Martin Šugár: Svätá Mária Magdaléna – neznámy príbeh
Gnostické texty sa stali predmetom búrlivých polemík, v ktorých sa cirkevní učitelia snažili dokázať, že ide o bludy, teda o heretické učenie, odlišné od učenia Cirkvi ako nositeľky pravdy o Ježišovi, jeho živote a slovách. Adversus haereses – Proti heretikom, tak znie titul jedného z najdôležitejších apologetických diel, ktorého autorom je sv. Irenej z Lyonu (130/150 – 200). Neutíchajúce skúmanie vzájomného pomeru medzi gnostickým a kresťanským cirkevným učením je predmetom mnohých štúdií. Okrem definovania miesta gnosticizmu v dejinách kresťanstva či náboženského myslenia vôbec s presahom do dejín filozofie sa bádatelia zhodli na tom, že v niektorých aspektoch gnosticizmus predsa len zohral dôležitú úlohu a doviedol cirkevné autority k jednoznačnejšiemu formulovaniu ich názorov. Napokon takto možno vysvetliť tiež zostavenie kánonu novozákonných biblických kníh.4 Zásadný zlom do predstáv o Márii Magdaléne priniesol pápež Gregor Veľký († 604), ktorý ju vo svojej kázni stotožnil s dvoma inými biblickými ženami – s neznámou hriešnicou, ktorá Kristove nohy obmývala vlastnými slzami, natierala vonnými olejmi a utierala ich svojimi dlhými rozpustenými vlasmi (Lk 7, 36-50), a potom s Máriou z Betánie, sestrou Marty a Lazára (Lk 10, 38-42; J 11). Vzdialil sa tak od výkladu otcov východnej cirkvi, ktorí tieto tri ženy vždy rozlišovali.5 Rozdiel sa napokon prejavil aj v dejinách kultu sv. Márie Magdalény. Ten sprevádzal vznik množstva hagiografických spisov a legiend, ktoré mali dať veriacim odpoveď na otázku, čo bolo s Máriou Magdalénou po nanebovstúpení Pána až do jej smrti. Ortodoxia prvé stopy o kulte sv. Márie Magdalény eviduje v Efeze vďaka údajom zo spisu De miraculis Gregora z Tours. Do Efezu mali byť prevezené jej ostatky z cintorína rozprestierajúceho sa pred jaskyňou Sedmospáčov. O Márii Magdaléne sa tvrdilo, že znechutená svetom a ľuďmi vzdialila sa do pustatiny, kde strávila 30 rokov, vlastne až kým nezomrela, prijmúc eucharistiu. V roku 886 boli jej relikvie z podnetu cisára Leva VI. prenesené z Efezu do Konštantínopolu a tam sú uctievané dodnes.6 Prvé údaje o jej relikviách na Západe pochádzajú z čias krátko po správach z Efezu. Mali sa nachádzať vo francúzskom mestečku Chelles, kam už v 8. storočí smerovali kroky mnohých pútnikov. Iní bádatelia vidia prvé stopy jej úcty na Britských ostrovoch, odkiaľ sa mali misijnou činnosťou dostať najskôr do krajín galského kohúta a potom na Apeninský polostrov. Z južného Talianska pochádza aj najstarší latinský životopis svätice Vita eremica, datovaný na koniec 9. storočia. Ten sa stal východiskom pre legendy a početné homílie, ktoré vznikali vo Francúzsku od 12. storočia a výrazne vplývali na formovanie ikonografie sv. Márie Magdalény.7 Toto obdobie bolo predmetom záujmu Georgesa Dubyho v eseji venovanej Márii Magdaléne, ktorá tvorí kapitolu jeho rozsiahlejšieho diela Dames du XIIe siècle.8 Jeho pohľad má dve roviny: na základe historických dokumentov sa snažil rekonštruovať ako sa za opáta
