Page 1

SLOVENSKÝ MAGAZÍN

číslo 9 – 10, 2015 ročník 22 cena 100 din

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

Miestne spoločenstvo Báčsky Petrovec e-mail: msbp@neobee.net

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec 021/780-382


foto-riport

|

" & — svetluša hlaváčová |

V

tradičnom októbrovom termíne, v jeho osemnásty deň, v selenčskom Dome kultúry sa uskutočnil 35. festival slovenskej populárnej hudby Zlatý kľúč, ktorý v priamom prenose mohli sledovať aj diváci prostredníctvom RTV. Prítomným sa prihovorili: zástupca predsedu Obce Báč a predseda Organizačno-správnej rady festivalu Zdenko Kolár, podpredseda vlády APV a pokrajinský tajomník pre hospodárstvo, zamestnávanie a rodovú rovnosť Miroslav Vasin a podpredsedníčka Zhromaždenia APV a predsedníčka NRSNM Anna Tomanová-Makanová, ktorá festival i otvorila. Svojou prítomnosťou festival poctila i predsedníčka Matice slovenskej v Srbsku Katarína Melegová-Melichová. (Pokračovanie na s. 7.) V zákulisí v očakávaní výsledkov festivalu

35. festival slovenskej populárnej hudby

Zlatý kľúč

Najúspešnejšia interpretka – Renáta Lovásová

Andrea Lačoková – interpretka skladby Ivany Ilićovej, ktorá získala tretiu cenu

Z otváracieho ceremoniálu Zlatého kľúča

Anna Zorňanová

Nádejné trio


editoriál

|

" zdenka valentová-belićová

/

— oto filip |

Knižné opeknievanie

z obsahu V reťazci tkanom zo skutočnosti i snov . . . . . . . . 4 Hviezdou 35. Zlatého kľúča bola Teodora Šimonová . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 7 Čo dokážu šikovné ruky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 8 Za Danielom Dudkom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 9 Cinque Terre – manna z neba . . . . . . . . . . . . . . 10 Za starými remeslami . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 12 Zapísaný kúsok histórie dolnozemských Slovákov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 13 Recitovanie s citom pod Ľubovnianskym hradom . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 14 Za matičnými národnými slávnosťami 2015 . . . . 15 Rezancová kirvajová zábava . . . . . . . . . . . . . . 16 Galakoncert . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 17 Šikulka otcov kabát vyhodiť nedokázala . . . . . . . 18 Najdanove kruhy . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 20 Zveľaďovanie Kysáča . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 21 Neuročný v Pivnici – Pivňickí Ňeuročňáci . . . . . . 22 Pivnica, Pivnica, ach, tá Pivnica. . . . . . . . . . . . . 23

Október bol mesiac kníh. Október bol mesiac čítania. Hovorí sa, že je kniha ako zrkadlo, lebo v nej človek vidí len to, čo už má v sebe. Ale či je to skutočne tak? Ak áno, tak je to zrkadlo, ktoré dokáže zobraziť aj štvrtý rozmer – časový. Knihy nás menia. Čítaním sa človek mení zvnútra. Zo správnych kníh mu pribúda krásy. No nie všetky knihy sú rovnaké. Sú knihy na pobavenie, sú knihy na poučenie a sú tie, z ktorých sa opeknieva na nepoznanie. Všetky nás menia, ale tie posledné z nás robia ľudí. Ako hovorila spisovateľka Helen Exleyová, na knihách by malo písať: „Pozor, môžu vám zmeniť život!” a spisovateľ Gustave Flaubert hovoril: „Čítaj, aby si žil.” Čítanie je ako umývanie okien. Každodenný zhon, starosti a problémy nám zaprášia okná. Snažíme sa vnímať svet a život čím lepšie, vynakladáme na to veľké úsilie, ale aj tak občas sa zdá, že nám do života slnko nesvieti. Že nevniká doň ani noc, mesačný svit, ani bledé trblietanie hviezd. Pred očami máme prach každodenného bytia. Nemáme jasný obraz o tom, aká krajinka sa rozprestiera za tými oknami. Čítanie nám umyje okná, pohľad sa nám vyjasní a zrazu dovidíme aj tam, kam sme skôr ani netušili. Čítanie je otváranie dvier do sveta. Čo cez tie dvere pustíme dnu, to vojde do nás, stáva sa súčasťou nášho vnútra, našich myšlienok, nášho duchovna. Človek číta preto, aby vedel, že nie je sám, že jeho pravda nie je jediná a konečná, že jeho názor možno ľahko vyvrátiť, že okrem jeho citov existujú aj iné obmeny radosti a šťastia, smútku a tragédie. Človek číta preto, aby raz a navždy pochopil, že sa mýli, a že ten omyl najviac ubližuje práve jemu samému. Čítame preto, aby sme boli o krok bližšie pravde. Čítanie nemusí byť vymýšľanie a bezbrehá fantázia. Stratená zručnosť čítania je chápanie zmyslu a vnímanie podstaty existencie. Čítaním sa človek učí rozumieť a žiť život správnym spôsobom. Číta preto, aby dotkol seba zvnútra. Nečítajte preto, aby ste čítali, ale čítajte preto, aby ste žili… Už šesťdesiat rokov sa v októbri v Belehrade konala monumentálna knižná slávnosť. Belehradský knižný veľtrh má o jeden rok viac ako naše literárne snemovanie, teda tieto podujatia sú takmer vrstovníkmi. Naše literárne snemovanie malo ako tému rétorickú otázku Bude (poéziu) ešte niekto čítať? a podobne si aj tohtoročný belehradský knižný veľtrh, ktorý prebiehal od 25. októbra do 1. novembra, za tému zvolil rečnícku otázku: Čo by bolo, keby nebolo? Viete si predstaviť, čo by bolo, keby kníh nebolo? Počnúc od Biblie a naďalej po súčasné diela? Nebolo by ani všetkého toho, čo vzniklo pod ich vplyvom, nepoznali by sme ani jedni druhých, ale ani seba, svoju minulosť a nedovideli by sme ani po hranice súčasnosti. Belehradský knižný veľtrh je v mnohom najväčšie a najdôležitejšie podujatie tohto typu v regióne. Prilákal tisíce návštevníkov, nielen zo Srbska a z Európy, ale aj zo vzdialených krajín sveta. Zoskupil počas tých sedem dní vydavateľov, spisovateľov, publicistov a milovníkov kníh, slovom, čitateľov. Na tohtoročnom, čiže 60. knižnom veľtrhu čestným hosťom bola Ruská federácia, prezentovaný Festival slovanskej knihy, ktorý bol založený v Rusku, predstavená edícia Sto slovanských románov, ktorú organizuje Fórum slovanských kultúr, a Festival ilustrácií detskej knihy a kníh pre deti Bibiana z Bratislavy, boli predstavené nové pôvodné a preložené diela a na tisíce dobrých kníh pre deti a pre dospelých. V tom mori si spomeňte, že sú knihy, ktoré pobavia, sú knihy, ktoré poučia a sú knihy, z ktorých opekniete na nepoznanie. Zvoľte si tie správne. Stretli sme sa tam, či nie… •

3


kli-klik… | " svetluša hlaváčová

/

— archív jk a jh |

NAHLIADNUTIE DO SVETA JARMILY KOLÁROVEJ

V reťazci tkanom zo skutočnosti i snov

M

eno Jarmily Kolárovej v našich celomenšinových hudobných kruhoch už dávno nie je neznáme. Jarmila vystupuje na festivaloch Stretnutie v pivnickom poli, Zlatý kľúč a vďaka svojim hudobným úspechom prekročila i hranice štátu a dôstojne nás tam reprezentovala. Bol to iba jeden z dôvodov, aby sme sa s ňou stretli a zalistovali si spoločne v maličkostiach, ktorými buduje svoj svet... Jarmilkin svet – to nie je iba svet hudby. Ona je doma vo viacerých umeleckých odvetviach. Navzájom ich trefne prepája a doluje z nich cenné inšpirácie pre svoje vnútro. Potom ich nesebecky rozdáva i vôkol seba. Keďže s ľahkosťou dokáže vycítiť spriaznené duše, úprimne ich púšťa do svojich kruhov. Tak sme si teda spolu sadli a prešli jej dlhým reťazcom, tkaným zo skutočnosti i snov. Nepatria doň iba vkusne urobené skalky či starý bicykel, ktorému šarm vniesla tým, že ho upravila a dala mu čestné miesto v záhradke s kvetinami. Bicykluje ním do sveta estetična ešte ďalej, kde s citom pre detail a svojím nadaním pre vkus skrášľuje svet iným ako profesionálna vizážistka. Avšak poďme k hudbe, tá nás predsa k Jarke priviedla. Sme pri začiatkoch, nemožno ich predsa preskočiť... – Verejne som prvý raz vystúpila roku 1996 ako žiačka vo vyšších ročníkoch na Základnej škole Jána Amosa Komenského v Kulpíne na festivale Letí, letí pesnička. Vtedy ma slovenčinu učil učiteľ Ján Kopčok, ktorý doká-

Jarmila Kolárová

Jarmila v tieni septembrového zátišia

4

zal u žiakov spoznať hudobný talent. On v určitom období nacvičoval mužskú a ženskú spevácku skupinu, a tak sa stalo, že raz po hodinách ešte i celú našu triedu, všetkých šestnástich, hudobne vyskúšal. Ja som medzi nimi bola najmenšia a keď som si zastala a spustila do re mi fa sol la si do, hneď mi povedal, že sa na festivale zúčastním. Zaspievala som vtedy pesničku Akýže ma, Bože... a hneď získala prvú cenu. Potom som spievala aj ako šiestačka a siedmačka a zakaždým som zvíťazila. S príchodom ôsmej triedy prišlo na rad chystanie na prijímačky do strednej školy, takže som sa na určitý čas hudobne odmlčala, nasledovala teda taká až desaťročná prestávka. Medzičasom som sa vydala a keďže som pracovala v kvetinárstve Floria, raz tam prišla profesorka hudby Anna Medveďová a opýtala sa ma, či by som sa nezúčastnila na festivale Spievajže si, spievaj v Petrovci? Veľmi som sa tejto ponuke potešila, lebo to bola moja ďalšia príležitosť znovu pokračovať so spevom. Nemôžem poprieť, medzičasom som svojim deťom spievavala, ale hlavne iba detské pesničky. Potom mi profesorka Medveďová vybrala dve piesne a s ňou sa tak začala moja spolupráca. Zo spomenutého festivalu Spievajže si, spievaj som postúpila aj na festival Stretnutie v pivnickom poli, tiež na festival Cez Nadlak je... v Ru-


|

" svetluša hlaváčová

munsku. Po Nadlaku nám prišlo pozvanie zúčastniť sa i na festivale v rumunskej Braile... Bol to nádherný festival ľúbostných piesní a veľmi dobre som sa tam cítila. Bolo to vynikajúce kamarátenie, nezabudnuteľná pestrosť, bohatstvo krojov... Spevácky talent som zdedila po ocovi, ktorý je kantor v zhromaždení, a môj brat hráva na gitare a na klavíri. Objavil ma teda pán učiteľ Kopčok a profesorka Medveďová sa mi venuje posledných sedem rokov. Ona sa stará aj o výber mojich piesní, nacvičuje ma, tiež mi vyberá i kroj, v podstate vo všetkom sa na ňu spolieham... Čo ti spev dal, vlastne dáva? – Bol to napríklad veľmi príjemný pocit ešte v detstve, keď som sa stala víťazkou. I moji spolužiaci spolu so mnou mali z toho radosť. Úspechy ma povzbudzovali ešte viac pracovať a venovať sa spevu. Spevom sa dá hodne toho vyjadriť. Smutné pocity možno potlačiť spevom. Zvlášť ľudovými pesničkami sa dá vyjadriť nielen láska, ale napríklad i obyčaje. Všimla som si to v piesni Daromná, daromná materina túžba. Pieseň krásne vystihuje obrazy z minulosti, keď sa naše dievky vydávali. Do domu budúceho manžela im nosili najprv periny, vankúšiky, vôbec výbavu a až potom prišla na rad ruka samotného dievčaťa... Celkove sa teda zachováva tá slovenská tradičná kultúra. V Jarkinom prednese cítiť, že spev má úprimne rada. Keď vystupuje, vôbec jej nejde o odmeny, ale o zachovanie ľudovej tradície. Ceny, o ktorých ani nechcela veľmi hovoriť, sú vlastne ako známky počas školenia. Sú ukazovateľom toho, ako sa pracovalo a najmä aký to dalo výsledok. Na festivale Letí, letí pesnička zakaždým bola prvá, na Spievajže si, spievaj tiež prvá, dvakrát postúpila na pivnický festival, kde raz získala cenu za autentic-

Chvíle úprimnej radosti

/

— archív jk a jh | kli-klik…

Sara a Mimi – mamkine ratoliestky

kosť piesne. Bola to skutočne veľmi stará pieseň Čija to labuť. Potom s tými pesničkami dvakrát vystúpila i na festivale Cez Nadlak je... v Rumunsku, kde v prednese po dvakrát bola druhá. Keď ide o žáner populárnej hudby, Jarka sa i sama púšťa do písania textov a do ich zhudobňovania. Toho roku vážnejšie začala o tom uvažovať a ak sa plán vydarí, o rok by na Zlatom kľúči rada predniesla i vlastnú pieseň v duete s jednou z jej kolegýň... A pri akej hudbe relaxuje Jarmila? – Pri všelijakej. Okrem ľudovej rada mám i pop. Zvlášť ma dokážu povzbudiť a dať mi silu latinsko-americké piesne. Julio Iglesias napríklad. Zbožňujem ho a keďže viem dobre po španielsky, rozumiem, o čom vlastne spieva. Ich piesne veľmi dobre vyjadrujú city. Z ich piesní vyplýva, že život vie byť aj pekný a na tých slovách im možno závidieť. Je priam neuveriteľné, ako si muž môže osvojiť ženu cez tú pieseň, aké slová nájde a vyjadrí sa vďaka nim... Pôsobí mi to neskutočne a nad tým niekedy až žasnem. Prišla som k záveru, že sa tu odzrkadľuje ten duch ich národa. Vzhľadom na rozšírenosť a všeobecný trend angličtiny už dávno i na našich priestoroch, je veľmi obdivuhodné počuť, že niekto dobre ovláda i španielčinu. Ako sa ti to podarilo? – Ja som v nej vlastne samoukom. Môj záujem o tento jazyk trvá ešte od malička. Vidno, že TV seriály niekedy majú aj pozitívny vplyv na divákov. Samozrejme, aj vďaka piesňam spievaným po španielsky som si tento jazyk ešte väčšmi upevnila. Na istej módnej prehliadke už tu v Petrovci som zaspievala pieseň skupiny ABBA Thank you for the music v španielskej verzii. Samuel Kováč mi pripravil matricu, aby to bolo v španielčine. Keď to hostia počuli, zostali priam v šoku a Annamária Boldocká-Grbićová mi povedala, že to musím ešte niekde zaspievať. Nerada hovorím o svojom speve, ale vtedy som naozaj bola veľmi spokojná. Vrátim sa ešte k tej španielčine. Keby som mala príležitosť cestovať do Španielska, určite by som sa tam nestratila. K jazykom vôbec mám osobitný vzťah, podobne je to i k angličtine. Tieto dva jazyky vyťahujem občas ako také tromfy z rukáva a drží ma to. Na spev a cudzie jazyky sa nadväzuje i výtvarníctvo ako ďalší Jarmilkin nástroj na vyjadrenie svojho bohatého vnútorného sveta. Svoj vzťah k výtvarnému umeniu nám vyrozprávala cez príbeh o vzniku istého obrazu... – Moju účasť na festivale Cez Nadlak je... som znázornila vlastným obrazom. Na plátne sme boli dirigent, 5


kli-klik… | " svetluša hlaváčová

/

— archív jk a jh | veľmi úspešne napodobňuje zvieraciu reč. A ako vyzerá jeden Jarmilkin bežný deň? Takto nám povedala: – Vstávame ráno o šiestej, vyprevádzame sa do školy i do škôlky. Po raňajkách nasleduje upratovanie, žehlenie, varenie. Potom treba po dievčatká odísť do školy i do škôlky... V záhrade i po dvore je vždy nejaká práca. Hlavne som v neustálom pohybe. V takých prestávočkách mi prichádzajú slovíčka a z nich sa postupne rodí pieseň, ktorá mi bežné dni doma trochu obzvláštňuje. K tomu v petrovskej parfumérii v každý piatok v poobedňajších hodinách mám termín, kedy líčim dámy, robím korekcie obočí, dávam rady, ktorý mejkap sa im hodí k očiam, k tvári. Nerobím reklamu tým iba parfumérii, ale i vlastnej práci. Teší ma, že sa na tento spôsob pohybujem medzi ľuďmi a že som v spoločnosti.

Jarmila s Andreou Lačokovou

orchester a ja. A keďže vlani bolo 15 rokov od tohto festivalu, darovala som tento obraz v Nadlaku. Dirigent festivalu Vladimír Jozef Zifčák z príležitosti tohto jubilea chcel vydaťaj knihu, a tak ma poprosil, či by som dovolila, aby týmto obrazom bola ilustrovaná titulná strana tejto knihy. Samozrejme, že som súhlasila, a tak sa i stalo. I môj vzťah k výtvarnému umeniu som zdedila po otcovi. Otec je samouk, teda insitný maliar a vystavoval i v Galérii Zuzky Medveďovej, ako i v súkromnej galérii Dr. Anny Boldockej Ilićovej. Jeho obrazy sa nachádzajú po svete – vo Francúzsku, v Austrálii... Keby sme tieto Jarmilkine záujmy položili jeden vedľa druhého, ich spoločnou črtou alebo ich zjednotením by bola ďalšia jej vlastnosť: tvorivosť. O jej kreativite bolo reči ešte na samom vstupe do tohto článku, keďže prvé, čo sme mali príležitosť vidieť ako dielo jej rúk mimo speváckych prednesov a vždy dokonalých výzorov, bola krásne upravená záhradka a ďalšie drobné zákutia, kam nás s radosťou zaviedla... Na doplnenie jej vzťahu i k úžitkovému umeniu uveďme tieto jej slová: – Päť rokov som pracovala v kvetinárstve Floria v Petrovci s Mikou a Daničkou. Tam som získala hodne skúseností, takže viem robiť aranžmány, po dome si kadečo upraviť, takže aj to je jedna z množstva mojich záľub. Veľmi rada však líčim. S líčením je to vlastne podobne ako i s maľovaním na plátne. Treba trafiť farbu, tiene, rúž, všetko je vlastne o hre a v hre farieb. I to je teda osobitný dar, keď môžeš vidieť, čo komu pristane. Som teda profesionálnou vizážistkou a kaderníčkou. Chodievam pracovne na módne prehliadky, pre ktoré pripravujem manekýnkam účesy, mejkap. Na jednej z prehliadok v Belehrade som bola dokonca ocenená za najlepší mejkap. Čas ukáže, či Anna Sára a Michaela Lina, Jarmilkine dcérky, pôjdu po mamkiných umeleckých stopách. Zatiaľ jej držia palce z hľadiska v sieni pri vystúpeniach alebo keď pozerajú TV. Druháčka Sára nám i sama povedala niekoľko skromných slov o svojej malej láske k tancu a vôbec k pohybu. Škôlkarka Miška zatiaľ 6

Na tohtoročnom Zlatom kľúči

A sme i pri prioritách v Jarmilkinom živote: venovať sa deťom a svojmu ďalšiemu veľkému vzoru – rodičom, ktorí sú jej najväčšou hybnou silou a oporou. Samozrejme, pokračovať v speve, profesionálne sa neustále zdokonaľovať a tu hľadať svoje šťastie. Vždy je usmiata a pozitívna. Sú to vlastnosti, ktoré sú jej zbraňou, a vďaka ktorým odhania vôkol seba mraky a ľahšie sa jej žije v tomto našom uponáhľanom svete, kde silne dominuje materializmus. Ľudia v oblaku sebeckosti zostávajú slepí pre iných a nikto si nikoho neváži. Keby na svete bolo viac lásky a porozumenia, iste by nám všetkým bolo ľahšie a krajšie. Takto si zauvažovala záverom Jarmila Kolárová a my sa k jej myšlienkam plne prikláňame v tomto večnom kolobehu hľadania zmyslu života a v neustálom znázorňovaní protikladov dobra a zla i ľahkosti a tiaže... Držíme palce, Jarmilka! •


|

Interpreti skladby autorky Miliny Sklabinskej, ktorá získala druhú cenu

(Dokončenie zo s. 2) 35. Zlatý kľúč priniesol 12 nových skladieb v žánri populárnej hudby. Skladby upravili Ondrej Pavčok a Samuel Kováč a hodnotila ich odborná porota v zložení Tanja Banjaninová, Jovan Adamov a Ervín Malina. Texty piesní upravila a hodnotila Katarína Melegová-Melichová. Za najlepšiu skladbu vyhlásili pieseň Nádej skladateľky Teodory Šimonovej, pre ktorú text napísala Elena Hložanová a zaspievala ju Anna Berédiová. Táto skladba získala i Cenu NRSNM, ako i cenu poroty obecenstva. Druhú cenu získala pieseň Sleduj svoje srdce, ktorej autorkou je Milina Sklabinská, autorkou textu Katarína Mosnáková -Bagľašová a zaspievalo ju trio Mária Turanská, Tatiana Jašková a Ivan Slávik. Tretiu cenu získala Ivana Ilićová za skladbu piesne Kominárske šťastie biele; Najúspešnejšiu skladbu autorky autorkou textu je Monika Teodory Šimonovej úspešne predniesla Necpálová a zaspievala ju Anna Berédiová Andrea Lačoková. Táto pieseň získala i najväčší počet sms hlasov. Cenu za interpretáciu získala Renáta Lovásová, ktorá predniesla pieseň Luna autora Zareho Govorčina a textárky Slovenky Benkovej-Martinkovej. Cenu za najlepší text získala Katarína Mosnáková-Bagľašová (za pieseň Nestála stálica). V revuálnej časti festivalu vystúpila Jarmila Bohušová, prezentujúc svoje najnovšie cédečko Maska. Scenár napísala Annamária Boldocká-Grbićová a festival moderovala Svetlana Surová. Pod spoluorganizáciu festivalu sa podpísali: Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny, Miestne spoločenstvo Selenča, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov a Združenie pre zachovanie kultúry, tradície a umenia Leonóra Súdiová Selenča. • a Ivan Slávik

" & — svetluša hlaváčová | foto-riport

V revuálnej časti festivalu vystúpila Jarmila Bohušová

Hviezdou 35. Zlatého kľúča bola Teodora Šimonová Príjemným prekvapením na tohtoročnom Zlatom kľúči bolo zvlášť obsadenie prvej ceny odbornej poroty za skladbu. Získala ho mladučká Teodora Šimonová z Pivnice. Jej pieseň Nádej, pre ktorú text napísala Elenka Hložanová a skvele predniesla Anna Berédiová, zároveň získala i Cenu Národnostnej rady a Cenu poroty obecenstva. Keďže Teodora bola znemožnená zúčastniť sa na slávnostnom odovzdávaní cien, vyhľadali sme ju... Teodora Šimonová je žiačka prvého ročníka na ETŠ Mihajla Pupina v Novom Sade, kde navštevuje smer informačné technológie. Hudbou sa zaoberá od malička. Skončila Základnú hudobnú školu Josipa Slavenského v Novom Sade – smer klavír. Pri tejto hudobnej dráhe jej pomáhali profesori Juraj Súdi a Anna Stojnevová. Svoju skladateľsko-interpretačnú kariéru začínala najprv na detskom festivale Letí pieseň, letí v Kovačici už od prvej triedy základnej školy. Na vystupovania ju chystala profesorka Anna Stojnevová a dnes je Teodora i členkou jej Komorného zboru Nádeje. Prvé texty pre Teodorine skladby písala Pavlína Šajbenová. Text pre odmenenú pieseň na Zlatom kľúči napísala Elenka Hložanová, ktorá už dlhšie píše texty pre ňu a pre jej brata. Text odmenenej piesne sa jej zapáčil už pri prvom čítaní. Potom vraj začala pracovať na melódii, v čom jej pomáhal i brat Róbert, ktorý sa už mnohokrát zúčastnil na Zlatom kľúči ako autor a spevák. Hudobné nadanie obaja zdedili po otcovi Miškovi, ktorý pôsobí ako kantor v cirkevnom zbore v Pivnici a niekedy ho v tej práci zastúpi i Teodora. Na Zlatom kľúči sa skôr zúčastnila s bratom Róbertom, keď mu spievala sprievodné vokály. Nebola síce prítomná na tohtoročnom festivale, ale ho pozerala počas priameho prenosu na TV. Mama jej ihneď oznámila, že jej skladba získala Cenu obecenstva, ale po malej chvíli nastalo ešte väčšie prekvapenie, keď skladbu vyhlásili za najlepšiu. V prekvapení zostala ešte dlho a proste nemohla veriť svojim ušiam. A kým si ešte nebola vedomá toho, čo sa vlastne stalo, už jej mnohí začali blahoželať, a tým ju dostali do reality a prvý medzi nimi bol jej priateľ. Teodora, nech ťa skladateľský zápal ešte dlho neopúšťa... (sh)

