty v Belehrade na poste docentky slovenskej literatúry. Vo svojej práci sa sústreďuje na výskum slovenskej vojvodinskej literatúry. Svoje texty uverejňuje v rôznych tematických zborníkoch a v časopise Nový život, kde od roku 2005 pôsobí aj v redakDr. Zuzana Čížiková cii. V roku 1991 získala Cenu Vzletu a v roku 2002 Cenu Nového života. Je autorkou troch kníh: Básnické dielo Viery Benkovej (2005), Literárna tvorba Jána Labátha (2013) a Rozhovory (2015). Je spoluautorkou jednej čítanky a redigovala dve knihy. Jej štúdie, prehľady, recenzie a rozhovory sú uverejnené v zborníkoch, antológiách, monografiách, časopisoch a v prílohách z kultúry v týždennej tlači. So svojou rodinou žije v Kovačici. Mali sme česť stretnúť sa s ňou a porozprávať sa na voľnejšie témy, hoci sa profesijným témam nedalo vyhnúť. Už to i samotný titulok prezrádza... R. Kraticová: Pozvanie na kus rozhovoru začnem otázkou, ktorá súvisí s Tvojou profesionálnou orientáciou. V rozhovore s kolegyňou, profesorkou slovenčiny, celkom náhodou som sa dozvedela, že si ako žiačka základnej školy napísala prácu, ktorá sa jej však nepozdávala, lebo bola napísaná inak v porovnaní s ostatnými prácami. Predsa ju však poslala na súbeh a získala si prvú cenu. Mala si už vtedy tušenie, čím sa budeš v živote zaoberať? Z. Čížiková: Samozrejme, že nie, ale je pravda, že sa už v tom detskom veku prejavujú určité afinity, schopnosti, zručnosti... Mne už ako žiačke učarili písmenká a tá ich možnosť tlmočiť a sprostredkovať reálne i vysnívané fantastické svety. V pamäti mi utkvel vzťah k napísanému slovu mojej prvej pani učiteľky A. Tifenbachovej a ona zrejme na mňa v tom mladom veku najviac vplývala. Spomínam si, ako nám čítala Smelého zajka a potom i o jeho dobrodružstvách v Afrike. Túžba po rozprávkových príbehoch ma zaviedla do padinskej Dcéra Hana so svojou triednou a slovenčinárkou Máriou Kotvá- knižnice, kde som objavila šovou-Jonášovou v Starej čarokrásny svet DobšinskéPazove, kde si prebrala cenu na ho rozprávok a vtedy, ešte súbehu Čo dokáže pekné slovo

4

len intuitívne, som cítila, že je mojím svetom – svet kníh. Čítanie kníh, prvé nesmelé literárne pokusy, prvé textíky v rozhlasovej relácii pre mládež, prvé básne, epizóda s novinárčením vo Vzlete, všetko to dokopy ma viedlo k rozhodnutiu venovať sa materinskému jazyku a literatúre. Netušila som však, že sa to bude uberať v smere vysokoškolskej pedagogickej činnosti a vedeckej práce. R. Kraticová: Po absolvovaní strednej školy si sa rozhodla študovať slovenský jazyk a literatúru. Existoval aj plán B? Z. Čížiková: Vtedy už neexistoval, stredoškolské roky stačili, aby som si nadobro uvedomila, čím sa chcem v živote zaoberať. Cieľavedome som za tým šla, aj napriek neprajným spoločenským a iným okolnostiam. Ľudia v mojom najbližšom okolí už nemali na výber, museli moje rozhodnutie rešpektovať a nehatiť ma v tom mojom predsavzatí. Z dnešnej perspektívy mi je to dosť zvláštne; rovnakú cestu by som si však zvolila aj s touto dodatočnou múdrosťou. R. Kraticová: Čo ťa motivuje a usmerňuje v ďalšom zdokonaľovaní, je to ambícia, alebo niečo iné?

S najmladším členom rodiny, takmer ročným synom Andrejom

Z. Čížiková: Nikdy by som o sebe nepovedala, že som ambiciózna, myslím najmä na tú priam chorobnú posadnutosť vynikať a dokazovať sa. Život je veľmi zložitý, svet komplexný a nepostihnuteľný, človek malý a nepatrný, aby si namýšľal, že vie, ako sa svet krúti, preto si chránim ako oko v hlave skromnosť naučenú v rodine. Však bez zdravej miery ambície by som dnes nebola tu, kde som. Ale v sebazdokonaľovaní ma nepoháňa ambícia, je to skôr vedomie o potrebe pracovať na sebe a svojom duchovnom raste. Je to vlastne pre mňa nevyhnutná podmienka na plnohodnotné a zmysluplné prežitie svojho tuzemského času. S tým je spojené aj šťastie, že robím to, čo mám rada, a tak moja profesia je i moja záľuba, keď ide o literárny svet a poslanie v doméne výučby literatúry. R. Kraticová: Keď si prítomným na padinskom podujatí Vedecké bohatstvo roku 2012 predstavovala svoju vedeckú činnosť, vyrozprávala si aj peknú rodinnú anekdotu, keď sa syn dožadoval tvojej pozornosti a tvoja práca z jeho detskej perspektívy sa mu zdala zbytočná a hlúpa. Máš niekedy výčitky svedomia, že si sa nevenovala nadostač svojej rodine? Z. Čížiková: Klamala by som, keby som povedala, že nie. Ale nie je to také jednoznačné a jednoduché. Pani profesorka Mária Myjavcová má o tom krásnu esej, kde hovorí o žene so stigmou vedeckej pracovníčky a ako sa to prenáša na rodinu, s ktorou som sa úplne stotožnila a v mnohom tam našla seba. Iba ten, kto to prežil, môže vedieť, o čom to pani profesorka


|

" ružena kraticová

hovorí. Nepoviem nič nové, keď zopakujem, že je ťažko založiť si rodinu a domácnosť a budovať kariéru. Nikdy by som však rodinu nevymenila za kariéru. Keď som intenzívne pracovala na svojich vedeckých prácach, určite to pocítila aj moja rodina. Som im vďačná, že mali (a majú!) pochopenie pre moju prácu, vedia, že je to pre mňa dôležité. Preto sa aj ja snažím naplno a kvalitne prežiť ten čas s nimi, tráviť s nimi dovolenky a Na lyžovačke v Nízkych Tatrách precítiť s nimi malé chvíle radosti i smútku, byť pri nich, keď ma najviac potrebujú... Vtedy odložím bokom všetky „neodkladné“ veci. R. Kraticová: Na večierkoch udeľovania literárnych cien som sa stretala aj s Tvojou dcérou. Má aj ona literárne afinity a bude možno pokračovať v matkiných stopách? Z. Čížiková: Aj dcéra aj starší syn majú vzťah ku knihám a písanému slovu. Asi je to dané aj rodinnou atmosférou a matkiným vzorom. Dcéra veľa číta a pod patronátom svojej slovenčinárky a zároveň spisovateľky Márie Kotvášovej-Jonášovej dosiahla aj pekné úspechy na literárnych súťažiach. Dvakrát bola ocenená na súbehu Prečo mám rada slovenčinu..., tiež na súbehu Čo dokáže pekné slovo, v Kovačickej mozaike, občas niečo krátke napíše do Vzletu... Nie sú to však jej jediné úspechy, rovnako tak sa jej darí aj v prírodných vedách, takže čím bude, keď narastie, ukáže čas. Aj syn svoju bohatú slovnú zásobu vie využiť

/

archív zuzany čížikovej |

na slovíčko…

v slohových prácach. Keď sa nám narodilo tretie dieťa, manžel položartom povedal, že hádam tento druhý syn bude kráčať v jeho stopách, že vraj sú mu traja literáti v dome dosť... (smiech!) Ale pochybujem, lebo aj jeho kolíska stojí vedľa knižnice a už teraz z poličky vyťahuje knižky a zvedavo a pritom na jeho vek celkom pozorne ich obzerá, listuje a nadšene komentuje rôznymi zvukmi. R. Kraticová: Okrem toho, že si profesorkou a vedeckou pracovníčkou, si aj manželkou, matkou, dcérou, nevestou... Každá z týchto rolí si vyžaduje kus teba. Ako sa to všetko vmestí do dňa, ktorý trvá iba 24 hodín? Z. Čížiková: Nezmestí sa (smiech!), ale neprajem si, aby deň trval dlhšie... Aj keď si hovorím, že sa dobrou organizáciou dá všetko zvládnuť, stále mám nejaké nedokončené príspevky, nevybavené povinnosti, mail, na ktorý treba odpovedať, bielizeň, ktorú treba vyžehliť, tvorivý chaos na pracovnom stole, ktorý treba upratať... A v mysli aj dlhší zoznam vecí, ktoré treba urobiť. Snažím sa však mať v rukách všetky nitky a ak aj občas niektorá z ruky vypadne, veď sa svet preto nezrúti a ja sa predsa nezbláznim... R. Kraticová: Ako tráviš svoj voľný čas, ak ho máš? Ako si dobíjaš baterky? Z. Čížiková: Kategória voľného času pre mňa takmer neexistuje, spomínam si iba na niekoľkodňové sladké ničnerobenie počas dovoleniek, keď čítam niečo pre vlastné potešenie. A keď nerobím „svoje” odborné veci, tak sa učím angličtinu, cvičím pilates alebo aerobik, rada si pozriem dobrý film, odídem do

Na obhajobe s členmi komisie a pánom Jánom Labáthom

S kolegami literátmi na predvianočnej recepcii na slovenskom veľvyslanectve

divadla alebo na nejaké spoločenské podujatia, cestujem, ak sa mi naskytne príležitosť... A vyvážene sa snažím venovať rodine, práci a sebe. R. Kraticová: Prezradíš čitateľom nášho časopisu, aké sú Tvoje najbližšie plány a predsavzatia v nasledujúcom roku? Z. Čížiková: Ešte rok budem na materskej dovolenke a toto „voľno” si naplno vychutnávam s veľkými deťmi a malým drobčekom, ale pomaly aj robkám svoje veci a na budúci rok som si naplánovala napísať monografiu o próze pre deti a mládež Márie Kotvášovej-Jonášovej. Tiež by som chcela vo väčšej miere sa sústrediť i na štúdium literatúry pre deti, konkrétne na poéziu pre deti, ktoré som dočasne musela nechať bokom. •

5


|

" ružena kraticová | ROZHOVOR S DARINOU POLIAKOVOU

Rytmika, fyzika, jazyky, informatika... Spolubesedníčka najprv povedala: Darina Poliaková, rod. Melišová, od otca Pavla Meliša, lekárnika v Padine, a matky Zuzany, rod. Labátovej z Kulpína, odbornej učiteľky telesnej výchovy, v dome obuvníka Pavla Meliša a majstrovnej Anny Melišovej. Pochádzam teda z rodiny, o ktorej sa aj dodnes spieva pesnička „Hajšov, belišov, báťa Ďuro Melišov”. Pochádzam z najslovenskejšej osady na svete, z Padiny, ktorú mám veľmi rada. Školu som si vždy vážila, zaoberala som sa mnohými voľnými aktivitami, ako sú folklór, chór, rytmika, zaujímala ma matematika, fyzika, ruský, slovenský a anglický jazyk, zaoberala som sa karate, gymnastikou... Vtedy však nebolo mobilov a počítačov, takže moje detstvo bolo ovplyvnené pohybom a živou komunikáciou viacej než je to dnes. – Po skončení gymnázia rozhodla si sa zapísať na štúdiá informatiky. Prečo práve ten odbor? Mala si možno aj nejakú inú opciu? Skončila som štvrtý ročník informatického odboru na gymnáziu – smer programátor a zapísala som sa v Zreňanine na Pedagogicko-technickú fakultu. Vlastne plánovala som byť inžinierkou informatiky, no osud chcel, aby som sa stala profesor-

Základná škola v Kovačici v roku 1998 kúpila tri nové PC počítače, a tak sme niekoľko rokov zdolávali základy informatiky a výpočtovej techniky. Mali sme aj zopár počítačov, ktoré sme dostali z obecných kancelárií, ale ktoré boli natoľko slabé a staré, že sme takmer s nimi nemohli nič robiť. Tešili sme sa každej donácii, a tak nám Občianske združenie zo Slovenska Človek v ohrození prinieslo 5 – 6 použitých PC počítačov, čo pre

Darina so synmi: (zľava) mladším Adriánom a Darkom (sprava)

Na jednej z prednášok v Kovačici: Darina stojí v strede

kou informatiky. Bolo to roku 1986, keď ešte počítače boli vo vývoji, používali sme Commodore 64, Sinclair ZX Spectrum 128 a neskôr to už boli aj IBM PC XT a AT počítače s hard diskom, Intel 286 a 386 procesorom a MS DOS-om. Chcela som sa zaoberať niečím novým, nekaždodenným, nuž informatika ako nová veda bola pre mňa výzvou. – Keď si už mala diplom v rukách, ako to šlo so zamestnaním? Vo svojom odbore som nemala prácu, lebo sa informatika nevyučovala na základných školách, iba na niekoľkých stredných školách. Zamestnala som sa v roku 1991 v Základnej škole v Padine ako učiteľka anglického jazyka, kde som pôsobila niekoľko rokov a tuná som mala aj svoju informatickú odbočku pre žiakov. Učili sme sa programovanie v BASIC-u na Oric Nova počítačoch. Učila som aj technické vzdelávanie v Padine, potom v Crepaji – až som dostala zamestnanie v Kovačici ako profesorka informatiky na neurčitú dobu. – Keď si začínala pracovať, školy neboli tak vybavené počítačmi ako dnes. Ako sa ti pracovalo vtedy a ktoré sú prednosti v práci dnes?

6

nás mnoho znamenalo. Aj napriek ťažkostiam a nedostatku počítačov, môžem sa pochváliť úspechmi svojich žiakov. Do republikovej súťaže postúpili Marína Sabová a Ivan Čížik. Pozoruhodné výsledky mali žiaci v programovaní, ale aj v programových aplikáciách, prezentáciách, flash animáciách, vo výrobe filmov na súťaži Filmić, kde sme boli najmasovejšia skupina (46 žiakov z Kovačice). Žiaci zožali úspechy aj na medzinárodných súťaženiach Join Multimedia, kde sme obsadili 4. miesto v Európe, ako aj na Siemensovej súťaži v Srbsku, kde až štyri tímy žiakov našej školy dostali vysoké ocenenie. Dnes sú, pravdaže, podmienky oveľa lepšie. Vďaka predovšetkým vedeniu školy, riaditeľkám Zuzane Lenhartovej, Miline Lenhartovej a Irene Hlebecovej, máme dva informatické kabinety a moderne vybavené kancelárie informačno-komunikačnými technológiami. Práca so žiakmi je individualizovaná, pričom je učiteľovi niekedy dosť ťažko, lebo sa musí na hodine venovať každému žiakovi zvlášť, čo je príliš náročné. Niekoľko posledných rokov sa pravidelne zúčastňujeme na súťaženiach Dabar a Tesla Info Kup a zapájali sme sa aj do európskeho týždňa programovania Hour of Code. – Zdokonaľuješ sa na rôznych seminároch. Zaspomínaj si, kde si všetko bola. Semináre rada navštevujem, lebo je moje povolanie tesne späté s novými objavmi, technika sa rýchlo vyvíja, nuž potrebujem sledovať novinky v IKT odbore. Môj cieľ je po každom seminári nové vedomosti uplatniť ihneď v škole, so žiakmi. Týmto pádom sa niektoré hodiny mojej výučby z roka na rok menia. V informatike máme možnosť zmeniť si moduly, čiže obsah práce vzhľadom na podmienky, nuž som si do plánu vsunula aj úpravu blogov, SWAY, OneNote v skupinovej práci, Twitter a Facebook ako sociálne siete pre komunikáciu so žiakmi a podobné. Môžem spomenúť praktické semináre v Niši, v Novom Sade, Belehrade, v Bratislave a v Modre. Zúčastňovala som sa na on-line seminároch, z ktorých by som vyzdvihla semináre Partneri v učení v organizácii Microsoftu. Roku 2015


|

" ružena kraticová |

som dostala aj čestné uznanie Microsoft Innovative Expert Educator, a tak som sa zaradila medzi 800 učiteľov sveta, ktorí sú povšimnutí ako osvetoví pracovníci sledujúci a uplatňujúci inovácie vo výučbe. Taktiež som bola účastníčkou na konferencii v Belehrade Nove tehnologije v organizácii British Councila, kde som prenášala skúsenosti z tohto programu na stánku Microsoft-a. – So žiakmi robíte experimentálnu výučbu. Na čom ste robili to najzaujímavejšie? Žiaci majú radi, keď sa im ponúkne niečo nové, nevšedné, nekaždodenné, ako aj keď dostanú dôležitú úlohu v tíme. Nateraz sme skúsili Skype in the Classroom, kde sme mali príležitosť predstaviť sa žiakom z inej krajiny, ako aj dvom skupinám učiteľov zo Slovenska a z Česka. Plánujeme rozšíriť túto aktivitu aj na žiakov z rôznych krajín sveta. Zapojili sme sa do projektu ECDL pre žiakov základných škôl, kde 39 našich žiakov dostaDarina Poliaková so žiakmi pri experimentálnej výučbe lo príležitosť vyučovať zdarma kurz pre získavanie ECDL Stresy sú všade vôkol nás, no musíme si vytýčiť priority a ciele certifikátu. Najzaujímavejšie nám boli projekty, kde sme so žiakmi a nesmieme dovoliť, aby nás ovládli negatívne vplyvy. Optimizanalyzovali zdravie našich príbuzných, choroby dnešnej doby, mus ma nateraz nezanecháva a usilujem sa v každej životnej ako sú mozgová a srdcová porážka, slabá cirkulácia a choroby situácii vidieť tú pozitívnu stranu a získať z nej ponaučenie. – Rada cestuješ. Kde si všetko súvisiace s nesprávbola? nou výživou a nedosCestovanie je mojou záľubou. Keď sa tatkom fyzickej aktivimi naskytne príležitosť, nerozmýšľam ty. Tento projekt zožal dlho, hoci je to aj na deň-dva. Pobudla dostal dosť pekných som v Grécku, Macedónsku, Slovinsku, ocenení, pričom nás v Rakúsku, na Slovensku, v Bosne a najviac potešila tretia Hercegovine, v Rumunsku a, pravdaže, cena na Konkurze LAv Čiernej Hore. Niekedy to boli iba MAP v organizácii dvojdňové výlety, niekedy dlhšie. ChceFrancúzskej ambasády la by som vidieť Taliansko a Španielsko, v Srbsku a predmetu ale aj Fínsko, Anglicko a Austráliu, čo Ruka v ceste, ako sa mi zatiaľ zdá neuskutočniteľné. Túžaj nový digitálny mikbu a vôľu mám – aj to je niečo, však? roskop. – Navštevuješ koncerty známych – Každodenne spevákov a tvoja pasia je aj fotiť sa cestuješ do práce do s nimi. Ktorí sú ti speváci obľúbení? Kovačice. Máš mnoMoji známi na Facebooku to už iste ho povinností aj vedia, lebo si tam uschovávam pamiatDarina keď relaxuje, tak číta knihu alebo noviny: v škole, aj doma. tentoraz to bol Hlas ľudu ky na tie známe osobnosti. Tak jeden Ako bojuješ proti z najobľúbenejších je Đorđe Balašević, stresovému uponáhľanému dnešnému životu? Už tretí rok cestujem do dvoch škôl, do Kovačice a do Samo- nasledujú speváci Toni Cetinski, Džiboni, Parni Valjak, Dino šu, pre zmenšený fond hodín predmetu informatika a výpoč- Merlin, Drugi način, Bajaga a mnohí iní, ktorí patrili Ex-Yu scétová technika, ako aj pre zmenšený počet tried v škole. Žiaľ, ne. Zopár priateliek a ja sme sa rozhodli na každom koncerte v našej krajine tento predmet je aj ďalej iba voliteľný, a nie spevákovi dať do daru po jedno zelené tričko, na ktorom je dôležitý natoľko, aby sa mu venovalo viac priestoru v školách. nakreslený úsmev a text Padina – Úsmev Banátu. Podelili sme ich už mnohým spevákom a máme z toho radosť. – Máš možno ešte nejaký koníček? Bolo ich skôr viac, teraz je menej času. Rada si so svojou rodinou zahrám karty, šach alebo jamb, keď sa zídeme spolu. Teraz je to už nie také obvyklé, keďže starší syn Darko skončil ekonomickú fakultu, má zamestnanie, a mladší syn Adrián končí záverečný ročník na gymnáziu a pripravuje sa na vysokú školu. No rada si pozriem peknú výstavu, predstavenie, festival slovenských ľudových piesní a podobné, ktoré pravidelne navštevujem v spoločnosti s mojou mamou Zuzanou Melišovou. – Aké je tvoje životné motto? Všetko, čo sa deje, deje sa z nejakého dôvodu. – A čo by si odkázala mladej generácii? Aby si vytýčili svoje ciele a pomaly sa usilovali splniť ich. Aby sa učili na každom kroku, nie iba v škole. Aby si všímali svet vôkol seba a tie pekné veci, ktoré nám život nezištne dáva. Aby žili v harmónii s prírodou. Aby si vážili svojich rodičov, príbuzných a priateľov. Aby sa nikdy nezahanbili za svoje činy a skutky. Po koncerte fotenie: s Đorđom Balaševićom Vďaka za rozhovor. •

7


|" &

juraj berédi-ďuky |

Odborníčka pre organickú výrobu S

elenčanka Monika Tomšíková je diplomovaná inžinierka organickej poľnohospodárskej výroby. K tomuto titulu sa dopracovala po úspešne obhájenej diplomovej práci na Poľnohospodárskej fakulte, Katedre pre organickú výrobu v Novom Sade. Diplomová práca mala názov: Motív výrobcov pre zaoberanie sa organickou poľnohospodárskou výrobou v Republike Srbsko. V roku 2010 na Poľnohospodárskej fakulte v Novom Sade bol totiž po prvýkrát akreditovaný smer určený na edukáciu budúcich odborníkov pre organickú výrobu. Základnú školu Monika ukončila v Selenči. Pretože pochádza z rodiny, v ktorej sa rodičia a súrodenci venujú poľnohospodárstvu, rozhodla sa pokračovať vo vzdelávaní práve v poľnohospodárstve, lebo si bola istá, že k tejto oblasti má veľmi blízko. Zapísala sa na Strednú poľnohospodársku školu v Báči a potom neváhala a využila príležitosť pokračovať vo svojom vzdelávaní na Poľnohospodárskej fakulte v Novom Sade. Keďže sa práve vtedy otvoril smer organického poľnohospodárstva na tejto fakulte, trošku ju to zaintrigovalo a pocítila, že by to malo byť to, čomu by sa chcela v budúcnosti venovať a v čom by sa chcela vzdelávať a zdokonaľovať. Zo strednej školy si priniesla teoretické a praktické vedomosti, ktoré jej poslúžili ako dobrý základ v ďalšom vzdelávaní, nuž sa jej v štúdiách darilo a úspešne ako prvá na tomto smere získala diplom spomedzi svojich kolegov študentov, a môžeme povedať, že je prvá diplomovaná inžinierka v Srbsku špecializovaná pre organickú výrobu. Trošku ju však prekvapuje skutočnosť, že aj napriek tomu, že v oblasti organickej výroby nieto nadostač zodpovedajúcich odborníkov, nepodarilo sa jej nájsť si zodpovedajúcu prácu. To ju však podnietilo k tomu, aby vo svojom vzdelávaní naďalej pokračovala vo svojom odbore. Toho času pokračuje na master štúdiách v Novom Sade. O samej organickej výrobe nám mladá odborníčka povedala, že je táto oblasť v Srbsku najprv regulovaná Zákonom o organickej výrobe, ako aj niektorými sprievodnými aktmi, ktoré sú v súlade so zákonom a ktoré podrobnejšie určujú podmienky a spôsob organickej výroby. Rezort organickej výroby patrí tiež Ministerstvu pre poľnohospodárstvo, ktoré dozerá, napomáha a podporuje rozvoj tohto odvetvia. Na začiatku svojho vzdelávania a venovania sa práve organickej výrobe narážala trochu na skeptické pohľady poľnohospodárov. Dnes, po rokoch, sa dozvedá aj

