Page 1

1

N a jmocne jší

„Len kávu, prosím.“ Čašníčka nadvihla ceruzkou namaľované obočie. „Na jedlo nič?“ spýtala sa. Mala výrazný prízvuk a z jej postoja vyžarovalo sklamanie. Simon Lewis jej to nemal za zlé. Asi dúfala v štedrejšie prepitné, než aké dostane za jednu šálku kávy. No môže on za to, že upíri nejedia? Niekedy si v reštaurácii objednal aj jedlo, aby zachoval zdanie normálnosti, ale bol utorok večer, vo Veselke skoro ani noha, a tak sa s jedlom neobťažoval. „Len kávu.“ Čašníčka mykla plecom, vzala mu laminované menu a odišla po kávu. Simon sa oprel na tvrdej plastovej stoličke a rozhliadol sa. Veselka, jedáleň na rohu Deviatej ulice a Druhej avenue, patrila medzi jeho obľúbené lokály na Lower East Side – chodili sa tam najesť ľudia z okolia, steny boli vytapetované čiernobielymi maľbami a dalo sa tam sedieť aj celý deň, ak si človek raz za pol hodiny objednal kávu. Podávali tam aj jeho kedysi obľúbené vegetariánske pirohy a boršč, ale tie dni mal už za sebou. 9

Mesto 4.indd 9

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

Bola polovica októbra a práve vyvesili halloweensku výzdobu – vratko stojacu tabuľu s nápisom ŽIVOT, ALEBO BORŠČ! – čo bola parafráza na detské „Život, alebo maškrtu“, keď deti chodili z domu do domu –, a upíra vystrihnutého z kartónu, ktorý sa volal gróf Plackula. Simonovi a Clary sa kedysi zdali tie gýče strašne zábavné, ale gróf s vytŕčajúcimi zubami a čiernym plášťom už dnes Simonovi nepripadal taký smiešny. Zadíval sa z okna. Bol vetristý večer a po Druhej avenue sa preháňalo lístie ako rozhodené konfety. Po ulici šlo dievča, dievča v prepásanom plášti do dažďa, a vo vetre mu poletovali dlhé čierne vlasy. Ľudia sa za ňou obzerali. Simon také v minulosti vídal a vždy len tak špekuloval, kam asi idú a s kým sa majú stretnúť. S takými ako on nie, to už vedel. Lenže táto bola výnimka. Nad vchodovými dverami cengol zvonček a dnu vošla Isabelle Lightwoodová. Keď zbadala Simona, usmiala sa, zamierila k nemu, cestou si myknutím pliec zhodila plášť a prevesila ho cez operadlo stoličky, kým si sadla. Pod plášťom mala „Izzino typiko ohodenie“, ako to volala Clary – krátke vypasované zamatové šaty, sieťované pančuchy a čižmy. Do ľavej mala zasunutú dýku a Simon vedel, že ju vidí iba on. No aj tak sa všetci dívali, keď si sadala a prehodila si dozadu vlasy. Nech mala oblečené čokoľvek, vždy pútala pozornosť ako filmová hviezda. Krásna Isabelle Lightwoodová. Keď sa s ňou Simon spoznal, usúdil, že o takých ako on ani nezakopne. Viac-menej mal pravdu. Obľubovala takých, s ktorými nesúhlasili jej rodičia, čo v jej svete znamenalo Dolnosveťanov – férov, vlkolakov, upírov. Že to spolu ťahajú už mesiac či dva, prekvapovalo aj jeho samého, hoci sa to obmedzovalo iba sem-tam na schôdzku, ako bola táto. No stále mu chodilo po rozume, či by k tomu došlo, aj keby sa nebol premenil na upíra a celý jeho život sa v tej chvíli nezmenil. 10

Mesto 4.indd 10

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

Isabelle si zastrčila za ucho prameň vlasov a žiarivo sa usmiala. „Vyzeráš fajn.“ Simon vrhol pohľad na svoj odraz v okne jedálne. Na jeho zmenenom vzhľade bol badateľný Isabellin vplyv, odkedy si spolu začali. Prinútila ho zahodiť mikiny a nosiť kožené saká, tenisky musel zameniť za značkové čižmy, ktoré ho, mimochodom, vyšli na tristo dolárov. Svojich tričiek s nápismi sa však nevzdal – na tomto nápis hlásal EXISTENCIALISTI TO ROBIA ZBYTOČNE –, ale džínsy už nemali na kolenách diery a natrhnuté vrecká. Nechal si narásť aj dlhšie vlasy, takže mu teraz padali do očí a zakrývali čelo, ale to bolo skôr z nevyhnutnosti ako pod Isabelliným vplyvom. Clary si z jeho nového vzhľadu uťahovala, no treba povedať, že sa pobavene dívala na všetky jeho vzťahy s dievčatami. Nemohla uveriť, že vážne chodí s Isabelle. Neverila, pravdaže, ani tomu, že rovnako vážne chodí aj s Maiou Robertsovou, ich kamarátkou a zhodou okolností vlkolačicou. A už vôbec nemohla uveriť, že jednej o druhej ešte nepovedal. Simon ani dobre nevedel, ako sa to stalo. Maia k Simonovi rada chodila a používala jeho Xbox – na opustenej policajnej stanici, kde svorka vlkolakov žila, ho nemali –, a keď odchádzala tretí či štvrtý raz, naklonila sa a na rozlúčku ho pobozkala. Potešilo ho to a potom zatelefonoval Clary a spýtal sa jej, či o tom má povedať Isabelle. „Najprv si presonduj, ako je to s tebou a s Isabelle,“ poradila mu. „Až potom jej to povedz.“ Nebola to dobrá rada. Prešiel už mesiac a on stále nevedel, ako je to s ním a s Isabelle, a preto jej nič nepovedal. A čím dlhšie to trvalo, tým trápnejšie mu bolo niečo povedať. Doteraz to takto šlo. Isabelle a Maia sa nekamarátili a vídali sa zriedkavo. Lenže to sa, nanešťastie, malo zmeniť. Clarina mama a jej dlhoročný priateľ Luke sa mali o niekoľko týždňov brať a na svadbu 11

Mesto 4.indd 11

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

pozvali Isabelle aj Maiu. Táto predstava sa Simonovi zdala ešte hrozivejšia, ako keby ho po newyorských uliciach naháňala rozhnevaná banda lovcov upírov. „No?“ prehodila Isabelle a vytrhla ho zo zadumania. „Prečo tu a nie u Takiho? Tam podávajú aj krv.“ Povedala to tak hlasno, až sa Simon strhol. Taktnosť nebola Isabellinou silnou stránkou. Našťastie to nikto nepočul, dokonca ani čašníčka, ktorá priniesla kávu. Buchla šálkou na stôl pred Simonom, hodila okom na Izzy a odišla, nečakajúc na jej objednávku. „Páči sa mi tu,“ vysvetlil Simon. „S Clary sme sem vždy zašli, keď chodila na hodiny k Tischovi. Majú tu senzačný boršč a bliny – také sladké tvarohové knedličky – a otvorené je celú noc.“ Isabelle tomu však nevenovala pozornosť. Dívala sa ponad jeho plece. „To je čo?“ Simon sa obzrel. „Gróf Plackula.“ „Gróf Plackula?“ Simon pokrčil plecami. „Halloweenska výzdoba. Gróf Plackula je pre deti. Ako gróf Čokula. Alebo gróf zo Sesame Street.“ Usmial sa, keď videl Isabellin nechápavý pohľad. „No vieš, ten, čo učí deti rátať.“ Isabelle krútila hlavou. „Chceš povedať, že v televízii učí deti rátať upír?“ „Keby si to videla, zdalo by sa ti to celkom normálne,“ zamrmlal Simon. „Hm, taká konštrukcia má istý mytologický základ,“ pripustila Isabelle a uchýlila sa k typicky tieňoloveckému výkladu. „V niektorých legendách sú upíri posadnutí rátaním, a keď pred nimi rozhodíš ryžu, musia zastať a všetky zrnká zrátať. Ale pravda to, samozrejme, nie je, takisto ako tie báchorky s cesnakom. A vôbec, upíri nemajú čo učiť deti. Naháňajú strach.“ 12

