Issuu on Google+

01 SLÁVNOSTNÁ AKADÉMIA MAČIATKO POTULKY PO EURÓPE MIESTA FIRST LEGO LEAGUE SADENIE STROMU MIERU cena / price: x € školský časopis / číslo 1 / školský rok 2011/2012 / udalosti / rozhovory / názory / osobnosti / športové podujatia / kritika / zábava / umenie / parlament

14

5


OBSAH GRAFIKA: Žiaková

POST / DEBUT...........................................................................................3­4

SLÁVLOSTNÁ AKADÉMIA...........................................................................5 FIRST LEGO LEAGUE................................................................................6­7

POTULKY PO EURÓPE............................................................................8­10 MIESTA..................................................................................................11­12

POHODA NA POHODE.......................................................................13­14 SADENIE STROMU MIERU A

SLÁVNOSTNÉ UVEDNIE VÉD...............................................................15­16

MAČIATKO...........................................................................................17­20 OUTRO.......................................................................................................21


Antalová Kristína Cikraiová Andrea Kupcová Lucia Lettrichová Erika Priehradný Tomáš Tobiášová Katarína Šišmišová Zora Žiaková Žofia

REDAKCIA

01 FOTOGRAFIE

Huťka Matúš Kupcová Lucia Veľký Martin Lettrichová Erika Šamová Alica Žiaková Žofia

SADZBA & GRAFIKA PaedDr. Galková Nataša jazyková úprava PaedDr. Pavol Stach produkcia

Huťka Matúš Kováčiková Ivana Valková Lucia Žiaková Žofia

www.gymmt.sk such.gymmt@gmail.com


Post / Debut

3

BAVILO MA TO (Reflexie o tom, čo som neurobil)

Tomáš Priehradný

POST

Chcem len poznamenať, že ma to bavilo. Avšak na tom, ako dnes ŠUCH vyzerá, veľkú zásluhu nemám. Jediné o čo som sa zaslúžil, bolo len to, že som časopis nenechal zomrieť, keď strácal pulz. Rok som bol ŠUCH ja a za ten rok sa do mňa vnoril a zostane vo mne asi navždy. Organizácia a zodpovednosť, tieto slová necharakterizujú zatiaľ jediného šéf­ redaktora ŠUCHU mužského pohlavia. Ale bavilo ma to. Bavilo ma písať a premýšľať nad novými témami. Tento skromný časopis prešiel evolúciou na všet­ kých úrovniach. Prvé čísla sa priepastne líšia od tých súčasných. Áno, je pravda, že je tu ešte veľa práce a je treba ešte veľa hláv, nápadov, slov a ob­ razov, ale náš (a dúfam, že aj váš) časopis má veľký potenciál. A to sa ukázalo aj na tohtoročnej novinár­ skej súťaži Štúrovo pero. Síce sme nič nevyhrali, a to nevadí, no v každom prípade bola jasne viditeľ­ ná inakosť a autenticita nášho diela. ŠUCH bol vždy na veľmi dobrej publicistickej úrovni, samozrejme, až na niekoľko malých zaváhaní. ŠUCH bol a je hlav­ ne o škole, a to presne študentský časopis robiť má. Má byť živý, hravý a originálny. Vždy som sa snažil, aby redaktori svoje články neodbíjali suchými veta­ mi, ktoré môžu z roka na rok kopírovať. Vždy som vyzdvihoval jedinečnosť slova a udalostí. Každý článok by mal byť samostatným dielom hodným prečítania. Mojím snom bolo vydávať ŠUCH, ktorý by sa nedal napodobniť. Každé číslo by bolo iné a jedi­ nečné. Snáď som na tú krátku dobu môjho pôsobe­ nia v redakčnej rade aspoň o malý krok postúpil k naplneniu tejto vízie. A verím, že na mňa moji na­ sledovníci nezabudnú a budú tvoriť nezabudnuteľný a kvalitný časopis. Viem, že to zvládnu. Novou šéf­ kou ŠUCHU je odteraz Lucia Kupcová. Som spokoj­ ný. Lucia má krehkú dušu umelca, a práve preto verím, že bude pokračovať smerom, ktorý som uká­ zal. Budem dúfať, že dôjde až do cieľa. Veľmi jej to prajem. Budem na vás myslieť. Veľa šťastia všetci, lúčim sa so ŠUCHOM a s gymnáziom, ale nie som smutný. Viem, že ŠUCH je v dobrých rukách. A je dosť možné, že v lepších než v tých mojich.


TEXT: Priehradný / Kupcová FOTO: Huťka GRAFIKA: Žiaková

OD IMPULZU K PRVÉMU INTRU

4

DEBUT

Pamätám si na môj prvý príspevok do ŠUCH­u mal byť o vianočných sviatkoch ­tak trochu inak. Ponuku napí­ sať článok som dostala od pána profesora Stacha. Pop­ ravde, najprv som nevedela, čo napísať možno som si myslela, že článok ani nenapíšem. Nakoniec v jeden ve­ čer, keď som nad článkom už vôbec nerozmýšľala, pri­ šiel impulz a napísala som ho do pätnástich minút. Nie, nebol odfláknutý, bol napísaný v prúde myšlienok, v tej najlepšej chvíli, v akej článok môže byť napísaný. Pomenovala som ho NEBERTE MÁ VÁŽNE a odvtedy sa snažím o pravidelné napísanie rubriky NEBERTE MA VÁŽNE, čo nie je vždy ľahké. Neskôr som zistila, že napísanie môjho článku mi prinieslo veľa skvelých možností. Spoznala som nových zaujímavých ľudí. Už pred tým ako odišli som rozmýš­ ľala, ako sa ŠUCH bez nich udrží. Mala som obavy, ale teraz vidím, že do našej školy každým rokom prichá­ dzajú ľudia s istým talentom a záujmom o písanie. Oči­ vidne sa nemusíme báť o ohrozenie nášho ŠUCH­u. Medzi nových ľudí, ktorých som spoznala, patril (sa­ mozrejme stále patrí naďalej) Tomáš Priehradný, ktorý mi ukázal čaro verejných čítačiek. Doprial mi zistiť, aké to je, keď prečítam svoju tvorbu verejne pred ostatnými. Je to skvelý pocit. Som mu za to veľmi vďačná a záro­ veň dúfam, že jeho predstavy či očakávania, ktoré do mňa vkladá ohľadom ŠUCH­u, naplním. Tak a svoje prvé intro mám za sebou. Verím, že ŠUCH úspešne zvládne ďalší rok a opäť sa stane o čosi jedi­ nečnejším.

