Page 1

008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 13

1. KAPITOLA MINAS TIRITH

ipin vykúkal spod ochrany Gandalfovho plá‰Èa. Kládol si otázku, ãi bdie, alebo e‰te stále spí v tom uháÀajúcom sne, ktor˘ ho uÏ tak dlho obostiera – od chvíle, ão sa vydali na túto veºkú jazdu. Popri Àom sa mihal temn˘ svet a v u‰iach mu hlasno spieval vietor. Nevidel niã okrem posúvajúcich sa hviezd a po pravej strane obrovské tiene proti oblohe, kde sa pomk˘nali na juhu vrchy. V driemotách sa pokú‰al rátaÈ ãas a úseky cesty, no pamäÈ mal ospanlivú a neistú. Najprv letela tá ukrutne r˘chla jazda bez zastávky a potom zbadal na svitaní bledast˘ zlat˘ ligot. Pri‰li do mækveho mesta a do veºkého prázdneho paláca na kopci. E‰te ani neboli dobre dnu, keì nad nimi znova preletel okrídlen˘ tieÀ a ºudia onemeli od strachu. Gandalf sa mu v‰ak chlácholivo prihovoril. Nato v kúte zaspal, utrmácan˘, ale nepokojn˘, a nejasne vnímal, Ïe prichádzajú a odchádzajú muÏi, poãul ich hovor a Gandalfa, ktor˘ im vydával príkazy. A potom ‰li zasa ìalej, hnali sa do noci. Bola to druhá... nie, tretia noc odvtedy, ão sa pozrel do kameÀa. Tá prí‰erná spomienka ho nadobro vytrhla zo spánku. Striaslo ho a do fiãiaceho vetra sa vkradli hrozivé hlasy. Na nebi vzbækol svit a spoza temn˘ch valov vy‰ºahol Ïlt˘ oheÀ. Pipin sa v prvej chvíli ustráchane prikrãil, lebo nevedel, do ak˘ch hroziv˘ch konãín ho Gandalf nesie. Pretrel si oãi a zbadal, Ïe je to mesiac, vychádzajúci nad v˘chodné tiene. Bol takmer v splne. Noc teda e‰te nepokroãila a ãakajú ich hodiny temnej jazdy. Pomrvil sa a prehovoril. „Kde sme, Gandalf?“ sp˘tal sa. „V rí‰i Gondor,“ zaznela odpoveì. „E‰te prechádzame krajom Anórien.“ Na chvíºu zavládlo ticho. „âo je to?“ zvolal náhle Pipin a panicky zovrel Gandalfov plá‰È. „Pozri! OheÀ, ãerven˘ oheÀ! Sú tu draci? A pozri – tam je ìal‰í!“ Gandalf namiesto odpovede hlasno zvolal na TieÀovlasa: „Vpred, TieÀovlas! Musíme sa poponáhºaÈ. âas sa kráti. Pozri! Vzplanuli stráÏne ohne Gondoru, volajú o pomoc. Vypukla

13


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 14

PÁ N P R S T E ≈ OV

vojna. Na Amon Dîne je oheÀ a blãí aj na Eilenachu. R˘chlo sa ‰íria na západ – Nardol, Erlas, Min-Rimmon, Calenhad a Halifirien na hraniciach s Rohanom.“ TieÀovlas v‰ak zvoºnil, pre‰iel do kroku a nato vzt˘ãil hlavu a zaerdÏal. Z tmy odpovedalo erdÏanie in˘ch koní. Vzápätí zadupotali kopytá a pomimo sa prehnali traja jazdci, mihli sa v mesaãnom svite a zmizli na západe. TieÀovlas sa vzchopil, skoãil vpred a opäÈ sa cez neho ani burácajúci víchor valila noc. Pipina znova zaãala zmáhaÈ ospanlivosÈ, a tak nevenoval veºkú pozornosÈ Gandalfovmu rozprávaniu o gondorsk˘ch obyãajach a o tom, ako pán mesta dal vybudovaÈ na vrcholoch vzdialen˘ch vrchov horského pásma stráÏne stanovi‰tia, kde sú ustaviãne v pohotovosti odd˘chnuté kone, aby odniesli poslov na sever do Rohanu a na juh do Belfalasu. „Na severe uÏ dávno neplanuli v˘straÏné ohne,“ pokraãoval. „Za dávnych ãias ich Gondor nepotreboval, lebo mal sedem kameÀov.“ Pipin sa nepokojne zahniezdil. „Len zasa pekne spi a niã sa neboj!“ povedal mu Gandalf. „Nejde‰ totiÏ do Mordoru ako Frodo, ale do Minas Tirithu, a tam bude‰ v najväã‰om bezpeãí, aké ti dne‰n˘ svet môÏe poskytnúÈ. Keby Gondor padol alebo sme pri‰li o PrsteÀ, potom Èa neochráni ani Grófstvo.“ „To ma veºmi neute‰uje,“ zamrmlal Pipin, no jednako mu na oãi sadli driemoty. Posledné, ão si pamätal, k˘m upadol do hlbokého spánku, bol záblesk vysok˘ch bielych ‰títov, ktoré sa v svite zapadajúceho mesiaca mihotali nad mraãnami ako plávajúce ostrovy. Dumal, kde je Frodo a ãi je uÏ v Mordore, alebo je nebodaj m⁄tvy. Nevedel, Ïe Frodo sa z diaºky díva na ten ist˘ mesiac, zapadajúci nad Gondorom pred príchodom dÀa. Pipina prebudili hlasy. Preletel ìal‰í deÀ ukr˘vania a ìal‰ia noc jazdy. Bolo ‰ero. OpäÈ sa blíÏil chladn˘ úsvit a okolo nich sa kúdolila mrazivá sivá hmla. TieÀovlas stál a z jeho spoteného tela sa parilo, no krk drÏal hrdo vzt˘ãen˘ a nejavil známky únavy. Vedºa neho stálo mnoho vysok˘ch muÏov zakrúten˘ch do hrub˘ch plá‰Èov a za nimi sa v hmle ãrtal kamenn˘ múr. Miestami sa zdal poboren˘, no uÏ na rozhraní noci a dÀa sa odtiaº niesli zvuky chvatnej práce – buchot kladív, klopkanie murárskych kelní a ‰kripot kolies. Tu a tam matne presvitali z hmly fakle a ohne. Gandalf sa zhováral s muÏmi, ktorí mu zastúpili cestu, a keì sa Pipin zapoãúval, uvedomil si, Ïe je reã o Àom.

14


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 15

MINAS TIRITH

„Áno, teba poznáme, Mithrandir. Ty poznበheslá Siedmich brán a môÏe‰ ísÈ,“ vravel veliteº muÏov v plá‰Èoch. „Ale nepoznáme tvojho spoloãníka. âo je zaã? Trpaslík z vrchov na severe? V tomto ãase u nás nestojíme o cudzincov, ibaÏe by to boli mocní ozbrojenci, na ktor˘ch pomoc a vernosÈ by sme sa mohli spoºahnúÈ.“ „Zaruãím sa zaÀho pred Denethorov˘m trónom,“ vyhlásil Gandalf. „A pokiaº ide o udatnosÈ, tú nemoÏno meraÈ vzrastom. Má za sebou viac bitiek a nebezpeãenstiev neÏ ty, Ingold, hoci si raz tak˘ veºk˘ ako on, a teraz prichádza z búrliv˘ch udalostí v Isengarde. Nesieme o nich správy, a keby nebol tak˘ ukonan˘, prebudil by som ho. Volá sa Pútnik a je to nesmierne statoãn˘ muÏ.“ „MuÏ?“ zatiahol Ingold pochybovaãne a ostatní sa rozosmiali. „MuÏ!“ zvolal Pipin, teraz uÏ celkom pri zmysloch. „Vraj muÏ! To teda nie! Som hobit! A nie som o niã statoãnej‰í, neÏ som muÏ – moÏno len obãas som statoãn˘, keì to inak nejde. Nedajte sa Gandalfom oklamaÈ!“ „Nejeden z t˘ch, ktorí majú za sebou veºké ãiny, nemôÏe o sebe povedaÈ viac,“ utrúsil Ingold. „Ale ão je to hobit?“ „Poloviãn˘,“ odvetil Gandalf. „Nie, nie v‰ak ten, o ktorom sa hovorilo,“ dodal r˘chlo, keì pobadal úÏas na tvárach muÏov. „Nie ten, ale jeden z jeho pobratimov.“ „Tak je, ale putoval som s ním,“ povedal Pipin. „A bol s nami Boromir z vá‰ho mesta a zachránil ma v snehu na severe a potom ho zabili, keì ma bránil pred mnoÏstvom nepriateºov.“ „Ticho!“ zahriakol ho Gandalf. „Túto smutnú novinu sme mali ako prvému oznámiÈ jeho otcovi.“ „UÏ sme to vytu‰ili,“ povedal Ingold. „V poslednom ãase sa zjavilo veºa ãudesn˘ch zl˘ch znamení. Dobre, teraz r˘chlo choìte! Pán Minas Tirithu netrpezlivo oãakáva kaÏdého, kto mu prinesie najnov‰ie správy o synovi, ãi uÏ je to muÏ, alebo...“ „Hobit,“ dopovedal Pipin. „Tvojmu pánovi môÏem málo poslúÏiÈ, ale poslúÏim, ako len budem môcÈ, keì si spomeniem na udatného Boromira.“ „Nech sa vám darí!“ rozlúãil sa s nimi Ingold a muÏi odstúpili, aby mohol TieÀovlas prejsÈ úzkou bránou v múre. „KieÏby si priniesol v ÈaÏkej chvíli dobrú radu Denethorovi a nám v‰etk˘m, Mithrandir!“ zvolal za nimi Ingold. „LenÏe nesie‰ správy o zármutku a nebezpeãenstve, ako je vraj tvojím zvykom.“

15


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 16

PÁ N P R S T E ≈ OV

„Lebo prichádzam zriedkavo. Iba vtedy, keì treba moju pomoc,“ odvetil Gandalf. „Pokiaº ide o rady, tebe vravím, Ïe s opravou pelennorského múru si sa oneskoril. Proti búrke, ktorá sa uÏ Ïenie, bude tvojou najlep‰ou obranou odvaha – a k tomu nádej, ktorú priná‰am. Nie v‰etky správy, ktoré priná‰am, sú totiÏ zlé. OdloÏte kelne a ostrite meãe!“ „Prácu dokonãíme do veãera,“ povedal Ingold. „Toto je posledná ãasÈ hradby, ktorú pripravujeme na obranu. Bude najmenej vystavená útoku, lebo je obrátená smerom k na‰im priateºom z Rohanu. Vie‰ o nich nieão? Myslí‰, Ïe odpovedia na na‰e volanie?“ „Áno, prídu. Vybojovali v‰ak inde vzadu veºa bitiek. Ani táto cesta a uÏ ani nijaká iná nesmeruje do bezpeãia. Buìte ostraÏití! NebyÈ Gandalfa Kuvika, videli by ste, ako sa z Anórienu valí nepriateºské vojsko, a nie rohanskí jazdci. E‰te sa to môÏe staÈ. Nech pri vás stojí ‰Èastie a nespite!“ Gandalf sa na TieÀovlasovi rozbehol ‰írym krajom za Rammas Echorom. Tak volali Gondorãania predsunut˘ ochrann˘ múr, ktor˘ prácne vystavali, keì na Ithilien padol Nepriateºov tieÀ. Ëahal sa vy‰e tridsaÈ míº – od úpätí vrchov a potom zasa späÈ, ohradzujúc Pelennorské polia – krásne a úrodné prímestské svahy a terasy, zvaÏujúce sa hlboko dolu k Anduinu. Jeho najvzdialenej‰í bod od mesta leÏal na severov˘chode dvanásÈ míº od Veºkej brány mesta. Tam sa z pochmúrneho brehu díval na dlhé roviny popri rieke a Gondorãania ho v t˘ch miestach vystavali vysoko a pevne. Tam totiÏ prichádzala múrikmi lemovaná cesta od brodov a mostov Osgiliathu a prechádzala cez stráÏenú bránu medzi dvoma opevnen˘mi veÏami. K mestu sa múr najväã‰mi pribliÏoval na juhov˘chode – na tri míle. Anduin, ktor˘ ‰irok˘m oblúkom obtekal vrchy Emyn Arnenu v juÏnom Ithiliene, sa tam prudko skrúcal na západ a ochrann˘ múr sa v t˘ch konãinách dvíhal rovno na jeho brehu. Pod múrom sa Èahali móla a prístaviská Harlondu pre plavidlá, prichádzajúce proti prúdu z juÏn˘ch lénnych území. Prímestie bol bohat˘ kraj so ‰írymi poºami a mnoh˘mi sadmi, boli tam gazdovstvá so su‰iarÀami a s˘pkami, ko‰iarmi a kravínmi a v zeleni tam ãerivo bublali potôãiky, stekajúce z vysoãiny k Anduinu. No pastieri a sedliaci tam sídlili poriedko, lebo väã‰ina obyvateºov Gondoru Ïila v siedmich okruhoch mesta alebo vo vysoko poloÏen˘ch údoliach pohraniãn˘ch vr-

