Page 1


6


Ján Turan

O strašiačikovi, ktorý mal deduška Mladé letá

7


Doma s deduškom Náš dedko je priateľ zvierat, spraví pre ne každú vec. Chodíme s ním plody zbierať, urobíme krmelec. Krásnu službu deduško má, ukryje sa do hôrky. Potom rozpráva nám doma napínavé historky. A zvedavé sýkorky ťuk a kuk nám do okienka! Tie nestoja o kôrky, vždy čakajú na semienka. 10


O deduškovi, ktorý nemal nikoho V podhorskej dedinke Medvedie, v domčeku pod lesom, býval šikovný vrtký deduško. Keďže nemal nikoho, s kým by sa pozhováral, rozprával sa aspoň so zvieratkami. Najlepšie si rozumel so svojimi včeličkami. Volal ich Meduľky a ony jemu vo svojej včelej reči hovorili deduľko Meduľko. Na potulkách lesom sa deduško prihovoril aj potôčiku, ktorý žblnká, stromčeku, ktorý kvitne, či horičke, ktorá šumí. Ľudia si šepkali, že sa zhovára sám so sebou, a nazývali ho čudákom. Pri domčeku mal deduško záhradku, ktorú bolo treba strážiť, a tak si vymyslel a zmajstroval strašiačika. Tomu sa aj so všetkým zdôveroval. 11


Tomu sa zdalo, že mu strašiak hrozí palicou, a rozbehol sa preč. – Stoj, vráť sa! – kričal Bojko. – Mňa sa nemusíš báť, ja som strašiačik Bojko. Ako sa voláš ty? – Samko, – ozval sa chlapec a nedôverčivo si obzeral strašiačika. – Máš pekné meno. Ja som tiež občas taký Samko, keď som tu sám. – Ale ja mám aj druhé meno, Slamka. Samko Slamka. Niekedy sa mi deti posmievajú: Slamka, pozor, odfúkne ťa vietor,– kamarátsky sa zdôveroval chlapec. – Aj ja som často na posmech. Nikto sa ma nebojí. Ani zajko, ani srnka, ani drozdík. A jeden škorec sa mi usadil na palicu a bezočivo si ma prezeral. Tak som naňho žmurkol. Asi nie som strašný, ale smiešny – Slamko...joj... že Slamko, – preľakol sa Bojko, – nehneváš sa, Samko, že som z tvojich dvoch mien urobil jedno? – Mne sa to páči, môžeš ma volať Slamko. Bude to naše tajomstvo, dobre? A odteraz sme kamaráti. – A čo ťa sem prifúklo, Slamko, veď nie je vietor,– zažartoval Bojko. – Zvedavosť. Najprv som dlho obchádzal váš dom, kým som sa odvážil priblížiť. Bál som sa deda, ktorý sa rozpráva sám so sebou a s akýmsi strašiakom. Ľudia hovoria, že aj on vyzerá ako strašidlo. 16


– Deduško a strašidlo? – smial sa Bojko. – Nemá nikoho, tak sa rozpráva so mnou. Povedz každému, že deduško je dobrý, nech sa ho neboja. Ani ty sa ho neboj, čoskoro sa vráti z lesa, uvidíš, aký je naozaj. – Ja už musím ísť domov,– lúčil sa Samko napochytro. – Naši ma budú hľadať, nevedia, kam som išiel. – Nabudúce príď, keď bude deduško doma, poteší sa! A dá ti niečo, od čoho budeš zdravý, smelý a silný ako medveď,– lúčil sa s kamarátom Bojko. 17


Ako Bojko strážil mrkvičku Mrkva, to je krma, tá sa zajkom chrúma! Trvá trma-vrma, kým sa nepochrúma. Nechám zajkov hrabať, čo tam po mrkve! Košieľka aj kabát sa mi pokrkve.

18


Ako sa medvedík Brumko stratil Podhorská dedinka, kde býval deduško so strašiačikom, sa nie náhodou volala Medvedie. Vysoko v hore nad ňou pod skalným previsom mávali od nepamäti medvede teplé brlôžky. Tam sa spalo malým sedmospáčom celú zimu ako pod perinou. Každú jar bolo vidieť medvedicu s mláďatami, ako šantia na snehovej pláni. Vtedy už deduško radostne oznamoval: – Bojko, pozri, tam hore! Vidíš tie čierne bodky? To sú dvaja malí mackovia, čo prišli na svet vlani. Už vystrájajú! – Takých malých bodiek sa nebojím, len naozajstných medveďov. 19


Ako medvedíky prišli na Medvedie Keď hľadala mama mackom v lese jedlo, do húštin aj na čistinky ju to viedlo. Všetko sa jej zdalo kyslé lebo horké, až raz našla plásty medu v tichej hôrke. Odvtedy ta svojich mackov na med vedie. Takto prišli medvedíky na Medvedie. 22


Čo predviedli medvede Medvedica predvedie dve mláďatká medvedie. Aj ty, medveď, niečo predveď o úli a o mede. A čo medveď predviedol s celou silou medveďou? Má rád medík a nie soľ, celý úľ si odniesol.

