Issuu on Google+

31 Los Angeles, Kalifornia Lucian Glass, ktorý očakával telefonát od matissovského netvora niečo po deviatej, sa osprchoval, oholil a obliekol. Na raňajky si na ôsmu objednal pomarančový džús, čiernu kávu, celozrnný chlieb a med. Žena z hotelovej služby mu oznámila, že objednávka príde o pol hodinu, ale už po osemnástich minútach počul zaklopanie na dvere. Pozrel sa cez priezor a uvidel čašníka. Mladý muž dotlačil vozík do miestnosti a privrel za sebou dvere. „Pán Ryan, podpísali by ste sa tu?“ Podal mu čierny koženkový obal, ktorý odkrýval ústrižok účtenky. Lucian ho podpísal, pridal prepitné, podal ho naspäť čašníkovi a sledoval ho, ako odchádza. Tesne predtým ako za sebou zavrel dvere, skôr ako by zámok zaklapol, dvere sa opäť otvorili. „Nemôžete vojsť do izby hosťa,“ kričal čašník z chodby. „Som jeho obchodný partner,“ odsekol hlas neznámeho a muž vošiel dnu. Zabuchol za sebou dvere a umlčal tak čašníkove námietky. Lucian sa poobzeral po svojom telefóne, pokročilom type vreckového elektrického paralyzéra, ktorým ho vybavil miestny FBI. S ním by mohol na vzdialenosť piatich metrov vystreliť dve sondy, vyvolávajúce impulznú energiu v centrálnom nervovom systéme cieľa, ktorý je vďaka nim okamžite neschopný zareagovať a znehybnie. Na rozdiel od zbrane bol taser legálny a navyše by James Ryan ako odhadca umeleckých predmetov nemal problém vysvetliť jeho držanie. Ale prístroj bol na stole na opačnej strane izby. Ne186

hypnosova socha MW nove zalom.indd 186

10.4.2013 13:44


mohol ísť k nemu bez toho, aby to nebolo nápadné. A čo je dôležitejšie, James Ryan nemohol bežať za zbraňou, keď neznámy vošiel do jeho izby. Bol to civil a bol by zmätený, ale nie vystrašený. Nie okamžite. „Pán Ryan, som Bill Weller. Zastupujem majiteľa obrazov, na ktoré sa tu máte pozrieť.“ Bol vysoký stosedemdesiatosem centimetrov, oblečený v ležérnych kaki nohaviciach a v športovej košeli. Mal mierne zvlnené čierne vlasy, slnečné okuliare, ktoré boli na jeho tvár príliš veľké, a husté fúzy. Lucian pozoroval jeho črty, odev a výzor, aby si to pamätal pre budúcnosť. Aj tak však vedel, že to je zbytočné: muž mal na sebe parochňu a falošné fúzy a pravdepodobne mal aj vložky do topánok, ktoré ho robili vyšším. Keby sa s ním Lucian stretol na druhý deň vo výťahu, sotva by ho spoznal. „Išli by ste so mnou?“ spýtal sa ho Weller, aj keď to bol skôr rozkaz ako otázka. „Kam?“ spýtal sa Lucian s väčším záujmom, než naozaj pociťoval. Pre agenta FBI to vôbec nebolo stresujúce, ale pre odhadcu umenia by to bolo strašne desivé. „Len na druhú stranu chodby.“ „Potrebujem svoj telefón.“ Začal sa obracať. „Telefón je vlastne to posledné, čo potrebujete.“ Weller počkal, kým Lucian prejde cez prah, vyšiel za ním von a odviedol ho do miestnosti 715 na druhej strane strane chodby o jedny dvere ďalej. „Je to blízko.“ Došľaka. Naplánovali to dobre, rátali so všetkým, len s týmto nie. Všetci záložní agenti FBI boli vo vstupnej hale alebo parkovali vonku, pripravení sledovať ich až na stanovené miesto. Potom, keď si bude istý, že obrazy sú pravé a že sa stretol s tvorcom plánu výmeny obrazov za sochu, dá signál. Jeho tím vstúpi dnu a zatkne matissovského netvora za kúpu ukradnutých umeleckých diel. A keď už bude vo väzení, mali v pláne využiť ho, aby vystopovali ľudí zodpovedných za krádež obrazov – zločincov, ktorých chceli dostať najviac. Keď Lucian nedá signál, jeho tím bude vedieť, že je len s poslom, ktorého budú musieť sledovať v nádeji, že ich zavedie k netvorovi. Keby sa niečo pokazilo, Lucian bude trvať na telefonáte Tylerovi Weilovi, aby mu povedal o tých obrazoch. Agen187

