Issuu on Google+

Verejná správa v Slovenskej republike – zamestnanosť a sociálny kontext vzdelávania vo verejnej správe Dr. Stanislav Konečný, riaditeľ Inštitút pre verejnú správu, Bratislava, Slovensko Limitujúcim faktom mnohých parametrov verejnej správy v Slovenskej republike - a v tom aj vzdelávania jej zamestnancov - je fakt, že Slovensko je malá krajina, s 5,3 miliónmi obyvateľov, s trhom práce pre približne 2 milióny ekonomicky aktívnych osôb a s 2900 obcami, ktoré majú od 5 obyvateľov do 440 000 obyvateľov. V tomto príspevku si všimnem len niektoré z týchto parametrov, ktoré môžu byť zaujímavé aj pre iné malé krajiny, ale v zrkadlovom obraze aj pre krajiny veľké. 1. Trh práce Pri celkovom počte cca 3,3 mil. osôb v produktívnom veku dosahuje celkový počet potenciálne ekonomicky aktívnych obyvateľov cca 2 mil. osôb. Z toho vo verejnej správe pôsobí cca .... osôb. V štátnej správe pôsobí ... osôb, z toho však tvoria cca ... % zamestnanci vo verejnej službe (učitelia, zdravotníci, sociálni pracovníci a pod.). Zamestnancami verejnej správy máme v tomto texte na mysli úradníkov, t.j. tých zamestnancov, ktorí na rôznych úradoch verejnej správy pripravujú a vydávajú rozhodnutia, pripravujú rôzne všeobecne záväzné predpisy a pod. Nezahŕňame sem teda tzv. verejných zamestnancov – napr. učiteľov, pracovníkov sociálnych služieb a pod. Zamestnancov v “úradníckych” profesiách v štátnej správe je teda cca .... Počet obdobných zamestnancov v miestnej samospráve - t. j. na mestských a obecných úradoch možno odhadnúť na ... tisíc: presnejšie štatistiky tu nie sú k dispozícii. Ak vezmeme do úvahy najpočetnejšiu skupinu zamestnancov štátnej správy zamestnancov okresných a krajských úradov, ktorých je v “úradníckych profesiách” (a ktoré sa približne kryjú s okruhom, spadajúcim pod zákon o štátnej službe) približne 11 tisíc, podľa doteraz platného nariadenia vlády č. 157/1997 pôsobia v 23 úsekoch činnosti: najpočetnejšiu skupinu predstavujú zamestnanci na úseku sociálnych vecí, ktorých je cca 3 tisíc. Aj táto najpočetnejšia skupina teda reprezentuje len necelé promile pracovných miest na celom trhu práce a zásadne by sa tento údaj nezmenil, aj keby sme doňho zahrnuli aj zamestnancov, pôsobiacich na úseku sociálnych vecí na mestských úradoch, obecných úradoch atď. Takéto absolútne ale i relatívne údaje naznačujú, že organizovanie odborného vzdelávania, ktorého absolventi by našli uplatnenie iba v takto úzko vymedzenom segmente trhu práce, by bolo veľmi riskantné z hľadiska mobilitných možností týchto zamestnancov. Preto ani na Slovensku nemáme rozsiahlejšie systémy, ktoré by pripravovali vyprofilovaných odborníkov pre užšie špecializované činnosti vo verejnej správe a v našich podmienkach výrazne musí dominovať pred nástupom do verejnej služby vzdelávanie pomerne široko, univerzálnejšie profilované a len výnimočne vzdelávanie, špecializované na priame uplatnenie vo verejnej službe. Každá úzka kvalifikačná špecializácia má na tomto trhu práce oveľa menšie mobilitné možnosti, aké by mala napríklad na trhu práce v inej, väčšej európskej krajine napríklad s 50 miliónmi obyvateľov. V praxi vzdelávania vo verejnej správe na Slovensku to predovšetkým znamená špecifické usporiadanie proporcie medzi vzdelávaním pred nástupom do verejnej správy a vzdelávaním po nástupe do verejnej správy. Vzdelávanie pred nástupom do verejnej správy môže byť preto na Slovensku len v menšej miere (v porovnaní so situáciou vo väčších krajinách) vzdelávaním špecializovaným – a špecializácia zameraná na pôsobenie vo verejnej správe sa ťažiskovo presadzuje až po nástupe do verejnej správy. 1