7


tvorivé ruky |" & —ružena kraticová | VŠESTRANNÁ ŠTUDENTKA ANDREA PAVELOVÁ

Čo dokážu šikovné ruky S

farby, že bude omaľovávať, ale ympatická Padinčanka je študentka Učiteľskej fakulty vo nestačila, no dúfa, že to bude na Vršci, po skončení sa stane profesorkou triednej výučby. Je rok. zaujímavé, že aj jej matka učí na ZŠ Mladých pokolení v KovaV druhom ročníku fakulty mala čici a staršia sestra je profesorka zemepisu, žiaľ, bez zamest17 predmetov a hovorí, že sa jej nania. No to, čo je nezvyčajné a čím sa Andrea líši od vrstovnívšetky páčia. Zvlášť jej dobre ide čok je záľuba v ručných prácach. Hovorí, že vyšívať sa naučila angličtina, tak keď niečo robia, ešte v základnej škole, prizerajúc sa, ako to robila mama a nečo je už ako rutina, zapojí si na skoršie aj staršia sestra Saňa. TV nejaký film, a len kedy-tedy Nie tak dávno jej učarilo origami a iné techniky robenia pozrie, čo sa deje, a sledovať okrasných predmetov z papiera. môže, lebo rozumie jazyk. Origami je staré japonské umenie skladania papiera, v jaVo Vršci je členkou chóru, pončine doslova znamená „skladanie papiera” a skladá sa zo preto už v septembri odchádza slov ori skladať, a kami papier. Používa sa pre všetky druhy do internátu, lebo budú mať papierových skladačiek, dokonca aj pre tie, ktoré nie sú pôvodskúšky a potom so srbskými ľune japonské. dovými piesňami, tiež v latinOrigami používa iba niekoľko málo pomerne jednoduchých Andrea Pavelová skom a aj v rumunskom jazyku spôsobov prehýbania papiera, ale ich vzájomným kombinovaním sa dajú vytvoriť veľmi zložité tvary. Pre väčšinu skladačiek majú ísť na súťaž do Budapešti. Prioritou jej je ukončenie fakulje východiskom list papiera v tvare štvorca, tradične z jednej ty. Andrea zrelo rozmýšľa: – Nikdy sa nevie vopred, čo nás očakáva v živote, musíme sa strany biely a z druhej farebprispôsobiť a byť flexibilní. Život ný, prípadne so vzorom. Paje veľmi krátky, treba si ho užívať pier sa tvaruje iba rôznym plnými pľúcami. Niekedy mám skladaním a prehýbaním, zopocit, že nemôžem urobiť všetko, stáva však v jednom kuse a čo si naplánujem. Tieto moje zánestrihá sa. Na rozdiel od ľuby robím od 9,00 do 13,00 horozšíreného presvedčenia diny, potom obedujem a znovu tradičné japonské origami robím. bolo často voči týmto kon– Na výrobu bicykla kvetináča venciám menej prísne. Občas potrebujem aj dva týždne. Pre sa pri skladaní origami strihaseba som si urobila opásky z falo (kirigami), alebo sa použírebnej bavlny, tak aj na tie mám val papier v tvare obdĺžniobjednávku. Moje kamarátky ka, kruhu alebo aj inak. nechápavo hovoria, ako sa mi to S origami technikou sa chce robiť. Ale ja si myslím, že je Andrea zoznámila na interneto užitočne strávený čas, – povete. Kupuje farebný papier, dala Andrea a pripomenula: – ktorý sa používa aj pri tlačení Rada aj čítam, začlenila som sa v počítačoch. Potom vystrihudo vydavateľstva kníh Laguna, je štvorčeky veľkosti 5x5 cm takže mám zľavy pri kúpe kníh, a 7x7 cm. Vraví, že sa musí ktoré ma zaujímajú. presne na mm odmerať, lebo Na trhoch Andrea s Elenkou Ďurišovou (vpravo) V Padine je Andrea členkou ináč to nebudú kvietky a lísta Slađanou Šuľovou (vľavo) ky. Ďalší výrobok sú ruže speváckej skupiny Slnečnica, z krepového papiera, ktoré vkladá do košíčkov upletených s ktorou vystupovala v Česku. Nedávno účinkovala v programe z novinového papiera. Okrem nožničiek a ešte nejakých pomô- pri Dome kultúry v Padine. Odnedávna je členkou Spolku pacok potrebné sú len šikovné prsty, papier a lepidlo. dinských žien, kde sú mladé snahy vítané. Andrea je zručná aj pri úprave nechtov tzv. gelovou techniAndrei prajem, aby sa jej aj naďalej darilo tak na štúdiách, kou. Všeličo by chcela ešte vyskúšať, vedomá si je toho, že po ako aj pri robení ručných prác. • skončení školy si nenájde hneď zamestnanie, tak si zarába teraz iba na vreckové. Košíčky s kvetmi daruje mame, starej mame ...ku Dňu žien alebo iným sviatkom. Keď sa sestra vydávala, tak nimi bol okrášlený každý stôl. Andrea hovorí, že sa všeličo dá naučiť cez internet, aj materiál tak môže objednať. Pred Veľkou nocou si nakúpila drevené vajíčka a akrylové

8


|

" katarína mosnáková-bagľašová |

IN MEMORIAM

ZA DANIELOM DUDKOM

Opustil nás univerzitný profesor, popredný lingvista a bádateľ Daniel Dudok (1932 – 2015)

D

aniel Dudok sa narodil v Erdevíku 26. júna 1932. Rodičia Ján a Juliana, rod. Stupavská. V rodisku skončil základnú školu. Gymnázium absolvoval v Petrovci a maturoval v roku 1950. Študoval na Filozofickej fakulte v Belehrade, najprv jeden semester srbochorvátsky jazyk a juhoslovanské literatúry, potom český a slovenský jazyk a literatúru. Po ukončení štúdia (1955) pobudol jeden rok v Prahe a Bratislave na študijnom pobyte. Profesor Dudok pôsobil na Filozofickej fakulte v Novom Sade od roku 1958. Pracovať začal ako asistent na predmete staroslovienčina. Po založení študijnej skupiny slovenský jazyk a literatúra vyučoval väčšinu jazykových predmetov. Prednášal slovenčinu početným generáciám. Vedel zaujať študentov o dejiny jazyka a najmä dialektológiu, ale aj o spisovný jazyk a kultúru vyjadrovania. Prešiel všetky univerzitné hodnosti od asistenta až po riadneho profesora slovenského jazyka. Bol riaditeľom Slovakistického ústavu (1975 – 1977) a prodekanom Filozofickej fakulty v Novom Sade (1977 – 1979). Lingvistické práce Daniela Dudka sa vždy orientovali na domácu jazykovú situáciu a na potreby slovenského jazykového spoločenstva vo Vojvodine. Začiatky pôsobenia v niektorých oblastiach sa spájajú práve s jeho menom. Ide najmä o nadviazanie kontaktu medzi Filozofickou fakultou v Novom Sade a Filozofickou fakultou v Bratislave. Ako hosťujúci profesor pôsobil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave (v rokoch 1966 – 1970). Vo svojej vedeckovýskumnej práci Daniel Dudok bral do úvahy dve základné podoby jazyka: spisovný jazyk a nárečia. Konfrontuje ich z jednej strany so slovenčinou a nárečiami na Slovensku a z druhej strany so srbčinou ako kontaktovým jazykom. Teda uňho vidno sociolingvistický prístup. Predovšetkým sa zaoberal dialektológiou a venoval sa jej naplno. Aj jeho doktorská dizertácia o pivnickom nárečí obhájená roku 1966 na Filozofickej fakulte v Novom Sade a knižne vydaná roku 1972 ako Nárečie Pivnice v Báčke je z tejto oblasti. Pre slovenskú menšinu je táto monografia významná aj preto, že vďaka nej sa začína konštituovať ako osobitná veda vojvodinská dialektológia. Pozornosť si zasluhuje aj autorov záujem o otázky slovenského spisovného jazyka vo Vojvodine. Skúmal hlavne dejiny spisovnej slovenčiny, ale aj súčasnosť. Mnohé jeho práce tohto druhu boli vydané v zborníkoch a časopisoch u nás, na Slovensku, ale i v Maďarsku, takže je jeho meno známe aj širšej slovakistickej a slavistickej verejnosti.

Kniha pod názvom Priezviská Slovákov v Juhoslávii vyšla roku 1998 a predstavuje vlastne dokončenie jeho dlhoročných výskumov, pre ktoré materál zbieral vo všetkých vojvodinských obciach obývaných Slovákmi. Meno Daniela Dudka je zapísané zlatými písmenami aj v dejinách Spolku vojvodinských slovakistov (dnes už premenovaný na Slovakistickú vojvodinskú spoločnosť). Bol jedným zo zakladateľov tohto spolku (1969) a tiež aj prvým predsedom. Zároveň bol aj hlavným a zodpovedným redaktorom Zborníka Spolku vojvodinských slovakistov založeného roku 1979. Profesor Daniel Dudok prispel aj k zdokonaľovaniu pragmatickej (aplikovanej) slovakistiky (práca v slovenských redakciách, prednášky na seminároch pre učiteľov, organizovanie vedeckých konferencií). Afirmoval sa aj ako prekladateľ srbských spisovateľov do slovenčiny. Študijné pobyty realizoval v Prahe, Bratislave a Martine. Uverejnil okolo 300 jednotiek odborných a populárnych príspevkov väčšinou z oblasti dejín spisovnej slovenčiny a slovenských nárečí v Juhoslávii a pod názvom Z konca našej ulice v Slovenskom vydavateľskom centre v Petrovci roku 2009 vyšla knižočka príspevkov vzťahujúcich sa predovšetkým na jeho detstvo. V roku 2010 SVC vydalo jeho vedeckú knihu Nárečie Aradáča v Banáte. Bol členom Matice slovenskej v Juhoslávii a Slovakistickej vojvodinskej spoločnosti. (Zdroj: Dudok, Daniel: Čítanka nárečových textov Slovákov v Báčke, Banáte, Srieme a Slavónsku. B. Petrovec: SVC, 2010.) Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov mal tú česť spolupracovať s profesorom Danielom Dudkom pri rôznych projektoch a najmä pri digitalizácii audionahrávok z jeho terénnych výskumov. Profesor Dudok s tým cieľom, aby sa výskumný materiál z Báčky, Sriemu, Banátu a Slavónie spracoval do elektronickej podoby a sprístupnil budúcim generáciám a výskumným pracovníkom, odovzdal toto svoje výskumné dielo Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov. Česť jeho pamiatke! • (Text je prebraný z archívu Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.)

9


last minute | " svetluša hlaváčová

/

— ján hlaváč |

ZA VYSTRIHOVAČKAMI Z TALIANSKEHO VÝSTRIHU: ČARODEJNICA LIGÚRIA

Cinque Terre – manna z neba Na Taliansko si s úsmevom spomínam ešte z osemdesiatych rokov, keď mi raz mamka z Terstu priniesla prvé texasky a sveter s takzvaným talianskym výstrihom. Po týchto detských radostiach spojených so shoppingom sa s ďalším prísunom informácií počas školenia, hlavne z oblasti umenia, postupne vyvíjal môj blízky vzťah k tomuto štátu. Najsilnejšou školou však bolo spoznať ho naživo, a tak priamo pocítiť jeho dych. Takže ho dnes medzi destináciami, ktoré som navštívila, hodnotím skutočne veľmi vysoko. Je to hlavne kvôli jeho dlhým i zaujímavým dejinám, architektúre, podnebiu, melodickému jazyku, vynikajúcemu dizajnu, vášni k móde, kulinárskym majstrovstvám a, samozrejme, o nič menej ani kvôli vždy aktuálnemu shoppingu… Nedávno sa mi naskytla možnosť Taliansko opäť navštíviť a zvlášť jeden z jeho najmenších, ale veľmi atraktívnych regiónov – Ligúriu. S Francúzskom hraničí na západe, s Piemontom na severe a Emiliou-Romagnou a Toskánskom na východe. Rozprestiera sa na pobreží Ligúrskeho mora, ktoré je súčasťou Tyrhénskeho, čiže severného Stredozemného mora. Hlavným mestom Ligúrie je Janov alebo Genova. Treba spomenúť ešte i La Speziu, Imperiu, Savonu, San Remo, Ventimigliu, Portofino a Cinque Terre.

V kraji Krištofa Kolumba Svojou rozlohou Ligúria môže pripomínať náš Sriem. Sama neviem prečo, ale akosi sme tam hneď boli doma. Spomenuté hlavné mesto – Janov či Genova je ešte i dnes dôležitým obchodným prístavom pre celé Taliansko. Kedysi s Pizzou, Amalfi a Benátkami bolo hlavnou námornou silou v Stredozemí a stále bojovalo o nadvládu. Niet sa čo čudovať, veď Janovčania takto stlačení medzi pohorím – Ligúrskymi Alpami i Apeninmi a na druhej strane morom ani nemali na výber iné cesty. Mohli si zvoliť iba smer k otvorenému moru. Možno podobne rozmýšľal i svetochýrny janovský moreplavec v španielskych službách Krištof Kolumbus, ktorý takto (znovu) objavil Ameriku pre Európu dneška v roku 1492. Predtým než sme v La Spezii nastúpili do vlaku za objavovaním našej cieľovej atrakcie – piatich dediniek Cinque Terre, v autobuse nám vynikajúca sprievodkyňa Slađana, naša známa

Vernazza vo svojej každodennosti

10

z predchádzajúcich výletov po Taliansku, stačila ešte pripomenúť dojímavý príbeh o tomto známom prístavnom meste v Ligúrskom mori. Práve z La Spezie sa ku koncu druhej svetovej vojny podarilo viac ako 20 000 Židom utiecť od nacistov do

Ruch Vernazze

Palestíny. Dnes je tu na rive, ktorá podľa svojho palmového stromoradia patrí medzi tie najkrajšie v Taliansku, postavený pamätník, nemý svedok týchto udalostí. Izraeliti sú La Spezii dodnes zaviazaní svojou povďačnosťou a na zemepisných mapách ešte i dnes toto mesto značia ako „Scháar Zion”, čiže Dvere k Sionu.

Kozie chodníčky nad všetky diaľnice Ale už sme sa trochu vzdialili od našej destinácie... Cinque Terreteda. Skalnaté 18-kilometrové pobrežné pásmo na Ligúrskom mori. Táto oblasť sa vyznačuje terasovito a na tesno postavenými domami staršieho i novšieho dátumu. Od roku 1997 sú Cinque Terre súčasťou svetového dedičstva UNESCO a od roku 1999 dokonca vyhlásené za národný park. Tvar niektorých z týchto dediniek – Monterosso al Mare, Vernazza, Corniglia, Manarola a Riomaggiore čiastočne vznikol ešte v 11. storočí. Takže bolo skutočným zážitkom prejsť sa zakonzervovaným starobylo-novodobým priestorom. Ak sa pýtate, ako sa možno dostať do Cinque Terre, je to veľmi dobrá otázka, lebo na ňu možno odpovedať skutočne pestro. Na osobné auto a na autobus teda môžete zabudnúť. Jednou z možností sú kozie alebo somárske chodníčky, loďka alebo, a to najčastejšie – vlak. Bol to i náš prípad. Naša skupina sa teda na celý deň rozlúčila s autobusom a v La Spezii nastúpila do vláčika, ktorý bol nasmerovaný do Janova alebo ešte ďalej, k Azúrovému pobrežiu. Vďaka celodennému lístku sme po hodinových návštevách všetkých piatich dedín takto neobmedzene mohli nastupovať do vlakov a pokračovať v dobývaní krásy nevídanej. Je priam fascinujúce, že v takomto neprístupnom priestore tu existuje trať. Vo Vernazzi je napríklad zastavenie v samom tuneli... Keď sme sa stretli s prvou dedinkou, mali sme pocit, že domčeky na skalách sú zavesené ako dáke škatuľky. V hlave si tlačila miesto pesnička s prednesom Františka Krištofa Veselého Dedinka v údolí, biele domčeky... Ani biele, ani v údolí, a predsa – nevideli sme ich veď celé roky... Ich priečelia majú totiž pastelové farby určené podľa prísnych predpisov. Ak by to niekto ignoroval, po-


|

" svetluša hlaváčová

kuty sú nehorázne. Ide im teda o zachovanie autenticity. To, čo spája všetky tieto pohľadnicové dedinky, je okrem vlaku i veľké množstvo schodíkov ako ešte jeden zo spôsobov presunu od pobrežia alebo vlakovej stanice po cieľové tepny. A namiesto automobilov obyvatelia piatich dedín parkujú svoje člny. Ľudia sú tam veľmi milí aj napriek tomu, že nerozumejú všetkým svetovým jazykom. Je tam celkom bežný obraz, aby z okien a balkónikov visela hojdajúca sa bielizeň. A kým v jedinej kultúrnej pamiatke – v dedinskom kostolíku počuť prebiehajúcu omšu, medzi turistov sa vám zrazu v úzkych uličkách zatúla húf chlapcov za futbalovou loptou. Sú predsa Taliani, nie?! Život si tam takto žijú. Raz tichší, potom hlučnejší. Podľa obdobia. Jednoduchý, a predsa plný odlišností a nejakej tej záhady, mágie. Je tam proste nemožné nájsť akýkoľvek bezvýznamný alebo škaredý kútik. To akože škaredé sa vám na tom mieste zdá ako proste obdivuhodné. Akiste pre tú magickosť. A vôbec tu nie je podstatné samotné slnko, more alebo nejaké morské aktivity. Sem sa chodieva kvôli prírode a prechádzkam krajinkami akoby vystrihnutými z akvarelov. Najkrajšie obrazy nájdete na jar alebo z jesene...

Po Cornigliu schodíkov ako v roku dní My sme sa tu ocitli v období, keď sa príroda začala parádiť v tom najkrajšom rúchu, na Sviatok práce. V prvomájovom rozkvete sme zažili zvlášť Cornigliu, ktorá sa jediná z týchto dediniek nedotýka mora. Jedinou záťažou tu bolo zdolať 365 schodíkov od železničnej stanice a dostať sa na výšku 100 metrov, kde učupená víta turistov. Druhou možnosťou bolo „bez odporu” sa zviesť shuttle busom, ale naša skupina sa

/

— ján hlaváč | last minute

nok. Ba ešte v jednom v kulinárskom skvoste známom ako Pesto Genovese, v omáčke z čerstvej bazalky, cesnaku, olivového oleja, píniových orieškov a parmezánu. Mňam! Hodila by sa i k našim sardinkám z ruksaku, ale tie nám celkom chutili i s pohľadom na spomenuté obrie citróny... Takto nasýtení poľahky sme zvládli ďalších 365 schodíkov ku koľajniciam, ale pohľad nám ešte raz a (vari dodnes) zmrzol pri kríkoch s exotickými červenými kvetmi, pripomínajúcimi kefky, ktorými naše Takto končila hlavná, ale slepá ulička v Corniglii... babky umývajú fľaše počas príprav na varenie paradajkového pretlaku. Také rýdze červené, ale pre nás doteraz bezmenné. Ohnivé mediteránky...