8

sama, že ľudia sú už edukovanejší v tejto oblasti, že im je bližšia a lákavejšia a vcelku medzi poľnohospodármi mení názor na túto oblasť, čo ju, pravda, ako mladú odborníčku nesmierne teší. Uspokojuje ju skutočnosť, že sa názor ľudí o organickej výrobe mení a že výrobcovia začínajú aj sami zisťovať výhody takejto výroby a plochy s organickou výrobou zväčšujú. Podľa slov mladej inžinierky organická výroba je omnoho zdravšia, lebo sa vo výrobe nepoužívajú tradičné chemické prostriedky, ktoré okrem toho, že znečisťujú pôdu, škodlivé látky sa dostávajú do výrobkov. To, samozrejme, zhubne vplýva na zdravie ľudí, ktoré je v poslednom čase vystavené mnohým rizikom práve pre konzumovanie takýchto škodlivých výrobkov plných jedov, ktoré ľudský organizmus nedokáže vylúčiť. Štát sa snaží podporovať takúto výrobu, ale podľa mienky odborníčky to ešte vždy nie je vážnejší krok dopredu v tejto oblasti. Je nevyhnutné podniknúť väčšie kroky v edukovaní ľudí a dokazovať im na konkrétnych prípadoch výhody takejto výroby a kvalitu takto dopestovaných výrobkov. Monika nám prezradila aj to, že sa ľudia mýlia, keď si myslia, že je to výroba bez chemických prostriedkov. V organickej výrobe sa používajú chemické prípravky, ale nie klasické, ktoré znečisťujú prostredie, lež vyrobené na celkom inom podklade, ekologické, ktoré nie sú o nič menej účinné od klasických. Toto vyskúšala aj sama so svojimi rodičmi a hovorí, že výsledky naozaj boli pozitívne a obdivujúce. Pripomeula aj skutočnosť, že organická výroba sa nevzťahuje iba na rastlinnú výrobu, ale aj na živočíšnu. Všetci, ktorí chcú začať s takouto výrobou, musia sa najprv rozhodnúť, či to bude pre vlastné potreby alebo pre predaj na trhu. Výroba pre vlastné potreby si nevyžaduje certifikát. Ak že sa výrobky plánujú predávať na trhu, respektíve vyvážať do zahraničia, musí byť zabezpečený certifikát, ktorý je dôkazom toho, že sú tie výrobky naozaj vyrobené organickým spôsobom a v procese, ktorý je prísne kontrolovaný a ktorý uspokojuje prísne požiadavky stanovené pre získanie certifikátu. Okrem certifikátu treba uzavrieť zmluvu s ustanovizňami, ktoré pravidelne kontrolujú výrobu. Kontroly výroby sú rigorózne a aj porušenie stanovených pravidiel sa trestá v súlade so zákonom. Certifikáty sa musia každoročne obnovovať. Na trhu sa zjavujú nielen výrobky primárnej výroby, ale aj výrobky z organicky dopestovaných surovín: kompóty, nápoje a iné potraviny. Keď ide o produktivitu, stále vstúpa, čo sa priamo odrzkadľuje aj na cenách výrobkov, ktoré neustále klesajú v dôsledku zväčšenej ponuky na trhu. Zatiaľ sa u nás (v Srbsku) vyrábajú nedostatočné množstvá organických výrobkov, aby sa ponúkli do zahraničia. Bolo by dobre, keby naša krajina do budúcna venovala ešte väčšiu pozornosť organickej výrobe, lebo vďaka konzumácii takýchto výrobkov sa zabezpečuje lepšia zdravotná budúcnosť pre prichádzajúce pokolenia. Podľa doterajších údajov o organickej výrobe u nás z európskych štátov sme medzi prvými desiatimi krajinami, kým v porovnaní so svetovým trhom zaostávame v značnej miere za vedúcimi krajinami. Potešuje však skutočnosť, že stále viacej ľudí sa zapája do tejto výroby, záujem o takúto výrobu vzrastá a samým tým sa zväčšuje aj množstvo, aj sortiment výrobkov, čo zaručuje aspoň zdravotne lepšiu budúcnosť pre konzumentov takýchto výrobkov. •


|

" ružena kraticová |

Flautistka Dominika Hučková D

ominiku poznám ešte zo ZŠ maršala Tita v Padine ako só- skončení strednej školy, počas prázdnin, chodila som na master lovú speváčku a recitátorku, ktorú vždy chválila profesorka kurzy, ktoré sa museli zaplatiť. Vedela som, že mi je to potrebMária Nosáľová. Neskoršie, keď začala húsť na flaute, bola an- né pre pokračovanie na štúdiách, hoci som ešte nebolala rozgažovaná aj v školských programoch, a aj na tých, ktoré hodnutá, kde sa zapíšem. Ocitla som sa v Salzburgu. Bola som si vedomá toho, že tu nikto nič nevie o mne a že sa budem usporadúvala padinská knižnica. Dominika je bohatá na rôzne skúsenosti aj ako študentka musieť dokazovať. Netušíla som, čo ma presne čaká na Mozarteum univerzite. Neovládala som dobre ani jazyk, chodila som v Rakúsku. Ale poďme radom. –Dominika, prečo si sa rozhodla práve pre nástroj síce predtým na kurzy, ale celkom je iné rozprávať sa s profesormi. Avšak hudobníflautu? ci sa rozumejú. ProfeZačalo sa to vo štvrtom ročníku. sor mi povedal, že ma Najprv som skúsila hrať na husliach, bude počúvať len päto flaute som nič nevedela. Rozplakala násť minút, ale presom sa, keď mi povedali, že som prišla dĺžilo sa to na celých neskoro sa učiť hrať na husliach. A tak šesťdesiat. To bola len som začala chodievať dvakrát do týždňa hodina, aby ma počul, do susednej Kovačice na hodiny. potom nasledovali priPred súťaženiami som chodievala trijímačky. Dostala som krát do týždňa. Aj napriek tomu, že som sa do triedy Michaela trávila mnoho času v hudobnej škole Martina Koflera a som a pri cvičeniach, základnú školu som veľmi spokojná. ukončila ako nositeľka Vukovho diplo– Aké sú podmu. Jedine som nemala mnoho času na kamarátenie. mienky študovania – Zápis do Strednej hudobnej v Rakúsku? školy Stanković bol ďalším stupňom Bývam v internáte, Dominika v Novom Sade na sútaži v hudobnom zdokonaľovaní. Ako si v prvom ročníku som spomínaš na ten čas, keď si sa ako pätnásťročná ocitla mala spolubývajúcu. Veľmi mi chýbali rodičia, brat, dom. Šťasvo veľkom meste? tie, že jestvuje skype. Teraz som už sama v izbe, sama si varím. Pamätám sa na jednu nepríjemnosť: prvý mesiac som strávila Niekedy sa zoskupíme a vo dvore grilujeme. Internát je v sav nemocnici namiesto v škole. Prijímačky som zložila na výbornú. mom centre mesta. Ubytovať som sa mala v internáte, ktorý je v blízkosti školy. Po Okrem hry na flaute hrám aj v orchestri. Aj naďalej mám mesiaci som sa spoznala s učivom a so spolužiakmi. Škola je ako predmet solfeggio. Hráme aj na klavíri, pikolo, je tu tiež akusmuzické gymnázium. Ako sa hovorí – pevná vôľa všetko zdolá. tika, dejiny hudby, rytmus, orchester, komorná hudba. Cvičila som mnoho a namáhavo, povšimli si to moje úsilie i profe– Ako vyzerá Tvoj deň? sori a ako odmenu za moju prácu ma posielali na súťaže, na ktoVstávam o siedmej, o ôsmej som už na fakulte, vypočujem rých som vždy obsadila prvé alebo druhé miesto. si teoretické predmety, cvičím, niekedy som až do 22. hodiny Bola som na súťaži drevených dychových inštrumentov v Po- na fakulte. Na kamarátenie je málo času. Našla som si aj robožarevci, na medzinárodnej súťaži vo Valjeve, na súťaži Davorina tu súvisiacu s mojím povolaním, dávam aj hodiny solfeggia. Jenku, republikovej súťaži v Belehrade, medzinárodnej súťaži Nemohla by som si predstaviť život bez hudby. Nájdem si čas Petra Konjovića v Belehrade, súťažení Antona Ebersta v Novom aj na čítanie kníh. Naposledy som čítala P. Coelha, G. Musa. Sade, na festivale talentov v Sriemskych Karlovciach... Keď mám skúšky, veľmi som znervóznená, správam sa vtedy Cvičievala som dennodenne, len niekedy som mala oddych. odíď odo mňa, v tom štýle. Ináč som pozitívna osoba. Aj strednú školu som skončila s výborným prospechom. Po – Počas prázdnin v Padine ako tráviš čas? Keď som doma, navštevujem rodinu, kamarátky, vychádzam do centra, ako sa tu hovorí. Spím, spím, kamarátim sa, napĺňa ma čas, ktorý strávim s mamou a otcom, brat je na Slovensku. Keď sa vrátim do Salzburgu, všetci vidia, že som bola doma, usmiata som, uvoľnená. – Akú máš perspektívu? Hrať v orchestri, robiť na svojej kariére, chcela by som zostať v zahraničí. Potrebné je mnoho odriekania, ak sa chce človek vážne venovať takémuto povolaniu. Zriekať sa zábav, fensi miest. Aj rodičia sa musia obracať, aby zarobili na výdavky. Nemohla som kupovať každú čačku-mačku... Už v strednej škole som si uvedomila, že hudba bude mojím povolaním. – Nejaké tvoje motto? Nikdy sa nenačim vzdať toho, čo máme radi, čo chceme a čo nás baví. Snažím sa ísť za svojím snom, mať nejaký cieľ a nasledovať ho. Dominika, držím ti palce, aby sa tvoj sen S orchestrom v Salzburgu v Mozarteum Wienersagal uskutočnil. Zaslúžila si si to. •

9


|

"&

anna dudášová |

PETROVČANKA MÁRIA MOCKOVÁ A JEJ STAROŽITNOSTI

Keď starožitnosti nadobudnú domovské právo O

tete Marke Mockovej z petrovskej Pazuchy (mnohí spoluobčania ju úporne oslovujú podľa dievčenského mena Diňová) by sa dalo písať z viacerých uhlov. Napríklad z toho, ako rástla v dome, kde bolo 9 detí. Zaujímavá je aj preto, že sa už ako 18-ročná zamestnala na voľakedajšom Proletári ako šička metiel. Tu ju po 20 rokoch presunuli variť do podnikovej kuchyne, odkiaľ po 12-tich rokoch odišla aj do penzie. Dá sa o nej písať aj ako o dlhoročnej svadobnej kuchárke. Nemá evidenciu o tom, na koľkých svadbách varila, ale si je, ako hovorí, viac ako istá, že ich bolo vyše 200. To nie je však posledný zaujímavý „uhol” pozorovania tejto ženy. Povšimnutiahodná je aj ako zberateľka starožitností, ktoré sa hostia v jej dome v nespočetnom množstve a na každom kroku, a to nielen tak, ledabolo, ale pekne rozložené na policiach, na rámoch, vo vitrínach, na kuchynskom pulte, v chodbe, na dvore... Sú to staré, pre ňu vzácne veci, keďže ich zdedila od rodičov, ale k tomu zdedenému niečo už i sama priložila, lebo komu sa čo páči, po to príde... Ako začať túto rozprávku o zaujímavej žene? Ako inak, od začiatku. Od jej koreňov. Starí Diňovci, jej rodičia, boli chudobní ľudia a obaja pochádzali z mnohodetných rodín. Aj apko Paľo, aj mamička Elena, rodená Zimanová, mali sedem súrodencov. Apko sedliačili, ale vlastnej zeme bolo málo, neuživila by všetky hladné ústa v ich dome, preto sa vynachádzali ako mohli a vedeli. Hlavne hrdlačili na cudzom ako napoličiar, chodili za mašinou... A mamička Elena? Tá vyše 20 rokov do kolísky ukladali jedenásť pribúdajúcich členov, z ktorých vychovali deväť, lebo im dve deti zomreli ako nemluvniatka. Najstaršia bola Zuzana (Hlaváčová), Pavel, Ján, Katarína (Pavčoková), Samuel, umrel ako nemluvňa), Ondrej, Samuel (narodil sa ako dvojča so sestrou Máriou, ktorá zomrela čoskoro po narodení), Michal, Mária (Mocková) a Elena (Mlađenovićová). Z deviatich detí, ktoré zostali nažive, každé najprv skúsilo ťarchu sedliackej motyky a potom Ján, Samuel, Michal a Mária svoj chlieb zarábali ako metlári na Proletári, Pavel sa odsťahoval na Slovensko, do Ružomberka, kde sa z neho stal vynikajúci tkáč, Ondrej sa stal obchodníkom v Novom Sade, Elena ukončila právnickú fakultu a bola novosadskou prokurátorkou. Sestry Zuzana a Katarína doma tkali uteráky a obrusy. Keď sa starká Elena pominula, jej manžel, otec týchto detí, žil ďalej pod dozorom svojej dcéry Márie, ktorá zostala bývať v rodičovskom dome. Po manželke žil ešte 20 rokov a dožil sa vysokého veku – 95 rokov. Starší obyvatelia petrovských ulíc Republiky a Pazuchy si na apka Paľa Diňu spomínajú ako na riadneho kostolníka, ktorý v zime do kostola chodieval v dlhej bunde. Po jeho smrti teta Marka tú bundu venovala petrovskému divadlu akoby vtedy tušila, že raz, po rokoch, jej vnuk Jaroslav Valentík bude práve v tomto divadK starožitnostiam patria aj šeňje obrusy le hercom.

10

Mária Mocková otca zbožňovala. – Ja som pre môjho otca bola ako slnko. Bola som v poradí ôsme dieťa, on bol už na tie časy starý človek keď ma mali, mal 42 rokov a keď som začala chodiť do školy, 50. Ťažko nás choval, ale nám dal všetko, čo ako chudobný človek mal a mohol. Z poľa mi občas priniesol orech, čo vrana kdesi spustila, a ja som sa tomu orechu veľmi tešila. Bol starostlivý, opaterný, šikovný. Sám si urobil mnohé veci, ktoré Mária Mocková pri vzácnom kolese pri práci brával do z otcovho koča rúk – oberučný nôž, nebožiec, pivku, piest na vaľkanie šiat a tie veci si chránil. Celý život kopal tou istou motykou, čistil ju, mastil, a tú motyku používam aj ja, dodnes ňou kopem. Škoda, že nevie rozprávať, bolo by zaujímavé vypočuť si, koľko jutrov okopala! – vyspovedala sa teta Marka premáhajúc sa pritom, aby sa nerozplakala... Tá opatera a láska k starožitnostiam z otca prešla aj na „moju Maru”, ako ju otec z lásky volali. Hovorí, že po jeho smrti nič nevyhodila, všetko si zachovala a každej z tých vecí našla v dome miesto. Tu je apkov mlačok, nebožiec, roh s oslou, šochtár, do ktorého mama dojila, tragač, opatruje si meričky, kórpy, pletený kôš na sušenie ovocia, pluh, rozličné hlinené nádoby, krčahy, kečagár s kečagami a kolesá z koča použila ako súčasť lavičky na dvore, kde v lete sedáva... Domovské právo si tu našiel aj starodávny riad z kuchyne, fľaše, plôsky, poháre... Ukázala mi aj plechové misky s pestrofarebnými kvietkami, plechové taniere, porcelánový riad... Všetkého toho je tu ajajáááj! Pre ňu najvzácnejšie sú, ako hovorí, kmotrovský hrniec a slanička, zachované z obedového servisu, ktorý jej mame Elene ako svadobný dar kúpila krstná mama Lenčová.... Keď zmizne prúd, teta Marka si svieti petriolejovou lampou, tých má v dome viac, a keď jej prídu hostia, čo u nej nie je zriedkavý prípad, vyberá z vitríny šenie obrusy a na ne kladie staré porcelánové misky s horúcou polievkou... A tak, ako láska k starožitnostiam z otca prešla na ňu, tou „mániou” už aj ona stačila nakaziť svoje dcéry Marienu a Annu a tie zase svojich synov. Takže ani tetine dve dcéry, ani štyria vnukovia nerobia žiaden problém z toho, keď ich pozve na pomoc pri väčšom upratovaní v dome, hlavne okolo umývania, utierania a odkladania na miesto starožitností, lebo tu každá vec má svoje miesto. Iste by aj apko Paľo boli spokojný s tým, keby aspoň na jedno oko mohli nakuknúť, ako sa „ich Mara” stará o to, čo jej zostalo po nich a čo jej pripomína staré rodinné hniezdo... A ešte k tomu vareniu.


|

"&

anna dudášová |

Uplynulo už 14 rokov ako prestala variť na svadbách. Po vydarila, a čo ešte na dôoperácii v roku 2002 zostala bez jednej obličky a povedala si, že važok okrem mäsa a dobs tým prestane, lebo si človek musí chrániť zdravie. Niekto si re ukvasenej kapusty. Ale možno myslí, že variť svadobníkom nie je „kostol stavať”, ale dôležitý je aj spôsob varetreba to najprv skúsiť a až potom sa k tomu vyjadrovať. Niekto- nia a základné pravidlo ré svadby bývajú veľké, je na nich aj do 400 hostí, ba aj viac, znie – kapustu variť zaveľa a čím viac ľudí si sadá k stolu, zodpovednosť hlavnej kuchárky je a pri tichom ohni, aby neo to väčšia. Spočiatku jej v kuchyni pomáhali susedy na svadbe, vrela viskacom.... Preto neskôr si našla niekoľko žien, ktoré potom vždy vodievala so nikdy nikomu nedovolila, sebou. Hovorí, že sa časom tak „zohrali”, že sa vedeli dohovárať aby sa jej starel do varepohľadom, a preto sa im v kuchyni darilo. O jedálnom lístku nia. Nikomu nedovolila ani a o tom, čo jej treba do kuchyne zaobstarať, sa vždy dohovárala len podkladať pod katlaňu s domácimi, čo nekde kapusta „krčkala”. Len bolo ťažko, lebo sa na jednej svadbe sa stalo, jedálny lístok na že kým pozornosť venovapetrovských svadla príprave iného jedla, jebách už „sto rokov” den zo starostlivých susenemení, až na to, dov sa jej snažil pomôcť že si niekde vys varením kapusty. Všimol mysleli sármu nasi, že pod tou katlaňou Keď zhasne elektrika, teta Marka miesto svadobnej oheň takmer vyhasol, tak si svieti petriolejovou lampou kapusty. A tak aj poriadne naložil a ona pani kuchárka Moctakmer omdlela, keď zistila, že kapusta vrie viskacom... Nuž, čo ková na petrovuž, rýchlo odobrali z ohňa, utíšili ho, utíšilo sa aj frflanie kapusty, ských svadbách takže to nakoniec predsa len dobre dopadlo. varievala slepačiu Mária Mocková sa zo svadieb vracala po polnoci a vždy polievku so závarriadne unavená, takže sa jej už potom ťažko zaspávalo... kou, ktorú v posHovorí, že si potom uvarila kávu, opuchnuté nohy vyložila na lednú nedeľu pred stôl a „premotala” film, ktorý sa práve skončil. – Mohol mi svadbou miesili suktokoľvek vravieť čokoľvek o tom, čo sa práve skončilo, ako to sedy a iné ženy bolo, čo bolo, či bolo dobre a či zle, ja som si bola všetkého z ulice. Po polievke vedomá. A vždy som sa snažila aby bolo najlepšie. Aby boli kládli na stôl varespokojní nielen domáci, ale hlavne svadobníci. Ale kto robí so né mäso, drobky svetom, vie ako to chodí – akokoľvek sa snažíte, svetu je a paradajkovú ťažko uhovieť. Život ma naučil, že sú peniaze a jedlo dve omáčku, potom najcitlivejšie veci na svete. Ťažko je s jedlom vyhovieť aj tam, pečené mäso a kde si k stolu sadajú iba štyria z rodiny, tak posúďte sami, Plechové misky už nepoužíva, dunst, pri ktorom koľko chúťok má 400 ľudí za stolom? – sugerovala mi teta ale si ich ochraňuje... sa aj prehúdalo, Marka. Ale aj to prešlo. Dnes už varí iba pre seba a svojich a pred tortami si ešte prišli na svoje milovníci svadobnej kapus- najbližších, hovorí, že sa snaží zachovávať petrovské tradície ty. Pravda, tam, kde domáci „nevymýšľali” a namiesto kapusty v týždennom striedaní jedál a aj cirkevné sviatky si uctieva kázali uvariť sármu. chystaním „toho, čo A boli aj svadby, kde sa v tie dni variť sa varili obe tieto má”. Často vraj varí jedlá. Nie nadarmo aj „na objednávku”, sa hovorí – sto ľudí, teda to, čo si vyžiasto chutí... Ináč o tej dajú dcéry a hlavne povestnej petrovskej vnukovia... svadobnej kapuste – Mám dlhý jedámi pani kuchárka lenský stôl, my sme vyrozprávala celú veľká rodina a srdce rozprávku. Hovorí, mi je na mieste, keď že najviac starostí si s mojimi deťmi mala s varením ryže, zasadnem k obedu, po petrovsky „drobalebo k večeri. Tak, kov” a svadobnej ako som to robiekapusty. Ryža nevala za mladi v rosmela byť tvrdá, ale dičovskom dome. ani gňecavá, takže Pekné spomienky sa bolo načim potráma viažu na mojich rodičov a súrodenpiť, aby bola „riadcov. Je pravda, že na”. Ale okrem tráv našom dome nikpenia svadobnej Rodičia Diňovci s deťmi dy ničoho nebolo kuchárke tu pomohNa fotografii: sedia (zľava napravo): najstaršia dcéra Zuzana Hlaváčová la aj viacročná skú- (1919 – 1994), otec Pavel Diňa (1895 – 1991), matka Elena Diňová (1897 – 1971), nazvyš, ale pravda je aj to, že sme nesenosť. A kapusta? syn Pavel (1922 – 1978); stoja (zľava napravo): syn Michal (1935), dcéra Mária Mocková (1937), syn Samuel (1933), dcéra Elena Mlađenovićová (1940), boli ani hladní, ani Tu treba vedieť, koľsyn Ondrej (1931 – 2008), dcéra Katarína Pavčoková (1927 – 1998) smädní, ani holí, ani ko mäsa a aké druhy a syn Ján (1924 – 1975) bosí... • dať do kotla, aby sa

11


|

"&

jarmila pálenkášová |

MILAN A EVA MEGOVCI VYSTAVALI MÚDRY DOM

... alebo o tom, ako Bratislavčania môžu byť aj Petrovčania B

olo horúce leto, keď obecná Kancelária pre lokálny a ekonomický rozvoj usporiadala zaujímavú tribúnu na aktuálnu tému: ako sporiť energiou, prípadne ako si ju vyrábať z obnoviteľných zdrojov. I keď sa v lete ťažko uvažuje o zimných mesiacoch a o tom, čo budeme robiť, aby sme sa schúlení v deke nejedovali pred televízorom a nehundrali v kuse, aká je „tu” zima. Avšak do Petrovca prišli ľudia z fachu, odborníci, dokonca aj dekan technologickej fakulty z Nového Sadu a vysvetľovali, čo by sme mali robiť, aby domy, v ktorých bývame, nezhltli toľko energie na vykurovanie, či chladenie, ako sa to bežne stáva, ale podstatne menej, aby aj vykurovacia sezóna, ale aj leto, keď naštartúvame klimatizácie, boli pre obyvateľstvo lacnejšie. Je viac ako jasné, čo načim robiť: zatepľovať, vymieňať staré okná za plastové, meniť vykurovacie systémy, uvádzať nové, osvedčené technológie na princípe dvoch studní a tepelnej pumpy. V závislosti od toho, čo sa na dome urobí, usporiť je možné od 30 do 85 percent. Mladšia populácia sa možno aj zainteresuje o tieto novinky a viac o nich si nájde na webovej stránke ENEF klastra. Vekom starší sa sotva podujmú investovať. Nepoznáme banku, ktorá penzistom núka úvery na rekonštrukcie, zatepľovanie s viacročnou splatnosťou. Ale načo referovať zo schôdze, keď sa táto veľmi aktuálna téma sporenia energiami môže spracovať aj inak, uvedením konkrétneho príkladu? V Petrovci ho totiž máme. Sem si prišla vystavať rodinný dom manželská dvojica Eva a Milan Megovci, obaja rodení Bratislavčania. Nie je v tom žiadna náhoda. Sú v tom silné korene, tie rodinné, pánove Milanove, ktorý má veľkú časť rodiny po oboch rodičoch, aj po otcovi Jánovi, aj po matke Anne, rodenej Siráckej, v Petrovci. Často sem chodievali

Pohľad na múdry dom z ulice

s manželkou a pani Eva tvrdí, že Petrovec má svoje čaro, že si tu už dávno všetko obľúbila – ľudí, prostredie, naše móresy, tradície, kuchyňu... Spomínala na jednu z prvých návštev v Petrovci. Bola u Siráckovcov a Marka, Milanova sesternica, nevedela, ako uhostiť Evu. – Poľjovku budeš? – pýtala sa ju a pridala informáciu o tom, aká je. – Mám jabĺčkovku. Eva musela veľmi pozorne počúvať, čo jej kto hovorí, aby pochopila o čo presne ide. A to sa tu nezmenilo. Aj ďalej hovoríme

12

nárečím, pani Eva už tiež varieva jabĺčkovku a na Štedrý večer chystá dvojaké menu – petrovské krumple na ťapši a bratislavské – kapra so šalátom. Ibaže my sme si, medzičasom do svojej reči napchali hodne srbizmov, s ktorými si rýdza Slovenka ťažko poradí.

