Page 1

SLOVENSKÝ MAGAZÍN číslo 11 – 12, 2013

ročník 20

Bul. M. Pupina 1/IV 21000 Nový Sad Tel./fax: +381 21 422 989 e-mail: office@rada.org.rs www.rada.org.rs

Autoservis Triaška Ján Triaška · podnikateľ Báčsky Petrovec, 021/780-382

Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí

SIMPLY CLEVER

Oprávnený servis M. Kardelisa 22, Kysáč Tel./fax: 021/827-364

cena 100 din


| pripravil ján hlaváč |

Zwinger – komplex múzeí a galérií: v 17. storočí ho postavil saský kurfirst August s prídomkom – Silný. V súčasnosti je tu jedna z najväčších zbierok porcelánu. Sú tu vystavené aj obrazy maliarov Raffaela, Holneina a i. V roku 1945 pri bombardovaní palác bol značne poškodený, ale po skončení vojny bol zrekonštruovaný...

METROPOLA NEMECKÉHO SASKA – DRÁŽĎANY (1)

Florencia na Labe T

akúto prezývku má hlavné mesto nemeckej spolkovej krajiny Sasko – Drážďany predovšetkým pre nádherné barokové stavby, ktoré v celom Nemecku nemajú pára. Pekne to znie aj napriek tomu, že by sa o uvedenom označení mohlo polemizovať, keďže Florencia na Arno je renesančná. Obe tieto mestá pri svojich riekach spája aj nádherný panoramatický pohľad. Do Drážďan zvyknú chodievať turisti, ktorí sa nachádzajú v Prahe, keďže vzdialenosť medzi nimi je len 150 kilometrov. A pre tých, ktorým Praha už skôr učarovala, Drážďany sú vari osobitnou pochúťkou. Nemecký a slovenský názov tohto mesta vznikol z lužickosrbského názvu Drežďany, čo znamená „obyvatelia lužných lesov” (pôvodnými obyvateľmi husto zalesneného územia okolo Drážďan boli slovanské kmene, ktorých potomkovia sú dnes známi ako Lužickí Srbi). Z pôvodne rybárskej dediny Drážďany sa vyvinuli na kúpeľnú a kráľovskú rezidenciu a stali sa krajinským hlavným mestom Saska. Dnes sú politickým centrom, sídlom krajinskej vlády, snemu a ďalších krajinských úradov, technickej univerzity a ďalších vysokých škôl. Sú dôležitou dopravnou križovatkou. Keďže počet obyvateľov už okolo roku 1852 prekročil hranicu 100 000, tým sa mesto stalo veľkomestom. V roku 2006 mesto oslávilo svoje 800. výročie. Čo by sa nesmelo prehliadnuť pri návšteve historického jadra? Predovšetkým evanjelický Kostol Panny Márie (Freuenkirche) s dominantnou kupolou, ktorý znovu Drážďanom dáva osobitnú siluetu. Totiž v roku 1945 bol tento kostol následkom kontroverzného

bombardovania mesta zničený a od roku 1994 sa začalo s opravou a výstavbou za 180 miliónov eur. Na jeseň 2005 chrám Boží znova vysvätili. Čierne kamene v múroch pochádzajú z ruín. Grandiózny je najmä oltár, reštaurovaný z približne 2 000 úlomkov, ale nadchne vás aj výhľad z vyhliadkovej plošiny. Pred kostolom je socha Martina Luthera, ideálne miesto zvečniť sa na pamiatku... 

Pečiatkou kostola Freuenkirche je i socha Martina Luthera a pred ňou početné atrakcie...

Okrem histórie a nákupných centier v Drážďanoch sú populárne aj tzv. wursty pri pive...

Evanjelický kostol Panny Márie Freuenkirche – pýcha Drážďan


editoriál

| samuel vrbovský, biskup |

Vydáva: Slovenské vydavateľské centrum v Báčskom Petrovci / Riaditeľ SVC: Vladimír Valentík / Šéfredaktor: Ján Hlaváč / Členovia redakcie: Viera Benková, Anna Dudášová, Michal Ďurovka, Jaruška Ferková, Alena Gajanová, Michal Gombár, Marína Hríbová, Ružena Kraticová, Aneta Lomenová, Vladislava Lovásová, Mária Lučetincová, Dipl. vet. Juraj Pálenkáš, Viera Tomanová, Jaroslav Zaťko / Jazyková úprava: Zuzana Medveďová-Koruniaková / Korigovala: Zuzana Sudická / Technická úprava: Ján Hlaváč / Počítačová úprava: Vladimír Sudický / Návrh hlavičky: Martin a Karl Kizúrovci / Manažér reklamno-inzerčného oddelenia & distribúcia: Andrej Meleg, mobtel: 064 4 184 359 / Objednávky na predplatné: e-mail: svcentrum@stcable.rs; Slovenský magazín Rovina, Slovenské vydavateľské centrum, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tlačí: NEOGRAFIA DOO, Báčsky Petrovec / Periodicita: mesačník / Cena: 100 din / Adresa redakcie: Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec / Tel./fax: (021) 780-159 / www.svcentrum.com / e-mail: svcentrum@stcable.rs alebo rovina@svcentrum.com / Číslo účtu v Banca Intesa: 160-931760-45 / Magazín vychádza s finančnou podporou Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Bratislava, Slovenská republika; Pokrajinského sekretariátu pre kultúru Nový Sad, Srbsko, a Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku, Nový Sad / Nevyužité rukopisy a fotografie sa nevracajú. CIP – Katalogizacija u publikaciji, Narodna biblioteka Srbije, Beograd 323.15 (497.113) ISSN 0354-8929 98 = Rovina COBISS.SR-ID 17620482

Na titulnej strane: Lenora Súdiová, nositeľka Ceny za pôvodný tradičný odev na 48. Stretnutí v Pivnickom poli od 25. – 27. októbra 2013 v Pivnici. Foto: Juraj Berédi-Ďuky

Vianočný pozdrav!

B

etlehemské polia na púšti tohto sveta sa stali pre človeka dokonalou oázou. A kde je oáza, tam je aj prameň, ktorého voda občerství duchovným smädom utrápenú dušu. A týmto prameňom bola milosť Božia a Jeho nekonečná láska, ktorá dosiahla svoj vrchol na prvé Vianoce v známej sume evanjelia: „Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.” (Ján 3,16) Na prvé Vianoce sa vskutku zjavila milosť Božia, spasiteľná všetkým ľuďom, a táto zjavená milosť Božia stala sa prameňom sily nového života, keď sa človek mohol úplne preorientovať a pod zorným uhlom večnosti korigovať svoj pomer k Bohu, ale aj k blížnemu. Na Vianoce sa ponížil Boh, aby sme my ľudia boli povýšení. Boh sa stal malým, aby sme my vyrástli na stupeň Božieho dieťaťa. Večný Boh sa sklonil k zemi, aby človek pri Božom svetle hľadal a i našiel svoju večnosť. Boh zostúpil na zem, aby nám bol zabezpečený prístup do neba. To sú tie hodnoty, ktoré nám priniesli Vianoce, a ako prvé ich prijali betlehemskí pastieri z úst Pánovho anjela: „Nebojte sa, veď zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude všetkému ľudu, lebo narodil sa vám dnes v meste Dávidovom Spasiteľ, ktorý je Kristus Pán...” A hneď s anjelom zjavilo sa množstvo rytierstva nebeského, ktorí chválili Boha a volali: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle...” A v tomto vianočnom slávospeve je pre človeka vytýčený životný program. Nielen pastierom zvestoval Pánov anjel radostnú novinu, ale všetkému ľudu, čo znamená, že každý človek má vzdať chválu a slávu Bohu na výsostiach a každý človek má poznať, čo mu je ku pokoju, a každý človek sa má pričiniť o to, aby prispel k budovaniu Kráľovstva Božieho na zemi, Kráľovstva pokoja a lásky. Vianoce majú a prinášajú požehnanie pre rodiny, keď v teplom a tichom ovzduší, vidiac úprimnú radosť svojich detí, zblížia sa aj

manželia, ktorí z rôznych príčin ochladli voči sebe, a tam pred vianočným stromčekom v láske sa nájdu znova. Na Vianoce nejeden márnotratný syn, alebo poblúdilá dcéra sa dokážu aspoň na krátky čas vrátiť do opusteného rodičovského domu a skloniť hlavu pred svojimi starými rodičmi. Na Vianoce aj tí rozhnevaní bratia a sestry, susedia a priatelia, prívetivejšie hľadia jeden na druhého a snažia sa zabudnúť na všetko, čo im predtým strpčovalo život. Na Vianoce človek sa priblížil k Bohu a Boh sa s láskou skláňa k svojmu zemskému dieťaťu. Je to sila Vianoc a sú to požehnané zásahy Božie do života ľudí. Je to dar betlehemského Dieťaťa, Pána Ježiša Krista. Preto Vianoce pre nás ľudí sú a zostávajú výstižným svedectvom, ako sa Otec nebeský vzorne staral a stará o svoje deti a o svoje stvorenie. Základom tejto Božej starostlivosti je a zostáva bezhraničná láska Hospodinova. My klesáme, On nás pozdvihuje, my hrešíme, On sa nad nami zmilováva a svojou trpezlivosťou nám naše hriechy odpúšťa. My Ho opúšťame, a On zostáva aj naďalej s nami. Práve na Vianoce si uvedomujeme, že Pán Boh nemyslel len na seba a svoje záujmy, ale myslel a myslí vždy na korunu svojho stvorenia, na človeka. To je aj pre nás upozornenie. Vianoce hovoria proti našej sebeckosti a prihovárajú sa za našu službu nielen Pánu Bohu, ale aj blížnym. Preto musíme prosiť Pána Boha o to, aby nám pomohol dostať sa so svojím živým svedectvom o betlehemskom Dieťati na taký stupeň, aby sme my pokorné, duchom Kristovým znovuzrodené dietky Božie na tomto svete mohli oslavovať Hospodina anjelským vianočným slávospevom: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.” Všetkým Vám, bratia a sestry, želám požehnané prežitie vianočných sviatkov a pokojný a úspešný nový 2014. rok.

3


|



&

 vladislava lovásová|

Selenčské Zvony 20-ročné A

merický spisovateľ Henry Wadsworth Longfellow pri jednej príležitosti povedal: „Hudba je univerzálna reč ľudstva.” Mnohí pred ním a po ňom tvrdili, že „hudba je druh komunikácie”, ako aj to, že hudba nám pomáha „naše emócie intenzívnejšie precítiť”. Hudba je významnou časťou života mnohých z nás. Hudbou žije aj profesor hudobnej kultúry na Základnej škole Jána Kollára v Selenči PaedDr. Juraj Súdi. Hudbou k dobrému spolu s manželkou vychovávajú aj svoje dve deti. Hudba je priam ich životným krédom. Pred 20 rokmi sa podujali na významný krok v živote a založili Komorný zbor Zvony. – Ako prišlo k tomu, že ste založili Komorný zbor Zvony? Komorný zbor Zvony vznikol z mojej Zvony a Zvonivá cimbalovka s prezidentom Ivanom Gašparovičom a manželkinej iniciatívy spontánne v roku v prezidentskom paláci v Bratislave 1993. Cítili sme vnútornú potrebu za stretaCez Komorný zbor od svojho založenia predefilovaním sa s ľuďmi. Plánovali sme nielen kvalitne tráviť svoj voľný čas, ale zaumienili sme si svojím lo vyše 120 ľudí. Komorný zbor Zvony je ekumenický, spevom ovplyvniť i životy iných. Priali sme si, aby lebo jeho členovia sú evanjelického a. v., rímskokatonaši poslucháči na vystúpeniach mali z nášho spevu líckeho a pravoslávneho vierovyznania. Aktívnych hlboký umelecký a duševný zážitok. Pred dvadsiatimi členov v zbore je zo 30. V jeho práci účinkujú v konrokmi nejestvovali spevácke telesá tohto druhu u nás tinuite dve generácie spevákov: rodičia a deti. V povo Vojvodine. Bol to i pioniersky začiatok takejto slednej dobe máme už i tri generácie, lebo v zbore činnosti Slovákov a ukázalo sa to dobre, lebo sa po spievajú napríklad starí rodičia so svojimi vnúčatami. našom založení v mnohých slovenských osadách za- Z prvotnej zostavy sú stále aktívni niekoľkí entuziasti a v dnešnom čase sa tešia na to, že po ich chodníčkladali podobné spevácke zbory. Hudobné vzdelanie speváka nebola a nie je podmien- koch idú aj ich deti, respektíve vnúčatá. – Kde zbor zvykol vystupovať? kou stať sa členom zboru, a preto za každou spracovanou Zvony vystupovali v kostoloch, v domoch kultúry, viachlasnou skladbou stála a stojí usilovná práca kolektívu. V našom repertoári sú hlavne moje skladby, ale aj galériách, múzeách,... Účinkovali sme na prograskladby velikánov; J. S. Bacha, W. A. Mozarta, G. Verdi- moch, festivaloch, súťaženiach, výstavách, vernisáho, F. B. Mendelsohna, St. St. Mokranjca, D. Bortnjan- žach, v hudobno-literárnych pásmach... Do konca roka 2013 Komorný zbor mal 500 koncertných vystúpení. ského, M. S. Trnavského a iných autorov. Zvony spievajú vážnu, chrámovú hudbu, ako aj Vieme to vďaka detailne vypracovanému denníku. Každé vystúpenie Komorného zboru Zvony malo a úpravy slovenských ľudových piesní, ale aj iný druh má svoj cieľ, svoju váhu a svoj odkaz. Napriek počethudby, o ktorý jestvuje záujem. – Zostava zboru sa počas týchto 20 rokov iste nosti vystúpení každý kontakt s obecenstvom nás menila. Koľko členov má Komorný zbor Zvony obohacuje, na každom z nich získavame nové a cenné skúsenosti. Členovia Komorného zboru Zvony sú dnes? šťastní, že každému prítomnému môžu preniesť svoje pocity, ktoré ich povzbudzujú k ďalšej húževnatej práci. Komorný zbor Zvony nadviazal koncertnú spoluprácu s mnohými zbormi v Srbsku, na Slovensku a v Česku. Zvlášť dlho spolupracujeme s Mestským zborom Neven z Báča. Od svojho založenia Zvony vystupovali v Chorvátsku, Slovinsku, Republike Srbskej, v Maďarsku, Česku, Bulharsku a mnohokrát na Slovensku. Na festivaloch sme si viackrát vyspievali bronzové, strieborné, ale aj zlaté pásma a plakety. – Vymenujte nám tie zvonivé uznania... Komorný zbor Zvony na stálej konferencii Slovákov v roku 2012

4


|

Zvony a Zvonivá cimbalovka v divadle – Nitra 2013



&

 vladislava lovásová|

zborom Zvony je tento orchester pomenovaný ZVONIVÁ CIMBALOVKA. Doteraz orchester vystupoval v Srbsku, Maďarsku, Chorvátsku, Bulharsku, Česku a viackrát i na Slovensku. – Akým spôsobom si zabezpečujete podmienky na nehatenú prácu zboru? Našu prácu v prvom rade podporuje Obec Báč, MS Selenča, podnik Zdravo-organic a Slovan progres zo Selenče, ale predovšetkým Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Doteraz vďaka veľkej chápavosti USŽZ k našim potrebám sme si zadovážili kroj pre zbor a orchester, hudobné nástroje, ozvučenie a v roku 2013 sme si za pomoci USŽZ zadovážili i laptop. V každom zmysle slova sme im úprimne povďační a vieme, že sa na nich môžeme spoľahnúť, lebo chápu naše poslanie a sledujú výsledky našej práce. Toto si členovia Komorného zboru Zvony a orchestra Zvonivá cimbalovka veľmi vážia a doteraz vždy s ochotou prispievali svojimi vystúpeniami na zájazdoch tak doma, ako aj na Slovensku, respektíve v zahraničí. – Sám ste aj skladateľom väčšiny piesní. Kedy dostávate skladateľskú inšpiráciu?

Za všetkými z nich stojí usilovná práca všetkých členov. Sú to: ● Festival Tancuj, tancuj – Hložany – Srbsko – 26. 5. 1996 – I. cena odbornej poroty; ● Festival Tancuj, tancuj – Hložany – Srbsko – 31. 5. 1998 – I. cena odbornej poroty; ● 22. 10. 1999 – Októbrová cena Obce Báč; ● 38. Festival hudobných spolkov Vojvodiny – Ruma – Srbsko – 3. 6. 2001 – Bronzové pásmo; ● 40. Festival hudobných spolkov Vojvodiny – Ruma – Srbsko – 8. 6. 2003 – Združené zbory Zvony a Neven – Bronzové pásmo; ● 42. Festival hudobných spolkov Vojvodiny – Ruma – Srbsko – 10. 6. 2005 – Združené zbory Zvony a Neven – Strieborné pásmo; ● Festival zborového spevu V. F. Bystrého so zahraničnou účasťou –Banská Bystrica – Slovensko – od 20. do 24. 4. 2005 – Združené zbory Zvony a Neven – Bronzové pásmo; ● 44. Festival hudobných spolkov Vojvodiny – Ruma – Srbsko – 10. 6. 2007 – Združené zbory Zvony a Neven – Bronzové pásmo; ● VII. Zborový festival – Májové hudobné slávnosti – Bijeljina – Republika Srbská – 4. 5. 2008 Komorný zbor Zvony a orchester Zvonivá cimbalovka v Báčskom Petrovci 2013 – Združené zbory Zvony a Neven – Strieborná medaila; Inšpirovaný som tvoriť stále, len keby na to bolo ● VIII. Zborový festival – Májové zborové slávnos- dosť času. Keď sa blíži nejaký festival, vtedy je „duša ti – Bijeljina – Republika Srbská – 10. 5. 2009 – Zdru- v hrdle” a tvorí sa už nielen z vnútornej potreby tvožené zbory Zvony a Neven – Strieborná medaila; riť, ale aj preto, že ma dotláča zadaný termín. Nemám ● XI. Zborový festival – Májové zborové slávnosti problémy s tým, že by mi invencia chýbala, skôr by – Bijeljina – Republika Srbská – 15. 5. 2011 – Zdru- som povedal, že nestačím všetko to, čo ma pohýna žené zbory Zvony a Neven – Zlatá medaila. k tvorbe, vložiť do hudby alebo do textu... – Vaším poľom pôsobenia je výlučne spev? – Mohli by ste vyhraniť tematiku, ktorá je pre V rámci Komorného zboru Zvony pracuje aj or- Vás najobľúbenejšia? chester, ktorý je založený v roku 2010. Je to ľudový Mojou parketou, povedal by som sám o sebe, je orchester, ktorý pracuje pri Komornom zbore Zvony. národná pieseň. Tu som si akoby doma. Nemám tých Vznikal od roku 1993, odkedy som si vôkol seba zo- národných skladieb počtovo najviac, ale istotne skupoval hudobníkov, ktorí hudbou sprevádzali spev z môjho hľadiska k nim mám najbližšie. Mám rád ten zboru. Na vznik orchestra Zvonivá cimbalovka veľký pocit hrdosti byť tým, čo som, a tam, kde som. Mysvplyv mala i práca so žiakmi, ktorí sa učili hrať na lím si, že práve tu, kde som, môžem dať zo seba klavíri, či harmonike, ako i práca s mladými hudob- maximum pre tých vôkol mňa a že z toho veľkú raníkmi v žiackom orchestri Zvončeky na ZŠ Jána Kol- dosť a silné bohatstvo vo vnútri svojej duše pocítia lára v Selenči. i tí, ktorí sú niekde vo svete a myslia si na svoj rodný Činnosť orchestra Zvonivá cimbalovka sa zinten- kraj, alebo na rodný kraj svojich predkov... zívnila 10. januára 2010, keď orchester dostal aj Prajeme si, aby selenčské Zvony tvorivo pôsobili meno. Vtedy sa, za pomoci Úradu pre Slovákov žijú- i ďalších 20 rokov. Na slávu Pánu Bohu a na radosť cich v zahraničí, ako i za pomoci NRSNM do orchestra a potešenie krásnej Selenče, ale aj našej dolnozemdostáva cimbal. Podľa neho a v súvislosti s Komorným skej Slovače. 

5


|

 &  ružena kraticová |

Spisovateľka a prekladateľka Anna Dudášová

P

rednedávnom v Padine hosťovala spisovateľka Anna Dudá- začať písať. Netušili, že už mám napísanú celú zbierku básní. šová, autorka viac ako 50 kníh pre deti a dospelých. Okrem Jedného dňa som sa osmelila a povedala som o písaní Srboljutoho je i prekladateľkou, zaoberá sa literárnou kritikou. Je bovi, jednému zo zakladateľov časopisu STIG, ktorý i dnes členkou Združenia spisovateľov v Srbsku, Združenia literárnych vychádza. Potom bola aj vytlačená moja prvá zbierka básní „Svuda me prate mravi,” vo vydavateľprekladateľov Srbska. Za svoju prácu stve Braničevo v Požarevci, v roku 1960. získala mnoho uznaní a odmien. Roky žijete mimo rodiska. Má to Predstavte sa čitateľom Roviny. nejaké prednosti, alebo je to nevý– Bolo to koncom zimy, v predjarnom hoda? období. Ráno. Písal sa rok 1936 s dátu– S knihou v ruke som sa zriedkavo mom 1. marca. Svitá, zora sa prebudila, cítila osamelou, alebo nostalgickou. Raz na chvíľu sa ožiarili tváre mojich rodina Štedrý večer podľa gregoriánskeho čov. Narodila som sa pomedzi dedinky kalendára pocítila som vôkol seba veľkú Kovačica a Debeljača. Nevedelo sa, hoprázdnotu, ktorá ma vrátila do detstva, vorila moja mama. Hádam som svojím keď som na ten deň so skupinou detí, krikom prehlušila pískanie rušňa lokoako to bolo zvykom, chodila Kovačicou. motívy, ktorý klepotal smerom k ZreňaSpievali sme vianočné piesne pod ninu. Mať počula a videla len mňa a nič každým oknom, kde horelo svetlo. iné. Vojnové obdobie nám nenúkalo blahoPrvé kroky a detstvo som strávila v Kovačici. Knihy som začala čítať sko- Anna Dudášová (druhá sprava) na prezentácii byt, aký ho majú deti dnes. Keď nám jednej z kníh vo vydavateľstve Braničevo niekto cez okno podal jablko a oriešky, rej, ako sa moji vrstovníci naučili prvé v Požarevci bolo to pre nás bohatstvo. Rozmýšľajúc písmenká. Stále som niečo čítala, všetko, čo mi prišlo pod ruku, a výber ani nebol v tie časy taký o tom som zaspala. Snívalo sa mi, ako sa šplhám na breh, ťaveľký. Nejestvovali ani knižnice s peknými knihami ako dnes, hajúc za sebou povraz, nikde som nevidela vegetáciu, len na vrchu rástol košatý strom. Keď som už bola pri tom strome, ale vynachádzala som sa. počulo sa hrmenie, na strome sa videl plavovlasý chlapec. Na Kedy ste prejavili záujem o písanie? – Obklopená prírodou vstrebávala som do seba jej krásu, druhej strane som uzrela otvorené nebo a tvár Ježišovu, ktorý a tak som si obohacovala obrazotvornosť. Vymýšľala som vše- vystrel ruky ku mne a povedal: – Nesmúť, že si sa nestala lijaké rozprávky. Bezstarostné dni preleteli ako meteor, zane- matkou, daj lásku deťom, ony ti ju vrátia. Chlapec na strome chávajúc vo mne nezhasiteľný smäd po čítaní. Bolo to svetlo, sa mi usmieval posmeľujúcim úsmevom. Keď som sa prebudila, skoro nevedomky som zobraktoré mi dávalo silu, aby som la papier a pero a začala som bola vytrvalá. Nebolo mi vždy písať. Tak nastala próza pre ľahko. Ako osemnásťročná som deti ZUZANKA, ktorú vytlačil sa vydala a odišla som do Požaa vydal Obzor v Novom Sade revca, potom do dedinky Malo roku 1980. Potom jedna kniha Crniće, kde som strávila celý stíhala druhú. Najviac básne pracovný vek. Bola som zamestpre deti a najviac o chlapcovi naná, aj som sa učila, študovala. z môjho sna, ktorého som raz Pracovala som v sociálnej ochrastretla na ulici s plačúcou ne, písala som sociálne expertízy matkou. Bol to Marko, ktoré(pre sobášenie maloletých, kaho som ošetrovala a ktorý ma tegorizácia detí s osobitnými najviac inšpiroval. Pomáhala potrebami...), boli to moje zasom mu, aby skončil i základnú i strednú školu, a často mi hovoril: – Teta Anna, milujem Anna Dudášová a Eva Taubertová v rozhovore ťa viac než mamu. Učili sme s insitným maliarom Pavlom Povolným-Juhásom sa spolu, naučila som ho písať, aj domáce úlohy sme robili čiatky, o písaní veršov nikto spolu. Dnes je z neho dospelý muž, nevedel, básne boli mojou pracovník. útechou. Útek z reality. Moja vzdialenosť od rodiska dala Aké boli začiatky na poli plody, dala mi prameň nevysychapísania a ako je s tým tejúcej inšpirácie na písanie. raz? Teraz ste na dôchodku. Ako – Malo Crniće je sústredevyzerá váš deň? Čo vás ešte nie básnikov. Mala som šťasv živote baví okrem písania, tie, že som pracovala v kanprekladateľskej činnosti? celárii so Srboljubom Mitićom – Na dôchodku som keď ide o a Dragoslavom Živadinozamestnanie. Ale spisovateľ nemôže vićom, ktorí akoby súťažili byť na dôchodku. Teraz viac píšem ráno pri káve, kto z nich prea robím ako skorej. Tu je aj skúsečíta prvý svoje verše. Moje Anna Dudášová v detskej dielni komentáre ich často priviedli počas Dní Babinka – Dudášová do pomykova a začali mi hoCelé číslo 108 časopisu pre pri príležitosti výmeny detí literatúru, umenie a kultúru voriť, že v sebe nosím básnicz Padiny a Kovačice s deťmi Stig bolo venované poetke kú niť, že by som mala aj ja z Malého Crnića Anne Dudášovej

6


|



dr. mária myjavcová |

portréty

IN MEMORIAM

Posledná rozlúčka s profesorom Dr. Michalom Týrom

N

Anna s mamou a mladšou sestrou Máriou

nosť, ktorá sa získava s rokmi. Prekladám zo slovenčiny do srbčiny, a z ruštiny do srbčiny. Roky som prekladala našich slovenských spisovateľov. Vlani vydavateľstvo Prometej v Novom Sade vytlačilo knihu Etely Farkašovej a Viery Benkovej U ZATIŠJU SNA, v mojom preklade. Okrem toho, že rada píšem, pestujem rôzne rastliny, kvety v mojej záhrade. Zdá sa mi, že dýcham spolu s rastlinami. Plány do budúcna? – Nenárokujem si na plány. Robím to, čo mi život spontánne ponúkne. Paralela medzi srbskou a slovenskou tvorbou je podmienená tradíciou, dejinami, zvykmi. Zriedkavo pocítim rozdiely, ľudia sú všade podobní, takže sú aj dimenzie dosiahnutého skoro totožné. Na záver báseň, ktorú prebásnil Víťazoslav Hronec. Človek Lúčmi svetla formovaný, Hnetý snami, Priepasťami, V kukle smrteľného tela Zbratá sa aj s nebesami. Posvieti si na chodníčky Z hĺbok času vychodiace, Vyklíči aj v zrnku prachu Ako steblo lazerníka, By tajomstvo obetníc zrel, Kam mladučký úsvit vniká. Telom ohňa iskrivého Zaránky vzdá poctu padlým, Prometejským bojom popchne Iných, aby prieky zvládli. Neslýchaným zlám sa vyhne, Ale sebou nepreklenie Vyhne smrti, temné vyhne. Pani Dudášovej želáme ešte mnoho tvorivých síl a dobrého zdravia.