V priebehu 90. rokov začali na Slovensku vznikať najmä na univerzitách odbory štúdia, určené priamo pre verejnú správu. Môžeme ich rozdeliť na odbory zamerané univerzálne, t.j. ako odbor “verejná správa” (takéto štúdium poskytuje napríklad Fakulta verejnej správy Šafárikovej univerzity v Košiciach a ako bakalárske aj Fakulta sociálnoekonomických vzťahov Trenčianskej univerzity) a na odbory so špecializáciou na ekonomiku vo verejnej správe (napr. študijný odbor Verejná ekonomika a správa na Ekonomickej fakulte Univerzity Mateja Bella v Banskej Bystrici), geografiu a verejnú správu (Prírodovedecká fakulta Univerzity Komenského v Bratislave) a na manažment verejnej správy a regiónov (Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity). Všetky tieto odbory štúdia však len malým zlomkom môžu zatiaľ pokryť potreby verejnej správy u nás – na druhej strane ich absolventom ešte ostáva relatívne dostatočný mobilitný priestor na limitovanom trhu práce. Stredoškolské štúdium so špecializovaným zameraním na verejnú správu na Slovensku existuje len v podobe dvojročného pomaturitného štúdia odboru verejná správa, ktoré organizujú niektoré obchodné akadémie.1 Veľká väčšina zamestnancov verejnej správy absolvuje teda pred nástupom do verejnej správy štúdium na rôznych vysokých školách (najmä štúdium práva a ekonomiky, ale aj rôzne technické a humanitné odbory štúdia) a stredných školách (najmä na gymnáziách a obchodných akadémiách), v rámci ktorých však nezískavajú žiadne alebo len veľmi obmedzené poznatky týkajúce sa verejnej správy, nedostačujúce pre zvládnutie najmä administratívnych činností, kľúčových v činnosti zamestnanca verejnej správy. O to väčší dôraz by mal byť kladený na vzdelávanie po nástupe do verejnej správy, od ktorého by sa očakávalo 2. že bude reprezentovať špecializačnú fázu celého vzdelávania vo verejnej správe a 3. že aspoň čiastočne vykompenzuje heterogenitu praktického dopadu voľnosti pri napĺňaní podmienok vzdelania pred nástupom do verejnej správy. 2. Systém verejnej správy Slovensko v období po páde komunizmu, ale ešte v období existencie spoločného federálneho štátu s Českou republikou (t.j. v rokoch 1989 – 1992), si zvolilo tzv. duálny systém verejnej správy. Až do roku 2002 ostal nedobudovaný a ani dnešný stav procesu reformovania verejnej správy nemožno považovať za ukončený, ba ani za ukončenú ucelenú etapu. Podstatné je, že v roku 1990 prijatý zákon o obecnom zriadení (č. 369/1990 Zb.) principiálne oddelil miestnu samosprávu, t. j. samosprávu 116 miest a vyše 2 700 obcí od akejkoľvek štátnej správy, samozrejme aj od miestnej štátnej správy, ktorú v tom čase predstavovalo 38 okresných úradov. Podľa tohoto zákona Obce získali uvedeným zákonom legislatívne široko vymedzený priestor pre uplatňovanie tzv. originálnych kompetencií (pomenovaných v uvedenom zákone ako “samosprávne funkcie”) a hoci ich vlastné daňové zdroje (tvorené dlhý čas len daňou z nehnuteľnosti, ktorá má početné výnimky, obmedzujúce v mnohých prípadoch aj príjmy obcí z tohoto zdroja) boli viac ako nedostatočné, pomocou príjmov z prenájmu a predaja 1 Mimochodom – na mieste je tu aj otázka, či má verejná správa na Slovensku vhodnú štruktúru z hľadiska proporcie medzi vysokoškolsky a stredoškolsky vzdelanými zamestnancami verejnej správy. Úplná štatistika chýba, ale na okresných úradoch miestnej štátnej správy bolo v r. 2000 zamestnaných 38,2% zamestnancov s vysokoškolským a 56,2% zamestnancov s úplným stredoškolským vzdelaním (zvyšok tvoria zamestnanci so základným vzdelaním), čo signalizuje v porovnaní s viacerými západoeurópskymi krajinami vyššiu vzdelanostnú úroveň verejnej správy na Slovensku. Na druhej strane má táto vyššia vzdelanostná úroveň svoje opodstatnenie v komplikovanej, nedokonalej a rýchlo sa meniacej legislatíve, ktorej zvládnutie vyžaduje od zamestnancov vo verejnej správe na Slovensku často enormné nároky.

