__MAIN_TEXT__

Page 1

Hans Ibelings

Tak ako je Súčasná architektúra na Slovensku Pri jednom experimente vedci testovali vizuálne-motorickú koordináciu atlétov tak, že ich umiestnili do tmavej miestnosti a hodili do nich loptičku, pričom priestor osvetlili maximálne na jednu sekundu. Ukázalo sa, že aj záblesk viditeľnosti postačil, aby umožnil dobre trénovanému športovcovi určiť rýchlosť i smer lopty a chytiť ju v tme. Vo veľmi podobnej situácii ako testovaní športovci je v podstate aj kritička či kritik zo zahraničia, keď na vzorke architektúry z určitej situácie a času má zistiť dynamiku a smer jej vývoja. A rovnako podobná je aj naša krátka esej pri pokuse určiť, kde sa súčasná architektúra na Slovensku nachádza. Nechceme naznačovať, že kritička či kritik majú mať nejaký športový talent, aby však boli schopní zapísať, čo vidia, skutočne potrebujú určitú vizuálne-motorickú koordináciu. Ak chápeme súčasnosť jednoducho ako „teraz“ a Slovensko ako „tu“ (aby sa predišlo zložitým diskusiám, či by slovenská architektúra ako národná mohla, alebo mala existovať), potom zostáva jediná otázka: O akej architektúre hovoríme, keď hovoríme o architektúre? Samozrejme, architektúra má viacero foriem, môže to byť návrh, teória, projekt, idea, skica, koncept, kniha, kresba, socha, pamäť a oveľa viac, no táto publikácia sa sústreďuje na architektúru ako budovu. Netreba dodávať, že architektúra nie je doménou každej budovy, rovnako ako nie všetko namaľované na plátne je obrazom či umeleckým dielom. Podobne to, čo je postavené, nie je vždy budova a nie každá budova sa vždy vníma ako architektúra. Nemá to nič spoločné s údajným kategorickým rozdielom, aký je napríklad medzi katedrálou a prístreškom pre bicykle – odkazujúc na slávny úvod Nikolausa Pevsnera v jeho knihe Náčrt európskej architektúry. Súvisí to však s meniacimi sa kritériami, čo je svet architektúry ochotný a schopný pod pojem architektúra zahrnúť. Ročenka obsahuje napríklad niekoľko objektov vybraných z dlhého zoznamu samostatných rodinných domov a dvojdomov. Ale aj tento dlhý zoznam tvorí len zlomok všetkých rezidenčných projektov, ktoré postavili na Slovensku v posledných rokoch. Zatiaľ čo všetky súkromné domy možno chápať ako vyjadrenie slovenskej a súčasnej kultúry – v antropologickom zmysle ako súčasť kultúry bývania –, len niektoré z nich sa dostali do výberu a zodpovedali kritériám zaradenia medzi súčasnú slovenskú architektúru do ročenky, ako je táto.

