Issuu on Google+


EDITORIAL

E.J.Groch Súmrak Neviem, že prichádza. Vlastne ju vôbec nezazriem, zjaví sa hlasivkami. „Videla som vašu fotografiu. Píšete.“ O niekoľko dní neskôr jej k narodeninám zverím dvadsaťtri bordových kvietkov boráka lekárskeho, prinášajúceho podľa Avicennu radosť a úľavu srdcu, čistiaceho krv, posilňujúceho nervovú sústavu. Pod krátkou, rozopnutou bundou parížskej modrej, popretkávanej dlhými, striebristými štepmi svieti snehobiele priliehavé tričko. Z detailov záhybov okolo jej pevných, neveľkých pŕs sa dá poľahky vytušiť celé dokonalé dievčenské telo. Nijaké líčidlá, nijaký rúž, nič prederavené. Zrejme na sklonku jedného dňa, v mäkkom svetle vyrovnaného oka, objavila seba samu, niekoho, koho netreba zakrývať. Obyčajné, zdravé, rovné, tmavé vlasy, ani dlhé, ani krátke, vždy iné, podľa toho, ako sa nakloní. Zároveň málinko okradnutá dospievaním, akoby sa jej podarilo obísť netrpezlivé roky postupného vývinu, nič vyslovene detské. Možno to bolo aj oblakom dymu, čmudila jednu za druhou. Videlo sa mi, že na mňa hľadí hodinu, než si v poloprázdnom hostinci zložila okuliare a odhalila jednu z najkrajších tvárí na svete. „El. Tak mi hovorili na škole. Práve som skončila.“ „Čo?“ „Literatúru, angličtinu. Reálie britského narcizmu, nemčinu. Záverečná práca Else, nemecky, Ezra, anglicky. Celé sa to malo volať Protivníci. Nemôžeme si tykať?“ Opatrne sa nahla cez stôl a nastavila mi svoju schválne bledulinkú, prežiarenú tvár, no bez vnucujúcej sa vyzývavosti šarlátového rúžu. Nastavila ju premysleným spôsobom, svoj prejav mohla kedykoľvek neskôr vysvetliť ako pokus rozhýbať trocha tŕpnuci krk. Inštinktívne, rozpačito som si rozopol gombík na rukáve košele a znova ho zapol. Na okamih som zacítil prirodzenú, čistú vôňu, parfum z vegánskej stravy a dažďa. Usmiala sa, ako keby to bola ona, kto sa napokon zapol. „Ty.“ Celé naše zoznámenie pôsobilo navonok ako vzájomné ohmatávanie intelektov. V skutočnosti to boli zvyčajné rozpaky dvoch ľudí, ktorí sa pustili prvý raz v živote do rozhovoru. Určite to ale nebolo dvojzmyselné vyzliekanie a obchytkávanie, to zhovievavé, liberálne znehodnocovanie prvých, ešte nedotknutých motívov. „El? Else? Lasker? Tá, čo písala o modrej lune? „Ty si to čítal? Myslela som, že som jediná na Slovensku. Pamätáš si niečo?“ „Iba že ju pred vojnou Nemci zmlátili tyčami.“ „To je ona.“ Ešte o niekoľko dní neskôr jej prinesiem ružu na odsatom celofáne mojej poslednej zbierky. Opatrne ho prerezáva nechtom, zvlieka, krčí, hádže pod stôl. „Na čo myslíš?“ opýta sa náhle. „Na prázdniny u dedka. Na lúku pred jeho domom.“ „A čo vidíš?“ „Hmlu.“ V skutočnosti vidím veľmi dobre. Vidím, ako siedmi alebo ôsmi bratranci napíname luky a vítame ďalšieho bratranca na prázdninách spŕškou šípov, v okamihu, keď sa k nám dôverčivo rozbehne. Chvíľu ho pozorujem, s jediným presným šípom natriasajúcim sa v hrudníku, miznúceho smerom k dedovmu domu. Čo iného vám napadne, keď niekto oproti číta vaše básne? Tie, ktoré som napísal za necelé leto hneď po tom, čo som prestal po rozvode chodiť štvornožky. Pripaľovala si jednu od druhej, pila pivo a len občas prerušila čítanie keď jej Nokia oznámila hovor štebotaním elektronických vtáčikov. Ani na mňa nepozrela, len zdvihla a sklopila viečka, a čítala ďalej. Hľadel som na neprehľadné sklo za ňou, za sklom som videl jej tvár, rozkvitnutú mojím prvým vniknutím. „Ruža je ruža je ruža,“ povedala, keď dočítala knihu. „Naozaj krásne.“ Vtedy som nevedel nič o Gertrúde Steinovej. Dnes viem o nej len to, že ma jej priezvisko priviedlo k Edite, omnoho zaujímavejšej ako Gertrúda. Vlastne by som ju tu v skrini mal mať. Tu je. Čo bolo potom? Ako to, že si na nič nepamätám? Spomínam si na rozmrazenú, červenú ružu. Ležala medzi nami na stole, akoby ju jej ostne mali navždy chrániť predo mnou. Pamätám sa, že jej úzka panva a doko-

nalý zadok mi znova rozdelili srdce na dve polovice, pokojnú a divú, zúrivo |3 divokú, takže sa možno viac ako na srdce podobalo na jej rozpoltený zadok. V pozadí zuneli tlmené írske gajdy. Nie, nepamätám si ani na ľudí naokolo, na nič okrem toho ruža je ruža je ruža Gertrudy Steinovej, ktorú navštevoval Hemingway, keď žil v Paríži. „Nikdy som k nikomu nepatril. Možno trocha k otcovi, kým žil. Dokiaľ visela v skrini na vešiaku pozapínaná flanelová košeľa s jeho materinskou vôňou. Medzi dverami svojej skrine strávil mnoho času. Zadíval sa, znehybnel, niekam sa opustil. Tak si ho pamätám, na dverách naľavo, na úrovni tváre a krku, priskrutkované zrkadlo s jeho výrezom od obočia po hruď, napravo prevesené kravaty. Vstavaná, preglejková skriňa, keď bola celkom otvorená, jediné miesto v byte, ktoré mu ako tak patrilo. Postupne koloval zo spálne (ale to sa nedá dokázať) do obývačky, z rohu pod Sokolovou grafikou do druhého rohu pri okne, z obývačky na úzku kuchynskú rozkladaciu posteľ. Keď sa natrvalo uvoľnili naše sterilizované postele, zomrel asi hodinu po polnoci v opustenej detskej izbe. Myslím, že ani otec k nikomu nepatril, najmenej k ľuďom v nadživotnej veľkosti ako bola naša matka. Štyri nekonečné roky v Afrike som prechodil osamote po zapáchajúcich uliciach. Navštevoval som dve školy, no neviem si spomenúť na jediného spolužiaka. Ani netuším, ako vyzeral nemecký chlapec, ktorý ma raz odprevadil domov a naučil počítať v ich obávanom jazyku do dvadsať. Pamätám sa na fínsky vyskakovací nôž v úzkom podchode, hneď oproti predajni Sandozu. Matný, čierny, drsný, vyskakoval z boku. Na kópiu bubienkového revolvera s dvanástimi červenými kapsľami s automatickým posúvaním. Na hnusný zapínací svetrík horiacej farby, protivne krikľavý, v jedinom okamihu v ňom vytŕčal výnimočný, do očí bijúci samotár. Dokonca si pamätám na dve jamky nad bedrami dvanásťročnej Jé Dé, s ktorou som sa prvý raz v živote bozkával. Ale jej tvár som si nikdy nedokázal vybaviť. Dáš si pivo?“ Prikývla. Mlčal som a kým neprišla čašníčka s novým pivom, snažil som sa odhaliť v pamäti africké bozkávanie. Nakoniec sa odkiaľsi z nezničiteľnosti postupne vyplavila hebkosť jej detských úst, jej slaná vôňa, štyri roky sme strávili v mori, vlhkosť jej okrúhleho jazyka na mojich zovretých, našpúlených perách. Bývala v izbe hneď pod nami, na sedemnástom poschodí, s oknom obráteným k majákom pred prístavom, ktoré postavili ešte Portugalčania. Mal som trinásť rokov. „Keď otec zomrel, ležal na váľande. Také slovo sa už dnes nepoužíva. Na mieste, kde bolo kedysi rádio, stál k posteli natočený televízor. Ani rozhlas po drôte sa dnes nepoužíva. Ani Huckelbery Finn s Tomom Sawyerom. Rádio stálo na drevenom perináku, mohol som si k nemu ľahnúť a počúvať mäkký zvuk elektróniek. Škoda, že ho nepočuješ. Keď bol niekto veľmi dobrý, položil som dlaň na plátno pred reproduktorom, chcel som sa ho dotknúť. Zavrel som dvere izby, kľakol si k otcovi, opatrne som strčil nozdry do záhybu košele na lakti a nasával jeho pach. Celé detstvo som musel oňuchávať potraviny predtým, než ich mama kúpila. So zatvorenými očami som určil deň, kedy maslo zabalili, dátum záruky, štádium, v ktorom sa ocitlo. Keď bola pamäť plná jeho materinského mlieka, sadol som si, roztvoril knihu, ktorú som si priniesol a prečítal mu celé Matúšove evanjelium.“ Pritlačí ohorok o glazúru popolníka, zdvihne sa, ide na záchod. Všetci muži od vedľajších stolov sa usilujú na ňu neviditeľne hľadieť. Vracia sa, vidím to na ich lebkách, ktoré sa za ňou nebadane otáčajú, za jej čerstvým obrazom kolujúcim v krvnom obehu. Sadne si, trocha sa strasie. strasie. „V Londýne sme sa medzi sebou pretekali, ktorá zbalí viacej Angličanov. Prisťahovalci sa nerátali. S Angličanmi, ktorých sme zbalili, sme potom hlučne zápasili, kto znesie viac alkoholu. V Soho. Tam som objavila aj Birthday Letters Teda Hughesa. Urobila som si xerox, kniha bola hrozne drahá.“ Tak nejako to mohlo byť. Nie, neopýtal som sa, čo si robila s Angličanmi potom? A možno práve preto, že náhle povedala, ak si dobre že som som sa sa jej jej neopýtal, na nič nepýtal, náhle povedala, ak si spomínam, hlasom, akým akým sa dekódujú mobilné správysprávy v záznamoch pevdobre spomínam, hlasom, sa dekódujú mobilné v záznamoch ných liniek, na na telefónoch, ktoré pevných liniek, telefónoch, ktorénemajú nemajúdisplej, displej,„ideme „idemeku ku mne“, mne“, takže takto, s mojou taškou a s mojou knihou v jej taške, s obomi rukami zababranými od nosenia som kráčal vedľa nej, zišli sme širokým dreveným schodišťom nadol, cez dvor, podchodom pod pracovňou Sándora


4| Máraia na Kováčsku ulicu, a zabočili doprava, už nie vedľa seba, vtedy som ešte ani nevedel, kde býva, viedla ma, aj chodník bol dosť úzky pre dvoch, vlastne pre troch, ak šiel niekto oproti; a šiel, no nepokračoval v ceste vedľa nás, aj keď mal veľa, naozaj veľmi veľa miesta, lebo zrazu sa pritisla ešte viac k múru, a ja alebo niekto vo mne spomalil, takže medzera medzi nami sa ešte o niečo zväčšila, a ja, a tu za týmto opakovaným a ja by patrila skôr bodka namiesto čiarky, pretože obraz predo mnou sa nečakane zmenil, a dnes, keď sa prizerám vlastným spomienkam, môžem len povedať, že v istom okamihu sa sled obrazov zastavil, a neskôr, ale už nie ako vo filme, ale zvlášť na jeho jednotlivých, rozstrihaných políčkach, poukladaných chronologicky za sebou, sa najskôr zjavila jej nečakaná zarazenosť v podobe nehybnosti, čo je na počudovanie dobre čitateľný tvar, na druhom prsty zvierajúce jej útly lakeť, na treťom chumáč vlasov zovretých druhou, rovnako bledou rukou, štvrtý obrázok zostal rozmazaný, zúfalé, možno rozhorčené myknutie hlavou dozadu, strnulá šmuha nemohúcnosti, pretože ďalší obrázok napriek svojej bezčasovosti je najdlhším zo všetkých obrázkov, a vďaka svojej desivosti možno nezničiteľným, súsošie muža so širokým jazykom na zomknutých perách dievčaťa, mňa na obrázku, samozrejme, nevidno, niekto sa musí dívať, všetko musí byť neprestajne niekým videné, na šiestom obrázku sa zovretie mierne rozostrie, no na ďalšom vidieť neznámeho muža znova veľmi ostro, čo znamená, že sa musel pri mne na chvíľu zastaviť, vyplazuje na mňa obrovský mokrý jazyk a robí somárske uši, na ďalšom ho už nevidím, v tomto výseku udalostí zostáva na samom konci už len súvislosť s detailom rozhorčenej, znova trochu rozmazanej tváre za spŕškou veľkých sĺz, ako sa kreslia v niektorých japonských mangách; nekonečná, mlčanlivá cesta, na múroch starého domu vrstvy graffiti, na druhom poschodí vysoké smotanové dvere, čisto, útulne, v jedinej, zato rozľahlej izbe navŕšené kopy kníh a drahých časopisov, takmer výlučne grafických, dizajnérskych a výtvarných periodík, medzi nimi ďalšie hŕby kníh naskladaných podľa autorov alebo nejakého iného kľúča, bez slova ležíme osprchovaní v obrovskej manželskej posteli, každý pod iným paplónom, El. sa sprchovala nekonečne dlho, neskôr bolo počuť urputný šuchot zubnej kefky, utierania, drhnutia, našťastie sa už stmievalo, medzi nami len nočná lampa so silnou matnou žiarivkou, znova akejsi nežnej maslovej farby, príbuznej vchodovým dverám, no napriek súmraku medzi nami sme celkom nehybne, každý zo svojej strany, na inom boku, hľadeli jeden na druhého ako vyplašené zvieratká hľadajúce ochranu pred minulosťou. Spánok prichádza ustupovaním, bez našej priveľkej účasti, takže ani neviem presne, kedy som videl El. posledný raz. Ráno bola jej polovica postele prázdna, len na štvorci rumelkového výkresu na vankúši, iste, aby som ho neprehliadol, ležal krátky odkaz. O 14.00 sa vrátim. Dovtedy, prosím ťa, odíď tak, ako keby si tu nikdy nebol. Dvere majú zvonka guľu, stačí ich privrieť. Nehnevaj sa a neber nič v zlom. Bol si milý. Naozaj. El. Narovnám ľahkú polyprénovú prikrývku, vyhladím ju chrbtom ruky, použitý uterák strčím do pleteného koša medzi ostatné uteráky, všetky sú navlas rovnaké. Hľadám pôvodné miesto pre rumelkový výkres, vyzerá ako štvorec plameňa, ale neviem, kam patrí, kde bol predtým. S odkazom ho skladám do mnohých záhybov, onedlho papiere prestrčím pomedzi mriežky najbližšieho kanála, opatrne pribuchnem za sebou dvere, pomaly vychádzam z brány domu, v tej chvíli vojdem do hmly, prejdem okolo seba, v tráve vidím vyšľapané stopy, vykročím k nim, ale chôdzu nepočujem.


6| O znovuzrodení, archetype, mystériu legiend a utajovanej identite spisovateľa rozhovor s Éricom Fayeom Éric Faye, pozitívne hyperaktívny prozaik a prekladateľ. Prvý z jeho početných románov bol Generál Samotár (Le Général Solitude, 1996), za zbierku poviedok Som strážcom majáka (Je suis le gardien du phare, 1997) získal Prix des Deux-Magots. K jeho posledným prózam patria Moje nočné vlaky (Mes trains de nuit, 2005) a Muž, čo zmizol bez stopy (L‘Homme sans empreintes, 2008). Patríte k plodným autorom, napísali ste dvadsať titulov za osemnásť rokov. Akiste vás niekto pri výbere literatúry výrazne ovplyvnil, možno vás dokonca podnietil, aby ste začali písať. Nikto ma neinšpiroval natoľko, aby som sa pustil do literárnej tvorby. Človek musí byť „blázon“, aby sa v dnešnej dobe túžil stať vo Francúzsku spisovateľom. Tvorivá činnosť bola prirodzená pre 19. a 20. storočie, rozhodne nie pre 21. storočie... Hodnotná literatúra zaujíma čoraz menej súčasných francúzskych čitateľov. Píšem, lebo ma poháňa vnútorná energia, ktorou sa riadim, a musím zdôrazniť, že je opradená tajomstvom. Píšem, lebo život sa mi máli a tvorba mi prináša intenzívnu radosť. Fernando Pessoa sa vyjadril, že „literatúra, podobne ako iné druhy umenia, dokazuje, že život nepostačuje“. Plne s ním súhlasím. Nadchýnajú vás ľudia, ktorí sa dajú unášať slobodou, odvážlivci schopní dezertovať z racionálneho sveta a prežívať na neznámom mieste znovuzrodenie, čo je aj prípad hlavného hrdinu vášho prvého románu Generál Samotár, ktorý sa utiahne do ústrania a ožije v neskutočnom svete. V otázke ste použili dôležitý termín, ktorý charakterizuje drvivú väčšinu postáv, čo som stvárnil – znovuzrodenie. Moje postavy naozaj často miznú, aby sa objavili inde, prerodili do inej formy života. To je aj prípad Generála Samotára, ktorý zbehne s celou armádou. Neožije však v neskutočnom svete, naopak, túži pretvoriť skutočnosť. Je to utopista. V čase, keď som román písal, mimoriadne ma zaujali utópie a antiutópie, napríklad Orwellovo dielo 1984, ktorému som venoval esej V laboratóriách zla, čo vyšla v roku 1993. Generál Samotár vznikol o dva roky neskôr a svojím spôsobom sa stal románovou verziou tejto eseje... Váš geopolitický román Parij spočíva na princípe uchrónie – ktorú vymyslel v 19. storočí Charles Renouvier a analyzoval Emmanuel Carrère v historickej fikcii Beringov prieliv – schopnej zvrtnúť priebeh historických udalostí, vniesť do nich zmeny, ba aj prerodiť aktérov, čo od nich závisia. Osem rokov po páde Berlínskeho múru ste postavili Múr hanby uprostred Paríža... Tú uchróniu som napísal aj s úmyslom poukázať na rozmanité úlohy, čo zohráva literárna tvorba v politickom režime, v ktorom žijeme. Konštatuje to na svoj úkor jedna z hlavných postáv ro-

mánu Parij, spisovateľ Morvan, keď prechádza z východného bloku Paríža do západného bloku. Na vlastnej koži totiž prežíva paradox, že totalitný režim pripisoval veľký význam jeho knihám, pred ktorými sa mal na pozore. V západnom (kapitalistickom a demokratickom) bloku Paríža sa Morvan môže voľne pohybovať, konečne je slobodný, má právo vyjadriť svoj názor, ale zrazu nikto nevenuje pozornosť jeho názorom ani knihám... Solange, postava z vášho románu Prach mojej budúcnosti sa rozhodne vyhľadať neznámeho citového vydierača, lebo „sa už pridlho zožierala nudou... a nič netrvá tak dlho ako úzkosť, čo prerastie do fixnej idey“. Vzápätí sa jej život obráti hore nohami...

aktuálnej kultúry, evokuje pozemský raj, do ktorého bezmála zavedie chudobného otca rodiny šťastie v lotérii. Tak dlho sa opája vidinou bezstarostného života, až nadobro stratí šancu, čo dokazuje vaša prekvapujúca pointa.

Solange Brillatová patrí k postavám, na ktoré si veľmi potrpím, o čom svedčí skutočnosť, že vystupuje v troch mojich knihách. Je archetypom súčasného indivídua, ktoré popravde nežije, ktoré život „pohlcuje“. Nie div, že ho trpko znáša. Nemá ani zaujímavé, ani dobre platené povolanie. V románe Prach mojej budúcnosti sa stáva narátorkou; rozpráva, čo ju vlastne podnietilo, že unikla pred bezútešným životom. Inými slovami, doslova zdrhla... To vo mne evokuje inú knihu od francúzskeho neurológa a biológa Henriho Laborita Óda na útek, ktorá ma nadchla. Myslím, že ľudia sa často neuchyľujú k úteku, lebo si, paradoxne, vyžaduje veľa odvahy, keďže spoločnosť morálne odsudzuje utečencov. Zrejme je jednoduchšie ostať a mlčky trpieť.

Umne spájate fikciu s historickými faktami aj v románe Muž, čo zmizol bez stopy, ktorý vyšiel v slovenskom preklade vo VSSS 2009, kde hlavný hrdina B. Osborn, tajuplný spisovateľ medzinárodného formátu, ktorý sa ukrýva za identitou Stiga Warrena, je mužom prinajmenej troch tvárí, schopný nevýslovných premien, rozplynúť sa v priestore i čase a sústavne meniaci krycie mená i dorozumievací jazyk, až kým nezakotví v džungli pomyselnej Costaguany v Južnej Amerike.

V modernej báji Syndikát úbožiakov stvárňujete samotárskeho antihrdinu Antoina a ako v recenzii uvádza Pascale Arguedasová: „Autor vsadil do zvláštnej atmosféry príbeh, v ktorom sa prelína tvrdá realita kapitalistického sveta s najbláznivejšou revoltou a fantáziou. Ako vždy obratne lavíruje medzi ľudskými nedostatkami a vydarenou psychologickou analýzou... Jeho zdanlivo jednoduchý a predsa vybrúsený, neraz poetický štýl zakaždým uchváti, tak ako atmosféra a čudesný svet pohrúžený do magického realizmu...“ Skrátka, priťahuje vás mystérium legiend. Áno, vždy som bol vášnivým čitateľom fantastickej literatúry a vždy ma priťahoval takzvaný magický realizmus. V niektorých poviedkach naozaj neprinášam riešenie, aké čitateľ očakáva. Inklinujem k nikdy sa nekončiacemu deju, ktorý pokračuje v čitateľovej fantázii. Pokúšam sa vyšperkovať realitu, navodiť situácie, v ktorých hlavný hrdina nevpadne do typického karteziánskeho sveta, v akom sa dovtedy pohyboval. Som presvedčený, že náš svet je omnoho úžasnejší, než vyzerá na prvý pohľad. Ako veda napreduje, obostiera ho čoraz menšie tajomstvo. Náboženstvá ustupujú pred pokrokom a tajomnosť sa rozplýva. V tvorbe sa jednoducho pokúšam rehabilitovať mystérium, ktoré však nijako nesúvisí so záhadami príznačnými pre detektívky, slovom, ide o tajomstvo, ktoré sa nedá objasniť, ktoré je nevyhnutnou súčasťou nášho života, čo som sa usiloval priblížiť aj v novele Tajomstvo Trojhraničia. Poviedka Lístok do Pozlátenej krajiny, ktorej slovenský preklad pripravuje do tlače Revue

„Pozlátená krajina“ skutočne navodzuje abstraktnú predstavu pozemského raja, kde by sa najradšej utiahol každý z nás. K jej názvu ma inšpiroval Orwellov antiutopický román 1984, kde figuruje Zlatá krajina, odľahlé zákutie na vidieku, kam sa hlavný hrdina občas vyberie vlakom s milenkou, aby aspoň na okamih unikli pred úmorným životom. Záver mojej poviedky čitateľa naozaj zaskočí, hoci som ju zakončil klasicky, „pádom“, resp. zvratom celej situácie.

K hlavnému hrdinovi románu Muž, čo zmizol bez stopy spisovateľovi B. Osbornovi ma inšpiroval skutočný autor, známy pod menom B. Traven. Prvú etapu života prežil pod jedným pseudonymom v Nemecku, náhle zmizol, kým sa o niekoľko rokov neobjavil pod iným pseudonymom v Mexiku. Konečne začal písať romány, ktoré vychádzali na celom svete. Prostredníctvom Muža, čo zmizol bez stopy som rozvinul úvahu na tému slávy, vykreslil portrét autora ukrývajúceho sa za svoje dielo a využívajúceho druhú šancu i jednu z foriem odvety. Som presvedčený, že čitatelia nepotrebujú poznať život umelca, aby dokázali oceniť jeho tvorbu, práve naopak. Koniec koncov, jeho život je určitým spôsobom obsiahnutý v diele, ktoré vytvoril. Takže spisovateľ si ho môže pokojne založiť ako masku. Uvádzať jeho meno na obálku knihy a na titulný list prakticky nemá žiaden zmysel.

s francúzskym autorom Éricom Fayeom sa zhovárala Vladimíra Komorovská 7 (foto) archív autora


8| Éric Faye Lístok do pozlátenej krajiny Keď o štvrť na osem večer zahúkala fabrická siréna, pocítil v mozgu starý známy impulz, ktorý veštil niečo úžasné. Uvedomil si, že je piatok, na ktorý pripadá týždňový ťah lotérie. Ak sa neoneskorí, strávi polhodinku v hrkotajúcej električke a do ôsmej bude doma, kde ho už čaká manželka s dvomi deťmi. Vystúpil z električky a postavil sa do šoru pred trafikou. Vyzeral dosť dlhý, ale nepochyboval, že o štvrťhodinu príde na rad. Mal svoje skúsenosti s frontami v predvečer víkendu... Zakaždým prežíval rovnaké napätie, opájal sa nádejou, ba rozbúchalo sa mu aj srdce, keď podišiel k pultu a konečne podal trafikantovi žreb, ktorý si začiatkom týždňa kúpil. Dostal zaň obálku ako ostatní a navonok ľahostajne odstúpil niekoľko metrov nabok, aby ju v pokoji otvoril. Zvyčajne z nej vybral kartičku s prejavom ľútosti a povzbudzujúcimi riadkami, aby vytrval v úsilí, lebo vlani nejeden šťastný hráč vyhral cestovný lístok do Pozlátenej krajiny. Občas vytiahol z obálky poukážku na tridsať až päťdesiatpercentnú zľavu na ďalší žreb, čo ho vôbec neroztrpčilo ani neponížilo, ba zakaždým sa mu uľavilo, že ušetrí pár mincí, a nahováral si, že neutrpí až takú finančnú stratu. Za ten lístok, popravde, platil draho, poriadne načieral do rodinného rozpočtu, a tak sa nikdy nikomu nepriznal, že pokúša šťastie; radšej sa tváril, že si kupuje cigarety. Ba ani pred ženou nevyšiel s farbou von, to by tak ešte chýbalo! Panebože, keby tušila... Dokonca si pred niekoľkými mesiacmi vymyslel, že pracovný kolektív jednohlasne odsúhlasil mierne zníženie miezd, aby sa fabrika vyhla krachu; podobný postup sa stal bežnou záležitosťou, nuž mu žena uverila, lebo sama od istého času pracovala iba na polovičný úväzok a každý večer ho poctivo čakala s večerou v skromnom byte, kde sa pri kachliach zohrievali deti, teda synček pod dohľadom staršej dcéry. Vonku bolo mimoriadne chladno... Ľudia sa pri pulte zbytočne nezdržiavali; všetci sa s obálkou náhlivo vzďaľovali do ústrania, aby im ju ktosi neodcudzil, lebo priam horeli od zvedavosti, čo v nej objavia. Konečne prišiel na rad. Pocítil žalúdočnú nervozitu ako každý účastník lotérie. Hanbil sa, že nemilobohu utráca peniaze, mohol kúpiť viac dreva, ktorým kúrili, alebo mäsa, aby ho deti mohli jesť častejšie ako raz za týždeň. Ale čo ak vyhrá lístok do Pozlátenej krajiny? Táto perspektíva ho udržiavala nad vodou. Pomáhala mu ráno vstávať a vzdorovať dažďu, stuchnutému vzduchu v električke, ba i vedúcemu. Nebyť tejto možnosti, už dávno by niekam zutekal, kamkoľvek, ako si neraz prízvukoval. Navôkol postávali ľudia pod dáždnikmi v diskrétnych odstupoch a kradmo otvárali obálky. Doteraz sa všetko odvíjalo v norme ako každý piatok v túto hodinu, keď vyťahoval kartičku. Vždy sa usiloval ovládnuť emócie, zachovať vážnosť, nanajvýš sa usmiať, keď zdravil známeho. Vnútorné poryvy neprezrádzal ani pred kolegami. Aj tentoraz považoval za nevyhnutné tajiť, čo drží v ruke, lebo v nej zvieral podlhovastú kartičku, cestovný lístok do Pozlátenej krajiny, čo sa vymykalo z rámca jeho bežných predstáv. Opätovne naň vyvaľoval zrak, znovu ho študoval, úchytkom sa obzeral, či mu ktosi nestojí za chrbtom a nestriehne na okamih, aby ho okradol. Musí niečo urobiť, nejako sa rozhodnúť, lebo ak tu zamrzne, vzbudí nežiaducu pozornosť. Mal by sa pohnúť. Kristepane, čo sa deje? Čo to stíska v dlani? Vykročil k domu, no husto pršalo a nik si, chvalabohu, nikoho nevšímal; pod veľkým dáždnikom mohol popustiť uzdu citom, čo sa predierali na povrch. Ak mu vhŕknu slzy do očí, nikto to nezbadá, prinajhoršom sa vyhovorí na dážď. Koľko rokov potajomky skúšal šťastie? Odkedy sa tajne zapájal do lotérie? Koľko kartičiek už hodil do kanála a v duchu hromžil na neprajný osud? Keď sa priblížil k verejnému parku, prekročil nízky múrik a oprel sa o tenký kmeň stromu. Po tvári mu stekali slzy. Kŕčovito vzlykal. Nie od radosti, že vyhral lístok, lež od strachu, že nestihne nastúpiť do vlaku. Ostávali mu dve hodiny do jeho odchodu a ešte sa neosmelil definitívne rozhodnúť. Ak bude prešľapovať na mieste, stratí drahocenné minúty. Lístok, čo mu otváral brány do pozemského raja, bude po polnoci neplatný. Jasne sa na ňom uvádzalo: tento lístok platí iba s priloženou miestenkou. Stál v šibajúcom vetre, v daždi a plakal. Stiahol sa z „nebezpečnej“ zóny, aby uvoľnil priechod slzám. Pozrel na hodinky. Preboha, nie... Dnes večer nie... Ešte nie! Samozrejme, že sníval o Pozlátenej krajine, ale nazdával sa, že výhercovi dožičia čas, aby sa spamätal; mesiac, týždeň, aspoň deň, aby si zvykol na myšlienku, že sa nenápadne vyparí, nikomu nič nepovie, lebo by mu nedovolili len tak odísť, ak by ho rovno o lístok neolúpili a zaraz neprišiel o jedinečnú šancu. Potreboval trochu času, aby sa mlčky rozlúčil

s manželkou, dcérou i synčekom. Čo si ty za netvora, ozývali sa v ňom výčitky svedomia, že by si bol schopný opustiť rodinu, ktorá ťa čaká doma s večerou? V nájomnom byte na treťom poschodí, povedzme si úprimne. S dáždnikom nad hlavou si obzeral lístok pri svetle pouličnej lampy. Nie, nikto si z neho neuťahuje, nemá zrakové halucinácie, naozaj je jedenásteho a vlak odchádza o necelé dve hodiny. Pridobre vedel, že takáto skvelá príležitosť sa nezopakuje. Mal neslýchané šťastie. Kráčal ako námesačník. Čo ak stretne suseda, ktorý uvidí, že sa vlečie ako prízrak? Sotva urobil pár krokov, začul svoje meno i pozdrav; po hlase spoznal zamestnanca pošty, ktorý sa vracal domov. „Cítite sa dobre? Vyzeráte veľmi bledý...“ V prvom okamihu sa strhol, akoby ho zburcovali zo spánku, ale vzápätí známeho ubezpečil, že je v poriadku, a zaželal mu príjemný večer. Nechcel sa za žiadnu cenu priblížiť k domu, akoby ho držal od rodinných príslušníkov v dištancii sanitný kordón; zastal teda a zdvihol zrak k tretiemu poschodiu. V kuchyni sa svietilo. Boli doma. Čo ak sa za oknom mihne žena, otvorí ho dokorán a vyzrie na ulicu, ako obyčajne robieva? Nemôže predsa postávať v daždi a triasť sa od zimy, ak nemieni vyvolať podozrenie... Koľkí okoloidúci, čo sa ponáhľajú domov, by ho boli schopní v mihu zlikvidovať a ozbíjať, keby tušili, že vyhral lístok do raja? Tak už dosť... Mal pocit, že zahynie... Prvý raz v živote sa mu stalo, že nedokázal nájsť odpoveď na závažnú otázku, čo si položil. Znovu sa mu oči zaliali slzami. Bohvie koľký raz uprel zrak na hodinky. Ak sa okamžite nespamätá, vlak odíde bez neho a to by nezniesol. Ak sa nevzchopí... Nevedel sa odhodlať k činu, a tak si predstavoval, ako by vyzeral večer v rodinnom kruhu a všetky nasledujúce dni, ako by strávil zvyšok života, keby prepásol takú výnimočnú príležitosť. Vtom ho zaplavila bezmedzná radosť a kdesi v útrobách mu povolila brzda. Rýchlo stiahol dáždnik. Musí si švihnúť, nesmie strácať čas. O päť minút už stál na zastávke električky. Ľadové kvapky ho príjemne chladili. Podišiel k cestovnému poriadku a zisťoval, kedy ide električka. Odísť bez batožiny bolo čírym bláznovstvom, lebo nemal ani potuchy, ako dlho trvá cesta a koľko sa zdrží v Pozlátenej krajine; dosiaľ nikto odtiaľ nedokvitol a neposkytol mu ani útržkovité informácie. Možno pocestuje dva dni a možno sa púť predĺži na tri až štyri, ktovie? Nedalo sa nič robiť, musel odísť naľahko. Presne o tri minúty prišla električka. Keď si kúpil lístok a našiel voľné miesto na sedenie, svitla mu nádej na lepší život. Už by bolo načase. V mysli sa preniesol do ďaleka. Zázrak, že na nikoho a na nič nemyslel. Iba na lístok, čo si schoval do vrecka. Nahmatal ho rukou a pevne stisol, aby nejaký mizerný vreckár neukoristil podlhovastý poklad, v ktorom spočívalo jeho šťastie. Električka sa šinula rovno na hlavnú stanicu, kde mala doraziť o necelých dvadsať minút; v duchu si overoval čas, počítal, o koľkej vystúpi, pridal nevyhnutné minúty, čo ubehnú, kým sa dostaví na tridsiate druhé nástupište označené na lístku, prejde kontrolou a nastúpi do vozňa číslo jedenásť. Už mu naozaj nič nebránilo cestovať. Najvyšší čas vybočiť zo zabehaných koľají. Električka dva razy zastala a hrkotala ďalej. Dážď bičoval obločné sklo, štrbinou stekal pramienok vody a to mu vyhovovalo... Mal sto chutí zanôtiť námornícku pesničku, ale nechcel dávať pred spolucestujúcimi najavo radosť. Zo zábavy si v duchu kládol otázku, či sa medzi nimi nenachádza pasažier, čo predstiera vážnosť a vyčerpanosť, hoci by sa najradšej pustil do bujarého spevu; rovnaký šťastlivec, ktorého zanedlho zočí na nástupišti a vzápätí v reštauračnom vozni. Možno sa z niekoho vykľuje jeho budúci priateľ. Tridsiate druhé nástupište poznal, vlastne videl niekoľko ráz z diaľky ako mnoho iných ľudí, ba i vysokú mrežu, pri ktorej stála ozbrojená stráž a kontrolovala cestujúcich. Nikdy však na ňom nezazrel vlak. Podvečer stadiaľ odchádzal expres, ale len sporadicky. Nič viac nevedel, ale počul, že od ľudí, čo sa doň jedného krásneho dňa odvážili nastúpiť, prichádzajú tajomné listy. „Ach, keby ste ma mohli navštíviť... Keby vám šťastena nadelila tak štedro ako mne...“ Ešte štyri zastávky a vystúpi, potom sa rozbehne na nástupište. Cestná premávka hustla, ale pokladal to za normálne, veď sa blížili k centru, kde sídlili divadlá, významné kiná, povestné reštaurácie, tržnice, ktoré pravidelne zásobovali veľké kamióny. Sčista-jasna sa električka ocitla v dopravnej zápche a vodič zjavne znervóznel. Minúty plynuli v nepochopiteľnom hukote klaksónov. „Avenue zatarasili autá,“ oznámil vodič cestujúcim. Priľahlé ulice zaplavili demonštranti. Vtom sa vynoril rozvášnený dav s transparentmi i vlajkami a skandoval heslá proti reštriktívnym opatreniam vlády. Predvoj sa pokúšal preraziť policajný kordón, ozvala sa streľba, vzápätí nadávky a výkriky; znezrady sa otvorili dvere električky a akýsi svalovec so začiernenou tvárou vyzval ľudí, aby okamžite vystúpili. Potom sa do vozidla zaprelo niekoľko mocných rúk, aby ho prevrhli a zabarikádovali cestu.


