Issuu on Google+

Doktor Larch žasol nad dobrým zdravotným stavom pacientky, ktorá prekonala eklampsiu, a jej útleho synčeka, ktorý sa ráno stane sirotou Davidom Copperfieldom („Davidom Copperfieldom juniorom,“ hovoril šťastne). Potom sa pobral do starej známej pracovne sestry Angely, no nemal síl urobiť ani čiarku. Nemohol ani myslieť, tak ho rozrušilo, že pobozkal Homéra. Ak ešte Homérovi nik nedal otcovský bozk, tak doktor Larch nikdy nedal otcovský či iný bozk nikomu, odkedy chytil od pani Eamesovej v portlandskom verejnom dome kvapavku. Bozky, ktorými poctil pani Eamesovú, boli skôr bozky neskúseného mládenca ako milujúceho muža. Panebože, čo len so mnou bude, keď bude musieť Homér odísť? Nenašlo sa vari vzrušujúcejšie, problematickejšie, smutnejšie či melancholickejšie miesto ako to, kam sa mal Homér uchýliť; no bolo tam príjemne. Vedel to však Homér Wells so svojou minulosťou vôbec oceniť? Nebolo to jednoducho tak, že mu to skôr poplietlo hlavu? Kto by ale nezatúžil po príjemnom? Vedelo však Heart’s Haven alebo Heart’s Rock, čo je trápenie? Robili ich obyvatelia niečo preto, aby boli užitoční? Olívia Worthingtonová veru musela trpieť svojho brata, nezvaného hosťa, aj s jeho studniarskou špinou v bazéne a so stopami na kobercoch. Vrchol! Olívia Worthingtonová tiež tŕpla, či sa Wally dokáže naučiť čo-to o pestovaní jabĺk a prispeje svojou troškou do mlyna, alebo sa podá na svojho otca a stane sa z neho sveták, ktorý začne u ostatných nakoniec vzbudzovať len súcit. No čo bol proti tomu všetkému život v St. Cloud’s? Nie je to všetko v porovnaní s dielom Božím a diablovým banálne? Nie je život na príjemných miestach prízemný? Trápenie sa však nevyhýba ani príjemným miestam. Dokonca si občas dožičí dovolenku aj tam, kde sa mu darí tak ako napríklad v St. Cloud’s. Trápenie, ktoré prišlo do Heart’s Havenu a Heart’s Rocku, bolo dosť banálne a celkom normálne; začalo sa, ako to už býva, láskou. „Tu v St. Cloud’s je nepredstaviteľné, aby sa niekto do niekoho zaľúbil; tu by láska bola všetkým na očiach a navyše veľký luxus,“ zapísal si do denníka doktor Larch. Nevedel, že od prvého dňa ho platonicky miluje sestra Edna, no jeho predpoklad, že medzi Melóniou a Homérom nejde celkom