Mesto 4.indd 12

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

„No ďakujem ti pekne,“ utrúsil Simon. „Je to len žart, rozumieš. Ide to takto: ‚Deti, čo dnes jedol gróf?‘ Jednu čokoládku, dve čokoládky, tri čokoládky...“ Dvere jedálne sa otvorili a dnu vnikol závan studeného vzduchu. Prišiel ďalší zákazník. Isabelle striaslo a načiahla sa za čiernou hodvábnou šatkou. „To je nereálne.“ „A čo by si chcela? ‚Deti, čo dnes jedol gróf?‘ Jedného bezmocného dedinčana, dvoch bezmocných dedinčanov, troch bezmocných dedinčanov...“ „Pst!“ Isabelle si uviazala okolo krku šatku, položila Simonovi na zápästie ruku a naklonila sa. Veľké tmavé oči jej zrazu ožili, ako jej ožívali, keď lovila démonov alebo na ich lov myslela. „Pozri tam!“ Simon šibol očami. Pri zasklenej vitríne s koláčmi a pečivom stáli dvaja muži. Ani jedného však nezaujímalo, čo tam za sklom majú. Obaja boli nízki a nepríjemne vycivení, až natoľko, že lícne kosti im z bezfarebných tvárí trčali ako nože. Obaja mali riedke šedivé vlasy, bledosivé oči a opásané kabáty bridlicovej farby, ktoré im siahali až po zem. „Vidíš?“ šepla Isabelle Simonovi. „Čo sú podľa teba zač?“ Simon sa na nich zadíval. Oni sa dívali naňho a ich oči bez mihalníc vyzerali ako prázdne jamky. „Vyzerajú ako zlí záhradní trpaslíci.“ „Sú to zotročenci, ľudia-zotročenci,“ zasyčala Isabelle. „Patria nejakému upírovi.“ „Patria – ako keď...“ Isabelle netrpezlivo odfrkla. „Počuj, vieš ty vôbec niečo o vlastných? Napríklad, ako taký upír vzniká?“ „No, keď sa mama upírka a otec upír majú veľmi radi...“ Uškrnula sa naňho. „Jasné, vieš, že upíri sa nemusia milovať, aby sa rozmnožili, ale nemáš ani potuchy, ako je to v skutočnosti.“ 13

Mesto 4.indd 13

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

„A viem,“ vyhlásil Simon. „Upír som preto, lebo som sa napil trocha Rafaelovej krvi, kým som zomrel. Napiť sa krvi a zomrieť rovná sa upír.“ „Nie celkom,“ pokrútila hlavou Isabelle. „Upírom si preto, lebo si sa napil Rafaelovej krvi, lenže potom ťa pohrýzli iní upíri a až potom si zomrel. Počas tohto procesu ťa musia v niektorej chvíli pohrýzť.“ „Prečo?“ „Sliny upírov majú... určité vlastnosti. Transformačné vlastnosti.“ „Fuj!“ vyhŕkol Simon. „Nijaké fuj, s tým sa tu na mňa neoháňaj. Čarodejné sliny máš ty. Upíri sa držia v blízkosti ľudí, a keď sa im minie krv, živia sa z nich – sú pre nich ako pojazdné automaty s rýchlym občerstvením,“ objasňovala s odporom. „Povedal by si si, že od straty krvi budú stále slabí, ale upírie sliny majú v skutočnosti hojivé vlastnosti. Zvyšujú počet červených krviniek, ľudia sú potom silnejší a zdravší, žijú dlhšie. Preto nie je proti zákonu, aby sa upíri živili na ľuďoch. Neškodí im to. No raz za čas si niektorý upír povie, že chce viac ako len maškrtu. Chce zotročenca – a vtedy začne pohryzeného človeka kŕmiť malými dávkami upírej krvi, len toľko, aby bol povoľný, aby sa k svojmu pánovi pripútal. Zotročenci svojich pánov zbožňujú a radi im slúžia. Túžia im byť čo najbližšie. Ako ty, keď si sa vrátil do Dumontu. Ťahalo ťa k upírovi, ktorého krvi si sa napil.“ „Rafael,“ zaševelil Simon neradostne. „Ale dnes sa už nijako netrhám, aby som s ním bol, to ti teda poviem.“ „Nie, to zmizne, keď sa staneš plnokrvným upírom. Iba zotročenci zbožňujú svojich ploditeľov a nemôžu ich neposlúchať. Čo to nevidíš? Keď si sa vrátil do Dumontu, Rafaelov klan ťa vysal, ty si zomrel a potom si sa stal upírom. Keby ťa však 14

Mesto 4.indd 14

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

neboli vysali, keby ti namiesto toho boli dali viac upírskej krvi, nakoniec by si sa stal zotročencom.“ „To všetko je fakt strašne zaujímavé, ale nevysvetľuje to, prečo na nás tak vyvaľujú oči,“ povedal Simon. Isabelle sa na tých dvoch obzrela. „Oči vyvaľujú na teba. Možno im zomrel pán a hľadajú iného upíra, ktorý si ich privlastní. Mohol by si mať domáce zvieratká, čo ty na to?“ Usmiala sa. „Možno prišli len na hranolky,“ poznamenal Simon. „Zotročenci nejedia ľudskú potravu. Žijú na zmesi upírskej a zvieracej krvi. Udržiava ich to ustavične vitálnych. Nesmrteľní nie sú, ale starnú veľmi pomaly.“ „Smutné je, že si neudržia vzhľad,“ povedal Simon, upierajúc na nich pohľad. Isabelle sa vystrela. „Idú sem. Zistíme, o čo im ide.“ Zotročenci sa pohybovali, akoby boli na kolesách. Nekráčali, skôr sa nehlučne kĺzali. Trvalo im iba sekundy, kým prešli cez jedáleň. Keď sa blížili k Simonovmu stolu, Isabelle vytiahla z čižmy ostrú dýku a položila ju na stôl. Ležala tam, blýskajúc sa v žiarivkovom svite. Bola tmavá, z masívneho striebra a na obidvoch stranách rukoväte mala vypálené kríže. Na väčšine zbraní, ktoré odpudzovali upírov, boli kríže. Asi preto, uvažoval Simon, že väčšina upírov boli kresťania. Kto by povedal, že vyznávať také menšinové náboženstvo môže byť také výhodné? „Stačí, bližšie nechoďte!“ zarazila Isabelle zotročencov, keď boli pri stole. Prsty mala na kúsok od dýky. „Povedzte, čo chcete!“ „Tieňolovkyňa,“ zasyčal šepotavo ten, čo stál vľavo. „Nevedeli sme, že sa v tejto situácii vyskytnete aj vy.“ Isabelle nadvihla jemné obočie. „A tá situácia je...?“ Druhý zotročenec ukázal dlhým sivým prstom na Simona. Necht mal žltkastý a ostrý. „Musíme niečo vybaviť s Dvojtvárnym.“ 15