10|

Na čele mu vyrazili kropaje potu. Nesmel strácať čas. Našťastie poznal smer ako svoju dlaň. Tvrdošijne sa predieral davom, ktorý zablokoval ulicu. Ľudia ho zasypali vyhrážkami. Netušil, aké problémy ich prinútili vyjsť do ulíc, hoci mu zo všetkých strán prenikali do uší kdejaké správy. Povzniesol sa nad ne! Prebíjal sa lakťami, ale ťažko sa mu pretínali ľudské reťaze. Keď sa naňho osopila nejaká žena, opantal ho strach, že si ho vyberú za obeť a rýchlo zistia, že ho netrápia nijaké reštrikcie, ba je podozrivo oblečený, lebo schovával pod plášťom typický oblek príkladného úradníčka. A jednako myslel na jedinú vec, minúty neúprosne plynuli a hrozilo, že mu táto mrzutosť zamieša karty, ak vlak vypravia presne na sekundu. Konečne! Celý zmorený sa pretlačil na druhý breh tejto bláznivej rieky. Musel sa pustiť do behu, lebo bol ešte ďaleko; najradšej by zastavil taxík, ale žiaden nešiel okolo a navyše nemal dosť peňazí. Upaľoval, akoby mu horelo za pätami. Za nejakú štvrťhodinku to musí zvládnuť cez všetky podchody vedúce na nástupište i cez kontrolu... A ktovie, možno bude vlak meškať, kým nenastúpia všetci výhercovia... Zrýchlil krok. O dvadsať minút dorazil do priestrannej haly hlavnej stanice. Od určitého okamihu prestal sledovať čas, aby nestrácal drahocenné minúty. Tridsiate druhé nástupište sa nachádzalo za zónou predmestských vlakov a regionálnych expresov. Keď mu padol zrak na staničné hodiny, usúdil, že všetko je v háji, a predsa sa ozlomkrky rozbehol. Konečne mal na dohľad nástupište. Ostávala mu minúta, aby vytiahol z vrecka lístok, ktorý sa mu, chvalabohu, nepremočil vplyvom vlhka. Cez spustenú závoru podával hliadkujúcemu strážnikovi lístok, ale ten mlčky pokrútil hlavou. Nevládal jeho tvrdošijnosti uveriť. Vari si zmýlil nástupište? Odchádza mu vlak odinakiaľ? Strážnik neoblomne krútil hlavou a prstom ukazoval na zadné svetlá posledného vozňa, ktorý sa pomaly pohýnal. „Ešte doň môžem naskočiť! Vezmite si lístok a dovoľte mi prejsť! Strážnik ho vytrvalo odmietal pustiť cez závoru. Povolili mu nervy, chcel ju preskočiť, ale cestu mu zahatali ďalší dvaja strážnici a výhražne priložili dlaň na puzdro revolvera. „Treba chodiť načas! Kontrola sa skončila, závora sa spustila! Zbytočne by ste za vlakom bežali ako pes! Ustúpte!“ Mal chuť klesnúť na kolená a prosíkať, div sa nerozplakal nad zmareným osudom, ale nepodarilo sa mu ich obmäkčiť. Rozbehol sa pozdĺž mreže oddeľujúcej vedľajšie nástupište, lebo si podvedome želal uzrieť niečo, čo ho bude mrzieť celý život. Utekal po tridsiatom nástupišti, čo mu sily stačili, kým sa neprihnal na úroveň posledného vozňa. Vlak naberal rýchlosť, musel načierať do rezerv, aby nezaostal. Chvíľu postupoval rýchlejšie, kým sa neocitol na úrovni predposledného vozňa. Vrhol pohľad na okenné sklo skropené dažďom, za ktorým zočil šťastlivcov, čo sa neoneskorili, usadených na rohovom gauči v tlmenom svetle lampičiek, ktorým čašníci v bielej livreji servírovali aperitív a prijímali objednávky na večeru. Bože, veď som tam mal sedieť aj ja, ľútostivo si vzdychol. V tom momente sa mu zamarilo, že v jednom mužovi spoznal spolužiaka, ktorého dlho nevidel. Je to možné? Zakričal naňho, ale v hrmote kolies sa jeho hlas rozplynul, ba ani kamarát nič nezbadal, lebo ho nezaujímal ruch na stanici mesta, ktoré opúšťal. Na pokraji mdlôb pritrielil na koniec nástupišťa, kde ho vlak do Pozlátenej krajiny zanechal samého ako kôl v plote. V koľkých vozňoch unášal rozjarených cestujúcich? Musel byť dlhší ako obyčajný osobný vlak a určite aj prepychovo zariadený, keď súdil podľa zelených zácloniek so zvončekmi, čo zdobili okná. Pomaly sa vracal späť. Vytiahol z vrecka hodinky a vypadol mu lístok. Neunúval sa ho zdvihnúť; zlostne ho odkopol na koľajnice. Keď odchádzal z nástupišťa, konečne mu zišla na um rodina, ktorá už dávno dojedla večeru. Sotva nastúpil do električky v ústrety dobrodružstvu, pustil ju z hlavy. Zachoval sa nehanebne? Zmietal sa medzi hnevom, že zmeškal vlak, a roztrpčenosťou, že sa dal uniesť grobianskym egoizmom. Vyšiel z haly a po niekoľkých metroch zabočil do ulice, aby na chrbte necítil ťarchu budovy. Mienil sa zastaviť v kaviarni, aby sa pozviechal, zohrial a aspoň trochu osušil. Koniec koncov, aj tak sa z týchto končín vráti domov poriadne neskoro. Vyhovorí sa na šéfa, že ho v poslednej chvíli zdržal na pracovisku kvôli súrnej a takej dôležitej záležitosti, že im to nemal kedy oznámiť. Keď robieval nadčasy, ostával v práci aj o dve hodiny dlhšie a zvyčajne zatelefonoval do pekárne na prízemí domu. Majiteľ potom poslal hore syna s odkazom. Lenže o takomto čase býva pekáreň už dávno zatvorená a jeho manželka sa zaručene znepokojuje. Akiste neprikladá ani do kachieľ, aby ušetrila drevo, sedí zababušená v hrubom svetri a nanajvýš listuje v nejakom časopise. Objednal si štamperlík, aby si dodal odvahy a zahnal dotieravé myšlienky na hysterickú scénu, ale úľava sa nedostavila. Nevládal sa síce vyrovnať

s vlastným sebectvom, no oveľa ťažšie znášal beztrestnosť bezočivého skutku, lebo zamýšľal doma zdôvodniť svoju neprítomnosť zámienkou, že je zavalený prácou. „To isté, prosím vás“, rozkázal si ešte jeden pohárik. Keď ho vypil, cítil sa lepšie. Po treťom a štvrtom už videl život v iných farbách. Popravde si potreboval ujasniť, že dlhé roky očakával od života nejakú výnimočnú udalosť, a zas mohol zapadnúť do normálnych koľají. Akoby sa rozbúrené more zrazu utíšilo a mohutné vlny ho zázrakom vyhodili na breh, kde našiel pokojný prístav a vychutnáva pekné počasie. Konečne bol pripravený naskočiť do každodenného kolobehu. Dopil v stave dobrej nálady. Zmiešané pocity opadli. Už sa nebál vrátiť domov; prestali ho mátať výčitky svedomia. Napokon bude šťastný, keď ho v rodinnom kruhu zas opanuje stará známa rozčarovanosť. V ušiach mu znela anjelská hudba. Vnútorná serenáda ho natoľko povznášala, že neľutoval prepitné, lebo mu vrátilo sebaúctu, za ktorú nemusel draho zaplatiť. Ostali mu aj drobné na električku. Najradšej by šiel domov s kyticou a začal s manželkou nový život alebo kúpil deťom hračky, no chýbali mu peniaze a na dôvažok boli obchody pozatvárané. Bude sa im viac venovať a zahrnie ich láskou, o ktorú ich dlho oberal, považoval to za stokrát cennejšie než nejaké kvety a hračky. V kaviarni sa mu usušilo šatstvo i vlasy, ktoré si prečesal na toalete pred zrkadlom, dokonca sa usmial pri myšlienke, že ochotne zakotví v materskom prístave. V cvengotajúcej električke si predsa len vybavil v mysli kolesá vlaku uháňajúceho do preňho stratenej krajiny, do neznámych diaľav a napadlo mu, že tento obraz sa mu navždy vštepí do pamäti; do smrti bude pred sebou vidieť spolužiaka cez dažďom zmáčané sklo, ako sa zhovára s mladou ženou a vyrieknuté slová sprevádza vznešenými gestami. Pridobre totiž vedel, že obyčajný smrteľník nevyhrá dva razy lístok do Pozlátenej krajiny; len blázon by sa pokúšal zvrátiť beh udalostí. Prehra zanecháva stopy. Dopredu tušil, že časť jeho ega, kde sídlia nádeje do budúcnosti a túžobné sny, sa nikdy nepozbiera, ale v tejto chvíli sa sklamaním nezapodieval. Stane sa nenahraditeľným členom rodiny; už nikdy nebude jednou nohou v Pozlátenej krajine a trasúcou sa rukou otvárať v piatok podvečer obálku. Vystúpil na zastávke, urobil pár krokov k miestu, kde pred tromi hodinami urputne bojoval sám so sebou, a uľahčene si vydýchol, keď zahliadol svetlo na treťom poschodí. Prichádza síce neskoro, ale odteraz si pre blízkych zakaždým nájde čas. Najprv musel nájsť sám seba, hoci sa hľadal okľukou. Siahol do vrecka, v ktorom uchovával cestovný lístok, a vytiahol zväzok kľúčov. Cestou po schodoch si pripravoval vhodný príhovor celý natešený, že sa zíde s rodinou, ktorú chcel ešte pre pár hodinami zbabelo opustiť. Áno, ubezpečoval sa na druhom poschodí, prekonal nevyhnutnú etapu, už sa necíti podvedený životom. A vlastne ani nechápe, čo mu to strelilo do hlavy. Započúval sa do zvukov. Aj doma zrejme naťahujú uši a počujú jeho kroky. Istotne sa potešia jeho príchodu, ak sa medzitým nepobrali spať. V krajnom prípade si potichučky ľahne vedľa ženy, keď pobozká deti na dobrú noc. Prizná sa im niekedy, že mal jedného daždivého večera zajačie úmysly? Zachvel sa pri pomyslení, že to bude musieť do konca života tajiť. V byte bolo ticho ako v hrobe. Uprostred obývacej izby sedela dcéra pri vyhasnutých kachliach so spiacim bračekom v náručí. „Ešte nie ste v posteli? Vy ste ma čakali...“ Keď podišiel bližšie, spozoroval, že jej padá hlava od únavy. Nežne ju pobozkal na čelo a chystal sa ju pochváliť, že vydržala tak dlho hore, ale spopod dverí kuchyne presvitalo svetlo, a tak do nej zamieril. Predpokladal, že žena sa bude krčiť na stoličke, ak sa neodhodlala utiahnuť do spálne. Prešiel celým bytom, ale nikde ju nenašiel. Vrátil sa k dcére. – Kde je mama? – Čakáme ju... – Ako to...? – Išla kúpiť zápalky, lebo nemohla podkúriť. – Ešte ste nejedli? A kedy odišla? Dcéra zneistela a lovila v pamäti. – Okolo pol siedmej... áno... práve som počúvala rozhlasovú reláciu. Tvrdila, že sa vráti o štvrťhodinu, lebo pred trafikou čakajú ľudia vo fronte. Zdesene cúvol pred informáciou, ktorej okamžite porozumel. Manželka sa teda postavila do radu asi hodinu pred ním, pod zámienkou, že sa jej minuli zápalky. Zaručene si začiatkom týždňa kúpila žreb, ktorý vymenila za obálku... © José Corti z francúzskeho originálu Billet pour le Pays doré preložila Vladimíra Komorovská 9 © Martin Tomori


12| „Big Answers“ rozhovor s Andersom Nilsenom

Anders Brekhus Nilsen, cyklista bez helmy, tvorca grafických noviel a komiksov, inak monologista a odborník na fastfood. Je autor “nekonečnej” série Big Questions, ale aj komiksov ako Monologues forthe Coming Plague (2006) a Don’t go where I can’t follow (2006). Za publikáciu Dogs andWater (2004) získal cenu Ignatz Award. Jeho grafické novely vyšli vo viacerých jazykovýchmutáciách. Žije v Chicagu, je členom skupiny The Holy Comsumption. „Dogs & Water“. Jeden z mojich najobľúbenejších komiksov. Dostal som sa k nemu náhodou, ako si sa k nemu dostal ty? Ten príbeh sa vyvíjal. Jeho začiatky možno nájsť v niekoľkých krátkych komiksových pokusoch, ktoré som si po skončení umeleckej školy načrtol do skicára. Medvedík pre mňa v tom čase reprezentoval akúsi detskú myšlienku, ktorú po celý život nosím so sebou, a síce, že sa raz stanem umelcom. A byť uprostred ničoho – to malo označovať, že len čo človek skončí školu, môže sa povolanie umelca zdať ako čosi zbytočné, odtrhnuté od reality. O niekoľko rokov neskôr, to už som nejaký čas robil na Big Questions, ma poprosil Chris Oliveros z Drawn and Quaterly (kultový kanadský komiksový časopis – pozn. prekladateľa), aby som vytvoril príbeh pre antológiu, ktorú sa chystali vydať. A tak som sa vrátil k svojim náčrtom, presvedčený, že majú potenciál. Napokon sa z toho vykľula poriadna „makačka“. Nakreslil som 75 strán, no tretinu z nich som vyhodil. Musel som nakresliť ďalších 40, kým som mal pocit, že príbeh dáva zmysel, a takto som ho dokončil. Kritici tvrdia, že je to príbeh „o mladíkovi na ceste, ktorá sa nikde nezačína ani nekončí.“ Je to príbeh beznádeje? Podľa mňa je skôr o povahe a podstate ľudskej senzibility: krutosť reality a inštinktívny boj o prežitie s medvedíkom na chrbte... Pre mňa to nie je beznádej. Keď sa niekedy ľudia pozrú na svet bez klapiek na očiach a bez ružových okuliarov, myslia si, že vidia beznádej. Pre mňa je to len úprimná snaha dovoliť ťažkým, boľavým častiam života nažívať v rovnocennom vzťahu s tými dobrými. Je to tak trochu o tom, ako nás naše očakávania môžu zviesť dolu cestičkou, ktorá vyzerá ako sklamanie, ale keď sa dokážete týchto očakávaní vzdať a prijať, čo je opodstatnené, tak je to dobré. Alebo dokonca lepšie. Lebo je to skutočné. Táto kniha bola preložená do niekoľkých jazykov. Aj keby som bol iba priemerne vzdelaným Eskimákom, rozumel by som jej... Obrázky môžu hovoriť aj samy za seba. Nie? Aký význam majú v tvojom prípade textové bubliny? Áno, mám vo zvyku rozprávať príbehy tichom. To, ako postavy konajú a aký majú pritom výraz, dokáže povedať toľko, čo slová v bubline. Ale ľudia rozprávajú a podľa mňa to zachytiť

treba. Najmä preto, lebo to, čo ľudia hovoria, máva často viaceré vrstvy významu, skryté za explicitným obsahom. To, čo chlapec hovorí medvedíkovi, má taký význam ako hociktorá iná vec, ktorú hovorí, bez ohľadu na to, aké je to vzdialené od ich konkrétnej situácie. Ako si sa dopracoval k svojmu „minimalistickému“ štýlu? „Kopíruješ“ niekoho zo svojich inšpirátorov? Ak vôbec nejakých máš... Podľa mňa sa snažím kresliť tak, aby to nepriťahovalo priveľa pozornosti. Usilujem sa vyhnúť „štýlu“. To sa však nedá. Mám štýl asi tak ako každý. Ale pokúšam sa nemať tam nič navyše, čo by rušilo príbeh. Môj štýl pravdepodobne pochádza zo starých ilustrácií rozprávok a Hergého (Belgičan, autor komiksového seriálu Tintin – pozn. preklad.). A Hergého som celkom nehanebne „vykradol“, hoci pri spracúvaní odlišnej témy to podľa môjho názoru až tak netrčí. Dúfam. Pamätáš sa na svoj prvý komiks? Prvý, ktorý som nakreslil? Na strednej som pre učiteľa angličtiny namiesto písania krátkych príbehov kreslil krátke komiksy. Prvý komiks, ktorý som si prečítal, bol pravdepodobne Tintin. Ale rýchlo som prešiel na iné komiksy so superhrdinami – X-menmi, Daredevilom a podobne. Pre tvoje príbehy je charakteristický aj stav akejsi zasnenosti. Máš pocit, že v tomto svete už niet kam ujsť? Evidentné je to napríklad v príbehu „The Ballad of the Two-Headed Boy“ (Balada o dvojhlavom chlapcovi), ktorý je o putovaní vojnou zničeným svetom. To je zaujímavý spôsob ponímania. Snažím sa strániť prílišného magického realizmu (hoci celý Big Questions je o hovoriacich vtákoch), lebo hľadanie magických chvíľ v skutočnom živote sa mi zdá akosi… neviem… potrebnejšie? Užitočnejšie? Dôležitejšie? Ešte stále mám rád tú zvláštnu logiku snov, a páči sa mi, ako sa pri rozprávaní príbehu dáva zmysel tomu, čo v skutočnosti zmysel nedáva. Podobne, ako sa to deje v snoch. V komiksoch zobrazuješ rôzne druhy zvierat. Správaním sú podobné ľuďom, no majú veľmi ďaleko od Disneyho sladkých deformovaných myšiakov. Kreslíš ich ako mýtické symboly ľudského nevedomia, naivity? Rozličné zvieratá nesú zväčša rozličný symbolický význam. Vtáky pre mňa predstavujú druh naivity v pohľade na svet. A pokoru. Chcem tým povedať, že keď sa dívam na tie malé stvorenia a pokúšam sa uchopiť veľké a neuchopiteľné filozofické otázky, len si tak pripomínam, že ja sám a vlastne my všetci sme len takí malí a úbohí ako ony. Odpovede, s ktorými prichádzame, sú rovnako absurdné a „od veci“. Iné zvieratá prinášajú inú symboliku. Sova je symbolom múdrosti, ale aj ľahostajnej a potenciálne nebezpečnej vlastnosti. Had je trochu odlišný druh múdrosti, atď. Kedy si začal s komiksovou sériou „Big Questions“? Hľadáš veľké odpovede? Kto je v nich Idiot a kto Pilot?

Komiksy, ktoré som urobil pre Big Question 1 a 2, som si načrtol už koncom 90. rokov. Idiot a Pilot podľa mňa predstavujú dva protikladné spôsoby, ako sa dívať na svet a vyrovnať sa s jeho výzvami. Čo ťa viedlo k tomu, že si začal s vydávaním svojich komiksov? Bolo to ľahké a poruke. A vyriešilo to problém s publikom. Skopíroval som si kresby z náčrtníka, rozdal ich priateľom a kruh sa uzavrel. Mal som ohlas, spätnú väzbu. Pomohlo mi to tešiť sa z tohto spôsobu publikovania skôr, než som cítil, že to začína naberať význam. Predtým, než by som sám na sebe pociťoval akýkoľvek tlak predávať knihy alebo potešiť vydavateľa. Myslím si, že mi to svojím spôsobom pomohlo vlastniť svoju tvorbu. Tým chcem povedať, že vydávanie je organizačne i časovo veľmi náročný proces. Takže hneď, ako som dostal ponuku, že to bude namiesto mňa robiť niekto iný, rád som mu túto zodpovednosť prenechal. Až na občasné výnimky. „The Holy Consumption“ – je synonymum pre štyroch skvelých tvorcov komiksov z Chicaga. Aké okolnosti vás viedli k založeniu tohto združenia? Neuvažujete o nejakom kolaboratívnom projekte? The Holy Consumption („Svätá spotreba“) vznikla z užitočnosti. My štyria (Jeffrey Brown, John Hankiewicz, Paul Hornschemeier, Anders Brekhus Nilsen, pozn. prekladateľa) sme žili v tom istom meste, boli sme približne v rovnakých fázach našej kariéry a dávalo nám zmysel, že si navzájom pomáhame, každý sa snažil vyťažiť z pomaly rastúceho publika toho druhého. Keď sme sa dostali do fázy, že každý z nás mal už vlastnú webovú stránku a upevnili sa naše vzťahy s vydavateľmi, užitočnosť združenia sa vytratila. Možno ešte budeme spolupracovať na nejakom projekte, napríklad pri príležitosti nášho 10. výročia. V podstate si monologista. Používaš webovú stránku http://themonologuist.blogspot.com len ako ďalšiu elektronickú formu svojej prezentácie? Čo si myslíš o komiksoch zavesených výlučne na webe? Nedávno som bol porotcom ceny Ignatz, a musel som si pozrieť webové komiksy a nominovať niektoré z nich. Väčšinou sa mi zdali strašne zlé a nudné. Pre mňa je The Monologuist len akousi úschovňou pre všetko… Môžem tam zverejniť ukážky svojich náčrtov, zaujímavosti mojich priateľov, čudné veci, na ktoré som narazil pri cestovaní, náhľady toho, na čom práve robím… Čo celkom pomôže, lebo vydať ozajstnú knihu chce čas. Ľudia, ktorí sa zaujímajú o moju tvorbu, tam môžu vidieť, na čom práve pracujem, pripomína im moju existenciu. A to je dobré.

s Andersom Nilsenom sa zhováral Richard Kitta preklad Miroslava Gavurová 11 © Todd Baxter


26| ? Martin Groch : Alexandra Barth

Martin G. 2 augusta 22.36 ked sa tu zjavis tak napis a mozme zacat Alexandra B. 2 augusta 23.08 som tu Martin G. 2. augusta 23.10 super takze si otvaram dalsieho guinnessa a prehrabem sa v niecom co nazyvam otazkovy papier pre alexandru... Alexandra B. 2. augusta 23.11 ok, davaj, mam aj pukance. Martin G. 2. augusta 23.15 studujes u csudaia malujes zvierata tvoj rukopis je niekde medzi vektorovou ilustraciou a v poslednom case niecim takmer abstraktnym je tvoj rukopis nejako spojeny s tymto atelierom? Alexandra B. 2. augusta 23.19 urcite je, myslim ze viacero ludi u nas sa pohrava s hranicami abstrakcie a figurativnosti. je to zabavna vec. s tymi zvieratami sa nejak v poslednom case roztrhlo vrece, no s tym sa neda nic robit. teraz som bola na Anci (fest animovanych filmov) a v kazdom druhom boli zvieratka. je to vsade. Martin G. 2. augusta 23.23 co okrem hry s figurou, skvrnou obsahuje tvoja malba? mas nejaky koncept alebo to beries iba cisto ako umenie pre umenie, alebo ta zaujima iba forma? Alexandra B. 2.augusta 23.30 na zaciatku je vacsinou nejaky pocit, fascinacia, chut nieco zobrazit. dolezite su pre mna vseobecne aj pri vnimani ineho umenia pocity, ktore u mna vyvolava. nechcem robit obrazy ktore clovek pochopi len s dodatocnym textom. ak mam hovorit o nejakej konkretnej teme a fascinacii, ktora sa v mojich veciach vyskytuje, je to prave to vnimanie figury, jej celistvost a rozdelenie na fragmenty, prepletenie viacerych prostrednictvom hry s nimi. je to vizualna hra s vnimanim, aspon pre mna .) Martin G. 2. augusta 23.35 aha :) aky mas nazor na konceptualne umenie? chces sa nejako ohradit voci tomuto pristupu? Alexandra B. 2. augusta 23.45 myslim si, ze „dobre“ konceptualne umenie aspon trochu vzdelany a duchaplny clovek pochopi aj bez komentara. to ale zalezi od uhla pohladu, napr. co znamena „vzdelany“. ak chces pochopit take diela, ktore odkazuju na poznatky zname len uzkej skupine ludi, ocenis to, len ak patris do tej skupiny ludi, resp. zdielas poznatky. z principu nemozem mat nic proti tomu, pokial ta skupina nelamentuje nad nezaujmom sirokej verejnosti. Martin G. 2. augusta 23.54 ja som skor chcel vediet, ake miesto v tvojom

ponati ma konceptualne umenie a ci mas pocit ze by si mohla zajst az k takej neefektnosti, ktoru vyuzivaju prave tito umelci, pretoze prave tvoje malby su casto o efekte, alebo to vnimas uplne inak? Alexandra B. 3. augusta 0.08 nemam velmi prehlad o celosvetovej scene konceptualneho umenia, ale co ma u nas, konkretne na vsvu naposledy dostalo, boli Dvere Milana Vagaca. videl si to? bolo to nedavno v tranzite napriklad. to, co robim ja, a to, co robia „konceptualisti“, su take rozdielne casti „sveta umenia“ ako punk a IDM .) no pokojne sa moze stat, ze raz pojdem tymto smerom, preco nie. prave ta kontroverzna „efektnost“ ma fascinuje. co je pritazlive a preco, pre koho? to je presne vec osobneho „vkusu“ ci istej skupiny ludi. svoju tvorbu beriem mozno trochu aj ako prilezitost pre vyskum „efektnosti“, snazim sa prist na jej principy. a, samozrejme, nejde len o to, ze tam dam takeho a takeho zvera. ma tiez svoj vyznam, aj postoj, situacia, v ktorej sa nachadza. ale o tom je asi zbytocne pisat, myslim ze je to citatelne. Martin G. 3. augusta 0.15 nevidel som Dvere Milana Vagaca :) tym myslim ze aj napriek tomu, ze dnes sa da v galerii dost dobre predat aj cisty koncept, tak pocitacova grafika a cokolvek vytvorene technologiami pouzivanymi v masovej kulture je aj tak brane menejcenne. proste kazdemu je jasne, ze keby si ten isty obraz iba vytlacila, je takmer bezcenny a mna zaujima, ci skutocne ide pri tomto premalovavani vektorov o umenie a autorsku vypoved, alebo iba o to, ze ludi ten isty namet zaujme omnoho viac namalovany rukou. Alexandra B. 3. augusta 0.37 to boli dvere s viacerymi priezormi, cez ktore ked si sa pozrel, videl si simulovanu miestnost. jasne, dost ulahcuje proces tvorby, ked si mozes nieco navrhnut v pocitaci a nemusis minat kila papiera .) teraz k tomu, na co sa pytas preco to nedat radsej rovno na print. existuje projekt Mukeke a v ramci neho znami sucasni ceski a slovenski maliari svoje obrazky vytlacili ako vysokokvalitny print. kazdy print bol v 10 exemplaroch, a za cenu, ktoru si mohol dovolit aj reprezentant strednej vrstvy .) hlavny dovod vysokej ceny malby je to, ze je to jediny exemplar, co existuje, v tom zmysle, ze to este nenamalujes viackrat - to by bolo asi trochu nekorektne. okrem toho - podla mna to lepsie vyzera v malbe nez vytlacene. aspon sa teda nepamatam, ze by som videla taku tlac, co by sa vyrovnala tomu feelingu, co ma olej alebo akryl na platne. konkretne ja mam len velmi malo takych veci, ktore su cisto vektorove, myslim, ze je taka len jedna a to obraz Spectre1, ktory som si povodne chcela urobit len pre seba do obyvacky. ostatne veci su kombinaciou principov „volnej“ malby a vektorov a v tom chcem zatial pokracovat. Martin G. 3. augusta 0.40 je pre teba dolezite, ze studujes prave v csudaiovom atelieri alebo je to jedno a tvoja tvorba by bola podobna aj bez neho?