136

zasady mustarne EVG.indd 136

1.2.2013 15:52


o lásku, bol správny. To, čo ich po doznení počiatočnej vášne spájalo, láska rozhodne nebola. Alebo tá fotografia dcéry pani Eamesovej s poníkovým penisom v ústach – najstarší obyvateľ St. Cloud’s –, ani tá nesúvisela s láskou. Od lásky bola na míle vzdialená, asi tak ako Heart’s Haven a Heart’s Rock od St. Cloud’s. „Inde na svete sa ľudia určite zaľubujú každý deň,“ zapísal si Wilbur Larch. A ak aj nie každý deň, tak aspoň dosť často. Wally Worthington mladší sa napríklad nazdával, že do dvadsiatich rokov bol zaľúbený dva razy, a keď mal dvadsaťjeden, zaľúbil sa znova; dnes, v roku 194- (od Homéra bol starší iba o tri roky), bol zaľúbený až po uši štvrtý raz. Nevedel však ešte, že je to naposledy a naveky. Dievčina, ktorú si Wally vyvolil za svoju životnú lásku, bola dcéra lovca homárov; nebol to obyčajný lovec, a teda nečudo, že mal výnimočnú dcéru. Raymond Kendall bol v lovení homárov taký majster, že ho ostatní lovci pri vyberaní a spúšťaní vrší pozorovali ďalekohľadom. Keď vymenil uväzovacie lanko, urobili to aj ostatní. Ak nešiel na more a zostal doma, alebo v lodenici opravoval vrše, zostali doma a opravovali ich aj ostatní. No nik sa mu nevyrovnal; mal vo vode toľko vrší, že jeho typické oranžovo-čierne plaváky v heartshavenskom prístave budili dojem univerziády. Raz sa ho dokonca skupinka absolventov Yaleovej univerzity, ktorí boli členmi Havenského klubu, usilovala nahovoriť, aby premaľoval plaváky na modro-bielo, no odmietol so slovami, že na zábavky nemá čas. Aj iné skupiny z klubu ho presviedčali; o farbu plavákov však v tomto prípade nešlo. Z Havenského klubu bol výhľad na vzdialené prístavné mólo, kde mal Raymond Kendall odjakživa nádrž na homáre a lodenicu. Býval hneď vedľa a snoba by požiadavky Havenského klubu, aby svoje najbližšie okolie trocha zveľadil, boli bývali presvedčili. Letní hostia pokladali toto miesto za poškvrnu malebného prístavu, ktorého udržiavanie prírodnej krásy si vyžadovalo vysoké náklady. Ba aj okno zo spálne bolo ovešané plavákmi v rôznom stupni premaľúvania. Cez vysoký štôs vrší na homáre, čakajúcich na opravu, nebolo z brehu vidieť, či na druhej strane prístavu nekotvia lode.

137

zasady mustarne EVG.indd 137

1.2.2013 15:52


Parkovisko pri nádrži bolo skoro vždy plné – no nezaberali ho autá odberateľov (pre tých tu nikdy nebolo dosť miesta), ale všakovaké vlečky a vozy, na ktorých Raymond Kendall práve pracoval, a tiež jeho vlastné masívne zaolejované lodné motory. Všetko okolo Raymonda Kendalla pripomínalo chaotický stav generálky; všade sa pracovalo, stroje boli neúplné, motory rozobraté, farby večne neobschnuté, Raymond čakal na súčiastky, a pokiaľ ide o hluk, všade sa rozliehalo neúnavné kvílenie generátora, ktorý udržiaval v chode cisterny s vodou pre homáre v nádrži, a bublavý zvuk naprázdno idúceho lodného motora na móle. Okrem toho tu razilo nadechtovanými lanami, typickým rybacím pachom homárov, benzínom a motorovým olejom, ktorý dodával vode pri móle (husto obrastenom riasami, posiatom pĺžmi a ovenčenom girlandami sušiacich sa žltých nepremokavých oblekov) nezvyčajný lesk. Raymond Kendall svojou prácou jednoducho žil; bol rád, keď ju mal na očiach; koniec havenského prístavu bol jeho umelecký ateliér. Nebol iba prvotriedny rybár, ale aj opravár; opravil všetko, čo chcel niekto vyhodiť a čo sa mohlo zísť. Raymond Kendall o sebe netvrdil, že je lovec homárov; niežeby sa za to remeslo hanbil, no väčšmi sa hrdil svojím opravárskym talentom. „Som len obyčajný všeumelec,“ vravieval. Ak aj mal Havenský klub námietky proti ustavičnému zviditeľňovaniu jeho majstrovstva, ktoré jeho členom tak kazilo nádherný výhľad, neboli také nástojčivé; Raymond Kendall totiž opravoval aj ich majetok. Napríklad filtračný systém klubového bazéna. V čase, keď mať bazén bolo zriedkavosťou, keď sa ho nik neodvážil ani dotknúť, Ray Kendall, ktorý dovtedy filtračný systém nevidel, trúfol si pustiť sa do jeho opravy. „Myslím, že funguje, ako by mal,“ povedal po desiatich minútach, keď bol s prácou hotový. Jediné, čo vraj Ray Kendall vyhadzoval, boli zvyšky jedla, ktoré končili v mori. „Kŕmim homáre, ktoré kŕmia mňa,“ bránil sa, keď sa to niekomu nepáčilo. „Aj čajky, ktoré sú hladnejšie ako vy alebo ja.“ Povrávalo sa aj, že má viac peňazí, ako starý Worthington; veď ani neutrácal, iba ak na dcéru. Ako všetky deti členov