áš neveľký slovenský svet vo Vojvodine a najmä naša slovakistická verejnosť sa v týchto dňoch snažia zmieriť so smutnou správou o náhlom odchode Dr. Miška Týra z našich radov. Miško Týr bol skromným človekom, ale zato obdivuhodne príčinlivým pracovníkom na poli vojvodinskej slovakistiky. Ja osobne som bola s ním pracovne spojená celé desaťročia. Dobre sme si rozumeli vo všetkých našich slovakistických predsavzatiach, a teda aj pri pôsobení na poli jazykovej kultúry v podmienkach slovensko-srbského bilingvizmu. Aj ako dôchodkyňa mohla som si s ním úprimne podeliť svoje bežné, občas i trpkejšie úsudky o procesoch v našom slovenskom jazyku vystavenom prirodzenému kontaktu s príbuzným srbským jazykom. O to ťažšie sa mi teraz hľadajú slová rozlúčky s týmto naším popredným slovakistom. V spomienkach mi ožívajú roky, keď si Miško r. 1967 po ukončení štúdia českého a slovenského jazyka a literatúry na Filologickej fakulte v Belehrade začínal svoje slovakistické pôsobenie. Potešilo ma, že bol, práve tak ako aj ja sama, chápavým študentom nášho profesora Michala Filipa pôsobiaceho vtedy na belehradskej fakulte. Po krátkom pôsobení na základnej škole v Hložanoch sa Miško roku 1967 rozhodol prestúpiť do redakcie novín Hlas ľudu, ktoré vtedy už vychádzali v Novom Sade a odkiaľ som sa ja práve (po desiatich rokoch pôsobenia na poste jazykovej redaktorky v redakcii novín Hlas ľudu) chystala prestúpiť na vtedy zriadenú katedru a či študijnú skupinu slovakistiky na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Miško teda nastupoval za lektora do redakcie novín Hlas ľudu na moje miesto. Sama som mu tú prácu úprimne odporúčala v presvedčení, že tam si svoj jazykový cit zakrátko vycibrí, čo sa potom naozaj aj potvrdilo, keď po dvoch rokoch prestúpil do pokrajinského učebnicového ústavu v Novom Sade, kde sa skutočne osvedčil ako spoľahlivý jazykový redaktor. Nuž a potom od roku 1976 sme už boli kolegami v Slovakistickom ústave na Filozofickej fakulte v Novom Sade, kde zasa bolo dosť príležitostí na vzájomné tak pracovné, ako aj čiste osobné kontakty. My dvaja sme ináč občas vypomáhali aj pri vyučovaní slovenského jazyka na príležitostne otváraných učiteľských či pedagogických školách v Novom Sade, keď tam mali aj študentov Slovákov, a posledne ma Miško vystriedal aj pri vyučovaní slovenského jazyka a príslušných predmetov na detašovanom slovenskom oddelení somborskej Učiteľskej fakulty pri Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci. Veľa sme však spolupracovali najmä v rámci Spolku vojvodinských slovakistov založeného r. 1969, ako aj v rámci slovenskej jazykovej komisie pri Prekladateľskej službe v Zhromaždení SAPV. Miško mi ináč bol osožným spolupracovníkom aj pri koncipovaní Srbsko-slovenského prekladového slovníka, ktorý sme plánovali zostavovať v okruhu činnosti Spolku vojvodinských slovakistov. Uvedený je tam teda ako spoluautor. Žiaľ, pre lexikografickú prácu u nás vtedy neboli ani tie najzákladnejšie podmienky a ešte raz žiaľ, že ten náš slovník zostal dodnes len zbožným želaním. Ako dôchodkyňa som sa Miškovým viac-menej príležitostným návštevám u nás doma zakaždým srdečne potešila. Odteraz mi už budú chýbať. A bude ma bolieť, že sa mi on už ani z Pivnice viac neohlási. Som si ale istá, že Miško Týr ako kolega i ako profesor bude práve tak aj iným chýbať. Ale najmä svojim dvom najbližším dušiam. Zuzke a Zuzanke. Budovali si svoj spoločný život. Teraz z ich trojlístka jeden vypadol... Nám, čo sme sa s ním roky stýkali pri pracovných záležitostiach, Miško prechádza do spomienok ako úprimný slovakista, dobrák od kosti, človek pracovitý a statočný, ochotný každého vypočuť, poradiť i pomôcť všade, kde bolo potrebné. Tieto jeho vlastnosti som vždy vnímala na pozadí jeho domácej, rodinnej výchovy. Škoda, preškoda, že o týchto jeho ľudských kvalitách teraz už hovoríme v minulom čase. Ale v živote to už azda tak beží. Na úprimné ľudské uznanie si v zhone bežného života sotva nájdeme príležitosť. Nuž všetci my, ktorí sme s naším Miškom trávievali spoločné či už pracovné alebo čiste kamarátske chvíle, rozlúčme sa teraz s ním s úprimným želaním Česť jeho pamiatke. Jeho životnej družke a dcére ja ako Miškova dlhoročná spolupracovníčka vyslovujem úprimnú sústrasť. 

7


životné príbehy

|



mária vršková |

Medzi nebom a zemou Ú

plne nečakane som dostala darček – knihu. A úplne prek- sú, že vám poviem pravdu, aby ste už pochopili, že je to len vapivo ju napísal môj dávny kamarát Adrián SORGER. súčasť života. A verte mi, že tým, ktorí umreli, nie je o nič Hneď ako som knihu otvorila, vynorili sa mi spomienky spred horšie ako vám, samozrejme, každý žne, čo zasial (takže tam 15 rokov. Vtedy sa to stalo – prišiel deň, ktorý zmenil život už naozaj nie je miesto na odpustky a protekciu, ha-ha). Nie som ničím viac, veď každý z nás odtiaľ prišiel a každý z nás sa Adriánovi a v podstate aj mne. Dopravná nehoda... tam aj vráti. Svetom muselo pretiecť veľa vody, Ak vám zomrú ľudia, ktorých ste kým sa naše cesty kamarátstva opäť milovali, lebo boli dobrí a spravodliví, spojili. A teraz, keď sme starší, zrelší tešte sa, lebo im je neporovnateľne a trošku skúsenejší, otvoril sa mi nový lepšie ako vám. Oni vás vidia a sú s vapohľad na tohto človeka. V jeho slovách mi, pokiaľ to chcete. neraz objavím hlboké myšlienky, ktoré Neber to ako zbytočnú otázku, sa lesknú ako čistý krištáľ a tiež má aj mnohých však možno zaujme Tvoje zmysel pre humor, ktorý osviežuje. presvedčenie: Existuje Boh? Aký Tento rozhovor vznikol preto, aby sme je? sa aj s vami podelili o neuveriteľný príZbytočná otázka. Zvláštna formulábeh života a lásky... azda sa niektoré cia. Každý z nás má – nesie si kus, časť, myšlienky dotknú aj vás priamo v jadre srdca. 34-ročný muž zažil veci medzi zemou a nebom súčasť samotného Stvoriteľa vo svojom srdci. Ale všetci máme aj inteligenciu Ako si žil pred rokom 1998? Čomu si sa venoval, aké si mal záľuby? A čo Ťa vtedy a slobodnú vôľu, každý k tomu, k tej pravde, musí prísť slobodne a sám! robilo šťastným? Samozrejme, keďže som bol tri mesiace duchom inde, bola Rok predtým som dokončil školu a vyskúšal som aj pár zamestnaní. Pracoval som v Slovenskom raji, kde sme čistili lesy, by hlúposť, keby som tvrdil, že Boh neexistuje. Tam každý vidí, sadili stromy, rúbali drevo. Potom som robil v automobilke, vie a cíti všetko. A každá jedna vec, aj to dobré, aj to zlé, niekedy aj 16 hodín denne, pretože som si chcel zarobiť na všetko sa každému vráti. Prečo si sa rozhodol cestu do Afriky. Mal som okolo seba mnohých, kto- vrátiť sa naspäť do fyzicrých som volal priatelia kého tela? A aké následa rád som spoznával iné ky si Tvoje telo nesie? Pri prechode medzi týmikultúry, miesta a ľudí. Keďže som sa osvedčil v mojej to svetmi, dimenziami zaposlednej práci – pastier búdame mnohé. Odpoveď kôz, mal som dojednané, že som vari našiel napísaním budem ako najmladší bača knihy. Jáááj, a následky – u nás. To som však už ne- ufff, koľko tu máme toho papiera? Zhrniem to. Vyše stihol. Prišiel zvláštny deň, 70 % mojej telesnej schránkeď si mohol umrieť ky je v dezolátnom stave. a stál si medzi dvoma Po havárii som mal silný svetmi, no rozhodol si sa otras mozgu, silné krvácaešte pre návrat k nám. nie do mozgu, odumretie Čo sa stalo v tú júlovú mozgových buniek pri klinoc? Ako dlho si bol nickej smrti, zlomené stavce, viacnásobnú zlomeninu v kóme? Klinicky mŕtvy som bol sánkovej kosti, zlomené vyše 20 minút a duchom rebrá mi prepichli pľúca, V Dánsku aj praxoval na trajekte Napriek ťažkostiam s chôdzou v kóme som ostal na tento ďalej zúžený spinálny kanál, v pohode ide do Tatier na čas ešte tri mesiace. V reáli, mozog zablokoval umierajúce telo, preto som mal kvadroparéturistiku. „Hory, ticho a samota – to ma napĺňa silou, pokojom čiže v tom čase tam, je to zu. Našťastie som bojoval a dostal som sa z toho, len ľavá aj pokorou,” hovorí. veľmi veľmi dlhá doba, lebo strana tela je ešte ťažkopádna. V štyroch rokoch som niečo duch nespí a všetko je iné. videl a začal sa kvôli tomu zajakávať, chodil som k logopédom., Čo sa stalo? Bol som v aute s ľuďmi, o ktorých som si tiež keď som mal 18 rokov, už bola moja reč fajn, no hneď nato sa vtedy myslel, že sú moji priatelia. Skrátka narazili v plnej stala nehoda a teraz mám opäť problémy s rečou. Tvoje zážitky sú hodné úcty a pokory. V čom Ťa to rýchlosti do brehu. Boli sme v aute štyria. Prežil som len ja. zmenilo, ako žiješ teraz? A čo Ťa napĺňa Je až neuveriteľné (a predsa tak prirodnes? dzené), že si mohol nahliadnuť do inej diŽalm XIV V živote každého z nás je tak veľa krásnych, menzie, ktorá sa duši otvára po tom, ako úžasných a veľkolepých vecí. Po mojom návrate opustí svoje pozemské telo. Čo si tam videl, Míňate svoje dary na stovky a tisícky vecí som bol asi pol roka odkázaný len na cudziu poako si sa cítil? moc. Verte mi, že ak to človek zažije a zvíťazí nad Aj na túto otázku môžem odpovedať hodiny Dar života a všetky z darov svojou lenivosťou, hlúposťou a bolesťou, potom a dni, ale vravel by som asi len to isté, čo už míňate jak vodu je každý nový deň, každý nový východ Slnka, napísal Allan Kardec v Knihe duchov. Všetko v tej Však keď vložíte to každý dúšok vína i každý pohľad na krásneho knihe je pravda, zažil som presne to isté a už by do jediného bodu, človeka malým zázrakom, ktorý je hodný vďaky. som sa len opakoval. Keď som sa vracal z tej každý z vás môže dokázať Boh je všade a vo všetkom, preto milujem prírodruhej strany, sľúbil som sebe aj tým, ktorí tam veci neuveriteľné

8


|

„Kto bol pod morom, tomu nemusím nič vravieť, všade je veľa dimenzií,” komentuje fotku Adrián

du, ľudí aj samotu. Počujem hlasy 4 elementov (voda, zem, vzduch, oheň) a som s tým denne v kontakte. Mám chatu, starám sa tam o to a milujem to tam. Tiež veľmi rád cestujem. Ktoré hodnoty si vážiš a naŽalm VIII opak, čo Ťa hnevá? Ako by mal žiť človek, ktorý túži po harmónii Je tak ľahké a šťastí? pozdvihnúť svoju zbraň Otvorte svoje srdcia. To je moja Nie je ťažké pozdvihnúť odpoveď. zbraň svoju proti neprávosti O tom všetkom si napísal knihu OMNIA VINCIT AMOR, hoci Najťažšie je pozdvihnúť s vydaním si mal veľké ťažkosti. srdce proti vlastnej nízkosti Prečo vznikla kniha a aké reakcie dostávaš od čitateľov? Keď som sa vrátil, chcel som to všetko a o tom všetkom povedať všetkým. Nikto ma však nechcel počúvať. Do tej knihy som vylial celú svoju dušu. A reakcie? Nuž, ako som povedal, v tej knihe je celá moja duša, bez kontroly mozgu, čiže bez toho, či mi niekto uverí, čo si o tom kto bude myslieť a či sa to práve takto má a môže a podobne. Myslím, že ľudia sú až príliš zaskočení. Nie som prekvapený a nečakal som nikdy žiadne ovácie. Dal som vám len to, čo som sám chcel. Istý čas si strávil aj v Srbsku. Kde si bol a čo si tu u nás robil?



mária vršková |

životné príbehy

Adrián Sorger v parku pri podpisovaní knihy, ktorú vydal

Obedska Bara v roku 2004. Myslím, že je to prvá prírodná rezervácia na svete – nádherný kus sveta. No a pomáhal som vám vracať tej zemi svoju silu, užitočnosť a krásu, aby sa vrátila späť jej moc. Čistili sme mokrade, odpratávali haluze, aby sa tam naspäť vrátili pôvodné vtáky. V jednom rozhovore sa nedá vypovedať všetko dôležité, hádam nabudúce... Čo by si na záver odkázal čitateľom časopisu Rovina? Srbsko. Vaša krajina mi dala a pomohla mi Ráno na Malte, na streche hospicu, nájsť veľa sily. Dnes, keď kde Adrián býval sa svet ohýba k nohám zopár hlúpych ľudí, len aby odtrhol si aj on svoj diel, želám vašej krajine, želám Srbsku a všetkým vám, aby ste rozpoznali pravdu a dobro a aby ste aj vy našli silu ísť tou cestou. 

OMNIA VINCIT AMOR Keď si zvolíme zlo, vždy sa ozvú hlasy, ktoré nás vtiahnu hlbšie do lží, ktorým sme podľahli. Je to aj náš vlastný hlas – hlas lenivosti. * Všetko je možné zmeniť, ak sa spoja Sloboda, ktorá sa stala ich vodou, Láska, ktorá sa stala ich chlebom a Dobro, ktoré sa stalo ich dychom. * ... vo vlastnom srdci sa dá čítať len vtedy, keď sa prestaneme dívať pod nohy. * Lebo čím vyššie mieri tvoja duša, tým viac búrkových oblakov ťa postretne. * ... jedno z polámaných rebier mi prebodlo pľúca. Len bolesť v tele, duši a krv v ústach i všade navôkol. Tým som bol. Nuž ľahol som si na chrbát pod košatý strom. Nad sebou medzi konármi zahliadol som ešte dve posledné hviezdy Veľkej medvedice a povedal: „Do tvojich rúk, Otče, a k tebe, Láska moja...” * I videl som mnohé. Z vesmíru, miesta, ktoré bývali mi domovom, životy celé a všetkých v nich. No srdce v mojom tele ešte tĺklo kdesi tam, na zemi. Obklopené rudou páľavou to nepriateľov. No videl som aj tých, čo bojovali o môj život. Mojich rodičov aj všetkých tých, ktorých sťahovalo to zlo, čo stálo aj vôkol mňa. * A Veľký Otec vzal počiatky všetkých živlov, do ich stredu postavil živel Slobody – súčasť svojho srdca. Vzal ich do svojich dlaní – Lásky, aby tak stvoril človeka. Dušu každého jedného z nás. Myšlienky z knihy

9


|



marína listmajerová |

AK MILUJETE TO, ČO ROBÍTE, NIKDY VÁM TO NEBUDE PRIPADAŤ AKO PRÁCA

Jednoduchosť je kľúčom k dokonalosti

M

iroslav Antić, srbský básnik, hovorí v jednej svojej básni takto: Ľudia sa podobajú člnom, zdvihnú svoje kotvy a odplávajú… Ale každý raz musí nájsť znovu svoje staré sny… Ľudia sa podobajú vtákom, letia po slnce, až hviezdy, ale každý raz musí pristáť späť do opusteného hniezda... Život človeka je veľkým tajomstvom a každým novým dňom ho musíme spoznávať, tvoriť, budovať k lepšiemu a predovšetkým ho najlepšie ako len vieme žiť… Kde je naše miesto pod slnkom? Kde tá naša životná loďka spustí svoje kotvy? Nie je ani tam, kde sme sa narodili, kde sme strávili najkrajšiu časť nášho detstva a mladosti. Ale je tam, kde to nasmeruje tým správnym smerom láska, ktorú cítime... To je jediné miesto, ktoré sme niekedy volali DOM, do ktorého sme sa s radosťou vždy vracali, to miesto sa časom stáva naším druhým domovom. Ale kamkoľvek nás Božia cesta a jeho vôľa zavedie, vždy, keď sa do rodného mesta vrátime, stisne nás srdce na krásne spomienky. Kristínu Gajanovú, rodom z Boľoviec, práve tá láska priviedla do Kristína ako konfirmandka Vojlovice, ale svojich snov, ktoré roku 1968 v Boľovciach mala a podľa ktorých žila – nikdy sa nevzdala... Stala sa aktívnou členkou Spolku Detvan, výbornou a výnimočnou herečkou a v cirkevnom zbore vo Vojlovici je dnes v spevokole a vedúcou OKŽ. Spoznajme sa s Kristínou Gajanovou, pripravme sa nastúpiť spoločne na jej životnú loďku… Aké bolo vaše detstvo v Boľovciach? – Akiste by každý človek mohol povedať, že mal pekné detstvo, plné zaujímavých zážitkov, voľného času na detské hry. Boli to bezstarostné dni. Aj keď otec tvrdo pracoval, mama tiež, a nebolo im ľahko vyživiť päťčlennú rodinu, nemohli mne, mojej sestre a bratovi spĺňať mnohé žiadosti. No mali sme ich lásku, a to bolo najdôležitejšie. Mám už toľko rokov, že sa dobre pamätám na dni bez TV, mali sme iba rádio, ktoré bolo zapojené, len keď sa vysielalo po slovensky, lebo moja mama, aj vtedy, ako aj dnes, rada počúva každé vysielanie. Pamätám sa na pieseň Jablone, jablone... ako dieťa nemala som ju rada, no dnes sama spomienka na ňu vyvoláva hlboké city a vďačnosť mojej mame za vzácny dar – vštepovala mi lásku k slovenskému jazyku a k hudbe. Tiež keď sa vraciam do detstva, sú tu štedrovečerné posedenia po službách, piesne vianočné, ale aj ľudové: Prechodí sa dievča vinicou po ceste, Spadla mi šablička, ktoré náš sused tak krásne s mojím otcom spieval pri víne, klobáske a chutnej kapuste, a my deti v kúte pri peci čakáme Ježiška... Do detstva patrí aj škola, zvlášť cesta do školy. Bolo veľa detí, čakávali sme sa na uhle a potom spoločne išli. Zle bolo, keď pršalo: nebolo cesty a niekde ani chodníkov, zvlášť v uličkách, ktorými sme museli prejsť. To som veru nemala rada. Mala som rada matematiku aj dejiny, ale kresliť som nikdy nevedela. O čom ste ako dievča snívali? – Moje sny neboli náročné. Seba som videla v pekárni ako predavačku chutných rožkov, ale to krátko trvalo. Potom som chcela byť konduktorkou v autobuse. Pozdejšie som chcela byť speváčkou v nejakom veľkom a vážnom zbore, no nijako nie sólistkou, iba ako jedna z tých, čo sú niekde v treťom-štvrtom rade, aby ma všetci nevideli, ale aby som predsa spievala ne-

10

jaké vážne chórové árie. Aj novinárstvo bolo tu niekde, ale... to predsa boli sny. Čím ste sa zaoberali v mladosti? – Divadlom. Na gymnáziu v Zemune sme mali profesora hudobnej kultúry, ktorý nás neučil iba hudbu, ale budoval aj zvláštny vzťah ku kultúre vôbec, aj keď to bol naširoko rozhľadený človek a mohol učiť aj filozofiu alebo matematiku, architektúru... medziiným vybavoval nám abonentské knižočky pre aktuálne divadelné predstavenia vo vtedy najväčších belehradských divadlách, ako boli Národné divadlo, Juhoslovanské činohry alebo Ateliér 212. Tak sa asi vo mne zrodila láska k divadlu a k scénickému vyjadrovaniu sa. Raz k nám domov prišiel boľovský pán učiteľ Ján Kaňa a opýtal sa ma, či by som chcela hrať v ochotníckom divadle v inscenácii Zem od VHV a razom mi do ruky dal predlohu s podčiarknutou rolou staršej ženy Zuzy Botárovej. Mala som 17 rokov a veľmi som sa trápila, ako zvládnem takú náročnú úlohu, aj som sa bála pána učiteľa ešte zo základnej školy, lebo bol veľmi prísny. Aj ako režisér bol taký, no ja som počúvala a dala som si záležať, aby to dobre dopadlo. Cena odbornej poroty a tiež aj poroty obecenstva na divadelnej prehliadke v B. Petrovci r. 1972 boli potvrdením môjho úsilia. Tak sa to začalo, divadlo ma očarilo. Kedy Vám v živote bolo najkrajšie a kedy najťažšie? – Pre mňa je toto ťažká otázka. Od malička ma rodičia vychovávali, aby som bola tichá, skromná... Zuzana Zlochová a teta Juliana hovorili mi, že mám pos malou Kristínkou kojne prijímať všetko, čo mi život prinesie, aj radosť a šťastie, ale aj zlé veci v pokoji a v pokore znášať. Radovať sa v tichosti, a tak prežívať aj ťažké chvíle. Nie je to vždy dobre, ale taká výchova predsa zanechala stopy. No najkrajšie chvíle sú predsa viazané k mojim deťom. Mám dcéru a syna, sú mojím pokladom. Najťažšie bolo v chorobách. Po uzavretí manželstva ste sa stali Vojlovičankou. Kedy a ako sa vo Vás zrodila túžba a láska stať sa časťou kultúrneho života vojlovických Slovákov? – To bolo samozrejmosťou. V Boľovciach som už niekoľko rokov hrávala v divadle, tiež som bola tajomníčkou KUS Sládkovič, pripravovala som kultúrno-umelecké programy a zároveň som bola aj moderátorkou. To všetko sa podobne robilo aj v Detvane, manžel vtedy bol tiež aktívnym členom spolku, razom som sa aj ja zapojila do divadla, a tak som vlastne ani nemala nijakú pauzu vo svojich záľubách. V čom ste všetko boli aktívna v spolku, čím ste sa zaoberali? – Divadlo na prvom mieste. Ale krátko po mojom príchode boli voľby do predsedníctva SKOS Detvan a stala som sa aj tu tajomníčkou a bola som ňou veľa rokov. Potom som bola predsedníčkou programovej rady, dozorného výboru, vedúcou divadelnej odbočky, znova som písala konferencierske texty pre kultúrno-umelecké programy, pomáhala som režisérom detských predstavení...


|

Jedna prijala odmenu a druhá sa z toho veľmi tešila: Kristína a Terézia Nedeljovová-Hrašková

Hrali ste na divadelných doskách. Ktorá úloha Vám utkvela v pamäti? – Na prvé dve úlohy si najradšej spomínam: už spomenutá Zuza Botárová v Zemi a druhá bola vdova Mária v dráme Keď chlebom vonia zem. Možno práve preto, že to boli začiatky, mladosť, očakávanie a obavy, ako to dopadne, režisérov svojrázny zápal citov, ktorý sa usiloval preniesť na hercov. Tiež som rada hrala Anđu v Podozrivej osobe a Jelicu v predstavení Klamár a jeho pár. Vedeli by ste mi povedať, v koľkých divadelných predstaveniach ste hrali? – Za 35 mojich divadelných rokov som hrala 30 rozličných osôb. V Boľovciach sme s režisérom Jánom Kaňom prevažne hrali drámy. Myslela som si vtedy, že mi to viac leží. Vo Vojlovici sme boli orientovaní na veselohry a ja som sa prispôsobila. Pekne sa nám tu robilo s režisérmi: Michalom Spevákom, Boškom Oravcom a Teréziou Nedeljovovou-Hraškovou, potom dlho rokov nás nacvičoval Zoran Rotar, ktorý zanechal hlboké stopy vo vojlovickom divadle. Posledný režisér, s ktorým som ja robila, bol Fedor Popov. Aký je pocit stáť na divadelných doskách a dostať potlesk? – Vychádzate na javisko zoskupenému obecenstvu predniesť naučený text a očakávate, že vás všetci budú pozorne počúvať. Preto ste aj strávili mnoho času na učenie, cvičenie a prípravy na jedno divadelné predstavenie. Obecenstvo od vás očakáva presvedčivú a páčivú hru. Je to predsa zodpovednosť aj voči sebe, aj voči partnerom, a zvlášť voči tým, čo si zaplatili vstupenky. Ale je to aj výhoda a príležitosť ukázať svoje schopnosti, vložené úsilie, svoj talent. Vtedy, keď oslovíte srdce a dušu diváka, on reaguje potleskom, a to je vaša odmena, uznanie. Potom viete, že ste sa nie nadarmo usilovali. Koľko sa divadelná scéna a vôbec divadlo zmenilo? Spravte mi nejakú paralelu, aké divadlá boli vtedy, keď ste vy hrali a aké sú dnes? – Časy sa menia a každá doba nosí nejakú svoju pečať. Tak sa aj naše ochotnícke divadlá prispôsobujú novým trendom a je to dobre. Staršie generácie môžu s nostalgiou rozprávať a spomínať, ako to voľakedy bolo, a sú presvedčené, že to bolo lepšie, krajšie alebo správnejšie. Veľký je rozdiel medzi prístupom k tejto práci v tých 70-tych rokoch a dnešným chápaním ochotníckeho divadelného výrazu. Vtedy sa réžiou zaoberali prevažne naši slovenskí učitelia, teraz to robia vyškolovaní režiséri. Naši učitelia veľmi dbali na výslovnosť a dikciu, dnes sa väčší dôraz dáva na pohyb, scénografia sa celkom rozlišuje, neherecké prvky, ako sú zvukové a svetelné efekty, sú v oveľa väčšej miere prítomné v inscenáciách a pod. Boli ste svojho času dopisovateľkou Hlasu ľudu a Ev. hlásnika, ak sa nemýlim? Tak ste plávali aj novinárskou



marína listmajerová |

loďkou... Aký je pocit zobrať pero a písať? Odkiaľ čerpať silu, inšpiráciu? – Áno, je to pravda, ale boli to iba chvíľkové potreby pokúsiť sa písať. Nebola som spokojná so svojou prácou. Koľko článkov ste napísali a ktorý vám utkvel v pamäti? – Bol to text písaný srdcom a láskou: Spomienky na Teréziu Nedeljovovú-Hraškovú rok po jej smrti, uverejnený v EH. Vtedy som cítila potrebu o nej písať, lebo chýbala mi veľmi, dlho rokov sme spolupracovali, obdivovala som jej energiu, s ktorou sa venovala vojlovickým kultúrnym hnutiam. Akú radu by ste dali mladým, ktorí chcú písať? – Aby boli vytrvalí, smelí, usilovní a objektívni, tak ako aj v každej inej práci. Mali by hľadať inšpiráciu vo všetkom vôkol nás; medzi ľuďmi, v prírode. Napríklad: pobudnite viacej v parku Narodna bašta a píšte o svojich citoch!!! Toto je položartovne, ale keby som bola vzdelaným novinárom, tak by som o tom parku písala aspoň štyri razy v roku. Čo je ťažšie, byť novinárom, alebo hercom? – Poviem takto: ĽAHŠIE je byť hercom. Aj KRAJŠIE!!! – aspoň pre mňa. Ja vlastne ani nemôžem povedať, že som bola novinárom!!!