hypnosova socha MW nove zalom.indd 187

10.4.2013 13:44


ti FBI odpočúvajúci Weilove hovory budú vedieť, akú pomoc si žiada na základe kódovanej správy, ktorú Lucian použije. Ale keby Lucian zavolal teraz – vtrhli by dnu a odhalili jeho krytie. Na tom by veľmi nezáležalo, keby ten muž s ním v hotelovej izbe bol chrbtovou kosťou celej operácie. Ale on ňou nebol. Aj tak to bolo jedno. Lucian nemal svoj telefón. Apartmán bol takmer rovnaký ako ten jeho. Hoci záclony boli stiahnuté, aby sem neprenikalo slnečné svetlo a vládlo tu šero, človeku to pripomínalo pohľad do slnka po tom, čo strávil celé dni v tmavej vlhkej kobke. Inštinktívne si prikryl oči, ale zo skúsenosti vedel, že to gesto mu nepomôže. Toto nebolo slnečné svetlo – bol to úžasný účinok umeleckých diel. „Toto sú tie obrazy,“ poznamenal Weller zbytočne. Lucian vedel, že jeho okamžitý dojem je rovnako dôležitý ako akýkoľvek iný test, a tak sa pomaly sústredil na jednotlivé obrazy jeden po druhom. Pritom jazykom mľaskol o horné podnebie. Malý Renoir plný sviežich ružových ruží bol taký presvedčivý, až Lucian takmer cítil vo vzduchu ich arómu. Keď k nemu pristúpil, podrobne si poprezeral ťahy štetcom. V nedeľu, keď skúmal dielo týchto umelcov, sústredil sa na typické vzory a použitie farieb každého z nich. Lucian nepotreboval z Renoira nijakú vzorku. Ani v najmenšom nepochyboval o tom, kto obraz namaľoval. Pohol sa ďalej a sústredil sa na Pohľad na more v Scheveningene od Vincenta van Gogha. Zblízka sa pozeral na sivozelené rozbúrené more a na breh, prešiel po ňom prstom. Hrubá vrstva farby je súčasťou jeho identity, to mu povedala Marie Grimshawová. Ako mu vysvetlila, predpokladá sa, že na tomto obraze mora aj na niekoľkých ďalších sú do farby zamiešané skutočné zrnká piesku. Lucian ich cítil, drsný piesok na svojich prstoch. Všetci študenti umenia sa identifikovali s van Goghovou túžbou a s prahnutím – jeho šialenstvo a zlyhanie bolo ich nočnou morou. Pamätal sa, ako sa Solange hnevala na jedného z ich učiteľov, ktorý vyhlásil, že umrieť mladý by stálo za to, keby vás vaše dielo prežilo tak dlho. To je antiživot, 188

hypnosova socha MW nove zalom.indd 188

10.4.2013 13:44


odsekla. Akú by malo cenu dosiahnuť vrchol slávy, keby ste neboli nažive, aby ste si ju vychutnali? Pláž v Pourville, ktorú namaľoval Claude Monet, bola taká pokojná, ako bol van Gogh plný nepokoja a Lucian napriek týmto okolnostiam zareagoval na bohatosť scény. Kontemplatívny portrét Gustava Klimta bol znepokojujúci a temný. Bol to jeden z menej dekoratívnych obrazov tohto umelca. Nemal na sebe nijaké ligotavé zlato či striebro, len záhadnú čiernovlasú ženu v žltých šatách, stojacu pred zelenomodrým pozadím lesa. Už po desiatich minútach bol Lucian ochotný staviť svoju prestíž na to, že všetky tieto obrazy sú pravé. Bol to ohromujúci súbor pokladov, bol to nález, ktorý zatrasie umeleckým svetom. Len Renoir a Klimt mali každý zvlášť hodnotu päť miliónov, Monet zhruba štyridsať miliónov a van Gogh by sa dal predať za vyše sto miliónov. Prečo by chcel niekto vymeniť obrazy v hodnote takmer dvesto miliónov dolárov za druhoradú sochu gréckeho boha spánku? „Potrebujete bavlnené tampóny a čistiaci roztok? Zväčšovacie sklo? Čierne svetlo?“ spýtal sa Weller a mával rukou nad stolíkom s týmito vecami. „Nie, to nebude potrebné. Vystačím si aj bez toho.“ Lucian dúfal, že z jeho hlasu budú cítiť obavy. Pre človeka ako Ryan by to bola čudná situácia. Nevedel by, čo si má myslieť. „Nepotrebujete nijaké pomôcky?“ „Nie, iba telefón,“ odvetil Lucian. „Musím si zavolať do múzea.“ „Ešte nie.“ Weller ukázal na sivo-biely gauč. „Sadnite si. Najprv si musíme niečo prediskutovať.“ Tieto slová mohli byť zdvorilé, ale cítil, že ich tón je výhražný. Lucian chcel nástojiť na tom, že buď mu dovolí odtiaľto si zavolať, alebo sa vráti do svojej izby a zavolá si odtiaľ, keď sa otvorili vnútorné dvere apartmánu a dnu vošiel druhý muž. Mal dlhé mastné hnedé vlasy, riedku bradu a bol oblečený v zafŕkaných modrých džínsoch a v tesnom čiernom roztrhnutom tričku. Lucian si domyslel, že skutočné sú len jeho svaly. Zanedbaný chlap si nevšímal nikoho v izbe, zdvihol van Gogha zo stojana a odniesol ho do spálne. „Chcem si zavolať hneď teraz,“ trval na svojom Lucian. „Povedal som vám, ešte nie.“ 189