138

zasady mustarne EVG.indd 138

1.2.2013 15:52


Havenského klubu aj ona chodila do súkromnej internátnej školy; a Raymond Kendall platil tiež poriadne vysoké členské v klube – nie pre seba (chodil ta len opravovať), ale pre dcéru, ktorá sa v bazéne s ohrievanou vodou naučila plávať a hrávala tenis na tých istých kurtoch, ktoré svojou návštevou poctieval aj Wally Worthington. Kendallova dcéra mala aj vlastné auto, ale na klubovom parkovisku vyzeralo ako päsť na oko. Bol to akýsi rybársky tanker, zlátanina funkčných súčiastok z rozličných vozov; jeden blatník bol nenatretý a iba pridrôtovaný; na kapote bol znak forda a na kufri emblém chryslera. Dvere na spolujazdcovej strane boli privarené a nedali sa otvoriť. Jeho batéria však na klubovom parkovisku službu nikdy nevypovedala; táto vykopávka nemala nikdy problémy s naštartovaním; keď však nemohol naskočiť motor niektorému členovi klubu, šiel pohľadať Kendallovu dcéru, ktorá mala vo svojom nezničiteľnom vraku vždy spojovacie drôtiky a otec ju naučil, ako ich použiť. Časť bájneho bohatstva, ktoré Ray Kendall údajne nahromadil, mu v podobe mzdy platila Olívia Worthingtonová; okrem chytania homárov mal na starosti aj údržbu a opravu strojového parku v Morskej vyhliadke. Olívia Worthingtonová ho platila ako predáka na plný pracovný úväzok, pretože sa v jablkách vyznal rovnako dobre ako v homároch (a navyše bol ako automechanik na farme nenahraditeľný), no stráviť tam viac ako dve hodiny denne odmietal. Odmietal aj pevný pracovný čas – raz prišiel ráno, pretože nebol vhodný čas vybrať sa na more, inokedy neskoro popoludní, práve vhod, aby si vypočul ponosy robotníkov na pokazenú trysku, pumpu postrekovača, upchatý karburátor na traktore či rozštelovaný zberač. Stačilo, aby na stroj pozrel, a zaraz vedel, že sú pokrivené nože, zaseknutá zdvíhacia vidlica, zanesený bežiaci pás, vybitá batéria alebo rozhasený lis. Raymond Kendall si s prácou, ktorá by inému opravárovi trvala celý deň, a ešte by pritom nadával, poradil za dve hodiny, a len veľmi zriedka povedal Olívii, že by mala ten či onen stroj vymeniť za nový. Kúpu nového zariadenia odjakživa iniciovala ona. „Zdá sa mi, Ray, že spojka na traktore sa musí akosi často opravovať. Nemali by sme ju vymeniť?“ vypytovala sa ho opatrne.