Milana a Evu Megovcov bude zo Slovenska do Petrovca ťahať čoraz častejšie aj ich nový dom

Predbehnem veciam, lebo mi nedá nespomenúť príhodu, ktorú pani Megová spomínala. Prišiel za ňou jeden z majstrov a hovorí: – Slavinu načim zameniť. Nechápala, o čo ide. Musel jej ukázať na uzatvárací kohútik na vodovode v kuchyni, aby porozumela jeho slovám. No napriek tomu ochotne tvrdí, že v Petrovci nachádzajú všetko to, čo im na Slovensku chýba. – Slovensko stratilo svoju identitu. Natoľko sa globalizovalo, že nevidíte rozdiely medzi mestami. Všade sú rovnakí ľudia, ktorí niekam utekajú, uponáhľaní sú, na nič nemajú čas. Tu je to inak. Tu nachádzame autentické, typické črty prostredia. A to sú vskutku mnohí Petrovčania, ktorých poznáme. Keď takto niekto uvažuje, potom veľmi neprekvapí, že Megovci v roku 2013 kúpili starý Bendov dom, kúpili vskutku pozemok na Čajakovej ulici, lebo dom sa musel zbúrať a takto pred rokom začali stavať. – Pôvodne to mal byť malý rodinný dom, s gongom akési modernejšie prevedenie domu, ktorý kedysi vystaval Martin Benda, – rozprávali manželia dopĺňajúc sa. V prípravách však túto myšlienku transformovali. Svojich dvoch synov chcú vidieť, tráviť čas s nimi, mať pri sebe vždy, keď je to možné. Do projektu, po každej debate manželov, niečo pribudlo – spálne a kúpeľne, obývačka navyše a dnes ich dom skrýva pod strechou 240 štvorcových metrov, i keď je práve toto ťažko predpokladať podľa útulného zovňajšku stavby. Megovci od samotného začiatku vedeli, čo chcú. Povedali si, že ich dom má spĺňať všetky parametre pasívneho domu, čo si nevyžaduje iba tepelnú izoláciu, ale aj tzv. nútené vetranie systémom pretlaku a podtlaku, bez klasického vykurovania, kde podľa výpočtov tepelná strata na vonkajších – 15 °C a pri vnútornej teplote + 20 °C má dosahovať 4,5 kilowattu. Ako na to? Možno sa práve toto pýtali aj v stavebnej firme majstra Pavla Sýkoru, ale výzve napriek tomu neodolali. Možno sa s týmito základnými podmienkami potrápil aj pán inži-


| nier Pavel Topoľský v úlohe dozoru, ale aj Milanov príbuzný Ján Mega, ktorý po celý čas výstavby bol základnou sponou medzi ním a majstrami, prenášajúc im jeho požiadavky. Výsledok je tu a čo je veľmi dôležité, Megovci sú spokojní, nešetria pochvalami všetkým spomenutým. – Pred dvadsiatimi rokmi sme nechyrovali, že treba izolovať aj základy domu. My sme to tuná urobili so styrodurom do 50 cm hĺbky v hrúbke 20 cm. Steny sú obložené 25 cm hrubým styroporom, okná sú trojsklové, lebo aj tie v pasívnom dome musia spĺňať predpísané parametre. Chyby sa robia práve pri oknách, keď sa nové okno nasadí do otvoru a tento poistí tzv. purpenou a hotovo. My sme postupovali inak. Urobili sa väčšie otvory pre okná a najskôr sa styrodurom izolovalo ostenie, steny vôkol okien a potom sa vsádzali okná, – vysvetľoval pán Milan. Vovnútri tohto domu nemajú radiátory, ale ani podlahové kúrenie. Jediné, čo si možno všimnúť, ale aj to len keď vás spolubesedníci upozornia, sú vlastne výduchy, umiestnené na stropoch vo všetkých miestnostiach, ktoré budú plniť funkciu nútenej výmeny vzduchu, v zime hriať a v lete chladiť. Také pasívne zariadenie nemá takmer žiadnu spotrebu energie, až na ventilátor. Hovoríme vskutku o systéme vykurovania vzduch – vzduch. – My sme sa rozhodli pre tzv. aktívnu rekuperačnú jednotku, ktorá má tepelné čerpadlo a bude nasávať čerstvý vzduch zvonku a vypúšťať spotrebovaný von. Celý princíp rekuperácie, čiže nútenej výmeny vzduchu nie je len v tom, že sa šetrí elektrinou. V spálňach, v kúpeľniach, v kuchyni, všade je stále čistý vzduch. Aby sa toto dosiahlo, neotvárame okná a vonkajšie dvere musíme zatvárať. Napriek tomu náš dom bude dýchať. Takéto zariadenia majú, pravdaže, svoju cenu. Sú aj také jednotky, ktoré s nadbytočným teplom ešte zohrievajú aj úžitkovú vodu. Podobné systémy sa odporúčajú najmä pre alergikov, astmatikov. A že koľko stoja? To závisí predovšetkým od veľkosti domu, ale ich cena sa pohybuje od 3 až 3,5 tisíc eur do približne 8 tisíc eur, – spomínal pán Milan Mega. Veríme, že sa podarilo aspoň náznakovo popísať, čo to je, keď počujeme slovné spojenie – múdry dom, aký sa práve podaril Megovcom. Poznajúc tunajšiu mentalitu tiež veríme, že mnohí, ktorí nazrú do týchto riadkov, budú na Megovcov hrdí, že sa rozhodli do Petrovca priniesť nový spôsob výstavby domov, protirečiac o. i. našim denným lamentom (v priebehu celej, dlhej vykurovacej sezóny) nad tým, ako veľa trovíme na vykurovanie, čo nemusí tak byť. A možno sa na Megovcov niekto aj prizrie... •

" jasmina pániková

/

andrej meleg |

foto-litera

Odmenili najúspešnejších autorov

V

sviatočnom ovzduší v Zhromaždení AP Vojvodiny 21. decembra 2015 udelili ceny najúspešnejším autorom zo súbehov časopisov Nový život a Zornička. Komisia, ktorá hodnotila tvorbu prác súbehu Nového života, takto rozhodla: prvú cenu udelili Ladislavovi Čánimu za

Mária Vršková a Zdenka Valentová-Belićová, kormidelníčky našich časopisov – Zorničky a Nového života

si rozdelili Milina Čiliaková a Aneta Lomenová. Predsedníčka komisie Nového života Hudobné trio na pohľadanie: Juraj Súdi ml., Leonóra Súdiová Zuzana Čížiková zdôraznila, že s kvantia Emilija Kovačevová tou mierne stúpla i kvalita príspevkov, cyklus básní Hra na zabúdanie, druhú najmä jazyková úroveň. Ako opak sa cenu si rozdelili Annamária Boldocká-Gr- tentoraz javí nedostatočná úroveň písaného jazykového prejavu väčšiny príspevkov, kde dominuje najmä nenáležité používanie srbských slov a konštrukcií, čo pôsobí rušivo a znižuje hodnotu textu. V mene komisie, ktorá hodnotila práce pre deti, Jarmila Hodoličová navrhla, aby sa v budúcnosti vypracovali stanovy, ktorými by sa určili vekoPredseda VPK NRSNM Ján Slávik, spisovatelia Viera Benková vé kategórie autorov a Víťazoslav Hronec a riaditeľ tlačiarne HL print Bojan Višić príspevkov. Ako povebićová a Anna Margaréta Valentová dala, jedna kategória by mala byť pre a tretiu Martina Bartošová, Janko Takáč a autorov do 35 rokov a druhá pre tých, Mišo Smišek. V tomto roku prvú cenu ktorí túto vekovú hranicu prekročili. Tým súbehu časopisu pre deti Zornička v ka- by sa dala šanca mladým autorom, ktorých tegórii poézia získal Zoroslav Spevák-Je- v oblasti detskej literatúry nie je veľa. senský, druhú Zuzana Čížiková a tretiu Na tejto udalosti zároveň udelili aj Ján Valenta. V kategórii prózy prvú cenu autorské výtlačky, a to Anne Malkovej, udelili Kataríne Mosnákovej-Bagľašovej, Viere Benkovej, Víťazoslavovi Hroncovi a druhú Z. Spevákovi-Jesenskému a tretiu Ladislavovi Čánimu. •

Predsedníčky porôt Dr. Jarmila Hodoličová a Dr. Zuzana Čížiková, riaditeľ SVC Vladimír Valentík a Svetluša Hlaváčová, moderátorka podujatia

13


|

"&

michal ďurovka |

Z celonárodnej spomienky v Uhrovci C

elonárodná spomienka na Ľudovíta Štúra pri príležitosti dvojstého výročia narodenia bola v Uhrovci na Slovensku 24. a 25. októbra 2015. Na oslavách sa zúčastnila aj štvorčlenná delegácia Matice slovenskej v Srbsku v zložení Viera Dorčová-Babiaková, Martina Bartošová, Miluša Hendlová a Michal Ďurovka. Táto účasť sa realizovala vďaka pozvaniu Mladej matice, ktorá je súčasťou Matice slovenskej na Slovensku, a ktorá v tie dni organizovala 7. ročník Národného zrazu Mladej matice k 200. výročiu narodenia Ľudovíta Štúra. V tú slnečnú sobotu všetky cesty viedli do Uhrovca, rodného mesta najvýznamnejšieho predstaviteľa slovenského národného života, vedúcej osobnosti slovenského národného obrodenia v polovici 19. storočia, kodifikátora slovenského spisovného jazyka založeného na stredoslovenských nárečiach, jedného z vedúcich účastníkov Slovenského povstania v rokoch 1848 – 1849 a poslanca uhorského snemu za mesto Zvolen v rokoch 1847 – 1848. Toto veľkolepé podujatie obsahovalo mnoho programov. Predpoludním bol turistický výstup na vrch Rokoš s odhalením pamätnej tabule venovanej Štúrovi, vyhodnotenie literárnej súťaže pre študentov pod názvom Štúrova esej 2015 na uhrovskom námestí, v rodnom dome Ľudovíta Štúra bola otvorená nová expozícia a v rámci Slávnostnej akadémie odznela aj divadelná inscenácia Orol Tatranský v réžii Juraja Sarvaša a v podaní hercov z Divadla Jozefa Gregora-Tajovského zo Zvolena. Ústredným bodom Celonárodnej spomienky bolo

Národnej rady Peter Pellegrini, premiér Robert Fico, predseda Matice slovenskej na Slovensku Marián Tkáč a mnohí iní. Nechýbala ani prezentácia pamätnej známky, striebornej zberateľskej mince a obehovej pamätnej mince so Štúrovou podobizňou. Tento nezabudnuteľný zážitok doplnil aj historický sprievod kostýmovaných súčasníkov Štúra, od sedliakov až po Adelu Ostrolúcku, a vystúpenia najkvalitnejších folklórnych súborov.

Delegácia MSS vedľa pomníka Ľ. Štúra v Uhrovci; v úzadí je Štúrov rodný dom

Koncert mala aj Vlasta Mudríková, známa heligonkárka a speváčka

slávnostné zhromaždenie pri pomníku Ľudovíta Štúra za prítomnosti najvyšších štátnych predstaviteľov Slovenska. O význame Ľudovíta Štúra hovorili prezident Andrej Kiska, predseda

Príslušníci slovenských dobrovoľníckych oddielov Hurbanovcov z revolúcie 1848/1849

14

Korunou spomienky boli nedeľňajšie bohoslužby v evanjelickom chráme Božom v Uhrovci, kde kázeň slova Božieho mal na starosti generálny biskup Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku doc. PhDr. Miloš Klátik, PhD. Zaujímavosťou bolo, že počas celých bohoslužieb organistu na trúbke sprevádzal Kysáčan Miroslav Poničan, študent teológie. Dvojdňové podujatie sa dialo pod záštitou predsedu vlády Slovenskej republiky a predsedu Trenčianskeho samosprávneho kraja. •

Vystúpil aj svetoznámy SĽUK


|

" & — anna legíňová |

Priateľstvo zložilo skúšku! K

rása duše – to je to, čo vyniká, keď sa človek nájde v núdzi. Je to charakteristika, čiže vlastnosť, ktorou sa nemôže popýšiť každý. Nešťastie je to, čo zbližuje ľudí a naplno prejaví skryté kvality alebo negatíva človeka! Vtedy je len čierne, alebo biele! Buď si človekom, alebo nie! Navonok môže byť každý vľúdny, kultúrny, usmiaty, výrečný, ale len skutky dokážu humánnosť, láskavosť, ochotu pomôcť blížnemu, dať časť svojho, aby patrila inému. V Biblii má slovíčko blížny širší význam. Nie je to len príbuzný, je to i ten, ktorý potrebuje pomoc. V Kysáči sa nedávno udiala tragédia, ktorá poznačila životy nielen domácich, ale i celú dedinu. Rodina Jána Ferku pretrpela veľké nešťastie. Ján je už dvadsať rokov dobytkárom. Najprv obrábal pôdu a potom začal chovať i kravy a býky. V nedeľu 15. novembra 2015 mu zhorelo stavisko plné kráv a ošípaných. Bolo to strašné vidieť, ako sa kúdolí dym poza pekáreň v strede dediny a smeruje k Jesenského ulici. – To ste mali vidieť! Neverili by ste! To nebolo postupne! Odrazu – fuk! A už ničoho nebolo! – hovorí Jankov otec. Pokúsil sa zachrániť, čo sa dalo, pričom utrpel i popáleniny na tvári. – Tlačil som kravy, aby vyšli von, ale darmo, ony nič! Ani krok! Potom som musel aj ja vybehnúť, lebo mi nad hlavou horelo... a narýchlo to všetko spadlo, akoby domček z karát! Neuveriteľné! Títo šľachetní a usilovní ľudia vlastnou prácou nadobudli to, čo mali, plné stajne a stodoly, avšak ruka osudu to pozmenila. Ján Ferko starší si predsa myslí, že sa to nestalo v dôsledku zlej elektrickej inštalácie... lebo mali jeden kábel, na ktorý boli pripojené všetky ostatné a keď sa ten vypol z elektriny, nemohli ani tie, ktoré boli do neho vsietené, reagovať... Nevieme... čas dá odpoveď na ich otázky: – Prečo? Ako? Požiar bol silných rozmerov, nevídané nešťastie otriaslo nielen životami Ferkovcov, ale i mno-

hých Kysáčanov. Spolucítili s nimi, zaujatí pomyslením, že sa to každému z nich mohlo stať... Nedajbože nikomu! – Môj syn mal obyčaj každú kravičku večer pohladkať, prihovoriť sa jej... Je citlivým človekom! Zvieratá má rád! Mal aj jednu obľúbenú, žiaľ, zhorela... – so slzami v očiach vyznáva otec. Avšak treba sa aspoň tešiť z toho, že všetci zostali nažive... i rodičia i starí rodičia a deti. Otec Ján Ferko st., ako povedal, že mal obyčaj aj v nedeľu obísť kravy, býkov a ošípané, popozerať, pomôcť, ak treba, ale tentoraz neodišiel. A prečo? Nevie. Vnukovia boli v izbe, hrali sa na počítači. Nik netušil... Mrákavy sa pokúsili rozohnať priatelia mladého Janka a všetci solidárni občania, ktorí zorganizovali akciu a darovali mu 2000 balov sóje na ohrev. Zorganizovali i večeru na jeho počesť, k narodeninám, aby koľko-toľko pocítil, že v súžení nie je sám. FK Tatra tiež usporiadal zbierku finančnej a materiálnej podpory. Nazbierali 159 400 din a 1580 eur. Aj Miestne spoločenstvo sa pričinilo a stále sa činí, aby sa tejto pracovitej rodine pomohlo. V nešťastí sa ukázala sila a jednota Kysáčanov. V takej ťažkej a nešťastnej situácii priateľstvo malo skúšku. A zložilo ju. •

15


osobnosti | " zuzana medveďová-koruniaková

|

ROK 2015 – ROK ĽUDOVÍTA ŠTÚRA

Veľká osobnosť nášho ľudu D

eň 28. október bol a je pre nás nesmierne pamätlivý, aj avšak ako kňaz neúčinkoval, no v pomaďarčovaní evanjelických smutný, aj radostný. V roku 1941 v tento deň bolo v Báč- Slovákov (ale aj všetkých Slovákov vôbec) sa usiloval svojou skom Petrovci popravených osem prvobojovníkov. V roku 1815 nezištnou a sebaobetavou prácou meniť nepriaznivé podmienv tento deň sa na dnešnom Slovensku, v Uhrovci, narodil ná- ky slovenského nacionálneho rozvoja na priaznivé. Mal sa stať rodný dejateľ a kodifikátor slovenského spisovného jazyka Ľu- riadnym profesorom na lýceu, ale mu bolo zakázané prednášať. dovít Štúr. Neprestal však bojovať o pozdvihnutie a lepší život svojho náPríspevok venúvame práve tomuto velikánovi, teda Ľudoví- roda, pobádal k duchovnému vývinu, ale aj k hospodárskemu. tovi Štúrovi. Tohto roku (2015) si pripomíname dvojsté výročie Odriekal sa aj osobného šťastia, aby sa mohol venovať službe jeho narodenia a práve tento rok si kultúrno-vedecká spoloč- národa. Dôležité je podčiarknuť, že Ľudovít Štúr sa snažil ustanoviť nosť na Slovensku vyhlásila za Rok Ľudovíta Štúra. Na začiatku roka, presnejšie 28. januára bolo na Slovensku prvé podujatie, spisovnú slovenčinu, čo sa mu aj podarilo. Významný je rok 1843, keď Štúr, Hodža a Hurban navštívili predstaviteľa bernočiže otvorenie Roka Ľudovíta lákovského hnutia Jána Hollého, pričom sa dohodli na spoločŠtúra zo strany vlády Slovenskej nom jazyku všetkých Slovákov. Nastalo tak prvýkrát spojenie republiky na Bratislavskom hradvoch rozličných konfesií, katolíkov a evanjelikov, v spoločnom de. Avšak koncom minulého roka boji za jednotný jazyk Slovákov. Okrem iného vznikol spolok – 5. októbra 2014 sa na EvanjeTatrín, ktorý propagoval nový kodifikovaný jazyk a vydával knilickej bohosloveckej fakulte Unihy v štúrovčine. V roku 1845 Štúr začal vydávať Slovenskje verzity Komenského v Bratislave národňje novini s prílohou Orol Tatranský. Pri kodifikovaní jakonala konferencia na tému Ľudovít Štúr a jeho doba. Prínos pre zyka Štúrovým zámerom bolo povýšiť ľudovú reč na spisovný cirkev a národ. Postupne sa pojazyk, osloviť prosté ľudové vrstvy a rýchlejšie pozdvihnúť ich čas celého roka konal rad podunízku kultúrnu úroveň. Zásady tohto jazyka spracoval v spisoch jatí (výstavy, workshopy, konfe– v knihách: Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto rencie, sympóziá, divadelné nárečí a Nauka reči slovenskej. Štúr vychádzal zo zásady píš predstavenia, kultúrno-umelecké ako počuješ, čiže podporoval fonetický princíp pravopisu. V tejĽudovít Štúr pásma, semináre atď.), ktoré boli to štúrovskej slovenčine vznikli početné diela významných rovenované nášmu kodifikátorovi a slovenskému národovcovi. mantikov – štúrovcov, Andreja Sládkoviča, Jána Bottu, Janka Vyvrcholením Roku Ľudovíta Štúra boli oslavy koncom októbra Kráľa, Sama Chalupku a mnohých iných, ktorých diela patria v jeho rodisku, na ktorých sa okrem najvyšších predstaviteľov medzi klenoty slovenskej kultúry. Neskoršie však, ako vieme, slovenských kultúrno-spoločenských inštitúcií, slovenskej štát- prišlo k pozmeneniu podoby spisovného jazyka – k hodžovskonej správy zúčastnili aj slovenskí krajania zo zahraničia, čiže aj hattalovskej reforme štúrovskej slovenčiny. z Vojvodiny. Je významné spomenúť, že Ľudovít Štúr bol aj poslancom Možno povedať, že Ľudovít Štúr vyšiel z národne uvedome- v Uhorskom sneme, keď si ho v roku 1847 vyvolilo mesto lého evanjelického prostredia. Narodil sa v Uhrovci (vtedy Zvolen za svojho predstaviteľa. Známa je pritom jeho reč, Zay-Uhrovci) na Slovensku 28. októbra roku 1815 v učiteľskom ktorú tam predniesol po slovensky. Bol i účastníkom revolúcie dome (ináč v tom istom dome, kde sa v roku 1921 narodil aj Alexander Dubček, známy politik a autor knihy Nádej umiera posledná). Otec Ľudovítov Samuel Štúr bol v Uhrovci evanjelickým učiteľom a organistom, matka nábožná, deti boli vychovávané v bázni – v úcte a láske k Bohu. Ľudovít mal piatich súrodencov: sestru a štyroch bratov, z ktorých jeden bol zomrel ako jednoročný. Základné školské vzdelanie Ľudovít nadobudol pod otcovým vedením v rodisku, v Uhrovci, nižšie gymnaziálne v Rábe (Györ) a potom študoval na Evanjelickom lýceu v Bratislave. Už tam bol aktívnym členom v národnom hnutí a neskoršie zaujal študentov svojimi jazykovými cvičeniami, prednáškami o dejinách, literatúre a o jazykoch slovanských národov. Organizoval vychádzky do prírody, z ktorých pamätnou sa stala vychádzka na Devín v roku 1836 pod názvom Národný krst. Dištriktuálny konvent evanjelickej cirkvi ho v tom istom roku ustanovil za námestníka profesora Palkoviča na Katedre reči a literatúry na bratislavskom lýceu. DvadNávšteva Ľ. Štúra, J. M. Hurbana a M. Miloslava Hodžu saťtriročný odišiel do Halle (Nemecko), u Jána Hollého na Dobrej Vode v roku 1843 odkiaľ sa vrátil ako evanjelický teológ,

16


| v rokoch 1848/49 a stál v čele slovenských povstalcov. Proti nemu bol vydaný aj zatykač (súdny rozkaz na zatknutie). Po neúspešnej revolúcii sa utiahol do Uhrovca, ale keď mu umrel brat Karol, v januári roku 1851, presťahoval sa do Modry, kde sa staral o jeho sedem detí a bol tam pod policajným dozorom. V tom istom roku 1851, v júli, mu zomrel aj otec, onedlho i matka a v roku 1853 (18. apríla) zomrela aj druhá Štúrova láska Adela Ostrolúcka, ktorá, ako sa píše v jednej knihe, „do Štúrovho života svietila ako jasný lúč a s ktorou si Štúr iste spájal predstavy o vlastnej budúcnosti.” Napísal o nej vtedy aj slová: „Srdce mi na všetky strany rozkrvácané odchodom svojím mocne ranila.” Ostal verným priateľom prírody a poľovačky, za obeť ktorej položil svoj mladý život. Pred Vianocami 1855 sa na poľovačke v modranskom chotári nešťastne podstrelil a 12. januára 1856 zraneniu podľahol, teda zomrel ako 41-ročný. Pre nás tu žijúcich Slovákov treba spomenúť, že Ľudovít Štúr bol učiteľom mnohých Srbov, ktorí v tom čase navštevovali bratislavské lýceum, napríklad takými boli: Đuro Daničić, Jovan Bošković, J. Jovanović Zmaj, Svetozar Miletić a iní. Významné je spomenúť i kontakty čiže styky s Vukom Karadžićom, keďže Štúr aj Karadžić kodifikovali spisovné jazyky svojho národa na podobnom základe. Štúra si vážil aj slávny srbský (teraz už čiernohorský) básnik Njegoš, ospieval ho v básni Ljudevitu Šturu. V nej sú aj tieto slová: „V temnom putovaní sledujem tvoju žiarivú fakľu... ako nábožný, čo sleduje sklopeným zrakom chod súmraku za kmitajúcou lampadou (svietidlo, lampa, svetlo).” Nebude od veci zdôrazniť, že štúrovci používali v konverzácii o každodenných veciach strednú slovenčinu – stredoslovenský interdialekt a je to aj vlastne naša reč, v trošku zmenenej podobe. Ľudovít Štúr povýšil stredoslovenské nárečie na spisovný jazyk, vytvoril spisovnú slovenčinu, ktorá sa v podstate neodlišuje od dnešnej. Mali by sme pripomenúť i to, že tak, ako bol Ľudovít Štúr medziiným aj pevná evanjelická osobnosť, z príležitosti 270. výročia príchodu Slovákov sem, nezabúdajme, že práve evanjelická cirkev má najväčšiu zásluhu na tom, že sme sa tu udržali dodnes. Na dôvažok uvedieme niektoré heslá, vety, slová, verše, slogany, ktoré napísal, povedal, uviedol, šíril sám Ľudovít Štúr. (uvádzame ich v súčasnej slovenčine) O vyučovaní v slovenskej reči písal takto: – „Vyučovanie privedie ku všetkému dobrému a šľachetnému ľudí, celé národy – ale len vyučovanie v slobode. Keď ale vyučovanie má byť vyučovaním opravdivým, užitočným, cieľu primeraným, musí sa konať v reči národnej, alebo, inými slovami, v reči materinskej národa. V reči materinskej cítime všetko najmocnejšie, keď ale v nej každé slovo nám najlepšie do srdca udiera, v nej tiež najlepšie všetko chápeme a rozumieme, a preto vyučovanie v reči materinskej nielen srdce naše, ale aj myseľ a ducha nášho najlepšie a najprimeranejšie vzdeláva a poučuje.” (Úryvok z jeho Slovenských národných novín.) Keď vystupoval na Uhorskom sneme, tiež hájil záujmy ľudu a bojoval za spravodlivosť. Uvedieme iba pár viet z jeho prednesených prejavov: – „Každému je známe, v akom stave sa nachádza v krajine našej úbohý ľud poplatný, jeden každý zná a vidí, že je potlačený...” (Reč na Uhorskom sneme 21. decembra 1847.) – „...prosím stavy a rady v záujme ľudu tohto, aby riadne vyučovanie v materinskej reči dostával a odbavovanie služieb božích v tej samej reči sa mu neporušené zanechalo. Žiadam teda, žeby sa slová v návrhu „kde sa maďarská reč z povinnosti vyučovať má” vynechali a na ich miesto toto položilo: „ale nech rečou vyučovania ostane v obciach reč materinská.” (Reč na Uhorskom sneme 15. januára 1847.) Aj keď ho mnohí hodnotia ako nie úspešného básnika, predsa uvedieme celú báseň, ktorú napísal a venoval svojej zosnulej láske Adele Ostrolúckej.