28| Alexandra B. 3. augusta 0.54 dolezite to urcite je, ked si v nejakom prostredi viac ako doma (ak neratam spanok), tak to nejaku stopu zanecha. ci uz tvorba a nazory ludi, ktori tvoria 4. atelier, tak aj nazory a videnie veci nasim ctenym velitelom - prof. Csudaiom. v ramci atelieru funguje nepretrzita diskusia, ludia si snazia davat najavo pozitivnu i negativnu kritiku. prave na komunikaciu je urcena skola, to ze zdruzuje podobne zameranych a zmyslajucich ludi. samotny titul z nasej skoly ti neda absolutne nic, okrem maleho cerveneho bodika v zivotopise, ktory sa niektorym galeristom moze zdat podstatny, a pre niektorych jedincov moze byt aj zdrojom sebavedomia .) Martin G. 3. augusta 10.57 ake umenie je pre teba dobrym umenim? Alexandra B. 3. augusta 21.25 to, na ktore sa vydrzim pozerat viac ako 3 sekundy .) Martin G. 3. augusta 21.25 haha, povedz nejakeho oblubeneho vytvarneho umelca Alexandra B. 3. augusta 21.30 Neo Rauch je boh, zial, jeho veci som nevidela nazivo, snad by ma nesklamal .) tiez mam rada starsie veci od Inky Essenhighovej - predtym nez zacala robit tie trosku gycove „vecernickove“ obrazy. z ceskoslovenskej sceny je to najma Hosek, Sille a Sirka. Martin G. 3. augusta 21.33 a kto zo spoluziakov je ti sympaticky tvorbou? Alexandra B. 3. augusta 21.41 ked uz musim tak najma katka janeckova, mato fabian a portrety andreja dubravskeho. ono to znie ako nejake promo na nasu vystavu, ale fakt, uprimne sa mi ich veci pacia asi aj najviac .) Martin G. 3. augusta 21.43 a aky je tvoj nazor na „velky“ uspech dubravskeho obrazov (aj napriklad v porovnani s janeckovou, ktora maluje velmi „podobne“) Alexandra B. 3. augusta 21.49 obidvaja robia figuralnu realisticku malbu, maju v obrazoch narazky na sexualitu a tak, napriek tomu si myslim, ze nie je problem ich veci od seba rozoznat. kazdy ma svoje specifika a kvality. andrej ma vacsiu publicitu mozno preto, ze jeho zaner a cela jeho osobnost je na slovensku niecim novym, aj ked vo svete to uz funguje dlhsie. a ako muz je mozno brany serioznejsie, boh vie.) neviem preco. Martin G. 3. augusta 21.52 mam teoriu, ze jeho obrazy aj napriek tomu, ze nevynikaju maliarskym spracovanim, su pre ludi zaujimave, lebo vacsina uz doverne pozna tieto situacie aj z vlastneho zivota... nechyba ti v tvojej tvorbe takyto osobny prejav? (myslim nieco autenticke) Alexandra B. 3. augusta 21.59 neviem a asi ani nechcem zdielat svoje sukro-

mie... ad 1, neviem, ci by som to dokazala podat bez trapneho patosu (z toho mam fobiu) ad 2, kazdy dava do svojich veci nieco osobne, aj ja, ale nie vo forme explicitnych pribehov (voci ktorym, samozrejme, nic nemam). musis byt trochu exhibicionista ako andrej, aby si take veci chcel a vedel dobre namalovat.) Martin G. 3. augusta 22.02 narazam na to, ci okolo andreja nie je iba akasi virtualna bublina, pretoze predsa len gay umelec malujuci o tom, ze je gay, to je pre slovakov nove nie? plus spominala si, ze moze mat oproti janeckovej navrch v tom, ze je muz, myslis, ze je tazsie sa este dnes presadit ako zena? a co hovoris na knihy typu 1000 woman artist alebo art by woman? Alexandra B. 3. augusta 22.06 to je uhol pohladu, ja si myslim, ze ta „bublina“ je prave sucastou jeho prejavu a umenia. mam pocit, ze jeho image je sucastou jeho umeleckeho prejavu, to je nahodou celkom zaujimava vec. nie je nic zle na tom snazit sa byt pophviezdou.) minimalne takymto pristupom dava najavo, ze umenie nie je uz ani u nas vecou zkostnatelych (pseudo)intelektualov a to je fajn. s tym, ze muz to ma lahsie, som si len tak rypla. isteze su medzi nami rozdiely. ale kazde pohlavie ma svoje vyhody a nevyhody. urcite je vyhodne, ak si pekny a inteligentny, a potom nezalezi na pohlavi.) Martin G. 3. augusta 23.03 kedysi som cital (myslim ze) od corota, ze „male platna, velke obrazy“ myslis ze velke platna robi mnoho vytvarnikov iba na efekt? Alexandra B. 3. augusta 23.11 a ved na tom nie je nic zle, priznat, ze velkost niekedy pomaha.) zalezi aky papier a cim nan robis. lahko ho moze roztrhat pes alebo decko, v rame sa moze sklo rozbit a ine peripetie. v malom formate to nie je take podstatne, ale papier 150 cm a viac, no bala by som sa on.) a na cenovy rozdiel sa uz naucis kaslat, ked si na skole. inak to nejde. martin G. 3. augusta 23.56 oka maj sa dik za rozhovor dufam ze som ta velmi nehneval :) Alexandra B. 4. augusta 0.38 aj ja dakujem.)

25 © Adam Šakový


30| Spoločnosť recyklovačov rozhovor s Joshom Keyesom

Pri pohľade na tvoje diela som nadobudol pocit, že svet sa konečne zbláznil. Prečo by sa mal umelec ešte znepokojovať príchodom armagedonu? Nie sme už na začiatku jeho konca? Je jedinou možnosťou dívať sa naň zatvorenými očami v štýle „eyes wide shut“? Podľa mňa bol svet vždy trochu šialený – a vždy aj bude. Možno je to rozvojom informačného veku a možnosťami okamžitého prístupu k informáciám. To vytvorilo sféru napätia a nepokoja a zdá sa, že tá celému svetu natrvalo vrástla do podvedomia. Myslím si, že západný svet má už celé stáročia strach z armagedonu a s touto mytológiou sa cez dejiny politiky a populárnu kultúru snúbi nukleárna alebo chemická hrozba. Šialenstvo súdneho dňa získalo väčšiu aktuálnosť po útokoch z 9. septembra 2001 a podľa mňa sa svet naozaj nachádza na hrane a tento nepokoj sa odráža v množstve súčasných umeleckých diel. Mal by sa umelec báť armagedonu? Asi hej, ak je naozaj veriaci a úprimne presvedčený, že koniec sveta raz nastane; ale nie ten, kto nemá takúto náboženskú orientáciu. Podľa mňa táto otázka zohráva svoju úlohu vtedy, ak isté organizácie a mocnosti, ktoré vládnu vo svete, majú v jadre extrémistické nálady a začnú konať podľa tejto náboženskej agendy namiesto toho, aby sa čo najviac snažili slúžiť záujmom celosvetovej populácie. Môj pocit nádeje pre budúcnosť má tendenciu hojdať sa ako kyvadlo, osobne však verím v budúcnosť Zeme a ľudstva. Bude nasledovať neprerušené obdobie vojny, konfliktov, chudoby a úpadku? Áno, táto tienistá stránka je vpletená do histórie ľudskej podstaty. Môžeme spoločne pracovať a minimalizovať škodlivý vplyv? To dúfam. Väčšia časť mojej staršej tvorby, ako aj niektoré moje súčasné práce sa prikláňajú k pesimistickejšiemu alebo panickému názoru, že svet sa stáva antiutopickým a rúti sa do záhuby. Keďže som umelec, moje diela často fungujú ako katarzné vyjadrenie mojich nádejí a strachu o svet. Mal by som však zároveň uviesť, že nepovažujem a ani to nezamýšľam, aby celková vízia môjho hlasu bola doslovnou predzvesťou toho, kam sa svet uberá. Moje dielo pre mňa funguje tak ako u metafyzických maliarov; je to istý druh osobnej alchýmie. Tvorba umenia, a hlavne politicky angažovaného umenia, je dnes odvážnym činom, je to akt absolútnej slobody. Aká je potom rola umelca v tejto situácii? Nie som si istý, aká by mala byť v súčasnosti úloha umelca. Je na každom umelcovi, aby to pre seba objavil. Warholova myšlienka, že „každý je umelcom”, sa dnes potvrdzuje. Určite vyznieva pravdivo, keď skúmate sociálnu dynamiku diskusných fór a blogov, každý má svoj osobitný príbeh, svoj názor alebo osobný pohľad na interpretáciu a skúsenosť so svetom. Pokiaľ ide o výtvarné umenie, sám nachádzam mnoho dôležitých politických a sociálnych otázok, ktoré ma inšpirujú k tvorbe. Podľa mňa umelec

môže pomôcť zmeniť svet alebo aspoň upriamiť pozornosť na dôležité problémy. Dnes môže človek kráčať cestou rokoka alebo inovovať nejaký štýl, alebo naraz jedno i druhé. Tvoj rukopis je vyhranený. Svojsky kombinuješ hyperrealizmus, plagátovú grafiku a anatomicky veristické zoo do veľkoformátových malieb. Ako si dospel k takémuto výrazu? Inšpirácia pre moje práce prichádza z mnohých zdrojov: snov, literatúry a každodenných skúseností. Povedal by som, že v súčasnosti sú mojou inšpiráciou predovšetkým alchymistické diagramy zo 16. a 17. storočia; surreálna a fantastická obraznosť týchto rytín je úchvatná. Dochádza tu k splynutiu vedeckého nástroja so zosobnenými mytologickými premenami. Pre mňa je to ako čítať tajný jazyk cez symboly a zistiť, že spontánna obraznosť, ktorú vo mne vyvolávajú, je hlbokou studňou osobnej obraznosti. Ďalší silný vplyv má na mňa umenie a estetické nápady z neoklasicistických a romantických hnutí 18. storočia. Našiel som paralely medzi týmito obdobiami a našou súčasnou situáciou, čo ovplyvňuje spôsob a štýl, akým tvorím. Udalosti vo svete, či už ide o klimatické zmeny, alebo o politické a sociálne otázky, môžu takisto priniesť námet na maľovanie. Vytvorí sa niečo ako citový náboj, ktorý sa ukáže v mojom skicári, a ja ho nikdy nespochybňujem, len ho vyjadrím. Veľa času trávim uvažovaním o rôznych možnostiach tvaru, ktoré môže obraz získať, a čo to môže znamenať. Listujem si v mojom skicári a snažím sa zistiť, aký obraz by najlepšie vystihol predmetnú skutočnosť a aký názov by vyjadril predstavu. Tento proces môže niekedy trvať celé mesiace a až potom sa konečne štetec dotkne podkladu. Niektoré nápady prichádzajú rýchlejšie než iné. Nápady, ktoré mi zídu na um ako ucelený obraz, sú zvyčajne najsilnejšími maľbami. Trávim veľa času fotením pomocných fotiek a hľadaním toho pravého materiálu, aby som začal stavať prvky obrazu. Počas tvorenia kompozície pociťujem obrovské uspokojenie, zoraďujem rozličné obrazové prvky, aby obraz plynul a bol vyvážený, lebo dielo je také minimalistické, že je dôležité, aby všetko malo miesto a opodstatnenie, ktoré dopĺňa a kompletizuje celkový obraz. Prirovnávam to k minimalistickým porciám v nóbl reštauráciách, pár ingrediencií, ktoré vyrazia dych. Keď sa už dostanem cez kompozíciu, zvyšok je len čisté maľovanie a miešanie farieb; používam akrylové farby a tie schnú rýchlo, takže sa pri maľovaní musím ponáhľať. Sú „rokokovo“ koncipované scény splašených skákajúcich zvierat metaforickým zobrazením aj akéhosi skoku k inému spôsobu autorského uvažovania? Prečo sa tematicky zaoberáš štylizáciou problému ekológie a ľudskej bezmocnosti? Roky boli tieto otázky v mojej tvorbe ústredné, dominujú aj v novinových titulkoch a stali sa súčasťou našej kultúrnej a globálnej mytológie, čo je veľmi dôležité. Jediným spôsobom, ako sa pustiť do zmeny stavu, je uznať, že je tam problém – a niekedy treba uštedriť systému šok, aby si to posolstvo uvedomil. Obrázky nedávneho úniku ropy v Mexickom zálive nesú v sebe veľ-

mi silný odkaz. Umenie a umelec tvoria jednotu. Zisťujem, že ako postupne starnem, moja tvorba súbežne odráža konkrétne udalosti vo svete. Podľa mňa bude ekologický prvok v mojej tvorbe vidno vždy, ale možno sa neskôr presunie do úlohy „vedľajšej postavy“ alebo „pod pódium“. Drámy a nápady, ktoré chcem vyjadriť, sú dojímavé v osobnejšom tóne. Výzvou pre mňa je pozorne načúvať a vniesť tento tón do kolektívneho vedomia. Tvorba musí komunikovať a mňa zaujíma, čo leží pod povrchom historických udalostí, ktoré nás zaviedli tam, kde sme, ako aj to, aká súčasť našich kolektívnych archetypálnych vzorov nás vedie k deštruktívnym tendenciám. Mojou úlohou je pýtať sa, ako to vyzerá a či bude svedectvo alebo práca s týmito obrazmi zdrojom zmeny v prospech osobnej i celosvetovej uvedomelosti. Neobávaš sa toho, že jedného dňa sa stane táto tvoja systematickosť nudnou? Alebo čo podľa teba robí obraz trvanlivým? Ako to, že pretrvá stáročia bez toho, aby stratil na svojej aktuálnosti? S množstvom adrenalínu, chémie a rýchlopalnej obraznosti si každú sekundu svet vstrekuje svoju dávku, všetko sa zdá nudné, sme zahltení informáciami. Neviem, či moja tvorba niekedy začne nudiť, mňa určite nie. A či vyjde z módy? – samozrejme, veď by aj mala. Keby som bol naozaj múdry, našiel by som spôsob, ako maľovať 3D obrazy. Bol by som rád, keby pár mojich obrazov v budúcnosti u ľudí zarezonovalo; často si pri maľovaní predstavujem, že vytváram obrazy pre budúcich astronautov dlho po zániku Zeme. Ktorý obraz by si so sebou zobral astronaut do vesmíru, na čo by sa chcel pozerať alebo o čom by chcel rozmýšľať? Aby som sa vrátil k tvojej otázke, podľa mňa niektoré umelecké diela z histórie pretrvajú aj po rokoch, tak ako pretrvali doteraz, hoci vďaka internetu sa to zmení. Trh s umením a múzeá boli najväčšími ťahúňmi v zachovaní vysokého umenia a kultúrnych štandardov vkusu. Som si istý, že v tom budú pokračovať. Zaujímavé je však pre mňa to, ako médiá, on-line fóra a platformy menia takmer cez noc podobu celosvetovej a regionálnej estetiky. Sme spoločnosťou recyklovačov. Nedávno sa viacero pouličných umelcov, najmä Banksy, dostalo do galérií klasického umenia, zosmiešňovalo a doberalo si ho. Takto sa aspoň časť klasiky dostáva k väčšinovému, mainstreamovému publiku, aj keď je to myslené ako žart, oživuje sa spojenie s minulosťou a spochybňuje sa inštitucionalizovaný vkus. Raz možno astronaut poletí okolo Jupitera, bude jesť plnený rožok, bude si púšťať prastaré klipy Lady GaGa, ústa si utrie servítkou s obrázkom od Picassa, ale nie kubistickým, skôr nejakým z jeho ružového obdobia. Je zaujímavé, ako dokážeš skĺbiť odkaz krátkej, ale dynamickej americkej histórie s globalizačným trendom, ktorý sa veľmi rýchlo stal jej súčasťou. Ide v tvojom prípade o vedomú kritiku expanzie americkej kultúry, ktorá istým spôsobom zlyhala? Myslím si, že istý aspekt amerického pohľadu na svet zlyhal. Jeden z mojich priateľov sa nedávno


32| vrátil z návštevy Británie, kde v bare pomenovanom po drakovi stretol básnika. Dal sa s ním do reči a rozhovor sa začal točiť okolo psychologických rozdielov medzi Spojenými štátmi a Európou. Podľa Brita sú Európania oveľa realistickejší než Američania a Američania sú prílišní optimisti. Musím s týmto názorom súhlasiť, takmer všetko v našej kultúrne má disneyovský nádych, dokonca aj naša vojenská taktika. Pripomína mi to dve knihy, ktoré mi pred mnohými rokmi otvorili oči: America od Jeana Baudrillarda a Cestovanie v hyperrealite od Umberta Eca. Obidvaja autori opisujú to, čo si brilantne spomenul. Možno sú už dnes tieto knihy prekonané, ale pre moje umelecké zmýšľanie a rozvoj mali obrovský význam. Hoci sa Američania nechávajú možno až príliš uniesť názormi typu „preboha, dokážeme urobiť čokoľvek” a “postavte tým ľuďom v púšti na každom rohu Starbucks s ľadovým latte a stavím sa o dolár, že s tými vojnami prestanú”, myslím si, že bude ešte chvíľu trvať, kým ustúpi mytológia šerifa zo Západu. Zaujímaš sa o európske umenie a európskych umelcov? Ako vnímaš súvislosti medzi európskym a americkým umením? Mám pár obľúbených umelcov z Európy. Nebudem unavovať všetkými tými pozoruhodnými maľbami, sochami, freskami a architektúrou. Pokiaľ ide o súčasné umenie, mám problém vybrať pár umelcov, ku ktorým by som vyjadril, rovnako mám problém komentovať umelecké hnutia v Spojených štátoch, môžem sa akurát vyjadriť k všeobecnej estetickej tendencii, ktorú dnes vidím v Európe. Vrátim sa k poznámke o psychologických rozdieloch medzi Európou a USA, ktorá sa podľa mňa odráža v umelcových zámeroch pri tvorbe. Možno je to aj tým, že Európa má za sebou a okolo seba ohromnú históriu, oveľa dlhšiu než jej americký príbuzný a veľká časť tejto histórie prináša vytriezvenie, mám na mysli pustošenie a nepokoj druhej svetovej vojny. Myslím si, že tieto faktory zohrávajú svoju úlohu v európskych dielach prostredníctvom istého závoja rezervovanosti, práce sú kontemplatívne a spoliehajú sa na jemnosť a aktívnu spoluúčasť diváka. Nehovorím, že sú nudné alebo že im chýba iskra a priebojnosť. Súvisí to s úrovňou sofistikovanosti, zatiaľ čo veľkej časti amerického umenia je vlastná zotrvačnosť filmovej upútavky. Lepšie sa to možno ilustruje na dichotómii medzi romantizmom a klasicizmom. Obidva štýly sú silnými výrazovými prostriedkami, jeden je neskrotným dieťaťom a druhý usporiadaným dospelým. Je to veľmi hrubé zovšeobecnenie a rád by som dodal, že internet zrušil tieto kultúrne a kontinentálne hranice. Myslím si, že budeme svedkami zrodu niečoho podobného, ako bola multikultúrna explózia v 80. rokoch, ale bude to celosvetový hlas a vízia. Bude to podľa mňa istá forma kmeňového usporiadania, podobne ako fórum alebo blog, môžete sa pripojiť na in-

ternet a nájsť ľudí, ktorí majú rovnaké názory a schádzajú sa vo virtuálnych priestoroch. Bude zaujímavé pozorovať, ako to sformuje reálny svet a spôsob obchodovania. Na tomto mieste si neodpustím kacírsku otázku: nebolo by dobrým radikálnym riešením odtrhnúť umenie od trhovej ekonomiky? Myslím si, že keby sa odrátal vplyv peňazí, ukázalo by sa, koľko “skvelých” umeleckých diel by zostalo pod klenbami múzeí a u zberateľov. Trh má na status a všeobecnú známosť mnohých umelcov určite silný vplyv. Pre mňa je zaujímavý prípad umelca zvaného Mr. Brainwash (Vymývač mozgov), ktorý svet umenia pokoril rýchlosťou blesku tým, že okolo seba a svojho umenia vytvoril humbug. Niektorí ho prirovnávajú k Warholovi a považujú ho za génia, iní si myslia, že len manipuluje dav a jeho tvorba, ktorú predáva, nestojí za nič. Fascinuje ma fenomén takéhoto umelca, ani nie tak jeho tvorba ako to, že takmer zo dňa na deň vytvoril okolo seba auru a „divadlo“. Považujem ho za virtuálneho herca, ktorý používa humbug na vytvorenie virtuálneho hurikánu – je to fenomén, ktorý uvidíme čoraz častejšie. Pozorujem, že ak nejaký umelec na svojej tvorbe zarába, pár ďalších umelcov sa snaží napojiť sa na toto zárobkové šialenstvo, to je podľa mňa celý svet umenia. Inou cestou je sebestačnosť. Viem o viacerých umelcoch, ktorí sa venujú len tvorbe a finančná odmena ich nezaujíma. Podobá sa to na podujatie Horiaci muž, ktoré sa každoročne koná v Black Rock Desert v Nevade. Ak ste výstredný a máte radi vietor, zajazdíte si na umeleckých bicykloch (bicykle upravené na spôsob kinetických objektov – pozn. preklad.). Je to veľké umelecké podujatie usporadúvané v púšti, môžete tam robiť čokoľvek a byť kýmkoľvek, je to forma organizovanej anarchie. Takéto kolektívne vibrácie sa objavujú všade. Ľudia, ktorí sa spájajú, aby spolu tvorili a žili kreatívne. Súčasnú alternatívnu scénu v Spojených štátoch je zrejme ťažké definovať jednou vetou... Z mnohých alternatívnych, predtým subverzívnych umelcov sa zo dňa na deň stali bohatí a vplyvní propagátori „veľkých“ myšlienok. Ako vnímaš tento paradox? Alternatívna umelecká scéna prekvitá. Nie som si istý, či ju možno považovať za alternatívnu, lebo ako sa zdá, je všade. Doposiaľ neprenikla jedine do galérií vysokého umenia a aukčných domov, ale je to len otázka času. Myslím si, že takzvané Lowbrow a Pop surrealist movement (nevzdelané a pop-surrealistické hnutie) nemožno dlhšie ignorovať, pokračuje v tradícii umelcov a hnutí, ktoré sa v histórii vždy objavovali. Bosch, Bocklin, Goya, Ensor, Fuseil a mnohí ďalší patria do tejto kategórie. Som presvedčený, že unáhlenosť a netaktnosť, hrdelný impulzívny a zmyslový pôžitok či oslava ich izolovali od sveta vysokého umenia. Byť expresívny a vášnivý je

v poriadku, ale zasa nie príliš expresívny alebo podráždený a nie bezdôvodne. Alternatívne umelecké hnutie má tendenciu byť skeptické k rozumu a racionalite. Toto umenie má svoje miesto, keďže vyjadruje zdravú časť našej humanity a ponára sa do záhad našej duše. Nerád pri uvažovaní a konaní polarizujem smerom k jednému či druhému pólu (vysoké a nízke umenie) alebo akejkoľvek súčasnej nálepke, ktorú kritici používajú; všetko je koniec koncov umenie a slúži na vyjadrenie každého aspektu našej ľudskosti a ľudskej skúsenosti. Myslím si, že hybnou silou toho, ako rastie popularita a bohatstvo týchto autorov, je internet. Boli časy, a ja si ich pamätám, že keď ste boli umelcom, musela vás reprezentovať galéria. Potrebovali ste noviny, aby ste si vybudovali meno, a to trvalo roky. Teraz, keď majú títo umelci k dispozícii internet, môžu byť všade a niektorí nespolupracujú s galériami,

predávajú svoje diela on-line a vydávajú vlastné informačné letáky pre verejnosť. Podľa mňa je to ozajstná revolúcia nielen vo svete umenia, ale aj na každej úrovni obchodovania. Aby som odpovedal na tvoju otázku, alternatívni umelci a hnutia si našli svojich priaznivcov nie cez snobské galérie vysokého umenia, ale prostredníctvom internetu. Obišli to, čo na trhu s umením dovtedy platilo. Je postmoderná irónia jediným nástrojom, ako môže umelec ešte ako-tak vyjadriť obavu z kataklizmy ľudského života? Nie, je to len jeden zo spôsobov, ale má nádych odosobnenia. Akoby ste niekoho videli padať zo schodov a vravieť pritom „karma“ – a neurobi-

li nič. Postmoderné umenie je podľa mňa veľmi zaujímavé a zdá sa, že veľmi dobre vyjadruje náš súčasný stav vedomia. Zisťujem, že dokumentovanie reálnych udalostí a situácií presne vystihuje situáciu, v ktorej sa ľudstvo a svet nachádzajú. Na hrane je rastúci počet reality šou a dokonca aj to, že sa upravujú dokumentárne filmy. Keby ste to mali pretlmočiť, aj typ kamery, uhol pohľadu skresľuje alebo zahaľuje pravdu skúsenosti. Je niečo, čo nedokážeš namaľovať? Uvažujem o zobrazení mnohých vecí, ale nie všetky pasujú do štruktúry, ktorú používam. Pokiaľ ide o obsah, mám skicáre plné nápadov a obrazov, ktoré sú buď príliš rušivé, alebo bizarné. Pár z nich som chcel zverejniť, ale oveľa pravdepodobnejšie si ich nechám pre seba.

Si absolventom Yaleskej univerzity. Načo treba |33 študovať výtvarné umenie? Veď mnohí dobrí a zaujímaví umelci boli samoukovia... Je veľa samoukov. Mám isté pochybnosti o umeleckých školách, ale zároveň som presvedčený, že moja študijná skúsenosť na Umeleckom inštitúte v Chicagu bola pre môj rozvoj nesmierne dôležitá. Z tejto skúsenosti pochádza väčšina techník a predstáv o umení, ktoré dnes používam. Yale bol výzvou z viacerých dôvodov – nešlo tam o to, ako niečo maľovať, ale skôr prečo niečo maľovať a koho to bude zaujímať. Boli to pre mňa dva ťažké roky, hoci si myslím, že mi pomohli rozvinúť moje koncepčné schopnosti – a azda zo mňa urobili o čosi väčšieho neurotika.


36| Spoločným menovateľom apokalyptickej série „Scorch“ sú horiace parohy jeleňov. Výsledný efekt je napriek tomu mierumilovne bizarný. Veríš na (seba)obetovanie, ktoré ako jediné dáva životu zmysel? Verím, že život je plný cyklov, ako je napr. zmena ročných období. Chvíľami to môžu byť veľmi dramatické zmeny, ktoré vyzerajú ako záhuba či úpadok, hoci v skutočnosti je to proces obnovy. Asi to má niečo spoločné s americkým spôsobom myslenia; nemáme radi katastrofy, možno zastavíme auto a poobzeráme si dopravnú nehodu, ale radšej by sme sa do ničoho nemiešali. Alebo, ako to urobila spoločnosť British Petroleum s ropnou škvrnou, keď dala na autách doviezť čistý piesok, aby mastnú ropu na plážach zakryla. Ak nezmeníme svoje návyky, pomôže nám matka príroda. Pomoc, ktorú príroda na mojom obrázku dáva, je trochu strašidelná. Je to jeden z mála mojich obrazov, kde sa jelene dívajú na diváka, v štýle Clinta Eastwooda „myslíte si, že máte šťastie?”.

s Joshom Keyesom sa zhováral Richard Kitta preklad Miroslava Gavurová 33, 34, 35, 36 © Josh Keyes Josh Keyes, všestranný, postapokalyptický výtvarník s vyhraneným rukopisom, ohúrený neoklasikou a romantikou 18. storočia. Okrem manželky (grafička Lisa Ericson) sa zaujíma o “empirickú pravdu sveta” – jeho anatomickú krásu, precíznosť, neznesiteľnosť... Keď budete hľadať Josha Keyesa na mape, začnite v Portlande, štát Oregon...

Mila Haugová, poetka a prekladateľka poézie, od polovice deväťdesiatych rokov neprehliadnuteľná osobnosť slovenskej poézie, ktorá určila jeden z trendov súčasnej poézie poetikou sugestívnych fragmentov a témou najosobnejšej ženskej skúsenosti napojenej na tajomnú a nadčasovú praženu. Okrem básnických zbierok z posledného obdobia Target(s), Terč(e) (2005), Rastlina so snom: Vertikála (2006), Biele rukopisy (2007) či Miznutie anjelov (2008) vydala prednedávnom aj prozaickú knihu spomienok Zrkadlo dovnútra (2010).

? Ján Gavura : Mila Haugová

V básni Žiarivá žltá škvrna prijímate Ovídiovu gnómu „omnia mutantur-nihil interit“ (všetko sa mení, nič nemizne). Od okamihu písania plachej Mily Srnkovej už uplynul čas. Ako sa mení básnik s časom? Čo chcela od poézie mladá poetka a čo poskytne poézia bilancujúcej Mile Haugovej teraz? V podstate som vždy chcela to isté, spoznať lepšie samu seba smerom dovnútra a zároveň aj smerom von. Ako to pôsobí, čo napíšem. Plachá Srnková vo mne zostáva, nič z nej nemizne, len sa mení. Chcela by som byť stále presnejšia v tom zložitom, čo nazývam svojím životom, a zároveň svojou poéziou. Samozrejme, mením sa, nechcela by som odísť odtiaľto bez toho, aby som určité veci nepochopila, hlavne vo vzťahoch k najbližším. Pomalinky (aspoň sa mi to zdá, sa trochu dvíham po špirále pomocou lásky a viery. Vysnené odpútanie (nádherný obraz Petra Ondreičku s týmto názvom, kde sa ľudská bytosť vznáša na krídlach požičaných z Leonardovej konštrukcie) je vždy blízko i ďaleko, Chcela by som raz bilancovať s láskou bez (ženskej) zatrpknutosti. Pomáha mi aj jednoročná vnučka Aimeé, ktorá ťahá dopredu ženskú líniu našej rodiny. Je poézia záznamom človeka tu a teraz? Má právo básnik alebo umelec na radikálnu zmenu? Ako má čitateľ vnímať básnika dvoch či viacerých tvárí... Ktorej má dôverovať, veriť? Myslím, že básnik má právo na všetko (okrem vedomého ubližovania druhým). Aj zmeniť poetiku. Možno je u mňa vývoj opačný, na začiatku tvorby som seba aj svet vnímala celistvejšie, ale potom sa pre mňa svet roztrieštil; stratami, hľadaniami aj slepými uličkami a moja výpoveď začala byť fragmentárnejšia (ale myslím vždy na fragmenty ako na skielka v kaleidoskope, ktoré nakoniec vytvoria „fragmentárny celok“). V podstate nejde o viacero tvárí, ale o masku a zrkadlo a na to máme tu a teraz, samozrejme právo. Ak niekto nechce, nemôže podstúpiť radikálnu zmenu na spôsob Rimbauda a odísť predávať do púšte zbrane... Asi je potrebná zmena na inej úrovni, možno aj obrat. Zaujímavé, že výtvarným umelcom, maliarom toto nikto nevytýka. Povedzme Marc Rothko začínal figuratívne, realisticky a potom sa stal vrcholom abstraktného expresionizmu.