139

zasady mustarne EVG.indd 139

1.2.2013 15:52


No Raymond Kendall bol všeumelec lekár – nevedel odsúdiť veci na smrť; nahradenie starého novým pokladal za prejav slabosti či neschopnosti. Preto bola jeho odpoveď na Olíviinu otázku takmer vždy rovnaká: „Nuž, keď som to už raz opravil, dokážem to aj teraz. Vždy to opravím.“ Olívia opovrhovala ľuďmi, ktorí si nevedeli zastať svoju robotu a „nevedeli urobiť nič poriadne“, takisto ako Raymond Kendall. Súhlasila s ním aj v tom, že medzi takých ľudí rozhodne nepatrí ani senior, ani jej otec Bruce Bean. Navyše, starý Worthington sa vyznal vo finančných záležitostiach tak dobre, že ich zvládal ľavou rukou a pracoval len hodinu denne – zväčša so slúchadlom v ruke. „Tieto plody,“ ako Olívia hovorievala o svojich milovaných jablkách, „prežijú zlé počasie aj v kvete.“ Myslela tým vietor; jeho silné závany od pevniny bránili včelám Iru Titcomba vystrčiť sosáky z úľov a divé včely zahnal nazad do lesa, kde opelili všetko okrem jabloní. „Tieto plody prežijú dokonca aj nepriaznivé počasie v čase zberu,“ vravievala. Myslela tým zrejme dážď, keď sa mokré ovocie vyšmykne človeku z ruky a pomliaždi – potom je dobré akurát na mušt; či dokonca uragán, ktorý je pre pobrežné ovocné sady skutočnou pohromou. „Tieto plody by dokonca prežili aj to, keby sa stalo niečo mne,“ tvrdila so všetkou skromnosťou, proti čomu starý Worthington a Wally vždy hlasno protestovali. „Nikdy by však neprežili stratu Raya Kendalla,“ poznamenala nakoniec. Chcela tým povedať, že bez Raymonda by buď nič nefungovalo, alebo by museli kúpiť všetko nové, čo by bolo zakrátko v rovnakom stave ako to staré, čo sa udržiavalo v chode len vďaka nemu. „Podľa mňa, by sa bez Raymonda Kendalla nezaobišiel ani Heart’s Haven a Heart’s Rock,“ dodal Wally. „Na to si musím vypiť,“ pridal sa starý Worthington a rýchlo svoje slová premenil v skutok, čím Olíviu zarmútil a Wallyho inšpiroval k zmene témy. Napriek tomu, že Raymond Kendall odpracoval na farme každý deň dve hodiny, nik ho nikdy nevidel zahryznúť do jediného jablka; aj homára si dal len zriedkakedy (uprednostňoval kuracie stehno alebo bravčové rebierko, či dokonca fašírku). Počas regaty Havenského klubu mnohí jachtári tvrdili, že

140

zasady mustarne EVG.indd 140

1.2.2013 15:52


kým Ray Kendall vyťahoval z vody vrše, z jeho lode sa šírila vôňa smažiacich sa fašírok. Hoci Rayovu pracovnú morálku sprevádzali rozličné legendy a jeho chaotické pracovné prostredie vyvolávalo u poriadkumilovných obyvateľov nevôľu, no na krásnej dcére Raymonda Kendalla nebolo jedinej chybičky až na jej meno, za ktoré nemohla. (Kto by si dal meno Candice a potom sa dal volať Candy?) Všetci dobre vedeli, že tak sa volala jej nebohá matka, ktorá tiež nemohla za to, že jej dcéra dostala meno Candy. Zomrela totiž pri pôrode a Raymond Kendall si tak chcel uctiť jej pamiatku. Jeho ženu mali radi všetci, a kým žila, vyzeralo okolie príbytku Kendallovcov o čosi lepšie ako teraz. A kto by mohol mať niečo proti menu, ktoré bolo dané z lásky? Ten, kto Candy poznal, vedel, že napriek svojmu sladkému menu nebola nikdy falošne milá, ale že sa vyznačuje krásou, ktorá človeku vyráža dych, no nie je zato koketa. Vo všetkom sa dalo na ňu spoľahnúť, bolo to dievča do koča i do voza – zdvorilé, energické i zanovité, ak sa s niekým dostala do konfliktu, no nepodliehajúce hystérii. Nikdy sa na nič neponosovala, okrem svojho mena, a aj to skôr z tej humornej stránky (jakživ by vedome neráňala city svojho otca ani nikoho iného). Spájala sa v nej nevšedná pracovná morálka jej otca so vzdelaním, ktoré jej poskytol; práca i intelekt boli u nej úplne prirodzené. Pozornosť, ktorú jej Wally Worthington venoval, vyvolávala u ostatných dievčat v Havenskom klube (či v Heart’s Havene, alebo Heart’s Rocku vôbec) žiarlivosť, no napriek tomu ju mali rady. Keby sa bola narodila v St. Cloud’s, určite by si ju obľúbili aj tam. Ani Olívia Worthingtonová nebola výnimkou v tomto prípade, i keď v nej dievčatá, ktoré s Wallym chodili, nevzbudzovali veľkú dôveru; zakaždým si kládla otázku, prečo to robia. Nemohla totiž zabudnúť, ako veľmi sa sama usilovala uniknúť z prostredia, v akom vyrastala, do oslnivého sveta peňazí a jabĺk, ktorý stelesňovali worthingtonovské sady. Tieto spomienky v nej vyvolávali ostražitosť voči dievčatám, ktorým išlo skôr o Morskú vyhliadku ako o Wallyho. Olívia však vedela, že Candy je úplne iná; dokonalejší svet ako svet jej otca s homármi v nádrži pre ňu neexistoval, skutočnosť, že jej otec je jednoduchý človek, ju tešila rovnako, ako ju napĺňala hrdosťou