Mesto 4.indd 15

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

„To v nijakom prípade,“ ohradil sa Simon. „Netuším, kto ste. Nikdy som vás nevidel.“ „Volám sa Walker,“ predstavil sa prvý. „Ten vedľa mňa sa volá Archer. Slúžime najmocnejšiemu upírovi v New Yorku. Tomu, čo je na čele najväčšieho klanu na Manhattane.“ „Rafael Santiago,“ skonštatovala Isabelle. „Potom musíte vedieť, že Simon nepatrí do nijakého klanu. Je voľný.“ Walker sa ledva badateľne usmial. „Najmocnejší sa však nazdáva, že tento stav možno zmeniť.“ Simonov pohľad sa stretol s Isabelliným. Pokrčila plecami. „Nepovedal ti Rafael, že nechce, aby si bol v jeho klane?“ „Možno si to rozmyslel,“ odvetil Simon. „Vieš, aký je. Náladový. Nestály.“ „Nie, neviem. Naposledy som ho videla, keď som sa mu vyhrážala, že ho zabijem svietnikom. Ale vzal to normálne. Ani sa nepohol.“ „No fantázia,“ prehodil Simon. Obaja zotročenci na ňom viseli očami. Boli bledé, belavo sivé ako špinavý sneh. „Ak ma Rafael chce v klane, potom asi preto, že odo mňa niečo očakáva. Povedzte mi čo.“ „Nie sme oboznámení s plánmi najmocnejšieho,“ odvrkol Archer zvysoka. „Tak si dajte odchod!“ odsekol Simon. „Nikam nejdem!“ „Ak s nami nepôjdete, sme splnomocnení priviesť vás násilím.“ Dýka akoby sama skočila do Isabellinej ruky. Či lepšie, ledva pohla rukou, a už ju držala. Zľahka ňou zašermovala. „Na vašom mieste by som to neskúšala.“ Archer na ňu vyceril zuby. „Odkedy sú deti Anjela telesnými strážcami odpadlíckych Dolnosveťanov? Predpokladal by som, že nad také veci ste povznesená, Isabelle Lightwoodová.“ 16

Mesto 4.indd 16

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

„Nie som jeho telesná strážkyňa,“ odvrkla Isabelle. „Som jeho dievča. Čo mi dáva právo nakopať vás do zadku, ak mu nedáte pokoj. Tak je to.“ Jeho dievča? Simona to tak vykoľajilo, že sa nezmohol ani na prekvapený pohľad, a Isabelle zatiaľ prevŕtavala tmavými blčiacimi očami oboch zotročencov. Ešte nikdy sa neoznačila za jeho dievča, ale na druhej strane to svedčilo o tom, ako sa jeho život zmenil. Práve to ho dnes večer zarážalo najväčšmi, ešte viac ako fakt, že ho pozýva na stretnutie najmocnejší upír v New Yorku. „Najmocnejší upír New Yorku,“ ujal sa slova Walker tónom, ktorý zrejme pokladal za upokojujúci, „má návrh, ktorý vám chce predložiť, Dvojtvárny...“ „Volá sa Simon. Simon Lewis!“ „Ktorý chce predložiť pánu Lewisovi. Môžem sľúbiť, že pre pána Lewisa bude nadmiernu výhodné, ak bude ochotný odobrať sa s nami a vypočuť si jeho návrh. Prisahám na česť najmocnejšieho, že sa vám nič nestane, Dvojtvárny, a že ak odmietnete ponuku, urobíte to zo svojej slobodnej vôle.“ Najmocnejší, najmocnejší. Walker to vyslovoval so zmesou úcty a zbožnosti. Simon sa vnútri zachvel. Strašné byť takto k niekomu pripútaný, nemať vlastnú vôľu. Isabelle krútila na Simona hlavou, nemo vyslovovala „nie“. Asi má pravdu, mihlo sa hlavou Simonovi. Bola skvelá Tieňolovkyňa. Už od dvanástich chytala démonov a Dolnosveťanov, ktorí porušili zákon – ničomných upírov, bosorákov praktizujúcich čiernu mágiu, vlkolakov, ktorí zdiveli a niekoho zožrali. Bola v tom pravdepodobne lepšia ako hociktorý iný Tieňolovec v jej veku – s výnimkou jej brata Jacea. A potom ešte Sebastiana, pomyslel si Simon, ktorý bol ešte lepší než oni dvaja. Lenže ten už nežije. 17

Mesto 4.indd 17

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

„Tak dobre,“ vyhlásil. „Pôjdem.“ Isabelle vyvalila oči. „Simon!“ Obaja zotročenci si pošúchali ruky ako zloduchovia v komikse. Strach však nenaháňalo ich gesto, ale to, že ho urobili zároveň a celkom rovnako, akoby boli bábky, ktoré v tej istej chvíli niekto potiahol za šnúrky. „Výborne,“ povedal Archer. Isabelle tresla dýkou o stôl, až to zadunelo. Naklonila sa, až sa jej ligotavé tmavé vlasy obtreli o stôl. „Simon,“ šepla nástojčivo, „čo ti preskočilo? Niet dôvodu, aby si s nimi šiel. Rafael je sviňa.“ „Rafael je pánom upírov,“ odvetil Simon. „Od jeho krvi som upírom. Je môj... no, ako sa to hovorí...“ „Ploditeľ, stvoriteľ, pôvodca – je milión mien na to, čo urobil,“ povedala Isabelle neprítomne. „Áno, upírom môžeš byť vďaka jeho krvi, ale nie si vďaka nej Dvojtvárny.“ Stretli sa im pohľady. Dvojtvárnym ťa urobil Jace. To by však nikdy nepovedala nahlas. Pravdu a všetko, čo bolo za tým, poznali len niekoľkí – kým je Jace a kým je vďaka tomu Simon. „Nemusíš skákať, ako ti píska!“ „To nemusím,“ prisvedčil Simon a stíšil hlas. „Ale ak odmietnem, myslíš, že Rafael to nechá tak? Nenechá. Pôjdu po mne.“ Hodil pohľadom na zotročencov. Tí sa tvárili, že to tak bude, ale mohol si to len namýšľať. „Nikde mi nedajú pokoj. Keď budem vonku, v škole, u Clary...“ „No a čo? Clary si s tým neporadí?“ Isabelle rozhodila ruky. „Ale ako chceš. Aspoň mi dovoľ, aby som šla s tebou.“ „V nijakom prípade,“ ozval sa Archer. „To nie je vec Tieňolovcov. Je to vec Detí noci.“ „Nebudem...“ „Zákon nám dáva právo konať v našich veciach medzi sebou,“ povedal Walker odmerane. „Len medzi nami.“ 18