strana 28

Existuje vhodná tautológia, ktorá hovorí, že architektúrou je to, za čo ju považujú ľudia, ktorí jej rozumejú. Ide o variáciu definície umenia Howarda Beckera v jeho opise umeleckého sveta ako „všetkých ľudí, ktorých činnosť je nevyhnutná pre tvorbu charakteristických diel, ktoré tento svet a snáď aj iní definujú ako umenie“.1 Architektúra je to, čo svet architektov a možno aj iní definujú ako architektúru. Editori tejto publikácie evidentne pôsobia v architektonickom svete, čo odráža aj ich výber a súčasne prispieva k tomu, čo sa chápe ako architektúra. I keď niečo z ich výberu, respektíve toho, čo nevybrali, môže vyvolávať otázky, človek si môže byť istý, že táto ročenka v celku zahŕňa architektúru, ako ju chápeme vo všeobecnosti. Ponúkaný výber možno považovať za východiskový bod odzrkadľujúci prístup mnohých architektov zaradených do tejto publikácie, ktorí pri práci vychádzajú z pomerov a podmienok, „aké sú“. Možno to bude znieť ako zovšeobecňovanie, ale architektúra na Slovensku prijíma bežné prostredie s pozoruhodnou a niekedy zdanlivo seba popierajúcou neformálnosťou. Nemali by sme to mylne chápať ako nedostatok ambícií či talentu, ale skôr ako dôkaz, že súčasní slovenskí architekti nie sú zameraní na materiálovú, formálnu alebo typologickú výnimočnosť. Všeobecne povedané, namiesto túžby po originalite ich architektúra často odhaľuje prekvapivú priamočiarosť a keby mali tú možnosť, snáď by uprednostnili prístrešok pre bicykle pred katedrálou. Vystačia si bez ostentatívnej ukážky inovatívnych technológií, nápadných materiálov, veľkolepých foriem alebo okázalej jedinečnosti. Ak niečím projekty v tejto knihe vyčnievajú, tak je to inteligencia návrhu a radostná dôkladnosť, nie nápadná odlišnosť od všetkého, čo ich obklopuje. Mnohé projekty odhaľujú to, čo holandský architekt Gerrit Rietveld nazýval luxusom triezvosti. Je to napríklad chata vo Vojke od Petra Jurkoviča či poľovnícky dom v Kuchyni od ateliéru Pantograph, ktoré ponúkajú nenápadný komfort, aj urbánny návrh námestia v Prešove od zerozero, čo poskytuje kultivovanú dôstojnosť každodennému prostrediu. Ide o príklady architektúry, ktorá vyzerá klamlivo jednoducho aj samozrejme a pritom ukazuje, ako prekvapivo málo stačí, aby sa dosiahol výrazný efekt. Na druhej strane implicitne odhaľuje biedu veľkej väčšiny bezmyšlienkovo navrhovaného hmotného prostredia (a to nielen na Slovensku).


Hans Ibelings

Just the Way It Is Contemporary Architecture in Slovakia

Scientists have tested the visual-motor coordination of athletes by enclosing them in a dark room and then throwing them a ball, while lighting the space for no more than a single second. It was found that even this instant of visibility sufficed for a well-trained athlete to determine the speed and direction of the ball and catch it in the dark. The architectural critic from abroad is, essentially, in a situation very similar to that of the tested athletes, being asked to judge, from a sample of architecture in a certain situation and time, its dynamics and trajectories of development. This brief essay is, in fact, an attempt of this kind to determine where contemporary architecture in Slovakia now stands. I do not intend to assert that there is a similar form of talent inherent to architectural criticism, but to be able to write down what one seed does in fact require some degree of visual-motor coordination. If the present moment is understood simply as the “now” and Slovakia as the “here” (to avoid all extensive digressions on whether Slovak architecture as a national form can or even should exist), there still remains but one question: What architecture do we talk about when we talk about architecture? Of course, architecture has a wide variety of forms: it can be a design, theory, project, idea, sketch, concept, book, drawing, sculpture, memory and even more, though this publication concentrates on architecture as a building. It need not be said that architecture is not the domain of every building, just as not everything painted on canvas is a picture or even an artwork. Similarly, what is built is not always a building, nor is every building always perceived as architecture. This has nothing in common with the alleged categorical difference between, say, a cathedral and a bicycle shed – to cite the renowned introduction by Nikolaus Pevsner to his Outline of European Architecture – but as changing criteria of what, in the world of architecture, is willing and capable of being included under the concept of architecture. This yearbook, for instance, contains several single-family houses selected from a long list of freestanding and duplex residences. But even this longlist provides only a tiny fraction of all of the residential projects built in recent years in Slovakia. While any private house can be understood as an expression both of Slovak and contemporary culture – in the anthropological sense of the culture of housing – only a few of them have been chosen as suitable for inclusion among contemporary Slovak architecture in a publication like this.

