Issuu on Google+

Boris Filan

V hlavnom meste Čuvašskej republiky nás nenechali na pochybách, kde sme. Po pristátí našej lode nás na brehu privítali  mladí  ľudia  oblečení  v  krojoch  a  dievča  s  chlebom  a  soľou.  Krásny slovanský zvyk, ktorý som raz porušil, keď som išiel na  návštevu domova dôchodcov, v ktorom bol riaditeľ náš kamarát, spevák skupiny Lojzo, Marián Kochanský. Dlho ma pozýval,  a keď som konečne prišiel, tak som chlieb so soľou priniesol ja.  Marián sa rozosmial svojím typickým smiechom, do ktorého by  sa bol ten peceň chleba vošiel celý.  V Čeboksaroch bol na začiatku úsmev. To v Rusku nie je bežné.  Rusi  sú  po  čase  priateľskí,  milí,  ale  pri  prvom  stretnutí  sa  neusmievajú. Buď to súvisí s predstavou dôstojnosti alebo všeobecným stavom ich chrupov. To je fakt, že zuby majú v príšernom stave. Starší to zachraňujú zlatom. Tam je to ešte stále znak  48


Vodka, duša, kaviár bohatstva a vybraného vkusu. Privítala nás kultúrna úderka. Zahrali, zaspievali, krásna dievčina nás privítala vo veršoch. Vyzerala presne ako Lena zo Samara Tours, ktorá nám oznámila, že  naša plavba je zrušená. No vidíš, Lena, a predsa sa plavíme.  A teraz nás tu v Čeboksaroch vítaš. Sme v Čuvašskej republike.  Ču-vaši, Ču-naši, všetko jedno, hlavne, že sme na ceste. jedno, hlavne, že sme na ceste. Čeboksary sú polmiliónové mesto na Volge.  Radosť  sa  pozerať,  ako  spolunažívajú  s  riekou.  Centrum  mesta  pripo-mína  kúpele.  Samé  par-ky,  sochy,  lavičky.  Kus  Kus od  brehu  majú  na  vode  vode ukotvené  modré  domčeky  pre  labute.  Pravdupovediac,  o  Čuvašoch  som  som v  živote  nepočul.  Niekde  Niekde celkom  na  okraji  mojich  mojich informácií  informácií to  to mohli  mohli byť  byť akýsi  akýsi sibírski  sibírski bratranci Čukčov. Ale kdeže. Pôvodne to boli Bulhari, povolžskí  Bulhari. Pred tisíc rokmi tomu tam okolo Volgy šéfovali, až po  opačný koniec pri Astracháne, kde existovala legendárna Chazarská ríša, v ktorej žili lovci snov. Rusi všetky tie malé štátiky  pozbierali, zamiesili a spravili z toho Sovietsky zväz. V malom,  Rusmi kočírovanom národe som prežil dve tretiny svojho života,  takže viem, o čom hovorím.3 Stalin sa s nimi nebabral. Keď ho  Čečenci  nahnevali,  nasadil  celý  národ  do  vlaku  a  za  trest  ich  odviezol celkom inde. Čuvašov nechali tam, kde boli, ale je to  3 V 8. storočí bolo územie dnešného Čuvašska osídlené volžskými Bulharmi, časom vznikol kmeňový zväz Bulharov a ďalších ugrofínskych kmeňov. V polovici 13. storočia bolo územie dobyté a obsadené mongolským chánom. To malo za následok hromadné presťahovanie Bulharov na pravý breh rieky Volgy a ich postupné zlúčenie s Ugrofínmi do Čuvašského národa. Ich jazyk patrí do skupiny turkických jazykov, do altajskej vetvy. Rovnako ako ostatné malé štáty, Čuvašsko sa pripojilo v 16. storočí k Rusku a zažilo aj násilnú rusifikáciu. Nasledovala séria protiruských povstaní. Ich dôsledkom bolo uvoľnenie situácie, zrušenie nevoľníctva na konci 19. storočia a pomalý hospodársky rast a rozvoj. Na školách sa začal vyučovať čuvašský jazyk. V roku 1920 bola ustanovená sovietska moc a začali vznikať soviety. Roku 1925 vznikla Čuvašská ASSR.