Pýtam sa vás ako čitateľky poézie... V písaní básnikov často vidieť algoritmus – výrazný, revolučný začiatok, po ktorom prichádza postupné zjednodušovanie, až sa napokon ustaľuje na jednoduchej, takmer až nebásnickej podobe. Akoby básnikom od istého času/veku stačilo na báseň skutočne málo. Tu celkom tiež nesúhlasím s vami, je to rôzne; R. M. Rilke, jeden z mojich najmilovanejších básnikov píše na konci života nesmierne komplikované a filozoficky až na druhý breh presahujúce básne; Duínske elégie, a zároveň vám dávam za pravdu, lebo vtedy píše aj Sonety Orfeovi, ktoré sú komunikatívnejšie, ale nepovedal by som, že až také jednoduché. Vaša poézia od deväťdesiatych rokov zabstraktnela. Syntaktické a obrazové medzery v jazyku pracujú v prospech asociatívnosti, ale proti komunikatívnosti – v zmysle dialógu medzi autorom a čitateľom. Ako sa mení zmysel poézie, keď sa čitateľ neusiluje čítať básnika, ale to, čo chce? Dialóg sa rozbíja na dva monológy – básnik si píše pre seba a čitateľ si slová vykladá podľa vlastnej momentálnej inšpirácie. Neviem, či zabstraktnela, Nostalgia (1993) je až telesne reálna v dôsledku jednej smrteľnej udalosti; konkrétnej. Dáma s jednorožcom je taká prelomová, mne sa nezdá byť abstraktná (hlavne cyklus Alfa básní), skôr by som povedala, že je to pokus o dotyk s transcendentnom a ten je v rovine anjelskej medzi nebom a zemou... A ešte mám pocit, že v slovenskej poézii máme trochu inú predstavu o abstraktnom a jeho hranici. Skôr ide o komunikatívnosť. Poézia má ale asi aj iné vrstvy ako byť komunikatívnou. Mne ide aj o prácu s jazykom, presnosť a precíznosť pozorovania, nebojím sa povedať, ide mi o zachovanie „vznešenosti jazyka“, ak to chcete presne, a tam sa musí čitateľ trochu natiahnuť zdvihnúť k textu. Nikdy som sa, myslím, nepúšťala ľahšou cestou komunikatívnosti. Kto to vie aj so zachovaním vysokej úrovne textu, hlboko sa pokloním. Napríklad Ivan Krasko. Inak čitateľa nešetrím a ani naňho pri písaní nemyslím. Jedným s rizík abstraktnejších poetík je práve nezrozumiteľnosť (opak komunikatívnosti). Je to zároveň metóda, ktorou sa dá písať rýchlo a zdá sa, že aj ľahko. Dôkazom toho je, že po vašom a Macsovszkého vystúpení v deväťdesiatych rokoch sa na slovenskej básnickej scéne vyrojilo mnoho epigónov. Ako sa rodila vaša poetika zámlk? Vnímali ste jej klady aj zápory, alebo je pravda, že básnik nemôže písať inak, len tak, ako to vnútorne cíti. Mám rada riziká, som vyslovene aj v živote, aj v poézii tá, ktorá ide na doraz, a prijímam všetky z toho vyplývajúce konzekvencie. Abstrakcia, myslím, nie je metóda (aspoň pre mňa nie, je to niečo, čo vyplynie pri samotnom procese písania a z toho, čo chcete písaním uchopiť. Niektoré básne píšem rýchlo a ľahko (volám ich vydýchnuté) a niektoré, ktoré sú zložené z konkrétnych aj abstraktných prvkov, teda slov (je už slovo samo osebe abstrakcia?). S tými sa trápim, aby som to vybalansovala, ako keď stojí

hranol na hrane. Milý kolega Gavura, možno by |37 sa zišla na stránkach Enteru aj hlbšia diskusia o tomto zaujímavom literárnom probléme, a mohlo by to byť z viacerých strán zaujímavé. Je možno zaujímavé aj to, že skvelý kolega Macsovszky, ktorého spomínate v súvislosti s nastolenou otázkou abstrakcie, píše teraz viac prózu ako poéziu. Vyrojenie množstva zlých básnikov (či už epigónov, alebo „originálnych“) súvisí s tým, že si hocikde hocikto vydá hocičo a umelecká kritika takmer úplne absentuje. Tak je potom každý básnik alebo poetka, kto napíše „báseň“. Ale to je absolútne v poriadku. Prečo nie? Autor vlastných veršov číta svoje básne inak ako ostatní čitatelia. Pri čítaní sa mu zákonite sprítomňujú iné súvislosti. Čítate si ešte vlastné verše? Čo pre vás z odstupu času znamenajú? Máte pocit, že by ste niektoré veci zmenili (v tvorbe alebo v živote)? Nie, nič by som nemenila, som zodpovedná za každý svoj verš i krok v živote, som zodpovedná za tých možno niekoľko skutočných, i za tie nie celkom úžasné, i za tie, ktoré vidím teraz inak. Tie niekedy použijem „inak“ v nových básňach, sú to akési sebareflexie, citácie seba nie z dôvodov vlastného „okiadzania“ ale preto, lebo ich chcem znova položiť do básne v inom čase, v iných súvislostiach... ako v hudbe hudobný motív, ktorý sa môže zjaviť vo viacerých skladbách toho istého autora; raz ako klavírna sonáta, raz husľové sólo, a možno ešte zaznie aj v koncerte pre violončelo. Ako celistvosť opakovaného na inej úrovni. Vo vašej zásielke básní pre časopis sa objavil nádherný, priam symbolický preklep. Vo vročení básne Monáda je uvedené „22. september 20002 mde“, čiže posun o osemnásť storočí smerom do budúcnosti. Akú budúcnosť má poézia, čakajú poéziu zásadné zmeny? Bude mať zmysel aj naďalej? V roku 1984 som s Japonkou Fumiko Kuwahara prekladala starojaponskú poéziu z Antológie Manjošu zo 6. storočia. Úžasné, ako sme sa odvtedy v citovej oblasti a vo vzťahoch nezmenili; bolí nás to isté ako vtedy japonskú cisárovnú, ktorá napísala svojich päť nádherných veršov... Alebo skutočnosť, že sú tam básne aj od neznámych autorov, kde niekoľko riadkov pretrvá tisícročie bez ochranného krídla mena nejakého slávneho autora, to je nádejné. A preklep - neviem, či celkom osemnásť storočí, ale ešte niekoľko storočí určite bude mať poézia zmysel. Verím tomu, inak by som nemohla napísať ani jediné slovo. Zmeny – a zásadné – čakajú hlavne básnikov, okrem talentu bude treba aj veľmi široký rozhľad, vedomosti o zmenách a zároveň tá snová hladina v presnom blúdení; v tom, čo nás ešte stále všetkých určuje: krása, bolesť, šťastie, čistota vysloveného (napísaného) slova, neúprosná temná samota básnického neba; možno veta, v ktorej nájdeme svoju hviezdu, ku ktorej spadneme.

38, 39 © Elina Brotherus


Mila Haugová Dve básne

ADORATION chcela by som počuť hlas hviezdy Sírius hovorím to a čakám milióny svetelných rokov kým mi odpovieš z inej izby roztlmeným svetlom mlčaním tvárou obrátený do toho svetla ktoré ešte len príde: v studenej novembrovej záhrade husto sneží mokrý ťažký sneh za oknom biely kôň stojí v prahmle na prahu: potom sa stane to všetko a ešte raz keď tu už nebudem keď tu nebudem pre bolesť telo sa nikdy nepripraví na úder vždy musí mať jednu krvácajúcu ranu pozorujem tvár ktorú milujem kým nezmizne

HLBOKÝ LOV ... kde vyťahujem zo dna noci svoju samotu a pamäť... ďalej púšťou začínajúcou na okraji srdca... v pôvodnej surovosti sveta... ide a kráča poza domy ploty a záhrady rovnomerne sa stáva vnútorným rytmom krajiny s lukom a šípom krívajúca Artemis ... každá stopa o trochu dlhšia ako predchádzajúca... až kým ona a každá stopa nezmiznú za horizontom s pásom chladnej objímajúcej hmly... v tej pustatine sa náhle niekto zjaví... na nerozoznanie podobný lovec a v dvojjazyčnom mlčaní ju kruto odprevádza... akoby oneskorené leto


40| ? Rudolf Jurolek : Michael Donhauser

Rakúsky spisovateľ Michel Donhauser sa narodil 27. októbra 1956 vo Vaduze (Lichtenštajnské kniežatstvo), kde vyrastal ako rakúsky občan a navštevoval základnú školu a gymnázium. Od roku 1976 študoval vo Viedni, jeden rok teológiu, potom germanistiku a romanistiku. Štúdium ukončil roku 1984 prácou o nemeckých prekladoch Kvetov zla Charlesa Baudelaira. Od roku 1986 uverejňuje básne, poviedky a eseje. Okrem toho preložil z francúzštiny práce Arthura Rimbauda a Francisa Pongea. Dosiaľ vydal dvanásť kníh, počnúc básnickým debutom Der Holunder (Baza, 1986) a končiac esejami Nahe der Neige (Na sklonku, 2009). Za svoje práce získal viacero rakúskych ocenení, vrátane tých najvýznamnejších, ako sú Cena Ernsta Jandla (2005) či Cena Georga Trakla (2009). Žije vo Viedni a v Maienfelde (Švajčiarsko). Alfred Böttger o jeho poézii napísal: „Básne Michaela Donhausera prechádzajú hranice, nespoliehajú sa úplne na lyrický jazyk, nachádzajú si formy, ktoré raz blízke próze, inokedy zas piesni hľadajú reč na opačnej strane metafory.“ V dvoch textoch publikovaných v Enteri sa inšpirujete umením. Prečo je pre vás symbióza výtvarného umenia a literatúry dôležitá? Písanie sa najprv zavďačí nejakému impulzu a rozvíja sa vlastnými zákonitosťami, ktoré ho potom poháňajú dopredu. Či onen impulz príde z takzvaného umenia, alebo z takzvanej prírody, je v podstate jedno, to znamená: rozhodujúce je skôr, či onen impulz narazí na istú pripravenosť, ktorá, aj keď nie explicitne, tu je alebo sa prebudí. V prípade Monetovho obrazu bola oná pripravenosť nevyhnutnosťou, pretože mi v Paríži chýbala zima, a ten obraz mi ju, zimu, dovolil takpovediac vymyslieť. Ale s umením opisu má tento druh predstavivosti práve tak málo spoločné ako s voľnou asociáciou. Lebo ide skôr o to nájsť k obrazu nejakú analógiu, ktorá nie je prerozprávanou, vernou podobou obrazu, čiže: príbuznosť je skôr v tichu. Možno je teda „Straka“ skôr pokusom, ktorý chce to zvláštne ticho toho obrazu preložiť do reči. Pri videu Judith Albertovej bola úloha odlišná. Tam šlo okrem iného tiež o to vzdať sa reči, ktorou neustále posudzuje dnešný kritik umenia. V skutočnosti túto reč neovládam, takže na jednej strane človek nedokáže k danej úlohe povedať nič a na druhej strane práve toľko, do akej miery tejto úlohe nepodľahne jednoduchým riešením, ale má do činenia s cvičením, s nácvikom v inom ako posudzujúcom písaní. Toto iné písanie je opisom, ktorý na opisovanie zabúda, to znamená, že je skôr preciťovaním, uchopovaním, a teda skôr aktom ako zobrazením. Vaše texty sú určované hlavne dvomi aspektmi, a síce videním a časom. Súvisí váš spôsob videnia s vašou náklonnosťou k výtvarnému umeniu? Áno, videnie je jedna vec, kým viditeľnosť zas to, čo maľba alebo video vytvára bez zvuku, ale

čo potom vidím, to určuje skôr ucho, načúvajúce reči, ktorú obraz či video uvoľňuje. Takže obrazy skôr počujem, než ich vidím, pričom toto počúvanie je akýmsi „snivým načúvaním“ alebo, prenesené na oko, zastretým videním, nie presným pozorovaním ani letmým pohľadom. Avšak toto všetko sú, opakujem, jazykové javy, aj keď tu reč ešte vôbec nezaznie. Pôsobí ako ticho, ktoré je natoľko jazykové, do akej miery v ňom reč, medzi všetkými nástupmi, chápané muzikálne, mešká či vynecháva, čo človek dodatočne označí ako priblíženie sa k obrazu.

Michael Donhauser Najkrajšie piesne

A čo čas? Čím vás tak fascinuje?

2

Práve tak málo ako videnie či počúvanie existuje i čas, to znamená: čo skôr možno existuje, sú formy dočasnosti, a jedna je tá, ktorú vytvárajú zároveň nehybnosť a plynutie, zastavenie a pokračovanie, teda statickosť a dynamickosť. Presným pozorovaním, ktoré všetko zachytáva, zadržím práve tak málo ako zúrivým rytmizovaním, ktoré so sebou všetko strháva. Ide skôr, myslím si, o to, nájsť k dočasnosti jazyk, ktorý v nijakom prípade nemá nič spoločné s pojmom uponáhľanosť, teda: dospieť k rečou ustanovenej dočasnosti, ktorá nie je ideologicky využiteľná, čiže je nečasová a anarchická zároveň.

Zhnedlo už lístie, a všetka hniloba premŕza, nebo sa vyjasnieva, a tam pri jazere cesta, čaká, že ňou prejdeme, takí vidiaci, takí ľahkí, akoby sme znova raz kráčali naproti sladkej smrti.

Nedávno ste sa vyjadrili, že teraz píšete už len variácie (v próze). Je to tak, že básnik vlastne stále píše len variácie jednej básne?

1 Aké teplé boli znova raz dni, keď kvitol brečtan, keď plody, bohaté a jagavé, odvísali do už takmer sfarbeného lístia, až reč chvíľu velebne stúpala, chvíľu zas rozochvene klesala, leto, ovinuté vikou.

3 A keď noc, keď bola studená a šíra, stalo sa, že do duše padla, ľahko ako sneh, skľúčenosť, a do náručia prázdnota, a ešte stále zneli kroky, a svetlá sa ako dlane zložili na asfaltové cesty.

4

Áno, dá sa to tak povedať, pričom – pokiaľ ide o môj spôsob písania – mám skôr pocit, že vo veľmi zmenenej forme sa vraciam k začiatkom, čo znamená, že teraz znova silnie syntetizujúca tendencia, aj keď, opakujem, po „analytických rokoch“ zmenená. Inak je to s takzvanou témou, ktorá zostáva, hoci skryto, stále podobná. Pravdaže, niečo z poézie sa vždy stratí, len čo sa jej začne domáhať formulovateľná tematika. „Variáciami“ nazývam, aby to bolo presné, tie vetné periódy, ktoré píšem približne posledné tri roky. Týmto názvom si vytváram, píšuc s odchýlkami, slobodu opakovať sa, lebo tieto variácie vlastne krúžia okolo niečoho nevysloviteľného, o čom mlčia tým spôsobom, že vyslovujú to, čo je stále podobné, čiže: varírujú jednu formu mlčania.

Napadol sneh, všetko bledo leží v bielej, oprostené, nehybné a holé, občas sa ešte zachveje alebo spadne list, vznášavo poletuje, ako vrana do večera, cez konáre do nedostupnosti stúpa čísi život.

zhováral sa, rozhovor a básne (40, 43) preložil Rudolf Jurolek

A večer túžba zachovať všetko videné, prijať, čo tu kvitlo, keď sa v záhonoch otvorili dálie, ako keby sa stal, bol svetlom všetok tento život v záhradách, kde sa rozmnožili farby.

41 © Ute Schendel 42, 43 © Elina Brotherus

5 Noc spievala, spievala pieseň, pieseň prijímala a dávala a klesala, stúpala nocou, ktorá osamela, široko-ďaleko spala, až sa pieseň napokon unavila, a unavená spievala a knísala sa, tak akosi usúžene a akoby zaľúbene.

6


Michael Donhauser Dve básne

MEDZI ČASOM (Podľa videa Judith Albertovej) Vláčne mlieko, tečie, uniká z tmy džbánu, kým ho jedna ruka podopiera a druhá, držiac ho za ucho, nakláňa, chlieb je biely a žiarivo zrkadlí svetlo, tečúce ako mlieko, ruky dýchajú, ľahko sa chvejú, chveje sa prúd mlieka, padajúc do misky, ktorá neustále prijíma, bez konca, bez začiatku, v tom medziokamihu akoby strateného času, pri hľadaní ktorého vystupujú reflexy zo dna misky, ktorá nikdy nebola prázdna, ktorá sa nikdy nenaplní mliekom, čo tečie, čo zostáva, zostáva slúžka, žlť jej šiat, takmer biela vo svetle, ktoré sa chveje, stôl, ktorý nesie, je drevom, miska hlinou, chlieb chlebom a jasne zrkadlí návrat ako nepominuteľnosť.

STRAKA (Podľa „La pie“ Clauda Moneta) Sneh, diaľka, priestor a svetlo, svetlá červenavosť, modravosť, oslepujúca a žltkastá, jas: pletený plot, kolový plot, a medzi plotom a plotom brána, konáre a kmene, poohýbané, naklonené, a domy, dva, v rade, bez okien, s komínmi, žiadny dym, žiadna bielizeň, okraj lesa a vzdialené stromy, a tam, kde medzi lesom a stromami viedla do diaľky cesta – brána, päť štebľov a na najvyššom názov, dráždec, straka: la pie. Lebo všetko, čo je, je sneh a svetlo, zaplavujúce, predpoludňajšie, neskoropopoludňajšie, všetka hĺbka je diaľava, všetka blízkosť lúka a tiene, tieň plota, škvrny svetla, poleno, sud či džber v snehu: prevrhnutý, zabudnutý, pripomínajúci večerné slávnosti pod korunami záhradných stromov, výkriky a smiech a nežnôstky skryté za plotom, sotva desať krokov od brány, a teda nedočkavosť, vášeň, vytrženie.


44| Otočený dovnútra rozhovor s Pavlom Pechom

Pavol Pecha. Fotograf, patafyzik umenia, autor permanentného cyklu Moje intuitívne divadlo (1992), ktorý okrem fotiek zvykne vyvolávať aj poľných “duchov”: “Do tohto reálneho sveta už akosi nepatrím a neviem, či sa doňho ešte vrátim.” V každom prípade je jeho prechodné bydlisko v Trnave. K: Zaujala ma jedna z tvojich fotografií, na ktorej sú ľudia zasadení do zeme a z tohto rámca akejsi znakovej textovej štruktúry pozorujú okolité dianie, odohrávajúci sa príbeh. Ako si sa dopracoval k tomuto záberu? Bolo to intuitívne? P: Táto otázka mi pripomína situáciu, keď som na škole v rámci klauzúrnych prác prezentoval jednu zo svojich fotografií a jeden z lektorov sa ma opýtal: „Prečo táto postava stojí práve takto?“ A ja som mu povedal, že neviem, ale človek to nejako takto cíti... Takže je to skôr vízia, ktorá vzniká. K: Ako potom vnímaš to surreálne, čo má podvedomú väzbu na skutočnosť, ktoré je vždy nejako prítomné v tvojich fotografiách? Prečo človeku napadne vztýčiť rebrík k oblohe, aby si vytvoril svoj vlastný mytologický obraz? P: Ono to vznikalo prirodzene. Už na Inštitúte výtvarnej fotografie som sa venoval subjektívnemu dokumentu, subjektívnej reportáži... K: A aká je tvoja subjektívnosť? P: Môj vlastný pohľad na svet, tak ako ho vidím a vnímam. Videnie ovplyvňujú, samozrejme, aj vlastné skúsenosti, zážitky... Keď som fotil subjektívny dokument, tak som väčšinou videl to, čo som vidieť chcel, zachytával som realitu tak, ako som ju potreboval. Týkalo sa to napríklad vzájomných vzťahov medzi postavou a priestorom. Neskôr, keď som sa presťahoval do Trnavy, sme spolu s ďalšími výtvarníkmi, sochármi a literátmi založili koncom osemdesiatych rokov Spoločnosť pre pestovanie a šírenie patafyziky na Slovensku a iných svetoch, vydávali sme samizdatový časopis Bachor... Mňa to k surrealizmu vždy nejakým spôsobom ťahalo. Rekonštruovali sme napr. Mašinu na miškovanie mozgov od Alfreda Jarryho a podobne. K: Reláciu medzi subjektívnym a objektívnym reflektujú práve umelci. Spomínaný rebrík vidí takmer každý. Spoločnosť skonštatuje: toto je rebrík. Ale nevidí a nezaujíma sa o ďalšie vzťahy, ktoré sa tu ponúkajú. Čo ti dala Spoločnosť pre patafyziku? Bol to iba bezprostredný vplyv surrealistov Jarryho a Marenčina? P: Bolo toho viac. Vždy ma fascinoval surrealizmus, absurdita sveta, divadla. V tom čase som chodil fotiť napríklad divadelné predstavenia Blaha Uhlára, najmä tie z konca osemdesiatych rokov, kde sa dosť pracovalo so samotným obrazom a surreálnou metaforou. Takýto spôsob

vyjadrovania je mi doteraz veľmi blízky. V Spoločnosti pre patafyziku sme sa venovali umeniu, ktoré malo svoje korene kdesi na začiatku 20. storočia. Okolo roku 1992 sa však táto skupina rozpadla. Všetko má svoje určité prirodzené trvanie... Veľa vecí som nechcel nikdy presne definovať. Fotografia u mňa funguje aj ako psychoanalýza, nastavenie si vlastného zrkadla. Rozmýšľam, čo znamenajú tie moje obrázky, prečo vznikli, je to zaujímavé a istým spôsobom zvláštne. K: Áno, odraz v zrkadle je náš dvojník... Na ďalšej z fotografií vidíme akoby cyklus ľudského bytia. Zároveň aj dve polohy: nudu a zaujatie. Myslím, že bez umenia sa človek nudí. A bez umenia a dvojníka je život dosť pustý. Mne táto fotografia pripomína našu spoločnosť. Je to reprodukčný cyklus medzi zaujatím, princípom slasti a nudou?

P: Spoločnosť bez umenia? To by bol, myslím, jej koniec (smiech). Myslím si, že umenie je naozaj soľou života. Možno si to málo uvedomujeme, a veci, ktorými sa obklopujeme, nás nenapĺňajú. Zrejme tu ide o naplnenie vnútra, k poukázaniu na zmysel existencie. Keď je človek vnímavý, tak ho umenie obohacuje. K: Tu je znázornený celý prúd sveta, prúd ducha, ktorého sme zafarbili do americkej, čínskej a slovenskej vlajky. Človek nesie vlajku proti vetru. Je táto univerzálna vlastnosť vetra, ktorý je príbehom ducha, hlavný tvorivý princíp? P: Každý si nesieme svoj príbeh a ten vietor je vlastne zjednocujúci. Ono sa hovorí, že ľudstvo je jeden celok, ale každý žije ten svoj vlastný život. K princípu vetra iba toľko: každého niekam odfúkne... Ďalej to už závisí iba od toho, ako kto vníma svoj život, svet, čiže každý si ten svoj príbeh vytvára sám.

P: Nikdy som to takto neanalyzoval. Konkrétne, pri tejto fotke išlo o absurdné spojenie, o povýšenie čohosi, čo je pre človeka vzrušujúce, na úroveň bežnej rutiny. Jednoducho ľudí za stolom nezaujíma, čo sa deje vedľa nich na posteli... Na ďalších fotkách z tohto cyklu je zobrazený vietor ako symbol slobody a voľnosti. Možno aj práve preto ateliér na otvorenom poli... Je to magické miesto, na ktorom sa môže odohrať nejaký príbeh. Uvažoval som aj o tom, že spravím z týchto materiálov výtvarný film. Postavili sme do poľa tyče, na ne sme zavesili čiernu plachtu, veľkú ako divadelný horizont... Už len stáť pod ňou bol zážitok.

RK: Ku knihe Moje intuitívne divadlo som sa dostal ešte ako študent. Som tak trochu odchovaný na vizualite Pink Floyd, tak sa mi ten tvoj rukopis s nimi akosi spája. Ale zrejme si s takouto súvislosťou vedome nepočítal...

K: Tvoje komorné fotky z interiérov pripomínajú trochu Vasila Stanka, drámu v komornom interiéri. Máš rád drámu, divadlo, literatúru?

K: Vidno tu istý odstup od Martinčeka... Krajinu si viac-menej internacionalizoval, zovšeobecnil. Aký je tvoj vzťah k textu medzi krajinou a vlasťou? Vždy sme totiž zakotvení v určitom priestore. Čo ti dáva toto prostredie? Pochádzaš z Kremnice a teraz si na nížine...

P: Venujem sa divadelnej fotografii - to mám rád. K: Pozrime sa na tváre. Ľudská tvár je tiež drámou, portrét je klasická záležitosť fotografie. Tu vidíme napríklad Uhlára... P: V tom čase som fotil hercov zo Stoky, fotil som aj divadelný súbor Disk, teraz s nimi robí práve Blaho Uhlár... Vtedy režíroval ešte nejakú dobu aj v Trnavskom divadle a spravil tam veľmi zaujímavé predstavenia. No tie boli skôr metaforickými obrazmi a nie rozvíjajúcim sa príbehom, ako to robí klasické divadlo. K: Fotografia vlastne skončí ako muška v jantári. Je tu človek, ktorý prirodzene starne, a sú tu fotografie, ktoré sa ho pýtajú: Prečo som žil a ako? ... nemohol som žiť lepšie? P: Hádam, ešte niečo odfotím (smiech)... Niektoré veci prijímam, niektoré som už prekonal. Tieto fotografie sú aj kronikou môjho života, a tak viem porovnať to, kde som bol, s tým, kde som teraz.

P: Nie, vôbec nie. Ja som ani nepoznal fotografov, ktorí by niečo podobné robili. Raz ma však upozornil Miroslav Vojtěchovský, že Jashi Klein robí podobné veci ako ja - tak som si zohnal jej knižku. Je to zaujímavé. Mnoho ľudí cíti podobne. Osobne som prechádzal väčšinou od zložitejších vecí k jednoduchším, preto moje posledné práce na poli boli skôr minimalistické.

P: Vôbec to s tým nesúvisí, dokonca som tieto veci nikdy vedome nespájal so Slovenskom. Som tak trochu kozmopolitný. Tieto veci je možné vytvoriť hocikde a môžu mať aj všeobecnú platnosť. Môj obľúbený fotograf je Francúz Jeanloup Sieff. Napriek tomu zisťujem, že môj princíp tvorby vychádza skôr z toho, že chcem byť tvorcom krajiny, dokonca mám v pláne robiť krajinársku fotografiu. Skôr inklinujem k štýlu, akým som vytváral obrazy v cykle Intuitívne divadlo, a nejako podobne chcem vytvárať aj krajinu. RK: Chceš sa priblížiť k land-artu? P: Áno, ale nebudem zasahovať do krajiny, budem skôr využívať digitálnu techniku a skladať krajinu v počítači. Sieff sa mi páči práve svojím prístupom k čistej fotografii, má výrazné výtvarné cítenie, okrem toho, že fotil módu, portréty a krajinu, má „krásne“ oko pre určitý moment. A je to na jeho fotkách vidieť. K: Aký je tvoj vzťah k filmom zo 60. rokov?

K: Aj genetika je fotografiou... Ako sa pozerá výtvarník a fotograf, ktorý vlastne premieňa myšlienku a svetlo na obraz, na perspektívu spoločnosti bez umenia, čo by to asi znamenalo?

P: Mám veľmi rád 60. roky, hlavne československé filmy, ktoré mali úplne inú poetiku. Viac sa tam pracovalo s metaforou. Dnes je všetko pria-


48| močiare. Vtedy to človeka nútilo zamyslieť sa, teda nielen konzumovať. Teraz sa už takýchto filmov točí veľmi málo. Filmy zložené z výtvarných obrazov. Príbeh nemusí byť príliš dominantný... RK: Pred chvíľou si hovoril si o priamočiarosti. Dnes dominuje najmä skratka, jednoduchosť a údernosť, to, čo bolo v 60. rokoch možno neprijateľné. P: Čo sa týka našich filmov, metafora tam byť musela. Najmä pre vtedajší režim. Veľmi pekné bolo, že filmári napriek tomu dokázali svojimi obrazmi vyjadriť svoje myšlienky. Ja vnímam skôr vizualitu, takže keď som pozeral film, nepotreboval som ho ani počúvať. Neorealizmus bol krásny, boli to fotky. Môj najobľúbenejší film je Teoréma od Passoliniho – to je jeden z prvých filmov, čo som videl. Dodnes som z neho paf. K: Áno, nahý chlapík, ktorý beží krajinou. P: Práve vizualizácia tohto obdobia vo mne zanechala stopu. Nie zachytenie, zdokumentovanie reality, ale jej vytvorenie je preto pre mňa zaujímavejšie a dôležitejšie. Aj keď možno niekedy neviem presne opísať, ako ten obraz vznikol - jednoducho pociťujem nutnosť. Obraz vznikne a potom sa pozerám, čo za tým všetkým je. Je to taká psychoterapia. RK: Mňa zaujíma, či je pre človeka strednej generácie automatické to, že „kritizuje“ jazyk nastupujúcej generácie, resp. či je rozumnejšie ostať pri svojom zobáku ako skúšať zakaždým niečo nové. P: Vnímam tieto veci tak, že ak sú dobre spravené, tak sa z nich teším. Občas robím porotcu na fotografických súťažiach a som rád, ak vznikajú nové veci vytvorené novou rečou. Sám v sebe to mám však usporiadané, nepotrebujem skúšať nové veci, lebo som našiel svoj spôsob a ten mi vyhovuje. Je to cyklus, ktorý sa nedá uzavrieť. Na pozadí je môj záujem o abstraktné umenie, a „nové“ vzniká z môjho vnútorného smerovania k osobnému upokojeniu, väčšej pokore voči svetu. Jednoduché veci vznikajú skôr z ducha, sú čisté, akoby sa človek potreboval očistiť a ostáva už iba esencia, napríklad toto svetlo alebo tento tvar a to trošku sledujem aj v Intuitívnom divadle. Ide mi o prekonanie toho surrealizmu, ktorý tam na začiatku bol, ktorým som sa snažil o šokujúcu interpretáciu alebo provokáciu. Skôr je to tak, že svoj pohľad neotáčam do sveta, ale dovnútra. RK: A čo mladí výtvarníci, povedzme aj etablovaní, máš nejaký tip?

Eckerdt sa zašili a robili si svoje... Výstava sa dá urobiť raz za desať rokov a stačí. Vidno, že táto kvalita je úplne iná. P: Niekedy je lepšie dať si odstup a skôr veci premyslieť, nie ich za každú cenu chrliť. Prežiť si niečo a z toho potom vychádzať. Je to úprimnejšie. RK: Dnes je umenie vybrať si. Mám malého syna, ktorý sa najradšej díva z okraja postele dolu, pozerá, či má spadnúť na hlavu, alebo nie... Hovorím mu: nelez, spadneš. Aj tak si robí svoje. A tak aj starí umelci by mohli kázať tým mladým. Zrejme to má svoj zmysel. Čo si si zobral z generácie pred sebou? P: Ja som bol svojho času zamilovaný do filmov z Talianska, Francúzska, ale aj do našej čiernobielej kinematografie. A z toho všetkého to nejako vzniklo. Možno práve tá fotografickosť filmov plus ten surrealizmus sa vo mne nejako premleli. Z novších filmov ma inšpirovala Krajina s nábytkem. Ale mám rád aj Tarkovského. Pamätám si jednu scénu - kosci kráčajúci po horizonte, pomaly kráčajúci v radoch... Boli to nádherné obrazy, ktoré boli výtvarné už len tým, že tam bola metafora, niečo skryté. Veď aj Jakubiskov prvý film bol úplne skvelý. Kristove roky. V tomto filme vo mne najviac zarezonovala výtvarnosť, opak priamočiarosti vo vyjadrovaní. ... hovorili, sme o tom, ako vznikajú moje fotografie. Ak sa človek odpúta od tohto pozemského sveta a začne stúpať nahor, tak všetok ruch sveta utícha, vzďaľuje sa a zrazu je tam, kde už len nezaujato pozoruje to hemženie, už nič nepočuje a až potom sa začnú zjavovať a vynárať obrazy. Tak ako píšem vo svojom texte, že sa pohybujem niekde medzi nebom a zemou. K: Tam je tá mystifikácia, mágia obrazu, a tá musí vytvárať istotu v tebe, že tomu obrazu rozumieš. Celý surrealizmus poukazuje na tento problém. Derrida sa snaží vysvetliť rozdiel medzi zrkadlom jazyka, výpoveďou obrazu a ďalším obrazom a práve to sa mu nedarí, lebo tautológia jazyka nie je tautológiou reálnej udalosti. Práve ten bod, palec na spúšti, hovorí viac ako metafora a zároveň je súčasťou metafory. Zvyšok vytvára surrealizmus a odhalenie toho je celé umenie umenia a teda života. Ty sa môžeš od toho veľmi vzdialiť a rozprávať o iných veciach, ktoré aj tak rozprávajú o veciach podstatných. Takže aj keď nevieš, o čom rozprávaš, stále rozprávaš k veci. A to je zase zneužitie alebo pochopenie, alebo zakrývanie pochopenia... P: Veľmi dôležité je, ako sa kto dokáže vrátiť k sebe. Lebo keď sme hovorili o záplave vecí, ktoré niektorí umelci chrlia - je tam vôbec nejaká spätná väzba...? Je to diskutabilné.

