rubrika text: autor
smenu som oficiálne robiť nemala, rozhodla som sa, že si niečo nájdem. Nakoniec som sa zahniezdila pri stánku s tričkami. Za jedno jediné poobedie sme odbavili 910 ľudí. Naša práca sa pomaly blížila rýchlosti svetla a našej úžasnej synchronizácii prekážalo len to, že sme mali len dve fixky miesto štyroch. Pri tomto kmitaní som čoskoro zabudli aj na zimu v „lukratívnych“ podzemných priestoroch. Problémy sa však začali vyskytovať veľmi skoro. Nehovoriac o tom, že na konci už zostali len tričká veľkosti S, zistila som, že väčšina mužského pokolenia (bez urážky) nemá ani potuchy o veľkostiach a písmená S, M, L im veľa nehovoria. Sťažnosti na farbu, veľkosť, materiál sme za chvíľu začali ignorovať. Nemalo to cenu. Našli sa však aj taký, ktorí boli vďační za našu pohotovú obsluhu a obdarovali nás úsmevom a pri veľkom šťastí mojej kamarátky aj romantickou pesničko34 Vyjadri sa!
u Celkom vyčerpaná som sa odvliekla domov. Preto sa ani netreba čudovať, že na deň D som samozrejme zaspala. Za rekordných 14 minút som stihla autobus a nasmerovala som si to na svoje nové stanovište. Keď som dorazila pred hotel Hilton zistila som, že mi stačilo prísť až na pol jedenástu a že som sa teda vôbec nemusela ponáhľať. Úloha na tento deň bola totiž „Výlep a roznos výsledkov“. Na začiatku sme dostali jasné inštrukcie. Na dve veľké tabule sme nesmeli nič lepiť iba pripichovať. Náš zostávajúci čas sme teda vyplnili pátraním po pripináčikoch. Získali sme ich len desať, čo nám, ako sme neskôr zistili, vôbec nestačilo na to kvantum papierov. V silnom vetre ich dokonca začalo vytrhávať z tabulí, takže sme nakoniec nemali inú možnosť, než olepiť celú tabuľu lepiacou páskou. Okrem čakania na výsledky a ich vylepovania sme mali najlepšie miesta rovno pri