Post / Debut

Lucia Kupcová


Slávnostná akadémia

5

A k

a

dé m i a

TEXT: Antalová FOTO: Šamová GRAFIKA: Kováčiková

Ako všetci dobre vieme, tento rok naše

28. septembra 201 2 sme všetci spolu: vedenie školy, profesorský zbor aj študenti oslávili toto jubileum. Akadémiu otvoril spevácky zbor zložený z profesorov a študentov pod vedením pána profesora PaedDr. Martina Kleina. Po tom pán riaditeľ v krátkosti zhrnul históriu školy. Nasledoval rad príhovorov, ktoré k takejto udalosti patria. Nuž a po hodine čakania to celé vypuklo. Zmes hudby, tanca spevu a hovoreného slova, jednoducho muzikál, ako sa patrí.

gymnáziu oslavuje 1 45. výročie založenia. Atmosféra týchtoosláv sa niesla školou už od začiatku tohto školského roku. Priestory školy sa vyzdobili, na nástenkách sa objavili významné osobnosti, ktoré sa zaslúžili o otvorenie patronátneho gymnázia, školou sa ozývala hudba očakávaného programu. Tento program bol zaujímavým spojením histórie školy a muzikálu. Bol založený na výbornej spolupráci profesorov a študentov. Celá sláva sa nacvičovala a pripravovala nielen v telocvični či v jedálni, ale v celom školskom areáli. Výsledok hektického a náročného obdobia sme mohli vidieť práve na slávnostnej akadémii.

Touto formou sme sa vrátili v čase až do začiatkov nášho gymnázia, prešli všetkými radosťami aj starosťami a odrazu sme boli naspäť v súčasnosti a na doskách, ktoré znamenajú svet, sme videli svoj vlastný školský život. Tento geniálny program vymyslelo a organizovalo režisérske trio: Mgr. Denisa Hrušková, Mgr. Dana Brezňanová a Mgr. Blažena Kocholová. Slávnostná akadémia k 1 45. výročiu založenia patronátneho gymnázia v Martine sa dá zhodnotiť jednou vetou (jedným heslom):

Zažili sme veci nepoznané a videli sme veci nevídané.


6

Dňa 1 6. 11 . 201 2 sa tím Gymnázia Viliama Paulinyho – Tótha v Martine zložený zo žiakov 1 .C a 3.F triedy pod vedením pána profesora PaedDr. Tomáša Dudíka zúčastnil súťaže First Lego League. Súťaž sa uskutočnila na Fakulte riadenia a informatiky Žilinskej univerzity v Žiline. Príprava bola náročná, no stála za to! Mnohí z nás strávili v LEGO-LABE celé hodiny len preto, aby robot robil to, čo má. Začiatky boli ťažké, keďže sme v tom boli nováčikovia a učili sme sa od základov. Prácu sme si rozdelili. Všetci presne vedeli, čo majú robiť. Naše motto znelo: „Nie je dôležité zúčastniť sa, ale vyhrať!“.

First Lego League

TEXT: Lettrichová FOTO: Lettrichová / Šamová GRAFIKA: Huťka


First Lego League

7

Súťaž sa skladala zo štyroch častí. V prvej časti bol robot desing, kde sa hodnotila stratégia, pohyb, navigácia, programovanie, konštrukcia a desing robota. Ďalej nasledovala tímová spolupráca. Tu sme mali ukázať, či vieme pracovať ako jeden tím. Úlohou na tímovej spolupráci bolo otočiť deku na druhú stranu bez toho, aby členovia tímu stupili vedľa deky. Ďalšou časťou bol výskumný projekt, kde sme sa zaoberali pomocou starším ľudom. Vymysleli sme pomôcku pre ľudí, ktorí strácajú zrak. Boli to okuliare, ktoré prečítajú a povedia vám, čo vidia. Vybrali sme si dvoch ľudí, a to bývalého pána profesora astrofyziky PaedDr. Ivana Šaba a nášho terajšieho pána riaditeľa Ing. Mariána Štefka. Pýtali sme sa ich, či by im takéto okuliare pomohli. Navštívili sme aj očnú lekárku MUDr. Dagmar Belanovú, ktorej sme toto riešenie predstavili. Vytvorili sme leták, ktorý sme predstavili verejnosti a pýtali sme sa, či by ľuďom niečo takéto pomohlo. Všetkým osloveným sa naše riešenie páčilo. Ďalšou a zároveň poslednou časťou bol Robot game. Tu mal robot plniť úlohy. Za každú splnenú úlohu robot dostal body.

Naša práca bola ohodnotená druhým miestom a postupom do semifinále medzinárodného kola v rámci juhovýchodnej Európy, ktoré sa uskutoční v Žiari nad Hronom. Veríme, že aj na tejto súťaži budem úspešní.