16


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 17

MINAS TIRITH

chov Lossarnachu a e‰te ìalej na juhu v krásnom Lebennine s jeho piatimi bystr˘mi riekami. V t˘ch konãinách Ïil medzi vrchmi a morom nezdoln˘ národ. Pokladali ho za Gondorãanov, ale mal zmie‰anú krv. Boli to nízki, poãerní ºudia. Ich praotcovia pochádzali zo zabudnut˘ch národov, ktoré preb˘vali za Temnoveku pred príchodom kráºov v podhoriach. No ìalej vo veºkom léne Belfalas sídlilo v prímorskom hrade Dol Amroth knieÏa Imrahil a v jeho Ïilách i v Ïilách jeho ºudu kolovala vzne‰ená krv. Boli to vysokí a hrdí ºudia s oãami siv˘mi ako more. Keì Gandalf ist˘ ãas uháÀal a svit na nebi jasnel, Pipin sa prebudil a rozhliadol sa. Po ºavej strane sa rozkladalo more hmly, ktoré sa dvíhalo k skºuãujúcemu tieÀu na v˘chode. Po pravici v‰ak dvíhali hlavy vysoké vrchy, Èahajúce sa od západu k náhlemu, strmému zakonãeniu, ani ão by tam v pradávnych ãasoch utvárania zeme Anduin prerazil veºkú bariéru a vymlel velikánske údolie, ktoré sa malo staÈ dejiskom bitiek a sporov. A tam, kde sa Ered Nimrais, ãiÏe Biele hory konãili, Pipin zbadal, ako bol sºúbil Gandalf, tmavú masu hory Mindolluin so s˘topurpurov˘mi tieÀmi kotlín a vysokou trávou, belejúcou sa v prichádzajúcom dni. A na jej ostrohu leÏalo StráÏené mesto so siedmimi kamenn˘mi valmi, ktoré boli také mocné a staré, akoby ich nikto ani nestaval, ale vytesali ich z kostí zeme ruky obrov. K˘m ohromen˘ Pipin hºadel, sivasto neurãité valy v brieÏdení zbeleli a potom sa zºahka rozãervenali. Nad tiene na v˘chode sa odrazu vyhuplo slnko a vyslalo lúã, ktor˘ udrel do tváre mesta. A Pipin hlasno vykríkol, lebo Ecthelionova veÏa, ãnejúca vysoko uprostred najvy‰‰ieho valu, zaÏiarila proti nebu, ligotajúc sa ako perlovostrieborn˘ bodec, vysoká, krásna a súmerná. Jej hrot sa iskril ako vykovan˘ z kry‰tálov, na cimburiach sa zavlnili v rannom vánku biele zástavy a doìaleka zazneli zvonivé hlasy strieborn˘ch trúb. Tak pri‰li Gandalf a Pipin pri v˘chode slnka k Veºkej bráne gondorsk˘ch muÏov a jej Ïelezné vráta sa pred nimi otvorili. „Mithrandir! Mithrandir!“ volali muÏi. „Teraz vieme, Ïe búrka je uÏ blízko!“ „UÏ je u vás,“ povedal Gandalf. „Priletel som na jej krídlach. Nechajte ma prejsÈ! Musím k vá‰mu pánovi Denethorovi, k˘m je e‰te správcom. Nech sa stane ãokoºvek, je koniec Gondoru, ak˘ ste poznali. A teraz ma nechajte prejsÈ!“

17


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 18

PÁ N P R S T E ≈ OV

MuÏi sa na jeho panovaãn˘ hlas rozostúpili a uÏ sa ho na niã nep˘tali, hoci uÏasnuto hºadeli na hobita, ktor˘ sedel pred ním, a na koÀa, ktor˘ ho niesol. Na koÀoch tu jazdili zriedkavo a v uliciach ich bolo vídaÈ málokedy – iba keì niekam vyráÏal Denethorov posol. ªudia si vraveli: „To je predsa jeden z veºk˘ch Ïrebcov rohanského kráºa, nie? MoÏno nás onedlho prídu posilniÈ Rohirrimovia.“ TieÀovlas v‰ak hrdo kráãal hore sa vinúcou cestou. Minas Tirith bolo totiÏ vystavané na siedmich plo‰inách vytesan˘ch do úboãia hory. KaÏdá plo‰ina bola obohnaná hradbou a v kaÏdej hradbe bola brána. Brány v‰ak nestáli v jednej línii. Veºká brána sa nachádzala v najv˘chodnej‰om oblúku mestského opevnenia, ìal‰ia bola juÏnej‰ie, tretia zasa severnej‰ie a takto kºukato aÏ hore. DláÏdená cesta vedúca hore k citadele preto kriÏovala úboãie hory. ZakaÏd˘m keì prechádzala líniou Veºkej brány, viedla klenut˘m tunelom, ktor˘ preráÏal mohutn˘ skaln˘ masív, rozdeºujúci svojou ohromnou masou napoly v‰etky mestské okruhy okrem prvého. Za prvotného formovania hory, ale sãasti aj vyspel˘m umením a prácou za dávnych vekov vznikla totiÏ v úzadí ‰irokého nádvoria za Veºkou bránou veÏovitá kamenná ba‰ta, ktorej hrana, ostrá ako lodná prova, smerovala na v˘chod. Kamenná ba‰ta sa dvíhala aÏ po samú vrchnú plo‰inu, kde ju korunovalo cimburie, a tí, ão boli v citadele, sa mohli z vrcholu tejto horskej lode dívaÈ ako námorníci strmo dolu na Veºkú bránu sedemsto stôp pod sebou. Aj vstup do citadely, prerazen˘ srdcom skaly, smeroval na v˘chod. Odtiaº viedol aÏ k siedmej bráne dlh˘, lampá‰mi osvetlen˘ svah. Tak sa ºudia dostali na horné, ãiÏe Fontánové nádvorie na úpätí Bielej veÏe, ktorá súmerne ãnela aÏ do v˘‰ky päÈdesiatich siah, kde na jej hrote vo v˘‰ke tisíc stôp nad planinou povievala zástava správcu. Bola to naozaj mocná citadela, a k˘m vnútri ostávala ão len h⁄stka muÏov, schopn˘ch drÏaÈ zbraÀ, nemohlo ju dobyÈ ani celé vojsko. Nádej mohol maÈ nepriateº, iba keby sa dostal dozadu a zliezol po niωích predhoriach Mindolluinu na úzky hrebeÀ, spájajúci StráÏny vrch s masívom hory. HrebeÀ, ktor˘ sa dvíhal do v˘‰ky piatej hradby, v‰ak lemovali veºké valy aÏ k priepasti pod jeho západn˘m koncom. V tomto priestore medzi horou a veÏou stáli vo veãnom mlãaní príbytky a klenuté hrobky dávnych kráºov a veºmoÏov.

18


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 19

MINAS TIRITH

Pipin hºadel s rastúcim úÏasom na veºké kamenné mesto, také veºké a honosné, o akom sa mu nikdy ani len nesnívalo. Bolo väã‰ie a mohutnej‰ie neÏ Isengard a oveºa kraj‰ie. Jednako v‰ak rok za rokom upadalo a uÏ mu ch˘bala polovica ºudí, ktorí v Àom mohli poºahky sídliÈ. V kaÏdej ulici minuli zopár veºk˘ch domov alebo sídel, ktoré mali nad dverami a klenut˘mi bránami vytesané prekrásne písmená neznámych a starobyl˘ch tvarov. Pipin usúdil, Ïe sú to mená v˘znamn˘ch muÏov a ich príbuzn˘ch, ktorí tam kedysi b˘vali. Teraz v nich vládlo ticho a na ich priestrann˘ch nádvoriach sa nerozliehali nijaké kroky, zo siení nebolo poãuÈ nijaké hlasy, z dverí a prázdnych okien nevyzrela jediná tvár. Napokon vy‰li z tieÀa k siedmej bráne a teplé slnko, ktoré svietilo za riekou na Froda, kráãajúceho po ãistinách Ithilienu, sa tu hrejivo opieralo o hladké múry, o pevne zakorenené piliere a o veºk˘ oblúk s klenákom vytesan˘m do podoby kráºovskej hlavy. Gandalf zosadol, lebo do citadely nesmel nijak˘ kôÀ. TieÀovlas strpel, aby ho odviedli, keì mu pán ãosi ticho povedal. StráÏe pri bráne boli obleãené do ãierneho a na hlavách mali prilbice zvlá‰tneho tvaru – vysoké, s dlh˘mi lícnicami, priliehajúcimi k tvári, a nad nimi sa vystierali biele krídla morsk˘ch vtákov. Prilby sa v‰ak bl˘skali strieborn˘m ohÀom, lebo ich ukuli z mithrilu, ktor˘ bol dediãstvom slávnych star˘ch ãias. Na ãiernych kabátcoch mali stráÏcovia vy‰it˘ biely strom, sneÏne kvitnúci pod striebornou korunou, a mnohocípe hviezdy. Bola to rovno‰ata Elendilov˘ch dediãov a dnes ju v Gondore nosili uÏ iba stráÏe citadely pred Fontánov˘m nádvorím, kde kedysi rástol Biely strom. ZvesÈ o ich príchode sa uÏ zrejme roz‰írila, lebo ich hneì mlãky a bez otázok vpustili. Gandalf sa r˘chlym krokom pustil cez bielo vydláÏdené nádvorie. V rannom slnku tam ihravo vyskakovala ute‰ená fontána, okolo ktorej sa rozkladala zelená paÏiÈ. No uprostred sa skláÀal nad jazierkom such˘ strom a striekajúca vlaha smutne kvapkala z jeho neplodn˘ch, poláman˘ch konárov späÈ do priezraãnej vody. Pipin, náhliaci sa za Gandalfom, naÀ hodil okom. Vyzerá trúchlivo, pomyslel si, a poloÏil si otázku, preão tu nechávajú m⁄tvy strom, keì v‰etko ostatné tak pekne udrÏiavajú.