49


Boris Filan

oveľa  viac  Rusko  ako  čokoľvek  iné. Muselo to byť náročné. Ale  Čuvaši verili, že sa to raz zmení.  Na  pešej  zóne  majú  veľký  Kameň dobrej nádeje.  Je  to  nádherný  kus  nerastu  osadený  na  mramorovom  podstavci.  Ľudia  k  nemu  prichádzajú,  dotknú  sa  ho a vytvárajú zónu pozitívnych  morfických rezonancií. Páčilo sa  mi byť tam s rôznymi typmi návštevníkov  aj  domácich.  Okolo  kameňa krúžil muž s dlhou bielou bradou, podľa mňa správca  energií a moderátor emócií. Keď  som sa vrátil domov, zašiel som za primátorom a pokúšal som  sa nahovoriť ho, že by sme ten nápad mohli zopakovať v Bratislave. Mal som vybraté aj miesto. Na dunajskom nábreží, vľavo  od  prístavu  propeleru.  Požiadal  som  manželkinho  bratranca,  Vojta Čunderlíka, ktorý pozná všetko okolo Banskej Bystrice ako  dlaň, aby sa po vhodnom šutri poobzeral. Netrvalo dlho a telefonoval, že už ho má. Stačilo zájsť s pár chlapmi a nákladným  autom a priviezť kameň do Bratislavy. Oznámil som to primáto-

50


Vodka, duša, kaviár rovi, ale on mi neodpovedal. Na tom mieste, ktorý som vybral  pre kameň dobrej nádeje, je teraz ten zúfalý pahorok venovaný  Európskej  únii.  Možno  to  tak  malo  byť.  V  Bratislave  by  sa  ten  kameň od zlých energií možno rozpadol na kusy. 

V  centre  mesta  Čeboksary  je  kino,  v  ktorom  bola  premiéra  filmu Čapajev. No a čo? poviete si. Ale to ste na veľkom omyle.  Aké – no a čo?! Čapajev je legenda, ako Buffalo Bill, lenže na  opačnej strane zemegule. Buffalo Bill celkom nie, ale napríklad  ako generál Custer, víťaz od Little Big Hornu. Ale ani to nie je  presné, lebo generál Custer bojoval proti červenokožcom. Čapajev bol ich komandant. Všetkými milovaný a ospevovaný veliteľ Červenej armády. Na čelo pluku si ho zvolili vlastní vojaci. Nie  len za odvahu, ale priamo za udatnosť. To znamená, že dotyčný  je smelý, nebojazlivý, odvážny, neohrozený, hrdinský. Taký bol  červenoarmejský veliteľ Vasilij Ivanovič. To krstné meno a otečestvo uvádzam, aby sme sa s nimi rozlúčili. Legendárny veliteľ  sa  rozhodol,  že  bude  používať  v  boji  a  pri  podpisovaní  iba  to  úderné – Čapajev. Ako Stalin, Hitler, Tito. To tí to tak toto. Veľkému šéfovi stačí jedno poriadne meno a všetci ho milujú a trasú  sa pred ním. Čapajevova legenda rozkvitla do takých rozmerov,  51


Boris Filan

že o ňom skladali piesne, vymýšľali historky, natočili o ňom film.  Ale čo je najcennejšie, vznikali o ňom vtipy.  Čapajev stojí pred nastúpeným plukom a pýta sa: „Vojaci! Potrebujú vtáci peniaze?“ A všetci ako jeden muž odpovedajú: „Nie, súdruh veliteľ, vtáci  peniaze nepotrebujú.“ A Čapajev hovorí: „Orli moji! Prepil som váš žold!“ Čapajev bol krásny chlap – krasnoarmejec. Zachovali  sa  dobové  fotografie,  na  ktorých  pózuje  s  typickou  kozáckou  baranicou  nasadenou frajersky nabok. Má výrečné,  presvedčivé,  uhrančivé  oči,  s  akými  vyvolení  robili  hviezdnu  kariéru  v nemých filmoch. Súmerná mužná  tvár  a  fúzy  geniality.  Také  fúziská  nosili od nepamäti rodení bojovníci,  osmanskí pašovia, srbskí podrezávači,  maďarskí  husári  aj  Salvador  Dalí. Čapajev mal fúzy, ktoré môže  nosiť iba ten, kto na to čertovsky má. Bez zázemia mimoriadnej  osobnosti  také  fúzy  človeka  zosmiešnia,  ponížia,  odhalia.  Od  hrdinského  pátosu  ku  komédii  je  iba  krôčik.  Čapajev  mal  starozákonné obočie, akým sa bez slov vydávajú rozkazy, udeľujú  tresty aj odpustenia. S takým obočím a fúzami sa dá viesť celá  armáda,  čo  Čapajev  aj  robil.  Raz  prednášal  kadetom.  Naježil  obočie, vykrútil si fúziská a hovorí: „Čo vám budem rozprávať.  Bieli bojujú ako diabli a my ako levy. Ja na koni, v ruke šabľa.  Pozriem sa doprava... kúrrrrva! Pozriem sa doľava... kúrrrva.“ „To je pamäť,“ vzdychajú kadeti s obdivom.  Čapajev  nemusel  hovoriť  ani  toľko  a  všetko  bolo  jasné.   Kúrrrva. Film o Čapajevovi videlo len za prvý rok v Sovietskom zväze  30  miliónov  divákov.  Bol  ocenený  ako  najlepší  zahraničný  film  v  USA  v  roku  1935  a  vo  Francúzsku  1937.  Premiéra  filmu  Čapajev bola v meste Čeboksary. Na premietanie prišli rodáci  52