Potulky po Európe

s Martinom Veľkým

TEXT: Cikraiová FOTO: Veľký GRAFIKA: Kováčiková

Každý študent sa zamýšľa nad tým, čo bude robiť po skončení štúdia. Vysoká škola, práca, oddych..., alebo cestovanie. Rovnakú otázku riešil aj Maťo Veľký - bývalý študent šesťročného štúdia našej školy, a vyriešil ju naozaj originálne! Keď sa nedostal na vysnívanú vysokú školu, rozhodol sa cestovať. Spôsob, akým to urobíl, je ojedinelý, jednoduchý a v mnohom inšpiratívny. Rovnako tak aj príbehy, ktoré zažil. Však posúďte sami!

Chcelo to veľkú odvahu ....

Nie som síce fatalista, avšak myslím, že ak sa má človeku niečo stať, tak sa mu to stane, nech je kdekoľvek. Dokonale bezpečné miesto neexistuje, a takto som aspoň videl kus Európy.

To, že pôjdem sám nebol nejaký romantický cestovateľský sen, ale skôr z núdze cnosť. Všetci si mysleli, že som blázon a že nie je možné prísť do Nórska stopom a takmer bez peňazí. Išiel si na cesty len tak, s pár eurami vo vrecku, alebo si sa na cestu pri­ pravoval dlhšie?

Potulky po Európe

Nápad cestovať vznikol tak nejako spontánne. Mal som za sebou horšie životné obdobie, aj dosť sklamaní. Mal som vlastne dve možnosti. Ľutovať sa, alebo vyraziť na cesty a dokázať sebe aj iným, čo vo mne je.

Už od začiatku si vedel, že pôjdeš sám. Prečo?

Dopredu som to rozhodne nepripravoval, rozhodnutie vydať sa na cesty prišlo približne dva

8

Ako vznikol tvoj nápad cestovať?


týždne pred odchodom. Mal som však nejaké tie eurá vo vrecku. Bral som si niečo cez 50 euro, koľko ma vlastne aj celý tri a pol mesačný výlet stál. Mal si presný plán, čo robiť, čo do­ siahnuť? ulicami umeleckej republiky Užupis vo Vilniuse

námestie v Krakowe

Plán bol cestovať, stopom a bez peňazí. Ktoré krajiny si navštívil?

Poľsko, Litvu, Lotyšsko, Estónsko, Fínsko, Nórsko - kde som dva mesiace žil na ostrove Magerøya, Švédsko, Dánsko, Nemecko a Česko. Kde si býval, ako si sa stravoval?

záhrada prezidentského paláca vo Vilniuse

595 metrov dlhý most "Vanšu" v Rige

verejný park v Rige

Ubytovanie som riešil cez couchsurfing, systém, cez ktorý sa spoznávajú ľudia z rôznych kultúr a poskytujú iným ubytovanie zdarma. Častokrát sú títo ľudia veľmi pohostinní a ponúknu aj jedlo. Okrem toho som jedlo dostával aj od šoférov, ktorí ma brali počas stopovania. Občas som ho kúpil a občas som ho zdumpsteroval. Podarilo sa ti počas cesty nadviazať nejaké zaujímavé vzťahy?

Zaujímavé kontakty. Za všetko by som spomenul Alaina Bezarda, francúzskeho cestovateľa, ktorý už cestuje vyše 35 rokov po svete. Ďalej množstvo cestovateľov, marxistov a iných zaujímavých ľudí .

historické ulice Tallinnu mešita v litovskom meste Kaunas

Ako by si porovnal život tam a tu na Slovensku? Ľudí? Ekonomiku? Do­ pravu?

Nechcem veľmi porovnávať, pretože som sa za Slovensko musel častokrát hanbiť. Za náš nefunkčný sociálny štát, nefungujúce súdnictvo, korupciu ako i priam smiešne platy v porovnaní s vyspelou Európou.

Kaunas Helsinki

prístav pri promenáde v Oulu

9

Potulky po Európe

fasáda budovy vo Varšave

jeden z mnohých kostolov v Tallinne

prírodná rezervácia vo fínskom Vaasa

Máš nejaké zaujímavé alebo vtipné zážitky, čo si zažil?

Vtipné bolo, keď si jeden cestovateľ z Francúzska myslel, že som Laponec. Či príhoda, kedy som sa opaľoval na záhrade pri 14 stupňoch ( bežne tam bolo 5-7 stupňov ) a turisti si ma obzerali ako atrakciu. Zaujímavými boli určite aj polárna žiara, polnočné slnko, so-


by, fjordy, Nordkapp - najsevernejší bod Európy a mnoho iného. Aké máš plány do budúcnosti? Verím, že toho zažiješ ešte veľa inšpiratívne­ ho...

Plány do budúcnosti mám dosť jednoduché. Zmeniť svet k lepšiemu, minimálne ľudí inšpirovať svojím príkladom, že ľudia sú dobrí kdekoľvek a predsudky nás len okrádajú o skvelé zážitky. Aké krajiny sa nachádzajú v tvojom zozname nesplnených snov?

Medzi krajiny mojich snov určite patria Kuba, Bolívia, Venezuela, Irán, Palestína, ale i mnohé iné. Pred pár mesiacmi si úspešne zmatu­ roval na našej škole. Ocenil si na cestách niečo z toho, čo ti naša škola dala?

Určite som ocenil jazykové znalosti, ktoré som počas štúdia získal. Napriek tomu, že som bol po jazykovej stránke vybavený veľmi dobre, študentom odporúčam, aby kládli väčší dôraz na hovorenú reč a slovnú zásobu, pretože to je to, čo budú v zahraničí potrebovať.

prístav v Tampere cestou trajektom

Sarnes - nórska dedinka na ostrove Magerøya s 25. obyvateľmi (vrátane turistov)

pobrežie ostrova Magerøya

všetky soby žijú voľne (sú majetkom Laponcov)

pasúce sa soby v Sarnesfjord

nórska fauna

Aké sú tvoje plány ohľadom vysokoš­ kolského štúdia?

cestou na Knivskjellodden najsevernejší bod nášho kontinentu západ slnka na sklonku polárneho dňa

na ceste Laponskom...