19


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 20

PÁ N P R S T E ≈ OV

Sedem hviezd, sedem kameÀov a biely strom. V mysli sa mu vynorili slová, ktoré kedysi zamrmlal Gandalf. Vzápätí stál pri dverách do veºkej siene pod Ïiarivou veÏou, pre‰iel za Gandalfom popri vysok˘ch, mækvych dverníkoch a vstúpil do chladivého, ozvenou ‰epotajúceho ‰era kamenného paláca. Vykroãili dlhou a prázdnou dláÏdenou chodbou a Gandalf cestou ticho povedal Pipinovi: „Dávaj si pozor na slová, majster Pútnik! Teraz nie je chvíºa na hobitskú prostorekosÈ. Théoden je mil˘ starec. Denethor je iného razenia – py‰n˘ a rafinovan˘, pochádza z oveºa vzne‰enej‰ieho a mocnej‰ieho rodu, hoci ho nevolajú kráº. Bude sa v‰ak zhováraÈ prevaÏne s tebou a zahrnie Èa otázkami, lebo mu môÏe‰ povedaÈ o jeho synovi Boromirovi. Nesmierne ho miloval, moÏno aÏ priveºmi, asi práve preto, Ïe si boli takí nepodobní. Usúdi, Ïe pod plá‰tikom tejto lásky ºah‰ie vytiahne z teba ako zo mÀa, ão chce vedieÈ. Nepovedz mu viac neÏ treba a mlã o Frodovom poslaní. O to sa v prav˘ ãas postarám ja. Ani o Aragornovi nehovor, ak nebude‰ musieÈ.“ „Preão? âo je na Chodcovi zlé?“ ‰epol Pipin. „Veì sem chcel prísÈ, nie? A onedlho aj tak príde.“ „MoÏno, moÏno,“ odbavil ho Gandalf netrpezlivo. „No ak príde, príde pravdepodobne tak, ako to nikto neãaká, ani len Denethor. Tak to bude lep‰ie. Prinajmen‰om by sme nemali jeho príchod ohlásiÈ my.“ Gandalf zastal pred vysok˘mi dverami z le‰teného kovu. „Poãuj, majster Pipin, uÏ niet ãasu, aby som Èa pouãil o dejinách Gondoru. Bolo by b˘valo dobre, keby si sa o nich bol nieão dozvedel, keì si e‰te v lesoch Grófstva vyberal hniezda a chodil poza ‰kolu. Rob, ako ti hovorím! Nie je veºmi múdre priniesÈ mocnému pánovi správu o smrti jeho dediãa a zároveÀ sa priveºmi roz‰irovaÈ o príchode toho – ak vôbec príde –, kto si bude nárokovaÈ kráºovstvo. Staãí?“ „Kráºovstvo?“ vyh⁄kol Pipin prekvapene. „Áno,“ prisvedãil Gandalf. „Ak si cel˘ ãas chodil so zapchat˘mi u‰ami a spiacim mozgom, teraz sa prebuì!“ A zaklopal na dvere. Dvere sa otvorili, ale nebolo vidieÈ, kto ich otvára. Pipin pred sebou uzrel rozºahlú sieÀ. Svetlo do nej prenikalo hlboko vsaden˘mi oblokmi po oboch stranách za ‰irok˘mi priestormi, vy-

20


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 21

MINAS TIRITH

tvoren˘mi vysok˘mi stæpmi, ktoré niesli strop. Tieto monolity z ãierneho mramoru sa dvíhali k veºk˘m hlaviciam, vytesan˘m do podoby nezvyãajn˘ch zvierat a listov. Vysoko v prítmí sa matne, zlatisto ligotala ‰iroká klenba, vykladaná plynul˘mi mnohofarebn˘mi ornamentmi. V celej dlhej a dôstojnej sieni nebolo vidieÈ nijaké závesy, nijaké historické v˘javy na tkaninách, vôbec niã tkané alebo drevené. Medzi stæpmi stála iba mlãanlivá druÏina vysok˘ch postáv, vytesan˘ch z chladného kameÀa. Pipinovi tie postavy zrazu pripomenuli pritesané skaly Argonathu, a ako sa díval tou uliãkou dávno zosnul˘ch kráºov, padla naÀho tieseÀ. Na druhom konci sa dvíhali mnohé schody, vedúce k vysokému trónu pod mramorov˘m baldach˘nom v tvare prilby s korunou. Za trónom bol do steny vytesan˘ rozkvitnut˘ strom, vykladan˘ drah˘mi kameÀmi. No trón bol prázdny. Na úpätí schodi‰Èa na najniωom schode, ‰irokom a hlbokom, stálo ãierne neozdobené kamenné kreslo, v ktorom sedel starec so zvesenou hlavou, hºadiaci si na lono. V ruke drÏal bielu paliãku so zlatou hlavicou. Nezdvihol hlavu. Gandalf a Pipin k nemu dôstojne kráãali po dlhej podlahe. Zastali tri kroky pred jeho podnoÏkou. Vtedy Gandalf prehovoril. „Buì pozdraven˘, pán a správca Minas Tirithu, Denethor, Ecthelionov syn! Prichádzam v tejto temnej hodine s radou a zvesÈami.“ Denethor aÏ vtedy zdvihol hlavu. Pipin uvidel jeho ostro rezanú tvár s hrd˘mi ãrtami a slonovinovou pokoÏkou a dlh˘ orlí nos medzi tmav˘mi hlbok˘mi oãami. Pripomínal mu skôr Aragorna neÏ Boromira. „Vskutku je to temná hodina, a v tak˘ch ãasoch zvyãajne prichádza‰, Mithrandir,“ prehovoril star˘ Denethor. „V‰etky znamenia predpovedajú, Ïe osud Gondoru sa napæÀa, no pre mÀa nie sú teraz tieto chmáry také temné ako moje vlastné chmáry. Povedali mi, Ïe vedie‰ toho, kto videl umieraÈ môjho syna. To je on?“ „To je on,“ prik˘vol Gandalf. „Jeden z dvoch. Ten druh˘ je s Théodenom z Rohanu a moÏno príde neskôr. Ako vidí‰, sú to poloviãní, lenÏe toto nie je ten, o ktorom hovorili znamenia.“ „Napriek tomu poloviãn˘,“ zahundral Denethor pochmúrne. „Málo lásky prechovávam k tomu slovu od chvíle, ão pri‰li tie prekliate slová, znepokojujúce na‰e my‰lienky, a odviedli môjho syna na nerozváÏnu púÈ v ústrety smrti. Môj Boromir! Teraz ho potrebujeme. Namiesto neho mal ísÈ Faramir.“

21


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 22

PÁ N P R S T E ≈ OV

„Bol by ‰iel,“ povedal Gandalf. „Nebuì vo svojom zármutku nespravodliv˘! Boromir si toto poslanie vyÏiadal a nebol by strpel, aby ho dostal niekto in˘. Bol to panovaãn˘ muÏ a bral si, po ãom zatúÏil. Dlho som s ním putoval a veºa som sa dozvedel o jeho povahe. Hovorí‰ v‰ak o jeho smrti. Dopoãul si sa o nej, prv ako sme pri‰li?“ „Dostal som toto,“ odvetil Denethor. OdloÏil paliãku a vzal z lona predmet, na ktor˘ sa predt˘m díval. Oboma rukami dvihol polovice roz‰tiepeného rohu – rohu z divého vola, stiahnutého striebornou obruãou. „To je roh, ktor˘ stále nosil Boromir!“ zvolal Pipin. „Tak je,“ prik˘vol Denethor. „Nosil som ho i ja a nosil ho vÏdy najstar‰í syn ná‰ho rodu od dávno minul˘ch ãias, k˘m nevymreli králi, odvtedy ako Mardilov otec Vorondil lovil Arawov div˘ dobytok na ìalek˘ch pláÀach Rhûnu. Pred trinástimi dÀami som poãul jeho nezreteºné trúbenie zo severn˘ch plání a potom mi ho priniesla rieka. Zlomen˘. UÏ nikdy nezatrúbi.“ Odmlãal sa a zaºahlo ÈaÏivé ticho. Odrazu uprel ãierny pohºad na Pipina. „âo mi o tom povie‰ ty, poloviãn˘?“ „TrinásÈ... trinásÈ dní,“ vytisol zo seba Pipin zad⁄havo. „Áno, tak to bude. Tak. Stál som pri Àom, keì trúbil. Ale nijaká pomoc nepri‰la. Iba viac ohyzdov.“ „Teda si bol pri tom?“ Denethor uprel na Pipina prenikav˘ pohºad. „Povedz mi viac! Preão nepri‰la pomoc? Ako to, Ïe ty si vyviazol, a on nie, tak˘ mocn˘ muÏ, keì mal proti sebe len ohyzdov?“ Pipin oãervenel a zabudol na strach. „Aj najmocnej‰ieho môÏe skoliÈ jedin˘ ‰íp, a Boromira prebodlo veºa ‰ípov,“ odvetil. „Keì som ho videl naposledy, zviezol sa pri strome na zem a vytrhával si z boku ‰íp. Potom som zamdlel a zajali ma. Viac som ho nevidel, viac neviem. Ctím si v‰ak jeho pamiatku, lebo bol nesmierne udatn˘. Zomrel, aby nás zachránil – môjho pobratima Chicholma a mÀa –, keì nás v lese zaskoãili vojaci Temného pána. Hoci padol a neuspel, moja vìaãnosÈ nie je o niã men‰ia.“ Nato pozrel Denethorovi do oãí, lebo sa v Àom akosi zvlá‰tne prebudila hrdosÈ a e‰te vÏdy ho ‰krelo poh⁄danie a podozrenie v starcovom chladnom hlase. „Tak˘ veºk˘ pán ºudí bude nepochybne pokladaÈ sluÏbu poloviãného zo severu

22


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 23

MINAS TIRITH

Grófstva za nepatrnú. No nech je, aká je, ponúkam ti ju na splatenie svojho dlhu.“ Rozhrnul si siv˘ plá‰È, vytasil svoj mal˘ meã a poloÏil ho Denethorovi k nohám. Po starcovej tvári sa mihol slab˘ úsmev ani záblesk chladného slnka za zimného podveãera. Sklonil hlavu, odloÏil úlomky rohu a vystrel ruku. „Podaj mi tú zbraÀ!“ rozkázal. Pipin zdvihol meã a podal mu ho rukoväÈou dopredu. „Odkiaº je?“ sp˘tal sa Denethor. „Spoãívajú na Àom mnohé, premnohé roky. Zaiste ho ukuli v dávnej minulosti na‰i príbuzní na severe, v‰ak?“ „Pochádza z moh˘l, ktoré leÏia na hraniciach mojej domoviny,“ odvetil Pipin. „Dnes tam v‰ak sídlia len zlé prí‰ery, o ktor˘ch by som nerád rozprával.“ „Vidím, Ïe Èa obostierajú zvlá‰tne príbehy,“ povedal Denethor. „OpäÈ sa ukazuje, Ïe vzhºad ãloveka – aj poloviãného – môÏe klamaÈ. Prijímam tvoje sluÏby. Nedበsa zastra‰iÈ slovami a vie‰ neohrozene prehovoriÈ, hoci nám tu na juhu znie tvoja reã ãudne. V nadchádzajúcich dÀoch budeme potrebovaÈ v‰etk˘ch, ão sú neohrození, ãi uÏ veºk˘ch, alebo mal˘ch. Teraz mi zloÏ prísahu!“ „Vezmi meã za rukoväÈ a opakuj po pánovi, ak si sa na to rozhodol!“ povedal Gandalf. „Rozhodol som sa,“ vyhlásil Pipin. Denethor si poloÏil meã na kolená. Pipin priloÏil ruku na rukoväÈ a pomaly opakoval po Denethorovi: „T˘mto prisahám vernosÈ a sluÏbu Gondoru a pánovi a správcovi tejto rí‰e. Budem hovoriÈ a mlãaÈ, konaÈ a zdrÏiavaÈ sa konania, prichádzaÈ a odchádzaÈ, v núdzi i v dostatku, v mieri i vo vojne, Ïiv˘ a umierajúci, od tejto hodiny, aÏ k˘m ma môj pán neprepustí, alebo si ma nevezme smrÈ alebo sa neskonãí svet. Tak prisahám ja Pútnik, Paladinov syn z Grófstva poloviãn˘ch.“ „A ja, Denethor, Ecthelionov syn, pán Gondoru a správca veºkokráºa, tieto slová poãujem, nezabudnem ich a neopomeniem odmeniÈ, ão je dané – vernosÈ láskou, statoãnosÈ poctou, poru‰enie prísahy pomstou.“ Nato prijal Pipin svoj meã a zasunul si ho do po‰vy. „A teraz môj prv˘ príkaz,“ povedal Denethor. „Prehovor a nemlã! Rozpovedz mi cel˘ svoj príbeh a dbaj, aby si si spomenul na v‰etko o mojom synovi Boromirovi. Sadni si a zaã-