" zuzana medveďová-koruniaková | osobnosti A. O. Uvädnul si prenáhlo, kvet, ty pekný kvet Hrona, v duši tej svet opúšťala v láske, viere k svojím stála, zbožná Antigona. Ani ten kvet rodnie kraje nezrely, keď vädol, ani tvor svoj ušlechtilý do náručia nestúlily, keď uvädlý padol. A v srdci tom tolká láska horela k tým krajom, že sa mnela v jejích lone, tam na živom šumnom Hrone, otočená rajom. A k rodom jích koho srdce túžobnejšie bilo? Jako sestra k bratom zlatým navráteným, driev odňatým, tak sa k ním túlilo. V týchto citoch, v tom nadšení mizla tá postava, duch sa to len byť pozdával a ten v ríšu duchov plával, kde jeho oslava. Pamiatka ti neuvädla, ty nášho kraja kvet, vzdechy jeho nech lietajú, kde ti zvleky spočívajú, kde zapadnul ti svet.. S nimi spolu i naše tam, často tam zaletia, bár aj túžby tvoje vrelé, už tam v zemi onemelé, viac jím neodvetia. (1853) (Dostupné na: http://zlatyfond.sme.sk/dielo/37/Stur_Basne/2) A na záver ešte známe heslá Ľudovíta Štúra:

„My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.” „Veľa tvoriť, málo troviť a učiť sa.” „Nie je šťastie nad druhými sa vypínať a druhých utláčať, ale šťastie je s druhými žiť, rovne vzdelanými, rovne šťastnými, rovne spokojnými.” Zásady štúrovcov a štúrovskej generácie: mravnosť, čestnosť, tolerantnosť, pracovitosť, láska k blížnym, služba národu, ľudu a dobru. • 17


|

" & — anna legíňová

|

|

" & — juraj berédi-ďuky |

Pánovi spievame spolu

V

Veselí penzisti akoby boli mladí...

STAROBNÍ PENZISTI

Veselá a vydarená kysáčska zábava! A

ko je to už zachodené, čiže ako sa to na penzistov patrí, aj tentoraz organizovali zábavu pri príležitosti 29. novembra Dňa republiky – nostalgická spomienka na zašlé časy, na časy, keď sme nemuseli rozmýšľať, či si smieme to či ono kúpiť, keď sme mali možnosť ísť k moru, bezplatne sa liečiť a pod. Na to sa najlepšie pamätajú starí ľudia, ktorí to zažili a nemuseli bojovať o existenciu. Zábavu organizovali 28. novembra 2015 pri večeri a hudbe v miestnostiach reštaurácie FK Tatra Kysáč. Ako sa to na takéto usporiadanie patrí, všetkých privítal predseda Starobných penzistov Pavel Medveď. Prítomní boli aj hostia z iných osád – z Čuruga, Starej Pazovy, Gospođiniec, Veternika, Hložian, Begeča, Futogu a z Telepu. Večer bol zaujímavý, veselý, roztancovaný... Niekto by si myslel, že sú penzisti starí, nevládni a depresívni, ale sú aj takí, ktorí sa môžu zabávať, tešiť sa zo života, byť plní optimizmu a lásky pre blížnych. Každý si ulamuje z kúska, ktorý dostal! Nevystala ani tombola, ktorá bola veľmi bohatá a šťastlivci sa jej potešili. Kto má šťastie – má! Ani mňa nezaobišla – teším sa na nového spoločníka, rapotavého papagája! •

Pavel Medveď počas príhovoru

18

Selenči 30. augusta v sieni domu kultúry vo večerných hodinách odznel ekumenický koncert pomenovaný Pánovi spievame spolu. Podľa slov moderátorky programu Márie Trusinovej bol to koncert kresťanskej duchovnej hudby. V uvode programu sa krátko prihovoril zástupca predsedu Obce Báč a predseda organizačného výboru koncertu Zdenko Kolár, ktorý potom vyzval predsedu Obce Báč Dragana Staševića na javisko, aby sa prihovoril obecenstvu. Vo svojom príhovore predseda vyzdvihol okrem iného, že lokálna samospráva vždy mala pochopenie pre takéto podujatia a v rámci svojich finančných možností sa vždy snažila a bude sa aj do budúcna snažiť takéto úspešné podujatia podporovať. Slová chvály adresoval aj PaedDr. Jurajovi Súdimu, ktorý sústavne, neúnavne a nanajvýš úspešne pracuje na poli hudobnej kultúry. Na koncerte sa spievalo, recitovalo a hralo na hudobných nástrojoch. Spievali sólisti, zbory, kapely a všetkým bolo spoločné to, že sa venujú a úspešne pestujú aj takýto druh hudby, ako je duchovná, ktorá na tomto koncerte bola tak trochu netradičným spôsobom prezentovaná prítomným. Všetci účastníci mali príležitosť predstaviť sa publiku v sieni niekoľkými piesňami z vlastného repertoáru. V hudobnej časti koncertu účinkovali: orchestrík Základnej školy Jána Kollára, Komorný zbor Zvony a Zábavný orchester komorného zboru Zvony zo Selenče, Literárno-hudobné združenie Svätý Sáva z Vajsky, vokálno-nástrojová skupina Ritam vjere zo Subotice, vokálno-nástrojová skupina Leopold zo Selenče, vokálno-nástrojová skupina Hermon z Kulpína, ako aj sólistky Slovenka Benková-Martinková, Anna Širková, Mária Turanská a Rút

Záber z ekumenického koncertu v sieni Domu kultúry v Selenči

Petrášová. Príležitostné verše predniesla Selenčanka Anna Margaréta Valentová. Oblečenie pre mužských členov zboru Komorný zbor Zvony zabezpečil za finančnej podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Za technickú a mediálnu podporu koncertu sa organizátor, Komorný zbor Zvony, poďakoval Vladimírovi Struhárovi, Jurajovi Berédimu, Sáre Krížovej a Rádiu Báčka. Organizáciu koncertu podporili Obec Báč a Miestne spoločenstvo Selenča. Na koncerte boli prítomní predstavitelia lokálnej samosprávy, duchovného, kultúrneho a spoločenského života Selenče. V sieni bola takýmto koncertom prezentovaná možnosť prednesu duchovných piesní mimo tradičných priestorov, na ktoré sme si zvykli, ako sú kostoly a podobné, a netradičný, ale úspešný spôsob prednesu duchovných piesní, ktorý upútal pozornosť publika, ktoré účastníkov za úspešné vystúpenia odmenilo potleskom. Koncert je taktiež dôkazom toho, že rôzne vierovyznania nie sú prekážkou pre úspešnú spoluprácu na poli kultúry. Týmto koncertom v Selenči pribudlo ďalšie hudobno-kultúrne podujatie, ktoré osviežilo kultúrne leto v Selenči a prinieslo milovníkom takýchto koncertov a takéhoto druhu hudby skvelý umelecký zážitok a príjemne strávený večer. •


|

" zuzana medveďová-koruniaková |

Šesťdesiatka petrovského Oltárneho krúžku žien O

ltárny krúžok žien petrovského zboru Slovenskej evanjelickej augsburského vyznania cirkvi bol založený v roku 1956, teda v roku 2016 oslávi pekné jubileum – šesťdesiate výročie. Od januára 2014, ako uviedla vo svojom článku o tomto krúžku Monika Necpálová (Hlas ľudu, č. 31, 2. 8. 2014), „krúžok začal písať svoju najnovšiu históriu”. Odvtedy má totiž nové vedenie: vedúcou je Anna Melegová, jej zástupkyňou Katarína Zelenáková, zapisovateľkou Mária Gašparovská a pokladníčkou Zuzana Denďúrová. Raz alebo aj dva razy mesač-

ne, zvyčajne v nedeľu po nešpore, v modlitebni novej petrovskej fary mávajú členky stretnutie vyplnené modlitbou, spevom a prednáškou. Striedavo podľa vlastného výberu jedna členka si pripraví modlitbu a jedna prednášku, o čom sa dohodnú na predošlom stretnutí. Vždy je to však za účasti pána farára, do októbra 2015 Mgr. Vladislava Ivičiaka a odvtedy Mgr. Jána Vidu, a pána kantora Pavla Očovejiho. Niekedy ich poctia aj hostia, ktorí poslúžia slovom Božím, či už prostredníctvom prednášok alebo piesní a recitácií.

Dôležitou aktivitou krúžku je humanitná pomoc. Ak treba, urobia zbierku, či už peňazí alebo vecí, a pomôžu tým, ktorí pomoc potrebujú, napríklad pozitívne reagovali na výzvu báčskopetrovskej sociálnej služby, keď zozbierali posteľnú bielizeň, odev, alebo na výzvu cirkvi, keď pomohli rodine postihnutej požiarom, navštevujú nevládne a choré členky alebo bývalé členky a iné osoby, ktorým venujú pozornosť, slovo Božie a darček, poskytnú pomoc pri cirkevných podujatiach atď. •

Členky OKŽ s p. f. Mgr. Vierou Bátoriovou, koordinátorkou oltárnych krúžkov žien v SEAVC v Srbsku

majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

Jána Kollara 13, Báčsky Petrovec

021 / 780-184

www.ddor.rs

ddorns

19


oslavy

|

" aneta lomenová / — n. glišić

|

Novosadskí Slováci oslávili 95 rokov nepretržitej kultúrnej činnosti

Ú

stredný program oslav 95. výročia spolkovej činnosti novosadských Slovákov šafárikovci usporiadali v sobotu 7. novembra 2015 v budove NIS v Novom Sade. Vystúpili v ňom všetky aktívne odbočky pôsobiace pri Slovenskom kultúrnom centre. Program sa začal slávnostnou akadémiou, na ktorej sa sprítomnila minulosť a ťažké začiatky kultúrneho života novosadských Slovákov a priblížil postup zakladania a rozvoja ich dnešného kultúrneho stánku. Akadémiu viedlo pracovné predsedníctvo v zložení Katarína Mosnáková-Bagľašová, predsedníčka centra, Juliana Brtková, podpredsedníčka, a Aneta Lomenová, moderátorka. Úvodom zazneli štátne hymny slovenského a srbského národa v prednese Komorného zboru Agapé, ako prejav dobrého spolunažívania týchto slovanských národov, ktoré treba pestovať a s láskou vštepovať potomkom. Slovenské kultúrne centrum Pavla Jozefa Šafárika si pred 95 rokmi ešte ako Československá beseda predsavzalo, že bude kráčať po stopách kultúrnych dejateľov a obroditeľov, ktorí ho založili, a splní ich dávne sľuby. Ľudové zvyky, kroje a jazyk, ktoré si novosadskí Slováci priniesli zo svojej vlasti, v novom prostredí ukázali veľkú výdrž. Preto sa začali zakladať rôzne združenia a krúžky. Za oficiálny vznik Slovenského kultúrno-umeleckého spolku Šafárik, ktorý bol pokračovateľom Československej besedy Šafárik, sa pokladá 3. marec 1948, keď sa zvolilo meno národného buditeľa, historika a jazykovedca Pavla Jozefa Šafárika, ktorý 14 rokov pôsobil v Novom Sade

rozrastala sa. Vojnové obdobie zanechalo nežiaduce stopy aj v kultúrnom stredisku novosadských Slovákov, ale niť pokroku neroztrhlo, dalo sa na čo nadväzovať, lebo základy zostali neporušené. Tradícia organizovania a zoskupovania

Členky Šafárika vítali hostí chlebom a soľou

vždy veľkého počtu Slovákov nielen z Nového Sadu, ale i z celej Vojvodiny, sa zachovala dodnes. A tak sa po 95-ročnej tradícii v tento deň zišli všestranní Slováci, milovníci ľudového umenia, horliví folkloristi a národovci, aby vzdali česť jednému z najvytrvalejších a najstarších spolkov vo Vojvodine. Jubilejné oslavy svojou prítomnosťou poctili aj vzácni hostia, veľvyslankyňa Slovenskej republiky v Belehrade pani Dagmar Repčeková, predsedníčka Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny a podpredsedníčka Autonómnej pokrajiny Vojvodiny Anna Tomanová-Makanová, člen Mestskej správy pre kultúru Mesta Nový Sad Vanja Vučenović, predstavitelia Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Novom Sade, predstavitelia družobných spolkov zo Slovenska, z Kapušian a Tisovca a iní. Hostia sa prítomným aj prihovorili a štedro zavinšovali centru dlhé roky úspešnej práce a mnoho zdaru tým, ktorí sú v ňom. Šafárikovci si zapomínali aj na zosnulých členov a pri tejto Na slávnostnej akadémii zazneli štátne hymny slovenského a srbského národa príležitosti minútkou ticha (1819 – 1833) a bol aj prvým riaditeľom Srbského pravo- vzdali poctu Martinovi Kmeťovi, Pavlovi Ďurčianskemu, Zuzane Imbronovićovej a Svetislavovi Molnárovi. Udelené slávneho gymnázia. Spolok bol založený s cieľom zachovávať, pestovať a boli ďakovné listiny zaslúžilým jednotlivcom a inštitúciám. sprístupňovať národné kultúrne dedičstvo, jazyk, hudbu, Trojčlenná komisia – v zložení Juliana Brtková, podpredsedpiesne, tance a zvykoslovie. Od začiatku činnosť spolku níčka centra, Pavel Kríž, bývalý predseda, a Anna Crveniaktívne nadobúdala nové formy, realizovala nové idey, ová, umelecká vedúca miešaného zboru, rozhodla, udeliť

20


| dve ceny jednotlivcom, a to Jánovi Brtkovi a Jaroslavovi Boldockému, za dlhoročnú nezištnú prácu v centre a za aktívny prínos a zveľaďovanie činnosti centra, a tri ceny inštitúciám – Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi v Novom Sade za neustálu finančnú podporu a poskytovanie svojich priestorov pre činnosť centra, Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny za dlhoročnú finančnú a logistickú podporu. Ochotníci Šafárika svojrázne spríjemnili podujatie hudobnými prednesmi – starší zmiešaný zbor Šafárika zaspieval štyri piesne a členovia orchestra zahrali klasickú hudbu, ktorá pôsobila ako clona počas prednesu úryvkov o aktívnych odbočkách centra, ktoré predniesli Tatiana Jašková, Andrea Lomenová, Anna Brtková-Valentová, Daniela Tereková a Danica Vŕbová. Centru zablahoželali mnohí priatelia aj prostredníctvom pozdravných listov. V rámci programu bol prečítaný list predsedu Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Jána Varšu a pozdrav od Slovenskej spoločenskej a kultúr-

Od konopí po rubáš

nej asociácie Ľudovíta Štúra v Melbourne v Austrálii, ktorý v mene spolku zaslala členka predsedníctva Elena Lomenová. Umeleckým vedúcim všetkých odbočiek Šafárika sa za ochotu, námahu a vedomosti, ktoré novosadským ochotníkom odovzdávajú, šafárikovci poďakovali pekným slovom a venovali im malú pozornosť. V pokračovaní večierka v aule budovy NIS bola otvorená výstava panelových fotografií profesionálneho fotogafa Michala Madackého v produkcii Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov. Prítomných privítala predsedníčka Katarína Mosnáková-Bagľašová a o svojej tvorbe rozprával aj autor. Výstavu umelecky spríjemnil fujarista Branislav Kováč a hudobníci zo Slovenska. Nasledoval bohatý galakoncert SKC P. J. Šafárika. Na vchode členky Šafárika vítali hostí chlebom a soľou. Galakoncert podľa scenára Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej vyrežíroval Ivan Slávik. Videoklipy moderátorsky nahral Ján Struhár a strih vykonal Ljubiša Sremčević. Koncert sa začal Šafárikovou Božskou iskrou, ktorú slávnostne predviedol miešaný zbor Šafárika spolu s Komorným zborom Agapé – dirigovala Anna Crveniová. Sieňou sa čochvíľa

" aneta lomenová / — n. glišić

|

oslavy

Podpoliansky Keď ma odobrali

niesli zvuky a rezké pohyby slovenských regionálnych štylizovaných tancov, ale aj dolnozemských tancov, ktoré stvárnili ľudové zvyky a obyčaje novosadských Slovákov. Na led obrazovke sa premietali videonahrávky z dávnych čias spolku, príbehy o Šafáriku, ale aj novovytvorené zábery o súčasnosti centra a o tom, ako ho zažívajú dnešní členovia. Tanečníkov a spevákov sprevádzal viacčlenný ľudový orchester Šafárika pod taktovkou Tatiany Jaškovej, ktorá vedie aj dievčenskú spevácku skupinu. Folklórny súbor pripravil umelecký vedúci a režisér galakoncertu Ivan Slávik. V nedeľu 8. novembra novosadskí cirkevníci v čele s velebným farárom Vladimírom Obšustom venovali slávnostné bohoslužby 95-ročnému slovenskému kultúrnemu centru, a tým sa ústredné oslavy aj skončili. Za úspešné zrealizovanie osláv 95. výročia spolkovej činnosti novosadských Slovákov SKC P. J. Šafárika vďačí

Pracovné predsedníctvo na slávnostnej akadémii: Aneta Lomenová, Katarína Mosnáková-Bagľašová a Juliana Brtková

finančným partnerom – Mestskej správe pre kultúru Mesta Nový Sad, Národnostnej rade slovenskej národnostnej menšiny, česko-slovenskej poradenskej spoločnosti CZECHOSLOVAK REAL z Českej republiky, ako aj sponzorovi osláv Minaque. •

21


spomienky

|

" viera benková

|

Spomienky Viery Benkovej na dávne Vianoce

B

olo čosi po druhej svetovej vojne, mala som asi päť rokov, v obchodoch sa vtedy kupovali cukríky na kúsky, o čokoláde, južnom ovocí, banánoch alebo sušených figách a datliach sme ani nechyrovali a ak aj, tak tieto drahé a vzácne dobroty boli na sviatočných stoloch (najmä na Vianoce, Nový rok alebo Veľkú noc) iba v možnejších rodinách, medzi ktoré v Petrovci patrili najmä lekárnici, doktori, učitelia, farári a kantori, ale i remeselníci, obchodníci. Taká zažiadaná sladkých maškŕt a dobrôt, a bol práve zimný decembrový čas, vošla som do obchodu Jesenských na konci Mikovho salašu tesne pred Psou ulicou – ako sme vtedy volali dnešnú ulicu Leva Tolstého – s vajíčkom v ruke – vystriehnutým na hniezde v našej stajni, kde mama pozatvárala na zimu sliepočky, aby ľahšie prezimovali a aby aj vajíčka niesli! V obchode som sa vytúžene zadívala na cukríky vo veľkej sklenenej fľaši, ktorá stála na pulte u pána Pavla Jesenského. Čakala som, kým pánovi bovdášovi vytúžene poviem, žeby som za to vajíčko, ktoré som mu priniesla, mala dostať aspoň dva-tri cukríky, veď v lete na ulici zaň som dostala od zmrzlinára jednu celú gučku sladolédu! Pán Jesenský bol veľmi láskavý a dobrý muž, pre mňa, pravda, milučký starký, ktorý okrem farieb, petroleja, lakov a firnajzu a iných domácich potrieb predával aj maškrty! V obchode bolo niekoľko ženičiek, čo si prišli kúpiť domáce potreby, niektoré možnejšie i cukríky salónky, ktoré dva-tri zavesili na stromček vedľa upečených a do farbistých papierikov zavitých koláčov a jabĺk! Takto deťom dočarili okázalosť Vianoc! Starký Jesenský vyčkal, kým sme v obchode osameli a obrátil sa ku mne s úsmevom na tvári. Vážne sa ma spýtal, či som to vajce neukradla a keď som ho presviedčala, že nie, tak mi povedal, že si to vajce teraz vezme, ale dostanem iba jeden cukrík a keď prídem o týždeň tesne pred Vianocami, nachystá mi aj čosi viac... Celá natešená vyšla som z obchodu von, rozbehla som sa dlhou zasneženou ulicou a v pravej ruke som pevne držala podarovaný cukrík. Zjem ho, až keď prídem domov a dlho ho budem cmúľať, aby som si zapamätala jeho chuť! Letela som po vyleštenom chodníku ako na saniach, vrážala do zababušených postáv a vyvolávala u nich pohoršenie, ale na to som sa neobzerala! Pred Škantíkovou uličkou postretla som pani učiteľku Čajakovú, ktorá ma zastavila a pýtala sa ma, či už chodím do školy, že počula od môjho otca, ako pekne recitujem a že by som mohla prísť k nim zarecitovať im na Vianoce a dostanem od nej dáku knižku. Nechcelo sa mi veriť, že ma v ten deň postretlo toľko šťastia, z vecí, ktoré som najradšej mala na svete, patrili cukríky, zmrzlina a knižky pre deti! Celá natešená vbehla som cez drevenú bránu zasypanú snehom rovno do nášho pitvora a z dvier som sa pochválila s príhodami. Ani som nestačila udalosť v obchode dokončiť, keď ma mama chytila za ruku a pove-

22

dala Kľačať! a ja natešená z udalostí celkom som zabudla, že som vajce ukradla našej sliepke z hniezda, ale bolo už pozde, vyslovené bolo vyslovené a sľub učiteľky Čajakovej som už nestačila spomenúť a už som musela za trest kľačať na kukuričnom šúľku v rohu pitvora!... A tak som si to slepačie vajce mučenícky vystála v kútiku pitvora na kukuričnom šúľku s nádejou, že starký Jesenský na svoj sľub nezabudne a že i pani učiteľka Čajaková na sviatky okrem obrázkovej knižky (neviem, prečo som si myslela, že to bude obrázková knižka!?), ak budem pekne recitovať, pribalí mi aj čosi navyše... A vtedy mi bolo na detskej duši akosi ľahšie a aj trest som v kútiku pitvora celkom dobre vystála bez hlasného fňukania, takže sa moja mama nevedela nadiviť, prečo som hlasno neprotestovala a nevrle tam nefňukala!

Mikuláš A potom k nám zavítala nevídaná radosť – Mikuláš, sviatok detí! Večer pred spánkom kázala mi mama vyčistiť si čižmičky, lebo vraj lenivým deťom a deťom klamárom Mikuláš dary neprinesie a treba vidieť, či mi odpustí hriech, že som z hniezda vzala vajíčko! Celá stŕpnutá od strachu, či dostanem dar, nemohla som zaspať a cez driemoty sa mi z kucova zazdalo, lebo som sa tam utiahla na noc (bolo tam veľmi teplučko a pohodlne), že mama s otcom čosi pod postieľku ukladajú, ale sen ma primäl, nuž zobudila som sa až ráno. Na svätého Mikuláša už je celá zima naša! počula som nado mnou otca recitovať a to ma aj zobudilo! Keď som otvorila oči a pozrela sa do čižiem, mala som čo vidieť – v balíčku boli zabalené tri cukríky, dve jabĺčka a knižka Smelý zajko v Afrike! Akú som mala radosť, nech ani nespomínam, knižku mám aj dnes uloženú v mojej knižnici a na ňu som si spomenula aj týmto návratom do detstva mágie, radosti a krásy sviatkov!

Lucka Ráno 13. decembra sa na našom pitvore otvorili dvere a dnu vošiel švagor a začal hneď recitovať: Navešaj si okolo krku zvoncov, odožeň z domu strigy a strigúňov! Mama si vydýchla. – Dobre je, – vyslovila nahlas, že – prišiel prvý k nám do domu muž, aspoň sa nám nebudú kaziť hrnce a riad! Tŕpla, či hneď zrána nezavíta k nám suseda, ktorá mala vo zvyku v zime dopoludnia chodievať k nám, prisadnúť si k peci a zohrievať si pri nej chrbát. Večer mi mama ukazovala, ako to bolo za jej dievoctva, keď si nad hrncom v lyžici spúšťali cez kľúčovú dierku do vody horúce tekuté olovo; akú malo podobu, napr. podobu podkovy, za takého sa vraj


| dievka vydá, teda za kováča! Muselo to byť krásne, magické a prečudesné, keď sa v dome večer zišli na vydaj súce dievky a práve na svätú Luciu čarili si a vzývali svoj osud. Aké kino, aké computery, taký večer bol krajší a zaujímavejší než tieto dnešné a ako sebestačné! Ale či by s tým súhlasili dnešné deti!? Veru nie a mali by pravdu, ony majú iné krásne zážitky a verím, že si na ne tiež raz spomenú!

