Page 1

67 11 – 12 2015

Nový život

Mesačník pre literatúru a kultúru

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

ROZKOŠ Z TEXTU 1


MODERNÁ A POSTMODERNÁ SRBSKÁ POÉZIA VO VÝBERE VÍŤAZOSLAVA HRONCA DESANKA MAKSIMOVIĆOVÁ (1898 – 1993)

Pre tých, ktorí nezomierajú načas Pre duševný stav ako pred polstoročím, pre človeka, ktorý má rád starodávne ľúbostné piesne, pre tých, ktorí uľpievajú na tom, čo uletelo a ktorí píšu tak, ako sa písať nesmie, pre ľudí, ktorí sa nevedia ponáhľať, ktorí sa oneskorujú hoci pol kroka, pre tých, ktorí nezomierajú načas, ktorí sú chorí na rozlúčky a pohľady do minulosti, pre tých, ktorí nikoho nepovzbudzujú, pre ich zašlé hrdinstvá a staré slávy, pre tých, ktorým domov zostal na pobrežiach minulosti, pre ich trpké spomienky, pre tých, ktorí bránia zhasené slnká, ktorí sa pamätajú na vlaňajšie snehy – prosím o milosť.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

ROZKOŠ Z TEXTU 1 Preložil Víťazoslav Hronec


ROZKOŠ Z TEXTU ADAM SVETLÍK

Byť dobrý ... a milosrdný a nebyť pritom i naivný, alibisticky nečinný, konečne i nespravodlivý nie je vôbec ľahké. Predovšetkým ako po facke nevrátiť tou istou mierou, ale nastaviť i druhú stranu tváre? Ako po hodenom kameni podať chlieb útočníkovi? Alebo ako bezpodmienečne a zanietene dennodenne zápasiť so zlom a neprávosťou a nezvoliť si radšej cestu menšieho odporu a neponoriť hlavu do piesku, neuzatvoriť sa do vlastnej veže zo slonoviny a egoisticky pritom obhajovať len svoje osobné záujmy, reagovať na krivdy a neprávosti len v prípade, že ich niekto nám spôsobil? Naostatok, ako sa zrieknuť takých ľudských, príliš ľudských pocitov, akými sú zadosťučinenie z trestu za nespravodlivosť a krivdu, alebo i sladká pomsta nad páchateľom zla? Slovom, ako zostať dobrý, milosrdný a odpúšťajúci, a pritom nebyť i nespravodlivý, čiže netrestať zločin a zločinca? Ako sa vyhnúť vnútornej dráme spôsobenej výčitkami svedomia a pocitom viny, akú v novele Svedomie Mila Urbana prežívala hlavná postava, farár Potocký, ktorý slovami „Nech teda zomrie” odmietol dať posledné Dr. Adam Svetlík (1961), univerzitný profesor, odpustenie umierajúcemu dievčaťu, lebo literárny kritik a  dlhoročný šéfredaktor časopisu predtým vykonalo umelý potrat, a tak odoNový život. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity v Novom Sade. bralo život (nenarodenému) dieťaťu, aby si V  súčasnosti prednáša slovenskú literatúru na neskôr, pod tlakom dedinčanov zhrozených univerzitách v Novom Sade a Belehrade. Žije v Aratakouto jeho krutosťou, ale i výčitkami vlastdáči. ného svedomia, v tomto svojom, ako si Knižne publikoval  monografie Poetika presahu najprv myslel, spravodlivo odsudzujúcom a (1997), Poézia vojvodinských Slovákov v druhej polotrestajúcom hneve, predsa spomenul na vici 20. storočia (2007), Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov (2015), súbor esejí Hovorenie novozákonné slová napomínajúce, že okrem v úvodzovkách (2010), ako i viacero antológií a výbealebo súbežne s trestom za vinu či spáchané rov. zlo nesmieme zabúdať ani na odpúšťanie, milosrdenstvo a najmä na bezpodmienečnú lásku k človekovi. „Blahoslavení sú milosrdní, lebo oni dosiahnu milosrdenstvo” a „Nesúďte, aby ste neboli súdení...” čítal farár Potocký v Biblii a v takejto vyhrotenej hraničnej existenčnej situácii postupne si začal uvedomovať vlastný omyl a zároveň i previnenie spáchané v zaslepenom úsilí po spravodlivosti. Podľa typológie filozofa Karla Jaspersa, ktorý sa po druhej svetovej vojne azda najsústavnejšie zamýšľal nad vtedy nanajvýš aktuálnou problematikou viny, farár Potocký tu cíti predovšetkým mravné previnenie, čiže zápasí s akousi vlastnou existenčnou dezintegráciou a dezorientáciou spôsobenou (dočasným) nesúladom medzi individuálnym konaním a prijatou mravnou sústavou, ktorá je v konkrétnom prípade kresťanskej proveniencie. Avšak aj napriek tomu, že prostredníctvom tohto uvedomovania si vlastného NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

ROZKOŠ Z TEXTU 1


previnenia farár Potocký prežil čiastočne i osobnú katarziu, problém kritérií pre jednoznačné oddelenie dobra od zla, a najmä problém určenia spravodlivého trestu za spôsobený zločin, týmto spamätaním sa literárna postava Mila Urbana zrejme celkom nevyriešila, respektíve vyriešila ho len ad hoc, čiže dočasne. Je teda celkom zrejmé, a každodenná životná skúsenosť nás v tom spoľahlivo ubezpečuje, že z takejto objektívne nevyriešiteľnej apórie, akú zobrazuje Milo Urban vo svojej novele Svedomie, jednoznačné východisko nám nemôže ponúknuť žiadna hodnotová sústava, teda ani Biblia, ktorá nám okrem prvoplánového pripomínania potreby odpúšťania a milosrdenstva na každom kroku do ruky natíska i meč pre „spravodlivé” potrestanie vinníkov, pričom však kritériá na „oddelenie svetla od tmy” zostávajú predovšetkým božskou záležitosťou, pre obyčajného smrteľníka najčastejšie nevyspytateľné a ťažko pochopiteľné. Svedčia o tom mnohé biblické paraboly o potrestaní človeka za spáchané zlo (Kain a Ábel, Sodoma a Gomora, Potopa…), pri ktorých je však príznačné najmä to, že sa trest či záhuba „zlých” pre ich hriechy a spáchané zlo predsa spravidla čiastočne nivelizuje a amortizuje i milosrdenstvom a záchranou vyvolených (na globálnom pláne v Biblii sú to Židia ako „bohom vyvolený národ”), teda „dobrých”, alebo aspoň tých menej zlých (Lót a jeho dve dcéry, Noach so svojou rodinou a pod.). V slovenskej literatúre túto archetypálnu situáciu zločinu a trestu veľmi sugestívne literárne rozoberal František Švantner v novelách zo zbierky Málka, no biblickými parabolami o zle a jeho spravodlivom potrestaní tento spisovateľ sa priamo inšpiroval najmä v novele Piargy, v ktorej zobrazil úplné zničenie živelnou pohromou (lavínou?) horskej dediny Piargy upadlej do rozvratu a smilstva. Zaujímavé je však, že aj Švantner, zrejme na spôsob Biblie, pri tejto apokalypse pripúšťa i výnimky a od záhuby predsa „zachráni” mladý manželský pár Klementa a Johanku. Na symbolicko-alegorickom pláne to možno vysvetľovať ich mladosťou, teda ešte stále i (mravnou) nepoškvrnenosťou, no v prozaickom príbehu to má i celkom všedný dôvod. Na rozdiel od ostatných dedinčanov, ktorí žili v dreveniciach, Klement a Johanka mali proti živelnej pohrome odolnejší, murovaný dom, ktorý im vlastne i zachránil životy. Vo všetkých týchto alegorických príbehoch, ako naostatok aj na každom kroku v našom každodennom živote, sa však ako najväčší kameň úrazu nastoľuje problém hodnotenia, čiže otázka jednoznačného určenia hranice medzi zlom a dobrom, pravdou a neprávosťou, ale zároveň i trestom a odpúšťaním. Kto tú hranicu či hodnotiace kritériá určuje? Kto ešte, okrem Boha, môže, vie či smie oddeliť svetlo od tmy? Štát? Štátny zákon? Ideológia? Nespochybniteľné je však, že ktokoľvek sa o to pokúsi, musí si byť naplno vedomý, že jeho „hovorca“, vykladač a naostatok i exekútor je vždy len jednotlivec, teda človek s vlastnou perspektívou pozerania sa na hodnotené javy a s vlastnými potrebami a záujmami sprevádzajúcimi a určujúcimi to hodnotenie. Odlíšenie dobra, pravdy a spravodlivosti od zla, klamu a neprávosti je teda výsostne subjektívna záležitosť, avšak vždy pritom podmienená i kontextom – kultúrou a dominujúcou ideológiou produkujúcou vlastné sústavy noriem, pravidiel, zábran a sankcií kontrolujúcich a usmerňujúcich celkové človekovo správanie sa a  konanie. Najlepším príkladom v  tomto ohľade je iste i súčasný dramatický konflikt medzi západnou, kresťanskou kultúrou a vzrastajúcim islamským radikalizmom a fanatizmom, kde výrazný nesúlad hodnôt a hodnotových kritérií dvoch kultúr znemožňuje nielen kompromisnú zhodu, ale i tolerantné súžitie v odlišnostiach. 2 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


O mechanizmoch, akými sa spoločnosť z pozície moci usiluje kontrolovať jednotlivca, jeho správanie sa, ale i jeho hodnotové kritériá, dôkladne písal filozof Michel Foucault poukazujúc najmä na premeny v  chápaní a  realizácii trestu a  rozličných sankcií, ktoré spoločnosť využíva pre nivelizáciu individuálnych odlišností a pacifizáciu všetkých tých, ktorí „vyčnievajú“ alebo sa nejakým spôsobom usilujú vymaniť z dosahu jej mocenského vplyvu. Evidentné je však, že všetky tieto (auto) regulatívne spoločenské mechanizmy a stratégie, poznačené sankciami a agresivitou, sú v podstate obranného charakteru, podmienené predovšetkým vrodeným génom sebazáchovy človeka, no pritom nie človeka nadpriemerného, nitcheovského übermenscha, ale skôr človeka priemerného, teda malého, slabého, zraniteľného človeka-ovečky, ktorý sa takto stanovenou sústavou pravidiel a noriem bráni pred človekom-vlkom a tak zabezpečuje vlastné (pre)trvanie. Jednoducho povedané, človek sa vždy a v každej situácii správa tak, ako sa mu z danej perspektívy pozdáva, že je pre jeho potreby a  záujmy najúčinnejšie. Otázka je len, či je také jeho správanie vyvolané, freudovsky povedané, pudom života, alebo pudom smrti. Dokladom existencie tohto egoistického génu sebazáchovy je iste i správanie sa ľudí v konfliktných, najmä vojnových situáciách, keď väčšina ľudí svojou činnosťou, respektíve nečinnosťou vo veľkej miere vlastne i umožňuje zrod a dočasnú prevahu Zla spôsobujúceho zločiny a krivdy. Dejiny civilizácie jednoznačne svedčia o tom, že sú najväčšie neprávosti spáchané „zlými“ vo veľkej miere umožnené nielen strachom a  zbabelosťou, ale najmä i egoizmom „dobrých“. Boľavá skúsenosť a zároveň i výstraha Oswienčimu, Hirošímy, Gulagu či Srebrenice nás varuje a núti na permanentnú ostražitosť, nedovoľuje nám mlčať a byť nečinný, lebo v žiadnom prípade nemôžeme byť amnestovaní od zodpovednosti a viny za zlo. Podľa Jaspersa je to vina metafyzická, za zlé skutky, ktoré sme možno nespáchali osobne, no ktoré sa najčastejšie uskutočňovali (aj) „v našom mene“. V  tomto ohľade je azda ešte stále najboľavejšia otázka zodpovednosti za tragédiu druhej svetovej vojny a najmä za genocídu Židov umožnenú práve takouto nečinnosťou „dobrej“ väčšiny. Dokladom a  ilustráciou tohto sú i  mnohé literárne diela slovenských spisovateľov, v  ktorých sa rozoberá problém viny a  zodpovednosti za najväčší pokles ľudskosti v dejinách civilizácie. Ján Johanides v novele Nerozhodný to napríklad analyzuje v  kontexte existencialistickej filozofie, pričom introspektívne sleduje výčitky svedomia hlavnej postavy spôsobené jeho nečinnosťou pri prenasledovaní kolegu Žida. Ešte dôkladnejšie o tom uvažuje Rudolf Jašík v románe Námestie svätej Alžbety, v ktorom veľmi sugestívne zobrazuje nielen utrpenie a tragický osud Židov v Slovenskom štáte, ale najmä nečinnosť a zbabelosť väčšiny, ktorou tragédia tohto národa v podstate i bola umožnená. Avšak na druhej strane Jozef Cíger Hronský sa na tieto udalosti pozerá už z inej perspektívy a obhajuje v podstate opačnú pravdu, keď vo svojom románe napísanom počas druhej svetovej vojny Svet na Trasovisku píše: „Židov poukrývaných, bezpečných, vyvolal zmätok na ulice, iste nezhynulo ich toľko v transportoch, nie v lágroch, iste neublížil im toľko nijaký zákon, ako toto povstanie, čo ich vylákalo z úkrytov a potom postavilo pred nemecké pušky.“ Takéto tvrdenie Hronského, ktoré je zrejme v  nesúlade s dominujúcimi dejinnými interpretáciami udalostí z druhej svetovej vojny, možno vysvetľovať predovšetkým v kontexte tragického životného osudu tohto spisovateľa, ktorý sa ako významný spisovateľ a kultúrny dejateľ v  profašistickom Slovenskom štáte po ukončení vojny z oprávneného strachu od represiálií obnoveného Československého štátu dostal do emigrácie, kde sa ešte zvýraznil jeho, predtým už tlejúci pocit hodnotovej dezorientovanosti, NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

ROZKOŠ Z TEXTU 3


Anna Boťanská: Jar, akrylové farby, 2014

ale najmä pocit nespravodlivosti a krivdy, nielen osobnej, ale i národnej. Túto svoju hraničnú existenčnú situáciu spisovateľ neskôr literárne spracoval aj v románe Andreas Búr Majster, v ktorom je autobiograficky koncipovanému hlavnému hrdinovi za jeho celoživotné filantropické úsilie jedinou odplatou nepochopenie, nenávisť a konečne i zavraždenie tými, ktorým sa permanentne usiloval pomáhať. Pri rozprávaní vlastných improvizovaných rozprávok deti ma často prerušovali otázkou „Ocko, a je on dobrý, alebo zlý?“, prejavujúc tak zrejme „neuvedomelosť“ či „nevinnosť“ niekoho, kto ešte nestačil ochutnať ovocie zo „stromu poznania dobrého a zlého“. Deti, ktoré „len priezračnú a čistú vodu pijú“ (Milan Rúfus), touto svojou otázkou poukazovali i na moju nedostatočnú rozprávačskú zručnosť v  príbehu na spôsob ľudovej či detskej rozprávky priezračne a jednoznačne oddeliť dobro od zla, no touto otázkou zároveň i prezrádzali vlastnú ešte stále neukončenú spoločensko-kultúrnu, predovšetkým mravnú indoktrináciu, ktorá sa im neskôr v dospelosti stane nevyhnutným rámcom orientácie, svojráznou navigáciou v permanentnom kľučkovaní životom. Teda na rozdiel od rozprávky, kde svetlo od tmy oddeľuje demiurg-spisovateľ, v každodennom živote človek je ponechaný len na seba, na svoju génmi, ale i spoločenským kontextom obmedzenú slobodu pre sústavné, na každom kroku a v každom okamihu prebiehajúce oddeľovanie dobra od zla, pričom sú mu spoločnosťou ponúknuté (zákonné, kultúrne, ideologické...) normy a modely len rámcom, v ktorom musí hľadať a zároveň v intersubjektívnom dialógu obhajovať, ale i korigovať, vlastnú Pravdu, či vlastné Dobro. 4 ROZKOŠ Z TEXTU

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


CHAT JANA JURÁŇOVÁ @ KRISTÍNA KOVÁČOVÁ @ VESNA GOLDSWORTHYOVÁ

Bratislava – Nový Sad – Londýn

Dvojaká jazyková identita – obohacovanie alebo vyčlenenie z obidvoch literatúr jj@ Musím sa priznať, že uvažovanie o identite mi osobne nie je veľmi blízke. Mala som tridsaťtri rokov, keď padla totalita, takže značnú časť života som prežila v reálnom socializme a súčasne v Československej socialistickej republike. V tom čase som patrila k tým, čo sa v rámci obmedzených možností a najmä v súkromí nejako vymedzovali voči režimu, a to bola dosť nejasná „identita“, taká masová. Z nej sa potom hneď začiatkom 90. rokov vynorili všelijaké identity – veľmi často vymedzované negatívne a nenávistne. Identitami sa to začalo len tak hmýriť. A aj uvažovaním o nich. Pre mňa však v tom čase nebolo dôležité skúmať vlastnú identitu; tešila som sa z toho, že som konečne mohla robiť, čo som chcela: písať, vydávať, organizovať, komunikovať, cestovať. V prostredí feministickej organizácie som si identitu tiež nijako špeciálne nevymedzovala. Celkom od začiatku sme totiž uvažovali o mnohých veľmi rozmanitých feminizmoch. O tom, akú identitu alebo identity mi pripisovali iní, radšej nechcem vedieť. Ak pre mňa bolo niečo zaujímavé, tak rozrôzňovanie identít a podvratné uvažovanie o nich. Napríklad pri preklade Troch guineí Virginie Woolf som sa radostne stotožnila s jej tvrdením – parafrázujem – že ženy nemajú vlasť, keďže atribúty moci, súvisiace s  vlasťou, sú nehorázne a  nechutne patriarchálne a  často militantné. Dodnes to na mňa pôsobí veľmi oslobodzujúco. Mohla by som si popripínať všelijaké nálepky – identity: heterosexuálna žena, ktorá solidarizuje s lesbami, feministka, katolíčka, ktorá kritizuje mnohé prejavy katolíckej hierarchie, matka, ktorá nerodila, a  pod. (Keby som si to všetko na seba naraz navliekla, vyzerala by som ako z maškarného plesu.) Všetky väčšie systémy ako národ či cirkev, ale i očakávania súvisiace s príslušnosťou k  pohlaviu, ma odstredivou silou vyháňajú na okraj. Napokon som vo veku, keď už dávno nie som mladá a zo stredného veku sa posúvam k identite – žena starnúca, čiže čoraz menej viditeľná. Takže moja identita? Možno – že vcelku nerada uvažujem o vlastnej identite. vg@ Napísala som štyri knihy, preložené do mnohých jazykov, v  ktorých je otázka identity jedna z ústredných, ak nie aj tá najhlavnejšia téma. Pritom je v každej z nich táto otázka položená inak. Objavovanie Ruritánie: imperializmus imaginácie (Inventing Ruritania: The Imperialism of the Imagination) hovorí o kolektívnej, balkánskej identite – ako sa na Balkán pozeralo zvonku v stovke kníh a filmov, a ako ten „pohľad zvonku“ vplýva na politiku. Ale vplýva aj ďalej – na osudy ľudí: na povahu politických a vojenských zásahov, na dôvody, prečo sú do európskeho spoločenstva niektoré časti Balkánu prijímané rýchlejšie, iné zasa pomalšie atď. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

CHAT 5


Jahody z Černobyľa sú oveľa osobnejšie. Je to pokus prostredníctvom knihy spomienok odpovedať na otázku „kto som“, a to vo chvíli, keď som si chorá na rakovinu myslela, že sa už nedožijem vyrozprávania vlastného príbehu vtedy dvojročnému synovi. Solúnsky anjel je básnická zbierka o cestovaní a zažívaní cudziny. Je to jediná kniha, ktorú som písala dvojjazyčne. Je to určitým spôsobom aj prekladanie samej seba do veršov v angličtine – do veršov ako najťažšej literárnej formy. Zbierka sa stala podnetom pre kompletné hodinové vysielanie pre BBC. Vysielanie bolo o tom, ako jazyk určuje našu identitu. Ako sme v rozličných jazykoch, do istej miery, inými osobami. Ťažko to zhrnúť v krátkosti. No a na záver Gorsky je román o živote ľudí z východnej Európy v Londýne, o živote v cudzine a o neprislúchaní do tohto nášho globálneho sveta. Môj rozprávač Nikola používa výraz váľajúci sa vietor, „kotúľajúca sa tráva“, na opísanie svojho života v  exile. A  vlastne každý z hlavných hrdinov románu Gorsky ponúka rozdielny model sťahovania, nostalgie a neprítomnosti nostalgie. Vzhľadom na povahu literárneho pôsobenia býva mi otázka identity najčastejšie kladená v  národnostnom a  etnickom kontexte. Som Srbka píšuca po anglicky, ktorá žije v Londýne už tridsať rokov. Stáva sa mi, že do rodného Belehradu prídem otvoriť knižný veľtrh ako britská spisovateľka, pokým ma súčasne v  Británii zaraďujú medzi srbských spisovateľov, pravdepodobne preto, aby som spestrila literárne podujatia či  vydania. Znamená to teda východ na západe a západ na východe. Mňa tá dvojaká príslušnosť zabáva a spôsobuje mi radosť a nepredstavuje pre mňa veľký problém, hoci som si vedomá toho, že ma určitým spôsobom vyčleňuje ako „cudzinku“ z obidvoch literatúr. Na druhej strane si uvedomujem, že pre môj osud – a pre rozhodnutia, ktoré som musela urobiť – je pravdepodobne oveľa rozhodujúcejšie, že som žena. Medzi britskými univerzitnými profesormi – to je tiež profesia, ktorú zastávam – je stále oveľa menej žien ako mužov. Ten pomer by bol ešte zarážajúcejší, keby sa porovnali počty otcov a matiek. Nie preto, že by ženám niekto stál v ceste, ale preto, že ich púť je objektívne aj naďalej oveľa ťažšia. Vo Vašej odpovedi, pani Juráňová, ma obzvlášť zaujalo Vaše prirovnanie identity k nálepke – dosiahnutie viditeľnosti nálepkovaním. Tiež ma zaujal kontrast s  myšlienkou starnutia – obzvlášť ženského starnutia – ako postupného úbytku viditeľnosti. Je venovanie sa písaniu túžba po viditeľnosti, alebo...? Ako a či vôbec sa menia s rokmi príčiny, prečo píšeme? jj@ Vyzerá to tak, že naše východiská sú dosť rozdielne, čo je veľmi zaujímavé. Pokiaľ ide o uvažovanie o identite, som na rozdiel od Vás v menej exponovanej situácii – neopustila som krajinu, v ktorej som sa narodila a aj keď som na nejaké obdobia odchádzala, vždy som sa vracala a bola som zakorenená na Slovensku. O identite, ak som vôbec bola prinútená o nej uvažovať a definovať si ju, som uvažovala nie ako osoba, ktorá odišla zo svojho prostredia a nevyhnutne sa musí zaoberať témou prijatia/neprijatia, cudzoty, blízkosti, jazyka a podobne, ale najmä v období po páde totality, keď sa ilúzie rozplynuli, bola pre mňa skôr dôležitá téma vnútornej cudzoty, vnútornej emigrácie. Napriek tomu, že všetko, čo som v živote robila: písanie – vrátane publicistiky, preklady, redigovanie, je nasmerované do vlastnej komunity, vzhľadom na exponovanú kritickosť voči vlastnej komunite, ktorá je dosť malá a uzavretá, som sa naozaj často a aj dlhšie obdobia cítila ako cudzinka vo vlastnom dome. Moja odpoveď s „nálepkami“ je možno trochu pritiahnutá za vlasy, súvisí to s vyššie povedaným. V rôznych prostrediach by som mohla zdôrazňovať rôzne aspekty vlastnej identity, ale viem, že veľmi často ma „nálepkujú“ iní a  zvonka 6 CHAT

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


a veľmi často tak, ako mi to nevyhovuje. Navyše, moja nechuť uvažovať o identite naozaj súvisí s neraz planými diskusiami najmä z 90. rokov 20. storočia na túto tému v komunite slovenskej spoločnosti, ktorá práveže nie je veľmi ochotná akceptovať iné identity než svoju vlastnú. Vo svojich knihách Orodovnice, Žila som s Hviezdoslavom a  v  divadelnej hre Misky strieborné, nádoby výborné sa venujem dejinám nášho geopolitického priestoru, národným mýtom, klamlivým sebahodnoteniam, tomu, ako sa ľudia v tomto priestore idealizujú, ako si idealizujú svoje dejiny, ako sa ľutujú a pristupujú k vlastnej histórii i prítomnosti absolútne bez reflexie. Symptomatické je aj to, že tieto práce, ale rovnako aj práce iných s podobným zameraním, či už z prostredia historiografie, literárnej tvorby, či iných oblastí súčasného umenia, spravidla nevyvolali v prostredí slovenskej spoločnosti žiadnu diskusiu. Písanie je pre mňa určite aj napĺňaním túžby po viditeľnosti a myslím si, že to platí pre všetkých, ktorí a  ktoré sa nejako exponujú. Treba však, samozrejme, odlišovať medzi exhibicionizmom a túžbou niečo verejne vypovedať, za čím si stojím a čo môže, ale nemusí byť prijaté. Myslím, že tá túžba po viditeľnosti je medzi nami – spisovateľkami a  spisovateľmi – málo priznaná. Nejde o  prezentácie kníh, besedy a  podobné verejné vystúpenia, ale najmä o ovplyvňovanie diskurzu, myslenia. Lenže v dnešnej záľahe titulov je toto zjavne možné len do určitej, veľmi malej miery. Druhá časť Vašej otázky – áno, myslím si, že starnúce ženy sa stávajú neviditeľnými pre svoje okolie preto, že okolie vyžaduje od žien sexuálnu exponovanosť, čo v tomto veku môže byť problematické, resp. aj smiešne. Stále ešte platí, že ženy sú sexuálne objekty, ale to v starobe nie je celkom dobre možné, a ak sa niektorá žena vydá touto cestou, je veľmi zraniteľná, často zosmiešňovaná. Veď ženy sú zosmiešňované práve cez to, čo sa od nich najviac vyžaduje: sexuálna príťažlivosť a starostlivosť súvisiaca s materskou úlohou. Ale neviditeľnosť môže byť aj výhodou, lebo môže byť oslobodzujúca. Zatiaľ som v štádiu prieskumu, tak, ako sa postupne do tohto obdobia života posúvam. Neviem, či sa mení príčina, prečo píšem. Asi ani nie. Skôr sa mení množstvo energie, ktorú ešte mám, a spôsob, akým s ňou narábam. V mladosti som plytvala, teraz šetrím a snažím sa ju nejako uchovať. Mňa by veľmi zaujímalo, ako Vašu identitu Vesny Goldsworthyovej a  aj uvažovanie o tejto identite určuje, ovplyvňuje Vaša práca s jazykom, keďže sama hovoríte o tom, že básnickú zbierku Solúnsky anjel ste napísali dvojjazyčne a  že vnímate samu seba ako Srbku píšucu po anglicky a žijúcu v Británii. Táto situácia je veľmi zaujímavá, v slovenskej literatúre ju tematizuje Irena Brežná – slovenská autorka žijúca vo Švajčiarsku, píšuca po nemecky, prekladaná do slovenčiny, v českom prostredí to bola najmä Libuše Moníková píšuca po nemecky, ale aj viaceré iné autorky. To pomedzie jazykov, a teda aj kultúr, je veľmi zaujímavé. Tematizujete vo svojich dielach aj tento problém? Prípadne – nie ste „cudzinkou“ v angličtine? Myslím, že môže byť veľmi podnetné, keď sa napr. štruktúra slovanského jazyka dostáva nejakým spôsobom do štruktúry germánskeho jazyka a opačne. Je to navyše téma, ktorá bude asi čoraz aktuálnejšou, keďže v súčasnosti sme svedkami toho, ako tisíce ľudí odchádzajú zo svojej domoviny do krajín s  úplne inou kultúrou, jazykom, náboženstvom a podobne. vg@ Myslím si, že táto téma je jednou z  dominantných tém súčasnosti – podstata stúpajúcej zložitosti otázky identity. Paradox rozpadu bývalej Juhoslávie, ale aj ČeskosloNOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