2


vlastného majetku mnohé obce začali doslova rozkvitať. Veľmi zreteľné to bolo v prípade niektorých menších obcí, ktoré komunistická koncepcia urbanizácie odsúdia na zánik a dlhé roky sa v nich nesmelo nič stavať. Ale aj mnohé väčšie mestá skrásneli. Obciam bolo možné podľa spomínaného zákona ukladať aj tzv. prenesené kompetencie, úlohy, ktoré plnili v mene štátu. Medzi prvé takéto prenesené úlohy patrili úlohy na úseku sociálneho zabezpečenia, keď sa podľa zákona č. 543/1990 Zb. stali obce napríklad zriaďovateľmi klubov dôchodcov. Podľa zákona mali obce spolu s prenesením kompetencie obdržať aj finančné prostriedky, viazané na tento účel. Žiaľ, nestalo sa tak. V dôsledku toho nielen klesol počet klubov dôchodcov, ale obce ani nevenovali významnejšiu pozornosť vzdelávaniu svojich zamestnancov, zabezpečujúcich výkon tejto kompetencie ale podobne aj iných kompetencií. Obce teda vykonávali určité úlohy v mene štátu, nedostávali však (z nášho hľadiska) prostriedky na odborné zabezpečenie výkonu týchto úloh, ale ani do obcí a miest neprechádzali pri presune kompetencií pracovať tí pracovníci, ktorí predtým zabezpečovali tieto úlohy v orgánoch štátnej správy. Tento problém sa však nejavil veľmi vypuklo, pretože celkove až do konca 90. rokov bolo na jedinú úroveň miestnej samosprávy, ktorú predstavovali mestá a obce, prenesených len pomerne málo kompetencií. Na miestnej úrovni takto dominovala nielen objemom výkonov, ale aj odbornou pripravenosťou miestna štátna správa. Jej sústava sa v priebehu 90. rokov dvakrát významnejšie zmenila: od roku 1990 najprv zanikli 4 krajské úrady a vzniklo 38 okresných úradov a 121 obvodných úradov všeobecnej štátnej správy a zároveň úrady špecializovanej miestnej štátnej správy na úseku školstva, životného prostredia atď. Od roku 1996 opäť vzniklo 8 krajských úradov, zanikli obvodné úrady a vzniklo 79 okresných úradov ale zároveň ďalších 43 stálych pracovísk okresných úradov. Časť špecializovaných úradov miestnej štátnej správy sa integrovala do úradov všeobecnej štátnej správy, časť však integráciou neprešla. Napriek týmto presunom sa však dosahovala dobrá odborná úroveň zamestnancov týchto úradov, zabezpečovaná od začiatku 90. rokov predpísaným plnením osobitných kvalifikačných predpokladov, nadobúdaným po nástupe do verejnej správy. Napríklad od nadobudnutia účinnosti už spomínaného nariadenia vlády č. 157/1997 Zb. o osobitných kvalifikačných predpokladoch na výkon niektorých činností v krajských úradoch a okresných úradoch, t.j. od polovice roku 1997 až do polovice roku 2002, keď začal platiť zákon č. ..../2001 o štátnej službe, absolvovalo takúto odbornú prípravu v rozsahu cca dvoch týždňov prezenčného štúdia a minimálne piatich mesiacov samoštúdia spolu vyše 11 tisíc zamestnancov, čiže aj napriek značnej fluktuácii vo verejnej správe prešli len v tomto päťročnom období takmer všetci zamestnanci uvedených úradov. K významnej zmene v organizácii verejnej správy v Slovenskej republike došlo v roku 2002. Od 1. januára 2002 vznikla u nás regionálna úroveň samosprávy - samospráva tzv. vyšších územných celkov, nazývaných tiež samosprávne kraje. Tieto kraje Zároveň došlo v priebehu roka 2002 (a bude dochádzať až do konca tohoto roka) k prechodu niektorých kompetencií z krajských úradov a okresných úradov miestnej štátnej správy na samosprávne kraje a zároveň z okresných úradov na samosprávy miest a obcí. Výsledkom týchto procesov je v celom rade oblastí paralelná existencia administratívnych kapacít v orgánoch štátnej správy a v orgánoch samosprávy. Napríklad v sociálnej oblasti: 4. krajský úrad 2. Veľkostná štruktúra jednotiek verejnej správy 116 miest malo spravidla viac ako 5000 obyvateľov ale najmenšie obce mali (a majú dodnes) aj menej ako 10 obyvateľov. Zákon o obecnom zriadení však medzi nimi žiadny 3


