uvádza i svoju sofistikovanú obranu: „... najzávažnejším problémom bolo koncipovanie expozičnej časti slovenského výtvarného umenia socialistickej epochy. Problémom najmä preto, že až dosiaľ neexistujú vedecky odôvodnené marxistické koncepcie umeleckohistoricky zhodnocujúce povahu a dialektiku vývinových premien súčasného slovenského socialistického výtvarného umenia. Expozícia bude teda prakticky prvým pokusom o vytvorenie umeleckohistorickej periodizácie slovenského výtvarného umenia obdobia rokov 1948 – 1980. Autorský záber bude relatívne neobmedzený, pretože expozícia predstaví všetkých objektívne významných umelcov tohto obdobia, bez ohľadu na ich generačnú príslušnosť... Vychádzalo sa pri tom z poznania, že špecifickosť slovenského výtvarného umenia obdobia budovania socializmu môžeme nájsť a ukázať len v tom, akým spôsobom spĺňalo svoje ideovo-spoločenské funkcie a akým spôsobom a formou korešpondovalo so základnými ideovo-politickými úlohami vývoja našej socialistickej spoločnosti.“ Po zapracovaní pripomienok bola ešte v roku 1980 definitívna verzia scenára reinštalácie stálych expozícií v Bratislave predložená aj na externé posúdenie (Ľ. Petránsky, K. Kahoun, B. Bachratý, L. Saučin, K. Kubíčková, M. Veselý). Ich výhrady sa týkali iba výberu autorov. Nová definitívna verzia scenára sa po „kolečku“ pripomienkovania začala konečne realizovať (2. októbra 1980). Najprv expozíciou gotiky, ktorú sa Abelovskému popri všetkých peripetiách okolo súčasného umenia podarilo uchrániť pred presunom do Zvolena. Záver stálych expozícií, teda Slovenské výtvarné umenie socialistickej epochy, sa začal inštalovať 10. marca 1981. Keď hotovú inštaláciu posudzovala Vedecká rada SNG (8. apríla 1981), pozitívne hodnotila úroveň po všetkých stránkach: „Diskusia sa dotýkala najmä základnej koncepcie expozičného celku, členeného podľa vytypovaných ideovotematických skupín výtvarných diel. Bolo konštatované, že vzhľadom na spoločenskú neverifikovanosť výtvarného materiálu posledného tridsaťročia vývinu našej výtvarnej kultúry záverečná časť expozície má nutne do istej miery otvorený charakter. Vzhľadom na túto skutočnosť možno akceptovať použitú koncepciu, ktorá umožňuje didakticky účinne poukázať na vzťah umenia a spoločenského diania – čo bolo základnou úlohou tvorby expozícií v tejto činnosti [...] Vedecká rada akceptovala kritériá výberu diel a zastúpenie autorov.“ Abelovského predstavy, že sa mu podarí „prepašovať“ v trójskom koni dobovej sociálne-politickej a didaktickej rétoriky „inú“ expozíciu, sa zdali byť v tomto momente realistické. Problém nastal až vtedy, keď boli do SNG na prehliadku expozícií pozvaní zástupcovia15 nadriadených straníckych aj štátnych umeleckých a kultúrnych orgánov, ktorí okamžite odporúčali niektoré diela celkom vyradiť16 a nahradiť ich „inými, ideovo vyhranenejšími dielami“. Napriek tomu, že kolektív pripomienky akceptoval a zmeny vykonal, predsedníctvo ZSVU neodporúčalo SNG zverejniť záverečnú časť stálej expozície reprezentujúcej slovenské výtvarné umenie socialistickej epochy.17 V deň vernisáže preto boli sprístupnené iba časti venované starému umeniu a moderne,18 Ján Abelovský bol zbavený funkcie hlavného komisára expozícií a prepracovaním expozície bol poverený kolektív komisárov: V. Dúbravský, G. Kordošová, E. Trojanová, K. Vaculík a A. Žáčková na čele s hlavnou komisárkou