23


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 24

PÁ N P R S T E ≈ OV

ni!“ Po t˘chto slovách udrel na mal˘ strieborn˘ gong pri svojej podnoÏke a hneì sa zjavili sluhovia. Pipin si uvedomil, Ïe stáli v prístenkoch po oboch stranách dverí, takÏe ich s Gandalfom pri príchode nezbadali. „Prineste pre hostí nápoje, jedlo a stoliãky a hodinu nech nás nikto nevyru‰uje!“ rozkázal Denethor a obrátil sa ku Gandalfovi. „Viac ãasu nemám, lebo ma ÈaÏí veºa in˘ch starostí,“ povedal. „Na prv˘ pohºad hádam dôleÏitej‰ích, ale pre mÀa nie tak˘ch naliehav˘ch. MoÏno sa e‰te pozhovárame veãer.“ „Dúfam, Ïe to bude skôr,“ povedal Gandalf. „Nehnal som sa sem z Isengardu ‰tyristopäÈdesiat míº r˘chlosÈou vetra, len aby som ti priviedol jedného malého bojovníka, nech by bol hocako neohrozen˘. Vari pre teba niã neznamená, Ïe Théoden vybojoval veºkú bitku, Ïe Isengard padol a Ïe som zlomil Sarumanovu palicu?“ „Znamená to pre mÀa veºa. Ale o t˘chto ãinoch viem uÏ dosÈ, aby som si poradil s hrozbou z v˘chodu.“ Spoãinul ãiernymi oãami na Gandalfovi a Pipin v tej chvíli postrehol ich vzájomnú podobu a vycítil medzi nimi napätie – takmer akoby sa im z oka do oka Èahala tlejúca ãiara, ktorá môÏe v hociktorej chvíli vzbæknuÈ plameÀom. Denethor pripomínal veºkého ãarodejníka skôr ako Gandalf, pôsobil kráºovskej‰ie, kraj‰ie a mocnej‰ie. A starobylej‰ie. No in˘m zmyslom neÏ zrakom Pipin vycítil, Ïe Gandalf má väã‰iu moc a hlb‰iu múdrosÈ. A vzne‰enej‰iu, hoci akosi zahalenú majestátnosÈ. A bol star‰í, oveºa star‰í. „O koºko star‰í?“ poloÏil si otázku a potom sa zadumal nad t˘m, aké je ãudné, Ïe o tom e‰te nikdy nerozm˘‰ºal. Stromobrad ãosi vravel o ãarodejníkoch, ale jemu ani vtedy akosi nezi‰lo na um, aby medzi nich zaradil Gandalfa. Kto je Gandalf? V akom vzdialenom ãase a konãinách pri‰iel na svet a kedy z neho odíde? Tu sa z tohto rozjímania vytrhol a videl, Ïe Denethor a Gandalf si e‰te stále hºadia do oãí, akoby si ãítali my‰lienky. Prv˘ odvrátil pohºad Denethor. „Áno, kamene sú vraj stratené, no jednako páni Gondoru majú stále bystrej‰í zrak ako ºudia niωieho postavenia a dostávajú mnoÏstvo správ,“ povedal Denethor. „Sadnite si!“ Pri‰li sluhovia so stoliãkou a s nízkym stolãekom a jeden priniesol tácÀu so striebornou karafou, pohárikmi a bielymi koláãikmi. Pipin si sadol, ale nemohol odtrhnúÈ pohºad od starého

24


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 25

MINAS TIRITH

veºmoÏa. Skutoãne naÀho pozrel s náhlym zábleskom v oãiach, alebo sa mu to len zamarilo, keì hovoril o kameÀoch? „A teraz mi rozpovedz svoj príbeh, lénnik môj,“ vyzval Denethor Pipina spoly láskavo, spoly posme‰ne. „Slová toho, s k˘m sa môj syn natoºko spriatelil, budú vítané.“ Pipin nikdy nezabudol na tú hodinu vo veºkej sieni pod prenikav˘m pohºadom pána Gondoru, keì ho znova a znova bodali li‰iacke otázky. Cel˘ ãas pritom vnímal po svojom boku Gandalfa, ktor˘ striehol, poãúval a potláãal (ako Pipin cítil) narastajúci hnev a netrpezlivosÈ. Keì hodina pre‰la a Denethor opäÈ udrel na gong, Pipin bol na konci so silami. „NemôÏe byÈ viac ako deväÈ hodín,“ pomyslel si. „Zjedol by som aj trojo raÀajok.“ „Zaveìte pána Mithrandira do pripraveného príbytku,“ rozkázal Denethor. „Jeho spoloãník môÏe nateraz b˘vaÈ s ním, ak si Ïelá. Dajte rozhlásiÈ, Ïe mi odprisahal sluÏbu a Ïe tu bude známy pod menom Pútnik, Paladinov syn. Nauãte ho menej dôleÏité heslá. A kapitánom odkáÏte, aby ma tu ãakali s úderom tretej hodiny!“ Nato sa obrátil ku Gandalfovi. „A ty, pane môj, príì tieÏ, a môÏe‰ prichádzaÈ, ako a kedy bude‰ chcieÈ. Nikto ti nebude brániÈ, keì za mnou príde‰ v ktorúkoºvek hodinu, s v˘nimkou krátkych hodín môjho spánku. Nechaj vyprchaÈ svoj hnev na pochabosÈ starca a potom sa vráÈ a pote‰ ma!“ „PochabosÈ?“ vy‰tekol Gandalf. „To veru nie, pane môj. Keì starecky zdetin‰tie‰, zomrie‰. Ty v‰ak vie‰ vyuÏívaÈ aj svoj Ïiaº ako plá‰tik. Myslí‰, Ïe som nepochopil tvoj zámer, keì hodinu vypoãúva‰ toho, kto vie najmenej, a mÀa nechበsedieÈ?“ „Ak si pochopil, buì spokojn˘,“ odvrkol Denethor. „Pochabá by bola taká p˘cha, ktorá by v núdzi poh⁄dala radou a pomocou. Ty tieto dary rozdáva‰ podºa vlastn˘ch zámerov. Pán Gondoru sa v‰ak nestane nástrojom in˘ch muÏov, hoci by mali tie najlep‰ie ciele. PreÀho niet na tomto svete vy‰‰ieho cieºa neÏ dobro Gondoru. A vláda v Gondore, pane môj, je v mojich rukách a v niãích in˘ch, k˘m opäÈ nepríde kráº.“ „K˘m opäÈ nepríde kráº?“ zopakoval Gandalf. „NuÏ tak, pán môj správca, tvojou úlohou je zachovaÈ aspoÀ aké-také kráºovstvo, k˘m tá udalosÈ nenastane – hoci ju uÏ oãakávajú nemnohí. Pri tejto úlohe dostane‰ v‰etku pomoc, o akú sa ti uráãi poÏiadaÈ. Chcem ti v‰ak povedaÈ toto – ja nevládnem nijakej rí‰i – ani Gondoru, ani nijakej inej, veºkej ãi malej. Mojou po-

25


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 26

PÁ N P R S T E ≈ OV

vinnosÈou je v‰ak uchrániÈ v‰etko, ão je hodné jestvovania na tomto svete. A ja túto úlohu splním, aj keby len sãasti, hoci by Gondor zahynul, ak preãká túto noc nieão, ão sa e‰te môÏe rozvinúÈ do krásna alebo priniesÈ ovocie ãi rozkvitnúÈ. Lebo i ja som správca. To si nevedel?“ Po t˘chto slovách sa zvrtol a r˘chlym krokom vy‰iel zo siene. Pipin drobãil popri Àom. Gandalf oÀho celou cestou ani raz nezavadil pohºadom a nepovedal mu ani slovko. Pri dverách siene sa ich ujal sprievodca a viedol ich cez Fontánové nádvorie do uliãky medzi vysok˘mi kamenn˘mi domami. Niekoºko ráz zaboãili a napokon do‰li k domu pri severnom múre citadely neìaleko hrebeÀa, ktor˘ spájal návr‰ie s horou. Vnútri ich zaviedol po ‰irokom vytesanom schodi‰ti do izby na prvom podlaÏí nad ulicou. Bola pekná, svetlá a vzdu‰ná s pekn˘mi závesmi matnozlatého lesku bez vzorov. Zariadená bola úsporne – stál v nej iba mal˘ stolík, dve stoliãky a lavica. Po oboch stranách v‰ak boli prístenky so závesmi, za ktor˘mi boli pripravené postele a pri nich nádoby s vodou a um˘vadlá. Tri vysoké úzke obloky hºadeli na sever na veºk˘ oblúk Anduinu, dosiaº zahaleného hmlou, a ìalej na Emyn Muil a ìalek˘ Rauros. Pipin musel vyliezÈ na lavicu, aby videl cez ‰irokú kamennú podobloãnicu. „Hnevበsa na mÀa, Gandalf?“ sp˘tal sa, keì ich sprievodca vy‰iel a zatvoril dvere. „Robil som, ão som mohol.“ „To ti verím!“ povedal Gandalf a z niãoho niã sa rozosmial. Zastal si vedºa Pipina, objal ho okolo pliec a zadíval sa von oblokom. Pipin trocha zaãudovane hodil okom na jeho tvár, ktorá bola tak blízko, lebo ten smiech znel veselo a radostne. V Gandalfovej tvári pobadal sprvu len ustarostené, smutné vrásky, no keì sa prizrel pozornej‰ie, postrehol pod t˘m v‰etk˘m veºkú radosÈ. Ba priam fontánu veselosti, ktorá by rozosmiala celé kráºovstvo, keby vytryskla. „Naozaj si robil, ão si mohol,“ zopakoval Gandalf. „A dúfam, Ïe sa tak skoro zasa nedostane‰ medzi mlynské kamene tak˘ch dvoch stra‰n˘ch starcov. Tak ãi onak, pán Gondoru sa od teba dozvedel viac, neÏ sa nazdáva‰, Pipin môj. Nemohol si zatajiÈ, Ïe Boromir neviedol druÏinu z Morie a Ïe bol medzi vami ktosi veºmi váÏen˘, kto mieril do Minas Tirithu a mal vych˘ren˘ meã. V Gondore veºa rozm˘‰ºajú o starodávnych príbehoch, a keì Boromir odi‰iel, Denethor hodne hæbal nad ver‰ami a nad slovami Isildurova skaza.