CHAT 7


Jana Juráňová

venska spočíva v tom, že sa pátraním po „autentickosti“ vytvárali štáty na základe myšlienky o identite, ktorá sa už v tom čase ukazovala ako neudržateľná. Myšlienka národa, v rámci ktorej sú jazyk, etnos a viera stotožňujúce sa kruhy, myšlienka pôvodne z devätnásteho storočia, ktorej doba trvanlivosti ubieha, nie preto, že sa mi osobne nepáči, ale preto, že podlieha všetkým tlakom, ktoré ste opísali. A pritom vstupom do Európy táto myšlienka paradoxne aj samu seba čiastočne likviduje. Zdá sa mi... Vlastne, nezdá sa mi, lebo to viem z vlastnej skúsenosti, že keď rozmýšľame v nejakom jazyku, ten istý jazyk do istej miery myslí aj v nás. Tí, ktorí myslia iba v  jednom jazyku, nemôžu si byť toho vedomí – je to, ako keby ste im opisovali istý parapsychologický zážitok. Môžu vám veriť alebo neveriť, myslieť si, že ste šialený. A tá „šialenosť“ je možno aj doslovná (smiech). Každý jazyk totiž zahŕňa určitý sumár jedného pohľadu na svet, jednu civilizáciu, tie isté slová majú iný význam, iný obsah toho saussureovského znaku. Vychádza to od zjavného – keď vo vašom jazyku je mesiac ženského rodu, vy si ho predstavujete inak. Cez to menej zjavné – len ťažko si všimnete niečo, čo vo vašom jazyku nemá žiaden výraz. A až k tomu najmenej zjavnému – že aj najbežnejšie sa vyskytujúce rovnaké slová majú v každom jazyku trochu iný význam, hoci vo veľkej miere môže byť obdobný. Na to, aby ste celkom pochopili význam slova dom, alebo slova matka v angličtine a v srbčine, potrebujete žiť desaťročia v oboch kultúrach. V  tomto zmysle písanie v  angličtine Jana Juráňová (1957), slovenská prozaička, obohatilo môj spôsob myslenia. Na druhej dramatička,  publicistka a jedna zo zakladateliek strane aj ja som rozšírila – už aj tak široký – feministického kultúrneho, vzdelávacieho a publianglický jazyk. Pridala som mu špecifický kačného projektu Aspekt. hlas, ozvenu srbčiny. Táto ozvena nie je iba Vyštudovala angličtinu a ruštinu, odbor prekladateľstvo na Filozofickej fakulte Univerzity Koštrukturálna a  gramatická, ale aj logická. menského v Bratislave. Keď nad tým uvažujeme takto, tak angličtiV súčasnosti pôsobí ako redaktorka v Divadelna je pravdepodobne ten najpolyfonickejší nom ústave v Bratislave a jedna z koordinátoriek jazyk, aký existuje. Usadilo sa v  ňom totiž feministickej organizácie ASPEKT; prekladá z  anmnožstvo rozličných hlasov. Postupne si gličtiny, sporadicky sa venuje aj publicistike. Napísala knihy próz: Zverinec (1994), Siete uvedomujete, že angličtina má jednoznač(1996), Utrpenie starého kocúra (2000, 2012); Orone viac slov než slovanské jazyky. Ten pocit dovnice (2006, 2007), Žila som s  Hviezdoslavom priestoru sa nedá takmer opísať. Ale trvalo (2008), Lásky nebeské (2010), Nevybavená záležimi desaťročia, aby som sa naučila slobodne tosť (2013). Napísala divadelné hry: Misky strieborsa pohybovať týmto priestorom. Takže som né, nádoby výborné (2004), Hry (2012), knihu rozistotne napísala menej ako moji kolegovia hovor: Mojich 7 životov. Agneša Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou (2012) a knihy pre deti: Iba baba a kolegyne, s ktorými sme spoločne začína(1999), Bubliny (2002), Babeta ide do sveta (2003), li písať po srbsky v Belehrade. Možno to je Ježibaby z Novej Baby (2006). škoda, možno nie – svet má dosť kníh aj Knihy Jany Juráňovej sú preložené do viacebez tých mojich. Som si vedomá ale aj toho, rých jazkov a viaceré boli nominované na Cenu čo mi chýba, keď píšem po anglicky. Tá Anasoft Litera. Získala Cenu Egona Ervina Kischa. možnosť neustáleho modifikovania slov zvnútra – povedzme pri slovesnom vide alebo deminutívach – čo je príznačné pre slovanské jazyky a v angličtine to vôbec neexistuje: napr. srdiečko, ktoré neskáče, ale poskakuje (smiech). 8 CHAT

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Preto je pre mňa náročnejšie prekladať to, čo píšem z jedného do druhého jazyka, ako písanie zároveň – translingválne písanie. Pri prekladaní je veľkým trápením vystihnúť originál, alebo si dať slobodu a nanovo vytvoriť to, čo sa nedá preložiť. Pri písaní v obidvoch jazykoch zároveň pracujem v zóne totožnosti. To sa dá v krátkej forme, pri tvorbe poézie. Nemám zatiaľ odvahu takýmto spôsobom experimentovať v románe. Zdá sa mi, že moja srbčina je oveľa menej podriadená teroru anglicizmov – ak rovno nepoviem, že je oveľa čistejšia – ako by bola, keby som nepísala aj v angličtine. Takisto pri kooperácii s prekladateľmi som si vedomá problémov, na ktoré narážajú. Tento rok som spolupracovala s desiatkami prekladateľov románu Gorsky zo všetkých častí sveta. Na ich otázky som často odpovedala zo skúsenosti s vlastným srbským prekladom toho románu. Britský autor by im v tom nevedel pomôcť. Najjednoduchší príklad: Ktoré postavy si navzájom tykajú, ktoré vykajú a kedy prechádzajú z vykania na tykanie? Pre srbský preklad som sa musela v tomto smere rozhodnúť, zatiaľ čo v angličtine sa táto otázka vôbec neobjavila. A  ako Vy všetky tieto otázky pozorujete „zvnútra“? Premenila sa veľmi slovenčina v porovnaní s jazykom, ktorým ste najprv prehovorili a ktorý ste sa učili v škole? Aká je Vaša skúsenosť s prekladateľmi? jj@ Pri stretnutí s ľuďmi, ktorí sa slovenčinu naučili ako cudzí jazyk (a ktorých je, žiaľ, dosť málo), si uvedomujem, nakoľko je prínosné pre jazyk, keď sa ho učia cudzinci. Presne, ako ste uviedli: vnášajú do naučeného jazyka konštrukcie zo svojho pôvodného jazyka. To môže byť veľmi zaujímavým ozvláštnením, rozšírením pre vyjadrovanie rôznych nuáns. To sa však so slovenčinou deje naozaj len v minimálnej miere, pretože sa uzatvárame pred inými, ako nehostinne prijímame cudzincov, ba dokonca v súčasnej situácii, keď z domovov zničených vojnou utekajú tisíce ľudí, dávame všemožne najavo, že ich na Slovensku vlastne nechceme, a veď oni aj tak idú „za lepším“ do Nemecka, a podobne. Premrhávame tak ďalšiu šancu, ktorá sa nám ponúka, a ktorá by pre nás mohla byť úžasnou príležitosťou vystúpiť z „tradičnej“ provinčnosti. Zatiaľ z tejto provinčnosti vystupujú len ľudia, ktorí odchádzajú zo Slovenska. V prípade, že sa vrátia, do istej miery ovplyvňujú svoje okolie, no uzatvárame sa pred tým, aby sme boli videní a chápaní cudzími očami a cez cudziu skúsenosť. Takže slovenčina neabsorbuje podnety od užívateľov a užívateliek slovenčiny ako druhého, cudzieho jazyka, a ak absorbuje, tak len minimálne. Paradoxne cudzie vplyvy do slovenčiny donášame my užívateľky a užívatelia slovenčiny ako materinského jazyka. Do istej miery je to pochopiteľné a nutné a deje sa to asi vo všetkých jazykoch, pretože žijeme v období mimoriadne intenzívneho rozvoja rôznych, najmä komunikačných technológií, takže množstvo medzinárodných pomenovaní prechádza automaticky najmä z angličtiny. No niektoré pomenovania a zvraty, ktoré najmä žurnalistika preberá celkom automaticky, je zbytočných a veľmi ľahko nahraditeľných dávno zaužívanými slovenskými. Chápem to ako prechodný jav, ktorý sa možno prehupne do väčšej jazykovej kreativity, no v súčasnosti do veľkej miery súvisí aj s ochudobňovaním jazyka. Slovenčina si napriek svojej mladosti vytvorila veľa najmä lexikálnych vrstiev, lenže plochým používaním len tej vrstvy, ktorá je najviac„poruke“, sa lexika v slovenčine splošťuje a dokonca mladšia generácia nerozumie mnohým slovám, ktoré sú podľa slovníka pomerne bežné. Platí to najmä pre slovenčinu v médiách a v rôznych televíznych šou. Isteže, literatúra má iné možnosti a aj ich využíva, prípadne ak pracuje so sploštenosťou jazyka, má nástroje na to, aby tento problém zobrazovala aj v istej groteske, čiže nejako ho reflektovala. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

CHAT 9


Samozrejme, slovenčina sa do veľkej miery zmenila, ale keďže tu priebežne tie desaťročia žijem, nemám taký odstup, nevidím ten problém natoľko zvonku. Stretávam sa s ním najmä vtedy, keď redigujem svoje vlastné texty – či už pôvodné, alebo preklady, alebo aj texty iných, ktoré vznikli dajme tomu pred dvadsiatimi rokmi. Vtedy ten rozdiel vidím veľmi zreteľne. Chýba mi však práve pohľad zvonku, aby som ho dokázala aj s patričným odstupom zreflektovať. Do jazykov, ktoré ovládam, toho nebolo preložené z mojich kníh veľa. Divadelná hra Reality snov o vzťahoch medzi starnúcou matkou a jej dospelými dcérami bola preložená do ruštiny, román Žila som s Hviezdoslavom – román o manželke básnika, ktorý sa notoricky a čítankovo považuje za najvýznamnejšieho slovenského básnika, do angličtiny. Tieto dva texty som dokázala posúdiť a s prekladateľkami som aj spolupracovala, no spolupráca bola z mojej strany minimálna, lebo oba preklady boli veľmi kompetentné. Ostatné jazyky – maďarčinu, nemčinu a iné – si neviem skontrolovať, a tak to musím nechať len na prekladateľov a čitateľov. Sama však prekladám, predovšetkým z angličtiny, takže viem, ako môžu rôzne slovné hračky a iné špecifiká daného jazyka prekladateľku potrápiť. Najzaujímavejším z tohto hľadiska bol pre mňa text čínskej autorky Xiaolu Guo Vreckový slovník pre zaľúbených – o žene, ktorá príde z Číny do Londýna s veľmi slabou angličtinou a postupne sa zdokonaľuje. Znázorniť v slovenčine problém, ktorý má Číňanka s angličtinou, bol naozaj rébus, ale veľmi ma to bavilo a bol to vlastne skutočný prekladateľský zákusok. kk@ V rozhovore, ktorého východiskovým bodom bola identita, ste hovorili o vlastnom ponímaní tohto pojmu, o Vašej literárnej tvorbe, jazyku, cudzích jazykoch a prekladateľskej činnosti. Na záver by som pripomenula známy výrok Marcela Duchampa, jedného z  najvýznamnejších výtvarných umelcov 20. storočia, parafrázujem – umelecké dielo nie je dokončené bez percepcie pozorovateľa. Do akej miery sa vám zdá, že by toto tvrdenie platilo aj o literárnom diele? jj@ Toto tvrdenie určite platí o všetkých umeleckých dielach, pretože s výnimkou divadla, alebo performancie, tí, čo tvoria, sú len v obmedzenom fyzickom kontakte s tými, čo sa dívajú, počúvajú, čítajú a pod. V tomto zmysle je akýkoľvek druh umenia krokom do tmy, ak to, pravdaže, nie je komerčné umenie, ktoré je často vypočítané na efekt a vopred ráta s dobre osvetleným pódiom a tlieskajúcim publikom. Robiť takéto kroky do tmy je vzrušujúce, pravdaže, aj riskantné a občas frustrujúce. Ale to už patrí k veci. vg@ Veľmi sa mi páči ponímanie umenia ako kroku do tmy. To, samozrejme, platí aj o literárnom diele. Mne je úplne zrejmé, že Gorsky nie je iba jeden, ale zároveň dvanásť románov – toľko, koľko jeho prekladov a vydaní doteraz existuje. Možno aj dve stovky a niekoľko tisíc – toľko, koľko má doposiaľ čitateľov. V  Srbsku mi často kladú otázky ku „stratenej generácii“ z 90. rokov 20. storočia. K nej patrí aj môj rozprávač Nikola, ktorý utiekol z Belehradu na začiatku tých nešťastných vojen. Pre mňa osobne však bola dôležitá paralela so stratenou generáciou Hemingwaya a Fitzgeralda. Príchod Rusov do Londýna je témou vo Veľkej Británii. Z Ameriky, kde kniha práve vyšla, počuť už hlasy, akú veľkú odvahu bolo treba mať na zmodernizovanie Veľkého Gatsbyho. Nebola som si príliš vedomá tej „odvahy“, kým som román písala. Možno ide o bláznovstvo (smiech), každopádne to je hybris (syndróm mocenskej pýchy). Pre mňa osobne sú pritom nástojčivé napríklad otázky vzťahu medzi Gorskym a Románom o Londýne. Alebo, či sa dá v tejto dobe postmodernej irónie napísať ľúbostný príbeh s vážnymi literárnymi ambíciami, hoci sa zdajú menej vážne. Pani Juráňová to však dobre vystihla – to už patrí k veci. 10 CHAT

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

CHAT 11

Vesna Goldsworthyová

kk@ Pani Juráňová, musím sa priznať, že tento rozhovor ovplyvnil moju percepciu Vášho románu Nevybavená záležitosť. Predtým som si Vašu rozprávačku predstavovala ako „ženu v rokoch“, dnes pre jej charakteristiku mi už je neodmysliteľný pojem „starnúca žena“. Vrátila by som sa ale k Vašej vydavateľskej činnosti. Od roku 1996 ste vydali, v rámci Knižnej edície organizácie Aspekt, viacero diel pôvodnej a  prekladovej prózy, odbornej literatúry, kníh pre deti a  dospelých. Osobne čiastočne sledujem vašu činnosť a som veľmi hrdá, že mám exemplár feministického kultúrneho časopisu ASPEKT – medzi ostatnými – číslo 1 z roku 1995, ktorý bol tematicky venovaný písaniu žien. Preto by som sa vás opýtala, ako v priebehu dvadsať rokov Knižná edícia Aspektu ovplyvnila, a  dokonca aj zmenila – zámerne sa vyhnem slovu „identita“ – slovenskú čitateľku a slovenského čitateľa? jj@ Odpoveď na túto otázku do istej miery súvisí aj s odpoveďou na otázku predchádzajúcu. Na jednej strane je čítanie kníh intímnou záležitosťou. Na druhej strane – dopyt sa dá aj vytvárať, a to nielen v komerčnom prostredí. Dopyt po kvalitnej literatúre písanej ženami, ktorá reflektuje špecifickú ženskú skúsenosť, sme na jednej strane do istej miery našou edíciou vytvorili, do istej miery naplnili a napĺňame a aj stimulujeme iné vydavateľstvá. Pravdaže, naše vydavateľstvo nevzniklo na zelenej lúke. Hneď prvým titulom sme sa v  roku 1996 prihlásili k  slovenskej autorke, Vesna Goldsworthyová (1961), dvojdomá srbktorá emigrovala do Kanady v  roku 1968, ská a anglická spisovateľka, vysokoškolská profeJaroslave Blažkovej. Tešilo nás, že práve jej sorka. môžeme dať šancu. Počas našej edičnej činVyštudovala juhoslovanskú a všeobecnú litenosti sme objavovali nové, mladé autorky, ratúru v Belehrade. Ako štipendistka Britskej ale zároveň sme sa vracali aj ku koreňom – akadémie v Londýne absolvovala magisterské a vydali sme antol ógie autoriek z prelomu 19. doktorské štúdium na tému anglickej literatúry. V súčasnosti je vedúcou Katedry kreatívneho a 20. storočia. Zvnútra sa mi pozícia ASPEKpísania na Univerzite of East Anglia u Norwichu a TU hodnotí dosť ťažko, isté však je, že pre prednáša anglickú literatúru 19. storočia. kultúrnu societu je ASPEKT neprehliadnuUverejnila početné vedecké štúdie a štyri knihy teľný. Dnes už sa situácia zmenila a nemož- Objavovanie Ruritánie: imperializmus imaginácie no povedať, že by kvalitná literatúra písaná (Inventing Ruritania: The Imperialism of the Imagiženami vychádzala najmä u  nás, vychádza nation) (1998), knihu spomienkovej prózy Černobyľské jahody (Chernobyl Strawberries) v mnohých vydavateľstvách, a to je skvelé. (2005), knihu poézie Solúnsky anjel (The Angel of kk@ Pani Goldsworthyová, chcem podot- Salonika) (2011) a román Gorsky (2015). knúť, že ma Vaša poznámka o tom, ako GorKnihy Vesny Goldsworthyovej sú preložené do sky, resp. jeho hrdinovia ponúkajú „rozdielne pätnástich jazykov a na početných univerzitách modely sťahovania“, povzbudilo intenzívne vo svete sa uvádzajú ako povinná literatúra. Žije uvažovať o  románe aj z  toho uhla. Navyše, v Londýne. niekedy si kladiem otázku, ako by román vyznel v srbčine, keby ste ho neprekladali vy, ale niekto iný?! Z vlastnej skúsenosti môžem potvrdiť vašu zmienku, že v rozličných jazykoch sme, do istej miery, inými osobami. Viem, že často predstavujete vašu literárnu tvorbu v nemecky hovoriacich krajinách. Na záver by som sa vás ešte chcela opýtať, či ste si na základe tamojších verejných čítaní a rozhovorov s publikom utvorili dojem o identite Vesny Goldsworthyovej v nemčine? V čom sa líši od identity, ktorú ste nám priblížili v tomto rozhovore?


Miško Bolf: Janko, olejomaľba, 2015

vg@ K prvej časti Vašej otázky, by som povedala iba toľko, že by román v  srbčine, samozrejme, vyznel inak, keby ho prekladal niekto iný. Ide o hlas, a nie o samotnú kvalitu prekladu. Ako keď tú istú skladbu zahrá filharmonický a džezový orchester. Preto sa vedome rozhodujem pre určité anglické preklady ruských spisovateľov, ktoré používam vo výučbe na univerzite. Dokonca som si to uvedomila aj pri čítaní prekladu mojej spomienkovej prózy Černobyľské jahody v  srbčine. Nemala som vtedy čas ani vôľu prekladať ju sama. Obávala som sa, že ak aj začnem prekladať, v určitej chvíli zacítim potrebu napísať úplne inú knihu – srbským čitateľom bolo treba vysvetliť veci, ktoré sú Angličanom zrejmé, a  naopak. Keď čítam preklad, mám však dojem, akoby som to nehovorila ja. To opäť nehovorí nič o kvalite prekladu, ale o farbe hlasu, ktorá v sebe kumuluje každé jednotlivé použité synonymum. Je zaujímavé, že Černobyľské jahody boli viacej čítané v Nemecku (v priebehu roku vyšlo štrnásť vydaní) ako vo Veľkej Británii či v Srbsku – v mojich dvoch domovoch, hoci aj tu mali značný počet čitateľov. Neviem, ako vysvetliť záujem Nemcov o túto knihu – možno je to tým, že sú nám bližšie – hoci táto blízkosť bola v dejinách často aj zhubná. Vyzerá však, že je to oveľa jednoduchšie. Kniha vyšla v roku 2005 a vtedy mi veľa Nemcov povedalo: „Konečne normálna kniha z priestoru bývalej Juhoslávie.“ Knihy o vojne už všetkým zunovali. Ja som pred vojnou utekala v opačnom smere, uvažujúc pritom, že nemám žiadne právo predať svoj osobný príbeh na úkor cudzieho nešťastia. Predsa sme sa stretli v tom istom bode. Veľmi často cestujem do Nemecka a cítim sa tam ako doma, ba niekedy aj viac ako doma. Vyžaduje si to vysvetlenie: časť Berlína pri jazere Schlachtensee sa veľmi podobá na Dedinje – časť Belehradu, v ktorej som vyrástla. Podobá sa naň dokonca väčšmi ako samotné Dedinje dnes. Rovnaké záhrady, rovnaká dlažba na chodníku, rovnaké domy z dvadsiatych a tridsiatych rokov 20. storočia (len chýbajú názvy cyrilikou Vila Milica či Vila Nada!). Aj keď rozkošne stavané, tie vily nevykrikujú, neupozorňujú na rozhadzovanie peňazí. V Berlíne sa vždy ubytujem tam a často sa mi stane, že keď sa ráno zobudím, mám pocit, že som v Belehrade. Možno pre zvuk automobilových pneumatík na kockách chodníka, akými bola vydláždená moja ulica. Taká dlažba už viac neexistuje ani v Londýne, ani na Dedinji. Nemci len spolovice chápu, že mi Nemecko pripomína Srbsko. A ani v Belehrade to nie je inak: pochádzam z rodiny frankofilov, ktorí by radi počuli, že ich Belehrad pripomína Paríž. Navyše, keď si Berlín predstavujú ako nejaké  pochmúrne mesto. Ten kultúrny vplyv Nemecka a Rakúska bol pochovaný s prvou svetovou vojnou, čo je celkom pochopiteľné. Ale bol silný. Aj tu ostávam medzi dvoma kultúrami. 12 CHAT

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


PULZOVANIE LITERATÚRY MARTIN PREBUDILA

O viere a nevere Nech je život akokoľvek zlý, vždy jestvuje niečo, čo môžete robiť a dosiahnuť v tom úspech. Kým je život, ostáva nádej...   S. Hawking

1.

Ján Agársky: Samotár, akrylové a olejové farby, 2015

bolo mi chladno a prázdno keď sme ticho sedeli v predvianočné ráno dlhú chvíľu so susedom Hawkingom a hádali sa o tom kto má krajší trávnik kto z nás dvoch má bližšie k pravde môj dobrý sused Stephen hlboko tvrdil že nebo je rozprávka nie aj hviezdy

2. smrť je len jedna a boh nikdy ani nebol načo by nám aj bol o čom by sme sa bavili spoločné témy by sme nemali asi by to bolo o ničom v každom prípade menej ako o nás dvoch samých

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 13


Saňa Stvorcová: Vlasy, digitálna tlač, 2014

3. sused Hawking oddávna v kočíku od malička všetko vie a len včera prišiel na to že všetko čo sa nám deje je to proste pre ľudí ktorí sa boja smrti a keď sa nemilujú tak sa boja boja sa života a  smrti

4.

Martin Prebudila (1960), básnik, prozaik, prekladateľ, publicista, redaktor Novosadského rozhlasu. Vydal básnické zbierky Dážď do tváre (1983), Život na plejbek (1987), Horeznačky (1992), Namiesto kodicilu (2001), Takmer o ničom (2011) a Tri bodky v dvoch vytiach... (2014), romány Rezervista bez rezervnej kože (2000) a  Ma daj, nasmeši se... (2009), v srbčine, ktorý je preložený do slovenčiny ako No tak, usmej sa... (2012), tiež dve knihy poviedok pre deti:  Pozemšťan Milan a Vincent bez ucha (1996) a V Anninom sne črieda koní bdie (2007).   Získal Cenu Nového života (2014) a viackrát je odmenený na literárnych súbehoch tohto časopisu. Žije v Starej Pazove.

14 PULZOVANIE LITERATÚRY

raz dávno kým som ešte nemal právo na hry a prehry sedel som na prahu nášho domu a pohľadom vyprevádzal otca na mestský cintorín na obočie mi zletel ďateľ a tá moja otcovská pieseň dodnes mi dobre ťuká ťuká ťuká ani teraz mi pokoj nedá ťuká ťuká v dobrom doťukáva

5. možno dáky nový ďateľ na rannom starom obočí dobrú pieseň doťuká na malom úbočí na podobnom dávno zabudnutom detskom bočiacom obočí č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


ANETA LOMENOVÁ

Terapia pre medailóny Obete si nárokujú na výhru I. Pred piatimi rokmi Oči otvorila dokorán. Vedela, že má ťažký deň, a preto sa chcela relaxovane pozerať na všetko, čo ju čaká. Pozorne za sebou zavrela dvere. Tiborovi sa neozvala. Nebola naladená na žiadne výčitky, a preto radšej vzala nohy na plecia a bežala na železničnú stanicu, aby nezmeškala vlak o 15.40, lebo o 16.30 mala byť tam. Mestská doprava jej dnes nevyhovovala, preto si radšej zvolila vlak, aj keď vedela, že v ňom bude neznesiteľný stisk a zovšadiaľ bude cítiť pot. Potláčala však v sebe tieto šialené myšlienky, lebo nemala na výber. Musela byť presná. Vykračovala rýchlym krokom na vysokých podpätkoch a každý, koho stretla, sa za ňou obzrel. Vždy pôsobila ako mestská dáma, no nikdy to nechcela uznať. Bola príliš skromná na takéto veci. Na zastávku dofučala stará prevozná škatuľa s ľuďmi umučenými od horúčavy. Vošla dnu a sadla Aneta Lomenová (1991) vyštudovala slovenský si na jediné voľné miesto v  kupé, hneď pri jazyk a literatúru na Oddelení slovakistiky Univerzidverách. Pán, ktorý sedel oproti, mohol mať ty v Novom Sade, v súčasnosti pokračuje v master zhruba šesťdesiatpäť rokov, listoval v  den- štúdiách. Publikuje v Novom živote a vo Vzlete. nej tlači a vôbec si ju nevšímal. Vedľa neho Získala viackrát odmeny na súbehoch Zorničky sedelo asi šestnásťročné dievča, ktoré si ju (2013) a Nového života (2013, 2014) a cenu za najpremeralo od hlavy po päty. V ušiach malo lepší text na Festivale populárnej hudby Zlatý kľúč slúchadlá prepojené s mobilom a nechutne v Selenči (2014). prežúvalo žuvačku. Miesto, vedľa ktorého si Žije v Kysáči. sadla, obsadila batožina dievčiny. Vlak sa pohol a  z  otvoreného okna sálalo sparné augustové povetrie. Po chvíli sa ju zmocnili driemoty a zatúžila po dedových novinách, aby ju aspoň trochu prebrali, aj keď obvykle dennú tlač nikdy nečíta. Po nekonečných tridsiatich piatich minútach bola na mieste. Poobzerala sa vôkol seba, nevšimla si nikoho podozrivého, ale predsa zrýchlila krok. Bol tam, na dohodnutom mieste, čakal na ňu. Keď ju zbadal, usmial sa a ona sa mu hodila okolo krku ako puberťáčka.

II. Nedávno Bol slnečný májový deň. Mesto kmitalo ľudskými chôdzami a čerstvá jar prebúdzala všetko, čo doposiaľ spalo. Všetok hmyz vyliezal z tmavých dier a hľadal si potravu v teplej tráve a na stromoch. Na námestí vedľa Srbského národného divadla omamne voňala lipa. Aj mestská premávka bola silnejšia. Všade bolo počuť trúbenie sirén a škrípanie pneumatík. Nápadné mestské slečny sa trblietali okolo nákupných centier. Využili sme tento jarný mestský rozruch a utiahli sme sa do najbližšieho parku, kde býva ticho a pokojne. Neďaleko od nás sedel mladý manželský pár s dvomi deťmi, ktoré NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 15


rodičov ťahali za rukáv k zmrzlinovému stánku. Spomenula som si vtedy na svoje bezstarostné detstvo a zatúžila som po tých jedinečných okamihoch z detského obdobia. Vtedy som sa odhodlala a začala som pred ním konečne lamentovať: „Nedovolím si, aby so mnou celý život manipuloval a ovládal moje už nevládne telo! Včera mi, predstav si, povedal, že za takým chlapom, ako je on, každá žena dychtí a že mi len závidieť môžu ženy na okolí! Tie ženy, samozrejme, nevedia, aká zberba je on v skutočnosti. Nikdy mi neodpustí tú zbabelosť z minulosti. Vieš... to dieťa!,“ zasmrkala som a so slzami v očiach som pokračovala: „Ty si mojím ďalším hriechom, sladkým neodolateľným hriechom a nechcem o teba prísť za žiadnu cenu! Keď sa to Tibor dozvie, tak...“ nenechal mi dopovedať, priložil mi prst na ústa, nežne ma objal a zdôveril sa mi: „Si mojou výhrou, mojím medailónom, moje víťazstvo, moje všetko!“ Toto vyznanie ma sprevádzalo stále, aj keď som vtedy nechápala, prečo to urobil tak neskoro. Hlavné však je, že ma neodsudzoval, bol mojím azylom, odkedy som v Tiborovi spoznala zákerného diabla. „Dokedy ešte to bude trvať? Dokedy, Marek? Kedysi som vyhrávala, mala som celý svet vo svojich rukách a  teraz... prečo sa to takto muselo skončiť?!“ Moje rétorické otázky pohltilo Marekovo: „Neviem.“ Prebrala som sa zo sna. Pol tretej. Zrazu som sa ocitla medzi snom a  skutočnosťou. Vstala som a zapla svetlo. Tibor spal. Rýchlo som zhasla, aby som ho nezobudila. A keď som sa znova ponárala do hlbokého spánku, stalo sa to, čoho som sa už dlho obávala a neodvážila sa nahlas vysloviť. Zrazu som zacítila ostrie noža na svojom krku. Nestačila som ani kričať, už bolo neskoro. Si mojím medailónom, mojím víťazstvom... Si mojím medailónom, mojím víťazstvom... mojím medailónom..., víťazstvom..., si medailónom... – hučalo mi v hlave. Vtedy som pocítila nežné dotyky na ramenách. Prebúdzali ma silné mužské ruky. Keď sa mi obraz konečne vyostril, videla som Mareka v kaluži krvi. „Bože, Marek!“ zvrieskla som v zúfalstve. „Už je dobre, Sofia, skús sa upokojiť. Spala si, tak som ťa nechcel budiť a šiel som pripraviť raňajky, keď som začul tvoje bolestné stonanie a nenápadné kroky vo vedľajšej izbe. Asi sa mi to len zdalo.“ Ľahké to nebolo. Pred chvíľou som sa predsa naisto prebudila a vedľa mňa ležal Tibor na našej manželskej posteli. Čo tu robí Marek a kde to sme? Žeby Tibor siahol na môj život? Bola som zmätená, ale v istej chvíli aj presvedčená, že toto nebol len sen. Vypila som dva poháre studenej vody. Myslela som si, že ide len o obyčajné nahliadnutie do minulosti. Minulosť. Sen. Proroctvo? Prečo sa človek nemôže sústrediť radšej na to, čo bude potom?! Sofia, preber sa, vravela som si. Teraz už vôbec nie som vo svojej koži a nemám to v hlave jasno. Meškala som do práce. Marek ma tam rýchlo zaviezol. Na parkovisku pod Marekovým bytom som spoznala Tiborovo auto. Jediné, čo ma upokojilo, bola skutočnosť, že tá automobilová značka je v meste veľmi častá. Cestou do práce som sa nevedela vzdať šialených myšlienok. Zbláznila som sa?! Nesmelo som zaklopala na dvere riaditeľovej kancelárie.