Vodka, duša, kaviár z dedinky Budajevo, ktorá je teraz súčasťou mesta. Keď sa začalo premietanie, diváci kričali: „To je náš Vaska!“ vyskočili zo  sedadiel, bežali k plátnu a chceli Čapajeva objímať. Mali radosť,  že z ich rodáka vyrástol taký chlapík. Čapajev sa narodil v siedmom mesiaci, bol malulinký a vážil necelé dve kilá. Bola zima,  mama ho zohrievala v kožušinovej palčiakovej rukavici a kúpala  v  polievkovom  tanieri.  A  aký  bohatier  z  toho  chrústa  vyrástol!  Občianska vojna, v ktorej sa preslávil na strane červených proti  bielogvardejcom, bola brutálna mäsiarčina. Bojovalo sa chlap  proti  chlapovi,  šabľami,  na  bodáky.  Výstroj  Červenej  armády  bola rovnošata, zbraň a vodka. Čapajev bol legenda v každej  disciplíne.  Kolovali  o  ňom  anekdoty,  ako  sa  opíjal  so  sluhom  Peťkom, ako obháňali guľometčíčku Anku. Keď granát zranil politruka Furmanova, prebehol známy dialóg:  Čapajev: „Vrača!“ (lekára!) Vojaci: „Vrač ubyt.“ (lekár je mŕtvy) Čapajev: „Ničevo, zdelaju sám!“  Pri operácii vypil pol litra čistého liehu. Keď dooperoval, spýtali  sa  ho,  či  to  je  všetko.  Čapajev  povedal:  „Azda  by  ste  mi  mohli priniesť kyslú uhorku, na zahryznutie.“ 

53


Boris Filan

Súsošie  s  Čapajevom  je  impozantné.  Uprostred  námestia  medzi svojimi bojovníkmi cvála Čapajev na koni, šabľu má napriahnutú vpred. Ukazuje príklad odvahy aj smer. Vpred! Bronzový kolos na žulovom podstavci má v sebe všetko, čo legenda  potrebuje – nadšenie, silu, dynamiku, hrdinstvo, pátos. Rusi vedeli robiť politický marketing obrazmi, sochami aj plagátmi. Lenže doba sa pominula a pátos na trhu zlacnel. Ktosi sa vyštveral  na sochu a sprejom spravil Čapajevovi červené oko. S ním je to  dokonalé. Ale legende to nemôže ublížiť. Nečudo, že ho vtedy  dávno ľudia milovali. Predstavoval prototyp hrdinu, bol z hmoty, ktorá je vzácna. Za takými bojovníkmi matky posielali svoje  dcéry do vojenských táborov. Aby v noci po boji získali od bojovníkov drahocenné semeno výnimočných.4 Čapajev zahynul  v boji. Začiatkom septembra 1919 táboril pri meste Lbiščensk  v Kazachstane. Veliteľstvo nečakane napadol nepriateľ, v jeho  vojsku bol aj oddiel našich legionárov. Čapajev a jeho vojaci boli  prinútení k ústupu cez rieku Ural. Tam komandir pravdepodobne zahynul. Jeho telo sa nikdy nenašlo. Na konci filmu ustupujúci Čapajev na brehu rieky kričí na svojich vojakov: „Zachráňte  sa! Česi idú!“ 

4 Čapajev mal tri deti. Jeho najstarší syn Alexander Vasiljevič Čapajev sa stal generálmajorom delostrelectva Sovietskej armády, syn Arkadij Vasiljevič padol v druhej svetovej vojne ako vojenský letec.