Tŕňová koruna v Riomaggiore

Citróny, zmrzlina, levanduľa...

radšej rozhodla pre schodiskové dobrodružstvo. Cesta „hore” bola príbeh v príbehu, lebo sme sa v snahe zaznamenať každý pekný obraz trochu rozpŕchli každý svojím tempom. Idúcky sme stretali terasy so záhradkami, nízkymi citrónovníkmi plnými týchto žltučkých plodov veľkosti väčšieho jablka, ohromné kaktusy, ktorých na dočarenie okrúhle pichľavé listy v priemere dosahovali list nášho lopúcha... Na jednej zo schodišťových zákrut sa nám otvoril obraz kvietkov tvaru margaretiek zafarbených do fialovej farby. Po návrate k nádražiu viaceré z nás za uchom mali tento kvietok akoby sme sa predtým všetky boli dohodli. Hlavná ulička, v ktorej sotvaže spolu môžu súbežne ísť traja, je vlastne slepá. Zaviedla nás na terasu, odkiaľ sme pokojne a bez ďalekohľadu mohli pozorovať blízku Manarolu a Ligúrske more, ktoré ako všetky moria v diaľave dokonale splývalo s horizontom. Corniglia má zvláštnu architektúru a dominuje v nej kostol Sv. Petra zo 14. storočia s povinným pocitom, že sa tu čas naoko zastavil. Na námestí sme na odporúčanie ochutnali medovú zmrzlinu a kochali sa v suveníroch – ručne vyrobených mydlách v tvare citrónov i mandarí-

Presun z dedinky do dedinky bol iba niekoľkominútovou záležitosťou. Vlak si hravo brázdil tunelmi a hral sa s nami i morom o schovávačku. Raz nám ho ukázal, potom schoval a – už sme boli na mieste. Vzdialenosť sme ako žiačikovia s učiteľkou na výlete merali vystúpením hneď na prvej a najďalej na druhej zastávke. Preto sme všetci museli byť spolu. Ak by len jeden z nás z vlaku nevystúpil, náš celodenný plán v Cinque Terre by v okamihu padol a ani si netreba myslieť, čo by len potom bolo bývalo... Adrenalínové presuny sme teda úspešne zdolali a česť ich spomienke. Keď si tak dnes lepšie pouvažujem, ihneď zajtra by som všetko toto zopakovala. (Pokračovanie na s. 39)

Príroda a človek v symbióze

11


čaro tradície | " & — viera miškovicová | EDUKAČNÝ ZÁJAZD ČLENIEK ASOCIÁCIE SLOVENSKÝCH ŽENSKÝCH SPOLKOV NA SLOVENSKO

Za starými remeslami V

dňoch 30., 31. októbra a 1. novembra 2015 v organizácii Asociácie slovenských spolkov žien bol uskutočnený edukačný zájazd na Slovensko. Absolvovalo ho 61 členiek z 15 spolkov žien z týchto miest: Báčsky Petrovec, Báčska Palanka, Dobanovce, Hajdušica, Hložany, Kovačica, Kulpín, Kysáč, Laliť, Padina, Vojlovica, Pivnica, Selenča, Silbaš a Stará Pazova. Počas trojdňového zájazdu realizovaná bola prednáška o Ľudovítovi Štúrovi, potom boli absolvované štyri dielne: vyšívanie krivou ihlou, výroba tkaníc, výroba pleteníc a zdobenie veľkonočných vajíčok v organizácii Občianskeho združenia Podobenky z Vajnôr pri Bratislave a členky našej výpravy si mohli obzrieť i Bratislavský hrad a Smolenický zámok, ako i kultúrno-historické pamiatky miest Modra, Smolenice, Bratislava a Trnava. Prednášku venovanú dvojstému výročiu narodenia Ľudovíta Štúra veľmi zaujímavo a odborne predniesol K. Kantek, ktorý bol zároveň aj sprievodcom v Modre, kde členky navštívili hrobku Ľ. Štúra, obzreli si školu, v ktorej učil aj Dositej Obradović, kostoly a predajňu modranskej keramiky. V ďalší deň v doobedňajších hodinách bola realizovaná dielňa už spomenutých ručných prác a remesiel vo Vajnoroch. Dielňu pripravilo šesť lektoriek vajnorského Občianskeho združenia Podobenky pod vedením Jarmily Rybánskej. Dielňa trvala 3,5 hodiny a po jej ukončení sa nám všetkým prihovoril aj starosta obce Vajnory. Nasledovala obchôdzka kostola na námestí a po obede, ktorý bol v hoteli Avance v Starom Meste Bratislavy, obchôdzka Bratislavského hradu. Vo večerných hodinách bola spoločná družba členiek spolkov. V nedeľné ráno smerovali do Smoleníc. O Smolenickom zámku, veľmi zaujímavo hovorili tamojšie sprievodkyne. Na

V dielňach všetky usilovne pracovali

zámku práve prebiehali slávnosti Hellovínu. Po obhliadke zámku navštívili hrobku posledných majiteľov rodu Pálfyovcov a navštívili i múzeum Molpír, v ktorom sú zachované rôzne úžitkové predmety z minulosti tohto kraja, a pamiatkovú izbu vynálezcu padáka Štefana Baniča. Po obede v Trnave v hoteli Inka so sprievodkyňou si obzreli kultúrno-historické pamiatky Trnavy a kostnicu na nádvorí arcibiskupského katolíckeho kostola. Tento edukačný zájazd podporila Národnostná rada slovenskej národnostnej menšiny. •

Na pamiatku z Vajnôr

12


| Výstava 150 rokov slovenských novín a časopisov vo Vojvodine v Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici sa stala jednou z dominánt jesene na strednom Slovensku. Dôležitosť inštitúcie, akou banskobystrická knižnica nepochybne v rámci krajiny je, pridáva punc výstave, ktorá v posledných mesiacoch koluje aj po okolitých štátoch. Dolnozemskí Slováci akoby si tým pripomínali nielen putovného ducha, ale i priateľstvo cez mnohé hranice. Štátna vedecká knižnica v Banskej Bystrici už dlhé roky spolupracuje so Slovákmi žijúcimi v Srbsku. V roku 2013 sa pod spoluprácu podpisoval Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov s prezentáciou monografie Slováci v Srbsku. O rok neskôr sa v knižnici uskutočnila výstava venovaná Jánovi Čajakovi pod názvom Korene na Slovensku a srdcom vo Vojvodine. Dlhé roky s touto kultúrno-vzdelá-

" & — andrej meleg |

Početné obecenstvo pozorne sledovalo vernisáž

Zapísaný kúsok histórie dolnozemských Slovákov vacou inštitúciou úspešne spolupracuje i Asociácia slovenských spolkov žien vo Vojvodine, ktorá sem na Vansovej Lomničku vysiela víťazky oblastných kôl v recitácii. Píše sa október 2015 a dolnozemskí Slováci sú zasa na pôde Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici. Výstava 150 rokov slovenských novín a časopisov vo Vojvodine pozostáva z 18 panelov veľkosti 100 x 70 cm a je v podstate zväčšeným katalógom, ktorý pri Oľga Lauková, riaditeľka Štátnej vedeckej knižnice príležitosti výstavy vydalo v Banskej Bystrici, Vladimír Valentík, riaditeľ SVC, Múzeum vojvodinských Slováa Pavel Čáni, riaditeľ MVS kov. Múzeum sa podpisuje aj pod organizáciu tejto výstavy a vydanie katalógu. Na vernisáži 6. októbra sa prihovorila riaditeľka knižnice Oľga Lauková i riaditeľ Slovenského vydavateľského centra v Báčskom Pet-

Naša rodáčka Leonóra Súdiová a jej kolegovia Michal Výbošťok a Róbert Uhrín z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici

rovci a autor výstavy Vladimír Valentík. Peknou piesňou a hrou na husliach prítomných oslovila Leonóra Súdiová, selenčská rodáčka, súčasná študentka pedagogiky na Katedre hudobnej kultúry Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, a jej kolegovia Michal Výbošťok a Róbert Uhrín na viole a kontrabase. Spolupráca medzi Štátnou vedeckou knižnicou a Slovenským vydavateľským centrom, Múzeom vojvodinských Slovákov a inými ustanovizňami a spolkami z Vojvodiny je mimoriadne dobrá. Štátna vedecká knižnica dáva veľký dôraz na prezentáciu kultúrneho dedičstva a súčasnej kultúrnej tvorby krajanov z Dolnej zeme na Slovensku. O vysokej úrovni spolupráce knižnice so Slovenským vydavateľským centrom svedčia podpisy na novej spoločnej zmluve s trojročnou platnosťou. Vďaka zmluve vydavateľstvo môže sprostredkúvať spoluprácu knižnice aj s inými slovenskými inštitúciami, spolkami i významnými spisovateľmi a výtvarníkmi vo VojvoVýstava zaujala veľkú pozornosť dine. •

13


|

" & — andrej meleg | PRVÝ RAZ NA NAŠEJ VANSOVEJ LOMNIČKE

Recitovanie s citom pod Ľubovnianskym hradom A

sociácia slovenských spolkov žien z Vojvodiny už dlhé roky na jar organizuje súťaž recitátoriek v umeleckom prednese poézie a prózy. Tak bolo aj tohto roku, keď sa v Matici slovenskej v Srbsku, v Petrovci, stretli výherkyne lokálnych súťaží z Báčky a Banátu. Staršie víťazky celovojvodinského kola sa potom koncom apríla zúčastnili 48. ročníka dobre známej Vansovej Lomničky v Banskej Bystrici. Vedeli ste však, že existuje ešte jedna Vansovej Lomnička? Ste zvedaví, kde? Prezradia nám to mladučké recitátorky Monika Bažaľová z Hložian a Iveta Galasová z Padiny, dve najúspešnejšie účastníčky recitátorskej súťaže u nás v mladšej kategórii. 48. ročník podobného podujatia s názvom Naša Vansovej Lomnička sa uskutočnil v dňoch 16. a 17. októbra v rodisku Terézie Vansovej v Starej Ľubovni. V prekrásnom kraji východného Slovenska sa tu stretli recitátorky zo všetkých kútov Slovenskej republiky, ale aj hostky z Poľska a Srbska. Mladé víťazky zo Srbska sem priviedli predsedníčka Asociácie slovenských spolkov žien Viera Miškovicová a predsedníčka Spolku kulpínskych žien Katarína Zorňanová. Organizátormi tohtoročného podujatia boli Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, Mesto Stará Ľubovňa, Ľubovnianske osvetové stredisko a iné kultúrne inštitúcie Prešovského samosprávneho kraja. Udeľovanie odmien Recitátorky pozdravil aj primátor Starej Ľubovne Ľuboš Tomko, ktorý im poprial veľa úspechov v súťaži a ponúkol obchôdzku mesta, skanzenu a Ľubovnianskeho hradu. Zaujímavú a pútavú nočnú prehliadku hradu

Výprava zo Srbska pod Ľubovnianskym hradom: (zľava) Katarína Zorňanová, Viera Miškovicová, Monika Bažaľová a Iveta Galasová

14

Hostky a domáce

nad Ľubovňou sprístupnil riaditeľ múzea na hrade Dalibor Mikulík. Tu sa uskutočnil aj večerný koncert francúzskeho šansónu a prednes básní niekoľkých účastníčok Našej Vansovej Lomničky. Naše recitátorky Monika Bažaľová a Iveta Galasová predviedli vynikajúce prednesy jednej básne a jednej prózy, a tak sa im do rúk dostali aj pekné odmeny od predstaviteľov Mesta Stará Ľubovňa. Odbornú porotu očarila mäkučká slovenčina a kvalita prednesu recitátoriek z Vojvodiny. Organizátorom sa zas dostali do rúk pekné darčeky, ktoré im pripravili usilovné ruky členiek slovenských spolkov žien v Srbsku. Na tomto prekrásnom podujatí sa zúčastnili naše predstaviteľky zo Srbska po prvý raz, ale, ako sľúbili, iste nie naposledy. Teraz len zostáva všetkým milovníčkam pekného slova vo Vojvodine vysúkať si rukávy, pripraviť si čo najlepší prednes básne alebo prózy a prihlásiť sa na súťaž recitátoriek vo svojom prostredí. Šance dostať sa na prestížnu súťaž v Starej Ľubovni alebo v Banskej Účastníčky Našej Vansovej Lomničky Bystrici tým nepochybne Monika Bažaľová a Iveta Galasová narastú. •


|

&

— zuzana pavelcová |

Za matičnými národnými slávnosťami 2015 T

radičné augustové matičné (a dlhé roky aj martinské) národné slávnosti sa tento rok realizovali „netradične”. Ich letný program, situovaný na viacerých miestach Slovenska, priniesol medzi širokú slovenskú verejnosť i matičiarov rôznorodosť, pestrosť i inováciu. Program NMS odštartovala začiatkom augusta vernisáž výstavy exilového výtvarníka Jána Mráza v martinskej Turčianskej galérii. O deň neskôr v priestoroch Matice slovenskej slávnostne zasadal jej výbor a ešte v ten deň v popoludňajších hodinách boli pred II. budovou Matice slovenskej odhalené busty Ľudovíta Štúra a Jozefa Cígera Hronského. Túto udalosť si nenechala ujsť ani neter Jozefa Cígera Hronského pani Mária Macuľová, ktorá do Martina Svoju výstavu zrealizovala matičná požičovňa krojov a kostýmov pricestovala z neďalekého Brezna. ľoviec), z Maďarska (z VePrvý cyklus podujatí NMS ňarca) i z Čiech (z Brna). uzavreli v martinských Naši dolnozemskí krajania kostoloch slávnostné služi tí zo susedných Čiech by Božie. rozprúdili v im patriacom O týždeň neskôr sa dvore nevídanú zábavu: v rámci slávností organispievalo sa, tancovalo, zoval národný výstup na jedlo, ochutnávalo i pilo. Kriváň, spojený s kultúrOficiálny príhovor krajanom nym programom i táborávenoval predseda Matice kom. slovenskej, ktorého kroky Vyvrcholenie NMS sa ďalej smerovali do matičtento rok presunulo do ného dvora. Tu svoju výrázovitej a malebnej obce stavu zrealizovala matičná Hrušov, kde matičiari v Krajanskom dvore privítali V kultúrnom dome sa odohralo slávnostné oceňovanie matičných požičovňa krojov a kostýosobností pri príležitosti Roku Ľudovíta Štúra mov. V jej expozícii neSlovákov zo Srbska (z Bochýbali fenomenálne kroje z najznámejších filmových inscenácií, akými boli Ženský zákon, či Rysavá jalovica. V neskorých popoludňajších hodinách sa v kultúrnom dome odohralo slávnostné oceňovanie matičných osobností pri príležitosti Roku Ľudovíta Štúra. Z radov zahraničných Slovákov za svoje dlhoročné a nenahraditeľné zásluhy medaily prevzali: predsedníčka MS v Srbsku Katarína Melegová-Melichová a František Merka z Rumunska za založenie a udržiavanie medzinárodného slovenského festivalu v rumunskom Čerpotoku. Zlatým klincom a bodkou za NMS bolo slávnostné vystúpenie SĽUK-u so svojím hudobno-tanečným pásmom Krížom-krážom. • Bodkou za NMS bolo slávnostné vystúpenie SĽUK-u 15


|

marína listmajerová /

— alena kulíková

|

Rezancová kirvajová zábava R

ezance mi voňajú detstvom, pripomínajú mi časy, ktoré sa už nikdy nenavrátia. Pripomínajú mi starej maminu Petríkovej rezancovú dielňu, vyvaľkané lokše, čerstvo pokrájane šiflíky... Radosť, ktorú sme v srdci mali, keď sme do jej dielne ako deti zbehli a naplnili si ruky práve čerstvými šiflíkmi a niekde vo dvore ich také

Minulý rok ju posunuli na kirvajovú nedeľu a tohto roku ju tiež úspešne zorganizovali na kirvaj. Povolali si ženy zo slovenských vojvodinských spolkov a zábava sa mohla roztočiť pri dobrej ľudovej hudbe Vladimíra Hudeca.

Koľko je to len druhov rezančokov, veď nemôžeme ani toľko druhov polievok navariť

suché jedli. Dnes pri tejto spomienke na zašlé časy sa iba slza z oka skĺzne. Na pančevskom trhu aj moja starká medzi ostatnými vojlovickými rezančiarkami Rastík oddychuje. – Zábava je ešte nie mala svoj stánok. Pančevský trh je ešte pre mňa, ale keď narastiem... stále známy. Prídu naň nakupovať aj rezance od slovenských vojlovických rezanKaždého hosťa na tanieri akoby čiarok. Na nedeľnom obede v polievke vítal kreatívny symbolický dar, mnohých, nielen vojlovických, ale i panzabalená misočka so šiflíkmi a odčevských a iných domácností sú rezančeky znakom Detvana. Práve vtedy, vojlovických žien nemysliteľné. To je plod keď sme si sadli za stôl, moje Zvedavá Laura zasa skúša všetko veľmi šikovných a usilovných rúk našich takmer dvojročné dievčatko začalo rozbaľovať malý darček. Usilovžien. Keďže boli vojlovické rezance naďaleko známe, výšiv- ne sa bavila, pokiaľ ho neotvorila, a také suché šiflíky kárky SKOS Detvan rozhodli roku 2013 po prvýkrát začala jesť. Vtedy sa mi prinavrátili spomienky na moju starú mamu a na to, ako sme aj mi to isté robizorganizovať rezancovú zábavu. Stalo sa to na Turíce. li v detstve. Všetkých hostí privítala predsedníčka Anna Paníková a peknými slovami sa prihovorila aj Kristína Gajanová. Pieseň Vojlovické ženy zaspievali spolu Katarína Kalmárová, Ivana Ivaničová a pri druhej strofe sa im pripojili aj Daniela Holoková a Anička Mitrovićová. Zaspievala aj ženská spevácka skupina. Hostia sa pekne zabávali, tancovali, spievali a kamarátili sa. Zručné ruky výšivkárok pripravili lahodnú večeru: rezancovú polievku, tvarohové rezance so slaninkou, ako aj tri druhy sladkých rezancov. Bola prichystaná i bohatá tombola, pri ktorej predsedníčka povedala, že každá tretia tombola vyhráva. Tretia v poradí zábava sa skončila usmievavým rozchodom aj hostí, aj Tancuj, tancuj, vykrúcaj... domácich – DOVIDENIA o rok. • 16


|

&

— marína listmajerová |

Z

dvihnime čaše, zaželajme šťastie MLADOSTI, ktorá je prítomná v Spolku DETVAN už 40 rokov. Miesto, kde je vždy veselo, kde počuť spev a tanec, miesto kde šíkovné ruky tvoria nové vojlovické výšivky, divadelné dosky, ktoré život znamenajú – všetko to je jedným slovom DETVAN. Slovenský spolok tohto roku oslavuje 40 rokov pôsobenia. Hoci by sa mohlo povedať, že sú to už dospelé roky, DETVAN je vždy mladý, mladosť vrcholí, a preto ešte existuje, lebo vďaka Bohu Slovákov je tu ešte stále. Vojlovická mládež si cení svoje slovenské povedomie, má rada tanec, spev a zábavu... Pri príle-

Galakoncert mi a svedomite nech pracujú aj naďalej na kultúrnom poli, a tak nech si zachovávajú a rozsádzajú všetko to, čo je nášmu srdcu blízke. Vojlovický spolok navždy nech zostane prístreším Slovače, venčekom slovenského povedomia, zrkadlom slovenskej duše, hniezdom, z ktorého budú vždy vyletovať srdiečka so slovenskou náplňou a chrániť ju pred zabudnutím. Detvan, náš Detvan, nech trvá večne ako meno, ktoré nosí, nech navždy prúdi krásou ako stáročná Sládkovičova báseň Detvan – Na zdravie, SKOS DETVAN! •

žitosti jubilea detvanovci sobotu pred kirvajom zorganizovali celovečerný galakoncert v spomienkovom dome. Mozaika dlhoročnej činnosti, súhrn úspechov, krásne pamiatky, pyšný a hrdý Detvan rozvoniaval svojou krásou vo veľkej sieni. Bol to jedinečný zážitok pre divákov. Dojatí pekným večerným zážitkom, krásou, čo by sme na to povedali?! Iba želáme, nech sa táto hŕstka vojlovických Slovákov pevne drží spolu, vlastnými sila17


potomkovia slávnych

|

&

— prebrané z internetu

|

Šikulka otcov kabát vyhodiť nedokázala Písať začala až po rozhovore s Rudom Slobodom a po listoch z Francúzska. S dcérou VERONIKOU (47) sa totiž Vincent Šikula o knihách príliš nerozprával.

N

ad Modrou stojí dom, ktorému domáci hovoria Hamrštíl. Postavili ho podľa architektonického plánu Dušana Jurkoviča a stal sa tvorivou dielňou spisovateľa Vincenta Šikulu. Práve v tomto dome s výhľadom na okolité vinohrady písal svoje príbehy. Neskôr si jeho písací stroj osvojila najstaršia dcéra Veronika. Tá po otcovi zdedila nielen veľké oči, ale do vienka dostala i rozprávačský talent. Dnes je z nej tiež spisovateľka. Keď jej vyšla posledná knižka, kamarátka jej zalichotila: „Si moc veľká šikula na to, aby si bola iba dcérou spisovateľa, ktorý sa volal Vincent Šikula.”

Hudobné vzdelanie získal Vinco Šikula na konzervatóriu, kde sa učil hrať na lesnom rohu. Dodnes si naňho ľudia z Modry pamätajú, ako s ním vykračoval na prvého mája v sprievode ďalších hudobníkov. Z rodiny však nebol jediný, kto ovládal hru na hudobnom nástroji. Vinco pochádzal z dvanástich súrodencov a vždy u nich bývalo veselo. „Moji starí rodičia nemali ľahký život. Možno aj preto poslali nášho tatka do kláštora. Ktovie, keby ich v 50. rokoch nezrušili, mohol pôsobiť ako misionár,” vraví Veronika. Do kostola však chodiť neprestal, ako študent hrával na organe a privyrábal si aj na Puberta s džemom svadbách či pohreboch. „K Bohu mal vždy blízko. Keď sa vrátil Kým Vinco Šikula v Hamrštíle Knihám ostala Veronika Šikulová verná aj v dospelosti. z kláštora, spriatelil sa s farápísal, jeho dcéra hltala jednu Dnes pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. rom Foltánom z Dubovej, s ktoknihu za druhou. Vraj s nimi na balkóne dokázala presedieť celé hodiny, jediac čokoládu či rým sa zhováral o literatúre a od neho si začal požičiavať knižky. lekvár. O svojom detstve dnes Veronika hovorí, že vyrastala Tak sa vlastne stretol s literatúrou.” ako v továrni na literatúru. „Môj tatko písal stále a na návšteNapíšte to verzálami! vu k nám pravidelne chodili jeho kamaráti – ďalší spisovatelia. V detstve sa mi však zdalo oveľa zaujímavejšie povolanie mojej Istý čas Vinco Šikula učil na hudobnej škole, ktorú neskôr mamy, ktorá pracovala ako psychiatrička. Vždy som sa tešila, navštevovali aj jeho dcéry. „Bola som však nepodarená žiačka, keď nás aj s mojou sestrou Agátkou vzala do práce. Žiaľ, ché- trpeli ma tam naozaj iba kvôli otcovi,” smeje sa Veronika. Tvrdí, mia či biológia mi na gymnáziu vôbec nešli, a ani ma nebavilo že kým na klavíri to dotiahla až po Menuet pre Annu Magdalénu učiť sa ich. Zato od kníh som sa nikdy odtrhnúť nevedela. Pri Julkiných príbehoch, knižkách Kláry Jarunkovej, pri Jane Eyrovej či Búrlivých výšinách som preplakala celú svoju pubertu,” spomína si. Na cestu k písaniu ju však „postrčil” zážitok z inej knihy. „Páčilo sa mi, ako hlavný hrdina v Salingerovom románe Kto chytá v žite hovorí, že podľa neho je dobrý spisovateľ ten, ktorému máme po prečítaní jeho knižky chuť zavolať. Ja som síce Salingerovi nevolala, ale vzápätí vyšla knižka Ruda Slobodu Rozum. Veľa sa o nej vtedy hovorilo, bola cenzurovaná, ale bola to literárna udalosť. Ja som za ním vycestovala. Hoci som Ruda poznala od detstva, toto stretnutie s ním bolo pre mňa dôležité. O literatúre som začala uvažovať úplne inak.”

Hudobný fór Doma im otec nikdy nediktoval, čo majú čítať. O literatúre sa s ním doma takmer nerozprávali. „Keď mu vyšla nejaká kniha, hovorili sme o nej. Dnes, keď ich čítam, rada by som sa ho na všeličo opýtala. Radšej ako o knihách sa s nami rozprával o varení. Bol skvelý kuchár a piekol výborné buchty. Alebo sme sa zhovárali o hudbe. Mňa učil hrať na trúbke a klavíri, sestru na klarinete.” Popri písaní mal Vincent Šikula pochádzal z dvanástich súrodencov. Vincent Šikula totiž veľmi silný Rodičia ho na štúdium vzťah aj k hudbe. „Skladateľ poslali do kláštora. Ilja Zeljenka o mojom tatkovi hovoril, že málokto rozumie hudbe ako on. Raz keď mal koncert v Redute, niekto sa v publiku zasmial. Ilja hneď vedel, že je tam náš tatko, lebo on ako jediný dokázal rozoznať hudobný fór.”

18

Zo štyroch detí, ktoré spisovateľ mal, sa Veronika naňho podobá najviac

Bachovú, na tatkovom obľúbenom lesnom rohu zvládne iba pesničku Lietala si lastovička, lietala. Z hudobnej školy si nástroj požičala počas materskej dovolenky, no musela ho vrátiť. „Potrebovali ho pre nadanejšieho a usilovnejšieho žiaka, než som bola ja.” Hudobné nadanie zdedil aj jej syn Vinco. „Ale je rovnako nepodarený ako ja, možno aj štyrikrát horší. A pokojne to môžete napísať aj s verzálami,” smeje sa. So svojimi deťmi sa Veronika totiž príliš nemazná. Aspoň čo sa týka slovníka. Keď o nich hovorí, máte pocit, že sú to už dospelí ľudia. Hoci jej


|

&

— prebrané z internetu | potomkovia slávnych Náhradník Na otca nezanevrela ani po tom, ako sa druhýkrát oženil a mal ďalšie dve deti. Obracala sa k nemu aj vtedy, keď začala písať svoje prvé vlastné texty. „Písanie sa u nás bralo vážne, neodpustil by mi žiadne ‚calaprtky’. Bolo však príjemné, keď mi povedal, že to, čo som napísala, je dobré. To bola celá jeho pochvala. Ale vždy som cítila, že mi drukuje.” Pred jeho smrťou Veronika stihla napísať dve knihy. Vznikli zo spomienok na detstvo, ktoré spisovala počas pobytu v USA a vo Francúzsku, kam odišla kvôli práci svojho manžela. „Cítila som sa tam dosť osamelo, preto som začala písať listy. A keď som už napísala všetkým kamarátkam, stále som mala pocit, že ešte niečo chcem povedať.” Táto potreba z jej života nikdy nezmizla.