26


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 27

MINAS TIRITH

Nie je ako iní ºudia dne‰n˘ch ãias, Pipin, a nech má ak˘chkoºvek predkov, akousi náhodou sa stalo, Ïe mu v Ïilách prúdi takmer ãistá krv Západnej rí‰e a rovnako jeho druhému synovi Faramirovi. Nie v‰ak Boromirovi, ktorého miloval najväã‰mi. Je jasnozriv˘. Ak sa na to upne, je schopn˘ vyãítaÈ, ão sa odohráva v mysliach in˘ch ºudí, aj keì sú ìaleko. ËaÏko ho oklamaÈ a je nebezpeãné pokú‰aÈ sa o to. Na to nezabúdaj. Prisahal si mu sluÏbu. Neviem, ão ti to vnuklo do hlavy alebo do srdca, ale urobil si dobre. Nebránil som tomu, lebo ‰ºachetn˘m skutkom by nemal stáÈ v ceste chladn˘ rozum. Dojalo ho to, a povedal by som, Ïe aj pobavilo. AspoÀ sa teraz môÏe‰ voºne pohybovaÈ po Minas Tirithe – keì nebude‰ v sluÏbe. Má to v‰ak aj druhú stránku. Podlieha‰ jeho rozkazom a on na to nezabudne. Buì ustaviãne ostraÏit˘!“ Zmækol a vzdychol si. „NuÏ ão, zbytoãne dumaÈ, ão prinesie zajtraj‰ok. Jedno je isté – odteraz bude nadlho kaÏd˘ zajtraj‰ok hor‰í ako dne‰ok. Tomu uÏ nemôÏem nijako zabrániÈ. ·achovnica je na stole a figúrky sú rozloÏené. Jedna z nich, ktorú veºmi túÏim nájsÈ, je Faramir, Denethorov dediã. Sotva je v meste, ale nemám ãas zbieraÈ správy. Musím uÏ ísÈ, Pipin. Musím ísÈ na tú radu pánov a ão najviac sa dozvedieÈ. Na Èahu je v‰ak nepriateº a onedlho rozohrá partiu naplno. Pe‰iaci podºa v‰etkého uvidia rovnako veºa ako ostatní, Pútnik, Paladinov syn a vojak Gondoru. Naostri si meã!“ Podi‰iel k dverám a tam sa obrátil. „Ponáhºam sa, Pipin,“ povedal. „Urob mi láskavosÈ, keì pôjde‰ von. Urob to, e‰te k˘m si odd˘chne‰, ak nie si priveºmi ustat˘. Zájdi sa pozrieÈ, ako je ustajnen˘ TieÀovlas. Sú tu k zvieratám dobrí, lebo je to dobr˘ a múdry národ, ale s koÀmi to nevedia ako iní.“ S t˘mito slovami Gandalf odi‰iel. Len ão bol preã, z citadely sa ozval priezraãn˘, lahodn˘ zvon. Odbil tri razy, akoby sa povetrím nieslo striebro, a zmækol – tretia hodina po v˘chode slnka. Pipin sa o chvíºu pobral dolu schodmi a vyzrel na ulicu. Slnko uÏ jasne svietilo a hrialo a veÏe a vysoké domy vrhali na západ dlhé, ostré tiene. Vysoko v modrastom povetrí dvíhala bielu prilbu a sneÏn˘ háv hora Mindolluin. Po meste chodili sem a ta ozbrojení muÏi, lebo po zaznení zvonu sa akiste striedali stráÏe.

27


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 28

PÁ N P R S T E ≈ OV

„V Grófstve by sme povedali, Ïe je deväÈ,“ povedal si nahlas Pipin. „âas na v˘datné raÀajky pri otvorenom okne za jarného slnka. Veru by som si zajedol! RaÀajkujú títo ºudia vôbec? Alebo uÏ majú po raÀajkách? A kedy a kde obedujú?“ Po chvíli si v‰imol muÏa, obleãeného v ãierno-bielom, ktor˘ sa k nemu blíÏil úzkou ulicou zo stredu citadely. Pipin sa cítil osamel˘ a rozhodol sa, Ïe ho osloví, keì bude prechádzaÈ popri Àom. To v‰ak nemusel, lebo muÏ kráãal rovno k nemu. „Ty si Pútnik Poloviãn˘?“ povedal. „Povedali mi, Ïe si odprisahal sluÏbu pánovi a mestu. Vitaj!“ Podal mu ruku a Pipin mu Àou potriasol. „Volám sa Beregond a som Baranorov syn. Dnes ráno nemám sluÏbu. Poslali ma, aby som Èa nauãil heslá a oboznámil Èa s vecami, ktoré urãite chce‰ vedieÈ. A ja sa zasa chcem v‰elião dozvedieÈ o tebe. U nás sme e‰te nikdy nevideli poloviãného. âo-to sme o nich poãuli, lenÏe v povestiach, ktoré poznáme, sa o nich hovorí málo. Okrem toho si Mithrandirov˘m priateºom. Poznበho dobre?“ „NuÏ, skôr by som povedal, Ïe o Àom viem. Viem o Àom cel˘ svoj krátky Ïivot,“ odvetil Pipin. „A v poslednom ãase som s ním veºa putoval. LenÏe v jeho knihe je toho veºa na ãítanie a ja som sa dostal len po druhú ãi tretiu stránku. No hádam ho poznám celkom dobre, pravda, s v˘nimkou niekoºk˘ch in˘ch. Myslím, Ïe z na‰ej druÏiny ho naozaj dobre poznal iba Aragorn.“ „Aragorn?“ zaãudoval sa Beregond. „Kto je to?“ „No...“ Pipin sa zrazu zbadal, „... jeden ãlovek, ão s nami chodil. Teraz je, myslím, v Rohane.“ „Áno, poãul som, Ïe si bol aj v Rohane. Aj naÀ by som sa Èa chcel povypytovaÈ, lebo tú malú nádej, ktorá nám e‰te zostáva, upíname na Rohan. Ale zabúdam na to, s ãím ma za tebou poslali – najprv odpovedaÈ, na ão sa bude‰ p˘taÈ ty. âo by si teda chcel vedieÈ, majster Pútnik?“ „NuÏ, ak smiem, vie‰, jedna otázka ma teraz dosÈ páli a tou je... takpovediac... ão raÀajky a tak? Kedy sa u vás je, tak to myslím, a kde je jedáleÀ, ak vôbec také nieão máte? A hostince? Díval som sa po nich, keì sme sem ‰li, ale ani jeden som nevidel. Aby si rozumel, celou cestou ma posilÀovala predstava na dú‰ok dobrého piva, keì prídeme do obydlí múdrych a zdvoril˘ch ºudí.“

28


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 29

MINAS TIRITH

Beregond sa naÀho váÏne zadíval. „Aha, star˘ vojak,“ pokyvkal hlavou. „Vraví sa, Ïe muÏi, ktorí idú do bojov, sa vÏdy te‰ia na najbliωie jedlo a pitie. Ja osobne som veºa sveta nepochodil. Ty si teda dnes e‰te nemal niã v ústach?“ „No... ak mám byÈ zdvoril˘, mal, to áno,“ odvetil Pipin. „Pohár vína a jeden ãi dva biele koláãiky z láskavosti vá‰ho pána. No zato ma hodinu naÈahoval na ‰kripec otázkami a pri takej robote ãlovek vyhladne.“ Beregond sa zasmial. „U nás sa hovorí, Ïe malí muÏi konajú pri stole veºké ãiny. Najedol si sa v‰ak dobre, ako v‰etci muÏi v citadele, a s väã‰ou poctou. Toto je pevnosÈ a stráÏna veÏa a teraz sme vo vojnovom stave. Vstávame pred v˘chodom slnka, za sivého brieÏdenia nieão zhltneme a pri otvorení brán ideme do sluÏby. Ale nezúfaj!“ Beregond sa znova zasmial, keì videl zdesenie na Pipinovej tvári. „Tí, ão majú naozaj ÈaÏkú sluÏbu, sa predpoludním nieãím posilnia. Potom máme nápoludník, ktor˘ jeme napoludnie alebo o ãosi neskôr, ako sluÏba dovolí. A pri západe slnka sa v‰etci zídu k hlavnému jedlu a vládne pri Àom veselie, aké len moÏno z ºudí v t˘chto ãasoch e‰te vykresaÈ. Poì, trocha sa prejdeme, potom si nájdeme dajaké obãerstvenie, najeme a napijeme sa na cimburí a poobdivujeme toto krásne predpoludnie.“ „Poãkaj!“ Pipin sa zaãervenal. „PaÏravosÈ, alebo po va‰om zdvorilo hlad, mi celkom vyhnal z hlavy inú vec. Gandalf, alebo Mithrandir, ako ho voláte vy, ma poÏiadal, aby som sa pozrel na jeho koÀa – na TieÀovlasa, na toho veºkého Ïrebca z Rohanu a miláãika tamoj‰ieho kráºa, ako som poãul. KrẠho v‰ak Mithrandirovi daroval za preukázané sluÏby. Jeho nov˘ pán ho má rad‰ej neÏ väã‰inu ºudí, a ak toto mesto ão len trocha stojí o Mithrandirovu náklonnosÈ, postará sa o TieÀovlasa s náleÏitou úctou. Ba e‰te starostlivej‰ie ako o tohto hobita, ak je to vôbec moÏné.“ „Hobita?“ zaãudoval sa Beregond. „Tak si hovoríme,“ vysvetlil Pipin. „Te‰í ma, Ïe sa to dozvedám, lebo teraz môÏem povedaÈ, Ïe cudzí prízvuk nekazí krásnu reã, a hobiti majú krásnu reã. Ale poì! Zoznámi‰ ma s t˘m skvel˘m koÀom. Mám rád zvieratá, ale v tomto kamennom meste ich vidíme málokedy. Môj rod totiÏ pri‰iel z horsk˘ch údolí a e‰te predt˘m z Ithilienu. Ale niã sa neboj! Pobudneme tam krátko, bude to len zdvorilostná náv‰teva, a potom hor sa do komôr s jedlom!“

29


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 30

PÁ N P R S T E ≈ OV

Pipin zistil, Ïe TieÀovlasa ustajnili dobre a starajú sa oÀho, ako treba. V ‰iestom okruhu za hradbami citadely stálo zopár pekn˘ch stajní, kde drÏali neìaleko obydlí pánov˘ch jazdeck˘ch poslov niekoºko r˘chlych koní. Na príkaz Denethora alebo jeho hlavn˘ch kapitánov boli posli pripravení v kaÏdej chvíli vyraziÈ. Teraz boli v‰etky kone i jazdci preã. Keì vstúpil Pipin do stajne, TieÀovlas zaerdÏal a obzrel sa. „Dobré ráno,“ pozdravil ho Pipin. „Gandalf príde, len ão bude môcÈ. Má veºa práce, ale posiela pozdravy a ja sa mám presvedãiÈ, ãi sa ti dobre vodí. Dúfam, Ïe po takej veºkej námahe oddychuje‰.“ TieÀovlas pohodil hlavou a zadupal. Dovolil v‰ak, aby ho Beregond zºahka potºapkal po hlave a pohladkal po mocn˘ch bokoch. „Vyzerá, akoby túÏil po poriadnom behu, a nie akoby sa práve vrátil z dlhej cesty,“ usúdil Beregond. „Ak˘ je mocn˘ a hrd˘! A kde má postroj? Mal by byÈ vyberan˘ a krásny!“ „PreÀho nie je niã dosÈ vyberané a krásne,“ odvetil Pipin. „Nijak˘ postroj by nestrpel. Ak pristane, Ïe Èa ponesie, potom Èa ponesie. No ak nie, potom ho neskrotí nijaká uzda, zubadlo ãi biãík. Maj sa pekne, TieÀovlas, a buì trpezliv˘. Boj sa uÏ blíÏi.“ TieÀovlas vzt˘ãil hlavu a zaerdÏal, aÏ sa otriasla stajÀa. Museli si zapchaÈ u‰i. Presvedãili sa, ãi má pln˘ Ϻab, a pobrali sa na odchod. „A teraz k ná‰mu Ϻabu!“ vyhlásil Beregond a zaviedol Pipina späÈ do citadely. Dverami v severnej stene veÏe sa dostali na dlhé chladivé schodi‰te, po ktorom zi‰li do ‰irokej chodby, osvetlenej lampá‰mi. V stenách sa Èahal rad oblôãikov a jeden bol otvoren˘. „To je sklad a komory môjho stráÏneho oddielu,“ vysvetlil Beregond. „Zdravím Èa, Targon!“ zavolal do oblôãika. „Je e‰te skoro, ale máme tu nového, ktorého prijal pán do sluÏby. Má za sebou dlhú cestu s utiahnut˘m opaskom a hneì ráno sa poriadne nadrel, takÏe je hladn˘. Daj nám, ão tam má‰!“ Dostali chlieb, maslo, syr a jablká – posledné zo zimnej zásoby, zvra‰tené, no zdravé a sladké. A k tomu koÏenú fºa‰u ãerstvo naãapovaného piva a drevené taniere s pohármi. V‰etko uloÏili do prúteného ko‰íka a vy‰li späÈ na slnko. Beregond zaviedol Pipina na v˘chodn˘ koniec veºkej predsunutej ba‰ty, kde bola v múre pod rímsou strieºÀa s kamenn˘m sediskom. Odtiaº videli cel˘ rann˘ svet.