Vianoce A potom sa už blížili vytúžene očakávané radostné a najkrajšie v roku sviatky – Vianoce. Dom rozvoniaval, mama piekla koláče od výmyslu sveta, aspoň sa mi vtedy tak zdalo, hoci sme už mali „zliepkané” plásty kakaovou alebo citrónovou plnkou, ale vanilkové zliepané koláčiky posypané orechmi boli pre mňa najlepšie koláče na svete! Krstná mama Poliaková, ktorá bývala v Ulici Komenského, neďaleko nás, na druhý deň Vianoc, keď sme šli k nej na vinšovačky, vítala nás s dobrotami, ktoré ukrývala v majolikovej peci, na ktorej boli dutiny a v nich uložené taniere s koláčmi, nuž čakala krsniatko, aby jej zaspievalo... „Tichá noc, svätá noc, Jala ľud v blahý kľud; Dvoje len sŕdc bdie v Betleheme S hviezdami u jasieľ roztúžene. V nich malé dieťatko spí, Malé dieťatko spí...” A potom spoločne s rodičmi: „Narodil se Kristus Pán, Veselme se; Z ruže kvet vykvétl nám, Radujme se! Z života čistého, Z rodu královského Již nám narodil se...” A potom sa otec prihovoril domácim a počul sa aj môj detský hlas: „Vinšujem ja vám na tjeto svjatki Najprv šťasťje, zdravje, hojné božské požehnaňje, Na poľi úrodi, v stodolách pľjenoti; V komore hojnosť, v pitvore svornosť, V izbe lásku a úprimnosť a na ďjetkách radosť! Aby ste boľi veseľí ako v ňebi aňjeľi!” Krása Vianoc, ako vidno, zostala mi vrytá hlboko v pamäti a vynorila sa mi práve teraz v tomto našom až príliš pretechnizovanom čase ako závet predkov držať i takto slovenskú rodinu pokope a nestratiť sa vo svete. Chýba nám možno trochu i toho čarovania na deň svätej Lucie alebo koledovanie – vinšovačky na Vianoce a Nový rok, ktoré sa prenášali z generácie na generáciu a dlho sa pamätali. Ako napríklad i zápis básnika Jána Kollára v Národných spievankách: Na Vianoce opekance, na Nový rok lokše. Už ťa dievča zanechávam, nech ťa vezme, kto chce... A, pravda, pán Pavel Jesenský na sľub daný mne dieťaťu – nezabudol. Keď som bola u nich v obchode na Štefana kúpiť petrolej, aby sa nám na Nový rok doma dobre rozsvietila izba, vytiahol spod pultíčka malý balíček a s úsmevom mi ho podal! Ja som mu na jeho veľké potešenie pekne zarecitovala! Na druhý novoročný deň som zavítala do Čajakovcov, kde ma srdečne prijali, ale namiesto knižky som za koledovanie a vinšovačky dostala pravý pravučičký pomaranč, ktorý som dlho na okne opatrovala, lebo mi bolo ľúto hneď ho zjesť! A nakoniec: Vinšujeme vám hody, aby ste pili víno, A nie vody! •

" viera benková

|

Sušiarne, sklady a chmeľnice kedysi a dnes...

P

ísal sa rok 1904, ktorý v dejinách Petrovca má byť zapísaný nielen ako rok, keď mal až takmer 8 500 obyvateľov, z čoho bezmála takmer Slovákov, okrem niekoľko stovák Maďarov, Nemcov, Židov a Srbov. Práve v tomto spomínanom období badať náhly rozvoj chmeliarstva. Do Petrovca začínajú húfne prichádzať obchodníci, väčšinou z Uhorska a najmä z Čiech, ktorí Petrovčanom núkajú výhodnú výstavbu moderných sušiarní a skladov na skladovanie dopestovaného chmeľu. Táto popínavá a v tom čase veľmi expanzívna rastlina, povedzme to takto ľudovo, celkom poplietla hlavy nielen pestovateľom, ale najmä veľkoobchodníkom Židom, ktorí sa k nám ešte v minulom storočí, teda v 19. hromadne prisťahovali, lebo obchodovali s koloniálnym tovarom, pšenicou a ošípanými, ale i dobytkom a videli aj v Petrovci možnosť rýchleho zárobku... S pestovaním chmeľu vieme, ako to dopadlo dnes, keď sa Bývalý Taussigov chmeľový sklad mnoho toho vo svete robí skráteným postupom a peletovaním, čím výroba zlacnieva, ale na výrobkoch, teda na pive sa zarába... Vráťme sa do toho obdobia v roku 1904, v ktorom práve na tzv. starodávnej ceste do „várošu”, čiže na varadínskej ceste hneď na začiatku malého Budžáka vyrástol objemný rozložitý sklad-magazín úspešného muža svojej doby, Žida Rudolfa Taussiga. Tento sklad bol zaplánovaný a vystavaný podľa architektonického vzoru podobných alebo i rovnakých skladov na sušenie chmeľu a skladovanie zbožia v Česku, ale i v Nemecku, ba i v Holandsku a Belgicku... Sklad odolával nielen vojnám, ktoré cezeň prehrmeli, ale aj nárazom a zmenám rôznych optimálnych i neoptimálnych čias obchodovania. Obchodník Rudof Taussig v tom čase v Petrovci mal medzi prvými aj svoje osobné auto, ale i autokáru na prepravovanie a skladovanie zbožia; zamestnával našich ľudí, ktorí uňho dlhodobo pracovali, tiež sezónnych robotníkov, vždy ich načas vyplácal a dbal aj o ich rodiny, ktoré, keď prichádzali kresťanské sviatky, navštevoval ich a prinášal deťom nejeden dar v podobe hmotnej podpory alebo danej potreby. Rudolfov Taussigov dom stál oproti skladu na Varadínskej ceste, teda zrovna tam, kde dnes stojí katolícky kostolík a jeho farnosť... Odtiaľ mal do svojho skladu a na majetky celkom blízko. Do skladu oproti a na majetky ho vždy zaviezli jeho pohoniči, medzi nimi aj Andrej Benka a jeho bratia, ktorí u neho pracovali hneď spočiatku a zostali v tejto službe dlhodobo... Osud počas druhej sv. vojny bol k našim spoluobčanom Židom a ich rodinám strašne tragický. Podľa údajov, ktoré sa nám podarilo zistiť, syn Rudolfa Tausigga žil istý čas v Izraeli, bolo to hneď po druhej sv. vojne a potom sa usadil v Amerike... Taussigov magazín čiže sklad ošumieval každým rokom viacej, väčšmi a väčšmi, a keď sa z neho mohlo dačo urobiť, neurobili sme to, čo mnohé múdre a veľmi bohaté európske štáty, zakonzervovať ho v danej podobe a z neho urobiť stánok kultúry s typickou krásnou architektúrou zvonka, ale moderne zariadeným znútra. Veď aj cirkevné baptistické stánky sú pyšnými odkazovačmi kultúry, ako treba takéto historické stánky spravovať, nedovoliť, aby ošumeli natoľko, že ich začali búrať a tým aj časť našej histórie. To nám naši potomkovia asi neodpustia... Ale, ako vidno, dnešná doba na minulosť veľa nedáva! Časť tohto magazínu je už zbúraná! •

23


poviedka

|

" miroslav macháč |

Šťastná hviezda K

eď v to včasné ráno do našej ulice vošla sanitka so zapojeným signalizačným zariadením, nikoho to z nášho susedstva veľmi neprekvapilo, dokonca ani vtedy, keď dvaja zdravotní pracovníci do nej na nosidlách vložili Ivanu, susedu, ktorá bola už dlhší čas ťažko chorá. Okrem zvedavých susedov vyprevádzali ju jej synovia dvojčatá, jej šťastie a radosť, ktorí len čo začali chodiť do strednej školy. Ivanin manžel sa neukázal. Pravdepodobne nemohol vstať z postele, lebo včera večer, ako obyčajne, vypil priveľa pálenky. Za posledné štyri mesiace toto je Ivane už tretíkrát, čo ju, ako súrny prípad, prepravujú do nemocnice. Približne pred mesiacom, keď ju z nemocnice prepustili s pokynmi na ďalšiu liečbu, lekári jej povedali, že tentoraz mala šťastie, ako keby ju sám Pán Boh zachránil od najhoršieho. Kým sanitka uháňala do nemocnice, Ivanu zapojili na prístroje. Ležala na špeciálnom lôžku priam v bezvedomí, so zavretými očami, sotvaže dýchajúc. Obaja zdravotní pracovníci i lekár, ktorí boli pri nej, sa všemožne snažili zachrániť Ivane život. Keď už boli v blízkosti nemocnice, hádam na znak vďaky, že sa tak usilovali, chvíľku otvorila oči a potom znovu usnula. Prebudila sa iba v predvečer nasledujúceho dňa. Keď počula dáke hlasy, nevediac, kde sa nachádza a obávajúc sa neznámeho, Ivana sa rozhodla určitý čas neotvárať oči a ďalej načúvať, čo sa vôkol nej deje. Onedlho sa jej jeden hlas zazdal veľmi známym, ale nemohla sa dovtípiť, čí by mohol byť. Po kratšom rozmýšľaní sa rozhodla otvoriť oči. Na posteli vedľa svojej uzrela ženu s mužskými črtami, ako na ňu vypuľuje oči. Keď jej ironicky zaželala „Dobré ráno, pani!”, hneď sa rozpamätala, že je to hlas bankovej úradníčky, ktorá jej roky, raz alebo dva razy do mesiaca telefonovala, napomínala ju, urgovala, ale najčastejšie sa jej vyhrážala pre nevyplatené mesačné splátky pôžičky manžela, ktorý si vzal úver bez jej vedomia a peniaze priam do poslednej babky prepil. Od vzrušenia, ktoré ňou v tej chvíli opanovalo, Ivana znovu zavrela oči a začala sa triasť. Na pomoc jej priskočila sestrička a potom aj lekár. Kým jej dávali injekciu, Ivane preblyslo mysľou, že aj minulý raz bola v tej istej izbe, v ktorej ležia takí, o ktorých aj lekári hovoria, že sú v Božích rukách. Predtým ako zaspala od prijatej injekcie, Ivana sa opýtala samu seba, či jestvuje miesto na tomto božom svete, kde by konečne mohla nájsť svoj pokoj. Prebudila sa, keď sa už dávno zotmelo. Hneď sa s vypätím všetkých síl neúspešne pokúšala obrátiť na druhý bok smerom k oknu. To spozorovala zdravotná sestra, a ihneď jej priniesla dáke lieky. Pomohla jej obrátiť sa. Od tej chvíle sa Ivana neprestajne, mlčky, priam stratene, dívala oknom do neba. Zdalo sa jej, že sa hviezdy, ktorých už bolo plné nebo, nejagajú ako obyčajne. Celá zmýlená, priam panicky, začala znovu na nebi, v ďalekom vesmíre, hľadať svoju šťastnú hviezdu. Bola si istá, že jestvuje, a preto po nej pátra celý svoj život, vlastne od chvíle, keď jej matka, kým ešte bola malá a dívali sa do hviezd, povedala, že každý má svoju šťastnú hviezdu, ale ťažko ju je nájsť. Vtedy sa jej zazdalo, že na chvíľku uzrela tú svoju. Kým ju teraz hľadala, začala rozmýšľať o svojom živote. Narodila sa v šťastnej rodine ako očakávané a milované dieťa, avšak keď už mala začať chodiť do školy, jej bezstarostné detstvo vyplnené radosťou a šťastím bolo prerušené náhlou smrťou matky. Odvtedy sa jej život zmenil od základov. Otec začal piť a behať za inými ženami, takže pre Ivanu priam nikdy nemal čas, preto ju starí rodičia po matke vzali k sebe, i keď aj oni biedili a boli chorľaví. Od tých čias nosila v duši mnoho jaziev, avšak v pamäti jej zostalo nepochopiteľne kruté správanie sa detí zo škôlky, ktoré namiesto toho, aby ju pochopili a snažili sa jej ako-tak pomôcť, vysmievali sa jej (a deti to často robievajú), opakujúc: Ivana nemá mamu, Ivana nemá mamu... Vtedy sa cítila biedne, ponížene... Úplne bezmocná začala sa uťahovať do seba. Vtedy jej hviezda bola veľmi, veľmi ďaleko... Už ako veľká dievka zamilovala sa do pekného mládenca, dva roky staršieho od seba. On jej vrátil vieru v život a urobil ju šťastnou. Úsmev z jej tvári nemizol a každým dňom bol krajší. Ako keby sa tá šťastná hviezda, ktorú hľadala od detstva, jagala v jej očiach.

24

Zasnúbili sa v deň jej dospelosti, takže jej ťažko padlo pevné rozhodnutie svojho snúbenca odísť na rok do Nemecka, zarobiť tam nejaké peniaze, aby, keď sa zosobášia, v ničom netrpeli núdzu. Ivana ho verne čakala a dennodenne snila o jeho návrate, o očakávanom sobáši, o manželstve... Keď sa deň jeho návratu už celkom priblížil, Ivane prišiel list, v ktorom ju jej snúbenec oboznamuje, že mu zvýšili plat, takže sa rozhodol zostať v Nemecku ešte jeden rok. Hrozne ju to rozzúrilo, a hneď odpovedala, že ak sa v najbližšom čase nevráti domov, z ich zásnub nebude nič, lebo jej je už dosť vyčkávania a samoty. Ivana tak reagovala pravdepodobne i preto, že zostala úplne sama, lebo jej starí rodičia medzičasom zomreli a otec sa oženil s nejakou ženou podozrivej morálky, ktorá mu so sebou priviedla tri deti. Keďže odpoveď jej snúbenca dlho neprichádzala, rozhodla sa trochu spestriť si samotu a prijať pozvanie najlepšieho priateľa svojho snúbenca ísť do susednej dediny na dáku oslavu. Tak sa začal ich pomer, ktorý bol relatívne rýchlo korunovaný manželstvom. Avšak osud tak chcel, že práve vtedy, keď Ivana a jej ženích vychádzali z kostola, prechádzal tadiaľ Ivanin bývalý snúbenec, vracal sa z Nemecka. Keď ho uvideli, všetci na chvíľku zastali a on sa najprv pozrel na ňu, potom na ženícha a bez slova pokračoval v ceste. Ivane sa neskôr často pred očami objavoval ten jeho smutný pohľad plný prekvapenia, ktoré sa premieňalo na zúfalstvo, ale aj pohľad vyplnený pomstychtivosťou. Svadobná veselica pokračovala, ako keby sa nič nebolo stalo, avšak už na druhý deň vyšlo najavo, že sa predsa len mnoho toho udialo. Ivaninmu manželovi akoby niekto učaroval, náhle ochabol a nedokázal plniť si najzákladnejšie manželské povinnosti. O tom ich probléme sa čoskoro, sám Pán Boh vie ako, dozvedela celá dedina. Ivanu ľutovali a on chudák od hanby ani na ulicu nevychádzal. Všetci boli presvedčení, že je iba otázkou času, kedy ich manželstvo skrachuje, ale Ivana si tak nemyslela a zo všetkých síl sa snažila pomôcť manželovi. Vďaka jej húževnatosti o rok a pol šťastie sa im vrátilo, zrovna tak neočakávane ako ich zanechalo. Boli to najšťastnejšie dni v ich manželstve. Neskôr však, ako to často bývalo v Ivaninom živote, šťastie im znovu obrátilo chrbát, lebo Ivane sa nepošťastilo zostať v požehnanom stave, aby sa tak splnilo jej najväčšie životné prianie. Ivana sa ani tentoraz nevzdávala. S veľkou vytrvalosťou sa začala všestranne liečiť. Okrem iného každé leto odchádzala do kúpeľov pre neplodné ženy. Manžel ju spočiatku vo všetkom podporoval, avšak ako sa roky míňali a výsledky žiadne, začal byť proti ďalšej liečbe. Zvlášť ho znervózňovali Ivanine odchody do kúpeľov. Vtedy si nervozitu tíšil hodnou dávkou pálenky a piva, a keď sa opil, všeličo jej vykrikoval a robil scény. Ivana iba mlčala, trpela a verila, že sa jej kedy-tedy podarí otehotnieť a porodiť. V jedenástom roku ich manželstva, uvedomujúc si, že jej je toto azda posledná príležitosť konečne uskutočniť svoju túžbu, Ivana sa rozhodla v kúpeľoch zostať celé leto. Manžel s tým nesúhlasil, a dokonca sa jej vyhrážal i rozvodom, avšak Ivana sa nevzdala svojho úmyslu. Keď sa po dvoch mesiacoch vrátila domov, hodne skôr, ako si naplánovala a oznámila manželovi tú dlho očakávanú radostnú správu, že je konečne v požehnanom stave, tento priam vybúšil hnevom, presvedčený, že ho Ivana s niekým oklamala. Darmo mu pripomínala tie dva dni a noci, keď ju bol navštíviť. Odvtedy a najmä potom, keď porodila blížence, Ivanu postihlo skutočné peklo. Jej manžel tvrdošijne opakoval, že sa mu ani trochu nepodobajú. Ivana bola zúfalá. Avšak keď chlapci trochu narástli a keď už bolo celkom zrejmé, že sú úplne na otca, pre Ivanu sa nič nezmenilo, lebo medzičasom vážne ochorela a manžel priam nikdy nebol triezvy. Pokým Ivana, pokojne ležiac, vytrvalo hľadala tú svoju šťastnú hviezdu, ani nespozorovala, že k nej pristúpila zdravotná sestra s červenou ružou. − Pani Ivana, máte veľký pozdrav, ako mi bolo povedané, od vašej prvej lásky. Ivana pocítila vôňu ruže a pomyslela si na svoju prvú lásku, ktorú vlastne nikdy neprebolela. Na nebi uzrela svoju šťastnú hviezdu, ktorá ožiarila jej tvár. V nasledujúcom okamihu s otvorenými očami a s úsmevom na tvári vyzerala ako živá. •


|

" paula sabolová

|

z tvorby slovenských autoriek (1)

Polnočný rýchlik T

ri ženy v lôžkovom kupé namrzene postrhávali svoje batožiny z „votrelkyninho” horného lôžka, no po francúzsku barlu, ktorá sa jej medzi dverami vyšmykla a s rachotom spadla, sa zohli všetky tri. Slušne, ale nie prehnane poďakovala. Zdanlivo pokojne čakala, kým sa z jej oneskoreného príchodu spamätávali, a najmä preto, či sa nedovtípia ponúknuť jej dolné lôžko. Ibaže ani súcit, z ktorého sa naučila nielen ťažiť, ale sa na ňom aj cynicky zabávať (nenašla by sa tu pre mňa jedna zdravšia noha?), nie je bezbrehý. Jedna z troch sa balila, dve jej pomáhali, aby sa mohla presťahovať do svojho vedľajšieho kupé. Chaotické počínanie teraz už štyroch žien v tesnom priestore kopíroval obraz v prítmí obločného skla. Tá, čo tu už bola navyše, poťahovala nosom, akoby podľa prinesenej vône oneskorenej spolunocľažníčky zisťovala jej spoločenské postavenie. So zle zastieraným záujmom ohmatávala ľahký výstredný plášť, ktorý jej kĺzal z pliec a so starnúcou krásou i vekovou hranicou nešiel dokopy. Bol len vetrom jednej módnej sezóny na nevhodne zvolenej chromej figuríne. Stihla k sebe ešte pootočiť puzdro s menovkou na malom kufríku, keď ju pokojný hlas zastavil, nenamáhajte sa, je tu málo svetla, volám sa Mária Abrihámová, cestujem na pomaturitné stretnutie, z vlaku vystúpim až o siedmej ráno. Rozpačito vysvitlo, že o nič nejde, záujem o plášť bol čisto profesionálny, ženy sú dobré kolegyne – šičky pre zahraničnú firmu, ktorá vybraným zamestnancom zaplatila zájazd, tí obsadili väčšiu časť lôžkového vozňa. Kolegyňa má svoje miesto vedľa, o nič nejde, pani má pekný plášť, tak prepáčte... Ženy náhlivo vykĺzli na chodbu, ktorá medzičasom ožila smiechom, vravou, roztopašnosťou. Ktosi rozbil sklenenú vecičku, azda pohárik, v chodbe nastal dupot a krátka škriepka. Skôr ako sa vyštverala na horné lôžko, chcela veselú spoločnosť spacifikovať – tichšie by to nešlo? Zavčasu si uvedomila, že to nie je školský výlet, ktorému by mohla rozkázať, a začala samu seba viniť, samej seba sa spytovať, prečo sa rozhodla nemožne cestovať polnočným rýchlikom na bezvýznamné pomaturitné stretnutie. Uplynulo už tridsaťpäť rokov. Tridsaťpäť...! Vtedy ešte najmenej deväťdesiat percent maturantiek boli panny, rovnako zvedavé na zakázané ovocie ako dnešné dychtivé „nedočkavky”. Ech, polohlasne si vzdychla – starne a mravnie. Je iný svet, naberá rýchlosť ako koleso z briežka, ktoré nemožno zastaviť. V chodbe sa práve končili predspevy chraptivých hlasiviek. Teraz už len dve ženy opatrne otvorili dvere a, pridúšajúc smiech, uložili sa na lôžka. Monotónnosť kolies, súzvučnosť s koľajami – ďalej, ďalej, ďalej – ju stíšila. Ale kam ďalej? Ku komu? Matky tam niet, otca tam niet. Vietor spolu s oblakmi odvial ich dym – teda nie prach prachu, v čo dúfali. Na prímestský cintorín rodnej dediny už možno doletujú len v noci plakať. Nebude sa dojímať! Ponorí sa do iného riečiska spomienok. Spolužiaci, áno, s nimi sa stretne. Zasekla sa hneď pri prvej lavici. Anča! Bože, ale čia? Načisto jej vypadlo priezvisko. Veľmi sa snažila prvú lavicu i Anču pomyselne preskočiť a sprítomniť si ďalších spolužiakov, no Anča sa k nej vracala ako nevypovedaný hriech alebo len ako posmešné upozornenie – pozor na sklerózu, mená zahmlieva prvé! Ostatných spolužiakov bez námahy zvládla i s nadobudnutými prívlastkami, prezývkami, študentskými smiešnosťami, výrokmi i dámami. Iba tá Anča! Veď si spomenie, keď si padnú okolo krku. Určite ju osloví priezviskom. No aj tak je chyba, že sa Ančou tak rozrušila, ktovie kedy teraz zaspí. Začala sa prehadzovať, obracať, v predstave vyvolávať bizarnosti neskutočných ľudí, čudesných obrazov. A zrazu sa cítila pomýlená a nesvoja. Vystúpila z polnočného rýchlika v cieľovej stanici

pomaturitnej stretávky uprostred noci. Nemala vystúpiť až okolo o siedmej ráno? A aký je čudný mesiac – slnko mŕtvych. Kto jej podsunul tú hlúposť, že mesiac je slnko mŕtvych? Svojich žiakov o mesiaci učila čosi celkom inšie. Tento je neskutočný. Len pre túto chvíľu pribitý a spevnený skobami z otcovho varštaku. Striasa, chladí, bojí sa ho. Vrhá modrastý svit na vrcholce stromov, striebri im koruny. Je to len kulisa... Istotne, lebo na peróne niet človiečika, ani výpravca neprišiel odpískať či privítať jej polnočný rýchlik. Sedí v staničnej kancelárii, nad hlavou sa mu hompáľa veľká žltá žiarovka bez tienidla. Chce mu radostne zaklopať na okno – pán výpravca, tu som! Štípali ste ma do líčka... Vtom už pri novinovom stánku zbadala vysokoškoláka Elemíra. Na sviatky prinášal veľa rozruchu a svetáctva z veľkého mesta do prispatého rodiska... Je obostretý ako stromy strieborným svitom. Prečo ju čaká práve Elemír? Ach, áno! Ktože by ju mal čakať? Maturantky? Nepomestili by sa na perón, koľko jedna po druhej za ním šaleli. Celkom ticho a skryto i ona. Sledovala ho očami, či si všimne, že aj ona je na svete, adeptka lásky, no zatiaľ len v tom trýznivom i blaženom, dobre zakódovanom, nevysvetlenom absolútne, kde sa pocity zrodu lásky nachádzajú. Zobudila sa. Anča sa predsa volá Gregová! A hoci žena na lôžku pod ňou zúfalo chrčí a chrápe, vracia sa do sna. Stojí s Ančou Gregovou bezradne na betónke pred školou. Ušiel jej autobus. Anča šermuje rukami a zastavuje motocykel s Elemírom. „Hej, stoj! Odvezieš Máriu do spoločenského domu na tréning.” Ibaže on sa bráni. „Ale.” „Nijaké ale,” rozhodne Anča, „nevieš, že Mária je finalistka v spoločenských tancoch a že si jej tajný frajer?” Zo sna ju prebudil nielen divý chrapot, akoby pod ňou spal diviak, ale stúpalo k nej teplo a závan z uvoľnených tiel. „Pani! Nechrápte! Otočte sa na bok!” Žena sa ani nezamrvila, ale prebudenie ju prenieslo do zúfalej skutočnosti spred tridsiatich piatich rokov, s ktorou sa nedalo už nikdy nič urobiť. V koncomarcovom predveľkonočnom nečase jej na motocykli drkotali zuby, polmetrové vlasy za ňou rozvieval vietor, a keďže Anča už aj tak na ulici verejne rozhlásila jej tajomstvo, objala Elemíra celkom ináč ako bežného motocyklistu. Hlavu si mu oprela o chrbát – srdcia im bili tak blízko, že Mária počula ich ozvy. Nezmyselne, azda len žartovne ich naháňalo spievajúce vojenské auto. Okrem refrénu čobogaj-nebogaj sa už nepamätala na nič. Miesto nej za Elemírovou bielou rakvou niesla na tmavočervenom zamatovom vankúšiku rozmarín a svadobné pierko Anča Gregová. Taký bol tunajší zvyk – odprevádzať slobodného ako ženícha. Keby v bielej rakve niesli Máriu, na zamatovom vankúšiku by rozmarín a svadobný venček niesol voľajaký spolužiak, možno Berec. Chrapľaňa pod ňou konečne stíchla a ona opäť upadá do driemot, ktoré ju nesú po Hlavnej ulici do centra a k škole. Náhle sa cesta zvrtla k Jabloňovej, ku kaštieľu do parku. Elemír pre ňu odtrhol jabloňovú halúzku, no nepamätala si, čo s ňou urobila. Uvedomovala si len striebristé svetlo, ktoré sa za nimi lialo k prvej lavičke. Naraz si na ňu sadli i naraz vstali ako pred starosvetským lúčením na ďaleké cesty. Zrazu sú pred hotelom, kde bude večierok a sú rezervované izby pre cezpoľných. Ach, aký krásny obrázok v kalendári – cestička do školy, cez lúky po poli... Rada by sa medzi deti lazových osadníkov vrátila, no Elemír jej už vyzlieka plášť, vedie ju na tanečný parket a sám sa dáva odnášať striebristým svitom. Brieždilo sa. Vlak stál pred obývaným strážnym domcom, kdesi celkom blízko kikiríkal kohút. Ešte priviera oči a zachytáva parkovú večnú tôňu. Útočisko záškolákov, tajných nočných milencov, a teraz i jej magického milého z druhého sveta. (Pokračovanie v budúcom čísle.)