141

zasady mustarne EVG.indd 141

1.2.2013 15:52


jeho šikovnosť. A tá jej poskytovala dostatok. Nešlo jej o bohatstvo. Radšej si išla s Wallym zaplávať v mori, no čo najďalej od otcovej zradnej preplnenej lodenice, alebo do Havenského klubu, či do worthingtonovskej záhrady, kde bola vždy vítaná. Olívia Worthingtonová si popravde myslela, že jej syn si Candy Kendallovú nezaslúži, že je ešte nevyhranený alebo prinajmenšom sa nepretrhne v práci, no uvedomovala si, že je príťažlivý a má láskavé srdce. Candy však prebúdzala v Olívii aj bolestné spomienky na vlastnú matku (stuhnutú uprostred šminiek a mušlí): závidela Candy bezhraničnú lásku k matke, ktorú nepoznala; dobrota dievčaťa v nej vyvolávala pocit viny za to, ako opovrhovala vlastnou rodinou (matkinou mlčanlivosťou, otcovou neschopnosťou a bratovou neotesanosťou). Vo všetkých izbách na hornom poschodí v domčeku nad nádržou stáli malé oltáriky, čo zhotovil Raymond Kendall, pred ktorými sa Candy modlila za matku. Všade v dome boli jej fotografie, z ktorých mnohé urobil zamladi Candin otec (neuveriteľne mladý a vždy usmiaty na všetkých záberoch, na ktorých matka naňho zaľúbene hľadela, až sa Candy videl rovnako neznámy ako ona). Ľudia tvrdili, že Candina matka krotí Rayovu divokú náturu. Mala vždy dobrú náladu a pokladala ju za to najdôležitejšie v živote; prekypovala energiou, ktorú tak veľmi potreboval k práci nielen Raymond Kendall, ale aj ona sama. Na konferenčnom stolíku, v kuchyni, na rozobratej zapaľovacej skrinke a na zapaľovacom systéme boli fotografie zo svadby v Havenskom klube, keď Raymond Kendall prvý a posledný raz v živote nemal na sebe montérky a nešiel ta niečo opraviť. V Rayovej spálni na nočnom stolíku hneď vedľa pokazeného spínača (do vnútorného motora; existoval aj vonkajší) bola fotografia Candice a Raya, ako na rozbúrenom mori v nepremokavých odevoch vyťahujú z vody vrše s úlovkom (z obrázku bolo jasné, najmä Candy, že Candice bola v druhom stave a pritom ťažko pracovala). Candy mala v izbe fotografiu matky z čias, keď bola v tom istom veku ako ona (takisto starý bol aj Homér): mladá Candice Talbotová zo starej havenskej rodiny, ktorá bola členom Havenského klubu od jeho založenia. Mala dlhé biele šaty