44
S. Ilečkovou. Výstavný formát expozície sa zmenil na odborne únosnejšiu dlhodobú výstavu. Vzniknutú situáciu S. Ilečková riešila tak, že postupovala podľa osvedčeného vzorca: diela radila chronologicky, pričom akcentovala význam jednotlivých osobností aj zaradením malých autorských kolekcií ich diel. Prvý pokus o vytvorenie novej umeleckohistorickej koncepcie slovenského výtvarného umenia obdobia 1948 – 1980 bol slovami autora označený „za zdravý experiment“ a musel asi zákonite skončiť v danej spoločenskej a politickej situácii neúspechom. Metodologicky prepracovaný a invenčný krok ako sa vymaniť zo zaužívaných schém nenašiel v roku 1981 politickú podporu. Problém však nebol iba v metodologickom rozpore ako robiť expozíciu súdobého socialistického umenia, problémom bola aj absencia tvorivých autorov socialistického umenia, na ktorých by mohli takúto expozíciu postaviť, ako Abelovský – zrejme dosť neopatrne – píše vo svojom scenári: „... obdobie 1949 – 1980 postráda dlhodobejšie inšpiratívne pôsobenie výrazných autorských osobností“.19 Aj keď ďalej argumentuje veľmi obratne, na tomto mieste ukázal, že s rozpoznaním kvality toho, čo sa dnes nazýva „oficiálnym umením“, nemal problém on ani jeho kolegovia. Ten nastal, až keď mali z tohto „materiálu“ upliesť výstavu. Ako Abelovský píše v scenári, upustil od členenia expozície aditívne radenými autorskými kolekciami, lebo takáto inštalácia by vypovedala o generačnom charaktere súdobej tvorby, čo podľa neho nezodpovedalo skutočnosti. V prvom a najrozšírenejšom scenári označuje svoj prístup ako sociologický umeleckohistorický metodologický, v librete dokonca odvážne spomína diela Gudernu, Jankoviča, Laluhu, Paštéku a iných ako „témy“ do diskusie o možnosti rozšíriť expozíciu. Z dnešného hľadiska nie je tento postup fascinujúci ani tak, z hľadiska občianskej odvahy, veď tá nepatrí k umeleckohistorickým kritériám, skôr ich zahmlieva, ale nečakanou mierou snahy o zmenu a invenciou v časoch, ktoré ponúkali priame a rýchle mechanické opakovania overených výstavných a interpretačných riešení. Nehovoriac o tom, že navrhnutím tohto prístupu Abelovského práca neskončila. Sformulované tematické celky boli navrhnuté aj v istej chronologickej postupnosti a každá téma bola ďalej explikovaná. Tento materiál sa ďalej nezverejňoval, pre potreby komisií a porád sa odpisovali iba jeho menej polemické časti, ale v takejto komplexnej forme existoval a bol predložený. Napriek spomínaným konzekvenciám, ktoré pre Abelovského pracovné zaradenie v SNG zo scenára vyplynuli, predložil v roku 1987 scenár dlhodobej výstavy Slovenské výtvarné umenie socialistickej epochy 1949 – 1985 (opäť v spolupráci so Silviou Ilečkovou). Rozhodli sa síce pre prísne kvalitatívny výber overených galerijných hodnôt a expozíciu členili po dekádach (50., 60., 70. a 80. roky), no opäť uvádzali i diela autorov ako Klimo, Laluha, Paštéka, Jankovič, Kompánek. Ako vidno, ani po prvotnom neúspechu to so slovenským súčasným umením Abelovský nevzdal. Abelovský a expozícia moderny V riešiteľských a prípravných tímoch stálych expozícií mal zvyčajne Abelovský na starosti problematické súdobé umenie, menej sa angažoval pri príprave expozícií moderny. Po odchode zo SNG do SAV pracoval na výskumnej úlohe o maliarstve slovenskej výtvarnej moderny, zaoberal sa teda
Galerijné pôsobenie Jána Abelovského