... s kamčatským krabom

Potulky po Európe

na pomedzí pevniny a mora (Magerøya)

pod tenkou vrstvou pôdy sa nachádza už len skala - vďaka tomu domy na Magerøye nemôžu mať základy

10

Plány na vysokú školu sú nie celkom stále, i keď sa to vždy pohybuje v rozmedzí humanitných vied. Momentálne si plánujem podať prihlášku na Karlovu univerzitu do Prahy - na etnológiu a religionistiku. Uvidím, čo z toho bude a kde ma nakoniec príjmu. Rada pre súčasných i budúcich maturantov: neberte prípravu na prijímacie skúšky na vysoké školy na ľahkú váhu, v budúcnosti sa vám to vyplatí.


Miesta

11

TEXT: Žiaková FOTO: Žiaková GRAFIKA: Žiaková


12

Miesta


Pohoda na Pohode

13

TEXT: Kupcová FOTO: Kupcová GRAFIKA: Kováčiková / Valková

1 2 HODÍN PRED ODCHODOM

Pripravujem môj nový kuchársky zázrak v neznesiteľnom teple a pare. Zrazu mi zvoní telefón „Ahoj, zbaľ si veci, zajtra ideš na Pohodu, ja už som v Trenčíne, počkám ťa na stanici. Všetko som vybavil.“ Priateľ mi skladá telefón a ja neváham môj nový kuchársky zázrak nechať napospas osudu a užívam si nečakanú radostnú novinku. Snažím sa spratne pobaliť a nakoniec sa mi to aj podarí.

DEŇ PRVÝ Sedím vo vlaku na zemi, natisnutá pri dverách osobnej potreby. Naozaj sa práve dnes rozhodli všetci využiť tento ranný spoj. Tesne pred Trenčínom vlak odstavia a oznámia nám hodinové meškanie. Tuhí fajčiari vybiehajú z vlaku na koľajnice. Zvoní mi telefón „Ahoj Lu, nemôžem prísť po teba na stanicu, ale príde po teba môj kamarát Jaro autom. Má trocha fúzy a na to, aký je mladý, sa mu celkom rýchlo na hlave tvorí plešina. Bude mať modré auto.“ Konečne som v Trenčíne. Vychádzam pred vlakovú stanicu. Hľadám človeka s modrým autom, ktorého som v živote nevidela. Behom minúty môj zrak zachytí osobu s modrým autom, na ktorú sedí aj popis. Prídem k nej, spýtam sa „Ahoj, ty si Jaro?“ Osoba kývne hlavou, tak jej podávam ruku, keď zrazu povie: „Môžem byť kým len budeš chcieť, aby som bol, môžem byť aj Jaro. Kam ťa zveziem?“ Hmm, tak to asi nebude Jaro. Snažím sa diplomaticky vykľučkovať od tohto podivného človeka. Našťastie v tom okamihu prichádza modré auto so skutočným Jarom. Po príchode na letisko (na Pohodu) sa od môjho priateľa dozvedám, že nemáme stan a že máme iba jeden spacák (ten ktorý som doniesla). Nemáme kde a na čom spať. „Všetko je vybavené.“ Potom sa dozvedám, že budeme Jarovi vypomáhať pár hodín v jeho stánku s tričkami a za to máme zaplatený celý vstup na Pohodu. Večer sme obaja zmordovaní z vysokých horúčav. Nakoniec sme si zo stánku s tričkami spravili náš stan. Mali sme asi ten najväčší stan lásky na celej Pohode. Tlačíme sa na jednej požičanej nafukovačke, ktorá sfukuje a pod jedným spacákom. Po pol hodine, keď Marek už tretíkrát spadol z nafukovačky, celý nervózny ju vyfúkne a pod nami ostane tvrdá zem. Náš „stan“ je pár metrov od hlavného stagu. Takže si naplno užijeme dnešné techno. O štvrtej ráno sa budíme na to, že je ticho.


DEŇ DRUHÝ

DEŇ TRETÍ

Dnes má Marek narodeniny. Počas dňa si u nás kúpila tričká aj kapela theKooks, ktorá má večer vystúpiť. Podvečer stíhame aj koncert EmilieTorriny. Náš plán bol ísť tiež na theKooks, ale keďže Jaro sa spoločensky unavil, stánok ostal na starosť nám. Kúpime si teda aspoň toho najlepšie pripraveného pstruha, akého som kedy jedla, a stánok sa snažíme zavrieť, čo najskôr je to možné.

Beháme s letáčikmi a propagujeme tričká DEDOLES priamo na našich rozhorúčených telách. Všade je veľa ľudí. Začína mi byť divne. Poobede som už celá červená a takmer odpadnem. Marek ma zachraňuje a hodinu nato zaspávam v kufri v auta. Zobudí ma Marek s večerou z indického stánku. Tento večer sa chystáme na nejakú tu kapelu. Prekazí nám to však búrka. Stan Dedolesa takmer odfúklo. Počas búrky sme sa nemali dotýkať ničoho kovového. Dedoles to prežil aj my. „Všetko je vybavené“. Po búrke s Marekom opäť zaspávame.

DEŇ ODCHODU

Zisťujeme, že Jaro pre nás nemá miesto v aute. Marek nakoniec stopne kamionistu z Pohody, a tak sa z areálu dostávame skôr ako hocikto iný. Cesta vlakom vychádza výborne, vlak vôbec nie je preplnený.