Geoffroia (Gaufridusa) po zázračnom náleze ostatkov Márie Magdalény stala jedinou patrónkou benediktínskeho kláštorného kostola vo Vézelay (1108), pôvodne zasvätenému Kristovi, Panne Márii, sv. Petrovi a sv. Pavlovi. Ten sa zmenil v nasledujúcom období na jedno z najvýznamnejších pútnických miest Európy, zastávkou na ceste veriacich do Santiaga de Compostela. Na druhej strane interpretáciou početných zachovaných kázní venovaných titulárnej svätici sa spätne pokúsil analyzovať myslenie ich autorov (pozornosť sústredil predovšetkým na opáta Oda z Cluny a jeho kázeň In veneratione Mariae Magdalenae). Motivovaní reformovaním Cirkvi vtlačili milujúcej nasledovníčke Krista charakter slzami zmáčanej kajúcnice, ľutujúcej svoje hriechy. Staršie kazateľské texty z 10. a 11. storočia nekladú v súvislosti s Máriou Magdalénou dôraz na hriech a jeho vykúpenie, nevraví sa v nich, že do púšte išla, aby ľutovala svoje hriechy a umŕtvovala svoje telo – „bola do nej zahnaná vášnivou náklonnosťou, zármutkom a vrúcnou spomienkou na strateného milenca“.9 Túto zmenu pohľadu na sv. Máriu Magdalénu reflektuje aj typológia jej zobrazenia ako samostatnej postavy. Magdaléna spočiatku nebola zobrazovaná ako individuálna postava – vždy bola zaraďovaná do skupiny na Kalvárii, najčastejšie určená svojím atribútom, ktorým bola prepychová nádobka na olej (sv. Mária Magdaléna ako Myrrhophora). Neskôr bola zo skupiny vyčlenená a zobrazovaná samostatne, stojaca zahalená v skromných šatách opäť s nádobkou v rukách. Takéto príklady prevažujú až do 14. storočia. Vplyvom francúzskej kazateľskej literatúry, vychádzajúcej predovšetkým z prostredia cisterciátov, ku ktorým sa neskôr pripojili františkáni a dominikáni, sa v 13. storočí stali špecifickým atribútom sv. Márie Magdalény jej dlhé rozpustené vlasy, zahaľujúce nahé telo svätice v čase, keď žila v ústraní ako pustovníčka.10
4
K dejinám gnosticizmu pozri MATOUŠEK, Jaroslav: Gnose, čili Tajné učení náboženské posledních století pohanských a prvních křesťanských. Praha 1995; POKORNÝ, Petr: Píseň o perle. Tajné knihy starověkých gnostiků. Praha 1998; CULDAUT, Francine: Nástin gnostické theologie. Praha 1999 – tu kapitola o bádaní v gnóze v Čechách a zoznam najdôležitejšej dovtedajšej (českej) bibliografie k téme; KOZÁK, Jan: Tři přednášky o gnozi. Praha 2002. 5 Pozri LIEBL, Ulrike: Maria Magdalena. In: Lexikon des Mittelalters, VI. zv. München 2003, stĺpec 282-283. 6 Ibidem, stĺpec 282. 7 Ibidem, stĺpec 283. 8 DUBY 1997, cit. v pozn. 1. 9 Ibidem, s. 39. 10 Komplexný prehľad o ikonografii sv. Márie Magdalény podrobne všetky kľúčové ikonografické lexikóny: ANSTETT-JANßEN, Marga: Maria Magdalena. In: BRAUNFELS, Wolfgang (ed.): Lexikon der christlichen Ikonographie, VII. zv., Rom – Freiburg – Basel – Wien 1974, stĺpce 516-541; SAXER, Victor – CELLETTI, Maria Chiara: Maria Maddalena. In: Bibliotheca Sanctorum, VII. zv., stĺpce 1078-1107. Roma 1967; RÉAU, Loius: Iconographie de l’art chrétien. III. zv. Paris 1958, s. 846-859; WENDTNER, G.: Maria v.
146