Page 1

TOLLER

Netušil som, nakoľko ma má ten chlapec zo Scotland Yardu ochraňovať a nakoľko má podávať správy o mojich „politických“ aktivitách. Jedného dňa som sa na ulici rýchlo otočil a vrátil sa späť a priamo na ulici som ho schmatol za lakeť. Mal modré oči a čierne mihalnice, vyzeral vydesene ani nie tak zo mňa, skôr sa asi zľakol mojich výčitiek, že si nerobí poriadne svoju robotu. „Mali by ste sa pozrieť na to nemecké mužstvo,“ povedal som, „už týždne ich mám za pätami.“ Žmurkol. „Viete,“ dodal som, „ak by ste šetrili zdroje, možno by ste mohli mať aj deň voľna.“ Ani sa nepokúsil o úsmev. Ráno cestou na kontra-proces som ho pozdravil – dotkol som sa rukou obruby klobúka. Potom som ho nechal vonku pred súdnou budovou, stratil sa v dave exulantov a novinárov. A nepochybne aj ďalších, uniformovaných aj v civile, Nemcov aj Angličanov, ktorí nás tam mali pod dohľadom. Kontra-proces bol triumfom. Keď vzbĺkol Reichstag, nebol som v Berlíne, ale Dora mi povedala všetko, čo vedela, a ja by som sa, samozrejme, prepožičal v jej záujme na všetko, na čo by len chcela. Moje vystúpenie pripadalo mne samému smiešne, pretože zatkli ju namiesto mňa. Ak ona mala vystupovať ako dievča v úzadí, čo potom ja – nastrčená figúrka? Neskôr ma hlavný v Claridge spoznal a usadil nás pri mojom obľúbenom stole. Obedovali sme ako králi: husacia pečienka, hovädzie, francúzske víno a cigary. Na záver obeda pristúpil k stolu exulant, ktorého som nepoznal, a nahol sa 249

vsetko co ku mne patri.indd 249

26.9.2013 10:46


Anna Funder

k Dorinmu uchu. Z tváre sa jej okamžite stratila všetka radosť, ako keď sa zhasne svetlo. Scotland Yard vyhostil jedného z členov socialistickej strany pracujúcich pre jeho politickú aktivitu. Dora chcela ísť okamžite domov. Dvojitá posteľ zaberala v jej izbe väčšinu miesta, nedalo sa tam nikde inde sedieť a sotva niekde stáť. Papiere boli nakopené pri stene pod oknom a za dverami v hŕbach, o ktorých ironicky prehlasovala, že je to jej „archivačný systém“. Často pracovala v posteli. Dora si sadla na okraj postele tvárou obrátená k oknu, od zúrivosti si hrýzla nechty. Povedala mi, že Helmuta varovala, aby bol opatrný. Ale zdalo sa, že je najväčšmi nahnevaná na seba, akoby bola mohla nejakým mimoriadne prefíkaným skutkom alebo predvídavosťou zabrániť tomu, čo sa stalo. Stál som pri okne. Vonku bola tma a pršalo. Akýsi chudák, ktorého som nikdy predtým nevidel, sa prechádzal od jedného konca bloku domov na druhej strane ulice po druhý, golier kabáta mal zdvihnutý až po klobúk. „Môj tieň zo Scotland Yardu si dnes zabudol dáždnik,“ povedal som. „No veď práve,“ vykríkla a hodila rukou smerom k oknu. „Veď tí sem ani nemusia posielať gestapo. Britská vláda za nich robí robotu pre Hitlera.“ Bola rozzúrená, k slzám jej chýbalo málo. Nevedel som, čo mám robiť. Chvíľu som okolo nej chodil v posvätnej úcte, ako keď dieťa chodí po špičkách okolo rodičov, ktorí majú zlú náladu. Odhrnul som prikrývku z manilského konope z postele a sadol som si. Dotknúť sa jej alebo nie? Napokon sme sa rozhodli pre dotyky, našli sme útechu v týchto chvíľach v našich obnosených telách. Ležal som s hlavou na poduške, Dora sedela a fajčila. Plafón malej izby bol popraskaný a nepravidelný, bol ako živý, ako dlaň bledej ruky vznášajúcej sa nad nami. Obrátil som sa na druhú stranu. Na stene pri posteli boli pripináčikmi pripevnené rôzne malé poznámky – odkazy samej sebe, lis250