Mesto 4.indd 18

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

Simon sa na nich zadíval. „Dajte nám, prosím vás, chvíľu,“ požiadal. „Chcem sa s Isabelle porozprávať.“ Na okamih nastalo ticho. Okolo nich kypel život. Do jedálne sa hrnuli návštevníci divadla o ulicu ďalej, čašníčky pobehovali s tácňami pariaceho sa jedla, pri okolitých stoloch sa smiali a debatovali dvojice, kuchári za pultom na seba pokrikovali objednávky. Nikto sa na nich nedíval, nikto netušil, že sa deje niečo zvláštne. Simon si už privykol na čary, ale keď bol s Isabelle, niekedy mal mimovoľne pocit, že je uväznený za neviditeľným sklom, odrezaný od ostatných ľudí a kolobehu ich života. „Dobre,“ povedal Walker a  ustúpil. „Ale môj pán nerád čaká.“ Utiahli sa k dverám. Asi necítili závany studeného vzduchu, keď niekto prišiel alebo vyšiel von. Stáli tam ako sochy. Simon sa obrátil k Isabelle. „Neboj sa,“ povedal. „Nič mi neurobia. Nemôžu mi nič urobiť. Rafael vie o...“ rozpačito si ukázal na čelo, „tomto.“ Isabelle sa naklonila ponad stôl a odhrnula mu vlasy. Zamračila sa. Jej dotyk bol skôr skúmavý ako nežný. Simon si pozeral Znamenie v zrkadle dosť často, takže vedel, ako vyzerá. Akoby niekto vzal tenký štetec a nakreslil mu na čelo kúsok nad očami jednoduchý obrazec. Niekedy sa zdalo, že jeho tvar sa mení ako pohyblivé obrazy mračien, ale stále tam bol, zreteľný, čierny a akosi nebezpečný, ako varovný znak v cudzom jazyku. „Naozaj... naozaj to funguje?“ zašepkala Isabelle. „Rafael si to myslí,“ odvetil Simon. „A ja nemám dôvod pochybovať, že nefunguje.“ Chytil Isabelle zápästie a odtiahol si jej ruku od tváre. „Nič sa mi nestane, Isabelle, neboj sa.“ Vzdychla. „Celý môj výcvik mi hovorí, že nerobíš dobre.“ Simon jej stisol prsty. „Ale choď. Nie si zvedavá, čo Rafael chce?“ 19

Mesto 4.indd 19

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

Isabelle ho pohladkala po ruke a sadla si. „Povieš mi to, keď sa vrátiš. Mne prvej, áno?“ „Poviem.“ Simon vstal a zapol si kabát. „Ale urob pre mňa niečo, dobre? Vlastne dve veci.“ Pobavene, no trocha ostražito sa naňho pozrela. „A to?“ „Clary povedala, že pôjde večer na výcvik do Inštitútu. Ak sa s ňou náhodou stretneš, nepovedz jej, kam som šiel. Bála by sa o mňa, aj keď nemá prečo.“ Isabelle prevrátila oči. „No dobre. A to druhé?“ Simon sa nahol a pobozkal ju na líce. „Daj si ten boršč, kým odídeš. Je jedna báseň.“ Walker a Archer neboli práve najzhovorčivejší spoločníci. Viedli Simona mlčky po uliciach Lower East Side. Držali sa niekoľko krokov pred ním tou zvláštnou kĺzavou chôdzou. Bolo už neskoro, ale na chodníkoch bolo plno ľudí – vracali sa z večerných zmien, náhlili sa domov z večerí a všetci mali vyhrnuté goliere proti ostrému chladnému vetru. Na St. Mark’s Place stáli pozdĺž chodníka stoly, kde sa predávalo všetko od lacných ponožiek cez ceruzkové kresby New Yorku až po vonné tyčinky. Na chodníkoch šušťalo lístie ako suché kosti. Vo vzduchu razilo výfukovými plynmi zmiešanými s vôňou santalových tyčiniek a pod tým všetkým ležal pach ľudí – pach pokožky a krvi. Simonovi zvieralo žalúdok. Vo svojej izbe mal dosť fliaš so zvieracou krvou – dozadu do šatníka si dal malú chladničku, kde ju jeho mama neuvidí –, aby sa nestalo, že by vyhladol. Krv bola nechutná. Nazdával sa, že si na ňu už zvykol, ba že už na ňu začína mať chuť. Bodavý hlad vždy utíšila, ale nijako mu nechutila, tak ako mu predtým chutila čokoláda, vegetariánske burrito alebo kávová zmrzlina. Krv zostávala krvou. 20

Mesto 4.indd 20

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

No byť hladný bolo ešte horšie. Byť hladný znamenalo, že cítil veci, ktoré nechcel cítiť – soľ na pokožke, sladkastý pach krvi unikajúci z pórov neznámych ľudí. Vzbudzovalo to hlad, skrúcalo mu to vnútro, bolo mu zle. Nahrbil sa, ruky si vrazil do vreciek kabáta a skúšal dýchať ústami. Zabočili na Tretiu avenue a zastali pred reštauráciou so štítom CLOISTER CAFÉ. ZÁHRADA OTVORENÁ CELÝ ROK. Simon zažmurkal. „Čo tu robíme?“ „Toto miesto vybral na  stretnutie najmocnejší,“ povedal uhladene Walker. „Ale čo?“ Simona to zarazilo. „Myslel som, že Rafaelov štýl je viac... no, rozumiete, že dohodne stretnutie niekde na vrchole odsvätenej katedrály alebo v krypte plnej kostí. Že by bol taký zaťažený na módne reštiky – to ma teda podržte!“ Obaja zotročenci si ho chvíľu nehybne premeriavali. „Máte s tým problém, Dvojtvárny?“ spýtal sa napokon Archer. Simon mal pocit, že ho nenápadne karhajú. „Ale čoby. Nie, nijaký problém.“ Vnútro reštaurácie bolo tmavé a po celej jednej stene sa ťahal mramorový barový pult. Keď prechádzali k dverám vzadu, nepristúpil k nim nijaký čašník ani iná obsluha. Pokojne prešli až do záhrady. Záhradné terasy má veľa newyorských reštaurácií, ale takto neskoro na jeseň sú otvorené málokde. Túto tvoril dvor medzi niekoľkými budovami. Na múroch boli maľby rozkvitnutých talianskych záhrad v štýle trompe l’ oeil. Na stromoch, ktorým jeseň sfarbila lístie do zlata a červenohneda, viseli reťazce bielych vianočných svetiel a ohrievacie lampy medzi stolmi vydávali červenkastú žiaru. Uprostred dvora melodicky striekala fontána. Obsadený bol iba jeden stôl a nesedel za ním Rafael. Stôl stál blízko múru a sedela pri ňom štíhla žena v klobúku so širokou 21