30


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 31

MINAS TIRITH

Pustili sa do jedla a pitia. Pritom sa zhovárali tu o Gondore a jeho zvykoch a obyãajoch, tu zas o Grófstve a o cudzích krajoch, ktoré pochodil Pipin. âím dlh‰ie hovorili, t˘m väã‰mi Beregond Ïasol a hºadel s väã‰ou úctou na Pipina, ktor˘ kolembal na sedisku krátkymi nohami a podchvíºou vystupoval na ‰piãky, aby videl cez rímsu na kraj dolu. „Nebudem pred tebou tajiÈ, majster Pútnik, Ïe na‰im oãiam prichodí‰ takmer ako na‰e deti,“ povedal napokon Beregond. „Asi ako nበdeväÈroãn˘ chlapec, no prestál si nebezpeãenstvá a videl si zázraky, ak˘mi sa nemôÏu pochváliÈ ani na‰i sivobradí starci. Nazdával som sa, Ïe pán si Èa vzal za vzne‰ené páÏa z vrtochu, ako vraj kedysi robievali starí králi. Vidím v‰ak, Ïe to tak nie je, a prosím Èa o prepáãenie za svoje hlúpe zm˘‰ºanie.“ „Prepáãim ti to,“ povedal Pipin. „Hoci sa aÏ tak veºmi nem˘li‰. U nás doma som e‰te len v˘rastok a do ‚plnoletosti‘, ako sa hovorí v Grófstve, mi ch˘bajú e‰te ‰tyri roky. So mnou si v‰ak starosti nerob. Rad‰ej mi porozprávaj o tom, ão vidím naokolo.“ Slnko stúpalo a hmla v doline pod nimi sa dvihla. Jej posledné zvy‰ky plávali preã rovno nad ich hlavami ako chumáãe bieleho mraãna, uná‰ané mocnejúcim vetríkom od v˘chodu, ktor˘ uÏ plieskal a myksºoval zástavami a bielymi ‰tandardami. ëaleko v údolí, moÏno pätnásÈ míº, aÏ tam, kam dovidelo oko, sa trblietavo ãrtala sivá Veºká rieka. Vynárala sa zo severozápadu, veºk˘m oblúkom sa skrúcala na juh a napokon na západ, aÏ sa v mihotavom opare strácala z dohºadu. Tam, e‰te o stopäÈdesiat míº ìalej, leÏalo more. Pipin videl cel˘ Pelennor ako na dlani, posiaty doìaleka sedliackymi usadlosÈami a múrikmi, stodolami a kravínmi. Nikde v‰ak nebolo vidieÈ dobytok ani iné zvieratá. Po zelen˘ch poliach sa kríÏom-kráÏom Èahali cesty a cestiãky, na ktor˘ch vládol ãul˘ ruch. K Veºkej bráne sa po nich pohybovali celé rady naloÏen˘ch vozov a iné z brány vychádzali. Tu a tam prichádzali jazdci, zoskakovali zo sediel a náhlili sa do mesta. Najväã‰í ruch v‰ak vládol na hlavnej ceste, ktorá odboãovala na juh, potom sa skrúcala prud‰ie ako rieka obtekajúca vrchy a po kuse mizla z dohºadu. Bola ‰iroká, dobre vydláÏdená a po jej v˘chodnom okraji sa Èahal zelen˘ pás pre jazdcov, lemovan˘ múrom. Cválali po Àom sem a ta jazdci, no sama cesta sa zdala zapchatá veºk˘mi kryt˘mi vozmi, smerujúcimi na juh. Pi-

31


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 32

PÁ N P R S T E ≈ OV

pin v‰ak po chvíli pobadal, Ïe v‰etko prebieha premyslene. Vozy sa pohybovali v troch radoch. V najr˘chlej‰om ich Èahali kone, v druhom, pomal‰om, Èahali vozy s pekn˘mi plachtami mnoh˘ch farieb voly a na západnom okraji cesty sa pohybovalo mnoÏstvo men‰ích vozov a kár, ktoré namáhavo Èahali ºudia. „Tá cesta vedie do údolí Tumladenu a Lossarnachu a do horsk˘ch dedín a potom ìalej do Lebenninu,“ vysvetlil Beregond. „Tam odváÏajú posledné vozy star˘ch, deti a Ïeny, ktoré pri deÈoch treba. Do poludnia musia byÈ od brány v‰etci preã a cesta musí byÈ voºná na tri míle. Tak znel rozkaz. Je to smutná nevyhnutnosÈ.“ Vzdychol. „Máloktorí z t˘ch, ão sa teraz odlúãia, e‰te niekedy uvidia svojich blízkych. V tomto meste bolo vÏdy málo detí a teraz v Àom neostali nijaké – okrem h⁄stky mládencov, ktorí nechceli odísÈ a nájde sa pre nich dajaká uÏitoãná práca. Je medzi nimi aj môj syn.“ Na chvíºu sa odmlãal. Pipin úzkostlivo hºadel na v˘chod, akoby sa odtiaº mohli kaÏdú chvíºu vyrojiÈ na pláÀ tisícky ohyzdov. „âo to tam vidím?“ sp˘tal sa, ukazujúc rukou doprostred veºkého ohybu Anduinu. „Je to ìal‰ie mesto, alebo také nieão?“ „Bolo to mesto,“ prisvedãil Beregond. „Hlavné mesto Gondoru, a to, ão vidí‰, bola iba jeho pevnosÈ. Sú to zrúcaniny Osgiliathu na oboch brehoch Anduinu. Na‰i nepriatelia ho v minulosti dobyli a vypálili. Za ãias Denethorovej mladosti sme ho v‰ak opäÈ zabrali my. Nie v‰ak na b˘vanie, ale ako predsunutú ba‰tu a znova sme vystavali most na prechod na‰ich vojsk. LenÏe potom pri‰li z Minas Morgulu Krutí jazdci.“ „Myslí‰ âierni jazdci?“ vyh⁄kol Pipin s do‰iroka otvoren˘mi oãami, v ktor˘ch mu oÏil dávny strach. „Áno, boli ãierni,“ prik˘vol Beregond. „Ako vidím, nieão o nich vie‰, hoci doteraz si sa o nich nezmienil.“ „Ba veru, nieão o nich viem,“ povedal Pipin ticho. „Ale teraz o nich nechcem hovoriÈ – tak blízko, tak blízko.“ Stíchol a preniesol sa pohºadom ponad rieku. Zdalo sa mu, Ïe tam vidí len obrovsk˘ hroziv˘ tieÀ. MoÏno to boli vrchy, ãrtajúce sa na samom obzore, a ich zubaté kontúry zmäkãovalo dobr˘ch ‰esÈdesiat míº hmlistého vzduchu, a moÏno to bola iba oblaãná hradba a za Àou e‰te hlb‰ie ‰ero. Díval sa tam a marilo sa mu, Ïe sa to ‰ero prehlbuje, rozrastá a pomaly, pomaliãky sa dvíha, aby prekrylo slnkom zaliaty svet.

32


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 33

MINAS TIRITH

„Tak blízko Mordoru?“ sp˘tal sa Beregond ticho. „Áno, tam leÏí. Zriedkakedy ho menujeme, ale odnepamäti Ïijeme na dohºad od toho tieÀa. Niekedy sa zdá bled‰í a vzdialenej‰í, inokedy bliωí a temnej‰í. Teraz rastie a temnie, a preto rastie aj nበstrach a nepokoj. Krutí jazdci pred necel˘m rokom opätovne dobyli priechody a pozabíjali veºa na‰ich najlep‰ích muÏov. Zo západného brehu ich napokon odohnal Boromir a e‰te vÏdy drÏíme bliωiu polovicu Osgiliathu. Na ist˘ ãas. Oãakávame tam v‰ak nov˘ v˘pad. MoÏno hlavn˘ v˘pad blíÏiacej sa vojny.“ „Kedy to príde?“ sp˘tal sa Pipin. „Dajako ste to odhadli? Vãera v noci som videl v˘straÏné ohne a poslov na koÀoch. Podºa Gandalfov˘ch slov je to znamenie, Ïe sa zaãala vojna. Zúfalo sa náhlil, ale teraz akoby sa v‰etko zasa spomalilo.“ „Len preto, Ïe v‰etko je uÏ pripravené,“ odvetil Beregond. „Je to len hlboké nad˘chnutie pred skokom.“ „Preão teda v noci horeli ohne?“ „Je neskoro posielaÈ po pomoc, keì si raz obºahnut˘,“ odvetil Beregond. „Neviem v‰ak, na ãom sa uzniesli pán a jeho kapitáni. Majú mnohé spôsoby na získavanie správ. A pán Denethor nie je ako ostatní – má schopnosÈ jasnozrivosti. Povráva sa, Ïe keì za nocí sedáva sám v komnate vysoko vo veÏi a rozm˘‰ºa o tom ãi onom, vie v‰elião preãítaÈ z budúcnosti, ba Ïe obãas dokonca skúma myseº Nepriateºa a takto s ním zápasí. Preto vraj predãasne ostarel, vyãerpal sa. No nech je, ako chce, vonku je môj pán Faramir, kdesi za riekou s nebezpeãn˘m poslaním, a moÏno on poslal správy. No ak chce‰ vedieÈ, preão sa podºa môjho názoru rozhoreli stráÏne ohne, zapríãinila to správa, ktorá pri‰la vãera z Lebenninu. K ústiu Anduinu sa blíÏi veºká flotila korzárov z Umbaru na juhu. UÏ dávno sa prestali báÈ moci Gondoru a spojili sa s Nepriateºom. Teraz sa chystajú zasadiÈ v jeho mene ÈaÏk˘ úder. Tento útok totiÏ odãerpá veºa z pomoci, ktorú sme oãakávali z Lebenninu a Belfalasu, kde Ïije poãetn˘ a nezlomn˘ národ. T˘m väã‰mi sa upíname na sever k Rohanu a t˘m väã‰mi nás te‰ia správy o víÈazstve, ktoré si priniesol. A predsa...“ zmækol, vstal a rozhliadol sa na sever, na v˘chod a na juh, „... to, ão sa odohralo v Isengarde, by nás malo varovaÈ, Ïe sme uviazli vo veºkej sieti ìalekosiahlych plánov. To uÏ nie sú pot˘ãky pri brodoch, nájazdy z Ithilienu

33


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 34

PÁ N P R S T E ≈ OV

a z Anórienu, prepady zo zálohy a drancovanie. Je to veºká a dlho pripravovaná vojna, v ktorej sme len ãiastoãkou, nech si hrdosÈ hovorí, ão chce. Pri‰li hlásenia, Ïe ìaleko na v˘chode za Vnútrozemsk˘m morom nastal pohyb. A takisto na severe v Temnohvozde a na juhu v Harade. V‰etky rí‰e budú vystavené skú‰ke. Buì sa udrÏia, alebo padnú – do podruãia TieÀa. No istá ãesÈ nám predsa len pripadne, majster Pútnik – práve na nás vÏdy dopadne hlavn˘ nápor nenávisti Temného pána, lebo táto nenávisÈ pramení z hlbín ãasu a z hlbín mora. Tu udrie kladivo najdrvivej‰ie. Preto sa Mithrandir tak náhlil. Lebo ak padneme my, kto sa udrÏí? A ty, majster Pútnik – vidí‰ dajakú nádej, Ïe by sme sa udrÏali?“ Pipin neodpovedal. Zadíval sa na veºké hradby, na veÏe a na neohrozene povievajúce zástavy, potom na slnko vysoko na nebi a nakoniec na hustnúce ‰ero na v˘chode. Myslel pritom na dlhé prsty TieÀa – na ohyzdov v lesoch a vo vrchoch, na zradu Isengardu, na vtákov zlopovestného Oka, na âiernych jazdcov v samom Grófstve – a na okrídlenú hrôzu, na nazgûlov. Striaslo ho a jeho nádej povädla. A v tej chvíli dokonca aj slnko na okamih oslablo a potemnelo, ani ão by sa pred ním mihlo krídlo. Pipinovi sa zamarilo, Ïe na samej hranici poãuteºnosti zachytil kdesi vo v˘‰ave neba v˘krik – slab˘, no srdce trhajúci mrazivou krutosÈou. Zbledol a prikrãil sa k múru. „âo to bolo?“ sp˘tal sa Beregond. „Aj ty si nieão pocítil?“ „Áno,“ za‰evelil Pipin. „Je to znamenie ná‰ho pádu a tieÀ osudu. Krut˘ jazdec v povetrí.“ „Tak je, tieÀ osudu,“ prik˘vol Beregond. „Obávam sa, Ïe Minas Tirith padne. Prichádza noc. UÏ teraz akoby ma obrala o samo teplo krvi.“ Chvíºu spolu sedeli so zvesen˘mi hlavami a neprehovorili. Potom Pipin zrazu zdvihol hlavu a zbadal, Ïe slnko stále svieti a zástavy sa stále vlnia vo vetre. Otriasol sa. „Je to preã,“ povedal. „Nie, v srdci si e‰te nezúfam. Gandalf padol, no vrátil sa a je s nami. MôÏeme sa udrÏaÈ, obstáÈ, hoci aj na jednej nohe, alebo aspoÀ na kolenách.“ „Dobre vraví‰!“ zvolal Beregond. Vyskoãil a pustil sa chodiÈ hore-dolu. „Ba veru! Aj keby sa stalo, Ïe v‰etkému bude koniec, Gondor e‰te nezahynie. Ani keby hradby dobyl div˘ ne-