25


poučky (7) | " samuel koruniak | NAŠE JAZYKOVÉ HLAVOLAMY

„Asi nepôjdeme nikde, padá dážď.” M

eteorologická terminológia, alebo vôbec termíny, ktoré sa týkajú predpovede počasia, nám mnohokrát pri každodenných rozhovoroch spôsobujú komunikačné problémy. Je to azda náš vojvodinský jazykový trend, že si mnohé výrazy, odborné slová v súčasnosti nahrádzame, požičiavame, či vôbec iba tak berieme práve z kontaktovo blízkeho jazyka, čiže srbčiny, nárečovej slovnej zásoby, a tak si vytvárame variant inej štandardnej podoby slovenčiny oproti tej v materskej krajine. Samozrejme, tento trend sa prejavuje predovšetkým v spisovnej variete, čiže tam, kde práve cudzím, subštandardným slovám nie je miesto. V súčasnosti sme viacej ovplyvnení, čiže v styku so srbčinou. V nej častejšie komunikujeme, viackrát sa nám do uší, a tým aj do jazykového povedomia, dostávajú srbské termíny a generujeme ich ako naše vlastné, alebo súčasť našej slovnej zásoby. Termíny si neraz prispôsobujeme aj k slovenskému jazykovému citu, pravidlám: pridávame mäkkosť tam, kde je v srbčine tvrdá spoluhláska, prevzaté slová ohýbame podľa slovenskej paradigmy, čiže podľa slovenského skloňovania, alebo si proste celé srbské slovné spojenie preložíme do súčasnej slovenčiny, aj keď reálne takýto slovný sklad súčasná spisovná slovenčina nepozná a má pre daný výraz adekvátnejší slovný fond. V modernej dobe, v dobe médií, internetu, sociálnych sietí sme svedkami toho, že sa srbčina ešte väčšou silou pretíska medzi tzv. vojvodinskú spisovnú slovenčinu. Tomuto neblahému trendu môžeme zabrániť iba sústavnou, lepšou, modernejšou jazykovou kultúrou, poukazovaním na javy, ktoré do spisovnej slovenčiny nepatria, spoluprácou so slovenskými inštitúciami na Slovensku, či riešením, a tak aj zapojením celovojvodinskej odbornej verejnosti v oblasti riešenia otázky zachovania a kultivovania slovenského spisovného jazyka. (Len či to vôbec stačí?) Problematika predpovede počasia, alebo ako sme ju nazvali meteorologická terminológia je dosť široká oblasť jazykového skúmania, pretože práve témy a rozhovory o počasí sú súčasťou každodennej ľudskej komunikácie – rozprávame sa o dnešnom počasí, ako bolo včera, alebo aké počasie hlásia na zajtra, alebo aj v nasledujúce dni. Okrajovo tu najprv spomenieme súvisiace termíny v oboch jazykoch, ktoré sa vzťahujú na predpoveď počasia: v srbčine – vremenska prognoza, vreme, v spisovnej slovenčine – predpoveď počasia, počasie. Niektoré slová práve z tejto oblasti zle uvádzame, používame, alebo pod vplyvom srbčiny tie slovné výrazy pretransformujeme do našej bežnej slovenčiny. Tak je to aj so slovnými spojeniami padá dážď, alebo aj padá sneh. Nemožno ich veľmi hodnotiť ako nespisovné, keďže to predstavuje asociáciu na meteorologickú okolnosť, čiže prírodný jav, že z oblakov padajú kvapky vody, alebo atmosférické zrážky padajúce vo forme bieleho páperia – snehu (Krátky slovník slovenského jazyka, 2004). Je to aj v typických každodenne vyslovených vetách: „Hlásia, že by poobede mal padať dážď.” „Včera tak padal dážď, že sme celú oslavu museli odložiť na dnes.” „Na horách už vraj začal padať sneh.” „Hurá, zajtra má padať sneh!!!” Dané slovné spojenia a ich samotný význam sme si prebrali zo srbského jazyka, čiže ako doslovne prebraté slovo prispôsobené slovenčine. V srbčine tieto slovné spojenia znejú: pada kiša, pada sneg. Spisovná slovenčina však namiesto slovných spojení, keď ide o takúto meteorológiu, jednoducho používa jednoslovné pomenovanie: prší (z neurčitkového tvaru pršať) a sneží (z neurčitkového slovesa snežiť). V syntaxi sa tieto prírodné javy nazývajú aj vetným základom. Slovníky okrem iného uvádzajú aj takéto synonymá (SSJ, 2004) so slovom pršať, alebo meteorologické javy, ktoré súvisia s dažďom. Keď iba prší sypký dážď, čiže v našom nárečovom prípade frcká, použijeme výraz popŕcha, poprcháva, kvapká, alebo len kropí. Opačný prírodný jav v tomto zmysle bude liať, liať sa (z podstatného mena lejak), čo znamená, že prší s veľkou

26

intenzitou a hustotou, pričom môžeme použiť aj jeho expresívnu podobu pľušťať, alebo čľapotať. Taktiež máme tu aj výraz spŕchnuť – je to krátkodobý dážď, ktorý je prerušovaný, v krátkych intervaloch trvajúci dážď, prudký krátky dážď, alebo iba prehánky, ku ktorému pridávame význam, že je to neočakávaný dážď. Viackrát sa pri udávaní predpovede počasia spomenie meteorologický výraz čiže jeho substantívny tvar: „Zajtra očakávame spŕšky/prehánky.” So slovesom snežiť, a tým aj meteorologickou situáciou, kde sa utvára biela vrstva na zemskom povrchu, sa nevyskytujú často známe slová, ale uvedieme iba niektoré: sypať sa, kydať sa, valiť sa – husto snežiť, ktoré sú v slovníkoch uvedené ako expresívne. V tomto zmysle však vo vojvodinskej slovenčine často počuť slovo sňah, ktoré hodnotíme ako nespisovné, subštandardné, nárečové slovo. Spomenuté vety spisovne po slovensky by potom mali znieť takto: „Hlásia, že by poobede malo popŕchať, alebo len tak kropiť.” „Včera tak pršalo/lialo, že sme oslavu museli posunúť na ďalší deň.” „Na horách vraj už začalo snežiť.” „Hurá, zajtra má snežiť!!!”, ako aj titulná veta: „Asi nepôjdeme nikam, prší.” Jasno, polojasno, čiastočne oblačno, polooblačno, zamračené (oblačno) V pokračovaní si iba v krátkosti povieme o tom, ako pomenovať niektoré javy z prírody, týkajúce sa počasia, a ktoré sú v slovenských televíziách bežné. Počuť ich predovšetkým z prehovorov slovenských moderátorov, meteorológov, „rosničiek” (osoba, ktorá predpovedá, aké bude počasie). Vo vojvodinskej slovenčine sú však zaužívané skôr slová, ktoré sú bližšie k srbčine ako k slovenčine na Slovensku. Zasa ich veľmi nemôžeme hodnotiť ako nespisovné, ale skôr ako výrazy, ktoré v spisovnej slovenčine sa môžu vymeniť adekvátnejšími ekvivalentmi. Ak celý deň svieti slnko a na oblohe nie je žiaden obláčik, použijeme vetu: „Dnes je jasno.” Často však počuť výraz slnečno, čo inklinuje k tomu, že sme sa ako používatelia jazyka nadchli srbským slovom sunčano. Máme vety: „V nasledujúce dni bude slnečno.” „Zajtra nás očakáva slnečné počasie.” Avšak ani príslovku slnečno nemožno hodnotiť ako nespisovnú, práve naopak, je to spisovné slovo, ale v súčasnej hovorenej slovenčine sa v rámci spomenutého prírodného javu používajú slová jasné a jasno: „Zajtra nás očakáva jasné počasie.” „V nasledujúcich dňoch bude jasno.” So slovom jasno súvisia aj termíny polojasno a čiastočne oblačno, polooblačno, keď sa na oblohe vyskytujú iba ojedinelé oblaky, alebo iba sčasti je obloha pokrytá oblakmi. Z toho sémantického hľadiska môžeme aj hodnotiť, že jedna časť dňa, alebo prevažná časť oblohy je v oblakoch, čiže je čiastočne oblačno, alebo polooblačno. Opak jasného, slnečného počasia je zamračené, alebo iba oblačno. Výraz zamračené sa používa vtedy, keď sa očakáva, že z daných oblakov bude možný lejak, dážď, čiže výrazná zmena počasia (búrka – „Je zamračené, chystá sa búrka.”). Charakteristické je aj to, že pre daný typ oblaku, alebo oblakov, ktoré sa týkajú zamračeného počasia, máme názov mračná („Spúšť mračien sa valí nad severným Srbskom.”, „Mračná, ktoré včera priniesli veľké množstvo dažďa, spôsobili mnohé materiálne škody.”), alebo chmúrne oblaky. Často počuť aj rurálny, nárečový, opisný výraz: tie oblaky, čo nosia dážď. Oblačno skôr významovo súvisí s tým, že je obloha pod oblakmi väčšinu dňa a že sa neočakáva jasné počasie, čiže sa neobjaví na oblohe slnko. „Zajtra bude jasno, na konci dňa polojasno, až čiastočne oblačno. V sobotu doobeda polooblačno a v priebehu dňa sa na


| severe krajiny začnú vyskytovať mračná, ktoré môžu priniesť silný lejak a miestami búrky. V nedeľu zamračené až polooblačno.” „Neznášam, keď padá susnežica.” Parciálnymi a nie tak každodennými meteorologickými javmi sú aj tie, ktoré sa nám vždy ukazujú ako pálčivým problémom, aj keď ide o spisovnú podobu slovenčiny. Okrem toho sú to prirodzené úkazy, ktoré mnohokrát samotnému človeku spôsobujú problémy, predovšetkým v doprave, spôsobujú menšie alebo väčšie materiálne škody, zväčša na poľnohospodárskych pozemkoch. Taktiež sa tu z jazykovej stránky zapája večný nepriateľ spisovnej slovenčiny, a to v tvare používaných srbizmov, ktoré vnášame do našej každodennej komunikácie a pri prehovoroch. Samozrejme, je v tom iba náš základný komunikačný problém, že si vo vlastnej slovnej zásobe nemôžeme vyhľadať slovenský spisovný ekvivalent, a preto použijeme srbský termín. Keď počujeme vetu: „Zajtra má padať ojedinelý dážď, prípadne dážď so snehom a na konci dňa môže iba snežiť.”, práve namiesto spojenia dážď so snehom použijeme mnohokrát nespisovný srbský výraz susnežica, pretože si na spisovný slovenský ekvivalent nevieme spomenúť. Logicky to znamená, že to bude nespisovné, srbské slovo, ktoré v slovenčine má podobu dážď so snehom, alebo zriedkavejšie sneh s dažďom. Slovníky to vysvetľujú ako meteorologický termín, prírodný úkaz, kde je dážď sprevádzaný snehom, čiže sneh sprevádzaný dažďom. Rovnako nespisovne používame aj výraz ľad v zmysle, keď chceme poukázať na zrážky, ktoré predovšetkým ničia poľnohospodárske plodiny. V srbčine pre tento výraz máme slovo grad („Juče je u okolini Šabca padao grad veličine kokošjeg jajeta.”), kým v spisovnej slovenčine sa tento prírodný jav vysvetľuje slovom ľadovec, vo význame kúsky ľadu padajúce ako zrážky (KSSJ, 2004), alebo môžeme aj použiť výraz krúpy a jav jednoducho krupobitie. „Včera okolie Petrovca zasiahol ľadovec/zasiahli krúpy.”, „Predvečerom očakávame silný dážď, s možnosťou krupobitia.” Takže oproti srbskému led, grad používajme slovenské slová ľadovec, krúpy, krupobitie. Prírodný jav, ktorý miestami spôsobuje dopravné problémy, je v našej slovenčine hodnotený slovným spojením ľadový dážď. Práve toto slovné spojenie sme si prebrali zo srbčiny, kde je to ledena kiša, čiže v priamom preklade ľadový dážď. Avšak spisovná slovenčina tento výraz nepozná, pretože pre tento jav má spojenie mrznúci dážď, čiže dážď, pri ktorom kvapalné skupenstvo pod vplyvom nízkej teploty mrzne a spôsobuje tak klzké vozovky, cesty, chodníky, pričom sa tento jav nazýva poľadovica. To znamená, že sa pri nízkych teplotách v dôsledku mrznúceho dažďa vytvára tenká vrstva ľadu – poľadovica. V súvise s nepríjemnými situáciami na cestách sa v období snehu, čiže pod vplyvom silného vetra vytvárajú snehové jazyky, alebo aj záveje (v množnom čísle častejšie ako v jednotnom závej), alebo aj menej používané slovo návej snehu. Takéto zlé dopravné podmienky pre vodičov sa vyskytujú predovšetkým v horských polohách, kde je veľa snehu a silný vietor, alebo aj na otvorenom priestore rovín, kde fúka silný vietor, a tak vytvára snehové záveje a neprejazdné cesty zväčša na zákrutách. V našej slovenčine sa často tento jav charakterizuje znovu nespisovným slovkom, a to nános. Nános sa v slovníkoch významovo hodnotí ako množstvo vzniknuté nanesením, čiže keď sa niečo prírodne, alebo umele nanosilo na jednu veľkú kopu (KSSJ, 2004), napríklad: nános bahna po záplavách. Keď však ide o naviatu vyvýšeninu spôsobenú iným prírodným javom, čiže vetrom, používame slovko závej, v množnom čísle záveje (SSJ, 1959 – 1968). Vety tak môžu byť: „Miestami vo večerných hodinách môžeme očakávať mrznúci dážď, a tak sa na cestách bude tvoriť poľadovica. Na horách však môže snežiť. Zajtra sa však očakáva silný vietor, ktorý predovšetkým v horských polohách bude spôsobovať veľké záveje snehu.” Veta z názvu spisovne bude znieť: „Neznášam, keď padá dážď so snehom.” •

" zuzana medveďová-koruniaková

|

V ROKU 2016 BUDE 10. BATÔŽKOVÁ ZÁBAVA

Batôžtek na stôl C

tení prítomní, drahí hostia, drahé hostky, vážení tvorcovia tlačeného slova, rozsievači slov v televízii a v rádiu, teší nás, že ste vyhoveli nášmu pozvaniu na batôžkovú zábavu pod názvom Batôžtek na stôl. Rozviazali sme programový batôžtek. Sú v ňom ľubozvučné slová a piesne. Možno ste aj Vy priniesli batohy alebo batôžky, batôžteky, batôžiky bez ohľadu na to, či sú v nich veci alebo veselá nálada, úsmevy a pekné slová. Veď nielen jedlá a nápoje, ale aj tie iné dobroty – prekrásna reč, bezstarostné tváre, úsmevy sú tu v batôžkoch, nie na chrbte, ani na pleciach – ale na stoloch, medzi nami a v nás. Či už je to batôžok, batôžtek, batôžik alebo batoh, tie s vecami sme niesli v rukách a rozviazali. Vyložili sme aj také ich obsahy, ktoré nebudú iba na obdiv, ale predovšetkým na ochutnávanie, na jedenie, a, pravdaže, aj na zjedenie. A čo je to batoh? Podľa slovníkov a príručiek spisovnej slovenčiny batoh je do plachty alebo do trávnice, do obrusu zabalený materiál, inými slovami povedané, sú to zviazané veci nosené na chrbte. Synonymné slová sú noša, uzol, pinkeľ, zdrobneniny, zdrobnené slová sú batôžok, batôžtek, batôžik, pinklík. V srbčine oproti slovenskému slovu batoh stojí slovo „zavežljaj”. Súčasná doba nám priniesla takpovediac moderný batoh, vak s popruhmi, číže pásmi na nosenie na chrbte. Je to ruksak alebo plecniak, zriedkavejšie chrbtiak. V srbskom jazyku sú to slová „ruksak” a „ranac”. Inak slovo ruksak je z nemčiny. Slová batoh, batôžok, batôžtek, batôžik možno použiť napríklad v takýchto súvislostiach: poviazať veci do batoha, batoh trávy, batoh starých šiat, batoh sena, hodiť si batoh na chrbát, batoh zeleniny, vziať do ruky batôžtek, vezmi tento batôžok sladkostí pre deti, pripravila som ti batôžik ovocia, čiže je to hocičo zviazané do vrecka, alebo do uzlíčka. U nás sa viazal batoh aj z pokrovca, z poňvy, alebo zo strohy, strožky, totiž zvláštnej konopnej prikrývky alebo aj z veľkého vlneného ručníka, ženy ho volali: ručník na zahodenie – na plecia, na chrbát. Voľakedy sa aj deti nosili v batohu na chrbte, a to práve vo veľkom ručníku, nuž sa hovorilo aj takto: „Daj si dieťa do batoha na chrbát (na plecia)!” Krásny obrázok mi zostal v pamäti, teraz by sme povedali: z tínedžerských rokov. Neďaleko rodičovského domu sú Kvadráty, malé políčka, na ktorých sa pestuje väčšinou zelenina. Predvečerom sa z Kvadrátov vracali domov ňanička aj báči, tak sme ich volali, teda manželia – on niesol na chrbte batoh zeleniny a ona v batohu, tiež na chrbte, ich dievčatko, dcérku. Batôžtek sa posielal domov aj zo zabíjačiek, bolo v ňom mäso, klobása, koláče, vraj ráno sa treba najesť, potom statok opatriť a ak bol trh, tak najprv „na pľac” a len potom „na odbíjačku”, čo znamenalo najesť sa a „klbásy kvačkať”. A ešte jeden príbeh. V našej rodine sa spomínal. Pohádali sa manželia a manželke, ako sa to povie, prekypelo, a skríkla: „Ber si, čo je tvoje a prac sa z tohto domu!” Manžel zaraz priniesol strohu, teda špeciálny pokrovec, rozprestrel na zem a, ako to vraveli, „zgrabiv” ženu, hodil do strohy, zviazal do batoha, batoh na chrbát a vyšiel na ulicu. Žena kričala: „Ľudia, rata!” Susedia vybehli z domu a muž im vysvetlil: „Vravela mi, aby som si zobral, čo je moje a pratal sa z domu. Veď viete, že som ja prišiel k nej. Len ona je moja. Tak som si zobral to, čo je moje.” Vyjadrenie „poviazala jej veci do batoha” znamená, že ju pripravila na cestu. Porekadlo „Veď sme my z jedného batoha.” znamená, že sme pokrvní, teda majúci spoločný rodový pôvod, príbuzní po krvi. Takto napríklad môžu povedať aj súrodenci, čiže sestry, bratia, či ďalší príbuzní, bratranci, sesternice a podobne, ale to sa vzťahuje aj na príbuzné národy, napríklad slovanské, srbský a slovenský. Toto rozjímanie o batohu ukončím takýmito slovami: „Zbohom aj s batohom!” Je to ľudový, žartovný výrok pri lúčení, pri odchode. My sa však nelúčime, čaká nás dnes večer ešte veľa toho na tomto stretnutí, čiže na zábave pod názvom Batôžtek na stôl: ochutnávka dobrôt z batôžkov, večera, tombola, hudba, spev – zábava do rána! • Poznámka: Príhovor Batôžtek na stôl odznel na 8. Batôžkovej zábave v organizácii Spolku petrovských žien 9. novembra 2014

27


kamarátenie

|

" pripravila mária vršková

|

Stránky Ježka Dežka Milí kamaráti, v obchodoch sa regály prehýbajú pod vianočným tovarom, môžete si kúpiť čokoládového deda Mráza, nové ozdoby na stromček alebo lampičku v tvare snehuliaka. Určite sa tešíte aj na zimné prázdniny, ale nezabúdajte – v zime treba dbať na svoje zdravie. Ak sa človek slabo oblečie, vyjde von na studený vzduch a ešte si aj zabudne čiapku, koleduje si o trampoty s teplomerom. Niekedy stačí aj návšteva chorého kamaráta alebo oslabenie imunity pri nadmernej únave – a vírus sa na vás hneď prilepí. Preto sa preventívne postarajte o to, aby ste boli silní a odolní voči nákaze. Ako na to? Jedzte čerstvé ovocie aj zeleninu, namiesto koly pite čaj s medom a citrónom, venujte dostatok času pokojnému spánku, aj pravidelným prechádzkam a pohybu, ruky a tvár si umývajte v studenej vode... a keď už toľko hovorím o zdraví, táto téma sa bude týkať aj nasledujúcich riadkov. Veselé, zdravé Vianoce a pekné zimné dni želá Ježko Dežko

Hádanky Nevidíš ho – a je všade, v izbe, v škole, aj v záhrade. Do dlane sa nedá chytiť, môžeš ho však v nose cítiť. (hcudzv)

Oranžové šaty, vitamíny dá ti. Mesiačiky, šťava sladká, „kúp mi kilo,” prosím tatka. (akníradnam)

Hádanka Štyri nohy, kožuch, chvost, sedenia má vážne dosť. Obehal by celý svet, na prechádzku ber ho hneď. (sep) Básnička

U lekára Čo to naša Kaťa stvára? Sedí zrána u lekára! Joj, brucho ju veľmi bolí, nemôže ísť dnes do školy. Asi zjedla veľa kaše. Ach, a k tomu tento kašeľ, v hrdielku sa bacil škerí. „Ja som chorá,” Kaťa verí. A to ešte všetko nie je. Aj s hlavičkou veru zle je, duní, praská, bolí, kto by šiel do školy? Sedí žiačka u lekára, choroba ju celkom zmára. Ľudia milí, ´ký v tom čert? Zdravá Kaťa podvečer ruky šťastne pomädlila: – z písomky sa vykrútila...

Vy

far

bi

te

Dlhý hadík z jemnej vlny, na krku nám službu plní. Pestré pruhy, strapce, nenosia ho vrabce. (láš)

Liečivé bylinky, horúca voda, do šálky nalej, teplo ti dodá. Med a citrón zlepšia chuť, vypi ho a zdravý buď! (jač) 28


|

Prvá láska

Okienko tety Sovy Ak sa človek stará o svoje zdravie, môže sa dožiť aj sto rokov. Múdra pani Sováková nám prezradí senzačnú správu: Kto je najstarším človekom na Zemi? Aktuálne je to Vietnamka Nguyen Thi Tru. Narodila sa v 19. storočí a ešte stále žije! Viete vypočítať, koľko má rokov, keď sa narodila 4. mája 1893? Neuveriteľných 122 rokov! Ako sama tvrdí, vysokého veku sa dožíva najmä preto, lebo má veselú myseľ a nezáleží jej na materiálnom zisku. Je obetavá a rada pomáha druhým. Jej najobľúbenejším jedlom je ryžová kaša s mliekom a bravčové mäso. Nuž, kto z nás ju prekoná? :)

" miroslav macháč | poviedka

− Lára, je to pravda, čo som pred chvíľou počul od tvojej mamy? Lára ako keby vedela, čo sa ju opýtam, s úsmevom pohotovo odpovedá: − Áno, zaľúbila som sa! − Ozaj?! Je to možné? − Áno, dedo, ale iba trochu, pozri, asi toľko, – ukáže prstami. − A mohol by som vedieť do koho? − Do Daniela! − Do toho malého, ktorý bol pred niekoľkými dňami na tvojich narodeninách? − Dedo, Daniel nie je malý, je už veľký chlapec. Má len šesť rokov, ale vyzerá, ako keby mal už sedem. − Dobre, Lára, nebudeme sa hádam hádať okolo maličkostí, ale povedz mi, či Daniel vie, že si do neho zaľúbená? − Vie, povedala mu vychovávateľka, keď sme sa hrali na schovávanku. − A ako sa vychovávateľka dozvedela, že sa ti páči? − Hádam videla, že som vždy hľadala Daniela, a že sme stále boli spolu. Pred Danielom sa ma

Úloha

opýtala, či som sa náhodou do neho nezaľúbila.