Mesto 4.indd 21

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

strieškou. Keď sa na ňu Simon zarazene zadíval, vstala a zakývala mu. Obzrel sa. Nikto tam, pravdaže, nebol. Walker a Archer sa opäť pohli. Simon sa ako omámený pohol za nimi. Prešli cez nádvorie a zastali kúsok pred stolom, pri ktorom sedela tá žena. Walker sa hlboko uklonil. „Pani moja,“ povedal. Žena sa usmiala. „Á, Walker. A Archer. Výborne. Ďakujem, že ste mi priviedli Simona.“ „Počkajte!“ Simon preskočil pohľadom zo ženy na zotročencov a potom späť na ženu. „Vy nie ste Rafael.“ „Panebože, nie, to nie som.“ Sňala si klobúk. Na plecia jej spadla záplava striebristých blond vlasov, ktoré vo svetle vianočných reťazí zažiarili. Tvár mala hladkú, bielu, oválnu, veľmi krásnu a dominovali jej velikánske bledozelené oči. Mala dlhé čierne rukavice, čiernu hodvábnu blúzku, úzku sukňu a okolo hrdla čiernu šatku. Jej vek sa nedal odhadnúť – alebo prinajmenšom vek, keď sa premenila na upírku. „Camille Belcourtová. Som očarená, že ťa spoznávam,“ Podala mu ruku v čiernej rukavici. „Povedali mi, že sa tu mám stretnúť s Rafaelom Santiagom,“ vyhlásil Simon. Na podávanú ruku nezareagoval. „Pracujete preňho?“ Camille Belcourtová sa rozosmiala ako zurčiaca fontána. „To rozhodne nie! Ale on kedysi pracoval pre mňa.“ Vtom si Simon spomenul. Myslel som, že najmocnejším upírom je niekto iný, povedal raz v Idrise Rafaelovi. Teraz sa mu to zdalo nekonečne dávno. Camille sa k nám ešte nevrátila, odvetil vtedy Rafael. Vediem to namiesto nej. „Najmocnejším upírom ste vy,“ povedal Simon. „Manhattanského klanu.“ Obrátil sa k zotročencom. „Vybabrali ste so mnou. Povedali ste, že sa mám stretnúť s Rafaelom.“ 22

Mesto 4.indd 22

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

„Povedal som, že sa máte stretnúť s najmocnejším newyorským upírom,“ odvetil Walker. Oči mal veľké a prázdne, také prázdne, že Simon zauvažoval, či ho naozaj chceli oklamať, alebo sú len naprogramovaní ako roboty povedať, čo im prikázala ich pani, a nemôžu sa od toho odchýliť. „A tu je.“ „Áno.“ Camille blysla na zotročencov žiarivým úsmevom. „A teraz nás nechajte. Musím sa porozprávať so Simonom osamote.“ V tom, ako to vyslovila – jeho meno a „osamote“ – bolo čosi ako skryté pohladkanie. Zotročenci sa uklonili a odišli. Keď sa obracal na odchod Archer, Simon čosi zaregistroval zboku na jeho hrdle – hlbokú modrinu, takú tmavú, že to vyzeralo ako farba, a v nej dve ešte tmavšie miesta. Boli to vpichy obklopené suchým rozstrapkaným mäsom. Celým telom mu prebehla tichá triaška. „Nech sa ti páči,“ povedala Camille a potľapkala stoličku vedľa seba. „Sadni si. Dáš si víno?“ Simon si sadol. Na tvrdej kovovej stoličke mu bolo nepohodlne. „Ja nepijem.“ „Á, pravdaže,“ prisvedčila Camille chápavo. „Si ešte neoperený, však? Ale nič sa neboj. Časom sa vycvičíš a budeš si môcť dať víno aj ostatné nápoje. Podaktorí z nás starších jedia aj ľudskú stravu a má to málo nepriaznivých účinkov.“ Málo nepriaznivých účinkov? Simon bol z toho nesvoj. Nápadne sa pozrel na mobil. Ukazoval, že je pol jedenástej. „Bude to tu trvať dlho? Musím sa vrátiť domov.“ Camille si uchlipla vína. „Domov? A to prečo?“ Lebo ma čaká mama. Ale čo, táto tu to nemusí vedieť. „Vytiahli ste ma z rande,“ odvrkol. „Čo je zrazu také strašne dôležité?“ „Ty stále bývaš s mamou, však?“ prehodila Camille a postavila pohár. „Dosť čudné, nie? Taký mocný upír ako ty a stále nechce odísť z domu a pridať sa ku klanu.“ 23

Mesto 4.indd 23

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

„Takže ste ma vytiahli z rande, aby ste si zo mňa uťahovali, že bývam s rodičmi? Nemohli ste to urobiť v iný večer, keď nemám rande? Takých večerov je kopa, ak ste už taká zvedavá.“ „Neuťahujem si z teba, Simon.“ Prešla si jazykom po spodnej pere, akoby si vychutnávala víno, ktoré práve vypila. „Len chcem vedieť, prečo nechceš patriť do Rafaelovho klanu.“ Ktorý je náhodou ten istý ako váš, čo? „Lebo mám pocit, že Rafael nechce, aby som doň patril,“ odvetil Simon. „Veď sám povedal, že mi dá pokoj, ak mu dám pokoj ja. Tak som mu dal pokoj.“ „A dal si.“ Zelené oči jej vzbĺkli. „Nikdy som nechcel byť upírom,“ vyhŕkol Simon, sám nevediac, prečo hovorí tieto veci cudzej žene. „Chcel som normálny život. Keď som zistil, že som Dvojtvárny, myslel som, že taký budem môcť mať. Alebo aspoň približne. Môžem chodiť do školy, môžem bývať doma, môžem sa vídať s mamou a so sestrou...“ „Iba jesť pred nimi nemôžeš,“ prerušila ho Camille. „Musíš pred nimi skrývať hlad po krvi. Nikdy si neokúsil čistú ľudskú, však? Len z vreciek. Zvetranú. Zvieraciu.“ Zmŕštila nos. Simon si spomenul na Jacea a rýchlo si tú predstavu vyhodil z hlavy. Jace nie je celkom človek. „Nie, neokúsil.“ „Okúsiš. A keď to urobíš, už na to nezabudneš.“ Trocha sa naklonila a jej bledé vlasy sa mu ošuchli o ruku. „Svoje pravé ja nemôžeš skrývať večne.“ „Ktorý tínedžer neklame rodičom?“ naježil sa Simon. „A vôbec, neviem, čo vás do toho. Ešte stále nechápem, prečo som tu.“ Camille sa naklonila ešte viac a roztvoril sa jej golier čiernej hodvábnej blúzky. Keby bol Simon človek, bol by sa začervenal. „Ukážeš mi ho?“ Simon priam cítil, ako vyvalil oči. „Čo? Čo mám ukázať?“ 24

