Page 1

„Ocko!” privítala ho s radostným výkrikom, keď po ňu prišiel do družiny. „Dnes sme mali perfektnú guľovačku! Doriadili sme aj našu pani učiteľku. A to až tak, že jej chcel dať školník poznámku do žiackej!” „Čo?” nechápavo nadvihol ocko obočie. „Asi vám, nie?” „Nám?” zasmiala sa Klára. „Veď my poznámky nedostávame!” Mala povznesenú náladu. Stále husto padal sneh a napriek ockovým predpovediam sa ani nezačal topiť. „Pôjdeme si postaviť snehuliaka, ocko?” „Uvidíme,” zívol si, „som dosť unavený.” „Ahojte,” zakričala Klára do tichého bytu. „Krásne nasnežilo! Už ste boli vonku?”

Emka a Bobík sneh ešte v živote nevideli, keďže sa narodili po lete, a Klára sa nevedela dočkať, kedy im ho ukáže. „Pssst,” zašepkala Ema, ktorá sa náhle zjavila v chodbe. „Emka spí!” Sotva vetu dokončila, rozľahol sa bytom detský krik. „Uááá!” Ema sa zhlboka nadýchla a zavrela oči. Klára sa rozbehla do spálne. „Ja ju uspím, len si oddýchni.” „Najprv sa choď poumývať a nezabudni na mydlo!” zadržala ju Ema, ktorá sa veľmi bála bacilov. Škoda, že tu nie je dedko, povzdychla si Klára, kým si v kúpeľni drhla ruky. Bol presvedčený, že prílišná čistota škodí, ale keď to Eme povedala, neverila jej. Jemu ako dospelému by možno uverila. Keď však prišla do spálne, Emku mal už v náručí ocko. „Choď so psom,” naznačil jej rukou. „Zase sa vycikal na chodbu, Ema sa hnevá.” Klára rýchlo zobrala remienok a pripla naň Bobíka. Aj tak bola zvedavá, čo povie na prvý

24

25


sneh. Bola zvedavá aj na to, čo naň povie Lukáš, jej najlepší kamarát z domu, ktorý si ju chcel zobrať za ženu. „Ideš von?” zazvonila mu natešene pri dverách. „Hm,” prikývol, lebo mal práve plné ústa chlebíka so salámou. „Príď za mnou,” kývla mu a už letela dolu schodmi. Rozbehnutý Bobík vonku prudko zabrzdil. Čo je to za biele čudo? Nechápal a opatrne dvíhal labky i chvostík. „Chytaj,” hodila mu Klára snehovú guľu. Automaticky po nej chňapol a v okamihu zabudol na to, aké je to biele studené. Tak sa mu to zapáčilo, že štekal na Kláru, nech mu hodí ďalšiu guľu. Behal v tom snehu sem a tam, a všade nechával za sebou vyryté uličky ako taký snežný krtko. A potom prišiel Lukáš. „Môžem sa hrať s vami?” „Jasné, chytaj,” hodila mu Klára guľu. Bobík vyštartoval a vo chvíli, keď ju chcel Lukáš chytiť, chmatol po nej papuľkou a roztlačil ju.

Zasmiala sa a navrhla: „Poďme sa hrať na psa a mačku!” A tak si hádzali gule a Bobík sa medzi nimi preháňal a snažil sa ich chytiť vo vzduchu. Občas sa mu to aj podarilo. Tak dobre sa zabávali, že si ani nevšimli, kedy sa zotmelo. „Klára! Poď domov!” vyklonil sa ocko z okna. Lukáš sa pobral s ňou, hoci jeho nik nevolal. To preto, lebo mal toľko bratov a sestier, že si jeho rodičia občas ani nevšimli, že nejaké dieťa chýba. Pred vchodom na chvíľu zastali a pozorovali tancujúce vločky, ktoré sa v svetle pouličnej lampy vykrúcali ako pod filmovými reflektormi. „Keby snežilo aj zajtra!” zaželal si Lukáš. „A keby tak snežilo celú zimu...” zasnívala sa Klára. „Keď bola mamička malá, bývalo strašne veľa snehu! Keď si išiel po chodníku, nič si nevidel, lebo popri krajoch boli takéto vysokánske kopy odhrnutého snehu,” vystrela ruku do výšky. „A keď už nedočiahli lopatou navrch snežného múru, tak ho prehadzovali za ten múr.”

26

27


„V našom meste?” zapochyboval Lukáš. „Tu v živote sneh nevydržal dlhšie ako jedendva dni.” „Fakt! Opýtaj sa rodičov, musia si to pamätať. Dokonca zavreli aj školy, lebo nemali čím kúriť.” „To by sa mi páčilo,” podotkol Lukáš, hoci ešte chodil do škôlky. Zle mu totiž vychádzali roky. „A vieš, aké ťažké bolo trafiť domov? Mamička niekedy zle odbočila a potom blúdila v tých uličkách medzi snehovými múrmi ako v bludisku až do večera. Jej ocko ju hľadal a vykrikoval na ňu, ale stále sa míňali.” „Ja si to neviem ani len predstaviť,” krútil hlavou Lukáš. „A z toho snehu vyrástol za múrom poriadny kopec, vysoký skoro ako Mount Everest. Aby ho nemuseli obchádzať, tak si v ňom z jednej strany na druhú vyhrabali tunel. A zboku vytesali schody až po vrchol, odkiaľ sa spúšťali na sánkach.” 28


„Počkaj,” zamyslel sa Lukáš. „To museli potom padnúť na chodník, veď kopec sa končil tým vysokým snežným múrom, nie?” Klára sa zamyslela. „No, tá sánkarská dráha končila presne oproti domu, čo bolo dobré pre rodičov, aby večer dostali deti domov. Ako sa šmykli z kopca rovno k bráne, deti vo vzduchu sánky pustili, tie padli na chodník a dieťa letelo ďalej vzduchom, až kým nepristálo mame alebo otcovi v náručí. To už boli deti zamrznuté skoro na cencúľ a nemohli odporovať, že ešte nechcú ísť spať. Doma ich potom museli roztápať na radiátore.” „Fakt?” zapochyboval Lukáš. „Klára!” rozletelo sa okno znovu. „Poď už domov, vychladne ti večera!” „Fakt,” tvrdila Klára. Keď však zabočila na ich poschodie, pichlo ju svedomie a zakričala na Lukáša, ktorý čakal na výťah. „O tom, ako sa sánkovali až do brány, to som si vymyslela. Ale nebolo by to super?” „Bolo,” uznal Lukáš. 30

Keď vošla do bytu, ovanula ju vôňa špagiet a tuniakovej omáčky a omráčil srdcervúci bábätkovský plač. Bol to znak, že je čas večere – predtým to poznala len podľa vône jedla, ale teraz aj podľa každovečerného kriku.

Petra Nagyová-Džerengová - Klára a iglu - ukážka  

Klára sa už mátoh nebojí. Má predsa psíka Bobíka. A aj malú sestričku Emku, o ktorú by sa rada starala. Emka zmenila život celej rodiny a Kl...

Read more
Read more
Similar to
Popular now
Just for you