III. Po siedmich mesiacoch Hodiny oznamovali ráno. Do otvorených Sofiiných okien sálalo jarné teplo a štebot vrabcov predpovedal slnečný deň. Na hlasný Tiborov rev prudko vstala, obliekla sa a zišla po schodoch do kuchyne. Pozdravila Dobré ráno a siahla po variči na kávu. Pod očami mala veľké sivé kruhy, ktoré nebolo možné nevšimnúť si. Nemotorne sa motala v kuchyni 16 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


a napokon si sadla so šálkou v ruke k predpoludňajším správam. „Dnes ráno našli mladú ženu zversky zavraždenú vo svojom byte na Stražilovskej 28. Hlavným podozrivým je T. S., exmanžel obete. Predpokladá sa, že ide o nevyriešené manželské spory. Po pitve sa zistí, či obeť bola...“ Nemohla to ďalej počúvať. Striasali ju zimomriavky, keď videla v televízii čosi podobné. Nevedela, ako, ale cítila, že tou obeťou je ona, akoby videla predzvesť toho, čo aj ju čaká. Nepáčilo sa jej, čo z obrazovky pramenilo, a tak vstala a zavrela sa do svojej izby. Začala čítať román Komu zvonia do hrobu Ernesta Hemingwaya. Mala ho prečítaný už dvakrát, ale neprekážalo jej to. Očami sledovala už známe vety a vtedy sa jej spomedzi riadkov vynorilo veľké M, za ktorým nasledovalo edailón. Prudko zavrela knihu. Rozladila sa a očervenela. Zúrivosť, ktorú v tom okamihu cítila, vyvierala priamo z hrude. Potláčala nevysvetliteľný hnev na seba, na Tibora, na Mareka, na všetko, na celý svet. Nedokázala nájsť vinníka pre všetko, čo jej tak bolestne zvieralo hruď. Pozrela na hodiny, odbíjalo desať. Ani si nevšimla, kedy Tibor odišiel do práce. „Veď to je jeho vlastný život; my dvaja sme len figúrky, ktoré sa hrajú na manželov,“ pomyslela si. Namierila do kuchyne, bol čas dať si niečo pod zub. Zapla umývačku riadu, do ktorej vložila riad, ktorý upratala po Tiborovi, a urobila prievan do obývačky. Na kuchynskom stole našla fľašku s nežnemodrou tekutinou, ktorej nevenovala veľkú pozornosť. Vedľa ležala denná tlač. Pohľad sa jej zmagnetizoval pri správe s titulom Vražda mladej ženy. Rýchlo sa obliekla, upravila vlasy a vzala kľúče od svojej hondy. Nerada sa v nej viezla, nanávidela šoférovanie. O pätnásť minút bola na mieste.

IV. Práve teraz Som tu znova. Ako včera, tak aj dnes, aj zajtra. Tvoj medailón, tvoja výhra. Kiežby som mohla o tebe povedať to isté. Stále ťa mám rada a ani na jednu minútku som neprestala na teba myslieť. Keby si ma vtedy poslúchol, nič by sa z tohto nestalo. S tvojou tvrdohlavosťou som si nikdy nevedela poradiť a teraz, pozri sa, kde si?! Toľkokrát som sa pokúšala skoncovať s Tiborom raz a navždy a prísť za tebou... Predstav si, ani po rozvode ma nenechá na pokoji. Viem, som zbabelá a nedokážem si pomôcť. Rovnako to bolo aj s tým nešťastným dieťaťom, po ktorom Tibor vždy tak túžil, a keď som si nechcela adoptovať cudzie dieťa, tak... Veď vieš, písali sme o tom romány. No nikdy neskončili na papieri, zostali iba v myšlienkach. Možno raz niečo aj napíšem a vydám na tvoju pamiatku. Ty navždy zostaneš mojím záchrancom, lebo si ma dostal z tohto pekla. Milujem ťa, ale rovnako silne aj nenávidím. Nenávidím ťa pre tvoju sebeckosť a tvrdohlavosť. Čo bude teraz so mnou? Myslel si o tom? Skúsiť šťastie bez obidvoch. To by bola tvoja hravá odpoveď! Zrehabilitujem sa, uvidíš. Sľúbila som ti to, keď sme sa lúčili. Nechala mu iba čerstvé kvety na jeho večnom lôžku, ako to robievala vždy, keď ku nemu prišla, a spolu s hudbou kostolných zvonov sa pobrala preč. „Dnes ráno našli mladú ženu zversky zavraždenú vo svojom dome na Svetosavskej 42. Hlavným podozrivým je Tibor Sivocký, exmanžel obete. Predpokladá sa, že ide o nevyriešené manželské výčitky. Po pitve sa zistí, čím obeť bola otrávená...“

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 17


VESNA GOLDSWORTHYOVÁ

Gorsky úryvok Bola to práca, aká príde raz v živote. Ak máš šťastie. Začalo sa to s rokom nádherných zábav a recepcií, jedným neočkávaným, nezaslúženým rokom, nepodobajúcim sa ničomu, čo som zažil. Potom sa všetko náhle zastavilo a musel som sa vrátiť na to, čím som bol skôr, do nejakého iného jazyka a na iné miesto. Gorsky mi zmenil život. Pamätám sa na jeho prvý príchod do predajne. Nemohol som si ho nevšimnúť, ani len v meste ako je Londýn, v ktorom ľudia žijú len preto, aby prilákali pozornosť iných. Ľud sa tu krúti a vystatuje s takým exhibicionizmom, že sa ti zdá, že si všetci predstavujú, že sú hviezdy vlastného videa na YouTube. On bol výnimočný úplne iným spôsobom: cudzí, vzácny, nejako nehybný, dokonca aj vtedy, keď sa pohyboval permanentne stíšeným tónom. Jeho melancholická tvár bola aristokraticky podlhovastá ako ňufák rasového žrebca a obleky šité na mieru boli štýlom tak okato anglické, že som si najprv pomyslel, že by mohol byť z Pruska a zo žiadneho iného miesta. V týchto odľahlých mestách Knightsbridge a Chelsea je mnoho takých nemeckých princov, ktorí v minulom storočí zostali bez práce a teraz sa zabávajú obchodujúc so starožitnosťami a umeleckými dielami. Často sa oblečením zdajú bohatší, ako sú, taký typ človeka Von Ten a Von Onen. Gorsky vlastnil miliardy, mal viac peňazí, ako by hocikto mohol potrebovať, viac peňazí, ako by bol vstave hádam aj stroviť v živote. Tak sa aj obliekal, ale človek sa musel veľmi pozorne zahľadieť, aby si to aj všimol. Jeho peniaze nekričali. Šepkal tichým šumom najbelšej egyptskej bavlny, najjemnejšieho kašmíra i najmäkšej teľacej kože a nepočuteľným rytmom najpresnejšieho hodinového strojčeka vôbec niekedy vyrobeného z platiny. Vlastnil toľko viac-menej identických odevov, ktoré mu na mieru šili najlepší krajčíri na londýnskom Sevil Rowe, že tie obleky určite boli na jednorazové použitie ako papierové obrúsky: neviem si predstaviť, že by si vôbec pomyslel na chemické čistenie. Aj keď som v tom období polovicu života trávil uprene hľadiac cez výklad predajne dolu ulicou a pokúšal sa uhádnuť miesto narodenia každého veľmi zriedkavého okoloidúceho, posledné, čo mi napadlo, bolo Rusko. Nie že by sa mi tie jeho hyperborejsky plavé vlasy nehodili k zmrazeným močariskám na ústí Nevy. Niečo menej hmatateľné v jeho črtách tváre ma naviedlo na myšlienku na starý Königsberg. Úzke a vyrezané ako vysoká kryštáľová váza, s modrými očami umiestnenými o vlas preblízo dlhému a rovnému nosu. Skrze tú tvár jeho postava sa zdala vyššia, ako bola, čo nahováralo, aby si človek pomyslel na stvorenie z nejakej inej doby – na nejakého chlapíka Ernsta Jüngera, na tuláka z Baltika, alebo na nejakého germánskeho korešpondenta, s ktorým si písal Lord Byron a ktorého z chrbta namaľoval Caspar Friedrich, zachytiac ho vo chvíli, keď sa obrátil k pozorovateľovi s nejakým hlbokým nahliadnutím do ľadového mora, do ktorého uprene pozeral až po tú chvíľu. Rusi sú vzhľadom tvrdší, územčistejší i krutejší, dokonca aj vtedy, keď sú nesporne pôvabní. Nemyslím na Rusov všeobecne, pravdaže, ale na Rusov v týchto niekoľkých naj18 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Pavel Čáni: Zuzana a Martin (Hold Zuzane Chalupovej), kombinovná technika, 2015

bohatších štvrtiach Londýna, tú samozvanú skupinku chlapov z tej povojnovej generácie, ktorých by na Západe nazvali baby boom generácia. V Rusku ich životy obišli plné kolo. Vyrástli v spoločných bytoch, zarobili miliardy na rope, plyne alebo komplikovaných podvodoch, následne ich trovili na domy, kone, kurvy a občas na platených vrahov, aby konečne hrali karty jedni s druhými ako počas zlých komunistických čias, ako aj pod ochranou celých tímov bodyguardov. Mal som predpokladať aj to, že je Židom. Ale napokon jeho židovstvo znamenalo omnoho viac jemu a Natálii Samerskej ako mne. Oni sú Rusi. Ja nie som Rus. Pochádzam z jedného malého a bezvýznamného národa v bezvýznamnom kúte Európy a som rada, že je to tak. Pre môj príbeh je moja národnostná príslušnosť dôležitá len v negatíve. Závažné je len to, že nie som ani Angličan ani Rus a to preto, že po všetkom to bolo jediné, čo sa úporne vlieklo ako nádpisi pod nejasnými fotografiami, na ktorých sme sa sotva poznali on a ja a potom len, ako by mi národnostná črta bola najvýznamnejšou črtou, aj keď je to v podstate posledná vec, ktorú by som si spomenul, ak by si ma vyzval, aby som seba opísal. Dalo by sa povedať, že som ako ten kotúč, valcujúca tráva, ktorá sa oddelí od svojich koreňov, keď dozrie. Exilový stav mi nie je úplne nepríjemný. Sám som si ho zvolil. NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 19


Všetky tie mesiace v Londýne sa mi teraz zdajú novembrovo studené. Na všetko sa pamätám do detailov, ale spomienky sa odmietajú pokoriť kalendáru. Anglicko neponúka ročné obdobia, do ktorých by som mohol zakotviť to, čo si pamätám. Zriedkavé výbuchy modra by mohli byť z obrazov Constabla a Trainersa: galérie boli úkrytom pred mrholením. Neprestajne pršalo a počasie sa menilo, len aby dážď vystriedal sneh. Niekedy by som idúc do práce zdvihol pohľad k oblakom, ktoré nízko poletovali ponad záhrady plné vlahy a nejaký nezrelý bledý kruh nad nimi: slnko, ktoré len pred chvíľou vyšlo, a mesiac, ktorý ešte nezapadol, kto by to vedel, ako visí tam hore ako zlodejský sľub. Dokonca aj polovica mája – všetci tak vtipokvali, – sa podobala začiatku budúcej zimy. Celý ten rok bez sezóny, ľudia by vošli do predajne, striasli sa, povedali niečo o počasí a potom by skúmali chrbty kníh na policiach, kým by sa trochu nezohriali, alebo kým by nezočili knihu, ktorú hľadali, následne by ju prelistovali a zaznačili detaily objednávky cez internet. Aj keď nás stálo osemtisíc funtov na mesiac, a to len prenájom, Finčovo kníhkupectvo mohlo podľa všetkého byť výstavným priestorom na predávanie kníh cez internet. Občas by si by si niektorá duša niečo kúpila, predovšetkým z pocitu viny, predtým ako znovu vyjde von na dážď – nejakú pohľadnicu, alebo ak sa cítila veľkoryso jednu z tých zbierok poézie, ktorá sa predáva v takom malom počte exemplárov, že ani internetové kníhkupectvá nevenujú pozornosť znižovaniu ceny. Aj s takým slabým zárobkom obchod sa zlepšil, keď zima údajne prešla, ale len o nuansu, len v porovnaní s naším zvyčajným sezónnym dopytom, ktorý, nech sa neklameme, bol ďaleko od vynikajúceho. Finčovo kníhkupectvo nie je typ predajne, do ktorej si niekto príde kúpiť čítanie na pláž, okrem ak možno nehovoríme o súkromných plážach. A definitívne je ďaleko od vyšliapaných cestičiek – málokedy je klišé takto presné – keďže je skryté v jednej z tých vzdialených uličiek, v ktorých niet iných predajní a ľudia tadiaľ zriedka chodia. Len niekto, komu nezáleží, aby niečo predal, sa mohol rozhodnúť, že zakope kníhkupectvo na tesné miesto medzi domčekmi na pozemku medzi Knightsbridge a Chelsea, v samotnom epicentre kráľovstva vnútorných dekoratérov a luxusných miestností, v ktorých sa počet bohato ilustrovaných diel vybavených špeciálne na to, aby sa hodilo k nízkemu stolíku v salóne a k počtu obyčajných kníh v pomere tri ku jeden. Mimochodom, tieto číslice treba pochopiť doslovne, nie figuratívne. Sú aj výnimky, ale v „starom Chelseu“. „Starého Knightsbridge“ viac niet, ak nepočítaš tú prvú vlnu Kuvajťanov zatlačených od ľudí, ktorým je ropa ako tovar dnes menej zaujímavá od kyslých bonbónov. „Starý Chelsea“, takzvaní verní zákazníci Christophera Fincha, predstavujú Angličania, a to stopercentní – až po spodnú bielizeň z Marksa a Spencera. Takí vyhadzujú posledné mince z imperiálnej pokladnice jemnými, panskými spôsobmi, do ktorých patrí aj občasná kúpa kníh. Nehovorím, že ja vlastne mám radšej „starý“ od tohto „nového Chelsea“, v ktorom sa Európania a Severoameričania tvária, že sú anglické panstvo, ale mám možno povedať etnický predpoklad k sentimentalite vo vzťahu k hociktorej skupine ľudí, ktorá je kolektívne nadostač hlúpa, aby dovolila vytlačiť ju z vlastnej krajiny. To je určitý druh odumierania, ten „starý Chelsea“ čoskoro zmizne z tváre zeme rovnako ako zmiznú aj ich objednávky biografií Vikomta Allenbyho alebo kardinála Akomu-je-meno, a jeho príbehu o Martinovi Amisovi ako mladom nezbedníkovi. Aj ich deti sa rady pretvarujú, že sú zbohatlíci, dokonca aj vtedy, keď nemajú ani groš. zo srbčiny preložila Zdenka Valentová-Belićová 20 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


JANA JURÁŇOVÁ

Malá nočná príhoda Známy intelektuál a zástanca ľudských práv sa tackavo nakláňa nad posteľou, v ktorej leží... asi niekto z postgraduálneho letného kurzu. Ten niekto má hlavu vystrihanú takmer dohola, zrejme imidž. Toto nečakal. Intelektuál sa nakláňa nad posteľou v izbe, ktorá ešte ani o druhej v noci nemala zamknuté dvere, tešil sa na sex, tešil sa, ako prekvapí krásavicu, ktorá ho celý večer očarovávala významnými pohľadmi svojich hlbokých očí. A zrazu mu zasvieti lampa priamo do očí, to sa mu nestalo už dávno. Naposledy pri výsluchu, keď ho naháňali eštébáci, už o tom napísal viacero esejí, bolo to hrozné, sedeli oproti nemu, nevidel na nich, zasvietili mu do tváre lampou ako v zlom filme a vypytovali sa. Je noc. Myslel práve na rozkoš, a zrazu lampa. Intelektuál si rukou zacláňa oči. Holá hlava v posteli striedavo prižmuruje a vypliešťa krátkozraké oči, hovorí cudzím jazykom, po anglicky. Holá hlava ako vo väznici, nechce na to myslieť, nebude na to myslieť, veď tam ani nebol tak dlho, aby ho ostrihali, vôbec tam nebol, iba o tom písal. Na výsluchu bol, to áno, ale to ostatné... empatia. Má ten dar. Za všetko, čo o tom doteraz napísal, dostal nedávno ocenenie. Väzenie, nesloboda, totalita, samé nepríjemnosti... Ale prečo teraz leží holá hlava práve v  tejto posteli? Tu, v tejto izbe, do ktorej celkom jasne videl vchádzať ju? Na posedení po večeri bola celkom do konca a bez partnera, ktorý by ju stiahol do postele, skrátka, voľná. Dávala mu znamenia. Čo iné to mohlo byť, keď nešla spať? Pozorovala ho a napokon aj nechala otvorené dvere. Tak prečo tu teraz nie je? Mohla sa akurát tak stihnúť osprchovať, veď aj on urobil potrebné úpravy, tak kde do čerta je, kde? Taký ožratý predsa ešte nie je! Kam sa podela? Od dverí k posteli to bolo len pár krokov. Ruka, čo patrí k holej hlave, drží nočnú lampu a svieti ňou bojovníkovi za ľudské práva do očí. Ešte pred chvíľou dúfal, že do šiestej ráno si vcelku užije a stihne aj rannú tlačovku v hlavnom meste, aj keď neosprchovaný. Stačilo by si potom dať jednu kávu, cigaretu, ktorá zaženie všetky pachy, možno koňak. A namiesto celej tej skvelej vidiny tu z postele vykúka akási holá hlava a len boh vie, či je to chlap, alebo žena. Čo ak je to homosexuál? Na letnej škole boli naozaj všelijakí exoti, aj chlapi s náušnicami. No áno, aj toto treba vydržať, naša stará dobrá stredná Európa sa otvára svetu, do psej matere, veľa toho treba vydržať. Večer sa tvárili nezávisle, zvedavo, lichotili mu, žrali ho, a on by po všetkej tej exhibícii morálnosti, disidentstva a utrpenia rozhodne nechcel padnúť do postele nejakého homosexuála. Ruka patriaca k holej hlave drží nočnú lampu, po chvíli lampu odtiahne trochu nabok a svetlo konečne dopadne aj na tú holú lebeňu. Je to, chvalabohu, žena. Jej ruka našmátra okuliare, hlava vzápätí zdesene vykríkne, no potom sa viditeľne upokojí, aj keď ešte stále vypliešťa rozospaté krátkozraké oči. V ľavom ušnom lalôčiku má malú náušničku. Sibyla mala pravdu, dožili sme sa: chlapa nerozoznať od ženskej. Je to Neila, či ako sa volá, chodí takáto vystrihaná, zaujíma sa o disidentov zo strednej Európy, robí s nimi rozhovory, priživuje sa na ich sláve a práve teraz má na muške jeho. Má vraj v pláne pýtať sa ho na vzťah moci a politiky, na úlohu intelektuálov v politike, na postkomunistické výbuchy nacionalizmu a podobne. Už to pozná, na takéto otázky by NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 21


mohol odpovedať aj o polnoci, no do tých newyorských novín si bude musieť dať záležať. Vraj sa treba vyhnúť vtipom o židoch a o ženách a ešte o homosexuáloch. Doriti, ale čo teraz? Skláňa sa nad posteľou tej novinárky, už má s ňou dohodnutý termín. Čo ak si ona teraz pomyslí, že ju tu na mieste chce pretiahnuť? A čo ak to potom napíše do novín? Je tu ešte nejaký svedok? Ak nie, rýchlo preč, kým ho tá príšerná osoba neožiari ešte aj bleskom fotoaparátu. Má ho v  hrsti, bože, tie ženy, kam má ujsť, no kam, to je jedno, hlavne cez dvere, má ich za chrbtom, otočka a šup, šup, už je vonku. Čo bude ďalej, to je teraz fuk, vo svojej izbe si dá dve vodky, alebo to bol koňak, možno whisky, to je jedno, bolo to tvrdé a zaspal po tom. Ráno o pol šiestej ho zobudí šofér, ani sa neumyje, dá si cigaretu a vzadu v aute si ešte pospí. Deň ako vygumovaný. Aj on ako vygumovaný. Ale najmä treba vygumovať tú noc. Je jasné, že tá beštia z novín ho má v hrsti. Čo ak sa ho pri rozhovore opýta, prečo za ňou prišiel do izby? Rozhovor by mohol ešte odrieknuť, lenže na čo sa vyhovorí? A čo ak to ona aj tak celé zverejní? Mal by ju nejako znemožniť. Napríklad o nej vyhlási, že je lesba, a možno aj je. Inak by ho určite do tej postele stiahla, keď už tak nad ňou stál. Vraj je vydatá a má malé dieťa, no tak potom prečo pri tom decku niekde netrčí v  tom svojom posratom New Yorku! Čo sa vláči po strednej Európe za bývalými disidentmi, čo nesedí doma na zadku? Chce sa vyspať s niektorým z tých stredoeurópskych intelektuálov, alebo nechce? Čo vlastne chce? Čo ak v tej posteli číhala len na to, aby ho načapala? Ale odkiaľ mohla vedieť, že on chce vliezť práve do tej izby? Odišla hneď po prednáške, len sa s ním dohodla na termíne interview a zmizla. Keby ho chcela zbaliť, bola by tam zostala dlhšie. Nepáčila sa mu. Taká nepôvabná, racionálna osoba, na všetko sa len vypytuje, asi je naozaj vydatá a má dieťa, o iných mužov sa nezaujímala. A kde zostala tá druhá? Vlastne prvá, tá, za ktorou išiel do izby? Nechcela aj tá s ním robiť rozhovor? Niečo sa mu marí, asi chcela, ale nebral ju vážne, ani ju nepočúval. Myslel si, že je to len zámienka, a asi to aj bola len zámienka. Ani sa na ničom nedohodli, nedal jej termín, lebo si myslel, že termín sa určí sám, a nie na rozhovor. Tej holohlavej dal termín. Pozajtra u seba v redakcii. Nie je vylúčené, že po takom veľkom interview by možno mohol dostať šancu prednášať za morom. Dlhodobý pobyt, a tak. Polebedil by si. A teraz čo? Rozospatá Neila vypliešťa oči na chlapa, čo sa nakláňa nad jej posteľou. Do izby odišla hneď po prednáške, bola strašne unavená. Celý deň myslela na to, ako sa má jej dvojročná dcérka, ktorá zostala doma s  mužom. Zvládnu to, nezvládnu? Zavolala domov, všetko bolo v poriadku. A potom sa do noci pripravovala na to interview. Na posedení neplánovala zostať dlhšie, nemalo to pre ňu nijaký význam. V noci sa náhle prebudila, lebo sa jej zazdalo, že sa nad jej posteľou niekto nakláňa a naozaj sa nakláňal. Zľakla sa, ale keď zistila, kto to je, uľavilo sa jej. Neile totiž v jej vystrihanej hlave ani len na um nezišlo, že by onen slávny muž mohol byť pre zvyšok jej tela nebezpečný. Veď zástanca ľudských práv určite nepôjde proti svojim zásadám. Až na druhý deň ráno potichu zvažovala, či ho niekedy počula hovoriť aj o takomto druhu morálky a za nič na svete si nevedela spomenúť. Ale prečo by sa to malo od seba oddeľovať? Trpieť pre pravdu a potom niekoho v noci znásilňovať, to predsa k sebe vôbec nepasuje. Niekomu chcel dať dobrú noc a pomýlil si dvere. Určite zablúdil. Len nech ju neovracia. Kým našmátrala nočnú lampu a zasvietila mu ňou do tváre, hovoril čosi v tom svojom nezrozumiteľnom jazyku, takže je jasné, že neprišiel za ňou, lebo ona hovorí len po anglicky a to on vie, pozná ju. Koľko je vlastne 22 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Ľubka Ergová: Dievčina a vtáky, olejové a akrylové farby, 2015

hodín? Čo tu chce teraz v noci pri jej posteli? Kým tú lampu zasvietila, bola v šoku, ale keď zbadala jeho, zostala už len prekvapená. Uvidela dve žmúriace očká, trochu napuchnuté, zúžené, maličké ako očká krta. Čelo spotené, ústa vlhké, pootvorené. Chvíľu sa nad ňou nakláňal, no v okamihu sa otočil a odcupital k dverám na svojich krátkych krivých nôžkach. Zvláštne, že tie dvere okamžite našiel. Ak aj netrafil do správnej izby a do správnej postele, tak aspoň trafil do dverí, a Neila mu je za to vďačná. Až keď je preč, uvažuje Neila o tom, že na ňu mohol aj spadnúť! Možno by to zvládla, ak by, pravdaže, nezostala od šoku ležať pod ním celkom nehybne. On by potom na nej pravdepodobne zaspal a ako sa Neila pozná, bolo by jej trápne budiť ho. Na druhý deň ráno by bola úplne odrovnaná. Ako by mu asi ráno, už prebudenému, vysvetľovala, že leží pod ním? Našťastie, skončilo sa to dobre. Nespadol na ňu. Nič horšie sa určite nemohlo stať. Lenže ako s ním bude robiť to interview? Čo ak sa s ňou už nikdy v živote nebude chcieť stretnúť? Čo jej povedia v práci? Vyžadujú to od nej, momentálne je taký trend. Čo keby sa naňho vykašľala a napísala fejtón o tom, ako opitý padá ženám do postele? Asi by jej to neprešlo. Na takéto rúcanie autorít sa jej médium ešte nezmohlo. Keď autorita splašene vybehla cez dvere, Neila sa nadvihla na posteli, aby zistila, či je Bora už v izbe. Nepočula ju prichádzať. Naschvál jej nechala otvorené dvere, tak sa dohodli, lebo v tomto starom kaštieli sú dvere na niektorých izbách pokazené. Keď ich človek odomyká, môžu sa celkom zaseknúť, treba potom zburcovať nočnú službu, čo je veľmi nepríjemné. Preto sa Neila s Borou dohodli, že nebudú zamykať, v noci sem nemá kto prísť. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 23


Bora leží vo svojej posteli – asi tam leží, lebo na druhej posteli pri opačnej stene je pod paplónom akási kôpka. Akoby sa ten paplón trochu chvel, ale to sa možno Neile iba zdá. Neila sa jej opýta, či to videla. Bora neodpovedá. Spí. Neila ju nechá tak. Neila sa bola ráno vycikať práve v čase, keď bojovník za ľudské práva nasadal do auta. Z brány kaštieľa vybehol takým istým cupitavým krokom, akým vybehol z dverí ich izby. Zdvihol hlavu hore k oblohe, Neila odskočila od okna, aby ju nezbadal. Rýchlo nasadol do auta a auto zmizlo za múrom. Počas postgraduálnych štúdií sa rozhodla, že bude písať o tomto regióne, v ktorom sa ešte nedávno ozýval rachot padajúceho berlínskeho múru a železnej opony. Všetci donkichoti sú vo vláde, čo inde vo svete nie je bežná vec, preto sa sem na to chodia pozerať z celého zvyšku sveta. Ale nefungujú tu pošty, colnice, autobusy, a tak. Zato tu prežíva fenomén, ktorý ženy dojíma a mužom dodáva nádej: intelektuáli, ktorí hýbu svetom. Ráno Neila Bore v stručnosti rozpovie o nočnej návšteve. Borina odpoveď je lakonická: „Zvykaj si, v strednej Európe nefungujú inštitúcie, vrátane morálnych autorít.“ A je to. Bora a Neila zdieľajú v kaštieli, kam prišli na letnú školu o demokracii, spoločnú izbu, záchod a kúpeľňu. Delia sa o domáce práce: umývanie kúpeľne, záchodu, dlážky v izbe. Obdivujú si navzájom kozmetiku, oňuchávajú si krémy a voňavky, rozprávajú sa o tom, čo robia. Žili si tu ako na zámku, pobyt sa im už pomaly končí. Čakajú ich už len záverečné pohovory a rozlúčkový večierok. Dnes večer absolvovali aj prednášku významného intelektuála, bývalého disidenta, bojovníka za slobodu a ľudské práva. Jeho životným mottom je vždy a  za každých okolností osobne sa postaviť na stranu všetkých trpiacich. Prednáška spojená s diskusiou, potom ešte popíjanie do noci. Keď sa Bora s Neilou na druhé ráno prebudia, intelektuál už bude za horami, za dolami, lebo má vlastného šoféra. Na stretnutí s ním sa Bore nepodarilo dohodnúť si s ním termín na interview, lebo jej nijaký nedal. Je tunajšia, žiadna Američanka, takže to pre neho asi nie je až také zaujímavé. Bora po prednáške stále dúfala, že sa s ním dohodne, no potom už prestala dúfať, bol čoraz opitejší. Povedala si však, že z posedenia neodíde, aby si to neskôr nevyčítala. Toľko už o ňom počula! A teraz tu ten slávny muž sedí, rozpráva vtipy, chváli sa svojimi ľúbostnými avantúrami a občas sa pritom na ňu významne pozrie. Bora si vždy myslela, že sa chlapi takto chvália iba medzi sebou. Možno chce u nej alebo u nejakej inej vzbudiť očakávanie. Občas spomenie aj svoju ženu, so slzami dojatia hovorí, ako mu pomohla prežiť totalitu. A Bore v istej chvíli povie: „Také pekné dievča, načo by ste sa vy zaujímali o politiku, to sú samé špinavé veci, vy len seďte a usmievajte sa, to vám svedčí viac.“ Bore sa s ním čoraz menej chce robiť interview. Nakoniec sa jej už vôbec nechce. Je rada, že sa s ním na ničom nedohodla. Rozmýšľa, načo tu ešte sedí. Majster práve dorozprával akýsi dvojzmyselný vtip, ktorému sa všetci smejú. Bora rozmýšľa, ako sa má z čoraz užšej spoločnosti vytratiť tak, aby si to slávny muž nevšimol, pretože ju ustavične sleduje pohľadom. Nemá ako odísť, dvere sú za jeho chrbtom. Napokon sa vyhovorí, že ide na toaletu, a vyjde von. Trieli do svojej izby, ale zrazu za sebou počuje kroky. Obzrie sa, je to on. Usmieva sa na ňu sľubne a mierne dementne. A tak Bora vbehne do najbližšieho dámskeho záchodu. Hádam len nestojí za dverami a nečaká tam na ňu? Bora vyjde von, nie, bojovník za ľudské práva na ňu nečaká pred záchodom. Predsa len v ňom asi ešte zostali zvyšky kultúrnosti, aj keď alkohol ich viditeľne roztápal a odplavoval. Bora kráča k svojej izbe. Lenže toto je kaštieľ a kaštieľ má mnoho chodieb a Bora sa tu ani po mesiaci celkom nevyzná. Myslí si, 24 PULZOVANIE LITERATÚRY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