Mesto 4.indd 24

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

Usmiala sa. „Znamenie, ty hlupáčik. Znamenie Tuláka.“ Simon otvoril ústa a zasa ich zavrel. Ako to vie? Iba veľmi málo ľudí počulo o Znamení, ktoré mu dala Clary v Idrise. Rafael povedal, že je to tajomstvo na život a na smrť, a Simon ho takto aj bral. No Camilline zelené oči neuhýbali a on jej nevedno prečo chcel urobiť po vôli. Bolo to čosi v jej pohľade, čosi v melódii jej hlasu. Dvihol ruku a odhrnul si vlasy, aby mu videla čelo. Rozšírili sa jej oči a trocha roztvorila pery. Zľahka si prešla prstami po hrdle, akoby si tam chcela nahmatať neexistujúci pulz. „Och,“ vydralo sa z nej. „Si šťastný, Simon. Nesmierne šťastný.“ „Je to kliatba,“ odvetil. „Nie požehnanie. To viete, nie?“ Zaiskrilo sa jej v očiach. „‚A Kain povedal Pánovi: Môj trest je väčší, ako vládzem zniesť.‘ Je to viac, ako vládzeš zniesť, Simon?“ Simon sa oprel a nechal si spadnúť vlasy späť na čelo. „Znášam to.“ „Ale nechceš.“ Prebehla prstom v rukavici po okraji pohára, nespúšťajúc zo Simona pohľad. „Čo keby som ti ponúkla, ako premeniť na výhodu to, čo pokladáš za kliatbu?“ Povedal by som, že sa už konečne dostávame k tomu, prečo ste ma sem zavolali, to na začiatok. „Počúvam.“ „Spoznal si moje meno, keď som sa ti predstavila,“ pokračovala Camille. „Rafael ti ho už spomenul, nie?“ Mala prízvuk, sotva badateľný, a Simon ho nedokázal zaradiť. „Povedal, že klan vediete vy a on vás zastupuje, kým ste preč. Že za vás zaskakuje ako – čo ja viem, ako viceprezident.“ „Aha.“ Mierne si zahryzla do spodnej pery. „No, celkom tak to nie je. Rada by som ti povedala pravdu, Simon. Rada by som ti niečo ponúkla. Ale najprv mi musíš dať slovo.“ 25

Mesto 4.indd 25

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

„Že?“ „Že všetko, čo tu medzi nami dnes večer prebehne, zostane tajomstvom. Nikto sa to nesmie dozvedieť. Ani tvoja malá ryšavá kamarátka Clary. Ani tie tvoje dievčiny. Nikto z Lightwoodovcov. Vôbec nikto.“ „A čo ak to nesľúbim?“ „Potom môžeš odísť, ak chceš,“ odvetila Camille. „Ale nikdy sa nedozvieš, čo som ti chcela povedať. A bude to pre teba strata, ktorú oľutuješ.“ „Som zvedavý,“ priznal Simon. „Ale nie až taký zvedavý.“ V očiach jej trocha prekvapene, pobavene zaiskrilo a možno v tom bolo aj trocha rešpektu, usúdil Simon. „Nič z toho, čo poviem, sa ich netýka. Nič im z toho nehrozí, nič nenaruší ich pohodu. Utajenie je na moju ochranu.“ Simon si ju podozrievavo premeral. Myslí to vážne? Upíri nie sú ako féri, ktorí nemôžu klamať. No jednako bol zvedavý. „Tak dobre. Zachovám vaše tajomstvo, no len vtedy, ak nič z toho, čo poviete, neohrozí mojich priateľov. Potom sľub neplatí!“ Meravo sa usmiala a Simon videl, že neznáša, keď jej niekto neverí. „V poriadku,“ povedala. „Nemám na výber, keď tak naliehavo potrebujem tvoju pomoc.“ Naklonila sa a jednou štíhlou rukou sa pohrávala so stopkou pohára. „Až donedávna som celkom v pohode viedla manhattanský klan. Mali sme krásne obydlie v starej predvojnovej budove na Upper West Side, nie tú potkaniu dieru, ten hotel, kde Santiago drží našich teraz. Santiago – alebo Rafael, ako ho voláš – bol môj zástupca. Môj verný druh – aspoň som si to myslela. Raz večer som zistila, že zabíja ľudí. Zaháňa ich do toho starého hotela v Španielskom Harleme a pre zábavu pije ich krv. A ich kosti vyhadzuje do smetiakov vonku. Hlúpo riskuje a porušuje zákon Aliancie.“ Napila 26

Mesto 4.indd 26

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

sa vína. „Keď som mu to vyhodila na oči, bolo mi hneď zrejmé, že klan presvedčil o niečom inom – ja vraj vraždím, ja vraj porušujem zákon. Všetko tak narafičil. Chcel ma zabiť, aby sa sám mohol zmocniť vlády. Ušla som a na ochranu mi zostali iba Archer a Walker.“ „A celý ten čas tvrdil, že vedie klan len do vášho návratu.“ Zmraštila tvár. „Santiago je obratný klamár. Nechce, aby som sa vrátila, to je isté – chce ma zabiť a prebrať klan celkom.“ Simon bol na vážkach, čo chce od neho Camille počuť. Dospelé ženy, ktoré naňho upierajú oči plné sĺz a vylievajú si pred ním srdce – to bolo preňho niečo nové. „To je mi ľúto,“ povedal napokon. Mykla plecami a mykla nimi výrečne, takže si pomyslel, či jej prízvuk nie je náhodou francúzsky. „To je minulosť,“ povedala. „Celý ten čas som sa skrývala v Londýne, hľadala som spojencov, čakala som. Potom som sa dozvedela o tebe.“ Dvihla ruku. „Nemôžem ti povedať ako. Sľúbila som, že to neprezradím. No len čo si sa dostal do obrazu aj ty, uvedomila som si, že som čakala práve na teba.“ „Na mňa?“ Naklonila sa a dotkla sa Simonovej ruky. „Rafael sa ťa bojí, Simon, a právom. Si ako on, upír, ale nemôže ti ublížiť ani ťa zabiť. Nemôže proti tebe zdvihnúť prst, aby neprivolal na svoju hlavu Boží hnev.“ Zavládlo ticho. Simon počul tichý elektrický šum rozvešaných svetiel, vodu striekajúcu v kamennej fontáne uprostred nádvoria a vravu mesta. Napokon prehovoril tichým hlasom. „Vyslovili ste to.“ „Čo také, Simon?“ „To slovo. ... hnev,“ slovo, ktoré ho hrýzlo a pálilo v ústach ako vždy. 27