vsetko co ku mne patri.indd 250

26.9.2013 10:46


Všetko, čo ku mne patrí

ty, citáty a fotografia jej otca na lyžiach. Všimol som si, že je tam aj kúsok prejavu, ktorý sme spolu písali, a vytiahol som ho spod pripináčika. „,Strach je psychologickým základom diktatúry,‘“ čítal som. „,Diktátor vie len to, že človek, ktorý prekonal strach, prekonal svojím životom moc a je jediným nepriateľom diktátora. Ktokoľvek, kto porazil strach, porazil smrť.‘“ Pozrel som sa znovu na plafón. „Nie je to zlé,“ povedal som. „Ak som to takto povedal sám od seba.“ Dora vyfúkla krúžok dymu. „Nevidím veľký zmysel v boji so strachom, keď sa dívam na to, v čom tu žijeme,“ povedala. „A teda ani v boji so smrťou.“ Sedela na posteli s hlavou opretou o záhlavie, jednu ruku krížom cez brucho, lakťom druhej ruky sa opierala o zápästie. Priamo nad bradavkou mala malé materské znamienko, perfektná čierna bodka. Pozrela sa na mňa. „Pravdupovediac, tomu úryvku som nikdy celkom nerozumela.“ V hlase mala tvrdosť. Dora si myslela, že sa niekedy nechávam strhnúť vlastnými rečami, takže zvuk mojich slov generuje ďalšie slová bez toho, aby sa moja myseľ musela nejako namáhať, podobne ako pri partogenéze živočíchov, ktoré sa samorozmnožujú, pričom ich úžasne zaujímavé vlastnosti sú akoby cennejšie než akýkoľvek zmysel, ktorý by z toho mohol plynúť. To bola jej úloha – držať ma na uzde. Ale teraz nešlo o to, aby ma držala na uzde. Obrátil som sa, bradu v dlaniach. Jej oči boli tmavé, pozorné. „Nemyslím tým, že môžeme doslovne poraziť smrť,“ povedal som. „Myslím to tak, že keď sa nebojíme zomrieť, Hitler za nás nemôže dostať výkupné. Nemôže kupčiť s našimi životmi, nemôže nám ich predávať za to, že prestaneme.“ Prikývla. Potom zahasila cigaretu o viečko pohára od zaváraniny, ktoré používala ako popolník, a skĺzla sa po prikrývke ku mne, aby sa mi pozrela do tváre. Rukou mi chytila hlavu. „Nebojíš sa umrieť?“ Dívala sa na mňa, pozerala mi do jedného oka, potom do druhého. 251

vsetko co ku mne patri.indd 251

26.9.2013 10:46


Anna Funder

„Nechcem umrieť,“ povedal som, „ale nebojím sa.“ Počuli sme, ako sa vchodové dvere otvorili a potom zavreli. V byte bolo počuť hlasy Hansa a Ruth. Otvorila popraskané pery, akoby chcela niečo povedať. Položil som jej na ústa dva prsty. „Ale niekedy je ťažké nechcieť zomrieť.“ Nevstala, ale chcela, aby sme začali pracovať, aby sme prešli korektúry, nech urobíme aspoň jednu praktickú vec. Nevyplnila tú trápnu chvíľu slovami, aby ma naoko upokojila. V tom spočívala jej odvaha: prísť tomu všetkému na kĺb. Vedel som, že práve preto veľmi dobre rozumela temným časom. Odtiahol som prsty z jej úst a vyleteli z nej slová. „Neopúšťaj ma,“ povedala. Potom nasledovali zasa nežnosti, láska pre lásku. Keď sme skončili, počuli sme z kuchyne mužský vzlykot, nevyspytateľný a ťažko definovateľný.

vsetko co ku mne patri.indd 252

26.9.2013 10:46


RUTH

Zobudila som sa ako prvá. Podľa svetla v izbe som vedela, že to bude dobrý deň na fotenie v lodeniciach. Potom sa mi vybavila minulá noc – Helmut – a vrátilo sa to, akoby ma niekto udrel. Ležala som nehybne, čakala som, kým sa Hans zahniezdi. Dúfala som, že spánok aspoň niečo vyriešil, že tma milosrdne prikryla jeho hrôzy. Ale keď sa posadil na posteli vedľa mňa, ťarchu tej hrôzy mal stále na pleciach. Jedli sme toasty s marmeládou, keď sa vo dverách svojej izby zjavila Dora. Vložila nejaké dokumenty do skrine v predsieni a vrátila sa po kávu. Nevyzerala oddýchnuto. „To bola noc,“ povedala. „Vy dvaja ste v poriadku?“ Prikývla som. Hans položil vidličku. „Helmut si za to vlastne môže sám,“ povedala Dora, keď sypala kávové zrná do mlynčeka. „Aj keď to nie je pre nikoho žiadna útecha. Nemal si takto otvárať ústa na verejnosti.“ Znela vecne, dokonca tvrdo, ale vedela som, že je veľmi vyvedená z miery. „Akoby na tom záležalo,“ zahundral Hans. „Zrejme po ňom išli už skôr.“ Dora nezmenila tón. „Pochybujem,“ povedala. Práve ten jej pokoj ho rozzuroval najväčšmi. „Teraz si prídu po nás!“ Hans vyskočil, stolička zahrmotala a on mával rukami vo vzduchu. „Upokoj sa,“ povedala Dora. „Nič také sa nestane.“ Otočila sa, aby položila kávovar na sporák. „Určite nie tebe.“ Stuhla som. Vždy zašla priďaleko. 253