že ide skratkou, no nejde. Motá sa po chodbách. Za jedným rohom vbehne rovno do náručia podguráženého slávneho muža: „Bora, všade ťa hľadám!“ Oči sa mu zalesknú. Tykanie znie ako dohovor o tom, čo má nasledovať. Našťastie sa spoza rohu vynorí aj zvyšok spoločnosti, ktorá sa vydala točitými chodbami kaštieľa po stopách majstra. Hneď vpredu ako prvý kráča Ivo, Borin kamarát, ktorý majstra obdivuje a miluje a teraz sa o neho asi trochu bojí, všeličo sa môže stať. Vybrali sa za ním zachrániť ho a našťastie sa im to podarilo. Bore odľahlo. Ivo a ďalší kumpáni chytia majstra pod pazuchy a láskavo ho vlečú po chodbách, až k jeho izbe. Pri dverách sa majster pokúša vyloviť z vrecka nohavíc kľúč a trvá mu to dlho. Nikto sa neodváži pomáhať mu. Keby mal kľúč vo vrecku saka, to by sa ešte dalo, ale takto – trpezlivo stoja a čakajú, nakoniec sa dočkajú. Majster sa pokúša trafiť do kľúčovej dierky. Napokon s rozmachom podá kľúč Ivovi, aby to vybavil za neho. Rozlúčia sa – dobrú noc. „Kde ty spíš, Bora, ach, Bora,“ zabľabotal ešte. Bora neodpovedá. Rýchlo vtrieli do svojej izby. Preblesne jej hlavou, či by sa predsa len nemala pokúsiť zamknúť za sebou dvere, ale potom si povie, že to nestojí za ten lomoz, dvere sa zasekávajú, mohla by zobudiť Neilu. Okrem toho, nevedel trafiť ani do vlastnej izby a odomknúť si ju, tak čo. Určite zaspal skôr, než padol do postele. A on takmer padol do postele Neile! Bora čuší vo svojej posteli, počuje významného muža, ako niečo bľaboce Neile, ktorá tomu nemôže rozumieť. Hovorí čosi ako: „Neboj sa, ja ti neublížim.“ Potom Neila na neho zamieri nočnou lampou a on krátko a potichu vykríkne. Neila na neho vypliešťa krátkozraké oči, nasadí si malé okrúhle okuliare a osvetľuje ho nočnou lampou. Zástanca ľudských práv si zacloní oči a zavrávorá. Bora rozmýšľa, čo sa stane, ak sa ten muž veľkého formátu otočí a zbadá ešte jednu posteľ. Bude sa pokúšať zistiť, kto v nej spí? Vrhne sa na ňu, alebo ju odvlečie do svojej izby? Bora ani nemukne. Napokon slávny muž urobí čelom vzad, neuveriteľne presne trafí do dverí a potichu ich za sebou zavrie. Bora si predstavuje, ako asi drobčí po chodbe, bolo by zábavné vidieť, ako sa tvári a čo robí. Neila sa rozospatým hlasom pýta: „Bora, si tu? Videla si to? Asi chcel niekomu dať dobrú noc a pomýlil si dvere.“ Neila sa uloží do vankúšov a o chvíľu spokojne odfukuje. Bora mlčí. Mala tie dvere radšej zamknúť. Lenže on by určite búchal a ktovie, ako by to dopadlo. Najhorší sú takí, čo búchajú na dvere alebo vyzváňajú telefónom. Teraz je aspoň isté, že sa už nevráti. Zástanca ľudských práv vletí do svojej izby, cvakne si čosi z rozpitej fľaše, zvalí sa oblečený na posteľ a rýchlo zaspí, aby si nemusel nič pamätať. V  noci sa mu sníva, že ho americké feministky odsúdili za obťažovanie, a ešte predtým ho vypočúvali s  lampou namierenou do tváre. Pýtali sa ho, čo chcel v tej izbe, a on nevedel odpovedať. Naozaj, čo tam vlastne chcel? Nič si nepamätá. A hneď sa aj dohodne sám so sebou, že keď sa tá osoba z newyorských novín znovu ozve, alebo za ním príde, bude mať okno. A rozhovor s ňou pokojne urobí. Na epizódu s posteľou zabudne. Stalo sa niečo? Všeličo sa v živote stáva. Každému sa to môže stať. Hlavne, že sa nič nestalo. Ráno nasadne do auta. Šofér ho odvezie do hlavného mesta. Má tam o deviatej tlačovku. Dá si niekde ešte jednu kávu a bude sa cítiť lepšie. Kaštieľ má vysoké múry, vnútri je uzavreté priestranstvo, dvor. Pripomína to dvor väzenia. Bojovník za ľudské práva sa pozrie hore na oblohu. Táto večná túžba väzňov, pozná to, veľa o tom čítal. Vie sa do toho vcítiť. Má rád modrú oblohu a slobodný let vtákov. Díva sa hore, štvorcový výrez modravy ho dojíma. Takto vidia svet tí, čo žijú v neslobode. Je skoré ráno, ale aj tak sa už dá odhadnúť, že dnes bude pekný deň. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY 25


PATRIK MODIANO

Zlatíčko úryvok z románu Už dobrých dvanásť rokov ma nikto nenazval „Zlatíčko“. Nachádzala som sa na zastávke metra Châtelet v čase najväčšieho návalu, v dave ľudí sunúcich sa nekonečnou chodbou po pohyblivom chodníku. Jedna žena mala žltý kabát. Jeho farba upútala moju pozornosť. Videla som ju zozadu na pohyblivom chodníku a potom, ako kráča chodbou s nápisom Smer Château-de-Vincennes. Potom sme v tlačenici na schodoch pred nástupišťom čakali, kým sa otvorí mreža. Stála vedľa mňa, takže som jej uvidela do tváre. Podobala sa na tvár mojej matky, a to tak zarážajúco, až mi napadlo, či to nie je ona. V pamäti sa mi vynorila fotografia, jedna z nemnohých matkiných fotografií, čo som mala odložené. Jej tvár žiarila, akoby vystuPatrick Modiano (1945), francúzsky prozaik, povala z tmy vo svetle reflektora. Tá fotograscenárista a dramatik. fi a vo mne vždy vyvolávala úzkosť. V snoch Považuje sa za príslušníka novej vlny, hoci vždy som zakaždým videla antropometrický porunikal jasnému kritickému vymedzeniu a  stál na trét, ktorý mi ktosi – komisár na polícii, zaokraji parížskeho literárneho života. Do francúzskej literatúry vniesol novú a tabumestnanec v márnici – predkladá, aby som izovanú tému kolaborácie. Vyhýba sa publicite a identifikovala osobu. Ja som však mlčala, žije v Paríži. lebo som o nej nič nevedela. Je autorom vyše tridsať románov a jeho najznáSadla si na jednu z lavičiek, ďalej od ľudí, mejšie diela sú: Miesto pre hviezdu (1968), Nočná čo natlačení na kraji nástupišťa čakali na hliadka (1969), Lacombe Lucien (1974), Villa triste (1975), Rodný list (1977), Ulica temných túžob vlak. Na lavičke vedľa nej nebolo voľné (1978), Jedna mladosť (1981), Takí statoční chlapci miesto, zostala som stáť opodiaľ a  oprela (1982), Stratený koniec (1984), Avgustovske nedelje som sa o nejaký automat. Voľakedy bol strih (1986), Cirkus prejde (1992), Dora Bruder (1997), Rojej kabáta určite veľmi elegantný a švih mu dokmeň (2004), V kaviarni stratenej mladosti (2007). dodávala živá žltá farba. Teraz však bola celNajvýznamnejšie ocenenia: Cena Fénéon (1968), kom vyblednutá. Okolie si zjavne vôbec neCena Francúzskej akadémie (1972), Goncourtova cena (1978), Svetová cena Cino Del Duca (2010), všímala. Hádala som, či na tej lavičke zostane Rakúska štátna cena za európsku literatúru (2012) až do posledného metra. Mala rovnaký proa Nobelova cena za literatúru (2014). fil ako moja matka, so zvláštnym, na konci trošičku zdvihnutým nosom. Tie isté svetlé oči. To isté vysoké čelo. Vlasy trochu kratšie. Naozaj sa veľmi nezmenila. Vlasy mávala svetlejšie, ale vlastne som ani nevedela, či matka bola prirodzená blondína. Ústa jej sťahovali V rubrike Pulzovanie literatúry: Nobelova cena sa vrásky zatrpknutej ženy. Bola som si istá, že vedľa ukážky z tvorby aktuálneho laureáta Nobeloje to ona. vej ceny uverejňuje aj úryvok z diela nobelovca, Jeden vlak nechala odísť. Perón sa na ktorý cenu získal pred rovno sto rokmi. niekoľko minút vyprázdnil. Sadla som si na Patrick Modiano cenu získal za rok 2014. V roku lavičku vedľa nej. Potom sa na nástupište 1914, ktorý poznačil začiatok prvej svetovej vojny, po prvýkrát cena nebola udelená. Odvtedy sa to stalo znova vovalil dav. Mohla by som nadpriasť ešte niekoľkokrát, a to v rokoch 1935, 1940 – 1943 rozhovor. Neschádzali mi však na um žiadne a 1948. slová, bolo okolo nás priveľa ľudí. Na lavičke 26 PULZOVANIE LITERATÚRY: NOBELOVA CENA 2014

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


už takmer zadriemala, no pri prvom zvuku prichádzajúceho vlaku, ešte len vzdialenom dunení, prudko vstala. Nastúpila som do vozňa hneď za ňou. Rozdelila nás skupina živo debatujúcich mužov. Dvere sa zatvorili a ja som si povedala, že som radšej mala ako zvyčajne nastúpiť do metra idúceho opačným smerom. Na nasledujúcej zastávke ma dav vystupujúcich vytlačil na perón, no vzápätí som nastúpila naspäť a  postavila som sa bližšie k nej. V ostrom svetle vyzerala staršie ako na nástupišti. Ľavý spánok a časť líca jej pretínala jazva. Koľko mohla mať rokov? Päťdesiat? A  na fotografiách mala koľko? Dvadsaťpäť? Pohľad mala rovnako žiarivý ako v dvadsiatich piatich, bol v ňom údiv či neurčité obavy, a naraz stvrdol. Náhodou spočinul na mne, ale nevnímala ma. Z vrecka kabáta vytiahla pudrenku, otvorila ju, priblížila zrkadielko k tvári a malíčkom ľavej ruky si prešla po viečku, ako keby si chcela z oka vybrať smietku. Metro nabralo rýchlosť, natriasalo sa tak, že som sa musela chytiť kovovej žrde, ale ona nestrácala rovnováhu. Stála bez pohnutia a pozerala sa do zrkadielka. Na zastávke pri Bastille sa horko-ťažko natlačili do vozňa všetci cestujúci a dvere sa ledva zatvorili. Predtým sotva stihla pudrenku odložiť. Na ktorej zastávke vystúpi? Mám ju sledovať až do konca? Je to nevyhnutné? Mala by som si asi zvyknúť na myšlienku, že býva v tom istom meste ako ja. Povedali mi, že už dávno zomrela, vraj v Maroku. Nikdy som sa nepokúšala dozvedieť viac. „Zomrela v Maroku.“ To bola jedna z tých viet z detských čias, ktorej významu ani celkom nerozumieme. Jedna z tých viet, z ktorých nám zostane v pamäti iba zvuk, ako zo slov strašidelnej pesničky. „Bola raz bárka vratká...“ „Zomrela v Maroku.“ V mojom rodnom liste je zapísaný aj matkin dátum narodenia: rok 1917. Vtedy na fotografiách mala vraj dvadsaťpäť rokov. Ale určite nepriznávala svoj vek, sfalšovala doklady, aby sa urobila mladšou. Vyhrnula si golier kabáta, akoby jej bolo v prepchatom vozni chladno. Všimla som si obdratý lem goliera. Odkedy nosí ten kabát? Od čias fotografií? Jasné, že žltá farba je celkom vyšedivená. Čoskoro dôjdeme na konečnú, na vzdialené predmestie. Tam ju oslovím. Za Lyonským nádražím ostalo vo vozni menej ľudí. Jej pohľad znova spočinul na mne, no bol to prázdny pohľad, aký si mechanicky vymieňajú cestujúci. „Pamätáte sa, že ste ma volali Zlatíčko? Aj vy ste vtedy používali nepravé meno. Aj krstné meno ste mali falošné: Sonia.“ Teraz sme sedeli jedna oproti druhej na sedadlách blízko dverí. „Pokúšala som sa nájsť vás v  telefónnom zozname, dokonca som aj zatelefonovala štyrom či piatim osobám, ktoré mali vaše pravé meno, ale ony o vás nikdy ani nepočuli. Vravela som si, že raz by som mala ísť do Maroka. Jedine tak som si mohla overiť, či ste naozaj mŕtva.“ Na zastávke Nation sa vozeň vyprázdnil, ona však ďalej sedela na sedadle oproti mne, ruky mala zopäté a z rukávov vyšediveného kabáta jej vytŕčali zápästia. Holé ruky s popraskanou pokožkou bez jediného prsteňa či náramku. Na fotografiách mala náramky aj prstene, masívne šperky, aké boli vtedy v móde. Ale dnes nie. Privrela oči. Na konečnú zostávali ešte tri zastávky. Metro zastane v Château-de-Vincennes, ja vstanem, pokojne vyjdem z vozňa a nechám ju tam spať na sedadle. Nastúpim do metra smerom na Pontde-Neuilly, čo by som bola urobila, keby som pred chvíľou nebola v chodbe zazrela ten žltý kabát. Vlak pomaly zastával na stanici Bérault. Otvorila oči, ktoré ihneď nadobudli chladný lesk. Vrhla pohľad na nástupište a vstala. Zasa som za ňou kráčala chodbou, teraz sme však boli samy. Všimla som si, že na nohách mala baleríny a štrikované štulpne, čo ešte zvýrazňovalo chôdzu bývalej baletky. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY: NOBELOVA CENA 2014 27


Široká ulica lemovaná budovami na rozhraní predmestí Vincennes a Saint-Mandé. Stmievalo sa. Prešla cez cestu a vošla do telefónnej búdky. Počkala som, kým sa niekoľkokrát vystriedajú farby na semafore, a prešla som na druhú stranu aj ja. V telefónnej búdke jej chvíľu trvalo, kým našla drobné alebo žetón. Tvárila som sa, že som zahľadená do najbližšieho výkladu; patril lekárni a v popredí trónil plagát, ktorý ma v detstve desil: čert na ňom chrlil z úst oheň. Obrátila som sa. Telefónne číslo vytáčala tak pomaly, akoby to robila prvý raz. Slúchadlo si tisla k uchu oboma rukami. Nikto nedvíhal. Zložila, z vrecka kabáta vytiahla lístoček a neodtrhla od neho oči, kým prstom otáčala číselník. Vtedy mi napadlo, či vôbec niekde býva. Tentoraz ktosi zdvihol. Za sklom pohybovala perami. Slúchadlo stále držala oboma rukami a z času na čas potriasla hlavou, akoby sa chcela lepšie skoncentrovať. Podľa pohybu pier hovorila čoraz hlasnejšie a nástojčivejšie, napokon sa však upokojila. Komu asi telefonovala? Medzi pár vecami, ktoré mi po nej zostali, som mala v plechovej škatuli od sušienok odložený diár a adresár z obdobia fotografií, z čias, keď ma volali Zlatíčko. Keď som bola mladšia, nikdy mi nenapadlo otvoriť ten zápisník, ale minule večer som v ňom začala listovať. Mená. Telefónne čísla. Určite by som ich vytáčala zbytočne a ani som na to nemala chuť. V telefónnej búdke neprestajne hovorila. Bola taká zahĺbená do rozhovoru, že som sa mohla priblížiť a vôbec si ma nevšimla. Dalo sa dokonca predstierať, že aj ja čakám na telefón, a cez sklo začuť pár slov, z ktorých by som mohla vyrozumieť, ako na tom táto žena v  žltom kabáte a  balerínach je. Nezachytila som však nič. Možnože telefonovala s  niekým, kto figuroval v  jej starom adresári, s  jediným človekom, s  ktorým nestratila kontakt a ktorý nezomrel. Často niekto zostane pri vás po celý život a nedá sa odplašiť. Zažil vás v šťastných chvíľach a zostal pri vás aj v časoch núdze, dávny obdivovateľ, jediný človek, ktorý vás stále uznáva, neotrasiteľne vo vás verí. Rovnaký tulák ako vy. Dobrý verný pes. Večný obetný baránok. Skúšala som si predstaviť, ako asi vyzerá ten muž alebo tá žena pri telefóne. Vyšla z búdky. Prešla po mne ľahostajným pohľadom, rovnakým, akým o mňa zavadila v  metre. Otvorila som sklenené dvere búdky. Bez toho, že by som do štrbiny vsunula mincu, vytáčala som náhodné čísla, až kým neodišla. Držala som slúchadlo pri uchu. Žiaden signál. Ticho. Nemohla som sa odhodlať zložiť. Vošla do kaviarne hneď vedľa lekárne. Chvíľu som váhala, kým som sa pustila za ňou, ale presvedčila som samu seba, že si ma určite nevšimne. Kto sme my dve? Jedna žena neurčitého veku a jedno mladé dievča z davu z metra. Ničím sme sa z toho davu nevynímali. A keď sme vyšli na čerstvý vzduch, podobali sme sa na tisícky a tisícky ľudí vracajúcich sa večer na predmestia. Sedela pri stole celkom vzadu. Zavalitý blondiak jej od barového pultu priniesol kir. Bolo by treba zistiť, či sem chodieva pravidelne večer o tomto čase. Musím si zapamätať meno kaviarne. Café Calciat, avenue de Paris číslo 96. Meno bolo napísané na sklených dverách bielymi písmenami tvoriacimi poloblúk. Na spiatočnej ceste som si v  metre opakovala meno a adresu, kým si ju nezapíšem. V Maroku sa nezomiera. Po vlastnom živote sa dožíva pokútny ilegálny život. Každý večer sa popíja kir v kaviarni Calciat. Zákazníci si nakoniec na ženu v žltom kabáte zvyknú. Nikto sa jej nikdy na nič nespytuje. Sadla som si za stôl neďaleko od nej. Aj ja som si objednala kir, nahlas, aby to počula, možno v tom vycíti znamenie spriaznenosti. Zostala však ľahostajná. Hlavu mala zľahka 28 PULZOVANIE LITERATÚRY: NOBELOVA CENA 2014

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


naklonenú, pohľad tvrdý a zároveň melancholický, skrížené ruky zložené na stole, v rovnakej polohe ako na obraze. Čo sa asi stalo s tým obrazom? Sprevádzal ma celým detstvom. Bol zavesený na stene mojej izby vo Fossombronne-la-Forêt. Vravievali mi: „To je portrét tvojej matky.“ V Paríži ju namaľoval chlapík, ktorý sa volal Tola Soungouroff. Meno a mesto boli napísané v ľavom dolnom rohu obrazu. Ruky mala skrížené ako teraz, až na to, že jedno zápästie jej ovíjal ťažký reťazový náramok. To by bola dobrá zámienka prihovoriť sa. „Podobáte sa na ženu, ktorú som minulý týždeň videla na jednom portréte na blšom trhu pri Clignancourtskej bráne. Maliar sa volal Tola Soungouroff.“ Ale nemala som dosť sily, aby som vstala a naklonila sa k nej. A či by sa mi vôbec podarilo vysloviť vetu bez toho, aby som sa pomýlila: „Maliar sa volal Tola Soungouroff a vy Sonia, ale to bolo falošné meno; pravé meno, ktoré sa dočítame na mojom rodnom liste, je Suzanne.“ No a keď aj tú vetu zo seba vyhŕknem, čo potom? Bude sa tváriť, že nerozumie, alebo sa jej z pier budú rinúť nezrozumiteľné slová, lebo sa už veľmi dlho s nikým nerozprávala. Určite bude klamať a zavádzať, presne ako v čase obrazu a fotografií, keď sa robila mladšou a dala si falošné krstné meno. Aj falošné priezvisko. A dokonca aj falošný šľachtický titul. Vyhlasovala, že sa narodila v írskej aristokratickej rodine. Predpokladám, že jej skrížil cestu nejaký Ír, inak by jej to nezišlo na um. Nejaký Ír. Možno môj otec – ktorého by bolo veľmi ťažké nájsť a na ktorého isto zabudla. Určite na všetko zabudla a bola by prekvapená, o čom jej to rozprávam. Klamstvá sa časom rozplynuli. Ale vtedy – tým som si celkom istá – ona tomu všetkému verila. Bola to úzka ulička pri nejakom hrade alebo pevnosti. Neviem, aký je vlastne medzi tým rozdiel. Bola lemovaná nízkymi domami, garážami a tiež stajňami. Veď sa aj volala Quartier-de-Cavalerie. Niekde uprostred sa na pravej strane týčila masívna budova zo surových tehál. Už bola tma, keď sme na tú ulicu vkročili. Stále som kráčala niekoľko metrov za ňou, ale postupne som vzdialenosť medzi nami zmenšovala. Bola som si istá, že by si ma nevšimla, ani keby som kráčala vedľa nej. Zašla som tam potom aj cez deň. Za tou tehlovou stavbou už nič nie je. Na konci ulice je nezastavaný pozemok a za ním už len široká pláň. Tabuľa oznamovala: Vojenské cvičisko. Za ním sa začínal Vincennský les. Potme sa tá ulica podobala na hociktorú predmestskú ulicu, či v Asnières, či v Issy-les-Moulineaux, alebo v Levallois... Išla pomaly typickým krokom bývalej baletky. V tých balerínach sa jej muselo kráčať nepohodlne. Nadrozmerná budova svojou tmavou hmotou akoby ostatné domy utláčala. Ktovie, prečo ju postavili na  tejto ulici. Na prízemí bol obchod s  potravinami, práve zatvárali. Neónové svetlá boli pozhasínané, svietilo sa iba pri pokladni. Cez výklad som videla, ako si zo zadného regála berie nejakú konzervu a potom ďalšiu. A ešte čiernu škatuľu. Kávu? Cigorku? Konzervy aj škatuľu držala pritisnuté ku kabátu, pri pokladni však urobila nešikovný pohyb a všetko jej popadalo na zem. Pokladník to pozbieral. Usmial sa na ňu. Pery sa im obom pohybovali. Zaujímalo by ma, ako ju volal. Jej pravým dievčenským menom? Vyšla von, konzervy a  škatuľu si znova oboma rukami pritískala ku kabátu spôsobom, akým sa nosia novorodenci. Takmer som jej ponúkla pomoc. Ale zrazu sa mi ulica Quartier-de-Cavalerie zdala byť strašne ďaleko od Paríža, stratená v  zapadnutom posádkovom meste. Čoskoro všetko pozatvárajú, zapadákov spustne a ja zmeškám posledný vlak. Prešla bránou. Hneď ako som z diaľky uvidela tú masu tmavých tehál, tušila som, že asi bude bývať práve tam. Prešla cez dvor, na jeho druhom konci sa týčilo viacero budov podobných tej od ulice. Kráčala čoraz pomalšie, ako keby sa bála, že jej nákup spadne. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY: NOBELOVA CENA 2014 29


Zozadu to vyzeralo, akoby niesla príliš ťažké bremeno a akoby pod ním mala každú chvíľu klesnúť. Vošla do jedného z domov, celkom vzadu vľavo. Každý vchod bol označený: Schodisko A. Schodisko B. Schodisko C. Schodisko D. To jej bolo schodisko A. Chvíľu som zostala stáť pred domom, čakala som, že sa zažne v nejakom okne. Ale nič. Ktovie, či tam majú výťah. Predstavovala som si, ako stúpa po schodoch. A ako k sebe pritíska konzervy. Tá predstava ma neopustila po celú spiatočnú cestu metrom. Nasledujúce večery som chodila tou istou trasou. Presne v tom istom čase, keď som ju stretla po prvý raz. Vyčkávala som na lavičke na zastávke metra Châtelet. Striehla som na žltý kabát. Nástupište zaplavovali prúdy cestujúcich. Po príchode vlaku sa tlačili do vozňov. Nástupište sa vyprázdnilo a o chvíľu sa zasa zaplnilo. Pozornosť po čase poľavuje, ustavičnými príchodmi a odchodmi zmalátniete, už ani poriadne nevidíte, nezbadáte ani žltý kabát. Prudká spodná vlna vás vnesie do jedného z vozňov. Spomínam si, že vtedy na každej zastávke defilovali rovnaké plagáty. Rodičia s tromi svetlovlasými deťmi sedia večer okolo stola v horskej chate. Lampa im osvetľuje tváre. Vonku sneží. Musia byť Vianoce. Navrchu plagátu je napísané: PUPIER, ČOKOLÁDA PRE VŠETKY RODINY. Prvý týždeň som išla do Vincennes iba raz. Nasledujúci týždeň dvakrát. A potom ešte dvakrát. V kaviarni bolo o siedmej večer príliš veľa ľudí, aby si ma tam všimli. Druhý raz som sa odvážila opýtať zavalitého blondiaka, čo tam obsluhoval, či dnes príde pani v žltom kabáte. Zdvihol obočie a  zdalo sa, že nerozumie. Zavolali ho k  susednému stolu. Myslím, že ma vôbec nepočúval. A ani by nemal čas mi odpovedať. Mal tam hrozný nával. Možnože do tejto kaviarne vôbec nechodievala. Ani nebývala v tejto štvrti. V tehlovom dome bývala osoba, ktorej volala z telefónnej búdky, potom k nej išla na návštevu a priniesla jej konzervy. Neskôr, tak ako ja, nasadla na metro opačným smerom a vrátila sa domov, na adresu, ktorú sa nikdy nedozviem. Jediným záchytným bodom bolo schodisko A. Bolo by však treba zaklopať na všetky dvere na každom poschodí a vypytovať sa ľudí, ak by mi láskavo otvorili, či nepoznajú asi päťdesiatročnú ženu v žltom kabáte s jazvou na tvári. Áno, bola tu raz večer minulý týždeň a  dolu v  potravinách kúpila dve konzervy a balíček kávy. Čo by mi asi tak odpovedali? Vedela som si to predstaviť. Po piatich týždňoch sa však napokon predsa len objavila. Práve som vychádzala z metra a zazrela som ju v telefónnej búdke. Mala oblečený svoj žltý kabát. V duchu som sa pýtala, či aj ona ide z metra. Takže predsa sú v jej živote pravidelné trasy a časy... Ťažko som si vedela predstaviť, že by chodila denne do práce, ako všetci tí, čo o tomto čase cestujú metrom. Zastávka Châtelet. To nič nehovorilo. Okolo šiestej večer viazli na zastávke Châtelet desaťtisíce ľudí a potom sa rozchádzali na všetky možné strany. Ich trasy sa skrížia, kým sa rozídu do neznáma. V tom prúdení predsa len jestvujú pevné body. Nestačí čakať na lavičke na zastávke. Treba sa dlhšie zdržiavať na miestach, kde sú pokladne a novinové stánky, v hlavných chodbách a pri pohyblivých schodoch, aj v bočných chodbách. Ľudia sa tam potĺkajú celé dni, ale všimneme si ich, až keď sa aklimatizujeme. Tuláci. Muzikanti. Vreckári. Čudáci, čo ani nevychádzajú na povrch. Možnože ani ona celý deň zo stanice Châtelet nevyjde. Pozorovala som ju v telefónnej búdke. Tak ako prvý raz, ani teraz sa asi hneď nedovolala, kam chcela. Znova vytočila číslo. Hovorila, ale oveľa kratšie ako minule. Prudko zložila. Vyšla z búdky. Nezastavila sa v kaviarni. Kráčala po Avenue de Paris tým svojím krokom niekdajšej baletky. Prišli sme do Château-de-Vincennes. Musím ju osloviť, inak si nakoniec všimne, že ju sledujem. Hľadám nejakú vetu, čo najkratšiu. 30 PULZOVANIE LITERATÚRY: NOBELOVA CENA 2014

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Z francúzštiny preložila Beáta Panáková NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

PULZOVANIE LITERATÚRY: NOBELOVA CENA 2014 31

Viera Fajndovićová-Súdiová: Rybyčka na suchu, olejomaľba, 2015

Jednoducho jej podám ruku a poviem: „Volali ste ma Zlatíčko. Musíte si na to pamätať...“ Blížili sme sa k  tehlovému domu a  rovnako ako prvý večer, nenašla som v  sebe silu, aby som ju oslovila. Naopak, nechala som ju odísť. V nohách som cítila olovenú ťarchu a  zároveň som cítila uľahčenie, keď som videla, ako sa vzďaľuje. V ten večer sa nezastavila v obchode a nekupovala konzervy. Prešla cez dvor a ja som zostala pred mrežovanou bránou. Dvor osvetľovala iba guľatá lampa nad schodiskom A. V  tom svetle kabát znova nadobudol svoju žltú farbu. Trochu nahrbená  unavene kráčala k  vchodu. V  pamäti sa mi vynoril názov obrázkovej knižky, ktorú som čítala v  dobe, keď ma volali Zlatíčko: Starý cirkusový koník. Keď zmizla, prešla som bránou. Naľavo boli sklené dvere a na nich pripevnená ceduľa – zoznam mien v abecednom poradí a pri každom mene príslušné schodisko. Za sklom presvitalo svetlo. Zaklopala som. V pootvorených dverách sa objavila tvár mladšej počernej ženy s krátkymi vlasmi. Povedala som jej, že hľadám jednu pani, ktorá tu býva. Býva sama a nosí žltý kabát. Namiesto toho, aby mi zavrela dvere pred nosom, žena zmraštila obočie, akoby sa snažila spomenúť si na meno. „To musí byť pani Boréová. Schodisko A... Poschodie som zabudla.“ Prechádzala prstom po zozname a zastala pri mene Boréová. Schodisko A. Štvrté poschodie. Vykročila som krížom cez dvor. Keď som počula zacvaknutie dverí, urobila som čelom vzad a vyšla som na ulicu.