rozdiel nerobil. Najmenšia obec na Slovensku, ktorá má 7 obyvateľov, má presne tie isté práva a povinnosti ako takmer polmiliónová Bratislava. Päťčlenné zastupiteľstvo v najmenších obciach (s tomu primeranou kvalifikačnou úrovňou, kde je poslanec s maturitou veľkou vzácnosťou) rozhoduje o tých istých právach a povinnostiach ako zastupiteľstvá veľkých miest (ktoré sú tvorené 60 i 80 poslancami, väčšinou prevažne s vysokoškolským vzdelaním). Rozdiely medzi starostami malých obcí a primátormi veľkých miest kopírujú tento pôdorys. A napokon – odborný aparát malých obcí často tvorí len jedna pracovníčka maximálne so stredoškolským vzdelaním, často pracujúca len na čiastkový úväzok Skutočnosť je však iná, najmä v tej časti verejnej správy, ktorú reprezentuje miestna samospráva na úrovni miest a obcí. Miestna samospráva (samospráva miest a obcí) má u nás relatívne krátku, ale zato veľmi špecifickú históriu, ovplyvňujúcu aj vzdelávanie v tomto segmente verejnej správy na Slovensku. Po desaťročiach centralistického modelu etatisticky jednotnej verejnej správy sa na začiatku deväťdesiatych rokov spolu s páchnucou vodou etatizmu a centralizmu vylialo aj dieťa jednotného systému verejnej správy. V roku 1990 vzniká samospráva miest a obcí ako základ demokratického, decentralizovaného ale zároveň duálneho modelu verejnej správy, v ktorom sú orgány samosprávy (legislatívne ale aj výkonné) úplne oddelené svojimi kompetenciami ale aj kontrolou a pod. od orgánov štátnej správy. Je otázne, nakoľko si môže taká malá krajina, akou je Slovensko, dovoliť zdvojené štruktúry paralelne fungujúcej miestnej štátnej správy (t.č. 8 krajských úradov a 79 okresných úradov) a miestnej a regionálnej samosprávy (od 1. 1. 2002 8 samosprávnych krajov s rovnakou teritoriálnou pôsobnosťou ako krajské úrady a už t.