page 29

There exists a highly apt tautology that claims architecture to be what it is seen by people who understand it. This is essentially a variation of the definition of art offered by Howard Becker, who describes the art world as “all those people whose activities are necessary for the creation of characteristic works, which this world and perhaps even others define as art”.1 Architecture is what the world of architects (and perhaps even others) define as architecture. The editors of this publication, as is evident, are active in the architectural world, and thus their selection reflects and contributes to what is understood as architecture. Even if some of their choices, or some of the choices they did not make, could be subject to question, the viewer can be certain that this yearbook in total encapsulates architecture as we generally understand it. This selection can be viewed as the starting point reflecting the approach of many architects listed in this publication, who in their work start from the conditions and circumstances “as they are”. Possibly it will seem a generalisation, but architecture in Slovakia is perceived as an ordinary environment, with an unusual, sometimes even self-denying informality. We should not understand this – erroneously – as a lack of ambition or talent, but instead as proof that contemporary Slovak architects do not focus on the exceptional, whether in material, form or typology. Put generally, in place of a desire for originality, their architecture frequently reveals a surprising directness, and perhaps, if the possibility were there, a privileging of Pevsner’s bicycle shed over the cathedral. They suffice without ostentatious display of innovative technologies, surprising materials, expansive forms or ostentatious uniqueness. If the projects in this book are in any way exceptional, it is in the intelligence of the design and the joyful thoroughness, not the arbitrary difference from everything that surrounds them. Many projects reveal what the Dutch architect Gerrit Rietveld has termed the “luxury of sobriety”. These include, e.g. the cottage in Vojka by Peter Jurkovič or the hunting lodge in Kuchyn from Atelier Pantograph, which provide unassuming comfort, or the urban plan for the square in Prešov by Zerozero, which provides cultivated dignity to the everyday environment. These are examples of architecture that appear deceptively simple and self-evident, yet nonetheless show how surprisingly little it takes to achieve a surprising effect. On the other hand, they implicitly reveal the wretchedness of the great mass of thoughtlessly designed material environments – a fact not only limited to Slovakia.


Najlepšie rezidenčné projekty na Slovensku nenápadne ukrývajú svojich obyvateľov, najzreteľnejšie v Dome v dome od Martina Jančoka v Bernolákove alebo v rezidenčnom komplexe navrhnutom ateliérom what architects, ktorý potláča individualitu bytov. Najlepšie monumenty relativizujú monumentalitu, ako v prípade lávky a vyhliadkovej plošiny na vrchole kopca Straník, ktorá nie je ničím iným než bežným orientačným bodom v krajine. Tie najlepšie premeny existujúcich budov rešpektujú to, čo tam už bolo. Doslova to prijímajú tak, „ako to je“, čo potvrdzujú aj obnova funkcionalistického kúpaliska v Košiciach od Ladislava Hanuliaka, elegantná premena Mozartovho domu v Bratislave ateliérom Skoček + Skoček alebo pragmatická krása konverzie bývalej továrne od GutGut. Vzhľadom na súčasný dôraz na priamočiaru skromnosť je architektúra Slovenska v mnohom v súlade s vývojom inde v Európe, či už ide o zdržanlivý modernizmus, ako práce ateliérov Sergison Bates alebo Caruso St John vo Veľkej Británii, sofistikované brikoláže z bežných prvkov v dielach architektov De Vylder Taillieu Vinck a niekoľkých ďalších z Flámska, racionalistickú nostalgiu školy San Rocco v Taliansku, alebo remeslo práve vznikajúcej „generácie tkáčov“ v Holandsku. Na Slovensku však chýba koordinované skupinové úsilie situovať svoju architektúru v rámci medzinárodného kontextu, kam by patrila, aj keď nemá porovnateľnú osobnosť, chytľavé motto či emblematický projekt. Alebo by sme skôr mali povedať: ešte ich nemá. Očividná absencia vlastnej propagácie v určitom zmysle pristane skromnosti slovenskej architektúry. Mnohí európski kolegovia hlásiaci sa k podobnej prostote sa však nestránia vyvolávania záujmu o svoju prácu a idey. Slovenskí architekti svoje diela možno podceňujú, keď nezdôrazňujú silu myšlienok a návrhov podobne ako ich súčasníci kdekoľvek vo svete. Hoci je každý z projektov v tomto výbere jedinečný (pozoruhodnou výnimkou je len prefabrikovaný Arkshelter od De Backera, Mikovčáka a Senkowského), možno ich vnímať aj v inom svetle – ako exemplárne svojím prístupom, napríklad ako premeny existujúcich budov, citlivé intervencie v prírodnom prostredí či starostlivé vstupy do mestskej štruktúry, alebo ako prototypy s latentným potenciálom stať sa typmi ako mnohé rodinné domy. Aj keď sa to nikdy nestane, aspoň teoreticky by mohli byť východiskovým bodom metódy, respektíve modelu, čo možno opakovať, napodobňovať a stavať na ňom tak, že by sme si mohli hypoteticky predstaviť inverzný svet, v ktorom takmer dve desiatky nových projektov v ročenke už nebudú tými výnimkami, ale stanú sa pravidlom.

strana 30

1

BECKER, H.,1982. Art Worlds. Berkeley: University of California Press, s. 34.