14

Marek dostal hnačky a ja horúčky. Snažila som sa mu upiecť tortu k jeho narodeninám, ale vôbec mi nevyšla, tak som ju vyhodila. Myslím, že to všetko bolo tou horúčkou. Avšak s odstupom času na tohtoročnú Pohodu spomíname v dobrom. Predsa sme len zažili množstvo nečakaných vtipných momentov a hlavne, že sme tam boli spolu.

Pohoda na Pohode

DNI PO POHODE


Sadenie stromu mieru a slávnostné uvedenie véd

15

Sadenie stromu mieru a slávnostné uvedenie véd

V Strom mieru

Tvoja podstata (nech) stane sa stromom, ktorý každého teší svojou tôňou, dáva sladké plody i vtedy, keď doň hádžu kamene, nezávisí od toho, kto ho polieva, a nevyčíta nič tomu, kto ho stína. Paramhans svámí Mahéšvaránanda Keď sa dívam do korún vedľa seba stojacich mohutných, nahých listnáčov, ako sú úžasne posplietané, vidím, ako sa dotýkajú, ustupujú jeden druhému, musím myslieť na tú vzájomnosť. ... Veľmi mi tie stromy pripomínajú celé národy v minulosti aj dnes, alebo mnohých z nás. Ján Bohdan Hroboň, Evanjelium stromov v mošovskom zimnom parku

TEXT: Šišmišová FOTO: Šamová GRAFIKA: Kováčiková

piatok 1 2.1 0.201 2 sa triedy 3.F a 1 .D spolu s pánom profesorom Stachom a pani profesorkami Kahánkovou a Galkovou zúčastnili sadenia Stromu mieru a slávnostného odovzdávania véd Slovenskej národnej knižnici. Týchto dvoch akcií sa zúčastnil indický profesor jógy Paramhans svámí Mahéšvaránanda (Svamidži), zástupkyňa prezidenta SR Ivana Marksfeldová a viceprimátor mesta Mgr. Martin Alexaner Lilge, ktorí predniesli úvodné príhovory. Sadenie Stromu mieru

Strom, ktorý sa sadil na pešej zóne, bol vyhliadnutý rok dopredu, špeciálne na túto príležitosť. Vybraná bola pavlónia plstnatá, tzv. cisársky strom, ktorý je na Slovensku pomerne vzácny a má zaujímavú vlastnosť – je ,,ohňuvzdorný“. Keby pri požiari zhorel, z jeho koreňa vyrastú nové výhonky. Pri sadení Svamidži odriekal dávnu védsku mantru (želanie) mieru a poznamenal, že strom bude plniť želania – každému, pozitívne aj negatívne. Treba ich preto dobre zvážiť, lebo – podľa zákona karmy - akcie a reakcie – sa nám všetky vrátia.

Keď prišiel na vyhliadnuté miesto, vrazil železnú tyč do zeme, vyhĺbil jamku, do ktorej vhodil jeden žaluď a zasypal ho jemnou prsťou. Sadil duby. ... Bol presvedčený, že tento kraj umiera. A tak sa rozhodol, že tomu musí zabrániť. Jean Giono, Muž, ktorý sadil stromy Svamidžiho príhovor počas sadenia Stromu mieru napĺňal srdcia prítomných múdrosťou a láskou.


Uvedenie Véd v SNK

Podľa slov darcu Svamidžiho, sa do Slovenskej národnej knižnice, ktorá uchováva viac ako 1 ,5 milióna vzácnych knižných aj rukopisných dokumentov, s védami akoby do nej vstúpila duša. Pred odovzdaním daru mnohí zúčastnení zapálili sviečky ako symboly svetla, poznania a po slávnostnom zhromaždení pred knižnicou zasadili symbolický Strom poznania – lipu, ktorému dal Svamidži meno ,,Strom véd“. V závere stretnutia poznamenal: ,,V Los Angeles sme takisto sadili Strom pred knižnicou, no tá nebola taká vysoká ako vaša,“ a zaželal, aby sme z knižnice získali vedomosti a pod týmto stromom osvietenie :-).

Múdri ľudia sa zjednocujú a spoločne dosahujú veľké ciele. Nehádajú sa, neznásilňujú prírodu, neporušujú vesmírne zákony, chovajú sa nenásilne, ticho, pokorne a láskavo. Rgvéda (1 .

až 4. tisícročie pred n. l. )

Čo sú to teda tie védy a sanskrt?

Védy sú považované za najstaršie písomné pamiatky ľudstva. Podľa tradície sa zjavili v meditáciách už spomínaným rišiom. Obsahujú praktické ponaučenia, rady do života, tiež vedecké informácie, ktoré dnes potvrdzujú moderné výskumné tímy. Z ich názvu (védy) pochádza aj slovenské označenie pre vedu, vedy, vedecky získané poznatky. Sanskrt je prajazyk, v ktorom sú védy písané a z ktorého sa vyvinuli všetky súčasné (indoeurópske) jazyky vrátane slovenčiny a češtiny. Aj sanskrt vytvorili rišiovia. Hoci patrí medzi zaniknuté jazyky, dá sa študovať, napríklad na Karlovej univerzite v Prahe. Dnes si ho osvojuje aj veľa Slovákov. Prvými z našich krajanov, ktorí s ním pracovali, boli vzdelaní národovci, prevažne evanjelickí kňazi. Zvykli ho študovať na nemeckých univerzitách popri latinčine a starej gréčtine, jazykoch Biblie.