vsetko co ku mne patri.indd 253

26.9.2013 10:46


Anna Funder

Hans prehltol. Hlas mal zrazu posadený nižšie. „Čože? Takže ja podľa teba nie som cieľ?“ Bol schopný kedykoľvek sa uraziť za to, že nerobí dosť proti nim, a vzápätí ju obviniť, že sa nechce podeliť s informáciami z Nemecka. „Nie,“ povedala Dora a otočila sa späť k nemu. Hovorila pokojne, ako s deckom, ktoré má záchvat zúrivosti. „Len si myslím, že žiješ pod šťastnou hviezdou, Hansi, a tebe sa také niečo nestane.“ Z očí mu zostali len štrbinky. „A ty si zasa taká hrdinka?“ „Upokoj sa. Nestane sa to nikomu z nás,“ povedala Dora. Rozpriahla ruky. „Pozri. V každom prípade, veľa sa s tým nedá urobiť. Keď budeme rozmýšľať len o sebe, strach nad nami vyhrá. Musíme myslieť na prácu.“ „Na akú prácu?“ zreval Hans a odišiel do predsiene. Dora pokrčila plecia a pozrela sa na mňa, akoby chcela povedať: Čo také som povedala? Dívala som sa na  linoleum, na  drobné zelené krížiky na bielom podklade. V byte bolo ticho. Potom bolo počuť šuchot, akoby niekto niečo vliekol v predsieni. Hans bol v skrini v predsieni, vyťahoval a vyhadzoval papiere zo zásuviek. Dora zrejme zabudla zamknúť. Papiere lietali ako v sklenenej guli, v ktorej sneží. Kopy dokumentov sa rozsypali, papier padal dolu, obaly z manilského konope chrlili obsah, modré prieklepové papiere zľahka padali na zem. Dora vyštartovala za ním: „Nerob, neopováž sa...“ Zastala, skôr než sa mohli dostať do kontaktu. Išiel z neho strach. Krútil sa a otáčal, kým zásuvky neboli prázdne a dlážka celkom nezmizla pod papiermi. Dora sa obrátila ku mne. „Stráž ho,“ nariadila mi. „Musím dnes ráno upratať súdnu sieň. Toto dám do poriadku potom,“ ukázala na ten neporiadok. Vzala svoje šálky s kávou z kuchyne a išla späť do svojej izby. Hans prešiel bez slova okolo mňa a zatvoril za sebou dvere našej izby. Aj tak som za ním vošla. 254

vsetko co ku mne patri.indd 254

26.9.2013 10:46


Všetko, čo ku mne patrí

Sedel na posteli s tvárou v dlaniach, úplne bezmocný. „Stále mi to robí.“ Hlas mal už pokojnejší, ale aj tak bol zlostný, až mu takmer vyhŕkli slzy. „Snažila sa ťa upokojiť,“ povedala som, hoci som vedela, že to nie je celkom pravda. Nevšímal si ma. „Nedokáže prestať krútiť tým nožom,“ povedal. Hans bol dlho v kúpeľni. Dora s Tollerom odišli bez raňajok. Išla som do kúpeľne po Hansovi. Keď som odtiaľ vyšla, sedel pri kredenci v župane a triedil kopy papiera, hoci zrejme nemohol vedieť, ako ich Dora mala usporiadané. Postavil sa. „Mrzí ma to,“ povedal, ruky mu beznádejne viseli popri tele. Nejaké poskladané papiere mu trčali z vrecka županu. „Nechaj to,“ povedala som. „Urobím to.“ Chcel prejsť okolo mňa. „Aj tie,“ ukázala som na jeho vrecko. Pozrel sa, akoby bol prekvapený. „Len som sa snažil nájsť pre ne miesto,“ povedal a opatrne ich vytiahol a položil naspäť na dlážku. Ale videla som, že jeden zložený papier má stále vo vrecku. „Aj ten,“ ukázala som naň. Položil si ruku na vrecko. „Ten je môj.“ Dívali sme sa jeden na druhého. Do očí mi vystúpili horúce slzy. „Ukáž mi to.“ „Nie.“ Kam som to klesla, že som vyšetrovala vlastného manžela? „Ak mi to neukážeš,“ povedala som, „budem jej to musieť povedať.“ Nenávidela som sa. „Je to moje.“ Tvár sa mu skrivila. Zrazu som mala taký hnusný pocit, že hovorí pravdu, a prišlo mi zle. Chytila som si tvár do dlaní. Počula som, ako vyberá papier z vrecka. Podal mi ho, v očiach mal slzy. Bola to stránka vytrhnutá z jeho zápisníka, mala somárske uši a  bola zhúžvaná, akoby ju nosil v  náprsnej taške a žmolil ako talizman. Bola popísaná. Ale keď som sa pozrela 255