The best residential projects in Slovakia unassumingly hide their residents, most visibly in the “Dom v dome” by Martin Jančok in Bernolákovo, or in the residential complex by the atelier What!, which reduces the individuality of the flats. The best monuments relativise their monumentality, as in the case of the footbridge and viewing deck at the peak of the hill Straník, which is nothing but an ordinary mark in the landscape. The best transformations of extant buildings respect what was there before. Literally, they take it “as it is”, confirmed by the restoration of the Functionalist swimming baths in Košice by Ladislav Hanuliak, the elegant transformation of the Mozart House in Bratislava by the atelier Skoček + Skoček, or the pragmatic beauty of the conversion of a former factory by the studio GutGut. Considering the emphasis now placed on directness and simplicity, the architecture of Slovakia is in many ways fully in harmony with developments elsewhere in Europe, whether the apparent Modernism of the work of Sergison Bates or Caruso St John in Britain, the sophisticated bricolage of common elements in the work of De Vylder Taillieu Vinck and others in Flanders, the rationalist nostalgia of the San Rocco school in Italy, or the craftsmanship of the emerging “weavers’ generation” in the Netherlands. What Slovakia lacks, though, is a coordinated group effort to situate its architecture within the framework of this international context, where it belongs, even if it has no specific personality, striking motto, or emblematic project. Or perhaps we could say instead: it does not have them yet. Indeed, the absence of propagation is in a definite sense an admission to the modesty of Slovak architecture. Many of its European colleagues who declare allegiance to a similar simplicity are, though, not ashamed of calling attention to their work and ideas. Slovak architects may well give their work less value than it deserves if they fail to accentuate the strength of their ideas and designs as is the case of their contemporaries almost anywhere else. Even though each project in this selection is unique (one striking exception being only the prefabricated Arkshelter by De Backer, Senkowski and Mikovčák), they could be viewed in a different light as exemplary in their approach – as e.g. the transformation of extant buildings, sensitive interventions in the natural environment, and careful changes to an urban structure – or could be regarded as prototypes with a latent potential to become standard, as in many of the single-family houses. And even if this does not happen, at least theoretically they could become the starting point for methods or models to be repeated, imitated, and built upon such that we could, hypothetically, imagine an inverted world where these new projects in the yearbook do not form the exception, but instead the rule.

page 31

1

BECKER Howard, 1982. Art Worlds. Berkeley: University of California Press, p. 34.


Ročenka slovenskej architektúry 2016/2017 Slovak Architecture Yearbook 2016/2017

Žilina

Nitra

Bratislava

^ ^

zaradené dielo / selected work sídlo architektonického ateliéru / architecture studio location od sídla ateliéru k realizovanej stavbe / from studio location to selected work


Revitalizácia verejného priestoru nákupného strediska Centrum, Prešov Revitalisation of the Public Space of the Centrum Shopping Centre, Prešov zerozero

Castellum Cafe, Nitra Castellum Cafe, Nitra Martin Dulík, Marek Šumichrast, Lívia Dulíková

Mestské kúpalisko, Košice City Swimming Baths, Košice Ladislav Hanuliak

Nová synagóga, Žilina The New Synagogue, Žilina PLURAL

Mlynica, Bratislava Mlynica, Bratislava GutGut

Event House, Žilina Event House, Žilina Juraj Hubinský, Peter Kuklica, Martin Smerek

Fach, Bratislava Fach, Bratislava Iľja Skoček, Martin Skoček

Dostavba areálu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR, Bratislava Addition to the Slovak Ministry of Foreign and European Affairs, Bratislava Ján Pavúk, Iľja Skoček

Prístavba školy, Bratislava Addition to the School, Bratislava

Prešov

RAUM3 + Peter Jurkovič

Obytný súbor Plzenská, Prešov Residential Complex Plzenská, Prešov zerozero Košice

Obytný súbor Nova Village, Dunajská Streda Residential Complex Nova Village, Dunajská Streda what architects

Obytný súbor Condominium Devín, Bratislava Residential Complex Condominium Devín, Bratislava PMArchitekti

Rodinný dom T, Stará Ľubovňa Family House T, Stará Ľubovňa Martin Boleš, Aleš Berec, Erika Bányayová