S obľúbeným rohom

syn Vinco má štrnásť rokov a dcéra Barborka štyri. Spomenula ich aj vo svojej knižke. „Čítala ju dcéra mojej kamarátky Denisy Fulmekovej, tiež spisovateľky. Vraj sa jej pýtala, či mám tie svoje deti naozaj rada? Samozrejme, že mám. Som viac-menej benevolentná mama, ale keď treba, viem urobiť taký krik, až sa dom trasie,” zasmeje sa.

Protiklady Veronika priznáva, že je občas akoby odtrhnutá z reťaze. Vraj úplný protiklad svojej sestry. „Agátka je chudšia, menšia, krajšia aj uzavretejšia. Vyštudovala históriu, má vzťah k etnografii a pracuje v modranskom Múzeu Ľudovíta Štúra, venuje sa maľbe na sklo aj divadlu. Vydala knižky receptov z modranského regiónu a knižku o Heřmanovi Landsfeldovi, významnom modranskom keramikárovi. Keď sa spolu rozprávame, mám pocit, že je oveľa skúsenejšia a múdrejšia, hoci je mladšia. So svojím životom si vie akosi lepšie dať rady než ja,” vraví Veronika, ktorá má k nej veľmi blízky vzťah. Rovnako ako k svojej mame. „Všetci sa ma pýtajú na otca, ale ja mám pocit, že práve ona bola v mojom živote dôležitejšia. Keďže otec stále písal, posielali nás na prázdniny k našej babičke Jolanke, maminej mame do Bernolákova. Vyrastali sme vo veľmi ženskom prostredí. Babička mala sestry, s ktorými sa rozprávala po maďarsky, a my sme ich počúvali pod stolom. Brávala nás aj s bratrancami predávať ríbezle a marhule na trh do Bratislavy, večer sme ich zase zavárali. Vzala nás i do zoo či obchodného domu. Bolo to od nej dosť odvážne, keďže sme boli aj s bratrancami veľmi divokí. Ak sa mal o nás starať tato, ten nás vzal na Dubovú, kde žili jeho príbuzní, a bolo o nás opäť postarané. Keď sa s mamou rozviedol, nič sa v našom vzťahu nezmenilo. Tým, že chodieval písať do Hamrštílu, súvisle s nami vlastne nikdy nebýval.”

S krstným otcom svojej poslednej knihy Dušanom Dušekom si vymenila pero, ktorým vo Francúzsku písala svoje prvotiny

Rovnako ako sa nedá vymazať ani silná väzba na otca. Dokonca si po ňom nechala kabát, aby jej ho stále pripomínal. „Na tatkovom pohrebe sedel vedľa mňa práve Ilja Zeljenka. Vedel, ako sa trápim. Povedal, že ak mi ten otec tak veľmi chýba, on mi ho môže nahradiť. S Iljom sme si rozumeli. Keď zomrel, rovnako rada ako veci po tatkovi som nosila aj tie jeho.”

Rovnaké blato Veronike vraj dodnes imponujú muži, ktorí jej pripomínajú otca. „I keď môj manžel je z iného súdka. Ale do cesty mi ho svojím spôsobom prihral tatko. Keďže Marek je syn básnika Jozefa Mihalkoviča, blato na topánkach sme vlastne nosili rovnaké. Mali sme podobné detstvo, rovnaký záujem o literatúru a rovnako zhovievavo sme vnímali aj slabosti ľudí, pri ktorých sme vyrástli. Jemu však učarovala fyzika. Spisovateľov je v našej rodine aj tak už dosť.” •

majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

Jána Kollara 13, Báčsky Petrovec

021 / 780-184

www.ddor.rs

ddorns

19


Poučný seminár

Najdanove kruhy

V

raví sa, že zdravie je najväčšie bohatstvo. Keď choroba doľahne na človeka, tak si hľadá pomoc a lieky. Niekto sa spolieha len na klasickú medicínu, iní zasa hľadajú pomoc aj v alternatíve. Sú to bylinkové čaje, apitherapy, akupunktúra, joga, meditácia, kúpele, magnety a istotne aj iné spôsoby liečenia. Mnohí Padinčania odchádzajú na tzv. Najdanove kruhy v Malej Krsne. Tam je silné magnetické pole, ktoré vynašiel Najdan Rakić, Belopalančan. Skúmal terén a zanechal evidenciu o tom. Svoje odhalené nálezy – „eliksirni krug”. Po nejakej štatistike evidované je, že dva milióny ľudí navštívilo toto miesto. Prírodný fenomén, na ktorý veda nemá odpoveď. Rádioestezisti tvrdia, že je na tomto mieste najintenzívnejšie vyžarovanie na svete. Zdravie vyviera práve zo zeme. Vyzerá to ako šarlatánstvo, ale ľudia uisťujú, že sú výsledky výnimočné.

Pani riaditeľka Daniela Marčoková (vpravo) privítala hostí...

V

ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči 18. a 19. septembra 2015 prebiehal zaujímavý seminár, ktorý pomohol zamestnancom fokusovať sa na školský neúspech detí a riešenie problémov. Prítomných privítala riaditeľka Daniela Marčoková a predstavila

V Malej Krsne pri Požarevci je miesto s najsilnejším pozitívnym žiarením na svete: ľudia stoja v označených kruhoch určitý počet minút

Pohrúžení do práce...

eminentných profesorov: Prvoslava Jankovića, Borislava Stanojlovića a Slobodanku Gašićovú-Pavišićovú. Podľa amerického psychológa Blooma na základe výskumov je zistené, že za školský úspech je na 50 % zodpovedná kognitívnosť osobnosti, 25 % afektívnosť a 25 % kvalita výučby. Učitelia osožné poznatky využijú v praxi. Anna Legíňová

Riešenie logickej úlohy zo strany 29

Stránky Ježka Dežka 20

Prvýkrát, keď sme ta šli, trochu sme zablúdili. Mysleli sme si, že sú kruhy niekde v hore, a nie na okraji dediny. Jestvuje určité pravidlo, prvý deň sa odchádza na to miesto a stojí sa tam od dvadsať do tridsať minút, ale tak sa to zopakuje aj na druhý deň, nasledujúci raz o 13 dní, potom o mesiac. Sú tam postavené na stĺpe i hodiny, pretože nesmiete nosiť žiadny kovový predmet. Tam sa nachádza i ikona a drevená schránka, do ktorej – kto chce, dáva peniaze. Tlačou vyšli i dve knihy, v ktorých sú opísané svedectvá ľudí. Bioenergia pomáha aj barly odhodiť, niekto si reguloval vysoký tlak, niekto sa zbavil migrény, pomáha pri chorých kĺboch, trombóze, zlepšuje stav pri reumatizme, bolestiach chrbtice... Stretli sme tam i našich ľudí, ktorí pracujú v zahraničí. Priviedli chlapca s duševnými poruchami. Všetko je individuálne, závisí od druhu choroby a od štádia, v ktorom je chorá osoba. Pomáha aj diabetikom. Tú časť Malej Krsny nazývajú aj suchými kúpeľmi. Niečo sa tu predsa lieči. Prvý suché kúpele definoval Najdan Rakić, ktorý hodnú časť svojho života venoval skúmaniu prírody. Ale aj naďalej zostáva tajomstvom, ako vplývajú na zdravie ľudského organizmu. Predpokladá sa, že tak ako jestvuje negatívna energia, ktorú vyvolávajú podzemné vody, reálne je veriť, že jestvujú miesta s opačným pôsobením. Táto oblasť je ešte stále zahalená tajomstvom. Stretli sme tam ľudí z Debeljače, Kovinu, Bielej Crkvy, Smedereva, Belehradu, Smederevskej Palanky. Vnučka si priviedla starú mať, ktorá sedela na stoličke a povedala: – Po takejto liečbe spím celú noc ako bábätko. Niekto sem chodí len tak preventívne. Istý človek nám povedal, že prichádza vždy, keď si nájde času. Moja laická mienka je: – Zvlášť pomáha tým ľuďom, ktorí veria, že si tu nájdu pomoc pre svoje zdravotné problémy. Treba sa vrátiť k prírode a väčšmi si ju vážiť. Ak môžeme, čím menej používajme chémiu, hľadajme zdravie v Božej lekárni. • Ružena Kraticová


|

michal gombár /

— michal madacký

|

cirkev (3)

SLOVENSKÍ PRISŤAHOVALCI POSLOVENČILI, ROZŠÍRILI A ZVEĽADILI OSADU KYSÁČ (1773 – 2015)

Zveľaďovanie Kysáča V

súčasnej dobe Kysáč patrí medzi vzorne upravené dedinské prostredia. Jeho občania sú viac-menej hmotne dobre situovaní. Príjmy získavajú z poľnohospodárstva, alebo pracujú v rôznych podnikoch a v rôznych mestských službách v Novom Sade. Kedysi iba tehlové, zubom času nahryzené jamavé chodníky sú vystriedané betónovými. Uličné cesty sú vyasfaltované, a tak oslobodili osadu od uličného prachu, veľkého blatiska a mlák... Dnes sú tie isté ulice vyplnené zeleňou, či už trávnikmi alebo ozdobnými kríkmi alebo tu i tam ovocnými stromkami. No tým komunálne zariadenie dedinských ulíc nie je zakončené. Vodovodné, telefónne, plynové vedenia sú vo všetkých uliciach... Najnovšie sa pracuje na výstavbe kanalizácie. Vo svojich počiatkoch občania slovenskej a srbskej príslušnosti žili v zhovievavých, tolerančných pomeroch, ale každý vo svojich rečových a náboženských rámcoch. Výraznejšieho miešania obyvateľstva proste nebolo. V týchto časoch miešanie obyvateľstva je prirodzená vec. Čas prispel k ich prekonaniu... Čo nakoniec ešte povedať?

renými očami sledovali pokrok v okolí, ale i ten vo svete. Školili svojich synov a dcéry, a tým si vo veľkej miere zaistili kádre, ktoré budú usmerňovať ich rozvoj vo výrobe, zdravotníctve a kultúre vôbec. Až dvakrát od základu prestavali obytný fond dedinského bývania... Do dediny voviedli

Súčasná stavebná orientácia – poschodové domy (1960)

mestskú úroveň komunálnych vymožeností. V dopravnom ohľade sa tiež nezaostáva. Tak cez dedinu prechádza dôležitá železničná, ale i súčasná cestná doprava či už tej osobnej, alebo úradnej autobusovej prepravy občanov... Kysáčania viacej nie sú prikutí len a len k roli, k rodnej dedine... Čoraz viacej cestujú po vlasti, po bližšom, ale i ďalšom okolí, ba i po svete. Pestré národnostné okolie nepohltilo slovenskosť Kysáčanov... Ba naopak, dodnes si zachovali svoju materinskú reč, náboženskú príslušnosť a i svoju povestnú rázovitosť... Zdravotnícke stredisko v Kysáči

Slovenské, kysáčske občianstvo na Dolnej zemi od svojho príchodu žilo búrlivým a namáhavým životom... Premnoho sa tu pracovalo, nie predsa zbytočne. Životná úroveň Kysáčanov z roka na rok vzrastala. Niekedy iba krôčikom, ale boli časy, keď sa v tom ohľade i cválalo. Dnes sa už Kysáčania dopracovali k primeranej životnej úrovni. Otvo-

Dom smútku v Kysáči

Štatistické zaujímavosti: Počet obyvateľov a národnostné zloženie: Slováci Srbi Maďari Rómovia Chorváti

1971 5504 372 54 16 28

1981 5568 471 25 9 19

1991 5047 442 23 23 25

2001 5505 650 52 33 27

Slovenskí žiaci v základnom školení: 1992/93 (468 žiakov), 1995/96 (543 žiakov), 1999/2000 (440 žiakov), 2002/2003 (444 žiakov) Natalita – mortalita: – V období od roku 1953 do roku 2002 obdobie rastu obyvateľov je od roku 1971 do roku 1980. Narodených bolo 831 a umretých 769. Prírastok: +1,03 %. – Výrazný pokles natality a rast mortality predstavuje obdobie od roku 1991 do roku 2001: narodených 695, zomretých 1173, čiže – 6,81 %. Všetky štatistické údaje pripravil prof. Pavel Martinko (1947 – 2011). Zverejnené sú v zborníku prác Kysáč 1773 – 2013, vydaný Slovenským vydavateľským centrom v Báčskom Petrovci, na stranách 7 – 25. •

21


rodokmeň

|

ján guba |

Neuročný v Pivnici – Pivňickí Ňeuročňáci

P

riezvisko Neuročný je u nás zriedkavé. Dr. Daniel Dudok v knihe Priezviská Slovákov v Juhoslávii (Nový Sad 1999) píše o ňom, že je odvodené z prídavného mena: neúrečný... V Pivnici žije dcéra po Neuročných, Alžbeta Séčová, ktorej ďakujem za spoluprácu. Potomstvo po meči je ešte v Savinom Sele, vo Vrbasi... ale i v zámorí. Frekventované je na Slovensku, zvlášť na západnom. Do Pivnice sa nositeľ rodu dostal priamo z Vrboviec, okres Myjava. V mojom bádaní som zistil, že je toto prvý rod, ktorý priamo má korene vo Vrbovciach a výhonky siahli do Pivnice, v ktorej je možné nadviazanie rodinnej vetvy. V matrike zomretých cirkevného zboru v Pivnici je zapísané: Pavel Neuročný, chudobný občan, umrel ako 54-ročný 24. 3. 1837. Jeho blízky, možno brat Juraj, umrel o rok neskoršie, 6. 11. 1838. Pavel bol ženatý s Katarínou, nezisteného priezviska, mali dcéru Alžbetu, narodenú mimo Pivnice roku 1815, umrela v Pivnici 25. 7. 1863. Bola manželkou Martina Karpišťáka. Už spomenutý Juraj, rodičov Martina a Alžbety Jedinákovej, mal sobáš v Pivnici s Alžbetou Škodáčekovou, vdovou po Pavlovi Petrákovi, 11. 1. 1819. Mali syna Jána (16. 10. 1819 – 1. 12. 1819), potom dcéru Katarínu (18. 2. 1822 – 2. 5. 1822). Nasledovala dievčina Zuzana (16. 3. 1824 – 10. 1. 1855), vydala sa 17. 7. 1843 za Štefana Ededyho, ktorý vyznával reformované vierovyznanie. Manželstvo krátko trvalo, lebo sa už 23. 11. 1843 Zuzana stala manželkou 25-ročného vdovca Petera Dingu, rodičov Miroslava (Emerícia) Dingu a Zuzany Horňákovej. Manželstvo bolo požehnané piatimi deťmi. Štvrtým dieťaťom bola dcéra Juliana (19. 4. 1827 – ?), vydala sa za želiara vdovca Jána Monori 29. 1. 1849. Piaty bol Ján, pokračovateľ rodu (31. 8. 1830 – 31. 3. 1901), vernosť prisahal (28. 10. 1852) 17-ročnej Zuzane Sičovej (26. 3. 1836 – ?), rodičov Štefana a Juliany (Judity) Imrekovej. V dvadsaťročnom rozsahu rodinka sa tešila z 10 krstín, ale mali až 8 pohrebov. Iba Ján a Jozef sa dožili dospelosti. Po smrti manželky Zuzany oženil sa ako 50 ročný vdovec s Máriou Dingovou, vdovou po Jánovi Kubicovi. Juraj Neuročný a Alžbeta, rod. Škodáčeková, mali ešte Katarínu a Štefana, ktorí poumierali v detskom veku. Ján Neuročný (13. 7. 1858 – 2. 4. 1915), rodičov Jána a Zuzany rod. Sičovej, pred oltárom pivnického chrámu vernosť prisahal 8. 11. 1880 Márii Žihlavskej, rodičov Štefana a Judity, rod. Imrekovej. Jozef Neuročný, tých istých rodičov, sa zamiloval do Juliany Merníkovej, dcéry Martina a Juliany, rod. Hemelovej, a 18. 11. 1887 mali sobáš v pivnickom kostole. Ján a Mária, rod. Žihlavská, splodili sedem nemluvniatok. Dcéra Katarína (28. 4. 1884 – 10. 8. 1942) bola manželkou od

Rodina Neuročná v obuvníckej dielni

22

3. 1. 1903 Pavla Holého, rodičov Štefana a Evy, rod. Mrázovej. Po jeho smrti sa vydala za Jána Grňu. Michal im umrel v detskom veku. Nasledovali: Ján (9. 10. 1886 – 26. 8. 1954), Zuzana (1. 8. 1889 – 23. 11. 1928), Ondrej (14. 11. 1891 – 26. 8. 1954), ešte jeden Michal, umrel v detskom veku, a naposledy Alžbeta (10. 9. 1901 – 23. 1. 1977), ktorá bola narodená na niektorom „švábskom” sálaši toržanského chotára, kde chudobní Pivničania boli „bírešmi”, ale pokrstená bola v pivnickom kostole. Ján Neuročný (1886 – 1954) podal pravicu a sľúbil vernosť 6. 5. 1911 Juliane Grňovej, rodičov Juraja a Juliany rodom Činčuráková. Brat Ondrej si vyvolil o rok neskoršie, 20. 2. 1912, za manželku Alžbetu Holičovú, rodičov Michala a Márie rod. Grňovej. V tomto manželstve do roku 1920 pribudli tri nemluvniatka, ale, žiaľ, poumierali. Ján Neuročný bol vojakom srbského vojska počas prerazenia solúnskeho frontu vo Veľkej vojne a s manželkou Julianou žili v sriemskej dedinke Čačinci, kde mali i potomstvo. V matrike sobášených je zapísané, že ich syn Štefan ako 24-ročný, vyučený za obuvníka, prisahal vernosť pred oltárom 29. 10. 1936 Alžbete, rod. Mockovej, dcére Jozefa a Juliany, rod. Kubincovej. Jozef s manželkou Julianou, rod. Merníkovou, sa tiež ponevierali po sálašoch, v pivnickom, toržanskom a despot-sveto-ivanskom chotári. Splodili Štefana (26. 12. 1890 – 30. 10. 1893). Boli želiari v domoch pod číslami 530 a 693. Zuzana uzrela svetlo Mladomanželia sobášení v r. 1936: sveta na pivnickom Štefan Neuročný a Alžbeta Mocková sálaši 11. 10. 1893 – ?. Jozef sa narodil na toržanskom (dnes Savino Selo) sálaši 11. 5. 1896, zomrel 5. 7. 1936, iných údajov o ňom niet. Znovu mali Štefana (15. 5. 1899 – 9. 3. 1949), narodený v Pivnici, č. d. 693. Boli bírešmi na sálaši D. S. Ivan (dnes Despotovo), keď sa im narodil Ján (16. 6. 1902 – ?). Nasledujúci potomok Ondrej sa narodil na pivňickém sáláši (29. 4. 1906 – ?). Naposledy mali Michala, narodeného v Pivnici (29. 8. 1909 – 14. 1. 1910). Zuzana Neuročná sa vydala 1. 2. 1914 za Samuela Chaleka, rodičov Ondreja a Juliany, rod. Kmeťkovej, ktorí toho času žili v Bijeljine. Štefan mal 25 rokov, keď si zastal pred oltár 22. 11. 1924 s vyvolenou mladuchou Julianou Baďurovou, rodičov Pavla a Zuzany Kámaňovej. O Jánovi a Ondrejovi niet iných údajov v matrikách SEAVC v Pivnici. Potomkovia týchto Neuročných pravdepodobne žijú v susednom Savinom Sele, vo Vrbasi, Červienke, tiež v Starej Moravici – čo môže byť predmetom ďalšieho bádania. Pokus o získanie ďalších údajov o rodinách Neuročných v okolí sa nepodaril. •


| – 2012 745. Ivan Hríb, Pančevo-Vojlovica – získal cenu za ľudový kroj. Druhým účastníkom z tohto prostredia bol Miroslav Beška, ktorému toto bola už druhá účasť na podujatí; 746. Andrej Lojdl, Selenča – debutant na tomto podujatí, druhou účastníčkou bola Margaréta Častvanová, ktorá mala účasť aj v roku 2011; 747. Vierka Telečanová, Kovačica – jej prvá účasť na podujatí, druhým účastníkom bol Zlatko Karlečík; 748. Milica Mrđová, Jánošík – jej prvé vystúpenie na podujatí a druhou účastníčkou z tohto prostredia bola Anka Megová; 749. Marína Zahorcová, Hložany – na podujatí účinkovala po prvýkrát a získala prvú cenu za prednes, bola teda víťazka Stretnutia v pivnickom poli a taktiež získala aj cenu obecenstva; 750. Anna Hemelová, Pivnica – jej prvá účasť na podujatí, získala cenu obecenstva, ako aj cenu za ľudový kroj. Druhou predstaviteľkou SKUS

janko čérný |

festivaly (5)

Festivalový orchester roku 1996

Pivnica, Pivnica, ach, tá Pivnica Pivnica bola Iveta Tárnociová, ktorá účinkovala aj v roku 2011; Aká náhoda, že ten 750-ty účastník, ktorých som odsledoval na javisku, je práve Pivničanka a obaja rodičia sú z Pivnice (v roku 2004 tisíctim účastníkom bola Miluška Bolehradská z Aradáča, jej otec bol z Pivnice a mama Anna bola trikrát účastníčka Stretnutia v Pivnici), boli zapojení do práce SKUS Pivnica a do realizácie Stretnutia v pivnickom poli. Je neuveriteľné, čo všetko sa skrýva za číslicami, ktoré v príspevkoch uvádzame ako poradové. Niekedy sa tak nostalgicky spytujem, či je to už ozajstná číslica a či sa dožijem zaznamenať aj poradové číslo tisíc, keď ide o toto podujatie v Pivnici. Rok 2013 sa niesol v znamení Pivničanov – najlepší na folklórnom festivale Tancuj, tancuj... v Hložanoch, na detskom folklórnom festivale Zlatá braná v Kysáči víťazkou 48. ročníka Stretnutia v pivnickom poli bola Vlasta Vachulová. Tentoraz nebudem spomínať víťazov decembrových Dotykov TV Nový Sad, decembrového kaleidoskopu Rádia Nový Sad, víťazov prehliadky DIDA v Pivnici... Želám vám, aby ste lásku k spevu a hudbe našli v sebe aj po rokoch, keď si na ochotníčenie budete už len spomínať. Želám vám, aby ste bohatstvo získané v ochotníckej práci odovzdávali ďalej. Prial by som si, aby Pivnické pole aj naďalej bolo plné radostí Katarína Krížová-Kočondová a spevu. Zostáva mi veriť, že aj zo Selenče naďalej budeme usilovne pracovať v našich spolkoch a organizáciách. Verím, že sme zdravé zrnká zasiali a prvé kroky urobili. A ako ďalej? V Pivnici som mal vynikajúcich kamarátov a priateľov. Pri tejto príležitosti sa zo srdca poďakúvam všetkým, ktorí Pivnici venovali kus svojej mladosti a kus svojho srdca.