TEXTY A KONTEXTY MICHAL HARPÁŇ

Moje Slovensko Milanovi Šútovcovi a Pavlovi Vilikovskému Začnem s takou, v podstate konvečnou, možno aj triviálnou konštatáciou, že každý má svoje Slovensko, či už tam žije, alebo niekde inde, či má s ním väčší, alebo menší súvis, či má k nemu vrúcnejší, alebo indiferentný vzťah. O dva roky bude päťdesiat rokov, ako som prvýkrát navštívil Slovensko (vtedy Československo) a je celkom samozrejmé, že sa obsah „môjho Slovenska“ stále rozrastal a rozširoval. Ale aj predtým mi bolo celkom samozrejmé, že som Slovák, hoci som o  tom nie veľmi uvažoval. Nerozmýšľal som byť „niekým iným“, ani vtedy, keď som zhodou okolností neštudoval na slovenskom gymnáziu v Petrovci, ale v Novom Sade na gymnáziu, ktoré nieslo meno Titovho najbližšieho spolupracovníka Mošu Pijadeho. Bolo to, podľa úradného názvu, Gymnázium Mošu Pijadeho zmiešané, lebo okrem srbských tried boli aj maďarské triedy. Tak teda na tomto srbsko-maďarskom gymnáziu, pomenovanom podľa komunistu a partizána židovského pôvodu Mošu Pijadeho, sa ocitla aj hŕstka Slovákov, medzi ktorými som bol aj ja. O svojej národnej identite som ani nerozmýšľal; bolo to také samozrejmé a tak nerozlučne prepojené s celkovým životom v mojom rodisku, že si to hádam nikto ani neuvedomoval. Všetko tu bolo slovenské; napríklad na základnej škole biológiu po slovensky vyučovala profesorka zo srbskej starousadlíckej rodiny. Nerozmýšľal som ani o svojom priezvisku. Len neskoršie som sa dozvedel, že sa to priezvisko vyskytovalo iba v Kysáči a že všetci pochádzame od jedného predka, Adama (dnes mi ten môj pra-pra-pra predok nevdojak pripadá semioticky), ktorý sa s manželkou Annou a deťmi prisťahoval do Kysáča. Tak to do cirkevnej kroniky zapísal evanjelický kňaz František Jesenský: Adam Harpáň prišiel z Terian. Keď som občas prechádzal cez dedinku Terany pri Dudinciach, omylom som myslel, že tam sú moje korene. Rovnako neskoršie som sa dozvedel, od historikov, Jána Siráckeho a Samuela Čelovského, že to vlastne bol hontiansky Terény pri Salgotarjáne. Nerozmýšľal som ani o priezvisku, ktoré vlastne ani nemožno významovo rozlúštiť – Daniel Dudok ho v  monografii o priezviskách vojvodinských Slovákov zaradil medzi významovo nepriehľadné. Dovolím si uviesť malú kuriozitu: v Shakespearovom Macbethe v preklade Jozefa Kota v nočnej scéne s  čarodejnicami s  prekvapením som prečítal „harpáň kričí“. Neviem, prečo Kot pôvodné „harpie cries“ (harpye sú mytologické polo-ženy, polo-vtáci) preložil „Harpáň kričí: už je čas“; nevidím v tom ani dôvody metrického usporiadania verša. „Čarodejnícke“ časti Macbetha sú napísané v rýmovaných trochejoch na rozdiel od iných častí tragédie, napísaných v povestných shakespearovských blankveršoch. Je veľmi málo pravdepodobné, že je naše priezvisko odvodené od harpie, tejto mytologickej obludy. Hoci ktovie... 32 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Teda ten Michal Harpáň, ktorého priezvisko je zahalené temnom dejín, sa prvýkrát priamo stretol so slovenskou literatúrou v neskorú jeseň 1966, keď mladí redaktori najstaršieho slovenského literárneho časopisu Slovenské pohľady Milan Šútovec (1940) a Pavel Vilikovský (1941) prišli na výmenný pobyt do najstaršieho srbského literárneho časopisu Letopis Matice srpske, kde ich privítali renomovaní srbskí spisovatelia, redaktori Boško Petrović (1915 – 2001) a Aleksandar Tišma (1924 – 2003) a mňa pozvali ako sprievodcu a sčasti aj ako tlmočníka. Boškovi Petrovićovi a Aleksandrovi Tišmovi okrem iného som povďačný aj za toto stretnutie, lebo to podstatne určilo moju cestu k slovenskej literatúre. Pavel Vilikovský už mal za sebou prozaický debut Citová výchova v marci (1965), Milan Šútovec bol predovšetkým literárny kritik, hoci písal aj poviedky (prozaický debut Tieňohry vydal roku 1968); potom na môj návrh jedna poviedka Vilikovského (Tvoj prvý ston) a jedna Šútovcova (Uchovajte si sentimentálnu spomienku) boli uverejnené v časopise Nový život; Vilikovského poviedku Kráčaj, nebež som preložil do srbochorvátčiny pre Letopis Matice srpske. Na výzvu redaktorov som pre Slovenské pohľady napísal prehľadový článok Zápisky o juhoslovanských časopisoch; je to môj prvý text uverejnený na Slovensku. Od roku 1967 som teda permanentne spolupracoval s mnohými slovenskými literárnymi a literárnovednými inštitúciami, čo si priam vyžadovali moje pracovné povinnosti (redaktor a potom šéfredaktor časopisu Nový život a vysokoškolský pedagóg na Filozofickej fakulte v Novom Sade). Nebudem napočitovať slovenské inštitúcie, s ktorými som spolupracoval, aby som niektorú nevynechal – bolo ich skutočne mnoho. Tu však treba odlíšiť, hoci sa to celkom nedá, individuálnu a kolektívnu spoluprácu. Nebolo to ľahko, ani jedno, ani druhé, najmä po uvoľnenom ovzduší do augusta 1968, keď znovu nastúpilo vzájomné ideologické upodozrievanie medzi Československom a Juhosláviou. Ale to bolo len na politickej úrovni, ktorá najmä v  sedemdesiatych rokoch brzdila vzájomnú spoluprácu. Takmer všetko, čo prichádzalo zo Slovenska, bolo politicky podozrivé (a v tom podozrievaní vynikali najmä politici z  našich radov, teda vojvodinskí Slováci), a  rovnako na Slovensku boli podozriví všetci Juhoslovania, nevynímajúc ani krajanov Slovákov. V takomto „rozložení síl“ Slovák žijúci mimo územia Slovenska, konkrétnejšie Slovák z Vojvodiny (a z bývalej Juhoslávie) si veľmi rýchlo mohol uvedomiť, že je dvakrát vylúčený zo slovenského nacionálneho kontextu, vyradený politicky, zo strany slovenskej a zo strany juhoslovanskej. Na Slovensku veľmi dlho pretrvával názor, že Slováci mimo územia Slovenska sú „iní“. Keď ide o Slovákov v enklávach na Dolnej zemi, do roku 1918 patrili do slovenského národného celku, ale po vzniku nových štátov sa už ocitli „inde“. V poslednom období však, najmä po roku 1989, slovenskí spisovatelia z  Dolnej zeme sa začali zjavovať v slovníkoch slovenských spisovateľov a v niektorých literárnohistorických syntézach (hoci aj v týchto posledných najčastejšie ako osobitná kapitola o krajanskej literatúre). Postupne však na Slovensku začali vychádzať výbery z tvorby jednotlivých autorov (najprv Ján Labáth a Michal Babinka, potom aj iní), antológie prózy a poézie, potom aj nové knihy jednotlivých autorov. Tak sa slovenská vojvodinská, aj širšie dolnozemská literatúra dostávala do celoslovenského kultúrneho kontextu, ale literárnokritický ohlas by mohol byť aj väčší (sústavnejšie slovenskú dolnozemskú literatúru sledovali Peter Andruška, Viliam Marčok, Dalimil Hajko). Neexistuje bibliografia literárnokritických a literárnohistorických textov zo Slovenska o slovenskej vojvodinskej literatúre, ktorá je vlastne prvým predpokladom eventuálnej úvahy o  hodnotiacich kritériách. Textov ani nebolo tak málo. Nedávno vyšla kniha Čas všedný a čas sakrálny (O literárnom diele Víťazoslava NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 33


Hronca), v ktorej sú texty o Hroncovej poézii, próze, literárnej kritike, antológiách autorov zo Slovenska a z bývalej Juhoslávie: je tam až 35 textov zo Slovenska. A bolo by zaujímavé, keby o tých kritériách uvažoval niekto zo Slovenska a niekto enklávny a potom tie názory, iste rozdielne, konfrontovať. Podobne nás na Slovensko „nepúšťala“ ani Prof. Dr. Michal Harpáň (1944), univerzitný propolitická orientácia socialistickej Juhoslávie. fesor, literárny kritik, historik a teoretik, prekladateľ a Do  rámca politicky proklamovaného bratstva bývalý šéfredaktor Nového života. Slovenskú literatúa jednoty národov a národností (slovo menšina ru a teóriu literatúry prednášal na univerzitách v Nosa vtedy považovalo za hanlivé) bola pevne vom Sade, Belehrade, Sombore, Segedíne a v Banskej Bystrici. Doctor honoris causa Univerzity Mateja Bela. umiestnená aj slovenská národnosť/menšina. Uverejnil: Između dve vatre (1972), Priestory imagiNeskoršie tragické vojnové udalosti ukázali, že nácie (1974), Kritické komentáre (1978), Poézia a poetisocialistická koncepcia bratstva a jednoty bola ka Michala Babinku (1980), Teória literatúry (1986), chimérou, ale vlastne ani nie celkom. SpolupráPremeny rozprávania (1990), O Paľovi Bohušovi (1999), ca medzi juhoslovanskými kultúrnymi stredisZápas o identitu (2000), Literárne paradigmy (2004), kami (Belehrad, Záhreb, Sarajevo, Skopje, TitoTexty a kontexty (2004), S literárnou vedou a kritikou (2005), Predslovy a  doslovy (2009), Scripta manent grad/Podgorica, Nový Sad, Priština) existovala (2014) a knihu Ars poetica pannonica (2014). Je zoa nebola nanútená, aj popritom, že osteň nacistavovateľom viacerých antológií a výberov z diela onalizmov rozličného druhu bol stále aktuálny. viacerých autorov. Náš – slovenský, národnostno-menšinový – čaJe členom Obce slovenských spisovateľov, Spolku sopis priam programovo, v rámci svojich možvojvodinských spisovateľov a Spolku vojvodinských slovakistov. ností a  periodicity (kvartálnik, dvojmesačník, Získal ocenenia: Cenu Nového života (1969, 1975, mesačník v  najlepších rokoch blahobytu), ok1991), Cenu vydavateľstva Obzor (1980), Cenu Samorem iného uverejnil panorámy poézie nielen správneho záujmového spoločenstva Vojvodiny z  juhoslovanských národných, ale aj z  národ(1988), Cenu Spolku slovenských spisovateľov (1993), nostných (menšinových) literatúr. Keď nebolo Zlatú medailu Filozofickej fakulty UK (1995), Cenu prekladateľov z niektorých jazykov (slovinčina, Pavla Országha Hviezdoslava (2000), Vyznamenanie ministra kultúry SR (2004), Striebornú plaketu ministra albánčina, taliančina, bulharčina) vo vlastných zahraničných vecí (2004), Cenu Ondreja Štefanka radoch, časopis angažoval prekladateľov zo (2013), Veľkú medailu svätého Gorazda (2014). Slovenska. Rovnako sa naša literatúra uverejňovala Za výnimočný prínos v oblasti literárnej vedy v  časopisoch vo všetkých kútoch bývalej JuMichal Harpáň 19. novembra 2015 na slávnostnom odovzdávaní prijal cenu predsedu Národnej rady hoslávie – možno iba odhadovať, či z ozajstSlovenskej republiky. Táto cena sa udeľuje výniného záujmu alebo z  povinnosti. Postupne močným osobnostiam za rozvoj kultúry a humajednotlivé vydavateľstvá, najmä vo Vojvodine, nitného vzdelávania. začali uverejňovať aj knižné preklady, antológie poézie a prózy a výbery z diela jednotlivých autorov. U niektorých prekladateľov skutočne bol nevšedný záujem o slovenských vojvodinských spisovateľov. Ako príklad uvediem srbského, už nebohého, básnika a  prekladateľa zo slovinčiny a  macedónčiny Gojka Janjuševića, ktorý sa tak oduševnil básňami Michala Babinku a Paľa Bohuša, že s podstročníkmi prebásnil rozsiahly knižný výber z ich básnickej tvorby. Vznikli teda knižné preklady slovenských autorov, ale srbská literárnokritická recepcia bola minimálna. O tomto literárnokritickom nezáujme píše aj Adam Svetlík v doslove k  uvedenej knihe Čas všedný a  čas sakrálny. Uvádza, že ne-slovenská literárna kritika o Hroncovi písala síce so sympatiami, ale najčastejšie len informatívne, bez hlbšieho sústredenia sa na podstatu diela. A takmer rovnako je to aj s literárnou kritikou na Slovensku. 34 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Svetlíkove slová, že „pre literárnu kritiku na Slovensku je Hronec často nedostatočne slovenský“ sa môžu vzťahovať aj na celú slovenskú vojvodinskú, ba aj celú slovenskú dolnozemskú literatúru: je nedostatočne slovenská. Keď prednedávnom Literárne informačné centrum s Maticou slovenskou a  Svetovým združením Slovákov plánovali uverejniť antológie slovenskej literatúry v zahraničí (poézia, próza, esej), pôvodný titul mal byť V cudzích domovoch. Samozrejme, názov bol „šitý“ na exilovú literatúru. Exil je vyhnanstvo a po roku 1989 prestal existovať. Dovolil som si upozorniť, že krajanskí, dolnozemskí slovenskí spisovatelia nežijú v cudzích, ale vo svojich domovoch, a tak sa titul zmenil na Medzi dvoma domovmi. Je fakt, že dolnozemskí slovenskí spisovatelia majú dva domovy, ale tu je aj slovko medzi, ktoré možno pochopiť ako aj tu, aj tam, ale aj ako ani tu, ani tam, niekde pomedzi. Celé úsilie jednotlivých dejateľov spočívalo v snahe o to prvé, aj tu, aj tam. To úsilie postupne nadobudlo takmer organizačnú a programovú podobu a vedúcou osobnosťou bol neúnavný Ondrej Štefanko. Časopis Dolnozemský Slovák, knižnica časopisu sa viažu k jeho menu a po jeho smrti každoročné stretnutia v  Nadlaku sú v  znamení vzdávania pocty jeho pamiatke. Po mnohých rokoch sa akosi spontánne nastolila potreba revitalizovať slovenskú Dolnú zem, ale na nových základoch, bez politických ašpirácií, v  znamení spolupráce a  prepájania kultúrnych snáh Slovákov z Maďarska, Rumunska a Vojvodiny. Slová Dolná zem a dolnozemský možno síce preložiť do rumunčiny a srbčiny, ale to sú kalky, ktoré v daných jazykoch nehovoria to, čo v slovenčine (aj maďarčine). Teda dolnozemskí Slováci nie je len koncíznejší výraz od opisného Slováci z Maďarska, Rumunska a Vojvodiny/Juhoslávie!Srbska; dôraz je na kultúrnom prepojení slovenských enkláv, metaforicky povedané, slovenských ostrovov v  panónskom mori. Po mnohých stretnutiach a rozhovoroch v Bratislave, Budmericiach, Nitre, Budapešti, v Segedíne, na Čabe, v Nadlaku, v Novom Sade, Petrovci a inde sa utvorila slovenská dolnozemská kultúrna súdržnosť. Súčasná Dolná zem je teda založená na kultúrnych atribútoch. Taká Dolná zem nie je súčtom slovenských menšinových snáh v týchto štátoch, ale ich bytostným prepojením. Je to trojjediný kontext, v  ktorom si každá zložka zachovala svoje špecifickosti, ale funguje spoločne ako svojrázny kontext predovšetkým upriamený na bytostnejšie zapájanie do celoslovenského kontextu, z ktorého sme hlavne z politických dôvodov, a to sa najviac vzťahuje na Slovákov z Vojvodiny/Juhoslávie, boli neprávom vyradení. Samozrejme, bez otvárania dverí zo Slovenska by do toho zapájania nedošlo. Bolo viac takých dejateľov, ktorí tie privreté dvere otvárali. Hoci je neradno uvádzať jedného, nech mi ďalší odpustia, ale znovu nemôžem nespomenúť meno Petra Andrušku, ktorý ako redaktor Slovenských pohľadov, tajomník Zväzu slovenských spisovateľov, tajomník Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska, vysokoškolský pedagóg na UKF v Nitre, bol všade a je stále s nami. Od začiatku viem, že tieto moje slová vyznejú osobne, a čo je ešte horšie, nesústavne. Nepísal som denník a nemám sklon k memoárom, nemám ani presnejší zoznam podujatí, na ktorých som sa zúčastnil (za necelých 50 rokov bolo ich sto, dvesto, tristo, viacej či menej?), po voľbe za riadneho univerzitného profesora nemám ani presnú bibliografiu. Vidieť seba v retrospektíve je normálna ľudská potreba a nesúvisí s vekom, hoci je v pokročilejšom veku častejšia a naliehavejšia. Tak teda aj ja, občas, rozmýšľam: Keby nebolo došlo k tomu dávnemu stretnutiu s Milanom Šútovcom a Pavlom Vilikovským, malo by to moje Slovensko takú podobu, akú ju má? Lebo to stretnutie nebolo iba osobné, ukázalo mi cestu k živej slovenskej literatúre.

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 35


MICHAL BABIAK

Ľudovít Štúr a jeho odkaz pre dnešok V tomto roku si celá slovenská verejnosť pripomína 200. výročie narodenia Ľudovíta Štúra (1815 – 1856), vedúcej osobnosti slovenského národného obrodenia, filológa, estetika, publicistu, bojovníka za národné práva Slovákov, politika, kodifikátora spisovnej slovenčiny, básnika a filozofa. V  tomto roku na početných sympóziách, vedeckých konferenciách a  seminároch sa v nejednom ohľade ozrejmí Štúrov zástoj pre moderné slovenské dejiny, dostaneme sa iste k novým interpretáciám jeho diel, ale aj historických momentov spojených s jeho životnými osudmi, dočkáme sa nových knižDoc. Mgr. Michal Babiak, Mr.  (1961) pôsobí ných vydaní jeho diel, ako aj diel o  ňom. ako docent na Katedre estetiky Filozofickej fakulty Roky významných jubileí sú, ako je všeobecUniverzity Komenského v  Bratislave a  na Fakulte ne známe, dobrou príležitosťou priniesť dramatických umení Akadémie umení v  Banskej nové svetlo na doterajšie veci, nové nazeraBystrici. Od roku 1998 pôsobí v  profesionálnom nie, nové hodnotenie. No takéto významné divadle. V poslednom období sa venuje aj opernej réžii. jubileá sú často aj podnetom na zamyslenie, Na slovenských profesionálnych scénach sa v  akej miere sú jednotlivé jubilujúce osobhralo jeho šesť divadelných hier. Na Slovensku bol nosti, ako v  tomto prípade Štúr, skutočne viackrát odmenený za svoju režijnú a teatrologickú prítomné v  našej kultúrnej tradícii, v  akej činnosť. miere determinujú naše postoje, naše naze Vydal knihy: Tri scenáre (1997), Literatúra a kontext (1999), Drámy 2 (2008), Spomínanie medzi byrania, v  akej miere sú aktívnymi činiteľmi tím a zabúdaním (2009) a Anabáza (2011). Je editonášho dedičstva, alebo ak chceme: nášho rom kníh Interpretácia umenia – umenie interpretácie duchovného bytia. (1997) a Vzťah estetiky a umenia v 21. storočí (spolu Podľa Ľudovíta Štúra sú pomenované s Oliverom Bakošom, 2009). ulice, školy, ústavy, spolky, občianske zdru Získal aj Cenu Ondreja Štefanka (2014) a dvaženia, ceny, rády... Tou druhou stranou minkrát Cenu časopisu Nový život (2003 a 2007). ce je tá hypotetická otázka: Čo zo Štúrovho odkazu skutočne nesieme v našom povedomí, v akej miere je jeho dielo, jeho filozofia, jeho myšlienkový svet súčasťou nás, v akej miere sme my dnes pokračovateľmi Štúrovho diela? Aby sme sa dopátrali čo len k  približnej odpovedi, možno by stálo za to urobiť istý overovací test: skúsme položiť maturantom stredných škôl jednoduchú otázku: Čo poznám z odkazu Ľudovíta Štúra? Nechcem predvídať odpovede na takto položenú otázku, no domnievam sa, že tieto odpovede budú dosť presvedčivým ukazovateľom nastoleného problému, ktorý sa javí ako tá druhá strana mince Štúrovej prítomnosti v našom aktuálnom kultúrnom a duchovnom povedomí. Takáto skúška pritom nechce byť ani moralizujúca, jej cieľom nie je vzdychanie typu O, tempora, o mores! – ak by sa ukázalo, že toto poznanie je minimálne; nie je cieľom demonštrovať ani, že sa dnes žiaci menej učia ako za „našich čias“, ani preukazovať, že tento svet ja každým dňom horší a horší, ani že učitelia nerobia svoju prácu s oduševnením, aké by sa očakávalo. Takýto test nám jednoducho ukáže, či Štúr medzi nami žije, či sa niečím k nemu hlásime, alebo je to už duchovná mŕtvola, ktorá nám nemá čo povedať, postava, ktorá patrí do 36 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


pomyselnej vitríny, či národnej – slovenskej a slovanskej – Valhally, niečo, čo sa pre aktuálny svet ukazuje skôr ako zbytočné než potrebné. V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch 19. storočia Štúr bol ústrednou osobnosťou historického obdobia, ktoré označujeme ako slovenské národné obrodenie. Aby sa k tomuto postaveniu dostal, zrejme najviac spôsobila skutočnosť, že pôsobil na bratislavskom Evanjelickom lýceu, najprv ako študent a  neskôr ako pedagóg, a  takto dokázal okolo svojej pedagogickej osobnosti zoskupiť študujúcu mládež, ktorá sa neskôr stala telom jeho národného pôsobenia. Len ťažko si vieme predstaviť Štúra bez štúrovcov. Aký bol ale jeho pedagogický program? „Štúr za základ svojej výchovnej práce si vytýčil národný a slovanský program a takto ju nerozlučne spojil so slovenským národným životom. V jej obsahu sa odrážali otázky a zložitý proces slovenského národného politického a  hospodárskeho vývinu. Takýmto výchovným programom bolo možné mládež najlepšie zaujať o národné a slovanské otázky a tým aj výchovne na ňu vplývať.“ (Bakoš, 75) Ľudovít Bakoš vo svojej monografickej práci o Štúrovi ako vychovávateľovi a bojovníkovi za slovenské školstvo poukazuje, že národnopolitický a kultúrny program Štúrovej výchovnej práce vychádzal z prízvukovania mravných kategórií, pričom prácu pre národ, obec a kolektív nadraďoval práci, zameranej na individuálny prospech. Práca pre národ sa mu javí ako šľachetnejšia, vznešenejšia a  pre takúto prácu netreba ľutovať obety. „Láska k národu však nesmie byť slepá, zabraňujúca vidieť v národe chyby a nedostatky, obmedzená úzkymi národnými záujmami. Štúr chápal túto lásku v  duchu Herderovho a Kollárovho humanizmu ako nevyhnutný stupeň lásky k celému ľudstvu, uznávania práv každého národa, dôstojnosti a hodnoty každého človeka... je prázdna každá národná sebecká domýšľavosť, ktorá v sebe neskrýva nijaké hlbšie jadro, že nakoniec ide o ľudstvo, ktorého sme so všetkými ostatnými národmi členmi.“ (Bakoš, 75, 76) To je teória – a prax? „Idealista Štúr nie je knihomoľ; nestačí mu poznanie samo, kontemplácia už vôbec nie; nemieni ostať vo sfére „ducha“, mieri do života, k jeho zmene; znáša veci z neba na zem; ide mu o prax; vzdelanie uňho neodvádza od života, práce a činu, vedie k nim“ (Matuška, 299) – konštatuje o Štúrovi Alexander Matuška a dokladá to aj Hurbanovým svedectvom: „Idealizmus... neizoloval ho od národa obecného, ale vodil ho práve do najhlbších šácht reálneho života, potrieb a pomerov“, aj reálny, prostý život sa mu javil tak „ako žiadnemu pred ním slovenskému básnikovi“. (Matuška, 299 – 300) Idealizmus, pridávame sa k Hurbanovi, ktorý dokázal vyformovať celú jednu generáciu oduševnených mladých ľudí, ktorá keď bolo treba, bola prvá, ktorá sa chytila pera a zapálila národný literárny život dovtedy nevídanou intenzitou, ale ktorá, keď bolo treba, sa chytila aj meča a vyrazila do boja za slobodu s krikom Janka Kráľa: „Vešajte pánov! Páľte kaštiele!“ To jadro slovenského národného obrodenia, na poli kultúry, ale aj na poli politiky, prvej samostatnej slovenskej politickej prezentácie v revolúcii v meruôsmom roku – bolo zhmotnením Štúrovho programu: slovo sa stalo telom. Takže: Žije v  nás Štúr? Čo z  jeho myšlienok o  prepojení národného a  slovanského programu môže rezonovať v  dnešnej konkrétnej pedagogickej praxi? Slovenské a  slovanské? Aby sa tento Štúrov podnet mal realizovať, je potrebné prízvukovať, že slovenskosť a slovanstvo sú prázdnymi, formálnymi určeniami, ak v nich nie je zakomponovaný ten herderovsko-kollárovský imperatív o rozhodujúcej orientácii na humanizmus, že humanizmus je to, čo má zdobiť každý národ – teda v duchu Kollárovho Národ tak považuj, NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 37


jediné jako nádobu lidství, a vždy voláš-li „Slovan“, nechť se ti ozve „člověk“. (Harlič) Alebo je potrebné ísť jeden krok dozadu a položiť si otázku: V akej miere dnes vôbec učíme naše deti vedení kategóriami národné, slovanské, ktoré bude v prvom rade: humanistické? Ak mal Štúr dostatok síl uberať sa reformnými krokmi a položiť celú koncepciu vzdelávania na týchto princípoch a kategóriách – sme jeho dôslednými dedičmi a pokračovateľmi, ak pociťujeme nedostatok takejto sily? Žije v nás Štúr? Alebo je to už duchovná mŕtvola, ktorá nám nemá čo povedať, postava, ktorá patrí do pomyselnej vitríny, či národnej – slovenskej a slovanskej – Valhally, niečo, čo sa pre aktuálny svet ukazuje skôr ako zbytočné než potrebné? Čím môže dnes byť Štúr vzorom? Čo z  jeho programu, alebo ešte viac: čo z  jeho odkazu môže dnes osloviť mladého človeka, aby si povedal: Štúr je môj vzor, chcem pokračovať v jeho stopách. Keď sa tak lepšie zamyslíme nad týmto odkazom alebo presnejšie, čo sa z jeho programu uskutočnilo, čo sa z jeho programu uplatnilo v slovenskom svete, čo je jeho nahromadené dedičstvo, o ktoré by sme my, jeho potomkovia, mali zápasiť – situácia sa ukazuje byť viac než rozpačitá. No poďme radom, ako prvé: štúrovská reforma jazyka. Ako je všeobecne známe, kodifikácia novej spisovnej slovenčiny, ktorú roku 1843 začali Štúr, Hurban a Hodža a ktorú práve Štúr vedecky doložil svojimi lingvistickými prácami, vo svojich hlavných bodoch skrachovala. Pre výraznú časť slovenskej evanjelickej sféry bol to priam zradcovský akt rozbitia stáročného príklonu k jazyku Kralickej biblie, a v konečnom dôsledku tento pokus o  uzákonenie novej spisovnej slovenčiny sa de facto a  de iure skončil tvrdým kompromisom medzi princípmi Štúrom proklamovaného stredoslovenského nárečia a Hattalom pridaných prvkov západoslovenských nárečí: zo Štúrovho kodifikačného spisu Nárečja slovenskuo... sa stalo Nárečie slovenské a  Slovenskje národňje novini po prinesení na oltár luteránsko-bernolákovského zmieru sa stali Slovenské národné noviny. Štúrovo stredoslovenské nárečie sa poprepájalo s Bernolákom preferovaným trnavským nárečím a Štúrov fonetický princíp bol nahradený Hattalovým historickým a etymologickým princípom pravopisu. Za dnešný y Štúr nemôže – ale, to je už len detail. Podobne skončil aj Štúrov estetický program: počas svojho štúdia v Halle Štúr si osvojil filozofické princípy vtedy najväčšej hviezdy nemeckej klasickej idealistickej filozofie: Georga Wilhelma Firedricha Hegla; zvlášť ho nadchla Heglova myšlienka o záverečných štádiách vývinu absolútneho ducha; vo svojich úvahách aj Štúr, rovnako ako Hegel, dospel k názoru, že tento absolútny duch kulminuje v triáde umenia, náboženstva a vedy (a keď sa povie veda, Nemec vždy myslí: filozofia), ibaže Štúr poradie umenia a náboženstva vymenil, teda na prvé miesto dal náboženstvo. Podľa Samuela Š. Osuského urobil tak nie preto, aby degradoval náboženstvo na nižšiu úroveň (veď bol evanjelický teológ, akurát, že sa nedal vysvätiť), ale preto, aby zdôraznil primát náboženstva. No najzásadnejší posun Heglovej filozofie Štúr urobil v oblasti reflexie umenia. Hegel zastával tézu, že umenie ako spojenie ducha a hmoty sa vyvíja v takom smere, že v priebehu historického vývinu postupne zoslabuje podiel hmoty a posilňuje podiel ducha a našiel na túto tézu aj dôkazy v historickej periodizácii umenia: najstaršie umenie je architektúra, kde je hmota najvýraznejšia a duch najslabší, potom nasleduje sochárstvo, kde sa tento pomer už vyrovnáva, a ďalší vývin pokračuje v tomto smere: v maliarstve je ešte menej hmoty a viac ducha, až 38 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Mariena Galátová-Ćirićová: Spomienka, suchý astel, 2015

sa umenie konečne dostane k najnovšej forme a tou je hudba, kde hmota ani neexistuje, iba čistý duch. No Hegel tieto svoje úvahy rozširuje aj takým spôsobom, že jednotlivým formám umenia prisudzuje aj jednotlivé národy ako ich typických nositeľov: k starobylému staviteľstvu pridáva Egypťanov, Babylončanov a Asýrčanov, k sochárstvu antických Grékov, v maliarstve vraj vynikli románske národy a v tej najdokonalejšej forme, v hudbe: Germáni. Hegel tu končí, no  toto sa Štúrovi nepozdáva: A  kde sme my Slovania? Veď práve nám Slovanom starší nemecký filozof Herder prisúdil budúcnosť! Herder objavil, že v poézii Slovanov sa najviac zdôrazňuje duch humanizmu, lebo Slovania neospevujú dobyvačné vojny (lebo ich ani neviedli), ale iba obranné vojny (lebo bojovali za slobodu svojej obce, národa a štátu); a keďže podľa Herdera história má zmysel, svoje zameranie a svoj cieľ a vyvíja sa podľa vopred stanoveného princípu od barbarizmu k humanizmu, budúcnosť musí patriť Slovanom, lebo najvyššie ideály národov, ako zistil Herder, sú skryté v ľudovej piesni a ľudové piesne Slovanov jednoznačne hovoria v prospech ideálu humanizmu, ktorý sa v ich ľudových piesňach zdôrazňuje. Spojac Hegla a Herdera, Štúr dospieva k názoru, že hudbou a Germánmi sa nekončí vývin umenia, ale že tento vývin bude pokračovať. A tak najvyšším štádiom vývinu umenia u Štúra sa stáva poézia a jej nositeľmi sa stanú – Slovania. Štúr sa preto programovo vrhá do práce v oblasti estetiky a skúma poetiku slovanských ľudových piesní, z čoho vzíde jeho snáď najvýznamnejšie dielo: O národných piesňach a povestiach plemien slovanských. V tomto diele Štúr podrobil výskumu ľudové piesne jednotlivých slovanských národov a na základe svojbytnosti a  osobitnej podoby ducha ľudovej piesne potvrdil, že slovenská ľudová pieseň je iná ako hociktorá druhá pieseň slovanských národov, v nej vládne celkom iný NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 39