23


– Keď som bol mládenec, jeden zurvalec, čo robieval v dedine škodu, sa obšmietal aj okolo nášho včelína. Voňal mu med. Medík, si môj, myslel si medveď. Veď med, to je ako medveď,– zalizoval sa maškrtník a už sa chystal zvaliť a rozdrúzgať úľ. No ja hneď naňho! To tak napálilo maca, že sa strhla kucapaca. On ma drap, ja ho drap! On bol medveď, no ja chlap! A vtom rozzúrený maco išiel na mňa medveďaco: on ma škrab, ja ho škrab! On bol medveď, no ja chlap! – predvádzal deduško zápas s medveďom. – Neveríte, čo? – usmieval sa a pokračoval: – Stalo sa to v noci, vo dne? Dopadlo

26


to nerozhodne. Každý, kto šiel opodiaľ, vie, že som sa nepoddal. – Deduľko, dedulo, – krútil hlavou Samko. – To, čo si nám predviedol, bolo len také divadielko, však? Alebo sa ti to snívalo. – Ej, veru nesnívalo! To sa naozaj stalo. Poď nabok,– obrátil sa chrbtom k Bojkovi. – Aha, čo skrývam pod touto dlhou bradou, pozri! – Škrabance, strašné! – Ak vieš, od koho, pred Bojkom ani muk. Ten by od strachu ufujazdil.Samko, pravdaže, vedel. A ešte stále nemohol odtrhnúť pohľad od deduškovej ryšavej brady, ktorá skrývala strašné jazvy od medvedích pazúrov. – Už by som mal ísť, aby ma nehľadali, – neochotne sa poberal Samko domov. – Deduško, ja som Samkovi sľúbil, že mu niečo dáme, – spomenul si Bojko. – Dáme, dáme, nenecháme odísť kamaráta bez darčeka, – podával deduško Samkovi vrecúško lieskovcov a pohár medu. – A na medvedí cesnak sa raz vyberieme spolu.

27


Cup oriešky na hlavu Keď dozrejú oriešky, robia si z nás posmešky. Cupkajú nám na hlavu, majú z toho zábavu. Ej, oriešky, oriešatá! Koľko vás je, kto vás zráta? Nemajte nás na posmech, raz dva je vás plný mech!

28


Veveričky Veverička lúska šušku na pníčku. Kamarátke šušká, že má sestričku. Prvá druhej šušká, že jej chutí šuška, že z nej do vrecúška vezme sestričke. Druhá prvej šušká, rozbolia nás brušká, vezmi sestričke, nie sme maličké. Veverička lúska na pni lieskovec. Kamarátke šušká, doma nepovedz! Slovko dalo slovce, tam, kde sú tie ovce, boli lieskovce v tmavej horičke. Jedna druhej šušká, ej, to bola fuška, dáme sestričke, nie sme maličké. 29


Lastovička štebotala Lastovička štebotala, že je slabá, že je malá. Keby silné krídla mala, viac mušiek by nachytala. Neplač, malá, nešteboc, ďaleko je ešte noc. Dneska menej, včera dosť, spievaj len tak, pre radosť.

46


Výmyselné ježky Letný večer v júli ježky vykotúli. Ježky majú nôžky-bežky, prejdú jamky, ba aj briežky. Sú to výmyselné ježky. Už nebudú chodiť pešky, vraj si kúpia kolobežky. A keď pôjdu do škôlky, pokúpia si trojkolky.

47


Štyri pyšné písmenká My sme najmúdrejšie v triede, my sme prvé v abecede. Je to od nás pochabé? Prvé je A, po A Bé. Po béčku vždy býva Cé, je ako drak do práce. Po céčku sa náhli Dé, nemaj strach, že nepríde. Déčko, rýchlo, inak beda, nebola by abeceda!

56


Škola na Medvedej ceste Našli medvedíky v lese abecedku. Začali ju čítať pekne od prostriedku. Miesto á, bé, cé, dé na Medvedej ceste znelo v prvej triede iba pé, er, es, té. P R S T, to je prst. Macko, rýchlo najež srsť! Troška sa aj nazúr, strč do medu pazúr! My už nie sme škôlka, preto múdrosť toľká. Uč sa, prvá trieda, to je abeceda. Naozajstná, medvedia! Tú prváci nevedia. 57

Prvá kniha 2018  

Ján Turan: O strašiačikovi, ktorý mal deduška ilustrácie: Katarína Gasko

Prvá kniha 2018  

Ján Turan: O strašiačikovi, ktorý mal deduška ilustrácie: Katarína Gasko

Advertisement