kupovať im vstupenku na onkológiu, preto je toľko rakoviny čriev, a ľudia vôbec nechápu, že by rakovina fakt vôbec nemusela byť, keby nepchali do detí kuracie nugety. Keď to teraz vidím v reštikách ako detské menu, je mi zle. Raz sme boli s maminou na obede, čo ja neznášam, lebo v reštike nikdy neviete, čo máte na tanieri. Ale mamina mala meniny a povedala, že má toho plné zuby, tých mojich nezmyslov, a že na svoje meniny nebude žrať obilie a proste pôjdeme. Ja som potom večer hrozne plakala, lebo ako má človek jesť zdravo, keď ho spoločnosť stále k niečomu núti. Žijeme v tejto hnusnej konzumnej spoločnosti, ktorá vytvára tlak, a všetci sú príliš slabí na to, aby sa vzopreli, aby povedali nie a prestali podporovať tie hnusné reštaurácie, kde sa deťom servírujú nugety z pomletých kurčiat. Tak som to mame povedala, že ju nechápem, že proste nechápem, že je taký slaboch, že ešte aj ona pchá peniaze do tých svinstiev. A ako sa má na svete niečo zmeniť, ako máme vyliečiť rakovinu, keď ona sama tomu neverí! A mamina sa strašne rozčúlila, a otvorila špajzu, kde mám vyhradenú jednu poličku na svoje potraviny, a povedala, že má toho po krk, a nech sa na seba pozriem, že vyzerám ako z koncentráku, že sa so mnou hanbí chodiť po ulici, lebo zo mňa všetko padá a trčia mi kosti, a ona to nebude ďalej tolerovať. A vzala modré igelitové vrece na odpadky a začala do neho hádzať moje potraviny. A ja som hrozne plakala a snažila som sa ju zdržať, ťahala som ju za ruku von a kričala som, že to len preto, že zase jedla čokoládu, že to ten cukor ju robí agresívnou, to je presne, ale presne to, čo hovorím. Ale ona sa mi vytrhla, že nech jej s tým už dám preboha živého pokoj, že už to nemôže počúvať a všetky tie kraviny vyhodí, a do vreca hádzala moje morské riasy a psylium, ktoré si dávam každé ráno, aby som sa prečistila. A ja som sa hlavne strašne bála, čo budem zajtra jesť, lebo bola sobota a náš bio obchod je v nedeľu zavretý. Správala sa, akoby sa zbláznila, to proste z toho cukru, a tiekli jej slzy a nemala vreckovku, takže jej z nosa išiel sopeľ, a kričala, že to všetko vyhodí z okna a začnem jesť normálne, lebo ma nechá zamknúť na psychiatriu medzi bláznov, kde ma priviažu k posteli a konečne nakŕmia, a to je to, čo si zaslúžim a ona sa nebude ďalej pozerať, ako umieram od hladu. A že keď to nejde podobrotky, proste to pôjde násilím, a ona pre mňa za mňa zavolá sanitku, nech ma odvezú do liečebne. A ja som ju stále ťahala za ruku von, a úplne som dupala, teraz viem, že som sa nemala nechať vyprovokovať, lebo ona bola proste pod vplyvom toho cukru, a to je normálne droga a s nadrogovaným sa nemá zmysel prieť. Ale hrozne som sa bála, že tie veci skutočne vyhodí, a to by som v nedeľu nemohla nič zjesť, a keď celý deň nejem, potom mi je zle, dakedy sa mi krúti hlava tak, že si musím sadnúť. Dakedy si robím očistný deň, keď nič nejem a iba pijem bylinkový čaj, ale potom večer mi je tak zle, že nemôžem zaspať a niekedy potom večer musím zjesť pol jogurtu. Je to preto, že pôstom sa telo čistí, a keď prudko klesne hladina toxínov, človeka ju zle, lebo my sme už všetci na tie toxíny takí zvyknutí, že bez nich náš organizmus už vôbec nefunguje. A tak dakedy, keď nejem, je mi celý deň zle a potom v noci musím vstať a zjesť tri lyžice jogurtu, čo neznášam, a ráno potom musím ísť behať, aby som tie svinstvá vypotila. A v tú nedeľu som si plánovala urobiť kokteil z ľanových semien s trochou kokosového oleja, našla som si na internete taký recept, ktorý som ešte neskúšala, a keď mi teraz mama vyhodí moje zásoby, nebudem celú nedeľu nič jesť a v pondelok píšeme polročnú písomku z angličtiny, takže nemôžem ísť ráno behať. Ale mamina iba ziapala, že sa kvôli mne zblázni, a vyhodí ma z domu, že jej to niekto poradil, aby ma proste vyhodila pred dom a nechala ma starať sa samú o seba. A že si o to 22 PULZOVANIE LITERATÚRY
č. 3 – 4 / 2016 / NOVÝ ŽIVOT