– osobitý, originálny, neopakovateľný – duch ľudu, ako u ostatných slovanských národov, a  tak dokázal, že aj slovenský národ je samostatným národom a  nie iba súčasť československého kmeňa, tak ako sa domnieval Ján Kollár. Dnes sa nám to zdá možno trochu absurdné, že politický dôkaz na existenciu samostatného slovenského národa sa zrodil ako vedľajší produkt jednej estetickej analýzy: no je to obdobie romantizmu, keď sila poézie, ducha, filozofie – má celkom iný status ako dnes. Mináč v Dúchaní do pahrieb podotýka: keď v 19. storočí nastalo hašterenie o zbytky po stredovekej Európe a novodobé európske národy sa formovali na základe historickej skúsenosti, historických bojov a víťazstiev, keď sa staré výsady stávali novodobými nárokmi – my sme nemali o  čo sa oprieť: žiadne veľké víťazstvá, žiadne starobylé výsady – tak kde zobrať novodobé nároky? Štúr podáva riešenie: Preboha, ako nevidíte: to riešenie je v ľudovej piesni, v nej je náš samostatný národný duch! N. B. Ešte šťastie, že sa moderné európske národy formovali v období romantizmu! No vráťme sa ale k jeho estetickému programu; ním Štúr stanovil aj jednu úplne novú poetiku literatúry, novú cestu literatúry, ktorou by sa mali ubrať všetky slovanské národy. Po vývinových štádiách literatúry, ktorými boli symbolická forma, klasická a romantická (čo Štúr znova preberá od Hegla), musí podľa Štúra nastať prekonanie romantickej literatúry, a tým bude poézia slovanská. Poézia romantická, ktorá je charakteristická pre európsky západ, je podľa Štúra poéziou zúfalstva, vnútorného boja, psychických roztržiek, lebo jej subjekt sa láme medzi telesnosťou a duchom a v tomto chaose, keď si uvedomuje silu svojej telesnosti, silu vášní a slabosť ducha, ktorý sa snaží túto silu prekonať – subjektu nezostáva iné než zúfať: potvrdenie tohto západného literárneho zúfalstva Štúr sleduje od ranokresťanských autorov, cez trubadúrov, Petrarcu, Shakespeara až po Byrona a Goetheho Fausta. Koniec éry romantizmu Štúr vidí v symbolickom geste, ku ktorému dospel Goethe, keď pero, ktorým písal Fausta, odovzdal Slovanovi Mickiewiczovi: žezlo, štafeta literatúry musí podľa Štúra ísť smerom na východ. Čiže výskum starobylej slovanskej poézie Štúrovi je len základom a východiskom, z ktorého buduje program novej estetiky a poetiky: slovanskej poézie. Tá nová budúca slovanská poézia nemá byť poéziou vnútorných emocionálnych rozporov a ľúbostného zúfalstva, nemá opisovať vášnivý erotický pomer medzi mužom a ženou, ale má stavať na nádherných príkladoch bratsko-sesterskej lásky, lásky k rodičom, rodine, rodinnému krbu. Nie nepokoj a zúfalstvo, ale harmónia, poriadok, zmierenie a vyrovnanosť – to sú ideály, integrály a imperatívy novej slovanskej poézie. Túto novú estetiku Štúr vyžaduje zakomponovať aj do diel svojich študentov a stúpencov. No situácia, ktorá nastala vo sfére jazykovej reformy (a o ktorej sme hovorili vyššie), sa zopakovala aj v oblasti estetiky a slovanskej poézie: keď čítal nádherné verše o zúfalstve divného Janka z pera jeho najobľúbenejšieho básnika Janka Kráľa, nemohol to pociťovať inak ako nôž do chrbta. A keď sa lyrický subjekt Andreja Braxatorisa, známejšieho pod pseudonymom Sládkovič, takisto vyznával zo zlomeného srdca, ako následku lásky k Márii Pišlovej, Štúr robil všetko preto, aby tento manifest básnického zúfalstva v jeho vlastných radoch nikdy neuvidel svetlo sveta. Ale, tak ako na úvod svojej historickej trúchlohry Holuby a Šulek, napísal ďalší z jeho nasledovníkov a študentov Jozef Podhradský: Na Ďura aj keď budeš kladivom trávu do zeme zatĺkať, aj tak vyrastie – rovnaké sa stalo aj so Štúrovým básnickým programom: jeho mladí študenti viac preciťovali tú erotickú lásku k žene, než harmonickú lásku k rodi40 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


čom a pri opise tejto lásky, ktorá ich často privádzala k zúfalstvu, brali si za vzor nenávidených západných romantikov, a nie estetický program svojho učiteľa. Myslím si, že v tejto situácii ani Štúrovi nezostalo iné, ako byť romanticky zúfalý – jeho najbližší dali mu pocítiť, čo je to zúfalstvo tým pedagogicky najnázornejším príkladom: na vlastnej koži. Program slovanskej poézie bolo mŕtvo narodené dieťa. Ešte aj ten Podhradský, keď písal snáď najväčšiu divadelnú hru štúrovského obdobia, nebral si za vzor Štúrovu estetiku, ale sa evidentne kŕmil princípmi estetiky drámy nenávideného západného, romantického, zúfalého Shakespeara! (N. B. Asi o 50 rokov neskôr Lenin kdesi na margíny si poznamená: ak niekto niekedy s nami vybabre, budú to lotri z našich vlastných radov. Štúr ale Lenina, ako vieme, nečítal a keď na vlastnej koži odhalil bolestivú pravdu, že nakoniec ťa zradia tvoji vlastní, bolo už neskoro.) Po estetickom programe Štúrovej poézie slovanskej, s istou toleranciou by sme mohli kolokviálne povedať, ani pes neštekol a keď sa niekto aj z úcty voči svojmu učiteľovi ubral touto cestou, ako napríklad Mikuláš Dohnány v hre Podmanínovci, čas vyriekol svoj nemilosrdný ortieľ: táto hra od svojho vydania roku 1848 už nikdy viac nevyšla, ani sa nehrala: nočná mora každého autora, ale aj veľavravné svedectvo. A konečne ako tretí moment Štúrovej činnosti: jeho politický program. Ten je vari romanticky najzúfalejší: myšlienka istého politického vymedzenia slovenskej krajiny, čiastočne autonómia v rámci Uhorska, účasť v revolúcii 1848/49: začínať na strane revolúcie a skončiť na strane kontrarevolúcie, z čoho sa neskôr, ako je známe, bavil aj K. Marx, začínať na pražských barikádach proti Viedni a skončiť pod zástavou viedenskej orlice, a za tento politický obrat byť Viedňou odmenený izoláciou, policajným dozorom, takže v tom najromantickejšom spomedzi všetkých zúfalstiev zúfalstva – urobiť posledné salto mortale a  začať velebiť imperátorstvo ruských cárov, hľadať ochranu pod veľkými krídlami matičky Rusii a v pravosláví ako spoločnom náboženstve všetkých Slovanov – toto zúfalstvo nad zúfalstvami môže skrátiť už iba jedno: dobre mierená guľka. Pravda je asi taká, že, ani mieriť z pušky poriadne nevedel: strelil si do nohy. No vtedy sa už aj Pán Boh nad ním zľutoval a skrátil zúfalstvo jeho romantickej duše, o ktorej ani nevedel, ako je silne romantická. Keď si tak dáme vedľa seba tieto potenciálne prvky odkazu Ľudovíta Štúra vedľa seba, odkazu na poli kodifikácie novej spisovnej slovenčiny, odkazu na poli literárnoestetického programu a odkazu na poli politickom, asi by sme nemali karhať niektorého z našich potenciálnych maturantov, ak zahlási, že ten Štúr, keď sa tak lepšie na neho pozrieme, bol vlastne lúzer, skrachovanec: nič zo svojich predsavzatí nepresadil, jeho programové predstavy boli mylné, čas a doba ich neverifikovali, stále ťahal za kratší koniec: aj v oblasti teórie, aj v oblasti praxe. Je takýto človek hoden nasledovania? Prečo nenasledovať hociktorého iného lúzra, ktorými sa hemží svet okolo nás, s ktorými sa dennodenne stretávame – ale just sa nám predkladá lúzer Štúr ako hodný nasledovania vzor všetkých slovenských vzorov? Iba ak by... Iba ak by v tom Štúrovom odkaze, v tom jeho duchu bolo niečo skryté, niečo romanticky neuchopiteľné, idealistické a ideálne, niečo, čo nie je z tohto sveta, v ktorom vidíme jasnú deliacu čiaru medzi úspešnými a lúzrami. Iba ak by v tom Štúrovom odkaze, v tom jeho duchu bolo niečo vzorové, paradigmatické, niečo čo je vysoko nad sférou pozemských úspechov a poklesov, letu a pádov, niečo čo je tak ideálne, že je stále, večné. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 41


Niečo, čo nás fascinuje, niečo ako starobylé mýty o Prometeovi, či histórie o ukrižovanom Kristovi. Niečo, čo jednotne cítime, že aj keď ťa pribijú na skalu alebo na kríž a nejaký orol ti každý deň bude vyďobávať pečeň, ktorá sa cez noc zarastie, alebo nejaký vojak ťa kopijou prepicháva na boku – cítime, že to nie je prehra, že stálo to za to, že ten oheň, ktorý bol predtým zažatý a vzplanul v duchu ľudí a v ich svete – je viac ako hociktorá pozemská potupa. „A diamant v hrude nezhnije“ – pripomenie nám ten istý Sládkovič. To naše poznanie, že vieme, že ukradnutie ohňa, či spasenie skrze viery je správne, aj keď ich nositeľov čakala cesta života tŕnistá, kaukazská skala, rímsky kríž, kostnická hranica atď., vieme, že to je tá perspektíva, ktorá nám nedovolí pozerať sa ani na Štúra ako na toho, kto prehral. Lebo na konci jeho cesty nie je zbabraný výstrel na poľovačke, ale oslobodený zvrchovaný národ, národný štát – a to najviac: bratstvo s národmi sveta. Štúr píše: „Dovoľte národom, aby boli slobodné: to bude pýcha ľudstva, to prinesie aj hmotný osoh všetkým, a  to omnoho väčší než má hociktorý národ z druhého utláčaného národa.“ Slobodné národy sveta ako pýcha ľudstva! Je to kvintesencia nášho politického programu v okamihu vzniku moderného slovenského národa? Piaty prvok našej politickej morálky, o ktorú sa neskôr opieral aj generál Štefánik, keď organizoval légie? Aj Štefan Osuský, keď spoluurčoval novú podobu sveta na Parížskej mierovej konferencii a  neskôr počas pôsobenia v  Spoločnosti národov? Opierali sa o tento Štúrov kategorický imperatív aj slovenskí generáli, keď organizovali boj proti fašizmu doma i v zahraničí? Opieral sa o toto slovenský ľud a už aj slovenský národ, keď v 68. a potom aj 89. sa dožadoval národnej slobody – pýchy ľudstva? Zdá sa, že ako národ sme sa formovali a dozrievali so Štúrovým odkazom a duchom: ak Štúr v procese národného obrodenia dokázal opísať duch tohto národa, tento istý národ dokázal zžiť sa s duchom jeho odkazu. Ak je v nás ešte hrdosť na humanistickú tradíciu, ak sa k nej hlásime s istou pietou, uznaním a úctou – je na mieste zdôrazniť, že ideové a programové východisko týchto svetlých činov našich predkov nevzniklo z ničoho, ale je potrebné ho hľadať práve v Štúrovom programe. To, že tento ľud a neskôr národ nebol ponechaný sám na seba, že nad jeho duchom, ktorý sa potrebuje dvíhať stále k výšinám, neustále bdeli nielen roduverní farári a učitelia, ale aj jeden humanistický program, ktorý poskytuje cestu, návod na konanie vo sfére spoločenskom (teda politiky), ale aj osobnom, individuálnom (teda morálky) – to sú plody Štúrovho programu. A to je hodné nasledovania. Je to vitrína, v ktorej si úzkostlivo, priam s posvätnou bázňou strážime niečo, čo sa pre aktuálny svet ukazuje skôr ako potrebné, ale nikdy nie ako zbytočné. LITERATÚRA BAKOŠ, Ľudovít: Ľudovít Štúr ako vychovávateľ a bojovník za slovenské školy. Bratislava : Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1957. MATUŠKA, Alexander: Štúr. In: Profily a portréty. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1972, s. 293 – 302.

Text bol prednesený na Konferencii Slovenskej evanjelickej jednoty, ktorá sa konala v Bratislave 24. októbra 2015. 42 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


JARMILA HODOLIČOVÁ

Dolnozemský buditeľ Albert Martiš (1) (Pri príležitosti 160 rokov narodenia) Albert Martiš sa narodil 20. apríla 1855 v Kulpíne z rodičov Petra Martiša a Apolónie, rod. Frankovej, inteligentnej učiteľskej dcéry obľúbeného kysáčskeho učiteľa Samuela Franku. Martišova matka bola stĺpom rodiny, keďže jeho otec často menil zamestnania a mal sklony k ľahtikárskemu životu. Albert Martiš mal dvoch súrodencov. Otec mal štyri sestry a matka sedem, ktoré sa povydávali za popredných národovcov; títo vytvárali kultúrne a literárne ovzdušie, v ktorom mladý Martiš rástol. V tom čase kulpínskym farárom bol Daniel Koléni, ženatý s Martišovou matkinou sestrou Annou Frankovou. Jeho synovia z druhého manželstva, Daniel, Emil a Gustáv, ináč rovesníci Albertovho otca, podľa Martišových spomienok „ako študenti sa v našom dome zabávali a tu sa všeličo otcovi z vedy prilepilo od nich“. Druhá matkina sestra bola vydatá za kulpínskym učiteľom Jánom Herrsteinom, ktorý učil aj Martiša, no na neho si Martiš spomína ako na slabého pedagóga, ktorému málo záležalo na vedomostiach žiakov. Pri takomto učiteľovi vedomosti zostali chatrné a Martiš konštatuje, že „za šesť rokov v ľudovej škole som sa toho veľmi málo naučil, hoci mi môj báči výtečné svedectvo vydal“. Posledný rok ľudovej školy Martiš chodil do nemeckej triedy, kde vyučoval Jozef Koléni a pri ňom Martiš zbehával zameškané. Martišovo detstvo bolo plné trápenia, lebo už ako deväťročný musel rodičom pomáhať, otcovi v obchode a matke v šití. Otec často menil zamestnania, otvoril krčmu i obchod, ale spravovať ich nebol schopný, takže Dr. Jarmila Hodoličová (1952) sa zaoberá litesa neskoršie dal na učiteľstvo. Učil v Palanke, rárnou kritikou, dejinami literatúry a pedagogicpotom sa zasa súkromne vzdelával, nakokou činnosťou. Je riadnou profesorkou na Oddeleniec bol zvolený za učiteľa v Binguli. Po otní slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade a covi Martiš zdedil nadanie pre spev a neučí aj na Vysokej škole odborových štúdií pre vyskoršie spieval sólo v kostole. Roku 1864 bol chovávateľov v Novom Sade. Venuje sa výskumu slovenskej literatúry v obhlad a matka začala robiť „kopfpuce“ pre dobí realizmu, slovenskej vojvodinskej literatúry a Srbky. Malý Albert pomáhal nastokovať literatúry pre deti. perličky a vymieňať tovar za chleby. Matka Knižne publikovala monografie Prehľad dejín ho odmeňovala povesťami a v hre a fantázii slovenskej vojvodinskej prózy pre deti (2005), Kontúsi skrášľoval krušné hladové časy. Otec bol ry slovenskej vojvodinskej literatúry a kultúry (2011), vtedy učiteľom v Binguli a tu bingulský farár ako aj chrestomatiu slovenskej vojvodinskej literatúry pre deti Medovník (2011). Juraj Jesenský zbadal chlapcovu nadanosť a nahovoril otca dať ho ďalej do školy. Vedomosti mal však Martiš malé; čo vedel, prichytilo sa naňho u Koléniovcov. Najmä kaplán Gustáv Koléni mravným príkladom a rozprávaním o študentskom živote vplýval naňho pozitívne a budil v ňom túžbu po poznaní. Keď roku 1865 Karol Kuzmány navštívil Kulpín, Albert Martiš spolu s M. Radakovićom zaspievali mu pieseň Kto za pravdu horí. Prijímaciu skúšku na srbskom gymnáziu v Novom Sade v jeseni 1867 podarilo sa mu urobiť najviacej vďaka náklonnosti profesora Grigorija Baruškovića, ktorý si obľúbil Slovákov. NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 43


Z novosadského gymnázia datujú i začiatky Martišovho záujmu o literatúru a začiatky jeho literárnej činnosti. Vážne zmýšľajúci Martišovi spolužiaci (Pavle Marković, neskôr profesor v Sriemskych Karlovciach, Mita Živkovič, neskôr profesor v Belehrade, Stevan Milovanov, neskôr profesor na novosadskom gymnáziu) začali vydávať rukou písaný školský časopis Sloga v šiestich exemplároch. Vyzvali aj Martiša prispievať, a tak v celom ročníku uverejňoval na pokračovanie preklad slovenskej povesti Chorý kráľ (Bolesni kralj). Za takúto priekopnícku prácu pochválení a menovaní boli všetci štyria na záverečných skúškach. Pochválil ich sám riaditeľ školy, ktorý ich prácu dával za príklad ostatným. Martišovi rodičia sa pre zlý hmotný stav rozhodli dať syna na remeslo. V tom čase jeho otec už pôsobil ako učiteľ v Palanke a tu sa o osude malého Martiša dozvedel Karol Zvaríny, od roku 1840 profesor v Novom Vrbase, ktorý nahovoril rodičov dať syna ďalej do školy. Tak sa Martiš roku 1869 dostal na gymnázium do Nového Vrbasu, kde sa vyučovalo po nemecky. Chlapec zvládol nemčinu za tri mesiace, no profesor Michal Godra, znamenitý pedagóg, uviedol tam i slovenčinu. Dôkladne sa učila latinčina, ba zásluhou profesora Zvarínyho žiaci sa aj medzi sebou rozprávali po latinsky. Svoju literárnu aktivitu a rojčenie o divadle, ktoré si priniesol z novosadského gymnázia, Martiš v novom prostredí nahradil zbieraním rastlín, chrobákov a motýľov (za zbierku bol aj odmenený), naučil sa viazať knihy a všetok voľný čas strávil pri čítaní. Srbom dával čítať slovenské povesti (Karol Zvaríny mu daroval celú zbierku slovenských povestí). Martiš chodil na novovrbaské nižšie evanjelické gymnázium v rokoch 1869 – 1873 s jednoročnou prestávkou pre ťažkú kosťovú a nervovú chorobu, ktorú dostal pre nezmyselné kúpanie v Dunaji. Vo Vrbase zakončil druhú, tretiu a štvrtú triedu. Z tohto prostredia, v ktorom mal tiež dobrých učiteľov a spolužiakov (tretia, Martišova trieda sa najlepšie učila), v ktorom mu profesor Michal Godra vštepil lásku k materinskej reči a kde žil z milosti rodín, u ktorých sa bezplatne stravoval, čerpal Martiš neskoršie námety pre svoje poviedky (Nevďačná Švábka, 1916, Pomsta študentov, 1917). Profesor Karol Zvaríny mu pomohol vyriešiť aj dilemu, kde ísť ďalej, či do piatej triedy gymnázia alebo na preparandiu. Rozhodol sa ísť na novootvorenú učiteľskú preparandiu v Prešove, prenesenú z Níreďházy, ktorá prijímala žiakov zadarmo. Roku 1873 začala preparandia vyučovanie so štyrmi žiakmi. Traja gymnazisti bývalého martinského gymnázia sa počas štúdia stali Martišovými najlepšími priateľmi v alumneu. Ich slovenské cítenie si osvojil aj Martiš, ktorý dovtedy slovenčinu len okrajovo poznal. O svojom národnom prebudení Martiš píše: „V srbskom gymnáziu sa pestovalo národné povedomie, ale srbské, a ja som sa za to oduševňoval, ale prejdúc do novovrbaského gymnázia, i toto vytuchlo. Tam po odstúpení Godru nikto nespomínal slovenské veci. Učili nás po nemecky a pomaly prechádzali do maďarčiny. [...] Slovenské národné povedomie vo mne vzbudil profesor Samuel Doleschall.“ Spôsob, akým chcel Doleschall vysmiať Slovákov, mal u Martiša práve opačný efekt. Dozvedel sa od neho o historických a bežných udalostiach slovenského národa a začal cítiť, že i on patrí k nemu. Učilo sa po maďarsky, aj keď polovica chovancov boli Slováci. Preto si slovenskí žiaci, pod vedením Júliusa Hlaváča, založili slovenský študentský spolok Napred (1874), ktorý pozostával z asi pätnásť členov právnikov, gymnazistov, teologistov a preparandistov. „V spolku, v jednej triede gymnaziálnej a kolégiu, sme sa 44 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


schádzali každú stredu a sobotu popoludní. Hlaváč nás učil slovenskú mluvnicu, rečnili sme básne a čítali sa písomné práce.“ Takáto iskra slovenského povedomia sa zachovala aj v ďalších rokoch. Neskoršie sa mládež zoskupila okolo Gustáva Maršalla Petrovského, ktorého potom ako študenta právnickej akadémie v Prešove roku 1882 vylúčili zo školy pre „panslavizmus“. Cez prázdniny v lete 1874 a 1875 šiel Albert Martiš suplikovať po Slovensku. Prvý rok prešiel trinásť a druhý štyri stolice. Martiš si rád spomína na tieto cesty a hovorí, že suplikačka bola preňho životnou školou a ako hmotne, tak aj duchovne bola mu na osoh. Vďaka znalosti štyroch jazykov (slovenčiny, srbčiny, nemčiny a maďarčiny) zapísal si solídnu sumu do knižky, no väčší osoh mal zo svojich skúseností a z poznania nových ľudí. Zážitky z ciest si zapisoval do denníka a tie majú hodnotu nielen ako dokumentačný materiál, ale aj ako autobiografické spomienky písané na vysokej literárnej úrovni. Na týchto svojich cestách sa zoznámil s desiatkami významných národných a literárnych pracovníkov. U Hurbana v Hlbokom strávil tri dni v živej besede. Po suplikačke zostal Martiš jeden rok doma v Hajdušici, kde jeho otec bol učiteľ a tu sa dôkladne pripravil na učiteľskú skúšku, ktorú zložil v Sarvaši roku 1877. V tom istom roku zaujal potom aj učiteľskú stanicu v Padine ako po rade tretí tamojší učiteľ. V Padine Martiš strávil štyridsať rokov plodnej, ale ťažkej osvetovej a národnobuditeľskej práce a zažil veľa trpkostí. Pôsobil tu ako učiteľ obecnej školy v rokoch 1877 – 1894. Učil dvesto žiakov, no neobmedzoval sa len na pedagogickú prácu, ale horlivo vplýval na pozdvihovanie ľudu v každom ohľade. Albert Martiš umrel v ťažkých rokoch 19. septembra 1918. O jeho popularite svedčí aj údaj, že správu o jeho smrti priniesla väčšina slovenských časopisov. Literárne účinkovanie Alberta Martiša môžeme vymedziť rokmi 1878 – 1918, vtesnávajúcimi sa do obdobia realizmu, ktorého časovými medzníkmi sú roky 1875 – 1918. To znamená, že aj jeho tvorba je presne vymedzená týmto literárnym obdobím a tiež aj charakteristikami tvorby prislúcha tomuto obdobiu. Martišova národnobuditeľská činnosť, ktorú prakticky uskutočňoval medzi ľudom, pokračuje ďalej v národnoosvetových publicistických prejavoch v podobe hospodárskych článkov, až sa v ľudovýchovných tendenciách prejaví aj v poviedkach. Za rovných tridsať rokov spisovateľskej činnosti Albert Martiš neodstúpil od tohto programu, ktorý sa ešte konkrétnejšie vyhranil žánrovo na didaktickú prózu. Takýmto zacielením sa Albert Martiš prihlásil k autorom populárnej literatúry, kde chce byť pedagógom bona fide. V zmysle mravno-výchovnom sa Martiš prihlásil k hlasistom, ako aj literárnou formou krátkej poviedky. Martišova generačná príslušnosť sa manifestovala aj v literárnej nadväznosti na postromantizmus a na priekopníka slovenskej dolnozemskej prózy matičného obdobia Félixa Kutlíka (ktorý prestal písať roku 1877, v čase, keď Martiš – roku 1878 – práve začal uverejňovať prvé práce). U Martiša sa to spočiatku prejavilo tým, že začal vnášať juhoslovanské témy a motívy do slovenskej literatúry, ale v neskoršej tvorbe sa presunul na súčasnú problematiku s príklonom k domácemu prostrediu. Z uvedeného vyplýva, že Martiš niektorými charakteristikami svojej tvorby nadväzuje na tvorbu Félixa Kutlíka a inými je zasa predchodcom Jána Čajaka. V tejto reťazi vývinu slovenskej literatúry má jeho tvorba funkciu spony. NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 45


Rozdelenie tvorby Alberta Martiša Literárne začiatky Alberta Martiša sú na úrovni rozličných žánrových obrázkov, ktoré vychádzali v Národných novinách ako besednice. Prvá takáto práca v rubrike Besednice vyšla pod názvom Brat proti bratovi. Albert Martiš je jedným z prvých autorov, ktorý autenticky poznal život dolnozemského človeka a prostredia a priamo čerpal námety so záväzne prítomným moralizovaním. V období zvýšeného tlaku maďarizácie, najmä na školy, čo Martiš osobne dobre poznal a pocítil, národným vzdelancom pripadla úloha nahrádzať národné školstvo a národnú výchovu, šíriť hospodársko-politické poznatky, a preto takýto žáner didaktickej poviedky v aktuálnych dobových pomeroch je samozrejmosťou. Na základe doterajších našich zistení môžeme práce Alberta Martiša žánrovo zoradiť takto: Pohybuje sa od poviedky cez dramatické práce k pokusu o román. A jeho celkové literárne účinkovanie môžeme podeliť do niekoľkých skupín: poviedky, práce s južnoslovanskou tematikou, drámy, pokus o román Tiene a svetlo, práce pre deti a mládež, prekladateľská činnosť, články z rôznych oblastí. Poviedky Námety krátkej prózy Albert Martiš čerpal prevažne zo spomienok na detstvo a študentské roky, zo súčasného života, zo života zvierat a hmyzu a zo života juhoslovanských národov. Podľa tematiky a stvárnenia umeleckého materiálu Martišovu krátku poviedkovú tvorbu môžeme podeliť do niekoľkých skupín, no v každej z nich je prítomný didaktizmus. Pri tejto najtypickejšej vlastnosti jeho tvorby v poviedkových útvaroch zvlášť zaujme ich rôznorodosť a preto sa pokúsime urobiť klasifikáciu tohto žánru s uvedením všetkých príznačných prác: 1. Autobiografická próza a. Spomienky na detstvo a študentské roky Sem patria práce: Všeličo z cesty, Demikát, Suplikantské kúsky, Jedna noc medzi hadmi, Nevďačná Švábka, Pomsta študentov. Zaraďujeme sem aj Pamäti dolnozemského buditeľa. b. Štylizované rozprávania v tretej osobe Stará rozprávka, Božie cesty, Ujcov román, Skrižované cesty. 2. Didaktické práce s moralizátorskou tendenciou Na zlej ceste, Nazarénova dcéra, Hriech mlčí, Ranené srdce, Boj o detinskú lásku, Stará panna, Na rozcestí, Puknuté srdcia. Sem patria aj všetky poviedky zo zbierky Hriechy mladosti (Petrovec 1933). 3. Anekdotická próza – anekdotické spracovanie príbehov lokálnej proveniencie Ako umrel Sámpor v choleru, Ako prišiel pisár Šmik k lacnému vínu, Ako lekár naučil leňocha pracovať, Slováci ako vojaci. 4. Alegorická próza a. Hľadali Pravdu a Slobodu (pozri dramatické práce). b. Zo života zvierat a hmyzu, Zo života krtov, Žralok a veľryba, Sova a zvony, Orol a vodič lietadla, Pšeničný klas, zemiak a granát. Sem patria aj poviedky, ktoré čerpajú námety 46 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Martina Hlodová: Bez názvu, kombinovaná technika, 2013

z južnoslovanskej tematiky, no považujeme ich za osobitnú skupinu v rámci krátkych poviedkových útvarov. Po časovom odstupe práce, ktoré boli písané pre ľud, môžeme zaradiť do čítania mládeže. Jeho literárne začiatky sú na úrovni rozličných žánrových obrázkov, ktoré vychádzali v Národných novinách ako besednice. Prvá takáto práca v rubrike Besednice vyšla pod názvom Brat proti bratovi. Autobiografické prózy Alberta Martiša predstavujú memoárovú literatúru a v nich sa ako spisovateľ najlepšie osvedčil. Spomienkovú prózu Pamäti dolnozemského buditeľa považujeme za najlepšiu v celej jeho literárnej produkcii. Dokumentárny charakter prózy dáva nám poznať nielen Martišov život, ale aj prostredie, spoločenskú situáciu a popredných kultúrnych a literárnych pracovníkov tej doby. Čitateľa zaujme najviacej charakter samého Martiša. Sleduje, ako sa utváral vzdelanostný, morálny a pracovný typ padinského učiteľa, ktorý aj tu prezrádza svoj rozprávačský talent. Najmä state, v ktorých rozpráva o svojom detstve, školení, rokoch štúdia na prešovskej preparandii a zvlášť suplikantské skúsenosti, majú svoj pôvab. O svojich skúsenostiach rozpráva jasne a pútavo. Škoda, že Martiš Pamäti, ktoré začal písať roku 1913, nezakončil. K spomienkam na detstvo a študentské roky Martiš sa vracal aj v krátkych prózach. V takýchto prácach sa mohol najlepšie predstaviť, lebo mu bola daná úloha hlavnej postavy a narátora, čo tu nepôsobí takým zaťažujúcim dojmom ako pri ostatných prácach iného zamerania, v ktorých je prítomnosť autora príliš citeľná. Poviedka Jedna noc medzi hadmi napínavým a priam fantastickým príbehom, ale aj mimoriadne vzrušujúcim podaním budí hrôzu a strach u čitateľa, rovnako ako skutočné zažitie tejto príhody u malého Martiša, ktorému rodičia na vlastnú žiadosť dovolili stráviť noc vo „viničnej chyžky“ v Iloku. Oná noc so sipením hadov a pišťaním potkanov a myší, so strašným hromobitím a búrkou, mení sa tam na avanturistický a fantastický príbeh, v ktorom sa Martiš predstavil ako mimoriadny interpret vlastných činov a cítenia. NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 47