34


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 35

MINAS TIRITH

priateº a nav⁄‰il pred nimi horu m⁄tvol. Sú e‰te iné pevnosti a tajné únikové cesty do hôr. Nádej a spomienka budú ÏiÈ niekde v odºahlom údolí, kde je tráva zelená.“ „Tak ãi onak, najrad‰ej by som bol, keby uÏ bolo po v‰etkom, ãi uÏ dobre, alebo zle,“ vzdychol Pipin. „Nie som nijak˘ bojovník a my‰lienky na boj sa mi protivia. A najhor‰ie zo v‰etkého je vyãkávaÈ na samom krajíãku bitky, ktorej nemôÏem uniknúÈ. Ak˘ dlh˘ sa uÏ zdá tento deÀ! Rad‰ej by som bol, keby sme tu nemuseli len postávaÈ a dívaÈ sa, neh˘baÈ sa a nikde neudrieÈ prví. Keby nebolo Gandalfa, myslím, Ïe ani v Rohane by nebol padol úder.“ „Tak veru. Udrel si klinec po hlaviãke. Takto cítia mnohí!“ povedal Beregond. „No v‰etko sa môÏe zmeniÈ, keì sa vráti Faramir. Je smel˘, smel‰í, neÏ mnohí z nás pripú‰Èajú. Dnes sa ºuìom nechce veriÈ, Ïe kapitán môÏe byÈ múdry a zbehl˘ v uãen˘ch zvitkoch a piesÀach ako on, a pritom tvrd˘ a obratn˘ na bojovom poli. Ale tak˘ je Faramir. Nie natoºko ºahkomyseºn˘ a prudk˘, ako bol Boromir, no zato o niã menej rozhodn˘. Ale ão v skutoãnosti zmôÏe? NemôÏeme zaútoãiÈ na horstvá... tamtej rí‰e. Nበdosah je obmedzen˘, nemôÏeme udrieÈ, k˘m sa nám nepriateº nedostane pod ruku. No potom musí byÈ ÈaÏká!“ Udrel po rukoväti meãa. Pipin naÀho pozrel. Beregond stál pred ním vysok˘, hrd˘ a u‰ºachtil˘ ako v‰etci muÏi, ktor˘ch videl v tejto krajine. Pri my‰lienke na boj sa mu iskrilo v oãiach. „Beda! Ja mám ruku ºahkú ako pierko!“ pomyslel si Pipin, ale nepovedal niã. „Pe‰iak – tak povedal Gandalf? MoÏno, ale na nesprávnej ‰achovnici.“ Tak sa zhovárali, k˘m slnko nevystúpilo na svoj vrchol. Odrazu zazneli poludÀaj‰ie zvony a v citadele nastal ruch. Okrem stráÏí sa v‰etci náhlili k jedlu. „Pôjde‰ so mnou?“ sp˘tal sa Beregond. „Dnes môÏe‰ jesÈ v mojej jedálni. Neviem, do ktorého oddielu Èa pridelia. Pán si Èa moÏno nechá pod svojím velením. Bude‰ v‰ak vítan˘. Bude dobre, keì spoznበão najviac muÏov, k˘m je e‰te ãas.“ „Pôjdem rád,“ povedal Pipin. „Pravdu povediac, cítim sa osamel˘. Môj najlep‰í priateº ostal v Rohane a nemám si s k˘m pohovoriÈ a poÏartovaÈ. Nemal by som vstúpiÈ do tvojho oddielu? Ty si kapitán? Ak áno, mohol by si ma prijaÈ alebo sa za mÀa prihovoriÈ.“

35


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 36

PÁ N P R S T E ≈ OV

„Ale kdeÏe!“ zasmial sa Beregond. „Ja nie som nijak˘ kapitán. Nemám nijak˘ úrad ani hodnosÈ, a nie som nijak˘ pán. Som iba obyãajn˘ vojak Tretieho oddielu citadely. No byÈ obyãajn˘m vojakom VeÏovej stráÏe citadely sa pokladá v meste za ãesÈ, majster Pútnik, a takí muÏi sa v Gondore te‰ia úcte.“ „Na to teda nestaãím,“ poznamenal Pipin. „Zaveì ma nazad do na‰ej izby, a ak tam Gandalf nebude, pôjdem, kam bude‰ chcieÈ – ako tvoj hosÈ.“ Gandalf v príbytku nebol a nenechal nijak˘ odkaz. Pipin sa teda vybral s Beregondom a zoznámil sa s vojakmi Tretieho oddielu. A zdalo sa, Ïe Beregondovi poslúÏil hosÈ ku cti, lebo Pipina v‰etci srdeãne vítali. Po citadele sa uÏ rozletel ch˘r o Mithrandirovom spoloãníkovi a o jeho dlhej tajnej porade s pánom. Vravelo sa, Ïe zo severu pri‰lo knieÏa poloviãn˘ch s ponukou spojenectva Gondoru a s päÈtisíc meãmi. Podaktorí dokonca tvrdili, Ïe keì prídu rohanskí jazdci, kaÏd˘ ponesie za sebou bojovníka poloviãn˘ch, síce malého, ale neohrozeného. Pipin musel s ºútosÈou túto sºubnú rozprávku rozmetaÈ, ale jeho v˘znamnému postaveniu to neu‰kodilo. Právom patrí niekomu, kto sa priatelil s Boromirom a poctil ho sám pán Denethor, vraveli si muÏi. ëakovali mu, Ïe medzi nich pri‰iel, a hltali jeho slová a príbehy z cudzích krajov. Jedla a piva mu doÏiãili, koºko mu hrdlo ráãilo. Mal jedinú starosÈ – ostaÈ podºa Gandalfovej rady „ostraÏit˘“ a nepustiÈ si jazyk na prechádzku, ako mali hobiti vo zvyku medzi priateºmi. Napokon Beregond vstal. „Zatiaº sa maj dobre!“ povedal Pipinovi. „AÏ do západu slnka mám sluÏbu a myslím, Ïe ostatní tu idú tieÏ do sluÏby. Ak sa bude‰ cítiÈ osamel˘, ako vraví‰, moÏno by ti pri‰iel vhod vesel˘ sprievodca mestom. Môj syn by s tebou rád ‰iel. Trúfam si povedaÈ, Ïe je to dobr˘ mládenec. Ak bude‰ chcieÈ, zíì do najniωieho okruhu a p˘taj sa na Star˘ hostinec v Rath Celerdaine, ãiÏe v Lampárskej ulici. Tam ho nájde‰ spolu s ostatn˘mi chlapcami, ktorí zostali v meste. MoÏno uvidí‰ pri Veºkej bráne v‰elião zaujímavé, k˘m ju zatvoria.“ Vy‰iel von a ãoskoro sa za ním pobrali aj ostatní. DeÀ bol e‰te pekn˘, ale uÏ sa zahmlieval, a na marec bolo horúco aj tak ìaleko na juhu. Pipinovi sa chcelo spaÈ, ale v izbe bolo neveselo. Rozhodol sa, Ïe pôjde preskúmaÈ mesto. Vzal zo-

36


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 37

MINAS TIRITH

pár dobrôt, ktoré si odloÏil pre TieÀovlasa. Ten ich blahosklonne prijal, hoci mu niã nech˘balo. Potom vykroãil dolu kºukat˘mi uliãkami. ªudia ho cestou nápadne okukovali. Podºa gondorskej obyãaje ho úctivo zdravili úklonom hlavy s rukou na hrudi, no len ão pre‰iel, poãul volanie t˘ch, ão boli vonku, t˘m dnu, aby sa r˘chlo beÏali pozrieÈ na knieÏa poloviãn˘ch a Mithrandirovho druha. Mnohí hovorili in˘m jazykom, nie spoloãnou reãou, ale Pipin onedlho pochopil aspoÀ to, ão znamenajú slová Ernil i Pheriannath, a pochopil, Ïe jeho titul sa do mesta dostal skôr ako on. Klenut˘mi priechodmi a mnoh˘mi pekn˘mi uliãkami a chodníkmi koneãne do‰iel do spodného a naj‰ir‰ieho okruhu a tam mu ukázali, kde je Lampárska ulica. Bola ‰iroká a viedla k Veºkej bráne. Tam na‰iel Star˘ hostinec, veºkú budovu zo sivého zvetrávajúceho kameÀa s dvoma krídlami, ktoré sa Èahali od ulice. Medzi nimi sa zelenala úzka paÏiÈ a za Àou stál dom s mnoh˘mi oblokmi a so stæpov˘m prieãelím a verandou, z ktorej viedli na trávu schody. Medzi stæpmi sa hrali chlapci. Boli to jediné deti, ktoré Pipin v Minas Tirithe videl, a preto zastal, aby si ich bliωie pozrel. Po chvíli ho jeden z chlapcov zbadal a s v˘krikom prebehol cez trávu na ulicu. V pätách mu beÏali ostatní. Pred Pipinom zastal a zaãal si ho premeriavaÈ. „Zdar!“ povedal chlapec. „Odkiaº si pri‰iel? V meste si cudzí.“ „Bol som, ale teraz vravia, Ïe som sa stal gondorsk˘m muÏom,“ odvetil Pipin. „Ale choì!“ zvolal chlapec. „Potom sme tu v‰etci muÏi. Koºko mበrokov a ako sa volá‰? Ja mám uÏ desaÈ a onedlho budem meraÈ meter päÈdesiat. Som vy‰‰í ako ty. Môj otec je zo stráÏe a patrí medzi najvy‰‰ích. âo je tvoj otec?“ „Na ão mám odpovedaÈ najprv?“ zasmial sa Pipin. „Môj otec je sedliak v Bielej studni neìaleko Tortoviec v Grófstve. Budem maÈ dvadsaÈdeväÈ, takÏe v tomto som pred tebou, i keì meriam iba meter dvadsaÈ a uÏ pravdepodobne neporastiem, iba ak do ‰írky.“ „DvadsaÈdeväÈ!“ zvolal chlapec a zahvízdal. „To si uÏ pekne star˘! Ako môj str˘ko Iorlas. Ale aj tak,“ dodal s nádejou v hlase, „stavím sa, Ïe by som Èa postavil na hlavu alebo Èa poloÏil na lopatky.“

