Román na pokračovanie
hh
budem dávať sám sebe. Nik iný moje okno do duše neotvorí a nik ho nevidí, pretože jeden svoj kúsok duše som stratil a ten druhý naštastie zahodil. Vytiahol som z vrecka mobil, aby som zistil, koľko je hodín. Hodinky ukazovali jednu hodinu a 26 minút poobede a ja som po dlhej dobe rozmýšľania konečne vstal z mojej starej postele. Chvíľku som hľadel cez kúsok odtiahnutej záclony na okne, cez ktoré dopadalo malé množstvo denných lúčov na dlážku izby. Spod stolíka na mňa vykukovala krabica, ktorú som si nemohol nevšimnúť. Zobral som ju do svojich zjazvených rúk a položil som ju na čisto-biely stôl. Po minútach váhania som predsa len do nej začal vkládať svoje veci, ktoré boli nahádzane v stolíku. Fotky, prívesky… Teda všetky moje spomienky. CD-čka od tatka, ktorý sa mi po matkinej smrti ešte ako tak venoval. Boli to hmotné veci, ktoré mi naposledy daroval, aj keď všetky tie veci by som vymenil za jediné otcovské objatie. Ten pocit, keď cítite, že niekto sa o vás zaujíma… Vtedy vami prejde toľko emócií a to všetko v jednej sekunde. Všetko som schoval do krabice a čo sa nezmestilo som hodil do batoha. Nikdy
predtým som si neuvedomoval, že celý môj svet pozostával len z jednej krabice a do polovice naplneného batohu. Všetko, čo som používal, všetko, čo so mnou žilo… Bolo toho na oko veľmi málo. Všetky veci som zbalil, až na dve veci. Moja čierna lesklá mp3 so mnou prežila kadečo. Vložil som si slúchadlá do uší a počúval som. Počúval som brnkanie gitary známeho umelca, ktorého som veľmi obľuboval. Dokázal som ho počúvať donekonečna, vďaka nemu som si uvedomil mnoho skutočností, ktoré by som bez neho nespozoroval ani na životoch druhých. Som mu veľa dlžný, ale na jeho koncert sa už asi nedostavím, keďže v dlani som držal povraz. Čakal som dlho na chvíľu, kedy si siahnem na život. Neveril som, že tento čas niekedy nastane, ale dočkal som sa. Uviazal som ho o dobre pripevnený luster. Vôkol hustla túžba nájsť zmysel na nezodpovedané otázky. Nadých. Výdych.
Nádych a výdych už nenastal v živote Mike, mladého študenta, ktorý mohol mať život pred sebou. Ale nemal. Na druhý deň bol v správach školský internát a katastrofa, o ktorú sa zrazu zaujímal celý svet. Ale do tej doby, pokým sa táto tragédia nestala, o mladého študenta len zakopávali. Nezmohli sa ani na jedno slovíčko, ktorým mohlo byť obyčajne - Ahoj. Ani redaktorka správ nezapochybovala, že by ho jedno slovíčko neprinútilo aspoň na chvíľu zaváhať, prečo by sa mu oplatilo dýchať a hľadieť na svet z iného obzoru ako len z myšacej diery plnej neplechy. Veci nebudú tam, kde chceme len preto, že to chceme. Ale s osobami žiadna reč nebola...
Zvieratká si v lese postavia drevené WC. Na druhý deň je WC rozbité. Hneď zvolajú schôdzu a lev sa pýta, čo sa stalo. Vlk sa prihlási a vraví: - Je mi to trápne, no keď som bol na WC, prišiel medveď, vysral sa a poutieral si so mnou zadok. Potom ma vyhodil cez strechu von. Zvieratká opravili WC, no na druhý deň bol znovu rozbitý. Zasa sa zvolala porada a lev sa znovu pýta, čo sa stalo. Prihlási sa líška a hovorí: - Je mi to trápne, no stalo sa mi to isté, čo aj vlkovi. WC sa opravilo znovu. Na na ďalší deň z WC neostalo nič. Znova schôdza a tradičná levova otázka. Prihlási sa ježko a hovorí: - Je mi to trápne... Slon a slonica sa prechádzajú. Majú zamilovane stočené choboty. Odrazu slonica zastane a povie: - Počuj, dúfam, že ma nevodíš za nos! Kráľ zvierat - lev si zavolá všetky zvieratá a povie im: - Všetky pekné zvieratá sa postavia na pravú stranu a všetky múdre na ľavú stranu. A žaba povie: - A ja sa mám roztrhnúť alebo čo? Viete, ako kváka žaba v Petržalke? - Akože úúúúúplne kváááák.
(Ryuk)
25