P: Veľmi túto scénu nesledujem, ale rád si vždy niečo nové pozriem. Zaujala ma ešte postmoderna, výstavy v SNG, konkrétne maľby autorov, ktorí končili v 80. rokoch a síce Csudai, Bubán, Teren... Tí sa mi páčili. Vtedy v totalite ich neprijímali, bolo to také niečo zvláštne, fungoval ešte socialistický realizmus... K: Ja som nikdy neveril schémam, ktoré vytvárali inštitúcie. Samotári ako Jakoby, Jasusch,

s Pavlom Pechom sa zhovárali Pavol Klesa a Richard Kitta 45, 46, 47 © Pavol Pecha


50| Chrbát, ktorý vyžaruje pokoj rozhovor s Elinou Brotherus

Každý prežíva istú mystifikáciu seba a sveta. Prečo je pre teba podstatné zachytenie autorského ja? Ide o tragickú osamelosť či o vedomú očistu vedomia od nánosov súčasnej vizuality? Podľa mňa je vo svete priveľa zmätku a vizuálneho chaosu, takže zjednodušovanie v obrazoch je skutočne nevyhnutné. Záleží potom na divákovi, ako si opustenú postavu prečíta. Nechcem jej dávať ustálený význam. Od zahmlených „rothkovských“ scenérií si sa presunula k figurálnym kompozíciám, ktoré pôsobia viac ako minimalistické psychoanalýzy. Čo alebo koho hľad��š svojimi obrazmi, vo svojich obrazoch? Ešte stále sa mi páčia tie zahmlené rothkovské scenérie. Ako umelkyňa som dosť pomalá, akoby som na tej istej téme pracovala roky a paralelne robila rozličné série. Koho svojimi fotografiami hľadám? Podľa mňa nakoniec robím aj tak pre seba. Chcem vidieť, ako niektoré veci vyzerajú. Ešte lepšie je, keď sa aj iným páči dívať sa na ne. Snom vari každého umelca je, že ho jeho diela prežijú a stanú sa súčasťou tradície. Napriek reálnemu pozadiu pôsobí živý model takmer ako výsledok fotomontáže. Najmarkantnejšie to vidno najmä v scénach, kde stojíš chrbtom k objektívu a v ruke máš samospúšť. Treba to chápať ako „barthesovské“ umŕtvovanie niečoho, čo je už dávno mŕtve? Pre mňa tento typ obrazu, ktorý sa znovu začal objavovať v mojich fotografiách, predstavuje rozjímanie. Postava, ktorá sa k pozorovateľovi obracia chrbtom, už pre nás vybrala uhol pohľadu, môžeme tam byť spolu a pozorovať, ale nevyrušujeme sa. Mám chrbát rada, vyžaruje z neho taký pokoj. Čo tvoj vzťah ku krajine? Je divadelný, erotický, neutrálny...? Vizuálny. Vždy si vyberám miesta, kde sa dá pracovať s okom. A tvoj vzťah k sebe samej? Celkom dobre si rozumiem. Popri fotení sa venuješ aj videoartu. Akú úlohu zohráva v tvojich dielach čas? Aký čas zobrazuješ vo svojich fotosériách? Väčšinu svojich fotiek považujem za bezčasovú, bez spojiva s nejakou konkrétnou dobou. Niektoré skoršie práce, ako napríklad Das Mädchen sprach von Liebe (Dievča hovorilo o láske), majú „rozhodujúci citový moment“, takže nemohli byť spravené skôr a ani rekonštruované dodatočne. Napokon tretiu kategóriu tvoria práce, ktoré sú presným výskumom času a možnosti jeho zachytenia v nehybných fotografiách. Mám napríklad dlhé expozície, kde sa dejú veci voľným

okom neviditeľné: v Perspective 2 zo série The New Painting (Nová maľba) prechádza okolo čln a jeho svetlo kreslí bielu čiaru horizontu. Alebo v Mirror (Zrkadle), sérii piatich fotografií (rovnako z The New Painting), kde sa zahmlené zrkadlo postupne vyčistí a odkryje odraz. Toto som robila takisto ako video a výsledok je prekvapujúco odlišný: cítim, že nehybné fotografie patria v histórii umenia do sféry malieb, zatiaľ čo video je vo svojom realizme oveľa tajomnejšie. Ide ti o akúsi mantru, dosiahnutie stavu ideálneho „severského tranzu“? Od čias Waltera Benjamina sa s „nekonečnou“ reprodukovateľnosťou diela pohrávalo veľa umelcov... Zaujíma ma opakovanie gesta, v téme aj variáciách. Je to veľmi fotografická myšlienka, nemyslíš? Fotoaparát dovoľuje ľahko sledovať zmeny, ktoré sa uskutočňujú ako funkcia času. Hoci by niekto stále odznova opakoval tú istú vec, nikdy to nie je presne to isté. Už asi rok robím na sérii „Time Series IV“ (Séria Čas IV) – každý deň si odfotím tvár. Musela som začať brať lieky a bála som sa zmien, ktoré spôsobia, takže som chcela vidieť, ako sa moja tvár mení. Je to ako polovedecký pokus a trochu aj pocta Romanovi Opalkovi. Celkom ma prekvapuje, ako sa malé rozdiely stávajú veľkými, keď sa parametre zredukujú. Od 1. do 25. septembra vystavujem výber stovky týchto portrétov v Londýne v Bloomberg Space na Finsbury Square. (Tu je pár príkladov...) Ovplyvňujú technológie tvoje myslenie? Myslieť „frame by frame“ by bolo asi príliš lineárne... Dlho som bola dinosaurom, stále som robila s filmom a ručne vyrábala veľké farebné fotky. Pred rokom som si kúpila svoj prvý digitálny fotoaparát, aby som ho využívala najmä ako videokameru. Snažím sa nemeniť nič na spôsobe fotenia, keď fotím na digitál. Používam trojnožku a starostlivo vytváram vo fotoaparáte kompozíciu, než by som robila stovky záberov. Tento rok som pracovala na nových videoprojektoch. Viacerí moji študenti fotia na film a potom si negatívy skenujú. Takto to zrejme budem v budúcnosti robiť aj ja popri nejakom malom percente priamo digitálnych fotografií. Veľké pigmentové atramentové fotokópie sú čoraz lepšie a ich stálosť je oproti tradičným farebným fotografiám priam skvelá. Dnes už fotí takmer každý, každý druhý sa stáva umelcom... Čo robí fotografiu výtvarnou? Je ešte možné vyznačiť demarkačnú líniu medzi tým, čo je a čo nie je umením?

Prečo si si obľúbila Paríž, ktorý je taký odlišný od tvojich rodných Helsínk? Do akej miery sa stotožňuješ s mentalitou Francúzov? Bol to čistý hazard. V roku 1999 som sa dostala do sídla umelcov v múzeu fotografie Musée Nicéphore Niépce v Chalon-sur-Saone v Burgundsku; tam som stretla kohosi z Paríža a zostala tu. Paríž je veľmi krásny – ak hovoríš po francúzsky. Keď som ešte francúzštinu neovládala, bolo to ťažké. Predpokladám, že sa naďalej zaujímaš o fínsku výtvarnú scénu. Ako vnímaš súčasnú fínsku fotografiu? Fínska umelecká scéna ma stále zaujíma. Učím na niekoľkých fínskych umeleckých školách vrátane tej, na ktorú som chodila, Univerzity umenia a dizajnu. Umelecká scéna vo Fínsku je malá, pravdepodobne sa podobá slovenskej v tom, že každý každého pozná a všetci sú relatívne priatelia. Sú tam viacerí dobrí umelci rôzneho veku počnúc Catarinou Ryöppy, ktorá má vyše sedemdesiat rokov, až po povedzme Anni Leppälä, ktorá má čosi vyše tridsať. Fínsku fotografiu si môžete prezrieť napríklad na webových stránkach Fínskeho múzea fotografie (www. valokuvataiteenmuseo.fi) a galérie Hippolyte (www.hippolyte.fi), ktorú spravuje asociácia umeleckých fotografov. Na záver by som sa vrátil k tvojej sérii „Artist and her Model“ (Umelkyňa a jej model). Je to intelektuálna hra? Alebo gesto umelca, ktorý stratil diváka a tým aj zmysel, no napriek tomu sa enigmaticky snaží o vtiahnutie diváka do svojho obrazu? Téma umelca a modelu je v umení veľmi stará. Ja ten tradičný typ obrazu znovu odhaľujem. Je to možno trochu záblesk feminizmu, keďže často býval umelcom muž a modelom bola žena, a ja niekedy túto situáciu obraciam. Je to aj vec pohľadu: umelec hľadí na model, obdivuje zvláštnu krásu ľudskej postavy, ale na rozdiel od všadeprítomnej reklamnej obraznosti dneška, bez akýchkoľvek postranných sexuálnych úmyslov. Páčila sa mi napríklad práca so šiestimi tanečníkmi parížskej opery, ktorí mi prišli zapózovať do môjho štúdia pre sériu Études d‘après modèle, danseurs (Štúdia podľa tanečného modelu). Neskôr som ďalšiu sériu nazvala Artist and her Model (Umelec a jeho model), a hrala som sa na svojich fotkách so svojou dvojitou rolou: som umelkyňou, ale často aj sama sebe modelkou.

Všetko je dané kontextom. Hocičo môže byť umením, ak sa to prezentuje ako umenie (s úprimným úmyslom, nie ako vtip). Takže kde sa podľa teba nachádza súčasné umenie? Podľa mňa je dobré umenie jednou z mála vecí, ktoré prežijú pre budúce generácie. Čo nám zostalo povedzme z 15. storočia? Hudba, obrazy, architektúra, sochárstvo.

s Elinou Brotherusovou sa zhováral Richard Kitta preklad Miroslava Gavurová 46, 47, 49 © Elina Brotherus


52| Billyho Childisha by ste mohli nájsť so štetcom v ruke (práve dokončuje svoj dvetisíc prvý obraz), možno však oprášil gitaru a ako za nenormálnych sedemdesiatych rokov rozpaľuje opité punkrockové publikum (určite si stiahnite aspoň jednu z jeho sto platní). S výberom básní nemal nikdy problém, má ich takmer štyridsať kníh (sorry za chyby, Billy je tak trochu dyslektik). Chlapík, ktorého neprehliadnete, najvýraznejší hlas svojej generácie, ktorý si okrem rodnej Británie podmanil už jednu pologuľu sveta. Billy, opatrne s nožnicami, nech si neodfikneš tie mrožie fúziská!

Ako ohúriť idiotov rozhovor s Billym Childishom

J: Môžeš mi povedať, ako si prišiel k svojmu menu? BCh: V roku 1977 (mal som 17) som bol punkrockerom. Nevedel som spievať alebo hrať na nástroji, ale chcel som byť toho súčasťou, a tak som založil fanzin (doma, na kolene vyrobený časopis, pozn. prekl.). Každý mal neobvyklé meno a ja som ho chcel mať tiež. Vybral som si Gus Claudius, lebo mama mi chcela dať meno Gus, keď som sa narodil, a „Ja, Claudius“ dávali v telke v roku 76 a mne sa to veľmi páčilo. Používal som to meno týždeň alebo dva, kým mi jeden kamarát nepovedal „ty nie si Gus Claudius, ty si Billy Childish“. A tak som bol.

Povedzme, že poctivosť je podstatná. Nie financie. Ozajstné umenie nie je veľká vec, ale poráža falošné umenie celkom jednoznačne. Umenie za prachy a konceptuálne umenie a veľká časť abstraktného umenia sú falošné. Pridávam tam aj abstraktné umenie, pretože ak chcete zarobiť peniaze maľovaním, najlepšie bude maľovať veľké abstraktné veci, lebo korporácie nekúpia obraz, na ktorom bude vaša matka.

preto, lebo je dojebaný, tak u mňa skončil. A Angličania sú najväčší bastardi. Vždy hovorievam, že Dostojevskij znie, ako keby písal v roku 2020 a Martin Amis, ako keby písal v roku 1860, len nie tak dobre. Will Self a Rushdie ťa môžu dohnať k slzám svojou sebazväčšujúcou prózou: „9∕11 bola strašná pohroma, ale najzaujímavejšie je, že ja tu sedím a píšem o tom tak, aby ste ma vy obyčajní ľudia obdivovali.“

J: Aký druh umenia sa bude robiť v budúcnosti?

J: Ako literatúra ovplyvňuje tvoje písanie pesničiek a vizuálne umenie?

BCh: Viac konceptuálneho umenia, ale v tomto čase maľba alebo „povrchná maľba“. To bola moja predpoveď v roku 1999, keď sme vytvorili výtvarnú skupinu stuckists (stuck – zaseknutý, pozn. prekladateľa). Povedal som Charleymu (Ch. Thomson, anglický básnik a maliar, spoluzakladateľ skupiny, pozn. prekl.): „Je to vlastne teória: prvá myš nedostane nič zo syra,“ ale to je v pohode… Vždy budú ľudia, ktorí sa naplno otvoria kreativite, a tí, čo ju len zaklincujú do steny. Dnešný hlavný prúd je rovnaký ako viktoriánsky, s tým rozdielom, že čokoládová škatuľková brigáda mala aspoň nejakú zručnosť a talent. J: Myslíš si, že postmoderna je tesne pred smrťou, alebo je už dokonca mŕtva? BCh: Nie som si istý, lebo je lacná a nechutná a nevšímavá k ľudským citom. Konzumnosť je postmoderna, zomrie len vtedy, keď bude mŕtvy jej koreň. To môže trvať týždeň alebo tisícročie.

BCh: Urobil som nejaké maľby Roberta Walsera mŕtveho v snehu a namaľoval muža v žltom obleku, ktorý musel byť Johan Nagel z Mystérií od Hamsuna. Ináč nie veľmi, písanie pesničiek je pre mňa rýmovačka, pričom poézia voľný verš. Jasné, že veľa muzikantov sa samo nazýva básnikmi, lebo chcú okrem prachov aj prestíž a česť. J: Majú okolnosti Walserovej smrti pre teba špecifický význam? BCh: Áno, lebo bol veľkým zástancom chodenia a spadol do snehu a zomrel. J: Ako sa líši kreatívny proces pri písaní románov, básní, pesničiek…?

J: Kedy si začal písať poéziu a maľovať obrazy?

J: Myslíš si, že „časy sa menia“?

BCh: Písanie románov je oveľa väčšia bolesť v riti a snažím sa neprísť s tým do styku. Snažím sa prestať písať romány, lebo nemám ambíciu stať sa spisovateľom ani maliarom a už vôbec nie muzikantom. Ja robím veci len niekedy.

BCh: Maľovanie mi ostalo odmalička, len som nikdy neprestal. Prvý olej som urobil, keď som mal takých jedenásť, možno dvanásť. V roku 1977 som začal písať nonsensovú poéziu. Bol som veľkým obdivovateľom skorého dadaizmu – obzvlášť Schwittersa a Edwarda Leara. Myslím si, že antiumenie je dobrá zábava, ale malo by to ostať antiumením a nie sa predávať v súčasnom hlavnom prúde. Vidím v tom veľký kus cynizmu, keď galérie s bielymi stenami predávajú takéto mizerné odrbovačky zbohatlíkom.

BCh: Vždy, vždy, vždy.

J: A je to iné pri vizuálnom umení?

J: Akých autorov máš rád či obdivuješ?

BCh: Si sám za seba, také robenie koláčikov z blata bez publika (trocha ako písací stroj alebo počítač a žiadni čitatelia). Čo mám rád na maľovaní obrazov, je maľovanie obrazov. Čo mám rád na hraní hudby, je samotné hranie, a čo mám rád na písaní, je, keď viem sám seba rozosmiať.

J: Ako by si odlíšil autentického a neautentického umelca a prečo si myslíš, že na tom záleží?

BCh: No, naučil som sa čítať, keď som mal 14 a prvá kniha, ktorú som si prečítal, bola Pán prsteňov, potom Foresterove „hornblowerské“ knihy a niektoré knihy od Carlosa Castanedu, Tao te t´inga. Potom, keď som mal 17 a stal sa prívržencom punkrocku, čítal som dadaistické texty a Lewisa Carrolla. Neskôr som čítal Bukowského a Fanteho a došiel k Celinovi a k ďalším. Mám veľmi rád niektoré krátke japonské poviedky spred vojny, a tiež mám rád dejiny, čo boli napísané v tom čase. Nemám veľmi rád estetiku beatnikov alebo drogové veci.

BCh: Autenticky tvoriť znamená venovať sa niečomu s vážnym úmyslom po dlhý čas. Som si istý, že Damien Hirst by 20 alebo 30 rokov nezaváral z presvedčenia žraloky ako uhorky vo svojej záhradnej búdke. Urobí tak raz za čas jedine preto, lebo je tu trh, čo mu za to hneď na ruku zaplatí – nič zo seba do toho neinvestuje a nedáva. Nie je v tom žiadna vízia alebo interpretácia, len objekt a slabá básnička na uvedenie nápadu alebo predstieraná skúsenosť myslenia, ak chcete. Skrátka, keď autor neverí svojej práci, tak prečo by som jej mal uveriť ja? Autentický znamená skutočný záväzok. Ja uprednostňujem autentickosť pred „originálnym“ alebo „neobvyklým“ umením. Van Gogh kopíroval starých majstrov. Bol pripravený vzdať poctu a skúšal sa učiť. Čítal Písmo a chcel sa stať lepším človekom prostredníctvom svojho života a umenia. Bol autentický a originalita, ktorú vytvoril, vznikla vďaka pôvodným základom.

BCh: Mám rád Gogoľa, Dostojevského, Knuta Hamsuna, Walta Whitmana, niečo od Daniila Charmsa, básne D. H. Lawrencea a medzi inými aj texty Roberta Walsera, Hansa Fallada a Johna Fanteho.

J: Musí sa umenie držať pravidiel? J: Zmenil sa po rokoch tvoj literárny vkus?

J: Sú súčasní autori, ktorí na teba zapôsobili? BCh: Nie, nemôžem čítať dnešnú prózu bez toho, aby som necítil stiesnenosť – určite existujú schopní autori, ale ja neznesiem módne referencie a sračky o drogách. Pre mňa bol Burroughsov Junkie len lekciou, ako nebyť chladnokrvný, vražedný, nudný hlupák, z nejakého dôvodu sa iným zdá tento štýl cool. Keď si autor myslí, že je cool

BCh: Hocičo bez pravidiel je sračka. Áno, malo by sa formálne pokúšať vyjadriť informácie a emócie, nebyť módne a pompézne, len aby sme ohúrili idiotov.

Rozhovor a básne pripravil a preložil Jakub Milčák 51 © Billy a Shackleton 55, 57, 59 © Billy Childish


Billy Childish Básne

billy childish

pozostalosť

som billy childish bývalý opilec a chorobný masturbátor ten čo neskoro v noci dávi dobrú pálenku čo bozkáva ženy s purpurovými perami tvorca básní oslavujúci prázdnotu svojej lásky básní hladných po okamihu svojej vášne prahnúcich po životnej príležitosti aby mi vták nikdy neovisol

napokon sa stať tým čo najviac nenávidíme odovzdávaný od otca k synovi ten najstrašnejší údel

ja som billy childish bývalý despota a milenec pouličných kuriev ten čo neskoro v noci rozdáva mená čo skazí všetkých tých vzdelancov tvorca básní čo sa opovážia snívať o tom že si ich budú podávať po stáročia a dotknú sa sŕdc dosiaľ nenarodených želám si držať ich v náručí a všetky ich bozkať ja som billy childish bývalý básnik a neúspešný samovrah ten čo v neskorej noci dávi pravdu a lož čo bozkáva dievčenské riťky ako hviezdy božie tvorca básni čo oblížu stehná mŕtvych aby sa bývalé milenky pohoršili a učitelia nenávideli chcel by som namaľovať svoj život a aby môj hlas nikdy nestíchol


báseň

prečo žijem?

nebola to ruža v zime bola to špinavá papierová vreckovka zachytená v hlohovom húští ale akosi bola lepšia ako ruža

v pozadí zbytočne kolísajúcich sa kopcov šťastný čakám na ten čas keď už nebudem prečo žijem? mám odpoveď: pre márne kolísanie kopcov


Muž ktorý si myslel že sa nikdy nestane otcom je otcom

len hostia

muž ktorý si myslel že sa nikdy nestane otcom je otcom muž ktorý si myslel že nikdy nebude držať dieťa vo svojich rukách drží dieťa vo svojich rukách drží ho pri svojom pobolievajúcom srdci a keď ťa držím a uvedomujem si ťa je to pre mňa príliš bolestné pamätám si že som bol tiež taký otvorený a požehnaný ako ty a pri každom pohybe tvojho dychu si spomínam že som tiež robil ten pohyb a pohyby v súlade

ubytovali sme sa v lacnej izbe zaplatila 40 dolárov (kanadských) + 10 záloha a v tej zašvábenej izbe som sa vtisol do zázraku jej mladého tela

a každá bolesť z odlúčenia od tvojej matky ja si tiež pamätám tú bolesť z odlúčenia od svojej matky keď vidím tú zlatú žiaru čo ťa obklopuje tiež si pamätám tú zlatú žiaru a rozumiem prečo ma moja babka Levis volala svojím anjelom a keď ťa držím v týchto drobných rukách uvedomujem si že držím aj seba každý drobný kúsoček tvojej krásy je mojou krásou tvoje oči v ktorých niet tmy sú mojimi očami tvoje pery ktoré chcú poznať každé vzrušenie sú mojimi perami a ako si ťa kolíšem na hrudi moje srdce sa triešti a myslím na život a na smrť a žasnem ako sú tie dve záhady spojené ruka v ruke a rozmýšľam čo výnimočné by som ti chcel prisľúbiť ten sľub je moja neumierajúca láska ktorú mi môj otec nikdy nemohol dať ale ktorá vanie odo mňa k tebe tak bolestne a ľahko také sú moje pocity lebo som tvoj otec muž ktorý si myslel že sa nikdy nestane otcom

dievčenský zadok tá najkrajšia socha na svete a tá jej vytŕčajúca s veľkozárezom a v tých chvíľach sa zdalo že aspoň raz sa bohovia nespriahli voči nám a ležíme nahý môj vták stále v jej zadku … malý šváb prebehne po koberci a ja ho svojím veľkým palcom nasmerujem k šatníku – prečo ho nezabiješ pýta sa – má právo na život ako my nepotrebujeme túto izbu sme tu len hostia


60| Lečo a iné fonty rozhovor so Samuelom Čarnokym

Samuel Čarnoký. Freelance dizajnér, typograf a výtvarný pedagóg, grafiťák Bluer. Známy “modrou vlnovkou” (urban art creation) v košickom Mlynskom náhone, ktorú vytvoril ako víťaz súťaže Urban Graphics (2006). Sústreďuje sa na tvorbu vlastných fontov (Carnoky Type Foundry, 2010).

Čo ťa donútilo k tomu, že si sa pustil do výroby vlastných fontov? Neviem, či termín donútilo je práve ten správny výraz. Už vyše 10 rokov sa venujem, graffiti a streetartu, kde veľa pracujem s písmom a jeho formou. Popritom som vyštudoval grafický dizajn. Čiže práca s typografiou bola pre mňa vždy veľmi zaujímavá a rozhodujúca. To, že sa teraz venujem vo väčšej miere typografii a tvorbe digitálneho písma, je asi len prirodzený vývoj posunúť takto vlastnú tvorbu ďalej. Keďže som stále inklinoval k práci, ktorá ma v danom čase napĺňa a baví, môžem spokojne povedať, že výroba fontov je mojou momentálnou potrebou tvorivo sa vyjadriť. Zároveň je to zaujímavá výzva riešiť konkrétne dizajnérske problémy, a samotná výroba písma ma veľmi veľa naučila o typografii, správnej sadzbe a písme ako takom. Dnes už niekoľkoročná práca urodila svoje prvé ovocie a od tohto roku som začal svoje písma šíriť a predávať prostredníctvom americkej webovej databázy MyFonts pod značkou Carnoky Type. Lečo font zo zaváraninovej fľaše z roku 1983 sa môže zdať niekomu zavádzajúci, možno až „nečitateľný“. Veď aj ty si v tom čase zrejme fičal na inej výžive... Dnes už ani lečo nie je také, aké bývalo – čo vyplýva aj z ľudskej slabosti pre nostalgiu. Stúpa predaj leča v tvojom podaní? Fľašu od zaváraninového leča s rokom výroby 1983 som objavil zaprášenú pred pár rokmi doma v komore. Okamžite ma okúzlilo jej typografické spracovanie headlinu v retro feelingu a zaujímavo riešená diakritika zapustená do tela samotného znaku. Napriek tomu, že som to skutočné lečo nemal možnosť ochutnať; v čase výroby som mal len dva roky, tak som sa rozhodol ho ochutnať iným spôsobom. Pokúsil som sa vytvoriť na základe štyroch znakov kompletný znakový systém. Šlo o prosté dizajnérske riešenie postavené na jasnom koncepte. Vznikla takto skromnejšia rodina písma o troch rezoch; základnom (regular), a s dvoma špeciálnymi rezmi (negative a blind) prozaicky nazvaná Leco 1983. Napriek tomu, že neexistuje písmo, ktoré by nenašlo svoj účel, je pri každom písme jeho použiteľnosť limitovaná. Existujú písma určené pre textovú sadzbu, písma použiteľné pre web, experimentálne ladené písma či písma vytvorené pre nejaký konkrétny účel, napríklad pre corporate identity a pod. Keďže aj lečo ako pokrm nechutí úplne každému, použiteľnosť aj tohto je obmedzená výhradne pre akcidenčnú sadzbu.

Jeho robustná stavba sa uplatní najskôr pri sadzbe titulkov či v údernej plagátovej tvorbe. V rámci jeho komerčného využitia a predajnosti, žiaľ, musím povedať, že písmo príliš nezašmakovalo. Zrejme je to ovplyvnené aj tým, že obsahový koncept ľudom mimo nášho geopriestoru asi nič nehovorí, lečo proste nejedia. A v krajinách, kde by mohlo vyvolať nostalgiu po zašlej chuti, sme prosto nezvyknutí písma vyhľadávať a nakupovať. Výraznejší komerčný úspech z mojej dielne zatiaľ zaznamenalo len písmo Arcus. Lečo z roku 1976 je ešte odležanejšie. Cítiť v ňom aj osembitovú grafiku... Medzičasom ako som pracoval na výrobe fontu Leco 1983, som u priateľov našiel obdobnú fľašu od leča v inom typografickom spracovaní vyrobenú v roku 1976. Pridal som ju nielen do svojej zbierky, ale bol to ďalší impulz pre už jasný koncept. Typo na tejto fľaši má na rozdiel od retro hravej kresby Leča 1983 priam prísny, funkcionalistický výraz blízky súčasným pixel fontom. Jeho výroba teda nebola nijako komplikovaná, šlo o vytvorenie a aplikovanie mriežkového systému. Toto písmo ponúkaš vo viacerých, nie bežných modifikáciách - light, shadow alebo dobre známeho fontu Stencil, a Lečom tak trochu vystihuješ podstatu skutočného leča... Často si ani sám autor neuvedomí, aké rôzne významy a súvislosti môže evokovať jeho práca. Interpretácia mixu viacerých špecifických rezov písma ako prirovnanie k skutočnému leču je pekná a v podstate veľmi výstižná, no nebol to žiadny cieľ alebo zámer. Priznám sa, že táto širšie navrhnutá rodina písma s viacerými špecifickými rezmi (shadow, tride, stencil, pixel) vznikla hlavne vďaka už spomínanému pomerne jednoduchému systému dizajnu znakov na základe mriežkového systému. To mi umožnilo v pomerne krátkom čase a hlavne veľmi nenáročne vytvoriť viacero rezov. Má to aj svoje praktické opodstatnenie, pretože čím je rodina písma komplexnejšia, tým zaujímavejšie a väčšie možnosti sadzby ponúka. Písmo Leco 1976 svojimi špecifickými rezmi umožňuje v niektorých prípadoch aj vzájomnú kombináciu pri ich prekrývaní (shadow, tride). Takže vďaka tejto širšej palete ingrediencií je možné navariť v jednom hrnci naozaj chutný pokrm. Ako také písmo vzniká? Môže dizajn znakov ovplyvniť výpovednú hodnotu textu? V prvom rade je dôležité ujasniť si, aký typ písma chcem navrhnúť. Je veľký rozdiel vytvoriť napr. textové písmo, ktoré je z hľadiska výroby najnáročnejšie, alebo akcidenčné písmo. Rovnako je rozdiel medzi antikvou či groteskom a pod. Existuje mnoho faktorov, ktoré sú v tomto smere rozhodujúce, ako napr. stredná výška písma, zafarbenie duktu, výška verzálok, diakritika, počet a rozsah rezov a pod. Všetky tieto faktory potom určujú a ovplyvňujú použiteľnosť vytvoreného písma, preto je v prvom pláne veľmi dôležité venovať príprave veľkú pozornosť. V opačnom prípade si môžem poriadne skom-

plikovať prácu, ak už v procese budem meniť zásadné veci. Ďalej je dôležité si uvedomiť vzťahy, ktoré medzi jednotlivými znakmi fungujú. Písmový systém ako taký sa v podstate skladá z určitého počtu opakujúcich sa prvkov, ktoré vzájomným kombinovaním tvoria homogénny celok. Väčšinou je dobré urobiť si prvé skice na papieri a až potom začať s procesom digitalizácie. Práve proces kresby znakov (ručnej či digitálnej) je tou najkrajšou a najtvorivejšou časťou práce. To, ako písmeno nakreslíme, rozhodujúco ovplyvňuje jeho výraz. Písmeno môže vyzerať staticky, dynamicky, expresívne, prísne, vážne, veselo, ťažkopádne, ľahko, čitateľne, nečitateľne atď. Veľakrát sú určujúce drobné, no rozhodujúce detaily, ktoré ovplyvňujú vzhľad celého písma. Rovnako si treba uvedomiť, ako komplexne má znaková sada vyzerať, či má obsahovať popri mínuskách (znaky malej abecedy) a verzálkach (znaky veľkej abecedy) aj malé kapitálky (znaky vzhľadu verzálok, no výrazne nižšie), alebo ako kompletne majú byť navrhnuté znaky s diakritikou a pod. Keď už máme všetky znaky hotové a zoradené na správnych pozíciách so správnym Unicode kódovaním, máme spravidla font hotový. No pre profesionálny výsledok potrebujeme ešte doladiť viacero už menej záživných vecí, ako napríklad metriku (ľavý a pravý priestor okolo znaku) a kerning (správne upravený rozostup medzi radením niektorých dvojíc znakov). Kvalitné písma obsahujú niekedy tisícky kerningových párov. Ďalej už len treba správne naprogramovať Open type funkcie písma (dnes už štandard pre profesionálnu sadzbu), doladiť hinting (vykresľovanie znakov na monitore) a písmo korektne vygenerovať ako nový font. Keď už je font hotový, treba ho publikovať; a tešiť sa, ak nájde svoje správne uplatnenie v praxi. Napokon to, ako písmo ovplyvní výpovednú hodnotu textu, nezáleží na autorovi písma a písme samotnom, ale na zručnosti a cite užívateľa, ktorý dané písmo vhodným spôsobom použije. Ak si zoberiem kilometer tvojej modrej vlnovky v košickom Mlynskom náhone a písmená v, l, n, o, v, k, a, môže vzniknúť problém. Abstrakcia vodnej hladiny je zrozumiteľná aj šikovnejšiemu analfabetovi. Ak zoradím písmená do slova vlnovka, je odkaz automaticky viacvýznamový, nemusíš vedieť, akú vlnovku mám na mysli. Ale to isté zrejme hrozí aj pri „čistej“ grafike. Nebolo by predsa lepšie vrátiť sa napríklad v literatúre k hieroglyfom alebo vyrobiť rovno slovenskú kaligrafickú verziu (slovenčínu)? Boli by sme presnejší a emotívnejší. Pravdupovediac, funguje to doteraz. Stále sú tu piktogramy; symboly zrozumiteľné univerzálne akémukoľvek jazyku. Napríklad symbol preškrtnutej cigarety je jasný úplne každému, dokonca ja analfabetovi. Nemyslím si však, že by návrat k vytvoreniu hieroglyfického či piktografického systému písma mal pre nás dnes opodstatnenie. Kým piktogram zobrazuje konkrétne slovo, pojem, systém znakov písma zastupuje jeden konkrétny symbol pre každú hlásku, to umožňuje omnoho menší počet znakov, aký by sme potrebovali pri obrazovom písme. Abeceda, ako ju poznáme, je jednoducho praktickejšia. No nie je tu len latinka. Cyrilika, gréčtina, čínšti-


62| na, arabčina a iné jazyky používajú špecifický písmový systém vychádzajúci z ich zakorenenej kultúrno-historickej tradície. Samozrejme, existujú aj lokálne špecifiká v rámci latinky, tie zastupuje diakritika. Svoje špecifiká mali aj germánske národy, ktoré s obľubou používali lomené písma, a špecifickosť typografickej vizuálnej kultúry nemôžme uprieť ani susedným Čechám, najmä vďaka Preissigovým písmam či Týfovej antikve. Isté pokusy vytvoriť špecificky slovenskú abecedu vytvoril vo svojom diele Martin Benka, opierajúc sa o slovanskú dekoratívnosť a istú analógiu k cyrilike. Žiaľ, jeho tzv. benlomy a bentypy sa neujali, boli príliš dekoratívne a ťažšie čitateľné. Asi nám naše slabé a popretŕhané kultúrno-historické väzby neumožňujú, aby sme vedeli splodiť a prijať čosi, čo môžeme s hrdosťou považovať za svoje. Je to veľká škoda. Som však presvedčený, že cesta, ako zosúladiť obsah a formu písmom, tkvie v jeho správnom výbere alebo špecifickom spracovaní. Existujú tisíce písem, pričom každé v sebe nesie iný emotívny náboj, treba si len vedieť správne a citlivo vybrať. Ako sa v tvojom prípade znáša pouličný writer s dizajnérom-typografom? Nikdy som sa ani nesnažil tieto dve veci oddeliť, ale skôr obe vzájomne prepájať. Moja streetartová tvorba mala vždy veľmi blízko k štylizovanému prejavu, grafickej skratke či prostej typografii. Rád komunikujem jazykom blízkym logike grafického dizajnu, a pseudopodpis, ktorým sa prezentujem ako streetartista, som postupne vyštylizoval do symbolu či loga. Poukázal som tým na vzájomné podoby medzi reklamou a graffiti. Na druhej strane sa pokúšam skúsenosti získané streetartovou tvorbou vniesť aj do grafickej a dizajnérskej práce. Takže oba princípy sa v mojom podaní skôr snažia ladne dopĺňať v jednom celku, ktorý nijako nediferencujem. A aj keď sa jednému venujem viac alebo menej na úkor druhého, neznamená to nič podstatné, pretože či vytváram streetart, alebo tvorím nové písmo, všetko je to tvorivá práca. A to je pre mňa dôležité. Prečo v streetarte nefungujú veci, ktoré fungujú na papieri a naopak? Pokiaľ to myslíš z hľadiska streetartu ako tvorby vo verejnom priestore a tvorby na papier ako čohosi intímnejšieho ateliérového charakteru, tak odpoveď je jednoduchá. Sú to dve odlišné médiá a prístupy k tvorbe. Graffiti či streetart sa vytvárajú na plochy, ktoré sa konfrontujú z urbánnym priestorom a každodennou mestskou realitou; vznikajú slobodne, často prvoplánovo. To, čo namaľuješ kdesi na stenu v meste, nemôžeš len tak jednoducho ako papier pokrčiť, zahodiť a začať nanovo.

dopádne Košice ako mesto majú potenciál, je stále čo objavovať a verím, že aj hlavne vďaka Streetart communication festivalu majú Košice potenciál stať sa slovenským hlavným mestom graffiti. Držím palce. Energia neoficiálneho graffiti sa pretavila do oficiálneho medzinárodného festivalu Streetart communication, ktorý má za sebou už tretie pokračovanie. Nie je to tak trochu škoda? Alebo je adrenalín z porušovania zakázaného už nepodstatný? Tu môžem hovoriť len za seba. Dnes je už každému zrejmé, že graffiti nemusí byť len o adrenalíne a ilegálnej tvorbe. Každý writer pristupuje ku graffiti individuálne. Poznám mnohých, ktorí maľujú hlavne pre pocit adrenalínu, a pre iných je zas dôležitý výsledok a radosť z tvorby. Samozrejme, oficialita ochudobňuje graffiiti o jeho podstatu, ktorá vychádza zo slobody a undergroundu a komercionalizuje ho. Napriek tomu som rád, že graffiti posúva k zrozumiteľnejšiemu a prijateľnejšiemu prejavu pre bežného diváka. Človek, ktorý nadáva na tagy a ilegal bombing v ulici, môže vyjadriť obdiv k legálnej práci, aj keď pokojne pochádza od toho istého autora. Na druhej strane vystúpenie z tieňa ilegality ponúka samotným tvorcom graffiti možnosť širšieho uznania ako len v rámci komunity. Z mnohých výrazných streetartových umelcov sa takto stali oficiálne akceptovaní umelci, ktorí nemajú núdzu vystavovať v galériách. Myslím, že to je pre každého tvorivého človeka veľmi príťažlivé a lákavé ovocie. Každopádne by ale graffiti a streetart mali ostať slobodnou disciplínou, a osobne veľmi vítam akékoľvek ich pozitívne včlenenie do urbánneho priestoru bez rozdielu, či sú vytvorené legálne, alebo ilegálne. Jeden zo súčasných digitálnych tvorcov graffiti Paul Notzold využíva digitálnu interaktivitu aj preto, aby si bol „istý reakciou chodcov, divákov na jeho diela“. Uvažoval si o niečom, čo by mohlo posunúť tvoju tvorbu do ďalších dimenzií? Neviem, či viem na túto otázku odpovedať jednoznačne, pravdupovediac sa príliš dopredu nepozerám. Rozhodne sa však nebránim novým veciam a experimentom, no mojou momentálnou métou je dokončiť niekoľko rozpracovaných písem a nájsť ich uplatnenie v praxi. Určite by bolo zaujímavou skúsenosťou posunúť svoju tvorbu k motion typografii a interaktivite. Zatiaľ to ale neplánujem, keďže čas, ktorý musím využiť komerčnou prácou, ma oberá o akékoľvek ďalšie aktivity a prílišné uvažovanie.