Divadelné predstavenie Klamár a jeho pár v roku 1988: Kristína Gajanová a Miro Vlček

V našej evanjelickej cirkvi ste veľmi aktívna, spievate v spevokole a ste aj vedúcou Oltárneho krúžku žien? – No vidíte, niektoré sny sa aj spĺňajú, nie práve tak, ako ich v detstve snívame, ale ja som spokojná. Konečne spievam v zbore, v cirkevnom spevokole, a tá láska k slovenskému výrazu kvitne podobne ako aj v divadle a obohacuje dušu. Od roku 2004 som aj zapisovateľkou v cirkevnom zbore vo Vojlovici a od roku 2002 vedúcou Oltárneho krúžku žien. Ste od samého založenia vedúcou. Je to ťažké? – OKŽ vo Vojlovici bol založený 13. novembra 2002 a pri samotných prípravách na zakladanie krúžku som nebola zapojená. Iniciátormi boli pán čestný senior Pavel Demrovský s manželkou Annou a pani učiteľka Terézia Nedeljovová-Hrašková. Zavolali ženy cirkevníčky a ozvena bola veľmi pekná. Bolo nás vtedy počtom 25. Na návrh pána seniora a na moje veľké prekvapenie zvolili ma za vedúcu, pani učiteľku Evu Lenhartovú poverili programovou náplňou stretnutí a Anku Markovú zvolili za pokladníčku krúžku. Po roku pani Lenhartová odstúpila, ale zato zostala stálou a aktívnou členkou. Predstavovala som si, že budem vedúcou do roka, potom aby bola niektorá iná, ale žiadna nemala záujem, a tak z roka na rok, až som vytrvala v tejto úlohe až dodnes. Nie mi je ťažko, mám vôľu do takejto práce, no predsa je potrebné dosť času na prípravy na stretnutia a iné aktivity, ktoré táto funkcia vyžaduje. Usilujem sa však svoje záväzky spĺňať v rámci svojich možností a schopností, čestne a zodpovedne, a mám aj pomoc od členiek krúžku, porozumenie cirkevnej správy a tiež aj podporu od zborového pána farára. 

11


| 



marína listmajerová |

Povedzte mi niekoľko slov o OKŽ, ako funguje, kedy sa stretáva, aký má cieľ? OKŽ bol založený s cieľom predovšetkým neustále sa obnovovať a upevňovať vo viere a šíriť ju medzi našimi blížnymi, duchovne sa vzdelávať a konať službu lásky a dobročinnosti. Nezaostáva ani praktická starostlivosť o naše cirkevné budovy a okolie. Masovejšie sme sa podieľali na mnohých akciách organizovaných pri našom cirkevnom zbore, či už humanitných alebo pracovných, tiež pri uhostení návštev z iných cirkevných zborov u nás a podobne. Z príležitosti vianočných sviatkov usilujeme sa príhodnými darčekmi vyjadriť láskavosť tým najstarším, chorým a nevládnym a na Veľkú noc zas vhodnou pozornosťou urobiť radosť najmladším v našom zbore. Mnohé naše členky mali účasť na duchovných sústredeniach vo Feketići, až 4 razy, naposledy aj v Sriemskej Kamenici v Beteli, ako aj na Misijnej konferencii v Slovenskej republike. Tiež sme sa vo veľkom počte zúčastňovali výletov, na ktorých sme navštevovali kultúrnohistorické pamiatky a slovenské malé cirkevné zbory. V priebehu minulých desať rokov v práci a aktivitách krúžku sa vystriedalo 40 – 50 našich cirkevníčok. Stretávame sa dvakrát v mesiaci a podľa potreby aj častejšie. Na stretnutiach sa modlíme, čítame homílie, zamyslenia a úvahy a iné nábožné texty a básne, spievame z Evanjelického spevníka, radíme sa a dohovárame o podujatiach a akciách v našom zbore a pod. OKŽ oslávil v novembri svoje desiate výročie – malé a vzácne. Aké sú Vám plány do budúcna? Desať rokov pôsobenia nie je také veľké jubileum, ale pre nás predsa vzácne. Keďže nemáme tradíciu a nemali sme sa od koho učiť, vedomé sme si toho, že práve my budujeme základy, na ktorých sa bude s Božou pomocou pokračovať v službe lásky v tomto našom vojlovickom prostredí. Práve preto naše plány do budúcna smerujú k nepretržitej kontinuite v práci. To nebude ľahké, lebo nás je v malých prostrediach stále menej Slovákov a samým tým aj žien cirkevníčok, ktoré budú mať nadostač vôle a záujmu pracovať v krúžku. Ale našou nádejou tu dolu je pomoc zhora – od Boha. Čo pre Vás znamená Vojlovica? – Rychlo som si po príchode z Boľoviec obľúbila aj toto predmestie Pančeva, pretože som tu našla ľudí dobrosrdečných a pracovitých. Vľúdnosť a úctu ku každému som si priniesla z rodičovského domu a to sa mi tu tak aj vracia. Som tu jednoducho doma, je mi tu teplo a cítim sa bezpečne. Ktoré je vaše obľúbené miesto vo Vojlovici alebo v Pančeve a prečo? – Je to Narodna bašta, krásny veľký pančevský park. Vo Vojlovici som vlastne bývala iba desať rokov a teraz už 23 rokov bývam na Strelišti – je to tiež časť Pančeva medzi Vojlovicou a mestom, v blízkosti Narodnej bašty, tej prekrásnej oázy pokoja, storočných, ale aj mladých stromov, kvetov, detských kútikov pre všelijaké hry, mnoho chodníkov na prechádzky, lavičiek na oddych, zelene a slnka, vône kvetov a spevu vtáčkov. Každé ročné obdobie má tu zvláštnu krásu a neviem sa rozhodnúť, kedy je tu najkrajšie – jar vonia mladou fialkou v hustej tráve, v lete sa ranná rosa leskne v slnečných lúčoch, čo sa tisnú cez konáre vysokých platánov, jeseň sa pýši farbami opadnutých listov a zima – tá snehobiela krásavica si človeka vábi do samého stredu parku a tu ho zastaví, nepúšťa ho ďalej, môže sa iba v mieste skrúcať a obdivovať to, čo má pred sebou... Rada chodievam sem sa posilniť, keď mi je ťažko a smutno, keď som sama. Najkrajšie je tu včasráno, ticho je, nikto ma nevyrušuje v mojich myšlienkach, meditáciách, modlitbách. Prechádzka

12

tiež dobre vplýva aj na fyzický stav organizmu a kondíciu, preto sa lepšie cítim a ľahšie vykonávam svoje povinnosti, keďže na svojom pracovnom mieste osem hodín sedím za počítačom. O čom dnes snívate? – V tomto mojom veku sny pod vplyvom života a skúseností sú predsa triezvejšie a praktickejšie, sú to viac túžby a želania. Týkajú sa pokoja, zdravia, porozumenia a radostných chvíľ v rodine a vzťahuje sa to predovšetkým na moje deti a deti mojich detí.

Vojlovický Oltárny krúžok žien

Aké máte plány do budúcna? – Ak sa dožijem dôchodku, a to by malo byť o dva roky, plánujem oveľa viacej čítať. Mám peknú zásobu kníh a málo času na čítanie. Tiež si chcem trochu lepšie usporiadať povystrihované články o jazyku z HĽ, ktoré si už roky odkladám, lebo je to mojím koníčkom, a zvlášť sa venujem slovenskému pravopisu – napr. mám rada písanie i/í/ a y/ý/. Ale komu to ešte treba v tomto našom pančevskom prostredí? Túto svoju záľubu však uplatňujem iba pri písaní cirkevnej zápisnice. Na mojom pracovnom mieste, v banke pri počítači, mi netreba slovenčina a moje vnúčatá už asi po slovensky písať nebudú, lebo v Pančeve v základných školách sa náš jazyk už nevyučuje. Ak mi to zdravie dovolí, viac sa venujem aj ručným prácam, výšivke, háčkovaniu, lebo aj to rada robím. Vaše životné motto.... – Skôr ako môj jazyk zahryzne do iných, zahryznem si doňho. Touto poslednou otázkou chcem ukončiť túto našu cestu cez bohatý život, ktorý máte, a ešte krajšiu budúcnosť, ktorá čaká svoj moment, aby sa stala prítomnosťou. Čo si myslíte, v čom spočíva ľudské šťastie? – Ešte ako malé dievča som si o sebe myslela, že som šťastná: preto, že som narodená práve v ten deň, mesiac a rok, že mám práve toto meno a priezvisko, že sú moji rodičia práve Martin a Zuzana Zlochovci, že som Slovenka, že som v Boľovciach v blízkosti Belehradu, v Srbsku, najlepšom a najkrajšom štáte vo svete, že mám sestru aj brata, že je jedna Jarka práve mojou priateľkou.... Nie, nebolo všetko pekné v mojom živote, bolo veľa starostí, padania až zúfalstva, sĺz, chorôb, ale všetko sa to aj premení, odsunie nabok, pozabudne, a hľadím vpred. Aj ďalej si myslím, že som šťastná... že vidím, že cítim, kráčam, spievam, počúvam, čítam, milujem, verím,... – že žijem! 


|

 &  mária vršková |

Dlane plné talentu

K

eď som ho prvýkrát videla, bol oblečený celý v bielom a v ruke niesol kytičku levandúľ. Hneď bolo jasné, že je to človek, ktorý sa rád ponára do hlbín duše a má k umeniu veľmi blízko. Jeho dom je plný obrazov, štetcov, kníh, hudby a krásnych drobných detailov. Pri vzniku tohto rozhovoru nechcel hovoriť kvetnato a veľa, vraj sa stačí pozerať na jeho diela, ktoré samy povedia všetko dôležité. A skutočne, pri pohľade na jeho obrazy môžeme len stíchnuť a obdivovať talent, ktorý sa ukrýva v týchto dlaniach. Maliar, filozof a milovník prírody Jaroslav Vrška. Kedy a ako si v sebe objavil maliarsky talent? Maľoval si rád Jaroslav Vrška už od detstva? Áno, v detstve som maľoval rád asi ako každé dieťa, ale nebolo to nič zvláštne. Talent som v sebe objavil príliš neskoro. Pozoroval som priateľov maliarov v akcii, ako tvoria, ako maľujú, všímal som si ich postupy a techniky a začal som sám sebe veriť, že to dokážem tiež. Mal som vtedy 29 rokov. Mojím prvým obrazom bolo zátišie s potokom a vrchmi v pozadí. Ktoré techniky najviac používaš? A aké motívy prevládajú v tvojich dielach? Akryl, olej a pastel sú moje najobľúbenejšie techniky. Niekedy sa stane, že začnem obraz maľovať akrylom a dokončím ho olejom. Mám však rád aj obyčajnú ceruzku. Z motívov sú to najmä portréty ľudí, tváre zvierat, príroda, zátišia... Boli tvoje obrazy aj na Dievčenský portrét výstavách? Aké spätné pod menom Annaluna ohlasy si dostal? Áno, moje diela mohla verejnosť vidieť na kolektívnych výstavách v Starej Pazove. S kolegami maliarmi sme robili aj rôzne kolónie v Padine, v Golubinciach, vo Vojke. Ľuďom sa moje obrazy páčili a je zaujímavé, že tie najkrajšie ohlasy som dostal od detí.

Jaroslav maľuje ľavou rukou

Máš vo výtvarnom umení nejaké vzory? Áno, páčia sa mi niektorí maliari od renesancie až po modernu. Napríklad Michelangelo, Monet, Uroš Predić... Na čom pracuješ teraz? Už dva týždne mám rozrobený obraz, ako ženská ruka hladí pšenicu. Maľujem to olejom, asi o týždeň bude všetko hotové. Plánujem namaľovať podobný obraz s mužskou rukou, tak ako som to videl v úvode filmu Gladiátor. Mimochodom, najkratšie som svoj obraz maľoval dva dni, najdlhšie mi to trvalo mesiac. Obrazy som robil na objednávku, veľa z nich som daroval a chcel by som sa viac venovať ich predaju.

Jaroslav maľuje aj na objednávku – obraz More

Jaroslav rád chodieva do prírody; všetko pozoruje a zvlášť západ slnka

Čomu sa ešte venuješ? Pracujem aj na rekonštrukciách interiérov, maľujem steny netradičným, štýlovým a umeleckejším spôsobom, maľujem napríklad aj dekoračné dlaždice na betón a robím v domoch mnoho iných zaujímavých vecí. Som aj záhradníkom a učiteľom. Aké máš sny a želania do budúcnosti? Čo by si chcel dosiahnuť? Mojím snom je zdokonaľovať svoj talent tak, aby sa moje diela raz vystavovali vo svetoznámych galériách a múzeách. 

13


&

|

andrea speváková |

Farby a vône najlepšej svetovej umelkyne

T

o, čo dokáže stvárniť príroda, nik iný nevytvorí. Môžeme sa najčastejšie prírodu, nakoniec lakujem. Trvá to aj také 3-4 pokúsiť o napodobneninu, vyrovnať sa jej nedokážeme. Mieni hodiny, kým sa okrášli jedno vajíčko. Akú máte radu pre tých, čo by sa radi pokúsili niečo tak Petrovčanka Anna Struhárová, ktorá si ju užíva naplno. namaľovať? Pri tvorbe, na vlastných obrazoch, v záhrade i v kuchyni. Odporúčam, aby sa dali do toho, bez ohľadu na skúsenosť. Kedy ste sa vydali na umeleckú dráhu? Ak nič iné, zistia, či to naozaj chcú. Pre mňa je to terapia. Kým Maľovala som od malička. Vážnejšie som sa umeniu venovatvorím, som v nejakom svojom svete a vypojím sa z každola asi tak v rokoch 90., vtedy som začala maľovať aj obrazy. Bol to môj spôsob, ako odreagovať. Odvtedy maľujem na plátno, dennosti. Aj ja som tak skúšala. Neskoršie som pobudla v Neokrášľujem vajíčka, veľmi rada pracujem s drevom, vyrezávam mecku a mala som príležitosť pozrieť si tvorbu starších známych maliarov, akými sú Karavaďo (Michelangelo Merisi, il Caravagrôzne figúrky, rada by som skúsila aj drevoryt. gio 1571 – 1610), Rubens (Pieter Pauwel Rubens 1577 – 1640) Čo najradšej maľujete? Sú to hlavne olejomaľby. Skúšala som aj akvarel, ale viac sa a vtedy ma to poriadne vzalo. Dovtedy som maľovala vodovými mi pozdáva olejomaľba. Najradšej maľujem prírodu, to mi farbami na blokový papier. No potom som sa rozhodla, že si najviac sedí a veľmi milujem kone, ktoré tiež často maľujem. nájdem plátno a rámik, opýtam sa, čo a ako treba urobiť, Sú pre mňa symbolikou sily a gracióznosti. Pred rovinou dávam a skúsim to. Bola s tým práca, ale nič nezvládnuteľné. Na plátno môžete použiť napríklad aj staré ľanové posteľné a iné však prednosť lesom. Tie sú zasa nejako pôvabnejšie a tajuplplachty. Rám sa robí z dreva, podľa toho, akú chceme veľkosť, né. Pracujem aj s inými motívmi, ale tieto sú mi najkrajšie. naň sa potom natiahne plátno, a to tak pevne, že dokážete na Ktorá je vaša najobľúbenejšia farba? Mňa vždy oslovovala fialová. To bola vždy moja farba. Vidno ňom bubnovať. Na plátno sa nanesie základný náter. Natiera sa to aj na obrazoch, občas mi hovoria, že mám tam dosť tmavých tri razy. Zakaždým sa musí dobre osušiť a jemne ošmirgľovať brúsnym papierom. Takto zabránite farbe tónov. No je to aj o nálade. Keď je zlá, aj prenikať na druhú stranu. Ja som si zabezfarby sú chmúrnejšie, a naopak. Bez ohľapečila akrylový náter na plátno, ale sú aj du na náladu predsa je potrebné poznať iné. Nájdete ich v predajniach s farbami, aspoň tie základné pravidlá o farbách, aby či umeleckými potrebami. Rovnako tak si obraz bol kompaktný. môžete kúpiť hotové rámy, objednať si ich Ako pracovať s drevom? u stolára, alebo aj urobiť. To je ten „praDrevo ma tiež zaujímalo od malička. covný” rám a na hotový obraz si potom Potrebuje k tomu náčinie, rôzne dlátka, na môžeme dať okrasný, podľa vlastného začiatok stačí aj nožíček, ktorým sa môžu rozhodnutia. Štetce a materiál si poľahky vyrezať okrasy, ale na vážnejšiu tvorbu zadovážite v Novom Sade, tie kvalitnejšie treba mať kvalitnejšiu súpravu. Na tvorbu s drevom nepotrebujete sú síce drahšie, ale pre začiatočníka stačí Keď ide o figúrky, najradšej robím viašpeciálne drevo, môže to byť nakupovať aj v čínskych predajniach. Ak nočné. Zvyčajne sú to anjeli, sviečky, šišky odlomený konár alebo konárik, sa pošťastí ten-ktorý obraz predať, potom a iné priliehavé vianočné ozdoby, s ktorýktorý vidíme na ulici si už môžete zabezpečiť aj kvalitnejšie mi sa potom, spolu so Združením petrovských výtvarných umelcov, zúčastňujem na Vianočných trhoch. veci. Obrazy sa však dnes málo predávajú. Ja maľujem predoNa túto tvorbu ani nepotrebujete nejaké špeciálne drevo, často všetkým pre seba, pre svoju dušu. Ak niektorý obraz predám, ma inšpirujú aj také odlomené konáre a konáriky, ktoré vidím je to, samozrejme, podnet na ďalšiu tvorbu. Nejde však o pena ulici. Niekedy ich stačí iba trochu dotvarovať, lebo príroda sa niaze, ale o vlastný pôžitok. Kde sa môžeme stretnúť s vašou tvorbou? už sama postarala o umenie. Keď však ide o drevoryt, na to Niekoľko rokov som členkou Združenia petrovských výtvartreba mäkké drevo – topoľ, vŕba, jedľa, také, do ktorého sa ľahšie vyrýva, ale môže byť aj orech a pod. Skúšala som aj ných umelcov. Najčastejšie sú to výstavy tohto združenia. Orpyrografiu, veľmi sa mi páči. No aj napriek tomu, že ma láka, ganizujeme ich zväčša príležitostne: Dni Petrovca, Slovenské nemali by sme robiť všetko. Treba síce skúsiť všetko, ale po- národné slávnosti a pod. A potom mám aj tie predané obrazy, ktoré sú na Slovensku, v Česku, Nemecku... Občas tvorím tom vybrať si to, čo človeku osobne najviac sedí. cielene pre niekoho blízkeho, a je z toho darček k narodeninám Ako okrášľujete vajíčka? To závisí, čo chceme urobiť. Spôsoby sú rôzne, môže sa robiť alebo k inému sviatku. Veď predsa je v ňom aj kúsoček mňa... s voskom, omaľovať, okrášľovať ihlou a rôznymi inými spôsob- Dokonca doma som maľovala aj na stenu. Keď som to ukázala mi. Ja najradšej robím s hodvábom a potom ešte maľujem, iným, mnohí ma oslovili, aby som aj im niečo namaľovala. Nie

Anna Struhárová si pri maľovaní užíva naplno

14


| vždy je to obraz, môže byť hocičo, nejaká okrasa, čokoľvek si vymyslíme. Zvyčajne si najprv urobím papierovú schému a pracujem s pigmentom určeným práve na omaľovávanie stien. Tvorivosť má blahodarný účinok, záhrada vraj lieči. Správne spojenie na umenie. Kedy ste sa venovali záhradkárstvu? Levanduľa, pažítka, nechtík, medovka, mäta, origano, bazalka, rozmarín. Sú to dobre známe bylinky, ktoré kedysi nesmeli chýbať v záhrade. Poznali ich naše babičky a používali. Časom sme však nejako na ne zanevreli, hádam nám bolo ľahšie kúpiť v predajni už spracované. Myslím si, že je lepšie dopestovať svoje bylinky ako kúpiť, lebo toto viem, aké sú a že sú organicky dopestované. Pestujem ich hlavne pre seba. Používam ich svieže, ale aj suším a potom si z nich robím mastičky, nápoje, čaje. Snažím sa tiež zistiť, ako ich treba siať alebo sadiť, a ktoré sa dajú použiť ako prirodzená ochrana pred škodcami. Napríklad postrekovať vošky na ružiach môžete prípravkom z kávy alebo žihľavy, škodcov odoženie levanduľa alebo cesnak. Nechtík je tiež účinný, siať ho treba medzi riadky mrkvy, petržlenu a iných zelenín. Najkrajšia záhradná vôňa? Mne najkrajšie vonia levanduľa. Ale každá bylinka má svoju zvláštnu vôňu a zo záhrady každý môže mať pôžitok. Z jej krásy, vône a plodov. Na použitie každej bylinky si dnes ľahko nájdete a overíte recept, informácie o tom, kedy sa čo seje, sadí, zberá a ktoré časti rastliny sa môžu použiť, tiež na aký účel. Ja si tie údaje aj zapíšem, potom nemusím znova po nich pátrať.

 &  jaruška ferková |

Zmysel pre krásu

S

o zmyslom pre krásu, láskou k umeniu, vzťahom k tvorivosti, inováciami a kreatívnymi schopnosťami Anna Hložanová Dragoljevićová zo Silbaša je neustále činná. Vždy mala blízko ku kultúre, literatúre, poézii – vo svojej mladosti bola recitátorkou, ale i autorkou veršov. Jej srdcu bola blízka i hudba. V mladosti začínala aj maľovať. I dnes do rúk berie štetec a na plátne stvárňuje nové motívy.

Anna Dragoljevićová je zberateľkou starých vecí a starožitností, z ktorých čerpá tvorivú inšpiráciu

Anna si užíva chvíle aj v záhrade

O čom rozprávajú vône babičkiných záhrad? O láske, detstve, kráse, umení, živote, zdraví, prírode, minulosti... Napríklad bazalka pôvodne pochádza z oblasti Indie, pestuje sa už od staroveku. Do Európy sa dostala v 16. storočí, najmä ako okrasná rastlina. Zaujímavým faktom je, že bazalka si i pri tepelnom spracovaní uchováva svoje liečivé schopnosti. Vďaka čerstvej, sviežej vôni bola levanduľa obľúbenou prísadou do kúpeľa starých Grékov a Rimanov. Pochádza z oblasti Stredomoria. Používala sa ako ochrana pred morom. Od 17. storočia je dôležitou surovinou francúzskeho voňavkárskeho priemyslu. Levanduľa sa veľmi rozšírila vďaka vynikajúcim insekticídnym repelentným vlastnostiam, ako aj výraznej, trvanlivej vôni. Viac než 3000 rokov využíva čínska medicína účinok éterických olejov nachádzajúcich sa v lístkoch mäty. Ľudia kedysi mätu sypali na miesta odpočinku a pokoja. Rimania ju miešali s medom, aby im osviežovala dych. Nechtík pôsobí prečisťujúco, upravuje krvný obeh a rýchle hojí rany. Ak sa vraj ráno o 7. hodine kvetné úbory zatvárajú, ešte v ten deň príde dážď. Rozmarínu vždy patrilo čestné miesto v domácnosti. Bol považovaný za kvet lásky a vernosti... Nakoniec, vyjsť do záhrady a zlomok toho čara preniesť na plátno je naozaj nenahraditeľnou terapiou... 

Je zberateľkou starých vecí a starožitností. S veľkou úctou si váži predmety z minulosti. Každý z nich je svojrázny svedok doby, pamiatka na predkov, rodičovský dom... Doma na terase okrášlenej starými predmetmi každá maličkosť upúta pozornosť. Aj v dekorácii izieb prihliada na každý detail. V skriniach uschováva vzácnosti z minulých čias, veci tkané, vyšívané a podobné pamiatky. Annina láska ani jednému predmetu zo zašlých čias nedovoľuje odísť do zabudnutia. Pri príležitosti jubilejných osláv, 50. výročia založenia Oltárneho krúžku žien Márie a Marty v Silbaši, v starom cirkevnom dome Anna nainštalovala výstavu pomenovanú Život od narodenia po smrť, ktorú tvorili takmer všetky predmety z jej kolekcie. Výstavou dočarila spôsob života našich predkov počas dvoch storočí, 19. a 20., začnúc kolískou, symbolom kresťanstva, predstavila najväčšie sviatky Vianoce a Veľkú noc, jeden kútik symbolicky znázornil večný dom, kde sa končí životná púť každého človeka. Výstava zároveň prezentovala bohaté dedičstvo utvorené z odevných predmetov, ale i vecí, ktoré boli súčasťou každodenného života našich predkov tak v kuchyni, ako i v domácnosti vôbec, tkané a vyšívané práce šikovných rúk starých mám, náboženské knihy, časopisy, početné staré fotografie... Do výstavy vkomponovala aj niekoľko svojich obrazov. Početných návštevníkov týmto spôsobom zaviedla do minulosti. Anna Hložanová Dragoljevićová neustále čerpá zo svojej tvorivej inšpirácie. Schopnosťami cez aranžmány, dekorácie, inovácie zakaždým prejaví svoju originalitu.  15


festivaly |  & 

michal ďurovka |

10. FESTIVAL ZUZANY KARDELISOVEJ V KYSÁČI

Aj smutno, aj veselo D

esiaty Festival Zuzany Kardelisovej, festival ochotníckych divadelných súborov s inscenáciami zobrazujúcimi postavenie a poslanie ženy v spoločnosti, prebiehal vo veľkej sále Kultúrno-informačného strediska Kysáč, tentoraz počas dvoch víkendov, v dňoch 1. až 3. a 8. až 10. novembra 2013. Organizátorom festivalu, ktorý sa niesol v znamení osláv 240. výročia príchodu Slovákov do Kysáča bola Ustanovizeň pre kultúru, informovanie a vzdelávanie, Kultúrno-informačné stredisko Kysáč. Festival vyfinancovala Správa pre kultúru Mesta Nový Sad.