č. cca 2860 miest a obcí, z ktorých všetky – až na dve najväčšie – majú rovnaké povinnosti, bez ohľadu na to, či majú 7 obyvateľov alebo 150 000 obyvateľov...). Obce a mestá od nadobudnutia svojej samosprávnosti vykonávali jednak svoje samosprávne, t.j. tzv. originálne kompetencie, jednak im boli zverené niektoré úlohy z pôsobnosti štátu. Na otázku, či má samospráva miest a obcí charakter verejnoprávny alebo súkromnoprávny, odpovedajú naši poprední teoretici, že ide o “zmiešaný charakter”. Znamená to, že v oblasti tzv. originálnych kompetencií obce a mestá môžu konať tak, ako im to zákon nezakazuje. V dôsledku tohoto vývoja nevznikol pre samosprávu miest a obcí, jej volených predstaviteľov i zamestnancov žiadny ucelený systém vzdelávania. Osobitným zákonom sa síce napríklad upravilo postavenie a odmeňovanie primátorov miest a starostov obcí, ale neuložila sa ani im žiadna povinnosť vzdelávania. Vzdelávanie predstaviteľov miestnej samosprávy má takto len sporadický a nesystémový charakter. Prakticky absentuje vzdelávanie vyše 30 tisíc poslancov mestských a obecných zastupiteľstiev. Spomedzi cca 2860 primátorov miest a starostov obcí sa systematickejšie zaujíma o vzdelávanie len menšia časť. Vyše 20 tisíc zamestnancov mestských a obecných úradov sa vzdeláva najmä pokiaľ ide o novú legislatívu, týkajúcu sa miestnej samosprávy. Približne od roku 1994 začala vo vzdelávaní týchto skupín zohrávať kľúčovú úlohu Nadácia vzdelávania samosprávy, založená Združením miest a obcí Slovenska. Spolu so sieťou (v súčasnosti už 11) regionálnych vzdelávacích centier, zriadených aj s technickou podporou z programu PHARE, vytvorila základnú organizačnú sieť pre vzdelávanie predstaviteľov miestnej samosprávy. Zaujímavé sú najmä regionálne vzdelávacie centrá, z ktorých väčšina má charakter medziobecnej spolupráce: obce a mestá z určitého regiónu sa združili a spoločnými členskými poplatkami financujú vzdelávacie aktivity pre svojich zamestnancov a starostov. Okrem týchto subjektov ponúkajú mestám a obciam rôzne vzdelávacie aktivity aj niektoré ďalšie špecializované vzdelávacie inštitúcie štátne (napr. IROMAR Banská Bystrica) i mimovládne (napr. ORE Bratislava).