Sme už v 21. storočí, ale ja si často spomínam na obdobie z 20. storočia, lebo tam mi zostala mladosť. Prešlo hodne rokov a bolo aj veľa ročníkov pivnického festivalu, bez ktorého som akosi nemohol. Aj v tomto januári, dívajúc sa cez okno na zasneženú ulicu, myšlienky ma odviedli na tretí ročník Stretnutia v pivnickom poli, teda do roku 1968, keď bol po prvýkrát odročený festival (pre chorobu dobytka – slintačku) a prebiehal 2. a 3. marca. Medzičasom bolo ešte niekoľko odročovaní termínov z januára, takto bolo aj na minuloročnom festivale ale na Pavla festival nebol ani tohto roku. •

Anna Belániová z Ľuby

Anna Poničanová zo Silbaša

23


spomienky

|

michael rybár |

Spomienky z Pančeva

M

enujem sa Michael Rybár-Mišík od otca Michala Rybára, Slováka z Erdevika v Srieme a matky Kataríny Šmidthovej z Červenky v Báčke. Narodený som v roku 1937 v Belehrade. Príbeh, ktorý vám chcem vyrozprávať, sa stal v rokoch 1944 – 1945. S rodičmi sme žili v predmestí Pančeva od roku 1940 do 1947 roku v Ulici letnej č. 14 (tak sa vtedy ulica volala). Bol som chlapec, ktorý vyrastal s chlapcami a dievčatami z ulice, s ktorými sa hrával ako všetky deti na svete. Ulica bola malá, ale detí bolo mnoho, srbskej, nemeckej, maďarskej a slovenskej národnosti. Pamätám sa na Gordanu, Branku, Minu, Pištu, Feriku, Hansa, Sajka a iných, ale mi najviac zostala v pamäti Elizabeta Klajnová. Volali sme ju Eli. Bývala tri domy nižšie od nás s číslom 8. Spolu sme chodili do škôlky, v ktorej pôsobili mníšky katolíckej cirkvi. V nedeľou sme šli spolu do katolíckeho kostola svätej Anny, v blízkosti našej ulice. Nemohol som pochopiť, prečo sa mníšky voči mne inak správali v škôlke a inak v kostole ako voči iným deťom. Neskôr som si uvedomil, že je to preto, tomu lebo mi rodičia boli evanjelici, takže po rodičoch som i ja patril medzi evanjelikov, kde patrím i teraz. Keď som sa mal v septembri 1944 zapísať do školy, do prvej triedy, rodičia ma nemohli zapísať do srbskej triedy, lebo mi je matka bola Nemka, ani do nemeckej, lebo mi otec bol Slovák. Do Vojlovice kde sa učilo v slovenskom jazyku, bolo ďaleko. V tom čase začali vojnové zrážky v okolí Belehradu, takže ani druhé deti nechodili do školy. Meškali sme v školení akiste do konca októbra, keď nás niekoľkých zoskupili mníšky a začali nás učiť. Prednášali nám učivo pre prvú triedu v srbskom jazyku v dome rodiny Mitićovej v Ulici proletnej č. 4. Do konca vojny na jar roku 1945 ukončil som prvú triedu s výborným prospechom. S Eli Klajnovovou som sa často hrával. Bola zo sedliackej rodiny, tak som videl domáce zvieratá, medzi nimi i štajerské kone. Mohol som ich pohladkať a diviť sa ich sile a veľkosti. Elin starý otec nimi presťahoval mojich rodičov z Belehradu do Pančeva. Hrali sme sa s Elinim kocúrom, ktorý chcel, aby sme ho hladkali a chcel sa nám obtierať o nohy, bol žltej farby a omnoho väčší od ostatných mačiek. Jeden večer prišla k nám Elina matka. Zostala v mojej pamäti, pretože mala Basedowovu chorobu štítnej žľazy, akiste z nezdravej pitnej vody. Ona a moja mama sa nejako inak rozprávali ako obvykle. Bolo mi divné, lebo ma pohladila po hlave, keď odchádzala a divne sa na mňa pozrela. Eli som viacej nikdy nevidel. Keď som sa na druhý deň odišiel hrať s Eli, videl som na ich dome otvorenú bránu, všetky dvere pootvárané, po dvore rozhádzanú slamu, na dvore neznámych vojakov, a čo ma najviac prekvapilo, na dvore ležal mŕtvy náš žltý kocúr, všetok v krvi. Utekal som domov, mama mi povedala, že nieto viac ani Katineni, Vavineni, frajly Meci a iných susedov. Po týchto udalostiach prichádzalo čoraz viacej ruských vojakov. Cez deň spali po domoch, aj u nás. Boli veľmi unavení, nemohli sa dočkať, kedy si ľahnú oddýchnuť. Boli to mladíci od 18 do 19 rokov. Keď nás s bratom matka viedla cez školské prázdniny roku 1945 strýkovi do Báčskeho Petrovca, cestovali sme železnicou z Pančeva do Titelu, kde bola trať roztrhnutá, robil sa nový most. Museli sme cez most prejsť pešo na báčsku stranu, ponáhľať sa, lebo strážcovia, ktorí boli na moste, vykrikovali „Rýchlo, rýchlo prechádzajte! Ponáhľajte sa! Nehľaďte dolu!” Ukradomky som sa pozrel dolu, videl som tam „mravenisko” žien a detí. Chlapci sa šplhali po lešení mostu, prosili a hovorili „Essen!” „Essen!” (jesť, jesť), a strážcovia len vykrikovali „Rýchlo!”, „Rýchlo!” Keď sme prešli na báčsku stranu, kým sme čakali na vlak, sedel som na kufri a rozmýšľal, či je aj moja kamarátka Elizabeta Klajnová dolu medzi tými deťmi. Po toľkých rokoch, ktoré preleteli od tých udalostí, bol by som šťastný, keby si moja kamarátka Eli, ak je živá, mohla prečítať tieto moje spomienky na zašlé časy. •

24

|

miroslav machač |

poviedka

Koho mám najradšej Hnevajú ma títo dospelí! Ustavične sa ma na dačo vypytujú a nič nechápu. Najviac ma zlostí, keď sa ma opýtajú, koho mám radšej: ociho alebo mamu, starkú či starkého, lebo ja ich všetkých mám rád, ale nie vždy. To nezávisí odo mňa, ale od nich. Aj učiteľka nám včera dala úlohu vyrozprávať nejakú zaujímavú udalosť o niekom, koho máme najradšej. Všetci rozprávali o svojich mamách a otcoch, bratoch a sestrách, a kým som prišiel na rad, tak vyrozprávali aj to, čo som ja chcel povedať, a tak som vyrozprával iba toto: – Ja mám mamu a ocka, ktorých mám najradšej na svete, lebo keby nebolo ich, tak by nebolo ani mňa. Budem ich chcieť ešte viac, ak mi k narodeninám kúpia to, čo mi sľúbili – malého poľovníckeho psíka, ale toho opravdivého s pedigrée, ako tomu oni hovoria, lebo keď narastiem, budem poľovníkom a budem s ním chodievať na poľovačku. – Pekne si nám to vyrozprával, – pochválila ma pani učiteľka a potom sa ma opýtala: – Paľko, a máš rád ešte niekoho? – Mám! Mám rád aj moju mladšiu sestru Maju, ale ona je pre mňa ešte také malé decko. Som od nej aj väčší, aj silnejší, aj múdrejší. – A je ešte niekto, koho máš veľmi rád? – Áno. Moju starkú a starkého – mamu a oca môjho ociho, druhého starkého ocka, mojej mamy, a Evu... Počkaj! Ako to Evu? Hádam starkú Evu? – Pani učiteľka, moja starká, mamina mama, zomrela dávno, ešte kým som sa ja nenarodil. Mama mi stále opakuje, že Evu mám volať teta Eva, lebo je ona priateľkou môjho starkého, ale ja ju radšej volám Eva, lebo je ona aj mojou priateľkou. – A starký a Eva sa na to nehnevajú? – Nie, Eva sa nikdy nehnevá – ani na mňa, ani na Maju. Ona nás má veľmi rada a aj my ju. Jedine sa mi u nej nepáči to, že poslúcha všetko, čo jej povie moja mama a potom nám niekedy nedovolí hrať sa tak, ako chceme my, a hnevá sa, keď nám starký kúpi veľa sladkostí. Ale ja jej to odpúšťam, lebo starký často hovorí, že nik na svete nie je dokonalý a že všetci robia i chyby. Potom ma pani učiteľka ešte raz pochválila: – Deti, počuli ste Paľka? To je pekný príklad na to, že môžeme mať veľmi rád aj toho, kto nám nie je najbližší súrodenec. Či nie je tak? Všetci ako jeden zvolali: – Áno, pani učiteľka. Vtedy som si spomenúl, že mám veľmi rád ešte niekoho, čo mi nie je blízkym súrodencom, ale to nik ešte nevie a ja to nikomu ani nepoviem. •

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ – zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu


|

ivica ruttkayová |

z tvorby slovenských autoriek (2)

All you need is love Erotická scéna č. 3 – Odtiahol svoje spotené telo od nej. Vieš, prečo ťa milujem? Obrátila sa k nemu a vďačne sa usmiala. Starostlivo, skoro otcovsky cez ňu prehodil paplón. V požičanom byte. Pretože nerozumieš politike... Zasmiala sa. Erotická scéna č. 3, opäť – Odtiahol svoje spotené telo od teba. Vieš, prečo ťa milujem? Obrátila si sa k nemu a vďačne si sa usmiala. Starostlivo, skoro otcovsky cez teba prehodil paplón. V požičanom byte. Pretože nerozumieš politike... Zasmiala si sa. Pomohlo by, keby si túto scénu prespievala? Bola by v tom hudba. Boli by v tom tóny, napríklad tóny... hudba sa ti opäť ozýva. Hudba, ktorá to všetko vysvetľuje. Hudba, ktorá toto všetko obsahuje. Momentka z mestskej hromadnej dopravy. On necestuje autobusom. Ty áno. Cesta autobusom ráno do práce. Podarilo sa ti v preplnenom autobuse si sadnúť. Muž vedľa teba číta noviny, strhneš sa. Z novinovej stránky sa usmieva on. Presne tak ako v tvojom rannom sne. Bojíš sa, že je to na tebe vidno. Že všetci ľudia v autobuse to o tebe a o ňom vedia. Alebo že sa to práve teraz dozvedia, podľa toho, ako si sa strhla. Dozvedia sa to o tebe a o ňom a zbijú ťa, ukameňujú ťa, pretože to, čo robíš, jednoducho nie je správne. Chceš sa každému jednému z tých ľudí ospravedlniť, kľaknúť si pred nimi na kolená a prosiť – nehnevajte sa na mňa, odpustite mi, omilostite ma, prosím vás... Tento pocit ťa sprevádza ešte prvé pracovné hodiny. Bojíš sa, že je to na tebe vidno. Že to každý na tebe vidí. Že uvidí tú lásku, ktorou znieš... JA: A teraz mi povedz pravdu. Dôveruješ mi? Som tvoja autorka, dôveruj mi, nikoho iného aj tak nemáš... TY: Nedôverujem ti, ale som tvoja postava. Napísala si si ma. Ak je to v texte napísané, môžeme sa tu a teraz porozprávať. Si jediná, koho tu mám... JA: Myslela si na to? TY: Na čo? JA: Neodvracaj hlavu, myslela si na to? Odpovedaj! Aj tak viem, že áno, myslela si na to... Tak to totiž býva vždy. Pozri sa na mňa. Tak to totiž býva. Nikdy to nie je inak. Myslela si na to? TY: Áno, áno, aj tak si mi nič iné nenapísala. Čo iné ti mám v tomto dialógu odpovedať? Napísala si mi odpoveď. Myslela som na to... JA: Na malý byt, na spôsob smiechu, ktorý by mohol znieť pri jeho príchode v malej predsieni. Na šťastie, ktoré by spočívalo v jednoduchom spočinutí vedľa neho... na tie prosté veci. Podať mu šálku s kávou. Opýtať sa – bol si nakupovať? TY: Prečo si sa ma to vôbec pýtala? Myslela som aj na ňu. Na tú príjemnú a kultivovanú päťdesiatničku, ktorá si s ním už užila svoje... Ktorá mu roky pravidelne stenala do ucha krátke manželské orgazmy. JA: Myslela si na kultivovanú päťdesiatničku? TY: Myslela som na jej nevtieravú krásu... Každý večer som jej šepkala do tmy našu spoločnú uspávanku, neboj sa, ja ti neublížim, neboj sa, ja ti neublížim. Hladkala som ju. Hladkala som ju po vlasoch. Utešovala som ju svojím náručím. Aj ja možno raz budem mať päťdesiat... nemôžem ťa trestať za vek. JA: Šepkala si jej odkaz do tmy? TY: Neboj sa ma, ja ti neublížim... zaprisahávala som ju... Vedela si aj toto? JA:: Nie, toto som nevedela. TY: Rozprávala som sa s ňou denne... JA: Odpovedala ti? TY: Nie. JA: Odpovedala ti aspoň raz? TY: Nie. Neodpovedala mi. Z neurčitých chronologických údajov si pochopila, že bola s deťmi pri mori. Aj ona sama. Obidve ste mali vlastný spôsob samoty. Z náznakov si si poskladala, že očakával jej príchod. Predstavova-

la si si zvonček, otvorenie vchodových dverí... Videla si ho, ako ju bozkáva na čelo. Cítila si jej vlasy vo svojich ústach. Počula si, ako hovorí, dobre, že si už doma, chýbala si mi. Pri tejto scéne si stála niekde pri točitých schodoch v ich novom viacpodlažnom dome. Pozorovala si ich zhora. Bola si rozplývajúci sa spoločný tieň... Čo sa tu dá ešte dodať? Zdroj: najčítanejší denník – Kandidátom na post primátora je vedúci Katedry podnikového manažmentu, ktorý bude aj vyjednávačom komunálnej koalície. Ako však povedal, do komunálnych volieb sa bude snažiť strana hľadať koaličného partnera. Presnejšia stratégia sa ukáže až po zasadnutí krajského grémia strany. Preto aj konečná stratégia poslanca bude závisieť od prípadných koaličných rokovaní. Čo sa tu dá ešte dodať? Možno, že si nenávidela jeho šoféra. Aj keď nenávisť je silné slovo. Nemala si ho rada, jeho osobného šoféra, bola si v jeho prítomnosti neistá. Nikdy sa na teba neusmial, bez slova vždy zaparkoval pred vchodom do paneláku. Nereagoval na pohľady susedov, že ťa znovu priviezlo to drahé strieborné auto... Spôsob, akým sa poslanec rozprával s ním, bol dôverný, zdalo sa ti, že je podstatne dôvernejší, ako keď sa rytmicky pohyboval nad tebou a opakoval ako zaklínadlo... si moja... rozumieš, si iba moja... Koho iného by si, preboha, bola? Tón so šoférom bol však dôvernejší. Moc je silné afrodiziakum. Bola by tá hudba taká farebná, keby to bol len muž, ktorého si poznala v predchádzajúcich životoch? Ten nevýrazný vysoký človek, ktorý ti stále niekoho pripomínal? Vtedy hudba rozhodne neznela. Moc je dokonalé afrodiziakum. Odletel do New Yorku. O týždeň príde z konferencie. Hlas v telefóne bol oficiálny a unavený. Vieš, ako som ďaleko? V stredu priletím... Uvidíme sa potom, možno sa do telefónu usmial, nebolo to vidieť... Cestou z práce si si kúpila najčítanejší týždenník. Prečítala si horoskop na budúci týždeň. Jeho a tvoj horoskop. Ako vám budú hviezdy priať, keď sa k tebe opäť vráti... Automaticky si nalistovala posledné strany venované slovenským prominentom. Našla si tam jeho fotografiu. Bola to momentka z nejakej recepcie. Stál s tanierom v ruke pri jednej zo svojich asistentiek. Nadpis hlásal jediné slovo – Rozvod. Nasledovala tma v hlave, nemožnosť nadýchnuť sa a časopis sa zrazu začal neovládateľne triasť. Dozvedela sa to, ona to už vie... napriek všetkej tvojej opatrnosti sa to dozvedela... telom ti prešla ďalšia elektrická vlna, niečo v končekoch prstov neovládateľne zabolelo... nasledoval záblesk svetlého výboja za očami. Skoro ako náhle a nečakané šťastie... Automaticky si nastúpila do autobusu, ktorý prišiel. Nezaznamenala si jeho číslo. Dôverne opretá o nejakého spolucestujúceho si si čítala ďalej... Zdroj: najčítanejší týždenník – Poslanec sa po dlhoročnom manželstve rozvádza. Na verejnosť prenikli informácie, že jeho mladučká asistentka Eva S. čaká dieťa. Už dlhšie sa šepkalo o ich nadštandardnom vzťahu. Pán poslanec sa pred zrakmi svojich voličov k budúcemu otcovstvu priznal. Je veľmi pravdepodobné, že po rýchlom rozvode poslanca bude nasledovať rovnako rýchla svadba. Prečítala si si ten odsek ešte niekoľkokrát. Slovo a potom znova slovo. Čítať vieš. To ti treba nechať. Čítať si sa naučila. To je zrejme jediné, čo bezchybne dokážeš... Ale po tomto všetkom, čo sa tu stalo, ti už nikdy nebudem tykať! Nikdy... Veď sa na ňu lepšie pozrite. Ide len o akúsi nepodstatnú postavu z môjho textu, ktorá číta v preplnenom autobuse bulvárny týždenník. Netreba jej tykať. Netykajte jej. Už nikdy. • pripravuje v. benková

25


poučky (6)

|

samuel koruniak |

NAŠE JAZYKOVÉ HLAVOLAMY

„Nepochopil som všetkému, čo hovoril na prednáške, musím ísť za vyučujúcim počas jeho konzultačných hodín.”

D

iskurz študentov, vysokoškolákov predstavuje pre jazykový svet veľké bohatstvo najmä pri skúmaní sociolingvistickej stránky jazyka mládeže, predovšetkým z toho dôvodu, že táto skupina ľudí priam kreuje jazyk, mení ho a vnáša do jazyka nové slová, slangové výrazy, ktoré sa postupne vďaka otvorenosti jazyka dostávajú predovšetkým do hovorovej podoby jazyka, ale aj iných variet jazykového systému. Nesprávnu, nespisovnú školskú terminológiu sme v našich hlavolamoch preberali v jednom z predchádzajúcich čísel Roviny. Predovšetkým sme sa tam zameriavali na problematiku spisovného/nespisovného slovného a číselného hodnotenia či známkovania na základnej a strednej škole, ako aj na situácie, keď je žiak neprítomný na hodine, v škole. Predmetom akoby druhej časti hodnotenia školských výrazov budú najčastejšie nespisovné výrazy, slová, slovné spojenia medzi vysokoškolskými študentmi. Mnohým budúcim študentom odchádzajúcim na vysoké školy na Slovensko predstavuje kameň úrazu tzv. pre nich nová akademická terminológia vzťahujúca sa na oblasť vysokoškolského štúdia. Postupne (berieme to ako pozitívum) sa takáto pre nich nová, ale spisovná podoba slovnej zásoby dostáva do jazykového povedomia, pričom v každodennej komunikácii tieto slová používajú, a tak zlepšujú a kultivujú svoju spisovnú podobu jazyka. Opak však prináša pohľad na študentov, ktorí odchádzajú študovať do srbského prostredia, predovšetkým do Nového Sadu, Belehradu, prípadne Zreňaninu. Pod vplyvom silnejúceho sociolingvistického zapojenia srbského jazyka a číhania tohto väčšinového jazyka zo všetkých strán slovenský vysokoškolák priam väčšmi nasáva nielen vysokoškolskú terminológiu, ale aj slová z každodenného života. Obkolesený jazykom urbánneho prostredia tak študent preberá jeho slovnú zásobu, prispôsobuje svoj jazykový cit k srbskému jazyku a najmä odbornú terminológiu čerpá z jazyka väčšinového obyvateľstva. Je to tzv. jazyková podriadenosť a jazykové prispôsobovanie sa kontaktovo blízkemu jazyku. Študent takýmto spôsobom postupne „ohrozuje” slovenské jazykové povedomie, stráca prehľad o spisovnosti slov, či diferencovanosti slovenských a srbských termínov, mnohé prebraté srbské slová poslovenčuje a v domácom prostredí ich zapája do rôznych prehovorov s kamarátmi, s rodinou, so známymi. Priam u iných vyvoláva pocit, že tie slová sú slovenské a niekedy až spisovné. Okrem iného aj spomenutú terminológiu z daného odboru preberá zo srbčiny, čím vlastne vplýva na to, že svoju odbornosť bude presadzovať a prezentovať srbskými výrazmi. Pokúsime sa znovu postupne charakterizovať a poukazovať na niektoré pálčivé problémy z problematiky, ktorú sme na úvod teoreticky ozrejmili. Mnohokrát pri prehovoroch mladých ľudí počujeme aj takéto vety: „Prepáč, žúrim, o 5 minút mám vežbe.” alebo „Misíme zrušiť stretnutie, lebo som zabudol, že poobede mám predáváňe na fakulte.” Tieto srbské, posrbčené slová používame nevedomky, keďže sa postupne stávajú každodennou študentskou realitou, sú súčasťou každodennej študentskej slovnej zásoby, hovoria to vyučujúci, kolegovia. Ide o nespisovné slová prebraté zo srbčiny, pričom spisovná slovenčina má v tomto zmysle slovenské ekvivalenty. Pre srbský termín vežbe sa v slovenčine používa cvičenia (ako vyučovacia forma na vysokej škole), alebo keď ide o humanitné odbory, tak sú to semináre, alebo seminárne cvičenia. Sú to vlastne akoby praktické kurzy z daných predmetov, keďže sa mnohé predmety delia na prednáškovú a aktívnu seminárnu časť, v ktorej sa viacej zapájajú samotní študenti. V slovenskom študentskom diskurze často počuť aj subštandardné, slangové slovo cviko, čiže množné číslo cviká, alebo deminutívum cvičko, cvičká („Dnes nám odpadli dve cviká.” „Písal mail, že zajtra nebude cviko.”), ktoré však hodnotíme ako nespisovné.