Otvárací ceremoniál na motívy poémy Básnik a žena

V piatok 1. novembra presne napoludnie pietnou pamiatkou pri hrobke Zuzany Kardelisovej na kysáčskom cintoríne hŕstka ctiteľov si uctila herečku a režisérku, podľa ktorej je tento festival pomenovaný. Ako si to učiteľ vo výslužbe Michal Gombár spomína, popredná kysáčska divadelná ochotníčka Zuzana Kardelisová bola ženou, matkou, učiteľkou a divadelníčkou. Ako všímavá osoba pozorovala ľudí v životnom vare. Menovite vtedy, keď boli v zúfalstve, alebo vo veľkej radosti. Azda preto ju život doviedol na divadelné javisko. Náruživosť voči divadlu, ako i osobná účasť v jeho nácviku bola taká silná, že prevýšila všetky ostatné záľuby a početné všedné záväzky. V klbku jej veľkej divadelnej mánie sa vinuli: maestrálna Juda, Partizánka Lena, Matka, Eva, Ľuba Otradina, černoška Bella, namyslená Sultána a Fema, pani Tabretová, Hildegarda, nezabudnuteľná švagriná, babka Eugénia, Smiljka... Zuzana Kardelisová v týchto úlohách na javisku priam zhárala. Šľachtila nám dušu a spestrovala jednotvárnu skutočnosť. I keď divadelná hra mala pre ňu magickú príťažlivosť, kysáčska skutočnosť z nej urobila i zbehlú režisérku. V režisérskej práci bola perfekcionistkou. Obecenstvu sa prezentovalo podrobne naštudované a pripravené predstavenie, čím u svojich hercov neustále udržiavala ochotu aj naďalej sa zaoberať divadlom. V úvodnom otváracom ceremoniáli, a potom aj v zatváracom, ktorý vznikol na motívy básne Jána Smreka Básnik a žena, účinkovali divadelní ochotníci KIS Kysáč: Anna Chrťanová-Leskovac, Tatiana Klinková, Jasmina Pavlovová, Jasmina Kováčová, Anna Vozárová, Taňa Privizerová a Branislav Čeman. Podobný festival tomuto kysáčskemu je Festival Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom na Slovensku. Štefan Psotný, režisér a vedúci Divadelného súboru Javorina, si pri jubilejnom 10. ročníku Festivalu Zuzany Kardelisovej spomína... ...Prvý ročník Festivalu Aničky Jurkovičovej sa konal v apríli roku 1998, avšak chýbal mu zahraničný partner. Kolektív Divadelného súboru Javorina dal hlavy dohromady a vedenie súboru dostalo za úlohu osloviť (po dlhej, ale veľmi účinnej porade), divadelný súbor zahraničných Slovákov vo Vojvodine, konkrétne v Kysáči. Ako obyčajne – od slov nie je ďaleko k činom,

16

a tak sme s radosťou na 5. ročníku Festivalu Aničky Jurkovičovej 7. apríla 2002 privítali divadelnú odbočku Kultúrno-informačného strediska v Kysáči, zo Srbska a Čiernej Hory, ktorá uviedla hru Ariela Dorfmana Smrť a dievča v réžii Milana Ouku. Pri družobnom pôsobení a obojstranných výmenných návštevách svojimi inscenáciami mi napadlo, aby naši Kysáčania našli vo svojich radoch vzácnu ženu, ktorá by si zaslúžila, aby podobný festival na jej počesť organizovali aj v Srbsku v Kysáči. Tak sa stalo, že 1. ročník Festivalu Zuzany Kardelisovej sa narodil v dňoch 24. až 28. novembra 2004 ako súťažný festival – podobný, aký máme v Novom Meste nad Váhom – ktorého víťaz má právo zúčastniť sa na otvorenej časti Scénickej žatvy v Martine. Tým sa otvorili dvere aj pre našich zahraničných Slovákov, čo sa aj podarilo práve nášmu družobnému súboru z Kysáča. Práve 1. ročník Festivalu Zuzany Kardelisovej dal ďalší podnet k prehlbovaniu vzájomnej spolupráce nielen medzi divadelnými súbormi, ale aj medzi mestom Nové Mesto nad Váhom a Miestnym spoločenstvom Kysáč. Potvrdenie reciprocity dostalo písomnú podobu a prijaté bolo Memorandum o spolupráci dvoch festivalov. Svojimi podpismi ho potvrdili predstavitelia Nového Mesta nad Váhom na čele s primátorom Jozefom Trstenským a predseda Rady Miestneho spoločenstva Kysáč Pavel Funtík, a riaditelia oboch festivalov Alexander Koreň a Anna Chrťanová. Na základe prijatého memoranda majú víťazné súbory jednotlivých festivalov právo vzájomnej účasti na festivaloch v súťažnej časti. Spolupráca na poli umeleckom zasiahla aj do našich životov. Nadviazali sa kamarátske vzťahy s jednotlivcami, ale aj s ich rodinami. Každé stretnutie je pre nás sviatkom, počuť ich cez telefón je balzamom na dušu, čítať ich email dáva pocit našej spolupatričnosti. Najpotešiteľnejšia je skutočnosť, že sa upevňujú naše ľudské a spoločenské vzťahy nielen v oboch družobných súboroch, ale aj v rodinách a u občanov nášho bezhraničného pôsobenia. Želanie do budúcich rokov pre všetkých... Nech pretrváva všetko to dobré, čo v človeku je! – napísal v liste Štefan Psotný. Doteraz na Festivale Zuzany Kardelisovej bolo 46 divadelných predstavení. Boli to väčšinou súbory z Vojvodiny, ale aj zo Slovenska a Rumunska. Cenu Zuzany Kardelisovej doteraz

Cenu za najlepšie predstavenie získalo OD KIS Kysáč za predstavenie Robina Hawdona Dokonalá svadba režiséra Jána Privizera

získali: roku 2004 Katarína Kolárová z Kulpína, roku 2005 Jasna Filková z Kysáča, roku 2006 Zuzana Tárnociová z Báčskeho Petrovca, roku 2007 znova Katarína Kolárová z Kulpína, roku 2008 Lenka Janečková z Ilavy zo Slovenska, roku 2009 Taňa Miškovičová zo Žemberoviec zo Slovenska, roku 2010 Helena Popová zo Starej Pazovy, roku 2011 Alžbeta Vagadayová


|

DS KUS Zvolen z Kulpína, s hrou Pohreb, autora Ivana Holuba, v réžii Aleksandra Baka, odcestuje do Nového Mesta nad Váhom a Cena Zuzany Kardelisovej za najlepšie stvárnenie ženskej postavy sa dostala Márii Koruniakovej (na fotke prvá sprava)

z Brezna zo Slovenska a roku 2012 Anna Jančová z Považskej Bystrice zo Slovenska. Titul Lureát Festivalu Aničky Jurkovičovej pre rok 2013, odporúčanie na účasť do otvorenej časti celonárodnej divadelnej prehliadky – Scénickej žatvy v Martine, ako aj pozvánku k účasti na Festival Zuzany Kardelisovej v Kysáči získalo Divadlo Brod z Uherského Brodu z Českej republiky za inscenáciu hry Tulenia žena. Ocenenie za najlepší ženský herecký výkon porota udelila Lenke Sasínovej, ktorá mala česť otvoriť 10. Festival Zuzany Kardelisovej. K herečke sa na javisku pripojil aj režisér Roman Švehlík, s ktorým spoločne vyjadrili vďaku hostiteľom za to, že mohli vystúpiť na festivalových doskách, ale aj za ubytovanie v domácnostiach. Po slávnostnom otvorení festivalu Ochotnícke divadlo Janka Čemana z Pivnice predviedlo hru autorky a režisérky Kataríny Mišíkovej Hitzingerovej Kto z koho. V sobotu sa najprv predstavilo Divadlo Brod, o. s., z Uherského Brodu z Českej republiky. Predviedli Tuleniu ženu autorky Sue Gloverovej, v preklade Davida Drozda a v réžii Romana Švehlíka. Potom Divadlo VHV scéna pri Dome kultúry 3. októbra z Kovačice zahralo komédiu Jovana Steriju Popovića Ženba a vydaj v preklade Márie Kotvášovej a v réžii Milenka Pavlova. V nedeľu 3. novembra Divadlo Brod z Česka predviedlo bábkové divadlo O vlkovi a kozliatkach na motívy ľudovej rozprávky, v réžii Romana Švehlíka. Večer vo folklórnej sieni Divadelná odbočka pri MOMS Báčska Palanka predviedla duodrámu Eleny Hložanovej Život je čudo, v réžii Kataríny Mišíkovej Hitzingerovej a Eleny Hložanovej. Na záver prvého víkendu festivalu Divadlo VHV Báčsky Petrovec zahralo hru Romana Olekšáka Negativisti, v réžii Ivana Hansmana Jesenského. V druhý víkend festivalu, v piatok 8. novembra, Slovenské divadlo VHV pri SKUS h. Janka Čmelíka zo Starej Pazovy predviedlo hru Ľudmily Razumovskej Drahá pani profesorka v réžii Aničky Balážovej. V sobotu 9. novembra najprv vystúpilo Ochotnícke divadlo KIS Kysáč s Ukážkovou inscenáciou Dokonalá svadba, autora Robina Hawdona, v réžii Jána Privizera a potom Divadelný súbor KUS Zvolen z Kulpína predviedol inscenáciu Ivana Holuba Pohreb, v réžii Alexandra Baka. Predstavenia sledovalo početné obecenstvo, ktoré bolo trochu šokované násilím, vraždami, nešťastím a smútkom, čo vanuli z inscenácií divadelných súborov z Pivnice, Uherského Brodu, Báčskej Palanky, Báčskeho Petrovca a Starej Pazovy. Možnosť rozveseliť sa a rozosmiať diváci mali vďaka Kovačičanom, Kysáčanom a Kulpínčanom. Avšak všetky predstavenia boli podané kvalitnými hereckými výkonmi. Predstavenia na tohtoročnom Festivale Zuzany Kardelisovej sledovala odborná porota v zložení: Mr Milena Leskovac – teatrologička z Nového Sadu, Zuzana Tárnociová – herečka a re-

&

michal ďurovka |

festivaly

žisérka z Báčskeho Petrovca a Ján Kohút – herec a režisér z Kysáča. Rozhovory s porotou a divadelníkmi po predstavení viedol Michal Ďurovka. V nedeľu 10. novembra bolo vyhodnotenie festivalu a udelenie cien. Zuzana Tárnociová v správe poroty prečítala: – Väčšina predstavení sa zaoberala témami zo súčasného života a tým nás upozornili na problémy, ktoré sú jeho súčasťou. V predstavení Kto z koho sme videli ťažké dni vo väzení s množstvom surových scén. Predstavenie Život je čudo poukázalo na problém osamelého smutného človeka, ktorý sa nevynachádza v živote a oddáva sa alkoholu v smútku za svojimi blízkymi ďaleko od seba. Predstavenie Negativisti nám poukazuje na akútny problém mladých ľudí, ktorí úplne odbočili z dobrej cesty, oddávajúc sa drogám, alkoholu a na konci i vražde a samovražde. Podobnú tematiku malo aj predstavenie Drahá pani profesorka, ktoré nám poukazuje na agresivitu už u niektorých mladistvých. Na festivale boli aj tri veselohry: Ženba a vydaj, Jovana Steriju Popovića, klasika srbskej literatúry s typickým komickým zauzlením; Dokonalá svadba, v predvedení mladých kysáčskych hercov, presvedčivá a na úrovni podaná; Pohreb, vlastne čierna komédia, ktorá s mnoho humoru hrala na ostrí života a smrti. Prvýkrát na festivale účinkovali hostia z Českej republiky, z Uherského Brodu, s predstavením Tulenia žena, v ktorom bolo podané mnoho rozprávkových prvkov a so zaujímavou efektnou scénografiou. Čo sa týka cien, porota sa rozhodla Osobitnú cenu KIS Kysáč udeliť Kataríne Mišíkovej Hitzingerovej, autorke textu a režisérke predstavenia Kto z koho v predvedení Ochotníckeho divadla Janka Čemana z Pivnice. Cena Zuzany Kardelisovej za najlepšie

Pietna pamiatka pri hrobke Zuzany Kardelisovej

stvárnenie ženskej postavy na festivale sa dostala do rúk Márie Koruniakovej za stvárnenie postavy doktorky v predstavení Pohreb, Divadelného súboru KUS Zvolen z Kulpína. Špeciálnu cenu za prínos festivalu Zuzany Kardelisovej, nesebeckú prácu v oblasti divadelníctva a v zdokonaľovaní mladých divadelníkov členovia poroty udelili Jánovi Privizerovi, hercovi a režisérovi z Kysáča, kým Cenu za najlepšie predstavenie na festivale Zuzany Kardelisovej udelili Ochotníckemu divadlu KIS Kysáč za predstavenie Robina Hawdona (ukážkovú inscenáciu) Dokonalá svadba režiséra Jána Privizera. Keďže sa divadelný súbor z Kysáča tohto roku už zúčastnil na Festivale Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom, porota navrhla, aby Festival Zuzany Kardelisovej v Kysáči na ďalšom ročníku festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom predstavoval Divadelný súbor KUS Zvolen z Kulpína, s hrou Pohreb, autora Ivana Holuba, v réžii Aleksandra Baka. Na počesť odmenených vystúpilo Slovenské vojvodinské divadlo s hrou Petera Quiltera: Opona nahor! v réžii Dušana Bajina, a oduševnilo obecenstvo, ktoré aj tohto roku v hojnom počte navštevovalo každé festivalové predstavenie. 

17


|

 &  ján špringeľ | VÝSTAVA SLOVENSKÉ INSITNÉ UMENIE ZO SRBSKA NA MK SR

Výtvarné putá Srbska a Slovenska V

súčasnosti Slovensko a Srbsko úspešne spolupracujú v tenise. Slovák Marián Vajda je prvým trénerom Novakovi Ðokovićovi, dlhšiu dobu prvej svetovej rakety. Pred niekoľkými desaťročiami prekvitala takisto úspešná spolupráca. V rámci Slovenskej národnej galérie nastal v roku 1965 medzinárodný kabinet insitného umenia a o rok neskoršie i medzinárodné Trienále insitného umenia. Na začiatočných trienále nechýbali ani insitní maliari zo Srbska, ani Slováci z Kovačice. Najvýraznejší podiel na budovaní zbierky insitného umenia SNG a organizácii prvých trienále mal Štefan Tkáč (1931 – 1989), prominentný teoretik svetového insitného umenia. Oto Bihalji-Merin, spolu s Nebojšom Tomaševićom, vydal Encyklopédiu insitného umenia sveta (1984). Srbskí autori veľa hesiel venovali insitným umelcom – Slovákom zo Srbska (vtedajšej Juhoslávie). Dávno predtým (1957) Bihalji-Merin, srbský Maliarka Vieroslava Svetlíková Š. Tkáč, zoskupuje najje zastúpená na výstave Ministerstva kultúry SR úspešnejšie práce Kovačičanov na výstave Naivní a autorkou je chýrneho šamlíka pre Novaka maliari Juhoslávie. Zhodou okolností bol Novak Ðoković ohnivom medzi Srbskom, Slovenskom a insitným umením Slovákov v Srbsku, keď vlani v novembri na exhibičnom zápase v Bratislave prijal od veľvyslankyne R. Hrustanovićovej maľbu a šamlík z Galérie Babka (autorka Vieroslava Svetlíková). Nie náhodou mala zopár mesiacov predtým Galéria Babka zrejmý podiel na skutočnosti, že Národný výbor pre nehmotné kultúrne dedičstvo Srbska navrhol do Reprezentačnej listiny nehmotného kultúrneho dedičstva človečenstva UNESCO i insitné umenie Slovákov v Srbsku. Galéria Babka o spomínanom dôležitom fakte pre kultúrny život vojvodinských Slovákov informovala od 1. do 15. októbra 2013 aj slovenskú verejnosť prostredníctvom expozície v Dvorane Ministerstva kultúry Slovenskej republiky v Bratislave. Kovačická súkromná obrazáreň bola v septembri roku 1991 po Slovákoch z Francúzska prvá, ktorá organizovala výstavu Zuzany Chalupovej vo vtedaj-

šom Krajanskom múzeu na Štefánikovej 25, takisto v sídelnom meste Slovenska. V prvých rokoch pôsobenia galérie Pavel Babka s manželkou Klárou a ich spolupracovníkmi dávali dôraz na najvýznamnejších predstaviteľov tunajšej insity, Martina Jonáša a Zuzanu Chalupovú, ale spolupracovali aj s druhou maliarskou generáciou (zo začiatku okrem iných s P. Hajkom, E. Husárikovou, J. Glózikom, Z. Vereskou a ďalšími). Na októbrovej výstave v strede Bratislavy v stopäťdesiatstranovom katalógu je 63 priezvisk, od najstaršieho Boboša cez iných nestorov kovačickej insity a druhú generáciu našich umelcov z celej Vojvodiny. Dôraz je tentoraz ale na najmladších, ktorí sú dôkazom pokračovania posolstva V Multimediálnej encyklopédii, ktorú v roku 2011 vydala Galéria ich starších kolegov: Žiaden Babka, sa nachádza aj heslo deň bez ťahu štetcom. Najmaliarky Zuzany Jarmockej; mladší medzi nimi sú Vladiautorka je takisto medzi 63 autormi, ktorí vystavujú mír Galas (1984), Eva Hrv Bratislave ková (1986), Miroslav Hraško a Magdaléna Tomanová (obaja narodený v roku 1990) a Saňa Stvorcová (1992). Prirodzené, čisté, jednoduché. Hlavne také je insitné umenie, badateľné takmer po celom svete. Aj slovenskí maliari zo Srbska patria do jeho rozpoznateľného znaku. A pri ďalšej výstave Galérie Babka v meste umeleckých medzinárodných prehliadok netreba zabúdať, že sa práve zakladateľ trienále Štefan Tkáč zasadzoval o vystriedanie francúzskeho výrazu naif (naivný, prostý) latinským primeranejším slovom insitus (prirodzený, vrodený, učením nenadobudnutý). V insitnom umení patríme medzi svetovú špičku. Obrazy sú čarovné, žiarivé a podmaňujúce. Návrat k prírode a k citovej spontánnosti v pretechnizovanej dobe ponúkajú obrazy a omaľované šamlíky našich „ľudových majstrov reality” na bratislavskej výstave. A svedčia o silných výtvarných spojivách medzi domovskou pôdou a krajinou predkov tunajších Slovákov. 

SUR

ROVINA

Spolok Aroma predsedníčka

Jasna Podkonjaková 062/225-706

– reštaurácia – denné menu – ubytovanie – prednášky z gastronómie

Vitajte u nás! 18

Báčsky Petrovec XIV. VÚSB 14 Tel.: 021/780-557 www.nacionalnakuca-aroma.net


|

 &  anna dudášová | turistika

Centrum rurálneho cestovného ruchu a jeho výhonok

P

očas jedných osláv Dňa Petrovca sme skupinku hostí zo Slovenska ubytovali v jednej z petrovských domácností, ktorá poskytuje ubytovanie. Pred príchodom hostí sme ten priestor skontrolovali. Oduševnilo nás to, čo sme videli. Bolo tam čisto ako v lekárni, nábytok na závidenie, naškrobená, ukážkovo vyžehlená posteľná bielizeň... Boli sme presvedčení, že sa tu hostia budú mať lepšie ako v hociktorom novosadskom hoteli. Keď sme sa o rok nato s tými istými hosťami dohovárali o ich ďalšom pobyte u nás, opýtali sme sa, či to bude v poriadku, keď ich zložíme ta, kde boli aj vlani. Poznáme sa dobre, a tak k nám boli úprimní: – Radšej nie. Je to perfektné ubytovanie, lepšie ako v hoteli, žiaľ, domáci sú únavní. Vchádzajú nám do izieb, volajú „na kávu”, ponúkajú koláče, pýtajú sa na naše rodinné pomery... A my potrebujeme pokoj, oddych. 22 petrovských domácností so 100 lôžkami toho času ponúka turistom ubytovanie. Centrum pre rozvoj vedomostí v oblasti vidieckeho cestovného ruchu, ktorý už pomaly dva roky pôsobí v Petrovci, by sa mal na sklonku svojej misie pochváliť tým, že zaškolil aj členov spomenutej domácnosti, ktorí už iste vedia, že turistu treba uvítať, ukázať mu izbu a nenápadne sa vytratiť z prenajatých ubytovacích priestorov. A to je všetko. Ak hosť bude niečo potrebovať, sám vyhľadá domáceho. Týmto a ďalším osožným veciam sa mali šancu podučiť návštevníci početných prednášok v rámci edukačnej činnosti centra. Kto o to prejavil záu- Jarmila Jovankovičová je jednou z tých absolventiek dielní jem, mal sa možnosť naučiť, projektu, ktorých zlákalo ako by sa správne mala zariadiť ozdobné drotárstvo. Naučila izba na vydávanie turistom, sa vyrábať šperky a predáva ich ktoré zákony upravujú túto ob- cez svoje združenie Petrovillage. Vidíme ju v spoločnosti lasť a čo by „domáci hotelier” s Marínou Spevákovou. mal mať z toho regulatívu v malom prste. Prednášalo sa o gastronómii, marketingu, plánovaní, učilo sa po anglicky – pravda, to najzákladnejšie, čo by domáci museli ovládať pri konverzácii s cudzojazyčným turistom. Učilo sa tu písať projekty, používať internet, zachovávať starožitnosti... Ale to nebola jediná náplň práce centra. Fungovali aj dielne, dobré to príležitosti na získavanie praktických vedomostí z rôznych oblastí. Na rozdiel od prednášok, ktoré prebiehali v Petrovci, dielne sa konali vo Vukovári, keďže ide o spoločný projekt cezhraničnej spolupráce Srbska a Chorvátska, presnejšie Obce Petrovec a Mesta Vukovár. Účastníci dielní sa naučili tkať, vyšívať, vyrábať mydlo, pliesť rybársku sieť, košíky z prútia, vyrábať šperky a iné predmety z drôtu... Absolventi dielní už s praktickými poznatkami vo veľkom experimentujú – vyšívajú, vyrábajú mydlá, pletú košíky, krotia drôt – tvarujú ho do podoby šperkov... Založili si aj občianske združenie, ktoré nazvali Petrovillage (čítaj: Petrovilidž; rozumej: petrovská dedina), ktoré má už zo 30 členov a v ktorom sa zoskupili „domáci hotelieri”, výrobcovia suvenírov, ľudia, ktorí sa zaoberajú starými remeslami, turizmológovia, hostinskí... Ak bolo hlavným cieľom projektu pomôcť ľuďom pozviechať sa na vlastné podnikanie, privyrobiť si, ekonomicky sa osamostatniť, zosilnieť, prvé výsledky sú tu. V centre vám ukážu vystavené šperky, výšivky, gobelíny, háčkované veci, plátené vrecúška s voňavým obsahom do skríň, mydlá, to všetko sú prvé, hanblivé náznaky toho, že nám podnikanie začalo vŕtať v hlave. Teraz len to vyrobené treba dobre predať, a tak nájsť priestor aj pre iných našich spoluobčanov, ktorí nemienia horekovať, že sú bez roboty. Marína Speváková, turizmologička, ktorá tu na mieste projektového manažéra vystriedala Majdu Adlešićovú, hovorí, že záujem o prednášky a dielne bol väčší, ako sa predpokladalo. Vďaka dobrej

propagácii projektu a jeho zviditeľneniu na internete a facebooku každú z doterajších prednášok absolvovalo zo 40 účastníkov nielen z Petrovca a obce, ale z celého Srbska. Do Ručne vyrobené mydlá. Škoda, že ich Vukovára na dielne odchánemôžete ovoňať, lebo voňajú krásne. Na éterické oleje a na dzali hlavne Petrovčania bylinky, z ktorých ich „majsterky a každú dielňu malo šancu mydla” vyrábajú. absolvovať 16 ľudí. Centrum pre rozvoj vedomostí v oblasti vidieckeho cestovného ruchu sa veľmi snaží zviditeľniť svoju činnosť a koncom októbra zorganizoval 6. prezentáciu projektu, vďaka ktorému funguje, a pochválil sa aj pevnými väzbami na relácii Petrovec – Vukovár, spečatenými podpísanou zmluvou o partnerstve. Počas výstavby akvaparku (2010, 2011) v dedine sa povrávalo, že to vodné dielo poznačí Petrovec do tej miery, že sa bude hovoriť o Petrovci pred akvaparkom a po akvaparku. Počítalo sa s tým, lepšie povedané – naším želaním bolo zlákať návštevníkov akvaparku do Petrovca, tu ich ubytovať, predať im klobásy, suveníry, uhostiť ich... Akvapark už vo veľkom funguje, v letných horúčavách sa v ňom premelie na tisíce návštevníkov (vraj v priemere 4 000 denne a býva aj viac), žiaľ, ešte sme ich nevideli masovo sa prechádzať po Petrovci, a teda ani nič z toho, čo sa plánovalo. Je pravda, že akvapark pracovne angažoval mnohých ľudí z nášho prostredia, ale ešte sa máme dosť natrápiť s tým, ako turistu z akvaparku zlákať do Petrovca. Toho názoru je aj Marína Speváková. Hovorí, že môže ručiť iba za združenie Petrovillage, ale predpokladá, že podobný názor má aj Turistická organizácia obce, že sa všemožne pousilujú o to, aby sa „Petrovec priblížil k akvaparku”, resp. akvapark k Petrovcu. Pravda nie fyzicky, on je tam, kde je, ale napríklad, mieni, že by na začiatok stačilo vybudovať cyklodráhu medzi Petrovcom a akvaparkom a turistom vypožičiavať bicykle na vyjazdenie do Petrovca, Kulpína... Pravda, aby sa turista vybral do Petrovca, musí o ňom vedieť, o jeho kultúrnych pamiatkach, gastronomickej ponuke, predaji suvenírov... Tu treba dobrá propagácia, marketing, brožúry, reklamný materiál, koštovky vína, klobás... – My v Petrovillage si to hlboko uvedomujeme, neverím, že sú tieto poznatky cudzie aj obecnej Turistickej organizácii. No aby sa „pohli ľady”, potrebný je riaditeľ – bežec na dlhé dráhy s rozpracovanou stratégiou, taktikou, so známosťami, zahraničnými väzbami... Žiaľ, riaditelia sa menia, lepšie povedané – riaditeľov menia (koalície). Ak sú krátko na funkcii, ak nevedia, dokedy budú robiť túto prácu, ako od nich čakať divy? Ja som tu tiež iba do konca tohto projektu, čo bude so mnou po jeho ukončení, ktohovie, – hovorí Marína Speváková. Tieto a iné zaujímavé témy som absolvovala s touto mladou, vravnou, podkovanou projektovou manažérkou. Vytvorila som si o nej obraz ako o dobrej záruke toho, že dvojročný projekt cezhraničnej spolupráce Srbska a Chorvátska so zložitým názvom Centrum pre rozvoj vedomostí v oblasti vidieckeho cestovného ruchu prežije svoje ukončenie 31. januára 2013. Projekt síce zanikne, ale žiť bude jeho „výhonok” – združenie Petrovská dedina, alias Petrovillage. Postarajú sa o to jeho členovia, „domáci hotelieri”, opatrovatelia starožitností, špecialisti na gastronómiu, výrobcovia suvenírov a úžitkových predmetov... Bude ich, predpokladám, čoraz viac, lebo je to šanca na zárobok a tá sa v chudobných časoch, v akých žijeme, neprepúšťa. No a ešte malá bodka za príspevkom. Pýtala som sa Marínu Spevákovú, prečo sa ich združenie nevolá po slovensky Petrovská dedina, ale po anglicky Petrovillage? Po jej vysvetlení som mala zmiešané pocity a tak trochu som si pripadala aj ako fosil z minulých storočí. Vraj pomenovania majú byť také, aby im rozumel celý svet, a nie iba my Slováci. Teda tak to chodí?! Konečne som sa dozvedela, prečo si my Slováci predávame domy v cudzej reči! 

19


|

 phdr. samuel jovankovič

|

NÁRODNÝ HRDINA JUHOSLÁVIE

Ignác Batrnek-Mali V januári roku 2013 uplynulo 90 rokov od narodenia Ignáca Batrneka (30. 1. 1923), nebojácneho a smelého mládežníka, protifašistického bojovníka, príslušníka slovenskej národnosti v Chorvátsku. Tohto roku si zároveň pripomenieme aj 60. výročie vyhlásenia (24. júl 1953) tohto odvážneho a chrabrého partizána za národného hrdinu Juhoslávie.