142

zasady mustarne EVG.indd 142

1.2.2013 15:52


(kvôli tenisu) a Candy akoby jej z oka vypadla. Bolo to v to leto, keď sa zoznámila s Rayom (o čosi starším, urasteným počerným mládencom, odhodlaným zreparovať a uviesť do chodu čokoľvek na svete), a ak aj vyzeral ako trochu upätý dedinčan, napriek svojej ctižiadosti nepôsobil namyslene a chlapci z Havenského klubu pri ňom vyzerali veľkopansky i svetácky zároveň. Candy zdedila po matke plavé vlasy; o čosi tmavšie, ako mal Wally, a oveľa tmavšie, ako mala kedysi Olívia Worthingtonová. Po otcovi zdedila tmavú pleť a tmavohnedé oči a aj výšku. Ray Kendall bol vysoký (vtipkoval, že ako lovec homárov a automechanik je v nevýhode, pretože pri rybárčení musí večne niečo dvíhať, čím mimoriadne trpí dolná časť chrbtice, a pri opravovaní strojov zasa stále pod niečo podliezať alebo sa nad niečím zohýbať). Na dievča bola Candy nezvyčajne vysoká, to Olívii trošku prekážalo, ale len trošku; na Candy Kendallovej, takmer dokonalej partii pre svojho syna Wallyho, to pokladala za zanedbateľnú chybičku krásy. Ona sama bola dosť vysoká (vyššia ako senior, najmä ak mal v sebe pohárik) a na ľudí, vyšších ako ona, zazerala. Aj Wally k nim patril, a keď ho chcela pokarhať, niesla to dosť ťažko. „Je Candy od teba vyššia?“ spýtala sa ho raz s nezvyčajným nepokojom v hlase. „Nie, mami sme navlas rovnakí,“ ubezpečoval ju Wally. To bola ďalšia vec, ktorá jej pri myšlienke na ich spoločnú budúcnosť občas nedala spať: boli si priveľmi podobní. Nie je vari ich vzájomná príťažlivosť akýmsi druhom narcizmu? Obaja boli jedináčikovia. Nevidia jeden v druhom súrodenca, po ktorom vždy túžili? Wilbur Larch by si s Olíviou Worthingtonovou rozumel; aj ona sa stále bála. Spolu by sa boli prebáli svetom. Obaja mali o svete rovnakú predstavu: „tu“ a „inde na svete“ – čo bolo podľa nich na celom svete –, všade tam, kam oni už nemali prístup. A obaja boli dosť múdri a skúsení, aby si uvedomili, prečo sa toho sveta boja: veľmi dobre totiž vedeli, že dokonca aj svet, v ktorom sami žijú, môžu napriek neviemakému úsiliu riadiť len okrajovo. Keď sa v lete roku 194- Candy Kendallová a Wally Worthington do seba zaľúbili, všetci v Heart’s Havene i Heart’s Rocku

143

zasady mustarne EVG.indd 143

1.2.2013 15:52


dávno vedeli, že sa to raz stane; čudné bolo len to, že sa to stalo tak neskoro. Obe mestečká si ich roky predstavovali ako dokonalý pár. Ani mrzutý Raymond Kendall nebol výnimkou. Hoci podľa Raya bol Wally rozháraný, no že by bol lenivý, to povedať nemohol. Všetci ho pokladali za dobrosrdečného chlapca. Ray mal rád aj Wallyho matku a úplne súhlasil s jej prístupom k práci. Starý Worthington a jeho pitie, ktoré z neho zo dňa na deň urobilo starca (aspoň si to všetci mysleli), zasa vzbudzoval ľútosť. „Raz sa, milá Alice, dočkáš toho, a nepotrvá to dlho, že sa poští na verejnosti,“ zlomyseľne povedal Olívii brat Bucky. Aj Candy Kendallová bola presvedčená, že Olívia Worthingtonová by bola dokonalá svokra. Keď si predstavovala matku staršiu ako jej určil osud a, prirodzene, v lepšom svete vyzerala podobne ako Olívia Worthingtonová. Bola presvedčená, že by všetko zvládla rovnako elegantne ako Olívia; okrem toho novobritského prízvuku. Candy chcela ísť na vysokú o rok a vôbec nemala v úmysle naučiť sa tam nejaký prízvuk. Takže okrem toho nešťastného prízvuku si Candy nevedela Olíviu vynachváliť; starého Worthingtona ľutovala, ale inak bol aj on veľmi milý. Takže pre Heart’s Haven a Heart’s Rock to bola láska ako hrom a všetci sa nádejali, že tento nebesami požehnaný párik ju nakoniec spečatí manželským zväzkom. Bolo jasné, že Wally musí najprv skončiť školu, a Candy možno tiež, ak bude chcieť, a potom sa zoberú. No obavy Olívie Worthingtonovej by človeku mohli vnuknúť myšlienku, že už predvída niečo, čo by mohlo zmeniť všetky plány. Napokon, písal sa rok 194a v Európe bola vojna; mnoho ľudí si myslelo, že zakrátko ňou bude postihnutá nielen Európa. Ako každá matka si však tú myšlienku nechcela pripustiť. Wilbur Larch si tú myšlienku pripúšťal často; poslednú vojnu zažil na vlastnej koži, a keby tá ďalšia zasiahla až sem, predpokladal, že Homér Wells by bol práve vo veku, keď by musel narukovať. No nebol to práve najvhodnejší vek, a tak ako správny lekár už urobil určité kroky, aby Homér narukovať nemusel, keby vojna predsa len prišla. Koniec koncov, Larch bol kronikár St. Cloud’s, jediný viedol záznamy o všetkom, čo sa tam zbehlo; zachytával nielen