26

Spomenuli sme aj slovné spojenie prednášková časť predmetu, čiže v skrátenej podobe iba prednáška. Pod vplyvom srbčiny počuť niekedy srbské slovo predavanje, samozrejme, nespisovné a ako spisovný variant v slovenčine to bude prednáška. Vety tak spisovne budú znieť: „Prepáč, ponáhľam sa, o 5 minút mám seminár/seminárne cvičenie/cvičenie.” „Musíme zrušiť stretnutie, zabudol som, že poobede mám prednášku na fakulte.” Ako učebnice pre vysokoškolských študentov slúžia predovšetkým skriptá, čiže sú to (dočasné) učebné texty na vysokoškolské štúdium (Slovník cudzích slov, 2005), ako aj rozmnožené učebné texty (pre vysokoškolákov) – (Krátky slovník slovenského jazyka, 2004). Sú to vlastne texty z prednášok, ktoré vypracoval sám vyučujúci, alebo v spoluautorstve s ďalším kolegom, kolegami. Pozastavíme sa ešte pri niektorých iných slovách, ktoré sa pod vplyvom srbčiny dostali do slovnej zásoby vojvodinských študentov, kým spisovná slovenčina ich buď hodnotí ako nespisovné, alebo má iný spisovnejší variant pre dané slová, slovné spojenia. Každý vyučujúci si na fakulte počas semestra určí (jedenkrát do týždňa), kedy bude k dispozícii pre študentov, ak by mali nejaké otázky týkajúce sa predmetov, prednášok, alebo nejakých iných záležitostí týkajúcich sa štúdia. V spisovnej slovenčine pre takúto situáciu máme slovné spojenie konzultačné hodiny, alebo iba univerbizovaná podoba konzultácie, či konzultačky (tento výraz sa hodnotí ako nespisovný), kým u nás je to skôr slovné spojenie termín konzultácií (doslovný preklad zo srbčiny – termin konzultacija). Taktiež do slovnej zásoby vysokoškolákov sa nám dostávajú aj slová, ktoré sa vzťahujú na práce napísané študentmi. Často počuť slovné spojenia: seminarni rad, referat (so srbským prízvukom), diplomski rad, ktoré považujeme za nespisovné, keďže ich priamo preberáme zo srbčiny. Spisovná slovenčina má pre tieto termíny slovné spojenia, ktoré sa však nie veľmi odlišujú od tých srbských: seminárna práca, referát, diplomová práca (po 5-ročnom štúdiu), bakalárska práca (po 3-ročnom štúdiu), dizertačná práca (píšeme ju počas 3. stupňa, čiže doktorandského štúdia). Sumárne pre dizertačnú, diplomovú a bakalársku prácu existuje slovné spojenie záverečná práca. Skúška, skúškové obdobie, žiacka knižka, triedna kniha... Ako sme tu už hodnotili a charakterizovali, väčšinou pod vplyvom srbského prostredia mnohí stredoškoláci a najmä vysokoškoláci prinášajú do svojej slovnej zásoby slová, ktoré nepatria do fondu spisovnej slovenčiny. V každodennej komunikácii skôr uplatnia a uprednostnia srbský ekvivalent pred spisovným slovenským. Tak napríklad počuť takéto vety: „Nemôžem ísť s vami na pivo, mám sa učiť, zajtra mám ispit.” „Ešte mi zostali tri ispiti do konca roka.” „Fúha, ten ispit bov ťažký.” Slovo ispit je, samozrejme, srbské a znamená hodnotenie, overovanie si znalostí, poznatkov z predmetu na konci semestra, predovšetkým na vysokej škole. Slovenský, spisovný ekvivalent pre tento termín je skúška. Taktiež aj mnohé slovné spojenia súvisiace s daným slovom používame nespisovne, čiže keď ide o väzbu so slovkom ispit. Tak napríklad použijeme ispitni rok, ispitna pitanja, pričom však máme na to slovenské ekvivalenty: skúškové obdobie (zimné a letné), otázky na skúšku. Uvedené spomenuté vety budú znieť takto: „Nemôžem ísť s vami na pivo, musím sa učiť, zajtra mám skúšku.”, „Ešte mi zostali tri skúšky do konca roka.”, „Fúha, táto skúška bola veľmi ťažká.” Pritom však počujeme aj takúto vetu: „Vyšiel som na ispit.”, ktorá v slovenčine bude znieť jednoducho: „Odišiel som na skúšku.”, alebo: „Mal som skúšku.” Nesprávne, ako aj nespisovné slovo je aj kreditni sistem. V spisovnej slovenčine to bude kreditový systém. Pozastavíme sa tu aj pri slove študent, študentský. V tomto prípade je potrebné ozrejmiť to, že slovko študent sa v Srbsku predovšetkým


| chápe ako príslušník vysokoškolského štúdia, kým na Slovensku je to aj stredoškolák. Okrem iného sa nesprávne používajú slovné spojenia ako studentski dom, so spoluhláskou s, namiesto š – študentský dom, alebo jednoducho povedané internát, kým namiesto studentsko naselje použijeme slovenské slovné spojenie študentské mesto, mestečko, ale aj anglicizmus campus, kampus (je to miesto, komplex, kde sú aj fakulty, ale aj internáty a iné administratívne univerzitné budovy). Taktiež medzi srbskými, ale aj našimi študentmi je prítomný tvar studentska menza, alebo len skrátene menza, ktorý sa vyskytuje vo všetkých výkladových slovníkoch slovenského jazyka, avšak v hovorovej, spisovnej slovenčine sa viacej používa študentská jedáleň. Takže namiesto studentski, by sme mali používať študentský, čiže s mäkkou spoluhláskou š. Ešte tu ozrejmíme termíny, ktoré sa týkajú problematiky zapisovania známok, čiže kde sa zapisujú hodnotenia študentov, alebo aj žiakov. Tak na vysokej škole sa predovšetkým používa termín index. Je to v podstate študentská knižka (malého formátu) osobných údajov, súpis predmetov a hodnotenia študenta počas štúdia. Na niektorých fakultách však máme namiesto indexu výkaz o štúdiu, čiže papier vo formáte A4, kde sa zapisujú hodnotenia predmetov. Avšak na stredných a základných školách sa okrem žiackych knižiek používajú aj triedne knihy. U nás je viacej zaužívaný výraz denník. Je to vlastne kniha, do ktorej sa zapisujú predbežné známky žiakov, vymeškané hodiny a iné administratívne veci týkajúce sa tej-ktorej triedy. V spisovnej slovenčine však denník má trošku iný význam, ako je to u nás vojvodinských Slovákov zaužívané. Slovníky slovenského jazyka pod týmto pojmom uvádzajú, že je to zápisník na vedenie denných záznamov, kde nieto ani náznaku toho, že by sa mal tento výraz používať aj v školstve. Preto by bolo potešujúce, keby sa aj u nás prijal termín triedna kniha. Nepodarilo sa nám tu spomenúť všetky problematické javy v našej slovenčine keď ide o tzv. školskú terminológiu, lebo je to problematika veľmi široká a komplexná. K niektorým otázkam sa pokúsime vrátiť v ďalších textoch. Avšak takýmto štýlom vytvárame jazykové povedomie predovšetkým u mladých ľudí a hlavne aj tú myšlienku, že keď hovoríme po slovensky, nevnášajme do slovnej zásoby prevzaté srbské slová, ale predovšetkým používajme ich slovenské, spisovné ekvivalenty, čím zabránime tomu, aby naše celkové slovenské jazykové povedomie, ale aj jazyková kultúra upádala. •

annamária boldocká-grbićová |

dobroducháreň (21)

Vzdušné zámky z kariet Ľ

udské súcno je popretkávané ilúziami. Každý človečí jedinec, aj ten najprikutejší k zemi, má o sebe pocit, že je niečo výnimočné! Že je zvláštna bylinka! Vždy je v tom to, čím skutočne sme, čím by sme chceli byť a čo by iní z nás chceli mať. Všetci ale bez výnimky, celá človečina sa chce čím jagavejšie zrkadliť v očiach iných! Človečina má o sebe ilúzie! Každý so sebou má veľké plány! A tak je situácia, že hráme. Usilujeme sa hrať čím presvedčivejšie na to, čo by sme mali, alebo chceli byť. Veční sme herci v teátre mundi! Prvky frašky v tom nutne sú! Snívame spolu. A predovšetkým ubezpečujeme sa. Ubezpečujeme sa navzájom, akí sme výnimoční, ako nám druhí môžu závidieť. Zdanlivá dokonalosť sa však dá za chvíľu rozplynúť. Stačí slovo, stačí čin, alebo vôbec nič. Ale vtedy je už neskoro vymotávať sa z klbka snov. Všetkých nás tlačí samoľúbosť a všetci si chceme poštekliť svoje ego. A navyše také veci sa veľmi dobre počúvajú. Našou realitou sú často naše sny. Neistoty zakrývame maskou, značkovým oblečením, múdrym mlčaním, príkrosťou, tvárením, upratovaním, smartfónmi... Staviame si nejaké kule od karata, ktoré treba izolovať a neveriť nikomu. Kto všetko nám ich ohrozuje? Ani sa nechceme spytovať, prečo si ich staviame, keď sú také nestabilné, nemajú pevné základy a vlastne ani nič, o čo by sa opreli. Postavíme si ich, lebo nás tak učia, tak treba, aby sme boli ochránení v nich a ideálni. Najhoršie bude, keď sa začnú búrať. Slovníček KULA OD KARATA: V našom texte bolo reči o vežiach z karát. Keď potrebujeme siahnuť po takýchto témach, a zdráhame sa teda použiť srbský variant, súčasná slovenčina nám v tomto prípade núka peknú, metaforickú syntagmu: domček z karát. Ide tu, pravda, vždy o nejaké nereálne, chabé plány a predsavzatia, ktoré sú nestabilné (domček, zámok z karát – o niečom neistom, nestálom, čo sa môže rozpadnúť, zrútiť: Nádeje matkine sa rozpadnú ako zámok z karát. (Al.) Všetko sa zrúti ako domček z karát. (Karv.) / slovník.sk/ Alebo napríklad: – To ti vydrží ako domček z karát. Mal si veľké plány a všetko sa Ti zosypalo ako domček z karát. Zožiera ma fakt, že cítim, že to ja mám pravdu a mám právo na výčitky, no nepoviem ich, pretože nechcem zbúrať nejaké provizórne domčeky z karát, ktoré s tým človekom, práve spoločnými silami staviam. „Postavila som si domček z karát, naivne som chcela, aby večne stál. Nebotyčná veža hrdo stojí. V dlaniach mi ostal samučičký sám srdcový kráľ.” /blog/ „Vietor strhol polovicu budovy ako domček z karát.” /TVnoviny.sk/

A zasa v našom texte všade tam, kde sme mali do činenia s takýmito domčekmi a týka sa to tých nereálnych predstáv, ilúzíí, ktoré si v živote nastoľujeme o sebe, o mnohých ľuďoch a ich skutkoch, ale i o vlastných predsavzatiach, dalo by sa ich nahradiť ekvivalentnou syntagmou vzdušné, veterné zámky. U nás sú tie veterné zámky málo zaužívané a tak, ak chcete zapôsobiť v jazykovej situácii, nenechajte si ich ujsť, lebo sú, uznajte, celkom efektné. Príklady – internetové stránky a slovníkové pramene: juls savba.sk: „...Všetko sa začne rozbiehať, sny sa začínajú kvázi napĺňať a vzdušné zámky sa začnú stavať. Až mi jedného dňa padne na hlavu tehla. Zámok sa začne rúcať, pán Dokonalý vezme nohy na plecia a uteká, kade ľahšie. Dáš trochu lásky, ale naspäť sa ti nevráti. A potom sa ma spýtaš, prečo som smutná. A ja ti odpoviem, že preto, lebo teraz si to možno ty. S tebou si staviam svoj vzdušný zámok a o chvíľu to budeš ty, kto mi hodí na hlavu tehlu. Prečo? Lebo mi je s tebou dobre.” „...Preto bude podľa neho dôležité zvolať všetkých zainteresovaných z tohto prostredia, vrátane primátorov, starostov, samosprávneho kraja, stretnúť sa so Slovenským olympijským výborom a povedať si reálie.” „Naozaj reálie, aby sme si nestavali vzdušné zámky, a pokiaľ sa ukáže, že táto ponuka má pre Slovensko obrovský význam, vláda SR by túto kandidatúru oficiálne potvrdila,” vysvetlil Fico. /Poprad portál/ Vzdušné zámky sú vhodné aj na horoskopické tipy a predpovede, napríklad: „Vodnár rád podupáva normy, hádže konvenciu a rutinu na smetisko dejín a vyšliapaných cestičiek, pričom jeho antikomfortnosť, originalita až výstrednosť ľahko vedú k neprispôsobivému správaniu... Ľuďom narodeným v znamení vodnára ide o skutočné utópie, o slobodu jednotlivca a o zlomenie skostnatených štruktúr. Vynikajúca schopnosť abstrakcie, pomocou ktorej sa pozerajú na veci z nadhľadu, pričom si ale často pre seba stavajú vzdušné zámky a popritom majú aj slabý zmysel pre realitu. Niekedy slabé Ja a nezvládnuté pocity menejcennosti môžu viesť k nebezpečnému podceňovaniu seba samého a k depresiám. Ak teda budeme stavať domček z karát a celý spadne, nebuďme smutní. Zmietnite zo stola všetky spadnuté karty a otvorte nový balíček a začnite stavať. Vlastne sa asi stalo to najlepšie. Lenže, ako vieme, či sme tú kartu dali zle?! Čo ak by sme ju položili a stavanie by šlo dobre ďalej bez pádov? No to nikdy nemôžeme vedieť. A preto neriskujeme a nechávame domček spadnúť... Aj tak k dispozícii vždy máme vzdušné zámky, visuté „ni na nebu, ni na zemlji”... •

27


kamarátenie

|

pripravila mária vršková |

Stránky Ježka Dežka Milé deti, zjesenilo sa. Aj vám je ráno zima na ruky, keď idete do školy? Ja si už usilovne zhŕňam listy a halúzky, aby som si na zimu pripravil mäkkú, teplú postieľku. Rád sa teraz vystavím na teplé lúče a vyhrievam sa, lebo slnko bude čím ďalej zubatejšie. Aby sme si tieto jesenné dni spríjemnili, pripravil som pre vás čítanie na tému ŽLTÁ. V múdrych knihách sa píše, že žltá farba symbolizuje optimizmus, aktivitu, chuť do života, pôsobí na dobrú náladu a sebavedomie, prináša pokoj, radosť. Urobíme si malý pokus? Každý deň si dajte na seba niečo žlté, či už tričko, ponožky alebo aspoň náramok. Keď sa počas dňa na túto vec pozriete, žltá farba by vás mala upokojiť a dodať vám príjemný pocit radosti. Potom mi napíšte, ako to u vás funguje. A ja si už idem zháňať taký slniečkový sveter. ☺ Váš Ježko Dežko

Hádanky Bratranec od mandarínky, máš od neho kyslé slinky. Vitamíny do čaju, aj k rybe ho dávajú. (nórtic)

Trochu vosku, vnútri šnúrka, popálila včera Ďurka. V noci sfúkneš, hneď je tma, aj torta ju často má. (akčeivs)

Drobné nôžky, zobáčik, je to sliepkin miláčik. Pierka ako slniečko, raz ti znesie vajíčko. (oktairuk)

Kvet je vyšší ako ty, rastie slnku v ústrety. Čierne zdravé zrnká každý si rád chrumká. (acinčenls) 28

Hádanka V mori, rieke tíško pláva. V rozprávkach sa občas stáva, že tým, čo ju zachránia, vždy splní tri želania. (akbyr átalz)

Básnička

Zlatovláska Dlhé vlasy dievča malo. A čo sa vám raz nestalo?! Tragédia hotová! Rastú vlasy odznova. Všetko bolo teda takto: Domov z práce prišiel tatko a Žofke dal v balíčku cukríky, aj žuvačku. „Rozdeľ si to, nezjedz všetko,” poradil jej múdry dedko. Lenže Žofka nezbedná balíček hneď prázdny má. Ťaží ju sťa ťažký kov bruško plné cukríkov. „Za všetko si môžeš sama,” hovorí jej prísne mama. Ľahla Žofka do postieľky, skúsi prespať ten bôľ veľký. Hladká bruško, pritom vzlyká: „Nedotknem sa viac cukríka!” Ráno je už po probléme, Žofka ešte sladko drieme a bruško ju nebolí. „Vstávaj, ideš do školy!” Dlhé vlasy dievča malo, rado by sa učesalo. Ale z vlasov zmotanina... s žuvačkou sa neusína!


|

Doplňovačka

kamarátenie

Okienko tety Sovy

V tajničke sa ukrýva názov ovocia, ktoré je žltooranžové, šťavnaté, horké a plné vitamínov. Určite si z neho kúsok dajte, osviežuje a posilňuje imunitu. 1. malá biela pomôcka na gumovanie

__ __ __ __

2. začiatok dňa

__ __ __ __

3. dopravný prostriedok

__ __ __ __

4. pomôcka na písanie

__ __ __ __

5. mužský tvar mena „Erika”

__ __ __ __

6. ako sa angl. povie „štyri”

__ __ __ __

7. má šupiny a plutvy

__ __ __ __

8. zdrobnenina od slova „ucho”

__ __ __ __

9. pomôcka na šitie

__ __ __ __

10. tisíc kilogramov

pripravila mária vršková |

Určite ste sa už prechádzali okolo rieky. Voda v nej je číra, priezračná. Na výkres, obraz či mapy kreslíme rieky modrou farbou. Na svete však existuje rieka, v ktorej vidíme žltú vodu, a preto sa aj volá ŽLTÁ RIEKA. Tečie cez východnú Čínu a jej oficiálny názov je Chuang-Che. Je dlhá neuveriteľných 5 464 km. Vyviera pod horou Jagra Dagze v nadmorskej výške 4 800 m, kľukatí sa, preteká jazerami, vytvára vodopády. Opúšťa hory ako veľká horská rieka s búrlivým tokom. Vlieva sa do Žltého mora. A prečo ju nazvali Žltá? Pretože jej dravý prúd unáša zeminu, ktorá sfarbuje rieku nažlto.

__ __ __ __

Tajnička znie: __ __ __ __ __ __ __ __ __ __

Úlohy 1. Napíš 5 potravín, ktoré majú ŽLTÚ farbu: ______________________, ______________________, ______________________,

Logická úloha

______________________,

Tento hlavolam vám poriadne rozhýbe mozgové závity. Kto to dokáže, je megafrajer! ☺

______________________. 2. Hádajte, aká farba vznikne zmiešaním:

Urobte v obrázku tri rovné čiary tak, aby bolo každé prasiatko samostatne v ohrádke.

– žltej a červenej? a) zelená b) ružová c) oranžová – žltej a modrej? a) zelená b) fialová c) červená – žltej, červenej a modrej? a) sivá b) hnedá c) čierna (b ,a ,c :edevopdo envárps)

Riešenie tejto úlohy je na strane 20. 29


deti a svet

|

"

mária vršková |

Torta U

jo Ivan je brat mojej mamy. A je to super chlap. Keď čokoľvek potrebujem opraviť, stačí mu zavolať. „Tak nočná lampa sa ti pokazila? A skontrolovala si žiarovku?” ironicky sa pýta v telefóne a už premýšľa, čo je asi vo veci. Alebo nám nosí ovocie. Celé leto trávi na chalupe, stará sa o svoje stromy a jeho pes tam nadšene lieta ako divý. A tie grilovačky! Ivan pozve celú rodinu, nakúpi mäso a nám ostatným zadá už len drobné úlohy – jeden nech donesie pivo, druhý muziku... Tak tomu bolo aj teraz. Meteorológovia prízvukovali, že cez víkend bude posledné teplé jesenné počasie. Ivan by považoval za veľký hriech, keby sme ostali sedieť doma. „Čakám vás už o desiatej a ty, moja zlatá, sa postaraj o nejakú tortu. Záver sezóny oslávime vo veľkom!” usmieval sa ujo, keď nám rozdával inštrukcie. „Tortu? Hurá,” tešil sa syn Janko, „ja chcem čokoládovú, aj s orechami a šľahačkou.” Moje nervy! Piecť neviem a kalórie z presladenej šľahačky mi vôbec netreba. Ale pre tú slávnostnú atmosféru a pokoj v rodine si úlohu predsa len svedomito splním – v najbližšom supermarkete. Janko nakoniec vybral najväčšiu, kinder. Aké bolo moje prekvapenie, keď som v tú sobotu nakladala do auta okrem torty a dieťaťa aj moju mamu s dvoma taškami a veľkým plechom. „Prosím ťa, čo tam máš? Načo si nabalila toľko vecí?” pýtam sa nervózne, lebo moja mama musí vždy všetko preháňať. „Veď som vzala iba sveter, bonboniéru, zopár drobností a upiekla som koláč,” bráni sa. „Aký koláč?” rozžiaria sa oči Jankovi. „Aký koláč?” iskrím ja. „Načo koláč? Veď vieš, že som kúpila tortu. Hovoril ti Ivan, aby si doniesla koláč?” krútim hlavou a prevaľujem očami, pretože už vidím, ako synak zje len kúsoček mäsa a potom sa bude celý čas napchávať sladkosťami. Cestou však bolo v aute veselo a keď sme dorazili na chalupu, ručičky ukazovali 10.05 h. „Meškáte, vážení,” zažartoval ujo a kým sme úzkym chodníčkom vchádzali dnu, pes od radosti vrtel chvostom a motal sa nám pod nohami. Počasie bolo ozaj príjemné, sucho, slnečno a lístky na stromoch sa ani nepohli. Tortu som zložila na záhradný stolík, tašku na veľkú hojdačku a Ivan nás hneď ťahal do kuchyne, lebo sa chcel pochváliť, akú výbornú marinádu pripravil. „Prídu ešte Kvietikovci, aj Lukáčovci. A my si zatiaľ dajme kávu,” navrhol. Janko dostal pohár džúsu a zmizol s ním von. Tu na chalupe mu je fajn, celý čas trávi v záhrade, lozí po stromoch, hrá sa so psom, snorí v starej stodole a keď prídu Lukáčove dvojičky, začne ródeo.

– reštaurácia – denné menu – izby – prednášky

Ujo Ivan mi práve rozprával, že hruška toho roku dobre zarodila, keď ku mne pribehol Janko a pošepol: „Potrebujem utierku. Rozlial som tam vonku na stôl džús,” a o chvíľu bol zase preč. Ujo prešiel z hrušiek na jablone, potom na orechy, dopili sme kávu, moja mama krájala chlieb a ja som kládla príbory do prúteného košíka. Pred chalupou zatrúbilo auto. Vyšla som na terasu a ... a... vypleštila som oči na drahú kinder tortu. Celá rozpľasnutá sa belela na tráve, pokrčený plastový vrchnák ležal vedľa nej, na vyutieranom stole bol iba prázdny pohár, Janka nikde a pri hojdačke sa spokojne oblizoval štvornohý pažroš. „Dýchaj, dievča, dýchaj,” hovorila som si sama pre seba nevediac, či mám kričať alebo sa smiať či nebodaj plakať. 1 600 dinárov!!! Stálo to tisícšesťsto dinárov! Zrazu počujem svoj vlastný rev: „Janóóó, okamžite poď sem!” Grilovačka dopadla výborne. Lukáčove dvojičky nesklamali, hulákali s Jankom až do večera. Všetci sme funeli, lebo je veľmi nezdravé zjesť také megaporcie. Ivan bol očividne spokojný, usmieval sa a pozorne nám dolieval nápoje. Vždy, keď okolo mňa prechádzal, nezabudol poznamenať, že jeho Astor doteraz ešte nejedol takú chutnú tortu. Všetci sa pustili do smiechu. Smial sa aj popleta Janko, ktorý si už navždy zapamätá, že keď chce utrieť stôl, nebude veci zo stola odkladať na zem. Moja mama na mňa žmurkla, odpila si z vína a tichým veselým hlasom poznamenala: „Ešteže som upiekla ten koláč...” Kto vie? – čo je to marináda? – čo to znamená, keď deti robia ródeo? – koľko by stáli dve torty? Úloha: Na koľko častí je rozdenená torta? Zakrúžkuj iba toľko kúskov, koľko je polovica torty.

SUR

ROVINA Ul. Ruda Hrubíka 9 Báčsky Petrovec Tel.: 021/780-429

z gastronómie

Spolok Aroma predsedníčka Jasna Podkonjaková www.nacionalnakuca-aroma.net

Vitajte u nás! •

30


na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKA V tajničke je ľudový názov pre koniec septembra

DOPLŇOVAČKA VODOROVNE OD POČIATKU PO HRUBŠIU ČIARU: 1. Predložka, podo; 2. ročné obdobie; 3. poradie; 4. častice, iba; 5. strana (skr.); 6. polovica. VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. Nikto; 2. tekutina, nápoj; 3. pichľavý výrastok na kláskoch rastlín; 4. meno spisovateľa Andrića; prítok Sávy; 6. ženské meno, Evka. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. Ustanovizeň, závod; 2. výročný trh; 3. potešenie, radovanie sa; 4. nerád, darobné; 5. vlákno napnuté na hudobnom nástroji; 6. látka na polievanie múčnikov. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci máte dostať slovenskú osadu v Banáte.

OSEMSMEROVKA Uvedené názvy našich osád vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám osem neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria názov ešte jednej našej osady.

Vylúštenie škandinávky číslo 7 – 8 VODOROVNE: Sprievod, Arabi, ve, misa, bod, Una, čosi, et, Niš, č, letisko, rektori, d, sto, gs, Oslo, pot, via, pivo, oa, šalát, zliatina. Správne znenie tajničky: Samuel Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Daniel Lenhart, Ul. Námestie XII. V. B. 8, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Zuzana Širková, Ul. 2. októbra 26, 26 215 Padina 3. Paulína Sabová, Ul. 14. VÚSB 29/3, 21 470 Báčsky Petrovec BLAHOŽELÁME. Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

ARADÁČ

JÁNOŠÍK

NOVÝ SAD

BAJŠA

KOVAČICA

PADINA

BIELE BLATO

KULPÍN

PIVNICA

BINGUĽA

KYSÁČ

SELENČA

HAJDUŠICA

LALIŤ

SILBAŠ

ILOK

LUG

STARÁ PAZOVA 31


pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

DOPLŇOVAČKA

MATEMATISKOP

PYRAMÍDA

ROZTOK Nádoba je naplnená stopercentným alkoholom. Odlejeme 2 litre alkoholu a dolejeme toľko isto vody. Tento postup zopakujeme ešte raz, t. j. odlejeme 2 litre roztoku a dolejeme 2 litre vody. Tým spôsobom v nádobe dostaneme 36-percentný roztok alkoholu. Koľko litrov roztoku je v tejto nádobe?