Sadenie stromu mieru a slávnostné uvedenie véd

Svámí Mahéšvaránanda (stručne Svamidži, podrobne Jeho Svätosť Višvaguru Mahamandaléšvar Šrí svámí Mahéšvaránanda Purídži Maharádž) pochádza z Radžastanu, z dedinky Rúpavás, v „zemi Marúdhar“, zemi púšte. V tejto oblasti bežne neprší. Stane sa, že aj roky tu nespadne kvapka dažďa. Aj preto si váži vodu a záleží mu na ochrane a zušľachťovaní životného prostredia. Patrí medzi popredné svetové osobnosti, najvýznamnejších žijúcich jogových majstrov. Je potomkom a nasledovníkom veľkých mudrcov (rišiov), ktorí si obsah véd odovzdávali z generácie na generáciu a zachovali ich až do súčasnosti. Vraví sa, že niektorí z týchto dávnych rišiov (indických mudrcov) stále žijú v Himalájach, no len málokto sa k nim môže dostať a stretnúť sa s nimi. Svamidži sa stretáva s mnohými osobnosťami, napr. s tibetským Dalajlámom, predstaviteľmi OSN, prezidentami mnohých krajín vrátane Slovenska. Sadeniu Stromov mieru i stromov ako takých sa venuje už 1 5 rokov. Zalesňovacie projekty uskutočňoval v južnej Austrálii a v ďalších anglicky hovoriacich krajinách. V tomto úsilí ho podporil o.i. aj známy americký herec Arnold Schwarzenegger.

16

Kto je Svamidži?

Svamidži a Ivana Marksfeldová odhaľujú na pôde SNK védy. Slávnosť sprevádzalo zapálenie sviečok ako symbolu poznania.


Mačiatko

17

Keď som bola malá,

M A Č I AT K O

TEXT: Tobiášová FOTO: Šamová GRAFIKA: Kováčiková

vždy som veľmi túžila po zvieratku. Vždy som ich mala veľmi rada a bolo mi úplne jedno, akého maznáčika by som mala, okrem mačky, tie som neznášala, rovnako ako moja mama, lebo sú falošné. Netušila som, že o niekoľko rokov sa budeme medzi sebou vtipne nazývať „ZOO Blatnica“. Nenapadlo mi ani vo sne, že budeme mať osem papagájov, dvoch psov a štyri mačky. Keby mi niekto povedal, že na mačky zmením, tak ako aj mama, názor, že ich budem mať najradšej zo všetkých zvierat a budem schopná pohádať sa s každým, kto povie, že sú falošné – keby mi toto niekto tvrdil, asi by som ho vysmiala. No teraz je to tu a presne tak ako hovorím.Samozrejme, že s toľkými zvermi sme si

neužili len radosť. Viackrát nás nahnevali, no každé jedno máme radi.

Najhoršie však boli – a stále sú – chvíle, keď odchádzajú.

Keď na výročie svadby rodičov uletel náš prvý alexander Danny. Keď sme sa pokúšali pomôcť chorému Samkovi, no zomrel nám na rukách. Keď sa stratil náš najmilší kocúr Nero a celé týždne sme ho hľadali. Keď sa vrátil, no pripravil o život nášho koreliaka Benjamína. Niekto by ani za svet nevyronil slzu pre „hlúpe“ zviera, no my nie sme z takých. Horšie ako smútok však býva, keď si hlasom zastretým od sĺz kladieme nepríjemné


otázky: Čo ak sa tomu mohlo zabrániť? Čo ak... čo ak je to moja vina? Myslím, že najviac si to vravela asi mama. V ten deň, keď sa náš milovaný Nero vrátil, chudý a doráňaný, priniesla našim piatim korelám dvoch albínskych kolegov. Vpustila ich do klietky, no nezatvorila ju poriadne. Vrátka sa tak mohli veľmi ľahko otvoriť a to sa aj stalo. Korely sa dostali z klietky a hoci ani jedna neuletela preč, Nero, ktorý mesiac jedol len to, čo si sám ulovil, schmatol Benjamína do zubov, ktoré dokázali hravo usmrtiť obrovského potkana. Benjamínovi nebolo pomoci. Toto všetko mi v slzách rozprávala mama, lebo som bola v škole, keď sa to udialo. Veľmi si to vyčítala a napriek tomu, koľkokrát som jej zdôrazňovala, že to nebola jej chyba a mohlo by sa to stať hocikomu, odmietla ma počúvať.

ako Tina. Bolo posunuté bližšie k jeho ľavému oku. Mala som rada aj obe jeho sestry, Maca bola plachá a vážna, Tina zas divá a neposedná ako jej brat. V jeden pekný júlový deň som sa s nimi hrala, ako som to robievala často. Mali dva mesiace a práve začínali objavovať svet okolo svojho príbytku. Mama im doniesla myš a Tina sa s ňou začala hrať. Raz z nej bude dravá šelma, myslela som si a sem-tam som skontrolovala ostatné dve mačence. Bolo to v poriadku, naháňali sa okolo. Predsa by som zbadala, keby sa snažili ujsť tam, kam nesmú. Alebo som si to aspoň myslela... zo zamyslenia ma vytrhol strašný vresk a buchot. Bežala som sa pozrieť, čo sa robí. Z miesta utekal cudzí kocúr a na zemi sa zmietal Impo, kopal nohami, akoby mal nejaký záchvat.