Mesto 4.indd 27

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

„Áno. Boh, Boží.“ Odtiahla od neho ruku, ale v očiach mala vrúcny výraz. „Máme veľa tajomstiev, o toľkých by som ti mohla povedať, ukázať ti ich. Zistil by si, že nie si prekliaty.“ „Pani...“ „Nie, Camille. Musíš ma volať Camille.“ „Hm... ale stále neviem, čo odo mňa chcete.“ „Nie?“ Zavrtela hlavou, až sa jej rozleteli žiarivé blond vlasy. „Chcem, aby si sa so mnou spojil, Simon. Spoj sa so mnou proti Santiagovi. Spolu sa vyberieme do toho potkanmi prelezeného hotela. Len čo jeho stúpenci uvidia, že si so mnou, opustia ho a prejdú ku mne. Verím, že napriek strachu z neho sú mi verní. Keď nás uvidia spolu, ten strach zmizne a prejdú na našu stranu. Človek sa nemôže postaviť proti božskému.“ „Neviem,“ povedal Simon. „V Biblii Jakub zápasil s anjelom a zvíťazil.“ Camille naňho vrhla pohľad spod nadvihnutého obočia. Simon mykol plecom. „Hebrejská škola.“ „‚A Jakub dal tomu miestu meno Peniel: lebo videl som Boha tvárou v tvár.‘ Vidíš, nie si jediný, kto pozná vaše Písmo.“ Jej prižmúrený pohľad zmizol a usmievala sa. „Možno si to neuvedomuješ, Dvojtvárny, ale pokiaľ nosíš to Znamenie, si nebeský nástroj pomsty. Nikto sa ti nemôže postaviť. A určite nie jeden upír.“ „Bojíte sa ma?“ spýtal sa Simon. Vzápätí túto otázku oľutoval. Zelené oči jej vzbĺkli ako búrkové mračná. „Ja, a báť sa teba?“ No hneď sa spamätala, tvár sa jej vyhladila a výraz sa uvoľnil. „Pravdaže nie,“ povedala. „Si inteligentný muž. Som presvedčená, že pochopíš, aká je moja ponuka múdra, a pridáš sa ku mne.“ „A čo presne mi ponúkate? Teda, je mi jasná tá časť, keď sa postavíme proti Rafaelovi – ale čo potom? Ja proti Rafaelovi nič 28

Mesto 4.indd 28

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

nemám, ani sa ho nechcem zbaviť len preto, aby som sa ho zbavil. Dá mi pokoj. Nič iné som nikdy nechcel.“ Camille si založila ruky. Na ľavom prostredníku mala strieborný prsteň s modrým kameňom nastoknutý na rukavici. „To sú len tvoje zbožné priania. Myslíš si, že Rafael ti robí láskavosť, keď ti – ako ty hovoríš – dá pokoj. V skutočnosti ťa vyhosťuje. Momentálne si presvedčený, že takých, ako si ty, nepotrebuješ. Si spokojný s priateľmi, ktorých máš – s ľuďmi a Tieňolovcami. Si spokojný s tým, že si v izbe skrývaš fľaše s krvou a tajíš pred mamou, kto si.“ „Ako ste...“ Ignorovala ho a pokračovala. „Ale čo o desať rokov, keď budeš mať dvadsaťšesť? A o dvadsať rokov? O tridsať? Myslíš, že si nikto nevšimne, že ty sa nemeníš, hoci všetci starnú?“ Simon mlčal. Nechcel priznať, že tak ďaleko do budúcnosti nerozmýšľal. A že tak ďaleko do budúcnosti ani nechcel rozmýšľať. „Rafael ti vnukol, že ostatní upíri sú pre teba jedom. Ale nemusí to tak byť. Večnosť je pridlhá, aby si ju prežíval sám bez ostatných, ako si ty. Bez ostatných, ktorí ti rozumejú. Priatelíš sa s Tieňolovcami, ale nikdy nebudeš jedným z nich. Vždy budeš ten iný a mimo. S nami môžeš niekam patriť.“ Keď sa znova naklonila, od prsteňa sa jej odrazilo biele svetlo a bodlo Simona do očí. „Sú to tisícky rokov poznania, o ktoré sa s tebou môžeme podeliť, Simon. Môžeš sa naučiť, ako udržať svoje tajomstvo, ako jesť a piť, ako vysloviť Božie meno. Rafael to všetko pred tebou kruto zatajil, dokonca ťa presvedčil, že nič také neexistuje. Ale existuje. Ja ti môžem pomôcť.“ „Ak predtým pomôžem ja vám,“ povedal Simon. Usmiala sa a ukázali sa jej biele ostré zuby. „Pomôžeme si navzájom.“ 29

Mesto 4.indd 29

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

Simon sa oprel. Železná stolička bola tvrdá a nepohodlná. Zrazu naňho padla únava. Pozrel si na ruky a zbadal, že mu potemneli žily, pavučinovo sa mu ťahali po opaku dlaní. Potreboval krv. Potreboval hodiť reč s Clary. Potreboval porozmýšľať. „Šokovala som ťa,“ povedala Camille. „Viem. Je toho veľa, čo sa ti musí rozležať v hlave. Rada by som ti dala toľko času, koľko potrebuješ, aby si mohol o všetkom a o mne porozmýšľať. Lenže veľa času, Simon, nemáme. Tu v tomto meste mi hrozí od Rafaela a jeho kohorty nebezpečenstvo.“ „Kohorty?“ Simon sa napriek všetkému mimovoľne usmial. Camille sa dostala do rozpakov. „Čo?“ „No, ja len že... tá ‚kohorta‘. To je, akoby ste povedali ničomníci alebo oplani.“ Stále naňho nechápavo hľadela. Simon vzdychol. „Prepáčte. Asi nechodíte do kina na filmy o zlých tak často ako ja. Tam sa takým hovorí inak.“ Camille sa trocha zamračila a medzi obočím jej vyskočila jemná vráska. „Povedali mi, že si trocha zvláštny. Možno je to preto, že nepoznám veľa upírov tvojej generácie. Ale mám pocit, že mi urobí dobre byť v blízkosti niekoho takého... mladého.“ „Nová krv,“ prehodil Simon. Pri týchto slovách sa usmiala. „Ideš teda do toho? Prijímaš moju ponuku? Aby sme začali spolupracovať?“ Simon sa zadíval na oblohu. Biele svetlá na šnúrach zatieňovali hviezdy. „Pozrite, vážim si vašu ponuku,“ povedal. „Naozaj.“ Hovno, zahrešil v duchu. Musí predsa existovať spôsob, ako to povedať inak, nie tak, akoby odmietal, keď ho dievča pozve do tanca. Naozaj, fakt mi lichotí vaša žiadosť, ale... Camille podobne ako Rafael rozprávala škrobene, odmerane, ako v starom príbehu. Čo skúsiť to rovnako. Povedal: „Na rozhodnutie potrebujem istý čas. Určite chápete.“ 30

Mesto 4.indd 30

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

Mierne sa usmiala, odhalili sa jej iba končeky ostrých zubov. „Päť dní,“ povedala. „Dlhšie nie.“ Vystrela k nemu ruku v rukavici. V dlani sa jej niečo zablyslo. Bola to malá sklená fiola, veľká ako vzorka parfumu, ale bol v nej hnedastý prášok. „Hlina z hrobu,“ vysvetlila. „Keď ju rozbiješ, budem vedieť, že ma voláš. Ak ma nezavoláš do piatich dní, pošlem po odpoveď Walkera.“ Simon si vzal fiolu a strčil si ju do vrecka. „A čo ak bude odpoveď nie?“ „Budem sklamaná, ale rozídeme sa ako priatelia.“ Odsunula pohár s vínom. „Dovidenia, Simon.“ Simon vstal. Keď odsúval stoličku, ozvalo sa hlasné kovové škrípanie. Mal pocit, že by bolo treba ešte niečo povedať, ale nemal ani potuchy čo. Na okamih sa mu zazdalo, že ho len tak odkopli. Tak dobre, nech teda vyzerá ako uletený moderný upír, čo sa nevie správať. Lepšie ako dať sa znova zatiahnuť do debaty. Bez slova odišiel. Cestou von cez reštauráciu minul Walkera a Archera, ktorí postávali pri barovom pulte zhrbení pod dlhými sivými kabátmi. Cítil na sebe silu ich pohľadov a zakýval na nich prstami – čo sa mohlo vykladať ako priateľské zakývanie alebo aj dajte sa vypchať. Archer obnažil zuby – ploché ľudské zuby – a prešiel popri ňom do záhrady. A Walker v závese za ním. Simon videl, že si sadli na stoličky oproti Camille. Ani na nich nepozrela, no biele svetlá v záhrade zrazu zhasli – nie jedno za druhým, ale všetky naraz – a Simon dezorientovane hľadel do tmy, akoby niekto z ničoho nič zhasol hviezdy. Keď si to čašníci všimli a vyhrnuli sa von, aby poruchu odstránili a záhradu opäť zalialo bledé svetlo, Camille a jej zotročenci tam už neboli. Simon odomkol vchodové dvere – býval v jednom z domov s tehlovým priečelím v radovej zástavbe, čo lemovala celý brooklynský blok – trocha ich potisol a započúval sa. 31