REZANIE ÚTVARU tvar na obrázku rozdeľte na šesť rovnakých častí. (Rezať je dovolené len pozdĺž strán štvorcov siete vnútri útvaru.)

VODOROVNE: 1. Značka pre elektrón 2. Solmizačná slabika 3. Drevina bez kmeňa, krík 4. Druh tkaniny 5. Liečivá bylina so žltými kvetmi 6. Medovnikársky výrobok 7. Kvetináč, črep 8. Schránka na žiacke písacie potreby

LABYRINT Vieročka stratila svoj obľúbený bicykel. Od veľkého krútenia sa jej zakrútilo v hlave, tak nevie, ktorú cestu si má vybrať. Pomôžte jej!

Teda každé štvrté číslo sa končí číslom 7. končujú radom číslami 9, 3, 1, 7, 9, 3,... SEDMIČKY: Súčiny sedmičiek sa za-

SMIECHOTY „Počul som, že vaša dcéra sa chce stať rockovou speváčkou. A má nejaké úspechy?” „Zatiaľ obrovské, kúpil som lacno dva susedné domy!” soby. Jeden z nich je na obrázku. REZANIE ÚTVARU: Jestvujú štyri spôROZTOK: V nádobe je 5 litrov roztoku. ROZLÚŠTENIE

32

Ktorou číslicou sa zakončuje 77 sedmičiek? Pripravil: Ján Bažík sa končí sedmičkou.

Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je: Vysvedčenie. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Anna Damjanovićová, Dobrovoljačka 39, 26 000 Vojlovica-Pančevo 2. Michael Rybár, Savska 14, 22 000 Sriemska Mitrovica 3. Anna Šusterová, Petra Drapšina 11, 21 469 Pivnica BLAHOŽELÁME.

SEDMIČKY

Keďže je 77 : 4 = 9 a zvyšok je 1, súčin

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. Hovädá z Tibetu, 2. Sklon dvoch stýkajúcich sa čiar, 3. Časť tela, 4. Tŕnitý strom so strapcami bielych kvetov, 5. Udalosti, procesy, 6. Dráha upravená na koľajovú dopravu, 7. Ucho (zdrob.), 8. Usporiadané rady, 9. Zaručené, isté, 10. Európske pohorie, 11. Časť kostry. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. Prudké dažde, lejavice, 2. Stal sa tuhým, 3. Sľub, záväzok, 4. Tenší povraz, motúz, 5. Objavené veci, 6. Prevetrávať, 7. Brucho (zdrob.), 8. Menšie koše, 9. Trojciferné číslo, 10. Trofeje Indiánov, 11. Pocit skľúčenosti, tieseň. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku v označenom stĺpci dostanete meno a priezvisko nášho známeho detského básnika a spisovateľa.

* * * – Máš ty ale špinavé ruky, – karhá učiteľka malého Paľka. – To nič, – odpovedá on, – mali by ste vidieť moje nohy!


|

"

dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

VODA A VZDUCH AKO PRÍČINA PORÚCH ZDRAVIA

CHOROBY KRÁLIKOV – Kokcidióza K

okcidióza je nákazlivá choroba králikov. Všade tam, kde sa zahniezdi, chov králikov sa nedarí, lebo občas zapríčiňuje veľké straty prejavujúce sa masovým hynutím najmä mladých králikov. I keď sa kokcidióza vyskytuje i u starších králikov, predsa však na ňu najčastejšie ochorejú mladé králiky vo veku jeden až šesť mesiacov.

Pôvod choroby Kokcidiózu králikov zapríčiňujú drobulinké, voľným okom neviditeľné jednobunečné zárodky patriace medzi prvoky. Zárodky kokcidiózy sú v prírode veľmi rozšírené, preto sa často nachodia i v organizme zdravých králikov. Mieni sa, že je v AP Vojvodine až 90 % králikov nakazených kokcidiózou. Pre vznik kokcidiózneho ochorenia je veľmi dôležitý počet zárodkov, ktoré sa dostanú do tela, ako i opakujúce vnášanie pôvodcov choroby do organizmu a kondičné zoslabenie králikov. Ak sa do tela dobre živených králikov dostane malý počet zárodkov kokcidiózy, choroba môže vystať, pretože sa v organizme vytvorí dostatočne silná odolnosť proti nej. V opačnom prípade, teda keď sa do králičieho organizmu každodenne vnáša veľký počet zárodkov kokcidiózy, choroba veľmi rýchle vzplanie v plnom rozsahu. Z týchto dôvodov najúčinnejšou ochranou je znemožnenie masového prenikania zárodkov do organizmu králikov. To sa dosiahne stálym udržiavaním maximálnych hygienických podmienok v odchovni. Zárodky kokcidiózy, tzv. ocysty sa trusom dostanú do vonkajšieho prostredia, kde pokračujú vo vývoji. To znamená, že po dostatí sa z organizmu zárodky kokcidiózy vo vonkajšom prostredí musia pobudnúť určitý čas, aby sa stali nákazlivými. Za veľmi prajných podmienok, teda keď sa nachodia vo vlhkom prostredí, a keď sa teplota pohybuje okolo 30 °C, vonkajší vývoj zárodkov sa zakončí za 24 hodín a takéto zárodky sú infekčné. Nízka teplota a nedostatočná vlhkosť veľmi spomalia alebo úplne znemožnia vonkajší vývoj zárodkov tejto choroby. Ocysty kokcidiózy sú veľmi odolné a na vlhkom mieste vydržia i rok, a preto prostredie, v ktorom boli choré králiky, bez dôkladnej dezinfekcie je veľmi dlho nebezpečné pre králiky. Choroba nastane, keď sa do organizmu králika infikovanou stravou alebo vodou dostane značný počet zárodkov, ktoré boli vo vonkajšom prostredí najmenej dva dni. Po vniknutí do organizmu zárodky kokcidiózy prenikajú do buniek črevnej sliznice (keď ide o tzv. črevnú kokcidiózu), prípadne do buniek žlčových kanálikov (počas pečeňovej kokcidiózy). I v jednom i v druhom prípade nastanú ťažké deštruktívne zmeny, ktoré sa prejavujú zápalom a rozkladom črevnej sliznice alebo sliznice žlčových ciev. Ak rozklad buniek napadnutých orgánov v značnej miere prevyšuje ich regeneračnú schopnosť, nastanú veľké poruchy v ich činnosti, ktoré majú za následok smrť.

Príznaky a liečenie Kokcidióza králikov sa vyskytuje v dvoch formách: pečeňovej a črevnej. Každá z týchto foriem môže prebiehať samostatne, alebo súčasne i jedna i druhá. V našich krajoch častejšia je pečeňová kokcidióza. Pečeňová kokcidióza sa prejavuje horúčkou (vyše 40 °C), nechutenstvom a apatickosťou. Choré zviera sa nerado pohybuje, najradšej čupí na jednom mieste. Brucho má zväčšené a na

ohmat boľavé. V niektorých prípadoch spojivka oka je bledožltá a okolie úst mokré. Pečeňová kokcidióza prebieha bez hnačky. Predsa však v prípade miešanej infekcie (pečeňová a črevná forma) i počas pečeňovej kokcidiózy jestvuje hnačka. Vo väčšine prípadov pečeňová forma kokcidiózy u mladých králikov prebieha veľmi rýchle, takže v priebehu niekoľkých dní zahynie veľký počet (50 až 90 %) mladých králikov. U dospelých králikov pečeňová kokcidióza má prevažne vleklý priebeh a menej zjavné príznaky. Choré zvieratá majú určitú chuť k žraniu, ale progresívne chudnú a po niekoľkých mesiacoch sa skoro úplne vysušia. Zotavenie nastane iba v ojedinelých prípadoch. Pretože takto choré zvieratá stále vylučujú zárodky kokcidiózy, sú veľkým nebezpečenstvom pre mláďatá. Črevnú kokcidiózu charakterizuje hnačka. Výkaly sú riedke, často i krvavé, okolie konečníka mokré. Choré zvieratá sú veľmi smutné, nežerú a v priebehu niekoľkých dní natoľko zoslabnú, že zahynú. Pitvaním králikov, ktoré zahynuli na pečeňovú kokcidiózu, vidieť na zväčšenej pečeni vo väčšine prípadov drobulinké, sivobiele uzlíky veľkosti prosa až hrachu. Vo veľmi sviežich prípadoch tieto uzlíky sa zistia iba po dôkladnom vyšetrení i vnútorných častí pečene. Črevná kokcidióza sa pozná po sčervenených tenkých črevách. Liečenie kokcidiózy králikov je úspešné iba na samom začiatku choroby. Pretože choré králiky nežerú, lieky sa im podávajú do vody. Počas liečenia sa im nedávajú šťavnaté krmivá. Z liečiv pomerne dobré výsledky sa dosahujú Whitsynom, Sulfadimidinom, Dimerasolom, Byfuralom a inými prípravkami, ktoré sa podávajú do vody 5 dní. Počas trvania choroby a zvlášť po jej prestatí miesto pobytu chorých králikov treba dôkladne dezinfikovať 2 %-ným sodným lúhom.

Ochrana Výskyt kokcidiózy sa najistejšie znemožňuje primeranou hygienou v odchovni. Pretože sa choroba šíri trusom, v žiadnom prípade sa nesmie dovoliť, aby strava a voda prišli do styku s trusom králikov. Na odchov králikov sú najvhodnejšie klietky, ktoré majú podlahu z drôteného pletiva. Otvory na drôtenej podlahe majú byť také veľké, aby trus ľahko prepadával a nezaostával v klietke. Aby sa znemožnilo špinenie stravy trusom, krmivo sa im podáva do zvláštnych jasiel, prípadne do válovčekov postavených zvonku klietky. I napájačky treba umiestniť zvonku, podobne ako pri chove kurčiat. Ak sa králiky odchovávajú v chlievikoch na podlahe, trus sa musí každodenne v úplnosti odstraňovať. Týmto spôsobom sa znemožní vonkajší vývoj zárodkov kokcidiózy. Objemové krmivá sa im nesmú hádzať na podlahu, ale sa im dávajú do jasieľ, voda a zrnoviny do válovčekov postavených asi 25 cm nad podlahou. Odchovná klietka a ostatné miesta, kde sa odchovávajú králiky, sa majú raz do týždňa dezinfikovať. Staré králiky sa nesmú odchovávať spolu s mladými. Na plemenitbu by sa mali použiť len také králiky, ktoré nemajú zárodky tejto choroby. Z tých istých dôvodov netreba miešať cudzie králiky s vlastnými. Na párenie králikov treba mať osobitnú klietku, ktorá sa musí dezinfikovať po každom použití. Počas veľkých horúčav, ako i vždy, keď sa v okolí vyskytnú prípady kokcidiózy, za 2 – 3 dni králikom treba dávať niektoré protikokcidiózne liečivo. •

33


užitočné

|

" pripravila mária lučetincová |

Výsadba cesnaku

C

esnak môžeme pestovať všade, kde sú vhodné podmienky na pestovanie ostatných druhov zeleniny. Rozoznávame cesnak jarný a jesenný. Teraz je práve čas na výsadbu jesenných odrôd. Nemal by sa sadiť na záhony po sebe alebo po iných cibuľových zeleninách. Najlepšie sa mu darí v hlbších a ľahších pôdach s vysokým obsahom humusu. Zaraďuje sa do druhej trate po dobre vyhnojených druhoch zelenín. Najlepšie predplodiny sú hlúboviny, uhorky alebo strukoviny, hrach, fazuľa. Pred výsadbou treba pôdu prekypriť. Optimálny čas výsadby je okolo 15. októbra. Skoré alebo neskoré vysádzanie zvyšuje riziko vymŕzania. Paličiaky a široko- treba strúčiky moriť primeraným insekticídom, ktorý si listé nepaličiaky zásadne sadíme na jeseň. Na jarné zabezpečíme v poľnohospodárskej lekárni. Ak chceme vysádzanie sú vhodné úzkolisté nepaličiaky, ktoré sadí- chrániť porast aj proti hubovým chorobám, sadivo následne moríme 20 minút v nieme v marci. Typy cesnaku ktorom z fungicídov, necháCesnak kuchynský sa rozmnožuje vegetatívne, Paličiaky (modré zimné cesnaky) – majú cibule fial- me usušiť na novinovom sadením strúčikov. Vyrov- kastej farby a vyznačujú sa tvrdým, pevným krčkom, ktorý papieri a následne vysadíme. Nemalo by sa vysádzať skôr, naný porast a dobrú úrodu je spodnou časťou kvetného stola. Ich skladovateľnosť je ako teplota pôdy trvalo klesne dosiahneme, keď budeme priemerná až podpriemerná. Širokolisté nepaličiaky (biele zimné cesnaky) – sú pod 9 °C, lebo porast môže sadiť veľké, tvrdé strúčiky. Stredne veľké a malé rad- charakteristické tvorbou veľkých cibúľ, väčšinou špinavobie- napadnúť fuzarióza. V správšej použijeme v kuchyni. lej farby, niekedy aj fialkastých. Majú mäkký kŕčok a ich nom čase vysadený cesnak skladovateľnosť je veľmi dobrá – vydržia do konca februára dobre zakorení ešte pred Cibule cesnaku rozoberáaž začiatku marca. príchodom mrazov, ale nadme na jednotlivé strúčiky Úzkolisté nepaličiaky (biele jarné cesnaky) – Majú až pred vysádzaním. Spon úzke ploché listy a vytvárajú úzke, tenké, kosákovito pre- zemné časti nezačnú prerastať nad povrch. V takomto vysádzania býva 30 – 40 x hnuté strúčiky. Ich skladovateľnosť je nadpriemerná. • stave zvyčajne dobre prezi10 – 12 cm. Hĺbka vysádzania sa pohybuje medzi 5-8 cm, pričom hlbšie sadíme muje. Počas vegetácie v budúcom roku pravidelne kypríme porast, čím chránime pôdnu vlhkosť a ničíme väčšie strúčiky. Počas pestovania býva porast často napadnutý há- burinu. Cesnak neznáša pôdny prísušok, lebo je veľmi ďatkom zhubným. Napadnutý cesnak je nekvalitný a citlivý na neprevzdušnenú pôdu, v ktorej ľahšie podlieha skazí sa krátko po zbere, preto tesne pred vysádzaním chorobám. •

Rozvetvená rodina tekvíc

T

ekvice sú obdivuhodné pre rôznorodosť v tvare, veľkosti a farbe. V našich podmienkach má tekvica obrovská najväčšie plody zo všetkých pestovaných druhov. Môže dosiahnuť hmotnosť až 50 kg. Tekvice pestujeme ako zeleninu, na kŕmne účely, ale i na okrasu. Cukety a patizóny prinášajú najskoršiu úrodu. Väčšina z nich má kríčkovitý vzrast. Mladé nedorastené plody zberáme celé leto, až do jesene. Cukety pripomínajú tvarom plod uhorky, ale okrem zelených môžu byť aj biele, žlté alebo dvojfarebné pásikavé. Zvláštny tvar patizónov pripomína lietajúci tanier. Cukety, patizóny a pestré okrasné tekvice, ale aj tekvica olejná so semienkami bez šupiek, patria k druhu Cucirbita pepo – tekvica obyčajná. Tekvica obrovská (Cucurbita maxima) je plazivá a rozrastá sa do dĺžky niekoľkých metrov, často sa „vyšplhá” na ploty alebo na nižšie stromy. Na rozdiel od cukiet a patizónov ju zberáme až v plnej, semennej zrelosti. 34

Veľkosť plodu zodpovedá botanickému názvu „obrovská”. Plody môžu dosiahnuť 50 i viac kilogramov, pokiaľ ich


| pestujeme na humus bohatých pôdach, so stálym dostatkom vlahy a na rastline necháme dozrieť iba jeden plod. Tekvice majú celý rad odrôd s plodmi neobvyklého tvaru, ktoré sú veľmi dekoratívne. Sú to napríklad plody turbanovité, hladké, ryhované, s vráskavitým či bradavičnatým povrchom. Farebná paleta je široká, od žltej, cez bielu, sivú, oranžovú až po modrastú alebo čierno-

" pripravila mária lučetincová | užitočné

zelenú. Plody sú jednofarebné alebo s kresbou v tvare pásov, škvŕn alebo sieťovania. Pri pestovaní tekvíc na semeno si musíme uvedomiť, že odrody v rámci jedného druhu sa ľahko krížia, preto potomstvo rovnaké ako rodičia môžeme získať len vtedy, keď pestujeme iba jednu odrodu a ďalšia nie je v okruhu 500 m. •

Romnožujeme krušpán

V

ždyzelené dreviny môžeme rozmnožovať odrezkami i počas zimy. Najľahšie sa rozmnožuje krušpán. Odrezky z mladých výhonkov napicháme do ľahšej zeminy v črepníkoch na balkóne alebo na terase, začnú rásť už počas zimy. Mráz im neškodí, nepotrebujú zakrývať sklom alebo fóliou, ale pri teplejšom počasí potrebujú závlahu. Odrezky, ktoré nezakorenili počas zimy, určite vytvoria korene v jarnom období. •

R

Dorastá ružičkový kel

užičkový kel dorastá do konzumnej zrelosti a pred príchodom mrazov ešte môžeme podporiť rast ružičiek. Pri okopávaní nakopcujeme jednotlivé rastliny. Upevníme ich tak v zemi, chránime pred vyvrátením. Súčasne podporíme tvorbu ďalších koreňov, čím sa zlepší zásobovanie rastlín vodou a živinami. Nezabúdajme, že kel, ako

všetky hlúboviny, potrebuje dostatok vlahy, a preto ak je sucho, zavlažujeme. Príčinou slabého rastu ružičiek môže byť okrem nedostatku vody i nadbytok zrážok a nízke teploty v lete, nedostatok živín alebo neskorá výsadba. Rast ružičiek môžeme podporiť odstránením vrcholových púčikov vylomením vegetačného vrcholu. •

Zásady správneho hnojenia

N

edostatok minerálnych látok sa na rastlinách prejaví veľmi rýchlo, preto je dôležité dodať im ich v pravidelných intervaloch a v požadovanom množstve. Samozrejme, stávajú sa aj chyby, ktoré sa len ťažko naprávajú. V záhrade sa obyčajne používajú priemyselne vyrobené minerálne hnojivá organického pôvodu. Ich uváženým dávkovaním dosiahnete vyrovnaný rast pestovaných plodín. Pôdu môžete hnojiť tekutou alebo pevnou formou hnojiva. Z organických hnojív sem patrí maštaľný hnoj, hnojovica, trus drobných zvierat aj ošípaných. Nedá sa nespomenúť kompost, rastliny pestované na zelené hnojenie, ktoré tvoria množstvo organického materiálu, napríklad niektoré bôbovité obilniny, kapustovité. V tekutom stave sa používa na hnojenie močovka, maštaľný hnoj riedený vodou – hnojovica. Minerálne hnojivá sú chemické látky vo forme pevnej, a to v podobe prášku, granúl alebo kvapaliny. Pri práci s týmito látkami treba zaobchádzať veľmi opatrne. Nesprávnym namiešaním hnojivej dávky môžete rastliny spáliť. Maštaľný hnoj je najdôležitejšie organické hnojivo. Nehnojí sa ním priamo, ale zapracováva sa do pôdy alebo kompostu. Konský hnoj obsahuje najviac dusíka, je ideálny do parenísk. Ovčí zasa má najväčšiu výhrevnosť, obsahuje menej dusíka, preto sa zmiešava s konským. Kravský hnoj je najhodnotnejší, ideálny pre všetky typy pôdy, vyzretý sa v jeseni rozhadzuje na pole a zapracuje, nevyzretý treba kompostovať. Slepačí trus má vysoký obsah živín. Nikdy však ním nehnojte priamo, lebo môže dôjsť k popáleniu rastlín. Používa sa do kompostu alebo

vykvasený v tekutom stave. Veľmi prospieva kvitnúcim rastlinám a ovocným stromom. Kompost je pre záhradu nevyhnutný. Obohacuje pôdu živinami, zvyšuje obsah humusu, podporuje činnosť pôdnych baktérií, zadržuje vlahu a prevzdušňuje pôdu. Môžete ním hnojiť celoročne, na 1 m2 počítajte každoročne s asi 4 kg kompostu. Základom hnojenia sú organické hnojivá. Snažte sa ich čo najviac používať. Ak ich pôde nedodáte, účinok minerálnych hnojív je obmedzený. Základné živiny, ako je dusík, draslík a fosfor, musia byť v pôde vo vhodnom pomere, ktorý sa riadi podľa druhu pestovaných rastlín. Fosfor a draslík sú nevyhnutné živiny na podporu kvitnutia a tvorbu plodov. Ak kompostujete lístie alebo hnojíte aj popolom z dreva, určite pôde draslík nechýba. Fosfor do pôdy dostanete z organickej kostnej múčky alebo vyhnojením superfosfátom. Minerálnymi hnojivami sa hnojí takto: v jeseni sa používajú pomaly pôsobiace hnojivá, na jar rýchlo pôsobiace. Hnoj a kompost sa zapracováva do pôdy v jeseni. Vápenaté hnojivá sa aplikujú v jeseni. Na ťažké pôdy použite vápno, na ľahké zasa mletý vápenec. Vápnik je v pôde dôležitý na udržanie optimálnej pôdnej reakcie, teda pH. Jeho dávkovanie by ste mali zásadne určovať podľa pH zisteného laboratórnou skúškou. Vápenatými hnojivami hnojte len v tom roku, keď nehnojíte organickými hnojivami. Mikroelementy ako meď, zinok, bór, molybdén, sodík, hliník, kremík a ďalšie, dávkujte v minimálnom množstve podľa návodu výrobcov. Sú súčasťou niektorých viaczložkových minerálnych, ako aj organických hnojív. • 35


zdravé potraviny (1)

|

" zdroj: internet |

Potraviny pre zdravé srdce J

edno jablko denne posilní imunitný systém, srdce a krvný obeh. Arašidy, červené víno, brokolica, cícer či zelený čaj. To je len zlomok potravín, ktoré vaše srdce môžu ochrániť pred infarktom či porážkou. Nie sú to však len potraviny, ktoré chránia náš najdôležitejší orgán v tele. Základom jeho bezchybného fungovania je aj dodržiavanie starých známych pravidiel – skoncovať s fajčením, zdravo sa stravovať, viac sa hýbať a sledovať si svoje rizikové hodnoty, najmä tlak krvi a cholesterol. Srdcovo-cievne ochorenia sú totiž najčastejšou príčinou úmrtnosti v rozvinutých krajinách. Hľa, základné odporúčania lekárov a zoznam 30 super zdravých potravín, ktoré sa postarajú o to, že vaše srdce pôjde ako švajčiarske hodinky.