I

gnác Batrnek-Mali sa narodil 30. januára 1923 v obci Čepin, usadenej neďaleko Osijeka. V tejto slavónskej obci žilo okrem väčšinového chorvátskeho obyvateľstva aj niekoľko slovenských rodín. Jednou z nich bola aj sedliacka rodina Batrnekovcov. Malý Ignácko trávil svoje detstvo v škole, v hre a často pomáhal aj svojim rodičom pri poľných prácach. Zvlášť sa tešil letným mesiacom, keď spolu s kamarátmi pásol kravy, trávil voľné chvíle v hrách a pri ohníku, na ktorom si opekali pastieri slaninku. Bezstarostné detstvo mu však prerušila rozvlnená politická hladina Európy, keď sa na obzore objavil fašizmus v Taliansku a Nemecku. Obec Čepin bola dôležitá zo strategického obranného hľadiska, a preto si ju vytipovala juhoslovanská armáda ako miesto, kde sa budú stavať opevnenia proti možným útokom maďarského vojska. Uvedená skutočnosť veľmi zaujala mladého Ignáca, ktorý sa vojakov vypytoval, prečo stavajú opevnenia, z akého materiálu ho stavajú, aké prekážky postavia proti možnému útočníkovi a pod. Niektorí uvedomelejší vojaci mu odpovedali na otázky ale aj vysvetľovali širšie súvislosti a oboznamovali ho s nebezpečenstvom, ktoré hrozí Juhoslávii. Keď o niekoľko rokov od uvedeného príbehu, písal sa rok 1941, fašisti zaútočili aj na Juhosláviu, juhoslovanská armáda nebola schopná obrany a po dvoch týždňoch, 17. apríla 1941, podpísala bezpodmienečnú kapituláciu. K tomu sa pričinila aj politická protisrbská nálada v Chorvátsku, kde za pomoci ustašovcov, ktorých viedol Ante Pavelić, už 10. apríla na veľkom národnom zoskupení v Záhrebe bol vyhlásený Nezávislý chorvátsky štát (Nezavisna Država Hrvatska – skrátene NDH), do ktorého bolo zaradené aj územie Bosny a Hercegoviny a Sriemu. Ostatné časti Juhoslávie boli podelené a okupované vojskami Nemecka, Talianska, Maďarska a Bulharska. V NDH žili okrem Chorvátov aj Srbi, ktorých bolo až niekoľko desiatok percent z celkového obyvateľstva. Chorvátsky nacionalizmus sa odtrhol z reťaze a začal vyčíňať. Jeho obeťami sa stali najmä komunisti, Srbi, Židia a Rómovia. Veľmi rýchlo sa na území nového štátu formovali koncentračné tábory, do ktorých odvážali uvedené obete. Jedným z najznámejších koncentračných táborov bol Jasenovac, v ktorom našlo smrť niekoľko stotisíc prevažne Srbov a Židov. Už v prvých dňoch vzniku NDH aj v Čepine a okolitých obciach sa konali vraždy srbského a židovského obyvateľstva. Nová moc nemilosrdne zúčtovala aj s komunistami. Mladý Ignác videl tieto zverstvá vlastnými očami a uvedomil si, že tieto skutky vedú spoločnosť do záhuby. Vtedy sa rozhodol, že bude bojovať proti fašizmu a domácemu nacionalizmu až kým nezasvieti slnko slobody. Z politických strán, ktoré v predvojnovej Juhoslávii vyvíjali aktivitu, zostali v NDH aktívne iba politické strany s nacionalistickou ideológiou. Jedine Komunistická strana Juhoslávie (KSJ) na čele s generálnym tajomníkom Josipom Brozom-Titom bola jednotná a jediná, ktorá neuznávala kapituláciu a rozdelenie Juhoslávie. Povstanie proti fašizmu začalo v Slavónsku, podobne ako v iných častiach Juhoslávie, počas leta roku 1941, avšak iba koncom uvedeného roku sa stalo masovejším. Odvtedy až do konca vojny Slavónia bolo silným partizánskym ohniskom, na ktorom pôsobilo niekoľko partizánskych oddielov, desať partizánskych brigád zoradených do dvoch divízií. Slavóniu začiatkom mája roku 1945 oslobodili jednotky Prvej a Tretej armády Juhoslovanskej armády. Obyvateľstvo Slavónie sa aktívne zúčastnilo v národnooslobodzovacom hnutí a z jeho radov vzišlo až 39 národných hrdinov. KSJ už 4. júla 1941 vydala vyhlásenie, ktorým vyzýva všetkých vlastencov do boja proti fašizmu a domácim nacionalistom za

20

slobodnú Juhosláviu, vlasť rovnoprávnych národov a národností. KSJ mala aj svoju mládežnícku odnož – bol to SKOJ – Zväz komunistickej mládeže Juhoslávie. Od samotného začiatku povstania sa Ignác Batrnek zaradil medzi povstalcov. Ako 18-ročný mladík sa stal členom SKOJ-a a onedlho nato si založil vlastnú bojovú skupinu. Podobné skupiny partizánov vznikali na pohoriach Papuk, Krndija a Dilj. Z niektorých z nich sa v októbri roku 1941 formoval Národnooslobodzovací partizánsky oddiel (NOPO) Mateja Gubca. Tento oddiel bol známy aj ako Psunjský. Okrem neho vznikol aj Papučko-krdijský NOPO. Partizánska bojová skupina vedená Ignácom Batrnekom počas celej svojej činnosti úzko spolupracovala s týmito oddielmi alebo inými formáciami partizánskych zoskupení, ktoré vznikli reorganizáciou uvedených NOPO. Spolu ničili telefónne stĺpy, poškodzovali poštové spojenia, železničnú trať Osijek-Đakovo, a v lete pálili pšeničné polia, robili diverzie pri mlatbe obilia a pod. Príslušníci regulárneho vojska NDH, tzv. domobrania, pátrali po diverzantoch, najmä po Ignácovi Batrnekovi, vypisovali veľké peňažné odmeny za informácie o jeho pobyte, ale márne, nepodarilo sa im vypátrať nebojácneho partizána. Mal mnoho úkrytov, medzi ktorými vynikal najmä úkryt v slovenských rodinách v obci Selce. Po mnohých úspešne vykonaných diverziách Ignác sa roku 1943 stal tajomníkom Okresného výboru SKOJ-a a členom Okresného výboru KSJ. Aj naďalej bol vedúcim odbojovej protifašistickej skupiny, organizátorom a realizátorom rôznych diverzií. Stále pracoval v zázemí, na nepriateľskom území, svedomite vykonávajúc rôzne ťažké úlohy: organizoval mládež a s jej pomocou zaobstarával lieky a iný zdravotnícky materiál, potravu, obuv a odev a všetko uvedené dodával partizánskym jednotkám. Okrem toho ukoristené zbrane a iný vojenský materiál, ktorý získal pri prepadoch a diverziách na ozbrojené zložky domobrany, tiež dodával partizánskym jednotkám, s ktorými mal priame spojenie. Spolubojovníci si veľmi vážili svojho veliteľa, lebo Ignác bol príkladom skromnosti, spravodlivosti a odvahy. Spolu vypracovali plán akcií, do ktorých ich Ignác viedol osobne. Jeho rozkazy boli priame, zrozumiteľné, premyslené. Veľmi dbal na konšpiráciu, vždy svojim spolubojovníkom prízvukoval, že akcia musí byť bleskurýchle vykonaná a bez strát na životoch. Vždy mal premyslený plán ústupu a bezpečné miesto na úkryt. Medzi najväčšie diverzné akcie patrí akcia vo vlastnom rodisku, v obci Čepin, keď so svojou skupinou odzbrojil a pacifikoval žandársku stanicu, bez toho, aby čo len jeden z jeho spolubojovníkov padol alebo sa zranil. Legendárnym sa stal jeho diverzný čin zničenia konopnej továrne v slavónskej obci Vladislavci. Pre túto akciu si zabezpečil rovnošatu dôstojníka nemeckej armády, obliekol sa do nej, so sebou vzal svojho spolubojovníka, ktorý tiež bol oblečený na domobrana, a zavítal do továrne na spracovanie konopí. Vtedy sa im podarilo bez jediného výstrelu odzbrojiť 25 vojakov chorvátskej domobrany, medzi nimi jedného dôstojníka a jedného poddôstojníka. Všetkých zavreli do jednej miestnosti, ktorú bezpečne zamkli, a potom, spolu s ďalšími spolubojovníkmi, zapálili uskladnené konope, ako aj celú továreň. Jedným z ďalších nebojácnych skutkov Ignáca Batrneka a jeho družiny bol prepad nákladného vozidla, na ktorom sa prevážali nemeckí vojaci. Bolo to v lete roku 1944. Z veľmi dobre chránenej postriežky sa tejto diverznej skupine podarilo zastaviť kamión plný Nemcov, týchto zajať a následne kamión zničiť. V už uvedenej slavónskej obci Vladislavci sa Ignácovi Batrnekovi podarilo nečakane prepadnúť stráž pozostávajúcu z piatich


| vojakov domobrany, zajať ich a získať päť pušiek s nábojmi a iný vojenský materiál. Zajatcov a korisť odovzdal partizánom. Ignác Batrnek svoju nekaždodennú chrabrosť spätú s veľkou chladnokrvnosťou potvrdil v jednej z jeho najväčších a najúspešnejších akcií. Oblečený do rovnošaty domobraneckého dôstojníka, na parádnom osobnom aute, sa doviezol o tretej hodine poobede do Osijeku, ktorý bol v tom čase preplnený nepriateľskými vojakmi. V Osijeku sa mu podarilo zajať piatich policajtov, ktorých poviazaných naložil do auta a odviezol na slobodné územie kontrolované partizánmi. Tieto a podobné hrdinské činy Ignáca Batrneka vytvorili medzi ľudom tohto kraja legendu o jeho hrdinskosti a neporaziteľnosti partizánskeho hnutia. Ignác Batrnek sa vyznamenal aj v ďalšej akcii, ktorú sám organizoval a spolu so svojimi spolubojovníkmi realizoval. Naplánoval si útok na rodnú obec s cieľom oslobodiť ju. Vtedy spolu so skupinou tridsiatich partizánov zaútočil na obec Čepin a z nej vyhnal asi 200 fašistických vojakov. Potom v rodnej obci zorganizoval mobilizáciu, ktorá sa vydarila nad očakávanie – až 150 mládežníkov sa prihlásilo do radov partizánskeho hnutia. Všetci boli následne odvedení na oslobodené územie a zaradení do bojových partizánskych jednotiek. Nekaždodenná chrabrosť a odvážnosť Ignáca Batrneka, ktorý dostal prímenie Malý, sa osobitne prejavila v poslednej fašistickej ofenzíve na Slavónsko začiatkom roku 1945. Okresný výbor SKOJ-a na rozkaz vyšších straníckych orgánov dostal príkaz ustúpiť na oslobodené územie. Ignác, spolu s niekoľkými spolubojovníkmi, zostal na území, ktoré kontrolovali Nemci spolu s chorvátskou domobranou, s cieľom aj naďalej organizovať diverzie a znemožňovať nepriateľa všetkými možnými spôsobmi. Vedenie nemeckých jednotiek sa už dlhodobo snažilo dostať mimoriadne úspešného presláveného slavónskeho diverzanta živého alebo mŕtveho. Konečne sa mu to podarilo. Dňa 26. februára 1945 v jednej z akcií, ktorú viedol a realizoval Ignác Batrnek, šťastie ho opustilo. Nepriateľ okolo miesta, kde sa ukryl tento vynikajúci a chrabrý partizán, vytvoril obruč a následne dovliekol značné množstvo svojich vojenských síl. Ignác si bol vedomý toho, že sa nachádza vo veľmi ťažkej situácii, a preto sa odhodlal bojovať do posledného náboja. Nepriateľská guľka ho trafila a ťažko zranila, no nevzdával sa. Bol rozhodný bojovať ďalej, nevzdať sa. V hlave mu odznievala iba jediná myšlienka: „Živý sa nevzdať nepriateľovi.” Vypätím posledných síl odistil ručný granát a následne zaznela silná explózia... Tak hrdinsky padol slávou ovenčený diverzant, dvadsaťtriročný partizán Ignác BatrnekMali, pýcha slavónskych a juhoslovanských Slovákov. 

 ján jančovic |

Ľudovýchovný a náboženský spisovateľ z Pivnice V

roku 2013 uplynulo 130 rokov od narodenia ľudovýchovného a náboženského spisovateľa Samuela Činčuráka. Narodil sa 28. júla 1883 sa v Pivnici vo viacpočetnej maloroľníckej rodine. Ako dvojročný sa presťahoval roku 1885 s rodičmi do Iloku, kde v rámci ukončovania vnútornej kolonizácie dostala rodina na pravej strane Dunaja lepšiu a lacnejšiu zem. Otec mu zomrel v mladom veku, keď mal Samuel osem rokov. Samuel Činčurák mal troch bratov a dve sestry. Po smrti jeho vlastného otca dvaja bratia a sestra boli samostatní, ďalší slobodný brat a sestra odišli do služby a on ako z nich najmladší ostal pri matke. Matka si popri malom gazdovstve privyrábala v Iloku ako „pôrodná baba”. Túžbou mladého Samuela bolo vyučiť sa za strojníka, akým bol jeho najstarší nevlastný brat Štefan (Ištók) Hodolič v Pivnici. Keď sa mu to nepodarilo, vyučil sa v Iloku za zručného kolára. Avšak aj po vyučení veľmi často chodil vypomáhať bratovi ako pomocník strojníka, neskoršie aj samostatne ako strojník pri mláťačke do rodnej Pivnice. Už v roku 1901 pri návšteve sestier Royových v Iloku pozorne sledoval ich vystúpenie o duchovnej a sociálnej práci. Začiatkom októbra 1903 narukoval do Stoličného Belehradu (Székesfehérvár) a na jar roku 1905 sa vrátil do Iloku. Okrem kolárskej tovarišskej práce pomáhal opäť bratovi, ktorý sa vrátil z Barbetonu (USA), pri mlátení. Popritom sa naďalej zúčastňoval na podujatiach, ktorých cieľom bolo starať sa prostredníctvom zo začiatku abstinentského vnútromisijného spolku evanjelickej cirkvi Modrý kríž, neskôr jedného z hnacích motorov duchovného prebudenia národa a sociálnej starostlivosti, o postihnutých a sociálne odkázaných. Misijnú a evanjelizačnú činnosť na Slovensku a na Dolnej zemi šírili evanjelisti. Pri evanjelizácii Jánom Roháčkom prijal šírený program za svoj aj Samuel Činčurák a zhromaždenie sa presťahovalo do jeho rodičovského domu. V rokoch 1906 – 1908 pobudol na novozaloženej misijnej škole pre juhovýchodnú Európu v Katoviciach a Hausdorfe v Sliezku. Jeho túžbou bolo dostať sa k svojim na terajšie Slovensko, najmä na Starú Turú a poznať sa so sestrami Royovými. To sa mu aj podarilo a zásluhou nich a kníhkupca Jána Chorvátha dostal sa na uvedený ústav v snahe zdokonaliť sa vo vzdelaní a jazykoch. Nakrátko sa vrátil domov na Dolnú zem a roku 1912 natrvalo zakotvil na Slovensku, keď sa oženil so Zuzanou Betinovou z Ozdína v okrese Lučenec, kde žil a tvoril plných štyridsať rokov. Mal päť detí a okrem toho, že sa s rodinou zaoberal roľníctvom, v obci stal aj na čele odbočky Modrý kríž. Pre sociálnu a dobročinnú činnosť pracovali v obci mnohí aktívni členovia odbočky. Ich výrazným duchovným vplyvom na širokú verejnosť dosiahli aj to, že v Ozdíne nebola napríklad ani krčma. Samuel Činčurák bol až do smrti evanjelistom a misijným pracovníkom Modrého kríža. Bol mimoriadne pracovitý, a to rovnako pri práci na rodinnom hospodárstve, ako i vo svojom širokom misijnom obvode – od Lučenca po východné Slovensko. Často odchádzal aj medzi Slovákov žijúcich v Sabolčskej župe v Maďarsku – v okolí Níreďházy. Aj jeho zásluhou sa štyritisíc Slovákov z tejto oblasti presťahovalo po druhej svetovej vojne na Slovensko. Túto celú východnú oblasť navštevoval hlavne v zimných mesiacoch. V literárnej tvorbe Samuela Činčuráka prevažuje náboženská tematika. Delí sa na krátke prózy, rozprávky pre deti, romány a biblické výklady. Začínal uverejňovať kratšie práce v náboženských časopisoch (Svetlo, Večernica, Betanie) a súhrn jeho prozaickej tvorby vyšiel v rokoch 1909 až 1948 knižne v štrnástich tituloch. Debutoval svojráznou novielkou, povesťou z cigánskeho života pod názvom Džavro (1909). O rok neskôr vydal detskú rozprávku Malý plátenkár (1910), ďalšie rozprávky O kaprovi (1929), Čo brezička prežila (1930), O zajačkovi (1931). Žiada sa pripomenúť, že väčšina jeho diel vyšla, a to aj za pomoci sponzorov v ozdínskom vydavateľstve, ktorým bolo „Sdruženie mládeže spolku Modrého kríža”. Z románovej tvorby najvýznamnejší sú Tajní vrahovia (1928), Stratená a nádejná a Nové Slovensko. Poslednou jeho literárnou prácou bola v roku 1948 vydaná biblická poviedka Cesta k šťastnému životu, ktorú vydal vlastným nákladom. Rozsiahla bola aj jeho publicistická činnosť. Zo 75 príspevkov – príbehov zo života približne 50 zostalo v rukopise. Hodnotný sa zdá denník (dva zošity) z 51-mesačného pobytu na bojiskách prvej svetovej vojny, ktorý výstižne zachytáva priebeh vojny a úlohu samotného autora a jeho veliteľa, ktorému Samuel Činčurák bol osobným sluhom. Jeho spracovanie a vydanie by odhalilo veľa zaujímavých postojov, príbehov a udalostí, ktoré Samuel Činčurák ako „pucák” vysokého dôstojníka počas štyroch rokov na fronte pozoroval a prežil. Dolnozemský rodák, spisovateľ Samuel Činčurák zomrel 14. 11. 1952 v Rimavskej Sobote a pochovaný je v Ozdíne. 

21


(3)

|

 janko čérný

|

V rodine Činčurákovej aj Pivnica mala významných ľudí V

roku 1938 starý otec boli aj členom správnej rady družstva „Zemljoradnička Kreditna i Gospodarska Zadruga – Zemedelské úverné a Hospodárske družstvo s omedzeným ručením v Pivnici” (tak sa to píše na pečiatke). Okrem Ondreja Činčuráka členmi boli aj Ondrej Česko, Pavel Kámaň, Jožo Kmeťko, Juraj Kubinec, Štefan Nímet, Jozef Činčurák, Štefan Cibuľa a členmi dozornej rady boli: Ondrej Maďar, Jano Týr, Ondrej Pap, a Ďuro Šuster... V Laliti 23. júna 1933 sa zúčastnili na seniorálnom konvente Slovenského evanjelického a. v. seniorátu bačanského pod predsedníctvom vznp. Samuela Širku, seniora, a p. Dr. Mateja Macáka, seniorálneho dozorcu, ako zástupca z Pivnice (zástupcovia z Pivnice boli: Ján Horvát, farár; Ondrej Tóth, dozorca; Michal Kyseľa, učiteľ, – kantor; Ján Pintír, kurátor; Ondrej Činčurák, presbyter; Martin Fačara, presbyter; s poverujúcou listinou, a Štefan Kováč, pokladník; Juraj Kľúčik, presbyter; Ján Baďura, presbyter, a Samuel Chrček so zápisničným výťahom).

skeho družstva v Pivnici v rokoch, keď Pivnica organizovala výstavy (Poľnohospodársky veľtrh v Novom Sade, ale v menšom objeme) a medzi dvoma vojnami boli aj aktívnym členom hasičského spolku a angažovali sa i v cirkevnom zbore.

Na priadkach: Ondrej Činčurák a priadky

Starý otec sa nedožili uvidieť mnohé veci a činnosť svojich vnúčeniec a verím, že by sa mali čomu radovať a tešiť, mali by sa čím hrdiť a svojimi radami podporovať nás mladších a prejavovať lásku k príbuzným... Na nich si v dobrom zaspomínala aj Jelena, najstaršieho vnuka Jozefa manželka, keď sme v roku 2010 boli na pohrebnej počestnosti bratrancovi Jozefovi (1939 – 2010), ktorý za pomoci starého otca sa zapísal a bol žiakom karlovackého gymnázia a potom aj študentom prvej generácie Elektronickej fakulty v Niši, kde pracoval a žil s rodinou... Jozef, ako najstarší vnuk, o pôsobení starého otca vedel viac ako ja, ako študent navštívil v Záhrebe rodinu človeka, ktorý bol učňom, učil sa remeslu u môjho starého otca, pochádzal z Baje, a prišiel cez Družstevný zväz naučiť sa remeslu a bol aj účastníkom NOB-a. Posledný rozhovor s bratrancom Jozefom mi Dláždenie dvora v roku 1943 osviežil spomienky na starého otca a podnietil, aby sa zachovaVieme, že z minulosti a súčasnosti sa rodí budúcnosť. Dnes lo čo-to o rodine Ondreja Činčuráka... Starý otec pracovali veľa pre druhých, nielen pre seba a je už málo Pivničanov, ktorí o tomto dejateľovi na spoločenskom a hospodárskom poli niečo aj vedia, alebo niečo už len počuli, nebrali pritom ohľad na seba a svoje súkromie. Mali rád svoju a treba o tom vedieť. Taktiež je čoraz menej tých Pivničanov, rodinu, ako aj príbuzných a známych. Mne pomohli pri zápise do strednej školy ktorí sa na Ondreja v Odžaku... Vedomý Činčuráka pamätajú, som si toho, že je hodne mladších, s veľkým časovým čo o ňom nič neveodstupom je ťažko dia, a ani nič nepozmapovať všetky čuli. Na takých obyspoločenské aktivičajných ľudí netreba ty, lebo je málo pízabúdať... saných stôp, sú to Napísal som tento už len spomienky a príspevok len preto, vyrozprávané skutže mnohí Pivničania ky a udalosti starej ani nevedia, kto bol mamy, mojej mamy Ondrej Činčurák, a starších príbuzmôj starý otec, a čo ných... Osudy ľudí robil, aby Pivnica na cestách života bola takou známou, Hasiči na dvore obecného domu nie sú vždy lahodné ako bola v polovici dvadsiateho storočia... Veľmi veľa pomáhali pri vybavovaní zále- a šťastné... človeku, ktorému vzdávame hold, vyjadrujeme žitostí pri papieroch a s administráciou v Odžaku a vo Vrbase. vďaku a úctu aj pri takejto príležitosti. Pamätajme si ho aj Menovaný boli aj členom Spravujúceho výboru Poľnohospodár- takto my mladší... 

22


|

 jarmila pálenkášová

|

Zabíjačka, akej už niet V

onku už bolo poriadne pritŕplo. Padol aj prvý sneh, ale v to ráno, keď u nás uličné dverce odomkli ešte za tmy, sa ukazoval pekný, decembrový deň. Aspoň tak večer predtým predvídali naši starí. Hlavným dejiskom toho dňa bol náš priestranný dvor, na ňom bolo už všetko rozložené na ustálených miestach. Vedelo sa presne, kde sa budú ošípané obárať, kde ich budú opaľovať slamou, kde sa budú „šľamovať” črevá. Bolo tam nachystané drevo, kúrilo sa pod „katlaňou”, druhá bola na škvarky a na varenie „brezákov”... Zabíjači prichádzali jeden za druhým. Rodina sa pozývala na toto podujatie, moji ujovia, ich ženy, no hlavná úloha na tomto dejisku patrila krstnému synovi mojho deda, Jankovi Ferkovi. Mäsiarovi z povolania. Pánovi majstrovi! Práve táto okolnosť hovorila za všetko – Jankovi, krstniatku sa ostatní nemali čo miešať do roboty. Prípadne ak odchytiť a pridržať, čo bolo treba. Ešte za tmy do prednej izby a do mojej postele doliehalo: – Krstný otec, nechaj ju! Neťahaj!!! Poradím si sám! Vedela som, že toto upozornenie patrí môjmu dedovi, ktorý chcel byť nápomocný. Nemusela som kvôli tomu vyskakovať z postele, pozerať sa cez okno, aby som znovu videla, ako dedo nemôže pomáhať zabíjačom jednou rukou, lebo v druhej má fľašku s pálenkou a stále s ňou šimrikuje chlapom popod nos. Tým nebolo treba dvakrát opakovať: – No, Janko, Ďurko, Janko môj, nože si prežrite! To „môj” patrilo striedavo raz jeho synovcovi, potom krstniatku, a tak to šlo kolo, naokolo. Stará mať toto znášala s krajným vypätím vlastnej tolerancie, ktorá ani za normálnych okolností nebola jej silnejšou stránkou. Hnevala sa a ani sa nesnažila skryť, že jej to „prežieranie si” nie je po vôli. – Len pomalšie s tým, – napomínala zabíjačov. – Na pečeň čakám! Pohľadom, ktorý priam hypnotizoval, márne sliedila po dedovi. Ten sa tváril, že nevidí a najmä, že nepočuje. Ale počul, lebo krátko poznamenal: – No tak, žena...! Dedov krstný syn Janko bol mohutný chlap. Ošípaná pri ňom nemala žiadnu šancu. Ešte aj vtipkoval: – Krstný otec, chceš aby kvičala, nech susedovci vedia, že zabíjame? Či nie? A vrazil silnú ranu nožnom zvieraťu do krku. Smrtiaci úder ju zvalil na zem. Tak pochodila aj jej družka... Nemukla, nezakvičala, dedo tak chcel. Toto zabíjačkové krvavé divadlo som nesledovala sama. Na celorodinnom podujatí sa u nás zúčastňovala aj moja kamarátka Milinka a tak sme na dvore, pri veľkom koryte a potom pri horiacej slame, pod ktorou bola ošípaná, postávali a zavadzali aj my dve. Aby sa nás zbavili, zabíjači nám podstrčili do rúk opečené chvostíky. Vraj špecialitku! Nie bohvieakej jedáčke, akou som bola, možnosť obhrýzať opečený koniec svinského chvosta nevoňala. Na šťastie všadeprítomný Dunčo nepohŕdal ponukou. V kuchyni sa miešali storaké vône jedál. Stará mať tu bola na svojej pôde. V sedliackej peci pripravovala znamenitú časť zabíjačkového menu: krumple na ťapšiach, nie na jednej ťapši, lebo za stôl si sadlo hodne národa, v peci sa piekol aj najväčší kohút, alebo moriak, alebo hus, už kedy čo, a vo veľkom hlinenom hrnci, ktorý sa znášal z povaly príležitostne, pred zabíjačkou, sa varila sárma, tiež v sedliackej peci. V kuchyni bolo cítiť vôňu cesnaku, čerstvá pečeň sa podávala s cesnakom, ale aj rascovej polievky, ktorú volali zabíjačková. Zabíjači vyštípaní mrazom, potúžení pálenkou vždy mali za stolom pekne do červena sfarbené líca. Žartovali a s veľkou chuťou jedli. Jeden na druhého starej mame žalovali, že to ten a nie on krájal zo slaniny veľké škvarky. Starká ako keby nevedela za žart.

Zaútočila na dedu: – Trčíš tam a nestaráš sa! – nelenilo sa jej vstať od stola a ísť ku katlani do kontroly. Darmo sa unúvala. Dedo sa na zabíjačke úplne stotožnil s úlohou hostiteľa: – Vínko, komu nalejem? Červené, biele? No tak chlapci, nech si štrngneme! I štrngali si a starkú každé cengnutie pohárikov vystrelo v páse. Dedovi radila s tým prestať, že to vraj nevezme dobrý koniec, vravela. Neprestal. Veď bola zabíjačka! A aj tá, ako každá, sa končila slávnostnou večerou. Za vrchstolom sedela hlava našej rodiny, dedo, už tiež s lícami sfarbenými na červeno. Ibaže, tak ako sa s večerou postupovalo, striedali tácky s mäsom, misy so sármou a pečenou čerstvou klobásou, tá šedivá hlava sa čoraz väčšmi skláňala nad svojím tanierom. Nám deťom bolo do smiechu, prstom sme ukazovali, že aha dedo drieme. – Vedela som to, – šomrala stará mať. Zabíjačom driemajúci dedo neprekážal. Tí sa zabávali po svojom. Dvaja spomedzi nich sa nenápadne vykradli von a v susednej miestnosti sa vyparádili na „drdá”. Obliekli sa do starých sukieň a prišli so spevom, vreskom-pleskom pýtať si od domáceho pána niečo pod zub. Krik a smiech prítomných prebral najstaršieho zabíjača a zavelil: – Žena, daj jej niečo a nech ide... Nespoznal svojich synovcov, miestnosť burácala smiechom. Po takej zabíjačke sa u nás spravidla na čas udomácnilo ticho. Stará mať deda oslovovala takto: – Raňajkovať ideš? – Idem. Po chvíli: – Klobásy si pokvačkal? – Pokvačkal. Zasa ticho. A znovu sa ozvala stará mať: – Kedy zapáliš pod ne? – Zajtra. – Z toho čerešňového dreva...

Zabíjači práve chystajú slamu na opaľovanie ošípaných

– Priložím, – krátko dopovedal začatú vetu dedo a sústredene skúmal topánku, ktorej bolo treba prišiť podrážku, aby vydržala ešte aj tú zimu. Či premýšľal aj nad tým, že včera nadmieru štrngal? Neviem. Len so starou materou ich rozhovorilo údenie klobás, čo treba a kedy spraviť a čo netreba. Kedy údiť, kedy nie... Naše klobásy bývali dobré. Aké mohli byť, keď ich robil majster mäsiar Janko Ferko svojmu krstnému otcovi! Takéto zabíjačky sú už zriedkavosťou. U nás už tiež nikdy nebudú. Veď ako by aj mohli byť, keď z tamtých aktérov sme tu už iba niekoľkí pozorovatelia. Ešteže Petrovčania aj dnes vedia robiť tieto petrovské brandy! 