vsetko co ku mne patri.indd 255

26.9.2013 10:46


Anna Funder

lepšie, videla som na nej len tie isté štyri slová, ako sa opakovali, znovu a znovu, riadok za riadkom. Všetko bude dobré. Všetko bude dobré. Všetko bude dobré. Všetko bude dobré... „Prepáč,“ povedala som. Nemal sa kam podieť. Mohol ísť len do našej izby. Keď Hans vyšiel z izby, všimla som si, že je oblečený ešte starostlivejšie než zvyčajne, možno to bol jeho spôsob, ako sa cítiť lepšie. V náprsnom vrecku saka svojho lepšieho obleku mal vreckovku, vlasy starostlivo rozdelené pútcom. Dával veci do poriadku smerom zvonka. Keď odchádzal, povedal mi len, že to ide „rozchodiť“ a potom popoludní ide do knižnice. Na obed so mnou nepôjde. Bola som zvyknutá, že si na sebe dáva záležať. Rozprávali sme sa o závane zúfalstva, čo sa tiahol za našimi priateľmi, ktorí sa ocitli na pokraji biedy – to priveľmi srdečné ďakovanie, keď exulant stláča ruku potenciálnemu vydavateľovi alebo mecenášovi, oči svietiace nádejou, že si niekto objedná jeden preklad, aspoň jeden článoček. Mužov prezrádzali ošúchané manžety a lesklé kolená, deravé topánky a golier otočený tak, aby nebolo vidno, že je vystrapkaný: to všetko prezrádzalo, že človek žije z ruky do úst. My sme neboli chudobní, no Hans cítil, že ak chce, aby mu ostatní dôverovali, nesmie sa za každú cenu predvádzať. „Vyzerať primerane situácii,“ hovorieval si zvyčajne sám pre seba. „Musím vyzerať primerane situácii.“ Hans sa mi len málokedy zdôveril so svojimi snami o budúcnosti – v noci v posteli alebo ak sa ku mne pridal v čajovni na obed. Z toho, aké spletité boli jeho plány, som usúdila, že si tieto scenáre tvoril a opatroval veľmi dlho. Boli ako kotúče s filmom, ktorý si vedel kedykoľvek prehrať v hlave, keď chcel trochu pookriať. Keď toto všetko pominie, bude editorom vlastného farebného časopisu, niečo ako Time pre Nemecko. Budú s ním musieť počítať, bude mať vplyv na nový úsvit v Berlíne. Politici a celebrity sa budú uchádzať o to, aby 256