Pribehla som k nemu, no mača ma v šoku dohrýzlo. Prišiel Nero a až jemu sa podarilo ho upokojiť. Úbohé mača sa už nemetalo v tom desivom kŕči, bolesti, či čo to bolo, ale toto bolo oveľa horšie. Bezducho ležal, jeho oči boli vytreštené a jediná známkou života bol jeho dych, plytký a rýchly. Odniesla som ho do pelechu, tíšila ho a hladkala, no jeho srdiečko stále bilo šialeným

18

Keď bol náš kocúr Garfield sám, túlal sa po okolí s cudzími mačkami. Raz nám z takej vychádzky doviedol vychudnutú tigrovanú mačku. Ledva stála na nohách, taká bola hladná. Asi sme jej zachránili život. Mačička, ktorá dostala meno Aysha, bola asi rovnakého názoru, lebo bola prítulná a vďačná. Raz alebo dvakrát do roka mávala mačiatka. Nie vždy prežili, no ak áno, našli sme im nejaký dobrý domov. Mali sme ich veľmi radi, niektoré viac, iné zas menej. Úplne prvé mačence nám spôsobili hotové slzavé údolie, keď sme ich dávali niekam, kde by sa mali lepšie. Ďalšie boli tiež rozkošné a hravé, no nikdy som ich nemala až tak veľmi rada. No tohto roku mala Aysha tri mačence, ktoré mi veľmi prirástli k srdcu. Dostali mená Impo, Tina a Maca. Najradšej som mala Impa, lebo bol urečnený, keď som prišla, pekne zamňaukal a vôbec sa nebál. Mal čiernobielu srsť, ako jeho sestra Tina, no vedela som ich rozoznať. Impo mal biele špičky uší, čiernu bodku na brade a na čele obrátené biele V, no nie také súmerné a pekne uprostred

Mačiatko

Aj ja som už zažila pocit viny, to zrejme každý, ktorému záleží aj na iných okrem seba. No k veciam, o ktorých som kedysi ani netušila, sa jedného dňa koncom júla malo prirátať aj to, že takisto zaviním smrť milovaného zvieratka...


Mačiatko

19

tempom. Je len v šoku, vravela som si, to prejde. V mojej hlave sa nahlas ozývalo: Je to tvoja vina! Keby si sa nezabudla pri Tine a dávala pozor, nestalo by sa to! Stále som však verila, že sa dá do poriadku. Pred očami sa mi mihal podobný obraz vtáčika, ktorého raz Nero chytil a hoci sme mu ho doslova vytrhli z pazúrov a bol ešte nažive, vôbec sa nehýbal. Ležal na dne klietky, ktorú sme mu prichystali, aby sa tam v bezpečí dal do poriadku, s veľkými meravými očami a dýchal ako na smrť vyčerpaný. Po pár hodinách ten zbesilý dych ustal a bolo po ňom. Zaháňala som tieto myšlienky. Mačka má predsa deväť životov, nedá sa ani porovnať s krehkým vtáčikom. Mama sa vrátila domov a keď sa o tom dozvedela, poriadne Impíka prezrela. Stále mi zdôrazňovala, že za to nemôžem, nech si to nevyčítam, no vedela som, že nemá pravdu. Impík nebol navonok ani zranený, ani sa nezdalo, že by mal niečo zlomené. Jeho srsť bola rozstrapatená a našli sme mu len malú ranku na pleci. Keď sme ho položili na zem, dokonca sa pokúšal chodiť. Niečo však nebolo v poriadku – zadná časť jeho tela sa bezvládne vliekla po zemi, akoby bol ochrnutý. Čo ak... no nedovolila som si ani len dokončiť myšlienku. To má určite zo šoku, prejde to. Mama s otcom sa šli prejsť, no predtým ma mama stihla ubezpečiť, že sa mu nič vážne nestalo a celú záležitosť necháme radšej na ráno. Najskôr sme sa chystali k veterinárovi, no čo by mohol robiť? Bude lepšie nechať prírodu, nech si poradí. Za ten čas, čo boli preč, som už celkom dobre presvedčila sama seba, že to Impo zvládne. Keď sa vrátili, bola som ho skontrolovať, no stále tam len mŕtvo ležal, natiahnutý ako doska. Ani sa nepohol. Istota, že sa z toho vylíže, ktorú som si predošlú polhodinu tak starostlivo vtlačila do hlavy, sa náhle začala rúcať. A zrútila sa úplne, keď ma mama odtiahla nabok a povedala, že by bolo oveľa lepšie, keby Impo odišiel, lebo má silné podozrenie, že má porušenú miechu. Takže ani nedokázala ignorovať skutočnosť, že nebol vôbec schopný chodiť No tak, však ani ja som neverila tomu, že to bol len šok. Odmietala som sa však zmieriť s tým, že by som zavinila čosi také svojmu milovanému mačiatku. Chytala som sa každej slamky. „Ale keď som ho našla, kopal nohami! Nemôže byť ochrnutý!“

„No, ja neviem, necháme to na prírodu.“ Chcela ma len trocha upokojiť, vedela veľmi dobre, že to boli posledné dozvuky jeho nervového systému. Potichu som zašepkala: „Bola som sa naňho pozrieť a on sa vôbec nehýbe.“ „Ja viem, že sa nehýbe, videla som ho predsa. Myslím, že veľmi trpí. Bolo by to preňho vyslobodenie, keby zomrel. Nie, počúvaj ma,“ zastavila ma, keď sa mi po líci skotúľali prvé slzy, „nemôžeš za to, jednoducho sa to stalo a s tebou to nesúvisí.“ „Ja viem, že to nie je moja chyba,“ vravela som v slzách, hoci bola. „Ja len... mám ho ta veľmi rada.“ „Katka, zapamätaj si, že to, čo najviac milujeme, o to prídeme. Nefixuj sa.“

Vyznelo to, akoby mi radila radšej si držať odstup a nemať rád, lebo to bolí, keď strácame.