23


pasie

|

 &  mr. pavel lomiansky

|

POŠTOVÁ TVORBA SRBSKA A PRÍLEŽITOSTNÉ VYDANIA SRBSKA V I. POLROKU 2013

Poštové známky Srbska A

j tohtoročná filatelistická produkcia Srbska, keď ide o polrok, ktorý je za nami, zaznamenala zaujímavé príležitostné udalosti s obvyklými témami a motívmi, ale nám priniesla aj niektoré novinky, príznačné len pre tento rok. Okrem tradične prítomných tém a motívov (umenie, Európa, flóra, ochrana prírody, Veľká noc a iné) v tohtoročnom Programe príležitostných vydaní poštových známok sú zaradené aj vydania: z príležitosti 1700 rokov Milánskeho ediktu, 150 rokov založenia Medzinárodného komitétu Červeného kríža, 200-tého výročia narodenia Petra Petrovića Njegoša, resp. 125. výročia narodenia kráľa Aleksandra I. Karađorđevića a pod. Ako vidno, očakáva nás náročná a zaujímavá emisná produkcia srbských poštových známok. Samozrejme, v realizácii programu možné sú výmeny, resp. doplnky. V ďalšom výklade uvádzame prehľad známok, doteraz vydaných, podľa dátumu ich zverejnenia. 1) 8. 2. 2013 – Lunárny horoskop – rok hada. Toto vydanie tvorí dvojznámková séria nom. 22 a 46 RSD. Motív na oboch je obraz hada v určitej polohe v rozličných farebných odtieňoch. Vydaniu prináleží obálka prvého dňa (FDC). Umelecké spracovanie: Boban Savić, akadem. maliar. 2) 20. 2. 2013 – Muzeálne exponáty: 50 rokov Historického múzea Srbska. Sériu tvoria dve známky nominály: 22 a 50 RSD. Motívy: Evanjelium kráľa Aleksandra Obrenovića, 19. stor. – dar Bratstva kláštora Zagraf 1898, vypracovaný v kyjevskej lavre – prvá známka. Na druhej známke: koruna kráľa Petra I. Karađorđevića, vypracovaná roku 1904 v Paríži. Na vinetách: hodinky z dedičstva Obrenovićovcov, resp. insignije kráľa Petra I. Tieto sa nachádzajú aj na príslušnej obálke: FDC. Odborné spracovanie: Nadežda Skočajićová za pomoci HMS. 3) 1. 3. 2013 – Veľká noc 2013. Príležitostnú sériu tvoria dve známky s dvoma hodnotami: 22 a 46 RSD a FDC. Motívy: Fresky, ktoré sa nachádzajú v kláštore Sv. Madony v Sitevickom priesmyku. Na prvej: Ukrižovanie,

Poštový hárček: velikáni srbského herectva

1644, resp. Stúpenie do Hádu, na druhej: Grafické spracovanie: Nadežda Skočajićova, za odbornej spolupráce SPC a Ústavu pre ochranu pamiatok kultúry z Niša. 24

1700 rokov Milánskeho ediktu: prvá obálka FDC

4) 4. 3. 2013. Umenie. V tomto roku vydanie bolo venované múzickému umeniu. V trojznámkovej sérii sú: 22 RSD – Oskar Danon, 100 rokov narodenia juhoslovanského a srbského dirigenta, 46 RSD –Wilhem Richard Wagner – 200 rokov narodenia tohto nemeckého skladateľa, básnika, esejistu a múzického teoretika, resp. 50 RSD – 200 rokov narodenia Giuseppe Verdiho, najväčšieho skladateľa zrelého talianskeho belkanta. Súpravy boli vytlačené v poštových listoch s desiatimi známkami. Každej známke prináleží primeraný FDC. Motívy na známkach a obálkach sú podobizne uvedených umelcov s hudobným nástrojom, resp. notami. Umelecké spracovanie: Mr. Marina Kalezićová, akad. maliarka. 5) 5. 4. 2013. 1700 rokov Milánskeho ediktu. Toto vydanie dostalo náležitú pozornosť vzhľadom na význam samej udalosti, tiež aj skutočnosť, že cisár Konštantín, jeden z dvoch vtedajších rímskych imperátorov, bol narodený na území dnešného Srbska v meste Naisus (Niš), čím toto jubileum malo zvláštny význam pre Srbsko. Sériu tvoria 2 známky, 2 FDC a jedna CM. Hodnoty: 50 RSD (hárček: s 8 známok a vineta) a 112 RSD (hárček s jednou známkou). Motívy: muzeálne sochy – busty cisára Konštantína, znamenie, pod ktorým zvíťazil a prijal kresťanstvo, dobová 150 rokov mapa rímskej ríše. Umelecké spracoČerveného kríža vanie: Mr. Boban Savić, akad. maliar. Odborná spolupráca: Národné múzeum v Niši. 6) 8. 5. 2013. – 150 rokov od založenia Medzinárodného komitétu Červeného kríža. Tomuto jubileu bola venovaná známka v nom. 50 RSD, ako aj FDC. Motív: portrét Henryho Dunanta (1828 – 1910), zakladateľa tohto medzinárodného humanitárneho združenia. Umelecké spracovanie: Jakša Vlahović, ak. grafik. Odborná spolupráca ČKS. Známky sú vytlačené v pošt. listoch po 9 známok a vineta. Na vinete je text: 150 rokov od založenia Medz. komitetu Červeného kríža v angličtine. V strede je ten istý text v srbčine a celkom pri dne je odznak ČKS s rokom založenia 1876 a plným jeho názvom


|

 &  mr. pavel lomiansky | pasie

vić (1927 – 2008), Radmila Rada Savičević (1926 – 2001), Petar Kralj (1941 – 2011), Radomir Rade Marković (1921 – 2010), Ksenija Jovanović (1928 – 2012), Predrag Tasovac (1922 – 2010), Pavle Vujisić (1926 – 1988) a Dragan Laković (1929 – 1990). Známky boli vytlačené v hárčeku s 8 znám. a vinetou. Podobizne hercov boli znázornené z mladšieho obdobia a v starobe. Na vinete su podobizne hercov z mladšieho obdobia. Umelecké spracovanie: Mr. Marina Kalezićová, ak. maliarka. 10) 29. 5. 2013. 70 rokov nadviazania diplomatických stykov Republiky Kuby a Republiky Srbska. Toto UMENIE 2013 – hudba jubileum bolo zaznamenané známkou v hodnote 46 RSD, ako aj príležitostnou FDC. Známka je vytlačená v srbčine. Na FDC sa nachádzajú tiež tieto nadpisy so v 10-známkových hárčekoch. Motív: budovy parlamenzeleným kruhom, v ktorom je červený odznak Červené- tov oboch krajín so stiskom spojených rúk – rukávy ktorých pozostávajú zo zástav oboch štátov (obrátené ho kríža. 7) 9. 5. 2013. – Európa – poštové vozidlá. Toto vy- dolu). Na FDC je podobný motív, s tým, že pozdrav danie tvoria dve známky s hodnotami: 44 a 112 RSD, a stisk rúk sa vinie hore a tvorí dúhu. Farby dúhy sú vytlačené v obvyklých pošt. hárčekoch po 8 známok a farby zástav týchto štátov. Umelecké spracovanie: Jakša vinetou v strede. Na známke 44 RSD to bolo nákladné Vlahović, ak. grafik. 11) 14. 6. 2013 – Flóra – orpoštové auto, ktoré prepravovalo chidey. Táto téma bola realizovana relácii Kosovská Mitrovica – ná štvorznámkovou sériou so Raška – Novi Pazar. Na druhej štyrmi nominálmi, ku ktorým boli známke je znázornené súčasné pridané dve FDC (na prvej sú vozidlo, ktoré sa používa na preznámky hodnôt: 22 a 33 RSD a pravu POST EXPRESS zásielok a s motívom na obálke burgundský balíkov. Na FDC su vozidlá: s končervený cimbidium a na druhej ským záprahom, resp. uvedené hodnoty: 46 a 66 RSD moderné poštové vozidlo. Umes motívom na obálke zelený cimlecké spracovanie: Radomir Bobidium). Na známkach sú predjanić, akad. maliar, a Jakša Vlastavené nasledujúce druhy orchihović, akad. grafik. deí: 8) 13. 5. 2013. – Európska a) 22 RSD – Burgundskoochrana prírody. Toto tradičné červený cimbidium, b) 33 RSD – vydanie bolo emitované v dvojžltá masdevállia, c) 46 RSD – leznámkovej sérii a FDC. Hodnoty via orchidea, d) 66 RSD – zelený a motívy: 46 RSD: krajinka osocimbidium. bitnej prírodnej krásy Rajec, 50 Umelecké spracovanie: MiroRSD pamätník prírody Resavská slav Nikolić, odborná spolupráca: jaskyňa. Na FDC: krajinka s prízOlja Vasićová, Poľnohospodárske načnými srbskými stohmi sena. Muzeálne exponáty múzeum Belehrad. Známky boli tlačené v numeroOkrem uvedených príležitostvaných hárčekoch: 8 známok a vineta. Vinety: pre prvú hodnotu – krajinka Rajec, a pre ných sérií v tomto období Pošta Srbska vydala aj výplatdruhú – Resavská jaskyňa. Umelecké spracovanie: Mi- né známky: l. Kľúč – 10 RSD – doplatná pre utečencov, 2. Kvet – Digitálne Srbsko 2013 – 22 RSD, 3. Opasok so roslav Nikolić. 9) 24. 5. 2013 – Velikáni srbského herectva. Táto spinkou – Srbsko 2013 – 11 RSD, 4. Avala – nová TV tradičná téma sa emituje v známkovej sérii osem známok veža – 44 RSD a 5. Belehrad, Kalemegdan – 55 RSD. Všetky tieto poštové známky boli vytlačené v tlačiarni v rovnakej hodnote pre každú známku 22 RSD. Tentoraz sú na vydaniach známi herci: Živojin Žika Milenko- Fórum v Novom Sade. 

KAMENÁRSKA DIELŇA

BARTOŠ majiteľka MÁRIA ŽIAKOVÁ

SILBAŠ 021/ 764-560 764-083

Výroba kvalitného jogurtu, syra, tvarohu

– zo všetkých druhov prírodného kameňa náhrobné pomníky – kameň aj v exteriéri a interiéri domu 21470 Báčsky Petrovec Leninova 66 tel: 021/780-158, fax: 021/780-772 www.kamenbartos.co.yu e-mail office@kamenbartos.co.yu

25


dobroducháreň (11)

|

 annamária boldocká grbićová

|

Čajakovci – sorta dobroduchov (zmienka pri príležitosti 150. výročia narodenia

N

ajvzácnejšia kniha v čajakovskej knižnici, píše Pavel Mučaji v knihe Čajakovci, je takzvaná Zelená kniha. Ešte dakedy túto knihu štúrovcovi Jankovi Čajakovi daroval priateľ Janko Francisci k Novému roku 1850. Janko Čajak do nej zapisoval svoje myšlienky a postrehy zo života a spoločnosti, spomienky a básne. Po jeho smrti Zelenú knihu zdedil Pavol Dobšinský, ktorý zapisoval do nej povesti, ktoré zbieral v ľude na svojich potulkách. Keď mal jeho adoptovaný syn Ján Čajak, prozaik, osemnásť rokov, Dobšinský mu ju venoval ako dedičstvo po otcovi. Po ňom túto knihu prebral posledný z rodu Čajakovcov – Ján Čajak mladší, ktorý ju opatroval ako relikviu – lebo sa mu z nej prihovárali vzácni predkovia. Tento stredný pilier celého rodu – Čajak mladší o nej napísal: „Som posledný z rodu Čajakovcov, nemáme potomkov, celý čajakovský rod vymiera po meči. Už nikto po mne nezaplní prázdne strany Zelenej knihy...” ...Pred koncom prvého polroku v školskom roku 2013/2014 na Základnej škole Jána Čajaka v Petrovci rovno 19. decembra – v deň jeho narodenín kolektív školy, penzisti, Petrovčania so svojimi hosťami – ctiteľmi Čajakovcov oslávili dôstojne veľkolepé 150. výročie narodenia Jána Čajaka, učiteľa. Poklonili sa pred jeho novoodhaleným pamätníkom v školskom areáli. Učiteľskému archetypu. Paradigme učiteľov... ...Všetkým je už jasné, čo je byť učiteľom dnes. Je diskreditovaný v takej miere, ako je dokmásaná kultúra vcelku. Učiteľské povolanie je dnes jedno z najdegradovanejších. S úctou pomaly stráca i sebaúctu. Dôstojne čelí aj všelijakým predsudkom, ktoré posledné desaťročia vládli o učiteľoch. Bola to totižto systematická degradácia. Svojho času boli škatuľkovaní ako „partizánski učitelia”... a potom vraj, „len tí, čo to nechcú, zakončia Pedagogickú, všetci už majú vyše hlavy učiteľského ničnerobenia, iba štrajkovania”. Po vojnových rokoch demokratizácia a tranzícia konzumnej spoločnosti u nás priniesla ďalší zmätok, ktorý bol využitý na dekultivovanie, všeobecné zaprašovanie prostotou. A v takomto ovzduší sa treba zdokonaľovať a približovať k svetovým školským parametrom! Zatraktívniť výučbu. Ekonomická kríza je šuviks oproti krízam hodnotovým, ako prvým v rade. Rovnako tak ako je to s ostatnými klasickými hodnotami a ich výdobytkami – v oblasti informovania a kultúry vôbec. A napokon svet si nikdy predtým nebol bližšie a my ako ľudské jedince sme nikdy neboli takí odľudštení. Takí nemilosrdní voči živlom, aj k slovu, ktorý je najsilnejší živel. Všetko je dostupné a na dosah ruky. Komercializácia, manipulácia vkusom, teror krásy a mladosti. Uniformnosť a povrchnosť. Storočie technologického a informatického rozvoja, alebo lepšie povedané jeho vrchol, afirmuje jednu novú hodnotu – rýchlosť, na ktorú sme, ruku na srdce, aj čakali, pretože dnes nám je všetko dostupné s minimálnou námahou, ale z druhej strany, propaganda rýchlosti, ktorej sme každodenne ponechaní napospas, hatí slobodu, ktorú si len zdanlivo užívame. Uháňame k svojim snom. Uponáhľaní zisťujeme, že ani nevieme, prečo a kam to vlastne utekáme. Možno i preto, aby sme dostali odpovede na tieto otázky. Zmanipulovaní sme rýchlosťou udalostí, ktorá nám nedovolila užívať si okamih. V takomto novom usporiadaní každá autorita (v tej pozitívnej konotácii) je vyvrátená. Všetci chcú byť zrazu kvázi autority, neexistuje objektívny reálny kvalitatívny nadhľad. Lad a sklad. A tak sa dnes dá hovoriť o kríze učiteľského archetypu. Kríze autorít v tom pozitívnom zmysle. Okamihy s učiteľmi dnešní žiaci berú ako nužno zlo, ako stratu času. A nie je to číry naivný generačný nepokoj,

26

prerastá to v otvorenú nenávisť! Zruční „virtuálnomani” predbiehajú dobu a prikláňajú sa ku kvázihodnotám. Nereálni – nevedia o sile! Agresívni – a ich agresia sa rodí z neistoty – z nedostatku a svet núka značkovaný tovar. (Výnimky potvrdzujú pravidlo.) A majú práva! Ako rástli a mohutneli žiacke práva, tak súbežne s nimi učiteľské „ne-práva”. Právo na disciplínu a neporiadok. Nič im nie je posvätné a nevedia sa hanbiť. Nepotrebujú učiteľov! Rodičia sú obete vlastných detí, ale inštinktívne sa spolu s nimi postavujú proti učiteľom, ak treba, posunúť aj do pozície lynču. Ironicky povedané, pýta sa tu inklúzia učiteľov do žiackeho korpusu. Avšak keď raz časom dôjdeme, učitelia budú prví – a jediní – vinní. Treba sa tu vo všetkom vynájsť, nájsť správnu mieru. V osídlach tejto novej rýchlosti sme si začali uvedomovať pominuteľnosť. Toho, že aj v tejto oblasti bolo, ako nebude! Nemožno sa nehlásiť k novej dobe, ale zasa nemožno seba neprichytiť, ako sa v spomienke dokážeme utúliť v slawmotion nežnučkom okamihu s našimi učiteľmi. My sme si vážili učiteľov, generácie žiakov v rozpätí rokov výroby 1970 až 1980 – vychovávaní ako poslední pionieri. Posledné generácie „slúžikov” (my sme ešte k starým rodičom išli slúžiť) sluhovskej povahy. Vychutnávali, fakt sme si užívali chvíle so svojimi učiteľmi na mastnej dlážke Feríkovej školy, keď školník Medveď už zakúril do pece a plechové hrnčeky hurtujú z kuchyne kuchárok Medveďovej a Bohušovej. A chlácholá dodnes atmosféra okolo súdružky učiteľky Kataríny Kopčokovej. Ktorá všetko vie najlepšie – a vo všetkom má pravdu. Pravdivejšiu než rodičia! Jej dobrá schopnosť diagnostikovať v žiačikoch to, na čo majú, ako i to, na čo nemajú, a trénovať to, k čomu inklinujú... ...V našej genealógii je reálne čajakovský kruh uzatvorený. Začal sa romantickou poéziou, pokračoval dlhou etapou realizmu, ktorá v tomto zmysle vyvrcholila v diele Čajaka mladšieho. Naše archetypy sme dávno prekonali. Čajakov čas by bolo treba afirmovať. Bolo by nám dobre nastoliť renesanciu Čajakovho času, najmä renesanciu čajakovských žiakov, prehĺbiť čajakovské kvintesencie. Obrysy čajakovskej úcty. Lebo veľkosť nie je súcno, je to prívlastok ducha. Ale tí, kteríž jiné vyučují,skvíti se budou jako blesk oblohy. Sami sme v živote veľa toho skúsili, prežili a dokázali, ale predsa hovoríme o ňom v úcte a uznanlivo: „To bol človek, akého aj dnes potrebujeme.” I toto napísal v knihe Čajakovci Pavel Mučaji. Patrí sa nám afirmovať Zelenú knihu. Opierať sa o silu Čajakovcov, ktorí v nás volajú z ich čias. Nech slovami, ktorým nás učili a ktorými nás doposiaľ uživili, vzdorujeme nástrahám novej doby, aby sme sa nestali virtuálne odľudštení, odídenci od svojeti. Hlásime sa k dôstojným potomkom vitálnej dolnozemskej „čajakovskej” vetvy. Aby sa táto kniha nami večne zelenala. Do takejto metaforickej čajakovskej zelenej knihy dopisujeme i tento náš slovníček „u dobrého ducha”. Slovníček IZUMRLA LOZA: Veľmi často, keď hovoríme o rodine, ktorá nemala viac potomkov po mužskej línii, v snahe vyhnúť sa srbskému spojeniu povieme: vymrela mu loza. Treba tu však použiť spojenie vymrieť po meči. Aj v našom texte bolo reči o rodine Čajakovcov, ktorí vymreli po meči, teda čajakovský rod vymrel mužskými potomkami. Inak pokiaľ ide o meč, je zaujímavé, že toto slovo má vo frazeológii, dovolíme si tak povedať, široké použitie. V Malom


|

nutne v nás Jána Čajaka st.) frazeologickom slovníku Eleny Smieškovej sa uvádza Damoklov meč mu visí nad hlavou – kniž. ustavične hroziace nebezpečenstvo, napríklad: Vtedy som si myslel, že u pána profesora Potockého som na večné veky zakopaný. A jednako sa mi nič nestalo. Naopak. Prv než mi Damoklov meč stihol spadnúť na hlavu, zasiahli iné sily a čudesným spôsobom ma vytiahli z kaluže. (M. Urban) Damokles bol dvorný sluha tyrana Dionýza mladšieho (367 – 344 pred n. l.). Svoje vysoké postavenie na dvore si Damokles vydobyl pokrytectvom a spletkami. Raz mal krásny prejav na počesť svojho pána, ktorého povýšil k hviezdam. Dionýz mu na znak vďaky vystrojil hojnú hostinu a usadil ho za vrchstola. Avšak Damokles veľmi rýchlo prosil svojho pána, aby ho ušetril takejto pocty – spozorujúc totiž, že mu nad hlavou visí meč, ktorý tam zavesil samotný pán. Damoklov meč sa stal symbolom nebezpečenstva, hroziaceho tyranovi, a napokon i symbolom hroziaceho nebezpečenstva vôbec. Ďalej je tu právo právo meča – za feudalizmu privilégium miest stínať odsúdencov. Napokon najznámejší biblický výrok z Evanjelia podľa Matúša: ...Judáš pristúpil k Ježišovi a povedal mu: pozdravujem ťa, Majstre! A pobozkal ho... Ježiš mu povedal: priateľ môj, vykonaj, čo si si zaumienil a vtom sa na neho vrhli. Jeden z tých, čo boli s Ježišom, vytiahol meč a zaťal do ucha veľkňazovmu synovi. Schovaj meč do pošvy, prikázal mu Ježiš: kto mečom bojuje, mečom zahynie (Mt 26, 52). Teda ak robíš zle, nečakaj, že sa ti to raz vráti. NUŽNO ZLO: Veľmi často, keď máme do činenia s takýmto zlom, najčastejšie ho stretávame v spojení to je nužno zlo, siahneme po takejto formulácii. Tu však treba použiť spojenie nutné zlo. Prijať niečo ako nutné, nevyhnutné zlo. Nutné zlo, s ktorým sa treba zmieriť. Fejsbuk napríklad, je takisto nutné zlo. Poznáme jeho prednosti, a najmä neresti. Fejsbuk má tvár, ale nie i česť!

neZábudka – Fajta Ako žiaci základnej školy sme sa najradšej hrávali o schovávačku, naháňačky a keď niekto len málo býval lapený, tak sa mu patrilo víťazne, z celého hrdla zaspievať refrén, ktorý sa opakoval do nemoty: A mňa nahá na fajtu. Stredná generácia dolnozemcov toto hovorové slovo maďarského pôvodu radi používa. Vo význame druh, plemeno. Z akej si ty fajty? Naša ujčiná má dobrú fajtu papriky. Radšej máme takúto fajtu jabĺk. Alebo: Aj ona je z dobrej fajty (z rodiny). To je taká trebársaká fajta. Ekvivalent fajty je sorta. Vo významoch: odroda kultúrnych rastlín a určitý druh: jemná sorta cigár, aká je to zvláštna sorta ľudí, aj sortový – sortové víno, sortová odroda vína. Na počesť tejto kapitoly dovolíme si parafrázovať Paľa Bohuša, ktorý sa neraz prihlasoval k Čajakovcom ako naslovovzatým učiteľom: „Kto v pravde vedel umierať, neumrel, lebo ho živí v srdciach ponesú.” A takto vzácna zaslúžilá čajakovská v nás nikdy nezanikne. To nás tu nechali na fajtu. Nesmieme zabúdať, čo sme to za fajtu. Pozostalosť, potomkovia večne zelení, vo význame – stále akoby na začiatku, postavení napospas vlastnej slovenskosti a jazyku. Večne vitálni. Veční, ako tie vetriská na rovine. Súci. Stojíme za takúto metaforu?! Neoblomní s podlomeným jazykom. Takýchto nás Čajakovci chcú mať? Takých, čo už dávno vedia, že časom dôjdu?!

 zuzana medveďová-koruniaková | poučky SLOVENČINA NAŠA

Ja sa ti za to odvďačím (Nie: Ja sa ti za to odĺžim)

S

lovo odĺžiť sa neexistuje v spisovnej slovenčine. V našej slovenčine sme si ho vytvorili vplyvom srbského slova „odužiti se”. V spisovnej slovenčine existuje iba slovo oddlžiť a znamená: zbaviť dlhov, dlžoby, zadlženosti (úver na oddlženie roľníkov, vláda oddlžila podnik). Avšak ak chceme preukázať, prejaviť vďačnosť, vyjadriť vďaku, v spisovnej slovenčine treba použiť slovo odvďačiť sa (oproti srbskému slovu „odužiti se”). Napríklad v srbčine „odužiti se za pomoć” nebude v slovenčine „odĺžiť sa za pomoc”, ale „odvďačiť sa za pomoc”. Podobne aj veta Ako sa vám len za to odĺžim. Spisovne po slovensky bude znieť Ako sa vám len za to odvďačím. Pravdaže, okrem slova odvďačiť možno použiť aj iné, synonymné slová: zavďačiť sa, odplatiť (sa), splatiť, vrátiť, odmeniť sa, vynahradiť, opätovať, revanšovať sa, dať odmenu, oplatiť atď. Napríklad: Ja sa ti za to zavďačím. Ja ti to vynahradím. Ako sa ti len odplatím? Ako ti to len vynahradím? a pod.

Prispeli sme, dali sme príspevok (Nie: Dopriniesli sme, dali sme doprinos) Podľa srbských slov „doprineti, doprinos” často v našej slovenčine používame neslovenské slová dopriniesť, doprinos. Srbské slovo „doprineti” vyjadruje významy: poskytnúť pomoc, pomôcť nejakým spôsobom, dopomôcť k niečomu, napomôcť uskutočnenie niečoho, dať, poskytnúť finančnú alebo inú hmotnú pomoc, dať finančný príspevok. V spisovnej slovenčine spomenuté významy vyjadruje slovo prispieť. Slovo „doprinos” v spisovnej slovenčine treba nahradiť slovom príspevok alebo slovom prínos. Hľa, niekoľko príkladov. V srbčine „Trudimo se doprineti u rešavanju ovih problema. Naš doprinos je bio i materijalni i moralni.” nebude v slovenčine „Snažíme sa dopriniesť v riešení týchto problémov. Náš doprinos bol aj materiálny aj morálny.”, ale: „Snažíme sa prispieť k riešeniu týchto problémov. Náš príspevok bol aj materiálny, aj morálny.” Pravdaže, okrem slova prispieť možno použiť i slová: pomôcť, dopomôcť, napomôcť, vypomôcť, poskytnúť pomoc, dať, podporiť...

Nová metóda sa nepresadila (Nie: Nová metóda nezažila) Slovenské slovo zažiť nevyjadruje to isté, čo srbské slovo „zaživeti”. Slovo zažiť má význam: prežiť, skúsiť, zakúsiť, stať sa účastníkom niečoho, užiť, stráviť. Napríklad zažiť veľa pekného, zažiť sklamanie. Ak však chceme vyjadriť, že sa niečo uskutočnilo, ujalo, uplatnilo, presadilo, že niečo začalo žiť, že sa rozšírilo, rozmohlo, alebo že niečo našlo ohlas, našlo ozvenu, vzbudilo záujem, že bolo dobre prijaté, nepoužívajme slovo zažiť alebo slovo zažívať. V srbčine vety „Nova metoda nije zaživela. U našem preduzeću ovaj pravilnik je zaživeo.” nebudú v slovenčine Nová metóda nezažila. V našom podniku tieto pravidlá zažili., ale: Nová metóda sa nepresadila. V našom podniku sa tieto pravidlá ujali. Teda oproti srbskému slovu „zaživeti” v spomenutých významoch stoja v slovenčine slová: presadiť sa, uplatniť sa, ujať sa, začať žiť, uviesť do života, uviesť do praxe, osvedčiť sa atď.

27


kamarátenie

|

 pripravila mária vršková

|

Stránky Ježka Dežka Ahoj, kamaráti, čas beží a beží, máme tu ďalšiu zimu a pomaly aj koniec roka. Aj keď ráno vstávame takmer ešte do tmy, večer sa rýchlo stmieva a sychravé počasie nám často nakúka do okien, nenechajme si pokaziť náladu. Aj pani Zima má svoje čaro, veď len ona nám prinesie snehuliakov, medovníky či Vianoce a sane letia dole z povaly. Nuž keď došantíte medzi snehovými vločkami a šálka teplého čaju vám bude ohrievať premrznuté prsty, nech vám dobre padne aj oddych pri listovaní Roviny. Uvidíme sa opäť v novom roku, tak vám želám veselé Vianoce a šťastný štart do zázračnej 2014-tky!!! Váš Ježko Dežko

Básničky

Vianoce Opadali kvety, listy, prišiel mráz a sneh, každú zimu obraz ten istý – biely dom, aj breh. Chumelia sa vločky z neba, rieky ľadové, občas vôkol pomôcť treba – každý ako vie. Ujo horár rúbe drevo chorej susede, u babičky umyl Števo riad po obede. V kožušteku dievča kráča mamke nakúpiť, deti kŕmia hladné vtáča, dajú mačke piť. Na pomoc sa náhli Betka a sneh odmetá, lebo veľký závej dedka delí od sveta. Jano pieskom posypuje cestu šmykľavú, teta Klára sama vždy je, zvem ju na kávu. Nuž Vianoce môžme sláviť v každý deň aj čas, stačí dobrý skutok spraviť dnes a zajtra zas. 28

Hádanky Kovová čiapočka, vnútri je guľôčka, pohojdáš klobúčkom, vyletí pesnička. (novz) Stolček z dreva na lyžiach, zletieť kopcom nemá strach. Deťúrence, nasadajte, držte sa a nepadajte! (enas) V zime čipka vonku býva, vodu, sneh, ľad v sebe skrýva. Krásavicu vidíš bežne, spadla z neba ticho, nežne. (akčolv) V parku stojí kamarát, slnko, teplo nemá rád. Telo celé – gule biele, drží metlu od nedele. (kailuhens) Ohnivý dom, pozor daj, prsty naňho neskladaj. Keď je hladný, žerie drevo, komín nad ním kreslí Števo. (cep)

Okienko tety Sovy Tetu Sovu Sovákovú sme tentoraz našli v posteli s chrípkou, no napriek boľavej hlave nezložila okuliare a nad teplou perinou drží novú knihu. Na chvíľočku sme ju vyrušili s otázkou: Kde spí medveď v zime? Keď sa v prírode ochladí a zima klope na dvere, medvede si začnú hľadať vhodné miesto, kde by prečkali do jari. Ich domček sa volá brloh a namiesto periny majú suché listy, konáriky, mach a ihličie. Najčastejšie si vyhrabávajú brlohy v koreňových dutinách stromov, okolo vyvrátených stromov, v puklinách skál či v ťažko prístupných skalných jaskyniach, v kosodrevine alebo v mladých hustých ihličnanoch. Na tomto mieste prezimujú od novembra do marca. Počas zimy neprijímajú žiadnu potravu, zníži sa ich telesná teplota, spomalí sa pulz i dych. A na záver jedno veľmi odborné slovo – zimný spánok sa volá aj „hibernácia” ☺.


|

 pripravila mária vršková | kamarátenie

Doplňovačka Do prázdnych okienok doplň odpovede. Pospájaj písmenká z vyznačených okienok, dostaneš tak tajničku. Dnes sa v nej ukrýva dokončenie tejto vety: K privítaniu Nového roka určite patrí aj krásny… šiesty deň v týždni…

__ __ __ __ __ __

ukazujú presný čas…

__ __ __ __ __ __

zviera s kopytami a hrivou

__ __ __

po anglicky „help”, po slovensky…

__ __ __ __ __

suchá tráva…

__ __ __ __

aktovka, to je školská…

__ __ __ __ __

časť rastliny pod zemou…

__ __ __ __ __

v potoku tečie…

__ __ __ __

sliepka zniesla biele…

__ __ __ __ __

Tajnička znie:

__ __ __ __ __ __ __ __ __

Jazykolamy

Úloha

Kto dokáže pätkrát za sebou bez chyby povedať tieto veselé jazykolamy?