37


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 38

PÁ N P R S T E ≈ OV

„MoÏno áno, keby som Èa nechal,“ odvetil Pipin so smiechom. „A moÏno by som ja to isté urobil s tebou. V mojej malej domovine poznáme v‰elijaké zápasnícke chvaty. Musím ti povedaÈ, Ïe tam ma pokladajú za mimoriadne veºkého a mocného. Nikdy som nedovolil, aby ma niekto postavil na hlavu. Keby to teda niekto skú‰al a uÏ by mi niã iné neostávalo, asi by som ho musel zabiÈ. Keì bude‰ star‰í, spozná‰, Ïe ºudia nie sú vÏdy takí, akí sa zdajú. Asi ma pokladበza zmäkãilého cudzinca a ºahkú korisÈ, ale varujem Èa – nie som tak˘. Som poloviãn˘, tvrd˘, smel˘ a zl˘!“ Pipin zmra‰til tvár tak zlovestne, Ïe chlapec nevdojak cúvol, no hneì pokroãil so zaÈat˘mi päsÈami a v oãiach sa mu bojovne zabl˘skalo. „Nie!“ rozosmial sa Pipin. „Never ani tomu, ão o sebe cudzí ºudia hovoria! Nie som nijak˘ bojovník. Ale v kaÏdom prípade by bolo zdvorilej‰ie, keby sa vyz˘vateº predstavil.“ Chlapec sa hrdo vystrel. „Som Beregil, syn Beregonda zo stráÏí!“ vyhlásil. „Myslel som si to, lebo vyzerበako tvoj otec,“ povedal Pipin. „Poznám ho a posiela ma za tebou.“ „Preão si to nepovedal hneì?“ Bergilovi sa mihlo po tvári zdesenie. „Len mi nepovedz, Ïe si to rozmyslel a chce ma poslaÈ preã s dievãatami! Ale nie, posledné vozy uÏ odi‰li.“ „Jeho odkaz nie je aÏ tak˘ zl˘, hoci nie dobr˘,“ povedal Pipin. „Povedal, Ïe ak by si ma práve nechcel stavaÈ na hlavu, mohol by si ma previesÈ po meste a trocha ma v mojej osamelosti pote‰iÈ. Ja by som ti za to porozprával v‰elião o ìalek˘ch krajoch.“ Bergil tlesol a od úºavy sa rozosmial. „V‰etko je teda v poriadku!“ zvolal. „Poì! O chvíºu sme sa chceli ísÈ pozrieÈ k bráne. Pôjdeme hneì.“ „âo sa tam robí?“ „Po juÏnej ceste majú prísÈ pred západom slnka kapitáni z vidieka. Poì s nami a uvidí‰.“ Bergil sa ukázal ako dobr˘ kamarát a najlep‰í spoloãník, akého mal Pipin od chvíle, ão sa rozlúãil s Chichom. Netrvalo dlho, a uÏ sa smiali a veselo sa zhovárali, kráãajúc ulicami. Pohºady, ktoré na nich vrhali okolití ºudia, si nev‰ímali. Onedlho sa ocitli v dave, ktor˘ mieril k Veºkej bráne. Pipin tam mimoriadne stúpol v Bergilov˘ch oãiach, lebo keì povedal svoje meno a heslo, stráÏca mu zasalutoval a nechal ho prejsÈ. Ba ão viac, mohol si so sebou vziaÈ aj svojho spoloãníka.

38


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 39

MINAS TIRITH

„To je dobré!“ pochvaºoval si Bergil. „Nás chlapcov uÏ bez dospel˘ch za bránu nepustia. Odtiaºto uvidíme lep‰ie.“ Za bránou sa na okraji cesty zhromaÏdil zástup, ktor˘ zaplnil aj veºké dláÏdené priestranstvo, kam sa zbiehali cesty, vedúce do Minas Tirithu. V‰etky pohºady smerovali na juh a ãoskoro sa dvihol ‰um a vrava. „Tam je mraãno prachu. UÏ idú!“ ozvali sa hlasy. Pipin s Bergilom sa pretisli dopredu a ãakali. V diaºke zatrúbili rohy a letel k nim jasot ani mocnejúci vietor. Nato hlasno zadula trúba a ºudia okolo nich sa dali do kriku. „Forlong! Forlong!“ poãul Pipin. „âo to hovoria?“ sp˘tal sa. „Pri‰iel Forlong,“ vysvetlil mu Bergil. „Forlong Tuãn˘, pán Lossarnachu. Tam b˘va môj dedo. Hurá! UÏ je tu! Star˘ dobr˘ Forlong!“ Na ãele zástupu kráãal veºk˘ kôÀ s mohutn˘mi nohami a na Àom sa niesol star˘, sivobrad˘, ale mimoriadne plecnat˘ a objemn˘ muÏ v brnení a v ãiernej prilbe. V ruke drÏal dlhú ÈaÏkú kopiju. Za ním hrdo pochodovali zaprá‰ení muÏi v dobrej zbroji s veºk˘mi bojov˘mi sekerami. Mali pochmúrne tváre a boli niωí a o ãosi poãernej‰í ako tí, ktor˘ch Pipin dosiaº videl v Gondore. „Forlong!“ prevolával dav. „Verné srdce, vern˘ priateº! Forlong!“ Keì v‰ak muÏi z Lossarnachu pre‰li, davom sklamane letelo: „Tak málo! Dve stovky. âo je to? âakali sme desaÈkrát viac. To tá ãierna flotila. Posielajú len desatinu svojich síl. No kaÏdá tro‰ka je dobrá.“ Takto prichádzali oddiely, pozdravované a vítané, a prechádzali bránou. MuÏi z vidieka pochodovali v tejto temnej hodine brániÈ mesto Gondor – no bolo ich málo, menej neÏ Ïilo v nádejach, menej, neÏ si vyÏadovala potreba. Za Dervorinom, synom ich pána, pri‰li pe‰o muÏi z údolia Ringló – tristo. Z veºkého údolia âiernodol v morthondskej vysoãine prichádzal urasten˘ Duinhir so synmi Duilinom a Derufinom a s piatimi stovkami luãi‰tníkov. Z Anfalasu v ìalekom DlhobreÏí dorazil dlh˘ rad muÏov rozliãného pôvodu – biedne vyzbrojení lovci, pastieri a dedinãania. Dobrú zbroj mala iba pospolitosÈ ich pána Golasgila. Z Lamedonu pri‰la h⁄stka zachmúren˘ch vrchárov bez veliteºa. Ethir vyslal pribliÏne stovku rybárov, bez ktor˘ch sa mohli zaobísÈ na lodiach. Zo

39


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 40

PÁ N P R S T E ≈ OV

Zelen˘ch hôr v Pinnath Geline priviedol Hirluin Krásny tristo neohrozen˘ch muÏov v zelenom. A nakoniec najsebavedomej‰í zo v‰etk˘ch, Imrahil, knieÏa z Dol Amrothu, príbuzn˘ pána Denethora. Ten pri‰iel pod pozláten˘mi zástavami so svojím erbom lode a striebornej labute a priviedol druÏinu obrnen˘ch rytierov na siv˘ch koÀoch a za nimi sedemsto ozbrojencov, urasten˘ch ako páni, sivook˘ch, tmavovlas˘ch, ktorí za pochodu spievali. A to bolo v‰etko, celkovo necel˘ch tritisíc. Viac uÏ nemal kto prísÈ. Ich v˘kriky a dupot sa preniesli do mesta a zatíchli. Prizerajúci chvíºu ticho stáli. V povetrí sa vzná‰al prach, lebo ustal vietor. Na v‰etk˘ch ÈaÏivo doliehal veãer. BlíÏila sa hodina, keì zatvárali bránu, a za Mindolluin za‰lo slnko. Na mesto sa zná‰ali tiene. Pipin zdvihol hlavu a zdalo sa mu, Ïe obloha spopolavela, akoby nad nimi viselo obrovské mraãno prachu a dymu, cez ktoré sa matne derie svit. Na západe sa v‰ak od zapadajúceho slnka opar vzÀal a na pozadí tohto tlejúceho ohÀa, posiateho Ïerav˘mi uhlíkmi, sa ãernal Mindolluin. „Tak sa konãí krásny deÀ v hneve!“ povedal, zabudnúc na chlapca po svojom boku. „A v hneve sa skonãí, ak sa nevrátime pred veãern˘m zvonením,“ povedal Bergil. „Poì! UÏ trúbia, bude sa zatváraÈ brána.“ Ruka v ruke sa vrátili do mesta, poslední, kto pre‰iel bránou pred zatvorením. Keì do‰li do Lampárskej ulice, na v‰etk˘ch veÏiach dôstojne vyzváÀali zvony. V oblokoch sa zaÏínali svetlá a z domov a obydlí vojakov pozdæÏ opevnení sa ozval spev. „Zatiaº sa maj pekne,“ povedal Bergil. „Pozdrav odo mÀa otca a poìakuj mu, Ïe mi poslal takého spoloãníka. A skoro zasa príì, prosím Èa. Îelal by som si, aby nebola vojna, lebo by sme sa mohli spolu dobre pozabávaÈ. Mohli by sme sa vydaÈ do Lossarnachu k môjmu dedovi. Zjari je tam krásne, lesy a lúky sú sam˘ kvet. No moÏno tam e‰te niekedy spolu zájdeme. Ná‰ho pána nikdy neporazia a môj otec je veºmi statoãn˘. Maj sa teda dobre a vráÈ sa!“ Rozi‰li sa a Pipin sa náhlil k citadele. Cesta sa mu videla dlhá. Cel˘ sa spotil a vyhladol. Noc sadla r˘chlo. Bola tmavá a neprenikla Àou ani jediná hviezdiãka. UÏ sa oneskoril na veãeru do jedálne. Beregond ho milo privítal, usadil ho vedºa seba a poãúval novinky o svojom synovi. Pipin sa po jedle e‰te

40


008-319_PanPrstenov_3.qxd 13.8.2012 14:12 Stránka 41

MINAS TIRITH

chvíºu zdrÏal, no potom sa pobral, lebo naÀho padla ãudná tieseÀ a z celého srdca zatúÏil po Gandalfovi. „Potrafí‰?“ sp˘tal sa Beregond, keì odchádzal z neveºkej siene, v ktorej sedeli na severnej strane citadely. „Noc je ãierna a e‰te temnej‰ia preto, lebo podºa rozkazov treba v meste stlmiÈ svetlá a na hradbách nesmú ostaÈ nijaké. Poviem ti e‰te o jednom rozkaze – zavãas rána Èa zavolajú k pánovi Denethorovi. Obávam sa, Ïe do Tretieho oddielu Èa nedajú. No dúfajme, Ïe sa e‰te uvidíme. Zatiaº v dobrom zostávaj a pokojn˘ spánok!“ V ich obydlí bolo tma, iba na stole stála lampka. Gandalf tam nebol. Na Pipina padla e‰te Èaωia tieseÀ. Vyliezol na lavicu a vyzrel z obloka, no to akoby sa díval do mora atramentu. Zliezol, zatvoril obloãnice a ºahol si. Ist˘ ãas leÏal, nat⁄ãajúc u‰i, ãi nezaãuje vracajúceho sa Gandalfa, a potom upadol do nepokojného spánku. V noci ho prebudilo svetlo a zbadal Gandalfa, ktor˘ chodil hore-dolu pred závesom prístenka. Na stole horeli svieãky a leÏali na nich zvitky pergamenu. Poãul Gandalfove vzdychy a pomrmlávanie: „Kedy sa vráti Faramir?“ „Dobr˘ veãer!“ povedal Pipin a vystrãil hlavu spoza závesu. „Myslel som, Ïe si na mÀa celkom zabudol. Som rád, Ïe si sa vrátil. Bol to dlh˘ deÀ.“ „A noc bude prikrátka,“ odvetil Gandalf. „Vrátil som sa sem, pretoÏe potrebujem pokojnú chvíºu osamote. Ty by si mal spaÈ a uÏiÈ si postele, k˘m e‰te môÏe‰. Na svitaní Èa znova vezmem k pánovi Denethorovi. Vlastne nie na svitaní, ale keì zavolajú. Zaãala sa Tma. Svitanie nebude.“

41

J. R. R. Tolkien - Pán Prsteňov. Návrat kráľa - ukážka  

Pokračovanie úspešnej trilógie Pán Prsteňov, v ktorom sa zavŕši príbeh putovania hobita Froda k Puklinám osudu a vojny, ktorá zavládla v Str...

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you