Issuu on Google+

Škvrna od kávy

Irka Trojická, stoosemdesiattri centimetrov živej výšky, prezývaná Štangľa, s rukami a nohami ako muž, nikomu nehovorila, že jej otec je generál. A už vôbec nie, aký generál. Obliekala sa ako ostatné dievčatá. Hoci vo vstavanej skrini v ich generálskom byte pri stanici metra Sokol viselo všetko, o čom dievčatá snívali. A vôbec, mala všetko, o čom ony ani nesnívali, ba ešte viac. No priateliť sa s ňou v študentských časoch nechceli. Keď k nim podišla, zmĺkli. A nielen v jedálni, ale aj vo fajčiarni, hoci cigaretu si vypýtali. Ale mlčky. Niežeby sa jej vyhýbali všetci, no akurát tí, s ktorými sa chcela priateliť: Oľga, Richard, Ľaľa, Alla a Voskobojnikov. Aj Oľga bola z generálskej rodiny, Richardov otec bol minister a Ľaľkin veľvyslanec v Číne. Prečo sa k nej správali povýšenecky a pohŕdavo? Veď nemôže každému vysvetľovať, že jej otec je síce generál KGB, no v tom najvyššom rangu – celý život sa zaoberá rozviedkou. Jej staršia sestra Lenka končila Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov, tam nič také nebolo, práve naopak, papalášske detičky si tam veľmi vážili. Najmä dievčatá. Všetky sa vydávali ešte pred skončením školy a zásadne za svojich kolegov. To sa nosilo. Na žiadnu z nich nečakala vlastná kariéra, no pripravená manželka bola výhodou pre každého diplomata. O Lenku sa uchádzali najlepší chlapci z jej ročníka, aj z vyšších ročníkov, div na ňu nestáli v rade. Otec žartoval: u dip269

zeleny stan.indd 269

3.5.2012 12:59


ľudmila ulická lomatov je to s chlapcami ako u popov, slobodných nevysvätia. A bolo to tak, také páry sa dostávali na veľmi dobré miesta. Otec bol vôbec múdry človek, veselá kopa a fešák. Mama vo všetkom zaostávala. S výnimkou výšky. Igor Vladimirovič vždy hovorieval, že Ninočku si vzal pre korekciu rodu, aby mali urastených synov, no ona mu povila dievčatá. Načo im je taká výška? Ešte keby tak hrali basketbal... Skrátka, obe dcéry ho prerástli o pol hlavy a nosili o dve čísla väčšie topánky. Svojho nevysokého otca zbožňovali. Život s ním bol zaujímavý. Mohli načať akúkoľvek tému, vedel všetko: dejepis, zemepis, literatúru. Doma mal knižnicu ako univerzitný profesor. Profesorom síce nebol, no bol ním dedo, učil rímske právo na Kazanskej univerzite v tých predpotopných časoch, keď o marxizme-leninizme nik ani nechyroval, a zakladateľ druhej časti onej budúcej vedy sedel v študentskej lavici pred profesorom a neveľmi sa zaujímal o jeho predmet. Igor Vladimirovič svoje dcéry nabádal: Učte sa, vzdelaní ľudia majú zaujímavejší život ako tí, čo nič nevedia. Vodil ich k policiam, strkal prstom do kníh: „Keď sa vám už nechce čítať, naštudujte si aspoň chrbty kníh: Aristoteles, Platón, Plutarchos. Teba, Irka, hádam niečo naučia na univerzite, a ty si, Lenočka, občas prečítaj nejakú knižku, nezaškodí ti to...“ Lena a Ira prechádzali roztržitým pohľadom po vzácnych knihách, od detstva vedeli, kde ktorá stojí. Knižnice boli staré, švédske, dole zatvorené skrinky a hore vitríny s posuvnými sklami. V skrinkách mal otec špeciálne knihy, síce v ruštine, no vydané v zahraničí, nosil ich z práce. Lenu vôbec nezaujímali, no Ira po nich občas siahla a čítala ich. Bolo tam všeličo zaujímavé, čo sa v knižniciach nedalo nájsť: aj Gumiľov, aj Achmatovová, aj Cvetajevová, aj Mandeľštam. A práve tieto knihy zmenili Irino postavenie na fakulte. Táto dlho nevydávaná poézia sa ukázala byť takou návnadou, že na ňu skočila celá partia. Potom začala nosiť z otcových tajných políc aj iné knižky – po jednej. Otcovi to však nehovorila. 270