54


Vodka, duša, kaviár Naša  loď  bola  zakotvená  v  prístave  a  na  brehu  svietil  veľký  nápis  Vasiuky.  Slávne  legendárne  Vasiuky,  kam  poslali  dvaja  anjeli srandy Iľja Iľf a Jevgenij Petrov veľkého kombinátora Ostapa  Bendera  hrať  šach.  V  tom  mestečku  som  strávil  nádherné  chvíle,  aj  keď  som  tam  ešte  nikdy  nebol.  Iľf  a  Petrov  napísali  knihy, ktoré o Rusku vypovedali viac ako celé knižnice a filmotéky.  Zlaté teľa  a  Dvanásť stoličiek  boli  naše  biblie.  Vo  Vasiukách na Volge sa Ostap Bender ocitol na dne a hoci nikdy šach 

nehral, rozhodol sa usporiadať veľmajstrovskú simultánku. Pre  tých, ktorí nevedia, čo je simultánka – jeden hráč hrá súčasne  proti  viacerým  súperom.  Ostap  Bender  nebol  žiadny  trochár,  rozhodol sa, že bude hrať proti šachistom na tridsiatich šachovniciach.  A  predtým  usporiada  prednášku  o  kompozičnom  šachu. Pred obedom navštívil vasiucký šachový klub, kde sedel  jednooký predseda. Prišiel o oko pri jednej dlhej šachovej partii,  keď pri premýšľaní ťahu zaspal a vypichol si oko o špicu bieleho  strelca. Ostap ho šokoval, keď sa predstavil ako šachový veľmajster, ktorý sa zastavil cestou z turnaja v Karlových Varoch na  na turnaj  v  Kazani.  Ostap  hneď  na  úvod  vasiuckému  predsedovi predsedovi  vytkol, že ich klub má nudný názov Šachová sekcia a inšpiroa inšpirovaný prázdnym žalúdkom mu navrhol, aby ho premenovali na  na Klub  štyroch  koní  alebo  Červená  koncovka  alebo  Klub  straty  straty kvality pri získaní tempa.  55


Boris Filan

Myšlienka  mala  úspech  a  Vasiučania  hneď  popoludní  odhlasovali názov Šachový klub štyroch koní. Ostap Bender Vasiučanom  sľúbil,  že  pre  nich  zorganizuje  medzinárodný  turnaj  s  účasťou najlepších  veľmajstrov sveta. A  hneď  si  od nich  vypýtal  zálohu  dvadsaťjeden  rubľov  na  poslanie  telegramov  veľmajstrom.  Večer  bola  sála  miestneho  klubu  Lepenkár  plná.  Ostapov bojový druh Ipolit Matvejevič Vrabčinský vybral len na  vstupnom štyridsať rubľov. Ostap namiesto prednášky porozprával divákom pár starých  anekdot zo života veľmajstrov. Potom proti nemu zasadlo k šachovniciam tridsať miestnych amatérov. Ostap pristúpil k prvej  šachovnici a spravil ťah E2 na E4 a potom na ostatných 29 šachovniciach vykonal tú istú operáciu. Amatéri sa jeden za druhým  chytali  za  vlasy  a  ponorili  sa  do  premýšľania.  Po  treťom  ťahu sa ukázalo, že veľmajster hrá osemnásť španielskych hier,  o  čom  sám  nevedel,  lebo  hral  šach  prvý  raz  v  živote.  Zo  začiatku amatéri a najmä jednooký predseda žasli. Po chvíli bol  podvod veľmajstra jasný. Ostap bol vnímavý, cítil zlé vlny. Pomyslel si, že je najvyšší čas, aby ušiel, ale zatiaľ pokojne chodil  medzi stolmi a nedbalo posúval figúrky. Za desať minút prehral  desať partií. V miestnosti klubu Lepenkár sa ozvali nespokojné  výkriky. Blížil sa škandál. Ostap prehral jednu za druhou pätnásť  partií a potom ešte tri. Ostal už iba jednooký. Zo začiatku od trémy narobil veľa chýb a teraz namáhavo viedol hru k víťaznému  koncu.  Ostap  nenápadne  potiahol  zo  šachovnice  čiernu  vežu  a skryl si ju do vrecka. Diváci už stáli tesne okolo nich. „Ešte pred chvíľou  tu stála moja  veža,“  kričal jednooký,  jednooký, „a teraz jej už niet.“ „Ak  jej  niet,  tak  tam  asi  ani  nebola,“  surovo  povedal  povedal Ostap. „Ako by nebola? Jasne si pamätám, že tam bola.“ „Nebola.“ mi „Bola. To je odporné,“ zreval jednooký. „Okamžite mi  vráťte vežu.“ Ostap pochopil, že zaváhanie by mohlo byť smrteľné. Schytil  56