vsetko co ku mne patri.indd 256

26.9.2013 10:46


Všetko, čo ku mne patrí

mal o nich dobrú mienku. Budeme mať vilu v bohatej štvrti Grunewald, päťčlenný personál v uniformách a auto. Dovolenku budeme tráviť na jachte. Uvidíme pyramídy. Netúžila som po vile, po personále ani po jachte, ale nič som nehovorila. Videla som, že potrebuje obrázok budúcnosti a nechcela som ho oň pripraviť. Po čase sa však jeho sny stali akési ošúchané a obnosené a už tak nezaberali. Čím väčšie ohavnosti nacisti páchali a čím viac času prešlo bez toho, aby nejaké štáty proti tomu protestovali, tým viac sa Hansovi zdalo, že dejiny ho obrali o normálny život, na ktorý mal právo. Priepasť medzi jeho snami a životom na Great Ormond Street bola priveľká, takú veľkú nemusel dovtedy nikdy v živote preklenúť. Bola väčšia než priepasť medzi vikariátom v Nienburgu a naším životom v Berlíne, väčšia než priepasť medzi vojakom, čo sa vrátil z vojny, a novinárom, väčšia než medzi človekom, ktorý sa zajakáva, a tým, ktorý očarúva svojím prejavom a rečou, väčšia než medzi Árijcom a Židom. Ak by sa niekedy popoludní aj zasníval, tá priepasť sa už v ten večer pred ním roztvorila a bolo jasné, že jeho život je jedna veľká mizéria, a v ústach mu zostala len pachuť. Z toho, ako buchli vchodové dvere a ako hodil aktovku na zem, bolo jasné, že vrátiť sa sem preňho znamenalo vrátiť sa do života, ktorý bol pod jeho úroveň. Ale v ten deň po kontra-procese sa čosi zmenilo. Hans sa vrátil domov zavčasu, ešte pred obedom. Bola som ešte v byte, snažila som sa upratať rozhádzané spisy. Rozrazil dvere. „Mám to!“ skríkol. Košeľu mal nezapravenú, tvár mu žiarila, vlasy rozstrapatené. „Pôjdem navštíviť Bertieho. To je jediná vec, ktorú môžem urobiť.“ Chodil hore-dolu, dookola po maličkej predsieni popri skrini, pred ktorou som sedela, a vôbec sa na mňa nedíval. Slová z neho vystreľovali, plány mal už hotové. Keď som zachytila jeho pohľad, všimla som si, že oči má živé ako už dávno nie – znovu sa v nich rozhore257

vsetko co ku mne patri.indd 257

26.9.2013 10:46


Anna Funder

li drobné ohníky nádeje. Povedal, že okamžite prestane pracovať na románe. Bertie je v ešte väčšom ohrození než bol Lessing. Hans bol presvedčený, že môže ísť za ním do Štrasburgu, aby mu robil spoločnosť a rozveselil ho. „A potom sa mi tu možno podarí niekde umiestniť články z jeho Nezávislej tlačovej služby a pošlem mu za ne peniaze.“ Tvrdil, že ak by to išlo dobre, možno by mohol podporovať viacerých emigrantov tým, že by im umiestňoval príspevky v britskej tlači. „Čo si o tom myslíš?“ opýtal sa ma napokon. „Keď už nemôžem písať svoje vlastné veci, môžem byť aspoň sprostredkovateľom.“ Nedávalo mi to veľký zmysel, ale chápala som, že Hans chce z tohto bytu vypadnúť. Mala som podozrenie, že chce od Bertieho vymámiť nejaké informácie aj pre vlastné písanie, aby už nemusel byť závislý od Dory a od toho, či mu niečo posunie, alebo nie. A chápala som, že tým, ako som voči nemu prejavila takú nedôveru, som ho zrazila na kolená. Takto som o tom vtedy rozmýšľala. Gezwungene Liebe tut Gott weh. Láska sa nedá vynútiť. V priebehu týždňa bol preč. V deň mojich dvadsiatych ôsmych narodením bol Hans ešte stále vo Francúzsku. Pani Allworthová prišla s košíkom prikrytým károvaným obrúskom. Pod ním sa čosi hýbalo. „To je pre vás,“ povedala. Stiahla som z košíka utierku na riad a vnútri bola malá bielo-čierna kožušinová guľka. Mačiatko malo ešte stále modré očká, také malé, absolútne živé stvorenie. Vyhŕkli mi slzy. „Zlatko, zlatko,“ povedala pani Allworthová, „len som si myslela...“ „Je také krásne,“ povedala som. Už som si odvykla od normálnej vľúdnosti, odvykla som si od krásy v košíku. Nazvala som ho Nepo podľa Jána Nepomuckého, ktorý odmietol vyzradiť kráľovnino tajomstvo. Vyrástol z neho 258

vsetko co ku mne patri.indd 258

26.9.2013 10:46


Všetko, čo ku mne patrí

svojrázny, prítulný kocúr, ktorému som vždy všetko vyrozprávala. „Všetko vám poviem,“ povedala som ošetrovateľke. „To je dobre,“ odvetila. Túto som tu ešte nevidela, zrejme robila doteraz len nočné. Má tmavú pleť, nočný anjel s drahokamom v nose. „To je veľmi dobre, Ruth.“

vsetko co ku mne patri.indd 259

26.9.2013 10:46

Anna Funder - Všetko, čo ku mne patrí - ukážka  

Austrálska prozaička sa vo svojom debutovom románe vracia do obdobia, keď v Nemecku nastupoval k moci fašizmus. Príbeh je kolážou spomienok...

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you