Takouto vydarenou prózou je aj príbeh, keď sa Martiš stratil v petrovaradínskych šiancoch, a uverejnil ju ako mnohé v Národných novinách v rubrike Besednice s titulom Demikát. Takýchto Demikátov s rôznymi príbehmi má Martiš veľa a sám vysvetľuje, prečo sa rozhodol uverejňovať pod týmto titulom: „Teda, aby ste vedeli, čo je demikát, poviem Vám, že je to: vrelá voda, na kocky chutne nakrájaný chlieb a bryndza. Podľa tohto jedla chytil som sa do písania tak vrele, ako je voda, tak chutne, ako je chlieb a chcel by som, žeby to tak štiplave vypadlo, ako zastaralá študentská bryndza.“ Zážitky z gymnázia v Novom Vrbase podal v dvoch prózach: Nevďačná Švábka a Pomsta študentov. Martiš žil vo Vrbase z milosti iných. Keďže bol chudobným žiakom, stravovanie mu zadarmo poskytovalo sedem nemeckých rodín a v takomto ponižujúcom položení zažil mnohé duševné bôle a žiale. Nehumánny skutok bohatej Švábky, ktorej nevďačnosť a ziskuchtivosť pocítil na vlastnej koži, opísal v próze Nevďačná Švábka, s humánnym odkazom, aby si tí, ktorí chcú iným pomáhať, to dobre predtým rozmysleli a aby to, čo dávajú, dávali zo srdca a vďačne. Aj v takýchto autobiografických prácach prítomné sú výchovné tendencie a moralizátorské odkazy, čo sa prejavilo aj v Pomste študentov, keď sa študenti za nekamarátsky a povýšenecký vzťah profesora voči nim samopašne pomstia na ňom, čo má potom smutné následky. Martiš však ich konanie odôvodňuje (a tým čitateľa aj poučuje), že si „nelásku mládeže sám profesor zapríčinil svojou surovou prísnosťou, pri ktorej nikdy lásky neukázal”. Takýmito výsekmi zo života autor kreslí rôzne charaktery a kladie ich často do kontrastného svetla. Načrtnuté portréty budia uňho pobúrenie, sklamanie, ale hľadá pre nich aj nápravu. Aj v ostatných autobiografických prácach, hlavne zo študentského života, stretáme sa s faktografickými prvkami, ktoré sú tiež prítomné v štylizovaných rozprávaniach v tretej osobe, kde takisto ide často o vlastné zážitky, ibaže ich dáva rozprávať tretej osobe. Tak učiteľ Titus Lipka (toto meno si Martiš často pripisoval vo svojich prózach) v próze Ujcov román rozpráva mládeži, ktorá sa zoskupuje v jeho dome, o svojej prvej láske. V Starej rozprávke spisovateľova matka rozpráva o chudobných rodičoch, ktorí dajú syna Janka do škôl a tento svojou usilovnosťou a poctivosťou nielenže sa stane pravotárom, ale dostane aj dcéru svojho principála. Syn chudobných rodičov alebo sirota ako sujet sa veľmi často zjavuje v literatúre tej doby. Dáva možnosť romantického, sentimentálneho, filantropického a moralistického spracovania, a preto je aj umelecká úroveň takýchto prác nízka a nadobúda funkciu populárneho zábavného čítania. Didaktická próza najviac charakterizuje Martišovu literárnu tvorbu. Martišovi didaktizovanie zodpovedalo aj preto, že patril medzi takých epigónov, ktorých literárna tvorba nesie znaky ich profesie – pedagogizmu, a to pedagogizmu optimistického. S mravnými ideálmi je spojený aj náboženský charakter tejto literatúry: žiť vždy podľa božích zákonov. Martiš nerozpráva „veľké veci“, ale malé epizódy zo života dedinských a malomestských ľudí, farára, učiteľa, lekára, richtára, bohatého obchodníka, málokedy sa ako hlavná postava zjaví dedinský človek, ktorého pozoruje s jeho slabosťami a hriechmi, prejavujúcimi sa vo chvíľkových situáciách, keď sa pozná alebo chyba charakteru, alebo šľachetnosť. To sú veci, ktoré vkladá do svojich čŕt, rozprávok, obrázkov a kresieb zobrazujúcich „skutočnú udalosť“. Martiš sa málokedy púšťa do samostatnej kompozície, on len reprodukuje to, čo počul z rozprávania iných, a to rozprávania ľudového. Vyberá z neho to, čím môže poučiť a čo umožní prístup k širokým vrstvám ľudu. 48 TEXTY A KONTEXTY

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Martin Kizúr: Kamene na pláži, linoryt 4 farby, 2014

V každej poviedke vystupuje didaktizmus v rôznych obmenách. Jedna z dôležitých otázok pre Martiša bola otázka rodinných vzťahov, ktorú riešil v mnohých krátkych prózach. Raz je to nesprávna výchova detí, inokedy majetkové vzťahy v rodinách. Zlú výchovu a sektárstvo odsúdil Martiš v črte Nazarénova dcéra, kde rodičia-nazaréni chodia do zhromaždenia, avšak výchovu detí zanedbávajú, nestarajú sa o ne, učiteľove rady berú na ľahkú váhu, a preto sa deti oddávajú hýrivému životu, čo privádza k mravnej skaze mladého pokolenia. V sentimentálnom obrázku Dcérina sukňa a synove nohavice zle vychované deti si neuctievajú rodičov a v honbe za majetkom zabúdajú na nich. Na pochybenom základe utvárania rodinných vzťahov, ktoré sa neraz zakladali na snahe rodičov získať novú pracovnú silu do domu a zväčšiť majetok, podáva Martiš v niektorých prácach majetkovú horúčku. Napríklad v poviedke Ku čomu vedie hrabivosť obchodník Matej Rys vo fanatickom predsavzatí zbohatnúť neželá si mať ani potomkov, zanedbá aj ženu, len aby sa stal „prvým mestským, ale i stoličným virilistom“. Ženy, ktoré sú obetavé, stávajú sa predmetom poľutovania v próze Pozde, ale predsa?, v ktorej si Matej Orgován, dolnozemský mladík, v domnienke, že si jeho milá z Moravy rozmyslela a nepríde za ním, berie dcéru bohatého gazdu, a práve v deň svadby jeho milá Božena, ktorá s nevídaným vypätím síl prešla pešo cestu z Moravy na Dolnú zem, prichádza k svojmu milému. Aj Marka v próze Puknuté srdcia je nešťastná a keď dostane list, že jej Janko padol vo vojne, aj jej srdce nevydrží, a tak „smrť spojila obe puknuté srdcia“. Nezmysel vojny a tragédie, ktoré prináša, prítomné sú aj v iných prózach (Ranené srdce, Na rozcestí), v ktorých, keď sa láska dvoch ľudí po prekážkach má vyriešiť šťastne, osud je silnejší a vojna prináša tragický koniec. Ako môže mesto zhubne vplývať na dedinského človeka, vykreslené je na postave Jána Mravíka v poviedke Boj o detinskú lásku, v ktorej sa autor dotkol aj vysťahovalectva do Ameriky. Albert Martiš sa snažil pozdvihovať aj národné uvedomenie ľudu a v tom smere odsudzuje odnárodňovanie slovenského lekára, ktorý „je tuhý vlastenec a panslávi ho nezávidia Maďarom, ktorí ho nechcú, ako slabého a nerozhodného človeka“. Takého vykreslil v poviedke Kahančeky života s cieľom poučiť o národnosti, priviesť k povedomiu ľudskému a národnému. V Martišovom didaktizme je aj snaha zbaviť ľud predsudkov a povier. Tak je to v prózach Ako som vešticu z dediny vyhnal, Pomýlené mátohy a smrť a v iných. NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

TEXTY A KONTEXTY 49


DOZVUKY ŽIVEJ MINULOSTI ALŽBETA MIČÁTKOVÁ

Ako umrel Jozef Podhradský Nepovolaná napísať životopis vzácneho muža, nadšeného národovca, spisovateľa, kňaza, profesora, temer so strachom chytám sa pera, rozpomínajúc sa na vyzvanie Nár. novín po smrti nebohého o pozbieraní dát. Vyhľadajúc v Belehrade rodinu zosnulého, poprosila som dcéru jeho Maricu, bývalú učiteľku, nateraz v ministerstve zamestnanú. Ona ochotne a z vďaky k otcovi vykonala. Tedy oddávam to tak, ako som si značila a počula: Jozef Podhradský, žiak Ľudovíta Štúra, narodený 19. apríla 1823 v Skalici, umrel 13. novembra 1915 v Jagodine. Neobyčajne za svoj národ do poslednej chvíle života zaujatý, umrel na úsvite slobody, ktorú predpovedal a v ktorú veril. Posledné dni jeho boli smutné a krušné, hoci domáci chceli ho chrániť, aby ani nezvedel, čo sa deje. (Bola invázia austro-uhorská do Srbska.) No zatajiť sa nedalo: delá bili, náš baťko ich počul – i sluch i zrak i ducha do poslednej chvíle mal. Konečne povedal domácim: „Hanba by bola, aby sme od Austrie umreli. Poďme Alžbeta Mičátková (1872 – 1951), prozaička, preč z Belehradu!“ Odišli do blízkej Baniprekladateľka a osvetová pracovníčka. ce, kde pobudli 6 týždňov. Keď sa i tam Venovala sa osvetovej, politickej, osvetovo-bustav obyvateľstvu stal neznesiteľným, diteľskej práci a ochotníckemu divadlu, tiež pôsobila v ženskom hnutí. Bola predsedníčka a tajomníčka prešli do Jagodiny 26. októbra v tom saSpolku evanjelických žien v Kysáči a predsedníčka mom roku. V Jagodine pobudli rok, až ta Ústredného spolku československých žien v  Kráprišli Nemci. No toho sa náš nebohý už ľovstve SCHS (1924 – 1932). nedozvedel: na 10-ty deň po vstúpení Básne v  próze, poviedky a  črty, publicistické nemeckom umrel v Jagodine. Často si texty a preklady uverejňovala v časopisoch Živena, Dennica, Slovenské pohľady, Dolnozemský vraj pred smrťou spomínal, že ťažko je žiť Slovák a Národná jednota, tiež v Letopise Živeny. v neznámom meste – i umrieť vraj. Pred Pôvodne pod uverejneným textom bola podsmrťou si viac ráz pospevoval: „Nad nami písaná ako Alžbeta Mičátková, ale obyčajne sa sa krútia sokoli, nie im je už ten svet po podpisovala menom Eržika Mičátková. vôli: Srbovia, junáci, spomínať Vás budú Slováci.“ – Vtedy vraj v Srbsku tak bolo, že sa ľudia nesmeli stýkať: nik nebohého nevyprevadil, iba jeho žena a dcéry. Dva krásne ruské koníky ho vyviezli, – dalo ich nemecké komando. Tak skončil Podhradský. Teraz pokúsim sa prísne dľa dát nastíniť život jeho. Pred 1848. rokom slávny Ján Kollár pozval Podhradského za kaplána do Pešti. Roku 1849 Maďari obesili jeho dvoch školských druhov, Holubyho a Šuleka, vtedy napísal tragédiu Holuby a Šulek v piatich dejstvách. Keď Kollár pred Maďarmi musel zutekať z Pešti, Podhradský zaujal jeho miesto. Začal tam vydávať časopis pre mládež Zorničku1, v ktorej najviac vycho1

Údaj je nepravdivý. Podhradský vydával časopis Zornička a Slávik v Novom Sade 1964. (Pozn. red.)

50 DOZVUKY ŽIVEJ MINULOSTI

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


dili divadelné kusy pre národ. V tom čase tlačil novelu Liptovský a Hrajnoha. Väčší divadelný kus bol v Zorničke: Branecký gróf. Účinkovanie Podhradského v Pešti bola samá borba. V slovenskom kostole malo sa kázať každú druhú nedeľu maďarsky. Maďarská sfanatizovaná tlupa napádala ho tak, že Podhradský depešoval kráľovi, a za dva týždne vojsko strážilo slovenskú faru. Roku 1859 s Hurbanom a s ostatnými slovenskými rodoľubmi tiež nebol nečinný. Bol za patent a napísal brožúru, ktorá v tom zmysle účinkovala. Po tomto musel preč z Pešti. Roku 1860 šiel do Viedne, ako garnizónny kazateľ; pobudol tam dva roky. Roku 1863 pozval ho vladyka Platón Atanasković za professora do Nového Sadu. Tu pokračoval vo vydávaní Zorničky a vydal Vyhodeného Študenta. V Novom Sade napísal pár brožúr, ako Miletić a terzitizam. Jemná satira, namierená proti tým, ktorí sa vysmievajú veľkým ľuďom, pracujúcim za národ. Roku 1863 prešiel na pravoslávie v monastieri v Kovili. Roku 1867 Česi vyzvali ho z Prahy, aby napísal pravoslávny katechizmus v českej reči. Podhradský vyhovel vyzvaniu. Osemtisíc výtiskov šlo do Prahy a štyritisíc do Viedne. Účinkom tejto akcie je pravoslávny chrám vo Viedni. Roku 1872 Podhradský prešiel na srbské gymnázium do Zomboru za profesora. Maďari pretvorili srbské gymnázium na maďarské a Podhradský zas musel preč. Odišiel do Petrohradu. Roku 1882 na odporúčanie prof. Miklošiča prišiel do Srbska, kde blahodarne účinkoval. V 75. roku šiel na zaslúžený odpočinok. Mnoho pracujúc za svoj národ, písaval najmä do Národných Novín a Slovenských Pohľadov. Slovákom v Amerike napísal hymnu: Bože, pravdy a žialu slniečka Hospodáru, stratili sme v Tatre raj: v novej našej domovine pomáhaj!... Stúpaj smelo vopred, vopred, na Boha sa môžeš oprieť! Nechže nás vrahov robota do hrobu živých zamotá – von z cintorína tisne nás imperatív života. Rodinke po otcovi nezachránilo sa nič: strašní Nemci zničili všetko. Byt bol vyrabovaný; Tranoscius a Biblia, ktoré Podhradskému boli pamiatkou jeho úradovania v peštianskej slovenskej cirkvi, dostali sa na smetisko. Po rokoch hrúzy rodina vrátila sa do Belehradu, i so svojím mŕtvym. Pochovaný leží v krásnom cintoríne belehradskom, v rodinnej hrobke 3. parcela, 3. rad, číslo 36. Na hrobe, ktorý sme vďačne ovenčili, je slovenský nápis. Jozef Podhradský zanechal vernú manželku Pavlínu, rodenú tiež Podhradskú; synov Dr. Vladimíra, lekára v Dalmácii, Milana, sudcu v Belehrade; vďačné dcéry Júliu, vydatú v Pešti, Emíliu, Ľudmilu, Maricu a Pavlínu. Všetci ducha slovenského. Večná mu pamäť!2

2

Článok bol uverejnený v Slovenských pohľadoch (37, 1919, č. 3 s. 192 – 194). (Pozn. red.)

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

DOZVUKY ŽIVEJ MINULOSTI 51


59. LITERÁRNE SNEMOVANIE VLADIMÍRA DORČOVÁ-VALTNEROVÁ

Zastúpenie poézie v slovenskom týždenníku Hlas ľudu Podľa periodicity Hlas ľudu vychádzajúci v slovenskom jazyku v Srbsku (1944) v súčasnosti zaraďujeme medzi týždenníky, hoci v dejinách sa jeho periodicita menila, keďže vychádzal aj ako dvojdenník, resp. obdenník. Z hľadiska typológie periodickej tlače, ktorej základnú množinu tvoria noviny a časopisy, azda by sme týždenník Hlas ľudu mohli Vladimíra Dorčová-Valtnerová (1981), zodpovedná redaktorka týždenníka Hlas ľudu a jeho zaradiť medzi noviny, keďže sa „zaoberajú online vydania. Vyštudovala slovenský jazyk a liteširokým záberom udalostí a javov života ratúru na FF UNS roku 2005 a v roku 2011 získala spoločnosti, oslovujúcich každého potentitul master európskych štúdií. ciálneho adresáta bez ohľadu na demograV rokoch 2008 až 2012 bola predsedníčka Asofické znaky”1. Okrem toho charakteristickým ciácie slovenských novinárov. Je nositeľkou Ceny Vladimíra Dorču za rok 2013, ako aj novinárskej znakom novín je väčší výskyt spravodajských ceny Pokrajinského ochrancu občanov v oblasti roa iných aktuálnych informačných novinárdovej rovnosti za rok 2014. skych, prípadne nenovinárskych prejavov, Je zostavovateľkou zborníka príspevkov zo než publicistiky, čím v súčasnosti dýcha náš sympózia Slovenské vojvodinské novinárstvo vo víre týždenník, takže ho v tejto chvíli zaraďujemediálnych dianí (2009) a zbierky humoresiek Vlame medzi noviny (i keď sú tendencie jeho dimíra Dorču Obrázky z manželského života (...aj farebné) (2013). „časopizácie”). Keď si uvedomíme tieto reálie, veľkosť podielu poézie, resp. veršov na stranách Hlasu ľudu v porovnaní s podielom novinárskych žánrov stačí byť minimálna, a noviny splnia aj funkciu propagácie literárnej tvorby, keďže tá sa v prvom plne prezentuje buď riportmi z prezentácií zbierok poézie, alebo recenziou, rozhovorom s autorom básnického textu. V menšinovom kontexte, v akom vychádzajú tieto noviny, keď poznáme nemilosrdnosť asimilačných procesov, ktoré je však vždy možné spomaliť, je veľmi dôležité, aby funkcia prezentácie poézie bola splnená za každých okolností – a to kvalitne: čiže kvalita by mala vystupovať pred kvantitou. Redakčná politika jediného slovenského vojvodinského týždenníka Hlas ľudu, ktorý má informačno-politický ráz, sa počas siedmich desaťročí obmieňala, tvarovala podľa dobových tendencií, ale vždy obsahovala aj dôležitú smernicu, týkajúcu sa zachovávania a rozvíjania kultúry Slovákov vo Vojvodine. To znamená, že všetky doterajšie redakčné vedenia si uvedomovali silu médií, ktorou je možné vplývať na (národné) povedomie a svedomie čitateľov, čo sa odzrkadľovalo aj v snahe prezentovať, či odporúčať kvalitnú literárnu tvorbu. 1

Tušer, Andrej: Ako sa robia noviny. SOFA : Bratislava, 2007, s. 29.

52 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Od prvého čísla, ktoré vyšlo na dvoch stranách 19. októbra 1944, poézia mala vždy svoje miesto v Hlase ľudu – niekedy viacej, niekedy menej. Práve v prvom ročníku (1944), ktoré malo 60 čísel, z čoho 55 vyšlo na dvoch, 4 na štyroch stranách a jedno na ôsmich, básnické texty mali výsostné postavenie a v každom čísle sa vyskytla najmenej jedna báseň. Tento jav výstižne vysvetlil Dr. Ján Kmeť, ktorý vo svojom príspevku Hlas ľudu a Nový život pripomenul, že „v pohnutých chvíľach obnovy a výstavby hneď po oslobodení v HĽ bolo, prirodzene, hodne citových poryvov nových prebudených nádejí, a preto spomedzi literárnych druhov viacej básní a básnických vyznaní než iných žánrov”2. Toto tvrdenie dokladuje vlastne samotný výber básní, resp. básnických textov a odkazov zo slovenskej klasiky (Samo Chalupka: Mor ho! č. 1, Ján Poničan: Slovenská, č. 1, Ivan Krasko: Otrok, č. 2, Karol Kuzmány: Do zbroja, Slovania, č. 4, Janko Jesenský: Na Janičiara, č. 17 a i.), ale aj úryvky juhoslovanských partizánskych piesní s národnoosloboditeľskou tematikou a s agitačným nábojom. Netreba však zabúdať na „rádius pôsobenia“3 nášho periodika, ktorý vždy bol „odrazom a obrazom […] kultúrnych možností a potrieb”4 vojvodinských Slovákov, ktorí sa v tom období starali nielen o svoj literárny dorast, ale aj kultivovaný príhovor k čitateľom „vyberanými slovami a peknou rečou”5. O tom svedčí aj výber siedmich básní Paľa Bohuša (Je zrno hodené, Nad hrobom padlých za slobodu, Nočný pochod, Zoral som roľu, Nie, Sedliak, Láska). Zastúpenie poézie (ale aj iných žánrov) v prílohe Obzory v období 1984 až 1994 je dôkladne zmapované v príspevku Samuela Čemana Obzory rozšírili Obzory6, z ktorého vidno, že v tom období novinovým, či novinárskym, a spoločenským dejateľom zvlášť záležalo na propagácii (prezentácii) básnického spôsobu vyjadrovania sa. Ilustrujú to nasledujúce číslice: v 120 číslach Obzorov, ktoré vyšli počas týchto desiatich rokov, bolo uverejnených 111 našich pôvodných básní, ktoré napísalo 31 autorov, napríklad Jozef Podhradský, Juraj Mučaji, Michal Babinka, Juraj Tušiak, Andrej Ferko, Martin Prebudila, Katarína Hricová, Michal Ďuga, Jaroslav Čiep, Ján Salčák, Víťazoslav Hronec, Ladislav Čáni a i. Asi 80 básní 60 autorov zo Slovenska (napr. Ján Kostra, Martin Rázus, Štefan Krčméry, Ivan Laučík, Miroslav Válek, Samo Chalupka, Milan Zelinka a i.), srbskú poéziu reprezentovalo asi 75 básní, ktoré napísalo 50 autorov, kým inorečová, resp. svetová poézia bola zastúpená 26 básňami, pod ktoré sa podpisuje 24 autorov. Matematickým výpočtom ľahko prídeme k formulke, že priemerne v jednom roku bolo zverejnených 30 básní – a to iba v Obzoroch. Miesta pre poéziu na stranách Hlasu ľudu s pribúdaním času „odbúdalo”, čo však netreba na prvú loptu hodnotiť ako negatívny jav. Tak napríklad v roku 2004 (roč. 61) nachádzame iba 7 básní siedmich slovenských autorov, z čoho dve v prílohe Obzory (Miroslava Dudková: Suchý rok (úryvok), HĽ, č. 8/4066/, Katarína Hricová: Zlom, HĽ, č. 17/4072/) a ostatné v rubrike Kultúra, resp. Z našich osád (Vladimír Reisel: Podoby, č. 3/4058/, Viera Benková: Pascha, č. 15/4070/, Viera Benková: Vstup do obrazu, č. 17/4072/, Janko Mlynár: O šťastí, č. 17/4072/, Miroslava Dudková: Nekonečnosť, č. 18/4073/). Kmeť, Ján: Hlas ľudu a Nový život. In: Štyridsať rokov Hlasu ľudu – Zborník prác napísaných pri príležitosti výročia novín Hlas ľudu. Hlas ľudu : Nový Sad, 1984, s. 257. 3 Tamže, s. 256. 4 Tamže, s. 256. 5 Tamže, s. 25. 6 Čeman, S.: Obzory rozšírili Obzory. In: Náš Hlas ľudu polstoročný – Zborník prác napísaných pri príležitosti päťdesiateho výročia novín. Hlas ľudu : Nový Sad, 1994, s. 155 – 170. 2

NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 53


Jasna Opavská-Mraovićová: Čo robiť s býkom, olejomaľba, 2015

O desať rokov nato, čiže v roku 2014 (roč. 71) Hlas ľudu zverejnil 18 básní ôsmich básnikov, z čoho traja sú príslušníci slovenskej vojvodinskej básnickej society (Viera Benková, Víťazoslav Hronec, Pavel Mučaji), traja sú zo Slovenska (Štefan Balák, Etela Farkašová, Július Lenko) a po jeden srbský (Gabrijel Babuc) a nórsky (Knut Ødegård). Je málo poézie v súčasnom Hlase ľudu? Alebo jej zastúpenie akurát odzrkadľuje stav v našej literatúre? Na prvú otázku odpovedáme kladne: áno, je málo, možno by mohlo byť viac. (Ale či by malo byť viacej, keď nezabúdame charakter našich novín?) Na druhú otázku si netrúfneme odpovedať. Skôr ponecháme priestor na vyjadrenie názorov literárnym vedcom, kritikom, poetom, konzumentom poézie, ktorí však často podčiarkujú nepočetnosť našich autorov, ktorí „praktizujú“ vyjadrovanie prostredníctvom poézie. V závere nastoľujeme ďalšiu otázku: Či by naše noviny zverejňujúc väčší počet básní prispeli k zvýšeniu počtu konzumentov poézie? Skúsme nájsť správnu odpoveď, nezabúdajúc však na charakter našich novín, čiže na informačno-politickú orientáciu týždenníka. Obávame sa, že jednoznačnej odpovede niet, zároveň sa prikláňame k tomu názoru, že by sa počet básní aspoň o určité maličké percento v budúcnosti mohlo navýšiť. Možno by sme sa mohli vrátiť k tomu „pravidlu“, že sa napr. mladí, začínajúci poeti, ktorí sa do našich básnických dejín už začali zapisovať prostredníctvom Rozletov, alebo Sládkoviča, najprv vyskúšajú v Hlase ľudu, ktorý im azda (alebo možno nie) otvorí aj dvere Nového života. Možno… 54 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


VIERA BENKOVÁ

Vpratať sa do reality, ktorú žijeme... „Raz príde doba, keď sa vynoríme z tohto šialenstva, ktoré nám teraz vzbĺklo v hlavách a budeme sa za seba strašne hanbiť. Budeme sa prepadať od hanby, keď si spomenieme, na čo sme sa pozerali, čo sme čítali a čo sme počúvali.... Ale my sme spolupáchatelia tohto hnusu, nie iba tí, čo to píšu, vydávajú a vysielajú. My s nimi ochotne kolaborujeme tým, že to pozeráme, počúvame, čítame a kupujeme.  Iba toľko som Vám chcel povedať, respektíve nie chcel, ale musel, lebo už mi praskne hlava od toho mlčania.“ Boris Filan Čas sa točí do kruhu ako za chvostom rozbehnutý pes, hľadá si jeho začiatok či koniec a mňa táto predĺžená chvostová či pevná niť kontinuity, lepšie povedané nášho literárneho a tvorivého života zatiaľ ešte drží pokope. Je to spojivo s predchodcami a nasledovníkmi. Lenže čo s mladými ľuďmi, keď sa literárne neprejavujú a o literatúru ani nemajú záujem?! V dobe, ktorá nežičí ani poézii, ani hĺbaViera Benková (1939), poetka, prozaička a novému uvažovaniu, a ktorá už pomaly úplne vinárka. Vyštudovala slovenský a český jazyk a literatúzavrhla poštovú listovú korešpondenciu, ru. Pracovala v slovenských periodikách a v slovenale i  človeka, ktorý tvorivo uvažuje a  nedá skej redakcii Novosadského rozhlasu. sa zlákať lacnou reklamou, správami, ktoré Vydala tieto zbierky básní: Májový ošiaľ (1964), sa tak modifikujú ako – ktorému riaditeľovi Slovenská láska (1965), Variácie (1969), Obrady alebo politickej stránke vyhovuje, pričom (1971), Koráb istoty (1975), Saloma (1975), Izoldin s  tvorivou prácou nemajú nič spoločné. prsteň (1978), Dan među ružama (1979), Menuet (1979), Obelisk (1982), Ružový jas (1986), Komorný Tvorivosť sa ocitla úplne odstrčená na večer (1989), Heroica slovaca (1997), Kniha výstrahy poslednú koľaj a vyzdvihuje sa iba to, čo sa (2001), Žltá krajina (2004), Relikviár (2005) a Studňa objaví v  reklame, lebo to vraj spoločnosť a voda (2015); zbierku krátkych próz Lesná studienpotrebuje, aby bola šťastná a  spokojná. ka (1973), Dom (1987), román Stred sveta (2007), Kto by nechcel spokojnú a šťastnú mládež, Stred sveta a iné prózy (2009). Tri razy dostala cenu časopisu Nový život (1964, ktorá sa kedysi veľmi hlasno hlásila k slovu, 1968, 2012), Republikovú cenu Neven (1982), ale dnes je umlčovaná práve takýmito trenCenu Spolku vojvodinských slovakistov za životné dami súčasnej spoločnosti, kde je na prvom dielo (1999), Cenu Vydavateľstva Kultúra (2000), mieste zábava a hra. Ani búriť sa už nemá za Cenu Ondreja Štefanku (2012), Cenu za životné čo, radšej siaha po chvíľkovom moku spodielo Spolku slovenských spisovateľov (2014) kojnosti a žije si oddnes dozajtra, prečo by Cenu za životné dielo Združenia spisovateľov Srbska (2015). sa mala za niečo obetovať? Veď na všetky 14. novembra 2015, v  Belehrade na výročnej otázky dostávajú mladí odpovede z počítaschôdzi Združenia spisovateľov Srbska jej slávča, načo by si mali potrápiť svoje mladé nostne odovzdali Cenu za životné dielo tohto mozgy a  o  všetkom uvažovať, keď to za združenia. nich urobili iní. Radšej sa oddávajú pôžitŽije v Báčskom Petrovci. kom a zábave, bez strachu zo starnutia, NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 55