Aj keď to tak nemyslela. Povedala som jej to. „Jasné že nie! Nesmieš sa uzavrieť, presne naopak!“ „Ale... on sa možno vylieči.“ Pozrela sa na mňa, aj ona by si to želala. „Myslím, že sa nevylieči. Ja sa už len modlím, aby odišiel, lebo trpí.“ „Ja viem, že to tak bude lepšie, no aj tak. Mám ho tak veľmi rada, ani som doteraz vlastne nevedela, ako veľmi.“ „Kati, ber to tak, že to mačiatko to možno vzalo za niekoho z nás. Čo keby to nebol Impo, ale naozaj jeden z nás? Však vieš, ako nás chránia.“


Nechcú, aby sme sa v nich znova vŕtali, len aby sme nezabudli a poučili sa z toho, čo ich spôsobilo. Ja mám tvrdé poučenie a mačiatka, ktoré mi zostali, strážim ako oko v hlave. Stále viem, že to nebola ničia iná chyba, len moja, no nevyčítam si to. Načo sa zapodievať tým, čo už nikdy nezmením? Načo si jatriť rany a trpieť ešte viac? Ale na to pekné nechcem zabudnúť. Jazvy sú niekedy aj užitočné... Moja duša by už mala zopár rôzne hlbokých jaziev. Som skrátka citlivá a takým sa rany nevyhýbajú. Dalo by sa povedať, že ich priam vyhľadávajú. Čo najviac milujeme, o to prídeme. Aj o všetko ostatné. Čas sa skrátka nezastaví a každý ho máme vymeraný. Je na nás, čo s ním spravíme.

Pretože si môžeme vybrať – smieme mať to nádherné, sladké, ale s tým musíme vziať aj to bolestné a trpké. Alebo nič. Aj to je možnosť. Ale nejde to tak, ako by sme často chceli – len to dobré. Buď všetko, alebo nič. A bezcitnosť je podľa mňa priveľká daň za to, že sa chceme vyhnúť bolesti. Radšej ostanem taká, aká som vždy bola a budem. Mám byť cynická, jedna z tých, pre ktorých sú len „hlúpe zvery“, „hlúpi ľudia“, skrátka všetko je hlúpe, zbytočné a nanič, nemajú radi nikoho a nič. A načo potom vôbec ešte žijú? Čo im dáva ten nenahraditeľný pocit, že ich život je krásny a naplnený? Nemám najmenšie tušenie, čo mi prinesie ďalší deň. Mám sa snáď dopredu báť, že sa raz opäť na svojej ceste životom potknem a doráňam sa? Neprestanem mať rada, ani ľudí, ani zvieratá. Neľutujem Impovu smrť. Nikdy nevieme, čo sa stane, ani čo by bolo, keby sa to a to udialo nejako inak. Je možné, že by som viac ľutovala, keby Impík zostal nažive. Mohol to byť hocikto. Stále, každý deň to môže byť hocikto. Vždy keď si spomeniem na všetko pekné, čo ma v živote stretlo, nie, už mi nie je ľúto ani jedinej slzy, ktorú som vyronila. Stojí mi to za to.

Mačiatko

Niekedy len tak premýšľam, že tá moja citlivosť nie je vôbec dobrá. Mohla by som mať srdce z kameňa, aby sa od neho aj tie najtvrdšie rany odrážali a zostalo by celistvé a nepoznamenané. Lenže čím? Vyhla by som sa bolesti, no aj nežnému pohladeniu, šťastiu, láske. Nič z toho by som necítila.

20

„Ja to viem. Nie je mi to jedno, či človek, alebo mačka... viem, že ľudia sú niečo iné...“ „Sú presne to isté,“ vyhlásila, lebo vedela, čo mi behá po rozume. Je to síce pre mňa menšie z dvoch ziel, keď je to „len“ zviera, no človek, mačka, pes, žaba – všetko je živé. Ja skrátka nemám rada reči typu „človek je nad všetkým“ a „no a čo, veď je to len hlúpe zviera“. „Tak sa vyplač a popros tam hore, aby si ho vzali.“ Zašepkala som: „Nech mu je dobre, nech už to bude znamenať čokoľvek.“ „Presne tak.“ A nechala ma samu, slzy mi stekali v potôčikoch dolu tvárou. Nespala som dobre, snívalo sa mi, že Impík vyzdravel. V sne som ho videla veselo pobehovať, tak ako to vždy robil. Ráno som to povedala mame a ona mi trocha pridusene odpovedala: „Neboj sa, už chodí, už je dobre.“ Vedela som, ako to myslí. „Boli sme ho dnes ráno pochovať. Ešte večer som bola za ním. Musel mať vnútorné zranenia, veľmi trpel. Ani mňaukať od bolesti už nevládal. Už je šťastný, netráp sa,“ dodala, keď videla, že zas plačem. „Nie, ja len... potrebujem sa vyrevať.“ „Tak sa vyrev, no nie je to tvoja vina.“ Prikývla som a tentoraz som ozaj nemyslela na to, že za to môžem. Bolo mi príliš smutno za mojím milovaným mačiatkom, než aby som vládala ešte si aj niečo vyčítať. Už aj tak mi predsa bolo dosť zle.Hoci ma to teraz ešte bolí, o týždeň mi už bude lepšie. Takmer by sa natískalo, že som zabudla. Ale nie – nezabudla. Po malých modrinách a škrabancoch stopy a spomienky nezostanú, vážnejšie rany sa nám pripomínajú jazvami.


OUTRO

Lucia

OUTRO

21

Poslednú stranu stačí ukončiť slovami „Dúfam, že sa vám nové číslo ŠUCHU páčilo.“ Neviem, toto je tiež moje prvé outro. Tak mi príde samozrejmé dúfať, že sa vám bude nový ŠUCH páčiť. Už začíname rozmýšľať nad najnovším číslom. Aby bolo opäť jedinečným. Tým chcem apelovať aj na všetkých študentov, budem/e, radi ak ktokoľvek z vás prispeje svojím dielom, či už literárnym, fotografiou, alebo maľbou. December a s ním Vianoce sa už blížia, som naozaj zvedavá, ako sa nám ich podarí poňať tento rok.

GRAFIKA: Žiaková



SUCH 01