4


O vzdelávaní volených predstaviteľov a zamestnancov samosprávnych krajov (vyšších územných celkov) zatiaľ nemožno hovoriť v prítomnom čase, pretože tieto celky vzniknú až od 1. 1. 2002. Pokiaľ ide o vzdelávanie zamestnancov štátnej správy po nástupe do zamestnania, je potrebné rozlišovať medzi vzdelávaním zamestnancov ústredných orgánov štátnej správy (ministerstiev a pod.) a vzdelávaním zamestnancov miestnej štátnej správy (v súčasnosti krajských úradov a okresných úradov). Pre vzdelávanie zamestnancov ústredných orgánov neexistuje žiadny všeobecne záväzný právny predpis, ktorý by konkrétne vymedzoval požiadavky na ich vzdelávanie. Na druhej strane zamestnanci ústredných štátnych orgánov spravidla disponujú kvalitným a aj obsahovo relevantným vzdelaním, absolvovaným pred nástupom do zamestnania. Na niektorých ministerstvách pritom funguje pomerne pravidelný systém vzdelávania zamestnancov (najčastejšie štúdium anglického jazyka). Jediný ucelený systém vzdelávania vo verejnej správe na Slovensku predstavuje vzdelávanie zamestnancov okresných a krajských úradov miestnej štátnej správy. Ukladá ho ako povinnosť zákon č. 222 z roku 1996 pre všetkých zamestnancov týchto úradov, ktorí samostatne zabezpečujú odborné a riadiace činnosti a realizuje sa na základe nariadenia vlády č. 157 z roku 1997, v ktorom sú stanovené organizačné a obsahové náležitosti tohoto vzdelávania, realizovaného formou na seba nadväzujúceho adaptačného vstupného štúdia a adaptačného prípravného štúdia. Adaptačné vstupné štúdium absolvujú novoprijatí zamestnanci v prvých troch mesiacoch po nástupe do zamestnania. Formou samoštúdia zo štandardných učebných textov získavajú základné vedomosti o organizácii a štruktúre štátu, o organizácii miestnej štátnej správy a územnej samosprávy, o právnych predpisoch a ich právnej sile, o právnej ochrane údajov v informačných systémoch, o správnom konaní a správnych poplatkoch, o úradných postupoch pri vybavovaní agendy (podľa pracovnej náplne), o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátnej správy, o odbornej terminológii v oblasti verejnej správy, o registratúrnom a kancelárskom poriadku atď. Súčasťou a zároveň výsledkom adaptačného vstupného štúdia by malo byť získanie schopnosti zamestnanca využiť získané vedomosti pri vykonávaní činnosti podľa vlastnej pracovnej náplne. Záver tohoto štúdia tvorí pohovor s priamym nadriadeným. Do dvoch rokov po nástupe do zamestnania by mal zamestnanec absolvovať adaptačné prípravné štúdium, z organizačných dôvodov sa však nie vždy darí tento časový limit dodržiavať. Adaptačné prípravné štúdium sa uskutočňuje v priebehu roka a skladá sa z týchto častí: teoretická všeobecná časť, rovnaká pre všetkých zamestnancov v trvaní 5 pracovných dní (pre vedúcich zamestnancov navyše ešte 3 dni, zamerané špeciálne na problematiku riadenia); teoretická odborná časť, diferencovaná podľa 23 rôznych úsekov činnosti, vykonávaných v okresných a krajských úradoch. Trvá 3 až 10 dní a ich obsah stanovili pre jednotlivé úseky činnosti príslušné ministerstvá: ťažiskom je získanie podrobných poznatkov o právnych predpisoch, platných na príslušnom úseku činnosti a ich aplikácia v praxi; praktická časť v dĺžke minimálne dvoch mesiacov, keď zamestnanec na svojom pracovisku pod vedením svojho priameho nadriadeného samostatne plní úlohy, vyplývajúce z pracovného zaradenia, pričom využíva vedomosti, získané v teoretických častiach štúdia; záverečný seminár v dĺžke jedného dňa, kde v malých skupinách absolventi predchádzajúcich častí pod dohľadom špičkových odborníkov z príslušného ministerstva prezentujú nadobudnuté teoretické poznatky i praktické skúsenosti, nadobudnuté počas celého štúdia. Na základe absolvovania všetkých častí rozhodne prednosta okresného alebo krajského úradu o splnení osobitných kvalifikačných predpokladov zamestnanca. Absolvovanie adaptačného 5