zeleny stan.indd 270

3.5.2012 12:59


zelený stan Mimochodom, aj on mal rád túto zriedkavú poéziu, vedel z nej veľa aj naspamäť. Prestíž Iry Trojickej vzrástla, robila to rozumne, neodhaľovala naraz všetko bohatstvo, ale tým, čo mali záujem, potravu dávkovala. Nosila do fajčiarne aj nebezpečné unikáty, aj unikátne vzácnosti – všetko zahraničné vydania, novučičké, tip-top. Najmä knihy z vydavateľstva YMCA-Press. Práve vtedy Oľa prvý raz zaregistrovala aj meno Berďajev, no v tom čase dávala prednosť poézii. Požičala si Chodasevičovu zbierku a nechtiac ju obliala kávou. Na obálke sa zjavil nezreteľný strom a cesta, obrázok, z ktorého by sa dalo veštiť. Oľu to rozladilo, preľakla sa, no Irina len pokrčila plecami: kašli na to! Potom sa do Ruska dostal prvý Nabokov. Bolo to Pozvanie na popravu. Čítala to Irkina partia. Úžasné. Potrhaná knižočka, vydaná po rusky v Berlíne v roku 1930. Na obálke venovanie v nemčine: Milému Edwinovi k narodeninám Anna. Knižku zabavili, keď zatýkali jedného nemeckého žida, ktorý v tridsiatych rokoch emigroval z Nemecka do Ruska. Spomínaný Edwin sa z nej učil po rusky, ceruzkou si písal na okraje nemecký preklad jednotlivých slov. Generálovi Trojickému ju na narodeniny daroval jeho priateľ, no oveľa neskôr. Knihy mali rôzne osudy. Niektoré boli zničené a niektoré sa dostali do obehu. Nabokovov Dar putoval z rúk do rúk. Objavil sa nový autor, ktorý nebol v nijakých knižniciach, v nijakých učebniciach. Oľga túžila odniesť knižku obľúbenému docentovi. Spýtala sa ho na Nabokova, zdvihol obočie, spýtal sa, čo konkrétne má na mysli. „Dar.“ Aj sám docent sa len nedávno dostal do obrazu, jeden študent, Kanaďan ruského pôvodu, mu priniesol prvého Nabokova. „Áno, áno,“ prikývol docent zdržanlivo, „úžasný autor. V ruštine dávno nebolo nič podobné.“ No nespýtal sa, či má ešte voľačo. Pozvanie na popravu kolovalo medzi mladými filológmi. Diera v železnej opone. Ruky sa chvejú, srdce vynecháva. Kam 271

zeleny stan.indd 271

3.5.2012 12:59


ľudmila ulická to umiestniť? Totálna revízia celej hierarchie. Do galaxie vstúpilo nové nebeské teleso a všetky spojenia sa rozkmitali, všetka nebeská mechanika sa menila pred očami, polovica literatúry sa samovznietila a zmenila sa na popol... Samé diamanty. Prinášala im ich Ira Trojická. Zhodou okolností docentovi počas prehliadky odobrali práve ten generálov exemplár Daru, ktorý k nemu doputoval zo spoľahlivého zdroja. Ira ani len netušila, že vzácna kniha sa dostala do patričných rúk. U docenta našli aj výpisky, ktoré si robil pri čítaní. Už začal písať stať Návrat do vlasti. Nestihol. Vzali mu aj tie nedokonalé, nedokončené poznámky, čo ho rozhorčilo. Vypukol škandál, docenta i jeho spoluautora uväznili, pravdaže, nie za Nabokova, ale za ich vlastné knihy, ktoré pod pseudonymami vydali na Západe. Spustila sa podpisová kampaň, začali padať hlavy, študentov ťahali po rôznych inštitúciách, Oľgu za podpis listu na docentovu podporu vylúčili z univerzity. Iry Trojickej sa nik ani nedotkol. Listy nepodpisovala, nikto z Olinej partie ju neudal ako zdroj protisovietskej literatúry. Ira po čase porozprávala otcovi o svojej osvetovej činnosti. Otec sa v tomto živote bál máločoho, no tentoraz mu vyrazilo dych. Keď uväznili, vyhodili a vylúčili všetkých, koho bolo treba, a všetko utíchlo, doplnil do knižnice stratený výtlačok. No to už bolo americké vydanie. Nielen docent, aj generál si Nabokova vysoko cenil. Generál si prečítal aj knižky uväznených spisovateľov, povedal dcére: Nie je to zlé, ale taký škandál si nezaslúžili. Ira ten prípad veľmi prežívala, hoci z neho vyšla celkom čistá. S Oľou sa už nikdy nestretla a bolo jej ľúto, že sa jej stratila. Teraz sa s Irou priatelili všetci, hoci knihy viac na univerzitu nenosila, otec jej to zakázal. Ira skončila univerzitu, dostala báječné miesto v zahraničnej komisii na zväze spisovateľov. Na zväz dohliadal otcov starý priateľ, vybavil jej to. V roku 1970 dostal Igor Vladimirovič infarkt a zakrátko zomrel. Krátko pred smrťou sa dopočul, že Solženicyn dostal Nobelovu cenu. Prejavil svoju nespokojnosť. 272