V košickej zóne je bluer už etablovaným umelcom. Je preňho toto mesto, ktoré si čiastočne privlastnil, ešte niečím zaujímavé? Skôr je otázne, či je pre mňa ešte stále táto forma tvorby naplno zaujímavá. Momentálne už príliš v týchto intenciách neuvažujem. Kaž-

so Samuelom Čarnokým sa zhováral Richard Kitta 61, 63 © Samuel Čarnoky


64| ? Richard Kitta : Masato Samata (Delaware) Delaware. Japonský supersonický band, ktorý dizajnuje hudbu a zhudobňuje dizajn. Umenie Delaware (umenie je mŕtve) to sú vizuálne inštalácie, performancie, básne, web, mobil, grafika a najmä krížový steh. RE <ORDS je ich nezávislý label pre iPhone/iPodTouch. Masato Samata, Aya Honda, Morihiro Tajiri a Hiroshi Okamura sú artoonisti 21. storočia.

Úspech znamená radosť z toho, že sa ráno zobudíš. Ak rád varíš, budeš variť každý deň, a jedného dňa nechtiac vymyslíš recept na palacinky. To je jediný ideálny spôsob. Aký je rozdiel medzi Japonskom a zvyškom sveta? UPOZORNENIE: nie všetci Japonci majú radi suši. Boli ste to vy, čo vyhlásili: „Respek+uj minulos+, dokumen+uj buducnos+!“...

Dizajnujete hudbu a zhudobňujete dizajn – je to vaša obsesívna potreba? Socha slobody chce vstúpiť do mešity, ale nemôže do nej vojsť. Stručne povedané: potreba koexistencie humoru a vážnosti.

Všetko je kópia kópie kópie kópie kópie kópie kópie... Nevieme, čo bude zajtra. Čo bolo včera, je všetkým jasné. Ktorá sféra je pre Delaware dominantná? Delaware nepatrí do žiadnej sféry.

Delaware je domáca párty. ART skončil. Ale pÁRTy sa nekončí.

Bi+mapa je 8-bitová súvislosť medzi impresionizmom a matrixom o 100 rokov neskôr...

Aká je vaša hudba?

História pop-minimalizmu:

1) Tradigitálno-folková. 2) „Ak vynecháte ročník, budete sprostí,“ hovorí učiteľka. „Budete lepší, ak vynecháte ročník,” hovorí Delaware. 3) Dobrý noise.

Milétska Venuša 1820

Takže ste výnimoční?

Čiarová kompozícia 1916 Piet Mondrian

Každá skladba je dizajn. Zoznam skladieb: toonAr Bitmap Surfin USSR I Feel Fine, I Feel Good World Peace Designin‘ In The Rain Freeware Funky Train Try And Err Art Cartoon Artoon Soul Power Regular Let‘s Go! Human Being Power To The People Artoon Freeware No. 2 Máte svojich stálych zákazníkov, myslím divákov a poslucháčov? zákazníci: od 100 rokov diváci: od 50 rokov poslucháči: od 30 rokov

Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte 1884 – 1886 Georges-Pierre Seurat

Fontána 1917 L.H.O.O.Q. 1919 Marcel Duchamp Práásk! 1963 Roy Lichtenstein

Chcete úspech a peniaze alebo originalitu za každú cenu?

Ako vyzerá „artoonové“ dielo? bOOg: Kniha tradigitálneho folku pre iPod Touch/iPhone/iPad. Q: „Je bOOg elektronická kniha?“ A: „...áno je. ...nie, nie je.“ Q: „Je to galéria?“ A: „Nie, nie je to kaviareň.“ Q: „Čo?“ A: „Galéria je vlastne kaviareň.“ Q: „Softvér? Časopis? Katalóg? Prehrávač? Video? Hodinky? Sociálna sieť? Kolekcia umenia?“ A: „Áno. Áno. Áno. Áno. Áno. Áno. Nie. Áno.“ Q: „Čo si myslíš o budúcnosti eBookov?“ A: „To sa ma netýka.“ Q: „Je bOOg zadarmo?“ A: „Áno, je zadarmo. Ako pivo.“ Q: „Ešte raz. Je to sloboda prejavu?“ A: „Chápem... Myslím, že hej.“ Q: „Pýtam sa rovno: čo je bOOg?“ A: „Myslím, že je to tradigitálne folkové umenie.“ Q: „Povedz mi niečo viac.“ A: „Veľa informácií môže z teba urobiť debila.“ Q: „Si pankáč?“ A: „Nie som žiaden bankár. Som futurnádo!“ Q: „Budúcnosť a humor?“ A: „Super. Nie si debil.“ Q: „Ďakujem. Obľúbené slovné spojenie?“ A: „Žiadna chvála, žiadne pohŕdanie.“ Q: „Aká je slabina bOOg-u?“ „ A: „Typografická kompozícia.“ Q: „Silná stránka?“ A: „Typografická animácia.“ Q: „A odkaz pre čitateľov?“ A: „bOOg is gOOd!“ „Podpora živo+a 21. s+oročia a hľadanie jeho formy“? Len čo sa staneš vážnym, game is over.

Beatles (Biely Album) 1968 Richard Hamilton Graffiti / kresba v metre 1980 Keith Haring Bitmapová maľba 1995 Delaware

s Masatom Samatom (Delaware) sa zhováral Richard Kitta 65, 66, 66, 67 © Delaware

Prečo sa ľudia zaujímajú o textúry (a) štruktúry?

Kto koho atakuje? Umenie by mala byť úprimnosť. Úprimnosť občas atakuje. Umenie občas poteší.

Ale to druhé je dosť drahé.

Jednodotyk. Ramones. Haiku. Dva gramce a jeden mikrofón. Bitmapa. Všetko je o úspornosti.


+y ješ svine, ja jem psy

+y ideš do pos+ele o pia+ej. Ja som už o pia+ej vs+al. +y riadiš au+o. Ja jazdím na +ave. +y chodíš do McDonaldu. Ja zasa do meši+y. +y sa hráš v parku. Ja žijem v lese. +y ješ svine. Ja jem psy. +y si hladný. Ja sa nudím. +y si pos+avil banku. Ja som vymyslel pyramídu. +y vzduch znečis+uješ. Ja do vzduchu vyhadzujem domy. +y si c+íš s+arších. Ja +úžim by+ boha+ý. +y ma miluješ. Ja +a zabijem. +y po+rebuješ boha. Ja po+rebujem aj zbraň. +y máš rád kurzívy. Ja radšej píšem šikmo. +y miluješ rock&roll, drogy a sex. Ja zasa ponožky, relax a keks. +y sa čoskoro narodíš. Ja čoskoro zomriem.

2004


70| Sme vymedzení ničím rozhovor s Marcelom Strýkom Marcel Strýko, výnimočná postava nielen košického undergroundu, podľa Egona Bondyho nenahraditeľne autonómny filozof in natus, zomrel tridsaťdeväťročný medzi 3-5 decembrom 1994. Hoci je Augustín podľa teba ako filozof niekedy vnútorne rozporný, má zároveň dosť životnej istoty, dosť toho, čo vo svojej práci opisuješ jeho slovami túžbou po poznaní pravdy, po dobre a osobnej statočnosti. Pamätám si tiež na ohlas, s akým sa stretli tvoje zásadné pripomienky na našom prvom sedení, niekedy na sklonku sedemdesiatych rokov, v pomerne veľmi vyhranenom spoločenstve Podzemní univerzity Jana Patočky. To bolo ešte na pražskej Templovej, keď si sa okrem iných tém chvíľu venoval Augustínovým dôsledným, z dnešného odstupu takmer šestnástich storočí nepochybne nadčasovým úvahám o definovaní štátu, presnejšie svetského štátu. Od toho večera ťa ako jediného z možno päťdesiatich poslucháčov volali páni profesori Machovec a Balabán spolu s Dr. Fišerom, známym viac pod pseudonymom Egon Bondy, „pane kolego“. Augustínove názory boli také radikálne, že sa často považujú za takmer anarchistické. Nejde tu iba o základnú myšlienku v jeho diele Civitas Dei, že spoločenstvo spravodlivých nesúvisí so svetským štátom, že sa voľne prelínajú. Dôležitejšie je, že možný zánik ríše nie je preňho pádom ani civilizácie, ani kresťanstva a samotný mier a pokoj v ríši, pokiaľ je iba stavom založenom na nespravodlivosti, nemusí byť hodnotou, ktorej stratu treba oplakávať. Augustín sa domnieval, že samotná existencia niečoho nie je hodnotou, hodnotným sa stáva až svojím zameraním, používaním a skutočný štát existuje iba vtedy, ak je spravodlivým spojením bytostí smerujúcich k spoločnému cieľu. Rímsku ríšu Augustín za spravodlivú nepokladal, nehovoriac už o tom, že jej obyvatelia nemali spoločný cieľ. Výstižnejšie sú však jeho vlastné slová. „Štát, pokiaľ je nespravodlivý, nie je štátom, to znamená nemá čo zanikať. Tento štát nikdy neexistoval, pretože nikdy v ňom nebolo spravodlivosti. Nič nezaniklo.“ „Nie je dôvod na pretrvávanie toho, čo už v zle zaniklo.“ „Štáty, ktoré nedbajú na spravodlivosť, sú len vykorisťovateľskými bandami“ (pomerne nový ekonomický termín „vykorisťovateľský“ je tu iste oprávneným prekladateľským modernizmom doslovného prekladu „lúpežný“). „Nezatemňujme bystrosť svojich úsudkov menami vysoko znejúcimi: národy, kráľovstvá, krajiny, ale predstavme si dvoch ľudí: chudobný a bohatý.“ „Rímsky štát nikdy neexistoval, lebo štát je zákonom národa, spojeného spoločným cieľom, založeným na spravodlivosti.“ „Spravodlivé právo znamená odnímať niekomu právo utláčať iného.“ To sú Augustínové definície štátu a ťažko by sme si mohli predstaviť dôslednejšie vyjadrenie názorov na svetské usporiadanie ľudskej spoločnosti. Ak teda zánik Ríma alebo vôbec akéhokoľvek sociálneho útvaru, nezaloženého na spravodlivosti, nás nemá prečo trápiť, potom ani mier a pokoj za každú cenu, aj za cenu straty spravodlivosti,

sa nesmie stať naším cieľom. O tom Augustín hovorí: „Ak sa vyhľadáva iba zemský pokoj, bude nasledovať bieda.“ „V časoch pokoja Rím vždy mravne upadal“, a čo je najzávažnejšie, „Nehľadáte bezpečnosť, aby ste mali pokojný štát, ale aby ste mohli beztrestne hýriť.“ Náš svet je dnes zvyknutý na inú propagandu. Prežívanie a prežitie za každú cenu, aj za cenu nespravodlivosti, obhajuje dočasnou potrebou v boji o prežitie (akýsi predstieraný machiavelizmus, pretože štát by sa ani po zabezpečení cieľa nevzdal svojich nekalých prostriedkov). To sa nám ponúka ako vrcholná hodnota. Dnes zoči-voči možnému zániku ľudstva sa koná množstvo mierových demonštrácií, niečo na spôsob vyjadrenia kolektívneho pudu sebazáchovy. Majú asi takú závažnosť, ako keby chorí demonštrovali v nemocniciach proti smrti, pretože sa demonštruje nie za sebazmenu, ale za sebazáchovu. To je však iba prejav sebalásky a túžby po zachovaní toho stavu, ktorý nás k vojne nutne privádza. Pretože čo je tou hodnotou, ktorá sa má zachovať, o čo nám vlastne ide? Demonštrovať za prežitie predsa prichádzajú aj vrahovia, aby mohli ďalej vraždiť, utláčatelia, aby mohli ďalej utláčať a podobne. Na tom nie je nič chvályhodné, nič, čo by si mal „povšimnúť“ Boh alebo ontologická realita. Je to pseudoaktivita, sublimovaný sentimentálny cit. Je vôbec možné, ak veríme, že naša etická „aktivita“ a etická otupenosť, čo je v skutočnosti zvrhlosť, sa majú ontologicky zdôsledniť, je možné, či už Boh, ak v neho veríme, alebo ontologická realita - ak v nej funguje podobný princíp zodpovednosti -, sa dajú našou manipuláciou, naším rituálnym šamanským tancom na demonštráciách a iných aktivitách oklamať? Je možné, že to so svetom alebo s Bohom uhráme? Veď podobné tendencie v náboženských praktikách, kde človek bez toho, aby sa vnútorne menil, iba s použitím nejakých obradov a úkonov chce obísť spravodlivosť a zodpovednosť za seba, považujeme za úbohý, prázdny ritualizmus. Ale čím sa mierové demonštrácie od toho líšia, kde je tu ochota k etickej náprave? Zvonenie proti búrke prináša určite väčší efekt. Ľudia chcú prežiť, pud sebazáchovy sa nám uprieť nedá, ale to, čo chceme v sebe zachovať, je mnohokrát horšie ako bezcenné, a tak pud sebazáchovy ani jeho demonštrácia, predvádzanie, nie sú eticky relevantné. Augustín v tomto zmysle naznačil dve otázky. Aj keď je bytie dobro, je aj samotné prežívanie a pud sebazáchovy za každú cenu hodnotou – ak to, čo sa chce alebo túži zachovať, je bezcenné, alebo v prípade demonštrujúceho vraha či sadistu, úplne zvrhlé? Túžba po pretrvávaní je iba pud sebazáchovy a musí byť dôležité to „seba“, to, čo sa má zachovať. Ak by sme totiž považovali za hodnotu zachovanie akéhokoľvek bytia bez ohľadu na jeho zameranie, potom by bolo dovolené všetko, etika by sa zmenila ako u hedonistov na utilitarizmus a prestala by byť zmysluplným pojmom. Na fundamentálnu otázku, či svet ako celok, alebo naša individualita smeruje k entropii,

k zániku, alebo nie, tvrdíš, že bude tak, „ako chceme“. Slovné spojenie „ako chceme“, hoci zámerne trošinku pritiahnuté za vlasy, je tu použité zámerne, aby zdôraznilo nie azda svojvoľnosť (z toho dôvodu som nevolil slová „ako sa nám zachce“), ale kvalitu, etické zameranie nášho „chcenia“, od ktorého iste závisí mnoho, možno aj ontologický osud sveta. Obidve možnosti ostávajú otvorené, svet nijakému nevyhnutnému zákonu nepodlieha, naopak, zákonom sa stáva to, ako sa svet procesuje, zákonom je iba nenutnosť, ktorou sa zákony, a všetko, tvoria. Je zaujímavé, že tibetský mahajánový budhizmus si vytvoril koncepciu o individuálnej entropii ako o možnosti, o nejakom absolútnom protipóle nirvány, hoci sa jej zdanlivo podobá. Podľa nej, hoci inak platí kontinuitná integrita bytostí aj po smrti, človek, ktorý prekročí krajnú hranicu tuposti a nezáujmu o seba, a najmä o zánik zla v sebe, sa po smrti „rozplynie“ a jeho karmické zložky ako základné stavebné prvky, z ktorých bola jeho individualita zložená, sa viac nespoja. Nenarodí sa už ani ako vôl. Na možnosť samovznikania nepriamo môžu poukazovať aj objavy kvantovej fyziky, ktorá namiesto determinánt zavádza štatistické metódy podchycovania javov, čo je vlastne ukážka prinajmenšom nenutnosti - ako filozofického pojmu - aj v mikrosvete, ktorá sa v ľudských dimenziách prejavila ako vedomá sloboda. Moja práca problému kauzality bez substancie nemala zodpovedať a spracovať celý problém kauzality v nesubstančnej ontológii. Tento problém je iste ohromne rozsiahly. Je to len úplne stručný náčrt, položenie, ale ešte nie riešenie otázky. Sme teraz v situácii, keď sa na možnosti riešenia problému kauzality bez substancie musíme pýtať, najmä ak si uvedomíme, že kauzalita je v modeli ontologickej reality, ktorý stratil substanciu, problémom jedným z najpodstatnejších a skutočne zaručujúcich ontologické zakotvenie sveta bez substancie. Starým spôsobom sa tento problém riešiť nedá, pretože všetky predošlé riešenia počítali so substanciou, na báze ktorej kauzalita môže prípadne prebiehať ako jej epifenomén, bez ktorého by sa mohla substancia hoci aj zaobísť. Tak sa kauzalita chápala napríklad iba ako asociativita vedomia, alebo ako Kantov regulatívny, ale nekonštitučný princíp rozumu, z čoho všetkého vidno, že kauzalita sa nechápala ako nutný ontologický princíp. Nesubstančný model sa bez kauzality nezaobíde v nijakom prípade, je skutočne jeho ontologickým ukotvením, je vysvetlením toho, „čo sa deje“ po samovznikaní ontologickej reality, teda nášho krásneho sveta, pri pohľade na ktorý sa človek nemôže ubrániť dojmu, ak veríme, že entropia je dôsledkom neaktivity a etickej tuposti nás všetkých, že nemá do záhuby ďaleko. Z pôvodných prác Marcela Strýka Čím nás dnes môže osloviť Aurelius Augustinus (1979) a Náčrt problému kauzality bez substancie (1980) otázky a odpovede pripravil E. J. Groch, Uloža, 17. 9. 2010 69, 71 © Slavomír Sihelník


Marcel Strýko Medzi Smrťou a Lžou

Dnešná doba potrebuje vyhrotiť pojmy ad absurdum, vyžmýkať z nich čo i len kvapku životodarnej krvi - ak ju vôbec majú. Aj keď ich pritom zničí, že sa stanú neupotrebiteľnými. Inak pre nás slová ostanú mŕtve tak či onak. Všeobecne nie je veľa chuti na filozofovanie. Stojí pred nami celkom primitívny predfilozofický problém: či ľudstvo vôbec biologicky prežije. A teraz sme týmto problémom zaujatí natoľko (to v tom lepšom prípade), že strácame z dohľadu odpoveď na otázku o „význame“ a „cieli“ tohto prežitia (nie som, prosím, prívrženec teológie), jednoducho, či to má vôbec nejakú „cenu“ - hodnotu. Možno však táto hraničná situácia ľudstva, vo vedomí ktorej sa uplatňuje najrudimentárnejší pud sebazáchovy, sprevádzajúci nás od prebudenia k bezvedomiu, obnoví, či skôr vyhrotí citlivosť človeka k hodnote či nehodnote bytia a fundamentálna axiológia - medzidisciplína medzi ontológiou a etikou sa ich vyšším emergentným zlúčením stane filosofiou prima. Pud sebazáchovy, nie iba strach zo smrti, možno niečo, nejakú hodnotu nepriamo dokazuje. Možno ju však iba mylne „predpokladá“, anticipuje a potom hypostazuje v podvedomí a postuluje vo vedomí. V prítomnosti krajného nebezpečenstva niet ani času, ani chuti na vybrané spôsoby a už vôbec nie vo filozofickom myslení. Preto tá bezohľadnosť k pojmom, frázam a preto tá potreba používať ich na reálne dôležité veci a ak sa nedajú, jednoducho ich škrtať (ako sa časom dostal na smetisko pojem „predestinácia“ a nezadržateľne sa tam dostáva pre svoju neschopnosť postihnúť niečo reálne a dôležité pojem „ontologická substancia“ či „determinizmus“. Je v tejto dobe najdôležitejšou vecou spor medzi ateizmom a náboženstvom? Ak nám hrozí, že sa s nami zrúti práchnivý most do hlbín (ktoviečoho, ničoty či nie?), máme sa opýtať na hodnotu života? Je však asi tvrdou pravdou, že ak sa dlhým krvopotným úsilím zbavíme tohto atómového Damoklovho meča a nakoniec sa po všeobecnom radostnom jasaní, že sme sa zachránili, upokojíme, nepekný problém, či to vôbec stálo za to, sa pred nami neodbytne vynorí ako lochnesská príšera, predtým iba kratochvíľna, zábavná, teraz dotieravá a neodbytná a čakajúca na pokrm, aby zožrala našu dôstojnú sebaistotu a dôveru vo svoju hodnotu. Ak jej ponúkneme naše staré infantilné teórie o vzácnosti toho, že vôbec sme a ako by mal byť našou existenciou kozmos uveličený, vyvrhne to a asi práve na nás. Ani najmenej neverím v rovnice: ateizmus = nereálnosť hodnoty existencie, teizmus = viera v zmysluplnosť a vzácnosť existencie, pretože mnohé staré systémy, budhizmus, taoizmus atď., by sa tomu právom vysmiali. Som však presvedčený, že sporu ateizmu s náboženstvom musí vždy predchádzať či ho aspoň dopĺňať otázka axiologicko-ontologická. A práve k riešeniu všetkých týchto problémov iste dopomôže aj metóda vyžmýkavania pojmov a hoci aj k ich zániku. Pred časom sa Bondy, ateista – a myslím, že úspešne – pokúsil doviesť spor náboženstva a ateizmu k vyhroteniu práve tým, že tieto pojmy zredukoval na ich rezultáty, viac-menej poetické. Ak ateizmus dovedieme k jeho absolútnemu vyhroteniu a prestaneme sa chlácholiť antropocentrickými ozmysluplňovaniami takéhoto bytia, ostane nám v rukách jeho nezvratný dôsledok: Smrť. O nič láskavejší nie je pán Bondy k svojmu dávnemu sokovi – náboženstvu. Tvrdí, že hoci v náboženstve vskutku antropocentrické teórie prekročíme vágnym teocentrizmom, zachraňuje nás práve len tá vágnosť (lebo aj teocentrizmus je v podstate teória nevyliečiteľného antropocentrizmu, hoci očividne maskovaného), vyplývajúca zo zbabelosti pozrieť sa drsnej, bezútešnej pravde do očí priamo - ateisticky. A tak aj príčinou aj dôsledkom teizmu je Lož. Volíme medzi Smrťou a Lžou. A podľa Bondyho (a aj podľa nás) je voľba smrti predsa len poctivejšia, aj keď strašná, ako voľba lži. Keďže sa nádejam byť veriacim, nemôžem zaprieť istú márne skrývanú škodoradosť nad biednym koncom ateizmu, ktorý mu prisudzuje ateista skutočne reflektovaný a dôveryhodný, nad jeho Smrťou. Viem však, že ak pán Bondy neváhal takto vyhrotiť svoj vlastný svetonázor, právom očakáva, že sa rovnako tvrdo postavíme my veriaci k svojmu. Takáto tvrdá skúška nás určite čaká, tu by som však chcel pripomenúť aspoň pár

nesystematických úlomkov téz, ktoré by sa, myslím, mali pri takejto práci |73 zobrať do úvahy zo strany teistov aj ich protivníkov. Pri riešení problému či dôsledkom teistického stanoviska je Lož, treba pripomenúť ľudové porekadlo: aký začiatok, taký koniec. Treba hľadať pôvod náboženstva, prvý religiózny zážitok. Ako vzniká? Je isté, že náboženstvo vznikalo či vzniklo v „ľudstve“ striktne rovnako ako v jeho časti, v človeku. A toto musíme skúmať. Je známe, že Lož je vždy dieťaťom strachu, je to milosrdná lož, vyplývajúca z nepokoja, neistoty, neznalosti, teda vždy z niečoho, v čom je prítomná nejaká forma strachu či obavy. A takto negativisticky, prinajlepšom teóriou kompenzácie nejakého nedostatku opisujú vznik religiozity v dejinách ľudstva naši milí ateisti. V skratke, báli sme sa búrky a v dôsledku toho vznikol svätý František. Vznik náboženstva je však zasypaný takou hromadou času, že všetky o tom pojednávajúce teórie to zneužívajú na fabrikovanie najľubovoľnejších konštrukcií, ktoré ako hypostazované želania podporujú samy seba. Tautológia priam ukážková. Najprávoplatnejším dôkazom by bol, podobne ako inde, aj v tomto prípade experiment. Je však vôbec možné tú „udalosť“ vzniku náboženstva nejako zrekonštruovať? Istá možnosť by tu bola. Ja sám ju považujem za právoplatnú, hoci jej krajná naivita ma núti poprosiť o maximálnu zhovievavosť čitateľa, o jeho duchovnú hravosť. Neraz som si všimol, že mnohoraké tisícročné dejiny ľudského konania (výtvarného umenia, logiky, filozofie a pod.) som objavil nejako vkomponované do dejín svojho krátkeho života. Hoci bez teórie, v praktických postojoch mysle som v ranom detstve prechádzal obdobím mytológie, neskôr cez prírodnú antiku s objavovaním prvých zákonitostí a pokusov o systematický svetonázor k mládeneckej patristike a scholastike, keď mi bolo všetko jasné, ďalej k pubertálnemu renesančnému voľnomyšlienkarstvu, potom k voluntarizmu a kritike čistého rozumu ranej dospelosti, až po vedecký empirizmus a nakoniec filozofickú skepsu, ktorá korešponduje s rozpačitosťou filozofie posledného storočia. Je to všetko nesporne iba básnická paralela, najpodstatnejšie však je, že nás môže priviesť k myšlienke: ale čo ak v „ľudstve“ niekedy dávno vznikla religiozita podobne, ak nie rovnako ako nedávno u mňa... Čo ak je predsa len možný experiment? Je nelogické predpokladať, že ako u homo sapiens dochádza k religiozite dnes, rovnaký obsah v inom rúchu mala religiozita homo sapiens niekedy dávno? (Ak je navyše pravdivá téza, že IQ človeka spred mnoho tisíc rokov a IQ nášho bolo na základe výskumov opracovania kamenných predmetov zistené zhruba rovnaké, také, akým človek disponuje dnes. Že hoci sme dnes nahromadili kvantum poznatkov, tvorivosť potrebná na vynájdenie kolesa musela byť aspoň taká, aká bola potrebná pri súčasnom nahromadení množstva poznatkov na vynájdenie teórie relativity. (Mnohí z nás, keby žili od narodenia v dobe kamennej, by nevymysleli ani kamennú ihlu.) Myslím, že je dôvod predpokladať istú súvislosť medzi „prvým“ religióznym postojom v ľudstve a vo mne. Aký bol môj prvý religiózny zážitok, čo pre mňa znamenal? Za svoj prvý religiózny zážitok úplne bezpečne považujem moment, keď som sa po prvýkrát v živote na chvíľku absolútne prestal báť: absurdity žitia, zániku. Keď som nevýslovne šťastne rozpoznal v zmätku sveta úžasnú zázračnosť, nezvyčajnosť, niečo vznešené, hodné existencie. Keď som pocítil, nevedno odkiaľ, odvahu všetko prekonať, prekročiť aj sám seba, ďaleko do neznámeho lákavého svetla, keď som prežil istotu. Takto vzniklo náboženstvo u mňa, nie zo strachu pred ŠtB či smrťou, nie ako milosrdná lož o búrke. Bol to po prvýkrát prežitý koniec strachu. Koniec strachu u mňa religiozite (ako súboru psychofyzických postojov) predchádzal. A veru sv. František sa búrky nebál (hoci tomu s. Engels neuveril), on ju miloval, hoci k nej a vesmíru pociťoval bázeň, akú nájdeme aj v žalmoch. Je to však adekvátny postoj voči mohutnosti, úctyhodnosti a nezvyčajnosti existencie kozmu, bázeň je vznešené vzdanie úcty a nie zbabelý strach, ktorý plodí lož. A toto treba rozoznávať, ináč sa dopustíme neodpustiteľného vulgarizmu v takej vážnej problematike. Nedá sa súhlasiť ani s tým, že náboženstvo vzniklo na základe podvedomého strachu zo straty ako takej: straty života, príjemností a pod., keď práve ono vzdávanie sa či stratu dokonca neraz explicitne požaduje a samo seba tým podmieňuje. Náboženstvo je odvážny krok do neznáma, opustenie statickej istoty vlastnenia v prospech istoty mimovlastnenia (viď napr. Ježišove negatívne podmienky: kým zrno nezomrie, kým nebudeš mať v nenávisti svoj život, svoju dušu, seba samého a pod.)