Zaraďte nasledujúce spojenia správne do tabuľky: ZRELÁ HRUŠKA, TELKA A CHIPSY, PRAVIDELNÝ ŠPORT, JEDNA CIGARETA, TEPLÉ MLIEKO, DOBRÝ SPÁNOK, NESPAVOSŤ, VEĽA SLADKOSTÍ, KYSLÝ CITRÓN, AUTOM DO LESA.

− A čo si jej odpovedala? − Nič, zohla som hlavu a mlčala. − A čo bolo potom? − Dedo, o tom sa nechcem rozprávať! − Prečo, Lárenka? Ak máš dáky problém, možnože ti môžem pomôcť.

SPRÁVNE

NESPRÁVNE

− Dobre, ale to nesmieš nikomu povedať. − Platí, zostane to naším malým tajomstvom. − Daniel ma už nesmie chcieť! − Ale prečo? − Keď som sa ho opýtala, prečo uteká odo mňa, povedal mi, že všetko vyrozprával mame. Vraj sa najprv usmiala a potom mu povedala, že je ešte malý na také veci. − Tak sa teda skončila tvoja láska! − Nie, dedo, ešte sa neskončila. Pred Danielom i pred všetkými sa tvárim, ako keby sa nič nestalo, ale Daniela ešte vždy chcem a viem, že si stále niečo zabúda. Zabudne rýchle aj na to, čo mu povedala mama.

• 29


|

"

pripravila mária vršková |

Lekáreň

(zo seriálu Macko Uško, autor Janus Galewicz)

A

j keď je vonku mráz, Macko Uško si večer pred spaním otvoril okno. Tvrdí, že proti chrípke je najlepší čerstvý vzduch a ovocie plné vitamínov. Veď chrípku predsa nechce dostať nikto... A čo zaujímavé dnes Uško zažil? Spolu s kamarátom Zajkom sa vybrali k pani Prasiatkovej na ovocný pohár. Pani Prasiatková robí výborný pohár, s pečenými jablkami, malinami, aj slivkami – a to všetko poleje čokoládou. „Hmmm, a mohla by v tom byť ešte aj mrkva,” sníva Zajko. Keď vošli do domčeka k pani Prasiatkovej, ostali prekvapení. V izbe uprostred neporiadku stál iba jej synček Chrumko a ovocný pohár nebol pripravený. „Och, Macko, to pozvanie asi nebolo nadnes,” zháčil sa Zajko. „Nadnes, nadnes, ale nič z toho nebude,” povedal Chrumko smutne. Hosťom prezradil, že pani Prasiatková leží v posteli s chrípkou. „Bol pri nej už aj lekár, nechal tu recept na lieky a dokonca aj na injekcie. O pár dní bude mama zdravá. Len neviem, čo s týmto neporiadkom,” porozhliadol sa Chrumko po izbe. „Neboj sa, my ti pomôžeme,” povedal Macko veselo a hneď rozdelil úlohy: „Ja pôjdem do lekárne a Zajko ti pomôže poupratovať.” Ale Zajkovi sa upratovať nechcelo. Hneď si našiel výhovorku: „Nie, ja pôjdem do lekárne, veď vieš, aký som rýchly.” Nakoniec to bolo tak a Zajko sa mal cestou naspäť zastaviť aj doma a zavolať mamu Zajkovú, aby prišla pani Prasiatkovej pichnúť injekciu. Macko s Chrumkom začali umývať tanieriky. Cestou do lekárne bežal Zajko okolo zasneženého kopčeka. Vtom do neho vletel Psík na saniach. „Dávaj pozor, ako sa to spúšťaš,” kričí Zajko. „Počkaj, daj sem tie sane, nech ti ukážem, ako sa to robí.” „Hav, hav, vráť mi sánky, sú moje!” Ale Zajko nepočúval, spustil sa z kopca raz, druhýkrát a potom hovorí Psíkovi: „Poď, budeme sa sánkovať spolu!” A keď sa pod kopcom na saniach prekopŕcli, Zajkovi vypadol z vrecka recept. „Jáj, to je moje. Musím bežať do lekárne!” a bez pozdravu odišiel. O chvíľu však pri ceste stretol svojich bratov, ako čosi stavajú zo snehu. Chvíľu ich sledoval, ale nevedel prísť na to, čo robia. „Čo to je?” opýtal sa zvedavo. „To je predsa iglu, taký domček, ako majú eskimáci,” odpovedali bratia.

30

„Aha, iglu? Toto že je iglu?” mávol rukou Zajko a hneď začal stavať lepšie a krajšie iglu. „Ja vám ukážem, ako sa to robí,” a spravil takú veľkú snehovú guľu, až všetkých prevalcovala a všetko naokolo zničila. Bratia sa mu začali vysmievať, nuž si Zajko spomenul, že musí utekať do lekárne. Cez rameno im ešte zakričal: „Choďte domov a odkážte mamičke, že ju prosí teta Prasiatková... vlastne nie, lekár povedal... prosí o injekciu,” a utekal ďalej. Bratia odkazu veľmi neporozumeli. V lekárni bol dlhočizný rad, všetci čakali na lieky. Zajko sa musel postaviť na koniec radu. Macko a Chrumko zatiaľ poupratovali izbičku a netrpezlivo čakali kamaráta. Vtom sa dvere otvorili a dnu vošla pani Zajková. „Dobrý deň, komu mám dať injekciu? Vraj tu máte nejakého pacienta,” povedala. Keď si všetko pekne vysvetlili, Macko Uško sa vybral do lekárne, aby zistil, prečo Zajko tak dlho mešká. Cestou stretol Psíka na saniach: „Psíček, nevidel si Zajka?” „Ale áno, bol tu. Vzal mi sánky a potom stratil recept.” Macko len pokrútil hlavou a ponáhľal sa ďalej. Stretol bratov Zajkovcov. „Nevideli ste malého Zajka?” „Pravdaže. Zničil nám iglu, stratil recept a potom utekal do lekárne.” Zajko sa v lekárni konečne dostal na rad. Pán lekárnik musel premočený recept čítať s lupou, aby vedel vylúštiť, aké lieky pani Prasiatková potrebuje: „Aha, toto je proti kašľu, toto proti horúčke a ešte injekcie,” podával lieky Zajkovi. Práve vtedy sa vo dverách objavil Macko Uško. „Zajko, prečo ti to tak dlho trvalo?” Zajko sa začal vyhovárať. „Vieš, aký bol dlhý rad?” Ale Macko ho hneď zastavil a povedal, že sa musia ponáhľať: „Už na nás čaká pani Prasiatková, aj tvoja mama.” „Tak vieš, čo, nabudúce budem ja upratovať a ty pobežíš do lekárne,” povedal Zajko zahanbene. Pani Prasiatková nakoniec dostala injekciu a hneď sa cítila lepšie. V posteli si však poležala ešte niekoľko dní, lebo chrípka je chrípka. A my by sme mali každý deň jesť vitamíny, aby nás chrípka obišla. •


na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKA

VTIPY Domovníčka rozpráva susedke: – Pani Justová je neobyčajne zdatná žena, jej muž je na ňu veľmi pyšný. Dopoludnia pracuje v kancelárii, popoludní je pokladníčkou v kine a v noci hrá v bare na klavíri. – A kedy, preboha, spí? – vydesí sa susedka. – Cez poludňajšiu prestávku vo výkladnej skrini ako reklama na nočné košele. *** Príde žena do obchodu a pýta sa: – Môžem si vyskúšať tie šaty vo výklade? – Pravdaže, ale keby ste chceli, máme aj kabínku! *** – Ahoj, čo ťa stál ten nový kožuch? – pýta sa kamarátka na cenu. – Maličkosť. Iba tri hysterické záchvaty. *** Ide brunetka okolo salaša a vidí baču, ako pasie ovce. Pristaví sa a vraví mu: – Aké krásne ovečky. Bača polichotený jej odpovedá: – No, slečna, keď uhádnete, koľko ich je, tak vám jednu darujem. Brunetka hneď vystrelí: – 156. Bača šokovaný, presne na chlp. – No, čo už, tak si jednu vyberte. Tak brunetka schmatne prvú a tlačí ju do auta. Bača hovorí: – Slečna, keď uhádnem pôvodnú farbu vašich vlasov, vrátite mi môjho psa?

Vylúštenie škandinávky číslo 9 – 10 VODOROVNE: Bohatier, akant, PA, boli, Žid, Iva, brko, ea, PU as, ťarcha, ť, O, potom, Br, SA, Rb, leto, dar, Ana, deva, st, hotel, ťahanica. Správne znenie tajničky: Babie leto Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Jarmila Gajanová, Ul. Oslobođenja 39/13, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Katarína Holoková, Ul. Jánošíkova 231, 26 000 Vojlovca-Pančevo 3. Anna Kunčáková, Ul. gen. Viesta 30, 21 469 Pivnica BLAHOŽELÁME. Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

DOPLŇOVAČKA VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. spínač vypínajúci prúd pri preťažení; prázdne miesto v niečom; 3. upravená cesta s dvomi radmi domov; 4. veľké odkrojené kusy chleba; 5. jemný, láskavý 6. vzťahujúci sa na os; 7. rastlinné výhonky, štepence; 8. opasok; 9. okresaný hranatý kmeň. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. človek, ktorý niečo čistí; 2. zasahuje úderom; 3. kríženec oslice a koňa; 4. priestor pod strechou budovy (mn. č.), 5. snehový, 6. vzťahujúci sa na nos, 7. zbrane v tvare zahrotených tyčí; 8. kresací kameň; 9. ohradenie nejakého priestoru. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci ste dostali mužské meno (31. decembra).

31


pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

ROZDIELY Obrázky vyzerajú rovnake, ale dobre otvorte oči a nájdite niekoľko rozdielov.

32

Pospájaj čísla od 1 do 37, dostaneš svoj vlastný inštrument v svojej vlastnej Rovine. Myška zo všetkých lakôt má najradšej syr. Avšak syr si dobre skryla a teraz volá o pomoc, lebo musí prejsť labyrintom. Ktorá je to cestička?

Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je: Juraj Tušiak. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Taňa Vlčeková, Ul. Jánošíkova 156, 26 000 Pančevo-Vojlovica 2. Evka Kucháriková, Ul. Jánošíkova 105, 26 000 Pančevo-Vojlovica 3. Ján Pánik, Námestie XII. VB 8, 26 000 Pančevo-Vojlovica BLAHOŽELÁME.

LABYRINT

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. Druh žltej farby; 2. Veľké množstvo; 3. Postavenie; 4. Rytmický celok, rytmus; 5. Zmysel na vnímanie svetla; 6. Ryby podobné úhoru; 7. Dnešného dňa; 8. Návod na konanie, poučenie. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. Polokrik; 2. Mimikou zmenený výraz; 3. Miesto upravené na pristávanie lodí; 4. Spojenie, dotyk; 5. Príšera, strašidlo; 6. Druh tanca (mn. č.); 7. Prednášanie; 8. Ovocný sad. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci ste dostali ženské meno (oslávili 25. novembra).

POSPÁJAJ ČÍSLA

DOPLŇOVAČKA

SMIECHOTY Malý Miško si šiel kúpiť papagája. – Hovoriacich papagájov sme práve predali. Môžem ti však ponúknuť krásneho ďateľa, – vraví predavačka. – A ako sa s ním dohovorím? – No predsa morzeovkou!

* * * Malý Ďurko chce predať psíka. – A je to verný pes? – pýta sa kupujúci. – Ešte aký! Vždy, keď ho predám, zaručene na druhý deň príde domov...


|

"

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Nákazlivý kašeľ (chrípka) koní N

ákazlivý kašeľ (chrípka, influenza) je nákazlivá choroba koní zapríčinená vírusom chrípky, ktorý spôsobuje zápal dýchacieho ústrojenstva. Doteraz boli zistené dva varianty vírusu chrípky (Myxovírus iníluenzae At a A2), ktoré zapríčiňujú tú istú chorobu, ale sa líšia imunobiologickými vlastnosťami. Pôvodca chrípky koní sa vyznačuje mimoriadnou nákazlivosťou, takže v krátkom čase a na veľkom priestranstve ochorejú všetky kone. Chrípka koní sa považuje za najnákazlivejšiu chorobu koní. Keď vzplanie, rýchle sa rozšíri nielen v jednej osade, ale i v celej krajine, dokonca na celom kontinente. V našej krajine veľké epizootie chrípky koní boli zaznamenané v rokoch 1968 a 1973. Vírus chrípky koní je veľmi agresívny a zapríčiňuje ochorenie všetkých koni, bez ohľadu na plemeno, pohlavie a vek. Dobre živené a ošetrované kone však ľahšie a rýchlejšie prekonajú túto chorobu ako kone, ktoré sa počas choroby priahajú alebo pretekajú a trpia podvýživou. Chrípka koní sa najľahšie šíri priamym stykom chorého koňa so zdravým. Ovoniavaním, pobytom v tej istej maštali a v spoločnom záprahu nákaza sa rýchle rozšíri z chorého na zdravé zviera. Predsa však chrípka koní sa najčastejšie šíri nepriamo. Pretože sa vo vykašlanom vzduchu nachodí hromada zárodkov choroby, ktoré dosť dlho zotrvávajú v povetrí, stačí iba jedno vdýchnutie nakazeného vzduchu, aby choroba vzplanula (tzv. kvapôčková infekcia). V závislosti od intenzity prúdenia vzduchu týmto spôsobom sa môžu nakaziť zdravé kone vzdialené vyše 50 metrov od chorých. Choroba sa zvlášť rýchle rozšíri na väčší počet koní na takých miestach, kde prichádza k hromadnému stýkaniu väčšieho počtu koní (výstavy, preteky, vojenské cvičenia atď.). Chrípka koní sa šíri i nakazeným krmivom. Ak sa koňom dá krmivo, na ktorom sú zaschnuté kvapôčky vykašlaného vzduchu, prípadne výlučky z nosa, tiež ochorejú na chrípku. Pre veľmi početné spôsoby šírenia chrípky koní počas trvania tejto choroby je skoro nemožné znemožniť nakazenie vlastných koní.

Príznaky Od nakazenia až po prvé príznaky choroby (inkubačné obdobie) ujde veľmi krátka doba, najčastejšie 1 – 3 dni. Prvým, i keď neviditeľným príznakom choroby je zvýšenie telesnej teploty až na 40 – 41 °C. V niektorých prípadoch i napriek vysokej horúčke chorý kôň vyzerá celkom dobre, chuť k jedlu má zachovanú a je pomerne čulý, takže majiteľ ani netuší, že mu je kôň chorý. Prvým viditeľným príznakom choroby je kašeľ, podľa ktorého sa chrípka i menuje nákazlivým kašľom. Kašeľ je spočiatku zriedkavý, krátky, suchý a pomerne ľahký. O 2 – 3 dni nadobudne na intenzite, je veľmi častý, hlboký a bolestivý. Ak sa chorý kôň ženie do behu, dostane záchvaty ťažkého kašľa. Vo väčšine prípadov kašeľ je taký silný, že ho je ťažko počúvať. Dýchanie je tiež zrýchlené a sťažené.

Rovnobežne s kašľom, alebo trochu neskoršie z nosových otvorov vyteká sliz, ktorý je spočiatku vodnatý a neskoršie hustý, sivobiely až žltohnedý. Podsánkové miazgové uzly opuchnú a sú bolestivé. V tomto štádiu choroby nastane i čiastočná strata apetítu. Chorý kôň málo žerie a pije, v značnej miere stratí na čulosti, osmutnie. Ak sa hneď po spozorovaní kašľa chorý kôň lieči, a zvlášť ak sa nepriaha, kašeľ postupne stráca na intenzite a po dvojtýždňovom až trojtýždňovom trvaní zanikne a choroba prejde bez komplikácií. Ak sa však chorému koňovi načas neposkytne odborná pomoc, a ak sa počas trvania choroby nachodí v zdusenej maštali a priaha, nastanú početné komplikácie, ktoré môžu zapríčiniť i uhynutie. Medzi najčastejšie komplikácie chrípkového ochorenia patrí hnisavý zápal pľúc. V takýchto prípadoch choré zviera je smutné, málo žerie, horúčku má stále vysokú, kašeľ je veľmi častý a ťažký, dýchanie zrýchlené a z nosa vyteká hustý hlien. Chorý kôň náhle schudne a vo veľmi ťažkých prípadoch zahynie. Okrem zápalu pľúc počas trvania chrípky s komplikáciami môže nastať i zápal pľúcnej blany, srdcového svalu, obličiek, čriev, svalov a iných telesných orgánov. Ako priamy následok chrípkového ochorenia môže nastať i kachovitosť, ktorá zapríčiní trvalú práceneschopnosť.

Liečenie a ochrana Liečenie chorých koní na chrípku spočíva v podávaní zodpovedajúcich liekov, ako i v zabezpečovaní priliehavých hygienicko-výživných podmienok. Okrem včasného liečenia najdôležitejšie je chorým koňom zabezpečiť aspoň dvojtýždňový oddych. Pretože je choré dýchacie ústrojenstvo, koňa treba umiestniť v čistej a vzdušnej maštali. Za priaznivého počasia najlepšie je držať ho vonku. Výžive chorých koní sa musí tiež venovať zvláštna pozornosť. Vždy, keď je to možné, treba im dávať zelený krm, lebo sa nepráši a obsahuje značné množstvo vitamínu C a karotén. V prípade, že sa kŕmi senom, musí sa z neho odstrániť prach a pokropiť slanou vodou. Zo zrnovín najlepší je ovos. Krmivo treba dávať nie z jasieľ, ale z podlahy. Takto sa umožní ľahšie vytekanie hlienu. Voda na pitie musí byť mierne teplá. Pretože chrípka koní je nebezpečnou chorobou, zapríčiňujúcou značné ekonomické škody, či už pre dlhšiu práceneschopnosť, výdavky na liečenie, ako i pre prípadné uhynutie, počas trvania tejto choroby v okolí treba kone chrániť od nakazenia. To sa dosahuje držaním koní doma, nestýkaním s inými koňmi ap. Predsa však v prípade väčšieho rozšírenia choroby je priam nemožné ochrániť zdravého koňa od nakazenia. Preto vždy, keď hrozí chrípka, kone treba načas ochranne zaočkovať proti chrípke. V súčasnosti jestvuje účinná očkovacia látka, ktorá zdravé kone chráni od nakazenia. •

33


užitočné

|

" pripravila mária lučetincová |

Ošetrovanie ovocných a okrasných drevín v zime

S

právna starostlivosť, niekoľko cielených zásahov v pravú chvíľu a stromy či kry sa nám odvďačia dobrou úrodou a okrasné rastliny ozdobou počas celého roka. Ak nemáme vyložene biologickú záhradku, vyžaduje si niekoľko zásahov chemickými prípravkami. Pri ich výbere musíme zvažovať, či nie je aplikácia práve týchto prípravkov obmedzená zákonnými predpismi, ale i preto, že ich nákup nie je lacná záležitosť. Používame účinné látky v správnom termíne a s minimálnymi škodlivými účinkami na človeka. Už pri zakladaní úžitkovej časti máme možnosť vybrať si rezistentné odrody, ktoré nevyžadujú intenzívnu chemickú ochranu. Ošetrovanie v zime sa v podstate obmedzuje na všeobecné opatrenia a na ochranu proti ohryzom zvierat. Proti kolísaniu teplôt spôsobujúcim poškodenie kôry a dreva chránime kmene a hrubšie konáre bielym náterom. Staroslivosť o kmeň. V zime a predjarnom období kontrolujeme kôru ovocných stromov, na ktorej sa osídľujú riasy, machy a lišajníky, poskytujúce úkryt mnohým zárodkom chorôb a škodcov. Z kmeňov zoškrabujeme vajíčka mníšky veľkohlavej. Ostatných škodcov odstraňujeme aj s kúskami napadnutých konárikov a spálime. Odrežeme dvoj- a viacročné výhonky čiernych ríbezlí, v ktorých sa nachádzajú húsenice podobníka tipuľovitého. Skrátime ich až po zdravé časti dreva a spálime. Odstraňujeme hálky byľomora ostružinového na výhonkoch malín a ostružín alebo zdurené puky na čiernych ríbezliach napadnutých roztočíkom ríbezľovým.

Ochrana pred mrazom. Korene podpníkov citlivejších na mrazy chránime vrstvou kompostu alebo slamnatého hnoja. Najviac sú ohrozené stromy, ktoré mali veľkú úrodu a vysilili sa. Ošetrenie rán. Po zlomených konároch zostali neošetrené rany, ktoré by mohli byť vstupnou bránou k infekcii. Rany staroslivo ošetríme ostrým nožom a zatrieme ochranným prípravkom. Vyberieme taký, s ktorým môžeme pracovať aj v zime. Ochrana proti ohryzom. V nedostatočne oplotených záhradách v blízkosti lesov si zajace, srnčia a jelenia zver pochutnávajú na kôre stromov a krov. Preto ich treba chrániť proti ohryzom pletivom, plastovým chráničom, prípadne hrubším papierom. Mladé stromčeky chránime špeciálnym repelentným náterom proti ohryzu, ktorý zveri zapácha. Najspoľahlivejšia ochrana je však dobrý plot. Mal by byť vysoký minimálne jeden a pol metra a pletivo by malo byť zapustené do pôdy asi 30 centimetrov, aby zajace pletivo nepodhrabali. Biely náter. V teplejších polohách sa prudko striedajú teploty medzi slnečným dňom a nocou. Teplotné výkyvy vyvolávajú v kôrovom pletive napätie, ktoré popraská alebo odumiera – vznikajú mrazové trhliny. Zabránime im náterom vápenným mliekom. Snehová ochrana. Odhadzujeme sypký sneh z cestičiek a dávame ho k ovocným i okrasným drevinám. Po bohatej nádielke strasieme sneh z ihličnanov a vždyzelených listnáčov. Veľa snehu na trávniku ho vyleží, ale tenká vrstva ho chráni pred vymŕzaním. •

Nebezpečný stolbur zemiakov

S

tolbur zemiaka sa dlho považoval za vírusové ochorenie. Až neskôr sa zistilo, že ho zapríčiňujú organizmy príbuzné vírusom – mykoplazmy, novší názov je fytoplazmy, v tomto prípade Potato stolbur phytoplasma. Stolbur je hospodársky veľmi nebezpečné ochorenie nielen zemiakov, ale aj rajčiakov a ďalších ľuľkovitých rastlín, predovšetkým v teplejších a suchších oblastiach strednej a južnej Európy.

ša v malom rozsahu. Príznaky choroby na zemiakoch sa objavujú zvyčajne až v druhej polovici leta. Pri skorom napadnutí nie je úroda. Na začiatku infekcie dochádza k farebným zme-

Hľuzy zemiakov v pazúrach výhonkov

Deformácie hľúz

Dôležitým hostiteľom je pupenec roľný, ktorý je jedným z jeho rezervoárov v prírode, ale tiež ďalšie druhy, z ktorých najväčší význam majú ďateliny, kukučina, durman, vinič, obilniny a ďalšie. Prenášačmi vírusu sú viaceré druhy cikád, ktoré sú hlavnými prenášačmi v strednej a východnej Európe. Pravdepodobnosť prenosu stolburu mechanicky je veľmi malá. Hľuzami sa prená-

34

nám vrcholových listov, ktoré sa sfarbujú do fialova, žlta, prípadne červena a lievikovité sa zvinujú pozdĺž hlavnej žilky, podobne ako je to pri vírusovej zvinutke. Z pazúch vyrastajú výhonky v ostrom uhle. V kolienkach dochádza k výrazným kyjakovitým zhrubnutiam. V pazuchách spodných listov sa vytvárajú adventívne hľuzky, na vrchole so zhlukom zakrpatených listov. V krčkovej časti stonky dochádza k nekrotizácii cievnych zväzkov. Rastliny zakrpatievajú, majú skrátené internodie a metlovitejú. Silne napadnuté rastliny postupne vädnú a odumierajú. Korunné lupienky zelenajú a jednotlivé kvetné časti sú redukované. Hľuzy sú malé, mäkké, zavädnuté, špongiovitej konzistencie. Napadnuté hľuzy vytvárajú mnoho nitkovitých klíčkov a často aj z pupkových púčikov.


| Príznaky ochorenia na rajčiakoch. Dochádza k zvislému rastu výhonkov v ostrom uhle, k skracovaniu internodií a redukcii všetkých orgánov. Potlačený je rast vegetačného vrcholu a zvýšené vyrastenie výhonkov v pazuchách, čím vzniká metlovitosť a ružicovité nahromadenie listov. Listy sa stáčajú nahor pozdĺž hlavnej žilky. Listy sú redukované – malolistosť – a predčasne uvädnuté. Zvýšená je tvorba adventných korienkov. Kvety zostávajú abnormálne vzpriamené, korunné lupienky sú zelenkasté, kalich môže byť slabo fialový, kališné lístky sú kompletne zrastené a kalich sa zväčšuje. Plody pomaly dozrievajú, zasychajú, sú malé a objavujú sa na nich nekrotické body.