Mesto 4.indd 31

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

Mame povedal, že ide cvičiť s Erikom a s ostatnými zo skupiny na sobotné vystúpenie. Kedysi verila jeho slovám, ale časy sa zmenili. Elaine Lewisová bola zhovievavý rodič, nikdy nestanovovala hodinu, kedy majú byť Simon alebo jeho sestra doma, ani netrvala na tom, aby boli doma skoro, keď mali na druhý deň školu. Simon bývaval vonku s Clary do neskorých hodín, odomykal si vlastným kľúčom a o druhej v noci klesol na posteľ. Mama to nijako mimoriadne nekomentovala. Lenže to sa zmenilo. Skoro dva týždne bol v Idrise, vo vlasti Tieňolovcov. Zmizol z domu bez možnosti dajako sa vyhovoriť alebo niečo vysvetliť. Zaskočil bosorák Magnus Bane a Simonovej mame začaroval pamäť, takže sa vôbec nepamätala, že bol preč. Či lepšie, nepamätala sa na to vedome. Jej správanie sa však zmenilo. Začala byť podozrievavá, striehla naňho, v kuse ho sledovala a trvala na tom, aby bol doma v určitú hodinu. Keď sa naposledy vrátil z rande s Maiou, zastihol mamu v predizbe, sedela na stoličke oproti dverám, ruky mala založené a na tvári sa jej zračil potláčaný hnev. Keď sa vtedy vracal, počul jej dych prv, ako ju zbadal. Teraz počul iba tichý zvuk televízora, vychádzajúci z obývačky. Asi naňho čakala a pozerala nejaký nekonečný maratón nemocničných drám, ktoré mala tak rada. Simon za sebou zavrel dvere a oprel sa o ne, zbierajúc energiu na klamanie. Bolo dosť ťažké nejesť, keď bola rodina doma. Mama, chvalabohu, chodievala do práce skoro a vracala sa neskoro. A Rebecca, ktorá študovala na vysokej v New Jersey a prichádzala si iba občas vyprať, nebola doma dosť často, aby si všimla niečo zvláštne. Mama zvyčajne odchádzala ráno, keď vstával, a na kuchynskom dreze mu nechávala starostlivo prichystané raňajky a obed. Cestou do školy jedno aj druhé vždy odhodil do smetiaka. S večerami to bolo horšie. Keď bola mama večer doma, len 32

Mesto 4.indd 32

28.1.2014 17:42


Na jmocne jší

tak si posúval jedlo po tanieri a predstieral, že nie je hladný, alebo si ho vzal do svojej izby s vysvetlením, že chce jesť pri učení. Raz či dva razy sa prinútil niečo zjesť, len aby mala radosť, a potom dlhé hodiny v kúpeľni celý spotený vracal, aby to zo seba dostal. Strašne nerád mame klamal. Vždy trocha ľutoval Clary pre jej neľahký vzťah s Jocelyn. Nepoznal matku, ktorá by nad dieťaťom držala takú ochrannú ruku ako ona. To sa zmenilo. Od Valentinovej smrti ju prestala držať nakrátko a stala sa z nej normálna mama. Teraz zasa on na sebe cítil ťarchu maminho pohľadu ako výčitku, kamkoľvek sa pohol. Vystrel plecia, pri dverách pustil na zem tašku s remeňom cez plece a zamieril do obývačky, pripravený na výsluch. Televízor hral, naplno bľačali správy. Moderátor práve čítal príspevok o dieťati, ktoré našli pohodené v uličke za nemocnicou v centre. Simona ta prekvapilo – mama neznášala správy. Pozrel na gauč a jeho prekvapenie opadlo. Mama spala, okuliare mala na stolíku pri gauči a na dlážke stál poloprázdny pohár – podľa všetkého whisky. Zabolelo ho to. Mama pila málokedy. Prešiel do maminej spálne a priniesol háčkovanú prikrývku. Mama stále spala, dýchala pomaly a pravidelne. Elaine Lewisová bola drobná ako vtáčik a hlavu mala obrúbenú čiernymi kučeravými vlasmi postriekanými šedinami, ktoré si odmietala odfarbiť. Pracovala v neziskovej environmentálnej organizácii a na väčšine šiat mala zvierací motív. Teraz mala na sebe batikové šaty s delfínmi a vlnami a vo vlasoch ihlicu z ozajstnej ryby ponorenej do živice. Lakované rybie oko akoby na Simona vyčítavo zazeralo, keď sa nad mamou sklonil a zaprával jej na pleciach prikrývku. Trocha sa mykla a odvrátila od neho hlavu. „Simon,“ šepla. „Simon, kde si?“ Prekvapený Simon pustil prikrývku a vystrel sa. Asi by ju mal prebudiť a povedať, že je doma. Lenže potom by prišli otáz33

Mesto 4.indd 33

28.1.2014 17:42


M e s t o p a d lý c h a nj e l o v

ky, na ktoré nemal chuť odpovedať, a na tvári by mala bolestný výraz, pri ktorom mu nebolo ľahko. Obrátil sa a odišiel do svojej izby. Hodil sa na posteľ, z nočného stolíka vzal telefón a celkom automaticky šiel vyťukať Clarino číslo. Na okamih však znehybnel a počúval telefónny signál. O Camille jej nemôže povedať. Sľúbil, že jej ponuku zachová v tajnosti, no hoci jej nebol nijako zaviazaný, v minulých mesiacoch sa poučil o jednej veci – že porušiť sľub nadprirodzeným bytostiam neprináša nič dobré. No jednako chcel počuť Clarin hlas ako vždy, keď mal za sebou ťažký deň. V kuse si pred ňou ťažkal na vzťahy s dievčatami a Clary to nekonečne zabávalo. Prevrátil sa na posteli, stiahol si na hlavu vankúš a vyťukal Clarino číslo.

Mesto 4.indd 34

28.1.2014 17:42

Cassandra Clare - Mesto padlých anjelov - ukážka  

Valentine je porazený a vojna sa skončila. Clary Frayová sa vracia späť do New Yorku k novému životu. Chce sa stať plnohodnotnou Tieňolovkyň...

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you