zeleny stan.indd 272

3.5.2012 12:59


zelený stan „Čo je to za výbor? Tolstému ju nedali, ale Solženicynovi áno?“ Ira po otcovej smrti upadla do depresie, zo všetkého jej bolo zle, aj z tej báječnej práce. Sestra Lena žila v Štokholme. Jej manžel bol kultúrny atašé na sovietskom veľvyslanectve vo Švédsku. Samozrejme, rozhodnutie Výboru pre Nobelove ceny veštilo len nepríjemnosti. Ire sa v tom roku prihodilo čosi zvláštne, na ulici ju vylovila z davu postaršia elegantná dáma a navrhla jej, aby prišla na konkurz. Vysvitlo, že tá dáma je najznámejšia módna návrhárka v Rusku. Irinu ten návrh rozveselil. Prišla na konkurz a hneď ju vzali. Také vysoké manekýnky vtedy ešte neboli, ona bola prvá. Vďaka spoľahlivému pôvodu Irina Trojická hneď prvý rok cestovala do zahraničia. Najprv to bol Belehrad, potom Paríž a napokon Miláno. V Miláne aj ostala, okamžite ju totiž požiadal o ruku novinár, ktorý viedol módnu rubriku v provinčných novinách. Nebol ani krásavec, ani milionár, no žili veľmi šťastne na juhu pri Neapole, odkiaľ pochádzal. Taliansky manžel bol komunista, no čoskoro zo strany vystúpil, súčasne zanechal aj nepotrebnú novinárčinu, otvoril si reštauráciu a neskôr sa dokonca stal primátorom malého mestečka. Z Iriny nebola ani slavistka, ani prekladateľka. Rusko viac nikdy nenavštívila. Príbeh sa však tým neskončil, aspoň nie pre rodinu Trojickovcov. Ututlať škandál s udelením Nobelovej ceny by bolo naozaj nad sily mladého diplomata, no vedenie ministerstva zahraničných vecí si zvyklo obviňovať nie šéfov, ale ich podriadených. Vyhodnotili, že Lenkin manžel zlyhal. A navyše Irkin útek! A diplomat, manžel Irinej sestry Leny, dostal po hlave za Nobelovu cenu, za ktorú nemohol, za Irkin útek i za vlastnú nešikovnosť. Mladý pár so skvelými údajmi v dotazníkoch zo Švédska odvolali. Smoliarsky diplomat sa s rodinou vrátil do Moskvy. Mali dvoch synov, dvojčatá, a tým sa v Moskve páčilo. Lena varila polievku a čakala, kedy príde manžel z práce na ministerstve zahraničných vecí, kde bol piatym námestníkom siedmeho 273

