prvoplánovo ako plošná opisnosť vyusťujúca neraz až v manieristickú barokovú ornamentálnosť. Avšak spoza týchto detailistických impresionisticko-senzualistických opisov vonkajšej skutočnosti, evokujúcich u čitateľa bohatú paletu farieb, zvukov a vôní, najčastejšie presvitá i jemne nuansovaný emocionálny svet básnického subjektu a následne i jeho neúprosná diagnóza žitej skutočnosti skoncipovaná z aspektu poetkinej harmonizujúcej životnej filozofie. Takáto poetika Viery Benkovej je zrejme v značnom nesúlade so súčasným dominantným skepticko-rezignovaným postojom ku skutočnosti a najmä k básnikovým možnostiam uchopiť, prezentovať a u čitateľa evokovať jej podobu a zmysel. Na druhej strane svojím dôsledným angažovaným naturisticko-ekologickým postojom, nie však archaizujúco-poetizujúcim výrazom Benkovej poézia je v súlade so spirituálnym prúdom v súčasnej poézii, ktorý ako alternatívu k životu v urýchlenej materialisticko-utilitárnej civilizácii človekovi ponúka život orientovaný na jeho duchovnú podstatu a na potrebu súžitia v súlade s inými, najmä s prírodou a jej prirodzeným kolobehom. Harmonizujúcim úsilím je poézia Viery Benkovej blízka poézii Michala Ďugu (1951), ktorý svojej najnovšie publikovanej knihe veršov dal priveľmi poetizujúci názov Krajina divých jabloní (2010), čo je v značnom rozpore s depoetizujúcou tendenciou, aká poznačila jeho predchádzajúce zbierky. Na rozdiel od Benkovej empirickosti a opisnosti pre Ďugovu poéziu v poslednom tvorivom období je príznačná predovšetkým diskurzívnosť a pojmovosť, čo znamená, že Ďugov básnický subjekt sa už v úplnosti uzatvára do svojho exkluzívneho vnútorného sveta, do akejsi éterickej “krajine divých jabloní”. Na takéto Ďugovo poetizovanie už predtým čiastočne depoetizovaného, veristického básnického jazyka, sprevádzané zjavnou tendenciou k viazanému veršu v dvoch časopisecky publikovaných cykloch (Omámený Diotimou, Lúskanie slov) treba nahliadať v širšom kontexte jeho celkovej poetiky a životnej filozofie, svojráznej poetickej „filozofie šťastia“, budovanej zrejme na existencialistických postulátoch o aktívnom postoji človeka k vlastnej existencii, realizujúcom sa ako permanentné sebautváranie a empaticky a solidárny vzťah k iným ľuďom. Na uskutočnenie takejto životnej filozofie, ktorá sa v jeho poslednom tvorivom období naplno prejavuje, Ďuga si zvolil stíšený, zmäkčený a pokojný básnický prehovor, ktorý aj napriek silnému pochybovačnému a deziluzívnemu nátlaku žitej skutočnosti, najmä stiesňujúceho pocitu z ubúdania času (“a úprimne prisahám / že na tohtoročnej jesennej ceste / viac nevyrastú kvietkované slová“), predsa evokuje vieru v život, ktorému zmysel dáva láska a tvorba, poézia. Básnikova seizmograficky citlivá rekapitulácia a revalorizácia prejdenej životnej cesty osloví zrejme nejedného zneisteného a ustráchaného človeka, no to, čo súčasného pochybovačnosťou nakazeného človeka v tejto poézii už neoslovuje, je básnikova pretrvávajúca dôvera básnickému slovu, jeho evokačnej, ale i terapeutickej potencie, teda viera v možnosť „preniknúť / až pod hladinu slova / a pritom neminúť ich zmysel“, ktorá je výrazná najmä v zbierke Krajina divých jabloní, no už značne nalomená v poslednom publikovanom cykle príznačného pomenovania – Lúskanie slov. Najnovšiu básnickú tvorbu Martina Prebudilu (1960) knižne publikovanú v zbierkach Takmer o ničom (2010) a 3 bodky v dvoch vytiach… (2014), možno definovať ako typický beletrizovaný denník, v ktorom básnik zobrazuje celoživotný, osudový zápas so sebou a so skutočnosťou, do ktorej je svojou existenciou ponorený. Aj pri čítaní najnovších Prebudilových básní vidieť, že sa ešte stále nezriekol svojich mladistvých inšpirácií; je to aj naďalej poézia rozpoznateľnej revolty vyvolanej najrozličnejšími deformáciami skutočnosti, predovšetkým falošnou morálkou, pokryteckými konvenciami a najmä všeobec44 59. LITERÁRNE SNEMOVANIE
č. 9 – 10 / 2015 / NOVÝ ŽIVOT