Dom v dome, Bernolákovo House within a House, Bernolákovo PLURAL

Dom pri jazere, Vojka nad Dunajom House by the Lake, Vojka nad Dunajom Peter Jurkovič

Poľovnícky dom, Kuchyňa Hubalová Hunting Lodge, Kuchyňa Hubalová Pantograph

Arkshelter Arkshelter Michiel De Backer, Martin Mikovčák, Jakub Senkowski

Lávka a prístrešok, Straník Footbridge and Shelter, Straník LABAK + 2021


Revitalizácia verejného priestoru nákupného strediska Centrum Revitalisation of the Public Space of the Centrum Shopping Centre Námestie biskupa Vasiľa Hopka, Prešov Architekti / Architects: zerozero, Irakli Eristavi, Pavol Šilla Spolupráca na architektonickej štúdii / Assistance in the architectural study: Martin Jančok Projekt / Project: 2005 – 2014 Realizácia / Realisation: 2014 – 2016 Foto / Photo: zerozero

Situácia / Site plan


Prešovské Sídlisko III patrí medzi najvydarenejšie urbanistické koncepcie bytovej výstavby realizovanej v 20. storočí na Slovensku. Jasná urbanistická štruktúra rozprestierajúca sa na pravom brehu Torysy s vysokým podielom zelene a s priamym napojením na mesto je v mnohých ohľadoch dobrým miestom pre život. V severnej časti tohto sídliska sa nachádza areál občianskej vybavenosti obchodné stredisko Centrum, ktoré postavili koncom sedemdesiatych rokov minulého storočia podľa návrhu Juraja Oswalda. Klaster siedmich samostatných, prevažne prízemných objektov jednotlivých obchodných prevádzok, domu služieb a knižnice je sústredený okolo centrálneho voľného priestranstva námestia. Objekty vzájomne prepája krytý chodník, ktorý lemuje námestie zo západnej a z južnej strany. Mestský charakter prostredia donedávna dotvárala fontána s meditačným jazierkom a umelecké dielo s motívom matky od akademického sochára Františka Patočku. Priestranstvo však dlhodobo trpelo zanedbanou údržbou aj chronickým znefunkčnením jeho jediného architektonického prvku – fontány. Mesto Prešov preto na riešenie tohto problému vypísalo v roku 2005 architektonickú súťaž. Víťazom sa stal, v tom čase sa ešte len etablujúci, prešovský ateliér zerozero. K realizácii revitalizácie verejného priestranstva Centrum došlo až v roku 2016, o viac než dekádu neskôr. Nové námestie nie je evolučným zlepšením pôvodného verejného priestranstva, na aké sme zvyknutí pri väčšine udržiavacích alebo rekonštrukčných činov v iných mestách. Ide o revolučné prehodnotenie pôvodného priestoru, ako aj prehodnotenie chápania priestorového obsahu skrývajúceho sa pod pojmom verejné priestranstvo. Výsledkom je prísny a radikálny návrh, ktorý však do tohto priestoru prináša nielen slobodu pohybu, ale aj slobodu programu. Aktuálny projekt námestia možno charakterizovať troma pojmami: topografia, geometria a materialita. Pôvodný nerovný terén architekti prekryli novou vrstvou jednoliateho betónového povrchu, ktorý zmeny úrovne prekonáva pomocou triangulácie a teselácie. Nová topografia betónového koberca prináša podnety najmä mladšej generácii, ktorá v priestore našla ideálne podmienky na skateboarding. Biely betón poskytuje miestu svetlo a vizuálnu modernitu, ktorá sídliskám, paradoxne, vždy tak trochu chýbala. Ďalšou novou charakterovou črtou priestranstva sa stal pravidelný raster osadenia stromov v zmysle rovnoramennej trianglovej teselácie s hranou šesť metrov. Vďaka tomu sa podarilo umiestniť na námestí až štyridsaťtri nových stromov. Tento prírodný element súčasne predstavuje dokonalý argument proti sporadickým kritickým hlasom obyvateľov sídliska, komentujúcim novú betónovú plochu. Oddychový mobiliár námestia dopĺňa sedenie pod stromami a tri jednoduché vodné dýzy, ktoré sú zdrojom zábavy najmenších návštevníkov Centra. Pevná plocha v tieni stromov, v noci podsvietená štyridsiatimi tromi zemnými svetlami, je priestorom na širokú škálu kultúrnych a spoločenských podujatí či spontánnych stretnutí. Ako sa to pri nekonformných riešeniach často stáva, verejnosť prijala nový priestor skôr rezervovane. Fungovanie námestia a jeho dopad na okolité prevádzky však jasne ukazuje, že sa mu aj za krátku existenciu podarilo v tomto periférnom prostredí iniciovať fenomén mestskosti vo všetkých jeho aspektoch. mz