prípravného štúdia sa v roku 2002 stane u týchto zamestnancov podmienkou pre prechod do štátnej služby. Vyššie uvádzaný zákon ukladá povinnosť zabezpečovať odbornú prípravu zamestnancov okresných a krajských úradov Ministerstvu vnútra v spolupráci s príslušnými ministerstvami. Ministerstvo túto úlohu realizuje prostredníctvom Inštitútu pre verejnú správu ako štátnej príspevkovej organizácie. Ministerstvo uzatvára s inštitútom každoročne kontrakt na dohodnutý objem vzdelávacích aktivít pre okresné a krajské úrady. Vzdelávanie je teda pre zamestnancov týchto úradov bezplatné (financované zo štátneho rozpočtu prostredníctvom ministerstva vnútra). Okresné a krajské úrady hradia pre svojich zamestnancov iba náklady na ich dopravu, ubytovanie a stravovanie počas štúdia. Inštitút je v zmysle uznesenia vlády centrom jednotného systému vzdelávania vo verejnej správe. Vydáva študijné texty pre adaptačné vstupné i adaptačné prípravné štúdium. Adaptačné prípravné štúdium realizuje inštitút v spolupráci so vzdelávacími zariadeniami iných rezortov štátnej správy. Inštitút pre verejnú správu organizuje pre zamestnancov miestnej štátnej správy aj ďalšie vzdelávacie aktivity, predovšetkým odborné semináre k novým zákonom, kurzy základov kontroly, archívnictva atď. pre štátnu správu i pre samosprávu a pod. Väčšinou sú financované podobne ako adaptačné prípravné štúdium, pri niektorých však hradia účastníci (okresné a krajské úrady) aj náklady vzdelávania. Pretože však inštitút je neziskovou organizáciou, je ponuka inštitútu finančne výhodnejšia ako ponuka niektorých iných vzdelávacích inštitúcií. Okrem inštitútu ponúkajú takéto vzdelávacie aktivity aj vzdelávacie zariadenia niektorých iných rezortov (napr. Agroinštitút v Nitre – Ministerstvo pôdohospodárstva, Ústav pre výchovu a vzdelávanie pracovníkov lesného a vodného hospodárstva – Ministerstvo pôdohospodárstva, Inštitút vzdelávania veterinárnych lekárov – Ministerstvo pôdohospodárstva, Ústav vzdelávania a služieb v Bratislave – Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja, Slovenská agentúra životného prostredia – Ministerstvo životného prostredia, Vzdelávacie stredisko – Ministerstvo financií, Slovenská postgraduálna akadémia medicíny – Ministerstvo zdravotníctva, Academia Istropolitana – Ministerstvo školstva, Vzdelávací a technický ústav civilnej ochrany – Ministertstvo vnútra, Inštitút zahraničného obchodu a vzdelávania – Ministerstvo hospodárstva atď.), ale aj neštátne subjekty, napríklad občianske združenia (Akadémia vzdelávania, Academia Istropolitana Nova), nadácie (Nadácia City University Bratislava), subjekty založené združeniami právnických osôb (Družstevný ústav vzdelávania, a.s. – Slovenský zväz spotrebných družstiev, Domy techniky, s.r.o. – Zväz slovenských vedeckotechnických spoločností), fyzické osoby a pod.

Pritom otázky vzdelávania zamestnancov verejnej správy na Slovensku boli a dodnes sú legislatívne zakotvené univerzálne len v rovine kvalifikačných predpokladov pre výkon určitej činnosti (funkcie), ktoré museli byť splnené pred nástupom do tejto funkcie – aj to len v podobe limitu dosiahnutého stupňa vzdelania a nie jeho odboru (zamerania). Navyše – z tejto povinnosti boli v praxi udeľované početné výnimky. Výsledkom bol (a je) stav, keď v niektorých prípadoch na rovnaké funkčné miesto mohol nastúpiť zamestnanec – absolvent základnej školy alebo absolvent strednej školy s maturitou alebo absolvent vysokej školy ba dokonca i absolvent doktorandského štúdia. Značná voľnosť je aj v obsahovom zameraní absolvovaného štúdia, najmä tam, kde potreby praxe zatiaľ nie sú kapacitou škôl s daným zameraním dostatočne pokryté (napríklad v odbore sociálna práca, ktorý sa začal študovať v bakalárskom a magisterskom vysokoškolskom štúdiu na Slovensku len od začiatku 90. rokov: výsledkom je, že na tomto

6


úseku pôsobia dokonca aj absolventi štúdia veterinárneho lekárstva či prírodných vied, bežne však ekonómovia a absolventi rôznych odborov humanitných vied).

7


2002_Verejna_sprava