74| Nedá sa však, a pre obhajobu náboženstva (čo ani nie je užitočné) popierať, že lož ako produkt strachu vždy viac či menej participuje na náboženskom cítení ľudstva aj na jednotlivcovom religióznom zážitku. Nejestvuje však nijaká ľudská aktivita, kde by sa táto nešťastná lož nevyskytovala - architektúrou počínajúc a filateliou končiac. V ničom nie sme dokonale odvážni a nebojácni. Zbavovať náboženstvo, o ktorom si myslím, že je produktom práve odvahy ducha, tohto sebaklamu, ktorý je jasne psychologicky pochopiteľný, a očisťovať sa od neho je nevyhnutné. Je to otázka života a smrti náboženstva, s ňou stojí a padá. Religiózne zážitky zapríčinené strachom skutočne nie sú religiózne. Je mnoho otázok, ku ktorým sa náboženstvo musí postaviť odvážne a ísť až na pokraj pojmov. Najmä v poslednom čase sa my teisti oháňame tým, že na rozdiel od ateistov veríme v jasný a konkrétny „zmysel“ života a sveta, že toto všetko je presne a formulovateľne zmysluplné. Ak ale na jasnú otázku, aký má existencia „zmysel“ a význam, sme schopní nájsť svoju odpoveď, „zmysel“ artikulovať, dostávame sa do neprekonateľnej apórie. Tento „zmysel“, hoci by sme ho kládli do „cesty zdokonaľovania“ či nejakého vzdialeného absolútna, je jednoducho náš, je nevyhnutne antropo- či egocentrický, a tak sa stáva nedokázateľným postulátom (rovnako ako bezzmyslovosť). Je pochopiteľné, že toto „ozmysluplňovanie“ vyplýva z pozitívnej a prirodzenej túžby svoju existenciu v tomto zvláštnom svete ukotviť, no aký to má všetko konečný „zmysel“ - to je nerozriešiteľné. „Zmysel“ sveta sa mení, vyvíja a rastie so mnou. Je tu však nejaká kotva, istota, ktorou by sa dal filozoficky najskôr nelegálny pojem „zmysel“ existencie nahradiť: zážitok hodnoty. Istota hodnoty existencie, žitia. Hodnota však v tomto prípade nie je pojem statický. Hodnota nie je, ale hodnota sa stáva. Je to sebaprekračovanie do žiarivého neznáma. Autotranscendencia. Úplne iný je problém „hodnotnosti“ niečoho, má však s „hodnotou“ styčné body. Verím, že otázka hodnotnosti či bezcennosti povedzme primitívneho polyteizmu sa môže riešiť iba jediným spôsobom, totiž že všetko, čo sme schopní použiť ako stavebný prvok pri stavbe vyššieho celku, svoju hodnotu „realizovalo“ (aj keby pritom samo zaniklo). Tento vyšší celok musí byť znovu použitý pre emergentnú (aby bolo jasné) stavbu ďalšieho, inak sa znehodnotí, prestane byť hodnotný. Ak teda z polyteizmu povstal monoteizmus, polyteizmus bol „zhodnotený“ a je týmto hodnotný, hoci už neexistujúci - dosiaľ. O zážitku hodnoty nejakej vlastnej životnej aktivity, ak ju prežívam, jednoducho nemôžem pochybovať, aj keď ju nemusím formulovať, no inak je všetko „mimo mňa“ z hľadiska hodnoty prázdne, ako aj naše dnešné presvedčenie. Môžem to však zhodnocovať použitím v sebaprekračovanie, či keď sa samo stane prvkom vyššieho celku. Zmysel či nezmysel existencie sú nedokázateľnými postulátmi, navyše vo svete, ktorému vôbec nerozumiem. Jednoducho sa žije. Veľmi dôležitou otázkou náboženstva ostáva „problém“ osobného Boha, ako v neho veria napríklad kresťania. Prečo „osobný“, prečo mu hovoríme ty? Pretože je, nech by sme ho koncipovali akokoľvek, naším priateľom a partnerom. Ak ma bolí zub, je to fakt ontologicky konkrétny, a nie vnútorný či vonkajší, a mne je v skutočnosti úplne jedno, či ma bolí vo vnútri, či vonku. Tá bolesť jednoducho je. Toto všetko tu, vrátane mňa, mi však môže byť axiologicky blízke či vzdialené, vlastné či cudzie. Je to otázka postoja. Čím viac sa s „týmto tu“ dostávam do priateľského kontaktu, tým viac sa k tomu približujem, až sa s tým bytostne stotožňujem (ako veria mystici) a naopak. Svet sa takto stáva alebo cudzím, teda vonkajším, alebo priateľsky vlastným, vnútorným. A tak je „svet“ vo vývoji, takto môžem svojím postojom svet radikálne a skutočne meniť od vonkajšieho k vnútornému. Otázka o ontologicky vnútornom či vonkajšom je čisto technická a je úplne jedno, ktorý z týchto pojmov prijmeme, pretože v tomto zmysle neznamenajú nič. Ak sa tento „vonkajší svet“ či „vnútorný prelud“ procesujú v zákonitostiach slobodnej zodpovednosti či úplne inak, potom práve toto procesovanie a jeho charakter sa stávajú jedinou kvalitou, jedinou definíciou sveta. A len poznaním tohoto (a nie rozdeľovaním na vnútorný a vonkajší) sa dá niečo robiť aj s problémom boľavého zuba. Aj s problémom religiozity. V spore medzi ateizmom a teizmom sú niekedy ateisti ochotní blahosklonne uznávať, že náboženstvo je možno prirodzenou potrebou človeka (čo vraj dokazujú rôzne psychologické skúmania), niečím nutným pre du-

ševné zdravie a pod. V tejto veci je však ateistom aj nám zrejmé, že ak by aj náboženstvo bolo potrebným pre zdravý život, tým je uznaná jeho oprávnenosť, nie však pravdivosť. Ako môžu byť oprávnené milosrdné lži pacientovi? Vidieť v náboženstve potrebu je trójskym koňom v našich radoch. Náboženstvo nie je potrebné pre normálny život! Je to nadpotreba a z hľadiska biosu celkom nadbytočná, pretože si vyžaduje mnohú namáhavú prácu, duchovné riziko a neraz aj samotné popretie normálneho a zdravo existujúceho biosu. Náboženstvo je dobrodružstvo a duševný luxus, za ktorý sa draho platí. Nakoniec, pre rozptýlenie, ešte krátke vyznanie viery: Verím, že toto všetko tu sa môže stávať Slovom. Logos, ktorý k nám hovorí, oslovuje nás, ak chceme počúvať, a my svojím životom odpovedáme, ak chceme odpovedať, vstupujeme do dialógu. Realita nie je inertná, nie je to predmet, je to živé slovo. Svojím konaním odpovedáme slobodne. Všetko je nekonečný zázrak, živé slovo, ktoré povstalo z ničoho, nesubstančná prázdnota v úchvatnej podobe tejto skutočnosti. Ani hmota, ani duch, z ničoho všetko toto tu. Verím, že na počiatku toho zázraku bolo niečo nevýslovne pozitívne, čo nazývame láskou. A toto môže ako princíp procesovania sprevádzať tento svet, čím dáva možnosť pozitívneho eschatu. Na konci nebude dokonalosť ako stav. Dokonalosť je dokonalé zrušenie prekážok, ktoré brzdia našu rýchlosť k niečomu, čo možno nazvať svetlo. A táto sprevádzajúca nekonečná radosť nie je strnulý kŕč, je to, ako keď sa začneme radovať a radosť sa stupňuje vždy, bez konca. Dokonalosť nie je - nie je to vec dokonaná. Ako povedal veľký básnik: „Dokonalý koniec je absolútna rýchlosť, ktorou sa duša rozpínavo rúti do nekonečnej priepasti Božieho objatia a ten pád nikdy nenarazí na koniec“. Z konca sme povstali. Toto, v čom sme, je ešte vždy čiastočne ukončené, vymedzené, konečné. Smerujeme k počiatku, tam sme ešte nikdy neboli... Práve vznikáme! V spore náboženstva a ateizmu existuje iba skúsenostný dôkaz. Dobrodružstvo náboženstva je ako skok do neznámej nádeje. A ak bude márny a dopadneme na neúprosnú ateistickú Smrť, aspoň sme si vyskúšali všetko pekné. A bez Lži.

copyright © dedičia


Fundamentalistický Jon Fosse

Jon Fosse Negatívna mystika

Po prvé: obrovská produktivita. Minimalistické či nie, 33 kníh za 17 rokov sú dôkazom o človeku, pre ktorého sa písanie stalo životnou potrebou a pre ktorého (tak si to aspoň rád predstavujem ja) je jeden deň bez písma premrhaným dňom. Jednoducho človek s narkotickým a náboženským vzťahom k vlastnej písomnej praxi, človek, ktorý píše preto, aby prežil, aby sa zmieril s neodvrátiteľnosťou smrti a nevyliečiteľnou samotou duše. Po druhé: vyzdvihovanie písma ako základnej kategórie. Ovplyvnený okrem iného Derridom, sa Fosse v polovici 80. rokov dištancoval od akejkoľvek teórie, ktorá prózu v písomnej podobe považuje len za sekundárnu odvodeninu ústneho rozprávania, a namiesto toho zdôraznil primát písania. Zároveň zosadil z trónu známe veličiny ako „rozprávač“, „spisovateľ“ a „imanentný“ či „vnútorný spisovateľ“. Nahrádza ich pojmom „pisár“ a predbežne ho definuje ako „ten, čo v danom okamihu písania píše tak, že sa jeho rytmická osobitosť a duševné túžby zhmotňujú pretavené do materiálna konkrétneho románového písma“. (Øystein Rottem)

Ist es eine Komödie? Ist es eine Tragödie? (Thomas Bernhard)

Redukovaný K tomuto pojmu Fosse pripája aj pojem „hlas písma“ a oba ich používa predovšetkým v súvislosti s románom alebo s prózou krásnej literatúry. No ako „pisár“ stojí on sám zároveň v pozícii všestranného velepána, ktorý sa vyjadruje vo väčšine žánrov. Esej je jedným z nich a tu sa z „pisára“ stáva problematickejšia kategória. Vieme, že esej poskytuje priestor aj pre osobný výraz, aj pre rezonujúce zobrazenie. Tu sa však „pisár“ nerozplynie vo svojom písme podobne úplne. Buď je to spisovateľ sám alebo predmet písma, ktoré sú stredobodom pozornosti, a to v oboch prípadoch vedie k tomu, že „materiálno písma“ dostáva redukovanú, ak nie celkom bezvýznamnú pozíciu. Toto sú myšlienky, ktoré sa človeku vnuknú, keď drží v rukách Fosseho zatiaľ poslednú zbierku esejí Gnostické eseje (Gnostiske essay, 1999). Od 80. rokov do 90. prešiel Fosse ako esejista zaujímavým vývojom. Kontinuita je medzi zbierkami Od rozprávania cez „showing“ k „writingu“ (Frå telling via showing til writing, 1989) a Gnostické eseje síce dostatočne jasná, ale v tej druhej Jon Fosse rozpráva: po prvé, osobnejším tónom, po druhé, prikladá väčšiu váhu náboženskej dimenzii, ktorú vkladá aj do vlastného písania, aj do veľkej kanonizovanej svetovej literatúry. Myslím, že tieto dve veci spolu súvisia akýmsi zvláštnym a zamotaným spôsobom. Osobný V 80. rokoch sa z Fosseho stal nabrúsený teoretik s častými odkazmi na Adorna a spol.. Mnohí (aj on sám) zdôrazňovali rozdiel medzi esejistom a poetom Fossem. Cudzie slová boli vyhradené pre esej, zatiaľ čo sa ako poet usiloval o čo najjednoduchší možný výraz. Sám povedal, že v eseji človek ukazuje, čo vie, kým v poézii ide o to, čo človek nenapraví. Čím viac sa jeho idey o podstate poézie stávajú špekulatívnejšími, tým silnejší obrazový charakter dostáva jeho esej, a čím viac hovorí zo seba a o sebe, tým viac sa jeho písmo stáva muzikálnejším a rytmicky naliehavejším. V Gnostických esejách je Fosse osobnejší, aj keď píše nielen o svojom umení a literatúre, ale aj o umení a literatúre iných, a tým pádom je menej utiahnutý, keď rozpráva o sebe a o svojom živote. Eseje sú osobné a to v dobrom slova zmysle – nie sú súkromné, nie sú sebecké. Stretáme tak človeka a milovníka literatúry, poeta a pisára Fosseho a tieto roly sa už od seba nedajú oddeliť. Stretáme tak muža, ktorý je zároveň skromný a zároveň sebaistý – to posledné platí pre poeta. článok Øysteina Rottema, z denníka Dagbladet, 9. 4. 1999 http://www.dagbladet.no/kultur/1999/04/09/162444.html preklad Petra Mikulášová 84 © Cecilie Seiness

Existuje niečo, a možno je to práve to najdôležitejšie, o čom je najlepšie mlčať, niečo, čo sa ľahko pokazí, ľahko sa z toho stane čosi iné, keď o tom človek začne rozprávať, a možno to zájde až tak ďaleko, že keď sa to človek pokúsi vypovedať, stane sa to čímsi, čo protirečí tomu, načo myslel, kým to nevyriekol. O čom sa nedá hovoriť, o tom treba mlčať, povedal Wittgenstein. Derrida zase tvrdí, že to, o čom sa nedá hovoriť, treba napísať. Svojím spôsobom rozumiem, čo tým obaja myslia. Tak potom by asi človek mal zaobaliť svoje najhlbšie vedomie do mlčania. Možno je vedomie už samo osebe tiché, takže to je len tým nevypovedaným vo vyrieknutom. V tom prípade je pomerne jasné, že to, čo človek najvnútornejšie vie, nie je niečo, čo môže len tak vytiahnuť a začať o tom diskutovať, nato je to príliš tiché, jednoducho to len istým spôsobom vie, ako to človek vie a prečo to má vedieť a všetko to ostatné pritom nie je nijako veľmi podstatné. Človek spraví najlepšie, ak to jednoducho nechá tak, na neurčito, v písme. Ja by som však predsa čosi drobné chcel povedať. Totiž, a týmto chcem začať, už niekoľko rokov si uvedomujem, že existuje prepojenie, aby som to tak nepriamo nazval, medzi tým, čo istá časť ostatných ľudí zažíva v rôznych náboženských spoločenstvách a tým, čo iní tvrdia, že zažívajú z prírody a v prírode a napokon to, čo aj ja sám zažívam, keď píšem, že je to inými slovami písmo, ktoré mi otvorilo cestu k nábožnosti a spravilo zo mňa istým spôsobom nábožného človeka a niektoré z mojich najhlbších skúseností, ako som časom pochopil, by sa dali nazvať mystickými. Tieto mystické skúsenosti sú spojené s písmom. U mňa je to teda tak, že ma ani to, čo som zatiaľ prežil zo života, ani to, čo som zatiaľ prežil zo smrti, nevytlačilo z môjho bezpečného ateizmu. Dokázalo to však písm o, po všetky tie dni a roky so svojím písaním, po všetky tie dni a roky venovanými práve písmu, v tie šťastnejšie dni akosi nielen zabratý písmom, ale doňho, do písma. Bolo to písmo, čo ma zmenilo a rozbilo to moje samoľúbe bezpečie a nahradilo ho pokorným vedomím toho, že som odovzdaný aj do rúk iných a všetkého ostatného. Tým, čím som, som len z milosti tých iných a toho ostatného. Moje možno zväčša neobvyklé zážitky s písmom pravdepodobne súvisia s tým, čo síce trochu hrubo, ale predsa dostatočne výstižne nazývam nórskym puritanizmom. Sám som ním do tej miery ovplyvnený, že ani presne neviem určiť, aký veľký jeho vplyv je, ale rád by som na tomto mieste, pokiaľ to diskrétnosť dovolí, poukázal na niektoré prvky z mojej vlastnej rodinnej mytológie. Otec mojej matky pochádzal z malého ostrova v Skjolde, v kraji Ryfylke na juhozápade Nórska, kde v jeho detstve mali silné zastúpenie kvakeri, preto kvakerstvo ovplyvnilo jeho celý život, bol konzekventný pacifista, s obľubou sa chvastal tým, ako sa tesne po prvej svetovej vojne, keď ho povolali do armády do Vossu, znemožnil až tak, a teraz to príde, že ho odpísali ako neschopného, inak však vnímal život s istou nedogmatickou nábožnosťou, bol oduševneným čitateľom Biblie, no i tak celkom presvedčený o tom, že putovanie duší je realita, a až do posledného dňa bol radikálnym socialistom či komunistom. Samozrejme, bol ovplyvnený svojou dobou a či chcel, či nechcel, musel na more, kde jeho loď aj za prvej, aj za druhej svetovej vojny torpédovali, na súši bol počas revolúcie v Murmansku a mnoho ráz rozprával o mužovi, ktorého videl odvísať na šibenici, len na tej jedinej šibenici visel muž, kým tie ostatné, v ten tmavnúci mrazivý večer, stáli prázdne. Keď došlo ku krachu na newyorskej burze, býval v malej podkrovnej garsónke bez okien blízko jednej vlakovej stanice v Brooklyne. Bytík bol zarovno so železničnou traťou. Rozprával, ako sa mu, pochopiteľne, ťažko spávalo. Bol pri tom, keď dejiny sveta menili smer, no veľmi ho to nezaujímalo, zaujímalo ho skôr to jeho presvedčenie, ktoré si v sebe nosil, že súvis medzi dušami dáva, zo svojho miesta tak ďaleko od sveta, vážnosť človeku vo svete. Tam vnútri či vonku. Dedo je jeden z najnáročnejších ľudí, akých som kedy stretol.

|83


Matka môjho otca bola z jedného statku viac na sever, bližšie ku kopcom, zo Strandebarmu v Hardangeri. Pamätám sa, že aspoň raz rozprávala svojím miernym spôsobom o tom, čo raz zamladi zažila, rozumel som tomu tak, že bola sama a odrazu, pokiaľ si dobre pamätám jej slová, akoby všetko a aj seba videla ako súčasť všetkého, všetko presiaknuté tým istým, akousi žiarou, vravievala, tak sa všetko vyjasnilo, začalo sa jagať, a ona sama sa cítila ako súčasť súvislostí, ktoré jej chápanie ďaleko presahovali, ona to len cítila a ani o tom veľa nevedela rozprávať. Ako však sama povedala, potom už nič nebolo ako predtým. Pochopila, viac nebolo treba. Viedlo ju to životom ako matku a ženu malostatkára, muža, ktorý aby uživil rodinu, mal popri starosti o svoj statok, rozbehnutých ešte niekoľko menších aktivít, vždy v závislosti od situácie na trhu, veci sa teda menili, niekoľko rokov mal malú fabriku na triesky, ktoré používali lodiari pri nitovaní lodí, potom rozbehol hydináreň a mnohé iné, ale inak celý svoj život veľa cestoval a bol ceremoniárom. Starká chodievala do kostola, do ženského spolku a na stretnutia do modlitebne. Ona je vari ešte vždy ten najlepší človek, akého som poznal. Dedo a starká. Obaja boli ovplyvnení rôznymi stránkami nórskeho puritanizmu: nazvime ich kvakerstvo a pietizmus. Obaja mali mystické zážitky, ktoré viedli ich život a myslenie. Obaja, teraz už nebohí, mi boli veľmi blízki. A obaja azda mali pravdu. Obaja boli nedogmatickí a dedo pritom ústne napádal vtedajšiu dogmatiku, útoky často pomerne kruté, zatiaľ čo starká nechala tých, čo chceli hovoriť a vládnuť, nech si robia, a myslela si svoje, v tichosti. Museli byť vnútorne veľmi rozdielni, no keď boli spolu, nikdy to tak nepôsobilo. A možno len vedeli, že obaja majú pravdu, on so svojím putovaním duší a ona so svojím konvenčnejším kresťanstvom. Myslím, že obaja mali pravdu. Aj dedo, aj starká pochopili to isté, len ich zážitky boli odlišné, a preto sa ich poznanie prejavovalo inými spôsobmi, ktoré na prvý pohľad mohli pôsobiť protirečivo. Tak to už raz chodí, keď je človek človekom. Taký je potom aj rozdiel.

J ON FOSSE

Ja som vyrastal v Strandebarme, v Hardangeri, v oblasti, kam sa pietistické hnutia neprebili úplne, ale aj tak mali veľký vplyv na kultúru sveta, ktorého som ja bol súčasťou. A ktorého som sa pomerne skoro pokúsil zbaviť. Z detstva si pamätám, ako rázne odmietavo som reagoval napríklad na nášho učiteľa v nedeľnej škole. A nielen ja, ale aj ostatné decká. Pamätám si, ako sme sa škerili a vyvádzali, keď sa hodina v nedeľnej škole konečne skončila, myslím, že to bol náš spôsob, ako sa pred tým mužom chrániť. Veď čo to tam vlastne vykladal nedeľu za nedeľou, áno presne, že on je spasený a my decká sa tiež musíme obrátiť a stať sa spasenými, lebo nik nevie dňa ani hodiny a tak ďalej. Nato si trochu poplakal, osušil si slzy a asi aj čosi spomenul zo svojho predošlého mladého a hriešneho života plného kartových hier a alkoholu. Ach, to pitie. A farár, ako nás ten poúčal a vystríhal pred tancom a pitím. Obaja sú už však mŕtvi, a preto ich nechám odpočívať v pokoji. A radšej nechám tak aj moje ostatné skúsenosti s veriacimi, nezaslúžia si to. Zo skúseností viem, že pri stretnutí s týmto „druhom“ je lepšie sa im otočiť chrbtom a odísť. Ak si človek chce uchovať svoj vzťah k tomu božskému, musí im jednoducho ukázať chrbát a odísť. V mojom prípade veriaci docielili, že som niekoľko rokov hrdo chodil a nazýval sa pohanom. Aké vtipné. Ešte vždy vo mne pri pomyslení na veriacich teplota nebezpečne stúpne. A pristihol som sa, že si možno aj želám, aby sa raz reči veriacich o pekle naplnili. V takom prípade som si pomerne istý, kto tam bude sedieť, nariekať a bedákať. Nebudem sa o tom už viac rozširovať, iba spomeniem, že jeden z mojich silnejších zážitkov z detstva sa stal, keď ma s kamarátom poslali na kresťanský detský tábor, dobre sme sa vystrojili, okrem iného balíkom tabaku, keď sme však dorazili do tábora, ukázalo sa, pochopiteľne, že deti majú zakázané fajčiť, a tak si nás jeden z vedúcich, sympatický chlapík okolo päťdesiatky, zobral stranou a povedal, že v tábore je zakázané fajčiť a že nám preto musí tabak skonfiškovať až do konca tábora, tiež nám porozprával, ako sám fajčil celý život, no pre zdravie prestal, a ešte nám povedal trochu o svojom dovtedajšom zúfalom živote, veru, ten jeho život naozaj vyzeral dosť otrasne, jeho slová na nás zapôsobili. Ten muž bol totiž veľmi príjemný. O deň či dva sme sa vybrali kúpať sa na jazero a ako dozor s nami šiel práve tento muž, ktorý nám zhabal tabak. Pamätám sa, že sedel na jednom móle, kým sme sa kúpali, presne na čom tam sedel, si už nepamätám. No vtom sme len videli, ako padá dozadu. Ukázalo sa, že je mŕtvy. Nastal chaos, ako by sa možno aj dalo predpokladať. Krik a hurhaj a strach a modlitby. Tam na móle ho čímsi prekryli. Nás decká,

myslím pozbierali na modlitbu a piesne do jednej zo sál. Potom bolo mod- |85 litebné stretnutie. Len s nechuťou som sa zúčastnil, kamarát zastával názor, že by sa patrilo. Ja si však myslím, že to bolo príliš silné. Vyznania ľudí, ktorí vlastne nemali veľa alebo vôbec nič, čo by vyznávali. Intenzívna modlitba. Bolo to silné. Zúfalstvo a nádej zároveň. Odišiel som stadiaľ. Kamarát šiel so mnou. Zišli sme dole na mólo. Asi sme tam len tak sedeli a hľadeli na jazero. A asi sme aj sedeli na tom istom mieste, kde predtým sedel teraz už mŕtvy muž, neprekvapilo by ma to. A asi sme aj premýšľali o tom, či vôbec dostaneme náš tabak späť, bolo to dosť nepravdepodobné. No predsa sme ho dostali. Pred odchodom domov si nás iný vedúci, tentoraz mladšia žena, zavolala bokom a povedala, že nevie, či je to tak správne, ale že to aj tak spraví, lebo ten, čo už je u Boha, povedal, že taká bola dohoda, a preto nám ten tabak vráti. Isto nasledovalo pár varovných slov o tabaku a nebezpečenstve fajčenia. Napokon som dostal tabak späť. Strčil som si ho do vrecka. Lenže už to pre nás nebol taký poklad ako predtým. Mal ho predsa vo vrecku mŕtvy muž. Cesta domov. Na trajekte sme s kamarátom stáli vo vetre na najvrchnejšej palube a mali chuť si ušúľať cigaretku. Ale nešlo to. Nebožtíkov tabak, ako sme ho nazvali, nás už netešil. Preto sme balík hodili cez palubu do mora. Toto však nie je zbierka memoárov a jediné, čoho som sa tým chcel dotknúť, je, že ma nórsky puritanizmus chtiac-nechtiac veľmi ovplyvnil, existuje totiž mnoho podobností medzi spôsobom, akým píšem romány a puritanizmom, takže som akoby „postpuritán“, ako to už o mne bolo povedané, dosť puritánsky napríklad pôsobí moja myšlienka, že román nemá byť predovšetkým obrátený k svetu, on má, naopak, byť svetom sám, presne tak, ako puritáni nemajú byť prítomní vo veľkom svete, ale vo svojom vyhranenom kresťanskom svete. A napokon, myslím si, že samotný spôsob, akým píšem s toľkými nástojčivými opakovaniami, je veľmi podobný jazyku Biblie a jazyku kresťanstva vôbec, aký veľký je tento vplyv, neviem, ale je možné, že je väčší, než by som si rád pripustil. Aj môj vzťah k reči a tým aj k písmu je ovplyvnený puritanizmom. Reč sa dá ľahko chápať ako to vonkajšie či svetské, kým písmo je to vnútorné a osobné. Reč je sociálna. Písmo je individuálne. Kvakeri napríklad hovoria o vnútornom svetle, na ich stretnutiach nemusí byť vyrieknuté ani slovko, je to tiché stretnutie, silent meeting, ako ho zvyknú volať, a ak niekto má niečo, čo chce povedať, môže tak spraviť, nemôže to však byť vopred pripravená reč, ale musí to vyjsť samo od seba ako dôsledok stretnutia duší. Kvakeri sa nedržia žiadneho kňaza či sakramentu, aj rituály sú skresané na minimum – zúčastnení sedia ticho v kruhu, môže sa stať, že počas stretnutia niekto čosi povie, môže sa stať, že nikto nepovie nič a po skončení stretnutia sa ten, čo si ho vybrali za vodcu, zdvihne, aby si splnil svoju jedinú rituálnu úlohu, ukončiť stretnutie, a vezme za ruky tých, čo mu stoja po oboch stranách. A vtedy vstanú aj ostatní, stoja tam v kruhu s rukami zdvihnutými do výšky hrude a držia sa navzájom za ruky. Stretnutie nebolo o reči, o tom vonkajšom, ale o vnútorných pohyboch, vnútornom svetle, the inner light, ako tomu kvakeri hovoria. „Pozostatky Boha v človeku,“ známe kvakerské slová. Mohol by som to takisto nazvať písmom. Moja skepsa voči hovorovým či rétorickým črtám románu, ako napríklad prítomnosť vševedúceho rozprávača, ktorý pripomína ústneho rozprávača-zabávača, myslím, vlastne nie je veľmi odlišná od tej, ktorú má kvakerstvo voči kňazom a ceremóniám a vôbec, napadá mi, že spisovateľ, ktorý bol asi najviac ovplyvnený kvakerstvom, je určite Beckett. Inak mám rád, aby som to nezabudol spomenúť, knihy s jednoduchými obálkami – čím viac je kniha vyčačkaná, ako to človek zvyčajne od kníh očakáva v krajine ako Nórsko, ovplyvnenej angloamerickým komercializmom, tým menej sa mi pozdáva, pričom jednoduché a nevyčačkané, také predsa chceli mať aj puritáni svoje Božie domy, klasická modlitebňa na západonórskom Vestlande nemá byť nič iné len jednoduchá. A je tu predsa ešte jedna paralela, nielen keď ide o spracovanie knihy, ale aj o to, čo by som mohol nazvať mojou estetickou náklonnosťou k všetkému jednoduchému. Samozrejme, často o sebe počujem, že som ťažký spisovateľ, ale nie je to celkom tak, mám skôr pocit, že je to len jedna z tých charakteristík, ku ktorej sa ľudia utiekajú, aby spisovateľa rýchlo odbili, no zároveň mu predsa len chcú preukázať aspoň trochu úcty a dať mu šancu, lebo keď sa naozaj povie, že spisovateľ je ťažký, znamená to, že námaha sa oplatila, aspoň hŕstka si tie knihy prečíta, lebo ťažkí spisovatelia existujú, ale ja k nim nepatrím, naopak, možno to, čo píšem, pôsobí netradične, ale že píšem ťažko, tomu naozaj nerozumiem. Práveže sa snažím písať tak jednoducho, ako len viem. A moje romány sú vždy zasa-