Vodka, duša, kaviár do  hrsti  pár  figúrok  a  hodil  ich  jednookému  do  hlavy.  Potom  šmaril šachovnicu do lampy a v tme mlátiac päsťami do číchsi  čeľustí a čiel vybehol na ulicu.  Vasiuckí amatéri bežali za ním. „Chyťte veľmajstra,“ kričal jednooký. „Chyťte ho, darebáka,“ kričali ostatní.  Prišiel som do Vasiuk pri príležitosti  osemdesiateho  výročia Ostapovej veľmajstrovskej  simultánky.  Zastavil  som  sa  cestou  z  Karlových  Varov  do  Kazane. Vasiučania pri príležitosti  výročia  organizovali  veľký šachový turnaj, ktorý som  zmeškal.  Ale  neprišiel  som  sem hrať. Som iba priaznivec  a ctiteľ kompozičného šachu.  Ako  Julo  Satinský,  s  ktorým  sme  si  vždy  sľubovali,  že  sa  do  Vasiuk  vyberieme.  Som  rád,  že  som  ten  sľub  splnil.  Navštívil  som  Vasiuky  a  klub  Lepenkár. Je v ňom múzeum  Ostapa Bendera s Ostapovou  námorníckou  čiapkou,  šachovnicou aj figurínami Ostapa  a  jednookého  predsedu.  Vo  vedľajších  miestnostiach  sú výstavy karikatúr a smiešnych  sôch.  Vasiučania  sem  na  Ostapovu  legendu  lákajú  domácich aj cudzincov a vyberajú od nich mastné vstup57


Boris Filan

né. Je to zvláštne chváliť sa svetu vlastnou hlúposťou a naivitou.  Ale vlastne prečo hlúposťou a naivitou? Veď Vasiučania si tých  pár rubľov, ktoré im Ostap spreneveril, už dávno vybrali. Od nás.  Veď  im  to  Ostap  vtedy  pred  simultánkou  veštil,  keď  sa  báli, že veľký turnaj nebudú schopní zaplatiť. „Vasiučania nebudú  vôbec platiť,“ kričal vtedy dávno Ostap Bender, ktorý bol taký  hladný,  že  mal  nutkanie  zjesť  šachového  koníka.  „Vasjučania  budú dostávať. Zídu sa sem ľudia z celého sveta. Vzniknú tu hotely, turnajový palác, mrakodrapy. Státisíce bohatých a zabezpečených ľudí z celého sveta sa budú ponáhľať do Vasiuk, aby  tu nechali svoje peniaze.“ Vtedy  to  tak  nevyzeralo,  ale  Ostap  sa  veľmi  nemýlil.  Ľudia  z celého sveta prichádzajú do Vasiuk kvôli nemu. Mrakodrapy  a  šachový  palác  ešte  nestoja.  Iba  pre  klubom  Lepenkár  stojí  veľký bronzový pomník Vladimíra Iľjiča Lenina. Ten hral iný šach,  inú simultánku. Ten nasľuboval iné veci ako Ostap a tiež ich nesplnil.  Ale  to  sa  géniom  občas  stáva,  že  sa  v  predpovediach  trošku pomýlia. Ešte nie je všetkým dňom koniec.

58


Vodka, duša, kaviár Po  návrate  z  Vasiuk  na  loď  sme  vykonali  malý obrad. Naliali sme vodku do troch pohárov. Jeden pre Inge, druhý pre mňa a tretí  pre Jula Satinského. S ním sme si vymieňali  citáty zo Zlatého teľaťa a Dvanástich stoličiek.  A keď Julo čítal úryvky z denníkov Iľju Iľfa, od  smiechu sme plakali. Ako jednému z ctiteľov  kompozičného  šachu  pre  mňa  Julo  v  Prahe  v  antikvariáte  našiel  na  Slovensku  vtedy  neznámu knihu Iľfa a Petrova. Volala sa Amerika bez poschodí  a ja si ju občas doma hladkám. Na kamarátovu počesť sme do  seba kopli svoje vodky a tú jeho sme obetovali  Volge.  Julo  ako  málokto  na  svete  vedel o takýchto rituáloch svoje. 