hypnosova socha MW nove zalom.indd 189

10.4.2013 13:44


„Držíte ma tu ako rukojemníka?“ Druhý muž sa vrátil a tentoraz vzal Klimta. Lucian nikdy nemal odísť zo svojej izby bez mobilu, ale zaskočili ho... a tieto bolesti hlavy ho úplne odrovnali. Keď sa teraz pošmykne, Comley si bude myslieť, že je pod veľkým tlakom, mohol by Luciana donútiť vziať si dovolenku. A to Lucian nemohol dopustiť. Nie teraz. Nie pokiaľ je Malachai na slobode a Solangin vrah číha niekde tam vonku. „Je absolútne dôležité, aby som si teraz zavolal.“ „Ja viem, povedali ste mi to už dva razy. Vy len pokojne seďte.“ Weller vybral vlastný mobil, obrátil sa k Lucianovi chrbtom a vyťukal číslo. „Je tu pán Ryan,“ povedal, keď sa ozval niekto na druhom konci. Kým počúval toho druhého, svalnatý sťahovák sa vrátil, vzal do jednej ruky Moneta, do druhej Renoira a znovu odišiel, pričom za sebou zavrel dvere. Wellerov rozhovor bol celkom nevinný. Mužovi na druhom konci linky opisoval hotel, čím evidentne naťahoval čas. „Jasné, páčil by sa vám. Je veľmi jednoduchý. Majú aj internet, ale musí sa zaň platiť.“ Lucian napínal uši, či nezačuje hluk zo zadnej izby, kde boli uschované obrazy, ale nepočul nič okrem Wellerovej hlúpej konverzácie. Bol tam ešte niekto iný? Ako dlho tam ešte budú držať obrazy, kým s nimi odídu? Ako ich zabalia? Všimne si ich niekto v hale? Bude ich čakať dole auto? V celej záležitosti bolo priveľa neznámych. Zúfalo sa potreboval dostať do svojej izby, aby zalarmoval svoj tím. Vstal. „Toto je hlúpe. Prišiel som, aby som urobil, čo mám urobiť. Ak chce váš šéf so mnou hovoriť, má moje číslo.“ Weller podišiel priamo k nemu a zablokoval mu cestu k východu z izby. „Pán Ryan, pekne som vás požiadal. Teraz vám vravím, aby ste si, dofrasa, sadli, chápete?“ Lucian, keďže rozmýšľal ako Ryan, pokrútil hlavou a zdvihol ruky do vzduchu. „Hej, len pokojne. Čo sa to tu deje? Som len odhadca umenia. Svoju robotu som si spravil. Overil som obrazy, tak prečo ma tu držíte?“ „Musím ísť,“ ozval sa Weller do telefónu a šťukol mobilom. „Ja vás tu nedržím. Prepáčte, človeče, nechcel som, aby ste mali taký dojem. No, a o akých obrazoch to hovoríte?“ 190

hypnosova socha MW nove zalom.indd 190

10.4.2013 13:44


„O obrazoch, na ktoré som sa sem prišiel pozrieť.“ Weller sa zamračil. „Vôbec neviem, o čom hovoríte.“ Lucian sa prudko zvrtol, tromi krokmi preskočil do vnútorných dverí apartmánu, prudko ich otvoril dokorán a pozrel sa do izby ponorenej do pološera. Posteľ, písací stôl, stolička a lampy. Nijaké osobné veci a určite nijaké obrazy. Prudko otvoril dvere na skrini. Skontroloval kúpeľňu. Nemalo zmysel pozerať sa pod posteľ. Lucian vedel, čo sa stalo, aj bez toho, aby sa musel pýtať. Kým sedel na gauči a čakal, až Weller dotelefonuje, obrazy zbalili a odniesli z hotela, pravdepodobne každý v inom kufri, a dakto s nimi prebehol cez predný vchod pred bedlivým zrakom agentov FBI. „Kde sú obrazy?“ „Pán Ryan, neviem, dopekla, o čom hovoríte. Tu nie sú nijaké obrazy.“

hypnosova socha MW nove zalom.indd 191

10.4.2013 13:44


M. J. Rose - Hypnosova socha - ukážka