30 potravín pre vaše srdce Arašidy – Sú plné nenasýtených mastných kyselín, ktoré znižujú riziko srdcovo-cievnych ochorení. Červené víno – Obsahuje látku reveratrol, ktorá funguje ako prevencia. Brokolica – Dokáže spustiť vyššiu produkciu bielkoviny thioredoxin, ktorá chráni bunky srdcového svalstva. Cícer – Pomáha znižovať hladinu cholesterolu v krvi a je účinný v prevencii pred chorobami srdcovo-cievneho systému. Zelený čaj – Funguje ako silný antioxidant, ktorý má pozitívny vplyv na zdravie srdca. Dve šálky denne znižujú vysoký krvný tlak a riziko srdcových ochorení. Čakanka – Zabraňuje nadmernému ukladaniu tuku v organizme, preto je účinnou prevenciou pred vysokým tlakom, infarktom a mozgovou mŕtvicou. Avokádo – Obsahuje až 15 percent prirodzeného tuku najmä vo forme nenasýtených mastných kyselín, ktoré znižujú množstvo cholesterolu v tele. Dyňové semienka – Olej, ktorý obsahujú, prospieva srdcu vďaka vysokým dávkam fytosterolu. Ako prevenciu jedzte každý deň hrsť semienok. Fenikel – Obsahuje kyselinu listovú, vlákninu a fytochemikálie prospešné pre srdce. Jesť sa dajú listy alebo semienka. Ovsené vločky – Dajte si ich niekoľkokrát týždenne na raňajky. Kyselina linolová a olejová preventívne pôsobia na správny chod srdcového systému. Grapefruit – Obsahuje prírodné flavonoidy so silnými antioxidačnými vlastnosťami. Posilňuje steny ciev a zabraňuje

36

zhlukovaniu krvných doštičiek a vzniku krvných zrazenín, ktoré spôsobujú infarkt. Hovädzie mäso – Obsahuje kyselinu linolovú a je cenným zdrojom minerálnych látok a omega-3 mastných kyselín, ktoré prospievajú srdcu. Hrozno – Nájdete v ňom vitamíny, minerálne draselné soli alebo fosfor, horčík a antioxidanty, ktoré dokážu znižovať krvný tlak a zlepšujú srdcovú funkciu. Špargľa – Je bohatá na vitamíny skupiny B a kyselinu listovú. Upravuje vysoký tlak a podporuje činnosť srdca a obličiek. Jablko – Jedno denne posilní imunitný systém, srdce a krvný obeh. Stabilizuje hladinu cukru v krvi a posilňuje cievy, predovšetkým slabé žily. Kakao – Antioxidanty v ňom pôsobia blahodarne na srdcové tepny. Znižujú tlak krvi, ktorá nimi preteká, a napomáhajú cirkuláciu krvi v obehovom systéme. Kurkuma – Táto rastlina sa vďaka priaznivému pôsobeniu na krvný obeh postará o prevenciu pred mozgovou mŕtvicou a ochráni vás pred krvácaním do mozgu. I malé dávky znižujú cholesterol v krvi. Kvasnice – Kyselina listová a beta-glukany znižujú zvýšenú hladinu cholesterolu. Pre srdcovo-cievny systém sú prospešné aj tým, že pomáhajú rozpúšťať sklerotický plát vo vnútri ciev. Losos – Má vysoký obsah omega-3 a omega-6 mastných kyselín a zlepšuje prúdenie krvi. Je preukázané, že u ľudí, ktorí tieto ryby jedia aspoň raz do týždňa, sa výrazne znižuje riziko infarktu. Špenát – Je zásobárňou skupín vitamínov E a B a kyseliny listovej. Odporúča sa hlavne tehotným ženám, pretože chráni srdce plodu. Makrela – To, že je rybí tuk zdravý, vedeli už naše babičky. Obsahuje zložky, ktoré znižujú zlý cholesterol a zvyšujú podiel toho dobrého. Mandle – Jedna hrsť mandlí obsahuje až 20 rôznych flavonoidov, teda látok, ktoré pomáhajú pred rozvojom ochorení srdca a ciev. Olivový olej – Kvalitný, za studena lisovaný extra panenský olej výrazne znižuje cholesterol i vysoký krvný tlak a prospieva tak vášmu srdcu. Nie je však príliš vhodný na vyprážanie. Oregano – Zlúčenina beta-karyofylen chráni srdce pred vznikom zápalov a je účinná proti osteoporóze. Paradajky – Skvelou prevenciou proti infarktu a mŕtvici je látka lykopén, ktorú obsahujú. Pravidelná konzumácia paradajok a paradajkového pretlaku ochráni vaše srdce a cievy. Pohánka – Zdravá je najmä kvôli rutínu, ktorý udržuje pružné cievne steny a zabraňuje zhlukovaniu krvných doštičiek. Figy – Aminokyseliny, draslík, horčík alebo vláknina majú preventívne účinky proti srdcovo-cievnym a nádorovým ochoreniam. Repkový olej – Účinne znižuje riziko infarktu a podporuje správnu činnosť srdca a ciev. Má optimálny pomer polynenasýtených a mononenasýtených mastných kyselín. Škorica – Zlúčenina polyfenolu obsiahnutá v škorici napodobňuje funkciu inzulínu a znižuje cukor v krvi a krvný tlak. Pravidelným pridávaním do pokrmov tak môžete predchádzať srdcovo-cievnym chorobám. Cesnak – Znižuje zhlukovanie krvných doštičiek, ich priľnavosť k stenám ciev. Funguje ako prevencia pred aterosklerózou, teda kôrnatením ciev. •


|

" pripravila mária lučetincová | receptáreň

Jablká na dobrú chuť Jablková omáčka: 300 g jabĺk, 40 g tuku, 40 g hladkej jabĺk, 300 g sliviek, 40 g práškového cukru, škoricu. Na posýpku: múky, 4 dl vody, 10 – 15 g cukru, 2 dl kyslej smotany. 3 lyžice múky, 2 lyžice masla, 3 lyžice práškového cukru. Umyté, olúpané jablká pokrájame, očistíme od jadrovníkov Z droždia, trochy mlieka a cukru urobíme kvások. Spolu s roza na tuku ich dusíme. Keď sú jablká mäkké, pretlačíme ich cez pusteným maslom, vlažným mliekom, štipkou soli a žĺtkami ho sito, dáme do panvičky, pridáme múku, vodu, cukor a za ob- pridáme k múke a vypracujeme hladké cesto. Dáme ho na teplé časného miešania varíme 15 minút. Do uvareného pridáme miesto vykysnúť. Cesto premiesime, rozvaľkáme a položíme na smotanu a necháme prejsť varom. vymastený väčší plech alebo okrúhlu formu. Rozložíme naň očisBravčové mäso s jablkami: 3 cibule, 2 jablká, 4 kúsky tené a postrúhané jablká a vykôstkované slivky. Koláč posypeme vykosteného bravčového karé, 40 g masti, 0,1 l vývaru, 0,1 l cukrom, škoricou a posýpkou: V miske zmiešame (najlepšie prsjablkovej šťavy, 0,1 l šľahačky, soľ, korenie, majorán. tami) múku s cukrom a maslom a zmes rovnomerne rozmrvíme Cibuľu očistíme a nakrájame na kolieska. Olúpané jablká po celej ploche koláča. Dáme piecť do vyhriatej rúry. tiež nakrájame na kolieska a jadrovník vyrežeme. Mäso nakleJablkovo-kakaový závin: 500 g múky, 2 lyžice kryštálopeme, okoreníme a na masti opekáme z každej strany 4 minú- vého cukru, 1 vajce, 40 g droždia. Plnka: l,5 kg jabĺk, 240 g ty. Potom ho vyberieme a vo výpeku opražíme do zlatista cibu- cukru, 3 plné lyžice kakaa, 1 lyžica strúhanky, balíček vanilkoľu. Pridáme kolieska jabĺk a z každej strany ich asi minútu vého cukru, trochu rumu. opražíme. Primiešame vývar, jablkovú šťavu a šľahačku, ochuZ droždia, 1 lyžice vlažnej vody a štipky cukru pripravíme tíme soľou, korením a majoránom. Podávame s plátkami mäsa. kvások. Múku, cukor, vajce a štipku soli premiešame, pridáme Jablkový koláč: 450 g múky, 90 g margarínu, 1/2 balíčka kvások a toľko vody (nie studenej – vlažnej), aby vzniklo stredprášku do pečiva, asi 2 dl mlieka, 2 žĺtky, štipka soli, 1200 g ne tuhé cesto. Necháme ho na teplom mieste vykysnúť. Na očistených jabĺk, mletá škorica, 20 g žemľových omrvín, 1 lyži- pomúčenej doske cesto rozdelíme na tri časti, sformujeme na ca masla, lieskové oriešky, tuk a múka na prípravu plechu. bochníčky a každý rozvaľkáme na hrúbku asi pol centimetra. Múku, margarín, prášok do pečiva, smotanu, 1 žĺtok a soľ Jablká postrúhame, vyžmýkame, pridáme cukor, na miernom spracujeme na hladké cesto. Cesto rozdelíme na dve polovice. ohni podusíme a necháme vychladnúť. Potom primiešame kaJednu na tenko vyvaľkáme a uložíme na pomastený a múkou kao, strúhanku i rum a plnkou nahrubo natrieme každú časť posypaný plech. Plnka: Očistené, pokrájané jablká podusíme, cesta. Zvinieme ho a závin upečieme. osladíme a pridáme mletú Tvarohovo-jablkový Čo robiť, škoricu. Potom vmiešame na koláč: 150 g hladkej múky, ... keď je polievka priveľmi riedka? masle opražené žemľové 80 g margarínu, 1 lyžica – Krémové a smotanové polievky zahusťujeme vajcom a smotaomrviny. Vychladnutú plnku mlieka, 1 žĺtok, 20 g cukru, 1 navrstvíme na cesto uložené nou (1 žĺtok zmiešame s 3 lyžicami smotany a s 2 – 3 lyžicami po- citrón, 750 g jabĺk, 3 vajcia, na plechu. Prikryjeme dru- lievky), premiešame a necháme zovrieť. 500 g tvarohu, 100 g kyslej – Polievku môžeme zahustiť aj trochou krupice či gustinu rozmiehou polovicou vyvaľkaného smotany, 100 g cukru, balícesta. Povrch potrieme žĺt- šaného v studenej vode. ček vanilkového cukru, 40 g ... keď je polievka priveľmi hustá? kom a posypeme posekanýgustinu (maizeny), 2 lyžice Rozriedime ju trochou vývaru (čerstvého z bujónovej kocky), nemi orieškami. Koláč upečiemarhuľového džemu, 1 lyžicháme zovrieť a dochutíme koreninami. me vo vyhriatej rúre. ca lupienkov mandlí. ... keď vývar nie je číry? Jablkový koláč so šľaZ múky, margarínu, mlie– Ešte raz ho necháme prudko zovrieť. Opatrne primiešame pár hačkou: 4 vajcia, 260 g ka, žĺtka a cukru vypracujekociek ľadu alebo jednu malú pokrájanú rajčinu. cukru, 150 ml oleja, 150 ml me cesto, zabalíme ho do – Prelejeme ho cez husté sito, usadeninu zo sita necháme vychladnúť, vlažnej vody, 260 g múky, 1 alobalu a na hodinu odložíme zmiešame ju s niekoľkými kockami ľadu, prihrejeme a vlejeme späť do prášok do pečiva. Plnka: 150 do chladničky. Okrúhlu forvývaru. ml oleja, kryštálový cukor, 16 mu vymastíme a vložíme do ... keď je omáčka zrazená alebo hrčkavá? – 20 jabĺk, orechy, šľahačka. nej rozvaľkané cesto, ktoré – Smotanové omáčky vyšľaháme v mixéri. Žĺtky s cukrom vymiešaniekoľkokrát popicháme vid– Maslové omáčky zmixujeme s trochou horúcej vody alebo mlieme, postupne pridáme olej, ka a potom prišľaháme kúsok masla. ličkou. Necháme ho asi 15 vodu, múku s práškom do minút predpiecť. Nastrúha... keď je omáčka riedka? pečiva a napokon tuhý sneh me citrónovú kôru a šťavu – Necháme ju vrieť, až zhustne. z bielkov. Na hlbší, stredne vytlačíme. Jablká olúpeme, – V studenej tekutine rozmiešame trochu gustinu, pridáme do veľký pekáč nalejeme olej, omáčky a varíme, kým nezhustne. rozkrojíme na polovice, vycelú plochu posypeme kryštáberieme jadrovník a nakrá– Šťavu k mäsu môžeme zahustiť aj zemiakovou kašou v prášku. lovým cukrom (aby bol všetok jame na tenké plátky. Pok... keď je omáčka priveľmi hustá? – Pridáme do nej trochu vody, mlieka alebo vývaru a chvíľu varíme. nasiaknutý olejom). Na to vapkáme citrónovou šťavou, – Vyšľaháme ju v mixéri s malým množstvom tekutiny. poukladáme očistené polovice aby nezhnedli. Do tvarohu ... keď sa cestoviny alebo ryža varili veľmi dlho? jabĺk a dáme do vyhriatej rúry primiešame smotanu, cukor, – Rýchlo ich scedíme, prelejeme studenou vodou a potom prudko asi na 15 minút. Na zapečené vanilku, škoricu, citrónovú jablká rovnomerne nalejeme opražíme na troche masla. kôru a žĺtky. Z bielkov vyšľa... keď je zelenina presolená? cesto a koláč dopečieme. Vyháme tuhý sneh a opatrne – Zalejeme ju vriacou vodou, pár minút necháme odstáť a vodu chladnutý ho obrátime, pozamiešame do tvarohovej krájame a ozdobíme mierne zlejeme. hmoty. Na predpečené cesto ... keď mäso nie je dobre prepečené? osladenou šľahačkou a ponaukladáme 2/3 jabĺk, na– Hydinu pečenú v kuse naporcujeme, dáme opäť do rúry a dopemletými alebo posekanými trieme tvarohovú náplň a čieme. Ak treba, pekáč prikryjeme alobalom, aby sa mäso nevysušilo. orechmi. navrch dáme zvyšné jablká. – Mäso pokrájame na plátky a prudko opečieme na masle. Jablkovo-slivkový koPečieme asi 50 minút. Hoto... keď sa nám pečené mäso pripálilo? láč: 500 g múky, 60 g margavý koláč potrieme marhuľo– Spálenú vrstvu zrežeme ostrým nožom, mäso pokrájame na rínu, 2 žĺtky, 20 g droždia, 60 vým džemom a posypeme plátky a podávame poliate omáčkou. g cukru, 300 ml mlieka, 400 g lupienkami mandlí. •

37


|

" pripravila mária lučetincová | gastro

Šalát so šampiňónmi Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Annamária Boldocká Grbićová, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Alena Kulíková, Michal Gombár, Marína Listmajerová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Havranová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Mária Vršková / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: HL PRINT, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@ stcable.rs / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajinského sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

600 g šampiňónov, šťava z 2 citrónov, soľ, bobkový list, 1 červená paprika, 2 lyžice octu, biele mleté korenie, bazalka, 0,1 l oleja, 3 strúčiky cesnaku, 8 plátkov sendviča, 4 lyžice strúhaného syra. Huby očistíme, umyjeme, necháme usušiť a nakrájame na plátky. Do litra vody vlejeme šťavu z jedného citróna, osolíme, privedieme do varu, pridáme huby a bobkový list. Povaríme 2 až 3 minúty, potom scedíme. Medzitým umyjeme papriku, očistíme ju a nadrobno nakrájame. Ocot a olej zmiešame a ochutíme soľou, korením a bazalkou. Strúčiky cesnaku očistíme, jeden strúčik pretlačíme a zamiešame do nálevu, ktorým zalejeme huby. Necháme aspoň dve hodiny marinovať. Medzitým pretlačíme zvyšné dva strúčiky cesnaku a natrieme ním plátky sendviča, posypeme nastrúhaným syrom a dáme na chvíľu zapiecť do rúry. Podávame s vychladnutým šalátom. •

Palacinky so šampiňónmi 2 vajcia, 0,15 l mlieka, 100 g hladkej múky, štipka soli a olej, 150 g šampiňónov, 1 menšia cuketa, kaleráb, mrkva, cibuľa, soľ, korenie, olej, petržlenová vňať. Vajcia rozšľaháme v mlieku, pridáme soľ a múku a cestíčko necháme odpočívať. Medzitým očistíme a umyjeme šampiňóny a nakrájame ich na plátky. Očistíme cuketu, kaleráb a mrkvu a nakrájame na malé kúsky. Cibuľu nasekáme nadrobno, opečieme na oleji, pridáme zeleninu a dusíme asi päť minút. Osolíme a okoreníme. Napokon pridáme nadrobno nasekanú petržlenovú vňať. Z cesta upečieme štyri palacinky a hotové naplníme zeleninovou zmesou. Prizdobíme petržlenovou vňaťou. •

Zapekané plnené zemiaky 8 stredne veľkých zemiakov, 100 g masla, soľ, 8 vajec, mleté čierne korenie, mletá červená paprika. Zemiaky umyjeme, olúpeme, opláchneme a vnútro vydlabeme. Uložíme ich do vymastenej ohňovzdornej misy a zapečieme vo vyhriatej rúre. Po zmäknutí ich polejeme roztopeným maslom a do každého zemiaka vyklepeme celé vajce, ktoré osolíme, posypeme troškou mletého čierneho korenia a mletej papriky. Znovu vložíme do rúry a zapekáme dovtedy, pokiaľ vajcia stuhnú. Podávame so zeleninovým šalátom. •

Karfiol s citrónom Na titulnej strane: Jarmila Kolárová. Foto: Ján Hlaváč.

38

1 karfiol, 1 citrón, 5 lyžíc oleja, soľ, biele korenie, petržlenová vňať. Karfiol rozdelíme na ružičky a do zlatista opražíme na oleji. Osolíme a okoreníme. Potom karfiol preložíme do vymasteného pekáča, pridáme na osminky nakrájaný citrón a dáme asi na 20 minút zapiecť do rúry. Podávame posypaný nakrájanou petržlenovou vňaťou. •


| (Dokončenie zo s. 11) – Rýchlo, rýchlo, rýchlik je rýchly...! Takto nás zakaždým s veľkou zodpovednosťou sprievodkyňa Slađana upozorňovala a potom vonku v rýchlosti aj s obavami počtom skontrolovala. Potom sme si už s úľavou a ľahkosťou vykračovali pripravení na ďalšie objavy a novú cinque-dedinku... Riomaggiore bola jedna z najstarších. Podľa legendy ju v 7. storočí založili Gréci pri úteku od byzantského cisára Lea III. Jej strmá cestička nás hore priam sama viedla. V úzkych uličkách sme sa cítili nejak intímne, akoby vo dvoroch tamojších občanov, stačilo len nahnúť sa k oknu a bolo by vidno, čo sa to tam chystá k nedeľnému obedu. Po každom desiatom schodíku to bola iná sekvencia. Smerujúc k veži s hodinami nestačili sme proste vnímať všetok ten mix exotiky. Nemota a úžas nad domčekmi pastelových farieb, vôbec kvetnou, vôňami... Vynikali tu v diaľke terasy omurované kameňom, na ktorých sa pestujú olivy a vinič. Olivový olej sa vyrába tradične, tak ako v 16. storočí, preto je tento ligúrsky aj najdrahší. Najznámejšie víno z týchto krajov je Sciacchetrà (šaketra). O ňom mnohí básnici hovorili, Petrarca a Boccaccio tiež, že je to nápoj samých Bohov... Bohovským nápojom veru pre nás bol i pohľad na voľne, v kríkoch rastúce biele kály a nadovšetko na práve rozkvitnutú pasiflóru. Táto popínavá bylinka mala nápadné fialovo-biele kvety, ktorých niektoré časti pripomínajú tŕňovú korunu a klince Ježiša Krista. Pri každom z nás dokázala spôsobiť zvláštnu úctu a minútku dôvernosti. Niekomu i oddychu. Vonkoncom však nie od únavy, ale od silnej koncentrácie zážitkov i podobenstiev.

"

svetluša hlaváčová /

Zošikmené – zneškodnené...

— ján hlaváč | last minute pochovali. Jeho hrobku nám vo vlaku radil navštíviť istý spolucestujúci, keď počul, ako nás sprievodkyňa horlivo informuje o zaujímavostiach, s ktorými sa tam stretneme. Domčeky tu visia na dvoch útesoch a mestečkom dominuje veľké mlynské koleso. V Manarole sa začína alebo končí známa Cesta lásky – Via dell`Amore, ktorá ju spája so susediacim Riomaggiore. Chodník má dva kilometre a je jeden z prvých, ktorý bol urobený v roku 1920. Umožňoval mládeži ešte v tom čase, aby sa navzájom stretávala. Cesta je vrezaná do skál a na mnohých miestach obohatená o zámky s ľúbostnými odkazmi ako so svedectvami večnej lásky medzi zamilovanými zo všetkých kútov sveta. Niet sa teda čo čudovať tomu indiánovi. Manarola je známa i podľa najväčšieho svetového Sviatku svetla, ktorý sa koná na počesť Kristovho narodenia. Začína sa 8. decembra a trvá až do konca januára. Vtedy sa vraj brehy nad dedinkou rozžiaria z vyše 12 000 ÖÖ svietidiel a 200 figúr...

Cherokee to vedel K Manarole pripisujeme spomienky na istého amerického cherokee indiána, ktorý túto dedinku považoval za najkrajšiu na svete a jeho poslednou žiadosťou bolo, aby ho v nej

Naše bezmenné ohnivé mediteránky

Blízka ďaleká – Manarola

Pohľad z riomaggiorskej hodinovej veže


last minute ÖÖ

|

"

svetluša hlaváčová /

— ján hlaváč |

V mliečnom objatí... Dlho som z hlavy nepustila Vernazzu. Jej malý prístavík, člny, v strede kostol Svätej Margerity (Santa Margherita di Antiochia) s pozostatkami saracénskej pevnosti a nad dedinkou terasovité svahy plné vinohradov. Pod nimi občas z brehu vytryskol rýchlik... Hotové umelecké dielo. Smerom od skaly v samej uličke zobrala nás riava ľudí. Zrazu sme sa precitli v tmavom skalnatom podchode. Za ním nasledoval ďalší strhujúci obraz: velikánske kamene priam horeli od peniaceho sa mora. Ako ozrutánska živá bytosť ľadové mliečne more sa vo vytržení pravidelne kolísalo. Ešte síce nestačilo zlákať ľudí do svojich ňadier, ale keby sme tam boli o niekoľko týždňov neskôr, obraz by už bol celkom iný. A keby nás sem náhoda zaviedla v auguste, iste by sme sa pridali niektorej z pirátskych výprav na festivale. Možno i tej z Karibiku.

Margaréty viola

lovej ceny za literatúru z roku 1975 – Eugenio Montale. Zaujímali nás i ceny tunajších nocľahov. Nie vo vile Montale, ale v tých menej noblesných. Za jednu noc v jednoposteľovej izbe treba vyčleniť 80 eur alebo 100 eur v dvojposteľovej. Takže niekoľko tisíc do peňaženky a na budúci rok na dovolenku do Monteroso al Mare. Alebo uprednostnite divokú pláž vo Vernazzi či v Riomaggiore, kde sú na súkromí ceny nocľahov aj o polovičku lacnejšie. Tak či onak, je to pomerne drahá disciplína, aspoň pre turistov z nášho prostredia.

Ona poznačila našu hodinku v Riomaggiore: pasiflóra

Noblesné Monterosso A zostalo ešte Monterosso pri mori. Jedine sem sa údajne možno dostať osobným automobilom. Mestečko má totiž najväčšiu, respektíve najkrajšiu pláž v tomto národnom parku. Tiež starú a novú časť, ktorú oddeľuje tunel. V starej časti je i Kostol Svätého Jána Krstiteľa (San Giovanni Battista) a Kapucínsky kláštor (Dei Frati Cappuccini). Tu nám síl po dynamickom dni pomaly ubúdalo. Našťastie, vedľa pobrežia bolo hodne lavičiek. Nohy síce áno, ale naše pohľady veru neoddychovali... Vedľa železničnej stanice bolo cítiť lesk nóbl víl a medzi nimi aj vila Montale. Navštívil ju totiž taliansky básnik, nositeľ Nobe-

Nám napríklad na Cinque Terre celkom stačil i tento jediný, neopakovateľne krásny nedeľný deň, vystrihnutý z prvomájových sviatkov. Po absolvovaní tejto časti talianskej riviéry sme náš vláčik nasmerovali znovu na východ, k La Spezii. Teraz už bez adrenalínu, lebo v pokračovaní nasledovala dlhá, relaxujúca cesta domov. Do nových dní a do nových povinností. I ďalšej cestovateľskej vášne... •

Upevňovanie svalstva – schodíkmi do Corniglie. Pozor, domce padajú!

Riomaggiore: puzzle domčeky

Terasovité záhrady pod Cornigliou

Rovina 2015 09 10  
Rovina 2015 09 10  
Advertisement