Skanzen je zvláštne miesto. Pripadá mi ako veľkonočný šibák  zasadený  do  zeme,  aby  z  neho  vyrástol  strom.  Ale  málokedy  sa  ujme.  Nemôžem  povedať,  že  som  bol  v  stovkách  skanzenov, ale zopár som ich videl. Na Slovensku, v Amerike indiánsky  tábor,  v  Rumunsku  krásny  skanzen  s  úžasnými  pomaľovanými  drevenými  domami  a  kostolíkmi,  v  Tanzánii  africkú  dedinu  s okrúhlymi chatrčami. Skanzeny sú pre mňa cintoríny času. Od  detstva sa na návštevu skanzenu teším, ale pri jeho prehliadke  som stiesnený, sklamaný, zahanbený, rozpačitý. Skanzeny za59


Boris Filan

kladajú nadšenci, ktorí v dobrej vôli ohýbajú a spletajú veci, ktoré  sa takému spájaniu energicky vzpierajú. Keď je expozícia dobrá, bohatá, tak interiér pôsobí, že domáci pred chvíľou odišli a ja  mám nepríjemný pocit, že sme votrelci. Skanzen je lož, ktorá nám  chce povedať niečo pravdivé. Ja som chlapec z mesta, v dedinskom prostredí sa pohybujem ako cap na ľade, kĺžem po povrchu  vecí a neviem, či sú obyčajné, vzácne alebo tam vôbec nepatria.  Moja manželka je v skanzenoch ako doma. Čokoľvek vie vziať do  ruky, oceniť to a prípadne použiť. V ruskej chalupe chytila vedrá,  šup s nimi na plecia, hneď mohla hrať Marfu Ivanovnu, ako ide po vodu. Pre mňa sú veci, ako drevené  topánky lapte alebo drevená cesta, mystické záležitosti.  Zhmotnené  rekvizity  môjho  detstva.  Vtedy  sa u nás vydávali detské knižky s ruskými bájkami  5 a bylinami . A v tých knihách boli realistické obrázky mužíkov vo  vyšívaných košeliach zapínaných pri krku, mocné ženščiny, ktoré  niesli na pleciach niečo ako konský postroj a na ňom dve vedrá.  V mojej detskej mysli tie prostredia a rekvizity existovali iba kreslené. A tu sa zhmotnili a uvádzali ma do rozpakov. Celkom príjemné  5 Bylina (rus. были́на) epické básne, ktoré opisujú hrdinské činy bohatierov. Byliny vznikali od 12. storočia. Pôvodne ich šírili takzvaní skazateli.

60


Vodka, duša, kaviár bolo, že sme na exkurzii boli s Rusmi. Pre tých to bolo zaujímavé a normálne ako pre nás návšteva v Šumiaci. Žiadne štuchance a povýšené úsmevy, žiadne falošné och a chichichi. Rusi sú  ideál ni skupinoví obzerači. Pozrite sa doprava! Doľava! Tak a tak,  vtedy a vtedy. Nikto sa nič nepýta, nič nevynechá. Zato ja som  tam poletoval ako bodnutý osou. Všetko som chcel brať do ruky,  obzrieť si oblečenie aj predmety. Takto žili ľudia z iného vesmíru,  ktorý potom chceli nanútiť aj nám? Dnes už niečo také ako pôvodný mužík neexistuje. Splynuli s priemerom. Ale v 19. storočí to  bola samostatná rasa, svojím spôsobom mimozemšťania. Hovorí  sa, že v Rusku je málo černochov, lebo si zotročili vlastných ľudí.  Postava  vlasatého  bradatého  vychudnutého  mužíka  oblečeného v handrách ma straší viac ako papuánski kanibali. Videl som  strašné  staré  fotografie  z  ruského  hladomoru,  keď  na  uliciach  predávali kusy ľudských tiel. Pánboh s nami a zlé preč. Skanzen  je fotografia zosnulého v sviatočnom kroji. V skutočnosti za cára  v  Rusku  žili  ľudia  strašne,  v  zemliankách, v  dierach  vyhĺbených  do  zeme.  Na  nohách  mali  iba  handry  a  zomierali  od  hladu  po  miliónoch. Skan-zen. Zen je buddhistické učenie, ktoré sa pýta,  ako vyzerá tlesknutie jednej ruky. So mnou robí skanzen to isté,  čo zen. Namiesto odpovedí si odnášam otázky. 

61


Boris Filan - Vodka, duša, kaviár - ukážka