36

The Prešov housing estate Sídlisko III ranks among the most successfully planned urban conceptions of mass housing realised in the later 20th century in Slovakia. Its transparent urban structure, spreading along the right bank of the river Torysa with large quantities of vegetation and direct connection to the town makes it, in many respects, a pleasant residential locality. To the north of the estate is a complex of public facilities, the Centrum shopping centre, constructed at the end of the 1970s to the design of Juraj Oswald. This grouping of seven independent, primarily single-storey volumes for individual retail functions, a service block and a public library is grouped around a central open space, essentially a square. All the buildings are linked by a covered walkway, surrounding the square on the west and south sides. Until recently, the urban character of the environment was shaped by a fountain with a small lake, and a sculpted composition of mother and child by the sculptor František Patočka. The area, however, had long suffered insufficient maintenance and chronic breakdowns of its sole aesthetic focus, the fountain. As a result, the town of Prešov in 2005 held an architectural competition for addressing this problem. Its winner was the then still emerging Prešov atelier zerozero. Realisation of the public space of Centrum took place only in 2016, over a decade later. The new square is not an evolutionary improvement of an extant public space, as we might expect from the majority of revitalisation or reconstruction actions in other towns. It is a revolutionary revaluation of the space as it was: a new evaluation of the sense of the spatial content hidden beneath the idea of public space. The result is an exacting and radical design, which brings to the space not only freedom of movement, but more importantly freedom of program. The new square could be conveyed through three concepts: topography, geometry and materiality. The original sloping terrain was covered with a new layer of uniform concrete surface, which overcame the irregularities in level through triangulation and tessellation. The new topography of this concrete “carpet” is particularly inspiring for the younger generation, who can find it an ideal site for skateboarding. Additionally, the white concrete fills the space with light and visual modernity, something that the estate paradoxically had always lacked. Another new characteristic trait of the space became the regular grid of planted trees, in the sense of tessellation in equilateral triangles with edges of 6 m. Through this method, it was possible to add to the square a full 43 new trees. At the same time, this natural element forms a strong argument against the occasional critical voices from estate residents in relation to the new cement surface. Relaxation furnishings in the square are provided by benches under the trees and three simple water-spouts, much appreciated by local children. The solid surface shaded by trees, and during night-time hours illuminated by 43 below-ground lights, is a space for many different cultural or social events, or spontaneous meetings. As is often the case with non-conformist designs, the public greeted the new space with many reservations. Yet the functioning of the square and its impact on the surroundings have now made it clear that in the brief period of its existence, the new design has succeeded in creating in this rather peripheral locality a phenomenon of true urban identity in all its aspects. mz


37


38


Castellum Cafe Castellum Cafe Námestie Jána Pavla II. 10, Nitra Architekti / Architects: Martin Dulík, Marek Šumichrast, Lívia Dulíková Stavebnotechnické riešenie / Structural-technical design:

Marek Šumichrast, Martin Dulík Statika / Structural engineering: Daniel Kóňa Stavebník / Client: Rímskokatolícka cirkev Biskupstvo Nitra / Roman Catholic Bishopric of Nitra Projekt / Project: 2012 – 2014 Realizácia / Realisation: 2015 – 2016 Foto / Photo: Dano Veselský, Martin Dulík, František Rišiaň

Situácia / Site plan

40

Profile for Vydavateľstvo SLOVART

Ročenka slovenskej architektúry 2016/2017 - Henrieta Moravčíková a kol. - ukážka  

Ročenka slovenskej architektúry je dlhodobý projekt, ktorý má ambíciu pravidelne prinášať pohľad na aktuálnu slovenskú architektonickú scénu...

Ročenka slovenskej architektúry 2016/2017 - Henrieta Moravčíková a kol. - ukážka  

Ročenka slovenskej architektúry je dlhodobý projekt, ktorý má ambíciu pravidelne prinášať pohľad na aktuálnu slovenskú architektonickú scénu...

Profile for slovart
Advertisement