" pripravila mária lučetincová | užitočné

Možnosť zámeny s inými chorobami. Stáčanie listov zapríčiňuje aj vírusové ochorenie – zvinutka zemiaková, pri ktorej však dochádza k zvinovaniu najskôr spodných listov, pri stolbure postupuje stáčanie listov odvrchu nadol. Zvinovanie listov môže byť aj fyziologického pôvodu. Niektoré podobné príznaky môže vyvolať tiež žltačka astier. Tvorba adventívnych hľúz nastáva tiež v niektorých prípadoch napadnutia zemiakov koreňomorkou (Rhizoctonia solani). Stolbur je možné očakávať predovšetkým v nížinných a teplých oblastiach. Ochrana. Dôležitým opatrením je čistota polí a ich okolia od burín, a to najmä od pupenca, ktorý je dôležitou hostiteľskou rastlinou stolburu. Nepriamym spôsobom boja je ničenie prenášačov – cikádok. Existujú aj chemické prípravky na ničenie choroby. •

Pomôžme vtáčikom

V

chladných zimných dňoch, keď už je poriadna zima, hrozí operencom okrem mrazov nedostatok potravy a následne hlad. V lete vtáčiky pomáhali záhradkárom likvidovať z rastlín rôznych škodcov a spevom im spríjemňovali chvíle strávené pri

Jednoduché kŕmidlo pre vtáčiky:

s automatickým dopĺňaním krmiva

otvorené na stĺpiku

z plastovej fľaše

práci. Preto sa často práve záhradkári v zime usilujú uľahčiť utíchnutým pomocníkom najťažšie obdobie v roku. Záhrada môže byť prirodzeným zdrojom potravy pre mnoho ohrozených druhov. Nasýtia ich domáce dreviny s bobuľami, zásoby hmyzu im vytvoria druhy prezimujúce v kope starého dreva a lístia niekde v zastrčenom kúte záhrady. Často na to

majú záhradkári z leta a jesene dostatočné zásoby z vlastnej úrody. Využiť môžu semená slnečnice, maku, ľanu, prosa a ovsa a nasušené plody rôznych rastlín. Drozdy a červienky sa popasú aj na sušených jabĺčkach a hruškách. Veľmi výživné krmivo si jednoduchým spôsobom pripravíme doma. Uvaríme zmes hovädzieho loja so pšeničnými otrubami a do zmesi pridáme rôzne podrvené semená. Všetko necháme vychladnúť na plechu a potom masu nalámeme na kusy a postupne vkladáme do kŕmidla. Kŕmidlá pre vtáčiky môžeme zhotoviť z rozličných materiálov. Zavesíme ich do záhrady. Odporúčame používať kŕmidlá s uzavretým zásobníkom, v ktorých sa potrava vtákom neinfikuje trusom a uvoľňuje sa postupne podľa potreby. Na ochranu vtáčikov pred nepriaznivým počasím v zimnom období môžeme v záhrade na strome zhotoviť netradičný úkryt. Potrebujeme na to iba niekoľko konárikov vždyzeleného stromu a špagát či drôt. Na balkóne môžeme tiež urobiť pastvu pre vtáčiky, ale i pre oči. Všetky voľné debničky nemusíme odkladať. Dobre zvolenou výzdobou v nich pripravíme pastvu pre vlastné oči i pre vtáčiky. V substráte zapichnuté kúsky ihličnanov, prípadne vždyzelených drevín doplníme konárikmi so zrelými plodmi šípok, skalníka, šúľkami kukurice, klasmi tráv a podobne. Návšteva vtáčikov oživí zimný balkón. •

V skratke Vianočný kaktus nás potešil kvetom v najtmavšom ročnom období. Po odkvitnutí potrebuje štyri až šesť týždňov vegetačného pokoja v chladnejšom prostredí asi 12 °C a pri veľmi slabom polievaní. Potom bude opäť dobre rásť a o rok i bohato kvitnúť, V zime je voda z vodovodu na polievanie kvetín v izbách, kde je teplota nad 20 ºC, studená. Pre citlivejšie druhy je to šok, ktorý ich môže poškodiť alebo zničiť. Primeranú teplotu bude mať voda, ktorou večer naplníme kanvičku, ponecháme ju v miestnosti a až ráno polievame. Trúbkovec bohato olistený, so svietivou farbou kvetov, môže podľa tvaru opory vytvárať živý plot, solitéru alebo kryť stenu. Darí sa mu na slnečnom mieste. V predjarí je vhodný čas na úpravu rastliny rezom. Jednoročné výhonky, ktoré dorastajú až do dĺžky 1 m, upravíme správnym rezom na tri púčiky. Na konci každého výhonku sa vytvoria kvety. Bez rezu bohatosť kvitnutia upáda. Cyklámen, podobne ako izbová azalka, vyžaduje svetlo a chladnejšie podmienky, od 10 do 15 °C. Ak je dlhšie v miestnosti s teplotou nad 18 °C alebo má nedostatok svetla, kvety rýchlo odkvitajú, listy žltnú a vädnú. Obdobie kvitnutia závisí od správneho polievania. Vodu nelejeme priamo na hľuzu a prebytočnú vodu nenechávame v miske pod črepníkom. •

35


šikovné ruky

|

" mária vršková |

Kvetinový veniec U

rčite sa mnohým páči, keď je domácnosť pekne, vkusne zariadená. Mne sa však veľmi páči, keď na nás kus estetiky žmurká už od vchodových dverí. Dá sa to dosiahnuť rozkvitnu-

lepidlová pištoľ, rôzne drobné dekorácie, ktoré nájdeme doma (veľké farebné korále, sušené kvety, orechy, kúsky organzy (tyl slúži ako dekoračný materiál na výzdobu sál, stolov, stoličiek...) alebo čipky, staré brošne a pod.). Ako na to: 1. Zo stonky si odstrihneme kvety v potrebnej dĺžke, aby sa ľahko zapichli do polystyrénového základu. Najprv zapichujeme (prípadne pištoľou pridáme aj trochu lepidla) veľké kvety, stačí 5 ks symetricky rozmiestniť po obvode. Pokračujeme s menšími kvetmi, ktoré zapichujeme / lepíme podľa fantázie. 2. Zo stoniek si nastriháme aj zelené lístky. Špendlíkmi ich pripichneme pod lupienky kvetov tak, aby sa prekryl biely podklad a aby vytvorili bohaté pozadie. 3. Do voľných medzier vkladáme ďalšie drobné ozdoby – ja som použila zvitky organzy, prútené guľôčky a umelé ovocie, ktoré som našla v starých škatuliach. 4. Na záver zo zadnej strany pripevníme uško na zavesenie (z nite alebo stužky) a na spodnú časť prilepíme väčšiu mašľu zo širokej stuhy, ktorá voľne padá asi 50 cm. •

Veniec z obchodu za 21 eur

tými kvetmi, zaujímavou rohožkou, milou drevenou tabuľkou „Vitajte”... alebo aj dekoračným vencom. V obchodoch sú ceny za hotové vence prehnane vysoké. Kto má šikovné ruky a fantáziu, môže si takýto veniec urobiť sám za pár dinárov. Čo potrebujeme: umelé lacné kvety (v čínskom obchode sa dajú nájsť aj pekné kusy; jedna stonka stojí 100 din a je na nej aj 9 – 12 kvietkov), polystyrénový veniec, špendlíky, široká stuha, tavná

– reštaurácia – denné menu – izby – prednášky

Ručne robený veniec s kúpeným materiálom za 3 eurá

SUR

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková www.nacionalnakuca-aroma.net 36

Vitajte u nás!


|

" pripravila mária lučetincová | receptáreň

Na prahu nového roka Čokoládová saláma: 150 g čokolády na varenie, 150 g vymastený, múkou posypaný plech a upečieme vo vyhriatej práškového cukru, 150 g mletých orechov, 70 g posekaných rúre. Vychladnuté cesto pokvapkáme ananásovou šťavou, roorechov, 1 vajce, alobal. zotrieme naň plnku a odložíme do chladničky stuhnúť. Stuhnutý Čokoládu na varenie roztopíme nad parou. Pridáme do nej koláč nakrájame na kocky, ozdobíme ich nakrájaným ananácukor, mleté a posekané orechy a vajce. Dobre zmiešame. som, pomarančom, zrnkami granátového jablka a lístkami Z alobalu odstrihneme asi 40 centimetrový pás, ktorý posype- mäty. me práškovým cukrom. Čokoládovú masu dáme na pocukrovaPlnka: Do pomarančovej šťavy pridáme pudingový prášok a ný alobal a vyformujeme salámu. Celú ju obalíme v práškovom uvaríme hustú kašu. Dáme ju vychladnúť, občas ju premiešacukre. Necháme asi 24 hodín stáť a potom krájame tenké me. Do ananásovej šťavy dáme napučať želatínu, biely jogurt plátky. vymiešame s cukrom a vanilkovým cukrom. Pridáme citrónovú Ruská torta: 10 vajec, 180 g cukru, 200 g orechov, 3 lyžice šťavu, vychladnutý puding, želatínu pripravenú podľa návodu a strúhanky, 10 lyžíc kryštálového cukru, 0,2 1 vody, 2 lyžice pomiešame. kakaa, 250 g masla, 100 g práškového cukru, 2 lyžice silnej Grepové rezy: 5 vajec, 280 g cukru, 140 g margarínu, čiernej kávy, 50 g mletých orechov; na polevu 100 g čokolády 50 g mletých orechov, 160 g múky, 1/2 balíčka kypriaceho na varenie, 70 g margarínu. prášku, 1 červený alebo žltý grapefruit, tuk a múku na Žĺtky vymiešame spolu s cukrom. Z bielkov a štipky soli plech. vyšľaháme tuhý sneh. Orechy pomelieme a zmiešame so strúPoleva: 250 g práškového cukru, 2 lyžice grepovej šťavy. hankou. Do vymiešaných žĺtkov striedavo pridávame sneh a Žĺtky S cukrom vymiešame do penista. Pridáme zmäknutý orechy. Zakaždým zľahka premiešame. Tortovú formu vy- margarín a všetko dôkladne vymiešame. Do zmesi primiešame mastíme a vysypeme múkou, nalejeme do nej cesto a pečieme orechy a preosiatu múku s pečivovým práškom. Grapefruit v rúre vyhriatej na 200 °C asi 15 minút. Potom rúru prepneme olúpeme a pokrájame na menšie kúsky, ktoré vmiešame do na 180 ºC a dopekáme asi 45 minút. Vychladnutý korpus pre- cesta. Potom zľahka zapracujeme tuhý sneh z bielkov. Cesto krojíme na tri rovnaké pláty, potrieme plnkou a spojíme. Vrch vylejeme na vymastený a múkou posypaný plech, upečieme torty a boky môžeme natenko potrieť plnkou. Ozdobíme podľa v predhriatej rúre (elektrická rúra 180 °C, plynová stupeň 3, vlastných predstáv. čas pečenia 15 – 18 minút). Plnka: Cukor necháme skaraPoleva: Práškový cukor, grepomelizovať, zalejeme 1 dl studenej vú šťavu a 2 lyžice vriacej vody Možno neviete, že... vody a pri miernej teplote rozvarídohladka vymiešame. Polevou po... hydina by sa mala piecť najprv stehnami na- trieme upečené a vychladnuté me. Vo zvyšnej vode rozmiešame kakao, vlejeme do karamelu a za dol, inak sa mäso na chrbte vysuší. cesto. Rezy ozdobíme cukríkovou ... vajcia vydržia v chladničke minimálne 3 týž- ryžou alebo ovocím a dáme stuobčasného miešania 15 minút povaríme. Maslo vymiešame s cuk- dne. Môžu sa zmraziť (bez škrupiny), ale žĺtky a hnúť do chladu. rom a postupne pridávame vy- bielky oddelene. Pomarančová torta: 6 vajec, ... pri varení vajec možno pridať do vody trochu 200 g cukru, šťavu a kôru z jednéchladnutý karamel a kávu. Poleva: Vo vodnom kúpeli roz- octu, ak vajce pukne, jeho obsah nevytečie. ho pomaranča, 60 g strúhanky, topíme čokoládu s tukom, odstaví... zvädnutý a zožltnutý karfiol bude ako čerstvý, 200 g orechov, kakao a 1 pomame a miešame, kým nevychladne. ak pri varení pridáme do vody mlieko a trochu cukru. ranč na ozdobenie. Krém: Šťavu Slivky v čokoláde: 10 suše... kapusta nebude pri varení zapáchať, ak do z dvoch pomarančov a jedného ných sliviek, 10 olúpaných mandlí, vriacej vody pridáme kocku cukru. citróna, 2 lyžičky Gustinu, 200 g 100 g horkej čokolády, 100 ml ... ak sa ryba alebo rybie mäso griluje bez šupín, masla, 120 g cukru, 1 pomaranč. rumu, strúhaný kokos alebo mleté treba použiť alobal. Žĺtky vyšľaháme s cukrom do orechy. ... pri dochucovaní bylinkami menej býva viac. penista, pridáme šťavu a postrúSušené slivky bez kôstok nahanú kôru z pomaranča. StriedaDo šalátov sa nemajú používať viac ako dva druhy močíme na hodinu do rumu. vo primiešame tuhý sneh z bielbyliniek. Neodporúča sa kombinovať trebuľku a žeVyberieme ich, necháme odkvapkov a pomleté orechy zmiešané ruchu, ani tymian s majoránom alebo oreganom. kať a naplníme olúpanou madľou. so strúhankou. Zmes nalejeme ... cesnak sa dá nahradiť posekanou šalotkou. Celú naplnenú slivku namočíme do vymastenej, strúhankou vysy... bobkový list odpudzuje potravinové mole; po do roztopenej čokolády, obalíme panej tortovej formy, vložíme do jednom lístku môžeme vložiť do nádoby s ryžou, so rúry vyhriatej na 180 ºC a pečieju v kokosovej múčke alebo v mlestrukovinami či s múkou. tých orechoch. me 40 minút. Dobre vychladnutý ... zemiakový šalát je dobrý, ak sa pripraví z korpus rozrežeme na 3 pláty, Ovocné kocky: 120 g masla, 3 vajcia, 120 g cukru, 120 g múky, čerstvo uvarených zemiakov a hotový sa nechá potrieme ich krémom a poskladáme. Vrch torty potrieme zvyšným 2 lyžice oleja, 2 lyžice kakaa, 2 ly- odležať. ... pri príprave palaciniek sa môže časť mlieka krémom, cez sitko posypeme kažičky kypriaceho prášku. Plnka: 350 ml pomarančovej nahradiť vodou (budú chrumkavejšie) alebo smota- kaom a ozdobíme plátkami pomaranča. šťavy, 1 vanilkový puding, 30 g nou (budú jemnejšie). ... ak sa forma na bábovku natretá tukom dá na Krém: V pomarančovej a citróželatíny, 300 ml ananásovej šťavy, 740 ml jogurtu, 200 g cukru, 2 ly- niekoľko minút do chladničky a až potom posype novej šťave rozmiešame Gustin a za stáleho miešania uvaríme hustý žice citrónovej šťavy, 2 kusy vanil- múkou, upečená bábovka sa ľahšie vyberie. kového cukru, ananás, pomaranč, ... strukoviny sa solia až po dovarení, inak sa krém. Maslo s cukrom vymiešame do penista, postupne pridáme granátové jablko, lístky mäty. môže stať, že vôbec nezmäknú. Žĺtky vymiešame s cukrom a ... maslo vydrží dlho čerstvé aj mimo chladničky, vlažný krém a zakaždým dobre maslom, pridáme olej, preosiatu ak ho dáme do porcelánovej nádoby, zalejeme premiešame. Nakoniec zľahka vmiešame múku s kypriacim práškom, kakao prevarenou, vychladnutou, osolenou vodou a uložípomaranč nakrájaný na drobné a tuhý sneh z bielkov. Premieša- me na chladnejšom mieste. kocky. • me, cesto rozotrieme na menší,

37


| Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Annamária Boldocká Grbićová, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Kulíková, Michal Gombár, Anna Legíňová, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Havranová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Mária Vršková / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: HL PRINT, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajins k é h o sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

" pripravila mária lučetincová | gastro

Krehké ananásové rezy Na prípravu potrebujeme: 220 g hladkej múky, 70 g práškového cukru, štipku soli, jednu lyžičku prášku do pečiva, jeden balíček vanilkového cukru, citrónovú kôru, 140 g masla, dva žĺtky, 400 g ananásového kompótu, 50 g mandľových lupienkov, papier na pečenie. Plnka: dve vajcia, 60 g kryštálového cukru, 0,051 kompótovej šťavy, 70 g gustinu. Na dosku preosejeme múku, zmiešame s práškovým cukrom, soľou, práškom do pečiva, vanilkovým cukrom, postrúhanou citrónovou kôrou, postrúhaným maslom, jedným žĺtkom a vypracujeme vláčne cesto. Zabalíme ho do mastného papiera a na tri hodiny dáme do chladničky. Potom cesto spracujeme do valčeka a jednu tretinu ešte odložíme na chladné miesto. Zvyšné cesto na pomúčenej doske rozvaľkáme na hrúbku 7 mm. Vykrojíme z neho plát 13 x 30 cm, respektíve na rozmery podnosu, na ktorom budeme rezy servírovať. Preložíme na plech vyložený mastným papierom, popicháme vidličkou a potrieme žĺtkom rozšľahaným s trochou vody. Zo zvyšného cesta vykrojíme pásy široké 1,5 cm – štyri na dĺžku a štyri na šírku plátu. Pásy potrieme žĺtkom, aby sa prilepili, a uložíme po dva na seba na okraje cesta. Vytvorí sa tak akési korýtko, do ktorého neskôr dáme plnku. V rúre vyhriatej na 170 °C pečieme 20 minút a necháme vychladnúť. Kompót scedíme, kúsky ananásu rozložíme na dno predpečeného cesta a zalejeme vaječnou plnkou. Na ňu mriežkovite naukladáme asi centimetrové pásiky narezané zo zvyšného cesta, potrieme žĺtkom, posypeme mandľovými lupienkami a pri teplote 180 °C pečieme ešte 25 minút. Plnka: vajcia s cukrom a kompótovou šťavou šľaháme elektrickým šľahačom 15 minút, až vznikne hustý krém. Napokon zľahka vmiešame gustin. •

Snehová egrešová torta Na prípravu potrebujeme: 120 g hladkej múky, 30 g práškového cukru, 60 g masla, jeden žĺtok, štipku prášku do pečiva, citrónovú kôru, 50 g mandľových lupienkov. Egrešová plnka: 0,7 l egrešového kompótu, 40 g vanilkového pudingového prášku, jeden balíček vanilkového cukru. Sneh: štyri bielky, 200 g kryštálového cukru. Do misy preosejeme múku, pridáme cukor, postrúhané maslo, žĺtok, prášok do pečiva, postrúhanú citrónovú kôru a vypracujeme hladké cesto. Vložíme ho do tortovej formy s priemerom 21 cm a roztlačíme tak, aby okraje mali výšku 2 cm. Popicháme vidličkou a v rúre vyhriatej na 200 °C pečieme 15 minút. Vyberieme, naplníme plnkou, potrieme snehom, posypeme lupienkami a pri teplote 160 °C pečieme 15 minút. Egrešová plnka: kompót scedíme, egreše rozmixujeme a preložíme do hrnca. V šťave rozmiešame pudingový prášok, pridáme vanilkový cukor, prilejeme k egrešom a za stáleho miešania uvaríme hustý krém. Sneh: z bielkov vyšľaháme sneh, pridáme cukor a nad parou vyšľaháme na hustú penu.

Smotanový jablčník Na titulnej strane: Študenti Oddelenia slovakistiky a študenti slovenčiny ako cudzieho jazyka Filozofickej fakulty Univerzity v Novom Sade s prof. PhDr. Martou Součkovou, PhD., lektorkou slovenského jazyka a kultúry. V rámci predvianočného programu 16. decembra 2015 predviedli divadielko Bude to pekný pohreb Michaely Zakuťanskej, na motívy próz Václava Pankovčina, ktoré bolo zlatým klincom programu. Sympatický herecký kolektív po programe zvečnila Svetluša Hlaváčová.

Na prípravu potrebujeme: 100 g polohrubej múky, 50 g gustinu, štipku soli, jednu lyžičku prášku do pečiva, 50 g práškového cukru, jedno vajce, 70 g masla. Plnka: 500 g kyslých jabĺk, jeden citrón, 0,15 l šľahačkovej smotany, 50 g práškového cukru, dve vajcia. Na doske zmiešame múku, gustin, soľ, prášok do pečiva, pridáme vajce, postrúhané maslo a rýchlo spracujeme hladké cesto. Dosku pomúčime, cesto rozvaľkáme a vložíme do tortovej formy s priemerom 21 cm. Jablká očistíme, zbavíme jadrovníka, nakrájame na plátky hrubé pol centimetra a potrieme citrónovou šťavou. Do cesta ich povtláčame do tvaru venca. V rúre vyhriatej na 180 °C pečieme 35 minút. Smotanu rozšľahanú s cukrom a s vajcami nalejeme na koláč, vložíme späť do rúry a ešte 25 minút pečieme. Vychladnutý koláč posypeme cukrom.


|

Autor Dragan Jovanović Danilov a prekladateľ Martin Prebudila s V. Valentíkom, herečkou Andrijanou Videnovićovou a P. Čánim

"&—

andrej meleg |

Na prezentácii vydaní SVC boli prítomní aj Jaroslav Čukan, autor monografie o Vojlovici, so spolupracovníkom Borisom Michalíkom a Jaroslav Rezník, básnik z Bratislavy

BIBLIOTÉKA V BRATISLAVE

V znamení kníh zo Srbska U

ž niekoľko rokov za sebou sa knižného veľtrhu Bibliotéka v Bratislave zúčastňujú i dolnozemskí Slováci. Za šuchotu jesenných listov prinášajú vydavateľskú úrodu do svojej druhej domoviny. A chcú sa podeliť: o múdrosť i cit. O plody starostlivosti na poli slovenského písomníctva.

ným veľtrhom. Prezentácia sa konala za prítomnosti J. Rezníka a prekladateľa M. Prebudilu. Tiež bola predstavená kniha venovaná obci Vojlovica. Hosťom na Bibliotéke boli i hlavný zostavovateľ knihy prof. Jaroslav Čukan so spolupracovníkom Borisom Michalíkom. Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov z Bratislavy sa predstavilo niekoľkými titulmi venovanými Slovákom žijúcim v zahraničí, akými sú Ondrej Štefanko z Nadlaku a Ján Labáth z Nového Sadu, ale aj prekladovými knihami zo srbskej a chorvátskej literatúry. Kniha jedného z najlepších súčasných básnikov strednej generácie v Srbsku Dragana Jovanovića Danilova, v preklade Martina Prebudilu, je ilustrovaná grafikami akademického maliara Pavla Čániho. Na prezentácii boli prítomní aj Jeho E. veľvyslanec Republiky Srbsko v Bratislave Šani Dermaku so svojimi spolupracovníkmi a básne čítala známa srbská herečka Andrijana Videnovićová.

Predstavitelia Spolku slovenských spisovateľov (Ján Tazberík, Roman Michelko, Miroslav Bielik, básnik Jozef Leikert) s riaditeľom SVC Vladimírom Valentíkom a Múzea vojvodinských Slovákov Pavlom Čánim

Na základe spoločného uchádzania sa o granty, ktoré vypisuje Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí, sa na tento prestížny veľtrh dostávajú vydavateľstvá z Rumunska, Maďarska a Srbska. Aj tohto roku v spoločnom stánku vystavovali Vydavateľstvo Ivan Krasko z Nadlaku, Slovenská samospráva v Maďarsku a Slovenské vydavateľské centrum z Báčskeho Petrovca a pripojila sa k nim aj Matica slovenská v Srbsku. Priniesli na veľtrh veľký počet kníh, časopisov, zborníkov a propagačného materiálu. Predstavitelia dolnozemských Slovákov mali čo ponúknuť slovenskému auditóriu na 23. ročníku tohto podujatia 5. – 8. novembra v Inchebe. Bohatý program zorganizovali aj na tematických pódiách. Slovenské vydavateľské centrum z Báčskeho Petrovca uviedol jeho riaditeľ Vladimír Valentík. Osobitne bola prezentovaná kniha Jaroslava Rezníka Múdrosť jesenného lístia – Mudrost jesenjeg lišća, ktorú SVC vydalo tesne pred Belehradským kniž-

Udalosti na stánku SVC si pozorne odsledoval aj J. E. veľvyslanec R. Srbsko na Slovensku Šani Dermaku (druhý sprava) so spolupracovníkmi

Možno povedať, že takéto podujatia sú veľmi osožné na prehlbovanie spolupráce medzi spisovateľmi a vydavateľmi. Pokračuje sa aj v už dobre rozbehnutej spolupráci medzi Spolkom slovenských spisovateľov a Združením spisovateľov Srbska. Aj tu sa prejavili Slováci žijúci v zahraničí ako spona medzi dvoma štátmi. Veríme, že na rok sa dožijeme ďalších konkrétnych akcií spomenutých organizácií a združení. •


Našim čitateľom prajeme pokojné Vianoce a zdravý, úspešný a bohatý nový rok

Aj v roku 2016 Hlas ľudu bude spoľahlivo informovať vás a o vás. www.hlasludu.info

www.hl.rs

Rovina 2015 11 12  
Rovina 2015 11 12  
Advertisement