Royov a Hurbanov pohľad na tú istú vec – slovenské dolnozemské prostredie – nie je iba metaforou podstaty polemiky či je pohár dopoly plný alebo dopoly prázdny: je stretom archetypálneho nazerania: čo je hore a čo je dole. Či nato, aby sme sa mohli dať do služieb ducha, musíme najprv dostať poživeň pre telo? – alebo zotrvávať v postoji, že nielen chlebom živý bude človek. Opozícia hore/dolu otvára nám ešte jeden, dalo by sa povedať mýtický spôsob nazerania na prítomnú vec a ďalšie jej podobné javy: na určenie „dolu“ je možné nazerať aj ako na Dolnú zem a „hore“ ako na „starú vlasť“ – ako eufemisticky, láskavo a nostalgicky označujú dolnozemskí Slováci Slovensko. Čiže, problém by bolo možné formulovať takto: v akej miere na strane jednej základné existenčné potreby, teda to, čo je dolu, a na strane druhej vysoké duchovné hodnoty, teda to, čo je hore – motivovalo slovenských dejateľov, intelektuálov, farárov, učiteľov, kultúrnych dejateľov atď., aby prichádzali zhora nadol, zo Slovenska na slovenskú Dolnú zem. Alebo možno aj opačne: čo rozhodovalo, čo motivovalo, určovalo, podnecovalo, že sa Slováci zdola vracali hore? Možno by sme mohli začať krátkym krokom dozadu a ozrejmením si základného východiska: čo bolo motívom príchodu samotných širších ľudových vrstiev do dolnozemského prostredia od konca 17. až do začiatku 19. storočia. Vo viacerých svojich textoch som zastával tézu, že nazeranie na tento problém sa líšilo podľa toho, kto bol interpretom tohto historického okamihu – slovenského sťahovania na Dolnú zem: počas demokratických období sa výrazne zdôrazňoval konfesionálny princíp, teda, že hlavnou hybnou silou tohto pohybu smerom nadol slovenských evanjelikov, ktorí predstavovali rozhodujúcu časť spomínaných dolnozemských migrácií, bola túžba po náboženskej slobode v období silnejúcej rekatolizácie v habsburskej monarchii. V obdobiach socialistického spoločenského zriadenia a dominantného ideového východiska, teda vedeckého materializmu (ktorý, N. B. po 2. svetovej vojne bol nastolený ako na Slovensku, tak aj vo všetkých troch krajinách, v ktorých žijú dolnozemskí Slováci – Maďarsku, Juhoslávii a Rumunsku) sa zdôrazňoval hlavne sociálny moment: vidina lepšieho života pre sociálne slabšiu časť vtedajšieho slovenského obyvateľstva na Slovensku. Túto ideologickú interpretačnú hojdačku značne vyjasnil a priniesol do nej nové svetlo Jaroslav Miklovic, keď na základe novoobjavených materiálov z viedenského vojenského archívu poukázal, že slovenskí osadníci, ktorí zo Slovenska prichádzali do dolnozemského prostredia, neboli žiadne slabé sociálne skupiny, ale, ako o tom svedčia správy vojenských úradov zasielané na viedenský dvor – ľudia zámožní, majetní a kultúrne a sociálne vyspelí – navyše tak uvedomelí a slobodní, že vo svojich požiadavkách, týkajúcich sa náboženského života, išli tak ďaleko, že cisár Jozef II. im udelil výnimku Ex specialis zo zákonnej normy o náboženskej tolerancii. Staropazovská veža na evanjelickom kostole, ako prvá veža na evanjelickom kostole v habsburskej monarchii vôbec, je najlepším dokladom pocitu tejto osobnej a kolektívnej kultúrnej suverenity a civilizačno-duchovnej uvedomelosti. A duchovná elita, ktorá nasledovala ľud? O prvej generácii slovenských evanjelických farárov a ich duchovnom založení, teda preferovaní toho, čo je hore a potláčania toho dole – teda vízie materiálneho blahobytu – asi netreba pochybovať. Prví farári museli vedome a programovo zdieľať neblahý osud svojich cirkevníkov v nehostinnom, kultúrne, ekonomicky a civilizačne zdevastovanom alebo nikdy predtým neexistujúcom prostredí. Po Turkoch oslobodené dolnozemské neobrábané pustiny nestriedali obrábané polia, ale močiare, bažiny a mokravé sihote. NOVÝ ŽIVOT / 2015 / č. 7 – 8
TEXTY A KONTEXTY 41