86| dené do krátkeho časového úseku v živote človeka, samozrejme, môže sa to pri písaní zamotať, vtedy to zvyčajne musím prepísať, vyškrtať a napísať nanovo, nie som spokojný, kým nezvládnem spísať dohromady jednoduché a jasné kontúry človeka a sveta, v ktorom sa ten človek pohybuje, týmto spôsobom, môžem povedať, sa zo všetkých síl snažím prepísať sa k tomu jednoznačnému, áno, síce som často obraňoval aj to mnohoznačné, a to robím ešte stále, ale mnohoznačnosť v literatúre predpokladá jednoznačnosť, treba „spísať“ osobu či osoby a svet do takej konzistencie, že jediná zmena napríklad na strane päť v románe ovplyvní mnohé iné. Takáto konzistencia musí predsa byť jednoznačná. Možno je dokonca až príliš jednoznačná. Myslím, že romány, ktoré sú čo najjednoznačnejšie, sú zároveň aj najmnohoznačnejšími. Je to, aspoň podľa môjho názoru, priam charakteristické pre zlé romány, že nie sú dostatočne jednoznačné a často sa to zamieňa s komplexnosťou. Veď, samozrejme, všetok zmätok je komplikovaný a všetka tá motanica ťažká. Napokon ani to jednoduché nie je vždy jednoduché. Puritanizmus bol teda vždy pre mňa dôležitý podobne ako, a o tom som už napísal niekoľko esejí, aj hudba. To, čo ma vari najviac v živote ovplyvnilo, je puritanizmus a hudba. Možno potom ani nebude až také zvláštne, že sa pokúšam vysvetliť román ako istý druh mystiky, ako istý druh negatívnej mystiky. Už pár rokov sa o to pokúšam, no stále nemôžem povedať, že som dospel aspoň k nejakej jasnosti. V krátkosti: moja románovo-teoretická reflexia sa vyvinula z môjho chápania románu nie ako reči, ale ako písma, nie s rozprávačom a jeho hlasom v hlavnej úlohe, ale s pisárom (pojem „hlas“ pritom nepoužívam len preto, že nemám žiaden lepší, myslím totiž, že pojem „hlas“ je akýmsi spôsobom veľmi výstižný, obnáša priestor pre idiosynkratické a materiálne kvality, ktoré napríklad pojem „rozprávač“ v sebe nenesie), čím som, aj po prečítaní Bachtina, dospel k tomu, že román je akýmsi dialógom s rozprávačom, pisárom, spisovateľom aj osobou, a tento znie v písme a nevyriekol ho len jeden hlas, ale hneď niekoľké hlasy naraz. V reči je možný zakaždým len jeden hlas, lebo inak nastane zmätok, kým románové písmo umožňuje znenie hneď niekoľkých hlasov naraz, čo nevyvolá žiaden zmätok a pritom stále zostáva sebou samým. Vďaka románu a v románe tak vzniká premena z jednohlasnej reči, ktorá nesie jeden význam, na viachlasné písmo, ktoré však už nenesie len jeden význam, ale hneď niekoľko, pričom práve táto mnohohlasnosť dáva románu jeho celkom nový, vlastný hlas, ktorý som už svojho času nazval hlasom písma, lebo viachlasnosť románu sa zbieha v jedinom výraze (pojem hlas písma inak často nachádzam použitý v literárnych esejach a kritikách a to ma teší, aj keď mám menšie podozrenie, že tí, čo ho používajú, si často navrávajú, že je viac francúzsky, ako v skutočnosti je). Román je v každom zmysle jedinečným výrazom, je totiž súzvukom hlasov písma. Také teda bolo jedno obdobie mojej románovo-teoretickej reflexie. Z rozličných dôvodov som prešiel od svojho upätého chápania románu ako súzvuku hlasov písma k chápaniu románu ako istého druhu irónie, a myslím, že čo som tým asi najskôr chápal, keď som začal brať román ako akýsi druh irónie, bolo spojené s chápaním irónie, ku ktorému som dospel čítaním Friedricha Schlegela a ďalších nemeckých romantikov, teda pojem irónie, ktorý okrem iného dovolil Schlegelovi tvrdiť, že irónia je domovom filozofie, teda, jednoducho povedané, irónia je bližšie paradoxu a oxymoronu ako sarkazmu. Prešiel som teda od svojho prvotného chápania románu ako hlasu písma k jeho chápaniu ako irónie, nie však, aby som to spresnil, ako irónie reči, vertikálnej irónie, kde človek tlmočí význam zhora nadol, pričom netlmočí samotný význam toho podradeného, ale cez akúsi iróniu písma, písanú iróniu, horizontálnu iróniu, kde už neexistujú žiadne nadradené či podradené významy, ale niekoľko významov stojacich vedľa seba, sa román vo svojom materiálnom výraze stáva súzvukom hlasov písma a vo svojom duševnom odkaze, akoby odobril, že ten nadradený, vyšší význam už neexistuje, ale že tam zároveň koexistuje niekoľko významov popri sebe a význam ako taký zostáva, aj keď už nie je tým jediným nadradeným významom. Román svedčí o existencii významu. Svedčí o tom svojou iróniou. Ale čo je potom význam? Nad tým som veľa premýšľal. Gadamer hovorí o zázraku významu. A je tiež zázrak, že význam existuje, že existuje porozumenie. Ale čo je to zázračné, čo sa to deje, keď rozumieme? Keď dokonca rozumieme významu bez významu? Význam je spojený s niečím materiálnym, ale materiálnym sám osebe nie je. Čím iným však potom môže byť? A nie je predsa význam celý čas

v pohybe, nerozumieme my zakaždým čosi iné? Čo sa to tam odohráva? Význam každopádne existuje, ak aj práve nie ten veľký význam. Lebo nájsť ten jeden veľký, nadradený význam, porozumieť „významu života“, ako sa to zvyčajne nazýva, mi pripadá nereálne, skoro ako akési contradictio in adiecto, teda oxymoron, veľký význam nemôže byť len jeden, nato je ešte aj život priveľký, a potom ani nehovoriac o čomsi božskom. Ale ak neexistuje veľký význam, môže význam existovať vo forme irónie ako význam vedľa významu, možno dokonca ako význam bez významu. Túto stránku veci román nesie v sebe. Tým je o význam postarané vo svete, kde veľký význam neexistuje a kde sa fakty a triviality klamlivo snažia zmocniť jeho pozície. Román je pokračovateľom zázraku významu ako bezvýznamného významu. Význam je zázrak. Preto vlastne román akoby podčiarkoval jeho existenciu a tým necháva poodchýlený priechod k tomu božskému. Časom som teda začal chápať román ako akýsi druh mystiky. A tiež som si vtedy prečítal štúdiu Románová teória mladého Györgya Lukácsa, kde píše práve o románe ako výsledku negatívnej mystiky. Toto mnou pohlo a pohlo sa aj moje chápanie románu od románu ako hlasu písma cez román ako iróniu písma až k chápaniu románu ako akejsi negatívnej mystiky. Pokúsim sa vysvetliť, čo tým myslím. Istý kritik raz nazval moje esejistické dielka osobnou teóriou. Pekne povedané. Som si napríklad istý, že najdôležitejší dôvod, prečo som román začal chápať ako písmo a nie ako reč, je fakt, že som ho začal písať práve v období môjho života, keď ma reč sama o sebe desila, preto asi najskôr toto a až potom vplyv Derridu, aj keď aj ten bol veľmi dôležitý. A dôvod, prečo som začal chápať román ako akúsi mystiku, má asi tiež pomerne osobný charakter, ako som sa to už vyššie pokúsil načrtnúť. Pri tomto sa však ešte na chvíľu pozastavím, vyrastal som totiž pod vplyvom spomienok na nórsky puritanizmus. Tak či onak si nespomínam, že by som sa niekedy v detstve bol považoval za veriaceho, ak, tak len možno rok, mal som jedenásť a zažil niečo, čo by mohlo pripomínať osobnú vieru, ako ju vítajú všade tam, kde vládne puritanizmus. Naopak, spomínam si, že som udržiaval odstup od všetkého, čo puritanizmus predstavoval. Chcel som jednoducho preč. A ako pätnásťročný som sa odhlásil zo štátnej cirkvi. Bol to hrdý prejav mojej inakosti. Potom som zdúchol tak dobre, ako sa len dalo. Lenže možno to predsa celkom nešlo. Neviem. Zakúsil som však bohom zabudnutý svet. V Románovej teórii Lukács píše, že román patrí „Bohom zabudnutému svetu“, to on udržiava to božské v ňom. A v mojom malom svete sa asi postupne stalo to isté, keď Boh prestal existovať, keď už dokonca nebol ani v tom, čo som mal za kultúrne podmienený obraz sveta, asi vtedy som sa stal prístupným pre tú mnohoznačnú iróniu hlasu písma, vyformovalo ma asi to, že som sa tak dobre, ako to len šlo, snažil písať romány, snažil som sa do formy vpísať iróniu, ktorá vychádzala z toho mnohoznačného hlasu písma. Toto sa stalo zavčasu, ešte som nemal ani dvadsať, a preto ešte vždy píšem alebo aspoň som vždy doteraz písal romány. Je to vlastne veľmi jednoduché, román dáva formu a tá je zároveň aj významom, bezvýznamným významom existencie bez veľkého významu. Lukács tvrdí, že forma románu je „negatívnou mystikou časov bez Boha“. A práve v tejto vete som našiel pojem svojej negatívnej mystiky, ktorý Lukács inak používa, iba tento jediný raz, teda aspoň v Románovej teórii. Mnohoznačný hlas písma či irónia písma románu sa teda zbiehajú v akejsi mystike, ktorá však nefunguje ako tá bežná, ktorá má človeku pomocou extázy pomôcť uniknúť času a svetu, aby sa tak mohol obrátiť k tomu jedinému a možno aby sa dokonca mohol stať jeho súčasťou, románová mystika sama vstupuje do času obrátená nielen k tomu jednému, ale aj k rozdielu. Týmto obrátením môže človek dosiahnuť niečo podobné tomu, čo zvyčajne dosahujú tradiční mystici. Ja som to, napokon, tiež dosiahol, ale vidím, že bohužiaľ neviem celkom vysvetliť, čo myslím románom ako negatívnou mystikou a, samozrejme, že o mystike, o ktorej chcem hovoriť, sa vlastne hovoriť nedá, dá sa len „spísať“, nedá sa na ňu odkazovať ako na nejaký dôsledok, tak totiž neexistuje, existuje iba v písme, z ktorého následne vzchádza mystika. Bøk 1993 z nórskeho originálu Jon Fosse – Gnostiske essay (Gnostické eseje), Det Norske Samlaget, Oslo 1999 preložila Petra Mikulášová 87, 89 © Juliána Chomová


88| ? Dalimír Stano : Alexander Piroš

sú zbierky Zaklínanie Františka Andraščíka a Atmosféra unaveného kolotoča Renáty Turanovej.

Alexander Piroš Príbeh o svätom Mitrofanovi

Si literárne vzdelaný. Podľa mňa si však poeta natus. Ako to cítiš ty?

Ako na teba dolieha doba? Stíhaš ju vnímať a akceptovať?

Súčasťami literárnej vedy sú teória literatúry, dejiny literatúry a literárna kritika. Ani jedna z týchto oblastí však nemôže ponúknuť návod, ako literatúru tvoriť. A je to tak koniec koncov dobre. Pretože ak by sa výsledkom literárnovedného bádania mala stať akási definitívna, navždy platná formulácia pravidiel tvorby, literatúra spätá so svetom kreativity by musela nevyhnutne zaniknúť. Pravdaže, história literatúry pozná aj zostavenie klasicistických zásad „l ´art poétique“, existenciu škôl pre budúcich spisovateľov, najčerstvejšej súčasnosti sa zase týkajú napríklad internetové návody na písanie brakovej literatúry. Všetky tieto, aj hodnotné, aj iba málo významné pokusy zachytiť a pomenovať „chvíľu, ktorá je krásna“, však, nazdávam sa, usvedčí čas. Pretože to, čo vyvoláva umelecký zážitok, sa naučiť nemožno. Ak je teda autor beletrie zároveň aj absolventom vysokoškolského štúdia literatúry, je to preň, a možno aj pre jeho čitateľov len dobre. Podmienkou písania, tvorby však odborná orientácia v umenovede nepochybne nie je. Štúdium literatúry človeka mení. Mal som obdobia, bolo to tak napríklad za gymnaziálnych čias, keď som denne čítaval aj dvesto-tristo strán prozaického textu. Po absolvovaní doktorandského štúdia teórie a dejín slovenskej literatúry sa odsekom románu dokážem zaoberať celé predpoludnie, celý deň, ba aj dlhšie. Možno viem o nuansách diela, o existencii ktorých som kedysi azda iba ak vzdialene tušil. Ale na napísanie naozaj dobrej poviedky to nestačí. Správnu chvíľu, pre autora umeleckého diela nevyhnutnú, vie súčasná literárna veda veľmi presne opísať a svoje závery, pretože je vedou, pregnantne zovšeobecniť. Navodiť ju však nedokáže.

„Čo je, bolo už dávno, a čo sa má stať, už dávno bolo,“ vraví Kazateľ. Myslím, že žijeme v dobe pomalého, no nezadržateľného civilizačného úpadku. Sme v čomsi ako starovekí Rimania, svet ktorých zanikal po stáročia (ba Michel Butor si myslí, že nezanikol nikdy). Vrchol svojho rozmachu má však už, podľa môjho názoru, helénsko-judejská civilizácia za sebou. Nie je dôležité niečo vyrobiť, ale zabávať sa. A to je zlé. Nie je dôležité byť čestným, ale úspešným. A to je veľmi, veľmi nesprávne. Bol však pred nás postavený novozákonný postulát nebyť otrokmi tohto sveta, neprispôsobovať sa tomuto veku. Žiť by sme preto mali dobre, a nie nedobre. Zábava by mala zostať len súčasťou cesty, nie však cieľom. A úspech bez pravdy by mal v našich očiach zostať bezcenným, lebo veď takým sa aj skôr či neskôr ukáže. Takýto, azda trochu patetický, je môj kontakt s touto dobou. Vnímať ju stíham, no v mnohom neakceptujem.

Chlapec sa najprv ticho poobzeral vôkol seba, a keď medzi lavicami a ani pri vchode do chrámu už nikoho nevidel, vykročil pomaly, pomaličky uličkou. „Dobrý Mitrofan,“ povedal už po chvíli, hlboko sa ukloniac pred ikonou, umiestnenou na jednej zo stien neveľkého kostola. „Ďakujem za dni, po ktoré na nás dozeráš, a chcel by som ťa o niečo poprosiť. Milko Soroka dostal pred pár dňami od rodičov bicykel. Pekný, so zvončekom, ako pre dospelého. Mnohí z nás chlapcov bicykel nemajú. Ale Milko Soroka sa na bicykli preváža, vozí sa na ňom po dedine, ba ak sa mu zachce, môže si aj zazvoniť na zvončeku. A to by som veľmi rád i ja. Vypros preto pre mňa, dobrý svätec, jeden bicykel. Červený, ako má Milko, ale môže byť aj inej farby. Napríklad modrý...“ Po týchto slovách sa chlapec trochu zháčil. „Až dosiaľ som, dobrý svätec, chodil po dedine pešo,“ povedal. „Ak rodičia budú môcť, kúpia bicykel aj mne. A ak môcť nebudú, nekúpia, a nič to. Nevyrušuj, prosím, Mitrofan, Boha pre môj bicykel. Ale ak možno, vypros aspoň, aby nás učiteľ Savič nebil. Je mladý, do našej školy prišiel iba pred rokom. Vždy, keď čosi vyvedieme, vyvolá nás pred tabuľu, potom nás bije prútikom. Boja sa ho i dievčatá, ale keď nás chlapcov bije, niektoré sa vtedy usmievajú. Napríklad Perka Hričinová.“ V kostole bolo ticho, muž zobrazený na ikone sa ani nepohol. Hľadel kamsi za chlapca, ba ešte presnejšie, pozeral sa síce na neho, ale tak, akoby videl aj to, čo sa nachádza za ním. Oblečené mal akési biele, vplyvom času na niektorých miestach akoby už trochu sivasté rúcho, cez plecia mal prehodený tmavý plášť. Do zarastenej tváre mu padali hnedosivé vlasy, v ľavej ruke držal, pokiaľ to chlapec dobre rozpoznal, nejakú knihu, pravou akoby dával akési znamenie. Pozadie na staručkej ikone bolo tmavé, v niektorých častiach zlaté, po oboch stranách obrazu boli napísané akési písmená, ibaže chlapec ich ešte nedokázal prečítať všetky. Na malom stolíku pred ikonou boli postavené sviečky. Dve dohoreli už dávnejšie, svietila len jedna. Zvonku spred kostola doliehal dovnútra šum lístia a vzdialené volanie hrajúcich sa detí. „Dobre, milý Mitrofan,“ povedal chlapec ticho. „Možno nás Savič trestá, pretože má na to príčinu. A Perka Hričinová sa iste smiala pre iné, a nie preto, že je zlá. Sám to posúdiť neviem. Ale vypros pre mňa aspoň dobré známky. Nech budem najlepším žiakom. Ty už vieš, ako to máš povedať,“ povedal chlapec, a už po chvíli dodal. „Och, aký som, dobrý Mitrofan. Či neviem, že dobrú známku si treba najprv zaslúžiť? Takže... Takže ja pôjdem. Určite ešte prídem, ale zajtra asi nie, pretože máme popoludní školu. Ale skôr v nedeľu alebo tak. Ďakujem,“ povedal chlapec a s láskou sa pozrel na svätého muža. Pred dverami chrámu sa ešte obrátil, prežehnal sa. Keď vyšiel pred budovu, zostalo v kostole ticho. Zatiaľ len svätý Mitrofan Voronežský, hľadiaci v bielosivom šate mlčky z tichej ikony, a chlapec hrajúci sa v tom čase už kdesi vonku vedeli, že ich stretnutie malo veľký význam.

Ako ďaleko v priestore a čase sa utiekaš k svojim životným a literárnym vzorom? Času, priestoru, ba ani vzorov pre mňa v zmysle, ktorý si naznačil, niet. Ak si však môžem dovoliť bilancovať, veľký dojem vo mne svojho času zanechali Gogoľove „Večera na chutore bliz Dikaňky“. A neskôr Kerouacov text Na ceste. Za svoj literárny vzor by som však Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, a práve tak ani Jacka Kerouaca neoznačil; išlo skôr o výraznú čitateľskú skúsenosť. Pomerne veľký zlom v mojom živote však predstavoval román Nikosa Kazantzákisa, ktorý vyšiel v českom preklade pod názvom Poslední pokušení. V súvislosti s prózou Pavla Alexandroviča Florenského Soľ zeme som zase našiel pokoj v jednoduchom pritakaní slovám, že to najdôležitejšie je prostá pokora. Z domácej literatúry ma oslovili najmä Jozef Miloslav Hurban, Martin Kukučín, Jozef Gregor Tajovský a Janko Jesenský, a potom Jozef Puškáš. Mojou veľkou láskou zostávajú texty Jacquesa Préverta a Beatles. Zo slovenskej poézie si cením Válka, kultovými knihami pre mňa však už po mnoho rokov

Čo si myslíš o internete ako publikačnom priestore? Podstatný je, prirodzene, text. A „castis omnia casta“, čistému je všetko čisté. Ak teda záľaha informácií a rýchla internetová komunikácia môže poslúžiť pre dobro veci, potom je dobrá. Tlačené slovo však pre mňa bude mať vždy trochu iný význam než to, ktoré môžem po istý čas vidieť na monitore počítača. Sám seba podozrievam, že som sa tíško stal bibliofilom a za tým, čo označujeme ako „vôňa papiera“, by sa mi, myslím, nikdy neprestalo cnieť.


90| ? Dalimír Stano : Dandan

Je exhibicionizmus v literatúre namieste? Podľa mňa je rozdiel exhibicionizmus a exhibicionizmus. Násilné vystavovanie sa za účelom získania si priazne je pre mňa nemysliteľné. Prijateľnou dávkou exhibície je napríklad spoveď alebo nejaké memoáre. Celkovo však na mňa tento pojem pôsobí minimálne dvojzmyselne: exhibovať ako excelovať? Alebo upútanie pozornosti sexuálnym podtónom, obnažením niečoho, čo by malo byť za normálnych okolností skryté? Otázka...

Považuješ internetovú literatúru za neoficiálnu? Podľa mňa je rozdelenie na oficiálnu a neoficiálnu (internetovú) literatúru úplne nefunkčné. Literárna kultúra je len jedna. V dnešnej dobe zaznávať publikovanie na internete pôsobí komicky. Internetu treba priznať veľké zásluhy v propagovaní umenia. Samozrejme, kvalitu v množstve diel je niekedy problém dosiahnuť, ale to platí aj o literatúre tlačenej.

Myslíš, že si vynašiel nový typ písania? Vždy dám na prvotný dojem, ktorý na mňa z textu dýchne. Viac sa k tomu nevraciam, maximálne pre nejaké maličkosti... Ale vôbec netuším, kam svoje texty zaradiť. Je to vôbec nutné?

Dandan

.ach, sestra Píšem ti, ako som ti sľuboval, Jana. Veľmi mi chýbaš. Je to tu naozaj zlé. Už štvrtý deň sme uviaznutí v zákopoch, stále prší. Je zima. Len ťažko udržím v skrehnutých prstoch pero. Chýbaš mi. Pamätáš, ako sme sa nahí kúpavali v jazere za domom? Bolo tak teplo, tak horúco a ty si navrhla, aby sme sa vyzliekli. Je mi ťažko na duši, Jana. Chcel by som byť s tebou, to ty ale určite vieš. Neviem, čo ti mám ešte napísať. Dávaj na seba pozor. Porcelánovobielu pokožku úzkostlivo schovávala pred slnkom. Odetá v čiernych šatách stála nad hrobmi rodičov. Bola ešte mladá, v hlúčiku rodinných priateľov pôsobila ako dieťa. Bez pohnutia v tvári prijímala kondolencie. Ktosi ju chytil za rameno. „Bude to dobré, Jana!“ Zadívala sa do tváre svojho brata. Prišlo jej to zrazu všetko ľúto, bol taký silný, nahlas sa mu rozplakala v náručí. Smútoční hostia, cítiac sa odrazu veľmi trápne, s ostychom odvracali tváre od nešťastných súrodencov. Bol to taký pekný pohreb, oni si poradia. On už má osemnásť, dokáže sa o sestru postarať.

Sú to už tri dni, čo zostali sami. V dome je ticho. Jana nespí. Sedí v kuchyni pri dohorievajúcej sviečke, zádumčivo pozerá na stôl. Toto je obrus, ktorý vyšívala mama, z týchto pohárov, čo mala tak rada, zostal iba jeden. Napila sa. Vzdychla si. „Už je to tretia noc čo nespíš. / Už tretiu noc nespíš.“ Strhla sa, vo dverách stál brat. Aký je smutný, pomyslela si. „Nemôžem.“ Odvrátila sa, aby nezbadal, ako jej tvár krúti od plaču. Podišiel k nej. „Netráp sa.“ Objal ju. „Môžem k tebe?“ spýtala sa ho potichu. Mlčky ju zdvihol zo stoličky, pohladil po kučeravých vlasoch. „Som pri tebe, sestrička, som pri tebe.“ Zhasol sviecu a niesol ju k sebe do izby. Ahoj, Jana. Prepáč mi, že som sa tak dlho neozval. Ležím v lazarete. Nie, nestrachuj sa, som v poriadku, len pár šrapnelov v nohe, aj tie sú už preč. Naozaj sa teším, ako sa spolu prebehneme, dáme si preteky až k Milnerovmu domu a ja vyhrám ako vždy. Uvidíš. Zomrel Peter. Áno, ten Peter z vedľajšej ulice. Videl som, ako mu výbuch odtrhol nohy, jeho krv mi stekala po tvári, nevýslovne kričal. Kričal, reval:... mama?... mama, kde si?... bože, Jana... Ale už je to všetko preč, pustia ma domov. Pustia ma domov hneď, ako to bude možné. Chýbaš mi. Chcem byť s tebou. Smiali sa ako malé deti. Šteklila ho všade, úplne všade. Odrazu zmĺkol. „Prestaň!“ Zarazila sa. „Prosím.“ Povedal už miernejšie. Prekvapene sa naňho pozerala. Mal rozhorúčené oči. V pomykove odvracal tvár. „Stalo sa niečo?“ Ticho sa opýtala. Neodpovedal. Odvrátil sa na druhú stranu postele, čudne pokrčený. Chytro sa prikryl. „Spi už!“ ... už sa viem postaviť, Jana, uvedomuješ si, čo to znamená? Hoci iba s barlami, ale Nina povedala, že mi to ide veľmi dobre. Nina je zdravotná sestra. Naozaj by sa ti páčila. Má podobné šibalské oči ako ty. Je veselá, vždy večer mi tajne nosí cigarety. Na vozíku ma vytlačí na chodbu k oknu a potichu rozoberáme tunajší personál. Vieš, že tu majú doktora, ktorý amputoval prsty na zlej nohe? Dúfam, že sa mu raz nedostanem do rúk. Dávaj na seba pozor, Jana / sestrička. Nemohla sa naň vynadívať. To ona navrhla, aby sa kúpali nahí. Po jeho svalnatom tele stekali kvapky vody. Zahryzla si do pery. „Čo sa hanbíš?“ Veselo ju podpichoval, keď videl, ako si cudne zakrývala prsia. „Nie!“ odvetila naoko urazene a vyskočila mu na chrbát. Slnko pálilo. Úplne spokojní ležali na jemnej tráve. Prstom mu ľahučko prechádzala po chrbte. Chytila ho za zadok. Zadíval sa na ňu. Niečo sa v ňom zlomilo. Privinul si ju k sebe. Som zvedavý, čo také dôležité mi nechceš napísať do listu. Nina hovorí, že to bude o nejakom chlapcovi. Je to tak, Jana? Teším sa na teba. Už budúci týždeň ma pustia domov. Nina za mnou chodí každý deň, hoci nemá službu. Myslím, že

ju milujem, má nádherné kučeravé vlasy. Oči sú hlboké, presne ako tvoje. Ach, Jana, som taký šťastný. Čochvíľa budeme spolu. Aj Nina sa na teba teší. Tak zatiaľ. Dočítala list. Chytila sa za čelo. Svieca v kuchyni dohorievala. Po pamäti prešla po jemnej výšivke na obruse. Vždy obdivovala mamine výšivky. Podvedome si pohladila čoraz zreteľnejšie vyčnievajúce bruško. Vstala. Blikotavé svetlo náhle zhaslo a v nej sa niečo pohlo. Dočítala list. Chytila sa za čelo. Svieca v kuchyni dohorievala. Ani si neuvedomovala, že si znova pohladila odstávajúce bruško. Rovnako po pamäti prešla po jemnej výšivke na obruse. Vždy obdivovala mamine výšivky. Vstala a zhasla blikajúce svetlo. Niečo sa v nej pohlo.

.nie je december a sneh je len ilúzia .ak hľadáš svoj priestor, tu ho nenájdeš, Piskor. Ak máš potrebu sa vyjadriť, nech sa ti páči, tam je záchod. Je tam ženská, čo ti ho vyfajčí. Zadarmo. Ak ti neprekáža, že nemá zuby, vlastne prečo by ti to malo prekážať. Keď už tam budeš, nenechaj si, milý Piskor, utiecť nástenné maľby neznámych umelcov pod pseudonymami ako jožo, franta, jacek. Zvratky v umývadle a pod ním si nevšímaj, ani chlapov pri pisoároch. Ja ťa počkám. Ja tu budem vždy... Plechové vedro je plné splaškov. Niečo, čo sa kedysi nazývalo uterákom, leží pod umývadlom. Sneží a pootvoreným oknom lomcuje vietor. Krajina je vo svetle pouličnej lampy akási zvláštne mesačná, niekde skuvíňa pes. .máš šťastie, že si ma stretol, Piskorík. Naozaj. Ja sa s tebou podelím. O všetko. Aj o hentú na záchode. Čo sa tváriš tak pohoršene? Lepšiu ženu si ešte nemal, tá z teba vytiahne i dušu. Prisahám. Veď aj minule, vojdem na hajzel, a čo nevidím, chlap ju mláti hlava-nehlava, raz z jednej strany, raz z druhej. Boha. Tak som ho spakruky, len tak jemne, kreténa, a on ti len: „Zebrala si mi dušu, Helena, zebrala si mi dušu.“ Tak som mu dal ešte jednu, náhodou rozbil pisoár, všade bolo plno krvi... Pod oknom zívala stará búda so zborenou strechou. Na parapete som sa dotkol niečoho slizkého, keď zrazu všetko stíchlo. Počul som svoj vlastný dych. V snehu sa namáhavo borila srna, možno srnec, neviem. Na posede sa niečo nenápadne pohlo, keď zaznel výstrel. Zviera okamžite padlo. K zvieraťu sa blíži postava a o chvíľu je všetko vybavené. Na snehu ostávajú pariace sa vnútornosti a žiarivo iskrí červená krv. .ak sa ti nepáči, len zavrieš oči a predstavíš si Sklenaříkovú. Nie? Tak koho len chceš, Piskorko. No to určite, chlapče. Z mysle mi nejde zabité zviera. V pľúcach ma pichalo, keď som dobehol k tomu miestu, sneh pomaly pokrýval chladnúce črevá. Vzal som do úst krvavý sneh, a na svoje začudovanie som sa rozplakal.


Elektráreň

&

Dňa 11.11.1991 sa rozhodol majiteľ atómovej elektrárni, že jednu postavý v lese. Keď sa to dozvedeli obyvatelia lesa urýchlene bežaly za medveďom. Nože čo vás tu priviedlo. „Medveď musíš nám pomôcť.“ Ale prečo? Majiteľ atómovej elektrárni sa rozhodol že tu jednu postaví. „Čože nie to nemôže.“ Na druhý deň si drak omylom prepálil lano na rogale, potom sa drak len tak rútil na jeleňa,

1. ja napriklad mam rad rozpravku 2. o levovi bratovi lebo ja tu rozpravku 3. mam veľmi rad a sa my 4. pači najviac pačila. ta rozpravka. 5. ja. Števko Holub som si 6. vimislel moju mylu rozpravku. 7. ja mam všetki rozpravki 8. mam šetki už 9. konči tato 10. rozpravka. &

ktorý ani nevedel že naňho letí drak. Drak mu povedal: „Jeleň pozor musíš ísť preč.“ O 2 hodine sa zajac stretol z jeleňom. „Čau jeleň, čau zajac ktorý deň zase cestuješ?“ tretí povedal zajac. O 2 týždne sa začali prvé stavby. 75 kamiónov donieslo tehli, 3 cisterny doniesly vodu na betón. Kým tu elektráreň stavialy, medveď si z nich robil srandu vybral počítač a zmenil úplne všetky plány stavby.

Jedného krásneho dňa sme šli lesom a zbadali sme tam ten najkrajši domček na stračej nožke. Žila v ňom babka a okolo domčeka tancovali vily. Mali blond vlasy hnedé oči a ústa? Ako Angelina Jolie. V mladosti som neverila na rozpravky avšak po tomto, verím. & PRINDZ SA PRECHADZAL SA DOKOLA A NAŠIEL POKLAD A IŠIEL DOO KOLA A NAŠIEL HRÁŠOK A VIDEL VTÁKOV & KŇAZ MA DOBRE SRDCE MAM DOMA LIETAJUCI KOBEREC MÔJ OTEC MA SUPER DCÉRI A PREČO MÁŠ MOJE PERO SOĽ NAD ZLATO JE ZAUJMAVA

Tak prestali staviať elektráreň a dnes sa nachádza pri Trnave. Šťastný obyvatelia lesa si z komína spravili fontánu. & davni Princ zo Sedem miloveho sveta kraľoval na svojom kamennom hrade svojmu ludu rozdaval lasku bol štastny mal všetko Ale ajtak &

napísal Lukáš Vojtek

KDE BOLO TAM BOLO BOL RAZ TAKÉ VEĽKÉ MAČIATKO. KTORÉ SA OPÝTALO SVOJHO KAMARÁTA PSÍKA: POVEDZ ŽE MI, KOĽKO JE HODÍN. DVANÁSŤ.


Názov o medveďovi Bol raz jeden les a tam byval medveď. všetko bolo v poriatku až kým sa do lesa nenasťahovala medveďica. Medveď hovori medveďici Čo robíš v mojom lese hovorí medveď. Visťahovali ma z mojho pribitku rozpravkove bytosti preto som sa nasťahovala do tvojho lesa môžem???? môžeš ale keď splníš moje požiadavki keď dokažeš prejsť močiar smrti a hrad hňevu tak si tu vitana. medveďica sa rozhodlaže podľahne skuške a vibrala sa svojim smerom. Medveďica sa rozhodla že ostane s medveďom. vždi spolu boli. Medveďica hovori medveď gďe si. tu som za stromom. ja som v klietke. Chytili ma polovnici.

neboj ja ta vislobodim. medveď vyslobodil medveďicu pomstil sa im tim zlim a medvedica hovorila medveďovi my mame už mladatka.

Štefan Holub

Práce detí z detských domov na Slovensku, ktoré s ilustráciami Ľuboslava Paľa vychádzajú v decembri 2010 knižne pod názvom Kde bolo tam bolo žil drak... Vydavateľom je nadácia Úsmev ako dar, ktorá v rámci svojho projektu Hľadanie stratenej rozprávky pripravila pre deti niekoľko tvorivých dielní.


© ENTER www.enter.io

© ENTER vychádza s finančným príspevkom Ministerstva kultúry a cestovného ruchu SR

Cena: 5 € Redakcia: Richard Kitta (šéfredaktor) Dalimír Stano (zástupca šéfredaktora) Ján Gavura (redaktor) Erik Jakub Groch (layout design) Martin Groch (cover & layout design) Petra Mikulášová (redaktor) Ján Litvák (jazykový redaktor)

Evidenčné číslo MK SR: EV 2964/09 ISSN 1338-1946

externá spolupráca: Miroslava Gavurová Slavomíra Kittová Vladimíra Komorovská Rudolf Jurolek Jakub Milčák Pavol Klesa Samuel Čarnoký email: enter@enter.io mobil: +421 918 814 875 Vydavateľ: Dielňa Autorov Literatúry Adlerova 23, 040 22 Košice www.vydali.eu Tlač: Vienala, s. r. o. Textilná 4, 040 12 Košice www.vienala.sk ENTER č. 2 obsahuje fotografie a reprodukcie výtvarných diel:

Obsah prvého čísla ENTER

© cryingblood (5) © Éric Faye / archív autora (7) © Martin Tomori – Furča (9), Fruit (87, 89) © Todd Baxter (11) © Anders Nilsen – Big Questions 11 (13-24) © Adam Šakový (25) © Alexandra Barth – Spectre 2 (27), Hiding (29) © Josh Keyes / archív autora (31), Entangle III (33), Scorch I (34-35), Reservation II (36) © Elina Brotherus – Horizon 11 (38-39), Horizon 7 (42-43), Model Study 11 (49), Model Study 14 (51) © Ute Schendel (41) © Pavel Pecha – Untitled 08 (45), Untitled 02 (46-47) © Billy a Shackleton (53) © Billy Childish – Woodcuts (55, 57, 59) © Samuel Čarnoký – LECO 1983 (61), Pangram (63), font LECO 1976-Pixel (65) © Delaware – Birth of Venus (65), Alphabet (66-67), Kiss (68) © Marcel Strýko (69), (71) – Slavomír Sihelník © Andrej Kolenčík – Kamil Kurčák (75-82) © Andrej Kolenčík – Kamil Kurčák (75-82) © Cecilie Seiness (84) © Juliána Chomová (87, 89) © Ľuboslav Paľo (91-94) © Úsmev ako dar (95) deti z detských domovov SR

Úžas; rozhovor s Bobom Welchom Robert Welch; 1956, Michael Condon Ornela Vorpsi; Zmyselné Albánsko Lenka Suchá, Peter Krištúfek; rozhovor Peter Krištúfek; Svätý Nikto, Dobrodenie spánku Ako zvečniť sv. Dorotu; rozhovor s Michaelou Knížovou Hudba z hokejky a mlynčeka na mäso; rozhovor s Milanom Adamčiakom Pre deti z podvedomia; rozhovor s Matthewom Sweeneym Matthew Sweeney; Pes vo vesmíre Nezabiť boha; rozhovor s Enthroperom Radoslav Šafran, Ján Litvák; rozhovor Ján Litvák: Básne Richard Kitta, Joe Palaščák; rozhovor Joe Palaščák; Básne Thomas Merton píše Czesławovi Miłoszovi Kristian Skylstad; 00 desaťročie Sme opice, ktoré majú peniaze a zbrane; rozhovor s Tomom Waitsom Jean-Pierre Winter; Spisovateľ nevie, čo je dielo Musturi; komiks Tom Stoppard; Umelec zostupujúci po schodoch E.J.Groch, Martin Groch; Tom


ENTER, No. 2