Jozef Klátik: Plochy a čiara I, nástenná inštalácia, 2014

chorôb a zo smrti. Budú sa aj v budúcnosti čítať básne, čiže budeme aj v  budúcnosti mať básnikov, tvorivých ľudí, ktorí veria v Slovo, ale aj v duchovné hodnoty človeka, v  jeho imagináciu? Toto poslanie sa nededí, je to dar od Bohov, ale obdarovaný básnik musí prejsť hodne tŕnistou cestou, vyrovnať sa s tým, že ho doba nepochopí, a že sa bude musieť zrieknuť mnoho toho, aby sa zdokonaľoval, rástol a mohutnel. Ak človek budúcnosti uzná, že žiť je tvoriť a  myslieť, tak sa takáto obeť oplatí a  aj spoločnosť nakoniec pochopí odkazy, ktoré vo svojich umeleckých dielach zanechajú autori... Možno prichádzajúca budúcnosť odvrhne všetko starobylé a nemoderné, veď to je pokrok a vývoj; ale zatiaľ naša literatúra visí kdesi na starom zvráskavenom, hoci ešte pevnom ramene stromu. A mňa trápi, že nemá pravé svieže mládniky, iba vysoký konár detskej tvorby sa mi zatiaľ javí ako pravá zelená nádej! Preto sa aj šéfredaktorka nášho na oko vitálneho literárneho časopisu Nový život Zdenka Valentová-Belićová pýta (iste aj z obáv, že práve do tohto časopisu by mala začať prúdiť svieža mladá krv!), či sa v budúcnosti budú písať básne? Otázka vhodne zapadla aj do tohto nášho dnešného času, v ktorom sa vyzdvihuje elixír večnej mladosti, bezbrehých zábav, pevného zdravia, bezchorobného stavu človeka v budúcnosti. Ja sa však pýtam: Kde sa podel tvorca, básnik, umelec? A čo sme my starší urobili, najmä tí vôkol literárnych časopisov a kníh, aby sme u mladých prebudili záujem o knihu a tvorbu vôbec? Myslím si, že hodne, iba sme pozabudli, že sa mladým ľuďom treba aj inak venovať, prilákať ich nielen súbehmi do tvorby, ale i kreatívnym písaním, tu vidím budúcnosť básne v prichádzajúcej dobe ako pálčivej téme dneška. Preto kladiem ďalšiu otázku: Budú sa čítať básne v budúcnosti? A veru budú. Verím nielen v duchovné posolstvo tvorby a umenia, ale verím i čitateľovi budúcnosti, i knihe, či už v elektronickej alebo knižnej podobe; návrat k nej bude vždy objavným momentom, lebo tvorba je vždy a aj zostane výsostným produktom slobodného a mysliaceho človeka, humánneho bytia. Dielo dočasne odsunuté vráti sa k svojmu zdroju – k Slovu! Vhupli sme, najmä tí mladší odo mňa, do rozvíchreného času neistôt, keď potrebujeme práve Slovo o  človeku! Na celom svete zápasia spisovatelia nielen s  nepochopením vlastnej tvorby, ale i s miestom v  spoločnosti, marginalizovaním ich diela a názorov. Súčasní ľudia sa nesnažia aktívne myslieť, aby pochopili ich umelecké diela. A prečo by aj, keď sa dennodenne sťa na tácke podáva lacná lákavá zábava, hry a chvíľkové vychutnávanie života. Kto by za takých okolností čítal ťažké filozofické diela? Načo myslieť, načo počúvať strohé myšlienky tvorcov, keď je v  živote všetko relatívne 56 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


a čas nás núti rýchle sa posúvať dopredu? A ja sa, ako generácia na odchode, ustarostene pýtam: Je toto 20. storočie, ktoré je za nami a 21, ktoré je pred nami vyvrcholením našej nostalgie za niečím, čo sme prežili a nechápeme dobu, v ktorej sme dospeli? Pochybujem. Iba sme sa vpratali do reality, ktorú žijeme, ale ktorá nie je vhodná pre tvorivého človeka. Čo možno očakávať od doby, ktorá nežičí poézii ani hĺbavému uvažovaniu? Zostáva nám len čakať na novú, budúcu éru, ktorá sa možno predsa spamätá, že bez slobody a rozmýšľania, človek zakrpatie! Žijeme v rozporuplnom čase, keď prežívame život natoľko zrýchlený, že niektoré javy a udalosti ani nestačíme evidovať, ale to podstatné, univerzálne ľudské, čo trápi súčasných spisovateľov, možno napriek tomu zachytiť v umeleckom diele. Je pravda, že nám internet umožnil komunikovať a  prekonávať nielen skutočné, ale i  pomyselné hranice, veď ľudia na celom svete sú tí istí alebo podobní a v osudových a hraničných chvíľach sú k sebe bližší a empatickejší. Všetko to, čo dnes autorku súčasníčku, či autora súčasníka trápi, s čím zápasí, o čom sníva, aké má problémy, to prežívajú aj ich prozaickí a románoví hrdinovia. A tak mnohí autori vo svojej tvorbe citlivo reagujú na súčasníkom aplikovanú dobu, na vzťahy muža a ženy, na deti, lásku, starobu, samotu, globálne zmeny, odcudzenosť detí a rodičov a na ďalšie pálčivé problémy súčasnej doby. Všetko tu na tejto našej zemi už vraj bolo a znova bude, napísal by niekde v púštnom kláštore starý mních do svätých kníh života a po ňom i básnik. Na toto všetko nie je jednoznačná odpoveď. Mňa skôr trápi, že v našom literárnom živote je citeľná, ako som už naznačila, absencia mladých autorov, že je skromná literárna tvorba, hoci sa časopisy aj Národnostná rada súbehmi snažia podnietiť mladých, aby písali. Oni by našu tvorbu aspoň posunuli do iných polôh, a nie do takých melancholických úvah, ako sú moje. Postmoderná doba v literatúre a umení je už za nami, ale čo po nej príde, nemôžeme celkom predvídať. Mám dojem, že ako je to v hudbe, tak aj v literatúre a umení budeme sa možno zo začiatku vracať do smerov predchádzajúcich a potom odhaľovať iné smery a nové tvary. Keď sa pozerám na dnešnú nepoetickú dobu, v ktorej sú do popredia vysunuté už iné, len nie tie etické hodnoty, ktoré sme my, predchádzajúce generácie zdedili, a keď pozerám na gýčovité televízne show programy, ktorými sa ubíja tvorivosť, kritickosť a analytickosť najmä u žiakov a u mládeže, ktorí potom nerozmýšľajú svojou hlavou a všetko neprehodnocujú, tak cítim, že do takého sveta ja už nepatrím. Táto hlučná a povedané rečou ľudu nečlovečia súčasnosť na mňa dolieha veľmi neinšpiračne, až úzkostne. Obávam sa však, že nastane iný problém. Je nás stále menej, najmä mladých literátov, tvorba ako tvorivá práca je znehodnotená a vyhnaná na posledný stupienok duchovných hodnôt a potrieb. V minulosti spisovateľské a  novinárske pero stelesňovalo čestnosť, poctivú prácu, tvrdé sedenie, ale i adekvátnu odmenu, či spoločenské uznanie. Chudobný je štát, strácajúci mladých a nevkladajúci do kultúry a tvorby, ktoré sú zárukou jeho hodnôt a jeho geopolitického prežitia. Teda, musíme sa vpratať do reality, ktorú žijeme a čakať na zrod talentov! Už v minulých rokoch slovenský básnik Jána Labáth napísal, že „literatúra nerastie na hruške!“. Pripomeňme si ich aj v tomto dnešnom deštruktívnom čase v nádeji, že mnohí z mladých i v rokoch, ktoré prichádzajú, zaklopú na pravé dvere a otvoria vstup do záhad Poézie a do záhad tvorby, nedajú sa znechutiť a ovplyvniť dobou. Verím, že budú mať čitateľov a autori sa vyberú s poéziou medzi ľudí, ktorí možno v globalizačnej ére kráľa Peniazu zabudli dúfať, sniť a túžiť a prinavrátia im poéziou sny a krásy života. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

59. LITERÁRNE SNEMOVANIE 57


RECENZIE HANA KOŠKOVÁ

Spojenie tvorivých prameňov (Studienky : antológia poviedok slovenských autoriek z materskej krajiny a Dolnej zeme / [zostavila] Viera Benková. Báčsky Petrovec : Matica slovenská v Srbsku, 2014, 152 s.) Vieme si predstaviť, ako sa ťažko rodia spoločné projekty v súčasnosti, keď sa každý vyhovára na nedostatočné finančné zdroje. Nie všetky inštitúcie, pre ktoré by malo byť samozrejmosťou rozvíjať kultúrne hodnoty, sú ochotné prispieť na dobrú vec. Editorka Viera Benková už neraz prekvapila odvahou, jej vlastnou. Dokáže nájsť správnych ľudí, ktorí neváhajú pomôcť. Po úspešne vydanej antológii Plášť bohyne (2012), v ktorej sa predstavili slovenské poetky svojou tvorbou, a to nielen z materskej krajiny, Hana Košková (1942), poetka a prozaička pre deti a mládež, publicistka. ale i z Maďarska, Rumunska a Srbska, vyšla Po štúdiách pracovala ako redaktorka okresných v minulom roku antológia Studienky s pronovín Ipeľ a regionálneho týždenníka Novohrad zaickými prácami autoriek  Sloveniek z  mav Lučenci. Do literatúry vstúpila v roku 1976 zbierterskej krajiny a  Dolnej zeme. Participuje kou básní. na nich dvanásť autoriek zo Slovenska V poslednom období sa venuje aj próze, povestiam Novohradského regiónu, detskej tvorbe a  šesť  prozaičiek z  Rumunska, Maďarska a esejistike. a  Srbska. Poviedkový výber Sloveniek je Jej poézia bola preložená do mnohých jazykov, ďalším úspešným vykročením k  spoznávazískala za ňu viaceré ocenenia. niu, ale i  porovnávaniu súčasnej literárnej Uverejnila: Pod teplom krvi (1976), Spojitosť (1978), tvorby. Veď materská krajina ich berie rovSpätné zrkadlo (1982), Tvár pri tvári (1988), Vnútronako do náručia, zapisuje si ich do ulíc, rovín zemie (1989), Záhrada, zviera vo mne (2000), Náhrdelník z hrdličiek (2001), Súrodenci zo sna (2006). a do svojho vedomia. Knihy pre deti: Mara Medvedia (2007), Príbehy Prečo názov Studienky? V predslove Viera z Ľudožrútskej ulice (2007), Vitajte v Krkaháji (2009), Benková píše: „Pripomína mi to slová veľkéPoludnica z Čerepeša, Povesti a legendy z Novohraho slovenského básnika Milana Rúfusa, ktodu (2010), Uľa-Fuľa krotí farby (2012). rý vyprevádzajúc do života výber z básnickej Zastúpená je v antológiách Plášť bohyne (2012), Robotnica na poslednú chvíľu (2012). tvorby Paľa Bohuša vydaný na Slovensku, medziiným napísal: Slovenská duchovná riečka, preputujúc tisícku kilometrov popod cudzie zeme s odzbrojujúcou samozrejmosťou vydala v ďalekej krajine pramienok.“ V antológii nám spriehľadnili autorky súčasnosť cez vlastnú optiku, vyjadrili svoj vzťah k realite cez literárnu fikciu a obraznosť, našli priestor prihovoriť sa čitateľovi svojsky nielen cez vlastné skúsenosti, ale aj cez predstavivosť. Osemnásť autoriek – osemnásť rôznorodých tém a pohľadov na systém hodnôt. 58 RECENZIE

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Andrea Merníková: Reflexia prírody, digitálna tlač, 2014

Toto súznenie je i miestom, kde sa stretávajú pozitívne javy s negatívnymi, kde sa formuje subjektívna autonómnosť a cez premeny životných podmienok sú naznačené i východiská. Tvárnosť a  schopnosť prispôsobovania však zostávajú večnými vlastnosťami človeka. Tak isto ako i hedonizmus a pokrytectvo vo vzťahoch. Autorky vo svojich poviedkach zobrazujú mnohé situácie s nadsádzkou, no aj s porozumením pre ľudské slabosti. Niekedy poviedky osvieži i pichľavý tón, irónia a humor. Umenie fabulovať, udržať našu pozornosť, cez motiváciu protagonistov a  ich konanie, ale aj naplniť dej dramatickým nábojom väčšina autoriek zvládla bravúrne. Veď každá z nich, či už Slovenky Mária Bátorová, Jana Bodnárová, Helena Dvořáková, Etela Farkašová, Rut Lichnerová, Eva Maliti Fraňová, Daniela Příhodová, Gabriela Rothmayerová, Ivica Ruttkayová, Paula Sabolová, Viera Švenková, Milka Zimková, ale aj Dagmar Mária Anoca, Viera Benková, Mária Fazekašová, Mária Kotvašová-Jonášová, Mária Myjavcová, Anna Rau-Lehotská, autorky z Dolnej zeme, sú majsterky vo svojom žánri. Aj keď sú mnohé z nich „viacdomé”, venujú sa esejistike, literárnej vede, poézii, detskej literatúre, alebo dramatickému umeniu. Možno sa im poviedky do antológie Studienky nevyberali najľahšie, ak chceli vybrať takú, ktorá je pre ich tvorbu typická. Tí, ktorí aspoň trochu poznajú prozaickú tvorbu jednotlivých autoriek, cítia, že sa im výber podaril. Veď rozpoznať poviedky Milky Zimkovej a oddiferencovať ich od autoriek ako je Gabriela Rothmayerová, či Etela Farkašová, alebo Viera Švenková, je možné na prvé prečítanie. Nech mi prepáčia autorky, ktoré som nemenovala, ale každá má svoj nezameniteľný štýl. Svoj pohľad, mieru autenticity a presvedčivosť.  Poviedky v antológii pôsobia na každého, kto sa do antológie začíta, ako pohľad do čírej studne  so spoločnou vodou. Stačí nám načrieť si ich do priehrštia, aby osviežili. Osvieženie v  čoraz komplikovanejšom svete plnom násilia a  nevraživosti, v  ktorom sa strácajú duchovné hodnoty, je prepotrebné. Tak ako je prepotrebná vďaka za spoločný projekt Viere Benkovej,  Matici slovenskej v  Srbsku a Etele Farkašovej. Knihu dotvárajú ilustrácie mladého umelca D. Kolarského. Sú striedme a výstižné. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

RECENZIE 59


MISCELANEÁ VLADIMÍR VALENTÍK

K 13. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku Výtvarné umenie vojvodinských Slovákov sa nenávratne stalo nedeliteľnou súčasťou aktuálnej slovenskej kultúry v Srbsku aj vďaka najvýznamnejšiemu podujatiu slovenských výtvarníkov na tomto území. Takmer štvrťstoročné zotrvávanie tejto prehliadky aktuálnej tvorby akademicky školených výtvarníkov nám umožnilo kontinuovaný nadhľad a  hodnotenie ich tvorby, prispieva k usústavneniu tejto bohatej a  rozvetvenej vetvy súčasnej kultúry vojvodinských Slovákov. Bienálna spoločná výstava v Petrovci je vlastne médiom formovania a zotrvávania tohto kultúrneho segmentu. Trináste bienále zoskupilo – podobne ako aj predošlé – jemne nadštandardný počet výtvarných umelcov – až dvadsiatich troch. Ako dvadsiateho štvrtého sme zaviedli spomienkovú účasť Michala Kiráľa (1955 – 1995), ktorý sa predčasne pominul pred dvadsiatimi rokmi a toho roku by sa dožil šesťdesiatich narodenín. Aj na 13. bienále sú najpočetnejšie dvojrozmerové maľby Jána Agárskeho, Miška Bolfa, Pavla Čániho, Miška Ďurovku, Ľubky Ergovej, Viery Fajndovićovej-Súdiovej, Márie Gaškovej, Mariana Karavlu, Milana Súdiho a veľké formáty malieb Jasny Opavskej-Mraovićovej a Pavla Popa. Všetci s jemnými obmenami zotrvávajú aj v  súčasnej tvorbe už oddávna v dobre známych koordinátach svojich maliarskych poetík a tematických určení. Pri technike suchého pastelu zotrváva maliarka Mária Galátová-Ćirovićová z  Dobanoviec, tentoraz trošku voľnejšími výjavmi, než sme to mali príležitosť pozerať sa na minulých bienále. Pri klasickej grafickej technike tlače z výšky zotrváva aj v súčasnosti akademická grafička Daniela Triašková z Petrovca, ktorá po tohtoročnej samostatnej výstave má vypracovaný cyklus grafických listov v duchu geometrickej abstrakcie, ktoré majú vlastne svoj pôvod v rovinnej krajine. Po digitálnej grafike v tomto období siahli mladé výtvarníčky Vesna Opavská z Belehradu, Andrea Merníková z Pivnice a Saňa Stvorcová z Kovačice, ktorá sa na bienále zúčastňuje po prvýkrát. Saňa Stvorcová (1992) vyštudovala maľbu na Akadémii umení v Novom Sade tohto roku v triede profesora Dragana Matića. Po klasickej grafickej tvorbe siahla aj mladá akademická grafička Martina Hlodová zo Starej Pazovy, avšak pozoruhodný je návrat kovačického rodáka Martina Kizúra z Austrálie ku grafickej tvorbe. Je to jeho prvá účasť na bienále s grafickými listami. Okrem Stvorcovej na 13. bienále po prvýkrát vystavujú aj dve mladé grafičky z Akadémie umení v Novom Sade – Alena Klátiková (1991) z Petrovaradína a Anna Boťanská (1991) z Báčskeho Petrovca, ktoré vlani ukončili štúdium v triede Anice Radoševićovej. Obe sa nám však predstavili svojou aktuálnou maliarskou tvorbou abstraktného ladenia. Keď ide o nekonvenčný výtvarný prejav na 13. bienále, máme na zreteli predovšetkým tvorbu Jozefa Klátika, ktorý sa v duchu neominimalistickej poetiky snaží prekonať obme60 MISCELANEÁ

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Milan Súdi: Fáni, olejomaľba, 2015

dzenosť tradičnej maľby. Potom neobvyklú osrstenú maľbu Zvonimíra Pudelku na kozacej kožušine a jediný priestorový prejav na tohtoročnom bienále – inštalácie Rastislava Škulca. Koncom minulého roka sa s nami rozlúčila pravidelná účastníčka Bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku Mira Brtková, ktorá tak svojím menom a tvorbou, ako aj pravidelnou účasťou na tomto podujatí významne prispela k jeho afirmácii a dobrému menu. Po jej odchode do dejín nášho výtvarného umenia takmer symbolický význam má príchod troch mladých výtvarníčok po ukončení Akadémie umení v  Novom Sade v  minulom a tohto roku. To nasvedčuje životaschopnosť tak tohto bienálneho, umeleckého podujatia, ako aj výtvarného umenia vojvodinských Slovákov. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

MISCELANEÁ 61


REDAKCIA NOVÉHO ŽIVOTA

Pokyny pre autorov V rámci zefektívnenia svojej činnosti redakcia časopisu Nový život pripravila pokyny pre publikovanie, ktorými sa upravuje forma a spôsob odovzdávania vedeckých a odborných príspevkov do Nového života. Publikovanie textov v konkrétnej rubrike je v kompetencii redakcie. Časopis Nový život má nasledujúce rubriky: Rozkoš z textu, Chat, Pulzovanie literatúry, Texty a kontexty, Studnička pamäť, Dozvuky živej minulosti, Recenzie, Miscelaneá, Literárne snemovanie. Normostrana obsahuje 1800 znakov vrátane medzier. Zaradenie iných rubrík je v kompetencii redakcie a riadi sa aktuálnymi potrebami časopisu. Prosíme o rešpektovanie nasledujúcich pokynov: – Príspevky zasielajte v  elektronickej podobe, veľkosť písmena 12, typ písma Times New Roman, riadkovanie 1,5. – Názvy diel, ako aj citáty (prameňov) uvádzajte v kurzíve a citácie dajte do úvodzoviek. – Bibliografické odkazy uvádzajte v  poznámkovom aparáte pod čiarou, rešpektujte nižšie uvedenú bibliografickú normu. – Za každým odborným príspevkom uvádzajte použitú literatúru v abecednom poradí, taktiež podľa uvedenej normy. – Za štúdiou, ktorá je výstupom z grantového projektu, uveďte jeho názov, číslo a meno vedúceho riešiteľa. Bibliografická norma: – Monografie HARPÁŇ, Michal: Poézia a poetika Michala Babinku. Nový Sad : Obzor, 1980. s. 261. BABINKA, Michal: Básne 3. Zostavil, edičné komentáre a bibliografiu básní napísal Michal Harpáň. Nový Sad : Obzor, 1989. s. 426. – Kapitoly vo vedeckých monografiách ŠÚTOVEC, Milan: Tézy ku generatívnej teórii prózy. In: Od iniciatívy k tradícii. Štrukturalizmus v  slovenskej literárnej vede od 30. rokov po súčasnosť. Antológiu zostavili, úvod a komentáre napísali a edične pripravili Fedor Matejov a Peter Zajac. Brno : Host, 2005, s. 263 – 285. – Kapitoly v knižných publikáciách BENKOVÁ-POPITOVÁ, Viera: Lesná studienka. In: Svetlá v kozube. Výber zostavil a štúdiu napísal Michal Harpáň. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1971, s. 250 – [255]. – Vedecké práce v zborníkoch TÝR, Michal: Asimilácia spoluhlások v slovenčine v porovnaní so srbčinou. In: Zborník Spolku vojvodinských slovakistov, 1994 1996 (2000), roč. 16 – 18, č. 16 – 18, s. 71 – 76. PAŠTÉKOVÁ, Jelena: Die Reflexion moralischer Aspekte des Krieges im slowakischen Spielfilm. In: CORNELISSE, Christoph – HOLEC, Roman – PEŠEK, Jiři: Diktatur – Krieg – Vertreibung. Erinnerungskulturen in Tschechien, der Slowakei und Doutschland seit 1945. Essen : klartext, 2005, s. 292 – 308. 62 MISCELANEÁ

č. 11 – 12 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Rastislav Škulec: Samé sa urobilo, drevo, železo, 2013

– Texty a vedecké štúdie v časopisoch, ročenkách a kalendároch FARKAŠOVÁ, Etela: Druhý Selimovićov román v  slovenčine. (Meša Selimović: Ostrov, Pravda, Bratislava – Obzor, Nový Sad 1982.) In: Nový život, 1984, roč. 36, č. 2, s. 157 – 158. POGAČNIK, Jože: Podobizeň básnika Daneho Zajca. Nový život, 27, júl – august 1975, č. 4 s. 325 – 330. Preložila V. B.-P. [Viera Benková-Popitová]. – Elektronické knihy NUŠIĆ, Branislav: Autobiografija. Belehrad : Kreativni centar, 2001. Dostupné na http://www.atikvarneknjige. com/elektronskeknjige/detail-item_39 (prebrané 3. 9. 2008). – Text z databázy: SOFRONIJEVIĆ, Adam: Web 2,0 i  bibliotekarstvo u Srbiji: šansa za razvoj ili nepoznanica. Glasnik Narodne biblioteke Srbije 1 (2007). Dostupné na http://www.nb.rs/publications/publications.php?id=1674 (prebraté 12. 6. 2008). Poznámky sa uvádzajú v poznámkovom aparáte pod čiarou na tej istej strane, na ktorej sa nachádza text, ku ktorému patrí poznámka. Môžu obsahovať dodatočné vysvetlivky, menej dôležité detaily, poznámky o používaných prameňoch, ale nemôžu byť náhradou za použitú literatúru. Môžu tiež obsahovať informáciu o vedeckovýskumnom projekte, v ktorom vznikla práca, o preklade, inom zdroji či obmenách práce v iných knihách atď. Ak bol text v predchádzajúcej verzii ústne prezentovaný na konferencii, údaj o tom by sa mal nachádzať v osobitnej poznámke spravidla na prvej strane príspevku. Ak sa v poznámkach pod čiarou objaví viackrát tá istá kniha, zborník, časopis a pod., pri ich prvom spomenutí treba uviesť aj ich skratky hneď za názvom a ďalej uvádzať len dané skratky. Autorské práva preberá po prijatí textu do redakcie vydavateľ. Redakcia má právo neuverejniť príspevok, ktorý nezodpovedá obsahovým a formálnym kritériám určeným týmito pravidlami. Negatívna odpoveď oslobodzuje autora od povinnosti voči redakcii. Autor, ktorého príspevok je prijatý na uverejnenie, ho nemôže bez súhlasu redakcie uverejniť pred publikovaním v Novom živote. V prípade, že tak spraví, autor je povinný upovedomiť o tom redakciu a tento údaj musí byť uvedený k textu. Redakcia sa zasadzuje za otvorený prístup k informáciám a uverejňovanie textov rozličného typu, v ktorých autori slobodne vyjadrujú svoje myšlienky. Redakcia necenzuruje príspevky, ale zároveň sa môže dištancovať od postojov svojich prispievateľov. Prosíme prispievateľov, aby texty posielali v  elektronickej forme na mailovú adresu Slovenského vydavateľského centra svcentrum@stcable.rs, prípadne na mailovú adresu hlavného a  zodpovedného redaktora, ktorá sa nachádza v  imprese. Redakcia potvrdí prijatie textu. NOVÝ  ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

MISCELANEÁ 63


OBSAH Moderná a postmoderná srbská poézia vo výbere Víťazoslava Hronca Desanka MAKSIMOVIĆOVÁ (1898 – 1993): Pre tých, ktorí nezomierajú načas . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Obálka, strana 2 Rozkoš z textu Adam SVETLÍK: Byť dobrý . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 1 Chat Jana JURÁŇOVÁ @ Kristína KOVÁČOVÁ @ Vesna GOLDSWORTHYOVÁ: Dvojaká jazyková identita – obohacovanie alebo vyčlenenie z obidvoch literatúr . . . . . . . . . . . . . . 5 Pulzovanie literatúry Martin PREBUDILA: O viere a nevere . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Aneta LOMENOVÁ: Terapia pre medailóny . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Vesna GOLDSWORTHYOVÁ: Gorsky . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Jana JURÁŇOVÁ: Malá nočná príhoda . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . Patrik MODIANO: Zlatíčko . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . .

13 15 18 21 26

Texty a kontexty Michal HARPÁŇ: Moje Slovensko . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 31 Michal BABIAK: Ľudovít Štúr a jeho odkaz pre dnešok . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 36 Jarmila HODOLIČOVÁ: Dolnozemský buditeľ Albert Martiš (1) . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 43 Dozvuky živej minulosti Alžbeta MIČÁTKOVÁ: Ako umrel Jozef Podhradský . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 50 59. literárne snemovanie Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ: Zastúpenie poézie v slovenskom týždenníku Hlas ľudu . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 52 Viera BENKOVÁ: Vpratať sa do reality, ktorú žijeme... . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 55 Recenzie Hana KOŠKOVÁ: Spojenie tvorivých prameňov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 58 Miscelaneá Vladimír VALENTÍK: K 13. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 60 Pokyny pre autorov . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . . 62 64 OBSAH

č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT


Nový život, mesačník pre literatúru a kultúru Založený roku 1949 Nositeľ Radu bratstva a jednoty so strieborným vencom (1981) Medaily Andreja Hlinku (1992) a Ceny Literárneho informačného centra z Bratislavy (1999) Doterajší hlavní a zodpovední redaktori: Martin TOMAN (1949), Juraj SPEVÁK (1949 – 1953), Ján KMEŤ (1954 – 1966), Juraj SPEVÁK (1967 – 1973), Michal HARPÁŇ (1974 – 1981), Víťazoslav HRONEC (1982 – 1989), Miroslav DUDOK (1990 – 1993), Michal ĎUGA (1994 – 1997), Víťazoslav HRONEC (1998 – 2004), Tomáš ČELOVSKÝ (2005), Adam SVETLÍK (2006 – 2014) REDAKCIA Šéfredaktorka Zdenka VALENTOVÁ-BELIĆOVÁ Redakční spolupracovníci Ladislav ČÁNI, Zuzana ČÍŽIKOVÁ, Vladimíra DORČOVÁ-VALTNEROVÁ, Vladislava FEKETEOVÁ, Katarína HRICOVÁ, Martin PREBUDILA, Adam SVETLÍK, Zuzana TÝROVÁ, Vladimír VALENTÍK, Anna Margaréta VALENTOVÁ Na obálke je výsek olejomaľby Bez názvu (2014) Marijana KARAVLU. Číslo je ilustrované reprodukciami výtvarných prác z 13. bienále slovenských výtvarníkov v Srbsku uskutočneného v Galérii Zuzky Medveďovej v Báčskom Petrovci od 5. do 31. decembra 2015. Grafická úprava Vladimír SUDICKÝ Jazyková redaktorka Zuzana MEDVEĎOVÁ-KORUNIAKOVÁ Korigovala Zuzana Sudická Technický redaktor Ján HLAVÁČ Riaditeľ Vladimír VALENTÍK Vydavateľ Slovenské vydavateľské centrum, Báčsky Petrovec

Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie Nový Sad Ministerstva kultúry Republiky Srbsko Belehrad Ministerstvo osvety, vedy a technologického rozvoja Republiky Srbsko v roku 2014 kategorizovalo Nový život ako vedeckýý časopis (M53). Vytlačila tlačiareň HLPRINT Báčsky Petrovec Adresa redakcie: Ulica 14. VÚSB 4 – 6, 21470 Báčsky Petrovec Tel. /fax: (021) 780-159; web: www.svcentrum.com; e-mail: svcentrum@stcable.rs; zdenkavb@gmail.com Číslo účtu 160-931760-45 Cena jedného čísla 200 din (plus poštovné 20 din) Predplatné na celý rok 1200 din (plus poštovné 150 din) Predplatné na celý rok pre zahraničie 2100 din (plus poštovné 775 din) ISSN 0351-3610

CIP – Каталогизација у публикацији Народна библиотека Србије, Београд 82 COBISS.SR-ID 11455234 NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 11 – 12

ROZKOŠ Z TEXTU 1


Z produkcie Slovenského vydavateľského centra

Viera Benková: Studňa a voda. Zbierka básní. Strán 80. Cena 300 din.

Dragan Jovanović Danilov: Moje presné vidiny. Moja tačna priviđenja. Výber z básní. Dvojjazyčne. Strán 80. Nepredajné NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č.v11SVC. – 12

Gabriela Gubová Červená: Slováci v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov 1918 – 1929. Doktorská dizertácia. Strán 328. Cena 400 din.

Anna Malková: Lekvárový chlebík. Básne pre deti. Strán 56. Cena 400 din. ÒUDG SUH 6ORYiNRY åLM~FLFKY]DKUDQLþt

ROZKOŠ Z TEXTU 1

Nz 2015 11 12  
Nz 2015 11 12  
Advertisement