144

zasady mustarne EVG.indd 144

1.2.2013 15:52


zložité dejiny malého mestečka, ale pokúšal sa písať aj prózu. Napríklad v prípade Fuzzyho Stona i ďalších sirôt, ktoré v sirotinci zomreli, nechcel zaznamenať skutočný koniec toho krátkeho života. Nebolo vari nanajvýš spravodlivé, keď si aj on občas dovolil popustiť uzdu fantázii a obšťastniť sa happyendom? A tak v tých niekoľkých prípadoch predčasne zomretých sirôt Wilbur Larch pre ne vymyslel nový život. Posmrtný život Fuzzyho bol napríklad štúdiou života, aký si predstavoval pre Homéra Wellsa. Po Fuzzyho úspešnej adopcii (každého člena rodiny podrobne charakterizoval) a po ešte úspešnejšom vyliečení jeho problémov s dýchaním pokračoval zdravý mladý muž, akože inak, v štúdiu na Larchovej alma mater, na Bowdoin College, a medicínu skončil na Harvarde, dokonca absolvoval stáž v tých istých nemocniciach. Larch chcel z Fuzzyho Stona urobiť gynekológa telom i dušou; fiktívny život siroty stvoril tak dôkladne ako všetko, čoho sa chytil; až na jednu výnimku, a tou bola jeho závislosť na éteri; s radosťou usúdil, že zavše sa mu podarilo vymyslieť fiktívny život tak presvedčivo, že fikciou mohlo byť skôr to, čo sa prihodilo živým sirotám. Snowyho Meadowsa si napríklad adoptovala rodina Marshovcov z Bangoru. Mali nábytkársku firmu. Snowy (ktorého bez veľkej fantázie premenovali na Roberta) začal chodiť na Mainskú univerzitu a krátko nato sa oženil s miestnou krásavicou a začal pracovať v rodinnom podniku ako obchodný zástupca. „Je to láska až po hrob,“ napísal Snowy Larchovi o dievčati, pre ktoré nechal štúdium. „A práca vo firme ma ohromne baví!“ V nijakom z listov, ktorý prišiel doktorovi Larchovi od Snowyho Meadowsa, nechýbala otázka: „A čo je s Homérom Wellsom?“ Nabudúce bude chcieť zorganizovať stretnutie, pomyslel si doktor Larch. A po každom liste špekuloval, čo mu má o Homérovi napísať; rád by sa bol pochválil, ako perfektne zvládol pacientku s eklampsiou, no uvedomoval si, že nie každý by ocenil jeho úsilie zasvätiť Homéra do tajov Božieho a diablovho diela. „Homér je stále u nás,“ nejasne odpísal Snowymu. Ten Snowy je ale otravný, usúdil doktor Larch, keď v každom jeho liste čítal obligátnu otázku: „Čo je s Fuzzym?“

145

zasady mustarne EVG.indd 145

1.2.2013 15:52


John Irving - Zásady muštárne - ukážka