Preškrtni všetky názvy vecí, ktoré nepatria k zime a Vianociam:

* Pani Zima prišla z Ríma, mne je zima, porazí ma.

LYŽE SVIEČKA DARČEK KLADIVO SNEHOVÁ VLOČKA ŠÁL VAJCE

* Zmrazil mrázik ľad, zmrzlinu mám rád. * Chumelí sa chumelica, metelí sa metelica. * Sánkovačka – sánky – sane, sadaj, Samko, sadaj na ne. * Medovníčky medové Medulienka s medom zje.

Hra

LOĎ ČIAPKA TABUĽA JEDLIČKA KEČUP KOLEDY MRÁZ

SNEHULIAK PLAVKY CENCÚĽ RUKAVICE SANE KORČULE STÔL

Vymaľujte si

Možno vám dlhé zimné večery spríjemní táto nenáročná hra, ktorá výbore precvičuje mozgové závity. Potrebujete len pero, papier, stopky a dobrú náladu. Pravidlo je jednoduché – vyberte si hocijaké jedno písmeno abecedy (napr. K). Skúste v tichosti vymyslieť a napísať vetu, ktorá bude mať aspoň 5 slov a každé slovo bude začínať vybraným písmenom abecedy. (K – napr. Krásna Klára kráčala ku kamarátke kaderníčke.) Na každé písmeno/vetu máte iba 60 sekúnd. Vtipné vetné spojenia vznikajú práve pri časovej tiesni. Kto za minútu nestihne vymyslieť ucelenú vetu, stráca bod ☺. Iné príklady: B – Brat Boris bol bez budíka bezradný. D – Doktor Denis dnes dostal dosť dinárov.

29


zorove príbehy

|



mária vršková |

Zvončeky alebo V najlepšom treba prestať

V

ietor odfúkol všetky jesenné listy a do mestečka sa pomaly nasťahovala pani Zima so snehom. Zoro kráčal ráno do škôlky omotaný šálom, s čiapkou na hlave a v rukách niesol dve prázdne plastové fľaše. Za nič na svete nechcel zvedavej mame prezradiť, načo tie staré fľaše potrebuje. „Kto je zvedavý, bude skoro starý,” zavtipkoval a vkĺzol do triedy k ostatným deťom. Predpoludnie v škôlke bolo ozaj zaujímavé. Deti sa s vychovávateľkou rozprávali o Vianociach, ozdobených jedličkách, darčekoch, naučili sa aj pesničku o zvončekoch a saniach. Nakoniec prišli na rad plastové fľaše, z ktorých si všetci mohli vyrobiť originálne, recyklované ozdoby na stromček. Vychovávateľka každému žiačikovi pomáhala. Ostrým nožom bolo treba prerezať fľaše napoly, urobiť dierky do vrchnáčikov, uzly na stužkách – a ostatné už zvládli deti aj samy. Maľovali, lepili a navliekali korálky tak, až im z fliaš vznikli krásne zvončeky. Nakoniec každý umelec mohol jeden zvonček zavesiť na škôlkarsku jedličku a druhý zvonček zobrať domov. Zoro sa však dlho nevedel rozhodnúť, či si v taške odnesie modrú alebo červenú ozdobu. Keď si deti ešte zopakovali pesničku, umyli si rúčky a mohli ísť obedovať. Odbili tri hodiny popoludní a mamičky sa postupne striedali vo dverách, aby si vyzdvihli svoje ratolesti. Zoro sa nemohol dočkať. V šatni si ani poriadne nezapol zips, čiapku si dal nakrivo a hybaj von, ponáhľal sa ako opreteky. „Počkaj, chlapče, pomalšie. Veď si na tom ľade dolámem nohy...” kričí mama, ale Zoro nepočuje a už chce sedieť vo svojej izbičke za pracovným stolom. Všetko má, aj farby, aj lepidlo, postup vie, nuž bude to hračka. Len čo si doma zložili veci, mladý umelec sa najskôr stratil za dverami pivnice, niečo hľadal aj v kuchyni, potom poprosil otca, aby mu čosi prerezal a nakoniec sa zatvoril vo svojej izbe. Hodnú chvíľu tam tichučko sedel, len občas sa ozval takmer operný spev „...zvončeky, zvončeky, ktože vám dal hlas, Ježiško maličký a či Dedo Mráz...”. Mama bola veľmi zvedavá, čo sa za stenami izbičky robí. Párkrát chcela nakuknúť dnu, ale Zoro volal: „Počkáááj, ešte to nemám hotové,” a tak sa radšej stiahla do kuchyne, uvarila si kávu a čakala na výsledok. Už sa takmer stmievalo, keď hladný tajnostkár prišiel za mamou. Bol unavený, aj nálada mu klesla a žalúdok nahlas škvŕkal. A vraj sa po večeri musí vrátiť do izby, aby dokončil posledné kusy prekvapenia. „Tak moment, mladý pán,” povedala mama už prísnejšie. „Nemôžeš predsa do polnoci vysedávať za stolom a ani ma nepustíš dnu. Už chcem konečne vidieť, čo to tam stváraš.” Zoro nakoniec súhlasil. Pomaly zjedol pražené vajce so zeleninou, vypil dva poháre ovocného čaju a sily sa mu vrátili. Keď otvoril dvere svojho kráľovstva, mama zodvihla obočie a zhlboka sa nadýchla. „Panenka zelená,” zhíkla a chvíľu jej trvalo, kým našla ďalšie slová. Na stole svietila lampa a okolo nej bolo more neporiadku. Nožnice, farby, štetec, povrázky, akési handričky, pod stolom vysypaný smetný kôš a na koberci hŕba farebného papiera, pokrčené noviny a zbytky z fliaš. 30

„Tramtadadá, krásne, však?” opýtal sa natešený chlapec. Mama nechápavo pokrčila ramenami, nuž Zoro ukazovákom namieril priamo na posteľ. A tam stálo päť pestrých zvončekov, zoradených za sebou ako vojaci. Každý zvonček mal farebnú stužku a ozaj zahrkotal, keď sa ním potriaslo. „A čo je toto za čudo?” hovorí zaskočená mama, obzerá si zvonček z každej strany, až nakoniec pochopí, že drží v ruke tú najoriginálnejšiu vianočnú ozdôbku. „Lenže ešte som neskončil,” nadýchol sa Zoro a chcel mame vysvetliť, že plánoval vyrobiť oveľa viac zvončekov. „Zbláznil si sa?” okríkla ho mama. „Pozri, koľko je hodín. Dnes si pracoval už dosť a v najlepšom treba prestať. Treba vedieť, kedy stačí. Teraz sa musíš dobre vyspať, aby si bol zajtra v škôlke fit.” Zoro jej však skočil do reči: „Ale to je málo zvončekov. V škôlke máme na stromčeku aspoň dvadsať...” „Lenže v škôlke je aj dvadsať detí a doma si sám,” zalomí mama rukami a už miernejšie dokončí: „Počúvaj, expert môj malý, tvoje zvončeky sú naozaj krásne. Ale nadnes stačilo. Už to len všetko spolu upraceme, potom si oddýchneme a zajtra môžeš tie zvončeky zavesiť na stromček. Uvidíš, že päť zvončekov je na náš malý stromček akurát dosť.” „Šesť!” povedal Zoro dôležito. Mama hodila pohľad na posteľ, prerátala a pošepla: „Päť ich je.” No Zoro sa nedal. Otvoril škôlkarský batôžtek, vybral z neho červený zvonček a s úsmevom zvolal: „Hovorím ti, že šesť!”. 

Michal, Mišo, Mišisko… Blížia sa tvoje meniny. Zanesiem ti kyticu kvetov. Neviem, či máš rád niečo také – nežné, romantické. Michal, hráš sa na schovávačky? Ty si pozorný, ale nejako si unavený, a nie ti je do hry. Tak čo k tým meninám, s čím si štrngneme? Možno najprv také domáce kajsové, alebo hruškové? A k tomu čo by pasovalo? Petrovská štipľavá, ale tú nemáme. Kovačické rejtešíky? Kysáčska sárma? Možno padinský guláš. A po ňom kto čo má rád – pivo, víno alebo padinskú vodu. Ej, nezadlho sa lístie na stromoch začervenie. Kukuricou sa naplnia „hambáre”. Sedliaci aj naďalej lopotia. Vrtošivé počasie viac alebo menej žičí úrode. Aj búrka vie prekvapiť. Poniekde sú zaplavy, ale Padinčania sa vode neboja. Ak prší, nech prší. Prší, prší, len sa leje, sedliak sa tomu smeje. Ale keď hviezda dňami pečie a v zemi sa zjavujú pukliny, ľudia ustarostene počúvajú predpoveď počasia a bezpomocne vyčkávajú. Prší, neprší, mám ťa po uši. To je rým z ľudovej piesne. A tvoje rýmy a verše boli nekaždodenné. Čím si sa inšpiroval? Literáti môžu o tom diskutovať a písať. Ty ani nepoprieš, ani súhlas nedáš. Čo básnik chcel povedať, zostane tajomstvom. A bolo by to komplikované vysvetľovať. No k tým meninám – rozmyslela som si – kytica bude zo slnečníc, čakanky, materinej dúšky a anjelskych trúb. Ružena Kraticová


na pobavenie I naďalej pokračujeme s odmeňovaním troch vyžrebovaných výhercov, ktorí dostanú odmeny Slovenského vydavateľského centra. Rozlúštenie tajničky zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21 470 Báčsky Petrovec.

ŠKANDINÁVKA V tajničke je tradičné zimné stretnutie s hostinou.

KRÍŽOVKA Pojmy zo súpisu umiestnite do krížovky tak, aby ste v označených riadkoch dostali meno a priezvisko nášho známeho režiséra. 8 písmen: NEISTOTA 7 písmen: ALOPATA, AUTOMAT, ILÍNIUM, UTEKALI 6 písmen: ĽAVICA 5 písmen: ATEST, KLAUN, OLOVO, OPÍČA, PETAR, PIATI, VLANI, VODIČ 4 písmená: ÁRIE, ATOL, BEDA, LÁVA, LOME, LOTO, VEDA, VILI 3 písmená: ARO, IKA, LET, LOJ, OČI, OLA, OSA, POD 2 písmená: CA, PS, ST, TA, TO, UI.

DOPLŇOVAČKA

Vylúštenie škandinávky číslo 9 – 10 VODOROVNE: Fotograf, Ivana, NI, Lika, tón, iný, bude, pú, ku, as, ťarcha, a, i, rátal, mh, SA, um, poza, Spa, Ulm, zver, Lu, dlane, zbabelec Správne znenie tajničky: TAKÝ BUDE I MAREC Výhercov žrebovala pracovníčka SVC Katica Matićová a šťastie mali: 1. Martin Holok, Šandora Petefija 121, 26 000 VojlovicaPančevo 2. Zuzana Širková, 2. októbra 26, 26 215 Padina 3. Katarína Kalmárová, Jánošíkova 80, 26 000 VojlovicaPančevo

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. osada pri Starej Pazove; 2. právne vedy; 3. zohnúť; 4. vlhčiť rosou; 5. opasok; 6. úprimne oddaný; 7. prázdne miesto v niečom; 8. hľadať prehŕňaním vlasov. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. číslo dva; 2. zvesť, hlásenie; 3. uviesť do činnosti, do pohybu; 4. úctivo, zdvorilo žiadať; 5. porast vynikajúci tvrdosťou; 6. vzťahujúci sa na dvere; 7. zasahuje úderom, 8. dosiahnuť, nadobudnúť. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci dostanete meno a priezvisko nášho básnika, ktorého výročie narodenia sme si pripomenuli 16. decembra.

VTIPY Poľovník prichytil v lese chlapa s autom a v jeho kufri našiel jeleňa. Oboril sa na neho: – Čo to má znamenať? – Nič. To je môj pes!

Enigmatické jednotky Jána Bažíka na tejto strane sú zo Vzletu a Hlasu ľudu.

– A čo tie parohy? – To je jeho problém!

31


pre deti Milé deti, aj tentoraz sme vám pripravili rôznorodé rozptýlenia. Veríme, že nám i naďalej budete pravidelne zasielať vylúštenia našich doplňovačiek. Zároveň nám môžete zasielať i svoje práce alebo návrhy, ktoré radi uverejníme alebo uplatníme. Vopred sa tešíme na spoluprácu. Správne vylúštenie napíšte na pohľadnicu alebo na korešpondenčný lístok a zašlite na našu adresu: Slovenské vydavateľské centrum, pre Rovinu, Ul. XIV. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec. Trom šťastlivcom zašleme knižné odmeny.

OSEMSMEROVKA

LABYRINT

Názvy literárnych diel zo súpisu vyhľadajte a prečiarknite v osemsmerovke. Zostane vám šesť neprečiarknutých písmen, ktoré čítané radom tvoria názov jarnej rastliny s fialovými kvetmi.

Cuky sa hostí klobáskami a mačička Mica zavoňala lakoty. Pochutnala by si na nich, ale nevie nájsť cestičku k Cukymu. Pomôžte jej nájsť cestičku v labyrinte.

DOPLŇOVAČKA

VYFARBITE

VODOROVNE OD HRUBŠEJ ČIARY DO KONCA: 1. korálový ostrov, 2. stále, naďalej, 3. poučenie, 4. slovné zachytenia javov, opisovanie 5. postavenie, 6. hmota ako materiál, surovina, 7. zaručene, 8. rytmus, 9. zvuk tvorený hlasivkami. VODOROVNE CEZ CELÚ DOPLŇOVAČKU: 1. uchytil, schmatol, 2. nástroj umožňujúci zovretie predmetov, 3. menší pozemok, 4. napísaný text diela, 5. miesto upravené na pristátie lodí, 6. mimikou zmenený výraz tváre, 7. zatiahnuté hmlou, 8. styk, spojenie, 9. informačný prostriedok. Ak ste správne rozlúštili doplňovačku, v označenom stĺpci dostanete názov známej rockovej skupiny. Správne vylúštenie doplňovačky z minulého čísla je VRBARA. Žreboval pracovník počítačovej úpravy Vladimír Sudický a šťastie mali: 1. Verona Petráková, Ul. mira 133, 11 275 Boľovce, Gradska opština Surčín 2. Annamária Cesnaková, Jánošíková 71, 26 000 Vojlovica-Pančevo 3. Isidora Jović, Subotička 4, 26 232 Starčevo

32

AGÁVA AMARANT BAKLAŽÁN BEGÓNIA CIROK DUB HLIVA CHREN IMELO KLEN

KUKURICA LIANA MALINA MRKVA PALMA PIVÓNIA PLATAN PÓR PROSO TULIPÁN

Políčka vyznačené číslom 1 vyfarbite nazeleno a políčka vyznačené číslom 2 dohneda.

PYRAMÍDA 1. Chemická značka bóru, 2. Rieka v Rusku, 3. Postranná časť tela, 4. Náš režisér, Alexander, 5. Vodné pary tvoriace celok vo vzduchu, 6. Jednoduchá drevená stavba, 7. Pichľavá rastlina, 8. veľká dlaba.

SMIECHOTY Lenka s mamkou idú k zubárovi. Lenka otvorí ústa a zubár povie: „Lenka, máš malé ústa!” Mama zavrieska: „Ale doma má veľké ústa!”


|



dipl. vet. med. juraj pálenkáš |

okom odborníka

Papagáje – hovoriace vtáky P

apagáje patria medzi najobľúbenejšie ozdobné vtáky. Čoraz častejšie ich nachádzame v ľudských príbytkoch, kde predstavujú zaujímavé osvieženie izbového prostredia. Papagájom sa zvlášť tešia deti. Často sú jediným spoločníkom osamelých ľudí, ktorí sa v kontakte s nimi snažia zabudnúť na svoju samotu. Svojím hýrivým sfarbením a niekedy i zrozumiteľným hovorom vždy predstavujú nenudiaci objekt našej pozornosti. Papagáje sa medzi sebou rozlišujú sfarbením, veľkosťou, dĺžkou zobáka a chvosta, ako i hovorovou schopnosťou. V súčasnosti jestvuje okolo 300 druhov popagájov. Všetky majú niektoré spoločné, veľmi charakteristické znaky: veľkú hlavu, krátky krk a hrubý hákovite zohnutý zobák. Zo všetkých vtákov jedine papagáje majú dva prsty na nohách obrátené dopredu a dva dozadu. Toto im umožňuje pevne uchopiť predmet, na ktorom sedia, ako i stravu, keď ju ohrýzajú. Ďalšou spoločnou vlastnosťou papagájov je priam umelecky sfarbené perie najrozličnejších farieb. V prírode papagáje žijú iba v tropických krajoch. Najviac ich je v Južnej Amerike, v severnej Austrálii a v pralesoch novej Guiney, kde žijú až štyri pätiny všetkých známych druhov. V menšom počte sa nachodia i v južnej Austrálii a v Afrike. Najobľúbenejším plemenom papagájov je ara. Toto sú súčasne i najväčšie papagáje. Majú dlhý chvost, ktorý spolu s telom meria až 90 cm. Ara papagájov je až 15 druhov. Medzi sebou sa líšia sfarbením a telesnými rozmermi. Tieto papagáje sú obyvateľmi tropických lesov Strednej a Južnej Ameriky, nachádzajú sa i v zoologických záhradách a len zriedkakedy v domácnostiach. Medzi najznámejšie a najkrajšie papagáje patria austrálske kakadu. Je ich 16 druhov a ich spoločným znakom je chochol na hlave, sú bielej, ružovej i žltej a čiernej farby. V domácnostiach sa veľmi často nachádzajú tzv. amazónčany, stredne veľké papagáje s krátkym chvostom. Je ich 25 druhov. Sú zelenej farby so žltými, červenými alebo modrými kresbami. Tieto papagáje majú schopnosť napodobniť ľudkú reč, a preto sú veľmi obľúbené. Z afrických papagájov najlepším rečníkom je papagáj sivý (jako). Jeho schopnosti v reprodukovaní ľudskej reči sú obdivuhodné. Plynne môže vysloviť celé vety, a nie iba jednoduché slová. Zvlášť nadané a vycvičené jedince sú schopné odpovedať na položené otázky rýchle a plynne a často stačí, aby len raz počuli niektoré slová a vety, aby ich hneď zopakovali. Tieto papagáje patria medzi najkomunikatívnejšie a s nimi do určitých hraníc možno začať

opravdivý dialóg. Známe sú prípady, keď sa výzvedné služby dozvedeli potrebné tajomstvá práve od papagájov žijúcich v rodine vyslúchanej osoby. Medzi najmenšie papagáje patria papagáje vlnkovité. Pochádzajú z Austrálie. Prvý pár týchto papagájov do Európy priniesli v roku 1840. Pre malé telesné rozmery tento druh papagájov si vyžaduje minimálne množstvo stravy a odchovného priestoru. Toto boli výhody, ktoré mu zabezpečili veľkú popularitu a rozšírenosť v početných domácnostiach na celom svete. Jeho základná farba je zelená so všetkými možnými odtienkami. V prírode sa papagáje živia rôznymi semenami, ovocím, zeleninou, pukmi stromov, zelenými vetvičkami, z ktorých olupujú kôru. V klietke sa kŕmia prosom, lúpaným ovsom, kukuricou, rôznym ovocím, čerstvými vetvičkami vŕby a inou vhodnou stravou. V súčasnosti jestvujú zvláštne krmivá pre papagáje, ktoré sa kupujú v obchode. Tieto krmivá zabezpečia pravidelný rast, dobré zdravie a plodnosť papagájov. Papagáje sa radi kúpu, a preto im treba zabezpečiť nádobku s vodou na tieto účely. Zistené bolo, že papagáje, ktoré majú možnosť kúpať sa, sú krajšie, bystrejšie a zdravšie. Okrem výživy na zdravie a všeobecnú vitalitu papagájov vo veľmi veľkej miere vplýva i umiestnenie a spoločnosť. Papagáj je veľmi spoločenský, a preto veľmi ťažko znáša samotu. Ideálne by bolo, keby v miestnosti, kde je umiestnená klietka s papagájom, vždy bol niekto, a občas sa mu prihováral. Z týchto príčin je žiaduce mať najmenej pár papagájov. Papagáje, ktoré väčšinu dňa strávia samy a majú nevšímavého majiteľa, sú menej čulé a žijú kratšie od tých, čo majú majiteľa, ktorý im venúva veľkú pozornosť. Aby papagáje do určitej miery cítili voľnosť, klietka, v ktorej sú umiestnené, musí byť dostatočne veľká. Ešte lepšie je umiestniť ich vonku v priestrannom ohradenom priestore (voliéra). Pretože pochádzajú z tropických krajov, neznášajú nízke teploty. Papagáje sú veľmi obľúbené najmä preto, že sú schopné reprodukovať ľudskú reč. Aby sa papagáje naučili rozprávať, treba dosť trpezlivosti. Okrem toho treba mať papagáje vyznačujúce sa vysokou inteligenciou, prejavujúce prirodzený sklon k napodobňovaniu ľudského hovoru. Keď sa papagájovi podarí vysloviť niekoľko slov, sám prejaví záujem o tento druh zábavy a pomerne ľahko bude vyslovovať celé vety. Niektorým papagájom sa tak páči hovoriť, že v tom niekedy i preháňajú a hovoria i také výrazy, ktoré si majiteľ nepraje. V každom prípade sú významným spoločníkom najmä osamelých ľudí, detí, ako i určitým rozptýlením každému po namáhavej práci. 

33


užitočné

|

 pripravila mária lučetincová |

Akého veku sa dožívajú dreviny

P

V minulosti vysadil ovocné stromy v záhrade otec, z úrod orasty v záhradách treba po určitom čase obmeniť a omladiť. Novou výsadbou tak máte možnosť nahradiť sa spravidla tešil až syn. V súčasnosti musí ovocinár už po nevhodné odrody a zároveň vymeniť zastarané za nové a 30 až 40 rokoch pestovania uvažovať o omladení, teda o perspektívne. Vo výsadbách treba zohľadniť nielen tvar a obnove úžitkových ovocných drevín. Nielen jadrovín, ale aj veľkosť dospelých drevín, ale aj ich vitalitu a životnosť. bobuľovín, kôstkovín a škrupovín. Súvisí to nielen s nižšou Mnohí pestovatelia túto skutočnosť nerešpektujú. Potom si životnosťou vyšľachtených stromov, ale aj s väčšou ponunevedia rady s dospelou vysokou drevinou, ktorá im zatieni kou nových odrôd odolnejších proti chorobám, mrazom, škodcom a nepriaznivému spoločenstvu rastlín. porasty letničiek alebo zakrpatených ovocných stromov. Rastliny nižšieho vzrastu s čiastočne alebo úplne zdrevnateČasto treba omladiť najmä výsadbu broskýň. Táto drevina pochádza z úpätia pohoria Pamír, kde kvitne v decembri nými stonkami a byľami sa dožívajú menej rokov v porovnaní a rastie na stále vlhkých, slabo kyslých pôdach. U nás je to so stromami. Priemerný vek vyšší ako 100 rokov pozorujeme strom, ktorý nútime kvitnúť v apríli až máji natieraním ko- iba pri niektorých väčších kroch. Najmenej rokov žijú polokry. nárov vápnom. Často trpí suchom a listy žltnú od nadbytkov Ani liany dlho nežijú. Mnohé rastliny každoročne vytvárajú nové výrastky, čiastočne uhličitanov v pôde. Z desiazdrevnatené, ktoré rastú z kotich stromov sa preto často reňov. V závislosti od vlastdožíva desiatich rokov iba ností pôdy vydržia na jednom deväť zdravých jedincov. – Hrmavica v novembri znamená bohatý rok. mieste niekoľko rokov, zriedDĺžka života stromov je – Novembrový sneh neškodí siatinám. kavejšie aj viac ako 10 – 20 spätá nielen s dedičnými – Martin (11. Xl.) na bielom koni chodí. rokov. Potom ich treba presavlastnosťami, ale aj ekolo– Na Katarínu (25. XI.) skrývame sa pod perinu. diť alebo podzemné časti pogickými podmienkami, v kto– Čím skorej počne zima, tým skorej aj prejde. lokrov a lián rozdeliť a dopesrých ich pestujeme. Ne– Keď je v decembri mnoho snehu, býva úrodný rok. tovať nové rastliny. ošetrované, nehnojené a – Blatnavý december, blatnavý celý rok. Ríbezle, borievky, čučonezavlažované šľachtené – Na Barboru (4. XII.) ťahaj sane do dvoru. riedky, egreše, orgovány, ovocné stromy sa dožívajú menej rokov, lebo častejšie – Keď zajac v decembri prichádza do záhrady, bude zima ruže, vinič, dulovce, hlohy a ešte tuhšia. Keď sú v decembri šušky na stromoch, nepo- iné kry vydržia vegetovať na trpia chorobami a rýchlejšie trvá zima dlho. jednom mieste desiatky rostarnú. Najvyššieho veku kov. Cudzokrajné teplomilné sa dožívajú stromy vo svojom prirodzenom prostredí. Vo voľnej prírode je často život- druhy však pôsobením silnejších mrazov v zimných mesianosť ovocných stromov vyššia ako v záhradách, kde sa coch často predčasne vyhynú v priebehu niekoľkých rokov. Dôležité je nesadiť rovnaké druhy na to isté miesto. Ak neraz dožívajú len desiatky rokov, zatiaľ čo jednotlivé druhy mimo záhrad stovky až tisíce rokov. Tak je to pri jabloniach nemáme inú možnosť, treba im aspoň vymeniť substrát. a hruškách. Zatiaľ čo vysokokmenné jablone v záhradách Pri broskyni sa totiž dokázalo, že až 10 rokov pôsobia výsa v minulosti dožívali 60 – 80 rokov a nové odrody zákrp- lučky koreňov negatívne na novú broskyňu vysadenú po kov v súčasnosti iba 30 – 40 rokov, voľne v prírode žijú uhynutej. Podobne je to aj s jabloňou, višňou, ríbezľou, plané jablone viac ako 100 rokov. Podobne je to aj pri malinou, slivkou, hruškou a inými druhmi stromov a krov. hruškách. Zatiaľ čo nešľachtené hrušky žijú 150 – 300 ro- Niekedy pomáha vykopanie väčšej a hlbšej jamy, ktorú kov, v záhradách sa jednotlivé odrody dožívajú najviac 100 zaplníme kompostom obohateným o minerálne hnojivá a humusovou hlinitou zeminou z inej časti záhrady.  rokov.