zeleny stan.indd 273

3.5.2012 12:59


ľudmila ulická asistenta na odbore, ktorý sa dvadsať rokov chystali zrušiť. Keďže nemali peniaze, Lena začala v škole učiť angličtinu. Stará mama Nina ako pomocníčka v domácnosti chodila s deťmi na prechádzky do Čapajevovho parku, no napokon prechladla a umrela na zápal pľúc. Všetko bolo veľmi zlé až dovtedy, kým Lena nezašla k veštici. Bola to akási čudná veštica, vychádzala z indickej mystiky a nakázala Lene, aby si „upratala karmu“, no v prvom rade jej odporučila upratať si byt, v ktorom sa nakopilo veľa „nečistoty“. Nech si ho prestavajú. Manžel bol strašne nespokojný. Žili z ruky do úst a vraj prestavať byt! Aby ušetrili, prípravu robili svojpomocne. Keď chceli v pracovni nebohého Igora Vladimiroviča odtiahnuť police od stien, museli povykladať knihy. Tie staré v kožených väzbách dali do antikvariátu a dostali za ne nečakane veľké peniaze. No nevzali všetky. Vysvitlo, že generál mal veľa kníh s pečiatkami z knižníc a múzeí, tie antikvárnici nebrali. V zatvorených skrinkách Lenin muž našiel obrovskú zbierku protisovietskych kníh vrátane dovtedy kompletného diela laureáta Nobelovej ceny, ktorý mu tak zničil život. „Áno, otec zbieral knihy,“ vysvetlila Lena. „Mal prístup k tým knihám, ktoré zabavili ľuďom na prehliadkach. Niečo mu priviezli priatelia zo zahraničia. Všeličo zbieral: mince, bankovky, známky.“ Lenin manžel nemal také vysoké postavenie ako jeho svokor, nemohol si dovoliť držať doma takú zbierku. Hlboko v noci nebezpečné knihy vyhodili na smetisko. Na druhý deň večer stŕhali tapety. V hrubej nosnej stene našli trezor. Kľúč k nemu nebol. Otvoriť ho domácim náradím sa im nepodarilo, no celkom ľahko sa dal zo steny vybrať celý. Zadná stena neveľkej skrinky bola jednoducho z preglejky. Odtrhli ju, v trezore ležalo niekoľko balíčkov prastarých dolárov, ktoré mimochodom stále platili, a dvadsaťpäť zlatých cárskych červoncov. Muž sa chytil za hlavu – no na smetisko ich nevyhodil. Tým sa končí príbeh rodiny generála Trojického. 274

zeleny stan.indd 274

3.5.2012 12:59


zelený stan To, čo bolo ďalej, sa už tejto rodiny vôbec netýka. Služba v kotolni sa Igorovi Četverikovovi končila o ôsmej ráno a po šiestej sa vydal na zvyčajnú rannú obchôdzku najbližších smetísk. Štvrť Sokol nebola bohatá, starých bytov tam už bolo málo, do tunajších domov sa ľudia nasťahovali pred vojnou a po vojne, takže nábytok z karelskej brezy a francúzske výrobky z bronzu miestni obyvatelia buď vyhodili, ešte skôr ako sa sem nasťahovali, alebo ich nikdy nevlastnili. Ak sa tu v niekdajšej dedine Vsesviatskoje na smetiskách občas aj čosi našlo, boli to meštianske predmety. Nedávno niekto vyhodil truhlicu so ženským oblečením z polovice devätnásteho storočia. Väčšinu stihli uchmatnúť malé dievčatá. Igorovi sa podarilo získať hnedú krinolínu, kožušinovú pelerínu a kompletnú dievčenskú gymnazistickú rovnošatu. Tentoraz Igor zatajil dych. Pri drevenej debne, kam obyvatelia domu hádzali smeti, stáli vyrovnané štósiky samizdatu – ruských kníh vydaných v zahraničí. Ani si ich pozornejšie nepoobzeral, odniesol ich do kotolne a utekal k metru telefonovať. Bývalý spolužiak Iľja spal a hlas mal mrzutý: „Šibe ti? Čo voláš tak zavčasu?“ „Okamžite príď do kotolne. Autom.“ Iľja veľmi dobre vedel, kde je tá kotolňa. To on do nej cez známych zašil Igora, keď ho so škandálom vyhodili z Inštitútu akademika Kurčatova. Prišiel o pol hodiny. Knihy naložili do auta a odviezli do bytu iného generála, ktorý sa kedysi nevenoval minciam, ani knihám, ale nábytku. A nebýval v mestskom byte, ale na chate. Kosťa už odišiel do školy. Oľga chlapom uvarila kávu a sadla si na dlážku preberať knihy. Všetko, čo tam bolo, už čítala. Medzi úhľadnými zväzkami našla Chodaseviča s kávovou škvrnou na obálke – strom a cesta. „Igorko, tá tvoja kotolňa je v štvrti Sokol, v generálskom dome?“ „Hej, a čo?“ „Nič. Všetky tie knihy som prečítala ešte na univerzite. Majiteľ zrejme umrel. Bol to generál.“

zeleny stan.indd 275

3.5.2012 12:59


Ľudmila Ulická – Zelený stan – ukážka