Príslovia o počasí

Škola záhradkára

Robí vietor počasie? Vietor prináša mraky, dážď, ľadovec i vysušujúci horúci vzduch z juhu. Jeho smer a sily napovedajú, aké bude po-

34

časie. Vietor je prúd vzduchu, ktorý smeruje z oblasti vysokého tlaku vzduchu do oblasti s nízkym tlakom. Čím väčší je rozdiel medzi vysokým a nízkym tlakom, tým silnejší je vietor. Vysoký tlak vzniká v miestach oteplenia, kde teplý vzduch stúpa smerom hore. Na jeho miesto „padá”, alebo pri zemi postupuje vzduch studený. Vietor prináša vlhký vzduch od mora nad pevninu. Prináša mraky a s nimi užitočný dážď, ale i škodlivý ľadovec. Meteorológovia predpovedajú počasie pomocou zložitých prístrojov, ale i podľa tvaru a výšky mrakov, podľa sily a smeru vetra, podľa teploty. Počasie „predpovedá” i slniečko. Ranné zore zlé, večerné zore pekné počasie. Krátkodobú predpoveď počasia si môže robiť každý, kto sa trochu zaujíma o meteorológiu a vie si zistiť základné meteorologické údaje, ako smer a sila vetra, teplota, vzdušná vlhkosť, stúpanie alebo pokles tlaku vzduchu. Pomocníkom je malá meteorologická stanica, ktorú ľahko urobia i väčšie deti. 


Vo vianočnej nálade V predvianočnom období si mnohí z nás nájdu čas nielen na pečenie, upratovanie a výzdobu bytu, ale sviatočne si upravujú aj balkón, terasu alebo závesné nádoby v záhrade. Ponúkame jednoduché inšpirácie, ako sa to dá urobiť.

Adventný veniec Nezvyklý, ale efektný adventný veniec Drobný darček z ihličia, na ktorom svietia malé elektrické Drobný, ale cenný darček, napríklad vianočné žiarovky a červené vianočné šperk je výraznejší pri „nalodení” do keraozdoby. mických člnkov. Doplnkom môže byť stuha alebo voňavé korenie a ovocie upevnené v lodičke mriežkou z ozdobného drôtika.

Voňavá kytica K vianočným sviatkom patrí aj osobitná vôňa. Kytica je preto vytvorená pre oči i pre nos. Základom sú naaranžované zelené konáriky, na ktoré sa potom viažu ozdoby plné vône. Záleží to od vlastnej fantázie a vkusu. V kytici na obrázku voňajú retiazky zo sušených pomarančových šúp, sušené plátky pomaranča, paličky celej škorice a vanilky. Ozdoby dopĺňajú špirály z čerstvej pomarančovej kôry. K váze sa môžu položiť aj pomaranče, do ktorých sú zapichnuté voňavé klinčeky.

Druhá šanca Možno aj vy máte v pivnici alebo na povale staré drevené sane, na ktorých sa už roky nikto nevozí. Môžu dostať ešte jednu šancu, keď z nich urobíme netradičný stojan na dreviny. Ak črepníky zaodejeme do ručne vyšívaných „obliečkou” a na čečinu zavesíme domáce medovníčky, historický nádych ešte zdokonalíme. 35


zdravie (2)

|

 mária vršková |

Potraviny pre zdravé srdce

Vianoce na skle

16. Kakao Antioxidanty v ňom pôsobia blahodarne na srdcové tepny. Znižujú tlak krvi, ktorá nimi preteká, a napomáhajú cirkuláciu krvi v obehovom systéme. 17. Kurkuma Táto rastlina sa vďaka priaznivému pôsobeniu na krvný obeh postará o prevenciu pred mozgovou mŕtvicou a ochráni pred krvácaním do mozgu. I malé dávky znižujú cholesterol v krvi. 18. Kvasnice Kyselina listová a beta-glukany znižujú zvýšenú hladinu cholesterolu. Pre srdcovo-cievny systém sú prospešné aj tým, že pomáhajú rozpúšťať sklerotický plát vnútri ciev. 19. Losos Má vysoký obsah omega-3 a omega-6 mastných kyselín a zlepšuje prúdenie krvi. Je preukázané, že u ľudí, ktorí tieto ryby jedia aspoň raz do týždňa, sa výrazne znižuje riziko infarktu. 20. Špenát Je zásobárňou skupín vitamínov E a B a kyseliny listovej. Odporúča sa hlavne tehotným ženám, pretože chráni srdce plodu. 21. Makrela To, že je rybí tuk zdravý, vedeli už naše babičky. Obsahuje zložky, ktoré znižujú zlý cholesterol a zvyšujú podiel toho dobrého. 22. Mandle Jedna hrsť mandlí obsahuje až 20 rôznych flavonoidov, teda látok, ktoré pomáhajú pred rozvojom ochorení srdca a ciev. 23. Olivový olej Kvalitný, za studena lisovaný extra panenský olej výrazne znižuje cholesterol i vysoký krvný tlak a prospieva srdcu. Nie je však príliš vhodný na vyprážanie. 24. Oregano Zlúčenina beta-karyofylen chráni srdce pred vznikom zápalov a je účinná proti osteoporóze. 25. Paradajky Skvelou prevenciou proti infarktu a mŕtvici je látka lykopén, ktorú obsahujú. Pravidelná konzumácia paradajok a paradajkového pretlaku ochráni srdce a cievy. 26. Pohánka Zdravá je najmä kvôli rutínu, ktorý udržuje pružné cievne steny a zabraňuje zhlukovaniu krvných doštičiek. 27. Figy Aminokyseliny, draslík, horčík alebo vláknina majú preventívne účinky proti srdcovo-cievnym a nádorovým ochoreniam. 28. Repkový olej Účinne znižuje riziko infarktu a podporuje správnu činnosť srdca a ciev. Má optimálny pomer polynenasýtených a mononenasýtených mastných kyselín. 29. Škorica Zlúčenina polyfenolu obsiahnutá v škorici napodobňuje funkciu inzulínu a znižuje cukor v krvi a krvný tlak. Pravidelným pridávaním do pokrmov tak môžete predchádzať srdcovo-cievnym chorobám. 30. Cesnak Znižuje zhlukovanie krvných doštičiek, ich priľnavosť k stenám ciev. Funguje ako prevencia pred aterosklerózou – teda kôrnatením ciev. Zo zahraničnej tlače

Kto by nemal rád Vianoce, zimný sviatok pokoja a lásky? Sladké medovníky, voňavé ihličie, plamienky sviečok... a vianočné dekorácie od výmyslu sveta. Ak máte chvíľku čas a cítite v prstoch chuť vytvoriť jedinečné ozdoby, určite siahnite po farbách na sklo. Moje dlhoročné skúsenosti s touto technikou potvrdzujú, že pri troche trpezlivosti sa dajú vyrobiť originálne „nálepky”, ktoré môžete lepiť na akýkoľvek hladký povrch – na okno, zrkadlo, pohár, vázu, sklenené dvierka, chladničku, sporák, dlaždice... Výhodou týchto farieb je, že obrázky sa dajú neskôr ľahko odlepiť a môžete tak obmieňať rôzne motívy.

36

Čo potrebujeme: – farby na sklo (nájdete v papiernictve, v balení by mala byť aj kontúrovacia farba, ktorá je veľmi dôležitá), – priesvitnú fóliu (najlepší je tzv. euroobal, Najprv sa urobí kontúra priesvitný obal na zakladanie papierov), – veľmi tenký štetec (použiť sa dá aj obyčajná ceruzka s odlomeným hrotom alebo pero, ktoré už nepíše), – vianočné predlohy (z internetu, časopisov alebo si sami vymyslite). Postup: 1. Predlohu si vložíme pod priesvitnú fóliu. Kontúrovacou farbou obkreslíme na fóliu kontúry. Treba čakať 1 – 2 hodiny, kým farba uschne. 2. Pestrými farbami vyplníme všetky plochy obrázka. Farba sa rozotiera buď priamo ostrým plastovým hrotom na tube alebo si trochu farby vytlačíme a rozotierame štetVýsledok na okne com, ceruzkou, perom. Hotový motív musí schnúť 24 hodín. 3. Suchý obrázok je ako nálepka. Môžeme ho z fólie opatrne odlepiť a nalepíme na akúkoľvek hladkú a rovnú plochu, ktorú sme predtým vyčistili (sklo, porcelán, keramika, zrkadlo...). Pre začiatočníkov odporúčam nenáročné motívy, s jednoduchým tvarom a jasnými kontúrami. Želám veľa zábavy pri maľovaní a Šťastné a veselé...


|

 pripravila mária lučetincová | receptáreň

Kapor na vianočnom stole Pečený kapor s chlebovou plnkou: 1 kapor (1500 g), 300 g mäkkého chleba, 3 strúčiky cesnaku, 100 g masla, 1 kg zemiakov, 0,2 1 smotany na varenie, 0,1 l bieleho vína, soľ, mleté čierne korenie, rasca, mletá paprika. Vypitvaného kapra umyjeme, posolíme znútra aj zvonku. Chlieb pokvapkáme trochou vlažnej vody, zmiesime a pridáme nakrájaný cesnak. Chlebovú plnku natlačíme do brušnej dutiny kapra, vložíme ho chrbtom hore do pekáča vymasteného časťou masla a okoreníme. Očistené zemiaky nakrájame na kolieska, rozložíme okolo kapra a posolíme. Zalejeme ich smotanou, do ktorej sme zamiešali rascu a mletú papriku. Vložíme do vyhriatej rúry a pečieme asi 40 minút. Počas pečenia kapra potierame zvyšným rozpusteným maslom so soľou a podlievame vínom. Pečený kapor so šampiňónmi: 1 kg kapra, 1 citrón, 1 cibuľa, 0,1 l bieleho vína, 200 g sterilizovaných šampiňónov, 0,2 l smotany na varenie, 1 lyžička cukru, kôpor, soľ, hladká múka, olej. Kapra nakrájame na kúsky široké asi 3 cm, na vrchnej časti ostrým nožom dvakrát narežeme a do otvorov vsunie-

me polkolieska citróna. Rybu posolíme, obalíme v múke, z oboch strán opečieme na rozohriatom oleji a potom vyberieme. Vo výpeku opražíme nadrobno nakrájanú cibuľu, zalejeme vínom a rybu vložíme späť. Dusíme 10 minút a vyberieme. Do šťavy pridáme scedené šampiňóny, prilejeme smotanu, ochutíme cukrom, soľou, posekaným kôprom a krátko povaríme. Marinovaný kapor so zeleninou: 1 kg kapra, 2 cibule, tymian, štipka mletého bobkového listu, petržlenová vňať, citrónová šťava, soľ, múka, 2 lyžice strúhaného parmezánu, 2 lyžice sezamových semienok, olej. Kapra očistíme a nakrájame na porcie. Do misy vložíme cibuľu pokrájanú na kolieska, pridáme tymian, bobkový list, posekanú petržlenovú vňať, citrónovú šťavu a premiešame. Touto zmesou prikryjeme kapra a na dve hodiny dáme na chladné miesto. Potom kúsky ryby vyberieme a osušíme. Posolíme a obalíme v múke, v ktorej sme zmiešali syr a sezamové semienka, a na rozohriatom oleji vypražíme z oboch strán. Kapra podávame s dusenou zeleninou a zemiakovou kašou. 

Makové obmeny Kuracie prsia s makovou omáčkou: 4 väčšie kuracie premiešame. Cesto vylejeme do tortovej formy a pečieme prsia, 0,1 l vývaru, 0,05 l bieleho vína, 0,1 l smotany na pri strednej teplote asi hodinu. Vychladnutý korpus prereverenie, 3 lyžice maku, soľ, korenie, olej. žeme na 3 pláty, každý pokropíme rumom, natrieme šľaUmyté a osušené prsia posolíme, okoreníme a na horú- hačkou a stužovačom a spojíme. com oleji z každej strany opečieme. Víno zmiešame s vývaMakový koláč: 250 g hladkej múky, 2 lyžice cukru, 170 rom, pridáme smotanu a pomletý mak a krátko povaríme. g masla, jedno vajce. Plnka: 600 g mletého maku, 350 g Podávame s haluškami a cuketovým šalátom. (Cuketu na- cukru, 3 lyžice medu, 100 g posekaných orechov, jeden krájame na tenké rezančeky, necháme prejsť varom, scedí- vanilkový cukor, 1 vajce, mlieko. me a ochutíme soľou a korením.) Múku zmiešame s cukrom, pridáme zmäknuté maslo a Maková torta: 200 g orechov, 200 g maku, 150 g cukru, vajce. Vypracujeme hladké cesto, ktoré necháme na chlad200 g kyslejších jabĺk, 6 vajec, lyžica cukru, štipka soli, tuk nom mieste asi 20 minút odležať. Potom ho rozdelíme na a múka na vymastenie formy. dve časti. Jednu časť cesta rozvaľkáme na pomúčenej doske Orechy a mak pomelieme, očistené jablká postrúhame na a prenesieme ho na vymastený, múkou vysypaný plech hrubšom strúhadle. Z bielkov vyšľaháme tuhý sneh, pridáme s rozmermi 25 X 35 cm. Cesto na plechu popicháme vidličkou. štipku soli a lyžicu cukru. Žĺtky vymiešame s cukrom, potom Ochutenú makovú plnku rovnomerne rozotrieme na cesto a pridáme jablká, orechy a mak. Napokon do masy opatrne položíme na ňu druhú časť cesta, ktorú sme rozvaľkali tazamiešame sneh a vylejeme do vymastenej a múkou vysypa- kisto ako prvú. Povrch cesta potrieme rozšľahaným vajcom. nej tortovej formy. Pri teplote 180 °C pečieme asi hodinu. Pečieme vo vyhriatej rúre pri teplote 180 °C asi 40 minút. Makovo-oriešková torta: 250 g margarínu, 250 g Po vychladnutí pokrájame a posypeme práškovým cukrom. medu, 7 vajec, 250 g pomletého maku, 150 g lieskovcov Plnka: Do hrnca dáme pomletý mak s cukrom a zalejeme alebo orechov, pol menším množstvom vrecúška vanilkovémlieka, aby vznikla ho cukru, 3 lyžice hustá hmota. Uve– Zavárate zeleninu a túžite po tom, aby bola aj po otvorení pohára príjem- dieme do varu a rumu, 300 g šľane chrumkavá? Ľahko to docielite, ak do nálevu vložíte kúsok chrenu. hačkovej smotany, odstavíme z ohňa. – Aby vám džem pri pečení nevytiekol z cesta, zahustite ho trochou Gustinn Do mierne teplej stužovač. (maizeny) alebo pudingovým práškom. Margarín vymiemakovej plnky pri– V hrnci pripálenú smotanu ľahko odstránite, ak ju poriadne potriete mas- dáme med a vanilšame do penista, ťou. Potom hrniec trochu zahrejte a pripálenina pôjde dolu. zapracujeme doň kový cukor. Potom – Aby ste sa vyhli pripáleniu pudingu, vymažte dno i okraje hrnca kúskom necháme vychladtekutý med a pomasla. Potom môžete naliať mlieko a pustiť sa do varenia. stupne žĺtky. Pridánúť a pridáme vajce, – Zeleninu pred smažením netreba povariť, pretože zmäkne aj tak a bude nasekané orechy a me orechy, mak, navyše oveľa chutnejšia a chrumkavejšia, zachová si aj viac vitamínov. vanilku a tuhý sneh dôkladne premiešaz bielkov, zľahka me. 

Rady do kuchyne

37


|

 pripravila mária lučetincová | gastro

I. Vanilkové hviezdičky II. Mandľové pečivo

I. Bielkové kolieska II. Orechové mesiačiky

I. Cesto: 500 g hladkej múky, 250 g margarínu, 150 g práškového cukru, 150 g mletých orechov, 2 žĺtky, 1/4 balíčka prášku do pečiva, 2 zarovnané lyžičky mletej škorice, šťava, kôrka z polovičky citróna, 50 g mlieka, 2 lyžice rumu. Plnka: ríbezľový džem. Na obaľovanie: vanilkový cukor II. 140 g mletých mandlí, 140 g margarínu, 140 g práškového cukru, 240 g hladkej múky, 50 g zmäknutej čokolády, 1 vajce, štipka mletej škorice, šťava a postrúhaná kôrka z polovičky citróna, 1 vajce na potretie, kryštálový cukor na posýpanie, tuk na pomastenie plechu. Prísady určené na cesto dobre zmiesime na doske. Cesto vyvaľkáme na hrúbku 5 mm. Formičkou povykrajujeme hviezdičky. V polovici z nich vykrájame dierky. Na suchom plechu ich upečieme. Hviezdičky bez dierok potrieme džemom a spojíme s hviezdičkami s dierkou. Obaľujeme vo vanilkovom cukre. Prísady uvedené v rozpise zmiesime na cesto. Necháme ho 10 minút odpočívať. Cesto vyvaľkáme na hrúbku 5 mm. Formičkami z neho povykrajujeme ozdobné tvary. Povrch potrieme rozmiešaným vajcom a posypeme kryštálovým cukrom. Upečieme na pomastenom plechu. 

I. 400 g hladkej múky 250 g margarínu, 2 vajcia, balíček vanilkového cukru, 200 g práškového cukru, tuk na vymastenie plechu, pikantný lekvár. II. 100 g margarínu, 100 g práškového cukru, 140 g polohrubej múky, 140 g orechov, 1 bielok, citrónovú kôru, tuk a múku na prípravu plechu. Poleva: 2 žĺtky, asi 100 g práškového cukru. Na doske zmiesime múku, margarín, 2 žĺtky a vanilkový cukor. Cesto vyvaľkáme na hrúbku 5 až 7 mm. Bielky vyšľaháme s práškovým cukrom a navrstvíme na vyvaľkané cesto. Formičkou vykrajujeme kolieska, poukladáme ich na vymastený plech a pri miernej teplote upečieme. Upečené kolieska vždy po dve pospájame lekvárom. Na doske spracujeme margarín, cukor, múku, mleté orechy, bielok a postrúhanú citrónovú kôru. Cesto vyvaľkáme na hrúbku asi 5 mm a okrúhlou formičkou vykrajujeme mesiačiky. Uložíme ich na pripravený plech a upečieme. Medzitým v miske vymiešame žĺtky s cukrom. Touto polevou potierame povrch mesiačikov. V otvorenej rúre pri miernej teplote polevu vysušíme. 

I. Kokosové štvorčeky II. Orechové guľky I. 300 g keksov, 200 g strúhaného kokosu, 100 g masla, 400 g cukru, 100 g vody, 4 lyžice rumu. Čokoládová poleva. II. 140 g práškového cukru, 1 bielok, 100 g mletých orechov, 1 vrecúško vanilkového cukru, 50 g várovej čokolády, 1 lyžica marmelády, strúhaný kokos na obaľovanie. Cukor s vodou uvaríme na sirup. Keksy rukou alebo valčekom na doske rozdrvíme. Zalejeme ich horúcim sirupom. Maslo dobre vymiešame, pridáme strúhaný kokos, keksovú hmotu a rum. Dobre spracujeme, aby vzniklo tvárne cesto. Ešte teplé cesto sformujeme na mastnom papieri na plát vysoký asi 15 mm. Necháme ho vychladnúť. Potom polejeme polevou. Po stuhnutí polevy plát teplým nožom pokrájame na štvorčeky. Ušľaháme sneh z bielkov. Vmiešame do neho jemný práškový cukor, vanilkový cukor, orechy, marmeládu a postrúhanú čokoládu. Z hmoty vyformujeme guľky, veľké asi ako orech. Guľky obalíme v strúhanom kokose. Po obschnutí ich ukladáme do papierových košíčkov.  38


|

Vo vínnych pivniciach obce Storočnica

 monika necpálová /  andrej meleg |

Na stretnutí v Užhorode: Igor Furdík, Vladimír Skalský, Janka Burianová, Valéria Balanko a Peter Prochácka (na fotografii zľava)

Slovenská ruža v Zakarpatsku Septembrové slnko zaliezlo pod perinu mračien. Schladilo sa, až zima zachádzala pod kožu. Z neba sa rinula jedna kvapka za druhou. Zmena počasia však na nálade nikomu neubrala. Ba naopak, akoby pani Jeseň v kožúšku podnietila príjemne teplé debaty pri horúcom moku. Stretli sa Slováci zo všetkých kútov sveta na Ukrajine...

D

ni slovenského zahraničia svojou niekoľkoročnou tradíciou patria k čarovným podujatiam, dovoľujúcim spoznávať kultúru iných oblastí, ktoré obývajú naši krajania. V uplynulých rokoch tak otvárali dvere do slovenskej domoviny v Maďarsku, Poľsku a v Izraeli. Tentoraz sa hostiteľskej úlohy ujala popri Svetovom združení Slovákov v zahraničí práve Spoločnosť Slovákov Ľudovíta Štúra v Zakarpatsku. Dni podporila aj Matica slovenská v Zakarpatsku a Generálny konzulát Slovenskej republiky v Užhorode. Z ôsmich krajín sa zbehli našinci do mesta na rieke Uh, aby od 13. do 16. septembra spoznali podmienky života, radosti i starosti tamojších Slovákov. Tridsiatka zahraničných Slovákov i novinárov sa ocitla na mieste, kde sa splieta niekoľko jazykov – ukrajinčina, slovenčina a maďarčina, na mieste, kde sa vyznáva niekoľko náboženstiev – pravoslávne, gréckokatolícke, rímskokatolícke, reformované i protestantské. Mesto s viac ako stotisíc obyvateľmi leží na pomedzí západnej a východnej európskej kultúry. Okrem stretnutia so študentmi Katedry slovenskej filológie na Užhorodskej univerzite nás čakali aj návštevy viacerých základných škôl s vyučovacím jazykom slovenským, či ochutnávka siedmich druhov vín v obci Storožnica. Vínne pivnice dýchali červeným i bielym vínom. Vinohradnícka oblasť je známa široko-ďaleko a s každým druhom kvalitného moku sa spája aj zaujímavý príbeh, ktorý nám bol predostretý v ukrajinčine. Porozumeli sme si, ako inak, bez ťažkostí. Nedeľné dopoludnie patrilo návšteve rímskokatolíckeho kostola v Storožnici. Popoludňajší program posledného dňa sa niesol v slávnostnom duchu. Zúčastnili sme sa na festivale slovenského folklóru Slovenská ruža v slovenskej obci Turia Remety. Obrov-

Svojou návštevou poctili Zakarpatskú Ukrajinu aj zástupcovia zo Srbska: Zuzana Lenhartová, Vladimír Valentík, Svetlana Zolňanová, Ján Majorský na fotografii s Jozefom Hajnišom a Vladimírom Skalským

Vzácni hostia otvorili festival Slovenská ruža v obci Turia Remety

ské ihrisko tancovalo v ľudovom kroji, varil sa guláš, jedli halušky a v noci nebo zahorelo farbami ohňostroja. V ten deň pršalo, no akoby nám zhora padalo šťastie... Byť jeden s druhým, nechať vravu plynúť ako paru z kotlíka plného halušiek a ruka v ruke upevňovať priateľstvá a nadväzovať spoluprácu... Je vari niečo viac na poli slovenského zahraničia? Svojou návštevou poctili Zakarpatskú oblasť i predseda Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí Igor Furdík a podpredseda Úradu Peter Prochácka. Prihovárala sa aj generálna konzulka SR Janka Burianová a predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí Vladimír Skalský. Priateľským pohľadom každého vítala predsedníčka Spoločnosti Slovákov Ľudovíta Štúra v Zakarpatsku Valéria Balanko. Spoločne s ostatnými kraj navštívili aj podpredsedovia NRSNM Vladimír Valentík, Zuzana Lenhartová, Ján Majorský i predsedníčka Výboru pre vzdelávanie NRSNM Svetlana Zolňanová. „SZSZ vníma vzťah štátnych a regionálnych orgánov Ukrajiny k tamojšej slovenskej menšine ako pozitívny príklad ochrany práv národnostných menšín a aj na tomto základe podporuje zbližovanie medzi Európskou úniou a Ukrajinou. Tento proces považuje SZSZ za výrazný krok k podpore kultúrnej emancipácie a spoločenskej angažovanosti slovenskej menšiny na Ukrajine,” stojí v Deklarácii Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ), vydanej pri príležitosti Dní slovenského zahraničia v Zakarpatsku. V dokumente sa uvádza, že „SZSZ podporuje uľahčenie pobytového režimu pre Slovákov z Ukrajiny na Slovensku, ako aj zvyšovanie komfortu pri prekračovaní hraníc medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou”. Dni sa krátia, je čas ísť... Do batôžka si vkladáme nové dobré vzťahy, kúsok zakarpatskej pohostinnosti a jeden lístok, čo spustila nám na rozlúčku Jeseň zo stromu. Naň si značíme adresu na návrat: „Tam, kde nám bolo ako doma.” 


| pripravil ján hlaváč |

METROPOLA NEMECKÉHO SASKA – DRÁŽĎANY (2)

Florencia na Labe N

akuknime ešte trochu do historických Drážďan. Prvá zachovaná písomná zmienka o nich pochádza z roku 1206. Pôvodne na území dnešného historického centra vyrástli dve samostatné sídla, na každom brehu Labe jedno, ktoré až roku 1549 zlúčil knieža Moritz do jedného mesta, čiže nechal opevniť spoločnými hradbami. To už boli Drážďany politickým a kultúrnym centrom Saska, významného protestantského kniežatstva v rámci Svätej rímskej ríše nemeckého národa (ako znel oficiálny názov Nemecka od stredoveku až do roku 1806). V priebehu tridsaťročnej vojny (1618 – 1648) Drážďany prekvapujúco neboli výraznejšie poškodené, ba ani vyrabované, vojna však priniesla všeobecný úpadok, chudobu a mor.

Zámocké námestie (Schlossplatz). Vľavo sídelný zámok saských kniežat s trojuholníkovým štítom a osemuholníkovou barokovou vežou. Vpravo katolícky Dvorný kostol – Hofkirche...

Spätným pohľadom na päťhodinové kamarátenie s Drážďanmi, ktoré sú dejiskom aj jednej nenápadnej udalosti. Totiž v roku 1785 Friedrich Schiller pre slávnostné zasadnutie drážďanskej slobodomurárskej lóže napísal Ódu na radosť, ktorá je dnes textom hymny Európskej únie.

„Zlatý vek” Drážďan nastáva na prelome 17. a 18. storočia, za vlády Friedricha Augusta I. Známy bol pod menom August Silný, lebo vraj dokázal rukami ohýbať podkovy. Tento pán sa stal saským kniežaťom v roku 1694 a čoskoro mal možnosť preukázať hĺbku svojho náboženského presvedčenia – v roku 1697 ašpiroval na poľský trón, kvôli čomu konvertoval z luterá-

Začiatok novembra, začiatok nákupného vianočného ošiaľu v meste bývalého DDR, ktoré sa po rozpade Berlínskeho múru rýchlo adaptovalo a stalo jedným z lídrov východnej časti krajiny...

na na katolíka. Jeho sídelným mestom ale ostali popri Varšave aj Drážďany, v oboch zanechal výrazné stopy. Na rozdiel od iných vládcov si nenechal budovať jeden reprezentatívny palác, ale celý rad menších palácov a zámočkov, každý so špecifickým účelom – takže svojou stavebnou činnosťou ovplyvnil výzor prakticky celého mesta. Okrem toho sa venoval, ako bolo dobrým zvykom, aj budovaniu umeleckých zbierok. Drážďany sa tak v období baroka stali kultúrnym a umeleckým centrom celého Nemecka a hlavne vďaka Augustovi Silnému získali prívlastok „Florencia na Labe”. Drážďany pripomínajú nielen Florenciu, ale svojimi mostami a umiestnením historického jadra vedľa rieky aj Prahu. Tak prechádzke tzv. Balkónom Európy (Brühlsche Terrasse) vedľa Labe nemôže uniknúť ani rímskokatolícky kostol Hofkirche, ktorý pre svoj dvor v rokoch 1739 – 1754 nechal postaviť syn Augusta Silného, knieža Friedrich II., ktorý rovnako ako jeho otec konvertoval ku katolíkom. Náklady na stavbu kostola presiahli milión toliarov (stál teda asi trikrát viac, než najväčší drážďanský evanjelický kostol Frauenkirche, dokončený v roku 1743), čo iste „potešilo” Friedrichových poddaných, vo veľkej väčšine evanjelikov, ktorí na kostol dosť výrazne prispeli svojimi daňami... 

Augustov most na Labe ústi na staromestskej strane na Zámocké námestie...

Rovina 2013 11 12  
Rovina 2013 11 12  
Advertisement